​

Dievčatá poslušne nasledovali Sylpha. Dôkladne im poukazoval miesto, na ktorom strávia minimálne najbližší týždeň. Priestory boli pôvabné, plné života, rozkvitnuté prírodou smejúcou sa medzi šeptom letného vánku.

 

“Na môj vkus trochu prečačkané”, uškrnula sa Evie, kým si v mysli pretvárala ornamentmi pozlátené stĺpy na realistické ruiny niekde v džungli, kde by sa jej ostré zmysly šelmy naplno vybláznili. “To je príroda...”, pomyslela si a uspokojivo vošla do svojej novej izby. 

 

“V súčasnosti má Thelmir veľa nových, neskúsených prírastkov, takže vás budeme musieť ubytovať po dvoch”, vyhlásil Amorphis, zaštrngal kľúčami a postupne pootváral 5 izieb. Kým však stihol odomknúť tú poslednú, Luna natešene vtrhla do jednej z nich.

“To je krása!”, zvýskla a radostne sa zvalila na veľkú, mäkkú posteľ.

“Ty si šašo”, zatiahla pobavene Nemesis, kým vchádzala dnu k svojej novej spolubývajúcej. Aj ju pôvab tohto miesta ohúril, no nedala to na sebe poznať. Každý predsa ukrýva svoje tajomstvá a ona si pevne strážila aj svoje emócie, ktoré robia ľudí tak zraniteľnými.

“No a čo!”, oborila sa na ňu, no na perách jej stále ihrali iskričky úsmevu. “Doma som taký luxus nikdy nezažila...” Kútiky pier jej pri spomienke na minulosť razom klesli. Chýba jej rodina. Maminka, za ktorou sa ponáhľala akurát v čase, keď sa udial incident vedúci do tohto sveta. Nahnevane stisla päsť, v ktorej držala mäkkú, hodvábnu perinu a z oka sa jej vykotúľala letmá slza. “Určite sa pýtajú, kde som”, behalo jej mysľou, pričom sa samej seba pýtala, ako sa jej mamka asi má. Bola po ťažkej operácii prsníka, zoslabnutá chemoterapiou a určite jej na šťastí moc nepridal fakt, že za ňou jej jediná dcéra neprišla. Z myšlienok ju vyrušil silný hlboký tón trúbenia rohu.

“Tréning lukostreľby začína o ôsmej, všetci sa dostavte do učebne 10, ktorú som vám ukazoval na opačnej strane areálu. Keďže ja tu zajtra nebudem, náš spoločný tréning odpadá, no všetko si vynahradíme pozajtra. Amara bude čakať od jednej v učebni 5 kúsok od Woldara. Želám vám dobrú noc…”

“Noc? Ale veď koľko je hodín, trištvrte na deväť?” zahromžila z vedľajšej izby Evie, ktorá spávať zvykla chodievať vždy až nad ránom. Celý jej život bola zábava, nočné vychádzky s kamarátkami, či kamarátmi. Párty, disco, tanec, či koncerty, to všetko jej koluje v krvi. Zvŕtať sa niekde na parkete A teraz jej tu nejaký pajác káže ísť spať so sliepkami. Výuka… “Veď ja mu ukážem bojové umenie”, mrmlala si popod nos. Jej spolubývajúca Seléne však nevydala ani hlások. Tichúčko sedela na svojej posteli a listovala kroniku Mysphoru. Vždy bola trochu utiahnutá a knihy boli celý jej svet, ktoré hltala plnými dúškami. No teraz to bolo iné, aspoň zatiaľ. V neznámom svete, s dievčatami, ktoré ešte nepoznala. Spomínala na sirotinec, kde ešte prednedávnom počúvala krik a posmech ostatných detí. Okuľka, Knihomoľ. To boli prezývky, s ktorými sa stretávala veľmi často. Vďaka ktorým si v tamajšom živote veľa kamarátov nenašla. No aj tak ju to neodradilo v jej vlastnom JA. Beletria, životopisy, či rôzne fakty z iných sfér jej vynahradili stratený konktakt s ľuďmi. Takto sa mohla stretávať s oveľa väčším kvantom osobností, ktoré ju okrem sociálnej sféry obohatili o informácie.

“Čo to čítaš?”, z myšlienok ju vyrušila Evie, ktorá nadšene skočila na posteľ vedľa nej, strkajúc nos medzi stránky knihy. Seléne od ľaku kniha spadla z rúk. 

“Pozri, to sme my”, prstom kĺzala po stránke, na ktorej bola vyobrazená podobizeň ich rasy.

“Ale tí muži vyzerajú smiešne”, chichotala sa Evie prezerajúc si obrázky rôznych Kittsune. Seléne jej vtip len premlčala a skôr sa zaujímala o informácie vedľa fotiek. 

“Kittsune sa vyznačujú najmä výbornými zmyslami. Dokážu zachytiť nepriateľa na míľu ďaleko, čuchom vystopovať aj niekoľko dní starú stopu, ich pohyby sú ľahké, tiché a precízne. Aj keď ovládajú všetky druhy boja, najviac vynikajú v boji na malú vzdialenosť, svojimi ostrými zubami dokážu korisť roztrhať v zuboch, no zručnosť s mečom, či dýkou im určite nechýba. Tomuto typu sa venuje približne 60% členov, zatiaľ čo zvyšných 20% zastávajú hunteri a 20% mágovia. Podľa druhu špecializácie sa môžu vyvinúť do skrytého assassin bojovníka, lovca alebo animága”. Seléne prevrátila o pár listov ďalej, kde jej do očí padla rasa nazývaná Ifrit. 

“Čo je toto za bytosti?” skríkla nadšene Evie.

“Neviem, počkaj…,” prešla zrakom k podstate písaného textu, “...sú zdatné bojovníčky, stačí im aj malá zbraň na to, aby porazili s prehľadom svojho nepriateľa… Aha! Preto tu majú napísané, že veľká väčšina z nich 80% sa venuje práve iba boju, zatiaľ čo ostatní vynikajú v magickom umení, to je tých 20% z populácie. Ešte sa tu píše, že prichádzajú do Mysphoru ako vajcia…” tlmočila Seléne.

“To je teda výhra”, smiala sa Evie. “A čo tie vedľa, Nymphadory. Čo je tam o nich?” Seléne letmo prelistovala pár strán, až kým nenatrafili na portrét im podobný.

“Pôvab a spätosť s prírodou im umožňujú udržiavať svoje okolie v rozkvete. Svojou prirodzenou mágiou dodajú život aj starým, či mŕtvym častiam prírodného charakteru. Pokročilej mágii sa však venuje len 20% z nich, pretože zvyšná väčšina vyniká najmä v boji na diaľku. Narábanie s lukom im nie je cudzie a vďaka ich lesklým krídlam si dokážu udržiavať bezpečnú vzdialenosť s väčšinou nepriateľov. Na warriora sa nešpecializujú kvôli ich nežnosti a väčšej zraniteľnosti na blízko.”

“Čo nám tu ešte zostalo,” Evie vytrhla knižku z jej rúk a začala otáčať rýchlo strany, načo Seléne zareagovala

“Hej!!” 

“Veď chvíľu vydrž, len si to prelistujem. Pozri tieto dve rasy sme tiež ešte nevideli. Štatistiky valkýrií sú 50% stopár a 50% bojovník. Stopárky sa dokážu prispôsobiť všetkému, ale ich obratnosť a pohotovosť zmýšľania pri love je pozoruhodná. Valkýrie sú len výhradne ženy… fíha. Bankee...,” zakoktala sa Evie a Seléne prevzala slovo aj knihu.

“Banshee, prízraky noci. Sloboda im určuje len taj mágie…, zvláštne o tejto rase tu takmer nič nie je”

“Možno len nejaký hoax a reálne ich nikto nikdy nevidel”, premýšľala čiernovláska “Ukáž teda ďalšie…”

“Evie, tá kniha má možno 1000 strán, hádam ju nechceš prelúskať celú za jeden večer”, Seléne jej zvedavosť pobavila, ale aj potešila zároveň. Možno predsalen sa nájdu aj ľudia s podobným nadšením pre informácie ako má ona. Spolubývajúca len smutne našpúlila pery a prevrátila ešte pár strán.

“Títo už vyhynuli”, pokračovala vo svojom, pričom si predstavovala pred očami, ako tak asi celý svet mohol vyzerať. Ich územia, zvyky. Funguje to ako v bežnom svete? Rasová neznášanlivosť. Možno že sa to ani nakoniec nebude líšiť, no bol to pre ňu zaujímavý koncept multikultúry.

“A pozri túto. Corelay. Odsúdená do vyhnanstva vlastnou sestrou. To bola nejaká panovníčka. A pozri tu...”, Evie začala skákať z jedného miesta na druhé a čítala len útržkovite, bez žiadnej spojitosti.

“Dobre, nechajme to na dnes tak. Zajtra skoro ráno nás čaká ten tréning, mali by sme sa vyspať aby nás tam niekto neklepol, čo povieš?” Seléne vzala zavrela knihu a uložila ju do police z ktorej ju predtým vybrala.

“Dobrú noc”, popriala jej, keď už boli obe zababušené do perín a premýšľali nad celým dňom. Nad svojou premenou, nad ríšou, nad minulosťou, ktorú ešte doteraz zdieľali so svojimi blízkymi tam, medzi ľuďmi. O svojich priateľoch a rodine, ktorých už možno nikdy neuvidia. Ich vnútro zmáhali zmiešané pocity. Poslednú myšlienka obidve pred tým, ako sa ponorili do ríše snov však venovali Mysphoru. 

…

Príjemný spánok prerušil kikirikot vychádzajúci z nádvoria areálu.

“Kohút?”, pomyslela si znechutene Thamaris a otrasene vstala z mäkkučkej teplej postele čeliť novej čudesnej realite. Ešte ani poriadne nerozlepila oči zo spánku a už jej v ušiach znel zvuk smiechu. Nešlo jej do hlavy, ako môže byť niekto takto ráno nabitý toľkou energiou a entuziazmom a pokračovala vo svojej rannej rutine. O izbu ďalej sa Niamh dívala z balkóna svojej spálne a štíhlym prstom si zamyslene klopkala po brade. 

“Nie je to až tak vysoko…” skepticky pokrčila nos posypaný pehami a z tváre si odhrnula večne strapaté červenkasté kučery. Lákalo ju použiť svoje nové a ako pavučinka jemné krídla, čo sa jej trblietali na chrbte. Napokon sa rozhodla. Prečo nie. Vyhrnula si sukňu na šatách, neisto vyšla na rímsu a ešte raz sa pozrela pod seba. Starý otec by sa na ňu opäť raz zlostil a vynadal jej, že je ako jej mama. Blázon a vetroplach, s hlavou večne v oblakoch, nosom zaboreným v hline a zababraná od maliarskych farieb. Niamh sa na ňu, rovnako ako na ocka nepamätala. Obaja tragicky zahynuli, keď bola ešte maličká. No milovala prírodu. Ich malá záhrada pri dome na brehu mora v Írsku vďaka jej starostlivosti len tak prekvitala. A rovnako rada maľovala, no nebolo nikoho, kto by to ocenil. Starý otec, ktorý ju vychovával, jej lásku k umeniu a prírode považoval za stratený čas. Donútil ju študovať medicínu a nemal pre ňu žiadne pochopenie. Iba zlé slovo. Niamh nebola šťastná. Až doteraz, do včerajška, keď sa stala Nymphadorou. Jej život konečne získal zmysel a bola si istá, že tomu zatrpknutému starcovi vonkoncom chýbať nebude… 

Žuch! Niamh sa podarilo na malú chvíľu roztiahnuť krídla, aj trochu plachtiť a keď sa jej na tvári zjavil víťazoslávny úsmev, tvrdo dopadla do trávy ako vrece zemiakov. Bolestivo zastonala.

“To nebolo veľmi pôvabné.” Niamh zdvihla pohľad. Stála tam skupina okrídlených dievčat a zhora na ňu hľadeli. Niektoré s pobavením, iné vyľakane.

“Dokelu” pomyslela si Niamh s rumencom na lícach. “To som sa musela rozpleštiť práve pred nimi. Skvelý začiatok.” Pokrčila plecami, vstala a oprášila sa. “Nabudúce to bude lepšie” skonštatovala s mierne zdvihnutou bradou.

“Ak sa nezabiješ.To čo bol za hlúpy nápad? Si Nymphadora, nie Kittsune, nemáš naše kvality…”, pokrútila hlavou Raven a s ľahkosťou zoskočila zo svojho balkóna priamo k nej. Úplne potichúčky. Sebaisto vystrela chrbát a chlpatý chvostík hrdo vztýčila smerom hore. “Tak poďme”, zvolala a otočila sa k ostatným. Spoločne sa vybrali na tréning lukostreľby do vedľajšej budovy skrz dvere z ľahkého dreva, ktoré boli bohato vyrezávané vtákmi a kvitnúcimi kvetmi. Niamh na chvíľu zastala a prizrela sa bližšie, detailnejšie na kvety so žltými diamantami uprostred, dokonalé vtáčatká mali namiesto očí modré zafíry a úponky listov boli vykladané smaragdami. 

“Poď!”, posúrila ju Deana, ktorú architektonické umenie zaujalo tiež. “Už na nás čakajú”.

V učebni už stál Woldar, s ktorým mali mať hodinu mágie. Na tú sa Niamh tešila najviac, pretože predstava takej lukostreľby ju veľmi nelákala. Za to čarovanie znelo úžasne. Kúzelne. Okrem neho a dievčat, s ktorými sa už stretli tam bolo aj pár nových tvári. Dvaja muži asi v rovnakom veku. Jeden z nich bol vysoký, štíhly a s dlhšími blond vlasmi, druhom, druhý trochu nižší statnejší, na pohľad mocnejší. Tvár mu lemovali krátke kučeravé vlasy farby uhlia. Na prvý dojem svojim vzhľadom pripomínal Amorphisa, modrastá pleť, špičaté uši s absenciou krídel. Úplne v rohu miestnosti stále jedno mladšie dievča s hustými modrými vláskami ako oceán. Na chrbte sa jej trblietali krehké krídla a v očiach mala strach. A chlapec asi rovnako starý, o niečo bacuľatejší s uškami a hustým čiernym chvostíkom.

Ich učiteľ mal vážnu tvár, bol vysoký a oblečený celý v čiernom. Tvár mu tajomne zakrýval tieň kapucne, spod ktorej mu svietili oči jagavej modrej.

“No nazdar” prevrátila Niamh modrými očami a jej nadšenie trochu opadlo. “S ním bude určite ohromná sranda. Ako pohrebe.” Aurora vedľa nej sa ticho zachichotala. 

“Ty si veru nedávaš servítku na ústa.” V tej chvíli zachytili Woldarov autoritatívny a varovný pohľad a obe okamžite stíchli. Hodina mágie sa začala.

“Pred tým, než začneme, chcem vás upozorniť, že mágia nie je len čáry máry so svetielkujúcimi efektami ako to poznáte tam niekde od vás z filmov. Je to drina. Možno nie po fyzickej stránke, nie ste nútené mať silu a mohutné svaly ako Thor, no čo je dôležité je vaša myseľ. Schopnosť koncentrácie, vyčistiť myseľ od všetkých myšlienok a sústrediť sa len na prevedenie kúzla”. Miestnosťou sa rozľahol nezrozumiteľný šum. “Pre každého mága je najdôležitejšou vecou odomknúť svoju myseľ a vstúpiť do jej najtajnejších zákutí. Na to, aby ste prekonali bariéru hmotného tela a otvorili bránu do tohto sveta treba zvládnuť kúzlo Egarosus”

“Egarosus?”, zopakovala Seléne a prstom si zamyslene klepkala po brade. Toto slovo už predsa niekde počula. Alebo aspoň niečo jemu veľmi podobné. “Egarosus…. Egar…. Egaré! V Aar’dhare!”

“Vidím, že ti nič neujde, Kittsune. A áno, máš pravdu. V podstate oba výrazy pojednávajú rovnakú myšlienku a to vašu nehmotnú časť. Duša, myseľ, každý nech si to nazýva po svojom…

“Egarosus!”, prerušila ho Nemesis. “Egarosus!” vykrikovala, no nič sa nedialo, i naďalej stála nohami pevne na zemi, v tej istej miestnosti, s tými istými ľudmi.

“Hlúpa Nymphadora!”, karhal ju mentor a pohoršene kýval hlavou.. “Vravím koncentrovať sa, nie vykrikovať formulky naprázdno”.Na to v miestnosti nastalo ticho. Všetci čakali, čo sa bude diať, kto tento hustý oblak napätia prekrojí ako prvý. Seléne nervózne tŕpla, kedy si bude môcť toto kúzlo vyskúšať, ponoriť sa naplno do svojho vnútra, kde bude iba ona, sama so svojimi myšlienkami. “Vašou úlohou na najbližších pár dní bude pokúsiť sa vyčistiť svoju myseľ, predtým ako sa budete bezhlavo vrhať do praktizovania skutočnej mágie. Nájdite si svoj vlastný systém, či už to bude meditácia alebo čokoľvek iné, čo vám pomôže sústrediť sa len na jednu jedinú vec. To je na dnes všetko”, vyhlásil, pohodil svojim dlhým čiernym plášťom a odkráčal z miestnosti.

“To je všetko?”, nespokojne zavrčala Aurora. “Meditácia? To má byť mágia?”

“Musíš sa predsa naplno koncentrovať a nevykrikovať formulky naprázdno. Hlúpa Nymphadora”, chichotala sa vedľa nej Evie, pričom napodobňovala prednes a postoj ich nového mentora, pričom si koniec chvosta ovinula okolo hlavy ako repliku jeho kapucne.

“Haha, veľmi vtipné”, oborila sa na ňu s vážnou tvárou, no po chvíli ju emócie prevalcovali a smiech sa predral na povrch. “Dobre, dosť už. Pracme sa odtiaľto”, dodala a s ostatnými členmi skupiny opustila miestnosť.

“A čo teraz? Do ďalšej výuky máme ešte kopu času”, nadhodila Evie, zatiaľ čo sa rozhliadala okolo seba a chvostík sa jej vrtel od novej myšlienky vzrušenia. “Čo tak si to tu poobzerať? Bez toho neustáleho dozoru? Možnože tu nájdeme niečo zaujímave, niečo o čom nám ešte nepovedali…”

“Neblázni!”, zahriakla ju Deana. “Nepoznáme to tu, nevieš kto je priateľ a kto nie. Sama Assylia spomínala, že je veľa takých, ktorý našu myšlienku mieru nezdieľajú. Takých, ktorí bez problémov zabíjajú…”

“Pfff. Nebuď bábovka”, odfrkla povýšenecky Evie. “Prejdeme sa iba tu po okolí, kým príde čas obeda a s ním aj ďalšia, zrejme divná, hodina lukostreľby. Ja idem, kto sa pridá, nech ide. Bude to zábava”, dodala už sa vrhala do nového dobrodružstva. 

“Stoj!”, zastavila po chvíli Luna, lapajúc po dychu, keďže svoje nové krídla ešte len sotva vedela používať. 

“Čo? Chceš mať aj ty prednášku o nebezpečenstve na každom rohu? Buuu!”, prevrátila očami Kittsune. Telo skrčila do obrannej pozície šelmy s naježenou srsťou a vycerenými pazúrmi. “Takým spôsobom nikdy nič nezažiješ…”

“Nie. Chcela som sa pridať, ale ak nemáš záujem o spoločnosť, asi radšej sa vrátim…”, Lune prišla jej reakcia ľúto. Aj ona bola lačná po prevapeniach, tajomstvách a zákutiach tohto sveta. No ak ich má začať objavovať s niekým kto je zrejme posadnutý iba svojimi názormi...

“Prepáč”, Evie jej úvahy v momente prerušila. Nechcela na ňu vybehnúť, no sedieť na zadku a vyčkávať na ďalšiu hodinu nemienila. Nuda nikdy nepatrila medzi jej obľúbené “činnosti”, bola plná energie, entuziazmu, adrenalínu. Niekedy je však až príliš živá, bez rozmyslu svojho konania, svojich činov, či slov, ktorými môže niekomu ublížiť. Ktorými od seba len odháňa ľudí. Narovnala sa, zatiahla pazúry a usmiala sa na modrovlásku. Spoločne sa prechádzali cez nádvorie, obzerali a obdivovali prostredie, budovy, prírodu, harmóniu. Zaujala ich aj rôznorodosť rás obsiahnutá v tomto jednom mieste. Sylphovia, Nymphadory, Kittsune, ale aj rôzni iní, ktorých ešte nepoznali.

“Kde sme to?” divila sa Luna po chvíli. Nádvorie zmizlo z dohľadu, okolo len hustý les. “Veď ešte predchvíľou…”

“Pšt!”, prerušila ju inštinktívne Evie a prikrčila sa k hrubému kmeňu najbližšieho stromu. Neďaleko sa vznášala bytosť zahalená v bielom, bez krídel, bez akejkoľvek podpory ktorá by ju udržiavala nad zemou. Luna na ňu s úžasom hľadela. 

“Čo to asi môže byť zač?”, šepla Evie a pozrela na ňu. Vedľa nej sa vynímal len mohutný strom s krásnou prírodou, no jej chlpatá kamarátka tam už nebola. Pomaly sa totiž plížila k neznámej rase. “Evie! Čo ti šibe?! Stoj!”, upozorňovala ju šeptom a potichu sa ťahala za ňou. Ďalej sa však nedostala ani jedna. Odhodila vás prudká neviditeľná sila a vy ste sa zvalili na zem ako mech zemiakov.

“Čo to bolo?” spýtala sa Evie, kým zo seba oprašovala smietky zeme. “No do…”, dlaňou si zakryla ústa a neveriacky hľadela na Lunu. Z chlpatej mačičky sa stalo niečo, čo doteraz ešte nevidela. Počet rúk a nôh sa značne líšil od normálu, až sa jej z toho zatočila hlava.

“Ááá!”, jačala Luna akonáhle pozrela na svoju kamarátku. Celé ich telá sa zmenili, akoby sa prevtelili do niečoho iného, alebo sa pretransformovali na nejaký zjav. Ich črty tváre boli sotva rozpoznateľné v zafarbení neprirodzenosti ich pleti. 

“Ale ale…”, privítal ich tenký hlas. “Vítam vás, zblúdené dušičky. Vidím, že vás život asi omrzel. Hľadáte dobrodružstvo? Zábavu? To pravé spoločenstvo?” z diaľky sa blížila ďalšia podobne vyzerajúca bytosť. Jej vlasy pripomínali len spleť množstva chápadiel, pokrytá slizkým šupinatým povrchom. 

“My….. My sme…” jachtala Luna a po maličkých krôčkoch vzad sa snažila odtiaľto dostať.

“Zbytočne sa snažíš újsť. Sme síce v mieri, no naša zóna je zapečatená magickou hranicou pre prípad, že by sa niekto túto dohodu snažil porušiť. Vtrhnúť bez pozvania medzi nás a bum!”, skríkla tak nahlas, až Evie zabhelo. 

“Čo ste zač?” 

“Prosím?” urazeným pohľadom sa prikrčila k nej s hlavou vzdialenou asi na 5cm. “Ešte si nepočula o Sterculioch?” neveriacky zacmukala, rukami silno zovrela ich nové krehké telá niekam ich vlečúc. “Uvidíme, čo ste zač. Aká silná je vaša mágia”, dodala napokon. Jas svetla vám pomaly unikal pred očami okolo ktorých bola už len samá voda, až kým ste sa nestratili v hlbinách.

“Teraz nám pomôže už len zázrak”, pomyslela si zúfalo Luna pred tým ako sa vytratil aj posledný lúč slnka prebíjajúci sa cez hustú vrstvu jazera.

...
 

Skorý usvit signalizoval tvrdý tréning. Keďže každá z Valkýrií aj Ifrit musela byť zaradená do systému frakcie, apelovalo sa práve na to, aby sa ich podstata ešte viac prejavila a preukázala ich zdatnosť v oblasti boja, stopára čiže lukostrelca a mága. Spoločná lekcia sa začínala bojom s jedným mečom, najprv proti cvičnej atrape a potom medzi sebou. Čo bolo však pre jednotlivé dievčatá zvláštne bolo práve to, že nevideli žiadneho muža na okolí. 

“Pripravte sa! A úder do ramena!” dávala povely vedúca bojovej frakcie Kirra a prechádzala pomedzi jednotlivé dievčatá. “Niki vyššie lakeť daj!” Ona však práve myslela na úplne niečo iné a iba bezcieľne udierala pred seba. “Takže Ifrit?” zneli jej v hlave tieto slová, ktoré si neustále prehrávala s pocitom neuveriteľna. “Ešte pred nedávnom som sa vracala domov ponížená od tých zákerných spolužiačok. Ach a on…, on koho som nadovšetko ľúbila…, odišiel bez slova. Nebyť tých drzých… vyšlo im to tak, ako chceli ponížili ma pred ním,” v tom ju prerušil druhý povel.

“A teraz si prehoďte meč do druhej ruky a zahnajte sa smerom k stehnu spoločne s výskokom.”

“Nemohla som nič robiť len utiecť. V hlave som mala hnev, smútok a zlosť. Chcela som sa všetkým pomstiť a myšlienky na to keby vlastním takú moc… a zrazu stojím tu. Nie je to irónia osudu?” Niki pocítila v kútiku duše strach, ale vzápätí ho vystriedala opantavá moc, v čom ju prerušila Kirra.

“Ak sa budeš takto ďalej flákať a sniť, nebudeš mať možno zaradiť ukázať čo dokážeš. Keďže vy máte na výber iba bojovníky v zbroji alebo mág, tak ti radím snaž sa. Ak sa neukáže, že nie si ani…,” v tom ju prerušil ozývajúci sa roh. “Lekcia skončila! Ifrit ihneď sa dostavte do obradnej miestnosti začína vám ďalší tréning na mága. Valkýrie zostanú tu pokračujúc lukostrelbou a umením stopárov.”

Po náročnom dni nasledovala neskorá večera, ktorá bola dobrým časom na rozprávanie. Sedeli tu všetci, dokonca aj Zekron sa nachádzala úplne vzadu v miestnosti obklopená oboma rasami. 

Z budovy vychádzala Tisifoné, ktorá sa dala do reči s Naomi: “Osud. Tak toto má byť môj osud? To ako vážne? Vždy som mala pocit, že som niečo viac. Verila som v existenciu iného sveta, kde by som nemusela byť šedá myška sediaca v kúte. Ale zrazu príde tento svet. Bojové umenie a mágia? Všimla si si, že na hlave mám rohy? Ty máš aspoň krídla. Moje nádherné blond vlasy sa zmenili v červený závoj plameňov…, ale potešilo ma mať konečne dlhé a pevné nechty, keďže predtým som ich také nemala…,” nestihla sa ani poriadne nadýchnuť za každou vetou.

“Nemala a vidíš si tu a to už nezmeníme, musíme sa prispôsobiť. Tiež mi dalo zabrať naučiť sa ovládať krídla nie je to také ľahké ako to vyzerá.”

“A čo to dievča, ktoré neprešlo transformáciou. Vrátila sa späť do svojej teplej postele a všetko bol iba sen? Alebo sa nevrátila a jej rodina…,” Tisi zaplavil zvláštny pocit spomenula si, keď ona prechádzala transformáciou. Ten chlad a zároveň pálenie a potom tá istota a strach.

“Už nerozmýšlaj nad tým venuj sa veciam, ktoré sú momentálne dôležité a to zaradiť sa do frakcie,” poklepala ju po ramene Naomi a spolu odišli do izby. 

Nastala noc a nie len Tisifoné ale aj Annie behalo neustále mysľou mnoho otázok. 

“Remopheris?? Remopheris??” hodila do nej vankúš, načo sa pomrvila v relatívne pohodlnej posteli a krídlom si zakryla tvár. 

“Asi mala náročný deň,” zachichotala sa Prisscila pokračujúc otázkou na Annie “povedz mi niečo o sebe? Aký si mala predtým život?”

“Vraj som mala komplikované detstvo,” sklopila nesmelý pohľad a prehrabla si rukou vlasy. “Rodičia sa rozviedli a v ten deň som stratila vieru v spravodlivosť. Od vtedy sa mi problémy začali hromadi a mala som pocit, že nikam nepatrím. Až prišiel ten deň! Otec sa oženil a matke zistili rakovinu, ktorá bola v progresívnom vysokom štádiu na čo krátko zomrela. Na pohrebe ma oslovila jedna pani.” “Nepoznáme sa, ale som babička tvojej už nebohej mamičky...” 

“Bývala na okraji mesta a ja som konečne mala pocit, že som si našla svoje útočisko. Dni plynuli a zo mňa sa stal nový človek. S prababičkou sme cvičili denne jogu a začala som navštevovať lukostrelecký krúžok. Problémom som sa vyhýbala a každý konflikt som riešila čo najspravodlivejšie. Spravodlivosť sa stala mojou vnútornou silou, ako aj koncentrácia a trpezlivosť získaná pri joge a lukostrelectve. Preto keď som sa ocitla v Mysphore a stála pred portálmi práve portál spravodlivosti ma magicky priťahoval,” dodala som. “No musím priznať, že najviac mi učarovali moje krásne fialovozelené krídla...” obe sa rozosmiali. 

V druhej miestnosti mali izby Ifrit. Tisifoné si sadla do tmavého kúta a rozmýšlala opäť nad svojou existenciou. Myšlienkami zablúdila až k príbehom a povestiam z nórskej mytológie, študovala Amazonské kmene žien bojovníčok. Páčili sa jej príbehy o silných ženách a tiež o upíroch. Nikdy však Tisi nenapadlo koľko má ona v sebe moci. „Osud, vraveli, že je to náš osud, hovorili, že jsme si vybrali správne, vraveli…“

„Nemôžeš spať?“ ozval se tichý hlások vedľa nej. Pozdvihla pohľad a uvidela ďalšiu z dievčat, ale nebola si istá menom, vzápätí prikývla, ale nepokračovala v rozhovore. 

Jej myšlienky ju neustále obklopovali. Uvažovala nad svojou vlastnou podstatou, pokiaľ je mocná a pokiaľ je v nej skutočná moc, ktorú teraz plne pocituje, prečo sa jej neukázala skôr, prečo bola potlačená?

„Choď už spať Tisi zajtra nás čaká naša skúška do ktorej frakcie sa zaradíme,“ povedala Rowan a otočila sa na druhý bok.

....

„Dnes je nový začiatok. Začiatok vašich životov. Po plnohodnom tréningu si vás vyskúšame a zaradíme do frakcií.“ 

Všetkým sa podarilo prejsť skúškou a vybrať si frakciu bojovníka, stopára alebo mága, avšak iba Prisscila a Tisifoné neboli dostatočne koncentrované a nezaradili sa medzi ostatných.

„Keďže niektoré podcenili silu tréningu, musím ich poslať do hlbinnej jamy. Aby sa dokázali vrátiť, musia prejaviť jednu z daností jednotlivej frakcie,to im pomôže“ prehlásila Zekron a vzápätí už chytili Priss a Tisi a hodili ich do portálu, ktorý ich odniesol inam.

...

“Kam sa podela?”, vyľakaná Corina opustila úkryt prítmia a vyrútila sa za Cällir rovno do stredu portálovej miestnosti. Očami hypnotizovala nabitú energiu hmýriacu sa medzi kovovými stenami červenej brány do sveta Mysphor. “Čo s ňou bude? Prebudí sa tiež ako nejaká rasa? Tak ako my?” pýtala sa aj keď v kútiku duše odpoveď poznala.

“Pravdepodobne nie. Portál musí zaznamenať synergiu medzi vašimi srdciami a dušou frakcie. Pokiaľ v sebe nemala zápal pre moc, je navždy zatratená”

“To znamená, že sa vráti naspäť do sveta ľudí?”, polemizovala Aelin ticho sa vznášajúc ponad schody.

“Nie”

“Takže zomrela?”, Thali zhrozene vypleštila oči. Ešte predchvíľou boli unesené krásou a voľnosťou tohto miesta, životom pretekajúcim v slučkách Mysphoru a teraz jednoducho bez príčiny umrelo nevinné dievča. Na okamih v nej vzkypel hnev. 

“Nepripúšťaj si tieto negatívne emócie, dieťa moje. V konečnom dôsledku sa aj ona ponorila do kráľovstva večnej slobody, len nie v tom našom svete”, upokojovala ju strážkyňa, ktorá jej vzplanutie cítila rovnako intenzívne ako ona. “A teraz poďte, moje milé banshee, presunieme sa do Heawangu aby sme zistili, čo vo vás drieme. Obkľúčili ste ju každá z jednej strany, až ste sa na sekundu ocitli niekde v medzipriestore, pred sebou ste videli všetko a zároveň nič. Bol to zvláštny pocit, no rýchlo aj pominul. Stáli ste na prahu ponurého mesta Heawang, kde ste spozorovali už aj ďalšie bytosti vašeho druhu. “Ďalej ja nesmiem. Ako strážkyňa Aa’rdharu musím dohliadať na príchod a usmernenie nových duší, takže sa v Mysphore zdržiavať nemôžem. Ale prenechávam vás Cette, mojej pravej ruke. V prípade potreby vás usmerní a bude sa vám venovať aj ohľadne výcviku.

“Výcviku?”, začudovala sa Marina.

“Magických umení. Aby ste svoju silu a potenciál vedeli využiť v prospech ľudu banshee”, vysvetľovala Callir, pričom im dlaňou pokynula na znamenie, aby zišli z vchodu smerom k Cette. Keď sa tak stalo a v portáli ostala len samotná strážkyňa, magická brána sa uzavrela a ona sa stratila v jej žiari spolu s ňou.

“Tak poďte, ukážem vám pár základných kúziel”

“Teraz? Nie je na to už trochu neskoro?”, vyhŕkla Nelly Ruth vnímajúc tmavú hmlistú oblohu s len nejasnými hviezdami posiatymi poza ňou.

“To nevadí. Či je noc, či deň, my Banshee nespíme, nepotrebujeme to. Sme oslobodení od pozemských potrieb”, vysvetľovala, kým ste dorazili na odľahlú pláň. “Prvým a základným krokom pre postup do ďalších sfér magického umenia je spell Egarosus. Pomôže vám dostať sa do vlastnej mysle, vyčistiť ju a plne sa koncentrovať len na mágiu. Hlavne opatrne, zo začiatku sa snažte byť izolované, aby sa vám podarilo dostať práve k tej vašej a len vašej. Táto úloha vás bude sprevádzať najbližších pár lekcií, postupne pokročíme k prevteľovaniu, ilúzii či metamorfóze”, dievčatá novej mentorke naslúchali a snažili sa o čo najlepšie zvládnutie tohto poslania. 

“Egarosus”, šepla Nelly Ruth po dlhšom čase skúšania a koncentrácie. Myseľ si úplne uvoľnila a po vyslovení formulky sa jej už teraz ľahké telo vznieslo niekam do neznáma. Stála uprostred mystickej hmly okrúhlej krištáľovej siene. “Haló?” zvolala do prázdna. Odozvou jej bola len ozvena, odrážajúca sa pomedzi hrubé stĺpy.

“Výborne”, pochválila ju Cette, keď sa vrátila z éterického priestranstva späť medzi ostatné Banshee. “Jediné čo potrebujete, je koncentrácia”, prízvukovala ostatným dievčatám.

“Egarosus, egarosus”, šepkala v ich tieni Thali, snažiac sa prelomiť bariéru myšlienok, vstúpiť do seba samej a darovať si aspoň na chvíľu krásne ticho. “Egarosus!” zvolala, až sa jej nové telo zahalilo v hmle a ona sa presúvala vnútorným expresom do jej vlastného podstvetia. A sme tu. Chladný krišťálový palác pokrytý bielou námrazou. “Au!!!”, nádherný pokoj sa rozpadol na márne časti, okná sa roztrieštili do všetkých strán a ich črepy prebodávali jej bytie. Zrazu tam nebola sama, v diaľke odhalených rámov ošarpaných okien ležal na trávniku ochromený medveď. Skoro bez dychu, len ťažko odfukoval a aj jeho bytie pomaly odchádzalo. “Čo sa tu deje?!” pýtala sa Thali, no okrem nej a zraneného zvieraťa v okolí nik nebol. Spadla na kolená, ustarostene pozrela najprv na neho, potom na nebo. Svit mesiaca sa zahmlel v prúde sĺz, až po krátkej chvíli upadla do agónie bolesti.

“Thali, zobuď sa!”, kričala Marina stojaca nad ňou a telom hnedého medveďa zvaleným na nej. 

“Jej vedomie sa roztrieštilo na dve časti. Zver ukoristil určitú časť jej vedomia a zasa naopak…”

“Tak ich preberte!”, súrila Aelin s búšiacim srdcom v hrudi.

“To musí zvládnuť len ona sama. Nie je to nemožné, no takéto veci sa neodporúča skúšať začiatočníkom. Preto som vám aj povedala, do vlastného vedomie, len sami sebe, bez ničoho naokolo…”

“Thali!!!”, teraz sa už len výkriky neskúsených zronených mladých Banshee niesli tichým tmavým lesom.

 

​

​

​