Ahojte, kočky!
Po dlhšom čase prichádzam s ďalšou kapitolou našej Čarovnej krajiny. Áno, spomínala som, že bude posledná, no pre dĺžku textu som sa rozhodla, že ju rozdelím do dvoch kapitol. Hlavne kvôli wixu, ten by ten nápor písmen nezvládol :)
Takže Amelia, Joy a Tessa na už netrpezlivo čakajú, aby vám mohli vyrozprávať svoje ďalšie dobrodružstvá - o láske, rodine, šťastí, ale aj o nenávisti, zrade a utrpení.
V 21. kapitole vás čaká záver ich príbehov a objaví sa aj Olivien a Nika :) Taktiež verím, že sa dočkáme aj 22. kapitoly, v ktorej sa s nami rozlúči Leila, Maddie a Octavia :)
A ešte slovíčko na záver. Ako som už spomínala, textu je opäť pomerne veľa, takže, za prípadné nedokonalosti a preklepy sa vopred ospravedlňujem. Snažila som sa všetky príspevky zoradiť čo najlepšie :)
Prajem príjemné čítanie, napínavé aj pohodové čítanie :)
Vaša Ninna.
"Temnota, aj tá najčernejšia temnota neznamená absenciu svetla, ktoré sa už nikdy neobjaví.
Vždy sa vráti späť a ukáže nám, čo už dôverne poznáme.
Domov. Rodinu. Lásku.
Veci, ktoré sú úplne nové alebo dlho prehliadané a nabáda nás, aby sme za nimi vydali.
Môže sa zdať, že temnota je nekonečná a pohltila všetku nádej.
Nie.
Nádej je skutočná a je v nás.
Stačí iba nazrieť do hĺbky svojich sŕdc a veriť v silu svetla a lásky."
Arden sa náhle prebudil úplne popletený. Namiesto slnečného rána naňho čakal bezútešný sivý svet plný bolestných výčitiek.
“Došľaka… došľaka… došľaka…” Nenávidel vlastné sny, ak ich vôbec mohol nazvať snami. Boli to nočné mory, popretkávavané desivými spomienkami. Ostro mu pripomínali časy, na ktoré chcel už konečne zabudnúť. Zaúpel a tvár si schoval do vankúša, aby stlmil svoj ťažký dych. Srdce mu búšilo, zalieval ho pot. A najhoršie na tých desivých snoch bolo to, že sa po prebudení trápil a tá úzkosť bola priam neznesiteľná. Oboma rukami si prešiel po vlasoch a skontroloval čas. Bolo päť hodín, svetlo brieždenia presvitalo cez ľahučké záclony. Myslel si, že po včerajšku bude mať pocit, akoby sa prebral do nového života. Života, ktorý napokon nadobudol zmysel, ihral všetkými farbami dúhy a bol presvetlený žiarivými lúčmi. Mal by mať chuť sa smiať, skákať ako blázon a do celého sveta vykričať svoju nesmiernu radosť. Veď… žena, ktorú vrúcne miluje, mu včera povedala svoje áno a tento… Tento nádherný, kučeravý drobček, ktorý ešte sladko spinkal v Joyinom náručí, je jeho dcérka…
Po tom všetkom, čím si prešiel - stavmi beznádeje, hlbokej depresie a ťažkých smútkov, sa z nich nevedel vymaniť. Frustrácie, potom obrovský hnev a záchvaty zúrivosti, ktoré aj tak napokon vyústili do srdcervúceho plaču. Po tom všetkom - mal by cítiť aspoň malinký záchvev šťastia, no nie? Prečo je potom naplnený len horkosťou, strachom, prázdnotou, bolesťou a sebanenávisťou?! Arden zaťal dlane do päste. Tieto neustále myšlienky… na mamu, otca, na temnotu, na všetko, čo vďaka nim zažil, ako mu zničili život, mu stále nedali pokoja, mátali ho výčitky. Áno, našiel svoju starkú, mal Ivana a čo je najdôležitejšie, Joy ho opäť pustila do svojho života s navyše najsladším a najkrajším prekvapením - Hope.
Život k nemu predsa nie je až taký krutý, však? Toľko túžil po milujúcej rodine. Všetko, čo chcel, bolo len šťastie a nájsť vnútorný pokoj. Ale svetielka nádeje, ktoré mu blikotali v ubolenom srdci, zatemňovali neustále pochybnosti. Bolo to ťažšie, ako si myslel, oveľa ťažšie. Zaslúži si to vôbec? Je hodný lásky tak skvelej, nežnej a starostlivej ženy, akou je Joy? Bude dobrým otcom svojej dcérke? Čo keď to všetko zničí? Možno je to len falošná bublina, ktorá po nejakom čase praskne a on znova ostane sám, pretože to nezvládne, ublíži im… Je predsa vrahom, nezniesol zo sveta len Christiana, tých úbohých obetí temnote bolo viac, oveľa viac. A keď ich nezabil on sám, asistoval pri výskumoch, pokusoch, pomáhal vraždiť svojim rodičom… Potom tu bola Tessa, Joyina vlastná sesternica. Zneužil ju po všetkých stránkach, ako sa len dalo a tiež ju skoro pripravil o život. Dvakrát. A na záver to bola samotná Joy, ktorej tie štyri mesiace v labáku nesmierne ubližovali a držali ju v cele ako nejaké zviera… Áno, nemohol za to, bol predsa pod vplyvom tej najtemnejšej temnoty, ktorá ovládala jeho myseľ a nútila ho robiť tieto strašné veci. No… Arden sa nevedel zmieriť so skutočnosťou, že to boli jeho ruky, čo vykonávali tie hrozné procedúry, ktoré usmrtili nevinných ľudí. Boli to je jeho oči, ktoré sledovali a kruto odrátavali posledné sekundy do ich definitívneho konca.
Arden cítil, ako sa mu znova začína zrýchľovať dych, na čelo mu opäť vystúpil studený pot. V záchvate náhlej paniky sa mu roztriasli ruky. A tento dom… tu, v tejto magickej škole sa to dlhé roky dialo.
Zakrútila sa mu hlava, závrat prišiel náhle, až tuho privrel oči a snažil sa potlačiť nutkanie na vracanie. Všetko sa neho začínalo opäť padať. Vzduch, ktorý dýchal, akoby bol zo sekundy na sekundu ťažší.
Pomaly sa otočil a pozrel na snubný prsteň, ktorý sa skvel na Joyinej ľavej ruke, čo mala položenú na vankúši. Ešte sa nezobudila, no podľa toho, ako sa mračila, bolo len otázkou času, kedy sa tak stane. Evidentne cítila jeho duševné rozpoloženie… Bola otočená k nemu a Arden chvíľu pozoroval jej ľúbeznú tvár, ktorú osvetľoval bledý svit úsvitu. Dlhé, svetlohnedé vlasy mala rozhodené po vankúši, tmavé mihalnice sa jej chveli a mala trošičku pootvorené pery. Pôsobila mäkko, nežne. V mysli sa mu zasa vynorili výčitky svedomia a znechutenie z vlastného sebectva. “Čo som to, preboha, urobil?!” Ako mohol byť taký sprostý, on… Hoci po ničom a nikom inom netúžil ako po nej, každé nervové zakončenie mal do nepríčetnosti vybičované desivým strachom. Nemôže to urobiť, pretože im zničí život a… Starká sa mýlila, rovnako aj Ivan a najviac on sám.
Túto jeho niť takmer šialených myšlienok odrazu pretrhol náhly zvuk. Arden si v tej panike ani nevšimol, že Hope je už hore. Maličká sa medzitým stihla odkopať spod prikrývky, stiahnuť jednu ponožku a vehementne si cmúľala palček na nôžke. Bola taká rozkošná… Vyplašene na ňu pozrel a ona na neho uprela veľké, modré očká. Prekvapenie, ktoré jej ich ešte viac rozšírilo, za okamih vystriedala úprimná radosť, akej boli schopné len malé deti. Tešila sa, že ho vidí a venovala mu ten najmilší, jednozúbkový úsmev na svete. Jednoduchá vec, no pre Ardena výnimočná, ktorá na okamih zapôsobila ako balzam na jeho ubolenú dušu…
“Do… dobré ránko, púpavienka…”, vyjachtal nakoniec tíško, na čo sa Hope zasmiala a veselo niečo zadžavotala, prevalila sa od Joy k nemu a schmatla ho za polodlhé vlasy. “Au… ty nezbedník”, zasmial sa cez slzy, ktoré sa mu zasa ako najväčšie zradkyne tisli do očí a pohladkal ju po neposlušných kučierkach. Až teraz videl, že majú presne takú istú farbu, ako mal on. Tiež si všimol jej výraznejšiu bradu a… aj prstíky mala dlhé po ňom, tiež rovnaký tvar pier. Mal dcérku… tohto malého, bezbranného drobčeka v ružovom bodkovanom pyžamku a on ju miloval ešte predtým, ako sa vôbec dozvedel, že je jeho. Bola ako dar z nebies, rovnako ako Joy, po ktorú si prišiel a aj tak to bolo nanič, pretože… Kriste! Arden v tej chvíli ustrnul a zbledol ako stena. Včera, ako mu povedala, že Hope je ich dcéra, si to vôbec neuvedomil a teraz ho tá odporná skutočnosť zasiahla úplne nepripraveného… Až v tomto momente mu došlo, že nielenže pomáhal vykonávať testy a s otcom experimentoval na žene, ktorú miluje, ale aj… ale aj na vlastnom dieťati. Díval sa na Hope, ako si vedľa neho niečo spokojne mrmle a hrá sa s rúčkami a opäť ho naplo na vracanie. Riskoval jej nevinný život ešte predtým, ako vôbec uzrela svetlo tohto sveta. A nebyť jej obrannej schopnosti…
“Ty za to nemôžeš, ty za to nemôžeš…”, opakoval si ako modlitbu, no márne. Arden sa znova začínal cítiť zle, dokonca ešte horšie. Nával paniky ho znova začal pohlcovať, myseľ sa mu ešte viac zahmlievala, triaška zvyšovala a vtedy si uvedomil ďalšiu závažnú vec. “Doriti, ja som taký debil… debil! Ako som si to mohol myslieť!”, nadával si v duchu zúrivo. Avšak, bolo mu tak dobre a každým dňom nadobúdal pocit, že ich nepotrebuje a… Bolo to však nimi? Preto sa teraz jeho vnútorní démoni a temné sily, ktoré v ňom driemali, drali na povrch? Arden pokrútil hlavou. Teraz to bolo jedno. Jediné, na čom v tejto chvíli záležalo bolo, aby čím skôr z tejto izby vypadol, pretože záchvat sa neúprosne blížil a nemohol dopustiť, aby vybuchol. Nie pred Hope, ktorá na jeho už teraz upierala začudovaný pohľad a zamrnkala. Temné sily mu až príliš silno zvierali vnútro.
Pozbieral posledné zvyšky triezveho uvažovania, vtisol maličkej vrúcny bozk na čielko a rýchlo vstal z postele. Natiahol sa pre džínsy, no ruky sa mu tak chveli, že si nedokázal ani zapnúť gombíky na košeli, preto to radšej vzdal. Pri odchode už nevnímal nič iné, len neznesiteľný chaos, ktorý mu začínal víriť hlavou a doháňal ho na pokraj panického šialenstva.
...
“Arden?” Joy sa o niečo neskôr strhla z nepokojného spánku. Zmätene sa posadila a zrak jej padol na prázdne miesto na opačnej strane priestrannej postele. “Arden!” Odpoveďou však bolo iba ticho a mrnkanie Hope, ktorá sa vehementne dožadovala svojich raňajok. “Dobré ránko, slniečko”, pobozkala dcérku do voňavých vláskov a usmiala sa na ňu. “Čože si si dnes tak skoro privstala? Alebo ťa zobudil ocko?”, prihovárala sa jej nežne, keď si ju privinula k prsníku. Popritom nasucho prehltla a voľnou rukou si pošúchala hruď. Pálila ju a ten tlak z Ardenových ťažkých pocitov bol neznesiteľný. Doslova cítila jeho bolesť, frustráciu a hnev, ktoré mu spôsobovali muky. “Panebože, čo sa mu mohlo stať? Prečo tak zmizol? Bez jediného slova, veď… ešte včera bolo všetko v najlepšom poriadku”, pýtala sa vydesene samej seba a nechápavo potriasla hlavou, kým Hope spokojne papala. Kým ju Joy nakŕmila, prebalila a obliekla do dupačiek, trvalo to dokopy asi polhodinu. No Joy mala pocit, akoby prešla celá večnosť. Bála sa, tak ukrutne sa bála, že opäť odišiel… Ten pálčivý pocit v hrudi však povolil, ostala v nej len sivá a ťaživá depresia - smútok, ktorý jej priam trhal srdce. Narýchlo na seba hodila nejaké tričko a tepláky, vzala už spokojnú Hope do náručia a vyšla z izby. “Pôjdeme sa trošku prejsť, dobre?”, povedala a pred odchodom ešte dala dcérke jej obľúbeného plyšového jednorožca. A hoci mala len tušenie, že tam bude, Joy si to namierila rovno do Ardenovej spálne. Keď však zaklopala, za dverami ostalo ticho a tak to skúsila opäť. “Láska?”, ozvala sa do prázdna chodby, no stále nič.
Napokon voľnou rukou rozhodne stlačila kľučku, ale bolo zamknuté. Joy sa zamračila, avšak zašepkala čarovnú formulku a keď zámka cvakla, vošla dnu. Aj keď už nadišiel nový deň, hrubé závesy až po zem boli zatiahnuté a neprepúšťali žiadne svetlo. Joy sa poobzerala okolo seba, no nič nevidela a tak podišla k oknu, aby do miestnosti vpustila aspoň trochu zvedavých slnečných lúčov. Hope nevydala ani hláska, iba zaujato ožužlávala dúhový roh svojho jednorožca. Joy ešte otvorila okno a keď sa otočila späť, zbadala Ardena, ako sedí na podlahe. Opieral sa o posteľ, jedna noha vpredu, druhá zohnutá v kolene. Hlavu mal vyvrátenú dozadu, položenú na modrej prikrývke a nehybne hypnotizoval biely strop nad ním. “Arden, čo sa stalo? Nebudem sa ťa pýtať, či si v poriadku, lebo viem, že nie, ale… prečo?” Joy naozaj nechápala jeho duševné rozpoloženie a bála sa.
“Bola to unáhlená hlúposť”, šepol Arden takmer nečujne, keď si Joy s Hope v náručí k nemu sadla do tureckého sedu a až vtedy si ich všimla. Tabletky. Biele pilulky rozsypané po hrubom koberci a pri nich ležala prázdna fľaštička.
“Čože?”, hlesla so strachom z najhoršieho. “Preboha! Len mi nehovor, že si tie lieky… alebo sa chystáš… Koľko si ich užil?!”
“Nie, nie, to nie.” Zdvihol hlavou a zadíval sa jej do tváre. Na lícach sa mu leskli stopy od sĺz, no venoval jej úsmev, hoci pokrivený. “Ahojte, krásavice…”, zdvihol ruku a najprv pohladil po líci Joy a potom Hope. “Neboj sa, až taký psychoš nie som. Hoci som si myslel, že už som v poriadku. Prerátal som. Len som tomu chcel veriť. Nechal som sa uniesť ilúziou, že môžeme spolu žiť ako normálna rodina. Lenže ja nie som normálny. Pozri sa na mňa. Som narušený a neviem sa toho zbaviť! Ešte včera som s tebou celý šťastný plánoval budúcnosť a teraz sa tu krčím v tme ako… ako nejaký… ”
“Normálne veci sú však nudné”, skočila mu Joy do reči s jemným úsmevom mykla plecom. Arden na ňu prekvapene pozrel, takúto odpoveď očividne nečakal.
“Ale toto nie je vtip!”
“Veď ja nežartujem, myslím to smrteľne vážne.” Natiahla ruku a vzala mu do dlane tú jeho, avšak sa mu ešte citeľne triasla a bola studená. “Podržíš Hope?”
“Si si istá, že to je dobrý nápad? Nemyslím si…” Joy mu ju však jemne vložila do náručia. Arden si dcérku k sebe nežne privinul, kým ho neprikryla dekou, čo ležala na poskladaná na pohovke pod oknom. “Ďakujem”, odvetil s vďačnosťou, na čo sa Joy usmiala.
“V pohode. Chystám sa o teba starať celý zvyšok života”, zdvihla ľavú ruku so snubným prsteňom a hravo pokývala prstami. Ardenovi v mihu skamenela tvár. “Fajn… “, povzdychla si, keď všimla jeho reakciu. “Viem, že lieky, čo musíš brať, nie sú jediná vec, ktorá ťa sužuje. Tie však tiež nie sú žiadna hanba, Arden! Keď ti pomáhajú, to je len dobre.”
“Lenže ja som ich už prestal užívať pred pár dňami, v tom to je”, priznal nakoniec.
“Takže tou unáhlenou hlúposťou si myslel tento fakt?”
“Aj. Ale hlavne som hovoril o našom zasnúbení.” Joy na neho nechápavo vyvalila oči, telom jej prešiel mrazivý chlad a v srdci pocítila bolesť.
“Strácam sa v tvojich slovách, ja nerozumiem…”
“Vysvetlím ti to, hoci… hoci sa mi to ťažko hovorí”, odpovedal Arden trochu rozochvene a zahryzol si do spodnej pery. Ešte stále na rukách držal Hope a nežne sa pohrával s jej hebkými kučierkami. “Tento posledný týždeň“, odmlčal sa a na okamih sklonil hlavu, až mu vlasy padli do tváre. “ … som sa nechal uniesť atmosférou - naše milovanie, po ktorom si ma konečne pomaly znovu púšťala do svojho života. Trávili sme spolu príjemné spoločné chvíle, rozprávali sme sa, videl som, ako ti je so mnou dobre. Bolo mi jednoducho tak fantasticky a cítil som sa šťastne asi ako ešte nikdy predtým. Vnímal som aj tvoju radosť a lásku - vrúcnu a vášnivú, tú istú, akú k tebe prechovávam aj ja. Tak som prestal brať lieky, učičíkaný úplnou istotou, že to zvládnem aj bez nich. Pretože… pretože s tebou - s vami… ”, opravil sa s jemným, no smutným úsmevom. “ … jednoducho zabúdam na všetko zlé, pre mňa ste tá najlepšia terapia. A včerajší večer bol vrchol všetkého. Povedala si mi, že tento malý poklad je moja dcérka a ja som bol od samej radosti celý bez seba. A potom… som ťa požiadal o ruku. Neplánoval som to - takto a v tej chvíli. Jednal som impulzívne a to nebolo správne. Ráno to na mňa všetko spadlo a ja som si uvedomil, že som nemal žiadne právo vpadnúť ti do
tvojho usporiadaného života a do života Hope. Lebo ešte stále nie som v poriadku a budem ti len na ťarchu. Čo som si vlastne myslel? Bol som sebec. Prišiel som za tebou, pretože som si uvedomil, že bez tvojho smiechu, nehy, hrejivého objatia - bez teba nemôžem žiť. No nenapadlo ma, že ty svojím rozhodnutím namiesto muža, ktorého si zaslúžiš, získaš len bremeno. Nechcem ti ubližovať a strašiť Hope.” Arden znova zahanbene sklopil zrak a tuho privrel oči.
Joy na neho iba civela a neverila vlastným ušiam. Toľko sa jej toho preháňalo hlavou, rovnako aj v hĺbke duše. Nechcela o neho prísť, no na vzťah musia byť dvaja a on… “Takže…”, prehovorila po chvíli a všimla si, že Hope v Ardenovom náručí zaspala, kým rozprával. Vlastný hlas jej znel cudzo, bol zhrubnutý, rozochvený, zachrípnutý… akoby nepatril jej. “Stále verím tomu, že to nemyslíš vážne. Len včera si mi sľúbil, že už ma neopustíš, inak… inak…”, zakoktala sa a vo svojom vnútri pocítila tú dobre známu bolesť z jeho straty.
“Ma hodíš do časového portálu, ja viem”, odvetil Arden za ňu a pery sa mu na okamih zvlnili v úsmeve, ktorý ale hneď zmizol. Večer predtým boli takí šťastní a ich milovanie, ktorému sa po zasnúbení oddali, malo akúsi inú príchuť - sladšiu, intímnejšiu, proste… ich súzvuk sŕdc, duší a tiel bol dokonalý s prísľubom znovunájdenia sa, nových začiatkov a splnených prianí.
“A aj preto pokúšaš osud?” Tentoraz pre zmenu skoro až škrekľavo pípla.
“Nie, ja ťa nechcem opustiť…”
“Tak potom prečo? Načo toto všetko? Kvôli liekom? Tvojej duševnej nevyrovnanosti? Záchvatom paniky? Vlastnému strachu? Ten výbuch úzkosti spôsobilo to, že si prestal brať lieky, Arden. Alebo sa mýlim?”
“Nie, máš pravdu, ale aj tak. Možno to bolo dobré na to, aby som si uvedomil, že stále nie som zdravý a… ty sa s takým lúzrom naozaj nepotrebuješ zaťažovať.” Joy stisla pery. Bolo jej ho tak ľúto, toto utrpenie si nezaslúžil. Nie! Viac nedovolí, aby sa takto ubíjal a ubližoval si. A tiež ho nenechá, aby sa jej zriekol, pretože ona sa ho už nevzdá. Nikdy.
“To vôbec nie je pravda a ty nie si žiadny lúzer! Len… prosím ťa, nerob unáhlené závery! Pozri sa na to takto - po tom, čo si prežil, môžeš byť rád, že to skončilo depresiami a úzkostnými stavmi. Viem, tiež žiadna výhra, no… ty si po boji zošalel, pamätáš sa? Z mojej strany to bol ťah naslepo, ale Hope ťa z toho šťastie dostala. Keby nie? Skončil by si na psychiatrickej klinike. Mohlo to dopadnúť horšie… schizofréniou, samovražednými sklonmi…”, rapotala ticho, aby nezobudila Hope a nervóznymi, trhanými pohybmi zo zeme zbierala tabletky, ktoré ukladala do plastovej fľaštičky. “Skús sa na to dívať z tej pozitívnej stránky. A to, že s Hope sme tvoja terapia? Že pri nás zabúdaš na všetko zlé? Veď my sme stále tu, nikde nejdeme a ľúbime ťa stále rovnako! Prosím ťa, pozri sa na mňa”, naliehala úpenlivo a chytila mu tvár do dlaní. “Minulosť je v tvojej hlave, no budúcnosť máš vo svojich rukách. Chceš ju stráviť takto - výčitkami, sebatýraním, až kým sa naozaj nezblázniš? Alebo budeš s nami, vezmeme sa, naša rodinka sa rozrastie a ty našim deťom dáš len to najlepšie zo seba? Pretože si veľmi dobrý, úžasný mladý muž a ver mi, máš im čo ponúknuť. Aj mne. Máš milujúce srdce a len svojim dychom dokážeš upokojiť moju dušu. Len svojím hlasom dokážeš uspať svoju dcéru, tak ti to naše bábätko dôveruje. Cíti, že si láskavý človek, rovnako ako ja, tak o sebe už nikdy viac nepochybuj. Pozri, čo si už dokázal, keď si došiel až sem. Pochop, čo si urobil pre mňa. Ja si to uvedomujem - tvoju nežnú snahu, lásku a vytrvalosť. A teraz to chceš všetko zahodiť?”, opýtala sa ho jemne, na čo pokrútil hlavou. “Viem, že nie. Tak ťa prosím, nevzdaj sa nás kvôli strachu a výčitkám. Keď som ti včera povedala áno - vedela som, do čoho idem. V ústrety našej sľubnej budúcnosti, ktorú si budeme spoločne budovať. Na šťastí, láske, podpore, starostlivosti, smiechu - ale aj na bolesti, nedorozumeniach, sklamaniach, hnevu a smútkoch. Taký je proste život. Nieže by som ho tak dokonale poznala, hlavne ten partnerský a manželský, ale… cítim to tak. Ako bude vyzerať, je len na nás”, dodala Joy a s jemným úsmevom mu palcom zotrela zatúlané slzy. Jej samej pokropili fialové tričko, ani si to nevšimla.
“Lenže ja ti chcem dať šťastný a skvelý život po mojom boku, Joy. Bez trápenia, bez bolesti”, pokračoval Arden energicky. “Viem však, že si silná žena a… ” Joy prikývla a priložila mu prst na pery.
“Možno som, ale to neznamená, že sa nepotrebujem stratiť v bezpečí tvojho náručia. Vlastne po tom túžim”, usmiala sa. “A ďakujem.”
“Za čo?”, nechápavo sa zamračil, až sa mu na čele spravila vráska. Hope sa mu vtedy v náručí pohniezdila a tvárička sa jej zmraštila.
“Asi sa jej už zle ležká v jednej polohe. Dám ju na posteľ, dobre?”, šepla Joy a opatrne mu vzala dcérku z náručia. Keď ju prikryla mäkkou prikrývkou, pobozkala ju na drobnú ručičku a schúlila sa k Ardenovi pod deku. “Za to, aký si starostlivý, nežný a chceš pre mňa to najlepšie.”
“To je predsa samozrejmosť. Milujem ťa.”
“Ja teba tiež. Nesmierne a vrúcne z celého svojho bytia, Ardie.” Joy si položila hlavu na jeho široké plece, on ju objal okolo útlych ramien a obaja sa v tej chvíli pousmiali. Nazvala ho totiž skratkou jeho mena, ktorú používala jeho starká. Páčila sa jej. “A aj ja by som pre teba spravila prvé aj posledné. Nikto sa však nenarodil k obrazu dokonalosti, láska. Nechcem dokonalú rozprávku a ani ju od teba nečakám. Na to som už veľká a viem, že život nám dokáže hádzať poriadne ťažké polená pod nohy. Chcem teba… takého, aký si a so všetkým, čo k tebe patrí. Nemám potuchy, čo nás ešte čaká, no ako som povedala predtým, budúcnosť máme vo svojich rukách a je na nás, ako si ju zariadime. A keďže sa tak veľmi ľúbime, nemám o ňu ani tie najmenšie obavy”, dodala mäkko. “Práve naopak. Veľmi sa na ňu teším, verím, že bude krásna, lebo bude naša spoločná. Otázkou je, či o ňu stojíš a ideš do toho so mnou?”
“To vieš, že o ňu stojím viac ako o čokoľvek iné”, hlesol Arden tíško. Nedokázal sa jej pozrieť do očí, no napokon k nej predsa len sklonil zrak. “No čo keď sa s tými poondiatimi démonmi nikdy nevyrovnám a budem musieť brať lieky do konca života ako taký psychoš?”
“Tak po prvé - to slovo už nechcem počuť, pretože to vyslovuješ ako nejakú nadávku…”, povedala Joy rozhodne. “Dôveruj mi. Nie je to žiadna hanba a nič neobvyklé. A po druhé - verím… nie, vlastne som o tom presvedčená…”, usmiala sa, “… že láska dokáže zázraky a za nejaký čas, ktorý v budúcnosti strávime spoločne - ako partneri, milenci, manželia… a rodina - lieky nebudeš potrebovať. Keď príde ten správny čas, tvoje srdce nájde cestu, ako sa zbaviť všetkej tej bolesti”, dodala s úsmevom a vrúcne mu stisla dlaň. “A ja mu v tom veľmi rada pomôžem.”
Niečo je na spôsobe, ktorým vždy vidíš to krásne
Prehliadaš krvavý chaos, vždy vyzeráš ľahko, bez námahy
A stále, stále ma chceš
Vôbec nie som nevinný, viera nie je žiadne privilégium
Som balíček kariet, neresť alebo hra sŕdc
A stále, stále ma chceš
(Imagine Dragons - Next to me:
https://www.youtube.com/watch?v=axS6L0NX7VE)
Arden na ňu pozrel a v očiach sa mu odrážali všetky city, ktorá aj Joy vnímala vo svojom vnútri. Láska premiešaná s obdivom, okorenená veľkou dávkou bolesti a ostychu, no osladená aj nádejou v krajšie, nové začiatky. V tie, v ktoré veril, keď sa sem vybral z druhého konca sveta s odhodlaním dať svojmu životu pravý zmysel, teda, aspoň sa o to pokúsiť. A dokázal to! No len pred chvíľou sa tu zrútil ako domček z karát, nahlodaný svojimi nenávidenými démonmi. Akoby zabudol na pravý dôvod všetkej snahy, ktorú vynaložil na to, aby získal späť Joyinu lásku. Nesmie im dovoliť viac ho ovládať a opäť hodiť do šedej vody zúfalstva, v ktorej by sa napokon aj utopil.
“Hoci odo mňa nechceš rozprávku, ja ti ju chcem dať. Aspoň sa o to pokúsiť, pretože ty za to stojíš a nikto si ju nezaslúži tak veľmi, ako ty”, šepol jej Arden nežne do ucha a v takmer čiernych očiach sa mu zračila vôľa bojovať. Pobozkal ju na čelo a Joy sa hrdo a láskyplne usmiala. “Po ničom inom netúžim tak, ako byť s tebou a našou Hope. Prepáč mi to ráno a aj tie reči okolo. Vystrašil som ťa, ja viem.” Pritúlila sa k nemu tak tesne, ako to len šlo.
“Zľakla som sa, že ma opäť opustíš.”
“Nie, nechcel som od teba odísť preč, ja… ja by som to už nedokázal. Chcel som sa porozprávať, vysvetliť ti moje pohnútky a rozpoloženie. A niekde v kútiku duše som dúfal, že mi tie obavy vyhovoríš… presne takto. Ďakujem. Ďakujem za to, že si, Joy. Ty si naozaj ako z iného sveta.” Arden si v tej chvíli uvedomil, že mu na dušu opäť sadol pokoj a zapaľujú sa tam nesmelé iskričky šťastia. Vedel, že s týmto pocitom lieky nemali nič spoločné. Tie mu však pomohli upokojiť sa, vyčistiť si hlavu - uvedomiť si, že v čom tkvie tá pravá krása - v jednoduchom stretnutí tej správnej osoby. V jeho prípade to bola Joy. Jeho večná bojovníčka s neodbytnou vierou v srdci. A láskou. Ona v ňom nevidela - respektíve nechcela vidieť tie svinstvá, do ktorých sa namočil počas jeho krátkeho života. Bola ako slnečný lúč, čo na neho dopadol z neba, keď hnil vo svojich výčitkách, hanbe, smútkoch, bolesti - vo svojej minulosti. Arden sa považoval za spútaného, uväzneného a myslel si, že ten múr sa nedá preliezť. A z ničoho nič zistil, že Zem sa zachvela a objavila sa puklina. Trhlina, cez ktorú sa mohol prešmyknúť a vyletieť za jej svetlom. Mal dve možnosti - buď ostane za tým múrom a bude kráčať životom po starej, vychodenej ceste. Temnej, plnej ostrého kamenia, tŕnia, ktoré mu budú spôsobovať večné muky. Alebo sa vyberie po novej, za jasom nádeje. Vedel, že tento chodník bude vystlaný strachom a obavami, ale aj prísľubom nového života, pre ktorý sa oplatí bojovať. Nech to stojí čokoľvek.
Aký krehký je život, akí boli krehkí.
Láska.
Stála na počiatku aj na konci všetkého, predstavovala základy aj strechu, ba aj vzduch medzi nimi. Nezáležalo na tom, že bol zlomený a chorý. Joy ho ľúbila a on ľúbil ju.
V tej chvíli si zaumienil, že tabletky bude poctivo brať. Bolo to nevyhnutné, stále ich potreboval. Zatiaľ. Možno sa to, ako povedala Joy, v blízkej budúcnosti zmení, ale to už nechá na osud a na svojej starkej, ktorá mu ich naordinovala. Teraz bolo dôležité, aby Arden konečne prijal sám seba takého, aký je.
Aby si uvedomil, že nie je zlý človek a za veci, ktoré vykonal, nemohol.
Aby sa zakaždým znechutene neodvrátil, keď sa na seba pozrie do zrkadla.
Aby sa zmieriť so svojou minulosťou, užíval si každú sekundu z prítomnosti a tešil sa z budúcnosti, ktorá sa mu ponúkala.
“Super, takže som mimozemšťan.” Joy sa mu zasmiala do hrude a tým prerušila jeho úvahy. Arden jej prstom zdvihol bradu a s láskou sa jej zadíval do modrých očí.
“Nie, ty si môj anjel - anjel strážny”, žmurkol na ňu, sklonil sa k nej a ich pery sa spojili v nežnom, vášnivom bozku, ktorý prerušilo až zamrnkanie ich Hope. Tá si kvôli skorému rannému vstávaniu ešte dopriala hodinový šlofík a už bola opäť hore, ospalo sa naťahovala ako také mačiatko. Arden Joy ešte raz pobozkal na čelo, spoločne sa postavili a on si vzal dcérku do náručia. “Ach, bambuľka moja… “, vtisol jej bozk na hebké, ružové líčko. “Ja som tvoj ocko, vieš o tom? Síce cvok, ale aj tak ťa veľmi ľúbim…”
“Arden!”, napomenula ho Joy a len pokrútila hlavou.
“ … a ty a tvoja maminka ste moje najvzácnejšie poklady, moja milovaná rodina”, brnkol Hope po malom nošteku, prstom jemne pošteklil na brušku a tmavé oči sa mu na okamih zahmlili dojatím. “Dobre, končíme so sentimentom, lebo už revem viac ako náš drobec”, skonštatoval s úškrnom, keď si opakom ruky zotrel zatúlané slzy z líc a Joy sa zasmiala.
“Kto by to bol pred dvoma rokmi povedal, že?”
“Veruže nikto… vtedy si každý myslel, že nemám srdce.”
“Okrem mňa.”
“Okrem teba”, usmial sa na ňu.
“Inak, mám pre teba návrh…”, pozrela na neho zdola so zdvihnutým obočím.
“Fíha, to znie sľubne. Dokonca nie je ani po dvadsiatej druhej hodine večer…”, zaškeril sa pobavene nad jej výrazom. Voľnou rukou ju objal okolo pása a pritiahol k sebe bližšie.
“Haha… nie, myslela som raňajky”, odbila ho som smiechom. “Čo keby si sa osprchoval, ja zatiaľ nakŕmim Hope, zbehnem jej po teplejšie oblečenie a dáme si v záhrade piknik? Vyučovanie mi začína až druhou hodinou.”
“Mne dnes až štvrtou, čiže áno, súhlasím. Znie to ako skvelý plán”, prikývol Arden súhlasne a nežnými prstami jej z čela odhrnul zvlnené pramene vlasov.
Od zásnub Joy a Ardena prešiel už týždeň. On sa cítil dobre, odkedy poctivo užíval predpísanú dávku liekov, jeho záchvat úzkosti sa už nezopakoval. Keď ich radostnú novinu oznámili Aurore, úprimne sa potešila a oboch ich hneď vyobjímala.
“Blahoželáme vám a prajeme veľa šťastia a lásky”, dodala s úsmevom a chytila Garreta okolo pása, ktorý si ovinul ruku okolo jej pliec a nežne ju k sebe privinul. Áno, vyzeralo to tak, že Aurora pri tomto mužovi konečne našla svoje šťastie a jej srdce, ktoré roky túžilo byť milované, konečne našlo toho pravého. Joy s Ardenom z toho veľkú mali radosť, moc im to priali. “No predpokladám, že budete chcieť odísť, všakže?”, opýtala sa ich Aurora, priama ako vždy.
“Áno”, odvetil Arden, ktorý spolu s Joy túto otázku očakávali. “Už sme sa o tom spolu rozprávali. V Anglicku mám starkú, presťahujeme na istý čas k nej, kým si nepostavíme vlastný dom. Pozemok som už kúpil a plány mám tiež hotové”, odvetil Arden s úsmevom, ktorý pre neho nebol nikdy typický a teraz bol priam nákazlivý. Keď ho vyčaril, Joy akoby prežiaril celé vnútro. Aj Hope sa usmievala ako on.
“Jej dve slniečka”, skonštatovala v duchu. “Jej milované slniečka…”
“Dom?”, opýtala sa Aurora prekvapene. “Vidím, že nezaháľaš. Páči sa mi to”, uznanlivo dodala.
“Ďakujem”, odvetil trochu v rozpakoch a pobozkal Joy do vlasov. Tá sa šťastne usmiala. Áno, ich dom…
Arden vybral pozemok na konci Bibury, neďaleko domčeka jeho starkej a na mierne vyvýšenom úbočí pod malým lesíkom. Odtiaľ, ako jej povedal, bol krásny výhľad na celú dedinku a okolie.
“A počas jasných večerov budeme sedieť na verande, kde ti dám vyrobiť veľkú hojdačku a budeme pozorovať nádherné západy slnka”, šepkal jej do ucha v jednu noc, keď už ležali potme v posteli a túlili sa k sebe. Joy bola najprv prekvapená, predsa taký pozemok aj materiál na stavbu niečo stojí, dokonca veľa peňazí. Keď sa ho nato trochu placho opýtala, jednoducho odvetil. “Pamätáš sa, keď sme v ten večer po Vikinej oslave zaparkovali pri hoteli a ja som ti na podobnú otázku odpovedal, že mi po mame ostali nejaké peniaze?” Joy prikývla a on len pokrčil plecami. “Tak… neboli to len nejaké peniaze. Prakticky som milionár. Takže po rokoch mám konečne dokonalý dôvod ako tie prachy zmysluplne a plnohodnotne využiť.”
“Och.” Aurora si trochu nervózne vošla do ryšavých vlasov a prehrabla si ich prstami. Keď odídu, učenie celej školy ostane len na nej a Garretovi a… to sa jednoducho nedalo zvládnuť.
“Ale tiež sme sa dohodli, že vám pomôžeme ukončiť školský rok a záverečné skúšky, keďže je teraz trochu problém zohnať náhrady”, dodala rýchlo Joy, ktorá si všimla v jej zelených očiach obavy. Bola to pravda, nemali to srdce nechať ich s Garretom samých na toľkých študentov. Potom, keď začnú dvojmesačné letné prázdniny, budú mať dosť času na nájdenie kompetentných čarodejníkov, ktorí sa ujmú výučby a pomôžu im. “Až po nich sa presťahujeme do Anglicka a v lete plánujeme svadbu, na ktorú ste obaja srdečne pozvaní”, dodala Joy s mierne červenými lícami. Vždy, keď si pomyslela na ich deň D, tak pocítila nesmierne vzrušenie a radosť. Aurore odľahlo a s ich návrhom súhlasila.
“Tak to som fakt rada, že tu ešte ostanete. A samozrejme, na svadbu veľmi radi prídeme. Ďakujeme za pozvanie”, dodala a Joy ju vrúcne, silno objala. Mala túto ženu, ktorá jej v najťažších chvíľach podala pomocnú ruku, veľmi rada a vážila si ju. Arden sa potom presťahoval hore k Joy a Hope do apartmánu a konečne začali spolu žiť ako naozajstná rodina.
Jar bola plnom prúde a máj bol jednoducho prekrásny. Spoločné chvíle aj s dcérkou trávili hlavne v nádhernej záhrade na slnku, kde všetko omamne voňalo a kvitlo. Vrátane bielych čerešní, pod ktorými ju Arden bozkával tak často, ako sa len dalo a Joy sa len smiala a smiala. Po tom všetkom, čím si prešli, ich znovuzrodený vzťah nadobudol iné, nové rozmery, akúsi vzácnosť. Naplno si to vychutnávali a užívali, pretože obaja vedeli, aký život dokáže byť nevyspytateľný a osud vrtkavý. Boli to úžasné a vzácne chvíle - cez deň sa venovali Hope a výučbe, ale pohodové večery plné rozhovorov, plánov do budúcnosti alebo len nezmyselných táranín, ktoré končili výbuchmi smiechu, patrili len im dvom. Niekedy si pozreli nejaký film, inokedy jej Arden pred spaním čítal poéziu, ako to zvykol robiť aj predtým. Znova sa ju pokúšal učiť hrať na gitaru a ona mu spievala, keďže skúšky na univerzite sa jej blížili. Tak rád ju počúval! Predtým však vytvorila protihlukové zaklínadlo, aby nezobudila Hope. Nevadilo im však ani ticho. Aj to bolo krásne a malo svoje čaro. Keď sa Joy potrebovala učiť zo skrípt, Arden si len tak niečo kreslil, brnkal alebo sa obaja zahĺbili do kníh stúlení vedľa seba. Dôležité bolo, že sú spolu. Rozumeli si aj bez slov - očami, úsmevmi alebo letmými dotykmi. Jemný stisk dlane, žmurknutie, nežný pohľad, bozk do vlasov, pohladenie, objatie. Vo všetkom bola skrytá láska, pokoj a harmónia… a pocit, že cítia hrejivú prítomnosť toho druhého. A ak im to ich malý poklad dovolil, pred spaním si dopriali sladkú bodku v podobe vzájomnej vášnivej nehy.
Joy o svojom nečakanom, no radostnom životnom zvrate napísala do listu aj Tesse. Zmienila sa, akou by jej bolo cťou, keby prišla na ich svadbu a šla jej za svedka. Vedela, že sesternici sa v tomto období narodil synček James a čo Joy tešilo najviac - milovala ho tak vrúcne, ako len matka môže ľúbiť svoje dieťa. Bola si tým istá z listov, ktoré jej Tessa posielala, pretože z nich priam sálala materinská láska. Vyzeralo to tak, že s Everettom je v jeho dimenzii šťastná a Joy jej z celého srdca nepriala nič iné. Hoci z toho nevyspytaľného muža, ktorý sa netajil svojou nevôľou voči jej osobe, mala stále zlý pocit a robila si o sesternicu - napriek jej evidentne spokojnému životu - starosti.
A potom tu bola jej najlepšia priateľka Amelia. Teraz mala maturity a učenie jej zaberalo veľa času aj kvôli tomu, že jeden školský rok na strednej vymeškala. Navyše ju čakali prijímacie skúšky na vysoké školy a tak Joy počkala, kým bude mať po tom všetkom. Asi dva týždne po tom, ako ju Arden požiadal o ruku a ako Amelia konečne úspešne zmaturovala, nastal čas, aby jej konečne zavolala na Skype.
Joy v to ráno vstala skôr. Vonku vytrvalo lialo už druhý deň a v spálni aj bez zatiahnutých závesov vládlo šero. Pozrela na svoje lásky - Hope a Ardena, ktorí ešte tvrdo spali, možno aj kvôli tomu upršanému počasiu a jemne sa usmiala. Rovnako rozhodené ruky a našpúlené pery - tá ich podoba sa nedala prehliadnuť. Nechcela ich rušiť a tak ich len pohladila nežným pohľadom, vzala si mobil a po špičkách prešla do obývačky. V kúpeľni si ešte opláchla tvár vodou a prstami narýchlo prehrabla strapaté vlasy. Keď sa pripojila na internet, všimla si, že Amelia je už online, čo Joy prekvapilo. Na rozdiel od Jamesa, nikdy nebola ranné vtáča. A tak jej narýchlo vyťukala správu.
Ahoj, si tu, alebo sa mi to len sníva? Práve som totiž vstala.
Joy ju odoslala a vzápätí jej od kamarátky prišla odpoveď.
Čauky! Nie, som hore už od siedmej. Bola som si zabehnúť svojich každodenných päť kilometrov.
Joy sa sama pre seba zasmiala. Už len tá predstava, že Amelia behá, alebo robí niečo, čo by sa malo podobať cvičeniu, bola dosť vtipná.
No to ti tak verím. Skype? Len si zapnem notebook.
Ok. Čakám, ešte si dávam strečing.
“Haha, že beh a potom strečing! Vieš z koho si rob srandu.” Joy sa pohodlne usalašila za písacím stolom aj s pohárom jahodového džúsu a spýtavo pozrela na kamarátku, ktorá sa objavila na obrazovke počítača.
“Prečo nie?”, odvetila Amelia bez mihnutia oka. “Teraz, keď mám po maturitách, dám si každé ráno desať kolečiek okolo ihriska. Pohodička”, mávla rukou a dokonale sa bavila na Joyinom šokovanom výraze.
“Ty? Čo si sa na tréningoch s Hanenahom skrývala za stojany s mečmi, len aby si nemusela cvičiť? Na to ti veru nenaletím”, dodala Joy krútiac hlavou.
“A dobre robíš”, smiala sa Amelia a pohodila krátkymi vlasmi. “Len som si z teba uťahovala.”
“Potom čo tu strašíš tak skoro ráno?”, bola zvedavá a odpila si z džúsu.
“Bola som odviezť mamku na letisko. Má v New Yorku nejaké stretko ohľadom jej vernisáže a po návrate domov som už nemohla zaspať. A tak zabíjam čas na nete. Teraz, keď mám po všetkom, zrazu nemám čo robiť. Nudááááá”, dodala Amelia s otráveným povzdychom.
“Gratulujem ešte raz a… už vieš, kam pôjdeš na výšku? Prišli ti nejaké odpovede z univerzít?”, opýtala sa jej Joy so záujmom.
“Áno, áno, áno! A neuveríš! Napokon ma vzali na Oxford! Do Londýna!”, zvýskla Amelia od radosti celá bez seba a na stoličke predviedla nejaký druh natešeného tanca.
“A to mi hovoríš len tak?”, žasla Joy so smiechom. “To je úžasné, Amy! Blahoželám! To bol tvoj sen!”, tešila sa spolu s kamarátkou - vedela, ako veľmi sa chcela dostať do Anglicka. Navyše, keďže sa tam o pár mesiacov presťahuje aj ona, nebudú od seba ďaleko, čo bolo skvelé.
“Ja viem! Prišlo to však len včera poobede a vieš - oslava s rodičmi, potom už bolo neskoro. Chcela som ti to povedať osobne, nie cez smsku”, poklepkala pobavene na obrazovku počítača, načo sa obe dievčatá opäť zasmiali. “Ale už dosť o mne. Čo máš nové ty? Ako sa má moje krstniatko?”
“Super. Je asi najšťastnejšie dieťa na svete. Pekne papá, priberá a… je zo dňa na deň rozkošnejšia. Momentálne ešte spinká. Mimochodom, mohla by si nás už prísť pozrieť, keď máš teraz toľko voľna.”
“Si píš. Už som ti to chcela navrhnúť. Nabudúci týždeň?”, opýtala sa Amelia s úsmevom.
“To by bolo super”, prikývla Joy, potom na okamih sklopila zrak a opäť pozrela na kamarátku. “Musím ti niečo povedať.” Hneď, ako vyslovila tie slová, od rozrušenia jej zružoveli líca. Vtedy Amelia zbystrila pozornosť a s prižmúrenými očami si kamarátku premerala. Zdala sa jej iná - akoby bola…
“Ty si sa zamilovala!”, zvolala prekvapene, ale aj natešene. “Tak? Kto je ten šťastný muž? Nejaký tvoj študent?”
“Amy, spomaľ!” Joyina tvár už priam horela. “Ako si…”
“To tričko napríklad.”
“Áno, dobrý postreh, Amy…” Naozaj bolo Ardenove - čierne, s nápisom jeho obľúbenej hudobnej skupiny Imagine Dragons. “Prečo? Veď dobre vieš, že tú skupinu milujem”, odvetila, ale líca jej okamžite zružoveli.
“Je ti veľké, určite nie je tvoje. Červenáš sa a navyše nie si dobrá klamárka. Takže?” Amelia ju s dychtivým pohľadom doslova prebodávala.
“Bože! Tomu sa hovorí zhrnutie. Dobre, dobre - len ma už nechaj dohovoriť, prosím! Všetko ti po…”
“Dobré ránko! Kdeže si nám zmizla? Hope ťa už hľadala, je hladná a moje bradavky nie sú veľmi použiteľné… “ Ardenov veselý hlas a smiech sa ozval tak nečakane, že Joy až od ľaku podskočila a okamžite sa k nemu obrátila. Stál za ňou uprostred obývačky len v čiernych boxerkách a s Hope v náručí. Amelia len šokovane vytreštila oči a v rovnakej chvíli si aj Arden všimol, čo jeho snúbenica vlastne robí - skypuje cez videohovor.
“Tak toto som naozaj nečakala”, skonštatovala meravo a Joy sa len nevinne usmiala.
“Ehm… čau, Amelia”, zamrmlal Arden s úškrnom a miernym kývnutím hlavy. Nastalo trápne ticho prerušované len hrkútaním Hope.
“Ahoj, Arden… to je teda prekvapenie vidieť ťa po takom dlhom čase… tam a takto”, zhodnotila napokon Amelia a na priateľku hodila veľavýznamný pohľad typu - Čo to má akože znamenať?!
“Nepustila si ma k slovu”, odvetila Joy a pokrčila plecami, na čo k nej Arden podišiel a vtisol jej bozk na čelo. Potom jej do náručia vložil Hope, ktorú pohladil po strapatých kučierkach a podal jej veľkú, bavlnenú plienku. “Ďakujem”, usmiala sa, keď si ju prehodila cez plece, aby mohla dcérku aj v spoločnosti diskrétne nadojčiť.
“Vidím, že si toho máte ešte veľa čo povedať”, skonštatoval Arden a nežne Joy stisol rameno, aby na neho opäť pozrela. “Zbehnem zatiaľ dole po raňajky? Môžeme sa najesť na balkóne. Hoci prší, je príjemne teplo. Potom mám o desiatej vyučko”, dodal už menej nadšene.
“To je skvelý nápad”, súhlasila a jemne ho chytila za ruku. “Len sa už konečne… ” Pohľadom si ho veľavýznamne premerala, nenápadne kývla hlavou smerom k Amelii a nadvihla obočie.
“Čo?”, naťahoval ju Arden pobavene a pohodil vlasmi, ktoré mu neustále padali do tváre. Očividne mu vôbec nevadilo, že ho jej kamarátka vidí polonahého.
“Obleč!”, zvolala napokon rezignovane. “Aj keď to veľmi dobre vieš.”
“Práveže nie! To mi je novinka! Väčšinou od teba počujem pravý opak”, poznamenal so šibalskými ohníčkami v očiach.
“Arden!” Joy si len zložila hlavu do voľnej dlane. Mala pocit, že v danom okamihu už nemôže byť červenšia, naopak Amelia sa veľmi dobre zabávala.
“Dobre, dobre, už idem”, ospravedlňujúco ju pohladil po vlasoch. “A Amelia, sorry. Nenapadlo ma, že budem online, inak by som na seba niečo hodil.”
“V pohode, Arden. Vďaka tebe mám nezabudnuteľný traumatický zážitok”, skonštatovala a snažila sa zachovať si vážnu tvár.
“Haha - snáď to nebude nič trvalé”, odvetil, načo sa všetci traja začali smiať.
“Trvalý bude jedine screenshot, ktorý som stihla spraviť”, dodala Amelia s nevinným úsmevom, na čo Arden na moment spýtavo zvraštil obočie. Keď si všimla jeho nechápavý výraz, pre vysvetlenie rýchlo dodala. “Kvôli Jamesovi predsa! Aby mi uveril, keď mu o tomto budem rozprávať!”
“Ách, no samozrejme”, prikývol Arden. “To som mohol aj zapózovať, nie? Spravíš mi ešte jednu?”, s úškrnom pozrel na svoju snúbenicu, ktorá len mávla rukou.
“Mňa z vás porazí”, pokrútila hlavou, na čo vyvolala ďalšiu salvu smiechu, až sa rozosmiala aj Hope, ktorá sa medzitým už napapala. Keď Arden konečne zmizol v spálni, Joy sa aj s malou v náručí otočila späť k počítaču.
“Ahóóój, zlatíčko”, prihovorila sa jej Amelia a zakývala jej. “Sranda, videla som ju pred týždňom a zasa vyzerá inak”, dodala začudovane.
“Mení sa zo dňa na deň. Až je to neuveriteľné”, ozval sa Arden s nehou v hlase, keď už v sivom tričku a čiernych džínsoch vošiel do obývačky. “Zatiaľ sa majte, kočky.“
“Takže? Čo to má všetko znamenať?”, opýtala sa jej Amelia netrpezlivo, keď za sebou zavrel dvere. “Už aj to vyklop.” Joy sa len usmiala a prevrátila očami.
“Keby si ma aspoň raz nechala dohovoriť, vedela by si to predtým, ako sa tu ukázal Arden. Mimochodom…” Zdvihla ľavú ruku a hravo pokývala prstami. “Môj snúbenec. A týmto by som sa ťa chcela opýtať, či mi pôjdeš za hlavnú družičku. Bola by som veľmi rada. V lete sa totiž sťahujeme do Anglicka. Budeme bývať v dedinke v blízkosti Londýna a plánujeme svadbu”, dodala jedným dychom a medzitým položila Hope na hraciu deku. Tá sa na brušku natiahla za svojím farebným jednorožcom, ktorého sa nevedela nabažiť. Stále ju fascinoval.
“Čože?! Nejako veľa informácií naraz, musím to nejako vstrebať…” Amelia trochu v šoku len krútila hlavou.
“V pohode. Ja sama sa z toho ešte spamätávam”, odvetila jej Joy s búšiacim srdcom. “Akoby som sa zrazu ocitla v rozprávke - až mám trochu strach z toľkého šťastia.”
“Ale nebuď smiešna!”, odbila ju Amelia a prevrátila očami. “A jasné, že ti pôjdem za hlavnú družičku! Zbožňujem svadby!”, rozplývala sa nadšene. “Bože, ja sa tak teším, že ste si k sebe s Ardenom opäť našli cestu. A Anglicko? To vážne? Paráda! A teraz mi musíš všetko dopodrobna vyrozprávať!”, dodala a spýtavo zdvihla obočie. Úprimne sa tešila z priateľkinho šťastia, pretože nikto si ho nezaslúžil viac, ako ona. Joy sa zasmiala.
“Samozrejme, že ti všetko vyrozprávam…”
Joy sa z polospánku strhla na to, že ju niečo zľahka pošteklilo na pleci a o chvíľu znova. Inštinktívne sa pretočila na brucho, no tentoraz šteklenie pocítila na chrbte. To nebol závan čerstvého ranného vetríka spoza pootvoreného okna, ani pierko, ktoré sa uvoľnilo z vankúša. Ale bozky.
Arden jej odhrnul z tváre prameň hnedých vlasov, aby ju mohol pobozkať do kútika pier a na líce. Joy nechala ešte oči zatvorené a v duchu sa usmiala. Vychutnávala si na pokožke jeho dych a v tej chvíli sa jej v mysli vybavilo, ako v noci zaspávali s navzájom prepletenými telami. Keď sa Ardenove ústa dotkli citlivého miesta na Joyinom krku, rozosmiala sa.
“Dobré ráno, láska”, zašepkal jej nežne pri líci.
“Dobré ráno.” Joy sa obrátila na chrbát a prinútila sa otvoriť ospalé oči. “Ako si sa vyspal?”
“Krátko… a zároveň fantasticky”, odvetil spokojne. Dlhšie vlasy mal milo rozstrapatené, jeho pokožka tak príjemne hriala a každá bunka Joyinho tela túžila po jednom. Zostať tu s ním v teplej posteli. Nedokázala pochopiť, ako je možné, že láska medzi dvoma ľuďmi je schopná neustále gradovať. Domnievala sa, že našla spôsob, ako dať Ardenovi všetko. No potom sa dozvedela trebárs niečo, čo o ňom ešte nevedela, napríklad počula nejakú historku, zažila s ním niečo prekvapivé a vtedy jej srdce vzplanulo ešte intenzívnejším citom. “Tak čo? Si pripravená stať sa o pár hodín pani Sorensonovou?”, opýtal sa jej s mäkkým, no zároveň hrdým úsmevom, ktorý mu opätovala. Hneď, ako sa v čarodejníckej škole začali letné prázdniny a študenti sa vybrali na dva mesiace domov, obaja sa rozlúčili s Aurorou a Garettom. Joy jej ďakovala za všetko, čo pre ňu a Hope urobila, no a Arden… toho stále mrzelo, čím si vďaka jeho rodičom musela prejsť, hoci Aurora to už prekonala. Nikdy nebola z tých ľudí, čo sa obzerajú späť do minulosti, ale hľadia do očí budúcnosti. Navyše, mala ho úprimne rada, veď roky ho brala ako svojho syna. A tak, po malom, rozlúčkovom posedení, vzali Hope a batožinu a Arden, ktorý si od Noela pred jeho odchodom požičal jeho schopnosť teleportácie, ich preniesol priamo do útulného domčeka jeho starkej Valentiny. Tá hneď, ako prišli, si ju spolu s Ardenom bez okolkov a so slzami v očiach okamžite privinula do náručia. Svoju pravnučku celú vybozkávala a Joy konečne pocítila, čo je to mať naozajstnú, milujúcu rodinu. Starká bola jednoducho úžasná a milujúca osôbka.
Arden sa krátko po ich príchode do Anglicka rozhodol, že si dá zmeniť priezvisko. S Victorom už nechcel mať nič spoločné, rovnako ako odmietal skutočnosť, aby Joy, ako jeho budúca manželka, Hope a ich ďalšie deti, mali nosiť meno po tom odpornom gaunerovi. A tak si s nadšeným súhlasom jeho starkej vybral priezvisko Sorenson, po jeho dedkovi a jej zosnulom, milovanom manželovi.
“Kedykoľvek, aj hneď teraz…”, usmiala sa Joy šťastne a potom jej zrak zaletel k privretým dverám do detskej izby ich sedem mesačnej dcérky. “A Hope? Ešte spinká?”
“Ako drevo… ten včerajší výlet ju riadne unavil”, uškrnul sa Arden, no vždy, keď rozprával o ich dievčatku, v pohľade mal v nežnosť a otcovskú hrdosť. Tak veľmi ju ľúbil. Hope sa zobudila len raz… ako hodinky o jedenástej na dojčenie a potom znova zaspala hlbokým spánkom. Včera poobede sa boli prejsť v lesíku pri dedinke, kde bývali a Arden si nevedel vynachváliť detský nosič, v ktorom svoju malú princeznú celý čas niesol. Na lúke si potom rozložili piknik. Kým si na deke pochutnávali na dobrotách, ktoré Joy prichystala, Hope sa zatiaľ hrala s trávou a kvetmi. Zrazu na jednom z nich pristál farebný motýľ. Hoci sa snažil znova vzlietnuť, nemohol, pretože mal natrhnuté krídlo. Ich dcérka ho chvíľu pozorovala a potom odrazu vystrela rúčku. Trochu nešikovne sa ho dotkla malým prstíkom, z ktorého na okamih zažiarilo zlatisté svetlo a motýlik odletel úplne v poriadku. Hope sa veselo rozosmiala a zatlieskala rúčkami. Bola to doslova zázračná chvíľa, rovnako ako ich rodinná pohoda plná hrejivej blízkosti.
“To aj mňa… no poriadny odpočinok mi dopriaty nebol”, zahundrala Joy.
“Och, chudiatko moje… videl som, ako si vehementne protestovala”, zaškeril sa a oprel si hlavu o dlaň.
“Nemala som už síl, vieš?”, odbila ho naoko, no na perách jej pohrával úsmev. Mala pocit, že sa pri ňom stále iba smeje. Bola šťastná a po tým všetkých bolestných udalostiach to bol úžasný a vzácny pocit. “Idem pripraviť raňajky”, povedala napokon, no ani v najmenšom sa jej nechcelo vstať z postele.
“A načo? Veď ja som tvojimi raňajkami!”, uškrnul sa Arden, roztiahol ruky a opäť si ju k sebe privinul.
“To je krásne, ale len z lásky a vzduchu nevyžijeme. Hoci ťa ľúbim a si fakt veľmi chutný”, zasmiala sa Joy.
“Určite nie tak, ako ty”, odvetil a zhlboka sa nadýchol vône jej pokožky. Hravo ju jemne uhryzol, načo ticho zvýskla. Bozkával ju po celom tele a ona sa len chichotala. Boli tak zaujatí sami sebou, že živý džavot z vedľajšej izby zaregistrovali až po chvíli.
“Hope je hore”, zašepkala mu Joy zadýchane do pier, Arden s úsmevom prikývol.
“Počujem… aj tak som jej vďačný za tých pár chvíľ, ktoré mi dopriala s jej nádhernou maminkou”, žmurkol na ňu, načo ho s láskou pobozkala a posadila sa.
“Starká však taká nadšená nebude. Vieš, aký má názor na tradície. Noc pred svadbou a my ju strávime spolu? Počkaj, ako nás bude v kuchyni čakať s varechou”, zasmiala sa Joy pri predstave na útlu, ráznu, no dobrosrdečnú Ardenovu babičku.
“Prosím ťa. Na rozdiel od babky sa neriadim tradíciami. Len výnimočne, veď ma poznáš. Prvoradý je spánok a tiež nálady našej dcéry. A v dnešnú noc bola mimoriadne veľkorysá, bol by to hriech nevyužiť”, mykol plecom.
“Sama sa tomu čudujem. Snáď ju to zlé obdobie už prešlo.” Hope totiž mala posledné týždne veľmi zlý spánok, asi ju trápili zúbky a Joy ju dosť často brala do ich spoločnej postele. V jej náručí bola maličká oveľa pokojnejšia. “Som však zvedavá, či to takto vysvetlíš aj starkej”, zasmiala sa.
“Samozrejme, že… nie. Aj tak takto skoro ráno bude ešte v lese na hubách.”
“Uhm… to máš pravdu. Idem po naše dievčatko, určite už bude hladná ako vlk”, vstala a zabalila sa do prikrývky. Arden si zatiaľ ľahol na chrbát.
“To určite pochytila od svojho krstného tatka”, skonštatoval s úškrnom, jednu ruku si založil pod hlavu a pozoroval ju. “Zo všetkých šiat, v ktorých som ťa videl, sú tieto na druhom mieste mojej obľúbenosti.” Joy si zahryzla do pery.
“A ktoré sa ti páčia najviac?” Arden len nevinne pokrčil plecami.
“No predsa žiadne”, odvetil so smiechom, načo koketne pokrútila bokmi a hodila do neho prikrývku, ktorá ju zahaľovala.
“To som si mohla myslieť”, skonštatovala šibalsky a zvodne pokrútila bokmi. Narýchlo sa obliekla, poslala mu vzdušný bozk a potom prebehla do detskej izby. “Dobré ránko, miláčik”, pohladkala dcérku po jemných kučierkach, ktorá stála na neistých nožičkách v postieľke a venovala jej šťastný úsmev. Bola taká šikovná a Joy si bola istá, že o chvíľu začne chodiť.
“Ma-ma”, džavotala veselo, keď ju Joy zdvihla z postieľky a privinula si k sebe jej voňavé telíčko. V pyžamku vyzerala tak rozkošne a milo.
“Áno, maminka je tu. Ty si sa ale krásne vyspinkala”, pochválila Hope a vtisla jej veľký bozk na ružové, bucľaté líčko. “Dnes je veľký deň, vieš? Otecko s maminkou majú svadbu a ty budeš v tých krásnych šatočkách ako princezná.”
“Až kým si to neodštvornožkuje do najbližšieho záhonu do hliny”, dodal Arden s úsmevom, ktorý medzitým vošiel do izby a cez hlavu si prevliekal zelené tričko s vtipným obrázkom jednorožca a pegasa.
“Ale, no tak!”
“Ahóóój, drobec… No povedz, nemá tatko pravdu? My predsa vieme, ako zbožňuješ kvietky”, prihovoril sa Hope, ktorá si cmúľala palček a vzal si ju od Joy do náručia. Hravo ju pošteklil po brušku, až sa rozchichotala. “Hm… tuším zjem aj teba, guľka bambuľka.”
“Dúfam, že sa tak stane aspoň po obrade. A nemyslím tým konzumáciu nášho dieťaťa”, pridala sa Joy so smiechom. “Ach… tak veľmi sa už teším, kedy príde Amelia, James, Maddie, Oli, Aurora… a hlavne Tess a jej Ann”, dodala nadšene, no Ardenovi pri mene jej sesternice prešiel tvárou tieň.
“Ehm… áno. Bude to super ich po dlhom čase znova vidieť”, pokúsil sa o úsmev, ale dosť neúspešne, čo Joy neušlo.
“Dostaneš šancu sa s Tessou porozprávať.”
“Ak mi ju dá…”, povzdychol si a vtisol Hope bozk do neposlušných kučierok. “Veľmi som jej ublížil.”
“Určite, verím tomu. Sama vie, že si za to nemohol.”
“To ma ale neospravedlňuje”, pokrútil odmietavo hlavou a tak silno zaťal sánku, až mu obeleli pery.
“Héééj… dnes je predsa náš svadobný deň a všetky chmáry majú vstup zakázaný! Hlavu hore, láska. Vždy som tu pre teba a budem aj tam, ak by si ma potreboval.” Joy zdvihla ruku k jeho tvári a pohladila ho.
“Viem…”, šepol Arden, objal ju okolo pliec a pevne k sebe privinul. “Len ma pevne drž, to mi bude stačiť.”
“S radosťou”, prikývla nežne a potom jej pohľad padol na zahnuté lemy na oboch krátkych rukávoch jeho trička. “Mimochodom, ešte som ti to nepovedala, ale toto je tak zvláštny zvyk”, skonštatovala so smiechom. Vždy to robil…
“Tým chceš naznačiť akože čo? Že som čudný?”, vyzývavo zdvihol obočie, mierne naklonil hlavu a tvár sa mu konečne trochu rozjasnila.
“Možno trošku?”, naznačila mu palcom a ukazovákom, načo prižmúril oči.
“Nie som divný… som limitovaná edícia.”
“Skôr originálna. A moja, jedine moja”, dodala Joy s hrdým úsmevom.
“Haha, no veď za to.” Arden sa veselo zasmial a opäť len tak žiaril spokojnosťou. Ani netušil, ako to Joy príjemne hrialo pri srdci, keď ho takto videla. “Teraz vyzeráš rovnako šťastne ako ten tvoj pegas na tričku”, dodala pobavene. “Asi ti budem častejšie hovoriť, že si čudný.”
“Veľmi vtipné, ty potvorka”, postrapatil jej vlasy. “Šťastný som aj bez toho, nemaj obavy. No dnes… dnes sa doslova vznáááášam… ”, zanôtil a hravo zdvihol Hope do vzduchu, až zvýskla. “Nakŕm malú a ja idem spraviť niečo pod zub. Káva a kaša to istia, to ešte zvládnem”, žmurkol na Joy, keď jej vložil dcérku do náručia. “Ou… a musím zavolať Vanovi.” Ešte raz ich obe s láskou pobozkal a s mobilom pri uchu vyšiel z izby. “No čau, môj pekný, zobudil som ťa? Hahaha… kedy prídeš…?” Joy sa za ním dívala, kým za sebou nezavrel dvere a pritom sa usmievala. V duchu si predstavila Ardieho bratranca, ktorý na druhý deň po ich príchode do Bibury prišiel z Londýna na návštevu. Jeho široký úsmev a mocné objatie bolo také srdečné, akoby sa nevideli iba po prvý krát - Van sa k nej správal ako k mladšej sestre a Hope ho doslova očarila. Tiež si pamätala, ako Arden vtedy žiaril hrdosťou a šťastím. Joy mala Ivana veľmi rada, rovnako ako aj starkú Valentinu.
“Tak poď, anjelik. Dám ti mliečko, prebalím ťa, oblečieme sa a potom pomôžeme tatkovi v kuchyni, v ktorej je úplne stratený”, prihovorila sa Joy nežne ich bábätku, ktoré veselo zatlieskalo rúčkami. “Vidím, že vieš, o čom hovorím. No musíme mu uznať, že sa fakt snaží a aj to sa veľmi cení, no nie?”, zasmiala sa a preniesla si dcérku späť do spálne. Na tento deň sa s Ardenom veľmi tešili, pretože ich čaká ďalší významný a krásny mílnik v ich životoch. Dnes svoju lásku navždy spečatia sobášom.
Když se pak k Tessiinu sluchu doneslo, že si Joy bere Ardena, neváhala ani chvíli a stejně jako její matka stála po boku matky Joy, věděla, že tam musí být a stát po boku Joy, neposlouchala Everetta, který ji odrazoval. Vybrala si černé lehké šaty s bílým a stříbrným zdobením a vypravila se spolu se svou dcerou na cestu, Amodeus, stejně jako Everett zůstali nakonec ve své dimenzi, aby nenarušili klidný průběh svatebního obřadu.
Přesto se rozloučení neobešlo bez hádky, Tessa nechtěla odejít bez svého malého syna, ale Everett odmítal skutečnost, že by ona i jejich děti, malou Anastásii při svatebním obřadu přijal oficiálně za svou i před Tessou, opustili dimenzi a nemuseli se vrátit. Tessa se sice stala jeho manželkou, miloval jí a důvěřoval jí, ale bál se o ní, bál se o jejich dceru, bál se sám o sebe a život Asmodea.
Hlavním argumentem, který přiměl Tessu nechat Asmodea v Everettově náručí byla skutečnost, že čtyřměsíční hoch neovládal své schopnosti a mohl by tak svatbu změnit v několikanásobný pohřeb. Bude tam spousta lidí, kteří Tessu nemají plně v lásce a nedůvěřují ji a také plno lidí, kterým ublížil Everett, a Tessa se děsila jejich reakce, až jim oznámí, že s ním nejen žije, ale že s ním má syna a že si ho i vzala.
Vlastně ji hodně ovládání bude stát už sama skutečnost potlačení temnoty před nimi všemi. Většina z nich ví, že během velké bitvy vykonala rituál, přesto si nemůže být jistá jejich postoji, protože na oslavě nezůstala, Everett ji volal a ona odešla bez jediného rozloučení. Bála se, že mnozí ji zavrhnou, bála se, jak se budou tvářit, ale nikdo z nich nebyl na jejím místě, nikdo z nich si nedokázal představit, co skutečně prožívá a prožívala. Jediný, kdo ji mohl svým způsobem hodnotit, byla Joy a i ta konečně našla své štěstí tam, kde čekalo celou dobu. Tessa musí věřit, že po tom všem je Everett jejím štěstím a temnota v ní není prokletím, ale darem, který se naučila ovládat a přizpůsobovat svým potřebám.
Bude muset být hodná, milá, sladká a svá na hostině. Bude přát štěstí své milované sestřenici a jejímu muži a nevzdá se sama sebe. Proč se zase bojí? Přijala Everetta, přijala svou temnotu. Políbila oba své muže a s Ann vešla do portálu, aby se mohla dostavit na svatbu Joy a Ardena a hlavně, těšila se na svou milou neteř Hope.
“Ty si prišla!” Modrá žiara z Tessinho portálu zaliala miestnosť vo chvíli, keď Joy vešala Ardenov svadobný oblek na dvierka skrine. Okamžite sa jej rozbehla v ústrety a objala ju hneď, ako spolu s Ann z neho vystúpili a zavrel sa. “Tak veľmi sa teším!”
“Vieš predsa, že by som si tvoju svadbu nemohla nechať ujsť”, odvetila jej sesternica, keď sa od seba odtrhli a so žiarivým úsmevom si cez plece prehodila havranie vlasy. “Ako naše matky stáli pri sebe bok po boku v ich svadobné dni, aj ja chcem stáť pri tebe.”
“Ďakujem”, šepla Joy dojato a potom pozrela dole na krásne, svetlovlasé dievčatko. “A ty budeš určite Ann”, žmurkla na ňu, keď si k nej čupla.
“Áno”, odvetilo smelo dievčatko. “A ty si teta Joy.”
“Teší ma, že konečne spoznávam svoju neterku”, vtisla jej bozk na líčko a Ann jej s úsmevom vyčarila ľadový kvet, ktorý jej podala.
“Pre teba.”
“Och, ten je krásny. Ty si ale šikovná! Ďakujem”, vydýchla Joy užasnuto pri pohľade na dokonalú zimnú ružu, ktorá v tento slnečný deň odrážala všetky farby dúhy a Ann sa zachichotala. “A James? Prečo si ho nevzala so sebou? Tešila som sa aj na svojho malinkého synovca”, opýtala sa prekvapene Tessy.
“Keby to bolo možné, bol by tu, ale… “, odvetila jej sesternica trochu smutne. “Má však veľmi nebezpečnú schopnosť, ktorej ani ja sama veľmi nerozumiem a tak zostal s Everettom.”
“Rozumiem…”, prikývla Joy a snažila sa potlačiť sklamanie. Dúfala, že si Tessinho synčeka aspoň na chvíľu popestuje v náručí, ale chápala týmto zložitým okolnostiam. Zároveň však verila, že v budúcnosti ešte dostane šancu sa s ním stretnúť. Teraz sa sústredila na radosť, ktorú jej spôsobil príchod Tessy s malou Ann.
“Ale priniesla som ti aspoň jeho fotku”, dodala jej sesternica s jemným úsmevom a z čiernej listovej kabelky vybrala obrázok, ktorý jej podala. “Aj keď mám pocit, že každý deň je iný.”
“Áno, to poznám vďaka Hope”, odvetila Joy so smiechom, keď si vzala fotografiu. “Deti v tomto rannom veku sa menia rýchlo. Och, ale je rozkošný!”, zvolala pri pohľade na bucľaté bábätko s alabastrovou pokožkou a ružovými líčkami, no vtedy si všimla aj jeho temné oči s plamenným pohľadom. “A áno, vidím, že je iný… teda, tak som to nemyslela, ja…”, jachtala Joy, ktorá pobledla, ale Tessa jej položila dlaň na predlaktie.
“Viem, že si to nemyslela v zlom”, prihovorila sa jej.
“Ale vyznelo to tak…”, vzdychla si zahanbene. “Naozaj som nechcela. Som taká rada, že si si k synčekovi nakoniec našla cestu, ľúbiš ho a ja takto zareagujem.”
“Ja si skôr robím starosti o jeho schopnosti ako o výzor. Nemôžem mu pomôcť rozlišovať dobro a zlo, pretože on to vidí po svojom a ničí všetko okolo seba. Mimo Ann a jej vecí. No našťastie mám po boku Everetta, ktorý by snáď mal vedieť, ako neskôr Jamesa cvičiť a pomôcť mu, aby všetkých nezabíjal, aby sa mohol zdokonaľovať vo svojej ľudskosti. A kde je moja malá neterka?”, pozrela na sesternicu s očakávaním v tmavých očiach.
“Ona… ehm… ešte spinká, ale každú chvíľu sa má zobudiť”, odvetila Joy a kývla hlavou smerom k detskej izbe. “No kým vstane…”, vzala do ruky baby vysielačku. “Nie ste hladné? Poďte dolu do kuchyne. Už je tam aj Aurora, Amelia, Oli, Maddie s Jamesom…”, dodala a chytila Tessu pod pazuchu. “Mimochodom - predpokladám, že Everett robil problémy, však?”, šepla jej po ceste dole do ucha, aby ju Ann nepočula.
“Nepáčilo sa mu to, ale dôležité je, že sme tu, no nie?”, usmiala sa Tessa.
“Áno…” Joy prikývla. Na tvári jej opäť žiaril šťastný úsmev, hoci stále si o sesternicu a jej spolužitie s tým mužom robila starosti.
“A Arden?”
“Ten je vonku v sade. Pomáha s výzdobou a organizuje veci okolo. No keďže je čas obeda, všetci sa stretneme v jedálni, aby sme sa najedli. Večera bude až okolo piatej, takže… aby nám na obrade spolu s orchestrom nehrali aj naše prázdne žalúdky.” Obe sa zasmiali a potom prešli do jedálne, kde sa Tessa zvítala s bývalými spolužiakmi, s Aurorou a nakoniec aj s Ardenom.
James sedel na gauči s nohami vyloženými na stole a pozeral nejaké video na mobile, zatiaľ čo si Arden pred zrkadlom zapínal vyžehlenú bielu košeľu.
“Nemal by si mi ako svedok a družba pomáhať?“ James na neho obrátil hlavu a s vážnou tvárou odvetil.
“Arden, si dospelý muž a máš si obliecť oblek, nie nejaký stokilový skafander,“ pokrútil hlavou a pokračoval. “Ale pomôžem ti zaviazať kravatu, aby sa nepovedalo,“ žmurkol, na čo tentokrát pokrútil hlavou Arden.
„Lepšieho svedka som si fakt nemohol vybrať.“ James súhlasne a sebavedome prikývol.
„No veru, nemohol. Som predsa tvoj najlepší priateľ.“
„To by si chcel, čo?“ Obaja sa zasmiali. Arden si ešte raz skontroloval vlasy, ktoré mu aj tak neposlušne padali do očí a prisadol si k Jamesovi. Ten k nemu bez váhania okamžite natiahol ruku s tanierikom, kde bolo ešte päť zvyšných koláčov. „Nie, vďaka.“ James len pokrčil plecami a jeden si vzal. “Nervózny?”
“Ale nie, len nemôžem do seba stále niečo pchať, ako niekto… nechcem ukazovať prstom.”
“Haha. Vieš, Ardie, som veľmi šťastný, že ty a Joy ste si k sebe nakoniec našli cestu. Aj keď stále som ti neodpustil, že si ju nechal tak dlho samu a dokonca na Vianoce! Ešte aj Amelia sa vtedy rozišla s Adamom… Vieš, čo to bolo byť so samými ženskými a riešiť ich problémy? Vkuse len revali, napadlo mi, že si na pomoc vezmem mop.“ Arden sa pri tej predstave pousmial, ale potom sklopil zrak a jemne prikývol.
“Mal som tam byť, teraz to už viem, ale nemohol som, ja… “
“Samozrejme, že áno. Vieš, ako si mi chýbal?“ Arden zdvihol obočie aj ruky pred seba.
“Vóóóu, brzdi, kamoš. Prečo sa zrazu debata zvrhla na teba? Myslel som, že hovoríme o Joy a o tom, aký som bol idiot, že som ju nechal samu.“
“Len aby si vedel, že aj ja mám city,”, dodal James s plnými ústami a jeho kamarát spravil grimasu.
“Bože, James, tebe to už vážne udrelo na mozog. Daj si radšej ešte koláč.” Tentokrát vzal tanierik on a s dobrosrdečným úškrnom mu ich podal.
“Chcel som tým len povedať, že sa z teba a Joy veľmi teším. A už žiadne depky, je to predsa váš veľký, dlho očakávaný deň”, usmial sa a zrejme ešte chcel niečo povedať, ale na dvere sa ozvalo rýchle zaklopanie a Arden vstal.
“Ardiééé!“ Do miestnosti vošiel muž, asi v Ardenovom veku, a so širokým úsmevom ho objal. “Vyzeráš skvele”, skonštatoval a na moment sa na neho zadíval. „Ako tak pozerám, kravata je aj po toľkých rokoch náš večný problém”, ukázal na seba a svoju kravatu, ktorú mal tiež len tak prevesenú okolo krku.
“To áno, nikdy som sa tú blbú vec nenaučil viazať.“
“Doniesol som kvety pre Joy a toto je pre teba. No pripínať ti to nebudem”, zaškeril sa a pokrútil hlavou. Kyticu s červenými a bielymi ružami vo váze položil na stôl a jemu podal pierko.
“Nemaj obavy, to som od teba ani nechcel. To nechám na starkú.” James ich chvíľu ticho pozoroval a potom sa k nim pripojil.
“Čau, kamoš. Ja som James, Ardenov svedok a najlepší kamarát”, povedal s hrdosťou v hlase a zľahka poklepal Ardena po pleci, na čo sa ten pobavene uškrnul a Ivan na neho prekvapene pozrel.
“Ja som Van.. uhm, Ardenov bratranec. Teší ma”, s trochu zmäteným výrazom mu podal ruku. Na moment medzi nimi nastalo ticho. „Chcelo by to prípitok, čo poviete?“, spýtal sa Van, z vrecka vytiahol ploskačku, na čo chalani s úsmevom prikývli.
“Čo to vlastne je?“, spýtal sa Arden trochu opatrne, ale ponúkanú nádobku napokon prijal.
“Len niečo na posilnenie, pred obradom”, žmurkol Ivan. Takto v trojici sa chvíľu zhovárali o všeličom možnom. “Nie si nervózny?“ Arden len prevrátil očami. Zhlboka sa nadýchol a chystal sa odpovedať na Vanovu otázku, no James bol rýchlejší.
“Áááále… trošku áno, ale myslím, že to zvládnem a...“ Bratranci na seba so smiechom pozreli.
„Ach, James, to bude z toho množstva cukru. Ale radšej už dojedz aj tie ostatné koláče, vidím, že z toľkých úloh máš fakt nervy na krajíčku,“ povedal s úsmevom na tvári Arden. “A hlavne sa nezagebri. Nemám pre teba náhradné oblečenie tvojej veľkosti.“ Ivan sa na moment zamyslel a pozrel na Jamesa.
„Moje by ti možno sadlo, sme rovnako vysokí, ale ja som zas sebec a materialista. Aspoň tak mi to raz niekto povedal”, pokrčil plecami.
„Ha-ha-ha… Vy ste tak strašne vtipní! Som veľmi zvedavý, kto vám zaviaže kravaty...“ James sa narovnal a prstami si nonšalantne prešiel po dokonalom uzle na svojom krku. “Joy nebude veru nadšená”, dodal veľavýznamne a na kolená si položil tanierik s posledným koláčom. Vzal ho do ruky, keď mu vtedy kúsok spadol na okraj saka. “Dofrasa”, zahromžil, rýchlo si zvyšok vložil do úst a obrúskom sa snažil vyčistiť fľak.
„Karma ja zdarma, kamoš”, ozval sa s rehotom Arden a s Ivanom sa na Jamesovi parádne zabávali.
„Je vidno, že ste rodina”, skonštatoval. “Idem sa radšej na chvíľu niekam prejsť a pokúsiť sa vyčistiť to”, vstal a nezabudol ani na prázdny tanier.
„A na čo so sebou berieš aj tanier?“ Bol už pri dverách, keď sa na nich s úsmevom otočil.
„Aby som si mohol doniesť ďalšie dobrotky od tvojej babky”, žmurkol a stratil sa na chodbe.
“Tak a je to. Myslím, že výsledok stojí za to, čo povieš?”, zhodnotila Tessa svoju prácu, keď o pár hodín Joy jemne, ale dokonale nalíčila. “A teraz sú na rade vlasy.” Joy len nemo prikývla a letmo pozrela na hraciu deku, ktorú pre Hope rozložila na mäkkom koberci. Maličká vyzerala spokojne, v bielych šatočkách previazaných hrubou červenou mašľou a venčekom z kvietkov v kučeravých vláskoch aj veľmi rozkošne. Rovnako krásne bola vystrojená aj Tessina dcérka Ann, ktorá sa s ňou teraz hrala.
“Vau, si fakt šikovná”, pochválila ju Joy a usmiala sa, kým jej zapletala vlasy. Amelia, zatiaľ už oblečená a vychystaná v červených šatách po kolená so striebornými lodičkami, sedela na gauči a o niečom živo debatovali s Maddie a Olivien. Vládla tu príjemná atmosféra, aj keď Joy bola trochu nervózna. Čo keď sa niečo pokazí? Alebo začne pršať? Hoci hlásili pekný, slnečný deň, ale v tomto nevyspytateľnom anglickom počasí človek nikdy nevedel. Potom však tie pochmúrne myšlienky zahnala. Keby aj… aspoň im bude z neba padať štastie… Škoda len, že tu dnes s ňou nemohla byť aj Leila. Ešte vždy jej veľmi chýbala.
“Kočky? Mohla by mi jedna z vás pomôcť s účesom? Mám trochu komplikovanejšiu predstavu a bodla by mi asistencia”, požiadala ich Tessa.
“Jasné, idem ja”, odvetila Oli.
“Takže, môžeš začať zapletať.” Začala Joy prstami prečesávať vlasy, nadvihovala ich, zakrúcala a presne ukazovala Olivien, ako ich chce mať. “A tu pripneme závoj.” Vďaka dokonalej spolupráci mali dievčatá spletený uzol na zátylku čoskoro hotový. Zdola sa ozývali slabé zvuky neustáleho otvárania a zatvárania dverí a hore začali doliehať hlasy.
“Už sa to pomaly blíži, mali by sme si pohnúť”, zahlásila Maddie. “Poďte, Amelia s Joy obliekanie zvládnu aj samy. My sa tiež musíme vychystať, aby sme to stihli.”
“Dobre. Poď, Ann, pomôžeš mamičke a ešte sa upravíme”, vyzvala Tessa svoju dcérku, keď Joy na záver vložila do vlasov ozdobu z červených a bielych ruží a závoj a balila si svoju bohatú kozmetickú výbavu.
“Tak, poďme nato”, povedala Amelia, keď odišli a z vešiaka zvesila svadobné šaty. Boli snehobiele, jednoduché a s nadýchanou sukňou. Vršok bol z jemnej čipky odhaľujúci plecia a okolo pása mali úzku stuhu s bielymi krajkovými kvetmi ako zimná námraza na okne. “Postav sa a opatrne, aby sme nezničili make-up aj účes.” Joy ju poslúchla, vyzliekla si hodvábny župan a o chvíľu jej pokožku zahalil chladivý dotyk vnútornej saténovej látky. “Sú prekrásne. Ako z módneho salónu”, nadchýnala sa Amelia.
“Och, veď aj sú… Arden chcel, aby som mala dokonalú svadobnú róbu. Ale výber už nechal na mňa”, dodala s úsmevom, kým jej priateľka zapínala dlhý rad perlových gombíkov na chrbte. “Aj keď ja si na luxus nepotrpím, veď vieš, no… bola to láska na prvý pohľad, som z nich úplne nadšená.”
“No neviem, či bude taký nadšený aj Arden, keď ich bude po svadbe rozopínať”, podotkla Amelia a obe dievčatá sa rozosmiali.
“Uvidíme… ale už len tá predstava zato stojí”, povedala Joy so smiechom. “Och, skoro by som zabudla…”, zhíkla a z komody vzala stiebornú škatuľku. “Odniesla by si ju Ivanovi? To sú obrúčky, má ich na starosti. Mal by byť s Ardenom v izbe na konci chodby.”
“Ehm… komu? Veď ja neviem, kto je Ivan…”
“Ardieho bratranec. Vysoký, modré oči, hnedé strapaté vlasy, fešák.” Zrazu Ameliu napadla nezmyselná spomienka na večer po boji, keď bola s Adamom v izbe…
“Haha! A ešte mi povedz, že je ruský podnikateľ a bude to dokonalé”, zasmiala sa.
“No… áno”, odvetila Joy a nechápavo pozrela na kamarátku.
“Teraz si zo mňa strieľaš.”
“Nie, prečo? Je z Ruska a podniká tu, v Anglicku. Vlastní menší reťazec reštaurácií.”
“Ja len… ale nič, somarina, len som si na niečo spomenula”, odvetila Amelia a vzala jej z rúk škatuľku. “Takže na konci chodby?”
“Si v poriadku, Amy?”, opýtala sa jej Joy jemne.
“Samozrejme, že hej”, mávla rukou. “A ty sa nemrač, je to predsa tvoj deň”, žmurkla na ňu a už vychádzala z dverí. Joy si zatiaľ obula biele saténové lodičky s krajkou na vysokom podpätku a do uší do pripla malé perlové náušnice, ktorá jej na tento výnimočný deň požičala Ardenova starká. Valentina ich kedysi dostala od svojho manžela na tridsiate narodeniny a Joy jej gesto veľmi dojalo. Takže tie mala požičané. Snubný prsteň po jej maman, ktorý jej Arden priniesol z rodičovského domu, predstavoval niečo staré. Nové mala šaty od Ardena spolu s modrým podväzkom, ktoré jej v ten istý deň kúpil. Ona sa len červenala ako vždy, čo neznášala, no on jej však znova so svojím typickým úsmevom pripomenul, že je to jedna z vecí, čo na nej tak miluje. Joy sa pozrela do zrkadla. Bola hotová. Oči jej očakávaním žiarili ako zafírové hviezdy, líca horeli a ruky sa trochu chveli vzrušením. Ešte pár minút a začne sa to. Pohľad jej zaletel na svadobnú fotografiu rodičov, ktorá bola položená v bielom ráme na komode spolu s inými spoločnými fotkami, na ktorých bola aj ona s nimi ako malé bábätko. Potom tam boli obrázky s Ardenom, Hope, starkou Valentinou. S Leilou v záhrade čarodejníckej školy, ktorú si vypýtala od Faila z jeho albumu na pamiatku, s Ameliou a Jamesom, keď bola u nich na Vianoce a ich obrovským kocúrom… S úsmevom vzala do rúk tú s Isabelle a Fabienom a prstom prešla po ich šťastných, milujúcich tvárach.
“Maman… papa…”, oslovila ich tíško a v očiach sa jej zaleskli slzy. “Tak veľmi mi chýbate a je mi ľúto, že tu so mnou v tento deň nemôžete byť… že ma papa neodvedie k oltáru a maman neobjíme, no… mám vás hlboko vo svojom srdci a verím, že sa na mňa teraz zhora dívate. Ľúbim vás…”, dodala a vtisla bozk na chladné sklo rámu. Ešte na chvíľu si ho s láskou pritisla na prsia a potom opatrne položila späť na komodu. Utrela si slzy a posledný krát sa pozrela do zrkadla. Šťastne sa na seba usmiala, ešte si upravila závoj a podišla k svojej dcérke. Podala jej sušienky a za pohár starkinej ovocnej šťavy. Hope už medzitým po štyroch prešla ku krabici s hračkami, ktoré už boli rozhádzané po celom koberci. “Trošku sa pohráme?”, prihovorila sa jej Joy s úsmevom a prikotúľala jej loptičku, ktorú malá s nadšením chytila do malých ručičiek.
Amelia kráčala zamyslene chodbou a v ruke zvierala striebornú škatuľku.
“Toto musel byť nejaký vtip alebo blbá náhoda”, pomyslela si neveriacky v duchu a jemne zaklopala na dvere izby, kde sa chystal Arden. Joy ju poverila, aby tam zaniesla obrúčky, ktoré mal mať na starosti spomínaný Ivan. Po chvíľke čakania sa dvere otvorili a stál za nimi neznámy muž, Joyin popis by na neho aj sedel… Arden sedel na pohovke za ním. Keď uvidel Ameliu, jemne jej kývol hlavou na pozdrav a ďalej písal niečo na zdrap papiera. “Pravdepodobne ešte dokončuje sľub alebo čo”, pomyslela si. “Ahojte! Na žiadosť nevesty nesiem obrúčky, neviem komu ich mám dať.” S hrdým úsmevom na tvári sa ozval neznámy.
“Mne. My sme sa ešte nezoznámili, som Van, Ardieho bratranec.” Amelia potriasla neznámemu rukou a tiež sa na neho usmiala.
“Amelia, teší ma. Mimochodom… Van ako dodávka alebo… “, zdvihla obočie a čakala na jeho vysvetlenie. Arden sa pobavene zasmial a takisto aj Ivan, ktorý na neho na moment pozrel.
“Nie, skôr je to skratka od môjho mena – Ivan, ale ak sa ti viac páči to s dodávkou...“ Amelia sa rozosmiala a medzitým mu podala škatuľku, ktorú si vložil do vrecka na saku.
“Bože, prepáč. Nechcela som ťa uraziť alebo niečo,“ Van len s úsmevom mávol rukou.
“To je v poriadku.“ V tom do miestnosti vošla aj Valentina.
“Óóó, Van! Vitaj! Pozrime sa, akí ste dnes obaja s Ardiem fešáci!”, zvolala nadšene a ihneď ho objala. “Ako sa má dedo? Včera si s ním volal, však?“ Amelia ich chvíľu pozorovala a bolo jej z nich smiešno. Pár minút sa rozprávali, keď starká podišla k svojmu vnukovi, ktorý ešte stále zamyslene ťukal perom po papieri. “Ardie, si nervózny?“
“Babi, si už tretia, čo sa ma to dnes pýta…” Keď však Valentina zbadala, že má okolo krku len tak prevesenú kravatu, Amelia by odprisahala, že v tej chvíli sa zatvárila, akoby uvidela ducha. Zrak jej preletel na Ivana, ktorý ju taktiež ešte nemal uviazanú. „Takže… ani nie, dnes si predsa vezmem ženu, ktorú ľúbim, čiže pohoda. Len som sľúbil Jamesovi, že mu trochu pomôžem s prípitkom a..“
“Vstávaj!“ Arden sa nechápavo zamračil.
“Čože?“ Valentina pokrútila rázne hlavou.“O necelých dvadsať minút sa ženíš a svojej milovanej tam môžeš nasľubovať aj hory doly, ale ak nebudeš mať uviazanú kravatu, nikto ťa nebude brať vážne!“, zvolala a ihneď sa pustila do práce. Mala šikovné prsty a o pár sekúnd mu spravila dokonalý uzol. Neskôr prešla k Vanovi, ktorému ju takisto uviazala. “Ach, chlapci. Ani sa vám nečudujem, nemal vás to kto naučiť,“ nešťastne pokrútila hlavou. “Tvojmu dedovi som kravatu viazala vždy ja”, pozrela na Vana. “Takže ten to tvojho otca zrejme veľmi nenaučil”, zrakom prešla na Ardena. “A tvojho otca radšej nekomentujem”, dodala a mávla rukou.
“Starká, ešte toto”, podal jej pierko s drobnou červenou a bielou ružou a s úsmevom si trochu odtiahol chlopňu na čiernom saku. “Pripneš mi ju?”
“Och, s radosťou.” Valentine sa oči naplnili slzami, keď mu s dojatím zapínala túto ozdobu. “Tak a hotovo. Ty môj drahý chlapček”, vystrela k nemu ruky a Arden sa musel zohnúť, aby sa mohli objať.
“Ľúbim ťa, babi.”
“Chalani, tento koláč ale už fakt musíte ochutnať!“ Do miestnosti vošiel James ako veľká voda. “Ou, zdravím vás“, s úsmevom pozdravil Valentinu a pobozkal ju na líce. “Je úžasný”, šepol jej nadšene a prstom ukázal na obsah taniera. “Amy, teba som tu nečakal. Vyzeráš super. Nedáš si?“, už jej pod nos strčil svoj sladký proviant, ktorý slušne odmietla. Miestnosťou sa ozýval rozhovor, keď sa do nej hrnuli ďalší ľudia.
“Dominika!”, zvolala nadšene Valentina a podišla k blondíne, ktorá mohla mať niečo po päťdesiatke a vrúcne ju objala. Tá po chvíli prešla k Ardenovi.
“Ardie”, so slzami v očiach si ho k sebe privinula. “Ani sa mi nechce veriť, že si to ty. Bola som taká šťastná, keď mi Ivan zavolal, že si sa vrátil. Som tak rada, že si v poriadku a že tu s tebou môžeme byť v tvoj veľký deň”, usmiala sa na neho a jemne pohladila po tvári. “Už som veľmi zvedavá na tvoju nevestu.”
“Aj ja ťa rád vidím, teta Dí. Teším sa, že ste prišli”, povedal a pohľadom prešiel na Ivana, jej syna. “A kde je strýko Nik?“
“Ten sa s niekým zarozprával dole, vieš aký je.“ Obaja prikývli a Dominika prešla späť k Valentine. “Ardie sa na teba tak veľmi podobá”, povedala šeptom, na čo sa Valentina len láskyplne usmiala. “Ivanko, na teba by som aj zabudla!“, zvolala a syna silno objala. “Kedy nás už konečne prídeš pozrieť?“
“Verím, že čoskoro, mami.“ Zrazu sa miestnosťou ozvalo hlasné zahvízdanie.
“Nerád vás všetkých ruším, ale o desať minút začíname!“, zvolal James, na čo sa všetci v miestnosti začali hrnúť k dverám a Amelia s Jamesom sa vydali opačným smerom, za Joy.
Tá sa s Hope dobre zabávala, keď sa vtom na izbe rozleteli dvere. Dnu vošli jej vyparádené družičky, za nimi ako veľká voda dobehol Jamie s kyticou v ruke pre ňu.
“Vááááu, ty si prekrásna! Arden odpadne, keď ťa uvidí!”, zvolal a silno objal smejúcu sa Joy.
“Ale nepreháňaj. Ako by sa potom so mnou oženil?”
“To by ma ani nenapadlo! Nech sa páči kytica, mylady! Bude mi potešením ťa o chvíľu doviesť k oltáru za tvojim budúcim manželom. Starká spomínala, že len vďaka Ardiemu je v ňom miesto na sobáš. No neviem, ako to myslela.” Joy sa len pousmiala a James sa medzitým zohol k Hope a vzal ju do náručia. “Aj tieto krásne princezné mi doslova vyrazili dych”, žmurkol aj na Ann, ktorá mu úsmev opätovala. “Bambuľka moja, taká si zlatá!”, brnkol Hope nežne po nose, načo sa rozosmiala. James jej dal ešte pusu na líčko a podal ju Amelii, ktorá už v jednej ruke držala košíček plný bielych lupeňov z ruží. Tessa tiež jeden dala svojej Ann a chytila ju za rúčku. James vtisol bozk aj Maddie a gavaliersky nastavil Joy svoje rameno. “Tak poďte dámy, svadba roka sa začína!”
Pred vchodovými dverami bola hudba, ktorú Joy začula už hore na poschodí domu, hlasnejšia. Vznášala sa k hore schodmi zo záhrady spolu s vôňou ovocia a kvetinovej výzdoby. Bola to známa skladba, tradičný Wagnerov pochod, hraný huslistami z orchestra živej hudby, ktorých si najali. Do prvých tónov sa ako prvá pohla Ann, ktorej po schodoch pomohla Tessa a cestou až k veľkému, kvetinovému oblúku rozsýpala lupienky ruží z košíka. Za ňou nasledovala Amelia s Hope v náručí, ktorá tiež nešikovne vyhadzovala lupene, ale väčšinu aj tak, na pobavenie prítomných, svojej krstnej mame do tváre a vlasov. Vtedy v hlasnej hudbe zaznela fantára a… to bolo znamenie pre nevestu.
“Nedovoľ, aby som spadla, prosím. Tá sukňa je hrozne dlhá”, hlesla Joy Jamesovi, ktorý s úsmevom prikývol a ponúkol jej rameno, no len čo spravili krok, stúpil jej na vlečku šiat.
“Dofrasa, prepáč”, rýchlo sa ospravedlnil, hoci sa obaja držali, aby nevybuchli smiechom.
“V pohode…”, pokrútila Joy hlavou. “A ďakujem, že ma odvedieš k oltáru, Jamie. Veľa to pre mňa znamená.”
“Je mi cťou, kočka. A veľkou… ”, žmurkol na ňu, načo sa ho pevne chytila a začali v pomalom rytme pochodu zostupovať dole. Keď už stáli bezpečne na rovnej zemi, ozvalo sa mrmlanie a šuchot publika, načo sa Joy začala klasicky červenať. Zdvihla zrak a pohľadom hľadala Ardena. Sad bol nádherne vyzdobený, všade bolo plno kvetov a teplé lúče slnka jej pohládzali tvár. Sotva vnímala, že vedľa neho stojí Tessa ako jej svedok, Ivan s Ameliou ako hlavnou družičkou a za nimi pán Andrews, ich sobášiaci kňaz. Hope mala na kolenách starká a jemne si ju pohojdávala, pri nich sedel Garret s Aurorou, ktorá ako vždy vyzerala dokonale. Joy však videla len Ardena pri svadobnom kvetinovom oblúku z ruží a všetko ostatné akoby mávnutím prútika zmizlo. Tmavohnedé oči upieral len na ňu, na tvári sa mu odrážali hlboké city, ktoré k nej prechovával a svietil radostný úsmev, ktorý Joy vyrážal dych. Tiež sa usmiala. Bol taký očarujúci v tom jednoduchom čiernom obleku so striebornou kravatou. Joy mala čo robiť, aby sa nerozbehla rovno do jeho náručia. Ulička bola našťastie krátka a o pár sekúnd k nej Arden konečne natiahol ruku. James zobral tú jej a gestom starým ako svet mu ju vložil do dlane.
“Dobre sa o ňu staraj, kamoš”, povedal, načo vážne prikývol.
“Na teba sa dalo spoľahnúť, že budeš pekne zapýrená nevesta”, zašepkal jej ticho do ucha s úsmevom v hlase. “Mimochodom, si prenádherná.”
Po tom, ako Amelia dala malú Hope k Valentine, prešla k oltáru a postavila sa na bok vedľa Tessy. Ivan, ktorý mal na starosti obrúčky, stál vedľa nej a James, ako Ardenov svedok, zaujal pozíciu oproti, priamo za ním. Joy podala Tesse kyticu a o moment na to sa oddávajúci kňaz prihovoril všetkým prítomným hosťom. Vtom Amelia pocítila niečí dotyk vo svojich krátkych vlasoch a otočila sa. Prekvapený zrak jej padol na Ivana.
“Prepáč, asi som ťa potiahol, no mala si v nich lupeň”, zašepkal a s ospravedlňujúcim úsmevom zdvihol ruku, v ktorej mal ružový lupienok.
“Vďaka”, usmiala sa a otočila sa späť.
“Nevieš ako dlho to bude trvať?“, ozval sa jej znova do ucha.
“To si nikdy nebol na svadbe?“, úkosom na neho z boku zazrela.
“No… nikdy som nestál takto vpredu pri oltári”, usmial sa a odtiahol sa od nej.
“… A teraz nadišiel čas, aby ste predniesli svoje manželské sľuby”, oznámil pán Andrews snúbencom a Arden s trochu nervóznym výrazom v tvári sa narovnal.
„Vravel, že nie je nervózny, ale teraz.. no pozri naňho”, ozval sa znova Van so smiechom. „Ty nie si nervózna?“, jemne do nej drgol, aby sa otočila. On zatiaľ nenápadne odhalil vnútorné vrecko na saku, kde mal schovanú ploskačku. Amelia vytreštila oči a len pokrútila hlavou.
„Och, to ako vážne? Nie, vďaka”, s úsmevom sa otočila späť a sledovala, čo sa bude ďalej diať. Arden sa medzitým otočil smerom k Joy. Pohľadom ihneď zabehol k Vanovi a nenápadne jeho smerom pokrútil hlavou. Ivan len jemne pokrčil plecami a Amelia počula ako zašepkal.
„Prepáč.“ Potom spoločne s ostatnými uprel svoju pozornosť na mladý pár, ktorý si teraz sľuboval večnú lásku.
Obrad nebol dlhý, zato pre Joy a Ardena výnimočný a pekný. Napokon prišiel čas na manželské sľuby. Obaja sa dohodli, že to pojmú trochu inak a namiesto tradičných sľubov, ktoré odzneli už miliónkrát, si povedia svoje, originálne a od srdca.
“Kedysi, asi to bolo na Pintereste, neviem… ehm, to však nie je podstatné, však?”, začal Arden s nervozitou v hlase, ktorá na neho zrazu doľahla a pozrel na Joy. Tá sa na neho dívala, nežná a krásna ako vždy. Jemne mu stisla dlaň a povzbudzujúco sa usmiala. On jej úsmev opätoval a sebavedome sa vystrel. Hoci ešte stále cítil napätie, nemal sa predsa čoho báť. Bola to predsa jeho Joy a on by jej sľúbil aj modré z neba. “Kedysi dávno som čítal jeden výrok a utkvel mi v pamäti”, začal odznova a jeho melodický hlas sa rozľahol slnkom zaliatou záhradou. “Niekedy ľudia s najhoršou minulosťou si dokážu spoločne vytvoriť tú najkrajšiu budúcnosť."
Neveril som tomu, až kým som Ťa nestretol, Joy. S Tebou bol zrazu každý deň nádherný a výnimočný. Ty vieš, o čom hovorím, keď poviem, že pre mňa si vždy bola a si tým najjasnejším svetlom, ktoré ma vyviedlo z temnoty. Dala si mi pocítiť, aké to je byť milovaný. Ľúbila si ma napriek všetkému, verila si vo mňa a vo svojom srdci nosila nádej pre lepšie zajtrajšky. Vďaka Tebe sa zo mňa pomaly, ale isto stáva muž, ktorým som vždy chcel byť.” Arden sa na chvíľu odmlčal a nežne pozrel na Joy, ktorej líca zmáčali slzy dojatia. Potom vzal aj jej druhú ruku do svojej dlane a obe si ich priložil na srdce. “Moja, sľubujem Ti, že budem tvojím najlepším priateľom, manželom a otcom nášho dievčatka a ostatných ratolestí, ktoré prídu”, s láskou a hrdosťou pritom pozrel na ich dcérku, ktorá pomaly zaspávala v starkinom náručí. “Budem sa s Tebou deliť o svoje sny a pomáhať Ti plniť tie tvoje. Využijem každú príležitosť, aby som mohol držať Tvoju ruku a moja náruč bude navždy Tvojím bezpečným domovom. Budem Ťa naveky milovať, vážiť, rešpektovať, chrániť a usilovať o Tvoje šťastie a úsmev v dobrom aj v zlom. Zatancujem si s Tebou, kedykoľvek budeš chcieť.
Sľubujem, že naše originálne stolovanie bude pestrou súčasťou nášho spoločného života… ”, veľavýznamne na ňu žmurkol, načo sa mierne začervenala, “... a že ťa naučím hrať na gitaru, hoci sa to možno zdá byť nemožné. A áno, znova si pozriem Tvojho obľúbeného Shreka, hoci to bude asi po štrnásty krát a moje ponožky sú navždy aj tvojimi”, dodal s úškrnom, načo sa Joy pomedzi slzy rozosmiala. “Dávam Ti svoje srdce a sľubujem, že budem vždy pri Tebe stáť a nikdy nebudeš životom kráčať sama”, dodal rozcítene a usmial sa. Teraz bol rad na Joy, ktorá sa zhlboka nadýchla.
“Arden, si môj sen, ktorý sa stal skutočnosťou”, začala trochu roztrasene. Bola rada, že od toľkého dojatia bola schopná vôbec vydať hláska. Arden oproti nej vzpriamene stál v dokonale padnúcom obleku a jeho tmavé oči, ktorými na ňu zhora hľadel, boli naplnené úprimnou láskou, šťastím a hrdosťou. Jeho prítomnosť na ňu pôsobila ako balzam a v dnešný deň obzvlášť. Bruškom palca mu pohladila chrbát ruky. “Si môj svet, radosť v mojom srdci, smiech v mojom hlase a úsmev na tvári. Keď si ma prvýkrát pobozkal… hoci to bolo dosť nečakané”, dodala, načo Arden prikývol a nežne na ňu hľadel. “Už predtým som cítila, že medzi nami je čosi zvláštne, výnimočné, akoby nás niečo spájalo. Zamilovala som sa do Teba a netrvalo dlho, kým som si uvedomila, že ty si tým pravým mužom, s ktorým chcem stráviť svoj život. Videla som to v tvojich očiach a cítila v mojom srdci. Nebola to vždy prechádzka ružovou záhradou, ale aj údolím tieňov, no my sme to vďaka našej láske zvládli”, usmiala sa Joy, pohladila Ardena po líci a on jej vtisol vrúcny bozk na dlaň. “Si ten najúžasnejší muž. Vďaka Tebe sa cítim dokonale milovaná každý jeden deň. Zároveň si tým najlepším a najláskavejším otcom pre našu dcérku. Som nesmierne nadšená, dojatá a šťastná, že tu dnes s Tebou stojím. Ardie, si láskou môjho života, môj najlepší priateľ, spriaznená duša, moje všetko. Sľubujem Ti, že ťa budem navždy milovať z celého srdca, až do posledného dychu. Vždy tu pre Teba budem, v dobrom, aj v zlom a nech búrlivé dni, ktorým budeme čeliť, nás a našu lásku len posilnia. Sľubujem, že Ti budem oporou v smútku, veriť v Teba, vážiť si Ťa a rešpektovať. Budem vždy hrdá na muža, akým si a čo všetko pre mňa znamenáš. Neprestanem sa s Tebou rozprávať, smiať a nedovolím, aby sme sa utápali v ťaživom tichu. Vyčarím nám vysnívaný domov a naplním ho pokojom, teplom a útulnosťou. Prinesiem Ti do života len radosť, silu a úsmevy. Sľubujem, že vždy budem počúvať, čo hovoríš a hlavne to, prečo mlčíš. Nikdy nepôjdeme spať nahnevaní, aj keby sme mali kvôli tomu ostať hore celú noc. Budem Tvojou manželkou, partnerkou, matkou našich detí a vždy budem Tvojim fanúšikom číslo jedna. A fajn, Shreka budeme pozerať aspoň na Vianoce, to je môj kompromis”, dodala, načo sa teraz pobavene zasmial Arden. “Dávam Ti svoje srdce a sľubujem, že budem vždy pri Tebe stáť a nikdy nebudeš životom kráčať sám.” V tej chvíli, ako farár hovoril svoju časť, ich svet sa akoby konečne dostal do tých správnych koľají a nadobudol ten dokonalý rozmer. Joy pozrela do Ardenových rozžiarených, víťazoslávnych očí a nezáležalo na ničom inom, len na tom, že po zvyšok života zostane s ním. Neuvedomila si, že znova plače, až kým nemuseli vyriecť to záväzné slovíčko.
“Arden Zachary Sorenson, beriete si tu prítomnú Joyce Evangeline Aldaine de Labonair za svoju právoplatnú manželku?”
“Áno, beriem.”
“Sľubujete, že jej budete verným manželom a že ju nikdy neopustíte, ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ju budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?
“Áno, sľubujem.” Arden svoj sľub vyriekol jasne, hrdo a s láskou.
“Joyce Evangeline Aldaine de Labonair, beriete si tu prítomného Ardena Zacharyho Sorensona za svojho právoplatného manžela?”
“Áno, beriem.”
“Sľubujete, že mu budete vernou manželkou a že ho nikdy neopustíte, ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe a že ho budete milovať a ctiť po všetky dni svojho života?
“Áno, sľubujem”, podarilo sa Joy vyjachtať cez závoj sĺz, hoci ticho, ale oddane z celého srdca. Keď si vymenili obrúčky, ktoré im Ivan podal, pán Andrews ich vyhlásil za manželov.
“Môžete pobozkať svoju manželku”, povedal na záver s úsmevom.
“Konečne si moja.” Arden jej jemne chytil tvár do dlaní a sklonil sa k nej. Všimla si, ako sa mu na mihalniciach vo svetle slnečných lúčov tiež trblietajú slzy dojatia. Odteraz neboli ona a on - boli iba oni. Joy sa zdvihla na špičky, hoci mala podpätky a hodila sa mu okolo krku. Nežne, láskyplne ju pobozkal a ona zabudla na ľudí okolo, na miesto, na dôvod… Vedela len, že ju ľúbi, rovnako silno ako ona jeho, že po nej túži, že je jeho. Prvýkrát ju pobozkal ako svoju ženu. Arden sa po chvíli od Joy odtiahol, aby sa mohol na ňu pozrieť. Na pohľad na usmieval pobavene, ale pod tým sa skrývala hlboká radosť, ktorá rezonovala s tou jej. Hostia začali tlieskať a starká im priniesla Hope, ktorú náhly hluk prebudil a bola už trochu mrzutá. Valentina im vrúcne zablahoželala a potom sa k nim už hrnuli aj ostatní prítomní. Prechádzali z objatia do objatia, ale jednou rukou sa stále pevne držali…
James pomaly vstal, zapol si gombík na saku a odhrnul si neposlušné vlasy z čela. Predtým, ako vidličkou zacinkal po svojom pohári ešte pozrel na Maddie. Tá sedela po jeho pravici a s povzbudzujúcim úsmevom na tvári mu jemne stisla ruku. On jej nežný úsmev opätoval, ale stále bol hrozne nervózny. Dnes mal toľko úloh a Arden ho poveril ešte aj týmto príhovorom. Predtým, ako začal hovoriť, pohľadom prebehol po prítomných. Arden s malou Hope na kolenách a Joy vedľa neho, sedeli za vrch stolom a o niečom sa rozprávali. Jeho mladšia sestra sedela oproti nemu a tiež bola ponorená do rozhovoru s Ardenovým bratrancom, Ivanom a všetci ostatní sa taktiež zabávali a nikto mu nevenoval pozornosť. Teda až do momentu, kedy sa ozvalo jemné poklopanie po pohári a Jamesovo tiché zakašľanie. Vtedy sa všetci hostia pozreli jeho smerom a on na moment zaváhal. Zrak sa mu stretol s Ameliou, ktorá mu len ukázala palec hore, na znak toho, že sa nemá čoho báť a vec má pod kontrolou. A tak sa zhlboka nadýchol…
“Zdravím, nerád vás ruším, ale prišiel ten čas, kedy mám povedať zopár milých slov. Pre tých z vás, ktorí ma nepoznajú, moje meno je James a pre tých, ktorí áno, tak sa považujte sa veľmi šťastných”, dodal, načo sa ozvala tichá vlna smiechu, čo ho povzbudilo. “Začal by som tým, že som veľmi nervózny a do dnešného rána som ani netušil, že nejaký príhovor budem v dnešný deň mať. Vlastne, musí to byť už minimálne tretíkrát, kedy som mal nejakú úlohu. Takže z toho mi vyplýva, že pre Ardena musím byť fakt veľmi dôležitý”, s úsmevom na svojho kamaráta žmurkol a na moment sa zamyslel. “Láskavý, starostlivý, úprimný, skvelý človek… ale dosť o mne, som tu predsa, aby som hovoril o Ardenovi a o tom aký úžasný, pozorný a...“ Na moment sa zadíval na kúsok papiera, ktorý držal nenápadne v ruke. “Mrzí ma to, kamarát, ale nedokážem prečítať tvoje naškriabané poznámky. Ale aspoň vidíte, aký v skutočnosti je!“, zvolal nadšene a papier si strčil do vrecka. “Dokonca aj mne napísal, čo mám hovoriť! Mohlo to byť síce aj lepšie a krajšie, ale zas, nemôžem mať lepší príhovor ako mal on sľub.” Arden pri jeho slovách len pokrútil hlavou, ale na tvári mal stále úsmev. Joy sa v očiach leskli slzy dojatia a nespúšťala zrak z Jamesa, ktorý pokračoval. “Arden, musím povedať, že máš veľké šťastie. Všetci vieme, že Joy je nádherná, milá a starostlivá žena, ktorá si zaslúži dokonalého muža. Bohužiaľ, nie vždy dostaneme to, čo si zaslúžime, však?“ Joy sa pri jeho slovách rozosmiala a oprela si hlavu o Ardenovo plece. “Nedávno som niekde čítal, že si nemôžeme vziať osobu s ktorou dokážeme žiť. Berieme si totiž osobu, bez ktorej žiť nedokážeme a príkladom toto sú presne títo dvaja. Arden, Joy… ”, so širokým úsmevom na tvári pozdvihol pohár. “Na môjho najlepšieho priateľa a jeho krásnu nevestu – na pána a pani Sorensonovcov!“ Všetci so smiechom a radostnými zvolaniami pozdvihli svoje poháre na znak prípitku. Po malej chvíli sa Arden sklonil k Joy, aby ju pobozkal a takisto nevynechal ani svoju malú princeznú, ktorú stále držal v náručí.
Svadobná hostina a zábava v ovocnom sade za domom Valentiny bola v plnom prúde. Už sa zvečerievalo a okolie rozjasňovali mnohé svetielka spolu s lampášmi, ktoré boli povešané po stromoch a okolí. Uprostred trónil veľký biely baldachýn, pod ktorým boli umiestnené stoly so stoličkami pre hostí. Všade bolo plno kvetov a ich omamná vôňa sa šírila okolím. Joy s Ardenom dodržali všetky obvyklé tradície. Oslepili ich blesky fotoaparátov, keď spoločne zdvihli nôž nad veľkolepú tortu, bohato ozdobenú marcipánovými ružami a jeden druhému kúsok vložili do úst. Joy potom hodila kyticu priamo do náručia prekvapenej Maddison. Van spolu s Jamesom sa zvíjali od smiechu, keď jej Arden zubami sťahoval modrý podväzok a Joy mala opäť líca ako v ohni. Keď sa mu to podarilo, rýchlo na ňu žmurkol a šmaril ho Jamesovi priamo do vyrehotanej tváre. Obďaleč položili do trávy parket, nad ktorým sa ako hviezdy trblietali ďalšie svetlá. Tam si Joy s Ardenom za sprievodu živej hudby, ktorá hrala na vyvýšenom pódiu, zatancovali svoj mladomanželský tanec na pieseň A Thousand Years - Christina Perri (https://www.youtube.com/watch?v=Sp7FGMCsPVM). Teraz sa na ňom vlnili ostatní svadobčania, iní si pochutnávali na dobrom jedle. Nikita, Ivanov otec, tancoval s Valentinou, James zasa s Maddie. Joy, ktorá mala na rukách Hope, sa zhovárala s Olivien a Tessou, pri ktorej do rytmu piesne podskakovala Ann. Usmievala sa. Bola taká šťastná a spokojná, len pred pár hodinami sa vydala za muža svojho života a v náručí zvierala ich sladký pokladík a dôkaz lásky. Navyše, Arden sa konečne porozprával s Tessou a ospravedlnil sa za to, ako veľmi jej ublížil. Joy vedela, ako ho to trápilo aj kvôli tomu, že bola jej rodina a teraz už aj jeho. Ich rozhovor sa skončil silným objatím na znak Tessinho odpustenia. Po chvíli sa k nim, po príjemnej debate s Ivanovou mamou Dominikou, pridala aj Amelia.
“Pôjdem uložiť Hope do kočíka”, povedala Joy pri pohľade na svoju dcérku, ktorá už len tíško ležala v jej náručí a sledovala okolie. Už ju stihla nakŕmiť, takže s plným bruškom bola spokojná, ibaže dnešný deň ju poriadne unavil. Joy sa rozhliadla a svojho manžela zbadala hore na pódiu. Spolu s Ivanom sa rozprávali s jedným z hudobníkov. Pousmiala sa. “Keby sa na nás Ardie pýtal, povedzte mu, že o chvíľu sme späť.”
“Jasné”, odvetila Oli s úsmevom. Joy sa už obrátila, keď sa záhradou zrazu rozľahol Ardenov hlas z mikrofónu. Hudba prestala hrať a ozval sa prekvapený šum.
“Prepáčte za malé prerušenie vašej zábavy, ale… ”, povedal a prstom ukázal priamo na Joy. “Pani Sorensonová, teraz mi nikde neodchádzajte, žienka moja!” Tá sa nechápavo usmiala a hneď aj začervenala, keď na ňu každý pozrel. “Mám tu niečo… no, nazval by som to mojím svadobným darom v tento náš špeci deň”, dodal so žmurknutím. “Takže… ehm… Joy, toto je pre teba.” Vzal si do rúk gitaru a vybrnkal na nej zopár akordov. Ešte niečo povedal Ivanovi, ktorý sa medzitým usadil za bicie, čo neušlo prekvapenej Amelii. Presunula sa k jednému zo stĺpov, ktoré podopierali baldachýn a s neskrývaným záujmom sledovala, čo sa bude diať. Joy takisto s očakávaním upierala modré oči na Ardena. Pravdepodobne jej chcel zahrať nejakú skladbu, ale to, čo sa stalo po úvodných taktoch nečakala ani vo sne… Záhradu naplnili ľúbezné tóny hudby, keď vtom Arden znova pristúpil k miktrofónu a… začal spievať:
(Ed Sheeran - Perfect:
https://www.youtube.com/watch?v=UDDMYw_IZnE)
Našiel som si lásku
Miláčik, hoď všetko za hlavu
A nasleduj ma
Áno, našiel som dievča, krásne a sladké zároveň
Netušil som, že si tá, ktorá na mňa čakala
Pretože sme boli len deťmi, keď sme sa do seba zamilovali
Nevedel som, čo to bolo
Tentoraz sa ťa už nevzdám
Ale zlatko, pobozkaj ma, tvoje srdce je všetko, čo mám
V tvojich očiach držíš tie moje
Zlatko, držím ťa v náručí, tancujeme spolu v tme,
Bosí na tráve, počúvame našu obľúbenú pieseň
Keď si povedala, že vyzeráš hrozne, zašepkal som pomedzi výdychy
Určite si to počula, zlatko, dnes vyzeráš perfektne…
Joy len meravo stála a počúvala túto nádhernú pieseň, ktorú pre ňu Arden zložil. Telom jej prebehli zimomriavky, oči sa jej znova zaliali slzami a jednu ruku si priložila v ústam, aby zadržala vzlyk. Nežná hudba, ktoré sprevádzala jeho dokonalý spev, ju chytila za srdce a jej dušu vyniesla do výšin siedmeho neba. Joyina láska v tej chvíli nemohla byť vrúcnejšia a silnejšia. Druhou rukou si k sebe bližšie privinula Hope, ktorá v jej náručí a za sprievodu známeho Ardenovho hlasu už sladko zaspinkala. Vnímala, ako po refréne hudbu krásne obohatili husle a Ivanove bicie, na ktorých hral naozaj super. Amelia na ňom doslova visela pohľadom, hoci sa to snažila skryť.
“Váááááu, aké romantické! Navyše som netušila, že Arden vie tak super spievať”, pošepla napokon Joy do ucha. Tá len prikývla a jemne sa usmiala. V tom momente nebola schopná slov. Bola neskutočne dojatá a daný okamih prežívala o to intenzívnejšie, pretože jej pocity sa miešali s Ardenovými. Spoločne vytvárali prekrásnu a silnú zmes emócíí plných lásky a šťastia. On z nej nespúšťal svoje tmavé oči a slová piesne venoval len a len jej…
Našiel som ženu, silnejšiu ako ktokoľvek, koho poznám
Zdieľa moje sny, dúfam, že jedného dňa budem zdieľať jej domov
Našiel som lásku, ktorá znesie viac ako len moje tajomstvá,
ale aj moju lásku a naše deti
Sme stále deťmi, ale sme tak zamilovaní
Bojujeme proti všetkým
Viem, že tentoraz budeme v poriadku
Zlatko, drž moju ruku
Buď mojím dievčaťom a ja budem tvojim mužom
Vidím svoju budúcnosť v tvojich očiach
Zlatko, držím ťa v náručí, tancujeme spolu v tme
Bosí na tráve, počúvame našu obľúbenú pieseň
Keď som ťa zbadal v tých šatách, vyzerala si nádherne
Nezaslúžim si to, zlatko, dnes večer vyzeráš perfektne
Zlatko, držím ťa v náručí, tancujeme spolu v tme
Bosí na tráve, počúvame našu obľúbenú pieseň
Verím v to, čo vidím
Teraz už viem, že som stretol anjela osobne a vyzerá dokonale
To si nezaslúžim
Dnes večer vyzeráš perfektne…
Keď odzneli posledné tóny, Arden sa zhora hrdo usmial na Joy, ktorá mala líca kompletne premočené od sĺz a jemne sa uklonil.
“Amy, prosím ťa, uložíš Hope? Kočík je tam vzadu pod čerešňou”, opýtala sa roztrasene Amelie, ktorá prikývla a opatrne, aby svoje krstniatko nezobudila, si ju od nej vzala. “Ďakujem…” Potom už neváhala. Nadvihla si dlhú sukňu šiat a za hlasného potlesku sa rozbehla k Ardenovi. On odložil gitaru a zišiel jej v ústrety z pódia. Zdvihol si ju do náručia ako pierko a silno k sebe privinul. Joy ho objala okolo krku a náruživo pobozkala.
“Ty si ale slaná”, zasmial sa a perami jej jemne zotieral slzy z tváre.
“Pretože mi dnes dávaš vážne zabrať, Ardie! To… to bolo prekrásne, tie slová, hudba… všetko. Ďakujem”, vydýchla dojatím.
“Som rád, že sa ti to páčilo. Mal som trochu trému a bál som sa, aby som ti to nepokašľal.”
“Ty môj romantik… “, povedala s nežným smiechom. “Okrem mňa si ohúril asi každého. Pieseň si zložil sám?”, opýtala sa ho, keď ju postavil späť na zem.
“Áno. U starkej, aj s hudbou, no len gitarovou. Keď som sa rozhodol a plánoval ísť za tebou do Ameriky a získať si tvoje srdce. Priveľa emócií… takže aj týmto spôsobom som sa dosť vyventiloval. Pred svadbou som niektoré slová trochu upravil, pripísal. Plus spolu s kapelou a Vanom sme… ”, pozrel za seba na hudobníkov, “ … doplnili aj hudbu, aby to malo grády. On dlho nehral, čiže trvalo dlhšie, kým sa do toho dostal.”
“Takže preto tie časté výjazdy s bratrancom”, zhodnotila Joy, keď pochopila dôvod. “Tá pieseň… je jednoducho dokonalá, rovnako ako…”
“... rovnako ako ty”, doplnil za ňu a znovu ju pobozkal, načo sa zasmiala. Medzitým už začala hrať hudba a hostia pokračovali v zábave.
“To som nechcela povedať, ale…”
“Žiadne ale… si mojou múzou, si moje všetko”, povedal Arden mäkko s neskrývaným šťastím v hlase.
“Ďakujem. Aj ty si mi všetkým. Spolu s Hope”, zašepkala a privinula sa k nemu. “Mimochodom, toto je prvá oslava, na ktorej mi nevadí byť stredobodom pozornosti.”
“Ani mne”, odvetil Arden a Joy cítila v jeho hlase úsmev. Trochu sa od nej odtiahol a spravil s ňou otočku. “Viem, že som ti to už povedal, ale vyzeráš úchvatne, Joy.”
“Však ty tiež.” Znovu sa na ňu usmial a tmavé oči mu len tak žiarili radosťou. Už to boli skoro dva mesiace, čo užil poslednú dávku liekov. A hoci mal pred sebou ešte dlhú cestu, aby našiel úplný pokoj v duši, toto bol ďalší významný krok vpred.
“Tie šaty ti veľmi pristanú.” Joy s plachým začervenaním potiahla čipkovaný lem svojej svadobnej róby. Páčilo sa jej, že krajka siahala len po plecia - bolo to decentné a zvodné zároveň. Arden sa k nej sklonil a zľahka ju pobozkal.
“Na toto by som si vedel zvyknúť.”
“Len mi nehovor, že si prekonal svoj odpor k tancu”, zasmiala sa a opäť sa k nemu pritúlila.
“Tanec nie je taký zlý - s tebou”, pritisol si ju k sebe ešte silnejšie. Vďaka ich jedinečnému spojeniu cítili svoju lásku rovnako intenzívne. Tancovali v spoločnom objatí, pohltení vzájomnou hrejivou blízkosťou a čarovnou atmosférou ich dokonalého svadobného dňa…
Amelia ešte chvíľu pozorovala mladomanželov, potom uložila Hope do kočíka a prikryla ju perinkou. Dievčatko len zamrnkalo, ale nezobudilo sa.
“Choď sa zabávať, drahá. Ja na nášho anjelika dám pozor. Už aj tak si cítim každú kosť v mojou starom tele”, prihovorila sa jej Valentina a sadla si na drevenú lavičku. “Nikita je tanečný ničiteľ, doslova. To, že už mám skoro osemdesiat, ho vonkoncom nezaujíma”, dodala, ale v modrých očiach sa jej odrážali ohníčky šťastia.
“Dobre… tak idem”, odvetila Amelia so sileným úsmevom, hoci vôbec nemala na zábavu chuť. “Donesiem vám za pohár vody?”
“Nie, ďakujem, cítim sa dobre.” Amelia už len prikývla a zrak jej opäť zaletel k Ardenovi a Joy. Boli takí zamilovaní…. Potom pozrela na Jamesa a Maddie. Jej brat sa zasa niečím napchával, Maddison mu niečo vravela a on ju voľnou rukou jemne hladil po chrbte. Pohľad na tieto šťastné páry len umocnil jej pocit samoty. Potrebovala na chvíľu odtiaľto vypadnúť. Vybrala sa teda smerom k domu a ani si nevšimla, že ju so záujmom pozoruje pár modrých očí jedného konkrétneho mladého muža…
Neďaleko Valentininho domu bol malý park aj s malým jazerom a fontánou, kde sa v tento príjemný letný večer prechádzalo zopár ľudí. Medzi nimi bol starší manželský pár, dve dievčatá, ktoré mohli mať tak trinásť a malý chlapček s rodičmi, ktorí sledovali rybičky v jazierku. Amelia sa pri pohľade na nich musela usmiať, bolo to milé. Neďaleko si všimla aj stánok so zmrzlinou a hot-dogmi, ktoré milovala a tak sa rozhodla, že si pôjde jeden kúpiť.
“Ďakujem”, usmiala sa na milého pána, keď jej vydal drobné, posadila sa na neďalekú lavičku a na moment si vychutnávala príjemné ticho. Dnešok bol úžasný, svadba bola dokonalá a Amelia sa skvele bavila. Aj keď...na moment sa pristihla, že žiarli na Joy či Maddie. Boli také šťastné so svojimi polovičkami a ona tam bola sama. Samozrejme, nie doslova, ale bol to zvláštny pocit. Asi aj preto sa radšej na moment vzdialila, nejako to na ňu doľahlo.
“Vau, takže ty si na svadbe, na ktorej sa podáva úplne skvelé jedlo a prídeš si do parku dať hot-dog?“ Amelia zdvihla zrak na osobu, ktorá sa k nej práve prihovorila. Bol to Ivan, na tvári mal široký úsmev a jemne pokrútil hlavou. Ona len pokrčila plecami a znova si s chuťou odhryzla. “Si divná,“ ozval sa znova, na čo len spravila grimasu.
“Tak prepáč.” Ivan sa však znova rozosmial. “Ale nie, zle si to pochopila, to bol kompliment. Môžem?“, ukázal na miesto vedľa nej a Amelia prikývla.
„Všimol som si, že si tu sama. Ako je to možné?“ prerušil Ivan ticho medzi nimi, no ona mu na jeho otázku odpovedala ďalšou.
“Všimla som si, že si tu sám. Ako je to možné?“, na čo sa zasmial.
“Tak prepáč, asi som zasiahol citlivé miesto.“
“Nechcem o tom hovoriť, je to komplikované. A nepoznám ťa až tak dlho, aby som sa ti s takými vecami zdôverovala.“
“Náhodou,“ pozrel na hodinky, ktoré mal na ľavej ruke. „Už ma poznáš asi sedem hodín. Povedal by som, že to už je dosť dlhý čas.“
“Ha-ha, to určite. Plus ja si tu tak pokojne sedím a tiež by si mohol byť nejaký masový vrah.“ Van sa na ňu trochu zmätene pozrel.
"To vážne? To ti beží hlavou?“, opýtal sa neveriacky.
"Uhm, mala som tú česť spoznať Ardenových rodičov. S jeho rodinnými príslušníkmi som už opatrná.“
"No… máš pravdu. Niečo som o nich počul, čiže na základe toho by som bol
aj ja. A z neho strach nemáš? Navyše, práve sa oženil s tvojou najlepšou kamoškou”, vystrúhal strašidelnú grimasu.
“Veľmi vtipné, ale nie. Ak existuje niekto, kto dokáže dať na Ardena pozor, tak je to rozhodne Joy.“
“Úplne súhlasím, tí dvaja sa veru našli”, súhlasil Ivan, načo sa Amelia usmiala a pozrela sa mu do tváre, ktorú ešte stále osvetľovali posledné lúče zapadajúceho slnka. Všimol si jej pohľad a úsmev jej opätoval.
“Prečo si sa sem z Ruska prisťahoval?“ Po krátkom zamyslení odpovedal:
“Ani neviem, asi ma to doma už nudilo. Som tu už pár rokov, Anglicko bolo vždy mojim snom. Zo začiatku to bolo ťažké, veď vieš, nové prostredie, ľudia... Ale potom sa veci začali zlepšovať. Až natoľko, že som po rokoch znova stretol svojho bratranca, teraz som na jeho svadbe a rozprávam sa s krásnou ženou, ktorá si dala hotdog namiesto luxusnej večere”, vysypal jedným dychom, až sa Amelia musela zasmiať.
“Prepáč, teraz som si vlastne uvedomila, že som ťa zrejme urazila. Počula som, že máš reštauráciu neďaleko Londýna.“
“Musím ťa opraviť, vlastním viacero reštaurácií a jedna z nich je priamo v hlavnom meste.“
“Vau, to je skvelé. Máte aj hotdogy alebo je to celé trošku prehnané?“ Ivan sa rozosmial a mierne nadvihol obočie.
“Žiaľ, tie nemáme. Asi to je prehnané, máš pravdu, mal by som to zmeniť”, dodal so zvrašteným čelom a Amelia prikývla. “A čo ty?“, opýtal sa, na čo pokrčila plecami.
“Ešte pred rokom som bola zatvorená v magickej škole, potom som sa odtiaľ dostala, dokončila normálnu školu a teraz som tu a rozprávam sa s tebou.“
“To bolo ale rýchle zhrnutie všetkého”, skonštatoval pobavene.
“Tak trošku.“
“A čo plánuješ robiť ďalej?“, bol zvedavý a stále z nej nespúšťal oči.
“Pravdepodobne pôjdem na univerzitu a stane sa zo mňa nejaká redaktorka v časopise.“
“To znie tiež skvele, držím ti palce. Je to tvoj sen?“
“Z časti”, odvetila Amelia trochu váhavo.
“Ako to?“
“Sľubuješ, že sa nebudeš smiať?“, pozrela naň ho so zdvihnutým obočím a jemným úsmevom, na čo on prikývol. “Chcem napísať knihu.“ Teraz zdvihol prekvapene obočie on.
“Páni, ale veď to je skvelé. Musíš to urobiť!“ Na tvári sa jej hneď zjavil úsmev a pokrútila hlavou.
“Uvidíme. James sa vždy smial, že bude jediný, kto si moju knihu kúpi, len aby sa predala aspoň jedna kópia a aby mi spravil radosť.“
„Počkať, James? Ten blondiak?“ Amelia prikývla.
„Áno, presne ten. To je môj brat.“
„Ale čo? Nepodobáte sa.“
„Máš pravdu, mám lepšie vlasy, ale to by on nikdy nepriznal.“
“Neprejdeme sa trochu?“, opýtal sa Van po chvíli a pomaly vstal, na čo Amelia urobila to isté.
“Jasné.” Pomaličky prechádzali okolo posledných návštevníkov parku, rozprávali sa o všeličom možnom a zabudli aj na to, ako rýchlo čas beží.
“Takže… palacinky sú tvoje obľúbené jedlo?“, zopakoval a Amelia prikývla. “Neverím, aj ja ich zbožňujem!“, zvolal a zdvihol ruku, aby si ťapli.
“Myslela som, že medzi tvoje obľúbené špeciality patrí napríklad boršč, alebo niečo také”, zasmiala sa Amelia. Mala z neho dobrý pocit, bol milý a vtipný. Navyše, tiež nevyzeral najhoršie. Hovorili spolu už dlho a stále sa im nevyčerpali témy na rozhovor. Mal toľko zaujímavých zážitkov. Okrem toho, že vlastnil reštaurácie, veľa cestoval, miloval varenie a ako sa dnes tiež presvedčila, úžasne hral na bicie. Najlepšie na tom však bolo, že sa celý čas, odkedy s ním bola, neprestala smiať. “Ach, tie topánky ma raz zabijú.“ Amelia sa posadila na najbližšiu lavičku, vyzula si lodičky a natiahla nohy.
“Nechápem, prečo to vy ženy nosíte”, skonštatoval, načo zdvihla hlavu, aby mu videla do tváre.
“Vážne? Ešte aj v opätkoch pri tebe vyzerám ako škriatok! Vieš si predstaviť aké by to bolo bez nich?“, pokrútila hlavou. “Ty to proste nepochopíš.“
“Zjavne nie”, pokrčil plecami. “Ale schválne, postav sa.“ Len sa zasmiala, ale spravila ako jej kázal.
“Spokojný?“
“Jéééj, no veru. Čau, škriatok!”, sklonil hlavu, aby jej videl do tváre. “Neklamala si”, povedal s úsmevom na perách.
“Neviem prečo by som mala, je to jednoducho fakt.” Amelia mu pozerala priamo do očí, no hneď na to si všimla krásnu nočnú oblohu za ním. Ivan sa tiež pozrel hore.
“Nádhera.“
“Uhm, a pozri sa na tamtú”, ukázal prstom na oblohu, ale podľa nej to ako hviezda veľmi nevyzeralo.
“To už je toľko? To nie je hviezda, to je lampión. Je to súčasť svadby. Mali by sme sa vrátiť, chcela by som to vidieť.“ Van prikývol a s pobavením sledoval jej nadšenie. Odhrnula si vlasy z tváre a rýchlo schmatla strieborné lodičky. “Tak už poď! Prečo sa na mňa tak pozeráš?“, opýtala sa so smiechom Amelia, keď videla Ivana, ktorý tam stál ako zhypnotizovaný.
“Uhm, ako sa pozerám?“, odvetil jej protiotázkou.
“Neviem, znova mám pocit, že si masový vrah.“ S úsmevom prevrátil očami.
“No haha… prestaň už s tým vrahom, nie je to vtipné.“
“Práve si povedal, že nie som vtipná? Fakt ďakujem. Dnes dostávam od teba samé komplimenty,“ vo vzduchu prstami naznačila úvodzovky. “Začalo to tým, že som divná.“
“A nie si? Si prvý človek, ktorý si myslel, že moja prezývka je po dodávke.“
“Podľa mňa to napadlo každému, len sa ti to hanbili povedať.“ So smiechom kráčali k vysvietenej záhrade a stále pokračovali vo svojej nezmyselnej hádke a doberaní sa.
“Ivanko, kde si bol? Otec chcel s tebou hovoriť.” Ivan pozrel smerom, kde bola Amelia a spoločne s Maddison sa snažili vypustiť lampión. Bola krásna a mal ťažkosti od nej odtrhnúť zrak.
“Len sa trochu prejsť”, s úsmevom pozrel na matku a objal ju okolo pliec. Dominika si však všimla, ako mu pohľad nenápadne odbieha k tomu mladému dievčaťu, no nepovedala nič. "Tak… pôjdeme jeden vypustiť aj my? Máš nejaké tajné želanie?“
“Viac, ale hlavne, aby tvoj otec prestal tak hrozne chrápať”, skonštatovala Dominika so smiechom.
“No… to nočné otriasanie domu mi veru nechýba, to máš pravdu. Myslíš, že keď si to budem priať aj ja, umocní sa to a ľahšie splní?”, uškrnul sa pobavene.
“Skúsiť to môžeme, ale vidím to biedne. Ty sa hlavne sústreď na svoje želanie.” Dominika sa na syna nežne usmiala a spoločne sa pobrali k stolu, kde bola prichystaná celá kopa lampiónov.
Everett stál na domluveném místě, Asmodea v náručí. Hoch odmítal usnout v náručí kohokoliv jiného než své matky, to byla překážka, s níž nepočítal ani Everett ani Tessa, když opouštěla dimenzionální prostor, nikdy dřív to nezkoušeli, nikdy dřív jej tessa neopustila.
Everett se snažil, uspával syna ukolébavkami, pohádkami, kouzly i lektvary, nic nefungovalo.
Před Everettem se otevřel portál, jasně modré barvy, který patřil Tesse. Ann nesla v náručí stejně, jako Everett Asmodea, s rozdílem, že malá Ann už spala, zatímco Asmodeus se smál a hrál si s Everettovým náhrdelníkem.
Everett se díval na Tessu procházející půlnočním portálem a usmíval se, byla jeho dokonalou Popelkou. Vzal si od ní Anastasii a odnesl ji do dětské ložnice, zatímco Tessiin hedvábný hlas uspával malého Asmodea, což netrvalo dlouho.
Tessa se schoulila v Everettově náručí a možná pod záplavou romantiky na svatbě Joy, možná s touhou po radosti a štěstí z opravdového dítěte a skutečné rodiny žádala Everetta o syna. Pohladil ji po vlasech a jemně ji políbil, Tessa nečekala a velice obratně, plná vášně, lásky a vzrušení jej začala svádět.
Everett se usmál a nechal se vábit jejími ladnými křivkami, dobrovolně se nechal svést, věděl, že takhle ji má omotanou kolem prstu a smyčka se jen utahuje a utahuje. Byla jeho. Pak ji sladce políbil a držíce ji za ruku oba sladce a spokojeně usnuli. Při tlukotu Everettova srdce věděla Tess, že se z téhle dimenze již nikdy nevzdálí, již nikdy neodejde, již nikdy ho neopustí, zůstane s ním. Pro tuhle chvíli pro ní nic jiného než společná budoucnost neexistovalo, pro tuhle chvíli netoužila po nikom jiném.
…“tenhle plamen neumírá
Takže mi nic nemůže zabránit, abych se snažil
Baby, ty víš, že
Možná je čas na zázraky
Protože jsem ještě nezanevřel na lásku
Ty víš, že
Možná je čas na zázraky
Protože jsem ještě nezanevřel na lásku
Ne, ještě jsem na nás nezanevřel
Já jen chci být s tebou
Protože život je tak těžký
Když vše, co vím, je uvězněné ve tvých očích“…
(Adam Lambert – Time for Miracles)
Bolo niečo po druhej, keď sa Amelia rozlúčila so zvyšnými hosťami a pomaly sa vybrala do svojej izby. V úžasných, no nepohodlných lodičkách ju bolel každý krok. Ešte raz sa obzrela do záhrady. Svadba bola krásna a výzdoba ešte aj teraz pôsobila viac než čarovne. Zamyslená vošla do domu, po kamenných schodoch vyšla na poschodie a ocitla sa na krátkej chodbičke, vedúcej do jej spálne, ktorú jej Valentina pridelila na túto noc.
“Amelia!“, ozval sa zrazu zo schodiska hlas a ona zastala.
“Van?“ prekvapene sa obzrela a všimla si ako sa za ňou ponáhľa hore. Keď k nej došiel, chvíľu len ticho stáli a Amelia sa neho s rozpakmi pozrela. „Ehm… deje sa nieč...“ Nestihla však dopovedať, pretože v tej chvíli sa k nej sklonil, vzal jej tvár do dlaní a pobozkal ju. Amelii doslova vyrazil dych. Bozk mu však najprv neopätovala a jemne ho od seba odtisla. Ivan na ňu rozpačito zhora pozrel a prikývol.
“Chápem. No celý večer som to túžil urobiť a prepáč, ak som...“ Teraz, na Vanovo prekvapenie, nenechala dohovoriť ona jeho. Schytila ho za zátylok, pritiahla k sebe a tentoraz ho náruživo pobozkala ona. “Vieš, celkom som dúfal v takúto reakciu”, povedal s úsmevom, keď sa od nej na moment odtiahol…
Medzitým, stále sa vášnivo bozkávajúc, sa Amelia a Van presunuli do jeho izby. Nohou kopol do dverí, aby sa zavreli a okolo pása jej ovinul svalnaté ramená. Pritiahol si ju k sebe bližšie a ona pocítila, ako sa línia ich tiel spája – nohy zapletené do nôh, boky pritisnuté o boky. Pritlačil ju o dvere, že ich nedelil ani jeden jediný milimeter. Pevne si ju k sebe privinul, presne tam, kde chcela byť. A to všetko bez jediného prerušenia ich náruživého bozku, v ktorom intenzite sa obaja strácali. Amelia v tej chvíli na nič okrem Vana nemyslela. Svet okolo nich prestal existovať, boli len oni dvaja. Nevedela, čo cíti. Radosť? Strach? Vzrušenie? Bola nervóznejšia ako zvyčajne, ale najmä preto, lebo to bolo pre ňu celkom nové. No v tej chvíli sa zdalo všetko správne ako posledný dielik puzzle, ktorý zapadol na presné miesto. Ale aj tak…
“Van… “, ozvala sa, zatiaľ čo ju on nežne bozkával po brade a krku, až zastonala a zaklonila hlavu. Oberal ju aj o posledné zvyšky zdravého rozumu. „Van!“, odtisla ho z posledných síl od seba a uprela na neho trochu vystrašený pohľad.
“Čo je? Deje sa niečo?“, pozrel na ňu spýtavo svojim krásnymi modrými očami a ona na moment sklopila zrak.
“Ja… no, nikdy predtým som… veď vieš, nebola s mužom v takomto smere a… neviem, čo mám robiť...“, jachtala a líca jej pritom priam horeli.
“Ou…”, odvetil Van, keď si uvedomil, čo tým Amelia chcela povedať a na tvári sa mu zjavil prekvapený výraz.
“Pochopím, ak…”, skonštatovala, ale on ju s úsmevom prerušil.
“Hlavne pokoj”, zdvihol jej bradu a pozrel jej do zrumenenej tváre. “To je v poriadku. Dôležité je, či to chceš ty?”, opýtal sa jej jemne.
“Áno, ja… áno”, vydýchla a ničím si v tej chvíli nebola taká istá, ako týmto rozhodnutím. Chcela, aby Van bol jej prvým mužom.
“Uvoľni sa…”, pošepol a perami jej znova prešiel po brade, až privrela oči. “Nechaj sa unášať pocitmi a všetko nechaj na mňa. Sľubujem, že ťa netraumatizujem hneď na začiatku”, dodal a žmurkol na ňu, načo sa Amelia trochu nervózne zasmiala a odhrnula si tmavé vlasy, ktoré jej padali do tváre. “Bude to super, neboj sa. V pohode?”, nežne ju pohladil po líci. Usmiala sa naňho a na pery mu vtisla jemný, letmý bozk a potom na nich ešte zotrvala. Nemala slov a toto sa jej zdal najlepší spôsob ako vyjadriť to, čo cítila, chcela. Van jej zatiaľ s ľahkosťou pomohol z červených šiat a ona mu pomaly rozopla gombíky na bielej košeli. Neskôr, keď sa zbavili aj posledných kúskov oblečenia, vzal ju do náručia, ona ho objala okolo krku a pokožka na pokožke padli na mäkké vankúše. Ameliu na okamih zaplavila vôňa levandule… Van jej dlaňami prechádzal po štíhlom tele, bozkával miesta a zákutia, ktoré nikto predtým nepobozkal. “Si krásna, vieš o tom?“, pošepkal jej nežne do ucha. Vedela, že to možno ráno oľutuje, ale práve teraz to nebolo podstatné. Nerozmýšľala, nechala sa unášať jeho prítomnosťou, dotykmi, vôňou a úplne tejto hypnotickej a čarovnej chvíli podľahla.
“Tie vlasy si nerozpúšťaj”, zapriadol jej Arden do ucha, až Joy pri jeho teplom dychu naskočili zimomriavky. Ich útulná spálňa bola ponorená do šera a tmy. Cez podkrovné okno, ktoré si otvorili dokorán, prúdil dovnútra čerstvý nočný vzduch presýtený vôňou ruží a jazmínu. Za privretými dverami v detskej izbičke sladko spinkala Hope, zmorená peknými zážitkami zo svadby svojich rodičov. Tí teraz sedeli na veľkej posteli, Joy na jej okraji a Arden za ňou.
“Ale…”
“Žiadne ale. Vyzeráš tak skvostne. A chcem to byť ja, kto ťa vyzlečie. Už sa ťa neviem dočkať, tak veľmi ťa chcem.” Joy sa v momente zapýrila. Arden ju podchvíľou nežne a nedočkavo bozkával na šiju a pritom sa trápil s perlovými gombíkmi na jej svadobných šatách. “Kristepane…”, zanariekal po chvíli. “Mám pocit, akoby ich bolo aspoň sto.” Joy, ktorá mala zatvorené oči, vychutnávala si jeho dotyky a v spomienkach si práve prehrávala ich krásny a výnimočný deň, sa zasmiala. “Čo je na tom smiešne? Iné šaty nemali? Praktickejšie? Toto tu môžem rozopínať akurát tak do rána…”, frflal Arden a Joy sa len chichotala, pretože si spomenula na poobedňajší rozhovor s Ameliou.
“Ale no tak, snáď to nie je také zlé. Navyše, ty si s nimi ľahko poradíš, máš predsa šikovné prsty”, odvetila pokojne Joy, odkopla z nôh saténové lodičky a s úľavou si povystrierala boľavé prsty.
“To hej, ale po tom záverečnom kole s Ivanom vidím dvojmo. Neverila by si, on má výdrž ako slon! A to som si myslel, aký som zdatný.”
“Už len zopár, veď sa s nimi babreš aspoň desať minút, či?”, podpichovala ho šibalsky.
“Ja neviem… skôr sa mi zdá, že z nich nejako neubúda!”, zaúpel nešťastne. To už Joy nevydržala a vybuchla do takého smiechu, až si musela zakryť ústa dlaňou. Smiala sa tak veľmi, až stratila rovnováhu a spadla z postele rovno na koberec. Ani sa nenamáhala vstať, ležala tam, držala sa za brucho a po lícach jej stekali slzy. Arden ju najprv neveriacky pozoroval, no potom sa tiež začal smiať. “No teda, pani Sorensonová… a to som si myslel, že ja som tu ten pripitý”, rehotal sa z nej a ľahol si hneď vedľa na zem.
“No prepáč… nemôžem za to, že si taký smiešny”, zadúšala sa, až sa jej začkalo.
“Smiešny? Smiešny?! Ty si robíš srandu z mojej mizérie? Naozaj krásne, žena!”, skonštatoval pobavene, načo Joy dostala ďalší záchvat. “No veď počkaj - teba ten smiech prejde.” Jeho slová však mali úplne opačný účinok - obaja sa rozosmiali ešte viac. Keď sa ako tak upokojili, Arden sa k nej otočil a hlboko sa zadíval do jej zafírovo modrých očí. “Páči sa mi, ako sa dokážeme takto rehotať na somarinách.”
“Aj mne”, pritakala Joy pobavene. Pod jeho podmanivým pohľadom si podvedome zahryzla do pery. Známu zmenu ovzdušia, popretkávaného zmesou ich túžby, pocítila takmer okamžite, akoby mávnutím čarovného prútika. Doslova prepadla jeho mocnému kúzlu, ktorému vládol len on. Arden si ju k sebe pritiahol do náručia. Bozkávali sa - dlho, hravo, s náruživou túžbou, aj vrúcnou jemnosťou a ich dotyky akoby rozprávali vlastnou rečou lásky. Ich rečou lásky. Bez slov - tie neboli potrebné.
O niečo neskôr sa Arden od Joy odtiahol, usmial sa a postavil. Zhora k nej natiahol ruku, ktorú prijala a pomohol jej vstať.
“Otoč sa.” Hlas mal krásne zastretý a doslova jej vyrážal dych. Poslúchla a Arden zdvihol ruky k jej vlasom. Joy vnímala, ako z nich jemne vyberá jednu vlásenku po druhej, kvety a zručne rozpletá vrkôčiky. Zvlnené pramene jej postupne padali na plecia, chrbát aj hruď. A hoci za sebou mali vzrušujúci dlhý deň plný zážitkov, Joy necítila únavu. Doslova dychtila po dotykoch svojho manžela. “Máš tak nádherné vlasy, moja.” Keď ich Arden úplne rozpustil, prebehol ich prstami a zatiahol, čím jej zaklonil hlavu a odhalil hrdlo, na ktoré ju pobozkal. Raz, dvakrát - možno aj tisíc krát… Joy vzdychla a privrela oči. “Dnes si zo mňa spravila najšťastnejšieho muža na zemi. A budem ešte šťastnejší, ak sa Hope ešte aspoň hodinu nezobudí”, dodal Arden s nádejou, na čo sa tíško zasmiala a on sa opäť pustil do rozopínania gombíkov na jej šatách. Nekonečne pomaly, až mučivo a keď sa napokon dostal až na koniec perlového radu, nežne jej ich stiahol dole. Šaty sa ako nadýchaný oblak slonovinového hodvábu a čipky rozprestreli pri Joyiných nohách a odhalili snehobielu krajku, vyšívaný korzet a podväzkový pás s ladiacimi hodvábnymi pančuchami, čo mala pod nimi. Arden pri pohľade na svoju manželku len vydýchol úžasom a naplno si ju vychutnával.
“Páči sa?”, zašepkala, vedomá si toho, že sa jej do líc hrnie krv.
“To je slabé slovo. Vieš, ako v tomto zbožňujem tvoje francúzske zvyky zo štyridsiatich rokov”, žmurkol na ňu s úsmevom cez tmavé mihalnice a ukazovákom jej pomaly obkresľoval líniu korzetu tesne nad prsiami. Provokatér. Joy sa opäť začal tajiť dych. “Akoby som si rozbaľoval vianočný darček”, skonštatoval spokojne, keď jej s obvyklou zručnosťou odopínal podväzky od pančúch.
“Darček, ktorý ti už predsa patril…”
“Ale nie.” Arden zvážnel a nesúhlasne pokrútil hlavou. “Až teraz si naozaj moja - moja žena, moja manželka.”
“Úha… cítim tu vari závan majetníckosti?”, opýtala sa a pobavene zdvihla obočie. “Alebo si len taký romantik?”
“Asi z každého niečo”, pokrčil ľahostajne plecom a Joy to vtedy došlo. Arden ju nechcel vlastniť, aspoň nie takým spôsobom, pre ktorý si ho pred chvíľou doberala. On v tomto smere jednoducho potreboval tú istotu sobáša - aby nadobudol pocit bezpečia, že je naozaj len jeho. Strach z jej straty kvôli jeho temným démonom, ktorí v ňom ešte stále driemali, bol v jeho podvedomí a duši hlboko zakorenený.
“Ardie…”, oslovila ho mäkko a pery mu pritisla na svadobnú obrúčku, ktorú mal na ľavom prstenníku. “Ja som predsa tvoja od chvíle, kedy som ti v domčeku na pláži povedala svoje áno. A moje srdce ti patrilo už dávno predtým.” Natiahla ruky a do dlaní vzala jeho peknú, milovanú tvár. Palcom mu nežne prešla po znamienku pod ľavým okom, ktoré sa jej tak veľmi páčilo. “Som tvoja. A vždy budem. A teraz - mám dojem, že máš na sebe príliš veľa oblečenia”, hlesla a postavila sa na špičky, aby ho pobozkala. Arden v rukách zovrel Joyinu tvár, prsty jej vplietol do vlasov.
“Joy…”
Moment okúzlenia,
a je to na mne vidieť,
to stačí pre tohto nepokojného bojovníka
iba byť s tebou
A môžeš dnes v noci cítiť moju lásku?
Je tam, kde sme my
Pre tohto naivného pútnika je dosť
že sme sa dostali tak ďaleko
A môžeš dnes v noci cítiť moju lásku?
Ako sa uložila k odpočinku?
To stačí k tomu, aby primäla kráľov a tulákov
Veriť v to najlepšie
(Elton John - Can You Feel The Love Tonight -
https://www.youtube.com/watch?v=fTtgVSxfr5M)
Jej meno z Ardenových úst splývalo ako nejaká modlitba a usmial sa, keď mu z čela odhrnula neposlušný prameň vlasov a do rúk vzala striebornú kravatu. Pomaly mu ju rozviazala a dala dole. Nepohnuto sledoval každý jej pohyb a trochu zdvihol bradu, aby mu mohla rozopnúť vrchný gombík bielej košele. Joy sa potom presunula k manžetám. Arden ich mal zopnuté platinovými kamienkami, na ktorých boli vyryté vzájomne prepletené písmenká J a A - to bol svadobný dar od nej. Keď ich vybrala, Arden si ich od nej vzal, zovrel v dlani ako dáky poklad a potom schoval do vrecka nohavíc. Joy mu medzitým postupne rozopínala všetky gombíky na košeli a na každý nový odhalený kúsok hrejivej pokožky mu vtisla láskyplný bozk. Bruškami prstov zľahka prechádzala po hladkých kontúrach jeho tela - dokonale ho poznala. Pohladkala jazvy, ktoré mu ho robili ešte krajším a vzácnejším a dotykmi nehy v ňom zapaľovala neskrotnú túžbu…
“Ľúbim ťa, Joy”, šepol Arden nežne, až sa pod intenzitou jeho slov zachvela a objal ju. Oči mu horeli láskou, vášňou a niečím temnejším, čo milovala… niečím, čo vždy dokázalo oživiť každý nerv v jej tele.
“Viem. Aj ja teba.” Joy mu túžobne ponúkla svoje pery, ktoré si ochotne vzal. Ich dych sa vzájomne miešal a ona cítila, ako sa v jeho náručí stráca a nachádza, rozpadáva na kúsky a znovu rodí. “Navždy.”
…
Po nádhernom milovaní, ktoré malo novú, výnimočnú príchuť, len tak ležali v objatí - príjemne vyčerpaní a s úsmevmi na tvárach. Hope musela byť poriadne unavená, keď im dopriala túto sladkú bodku za ich svadobným dňom. Cez podkrovné okno sledovali milióny hviezd, ktoré sa nich veselo žmurkali a medzi ktorými možno ešte do diaľav leteli ich svadobné lampióny šťastia. Čarovná chvíľa. Joy ani nevedela prečo, no pri pohľade na hviezdy si na okamih spomenula na Faila. Tak veľmi mu priala, aby aj on v živote našiel takú lásku a šťastie, ako našla ona po boku Ardena. Stúlená v jeho hrejivom náručí mu nežne stisla dlaň a on jej ju nežne pobozkal. Toto bol život, po akom vždy túžila a snívala. Mala úžasného manžela, dcérku, priateľov a získala novú, skvelú rodinu. Už viac nebola sama a nikdy nebude. Bola milovaná. Čo viac si mohla ešte priať? Iba ak to, aby boli zdraví, stále rovnako šťastní a aby ich vrúcna láska pretrvala na večné veky… V tej chvíli si uvedomila, že sa práve začalo najkrajšie obdobie ich života…
Na druhý deň ráno sa Amelia zobudila na to, že ju niekto objal a pobozkal na obnažené plece. Bolo jej príjemné teplo, na chvíľu sa pomrvila a pritisla sa bližšie. O moment na to však doširoka otvorila oči a šokovane nimi prebehla po izbe, ktorá nepatrila jej. A vtedy si spomenula na udalosti včerajšieho dňa a hlavne noci. Okamžite sa posadila a pozrela na Vana, ktorý sa usmieval. Fakt sa jej to všetko nesnívalo…
“Panebože… “, vyhŕkla, na čo ihneď so spokojným úsmevom zareagoval aj Van.
“Ja viem. Bolo to super, však?“ Amelia sa naňho zmätene hľadela, chvíľu neschopná slova.
“Nejde tu o to!”, zvolala nakoniec. “Ale si Ardenov bratranec a ja ťa nepoznám ani deň!“ Zhlboka sa nadýchla, omotaná v prikrývke vstala a nemotorne začala zbierať z dlážky kúsky svojho oblečenia.
“Ale pokoj, veď nič sa nedeje.” Van si založil ruky za hlavu a pobavene ju pozoroval, so strapatými vlasmi bola veľmi rozkošná.
“Nič sa nedeje?! Aby bolo jasné, ja takéto veci nerobím… toto.. my dvaja.. to bola chyba… “
“Amelia, kľud”, snažil sa upokojiť situáciu Van, pre ktorého nebola ničím nová. “Viem, že toto nerobíš, keďže som bol tvoj prvý…” No Amelia akoby bola hluchá a slepá, stále pokračovala vo svojom.
“Ako sa mám upokojiť? Mám dvadsať a ty máš...“, vypleštila oči a priložila si dlaň k ústam. “Preboha, koľko máš vlastne rokov? Nič o tebe neviem!”, zaúpela nešťastne, keď sa odrazu na dvere ozvalo zaklopanie. “Čakáš niekoho o siedmej ráno?“, opýtala sa nervózne Amelia a ustrnula uprostred pohybu.
“Uhm, neviem o nikom… Nepočítal som ani s tebou a tvojou príjemnou spoločnosťou”, dodal s úsmevom a šibalským žmurknutím, na čo doňho namosúrene hodila vankúš. “Hej!“, zvolal s obranným gestom, keď sa klopanie z jemného zmenilo na naliehavé.
“Ivánuška, vstávaj! Chcem sa len rozlúčiť, o chvíľu odchádzame na letisko!“ Amelia ten hlas najprv nespoznala a tak zašepkala.
“Kto je to?“
“Moja mama”, odvetil Ivan pokojne.
“Čože?! Bože, toto je hroznééé… “, skonštatovala už pomaly hystericky Amelia a rýchlo sa natiahla za topánkou, ktorá ležala pod komodou.
„Neboj sa, nebudeš musieť liezť oknom alebo podobne. Som dospelý muž, moja mama je s tým zmierená a v pohode”, so smiechom sa ozval Van. “A vlastne áno, aby si znova nepovedala, že o mne nič nevieš. Mám štyridsaťdva a narodeniny mám v decembri,“ usmial sa a pobavene sledoval Ameliin šokovaný výraz. “Preboha, dýchaj, to bol vtip! Oprava, mám dvadsaťdeväť a ten december platí”, dodal so smiechom a vstal, aby si zobral nohavice.
“Ty si…”, zasyčala Amelia, ale Ivan ju prerušil.
“Už idééém, mami!”, zvolal smerom k dverám.
“To je vážne skvelé, ale ja sa s tvojou mamou nepotrebujem stretnúť. Hlavne nie teraz.. Tu… S tebou. Máš tu kúpeľňu?“, opýtala sa a v duchu sa úpenlivo modlila, aby mal. Popritom sa stále obzerala po izbe, pretože nemohla nájsť druhú lodičku. Van len ukázal na nenápadné dvere vpravo, kam sa Amelia rýchlo zatvorila. On potom šiel otvoriť dvere, kde už jeho matka nepokojne poskakovala.
“No, kde si toľko?! Viem, že je skoro, ale o chvíľu odchádzame. Och, vyzerám hrozne…“, prevrátila očami a vošla do izby, aby nezobudila ostatných v dome, ktorí ešte spali.
“Vyzeráš super, mami. Prečo ste si vlastne vybrali taký skorý let?“, opýtal sa Van a dlaňami si prešiel po tvári, aby sa trochu prebral.
“Si milý, synček, ale klamať si sa za ten čas vôbec nenaučil”, s úsmevom mu postrapatila vlasy a pokračovala. “Tvoj otec kupoval letenky a teraz ho nedajbože zobudiť. Vieš, čo to bolo? Našťastie je už dole, rozpráva sa s Valentinou.“
“A ako idete na letisko?“ Dominika s nevinným úsmevom pozrela na syna.
“Veď preto som tu. Neodviezol by si nás? Si tu predsa autom… Aj keď si včera pil. Čo teraz?“, rozhodila rukami. “Ardie tiež a kým príde taxík…”
“Pokoj, mami. Jasné, že vás odveziem. Som už v pohode, ver mi.“
“Och, to je skvelé! Musím ešte dobaliť veci a môžeme ísť. A kedy konečne prídeš domov? Dedo sa na teba pýtal a takisto chýbaš aj Daryi.” Van sa pri spomienke na ňu zasmial a pokrčil plecami.
“Neviem. Teraz toho mám dosť veľa v práci, ale snáď sa mi na Vianoce podarí prísť.“
“Až na Vianoce?“, opýtala sa prekvapene a zároveň sklamane Dominika. “Stále nechápem, prečo si musel ísť tak ďaleko. Veľmi nám chýbaš”, očiach sa jej zaleskli slzy, pretože Van bol jej jediný syn. Natiahla k nemu ruky a silno ho objala.
“Veď aj vy mne. Hocikedy môžete s otcom prísť aj sem, vieš, že s tým nemám problém.“ “Samozrejme, ale doma je doma”, s úsmevom na tvári sa od neho odtiahla a pohľadom prešla po izbe. “Ale máš tu riadny neporiadok”, skonštatovala krútiac hlavou a vtedy jej zrak padol na nejaký lesklý predmet vedľa postele, od ktorého sa odrazilo svetlo. Van sa tam pozrel tiež a zbadal tam stratený pár k Ameliinej striebornej topánke. Nenápadne spravil krok bližšie k nej a kopol ju pod posteľ, na čo sa Dominika, ktorá to celé sledovala, zasmiala a pokrútila hlavou. “Oh, Van. Kde schovávaš tú svoju Popolušku?“
“Nepotrebuješ sa náhodou ešte pobaliť?“, odpovedal jej milo otázkou, na čo Dominika len nadvihla obočie.
“Dúfam, že to bola tá chutná tmavovláska, s ktorou si si tak počas večera rozumel. Páčila sa mi”, s úsmevom drgla do syna. “Tak o polhodinu ťa čakáme dole. A uprac tu, nieže bude mať Valentina alebo Joy zbytočné starosti!“
“Neboj mami, to bude Ardieho práca”, zaškeril sa Van, keď sa vybrala späť do svojej izby. “Amelia, vzduch je čistý”, zakričal smerom ku kúpeľni a posadil sa na rozhádzanú posteľ. Amelia potichu otvorila dvere a vyšla von.
“Nevidel si náhodou moju druhú topánku?“, spýtala sa, keď Vanovi podávala prikrývku.
“Už si sa upokojila? Tvoja reakcia bola nevhodná, nie som zas až taký starý”, povedal so zdvihnutým obočím.
“Chceš teraz ospravedlnenie alebo čo?“, sfúkla ho, načo sa zasmial.
“To nebude potrebné. Len sa upokoj. Previnilo by som sa asi v tomto prípade mal cítiť ja, nemyslíš, slečinka?” vstal a spoza chrbta vytiahol ruku, v ktorej mal jej topánku. Amelia sa za ňou hneď natiahla, ale Van pokrútil hlavou. “Len pomaly, nie tak zhurta!“, zvolal a zdvihol ju ešte vyššie.
“Prečo každý zneužíva moju výšku?“, opýtala sa v duchu samej seba. “Čo chceš? Už sa necítiš previnilo, Casanova? Koľko ich vlastne bolo predo mnou?“ s prižmúrenými očami si ho premerala, na čo sa Van urazene zamračil a jej otázku odignoroval.
“Haha. Čo povieš na škriatkovské objatie?“ Na tvári sa mu zjavil nevinný úsmev a chcel sa k nej skloniť, no Amelia sa zatvárila nahnevane.
“Stop!“, so zdvihnutým prstom ho zastavila. “Nepotrebujem druhú topánku”, so sebavedomým výrazom sa otočila a chcela odísť.
“No tááák, len som žartoval”, bránil sa Van, dobehol ju a ona sa k nemu otočila späť. Podával jej topánku, no znova ju nepustil. Obaja držali jeden koniec a pozerali si priamo do očí. Po chvíli ticha sa ozval Ivan. “Mojej mame sa páčiš”, usmial sa a napokon topánku pustil. Amelia pokrútila hlavou.
“Van, prosím, prestaň s tými rečami. Nemusíme sa ďalej kamarátiť, toto medzi nami bola nehoda. Nikdy sa to nestalo. Zbohom a maj krásny život”, dodala a s úsmevom na tvári sa obrátila. Chystala sa opustiť izbu, keď sa predsa len ešte obrátila. “Posledná otázka. Kto je Darya?“ Nereagoval, len na ňu s prekríženými rukami pozeral. “Máš pravdu, nepotrebujem to vedieť”, poznamenala na záver a vyšla von. Keď odišla, Van si vzdychol a rukou prehrabol vlasy.
“Váááu… “, zašepkal do tichej miestnosti a musel sa zasmiať. Táto krásna, drobná tmavovláska bola naozaj výnimočná.
“Celkom fajn, po včerajšku som totálne rozbitý… a hladný”, odpovedal James s plnými ústami na sestrinu otázku. Po tom, ako Amelia odišla z Vanovej izby, sa vrátila do svojej, kde sa osprchovala a prezliekla do čistých šiat. Neskôr sa vybrala dole do kuchyne, v ktorej boli zatiaľ len oni dvaja. “A čo ty? Tiež nevyzeráš najlepšie, máš pod očami kruhy ako panda”, s grimasou pozrel na sestru, ktorá naňho zazrela a len si povzdychla.
“Úprimný ako vždy,“ povedala akoby mimochodom. “Alebo netaktný.”
“No čo, celý čas tu ešte aj zívaš, tak čo ti mám na to povedať?“ Amelia pokrčila plecami.
“Veľmi som sa nevyspala“, dodala a odpila si z veľkej šálky plnej pariacej sa kávy.
“Ou, vážne? Ani ja som nemohol spať… Aká náhoda”, ozval sa zrazu za ňou Van, ktorý so širokým úsmevom vošiel do kuchyne a Amelii v tej chvíli skoro zabehlo.
“Haha, tebe sa nečudujem. Veď si toho toľko popil, prekonal si dokonca aj Ardena. Muselo ti byť parádne zle, kámo. Noc si určite strávil so záchodovou misou, nemám pravdu?”, so smiechom sa ozval James.
“No tak to sa teda parádne mýliš…”, pozrel úkosom na Ameliu, ktorá doslova hypnotizovala svoj pohár. Vtedy sa do kuchyne došuchtal aj Arden s rozospatým výrazom na tvári.
“Ránko, Ardie!” James s úsmevom pozrel na kamaráta a zavolal ho, aby sa k nim pridal. Arden však mávol rukou a pokrútil hlavou.
“Dobré… Prišiel som len malej urobiť kašu na raňajky", zahudral, keď si napúšťal pohár vody. Van si medzitým nalial kávu a prisadol si k stolu.
“Ivanko, mali by sme už ísť, aby sme stihli to lietadlo!” Dominika nakukla rýchlo do miestnosti a hneď aj niekam zmizla.
“Tak… snáď sa ešte niekedy uvidíme”, ozval sa jej syn smerom k skupinke, no Amelia udržiavala očný kontakt s obsahom svojej šálky, akoby na nej momentálne závisel jej život. Keď Van odchádzal, na moment sa k nej ešte sklonil. “Len tak mimochodom, Darya je môj pes. Len aby si bola pokojná”, dodal, potom sa ešte rozlúčil s Ardenom a odišiel. Amelii sa napriek všetkému na tvári objavil úsmev.
“Ale, ale čo za tajomstvá ti to šepkal?“, opýtal sa James a do úst si vložil zvyšok svojho toastu. Jeho sestra však pokrútila hlavou.
“Nič zaujímavé. Nestaraj sa a venuj sa radšej svojim raňajkám. Ozaj, kde máš Maddie?”
“Ešte spí. A určite bude ešte aspoň do dvanástej”, odvetil a šibalsky na ňu znova pozrel. “Ale nezahováraj, ségra. Chceme to vedieť.”
“Si otravný…”
“Snáď si sa nezaľúbila”, ozval sa so smiechom Arden a z chladničky vybral mlieko. “Poznám už svojho bratranca.”
“Nejako si sa zrazu prebral”, odvetila mu Amelia a pokrútila hlavou. “Fakt, dajte mi pokoj, nech si môžem v kľude dopiť svoju kávu. Ďakujem.”
“Ale no, no, veď sa hneď nepaprč. Podľa mňa je v pohode, ale je pre ňu starý”, hneď reagoval James a pozrel na kamaráta, ktorý stál pri sporáku a s vareškou miešal obsah v hrnci.
“Keď ti poviem, že vlastní pár reštaurácií, zrejme hneď zmeníš názor”, s pobavením na tvári sa uškrnul.
“Uhmm, tak to je už o inom. Mal som sa k nemu správať milšie, máš pravdu”, s natešeným a trochu zasnívaným výrazom hovoril James, ktorý si pravdepodobne už predstavoval pravidelné návštevy Ivanových podnikov s neobmedzeným prístupom k jedlu. Amelia si len povzdychla a radšej im nevenovala pozornosť. “A čo to akože robíš?“, opýtal sa James, keď videl, ako sa Arden snaží pripraviť kašu.
“No čo asi? Už som ti to predsa povedal. Či ti ten desiaty sendvič ide už ušami, že nepočuješ?” James pokrútil hlavou a vstal.
„Sorry, ale vyzeráš ako úplný amatér.”
“Héééj!”, ohradil sa Arden urazene. “Náhodou, pripravujem ju už asi piaty krát a Hope ju vždy zjedla.”
“Čo iné jej ostávalo, však… ehm, ehm…”, zaškeril sa James na kamaráta a potľapkal ho po pleci. “Nechaj to radšej tak, daj si kávu a pusť k tomu profesionála. Krstný tatko spraví takú kašičku, že moje krstniatko už inú ani nebude chcieť.”
“Dúfam, že to tak nebude. To by si sa k nám potom musel nasťahovať”, skonštatoval Arden s nie veľkým nadšením.
“A dáme tam trochu medíku, určite ti prihorela…”, šomral si James popod nos a už sa hrabal v špajzi.
“Neprihorela!”
“Tu je!”, zvolal blondiak po chvíli a nadšene mával fľašou, načo Arden len s úškrnom prevrátil očami a predsa len podišiel ku kávovaru.
“Nechaj, moja, ja ten riad umyjem.” Arden vstal, aby pozbieral prázdne taniere, zatiaľ čo Hope sa ešte s lyžičkou nešikovne hrabkala vo zvyškoch krupicovej kaše s kúskami marhúľ. Bolo krásne sobotné ráno, od ich svadby prešlo pár týždňov a práve si dopriali chutné raňajky na slnkom zaliatej terase.
“Ale no tak”, odvetila Joy a s úsmevom ho zastavila. “Dnes je tvoj deň, si oslávenec”, dodala a s miernymi obavami nenápadne pozrela na Valentinu, ktorá však súhlasne prikývla a žmurkla na ňu. Už predtým sa so starkou dohodli, že jeden darček mu dajú ráno, v súkromí, nie na oslave. Bol totiž mimoriadny a bola tu možnosť, že by ho mohol rozrušiť…
Arden si však ich tichú komunikáciu všimol.
“Čo za tajnosti predo mnou máte?”
“Dnes máš narodeniny, takže veľmi veľa”, odvetila Joy a nevinne pokrčila útlymi plecami.
“No hahaha…”, uškrnul sa pobavene. “Takže ste sa proti mne spikli, alebo ako to mám chápať?”, premeral si ich obe s nežným pohľadom.
“Jedine ak s darčekom, na ktorý som prispela materiálom a Joy ti ho vlastnoručne vyrobila”, odvetila Valentina a vybrala Hope zo sedačky. Utrela jej ústa a posadila si ju na kolená, kde ju jemne pohojdávala. Arden sa na okamih zatváril prekvapene, ale v očiach mu zažiarili svetielka zvedavosti ako malému chlapcovi.
“Myslel som, že počkáme až na oslavu, ale keď inak nedáte - sem s ním”, zvolal natešene a Joy mu podala veľký balíček v striebornej ozdobnej fólii.
“Toto je však niečo… špeciálne, tak ti to chcem dať už teraz. Ešte raz všetko najlepšie, láska”, šepla mu do pier, keď ho pobozkala a trochu odstúpila, aby si ho mohol rozbaliť. Hope sa veľmi páčilo šušťanie papiera. Nedočkavo k nemu naťahovala rúčky a tak jej ho Arden so smiechom podal. Maličkú potom usadili do mäkkej, pokosenej trávy, kde sa zaujato pustila do trhania. “Vidíš? Pamätáš sa, ako som ti vravel, že deťom ku šťastiu stačí toto alebo toaleťák?”, skonštatoval pobavene a pri pohľade na Hope sa mu v tmavých očiach zračila otcovská láska.
“Áno, jednoducho to s nimi vieš. Aj malá Viki ťa do piatich minút doslova zbožňovala”, prikývla Joy s nehou v tvári a sledovala, ako vzal do rúk veľký fotoalbum, ktorý mu vyrobila. “Keďže máš rád ručne robené darčeky, snáď ťa poteší.” Vytvárala ho po nociach alebo cez deň - vo chvíľach, keď Hope spala alebo sa jej venovala starká a Arden nebol doma, ale na stretnutiach s klientmi.
“To vieš, že áno. Zbožňujem ich!”, zvolal natešene a silno si ju privinul do náručia.
“Otvor ho”, vyzvala ho vtedy Valentina jemne. Arden sa usmial a poslúchol ju. Obrátil prvú stranu a Joy si hneď všimla, ako zmeravel. Boli tam fotografie z jeho detstva, ktoré tu ostali, keď s Victorom odišiel do Ameriky. Všetky. Našla ich v jeden deň, keď ju Valentina požiadala o starožitný podnos z povaly. Sama už dlho nemala odvahu ísť hore, pretože rebrík bol už trochu vratký a nohy ju už neposlúchali. Joy mala ešte v živej pamäti chatrné schodíky, ktoré sa chveli, keď po nich stúpala do podkrovia, odkiaľ bolo cítiť slabý pach plesne a potuchliny. Nad hlavou sa jej hojdala jedna žiarovka, ktorú rozsvietila, keď potiahla za šnúrku. Strop sa tam zvažoval tak prudko, že rovno mohla stáť len uprostred miestnosti. Videla tam plno starého nábytku a aj ošúchaného hojdacieho koníka, ktorého by, po menšej oprave, mohla na hranie využiť Hope. Bol Ardenov? Alebo Diannin? To nevedela. Okolo stien boli naukladané škatule označené rozličnými nápismi ako Vianoce alebo Veľká noc či Jedálenský servis. Joy odtiaľ vzala tácku, ktorú jej Valentina detailne opísala, keď jej pohľad padol na veľkú krabicu od topánok. Fotografie. Podišla k nej a otvorila ju. Zvnútra na ňu hľadel rozkošný chlapček s očami čiernymi ako žúžoľ. Pousmiala sa. Bol to Arden, o tom nepochybovala. Hope mala rovnaký, šťastný úsmev ako on. Pri ňom z jednej strany čupela Dianna a s láskou ho objímala. Vedľa nej bol Victor a nežne držal svoju manželku okolo pliec. Dokonalá rodinná idylka. Joy vedela, že taká aj vtedy bola, že Arden mal krásne detstvo, kým o svoju matku neprišiel. Bruškom prsta pohladila chlapčeka na obrázku po tváričke a v tom okamihu dostala nápad, že by mu mohla vyrobiť fotoalbum, hoci mala trochu obavy. Predsa len, jej snúbenec bol ešte stále traumatizovaný a poznačený smrťou svojej matky, ktorú sám pripravil o život. No Joy chcela, aby si na ňu uchoval najkrajšie spomienky. Tieto. To monštrum, čo prebodol dýkou, nebola viac jeho milujúca mama. Keď sa s tým zdôverila Valentine, tá prikývla a súhlasila s ňou, aj keď sa v jej modrých očiach na moment mihla bolesť zo straty svojej dcéry.
Teraz Joy v tichu spoločne so starkou sledovali Ardena, ako listuje v albume a v očiach sa mu rodia slzy. Zľakla sa, toto asi naozaj prestrelila. Nebol ešte pripravený, on… A zrazu jej prišlo nevoľno. Och, nie, ešte aj toto…
“Je také ťažké zabudnúť”, hlesol. “A ja nikdy neodpustím - teda otcovi určite nie.” Prstom jemne prešiel po peknej tvári svojej mamy. Pri pohľade na jednotlivé fotky sa mu v mysli vynárali krásne spomienky, na ktoré už aj zabudol. Pousmial sa.
“Schopnosť odpúšťať je jeden z najväčších darov, aké máme. Dovoľuje nám zbaviť sa ťažkého bremena. Na druhej strane, nenávisť a výčitky neposkytujú žiadny priestor pre ďalší rast. Láska však musí byť silnejšia ako nenávisť, inak by sme nemali budúcnosť - v minulosti nie je žiadna budúcnosť”, povedala Valentina, ktorá medzitým vstala, podišla k nim a objala ho.
“Asi máš pravdu”, povzdychol si nakoniec, keď starkú pevne stisol a potom pozrel na Joy. “Dýchaj, moja.” Zdvihla k nemu neprítomný pohľad a zažmurkala.
“Čože?”
“Si bledá ako stena, je ti dobre?”, opýtal sa jej starostlivo a pohladil ju po tvári.
“Ja… áno”, odvetila a pozrela na Valentinu, ktorá sa na nich pokojne dívala. “Len… asi som to prehnala s palacinkami a mám pocit, že aj s tým albumom. Nemala som v úmysle ťa rozrušiť. Chcela som, aby si si mamku pamätal takto. Láskavú a nežnú, ktorá by ti zniesla aj modré z neba…”, rapotala nervózne, kým si ju silno neprivinul do náručia.
“Pokoj. Som v pohode”, šepol tíško a pobozkal ju na čelo. “Ďakujem. Lepší darček si mi nemohla dať.” Vtedy si ich pozornosť začala vyžadovať aj Hope, ktorá k nim pricupkala na neistých nôžkach. Lesklý papier bol roztrhaný na cimpr-campr a franforce vietor rozfúkal po celej záhrade.
“No vidím, že náš oslávenec predsa len bude mať dnes nejakú prácu”, zahlásila starká, keď si Joy maličkú vzala do náručia a pohladila ju po jemných kučierkach.
“To máš za tie skvelé nápady na hranie”, šťuchla do neho šibalsky, keď Valentina vošla do domu a Joy sa pohla za ňou. Chystala sa variť, dokončiť tortu, s Ameliou ešte urobiť výzdobu. A ešte chcela oprať - prádlo do poobedia pekne uschne na slniečku.
“Za dobrotu na žobrotu”, prevrátil očami a zatváril sa ublížene. Predtým, ako sa obaja pobrali za svojimi povinnosťami, sa ešte na chvíľu zastavil a venoval jej nežný úsmev. “Hoci si to vážim, nemusíš si o mňa robiť také starosti, moja. Nie som až z takého porcelánu”, uškrnul sa a odhrnul si vlasy z tváre, ktorú mu tam vohnal vánok. “Dala si mi krásnu spomienku.”
“To ma veľmi teší, ani nevieš ako”, odvetila Joy s úľavou v hlase a oprela si hlavu o jeho hruď. Arden ju láskyplne objal okolo pliec a pozrel na trávnik posiaty striebornými kúskami papiera, od ktorých sa odrážali slnečné lúče.
“Mimochodom, naozaj to musím upratovať? Veď o chvíľu príde Amelia. Môžeme na ten bordel využiť jej trpasličie prsty. Pôjde jej to ako po masle, hm?”, opýtal sa pobavene. Joy len pokrútila hlavou.
“Ak teraz čakáš, že ti na takúto somarinu poviem áno, si na veľkom omyle.”
“Takže slová Dnes je tvoj deň, si oslávenec nič neznamenali?”, odvetil a odul spodnú peru.
“Vidím, že sa učíš grimasy od Hope”, rozosmiala sa Joy a pobozkala ich drobca na bucľaté líčko. “A áno, znamenali. Ale toto ti prikázala starká, nie ja”, žmurkla na neho, keď vchádzala do domu.
“No veď to. Inak - oblečieš mi zatiaľ Hope? Vezmem ju vonku na prechádzku, keď je také pekné počasie”, zavolal na ňu Arden s úsmevom, na čo prikývla a spoza dverí mu poslala vzdušný bozk.
“Joy, veď už si konečne sadni!”, prevrátila Amelia očami. “Všetko bude dokonalé, len si už oddýchni. Navyše si mi sľúbila, že si spravíme nechty”, dodala a unavene sa zvalila na gauč, zatiaľ čo Joy s nožnicami v rukách strihala posledné písmenká nápisu HAPPY BIRTHDAY.
“Jasné, jasné… už len jedno. No potom to aj tak ešte musím ísť zavesiť na verandu, samé sa to nespraví.“ Amelia zaklonila hlavu a zaúpela. “To nemyslíš vážne! Veď je sobota, deň oddychu.“ Joy na ňu hodila trochu zmätený pohľad.
“Dnes je špeciálna sobota. Môj manžel… ”, povedala a s nežným úsmevom sa zahľadela na písmenko, čo strihala. “ … má dnes narodeniny. A ešte k tvojej poznámke, veď nedeľa je deň oddychu.“ Amelia si zasnene podoprela hlavu.
“Nie, je to sobota. Deň pred oficiálnym oddychom.“ Teraz Joy už neskrývala svoj nechápavý výraz a čakala na jej vysvetlenie.
“Pred oddychom?“
“No, áno, lebo kým začne nedeľa, tak si už dostatočne oddýchnutá, aby si si užila svoj nedeľný relax.“
„Hm, to je veľmi zaujímavá teória”, zasmiala sa Joy a zhrnula všetky písmená dokopy. “Ideme na verandu.”
“Ešte lepšie je to v praxi. Mala by si to vyskúšať.“
“Vezmeš tú lepiacu pásku?”
“Ach, bože…”
...
“Už?“, opýtala sa Amelia znova, už asi po piatykrát za desať minút a Joy sa len zhlboka nadýchla.
“Nikdy som ti to nepovedala, Amy, ale niekedy dokážeš byť strašne otravná. Momentálne mi pripomínaš oslíka zo Shreka.“ Amelia na ňu hodila milý úsmev.
“Ďakujem.“
“To ale nebol kompliment”, s pokrčeným obočím dodala Joy a nalepila ďalšie písmeno. Amelia len pokrčila plecami.
“Myslím pozitívne.“
„Fakt? A odkedy?“ Joy pobavene pozrela na svoju kamarátku cez plece a Amelia na ňu vyplazila jazyk. “Tááák, skoro to mám hotové”, zvolala po chvíli a v ruke držala písmenko P, vystrihnuté z modrého papiera. “Ešte nalepím toto… “ Amelia si nahlas povzdychla.
“Božééé, Joy, si fakt hrozná. Všetko musí byť dokonalé… venuj sa mi.“ Joy položila lepidlo späť na stôl, sadla si a podoprela si rukami hlavu.
“To už nemohlo tú minútu počkať? Veď ja ťa počúvam, len nedávam pozor.”
“Nie, nemohlo!”
“Tak o čom sa chceš rozprávať?“ Amelia pokrčila plecami.
“Ja ani neviem, len som chcela prilákať tvoju pozornosť a konečne sa mi to podarilo.“ Joy prevrátila očami a znova vstala.
“A ty sa čuduješ, že si stále single...Tak fajn. Myslíš, že Van sa ti ešte ozve? Ako sa to volá jeho pes? Minule si mi to spomínala.“ Amelia na oko nahnevane prižmúrila oči.
“Toto od teba nebolo fér. Už sa nechcem rozprávať.“ Joy sa obrátila a prekvapene vyvalila oči. “Ale čo?”, pokrútila hlavou. “Stačilo spomenúť Vana… hm, že mi to nenapadlo skôr”, usmiala sa sama pre seba a Amelia do nej pri odchode hodila vankúš z lavičky.
“Už ho nespomínaj, lebo inak odchádzam.“
“Kam by si šla? Veď je oddychová sobota”, posmešne za ňou zvolala Joy, na čo sa Amelia ešte medzi dverami otočila.
“Vie Arden, s kým sa to oženil?”
“Samozrejme. Zabudla si? On je ešte horší”, odvetila a s úsmevom sa vrátila k farebnému nápisu.
“Perleťový alebo červený?“ Amelia držala v rukách dve fľaštičky lakov na nechty, zatiaľ čo si Joy len zamyslene podoprela bradu.
“Keď ja neviem, majú také pekné farby a oba mi pôjdu k šatám. Vieš čo? Najlepšie bude, ak odtieň vyberieš ty”, dodala s úsmevom. Amelia nechápavo pokrútila hlavou a Joy len nevinne pokrčila plecami.
“Dám ti červený, pretože si dnes bola ku mne protivná. A zlé dievčatá nosia červený”, s mierne nadvihnutým obočím oznámila Joy svoj výber, na čo sa tá rozosmiala a Amelia sa pustila do práce. “To je pocit, na chvíľu si vyložiť nohy. Ale teším sa, že je už všetko pripravené na oslavu”, skonštatovala Joy nadšene a popri tom si niečo prezerala na mobile. Ešte len nedávno ju Amelia zasvätila do sveta Instagramu a teraz od neho nevedela odrhnúť oči. Od svadby prešlo len niekoľko týždňov a ona stále Amelii pripomínala jej nového nápadníka. “Takže Van sa ti odvtedy už neozval?”, opýtala sa Joy a obrátila hlavu k priateľke, ktorá sa tvárila, že ju nepočula a pokračovala v lakovaní. “Haló?!“ Amelia napokon len prevrátila očami.
“Nie a od toho dňa už prešla dosť dlhá doba. Pravdepodobne som už aj stratila záujem”, odvetila ľahostajne a Joy skepticky nadvihla obočie.
„Uhm, to určite. Po svadbe o ňom ešte celé dni básnila a zrazu ju už nezaujíma. Mimochodom, videla som jeho Instagram. Ver mi, rozhodne máš záujem.“ Amelia len so smiechom pokrútila hlavou.
“Óóóch, že ja som ti niečo hovorila.”
“Úúúú, táto je tiež dobrá”, ozvala sa po chvíli ticha zasa Joy a otočila obrazovku telefónu smerom ku kamarátke. Tá len znudene zdvihla hlavu, no o moment na to sa jej reakcia hneď zmenila a oči jej len tak zažiarili.
“Oukej, uznávam. Možno sa ten záujem znova objavil”, skonštatovala a obe sa zasmiali. Potom si Amelia prisadla bližšie k Joy, kde si spoločne prezerali ďalšie fotky. Pár minút sa na nich skvele bavili a smiali, keď do izby vošiel Arden a zvalil sa k nim na gauč.
“Na čom sa tak dobre zabávate, kočky?“, opýtal sa s úsmevom, ktorý pre neho donedávna nebol až tak typický.
“Lakujeme si nechty”, ozvala sa Amelia, akoby sa nechumelilo. Joy sa na ňu prekvapene pozrela.
“To bolo tak pred pätnástimi minútami. Teraz si prezeráme fotky tvojho bratranca.“ Arden sa zatváril nechápavo a chcel niečo povedať, no Amelia ho prerušila.
“Joy!“
“No čo? V pohode, veď je to len Ardie.” Ten na nich stále začudovane hľadel, no po jej slovách prižmúril oči.
“Aký len Ardie? To ti pekne ďakujem, žena”, poznamenal naoko pohoršene a potom pohľadom prešiel na Ameliu. “Počkať, reč je o Vanovi?“
“Bingo!“, zvolala Joy. “Určite si si všimol, ako to medzi nimi na našej svadbe iskrilo.“ Amelia už bola celá červená a nevedela, čo má na to povedať. Arden na okamih sklonil hlavu a s úsmevom na ňu nenápadne pozrel.
“Uhm, všimol”, prikývol a len ťažko zadržiaval smiech. Amelia sa ihneď pobúrene obrátila k Joy.
“Ty si mu to povedala? Preboha… “ Joy však pred zdvihla ruky v obrannom geste.
“Nikomu som nič nepovedala, prisahám. Ako by som mohla, to sa predsa nerobí.“
“Pokoj, dámy, ja to mám priamo zo zdroja”, priznal sa Arden a Amelia od prekvapenia otvorila ústa.
“To nemyslíš vážne”, prevrátila očami a plesla si dlaňou po čele.
“To vieš, sme ako bratia, tak by to povedal Van”, dodal pre vysvetlenie a pokrčil plecami.
"Bože, mňa snáď porazí”, zaúpela Amelia nešťastne.
“No… ani by som sa nečudoval”, odvetil Arden a už sa neskrývane vyškieral.
“Akože fakt super..." Vtom sa z baby vysielačky ozvalo mrnkanie. “Paráda, ako na zavolanie. Odchádzam k Hope, s vami tu už neostanem ani o minútu dlhšie”, vyhlásila Amelia pohoršene a vypochodovala z miestnosti.
“A čo som ti urobila ja?", začula za sebou Joyin hlas. "A ty… to nemôžeš byť aspoň trochu taktný?! Hovoriť o takýchto veciach sa nepatrí", začula, ako napomenula Ardena.
“Nemohol som si pomôcť, prepáč”, odvetil, ľahol si na pohovku a v hlase mal stále smiech. Joy sa k nemu pridala, poza jeho hlavu sa skrútila do klbka, pohladila ho po krku a vtisla mu bozk na spánok.
“Mne sa neospravedlňuj, ale Amy.” Amelia sa len usmiala. Nehnevala sa, síce jej to bolo trochu trápne, no aspoň vedela, že pre Ivana ich noc niečo znamenala, keď o nej povedal svojmu bratrancovi. “Máš šťastie, že máš dnes narodeniny a Amelia sa na teba nemôže hnevať,“ ozvala sa ešte Joy.
“Tým si nie som taký istý”, znova sa rozosmial a ona si vtedy spomenula na ďalšieho hosťa, na ktorého akosi pozabudla.
“Hííí!“, k ústam si priložila dlaň. “Ona nás zabije”, zašepkala, ale takisto sa na Ardena sprisahanecky usmiala.
“Dokončím ti tie nechty?”, opýtal sa jej a zo stolíka vzal fľaštičku červeného laku, ktorú tam predtým položila Amelia.
“To vážne?” Joy na neho prekvapene pozrela. “Chcem si totiž dať otvorené lodičky.”
“Nakreslím ti tam aj srdiečka, ak by si veľmi chcela”, uškrnul sa a zohol sa k v prvému palcu.
“No zbohom…”
“Amelia, pôjdeš, prosím, otvoriť?“, požiadal ju Arden, keď sa ozval domový zvonček, načo na neho zarazene pozrela.
“Nie je to náhodou dom tvojej starkej a tvoja oslava?“
“Uhm, áno, ale ešte som sa nestihol ani prezliecť”, pozrel na svoje vyšúchané džínsy a tričko. “A Joy ešte chystá Hope.”
“Vymeníš rifle za iné rifle? Len budú mať o dve diery menej?”, doberala si ho Amelia.
“Haha, vtipné. Prosím… ”, pozrel zo schodiska na dvere.
“Ešte že máš narodeniny.” Amelia sa úsmevom vybrala k vchodu, kde niekto už po tretíkrát zazvonil. “Vitajte u Sorensonovcov...“, zašvitorila, no keď otvorila dvere dokorán, ostala len nemo stáť. Nie… Toto nemohla byť pravda! Hlavou jej prebehlo aspoň milión myšlienok za sekundu…
“Amelia!“, zvolal s úsmevom Van, ktorý tam stál aj s kyticou kvetov v ruke. Nebolo to tak dávno odkedy sa naposledy videli.
“Van… Čo tu robíš?“ Amelia si spojila ruky za chrbtom a palcom na nohe vŕtala do okrúhleho koberčeka pri dverách. Myslela si, že po tom, čo sa stalo na svadbe ho už nikdy neuvidí, ale zjavne sa poriadne zmýlila. Len niekoľko týždňov po nej, tu teraz stál s kvetmi a s tým jeho dokonalým úsmevom, ktorému sa snažila odolať. Neúspešne…
“Ardie ma pozval na oslavu. Som predsa jeho bratranec”, odvetil Van a prešiel do predsienky. Potom po nej prešiel uznanlivým pohľadom. „Mimochodom, vyzeráš skvele.“ Amelia na sebe mala krátku hnedú sukňu s volánikom a k nej doladenú bielu blúzku s kvetinovým vzorom. Na moment sklopila zrak a takmer nebadane prikývla.
“Ehm, vďaka...Nevedela som, že si pozvaný, ale áno, dáva to logiku. A… je pekné, že Ardenovi nesieš kvety”, dodala, na čo zdvihol obočie a pobavene sa zasmial.
“Nie, tie sú pre teba a ostatné dámy. Ja som naopak vedel, že tu budeš”, vystrel ruku a podal jej jednu kyticu. Prečo mala pocit, že tú najkrajšiu? Vtom si Amelia spomenula na dnešný rozhovor s Ardenom a Joy a to ich tajnostkárske správanie. Pochopila…
“Zabijem ich…”, pomyslela si a potom pozrela opäť na Vana. “To je síce milé, ale nevidím na to žiadny dôvod. Ale ďakujem.“ Sčasti tešila, že na ňu ešte stále myslel a očividne mal radosť z toho, že ju opäť vidí. Pocit, že nebola len jednou z mnohých bol skvelý, ale predsa si teraz nevedela predstaviť vzťah s niekým ako bol Van. Minimálne z toho dôvodu, že bol Ardenov bratranec.
“Tak vezmeš si ich?“, vyrušil ju z myšlienok a spravil krok vpred, na čo Amelia o kúsok cúvla, akoby sa zľakla. “A vlastne… ešte niečo pre teba mám.” Van chvíľu šmátral vo vrecku saka, až z neho napokon vytiahol strieborný krúžok – jej náramok. “Uhm, toto zrejme patrí tebe. Našiel som to ráno po svadbe, keď som odchádzal.“ Amelia sa zatvárila prekvapene. Úprimne, ani nevedela kedy a kde ho stratila a ani nemala čas na to myslieť. No teraz bola odpoveď na tieto otázky jasná.
“Ďakujem”, vzala si ho od neho a jemne sa usmiala.
“Nie je za čo. Aspoň som mal nejaký suvenír z našej noci”, dodal a Amelia pokrútila hlavou.
“V tom prípade by si si ho asi mal nechať, keď pre teba toľko znamená.“
“To je v poriadku. Predtým som si myslel, že sa už nikdy neuvidíme. No, veci sa menia,“ s úsmevom na perách sa pohol smerom do kuchyne, ale Amelia ho ešte na chvíľu zastavila.
“Mám ešte jednu otázku. Ty si o nás povedal Ardenovi?”, opýtala sa pokojne, ale rozhodne sa tak necítila.
“Jasné. Je pre mňa ako brat, ktorého som po rokoch znova našiel. Žiaľ, nemám vlastného brata či sestru, s ktorými by som o takých veciach mohol hovoriť.“ Amelia zvraštila obočie.
“Ty by si to povedal svojej sestre?! Ugh… “ S Jamesom si boli blízki, ale tieto témy medzi sebou naozaj nepotrebovali rozoberať, čiže táto Vanova úvaha ju dosť zmiatla.
“Ivanko! Vitaj, rada ťa opäť vidím!“, zvolala zrazu Valentina, ktorá schádzala dolu schodmi na prízemie aj s malou Hope v náručí. Hneď si všimla tých dvoch, ako stoja v predsieni. V bielej blúzke a tenkom krémovom svetríku vyzerala naozaj skvele. Hope mala na sebe rozkošné červené šaty s bielymi bodkami, v rúčkach niesla svojho obľúbeného plyšového jednorožca a veselo niečo bľabotala.
“Každý o tom vedel, len ja nie”, zašomrala si popod nos Amelia.
“Aj ja vás. A kde je náš oslávenec?“, ozval sa a Amelii znova podal kyticu, ktorú napokon prijala. Na moment jej pozrel do očí a presunul sa popri nej, aby sa zvítal so svojou tetou. Vtisol jej bozk na líce a maličkej brnkol po nošteku.
“O chvíľu tu bude, aj s Joy. Ešte riešia ťažký problém a otázku Ardieho bytia… dať si, alebo nedať kravatu”, odpovedala a keď si všimla, že Van jej tiež podáva zväzok kvetov, srdečne sa usmiala. “Och tie sú nádherné.” Tentoraz ona pobozkala Vana na obe líca a keď sa odtiahol, z kytice vytiahol jeden kvietok, ktorý podal Hope. Tá sa s ním chvíľu so záujmom hrala, ale ako by sa dalo čakať, napokon aj tak skončil na zemi. “Ďakujem ti, Van. Idem ich dať hneď do vázy. Vezmeš ju na chvíľu?“, opýtala sa a keď Van ochotne prikývol, podala mu maličkú. “No ako ti pristane”, skonštatovala s úsmevom Valentina a s láskou pohladila Hope po bucľatom líčku. “Amelia, poď odniesť aj ty svoje kvety. Bola by veľká škoda, ak by ti zvädli“, oslovila tmavovlásku, ktorá prikývla. “Tie sú pre Joy?”, pozrela na poslednú kyticu, ktorú mal vo voľnej ruke.
“Áno…”
“Vezmem aj ich, dobre? Tak poď, Amelia”, vyzvala ju energicky a tá sa vybrala za ňou. Keď prechádzala okolo Vana, na chvíľu sa zastavila.
“Moja krstná dcérka vie, ako zareagovať na tvoje dary”, pozrela mu hore do tváre a zrakom prešla na kvet, ktorý ležal neďaleko na zemi.
“Van! Už si tu? Tak rada ťa vidím”, zvolala natešene Joy, ktorá v šatách kráľovskej modrej farby kráčala dole schodmi ruka v ruke s Ardenom.
“Joy, tie sú krásne!”, zvolala nadšene Amelia pri pohľade na kamarátkine lodičky, keď sa zvítali. “Ale… nechcela si si vziať tie remienkové?”
“Ehm…”, pozrela pobavene na Ardena, ktorý so zdvihnutým obočím vyzývavo pozrel na svoju manželku. “Keďže si mi nedokončila nechty, ujal sa ich nakoniec Ardie a… potom už nebol čas na nápravu.”
“A moja žena nevie vôbec oceniť umenie a hlavne moju kreativitu”, skonštatoval a pokrútil hlavou. “Som pohoršený a sklamaný zároveň… zranila moje city a to v deň mojich narodenín, chápete to?”, pozrel frustrovane na Ameliu a Vana, ktorí sa začali smiať.
“Schválne… ukáž ich, Joy. Teraz som nesmierne zvedavý”, vyzval ju Van a keď si vyzula jednu topánku, obaja už vybuchli do smiechu.
“No… máš naozaj svojský pohľad na umenie”, poznamenala Amelia, keď zbadala na jeho výtvor. “Zombie nechty som ešte asi nikdy nevidela, ale musím ťa pochváliť za techniku aj tvorivosť.”
“Pche….” Arden naoko urazene pohodil vlasmi a vzal si od Vana Hope, ktorá so zájmom sledovala, čo sa okolo nej deje. “Poď, bambuľka, aspoň ty sa z tatka nesmeješ. Raz ti tiež také namaľujem, dobre? Ty to určite oceníš.”
“A ako vidím, ešte si aj prehral svoj existenčný boj”, skonštatoval Van a kývol na jeho kravatu.
“Tú vec mi ani nespomínaj”, zavrčal Arden, voľnou rukou objal Joy okolo pliec a všetci sa v dobrej nálade pobrali na verandu za Valentinou a krásne prestretému slávnostnému stolu.
Joy vykúzlila na verande naozaj čarovnú a sviatočnú atmosféru. Dokonale prestretý stôl s kvetmi, s ktorým jej pomohla aj Amelia, pekne osvetľovalo niekoľko svetelných reťazí, ktoré tam viseli ešte od svadby. Dievčatá ešte priniesli z kuchyne pariace sa misy so slávnostnou večerou a Amelia sa neskôr posadila vedľa Valentiny. Oproti nej sedel Ivan aj s Joy, vedľa ktorej bola detská jedálenská stolička pre Hope a Arden, ako dnešný oslávenec sedel za vrchstolom. Keď už boli všetci na svojom mieste, Valentina, ktorá s láskou pozerala na svojho vnuka, sa postavila a vidličkou zacinkala o pohár so šampanským.
“Ardie, som hrdá na muža, ktorý z teba vyrástol. Je úžasné vidieť, ako sa darí tebe a tvojej krásnej rodine”, v očiach mala slzy dojatia a pohľadom prešla na Joy a Hope. “Som taká rada, že tu dnes spolu môžeme byť, deti”, spokojne pozrela aj na Ameliu a Vana. “Ešte raz ti želám všetko len to najlepšie a najkrajšie, môj drahý!“, zvolala a ihneď svojho vnuka objala, ktorý si ju s láskou pevne privinul do náručia. Ostatní ich sledovali s úsmevmi na tvárach.
“Na Ardieho!“, prerušil ticho Van, ktorý vstal, pozdvihol svoj pohár a všetci sa k nemu pridali. “Na Ardieho!“
“Och, normálne sa budem červenať”, poznamenal oslávenec, keď si s nimi štrngal, no oči mu len tak svietili radosťou a spokojnosťou. O niečo neskôr si už vychutnávali skvelé jedlo, kúzelnú atmosféru a pohodu tohto špeciálneho dňa. Počas večere Amelia zaregistrovala, že ju ktosi kope pod stolom a usiluje sa pritiahnuť jej pozornosť, no ona neodtrhla pohľad od taniera. Veľmi dobre vedela, kto presne sa o to snaží a zo všetkých síl sa ho snažila ignorovať.
Počas druhého chodu Amelii pípla esemeska a tak len ospravedlňujúco pozrela na ostatných, ktorí si to pravdepodobne ani nevšimli a naďalej pokračovali v rozhovore.
Z tvojich krásnych nôh v tej sukni doslova šaliem.
Keď si Amelia tieto odvážne a zároveň zmyselné slová prečítala, okamžite jej zabehlo a automaticky sa rozkašľala.
“Si v poriadku, srdiečko?“, ustarostene na ňu hľadela Valentina a párkrát ju pobúchala po chrbte. So slzami v očiach prikývla a pozrela sa na Vana, ktorý sa nenápadne, no zároveň pobavene usmieval do taniera.
“Amy, prepáč, ale si horšia ako Hope. Však, princezná?“, ozval sa Arden so smiechom a jeho dcérka sa pri zmienke svojho mena ihneď pozrela na svojho ocka, na čo ju ten nežne pohladkal po tmavých, kučeravých vláskoch.
“Prepáčte”, povedala, keď už sa mohla nadýchnuť a normálne hovoriť. Oči sa jej stretli s Joy, ktorá vložila Hope do úst lyžičku so zemiakom a ihneď sa ozvala.
“Deje sa niečo? Zlá správa?“, ukázala prstom na mobil v jej ruke.
“Nie, nie, všetko je v poriadku”, usmiali sa na seba, no Joy ju už poznala dosť dlho na to, aby vedela, že niečo sa dialo.
Keby som vedela, že tu budeš, vezmem si skafander.
Amelia rýchlo vyťukala do telefónu odpoveď a odoslala na neznáme číslo. Adresát bol však jasný, keďže o pár sekúnd na to sa na jeho tvári znova objavil úsmev a nenápadné pokrútenie hlavou. Večera pokračovala v príjemnej atmosfére a keď sa už vonku ochladilo, všetko preniesli do domu a usadili sa v obývačke.
“Veľa šťastia, zdraviááá...“, začala spievať Joy, keď s tortou na rukách prišla z kuchyne a položila ju na stôl pred svojho manžela. Všetci sa k nej pridali a miestnosť naplnili tóny narodeninovej klasiky. Ešte aj Hope výskala a hýbala sa do rytmu melódie. Na Ardenovej tvári žiaril široký úsmev a v tej chvíli musel byť dokonale šťastný. Po rokoch konečne našiel lásku, šťastie a pokoj, nič viac si nemohol priať. Teda, dnes ako oslávenec, mohol. Keď sfúkol sviečky na torte aj s jeho tajným želaním, ozval sa potlesk od hostí a malá Hope k nemu nadšene vystrela rúčky. Arden ju vzal do náručia a poriadne vystískal. Samozrejme, nezabudol ani na Joy, ktorá ich s úsmevom a láskou pozorovala, a venoval jej dlhý, predlhý bozk.
“Takže….” Keď prišiel čas na gratulácie a darčeky, Joy mu podala ďalší zo svojich prekvapení. “Nech sa páči pokračovanie dnešného maratónu”, dodala, keď si od Ardena vzala Hope a vrúcne ho objala.
“Fíha, no to som teda zvedavý…” Najprv otvoril obálku, v ktorej sa skrývala ručne robená pohľadnica s farebnými odtlačkami ich dlaní - starkej, Ardenových, jej a Hope. Pred pár dňami dostala nápad a vymyslela takúto zábavku, aby mala podklad na vyrobenie originálneho narodeninového priania. Navyše, všetci štyria si to užili. Najmä Hope, ktorá mala napokon farbu aj vo vláskoch či na tváričke a vďaka nej oni. No jej šťastný úsmev hovoril za všetko a strávili pekné rodinné popoludnie plné smiechu. K pohľadnici bola ešte zarámovaná fotka, na ktorej boli všetci vysmiati a zamazaní od farieb.
“Jéééj, to je aké super! To je to selfie, čo som robil?”, zvolal Arden nadšene a s obdivom si prezeral kartu aj fotografiu. “Parádny nápad, Joy”, dodal a silno si ju privinul do náručia.
“Ukáž!” Aj Amelia s Vanom chceli vidieť, nad čím sa Arden tak nadchýna a obaja v tej istej chvíli siahli po pohľadnici. Ich ruky sa stretli a pri ich dotyku akoby preskočila neviditeľná iskra.
“Ty prvá…”, kývol jej nakoniec Van pobavene.
“Ehm… Nie, v pohode. Pozri si ju”, zamrmlala Amelia a prekrížila si ruky na prsiach.
“Tak vezmete si to, ale tu mám čakať donekonečna?”, zamával Arden s pozdravom a spýtavo zdvihol obočie. “Bože, koľké divadlo kvôli jednej…”
“Sklapni…”, zarazil ho Van a vytrhol mu blahoželanie z ruky.
“Héééj, opatrne, jasné? To je môj poklad, Ivan Asimov, tak sa k tomu aj správaj!”, napomenul ho Arden s úškrnom. Amelia len civela do koberca a líca jej priam horeli. “No… ”, odkašľala si Joy a podala mu ďalší balíček. Tým odpútala jeho pozornosť späť na seba. Videla, že jej priateľke jeho podpichovanie nie je príjemné a on bohužiaľ niekedy v taktnosti veľmi nevynikal. “Ešte tu máš nejaké darčeky, tak si ich poď pozrieť.”
“Ehm… toto je od Jamesa, nemohol prísť, ale nezabudol ti poslať darček”, podala Ardenovi Amelia ďalšiu škatuľku.
“Viem, čo je škoda, chýba mi tu. Dnes sme ale spolu skypovali.” Keď otvoril balíček od Jamesa, ihneď sa rozosmial. “To je blázon”, vytiahol z nej zaváraninový pohár, na ktorom bola nálepka NIČ a ukázal ju ostatným. Joy zatiaľ so smiechom krájala tortu.
“Pomáhal aj oslávenec?“, opýtal sa Ivan.
“Ale, Van. Mimo jeho skvelú kávu je Ardie v kuchyni prakticky nepoužiteľný, to predsa nie je tajomstvo”, skonštatovala Joy a podala mu tanierik s kúskom torty.
“No zato som veľmi dobre použiteľný v inej miestnosti”, poznamenal Arden šeptom a zvodne pozrel na Joy, na čo sa hneď klasicky začervenala. Valentina sa chcela tváriť, že to nepočula, ale nedokázala si pomôcť a musela zareagovať.
“Arden! Sú tu predsa deti”, napomenula ho prísne a pokrútila hlavou.
“Ups, babi, myslel som, že k tebe sa to nedostane. Prepáč”, odvetil s úsmevom, ktorý mu Valentina napokon opätovala. “A navyše, veď Hope má len sedem mesiacov”, dodal pobavene. Potom nevinne pozrel na Vana sediaceho vedľa neho a naklonil sa k nemu. “Alebo… to myslela Ameliu?“, povedal tak, že to počul iba on a zamyslene zvraštil obočie.
“Ty si niekedy taký debil”, zamrmlal potláčajúc smiech Van. “Hlavne, že ty sa máš čo ozývať,“ doberali sa bratranci navzájom. “Mimochodom, vie Joy, ako si mi šlohol schopnosť a sledoval ju cez zrkadlo?” Arden sa nenápadne pozrel smerom k svojej žene, ale tá ešte krájala tortu a práve jeden kúsok servírovala Valetine. “Nie, nevie. A stalo sa to len raz!”, odbil ho rýchlo.
“Aj tých pár minút z teba robí úchyláka, bratranček”, vyškieral sa Van.
“Netrep, dobre? Chýbala mi a…”
“Ja viem, len som si uťahoval. Prepáč… ”, potľapkal ho ospravedlňujúco po pleci a pohľad mu padol na Hope. “Tak náhodou… mám taký pocit, že tvoja dcéra si práve pochutnáva na hline z tetinho kvetináča.”
“Kriste, to nie je čokoládová plnka z torty?!”
