Ahojte.. tak sme opäť tu aj s pokračovaním ďalšej kapitoly :) Musím vás naozaj všetky pochváliť, ako ste splnili úlohy. Takmer všetky príbehy boli pútavé, detailné. Nemám čo vytknúť :)
Leila nevedela kto je. Jej spomienky akoby boli zahalené v tme, z ktorej sa nie a nie vynoriť. Vždy keď sa snažila na niečo zo svojej minulosti spomenúť, prenikla jej do hlavy neuveriteľná bolesť. Keď sa poobzerala okolo seba, videla len neznámy les. Oblečená v dlhých bielych šatách, bielom nepremokavom plášti a kožených sandáloch, ležala na zemi na kožušine, ktorá ju chránila pred chladom tmavého lesa. Neďaleko bola vyhasnutá pahreba a plný kožený vak. Leila vedela, že by mala preskúmať okolie, ale cítila sa tu nejako v bezpečí. Keď si pretrela rozospaté oči a natiahla skrehnuté ruky a nohy, zbadala kúsok od seba na zelenom lopúchu ležať čerstvú rybu. Intuitívne siahla po vaku a vybrala z neho kožený obal, v ktorom bol zasunutý nôž a kresadlo. Pri pahrebe boli ešte kúsky dreva a tak si rozložila ohník. Pri ňom sa zohriala a začala si pripravovať surovú rybičku na opekanie. Z vaku vybrala nejaké sušené bylinky a korienky, nazbierané lesné plody, malý kotlík, plechový hrnček, tanierik, príbor a vak s vodou – všetky potrebné veci na prípravu raňajok. Po zjedení ryby a lesných plodov a vypití horúceho čaju začala Leila baliť všetky svoje veci do vaku. Vodu si šetrila a tak tanier s príborom vytrela veľkými lopúchmi. Obsah vaku ďalej neskúmala, podľa toho, ako sa v lese orientovala vedela, že sa tu túla už dlhšiu dobu a zatiaľ sa jej darilo úspešne prežívať. Vydala sa ďalej na juh. Mala niekoho nájsť, aj keď si nespomínala koho. Počas cesty sa niekoľkokrát otočila, lebo mala pocit, že ju niekto sleduje. Nepočula však žiadne kroky, iba zvuky prírody. Počas cesty sa vždy snažila nazbierať nejaké plody a doplniť zásobu vody. Prešlo niekoľko dní a Leila postupovala ďalej na juh. Niektoré rána ju čakali raňajky – surová myška, zajac alebo ryba, iné dni si musela vystačiť so zásobami. Leila sama nelovila, nevedela by zabiť živého tvora a pozerať sa do očí umierajúceho. V jeden deň, keď prišla na malú čistinku sa stalo niečo neočakávané. Opäť sa u nej prejavil pocit, že ju niekto sleduje. Teraz to už ale nebol len pocit, lebo bolo počuť zúrivé mrmlanie a potom rev.
Na kraji čistinky sa objavil rozzúrený medveď (možno to bola medvedica, ktorá mala neďaleko mladé). Zacítil Leilu a začal sa k nej približovať. Leila skamenela, potom si v panike čupla a zavrela oči. Mala veľký strach a myslela len nato, že chce prežiť. Sčupená, chvejúca sa so zatvorenými očami čakala, kedy príde jej koniec. Pár metrov od nej sa stále ozýval ten strašný rev plný hnevu. Prešlo pár sekúnd, alebo to boli dlhé minúty? Leila otvorila oči a neverila čo vidí.
Pár metrov od nej sa medveď pokúšal dostať cez neviditeľnú stenu. Mával svojimi veľkými labami vo vzduchu, hrabal nohami, ale nedostal sa ani o kúsok ďalej. Leila nevedela čo to je. Prestala myslieť na svoju ochranu a v tom medveď postúpil s revom bližšie k nej. „Nie!“ pomyslela si a medveď sa opäť zastavil - stena bola tam. Už vedela, že keď sa bude sústrediť, bude v bezpečí a medveď to časom vzdá. Medveď bol ale neoblomný a vytrvalý. Už keď bola Leila na pokraji svojich síl, z výšky sa proti medveďovi spustil sokol. Ďobal do neho zobákom, škriabal pazúrmi a znova a znova na neho útočil strmhlav sa rútiac proti nepriateľovi. Sokol bol mrštný a úspešne sa vyhýbal útočiacim labám. Nakoniec to medveď vzdal, otočil sa a odkráčal z čistinky do tmavého lesa. Sokol však neodletel. Leilin ochranný štít sa pominul (už nemala silu na jeho ovládanie, veď ešte ani nevedela, ako sa ovláda) a sokol zostal pri nej na zemi. Bol krásny, s bielymi pierkami a prenikavými očami. Boli jej nejaké známe. Akoby s ňou hovorili a kontrolovali, či je naozaj v poriadku. Až keď Leila pozbierala
všetky sily, dotkol sa svojou hlavou jej ruky a odletel. Odvtedy vždy keď mala pocit že ju niekto sleduje, zdvihla zrak k oblohe a hľadala bieleho sokola. Keď mala šťastie, tak ho naozaj uzrela. Rovnako keď na ňu čakala nejaká korisť, tak sa lepšie prizrela, či tam neuvidí stopy po pazúroch, ktoré tam naozaj boli. Tak Leila objavila svoju schopnosť obranného štítu a ochranárskeho priateľa. Leila pokračovala vo svojej ceste na juh, kam ju niečo veľmi ťahalo. Les už nebol taký temný a bolo cítiť z neho viac pokoja. Aj lesnú zver stretávala častejšie. Sokol Falco lietal nižšie a svojím bystrým zrakom dával na Leilu pozor. Po dlhých dňoch putovania došla Leila k priezračnému potoku. Keď sa napila vody, v odraze hladiny zbadala za sebou dve postavy s ostrými a nádhernými črtami. "Ach, takto vyzerajú Elfky“ pomyslela si Leila. Elfky stojace za Leilou sa predstavili. Staršia sa volala Arcalimë a bola hlavnou Elfkou v tejto neznámej krajine. Druhá, rovnako mladá ako Leila, bola jej dcéra a mala meno Vea.
"Ja-a som .. Leila. Som rada, že vás vidím. Doteraz som tu žiadnu živú bytosť okrem zvieratiek nevidela."
"My vieme, kto si, Leila" usmiala sa hlavná Elfka a odhalila dokonalé biele zuby.
"Poď s nami a zavedieme ťa na miesto, kde bývame. Už si určite unavená z toľkého blúdenia".
"Áno, túlam sa tu už pár dní, a aj keď sa mi život v prírode s mojími zvieracími priateľmi veľmi páči, netuším, za čím sa vlastne tak ponáhľam. Vnútri som akosi cítila, že tu nájdem odpovede, no žiaľ, zatiaľ hľadám márne."
"Poď". Vea ju chytila za ruku a vykročili. Verný sokol Falco ich nasledoval.
Joy sa prekvapene, no zároveň vystrašene, obzerala okolo seba. Budovy sa jej zdali známe, boli však schátrané a väčšinou zničené. Odrazu spoza mrakov vyšlo slnko a zasvietilo jej rovno do očí.
Zavrela oči pred jeho lúčmi a keď ich znova otvorila, sedela opäť v nenávidenej jedálni uprostred večere plnej neznesiteľných ľudí. Bola naspäť v sirotinci. Zmätený výraz na jej tvári vyvolal ďalší búrlivý výsmech. Joy vstala a utekala do svojej izby. Keď utekala po chodbe, začula v blízkosti sirotinca obrovský rachot.
"Bomba!" prebehlo jej mysľou a rýchlo vbehla do svojej izby. Padla na kolená a viac nedokázala udržať slzy.
"Šaliem", pomyslela si zúfalo. Bola zmätená, nešťastná a nevedela, čo robiť.
Odrazu pocítila, že nie je v izbe sama. Pozrela pred seba a uvidela, ako sa po jej hnusnom koberci približujú dajaké čierne plášte. A naozaj! Zdvihla hlavu a pred sebou zbadala päť postáv v čiernych plášťoch s kapucňami, ktoré im zakrývali tváre.
Tá, ktorá bola v strede jej ženským hlasom povedala.
"Vstaň a pristúp bližšie dieťa. Dozvieš sa, kto si." Joy sa nedôverčivo zagánila, no nakoniec usúdila, že toho bolo už na dnes priveľa. A myšlienka na to, že sa konečne dozvie pravdu zvíťazila. Veď aj tak nemá čo stratiť. Prekvapivo pokojne ju poslúchla a urobila váhavý krok vpred. V tom okamihu sa pre Joy akoby zastavil čas, no v okolí sa za tú chvíľu stalo veľa vecí naraz .... Na sirotinec naozaj dopadli bomby a spustila sa siréna. Všade bolo počuť krik, plač a ozveny rýchlych krokov. Pomaly, ale isto hlasy v sirotinci utíchli, všetci niekam odišli.
"Ach.. a ja som zas len vzduch" pomyslela si smutne Joy.
Joy sa pozrela na ženu v čiernom. Tá k nej vystrela ruku a dotkla sa jej čela. Joy v tej chvíli všetko pochopila, mala v hlave úplne jasno ..... je čarodejnica a dokáže ovládať čas! Ale ako je to možné? Utápala sa v myšlienkách, až zacítila mocné, ale jemné ruky, ktoré ju zachytili, keď upadala do temnoty.
Nika nechápala čo sa dialo. Len tam stála a pozerala sa na to, ako sa Claire s Jackom bozkávajú a rozprávajú sa o tom ako ju celú dobu využívajú. Bolo to ako zlý sen. Aj to jediné, v čom si bola istá a mala úplnú dôveru ju podrazilo. V tom momente sa vo nej niečo zlomilo. Do Jacka bola zamilovaná už dlhé roky a toto sklamanie ju poznačilo navždy. Stará Nika v tej chvíli zomrela a celým telom jej prešla obrovská nenávisť. V tej chvíli sa rozhodla, že už nikdy viac nechce zažiť takéto sklamanie a nikdy už nikomu nebude veriť. Jedno jej však nešlo do hlavy. Ako to, že ma nevidia? Robia si snáď zo mňa srandu?
Nevedela si to vysvetliť. Jediné, čo vedela bolo to, že musí rýchlo odísť preč, pretože viac sa na to nedokázala pozerať. Ako sa otočila, drgla do vázy na stole, tá sa prevrátila a rozbila.
,,Čo to bolo?" opýtala sa Claire, Jacka.
,,Netuším." odpovedal jej.
Až vtedy jej to úplne došlo. Pozerali priamo na ňu, ale naozaj ju nevideli... Celé jej to pripadalo ako zlý žart.
Rozbehla sa preč a bežala, ani nevedela vlastne kam. Chcela len byť ďaleko od všetkých.
Bezducho bežala nehľadiac kam a v mysli sa jej stále vyjavoval ten strašný obraz. Oči zahmlené slzami jej bránili vnímať detaily. Po dlhej dobe, keď sa konečne trošku spamätala si všimla, že zastala na okraji mesta pred nejakým starším sídlom. Niečo v jem vnútri ju ťahalo dnu. Vedela, že je to bláznivé, ale nemohla si pomôcť a vstúpila tam.
Druen R'ralo sedela učupená v hustej korune mohutného stromu. Čakala. Luk a tulec plný šípov, ktoré tvorili neodmysliteľnú časť jej podstaty, mala ešte stále prehodené cez plece. Zatiaľ ich nepotrebovala. Ranná hmla sa ešte nezdvihla, hoci slnko už oznamovalo príchod nového dňa. O chvíľu sa pred jej očami ukážu nádherné lesy, lúky a krištáľovo čisté jazerá a dravá rieka. Ale až o chvíľu. Ešte má čas, kým sa pustí na lov. Niekto iný by si určite pomyslel, aké je to nádherné prostredie. Ale Druen nie. Dnes bol pre ňu výnimočný deň, dnes dovŕšila 18. rok. Pre ňu to však bol najhorší deň jej života, teda, ak nepočíta ten, kedy ju uniesli od jej rodiny a prešla premenou. Tento deň sa mala stať kráľovnou celej ríše Nan Elmonth. Myšlienky sa jej zatúlali o 15 rokov dozadu. Nato, že mala len 3, si to veľmi dobre pamätá. Pootvorené dvere, strach, ktorý cítila a aj temnú postavu, ktorá ju schytila a vytrhla od jej milovanej rodiny. Akoby nestačilo, že len prednedávnom jej umrela mama. Keď sa prebrala, okolo nej stálo mnoho zvláštnych bytostí, ktoré nikdy nevidela. Vtedy sa dozvedela, že sa má stať ich kráľovnou. Pretože si ju vybrali. Zvolili už v deň jej narodenia. Prečo? Pretože je výnimočná. Druen si povzdychla a zavrela oči. Odrazu ju z myšlienok vyrušil akýsi zvuk. Ustrnula v pohotovej polohe hneď vystreliť. Z krovia hlboko pod ňou však vybehol jej milovaný Clethoof. Tiež si zháňal raňajky a rýchlo zmizol v ďalšom hustom poraste. Druen sa usmiala. Ako má toho obrovského chlpáča rada! Zahľadela sa na vychádzajúce slnko, ktorého lúče už začínali trhať striebristú hmlu.
"Ešte chvíľu" pomyslela si a nechala sa unášať spomienkami ďalej.
Ceremoniál, čo nasledoval, aby prešla premenou bol úžasný, no zároveň naháňal strach. Všetci odriekali zaklínadlo a Temný kráľ krúžil vo vzduch akousi paličkou a vytváral zložité farebné obrazce. Potom si už na nič nepamätá. Annael bol s ňou od prvého dňa na tomto mieste, ktoré sa nazýva Galion. Vždy sa jej zdalo majestátne a Annael sa o ňu staral, učil ju všetko, aby prežila. Lukostreľba však pre ňu znamenala niečo viac. Jej šíp nikdy neminul cieľ a keď luk držala v rukách, akoby jej v nich ožil. Otvorila oči. Po hmle ani stopy, svietilo jasné ranné slnko.
"Je čas" povedala si a ladne zoskočila z vysokého stomu. Ticho dopadla do trávy a už ostrým zrakom jastrila okolo seba.
Maddison už pár dní nevychádzala zo svojej izby. Jediné chvíle, kedy opustila svoje útočisko boli vtedy, keď potrebovala ísť na toaletu alebo sa niečoho najesť. Rodičia z toho vôbec neboli nadšení. Otec po nej neraz kričal, aby už konečne začala robiť niečo produktívne. Ale ona nemohla. Jednoducho to nešlo. Akonáhle odložila slúchadlá z uší, všetky myšlienky, celá tá spleť hlasov sa jej bolestivo zarývala do mozgu. Bola nútená sa izolovať od okolia, len tak bol jej problém aspoň o trochu viac zvládateľný. Avšak čím dlhšie sa to takto vlieklo, tým viac bola zúfalá. Takto sa žiť nedalo. Čo jej však trhalo srdce ešte viac boli jej rodičia. Mnohokrát, keď prechádzala chodbou okolo ich spálne, začula matku plakať. Bola ich jedinou dcérou a jej správanie bolo pre nich nepochopiteľné. Úplne ich chápala, no inú možnosť nemala. Povedať im o niečom takom rozhodne nepripadalo do úvahy. Maddie sa cítila hrozne. Rodičov veľmi milovala, no nechcela im spôsobiť ešte väčšiu bolesť. Bohužial svoju schopnosť ovládať nevedela a pokým sa to nenaučí, z izby rozhodne na viac ako pár minút nevykročí.
Asi po týždni svojho pravidelného ničnerobenia, keď sa chystala na vécko začula klasicky zvonku hlasy. No nebolo to ako obvykle, veľký chaotický mix myšlienok. Toto bolo zrozumiteľné, akoby niekto hovoril hovoril priamo na ňu.
"Maddison. Maddison." Počula vo svojej hlave. Niekto sa jej prihováral. Ale myšlienkami! Maddi sa strhla a jej telo premohol strach. Niekto o mne vie! Ale ako sa to dozvedeli? Veď som tu pomaly úplne izolovaná od sveta! pomyslela si. V celej ich dedinke vládol akýsi duch honu na čarodejnice a preto sa bála o svoj život.
"Maddison!" začula znova.
Maddi sa pomaly prikradla k oknu a nazrela čo sa deje.
Na chodníku pred ich domom zazrela pobehovať jej dávno strateného psa Aarona, o ktorom si myslela, že už je zrejme po smrti. Bola úplne zmätená. Nechápala, ako sa tam nabral a kto na ňu volal, pretože v okolí bolo len pár tradičných ľudi, ktorých poznala (a s tým aj ich hlasy). Poriadne sa porozhliadla po okolí, a v domnienke, že dotyčný zrejme už odišiel sa rozbehla von za svojím milovaným maltezákom. Hneď ako vyšla, Aaron sa zľakol a začal bežať preč. Maddi utekala za ním. Po pár minútach sa jej verný priateľ stratil v húštine. Zrazu sa ocitla na úplne neznámom mieste. Vyzeralo to tam tak tajomne, ale zároveň čarovne a úplne inak ako v jej dedinke. Všade naokolo bola zeleň. Porozhliadala sa a preskúmala dosiaľ nepoznané územie. Pomaly sa zotmelo. V tej chvíli opäť začula ten istý hlas.
"Maddison!"
"Kto ste?! Čo odomňa chcete?!" vykríkla.
"Ale no tak moja milá, nejač tak. Neboj sa a poď za mnou."
"Nikam nejdem! Kto ste, kde ste?!"
Zakrátko sa z lesa vynorila tmavá, vysoká, strach naháňajúca postava približujúca sa k Maddison. Maddi chcela utiecť, no než stihla urobiť krok, ležala omámená v náruči tajomného muža.
Gretchen, hoci bola veľmi zoslabnutá po náročnom pôrode, sa s vypätím všetkých síl snažila oživiť svoju drobnú dcérku. Vyzerala nádherne. Bolo to to najdokonalejšie stvorenie, aké kedy videla. A milovala. Myslela si, že vďala Jackovi toho už nebude schopná. Dokonca ani jej láska k Jackovi nebola taká intenzívna. Preto za žiadnu cenu nedovolí, aby jej jediná radosť, ktorú nosila pod srdcom celých osem mesiacov ju opustila. Nedovolí! Sústredila sa na liečivé zaklínadlo a zrazu sa v jej mysli vynorila Jackova tvár. Myslela nato, ako ju opustil a čo jej zanechal. List. Po tom všetkom, čo mu dala! Ako ho milovala! Myslela nato, ako ho teraz nenávidí. Tie pocity ju celú pohltili. Zatvorila oči. Cítila, ako ju napĺňa nezvyčajné teplo a začína sa vznášať do vzduchu. Zdravotnej sestre, ktorá niesla podnos s liekmi, s hlasným rachotom od prekvapenia vypadol z rúk. Všetci sa otočili a hľadeli, ako Gretchen mizne v záplave prenikavého svetla. Gretchen len nejasno vnímala hluk okolo seba, keď odrazu všetko utíchlo a jediným zvukom bol pre ňu ten najkrajší na svete. Plač svojej dcérky. Usmiala sa a otvorila zaslzené oči. Vedela, že je všetko v poriadku a že to dokázala. Má úžasnú moc, vďaka ktorej zachránila život tomuto stvoreniatku, ktoré prestalo plakať a dívalo sa na ňu veľkými očkami. Privinula si dieťatko k sebe a so záujmom sa rozhliadla okolo seba. V nemocnici už nebola. Sedela uprosted krásnej lesnej čistinky. A nebola tam sama. Okolo nej stálo veľa postáv. Pri zapadajúcom slnku, ktoré jej svietilo do očí, nevedela rozoznať, kto sú. Pocítila strach.
"Kto to asi je ?" pýtala sa v duchu ustráchane. Keď však postavy pristúpili bližšie, Gretchen odľahlo. Boli to Elfky, medzi ktoré patrila. Vedela to. Ostatné však nepoznala. Neboli všetky mladé ako ona.
Hrozný incident, ktorý sa stal len pred malou chvíľou, v Rouzien nevyvolal žiadne výčitky svedomia. Práve naopak. Cítila sa fantasticky s narastajúcou mocou v jej tele. Utekala s vetrom o preteky, až sa stratila v Temnom lese. Vedela, že tam bývajú nádherné bytosti Elfovia. Vedela, že aj ona tu patrí. Rozhliadla sa.
"No kde si?", netrpezlivo sa obzerala okolo seba. Ale nikde ho nevidela. Za stromami však zazrela pohyb. So záujmom na ňu hľadelo mnoho párov očí. Rouzien však nemala záujem o spoločnosť a ani spoznať neznáme bytosti. S vypätím všetkých síl pozbierala zo svojho vnútra všetku zlobu a nenávisť a prebodla ich pohľadom jedného po druhom. Do vzduchu začali vyletovať kusy lesnej pôdy a stromy sa začali vyťahovať aj s koreňmi. Ostatní Elfovia sa so strachom stratili v hustom lese. Rouzien sa znova zlovestne uškrnula spokoná sama so sebou.
"Som úžasná" pomyslela si samoľúbo.
Pomaly vchádzala hlbšie do Temného lesa. Nikde nebolo ani živej duše, dokonca aj zvieratá a vtáky sa jej báli. Ticho, nič len ticho. Spokojná Rouzien pokračovala ďalej, keď ho zbadala. Stál na lesnej čistinke a jeho dokonalý vzhľad sa nedal pomýliť s nikým iným. Rouzien sa zrýchlil dych. "Lainy!" zvolala. Mladý Elf sa otočil a oči sa mu rozšírili prekvapením , ale aj niečím iným, čo sa Rouzien vôbec nepáčilo.
Napriek tomu sa k nemu rozbehla a on ju schytil do náručia. Pritisol si ju k sebe a v duchu zaplakal. Vedel, čo sa s ňou stalo, videl jej to na očiach. On to prežil pred pár rokmi tiež. Lainy mal však svoju milovanú Meldë a vďaka jej láske temné sily prekonal. Avšak Meldë v okamihu, keď ho pobozkala a tým ho oslobodila od kliatby umrela. Lainy sa s tým nevedel vyrovnať celé roky a teraz drží v náručí dievčinu, ktorú má rád, posadnutú tou istou kliatbou. Tou istou, ktorá mu vzala milovaného človeka. Rouzien cítila, že niečo nie je v poriadku. Chcela byť milá a opýtať sa ho na to, no vedela, že to nedokáže. Cítila, ako sa z nej všetka dobrota vytráca a Lainyho zvláštne správanie to ešte urýchľovalo. Ona totiž nevedela, že Lainy si tým prešiel sám a aké to malo dôsledky a hlavne cenu, ktorú zaplatil za oslobodenie.
Od smrti starej mamy ubehol už mesiac a pre Vailo sa zmenil celý život. Jej matka sa k nej správala zvláštne, no to nebolo nič v porovnaní s tým, čo ešte len malo prísť. Stalo sa to v jeden večer. Po večeri ju matka požiadala, aby jej pomohla s riadmi. Chcela sa s ňou porozprávať. Najprv si ju však zasa kritickým pohľadom premerala. No v jej pohľade bolo aj niečo iné. Niečo mäkké, ale iba na okamih. Pohľad jej stvrdol a Vailo sa naľakala.
"Čo som zasa urobila?" spýtala sa .
Vtom jej matka tichým hlasom povedala, že musí odísť. Pani Lorienová vždy patrila medzi rázne a priamočiare ženy, čo dokazovala Vailo každý deň. Vailo však neverila vlastným ušiam.
"To kvôli tomu, ako sa obliekam? Ako sa správam? To som ozaj taká hrozná, že musím odísť?" opýtala sa so slzami na krajíčku.
"Nie", odpovedala jej matka a kývla jej na stoličku, nech si sadne.
"Nie" zopakovala a vyzerala, akoby zostarla o sto rokov. "Všetko má však svoj zmysel, svoju dušu a ty máš výnimočný dar. Nemôžeš tu už viac ostať Vailo. Musíš nájsť miesto, kde patríš. Raz to pochopíš."
Vailo nechápala, a ani nechcela. Takto sa to predsa nemalo skončiť. V mysli sa jej hemžili rôzne otázky, na ktoré nepoznala odpoveď. Bola prekvapená z informácií, ktoré jej pred posledným vydýchnutím stihla prezradiť jej stará mama. Jej smrť ju ukrutne zasiahla. Pomaly vstala od stola a ako vo sne vyšla do svojej izby. Zbalila si len to najnutnejšie a uprostred noci opustila domov, ktorý milovala a zároveň nenávidela. Z kuchyne začula tiché vzlyky, nevenovala im však pozornosť. Jej duša bola rozorvaná. A tak sa rozhodla odísť z tohto života, odložiť ružové okuliare a začať hľadať zmysel svojho života a silu, či schopnosť, ktorú vraj zdedila. Kráčala niekam do neznáma až sa ocitla za mestom. Našťastie mesiac bol v splne a viditeľnosť bolo dokonalá. Odrazu sa jej pocity zmenili. Akoby to miesto malo v sebe ukrytú mágiu.
"Konečne ticho!" povzdychla si.
"Nikto mi nedáva tie každodenné ,, cenné˝ rady ako mám žiť svoj život."
Aj keď samotu nemala rada, zrazu sa jej zdala pôvabná a očarujúca. Bude mať čas a pokoj o všetkom popremýšľať, nájsť svoje pravé JA.
Odrazu začula praskot suchého konára, ktorý, hoci v diaľke, ležal na zemi obklopený suchým lístím rozfúkaným po celom lese. Ten zvuk sa rozliehal všade naokolo. Srdce jej začalo silno búšiť. V diaľke videla len obraz nejakej postavy, ale ani mesačný svit nestačil nato, aby rozoznala čo to je. Bola to nádherná žiara, ktorá jej zrazu osvetlila cestičku. Tá však neviedla do lesa, čo sa Vailo aj celkom potešila. Viedla ďalej od mesta popri lese. Vailo sa rozhodla, že žiaru bude nasledovať, aj tak nemala kam ísť. Vykročila vpred. Počas cesty sa Vailo čím ďalej, tým viac utvrdzovala v presvedčení, že žiara nadobúda obrysy ľudskej postavy, až napokon ....
"Stará mama!", vydýchla a v návale zmiešaných pocitov sa rozbehla za duchom milovanej starkej. Tá sa zastavila pred neznámym domom, ktorý Vailo nikdy nevidela. Obrátila sa k svojej vnučke, ktorá už nezadržateľne plakala. Pohladila ju po vlasoch, ako to robila vždy, a Vailo pocítila neskutočnú úľavu. Pozrela na starú mamu a tá sa šťastne usmievala. Kývla hlavou k domu a Vailo pochopila, že ju zaviedla na miesto, kde začne nový život. Po dlhom čase sa cítila opäť šťastná.
"Ďakujem." povedala a sledovala, ako obraz starej mamy bledne. Napriek všetkému, aj keď vedela, že stará mama je mŕtva, cítila, ako ju jej starká ľúbi. Ona cítila to isté. A tak, keď sa rozplynul aj posledný kúsok striebristej žiary, Vailo sa zhlboka nadýchla a položila ruku na kľučku. Ani ju neprekvapilo, že bolo odomknuté. Vstúpila do tichej priestrannej haly a na druhej strane zbadala svetlo, vychádzajúce z miestnosti oproti. Prešla chodbou a ocitla sa v kuchyni. Obrátená chrbtom stála staršia pani a chystala nejaké jedlo. Pri stole sedelo dievča a hľadelo na ňu.
"Ááááá, ďalší oneskorenec! Dúfam, že už posledný." Vailo pri týchto slovách trochu myklo. Obrátila pozornosť na ženu, ktorá sa teraz dívala na ňu.
"Sadni si, určite si hladná, aj táto mladá žena prišla len nedávno" a kývla smerom k stolu. Vailo si váhavo sadla a pozrela na dievča. Tá však len sklopila oči a viac jej nevenovala pozornosť.
"Čo je toto za miesto?" pýtala sa v duchu.
Oddny padla na zem. Mala pocit, akoby jej žilami po celom tele pretekali plamene. Nikdy sa necítila lepšie, napriek tomu, že oheň jej zobral priveľa síl a ona nedokázala vstať. A tak ležala na tvrdej zemi a hľadela na hviezdy. Na tie isté, na ktoré sa dívala s NÍM. Do srdca sa jej znova vkradol chlad. Nepomohlo ani to, že len pred malou chvíľou cítila JEHO prítomnosť a vôňu. Po ohni neostala ani stopa. Rozmýšľala, čo bude ďalej. Stále mala pred očami, ako Ho zabili a myslela na posledné chvíle JEHO života. Ale napriek tomu mala v srdci neprekonateľnú istotu, že to bol práve ON, čo jej v posledných okamihoch života predal silu ohňa. Po malej chvíli sa jej hviezdy pred očami a aj jej myšlienky začali zahmlievať. Na malú chvíľu sa vyľakala, čo sa s ňou zasa deje, ale potom sa upokojila a uľavilo sa jej. Nechala sa unášať do neznáma a upadla do bezvedomia. Na tvári pocítila teplé lúče slnka, ako ju hladia po tvári. S úsmevom natiahla ruku a položila ju vedľa seba. Jej dlaň však nahmatala len studenú a tvrdú zem a realita ju zasiahla silou blesku. Otvorila oči v návale novej bolesti. Bolo jasné ráno. V bruchu jej hlasno zaškvŕkalo. Vstala, že si pôjde nájsť, alebo uloviť niečo na raňajky.
Nemala však chuť jesť, ale vedela, že musí ostať silná, aby zvládla všetko, čo ju čaká. Nevedela kam má ísť, no jedným si bola istá. Do osady sa vrátiť nemôže. Bála sa, že by ju neprijali po tom, ako ich v noci zbabelo opustila a utiekla. A okrem toho, cítila sa veľmi zvláštne, inak. Pár krokov od nej bolo malé jazierko. Vybrala sa k nemu, aby uhasila smäd. Keď sa nahla, že sa napije, ostala ako obarená. Teraz už tie zmeny videla. Hľadeli na ňu jej oči, ktoré však neboli sivomodré ako kedysi ... teraz mali farbu krvavého vína. Naklonila sa bližšie k vode a skúmala svoj výzor. Keď pootočila hlavu do strany, všimla si, že aj jej uši majú zvláštny špicatý tvar. "Preboha čo to mám s nechtami!" zvolala. Vyzerala podobne ako isté bytosti, Elfovia, s ktorými sa už v priebehu rokov stretla. Nevedela, čo si o tom všetkom má myslieť, ale teraz si už bola úplne istá, že vrátiť sa nemôže. Zdvihla hlavu, vstala a vybrala sa v ústrety nového rána do tieňov lesa. Kráčala ďalej, predierajúc sa hustými porastmi a hľadala odpovede na to, čo sa s ňou stalo, čo ju ešte čaká a ako by mohla všetko vrátiť späť do normálnych koľají. Z myšlienok ju vyrušil pár ľahkých krokov. V zamyslení, ani nevedela ako, sa dostala veľmi ďaleko. Vôbec to tu nepoznala.
Znova začula tiché, ľahké kroky. Podišla ku skalnému prievisu, z ktorého viseli dlhé rastliny a korene ako hustý vodopád. Natiahla ruku a odhrnula ich. Bol tam otvor. Zasa tie kroky.
"Kto to môže byť?" pýtala sa Oddny v duchu.
Počula ich zvnútra tmavého otvoru, teda sa zhlboka nadýchla a vstúpila dnu.
Po tom zvláštnom dni, ktorý prežila, sa Amelia tešila aspoň na narodeninovú párty, ktorú organizovala jej najlepšia priateľka Kate. Keď však prišla domov, mama ju už čakala v obývačke. To neveštilo nič dobré. O takomto čase mala byť ešte v zavretá vo svojom ateliéri. Asi jej volali zo školy a o chvíľu sa jej podozrenie potvrdilo. Stačil jediný pohľad do jej ustaranej tváre a hneď vedela, čo bude nasledovať. Mama nemusela nič vravieť.
"Mami, prosííím. Veď je to len párty, naozaj nebudem dlho. Sú to predsa Katyine narodeniny. Je to predsa moja najlepšia kamoška a vieš ako dlho som pre ňu zháňala darček.“
Mama však bola neoblomná. ,,Moja, je mi ľúto, ale dnes si v škole z ničoho nič odpadla! Mali sme s tým radšej hneď ísť k dokto..“ Vtom jej Amelia hneď skočila do reči.
„Nič mi nie je! Ver mi. Tak môžem ísť?“
„Myslím to vážne, zlatko. Bojíme sa o teba a ak niečo nie je v poriadku, povedz nám to, my ti pomôžeme. Kate dáš ten darček zajtra, dnes si oddýchni. Potrebuješ odo mňa niečo? Ak nie, musím sa vrátiť k svojej práci. Ty si, prosím, choď ľahnúť,“ pohladila ju po vlasoch a odišla do svojho ateliéru.
Amelia tam ostala chvíľu stáť a bola veľmi sklamaná. Zrazu ju niečo napadlo. Bola to len myšlienka, no možno to bude fungovať. Predtým v škole sa jej to už podarilo. Zamierila teda do svojej izby s tým, že ide "spať". Zavrela dvere, v zámke pretočila kľúč. Sadla si naposteľ a skúsila presne to isté, čo v škole. Veľmi chcela byť na tej párty. Odrazu sa cítila rovnako zvláštne ako na hodine dejepisu. Keď otvorila oči, stála pred Katyiním domom. V duchu zvískla od radosti. Prišla práve včas.
"Všetko najlepšie Kate!!!" Objala najlepšiu priateľku a podala jej darček. Bola to tá najúžasnejšia oslava, akú zažila. Všetci sa bavili a tancovali.
Po asi hodine tanca vysmädla a šla sa napiť. Do pohára si naliala drink a pomaly popíjala. Očami sledovala scénu pred sebou. Bola veľmi spokojná, že sa na párty dostala, hoci dosť čudným spôsobom. Ale to ju teraz netrápilo. Keď dopila a chcela položiť pohár späť na stôl, všimla si, že vonku na dvore v tme niekto stojí a díva sa rovno na ňu. Amelia si najprv myslela, že sa jej to zdá a nevenovala tomu pozornosť. Otočila sa, že sa vráti späť na tanečný parket, no keď tú istú postavu zbadala v okne na opačnej strane miestnosti, čo už bolo čudné, premohla ju zvedavosť. Rozhodla sa, že vyjde von a zistí, kto to je.
"Haló? Je tu niekto?" nesmelo sa opýtala do tmy. Nikoho nevidela. Odrazu sa postava zjavila vo vzdialenom kúte záhrady. Kývla Amelii, nech k nej ide bližšie a tajomne sa usmievala. Bolo to dievča asi v jej veku.
"Čakala som na moment, kedy si ma všimneš Amelia. Musíš ísť so mnou." Jej reakcia zaskočila aj ju. Začala sa smiať. Možno to bolo tým drinkom, možno z toho, že na dnešný deň toho bolo už veľa. A kto je to dievča? Odkiaľ vie jej meno a kam ju chce vziať?
"Prepáč, ale asi si si ma s niekým pomýlila. Ja.. ja sa musím vrátiť späť dnu. Len som chcela vedieť či sa mi to všetko iba nezdalo," otočila sa a snažila sa čo najrýchlejšie dostať naspäť do domu medzi ľudí.
"Viem, čo sa ti dnes stalo v škole," zakričala za ňou. Amelia sa ani neotočila,
"To už vie snáď každý," a pridala do kroku.
"Nie, viem čo sa stalo naozaj. Viem, že si neodpadla. Viem, kto naozaj si a čo sa to s tebou dnes stalo." Amelia zatajila dych. Vie to. Začínala sa báť, ale napriek tomu sa neznámej opýtala.
"Kto do čerta si a čo naozaj odo mňa chceš? Peniaze?" Dievča sa posmešne uškrnulo.
"Nechcem nič. Chcem ti len pomôcť. Poviem ti všetko o tvojej schopnosti. Od toho ako si ju získala, až po to, ako ju ovládať. Len poď so mnou a zavediem ťa na miesto, kde žijú aj ďalšie, ako si ty. Si výnimočná Amelia a myslím, že vo svojom vnútri to vieš. "
Amelia sa zhlboka nadýchla a nevedela, čo povedať. Cítila však, že dievča má pravdu. "Som čarodejnica, však?" nesmelo sa opýtala. Ona sa milo usmiala a prikývla. Natiahla ku nej ruku a čakala. Amelia na ňu pozrela. Ak to urobí, ak ju chytí, zmení sa jej celý život.
"Ako sa voláš?" opýtala sa dievčiny a pomaly k nej naťahovala svoju ruku.
"Som Luna."
Gia prišla domov a šmahom nohy zhodila lodičky, ktoré celý deň nepohodlne trpela v centre Amsterdamu. Svoju prácu miluje a jediné čo jej chýbalo, bola možnosť chodiť do nej v teniskách. Rýchlo sa prezliekla do teplákov a rozťahaného trička a zbehla si na recepciu po poštu.
"Dobrý večer Henry." Pozdravila sa ich dlhoročnému vrátnikovi. Hneď ako ju zaregistroval, pochopil čo pri ňom robí. Za krátku chvíľu jej už do rúk podával pár listov. Vo výťahu všetky letmo prebehla očami, no posledný upútal jej pozornosť. Na rohu obálky bolo ako odosielateľ uvedené meno jej babičky, ktorá je, bohužiaľ, už rok po smrti. Výťah pípol na dvanástom poschodí a Gia sa rýchlosťou blesku presunula do spálne. Netrpezlivo roztrhala obálku, z ktorej vypadol zložený papier a prsteň zelenej farby.
Začala čítať: Moja najdrahšia Gia Keď čítaš tento list, tak už pravdepodobne nie som medzi vami. Dúfam, že za mnou veľmi nesmútite. Určite si si všimla vo svojom živote niečo zvláštne. Niečo netradičné a výnimočné - schopnosť živliarky. Si jedinečná a so svojim darom dokážeš divy, o ktorých sa ti ani nesnívalo. Za mojich čias nás bolo len 21 z toho šiesti umreli počas môjho života bez toho aby schopnosť zdelili ich deti alebo vnúčatá. Považuj sa za ohrozený druh. Ak budeš živel rozvíjať, budeš schopná neuveriteľných vecí. Určite sa čuduješ kto ti tento list poslal. Poslala ti ho hlavná Elfka. Mala ti ho poslať v deň, keď dovŕšiš 22. rok. Ak si pamätáš na potôčik, ku ktorému som ťa brávala ako malú, tak ihneď, ako budeš môcť, choď k nemu. Potom už budeš vedieť čo robiť. Prsteň je vstupenkou do spoločenstva.
S láskou Tvoja babička Margaret.
Po dočítaní si nasadila prsteň, ktorý jej pod malíčkami na oboch rukách vytvoril tetovania. Na ľavej bol malý nápis „dieťa“ a na pravej „zeme“ - dieťa zeme.
V garáži nasadla do auta a vybrala sa na koniec mesta. Počas celej cesty všetky rastliny vykvitli do krásy a natáčali tvoje krásne koruny smerom k Gii. Keď už bola konečne na mieste, pri lese zaparkovala auto a s baterkou v ruke kráčala smerom k husto rastúcim stromom. Na počudovanie sa stromy začali hýbať a odkryli jej úzku cestičku. O chvíľu už stála pri lesnom potôčiku.
"Kto si?" Ozvalo sa za ňou.
"Gia." Srdce mala od strachu až niekde v krku, až jej z ruky vypadla baterka. Osoba mala v ruke lampáš, ktorý osvetľoval jej postavu. Z tvarov siluety a hlasu usúdila, že to je staršia žena. Priblížila sa k nej a Gia zbadala jej tvár.
"Čo tu chceš?" Spýtala sa ostro.
"No...Sama neviem," povedala. Vtom si spomenula na list - Prsteň je vstupenkou do spoločenstva. Rýchlo zdvihla ruku a ukázala žene prsteň. Tá sa spokojne usmiala. "Živliarka. Tipujem zem," povedala. Otočila sa kráčala preč.
"Správne." Odvetila Gia a nasledovala ju.
"Ja som Arcalimë, hlavná Elfka." Predstavila sa.
"Ja som Gia, ale to už vieš."
"Viem" odvetila Arcalimë a Gia sa usmiala.
Po dlhej a rovnej diaľnici, ktorá sa zdala, že nemá konca, sa šinulo malé auto. Za volantom sedela žena, ktorá bola už unavená z dlhej jazdy a jej dve dcéry. Staršia niečo zamyslene čítala vo svojom mobile a mladšia, Olivien, smutne sedela a pozerala pozerala von oknom.
"Uvidíš, že sa ti tu bude páčiť." ozvala sa mama, ktorá ju sledovala v spätnom zrkadle.
"Ideme len do nového mesta, kde budeme bývať, nie na kraj sveta", pokúsila sa o žart. S Olivien to však ani nepohlo. Neusmiala sa. Mama si vzdychla a hľadala pomoc u svojej staršej dcéry.
"Však si to tiež myslíš aj ty, Eleanor?" Chvíľu bolo ticho, Eleanor ju nepočúvala. Stále bola zabratá do textu, ktorý čítala.
"VŠAK, ELEANOR!" zvýšila hlas mama. Dievča sa spamätalo.
"Hmm... no... uvidíme. Možno ani nie". Mama na ňu hodila varovný pohľad, ale ona si ju nevšímala.
"Práve som sa dočítala, že na okraji tohto mesta sa dejú strašidelné veci. Raz tam išlo miestne dievča so svojou päťročnou sestrou a ..." urobila dramatickú pauzu a vytreštila oči na Olivien, ktorá na ňu pozrela so zdvihnutým obočím. Eleanor prestala robiť grimasy a pokračovala.
"No a zaujal ju nejaký plagát a kým si ho čítala, sestra jej zatiaľ utiekla... A..."
"Eleanor, okamžite s tým prestaň!" zvolala mama podráždene a skoro narazila do auta pred nimi.
"...už ju nikto nikdy nevidel. Presnejšie, ju už nikto nikdy nevidel živú. Staršia sestra okamžite zavolala políciu, ale dievčatko už nikdy nikto nevidel. Našli len jednu topánočku, nič viac."
"To si si práve vymyslela." ozvala sa neveriacky Olivien.
"Nevymyslela, pozri sa." a už jej pchala svoj obrovský ružový mobil s čiernou mačkou rovno pod nos. A naozaj. Vážne to tam bolo.
"Natočili o tom aj film. A akurát dnes dávajú premiéru. Môžme tam s Olivien ísť a ty budeš mať od nás kľud," nadšene rozprávala Eleanor. Olivien na ňu pozrela. Jej sestru vždy fascinovali takého záhady a nadprirodzené javy. Ale aj tak je to lepší nápad, ako sedieť v cudzom dome, ktorý sa bude tváriť ako ich nový sladký domov. Ale mama mala na to iný názor.
"V žiadnom prípade na takú somarinu nepôjdete. Radšej sa poobzerajte po okolí a zistíte, ako je tu krásne." A voľnou rukou ukázala na špinavé cesty a zvädnuté rastliny tiahnuce sa po okrajoch. Sestry sa na seba len pozreli a zvyšok cesty ubehol v tichu. Neskôr, keď už povynášali všetky veci z auta do ich domu, mama povedala im povedala.
"No, tak to by sme mali, som tak unavená. Dievčatá, choďte sa trocha prejsť, ja si spravím osviežujúci kúpeľ a oddýchnem si. Večer budeme pokračovať, teraz však už nevládzem" Eleanor s Olivien sa prechádzali popri obrovských mrakodrapoch, videli ľudí so zelenými a ružovými vlasmi a aj inými odtieňmi. Videli, že sa niekto rozhodol experimentovať dokonca aj s dúhou. Prešli do špinavej čínskej štvrte, ktorá mimochodom patrila medzi najkrajšiu časť tohto mesta a dokonca vyhrala prvé miesto v súťaží tohto regiónu o najkrajšiu bývanie. Toto čítala Eleanor Olivien z ružového mobilu a tá sa smiala ako šialená. O piatej ale Eleanor zastala.
"Čo je?" opýtala sa Olivien.
"Ideme na tú premiéru, ktorú som spomínala v aute. Aha, tu je kino, paráda. " Olivien sa veľmi nechcelo.
"A nepočkáš radšej, kým to pôjde v telke?"
"No čo si, toto by nám mama nikdy nedovolila. Tak ideš?"
"Nie... Ja ťa radšej počkám tu." Eleanor sa na ňu prekvapene pozrela a zaškerila sa.
"No a nebudeš sa sama báť?" Olivien sa urazene zvrtla a ponad plece sestre ešte zavolala.
"Tak o dve hodiny!" A nechala ju pred kinom. Olivien sa prechádzala ďalej a myšlienky jej blúdili sem a tam. Ani si neuvedomila, že vstúpila do novej, ale tmavšej štvrte. Začalo pršať.
"No paráda", pomyslela si Olivien. Zrazu niečo za ňou buchlo. Olivien sa prudko otočila. Spoza starých kontajnerov vychádzali mohutné postavy. Mužov bolo asi päť a obdivne na ňu popiskovali. Olivien zdúpnela od hrôzy. Ako sa mohla takto zatúlať? Chlapi boli čoraz bližšie a obkľúčili ju. Na útek bolo neskoro.
"No čo maličká, čo tu robíš taká sama? Nevieš, že v týchto končinách je potulovanie nebezpečné?" Olivien sa nezmohla ani na slovo. Bola doslova paralizovaná strachom.
"No, keď si už tu, tak to aspoň poriadne využijeme!" odporne sa zachechtal a ostatní sa k nemu pridali. Pristúpili k nej ešte bližšie, až cítila z nich alkohol a cigaretový zápach. Zdvihlo jej žalúdok. No v momente, keď k nej ten, čo bol najbližšie, vystrel ruku, začalo sa s ňou všetko krútiť. Myslela si, že od strachu stráca vedomie. Odrazu stála na úplne inom mieste, ktoré nepoznala. Stále vytrvalo pršalo, ale aj napriek tomu videla veľký dom, pri ktorom sa ocitla. Ale ako? Čo sa prepánajána stalo? Chvíľu sa len otáčala a obzerala okolo seba a nevedela, čo má robiť. Bola premočená do poslednej nitky. Vtom šum dažďa prerušilo buchnutie dverí. Olivien sa tam pozrela a zazrela vysokú postavu, ako sa rýchlym krokom ponáhľa k nej.
Keď Amelia chytila Lunu za ruku, všetko sa okolo nich začalo krútiť. Po pár sekundách sa ocitli v Ameliinej izbe. Ona ležala na prikrývke na svojej posteli, kde sa uložila pred príchodom na párty. "Museli sme predsa vziať aj tvoje telo", usmievala sa na ňu Luna.
"Moje telo?"prekvapene sa opýtala Amelia. "Neboj sa, všetko sa dozvieš, už čoskoro", povedala Luna a znova jej podávala ruku. Dievčina jej ju chytila a o malú chvíľu sa ocitli spolu v krásnej izbe.
"Tak a sme tu" povedala Luna a dodala. "Počkaj, ešte sa musím dostať do svojej pravej podoby. Je pre mňa pohodlnejšia" a odrazu pred Ameliou stála staršia, ale krásna žena. "Aj ja som čarodejnica a tento dom patrí mne a mojim spoločníkom," vysvetľovala prekvapenému dievčaťu, ktoré kleslo vyčerpane na najbližšiu stoličku.
"V prvom rade, moje skutočné meno je Aurora. Neboj sa, nič sa ti nestane, práve naopak. Pomôžeme ti. Naučíme ťa, ako sa sa brániť v situácii, keď ti naozaj niekto bude chcieť ublížiť. Tvoja schopnosť je vzácna, ale aj veľmi nebezpečná. Keď sa premiestniš na iné miesto, ako si to urobila, keď si šla na tú párty, tvoje .. povedzme druhé ja, hibernuje. Je to veľmi nebezpečné, pretože ak by teraz niekto ublížil tvojmu druhému ja, ublížili by aj tebe. Rozumieš?" Amelia bola už unavená z toľkých neznámych, no fantastických informácií.
"Ale ako? Myslela som, že čarodejnice sú mýtické bytosti alebo podvodníčky, ktoré predstierajú svoje schopnosti. A teraz sa dozviem, že skutočne existujú a dokonca, že ja som jedna z nich. Také niečo počujem prvý raz. V našej rodine neviem o nikom, kto by mal nejakú schopnosť.“ Aurora sa však usmeje.
"Naozaj? Ale ja viem o niekom z tvojej rodiny. Tvoj brat James by ti o tom možno vedel niečo povedať.“ Amelia ostala v šoku.
"James? To nie je možné. Môj brat nie je žiadny čarodejník." Aurora sa začala smiať.
"Ale áno, pamätáš sa, keď si pred pár rokmi spadla zo stromu a ako strašne ťa bolela ruka? Možno bola aj zlomená, ale tvoj brat ti ju vyliečil“, trpezlivo vysvetľovala Aurora. Pamätala si to. "Amelia, všetko sa dozvieš". Žena vstala z postele, kde si predtým sadla.
"Teraz je už neskoro, o chvíľu začne svitať a ty si musíš oddýchnuť. Toto je odteraz tvoja izba. Budeš tu bývať počas svojho pobytu v tomto dome. Poriadne sa vyspi, pokojne sa osprchuj a v týchto skriniach nájdeš všetko, čo budeš potrebovať. Prajem ti dobrú noc", s úsmevom jej zaželala Aurora a potichu vyšla z izby. Amelia sa až teraz pozornejšie poobzerala okolo seba. Izba bola pekná, to si už všimla, nábytok štýlový a vkusný a mala svoju prepychovú kúpeľňu. Bola už taká unavená, že sa rýchlo osprchovala a umyla si dlhé vlasy, z bielizníka vytiahla nejaké dlhé tričko, natiahla si ho a o pár minút už tuho spala.
"Bože, to je ďalší!" zúfalo si v duchu pomyslela Olivien a pustila sa do behu. Za sebou počula, ako aj neznámy zrýchlil a ľahko ju dobehol. Chytil ju za rameno a ona sa začala brániť. Lenže jej drobné päste nemali proti jeho silným rukám žiadnu šancu. Zvreskla a pokúšala sa mu vytrhnúť. Len z akejsi diaľky začula, ako jej muž niečo hovorí, no nevnímala nič. Kopala, bila okolo seba. Zrazu počula tupý náraz. Zásah. Neznámy zanadával a s ľahkosťou si ju prehodil cez plece a vykročil k domu. Olivien to vzdala. Už nemala síl brániť sa. Aj tak to nemalo zmysel.
Keď vošli do domu, muž sa nezastavil a niesol ju hore schodmi, potom cez dlhú chodbu a vošiel do dverí. Tam rozsvietil svetlo, zložil ju dole a zavrel dvere. Otočil sa k Olivien. Napriek rozbitému nosu, z ktorého mu tiekla krv, bol to ten najpríťažlivejší muž, akého v živote videla. Z hnedých dlhších vlasov mu kvapkala voda a hľadel na ňu tmavými očami. Ustúpila od neho a pohľadom hľadala predmety, ktoré by doňho mohla hodiť. On sa potichu zasmial, akoby jej čítal myšlienky a trochu zastretým hlasom jej povedal.
"V kúpeľni sú uteráky, ak chceš" Keď sa však nehýbala, pokrčil plecom a šiel tam on. Počula, ako pustil vodu a o chvíľu sa vrátil aj s uterákom, ktorý jej hodil. Tvár mal už čistú, len k nosu si pritískal papierovú vreckovku. Olivien si zbežne presušila vlasy a pomaly sa upokojovala.
"Keby mi chcel niečo spraviť, už by to bol urobil, no nie?" presviedčala sa v duchu. On zatiaľ čakal. Keď skončila, gestom jej ukázal, nech si sadne. Aj on si sadol a natiahol dlhé nohy pred seba a začal rozprávať.
"Môžem ti vysvetliť, čo sa ti stalo, ale najprv ...Som Arden a bývam v tomto dome. Je to akési spoločenstvo, kde sa dostanú výnimočné dievčatá ako si ty. Ale to už predbieham. Spôsob, akým si sa sem dostala, sa volá teleportácia. Dokážeš sa premiestniť na miesto, aké si len predstavíš. To ťa robí výnimočnou. Zariadili sme, že keď prvý krát použiješ svoju schopnosť, dostaneš sa sem. Tento dom bude odteraz tvoj domov a toto tvoja izba. A tu sa budeš učiť svoju schopnosť ovládať a ja som jeden z tých, ktorí ti budú pomáhať. Si čarodejnica Olivien", dokončil Arden a skúmavo sa na ňu zahľadel. Asi čakal znova hysterický záchvat alebo niečo podobné. Musela vyzerať smiešne s ústami otvorenými dokorán, tak ich radšej rýchlo zavrela a sťažka prehltla.
"Aj ty si čarodejník?"opýtala sa ho Olivien. To slovo znelo čudne, keď to nahlas vyslovila.
"Nanešťastie nie, ja som úplne obyčajný človek" s úsmevom jej odvetil.
"No, zasa tak obyčajný nie si" pomyslela si, no nahlas to nepovedala. Na jazyku mala asi milión otázok, ale Arden vstal a povedal jej, že si má odpočinúť a na druhý deň sa všetko dozvie. Len nech sa nebojí, všetko bude v poriadku.
"Ešte jedna vec, ráno keď vstaneš, pober sa do obývačky... To sú 3 dvere zľava, hneď ako zídeš dolu schodmi." S týmito slovami odišiel z izby a nechal je tam samu. Dážď za oknami ustal a už len mrholilo. Olivien sa prezliekla do suchých vecí, ktoré našla v skrini a ľahla si do postele. Dlho však nemohla zaspať, myslela na mamu, Eleanor a na všetko, čo sa za celý večer udialo. Posledné kvapky dažďa na parapetnú dosku ju však napokon uspali.
Všetky tri prechádzali hustým lesom, krok mali taký tichý, že ich sotva bolo počuť. Poobedňajšie slnko sa predieralo cez mohutné koruny stromov. Leila sa tej krásy nevedela nasýtiť. Akoby každým okamihom bol les krajší. Falco lietal ponad ich hlavy a keď sa unavil, zletel Leile na plece a nechal sa niesť. Leila ho pohladila do lesklom hladkom perí. Sokol jej zato jemne šťuchol zobákom do jej bielych vlasov. Po dlhom čase sa cítila šťastná. Putovali asi ešte hodinu, keď vyšli na slnkom zaliatu čistinku. Bolo to krásne miesto plné pekných domčekov a nad tou nádherou sa týčil palác v skalnatých horách. Falco okamžite vzlietol a zamieril k jeho obľúbeným výšinám. Vodopády, ktoré padali z obrovských výšok sa lámali v slnečných lúčoch a vytvárali farebné dúhy. Tiekol tu aj krištáľovo čistý potok a neďaleko bolo dokonca priezračné jazero, kde sa kúpali a výskali deti. Všade vládla harmónia a keď prechádzali okolo domcov, obyvatelia sa klaňali svojej kráľovnej, hlavnej Elfke Arcalimë a jej dcére Vei.
Keď prešli na cestu, ktorá viedla hore do hôr a do paláca, Arcalimë zastala a povedala jej.
"Tam hore bývam s Veou a so svojím manželom, ktorý je vládcom tejto našej ríše. Teraz sa však necíti veľmi dobre a preto zostáva v paláci. O všetko sa teraz starám ja a Vea mi pomáha." Potom k nej pristúpila bližšie a vraví jej.
"Si výnimočná Leila, máš úžasný dar. Naši strážcovia, ktorí robia obhliadky po lese, videli čo sa stalo medzi tebou a medveďom. Prepáč, že nám tak dlho trvalo, kým sme ťa našli. Zatúlala si sa príliš ďaleko. Vystrela ruku a pohladila ju po tvári.
"V tomto našom spoločenstve je viac takých ako ty, ale majú odlišné schopnosti. Tú svoju budeš rozvíjať a naučíš sa tak chrániť seba a aj ostatných, či už ľudí alebo zvieratá, čo najefektívnejšie." dodala. Potom sa otočila k dcére a poprosila ju nech nájde vhodné miesto, kde Leila môže ostať bývať. Vtedy sa aj Falco vrátil zo svojej prieskumnej misie. Vyzeral veľmi spokojne. Pristál Leile na predlaktí vo chvíli, keď sa s ňou Arcalimë rozlúčila a vydala sa po cestičke do paláca. A tak Leila spolu s Veou zamierili medzi domčeky a prišli až k poslednému, ktorý mal byť novým domovom pre Leilu. Páčil sa jej, bol priestranný a mal aj malú záhradku. S pocitom šťastia a bezpečia prekročila prah a keď sa ocitla dnu, vedela, že sem patrí. Toto bol jej ozajstný domov.
"To bol zasa sen.." pomyslela si Joy, keď sa pomaly preberala zo spánku. Vôbec sa jej nechcelo vstávať. Pri predstave, že má vstať a znova, ako každý deň sa zaradiť do bežnej rutiny sirotinca, sa jej chcelo splynúť s posteľou, zmiznúť, premiestniť sa v čase .....
"Premiestniť sa v čase!" okamžite otvorila oči a po únave nebolo ani stopy. To sa jej predsa snívať nemohlo, bolo to až príliš skutočné. Postavy v kapucniach, bombový útok .... a hlavne spomienka na ruky, ktoré ju chytili v nej vyvolala zimomriavky. Ani jej posteľ nebol taká pohodlná ako táto. Bola niekde inde.
"Tak asi predsa nie som šialená", pomyslela si s miernou úľavou. Ako sa posadila a chcela sa rozhliadnuť, začula ako sa dvere na v miestnosti, kde bola, zatvárajú. Niekto tu s ňou bol a keď sa prebrala, rýchlo odišiel. Vonku za oknami vládla noc. Joy sa postavila a pokúsila sa upraviť pokrčenú sukňu a blúzku. Zvyk zo sirotinca. Nikde nevedela nájsť vypínač, aby si rozsvietila a tak opatrne pootvorila dvere a potichu vyšla z izby na tmavú chodbu. Hrubý koberec tlmil jej pomalé kroky. Joy neverila vlastným očiam. Napriek slabému svetlu, ktoré osvetľovalo chodbu, videla celú nádheru tohto miesta. Lesklá dlážka, luxusný koberec a tapety, nádherné obrazy a vzácne dekorácie. Nevedela sa vynadívať. Zo zahľadenia sa zrazu strhla. Niekto jej zozadu rukou ulapil plece. Otočila sa a zazrela zhrbeného starčeka.
"Čo sa tu len tak potuluješ maličká, háááá? Je už veľmi neskoro, mala by si spať!" povedal akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete, že ju tu stretol. Joy sa opýtala, kto je a kde sa to ona vlastne ocitla.
"Ja tu nie som od toho, aby som vám odpovedal na tieto otázky. Som len starý muž, ktorý si tu plní svoje povinnosti. Vráťte sa do svojej izby prosím." S týmito slovami sa obrátil a zišiel dolu schodmi. Joy ostala len bezradne stáť. Bola hladná aj smädná a zvedavosť jej bránila vrátiť sa do izby. Podišla k schodom, po ktorých odišiel starček a nazrela dole. Naskytol sa jej ešte veľkolepejší pohľad.
"Tá obývačka je úžasná" ohúrene vydýchla Joy. Začala zostupovať po schodoch, keď zrazu začula náhlivé kroky, ktoré pri schodoch zastali. Prikrčila sa k zábradliu a zbadala dve postavy. V slabom svetle a z diaľky im nevidela do tváre, ale podľa hlasov zistila, že patria mužom. Jeden bol vysoký a mladý a druhý starší, zavalitejšej postavy.
Vtom stratila rovnováhu a kolenom narazila do železného rámu zábradlia. Stŕpla. Tí dole sa strhli. Obzerali sa okolo seba, no keď si ničoho podozrivého nevšimli, pokračujúc v debate sa pobrali preč a ich hlasy postupne zanikali v hĺbke domu. Joy ich sledovala učupená v tme za mohutným zábradlím. Keď odišli a vzduch ostal čistý, s úľavou si vydýchla, vstala a zišla až dole. Srdce sa jej ešte stále chvelo a v myšlienkách ešte stále videla obraz tých dvoch. Chvíľu sa ešte kochala pohľadom na nádherný barák a napokon sa pohla ďalej. Napravo od schodiska uvidela v jednej miestnosti svetlo a vydala sa za ním. Bola to kuchyňa spojená s jedálňou, v ktorej stála žena. Mohla mať tak po päťdsiatke. Niečo pripravovala a voňalo to lákavo. Nesmelo zaklopala na rám dverí. Žena sa k nej otočila, usmiala a pokynula k stolu. Joy si sadla a chcela sa opýtať na to isté, čo starca na poschodí. Ale skôr, ako otvorila ústa jej žena povedala.
"Žiadne otázky, až zajtra. Teraz sa pekne naješ a pôjdeš do postele. Ráno je múdrejšie večera." Joy teda nič nepovedala a čakala. Vtom začula buchot dverí a o chvíľu sa vo dverách zjavilo ďalšie dievča.
Jedlo bolo božské. Už dávno si tak nepochutila. Matka varila len zdravé jedlá bez chuti. Dievčina vedľa nej tiež hltavo jedla. Vailo sa uškrnula.
"Aspoň nie som jediná, ktorá sa tu tak napcháva", pomyslela si a vychutnávala si výborný dezert. Keď dojedli a žena začala odkladať riady zo stola, Vailo usúdila, že je už čas na nejaké tie otázky. Len čo sa nadýchla, zachytila pohľad modrých očí odvedľa. Neznáme dievča len pokrútilo hlavou.
"Nemá to zmysel, aj tak ti nič nepovie" povedalo tichým šeptom, "už som to skúšala, vraj všetko sa dozvieme zajtra" prevrátila očami a pousmiala sa. Vailo teda mlčala a malými dúškami do seba sŕkala vodu. Žena vyšla z kuchyne so slovami, že sa o chvíľu vráti a zavedie ich do izieb. Prešlo pár minút, no nič sa nedialo a všade sa tiahlo až neznesiteľné ticho.
Prvá sa ozvala Vailo, "Povieš mi aspoň ty, ako sa voláš a ako si sa sem dostala?" Dievčina sa pobavene usmiala.
"Som Joy a keby som ti povedala, ako som sa sem dostala, myslela by si si, že som sa zbláznila". Vailo sa na ňu pozornejšie zadívala. Mala na sebe oblečenie, ktoré nosila tak jej stará mama. A možnože aj tá vyzerala štýlovejšie. Jej tvár nebola pokrytá žiadnym make-upom. Vyzerala trochu zvláštne, ale inak normálne.
"A čo mám povedať ja?" pomyslela si Vailo, ktorá jasne cítila Joyinú obrovskú nervozitu, akoby to boli jej vlastné pocity.
"Neboj, určite to nie je také zlé", povedala jej. "Ja som Vailo" a podala jej ruku.
Vtedy sa vrátila žena a premerala si ich pohľadom.
"Poďte, je už neskoro a treba sa vám dobre vyspať" vyzvala ich. Obe poslušne vstali a nasledovali ju.
"Ale jedno musím uznať, tento barak je svetový" pošepla Joy.
Vyšli po schodoch až do veľkej chodby. Joy pri jedných dverách zastala.
"Dobrú noc" povedala a potichu za sebou zavrela dvere.
"Ako vie, kde má ísť?" prekvapene si pomyslela Vailo, no kým sa na to stihla opýtať, žena zastala pri ďalších.
"Táto je tvoja" povedla, "dobrú noc." S týmito slovami sa otočila a odišla.
Vailo vošla do izby. Chvíľu jej trvalo, kým nahmatala vypínač a rozsvietila. Krása izby jej vyrazila dych. Mala dokonca vlastnú kúpeľňu! Bola však tak unavená, že sa len vyzula a hodila sa na posteľ. Skrine a zásuvky plné šatstva a iných vecí si nevšimla. Osprchuje sa až ráno....oči sa jej zatvorili s myšlienkami na milovanú starú mamu a toto krásne, no tajomné miesto.
Druen sa s ranným úlovkom vracala k svojmu príbytku. Vedľa nej hlasno fučal Cleethoof. Tiež sa do dosýta najedol a teraz sa rozbehol rovno do svojho brlohu neďaleko ich domu. Na dvore bol Annael a práve ťahal vodu zo studne. Druen na neho ani nepozrela, odložila kôš plný lesných plodov a dala sa do čistenia troch zajacov, ktorých ulovila. Annael na ňu zamyslene hľadel. Zbadal, že je nervózna podľa toho, ako energicky pracovala. Vedel aj prečo. Mal však plán.
"Druen, nechaj to na chvíľu tak a poď so mnou dnu" vyzval ju a sám hneď vošiel do domu. Druen v duchu zanadávala. Dnes naozaj nemala na nič náladu a určite nie na ďalšie lekcie. Vstala však a nasledovala ho. Čakal ju v kuchyni, kde starostlivo pozatváral okná a kývol jej, nech si sadne. Druen bola prekvapená. Načo toľké tajnosti? Lepšie si Annaela prezrela. Vyzeral unavene a vo vlasoch mal prvé strieborné pramene.
"Kedy sa to stalo?" hútala. Annael si sadol k nej za stôl a začal.
"Viem, aký je dnes deň Druen a viem, čo ťa čaká. Obaja sa však zhodneme, že kráľovnou byť nemôžeš. Nie ľudom, ktorí ťa odtrhli od tvojej rodiny. Preto mám pre teba riešenie. Zbalíš si to najnutnejšie, zobudíš Cleethoofa a utečieš. Pôjdeš k môjmu mladšiemu bratovi Berenovi, ktorý však obýva ríšu Doriath."
Druen neverila vlastným ušiam. Na jednej strane sa tešila, na druhej však pocítila strach.
"To mám ísť do Doriathu? A ako sa tam mám podľa teba dostať, veď som sa tam nenarodila a som temná." Annael sa usmial.
"V jednom máš pravdu, v druhom zasa nie. Temná Elfka si, to áno, ale paradoxom je, že si sa tam narodila. Pochádzala odtiaľ tvoja matka, ktorá keď sa zaľúbila do človeka a vyhnali ju. Takže sa tam dostaneš".
Zasa ďalšie tajomstvá. Druen však pocítila nádej. Napriek tomu, že si uvedomovala podstatu temnej, ktorá v nej prebývala, mala v sebe kúsok dobra, ktorý jej zanechala mama.
"Beren ťa bude čakať na pobreží ukrytý medzi útesmi. Musíš byť veľmi opatrná. Môže sa stať, že ťa budú prenasledovať, "pokračoval Annael.
"Ale čo bude s tebou?" opýtala sa Druen, "Poď so mnou!" On však pokrútil hlavou. "O mňa sa neboj, ty si tá dôležitá. Ešte ťa toho veľa čaká. Ja sa o seba postarám ako vždy."
Druen vyskočila a vrhla sa mu okolo krku. "Ďakujem ti, ďakujem za všetko. Dávaj na seba pozor a dúfam, že sa ešte stretneme". Elf prikývol a smutne sa usmial.
"Choď! Už, je čas" povedal.
A tak si Druen zbalila niekoľko vecí, svoj luk a šípy, zobudila Cleethoofa a objala Annaella. V duchu si želala, aby to nebolo naposledy. V poobedňajšom slnku sa ešte raz obzrela na miesto, kde ju pred 15. rokmi priviedli. Vysadla na Cleethoofa a unáňala k pobrežiu. Keď tam prišli, ponáhľala sa k útesom. Keďže jej chlpáč bol výborný plavec, poslala ho dopredu. Ona sa vydala hľadať loďku. Našla ju ihneď.
Sedel v nej mladík, ktorý sa trochu ponášal na Annaela. To musel byť Beren. Zamával jej, keď v tom okamihu sa do loďky zapichol šíp, ktorý len o vlások minul Berenove stehno. Skôr ako sa Druen otočila, vedela, kto to bol. Annael mal pravdu. Rýchlo skočila do člna a Beren sa chopil vesiel. Keď okolo nich preleteli ďalšie šípy, Druen sa postavila v celej svojej kráse s lukom v ruke a natiahla ruku k tulcu. Bolo ich aspoň dvadsať. Keď však zbadali, čo sa Druen chystá urobiť, prestali útočiť. Vedeli, že jej šíp nikdy neminie cieľ. Len tam stáli a zlovestne za nimi hľadeli. Cleethoof vytrvalo plával popri loďke, ktorá sa rýchlo približovala k pevnine. Sadla si a pozrela na Berena. Našťastie sa nikomu nič nestalo.
"Takže oni sa ma boja" posmešne si pomyslela Druen. Z myšlienok ju vyrušil Beren.
"Skôr, ako prídeme ku mne domov, niekto by chcel s tebou hovoriť. Mimochodom, som Beren". Druen zamrmlala svoje meno a hľadela na vzdiaľujúci sa ostrov.
"Kto chce so mnou hovoriť?" opýtala sa.
"Náš hlavný Elf a náš panovník".
"A prečo? Aj on ma chce za kráľovnú?" posmešne sa ho opýtala. Beren zdvihol obočie, ale nepovedal už ani slovo. Keď už vyšli prvé hviezdy, ich malá loďka zakotvila v malom prístave. V tej tme nič nevidela. Bolo tu len pár fakieľ. Beren jednu vzal a povedal jej, nech ide za ním a vydal sa po cestičke hore do skalnatých útesov. Tam bolo sídlo ich panovníka. Druen si vzdychla. Cleethoof sa za ňou otriasal, voda striekala na všetky strany. Mala pocit, že ju čaká ešte dlhá noc. Hvizdla na chlpáča a spoločne sa vybrali za Berenom.
Keď sa Maddison prebrala, nevedela si zrovnať myšlienky. Ocitla sa v nejakej neznámej izbe. Aj keď bola trochu vystrašená, pohľad na peknú priestrannú izbičku ju upokojil. Steny boli vymaľované na fialovo, občas prestriedané čiernou farbou. Krásny drevený nábytok, obrovský šatník, kam by sa jej vošli všetky jej veci, ju privádzali do úžasu. Celú izbu vyhrieval praskajúci ohník vychadzajúci z krbu vedľa komody. Jednoducho, izba jej snov.
Keď pootočila hlavu na druhú stranu, na nočnom stolíku mala prichystanú šálku kakaa a 2 krajce chleba potreté maslom a medom.
"Také zvykla robiť matka." pomyslela si.
Očarenie z krásneho prostredia však pomaly haslo, keď si začala spomínať na predošlé udalosti.
"Aaron!" skríkla.
"Áá.. takže šípková Ruženka sa konečne prebudila." ozval sa neznámy hlas.
"Kto ste?! Čo ste spravili s mojím Aaronom?!"
"Je mi ľúto drahá, tvoj psíček je už nejaký ten Piatok mŕtvy."
"Čo?" Veď som ho včera videla, vrátil sa domov! A... kde to vlastne som?! Kto ste vy?!"
"Neboj sa Maddison, všetko sa dozvieš keď sa zotavíš. Máš si za sebou ťažkú noc. Keď vstaneš, príď dole do haly." povedala ostrým hlasom a zabuchla za sebou dvere.
Maddison ešte stále hučalo v hlave ako po výbuchu. Akýkoľvek pohyb nepripadal vôbec do úvahy. Celé jej telo zmáhala únava a po chvíli sa jej zasa začali zatvárať oči. Svet sa stratil v hmle a ona, hoci nedobrovoľne, zaspala.
Nika potichu za sebou zavrela vchodové dvere. Práve začínalo svitať. Vo svetle prvých ranných lúčov veľká hala pôsobila veľkolepo. Dom bol veľký a nádherný. Jej pozornosť upútalo široké schodisko. Všade bolo ticho, jeho obyvatelia ešte spali.
V rohu obývačky si všimla veľké francúzske okná a dvere vedúce do záhrady. Aj keď bola veľmi unavená, rozhodla sa, že sa tam pozrie. Otvorila dvere a vyšla von. Privítala ju omamná vôňa kvetov a ovocných stromov.
V strede bol malý parčík s jazierkom. Sadla si na jednu z lavičiek a zavrela oči. Bolo jej veľmi dobre. Cítila, že tu patrí, že to nebola náhoda, ktorá ju sem priviedla. Nika mala pocit, akoby sa tu narodila. Vedela, že do detského domova sa už nikdy nevráti a bolo jej úplne jedno, že zmizla len tak bez slova. Aj tak nemala nikoho, kto by ju hľadal. Jediný, kto jej však chýbal, bol Lucas, s ktorým sa priatelila od útleho detstva. On si ju v domove ako jediný zastal, keď sa jej ostatní posmievali. No napriek tomu sa neplánovala ozvať ani jemu. Rozhodla sa, že najlepšie bude, keď na ňu zabudne. Chcela byť pre všetkých mŕtva. Od narodenia ju všetci od seba odstrkovali a tak sa rozhodla, že ani ona nikoho nepotrebuje. V duchu dúfala, že tu bude môcť ostať, vedela však, že áno. Spokojne sa sama pre seba usmiala. Začala na ňu padať únava. Na lavičke sa schúlila do klbka a toto krásne prostredie a pocit bezpečia ju ukolísali do ríše snov.
Oddny kráčala dlhým tmavým tunelom do neznáma, keď zrazu zbadala svetlo. Uľahčene si vydýchla, myslela si totiž, že táto cesta nevedie nikam. Pridala do kroku a za krátky čas už stála na dennom svetle. Deň sa končil a krajinu pred ňou pomaly zahaľovali tiene. To, čo videla, ju ohúrilo. Pred ňou sa vypínali mohutné skaly a v nich veľkolepá pevnosť. Bola to pevnosť Elfov. Množstvo krásnych domov, terás, balkónov a mostov, pod ktorými pretekala rieka, ktorá sa s hukotom valila z vysokých vrchov.
Oddny nevedela čo sa deje, kde vlastne je. To miesto bolo úžasné, bolo tam mnoho tvorov, ktorí vyzerali rovnako ako ona a predsa boli iní. Za posledné roky svojho života niekoľko krát bojovala bok po boku s Elfmi, no ani jeden z nich nevyzeral tak vznešene ako títo. Cítila sa nesvoja, mala nutkanie utiecť, bohužiaľ potrebovala odpovede a vedela že práve na tomto mieste ich nájde. Oddny sa pustila po chodníčku, ktorý smeroval hore do kopcov. Cestou sa stretávala s rôznymi pohľadmi. Niektorí na ňu hľadeli odsudzujúco, ďalší mali v pohľade niečo iné. Tvrdé. Akoby jej vraveli, že sem nepatrí. Vtom si všimla, že nikde nevidela žiadne zbrane. Nikto nedržal v rukách aspoň luk alebo meč. Všade vládla harmónia. Poznanie ju zasiahlo silou, akú nečakala. Toto bola krajina lesných Elfov, ktorí mali liečivé schopnosti a žili mierumilovný život. A čo bolo najdôležitejšie, sem sa nemohol dostať nikto, kto sa tu nenarodil. Bolo to miesto skryté pred zrakmi iných a hlavne pred bytosťami, akou bol Oddny. Bojovnými. Tak ako sa tu dostala ona? Jej sa predsa vchod ukázal, čiže jej príchod bol jej osudom. Prestala si ich všímať a tvrdohlavo kráčala ďalej. Každým krokom v nej narastal hnev.
Myslela na NEHO. Keby ho neboli zabili, nemusela by toto prežívať. Došla až pred brány mesta. Cítila, že jej vnútro sa opäť zapaľuje. Oheň jej koloval v žilách a dral sa na povrch. Nedokázala ho udržať.
"Nie, nie tu a teraz", zúfalo si pomyslela, ale bolo neskoro. Celá sa vznietila. Ona to pociťovala ako príjemné teplo, ale ostatní videli mladé dievča, ktoré sa stratilo v plameňoch.
Najprv bolo ticho a potom sa všade začali ozývať výkriky hrôzy, dokonca videla, ako sa pár z nich náhli s vedrami vody. Vtom sa brána otvorila. Ju to tak prekvapilo, že jej oheň sa uhasil. Oddny padla znova na zem.
"Vítam ťa Oddny" ozval sa mocný, ale vznešený hlas. "Všetci boli svedkami tvojej výnimočnosti. Teraz patríš sem, k nám do ríše Doriath. Poď a ja osobne ti zodpoviem všetky tvoje otázky". Oddny sa postavila a zazrela staršieho Elfa, ktorý bol zrejme ich kráľom.
Niku zo sladkého spánku ju vyrušil akýsi pohyb. Alebo sa jej to len snívalo? Otvorila oči a jasné slnko už bolo vysoko na oblohe. Mohol byť už aj čas na obed, čo jej žalúdok hlasno potvrdil. Posadila sa a .... oproti na lavičke sedela staršia žena. Dívala sa ňu a povedala,
"No vitaj spachtoška! V dome však máme pohodlnejšie postele". Nika sa prvej chvíli zľakla a žena na chvíľu akoby pozerala cez ňu.
"Aha, takže ty si tá neviditeľná, však?" opýtala sa akoby nič.
"Pppprosím?" Nika bolo zmätená. Spomenula si na včerajší večer, kedy ju Jack ani Claire tiež nevideli. Žena sa jej znova dívala do očí a milo usmievala:
"Neboj sa, všetko sa dozvieš. Nateraz stačí, že máš výnimočný dar, ktorý ti umožňuje zmiznúť, len sa ho budeš musieť naučiť ovládať. A nemaj strach, nie si sama. Tento dom je plný dievčat ako ty. Každá z vás má inú schopnosť a budete sa učiť, ako s ňou pracovať, čo najlepšie ju využívať a kontrolovať. Budeme vám pomáhať".
Nika na ňu hľadela s otvorenými ústami. Tak preto tak cítila, že tu patrí!
"No, povedala som viac než dosť. Neskôr sa dozvieš toho viac a zoznámiš sa s ostatnými. Najprv však sa musíš dať do poriadku, prepáč, ale si celá špinavá. A určite si hladná a aj smädná. Prinesiem ti niečo dobré do tvojej izby."
S týmito slovami sa žena otočila a vykročila späť k domu. Nika sa pobrala za ňou. Do jej nového domova.
Lainy cítil, ako sa Rouzien v jeho náručí chveje čím ďalej, tým viac. Zavrel oči. Aj keď vedel, ako ju zbaviť temnej kliatby, neurobil vôbec nič. Nemalo by to zmysel. Zachrániť ju mohla len obeta z čistej a nekonečnej lásky, ako bola tá jeho s Meldë. Rouzien nemiloval dostatočne. Áno, mal ju samozrejme rád, ale to nestačilo. A jeho obeta a smrť by bola zbytočná. Ona to našťastie nevedela. Nikdy by mu to neodpustila. Vo svojej pýche a sebeckosti by nerozumela, prečo sa tak rozhodol a nepomohol jej. Okolo nich sa začalo všetko rúcať. Stromy, kríky, kvety, všetko sa znova dvíhalo do vzduchu. Dokonca aj voda z potoka. Rouzien vedela, že sa prestáva ovládať. Veľmi sa snažila kvôli Lainymu, ale nešlo to. Vtom akoby v jej vnútri všetko vybuchlo. Odstrčila mladého Elfa a zahľadela sa mu do očí. V tých jeho bol len smútok. A strach. To ju rozzúrilo. Akoby to s ňou už vzdal. Rouzien to už nemohla ďalej vydržať. Napriek všetkého ho stále milovala, ale bála sa, že mu ublíži. Venovala mu ešte posledný spaľujúci pohľad a rozbehla sa rovno do toho chaosu, ktorý spôsobila. Lainy tam ostal stáť a díval sa za ňou. Zaprisahal sa, že nájde aj iný spôsob, ako zlomiť temnú kliadbu. Aby mohli byť spolu. Nemal v úmysle umrieť.
Rouzien utekala rýchlym tempom. Temnota v jej vnútri rástla a ona ju už nevládala udržať. Stromy, lesy, krajina sa menila. Ostávala po nej spúšť. Uprostred toho besnenia spadla a začala kričať. Cítila strašnú bolesť. Menila sa. Temnota sa z nej vyvalila. Vytekala jej z očí, uší, z nosa a aj z úst. Krik ustal, nemohla sa nadýchnuť. Okolo očí ju štípalo, bolelo ju celé telo. Zaryla ostré nechty do zeme a s pocitom, že sa zadusí stratila vedomie.
Keď sa prebrala, ležala uprostred ničoho.Obklopovalo ju mŕtve ticho a nikde ani živej duše. Zhlboka sa nadýchla. Bol to úžasný pocit. Pomaly vstala. Už necítila žiadnu bolesť. V podstate necítila nič. Ani vinu za to, čo spôsobila, ani za životy, ktoré svojím konaním vzala. Veď sa nedokázala ovládať, nebola to jej chyba. Podišla k malému jazierku, že sa napije. Keď zbadala svoj obraz, skamenela. Okolie očí, nosa a čelo pokrývala zlato čierna maska. Akoby bola prirastená k pokožke. Nedala sa strhnúť ani umyť. Bola jej súčasťou. Rouzien sa však páčila, maska bola štýlová a elegantná. Zmenili sa jej aj nechty a oči. Boli tvrdé, bez kúska citu. Menej sa jej však páčilo to, ako vyzerala. Vlasy strapaté, jej krásne luxusné oblečenie potrhané a na dokonalej pokožke mala veľké škrabance . V sekunde v nej narástol hnev a znova sa začalo všetko triasť a dvíhať. Ďalší záchvat však nezvládla, bolestivo ju pichlo v hlave a v ten deň stratila vedomie po druhý krát. Keď sa znova prebrala, nebola na mieste, kde spôsobila tragédiu. Bola na pohodlnej posteli, rany ošetrené a obviazané. Krútila sa jej hlava a všetko videla zahmlene. Nevedela poriadne rozmýšľať. Pri nej bola nejaká žena, vedela však rozoznať, že je to Elfka, hoci vyzerala trochu inak. Starala sa o ranu na jej ramene. Spod rozmazanej clony počula nejasné hlasy.
"Toto jej musíte podávať každé dve hodiny. Nesmiete zabudnúť. Videli ste predsa, čo spôsobila. Niekoľko životov sa nám zachrániť nepodarilo. A nemyslím tým zvieratá. Musí byť udržiavaná v tomto delíriu, kým náš panovník nerozhodne čo s ňou. Je prekliata temnou kliatbou. Buďte veľmi opatrní". Ozvalo sa súhlasné mrmlanie.
"Mňa aj tak nedostanete, vy liečiví elfskí bastardi" pomyslela si a vedomie stratila po tretí krát.
Keď sa Amelia zobudila, bol jasný deň. V tom svetle bola izba ešte krajšia. Amelia sa ponaťahovala a vyskočila z postele. Preskúmala skrine a vytiahla super rifle a k nim skvele padnúci top. Obliekla sa, učesala a dokonca našla aj make up, tak sa trochu nalíčila. Obula si pohodlné sandálky a vyšla z izby na chodbu. Bola obrovská a po jej stranách bolo množstvo dverí, z akých vyšla ona.
"Tam bývajú asi ostatné dievčatá", pomyslela si a vydala sa k schodisku, ktoré bolo veľkolepé. A tie lustre, nádhera. Zišla dole a začula cinkot príborov a úžasnú vôňu. Šla teda za zvukmi, pretože už aj ona bola veľmi hladná. Prišla do priestrannej a slnkom zaliatej kuchyne, kde bol veľký stôl. A za ním sedeli tri dievčatá. Jedna bola tmavovláska, ktorá bola oblečená ozaj veľmi štýlovo. Druhá dievčina s modrými očami a dlhými hnedými vlasmi mala na sebe jednoduché šaty, ktoré ladili k jej očiam. Tretie dievča bola veľmi pekná blondínka. Všetky sa spolu rozprávali, ale ako vošla do miestnosti, stíchli.
"No poď kočka, čo tam tak stojíš" vyzvala ju tmavovláska. "Je tu jedla ako pre celý regiment, daj si". A tak si k nim prisadla.
"Som Amelia", predstavila sa.
"Ja som Nika", povedala blondínka, "toto je Joy"ukázala na modrooké dievča, ktoré sa usmialo, "a nakoniec Vailo". Tmavovláska sa uškrnula.
"Som rada, že vás spoznávam", povedala Amelia. "Ktovie, čo nás tu čaká".
"To sa dozvieme už o chvíľu, povedali nám, aby sme sa o druhej stretli v obývačke, vraj nám všetko vysvetlia" povedala jej Joy.
"Čo nás čaká a neminie" dramaticky predniesla Vailo a dojedla posledný kúsok zo svojho taniera.
"Takže dámy, ak nechceme zmeškať, mali by sme sa poponáhľať a hlavne ty Amelia, šup, šup, ako hovorí moja matka", zasmiala sa Vailo. Amelia vstala a nabrala si voňavých dobrôt. Keď dojedla, spoločne sa vybrali do obývačky. Pohodlne sa usadili a čakali na slová, ktoré definitívne spečatia ich osud.
Maddie pocítila, ako ju niečo šteklí po tvári. Vlasy, napadlo jej v polospánku. Jemne sa pousmiala, a pretočila sa na druhý bok. Zrazu si na však všetko, čo sa jej za posledný deň prihodilo, spomenula. Okamžite otvorila oči a rýchlo sa posadila. Zakrútila jej hlava a zacítila ostrú bolesť. V krátkom okamihu začula, ako sa dvere na jej izbe zatvárajú. Keď jej bolesť konečne ustúpila a svet sa s ňou prestal krútiť, začala sa okolo seba obzerať. Nikoho tu nevidela, avšak niekto pri nej bol, o tom nebolo pochýb. Pomaly si ponaťahovala končatiny. Na nočnom stolíku si všimla raňajky, ktoré na ňu čakali už od rána. Keďže od jej posledného jedla ubehlo veľa hodín, zjedla už poriadne obschnutý chlebík a vypila studené kakao.
"Fuj, tento blaf má byť akože kakao?" pomyslela si, no keďže jej žalúdok zmáhal hlad a smäd, nasilu to do seba natlačila a konečne vstala z postele. Mäkký hrubý koberec doslova hladil jej bosé nohy. Maddison zbežne prezrela obsah skríň a hodila na seba niečo čisté. Obula sa a pootvorila dvere vedúce von z jej nového kráľovstva. Nazrela cez štrbinku, aby skontrolovala situáciu, či tam náhodou niekto nie je. Zbadala len jedno dievča, ako sa ponáhľa po chodbe a čoskoro sa jej stratila z dohľadu.
"Takže tu nie som sama" pomyslela si. Keď sa presvedčila, že je vzduch už čistý, vyšla na chodbu a zatvorila za sebou dvere. Ladným a tichým krokom sa približovala ku schodisku vedúcemu na dolné poschodie. Všetko naokolo bolo nové a pôsobiace luxusným dojmom. Pomaly zišla dole, kde sa ocitla v priestrannej hale.
Okolo seba videla mnoho dverí. Nikto tam nebol, aj keď sa jej zdalo, že z obývačky počuje tlmené hlasy. Hala však bola úplne prázdna. Zvedavosť v nej zvíťazila. Dom ju fascinoval a tak sa rozhodla, že sa tu trochu porozhliadne a poobzerá sa po okolí a možno narazí aj na tú ženu, ktorá sa ňou ráno rozprávala.
"Odkiaľ by som tak mohla začať?" pomyslela si pobavene a zamierila do prvých dvier, čo jej padli do oka. Ocitla sa vo veľkolepej knižnici s nespočetným množstvom kníh. Police sa tiahli po celom obvode miestnosti od podlahy až po vysoký strop. Toľko kníh v živote nevidela. Zhlboka sa nadýchla a užívala si ich príjemnú vôňu a nasávala čarovnú atmosféru tohto miesta. Čítanie ju nikdy veľmi nelákalo, no rada si prezerala knihy, či už v knižniciach alebo kníhkupectvách. Každá jedna bola iná. Obsahom, čo bolo samozrejmé, ale aj navonok, svojím obalom, farbami, typom písma a podobne. Celá miestnosť bola systematicky kategorizovaná podľa žánrov. Maddison sa pomaly prechádzala pomedzi police, náhodne vyberala, prezerala a listovala v knihách a potom ich opatrne vracala na miesto. Po chvíli sa dostala do sekcie, kde boli samé detské knihy. Jedna z nich ju zaujala a opatrne vytiahla ju z regála. Mala zvláštny a netradičný rub čiernej farby pokrytý zlatými ornamentmi v nejakom zastaranom jazyku. Úplne dole v pravom rohu bol zobrazený malý symbol. So zvedavosťou ju otvorila. Obrovské nadšenie sa však zmenilo na sklamannie, pretože vnútri boli prázdne strany.
"Načo im tu sakra je kniha bez obsahu? A čo vlastne tieto haky baky robia medzi detskou literatúrou?" začudovane si pomyslela a knihu znechutene vrátila na pôvodné miesto. V okamihu, ako sa kniha dotkla police, začula tiché šťuknutie. Postupne sa celá sekcia s detskými knihami dala do pohybu. Vyzeralo to, akoby sa všetko vsunulo dovnútra a potom odklopilo do strany. Pred očami vystrašenej Maddison zívala tmavá diera so schodami vedúcimi dole a za nimi sa v pozadí črtala chodba.
Určite to bol nejaký tajný vchod. Jej fantázia pracovala na plné obrátky a vo svojom vnútri pocítila nutkanie pozrieť sa dnu. Pomaly vkročila, no len čo prešla pár schodíkmi, začula za sebou ostrý prísny hlas. Ten hlas poznala, ale predtým sa jej prihováral milo. Teraz v ňom niečo škrípalo.
"Čo tu hľadáš? Nevravela som ti, že hneď ako vstaneš máš prísť do haly?" nespokojne utrúsila žena.
"No.. áno.. len.. tam nikto nebol".
Žena sa pousmiala a už nepôsobila tak nahnevane. Prešla okolo Maddison a obrátená chrbtom niečo robila. Vchod sa s tichým cvaknutím znova zavrel.
"Núdzový východ, však vieš, každý taký veľký dom ho má, pre každý prípad". Chytila Maddison okolo pliec a viedla ju späť do haly a k dverám obývačky, kde sa predtým domnievala, že počuje hlasy. Vtom sa zarazila. Hlasy! To ticho, ktoré si ani neuvedomila. Veď ona už nemá nikoho v hlave! Ako je to však možné?
"Čo sa stalo Maddison?" znepokojene sa opýtala žena. Maddison jej povedala o jej predošlom chaose v hlave a žena prikývla.
"Výborne, tak si si ráno logla toho kakavka, čo som ti nachystala." s úsmevom utrúsila žena, "Na určitý čas sme ti spútali myseľ, aby si sa mohla sústrediť nato, čo ťa čaká a nikto ťa nerušil. Myseľ ti znova odblokujeme, keď sa to budeš učiť ovládať". S týmito slovami otvorila dvere do obývačky, kde už sedeli štyri dievčatá.
"Že kakaa.." pomyslela si výsmešne Maddison.
"No moja a keby si toľko nevyspávala, už sme to mohli mať za sebou... tak poď dnu, čaká sa už len na teba!"
Ku Gretchen podišla najstaršia Elfka. Aspoň tak vyzerala. Krok už nemala taký ľahký a vznešený, dlhé vlasy spletené do voľného uzla mala striebornej farby. Prezrádzali to aj drobné vrásky okolo očí a úst, keď sa na ňu usmiala. Elfka k nej vystrela ruky a požiadala ju, aby jej dieťatko podala. Gretchen sa najprv zdráhala, ale niečo v jej očiach ju presvedčilo, že je to správne. Dcérku jej opatrne podala. Elfka dieťa nežne vzala do náručia a dlho sa naňho dívala. Ostatné zatiaľ vytvorili okolo nich kruh. Zrazu celú čistinku zalialo jasné svetlo a stará Elfka zdvihla bábätko do vzduchu. Zosilneným hlasom odriekala neznáme latinské frázy.
"Mors in Victoria... Nomine regina ist Victoria" a ostatné Elfky sa poklonili.
Gretchen len užasnuto hľadela na rituál, ktorý sa odohrával pred jej očami. Ničomu nerozumela. Žiarivé svetlo zhaslo a ceremónia sa skončila. Elfské ženy sa začali rozchádzať, Gia jej dokonca s úsmevom zakývala na pozdrav.
"Čo to malo všetko znamenať? A prečo potrebovali moju dcérku?" spytovala sa v duchu Gretchen. Ako na zavolanie sa pri nej objavila staršia Elfka a maličká začala plakať.
"Je hladná" s úsmevom poznamenala. Gretchen si dieťatko privinula na hruď a žena si k nej sadla. Pochvíli začala rozprávať príbeh, ktorý sa zdal nereálny, a predsa bol skutočný a hrozný.
Pred 25. rokmi vládli tejto ostrovnej ríši kráľ s kráľovnou. Mali spolu syna, ktorého pomenovali Jack. Všetci boli spokojní, kým ich panovníci nezatúžili byť najsilnejší a najmúdrejší. Omámení túžbou po moci prešli na temnú stranu a veľmi sa zmenili. Po fyzickej stránke, ale hlavne sa premenili ich srdcia. Ovládala ich temnota a chamtivosť a táto ríša im bola zrazu malá. Odišli, ale syna, ktorý mal vtedy 10. rokov, tu nechali. Elfky ako pomstu za jeho rodičov mu odobrali jeho dar a moc a poslali ho do sveta ľudí. Tam sa ho ujala iná rodina, ktorá sa oňho starala. Keď mal 18. rokov, ušiel a odvtedy sa túla svetom a hľadá zmysel života. Potom stretol ju, Gretchen, pretože ho priťahovala jej dosiaľ nepoznaná schopnosť liečiteľstva.
"A zvyšok už poznáš" ukončila Elfka svoje rozprávanie. Gretchen po lícach stekali slzy. Nesmierne ju to zasiahlo, neverila, že niečo také sa môže stať. Elfka ju pohladila po ruke. ´"To nie je všetko" povedala. "Pri obrade sme dieťatku dali meno Viktória, to znamená víťazstvo, naše víťazstvo nad temnými silami, ktoré na nás stále striehnu. Maličká tu musí ostať. Hoci je ešte bábätko, vo svojom vnútri ukrýva obrovskú moc, ktorá sa môže prejaviť už za pár dní. Ľudia by to nepochopili. Ty tu môžeš ostať, alebo odísť späť. Je to na tebe, ako sa rozhodneš. Viktória však ostane s nami." Gretchen nezaváhala ani sekundu. Bola pevne rozhodnutá ostať so svojou dcérkou. Nikdy ju neopustí, je jej dar, jej ´´Víťazstvo´´ zašepkala.
"Presne tak, milá moja" prikývla Elfka. Gretchen sa však potrebovala na chvíľu vrátiť do sveta ľudí. Vedela, že o malú Viktóriu tu bude za ten čas dobre postarané. Stašia Elfka jej dala tri dni. To jej úplne stačilo. Chcela sa rozlúčiť s rodinou a hlavne, chcela sa porozprávať s Jackom. Musela to urobiť, potrebovala to. Po troch dňoch sa pomocou magického teleportu vráti späť už navždy. Táto ríša Doriath bude pre ňu novým domovom. Pre ňu a jej milovanú dcérku.
Arcalimë viedla Giu krásnym nočným lesom. Vyzeral, akoby žil vlastným životom a o ich dve sa nezaujímal. Jemne žiaril a bol plný svetielkujúcich svätojánskych mušiek. Sem tam zahúkala sova a bolo počuť praskot vetvičiek. Napokon prišli na priestrannú čistinku, kde bolo zopár domov a hore nad nimi sa týčil palác, ktorý bol postavený vo vysokých skalách. Viedla tam cesta a po jej stranách boli tiež domy. Nocou sa ozývali rôzne zvuky, dokonca aj zaplakalo dieťa. Keď prišli do stredu lúky, začali sa zhromažďovať ostané Elfky. Mladé aj staršie. Bolo ich veľa. Všetky zastali pred veľkým balvanom, pri ktorom stála Gia a aj hlavná Elfka Arcalimë. Arcalimë sa otočila k Gii a chytila jej ruky. Chvíľu jej skúmala krásne tetovania a potom jej ich zdvihla a mocným hlasom zvolala, až sa im zatriasla zem pod nohami.
"Pozrite na toto dievča! Je dieťaťom Zeme! Všetky rastliny ju budú počúvať a na jej povel ožijú, aj keby boli roky mŕtve!" Ostatné Elfky sa začali usmievať. Arcalimë sa opäť otočila k Gii a už normálnym hlasom jej povedala.
"Posledná Elfka, ktorá ovládala živly a s ktorou som sa stretla, bola tvoja stará mama. Ona však s nami žila len pár rokov, kým nestretla tvojho starého otca. Bola to veľká láska, hoci on bol človek. A tak sa tvoja stará mama rozhodla, že pôjde za ním do jeho sveta. On ako človek tu ostať nemohol."
Gia neverila vlastným ušiam. Je toto skutočné, alebo sa jej všetko len sníva? Nezaspala náhodou, ako prišla domov unavená z práce? Ale niečo v jej vnútri jej našepkávalo, že toto všetko nie je len sen. Toto všetko bolo naozajstné a ona cítila, že tu patrí. Hlavná Elfka sa ňu usmiala a ukázala na rusovlasú dievčinu, ktorá si k hrudi pritískala malé dieťatko.
"Veď je to Gretchen!" v duchu zvolala Gia. Pozrela na Arcalimë a tá prikývla. Gia sa k nej rozbehla. Dievčina na ňu neveriaco hľadela. Spoznala ju. Bolo to to isté dievča, ktoré stretla v domove dôchodcov, kde chodila počas štúdia pomáhať každý víkend. Hneď si padli do oka a veľmi si rozumeli. Gretchen bola vtedy ešte šťastná s Jackom. Gia teraz vôbec netušila, čo tu jej priateľka robí, ale tešila sa, že ju znova vidí. Prekvapil ju hlavne ten malý uzlíček, ktorý si Gretchen vytrvalo túlila k hrudi. Nestihla sa jej ani pozdraviť, keď k nim pristúpila hlavná Elfka a povedala.
"A ešte niečo Gia, ak chceš, môžeš tu ostať, pretože sem patríš. Tu je odteraz tvoj domov. Naučíš sa veľa nového. A môžeš bývať s Gretchen, dieťatko aj tak veľa neplače, je veľmi dobručké." Žmurkla na dievčatá a odišla. Tie sa konečne objali a Gia vedela, že toto miesto je naozaj jej domov. V tom okamihu sa rozhodla, že tu ostane.
Po tom, ako Olivien zjedla vo svojej izbe obed, vybrala sa do obývačky na stretnutie, o ktorom jej vravel Arden. Dúfala, že aj jeho tam uvidí. Keď si spomenula na udalosti, ktoré sa odohrali po jej teleportácii v tomto dome, cítila, ako jej zahoreli líca. Nateraz však tieto myšlienky odohnala, vyšla na chodbu a zbehla po schodoch. Dom bol očarujúci. Otvorila dvere do obývačky, ale bola prázdna. Pokrčila plecami a sadla si na pohodlnú sedačku. Len čo tak urobila, dvere sa znova otvorili a dnu vošli Nika, Joy, Amelia a za nimi Vailo. Keďže s Olivien sa ešte nepoznali, zoznámili sa s ňou a tiež si posadili. Vailo s Nikou a Ameliou na sedačku k Olivien a Joy do kresla blízko kozuba. Čakali a medzitým sa potichu rozprávali. Napokon sa dvere otvorili tretíkrát a dievčatá sa s očakávaním obzreli. Dovnútra vošla žena, ktorú už všetky poznali, teda, okrem Olivien. S ňou vstúpila do miestnosti Maddison. Kývla dievčatám na pozdrav a sadla si do druhého kresla. Žena dvere však nezatvorila, akoby niekoho ešte čakala. A naozaj. Z chodby sa ozvali rýchle kroky a do obývačky vstúpil starší muž. Na prvý pohľad pôsobil sympaticky a na dievčatá sa zoširoka usmieval. Za ním vošiel príťažlivý mladík a Olivien zatajila dych. Bol to Arden. Joy si zasa bola istá, že to boli oni dvaja, ktorí sa neskoro v noci rozprávali pod schodiskom. Obaja spolu so ženou predstúpili pred dievčatá. Ona sa nich usmiala a začala rozprávať.
"Vitajte ešte raz milé moje, sme nesmierne šťastní, že vás tu máme. Skôr než začnem, predstavím sa vám. Moje meno je Aurora a títo sympatickí muži budú vašimi mentormi. Victor," ukázala na staršieho a ten sa znova srdečne usmial, "a Arden, jeho syn". Ten sa až tak žiarivo neusmieval ako jeho otec, len kývol hlavou na pozdrav.
"Čo sa mu asi stalo s nosom?" v duchu sa pýtala Maddison. Žena po chvíli pokračovala.
"Ako som už každej jednej z vás povedala, ste výnimočné. Máte úžasné schopnosti a vaši mentori vás budú učiť, ako ich zveľaďovať a ovládať. Tu v dome máme všetko potrebné vybavenie pre vaše hodiny. Najdôležitejší je však dôvod, prečo ste tu. Keď už viete, že ste čarodejnice, že ste skutočné, snáď vás neprekvapí, ak vám poviem, že existujú ešte bytosti, ktoré sa volajú Elfovia. Žijú v neďaleko lese, ale hlboko v jeho útrobách. V tejto chvíli aj oni hľadajú medzi sebou tie najsilnejšie a najlepšie , aby nám ublížili. Vedia o vás všetko. Nebolo to tak dávno, Elfovia a čarodejnice viedli dlhú a strašnú vojnu o územia. Krvopotne sme si vydobili všetko čo máme. Síce za cenu, že sme mnohých stratili. Aj ja som stratila svojho manžela. Potom sme s Elfmi uzavreli mier, ktorý je ale veľmi krehký. Preto sa musíte naučiť čo najlepšie ovládať svoje schopnosti, aby sme sa vedeli brániť, keď sa toto citlivé prímerie pretrhne." Aurora stíchla a v izbe zavládlo hrobové ticho. Len oheň pukotal v kozube. Ako prvý prehovoril Victor.
"Ale Aurora, drahá, nevystraš tie naše krásky hneď na úvod", snažil sa odľahčiť ťaživú atmosféru. "Nebojte sa, nič vám zatiaľ nehrozí a ja s mojím synom vás naučíme veci, o ktorých sa vám ani nesnívalo", dokončil s úsmevom a potľapkal Ardena po pleci. Arden prevrátil očami, ale prikývol na súhlas. Aurora nato nič nepovedala, len sa obrátila na dievčatá so slovami.
"Áno, Victor má pravdu, znova prenáňam ako vždy" povedala nepresvedčivo. "Choďte, dnes sa to rozhliadnite, zoznámte sa, oddychujte. A zajtra vás už čaká prvý deň vašej výuky. Večera bude o siedmej." s týmito slovami odišla z izby a mentori ju nasledovali. Dievčatá osameli a pozreli na seba. V ich očiach bolo milión otázok a vecí, ktoré ešte museli navzájom medzi sebou prebrať.
Na čistinke v elfskej ríši práve svitlo nové ráno. Z každej strany sa ozýval čulý ruch. Leila práve vyšla do svojej záhradky, aby skontrolovala, ako sa darí rastlinám. Z vedľajšieho domu začula detský plač, ktorý rýchlo utíchol. Vzápätí z neho vyšli dve mladé dievčatá s vedrami a chystali sa po vodu. Jedna z nich niesla aj malé dieťatko.
"Počkajte prosím!" zavolala na ne Leila, schmatla svoje vedro a ponáhľala za k nim. Čakali ju s úsmevom.
"Môžem sa k vám pridať?" opýtala sa a vzápätí pokračovala, "Nikoho tu ešte nepoznám a vy ste moje susedky. Volám sa Leila a vy?". Dievčina s bábätkom odpovedala.
"Ja som Gretchen a táto maličká je moja dcérka Viktória".
"Je nádherná", povedala Leila. Gretchen sa jej poďakovala.
"Moje meno je Gia, teší ma," ozvala sa druhá dievčina.
"Tak poďme, kým sa malá nezobudí", posúrila ich Gretchen a spoločne sa vydali k spoločnej studni. Falco ako obvykle krúžil vo výšinách nad ich hlavami. Keď sa už s plnými vedrami vracali k svojím domcom, čakala na nich Arcalimë. Ako zvyčajne sa na nich usmievala.
"Ako vidím dievčence, už ste sa zoznámili, čo je výborné", potešila sa. "Ak máte chvíľu čas, rada by som vám ešte niečo povedala" a ukázala na neďaleké kamene. Dievčatá sa na seba pozreli a prikývli. Keď sa usadili, hlavná Elfka mala na tvári ustarostený výraz.
"Na úvod vás tu ešte raz vítam, moje milé Elfky!" začala Arcalimë, "So všetkými z vás som sa už rozprávala, ale keď vás tu mám už spolu, tak je to také oficiálne! Možno sa čudujete, prečo ste sa náhle zmenili na Elfky a boli ste vytrhnuté z pôvodného života. Aby ste pochopili celú podstatu veci, budem sa musieť vrátiť trošku hlbšie do minulosti a vysvetliť vám celú podstatu našej situácie. Asi pred dvadsiatimi rokmi čelila naša ríša vpádu zlých čarodejníc. Áno, ony naozaj existujú. Aby sme ochránili náš rod, poslali sme tehotné ženy a deti do sveta ľudí. Keďže ste vtedy boli ešte veľmi maličké, zrejme si na nič nespomínate. Naša ríša vtedy utrpela dosť veľké straty na životoch. Lesy boli vypálené, stromy polámané a naše obydlia a palác zničené. Za tých dvadsať rokov tí, ktorí prežili túto strašnú vojnu a my, sme sa snažili dostať ríšu do pôvodného stavu. Sadili sme stromčeky, opravovali domy a palác, až sa nám nakoniec podarilo vytvoriť toto, čo vidíte dnes. Keď bola pôda dostatočne vyliečená a pripravená, zariadili sme váš návrat. S čarodejnicami sme na istú dobu uzavreli prímerie, keďže naša ríša bola oslabená, zatiaľ čo oni utrpeli obrovské straty po bitke s temnými Elfmi. To prímerie však visí na vlásku. Oni o vás vedia, aj o vašich schopnostiach, a nezastavia sa. Budú vám chcieť ublížiť. Preto sme tu, aby sme vám pomohli naučiť sa vaše schopnosti ovládať a rozvíjať. Táto ríša bude odteraz vašim novým domovom a už nedovolíme, aby nám ju tie netvory vzali." Arcalimë urobila krátku prestávku, akoby to, čo sa chystala povedať, bolo pre ňu veľmi ťažké.
"Tebe Leila som vravela, že môj manžel a panovník tejto ríše sa necíti dobre a preto nevychádza z paláca. Nebola to pravda. Našťastie sa teší dobrému zdraviu. Avšak je tu niečo, čo musíte vedieť. U nás hore bývajú tri temné Elfky. Tie by tu ani nemali čo hľadať, sú to bojovníčky, ale sú pre nás dôležité ako vy. Tiež majú úžasné schopnosti a potrebujú sa naučiť ich ovládať. Ale musia ostať izolované, hlavne jedna z nich sa zatiaľ nedokáže vôbec ovládať, preto je dobre strážená. Ako sa ja venujem vám, manžel sa venuje im. Len pri nich je to ťažšie a potrvá to dlhšie. Ale zvládneme to. " Povzbudzujúco sa usmiala na ohúrené dievčatá. Popriala im pekný deň so slovami, že zajtra sa už začnú venovať výuke. Príde po nich o siedmej ráno. Otočila sa a vydala sa po cestičke hore do skalísk. Mladé Elfky len nemo za ňou hľadeli. Zrejme ich čakalo niečo iné ako bezstarostný život v tomto spoločenstve.
Úlohy pre vás:
1. Oblečte lady na základe svojej rasy (čarodejnice ako čarodejku a elfky ako elfku :D )
2. Keďže dnešná kapitola je pomerne o dosť dlhšia ako tá prvá, aký je váš názor na dĺžku textu? Máte radšej dlhšie, ale detailnejšie texty, alebo naopak kratšie a stručnejšie?
3. Čarodejnice, čo si myslíte o postavách v dome? (Aurora, Arden, Victor, starček)
Elfky, čo si myslíte o vašej krajine a o tom, že sa temné elfky dostali do rovnakej ríše k elfkám lesným?
4. Vzhľadom k tomu, že v príbehu sa ešte nevyskytla podoba Aurory, ako si ju asi predstavujete? Pridajte obrázok + meno herečky, ktorú by sme mohli použiť do príbehu :) Ideálne nejakú, čo má vhodné a použiteľné fotky :D
5. Ako ste zatial spokojné s vývojom udalostí?
6. Myslíte, že vraví Aurora pravdu, alebo je za zhromaždením všetkých čarodejníc niečo iné?
7. Myslíte, že vraví Arcalimë pravdu, alebo je za zhromaždením všetkých elfiek niečo iné?
8. Aký máte názor na Rouzien a jej sebeckké chovanie? Podarí sa Laynimu zlomiť temnú kliatbu?
9. Čo si myslíte o tajnom vchode, na ktorý naďabila Maddison?
10. Čo myslíte, že sa stalo s Annaelom, po tom, ako Druen odišla z ostrova?
11. Samozrejme, ako vždy, máte priestor na vaše pokračovanie.
Čas máte do 22.4
PS: možno ste si všimli, že niektoré postavy su von z hry (Nelies a Elena), vzhaldom k tomu ze Nina Moon neposlala ulohu a neodpisuje mi na spravy a Lady Gretchen - ako upirka - sa nam do dej momentalne moc nehodi. Ale pevne verim, ze s vami ostatnymi to pekne dotiahneme az do uplneho konca :)
PS2: Dúfam že ma wee nezabije(š) za Clethoofa :D
Na záver ešte vaše outfity z prvej úlohy :)
Krásny deň prajú Evinka a Ninna :)
