“...Nazdar, Scott! Tak čo, ako to včera všetko dopadlo? Bavili ste sa? Kto bol najviac pod parou? Čo som zmeškal? Všetku špinu sem!”
“Čau! No môžeš ľutovať, že si neprišiel! Všetci sme boli totálne rozbití, ale bolo to super. A ja mám také okno, že koniec. Čo sa dialo po deviatej, si absolútne nepamätám.”
“Tak to znie ako veľká párty teda. O to viac ma mrzí, že som nakoniec nemohol. Na poslednú chvíľu mi do toho prišlo niečo dôležité a musel som to urgentne vybaviť.” ...Keby si len vedel, ako som si namiesto toho užil večer s tvojou starou... Páni, neskutočný kus ženskej!
“Čo už, nevadí. Som si istý, že čoskoro sa niečo znova zorganizuje.”
“Jasné, keď budeš vedieť viac, určite sa mi ozvi...”
“....Posratá kosačka! Zasa sa pokazila?! Už ma to fakt prestáva baviť! Doriti, Albert, prečo niekedy neinvestuješ do niečoho trochu kvalitnejšieho?! Tieto šmejdy vydržia tak tri použitia a koniec….”
“...Som tak sama...Prečo ma nikto nemá rád? Keď zomriem, nikto si to ani nevšimne a moje telo zožerú potkany…”
“...Hm, zajtra by to možno už mohlo vyjsť...Stačí len dúfať, že bude opäť čakať na autobus na tej istej zastávke…”
Takto vyzeralo ráno 24.3.2012 pre Maddison Blackwellovú. Ležala na drevenej posteli vo svojej izbičke, obklopená množstvom plagátov, ktorými si oblepila každý centimeter všetkých štyroch stien. Bývala v malom, ale útulnom rodinnom dome spolu s rodičmi. Súrodencom nemala, bola jedináčik, ale nevadilo jej to. Nikdy sa necítila osamelá, pretože núdzu o kamarátov rozhodne nemala. Jediná vec, čo jej prekážala bol fakt, že dedina, v ktorej žila, bola podľa Maddie najväčšia diera pod slnkom. Hlavne kvôli tomu, že sa nachádzala ďaleko od mesta, na samote, učupená pod hustým lesom. Vždy bola veselá a v a veľmi akčná, stále by niečo podnikala, ale miesto jej bydliska jej veľa možností neponúkalo. Aspoň že včerajší táborák stal zato a skvele sa zabavila… Teraz však bola zmätená, pretože okrem svojich myšlienok počula vo svojej hlave množstvo iných hlasov.
“Odkiaľ idú?”, pýtala sa v duchu a neisto sa obzerala okolo seba. V izbe bola sama, tým si bola istá a snáď jej len nezačalo šibať… Pomaly vstala z postele, podišla k otvorenému oknu a vyklonila sa von. Pred bránkou ich domu sa veselo zhováral sused Scott s nejakým svojím kamošom z mokrej štvrte a vedľa pani Shanková práve nazúrene kopla do kosačky, ktorá sa nedala ani naštartoval. Maddie nasucho preglgla. V hlave mala obrovský šum a premiešavali sa v nej útržky slov, viet a ona nechápala, čo sa s ňou deje. Čo však bolo najhoršie, tie zvuky silneli každou sekundou a ona mala pocit, že sa zblázni. Vzápätí ju z toho neskutočne rozbolela hlava. Rýchlo zbehla dole do kuchyne, kde zo skrinky vybrala provizórnu lekárničku. Chvíľu sa v nej nervózne hrabala, kým konečne našla vytúžený paracetamol. Do pohára si napustila trochu vody a tabletku zapila na jeden dúšok. Takto ju našla mama, ktorá ako vždy, dokonale upravená vošla dnu.
“Znova ťažká noc?”, prehodila k dcére a premerala si ju skúmavým pohľadom. “Načo sa jej to vôbec pýtam, je to zjavné na prvý pohľad, určite sa zasa včera sfajčila.”
“No dovoľ, mama! Už som ti asi tisíc krát vravela, že som čistá!”, oborila sa na ňu Maddie a tresla pohár na linku.
“Ale samozrejme, táto kapitola je už predsa za nami. Verím ti, neboj sa”, povedala s úsmevom a zo skrinky vybrala dva hrnčeky. “A prosím ťa, pozor. Tie poháre mám rada, bola by som nerada, keby si nejaký z nich rozbila”, upozornila ju mama, zapla kávovar a úkosom pozrela na dcéru. “To ti tak verím, drahá… vyzeráš, akoby ťa prešiel parný valec a ty mi tu budeš ešte klamať priamo do očí.” Maddie na ňu vyvalila svoje hnedé oči. Nepovedala však už ani slovo, iba nahnevane schmatla z chladničky bagetu zo včera a vybehla hore do svojej izby. Tam jej medzičasom vbehol jej milovaný psík Aaron, ktorý hneď ako ju zbadal, začal vrtieť chvostom a pobehoval jej okolo nôh. Maddie ho pohladkala a sťažka dopadla na posteľ. Na jedlo ju prešla chuť, stále myslela na mamu a jej myšlienky. Fakt ju počula? A toto si o nej myslí? Mala istotu, že jej verí a teraz… Bola z toho veľmi smutná a navyše k tomu musela bojovať s tým množstvom otravných hlasov vo svojej hlave. Psík do nej dobiedzal, pretože očividne chcel ísť von. A tak si Maddison s povzdychom nasadila slúchadlá, pustila si hudbu na plné pecky a vybrala sa s Aaronom do záhrady a potom na prechádzku po dedine. Vtedy ešte netušila, ako sa jej život o pár rokov obráti naruby…
Pred 3 rokmi
"Vailo prosímťa! Ideme do nemocnice! Tak sa obleč slušne a nedávaj si tričká s výstrihom až po pupok" vykríkla mama. Vailo sa cítila previnilo, pretože cítila matkine sklamanie.
Za polhodinu dorazili do nemocnice, ako kráčali chodbou, Vailo sa potichu rozplakala. Nevedela prečo, ale proste cítila všetku tú bolesť naokolo. Keď dorazili do izby, v ktorej ležala stará mama, matka sa hneď rozutekala k posteli. Starká vyzerala príšerne. Trpela rakovinou hrtana a celé jej telo bolo posiaté metastázami. Všetci vedeli, že už nemá veľa času.
"Va-ilo" z posledných síl poťapkala na troche prázdneho miesta na jej posteli a očami naznačila Vailo, aby si k nej sadla.
"Už si dosť stará na to, aby si sa dozvedela pravdu" šepkala, "Určite si si všimla, že pocity, ktoré prežívať, nie sú všetky tvoje. Máš veľký dar moja milá. Môžeš pomôcť mnohým ľuďom! Absorbovaním ich pocitov a byť ich nablízku v ťažkých chvíľach je poslaním rodu Lorienových už niekoľko generácii. Tento dar som mala aj ja, moja stará mama, jej stará mama.... "
pííííííííííííííííííííp
"Matka!!!!!" začala kričať pani Lorienová... "Sestra! Pomôžte nám!"
18.5.2014
Nika sa chystala na skvelý večer. Teda aspoň si to myslela.
V detskom domove, v ktorom žila nemala moc priateľov. Mnohí ju šikanovali, alebo sa jej vysmievali. Jedinými svetlými bodmi boli pre ňu chvíle strávene s Jackom. Bol to chlapec o rok starší, ktorého k nim priviezli len nedávno. Správal sa k nej s úctou, bol jej nablízku v ťažkých situáciách a postupom času sa do neho Nika zamilovala.
Zopla si svoje husté blonďavé vlasy, pretrela svoje husté mihalnice trochou špirály a pery obohatila trochou perleťového rúžu. S Jackom boli dohodnutí, že sa stretnú večer v jednej zo spoločenských miestnstí. Nakoľko bola veľmi nedočkavá, rozhodla sa ísť skôr s tým, že na Jacka počká tam.
Vošla dnu, prešla krátkou chodbičkou do miestnosti a usadila sa na gauč. Bola rozhodnutá, že dnes vyzná Jackovi svoje city. Čas šiel ukrutne pomaly, sekundová ručička bola ako prilepená. Po 15tich minutach začula hlas, ktorý patril samozrejme Jackovi. Srdce jej podskočilo ako šialené, líca jej sčervenali od nervozity. Zhlboka predýchla a čakala, kým príde dnu.
No zrazu začula ešte jeden hlas, ktorý patril Claire. /Claire bola jedna z pipiek, ktoré najviac nenávidela. Bola to vodkyňa všetkých tých hyen, ktoré si všetky svoje komplexy vylievali na Nike./
"Počkaj zlato, už by si mala pomaly ísť, mám sa tu dnes stretnúť s Nikou"
"Pche..Nika, prečo sa s ňou ešte vôbec bavíš? Veď je tak úboha. Pooď seem!" a porozopla si svoju blúzu, čím zvýraznila svoje dobre stavané prednosti.
Ďalej už len začula zvuky bozkov. Nike sa tlačili slzy z očí a mala sto chutí sa v tej chvíli vypariť. Vtom sa do izby vyvalil ten "nádherný pár" a vyvalil sa na gauč. Nika tam len sedela ako obarená, s myšlienkami niekde mimo tohto sveta..
"Claire, ale už vážne choď, nech nás tu spolu nevidí, chceš predsa ešte od nej úlohy nie?"
"No dobre dobre, už padám." odvetila namysleným tónom a odišla.
Nika sedela oproti Jackovi. Nechápala prečo ju nevidí, hľadela priamo naňho.
17.7.1941
Joy bola útla dievčina s veľkými modrými očami a hnedými, trochu zvlnenými vlasmi. Rodičov nemala a nepoznala ani svojich príbuzných a tak svoje detstvo prežila v sirotinci. Keď mala rok, niekto ju nechal v košíku pred hlavným vchodom iba s kúskom papiera, kde bolo napísané len jej meno. Joy Aldainová. Roky plynuli a rástlo z nej zvláštne dievča. Ako každé dieťa v detskom domove to nemala ľahké, ale pre ňu to bolo ešte ťažšie. Mala totiž problém s vnímaním času. Nikdy nikde neprišla načas, proste mu nerozumela. Ostatné deti sa jej zato posmievali, že je hlúpa a má o koliesko menej. Uťahovali si z nej dokonca aj niektoré vychovávateľky. A keďže Joy bola veľmi citlivá, po každom výsmechu sa uzatvárala viac a viac do seba. Napriek tomu sa vždy snažila každému pomôcť, ale nikdy sa jej to nevrátilo späť. Čím ďalej, tým viac túžila odtiaľ uniknúť, ale nemala kam. Keď dovŕšila osemnásty rok, nastal čas odísť, v sirotinci už pre ňu viac nebolo miesta. Bola dospelá. V tom období sa však vo svete rozpútala vojna a zasiahla aj ich malé, prístavné mestečko. A vtedy Joy dostala možnosť stať sa ošetrovateľkou. Nemala veľmi na výber, vonku by to aj tak dlho neprežila a tak sa prihlásila do kurzu pre zdravotné sestry. Bol zadarmo a prístupný všetkým mladým ženám, ktoré boli ochotné pomáhať obetiam vojny. Keď ho absolvovala, dostala prácu v jednej malej nemocnici, kde denne nosili zranených vojakov, niektorí boli dokonca mladší ako ona. A tak prešli dva roky, poznačené ťažkou prácou, bolesťou a smrťou. Rukami jej prešlo nespočetné množstvo ľudí, niektorých sa jej podarilo zachrániť, iných nie. Teraz bola skoro dvadsať jeden ročná mladá žena a narodeniny mala osláviť zajtra. Stále však bola utiahnutá a uprednostňovala samotu pred spoločnosťou. Teraz kráčala po dennej šichte na večeru. Dnes mali toho veľa a bola hrozne unavená, ale musela sa zastaviť ešte vo svojej izbe, aby sa prezliekla a zakrvavenú uniformu zaniesla do práčovne. Cítila, ako ju vychodené topánky na nízkom opätku derú sa päte, ale hlavná sestra, pani Castová nemala ďalšie na rozdávanie a Joy tie lepšie radšej prenechala Sally, jej jedinej priateľke, ktorá výrazne krívala na pravú nohu, nech má aspoň nejaký komfort. Napriek jej handicapu bola Sally fantastická ošetrovateľka. S týmito myšlienkami vošla do jedálne a hneď aj zbadala kamarátkine ryšavé vlasy, ktoré sa nedali prehliadnuť. Vzala si svoj skromný prídel jedla a prisadla si k nej.
“Ahoj”, pozdravila Sally, ktorá dnes nejako žiarila.
“Joy, no konečne! Už som sa nevedela dočkať, kedy prídeš.”
“Dnes sme toho mali veľa, dokonca aj jednu amputáciu…” Jej slová prerušil výbuch. “To bolo dosť blízko”, skonštatovala Joy a nepokojne sa zamračila smerom k oknu.
“Hej, vyzerá to tak, že dnes v noci budeme mať pohotovosť”, povedala Sally, ktorá ju po večeri mala vystriedať na nočnej službe. “Asi sa dnes veľmi nevyspíš”, dodala, keď sa ozval ďalší výbuch, až sa zatriasla budova.
“Evidentne”, povzdychla si Joy, nabrala si za lyžičku studenej, hrudkovitej kaše a zamyslene ju vložila do úst. Potom sa obrátila k priateľke. “Ale ty máš nejakú dobrú náladu, čím to je? Nebodaj…”
“Áno, áno, áno!”, zvýskla Sally nadšene, za čo si vyslúžili pohoršené pohľady od starších sestier. Vo vojne skoro každý stratil zmysel pre humor a schopnosť tešiť sa. “Ian ma požiadal o ruku a ja som súhlasila!”
“To je úžasná správa, Sally, veľmi sa teším! Gratulujem!”, srdečne objala kamarátku.
“Ďakujem.”
“A ako to teraz s vami bu…” Nedopovedala, pretože v tej chvíli sa okolo nich rozpútal obrovský chaos. Joy len vnímala, ako pribehla hlavná sestra Castová a kričala, že začali bombardovať nemocnicu. Neverila vlastným ušiam. Okamžite vstala a schmatla Sally za ruku, keď sa vtom ozvala ohlušujúca rana a Joy odhodilo pár metrov dozadu, kde narazila do steny. “Sally!!!”, zvrieskla šokovane, ale na mieste, kde len pred chvíľou sedela jej kamarátka, bola kopa kameňov a prachu zo spadnutého stropu. “Sally, nie…”, vzlykla Joy nešťastne a v tom okamihu pocítila silnú túžbu byť niekde inde. Nie na tomto mieste plnom strachu, bolesti a smrti, kde práve prišla o svoju jedinú kamarátku, ktorá sa mala vydávať… Zatvorila oči a zrazu hluk a krik zmizol… Zmätene ich opäť otvorila. Sedela na zemi v rozvalinách nemocnice, ktorú veľmi dobre poznala. Bola tam však sama a obklopovalo ju strašidelné ticho. Všetko vyzeralo strašne staro, schátrane. Vietor rozfúkaval suché listy, ktoré sa sem dostali cez polorozpadnuté múry a všade bola špina a prach. Joy si utrela slzy, pomaly sa postavila a neveriacky rozhliadala okolo seba. “Kde to som?”, vírilo jej v hlave. “Čo sa to stalo? Kde sú všetci?!” Vystrašene podišla k diere, kde bolo predtým okno a vyzrela von. Vtedy jej po chrbte prebehol mráz a zamrela na mieste. Pred očami mala svet, aký nepoznala…
Bol krásny slnečný deň. Gretchen vyskočila z postele a tešila sa do školy. Nevedela sa dočkať., keď ho zasa uvidí a zahľadí sa do jeho krásnych očí.. Bola to jej prvá veľká láska, pre ktorú by spravila a obetovala čokoľvek.
Rýchlo sa obliekla a s taškou v ruke vybehla na ulicu. ,,Gretchen, zabudla si si desiatu!˝ vykríkla jej mama. Ale v tej rýchlosti s hlavou plnou iných myšlienok sa Gretchen ani neotočila.Tešila sa na tú chvíľu,keď mu bude môcť oznámiť tú krásnu správu, že budú mať bábätko.
Ten pekný deň, ktorý mal zmeniť celý jej život, sa zrazu stal jej najhorší v živote. Jeho najlepší kamarát jej priniesol list. Obvykle si jeho listy čítala doma ,no nemohla viac čakať. A tak list otvorila. Písalo sa v ňom aby mu odpustila, že on s ňou chce byť len dobrý kamarát a nič viac.
Zrazu cítila len strašnú bolesť a prázdnotu. Jedinú lásku v jej živote, jedinú lásku, pre ktorú by obetovala čokoľvek, jedinú jej lásku, pre ktorú by bola schopná urobiť čokoľvek aj umrieť. Gretchen sa už od tej chvíle s ním viac nestretla. Prišiel ten deň D, keď mala rodiť, ale cítila, že niečo nie je v poriadku. Lekári pobehovali okolo nej, všade bol stres a panika. Musíme spraviť cisársky, povedal doktor a viac sa k tomu nevyjadril, že každá sekunda je drahá. Nepočula žiaden plač, prečo? niečo nie je v poriadku preboha.. pomyslela si. Bolo to dievčatko, ale ten boj prehralo. Gretchen sa s tým nechcela zmieriť a tak sa poslednými silami snažila malú oživiť. Svoju liečiteľskú silu doposiaľ nikdy nepoužila. Bol to dávny dar od jej prababky, ktorý jej venovala pri svojej smrti
Presne pred dvomi rokmi..
Druen R'ralo žila normálny život až dovtedy, čo ju uniesol Elfský temný kráľ.. Stalo sa to v jednu osudnú noc - Druen mala zlý pocit a vedela že sa niečo stane.. Zrazu sa pootvorili dvere v jej izbe, najprv si myslela že je to len vietor tak zavrela okno no ako si šla naspäť ľahnúť do postele zbadala temný tieň nejakého Elfa.. "Je tu niekto" spýtala sa Druen vyplašene a opatrne.. Nuž nikto neodpovedal a tak si povedala že výjde von z izby a skontroluje, kto je tam.. Pomaly vyšla z izby a zrazu ju niekto schytil..
Zobudila sa až na mieste. Bolo to v nejakej kancelárii plnej temných Elfov.. "Budeš kráľovná temných Elfov" povedal nahnevaným hlasom temný kráľ.. Vzal do ruky paličku a začaroval Druen na temnú elfku.. Najskôr jej to nebolo príjemné ale potom to prijala ako dar lebo vedela o čo ide. Keď mala tri roky zomrela jej mama..Druen po smrti svojej matky všetky jej fotky spálila, aj tie čo mala zavesené vo svojej izbe.. Ako tak rozoberala rám fotky pod fotkou bol list pre Druen v ktorom sa písalo že dostane niečo čo mala jej mama..Bolo to jedno veľké,chlpaté,divné zviera menom Clethoof.. A vtedy zistila že bude Elfka.. No nevedela že bude temná Elfka! Ako vyrastala pomaly aj zabúdala že dostane niečo v podobe veľkého darčeka.. A tak sa stala Druen temnou Elfkou..
Olivien bola krásne milé dievča z malého mestečka.. Všetci ju mali radi. Keď dovŕšila 18 rokov, presne na jej narodeniny, sa stalo niečo čudné.. Bolo to akési kúzlo ktoré získala od jej staršej sestry.. Mali čarovné náramky v ktorých bol, drahokam ktorý skrýval čarovný prášok..Na jej narodeniny sa prášok vysypal na Olivien a stala sa čarodejnicou.. To nebolo všetko, získala schopnosť menom orbing čo znamená teleportácia.. Bála sa chodiť aj do školy keďže nevedela tie kúzla používať a keby sa na hodine teleportovala niekam inam bolo by to podozrivé.. A predsa musela chodiť do školy keďže chcela zmaturovať.. No a stalo sa to čo nechcela! V jeden deň sa teleportovala do školy do biologickej učebni kde práve bola pani učiteľka Trijusová..
"Hej čo tu robíš?!" spýtala sa nahnevane a zároveň prekvapene pani učiteľka..
"Ja? No ja som.. si tu zabudla knižku biológie" odpovedala vyplašene Olivien.. A chystala sa odísť... Zrazu pani učiteľka skríkla.
"Ako si sa sem dostala?" Olivien sa zdôverila pani učiteľke o tom že je čarodejnica..
Pani učiteľka si to nenechala pre seba a v škole vyhlásila že majú v škole čarodejnicu.. Ako sa to riaditeľ dozvedel okamžte vyhodil Olivien zo školy a mala príkaz sa vysťahovať aj z mesta.. Ešte pred tým ako bola vylúčená zo školy ťažko zranila svoju bývalú spolužiačku..
Pred rokom..
Rouzien sedela na lavičke, keď tu zazrela na zemi ležať akési pero.. Bolo pokryté rôznymi ornamentmi a vyzeralo naozaj štýlovo. Poobzerala sa naokolo, a načiahla sa poň. Zrazu len zacítila pichkú bolesť v svojom prste.
"Hlúpe pero" pomyslela si. No netušila, že to bol jeden zo začarovaných predmetov temného lesa. Navonok obyčajné pero, no vo vnútri bol ukrytý jed.. Ako sa jej jed absorboval a distribuoval do všetkých tkanív, stávala sa zlou a podlou. Zrazu sa ozval akýsi šťastný hlas.
"Rouzien? Tá slávna miss 2010? Prosím, dáš mi podpis a vyfotíme sa??"
Rouzieniným telom pretekal jed a ten ju priviedol do nepríčetnosti. Mihnutím oka odhodila fanynku na koniec miestnosti, kde dopadla na skrz lavice a zlomila si nohu. Rouzien ostala v šoku, nikdy predtým sa jej o niečom takomto nesnívalo. Nevedela, či to spravila ona, ale niečo vo vnútri jej vravelo, že áno. V duchu sa len uškrnula a odišla z miestnosti. Pocítila, že tento svet nie je pre ňu a rozhodla sa hľadať svoje miesto. Počúvala svoje prehnité srdce až sa stratila v temnom lese.
Leila blúdila tmavým lesom úplne sama. Na jednej strane sa ho bála, no na druhej strane jej poskytoval útočisko. Vedela, že má nejaký cieľ, aj keď si ho nevedela vybaviť. Bola jedinečná svojím vzhľadom. Útla postava, dlhé biele vlasy a bledá pokožka. Jasnobelasé oči, ktoré jej žiarili na krásnej tvári a špicaté uši, ktoré napovedali o jej elfom pôvode. Ak by ju videl niekto zo sveta ľudí, určite by jej hádal sedemnásť rokov. Na svoje meno si však pamätala len zo sna, ktorý sa jej sníval.
„Dívala sa na malý, zastrčený, ale zato útulný domček, ktorého zadná časť bola súčasťou obrovského stromu. Domček mal aj malú predzáhradku s dreveným plotom, v ktorej bola zasadená zeleninka i bylinky, pár ovocných stromov, pod ktorými bola postavená drevená lavička a dokonca detská hojdačka, na ktorej práve sedelo bielovlasé dievčatko. Zozadu ho hojdal starší chlapec s vlasmi rovnakej farby.
„Vyššie, vyššie!“, kričalo nadšene dievčatko, o ktorom vedela, že je to ona.
„Leila, P..., poďte domov, večera je na stole!“, zakričala staršia elfka, ktorá sa zajvila vo dverách chalúpky, na hrajúce sa deti. Jej oči boli rovnaké ako chlapcove. Jeho meno však nepočula, v sne ho odvial vietor. Chlapec pribrzdil hojdačku, Leila z nej rezko zoskočila a rozbehla sa k elfke, ktorú objala okolo pása a zaborila si do nej tvár. Tá sa zohla a adresovala jej bozk do neposlušných strapatých vláskov. Chlapca postrapatila po tých jeho a spolu vošli do domčeka. Pri večeri bola príjemná a láskavá atmosféra. Zrazu bolo z vonku počuť cválajúce kone a o minútku vošiel muž v dlhom bielom cestovnom plášti s kapucňou na hlave. Keď si ho celý zaprášený dal dole, s láskavým úsmevom podišiel k stolu. Dievčatko okamžite zoskočilo zo stoličky a rozbehlo sa k nemu. Chytil ju do náručia a ona ho objala okolo krku. Na jednej ruke držal Leilu, druhú podával chlapcovi na pozdrav – chytili sa vzájomne za predlaktia a potom ho objal okolo pliec. Žena zatiaľ položila pred muža tanier s večerou. Ten usadil dievčatko späť na miesto a ženu nežne pobozkal. Tá mala okolo krku nádherný náhrdelník...
Leila si po prebudení sen pamätala len veľmi hmlisto. Napĺňal ju však krásny pocit, ktorý ju hrial pri srdci. Sny z detstva prichádzali veľmi často a vždy sa po prebratí cítila šťastne, aj keď si uvedomila, že blúdi týmto neznámym lesom úplne sama...
Gia Priestly chce mať normálny život ako každý človek nuž ale po svojej babke zdedila schopnosti živliara.. Spočiatku bola nadšená vecami, čo dokáže. Prvý krát sa u nej schopnosť prejavila v domove dôchodcov, kde bola vypomáhať. Všade bolo veľa zvednutých kvetov a keďže Gia milovala zeleň, strašne ju to znechutilo. Priala si, aby všetky tie kvety opäť žiarili životom a krásou. V ten okamih naozaj všetky kvety opäť zažiarili. Nikto nechápal čo sa deje, no keď videli radosť v očiach dôchodcov dovtedy sklesnutých, pomysleli si, že sa stal zázrak. Gia tušila, že je za to zodpovedná ona. Odvtedy sa snažila v sebe prebudiť svoju schopnosť naplno.
Už zasa zvoní ! Povzdychla si Amelia a pomalým tempom dokráčala späť do triedy. Sadla si do svojej lavice , tašku hodila rovno na zem a rukou si podoprela líce.
"Bože , to bude zasa nuda!" Pomyslela si. Hodina dejepisu nepatrila práve medzi jej obľúbené predmety. V tej chvíli vošla do dverí staršia učiteľka v zelenom vlnenom svetri. Niektorí študenti z nej mali pocit, že svojou módou prespala pár období. “Dobré ráno, žiaci!” privítala ich tichým tónom, načo sa ostatní postavili na pozdrav. Spokojne kývla hlavou na pokyn že sa môžu opäť posadiť a to isté urobila aj ona. Keď sa uvelebila na svojej stoličke za katedrou, začala na nich vybaľovať dnešný plán hodiny. Ameliu jej monotónny hlas doslova uspával a myšlienky jej zabiehali úplne inde. Nemo pozerala von oknom, ako opadané lístie tancuje v rytme jemného vánku. Vtáčiky veselo čvirikali a poletúvali všade okolo. No aj tak sa jej pomaly zaklápali viečka. Bola veľmi unavená, pretože predošlú noc šla spať príliš neskoro. Celý večer totiž pripravovala darček pre jednu z jej najlepších kamarátok, Laurie. Spoznali sa ešte ako malé deti, keď sa Laurie spolu s jej rodičmi a dvoma bratmi prisťahovali pár blokov od ich domu. Prežili spolu veľa pekných chvíľ, na ktoré Amelia veľmi rada spomínala. Boli ako sestry, až kým sa ich rodičia nerozviedli. Ich barák bol písaný na otca a tak bola matka spolu s ich deťmi nútená nájsť si nové bývanie. Našťastie sa však nepresťahovali veľmi ďaleko, pretože všetci štyria boli zvyknutý na tunajšie podmienky, mali tu priateľov. Ich nový domov sa nachádzal o dve dedinky ďalej od toho pôvodného. Dnes mala Laurie osemnásť rokov a na víkend naplánovala oslavu. Amelia sa na ňu veľmi tešila, avšak jej mama ju tam nechcela pustiť. Dúfala, že keď jej ukáže, ako si dala záležať na výrobe darčeka pre svoju kamarátku, nechá sa obmäkčiť. Bude predsa sobota a úlohy do školy si môže predsa spraviť aj v nedeľu.
“Slečna Douglas-Hamiltonová?”, z myšlienok ju prerušila pani učiteľka, ktorá očakávala odpoveď na otázku, ktorú práve žiakom položila. Avšak Amelia nemala ani najmenšiu šajnu o tom, čo po nej chce, pretože celú hodinu premýšľala nad všetkým možným, len nie nad Hitlerom a jeho plánmi s celým svetom.
“Ehm, áno?”
“No prosím, a sme doma. Že sa vôbec snažím…”, zahundrala podráždene pani učiteľka. “Prečo znova nedávaš pozor?!” spýtala sa nahnevane Amelie.
“Ja.. prepáčte… necítim sa dobre…”, vypotila zo seba tmavovláska a sklopila zrak k lavici.
“Mám pocit, že ty sa necítiš dobre akosi veľmi často. Dnes budeš dve hodiny po škole!” vyhlásila pani učiteľka a otočila sa k tabuli.
“Ale…” vyhŕkla Amelia. Nemala najmenšiu chuť tvrdnúť v tejto diere ďalšie dve hodiny navyše.
“Žiadne ale! Aspoň sa naučíš dávať pozor…”, odbila ju a pokračovala vo svojom nudnom výklade. Amelia si namrzene prekrížila ruky, oprela sa o sedadlo stoličky a hlavu otočila smerom von. Po tom, ako ju tá stará striga nechala poškole odmietala ďalej počúvať čo i len jedno slovo z jej úst. Priala si byť v tejto chvíli s Laurie a ich spoločnými kamarátmi, ktorí v tomto čase už behali po meste a oslavovali. Rozmýšľala, čo tak asi môžu práve teraz robiť. Kino? Bar? Lunapark? Zavrela oči a predstavovala si, kde asi tak zakotvili.
“No tak, Peter! Nebuď bábovka”, ozval sa zrazu okolo Amelie hlas. A nie hocijaký, tento poznala. Patril jej kamarátke Laurie. Okamžite otvorila oči a začudovane hľadela okolo seba. Okolo nej stálo množstvo ľudí a priamo pred ňou sa pýšil strašidelný zámok, ku ktorému zamierili aj jej kamaráti.
“Ale… ako je to možné?” pýtala sa v duchu. Je to len výplod jej fantázie? Ako je možné, že je tu? Všetko vyzeralo tak reálne. Potriasla hlavou a sledovala, ako Laurie ťahá Petra za ruku smerom dnu. Amelia sa pobavene uškrnula. Peter bol vždy strachopud, no nikdy by jej nenapadlo, že by mal problém aj s obyčajným strašidelným hradom z lunaparku, ktorý v prvom rade bol všetko, len nie strašidelný. Zrazu sa jej však podlomili kolená a pred očami sa jej zastrelo.
“Amelia!”, skríkla učiteľka Cigerova a triasla jej plecom. “Si v poriadku?” opýtala sa, keď dievčina otvorila oči.
“Ja… nie... vravela som, že sa necítim dobre a… čo sa vlastne stalo?”, jachtala tmavovláska a rozhliadla sa okolo seba. Sedela na zemi a nad ňou sa skláňali hlavy všetkých jej spolužiakov a samozrejme aj pani učiteľky.
“Odpadla si!”
Na ostrove neboli len oni dvaja vs domorodci.. On bol vodcom vykázaných, boli to ľudia, elfovia rôznych typov, rás, národností no jedno ich spájalo a to nenávisť voči okoliu + snaha brániť svojich milovaných. V momente keď domorodci prepustili Oddny (však tá úbohá, neschopná vec nič nezmôže), spravili zrejme tú najväčšiu chybu v svojom živote.. a vlastne bola to tá najväčšia a rozhodne posledná chyba.. Oddny sa vrátila do tábora a zvolala preživších mužov, povedala im čo sa stalo a odišla do lesa.. vedela že oni sa o pomstu postarajú.. no v tomto momente už Oddny nedokázala ísť ďalej, najprv ju opustili rodičia a teraz On. Stále len kráčala a nezáležalo jej na tom kam.. Už bola neskorá noc keď sa Oddny zastavila na neznámej čistinke. Boli tu akési staré kamene, z miesta sálal chlad a temnota. Na jednej strane vedela že by mala odísť, no na druhej ju niečo nútilo ostať. Oddny sa usadila uprostred veľkého kamenného kruhu a zahľadela sa na hviezdy. Necítila nenávisť, necítila lásku ani strach.. jediné čo vnímala bol chlad ktorý sa vkrádal do jej duše, tá bolesť zo straty milovanej osoby bola neznesiteľná a zároveň okúzľujúca, uvedomovala si aká moc sa v tejto bolesti ukrýva, no nebola si istá či ju dokáže prijať.. Začal sa dvíhať vietor, počula hlasy, cítila jeho prítomnosť.. Poznala jeho vôňu.. no nedávalo to význam, bol predsa mŕtvy! Prihováral sa jej, vábil ju na druhú stranu, ponúkal jej moc o akej sa jej nikdy ani len nezdalo, ponúkal jej večný život.. ponúkal jej svoj život, svoju lásku.. a ona to prijala, len pre to aby ho znovu videla. V tom momente sa chlad vytratil a nahradilo ho spaľujúce teplo, celé telo mala v ohni, no nepálil ju. Bol jej priateľom a chcel jej dokázať že ju nikdy neopustí..
Úlohy:
1. Oblčte lady tak, ako bola oblečená v okamihu, keď sa prejavila vaša schopnosť.
2. Napíšte krátke pokračovanie, ako sa vaša postava dostane do spoločenstva (elfky - lesné spoločenstvo, humanky - male sidlo na okraji mesta)
3. Ktorá schopnosť (mimo vašej) sa vám páči najviac?
4. Napíšte pokračovanie, čo sa dialo ďalej, keď ste sa dostali do spoločenstva.
5. S ktorými dievčatami ste si sadli najviac, a s ktorými naopak zasa najmenej?
Čím viac do detailov pôjdete, tým lepšie :) V prípade, že sa budú vaše verzie nezhodovať alebo nebudú moc pasovať do deja, trochu ich upravíme a prispôsobíme :)
Čas do 8.4
S pozdravom Evinka, Slavka a Vio.
komentare najdete v kolonke carovna krajina (tak ako boli pred tym prihlasky - bohuzial, nejde nam vlozit komentar priamo tu :( )
