"Ako dlho ešte potrvá táto cesta?" ozvala sa namrzene Druen. Spolu s Berenom a Cleethoofom už kráčali veľmi dlho. Druen bola po náročnom dni veľmi vyčerpaná a navyše ju trápilo, čo sa stalo s Annaelom.
"Dúfam, že nie je mŕtvy, to by som si nikdy neodpustila" ..... Zo smutných myšlienok ju vyrušil Berenov hlas.
"Ešte chvíľu a sme tam. Z tejto strany je cesta do sídla komplikovanejšia". Druen si povzdychla, ale nepovedala nič. Cleethoof sa jej jemne obtrel papuľou o ruku a ona ho pohladila. Opravila si luk a šípy, ktoré tvorili jej nevyhnutnú súčasť a keď zdvihla zrak, naskytol sa jej nádherný výhľad. Bolo to sídlo panovníkov tejto ríše a konečne ich cieľ. Napriek hlbokej noci bolo osvetlené a vyzeralo úplne inak ako sídlo temných Elfov, ktorým mala vládnuť.
"Ako sa ti tu páči?" ticho sa jej prihovoril Beren. Keď na neho pozrela, usmieval sa. Odpoveď už aj tak poznal. Druen sa tiež pousmiala.
"Neverím vlastným očiam! To bol úsmev?" s úškrnom ju podpichol. Druen sa na neho zamračila, ale len naoko.
"Poďme už, nech váš panovník od toľkého čakania nevysedí dieru" povedala. Beren sa však nezasmial. Príjemný okamih bol preč.
"Dávaj si pozor, čo vravíš Druen a hlavne o našom panovníkovi" chladne ju napomenul. Druen inštinktívne zovrela luk. Clethoof zavrčal.
"Lebo čo?" bojovne na neho zazrela. Chvíľu tam obaja stáli a mračili sa na seba. Beren pokrútil hlavou a ako prvý prehovoril.
"Toto nemá zmysel. Nechcem sa hádať. Ale nie som zvyknutý na takého nevrlé reči. Poďme už". Zvyšok cesty prebehol znova v tichu, ale Druen to vyhovovalo. Mohla sa znova stratiť vo svojich úvahách. Keď prešli vysokou bránou, Beren sa k nej obrátil.
"Ďalej s tebou nejdem. Brat ti síce povedal, že budeš bývať u mňa, náš panovník má však iné plány. Ostaneš tu v paláci". S týmito slovami sa chcel obrátiť, ale Druen ho zastavila.
"A to ma akože len tak opustíš a necháš tu? Si jediný človek, ktorého tu poznám a keďže ti Annael veril, tak aj jediný, ktorému verím aj ja." Beren na ňu začudovane pozrel.
"Tak takéto slová by som od teba nečakal" pobavene sa usmial.
"Neboj sa, ja mám dom neďaleko, zajtra ťa prídem pozrieť. Tu ti nič zlé nehrozí" dodal a rozbehol sa do tmy. Druen prikývla a ešte za ním zavolala.
"A aby si vedel, ja sa nebojím!" On to však už nepočul. Rozhliadla sa po nádvorí a pozornosť jej upútali pootvorené dvere. Vždy pripravená s lukom v ruke, pozrela na Cleethoofa.
"Tak chlpáč, poďme". On ju nasledoval. Pomaly vošli do dverí a ocitli sa v dlhej širokej chodbe, z ktorej viedli schody nahor, ale aj nadol. Rozhodla sa pre prvú možnosť a tá sa ukázala správna. Ústili do priestrannej otvorenej a veľkej miestnosti, v ktorej stál muž. Očividne ju už čakal. Keď podišla bližšie videla, že je to starší Elf. Zrazu kútikom oka zaregistrovala pohyb a okamžite z tulca rýchlo vybrala šíp a vložila ho do luku. Mierila na dievčinu asi v jej veku, ktorá však vyzerala podobne ako Druen. Určite nebola z Doriathu. Obe boli v strehu a pripravené na boj.
"Ako vidím dievčatá, stihli ste sa už zoznámiť" ozval sa príjemný mužský hlas. "Vitaj Druen, rád ťa tu vidím živú a v poriadku. Beren odviedol dobrú prácu". Obe upriamili pozornosť na Elfa. Vyzeral vznešene a usmieval sa na ne.
"A bol by som veľmi rád, keby ste sa hneď na začiatku nepozabíjali. Takže vás prosím, upokojte sa a sadnite si" vyzval ich. "Moje meno je Restalon" pokračoval, keď sa dievčatá váhavo usadili, "a spolu s mojou manželkou Arcalime vládneme tejto mierumilovnej krajine."
Jeho rozprávanie prerušila dievčina pohŕdavým odfrknutím.
"Oddny, máš niečo na srdci?" milo sa opýtal Restalon.
"Žiadne zbrane a len mier, načo som tu? Toto miesto nie je pre mňa, ja som bojovníčka!" nahnevane zvolala. Druen jej dala v duchu za pravdu, avšak na rozdiel od Oddny, ona sem musela prísť. Restalon prikývol.
"Nechaj ma prosím dohovoriť a všetko sa dozvieš" pokojne odpovedal. "V mieri sme žili 20 rokov, ktorý sme si ťažko vydobili vo vojne proti čarodejniciam. Teraz však všetko naznačuje tomu, že tie potvory znova niečo chystajú a preto tu potrebujeme vás. Ste výnimočné, ty, Oddny, so schopnosťou pyrokinézy a ty Druen, určite vieš, že tvoj šíp nikdy neminie cieľ. A je vás tu takých viac. A ja vám chcem pomôcť, aby ste boli silné a vedeli ovládať vaše schopnosti dokonale".
"Takže chystáte niečo ako armádu?" uštipačne sa opýtala Druen. Elf sa pousmial.
"Zo srdca dúfam, že k ničomu takému nedôjde, ale pri nich nikdy nevieš. Sú zlé a podlé. A na druhej strane, aj tak nemáte kde ísť. A naučiť sa ovládať vám len prospeje. Vo všetkých smeroch" povedal a uprene sa na nich zadíval.
"Tak, myslím, že je čas na oddych". S týmito slovami vstal a kývol dievčatám, nech ho nasledujú. Cleethoof, ktorý už spal rozvalený pod oknom, neochotne vstal a pridal sa k Druen. Potom sa všetci vydali po schodoch až úplne dole, kde ich čakali ich izby.
Maddie sa na nasledujúci deň zobudila na známe zvuky. Instantná zmes rôznych myšlienok zaplavila jej myseľ a dosť drsne ju vytrhla zo sladkého snenia. Ešte v polospánku nechápala, čo sa deje, ale keď v hlave začula výrazne nadávky a hromženia, okamžite sa prebrala.
"Kde dopekla je tá sprostá papuča?!"
"No paráda, je to tu znova", nešťastne si pomyslela Maddison. Navyše dnes ju a aj ostané dievčatá čaká výuka a ona bude musieť počúvať všetko, čo si len pomyslia, každú drobnosť. A nebude sa môcť sústrediť. Ako to, že včera nepočula vôbec nič? Vôbec tomu nerozumela a bez nálady vstala z postele. Na dnešok sa aj celkom tešila. A už má po radosti.
"Ááááá, dofrasa, môj malíček!!!", zvreskol hlas v jej mysli. Maddie zavrela oči.
"Kašlem ti ja na tvoj malíček! Musím sa to čo najrýchlejšie naučiť ovládať, lebo z toho hluku ma už trafí!." pomyslela si a vošla do kúpeľne. Hodila krátku sprchu, čo ju trocha upokojilo a aspoň nachvíľu vyčistilo jej myseľ. Keď vyliezla von, rýchlo sa osušila a obliekla. Zaujímavé bolo, že oblečenie jej padlo dokonale. Akoby jej bolo šité na mieru. Mykla plecom, obula sa a vyšla z izby. Na chodbe nikto nebol. Len na chvíľu zazrela zhrbeného starca, ktorý hneď zmizol za rohom.
"Dúfam, že tie raňajky budú aspoň stáť za to, nie ako to blajzavé kakao včera", pomyslela si znechutene a vykročila na chodbu, kde sa v tej chvíli otvorili dvere na vedľajšej izbe. Z nich vykročila von Nika.
"Dobré ránko." pozdravila sa. "Teda, aké super vlasy má dnes Maddie". Maddison sa zasmiala.
"Dobré ráno aj tebe a ďakujem". Nika na ňu prekvapene pozrela.
"A za čo?"
"Predsa za kompliment ohľadom mojich vlasov. Zabudla si, že viem čítať myšlienky? " Kým Nika stihla odpovedať, otvorili sa ďalšie dvere a na chodbu sa vyvalila Amelia. Krívala.
"Narazený malíček, hmmm?" Amelia len prikývla.
"Ako to vie?"
"Ale bolí to ako....no viete ako... ako kôň!" Maddie sa len zasmiala. Zlá nálada z rána bola preč. Nebolo to až také zlé, skôr sa bavila. No uvidí, dokedy jej to vydrží. Spolu sa pobrali dolu schodmi do kuchyne, z ktorej sa už šírila lákavá vôňa. Hlasy v Maddinej hlave zosilneli, pretože za stolom už sedel Victor s Aurorou, Joy a Olivien. Aurora hneď myslela nato, ako vyzerajú a či si dostatočne oddýchli. Victorov úsmev bol milý, ale jeho myseľ prázdna.
Keď sa usadili za stôl, dobehli aj ostatné dievčatá a ako posledný Arden. V hlave jej začalo hučať ako v úli až ju prechádzala chuť do jedla.
"Maddison, zlatko, neboj sa. Na učenie potrebuješ mať myseľ otvorenú a silnú, aby si si ju mohla trénovať a rozvíjať. Avšak, po vyučovaní, teda, ak budeš súhlasiť, ti dám lieky, ktoré tvoju myseľ znova oslabia a hlasy po zvyšok dňa a celú noc až do rána nebudeš počuť. Jedna tabletka ťa bude poobede čakať na tvojom nočnom stolíku. Súhlasíš?" prihovorila sa k nej Aurora. Maddie zdvihla hlavu a zachytila jej pohľad. Čakala na odpoveď. Vtom si spomenula na odpornú chuť kakaa, ktoré včera vypila.
"Žeby....?" Nepatrne prikývla a Aurora sa spokojne usmiala. S vyhliadkou, že poobede sa jej mysli uľaví, sa naraňajkovala a potom sa podľa pokynov pobrali za svojími mentormi. Ona sa pridala k Vailo a Nike. Victor ich zaviedol do obrovskej miestnosti, ktorá mala byť miestom ich zdokonaľovania. Všetky tri úpenlivo čakali, čo sa bude diať. Victorovi stále nemohla prečítať myšlienky, cítila, akoby ich mal uzamknuté za nejakou tmavou clonou. Zo zamyslenia ju vytrhol Victorov zvučný hlas.
"Tak milé dámy, som veľmi potešený takou krásnou spoločnosťou a ešte viac tým, že vás mám učiť rozvíjať vaše úžasné schopnosti. V mojich očiach ste už teraz dokonalé, avšak napriek tomu treba na vás ešte popracovať. Tákže ....." urobil pauzu a obzeral si ich, na Maddin vkus až pridlho. Napokon ich úplne oddelil. Keďže miestnosť bola veľká, každú dal na iný koniec. Najdôležitejšia vec na začiatku bola, aby sa dokázali sústrediť, vyčistiť si myseľ. Hlavne u Maddison to bolo veľmi dôležité. Ona sa prvom rade musela naučiť blokovať svoju myseľ. Vailo sa zasa musela naučiť blokovať svoje pocity a Nika silou vôle a mysle prinútiť svoje telo zmiznúť. Victor chodil pomedzi ne a nešetril radami, ale aj letmými dotykmi. Tu sa dotkol líca, tu zasa pleca. Dievčatá sa uškŕňali. Nebrali ho vážne. No ako mentor bol veľmi dobrý. Maddie sa na okamih podarilo tak sústrediť, že sa ocitla v úplnom tichu. Nepočula ani jeden hlas, ani jednu myšlienku. Veľmi sa tešila, hoci len chvíľu.
"Konečne!"
Na konci výuky sa už vedeli ako tak koncentrovať na svoje schopnosti, no stále mali pred sebou kopec hodín výuky. Ale Victor bol na začiatok celkom spokojný. Pochválil ich a povedal, nech sa idú najesť. On sa k nim pridá, len čo odloží veci. Dievčatá so smiechom vyšli z dverí a zamierili do jedálne.
Keď Leila spolu s Veou vstúpili do jej nového domčeka, Leila ohromene vydýchla. Bol vzdušný a priestranný a okrem kuchyne a veľkej obývačky sa tam nachádzali dve spálne a kúpeľňa. Vea ju narýchlo previedla po dome a potom sa rozlúčila.
"Zo srdca dúfam, že sa ti tu bude páčiť. Keďže je už neskoro, snáď ma ospravedlníš, musím sa vrátiť domov k rodičom. Prajem ti dobrú noc" dodala s úsmevom a stratila sa v tme. Leila samotu uvítala. Uľavilo sa jej, že Vea odišla. Keďže strávila toľko dní v prírode sama, iba v spoločnosti zvierat a vtákov, bude si musieť ešte zvykať na ľudí a rovnako aj na bývanie pod strechou.
"Normálne mi chýba hviezdnaté nebo, pod ktorým som každý večer zaspávala. Asi sa zo mňa stala divožienka" pobavene si pomyslela Leila. Keď vyzrela z najbližšieho okna, zrak jej padol na jej milovaný les, ktorý bol vo svite mesiaca trochu strašidelný. Ale ona sa ho nebála.
"Ako dobre, že bývam v poslednom domci. Mám tu aspoň trochu súkromia". S týmito radostnými myšlienkami prebehla cez dom a otvorila veľké dvere vedúce do záhrady. Jej príbytok okamžite naplnil čerstvý a chladný nočný vzduch. Leila sa zhlboka nadýchla jeho vône.
"No poď, priateľ môj, toto je teraz náš nový domov" prihovorila sa svojmu krásnemu a vernému spoločníkovi sokolovi Falcovi. Ten vletel dnu a hneď sa usalašil na operadle jednej z masívnych drevených stoličiek naľavo od dverí, ktoré tvorili útulný jedálenský kút. Leila sa otočila a pomaly si obzerala kuchyňu. V zadnej časti bola piecka a pri nej niekoľko skriniek so zásobami jedla. Na pulte boli pekne vedľa seba poukladané vrecká plné byliniek a korienkov.
"Hmm, tak toto sa mi páči" spokojne si pomyslela Leila.
"A určite si vypestujem aj svoje vlastné zásoby". Zbytok zariadenia tvorili základné veci, ako taniere, hrnce a príbory. Ešte nakukla do veľkých dverí, kde objavila knižnicu a kúsok od nej nízke stolíky, medzi ktorými trónila pohodlná pohovka.
"Aká som už unavená" zazívala a rozhliadla sa. Boli tam ešte jedny dvere, ktoré našťastie viedli do útulnej spálne. Pomaly sa jej v stoji zatvárali oči, tak si hneď ľahla na veľkú posteľ. Chvíľu sa len tak prehadzovala a spánok nie a nie prísť.
"Táto posteľ už nie je pre mňa" skonštatovala v duchu Leila. Vstala a otvorila okno dokorán. Potom si rozprestrela svoju kožušinu rovno pred posteľ a pritiahla k sebe svoj cestovný vak. Zaspala okamžite. Prvý krát sa jej snívalo. V snoch sa jej vynárali zvláštne obrazy, hmlisté postavy a zvláštne, nezrozumiteľné slová. Keď sa strhla zo spánku, bola ešte hlboká noc. Pokúsila sa ešte zaspať, ale už sa jej to nepodarilo. Posadila sa a siahla do vaku. Kdesi v jeho vnútri hľadala kresadlo.
"No tak, kde si sa podelo?" rozmýšľala, ale po chvíľke ho našla. Následne zapálila oheň v niekoľkých petrolejových lampách. Izba ožila teplým svetlom. Z otvorených dverí videla Falca, že tiež nespí a uprene sa na ňu díva svojími veľkými očami. Zrazu vzlietol a pristál pri Leilinom koženom vaku. Začal do neho ďobať zobákom.
"Vidíš Falco" prekvapene povedala Leila, "Toľko sme sa túlali tou divočinou a lesmi, že mi ani nenapadlo pozrieť sa, čo skrýva tento môj vak. Možno tam niečo nájdeme aj z mojej zahmlenej minulosti, čo ty na to?" usmiala sa na neho Leila a on sa na ňu múdro pozrel. Leila sa teda pohodlne usadila a začala vyberať veci z vaku. Rozhodla sa, že si ich roztriedi podľa využiteľnosti. Okrem vecí, ktoré používala na bežné prežitie v prírode, tam našla aj rôzne drobnosti, ktoré nikdy nevidela. Jedným z nich bolo malé modré semišové vrecúško, ktoré vo svojom vnútri ukrývalo nádherný amulet s modrým očkom.
Rovnako modrým ako jej jasné oči. Veľmi sa jej páčil a hneď si ho pripla na krk. Ako sa amulet dotkol jej pokožky, začula tichý hlas.
"Bude ťa chrániť...". Leila sa okamžite poobzerala okolo seba, ale okrem Falca tam nikto nebol.
"Zvláštne" pomyslela si a ďalej prehľadávala kožený vak. Nenašla už nič zaujímavé, iba zbytky zásob a kuchynské náčinie. Zaujalo ju pár zošitkov a kníh, ktoré obsahovali hviezdnu mapu. Potom vybrala nejaké kúsky oblečenia a vreckovku s vyšitým strieborným monogramom. V jednom rohu sa hompáľal strieborný prsteň, ktorý bol však na Leilin prst priveľký. Po čase začala mať Leila pocit, že vak nemá dna.
"Ako je možné, že sa sem zmestilo toľko vecí?" lámala si hlavu. Keď si už bola istá, že vak je už konečne prázdny, vytiahla z neho poslednú vec. Bola to drevená škatuľka zabalená v dúhovom plátne. Niečo také krásne ešte nevidela. Bola nádherná, tmavohnedá a ručne vyrezávaná do najmenších detailov. Celá horela zvedavosťou, že ju otvorí. To sa jej však nepodarilo.
"Prečo to nejde? Je to zaseknuté, alebo čo?" Ako tak držala tú drevenú skrinku v rukách, zrazu zatvorila oči a prehovorila. Leila si bola úplne istá, že robí správnu vec.
"Et custodivit a malo". To boli slová, ktoré zreteľne počula vo svojom sne. Potom vstala a skrinku skryla za stolík pri knižnici. Svoje knižky uložila na najspodnejšiu policu a aj všetkým ostatným veciam našla správne miesto. Vak hodila na dno skrine v jej spálni. Potom sa vrátila a opäť si sadla na kožušinu.
"Čo myslíš Falco, čo to môže byť?" opýtala sa sokola a hrala sa pri tom s náhrdelníkom.
"Možno patril mojej matke alebo niekomu z príbuzných" rozvíjala svoje myšlienky Leila. Po chvíli ju však začala znova zmáhať únava a zamotala sa do kožušiny. Falco odletel na svoju stoličku, ktorú si vybral hneď po príchode a tiež zvesil hlávku k spánku. Ráno sa veľmi rýchlo prikradlo do okien a Leilu pošteklili prvé ranné lúče. Okamžite vstala a cez otvorené dvere vyšla do záhrady. Cítila, že ju čaká krásny deň. Spozorovala, že z vedľajšieho domu vyšli dve mladé Elfky s vedrami na vodu. Jedna z nich držala v náručí bábätko. Zavolala na nich.
"Joy, prosím ťa, sústreď sa!" Do Ardenovho hlasu sa vkrádala nervozita. Joy mu to nemohla vyčítať. Od rána sa venujú zdokonaľovaniu ich schopností. Základom je vraj čistá myseľ a úplná koncentrácia. Ale jej to nejde. Proste sa nevie sústrediť. Zavrie oči s pokúsi sa o to znova. Jej dnešnou úlohou je presunúť sa v čase o 5 minút dozadu, no nech sa snaží ako chce, nedarí sa jej to. Hlavu má plnú informácií, ktoré sa včera na stretnutí v obývačke dozvedeli. Elfovia, vojna, .... to všetko jej odvtedy víri mysľou ako piesok vo vode. S dievčatami strávili pekné popoludnie a viac sa spoznali. Auroru a mentorov znova stretli pri večeri. Victor celý čas žartoval a udržiaval veselú atmosféru. Arden však bol akoby duchom neprítomný. Nepovedal ani slovo, len sa nezúčastnene mračil do svojho taniera. Keď dojedli, Aurora ich vyzvala, že ich ešte oboznámi s priebehom zajtrajších lekcií. Rozdelili ich na dve skupiny po tri.
Maddison, ktorá vie čítať myšlienky, Vailo, obdarená silou empatie a Niku, ktorá sa dokáže zneviditeľnieť, bude učiť Victor. Ostatné - Ameliu, ktorej schopnosťou je astrálna projekcia, Olivien, schopná teleportácie a ju, čo vie ovládať čas, bude mať na starosti Arden. Olivien sa usmiala a spolu s Ameliou sa zachichotali. Očividne boli spokojné. Aurora im popriala dobrú noc a poprosila ich, nech si idú skoro ľahnúť, aby boli dostatočne oddýchnuté. Joy si ešte chvíľu čítala a potom šla spať. Prehadzovala sa však celú noc a zaspala až nad ránom. Teraz ju bolela hlava a bola nervózna. Videla, ako Olivien zmizla a o sekundu sa zjavila na druhej strane miestnosti. Arden len stroho kývol hlavou. Amelia zasa ležala na pohovke a jej astrálne ja, síce trochu nejasné práve prechádzalo okolo nej.
"Sú šikovné" pomyslela si uznanlivo Joy. Nerozumela, kde je jej problém. Veď aj jej sa už podarilo premiestniť v čase a do úplnej inej doby. A teraz nič .... Vtom ju z myšlienok vytrhol ostrý hlas.
"Keby som sa v tom nevyznal, tvrdil by som, že si sa už stratila v čase. Vážne. Ale ty si stále tu." dodal Arden uštipačne. Pozrela sa do jeho tmavých očí. Videla v nich nervozitu, hnev a ešte niečo, čo si nevedela vysvetliť. Sklopila oči a nepovedala nič. Počula, ako vraví Amelii a Olivien.
"Dievčatá, vy už choďte, na dnešný deň máte voľno. Šlo vám to ..... no, lepšie ako Joy, ale ešte stále máme pred sebou veľa práce a ja stratených nervov." Obe naňho začudovane pozreli.
"Joy ty tu ešte chvíľu ostaneš. Dnes si ešte nepredviedla nič zaujímavé okrem toho, že si civela do neznáma, takže sa trochu viac snaž." Amelia s Olivien sa pozreli na Joy a pokrútili hlavami. Chápavo sa ňu usmiali a vyšli z miestnosti. Keď osameli, Joy ešte viac znervóznela. Nebola zvyknutá na mužskú spoločnosť, v sirotinci, kde vyrastala, boli len ženy a deti. A Arden bol navyše aj poriadne podráždený a nevrlý.
"Prečo s nami vôbec stráca čas, keď ho to očividne otravuje?", pomyslela si. Utrela si spotené dlane do sukne a pozrela naňho. Tiež sa na ňu díval. Keď zachytil jej pohľad, odkašľal si a pristúpil k nej bližšie. Zhlboka sa nadýchol a povedal.
"Tak, skúsime to ešte raz Joy, dobre? Zavri oči, zhlboka sa nadýchni a ..... prepánajána, hlavne sa ukľudni!". Pôsobil už nahnevane a ani sa to nesnažil skrývať.. Joy sa strhla a keď otvorila oči, všetko okolo nej zastalo. Arden stál nehybne pred ňou s pomerne smiešnym výrazom tváre. Veľké hodiny netikali a všade bolo ohromujúce ticho. Aj kroky a zvuky na chodbe utíchli. Zrniečka prachu, ktoré vírili vzduchom, ostali nehybné vo svetle lúčov slnka prenikajúcich cez okno. Čas sa okolo nej zastavil. Joy sa obzerala okolo seba a usmiala sa. Fascinovalo ju to, konečne sa jej niečo podarilo, aj keď neúmyselne. Ale potom sa zľakla. Uvedomila si, čo sa naozaj stalo.
"Preboha, čo som to spravila?" zúfalo si pomyslela Joy. "A hlavne, ako to dám do poriadku!?." Pozrela na Ardena, ktorý pred ňou stál s výčitkou na nehybnej tvári. Ďobla doňho prstom, ale nič sa nestalo. Oproti na stole zbadala vázu. Bola veľká a vyzerala celkom vzácne. Napriek tomu ju Joy vzala a z celej sily hodila na zem. Váza sa s hlasným rachotom rozbila, ale ani to nepomohlo. V zúfalej snahe napraviť situáciu pribehla opäť k Ardenovi. Najprv nerozhodne stála, ale potom si pomyslela.
"No čo, aj tak si to zaslúži za to, ako sa správa," rozohnala sa a dala mu facku. Rýchlo od neho odstúpila, ale opäť sa nič, okrem toho, že ju hrozne štípala celá dlaň, nedialo.
"Čo teraz? Hádam tu neostanem uväznená?!" No potom si spomenula na Ardenove slová. "Upokoj sa, sústreď sa..."
Sadla si teda na pohovku a oprela sa. Zavrela oči a prinútila svoju myseľ, aby sa vyčistila. Po dlhej chvíli sa jej postupne myšlienky začali usádzať a hladina adrenalínu v krvi postupne začala klesať. Zrazu sa miestnosťou ozvalo hlasné "Auu!" a Joy otvorila oči. Všetko bolo zasa v poriadku. Pohľad jej zastal na Ardenovi. Díval sa na črepy, čo ležali na dlážke a dotkol na miesta na tvári, kde bolo jasne vidno odtlačok jej dlane.
"To bolí slečna, ale poriadne. Za čo som si to zaslúžil? " Joy sa začervenala, ale pozrela mu rovno do očí a pokojne odpovedala.
"Odrazu som zastavila čas a nevedela som, čo mám robiť. Takže vo všetkom tom zmätku som vyskúšala všetky možné spôsoby, ktoré mi napadli." Arden na ňu zazrel, ale nevravel nič. Rozmýšľal. Po chvíli prehovoril.
"Hmm, tak s takouto možnosťou som nepočítal. Musela si byť veľmi nervózna. Z čoho?"
"Z teba" bez rozmýšľania vyhŕkla Joy a zháčila sa. Toto naozaj nemusela. Bude sa jej smiať. A mala pravdu. Arden posmešne dvihol obočie a uškrnul sa.
"Tak s tým budeš musieť niečo urobiť, pretože budeme spolu tráviť každý deň niekoľko hodín. A tvojou úlohou je podať čo najlepší výkon, čo sa o dnešku nedá povedať. Snáď to zajtra bude lepšie, inak ma tu na mieste vystrie," dodal posmešne. Joy sa nadýchla. Strach vystriedal hnev. Ako to, že sa k nej takto správa? Keby mohla, ešte by ho prefackala. Uspokojil ju aspoň pohľad na jeho ešte stále červené líce.
"Budem sa snažiť", odvrkla Joy.
"OK, môžeš ísť, aj tak je už čas obeda." S týmito slovami sa jej otočil chrbtom a viac si ju nevšímal. Joy stisla pery a bez pozdravu vyšla z miestnosti a dala si veľmi záležať na tom, aby dverami tresla čo najsilnejšie.
Aurora práve prestrela stôl. O chvíľu sa lekcie dievčat skončia a prídu sa naobedovať. Dnes bola akási unavená. Našťastie s prípravou jedla si nemusela robiť starosti. Stačilo trochu mágie a všetko bolo hotové.
"Oslík, prestri sa" pomyslela si pobavene. Aurora podišla k oknu a dívala sa do záhrady. Pomaly jej dušu zaplavoval smútok, prázdnota. Aj keď jej city boli ranené a vedela, že veci už zrejme nikdy nebudú ako predtým, no aj napriek tomu mala nutkanie, že sa musí s Victorom porozprávať. Jednoducho ju to ubíjalo. Všetky tie spomienky na krásne chvíle, ktoré spolu strávili. Bol to predsa on, kto jej vrátil znovu chuť do života. A teraz? Cíti, ako sa jej vzďaľuje a pritom sám dobre vie, ako zle znáša samotu. Občas mala známy pocit, akoby sa znovu vracala do minulosti, akoby sa dejiny znovu opakovali. Ale nič sa nedá robiť, teraz už mala aj tak iný cieľ. Cieľ posilniť svoj rod. Zabrániť jeho vykynoženiu. S povzdychom sa otočila a vyšla z jedálne. Chcela zastihnúť Victora ešte predtým, ako sa poberie na obed aj on.
"Teraz alebo nikdy", pomyslela si a zrýchlila krok. Keď sa blížila k učebni, kde mali dievčatá výuku, hlasno buchli dvere a začula dievčenský smiech. Rýchlo sa ukryla zahaľovacím kúzlom. Ako im len závidela! Tú bezstarostnosť, krásu a mladosť. Tie roky boli dávno preč. Nádhernú pleť vystriedali vrásky, sexi telo nahradila ovisnutá koža, ľahkosť pohybu už nebola možná, vďaka bolestiam kĺbov, chrbta a podobne.
"Ach, o takúto starú raketu už aj tak nik nezakopne." smutne si pomyslela, kým pozorovala smejúce sa dievčatá.
"Maddie, neprišli ti tie jeho "usmerňovacie dotyky" až príliš prehnané a nútené?" smiala sa Vailo.
"Áno, ja som sa už na hodine v duchu smiala na tých jeho chabých pokusoch. A vlastne aj na tebe, keď som ťa v ďiaľke počula ako sa chichceš" prikývla Maddison.
"Hihi. A ako nás oslovoval, že miláčik a kráska, blééééé" so smiechom dodala Vailo.
"No, ale jedno mu musíme uznať, na svoj vek je pomerne príťažlivý" vážne povedala Nika. Obe dievčatá na ňu začudovane pozreli. Vailo pokrčila plecom.
"Ale aj tak, škoda že nemáme hodiny s jeho synom, ten by teda za hriech stál!" a nasledoval ďalší výbuch smiechu. Teraz sa pridala aj Nika. Dievčatá zahli za roh a nič netušiace prešli okolo Aurory. O chvíľu vyšiel aj Victor a dlhými krokmi sa ponáhľal do jedálne. Auroru počas toho okamihu prešla chuť jesť. Ešte stále neviditeľná svojím kúzlom sa pobrala do svojej izby. Tam sa hodila do kresla a naliala si pohárik jej obľúbenej sherry. Ako sa tak utápala v žiali a sebaľútosti, jej myšlienky zaleteli do nedávnej minulosti. Na deň, kedy prišla o manžela si pamätá, akoby to bolo včera. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi. Mladá žena sa stala vdovou kvôli ničivej vojne. Rozhodla sa ostať vo svete ľudí bývať v ich spoločnom dome, pokým sa nepozbiera. Izolovaná od sveta sa utápala v žiali, depresiách. Jej mágia slabla, ale vtedy jej to bolo ukradnuté. Takto prežívala desať rokov. Časom sa jej verným spoločníkom stal alkohol. Keď však už prechlastala aj posledné zásoby v dome, bola nútená opustiť svoje útočisko a rozhodla sa pre malú zmenu - navštíviť nejaký bar v meste a tak sa aspoň trošku socializovať. Hudba hrala na plné pecky, všade naokolo bol dym z cigariet, mnoho ľudí a samozrejme alkoholu. Keď už tam trávila asi piaty deň, všimla si muža. Vysokého fešáka. A tak sa zoznámila s Victorom. Ešte v ten večer stratila pre neho hlavu, bláznivo sa zamilovala. Za tie roky mala samoty už po krk. Konečne začala znova žiť.
Po pol roku spoločných nočných hrátok sa Victor k nej nasťahoval aj o svojím vtedy sedemnásť ročným synom Ardenom. No keďže Aurora bola čarodejnica a Victor človek, musela sa držať na uzde. Jej moc znovu rástla, úmerne s jej šťastím. Ale neustále skrývať svoje tajomstvo bolo pre ňu utrpením. A tak, po jednej vášnivo strávenej noci mu všetko povedala. Victor však na jej prekvapenie reagoval pokojne a dokonca ju požiadal, aby ho spolu s jeho synom učila tajomstvám mágie. Samozrejme, bol si vedomý, že to bude len po teoretickej stránke. Aurora nadšene súhlasila.
Teraz sa cítila hrozne. Zneužitá. Odkopnutá. Už ju nepotreboval. Aj ona si všimla, že na dievčatách ide oči nechať. Ale neobviňovala ich, vinila jedine jeho. Začkalo sa jej. Všimla si, že vypila už štvrtý pohárik. Ticho sa zasmiala. Pomaly sa však upokojila, oprela sa v kresle a zavrela oči.
"Ja si na teba počkám, rozhovoru sa nevyhneš, ty sviniar", pomyslela si Aurora na hranici medzi bdením a spánkom.
Po tom, ako Arcalime odišla, Gretchen napadlo jedniné.
"Výuka? To ako vážne? Ale .... ja mám malú Viktóriu, musím sa o ňu starať, je ešte veľmi maličká". Pozrela na Giu a Leilu, ale tiež sa tvárili ohromene. Po chvíli sa všetky vybrali späť do spoločenstva, kde už vládol čulý ruch. Ony tri však cestou neprehovorili ani slovo a každá z nich bola zabratá do vlastných myšlienok. Prešli cez stred dedinky až prišli k ich príbytkom. Gretchen sa zadívala na domček, kde bývala spolu s Giou. Bol slamený, ale veľmi útulne a pekne zariadený. A vďaka Giinej schopnosti boli všade krásne rozkvitnuté kvety, o ktoré sa ani nemuseli starať. Celé toto miesto malo úžasnú atmosféru a všetko bolo späté s prírodou, ktorej sila napĺňala ich dom. Leila sa s nimi rozlúčila a pobrala sa do svojho príbytku vedľa. Maličká Viktória sa rozplakala. Akoby vycítila ich nepokoj.
"Idem dnu nakŕmiť malú, asi je už aj hladná" povedala Gretchen. Gia ju nasledovala, ale ešte predtým si všimla veľkého čierneho havrana, ktorý pristál na okne do detskej izby.
"Zasa je tu" pomyslela si prekvapene Gia. Videla ho už aj včera po západe slnka. Pozrela na Gretchen, ktorá tiež hľadela na havrana znechuteným pohľadom, ale neurobila nič, aby ho odohnala.
"Gretchen" potichu sa ozvala Gia. " Nevadí ti? Nebojíš sa, že ublíži maličkej?" opýtala sa, keď Gretchen nakŕmila a uložila dcérku do kolísky pod oknom.
"Nie, nebojím sa" odpovedala trochu ostrejšie, ako chcela. Ale nemohla si pomôcť. Pohľad na toho havrana ju rozčuľoval.
"Prepáč, ako som sa ťa niečím dotkla, nemala som to v úmysle" povedala prekvapene Gia. Gretchen odtrhla zrak od havrana.
"Ty mi odpusť, nie je to vôbec tvoja chyba, ale jeho" bradou ukázala smerom k oknu. Keď sa Gia bližšie prizrela tak sa jej zdalo, akoby ten havran maličkú strážil. S otázkou v očiach pozrela na Gretchen a čakala. Keď nič nevravela, už to nevydržala.
"Prosím ťa, zdôver sa mi. Vidím, že odkedy si sa vrátila zo sveta ľudí, si veľmi nervózna. Čo sa stalo? Tvoji rodičia nepochopili tvoju situáciu, ale sa prihodilo niečo iné?" Gia zmĺkla a čakala na výbuch emócií. Gretchen si však iba povzdychla a naznačila jej, nech prejdú do druhej miestnosti, aby nezobudili dieťatko.
"Keby vedela .... ale keď sa Gii zdôverím, tak sa mi uľaví, viem to." Gretchen mala stále v čerstvej pamäti rozhovor s Jackom, ktorý prerástol v hádku... Keď si sadli, spustila. "
V dnešnej dobe sa tomu hovorí striedavá starostlivosť o dieťa, keď rodičia nežijú spolu" začala. Gia samozrejme o tom počula, ale stále ničomu nerozumela. " Vieš, vo svete ľudí som sa rozlúčila so všetkými, čo mi na nich záležalo a rodičia to samozrejme chápali. Ale musela som sa ešte stretnúť s jedným človekom. A tým bol otec môjho dieťaťa. On ma síce zavrhol hneď, ako sa dozvedel, že som tehotná, ale moje vnútro mi vravelo, že ho musím vidieť a povedať mu, že sme obe v poriadku a že nás už nikdy viac neuvidí. Viem, že si to vôbec, ale vôbec nezaslúžil po tom, ako mi ublížil. Stretli sme sa a ja som bola veľmi prekvapená z jeho reakcie. Vôbec som to nečakala." Gretchen sa na chvíľu odmlčala a krútila zamyslene hlavou. Potom pokračovala.
"Predstav si, že ma objal! Povedal mi, že ma chcel iba chrániť, na čo sme sa začali hádať. Potom v návale zlosti mi vykričal, že vypariť som sa mohla vo vhodnejšej chvíli ako pri oživovaní mŕtveho dieťaťa! Že to bolo v novinách a polovica personálu je na tom psychicky zle. Akoby som mala na výber!" Gretchen od zlosti zovrela ruky v päsť a z očí jej tiekli slzy. Gia ju objala a spolu čakali, kým sa neupokojí.
"Ale to nebolo to najhoršie" po chvíli pokračovala." Rozpovedal mi rovnaký príbeh, ako mi povedala kráľovná, ibaže bol úplne prekrútený. Tvrdil mi, že ma oklamali, že jeho rodičia boli vyhnaní pre kráľovninu túžbu po moci, nie preto, že prešli na temnú stranu. Vraj to bola len zásterka. A vrchol bol, keď mi povedal, že jeho moc si privlastnila Arcalime a preto je teraz najmocnejšia. To sa mi samozrejme zdalo nemožné a zasa sme po sebe kričali." Gia už rozumela Gretcheninmu zúfalstvu. Aj jej bolo z toho nanič. Ale to stále nebolo všetko. Gretchen rozprávala ďalej.
"Veď kráľovná nemôže byť zlá, čo povieš? Určite si to vymyslel. A nakoniec sa mi priznal, že má v sebe ešte nejakú moc a tú dokáže využiť na premenu na havrana. Keď je premenený, tak sa môže voľne pohybovať aj v kráľovstve Elfov, no tu sa nemôže zmeniť späť na človeka. A preto ten havran sedáva na okne a stráži Viktóriu, pretože sme sa nakoniec tak dohodli. Nemôžem mu brániť, aby vídal svoju dcéru". Gia len neveriacky hľadela raz na Gretchen, raz na havrana. Jacka z videnia poznala, keď chodil Gretchen čakať po brigáde, ale toto by jej v živote nenapadlo. Ale to ešte stále nebolo všetko. Gretchen sa nadýchla a rozprávala ďalej.
"Najviac ma však ranilo to, keď povedal, že Arcalime chce akože oslobodiť našu dcéru od moci. Vziať jej ju a využiť ju vo vojne, ktorej sa nemôžeme vyhnúť. A to všetko preto, lebo Viktória je zrodená z čistej modrej kráľovskej krvi a tá ju chráni pred smrťou. Preto sa mi ju podarilo oživiť. Nikto ju nemôže zabiť. Poprosil ma, že keď to bude kráľovná odo mňa žiadať, za žiadnu cenu to nemám dovoliť. Ale existuje jedno kúzlo, ktoré zabezpečí, že všetka jej moc prejde na mňa, kým Victória nedovŕši pätnásty rok. Potom jej ju budem môcť postupne vracať, aby nemala problém s jej ovládaním". Gretchen sa odmlčala a keď sa pozrela na Giu, znova mala slzy v očiach.
"Vieš, vôbec neviem, čo si mám myslieť. Na jednej strane chcem malú ochrániť, ako budem môcť, ale na druhej strane ....Arcalime nás vlastne zachránila. A zatiaľ jej verím, aj keď nie úplne." Gia na ňu prekvapene pozrela. Gretchen sa v očiach zračilo odhodlanie, ktoré môže mať len matka, ktorá chce zo všetkých síl ochrániť svoje dieťa.
"Tak čo navrhuješ? Čo budeme robiť?" opýtala na pomaly Gia.
"Bola by som rada, keby si mi pomohla nájsť jednu knihu, v ktorej je to kúzlo napísané. Stráži ju však vraj obrovský medveď na okraji lesnej čistinky pri veľkom pni Nemetonu". Gia okamžite súhlasila.
"A poprosíme o pomoc Leilu, keďže ona sa v lese dokonale vyzná". Gretchen prikývla a Gia utekala pre Leilu. Našla ju v jej záhradke. O pár minút už Leile stručne všetko rozpovedali a čakali, ako sa rozhodne. Leila síce najprv zaváhala, ale stačil jeden pohľad na utrápenú Gretchen.
"Jasné, súhlasím. Napred pošlem Falca, aby našiel Nemeton. Po ceste v lesoch som stretla medvedicu, možno to ona stráži tú knihu." Gretchen sa ozvala.
"Ak vám to nevadí, ja nepôjdem. Musím tu ostať kvôli malej Victórii".
"Áno, to je predsa samozrejmé" ihneď odpovedala Gia. Dievčatá sa dohodli, že vyrazia hneď zajtra na úsvite, aby sa do obeda stihli vrátiť na prvú hodinu s Arcalime. Zvyšok dňa strávili plánovaním na zajtrajšiu dobrodružnú výpravu.
Victor bol so sebou náramne spokojný. S úsmevom si vzal svoje veci a rezko vykročil do jedálne, kde ho čakal určite výborný obed. V tomto Aurora nikdy nesklamala. Pri myšlienke na ňu mu nálada klesla. Po tom, ako mu včera vyčítala, že sa k dievčatám správa nevhodne, sa jej úspešne vyhýbal. Ale vedel, že to dlho nepotrvá a ona si ho niekde nájde. Povzdychol si a vyšiel z izby. Keď prišiel do jedálne, boli tam už všetky dievčatá, okrem jedného, s výraznými modrými očami. Jej meno si však nepamätal. Aj tak ich bolo viac než dosť. Arden tiež chýbal.
"Kde ten zas môže byť?" pomyslel si rozhorčene. Synovo správanie v poslednom čase bolo neznesiteľné. Výbušný, bezočivý, bez záujmu ku všetkému. Tiež mal obavy, ako zvládol dnešnú lekciu, ale niekde v podvedomí odpoveď poznal. A nepáčila sa mu. Teraz sa tým však zaoberať nemienil a plánoval si vychutnať túto krásnu spoločnosť. Uľavilo sa mu, že aj Aurorine miesto pri stole je prázdne. Na druhej strane to však nič neveštilo nič dobré.
"Nemysli na to" zahriakol sa a zoširoka sa usmial na dievčatá. Obed prebehol v príjemnej atmosfére a ako predpokladal, jedlo bolo fantastické. Keď dojedali, dobehla aj tá posledná dievčina a jeden pohľad na ňu stačil, aby sa jeho dohady potvrdili. Musí sa so synom porozprávať. Toto je vážna vec a dievčatá potrebujú stopercentnú pomoc, aby boli čo najsilnejšie. Ospravedlnil sa a vstal od stola. No skôr než vyšiel z jedálne, počul len hlasné buchnutie vchodových dverí a o malú chvíľu zvuk štartovania auta. Arden bol fuč. Ako ho poznal, vedel že sa vráti až neskoro večer. No tentoraz dúfal, že bude aspoň triezvy, aj keď si však nerobil veľké nádeje. Vyšiel do záhrady, aby sa trochu upokojil, sadol si na lavičku a zapálil si cigaretu.
Poobedňajšie slnko silno pálilo, ale tu, ukrytý pod korunou stromu, bol príjemný tieň. Victor si spomenul, ako prvý krát videl tento krásny dom. Auroru stretol v jednom zo svojich obľúbených barov. Lásku určite nehľadal, len rozptýlenie na zahnanie samoty. Aspoň na chvíľu. Tak fungoval celých päť rokov, od smrti jeho milovanej manželky. Sužovala ju ťažká choroba, ktorej nakoniec podľahla a on ostal s Ardenom sám. Vedel, že nebol nikdy vzorným otcom. Jej smrť niesol ťažko, ale snažil sa, ako mohol, bohužiaľ so synom sa neustále od seba vzďaľovali. A potom stretol Auroru. Bola prekrásna. Úplne ho očarila. Prihovoril sa jej a ponúkol sa, že jej kúpi drink. Príťažlivosť bola vzájomná a strávili spolu príjemný večer. Odvtedy na iné ženy ani nepomyslel a hlavu mal plnú len jej. Stretávali sa pomerne často a vždy im bolo spolu veľmi dobre. Myslel, že sa znova zamiloval. A tak sa po istom čase sa k nej presťahoval. To bola teda zmena! Z malého dvojizbového bytu do tohto obrovského domu. Aj Arden vyzeral nadšene a konečne si myslel, že budú šťastní, že budú žiť ako rodina. Potom mu Aurora prezradila svoje tajomstvo. Prekvapilo ho, že zareagoval tak pokojne. Cítil sa čudne, v duchu bol prekvapený, ba až zhrozený. Nechcel jej veriť, ale zrazu jeho myseľ ostala chladná. Vedel, že je to pravda. Ten pocit chladu ním prenikol a zmizol tak rýchlo, ako prišiel. Požiadal Auroru, aby ho učila svojim tajomstvám mágie spolu s jeho synom. Nerozumel prečo. Asi aj dúfal, že ak sa dostane do Aurorinho sveta mágie, časom opäť vzplanie ich láska. Navyše, kto by nechcel vedieť čarovať. No pre neho ako obyčajného smrteľníka to bol obrovský krok. Avšak od tej chvíle jeho city k Aurore postupne slabli, až napokon v jeho srdci neostalo nič. Len túžba dosiahnuť ich cieľ, no ešte ju k tomu potreboval. Keď dofajčil, bol už dokonale pokojný. Vybral sa ju pohľadať. Musí sa s ňou ešte na istý čas udobriť.
Maddison sa čo najrýchlejšie naobedovala a ponáhľala sa do svojej izby. Schody brala po dvoch. Už sa nevedela dočkať, kedy prehltne tú zázračnú pilulku, ktorú jej ráno sľúbila Aurora. Začínala ju už bolieť hlava. S očakávaním vbehla do izby a podišla k nočnému stolíku. No okrem lampy a lesku na pery, ktorý tam nechala ráno pohodený, tam nič nebolo. Maddie sa zamračila a sklamane si sadla na posteľ.
"Žeby na mňa Aurora zabudla? Ani na obede nebola". Napokon sa rozhodla, že ju skúsi pohľadať. Matne tápala v myšlienkách, keď im Aurora vravela, kde presne má izbu, ale bohužiaľ si nevedela spomenúť. Zišla po schodoch a ocitla sa v jej už známej hale. Letmo pozrela na dvere vľavo, kde sa nachádzala knižnica, v ktorej ju Aurora nedávno pristihla. Odvtedy ju tá miestnosť lákala, vždy bola veľmi zvedavá a myšlienka tajomstiev ju privádzala do rozpakov. Proste musí zistiť, čo tam je. Všade bolo ticho, tak sa rozhodla utíšiť svoje zvedavé ja.
"Victor, to už stačí prosím ťa!" ozvalo sa niekde z konca chodby. "Už mám tvojich klamstiev a výhovoriek dosť!.... Neverím ti ani slovo, hovor si čo chceš...Tak by som ti rada verila ... Milujem ťa ...."
"Takže Aurora a Victor sú milenci", pomyslela si Maddie a posmešne sa pre seba usmiala.
"Ten starý cap, spáva s Aurorou a na výuke nás obchytkáva..."
Keď v rýchlosti míňala dvere do knižnice, zastala. Poobzerala sa okolo seba, počula však len vzdialený smiech dievčat, ktoré boli ešte asi v jedálni.
"Tak knižnička, ukáž mi svoje tajomstvá, " zachichotala sa a potichu otvorila dvere. V knižnici bolo šero, závesy na oknách boli zatiahnuté. V tejto tme vyzerala miestnosť úplne inak. Hrozivo. Možno preto, lebo Maddie cítila, že tu niečo nehrá. Podišla k oddeleniu s detskými knihami a hľadala neznámu knihu so zvláštnym symbolom. Chcela si ju prezrieť pozornejšie. Neverila totiž, čo jej Aurora povedala o únikovom východe. Knihu však nikde nemohla nájsť.
"Sakradrát, musela ju niekde skryť", sklamane si pomyslela Maddison.
"Maddison....Maddison...." Ozvalo sa Maddi v hlave. Zľakla sa a okamžite vybehla z knižnice. Ale ani na chodbe sa hlasu nezbavila.
"Maddison....vieš predsa, že nemáš strkať nos do vecí, do ktorých ťa nič nie je!" Maddie sa preľaknuto obzerala okolo seba, keď tu zrazu spoza rohu vyšla so smiechom Vailo. Pohľad na Maddie v nej vyvolal ďalší záchvat smiechu.
"To si bola ty?" opýtala sa Maddison. Vailo len prikývla a smiala sa ďalej.
"Ty trúba, vieš, ako som sa zľakla?"
"Prepáč mi, ale nemohla som odolať. videla som ťa akurát vtedy, keď si vošla dnu. A predtým si nám spomínala, ako ťa Aurora z tej knižnice vyhodila. Ešte raz prepáč, prosím ťa. Asi to nebolo také vtipné, ako som si myslela." Maddie na ňu pozrela, ešte stále so zrýchleným tepom.
"No to teda nebolo." Ale už sa aj ona usmievala. Vailo bola ale číslo.
"Kde si sa naučila niečo také? Znelo to ozaj presvedčivo". Vailo sa zasmiala a mávla rukou.
" Ale, to nestojí za reč. Raz alebo dvakrát som hrala v školskom divadle". Vtom ich vyrušil zvuk otvárajúcich dverí a hlasy, ktoré sa k nim približovali. Boli to Victor s Aurorou, ktorá mala na tvári červený rumenec. Vailo s Maddie si vymenili pohľady.
"Čo tu robíte dievčatá?" opýtala sa Aurora, ktorej pohľad nenápadne zaletel k dverám knižnice. Potom sa spýtavo pozrela hlavne na Maddison.
"Akurát som bola ceste za vami. Asi ste mi zabudli nechať v izbe tie pilulky, čo ste mi ráno sľúbili", odpovedala a v duchu sa modlila, aby to vyznelo vierohodne. Koniec koncov, bola to pravda. Victor len stál a usmieval sa na dievčatá tým svojím priblblým úsmevom.
"Ten chlap asi vážne nemá svedomie." Maddie bola z neho znechutená. Aurora sa na ňu chvíľu zamračene dívala, ale potom sa silene usmiala.
"Áno, máš pravdu. Dnes sa od rána necítim dobre a zaspala som.", otvorila dlaň a v nej bola malá fľaštička s jednou tabletkou,
"Tu ju máš. Musíš byť už unavená z toľkých myšlienok, čo počuješ". Maddie len prikývla a spýtavo pozrela na Auroru.
"Ale vaše teraz nepočujem a ani Victorove a Ardenove myšlienky nedokážem prečítať". Aurora sa znova neprirodzene usmiala a Victorovi, naopak, úsmev trochu povädol.
"To robíme kvôli tebe moja milá. A tiež blokujeme svoje emócie zasa kvôli tebe," otočila sa k Vailo, "aby sme vás chránili a zbytočne vás nezaťažovali. Silná myseľ dokáže zázraky. Pozrite, čo dokážu Victor s Ardenom a to ani nie sú čarodejníci. Predstavte si, že vy ako čarodejnice dokážete toho omnoho viac, ak sa budete poctivo učiť a vaše schopnosti budú rásť zo dňa na deň", uzavrela Aurora a podala Maddie fľaštičku.
"Ďakujem" Poďakovala a spolu s Vailo zamierili hore na poschodie, kde mali izby.
"Tak ja si idem dať relaxačný kúpeľ" povedala Vailo a pootočila kľučkou na dverách jej izby "A Maddie, prepáč za tu aféru v knižnici, asi som to trošku neodhladla"
"To nestojí za reč" Maddison už len mávla rukou a ponáhľala sa zapiť svoju tabletku. Úľava sa dostavila takmer okamžite.
"Paráda!" usmiala sa v duchu. Tá knižnica jej však neschádzala z mysle. Niečo tam je. Cítila to.
Hlasné buchnutie dverí Ardena ešte viac rozzúrilo. Akoby nestačilo, že musí trčať v tomto dome, ešte sa musí starať o tieto čarodejnícke husičky. Oprel sa o operadlo pohovky a sklonil hlavu. Keď sa upokojil, pocítil mierne výčitky svedomia. Takto sa veru správať nemusel, ale nemohol si pomôcť. Musí sa ovládať, pretože s takýmto prístupom nedosiahne žiadne pokroky, iba čo ich vystresuje, ako pred chvíľou Joy. Vedel, že to nebola jej chyba, že sa nemohla poriadne sústrediť, ale jeho, no momentálne mu to bolo jedno. Otec sa to však aj tak dozvie a dá mu to poriadne vyžrať. Znova cítil, ako v ňom stúpa hnev. Keď pred desiatimi rokmi prišli bývať do tohto domu, bol šťastný. Otec bol milý a aj Auroru si celkom obľúbil. No v deň, keď mu otec povedal, čo sa chystajú s Aurorou robiť a že je v skutočnosti čarodejnica, sa jeho šťastie rozpadlo na márne kúsky. Vtedy to ešte nevedel. Vtedy ho tá myšlienka fascinovala. Ani sám nevedel prečo, ale mágia, hoci len teoretická ho úplne pohltila. Všetok čas trávil nad knihami a štúdiom. Otec a Aurora boli s ním veľmi spokojní. Bol veľmi dobrý. No ako roky plynuli, toto miesto sa pre neho stávalo väzením. Prvotné nadšenie pomaly vyprchávalo. Síce stále bola možnosť sa zdokonaľovať vo svojich vedomostiach, už ho to tak netešilo. Túžil cestovať, spoznať svet a nových ľudí. Ale tento dom bol akoby začarovaný. Koľkokrát chcel utiecť, aj tak sa vždy vrátil. Nevedel si to vysvetliť. No aj sám vedel, že nemôže odísť. Musí ostať a pomôcť otcovi. Cítil, že je to správne. Arden bol z toho všetkého unavený. V bruchu mu hlasno zaškvŕkalo, ale ignoroval to. Do jedálne nemal chuť ísť.
Preto rýchlo vybehol z miestnosti, vzal kľúče od auta a o malú chvíľu už bol na ceste do mesta. Cítil, že sa mu dýcha ľahšie. Cesta mu trvala asi hodinu, keď zaparkoval pri obľúbenom bare. Iróniou bolo, že to bol ten istý, kde sa otec spoznal s Aurorou. Zahnal túto myšlienku, vyšiel z auta a vošiel dnu. Síce bolo ešte skoro, bar sa začínal pomaly zapĺňať. Prešiel miestnosťou a sadol si za pult.
Cestou vnímal obdivné pohľady od žien. Arden si to však nevšímal. Zatiaľ. Ešte si dopraje pár pohárikov osamote. Na takúto pozornosť bol zvyknutý a vedel, že vyzerá dobre. Ani nevedel, koľko času ubehlo, keď ho oslovila pekná mladá žena s ryšavými vlasmi. On už bol dosť pod parou, ale celkom sa mu páčila. A najdôležitejšie bolo, že mala rovnaké úmysly ako on. Dlho sa spolu bavili a pili a pili. Potom začala atmosféra okolo nich hustnúť a dievčina ho začala vášnivo bozkávať. Arden sa nebránil a bozky jej opätoval. Veď pre toto sem dnes prišiel. Po chvíli opustili bar a spoločne sa vybrali v ústrety nočným dobrodružstvám....
Arden sa strhol zo spánku. Bola hlboká noc. Pri ňom pokojne spala rusovláska z baru. Ani nevedel jej meno a pre neho to nebolo ani podstatné. V hlave mu trešťalo. V tme potichu vstal, rýchlo sa obliekol a vykradol sa preč. Ako vždy. Našťastie dievčina spala tvrdým spánkom. Vyšiel von na ulicu. Mesto bolo prázdne, nikde ani nohy. A zasa sa cítil ako zločinec, ktorý sa zakráda nocou. Chvíľková eufória odznela a mal náladu pod psa. Auto mal zaparkované hneď za rohom. Nasadol doň a vydal sa na cestu k nenávidenému domu. Snáď si stihne ešte trochu pospať.
Ešte stále nahnevaná a s pocitom poníženia sa Joy ponáhľala do jedálne. Boli tam už všetky dievčatá a mali dobrú náladu.
"Aspoň niekto" pomyslela si Joy. Zistila, že je hrozne hladná, napriek všetkému stresu, ktorý zažívala celé dopoludnie. Prisadla si k Maddison a tá sa na ňu hneď spýtavo pozrela. Joy nenápadne pokrútila hlavou.
"No jasné, veď Maddie číta myšlienky", na čo sa Maddie usmiala. Zvyšok obeda prebehol v pokoji, jedine Victor sa zdal byť trochu rozrušený. Keď dojedali, počula, ako tresli vchodové dvere. Niekto opustil dom, ale nevedeli kto. Okrem Ardena v jedálni chýbala aj Aurora. Po obede si šla trochu oddýchnuť do svojej izby. Keďže v noci zle spala, hneď ako si ľahla do postele, vyčerpaná zaspala tvrdým bezsenným spánkom. Keď sa prebudila, za oknami sa už stmievalo. Z vedľajšej izby počula veselý smiech. Rýchlo sa upravila a už klopala na vedľajšie dvere.
"No ahoj, už sme rozmýšľali, kde vlastne si ", s úsmevom ju vítala Amelia. S ňou v izbe bola ešte Olivien a Nika.
"Práve sme sa chystali dole, že si ešte pozrieme nejaký film v telke. Zmeškala si večeru, ale určite sa niečo ešte v kuchyni nájde", povedala Nika. Joy sa na nich usmiala. Ešte bola zmätená z výdobytkov tejto modernej doby. Ale páčilo sa jej to.
"Ďakujem, potom si skočím po niečo pod zub a pridám sa k vám" povedala. Potom k nej podišla Amelia.
"Inak, si v poriadku? Dnes bol Arden na teba mimoriadne nepríjemný a ak mám povedať pravdu, keď zahlásil, že tam máš s ním ešte ostať, normálne sme sa o teba báli".
"Áno, som v poriadku, zvládla som to, len som bola trochu v strese." Olivien prikývla.
"No ani sa ti nečudujem, správal sa ozaj otrasne. Aspoň že ostatné baby mali dobré hodiny, že Nika?" Nika prikývla.
"Áno, bolo to super. Victor bol milý a je veľmi dobrý učiteľ".
"To je dosť nespravodlivé, čo poviete? Človek by si myslel, že aký otec, taký syn, ale....no nechajme to tak, poďme už. Vailo s Maddie šli na prechádzku do záhrady a už nás istotne čakajú v obývačke", povedala Amelia a všetky štyri vyšli na chodbu. Dole už boli zvyšné dievčatá a prichystali všetko potrebné. Joy sa veľmi tešila na príjemný večer. Ešte šla do kuchyne napiť sa vody a urobiť si sendvič a potom sa pohodlne usalašila v kresielku pri kozube. Obrovská televízia ju fascinovala spolu s filmom, čo pozerali. Ešte stále mala pocit, že sníva alebo čo.
"Dievčatá, prajem vám dobrú noc. A neponocujte! Ráno máte ďalšiu výuku!" upozornila ich Aurora, keď prechádzala obývačkou do svojej izby.
"Áno madam..." nevrlo zamrmlala Vailo popod nos. Našťastie už bola Aurora mimo dosahu.
Keď film skončil, zahodili sáčky z chipsov, misky a poháre, z ktorých vyjedali popcorn a upíjali colu, nahádzali do umývadla a pobrali sa do svojich izieb.
Joy sa osprchovala, umyla si vlasy a vkĺzla do peknej nočnej košele. V izbe bolo dosť dusno, keďže do nej celý deň svietilo slnko a okná boli pozatvárané. Pootvorila kľučkou na okennom ráme a pustila dnu trochu čerstvého vzduchu. Z poličky vytiahla knižku, vhupla do postele a začala čítať. Po chvíli ju únava zmohla a zaspala. S knihou v ruke.
Nadránom ju zobudil zvuk auta, ktoré prudko zabrzdilo pred domom. Keďže sa jej nepodarilo už zaspať, pobrala sa do kuchyne.
"Dám si pohár teplého mlieka s medom, to mi snáď pomôže", pomyslela si a natiahla si tenučký župan. Potichučky a len bosá vyšla z izby a rozhliadla sa. Nikde nikoho nebolo a tak rýchlo zbehla dole schodmi. Keď chcela zahnúť za roh, do niekoho prudko vrazila. Keby ju neznámy nezachytil, bola by sa natiahla na zemi. Pozrela sa s kým má tú česť a srdce jej zamrelo. Bol to Arden. Ešte stále ju držal. Prudko sa mu vytrhla. On nepovedal nič, len tam stál a dívali sa na seba. Ardenov pohľad zastal na jej odhalených ramenách, z ktorých jej pri náraze skĺzli ramienka košele. Joy sa okamžite upravila, župan si tesne pritiahla k telu a zvrtla sa. Chcela sa vrátiť do svojej izby. Na teplé mlieko ju prešla chuť.
"Počkaj", ozval sa za ňou zastretý hlas. Zastala, ale neotočila sa.
"Prosím", dodal. Joy sa prekvapene obrátila. V slabom svetle boli jeho tmavé oči skoro čierne. Dlhšie hnedé vlasy mu neposlušne padali do tváre. Mal dokonalú tvár. Rovný nos a na brade jamku. Plné a zmyselné pery. Bol vysoký a štíhly. Teraz sa ležérne opieral o stenu, ruky mal vo vreckách nohavíc a pobavene ju sledoval. Joy sa spamätala a líca jej opäť zaliala červeň. Našťastie to nebolo v tom pološere vidieť.
"Čo chceš?" opýtala sa ho. Jej otázku však ignoroval.
"Vidíš niečo, čo sa ti páči, keď si ma tak pozorne obzeráš?"opýtal sa Arden.
"Ja...šla som len do kuchyne po pohár mlieka", ticho odpovedala Joy. Cítila sa ako hlupaňa. Arden sa uškrnul.
"Tak nech sa páči, aj keď som mal pocit, že si sa chcela vrátiť".
"Zasa si zo mňa uťahuje" pomyslela si Joy a bojovne zdvihla bradu.
"No áno, pretože ma odrazu akosi prešla chuť" povedala. Ardenov výraz sa zmenil. Už sa neusmieval. Pristúpil k nej tak blízko, že cítila jeho dych.
"Tak to ma veľmi mrzí" zašepkal jej do čerstvo umytých vlasov. Joy prešla telom triaška. Zdvihla oči a tie sa stretli s jeho pohľadom. Rýchlo sa spamätala, ale neodstúpila.
"Nič sa nestalo, ale skôr by si sa mal ospravedlniť za dnešné dopoludnie". Arden sa ešte viac priblížil k Joyinej tvári, že sa skoro dotýkali a ticho povedal.
"No áno, ale odrazu ma akosi prešla chuť". A s týmito slovami od nej odstúpil a s bezočivým úsmevom odišiel.
Joy tam ostala ešte hodnú chvíľu stáť. Bola hrozne zmätená. Zavrela oči. Znova cítila hnev, poníženie. Keď ju striaslo od zimy, spamätala sa. Rýchlo vybehla hore schodmi do svojej izby. Okno bolo ešte stále otvorené a dnu prenikalo slabé svetlo. Svitalo. Joy sa schúlila do perín. Ešte pár hodín a znova sa s ním stretne. Pri tejto myšlienke jej celé telo zalial studený pot.
"Musím sa upokojiť, nemôžem si všetko tak pripúšťať. Hlavne nie toho idiota". Napokon sa jej podarilo ešte zaspať a zobudila sa na hlasné klopanie na dvere.
"Počkať!" zvolala Oddny. "Ja nikam s vami nejdem!" Restalon spolu s Druen sa otočili a prekvapene na ňu pozreli.
"Prečo?" pomaly sa opýtal kráľ. Oddny sa nasilu zasmiala.
"A prečo áno? Po prvé, vôbec vás nepoznám a určite si od vás nedám rozkazovať a po druhé vám vôbec neverím. Že čarodejnice! Veď tie sa už dávno poučili!" posmešne si odfrkla. "Nemôžete odo mňa chcieť, aby som tu ostala. Vôbec sem nepatrím!" Potom pozrela na Druen.
"A ty? Prečo ho slepo nasleduješ? Kde máš istotu, že nám neklame, alebo niečo nechystá za našim chrbtom?" Na dievčati bolo vidno, ako úporne rozmýšľa. Napokon pozrela na Oddny a povedala.
"Má pravdu, aj tak nemám kam ísť a tu ma poslal môj učiteľ, ktorý ma vychovával od vtedy, ako ma temní uniesli. A jemu verím. A na druhej strane, jedna moja časť sem patrí, narodila sa tu totiž moja matka", zakončila Druen. Restalon, ktorý doteraz nepovedal skoro nič sa Oddny prihovoril.
"Oddny, ale ani ty nemáš kam ísť a veľmi dobre to vieš. Do osady sa vrátiť nemôžeš, tam ťa viac neprijmú. A aj JEHO si stratila, si na tomto svete úplne sama" opatrne dodal. Oddny pri jeho slovách pocítila hnev, najmä keď spomenul JEHO.
"Nie!" nahnevane zvolala a prstom ukázala na Druen. "Ona nech si ostane, ale ja sa bábkou v vašich rukách nestanem!" Restalon sa zasmial, ale očividne už strácal trpezlivosť.
"Aká bábka, prosím ťa! Hrozba, čo nad nami visí zo strany čarodejníc, je pravda!" zvýšil hlas už aj on. Na to do miestnosti vošli stráže, ktoré pravdepodobne započuli hádku a stáli v strehu. Oddny po nich prebehla pohľadom a nahlas sa zasmiala.
"To má byť vtip, kráľ môj?" posmešne zvolala. "Veď ani jeden proti mne nič nezmôže, tak načo toto divadlo?"
"Oddny prosím ťa, nerob problémy. Upokoj sa a poď si oddýchnuť. Pospíš si a zajtra sa ti bude zdať všetko úplne inak. Si unavená, neunáhli sa", žiadal ju Restalon.
"Ty...mi...nebudeš...vravieť...čo...mám...robiť!" vybuchla Oddny a po celom tele pocítila známe teplo. Znova vzplanula. A tentoraz ju oheň nevyčerpával, ale dodával jej silu. Pred očami sa jej mihla JEHO tvár. Usmiala sa. Do jednej ruky schytila dýku a vyčkávala. Všetci však pred ňou ustupovali, nemusela sa vôbec namáhať.
"Zbabelci", posmešne sa uškrnula, " skoro som zabudla, na akom mieste sa nachádzam. Ak to s tými čarodejnicami je náhodou pravda, tak veľa proti nim veru nezmôžete. Ale s mojou pomocou určite nepočítajte!" Keď však urobila krok vpred, že odíde, ktosi sa predsa odvážil postaviť sa proti nej. Bol to však len chabý odpor a Oddny vyvinula minimálne úsile, aby ho zrazila k zemi. Vo dverách sa ešte otočila a obzrela sa. Kúpala sa celá v ohni a venovala posledný pohľad Druen. Tá však nemihla ani brvou, no ruku mala položenú na svojom luku. Oddny len pokrútila hlavou a vybehla von na nádvorie a ďalej cestičkou dolu do dediny. Cestou jej oheň nádherne žiaril a osvetľoval jej cestu. Neskôr, keď sa do jej mysle začal vkrádať pokoj, príjemné teplo z jej tela mizlo, až sa ocitla v úplnej tme. Oddny to však nevadilo. Mala plán.
"Teraz, keď je hlboká noc a každý spí, môžem nepozorovane prekĺznuť cez dedinu a odísť tak, ako som prišla". Citeľne sa jej uľavilo. Neznášala pocit, keď sa musela niekomu podriaďovať a tomu kráľovi lesných Elfov ani náhodou. Už len pri pomyslení nato jej prišlo zle.
"Nerozumiem tej Druen, ja by som to nedokázala" mrmlala si neveriacky pre seba, keď míňala spiace tmavé domčeky. Opustila spoločenstvo a vydala sa smerom k skalnému prievisu, ktorý ukrýval tajnú chodbu. Pár krát sa obzrela cez plece, či ju niekto neprenasleduje, ale všade bolo dokonalé ticho.
"Veď zato, aj tak by nemali najmenšiu šancu" hrdo si pomyslela Oddny, blížiac sa k cieľu. Keď však odhrnula dlhý záves z rastlín a koreňov, ktorý ukrýval vchod, narazila na tvrdú skalu. Po vchode nebolo ani stopy. Oddny neveriacky tápala v tme, ale žiadna diera tam nebola.
"Dofrasa!" zvolala do tmavej noci. Vtedy pochopila, prečo Restalon a ostaní Elfovia tam hore v paláci vyvinuli také malé úsilie, aby ju zastavili.
"Dobre vedeli, že aj tak neodídem a ostanem tu uväznená!" Keď však pocítila oheň vo svojich žilách, potlačila ho. Už pomaly prichádzala aj sama nato, ako sa ovládať.
"Nebudem vzbudzovať zbytočnú pozornosť a im určite neposkytnem tú radosť" pomyslela si a zrazu pocítila hroznú únavu. Všimla si, že začína pomaly svitať. Bola bez oddychu na nohách celý deň a celú noc skoro bez prestávky. V šere ranného svetla sa poobzerala okolo seba.
"Je tu dosť hustý les, aby som sa bez problémov ukryla a na pár hodín si zdriemla. Potom vymyslím, že urobím ďalej. Možno to tu vypálim do tla a budem mať pokoj" zasmiala sa sama pre seba a pustila sa najbližšou cestou do tmavého lesa.
Arden sa cestou do svojej izby zabával. Stále mal pred očami výraz na Joyinej tvári.
"Ale má guráž, to sa jej musí uznať" pomyslel si pobavene. Pripadala mu skôr taká tichá, hanblivá dievčinka bez vlastného názoru, ktorá len na všetko prikyvuje. No dnes a hlavne teraz mu Joy dokázala, ako sa v nej mýlil. Cítil, že v tej krehkej mladej žene sa skrýva sila. Páčilo sa mu to. Vtom sa zarazil akým smerom sa uberajú jeho myšlienky.
"Čo som sprostý, či čo?" zamrmlal znechutene pre seba. "Nemal by som toľko chlastať..." presviedčal sám seba napriek tomu, že sa cítil pomerne triezvy. Prudko otvoril dvere do izby, zavrel a oprel sa o ne. Zatvoril oči. Bol hrozne unavený. Ale na spánok mal len pár hodín. Za oknami sa už brieždilo. Zastonal a pohol sa smerom ku kúpeľni. Cestou zo seba zhadzoval oblečenie a vliezol do sprchy. Keď skončil, vyšiel von a ovinul si uterák okolo bokov. Podišiel k orosenému zrkadlu a rukou ho pretrel. Otočil sa a ponad plece sa pozrel na chrbát. Pod pravou lopatkou mal vytetovaný zvláštny symbol, ktorý sa tam zjavil, keď začal študovať mágiu. Taký istý mal aj otec. Keď Joy doňho narazila a on ju chytil, zacítil nepríjemnú páľavu v tomto mieste. Ešte stále ho to štípalo, ale už nie tak intenzívne. Dotkol sa tetovania. Bolo trochu horúce. Nerozumel tomu.
"Kašlem na to" povzdychol si unavene. Rukami si prehrabol mokré vlasy a vyšiel z kúpeľne.
"Ako si sa mal synak?" ozvalo sa z kresla pod oknom. Arden podskočil a skoro dostal infarkt. Zazrel na otca.
"To ako vážne?" a podišiel ku skrini. Victor nepovedal nič, ale prepaľoval ho pohľadom.
"Takže na dnes mám pravdepodobne po spánku", pomyslel si Arden znechutene, keď si obliekal tričko.
"Sadni si!" ostro ho vyzval otec. Arden nenápadne prevrátil oči a sadol si na posteľ.
"To, čo si dnes predviedol bolo od teba hlúpe. Dobre vieš, ako na tých dievčatách záleží, že ich potrebujeme a hlavne, že potrebujeme, aby boli čo najlepšie a najsilnejšie. A ty sa hneď v prvý deň správaš ako idiot!" Victor už kričal. "Takže, posledný krát ti vravím, daj im zo seba to najlepšie. Si v tom veľmi dobrý, tvoje vedomosti sú úžasné a ty len tak nimi mrháš! Využi to dopekla a spamätaj sa konečne! Mimo vyučovania si rob, čo len chceš, je mi to jedno, ale dievčatám sa venuj naplno! Toto bolo posledné varovanie Arden!" S týmito slovami vstal a bez toho, aby na svojho syna pozrel, vyšiel z izby a tresol dverami. Arden len pokrútil hlavou a hnev v ňom zasa vrel.
"Čo je toto za život", pomyslel si, keď si ľahol do postele. Tetovanie ho už nepálilo, no napriek tomu však už nemohol zaspať. Spánok však neprišiel a on sa len prehadzoval, kým nebol čas vstávať. Namrzene sa obliekol a zamieril do jedálne. Napriek všetkému bol hrozne hladný.
"Dobré ráno" zamrmlal a pustil sa do jedla. Po chvíli sa rozhliadol, kto je pri stole. Dievčatá tam boli len štyri a ani otca s Aurorou nikde nevidel.
"Kde sú ostatní?" opýtal sa, ale odpoveďou bolo iba pokrčenie plecami. Arden to už nechal tak. Však na tom aj tak nezáleží. Po raňajkách sa vybral s povzdychom do učebne. Tam ho už čakali Amelia s Olivien.
"To sa tu dnes každý fláka, či čo? Kde je Joy?" Nečakal na odpoveď a povedal Amelii.
"Choď ju pohľadať. A nech okamžite príde sem!" Amelia vybehla z miestnosti. Prešlo asi pár minút a bola späť.
"O chvíľu príde" povedala.
"A .... ?" chcel vedieť Arden. Amelia sa ošívala, ale keď zachytila jeho pohľad, vzdala to.
"Zaspala," povedala napokon.
"To má zato, že sa v noci túla po chodbách" posmešne si pomyslel a čakal. O chvíľu sa dvere otvorili a dnu vpálila Joy. Vyzerala, akoby sa ani nestihla učesať. Arden sa bezočivo uškrnul, nemohol si pomôcť.
"Tak čo moja milá, mala si náročnú noc?" Joy sa začervenala, ale pokojne odpovedala.
"Ospravedlňujem sa, že meškám. Sľubujem, že sa to už viac nestane. Počas dnešnej noci som však prežívala hotové nočné mory, preto som zaspala až nadránom." Uhladila si rozstrapatené vlasy a s tichou výzvou v očiach sa na neho pozrela. Arden sa napriek všetkému musel v duchu usmiať. Chcel jej ešte niečo odpovedať, ale ovládol sa. Namiesto toho sa na ňu zamračil a neprirodzene milým hlasom povedal.
"Tak dámy, môžme začať!"
Po dramatickom odchode toho druhého dievčaťa -Oddny- kráľ ukázal Druen jej komnatu. Tá bola útulná a krásna, ale ona to teraz nevnímala. V hlave jej stále zneli slová, ktoré povedala Oddny. Hoci si to nechcela priznať, poriadne nahlodali jej predsavzatie, že im bude veriť. Najprv to bola situácia s Berenom a teraz Oddny.
"Ale Annael by ma predsa sem neposlal, keby im nedôveroval" presviedčala sa v duchu Druen. Na druhej strane sa však ozval tichý hlások. "No nepovedal ti, že máš ísť sem do paláca, ale k Berenovi". To bola pravda, Annael ani slovkom nezmienil kráľa. Druen sedela na posteli a hrýzli ju pochybnosti. Najradšej by sa tiež rozbehla preč ako Oddny. Hoci bola hrozne ustatá, vedela, že nezaspí. Po chvíľke premýšľania sa napokon rozhodla. Podišla k dverách a pomaly ich otvorila. Ešte sa obzrela na Cleethoofa, ale napokon ho nechala spať.
"Keby sa náhodou niečo stalo, on si ma nájde". Na chodbe zbadala dvoch strážcov. "Tak ani oni mi neveria, keďže ma nechali strážiť. Akoby ma mohli zastaviť" nahnevane si pomyslela Druen. Potichu jedného po druhom omráčila a vydala sa po chodbe. Bola rozhodnutá sa tu trochu poobzerať. Už cestou do izby ju zaujali schody, ktoré viedli niekde do hlbín pod palác. Keď ich našla, rýchlo, ale opatrne zbehla dolu a nenápadne vyzrela spoza rohu. Stál tam len jeden strážca, ktorého sa zbavila rovnako šikovne ako predchádzajúcich.
"Fakt by im nezaškodil nejaký dobrý výcvik, toto že má byť ochrana?" neveriacky krútila hlavou Druen a poklusom pokračovala ďalej. Chodba sa stáčala doprava a zrazu sa ocitla v tmavej slepej uličke. Bola osvetlená len jednou fakľou a boli tam jediné zamrežované dvere. Nikde nikoho nebolo, ale spoza mreží sa ozývalo tiché stonanie. Ešte raz sa ostražito poobzerala a nazrela cez malé okienko dovnútra.
"To čo má dopekla znamenať?!" pomyslela si prekvapene. V cele nebolo nič, iba jedna posteľ, na ktorej ležalo červenovlasé dievča s maskou na tvári. Vyzeralo, že spí, ale každú chvíľu jej mykalo celým telom, akoby mala nejaký záchvat. Sem tam zlostne zavrčala, ale očividne sa na viac nezmohla. Najviac ju však zarazilo, že to dievča bola Elfka. Temná Elfka. To rozoznala aj v slabom svetle jedinej fakle.
"Takže aj nás by niečo také čakalo? Nalákali nás sem svojim sladkými rečami a pochybnými historkami a napokon skončíme takto ako ona?" Druen mala sto chutí dvere na cele rozmlátiť a dievčinu oslobodiť. Ale ako sa na ňu tak dívala, podľa všetkého vyzeralo, že je úplne mimo. Nemalo by to význam, pre ňu bolo už neskoro. Pre Druen však nie, nedá im šancu, aby skončila takto. Napriek všetkému jej však nešlo do hlavy, čo s ňou mohli urobiť, že sa ocitla v takomto stave.
"Asi majú nejaké tajné spôsoby, aby nás donútili takto skončiť" premýšľala Druen, keď sa náhlila naspäť do izby. Celkom zabudla na opatrnosť a za najbližším rohom narazila do strážcu. Inštinktívne schytila luk a tulca vytiahla šíp. V strážcových očiach sa mihol úžas zmiešaný s panikou. Druen už bolo všetko jedno po tom, čo videla. Vystrelila a ako vždy, šíp pristál presne tam, kam chcela. Strážca padol na zem a z rany na hrudi sa mu liala krv. Druen ho ľahostajne prekročila, vytrhla šíp a vrátila ho do tulca medzi ostatné. Umierajúceho nechala za sebou a vybehla po schodoch do izby po Cleethoofa. Ten ešte stále nerušene chrápal pod oknom, keď ho Druen prebudila.
"Vstávaj chlpáč, je čas ísť ďalej, rýchlo!" Práve vo chvíli, keď na neho vysadla, sa na chodbe za dverami ozval ruch a približoval sa.
"Už to asi zistili, že som bola dole" pomyslela si Druen a s výkrikom na Cleethoofovom chrbte vyrazili dvere a zrazili pár strážcov. Ďalej na chodbe stál bledý Restalon a pri ňom staršia Elfka, pravdepodobne jeho manželka. Druen prudko zastala tesne pri nich.
"Veľmi vám chcem ublížiť, takže mi nato nedávajte ďalší dôvod a radšej uhnite z cesty!" zvolala. Elfka sa na ňu len pozorne dívala, ale nepovedala nič. Restalon zbledol ešte viac.
"Druen, prosím ťa, čo to tu vyvádzaš! Prečo si berieš nevinné životy?" zvolal. Druen sa posmešne zasmiala.
"Že nevinné? Na vlastné oči som videla tú vašu nevinnosť! Choďte do pekla vy pokrytci a mňa nechajte na pokoji!" S týmito slovami vystrelila za túto noc druhý šíp, ktorý sa dobodol Restalonovi do pleca. Kráľ od bolesti vykríkol a Cleethoof sa s ohlušujúcim revom rozbehol. Tentoraz sa ich už nikto nepokúšal zastaviť.
"Musím sa odtiaľto dostať, musím hovoriť s Berenom. Ale teraz za ním ísť nemôžem, ak by ma hľadali, pravdepodobne pôjdu najprv do jeho domu," horúčkovito premýšľala, keď bežali dole do dediny. Pohľad jej padol na tmavý lesný porast.
"Trochu si oddýchneme, musíme sa vyspať a potom uvidíme, čo bude ďalej" prihovorila sa Cleethofovi. Začínal sa nový deň a v slabom svetle vychádzajúceho slnka zamierili do hustého lesa.
Bolo jasné slnečné ráno a Nika si veselo vykračovala po chodbe. Vnímala krásu domu a jeho vkusné zariadenie. Mala veľmi dobrú náladu. Konečne bola šťastná. Veľmi sa jej tu páčilo, dievčatá boli milé a priateľské a aj ostatní obyvatelia domu sa zdali byť v pohode. Teda, okrem mladého mentora, ale s ním sa ani raz nerozprávala a po pravde, ani to neľutovala potom, čo včera o ňom počula. Ešteže Victor je iný .... Po tých strastiach, čo prežila v detskom domove, kde nikto nemal pre ňu jedno dobré a milé slovo, sa jej toto miesto zdalo až neskutočné. Na Jacka a Claire si už sotva spomenula. Prešla okolo starého muža, ktorý niesol veľké vrece. Vyzeralo byť ťažké, tak sa ponúkla, že mu pomôže, no starec odmietol a mrmlaním si popod nos sa odšuchtal preč. Nika mykla plecom a zišla dolu do jedálne. Dnes prišla skoro, ešte tam nikto nebol a samej sa jej raňajkovať nechcelo. Vyšla si teda do záhrady, kde sa usalašila do trávy pod mohutný strom. Vdychovala ranné vôňe kvetov a ovocia a sledovala, ako sa svet okolo nej prebúdza do nového dňa.
Po chvíli vstala a jej pozornosť upútal vysoký kamenný múr, ktorý obkolesoval celý pozemok domu. Niku premohla zvedavosť. Jej izba mala výhľad smerom k vzdialenému mestu, táto strana však bola pre ňu neznáma. Obďaleč zbadala opretý drevený rebrík. Nevyzeral veľmi stabilne, ale povedala si, že to skúsi. Pomaličky na neho začala liezť, no musela vystúpiť až na posledný schodík, aby niečo videla. Pohľad jej padol na les. Rozprestieral sa kam jej oko dovidelo. Bol hustý, tmavý, záhadný...Jej myšlienky preťal zvuk praskajúceho dreva a o chvíľu ležala na zemi.
"Ešteže tu nikto nie je", s úľavou si pomyslela a chcela vstať. Nohu jej však preťala silná bolesť, že klesla opäť do trávy.
"Čo teraz?" zúfalo sa obzerala okolo seba. Teraz by spoločnosť rada uvítala. Vtom počula, ako si niekto veselo píska.
"Haló, prosím vás, pomôžte mi", zavolala Nika. Chvíľu sa nič nedialo a už si myslela, že neznámy ju nepočul, keď sa spoza kríka vynoril Victor.
"Och, nie" pomyslela si. On na ňu zatiaľ začudovane hľadel.
"Moja a ty tu čo prosím ťa robíš? Stalo sa ti niečo?" Nika len prikývla.
"Chcela som sa pozrieť čo je za tým múrom a spadla som z rebríka. Asi som si vyvrtla členok", dodala zahanbene. Victor si k nej čupol.
"Môžem?" Nika len ticho prikývla. Jemne vzal jej nohu do rúk a pozorne si ju poprezeral.
"Nemyslím si, že je vytknutý, skôr poriadne udretý, bude ho treba ošetriť a zaviazať" skonštatoval. "Sama však nemôžeš chodiť, však? Ak dovolíš, vezmem ťa na ruky moja". Nike napriek bolesti veľmi lichotila Victorova starostlivosť a citlivosť a rada súhlasila. Opatrne ju chytil a zdvihol do vzduchu ľahko ako pierko. Nika sa cítila trochu smiešne, ale páčilo sa jej to. Niesol ju záhradou a sem tam sa ňu usmial. V obývačke ju pomaly položil na pohovku. "Idem po ľad a po nejaké obväzy a masť" a odbehol. O chvíľu bol späť.
"Ďakujem vám veľmi pekne za vašu starostlivosť", Victor sa na ňu pozrel a šibalsky sa usmial.
"Nemáš začo krásavica, rád sa o teba postarám. A prosím ťa, tykaj mi, snáď nie som až taký starý" a žmurkol na ňu. Nika sa začervenala. Bola v rozpakoch, nevedela čo povedať. Victor jej medzitým šikovne viazal nohu. Jeho ruky boli zručné a jemné. Nika sa na neho zahľadela. Rozmýšľala, koľko môže mať rokov. Dievčatá sa zhodli, že môže mať tak okolo päťdesiatky, ale vôbec na to nevyzeral.
"Tak a je to, na amatéra to celkom ujde, čo povieš?" usmial sa a pohladil ju po nohe. Nika sa zarazila a Victor si to všimol.
"Prepáč mi, to bolo odo mňa nevhodné, len mi je ľúto tvojej krásnej nôžky" kajúcne povedal. Nika sa len slabo usmiala. Mala z neho zmiešané pocity.
"Bolí ťa to? Môžem ti dať ešte niečo od bolesti, ak chceš. A dnes nemusíš ísť na výuku, neskôr to dobehneme, súhlasíš?" Nika prikývla. Nebolo jej veľmi do reči, noha ju naozaj veľmi bolela. Zapila vodou dve tabletky od bolesti, čo jej priniesol Victor. Potom sa ponúkol, že ju odnesie hore do izby a pošle za ňou Auroru. Ona sa predsa vyzná v takýchto veciach lepšie a možno to bude schopná svojou mágiou aj vyliečiť. Znova ju opatrne zdvihol a vyniesol do jej izby. Nika nevedela prečo, ale v jeho náručí sa cítila ako kráľovná. Možno preto, že Victor sa k nej tak správal. V izbe ju položil na posteľ a jedným veľkým vankúšom jej podložil členok.
"Dúfam, že sa ti leží pohodlne" povedal a usmial sa na ňu. Od dverí jej ešte veselo zakýval a už ho nebolo. Keď Nika osamela, v duchu si vynadala, aká bola hlúpa, že sa trepala na ten rebrík. No, už s tým nenarobí vôbec nič. Mohla len dúfať, že Aurora bude naozaj schopná ju zázračne vyliečiť a zajtra sa bude môcť pripojiť k dievčatám na výuku.
Falco sa zo svojej prieskumnej výpravy vrátil až za súmraku. Leilu to trochu znepokojilo, pretože to znamenalo, že Nemeton je na míle vzdialený od ich spoločenstva.
"Som si istá, že do obeda sa na našu prvú lekciu vrátiť nestihneme" rozmýšľala, keď sa ukladala spať. Predtým si znova nachystala svoj malý kožený vak, ktorý v skrini dlho nepobudol.
"Ale po tom, čo som si dnes vypočula Gretchen, tam musíme ísť. Aj keby sme riskovali hnev Arcalime" zaumienila si Leila. Aj tak jej dôvera ku kráľovnej bola už naštrbená. Veď raz jej už klamala ohľadom zdravotného stavu jej manžela. "Prečo by to neurobila aj druhý krát?" vynorila sa Leile v mysli posledná otázka predtým, ako zaspala. Prebudila sa na nežné ďobkanie do ruky. Vedela, že je čas. Otvorila oči a jej modrý pohľad sa stretol s Falcovým, ktorý pri nej sedel. Leila ho pohladila po jemnom perí a začula tiché klopanie na dvere.
"To bude určite Gia" prihovorila sa Falcovi. Ten rozprestrel krídla a vyletel cez okno von do chladného sviežeho rána. Leila sa rýchlo obliekla, vzala vak s potrebnými vecami a na krk si opatrne pripla svoj nový náhrdelník s amuletom. Potom vyšla pred dom. Gia ju už čakala. Bola trochu nervózna, ale napriek tomu sa na ňu usmiala.
"Gretchen ťa pozdravuje a ešte raz ti veľmi ďakuje" zašepkala.
"Len aby do nás nevkladala veľké nádeje. Vždy je tu možnosť, že zlyháme. Príroda je nevyspytateľná a určite sa stretneme s rôznymi prekážkami. Najviac sa obávam tej medvedice. Ak to ona je strážkyňa Nemetonu, tak je neskutočne zúrivá. A to som si so zvieratami vždy rozumela" dodala Leila. Gia na ňu len pozrela a mlčky prikývla. Obe dievčatá sa v tichosti vybrali smerom k hustému lesu. Falco im krúžil nad hlavami a ukazoval správny smer.
Predierali sa húštinami už asi dve hodiny, keď uvideli prvé lúče slnka. Tie však o chvíľu ukryli ťažké mračná, ktoré ostali visieť na oblohe. Leila sa nadýchla a cítila blížiaci sa dážď. Nenápadne pozrela na Giu. Bolo úžasné sledovať, ako už len jej prítomnosť vdychuje život mŕtvym kvetom a rastlinám. Pohľad obrátila späť k oblohe.
"Ešte tak hodinu a spustí sa dážď" povedala Gii, ktorá sa zatvárila ustarostene. Leila pokračovala. "A pravdepodobne sa nestihneme do obeda vrátiť, čiže musíme počítať s tým, že budeme mať problémy". Gia sa zasmiala.
"No, keďže sme také výnimočné, ako vravela Arcalime, snáď nám to prejde". Leila sa tiež zasmiala. Giu si veľmi obľúbila. Keď začalo pršať, našli malú jaskyňu, kde sa najedli a trochu zohriali pri ohni, ktorý Leila šikovne založila. Potom pokračovali v ceste. Dážď už pomaly ustal a okolo obeda vkročili na malú čistinku, kde sa uprostred vynímal starý dutý peň, v ktorom bolo jasne vidieť otvor.
"To bude ono" povedala Gia a chcela ísť ďalej.
"Počkaj predsa, zabudla si na medveďa? Je tu až podozrivé ticho", zastavila ju Leila. A naozaj. Po medveďovi nebolo ani stopy. Chvíľu nerozhodne stáli a čakali.
"Leila, poď, veď sama vidíš, že sme tu samy" netrpezlivo sa ozvala Gia. Leila pozrela na Falca. Pokojne si krúžil vo vzduchu.
"Tak poďme" povedala ticho a spoločne vykročili smerom k pňu. Keď už boli skoro pri ňom, z húštiny sa ozval ohlušujúci rev, ku ktorému sa pridal Falcov škrekot. Zrazu sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. Videla, ako z krovia vybehol obrovský medveď. Leiline najhoršie obavy sa potvrdili. Bola to ona. Okolo papule sa jej hromadila pena a v očiach jej svietilo šialenstvo. Odrazu k nej zletel Falco a zaryl jej pazúry do chrbta. Medvedica zrevala ešte viac, ale na chvíľu odpútal jej pozornosť. Leila sa okamžite obrátila k Gii, ktorá tam stála paralyzovaná strachom.
"Gia, utekaj po knihu!" Našťastie sa Gia hneď spamätala a rozbehla sa. Leila sa opäť obrátila k medvedici. Falco vytrvalo bojoval, ale Leila vedela, že už dlho nevydrží.
Gia ešte stále hľadala v starom pni knihu, ale márne. Vyzeralo to, že ich niekto predbehol. Dievčatá na seba zúfalo pozreli a obe sa ako na povel rozbehli na kraj čistinky do hustého lesa. Leila si už myslela, že budú mať dosť času ujsť, ale zrazu začula rev, ktorý sa ozval nebezpečne blízko. A potom sa ozval ten najhorší výkrik, aký v živote počula. Gia. Kútikom oka zbadala, ako ju medvedica dobehla a obrovskou labou zhodila na zem. Keď sa chystala zasadiť ďalší úder, Leila z plného hrdla zvreskla.
"Niéééééééééé....." a z jej tela vystrelila obrovská sila, ktorá v podobe neviditeľnej steny okamžite zasiahla rozzúrené zviera a odhodila ho nabok. Gia bola zachránená a medvedica s revom ušla. Leila sa rozbehla k priateľke, ktorá nehybne ležala na bruchu. Keď k nej pristúpila, srdce jej zamrelo. Na mieste, kde ju zviera zasiahlo, mala na chrbte veľkú a hlbokú ranu. Leila sa v návale paniky k nej zohla aby zistila, či žije. Telo jej zaliala úľava. Cítila síce slabý tep, ale Gia ešte dýchala. Do očí jej vystúpili slzy.
"Všetko bolo na nič, celá naša výprava, aj tak sme knihu nenašli a ešte sa ti stalo toto" pohladila Giu po vlasoch. Ale Leila vedela, že sa teraz nemôže zosypať.
"Falco! Falco!" z plných pľúc kričala. Na chvíľu ju pochytil strach, že aj jemu sa niečo stalo, ale priletel a sadol si na jej plece.
"Musíš ísť rýchlo do spoločenstva, s Giou je veľmi zle" plakala Leila. Falco sa ňu pozrel, rozprestrel krídla a nechal plačúcu Leilu pri zranenej priateľke. Hľadela za ním, kým v diaľke nezmizol a v duchu sa modlila, aby pomoc stihla prísť načas.
"Dnes to bolo celkom fajn, čo poviete? Ani nebol taký protivný, ako včera", šeptom povedala Olivien, keď spolu s Joy a Ameliou vyšli z učebne.
"Prosím ťa a prečo šepkáš?" spýtavo na ňu pozrela Amelia.
"Vieš, že ani neviem? Ja len, či by nás ešte nemohol počuť".
"Kto? Arden? Tak to pochybujem, nemyslím si, že je obdarený nejakým super sluchom, alebo čo", pochybovačne povedala Joy. Amelia sa zasmiala.
"A keby aj, tak čo. Mám pocit, že vy dve ste z neho ešte stále celé vyklepané. Ja ho mám v paži", dodala.
"Však aj ja, ale....neviem to proste vysvetliť, znervózňuje ma. Teba si neprehodil cez plece ako vrece zemiakov." Obrátila sa k Joy. " Ty ma asi vieš pochopiť, však?" Joy iba prikývla, ale na lícach sa jej zjavil rumenec.
"Stalo sa niečo? Nechceš sa nám tiež zdôveriť?" zvedavo sa opýtala Amelia. Joy len pokrútila hlavou.
"Ale nie, nie je to nič podstatné, naozaj". Olivien sa jej lepšie prizrela a skonštatovala.
"Há, no škoda, že tu teraz nie je s nami Maddison". Všetky tri sa zasmiali a pobrali sa na obed. Tam na nich už čakala Aurora.
"Dievčatá, prosím vás, venujte mi ešte chvíľku vášho času. Mám pre vás dve správy. Jedna je tá horšia a týka sa jednej z vás". Olivien sa trochu vyľakala a nebola sama. Medzi dievčatami to zašumelo. Keď si to Aurora všimla, hneď pokračovala.
"Nie, nebojte sa, nič vážne sa nestalo, len Nika dnes ráno nešťastne spadla a poranila si nohu. Svojou mágiou som to dala do poriadku, avšak ešte musí oddychovať. Určite by sa potešila vašej návšteve. A teraz prejdime k tej druhej veci. Každej z vás som v izbe nechala jednu knihu, ktorú si musíte do zajtra preštudovať. Týka sa vašich schopností a každý deň dostanete ďalšiu. Tak príjemné štúdium a teraz dobrú chuť", spevavým hlasom zakončila Aurora.
Keď dojedli, šli pozrieť Niku. Tá však vyzerala v poriadku. Olivien s ňou prehodila pár slov a potom sa ospravedlnila. Bola veľmi zvedavá na tú knihu. A naozaj, na nočnom stolíku ju už čakala. Pri nej bol aj lístok s odkazom.
"Aby si sa lepšie naučila ovládať svoje schopnosti. Aurora".
Odložila lístok na bok a opatrne vzala do rúk knihu. Názov bol napísaný zlatou farbou a zložitým písmom "Orbing". V pravom dolnom rohu bol vyobrazený symbol. Zelený štvoruholník so žltým kruhom uprostred. A v žltom kruhu bol orol. Olivien sa na okamih zdalo, že ju svojím okom sleduje. Kniha bola celá hnedá a po okrajoch boli oranžové hviezdy. Autora nikde nevidela. Pohodlne sa usadila do kresla pod oknom a pustila sa do čítania. Po hodine sa však aj tak nedozvedela nič zaujímavé. Boli tam len nudné a strohé fakty. Prinútila sa ešte dočítať zvyšné strany, ktoré jej ostávali. Keď skončila, mala pocit, akoby len tak premárnila viac ako dve hodiny času. Od toľkého sedenia ju už bolel chrbát. Vstala a vyzrela von oknom.
"Mohla som ísť do záhrady, keď je tak krásne". Pohľad jej padol na knihu. "Idem pohľadať do knižnice niečo užitočnejšie. Možno sa Aurora pomýlila a dala mi nesprávnu knihu." Vzala ju do rúk a vyšla na chodbu. Akurát šla okolo Amelia.
"Počuj Amelia, nevieš, kde je knižnica?"
"Myslím, že je dole, ako zídeš po schodoch, zabočíš doľava do chodby a mali by to byť tretie dvere v pravo," odpovedala jej Amelia a pozrela na knihu v Olivieninych rukách. "To už si hotová? Ja som zatiaľ asi len v polovici, no je to strašne nudné". Olivien prikývla.
"Presne, tak isto aj moja, preto idem do knižnice, možno tam nájdem niečo pútavejšie."
"OK, tak ja sa idem ďalej mučiť", trpiteľsky sa zatvárila Ameila a vošla do svojej izby. Olivien zasa pokračovala po chodbe a smerom k schodisku.
"Škoda len, že nám zakázali používať naše schopnosti mimo vyučovania. Bolo by to raz dva", rozmýšľala a začala schádzať po schodoch. Odrazu sa potkla a v snahe zachytiť sa jej kniha vyletela z rúk a dopadla až dole.
"No je toto možné?!" hnevala sa v duchu. Rýchlo zrakom skontrolovala knihu, našťastie vyzerala nepoškodená. Vtom začula kroky a z chodby vyšiel Arden. Olivien dúfala, že si ju nešimne, ale žiaľ, nemala to šťastie. Zastal pri knihe a zdvihol ju.
"To je tvoje?" so zdvihnutým obočím sa opýtal.
"Áno" ticho odvetila Olivien a zastala na poslednom schode.
"A to bežne sa ti vzácne knihy váľajú po zemi?".
"Nie, jasné, že nie", zazrela na neho, " potkla som sa na schodoch a keď som sa chcela zadržať, tak mi kniha vypadla z rúk. Čo, tebe sa to ešte nestalo?" nervózne dodala. Arden sa na ňu posmešne pozrel:
"Ak mám povedať pravdu, tak nie. Ale každý sme iný, však?", dodal ironicky.
"Ako mi len lezie na nervy, tá jeho arogancia, akoby bol majster sveta", pomyslela si Olivien. Potom mu sladkým hlasom povedala.
"Áno, nie každý sa vyrovná tvojej dokonalosti Arden. Inak, ako sa má tvoj nos? Snáď nebudeš mať trvalé následky, to by ma veľmi mrzelo". Arden sa zasmial.
"Môj nos je v poriadku, vďaka Aurore samozrejme, ale dík za záujem".
"Keď sa takto smeje, vyzerá úplne inak, ako keď sa len mračí" pomyslela si Olivien. Podal jej knihu.
"Tu máš a dávaj si väčší pozor. Nerád by som nabudúce našiel namiesto knihy ležať pod schodmi teba, ok? " Kým sa Olivien zmohla na slovo, Arden bol už preč. Nemohla si pomôcť, napriek jeho správaniu sa jej veľmi páčil. Povzdychla si a vybrala sa pohľadať knižnicu.
Gretchen sa nervózne prechádzala po domčeku. V náručí sa jej vrtela malá Viktória. Už bola unavená, ale mamino náručie jej momentálne neposkytovalo potrebný pokoj. Gretchen to však nevnímala a myšlienkami bola s Leilou a Giou.
"Už je skoro poludnie a ich nikde, dúfam, že sú v poriadku a nič sa im nestalo...." Jej pochmúrne myšlienky prerušilo tiché a krátke zakrákanie. Pohľad jej zaletel k oknu, kde práve pristál veľký čierny havran. Pozeral na ňu a naklonil hlavu nabok.
"Aj ja ťa zdravím Jack" odmerane povedala Gretchen a odvrátila sa od okna. Naozaj už mala nervy na prasknutie, takže sa otočila prudšie, ako chcela. Viktória sa už rozplakala. Havran zakrákal a vyčítavo na ňu pozeral.
"Ja viem" povedala Jackovi. "A nedívaj sa na mňa tak". Gretchen si vzdychla a položila maličkú do kolísky a pomaly ju hojdala, kým sa neupokojila a zaspala. Havran na dcérku s láskou hľadel. Gretchen sa pri tom pohľade usmiala. Potom si však spomenula, že už by mala ísť na miesto, kde sa mali všetky stretnúť s Arcalime. Niekto zaklopal na dvere. Bola to Elfka, ktorú poslala kráľovná, aby sa postarala o Viktóriu, kým ona bude preč.
"Jack, musím už ísť. A dávaj si pozor, aby si nevzbudzoval zbytočnú pozornosť" povedala potichu havranovi a otvorila dvere. Z prahu sa na ňu usmievala sympatická žena.
"Ďakujem, že ste prišli. Maličká je nakŕmená a mala by teraz spať aj dve hodiny" S týmito slovami vyšla z dverí a ešte pozrela na okno. Bolo prázdne. Pobrala sa teda dole chodníčkom smerom do dedinky. Oblečená v dlhých zelených šatách vyzerala, akoby tu patrila odjakživa. Ryšavé vlasy mala jednoducho spletené do vrkoča. Po rannom daždi okolitá príroda ožila. Gretchen rozmýšľala, čo povie Arcalime, keď sa bude pýtať, kde sú Gia s Leilou. Z úvah ju vyrušil škrekot sokola. Keď zdvihla hlavu, hore zbadala Falca, ako krúži vo vzduchu.
"Ach, tak predsa to stihli, už som sa vážne začínala o ne báť" v duchu sa potešila Gretchen a pridala do kroku. Ešte sa s nimi chcela pred výukou stretnúť osamote. Falco sa však nezastavil a letel rovno do paláca. A dievčatá nikde nevidela. Srdce jej zamrelo.
"Muselo sa im niečo stať a všetko je to moja vina!" Od strachu sa jej myšlienky zahmlievali a ona tam len stála a nedokázala sa ani pohnúť. Nevedela, koľko času ubehlo, keď okolo nej precválali štyri kone, ktoré niesli na svojich chrbtoch troch Elfov a na čele šla Arcalime. Zastavili pri Gretchen, kráľovná k nej natiahla ruku a rozrušene povedala.
"Rýchlo Gretchen, musíme sa ponáhľať! Niečo sa stalo tvojim priateľkám a možno budeme potrebovať tvoje liečiteľské schopnosti!" Tieto slová potvrdili jej najhoršie obavy. Okamžite však uchopila ponúkanú ruku a vyšvihla sa do sedla. Arcalime sa hneď pustila do cvalu a ostatní ju nasledovali. Gretchen sa jej pevne držala a ledva zadržiavala slzy. Tak veľmi sa kráľovnej chcela opýtať, čo sa vlastne stalo, ale bála sa. Cesta trvala pomerne dlho a za ten čas nikto neprehovoril. Arcalime zaryto mlčala. Falco im ukazoval smer. Potom sa ocitli na kraji peknej čistinky, kde sa v strede vynímal starý dutý peň.
"To bude asi Nemeton" nešťastne si pomyslela Gretchen. Vtom kráľovná prudko zastavila. Boli na mieste. Keď zoskočila z koňa, naskytol sa jej obraz, na ktorý nikdy nezabudne. Na zemi sedela Leila a bola celá od krvi. Zúfalo plakala a v náručí zvierala nehybné telo ležiace naboku. Bola to Gia.
"Ach bože, len to nie!" zúfalo si pomyslela Gretchen a spolu a Arcalime sa rozbehli k nim. Keď ich Leila začula, zodvihla hlavu a uprela na ne prázdny pohľad plný bolesti. Na ich zdesenie len pokrútila hlavou.
"Prišli ste neskoro" ticho povedala. Už neplakala, len tuho objímala Giine nevládne telo. Arcalime rýchlo skontrolovala, či je to naozaj pravda. Podľa toho, ako zvesila hlavu, mala Leila pravdu. Gretchen sa už nedokázala udržať na nohách. Padla vedľa Giinho tela a všetku svoju silu sústredila na to, aby ju ešte napriek všetkému dokázala zachrániť. Natiahla ruky k hroznej rane na chrbte a zatvorila oči. Cítila, ako ju zaplavuje známe teplo, ale keď otvorila oči, rana bola síce zacelená, no jej priateľka sa už viac nepohla. Pokúsila sa o to znova, ale bezvýsledne. Bolo už neskoro. Gia bola mŕtva. Gretchen zaplavilo zúfalstvo a pocit viny. Neovládateľne sa rozplakala. Ktosi jej položil ruku na plece a niečo jej vravel, ale ona nič nevnímala. Pre očami mala Giinu krásnu tvár a jej láskavý úsmev. Jej ochotu vždy pomôcť. Dobrotu jej srdca, ktorú rozdávala plnými priehrštiami. A teraz je jej priateľka navždy preč. A to všetko jej vinou.
"Nikdy si to neodpustím", ozývalo sa jej v hlave, keď sa vracali späť do spoločenstva. Gretchen ani nevedela, ako sa dostala na koňa a potom už len matne vnímala, že ju ktosi ukladá na posteľ. Z hmly počula hlas kráľovnej a pokúsila sa zaostriť zrak, aby ju videla. Stála pri dverách a rozprávala sa s Elfkou, ktorá dnes strážila Viktóriu.
"Teraz ich nechajte odpočívať a dávajte na nich pozor. Zajtra, ak im bude lepšie sa dúfam dozvieme, čo sa stalo a prečo to muselo skončiť zbytočnou smrťou toho úbohého dievčaťa". Gretcheniným telom prebehla nová dávka bolesti, ktorú už nevydržala a stratila vedomie...
Knižnicu Olivien našla presne tam, kde ju nasmerovala Amelia. Keď vstúpila dnu, ovanul ju príjemný pach kníh. Maddie mala pravdu. Bolo ich tu stovky, ba možno aj tisíce.
"No ale ako sa tu má človek vyznať?" rozmýšľala Olivien, keď prechádzala pomedzi vysoké drevené police. Závesy boli zatiahnuté, takže viditeľnosť nebola bohvie aká. Podišla k najbližšiemu oknu a trochu ich odhrnula a následne pokračovala v hľadaní. Prechádzala prstami po starých, zaprášených knihách. Kde tu nejakú vybrala a zbežne prelistovala. Ani si nevšimla, že sa dostala do najvzdialenejšieho kúta knižnice. Pohľad jej padol na jednu veľkú a hrubú knihu. Keď sa za ňou natiahla, telom jej preletel pocit hrôzy. Cítila, akoby z tej knihy sálala temnota a čisté zlo. Napriek tomu ju vzala a otvorila.
"Hmm, zaujímavé..." Zistila totiž, že mnoho strán chýba. Mnoho stôp po vytrhaní, a rôzne škvrny na jednotlivých stranách sprevádzali celú knihu. Jednotlivé kapitoly mali strašidelné nadpisy, ako napríklad Uvrhnutie do temnoty, alebo Vzkriesenie mŕtvych.
"Ako sa vlastne tá kniha volá?" Prezrela si obálku a od prekvapenia vytreštila oči. Dívala sa na skoro rovnaký znak s orlom, aký bol na jej knihe od Aurory. No tento nebol vôbec farebný, ale úplne čierny.
"Čo tu prosím ťa robíš? Najprv Maddison a teraz ty? Čo vás tu tak láka?" ozval sa za ňou Aurorin hlas a vôbec neznel milo ako zvyčajne. Olivien okamžite skryla knihu za chrbát a obrátila sa.
"Len som si chcela požičať ďalšiu knihu, túto som už preštudovala" nevinne sa usmiala.
"To si vždy bola taká usilovná študentka?" opýtala sa Aurora. Chlad z jej hlasu nezmizol a podišla bližšie. Olivien cúvla.
"No, myslím, že áno. Ale ak mám povedať pravdu, z tejto knihy som sa veľa užitočných informácií nedozvedela. Len veľa histórie, miesta teleportácie, čo ju ruší a podobne." Aurora sa na ňu čudne pozrela.
"Ach, áno. Presne viem, čo je v tej knihe napísané! A keďže sa vám teraz s mentormi venujeme, ako vaše schopnosti ovládať, snáď necháš na nás, aké knihy vám vyberieme. Myslím, že vieme lepšie, čo je pre vás vhodné a čo nie, alebo sa mýlim?"
"Áno, máte úplnú pravdu, prepáčte, nechcela som vás uraziť" povedala Olivien a chcela nenápadne vrátiť knihu na policu. Aurora si ju však všimla.
"Čo to máš v ruke?" a okamžite jej ju vytrhla. Keď zbadala názov, zhrozene pozrela na Olivien.
"Kde si to preboha našla?"
"Bola tu, na poličke medzi ostatnými knihami" odvetila, prekvapená Aurorinou reakciou.
"A teraz chcem počuť pravdu, je to veľmi dôležité. Kde si našla túto knihu?"
"Ale veď vám vravím, bola tu" Olivien znova o krok cúvla. Aurora vyzerala naozaj nahnevane. Prudko sa nadýchla.
"Odteraz je vstup do knižnice definitívne zakázaný. Musíme ju skontrolovať a odstrániť všetky knihy, ktoré nie sú pre vás vhodné a sú dokonca nebezpečné. Mágia je krásna, ale ukrýva aj svoje temné stránky a pred nimi vás chceme ešte istý čas chrániť. Ste ešte veľmi slabé a zraniteľné. Ak by ste chceli nejakú knihu navyše, tak príďte za mnou, Victorom alebo Ardenom, radi vám poskytneme aj informácie navyše, rozumieš? Robím to len pre vaše dobro" dopovedala a vyzerala, že už sa upokojila. Oliven sa na ňu usmiala a prikývla.
"Takže si spomínala, že svoju knihu si už prečítala?" zmenila tému Aurora.
"Áno a mala som záujem ešte o nejakú" s úľavou odpovedala Olivien.
"Hm, tak poďme ti niečo pohľadať". S úsmevom ju chytila okolo pliec a spolu vykročili na druhú stranu knižnice. Aurora prehrabala pár políc a obrátila sa k Olivien s dvoma knihami.
"Tak, nech sa páči a príjemné štúdium" popriala jej.
"A prosím ťa, nezabudni odovzdať môj odkaz ostatným dievčatám, dobre?"
"Jasné, nezabudnem a ďakujem. Zatiaľ dovidenia". Aurora ju však už nevšímala. Stála tam a zamyslene hľadela na miesto, kde našla zakázanú knihu. Počula, ako Olivien zatvorila dvere a keď osamela, vrátila sa naspäť a zamračene sa dívala na tú knihu.
"Ako sa tu len mohla dostať?" rozmýšľala.
Olivien už tento deň nemala chuť na ďalšie čítanie. Knihy si vzorne položila na poličku a keďže za oknami sa už stmievalo, bol čas na večeru. Pri stole už bola Vailo s Ameliou a o niečom živo diskutovali.
"Máš pravdu, zišlo by sa trochu zábavy, čo ty na to Olivien?"
"Myslím, že je to dobrý nápad", odpovedala.
"Presne, sme tu síce len druhý deň, ale tá rutina mi už začína vadiť. Nič len jesť, ísť na výuku, jesť, študovať, jesť a spať. No nie je to tak?" opýtala sa Vailo.
"Zajtra je aj tak piatok, môžme niekde ísť".
"Vailo, pochybujem, že nás niekde pustia" oponovala jej Amelia.
"Ja si to tiež myslím" dala jej za pravdu Olivien.
"Tak ich prehovoríme, že nech sa môžme zabaviť tu! Nejaká hudba a tak. Však potrebujeme nejakú psychohygienu, no nie? " žmurkla na ne.
"Ty sa len tak ľahko nevzdávaš, čo?" zasmiala sa Olivien.
"To teda nie a počkám si na Victora, ten sa podľa mňa bude dať presvedčiť" a koketne pokrútila bokmi. Dievčatá vybuchli do hlasného smiechu a pustili sa do večere.
Vailo sa už nemohla dočkať, kedy bude môcť nadhodiť svoj návrh na večierok. Keď už boli pri stole všetci, rozhodla sa, že teraz je ten správny čas.
"Môžem sa niečo opýtať?"
"Pravdaže Vailo, stalo sa niečo?" Aurora nasadila ustarostený výraz.
"Nie, nie, to nie. Mne len napadlo, či by sme si nemohli usporiadať večierok. Aj ostatným dievčatám sa ten nápad páči", dodala. Zavládlo ticho a všetci sa na ňu dívali.
"Veď by to bolo len na jeden večer. Aspoň cez víkend by sme sa mohli zabaviť. Keď nás už nepustíte von do mesta, aspoň tu by sme mohli niečo zorganizovať, hm?" Amelia s očakávaním pozrela na opačnú stranu stola. Aurora vyzerala, akoby jej niečo zabehlo, Victor sa zasmial a Arden sa len pobavene uškrnul. Všetky dievčatá na nich s očakávaním hľadeli.
"To myslíte vážne?" opýtala sa Aurora trochu piskľavým hlasom. "Veď ste tu sotva pár dní, to už sa akože nudíte?" Victor jej upokojujúco položil ruku na rameno a usmial sa.
"Ale to neznie až tak zle, podľa mňa je to celkom dobrý nápad drahá. Veď dievčatá sa potrebujú aj trocha odreagovať, keď toľko poctivo študovali".
"Keď ja neviem, čo si myslíš ty Arden?" Arden sa oprel o stoličku a pohľadom preletel po dievčatách.
"Osobne si myslím, že malá ožran párty nám len všetkým prospeje, že kočky?" žmurkol na ne a vyzývavo pozrel svojho otca. Otec na neho zazrel a Aurore už naozaj zabehlo.
"Ovládaj sa synak, tu si v slušnej dámskej spoločnosti, tak si vyprosím takéto reči".
"Pýtali ste sa ma na názor, tak som ho povedal" odbil ho Arden a odpil si z vína.
"Nemyslela som žiadnu ožran párty" pozrela na Ardena a ten prevrátil očami, "ale normálny večierok, kde by sme si zatancovali a trochu sa odreagovali". Prosebne pozrela na Auroru. Tá sa napokon usmiala.
"Fajn, ale nechajte všetko na mňa a moje magické ruky" .
"Super, ďakujeme" potešila sa Vailo a aj ostatné dievčatá viditeľne pookriali. Dohodli sa, že večierok začne zajtra podvečer. Zvyšok večera sa nerozprávali o ničom inom a spať šli podstatne neskôr ako zvyčajne. Vailo bola veľmi spokojná.
"Už som sa tu začínala cítiť ako v zlatej klietke" pomyslela si, keď sa chystala do postele. "Ten nápad bol veľmi dobrý..." a zaspala s úsmevom na perách. Ráno bolo nabité emóciami a u Vailo to platilo dvojnásobne. Cítila všetko, čo dievčatá prežívali vo svojom vnútri a asi prvý krát sa tomu veľmi tešila. Čas sa však nesktutočne vliekol, hlavne na vyučovaní. Pri obede si Vailo sadla k Joy a žartom sa jej prihovorila.
"Joy, škoda, že nemôžeš aspoň trochu posunúť čas dopredu".
"Vieš, že nemôžem," odvetila jej s úsmevom. "A aj keby som chcela, tak to ešte ani neviem. Sotva zvládam zastavenie času a jeho udržanie, ale zlepšujem sa" s hrdosťou v hlase povedala. Vedľa nich sedela Amelia a zamyslene hľadela na Joy. Vailo cítila jej nepokoj, akoby ju niečo trápilo.
"No teraz sa tým zaťažovať nebudem" pomyslela si a obrátila pozornosť späť k Joy.
"Tak to je výborné! Aj ja už zaznamenávam nejaké pokroky", pochválila sa Vailo.
"Inak, môžem sa ťa na niečo opýtať? Vieš, ja som ešte nebola na žiadnom večierku. Čo si mám obliecť? A vôbec neviem tancovať na tú vašu hudbu", dodala Joy.
"Neboj sa, obleč si niečo, čo sa ti páči a v čom sa cítiš dobre. A keby si chcela, môžem ti pomôcť sa nalíčiť, čo povieš?"
"Ak si nájdeš čas, tak prečo nie?" súhlasila Joy. Dohodli, že Joy k nej príde okolo piatej. Avšak keď sa blížila dohodnutá hodina, Vailo ešte stále nebola hotová sama so sebou. Chcela vyzerať dokonale. A už vôbec nemala čas, aby ešte pomáhala Joy.
"Však nevadí, na niečo sa už vyhovorím", pomyslela si, keď začula tiché klopanie na dvere svojej izby. Trochu si postrapatila vlasy a so zívaním otvorila dvere.
"Och, prepáč, zobudila som ťa?" Vailo si naoko pretrela oči.
"Bože, to už je toľko hodín? Áno, zaspala som. Prepáč, ale nebudem mať čas sa ti venovať Joy".
"To je v pohode, poprosím asi Niku. Ale aj tak ďakujem za ochotu". Vailo sa blahosklonne usmiala.
"Ale prosím ťa, nemáš vôbec začo. Tak sa zatiaľ maj" pozdravila sa a zatvorila dvere. Keď osamela, pristúpila k zrkadlu a samoľúbo sa usmiala.
"Tak a teraz z teba urobíme najväčšiu dračicu z celého večierka".
Amelii po celý čas, čo bývala v novom dome, vŕtala v hlave jedna myšlienka. Myšlienka na svojho brata Jamesa. Odkedy jej Aurora povedala, že aj on je čarodejník, túžila sa s ním stretnúť. Chcela sa s ním porozprávať o všetkom.
"Skúsim sa opýtať Aurory, veď je to môj brat. Nemôže mi brániť stretnúť sa s ním" opakovala si stále v hlave. Keď Vailo pri obede navrhla večierok, Amelia sa rozhodla, že to urobí teraz. Keď dojedli, tak počkala, kedy Aurora vyjde z jedálne. Potom sa za ňou vybrala aj Amelia.
"Prosím vás, Aurora, môžem vás o niečo poprosiť?" Aurora s úsmevom povedala.
"A nie je tých prosieb na dnešný deň už dosť? Ale nie, len žartujem", dodala, keď videla výraz na Ameliinej tvári. "O čo ide moja?" Amelia sa zhlboka nadýchla.
"Ja len....neviem, ako vám to mám povedať. Viete, ako ste spomínali, že môj brat je čarodejník? A ja ..... no, veľmi rada by som sa s ním stretla, ako môžem". vysypala zo seba jedným dychom a čakala. Aurora sa zatvárila smutne.
"Vieš predsa, že istý čas sa nemôžete stretávať so svojimi blízkymi a rodinou. Len by vás to emotívne zaťažovalo. Je mi to ľúto" a položila jej ruku na plece. Potom sa otočila a ladným krokom odišla z haly. Amelii bolo do plaču. To však netrvalo dlho a ľútosť vystriedalo odhodlanie.
"Ja niečo vymyslím, nemôžem to nechať len tak. A ona nemá právo nás takto izolovať" hnevala sa v duchu. Spomenula si, že začula pri obede, ako Joy hovorila o zastavení času.
"A ešte potrebujem jednu kočku". Amelia rozmýšľala, ktorá z nich by jej mohla a bola ochotná pomôcť a pomaly kráčala do svojej izby. Vtom prudko zastala.
"No jasné! Maddison! Ona vie predsa čítať myšlienky" tešila sa. Vedela, že hlavné dvere použiť nemôže, sú vždy zamknuté a večer dokonca zapečatené kúzlom. Zvyšok dňa vymýšľala plán. Večierok, ktorý mal byť zajtra, jej hral do karát. Vtedy by sa mohla nenápadne vypariť. Ale bol tu jeden malý, ale veľmi podstatný háčik. Ale to bude riešiť, až svoj návrh povie Maddie a Joy. V noci spala zle, stále myslela nato, čo by sa stalo, keby ich odhalili, ak by niečo nevyšlo.
"Musím sa upokojiť a jednať s chladnou hlavou. Veď kto neriskuje, nič nezíska" povzbudzovala sa. Nastal čas večierka. Amelia si obliekla jednoduché šaty, z ktorých sa potom rýchlo prezlečie do džínsov a trička. Zišla dole do sály a čakala na svoju príležitosť. Keď prišli aj Joy a Maddison, Amelia šla rovno k nim.
"Dievčatá, môžem s vami na chvíľu hovoriť? Je to veľmi dôležité, prosím" Joy s Maddie sa s očakávaním na ňu pozreli.
"Jasné, o čo ide?" vyzvedala Maddison.
"Možno sa vám o bude zdať šialené, ale budem to musieť urobiť" povedala Amelia.
"Áno a čo? Ak si sa rozhodla zaškrtiť Ardena, rada ti pomôžem" pokúsila sa o žart Joy. Amelia sa napriek nervozite usmiala.
"To nie je zlý nápad, ale možno neskôr. Teraz ide o môjho brata."
"O toho, o ktorom si nám rozprávala? Ktorý je čarodejník? Niečo sa s ním stalo?" ustarostene sa pýtala Maddie.
"Nie, ale potrebujem sa s ním súrne rozprávať". Joy však namietla.
"Ale predsa máme zakázané sa teraz s niekým stretávať".
"Ja viem, ale proste musím ho vidieť. A potrebujem vašu pomoc. Teba Joy, aby si tu v sále zastavila čas a teba Maddie, aby si na nás dávala pozor v mojej izbe. Tvojou mysľou." Dievčatá nič nepovedali, len na ňu šokovane civeli. Amelia si vzdychla a pokračovala.
"Pretože moje telo by ostalo v izbe, samozrejme, a za mojím bratom by šlo moje astrálne ja". S nervozitou a očakávaním v očiach čakala na ich odpoveď. Prvá zareagovala Maddison.
"Ha, tak to je ale náhoda! Dnes som si nevzala tie moje lieky, ktoré beriem každý deň po vyučovaní. Chcela som trochu na sebe popracovať aj mimo lekcií"."
"A ak môžem niečo aj ja povedať, moje schopnosti ešte nie sú dostatočne silné. Čo keby sa ti niečo stalo, keby som to nezvládla? Alebo nám všetkým?" s obavami sa opýtala Joy. Amelia už začínala byť zúfalá.
"Nechcem od vás nič ťažké, čo by presahovalo vašu moc. Potrebujem len pár minút a to sa ti už podarilo, či nie? "
Joy prikývla a pozrela na Maddison. Tá chvíľu uvažovala a potom prikývla.
"Ja súhlasím, myslím, že tých pár minút nás určite nezabije, zvládneme to". Joy pochybovačne zdvihla obočie.
"Ako si môžeš byť taká istá Maddie?" Potom pozrela na Ameliu a dodala.
"Ale urobím to pre teba. Síce neviem, čo je to mať milujúcu rodinu, na tebe vidím, že brata máš veľmi rada. Takže súhlasím". Amelia sa veľmi potešila a objala obe dievčatá. Teraz len musia vyčkať na správny okamih. Asi okolo jedenástej hodiny to vyzeralo, že nastal ten správny čas. Amelia posledný krát prebehla pohľadom po sále a skontrolovala situáciu.
"Vyzerá to tak, že Victor je zaujatý rozhovorom s Nikou a Arden zasa Olivieniným výstrihom", pobavene si pomyslela. Auroru ale nikde nevidela a to ju trocha znervóznilo. Nechala to však tak. Nenápadne kývla Maddison a Joy a jedna po druhej sa nenápadne vytratili do Ameliinej izby.
Po výdatnom spánku sa Oddny zobudila skoro na poludnie. Predtým, ako sa uložila spať, našla veľký skalný previs, kde sa uložila. Teraz zistila, že urobila veľmi dobre. Kým spala, muselo poriadne pršať, pretože vzduch voňal po daždi a v slabom slnku sa trblietali kvapky vody. Oddny sa spokojne ponaťahovala.
"Hm, aj mne by sa už zišlo trochu vody" pomyslela si znechutene. "Nájdem nejaký potok alebo jazierko a okúpem sa. Aj tak nemám nič iného na práci". Pri tejto myšlienke sa opäť zachvela hnevom. Bola tu uväznená a nevedela, ako sa z tejto odpornej ríše dostať. V bruchu jej poriadne zaškvŕkalo. "No a potom si nájdem alebo ulovím niečo pod zub" a vydala sa hľadať miesto, kde by sa mohla umyť. A nemusela chodiť ďaleko. Našla potok a hneď zhodila šatstvo. Ponorila sa do chladnej, ale osviežujúcej vody. Keď sa okúpala, hneď pri potoku našla lesné plody. Predtým však vyrobila pár pascí na zajace.
"Možno budem mať šťastie" , a pustila sa do ovocia. Zrazu ju vyrušili ľahké kroky a tichý rozhovor. Ustrnula a počúvala.
"Stráže to nie sú, to by bolo viac hluku" pomyslela si a pomaly sa pohla za zvukom. Skryla sa za mohutný strom a čakala. Hlasy sa približovali a Oddny opatrne vyzrela spoza stromu. Boli to dve Elfky, mladé dievčatá. Jedna z nich mala biele vlasy a boli zabraté do družného rozhovoru.
"Čo robia tak ďaleko od ich spoločenstva?" Napadlo jej, že by ich mohla sledovať, ale potom tú myšlienku zavrhla. Ešte chvíľu ich sledovala a potom sa potichu vrátila späť k miestu, kde poukladala slučky. Za ten čas mala šťastie, chytila jedného zajaca. Založila oheň a zručne ho stiahla z kože. Keď bol upečený dozlata, hltavo ho zjedla a zapila vodou z potoka. Pozbierala slučky a vydala sa na cestu. Nemala predstavu, kde ide, ale túžba opustiť Doriath ju hnala vpred. Lesom blúdila skoro celý deň, ale ten nemal konca kraja. Keď na krajinu padal súmrak, mala už pocit, že sa stratila, keď znova počula kroky. Tieto neboli také ľahké a bol to len jeden človek. Vtom tie kroky zastali za jej chrbtom. Nastalo ticho a Oddny a ten neznámy čakali. Potom sa Oddny pomaly obrátila a v ruke zovrela dýku. Pred ňou stál mladý Elf asi približne v jej veku. Vyzeral veľmi prekvapene.
"Ahoj" ozval sa prvý dosť nervózne. "Mňa si nevšímaj, myslel som, že si niekto iný. Pokojne pokračuj vo svojej ceste". Oddny sa jeho slová zdali čudné.
"Koľko temných Elfiek sa už môže potulovať po tejto ríši?", pozorne si ho premerala.
"Koho si tu hľadal? Kto si myslel, že som?" odmerane sa ho opýtala. Mladík sa nervózne okolo seba poobzeral a povedal.
"Bol som si istý, že si ona, ale nemáš luk a šípy" odpovedal.
"Luk a šípy?" prekvapene sa opýtala Oddny.
"Luk a šípy.... tvoj šíp nikdy neminie cieľ...", ozvali sa jej v hlave Restalonove slová. Nedôverčivo sa na neho pozrela.
"Druen? To je tá, ktorú hľadáš?" Jemu sa oči rozšírili prekvapením.
"Áno, ako to vieš? Poznáš ju? Vieš, kde je?" sypal jednu otázku za druhou.
"Viem len to, že je v paláci, rozhodla sa tam ostať", povedala Oddny.
"Nie", namietol, "nie je tam, utiekla odtiaľ nadránom, viem to, pretože ju u mňa hľadali.
"A ty si kto? Prečo by ju u teba hľadali, veď ona je temná Elfka" spýtavo na neho pozrela Oddny.
"Som Beren, brat jej mentora a učiteľa, ktorý ju vychoval a poslal ku mne". Oddny pochopila, pretože to už počula od Druen. Kým však stihla odpovedať, tesne okolo hlavy jej preletel šíp a zapichol sa do stromu za ňou. Z krovia vystúpila Druen s natiahnutou tetivou a nasledoval ju ten jej tvor.
"Odstúp od neho a daj mu pokoj!" potichu jej povedala. Ozval sa však Beren.
"Ale Druen neblázni, len sme sa rozprávali". Druen na neho zazrela.
"Teba som sa na nič nepýtala! Mimochodom, kde sa tu berieš?" opýtala sa.
"Hľadal som ťa, mám pre teba zlú správu Druen" na chvíľu sa odmlčal. Druen odvrátila zrak a oči jej zaliali slzy. Oddny len nemo sledovala scénu pred sebou. Druen očividne vedela, čo jej chce Beren povedať.
"Annael, môj brat....je mŕtvy" ticho povedal. Druen stvrdol pohľad, v jej očiach už nebolo po slzách ani stopy.
"Kto? Temní či ....?" ticho so zlosťou v hlase sa opýtala. Beren však nevedel odpovedať. Druen na neho už ani nepozrela.
"Choď domov Beren. Stmieva sa. Ďakujem ti, že si mi to oznámil. Ja už zistím, kto to urobil a pomstím smrť tvojho brata. To ti prisahám". A s týmito slovami sa pobrala preč. Oddny pozrela na Berena, nechala ho tam však stáť a rozbehla sa za Druen. On už za nimi nešiel.
"Čo chceš robiť? Vieš, ako sa dostaneme z tejto prekliatej krajiny?" opýtala sa Oddny Druen, keď ju dobehla. Vtom sa za nimi ozval jemný hlas.
"Ja vám môžem pomôcť, ak chcete". Obe temné siahli po svojich zbraniach. Z tmy sa vynorila staršia Elfka, Oddny ju ani nepočula prichádzať.
"Vy?" nenávistne povedala Druen. Oddny na ňu prekvapene pozrela.
"Kto to je? Ty ju poznáš?" opýtala sa. Odpoveďou jej však bolo ticho.
"Alebo viete čo? Je mi to srdečne jedno! Ja odchádzam" oznámila im a už chcela vykročiť, keď ju zadržal Elfkin hlas.
"Oddny, týka sa to aj teba, tak ešte chvíľu zostaň" požiadala ju neznáma. "Som Arcalime, kráľovná tejto ríše a prosím vás, skúste ma ešte vypočuť". Vo svetle posledných lúčov slnka sa im pevne pozrela do očí. Dievčatá prekvapene vydýchli a Arcalime ich vyzvala.
"Tak, keď som si už získala vašu pozornosť, sadnime si a v pokoji sa porozprávajme" .... Pokojnou tmavou nocou sa smerom k palácu blížili tri elfské ženy. Jedna staršia sa niesla ladným krokom, po jej boku trochu ťažším krokom kráčali mladé temné bojovníčky. Napriek tejto veľkej odlišnosti medzi nimi panovala harmónia a porozumenie. Všetky tri mali pred očami vidinu blízkej budúcnosti, ktorá im už skoro ležala pri nohách...
O hodinu neskôr Vailo vstúpila do veľkého priestranného salóna. Spokojná sama so sebou sa rozhliadla. Aurora sa prekonala. Miestnosť zmenila na nepoznanie.
"Keby som aj ja mala také schopnosti", trochu závistlivo si pomyslela Vailo. V strede bol obrovský tanečný parket a nad ním poletovali desiatky žiariacich svetiel. Na boku bol veľký stôl plný chutných dobrôt a bar, ktorý ponúkal rôzne drinky a nápoje. Po salóne sa ozývala príjemná tanečná hudba, ale Vailo nikde nevidela jej zdroj.
"Páni, tak tomu sa vraví dokonalosť". Vailo sa otočila. Práve prišla aj Olivien s Nikou. Ostatné dievčatá zatiaľ niekde nevidela.
"Tak poďme ochutnať niečo z bufetu, som hrozne hladná" povedala Nika.
"A čo tvoja noha, už je ti lepšie?" opýtala sa Vailo.
"Jasné, Aurora má zlaté ruky".
"Tak to som veľmi rada" povedala Olivien a rozhliadla sa po sále.
"A kde sú všetci?"
"No, to neviem", čudovala sa Nika.
"Joy sa pred chvíľou šla ešte len obliecť, trochu sa jej pomohla s líčením a účesom. Každú chvíľu by tu mala byť". Vailo sa silene usmiala.
Odrazu počuli kroky a spoza rohu sa vynorili Aurora s Victorom. Aurora vyzerala nádherne. Dlhé, ryšavé vlasy mala efektne spletené a na sebe mala smaragdovozelené šaty. Victor zasa vyzeral veľmi šarmantne. V bielej košeli a džínsoch bol fešák. Usmial sa na ne svojim typickým úsmevom.
"Dámy, vyzeráte neodolateľne" pochválil ich. Vailo si všimla, že na Niku pozerá dlhšie, ako by sa patrilo. Mrzelo ju to, lebo ona chcela byť hviezda celého večera.
"Aurora, vyzeráte nádherne", s obdivom ju pochválila Olivien.
"Ďakujem, moja milá. Tak, nestojme tu vo dverách, poďme sa zabávať", žmurkla na ne a vošla dnu. Spoločne s dievčatami sa vybrali najprv k bufetu niečo zjesť a vypiť. Medzitým dorazila Joy a hneď za ňou Arden. Joy sa nevedela vynadívať na tú krásu. Ešte nikdy nič podobné nevidela.
"Musím povedať, že ti to dnes večer veľmi pristane" ozval sa pri nej známy hlas.
"Ďakujem", odpovedala, ale ani naňho nepozrela. "No aj tak viem, že to nemyslíš vážne".
"Jasné, že nie. Minule v noci som na tebe videl niečo, v čom si vyzerala omnoho lepšie" odpovedal. V jeho hlase cítila úsmev. Joy sa začervenala. Znova.
"Čím to je, že je stále ku mne taký posmešný? Asi priťahujem takéto typy" a v mysli sa jej vynorila spomienka na sirotinec. Prinútila sa na neho pozrieť.
"Fajn, keď si to myslíš." Kým však stihol niečo povedať, pribehla k nim Maddison.
"Tak toto je úplná paráda", nadšene zvolala.
"Vďaka bohu", pomyslela si Joy a Ardena si už nevšímala.
"Poď Maddie, chcela som ešte raz poďakovať Nike za pomoc" chytila ju za ruku a spoločne prebehli cez sálu k ostatným dievčatám. Zábava už bola v plnom prúde. Nika sedela na stoličke a pomaly si odpíjala z nápoja. Vailo s Olivien sa už zvŕtali na parkete, všimla si, že už prišla aj Ameila a spolu s Maddison a Joy sa o niečom rozprávali. Auroru nikde nevidela. Victor zasa diskutoval s Ardenom pri bare, keď zachytil jej pohľad. Nika sa na neho usmiala. Victor zdvihol svoj pohár a tiež sa usmial. Potom prišiel k nej a prisadol si.
"Príjemný večer, však?"
"Áno, je tu ozaj úžasná atmosféra".
"Ako tvoja noha?" starostlivo sa opýtal.
"Myslela som, že je už v poriadku, ale po jednom tanci ma trochu rozbolela. A možno len z tých topánok. Sú na nich vysoké opätky" usmiala sa Nika. Chvíľu bolo ticho a Victor sa na ňu díval. Nika pocítila rozpaky.
"Vieš, že si zo všetkých dievčat najkrajšia? A nie len tým, ako vyzeráš", vážne povedal.
"Ale prosím ťa, to nie je pravda" so smiechom mávla rukou Nika. Ale jeho slová ju zasiahli. Ešte nikto jej nepovedal niečo také. "Ale ďakujem" dodala.
"Nezabúdaj, že vravím len pravdu," pousmial sa, "ostatné dievčatá mi prídu ešte také nezrelé. Veľa rozprávajú, chichocú sa, ale ty si iná. Pokojná, vyrovnaná, akoby si v skutočnosti bola staršia. Veľmi sa mi to na tebe cením" dodal a nežne sa jej dotkol ruky. Nika nevedela, čo má povedať. Znova sa jej zmocnili tie zmiešané pocity, ako včera, keď jej obväzoval nohu. Páčilo sa jej to. Jeho starostlivosť a záujem o ňu. Usmiala sa.
"Tak ešte raz ďakujem". Potom ďalej pokračovali v príjemnom rozhovore. Olivien si užívala fantastickú hudbu. Tancovala už asi na tretiu skladbu, no jedným okom stále sledovala Ardena. Nemohla si pomôcť. Ten sa od začiatku od baru ani nepohol. Vyzeral tak osamotene. Pozbierala odvahu a len ona vedela, koľko vnútornej sily ju to stálo, a podišla k nemu.
"Ahoj, môžem si prisadnúť?" nesmelo sa opýtala. Arden sa ňu pozrel. Pohľad mal už trocha zahmlený, ale usmial sa.
"Bude mi potešením".
"Vždy nejaká príde", neveriacky si pomyslel.
"Tak takúto reakciu som od neho nečakala, skôr zasa nejakú protivnú poznámku" prekvapene prebehlo Olivien mysľou. To ju povzbudilo a prisadla si k nemu.
"Čo ti môžem naliať?" opýtal sa Arden a otočil sa k nej. Olivien zaváhala.
"No, ak mám povedať pravdu, neviem. Nemám veľa skúseností v tomto smere. Ale asi by som si dala víno. Biele". Arden vstal prešiel k baru. Vybral pohár a našiel správnu fľašu. Štedro jej nalial a s jeho charakteristickým úškrnom jej podal pohár. Pripili si spolu. Arden toho veľa nenahovoril a Olivien pri druhom pohári cítila, že sa jej začína krútiť hlava. Potom si všimla, že Arden ju prepaľuje pohľadom. Zrak jej zablúdil na jeho ústa.....
"Och, Olivien, prestaň", zahriakla sa zahanbene v duchu. "To ešte nemusí nič znamenať..."
"Nepôjdeme trochu na čerstvý vzduch? Tu sa už nedá dýchať", vyrušil ju z myšlienok Arden. Olivien sa jeho návrh páčil, no znova znervóznela. Túžba v jej vnútri však bola silnejšia a preto sa s ním vybrala do záhrady. Noc bola jasná a vzduch svieži a prekvapujúco chladný. Olivien striaslo, avšak nie o zimy. Bola si vedomá toho, že Arden ju od začiatku veľmi priťahoval. Cítila, ako stojí tesne za ňou. Pomaly sa otočila a stretla sa s jeho pohľadom. Vtom si ju privinul k sebe a ani nevedela ako, ocitla sa v jeho náručí a vášnivo sa bozkávali. Pre Olivien okolitý svet prestal existovať ....
Predtým, ako Amelia zavrela dvere na svojej izbe, ešte skontrolovala, či niekto nešiel za nimi.
"Vzduch je čistý!" vyhlásila a otočila sa k Maddie a Joy.
"Tak, ideme na to?" opýtala sa a musela sa veľmi premáhať, aby jej hlas neznel nervózne. Dievčatá prikývli.
"Takže len na päť minút, dobre?" uistila sa Joy, ktorá bola trochu bledá, ale vyzerala pokojne. Amelia prikývla.
"Dobre, tak mi podajte ruky" vyzvala ich a natiahla pred seba dlane. Keď sa už navzájom držali, Joy zatvorila oči. Zavládlo hrobové ticho. Po chvíli ich zasa otvorila. Amelia na ňu pozrela, na čo jej Joy prikývla. Ľahla si na posteľ a prinútila svoju myseľ sústrediť sa. Za pár sekúnd už jej telo ostalo v nehybnej polohe.
Jej jedinou túžbou bolo dostať sa k bratovi. Odrazu začula chrápanie. Hneď vedela, že sa jej to podarilo. Tento neznesiteľný zvuk veľmi dobre poznala. Doma jej nedal veľa krát spať. Otvorila oči a pred ňou spal jej brat James. Bola v jeho internátnej izbe. Jemne sa dotkla jeho tváre. "James" potichu povedala. "James, vstávaj, nemám veľa času!" zvolala už hlasnejšie. Jej brat sa strhol zo spánku a rozospato žmúril do tmy.
"Amelia? Ako je to možné, že si tu?" Amelia sa zasmiala a objala ho.
"Pravdu povediac, nechcel som ti nič vravieť. Pre mňa to bolo neskutočné, čo by si nato asi povedala ty alebo rodičia? Zistil som to, keď som mal asi 15 rokov, vtedy, keď si si zlomila nohu a ja som ti ju nejakým zázrakom vyliečil. A odvtedy si dávam veľký pozor, aby som tú mágiu znova nepoužil. Musel som sa ju naučiť ovládať sám. Nikdy by ma však nenapadlo, že výnimočné schopnosti budeš mať aj ty sestrička." zasmial sa. "A kde teraz si? " opýtal sa.
"Rodičia spomínali, že si na celé leto šla brigádovať". Amelia sa zarazila.
"Na brigádu? Toto im povedali?" James podozrievavo na ňu pozrel.
"Koho myslíš? Tak povieš mi už konečne, kde teraz bývaš?" Amelia bola v rozpakoch.
"Ja ani neviem. Viem, že je to obrovský a krásny dom a za ním je hustý les. Z okna izby vidím len kontúry vzdialeného mesta". James sa zamračil a skôr, ako stihol niečo povedať, zachvátila ju silná bolesť. Bratova tvár sa jej pred očami rozmazávala. Chcela vykríknuť, ale nemohla.
"Čo sa to preboha deje?!" s hrôzou si pomyslela. Telom jej preletela nová dávka neznesiteľnej bolesti a mala pocit, akoby ju unášal silný vír. Stratila vedomie. Keď sa prebrala, ležala na holej zemi vo svojej izbe. Vyzerala však úplne inak. Všetko bolo staré, zaprášené a zničené. Posteľ vyzerala na rozpadnutie a na nej bol len špinavý a potrhaný matrac. Okno bolo rozbité a na ňom pribité staré drevené dosky. Bola tu strašná zima. Amelia pomaly vstala a podišla k dverám. Srdce jej od strachu šlo vyskočiť z hrude.
"Kde som sa to dostala?" pýtala sa v duchu a natiahla ruku za kľučkou, aby otvorila dvere. Žiadna tam však nebola. Ameliu obliala nová vlna strachu. Bola tu uväznená. Vrhla sa na dvere a začala do nich z celej sily búchať.
"Haló... Počujete ma niekto?! Prosím, pomôžte mi!". Ale všade bolo až mŕtvolné ticho. Amelia klesla na zem a plakala, kým od vysilenia nezaspala. Keď sa zobudila, bola stále tam. Jediná zmena, ktorú si všimla bola, že na polorozpadnutom nočnom stolíku bola fľaša vody a tri krajce chleba. Toto sa opakovalo deň čo deň. Každé ráno našla tú istú fľašu a to isté jedlo na stole. Amelia vyskúšala všetky možné spôsoby, ako by som mohla z tej izby dostať, ale všetka snaha bola márna. Zakrátko prestala vnímať čas a už sa ani nepokúšala vyslobodiť. Schopnosti jej tu nefungovali, na to prišla hneď, ako sa tu ocitla. Cítila, ako ju toto väzenie oberalo o zdravý rozum, ale už proti tomu nebojovala. Úplne ju ovládla apatia. Už nevládala ....
Pred pár minútami....
"Zrejme sa podarilo!" potešila sa Joy.
"Maddie, ako to vyzerá dole?" Maddison pootvorila dvere a nahliadla dolu. Všade bolo ticho, hudba nehrala a jediné čo počula, boli Joyine myšlienky.
"No, ak mám povedať pravdu, všade je dokonalý pokoj. Ešte keby si aj ty prestala myslieť, bol by to hotový sen." zasmiala sa Maddison. "Mimochodom, čo sa deje medzi tebou a Ardenom?" podpichla ju.
"Prosím? Čo by bolo, nič sa nedeje!" nervózne zašomrala Joy, ale uhla pohľadom. "No teda ako myslíš, ja len, že odkedy sme tu, jeho meno od teba počujem dosť často," uškrnula sa Maddie. Joy na ňu napokon pozrela.
"Tak dobre. Je to preto, lebo mi nejde do hlavy, ako môže byť niekto tak strašne protivný a..."
"Počkaj, ticho! Niečo počujem!" vyhlásila Maddie, "nejaký mužský hlas!"
"To je ako možné? Čas som predsa zastavila, Victor s Ardenom sú predsa dole v sále a ten starček..."
"Nie, to nie je ani jeden z nich, tento hlas nepoznám... hm..."
"Neverím vlastným očiam! Ako je možné že si tu?"
"Akoby to v našom svete bolo niečo neobvyklé. A v skutočnosti tu nie som, len moje astrálne ja. Takže, kedy si mi chcel povedať o svojich schopnostiach? A nemám veľa času, tak to vysyp".
"To je Amelia! Už je s Jamesom" povedala s úsmevom a ďalej sa sústredila na ich myšlienky.
...
*tresk*
Dvere sa prudko otvorili a v nich stála Aurora. Okamžite vbehla do izby a na jej tvári sa zračil obrovský hnev. Joy sa vyľakane strhla a tým sa spojenie prerušilo. Maddison viac súrodencov nepočula. Hlavou jej preletela oslepujúca bolesť a Maddie spadla na zem s hlasným výkrikom. Amelia ostala nehybne ležať na mieste.
"Čo sa to tu deje?! Jasne som vám predsa zakázala používať schopnosti mimo výuky!" kričala Aurora ako zmyslov zbavená. Všetok svoj hnev obrátila na Joy.
"Možno si myslíte, že ostatných oklamete, dievčatá sú predsa ešte veľmi slabé a Victor s Ardenom čarodejníci nie sú, ale nemyslite si, že vám trom to prejde! Ešte som tu ja, zabudla si? Snažím sa vás predsa chrániť, neviete si ani predstaviť, aké je nebezpečné zahrávať sa s mágiou a čarami, to nie je len tak!" vysypala jedným dychom. Zazrela na Joy a jej vystrašený výraz tváre si nevšímala. Potom presunula pohľad na Maddison, ktorá sa na zemi skrútená do klbka zvíjala od bolesti. Aurora sa zhlboka nadýchla a už o niečo pokojnejšia pristúpila k Maddie.
"Maddison, počuješ ma? Maddison!" Tá však len niečo nezrozumiteľne mrmlala a dlane si silno pritískala na uši. Nereagovala ani po tom, keď ju Aurora vyzvala, aby si sadla. V Aurore znova vzkypel hnev a pozrela na Joy.
"No vidíš, čo si spôsobila?! Pohyb s časom nikdy neber na ľahkú váhu, pretože to môže mať katastrofálne následky. Veď sa len pozri na Maddison! Našťastie pre nás, toto je ešte ten dobrý prípad! Ani nechci vedieť, čo by sa stalo pri neopatrnejšom zaobchádzaní!" Joy utrápene pozerala raz na nahnevanú Auroru, raz na trpiacu Maddison a rukami si utierala slzy, ktoré jej stekali po lícach.
"Ani neviete, ako mi je to ľúto" plakala. Aurora sa na ňu znechutene pozrela.
"Môžeš si zato sama! No ale už toľko nefňukaj a rýchlo mi pomôž s Maddison! Čím dlhšie je v tomto stave, tým horšie môže byť poškodená jej myseľ".
"A čo Amelia? Čo bude s ňou?" spýtavo podotkla Joy.
"Ameliu oslobodíme neskôr! Poď, kým ešte nie je neskoro!". Obe chceli zdvihnúť Maddie, ale bola pre ne priveľmi ťažká. Našťastie sa na chodbe ozvali rýchle kroky a vo dverách sa objavil Victor a za ním Nika.
"Čo sa tu deje? Počuť vás až dole do sály!" Vtedy zbadal, čo sa deje v izbe. Nike od hrôzy vyletela ruka k tvári.
"Victor, nestoj tam a okamžite zober Maddison do jej izby!" nervózne mu prikázala Aurora.
"Čarovali, však?" chcel vedieť a Aurora len prikývla. Victor už nepovedal ani slovo, vzal Maddie do náručia a vyšiel z izby. Aurora ešte venovala jeden zamračený pohľad Joy a nasledovala ho. Nika, ktorá ešte stála vo dverách sa na ňu spýtavo pozrela. Tá len pokrútila hlavou. Výčitky svedomia ju celú pohltili. Ešte sa posledný raz pozrela na Ameliino nehybné telo a rozbehla sa do svojej izby.
Úlohy:
1. Chceli by sme zmeniť názov hry - ako by ste hru pomenovali vy?
2. Myslíte si že Druen zabila kráľa Restalona?
3. Čo si myslíte, že sa stane s Rouzien?
4. Ako vnímate smrť Gii?
5. Čo si myslíte o Ardenovi a jeho správaní?
6. Čo myslíte, čo sa stane s Maddison a Ameliou?
7. Čo si myslíte o Jamesovi?
8. Aký máte názor na vzťah Aurory a Victora?
9. Čo myslíte, ako sa Joy vyrovná s iróniou a sarkazmom zo strany Ardena?
10. Čo myslíte, ako prinútila Arcalime Oddny a Druen vrátiť sa do Doriathu?
11. Čo si myslíte o aférke Olivien a Ardena? Prerastie to vo vzťah, alebo to bolo len chvíľkové alkoholové poblúznenie?
12. Čo si myslíte o Nike a Victorovi? Vidí v ňom Nika skôr otca, ktorého nikdy nemala, alebo k nemu chová sympatie ako k mužovi?
13. Nemyslíte si, že je tu už príliš veľa vtákov a medveďov? :D
14. Napíšte pokračovanie príbehu - ak sa vám nechce písať celé, tak aspoň v bodoch
Elfky pridajte oblek: na pohreb Gii
čarodejnice: na párty čo bola v dome
Keďže nás ostalo celkom málo, budem rada ak vyplníte všetky ulohy (teda pokial is elfka tak aj ulohy tykajuce sa carodejnic, alebo naopak - carodejnice odpovedat na elfky.. dakujem
Čas na pridanie úlohy máte do 20.5.
Vzhľadom k tomu, že sa blíži skúškové a bude treba vaše príbehy pospracovávať, 4.kapitola bude až niekedy po skúškach.
A na záver vaše outfity z predošlej úlohy
S pozdravom, Evinka a Ninna
