Tessa se vrátila do Španělska, do svého milovaného domu, probrečela několik nocí, zahodila svůj mobilní telefon, zbavila se své minulosti, ostříhala si vlasy, dokonce se obarvila na platinovou blond. Chtěla změnu, nadevše potřebovala změnu, doufala, že změna vizáže ji změní uvnitř, ale bohužel, nic z toho se nestalo a jak Everett předpověděl, uvnitř ní něco rostlo, cítila jeho pohyby, cítila, jak se snaží žít a růst. Nenáviděla sebe, tu věc, Everetta. Pak odjela do New Yorku, sehnala si byt, podala přihlášku na vysokou školu a začala navštěvovat kurzy sebeobrany, chtěla se vyvarovat příštímu setkání s Everettem. Magii v sobě uzamkla, nechtěla ji ovládat, chtěla zapomenout, chtěla pryč. Trvalo to měsíc, než se její zorničky změnily z temné oblohy noci v přijatelnou, tmavě hnědou a nevypadala tak děsivě. Nakonec ustoupila i od platiny a vrátila se k havraní černé. Pak se ozvali právníci, bylo potřeba dořešit otcovu pozůstalost, tomu se vyhýbat nemohla. Tak jak Tessa Joy slíbila, ihned jak mohla, začala se starat o přepis Francouzské vilky Temps na Joy, stejně jako přilehlou vinici.
Dohadování s macechou, která se zajímala jen o skutečnost, aby ji zůstaly finance na její vlastní zkrášlování, auto a zámeček, Tessu docela vyčerpávaly, nakonec zabraly jen necelé dva měsíce, protože Tessa schválila snad vše, co si macecha požadovala.
Otec odkázal veškerý majetek Tesse, i když ze zákona měla jeho druhá manželka na část jeho financí i na movitý majetek nárok. Tessa se rozhodla pro rentu, kterou každý měsíc bude macecha dostávat a zámeček ji také nechala s tím, že po její smrti připadne otcově nadaci, která se starala, což Tessu udivilo, o odložené nebo osiřelé děti. I tato společnost byla zmíněna v závěti, ovšem, konečné rozhodnutí bylo, tak jako u všeho ostatního z pozůstalosti, na nové majitelce, Tesse Jessamine Emmě Criss de Vesper.
Byla překvapena, vzdala se otcova jména, vzdala se jeho majetku a myslela si, že ji nenávidí, on ji při tom nechal vše, naprosto vše ze své pozůstalosti. Poslal ji na druhou stranu světa, poslal ji od sebe a přesto ji nechal vše, co bylo jeho, miloval ji. Ve chvílích, kdy dořešila svou vlastní pozůstalost po otci, spoustu statků nechala rozprodat, ze dvou udělat školu a jeden zámek věnovala Auroře pro novou magickou školu, nezdálo se ji příhodné nechávat si je, už tak měla sama domy, v nichž nikdy nebyla, začala se zabývat pozůstalosti po matce a darování Temps Joyce Evangeline Aldaine de Labonair.
Auta po otci většinově nechala muzeu nebo rozprodat na aukcích, koní se odmítala vzdát. Jeho firmu však nechala tiše zaniknout, čímž se ji do rukou dostaly smlouvy mezi otcem a různými hodnostáři, odmítla se do nich podívat, nechala přezkoumání na právnících. V konečném důsledku se zbavila většiny hodnotných majetků a staveb a nechala si pouze finanční zástavu, španělskou vilku Lokasennu, dva černé hřebce a bílou klisnu, Jaguára a dva Mercedesy, dům kde vyrůstala a malou jachtu.
Posledním, co ještě toužila udělat, bylo předání darovací smlouvy Joy.
Dni v Aurorinej škole nabrali akúsi pravidelnosť, ktorú Joy horlivo privítala. Cez deň pár hodín učila ako mentorka a poobede sa venovala študijným materiálom z univerzity, na ktorú sa externe prihlásila. Hoci bola zdravotná sestra, nechcela pokračovať vo vzdelávaní v tomto odbore. Po tých nešťastných udalostiach, po tom, čo sama prežila, to jednoducho nedokázala. A tak si Joy vzala k srdcu Ameliinu radu a prihlásila sa na spev. Tento odbor ju veľmi bavil a napĺňal, navyše profesori tvrdili, že má veľký talent. Zavalená týmito povinnosťami nemala čas na svoje smútky, ktoré ešte podčiarkovalo sychravé jesenné počasie a predlžujúce sa tmavé večery. Keď si však ľahla do postele, bolesť v jej vnútri akoby čakala len na to
Striehla ako nenásytný a krutý tieň v kútiku jej zlomenej duše, aby ju zakaždým mohla ostro zasiahnuť s takou intenzitou, až sa Joy musela skrútiť do klbka. Pred očami mala stále jeho tvár a nesmierne túžila po jeho objatí, dotyku a spoločnosti. S jej zväčšujúcim sa bruškom v nej totiž narastal aj pocit osamelosti. Navyše, stále mala pocit, akoby bol Arden s ňou. Cítila ho… niekedy menej a niekedy viac, podľa toho, aké silné boli jeho emócie. Tiež to nebolo nič moc a rovnako jej to nepridávalo na psychickej pohode. Plakala a jediným svedkom jej smútku bol páperový vankúš, ktorý milosrdne tlmil jej vzlyky. A jej milovaná dcérka sa v brušku veselo mrvila a kopala Joy do žalúdka, pretože hneď, ako sa uložila do postele, sa malinká zobudila. Plakala, až kým od vyčerpania konečne neupadla do ríše snov. Aby na druhý deň ráno mohla vstať a žiť ďalej. Pre seba a pre najcennejší uzlíček lásky a radosti, čo nosila pod srdcom. Starala sa o seba aj o ňu, zdravo sa stravovala, pila veľa mlieka, brala vitamíny a dávala si pozor… a hlavne, pokúšala sa myslieť na príjemné veci, nie sa trápiť. Krok po kroku sa snažila prekonávať svoju bolesť zo straty milovaného muža. Bojovať. Každý deň jej spievala a púšťala príjemnú hudbu, to boli chvíle, kedy sa Joy usmievala. Pripravovala sa na materstvo a predstavovala si, aké rozkošné drobnosti kúpi svojmu dievčatku. Popri tom všetko sa vzdelávala aj vo svojich schopnostiach, ktoré sa jej obnovili asi dva týždne po Ardenovom odchode. Už dokázala vytvoriť časový portál, do ktorého stačilo vstúpiť bez toho, aby sa krútila sem a tam. Jednoducho plynule prešla do časového pásma a dimenzie, na ktorú si len pomyslela. Vyhýbala sa však minulosti s rodičmi, hoci ju to veľmi lákalo a obdobiu, ktoré strávila s Ardenom. Často telefonovala s Ameliou, Jamesom a aj Failo na ňu myslel. Tak často, ako sa len dalo, jej posielal listy, no keďže revolúcia prebiehala v plnom prúde, nemohol sa ukázať osobne. Nikdy jej však nezabudol napísať, že ju miluje a stále ráta s ich manželstvom. A jej nie, ktoré mu nakoniec povedala, neberie ako odpoveď. Joy zakaždým len pokrútila hlavou, ale vždy mu na jeho list odpísala. Celkom si toho tvrdohlavého elfa obľúbila, hoci jej často liezol na nervy. Bola to celkom príjemná konverzácia, navyše týmto spôsobom aspoň vedela, že je v poriadku.
Jeseň pomaly prešla do studeného novembra. Joy mala ešte do pôrodu skoro dva mesiace, no dcérka bola veľmi čulá a ona už často nevládala chytiť dych. Boleli ju nohy, aj kríže a pred sebou nevidela nič, len svoje veľké bruško. Aurora ju už preto poslala na “materskú dovolenku” a tak teraz väčšinou len oddychovala, no nezabúdala na pravidelný pohyb. Veľa sa prechádzala na čerstvom vzduchu, hoci vonku mrzlo. Joy milovala, ako jej sneh vržďal po nohami a drobné vločky jemne sadali na tvár. So skriptami v ruke, zababušená do červeného kabátika, teplých čižiem, čiapky a rukavíc strávila vonku aj dve hodiny. Večer potom popíjala čaj s Aurorou a štrikovala prikrývky a nejaké oblečenie pre maličkú. Pocit samoty v nej však stále pretrvával a keď sa jej po dlhom čase ozvala Tessa a požiadala ju o stretnutie, bola veľmi rada.
Obě dívky se domluvily na společné večeři poblíž školy, která je přivedla k sobě, která jim tolik vzala, ale také dala. Mimo jiné jim dala odpovědi na otázky ohledně rodiny, dala jim možnost přijmout skutečnost sebe samé a svých citů, dala jim přátele a lásku, i když krvavou a bolestnou a nakonec, oběma dala potomka. Tessa přišla o něco dřív, ve svém klasickém pouzdrovém modrém kostýmku, i když ho měla mírně těsnější, než byla zvyklá, těhotenství na ní naštěstí nebylo tolik vidět, třetí měsíc, jak to mohla dopustit? A lehkou koženkovou bundičkou, kterou by si normálně na sebe nevzala, ale od odloučení s Everestem se začala mírně stylizovat do oblečení, které ji ho nevědomky připomínalo, bunda ji slušela, ale její syn toužil po svém otci a chtěl ji ho připomenout.
Tessa se těšila, že má pro Joy tak dobré zprávy, pozvala ji za účelem shledání, o dárku, který pro ní měla připraven, ji nic neřekla.
Než Joy dorazila, objednala si Tessa horký hruškovo-višňový džus a pro Joy horký zelený čaj s medem a citrónem, doufala, že Joy přijde vhod a hlavně, že ho má stále ráda.
Měla chuť na mořské plody, ale bála se, někde četla, že by to nemuselo prospět děťátku a třebaže po té věci uvnitř sebe netoužila a nedokázala si představit, že by k ní mohla někdy chovat jediný kousek citu, musela ji vnitřně bránit, takže pomalu studovala jídelní lístek a čekala na Joy.
…“Všichni říkají, že jsem ztratila hlavu
Ale prostě se snažím najít lepší způsob
Protože někde v tomto moři bláznů
Jsou vyděšeni opravdovou pravdou, protože jsi statečný
Budeš v pohodě, když budeš jen sám sebou
Budou tě nenávidět, protože jsi krásný
Tak požár stopuje jako nikdo jiný
Protože tě nikdy nepochopí
Že žijeme ve světě špatných holek…
Všechny rebelské zlatíčka
A ty, krásná věc s hříšnou hubou
Řekni jim, že se časy mění
A nikdy nepadneme na dno
Tohle je teď náš dům
Když budeš jen sám sebou
Budou tě nenávidět“…
(Halestorm - Bad Girl's World)
Snažila se najít něco dobrého v tom, co se stalo, něco dobrého v tom, že se nechala spoutat vlastní magií a v tom, že se stala inkubátorem pro tu odpornou věc. Jenomže, co když ta odporná věc není tak odporná, co když ji nenávidí z nesprávných důvodů, to dítě, ten démon, přeci nemůže za to, co jeho otec provedl, co mu ona dovolila provést. Teď bude matkou, jeho matkou a musí se s tím naučit žít, musí to přijmout a může mu ukázat jinou cestu než tu, po níž kráčí jeho otec.
Zabraná v myšlenkách přeslechla Joy, která již došla.
…
"Ahoj, Tess! Vyzeráš úžasne ako vždy", pozdravila ju s úsmevom, objala a dala bozk na líce. Vyzliekla si teplý, červený kabát a z hlavy dala dole pletenú čelenku. Vlasy jej už pekne podrástli, mala ich husté, rozviate a skoro do pol chrbta. Napokon sa s menšími ťažkosťami konečne usadila oproti nej. Jej bruško už bolo veľké a vo fialkových tehotenských šatách vyzerala milo. Líca mala vyštípané od mrazu a zimomravo si mädlila dlane. "Prepáč, že meškám. Trochu som sa zabudla v obchode s hudbou."
„Joy?... Ahoj… Pristane ti to, vyzeráš krásne”, usmiala sa Tessa. “Hudba? Púšťaš bábätku nejakú špeciálnu alebo si našla nové CD zaujímavej skupiny?”, mierne si ju doberala, ale potom sa upokojila. “Prepáč. Som trochu nesvoja, ale to sem nepatrí.”
“V poriadku. Je mi ľúto, že si na mňa musela čakať” Joy sa zatvárila kajúcne. Naozaj ju to mrzelo. “Nechápem. Hoci ovládam čas, dokážem sa v ňom doslova stratiť. Ale tu…” Z papierovej tašky natešene vytiahla asi päť platní previazaných striebornou saténovou stuhou a cez stôl ich podala svojej sesternici. “Pre teba, snáď si to u teba aspoň trochu vyžehlím. Viem, ako tiež miluješ hudbu. Asi to máme v rodine”, dodala s milým úsmevom. “Som si istá, že sa ti budú páčiť.”
“Ďakujem. Sú skvelé… ” Tessa s úsmevom prijala darček od Joy a už len pri pohľade na jednotlivé názvy platní vedela, že jej sesternica sa dokonale trafila. Mala tiež skvelý vkus na hudbu rovnako ako ona. “Tak, čo si dáš? Ako sa vôbec máš, čo nového?”, chrlila Tessa jednu otázku za druhou a usmievala sa Joy, ktorej to naozaj veľmi slušalo. Aj keď vonku vládol novembrový chlad, vyzerala ako žiarivé jarné slniečko.
"Och...", zasmiala sa Joy a natiahla sa za jedálnym lístkom. "Najprv si objednáme, dobre? Som hladná ako vlk a už to vidím, že po pôrode budem riadna guľka." Potom na moment zvážnela a prizrela sa svojej sesternici bližšie. Hoci sama ešte stále ukrývala smútky a tiene vo svojej duši, Tessa tiež nevyzerala najlepšie. Áno, bola krásna a upravená ako vždy, ale oči mala ako bez života. "Aj tebe to veľmi pristane, Tess, ale... čo sa deje? Nevyzeráš veľmi šťastne... deje sa niečo s Everettom?“, spýtala sa Joy so zdvihnutým obočím. "A áno, maličkej rada a často spievam, aj keď je ešte v brušku. Tiež púšťam hudbu. Hľadala som niečo pekné a upokojujúce, plus nejaké materiály do školy."
“Everret, to meno… dúfala som, že ho už nikdy v živote nezačujem.” Tess sa mierne rozohnila, ale potom sa na prekvapenú Joy usmiala. “Objednáme si, tiež som už hrozne hladná. Majú tu zaujímavý výber, uvažujem nad steakeom alebo šalátom. Mimochodom, z teba gulička nikdy nebude, takže si zaslúžiš aj dezert. Pozerala som sa, že majú skvelé zmrzlinové poháre a čokoládové torty. A… aj ja mám pre teba darček.” Tessa s úsmevom podala Joy striebornú krabičku s bodkovanou mašľou. Jej oči žiarili, keď si ju jej sesternica s nechápavým výrazom preberala.
"No neviem", zasmiala sa Joy a pohladila si bruško. "Už teraz mám zopár kíl navyše, ale neriešim to", dodala a potom prekvapene pozrela na Tessu. "Prečo? Čo ti Everett urobil?", opýtala sa so záujmom aj starosťami v modrých očiach, keď jej podala škatuľku. "Och, Tess, nemusela si si robiť starosti. Vianoce sú predsa až o mesiac", usmiala sa a vzala ju do rúk. "Ďakujem. Čo to vlastne je?"
“Svoje sľuby držím, Joy. To je darček pre moju neter, nie je vianočný”, povedala Tessa. “Tu, táto obálka patrí k tomu. Jediné, čo potrebujem je, aby si podpísala dva papiere.” A s poslednými slovami podala Joy veľkú žltú obálku, takú, akú dávajú na súde. K tomu priložila čierne pero so zlatými iniciálkami. “Joy, ako si na tom ty a Arden? Alebo sa ťa ujal Failo? Tak dlho som ťa nevidela a ja som toho toľko zmenila. Ešte že ty si nezmenila svoje telefónne číslo. Veľmi sa ospravedlňujem, mala som sa ozvať skôr”, sklopila zrak. Keď prišiel čašník, objednali si. Tessa kurací šalát s omáčkou tisícich ostrovov, syrom a chlebovými krutónmi. Mala chuť na cibuľové krúžky, tak si objednala aj tie, spolu s medovo-horčicovou omáčkou. Joy si dala zeleninu a syrový špíz na grile spolu s opekanými zemiakmi a paradajkovým pretlakom. Čašník sa usmial a zmizol, Joy sa obrátil späť na Tessu.
"Ardena som nevidela od konca augusta. Po lampionóvom obrade odišiel bez rozlúčky a nechal mi len kúsok papiera", odvetila Joy a tvárou jej prešiel tieň. "Odvtedy o ňom nič neviem, uzamkol si emócie, úplne sa predo mnou zavrel. Takže ho ani necítim a tak som urobila to isté. Prerušil medzi nami všetku komunikáciu, či tú magickú, alebo..." ukázala na mobil. " ... aj tú bežnú", dodala a smutne pokrčila plecami. "A áno... skoro som spravila svoju najväčšiu chybu v živote, keď som o niečo neskôr povedala Failovi svoje áno. Bola som zničená, na úplnom dne, opustila som sa a... a on to viac menej využil, hoci nie je zlý. Je to proste Failo, no svojím spôsobom mi pomohol, keď mi bolo najhoršie. Je tu však jeden háčik. Moje nie nevzal ako odpoveď, čiže sa po revolúcii v elfej ríši mieni vrátiť. A to chápem... čakám predsa jeho dcéru”, dodal ticho. Tessa sklopila zrak.
“Nechceš otvoriť ten balíček?”, hlesla, aby zmenila tému, pretože videla, že Joy jej otázka zaskočila a istým spôsobom aj zranila.
"Samozrejme, nechcem ťa zaťažovať svojimi problémami. Navyše, neprospeje to ani mne, pretože mi to len jatrí rany", prikývla Joy a pokúsila sa o úsmev. Otvorila škatuľku, v ktorom našla kľúče so striebornou kľúčenkou. Prekvapene pozrela na Tessu. "Od čoho sú?"
“Od Temps, tvojho dedičstva. Tvojho domu, domu pre moju neter. Nemám na neho právo, je tvoj a je to moje rozhodnutie, takže… mimochodom, je v poriadku, správca sa o neho celé tie roky staral. Bola som tam minulý týždeň. Vnútrajšok je síce mierne zaprášený a nábytok je prekrytý plachtami a igelitmi, ale verím, že ti urobí radosť. V obálke je darovacia zmluva, ale potrebujem tvoj podpis, že si dom prevzala. Preto som vlastne tu, právnici, môj otec zomrel a musela som riešiť pozostalosť”, usmiala sa nútene Tessa.
“To mi je ľúto. Úprimnú sústrasť”, povedal Joy s účasťou, jej sesternica len prikývla. Potom sa hodnú chvíľu dívala na kľúče, ktoré predstavovali jediný kontakt, dôkaz o jej domove, ktorý kedysi mala. Potom zdvihla hlavu a znova pozrela na Tessu. "A... je to bezpečné? Ako som čítala Everettovu zložku a o Lovcoch tieňov... nemôžu sa znova vrátiť?"
“Na to som úplne zabudla”, zosmutnela Tessa. “Možno ale existuje nejaké kúzlo ochrany, určite na niečo prídeme. Alebo môžeš dom predať a nechať si peniaze. Ja… veľmi sa ti ospravedlňujem, Joy. Bol to zlý nápad a ešte horší darček”, rozplakala sa Tessa a zaborila si tvár do dlaní. “Mala som viac myslieť, mala som… ibaže tá vec, tá vec… mi to nedovolí.”
"Tess, neplač", chytila ju Joy ponad stôl za studenú ruku. "Bolo to od teba krásne gesto a ja ti ďakujem. Hoci tam nemôžem ísť, skutočnosť, že existuje, že konečne mám identitu, že poznám mená svojich rodičov... to je viac, ako som si len mohla priať. A že mám teba", stisla jej dlaň. "A ako vravíš, niečo vymyslíme, tým som si istá. Ale... Tess, nehnevaj sa, ale čo sa s tebou deje? Aká vec? Vidím, ako ťa úsmev stojí veľa námahy a plačeš na počkanie... Ja som ti svoj príbeh povedala a myslím, že teraz je rad na tebe. Teda, ak sa mi chceš zdôveriť, do ničoho ťa nenútim, ale vedz, že som tu pre teba."
“Everett… pamätáš sa, ako som nechcela, aby mu niekto ublížil, ako som ho šla hľadať a nakoniec riešila, ako sa zbaviť niečoho, čo som si urobila sama?”, opýtala sa Tessa s úplným odporom v hlase, akoby ju tá spomienka ničila viac, než to, čo sa chystala povedať Joy. Tá mlčky prikývla a Tessa sa usmiala chladným, nenúteným smiechom a jej oči sa opäť premenili na dva tunely nekonečna, až Joy podvedome striaslo. “Bola to chyba. Túžiť po ňom, hľadať ho. Vedela si to, vravela si mi to, ale ja som ťa neposlúchla, bola som zaslepená”, prskala, naštvaná sama na seba. “Našla som ho, Joy. Zavolal ma a ja som to počula. Ten večer, tú noc, keď sme sa lúčili s mŕtvymi, keď som sa zrútila v jeho prázdnej izbe. Vieš, vtedy, keď Arden zo mňa sal temnotu a ja som skoro umrela, Everett vykonal nejaký rituál, ktorým ma skrze temnotu priviedol späť. Tú temnotu, ktorú som v sebe prebudila, vďaka tomu som dokázala použiť jeho schopnosti, asi aj ešte dokážem, neviem.” Tessa sa nadychovala k pokračovaniu, zatiaľ čo Joy bez dychu počúvala. “Preto som sa vlastne pýtala, ako si na tom. Vieš ty a tvoja nenarodená dcéra, ako to zvládaš? Ibaže… ty si zo svojho tehotenstva aspoň nadšená, aj keby mala byť Failova, čomu však neverím a ty v hĺbke svojej duše tiež nie. No ja s úplnou istotou viem, že tá vec je Everettova. Tak a teraz môžeš začať s výčitkami, povedz mi, aká som hlúpa, že si za to môžem sama, vynadaj mi… Len mi prosím povedz, že to bude dobré, prosím.” Tessa a znovu rozplakala aj spoza svojich temných očí a svoj nedojedený šalát odsunula preč, pretože sa jej začal dvíhať žalúdok.
"Počkať... tou vecou myslíš dieťa? Ty čakáš s Everettom dieťa?", ozvala sa Joy šokovane.
“Pokojne si tomu hovor dieťa, démon, alebo had, jed… je mi to jedno. Chcela som to zabiť, zabiť seba, lenže to nedokážem, nedokážem ho nechať umrieť, bojím sa.”
"Prečo démon? Veď... je to dieťa, nevinné dieťa, ktoré za nič nemôže, Tess, ja... ničomu nerozumiem, čo sa stalo medzi tebou a Everettom a prečo to malé tak nenávidíš? Čo ti ten sviniar urobil?!" Na Joy bolo vidno, ako sa jej v očiach zapálili ohníčky hnevu, ktorý však nebol namierený voči Tesse a ona to vedela.
“Čo mi urobil? No… dieťa? Chceš aj postup?”, zúrila Tessa. Snažila sa schovať za bariéru nenávisti, ktorú pociťovala voči Everettovi, voči sebe, pretože mu to dovolila. Aj voči tomu bezbrannému človiečikovi, ktorého nosila vo svojom vnútri. Naozaj za nič nemohol a bol nevinný, ako práve povedala Joy. “Zviazal ma panenskou mágiou, verila by si? Mňa, ktorá spala aj s tvojím Ardenom…” Joy pri jej slovách jemne myklo a srdcom jej preletela bolesť, keď Tessa spomenula aféru s jej láskou, ale nepovedala nič. “Vraj vďaka môjmu znovuzrodeniu. Spútal ma, znásilnil a ešte mi povedal, že som to chcela”, prskala Tessa, až sa ostatní hostia začali otáčať ich smerom a Joy jej stisla dlaň, aby sa utíšila. Pozrela jej do nebesky modrých očí, upokojila a potom pokračovala ďalej, už trochu miernejšie. “Joy, neviem, či môžem byť matkou. O jedno dieťa som už prišla, nechcem prísť aj o ďalšie.”
"To mi je veľmi ľúto, Tess, vážne", pozrela na ňu Joy zhrozene, ale nepúšťala jej chvejúcu sa ruku. "Neviem si ani predstaviť, čo si si musela prežiť a neviem, ako sa to vôbec dá. No jedno viem, to dieťa za nič nemôže. Ani akého má otca, ani ako bolo splodené. Tiež som bola oklamaná, hoci nie takým príšerným spôsobom ako ty", pokrútila neveriacky hlavou. "No naše deti majú nás, Tessa. No... čo si tým myslela, že by si o malé mala prísť? Veď ty si jeho matka. A ako to, že jedno už máš? Znova sa nejako strácam, prepáč mi."
“Ach, ja som ti to nepovedala, vlastne nikomu. Otec sa postaral o to, aby sa to nevedelo, ja… mám dcéru, som vydatá, bola som.” Na chvíľu zosmutnela, keď si spomenula na Toma, ale skôr, než Joy stihla niečo povedať, pokračovala. “Anastáziu som milovala od prvej chvíle, keď som zistila, že som tehotná”, zasnívala sa Tessa. “Ibaže Thomas nebol tým, koho si otec predstavoval a keď zistil, že čakám dieťa, zastrelil ho, priamo predo mnou. Malú ma nechal donosiť, myslela som, že mi ju nechá, ale dal ju preč. Teraz, keď je mŕtvy, hľadala som papiere ohľadom adopcie, ale neúspešne. Neviem, či žije, či je čarodejnica, ani či by som ju poznala. Musím počítať s tým, že už ju nikdy neuvidím. Čoskoro bude mať štyri roky.” Joy na moment nebola schopná slova, musela strebať, čo sa teraz od Tessy dozvedela. Koľká tragédia a nešťastie sprevádzali jej život… Napokon nasucho prehltla, aj ona stratila chuť do jedla.
"Preboha, Tess, o tom som nemala ani tušenia, čím si si musela prejsť", hlesla Joy celá bledá v tvári. "Tak... čo teraz plánuješ robiť? A nehovor mi, že si zasa pokúsiš ublížiť", dodala vystrašene.
“Prepáč, tvoju zložku som čítala, ale svoju som ti nedala”, ospravedlňovala sa Tessa. “Nie sú to veci, ktoré si chceš pamätať, rovnako ako to, že Everett je dôvodom môjho rozporu s macochou ohľadom otcových statkov. Vzdala som sa aj mena a nároku na majetok, ale otec napísať závet a všetko odkázal mne. Bohužiaľ, ani tam nenechal správu o Ann.” Potom sa usmiala. “Ja vlastne ani neviem, čo bude m robiť. Asi budem matka, ale tentokrát svoje dieťa neopustím. Aj keď Everett o ňom hovorí ako o zoskupení pekelných mocí a dokonalosti temna a zla, musím sa zapríčiniť, nedovoliť to. Som matka, mala by som mať možnosť ho ovplyvniť, že?”, zdvihla pohľad k Joy, ktorá vyzerala stále bledšia a bladšia, akoby sa práve Tessa s úplným pokojom priznala, že vyvraždila polovicu sveta a na tú druhú sa ešte chystá.
"Ja... myslím, že áno. Podľa mňa ako matka, ktorá ho nosí pod srdcom, máš na neho najväčší vplyv a je už na tebe, či bude pozitívny alebo negatívny", prikývla Joy. "Keď ho budeš milovať, verím, že dieťa bude tvoju lásku vnímať. Bude ju cítiť z tvojho hlasu, keď sa mu budeš prihovárať. Je na tebe, na akú cestu životom ho pripravíš. A ja viem, Tess, že to bude jedna z najlepších", povzbudlivo sa usmiala. "Zabudni na Everettove zlé reči, je to TVOJE dieťa, len tvoje. A keď mu dáš všetku lásku, tá by mala prebiť všetko to zlo a všetky Everettove podlé a temné plány. Pretože materinská láska je tá najsilnejšia. Tess, ty ho ochrániš, o tom nepochybujem. Len sa ho nauč ľúbiť. Určite prídeš na spôsob ako na to a vicc to nebude vec, ale tvoje dieťa."
“Ja to nedokážem, Joy”, povzdychla si Tessa. “Nedokážem ho ľúbiť, keď Everetta tak nenávidím. Čo keď sa na neho bude podobať? Ako ty dokážeš milovať svoju dcéru?”, pýtala sa Tessa s nedôverou.
"Ako som už povedala, dieťa za to nemôže", zopakovala jej Joy trpezlivo a uprene sa jej dívala do tmavých očí. "Áno, milujem ju, hoci vzišla nečakane, z klamstva a podvodu, no... nie je len Failova, je aj moja. Má v sebe kus zo mňa, rovnako ako aj tvoje dieťa má v sebe kus z teba, nie je len z Everetta. Je tu pravdepodobnosť, že sa na neho bude podobať, to máš pravdu, ale ty budeš formovať jeho osobnosť a to je ďaleko dôležitejšie ako výzor. Hoci uznávam, bude to ťažšie. No máš možnosť z neho vychovať skvelého človeka, Tess."
“Nie je Failova, prestaň s tým už. Sama tomu neveríš, ak ti vraví kto chce, čo chce, si jej matka a vieš, cítiš, čia naozaj je”, opravila ju jemne Tessa. “Neviem, koľko v ňom skutočne zo mňa je. V poslednej dobe som si prečítala veľmi veľa literatúry ohľadne magických počatí, riešila som to nedávno aj Aurorou. Počula o tom veľa, ale v skutočnosti sa s tým nikdy nestretla. Snažím sa nájsť niečo pozitívneho, ale nedokážem to.” Tesse sa zatriasol hlas. “Asi si objednám tú zmrzlinu, je mi nejako zle. Myslím, že sa hnevá, vždy, keď hovorím o Everettovi, hnevá sa, viem to, cítim to.”
"Máš pravdu, v kútiku duše tomu neverím... napriek všetkému veľmi túžim, aby dcérka bola Ardenova, no on so mnou už nechce mať nič spoločné a kvôli jeho najtemnejšej temnote, ktorú v sebe vtedy mal, to ani nie je možné. Úplne ma od seba odstrihol, vymazal zo svojho života a pretrhol všetky putá, ktoré nás spájali..." Joy pokrútila hlavou a povzdychla si. "Na tie naše nálady by nám ani vedro zmrzliny nestačilo", pousmiala sa nakoniec a so starosťami stisla Tesse ruku. "Je ti veľmi zle? Môžem ti nejako pomôcť?"
“Potrebovala by som niečo chladného, možno trochu vody alebo vzduch”, usmiala sa Tessa. Tieto nevoľnosti ma raz zničia a ak tá vec, to… dieťa…?”, pozrela sa na Joy a tá prikývla. “Bude len málinko skazené otcom, potom máš pravdu, ani všetka zmrzlina sveta nebude stačiť.” Potom sa začala smiechom skoro dusiť. Vypustila zo seba všetko to, čo vo svojom vnútri už pár mesiacov dusila. Nenávisť voči Everettovi, voči sebe samej, voči tej veci, ktorú nosila pod srdcom. “Joy, Arden je idiot, prepáč, ale… áno, ja mám práve čo hovoriť. Som hlúpa, ak sa vráti a ja viem, že sa pre tú… vec… to dieťa… Everett vráti, potom sa bojím, ako sa sama zachovám. Prepáč, tiež máš starostí viac než dosť a ja sa tu len sťažujem, keď si za to všetko vlastne môžem sama.”
"Každý v živote robí chyby a ja tiež nie som svätá. Ach... no keby som sa mala trápiť nad dilemou, keby som niečo urobila a povedala inak, bolo by všetko lepšie, horšie... Nie, Tess. Sme silné ženy, prekonáme to. Ja sa na Ardena pokúsim zabudnúť...", povedala, no sama tomu neverila a tiež Tessa, ktorá na ňu hľadela. "A ty s Everettom... úprimne, mám o teba strach. Čo keď ti ublíži? Dokázala by si sa pred ním nejako schovať? Vás oboch? Alebo... ho ešte stále miluješ?", dodala a ticho čakala na Tessinu odpoveď. Tá začala znova okamžite plakať. Joy už na odpoveď čakať nemusela. “Nie som tak silná, ako vyzerám, v tomto nie”, šepla ticho.
"Och, Tess...", pokrútila Joy hlavou. "Ak by som ti mala poradiť, mala by si sa od Everetta držať čo najďalej ale stačí mi jeden pohľad na teba a vidím, že to nedokážeš. To nie je výčitka, samozrejme."
“Neviem, čo budem robiť, až sa ukáže. Tiež neviem, čo budem robiť, až sa narodí. Možno sa zmenil, Ardena si tiež zmenila.” Dívala sa na ňu prosebným výrazom. Nechcela počuť znovu to, čo jej povedala aj Aurora. Everett sa nezmení, pretože nemôže. Ibaže, ona mu nedokáže povedať nie a to využil.
"Zlatko, rada by som ti povedala, že áno, ale… Arden bol iný prípad. On už v sebe totiž temnotu nemá, pretože som ju z neho svojou obeťou vyhnala, zato Everett je temný čarodejník. Jemu nie je pomoci, je mi to ľúto."
“Temnota je vo mne, som preto horšia?”, opýtala sa Tessa a tvrdo uprela svoj pohľad na Joy. “Necítim sa horšia, len silnejšia.” V tom okamihu jej vyschli všetky slzy, ktoré cítila vo svojom tele. Jej mágia, jej vášnivý plameň, jej egoizmus.
"Nehovorím, že si horšia. Ty nie. No sama som sa stretla s temnotou, mala som ju v sebe. Arden ju mal tiež a bol hrozne zlý a krutý. Dianna... potom Everett... nemôžem súdiť, nepoznám ho tak dobre ako ty, ale podľa toho, čo si mi o ňom povedala... je tiež zlý."
“Ak máš pravdu a je zlý… potom to dieťa tiež… potom aj ja, pretože ho v sebe nosím. Myslela som, že práve ty mi pomôžeš, že ma pochopíš, ale dívaš sa na mňa rovnako ako Aurora, s bolesťou a nenávisťou.”
"To nie je pravda...", odvetila Joy unavene a pokrútila hlavou. "Mám ťa veľmi rada, to vieš. Tak strašne ti chcem pomôcť, len neviem, ako a čo odo mňa očakávaš. Som tu však pre teba, neopustím ťa."
“Chcela som ti dať svoj darček, chcela som ťa vidieť”, odvetila Tessa. “Chcela som nechať niečo maličkej, pretože neviem, čo sa stane, až sa Everett vráti. Neviem, či ma potom nechá žiť a vy dve ste posledné, čo mi tu ostalo.” Vtedy podala Joy ružovú darčekovú tašku, vo vnútri ktorej mala Joy nejaké šatôčky pre dcérku, cumlík, hrkálku, krabičku na šperky, v ktorej boli náušnice z bieleho zlata v tvare jemných kvietkov a retiazka s príveskom ozdobeným diamantom. A obálka. Ďalšia obálka.
"Tessa, ty ma vážne začínaš desiť", odvetila Joy. "Už len to, že si sa mi odmlčala počas tých mesiacov, odišla si bez rozlúčky... Bála som sa o teba a teraz mi povieš toto? Nemôžeš požiadať Auroru, či by ti nevedela pomôcť? Nájsť nejaké bezpečné útočisko? Alebo ja... mohla by som ťa preniesť v čase. Niekde úplne inde, do inej doby, dimenzie...", dodala so zúfalstvom v očiach. "A ďakujem", povedala, keď nahliadla dnu do taštičky. "A čo ukrýva ďalšia obálka?"
“Áno, ja viem. Nemala som to v pláne, to však veľa vecí. Občas, keď som sama vo svojom byte a uvažujem o všetkom, čo sa dá a čo som mohla urobiť inak, som si istá, že som mala odísť s Tomom. Áno, desí ťa to, ja viem, ale Joy… ja som nikdy nič iného nepoznala”, rezignovala Tessa, zmätená tým všetkým, čo sa stalo, zmätená zo seba samej a ovládaná emóciami dieťaťa, ktoré v nej rástlo. “Aurora mi navrhla v podstate uväznenie v škole, inak ma chrániť nemôže a sama vieš, že ja tam nepatrím. Nikdy som tam nepatrila a Everett by ma aj tak našiel. Tvoj návrh iného času… bojím sa, v tvojom prípade sa to pokazilo, ostala si sama, bez rodiny. Neviem, aké to dieťa bude, ale ak je tu len minimálna šanca, musím ostať s ním. Nemôžem dopustiť, aby moje bábätko ostalo samo a navyše, stále sa snažím nájsť Ann”, odmietla Tessa jej návrh, ktorý jej mohol zachrániť život a aj jej synovi. “Keď som u Ann, deti musíme chrániť. V obálke máš peniaze, respektíve je to zmluva k účtu tvojej dcéry, pre istotu”, žmurkla Tessa na Joy. “Chcem vás obe chrániť.”
"Chápem, ako to myslíš a áno, Ann ťa potrebuje. A keď ju nájdeš, budeš jej skvelou matkou, Tess. Viem to, rovnako aj tvojmu druhému dieťaťu, hoci to teraz tak necítiš. No verím, že keď ho uvidíš a budeš držať v náručí, príde to samé. A rozumiem aj tvojim obavám, ale môj návrh stále platí a aj bude, kedykoľvek budeš potrebovať, dobre?"
“Ak to tak bude, budem rada. Ale neviem čítať budúcnosť z hviezd ani čajových lístkov a myslím, že ani ty nie. Navyše, tu majú čaje sáčkové a kávu ani jedna z nás vo svojom stave nepijeme, takže mi nepovieš budúcnosť mňa a ani mojich detí. Môžem ti len sľúbiť, že sa ti budem ozývať, že zostaneme v spojení a ak sa niečo pokazí, ty a malá budeme mať zázemie i finančnú istotu.” Tessa a usmiala a zamávala na čašníka, ten prišiel a ona mu zaplatila, potom sa zdvihla od stola. “Prejdeme sa po parku, než sa naše cesty znova rozdelia?”, spýtala sa Joy, ktorá na ňu stále zízala a chcela povedať ešte milión vecí a námietok proti jej správaniu a postojom. Tessa ale opäť žiarila svojím stovatovým úsmevom šťastnej ženy a všetok smútok, slzy a hnev schovala pod kabát, ktorý na seba natiahla.
…
Joy sa vtedy do školy mágie vrátila šťastná, že videla svoju sesternicu, ale aj zmätená a plná protichodných pocitov. Kľúče od domu jej rodičov Temps vo Francúzsku, ktorý Tessa na ňu prepísala, odložila k ostatným vzácnostiam do hracej skrinky od Leily spolu so šperkami, ktoré jej darovala. Vkladala ich tam však s menším smútkom… hoci má od toho domu listy vlastníctva, nikdy tam nebude môcť ísť. Navyše, mala o Tessu veľký strach…Keď o pár dní zavítal december, vo vzduchu bolo cítiť nadchádzajúcu, čarovnú atmosféru Vianoc. Tesne pred nimi ju Amelia pozvala na Štedrý deň k jej rodine, čo Joy dojalo a veľmi potešilo. Síce sa v škole mágie mala dobre a s Aurorou mala dobrý vzťah, súrodenci jej veľmi chýbali a už sa nevedela dočkať, kedy sa s nimi opäť stretne a strávi s nimi pár dní.
Dni od ich posledného rozhovoru s Adamom v parku pomaly ubiehali a Amelia sa ani nenazdala a bol Štedrý deň. Už od rána natešene pobehovala po dome, kde postupne rozvešala vianočné ozdoby a svetielka. Podľa nej to bol najkrajší čas v roku a tú čarovnú atmosféru Vianoc od detstva milovala. Teraz bola po dlhom čase konečne doma s rodinou a veľmi si tento čas užívala. Síce od rozchodu s Adamom prešlo už vyše mesiaca a postupne sa z toho dostávala, aj keď občas sa ešte pristihla, ako na neho myslí. Vždy však tieto spomienky zahnala niekam do úzadia a radšej sa sústredila na dôležitejšie veci. Akurát niesla z pivnice krabicu s ozdobami, keď sa spred domu ozvalo trúbenie. Odtiahla záves, vykukla z okna a zbadala svojho brata, ktorý práve pomáhal Joy vystúpiť z auta, pretože už mala také veľké bruško, že už aj kráčala s miernymi tažkosťami. Amelia ju k nim pozvala na Vianoce, aby po tých mesiacoch strávili spolu nejaký čas a aby nebola v tej čarodejníckej taká osamelá, hoci si vraj s Aurorou rozumela. No priateľov jej nikto nenahradí a navyše, odkedy Amelia odtiaľ odišla, videli sa fakt len cez Skype. Kamarátka jej chýbala rovnako ako Joy chýbali jej obľúbení súrodenci.
“Už sú tu!“, zvolala Amelia smerom ku kuchyni a ponáhľala sa otvoriť vchodové dvere. “Joy! Konečne si tu! Tak veľmi sa teším!“, zvýskla Amelia a priateľku ihneď objala, teda, aspoň sa o to pokúsila, na čo sa ona rozosmiala.
“Aj ja sa teším, ani nevieš ako! Ale pozor na ten koláč”, upozornila Ameliu na tácku, ktorú pred sebou držala.
“To ti ho James po ceste nezjedol?”, opýtala sa so smiechom. Naoko šokovane pozrela na brata, ktorý k nim s grimasou pristúpil a všetci traja spoločne vošli do domu, kde na nich už čakala Jamesova a Ameliina mama.
“Dobrý deň. Ďakujem vám veľmi pekne za pozvanie. Som Joy, veľmi rada vás spoznávam, pani Douglas-Ham… “, prihovorila sa jej s úsmevom Joy, no Olivia jej do toho hneď skočila.
“Ale aká pani Douglas-Hamiltonová, snáď až taká stará nie som”, povedala veselo. “Volaj ma Olivia. Aj ja som rada, že ťa konečne spoznávam. Toľko som už o tebe od týchto dvoch počula”, prešla pohľadom po svojich deťoch a Joy hneď zasypala ďalšími otázkami.
“Mami, nechaj ju na chvíľu vydýchnuť”, ozval sa so smiechom James a objal ju okolo pliec.
“Ale mne to nevadí”, usmiala sa Joy, ale Olivia pokrútila hlavou.
“Máš pravdu, som hrozná. Nebudem vás už rušiť, aj tak ešte musím pripraviť plnku do koláča.“
“Ou, koláč!“ Joy si spomenula na ten, ktorý stále držala v rukách a podala ho Olivii. “Doniesla som aspoň nejakú drobnosť, snáď bude chutiť.“
“Och, zlatko, to si nemusela a hlavne v tvojom stave. Ale u nás sa to nestratí, však James?“, s láskou pozrela na syna, ktorý len pokrčil plecami. “Jeden koláč hore dole. Žiadny problém.“ Vtedy sa znova otvorili vchodové dvere a objavil sa v nich muž s tmavými, krátkymi vlasmi, ktorý nemohol byť nikto iný ako hlava tejto rodiny.
“Oh, James, už si tu. Poď mi, prosím, pomôcť priniesť stromček.” Blondiak prikývol a George si až vtedy všimol Joy, ku ktorej sa hneď s úsmevom prihovoril. “Prepáč mi to, ani som si neuvedomil, že už máme návštevu. Veľmi ma teší. George Hamilton”, natiahol k nej ruku, ktorú Joy hneď prijala.
“Joy Aldainová, aj mňa veľmi teší. A ešte raz ďakujem za pozvanie”, s úsmevom prešla po všetkých členoch rodiny, ktorí jej ho opätovali.
“Tak… dosť už bolo týchto zoznamovacích rečí, potrebujeme zdobiť stromček”, prerušila túto chvíľku Amelia, počkala, kým sa Joy s Jamesom vyzlečú kabáty a vyzujú a potom spoločne prešli do obývačky, kde ich čakali škatule s ozdobami.
Tessa se vrátila do svého podkrovního bytu v New Yorku. Uběhly čtyři měsíce od plážového dobrodružství. Dodělávala si školu, dle původního plánu, a pravidelně navštěvovala lékaře. Když před Vánočními svátky přišla večer domů, promrzlá a unavená, věděla, že je tam, cítila ho a cítila jej i ta věc uvnitř ní. Seděl v obývacím pokoji, hrající si s Andělskou dýkou i se svým obvyklým přihlouplým výrazem plným pohrdání.
„Co tady chceš?“
„Čekal jsem trochu přívětivější přivítání, má drahá a sladká.“ Ozvalo se za jejími zády a rozhořely se veškeré svíce v bytě.
Tessiin byt byl malý. Chodbička vedoucí do obývacího pokoje v bíločerné kombinaci nábytku a temně fialovými stěnami s květy bílých lilií, z něhož se dalo vejít do malé útulné kuchyňky francouzského stylu jedněmi dveřmi a druhými do chladně modré ložnice. Z rádia se tiše linuly zvuky Love Is a Battlefield a pootevřený oknem do bytu pronikal chladný vánek.
…“Nikdo nám nemůže říct, že se mýlíme
Hledali jsme naše srdce tak dlouho
Oba dva víme, že
Láska je bojiště
Žádáš mě, abych odešel
Pak mě chceš přimět, abych zůstal
Proč mi tak moc ubližuješ?
Pomohlo by mi vědět
Stojím ti v cestě?
Nebo jsem nejlepší věc, co tě kdy potkala?
Věr mi, věr mi
Nedokážu ti říct proč
Ale jsem uvězněn tvou láskou
A jsem k tobě připoután“…
„Co tady chceš, parchante.“ Zněla Tessiina odpověď na jeho popíchnutí, aniž by změnila přívětivost svého tónu.
„Promluvit si.“
„Není o čem, vypadni.“ Odsekla mu a otočila se od kuchyňské linky, z niž si pomalu a potichu vzala steakový nůž, aby se mohla bránit. Své dlouhé dny, kdy se odmítala věnovat magii a našla čas na navštěvování kurzů sebeobrany, naučila se boji zblízka a vysoce si oblíbila sečné a bodné zbraně. Jednoduše se rozhodla temnou stránku své duše porazit.
…“Když ztratím kontrolu,
Odstrčíš mě pryč?
(Nebo se mě hluboko dotkneš?)
A než nás tohle omrzí
Budeme pořád cítit to samé?
(Není možné, aby to přestalo)
Ale když se moc sblížíme
Mohl bych ztratit kontrolu
A jestli tvé srdce podlehne
Budeš mě potřebovat
Jsme mladí (Jsme mladí)
Snášíme
Jeden žal za druhým
Žádné sliby, žádné požadavky
Láska je bojiště“…
„Když se tak na tebe dívám, myslím, že rozhodně je.“ Usmíval se svým obvyklým, samolibým výrazem a jeho pohled jiskřil, ne však nenávistí, jako ten Tessy, ale nadějí a zaujetím.
Tessa ho jen tiše pozorovala skrze přimhouřené oči a nic neříkala. Everett se zvednul, schoval dýku za pas a pomalu se přibližoval k Tesse, chtěl si ji přitáhnout k sobě, chtěl ji políbit. Ať už ji provedl cokoliv, pořád ji měl rád, toužil po ní a samotnému se mu příčilo, co ji provedl, způsob, jenomže to jinak nešlo.
Tessa jeho pocity nesdílela, jakmile došel až k ní, vyrazila před sebe se svým nožem, ten se zarazil o Everettovu hruď a roztříštil se, jako kdyby byl ze skla. Vyjekla.
„Miláčku, náš syn ti nedovolí, zabít mne, stejně jako nyní nikdo nemůže ublížit tobě, vlastně jsi momentálně neporazitelná.“ Hladil ji Everett po tváři a usmíval se, jakoby to byl každodenní zvyk po jejim příchodu domů. Tessa se jen tiše dívala před sebe a nechápala, co se stalo, ani co ji Everett řekl, když ucítila jeho sladké a jemné rty na těch svých. Tolik ho toužila kousnout, tolik ho toužila od sebe odstrčit, ale nedokázala to, polibek se prohluboval a prohluboval a ona se nacházela nad propastí, kterou se bála překročit, nakonec se ale sebrala a odhodila ho na druhou stranu bytu, musela se mu smát, odrazila ho jeho vlastní mocí.
Everett se ocitl v kuchyni a díval se na ní. Byla tak krásná, tak odhodlaná, tak jeho. Stála tam ve svých indigových šatech, které obepínaly její tělo a daly vyniknout jejím sexy křivkám i přesto, že byla těhotná, její těhotenství na ní nebylo extrémně znát, přesto jemně vystupující bříško poznal každý, jenom nikdo nehádal konec čtvrtého měsíce. Kozačky, které měla na nohách, je opět jen prodlužovaly, i když snížila podpatek, sexy šněrování upoutávalo Everettův pohled jako magnet. Krk ji lemovala smetanová šála a ruce ji chránilo sako stejné barvy, na jehož klopě se leskla křišťálová brož ve tvaru lilie položené na andělském křídle, které bylo stříbrné barvy. Ona sama se při odstrčení Everetta mírně odchýlila z místa, na kterém stála, přestože magii potlačovala, byla připravena ji kdykoliv použít, pokud by to bylo nezbytné. Získala ale díky tomuto výjevu opět důvěru v sebe samu a s nelibostí se přiblížila k Everettovi. Svým tělem mu dávala najevo, že o něj ani za nic na světe nestojí.
„Musíme si promluvit.“ Vydechl Everett, když si ji přestal prohlížet a představovat nahou.
„Už jsem ti řekla, my dva se nemáme o čem bavit, vypadni z mého života, už se nevracej, tohle ti nikdy, nikdy neodpustím! Ta věc, odporná věc uvnitř mě. Věděl jsi, že to nedokážu, po tom všem, že to budu muset nechat žít, že… Nenávidím tě!“ křičela a tekly ji slzy po tváři, pak si vzpomněla na slova Joy „ty jsi jeho matka, ty určuješ, jaký bude“.
„Tess…“
…„Ty a já máme spoustu historie,
Mohli bychom být ten nejskvělejší tým,
který kdy svět viděl,
Ty a já máme spoustu historie,
Tak to nenech jít,
můžeme udělat víc,
můžeme žít navždy“
(History - One Direction)
Everett zpíval, ale Tessa se na něj ani nepodívala, jen hledala další možnost, jak mu ublížit, jak ho dostat ze svého života. „Mám pro tebe dokonalé bytí, život bohyně, jaký si zasloužíš a náš syn…“
…“Přišel jsi do mého srdce, porušil své sliby, nakecal mi lži
Proč jsi mě sledoval trpět?
Přinutil jsi mě cítit se jako bych si to zasloužila
Každý bere, každý láme
Něčí srdce, nechává někoho samotného
Ale tohle bylo spíš jako bys mi urval maso z kostí
Udělal jsi ze mě špínu
Kde bych jenom začala?...
Jsem smrtka za tvými dveřmi
Vzal jsi všechno
Kvůli tobě se cítím, že jsem ještě méně než nic
Dostanu to, pro co jsem si přišla
Jako zvuk padajících hvězd
Které se zřítí ve tmě
Řekla jsem motlitbu a pohřbila tvé jméno
A z popela
Jsem povstala jako blesk…
Dala jsem ti víc, než v co mé srdce mohlo doufat
Zneužil jsi toho
Poškrábal jsi každý kousek, který spadl na zem
Když ses skrz to protrhal
Položil jsi mě ke zničení, věděl jsi, co děláš
Nechal jsi mě jako kost a kůže
Ale to, že jsem ti věřila, nebyla ničí chyba než má
Dostaneš to, co dáváš, takže se naposledy nadechni
Než tě uložím k odpočinku“…
(Halestorm - The Reckoning)
„Tu věc si klidně můžeš vzít, nezajímá mě, ale stejně tak mě necháš na pokoji!“ syčela Tessa a snažila se soustředit na svou vlastní moc, kterou pohřbila hluboko v sobě, chtěla ho zničit. Na jednu stranu chtěla, aby si tu věc uvnitř ní vzal a nechal ji být, na druhou chtěla svého syna držet v náruči, konejšit a vidět vyrůstat. Uvnitř ní se praly neskutečné emoce, nechat si a milovat dítě, jehož otce nadevše nenáviděla nebo mu ho jednoduše nechat a doufat, že o nich víc neuslyší?
V tom se otevřely dveře ložnice a do pokoje vešla malá tří nebo čtyřletá holčička. Tessa se nedokázala vzpamatovat, klesla v kolenou na zem a dívala se před sebe, dívenka kráčela k ní, byly ji čtyři, teď to Tessa věděla naprosto přesně. Holčička se k ní rozběhla a objala jí. Ten pohled, ten úsměv, ty vlasy to byl celý Tom, tohle byla její malá Anastásie Lillien de Vesper Martinson, její malá dcerunka, její ztracený poklad, přesně jako viděla na zemi v Everettově pokoji, akorát po jejím boku nestál Tom a nedržel ji za ruku prohánějící se na trávě, vzhlížela k Everettovi, temné bytosti, která Tesse bránila výhledu na slunce.
„Ann, miláčku, běž se podívat do kuchyně, třeba tam má maminka nějaké ovoce, neměla jsi svačinku, potřebuju si s maminkou ještě popovídat.“ Přerušil shledání Everett a Anastásie, která se právě probudila, stiskla matku ještě pevněji.
„No tak, drahá, jen jdi.“ Usmál se na dítě Everett. „Maminka nikam neuteče.“
Ann mu úsměv oplatila, pohladila maminku po vlasech a zmizela v kuchyni. Tessa dál seděla na zemi a nebyla schopna slova, po tvářích se ji kutálely slzy. On opravdu měl její dceru, on tehdy nemluvil jen z naštvání, on ji měl, proto ji nemohla najít, proto nenašla žádné záznamy o jejím životě a bála se, že ji otec nechal popravit stejně, jako zabil Toma. Bála se, že ji otec možná prodal nebo ji dal k adopci. Nyní si nebyla jistá, zda je dobře, že je dívka živá a mnohem víc ji děsila představa, že žije s Everettem.
Everett se zvedl, sedl si vedle Tessy, pohladil ji po tváři a utřel ji stékající slzu. Ona sama mu nedokázala již uhnout ani se od něj odvrátit, její pohled směřoval k zemi a hlavou ji šla spousta myšlenek, kterým nerozuměla.
„Udělejme obchod.“ Zněla jediná slůvka, která pronikla skrze krev vařící se uvnitř Tessiina těla. Kdyby nezapomněla používat svou magii, kdyby se ji naučila ovládat, místo aby ji v sobě opět potlačila a uzamkla, možná by spousta věcí mohla být jinak.
Tessa zvedla svůj pohled plný dojetí a nenávisti k Everettovi. Nepřestávala slzet, nepřestávala nenávidět. Ztratila vše? Nebo právě získává?
…“Řekni mi, že tato slova jsou lež
To nemůže být pravda
Že tě ztrácím
Slunce nemůže spadnout z nebe
Slyšíš plakat nebe?
Slzy anděla…
Zastav všechny hodiny
Hvězdy jsou v šoku
Řeka vteče do moře
Nenechám tě letět
Neřeknu sbohem
Nenechám tě ode mě uniknout
Slyšíš plakat nebe?“…
(RyanDan – Tears of an Angel)
„Koukám, cvičila jsi změnu barvy duhovky, to se mi líbí. Chyběla jsi mi.“ Snažil se ji opět cukrovat Everett do ouška něžná slůvka svým nejjemnějším tónem. Hladil ji bezostyšně po těle a usmíval se na ní, skutečně ji něco uvnitř něho samotného milovalo. Možná dokonce on sám.
„Co chceš?“ procedila skrze zuby Tessa a kolem Everetta létala síra a hněv. Jediné, čeho se v magii odmítla vzdát, byla skutečnost vypadat opět normálně, mít své hnědé duhovky a nemuset si každé ráno připomínat, co se jí stalo, co dovolila.
„Svého syna, stejně jako ty svou dceru.“ Zněla Everettova rozhodná odpověď, když z ramene jemně setřásl žhnoucí plamínek Tessiina kouzla.
Tessa jen tiše a nasucho polkla. Chce jejího syna? Ta věc uvnitř ní. Tak moc ho chce, že víc než kdy dřív věděla, že pokud dá svému synovi lásku, kterou mu odpírala, dokáže Everetta zničit.
„To nemyslíš vážně.“ Kroutila Tessa hlavou, on po ní chce, aby se vzdala jednoho dítěte proto, aby mohla mít to, které ji před léty vzali? On musí být blázen, tu věc v sobě nenávidí, nenávidí ji víc, než kdy nenáviděla kohokoliv a cokoliv, ale je to její syn, její součást a nikdy se toho nevzdá, ona ho nosí pod srdcem, ne Everett. Vlastně mu už vybrala jméno, nedovolí Everettovi, aby ji znovu vše vzal, a bude-li muset, to dítě, ten dokonalý Everettův syn bude jejím nástrojem Everettovy zhouby, jeho smrti.
„Můžeš mít oboje. Můžeš mít moc. Stačí chtít.“ Řekl Everett, když pocítil její nerozhodnost a emoce uvnitř svého srdce, naštěstí již ne její možná plán.
„Spolu s tebou.“ Pronesla sklesle a smutně zatímco svíce v pokoji plápolaly jasnými mihotavými plameny a plazily se mezi ní a Everettem jakoby hledaly, komu náleží a kdo si je volá.
„Ano, jistě. Anastásie ví, že jsi její matka, to jsem ji nezatajoval, neviděl jsem důvod, čekal jsem správnou chvíli, abych ti ji směl představit, potřebuje tě, ale kdo podle tebe s ní trávil roky jejího života?“
„Nejsi její otec!“ zuřila Tessa a probodávala ho pohledem, zatímco plameny se rozhodly sloužit v tu chvíli jí a syčely Everettovým směrem stejně jako její nenávist. Roky, celá léta, ne ty poslední tři měsíce, co ho nenáviděla, ale roky, měl u sebe její dceru, a když ji potkal, nic ji neřekl.
„Ne, ale vím, co má ráda, jakou pohádku, co snídá a co večeří, kterou sladkost miluje a co ji rozbrečí, vím, kdy si zlomila ruku nebo kdy prvně použila svou moc.“ Odpovídal Everett s naprostým klidem. „Vychovával jsem jí, a když jsem nemohl, byla u mých lidí.“
Tessa jen tiše seděla a poslouchala Everetta, jak vypráví příběhy její dcery a směje se u toho, když malá Ann znovu vstoupila do obývacího pokoje se sušenkou a dožadovala se čaje, šla k Everettovi, byl pro ní důvěrně známý a Tessa sledovala, jak její dcera přilnula k muži, kterého ona sama momentálně silně nenáviděla. Zatímco její dcera zchladila plameny plazící se po zdech místnosti a Tessa lapala po dechu.
„Papá, půjde maminka s námi, souhlasila?“ zeptal se dívčí hlásek a Tesse se zatmělo před očima. Everett by pro Ann neměl nic znamenat, její otec byl přeci Thomas. Byla celá on a on by ji miloval, nikdy by ji neohrozil a nikdy by neublížil Tesse, nikdy by s Tessou neobchodoval skrze její děti.
„Myslím, že půjde, sluníčko, maminka i tvůj bráška.“ Prohlásil Everett, aniž by se na Tessu podíval, posadil si malou Ann na klín a otřel ji drobečky z úst, pak ji cinkl na nos a malá Ann se začala smát.
„To je dobře, zámku chybí královna.“ Tessa zvedla opět svůj pohled pln pohrdání k Everettovi, dívala se na něj a doufala, jenomže pak si vzpomněla, jak zkažený ve skutečnosti je.
…“Zdá se to jako včera
Kdy jsi byl mou součástí
Stála jsem tak hrdě
Byla jsem tak silná
Držel jsi mě pevně v náručí
Všechno se zdálo tak správné
Neporušitelné, jako by se nic nemohlo pokazit
Teď nemůžu dýchat…
Prostě jsem si myslela, že jsi ten pravý
Zlomená, hluboko uvnitř
Ale ty nikdy neuvidíš mé slzy
Za těma oříškovýma očima…
A teď už ze mě zbylo
Jen předstírání
Navenek zacelená, ale uvnitř tak zlomená
Protože nemůžu dýchat…
Spolkl jsi mě a pak vyplivl
Viním sama sebe za to, že tě nenávidím
Zabíjí mě, když tě vidím
Ne, navenek už nepláču
Už ne“…
(Kelly Clarkson - Behind These Hazel Eyes)
Malé Ann se rozzářily oči v Everettově náruči, když slyšela, že matka půjde s nimi, že Tessa veškerý svůj vzdor vzdala, ačkoliv její žluč vřela a žaludek se převracel, neměla na vybranou, zrovna nyní nedokázala vymyslet vůbec nic, chtěla jediné, odejít se svou dcerkou, přikývla, a když malá Ann posvačila, nechala Everetta otevřít ohnivý portál a přemístit se do dimenze, v níž nyní žil on a její dcera, kde byli uctívání jako bohové, jak si Everett přál, neměla na výběr.
Joy u rodiny Douglas-Hamilton ešte predtým nikdy nebola, no Amelia si vychutnávala, ako sa tam hneď udomácnila a evidentne sa cítila veľmi dobre. Pripomenulo jej to časy, keď ešte bývali v Aurorinej čarovnej škole. Obe sa spoločne s Jamesom pustili do zdobenia vianočného stromčeka a skvele sa pri tom bavili. Pustili si vianočné odrhovačky, ktoré nesmeli chýbať a spievali Let it snow, let it snow, let it snow a iné piesne. Jamie stál na rebríku a vešal ozdoby hore, Joy mu ich podávala a spolu s Ameliou zdobili spodnú časť krásnej jedličky. Po asi hodine sa všetci traja, spokojní so svojim dielom, usadili na gauč a James zapol telku.
“Tento film nepoznám”, skonštatovala Joy pobavene s pohľadom upretým na obrazovku, kde sa rozvaľoval obrovský, tučný, ryšavý kocúr.
"Ty si ešte nevidela Garfielda?“, opýtal sa prekvapene James, na čo pokrútila hlavou.
“Áááá… to musíš vidieť! To je celý James”? súhlasne prikývla Amelia, zatiaľ čo na ňu jej brat nenápadne zazrel a pohoršene si odfrkol. Do večere ostávalo ešte dosť času a tak predtým, ako sa dali do pozerania, si do obývačky priniesli kopec jedla a pohodlne sa usalašili na pohovke. Všetci traja sa na rozprávke bavili a veľmi sa im zapáčilo Garfieldove životné motto, ktoré si po zvyšok dňa pospevovali.
„Miluj ma, kŕm ma a nikdy ma neopusť!“, zvolali všetci naraz so smiechom a pustili sa do sladkostí pred nimi.
“Joy…”, oslovil ju James s prekvapeným výrazom na tvári, na čo zneistela a na mieste sa pomrvila.
“Hm? Deje sa niečo?“, zamumlala s plnými ústami. On len potriasol hlavou a zasmial sa.
“Nie, ale… vau! Som naozaj príjemne prekvapený! Nikdy by som nepovedal, že práve ty budeš mojou konkurenciou v jedení.“ Joy s grimasou pozrela na koláč, ktorý držala v ruke a nevinne pokrčila plecami.
“No vidíš to? Tehotenstvo zo mňa spravilo žraloka”, zasmiala sa. "A zdá sa, že vždy sa o sebe dozvieme niečo nové”, pobavene na neho žmurkla a James so spokojným úsmevom prikývol.
...
“James, postav sa bližšie k Joy!“, pokynul mu George, ktorý stál za fotoaparátom a nastavoval ho tak, aby na vianočnej fotke bolo vidno všetkých. Dnešný Štedrý večer bol výnimočný, iný… Po dlhej dobe bola rodina znova pokope a veľmi si túto sviatočnú atmosféru užívali, aj s návštevou Joy. Všetci mali na sebe svetre s vianočným motívom, ktoré boli naozaj otrasné. Keby to bola súťaž najškaredších vianočných svetrov, bez pochyby by jeden z nich vyhral.
“Tááák a teraz je to super, máme desať sekúnd!“, zvolal a náhlil sa k skupine, ktorá už dávno pózovala pred vyzdobeným kozubom. George objal okolo pliec svoju manželku Oliviu, zatiaľ čo pred nimi stáli Amelia, James a Joy.
“Hííí!“, zvolala zrazu Olivia.
“Čo sa stalo?“, so záujmom sa k nej prihovorila Joy.
“Predsa sme zabudli na Jamesa!“, odvetila, na čo sa modrooká dievčina zatvárila zmätene. Veď predsa stál hneď vedľa nej. Potom si všimla, ako sa Amelia ihneď niekam rozbehla.
“Nerozumiem…”
“James je náš kocúr”, vysvetľujúco dodala Olivia, zatiaľ čo sa v obývačke znova objavila Amelia aj s obrovským bielym kocúrom v náručí.
“Snáď už chápeš, prečo sa volá James”, žmurkla na kamarátku, ktorá sa rozosmiala a na brata spravila grimasu.
“Áno, to je vlastne Garfield v bielom prevedení”, prikývla Joy som smiechom.
“Tak ešte raz, všetci povedzte sýýýr!“ V tom momente sa ozvalo tiché cvak, ktorým vznikol dokonalý vianočný záber.
“Môžeme sa už ísť navečerať? Ja tu už normálne zomieram… “, ozval sa James a nervózne podupkával nohou, zatiaľ čo si ostatní pozerali spoločnú fotografiu.
“Stále myslíš len na jedlo,“ ozvala sa Amelia a podala mu kocúra, aby sa mohla lepšie pozrieť na fotku. “Akoby si už predtým nevyjedol polovicu medovníkových zásob.” James chcel niečo povedať, na čo sa však ozvala Joy.
“Ja ťa úplne chápem, Jamie. Momentálne by som zjedla aj slona”, podišla k nemu a pohladkala kocúra, ktorý sa len spokojne pomrvil a zavrnel.
“Tak poďte, decká, lebo nám to naozaj všetko vychladne”, ozvala sa Olivia, okolo pliec objala Jamesa a Joy a takto v trojici odkráčali do krásne vyzdobenej jedálne.
“Mellie, si v poriadku?“, opýtal sa George, keď videl, ako jeho dcéra len nemo hľadí do fotoaparátu.
“Uhm, som. Len… som sa zamyslela, nič viac. Všetko je v pohode, oci.” Na tvári sa jej zjavil úsmev, ale otca aj tak nepresvedčila.
“Nevyzeráš tak. Stále myslíš na toho chlapca?“
“Oci! Adam je minulosť, musím sa sústrediť na budúcnosť. Aj tak by to s ním nemalo zmysel.“ George sa rozosmial, na čo Amelia spravila grimasu.
“Vidím, že niekto tu čítal nejakú motivačnú knihu. Ver mi, že… “, chcel pokračovať, ale z jedálne sa ozval Oliviin hlas.
“Amy, George! Čakáme už len na vás! Kde ste toľko?“ Otec pozrel na dcéru a pokrčil plecami. “Mali by sme ísť, lebo neskôr zjedia aj nás.” Amelia k nemu podišla, on ju objal okolo pliec, pobozkal na čelo a zrazu potichu povedal. “Aj tak som ho nemal rád. Hneď pri prvom stretnutí ma oslovil pán Douglas-Hamilton.” Amelia sa ihneď rozosmiala a tuho otca objala. Spomenula si práve na ten krásny, slnečný deň a tiež na Adama, ktorý bol z toho stretnutia poriadne vyplašený.
“Veľmi ma teší, pán Douglas – Hamilton.” Adam s úsmevom na perách vystrel ruku k Ameliinmu otcovi, ktorý len nepatrne zdvihol obočie a pozrel na dcéru, ktorá len tak, tak zadržiavala smiech. Na toto oslovenie bol háklivý, nikdy nechápal ľudí, ktorí mu takto povedali.
“Ty si mu to nespomínala, Mellie?“ Vtedy už viac nedokázala udržať smiech, pohľadom prechádzala z jedného na druhého.
“Nejako som na to zabudla, prepáč.“ S jemným úsmevom hľadel na dcéru, keď sa jeho výraz znova zmenil na vážny a opäť obrátil svoju pozornosť na mladého muža stojaceho pred ním.
“Tiež ťa rád spoznávam, Adam. A pre budúcnosť… stačí len pán Hamilton”, so žmurknutím mu stisol dlaň. Vtedy to Adamovi doplo a naozaj sa cítil trápne.
“Ou! Prepáčte, ani som si neuvedomil, že… “ George ho zastavil pohybom ruky.
“To je v poriadku, chlapče. Len sa teraz nepomýľ pri pani Douglas – Hamiltonovej”, s pobaveným úsmevom pozrel Adamovi priamo do očí a ten sa len nervózne zasmial.
“Tááák tu ste!“, zvolala žena v šatách mätovej farby a so širokým úsmevom kráčala k nim. Vzhľadom vôbec nepripomínala Ameliu, mala svetlé vlasy, ktoré jej siahali pod plecia a krásne modré oči.
“Konečne ťa spoznávam, mladý muž!“, odignorovala Adamovu vystretú dlaň a ihneď ho objala. “Som Olivia”, predstavila sa, na čo mladý muž nestihol nijako zareagovať. “A Ak sa ťa tuto môj manžel pokúšal zastrašiť, ver mi, je neškodný”, pobavene žmurkla a lakťom jemne drgla do Georga. “Plus, robí to stále. Musíš pochopiť, že Amelia je jeho malé dievčatko a on ju musí chrániť. Raz, keď mala Amy asi trinásť, tak domov prvýkrát priviedla spolužiaka s ktorým mali pripravovať akýsi projekt do školy a mal si ho vtedy vidieť...och, ten chlapec musí mať traumy ešte dodnes..“, s úsmevom na perách si odhrnula vlasy z tváre a okolo pása objala svojho manžela. Bola plná energie a strašne rýchlo a rada rozprávala.
“Mamííí”, ozvala sa zúfalo Amelia. “Sľúbila si mi, že nebudeš hovoriť žiadne trápne historky!“ “Tak prepáč, taká jednoducho som! Buď rada, že som nedoniesla rovno fotoalbum.” Amelia si buchla dlaňou po čele a vzala Adama za ruku.
“My radšej pôjdeme hore”, ťahala ho rýchlo ku schodisku.
“Bavte sa!“, zvolala Olivia, ktorá im zamávala.
“Hmmm, tie fotoalbumy nie sú až taký zlý nápad”, ozval sa George a Amelia len nechápavo rozhodila rukami.
“Otec!“ Olivia sa nenápadne rozosmiala.
“Zlatko, čo keby si mi pomohol na chvíľu v ateliéri?“
“To znie ako skvelý nápad”, prikývla horlivo Amelia a už sa spoločne s Adamom náhlili hore schodmi.
“Tak to bol teda zážitok”, s povzdychom sa ozval Adam, keď si sadol na posteľ v jej izbe.
“Nebolo to až také hrozné. Otec je taký na každého.“ Adam zdvihol jedno obočie.
“Vážne? A dokedy bude trvať táto fáza?“ Amelia pokrčila plecami.
“Kým si ťa neobľúbi”, so smiechom sledovala Adamov vystrašený výraz, ktorý ju ešte viac rozosmial a silno ho objala.
“Dúfam, že to bude čoskoro. Naháňa mi totiž strach.“
“Amelia, počuješ ma?“ Strhla sa zo zamyslenia, zatiaľ čo jej James mával dlaňou pred tvárou. Večera už bola v plnom prúde a Amelia sa v tom momente dostala z tranzu. Od rozchodu s Adamom prešiel už takmer mesiac a pol, no niekedy sa jej stávalo, že na neho takto myslela.
“Hm?“, obrátila pozornosť na brata.
“Pýtal som sa či budeš ešte jesť ten koláč?“, opýtal sa a dychtivo čakal na jej reakciu. Len pokrútila hlavou a mávla rukou.
“Nie, ďakujem. Inokedy by som sa s tebou hádala, ale keďže sú tie Vianoce...“, s úsmevom mu podala tanierik s kúskom koláča.
“Zlatko, si v poriadku? Takmer nič si nezjedla”, s obavami na tvári sa na ňu zadívala Olivia, na čo Amelia prikývla.
“Aspoň ostane viac pre nás”, drgol James so smiechom do Joy, ktorá sa zasmiala, ale tiež sledovala kamarátku, ktorá sa správala akosi čudne. Večera prebiehala v príjemnej, samozrejme rodinnej atmosfére. George vytiahol svoje najlepšie vtipy, na ktorých sa už tradične zabával hlavne on sám a tento raz aj Joy, ktorá ich počula prvýkrát. Olivia zas nezabudla na vtipné príbehy z ich detstva. Bolo to milé a všetci sa nesmierne zabávali.
...
“Tááákže… máme na výber buď Sám doma, alebóóó… “, mrmla si James popod nos a hľadal medzi cédečkami ďalšie vianočné filmy, ale neúspešne.
“ … alebo Sám doma”, so širokým úsmevom na tvári vložil film do prehrávača a na veľkom televízore sa zjavili úvodné titulky.
“Joy a toto si videla?“, zvedavo sa ozval blondiak a obrátil sa ku kamarátke, ktorá sa pohodlne usadila do stredu gauča.
“No… myslím, že som ho videla v škole minulé Vianoce… “ James prikývol, tiež sa usadil na gauč a medzi nich položil veľkú misku s pukancami.
“Óóó, no pekne! Vy pozeráte film a mňa ste ani nezavolali?“ Do obývačky vošla Amelia, ktorá predtým pomáhala mame s riadmi. “Bože! Znova do seba tlačíte?“, rozhodila neveriacky rukami, na čo na ňu obaja s plnými ústami obrátili hlavy. Joy zdvihla misku a položila si ju na veľké bruško ako na stolík.
“Pridaj sa k nám!”, vyzvala ju a vzala si za hrsť pukancov do ruky. “Aspoň nebudem jediná, ktorá cez sviatky priberie.“
“Psssst”, upozornil ich James, ktorý sa zahĺbil do príbehu, ktorý predtým videl len niekoľko desiatok krát. Amelia si sadla vedľa Joy z druhej strany a cez všetkých prehodila hrubú deku.
“Och, Vianoce by mali byť každý týždeň”, povzdychla si šťastne a oprela si hlavu o Joyino plece. V tej chvíli nikomu z nich nič nechýbalo. Teda, Jamesovi pravdepodobne Maddison, ale za tou mal vycestovať hneď ráno na vlaku. Všetci traja boli aspoň na chvíľu šťastní a spokojní a pritom robili len obyčajnú, pre niekoho nudnú vec – pozerali film. Pre nich to však znamenalo niečo viac. Po tom všetkom, čo zažili, boli neskutočné práve takéto jednoduché momenty.
...
“Si v poriadku, Amy? Pri večeri si sa mi zdala akási smutná”, ozvala sa Joy, keď už boli obe v Ameliinej izbe, kde pre Joy prichystali miesto na spanie. Amelia pokrčila plecami:
“Som, len… veď vieš, sú Vianoce a trošku som sa zamyslela, čo ak by sme sa s Adamom nerozišli a podobné scenáre. Myslíš, že som spravila dobre, že som to ukončila?“ Joy, ktorá sedela vedľa nej na posteli sa jemne sa na ňu usmiala.
“Ešte prešiel dosť krátky čas. No to musíš vedieť hlavne ty, čo cítiš… Na druhej strane to ber pozitívne, zbavila si sa tej otrasnej ženskej.” Na moment sa odmlčala a pozrela na Ameliu.
“Myslíš jeho mamu?“ Joy prikývla a ona pokračovala. “Máš pravdu. Tá si už určite ani nepamätá moje meno”, dodala a zhlboka sa nadýchla. Potom pozrela na Joy a poďakovala jej stisnutím ruky.
“Síce sa to zdá ťažké, ale… dá sa to aj bez chlapov”, skonštatovala po chvíli Joy a so smutným úsmevom si potľapala po brušku, na čo sa Amelia zasmiala.
“No bez jedného z nich by si to brucho ale nemala.“ Joy sa nešťastný výraz zmenil znova na pobavený.
“To je fakt, ale neľutujem, v nijakom prípade. Inak… keď si mi minulý týždeň volala, vravela si niečo o zmenách. Čo si tým myslela?“ Amelia vyvalila oči.
“Ty si úžasná! Skoro som na to zabudla! Rozmýšľala som, že sa dám ostrihať. Vieš, nové ja. Čo na to povieš?“, potiahla si svoje dlhé vlasy, na ktoré sa zahľadela.
“Vieš, že ti s tým môžem pomôcť aj hneď, ak by si chcela. Mám za sebou dlhoročnú prax, strihala som aj… “ Joy tvárou znova prebehol tieň, keď si spomenula na Ardena. Amelia však nechcela dovoliť, aby zasa smútila a tak natešene zatlieskala rukami.
“Áno, áno, áno!”, zvýskla od radosti a Joy sa na jej reakcii hneď zasmiala. Ešte v ten večer sa zahrali na kadernícky salón a Amelia dostala svoje vytúžené, nové ja.
Tolik Everetta nenáviděla, měsíc po měsíci, den po dni, ale když viděla, jak se věnuje její dceři, jak se o ní stará a jak se stará o lidi vlastní dimenze, jejich potřeby, sny a přání, znovu a znovu si získával její srdce. Navíc cítila emoce tvora uvnitř svého těla, pořád to pro ní byla ta věc, která se stala té noci, kdy ji Everett podvedl a zneužil, ale čím dál víc, v soukromí vlastního pokoje a chvil, kdy ji nikdo nesledoval, přicházela té věci uvnitř ní na chuť, tak jak říkala Joy, stále víc se ji líbila představa být dvojnásobnou matkou, i když ji stále víc děsila skutečnost, jak se to stalo a čím její syn bude, ale pořád má možnost to ovlivnit. Co z něj Everett chce mít a jistě, jak toho docílí. V tomto ohledu se ho stále bála, ale věřila, že láska je nadevšechno. Z povzdálí sledovala Everetta mezi lidmi, jak budí respekt a usmívá se, sledovala ho s dětmi a hlavně svou malou Ann. Sledovala ho, jak ho lidé mají rádi, jak se dokáže bavit a neubližovat. Navíc, schopnosti malé Ann se plně projevovaly a Tessa, která se bála vlastních schopností, nebyla schopna svou dceru vést ani učit a v těchto chvílích byla za Everetta ráda. Ten se snažil, aby se Tessa cítila nejen v této dimenzi, ale v jeho přítomnosti dobře. Zatímco malá Ann tvořila ledové květy a vodní vír.
…“Zde je to místo, které znám
Není zde hezké a jen někteří se sem dostali
Když ti ho teď ukážu
Donutí tě utéct pryč?
Nebo zůstaneš?...
Každý má svoji temnou stránku
Miluješ mě?
Můžeš milovat tu mou?
Nikdo není naprosto dokonalý
Ale my dva za to stojíme
Ty víš, že za to stojíme
Budeš mě milovat?
I s mojí temnou stránkou?
Jako diamant
Z černého prachu
Je to těžké vědět
Může se to stát
Několikrát vzdát
Tak to se mnou nevzdávej,
Prosím…
Neutíkej pryč
Jen mi řekni, že zůstaneš
Slib mi, že zůstaneš“…
(Darren Criss – Dark side – Kelly Clarkson)
Tessa neměla odpověď, neznala ji. Milovala ještě Everetta nebo milovala představu, kterou pro ní byl? Byla ochotna tolerovat jeho temnou stránku nebo smířit se s vlastní? Nevěděla, nebyla si jistá, ale snažila se.
Jak syn v Tesse rostl, stále častěji si s ním v noci povídala a oslovovala jej James, její nenávist k Everettovi slábla a schopnosti malé Ann sílily. Chvílemi se Tesse zdálo, že by mohli být skutečnou rodinou, šťastnou rodinou a pak si vzpomněla na Everettův výraz, v onu noc, na jeho touhu, na to, jak dlouho ji odmítal a při tom si jenom plánoval tu správnou chvíli, doslova správnou chvíli. Vzpomněla si, že Ann vyrůstala bez ní, i když Everett věděl, kdo je její matka, i když už Tessu dávno znal, měl vše naplánované, Tessu zabolelo v srdci a Everett se na ní otočil, usmála se. Nedokázala před ním své emoce chránit, nedokázala před ním uchránit samu sebe, jak před ním uchrání své děti, bála se a on to věděl, cítil to. Snažil se ji přimět, aby mu věřila, chtěl, aby mu odpustila, snažil se jí vysvětlit, proč to dělal a dělá, chtěl, aby věděla, že ji vždy bude sloužit a nikdy už ji neublíží, nikdy nic neudělá bez jejího vědomí a bez toho, aby ona sama chtěla.
Miloval ji, zvláštním způsobem, ale miloval ji. Plnil její touhy a přání, rozmazloval ji.
Přála si bydlet mimo něj, tak měla svůj vlastní dům, měla u sebe dceru, ale ta toužila po Everettovi, vychovával ji a Tessa ji nedokázala jeho přítomnost odepřít, nastěhovala se do stejného domu, ale chtěla mít vlastní pokoj a Everett ji nebránil, nebránil ji v ničem.
Pak malá Ann onemocněla a nikdo ji nedokázal srazit horečku, ani ona sama svou vlastní ledovou schopností, kterou Tessu rozesmívala a pomáhala ji, když ji nebylo dobře, schopností, která tvořila ledové květy v domě nebo ochlazovala vodu na horkém plážovém slunci.
Bola chladná januárová noc pár dní po Novom roku, keď Joy pocítila prvé kontrakcie. Zobudila sa a od ostrej bolesti jej až vyrazilo dych. Tušila, že sa to bez nej nezaobíde, ale nečakala, že to bude bolieť až tak veľmi. Vedela, koľko je hodín, ani nemusela pozrieť na budík na nočnom stolíku. Dve hodiny ráno a škola bola ponorená do ticha a každý spal. Keď kŕče prešli, Joy vstala a po chodbe prešla k schodisku, po ktorom pomaly zišla dole. Po chvíli vošla do matne osvetlenej ošetrovne a zabúchala na dvere izby, ktorá predtým patrila Drulle. Teraz ju obývala nová liečiteľka, ktorá však už nebola elfka, ale čarodejnica.
“Natalee!”, zavolala a ešte raz zaklopala. “Myslím, že som mala prvú kontrakciu.” Hneď na to sa vo dverách zjavila mladá svetlovlasá žena a rýchlo si Joy premerala skúseným pohľadom.
“Dobre, zatiaľ si sadni”, ukázala na jedno z lôžok. “Mala si aj ďalšie kontrakcie?”, opýtala sa, kým si chystala potrebné veci. Už predtým sa dohodli, že porodí vo svojej izbe, v intimite a súkromí. Joy už chcela odvetiť, že nie, keď ju to znova chytilo a až sa zohla pod náporom bolesti. Na čele jej vyrazili studené kvapky potu a zalapala po dychu.
“Pätnásť minútový interval.”
“Dobre…”, skonštatovala Natalee s úsmevom, keď Joy prezrela. “Idem rýchlo zobudiť Auroru a presunieme ťa do tvojej spálne, dobre?” Pôrod bol náročný, ale jej bolesť a vyčerpanie presvetľovalo očakávanie a radosť z toho, že po tom všetkom bude v náručí držať svoju milovanú dcérku. Najhoršie však na tom bolo, že v tomto významnom okamihu jej Arden chýbal ako ešte nikdy. V tejto chvíli sa zabudla sústrediť na bariéru, ktorou tlmila jeho emócie. Vedela, že cíti jej utrpenie a únavu, pretože vnímala jeho obavy a strach… No nie len to. Odrazu pocítila prílev jeho podpory a lásky a keď zatvorila oči, akoby sedel rovno pri nej. Na moment sa jej uľavilo, jeho prítomnosť bola skoro skutočná… Potom si však uvedomila, že realita bola iná a Arden bol bohvie kde. Nič o ňom nevedela, okrem občasných zábleskov pocitov, ktoré ju zasahovali. Keď sa Joy vrátila mágia, skúšala mu poslať pár odkazov pomocou ich kúzelného spôsobu, no všetky sa jej bez odpovede a neprečítané vracali späť. Nevedela, ako to Arden urobil, ale tento spôsob komunikácie medzi nimi viac nefungoval. Spálil za sebou všetky mosty a tak sa vzdala nádeje, že o ňu ešte stojí a či sa vôbec niekedy vráti… Z posledných síl zatlačila jeho emócie späť za bariéru a sústredila sa len na svoju dcérku. O tri hodiny neskôr sa konečne narodila. Aurora ju zdvihla a ešte s pupočnou šnúrou, ktorá ich spájala s Joy, jej ju položila na brucho, kým Natalee ešte robila, čo bolo treba.
“Blahoželám. Je to naozaj zdravé dievčatko”, povedala a jemne sa pousmiala.
“Je nádherná… vitaj, moja milovaná Belle”, vydýchla s posvätnou bázňou. V očiach mala slzy dojatia, keď ju nežne pobozkala na jemné, tmavé kučierky a privinula si ju k sebe. Hoci maličká sem zavítala s veľkým plačom, teraz už bola spokojná, pretože našla a prisala sa k jedinému zdroju svojej obživy. Joy sa nikdy v živote necítila taká šťastná a nevedela sa na ňu vynadívať. Na tie dokonalé drobné pršteky, noštek a pusinku, na každý centimeter jej krásnej existencie. Konečne priviedla na svet svoje dieťatko, ktoré už v brušku tak veľmi ľúbila. Na svojej pokožke cítila nádherné teplo a rýchly dych dcérkinho telíčka, ktoré Natalee prikryla čistou prikrývkou, aby neprechladla.
“Vybrala si jej naozaj pekné meno”, skonštatovala Aurora s úsmevom. “Ušká má však po tebe, nie sú špicaté”, ešte dodala a Joy prikývla. Aj ona si to všimla.
“Na chvíľu ti ju vezmem, umyjem a znova vrátim, dobre?”, opýtala sa jej Natalee, keď skončila a dala Joy do poriadku. Vzala maličkú do rúk, na čo sa okamžite rozplakala, v teple pri maminke jej bolo predsa najlepšie a bezpečne. V tom Joy padol pohľad na jej nahý chrbátik a…
“Natalee, počkaj!”, zvolala a prudko sa posadila, nevnímajúc popôrodnú bolesť. Liečiteľka sa zatvárila na moment prekvapene, ale potom k nej znova podišla a bábätko jej opäť opatrne vložila do náručia. Tá sa jej pozornejšie prizrela a po lícach sa jej skotúľali slzy. Znova priložila pery k hlavičke svojej dcérky. “Rozmyslela som si to. Bude sa volať Hope Isabelle”, šepla tíško pomedzi tiché, ale šťastné vzlyky.
“Prečo tá zmena?”, opýtala sa Aurora prekvapene.
“Môžem?”, jemne im do toho skočila Natalee a vystrela k nej Joy ruky. “Musím dať do poriadku aj dieťatko.”
“Och, samozrejme”, odvetila Joy a keď si liečiteľka maličkú odniesla, aby ju okúpala a obliekla, pozrela na Auroru, ktorá sa stále tvárila zvedavo. No len sa usmiala a klesla späť do perín. Od únavy sa jej zatvárali oči, ale bola priam prešpikovaná šťastím.
“Dobre. Vidím, že si veľmi vyčerpaná, rozhovor počká. Oddýchni si a pospi, neskôr ti prinesiem Hope”, skonštatovala Aurora, vstala a upravila si zelený hodvábny župan. Joy len ticho prikývla.
“Ďakujem.” Viečka jej už klesali samé od seba a v tej chvíli od vysilenia skutočne upadla do ríše snov.
Tessa byla zoufalá, její těhotenství se chýlilo konci a nemoc její dcery ji ničila. Dovolila Everettovi míchat jeho lektvary a léčit malou Ann temnou magií, ale ani to nepomáhalo a Tessa byla naprosto zdrcená a zničená, měla svou holčičku, konečně mohla žít se svou dcerou, kterou milovala ještě před jejím narozením a teď má o ní přijít?
Everett se však ukázal jako skutečný partner, stojící ji po boku, pomáhal léčit malou Ann, utěšoval Tessu, staral se o její pohodlí, a když se Ann uzdravila, když se konečně povedlo ji uzdravit, Tessa už mu zase plně patřila.
Byla schopná přestěhovat se k němu do pokoje, byla schopna usínat v jeho náručí a usmívat se na něj, přesto se stále otáčela a kontrolovala vše, co se kolem ní dělo, nevěřila mu.
Byla si jistá, že Joy by ji za to vyhubovala, věděla, že Amelia by se nad ní pohoršila, stejně jako věděla, že Maddison by mu vyrvala vnitřnosti, kdyby k tomu dostala příležitost. Ale také věděla, že Joy by chtěla, aby její synovec vyrůstal pokud možno v plné rodině, i když nikdy Everettovi plně nedůvěřovala, byl otcem Tessiina dítěte a jistě ho bude nadevše milovat.
Everett cítil její obavy, věděl, že s nikým z toho proklatého domu ve spojení plně není, ale cítil, že má obavy z toho, jak by se na ní dívali, jak by se na ní díval kdokoliv. Chápal je, i když se s nimi neztotožňoval.
Jednou večer, když šla spát, sedět Everett na posteli s kytarou v ruce a když vešla do místnosti, spustil něžné tóny.
…“Miláčku, mně to nevadí
Co si myslí, co zjistí
Ze všech těch tajemství, které řekli
Aspoň tě pořád můžu držet
Takže miláčku, mě to nevadí
Protože budu ten, který tě drží
Když jsou noci studené
A i když vím, že už jsem ti to řekl
Budu ti to říkat navždy
Já neřeším
Jestli nerozumí
Všem věcem, které jsme se naučili
Jsou asi tak blízko, jako já ustaraný
Ano, neřeším to
Protože budu ten, který tě drží“…
(Darren Criss – I don´t mind)
Od pôrodu prešlo vyše mesiaca a maličká Hope pekne rástla a priberala. Joy mala šťastie, že ju mohla dojčiť a to jej veľmi pomáhalo. Celkovo bola spokojné bábätko, čiže spravila aj skúšky a úspešne prešla do druhého semestra. Hoci bývala unavená, všetko zvládala a to jej dodávalo pocit hrdosti, sebavedomia a upevňovalo vieru v samú seba. Zajtra bol deň svätého Valentína a Joy po chodbách školy stretávala usmiate páry jej študentov, ktorí sa na tento sviatok zaľúbených veľmi tešili. Starostlivosť o Hope a štúdium jej zaberali všetky voľné chvíle a tým pádom nemala čas na svoje smútky. Dokonca ani po nociach už tak často neplakala, hoci v srdci mala ešte stále prázdno a Arden jej nesmierne chýbal. No nebola už taká sama. Dcérku mala vždy pri sebe v posteli a každý večer zaspávala pritúlená k jej malému, hrejivému a voňavému telíčku. Aurora jej po pôrode poskytla nové bývanie… Keďže Hope niekedy v noci plakala, budila ostatné študentky a tak jej dala apartmán v bývalom krídle elfov. Joy teraz mala pre seba kúpeľňu a dve izby, priestrannú obývačku a spálňu, dokonca aj balkón. Cítila sa ako kráľovná a bola Aurore nesmierne vďačná za jej ústretovosť a starostlivosť. Hoci s veľkou radosťou by to vymenila za…
“Nie. Nesmiem už na neho toľko myslieť!”, pomyslela si nahnevane, keď večer odkladala do šatníka oblečenie a dávala do poriadku kúpeľňu po umývaní Hope. Tá už nakŕmená a v pyžamku s kvetinkami sladko spinkala vo veľkej posteli v teple páperovej prikrývky. Vtedy jej pohľad padol na zastrčenú krabicu vzadu v skrini, do ktorej starostlivo zabalila krásny domček od Ardena. Jednoducho ho nemohla mať na očiach, rovnako ako ich spoločné fotky, ktoré tam tiež schovala a prsteň, ktorý odložila do šperkovnice od Leily. Joy si povzdychla a znova prešla do kúpeľne. Keď sa narýchlo osprchovala, privrela za sebou dvere, aby maličkú počula, keď sa náhodou zobudí. Zamyslene si splietla dlhé vlasy do vrkoča a v obývačke prešla k stolu, kde mala rozložené skriptá a noty. Vtom sa bez zaklopania rozleteli dvere a jej všetky knihy od ľaku vypadli na krémový koberec.
“Prekvapenie, modroočka!”, zvolal Failo nadšene, vzal šokovanú Joy do svojho mohutného náručia a zatočil sa s ňou vo vzduchu. “Určite si rada, že ma po toľkom čase vidíš, však?”
“Failo…”, vydýchla, keď sa spamätala a objala ho okolo krku. Bol iný… vyzeral trochu strhane, možno trochu schudol a… “Čo sa ti stalo s tvárou?”, opýtala sa ho a prstami mu jemne prešla po jazve, ktorá sa mu tiahla cez celé líce.
“Suvenír z boja”, odvetil hrdo a postavil ju na zem. “Páči sa ti?”, uškrnul sa pobavene.
“Stále si rovnaký fešák, nemaj obavy. Som rada, že si v poriadku”, usmiala sa a myslela to úprimne.
“Ale, ale… takže predsa ťa priťahujem, priznaj si to”, objal ju okolo pása a zdvihol zvodne obočie.
“A rovnako domýšľavý…”, skonštatovala so smiechom a pomaly sa od neho odtiahla. “Kto ti ju tak šikovne vyliečil?”
“Drulla, ako inak. No ranu mi zašívala jej vnučka…”
“Ellë?”
“Áno… “, odvetil a prekvapene na ňu pozrel. “Odkiaľ o nej vieš?”
“Od Drully, samozrejme. Raz mi o nej hovorila… vraj jej ju pripomínam”, odpovedala, na čo Failo prikývol.
“Mala pravdu. Istým spôsobom áno, no Ellë nie je taká papuľnatá ako ty”, uškrnul sa pobavene.
“Véééľmi vtipné”, odfrkla si Joy. “To si musel byť v jej spoločnosti ako v siedmom nebi, hm? Načúval si iba svojmu neodolateľnému hlasu a nikto ti neprotirečil… ”
“Áno, niečo v tom zmysle”, zasmial sa a znova si ju k sebe pritiahol. “Ale neboj sa, zlatinko, oči mám len pre teba, nemusíš žiarliť.”
“Ale ja…”
“Ukáž, nech si ťa obzriem…” Failo prerušil Joyine protesty a premeral si ju od hlavy po päty. “Sú to mesiace, čo som sa díval len na tvoju fotku.”
“Čo je? Niečo sa ti nepáči?”, prehodila s pobavením, keď zvraštil čelo.
“Ehm… tak takýto druh pyžám nie je práve moja šálka kávy…”, odvetil pomaly pri pohľade na jej biele vyťahané tričko a červené nohavice s bodkami.
“No prepáč…”, zasmiala sa. “Čakal si, že budem v saténe a čipkách? Som rada, ak si stihnem raz za čas umyť vlasy”, dodala so zdvihnutým obočím. “Navyše, nečakala som, že ma Vaše Veličenstvo dnes večer poctí svojou návštevou”, uškrnula sa, na čo prevrátil očami.
“Hahaha… teraz si zo mňa určite uťahuješ.”
“Vôbec nie… nejaký problém?”, spýtavo na neho pozrela, no v duchu sa celkom dobre zabávala.
“Ale nie, nie… ”, pokrútil hlavou, no nebola to vôbec pravda. “Ja len že… zmenila si sa. Dlho sme sa nevideli, to je všetko. A… nie je to nič, čo by nespravilo trochu cvičenia a…”
“Failo!”, žasla Joy a založila si ruky vbok. “To nemyslíš vážne? Áno, možno mi ostalo zopár kíl navyše, no materstvo ženu často zmení. S tým treba počítať.”
“Hééééj, pokoj, veď ja som to tak… nemyslel. Prepáč. Viem, že je to len mesiac, čo si porodila”, zdvihol ruky pred seba na svoju chabú obranu. “A… celkom sa aj teším, že už nie si taká vyžla a je ťa za čo chytiť”, mrkol na jej plné prsia a kým stihla niečo pobúrene odvetiť, rýchlo dodal. “Len škoda, že som nemohol prísť skôr, avšak…”, roztiahol ruky a hrdo zdvihol hlavu. “Dívaš sa na nového a právoplatného kráľa Doriathu, moja drahá. Nakoniec sme to dokázali.”
“Viem a blahoželám, Failo. Som úprimne rada, že si sa konečne dočkal spravodlivosti. Aurora mi niečo spomínala, no nevie sa so sestrou skontaktovať. Nemá ani poňatia, kde sa práve s jej neterou nachádzajú”, povedala Joy, načo sa zlovestne uškrnul.
“Tie dve hnijú v tom najtemnejšom žalári môjho paláca”, odvetil akoby nič a vzal zo zeme jednu z jej učebníc.
“Čože?!” Joy na neho zhrozene vypleštila oči.
“Počula si dobre. No neskrivil som im ani vlások na hlave a plánujem ich pustiť. Zmenila si sa ma, modroočka, a neviem, či je dobré, že je zo mňa taký mäkkýš”, skonštatoval namrzene, na čo sa zasmiala.
“Áno, zabudla som, že všetko je moja chyba”, prikývla so smiechom. “Čo s Arcalime a Veou plánuješ nakoniec urobiť?”
“Pošlem ich preč, hoci je to odo mňa priveľmi veľkorysé”, zahundral a ledabolo si listoval v knihe. “Do ich pôvodného domova. Tak… ”, pozrel na ňu s hrdými ohníčkami v modrých očiach. “Kde je moja Arnë? Chcem ju vidieť.”
“Jej meno je Hope a…”, odpovedala Joy, no on jej rázne skočil do reči.
“Hope?! Predtým Isabelle a teraz toto? Odmietam, aby sa tak volala. Som jej otec a kráľ, mám právo rozhodnúť o tom, ako sa bude volať. Ako som povedal, bude sa volať po mojej matke. To je meno vhodné jej postavenia.” Joy si unavene pretrela oči. Musí mu to čím skôr povedať, no kým sa stihla nadýchnuť, odhodil knihu na stôl a už prechádzal do spálne.
“Počkaj!”, zastavila ho. “Ehm… nedostal si môj posledný list?” Failo sa uškrnul, no ruku mal stále položenú na kľučke.
“Ten, v ktorom mi vyznávaš a sľubuješ svoju večnú lásku? Nie, ten sa ku mne akosi nedostal”, uprene na ňu pozrel, ale Joy pokrútila hlavou.
“Písala som ti, že…”, začala, ale potom ukázala na gauč. “Sadni si, prosím ťa, musíme sa porozprávať… ” Failo ju však vôbec nepočúval a nadšene už vstúpil do spálne.
“Je prekrásna… “, skonštatoval s hrdým úsmevom a jeho neznámy hlas Hope prebudil. Otvorila modré očká a vyľakane zamrnkala. Joy ju okamžite vzala do náručia, aby ju upokojila prv, než sa rozplače.
“Trochu tichšie, nepozná ťa”, napomenula ho jemne, ale Failo jej ju vzal z rúk a nežne k sebe privinul.
“Vyzerá ako ty. Ešte má aj také veľké oči”, usmial sa, no len čo sa znova ozval, Hope sa srdcervúco rozplakala. “Len škoda, že aj ušká… “, dodal trochu sklamane. “Psssst… moja milá Arnë, ja som predsa tvoj ocko…”, prihováral sa jej, ale nijako to nepomáhalo, práve naopak, rozkričala sa ešte viac.
“Daj mi ju, prosím ťa”, povedala Joy a Failo jej malú celkom ochotne podal. V jej objatí sa hneď utíšila, bolo počuť len jej prudké nádychy poznačené plačom. “A nevolaj ju tak, myslím to vážne.”
“O tomto sa odmietam baviť”, odvetil tvrdohlavo.
“Failo, musím ti niečo povedať…”
“Počul som ťa aj predtým…”, sklonil sa a pobozkal ju na pery. “Je však neskoro, oddýchni si. Tiež mám za sebou ťažký deň, zajtra sa znova uvidíme. Prišiel som hneď, ako som mohol, aby som vás mohol konečne vidieť. Navyše…”, dodal so žmurknutím. “Zajtra je Valentín.”
“No a?” Joy nechápavo zvraštila obočie.
“Bože, modroočka, čo si stojíš na vedení? Pozývam ťa predsa na večeru…”, prevrátil pobavene očami. “Do môjho paláca.”
“ … ale ja sa s tebou potrebujem…”
“ … a pri nej môžeme prebrať, čo len chceš. No opakujem, o mene viac nediskutujem”, dodal rozhodne, pohladil Hope po hlavičke a podišiel k dverám.
“Nie je tvoja!” Po týchto náhlych slovách nastalo v izbe ťaživé ticho. Joy to už nevydržala, frustrácia a hnev z jeho správania v nej nakoniec vybuchli a uvoľnili túto pravdivú skutočnosť. Hoci, áno, nie práve najvhodnejším spôsobom, no tento tvrdohlavec ju k tomu svojimi nevšímavými móresmi prinútil. Hope nebola Failova dcéra a z toho, že to konečne vyslovila, pocítila nesmiernu úľavu. Videla, ako mladý elf zmeravel uprostred kroku a pomaly sa k nej obrátil.
“Čo si to povedala?”, opýtal sa šokovane.
“Ty… ja… “, jachtala Joy, ale potom sa zhlboka nadýchla a pozrela mu priamo do očí. “Prepáč mi. Nechcela som ti to povedať takto, ale vôbec si ma nepočúval! Napísala som ti to aj do svojho posledného listu, pretože som nevedela, kedy sa vrátiš. Hope nie je tvoja… je Ardenova…”, dodala nakoniec.
“Takže tie tvoje fantasmagórie ťa predsa neprešli, čo?! Ako to vieš a môžeš tvrdiť s takou istotou?!”, zvolal Failo nahnevane, načo sa Hope zasa rozplakala.
“Nebudem to riešiť v prítomnosti malej, už je aj tak dosť vystrašená”, povedala rozhodne. “Počkaj ma v obývačke. Uspím ju a všetko ti vysvetlím.”
“Tak to som sakramentsky zvedavý na to, ako si obhájiš, čo si mi práve šplechla do ksichtu!”, zavrčal a naštvane vypochoval zo spálne. Joy si len povzdychla a nechcela sni myslieť na to, čo ju ešte čaká.
“Poď, drobček môj, dám ti ešte mliečko, aby sa ti dobre spinkalo, dobre?”, prihovorila sa nežne svojej dcérke a ľahla si s ňou do postele. No trvalo jej až polhodiny, kým Hope upokojila a tá konečne zaspala. “Hotovo…”, povedala, keď prešla do obývačky a zavrela za sebou dvere. Failo stál pri okne a odpíjal si z svojej whisky. “Ako si…”, ukázala prekvapene na pohár v jeho ruke, na čo zasa len prevrátil očami.
“Žeby moja schopnosť?”, zamával na ňu s iróniou v hlase.
“Jasné, ako mi to mohlo ujsť”, vrátila mu to.
“Takže počúvam, modroočka! To čo za sprostosť si mi v spálni povedala?!”, precedil pomedzi zuby a zazrel na ňu.
“A si si tým istý?”
“Čím zasa?”
“No že ma už budeš konečne počúvať”, odvetila Joy, načo zovrel pery.
“Varujem ťa, neprovokuj ma!”, zahučal, okamžite k nej pristúpil a schytil za zápästie. V očiach mu zlovestne iskrilo.
“Chápem, že si rozrušený, no nebudem sa s tebou baviť, ak sa budeš správať takto”, povedala ľadovým hlasom. “Po prvé, okamžite ma pustíš. Po druhé… odložíš ten pohár, prestaneš vrieskať a sadneš si”, ukázala na gauč. “A po tretie… len som sa chcela ubezpečiť, že mi budeš naozaj venovať pozornosť, to nebola provokácia.”
“Fajn, fajn… dofrasa! Že by jedna ženská rozkazovala kráľovi Doriathu, to je neskutočné”, hundral, keď tresol pohár na stolík, až sa z neho trochu vylialo a zvalil sa na pohovku. “A že ja som panovačný…” Joy len pokrútila hlavou a sadla si oproti nemu do kresla. Nohy si zložila pod seba, zhlboka sa nadýchla a začala rozprávať.
“Hope naozaj nie je tvoja, Failo. Zistila som to hneď po pôrode, keď som zbadala jej chrbátik…” Spomenula si, ako sa jej srdce v tom momente zastavilo, oblial ju studený pot a od šoku na okamih prestala dýchať. To nemohla byť pravda, veď… bože! No bolo tam. Pod pravou lopatkou, na rovnakom mieste, sa jasne črtalo znamienko, ktoré tak dôverne poznala. Výnimočné svojím tvarom, ničím nezameniteľné, ktoré mal len jeden, jediný človek. Arden…
…
“Vedela som to, ja som to vedela”, povedala vtedy o niečo neskôr Aurore, keď si trochu pospala a ona jej priniesla Hope, aby ju nadojčila.
“O čo ide? Čo si vedela?”, opýtala sa jej stále nechápavo a prisadla si k nej na posteľ.
“Je Ardenova”, oznámila jej s hrdým úsmevom. “Je jeho dcéra…”
“To predsa nie je možné! Ako to…”
“Tiež tomu nerozumiem, ale to znamienko… on má také isté”, odvetila a oči jej šťastím len tak žiarili…
Takže Joy priviedla na svet dieťa, ktoré počala spoločne s mužom, ktorého nesmierne milovala. Hope bola plodom ich silnej a výnimočnej lásky, ktorá napokon prekonala aj tú najhoršiu a najdesivejšiu temnotu, čo v sebe Arden nosil. Keby len mal nádej a vieru ako ona, možno by neodišiel a teraz by sa tešil spolu s ňou. Aj keď si to nechcel pripustiť, v jeho vnútri predsa tlelo jasné svetlo, v ktoré verila. Už len láska, ktorú jej dával a ktorú cítila každou bunkou svojho bytia, bola dôkazom jeho existencie. Arden sa však… vzdal a teraz nemal ani potuchy, že mu v to mrazivé januárové ráno porodila dcérku. Nevedel to, pretože ich opustil, viac sa neozval a pravdepodobne sa to už nikdy nedozvie. Hope však láska otca chýbať nebude, Joy sa o to postará. Bude ju ľúbiť za oboch rodičov a ešte viac, tým si bola istá. “Hmmm… ďalšia vec, ktorú si píšem do zoznamu výnimiek magického sveta”, skonštatovala vtedy Aurora a Joy len prikývla…
…
“ …takže to je všetko…”, dodala Joy, načo Failo len skrivil pery a potriasol odmietavo hlavou.
“A ty si myslíš, že ti to hneď uverím, áno? Ty moja krásna naivka… Chcem ho vidieť.”
“Čo?”, nechápavo na neho pozrela.
“To znamienko predsa!”, zavrčal a prudko sa postavil. Už chcel popri Joy zasa prejsť do spálne, keď tiež vyskočila z kresla a zadržala ho.
“Je to pravda! Naozaj som si to nevymyslela, tu… počkaj…” Prebehla k mobilnému telefónu, čo mala v nabíjačke a po mu chvíli ukázala fotku Hope. “Tu máš svoj dôkaz, nebudem ju predsa zasa budiť a zbytočne stresovať.”
“To mi ale nestačí”, sladko, ale zlovestne sa usmial, na čo si Joy povzdychla.
“Prečo? Prečo to robíš?”
“Mohla si ho… ja neviem nakresliť, alebo… veď si čarodejnica, urobíš čáry-máry a je to! Mňa neoblafneš len preto, lebo silou mocou chceš, aby bola dcérou toho zmrda!”, dodal namosúrene.
“Nebuď smiešny! To nemyslíš vážne?! Chceš ísť na genetické testy, alebo čo? Šibe ti?”, rozhodila rukami a neveriacky pokrútila hlavou.
“Z nás dvoch mne určite nie”, odvetil posmešne a ukázal na dvere do spálne. “Môžeme?” Joy len zaťala zuby, ale napokon prikývla. Ak ho to presvedčí a budú mať s Hope už pokoj, je mu ochotná ukázať jej chrbátik aj za cenu, že sa znova zobudí. Obaja potichu prešli k posteli, ale maličká našťastie spala tak tvrdo, že keď ju vzala do náručia a rozopla pyžamko, aby to znamienko mohol vidieť, nezobudila sa.
“To je… vyzerá to ako vlk”, šepol s grimasou, keď po ňom prstom jemne prešiel.
“Áno, aj je. Preto je jedinečné, lebo je dedičné a určite som ho nevyčarovala”, odvetila Joy pohoršene. S malou dušičkou čakala, že Failo začne zasa vyvádzať, ale v tej chvíli ju prekvapil. Len bez slova prikývol a nežne pohladil Hope po tmavých kučierkach. Zdalo sa jej to, ale v jeho očiach zazrela slzy?
“Ako sa to mohlo stať? Veď každý tvrdil, že je to nemožné.”
“Výnimka potvrdzuje pravidlo, Failo, naozaj netuším. Aj pre Auroru to bolo dosť veľké prekvapenie.”
“Fajn. Obleč ju a prikry, nech neprechladne”, povedal ticho a so zvesenými plecami pomaly vyšiel z izby. Joy za ním chvíľu hľadela a v tomto okamihu jej ho bolo ľúto. Naozaj sa na malú tešil a skutočnosť, že nie je jeho, ho evidentne zasiahla. Opatrne Hope znovu uložila do postele, dala jej bozk na líčko a prešla do obývačky. Faila našla opäť stáť pri okne. Hľadel do tmy, zatínal sánku a nervózne podupkával nohou. “Vieš, prečo som sa ťa tak tvrdohlavo držal, hoci som cítil, že ma pravdepodobne nikdy nebudeš ľúbiť?”, opýtal sa a otočil sa k nej. V tvári mal smútok, rezignáciu a… strach, čo Joy prekvapilo a pristúpila k nemu bližšie.
“Nie, Failo, nikdy som tomu nerozumela, veď vieš. Myslela som, že je to tvojou povahou, že vždy musíš dostať to, čo chceš, ale…”
“Nikoho som nikdy nemiloval, Joy. Mám tridsaťjeden rokov a ty si jediná žena, ku ktorej som za celý život niečo konečne pocítil. Hoci si ma odmietala, tvoje bozky, ktoré som si ukradol, chutili úplne inak, sladšie. Rovnako ako milovanie s tebou malo úplne iný nádych. Konečne to nebol len sex, bolo to skutočné milovanie, hoci ty si nemala ani poňatia, že si so mnou. Napriek tomu to bolo skvelé a túžil som po tom, aby som to zažil znova. Chcel som to, chcel som sa opäť tak cítiť, až to asi prerástlo do posadnutosti. Bál som sa, že sa nebudem vedieť znova zaľúbiť. Hovoril som si, že čo keď si jediná žena, ktorá vo mne dokázala prebudiť lásku? A keď si ťa nezískam, už nikdy nič podobné nezažijem? Nechcel som o to prísť. A dieťa… toho som sa držal ako poslednej nádeje, no aj tá praskla ako bublina.” Joy ho počúvala s doslova otvorenými ústami. Konečne pochopila jeho konanie, jeho tlak, ktorý na ňu vyvíjal, manipuláciu… Áno, mal to aj v povahe, no vo vzťahu k nej pramenila hlavne z jeho strachu a obáv. “Konečne som pochopil, že je koniec. Asi som fakt potreboval takto spadnúť na hubu, aby som sa spamätal. Nikdy som ti nechcel ublížiť, modroočka, naozaj, ale naozaj som ťa miloval a všetko som myslel dobre. Aspoň ja som to takto vnímal, no nebola to pravda a už chápem, prečo si ma tak odmietala a hnevala sa na mňa.”
“Hnevali sme sa navzájom, Failo”, povedala Joy. “Jednoducho, naše povahy nie sú kompatibilné, rovnako ako nezdieľame rovnaké hodnoty a názory. Ale boli chvíle, keď som sa s tebou cítila veľmi príjemne”, dodala s úsmevom, ktorý jej jemne opätoval.
“To som rád. Napokon, ako som sa ti posmieval, že snívaš o dúhach a nesplniteľných túžbach… bolo to naopak, teraz to už viem. Škoda, že Ar… Hope… ”, pozrel na Joy, ktorá sa teraz už len zasmiala. “Škoda, že nie je moja, je fakt nádherná. Ale je super, že sa podobá na teba, nie na toho debila. Ani nevie, aké má šťastie.”
“Jeho život, jeho rozhodnutie”, odvetila Joy a odvrátila pohľad, aby nevidel usadenú bolesť v jej duši.
“Ešte stále ho miluješ, však?”, opýtal sa jej jemne, na čo len pokrčila plecami.
“Sú chvíle, kedy mám pocit, že moje srdce si vzal so sebou a…” Zasekla sa, ťažko sa jej o Ardenovi rozprávalo. “No nechcem o ňom hovoriť.”
“Jasné… vieš, modroočka, tak veľmi som si vždy prial, aby si pri pohľade na mňa mala v očiach ten výraz”, skonštatoval a pozrel jej uprene do tváre. “Dívala si sa na neho tak…”
“Pozvi Ellë na prechádzku, alebo čo rada robí?”, skočila mu radšej do reči.
“Čože?”, zatváril sa zarazene, ale aj rozpačito, čo bol dôkaz, že ju veľmi dobre počul. Joy sa v duchu usmiala. Tak predsa… “Ale to predsa nemôžem. Nemá vznešený pôvod, je z obyčajného ľudu a…”, jachtal Failo a krútil pritom hlavou. “Musím si nájsť dedičku s modrou krvou, je to moja povinnosť.”
“Och, to vážne? Nebuď zasa smiešny”, odbila ho Joy. “Mňa si si bol predsa ochotný vziať, alebo sa mýlim? Napriek tomu, že som dokonca čarodejnica a nepochádzam z aristokratického rodu.” To posledné nebola pravda, ale o svojej zámožnej rodine mu nikdy nepovedala a ani to neplánovala.
“S tebou to bolo iné”, namietol, ale Joy sa len tak nedala odbiť.
“Skús to, Failo. Sám si povedal, že chceš byť šťastný a milovaný ženou, ktorú budeš aj ty ľúbiť. Láska predsa nezávisí od postavenia, bohatstva a rodu. Ona si nevyberá, proste príde, zasiahne ťa. Sám to predsa dobre vieš, zažil si to”, žmurkla na neho. “Takže? Čo Ellë rada robí?”
“Jazdí na koni, rovnako ako ja a… tiež holduje zdravej strave, ktorú si sama pestuje… bylinky, zeleninu, ovocie, čo sa mi veľmi páči. Aj keď je pravda, že u nás v elfskej ríši to nie je nič neobvyklé. Každý druhý má vlastnú záhradku”, zahundral Failo, ale na tvári mal jemný úsmev.
“Tak to budete mať príjemné rande.”
“Ale nie, aké rande?”, ohradil sa s evidentnou nervozitou v hlase. “Navyše, aj keby… mám pocit, že Drulla ma nemá rada.”
“Nemyslím si, že je to pravda”, pokrútila Joy hlavou. “Každý máme predsa svoje chyby. Dôležité je, že vo svojej podstate si dobrý muž, Failo a zaslúžiš si byť šťastný. A som si istá, že keby si si vybral manželku z ľudu, bolo by to len plus a tvoji poddaní by ťa mali radi ešte viac.” Po týchto slovách si ju k sebe pritiahol do náručia a pevne objal.
“Stále si myslím, že si skvelá žena, modroočka. A ďakujem ti za všetko. Ani nevieš, ako ma tvoja prítomnosť v mojom živote, hoci len krátka, ale intenzívna, zmenila. Uvedomil som si veľa vecí a… “, zhlboka sa nadýchol a prstom jej zdvihol bradu, aby sa jej mohol pozrieť do jej krásnych očí. Tie mu učarovali hneď, ako ju zbadal kráčať po chodbe, keď sa dostal sem, do magickej školy. Obaja si uvedomovali, že toto je ich posledný rozhovor a pravdepodobne sa už viac neuvidia. “ … prepáč mi. Viem, že som ti veľa krát ublížil a mrzí ma to. Tu… “, trochu sa odtiahol a vytiahol z vrecka škatuľku. “Chcel som ti ich dať až zajtra v paláci, ale keďže naša večera je už pasé… Nech sa páči, to bude môj darček na rozlúčku. Pre teba, aj pre Hope.”
“Och, Failo, to si nemusel…”, vydýchla Joy úžasom aj dojatím, keď vzala do rúk jemný náramok z bieleho zlata popretkávaný drobnými, trblietavými hviezdami a Hope dostala taký istý. “Sú nádherné, ďakujem… aj za dcérku."
“Nemusel, ale chcem”, dodal a vtisol jej bozk na čelo. “Je to pravé zlato elfskej ríše a klenoty z môjho dedičstva.”
“Inak, aj ja pre teba niečo mám. V decembri si mal predsa narodeniny”, žmurkla na neho a prebehla ku komode. Otvorila zásuvku a vybrala z neho balíček v zlatom papieri. “Keď som bola pred Vianocami na skúške, zašla som do jedného starého antikvariátu a našla som tam toto. Všetko najlepšie.”
“Fíha, no to som teda zvedavý”, usmial sa a trochu nedočkavo ho rozbalil. Už si ani nepamätal, kedy dostal naposledy nejaký dar a Joyine gesto ho príjemne prekvapilo a potešilo. “Žasnem… je to naozaj veľmi vzácny kúsok”, skonštatoval nadšene. Bola to kniha astrológie, viazaná v tmavomodrej koži, v ktorej boli vložené malé, lesklé kamienky. Obal bol nimi doslova posiaty, že vyzeral ako nočná obloha. “Dokonca…” Failo pozrel na zadnú stranu a prikývol. “Áno, je to prvý výtlačok!”
“Som rada, že sa ti páči. Musela som ti ju vziať, ty si doslova spätý s hviezdami a… ” Oči sa jej v tom momente rozžiarili. “A aj Ellë…”
“Áno, viem”, pousmial sa Failo, kým si so záujmom listoval v knihe. “Je fakt perfektná, vďaka. Bude sa skvele vynímať v knižnici v mojej komnate, mám tam dokonca aj teleskop a…” Napokon sa rozprávali ešte dlho do noci. Joy si dala teplý čaj, Failo zasa popíjal svoju whisky a strávili spolu naozaj príjemný, posledný čas. “Vidíš, že sa vieme spolu aj skvele baviť”, poznamenal, keď nadišiel čas jeho odchodu. “Nerozmyslíš si to ešte?”
“Áno, ak nič nemusíme riešiť”, skonštatovala Joy so smiechom, keď ho odprevadila k dverám svojej izby. “Vtedy si celkom rozumieme”, dodala, na čo prikývol a nežne jej vzal dlane do svojich.
“Navždy ostaneš v mojom srdci, nech sa deje čokoľvek. Nikdy na teba nezabudnem, hoci sa už neuvidíme. No… nemôžem sa s tebou stretávať, pretože takto by som sa nepohol ďalej a ja to potrebujem. Spraviť krok vpred, začať nový život ako kráľ a dúfam, že neskôr ako manžel a otec mojich potomkov s milovanou ženou. Zbohom, modroočka a verím, že aj ty raz nájdeš svoje šťastie. Zaslúžiš si ho viac ako ktokoľvek vo vašom čarodejníckom svete”, dodal a vtisol jej vrúcny bozk na čelo.
“Chápem to…”, vydýchla so slzami v očiach a silno ho na rozlúčku objala. Hoci zíde z očí, zíde z mysle niekedy nefunguje, alebo to trvá strašne dlho… Alebo je to len jej a Ardenov prípad? “A na elfský svet sa to šťastie nevzťahuje?”
“Nie, tam je už rezervované iba pre m
ňa”, uškrnul sa sebavedome a vtisol jej vrúcny bozk na čelo.
“No jasné, ako to, že mi to nenapadlo”, zasmiala sa. “A aj ja ti ďakujem za tvoju starostlivosť a oporu v mojich najťažších dňoch.”
“Veď som ti liezol na nervy”, odvetil nechápavo a Joy kývla súhlasne hlavou.
“Väčšinou, ale nie vždy. Snažil si sa a aj to sa cení, hoci si mal aj ty na to svoje dôvody. No stál si pri mne a vďaka tebe som sa vtedy necítila až taká sama. Pozdrav odo mňa Drullu a… zbohom, Failo. Tiež ti prajem veľa, veľa šťastia. V tvojom panovaní a celkovo v živote”, zašepkala, postavila sa na špičky a predtým, ako navždy odišiel, ho naposledy pobozkala na líce.
Po narození syna, čekala Tessa, že Everett přijde, vezme ji ho a pošle ji zpátky do New Yorku, ač se vztahy mezi nimi dost zklidnily, nevěřila, že ji nepodrazí, bála se jeho rozhodnutí, očekávala to nejhorší, spletla se.
Everett přišel s ohromnou kyticí růží, které položil do nohou postele a sledoval výraz překvapení v její tváři, když ji podával krabičku s diamantovým náhrdelníkem. Sladce ji políbil, sedl si vedle ní na postel a přivinul si syna na hruď. Dívala se na minulost, o kterou přišla, když se narodila Ann, dívala se na budoucnost, které nevěřila, ale byla šťastná. Everett byl šťasten, a i když věděl, čím jeho syn je a bude, neubránil se emocím, sám byl přeci z velké části člověk. Její syn byl opravdu temnota a zkaženost sama, rozhodoval o životě a smrti lidí, které míjela. Jeho pohledy pálily a ničily vše v dosahu, co se mu znelíbilo. Květiny v jeho přítomnosti vadly a lidé lapali po dechu, pokud se mu na nich něco znelíbilo nebo pokud jejich myšlenkami bylo ublížit jeho rodičům. Jediné, co nikdy nezničil, byly ledové květy a sochy Ann.
Nutil lidi měnit své šťastné myšlenky v nepříjemné, spalující a kruté.
Šířil bolest a strach.
Tessa sama se ho bála, bála se, že si přečte v její mysli, jak nenáviděla jeho otce za to, co jí udělal, nebála se však ztráty vlastního života, bála se toho, co by se stalo s jejími dětmi, kdyby zůstali s Everettem.
Přesto všechno Tessa svého syna milovala, tak jak ji poradila Joy, našla si způsob, jak ho milovat. Dali mu jméno Asmodee Osiris James Devon a i když byl temnotou protkán a pohlcen, milovala ho a nikdy by se jej nevzdala, stejně jako své ledové dcery nebo Everettovy přítomnosti.
Asmode Osiris byla jména, která vybral Everett dle předem poctivě prostudovaného plánu a Tessa neměla sílu mu je vymlouvat, byla démonická, byla nebezpečná a ona nechtěla, aby její syn takovým byl, stačila skutečnost jeho schopností, které ji děsily, proto si prosadila třetí jméno, aby byl syn svým způsobem chráněn, bylo to jméno, které mu dala v tichosti svého pokoje a jméno, které jej dělalo jejím synem, to že to také bylo jméno Tomova otce nebo jméno, které chtěli dát svému synovi, už Everettovi neřekla, ani to, že takto ho pojmenovala v době, kdy byl tříměsíčním zárodkem v jejím těle.
Asmodeus byl Everettovým splněným přáním, jeho živým snem. Okamžitě si ho zamiloval. Miloval pozorování svého syna a miloval pozorovat Tessu, jak malého konejší, uspává, kolébá a hraje si s ním. Možná ho dřív nenáviděla, ale co se narodil, změnila svůj vztah k němu.
“Dobre, na dnes končíme. Poprosím vás, aby ste si dozajtra naštudovali stranu dvadsaťdva až dvadsaťosem a precvičili všetky štyri kúzla, ktoré sme si dnes ukázali. Ďakujem.” Joy si unavene pretrela čelo a rýchlo pozbierala zo stola všetky knihy. Vonku bol krásny, aprílový deň a ona chcela vziať Hope v kočíku na prechádzku do záhrady. Síce by už najradšej behala po tráve bosá, milovala to, ale s tým musela ešte počkať až sa oteplí. Kým by jej dcérka spala, plánovala si prejsť pár vecí do školy, medzi nimi aj jednu trochu náročnú pieseň. V poslednom čase bola nevyspatá, pretože maličká začala veľmi zle spávať a v noci často plakávala. Pravdepodobne ju trápili a boleli ďasienka, čo znamenalo, že o chvíľku sa jej prereže prvý zúbok. Našťastie teraz nebol čas skúšok a Joy verila, že dovtedy sa Hope uľaví, aby zvládla aj štúdium. “Och… Lucy!” Pred odchodom si k sebe ešte zavolala jednu zo svojich študentiek. “Bolo by fajn, ak by si trochu viac zapracovala na svojej neviditeľnosti. Už ti to ide fakt super, až na jeden detail. Znovu ti bolo vidieť nohy.”
“Ou, to vážne?”, zastonala vysoká dievčina. “Včera som nad tým strávila celý voľný čas, prisahám”, dodala a zúfalo na Joy pozrela.
“To je v poriadku, verím ti. Hlavne pokoj, to dáme. Dôležité je, aby si sa nepreťažovala a dopriala si aj trochu oddychu. Vidím na tebe, že si vyčerpaná, mám pravdu? Môže to byť aj tým”, odvetila, keď bok po boku vyšli z učebne a kráčali po chodbe.
“Áno, to je pravda. Ty tiež však nevyzeráš veľmi sviežo”, skonštatovala Lucy so šibalským úsmevom, na čo Joy prikývla.
“Som si toho vedomá, ale každé obdobie raz prejde”, žmurkla na ňu, keď sa spoza rohu náhle vynorila Aurora.
“Joy, akurát ťa hľadám”, prihovorila sa jej, na čo sa Lucy rozlúčila a pobrala sa na obed. “Konečne som našla ďalšiu posilu na vyučovanie!”
“To je naozaj skvelé!”, potešila sa úprimne Joy. Okrem nej a Aurory tu pracoval ako mentor ešte jeden čarodejník Garett. Mal okolo päťdesiatky a bol to veľmi milý a galantný starší pán. Keďže sa škola rozrástla a Aurora si vďaka Tesse otvorila ešte jednu, jej akadémia mágie sa dostala do väčšieho povedomia a žiakov bolo oveľa viac, ako za Joyiných študentských čias. Tým pádom bol však aj trochu problém zohnať kompetentných čarodejníkov a čarodejnice, ktorí by vyučovali.
“Ehm… to áno, ale potrebujem to s tebou prebrať, má to totiž jeden háčik”, dodala s trochu nervóznym úsmevom.
“Aurora, môže to počkať? Potrebujem ísť za Hope, už aj tak meškám. Určite je hladná a plače”, odvetila Joy rýchlo. “Navyše Natalee sa tiež musí vrátiť k svojej práci a…”
“Nebude to dlho trvať, ja… Nový mentor už čaká v pracovni a ja vážne potrebujem vedieť tvoj názor”, s očakávaním na ňu hľadela.
“Prečo? Veď je to tvoja škola. Ak vyhovuje podmienkam, prijmi ho. Viem, ako ťažko sa hľadá vhodný kandidát”, zdvihla začudovane obočie a usmiala sa. “Alebo o čo ide?”
“Ja viem, drahá”, povzdychla si Aurora. “Ide však o to, že ho poznáš. Veľmi dobre poznáš.”
“Nebodaj nejaký môj spolužiak? Sebastian? Alebo Josh? James to nemôže byť, včera som s ním volala a nič mi nespomínal a ďalší…”
“Je to Arden”, prerušila ju zrazu Aurora a pokrčila plecami. Joy stíchla a hodnú chvíľu na ňu len tak hľadela. Mala pocit, že srdce jej padlo až na najhlbšie dno jej existencie. Pokoj, ktorý za tie mesiace len horko ťažko dosiahla a ešte stále nebol dokonalý, sa v momente roztrieštil na márne kúsky. Ruky, v ktorých zvierala učebnice tak pevne, až jej obeleli hánky, sa jej roztriasli.
“Arden?”, sťažka preglgla a jej hlas znel, akoby patril niekomu inému. “Tak preto tie tajnosti.”
“Ak by to bol príliš veľký problém…”, začala Aurora, ale Joy, ktorá sa už spamätala z prvotného šoku, sa len zhlboka nadýchla a bojovne zdvihla bradu.
“Nie, to… je v poriadku. Keď nie je iná možnosť a pomôže nám, hoci…”, nechápavo pokrútila hlavou. “To je jedno. Ak sa nenahneváš, Aurora, musím už naozaj ísť. Ospravedlň ma.” Joy už nečakala na jej odpoveď. Otočila sa na podpätku a čo najrýchlejšie vybehla po schodisku do svojej izby, akoby jej horelo za pätami. A naozaj mala ten pocit. Takže on si po ôsmich mesiacoch len tak príde späť do školy mágie, ktorú nenávidel a chce tu učiť?! Veď to neznášal ešte viac, hoci, áno, ako mentor bol naozaj skvelý, ale aj tak! Myslela si, že ho už nikdy neuvidí a teraz… “Dočerta, dočerta, dočerta!”, mrmlala si popod nos, keď vrazila do svojho apartmánu a oprela sa o dvere, aby sa aspoň trochu upokojila a vydýchala. Nemala však čas rozjímať nad svojimi zmätenými a splašenými pocitmi, pretože zo spálne sa už ozýval vytrvalý plač jej štvormesačnej dcérky. “Och, miláčik, už je dobre, maminka je tu”, prihovorila sa jej, keď jej ju Natalee podala. Tá keď mohla, tak Hope strážila, kým Joy vyučovala a ona jej za to bola veľmi vďačná. “Prepáč, ešte ma zdržala Aurora”, pozrela ospravedlňujúco na liečiteľku.
“V pohode, nariekať začala len pred chvíľkou. Inak sme sa pekne hrali k hrkálkami, ale mám pocit, že momentálne najviac obľubuje trhanie vlasov”, zasmiala sa veselo.
“Niečo mi hovor, dobre to poznám. Také malé rúčky a dokážu ťa zdrapiť poriadne silno”, pokúsila sa Joy o úsmev, ale sama vedela, že to bola pravdepodobne len úbohá grimasa. Neskôr musí zavolať Amelii a zdôveriť sa jej. Musí sa niekomu vyrozprávať, pretože ju na mieste porazí. Hope, akoby vycítila jej vnútorný nepokoj, sa rozplakala ešte viac.
“Určite to budú zúbky, Joy. Ďasná má úplne naliate. Pripravím ti jeden bylinkový gél, ten by jej mal uľaviť od bolesti. Večer bude hotový.”
“Paráda, budem ti naozaj vďačná. Si poklad.” Keď Natalee odišla, nakŕmila a prezliekla maličkú na vonku. Pred očami však mala stále Ardenovu tvár a vedomie, že je tu, v škole, v jednej budove, že na neho môže hocikedy natrafiť, ju hrozne znervózňovala. “Prečo za mnou neprišiel?”, pýtala sa v duchu nesmelo, no vnútorný hlas ju okamžite vysmial. “Bola si mu ukradnutá vyše polroka, tak čo čakáš? Nebuď smiešna…” Pravda. Joy potriasla hlavou a zahnala tieto myšlienky. Radšej sa usmiala na svoju… na ICH rozkošnú dcérku a kým ju obliekala, nežne sa jej prihovárala. Na hlavičku jej nezabudla dať tenkú čiapočku, pretože hoci už bola jar, dni boli aj napriek slnečnému svitu ešte chladné. Hope mala veľa z Ardena… tmavé vlásky, dlhé, štíhle prsty, rovnako pekne krojené pery a výraznejšiu bradu… ich podoba bola zjavná, hoci aj z nej mala toho dosť. Keď bola maličká hotová,
Joy si rýchlo natiahla svoje obľúbené svetlomodré džínsy, do ktorých sa po pôrode už konečne zmestila a na biele tričko s dlhými rukávmi si prehodila krémový teplý sveter, ten si nechala rozopnutý. “Verím, že si aspoň trošku pospinkáš, drobček môj”, prihovorila sa Hope, keď si obula krémové čižmičky a vzala si ju do náručia. “Vonku krásne svieti slniečko a na čerstvom vzduchu nám bude dobre”, dodala a naozaj v to dúfala, hoci srdce jej ešte stále bilo ako opreteky a dlane mala spotené. Ešte si z komody vzala slnečné okuliare, papiere s piesňou, cumlík a deku pre malú a vyrazila aj s Hope dole do haly, kde mala odložený kočík. Čo najrýchlejšie ju tam uložila a pobrala sa vonku bez toho, aby sa aspoň rozhliadla po okolí, jednoducho nemohla. V záhrade bolo naozaj úžasne a Hope do piatich minút pekne zaspala. Joy jej ešte upravila deku, nastavila striešku, aby mala tieň a pomalým krokom sa pustila po kamennom chodníčku čo najďalej od domu. Jednou rukou tlačila kočiar, v druhej držala učivo a ticho si pohmkávala melódiu, hoci sa nedokázala plne sústrediť. Slnečné lúče naozaj príjemne hriali, chladný vánok sa jej pohrával s vlasmi, kvety v Auroriných dokonalých záhonoch nádherne voňali a hrali všetkými farbami a… Jeho prítomnosť zaregistrovala skôr, ako ho vôbec zbadala. Telom jej prešla tá podivná pulzujúca energia, ktorú pri ňom vždy cítila. Len pri ňom. Vedela, že je to on ešte skôr, ako sa svojim tichým, melodickým hlasom ozval za jej chrbtom.
“Ahoj, Joy.” V tom okamihu sa jej zakrútila hlava a prudko zastala. Pomaly sa obrátila a trasúcou rukou si zložila slnečné okuliare. Arden stál obďaleč, trochu rozpačito sa usmieval a… čo si bude klamať, vyzeral úchvatne. Oholený, dlhšie vlasy, ktoré už mal pekne upravené a zastrihnuté, sa mu krútili na zátylku. A zmužnel, plecia mal širšie, rovnako ako hrudník… To cvičil? Vtom si všimla jeho oblečenie a… Panebože! Joy vytreštila oči pri pohľade na tmavomodrý sveter, ktorý mu dala ako darček k narodeninám v deň jeho odchodu. Veľmi dobre si ešte pamätala, ako si balíček ani nerozbalil a odhodil ho na stôl na terase. Potom ho síce už nenašla, ale vtedy to neriešila. Musel si ho pred odchodom vziať… “Tie tvoje prekrásne oči vyzerajú v tomto momente až príliš veľké”, ozval sa znova s nervóznym úsmevom. “Povieš mi aspoň ahoj, alebo…?”
“Ja… ahoj, Arden”, vysúkala zo seba napokon. “Pekný sveter”, skonštatovala sucho.
“Jeden z mojich najobľúbenejších”, povedal hrdo a zmietol si z neho neviditeľnú smietku. “Ďakujem ti za pekný darček.
“Óóó, skutočne?”, zatiahla ironicky.
“Joy… chápem, máš plné právo byť na mňa naštvaná, to ti neberiem”, vzdychol si a s rukami vo vreckách džínsov k nej pristúpil bližšie. Joy, ktorá jemne, no zároveň nervózne pohojdávala spiacu Hope v kočíku, len zavrtela hlavou a na moment odvrátila pohľad. “No nechcem sa s tebou hádať hneď na začiatku.”
“Prečo si sa sem vracal? O čo ti vlastne ide, keď si znovu prijal prácu mentora? Veď ty si tú robotu nenávidel, alebo sa mýlim?”
“Nemýliš sa, stále to platí…”
“Tak potom?”
“Naozaj to nevieš? Ale aspoň netušíš?”, opýtal sa jej jemne, na čo len pokrútila hlavou. Arden sa zhlboka nadýchol, že jej odpovie, ale potom si to rozmyslel a rozhodne jej pozrel do očí. “Dobre, poviem ti to na rovinu, načo chodiť okolo horúcej kaše, však?”, skonštatoval a podišiel k Joy ešte bližšie, až sa jej už aj tak splašené srdce rozbúchalo ešte viac. “Prišiel som, lebo ťa chcem späť”, dodal nežne, no s pevným odhodlaním.
“Čo, prosím?”, vydýchla neveriacky a spýtavo zdvihla obočie.
“Joy, neviem, ako ti to mám inak povedať. Možno ešte vo francúzštine, ale až taký zdatný v tom jazyku nie som”, odvetil Arden vážne. “Práca mentora mi môže byť a je úplne ukradnutá. Bola to len zámienka, aby som sa mohol vrátiť, hoci rád Aurore na nejaký čas pomôžem. Pravým dôvodom si však ty. Jednoducho… chcem ťa späť a…”
“No práveže to vôbec nie je jednoduché!”, zvolala už nahnevane a do očí sa jej tisli slzy.
“Tak som to nemyslel, ja… viem, že nie, ale…”
“Žiadne ale!”, rozhodila rukami a líca jej od hnevu priam horeli.“ Myslíš si, že si len tak po vyše polroku prídeš na hotové, alebo čo? Že mne sa hneď automaticky podlomia kolená a hodím sa ti do náručia?! Nemôžeš si ma takto privlastňovať, Arden! Navyše, nevidíš tento kočík? Pre tvoju informáciu, tam spí moja dcéra, ktorá je mojou súčasťou!” “A zároveň je aj tvoja…”, dodala v duchu, ale to mu teraz na nos vešať nebude. A možno nikdy…
“Toho som si plne vedomý, Joy. Chcem ťa so všetkým, čo k tebe patrí, aj s drobcom. Hoci je iného muža, mne…”
“Blbosť, Arden…”, skočila mu do reči.
“Takže si s Failom?“
“Čože? Ale nie! No toto sú veľmi dôležité veci a ty…”
“Nemaj obavy, to nie je rozhodnutie len tak zo dňa na deň! Prosím ťa, daj mi šancu ti všetko vysvetliť, porozprávať sa.” Arden k nej natiahol ruku a vzal do nej Joyinu dlaň. Tento jemný a zároveň tak dôverný dotyk v nej vyvolal taký ohňostroj pocitov, až sa striasla.
“Nie!”, zvolala a odtiahla sa od neho. “Veď si ma od seba prakticky odstrihol, vymazal zo svojho života napriek tomu, že si vedel o mojom tehotenstve! A teraz mi tu chceš narozprávať, že o mňa a malú stojíš?! Neverím ti, viac ti neverím! Áno, chápem, že si odišiel, lebo si tu nemohol viac vydržať, že si si nevedel poradiť s tým, čo si prežil a so svojími démonmi. Ale nemusel si ma od seba úplne odstrčiť a vymazať zo svojho života! Milovala som ťa a dala som ti všetko! Mohol si mi aspoň napísať, ostali by sme v kontakte, ale ty si si to neprial, ešte aj toto si zablokoval. Takže, čo odo mňa chceš?!” Joy už kričala a v očiach ju zasa pálili slzy. Nemohla však dopustiť, aby ich videl. V tej chvíli sa však po jej hlasnom monológu srdcervúco rozplakal niekto iný. “Super, ešte si aj zobudil malú!”, dodala Joy nahnevane.
“Ale veď… ja? To ty tu predsa kričíš a…”, odvetil Arden nechápavo.
“Áno, ale to len vďaka tebe!” Už oľutovala, že dovolila svojej bolesti, aby ju ovládla a vystrašila Hope. Nahla sa k nej, aby jej do úst vložila cumlík, čo našťastie zabralo a utíšila sa. “Nechaj nás na pokoji, rozumieš? Konečne som si nejako usporiadala život a dala sa dokopy, čiže nedovolím, aby si mi ho zasa prevrátil naruby!”
“No ja ten svoj bez teba neviem žiť”, hlesol ticho a úprimnosť v jeho očiach jej doslova vzala vietor z plachiet. To jej hovorí teraz? Zrazu? Kde bol tie dlhé mesiace?! Dívala sa na neho a jediné, na čo dokázala myslieť bolo, ako ho ešte stále miluje a nikdy neprestala. Mohla si nahovárať hocičo na svete, nič sa nezmenilo. Možno by sa to dozvedela, keby mu dala možnosť, ale zrazu zo seba nedokázala vytisnúť ani slovíčko. Tak veľmi to bolelo! Potrebovala na neho ešte nakričať, no cez tú bolesť to nedokázala. Jediné, čo sa z nej dralo von, boli slzy, nie slová. A tak schytila kočík a čo najrýchlejšie odkráčala späť k domu, skľúčeného Ardena tam nechala bez slova stáť. Keď ju už nemohol vidieť, vykašľala sa na svoju hrdosť a rozplakala sa. V tej chvíli ho priam nenávidela tak silno, ako ho milovala.
Dni po Ardenovom príchode nadobudli pre Joy úplne inú príchuť. Jej pokoj sa znova vytratil a srdce jej permanentne bilo ako o opreteky. Predtým si myslela, že sa z jej života navždy vytratil, teraz ho stretávala či v jedálni, kuchyne, alebo na chodbách… všade. Arden začal učiť hneď na druhý deň a u študentov mal hneď skvelé ohlasy. Hlavne zo strany ženského osadenstva, čomu sa Joy naozaj nemohla čudovať. Navyše, keďže bol siphonik, jeho schopnosť na výuke bola veľmi dobre využiteľná a Aurora bola nadšená. Joy sa mu vyhýbala, ako to bolo možné, hoci často neúspešne. Ráno jej napríklad do učebne vždy doniesol obľúbený čaj alebo kyticu kvetov a nezabudol jej zaželať pekný deň rovno pred všetkými študentmi, ktorí si už začínali o nich šuškať. A nevynechal ani jednu príležitosť, aby ju nepoprosil o rozhovor, ale Joy ho vytrvalo odmietala. Nedokázala to, nebola ešte pripravená. Šok z toho, že sa tu len tak sčista-jasna zjavil, stále neprekonala. Nevedela, či to bolo tým, že aj Hope vycítila jej vnútorný nepokoj a zmätok, no začala byť ešte viac plačlivá a to hlavne v noci. Keď ju Joy uložila, spala pekne tak dve hodiny a potom sa vždy zobudila so srdcervúcim krikom. Preto ju nosila na rukách, spievala jej, tíšila a nežne sa dcérke prihovárala. To jej pomáhalo upokojiť ju, hoci ju to stálo veľa námahy. Vravela si, že každé obdobie raz prejde. Aj toto a z jej bábätka bude zasa malé, bacuľaté a usmievavé slniečko.
Bola piatková noc, keď Hope znova spustila svoj koncert. Joy sa ihneď prebudila a trochu dezorientovane zažmúrila do tmy. Potom rýchlo zasvietila nočnú lampu a pritúlila si dcérku k prsníku. Malá sa hltavo prisala a na pár minút nastalo v izbe ticho, prerušované len jej hltavým pitím. Joy ju nežne hladila po tmavých vláskoch a oči sa jej znovu zatvárali, keď sa opäť strhla na malej plač.
“Tak poď, anjelik, trochu si ťa pohojdám, dobre?”, prihovorila sa Hope jemne a vstala z postele. No keď si chcela vziať dcérku do náručia, odrazu nemohla. Niečo jej v tom bránilo. “Čo to…”, šepla Joy nechápavo a znova k nej natiahla ruky, no narazila na rovnakú bariéru. A potom jej to došlo… Vďaka Hopinej schopnosti ochrany sa len pár milimetrov okolo jej telíčka vytvorila neviditeľná bublinka, kvôli ktorej sa jej nemohla ani dotknúť, dostať sa k nej. Navyše, keď na ňu v panike opäť siahla, zasiahol ju nepríjemný, akoby elektrický impulz. Joy sykla od bolesti a oblial ju studený pot. A nebola jediná. Hopin plač sa menil na hysterický, upierala na svoju mamu modré očká a sama nechápala, čo sa to deje a prečo si ju nevezme k sebe. Schopnosť sa jej spustila mimovoľne, asi z emocionálneho vypätia a bolesti z rastu zúbkov, no Joy nemala ani potuchy, čo má robiť. Veď Hope je len bábätko, nepočítala s tým, že sa jej moc znova prejaví. V brušku prežívala vďaka Victorovým praktikám muky, preto sa jej vtedy aktivovala a tým zachránila seba aj svoju mamu. No teraz jej nič nechýbalo, nemala dôvod na strach či stres. Mala predsa lásku, zázemie, starostlivosť a pokoj, preto to Joy tak šokovalo. “A práve dnes musela ísť Aurora s Garretom von na večeru”, zaúpela v duchu. Skúšala jej spievať jej obľúbené uspávanky, prihovárala sa jej, no bola to márna snaha. Navyše, Hope k nej nepretržite naťahovala rúčky a jej trhalo srdce, že ju nemôže k sebe pritúliť. Nemohla preto strácať čas. Prečo tu nie je domová linka ako napríklad v hoteloch?! Stačilo by zavolať a bolo by, teraz tu musí Hope nechať samú… “O chvíľu som späť, dobre, miláčik? Neboj sa, bude to dobré… ”, povedala s ťažkým srdcom nežne Hope, hoci sama bola skoro paralyzovaná od strachu. Čo najrýchlejšie zbehla do nemocničného krídla, no nesvietilo sa tam, pretože Natalee nemala momentálne žiadnych pacientov. Prešla teda do vedľajšej izbietky, ktorú predtým obývala Drulla a mladú liečiteľku trochu nešetrne zobudila. “Natalee! Vstávaj!”, zvolala Joy zadychčane a v skratke jej vysvetlila, čo sa deje s Hope. “Musíme ju nejako upokojiť, ale nemám tušenia ako! Vyskúšala som už všetko, ale nič! Pomáhalo, keď mala priamy kontakt so mnou, no teraz sa jej nemôžem dotknúť! Aurora je preč a neberie telefón, rovnako ako Garret a…” Joy sa zlomil hlas, pretože Natalee vyzerala rovnako bezradne ako ona, no vtom sa jej jantárové oči rozžiarili.
“Arden!”, zvolala odrazu liečiteľka.
“Čo? Kde?” Joy sa nechápavo obzrela. Ešte ten by jej tu chýbal, no v ošetrovni boli samy.
“Nie osobne…”, odvetila Natalee. “Ale myslím, že by Hope dokázal pomôcť.”
“Prečo si si tým taká istá?”, opýtala sa jej Joy s miernym podráždením. “Prečo práve on?”
“Lebo… celé týždne od jeho príchodu chodil za Hope, kým si vyučovala a… “, priznala sa jej so sklopenými očami.
“Čože?!”, zvolala neveriacky a zároveň šokovane. O čom to tu rozpráva? Veď ona o tom ani len netušila.
“ … a venoval sa jej. Hral malej na gitare, niekedy aj spieval. Hope to miluje a vždy ju to dokonale upokojilo, keď plakala. Častokrát sa mu ju podarilo aj uspať”, dodala ticho Natalee.
“A ty si mu to dovolila?” Joy napriek naliehavej situácii na ňu vytreštila oči. “Prečo?”
“Pretože… pretože…”, jachtala mladá žena už celá červená. “Lebo jeho úsmevu a šarmu sa jednoducho nedalo odolať. Bol milý a…”
“Natalee! Toto predsa nie je dôvod!”, rozhodila Joy rukami a rozčarovane na ňu pozrela. Navyše, v srdci pocítila malý osteň žiarlivosti. Bolo očividné, že je Ardenom úplne okúzlená.
“Viem. Dovolila som mu to hlavne preto, že Hope je jeho dcéra, hoci o tom ani nevie”, rezignovane zvesila plecia.
“To však nie je na tebe, aby si to riešila”, povedala Joy zamračene, ale potom len pokrútila hlavou. Na výčitky teraz nemala čas. Musí vyskúšať všetky ponúkané možnosti, ide predsa o jej dcérku, teraz musí ísť všetka hrdosť bokom. “Ale dobre. Teraz je najdôležitejšie, aby sme Hope dostali spod vplyvu jej schopnosti. Idem… za ním a ďakujem”, zavolala ešte ponad plece, keď vychádzala z ošetrovne. “Kde má vlastne izbu?” Keď jej to Natalee rýchlo vysvetlila, prikývla a potom sa už čo najrýchlejšie rozbehla za Ardenom do jeho spálne na prízemí.
…
“Kristepane! Čo horí?! Už idem… Idem!”, ozvalo sa za masívnymi drevenými dverami, na ktoré Joy vytrvalo búchala, až ju bolela ruka. Za sekundu sa otvorili a stál v nich Arden, oblečený len v džínsach. “Joy?”, zatváril sa zmätene, keď zbadal jej bledú a vystrašenú tvár. “Stalo sa niečo?” Muselo to byť určite naliehavé, pretože inak sa mu vyhýbala, ako len mohla. Teraz vyzerala tak krehko a bezradne, že mal sto chutí ju objať, aby zastavil triašku, ktorá lomcovala jej telom. Zároveň v roztrapatených vlasoch a dlhom tričku na spanie so širokým výstrihom, ktoré jej spadalo z jedného pleca, vyzerala neodolateľne.
“Ja… áno… ja…” Zakoktala sa. Vždy bol dobre stavaný, no teraz… Stále bol štíhly ako predtým, ten rozdiel nebol až taký výrazný. Joy však pri pohľade na jeho vypracovanejšiu hruď a mocnejšie plecia len naprázdno prehltla, na čo sa Arden trochu samoľúbo pousmial. Práve ten nepatrný pohyb jeho pier ju okamžite vrátil do reality. Odkašľala si a v miernych rozpakoch mu pozrela do tmavých očí. “Prosím ťa, je to naliehavé! Hope sa zasekla vo svojej obrannej schopnosti a potrebuje sa upokojiť. Počula som, že s gitarou dokážeš u malej divy a posledný týždeň si jej dvorným uspávačom”, neodpustila si na záver trochu uštipačne, no Arden na jej poznámku nereagoval. Zamračil sa a tvár mu zvážnela obavami.
“A Aurora tu nie je, však?”
“Nie, inak by som za te…”, začala Joy, ale uprostred vety sa odmlčala a odvrátila pohľad.
“Chápem. Inak by si za mnou neprišla”, dopovedal za ňu a do hlasu sa mu vkradol smútok. “Okej, samozrejme, hneď som tam…” Joy už len prikývla a rozbehla sa späť za Hope. Jej stav sa však nezmenil a stále vytrvalo plakala. Tmavohnedé kučierky mala spotené a vystrašene mávala rúčkami aj nôžkami.
“Och, ty moje zlatíčko…”, prihovorila sa jej nešťastne a hneď sa jej pokúsila opäť dotknúť, ale bezvýsledne. V duchu sa modlila, aby Arden prišiel čo najrýchlejšie, pretože keď ju Hope zbadala, natiahla sa k nej a rozkričala sa ešte viac. Joy vyhŕkli slzy bezmocnosti. Čo je to za matku, že nevie pomôcť vlastnému dieťaťu?! Jej výčitky prerušil Arden, ktorý už komplet oblečený v sivej košeli vbehol do spálne aj s gitarou v ruke.
“Ešte to trvá?”, opýtal sa Joy, ktorá pri nej sedela na posteli. Ustarane podišiel k Hope a natiahol k nej ruku. Najprv použil svoju mágiu a pokúsil sa nasať tú jej, ale bez výsledku. K tomu bol potrebný dotyk a ten mu znemožňovala ochranná bublina. “Au…”, zhíkol a vytriasol si prsty, keď do nich dostal bolestivý impulz. “Fajn, nestrácajme zbytočne čas”, povedal, brnkol do strún na gitare a zahral pár akordov. A vtedy sa stal zázrak, aspoň pre Joy určite. Hope naozaj ako na povel stíchla a uprela na Ardena uplakané modré očká. “No kto sa nám tu premenil na malú medúzku? My však chceme späť nášho usmievavého drobca, všakže?”, prihovoril sa jej s úsmevom a znova prešiel prstami po strunách, načo malá až podskočila. “Tak čo, dáme tu našu?” Hope akoby úplne zabudla na plač, venovala mu bezzubý úsmev, ktorý ešte chvíľami prerušovala štikútka. “To má po tebe”, pozrel Arden nežne na Joy a pustil sa do veselej skladby You've Got A Friend In Me (https://www.youtube.com/watch?v=mFOaA_OXS68) A Joy… tá bola doslova ohromená a obraz, ktorý sa jej naskytol pred očami, bol viac než nádherný. Hope bola úplne vo vytržení, smiala sa a Arden nadšene hral a spieval len pre ňu. Otec s dcérkou… Znova sa jej po lícach skotúľali slzy. Bola dojatá a srdce jej napĺňalo dokonalé šťastie. Priam cítila tú blízkosť a rodinnú idylku, ktorá v izbe zavládla. S úsmevom na tvári si ľahla k Hope a keď sa ju pokúsila chytiť za rúčku, už jej v tom nič nebránilo. Bublina bola preč a jej dcérka bola konečne voľná. Naozaj to pomohlo. Neskutočne sa jej uľavilo, rovnako ako Ardenovi, keď mu jemne kývla hlavou, že už je všetko v poriadku. Ten na ňu spokojne žmurkol, keď sa Hope začala naťahovať k Joy a ťahala jej tričko. Po tom plači musela byť smädná a tak si dcérku k sebe priložila. V tej chvíli jej nevadilo, že je tam Arden, práve naopak. Akoby do seba zapadli všetky kúsky skladačky. Cítila, že je to správne, že sú tu spolu, ako rodina. Atmosféra bola nádherná, priam intímna a tak to malo byť… Vnímala Hopinu detskú vôňu a dych, ktorý sa jej pomaly upokojil. Potom Arden zmenil melódiu na pomalšiu, melancholickejšiu a malinkej, ktorá už mala plné bruško a teraz sa k Joy ospalo túlila, sa po prvej slohe začali zatvárať očká…
(Shane Filan - Make You Feel My Love:
https://www.youtube.com/watch?v=zE_9eaUEvTg)
Viem, že to ešte nemáš v hlave zrovnané
Ale ja by som Ti nikdy neurobil nič zlého
Viem to od prvého momentu, čo sme sa stretli
Nemám v mysli žiadne pochybnosti, kam patríš…
Joy cez závoj sĺz, ktoré jej zahmlievali zrak, sledovala Ardena a ako vo vytržení počúvala jeho pekný hlas, hudbu a slová piesne, ktorú tentoraz venoval z celého srdca len jej. Nespúšťal z nej pohľad tmavých očí, ktorými ju nežne hladil aj bez dotyku…
Môžem Ťa urobiť šťastnou, splniť Ti Tvoje sny
Nie je nič, čo by som pre Teba neurobil
Ísť pre Teba na koniec sveta
Aby si pocítila moju lásku
Arden posledný krát prešiel prstami po strunách a v izbe sa rozprestrelo až neprirodzené ticho. Hope už spokojne driemala.
“Zaspala ako drevo…”, šepla Joy roztraseným hlasom a utrela si slzy. “Fakt si ako zaklínač.”
“Asi to tak naozaj bude. Nebudem vás rušiť, pôjdem. Iba ak si mala chuť sa so mnou konečne porozprávať”, pousmial sa a opatrne vstal z postele. Tam chvíľu nerozhodne stál a úkosom pozrel na Joy. “Navzdory okolnostiam… bolo mi s vami krásne. Priam kúzelne.” Ona však na neho hľadela bez jediného slova, pretože žiadneho v tejto chvíli nebola schopná. Áno, cítila to čaro rovnako intenzívne ako on, čo si bude klamať a to mali ešte obaja zablokované svoje prepojené emócie. “Jasné, chápem”, dodal Arden rezignovane, ktorý si jej ticho vysvetlil úplne inak. “Dobrú noc, moja”, dodal a nahol sa cez Joy, aby pohladkal maličkú po okrúhlom líčku. “Som veľmi rád, že sme jej pomohli. Na určitý čas však bude potrebné chrániť Hope pred jej vlastnou mágiou, aspoň kým je bábätko. Mne ju tiež mama zablokovala, keď som bol malý.“
“Po dnešnom večere ma to napadlo. Hneď ráno sa porozprávam s Garettom, ten je odborník na obrannú mágiu…” Arden prikývol, ale ani sa nepohol. Bol tak blízko nej, až cítila jeho dôverne známu vôňu a tú pulzujúcu chémiu. Odkašľala si a trochu sa od neho odtiahla, na čo sa hneď vystrel a vzal do rúk gitaru. “A…”, šepla ešte Joy, ktorá od seba jemne odsunula spiacu Hope, prikryla ju a tiež sa postavila. “To ty si Hope pomohol”, dodala, keď spoločne prešli do obývačky a pohľad jej znežnel. “Veľmi pekne ti ďakujem.”
“S radosťou. Je to rozkošné bábätko a mám… mám ju naozaj veľmi rád”, dodal láskyplne. “Viem, že sa na mňa asi hneváš, že som za ňou potajomky lozil. No… tento dom je pre mňa stále skúškou zdravého rozumu. Ja… ehm…”, pozrel na ňu trochu zahanbene. “Som na liekoch, ktoré potláčajú záchvaty paniky, depresie a pomáhajú mi v noci ako tak spať.”
“To mi je vážne ľúto”, hlesla Joy.
“V pohode. Snažím sa z toho dostať, od určitého bodu bojujem. Kvôli sebe a kvôli tebe, aby som sa stal mužom, akého potrebuješ a ktorého si zaslúžiš. A prítomnosť Hope pôsobila na moju dušu ako balzam. S ňou som nemal pocit, že na mňa padajú steny tohto baráku. Rovnako, ako keď som s tebou. Navyše, jej úsmev, radosť, džavot… je proste úžasná. Hoci nemám ani tušenia, čo znamená pre Faila, ale ten zadubenec určite ani nevie, aké má šťastie.” Hlas sa mu zlomil a Joy zaťala dlane do pästí. Teraz! Musíš mu to povedať! No nemohla… ešte stále sa bála. Tým by si ho k sebe definitívne pripútala. Síce len jedným, no veľmi silným putom a stal by sa navždy súčasťou jej života aj života Hope. Mala strach z toho, ako veľmi po tom túžila a zároveň z toho, aby to pripustila. “A mimochodom, to meno jej veľmi pristane”, prerušil Arden tok jej zmätených a protichodných myšlienok. “Nechceš mi niečo povedať?”
“Čože?!” “Vari vie čítať myšlienky?!”, zľakla sa Joy a všetka krv sa jej vytratila z tváre.
“Ja len že… už sa začínam cítiť ako idiot trpiaci samomluvou”, pokrčil plecami a pousmial sa. Joy si len nervózne zastrčila prameň vlasov za ucho. Pri tom pohybe sa jej široký výstrih na tričku zosunul a tým odhalil zlatisté tetovanie slnka, ktoré jej zdobilo hrudník. Chcela si ho okamžite schovať, ale Arden ju zastavil. “Počkaj… čo je to?”, opýtal sa prekvapene a s vystretou rukou k nej pristúpil bližšie. Joy sa hneď odtiahla, no dlaň sa mu stihla rozžiariť červeným svetlom. “Vau… cítim z toho mágiu svetla… To asi nebude obyčajné tetovanie, že nie?”
“Nie…“
“Takže?”
“Ako som vykonala rituál Znovuzrodenia…”, odvetila napokon Joy. “Čo znamená, keď som za teba obetovala život a tým ťa vyslobodila z temnoty, zjavilo sa na mieste, kde ma prebodla Everettova dýka.” Arden hodnú chvíľu nič nepovedal, len sa jej díval uprene do očí, potom jeho pohľad skĺzol opäť na Joyine tetovanie. Nakoniec prikývol a keď znovu prehovoril, hlas mal zachrípnutý.
“Môžem?” Opäť natiahol ruku a spýtavo na ňu pozrel.
“Áno…” Joy telom prebehla triaška, keď na pokožke pocítila teplo jeho prstov, ktorými jemne kopíroval obrysy tetovania. Vtom sa k nej naklonil a na trblietavé slnko jej vtisol vrúcny bozk. Jeho pery boli nežné ako krídla motýľa a aj to stačilo na to, aby sa Joy zasekol dych v hrdle. Arden sa za ten okamih nadýchol jej dôverne známej vône, ktorá bola však trochu iná. Mala príchuť zmeny a materstva a bola ešte omamnejšia… “Ďakujem ti…”, šepol jej do jemnej pokožky, potom jej opäť pozrel do tváre a pohladil ju. “Nikdy som neocenil, čo všetko si pre mňa urobila. Dala si mi všetko a vďaka tebe slobodne dýcham… a žijem. Vždy si bola mojím anjelom a… ja som zlomil tvoje krídla, zlomil som teba. A bojím sa, že mi nikdy neodpustíš, že… ”, dodal, no potom sa zasekol uprostred vety. Joy sa chvela na celom tele, už aj tak veľké oči mala rozšírené a bola bledá ako stena. “Dobre, ja… radšej pôjdem. Porozprávame sa, keď budeš pripravená”, podišiel k vstupným dverám do apartmánu. “Aj tak ťa len stresujem. Vidím to na tebe a to nechcem, práve naopak. Chcem, aby ťa moja spoločnosť tešila, ale práve teraz som si uvedomil, koľko škody som napáchal tým, že som odišiel”, skonštatoval smutne s rukou na kľučke. “No musíš vedieť, že nikdy som ťa zo svojho života nevymazal, stále si bola so mnou. V snahe chrániť ťa som spravil debilné veci, na to som už prišiel a… Joy, ani nevieš, ako ma to veľmi mrzí! Síce to bola najťažšia vec, akú som v živote urobil, no musel odísť. Ale ako si povedala, nemal som ťa od seba tak definitívne odstrihnúť. Teraz to už viem… Vzdal som sa tej najdôležitejšej osoby v mojom živote, vzdal som sa teba a bola to obrovská chyba. Viem, že mi neveríš, ale to, že som ťa opustil ma ničí! Po čase som však pochopil, že moje hriechy a vnútorní démoni nevyžadujú svätenú vodu. To ty si mojou duchovnou očistou, potrebujú len teba, Joy. A ak by si mi to dovolila, veľmi rád by som si tvoju dôveru získal späť. Nech to stojí čokoľvek. Len mi povedz, či mám aspoň nejakú šancu na úspech”, ukončil svoj monológ a prudko vydýchol. Čakal na jej odpoveď, no ona nebola v tej chvíli schopná vyriecť jedno jediné slovo. Arden len zvesil plecia a stisol kľučku…
“Nechoď!”, zvolala zrazu Joy a v očiach ju opäť pálili slzy. V tom okamihu nezniesla pohľad na jeho chrbát, na to, ako od nej zasa odchádza, hoci len z jej apartmánu. Pomaly sa opäť otočil a pokrútil hlavou.
“To je to posledné, čo chcem”, odvetil ticho. “Stačí jedno jediné tvoje slovo a ostanem s tebou a Hope navždy.” Joy pozrela hore na Ardena, jeho oči boli ako dve zrkadlá do jeho duše. Odrážala sa v nich úprimnosť. Dlho na seba hľadeli. On so srdcom na dlani, ona s nevierou a pochybnosťami v očiach, no aj so spaľujúcou túžbou po ňom a dôvere. Milovala ho, tak veľmi ho milovala… “Viem, že mi neveríš a si zmätená, nemusím ani cítiť tvoje emócie. Ale chcem, aby si ty cítila moje. Chcem, aby si vedela, že to myslím úprimne! Že ťa veľmi ľúbim a potrebujem! A ako mi neskutočne chýbaš.” Hoci stáli na opačných koncoch izby, Joy zrazu zaplavili Ardenove pocity a pod ich intenzitou a silou sa až zatackala. Boli ako prívalová vlna, ktorá pohltila jej vnútro a zasiahla ju priamo do srdca svojou čírou otvorenosťou. Smútok, výčitky, frustrácia, vina, prázdnota a osamelosť na jednej strane, no na druhej strane… Vnímala nádej, lásku a túžbu po nej, šťastí a odpustení, ktoré sa ako záblesky dúhy a slnečných lúčov vmiešavali do tej rozbúrenej masy. “Si v poriadku?” Joy k Ardenovi opäť zdvihla nebesky modrý pohľad, ani si neuvedomila, že ju pevne drží v náručí, aby nespadla.
“To nebolo od teba fér…”, vzlykla, zatiaľ čo sa chvela na celom tele.
“Ja viem. No ako inak by si mi uverila, že to myslím vážne? Jeden citový zážitok má oveľa väčšiu váhu ako tisíc mojich vyslovených slov a sľubov”, šepol ticho a obaja vnímali elektricitu, ktoré sa medzi nimi zvyšovala každým okamihom. V Joy sa trhali aj posledné zvyšky pút, ktoré ju zväzovali s vlastnými obavami a strachom. Ardenova blízkosť na ňu pôsobila úplne opačným smerom, lákala ju, aby sa poddala, inak ju vášeň, ktorá v nej priam vrela, spáli na popol. Neodolala, zdvihla ruku k jeho tvári a pohladila ho.
“Tak veľmi si mi chýbal…” Usmial sa a natočil hlavu, aby jej do dlane mohol vtisnúť bozk. “Urob to. Prvá. Bez tvojho súhlasu sa ťa už nedotknem, hoci po tom nesmierne túžim. Potrebujem však mať istotu, že to vážne chceš”, hlesol nežne, keď videl, ako jej zrak skĺzol na jeho pery.
“Problém je v tom, že… ak ťa pobozkám, nebudem schopná prestať a…” Arden nepovedal nič. Len sa jemne pousmial a sklonil sa k nej nižšie, až ich tváre delilo len pár centimentrov. A vtedy sa Joy nechala pohltiť svojimi pocitmi, ktoré ako lavína pretrhli jej ochrannú bariéru a spojili sa s Ardenovými do jedného víru. “Ach…”, vydýchol prudko pod ich náporom. Napätie v jej tele sa uvoľnilo. Prsty mu vplietla do hustých vlasov na zátylku a túžobne si ho k sebe pritiahla. Keď ho náruživo pobozkala, priala si, aby mu mohla byť ešte bližšie, nech ich nedelí ani jediný milimeter. Už len letmé spojenie ich pier stačilo na to, aby im v žilách rozprúdilo tisíce iskričiek ako pri ohňostroji a vtedy sa v jej doráňanom, prázdnom srdci niečo otvorilo, uvoľnilo. Plne sa mu oddala, vnímala ho každou bunkou svojho tela, dovolila, aby sa stal stredobodom jej univerza. Joy netušila, ako sa navzájom dostali z oblečenia a ako ju Arden v náručí odniesol na pohodlný gauč. Vedela len jedno. Zrodila sa, aby ho bozkávala, aby sa roztápala v jeho náručí, aby ho milovala.
“Čo to robíš? Šteklí to”, rozosmiala sa odrazu pod jeho dotykmi.
“Hrám na tebe”, odvetil a v zastretom hlase mu cítila úsmev. “Tu…”, prešiel jej končekmi prstov z hrude na prsia. “Tu je struna A. Ďalej tu máme G, C, D…”, vybrnkával akordy po jej pokožke až po brucho a ďalej, až sa zachvela a prestala sa chichúňať. Bol to nádherný pocit. Pod Ardenovou imaginárnou skladbou sa Joyine telo rozozvučalo v tónoch dokonalej symfónie. Keď už každý jeden nerv jej existencie bol napnutý na prasknutie, pevne Ardena objala a zasypala bozkami. Nástojčivými, túžobnými, oplácala mu všetku nežnosť a vášeň… Prestali byť oddelenými bytosťami, stali sa jednou. Srdcia im bili v tom istom rytme, dýchali v rovnakom tempe, v ich dotykoch bola nedočkavosť, hravosť a láska. Všetko bolo intenzívnejšie vďaka ich výnimočnému citovému prepojeniu. Boli si blízki, ako ešte nikdy. Hoci nad nimi viselo ešte mnoho nevypovedaného, teraz to nebolo podstatné. Ich nahé, intímne prepletené telá, ktoré sa tak dôverne poznali, sa tešili z opätovného stretnutia a hrejivej, čarovnej blízkosti. A keď si ju Arden konečne vzal, splynuli s hviezdami, s hudbou, časom a celým vesmírom, ktorý v tom momente patril iba im…
...
“Si taká nádherná…” Ardenove prsty sa zmyselne prechádzali po Joyinej pokožke a kopírovali líniu jej tela od stehna, cez ženské krivky bokov až po rameno. “Vždy som zbožňoval tvoje sexy tvary, ale materstvo ti tak prospelo, že teraz sú priam úchvatné”, šepotal jej nežne do ucha a drobnými bozkami posial jej nahé plece a šiju. Joy sa pousmiala a lenivo privrela oči. Vychutnávala si túto krásnu chvíľu a pokoj, ktorý sa v nej rozhostil.
“Netáraj…”, odbila ho pobavene. “Na rozdiel od teba, ja som nemala čas na cvičenie. Zadok mám ešte stále ako…”
“Bohyňa? Áno, s tým veru súhlasím”, prikývol spokojne, na čo Joy len pokrútila hlavou a líca jej sfarbil rumenec. No musela si priznať, že sa vďaka nemu aj tak cítila. Ako bohyňa a len jeho… “Navyše, ja som tiež neposilňoval. Rúbal som drevo.” Joy sa k nemu prekvapene otočila. Pravdepodobne si z nej fakt neuťahoval, všimla si totiž, že jeho dlane nie sú už také jemné, ako bývali, ale zdrsneli.
“Myslím, že nastal čas, aby si mi povedal, čo si za tých osem mesiacov robil, kde si bol a tak ďalej. Môj tip je… pracoval si ako drevorubač v Anglicku”, hádala so zdvihnutým obočím. “Tvoj britský prízvuk je omnoho výraznejší.” Arden sa uškrnul a hravo jej brnkol po nose.
“Skoro si sa trafila…”
“Áno!”, zvolala Joy víťazoslávne a zdvihla jednu päsť do vzduchu.
“Takže…” Predtým však, ako začal svoje rozprávanie, stiahol z operadla gauča teplú deku a prikryl ich nahé telá. “Aby si mi neprechladla”, žmurkol na ňu a privinul si ju do náručia. “Hoci viem, že tú husiu kožu máš zo mňa…”, doložil trochu namyslene.
“A sme doma! Už sa nám opäť črtá tvoja pravá podstata”, prevrátila Joy so smiechom očami.
“To všetko len vďaka tebe, moja drahá…”
“No zbohom, čo som to len spôsobila?!”, zaúpela Joy a plesla sa po čele. “Tvoja romantická stránka sa mi veľmi páčila.”
“Veď tam stále je, neboj sa. Skrývam v sebe viac osobností.”
“Ou, to znie dosť strašidelne.”
“Ja som predsa stratená existencia, zabudla si?”, dodal s úsmevom, ale tvárou sa mu mihol tieň. Joy ho bez slova pohladila po líci a priložila mu ukazovák na pery.
“Tíško. Nie si, v žiadnom prípade. A teraz… som samé ucho. Chcem vedieť všetky detaily z tvojej drevorubačskej kariéry.”
“Dobre”, súhlasil Arden s miernym povzdychom a prstom zamyslene obresľoval jej zlaté tetovanie na hrudi. “Našťastie to neboli len temné dni. No pod podmienkou, že potom mi na oblátku porozprávaš všetko, čo sa ešte za tých osem mesiacov udialo v tvojom živote. Potrebujem, aby si mi pár vecí objasnila.” Joy sa trochu silene usmiala a inštinktívne sa od neho trochu odtiahla. No okamžite sa jej zacnelo po jeho dotyku a teple. V snahe pôsobiť nenútene sa k nemu znova pritúlila, aby na neho videla a na mihalniciach cítila jeho dych.
“Takže? Už ma toľko nenapínaj.” Arden pomaly vystrel ruku, dlaň jej priložil odzadu na krk a privinul si ju.
“Zistil som, že moja starká stále žije, verila by si tomu? Roky… fakt roky som si myslel, že umrela, povedal mi to otec a ona sa tešila dobrému zdraviu a nikdy neopustila Bibury.”
“To je ale úžasné!”, žasla Joy. “Tak predpokladám, že si potom býval u nej. No… ona sa s tebou nikdy nechcela skontaktovať?”, opýtala sa ho opatrne, na čo jeho pohľad stvrdol.
“Trefná otázka. No ako Victor povedal mne, že stará mama umrela, oznámil to isté aj jej.”
“Čože?!”
“Áno, doslova ma pochoval. Vraj ma zrazilo auto, keď som šiel na bicykli do školy a utrpel som také vážne zranenia, že som im o pár hodín na operačnom stole podľahol. Čo je pritom blbosť, keďže moja stredná bola na opačnom konci mesta a chodil som tam metrom.”
“To je hrozné…”, vydýchla Joy zdesene a až ju striaslo. “Ako mohol byť Victor taký krutý netvor?”
“Bol to sviniar. A zlatý klinec bol, že keď starká chcela dôkaz, vyrobil môj falošný úmrtný list a poslal jej ho.”
“Veľmi sa to, mrzí, Arden”, povedala tíško a nežne mu stisla dlaň.
“S minulosťou už nič nenarobíme, moja. Jednoducho sa stala, nezmeníme ju. Treba si z nej vziať príklad, neopakovať tie isté chyby a žiť pre prítomnosť a lepšie zajtrajšky.”
“To si pekne povedal.”
“Starká do mňa tie mesiace toľko hučala, že frázy podobného typu viem naspamäť”, uškrnul sa láskyplne.
“A ako si vlastne zistil, že neumrela?”, bola zvedavá Joy a prstami mu jemne prepletala vlasy.
“Keď som na motorke odišiel zo školy…”, začal a ju vtedy zasa pichlo pri srdci, akoby sa to stalo len včera. V ušiach počula jej vzďaľujúci sa rev a zvuk jej uboleného srdca, ktoré sa v tej chvíli rozpadlo na márne kúsky. “Už predtým som si na nete našiel kupca a v meste som mu ju predal. Potom mám dva týždne totálne zahmlené, každý deň som sa opíjal do nemoty, až kým som nedosiahol moment, že stačilo, musím odtiaľto vypadnúť, inak to nedopadne dobre. A tak som si zbalil tých pár vecí, čo som mal a rozhodol som sa, že pôjdem do Británie. Chcel som znova vidieť domček, kde bývala moja starká a kde som prežil najkrajšie chvíle svojho detstva. Navyše, tak bytostne si mi chýbala. Musel som odísť ďaleko, aby ma nelákala predstava, že stačí nastúpiť do taxíka a za polhodinu by som ťa mohol vidieť. Kúpil som letenky a o pár hodín som už sedel v lietadle do Londýna. Bol podvečer, keď som konečne došiel do Bibury a našiel som starkej dom. Vôbec sa nezmenil, len za tie roky bol ošarpanejší a potreboval zopár opráv. Myslel som, že tam už možno nikto nebýva. Trochu som sa okolo motal, kým som nabral odvahu ísť bližšie. Vtedy som pred dverami zbadal pár gumákov do lesa, čiže niekomu ten dom napokon patril. Napriek tomu som aj tak som nazrel dnu. A teraz príde tá zábavnejšia časť…”, dodal a pobavene sa usmial sa Joy, ktorá bez dychu počúvala jeho rozprávanie.
“A tá je?”, usmiala sa aj ona a v očiach sa jej mihla zvedavosť.
“Vtedy sa otvorili dvere a v nich stála moja starká v župane a v kvietkovanej kúpacej čiapke. Skoro som dostal infarkt, že mám zasa halucinácie. Bola to však ona, za tie roky sa až tak veľmi nezmenila… spoznal som ju. Ona mňa však nie. Aspoň nie hneď. Namierila na mňa praker na koberce a vykríkla:
“Okamžite sa prestaňte obšmietať okolo môjho domu! Čo chcete?!” Ja som ostal stáť ako obarený a ani neviem prečo, zdvihol som ruky ako zločinec pristihnutý pri čine, vždy bola autorita. Keď som sa spamätal, vravím jej:
“Babi?” A ona sa v tom momente po mne zahnala tým prakerom.
“Aká som ti ja babi, ty nevychovanec akýsi! Čo tu vlastne hľadáš? Alebo si hladný? Z večere mi ostalo ešte trochu pudingu, ale potom ťa tu už nechcem ani vidieť! Poslal ťa Colin, však? Hlavne, že som ho žiadala, nech nič nevraví, lebo o chvíľu budem mať pred dverami celý Biburský bezdomovecký zbor!”, parodoval svoju babku s jemným ruským prízvukom.
“Tá tvoja starká je ale číslo”, zasmiala sa Joy. “Ona ťa fakt považovala za bezdomovca?”, opýtala sa a Arden len prikývol.
“Keby si ma vtedy videla, dala by si jej za pravdu, ver mi. Sám som sa neskôr v zrkadle skoro nespoznal. Za celý ten čas od boja som sa neoholil a nepamätám sa, kedy som si naposledy umýval vlasy. Na sebe som mal roztrhnuté rifle, čo však nosím bežne, ale… no chápeš a potom pokrčené, prepotené a špinavé tričko. Takže som sa starkej ani nečudoval, že ma takto vnímala. Ja som sa v tej chvíli zosypal, áno… zasa som fňukal ako ženská, čo sa mi v tom čase stávalo dosť často. Ona zvesila ruku s prakerom a pristúpila ku mne bližšie, hoci som videl, ako trochu znechutene pokrčila nos. Vraví mi:
“Ale chlapče, nič nie je také zlé, aby nemohlo byť ešte horšie”, skonštatovala už miernejšie. “Tak vieš čo? K tomu pudingu mám ešte niečo navyše a…”
“To som ja, Arden, babi… naozaj”, povedal som jej pomedzi vzlyky. “Teraz som priletel z Ameriky a práve som aj zistil, že si nažive. Otec - Victor mi povedal, že pred šestnástimi rokmi si mala infarkt a umrela si.” Ona sa mi vtedy prizrela bližšie a konečne ma spoznala. Hoci povedala, že cez ten hustý porast na tvári mi videla len oči, ale na tie nikdy nezabudla. Hneď vedela, že si nevymýšľam.
“Ardie, môj drahý Ardie…”, tak ma volala už od malička, “ … bola som v tom, že si mŕtvy, že si mal nehodu na bicykli… ”, hlesla napokon a objala ma, hoci som musel hrozne smrdieť. “Zlatko moje… už neplač. Viem, že pravý muž sa za svoje slzy hanbiť nemusí, ale sopeľ ti visí až po bradu. Prečo takto vyzeráš? Bože a aký si chudý! Poď, o tom pudingu som neklamala. Porozprávame sa…” No ja som len reval a reval a asi dva týždne som nepovedal ani jedno slovo. Proste, bol som hotový. O tom, čo som prežil som dokázal starkej povedať asi o mesiac neskôr. Tiež ju to zasiahlo, najmä skutočnosť, čo sa stalo s jej jedinou dcérou. Pár nocí som ju počul plakať, ale potom raz ráno vstala a počas raňajok zahlásila tak nečakane, až mi skoro zabehli cereálie, v ktorých som sa babral. “Ardie, musíme sa vzchopiť a ísť ďalej. Pre nás sa život ešte neskončil. Hoci ja už som stará, ale ty si priveľmi mladý, aby si sa tu len tak poflakoval a trápil sa.” Mala pravdu ako vždy. A tak som sa začal venovať opravám na dome, kreslil som a trochu hral… No a vzadu v záhrade som rúbal drevo, aby ho bolo v zime dostatok. Sad bol poriadne zarastený, čiže práce som mal vyše hlavy a starká si pochvaľovala, že už dávno jej nebolo tak teplo. Tak som vybíjal všetku frustráciu, zlosť, sebanenávisť a iné pocity. Keďže stará mama je bývala terapeutka, sama mi naordinovala lieky, ktoré ešte stále beriem. Ako povedala a mala pravdu, s tým, čo som prežil, som nemohol ísť za niekým iným, inak by som akurát tak skončil v blázinci. Medzitým som sa znova stretol s mojím bratrancom Ivanom, ale všetci ho voláme Van. Vyrastal v Rusku, ale pred pár rokmi sa presťahoval do Anglicka a v Londýne má rozbehnuté vlastné podnikanie s reštauráciami. No a stále som myslel na teba a keď som ťa, hoci len na pár chvíľ pocítil počas pôrodu po Novom roku, donútilo ma to konečne uvažovať. Bál som sa však, že si sa nakoniec odišla s Failom k elfom. Navyše, najprv som sa chcel dať ako tak dokopy. A potom aj babka do mňa stále vŕtala, aby som sa vzmužil, išiel za tebou a získal ťa späť. Povedala: Buď odvážny a všetky mocné sily ti prídu na pomoc, pousmial sa ponorený do svojich spomienok, kým si na prst nakrúcal pramene jej vlasov. “A čo ty? Pred mojím odchodom si mi spomínala, že si sa niečo dozvedela o svojej rodine, no vtedy som nebol ochotný ťa počúvať. Za čo sa ospravedlňujem, bol som k tebe protivný.”
“Áno, dozvedela. Síce málo, ale aspoň niečo”, odvetila Joy trochu zachrípnuto, keďže dlhší čas mlčala a počúvala Ardena.
“Som naozaj zvedavý.”
“Tak v prvom rade, narodila som sa dokonca o päť rokov neskôr ako ty, do minulosti ma poslala moja mama…”
“Pánečku, to fakt?” Joy mu porozprávala stručné informácie o svojich rodičoch, o Tesse, o Lovcoch tieňov, kvôli ktorým nemôže navštíviť ani svoj rodný dom Temps vo Francúzsku. “Počkaj… ak som to dobre pochopil, nemôžeš tam ísť, aby ťa náhodou tí Lovci nechytili?”, opýtal sa Arden so strachom v očiach, keď dokončila svoj príbeh. “Inak ťa ale nemôžu nájsť, však?”
“Nesmiem ešte cestovať do minulosti, ktorá sa spája s mojou rodinou, ale nie, nemali by. No aj tak ma veľmi mrzí, že dom, v ktorom žili rodičia a vlastne aj ja, hoci len rok, nikdy neuvidím, ani do neho nevstúpim. Veď ani neviem, ako vyzerali a tam sú určite nejaké ich fotografie. Aspoň by som mala nejaký hmatateľný dôkaz o ich existencii”, dodala smutne a Arden ju nežne pobozkal. “Dokonca mám kľúče od domu, ktorý na mňa dala Tessa prepísať, hoci ich nikdy nevložím do správnej zámky. Mohla som mať miesto, kde by som s Hope smela bývať, alebo aspoň letné sídlo… To je už vlastne jedno.”
“Chápem, ale ani kvôli tomu sa neoplatí riskovať, to predsa vieš aj sama, Joy.”
“Viem”, prikývla a pousmiala sa. “No aspoň som získala identitu, meno, pravé údaje, sesternicu a malé čriepky z minulosti. Aj to mi stačí a som za to vďačná.”
“Há… teraz mi napadlo, že si vlastne zo šľachtického rodu! Failo to vie?”
“Nie, nepovedala som mu to. Určite by sa hneď nafúkol od pýchy a hrdo skonštatoval… Ja som to vedel, modroočka, na to mám predsa nos”, parodovala ho s úsmevom.
“Tak o tom nepochybujem”, skonštatoval Arden pobavene. “A ak ťa to poteší…”, zmenil tému a s nadšením na ňu pozrel. “Začal som pracovať na projekte nášho domu, ako sme sa kedysi rozprávali.”
“Nášho domu?”, preglgla Joy a srdce sa jej momente rozbúchalo.
“Ou… čím som ťa tak vystrašil?” Arden na ňu skúmavo pozrel. Ona len odvrátila zrak a pokrčila plecami.
“Ani neviem… Skôr by som povedala, že šokoval. Ako si to vlastne myslel?”
“Aby som si vyplnil čas, začal som kresliť plány. Vieš, ako si mi spomínala, že okenice chceš drevené? Alebo aspoň v takom štýle? A sedačku na čítanie pod oknom spolu s knižnicou? A širokú verandu… To všetko som tam zahrnul a…”
“To je všetko pekné, Arden, ale…” Joy sa vymanila z jeho objatia a vstala. Zdvihla zo zeme svoje tričko a obliekla si ho. Potom sa k nemu otočila a rozpačito si objala hrudník. “ … ale to, že sme sa spolu milovali neznamená, že sme opäť spolu.” Arden sa nechápavo zamračil a posadil sa.
“Ja ti nerozumiem, Joy. Hoci vnímam tvoj strach, no aj to, ako veľmi ma ľúbiš…” Po tých jeho slovách Joy zavrela oči a spolu s nimi zahnala späť za bariéru aj svoje emócie. “Au… tak toto fakt zabolelo”, skonštatoval sucho a aj on sa natiahol za oblečením. “Teraz sa cítim trochu zneužitý.”
“Prepáč. Nemyslela som to tak, ako to vyznelo, ja… Áno, ľúbim ťa a nikdy som neprestala, no mali by sme pribrzdiť. Potrebujem viac času, v hlave mám stále zmätok. Za tú dobu, čo si bol preč, som si vybudovala ako taký život, ktorý funguje a…” Ako mu má vysvetliť, že sa ho bojí pustiť späť do svojho života aj tým, že mu povie, že Hope je dcéra? Hoci po tom veľmi túži?
“Ako je to naozaj medzi tebou a Failom?”, opýtal sa jej zrazu, kým si zapínal džínsy a tým ju vytrhol zo zamyslenia. Joy vytreštila oči a len pokrútila hlavou.
“Nijako. Už som ti predsa povedala, že nie sme spolu.”
“A?”
“Čo a? Ja som tu a on si kraľuje vo svojej ríši. Nevidela som ho tri mesiace a to bolo naposledy. Dokonca sám to tak chcel. Takže opakujem a už posledný krát, medzi nami nič nie je”, dodala Joy a bosou nohou obkresľovala tvary na krémovom koberci. Vtedy k nej Arden podišiel a prstami jej dvihol bradu, aby dobre videl do jej bledej tváre.
“Dobre, ale čo Hope? Tak veľmi túžil po tom, aby si mu dala jeho potomka a teraz sa vlastnej dcéry len tak vzdal? Nechápem to… mám pocit, že je v tom niečo iné, Joy, len ty mi nechceš povedať, čo to je. Napadá ma len jediná vec, prečo ten blbec opustil svoje dieťa.” Arden spýtavo zdvihol obočie a ona sa pod jeho pohľadom priam scvrkávala. Doslova ju pritlačil k múru.
“A tou je?”, pípla tíško a už sa pripravovala na to, čo jej povie, keď…
“Lebo je dievčatko”, skonštatoval Arden s opovrhnutím a Joy skoro zabehlo. “Mám pravdu? Jeho Veličenstvo tak túžilo po synovi, že dcéra mu nestojí za nič.” Joy na neho hodnú chvíľu hľadela a potom sa zhlboka nadýchla.
“Myslím, že by si mal ísť”, pokrútila hlavou a jemne ho od seba odtlačila. “Hope sa aj tak o chvíľu zobudí na dojčenie.” V duchu sa nenávidela za svoju zbabelosť, za svoj strach a zmätok. Je predsa Hopin otec, zaslúži si vedieť, ako sa veci naozaj majú! kričalo jej vnútorné ja. Lenže je na to nie som pripravená! odvetila mu Joy frustrovane.
“Neodpovedala si mi.”
“Pretože sa mýliš”, odvetila Joy ticho a odvrátila pohľad. Ľahšie by bolo mu povedať, že má pravdu, ale nemohla to Failovi urobiť. A ani sebe a Ardenovi… klamstvá a tajnosti naväzujú len ďalšie a neskôr je stále ťažšie a ťažšie sa z nich vymotať. Dokonale ju ničilo aj toto jedno a tak radšej vsadila na mlčanie.
“Fajn”, prikývol napokon rezignovane a rukou si prehrabol trochu strapaté vlasy. Jeho sklamanie a smútok jej trhali srdce, pretože on si už svoje emócie pred ňou nezablokoval ako ona pred ním. Tiež ju deprimovala jej neschopnosť povedať mu pravdu, ktorá by ju konečne oslobodila. Premárnila ďalšiu šancu… “Mimochodom, máš nejaký náramok, ktorý by sa dal použiť ako ochranný amulet? Náhrdelník a prsteň by podľa mňa neboli vhodné pre také malé bábätko.”
“Áno, Hope jeden dostala ako dar”, prikývla Joy a pozrela smerom k šperkovnici, kde ho mala uložený spolu s ostatnými vzácnosťami.
“Super. Tak ho zajtra čím skôr zanes Garretovi, ale to ty vieš aj bez mojich inštrukcií, však?”, pousmial sa a Joy mu úsmev nesmelo opätovala.
“Vezmem, nemaj obavy. A… nehneváš sa?”, opýtala sa ho nesmelo, na čo pokrútil hlavou.
“Nie, naozaj nie. Hoci si ma trochu zaskočila, to priznávam, ale na druhej strane to chápem. No…”, odkašľal si a odišiel ku dverám. “Ou… a ešte niečo. Máš mobil?”
“Prečo?”
“Aby som ti mohol posielať neslušné návrhy”, odvetil pokojne a Joy v mihu sčervenela. “Aj toto mi tak chýbalo”, uškrnul sa, ale potom dodal. “Robím si srandu. Myslel som kvôli Hope. Ak by ju znova pohltila jej schopnosť, čo sa, dúfam, už do rána nestane, tak mi len zavoláš a nebudeš musieť bežať cez celý dom.”
“Ehm… jasné, samozrejme…” Joy mu ho nadiktovala a vtedy sa zo spálne ozval plač. “Musím ísť, tak… dobrú noc.”
“Pekné sny aj vám, kočky”, odvetil Arden s rukami vo vreckách, letmo ju pobozkal na líce, vzal si gitaru, ktorú predtým nechal na komode a vyšiel z izby. Bolo to maximálne trápne lúčenie, správali sa k sebe, akoby predtým hrali Človeče, nehnevaj sa a nie sa milovali. Joy o niečo neskôr už ležala v posteli, napapaná Hope už spokojne spinkala vedľa nej. Hodnú chvíľu civela na strop a snažila si utriediť rozbehané myšlienky. Prstom si prešla po pere, kde ju Arden vášnivo bozkával ani nie pred hodinou a pokožka jej stále brnela od jeho horúcich, no nežných dotykov. Napokon si len povzdychla, dala malej pusu na hlavičku a keď zhasla svetlo, vtedy jej zavibroval mobil na nočnom stolíku. Bola to sms-ka z neznámeho čísla.
Bolo mi s Tebou nádherne, princezná…
“Začaroval som ho ochranným kúzlom tak, aby tlmil mágiu v jej vnútri a aby ju znova nevládla. Jej moc je príliš silná, preto sa to stalo. Hope ju ešte nevie ovládať, keďže je len malé bábätko. Ochranné kúzlo však blokuje len jej schopnosť obrany, liečiteľstvo nie, pretože to ju neohrozuje”, vysvetľoval Garret Joy, keď maličkej zapínal na zápätie náramok s drobnými hviezdičkami, ktorý dostala od Faila. Bolo skoré, sobotné ráno. Dom bol ešte tichý, všetci využívali víkendovú pohodu a spali. Joy hneď, ako sa Hope prebudila, nestrácala zbytočne čas. Po ich pravidelnom rannom rituále sa s dcérkou v náručí a šperkom, ktorý tuho zvierala v dlani pobrala za Garretom. Ten už našťastie tiež nespal a bol ochotný im hneď pomôcť. “Odteraz je to len jej amulet a do takých piatich rokov by ho mala pre istotu nosiť. Potom by bolo dobré, aby sa Hope začala učiť ovládať svoje schopnosti. Najlepšie tu, v škole. Prejavili sa u nej veľmi, veľmi skoro, čo je u čarodejníkov ojedinelé a vzácne. Schopnosti sa objavujú najskôr okolo pätnásteho roka.” Joy vedela, že aj toto má Hope po Ardenovi. Aj jeho moc sa ukázala už počas Dianninho tehotenstva, keď z nej vysával mágiu a to sa ešte ani nenarodil. Tiež mu ju čím skôr po narodení zablokovali, aby neublížil sebe a ani svojím najbližším… “Ty si kedy zistila, že si čarodejnica? Joy?” Garret ju oslovil hlasnejšie a tým vytrhol zo zamyslenia.
“Ja… až keď som mala dvadsať jeden. Inak som mala trochu problém s vnímaním času, ale moja schopnosť sa prejavila až vtedy, keď som sa preniesla z obdobia druhej svetovej vojny sem.”
“Jasné, čiže Hope to musela zdediť po jej otcovi, alebo? Len hádam, pretože viem, že svojich rodičov si nepoznala”, opýtal sa jej jemne, na čo Joy len prikývla.
“Áno, u neho sa prejavila už v brušku, rovnako ako u malej”, odvetila a vtisla Hope bozk na hlavičku. Jej bábätkovskej vône sa nevedela nabažiť. “Ďakujeme za pomoc, Garret.”
“Rado sa stalo.”
“Dúfam, že ste si včerajšiu večeru s Aurorou užili”, dodala už medzi dverami s úsmevom.
“Áno, veľmi…”, odvetil a v sivých očiach sa mu na okamih zjavil zasnený výraz. “Je to úžasná a veľmi inteligentná žena.”
“To veru je”, odvetila Joy a rozlúčila sa. V duchu dúfala, že Aurora by po jeho boku mohla konečne nájsť pokoj a lásku, ktoré dlhé roky tak neúspešne hľadala…
…
Dni ďalej plynuli v obvyklom tempe. Prešiel aj pekný, slnečný víkend, ktorý strávila s Hope väčšinou v záhrade. A keď malá spala, venovala sa skriptám, spevu alebo relaxu… sadeniu kvetov v Auroriných dokonalých hriadkach, čítaniu a… Ardenovi. Áno, aj s ním Joy pobudla pár chvíľ. Už sa na neho nehnevala, odpustila mu, že ju od seba odstrihol na dlhé mesiace, no nezabudla. Stále v nej striehol strach spolu s obavami, hoci musela uznať, že im spolu bolo veľmi dobre. Na jednej strane sa mu chcela schúliť do náručia a stráviť tam zvyšok svojho života. Keď bola s ním, len vtedy sa cítila byť úplná… počula jeho hlas, smiech a cítila teplo jeho tmavých očí, v ktorých sa roztápala. Na druhej strane sa mu však ešte stále bála dôverovať. Čo keď sa znovu popáli? Alebo ju znova opustí? Na ďalší krát by to už nezvládla, tak veľmi ho ľúbila… Navyše, ešte stále mu nepovedala, že Hope je jeho dcéra a iba slepý by nevidel to výnimočné puto medzi nimi dvoma, keď boli spolu. Arden za maličkou už nechodil potajomky, spoločné momenty trávili aj v trojici. Joy to trápilo, len nevedela, ako mu to oznámiť a tým pádom si od neho stále držala odstup, čo mrzelo zasa Ardena. Svoje emócie mala pred ním ešte stále uzamknuté a videl na nej, že ju niečo sužuje. V jeho prítomnosti často napätá a nervózna. Myslel si, že je to kvôli nemu a začínal mať obavy, či ho k sebe vôbec ešte niekedy pustí. No nádeje sa nevzdával. Bez Joy si nevedel predstaviť svoj život, rovnako ako bez Hope a tak si zaumienil, že urobí všetko preto, aby ju získal späť jej dôveru a aby bola opäť jeho. V hlave sa mu už rodil jeden plán…
…
Bola streda podvečer, keď sa Joy vracala s Hope v kočíku zo záhrady. Jej dcérka mala od čerstvého vzduchu a slniečka ružové líčka a teraz sa spokojne hrala so svojimi rúčkami, na ktoré sa nevedela vynadívať. Preplietala si ich a ohmatávala prstíky, potom si ich dala do úst a tak dookola a stále si niečo mumlala. Joy sa na ňu usmievala, bola taká rozkošná… Vtom jej okolo hlavy preletela tenisová loptička, tresla oproti do steny a len ledva, ledva že minula zrkadlo.
“Evan!”, napomenula ryšavého, drobného chlapca. “Koľkokrát ti mám opakovať, že telekinézu si cvič buď v záhrade alebo v učebni. Tu len niekoho môžeš zraniť alebo niečo rozbiť”, pokrútila hlavou, ale potom s jemným úsmevom dodala. “Ale ide ti to už lepšie, čomu sa teším. Len mysli na pravidlá školy, dobre?” Evan len prikývol, na čo sa ozval druhý chalan, vysoký s čiernymi vlasmi, povestný rebel. Noel jej svojou samoľúbosťou pripomínal Faila, čím jej aj často liezol na nervy.
“Ale Joy, veď nebuď na neho taká prísna. Aj snaha sa cení, navyše, aj keby sme niečo roztrepali, Aurora to svojimi kúzlami dá okamžite do poriadku.”
“To máš pravdu. Ale preto sa však nemusíte správať ako vagabundi a ničiť veci, všakže? A keď už hovoríme o cvičení schopnosti, ty by si mal byť prvý, čo by sa tomu mal naplno venovať”, odvetila Joy a vzala si Hope do náručia, na čo sa k nej malá hneď pritúlila. Niekedy bola ako mačiatko, tak rada sa maznala. Potom zavrela kočík do kumbálu a so zdvihnutým obočím pozrela na Noela, ktorému na tvári stále svietil sebavedomý úškrn. “Takže? Zajtra je skúšanie a už sa pomaly blížia záverečné…”
“Teleportácia mi ide skvele!”, skočil jej do reči brániac sa. “Dnes som dokonca preniesol aj Ardena a to do Franúzska k takej veľkej, fakt luxusnej vile pri mori a… “, chvastal sa Noel, no potom sa zasekol uprostred vety. Uvedomil si, že prestrelil, keď zbadal výraz na Joyinej tvári. “Doriti…”, hlesol a nervózne si prebrabol strapatú šticu.
“Čo si to povedal? Kde si ho to teleportoval?!”, opýtala sa ho a doslova cítila, ako sa jej krv vytratila z tváre. Od obeda ho nevidela, to je fakt, ale… Nie, to nemôže byť pravda, Arden by takto neriskoval, nie je hlupák, práve naopak… “Požiadal ťa o to? Kedy? Plánoval tú cestu? Zakázal ti, aby si mi o nej povedal, však?”, vychrlila na neho paľbu otázok.
“Myslel som, že oceníš moje schopnosti a namiesto toho ma tu vypočúvaš ako španielska inkvizícia a… “, bľabotal Noel v rozpakoch, ale Joy ho prerušila.
“Prestaň a odpovedz mi, prosím ťa! Je to dôležité!”
“Áno, plánoval to a áno, zakázal”, povzdychol si nakoniec.
“Kedy máš po neho ísť?”
“Tak za hoďku? Ešte niečo, alebo si už skončila?”, opýtal sa jej otrávene.
“Keď sa vrátite, pošli ho, prosím, za mnou.”
“Ááááá, niekto tu má problém”, uškrnul sa pobavene a frajersky pozrel sa na kamarátov. Joy len v duchu prevrátila očami.
“Ak sa Arden dozvie, že si sa prekecol, nebude jediný, to si píš”, odvetila mu ľadovo a jemu zmizol úsmev z tváre.
“Došľala, ten mi to dá vyžrať, čo?”, pozrel na ňu neisto. “Asi ho tam nechám…”
“Opováž sa!”, zvolala pohoršene. “To nech ťa ani nenapadne!”
“Veď hej, hej! Len pokoj…”, zamrmlal a pobral sa s kamarátmi do záhrady. Joy za nimi chvíľu hľadela a potom sa pobrala do svojho apartmánu. Srdce jej bilo ako opreteky, oblieval ju studený pot. Ako to Arden mohol urobiť? Pochytil ju hnev, ale najmä strach. O neho, o seba, o Hope… Nervy mala ako prasknutie, keď kŕmila malú, následne ju okúpala a chvíľu sa s ňou pred spaním hrala a mojkala. Pobyt na čerstvom vzduchu urobil svoje a Hope sa pomaly zatvárali očká. Dnes ráno jej vykukol prvý zúbok a ona sa konečne upokojila. Joy ju potom prikryla a potichu prešla do obývačky. Bol nervózna a ani na knihu sa nevedela sústrediť. Nemusela pozrieť ani na hodiny, aby vedela, že už prešli skoro dve hodiny a Ardena stále nebolo. Cítila však, že je v poriadku, vnímala jeho emócie, neboli negatívne, žiadna bolesť, či strach, len… Vzala do rúk mobil, že mu skúsi zavolať, keď sa konečne ozvalo zaklopanie na dvere. Joy ich okamžite otvorila a pozrela na Ardena, ktorý sa evidentne ešte bol sprchovať, ako bohyňa hnevu osobne…
…
“Dúfam, že máš pripravené veľmi dobré argumenty, prečo si tam išiel, Arden!”, zvolala čo najtichšie, aby nezobudila Hope. Obavy o neho z nej opadli. Na okamih pocítila nesmiernu úľavu a šťastie, že sa vrátil v poriadku, no v tejto chvíli v nej planul len spravodlivý hnev. “Ako si to mohol urobiť? Takto riskovať?! Čo keď ťa tam videli Lovci tieňov? Čo keď ťa sledovali až sem? Uvedomuješ si, čo si možno spôsobil?!”
“Hej, hej… Joy!”, prerušil ju Arden, keď vošiel dnu a zatvoril za sebou dvere.
“Možno si nás ohrozil! Ty si si tam proste len tak napochodoval a nemyslel na dôsledky? Prečo? Prečo?!”
“Vysvetlím ti to, ako ma necháš dohovoriť”, odvetil jej pokojne.
“Som samé ucho, počúvam!”, zvolala, ale stále sa prechádzala hore dolu. Arden v duchu prevrátil očami a škatuľu, ktorú držal v rukách, položil na komodu. Potom ju jemne chytil za plecia a prinútil zastaviť.
“Išiel som tam, pretože si túžila po niečom, po dôkaze, že naozaj máš rodinu a…”
“No super! To však neznamená, že si sa tam mal hneď aj vybrať! Áno, mrzelo ma to, ale moje bezpečie a hlavne bezpečie mojej dcéry mi bolo oveľa vzácnejšie ako nejaké fotky alebo suveníry z rodičovského domu!” Joy sa mu vytrhla zo zovretia a prebodávala ho pohľadom. “Navyše, hrozne som sa o teba bála! A Noel? Veď ešte ani poriadne neovláda teleportáciu! Prečo sa, doparoma, teraz usmievaš?!”
“Pretože si taká rozkošná, keď sa zlostíš. A navyše mi tým dávaš najavo, že ti na mne záleží”, skonštatoval spokojne, ale Joy sa aj najďalej mračila.
“To predsa nie je tajomstvo.”
“Dobre, prepáč… no nemohol som si pomôcť. Takže… už ma počúvaš? Môžem sa obhájiť?”
“Skúsiť to môžeš”, odvrkla a vzdorovito mu pozrela do očí.
“Fajn… rozmýšľal som o tom, odkedy si mi o svojej rodine povedala. Od Lucy som si požičal neviditeľnosť a Noela som požiadal o teleportáciu, hoci to bolo riskantné vzhľadom na jeho úroveň schopnosti, uznávam. Ak ťa to poteší, naspäť som nás radšej teleportoval ja.”
“Takže si tam šiel neviditeľný?”
“Áno, bolo to bezpečné. Nikdy by som neriskoval, aby sa vám niečo stalo. Ako ti to mohlo napadnúť, Joy?”, opýtal sa jej miernou výčitkou.
“Neprovokuj ma, Arden. Ešte stále som naštvaná a…”, odvrkla mu podráždene, na čo sa trochu pousmial.
“Toto ťa možno trochu obmäkčí, ty dračica”, podal jej škatuľu, ktorú predtým položil na komodu. “Pre teba.” Joy na moment zmeravela a potom si ju roztrasenými rukami od neho vzala. Sadla si na gauč, položila si ju na kolená a hodnú chvíľu na ňu hľadela. Bola biela s ružovými čerešňovými kvetmi a na vrchnáku boli ručne nalepené strieborné písmená s jej menom Joyce. Joy úkosom pozrela na Ardena, ktorý si k nej prisadol a otvorila ju. Dnu našla plyšového zajačika, ktorého si pritisla k hrudi a zväzok fotiek zviazaný krémovou hodvábnou stuhou. Opatrne ich vzala a začala po jednej prezerať. Po lícach jej stiekli slzy, keď konečne uvidela tváre svojich rodičov. Obaja mali modré oči, jej mama mala dlhé blond vlasy, otec zasa hnedé. Joy videla podobnosť so sebou v oboch ich tvárach. Z úsmevov a pohľadov na fotkách bolo zrejmé, ako veľmi sa milovali a ako veľmi ľúbili ju.
“Ďakujem…”, vydýchla Joy a zdvihla k nemu pohľad. Arden sa usmial a opakom ruky jej zotrel slzy z líc.
“Rado sa stalo. Takže už sa nehneváš?”
“Stále uvažujem, či ti jednu vraziť alebo ťa pobozkať”, odvetila, ale tvár jej skrášlil jemný úsmev.
“Smiem si vybrať? Pre istotu…”, zašepkal a nežne sa sklonil po jej pery, ktorú mu ochotne ponúkla. Vnímal ich sladkú chuť zmiešanú so soľou sĺz, aj zrýchlený dych, keď sa ich bozk prehĺbil. “Inak, Hope vyzerá úplne ako ty”, povedal Arden, keď sa od seba po chvíli odtiahli a prstom ukázal na fotografiu, kde Isabelle držala malú Joy v náručí.
“Nie len ako ja… ”, vydýchla a zadívala sa mu hlboko do očí. Všetok jej strach a obavy už zmizli a teraz nastala tá správna chvíľa, bola si tým úplne istá.
“Možno, no… ja v nej vidím len teba”, odvetil jej Arden trochu meravo.
“Nemyslela som to tak. Mala som to spraviť už dávno, ale… “, pohladila ho po líci a zhlboka sa nadýchla. “Hope je tvoja dcéra, Arden, nie Failova. Tvoja.” Videla, ako ním prešiel šok, zalapal po dychu a odtiahol sa od nej. Na chvíľu sa nezmohol na slovo, len na ňu nemo zízal.
“Čože? Zopakuj to…”
“Si otcom Hope”, povedala nežne. “Na chrbátiku má tvoje znamienko, presne tam, kde ty. Pod pravou lopatkou.”
“Ale to nie je možné”, pokrútil potom hlavou a oči sa mu naplnili slzami. “Veď… každý tvrdil, že to sa to jednoducho nedá. Otec, mama, dokonca aj Aurora. Diannina temnota, čo do mňa vložila a prostredníctvom ktorej ma ovládala, bola tá najhoršia, najkrutejšia, najčernejšia. Zabránila by mi splodiť niečo také čisté a nevinné ako dieťa, to predsa vieš.”
“Viem”, prikývla Joy pokojne.
“Tak potom… “, pokrútil nechápavo hlavou. “Ako sa to stalo? Veď… je to doslova zázrak”, jachtal zmätene.
“Myslím, že stačí, ak ti poviem, že naša láska je zázrak, Arden.”
“Bože… ja… ”, hlesol tesne predtým, ako sa rozplakal. Joy ho tuho objala a cítila, ako sa mu telo v jej náručí otriasa vzlykmi.
“Pssst… “, hojdala ho v náručí a jemne hladila po vlasoch a chrbte. Vnímala, ako bolesť, strach, frustrácia a smútok prúdia preč z jeho duše a odplavujú ich očistné slzy šťastia. Keď sa upokojil, trochu sa od nej odtiahol a usmial sa.
“Takže som Hopin otec? Naozaj? Prečo si mi to nepovedala skôr?”
“Ja… mala som strach. Prepáč mi to”, odvetila, na čo ju Arden pohladil, no potom sa mu v očiach zjavili obavy.
“A maličká… “, pozrel smerom k dverám do spálne, za ktorými Hope spinkala. “Čo ak v sebe nosí temnotu?”
“Neboj sa. Leila… “, pri spomienke na svoju kamarátku sa smutne pousmiala. “Leila mi stihla povedať, že je čistá. Ona to vedela vycítiť len tým, že mi priložila dlaň na bruško.”
“Ach, dobre… ”, vydýchol si úľavou. “Takže preto Failo odišiel, však? Vedel, že Hope je moja.”
“Áno, toto bol ten dôvod.”
“Vau… stále tomu nemôžem uveriť. Je to príliš krásne, aby to bola pravda. Dala si mi dcérku a to rozkošné bábätko je moje… ”
“Ale je, tak si na to zvykaj”, usmiala sa Joy pomedzi slzy, ktorým sa ani ona neubránila.
“Nemusím… vás dve milujem viac než čokoľvek na tomto svete. Ste moja vytúžená rodina a nechcem o vás už viac prísť. Nezniesol by som to. Chcem svoj život zdieľať s tvojim. Navždy.” Arden jej uprene pozrel do nádherných, modrých očí, v ktorých sa zračili všetky úprimné city, ktoré s nemu prechovávala. A kým sa Joy stihla spamätať, skĺzol z gauča k jej nohám a kľakol si na jedno koleno. V tej chvíli sa jej zastavil dych.
“Arden, čo…”
“Moja Joy… Joy Aldainová”, začal s láskyplným úsmevom a zovrel jej dlaň vo svojej. “Nesmierne ťa ľúbim, vždy som ľúbil a ak mi to dovolíš, budem ťa ľúbiť po zvyšok môjho života. A ja to chcem a veľmi. Milovať ťa, opatrovať a chrániť, až do môjho posledného dychu. Staň sa mojou, už navždy a podeľ sa so mnou o svoj život. Vezmi si ma.” Joy sa dívala dolu na muža, ktorého tak veľmi milovala. Jej odpoveď bola jasná… zo srdca a z vrúcnej lásky, ktorú k nemu cítila.
“Áno…”, šepla skôr, ako sa cez ňu preliala prílivová vlna dojatia a uvoľnila uzamknuté emócie v jej vnútri, ktoré sa opäť spojili s Ardenovými. Tvár mu rozžiaril jeho krásny široký úsmev a vtedy siahol do vrecka, z ktorého vytiahol snubný prsteň.
“Ešte jednu vec som priniesol z domu tvojich rodičov. Patril tvojej mame, Joy… Našiel som ho v ich spálni, v jej šperkovnici. Navyše…” Arden zdvihol zo stola jednu z fotiek a podal jej ju. Joy sa na ňu pozornejšie zadívala a oči sa jej rozšírili poznaním. Isabelle tam mala ľavú ruku položenú na pleci jej otca a jasne na nej bolo vidieť prsteň. A naozaj… bol to ten istý, ktorý teraz Arden držal v ruke. “Určite by bola rada, keby bol teraz tvoj…” Joy neveriacky prešla pohľadom na jednoduchý, no prekrásny platinový krúžok s trblietavým diamantom uprostred, ktorý jej navliekol na ľavý prstenník.
“Teda, Arden, ty si neuveriteľný…”, zavzlykala, náhle premožená samým šťastím. Zosunula sa k nemu na kolená a začala ho bozkávať. Dala do toho celé svoje srdce a dušu. A keď ju Arden zovrel v náručí a prsty si vplietol do jej hebkých vlasov, bola hlboko presvedčená o tom, že navždy bude patriť jemu a on bude naveky len jej. Došli spolu tak ďaleko a ešte mali poriadny kus cesty pred sebou. Ale boli pre seba stvorení, o tom nepochyboval ani jeden z nich…
“Takže tentoraz ma už odtiaľto nevyhodíš?”, uškrnul sa pomedzi bozky, ktorými ho dychtivo zasypávala.
“Nie… už nie”, vydýchla a potom mu vážne pozrela do očí. “No iba keď mi sľúbiš, že ma už nikdy takto neopustíš.”
“Nikdy, princezná.”
“To máš šťastie, inak by som ťa hodila do časového portálu…”, pohrozila mu s úsmevom, ktorý jej pobavene opätoval a tuho si ju k sebe privinul. Ich zlomené duše, ktoré sa napokon znova našli, konečne do seba zapadli a vytvorili dokonalý, nezničiteľný celok. Našli svoj domov… pretože ten bol tam, kde bol ten druhý.
Everett byl Tessou okouzlen a omámen, sledoval ji po nocích, když za závojem hedvábí ukládala malého Asmodea spát, zpívala mu a utěšovala samu sebe, něco tak nádherného nemůže být tak zkažené, jak se zdá.
…“Dala sem ti všechno, co mám
Teď tu stojím, příliš vystrašená, než abych mohla držet tvoji ruku
Bojím se, že se probudíš a uvidíš
Netvora, který musel odejít
Úkryt ti připadá jakou bouřka
Zadržuje vítr, aby tě udržel v teple
Byl jsi pro mě vším
A proto musím odejít
Tak spi sladce, anděli můj“…
(We are the Fallen – Sleep Well My Angel)
Jednoho večera takhle Everett nedokázal stát a dívat se přes mlhu látky, přistoupil k Tesse, držící syna v náručí, objal ji v pase a zašeptal.
„Vezmi si mě.“
Tessa se jenom usmála, ani se na něj nepodívala, neodpověděla, dozpívala ukolébavku, uložila Asmodea do kolébky, políbila jej na čelo, vymkla se Everettovi z náruče a odešla do ticha noci. Takovouto reakci Everett nečekal, byl to jeden z mála okamžiku, kdy nebyl temným čarodějem, ale mužem, byl smrtelníkem, který se zamiloval do smrtelné ženy a který chtěl po jejím boku strávit svůj život a v náručí držet jejich děti.
Tessa odešla a Everett osaměl v ložnici s bílými závěsy a saténovým povlečením. Sledoval malého Asmodea, jak tiše oddechuje v postýlce a sedl si vedle něj. Přál si, aby jeho syn byl synem z lásky, aby nebyl pro Tessu utrpením a připomínkou Everettovy zrady.
Pak zkontroloval ve vedlejším pokoji sladce spící malou Ann, kolem ní byla zmrzlá jinovatka a na oknech jejího pokoje tančily ledové květy lilií, které Tessa tak milovala. Everett ji pohladil, políbil a otočil se k odchodu, když si všiml, že malá Ann vytvořila ve svém pokoji také ledovou kolébku s háčkovanou peřinkou a uvnitř ležel Asmodeův dudlík, musel se usmát, Ann svého bratra milovala, tak jako on jí. Tessa tenhle boj prohrála.
Tessa měla jedinou touhu, říct Joy, že je všechno dobré, že je to správné, že Everett se změnil, že ona se změnila, že její syn ji změnil. Ano, s Joy zůstaly v kontaktu a tak Joy věděla o narození Jamese, protože Tessa Asmodeovi nikdy před ní neřekla jinak, ani v dopisech, ani v telefonu. Věděla, že Everett se zachoval jako skutečný otec a oddaný muž, že se Tesse několikrát omluvil a mnohokrát ji prosil za odpuštění, přesto se obávala, že jeho chování bude mít temný podtext, musela, byla to její povaha, tak jako jeho.
Ale Tessa se zdála tak šťastná.
Pravda, vytáhla Joy z postele v nejméně vhodný čas. Joy ji našla v pokoji s Hope v náručí, nejdřív se vyděsila, poté se uklidnila, usmála a řekla Tesse, že příště by byla raději, kdyby ji o návštěvě předem informovala a nevyužívala portál k nečekaným návštěvám, jemně si od ní dceru vzala a poslouchala rychlé střípky Tessiina plánu.
Nezdálo se ji to, ale nedokázala ji to rozmlouvat, Tessiino štěstí bylo to jediné, po čem Joy toužila.
Následujícího rána, když Everett vstal, pokoj byl prázdný, postýlka Asmodea byla prázdná, jediné, co v místnosti prozařovalo den, byl smetanový oblek se zlatkou výšivkou a černými klopami a vzkaz psaný zlatým písmem.
Obleč se a přijď za námi do svatyně, líbáme.
Everett se musel usmát.
Oblékl se do obleku, líbil se mu, a vydal se směrem ke svatyni.
Uvnitř byla zdobená jako klasický kostel, po stranách byly květy lilií a na zemi s ledovým popráškem ležely okvětní lístky bílých růží, po pravé straně bublal potůček, na jehož hladině se houpaly ledové lekníny a labutě, ze stropu visely zlaté girlandy a sypal se sníh. Na konci uličky stála malá Ann a usmívala se, ve svých zlatých šatičkách vypadala jako malá víla zářící do dálky a ve spletených vlasech měla věnec z bílých růží zdobený ledovými okraji, v ledové kolébce vedle ní ležel Asmodeus a spal pod hedvábnou, zlatem vyšívanou přikrývkou, za nimi stál muž, kterého Everett neznal, ale oblečen byl jako kněz. Pokynul Everettovi, aby přistoupil k oltáři, opět tesaném v ledu se sněhovou krajkou. Byl překvapen tím, nakolik byla Ann schopná ve svých pěti letech tvořit.
Když došel těsně až k oltáři, rozezněly se svatyní líbezné tóny a ozval se andělský hlas.
…“Přijď ke mně
V nočních hodinách
Budu na tě čekat
A nemůžu spát
Protože mě myšlenky pohlcují
Myšlenky na tebe
Nemůžu si pomoct, ale miluji tě
I když se snažím přestat
Nemůžu si pomoct, ale chci tě
Vím, že bych zemřela bez tebe
Zůstaň se mnou o chvíli déle
Počkám na tebe
Stíny se plíží
A chtěj být silnější
hlubší než pravda“…
(Ruelle – War Of Hearts)
Tóny a slova, při nichž vešla do svatyně Tessa, oblečená v krajkových zlatých šatech se zlatou výšivkou podobnou té na Everettově obleku s plameny a fénixy v různých pózách proplétané u spodního lemu sukně trnovím z něhož vyrůstaly lilie, jenž házely jasné odlesky po zdech s diamantovým náhrdelníkem na krku a jak Tessa procházela uličkou, všechny svíce se rozhořely jasným plamenem, zatímco se ze stropu svatyně lehce vznášely další okvětní lístky bílých růží spolu s Anniným sněhem. Everett nebyl schopen dýchat, neodpověděla mu, místo toho jednala.
Ukázalo se, že v noci opustila dimenzi „bohů“ a přivedla s sebou kněze, který ji křtil jako malou, který ji provdal za Toma. Teď před ním stála znova, svou dlaň však vkládala do dlaně Everetta, nebyla si plně jistá tím, co dělá, ale doufala, že je to správné, že její rozhodnutí je rozhodnutím nejen za ní samotnou, ale i za její dvě děti. Byla to přeci Joy, kdo ji nakonec k této myšlence nevědomky přivedl.
Vlastně si nakonec svůj velký den náležitě užila a vypustila veškeré pochybnosti, které se jí honily hlavou.
Pak konečně přijala nejen temnotu v sobě samé, ale také vládu nad dimenzí, kterou pro ní stvořil Everett, který byl jejím počínáním ohromen a její sebejistotou dojat. Přijala jediné jméno, Sami.
Nemusela nic říkat, vše cítil a on nemusel hledat slova, vše dávno věděla.
Milovali se, ale báli se, báli se zrady, báli se odhalení, báli se ztráty toho druhého.
…“Není nic, co uděláš a neudělá to jiný
Není nic, co zazpíváš a nezazpívá to jiný
Není nic, co bys mohl říct, ale můžeš se naučit
Hrát tuhle hru
Je to jednoduché
Není nic, co vytvoříš a nevytvoří to jiní
Není nikdo, koho můžeš zachránit a nemůžou ho zachránit jiní
S tím nic neuděláš, ale můžeš se naučit
Jak být sám sebou
Je to jednoduché
Všechno, co potřebuješ, je láska
Všechno, co potřebuješ, je láska“…
(Darren Criss – All You Need Is Love – Beatles)
Dúfame, že ste si túto kapitolu užili :) Boli by sme vďačné za vašu odozvu :) Tentoraz namiesto otázok budete mať priestor na vaše názory a dojmy ohľadom príspevkov. Určite nás poteší pár vašich slov ako odmena za naše úsilie :) Dopredu vám ďakujeme a tešíme sa na vaše ohlasy :)
20. kapitola bude k dispozícii v priebehu nabudúceho týždňa, dám vám vedieť kedy :)
Prajem vám pekný deň :)
Vaša Ninna :) <3
