Myself_Forever

Po prvej hodine mágie Seléne pošteklila v nose silná vôňa. Pretrela si ho a narazila na svoje citlivé fúziky. “Na toto si budem musieť zvyknúť. Rovnako, na toho nezbedu tam vzadu,” pomyslela si pri pravidelnom pohybe svojho chvostíka. To sa jej už pri tej lákavej vôni obeda začali zbiehať slinky a tak ju nasledovala. Jedáleň bola prázdna. Sadla si teda za jeden z dlhých stolov a vytiahla z tašky zo 4 knihy, ktoré vláčila so sebou už od rána.

“Ktorou začnem? Mágia, alebo bojové umenie?” spýtala sa sama seba a načiahla sa po jednej z nich - malej, nenápadnej a ošúchanej s jasným mesiacom na obale. Otvorila ju, ale jej už zažltnuté stránky boli prázdne. V tom pocítila pálenie na čele. 

“Au,” zajakala a pošúchala si ho rukou. “Asi len nejaký zápisník, čo si niekto odložil v knižnici,” tenký zväzok sklamane vhodila naspäť do tašky a vymenila ho za hrubú knihu bojových umení. Prvé stránky vyzerali skôr ako kurz sebaobrany, no ako listovala ďalej, obsah sa postupne stupňoval. Ľahké úskočné ťahy vystriedali čoraz brutálnejšie chvaty, či už so zbraňou, alebo bez. Seléne pri čítaní vždy používala svoju predstavivosť na plné obrátky. Z ozrutného kolosea plného divákov a dvoch gladiátoroch, ktorí si v jej scenári vymieňali rôzne techniky boja, so zraneniami na telách, ťažkými výkrikmi a pádmi, ju vyrušil až prudký náraz od chrbta.

“Prepáč,” ospravedlnil sa niekto za ňou. Seléne zdvihla zrak, otočila sa a okrem teraz už plnej jedálne pred ňou stála ryšavá Nymphadora. 

“To nič,” Kittsune len neprítomne odvrkla a očami rýchlo skočila do riadku, kde skončila. Krik divákov opäť naberal na obrátkach, davy šaleli, bojovníci bojovali.

“Tie moje krídla!”, pokračovalo dievča energickým hlasom a povzdychlo si. “Ešte som si na ne nezvykla. Dnes ráno som vyskočila z balkóna…”

“Čože si?” Seléne nemo potriasla hlavou. Výjav z mysle sa nadobro stratil a svoju pozornosť upriamila na dievčinu s zelenom, ktorá jej očividne ešte niečo hovorila, no ona zachytila len poslednú vetu.

“Ale nič”  úsmevne mávla rukou. “Nie si hladná?” Ako odpoveď na túto otázku Seléne poriadne zaškvŕkalo v žalúdku.

“A… áno… asi by som mala niečo zjesť,” Pohľad na ostatných ju poriadne vyhladoval. Kittsune jedlo hltali z tanierov ako opreteky, zatiaľ čo Nymphadory si ho labužnícky vychutnávali. “Nemám tu ale svoju spolubývajúcu Evie. Asi radšej počkám na ňu.”

“Si si istá? Pokojne sa môžeme najesť spolu.”

“Uhm… radšej počkám” odvetila ticho. 

“Ako chceš. Len aby sa Ti ešte niečo ušlo,” Niamh sa len milo usmiala a kráčala k svojim družkám. Keď si sadla, letmo sa obzrela na ušaté dievča, ktoré rýchlo balilo knihy do svojej tašky, akoby sa bálo, že jej ich niekto ukradne. Videla, že sa na svoje miesto s obedom nevrátila, ale našla ju sedieť v prázdnom kúte opäť naplno pohrúženú do knihy

“Tá Kittsune sa všetkých stráni, nezdá sa vám?” nadhodila Niamh medzi ostatnými jej druhu a bradou poukázala tým smerom.

“Nie je to jedno? Keď chce šprtať, jej vec. Teraz sa chcem sústrediť iba na toto božské jedlo,” Nemesis jej poznámku akoby prepočula, apetít jej pri každom súste rástol a s chuťou si užívala všetky tie chute, ich kombináciu, jemnosť, či konzistenciu. Tam, odkiaľ pochádzala nemali taký výber jedál, v množstvách, ktoré by nakŕmili celú rotu. Doma, medzi ďalšími deťmi, bol každý deň len bojom o prežitie. Trhali sa o jedlo ako levy o svoju korisť na vyprahnutej pláni Savany. A kto prišiel neskoro, ostali na neho len kosti, čo bolo u Nemesis pomerne časté. Nezniesla pocit, že by jej mladší súrodenci ostali bez potrebnej výživy.

Niamh sa však nenechala odradiť, jej potreba naväzovania priateľstiev vyústila hneď po obede do opätovnej návštevy Kittsune.

“Ahoj!” jej hlas sa rozozvučal v Seléninych ušiach. Prekvapene sa strhla. “Áno, zase ja. Nechcela som ťa vystrašiť. Starý otec mi vždy vravel, že som ako veľká voda,” dodala so smiechom a vystrela k zahĺbenej mačičke svoju ruku. “Volám sa Niamh, ale kamaráti ma volajú Nia. A ty?” 

“Ach… Seléne,” odpovedala jej a prijala ponúkanú ruku.

“Odkiaľ pochádzaš? Vidím, že máš rada knihy. Ja milujem maľovanie. Môžem si prisadnúť? Kým nezačne hodina?”

“Ja... ja som z Bostonu.”

“Tak z veľkomesta. Ja som z Írska, z dedinky pri pobreží. Čo to čítaš?” chŕlila na ňu otázky a popri tom si opatrne so zloženými krídlami si prisadla.

“Teraz o bojových umeniach.”

“Paráda. Niečo, čo sa nám bude na tréningu hodiť. A čo si sa dočítala?”

“Lovci sú dobrí stopári, bojujú na diaľku najčastejšie lukmi, či kušami. Najväčšiu časť tvoria krídlaté rasy, čo ich stavia do obrovskej výhody, no nezaostávame ani my, Kittsune, či iné...”

“V tom by som sa teda našla”, Niamh si predstavila seba, ako v rukách drží luk a poletuje s ním okolo centra diania. Mimo dusnej atmosféry bojiska, vo víre čerstvého vzudchu nepoškvrneného krvou, či inými nepríjemnosťami vojny. “Milujem prírodu a pocit slobody vonku. A ty?”

 “Nie nie, to nie je nič pre mňa, ja…”

“... Ty si radšej s knižkami v úzadí, mám pravdu?”

“Áno. Presne. Nemám rada behanie a šport. Radšej pokoj a ticho.”

“Chápem. Píše sa tam niečo o stratégií a taktike?”

“Je to tu pekne opísané. Pozri,” Seléne nalistovala stránku s opisom jedného výpadu.

“To musím na tréningu vyskúšať,” povedala veselo Niamh. “Potom mi s tým pomôžeš, dobre?” Pri pohľade na Seléne tíško dodala “prosííííííííím,” a vyčarovala priateľský úsmev.

“Môžeme skúsiť,” osmelila sa Seléne a opätovala jej náznak úsmevu.

“Super. Bude to zábava.”

Jedáleň sa začala vyprázdňovať a všetci si to zamierili do učební. Niamh spolu so Seléne zamierili na dvor, kde sa medzičasom zoskupili lovci.

Niamh nedočkavo chytila luk. Intuitívne vložila koniec šípu a drážku do tetivy, tak ako to vídavala vo filmoch a natiahla ju. “Au,” skríkla, keď jej našponovaný špagát poranil prsty.

“Počkaj Niamh, ukážem ti ako na to,” usmerňovala ju Amara. Ľavú ruku jej natiahla dopredu do pravého uhlu, úchop samotného luku prisunula viac k jeho stredu. Pravou rukou potom natiahla tetivu v rovnobežnom uhle s tou druhou a zamierili na drevený cieľ. Šíp s ľahkosťou opustil svoje stanovište a zaboril sa priamo do stredu terča. “Tak a teraz to skús sama”, usmiala sa na ňu a odtiahla svoje ruky z jej nástroja.

Niamh poslúchla. Postoj tela zopakovala presne tak, ako jej ukázala Amara a vystrelila. No šíp akoby nechcel spolupracovať a preletel len pár metrov, kým sa zabodol do trávy. Vysoký blondiak, ktorého poznala z hodiny mágie len povýšenecky zakrútil hlavou a hrdo trafil svoj terč. 

“Priamo do stredu”, pochleboval sa a periférne hľadel na Nymphadoru aby sa uistil, že jeho úspech videla.

“No čo, nikto učený z neba nespadol,” zašomrala si Niamh popod nos, dostatočne na to, aby to jej nový spolužiak počul. Ale ten vôbec nereagoval a naďalej sa predvádzal svojim postojom, tentokrát obťažoval Deanu. “Somár zaslepený svojim egom”, pomyslela si Niamh a vrátila sa k svojmu luku a východzej pozície.

“Na prvýkrát to nebolo zle,” Seléne ju naopak povzbudzovala. “Pozri, tej blondínke sa zatial ani nepodarilo natiahnuť tetivu,” ukázala na Sylphku stojacu pár metrov od nich. “Pokús sa ľavú ruku udržať vystretú. Mám pocit, že si ju tesne pred výstrelom pokrčila v lakti.”

“Dobre”, odvetila Niamh a sústredila sa na všetky informácie od Amary, dodatok od Seléne a pritom čo najpresnejšie namieriť. Výsledok bol o čosi lepší, konečne sa jej podarilo aspoň trafiť terč. Potešená z pokroku to skúšala ďalej, ziatiaľ čo Seléne čupela v tráve a sledovala ju a ďalších nádejných lovcov. Popri tom čítala, čo sa píše v knihe a chvostíkom kývala do rytmu.

“Niamh, nechceš skúsiť radšej šíp z jedlí? Je ľahší, takže manipulácia s ním by mohla byť priaznivejšia. Rýchlejšie nadobudne potrebnú energiu a let. Výborný pomocník pre začiatočníkov, aj keď ho odporúčajú len na krátke vzdialenosti, kvôli zotrvačnosti” povedala a poklepala po stránke hrubej knihy. “Ale na precvičenie techniky myslím že stojí za to ho vyskúšať. Nezabudni na dýchanie. To je tiež pri streľbe dôležité. A dávaj pozor na prsty,” ozývali sa rady od Kittsune. 

“Nechceš si to vyskúšať? S tvojimi teoretickými poznatkami ti to pôjde určite lepšie,” nabádala ju Niamh.

“Nie, nie… ďakujem. Možno neskôr,” vyhýbala sa.

“Mala by si to skúsiť. Aspoň raz. Možno sa v tebe prebudí lovec a budeme sa spolu stretávať častejšie, ak budeš chcieť,” povedala láskavo. Seléne len zakrútila hlavou a čítala ďalšie poznatky z knihy.

Niamh opäť uchopila luk, ruky našteľovala podľa inštrukcií a zamierila. Tentokrát ale nie na svoj terč, ale na blondiaka, ktorý práve nadelil Deane ake krivé a slabé svaly má. Šíp dopadol presne do stredu, pričom naštiepil ten jeho, ktorý tam mal zabodnutý až odpadol na zem. Niamh sa víťazoslávne uškrnula, no kým mladík stihol niečo namietnuť, ozvala sa opäť Seléne.

“Skvelé, vzhľadom na sklon, rýchlosť vetra a tvoju váhu som až prekvapená, ako presne si trafila cieľ”.

“Tá Kittsune nejak moc mudruje...” Zatiahla Aurora, keď prechádzala okolo po tom, čo ju tiaha luku už unavila a chystala sa dopriať si trochu oddychu na lavičke. “Haf!” skríkla z plných pľúc v krátkej vzdialenosti priamo do ucha Seléne. Tá sa zľakla, urobila salto dozadu a zostala prikrčená v obrannej polohe s rukou na zemi a prehnutým chrbtom. Sama nevedela, kde sa to v nej zobralo.

“Cica sa bojí havkov…” Aurora sa pobavene uškrnula. Tréning ju poriadne zmoril a po tom, ako sa tu všetci nadradení okolo nej správajú, aby sa zakaždým cítila ako najväčšia neschopa, si svoju nevrlosť kompenzovala na spolužiačkách druhej rasy. “A v akom strehu zostala táto mačacia bojovníčka. Vidíte?”

“Si v poriadku?” pribehla k nej Niamh a snažila sa ju upokojiť. Seléne ako v tranze nechápala, čo sa to tu stalo. Ona predsa taká to nikdy nebola. Inštinkty Kittsune však boli silnejšie. “Som teda bojovník?” pýtala sa sama seba. Naježené chlpy na seba ešte chvíľu strhávali pozornosť, no potom sa stiahla a sadla späť na trávu . “Čo to len do teba vošlo”, začudovane sa obzrela na Auroru, ktorá bola zo svojho správania tiež trochu prekvapená. No za nič z toho sa nemienila ospravedlňovať.

“Asi by som už mala ísť,” povedala až moc rýchlo, zavrela knihu a šmarila ju do tašky. Cítila, ako sa jej telo trasie a drápky sa znova derú do pozoru. Rozbehla sa preč. 

Vletela do izby. Evie tam stále nebola. Batoh hodila do rohu izby a s prekríženými rukami na prsiach si sadla na posteľ. “Kašlem na celé trénovanie,” zamrmlala. Prešla minúta, päť, sedem… Hlavou jej teraz behali len dve veci. Prvou bola otázka, kam sa podela jej spolubývajúca. Ako je deň dlhý, naposledy ju videla po hodine mágie, keď sa šla spolu s Lunou prejsť. A ako tak sa nad tým zamýšľala, ani jej spoločníčku dnes už viac nevidela. No nemôže byť zas len strachopudkou a pri čo i len najmenšom náznaku, že sa niečo vymyká bežným štandardom, utekať za kompetentnou autoritou. Uvidí, čo sa bude diať, možno, že sa chceli len uliať z hodiny a kým pôjde spať, vrátia sa medzičasom naspäť. Alebo dostali pokarhanie od samotnej Assylie a obom im to dala vyžrať nejakou verejnoprospešnou prácou. Tak či onak, dnes do toho strkať nos nebude a v krajnom prípade sa zajtra popýta dievčat. A keď ani oni nebudú nič vedieť, až potom sa ohlási u Assylie, alebo u niektorého z trénerov. Druhá vec, ktorá jej nedala pokoj bola jej neutíchnuteľná túžba bo po vedomostiach. Stále očami blúdila na miesto, kde skončila jej taška. Až to napokon nevydržala. Vstala, zobrala ju a vytiahla jej obsah. V pravej ruke držala dnes už študované bojové umenia a vľavej tajomstvá mágie. “Na dnes tých stratégií stačilo,” položila knihu z pravej ruky na stolík a s tou druhou si ľahla do postele. Čítala dlho do noci až kým ju spánok nepremohol a nezaspala spolu s ňou v ruke.

...

Slnko práve zapadalo za ohnivý obzor a Niamh sa vracala z tréningu. Bili sa v nej protichodné pocity. 

Jedna časť jej ja, ktorá sa nevedela dočkať hodiny mágie, ostala náhle sklamaná. Stále počula Woldarove slová, že to nie je len čáry-máry a čaká ich poriadna drina. Ona si však pod tým pojmom nepredstavovala prežitie času len nečinnosťou a meditáciou, ale práve tie žiariace efekty a svetlá, ktoré by sprevádzali jej veľkolepé kúzla boli to, k čomu vzhliadala. Až sa zahanbila. Ako mohla byť taká hlúpa? Niamh potriasla ryšavými kučerami, ktoré sa jej uvoľnili spod kapucne a na perách sa jej zjavil úsmev. Také niečo by sa Seléne určite nestalo. 

Na chvíľu sa zahľadela za odchádzajúcimi dievčatami, ktoré smerovali do jedálne. Drobnú Kittsune medzi nimi nevidela. Opustila cvičisko hneď po incidente s Aurorou, čo sa ich trénerke Amare veľmi nepáčilo a aj Niamh jej náhly odchod zaskočil. Dobre mienené rady a postrehy jej nevadili, práve naopak. Bola za ne vďačná. Nesmelá Seléne s inteligentným pohľadom bola pripravená na všetko a hoci pre svoju veľkú hanblivosť sotva niekomu pozrela do očí, Niamh si ju aj za ten krátky čas obľúbila. Obdivovala jej vedomosti a istotu. Neskôr chcela Seléne vyhľadať a poďakovať sa za pomoc. Teraz však potrebovala byť sama a vstrebať všetky dojmy. 

Kráčala tanečným, ladným krokom ďalej, zaplavená eufóriou. Ako sa len mýlila! Nebola to mágia, pre ktorú sa narodila. Bola to lukostreľba, ohľadom ktorej bola sprvoti skeptická. Tréning bol prekvapivo skvelý, luk jej po pár neúspešných pokusoch v rukách priam spieval. Skvelý pocit… Už teraz bola zvedavá, ako jej to pôjde s vrhaním nožov.

Niamh si ani nevšimla, ako sa hustý les okolo nej ponoril do šera a tmy. Poháňaná nadšením a zabratá hlboko do myšlienok priam poletovala - sem tam zatrepotala trblietavými krídlami, vzniesla sa a znova zľahka dopadla na mäkkú, lesnú zem posiatu ihličím. Okolitá príroda ju ešte viac nabíjala životodarnou energiou, vnímala jej blízkosť, čistotu a krásu, zvuky zvierat. Konečne bola šťastná, toto miesto bol jej domov… 

Odrazu vyšla na malú čistinku, ktorá vyústila do visutého skalnatého prievisu. Prudko zastala. Až teraz si uvedomila, ako bezhlavo sa rozbehla nevedno kam. Tu by nemala byť a určite nie po súmraku. Varovali ju. Avšak panoráma zaliata strieborným svitom, čo sa pred ňou vynorila, bola očarujúca. Niamh nemohla odolať. Urobila ešte pár krokov vpred, aby sa mohla pokochať výhľadom. 

“Obraz hodný maľby”, vydýchla s úsmevom a snažila si zapamätať každý detail. Ešte dnes večer sa pustí do skice. Zvrtla sa na päte, že sa vráti, no v hlave sa jej náhle ozval hlas. Škrípajúci, akoby sa o seba obtreli dva kamene. 

“Neskoro, hlúpy motýlik.” 

“Čože?!” nechápavo vyhŕkla do ticha noci. Nikoho nevidela.

A vtedy z tieňov, ktoré v svite mesiaca vrhali vysoké borovice, pomalým krokom vystúpil čierny vlk. Bol majestátny, o niečo vyšší ako ona. Niamh jakživ niečo podobné nevidela a srdce vyskočilo až ku krku. Inštinktívne siahla po luku, strhla si ho z pleca spolu so šípom a namierila na zviera. Avšak ruka s napnutou tetivou sa jej triasla. Nedokáže to… nedokáže zabiť živého tvora, hoci je to veľká, rozprávajúca obluda…  Navyše jeho oči…  

Vlk sa k nej ďalej neohrozene približoval. Pomaly, vychutnával si lov, jej strach. Ešte kúsok a ona stratí výhodu vzdialenosti. Luk jej bude naozaj nanič… Zaspätkovala, avšak pod chodidlami sa jej začala drviť skala. Bola úplne na konci a pod ňou zívala hlboká prázdnota. 

“Ak nedokážeš vystreliť, leť, Nia! Okamžite!” prikazoval jej mozog nástojčivo, ale jej telo úplne vypovedalo poslušnosť. Jednoducho zamrzlo. Zver zastal, ale tak blízko nej, až cítila na tvári jeho horúci dych. Fuj… skrčila na okamih pehavý nos. “Ty musíš byť nová, taká neohrabaná…” Hral sa s ňou. Nechcel ju zabiť, aspoň v to Niamh zúfalo dúfala. Pomaly zložila luk, načo sa jej v hlave ozvalo posmešné zachechtanie. “Vieš, že tu nemáš čo hľadať, Nymphadora? Nikto ti to nepovedal?”

“Ako to, že ťa počujem?” vyjachtala namiesto odpovede. Hoci bola vydesená do špiku kostí, jej večná zvedavosť sa nezaprela.

“Mlč a okamžite odíď. Nevystrelila si na mňa, tak ťa ušetrím. Život za život. Ale len tentoraz. Po druhý krát už nebudem taký zhovievavý.”

“Ale… kto si?” nedala sa Niamh, keď ju prerušilo hrozivé vytie. A pridávali sa k nemu ďalšie. 

“Choď, pretože za ostatných neručím!” Vlk varovne zavrčal a zahnal sa po nej obrovskou labou, akoby odháňal otravný hmyz. Niamh v mihu rozprestrela krídla, vzniesla sa hore a priam uháňala preč. Chlad nočného vzduchu jej bičoval pokožku, telo zalievala panika nevediac, kam letí… a vtedy stratila kontrolu nad ešte stále neistými krídlami. Z výšky pomedzi konáre stromov tvrdo dopadla na zem, avšak nebol čas fúkať si rany.  Postavila sa a krivkajúc pokračovala v behu hustým lesom. Za chrbtom stále počula zlovestné zavýjanie. Keď sa konečne vynorila v blízkosti Aliancie a centra výcviku, lapajúc po dychu padla na kolená do mäkkej trávy. Niamh bola v bezpečí… 

Vtom sa z krovia ozval sotva počuteľný šuchot, načo sa strhla. Na okamih zbadala pár temných vlčích očí, ako ju pozorujú a potom sa stratili v tme noci. Niamh si nemohla pomôcť - bolo v nich čosi ľudské. Prečo ju sledoval? Chcel ju svojou prítomnosťou ešte raz varovať? Alebo sa ubezpečiť, že ho poslúchla? Či nebodaj… chrániť?

 

…

Ráno sa Seléne zobudila neskoro. Meškala na vyučovanie. Posteľ jej spolubývajúcej bola stále prázdna, no na konšpirácie momentálne nemala čas. Tvár si narýchlo opláchla a pretrela spotené čelo, ktoré ju opäť pálilo. Bez raňajok, či aspoň pohára vody sa rozbehla na tréning do učebne s Amorphisom. Emmewal a Thamaris už stáli nastúpené v prvej rade a čakali na Sylphského učiteľa. Okrem nich tam samozrejme boli aj ďalší príslušníci Aliancie, ktorí sa chceli stať bojovníčkmi. Väčšina z nich boli muži, ktorých svaly už len na vonok naháňali strach a rešpekt. Seléne sa pokúšala aplikovať poznatky, ktoré sa včera dočítala z knihy bojových umení, aj keď spočiatku jej hodina pripomínala skôr cvičenie vo fitku. 

“Poriadne! Makáme, makáme!” Amorphis sa prechádzal sa pomedzi nich a vysvetľoval im svoje postupy a metódy. “Len dostatočne zahraté svaly vám umožnia dokonalé uvoľnenie potrebné pre samotný tréning!” Halou sa ozývali len vzdychy, občaj vzlyky, no tie boli veľmi rýchlo burcované do ešte intenzívnejšieho tréningu, takže nemalo žiadny zmysel sa sťažovať, či dať poznať na sebe, aké náročné to je. Aj Seléne to dalo poriadne zabrať. Aj napriek svojim mačacím zmyslom posilnených pružnosťou, či vrtkosťou si každú chvíľu utierala pot z čela.

“Ty si tá knihomoľka?” oslovil ju Amorphis, keď sa dvíhala pri svojom dvadsiatom kliku. Kittsune zdvihla hlavu a pozrela na svojho učiteľa. V očiach mal povýšenecky výraz a než by stihla utrúsiť otázku “Čo sa deje?”, alebo “Želáte si niečo?” vyslovil svoju myšlienku nahlas.

“Choď za Woldarom”

“A-a-le....”, zdráhala sa Seléne. “Ešte som nedokončila svoj tréning. Zatiaľ som len uprostred druhého cyklu opakovania”

“Tu ťa nemám čo naučiť. Je jasné, že máš základ prichystaný pre iné umenie, nie pre to bojové”

“Ako to môžete vedieť?”, spýtala sa, no obaja vedeli, že má pravdu. Sama si to nedokázala predstaviť, no po včerajšom štúdiu mala dnes v sebe odhodlanie vrhnúť sa do toho. Pokiaľ to nevyskúša, nikdy sa nedozvie, aký bojovník by z nej mohol byť. A hoci jej tréning nešiel tak ľahko ako mužom, ktorí práve končili tretiu a zároveň poslednú sériu opakovania, pričom nevyzerali ani z ďaleka tak zničene ako ona, aspoň na chvíľu cítila, že by z nej mohlo niečo byť. Práve v tom okamihu, keď sa jej svaly snažili prekonať odpor vlasného tela, vysiľujúce až nad rámec jej schopností. Bolo to opojné, striedanie krátkej bolesti z preťažených častí a jeho regulačnými mechanizmami v podobe úľavy, ba dokonca radosti. 

“Vidím, že sa snažíš. A ani ti to nejde najhoršie. No chýba ti niečo, čo správnemu bojovníkovi chýbať nesmie”.

“A to je čo?”, začudovala sa Seléne. Nič také sa totiž v knihách nedočítala a mala pocit a aj keď dnešný tréning nemal s informáciami, ktoré sa dočítala deň predtým, moc spoločné, snažila sa ho splniť čo najlepšie.

“Zápal”, odvetil Amorphis a opäť prechádzal pomedzi svojich učňov. “To ťa žiadna kniha nenaučí. Je to niečo, čo musíš mať v sebe, niečo, čo ťa núti prekonávať samú seba, dodáva ti silu, aj keď už si na hrane svojich možností”, potom podišiel k dverám a pootočil kľučkou. Seléne sa rozbehla preč. Znamenie polmesiaca na jej čele začínalo byť čím ďalej tým viac viditeľné, aj keď ona sama o ňom ešte nevedela.

Do hodiny mágie zostávalo ešte asi tak pätnásť minút, no v miestnosti už niektorí učeníci čakali.

“Hej!”, zozadu k nej pribehla Raven a prehrabla si rukou husté striebristé vlasy. “Seléne, však?” usmiala sa na ňu, načo Seléne prikývla a spoločne vošli do učebne. “Som rada, že si aspoň niekto z tej našej “party” tiež zvolil mágiu za svoj obor. Väčšinu Nymphador som videla u Amary a spolubývajuca Thamaris sa dala spolu s Emmewal radšej na bojové umenie”.

“Uhm”, Seléne súhlasne prikývla a pred očami sa jej vynorili potiace sa kamarátky pod Amorphisovým tvrdým vedením. “Ale išlo im to v celku fajn. Kondíciu majú skvelú”, pochválila ich a spoločne si sadli na poslednú, najviac vyvýšenú lavicu.

“Bola si aj u Warriorov?” Raven prekvapene vypleštila oči, ale len na okamih, kým do miestnosti nevstúpil ďalší z uchádzačov na výcvik mága. Seléne opäť len prikývla, ešte teraz cítila preťažené svaly, ktoré ju silno pálili. “A čo tvoja spolubývjúca? Tiež trénuje na blízko?”, Raven pokračovala v konverzácii, no skromnej Kittsune v tej chvíli prebehol po chrbte mráz. Len z ťažka potriasla hlavou, v ktorej vírilo mnoho myšlienok, otázok a dôvodov, prečo sa Evie ešte nevrátila. “Wau, takže sa pridala k Nymphadorám”, zasmiala sa a predstavila si chlpatú mačičku behať s lukom sem a tam. 

“Nie”, ľadovo ju uzemnila Seléne a tvár si vložila medzi dlane. “Ona…. ona sa od včera ešte nevrátila. Po tom, ako sa aj s Lunou vybrali prejsť…”, jej výpoveď prerušil Woldar, ktorý zahalený v svojom tmavom habite s tvárou ukrytou pod kapucňou, spod ktorej mu svietili len jasné modré oči. Rozhliadol sa po miestnosti, pričom v rýchlosti spočítal hlavy prítomných a v duchu sa uškrnul. Potom predstúpil do stredu a započal tréning. Tak ako aj včerajší, aj dnes väčšinu času venovali len kúzlu Egarosus, no okrem toho im Woldar ukázal aj zopár iných, pomerne zaujímavých vecí, s ktorými sa ako mágovia môžu stretnúť. Možnosť spomalenia času sa Seléne pozdávala asi najviac, zatiaľ čo Raven viac zaujal paralyzujúci mrak. Obe si viedli pomerne dobre. Podarilo sa im vstúpiť do svojej mysle a spoznávať tak jej zákutia a možnosti využiteľné pre toto magické poslanie. Potom sa spoločne vybrali do jedálne, kde to už rozvoniavalo cícerovým kari a polievkou z batátov.

“Ooo, dnes máme indiu”, Raven si jazykom olízla pery a nabrala si tri plné naberačky prvého aj druhého chodu. Seléne až taká hladná nebola, s poloprázdnym tanierom si sadla k stolu a namočila doň lyžicu. No skôr, ako by si vôbec prvé sústo vložila do úst, dvere sa otvorili a dnu vošli Nymphadory, ktorým práve skončila hodina lukostreľby. Seléne sa ospravedlnila, tácku s obedom nechala na stole a nenápadne odchytila Niamh. Nechcela sa veľmi dostať do centra pozornosti, pretože jej to bolo fakticky nepríjmemné a tak sa presunuli do rohu miestnosti, kde mali aspoň nejaké to súkromie. 

“Síce asi zbytočne, no predsa sa opýtam”, začala Seléne. “Evie na vašom tréningu náhodou nebola?” Jej obavy však kamarátka rýchlo potvrdila nesúhlasným pokrútením hlavy. “A čo Luna?”

“Bohužiaľ, nevidela som ani jednu z nich. Vlastne už od včera rána, keď vymýšľali tie svoje dobrodružstvá”, odvetila znepokojene Niamh. Chcela jej povedať aj o svojom včerajšom výlete, ktorý jej ešte doteraz tkvel v pamäti. Tie oči, akoby sa jej vypálili priamo do sietnice a nevedela sa ich zbaviť. No pri pohľade na ustarostenú hromžiacu Kittsune sa rozhodla. Zatiaľ si to nechá pre seba.

“Do frasa”.

“Neboj sa, v podstate je to len jeden deň, možno si ich zavolala Assylia a uložila im trest za ich neuvážene konanie na vlastnú päsť”, Niamh sa ju snažila upokojiť, no vo vnútri tiež pociťovala pochybnosti.

“Snáď máš pravdu”. Potom sa spoločne vrátili k stolu, kde si Raven akurát dávala dupľu.

“Jedzte, lebo nebude”, upozornila ich, pričom na fúzikoch sa jej leskli stopy omáčky. Všetky tri sa zasmiali a spoločne sa pustili do jedla. 

V tom sa dvere s rachotom rozleteli dokorán. Stála v nich zadýchana, ošarpaná Luna celá zašpinená od blata, alebo niečoho tomu podobného.

“Luna!” skríkla Nemesis, ktorej sa od prekvapenia na tričko skotúľal cícer a urobil jej pekne dlhý fľak. “Preboha, kde si bola?!”

“Ja…. Oni…. Evie…”, Modrovláska len chaoticky habkala pomedzi vzlyky. Okamžite k nej pribehol Amorphis, ktorý sa ju snažil upokojiť a rukou niečo naznačil jeho kumpánom, ktorí na povel vybehli z miestnosti.

“Hlavne sa upokoj, už si v bezpečí”, chlácholivo sa k nej prihováral, ale Lunu zachvátila ešte väčšia panika a jej pľúca sa nedostatočne odkysličovali. 

“Pravdepodobne majú aj Marilyn. Snažila sa nás dobehnúť, no kým sme si ju všimli, bolo už neskoro. Ak sa nevrátila späť, pravdepodobne…”, jachtala a z očí sa jej predierali ďalšie vzlyky.

“Vedela by si nám opísať ako vyzerali, aby sme mohli zistiť, čo mohli byť zač?”, Amorphis nečakal, vedel, že táto situácia je zlá a snažil sa z nej dostať do najviac. Jej psychický stav ale na to ešte nebol pripravený.

“Stelori… Slecuri...Sterculi….”, snažila sa spomenúť na pomenovanie rasy, ktoré bytosť po ich premene spomenula.

“Sterculioni”, vyštekol Amorphis. Jeho tvár sa z láskavej razom premenila na výbuch hnevu. “Nekázal som vám držať sa len v areáli Thelmiru?! Mohli ťa zabiť, uvedomuješ si to?!” Luna mu neodpovedala. Bola dosť zničená aj bez jeho pričinenia. Tie muky, ktoré utrpela, pod hladinou bez prístupu svetla, v temnote živiacej sa strachom, šíriacej beznádej. A hoci horko ťažko z tejto klietky ponárajúcej sa ku dnu uprchla, Evie tam stále je. Jej hrdinské reči vystriedal strach, ktorý sa zmocnil celého jej bytia. 

V jedálne nastal rozruch. Šum hlasov, karhanie mentorov a pobehovanie sem a tam sa rozliehalo po celej miestnosti. Luna však nič z toho nevnímala, bola akoby paralyzovaná z toho, čo práve prežila. A do toho tá Amorphisova reakcia. Nevedela, ako dlho bola mimo. Ani nezaregistrovala, kedy sa objavila Assylia.

“Vaše konanie bolo nezodpovedné”, vyhlásila po chvíli, keď bola Nymphadora stabilizovaná. “Vystavila si riziku seba a jednu z Kittsune. A aj keď si chvalabohu vyviazla živá, tvoje kamarátky také šťastie mať nemusia”, v Lune to opäť vrelo. Takže majú aj Marilyn. No koľkokrát jej budú ešte opakovať, akú chybu urobila. Svoj trest už dávno dostala, jej svedomie sa o to náležite postaralo. Ale ich vedenie malo očividne potrebu do ohňa ešte prilievať. “Ničmenej”, vodkyňa pokračovala ďalej. “Čo sa stalo už nezmeníme. Teraz je dôležité dostať sa včas na miesto a pokúsiť sa Evie a Marilyn dostať spomedzi chápadiel Sterculionov. Zasväcovací rituál začína vždy na siedmy deň. Budú na ňom všetci, takže stráže a celková ich ochrana bude zanedbateľná. Vkĺzneme tam a pokúsime sa ju vyslobodiť, kým sa z nej stane jedna z nich, alebo…”, túto vetu však nedokončila. Pri pohľade na zničenú Nymphadoru, či ešte krehké duše zvyšných prítomných si druhú možnosť jej osudu radšej nechala pre seba. “Dovtedy však musíte trénovať čo najusilovnejšie. Dostať sa dnu možno nebude taký problém, no akonáhle sa dostaneme do centra diania, potrebujeme každú ruku v čo najlepšej kondícii”.

“Ale…”, prerušila ju Luna, ktorá sa medzitým už trochu upokojila, no tvár mala ešte stále červenú a líca sa jej leskli od sĺz. “Vo všetkej úcte, ako chcete proti nim bojovať? Ich impérium je niekde hlboko pod vodou…”

“Ja viem. Preto požiadame o pomoc Merfolky”, odvetila. Potom sa otočila, zašepkala niečo Amorphisovi a opustila miestnosť, ktorá sa chvíľu po nej rozišla do svojich izieb. Najbližších päť dní všetci tvrdo trénovali a pripravovali sa na najhoršie. Luna mala stále pred očami výjavy z nej noci, tváre Sterculionov, ktoré sa vyžívali v ich nešťastí. Vedomie, že ešte možno dve z nich tam stále sú ju privádzalo do zúfalstva. Nočné mory ju sprevádzali každý jeden deň, až kým sa všetci spoločne neocitli na brehu jazierka.

“Zdravím vás, Assylia”, privítala ju jazerná pani odetá celá v modrom. Jej vzhľad bol jedinečný. Vyzerala, akoby okolo nej prechádzali prúdy riek a narážali na seba do hustých vĺn. “S čím vám môžem pomôcť?”

“Potrebujeme sa dostať do Stangreonu. Dve naše členky boli zajaté Sterculionmi”, odvetila vodkyňa ráznym a pevným tónom. “Môžeme očakávať vašu podporu?” Žena prikývla a rukou dala povel mladíkovi stojacemu pred chatrčou obďaleč. Potom zamávala prútikom, zašepkala pár magických slov a....

“Ááá”, skríkla Deana, keď sa Emmewal stojaca oproti nej zrazu premenila na niečo s veľkým šupinatým chvostom. “Čo to je?!”

“Nagiry”, odvetila Merfolka. V okolí sa rozľahol zvuk trúbiaceho rohu. Zrazu ste tam nestáli len vy, premenené v túto novú rasu. Pribúdali ďalšie a ďalšie.

​

Vzhľadom k nedostatku času a povinnostiam, príbeh Banshee a Légie ešte doplníme :) Budem informovat v rohovom chate, aby som vam nezatazovala spravy, tak potom sledujte :)