21. kapitola - Na konci dúhy - 2. časť

---

“Bože, tu je taká zima.” Amelia, zimomravo sa chúliac do teplého svetra, vošla do priestrannej obývačky veľkej chaty, kde sa chystali stráviť tohtoročné Vianoce. V kozube pukotal hrejivý oheň, no Ameliu aj tak drgľovalo od chladu, na ktorý vôbec nebola zvyknutá a neznášala ho. V hrubých papučiach prešla ku pohovke, kde sedel jej Ivan a niečo zaujato ťukal do telefónu. Oproti nemu bola zapnutá telka, vedľa ktorej sa týčil krásny vianočný stromček, ktorý len dnes večer spolu so Stellou a Dominikou vyzdobili. Amelia práve dobalila posledné darčeky pre svojich najbližších a veľmi sa tešila, až uvidí ich šťastné výrazy pri ich otváraní. Teraz už bolo dosť neskoro a všetci ostatní, okrem nich dvoch, už spali.

“To vážne?”, opýtala sa svojho manžela neveriacky, keď ho zbadala s okuliarmi na nose a s mobilom v ruke. “Sme tu na týždeň a aj teraz je práca dôležitejšia ako my? Aspoň kým sme tu, tak sa nám venuj. Reštaurácie bez teba prežijú, máš na to dosť schopných ľudí.”

Van k nej s úsmevom obrátil hlavu a natiahol ruku, aby si k nemu prisadla.

“Ale no tak, sú Vianoce. Nebudeme sa predsa hádať, nebuď zlá.“ Amelia prevrátila očami ako to mala vo zvyku a rozosmiala sa. Len pred nedávnom začal Van nosiť okuliare a ona si ešte nezvykla na to, ako v nich vyzerá. Obtočená do veľkej farebnej deky sa k nemu pritúlila a oprela si hlavu o jeho plece. Odkedy sa spoznali na Ardenovej a Joyinej svadbe, prešlo už dlhých dvadsať rokov. A toľko sa toho za ten čas stalo. Z ich náhodného stretnutia sa vykľula láska na celý život. Amelia mala pocit, že sa jej splnili všetky tajné sny. Mala úžasného manžela, dve krásne deti a celkom slušnú kariéru spisovateľky. Prednedávnom tiež dala výpoveď v redakcii časopisu, kde pôsobila niekoľko rokov a otvorila si vlastné kníhkupectvo, z ktorého bola nadšená.

“Teraz som trošku oľutovala tieto ruské Vianoce. Počítala som s tým, že tu bude zima, ale až takáto? Nechápem, ako si tu dokázal žiť, brrr… “, striaslo ju pri predstave, že by tu mala ostať dlhšie ako týždeň. Tento rok sa rozhodli, že Vianoce oslávia v Rusku, aby boli nejaký čas aj s Vanovou rodinou. Chceli si užiť poriadnu zimu a sneh, ktorého sa deti nevedeli dočkať, keďže v Londýne niečo také zažiť nemohli. Van dokonca pozval aj Ardena s Joy spolu s ich deťmi, ktorí mali prísť nasledujúce ráno. Len pred pár rokmi založili novú rodinnú tradíciu spoločne strávených Vianoc.

“Zvykla by si si”, odvetil pokojne, čo bolo pre neho typické a zložil si okuliare. Nežne ju pobozkal na čelo a po krátkom zamyslení sa ozval znova. “Aj keď ty asi nie, máš pravdu. Tebe je zima ešte aj v tridsať stupňových horúčavách. Najviac sa mi vryla do pamäti naša svadobná cesta”, povedal so smiechom a Amelia k nemu pobavene zdvihla zrak.

“Óóó, to je zlaté. Aj ja si na ňu spomínam akoby to bolo len včera”, usmiala sa a ani sa jej nechcelo veriť, že odvtedy prešlo už šestnásť rokov. “Avšak moja nezabudnuteľná spomienka je trošku iná.“

“Vážne? Hmm, tak to som veľmi zvedavý.” Van mierne nadvihol obočie a čakal kým jeho manželka odpovie.

“Haha”, pokrútila hlavou a hovorila ďalej. “Úplne prvá. Keď sme vstúpili do hotela a ty si nás tam hneď musel strápniť. To bolo hrozné, recepčný sa smial zakaždým, keď nás potom uvidel… “

Po dlhej ceste lietadlom sa Amelia s Vanom konečne dostali do hotela, kde mali stráviť nasledujúce dni. Od svadby prešlo ešte len niekoľko týždňov a obaja sa veľmi tešili, že svoje medové týždne strávia na Bali, ktoré si ich okamžite získalo. Ruka v ruke vstúpili do hotela, ktorý bol neďaleko pláže a vybrali sa na recepciu. Amelia si obzerala vstupnú halu a z tohto miesta bola naozaj očarená. "Ste tu pracovne alebo len tak za zábavou?", zo zvedavosti sa im prihovoril recepčný, ktorý mohol mať niečo po tridsiatke, zatiaľ čo v počítači hľadal ich rezerváciu. “Vlastne sme na svadobnej ceste, takže… Hmm, budeme zaneprázdnení našou zábavou. Viete, spojiť príjemné s užitočným”, dodal Van s nenápadným žmurknutím na Ameliu. "Van!", trochu nervózne ho upozornila, na moment privrela oči a s červenou tvárou sa rozpačito usmiala na pracovníka za pultom, ktorý sa tiež nenápadne uškrnul. “Neskôr ma môžeš potrestať, ak budeš chcieť.” Amelia v momente vytreštila svoje zelené oči na manžela, ktorý sa očividne veľmi dobre bavil. “Van!”, znova zopakovala jeho meno, na viac sa od rozpakov nezmohla. “Ešte nie je čas na to, aby si kričala moje meno”, odvetil pokojne s pobaveným úsmevom a tiež sa okolo seba rozhliadol. “Panebože… toto sa mi určite sníva." Amelia si zakryla tvár dlaňou a snažila sa zadržať smiech, no recepčný sa už neskrývane rehotal. “V mene celého nášho tímu Vám srdečne gratulujem a ešte raz vitajte v našom hoteli. Prajem Vám príjemný pobyt”, skonštatoval veselo, keď po oboch prešiel pohľadom a Vanovi podal kľúč od apartmánu. “Ďakujeme”, odvetil Van, jeho manželka len s úsmevom prikývla a radšej sa rýchlo ponáhľala k výťahom. “Prečo si taký? Musíš nás všade strápniť”, ozvala sa a predtým, než sa za nimi uzavreli dvere výťahu, stlačila číslo poschodia, na ktorom mali izbu.

“Ááále, prosím ťa. Viem, že práve pre to ma miluješ.” Van stál v jej tesnej blízkosti a stále sa usmieval. Amelia si ho s prižmúrenými očami premerala. Postavila sa na špičky, akoby ho išla pobozkať a vo chvíli, keď sa k nej Van chcel skloniť sa zamyslene odtiahla.

“Si si istý?“, pobavene sa rozosmiala. “Ako si na to prišiel? Ako si vôbec prišiel na to, že ťa milujem?“ “Vau”, zatváril sa šokovane a urazene zároveň. “Tak fajn.” Prekrížil si ruky na hrudi a postavil sa na opačnú stranu. Jeho manželka ho pobavene po očku sledovala, až kým sa výťah nezastavil a dvere opäť neotvorili. Vtedy sa k nej Van s vážnou tvárou obrátil. “Mal som vedieť, že sem ideš len kvôli dovolenke a jedlu. Žiadne city v tom nie sú.“ “Presne tak”, prikývla a Van sa chytil za srdce, ktoré sa mu v tom momente „rozpadlo“ na márne kúsky. “No tááák, počkaj! Nemyslela som to tak, vieš že ťa milujem!“, zvolala a ponáhľala sa za ním, na čo on prudko zastal pred dverami ich izby a otočil sa.

“Neviem či ti po tomto ešte dokážem veriť”, skonštatoval krútiac hlavou. “Budeš mi to musieť dokázať”, dodal s nevinným úsmevom a svojim modrým pohľadom ju hypnotizoval. “Dôkaz lásky, hmm… tak už by si mal konečne otvoriť tie dvere a nekecať toľko.“ “Vážne si sa tam dole kvôli mojim poznámkam červenala?“, opýtal sa so smiechom, keď konečne vošli dnu a jeho manželka sa mu ihneď hodila okolo krku.

Van sa tiež veselo rozosmial a prikývol.

“To mi vyšlo, však? Teraz možno ten recepčný tiež sedí v objatí s manželkou… alebo manželom, kto vie”, pokrčil plecami a pokračoval. “… vychutnáva si vianočnú pohodu a rozpráva túto starú príhodu o trápnom rusko-americkom páriku.“

“Vau, aká definícia. Mal by si začať písať slovníky! A mimochodom, trápny bol iba ten Rus. Američanka sa len rozkošne červenala a v tej chvíli ho chcela zabiť”, skonštatovala Amelia rozhodne.

“Ale nemohla, pretože jej určite bola zima a čo by robila bez svojho Rusa?“, dodal pobavene a tesnejšie si ju k sebe privinul.

“Hm, tak to naozaj neviem”, nevinne pokrčila plecami. “Ešteže ho má vždy nablízku, aby ju zahrial, však?“ S úsmevom sa k nemu natiahla a objala okolo krku, aby ho mohla pobozkať.

“Tieto Vianoce začínajú veľmi, veľmi dobre.” Van sa zasmial, chytil ju okolo pása a pritiahol k sebe, takže medzi ich telami nebol ani milimetrový priestor. Jeho prsty skĺzli po jej drieku a zablúdili pod sveter. Amelia sa v momente zachvela, ale tentoraz to nebolo od zimy…

“Mami?” Izbou sa odrazu ozval jemný hlások ich dcérky - Stelly Ruth, ktorá v ružovom pyžamku a so strapatými vlasmi stála pri schodisku. Mala už jedenásť rokov, ale na svoj vek bola malá, nižšia a chudšia ako jej rovesníci a nikto by jej netipoval viac ako osem či deväť. Bol to ich drobučký škriatok s velikánskymi zelenými očami a nežnými hnedými vláskami.

Amelia sa ihneď odtiahla od Vana, ktorý na ňu hodil trochu sklamaný pohľad, na čo pokrútila hlavou a jemne sa zasmiala. “Si hrozný otec”, zašepkala a s úsmevom sa obrátila k dcére. “Stalo sa niečo, zlatko?“, opýtala sa a rukou jej naznačila, aby k nim podišla.

“Nemôžem zaspať, lebo dedo Nik strašne chrápe a Milo povedal, že to nie je on, ale že tu straší.“ Amelia si s úsmevom privinula dcéru k sebe.

“Haha, to že ti povedal?“, opýtal sa so smiechom Van a pokrútil hlavou. “Ver mi, tu naozaj nestraší. Všetky strašidlá by tu od tej zimy zamrzli.“ Stella prešla pohľadom z Amelie na Vana. “Si si istý, oci?”, pípla a stále bojazlivo sa zamračila.

“Stopercentne. Aj tvoja mama chrápe a pozri - som tu, žiadne strašidlo ma neukradlo.“ Stella sa zachichotala a pozrela na svoju mamu, ktorá na ňu hľadela s hrejivým úsmevom.

“A kedy príde teta Joy? Nemali tu už byť?“

“Prídu až ráno. Mimochodom, teraz si sa prezradila. Toto bol pravý dôvod prečo nespíš, však?“, opýtala sa pobavene Amelia. Stella sklopila zrak a popod nos zahundrala.

“Ja som sa len chcela už hrať s dvojičkami a Hope.” Jej mama ju nežne pobozkala na tmavé vlásky.

“Neboj sa, všetko stihnete. Máte na to celý týždeň.“ Stella sa od nej na moment odtiahla. “Nehneváš sa, že ešte nespím?“, opýtala sa jej so stále trochu vystrašeným výrazom na drobnej tváričke.

“Jasné, že sa nehnevá. Veď sú predsa prááázdniny, láska!“, zvolal nadšene Van, vzal ju do náručia a silno si ju k sebe privinul, na čo sa dievčatko rozosmialo.

“Ocííí, nemôžem dýchať! Pomóóóc!“ Keď ju ocko nakoniec pustil, malá sa usadila medzi nich a po pár minútach zaspala. Van potom obrátil hlavu k Amelii.

“Tak čo, ideme spať aj my?“ Prikývla a on opatrne zobral malú na ruky.

“Ráno bude znova taká nadšená, že sa pomocou svojej schopnosti premiestnila do postele,“ zasmiala sa Amelia, keď kráčala hore schodmi za Vanom.

---

Na druhý deň ráno svitol v Rusku trochu zamračený mrazivý deň, ktorý predpovedal ďalšiu nádielku snehu. Napriek snehobielym závejom boli cesty aj najďalej zjazdné a Joy s Ardenom a deťmi dorazili včas a v poriadku. Po srdečnom zvítaní sa dohodli, že nebudú strácať čas s vybaľovaním a pôjdu rovno vonku, užiť si snehovú perinu.

“Hope, to ale vôbec nie je fér využívať tvoju obrannú schopnosť!”, rozčuľoval sa Milo, ktorý do nej hádzal gule hlava nehlava, ale vďaka jej ochrannej vrstve, čo jej obaľovala telo, sa jej ani jedna z nich nedotkla.

“Ale čo, snáď sa nám tu nerozplačeš?”, podpichla ho Ruby, ktorá okolo neho prebehla a so smiechom ho zvalila do záveja.

“Haha… na to je tu Stella”, odvrkol jej, kým si oprašoval modrú vetrovku a pozrel na sestru, ktorá sa stále kŕčovito držala otcovej ruky a vyplašene na nich hľadela. Milo jej vyplazil jazyk. “Decko… prečo nemám radšej brata?”

“Ale nebuď protivný”, zahriakla ho Hope. “Pozri sa na Bennyho - vyrastá s troma sestrami a nijako ho to nepoznačilo”, dodala pobavene, na čo jej Milo venoval krivý úškrn.

“Ani by som nepovedal. Je to strašná citlivka, ale aspoň mám bratranca mužského pohlavia.”

“Ty pohlavie…”, rehotala sa Ruby a šmarila mu do hlavy guľu.

“No počkaj, bloncka!”, skríkol naštvane. “Teraz to oľutuješ.” Milo sa za ňou rozbehol, na čo sa len smiala a guľovačka pokračovala ďalej.

“Decká!”, zavolal na nich o niečo neskôr Van. “Poďte sem.”

“Čo sa deje?”, bola zvedavá Rosie, ktorá si na lavičke, zababušená v teplej deke, skicovala exteriér chaty.

“Má prísť môj starý kamarát Boris a keďže on nie je čarodejník, nepoužívať pred ním žiadne kúzla, jasné? On by to… ehm… nepochopil”, dodal a Milo sa s úškrnom pozrel na Hope.

“A máš smolu, sesternička, už žiadne podvádzanie, len čistý boj…”

“Ach, tie deti…”, prevrátila očami súčasne so svojím otcom, ktorý zasa reagoval na Borisa, na ich rodinného priateľa, ktorého spoznali na Ameliinej a Vanovej svadbe.

“Akože by nás nechal upáliť, alebo čo?”, rypol si Arden do bratranca, na čo ten na neho zazrel.

“Nie, ale on má trochu iné zmýšľanie…”

“Óóó, vážne?”, uškŕňal sa provokačne, až ho Joy šťuchla medzi rebrá. “Princezná, na to mám až príliš hrubú bundu, aby som niečo cítil…”, skonštatoval so smiechom, na čo si ho Amelia premerala zamysleným pohľadom. “Čo je?”

“Nič, len mi strašne pripomínaš Mila, nemám pravdu?”, odvetila vážne a pozrela na Vana s Joy, ktorí vybuchli smiechom.

“To si trafila klinec po hlavičke, Amy”, smiala sa Joy a Arden si len urazene odfrkol. “Môj večne protivný pubertiak s pätdesiatkou na krku. No možno by ste neverili, ale dokáže byť aj veľmi milý.”

“No hahaha! Akože…”

“Nazdar, vospolok…”

“Ahoj, Boríííís! Tak rada ťa znova vidím”, s úsmevom sa ozvala Joy. Všetci štyria boli tak zabratí do rozhovoru, že si Vanovho kamaráta všimli, až keď k nim pristúpil.

“Joy, aj ja teba!”, odvetil celý červený. “Vidieť ťa po toľkom čase… Koľko to už vlastne je? Uf, ale musím uznať, že starneš do krásy”, dodal natešene a jednou rukou ju na krátko objal.

“Ehm, ďakujem…”, odvetila pobavene a vtedy si Arden, ktorý stál vedľa nej, odkašľal a tiež sa nenápadne zasmial na jeho komplimente.

“Arden.” Boris sa k nemu obrátil a na pozdrav si potriasli rukami. “Vidím, že ste stále spolu a klape vám to.” Arden s Joy si vymenili pohľady a s úškrnom prikývol.

“Prečo mám pocit, že v tvojom hlase počujem sklamanie?” Boris neodpovedal, len očervenel ešte viac a prešiel k Vanovi a Amelii, ktorej na zvítanie vtisol bozk.

“Ardie, prosím ťa… naozaj sa ovládaj, toto už fakt nie je pekné.”

“Ale čo, práve naopak. Veď je to sranda! On je z teba celý hotový aj po tých dvadsiatich rokoch! A to ťa videl len raz na svadbe a navyše tehotnú”, chechtal sa Arden.

“Náhodou, je to celkom romantické…”, skonštatovala Joy so zasneným pohľadom.

“No dovoľ… a tým chceš akože čo povedať?” Jej manžel sa v momente pohoršene a zároveň ublížene zamračil, až sa rozosmiala na plné hrdlo. “Teraz by si sa mal vidieť… Hej, Boris, dávaj poz…” Chcela ho upozorniť na letiacu snehovú guľu, ale bolo neskoro a tá ho trafila priamo do pleca. Hneď na to si Ruby s Milom ťapli a so smiechom mu zakývali.

…

Po dobrom, ale ľahkom obede, na ktorý pozvali aj Borisa, napadla ďalšia vrstva snehu. Na Stellinu žiadosť ešte vyšli na chvíľu vonku, aby si postavili snehuliaka. Amelia práve kráčala k Vanovi, ktorý ju čakal a pred ňou natešene bežala Stella.

“To vážne? Opätky? ”, opýtal sa s úžasom svojej manželky pri pohľade na jej vysoké čižmy.

“No a?”

“Ja z teba odpadnem! Veď sme v Rusku, je tu skoro meter a pol snehu a ty sa tu promenáduješ v týchto topánkach?”

“Jasné, tu treba nosiť obuv jedine tak z Yettiho”, odvetila mu Amelia, keď ho Stella poťahala za rukáv.

“Ocííí, pôjdeme sa spolu sánkovať?“ Van sa k nej sklonil a upravil jej čiapku.

“Ale predsa si chcela stavať snehuliaka, nemám pravdu?”

“Ja viem, ale popritom sa môžeme aj pár krát spustiť zo svahu, hm?”

“Dobre, dobre. No chcel som sa ešte trochu porozprávať s ujom Borisom, ale myslím, že Benny práve išiel po sánky. Čo keby si sa k nemu pridala, čo ty na to?“ Stella nesmelo pozrela za otca, kde sa práve objavil jej bratranec a za sebou ťahal spomínané sane. Benny si ju všimol a na tvári sa mu automaticky objavil úsmev.

“Stella!“, zvolal a rukou ju zavolal k sebe, zatiaľ čo k nemu kráčali Hope a Rosie.

“No utekaj, bude to zábava. Sú tam aj dievčatá”, posmelil ju Van, pretože dobre vedel, aká je jeho dcérka hanblivá.

“Spravíš nám potom horúcu čokoládu?“, opýtala sa predtým, ako pomalým krokom odišla a Van s nežným úsmevom prikývol. Chvíľu za ňou hľadel, ako sa statočne borí závejom a potom sa opäť obrátil k svojej manželke, ktorá sa práve s výkrikom ocitla po pás v snehu.

“Neznášam zimu! A sneh!”, namrzene zvolala smerom k Vanovi, ktorý k nej so smiechom kráčal na pomoc. Amelia sa zatiaľ sama snažila vyhrabať von, ale veľmi sa jej nedarilo a tak len namosúrene zazrela na Vana, ktorý sa neprestával smiať.

“Hahaha! Mala si sa vidieť! Mohla by si to spraviť ešte raz, prosím? Bude z toho skvelé video!”, natiahol k nej dlaň, ktorú s nahnevaným výrazom odstrčila.

“Keď máš také hlúpe reči, nechaj si svoju pomoc. Nepotrebujem ju!“, založila si ruky na hrudi a odvrátila pohľad. Van len pokrčil plecami a obrátil sa na odchod.

“Fajn, ako chceš, možno ťa odtiaľto v noci vyhrabe Dedo Mráz.“ Nespravil viac ako dva kroky cez nánosy snehu, kým sa znova rezignovane ozvala.

“Nie, nie, prosím, neodchádzaj! Inak tu ostanem zapadnutá navždy.“ Van sa k nej opäť s úsmevom obrátil.

“No poď, ty škriatok. Hlavne, že máš svoje podpätky”, pokrútil pobavene hlavou.

O niečo neskôr spoločne kráčali k ostatným. Van ju jednou rukou objal okolo pliec a Amelia ho chytila okolo pása.

“Požičiaš mi potom svoj sveter? Všetko moje teplé oblečenie je už mokré. A je tu príšerná zima”, skonštatovala smutne Amelia a najradšej by hneď teraz odišla z tejto zamrznutej krajiny.

“Zdá sa, že nemám na výber.“

“To teda nemá… “ Jej vetu prerušilo hlasné kýchnutie. “Tak a vidíš? Tu máš dôkaz môjho utrpenia.”

“Prosím, len mi nezomieraj”, ozval sa Van pobavene. Ešte tesnejšie si ju k sebe privinul a Amelia, napriek nepríjemnému zážitku, sa tiež zasmiala a prižmúrila oči pred slnkom, ktoré práve nesmelo vykuklo spoza trhajúcich sa mračien. Hoci stále fúkal mrazivý vietor, skoro všetci si nesmierne užívali zimné radovánky.

…

Stella sedela na drevených saniach, ktoré ťahal jej bratranec Benny, keďže kvôli jej malému vzrastu sa jej po snehu chodilo len veľmi ťažko. S úsmevom k nej sem tam otočil hlavu, aby ju skontroloval a snažil sa s ňou nadviazať rozhovor. Stella bola veľmi hanblivé dieťa a okrem stručných odpovedí bola skoro celý čas ticho. Na tvári jej však hral šťastný, aj keď trochu nesmelý úsmev. Spoločne s Hope a Rosie sa asi polhodinu sánkovali a bola to naozaj paráda. Hoci jej sesternice už boli dospelé, užívali si zábavu rovnako ako ona.

Neskôr sa rozhodli, že konečne postavia snehuliaka, respektíve celú rodinku. Pridali sa k nim aj Milo s Ruby. Rozdelili sa do dvojíc a každý mal postaviť jedného člena rodiny. Keďže Benny bol najvyšší z celej skupinky, spolu so Stellou stavali otca Snehuliaka. Všetkým sa podarilo postaviť dokonalé figúry, ktoré potrebovali už len ozdobiť. Stella sa s mrkvou v ruke natiahla, no hoci sa snažila, ako najviac vedela, nedočiahla - k snehuliakovej hlave sa ani náhodou nepriblížila. So smutným povzdychom sa jej na tvári objavil sklamaný výraz a v zelených očiach sa zaleskli slzy. Benny, ktorý sa práve o niečom rozprával s Milom, si ju všimol a pristúpil k nej, ale keď sa jej chcel prihovoriť, do reči mu skočil jej brat.

"Bože, Stella! Zasa reveš? Prečo sa stále správaš ako decko?" Milo nad ňou pohoršene pokrútil hlavou, prevrátil očami a Bennymu na vysvetlenie dodal. “Robí to len kvôli tomu, aby jej každý venoval pozornosť”, skonštatoval otráveným tónom, avšak jeho bratranec jeho názor nezdieľal.

“Si v pohode, Stella?" Starostlivo si ju pohľadom premeral a čupol si k nej.

“A vidím, že sa jej to zasa raz úspešne darí”, frfľal Milo, ktorý sa radšej vrátil k Ruby, s ktorou si rozumel najviac z celej partie. Dievčatko si jednou rukou rýchlo pretrelo uslzené očká a prikývlo. Benny sa jemne usmial a očami prešiel zo Stelly na snehuliakovu hlavu. “Hmmm… bez nosa vyzerá dosť smiešne, však?"

“Uhm… “ Znova prikývla a so sklonenou hlavou pozrela na mrkvu v jej ruke. “Kvôli tomu, že som taká malá, tam nedotiahnem. Vždy som všade najmenšia. Aj v triede, na balete, ešte aj medzi kamarátmi v našej dedinke a všetci si zo mňa pre to uťahujú”, skonštatovala sklamane a nenápadne zazrela na Mila, ktorý im už nevenoval pozornosť.

“Ale no tak, byť malým má aj svoje výhody… “

“Aké? Veď nemôžem ísť ani na niektoré kolotoče”, zachmúrila sa a potom ešte dodala. “No to vlastne ani moja mama.“ Benny sa pri jej slovách pobavene zasmial.

“Výhodou je, že sa všade zmestíš. Ja mám napríklad opačný problém. Pred viac ako mesiacom som mal šestnásť a už som vyšší ako môj otec. A ver mi, ani byť vysokou vyžlou nie je žiadna výhra. Vieš koľkokrát som si už kvôli tomu udrel hlavu?", potľapkal si po nej rukou v rukavici a žmurkol na ňu, na čo sa malá jemne zasmiala. “Čo keby som ti s tvojim problémom trochu pomohol?"

"Ako?”, opýtala sa a začudovane mu pozrela do tváre.

“Spojíme predsa sily a nedostatky.” Postavil sa a kývol hlavou, aby k nemu pristúpila. A Stella, ktorá zrejme ešte stále presne nevedela, o čom Benny rozpráva, poslúchla a spravila pár krokov vpred. Benny ju vtedy bez problémov zdvihol na ruky a o malú chvíľu sa na snehuliakovej usmievavej tvári objavil aj veľký, oranžový nos. Stella k Bennymu s nadšeným úsmevom obrátila hlavu.

“Dokázali sme to! Si super, Benny!“

…

Kým sa deti zabávali sánkovaním a stavaním snehuliakov, Amelia s Joy a Dominikou išli pozrieť výzdobu na námestí tejto malej ruskej dedinky, zatiaľ čo Van, Arden a Boris ostali pri chate, robili dozor a popíjali pritom varené víno.

“Tak čo, Boris”, prihovoril sa mu Arden s úsmevom. “Už si našiel ženu svojho srdca? Okrem mojej Joy, samozrejme”, dodal pobavene pri pohľade na jeho zrejmé rozpaky.

“Ehm…” Boris chcel jeho provokačnú poznámku opäť prejsť mlčaním, ale napokon sa rozhodol reagovať. A jediným spôsobom, akým bol schopný - úprimnosťou. “Arden, pozri sa. Áno, Joy je presne žena mojich snov, nebudem ti klamať. Je krásna, milá, starostlivá a tak ďalej. To ty ale vieš, mám pravdu?” Van sa pobavene uškrnul a pozrel na Ardena, ktorý Borisovu priamu reakciu nečakal.

“Jasné, že viem… “, odvetil pomaly s prižmúrenými očami.

“To som rád.”

“Čože?”

“Rešpektujem, že je vydatá, že je tvojou manželkou a nikdy by som sa o nič nepokúsil. A myslím, že môj záujem o ňu by mal byť vlastne komplimentom pre teba, čo myslíš?” Arden len vyvalil oči a Van sa už rozosmial na plné hrdlo.

“Tak, kamarát, teraz si mu dal”, potľapkal ho po pleci, ale Boris na neho len nechápavo pozrel.

“Ako dal? Veď som mu len povedal pravdu. Alebo som ťa niečím urazil, Arden?”

“Nie, nie”, odvetil a odpil si z pariaceho sa vína s klinčekmi. “Práveže si konečne ukázal, že máš gule. Chápeš, keď sa žena červená, je to rozkošné, ale keď je chlap každú chvíľu ako cvikla - to nie je veľmi príťažlivé. Alebo to na ne zaberá? Pouč ma.”

“Ardie, nechaj to tak, pre kristove rany! To sa nemôžeš raz normálne baviť bez toho, aby si rýpal?”, pokrútil Van hlavou, ale Boris pokojne odpovedal.

“Neviem, pretože stále čakám na tú pravú…”

“Akože - stále so všetkým, čo k tomu patrí?” Nad touto odpoveďou už žasol aj Van.

“Áno. A čo je na tom?”, odvetil jeho kamarát a mierne pokrčil plecami.

“O - môj - bože! Romantika! Joy by bola tvojou odpoveďou nadšená…”, rehotal sa Arden. “Sorry, Boris, no možno to, že už máš päťdesiat? Mal by si sa poponáhľať, inak zomrieš ako panic.” V tej chvíli k nich pribehla malá Stella. Chcela sa ockovi pochváliť stavbou snehuliaka a jeho úspešným zdobením, s ktorým jej pomohol Benny. No kým stihla niečo povedať, viac ju zaujalo neznáme slovo, ktoré vyslovil strýko Arden.

“Čo je to panic?” Všetci traja muži na okamih zmĺkli, keď si Arden spomenul na Ameliinu a Vanovu svadbu a jeho nevinnú poznámku o…

“Zlatko, to je ujo, ktorý celý život zasúva len stoličky”, odvetil dievčatku bez mihnutia oka.

“Uhm… chápem.” Stella múdro prikývla a pritom pozrela na Vana, ktorému v tej chvíli zabehlo víno a rozkašľal sa. “To si potom aj ty, oci. To často robíš vo svojej reštaurácii, však? Čo je také smiešne?”, pozrela nechápavo na Ardena, ktorý už vybuchol do smiechu. Boris len krútil hlavou a Van, napriek situácii, v ktorej sa ocitol, mal čo robiť, aby sa nerozosmial aj on.

“V podstate je to niečo ako džentlmen”, povedal dcérke, ktorá len mykla plecom.

“Vidím, že ani vy sami neviete, čo to vlastne je. Len si tu robíte srandu”, skonštatovala a opäť sa rozbehla za Bennym.

“Si strašný debil, už som ti to povedal?” Van sa obrátil späť k Ardenovi a prebodol ho pohľadom. “Tak si vychovával aj svoje dcéry?”

“Viete čo, ja už pôjdem”, ozval sa Boris a rozpačito sa pousmial.

“Ale no tak”, zastavil ho Arden a ospravedlňujúco na nich pozrel. “Prepáčte, obaja, toto som prehnal”, dodal stále sa uškŕňajúc. “Niekedy som…”

“Huba nevymáchaná?”, dodal za neho pobavene Van. “Súhlasím. A to dosť často.”

“No, aj tak sa to dá povedať…”

“Chlapi, ja už vážne musím ísť. Musím nakŕmiť kravy a tak, povinnosti volajú. Van, dokedy tu budete?”, pozrel na svojho kamaráta, keď mu podával ruku.

“Do Silvestra určite. Dúfam, že sa ešte zastavíš. Aj keď tu bude tento tu”, kývol hlavou smerom k bratrancovi, ktorý vystrúhal grimasu.

“Jasné”, zasmial sa Boris a ruku podal aj Ardenovi. “Môžeme skočiť do miestneho baru.”

“To znie fajn, staré dobré časy. Tak zatiaľ a pozdrav Polinu.”

“Vďaka. Vidíš, skoro by som aj zabudol, aj mama ťa pozdravuje. Majte sa!” Boris sa s jemným úsmevom otočil a s rukami vo vreckách sa pobral smerom k svojmu domu.

“Čau!” Arden mu kývol na pozdrav a potom pozrel na Vana, ktorý sa k nemu otočil s kamenným výrazom.

“Aby si vedel, poviem to Joy.”

“Nie, to neurobíš…”

“Ale áno”, vyškieral sa Van zlomyseľne. “Ona jediná ťa vie dať do laty.”

“Čože mi máš povedať?” Joy s Ameliou, ktorá ju držala pod pazuchu, k nim práve pristúpili a zvedavo čakali na odpoveď. “No?”, pozrela s očakávaním na svojho manžela, ktorý si pri pohľade na ňu zahryzol do pery.

“Že si taká rozkošná, keď vyzeráš ako Rudolph”, odvetil Arden s úsmevom.

“Ježiši…” Van len so smiechom prevrátil očami a chytil Ameliu za ruku.

“Haha… akože ten sob?”

“Nie, môj zubár… Áno, jasné, že ten sob”, dodal a brnkol jej po červenom nose, ktorý mala vyštípaný od mrazu.

“Vidím, že máte dobrú náladu”, skonštatovala Joy a pozrela na Ameliu, ktorá ich pobavene počúvala, keď sa vo dverách zjavil Nikita, ktorý si poobede doprial menší šlofík.

“Poďte už dnu, vy snehuliaci! Je čas pomaly chystať večeru!”

---

“Ardie, podaj mi prosím ťa, prášok do pečiva.” Van sa zvŕtal vo vyhriatej, voňavej kuchyni s opásanou zásterou s vianočným motívom. Pohmkávajúc si nejakú pieseň do veľkej misky postupne podľa receptu pridával ostatné ingrediencie potrebné na perníčky, zatiaľ čo Arden sa trochu otrávene prehraboval v dóze plnej rôznych prísad. Obaja sľúbili svojim manželkám, že tento rok sa o koláče postarajú oni dvaja s deťmi a ich polovičky si zatiaľ môžu oddýchnuť, kým sa pustia do varenia slávnostnej večere. Amelia s Joy nemali proti tomu žiadne námietky a s radosťou s ich nápadom súhlasili. Súčasťou tejto prenajatej chaty bola aj sauna, kam sa s nadšením vybrali a na tento relax sa už neskutočne tešili. Ruby, ktorú pečenie veľmi nebavilo a kuchyni sa vždy vyhýbala veľkým oblúkom, sa k nim pridala a všetky tri si so smiechom užívali voľné popoludnie. Aj keď sa Joy mierne obávala výsledku tohto cukrárskeho experimentu a aj toho, či o tých pár hodín bude ešte existovať kuchyňa, v ktorej by mohli dokončiť večeru. Van síce vedel skvele variť, no pečenie nebolo jeho silnou stránkou. No stále bol na tom lepšie ako jeho bratranec, ktorého táto sféra ani po rokoch nelákala a v tejto miestnosti so sporákom bol stále viac menej zblúdilým cudzincom.

“Hm… hm… hm… tak je tu len kypriaci prášok, asi ťa sklamem.” Arden pokrčil plecami a pokrútil hlavou, zatiaľ čo sa stále prehrabával v dózičke, akoby čakal, či sa tam odrazu zázračne neobjaví.

“Ale oci, veď to je to isté”, ozvala sa Hope so smiechom a z ruky mu vytrhla malý balíček, ktorý hneď podala Vanovi.

“Fakt? A ty to odkiaľ vieš?“, zarazene na ňu pozrel, na čo sa Van rozosmial a jeho najstaršia dcéra sa zatvárila trochu urazene.

“Bože, veď predsa pomáham mamke v kuchyni...“, odvetila s úsmevom a prevrátila očami. Arden len pobavene nadvihol obočie a zdvihol ruky na znak kapitulácie.

“Oukej… asi bude lepšie, keď sa pridám k zdobiacemu tímu”, vyhlásil a presunul sa k Rosie a Stelle, ktoré ozdobovali prvú dávku už hotových koláčikov.

“Jasné, to bude asi lepšie”, prikývla Hope a predtým, ako sa pustila do vykrajovania postavičiek, si pripravila druhú várku cesta. Vo varení a pečení bola ako doma, presne ako jej mama a bavilo ju to.

Van si medzitým znova prešiel recept, či náhodou na niečo nezabudol a vtedy mu Arden, ktorý si dal malú pauzu od zdobenia, nenápadne podal fľašu likéru. Jeho bratranec naňho s mierne nadvihnutým obočím pozrel.

“Na to, aký si v kuchyni nemožný, máš celkom dobré a kreatívne dochucovacie nápady,“ skonštatoval so smiechom a do cesta pridal ešte poslednú, špeciálnu ingredienciu.

“Len daj pozor, aby sa tieto špeciálne kúsky nezamiešali s ostatnými, lebo nás ženy zabijú”, uškrnul sa Arden pobavene.

“Oci, čo to tam leješ?“, opýtala sa zvedavo Stella, ktorá si všimla ich tajnostkársky šepot a natiahla sa na stoličke, aby lepšie videla.

“Ou… “, odvetil jej Van rýchlo. “Tieto budú iba pre ocka a strýka Ardieho, dobre?“

“Tie sú len pre veľkých, Stella”, skočil mu do reči Milo, ktorý s Bennym práve vošiel do miestnosti. Jeho sestra práve ozdobila ďalší perník, ktorý si mladý pubertiak rýchlo uchmatol a schrúmal na jeden šup.

“Ocííí!“, zamračila sa nahnevane a obrátila sa k Vanovi, ktorý s naklonenou hlavou pozrel na syna.

“Presne tak, Milo. To sú dospelácke perníčky, ktoré budú od tých vašich oddelené”, žmurkol na neho s pobaveným úsmevom, na čo sa Milo trochu zamračil. “A som veľmi rád, že si to svojej sestre tak pekne vysvetlil”, dodal a otočil sa späť s k svojej práci.

“Dá si niekto horúcu čokoládu?”, opýtal sa Arden po chvíli, vstal a prešiel k pultu.

“Jááááá!”, zvolala Stella nadšene, na čo na ňu žmurkol a pozrel na ostatných, ale každý z nich pokrútil hlavou.

“Mali sme, keď sme prišli z vonku, to len Stella je taká maškrtnica”, ozval sa Benny, na čo sa dievčatko s úsmevom začervenalo.

“Uhm, oci?”, ozvala sa Rosie, ktorá s prižmúrenými očami sledovala otcovu prípravu nápoja.

“Áno?”

“Nemyslím, že do horúcej čokolády sa pridáva alkohol.” Jeho dcéra zaklonila hlavu, aby videla otcovi do očí, na čo sa ten len pobavene uškrnul a s chuťou si odpil z lahodného nápoja.

“Zlatko, nič si nevidela. Veď sú Vianoce. Navyše, musím sa nejako posilniť, toto ma ubíja”, zaúpel nešťastne. Rosie s úsmevom pokrútila hlavou a vrátila sa k ozdobovaniu perníčkov, ktoré vyzerali naozaj dokonale. Veľmi rada kreslila a činnosti, kde mohla využiť svoju kreatívnu myseľ, jednoducho zbožňovala. “Sú krásne”, pochválil ju ešte, kým si odchlipkával z horúceho nápoja.

“Ďakujem, tati”, odvetila a opäť na neho pozrela. “A viem, že sú Vianoce, ale myslím, že je prehnané pchať ten alkohol ho do všetkého, čo sa dá konzumovať, nemyslíte?”, poznamenala ešte s miernou výčitkou smerom k svojmu otcovi a strýkovi. “Napokon ho ešte budete potajomky prilievať do zemiakového šalátu alebo kapustnice.”

“Ale ty môj malý mrzút, veď to nie je nič silné. Taký likér je fakt len na dochutenie”, usmieval sa Arden pobavene.

“Aký malý?! Som o dosť vyššia ako mamka a navyše mám devätnásť”, pohoršovala sa Rosie, kým kreslila ozdobné kvietky na vychladnutý medovník.

“Pre mňa budeš vždy moje dievčatko. Všetky budete...”, pokrčil Arden plecami a pozrel na Vana, ktorý sa len usmieval. Veľmi dobre mu rozumel. Hoci jeho Stella bola ešte naozaj malým dievčatkom, nevedel si predstaviť, že raz vyrastie a dospeje ako bratrancove dcéry.

…

Domom sa šírila naozaj lahodná vôňa. Stella s podnosom v rukách vošla do obývačky, kde sa so širokým úsmevom postavila pred svoju mamu a tetu, ktoré sa už vrátili zo sauny a netrpezlivo čakali práve na tento okamih. Všetko zatiaľ nasvedčovalo tomu, že na svojich mužov môžu byť právom hrdé.

“Tieto sú detské - zdobila som ich ja s Rosie, aj Benny trochu pomáhal“, vysvetlilo dievčatko a potom ukázalo na druhú polovičku tácky. “A tieto sú špeciálne - dospelácke. Tie vyzdobil strýko Ardie.“

“Dospelácke?“, opýtala sa jej prekvapene Amelia a dlaňou jej jemne prešla po líci, ktoré mala biele od múky. Stella len vehementne prikyvovala.

“Uhm, to povedal ocko.“

“Och, bože, čo tam zasa dali… “, prevrátila očami a nenápadne pozrela na Joy, ktorá pokrčila plecami a nežne sa usmiala na svoju neter.

“Sú krásne. Hlavne tie detské”, žmurkla a Stella sa veselo usmiala.

“Ale strýko Ardie sa naozaj veľmi snažil… “ bránila ho hneď na to s vážnou tváričkou.

“Ja viem, moja. Stačí sa na nich pozrieť”, prikývla Joy, na čo sa dievčatko opäť usmialo, ale hneď ako položilo tácku pred nich na stolík, chcelo sa rozbehnúť späť do kuchyne.

“Kam sa tak ponáhľaš, zlatko?“, s pobaveným úsmevom ju sledovala Amelia a jej dcérka sa na moment k nej obrátila.

“Ideme ešte robiť kokosové guľky”, odvetila nadšene.

“Váááu, super. Len ťa prosím, povedz svojmu ockovi a strýkovi, nech do nich nedávajú žiadnu dospelácku ingredienciu, dobre?“, žmurkla, na čo prikývla a o moment zmizla za veľkými dverami kuchyne. Stella, rovnako ako jej mama, milovala Vianoce a všetko s nimi spojené a bolo vidno, ako veľmi sa z týchto ozajstných, konečne zasnežených sviatkov teší. Joy si vzala jeden dospelácky perník a ozdobenou stranou ho obrátila k Amelii.

“Ach, no krása… toto mi pripomína staré dobré časy, keď mi Ardie prvý krát lakoval nechty”, povedala so smiechom, na čo sa Amelia rozosmiala tiež.

“Och, áno! To je nezabudnuteľné! Zombie nechty som odvtedy nevidela, no pri pohľade na týchto perníkových zombiekov… hm, majú naozaj silnú konkurenciu”, dodala pobavene, keď sa otvorili vchodové dvere a so studeným vetrom dnu vstúpila Ameliina svokra, ktorá sa v spoločnosti svojho manžela práve vrátila z prechádzky po okolí.

“Vidím, že sa dobre zabávate, dievčatá”, prihovorila sa im s červenými lícami, vyštípanými od zimy.

“Tak kto by nemal dobrú náladu z takýchto krásnych dobrôt”, odpovedala Amelia a Joy im rukou naznačila, aby sa k nim pridali a tiež sa ponúkli. Vanovi rodičia si s radosťou prisadli a všetci štyria pokračovali v príjemnom rozhovore…

---

“Vážne musím mať na sebe túto otravnú košeľu?“ Milo prevrátil očami a rozopol si vrchný gombík tesne pod golierom. Mal pocit, že sa zadusí a to ešte nemal ani kravatu ako jeho otec. Na rozdiel od strýka, ktorý sa na ňu už tradične a klasicky vykašlal a bielu košeľu mal na krku rozopnutú rovnako ako Milo.

“Myslím, že tú hodinu, čo budeme jesť, to vydržíš”, skonštatovala pobavene Ruby, ktorá sedela vedľa neho v zelených šatách a veselo ťukala do telefónu, kým ju Arden jemne nevyzval, že je načase, aby ho odložila.

Pri krásne prestretom stole, o ktorý sa postarala Amelia s Joy, s nimi sedel aj Nikita a všetci boli ponorení do úsmevného rozhovoru. Akurát ako Ruby odložila svoj mobil na komodu, do jedálne práve vošla aj Hope a za ňou natešene podskakovala Stella v červených zamatových šatách. Arden s úsmevom obrátil hlavu a pozrel ich smerom, no keď si všimol Hope, doslova sa rozžiaril a nadšene ukázal prstom, na čo sa jeho najstaršia dcéra zatvárila trochu nechápavo.

“Čo je, tati? Vyzeráš, akoby si uvidel Santu“, opýtala sa a potriasla tmavými kučerami, ktoré sa jej vlnili poniže pliec. Jej otec sa pobavene zasmial a prikývol.

“Vieš čo? Poviem ti jeden príbeh. Teda vám všetkým…”

“A sme doma…”, zašomrala si Hope popod nos, ale Arden pokračoval.

“Raz uprostred noci som sa zobudil na to, ako sa na našom šatníku s vrzgotom otvorili dvere. A presne tento sveter”, ukázal prstom na svoju modrookú dcéru, ktorá so zvrašteným obočím čakala na rozuzlenie tejto historky, “… práve vychádzal z módy. A to bolo pred vyše dvadsiatimi rokmi… “, dodal a spolu s Vanom sa začali smiať.

“Oci?! Čo tým chceš akože povedať? To malo byť vtipné?“, ohradila sa Hope, keď pomaly prešla k stolu. Vtedy do miestnosti vošla Joy s takou veľkou misou šalátu, až ju spoza nej skoro nebolo vidno a položila ju uprostred stola. Opatrne, aby nezhodila červené a zlaté sviečky v svietnikoch.

“Na čom sa váš otec tak skvele zabáva?”, opýtala sa s úsmevom a pozrela na svoje dcéry, ktoré len s úškrnom mávli rukou.

“Klasika, mami, ako vždy. Na svojich žartíkoch”, odvetila Ruby. Arden si odfrkol a rýchlo Joy naznačil, aby sa pozrela na Hope.

“Náhodou, práve mám nostalgickú chvíľku. Akoby som videl teba, len ty si nemáš také kučeravé vlasy. No pamätám sa, keď si ten sveter často s obľubou nosila, už v Aurorinej škole. Staré dobré časy…”, dodal nežne a vzal jej dlaň do svojej. Joy ho jemne pohladila po hustých vlasoch a s pohľadom upretým na dcéru prikývla.

“Jéééj, Hope, ty si ho nevyhodila? Veľmi ti pristane”, s láskou sa na ňu usmiala, načo jej Hope úsmev opätovala, zatiaľ čo na otca spravila grimasu. “Tie tvoje tatkovské vtipy… “

“A… ”, dodal Arden a veľavýznamne zdvihol ukazovák. “Hlavne viem, prečo ho nevyhodila.”

“Áno, tati, o tom nikto nepochybuje. Ty vieš skrátka všetko”, smiala sa Rosie, ktorá z kuchyne práve priniesla plnú misu pariacej sa kapustnice.

“No prečo?” Jeho dcéra aj manželka na neho so záujmom pozreli.

“Predsa kvôli tvojmu Fluffymu! Na maminom svetri je síce fialový, nie ružový s dúhovým rohom, no do skoro desiatich rokov si sa bez neho nikde nepohla.” Hope len so smiechom prevrátila očami.

“Dobre oci, ja si tiež pamätám, ako si nám vravel, že keď sa raz začneš správať ako Dedko, ktorý spomína na všetko, mám ťa na to upozorniť. Tramtadá! Je to tu, už s tým môžeš prestať”, zaškeril sa Benny.

“Očividne to nikoho v staršom veku neminie. V tejto chvíli odvolávam, čo som vám povedal a oficiálne povoľujem dedkovské spomínanie”, odvetil Arden nonšalantne, na čo sa ozval ďalší výbuch smiechu. "Mimochodom, toho dedka si ešte vyprosím."

“Náhodou…”, ozvala sa opäť Hope s jemným úsmevom. “Na Fluffyho som už skoro zabudla. Dala mi ho Aurora, keď som sa narodila, však, mami?”, pozrela na Joy, ktorá prikývla.

“Áno, moja. Nemýliš sa a ja ti tiež prezradím tajomstvo, hoci to nebude taká pútavá historka ako tuto vášho ocka”, dodala veselo smerom k svojmu manželovi, na čo Arden len s úškrnom vystrúhal grimasu. “Tvojho jednorožca stále mám. Odložila som si ho”, dodala rozcítene a na moment sa znova vrátila o dvadsať rokov dozadu, keď v náručí držala svoje prvé modrooké bábätko s tmavými kučierkami, ktoré teraz o pár dní oslávi svoje dvadsiate prvé narodeniny.

“Och, mamíííí.” Hope vstala a vrhla sa jej do náručia tak, ako to robievala od detstva. “Ľúbim ťa, vás oboch”, pozrela na Ardena, ktorého druhou rukou objala okolo krku. “Aj keď niekedy tie tvoje vtípky, oci…”

“Sú super, však? Ďakujem”, žmurkol na ňu, na čo zasa len pobavene prevrátila očami.

“Vááááu, skupinové objatie!”, skríkli roztopašne dvojičky a spolu s Bennym sa so smiechom na nich vrhli, až skoro prevrátili stoličku, na ktorej sedel ich otec.

“Aj mne sa ten svetrík páči”, ozvala sa Stella nesmelo, ktorá ich sledovala usadená na Vanových kolenách.

“Keď vyrastieš, je tvoj”, odvetila jej Hope s úsmevom, na čo sa dievčatku rozžiarila tvárička. “Iba ak by ho chcel ešte Milo”, dodala šibalsky smerom k svojmu bratrancovi, ktorý bol pohrúžený do nejakého komiksu, že nevnímal, čo sa okolo neho deje.

“Eh?”, zdvihol neprítomne hlavu a pohľadom prebehol po prítomných. “Už prišla mama? Ideme už jesť?”

“Nie, ale stačí, ak povieš áno”, odvetila Ruby a zlatisté vlasy si prehodila cez plece, na čo Milo okamžite pokrútil hlavou.

“Zasa to bude nejaká somarina a ja sa už nedám nachytať”, odvetil vážne a tým zasa vyvolal ďalšiu salvu smiechu.

O pár minút neskôr do jedálne konečne vstúpila aj Amelia s Dominikou, ktorá mala okolo pása previazanú zeleno-bielu pásikavú zásteru a na tvári šťastný úsmev. Nestávalo sa veľmi často, že ako rodina boli takto pokope a tieto spoločné chvíle so svojim synom, synovcom a ich rodinami si veľmi užívala. Pohľadom prešla po všetkých prítomných a do očí sa jej nahrnuli slzy dojatia. Bolo také krásne mať ich všetkých na jednom mieste…

V miestnosti vládla príjemná atmosféra a pomedzi veselú vravu sa ozývali aj ľúbezné tóny vianočných kolied. Z obývačky, ktorá bola prepojená s jedálňou, bolo vidieť farebné, blikajúce svetielka zo stromčeka a domom sa šírila lahodná vôňa jedla. Na stole bol prestretý zlato-biely obrus a Vanovi rodičia na túto špeciálnu príležitosť vytiahli aj svoj najlepší porcelán, ktorý pred rokmi dostali ako svadobný dar. Dominika so svojou nevestou položili na krásne prestretý stôl posledné pariace sa misy a taniere a slávnostná večera sa mohla konečne začať…

…

“Keď budem veľká, stanem sa baletkou”, s rozhodným výrazom na tvári odpovedala Stella na otázku svojej starej mamy. Bolo už skoro po večeri a všetci si pochutnávali na dobrých koláčikoch. s rozhodným výrazom na tvári odpovedala Stella na otázku svojej starej mamy a jej sesternice na ňu s úsmevmi pozreli.

“To je podľa úplne super! Tanec máš jednoducho v krvi, ako sa vraví“, prikývla Rosie s úsmevom, do úst si vložila jeden medovník a zvraštila obočie. “Bože, fúúúj, čo v ňom zasa je…”

“Dúfam, že nás potom pozveš na vystúpenia, keď budeš slávna primabalerína,“ dodala Hope so žmurknutím, na čo dievčatko s nadšeným úsmevom prikývlo. Van sa na svoju dcérku s láskou zahľadel, vedel ako veľmi miluje tanec. Veľmi rád spomínal na časy, keď ako malinká pobehovala v svetloružovej tutu sukničke po obývačke a tešila sa z prvých tréningov. Teraz boli jej tanečné vystúpenia pravidelnou rodinnou akciou.

“Haha, snívajte s nami!“, zvolal jej brat a posmešne sa uškrnul. “Lebo ty veľká nebudeš, tak či tak, krpec… “

“Milo!“, upozornila ho Amelia pohoršene krútiac hlavou, no Stella naňho len s grimasou vyplazila jazyk.

“A čo chceš byť ty, Milo?“, spýtala sa ho Ruby s mierne nadvihnutým obočím. Ten len pokrčil jedným plecom. “Čo ja viem… na čo sa tým mám zaoberať v štrnástich? To len Benny je taký mimoň“, zaškeril sa na bratranca, ktorý sa o niečom práve rozprával s Nikitom. Arden sa na reakcii jeho synovca sám pre seba pousmial. Naozaj si boli podobní…

“Ja osobne si napríklad nepamätám, čím som chcel byť, keď vyrastiem… “, zapojil sa tiež do debaty. “Teda aspoň v Stellinom veku som to rozhodne nevedel, vtedy ma najviac zaujímal skateboard. No som si istý, že to nebol sarkastický, vystresovaný mizantrop s nadmernou spotrebou vodky, akým som sa stal okolo dvadsiatky“ dodal sucho, na čo sa ostatní rozosmiali.

“Myslíš, že si to nepamätáš kvôli tej vodke?“, podpichla ho Ruby a jej otec pokrčil plecami. “Kto vie… Ale medzitým som objavil čarovný svet architektúry a sme doma.“

“Ale ten mizantrop už neplatí. Kedysi si ním bol, to môžem potvrdiť, avšak teraz je to už oveľa lepšie. A vlastne ani tá vodka… “, ozvala sa Joy, na čo na ňu Arden s pobaveným úsmevom pozrel.

“To je už všetko dávna minulosť len vďaka tebe, ty môj jednorožec”, žmurkol na ňu s láskou a jeho manželka sa v tej chvíli pousmiala.

“Že jednorožec! Pamätáš sa, keď… “

“Veru pamätám… to mi už vtedy hrabalo z tých dúhových koníkov s jedným rohom, o ktoré som zakopával po celom dome…”, odvetil Arden a niečo povedal Vanovi, no Joy si v tej chvíli položila hlavu na jeho rameno a pohrúžila sa do roky starej spomienky, ktorú si ale radšej nechala pre seba…

Bola dosť mrazivá decembrová noc a snehové vločky sa len tak sypali z hustých mrakov. Joy sedela zababušená v teplom svetri nad skriptami, no od únavy jej už padala hlava. Celé popoludnie strávila s dievčatami vonku, sánkovali sa a bláznili v snehu. Hope si pokojne stavala snehuliaka, no dvojročné dvojčatá Ruby s Rosie dali poriadne zabrať, ani na chvíľu sa nezastavili. Teraz spali ako dudky, s červenými líčkami vyštípanými od zimy boli všetky tri nádherne rozkošné. Joy mala pocit, že odkedy sa narodili dvojičky, je permanentne unavená. A ešte teraz, keď konečne končila školu, mala toho strašne veľa. Navyše, s Ardenom to bolo medzi nimi napäté. Mimo detí netrávili spolu skoro žiadne chvíle osamote a už sa to začínalo odrážať na ich vzťahu, cítila to. Hádali sa…

Joy síce vedela ovládať čas - mohla ho jednoducho zastaviť, ale nechcela sa s ním takýmto spôsobom zahrávať a malo by to dopad aj na deti a starkú, ak by ich zmrazovala v čase a to by nebolo fér. Arden sa do seba uzavrel a aj v tento večer jej spoločnosť robila iba starká Valentina, ktorá v televízii sledovala akýsi ruský zábavný program a chvíľami sa na ňom s chuťou smiala. Joy si zaborila hlavu do dlaní. Bolo skoro jedenásť a Arden ešte stále nebol doma. Dnes mal stretnutie s niekoľkými kamarátmi, no už tu mal byť…

Vtom ju zo zamyslenia vytrhlo vibrovanie mobilného telefónu. Rýchlo po ňom siahla a na displeji svietilo meno jej manžela.

“Áno?”, ozvala sa hneď, ako sa dotkla tlačidla na prijatie hovoru.

“Joy? Tu je Dean… ”

“Dean?! Je Arden v poriadku?”, opýtala sa s miernou panikou, keď sa namiesto jej muža ozval jeho kamarát.

“Ehm… áno je, no je pod parou. Parkujem tu pod vami, no v aute mám ešte Zacha, ktorý je na to oveľa horšie… Mohla by si si po neho prísť? Len tu dole pod kopec, je tu toľko snehu, že sa nemám ani kde otočiť…”

“Jasné, hneď som tam.” Joy ukončila hovor a zhlboka sa nadýchla, srdce jej búšilo ako splašené. Opil sa, Arden sa opil - toto nie je dobré znamenie. Aj predtým bol často s kamarátmi na pivo, ale toto za tie roky spravil po prvý krát. Pretrela si unavené oči, vstala a rýchlo ešte skontrolovala deti. Spinkali a poriadne tuho, starkej len medzi dverami povedala, že ide na chvíľu von. Potom prešla do predsienky, kde si obula čižmy, prehodila cez seba vetrovku, na hlavu dala čiapku a vykĺzla von. Napriek tomu, že husto snežilo, bola nádherná, tichá noc. Joy to však nevnímala, prebehla po zasneženom chodníčku smerom dole, kde práve z auta vystúpil Arden a tackavou chôdzou sa pustil smerom k nej.

“Už je len tvoj!”, zvolal Dean, keď ju zbadal a zamával jej. “Kriste, Zach, opováž sa mi to tu ovracať…!”

“Ahoj…” Joy nesmelo pozrela Ardenovi do tváre, na ktorej sa objavil široký úsmev a nemotorne ju objal, že ju skoro zhodil do snehu.

“Ahóóój, princeznááááá”, zatiahol tak nahlas, že sa určite v tej chvíli zobudil aj pani Binkleyovú, ktorá bola hluchá ako peň. “Aká si mi dnes v noci krásna! To máme rande?”, opýtal sa jej trochu neartikulovane, na čo sa pousmiala.

“Také menšie. Poď, ideme domov…”

“Ale ja nechcem ísť domov. Chcem tu byť s tebou a mať ťa len pre seba.” Arden jej pozrel do tváre a v očiach sa mu mihol smútok.

“Ardie…”

“Čo jééé? Povedal som niečo zlé?”

“Nie, ale je skoro polnoc, husto sneží a ja o chvíľu zamrznem. Navyše, od únavy skoro ani nevidím”, odvetila mu trochu podráždene a otočila sa, že vykročí hore briežkom. “Chyť sa ma, aby si nespadol…” Ani to nedopovedala a Arden ju zozadu objal okolo krku, až jej takmer vyrazil dych. “Nemyslela som takto, veď spadneme….”

“Joy, ty si môj jednorožec!”, zahučal jej tesne pri uchu, na čo so smiechom prevrátila očami.

“Prečo? Že ťa pomaly nesiem na chrbte ako nejaký kôň?”

“Lebo sa stávaš mýtom, aspoň poslednú dobu…”, bľabotal nesúvisle.

“Čože?” Joy sa k nemu pootočila, pretože mu rozumela asi každé druhé slovo, keď sa odrazu potkol a obaja za zvalili do mäkkého záveja snehu. “No nevravela som? Prechladneme a…”

“Spomaľ, dofrasa, aspoň na chvíľu!”, zahriakol ju Arden, až na neho vyvalila modré oči. “Neustále si v takom kŕči, stále sa niekam ženieš. Čo keby si sa aspoň na chvíľu uvoľnila?”

“Ja… ja…”, habkala Joy, no mal pravdu. Hlavou sa jej neustále preháňalo, čo všetko musí urobiť, vybaviť, pripraviť a tak ďalej, že asi zabudla žiť.

“Chýbaš mi, Joy”, skočil jej do reči a odrazu vyzeral viac než triezvy. “Tieto dni, mesiace… jednoducho - chýbaš mi.” Joy až pichlo pri srdci a telom jej prešiel ľadový chlad. Nebolo to však tým, že ležala v snehu…

“Ale veď ja som tu, len…”

“Presne tak, to LEN. Ibaže to “len” nie je iba “len”. Bože, to som poriadne skomolil, chcel som tým povedať, že hoci sme manželia, bývame v jednom dome a spíme v jednej posteli, začínajú sa z nás stávať cudzinci - skoro vôbec sa nerozprávame, netrávime spoločné chvíle osamote a o milovaní už ani nehovorím!”, dodal a na chvíľu medzi nimi nastalo mrazivé ticho.

“Ja chápem, ako to myslíš! No toto obdobie raz prejde, deti podrastú… Jednoducho sme si to takto neúmyslene zariadili a musíme to prekonať. Viem, je to ťažké, ale ľúbim ťa a…” Joy na neho uprela pohľad. Na tvári cítila jeho teplý dych a pohľad tmavých očí. Bol taký vážny a smutný a v tej chvíli sa zľakla, že sa niečo v ich manželstve a vzťahu vážne pokazilo a len ťažko to zasa dajú do poriadku. Ani si neuvedomila, ako rýchlo dýcha, kým jej nepoložil hrejivú dlaň na studené líce.

“Aj ja teba, princezná, no takto to ďalej nejde. Si skvelá mama našim dievčatám a ja vás milujem viac ako svoj život, no musíme zmeniť aspoň niečo. Venovať si vzájomný čas, pretože sme na to akosi zabudli a ja ťa potrebujem.” Joy si až v tejto chvíli konečne pochopila, že Arden má pravdu. Naozaj na to akosi začali zabúdať - na každodenné nežnosti a maličkosti, ktoré presvetľovali a obohacovali ich partnerský a milostný život. Joy len horlivo prikývla, schytila ho za zátylok a pritiahla k sebe, aby ho mohla náruživo pobozkať.

“Prepáč mi to”, šepla tíško, keď sa od seba odtrhli. “Akosi… akosi som žila len pre deti a teba som na tej uponáhľanej ceste akosi stratila. Bože, ako sa to mohlo stať? Veď si pre mňa všetkým a tak veľmi ťa ľúbim. Chcem ti to všetko vynahradiť… ”

“Aj ja tebe. A ty mi prepáč, že som sa ožral namiesto toho, aby som sa s tebou o tom normálne porozprával. Uzavrel som sa do seba ako blbec”, povedal Arden a červené líca, mokré od snehu jej posial drobnými bozkami. “A odpusť mi, že som ti viac nedával pocítiť, aká si výnimočná, pretože to ty si. Spadli sme do akejsi šedej rutiny, ktorá nás ťahala na dno. Oboch.”

“Máš pravdu. A inak, teraz je to normálne? Veď ležíme v snehu, sneží na nás, je tu tma…”, vyratúvala Joy so smiechom.

“Niekto mi raz povedal, že “normálne veci sú nudné”, nemám pravdu?”, odvetil jej s úškrnom, ale pomohol jej vstať. “No radšej poďme, aby si mi naozaj neprechladla, hoci Hope by nás vyliečila raz dva.”

“To áno, ale ja by som teraz radšej uprednostnila horúcu sprchu”, zapriadla Joy, keď sa mu schúlila pod rameno. Kráčali pomaly, každý ich krok zavŕzgal v čerstvo napadnutom snehu.

“Hmmm, vieš, že mne to nemusíš dvakrát vravieť”, odvetil Arden so žmurknutím. “Navyše, smrdím ako celý sud piva, čiže tá sprcha by ozaj bodla.”

“Nie je to až také zlé… ten bozk sa dal zniesť”, odvetila Joy nevinne, načo sa obaja rozosmiali.

“S tým jednorožcom som ti klamal. Nešlo o žiadny mýtus, ale o to, že si taká úžasná, až si neskutočná...”

“Mami, ešte musíme pripraviť sušienky a mlieko pre Santu”, ozvala sa Stella, keď si spomenula na túto dôležitú súčasť ich vianočných tradícií. Milo len prevrátil očami, na čo sa Amelia pri pohľade na svoje dve deti v duchu zasmiala. Boli takí rozdielni… Milo sa síce tváril, že ho tieto rodinné Vianoce obťažujú a najradšej by bol späť doma v Londýne, no Amelia vedela, že aj napriek všetkému tu rád trávi čas. Nikitu a Dominiku zbožňoval a so svojim starým otcom si veľmi dobre rozumeli, dokázali sa rozprávať aj celé hodiny. Taktiež, podobne ako jeho rodičia, miloval cestovanie a objavovanie nových, zaujímavých miest. Bavilo ho fotografovanie a svoj fotoaparát nikdy nenechal doma. Jednoducho chcel zvečniť všetky dôležité okamihy v jeho živote a teraz, keď boli v Rusku, behal po okolí a chcel zachytiť všetko, čo preňho malo nejaký hlbší význam. Bol jednoducho rebel s citlivou dušou umelca a navyše vo veku, kedy preňho bolo všetko maximálne trápne.

“Hííí, ešteže si mi to pripomenula!“, spľasla rukami Amelia a prikývla.

“A nezabudnite na mrkvu pre Rudolpha”, s úsmevom sa do rozhovoru zapojil aj Benny, na ktorého sa Stella ihneď usmiala. Neprešiel ani deň a z tých dvoch sa stali doslova najlepší priatelia. Benny to s deťmi jednoducho vedel a veľmi ľahko si k svojej hanblivej sesternici našiel cestu. Joy sa pri zmienke soba Rudolpha nenápadne pozrela Ardenovym smerom a jej manželovi sa na tvári ihneď objavil pobavený úsmev.

“Inak vedeli ste, že pivo tu do roku 2013 nebolo považované za alkohol?“, zmenil tému Benny a so smiechom pohľadom prebehol po všetkých prítomných. Jeho štrnásťročnému bratrancovi sa vtedy nadšene rozžiarili oči.

“Predstav si to! Do školy si donesieš namiesto džúsu pivo, riadne cool”, rehotal sa Milo, na čo naňho jeho mama prekvapene pozrela a čakala na vysvetlenie. “Ehm… mne ten džús vyhovuje,“ dodal s nevinným úsmevom, na čo Amelia spokojne prikývla.

“To som veľmi rada.“

“Oci, ale ty si si určite nosil do školy pivo”, podpichol ho Milo, na čo Van pobavene pokrútil hlavou.

“No to určite. Tvoja starká by ma asi zabila”, skonštatoval a svoj modrý pohľad obrátil na svoju mamu, ktorá prikývla.

“Presne tak. Ivanko si do školy nosieval len teplý čaj s medom.“

“Uhm, už vtedy vo mne bol kúsok Angličana”, dodal Van so smiechom a Amelia pobavene pokrútila hlavou, keďže vedela, že teraz sa už k tomuto nápoju ani len nepriblíži.

“Mimochodom, aj k tomu čaju nám ujo Boris niečo hovoril… ako to presne bolo, Hope? Nepamätáš si to ešte?“, ozvala sa Ruby a pozrela pri tom na staršiu sestru, ktorá pokrútila hlavou.

“Myslím, že niečo v tom zmysle, že Rusi pijú oveľa väčšie množstvo čaju ako Angličania,“ odpovedala jej Rosie a Ruby sa naradostene usmiala.

“Presne! Tuhá zima sa nerieši iba tvrdým alkoholom, ale aj poriadne horúcim čajom. Čo je trošku prekvapujúce vzhľadom na túto krajinu… aj keď pochopiteľné”, dodala veselo.

“Tak zasa nie všetci Rusi sú alkoholici”, skonštatovala Dominika s mierne nadvihnutým obočím a Ruby nenápadne hodila vystrašenú grimasu na svoju dvojičku. Pri stole na moment zavládlo ticho a miestnosťou sa ozývala iba príjemná vianočná hudba z rádia.

“A teraz som si spomenul na ďalšiu pikošku. Niekedy dávno, tuším za vlády Petra Veľkého, tu dokonca tí, ktorí mali bradu, museli odvádzať špeciálnu daň. Rusko je naozaj zaujímavá krajina.” Benny prerušil ticho s ďalšou zaujímavosťou, ktorú sa dozvedel od Borisa a so smiechom pozrel na svojho otca a strýka, keďže obidvaja mali bradu.

“A to je čo za blbosť?“, zhodnotil celú situáciu Milo, na čo sa všetci rozosmiali.

“To povedal ujo Boris. Nevymyslel som si to, jednoducho sú to fakty”, pokrčil Benny plecami a Van, ktorý sedel oproti nemu, súhlasne prikývol. Arden pri Borisovej zmienke už automaticky v duchu prevrátil očami. Ten chlap bol jednoducho všade a zdalo sa, že všetci členovia jeho rodiny ho zbožňujú, no on mu stále akosi nevedel prísť na chuť…

“Ach, ten Boris ma musí riadne nenávidieť, keď už ide aj po mojej brade”, ozval sa nakoniec a jemne drgol do Vana, na čo ten pobavene pokrútil hlavou.

“Ešteže to už zrušili, inak by si prišiel o všetok majetok.“ Arden len ľahostajne pokrčil plecami.

“Radšej by som platil tú daň, ako by mi mal odmrznúť ksicht”, skonštatoval a so žmurknutím pozrel na Joy, ktorá sa v pobavene usmiala.

“Navyše ti svedčí…”

“Óóó, neuveríte! Práve som si spomenula ešte na jednu nechutnú zaujímavosť. Vraj kedysi do vedra s mliekom vhadzovali žaby! Aby sa predišlo jeho pokazeniu… Fuj, nechutné!“ Pri tej predstave Ruby striaslo, neznášala tieto večné studené skákajúce stvorenia.

“Amelia, nemôžeš ešte Borisovi v redakcii vybaviť prácu? Jeho rubrika by sa mohla volať – Boris vzdeláva a písal by tam takéto zaujímavosti z ruského prostredia”, pobavene sa uškrnul Arden. “Alebo ešte mi napadol oveľa lepší názov - Rady slobodného Rusa!“ Amelia prekvapene pozrela z Ardena na svojho manžela, ktorý len pokrútil hlavou, aby na to neodpovedala.

“Tak to by už stačilo, Ardie.” Joy sa mu svojim modrým pohľadom uprene zadívala do očí, na čo prikývol, no keď sa pri stole znova rozpútala debata – tento krát o tom, či je Beyoncé vianočná hudba alebo nie, sa na svoju ženu uškrnul a pokrútil hlavou. Samozrejme, že sa musela Borisa zastať…

“Ako to môžeš tvrdiť? Ešte jedno slovo proti Beyoncé a si pre mňa mŕtva”, uzavrela Ruby smerom k svojej dvojičke, ktorá len prevrátila očami a z tváre si odhrnula svetlé vlasy.

“A to som si myslel, že dvojičky budú mať na všetko rovnaký názor”, skonštatoval ticho Van a Amelia nad jeho úvahou len potriasla hlavou.

Hope, ktorá sedela vedľa Ardena, teraz s jemným úsmevom na tvári hľadela na obrazovku telefónu a čakala na odpoveď od svojho priateľa, Juliena. Vtom si všimla, že sa k nej otec nenápadne naklonil, aby mohol čítať jej správy.

“Oci!“, okamžite ho upozornila, na čo sa strhol a rýchlo odtiahol späť.

“Prepáč, prepáč… Len som chcel vedieť ako sa má Julien. Naposledy som s ním bol asi pred troma mesiacmi. Pozdrav ho odo mňa.” Jeho dcéra sa len zachichotala a rýchlo vyťukala správu, keď k nemu opäť obrátila hlavu.

“Len kvôli tomu, že sú Vianoce. Viac sa nebudem strápňovať.“

“Tak už som aj trápny? Ďakujem pekne!“ Arden nadvihol obočie a urazene od nej odvrátil hlavu. Hope sa vtedy pousmiala a chytila ho za plece.

“Ale oci, no tak. Veď vieš, že ty budeš stále ten najlepší! Si predsa môj tatko.“

“Tak to dúfam”, skonštatoval s nežným úsmevom. “Julien je naozaj veľká konkurencia. A keby ste videli jeho byt!“ Arden bol Hopeinym francúzskym priateľom priam unesený - bol architekt, rovnako ako on a podľa neho mal tiež skvelý zmysel pre humor, jednoducho si rozumeli.

“Inak, čo si robil v jeho byte?“, opýtal sa prekvapene Van, na čo sa Joy neudržala a v tej chvíli jej od smiechu zabehlo. Arden na ňu spravil grimasu a po chvíli odpovedal.

“Boli sme u neho na obed, pozval nás. Spomínal som, že vie aj variť?“

“Ocíííí… “ Hope si už plesla dlaňou po čele, no namiesto nej pokračovala jej mama.

“Nespomínal, ale z tvojich rečí už je všetkým jasné, aký si ním posadnutý. Hope, dávaj si na svojho priateľa pozor”, žmurkla na svoju dcéru pobavene a tá sa v tej chvíli začala rehliť.

“To mu musím napísať.“

“Niééé, čo si o mne pomyslí?!” Arden sa zatváril vystrašene. “Veď mama len žartovala, však?“, obrátil sa k Joy so zdvihnutým obočím, na čo sa veselo rozosmiala ešte viac.

“Och, som rád, že zatiaľ nemáme takéto problémy”, skonštatoval Van a nežne pozrel na malú Stellu, ktorá sa práve nadšene o niečom rozprávala so svojou starou mamou.

“Ale veď aké problémy, prosím ťa… A navyše, chceš mať doma starú dievku alebo vnúčatá?“

“Má jedenásť, Arden”, odvetil sucho Van. “A navyše - my máme dohodu.“ Arden si svojho bratranca prekvapene premeral.

“Akú dohodu? Stella, vieš o nejakej dohode?“, prihovoril sa dievčatku, ktoré pokrútilo hlavou a zvedavým zeleným pohľadom prešlo na svojho ocka.

“Ehm… pravdepodobne si ju nepamätáš, lebo si bola príliš malá”, povedal svojej dcérke a pokračoval. “… ale uzavreli sme dohodu, že nebudeš s nikým chodiť. Chcem sa len uistiť, že to stále platí.“ Amelia s grimasou pozrela na svojho muža a jemne do neho drgla.

“Robíš si srandu? Hráš sa teraz na môjho otca alebo čo?”, opýtala sa s mierne nadvihnutým obočím a spomenula si na ich zoznámenie, kde Van predstieral, že bol čašníkom. Stella však len ľahostajne pokrčila jedným plecom a chystala sa odpovedať, keď jej do toho skočila jej zlatovlasá sesternica Ruby.

“Nerob to! Nič také nesľubuj. Ver mi, o pár rokov by si to oľutovala”, dodala so šibalským žmurknutím, na čo sa Stella veselo zachichotala a Van s prižmúrenými očami pozrel na svoju neter, ktorá mu týmto prekazila plány.

“Ale, ale… už aj ty, Ruby?“ Arden sa pozrel na dcéru s mierne šokovaným úsmevom.

“Už aj ja - čo?“, opýtala sa nevinne akoby nevedela, na čo jej otec naráža.

“Tak kedy spoznáme ďalšieho zaťa?“, rýpal do nej Arden, no Ruby pokrútila hlavou.

“Héééj! Julien nie je tvoj zať a ani tak skoro nebude”, rýchlo im do toho skočila Hope a prevrátila očami.

“No, neviem, neviem. Už má dvadsaťosem… hm, a už dlho som nebol na svadbe”, dodal so zamysleným úsmevom na tvári, no so šibalskými ohníčkami v tmavých očiach.

“Hope, aj ty si si našla deduška?”, opýtala sa Amelia nadšene, na čo tá so smiechom prikývla a jej krstná mama k nej natiahla ruku, aby si ťapli.

“A ako ste sa zoznámili?“ Hope sa po jej otázke zasnene usmiala a spomenula si na jej prvé rande s Julienom.

“Nebolo to nič extra, teda… je milovník hudby a dosť často chodil na moje koncerty, kde som, samozrejme, hrala na klavíri a občas aj spievala. No a raz po jednom vystúpení ma počkal pred divadlom a pozval na rande, hoci sme sa vôbec nepoznali. Bolo to skvelé, veď viete – Paríž…”, s úsmevom prevrátila očami. “Vtedy mi dokonca kúpil od pouličného predavača kvetov všetky ruže, ktoré tam mal”, zachichotala sa s jemnou červeňou na tvári.

“Toto je normálne zoznámenie a nie ako my dvaja”, poznamenala Joy a pozrela pri tom na Ardena, ktorý sa pri spomienke na čarovnú školu, ich prvé stretnutie a začiatok ich vzťahu, pousmial. “Pri tom našom to bolo zaujímavé”, pokračovala so smiechom. “Viete, aký vie byť váš otec protivný… Tak toto je len slabý odvar toho, aký bol vtedy. A musím sa priznať, že v tom čase som sa ho dokonca aj bála”, dodala pobavene, na čo Arden vystrúhal grimasu.

“Ja som sa ťa bál oveľa viac, hoci to tak zrejme nevyzeralo. Veď vieš, bola si môj vytúžený sen aj nočná mora v jednom”, dodal a pokrčil plecami a Joy s úsmevom prikývla.

“Viem, drahý môj. Hlavné je, že som sa potom stala tvojou skutočnosťou.”

“Haha, tie časy si pamätám. Bola to zábava, aj keď vtedy som ťa tiež nemala rada. Správal si sa k nám hrozne”, skonštatovala Amelia a potom sa ešte rýchlo obrátila k Hope. “A inak, to vaše zoznámenie je úplne skvelé a tak romantickééé”, dodala s úsmevom, na čo jej neter so začudovaným výrazom položila podobnú otázku.

“A vy so strýkom Vanom? Nebolo to romantické?“ Pohľadom prešla z Amelie na Vana a čakala na ich odpoveď. Jej krstná mierne nadvihla obočie a mrkla na svojho manžela, ktorý s pobaveným úsmevom sklonil hlavu.

“Uhm… No, ako sa to vezme…” Amelia pokrčila plecami a vtedy sa Arden, ktorému takmer zabehlo, rozosmial a odpovedal namiesto nej.

“Jasné, že bolo. Doslova výnimočné. Váš otec”, pozrel na Mila a Stellu. “… mamu požiadal o ruku pri ich druhom rande! Tomu sa hovorí láska na prvý pohľad!“

“To vááážne?“, opýtala sa Ruby s úžasom a Milo nechápavo skrivil obočie.

“Nič o vás nevieme”, skonštatovala Rosie a zvedavo si podoprela hlavu, na čo ju jej mladšia sesternica, ktorá sedela vedľa nej, napodobnila.

“Vlastne to ani nebolo prvé rande… skôr niečo ako nulté neoficiálne rande”, dodal vážne Van, no ostatní mali na tvárach zmätené výrazy.

“Zlatko, veľmi tento príbeh nevylepšuješ… “

“Tak teraz ma naozaj vaše zoznámenie zaujíma… Čo má akože znamenať to neoficiálne rande?“, s prižmúrenými očami si ich premerala Ruby a pridali sa k nej aj jej sestry. Van sa zrejme chystal odpovedať, no Amelia bola rýchlejšia.

“To znamená, že sme v skutočnosti prvé rande ani nemali. Zoznámili sme sa na svadbe vašich rodičov a potom sme sa náhodou stretli znova… a v skratke - časom sa z nás stali spriaznené duše a sme spolu až dodnes”, dodala s úsmevom a nevinným pokrčením plecami.

„Hmmm, ja si to pamätám trochu inak, ale nevadí”, dodal Arden s grimasou. Amelia nad ním len pokrútila hlavou.

“Aj napriek tomu, že si z nás aj po rokoch musí váš tatko robiť srandu, budem túto poznámku ignorovať. Pretože nebyť jeho a vašej mamy…” Amelia pozrela na svoju modrookú kamarátku, ktorá jej venovala nežný úsmev a pokračovala. “… by sme sa so strýkom Vanom nedali dokopy. Len vďaka ich svadbe a neskôr narodeninovej oslave sa náš vzťah nejakým zvláštnym spôsobom vyvinul”, s úsmevom obrátila hlavu na Vana, ktorý jej ho opätoval a prikývol. “Bez nich by sme tu teraz zrejme spolu neboli a tiež by sme nemali naše dve dokonalé deti.” Milo pri maminých slovách prevrátil očami, no na Stellinej tvári žiaril úsmev.

“Teraz mi tým akože chceš povedať, že na mojich deťoch má väčšiu zásluhu Arden ako ja sám?“ Van sa na ňu spýtavo zahľadel a čakal na jej vysvetlenie. Dvojičky na seba v tej chvíli pozreli a obe sa rozosmiali.

“Óóóch, vy ste s tými svojimi naťahovačkami takí zábavní”, zvolala Hope so smiechom.

“Haha, nie, ja… “ Amelia si plesla dlaňou po čele a Van ju nežne objal okolo pliec. “Už to radšej nekomplikujme, škriatok.“

“Teraz si mi pripomenul deň, keď si našiel Ardieho nahú fotku v mojom počítači.“

“Tak toto tu už dlho nebolo…”, skonštatoval sucho Arden. “A znova opakujem, na tej fotke nie som nahý!”

“O čom to, preboha, hovoríte?” Rosie si ich premerala so zvrašteným obočím a ostatní k nim tiež so zvedavými pohľadmi otočili hlavy.

“Jamie, ešte vládzeš?“, opýtala sa so smiechom Amelia, keď okolo nej znova prebehol jej brat.

“Fúúú”, odfúkol si a z čela si utrel naozajstný pot. “Vieš, že už ani nie?”, zadýchane sa oprel o kuchynskú linku, kde jeho mladšia sestra práve chystala dobroty na piknik. Za ním s rehotom utekal malý blonďavý chlapček v kostýme Spidermana - jej syn. Milo Alexander, ktorý aspoň svoje stredné meno zdedil po otcovi, mal už tri roky a zábavu so svojim ujom si nesmierne užíval. Amelia ho vzala na ruky a vtisla pusu na bucľaté líčko.

“No čo ty, nezbedník? O chvíľu ideme do parku, tak ten kostým ostáva doma.“

“Niééé, ja som Spiderman!“, zvolal s grimasou, na čo jeho mama prevrátila očami.

“A nechceš si obliecť také tričko ako má ocko?“ Milo sa pozrel na Vana, ktorý naňho žmurkol, no rýchlo pokrútil hlavou a snažil sa dostať z jej objatia opäť na zem.

“Tak nič… snaha bola”, pokrčila Amelia plecami a James ju pobavene sledoval. Jej brat, samozrejme, ostal bývať v rodnej Amerike, takže takéto spoločné, rodinné okamihy pre nich boli vzácnosťou. Aj napriek tomu, že si so svojou sestrou skoro každý deň písali či volali.

“Pre istotu ale sprav tých sendvičov viac, lebo ten obed som už dávno vybehal”, dodal pobavene James, na čo Amelia pokrútila hlavou.

“Plánovala som ich urobiť viac, tak či tak. Myslím, že tentoraz sa tu nestratia.“ Jej brat nevinne pokrčil plecami, keď sa vedľa neho znova objavil Milo a svojou "spidermanovskou superschopnosťou" práve na Jamesa vystrelil ďalšiu dávku "neviditeľnej pavučiny" a so smiechom utiekol späť do detskej izby.

“Ako to s ním zvládate každý deň? Nerozumiem, odkiaľ má ten chlapec toľko energie”, skonštatoval so smiechom a pohľadom prešiel po svojej sestre a švagrovi, ktorý sedel za kuchynským stolom a práve odpovedal na nejaké pracovné emaily. Amelia len pokrčila plecami. “Pred chvíľou si vravel, že je to sranda.“

“Veď hej. Kým to nezahŕňa šport a celkovo takýto aktívny pohyb.“

“Si tu len na víkend, to dáš. Plus Van ešte niečo dobré navarí, tak sa neboj, že schudneš,“ žmurkla, na čo James spravil pobavenú grimasu.

“A nemalo by to byť naopak? Nemala by si variť ty?“, opýtal sa jej s mierne nadvihnutým obočím.

“On vlastní reštaurácie a je oveľa lepší kuchár ako ja”, kývla hlavou smerom k svojmu manželovi.

“A on sedí len pár krokov od vás a má uši”, zapojil sa so smiechom do ich rozhovoru aj Van.

“Je hrozné, ako ho využívaš, tsss”, pokrútil James neveriacky hlavou.

“Chceš, aby som spravila zeleninový šalát?“, reagovala ihneď Amelia so zdvihnutým prstom, na čo James vystrúhal vyľakanú grimasu.

“Preboha, len to nie!”

“Haha, tak radšej utekaj za Milom, lebo je tu až podozrivé ticho.“

“Rozkaz!”, zvolal pobavene a o malú chvíľu sa z detskej izby ozval znova jeho hlas. “Nie, prosím! Zľutuj sa nado mnou! Ááááá, proti pavučine som bezmocnýýý!“

“Aj ty máš pocit, akoby sme teraz mali dve deti?“, opýtal sa Van a Amelia len s úsmevom prikývla. Do veľkého piknikového koša zatiaľ poukladala jedlo, nápoje a deku. Pôvodne mali vyraziť už pred polhodinou, ale ešte čakali na Joy s Ardenom, ktorí cestou do Londýna ostali trčať v zápche.

“Jamesa dnes deti zničia”, rozosmiala sa Amelia pri tej predstave. Milo svojho zábavného uja zbožňoval a inak to nebolo ani v prípade Hope, dvojičiek a malého Bennyho.

“Uhmm… “ Amelia v momente skrivila obočie.

“Hej! Počúvaš ma vôbec?“

“Áno… teda, nie. Čo si vravela?“

“Ale nič. Hlavne už dokonči tie objednávky, či čo robíš. Ardie s Joy tu budú každú chvíľu.“ Van prikývol, ale zrejme nepočul ani jediné slovo, čo povedala. Amelia si z toho však už nič nerobila. Pri svojom synovi, ktorý ju taktiež nemal problém hocikedy ignorovať, si jednoducho zvykla.

“Amelia, môžeš sem na chvíľu prísť… “ Van sa zamyslene ozval po pár minútach a nespúšťal zrak z monitoru.

“Haha, čo zase nevieš, deduško?“, so smiechom k nemu vykročila.

“Asi sa mi sníva… možno to bude tou kvalitou fotky, no mám pocit, že tento nahý muž je môj bratranec?!“ Amelia sa k nemu so smiechom sklonila a objala ho okolo krku.

“Jeminééé! Tá fotka ešte existuje? Staré dobré časy… Zlatko, to nie je len pocit. To je naozaj tvoj bratranec.“

“Prosím?! A čo robí v tvojom počítači?! Chceš mi tým niečo akože naznačiť?“ Van na ňu neveriacky pozrel s nadvihnutým obočím a čakal na vysvetlenie, zatiaľ čo Amelii z tváre neschádzal pobavený výraz a musela sa veľmi ovládať, aby sa z rozčúleného manžela nerozosmiala ešte viac.

“Čože? Nie! A navyše, veď nie je tam úplne nahý”, pokrčila plecami a pokračovala. “Plus to bolo už dávno, veď pozri, má tu ešte dlhé vlasy a my dvaja sme sa ešte ani nepoznali. Vtedy sa Joy s Ardenom dali opäť dokopy, prišiel za ňou z Anglicka, a tú fotku som spravila pre Jamesa, aby mi veril, že sa k nej skutočne vrátil, chápeš… Kľudne ti to teraz môže aj dosvedčiť”, prstom ukázala smerom k detskej izbe.

“Aj keby to tak bolo, prečo by si ho fotila nahého? Vy ste fakt divní súrodenci.“ Amelia naklonila hlavu nabok. “Pretože takto vpadol do obývčky, keď sme s Joy skypovali. A navyše, keď som ja s Jamesom divná, tak v tom prípade som véééľmi rada, že ty súrodencov nemáš”, nežne sa usmiala a pohladila ho po tvári. “A si veľmi zlatý, keď takto žiarliš. No hoci je to rozkošné, je neskoro. Mňa sa už nezbavíš”, natiahla sa k notebooku a chvíľu klikala medzi zložkami.

“Teraz ideš tú fotku vymazať alebo čo?“, opýtal sa Van a zdvihol k nej svoj modrý pohľad.

“V žiadnom prípade, na Vianoce z nej spravíme Joy darček”, zasmiala sa a pokračovala. “Ale mám pre teba prekvapenie. A je naozaj divné, že si ho ešte nenašiel. Hlavne, že fotku spred sto rokov áno, zaujímavé”, dodala zamyslene a s očakávaním sa k nemu obrátila. “Si pripravený?“ Pokrčil plecami a prikývol. Vtedy obrazovka stmavla a objavila sa na nej fotka z ultrazvuku. Van očami párkrát prešiel z monitora na Ameliu a po chvíľke ticha sa ozval.

“Takže my...“

“Áno”, usmiala sa a pobavene sledovala jeho výraz. “Si v poriadku?“

“Hej, len… uhm, veď… “, rukou si zamyslene prehrabol vlasy.

“Láska, vyzeráš, že každú chvíľu odpadneš. Nechcel si ty náhodou pätnásť detí?“

“Vtedy som bol ešte mladý a nerozvážny”, odpovedal a Amelia sa znova strašne rozosmiala. “Nerozvážny možno, ale mladého som ťa nezažila, prepáč.” Van urazene prižmúril oči a jeho manželka po chvíli zvážnela. “Inak… vieš, ako si na našej svadbe spomínal, že tiež je šanca, že budeme mať dvojičky?“ Van na ňu hodil trochu vystrašený pohľad a so zvrašteným obočím sa znova zapozeral na fotku pred ním.

“Uhm, niečo sa mi marí… “, odpovedal nesmelo. “Asi som blbý, ale ja tam nevidím ani jedno dieťa”, konštatoval nakoniec a s hlbokým nádychom opäť pozrel na svoju ženu, ktorá sa usmievala.

“Hoci je to sranda, už ťa ďalej nebudem trápiť, lebo tu naozaj každú chvíľu odpadneš. Nie sú to dvojičky a táto bodka tu je tvoje bábätko”, ukázala prstom na monitor. Van ju stiahol k sebe a zadíval sa jej do zelených očí.

“Ľúbim ťa, ale tieto tvoje fóriky neznášam. Takže určite to nie sú dvojičky? Si vôbec tehotná?“

“Haha, áno. A určite to nie sú dvojičky”, znova ho objala okolo krku, kde ho pobozkala a zašepkala. “Pretože budeme mať trojičky.“

“No haha, na toto ti už nenaletím”, usmial sa a nežne ju pobozkal na pery. “Ešte stále som v miernom šoku a nevyzerá to tak, že sa teším, ale… teším sa. A veľmi!“, dodal a rukou ju pohladil po plochom brušku.

…

“ … takže začalo to nevinne - Ardieho nahou fotkou”, povedal so smiechom Van keď mu do reči skočil jeho bratranec.

“Prestaneš už opakovať slovo nahý? Keď už, tak polonahý”, upozornil ho Arden a prevrátil očami, na čo sa Amelia s Joy rozosmiali. Piknik v tento nádherný júlový deň bol naozaj skvelým nápadom. Posledné týždne bolo v Londýne upršané a nie veľmi letné počasie, takže keď dnes ráno, výnimočne, vykuklo slnko, väčšina ľudí sa vybrala vonku, aby si ho mohla vychutnať. Nielenže si ho užívali deti, ale aj ich rodičia. James sa zabával so svojimi troma neterkami a dvomi synovcami, ktorí boli z jeho prítomnosti naozaj nadšení. Bol ako jeden z nich a Amelia si v duchu pomyslela, že po tomto víkende bude potrebovať ešte aspoň týždeň dovolenky. Teraz spolu s Vanom, Ardenom a Joy sedeli na pásikavej piknikovej deke a po tom, ako všetkým oznámili tú radostnú novinu, jej manžel s úsmevom vyratúval, kedy sa narodí ďalší člen rodiny.

“Takže… ak pôjde všetko podľa plánu, tak bábätko by sa malo narodiť niekedy v decembri. Bude oslavovať s ockom”, hrdo zdvihol bradu, na čo Amelia prevrátila očami.

“Ešte pred hodinou si z tejto novinky odpadával”, zasmiala sa jeho manželka.

“Óóó, to bude roztomilé! Tak veľmi sa z vás teším”, zvolala Joy s úsmevom a chytila priateľku za ruku. “A konečne to nie som ja, kto je tehotný”, dodala a Amelia sa rozosmiala spolu s ňou. “Moje úbohé telo teraz môže oddychovať.“

“Aké úbohé? Veď je nádherné.“ Arden jemne drgol do svojej manželky a s úľubou na ňu pozrel, na čo sa zachichotala. “Inak vážne si skoro odpadol?“, nadviazal Arden na Ameliinu poznámku a s pobaveným úsmevom na tvári čakal na vysvetlenie.

“Nie, len… najprv si zo mňa niekto musel robiť srandu.” Van s prižmúrenými očami na moment zazrel na Ameliu, ktorá sa so slnečnými okuliarmi na nose zaškerila.

“A vôbec to neľutujem! Mali ste ho vidieť, keď som mu povedala, že budeme mať dvojičky.“

“Haha, prečo ma tento tvoj fórik vôbec neprekvapuje?“, opýtala sa Joy so smiechom svojej najlepšej kamarátky, na čo tá len pokrčila plecami.

“Tak s týmto sa nežartuje! Teraz už presne viem, ako sa cítiš, Van. Len s jednou podstatnou zmenou – u nás to nebol len vtip”, s láskou pozrel na Joy, ktorá sa naňho nežne usmiala a hneď na to sa zahľadela na svoje dve hnedooké blondínky, ktoré práve stavali hrad z piesku.

“Tiež si pamätám tvoju reakciu a prvé týždne s dvojičkami”, ozvala sa Joy so smiechom a pohľadom prešla po Amelii a Vanovi.

“Náhodou, veď som sa tešil”, odvetil Arden a nechápavo sa zamračil.

“To áno, no chvíľami som mala pocit, že sa od nás odsťahuje, kým dievčatá nebudú mať aspoň tri roky”, skonštatovala Joy.

“Priznávam, naozaj som o tom uvažoval. No aj tak by som nemal kam ísť. Vtedy sme ešte bývali u starkej.” Pri spomienke na svoju milovanú starú mamu sa jemne pousmial a pokračoval. “Tak jedine ak k tebe”, hlavou kývol bratrancovým smerom. “Ale vtedy by si ma tiež určite odmietol.” Arden s nenápadným úškrnom pozrel na Ameliu, ktorá automaticky prevrátila očami.

“Ja som to vedela! Ale je pravda, že narodenie dvojičiek bola naozaj skúška nášho vzťahu.“

„To bola, no hlavne, že sme to prekonali. Hoci mám chvíľami pocit, že tá skúška stále trvá“ rozosmial sa Arden, na čo sa k nemu pridali aj ostatní.

“Och, ale tak strašne to letí. Budúci týždeň budeme sláviť naše deviate výročie manželstva. Neuveriteľné, od svadby prešlo už takmer desať rokov!“, pokrútila Joy zamyslene hlavou a v spomienkach cestovala všetkými tými krásnymi i menej krásnymi spomienkami.

“Niečo mi hovor… To sa už vážne poznáme takmer desať rokov?“ Amelia s grimasou pozrela na svojho manžela, ktorý pokrútil hlavou.

“Bohužiaľ, áno”, skonštatoval sucho, na čo sa Amelia zasmiala.

“Prepáč, dnes už žiadne fóriky. Sľubujem.” S úsmevom svojmu mužovi vtisla bozk na líce a o malý moment sa so záujmom obrátila k Joy. “Inak nevieš ako sa volá taká svadba? Teda výročie? Viem, že každé má svoj názov a tak… “ Skôr, ako stihla jej priateľka odpovedať, Arden len pokrútil hlavou a uškrnul sa.

“Čo je?”, opýtala sa ho Amelia nechápavo, no on len pozrel na svoju manželku.

“Nič, nič… len si trafila klinec po hlavičke…”, skonštatoval a ďalej sa škeril, až ho Joy drgla do rebier.

“Ale prestaň…”, zahriakla ho a pozrela na Ameliu. “A k tvojej otázke… áno, predstav si, že áno!”, dodala so smiechom a nenápadne ešte pozrela na Ardena, ktorý ju pobavene pozoroval. “Akurát dnes ráno som to hľadala na internete, mám to aj niekde uložené. Moment… “ Joy z veľkej kabelky vytiahla mobil a Arden pri pohľade na ňu prevrátil očami.

“Nechápem prečo sú pre vás tie výročia také dôležité. Hlavne, že sme spolu a šťastní, nie?“, pozrel na Vana, ktorý sa len pousmial.

“Takže - deviate výročie svadby sa volá medená alebo tiež hlinená svadba”, začala Joy a pokračovala v čítaní. “Manželia si na znak vernosti vymieňali medené mince pre šťastie a do domácnosti sa kupovali hlinené predmety - napríklad črepníky.“

“Vau, tak niekedy to bolo naozaj jednoduché”, skonštatoval Van. “Teraz taká minca už veľmi nepoteší… “, dodal a z boku pozrel na Ameliu, ktorá sa rozosmiala. Nikto z nich si nevšimol Ardena, ktorý chvíľu šmátral vo vrecku nohavíc, no po bratrancových slovách sa nad svojim nápadom zamyslel a nenápadne pozrel na Joy.

“Náhodou, podľa mňa je to milé. Hlavne, ak to má takýto význam na výročie”, poznamenala a Arden vtedy bez zaváhania vytiahol z vrecka pripravenú medenú mincu. Keďže mu dnes ráno o tomto zvyku čítala a hoci nebol veľmi na takéto veci a výročie mali mať až o pár týždňov, chcel ju jednoducho prekvapiť. A tak k nej teraz s pobaveným úškrnom natiahol dlaň, kde mal spomínanú mincu. Joy naozaj prekvapil a keď na neho hodila zasnený pohľad, v tej istej chvíli Arden prevrátil očami a mierne sa začervenal.

“To myslíš vážne?“, opýtal sa Van s nadvihnutým obočím, na čo doňho Amelia jemne drgla.

“Áno, vážne”, zaškeril sa na bratranca a pokračoval. “Plus to nie je len taká nejaká obyčajná minca”, naparoval sa Arden. “Našiel som ju počas jedného školenia z roboty, keď som bol pozrieť vykopávky v Egypte.“

“Jééj, Ardie, si úžasný! Ďakujem! Ty ma vieš vždy prekvapiť.” Joy si ju od neho so širokým úsmevom na tvári vzala a svojho muža s láskou pobozkala. Keď sa odtiahla, na moment sa na neho skúmavo zahľadela. “Ardie! Ty sa červenáš! Neverím!“ Arden si dlaňou v rozpakoch plesol po tvári.

“Áááách, konečne viem ako sa cítiš, láska”, smial sa a nežne vzal Joyinu ruku do svojej. “Ak keď je pravda, že takúto farbu som nechytil ani pred Ameliou, keď som bol skoro holý a teraz… kvôli jednej blbej minci… “

“To bude tým, že si nám tu opäť odhalil svoje romantické, citlivé vnútro. Ty si jednoducho náš Sentimentálny Muffin”, so smiechom poznamenal Van.

“Vážne? Muffin?“, Arden sa naňho zadíval s nechápavým výrazom, no stále sa neprestával červenať.

“Inak, aj ja som ti plánovala dať špeciálnu mincu, konkrétne frank z druhej svetovej vojny. Ale teraz to už nebude také originálne… “ Joy zamyslene pokrčila plecami a Arden jej brnkol po nose.

“Haha, nevadí, môžeš mi k tomu dať aj ten črepník. To bude aj viac praktickejšie”, dodal so žmurknutím.

“A k piatemu výročiu tam niečo nie je? Keď už tu má niekto blbé reči o darčekoch”, ozvala sa Amelia. Joy sa nad jej slovami zasmiala a chvíľu ťukala do mobilu.

“Hm, takže drevená svadba - kedysi si manželia na piate výročie zvykli dávať darčeky z dreva.” Joy pohľadom prešla z Vana na Ameliu, ktorá spravila začudovanú grimasu.

“Škoda, že to viem až teraz. Pred týždňom som mohla namiesto kvetov dostať niečo… hm, možno originálnejšie.“

“Haha, tak to určite. Van, mohol si spraviť kyticu z drevených halúzok. To by bola romantika,“ smial sa Arden.

“Ááále, ticho, Muffin”, drgol doňho Van, na čo jeho bratranec prevrátil očami. Vtedy ku skupinke pribehol so smiechom Milo.

“Mamííí!“, natešene sa vrhol Amelii do náručia, aby si mohol od toľkého behu oddýchnuť, keďže tesne za ním dobehli aj červenolíce dvojičky s ktorými sa naháňal. Pár metrov za nimi, si ležérne vykračoval James, ktorý za ruku držal Hope s Bennym a o niečom sa veselo rozprávali.

“Tak o čom sa bavíme, rodinka?“, prihovoril sa im blondiak veselo, keď si tiež prisadol na deku a rovnako ako deti, aj on si do ruky vzal sendvič a krabičku pomarančového džúsu.

“Práve sme riešili výročia svadby”, so smiechom sa ozvala jeho sestra.

“Váááu, samé dospelácke táraniny.” James pobavene prevrátil očami. “Mám pocit, že si s drobcami rozumiem viac ako s vami.“

“Haha, dospej už konečne, kamoš.” Arden so smiechom pokrútil hlavou a pobúchal ho po pleci, zatiaľ čo sa mu Benny usadil na kolená.

“Takže zajtra prídete všetci k nám, do Bibury, ako sme plánovali, áno? Snáď bude znova takto pekne, aby sme mohli grilovať”, ozvala sa Joy s úsmevom. Keďže len pred pár dňami mali Joy s Ameliou narodeniny, rozhodli sa, že ich oslávia spolu a narodeninovú párty nechajú na túto nedeľu, kedy tam bude aj James.

“Óóó, už sa neviem dočkať! Dúfam, že bude aj torta!“, zvolal Jamie, ktorého láska k jedlu ani po rokoch nevyprchala a všetci sa nad jeho nadšením rozosmiali…

“Bože, mám naozaj divnú rodinu”, skonštatovala Ruby a plesla si dlaňou po čele, na čo jej bratranec súhlasne prikývol.

“Ale bez týchto príhod a tatkovských vtipov by to neboli tie pravé Vianoce. Ja mám rada divné veci a tieto trápne historky”, dodala so smiechom Rosie a jej otec jej venoval nežný úsmev.

“Podáš mi soľ, Muffin?”, ozval sa Van smerom k svojmu bratrancovi, na čo ten si len unavene prešiel dlaňami po tvári.

“Fakt ste mali čo spomenúť…”

“Tak a teraz, keď sme už dojedli je najvyšší čas, aby sme si otvorili darčeky, hm?”, veselo sa ozval Nikita, ktorý sa hlavne pozrel na svoju milovanú vnučku, ktorej sa v tej chvíli rozžiarili očká nadšením.

“Áááno!”

“Ale Santa Claus predsa roznáša darčeky až v noci…”, ozval sa do toho prekvapene Benny, no Dominika ho rýchlo prerušila.

“Teraz sme však v Rusku a tu nosí darčeky Dedo Mráz. Navyše… zdalo sa mi, že som pod stromčekom už zahliadla zopár drobností…”

“Óóó, tak to sa musíme ísť rýchlo pozrieť”, zvolala natešene Amelia a všetci sa postupne vybrali ku stromčeku, odkiaľ sa potom ozývala len veselá vrava a smiech.

“Pamätám si, ako nám starká Valentina tiež dovolila rozbaliť si darčeky už hneď na Štedrý deň večer”, ozvala sa Rosie, ktorá spoločne s mamou ostala ešte chvíľu sedieť pri stole a v hnedých očiach sa jej zaleskli slzy dojatia. Joy si k nej prisadla a nežne svoju dcéru objala okolo pliec.

“Áno, aj ja si to pamätám. Škoda, že to už Benny nezažil, malo to svoje čaro. Starká bola naozaj skvelá a výnimočná žena a myslím na ňu každý deň, rovnako ako tvoj otec…”

---

“Dobrú noc, dievčatá.” Keď vystúpili po drevenom schodisku na širokú, matne osvetlenú chodbu, kde mali rozdelené izby, Joy s Ardenom objali svoje dcéry. Hope, Ruby a Rosie s malou Stellou spali spolu v najväčšej spálni, kde boli dve pohodlné poschodové postele. “A prosím vás, potichu, aby ste nezobudili Stellu.” Ameliine a Vanove dievčatko už pred dvoma hodinami zaspalo v obývačke svojmu ockovi v náručí pri pozeraní vianočnej rozprávky.

“Dobrú, mami, tati”, opätovali im objatie a usmiali sa, no Ruby naoko prevrátila očami.

“No, len či bude. Stella spomínala, že jej dedko Nikita chrápe ako mamut. A to ju citujem.”

“Ale no tak, Ruby. Slušne”, napomenula ju Joy jemne.

“Veď hej. Prepáčte. Asi by nepomohla ani malilinká manipulácia so snom, však?”, opýtala sa a s očakávaním pozrela na svojich rodičov.

“Myslím, že nie. Je to už starý pán, takže to nemá s jeho chrápaním nič spoločné. A Ruby…”, pozrel na ňu Arden vážne. “V Aurorinej škole ste s Rosie len pár mesiacov, tak nepreceňuj úroveň svojich schopností. Nechceš sebe ani nikomu z nás ublížiť, však? Aj keď len nevedomky”, dodal a pohľadom zaletel aj k druhému dvojčaťu. Obe dievčatá okrem chronokinézy, ktorú zdedili po Joy, vedeli aj vstupovať do snov a ovplyvňovať ich.

“Nie, samozrejme, že nie”, zahundrala Ruby a trochu zahanbene sklonila hlavu. Arden s Joy sa na seba pousmiali. Vedeli, že ich svetlovlasý vetroplach je horúca hlava, čo si často nedomyslí následky svojich činov. Svojou odvahou a húževnatosťou sa dokonale hodila na prácu žurnalistky, ktorú chcela neskôr študovať.

“Nebojte sa, nepokúšame sa ju využívať. Vy aj Aurora ste nás dostatočne poučili. A ona, hoci je už stará dáma, je stále poriadna autorita”, povedala Rosie vážne, ich mladý intelektuál. Ona bola z dvojičiek tá zodpovednejšia a pokojnejšia a Arden bol nadšený, že sa, rovnako ako on, chce stať architektkou. Neskôr po ňom možno preberie jeho úspešný ateliér, ktorý si založil a vlastnil v Londýne.

“Ak chcete, vytvorím protihlukové zaklínadlo, aby ste sa dobre vyspali, hm?“ Joy prešla pohľadom po dievčatách, na čo nadšene aj s úľavou prikývli.

“Áno, to by bolo fajn, mami”, odvetila Hope a z tváre si odhrnula neposlušné tmavé kučery, keď jej na mobile pípla smska, ktorú si úsmevom prečítala.

“Julien?” Prikývla, Joy ani nemusela hádať. “Tak aj od nás pozdrav lásku svojho otca”, podotkla nevinne a šibalsky pozrela na Ardena, ktorý pohoršene pokrútil hlavou.

“Hahaha… Som len rád, že si naša dcéra našla dobrého frajera na úrovni, čo je na tom?“

“Oukej…”, zasmiala sa Hope, vložila si telefón späť do vrecka džínsov a pozrela na mamu. “Idem. Mamka, potom nezabudni to kúzlo…”

“Samozrejme.”

“Aj ja mám v tom zaklínadle veľmi dobrú prax”, uškrnul sa Arden a žartovne pozrel dole na svoju manželku.

“Čo tým chceš akože povedať?” Joy zdvihla pohľad so spýtavo zdvihnutým obočím.

“Ale nič, moja”, objal ju láskyplne okolo pliec. “Len som si spomenul, ako si cvičievala spev do školy a používala ho, aby si nezobudila Hope a neskôr aj dvojičky”, odvetil a v čokoládových očiach sa mu odrážala nostalgia.

“A zabudol si dodať, ako som ti tým pílila uši”, zasmiala sa Joy, na čo nevinne mykol ramenom.

“Možnóóó… trochu? Ale fakt len trochu, prisahám.”

“Ale oci, veď mamka spieva krásne.” Spoza rohu krútiac hlavou vyšiel Benny, za ním uzimene kráčala Amelia, schúlená Vanovi pod ramenom a Milom. “Ja by som ju dokázal počúvať stále.”

“Môj zlatý… ďakujem.” Joy objala svojho syna a postrapatila mu tmavé vlasy. “Ale musím dať vášmu ockovi za pravdu. Vtedy sme prežívali trochu náročné obdobie a on bol nesmierne trpezlivý. Všetkého veľa škodí. Amy, stále ti je zima? Aj po saune? Nebudeš chorá?”, pozrela na svoju najlepšiu a dlhororočnú priateľku. Všimla si, že sa trasie celý deň a už od ich štúdia na čarodejníckej škole vedela, že takéto podmienky, ako ruské mrazy, veru nie sú pre ňu.

“Už sa neviem dočkať teplej postele a ako na seba nahádžem všetky deky a periny, ktoré len nájdem”, odvetila Amelia.

“Keby náhodou, Hope ti potom pomôže, stačí povedať.”

“Super, beriem ťa za slovo. Nechce sa mi preležať našu dovolenku s chrípkou v posteli, hoci by som najradšej zmenila destináciu”, skonštatovala a pozrela na Vana, ktorý sa len usmieval.

“Ako som už povedal, zvykneš si”, pokrčil plecom a Amelia si len odfrkla.

“Jasné… hovorí ten, čo v desať stupňových teplotách chodí po Londýne v krátkom tričku, ty weirdo”, skonštatovala, ale pery jej zvlnil pobavený úsmev.

“No a? Som predsa nejaký ruský otužilec a myslím, že by si na tom mala popracovať aj ty.”

“Nikdy”, pokrútila zaťato hlavou a pozrela potom na syna. “Ty už tiež choď spať. Zívaš tu už od polnoci.”

“Ale mamíííííííí”, prevrátil očami Milo. “Ešte sme si chceli s Bennym zahrať.”

“Veď sú už dve hodiny ráno!”, prekvapene pozrela na oboch chlapcov. “Akú hru to chcete ešte hrať?”

“Piškvôrky”, odvrkol mladý pubertiak, načo sa Benny uškrnul.

“Tú novú playstation, ktorú dostal ako darček”, odvetil a potom pozrel na svojho bratranca. “Malá rada… nemusíš im všetko vešať na nos. Vyhli by sme sa tejto inkvizícii”, uškrnul sa pobavene.

“Benjamin!”

“Sorry, oci. Tak sa majte, vidíme sa ráno”, dodal s úsmevom, dal Joy bozk na líce a ešte čakal na Mila, ktorého si zasa podal jeho otec.

“Milo! Dávaj si pozor, ako sa rozprávaš s tvojou mamou!”, ozval sa Van a prísne pozrel na syna. “Tak ešte chvíľu, jasné? Dobrú noc. A ty poď, škriatok, idem si ťa zababušiť”, dodal so smiechom smerom k Amelii, ktorá na neho naoko zazrela, ale v zelených očiach sa jej odrážali láskyplné svetielka.

“Dobrú.” Keď Joy s Ardenom osameli, ešte začarovali izby detí kúzlom proti hluku, aby sa dobre vyspali a aj oni sa ruka v ruke pobrali do ich spálne na konci chodby.

…

“To boli jedny z najkrajších rodinných Vianoc, aké sme kedy zažili, čo myslíš?”, vyhlásila Joy s úsmevom, keď za sebou zavreli dvere a Arden podišiel ku kozubu, aby do neho priložil ďalšie polienka. Oheň v krbe zasyčal a zapraskal, no všimol si, že im už skoro došlo drevo.

“Súhlasím…”, odvetil. “Nevieš, kde je tu niečo na priloženie?”, spýtal sa jej vo chvíli, keď chcela prejsť do kúpeľne a odlíčiť sa. “Dominika to dnes tuším spomínala, ale nepamätám sa”, dodal a ruky si zamyslene založil vbok.

“Myslím, že za chatou v sklepe.”

“Fajn, idem zobrať drevo, nemáme tu už nič.”

“Dobre, ale ponáhľaj. Vonku znova husto sneží a…”

“ … a možno na mňa za nejakých rohom striehne Boris, aby sa ma zbavil a mal ťa len pre seba. Bola by si jeho vianočnou Snehulienkou.”

“Zasa táraš…”

“Navyše, tie jeho kravíny a nehygienické látkové vreckovky sú veľmi lákavá ponuka”, utrúsil s úškrnom, keď si zaväzoval šnúrky na topánkach a prehodil na seba teplú bundu.

“Haha… Podľa mňa je to milé”, pozrela na neho Joy s prižmúrenými očami.

“Čo teraz? Kravy alebo jeho sopľový old school zvyk?”, doberal si ju so smiechom.

“Ty si taký snob”, skonštatovala Joy pohoršene, keď tampóny od líčidiel odhodila do koša a opäť prešla do drevom obloženej spálne, aby sa konečne oslobodila od štýlových, ale nie veľmi pohodlných topánok na vysokom podpätku. “Každý máme svoj spôsob obživy a na Borisovom hospodárstve nevidím nič zlé. Práve naopak. V dnešnej dobe sú zdravé potraviny len veľkým plusom. Navyše, ty sám na nich dosť bazíruješ, tak nechápem tú tvoju aroganciu.”

“Toto je vec mužského ega, drahá”, odvetil sebavedome ako pán Vševediaci.

“Tvojho ega”, doložila Joy a pozrela na neho so zdvihnutým obočím. “Mne to pokojne môžeš povedať.”

“Tak môjho. Jednoducho mi prekáža už od Vanovej a Ameliinej svadby, nemôžem si pomôcť. Síce on sám mal tú drzosť mi dnes povedať, že jeho záujem o teba mám brať ako kompliment”, parafrázoval ho s ruským prízvukom, až sa Joy neudržala a začala sa smiať. “Áno, mal by som. A aj mi to lichotí - predsa si nádherná žena a starneš do krásy”, doložil zasa s tým smiešnym akcentom. “No hoci si z neho robím srandu a vyrývam, proste mi to vadí. On mi vadí”, dodal na vysvetlenie a rozhodil rukami. “Si len moja.” Joy, ktorá sedela na okraji postele, len prevrátila očami.

“Jasné, že som len tvoja, Ardie”, odvetila s úsmevom. “Vždy som bola, som a aj budem. Na tom sa nikdy nič nezmení. Alebo ťa mám uhryznúť do tvojho muffinového zadku, aby som ti dokázala svoju lásku?”, uškrnula sa na jeho šokovanom výraze, postavila sa a bosá k nemu pristúpila.

“Pfff… že muffinového… To sú mi teda spôsoby, pani Sorensonová”, skonštatoval Arden krútiac hlavou.

“Som viac než pohoršený.”“Ozval sa ten pravý, čo je drzý ako opica. No pokoj - mňa sa už len tak nezbavíš”, dodala, postavila sa na špičky a vtisla mu nežný bozk na pery.

“Takže Van predsa len žaloval?” Tentoraz očami prevrátil Arden a dlaňami jej skĺzol po pokožke ramien až po dlane, ktoré jej zovrel v tých svojich. “Stále ma fascinuje, ako sa tvoje krehké ruky v tých mojich priam strácajú…” Joy pohľadom sledovala nežné pohyby jeho prstov a prikývla.

“Uhm… nie, ale mal by? Čo si zasa Borisovi vyviedol?”

“Prečo si hneď myslíš, že jemu?”, opýtal sa jej hneď na svoju chabú obranu, na čo si Joy povzdychla.

“A komu inému? Alebo vieš čo? Radšej to nechcem vedieť. Dnes sú Vianoce…”

“Oukej…” Arden vtedy zbadal na komode keramický krčiažtek na mlieko s ručne maľovanými poľnými kvetmi. “Hm… keď už sme pri Vianociach a tak”, podišiel k nemu a s obdivom ho vzal do rúk. “Ten je krásny. Nepamätám si ho - to je dar od Dominiky?” Joy si musela zakryť ústa, aby sa opäť nerozosmiala. “Čo je?”

“Nie… ten je od Borisa”, zapišťala nakoniec.

“To meno už na mňa začína mať toxický účinok”, skonštatoval Arden sucho a hrnček okamžite položil späť, akoby bol naozaj jedovatý.

“Opatrne!”, zhíkla Joy a plesla sa po čele. “Ten nádherný krčah predsa za nič nemôže.” Už len pokrútila hlavou, vrátila sa po lodičky, ktoré odložila do skrine. Arden si medzitým vložil ruky do vreciek nohavíc a pomaly k nej podišiel.

“Kedy ti ho stihol dať? Ani som nevedel, že tu ešte bol.

“Prečo asi. Si na neho protivný hneď, ako sa ti naskytne čo len najmenšia príležitosť. A bol tu ešte pred večerou, zastavil sa len na chvíľu. Doniesol Dominike čerstvé mlieko a mne na pamiatku tento malý darček”, dodala a otočila sa mu chrbtom. “Zips, poprosím.” Arden jej zmyselne odhrnul hebké vlasy nabok a pobozkal ju na šiju.

“Aj ti do neho hodil žabku?”, pošepol jej do ucha s ironickým úškrnom, keď jej rozopol šaty.

“Ty s tým len tak neprestaneš, však?” Podišla k vešiaku, odkiaľ vzala jeho čiernu čiapku a na hlavu, s ktorou so smiechom pokrútil, mu ju trochu prudšie natiahla. “Choď už radšej po to drevo.”

“Veď nejdem na Sibír…”, protestoval Arden pobavene. “Len za roh chaty.”

“No a? Aj to stačí, aby si prechladol a zasa budeš skuvíňať, že umieraš na zapchatý nos”, odbila ho Joy a brnkla mu po ňom.

“Teraz si ty strááášne vtipná, moja drahá”, uškrnul sa a hravo ju capol po zadku. “Hope predsa nie je teraz vo Francúzsku, ale vo vedľajšej izbe. Keby aj, zdravý som raz dva…”

“No už utekaj, ty mudrlant”, smiala sa Joy a silno ho ešte pred odchodom objala. “A nezapadni mi niekde do záveja. Ja zatiaľ napustím vaňu… ”

“Jedine, ak do nej pôjdeme spolu”, zohol sa s úsmevom a vtisol jej bozk. Joy zacítila medovníky a jeho parfum, voňal Vianocami a domovom. Zvodne sa k nemu pritisla a šepla mu do pier.

“Bola som si istá, že s tvojou spoločnosťou môžem rátať.”

…

Joy v kúpeľni patriacej k ich izbe napustila vodu do obrovskej vane vajcovitého tvaru, ktorá mala dokonca nožičky. Bola z nej úplne nadšená a keď v zásuvke našla škatuľu sviečok, neváhala… Do kúpeľa pridala luxusný olej, ktorý vytvoril bohatú penu. Tá vôňa bola božská… asi jazmín. Nakoniec do dvoch sklených, vysokých pohárov naliala víno, bohaté, stále dlhé vlasy si vyčesala do drdola a ponorila sa do objatia teplej vody. Slastne privrela oči, keď sa dvere na kúpeľni znova otvorili a so závanom chladu sa v nich objavil jej Ardie.

“Kriste, vonku je aspoň mínus tridsať!”, mädlil si zimomravo dlane. “No ohník v krbe už pekne pukotá, v noci nám zima nebude a… preboha, to si vypustila všetku horúcu vodu v Rusku? Veď je tu sauna! Stavím sa, že keď vojdem do vane, zlezie zo mňa koža”, pobavene prešiel pohľadom po miestnosti a potom pozrel na Joy, ktorá sa len spokojne usmievala.

“Prestaň frfľať a poď už ku mne. Už si mi chýbal. Bála som sa, že ťa ten Boris predsa len niekde čakal”, podpichla ho so smiechom, načo vystrúhal grimasu. “Navyše, celý si premočený.”

“Ale no teda”, zasmial sa Arden, kým si vyzliekal sveter. “A to som bol preč len desať či pätnásť minút. Zdá sa, že ste v tom stále až po uši, pani Sorensonová. Aj po tých rokoch.”

“No čo ti budem klamať. Ešte vždy sa mi z teba podlamujú kolená, ty namyslenec”, odvetila hrdo a s láskou v očiach, keď si k nej prisadol na opačný koniec vane, až voda vyšplechla cez okraje na podlahu. Hoci mal už štyridsať osem rokov, pre ňu bol tento úžasný muž stále rovnako príťažlivý, ak nie viac. Tak veľmi ho milovala…

“Vááááu… ty sa vždy vieš postarať o dokonalú romantiku. Toto je raj na zemi…”, vydýchol s pôžitkom a pohľad jeho tmavých očí ju hladil a zvádzal zároveň. “No daj mi tie tvoje omrznuté labky, nech ti ich trochu pomasírujem.”

“Rusko? A raj na zemi?”, zasmiala sa Joy, keď si spoločne odpili z vína a Arden vzal do rúk jedno z jej chodidiel.

“No… možno nie taký, ako máme v dome vo Francúzsku, ale musíš uznať, že je to krajina neobmedzených možností a zaujímavých osobností”, pozrel na ňu, keď jej jemne hladil prsty.

“To áno, máš pravdu. Má svoje čaro”, smiala sa Joy. “Najmä Boris, je vážne… Au!”, zvýskla, pretože ju vtedy Arden jemne uhryzol do malíčka na nohe.

“Deje sa niečo, drahá?”, opýtal sa jej nevinne. “Alebo som opäť začul meno toho Rusa, ktorý v pätdesiatke stále býva so svojou mamičkou?”

“Borisa? Aúúú! Héééj!”

“Áno, presne jeho”, prehodil ľahostajne, ale v očiach mu ihrali šibalské ohníčky.

“Fajn, pochopila som. Už som ticho a viac ho nespomeniem, lebo ešte náhodou prídem o prsty”, skonštatovala Joy a so smiechom pokrútila hlavou. “Och, normálne cítim, ako mi rozmŕzajú nohy”, dodala blažene a znova si odpila z pohára. “Hoci je tu kosa, ale má to svoje čaro. Takéto biele Vianoce sme asi ešte nezažili, však?”

“Myslím, že nie”, odvetil Arden a oči sa mu zahmlili spomienkami. “Starkej by sa páčili, mala rada takého spoločné rodinné stretnutia.”

“Máš pravdu. Verím, že na nás tam zhora dáva pozor”, povedala, na čo sa Arden jemne pousmial a prikývol.

“Aj za ten krátky čas nám dala tak veľa…”

“Áno.” Na pár minút sa medzi nimi rozprestrelo ticho, v ktorom obaja v duchu spomínali na túto ráznu, ale dobrosrdečnú ženu, ktorá im v srdciach zanechala veľkú a významnú stopu. “Kedy presne má Hope ten koncert? Viem, že niekedy koncom januára, ale na presný dátum si teraz nespomeniem… ”, ozvala sa Joy po chvíli.

“Dvadsiateho ôsmeho”, odvetil, žmurkol na ňu a po jednom jej vybozkával prsty na nohách. “Ja áno, pretože dva dni predtým má jeden tím vo firme deadline na projekt a ja ho musím pred odchodom do Paríža schváliť. Ty si už za seba našla náhradu na predstavenie?” Joy pracovala v divadle a popri tom vyučovala na univerzite spev.

“Áno, všetko je zariadené. Už sa veľmi teším. Hope bude úžasná, som si tým istá. A potom môžeme pár dní pobudnúť aj v Nice a popritom sa pozrieť, ako pokračujú úpravy interiéru v dome. V divadle aj tak nie je teraz sezóna a na univerzite v tom čase ešte budú zimné prázdniny, kým začne letný semester.”

“Súhlasím, menšia dovolenka nám prospeje. A Benny to v škole potom doženie, je šikovný. No a keď pôjde na výšku, konečne sa vyberieme na cestu okolo sveta, ktorú sme si naplánovali”, dodal nadšene a na okamih sa zasníval. “Madagaskar, Thajsko, Bolívia, Austrália… to bude pecka.”

“Dokonalá predstava”, súhlasila Joy.

“Nie si ešte unavená? Máme za sebou dlhý deň bohatý na zážitky.”

“Práveže nie. Vieš, že keď pijem alkohol, nemôžem potom zaspať”, za ucho mu odhrnula vlhké vlasy, ktoré už začínali pri spánkoch šedivieť. “Čo ty? Predsa… sú skoro tri hodiny ráno a my už nie sme najmladší”, uťahovala si z neho nežne, nahla sa a vtisla mu bozk na nos.

“Zatiaľ sa držím, vďaka”, uškrnul sa pobavene.

“Inak, videl si, ako sa Benny, keď sme sa boli doobeda guľovať, pekne správal k Stelle? To hanblivé dievčatko pri ňom doslova vyšlo z ulity. Bude z neho skvelý učiteľ, o tom nepochybujem.”

“Áno, všimol som si to. Povahou je celý po tebe, hoci vyzerá ako ja”, prikývol Arden pobavene.

“Vydarili sa nám, však?”, šepla Joy a mäkko sa na neho zadívala. “Som na naše deti taká pyšná, rovnako aj na teba. Po tom, čím si si v mladosti prešiel, si sa stal skvelým mužom a milujúcim otcom. A ja ťa stále nesmierne ľúbim a je mi s tebou krásne”, dodala a vo veľkých modrých očiach sa jej zaleskli slzy dojatia.

“Moja…”, šepol Arden s jemným úsmevom a posunul sa bližšie, aby jej mohol vziať tvár do dlaní. “To ty máš obrovskú zásluhu na tom, aký som a len vďaka tvojej podpore a láske som sa stal tým, kým som dnes. Si mojím anjelom.”

“Pomohli sme si navzájom, Ardie”, odvetila Joy. “Ja som zasa vďaka tebe nadobudla zdravé sebavedomie, bol si prvým človekom, ktorý ma v živote úprimne miloval a vážil si ma. Každý deň mi dávaš pocítiť, že som krásna a ako chutí pravé šťastie a láska. Takže - ak som ja tvojím anjelom, ty si mojím hrdinom.” Ako odpoveď ju pobozkal na tvár, na viečka, na okraj sánky…

“Mimochodom, už si sa zohriala?”, zamumlal jej nedočkavo do pier a uprel na ňu túžobný pohľad takmer čiernych očí, v ktorom sa v okamihu roztopila.

“Ešte nie tak dokonale, ako by som chcela. Predsa mi len ten pobyt v mrazivom Rusku dáva zabrať, ale… niečo mi hovorí, že ty sa už o zvyšok postaráš”, zachichotala sa Joy a zahryzla si do pery.

“Si naozaj výnimočne krásna. A ja som šťastný muž”, zamrmlal a bruškami prstov jej láskal pokožku na chrbte a zlatisté tetovanie slnka, ktoré sa jej trblietalo na hrudi.

“To teda si, drahý”, vydýchla a nežne na neho pozrela cez mihalnice.

“Ste skromnosť sama, pani Sorensonová”, uškrnul sa Arden, keď jej jemne uvoľnil vlnité vlasy zo spony, ktoré sa jej rozsypali na plecia.

“Musím predsa držať nejaký ten krok s profesionálom…”, uškrnula sa šibalsky, na čo ju schytil okolo pása, pritiahol tesne k sebe a pobozkal tak náruživo, až zalapala po dychu. Arden sa potom bez slova natiahol za veľkým, mäkkým uterákom, aby ich oboch osušil. Ešte lusknutím prstov zhasol v kúpeľni všetky sviečky a zdvihol si Joy do náručia. Tá sa okolo neho ovinula a pomedzi nežné, hravé bozky si ju odniesol do šera ich spálne, ktorú osvetľovalo len mäkké svetlo ohňa z kozuba. A tam sa stratili v náručí ich nekonečnej a úprimnej lásky, v ktorej oddane a s vášňou splynuli v jeden dych a tlkot srdca…

---

„TessiEmm, otevři oči.“ Zněl odněkud z dálky hlas. Tessa se pokusila otevřít oči, ale byla tak unavená.

„TessiEmm, no tak.“ V uších ji hučelo, měla pocit, že nic z toho, co se děje není skutečné, jakoby procitala z noční můry, jakoby se budila ze zlého snu. Otevřela oči a snažila se soustředit svůj pohled na obličej, který ji pečlivě sledoval. Zdálo se jí, že vše je v mlze, že je její pohled zastřen slzami.

„TessiEmm, no konečně, už jsem se bál.“

„Tome?“ podařilo se jí proniknout záplavou myšlenek a vzpomínek, které naplňovaly její mysl. „Ty jsi přeci…“

„Mrtvý, TessiEmm, ano, jsem.“ Odpověděl ji s úsměvem na rtech a pohladil ji po vlasech.

„To ale znamená…“ ani větu nedokončila, jen zesmutněla a pokusila se zahnat myšlenku, která se ji nořila v hlavě. Naposledy Toma viděla, když byla na pokraji života a smrti a rozhodla se ho opustit, zůstat s Everettem a šla vstříc budoucnosti, která nedopadla dobře, proč je tu ale Tom nyní?

…“jsi v mých žilách

a já tě nemůžu dostat pryč.

Oh, jsi všechno, co chutnám

v noci v mých ústech.

Oh, utekla jsi,

protože nejsem to, co jsi našla.

Oh, jsi v mých žilách

a já tě nemůžu dostat pryč.

Všechno se změní,

nic nezůstane stejné.

Nikdo tu není dokonalý.

Oh, ale každý je na vině.

Vše na co spoléháš

a vše, co můžeš chránit

tě ráno opustí

A najde tě ve dne…

Všechno je temné.

Je to víc než můžeš vzít.

Ale ty jsi chytila záblesk slunce

Zářící, zářící dolů na tvou tvář.

Tvou tvář.“…

(Andrew Belle - In my veins)

„TessiEmm, není to tak úplně pravda, sám ti to nedokážu vysvětlit, to by dokázal on.“ Ukázal Tom prstem směrem do temného koutku místnosti. Tessa se posadila a uvědomila si, že je v jedné z místností Lokasenny, svého španělského domu, ve své dívčí ložnici.

Seděla na posteli zdobené zlatým baldachýnem, povlečení z bílého saténu, na stolečku váza lilií a slabý vánek proudící do místnosti oknem prozrazoval, že je konec června. Místnost byla prosluněná, tak jak si pamatovala z doby, kdy ji bylo patnáct. V knihovničce stály stejné knihy jako tenkrát a na toaletním stolku stejné drahé parfémy i levné náhražky, dle toho, jak to měla tehdy ráda. Sbírala flakony a líbily se jí, ať už v nich byla jen obyčejná voda nebo parfém v hodnotě nového domu.

V nohách postele stála pohodlná lavice s úložným prostorem, na které byly naskládány hedvábné polštáře a mezi nimi stočený malý bílý pes, předpokládala, že je to její milovaný bišonek Cassio, měla ho od svých patnáctých narozenin.

V místnosti byly další věci, které znala, jako obrazy a nábytek, koberce či šaty přehozené přes stoličku u psacího stolu, ale také nějaké, které podle paměti zde vůbec nikdy nebyly a které zde nepatřily.

Byla zde dětská kolébka ve smetanové barvě se zlatou výšivkou fénixe, velký plyšový medvěd v rohu místnosti, který byl čokoládově hnědý a snad metr a půl vysoký a v opačném rohu se choulila postava, která si tiše něco mumlala a hlavně spousta svícnů, mosazných, snad.

Tessa se pomalu zvedla a znovu se rozhlédla po místnosti, její tělo zahalil proud havraních vlasů, které byly zdobeny jemnými bílými kvítky, na sobě měla své velice oblíbené šaty, které ve Španělsku tak ráda nosila, dlouhou sukni jemné látky a prodyšnou krajkovou halenku, pod níž buď nenosila vůbec nic, nebo vršek plavek.

„Jak to myslíš?“ zeptala se jej a zkoumavě sledovala osobu schoulenou v nejtemnějším rohu místnosti.

„Je tady už nějakou dobu, bojím se, že tady na tebe čeká.“

„Čeká?“ zeptala se nedůvěřivě a chytila Toma za ruku, po takové době byla s ním, mohla zapomenout na křivdy, které se ji za tu dobu staly, mohla zapomenout na Everetta a jeho oklamání. „Proč?“

„Nevím, od chvíle, kdy se zde objevil, odmítl opustit tuhle místnost, sedl si do kouta a zahalil se stínem.“ Objal ji Tom, stejně šťasten jako ona, že jsou spolu, i kdyby jen na malou chvíli. Věděl, čím vším si prošla od chvíle, kdy byl před jejíma očima zastřelen, věděl, že byla omámena i prokleta, ale věřil, že skutečná láska ji dokáže přivést zpět.

Tessa vzhlédla k Tomovi a utopila se v ledovém oceánu klidu, lásky a odpuštění.

…“ve Tvých očích

to světlo a teplo

ve Tvých očích

Jsem úplný

ve Tvých očích

vidím vchod do tisíce kostelů

ve Tvých očích

řešení všech marných hledání

ve Tvých očích

Vidím světlo a teplo

ve Tvých očích

Ach, chci jak ty úplný být

Chci se dotknout světla

a tepla, které vidím ve Tvých očích

Lásko, já nerad vidím tolik bolesti

tolik plýtvání a těchto okamžiků stále ubývá

Jsem tak unaven, jak těžce pracuji pro naše přežití

Vzhlížím ke chvílím, kdy jsem s Tebou

a to mne udržuje vzhůru a živého

A všechny mé instinkty, se vrátí

a to velké pozlátko, brzy shoří“…

(Peter Gabriel - In Your Eyes)

„Tome, budeš někdy schopen odpustit ty mi?“ zeptala se ho a přestala se zajímat o postavu skrytou ve stínech. „Změnila jsem se.“

Tom chytil Tess jemně za bradu a přitáhl si její rty ke svým, vášnivě ji políbil a pak ji tiše odpověděl. „TessiEmm, nemám ti co odpouštět, miluji tě a láska překoná vše, jsi má princezna.“

…“Hej miláčku, je tu něco, o čem bychom si měli promluvit

Něco, co bys měla vědět

Líbí se mi tvůj úsměv při tom, když mluvíš

Miluju tvůj styl a tvůj styl chůze

Miluju tvé vlasy a tvoje rty

Tvoje spodní prádlo a tvoje boky

Miluju tvoje tváře, a tvoje sexy nohy

Tvé dvě nožky a tvá zlobivá záda

Miluju tvůj jazyk a tvé… bum bum

Tvůj pupík a dokonce i tvou maminku.

Miluju na tobě všechno zlato, copak to nechápeš…

Miluju tě od hlavy až k patě zlato, ale nesnáším tvého přítele

Miluju na tobě všechno zlato, copak to nechápeš…

Nebyl chytrý už od samého začátku

On je jen „napodobenina“ a ne chlap

Dokonce ani neumí počítat

Lže ti každým slovem, které řekne

Když se otočíš zády, je ten první, kdo tě podvádí“…

(Lou Bega – I hate Your Boyfriend)

„Nech toho, Everett byl pro mne stejně důležitý jako ty. Chápu, že tě můj výběr zklamal a že se tě to dotklo, je naprosto jiný než ty a já chtěla. Vím, že jsi mi vyhrožoval, že budu vztahu s ním litovat, ale ty jsi tam nebyl, nevíš, co se ve mně odehrávalo a kým jsem se stala, ty už za mne nerozhoduješ, už nikdo!“ Křikla na něj Tessa a odstoupila o krok dozadu. Snažila se nebýt malou a zmatenou holčičkou. Toma milovala, stále, cítila to velice silně a temnota uvnitř ní sama začala mizet, ale Tessa ji to nechtěla dovolit, chtěla být již vždy ta silná a nebojácná žena, za kterou muži už nikdy rozhodovat nebudou. Motala se jí hlava a ve vzpomínkách ji vířily obrazy na život po boku Toma, na představy, které měla na pokraji smrti, jak mohl život s ním vypadat a na skutečný život, který prožila. Vzpomínala si a zapomínala některé části. Smrt si s ní hrála.

„TessiEmm, to bylo varování, ne výhružka, nikdy bych ti nemohl nic zazlívat, nikdy bych tě nemohl milovat méně.“ Usmál se Tom, přitáhl si ji a opět ji něžně, oddaně a nakonec velice vášnivě políbil, jemně ji projížděl vlasy a něžně ji zajel pod její oblečení, aby mohl laskat její alabastrovou, hedvábnou kůži se všemi jizvami, ke kterým v průběhu let přišla.

Pomalu se začalo kolem ní rozprostírat zářivé světlo, jak se uvolňovala a oddávala zpátky lásce s Tomem, zatímco temnota v ní umírala. V tom Tessa ucítila silnou vlnu nenávisti a zhnusení a Toma od sebe odhodila, až zavrávoral a zachytil se o lavici postavenou v nohách postele. Její něžný a jemný pohled raněné lani se změnil v půlnoční temnotu a nekonečnou prohlubeň, která se mezi nimi najednou vytvořila, v místnosti byla cítit síra a světlo za okny místnosti se změnilo v půlnoční temnotu ztracenou ve vesmíru, Tom ucouvnul, ale od svého úsměvu neupustil, hodlal o ní bojovat, hodlal bojovat o její duši. Znovu ji neopustí.

„Říkal jsem si, kdy to nevydržíš, Everette.“ Uchechtl se Tom.

„Je moje. Patří mi a temnotě, propadla!“ stál si za svým Everett.

„Ne, není, nikdy nebyla a nikdy nebude, sám to musíš cítit.“ Oponoval Tom Everettovi, který na moment posedl Tessu a připomněl ji, že je temná čarodějka a ne dívka z romantického příběhu.

…“Nechci být ten, kdo bude sledovat, jak odcházíš

A možná to dokážeme urovnat,

Začít zase jednou od začátku…

Není to tak, že bych nevěděl,

Co vážně chceš.

Jen doufám, že to v téhle chvíli budu já.

Tak zmlkni, zmlkni,

Vím, co mi řekneš

A láme mi to srdce

Snažím se posbírat ty kousky

A dát je zase tak, jak byly, než se rozpadly…

A nemiluji tě víc, než kdokoliv jiný, drahoušku,

Ale potřebuju tě víc, než kdokoliv tady…

Ale to nestačí“…

(Darren Criss - Another Love Affair)

„Je moje, Thomasi! Běž od ní pryč, nech ji být, nepatří ti!“ zuřil Everett uvnitř samotné Tessy stojící naproti Tomovi. Také postava v nejtemnějším rohu místnosti se zvedla a pomalu vyšla na světlo svícnů stojících na nočních stolcích postele stejně jako z obou stran psacího stolu nebo u masivní skříně, která ukrývala Tessiiny šaty či snad u pokladnice, v nichž se kdysi skrývaly Tessiiny hračky. Pak Everett Tessu opustil a vrátil se do své zchátralé schránky na pokraji vzpomínek a smrti.

Thomas stál mezi dvěma postavami, které byly protkané temnotou, zlem a nenávisti a při tom cítil, že Tessa se ztratila někde dávno, ve vzpomínkách. Chtěl ji najít a znovu ji pomoci na světlo. Byla svázaná.

Přistoupil zase k ní a natáhl k ní dlaň, podívala se na něj plna pohrdání a z očí ji šlehaly plameny nenávisti a bolesti z toho, že ji opustil, že ji nechal samotnou a nepostavil se za ní. Sršela zlobou a sklouzávala pohledem z Toma na Everetta, oba silně nenáviděla a oba silně milovala. S oběma měla děti, oba byli její manželé a oba byli mrtví, tak co tady dělá? Kolem ní se začaly tvořit plamenné jazyky.

„TessiEmm, já vím, co tě trápí, a věř mi, nebylo to tak, jak si to pamatuješ.“

„Ty o mě už léta nic nevíš!“ vykřikla Tessa a na Tomovi přistála sprška jisker. Everett se smál. Vypadal sice jako člověk, který už o sebe léta nedbá, byl si však víc než jistý v kramflících. Popošel směrem k Tesse, čím blíže ji byl, tím více byl sám sebou, tím více vypadal jako ten, koho znala, objal ji kolem pasu, políbil na tvář a podíval se k Tomovi.

„Říkal jsem ti, že prohraješ. Sami je mou ohnivou bohyní, je mou temnou láskou.“ Usmíval se vítězoslavně. Dokázal Tessu posednout, dokázal ji ovládat a omámit, i když již dávno nebyl živ.

„Já ti zase řekl, že ji před tebou ochráním, už když jsem tě prvně viděl pod okny její ložnice.“ Odsekl mu poměrně klidně Tom a snažil si ho nevšímat a neztratit kontakt s Tessou.

„Jo, to se ti skutečně povedlo, že ano. Jak jsi ji přede mnou ochránil, co?“ smál se mu Everett a snažil se ho rozptýlit.

„Ano, povedlo, copak to nevidíš?“ ptal se Tom kráčející k Tesse.

„Vidím. Sami je moje. Vzal sis ji možná první, ale jak ji to přede mnou ochránilo?“ smál se zplna hrdla Everett.

„Jo, nechal jsi mne zastřelit, to je vítězství.“

„Ano, je, protože přišla o tebe, o ní, přišla o vše a získala mnohem víc. Má moc, neomezenou, má mne, má syna s neuvěřitelnými schopnostmi.“ Předhazoval Tomovi Everett své vítězství a skutky.

Tom ho neposlouchal, upíral svůj ledově chladný pohled na Tessu a ona cítila, jak se topí a nemůže dýchat, cítila, jak se ztrácí a jak se ji podlamují kolena. Děsilo ji to, ztrácela svou sílu a ztrácela své odhodlání, jeho pohledy ji měnily, stávala se z ní zase mladá a naivní holčička, která Toma nadevše milovala, a obě Tessy v ní se začaly mezi sebou hádat. Ta temnotou posedlá s tou světlem lásky obehnanou.

„Co tady dělám?“ byla slova, která vypustila z úst, místo aby odpověděla na Tomovy pohledy nebo na Everettovy připomínky ohledně toho, komu patří její srdce, tělo i duše. Sama to najednou nevěděla. Nacházela se v prostoru mezi životem a smrtí, pátrala ve vzpomínkách i v přítomnosti, ztrácela se.

„Jsme spojeni kouzlem Sami, to přeci víš.“

„A?“ dívala se nechápavě a ztraceně.

„Není žádné a, má drahá, jenom my dva.“ Odpovídal velice netrpělivě Everett, když sledoval změnu v jejich očích a její intonaci hlasu. „Jenom my dva.“

…“Jsem svůj nejhorší nepřítel

Zachraňte mě někdo před mým samým

Jsem svůj nejhorší nepřítel

Je to jako bych bojoval s někým jiným

Jsem svůj nejhorší nepřítel

Tohle je válka, kterou nemůžeš vyhrát

Není žádné takové vítězství

Jednoho dne zaplatíš za všechny své hříchy

Pokud nebudeš prosit o milost

Jsem svůj nejhorší nepřítel

zachraňte mě někdo před mým samým

Jsem svůj nejhorší nepřítel“…

(Robert Pettersson feat. Helena Josefsson - My Own Worst Enemy)

Tessa se na něj dál dívala nevěřícným pohledem, její pohled těkal mezi ním a Tomem, hledala něco, ale nevěděla, co to vlastně má být. Hledala samu sebe, hledala, kam patří. Snažila se vzpomenout si, vedle koho z nich má skutečně stát. Motala se jí hlava a bylo jí zle.

„Sami, spojil jsem naše srdce, protékala jimi stejná krev, bila stejným tempem, byla jako jedno, ne, ona byla jen jedním srdcem. Jsme spojeni a nic to nemůže změnit.“

„To není pravda, ta srdce na sobě nebyla závislá, zkoušela jsem to, testovala jsem to, studovala.“ Bránila se Tessa a z jejich temných pohledů byla cítit zoufalost. Temnota uvnitř ní byla slabší a slabší.

„Ano, studovala, z mých poznámek, drahá, jen z mých poznámek, myslíš si, že bych ti nechal v domě skutečnou zbraň, jak se mne zbavit? Jenom si vzpomeň, jak slabá jsi byla, když jsem odešel.“ smál se Everett a pokoušel se ji popíchnout tak, aby temnotu uvnitř ní znovu probudil a donutil ji být i po smrti jeho.

„Tome, proč je tady postýlka? Nikdy tady nebyla.“ Otočila z ničeho nic Tessa směr rozhovoru. Everetta neslyšela, nebylo to vědomé, její paměť si s ní hrála, její dvě já ovlivňovaly její myšlenky, její smrt z ní dělala něco, co nebyla.

„Pro naší dceru, Tess.“

„Ann je mrtvá?“ vydechla Tess a podlomila se ji kolena, její temný půlnoční pohled se změnil v sametově hebkou čokoládu zdobenou jinovatkou slz. Tom ji zachytil, podepřel ji a usmál se na ní. Viděl v ní pomalu zase svou milovanou Tess, svou ženu. Usmál se na ní a jemně ji pohladil po tváři.

„Ne, není, ale tvé podvědomí, tvá touha po naší rodině vytvořila tuhle místnost. Můžeš si myslet, jak jsi ve svém nitru zkažená a Everettem a jeho láskou otrávená, ale TessiEmm, to nejsi ty, nikdy jsi nebyla, tobě záleží na rodině. Byli jsme pro sebe stvořeni, TessiEmm.“

…“Jsi nejistý

Ale já si byla tak jistá

Ale já tě chtěla

Ano jsem silná

A malá holka

Ale já tě chtěla

Tak jsem ti to řekla

Chtěla jsem, abys věděl

Máme jen jeden život“…

(Lea Michele – You´re mine)

„Proč je tu tedy on?“ zeptala se a ukázala na Everetta, který si hrál s dýkou a smál se. „A proč má u sebe Andělskou dýku?“ vyděsila se Tessa, protože před očima ji vyvstal temný rituál, který ji zachránil život a spojil ji s Everettem pomocí krve.

„Má drahá Sami, jsem tady, protože i když nechceš, stal jsem se tvou součástí a nemůžeš se mne zbavit.“

„To je hloupost, Everette, pokud jsem si tuhle místnost vysnila ve svém podvědomí, pak to bylo v době, kdy jsem tebe ještě neznala. Nemáš tady co dělat!“ Usmála se Tessa, jako kdyby objevila nový zákon fyziky.

„A co naše dcera?“ zeptal se Everett s naprostým klidem a nezájmem.

„Ann není tvá dcera a nikdy nebyla!“ zuřila Tessa, zatímco Everett s poklidem obešel Tessiin pokoj a chytil ji za zápěstí a odtáhl od Toma k sobě. Tom sice Tessu držel v náručí a snažil se ji dát najevo, že je pro něj stále důležitá a vždy byla a bude a že to samé platí pro jejich dceru, ale Everettovi stačilo málo, pořád byli nějak propojeni.

„Nemluvím o Anastásii, má sladká Sami, mluvím o Patricii Dianě Váli Criss. Opravdu sis myslela, že to nevím? Kolik ji dneska je? Tolik co Willovi, když nás opustil nebo méně?“ smál se dál Everett. A nutil Tessu si vzpomenout na chvíle, které strávila po jeho boku, zvláště na ty chvíle, které vedle něj trávila dobrovolně, právě jako zplození Willa nebo později Patris. Chtěl, aby Tessa viděla, že temnota v ní nebyla jedem, který ji trávil, ale životem, který ji naplňoval.

Tessa jen lapala po dechu. Opět se mu vymanila z náručí, obešla Toma a ani se na něj nepodívala, sedla si na postel a zabořila obličej do dlaní. Co to jenom provedla? Patris, její poslední dítě, jak mohla zapomenout?

„Co se s ní stalo?“ zeptala se Tessa, když si prohlídla své tělo a uvědomila si, že na něm není ani známka po těhotenství, rodit musela již před nějakou chvíli. Nepodívala se při své otázce ani na Everetta, kterému se snažila dítě zatajit a jenž ji před chvíli řekl, že má již několik let, ani na Toma, před nímž se styděla. Byl to však on, kdo jí odpověděl.

…“Jsi můj, pro život

A já budu po tvém boku,

Jsme propletení

Jsi můj, pro život

Drž mě, dokud nezemřeme

Jsem tvá a ty jsi můj“…

(Lea Michele – You´re mine)

„Je v pořádku, Ann se o ní postará, vychová ji a myslím si, že James svou malou sestřičku bude chránit jako nejcennější poklad, který kdy pro něj existoval, je ti tak podobná.“ Usmíval se a sedl si vedle Tessy, která se rozplakala a opřela o jeho rámě. „Mimochodem, děkuji, má drahá.“ Usmíval se na ní.

„Jmenuje se Asmodeus!“ zuřil Everett. Tessa se pomalu zvedla a zadívala do jeho temných očí. Věděla, že pokud se ocitla tady, je buď mrtvá, nebo na pokraji smrti. „A nechápu, zač děkuješ.“

„Proč umírám?“ zeptala se Everetta a střelila po ním nejen plamenným pohledem, ale také samotným plamenem.

„Ty jsi na to ještě nepřišla, že ne? Vzdala ses své moci, ale o svém životě nic nevíš!“ smál se opět.

„Ale ano, řekl jsi mi to, naše srdce byla spojená, a dokud obě bila, žili jsme, pak jsem tvé nechala zastavit a sama jsem chřadla, ale mé těhotenství mne drželo na živu. Že ano?“ usmála se na Everetta a ten nebyl schopen odpovědi, naopak čekal, zda tím skončila svůj výčet, nebo bude dál pokračovat, byla vůči Everettovi tak chladná a tvrdá, že chvilkami si nebyl jist, zda temnota uvnitř ní již zemřela nebo se rozrostla takovým způsobem, že ho zničí i zde, mezi mrtvými, a ona s naprostým klidem, kterého byla schopna dosáhnout v tuto chvíli, pokračovala. „Teď se musím rozhodnout, mohu žít dál, ale potřebuji k tomu tvou krev, ve svém těle, což byla Patris, jenomže jsem porodila a mé tělo se po nějaké době oprostilo tvé krve a tvého kouzla, přestala jsem kojit, a začalo umírat stejně jako v den boje. Mohu žít, pokud nechám tvé děti, aby mne uměle udržovaly na živu, nebo mohu odejít a konečně se skutečně oprostit od tvého jedu.“ Usmála se a Everett věděl, že prohrál, nebyl vítězem, jak doufal, jak si maloval, jak věřil. Tom ho porazil, Tessa Toma skutečně milovala, stále a bez jediného zaváhání, bál se toho, když mluvil s Asmodeem, ale nevěřil tomu, teď mu to Tom i Tessa ukázali. „Protože Ann si vzala Patricii k sobě, aby alespoň jedno z mých dětí mělo plnohodnotný život, byla jsem stále slabší a slabší, až jsem se dostala zde. Opět k tobě.“

„Everette, vážně, tak posedlý Tessou a tak odhodlaný ji získat, ale nic o ní nevíš. Ta jména, která dala tvým dětem.“ Smál se Tom, zatímco Everett bloudil nad Tessiinymi slovy.

„Cože?“

„Ta jména, James, William, Patricie… to jsou má jména, jména mé rodiny.“ Usmíval se spokojeně Tom.

„Proč se pak tvá dcera nejmenuje po tobě?“ rýpnul si Everett, zatímco se snažil soustředit na svou moc a sílu.

„Možná proto,“ pokračovala Tessa místo Toma, „že tohle jméno jsem nevybírala já, ale můj otec. Děkuji, Everette, milovala jsem tě, ale, skutečná láska je silnější než tvá kouzla a než temnota uvnitř mne, musel jsi to tušit, myslím, že vím, jak naše pouto zpřetrhat.“ A s těmi slovy se otočila k Tomovi, který ji chytil a bez jediného pobídnutí ji políbil.

Everett chtěl něco říct, chtěl protestovat, ale jediné, co se stalo, bylo, že se rozplynul a jako chladný dým svíčky se rozprostřel ve vzduchu a zmizel, nadobro se od něj Tessa oprostila, alespoň to tak viděla, spletla se.

Přesto za okny opět vyšlo slunce a bylo slyšet slavíky na větvích zahradních magnólií, které kvetly, a jejich pronikavá vůně se zachycovala do závěsů, které z druhé strany zase naplňovala vůně lilií.

Tessa seděla na posteli vedle Toma, jako kdyby jí bylo sladkých sedmnáct a před několika týdny mu oznámila, že bude otcem jejího dítěte. Na prstě se ji leskl stříbrný kroužek zdobený safírem, odjeli do Španělska, aby se mohli vzít, její otec bude silně protestovat, až zjistí, že jeho dcera se vdala, až zjistí, že je těhotná, ale ji to bylo jedno, tento dům ji patřil a ona zde přeci s Tomem i jejich dítětem může žít, bez otcových peněz, bez jeho vlivu. Zdálo se ji, že minulost se vrátila. Schoulila se mu do klína a z očí ji tekly studené slzy.

„TessiEmm, copak tě trápí?“ zeptal se Tom.

„Říkám si, jak můžeme ovlivnit naši minulost, aby existovala budoucnost.“

…“Je to celých sedm dní bez tvého objetí

chci vidět tvou tvář

mám pár věcí na srdci

Bylo to před týdnem

Řekl jsi: Miluji tě holka

Řekla jsem: Miluji tě víc

A nádech, pauza, řekl jsi: Když to říkáš

Když to říkáš

Když to říkáš

Nemůžu uvěřit, že je to pravda

Pořád tě hledám

Kontroluji svůj mobil

A čekám na tvůj telefonát v přeplněné místnosti

Ten vtip je tak krutý

A nikdy se nedozvím, jestli vše

Co mi bylo řečeno je falešná lež

Myslela jsem, že spolu zestárneme

Zrcadla v kouři

Nechaly mě zde, dusit se“…

(Lea Michele – If you say so)

„TessiEmm, nechci měnit svou minulost a znám svou budoucnost, oboje jsi pro mne ty, i po smrti.“ Řekl něžně Tom, obrátil její tvář k té své a sladce ji políbil, pak si před ní klekl, stejně jako před léty a něžně se ji dvořil. Konečně byli spolu, konečně mohli být pár.

„Tome,… Tome, já ale musím zpátky.“

„TessiEmm, nemůžeš.“

„Ne, Tome, musím, moje děti…“

„Oni si poradí, teď už je nic nesvazuje a tebe také ne.“

„Tome, musím, Everett se může reinkarnovat a pak je zničí a James, je stejné krve jako Everett, bude z něj lovec…“

„TessiEmm, neboj se, James v sobě má Everettovu krev, ale také tvoji a ty jsi jej vedla dobře, neublíží nikomu a Everett sám se nemůže reinkarnovat, skutečně mne miluješ a ani jeho duch to nezvládl.“

„Tome…

…“Sny jsou jako andělé

Drží zlo odděleně

Láska je světlo

Zastrašuje temnotu

Jsem do tebe tak zamilovaná

Udělej z lásky svůj cíl

Moc lásky

Síla shora

Očišťující mou duši

Plamen na zažehnutí vášně

Láska s ohnivými jazyky

Očišťuje duši

Udělej z lásky svůj cíl…

Tentokrát se staneme božskými

Propletení milenci, božští, božští

Láska je nebezpečí, láska je potěšení

Láska je čistá, jediný poklad

Jsem do tebe tak zamilovaná

Udělej z lásky svůj cíl“…

(Gabrielle Aplin - The Power of Love)

„Pokud musíš, držet tě nebudu, Ann tě drží na vlásku života a je jen na tobě, zda ho odstřihneš nebo ne a tu nejsilnější Everettovu krev máš nakloněnu sobě, takže…“

„Vrátím se, Tome, slibuji.“ Zašeptala Tessa při polibku, který mu věnovala.“

„Já vím, TessiEmm, budu čekat.“ Zašeptal a jemně ji pohladil po tváři, na které se třpytila slza.

Pod jeho dotekem se Tessa rozplynula podobně jako Everett, ale z ní nebyl dým, z ní bylo světlo, světlo, které se probudilo ve své posteli a hledělo do tváře své dcery.

„Ann…“ vysoukala ze sebe.

„Co nám to děláš, maminko?“ šveholila Ann a s ochrannou magií chránila Tessiino tělo, nechávala pumpovat krev.

„Potřebuji Jamese, musím s ním něco probrat a pak, Ann, pak se rozloučím.“ Zašeptala Tess a sotva popadala dech. Chytila dceru za zápěstí a nenuceně se na ní usmála.

James seděl na druhé straně místnosti a okamžitě přistoupil k loži své matky, za ruku jej držela Patricie a upírala na něj tázavý pohled. Ann ji vzala za ruku a odvedla z ložnice. Po tváři ji tekly slzy, otočila se na matku a tiše z místnosti vyplula.

James si sedl na okraj matčiny postele a oddaně poslouchal. Byla spousta věcí, které ještě musel slyšet a znát, než se rozhodne odejít. Byl chytrý a vnímavý, byl to také on, kdo ji věnoval svou krev v nejčistější podobě, aby ji za poslední měsíc udržel na živu, jenomže ona sama přestávala tento „lék“ užívat. Cítila, že musí odejít, cítila, že už není důvod zůstávat.

James se cítil zničeně. Měl nechat Everetta ještě o chvilku déle na živu, měl víc poslouchat a lépe vnímat, co jej učil, měl mu dát prostor.

Tessa se usmívala a snažila se zapomenout na vše, co se jí za poslední dny, měsíce i roky stalo. Nechtěla zapomenout na své děti, všechny milovala, nechtěla zapomenout na Everetta, byl pro ní velice silnou lekcí, ale chtěla zapomenout na bezmoc, kterou po jeho boku cítila, tu bezmoc, když její Will padl mrtev k jejím nohám, tu bezmoc, když se bála sama sebe. Chtěla vrátit chvíle, kdy se bála vlastní magie, protože si byla jistá, že kdyby ji přijala, Everett by se k ní nikdy nedostal.

Posívala se svému synovi upřeně do tváře a zopakovala mu, že i když byl zrozen z čisté temnoty, je světlem, které ji může zastavit. V dlani sevřela medailonek na svém krku, poslední silou jej strhla a podala synovi.

„Postarej se o mé děvčata, postarej se o tuhle dimenzi, jsi jediný, kdo dokáže změnit noc v nekonečný den.“ Usmála se na něj, pak odvrátila svou tvář a zavřela oči. Když naposledy vydechla o dva dny později, seděl stále u jejího těla a držel ji za ruku, zatímco Anna stála v nohách postele a svou potlačenou magií zdobila pokoj mrazivými květy. Patricie se napůl smála a napůl děsila toho, co nyní přijde.

James se zvedl a beze slova opustil místnost. Je na něm postarat se o matčin pohřeb, je na něm převzít otěže vlády.

Tessa se usmála a její duše se vytratila, znovu objala Toma a šťastně se usmívala do dálky. Schoulená v jeho klíně na louce za domem, sledující poklidně plující mraky po modré obloze.

„TessiEmm, nad čím uvažuješ.“

„Miluji Tě, Tome, víš to?“

„Vím, vždycky jsem to věděl, i když jsi stála po boku jiného muže.“ Usmál se Tom a stiskl její dlaň ve své, pomalu zvedl její bradu ke své a sladce ji políbil.

Usmála se a po tváři ji stékala chladná slza, za to plná emocí, bolesti ze ztráty a radosti ze schledání.

„Zvládnout to beze mne?“

„Myslíš Ann, Jamese a Patris? TessiEmm, nebudu ti lhát, jsi jejich matka, budeš jim chybět, ale jsou silní, jsou po tobě.“

„Budou to mít těžké.“ Hlesla Tess.

„James nedovolí, aby někdo ublížil jeho sestřičkám, víš sama, jak moc je miluje, stejně jako ony jeho.“ Usmíval se Tom a slzu ji otřel. „Už se netrap, nemůžeš s tím nic dělat, můžeš jim jenom být oporou a dohlížet na ně ze světa stínů a duchů. James tě ještě bude potřebovat.“

„Jsem ráda, že jsi tady se mnou, moc jsi mi chyběl, s tebou jsem klidnější.“

Thomas se usmál. Jeho žena, jeho láska, jeho jedinečnost a zakázané ovoce byla tady s ním. Tolik ji miloval, tolik ji chtěl bránit, nemohl. Teď ale může udělat všechno na světě, znovu, s ní, po jejím boku.

Smrt byla teprve začátek, pro ně pro oba, pro jejich vztah, pro jejich novou cestu, na které mohou být strážnými anděly jejich dětí.

Když jsem uviděl tvou tvář,

Bylo to, jako by se prostor

V mém srdci zaplnil,

Je to jako bych to věděl

Od úplného začátku,

Že jsi byla každá moje další část…

Oh, oh moje láska

Proč trvalo tak dlouho, než jsem ji našel?

Tvůj dotek,

Který doufám, nikdy nezmizí,

I když trvalo tak dlouho,

Než jsem tě našel…

Protože jsem tě miloval od té doby

Od chvíle, kdy

Začal čas,

Zaplnila jsi mé srdce…

(Jason Walker - You Fill My Heart)

---

“Tu máš, obleč si ho, moja. Síce dnes je výnimočne celkom teplo, ale pre istotu.” Arden, trochu krívajúc a s paličkou v ruke, vyšiel na verandu, ktorá sa kúpala v lúčoch zapadajúceho slnka. Znova ako po miliónkrát za tie roky sa utvrdil v tom, že pre ich dom vybral dokonalé miesto. “To je ale nádherný výhľad”, skonštatoval a podal jej červený sveter. Hoci už bola krehká starenka a tvár mala popretkávanú vráskami, stále bola pre neho tá najkrajšia žena, akú kedy poznal a stále miloval.

“Áno. Síce som ho už videla asi tisíc krát, neviem sa na tú krásu vynadívať”, odvetila Joy, ktorá sa spokojne hojdala na drevenej hojdačke a plietla dečku azúrovej farby pre ich ďalšie pravnúčatko.

“Myslel som teba, ale aj ten ujde”, odvetil Arden s úškrnom a trochu sťažka si k nej prisadol. Toto leto oslávi už osemdesiat dva rokov a najviac na svete neznášal svoju artrózu. A ešte viac nenávidel fakt, že Joy má slabé srdiečko. Bál sa… kvôli nemu musela prestať s milovaným spevom už v päťdesiatke a šetriť sa. Prekonala už dva infarkty a len vďaka Hope a jej liečivým schopnostiam ich prežila. Ich najstaršia dcéra však bývala v Paríži a tak sa Arden rozhodol, že si od nej pre istotu požičia jej moc, aby ju mal pre Joy stále k dispozícii.

“Haha… to je už otrepaný vtip, drahý môj. Ale stále splní svoj účel, hoci som už stará baba”, zasmiala sa Joy, poopravila si okuliare na nose a obliekla si pulóver. Ten jej kedysi dávno darovala Amelia a stále patril medzi jej obľúbencov. Pri myšlienke na najlepšiu kamarátku sa pousmiala. Len pred troma hodinami spolu telefonovali. Mala ju veľmi, veľmi rada a bola jej vďačná za tie roky priateľstva, ktoré bolo pre ňu samotnú vzácnosťou. “Ďakujem”, pozrela na neho s láskou v modrých očiach a odhrnula si z tváre pár bielych prameňov, ktoré sa jej uvoľnili zo spony. Aj po takom dlhom čase sa veľmi ľúbili a obaja si uvedomovali, aký to bol nádherný dar. Žiť v láske celý život a aj s ňou zostarnúť.

“Pche, že stará baba…”, odfrkol si krútiac hlavou a nežne jej stisol krehkú ruku. “Pre mňa si stále to najnádhernejšie dievča, aké som kedy stretol.”

“A ty si stále môj romantik. Akože ťa to Van nazval? Aha… Sentimentálny Muffin, milujem to…”, dodala s jemným smiechom, na čo Arden len prevrátil očami. “Mimochodom, zatancuješ si s týmto dievčaťom?”, opýtala sa ho, ukázala na seba prstom a na tvári sa jej zjavil dychtivý a zároveň šibalský výraz.

“Joy…”, pokrútil Arden odmietavo hlavou. “Vieš, že sa máš šetriť…”

“Ale no tak. Prosím! Posledné dni sa cítim oveľa lepšie a dnešný večer je priam čarovný. Veď sa len okolo seba rozhliadni.” Joy odložila pletenie nabok a spokojne sa usmiala na svoj výtvor. “Tak a hotovo!” Vtedy ich kocúr Timmy, akoby čakal len na to, jej okamžite vyskočil do lona, kde sa skrútil do klbka a začal priasť. Joy ho s úsmevom pohladila po hebkej kožušinke a opäť pozrela na svojho manžela, ktorý si obzeral jej štrikovaný výtvor.

“Hayley sa bude páčiť”, skonštatoval, kým ju úhľadne poskladal a odložil na stôl. “To je pre malého Ardieho, však?”

“Áno. Veľmi sa teším, že mu dali meno po tebe. Vždy sa mi veľmi páčilo”, prikývla Joy. “No, vráťme sa k téme. Benny nám dnes pokosil trávnik, bol by hriech to nevyužiť, hm?" Benny bol jediný z ich štyroch detí, čo ostal bývať v Bibury. S manželkou Siennou učil literatúru a telesnú výchovu v miestnej základnej škole a svoju prácu miloval, rovnako ako jeho žiaci zbožňovali jeho. Mali spolu tri dcérky - Natalie, Lacey a Ellie. Aj vďaka nim sa Arden s Joy tešili zo svojich pravnúčatiek. Hope nakoniec ostala bývať aj Julienom v Paríži, za ktorého sa predsa vydala. Mala rozbehnutú peknú klavírnu kariéru. Popri nej sa venovala aj komponovaniu hudby, s ktorou jej pomáhal ich jediný syn Jaimin. Ten tiež zasvätil svoj život hudbe, tú mali proste všetci v krvi, počnúc Joy a Ardenom. Rosie prevzala Ardenovu architektonickú firmu a pod jej rukami a vedením len tak prekvitala. Spolu s manželom Williamom žili v srdci Londýna, neďaleko bytu Vana a Amelie. Narodili sa im dve deti, Lucy a Nathan. Obaja už mali tiež svoje rodiny a práve Nathan sa so ženou Holly momentálne tešil z narodenia synčeka, ktorého pomenoval po svojom starom otcovi - Arden.A nakoniec, ich večný vetroplach, Ruby, sa ani po päťdesiatke neusadila. Ako žurnalistka precestovala svet. Dobrodružná povaha jej dávala krídla a aj teraz robila reportáž niekde pri hraniciach Bolívie. Nikdy sa nevydala, ale jej priateľ Elliot, fotograf, ju sprevádza na každom kroku. Mágia sa nikdy nestala pevnou súčasťou ich životov, hoci stále mala v nich isté miesto. "Alebo máš veľké bolesti?”, pozrela mu na nohy a Arden si len povzdychol.

“Nie, o to nejde.”

“Tak potom nevidím žiadny problém.”

“Možno ty. Bože… na staré kolená si ešte tvrdohlavejšia ako si bola”, skonštatoval, keď pomaly vstala a zapálila sviečky v lampášoch, čo mali rozvešané na verande. Ich jemné plamienky blikotavo rozžiarili hustnúcu tmu, ale neprekryli krásny svit hviezd.

“A ty ufrfľanejší.”

“Nie, len… mám strach, to je všetko. Nechcem, aby si si nejako ublížila”, dodal na vysvetlenie a Joy ho pohladila po líci.

“Ja viem. A vážim si tvoju starostlivosť, naozaj. Dávam si pozor, veď to vieš, no nechcem posledné roky stráviť len sedením na zadku”, odvetila s úsmevom a vystrela k nemu ruku. “Smiem prosiť?”

“Nemalo by to byť naopak?”, zamrmlal Arden a postavil sa, pričom mu tvár skrivila bolesť.

“V pohode?” Joy sa v tvári zjavili obavy, na čo prikývol.

“Ale jasné. Ešte stále som nejaký frajer, no nie?”, pohodil svojou ešte stále hustou, no snehobielou hrivou a uškrnul sa. “Pieseň na želanie?”

“Áno. Chcem tú od teba, čo si mi zložil a spieval na svadbe. Cédečko by malo byť v prehrávači”, odvetila Joy nevinne a Arden s úsmevom len prevrátil očami.

“Že si si to už dopredu naplánovala, ty potvorka?”

“Možno…”, pokrčila plecami a vyzula si topánky. Potom bosky, pridržiavajúc sa zábradlia, zišla z verandy dolu schodíkmi. Keď pod chodidlami pocítila teplo a hebkosť trávy, blažene zatvorila oči a na moment nechala vetrík, nech jej pohládza pokožku zbrázdenú vráskami. Boli to však cestičky šťastia, ktoré jej za tie roky spokojného a naplneného života popretkávali tvár. Ona ich tak vnímala…

Keď sa ozvali prvé gitarové tóny, okolo pása pocítila Ardenove ruky a otočila sa k nemu. “Stále mám z tej skladby zimomriavky”, šepla, keď sa schúlila v jeho dôverne známom objatí a pozrela mu do krásnych tmavých očí, v ktorých sa dokázala utopiť ešte aj po tých dlhých rokoch. “Je nádherná.”

“Pretože je o tebe. A nie je ti chladno?”, opýtal sa starostlivo, ale Joy sa usmiala a pokrútila hlavou.

“Je mi fantasticky. Len ma pevne drž a nepúšťaj. Chcem dnes zaspávať s myšlienkou na tento výnimočný večer.”

“Čo sú to zasa za reči?”, zháčil sa a spýtavo zdvihol obočie. “Vieš dobre, ako ich neznášam.” Joy sa zhlboka nadýchla. Zvláštny pocit, s ktorým sa zobudila už dnes ráno, stále napĺňal jej vnútro, no napriek tomu sa na Ardena nežne usmiala.

“Drahý, vieš, že opustiť ťa je tá posledná vec, po ktorej túžim. Môj - náš život je príliš krásny, aby som rozmýšľala nad smrťou, ktorá na mňa číha. Je to však len otázka času. Obaja to vieme…”, šepla. “Preto chcem, aby si to vedel. Kým nebude neskoro a ja by som ti to už nestihla povedať. Ďakujem ti za nádherný život, ktorý som prežila po tvojom boku. Nič lepšie, ako teba, našu krásnu rodinu a tvoju lásku som nemohla priať. Dal si mi rozprávku, ktorú si chcel a ja som si ju s tebou naplno užila. To, čo sme spolu dosiahli, prekonalo moje najodvážnejšie sny.”

“Joy, prestaň…”, odvetil Arden, ktorému sa v očiach zjavili slzy, rovnako aj v tých jej. “Stále mám predsa požičanú Hopinu schopnosť.” Joy sa jemne usmiala.

“Tá nám získala dosť času navyše, ale starobu nezastaví ani jej kúzelná moc. To predsa vieš.”

“Nedovolím, aby si mi odišla”, namietal tvrdohlavo a tuhšie si ju k sebe privinul. “Nedovolím. V tomto smere som hrozný slaboch a sebec zároveň. Bez teba si svoj život neviem predstaviť.” V spomienkach videl ten strašný deň - deň boja, kedy mu zachránila život, oslobodila ho od temnoty a napokon posledný krát vydýchla v jeho náručí. Nevedel si predstaviť, že by tú bolesť, stratu, beznádej a prázdnotu mal opäť prežiť.

“Ale no tak, zvládneš to”, povedala ticho s nehou v hlase. “Máš ešte naše deti, vnúčatká, Emily Joy a malého Ardieho… Kúsok zo mňa bude žiť v nich, rovnako ako ten tvoj. Nechcem, aby si sa trápil. Práve naopak. Želám si, aby si mal úsmev na tvári, keď na mňa budeš myslieť, nie smútok a stekajúce slzy. Využi ešte tie chvíle, ktoré ti budú dané, naplno aj za mňa. Aj keď ťa budú trápiť tie kolená. A potom, keď nadíde ten správny čas, sa znovu stretneme, drahý. Ver mi, budem ťa čakať s otvorenou náručou a srdcom na dlani.” Arden sa nezmohol na jediné slovo, len si ju ešte silnejšie zovrel v náručí. Tak veľmi si ju vážil a miloval, no v tomto s ňou nesúhlasil. Joy bola jeho životom a keď zhasne jej svieca života, bol si istý, že postupne zanikne aj tá jeho. “Milujem vás viac ako svoj život - všetkých - a som na vás tak hrdá. Povieš to deťom? Ak by som to náhodou nestihla?”

“Oni to predsa vedia”, odvetil Arden ticho a hlas mu zlyhával. “Dávaš im lásku v každom slove, pohladení, úsmeve… rovnako ako mne.”

“Ľúbim ťa, Ardie”, zamumlala mu do hrude a zatvorila oči. Už len tá krátka reč a tanec, hoci pomalý, ju veľmi unavili a zadýchala sa.

“Aj ja teba, princezná. Veľmi… ”, povedal a keď skladba skončila, nežne ju pobozkal do vlasov a objal okolo pliec. “Čo tak pred spaním ešte čajová párty? Pripravil som ju predtým, ako si ma vyzvala do tanca”, povedal a opakom ruky si nenápadne utrel mokré líca. Joy sa smutne usmiala. Jej statočný Ardie, jej muž, manžel, najlepší priateľ a láska jej života… Bol jednoducho dokonalý. Nechcela ho opustiť, no cítila, že koniec sa už pomaly blíži.

“Samozrejme. Harmančekový s medom?”

“Áno. Taký, aký máš rada. Ja si tam dám ešte kvapku rumu alebo niečoho”, zamrmlal trochu zachrípnuto.

“Ardie…”, pokrútila Joy hlavou a chytila ho pod pazuchu.

“No čo, pomáha mi to na… to je jedno”, zavrtel hlavou, keď si nevedel vymyslieť žiaden dôvod. “Tak poď, princezná”, povedal, na čo sa o neho oprela a za svitu hviezd sa spoločne pomalým krokom pobrali k ich milovanému domčeku.

Keď sa o niečo neskôr uložili spať, Joy sa pohodlne schúlila do Ardenovho hrejivého náručia, chytila ho za hrčovitú dlaň a pritisla si ju k lícu. Mal tie najkrajšie ruky, aké kedy videla a aj teraz, hoci už boli poznačené časom a starobou, boli pre ňu rovnako nádherné.

“Dobrú noc, drahý môj”, hlesla tíško, pobozkala ho a unavene zavrela oči. “Ďakujem, že si si so mnou dnes večer zatancoval. Bolo to také - čarovné.” Arden na okamih tuho zovrel pery a potom si ju k sebe s úsmevom pritúlil.

“Dobrú noc, moja. To bolo a ešte si to zopakujeme, neboj sa”, zašepkal do tmy, na čo prikývla.

“To by bolo skvelé… Ľúbim ťa, láska.”

“Aj ja teba veľmi ľúbim”, vtisol jej bozk na čelo. ”Inak napadlo ma, že ráno by som mohol zájsť do lesíka na huby a poprosíme Bennyho, či by nám z nich neuvaril polievku. Aspoň on je v kuchyni šikovný, keď jeho otec je v tomto smere stále totálne nemehlo”, zasmial sa pobavene a čakal na Joyinu reakciu. Odpoveďou mu však bol už len jej plytký, trochu namáhavý, ale pravidelný dych. Zaspala. Arden jej pohladil snehobiele vlasy, ktoré mala zapletené do vrkoča a premkol ho zvláštny, ťaživý pocit. Spánok k nemu dlho neprichádzal, to však nebola žiadna novinka. Na staré kolená často trpel nespavosťou, táto však mala inú príčinu. Držal spiacu Joy v náručí a cítil jej teplú dlaň vo svojej. Usmievala sa - to znamenalo, že je šťastná a spokojná a to ho hrialo pri srdci. “To je dobre, určite sa jej sníva niečo pekné”, pomyslel si tesne predtým, ako aj jemu konečne oťaželi viečka…

(Ramin Djawadi - Runaway

https://www.youtube.com/watch?v=semrAAeRlwo&list=RDMMTxlk7PiHaGk&index=12)

Vznášali sa v objatí na zamatovej oblohe, posiatej trblietavými hviezdami. Hraví, mladí, šťastní a večne beznádejne zamilovaní. Pod bosými nohami sa im prevaľovali oblaky, nadýchané ako cukrová vata, hebké a ľahučké, rovnako ako Joyine biele šaty. Smiali sa, tancovali z jedného bieleho mraku na druhý, hravo sa prekárali, dotýkali jeden druhého, bozkávali. Do rytmu im znela priam nebeská hudba, čas tu plynul pomaly, až sa úplne zastavil. Prvý raz po tých rokoch jej srdce nezlyhávalo, ale pumpovalo do nej život. Boli tu len oni dvaja - Joy a Arden - dve bytosti odlišné ako voda a oheň, ale zároveň tak veľmi podobné, popretkávané vzájomnou láskou. Napokon sa dostali až na koniec farebnej dúhy - hviezdy vybledli, oblohu aj Ardenovu tvár prežiarili zlatisté lúče vychádzajúceho slnka. Bol taký krásny a bol jej - tak veľmi ho milovala. Snažila si zapamätať každé znamienko, ktoré mu zdobilo pokožku, každú vrásku, ktorá sa objavila, keď sa usmial, čokoládovú farbu jeho očí, v ktorých sa dokázala utopiť aj znovuzrodiť - každý detail, každú črtu, hoci ju už mala dávno dokonale vyrytú vo svojom srdci. Natiahla sa po jeho pery, chcela znova a znova cítiť ich sladkosť i túžbu…

Po bozku sa Arden nežne usmial a pohladil ju po líci. Potom chytil Joy za ruku a urobil s ňou tanečnú otočku. Ako v spomalenom filme sledoval jej sukňu, ktorá sa jej rozvírila, ľahká ako ranná hmla. Jeho princezná vyzerala ako anjel, bola taká veselá, taká šťastná. Dlhé vlasy jej viali vo jemnom vetríku, ktorý sa pohrával aj s jej šatami. Chcel si k sebe opäť pritúliť a nikdy viac nepustiť, no bolo neskoro. V tom okamihu sa mu jej drobná dlaň vyšmykla. Arden sa zrazu nemohol pohnúť z miesta, len k nej zúfalo natiahol ruku a pokúsil sa ju ešte raz chytiť, no márne - jeho Joy sa mu pred očami rozplynula ako ranná hmla, na ktorú zasvietilo teplé slnko a jej zvonivý smiech počul už len z diaľky, kým sa tiež úplne nevytratil…

Joy sa v tej chvíli cítila taká ľahká - ako pierko, ktoré by odfúkol aj ten najjemnejší vánok. Keď sa s radostným smiechom opäť obrátila k Ardenovi, na moment zmeravela. Namiesto neho ju náručí držal jej otec a usmieval sa. Už sa nevznášali okolo dúhy na oblakoch, ale stáli vo vyhriatom piesku a bosé chodidlá im obmývali hravé vlny mora.

“Papa?”, hlesla Joy s úžasom a z očí jej vyhŕkli slzy, keď sa mu nadšene hodila okolo krku.

“Rád ťa opäť vidím, ma chérie”, odvetil Fabien mäkko a silno si k sebe svoju dcéru privinul.

“Keď som tu s tebou a Arden tak náhle zmizol, tak… ?” On len súhlasne prikývol.

“Áno, srdiečko. Tvoja svieca života práve dohorela.” Keď si naplno uvedomila význam tých slov, podišla k nej aj Isabelle a s úsmevom k nej vystrela ruky.

“Ach, maman!” Joy už neskrývane plakala, keď sa stratila v jej materinskom objatí, ktoré jej celý život tak chýbalo. Voňala jazmínom a po jablkách…

“Naša drahá Joyce, naše milované dievčatko…” Mamka ju s nehou hladila po svetlohnedých vlasoch, ktoré mala po Fabienovi a po lícach, posiatymi zlatistými pehami, sa jej kotúľali slzy. “Tak si nám chýbala. Sme na teba takí hrdí! Prežila si krásny a naplnený život a to je veľké požehnanie.”

“Ľúbim vás”, vydýchla Joy dojatím a láskou. Nevedela sa na nich vynadívať, vyzerali úplne rovnako ako na fotografiách. Isabelle s dlhými, zlatistými vlasmi, ktoré po nej zdedili Ruby s Rosie a Fabien s milým úsmevom a jasnými modrými očami. Jej milovaní rodičia, ktorí za jej život obetovali ten svoj, aby mohla žiť…

“Poď… ” Maman jej chytila ruku a papa ju z druhej strany objal okolo útlych pliec. “Je čas ísť domov.”

Domov. Joy sa na moment zasekla a zostala stáť na mieste. Pre ňu skutočný domov predstavoval len on - len on bol jej bezpečným prístavom, v ktorom kotvila skoro celý svoj život.

“Arden…”, hlesla a s bolesťou v očiach pozrela na rodičov. “On…” Napriek nevýslovnej radosti z ich stretnutia cítila prázdnotu a ťaživý smútok za svojím manželom, ktorého opustila a nechala samého. Rovnako ako za ich deťmi a rodinou…

“Chápeme ťa, dcérka. Vieme, že to bolí, no keď nadíde jeho čas, znovu sa tu stretnete. Neboj sa”, odvetil Fabien láskavo. Prikývla. Mal pravdu, no srdce ju napriek tomu veľmi bolelo. V tej chvíli sa jej pred očami premietol celý spoločne strávený život s Ardenom- prvé krôčky ich detí, slovíčka, vypadnuté zúbky, jazda na bicykli, úspechy v škole, oslavy narodenín, prekonané skúšky, hrdosť a šťastie, ktoré cítila…

Hopina krásna hra na klavíri a jej prvý koncert, roztopašný smiech dvojičiek na pláži, keď vystrájali v mori, Bennyho nadšenie z vyhratých plaveckých pretekov, ale aj ich pády, boliestky a slzy, ktoré im s Ardenom fúkali a osúšali. Ich promócie, svadby, narodenie prvých vnúčatiek a potom pravnúčatiek…

Kvety, ktoré jej Arden nosil, keď sa vrátil z práce. Ako ho vždy čakala, aj keď prišiel až po polnoci. Ich výlety, spoločné chvíle a večery na terase pri dobrom víne zakončené sladkým milovaním. Jeho smiech, vôňa a dotyky. Obľúbené jedlá, ktoré mu tak rada varila. Aj hádky, hoci ich bolo málo. Päťdesiate výročie svadby a pomalé starnutie bok po boku. Príjemné momenty strávené s Valentinou, aj najlepšou priateľkou Ameliou, Vanom a ich deťmi, návštevy Tessy a jej ratolestí. Boli to len úlomky spomienok, ktoré nikdy nevyblednú, ktoré budú mať vždy svoje čaro a miesto v jej srdci…

“Ľúbim ťa, láska. Toto nie je rozlúčka - len na chvíľu. Ani sa nenazdáš a opäť budeš v mojom náručí. Už navždy… ”, šepla smerom k azúrovému moru. Slnko už vyšlo nad horizont a hladina vyzerala, akoby sa kúpala v zlate. Želala si, aby vánok jej slová odniesol až k Ardenovi. Nech ich začuje a vie, že je v poriadku a čaká tu na neho. Nech sa netrápi…

Joy sa napokon po dlhej chvíli otočila späť k svojim drahým rodičom, ktorí na ňu v objatí trpezlivo čakali. Usmiala sa, oni jej úsmev opätovali a spoločne vykročili v ústrety večnosti.

---

Joy posledný krát vydýchla v Ardenom náručí ešte v tú noc počas spánku. Odišla ticho, pokojne a bez bolesti. Tú zanechala v jeho zlomenom srdci, ktoré mu bez jej prítomnosti priam kričalo samotou a prázdnotou, keď sa strhol zo sna. Hovorí sa, že s milovaným človekom zomrie polovica existencie toho druhého. Nie. Arden mal pocit, akoby v to skoré ráno odišiel spolu s ňou. V ušiach mu naposledy znel jej tichý a nežný hlas, ktorý ho ubezpečoval, že je v poriadku a bude na neho na čakať…

“ … Ani sa nenazdáš a opäť budeš v mojom náručí. Už navždy…”

Arden cítil, ako mu po vráskavých lícach stiekli slzy. Vedel to. A vedel aj to, že jeho Joy práve odišla na večnosť, no nechcel tomu veriť, aj keď naposledy objal jej chladnúce, bezduché telo…

Pohreb bol malý a aj keď v ten deň pršalo, s Joy sa prišlo rozlúčiť veľké množstvo ľudí. Kolegovia z divadla, či univerzity, alebo ich známi a priatelia. Hrala tichá hudba a všade bolo plno kvetov. Arden sa však od všetkých držal bokom. Sedel sám na verande na Joyinej obľúbenej hojdačke a díval sa, ako husté kvapky kropia sivý svet, v ktorom ho zanechala. Akoby aj samé nebesá oplakávali stratu jej nádhernej duše.

Poobede sa však vyjasnilo a slnečné lúče, ktoré Joy tak milovala, pohladili čerstvú zem jej hrobu.

“Ľúbim ťa, moja milovaná…”, šepol Arden, keď si sťažka kľakol a položil tam kyticu jej obľúbených poľných kvetov, z ktorých rada plietla venčeky a deti sa z nich tešili. Boli to hrejivé chvíle, krásne spomienky. “Viem, že by som mal byť statočný, ale… predsa som už starý a boli sme spolu veľmi dlho. Vzala si si moje srdce - už pred šesťdesiatimi rokmi a tak veľmi mi chýbaš, princezná…”

Oh, som roztrhaný na kúsky, ale viem,

že srdce, ktoré je zlomené je srdce, ktoré bolo milované.

A tak budem spievať Aleluja,

Bola si anjelom…

Keď spadnem

Budeš tá, ktorá ma bude držať

Roztiahni krídla, ako pôjdeš

Keď ťa Boh povolá späť,

povie: “Aleluja, si doma.”

Bola si anjelom…

Musíš vidieť osobu, ktorou som sa stal

Rozprestri svoje krídla, lebo viem,

že keď ťa Boh povolal naspäť,

povedal: “Aleluja, si doma.”

(Ed Sheeran - Supermarket Flowers

https://www.youtube.com/watch?v=BaKwRXMoL1Q)

…

“Oci, nemusíš tu byť sám”, povedala Ardenovi Hope po kare. Ako sa dozvedela o smrti milovanej matky, okamžite priletela z Paríža aj s Julienom, svojím manželom. Teraz svoje smutné, modré oči, červené od plaču, upierala na svojho uboleného otca, ktorého priam zbožňovala. Dívala sa na neho a mala pocit, akoby zostarol o ďalších pár rokov, hoci jeho vek už bol pekne vysoký. Spolu so svojimi sestrami a bratom vedela, že ich maminka bola jeho ozajstnou životnou polovičkou a ich vzťah bol pre nich vždy vzorom lásky, harmónie, porozumenia a smiechu. Zdalo sa im až neuveriteľné, že jej už niet. Vždy tu pre nich bola jej hrejivá náruč - či boli malé deti, ktoré potrebovali pofúkať boliestku, alebo už mali vlastné rodiny a životy - no sem tam sa potrebovali uchýliť do matkinho bezpečného, pokojného objatia, ktoré voňalo jej obľúbenými ružami.

“Presne tak”, pridala sa Rosie tichým hlasom a vreckovkou si utrela slzy.

“U nás si vítaný hocikedy. Môžeš ísť aj hneď teraz, to dobre vieš”, dodala a Ruby, ktorá pri ňom sedela a pohladila ho po chrbte, len mlčky prikývla.

“Vďaka, dcérky”, odvetil im Arden rozhodne, hoci ho to stálo priveľa síl. “Ale už asi po desiaty krát vám dám tú istú odpoveď. Ostávam tu, v našom dome. Tu je moje miesto. Žiť bez vašej mamy sa už síce nenaučím, ale aspoň sa pokúsim postarať sám o seba.” Pohľadom ešte raz odprevadil svojho bratranca Vana, ktorý sa s Ameliou a ich deťmi - Milom a Stellou - práve pobrali domov. Strata Joy jej dlhoročnú, najlepšiu priateľku veľmi zasiahla. Celý čas sa Vana držala ako kliesť a on ju upokojujúco hladil po ruke. Akokoľvek ich mal Arden rád, teraz sa na ich prejavy lásky nemohol ani pozrieť. S bolesťou v srdci im závidel, že ešte stále majú jeden druhého, kým on o svoju Joy prišiel.

“Ale…”, ozvala sa napokon Ruby, ale otec ju zastavil a pohladkal ju po svetlých vlasoch.

“Žiadne ale, moja”, zastavil jej protesty a objal ich. “Nebojte sa, zvládnem to. Navyše, Benny býva na druhom konci Bibury, tak som si istý, že so Siennou na mňa dohliadnu, však?”, pozrel na syna s nevestou, ktorí hneď súhlasne prikývli.

“Každý deň za tebou zájdem, tati”, odvetil Ben tichým hlasom, ktorý sa mu zlomil. Jeho manželka, vysoká brunetka, mu s láskou stisla dlaň, na čo ju objal okolo pliec. Druhou rukou držal zasa svoju sestru, Rosie.

“To je od teba pekné, ale nemusíme to zasa preháňať”, odvetil Arden a s jemným, smutným úsmevom pozrel na svojho starostlivého syna, ktorého smrť Joy asi zasiahla najviac. “Veľmi sa mi nepáči, že zo mňa robíte neschopného starého deda.”

“Predsa vieš, že to tak nemyslíme. Aj mamka by určite chcela, aby si nebol osamelý a mal každý deň teplé jedlo a… “, vyratúvala Hope, ale Arden ju už nepočúval. Vôbec mu nezáležalo, či bude mať na obed pečené kuracie stehná práve vytiahnuté z rúry, alebo obschnuté kôrky chleba, s ktorými sa podelí s kocúrom Timmym…

“Ale dedko, veď ty už si starý!” Zo zamyslenia ho vytrhol jemný hlások jeho päťročnej pravnučky Emily Joy, ktorú Arden nežne pohladil po zlatohnedých vláskoch. Akoby Joy z oka vypadla…

“Som, to máš pravdu”, odvetil jej pokojne. “Ale nie až tak, aby som si nevedel pripraviť aspoň praženicu, no nie?”, dodal a pohľadom ešte raz prešiel po Hope, Ruby, Rosie a Bennym. Jeho a Joyine deti, vnúčatá a pravnúčatá. Mala pravdu, videl v nich kúsky z nej. V Hopinej tvári, v Rosienom úsmeve, v Rubiných jamkách na lícach, v Bennyho gestách… A hlavne bol rád, že sú všetci šťastní, zdraví a vedú dobrý život. To bolo podstatné, nič iné mu k spokojnosti nechýbalo, teda okrem Joy… “Teraz si pôjdem ľahnúť, ak dovolíte, drahí moji”, doložil s roztraseným hlasom a namáhavo vstal, kolená mal vďaka daždivému počasiu, ktoré opäť vonku zavládlo, poriadne stuhnuté. “Ako určite sami uznáte, bol to… náročný deň. Ďakujem vám za všetko. Všetkých vás veľmi ľúbim, rovnako ako vás milovala vaša mama”, dodal, pobozkal ich, objal na rozlúčku a opierajúc o paličku sa odšuchtal do priveľmi prázdnej spálne, ktorú už pár dní obýval len on sám…

Viem, že si niekde tam vonku,

niekde ďaleko.

Chcem ťa späť.

Chcem ťa späť.

Moji susedia si myslia, že som blázon.

Lenže nechápu,

že si všetkým, čo som mal.

Že si všetkým, čo som mal.

V noci, keď hviezdy prežiarujú moju izbu,

sedím sám.

Prihováram sa k mesiacu,

pokúšam sa k tebe dostať.

V nádeji, že si na druhej strane.

Aj ty sa ku mne prihováraš, alebo som blázon?

Blázon, čo sedí sám

prihovárajúc sa mesiacu.

Cítim sa, akoby som bol slávny,

všetci v meste o mne hovoria.

Hovoria, že som sa zbláznil.

Áno,

zbláznil som sa.

Ale oni nevedia to, čo ja.

Pretože keď slnko zapadá,

niekto odpovedá späť

Áno, odpovedá.

V noci hviezdy prežiarujú moju izbu.

Sedím sám.

Prihováram sa k mesiacu,

pokúšam sa k tebe dostať.

V nádeji, že si na druhej strane.

Aj ty sa ku mne prihováraš, alebo som blázon?

Blázon, čo sedí sám

prihovárajúc sa mesiacu.

Počula si ma niekedy volať?

Pretože každú noc…

Prihováram sa k mesiacu,

pokúšam sa k tebe dostať.

V nádeji, že si na druhej strane.

Aj ty sa ku mne prihováraš, alebo som blázon?

Blázon, čo sedí sám

prihovárajúc sa mesiacu.

Viem, že si niekde tam vonku.

Niekde ďaleko…

(Bruno Mars - Talking To The Moon -

https://www.youtube.com/watch?v=-V1p6EqAEKc)

Prešlo osem dlhých mesiacov. Každá modrá obloha Ardenovi pripomínala Joyine nebeské oči. V každej zlatistej hnedej videl farbu jej vlasov. Často sa mu stávalo, že keď kráčal po ulici na nákup, vo všetkých dlhovlasých brunetkách hľadal svoju milovanú Joy a dúfal, že keď sa otočí, opäť sa na neho veselo usmeje. Niekedy sa aj niektorá z nich obrátila, no Arden vždy v sklamaní odvrátil tvár a smutne pokračoval ďalej, pretože to nikdy nebola ona. Keď sa šiel prejsť do blízkeho lesíka, do ktorého spolu chodievali na prechádzky, najprv s deťmi, potom aj sami, cítil ju vedľa seba. Síce bola neviditeľná, ale bola pri ňom a rozprával sa ňou. Akokoľvek sa však snažil, stratil zmysel svojho života. V očiach sa mu zračil veľký smútok a až dojemná túžba po tom, aby ho znova našiel. No vedel, že bez Joy je to márna snaha. Tá diera v jeho hrudi bola príliš veľká. Vo svetlých chvíľach ho hriali krásne spomienky, no tie bezútešné, ktorých bolo omnoho viac, ho priam bolestivo pohlcovali. Žiaľ a prázdnota agonicky napĺňali jeho vnútro a cítil, ako sa bez Joy stráca. Viac ako polovicu života prežili prepojení silným putom. Vnímal ju v sebe, nosil v srdci všetky jej emócie - radosti, starosti, smútky a aj radosti. Odrazu to všetko bolo preč. A aj Arden chcel ísť preč. Za ňou. Za svojou životnou láskou, za svojou modrookou princeznou…

Áno, verím,

že jedného dňa budem, kde som bol.

Priamo tu, priamo vedľa teba.

A je to tak ťažké, tieto dni sa zdajú byť tak temné.

Mesiac, hviezdy - nie sú bez teba ničím.

Tvoj dotyk, tvoja pokožka, kde mám začať?

Žiadnymi slovami sa nedá vyjadriť, ako veľmi mi chýbaš.

Tá noc, tá prázdnota, tá diera, v ktorej som,

tie slzy, ktoré rozprávajú svoj vlastný príbeh.

Povedala si mi žiadne slzy, až budeš preč,

ale tie city sú ochromujúce, sú príliš silné.

Môžem si ľahnúť po tvojom boku, vedľa teba, teba

a uistiť sa, že si v poriadku.

Postarám sa o teba.

Nechcem tu zostať, pokiaľ dnes v noci s tebou nemôžem byť.

Chcem ťa zastihnúť.

Počuješ moje volanie?

Tá bolesť, ktorou si prechádzam.

Chýbaš mi, šialene mi chýbaš.

Môžem si ľahnúť po tvojom boku, vedľa teba, teba

A uistiť sa, že si v poriadku.

Postarám sa o teba.

Nechcem tu zostať, pokiaľ dnes v noci s tebou nemôžem byť.

Ulož ma dnes večer, ulož ma po tvojom boku.

Ulož ma dnes večer, ulož ma po tvojom boku.

Môžem si ľahnúť po tvojom boku, vedľa teba, teba

(Sam Smith - Lay Me Down

https://www.youtube.com/watch?v=tZFScuPR0v0)

Keď v jeden jarný podvečer, keď Arden znova po ďalšom bezútešnom dni len bezducho sedel na verande a sledoval striebristý mesiac nad kvitnúcou čerešňou, ktorá vyzerala ako nevesta, odrazu pocítil na tvári voňavý, teplý vánok. Akoby sa mu prihováral a volal ho, šepkal mu, že nadišiel jeho čas…

Arden sa po dlhej dobe šťastne usmial a zatvoril oči. Veril, že jeho drahá rodina mu to odpustí. Bol už príliš unavený na to, aby tu ostal, no vedel, že oni si už poradia. Mali svoje životy a boli to dobré životy. Spokojné a naplnené láskou. Presne také, aké pre ne s Joy chceli. Ľúbil ich všetkých a každého rovnako, tak ako ich milovala aj ona. Arden, ich deti, vnúčatá a pravnúčatá boli pre ňu všetkým - jej vytúžená rodina. Veril, že pochopia, že na neho čaká a on bez nej jednoducho nedokázal žiť. Hoci sa o to snažil ako len vedel. Nemal kam už ísť, iba za ňou. A nik ho nepotreboval väčšmi ako Joy. Tak isto, ako on ju…

---

Keď Arden opäť otvoril oči, udrelo mu do nich žiarivé slnko. Prižmúril ich a zaclonil rukou, aby sa mohol okolo seba porozhliadnuť. Stál na lúke na pokraji lesíka vzadu za domom, ktorý navrhol a dal postaviť pred viac ako päťdesiatimi rokmi. Mäkká tráva, ktorú rozochvieval ľahký vánok, mu príjemne šteklila bosé chodidlá. Ten istý vetrík mu do tváre jemne vháňal dlhšie, tmavé vlasy. Cítil známu vôňu kvetov aj ovocných stromov zo sadu a pokoseného trávnika.

Vtom jeho pozornosť upútalo náhle buchnutie zadných dverí domu a na verandu vybehlo mladé dievča v azúrových šatách, pri ktorom sa mu zas a znova rozbúchalo srdce. Mohlo mať asi tak dvadsať jeden rokov, zlatohnedé vlasy sa jej vlnili skoro až po štíhly pás. Modré oči jej žiarili ako nebesá nad ich hlavami a šťastný úsmev presvetľoval krásnu, milovanú tvár. Arden vydýchol a zasmial sa. Na pár sekúnd si vychutnával ten dokonalý pohľad a potom už nečakal. Ako len vládal, sa jej nedočkavo rozbehol v ústrety, rovnako ako ona. A keď ju konečne zovrel v náručí, zacítil jej krásnu, dôverne známu vôňu, ruky okolo svojho krku, pohladil ju po jemnej pokožke, vlasoch a pobozkal ju na sladké pery… bolo všetko tak, ako má byť. Konečne bol doma. A to v pravom zmysle slova, pretože jeho domov bol tam, kde bola Joy.

“Je to skvelé, však? Po rokoch si znovu zabehať”, povedala Joy so smiechom, keď sa po dlhej, dlhočiznej chvíli od seba odtrhli.

“Tak sa teším, že tá blbá artróza je preč”, zasmial sa veselo. “A že máme svoje zuby!”

“Och, to veru áno”, odvetila nadšene, rozhodila rukami a zhlboka sa nadýchla. “Vidíš? Už žiadny problém. Naveky slobodná.”

“A tiež ťa môžem opäť nosiť na rukách, princezná!” Arden ju zdvihol do náručia a zatočil sa s ňou, až stratil rovnováhu a obaja so smiechom spadli do mäkkej trávy.

“Tak veľmi si mi chýbal”, pohladila ho Joy po peknej tvári a on jej vtisol bozk na dlaň. “No nečakala som ťa až tak skoro.”

“Evidentne si mi chýbala viac”, odvetil a pokrčil plecami. “Bez teba to jednoducho nemalo zmysel. Tá prázdnota v srdci sa nedala vydržať, hoci som sa snažil. Väčšinu svojho života som ťa kvôli nášmu putu v sebe cítil a zrazu si bola preč.”

“Chápem. Sama som mala pocit, že som u teba nechala nie polovicu, ale celé moje srdce, hoci som bola tu, na druhom svete. Teraz som už opäť nádherne kompletná”, s úsmevom prikývla a pobozkala ho na koniec nosa. “A čo naše deti? Budú tam v poriadku?”

“O to nepochybujem. Vychovali sme ich dobre a dali sme im zo seba len to najlepšie. Sú spokojní, všetci štyria, aj so svojimi rodinami.”

“Ich šťastie je pre mňa najdôležitejšie, vždy bolo”, šepla Joy a blankytné oči sa jej naplnili slzami.

“Ja viem, pre nás oboch. A ver mi, sú… môžeme byť pokojní. Odtiaľto na nich budeme dávať pozor a strážiť ich”, šepol jej do pier, ktoré sa zvlnili v radostnom úsmeve a opäť ju nežne pobozkal. Jej dlhé vlasy ho hravo šteklili po tvári, Arden to vždy zbožňoval a dokonale si vychutnával ten opätovný pocit. Vtom sa z domu ozval povedomý, rázny hlas a prerušil tejto vzácny okamih blízkosti.

“Joy! Arden! No kde ste toľko? Ten obed nezjeme sami!”

“Neverím!”, vytreštil Arden šokovane oči smerom na verandu, kde už zazrel iba lem smaragdovo zelenej sukne, ktorá zmizla vo vnútri v šere predsiene. “To je…?”

“Aurora, áno”, vyskočila Joy naradostene a natiahla k nemu ruku, aby sa postavil aj on. “Ešte Garret, starká Valentina, Tessa s Tomom aj s Willom…”, vymenúvala na prstoch a on len neveriacky krútil hlavou, došli mu slová.

“To je…”

“Úžasné, však? Sú tu proste všetci. Stretávam sa aj so Samirou, Nikou aj Terrenceom… ”

“A James?”, bol zvedavý na svojho najlepšieho priateľa, ktorého stratil pred pár rokmi.

“Akurát som išla vysloviť jeho meno. Určite sa poteší, až ťa znovu uvidí.”

“Odpadnem”, skonštatoval užasnuto, keď v objatí kráčali k domu.

“A…”, dodala Joy a na chvíľu ešte zastala na verande. “Tiež som konečne spoznala aj mojich rodičov.”

“To je paráda!”, zvolal Arden s úprimným nadšením.

“A radi by sa už zoznámili so svojím perfektným zaťom”, dodala rozžiarene a od nadšenia až podskočila. Pousmial sa… tak mu jej bežné, ale pre neho dôverne známe gestá a prejavy chýbali.

“Ehm… tým mi chceš naznačiť, že aj oni sú tiež teraz tu… v dome?”, kývol prekvapene bradou k otvoreným vchodovým dverám, spoza ktorých sa šírila lahodná vôňa jedla.

“Áno.”

“Uf… a myslíš, že sa im budem páčiť?”, odvetil Arden trochu v rozpakoch a prameň vlasov, ktorý mu stále padal do očí, si zastrčil za ucho, čo Joy milo pobavilo.

“Asi nie…”, pokrútila hlavou a vážne na neho pozrela.

“Čože?!” Naozaj zbledol ako stena. Toto bolo jeho prvé stretnutie so svokrovcami, hoci na večnosti, ale to nič nemení na fakte, že na nich chcel urobiť dojem.

“Oni ťa predsa budú zbožňovať.” Joyinu tvár rozjasnil šibalský úsmev a objala ho okolo krku. “Rovnako ako ty ich! Kto by odolal tvojmu okúzľujúcemu šarmu?”

“Haha…”, pokrútil Arden so smiechom hlavou a vtedy jeho polovička opäť trochu zvážnela, no na perách jej pohrával jemný úsmev.

“A ešte je tu ktosi, kto by ťa veľmi rád videl a nesmierne sa na teba teší.”

“Kto?”, zamračil sa nechápavo a potom sa zamyslel. “Nikto mi už nenapadá…”

“Tak ti to poviem. Je to… tvoja mama.” Ticho, ktoré nastalo, bolo priam ohlušujúce, Arden dokonca nevnímal ani štebot vtákov, či jemné zvonenie zvonkohry.

“Dianna? Ona je tu?”, vyjachtal napokon a opäť neisto pozrel dovnútra, odkiaľ vychádzala veselá vrava a cinkanie príborov.

“Je. Taká, akú si ju kedysi poznal - veľmi milá a láskavá. Mám ju veľmi rada. A nevie sa už dočkať, kedy ťa opäť objíme.” Oči sa mu v tej chvíli zaliali ďalšími slzami dojatia a nezmohol sa na slovo.

“Nemôžem tomu uveriť, ja…” Arden však namiesto toho, aby konečne vošiel do domu, ostal bezradne stáť na mieste ako prikovaný. Joy pocítila jeho náhly príval rozpakov a najmä strachu, ktorý naplnil aj jej vnútro.

“Neboj sa…”, šepla nežne, ale jeho tvár bola ako vytesaná z bolesti a výčitiek.

“Zabil som ju”, odvetil ticho a hlas sa mu od nervozity trochu triasol. “To nie je len tak pred ňu predstúpiť a… “

“Nie, drahý.” Joy sa láskyplne usmiala a pokrútila hlavou. “Zahoď už konečne svojich démonov. Mýliš sa, ty si ju oslobodil. Sama Dianna mi to povedala a viem, že ti to rada zopakuje.” Ardenove oči sa v tej chvíli rozšírili prekvapením, potom sa pomaly rozjasnili a pery mu zvlnil nesmelý úsmev.

“Naozaj?”, vyjachtal ticho a pevne jej stisol ruku.

“Naozaj. Vytrhol z temnoty, ktorá zožierala jej dušu.” Akoby všetko okolo neho na okamih zamrzlo. Všetka jeho vina, to bremeno, bolesť, výčitky, ktoré roky vláčil vo svojom srdci, z neho razom opadlo. Nikdy sa na to nedíval týmto spôsobom a pritom… dávalo to zmysel. Konečne. Konečne bol slobodný a ľahký ako pierko…

“Tak potom na čo čakáme?”, zvolal Arden celý bez seba od radosti a opäť si Joy zdvihol do náručia. Chcel si ju preniesť cez prah ako svoju nádhernú nevestu, ktorá bude jeho už po celú večnosť. Joy sa usmievala a pohľad sa jej znova naplnil nehou a láskou. Keď ju v hale znova položil na zem, ruku, ktorou jemne zovrel jej krehkú dlaň, vrúcne pobozkala a priložila si ju k srdcu.

“Práveže už na nič, láska”, hlesla tíško a oči sa jej trblietali od nekonečného šťastia. “Už sme opäť spolu. Všetko je tak, ako má byť.”

Pamätáš sa, keď som bol mladý a ty tiež,

a čas sa zastavil a láska bola všetko, čo sme poznali,

bola si prvá, rovnako ako aj ja,

milovali sme sa a potom si plakala

Pamätáš sa, keď…

Pamätáš sa, keď sme si dávali naše sľuby,

a chodili na prechádzku.

Odovzdali naše srdcia, začínali, bolo to ťažké.

Žili sme a zistili, že život má aj zákruty,

bola tu radosť, bola tu bolesť

Pamätáš sa, keď…

Pamätáš sa, keď starí zomreli a nové životy sa rodili

a život sa menil, rozkladal a prerábal,

dali sme sa dokopy, rozišli sa,

zlomili si vzájomne srdcia

Pamätáš sa, keď…

Pamätáš sa na zvuk maličkých krôčkov,

bola to hudba.

Tancovali sme týždeň za týždňom,

priniesli späť lásku a našli dôveru

a sľúbili si, že sa už nikdy nevzdáme

Pamätáš sa, keď…

Pamätáš sa, keď sa tridsiatka zdala ako niečo staré,

teraz sa dívam späť, bol to len odrazový mostík

k tomu, kde sme,

kde sme boli

a povedali si - urobili by sme to všetko rovnako

Pamätáš sa, keď…

Pamätáš sa, keď sme si povedali, až zošedivieme,

až deti vyrastú a odsťahujú sa,

nebudeme smutní, budeme šťastní,

za celý život, ktorý sme mali

a budeme si pamätať, keď…

(Alan Jackson -Remember When -

https://www.youtube.com/watch?v=rTtAq6owBdg)

Neboli ničím výnimoční.

Boli obyčajným mužom a obyčajnou ženou s obyčajnými myšlienkami a viedli obyčajný, naplnený život, sem tam popretkávaný kúzlami.

Nikto im nikdy nepostaví sochu a ich mená budú raz zabudnuté.

Avšak navzájom sa milovali a ich výnimočná láska porazila aj tú najtemnejšiu temnotu.

Ľúbili sa celým svojím srdcom a dušou a to bolo pre nich viac než dosť.

Boli si svetlom, láskou, vášňou, šťastím, najlepšími priateľmi a všetkým, čo im len mohol tento svet ponúknuť.

---

Bolo krásne, slnečné ráno, keď sa Amelia s Ivanom, hneď po raňajkách, vybrali na ich každodennú prechádzku parkom. Už dlhší čas nemohli ráno spávať a práve prechádzka bola skvelým odreagovaním v ich, už teraz nudnom, dôchodcovskom živote. Ráno bolo chladné, predsa bola ešte len jar, no aj napriek zime si to drobná starenka vychutnávala a bola unesená pohľadom na paletu farieb, ktorá sa v parku objavila behom niekoľkých dní. Mala pocit, akoby sa ocitla uprostred pohľadnice, takej, čo mávajú v obchodoch na otočných stojanoch. Všetko bolo dokonale idylické. Každá farba, na ktorú jej padol pohľad, bola oslnivá, oveľa jasnejšia, než sa len pred malou chvíľou zdala byť. Milovala toto ročné obdobie, všetko nádherne kvitlo a vzduch bol plný opojnej vône kvetov. Nenáhlivo kráčali ruka v ruke po širokom chodníku v parku, neďaleko ich bytu v Londýne, a Amelia nežne pozrela na Vana, ktorý práve niekomu zamával.

“Dobré ráno!”, zvolal s úsmevom mladý muž v šiltovke, ktorý práve prebehol okolo starého manželského páru. Každé ráno sa tam míňali a on sa im nikdy nezabudol pozdraviť. Postupom času sa z nich stali starí známi z parku a niekedy sa pri nich dokonca aj na chvíľu zastavil, aby sa opýtal, ako sa majú. Bol veľmi milý a bolo pekné tam v takej skorej rannej hodine stretnúť aj niekoho iného okrem kačiek v jazere.

“Aj vám, Ryan!“, odvetil Van a Amelia mladíkovi s úsmevom kývla hlavou. Mala na sebe svetloružové vzorované šaty, biely sveter a lodičky. Krátke, sivobiele vlasy po plecia, mala zopnuté sponou a na šnúrke okolo krku prevesené okuliare s hrubým rámom. Hoci už bola stará dáma, stále vyzerala rovnako rozkošne ako kedysi. Jej manžel ju s okuliarmi na nose pozoroval a jemne sa usmial. V jeho modrých očiach sa odrážala nekonečná láska k nej. Ani jeden z nich by si kedysi dávno, keď sa prvýkrát stretli, nepomyslel, že to bude láska na celý život. Náhody... Tak sa spoznali – náhodou. Nebyť bozku a noci, ktorá všetko zmenila, vôbec spolu nemuseli skončiť. Jednoducho mohli z Ardenovej a Joyinej svadby odkráčať domov, každý svojou cestou. No osud to zariadil inak...

Bol to len úsmev, ale moje srdce mi skoro vyskočilo z hrude,

A ja som to nečakal,

Len letmý bozk, nikomu by nechýbal,

Ja som to nečakal.

Pochopil som to zle? Tvoja ruka vkĺzla do mojej.

Nečakal som to.

Strávila si noc v mojej posteli, prebudila si sa a

povedala: "Tak, to som nečakala."

Myslel som, že táto láska nemá vydržať,

Myslel som, že si len prechádzala okolo,

Keby som niekedy dostal odvahu sa opýtať

Čo som urobil správne, že som si zaslúžil niekoho ako si ty?

Nečakal som to.

Bolo to len slovo, skoro nešlo počuť

Pretože som to nečakal

Ale prišlo bez strachu, mesiac sa zmenil v rok

A ja som to nečakal.

Nie je to divné, ako sa život môže zmeniť

V záblesku najsladšieho úsmevu?

Vzali sme sa na jar

Vieš, že by som vôbec nič nezmenil

Bez toho nevinného bozku - aký život by som zmeškal.

Keby si nedala šancu malému romániku,

Keď som to nečakal.

(Jamie Lawson - Wasn't Expecting That

https://www.youtube.com/watch?v=qCv4MwkjE30 )

Teraz mierili k svojmu obľúbenému miestu – lavičke neďaleko jazera, kde už niekoľko rokov pravidelne sedávali a kŕmili kačky. Van z vrecka bundy vytiahol vrecúško, v ktorom pre nich mali pripravené dobroty, a potom sa pomaly posadil vedľa svojej manželky. Paličku, ktorá mu pomáhala pri chôdzi, oprel vedľa seba a druhou rukou objal okolo pliec Ameliu, ktorá si položila hlavu na jeho plece a pousmiala sa - aj ich prvé stretnutie, ktoré by sa v podstate dalo považovať za prvé rande, bolo v parku pri jazere. “Ryan je veľmi milý, však?“, ozval sa po chvíli Van, na čo Amelia súhlasne prikývla.

“Áno, veľmi som si toho chlapca obľúbila. Aj keď sa skoro vôbec nepoznáme. Len to jeho behanie… “, zasmiala sa sama pre seba a mierne pokrútila hlavou.

“Čo je na tom zlé?“

“Nič, len… s Joy sme celý život plánovali, že začneme behať… ja viem, je to hlúposť, ale keby som bola trochu mladšia a mala ešte jednu šancu, tak by som do toho už naozaj išla”, dodala s jemným úsmevom na perách a slzami v očiach.

“Och, zlatko. Rozumiem ti, ale Joy aspoň cvičila jogu. No, ty ani na staré kolená nevieš, čo sú to tenisky”, s pobaveným úsmevom kývol hlavou smerom k jej topánkam na nižšom opätku. Amelia sa tiež zasmiala.

“Keby ma nebolel chrbát, tak nosím aj tie čo kedysi.“

“Ach, tie tvoje opätky sú proste legenda. Aj mne však chýba náš Sentimentálny Muffin, ktorý ma ani za polstoročie nenaučil hrať na gitare… “, dodal Van so smiechom, čím rozosmial aj svoju manželku.

“A Joy ani za celý ich spoločný život.” Od Ardenovej smrti prešlo ešte len niekoľko týždňov a táto strata manželský pár veľmi zasiahla. V pomerne krátkom čase a rýchlo po sebe prišli obaja o svojich najlepších priateľov – Joy a Ardena. Takmer celý život strávili spolu, stretávali sa, pomáhali si, denne si telefonovali… A predstava, že na druhej strane linky sa už nikto nikdy viac neozve, bola jednoducho strašná. Strašne smutná…

“Dnes sa mi s nimi snívalo. Spomínaš si na našu prvú spoločnú dovolenku?“, bola zvedavá Amelia a svoje zelené oči uprela na Vana.

“Keď bola Joy tehotná s dvojičkami?“, opýtal sa pre istotu jej manžel a ona prikývla.

“Presne. Snívalo sa mi o tom, ako ju Ardie chcel zdvihnúť na ruky, aby mali z tej pláže fotku… No obaja skončili aj tak v mori. Chudák, tak veľmi sa snažil, no mala už také veľké bruško“, rozosmiala sa Amelia a v rovnakej chvíli sa jej po lícach spustili horúce slzy. Van si ju pevnejšie privinul k sebe a trochu nemotorne jej vtisol bozk na čelo.

“Áno, to bolo skvelé. Tiež si spomínam, že vtedy tam s nami bola aj Valentina a mala tam o dosť mladšieho nápadníka. V našom veku! Vieš si to predstaviť?!“, opýtal sa neveriacky krútiac hlavou a Amelia sa naňho nežne usmiala. “Vtedy sme boli ešte takí mladí… “, skonštatoval po chvíli ticha, ktoré medzi nimi zavládlo. Obaja sa na moment vrátili v spomienkach. Bolo to krásne obdobie. Krásny život...

“Láska, ale ty si nebol mladý ani vtedy… “, ozvala sa Amelia a s huncútskym úsmevom sklonila hlavu.

“Aspoň po sedemdesiatke by si si tieto fóriky už mohla odpustiť”, pokrútil hlavou, ale tiež sa mu na tvári objavil veselý úsmev. Nikdy sa neprestali smiať. Bolo im spolu tak dobre…

“Prepáč”, pozrela mu do modrých očí a jemne stisla ruku. “No, stále som oproti tebe mladica… “

“Tak to máš pravdu, škriatok”, navzájom si hľadeli do očí a Van sa k nej s úsmevom natiahol, aby jej mohol vtisnúť vrúcny bozk na pery. Keď sa od seba odtiahli, Amelia ho pohladila po vráskavej tvári. Tak veľmi ho milovala a bola vďačná za každý jeden deň, ktorý s ním mohla stráviť. Len pri pohľade do jeho tváre sa jej vybavilo toľko spomienok.

Tak veľa nádherných, no i tých menej krásnych spomienok na ich spoločný život. Na ich rodinu, deti, vnúčatá… Za to všetko mu bola neskutočne vďačná. On ju naučil čo je to pravá láska, vďaka nemu to pochopila. Bol jej princom o ktorom ani netušila, že bol jej vytúženým. Všetko sa stalo tak nečakane. Náhodou…

Jedna malá zmena a nič z tohto krásneho života s Vanom sa nemuselo stať. Všetko mohlo skončiť úplne inak. Ona si však to INAK vôbec nevedela predstaviť. Vďaka nemu sa naučila nebrať život tak vážne a veriť aj v nemožné. Pretože pre jej manžela také slovo jednoducho neexistovalo. Len vďaka svojej húževnatosti, trpezlivosti a pevnej vôli sa dokázal presadiť aj vo veľkom svete. Nikdy sa nevzdal a to isté chcel naučiť aj Ameliu. A to sa mu čiastočne aj podarilo. Jej knihy boli stále populárne a písania sa doteraz nevzdala. Každý deň ju dokázal nejakým spôsobom inšpirovať. A to nie len teraz, v starobe, ale celý život. Bol jednoducho úžasný. V neposlednom rade ju naučil milovať. Kým ho nestretla, neverila, že je to vôbec možné.

Tak veľmi niekoho milovať. Tak veľmi… A tak veľmi sa desila dňa, kedy…

“Neopováž sa ma opustiť ešte aj ty, lebo ťa zabijem, Asimov”, povedala stále so slzami v očiach a mierne nadvihla obočie.

“Tvoje prianie mi je rozkazom, Asimovová.“ Zasmial sa, nežne ju chytil za ruky a prstami prechádzal po tých jej. “Ľúbim ťa, Amelia.“

“Veď aj ja teba, ty môj starček”, pritúlila sa k nemu a chvíľu si len v tichosti vychutnávali tento okamih. Od hladiny jazera sa odrážali zlatisté slnečné lúče. Voda bola taká pokojná, až mala Amelia pocit, že po nej môže prejsť…

“Pôjdeme už? Na obed má prísť Stella s Andrewom. Dúfam, že si nezabudol”, poznamenala pobavene starenka a jej manžel pokrútil hlavou.

“Ani náhodou. Pamäť mi funguje stále dokonale.“

Stella, spolu so svojím manželom a dcérou Sam, žila v Brightone – meste na južnom pobreží, ktoré bolo od Londýna vzdialené len hodinu a niečo. Splnila si svoj detský sen a po rokoch, kedy sa aktívne venovala baletu, si otvorila svoju vlastnú tanečnú školu.

“Už sa teším na dnešný večer”, dodal po chvíli, keď vstávali z lavičky. Milo, ktorý prebral po otcovi reštaurácie, mal mať dnes otvorenie nového podniku, na ktoré bola pozvaná celá rodina. Z ich stále protivného pubertiaka sa stal zodpovedný muž - v tejto oblasti sa naozaj našiel a veľmi ho to bavilo, z čoho sa jeho rodičia veľmi tešili. No, taktiež nezanevrel ani na svoje hobby a vo voľnom čase stále veľmi rád fotografoval a so svojou rodinou – manželkou Ritou a dvomi deťmi, Jane a Maxom, veľa cestovali.

“Aj ja. Aspoň nejaká zmena v našom stareckom živote, však”, jemne doňho drgla lakťom, keď kráčali vedľa seba po slnkom zaliatej cestičke. Na chvíľu zastali – Van sa k nej otočil, usmial sa a nežne ju pohladil po tvári, na čo ona privrela oči.

“Ďakujem ti, láska. Za každý jeden spoločne prežitý deň.“ Amelia sa mu zahľadela do nebesky modrých očí, v ktorých sa zakaždým strácala, a srdečne sa usmiala:

“Aj ja ti ďakujem. Za všetko… “, zašepkala a po chvíli znova vykročili vpred.

“Och, už aj z nás sa stávajú sentimentálne muffiny,“ skonštatovala, na čo sa obaja rozosmiali. Bolo to krásne ráno. A nie len to dnešné. Bola to celá kopa takýchto jednoduchých okamihov. Momentov, ktoré sa zdali byť také obyčajné, až sa z nich vykľulo niečo výnimočné, nádherné. Pochopila, že láska, ktorú sa pokúšala nájsť, tá, ktorú vtedy dávno tak potrebovala, si ju našla sama. A to v tej najnepravdepodobnejšej chvíli…

Tancuj so mnou až do svadby, tancuj ďalej a ďalej

Tancuj so mnou veľmi nežne a veľmi dlho

Sme obaja pod vládou našej lásky, obaja jej velíme

Tancuj so mnou do konca lásky

Tancuj so mnou do konca lásky

Tancuj so mnou kvôli deťom, ktoré sa chcú narodiť

Tancuj so mnou skrz závesy, ktoré zostarli našimi bozkami

Postav prístrešok, hoci všetky hrozby sú zažehnané

Tancuj so mnou do konca lásky

Tancuj so mnou do konca lásky

(Leonard Cohen - Dance Me To The End Of Love https://www.youtube.com/watch?v=NGorjBVag0I )

---

Tak a je to tu… došli sme až na koniec niektorých príbehov našich postáv a to Amelie, Joy, Niky, Olivien a Tessy.

Pevne verím, že sa vám záverečná kapitola páčila a užili ste si ju so smiechom, pobavením, ale aj dojatím a možno aj slzami. Priznám sa, mne nejedna vyšla, hlavne pri písaní a úprave epilógových častí. Ale to som ja, Sentimentálny Muffin :D

Kočky, týmto sa s vami chcem rozlúčiť a poďakovať vám za skvelý príbeh, ktorí sme spolu písali viac ako dva roky. Dosť dlhá doba, však? Na to som viac než hrdá ;) Ste super, tvorivé, nápadité a hoci to niekedy nebola prechádzka ružovou záhradou, neľutujem ani jednu sekundu.

Ďakujem vám.

Vaša Ninna :) <3

P.S. Keď si prečítate, boli by sme rady za nejakú spätnú väzbu, odozvu, ako sa vám to páčilo. Dole budete mať opäť priestor na vaše názory a dojmy ohľadom kapitoly. Určite nás poteší pár vašich slov ako odmena za naše úsilie :) Dopredu vám ďakujeme a tešíme sa na vaše ohlasy :)