Ahojte, tak po dlhom čase sme tu opäť, ospravedlňujeme sa za meškanie. Na úvod by som chcela povedať, že znovu nám vypadlo niekoľko dievčat z hry :/ ... ak by mal niekto záujem sa pripojiť, budeme len radi :)
Olivien sa s Ardenom po hodnej chvíli spoločne vrátili naspäť do tanečnej sály. Už zistila, že nie je bohvieaký spoločník, prehodil s ňou sotva pár viet.
„Asi je skôr muž činu, ako slov“, pomyslela si Olivien a myšlienky jej na okamih zablúdili do záhrady a na jeho bozky. Zo zamyslenia ju vytrhla Vailo.
„Kde si bola tak dlho, prosím ťa? Tu doslova zdochol pes! Nikto tu nie je“. Nato nešťastne vykrivila ústa. Olivien sa rozhliadla po miestnosti. Vailo mala pravdu. Okrem Victora a Niky, ktorí sa bavili pri stole a ich dvoch boli všetky dievčatá preč. Potom si všimla, že aj Arden s fľašou v ruke odchádza, kývol jej na pozdrav a neistým krokom sa stratil v tmavej chodbe. Oli pocítila sklamanie, ale v duchu sa utešovala.
„Pravdepodobne si už potreboval ľahnúť. Na jeden večer toho vypil viac než dosť“. Obrátila sa k Vailo. „To nevadí, poďme si ešte zatancovať, teraz ide ozaj dobrá skladba“. Obe sa dobre bavili, keď vtom počuli z poschodia Aurorin nahnevaný krik. Spýtavo na seba pozreli a Vailo sa zamračila.
„Čo sa deje?“ Oli len pokrčila plecami. Okolo nich prebehol Victor s ustaraným výrazom na tvári.
„Dievčatá, ostaňte tu, nekazte si zábavu. Idem sa pozrieť, čo sa stalo“. Napriek jeho príkazu s ním odišla aj Nika. Vailo pokrčila plecom a mrkla na bar.
„Čo keby sme si aj my dali do nosa?“
„Keď ja neviem, mala som už dva poháre vína“. Vailo mávla rukou.
„Len dva? Poď, namiešame si niečo špeci, kým tu nikto nesliedi a nekontroluje nás“. Olivien ju váhavo nasledovala a vtom sa do sály krívajúc prirútila Nika.
„Baby, zábava sa končí, stalo sa nešťastie. Amelia, Maddie a Joy bez dovolenia čarovali a dopadlo to katastrofálne. Máme ísť do svojich izieb, Aurora s Victorom sú teraz zaneprázdnení, musia dať veci do poriadku“.
„To je všetko? To len tak máme odísť? Veď ešte nie je ani polnoc!“, zabedákala Vailo. Nika s Olivien na ňu neveriacky pozreli.
„Vailo, to nemyslíš vážne! To si ma vôbec nepočúvala? Stala sa hrozná vec a ty zasa myslíš len na seba! Neuveriteľné“. Vailo zazrela na Niku.
„Ospravedlňujem sa, slečna Dokonalá“. S týmito slovami odkráčala preč. Hneď za ňou sa pobrali aj Nika a Olivien. Chodba na ich poschodí bola tichá, až Olivien prebehol mráz po chrbte. Očakávala krik, rýchle kroky, napätie, ale nič. Obrátila sa k Nike.
„Čo sa vlastne stalo? Videla si niečo?“ Nika sa ukradomky poobzerala okolo seba.
„Viem len, že Maddison a Amelia sú v bezvedomí a Joy strašne plakala. Ale neviem, čo sa tam presne stalo, ani neviem, ako tie tri použili svoje schopnosti. Ale poviem ti, pohľad na nich bol strašný“. Olivien len pokrútila hlavou. Nerozumela, prečo museli tak riskovať a kvôli čomu. Rozlúčila sa s Nikou a vošla do svojej izby. Pripravila sa na noc a prezliekla sa do pyžama. Otvorila okno, lebo v izbe bolo veľmi dusno a ľahla si do postele. Za chvíľu už tvrdo spala.
Olivien sa náhle zobudila na hlasné burácanie hromov a trieskanie okeníc. Ospanlivo zažmúrila na hodinky položené na nočnom stolíku. 1:45. Vtom izbu osvietil jasný blesk. To ju hneď prebralo. Vyskočila z postele a zavrela okno. Pod nohami cítila, že koberec je mokrý od dažďa. Vrátila sa do postele, ale spánok už neprichádzal. Olivien si vzdychla a po špičkách prešla k dverách. Jej pozornosť upútali hlasné kroky a tak vykukla von. Bol to však len starček, ktorý kontroloval nočné osvetlenie a sem tam sfúkol a oprášil neexistujúci prach z niektorej lampy. Keď pozrel jej smerom, Oli rýchlo zabuchla dvere. Rozsvietila svetlo a rozmýšľala, čo bude asi uprostred noci robiť. Vtom si na toaletnom stole všimla list. Prekvapene k nemu podišla a vzala ho do rúk.
„Ako sa sem dostal? Asi je znova od Aurory“. Sadla si na luxusnú stoličku a obracala list v rukách. Na zadnej strane bolo napísané Pre Olivien. Chcel ho hneď otvoriť, ale nešlo to. „Načo by mi niekto písal list, keď sa nedá otvoriť?“. Olivien však nepatrila medzi ľudí, ktorí sa tak ľahko vzdávajú a vytrvalo sa snažila otvoriť list ďalej. Po desiatich minútach neúspechu to s povzdychom vzdala. Vtom z listu vyleteli zelené iskry a zoradili sa tak, aby vytvorili vetu List môžeš otvoriť až ráno po raňajkách. Olivien ho opatrne položila späť na stolík.
„Som zvedavá, či aj ostatné dievčatá dostali takýto list ako ja“. Chvíľu nerozhodne prešľapovala na mieste, ale nakoniec zasa vykukla von na chodbu. Tentoraz bola prázdna a tak vyšla z izby. Všade bolo stále to zlovestné ticho.
„Hej, čo sa tu túlaš uprostred noci?!“, zrúkol starec, ktorý sa práve vynoril z poza rohu. Olivien od ľaku až podskočila.
„Ja...prepáčte....zobudila ma tá silná búrka a už nemôžem zaspať“. Vtom začula ďalšie hlasy, ktoré sa približovali po schodoch. Vedľa starčeka sa objavili Aurora s Victorom a prekvapene na nich hľadeli.
„Prečo nespíš, Olivien?“ Aurorin hlas znel unavene. Odpovedal jej starec.
„Vraj nemôže spať, madam“. Olivien len prikývla. Aurora si povzdychla a i čista jasna sa jej v ruke objavila malá biela tabletka.
„Damian, prosím vás, choďte po pohár vody“. Starec sa úctivo uklonil a odšuchtal sa preč. Aurora jej podala liek.
„Toto si vhoď do vody až v posteli a počkaj, kým sa úplne nerozpustí. Všetko vypi a do dvadsiatich sekúnd by si mala upadnúť do bezsenného spánku“. Victor sa na ňu usmial a prikývol. Aj on mal okolo očí stopy únavy. Vtedy sa už vrátil aj starec a vtisol jej do ruky pohár.
„Ďakujem vám“ a zmizla vo svojej izbe. Počula, ako prešli okolo jej dverí a ich hlasy sa tlmene ozývali po chodbe. Olivien potlačila nutkanie ešte raz vyzrieť von. Bola zvedavá, čo sa deje, ale v mysli sa jej vynorila predstava starca, ktorý by jej už asi dal prachovkou po hlave. Napokon si sadla na kraj postele a hodila tabletku do pohára. Tá začala šumieť a vytvárala bublinky a hustú penu. Po chvíli sa úplne rozpustila a aj bubliny a pena boli preč. Nápoj bol číry ako čistá voda. Oli vliezla pod perinu a obsah pohára vypila na jeden dúšok. Hneď nato pocítila, ako sa jej začína krútiť hlava. Bol to podobný pocit, ako keď dnes večer vypila tie dva poháre vína. Bola veľmi slabá a bezmocná, že nedokázala udržať v ruke ani pohár. Pustila ho a ten s tupým nárazom dopadol na mäkký koberec. To bolo to posledné čo počula, než upadla do hlbokého spánku.
Joy vbehla do izby a okamžite za sebou pribuchla dvere. Bolo to o vlások, pretože na chodbe počula blížiace sa hlasy. Teraz však nemala vôbec náladu niekoho vidieť alebo sa s niekým rozprávať. Nieto ešte vysvetľovať, čo sa stalo. Vlastne sa chcela prepadnúť pod čiernu zem. Doslova. Jej vnútro zožierali hrozné pocity hanby a viny. S tichým výkrikom klesla na zem. Pred očami sa jej mihali obrazy trpiacej Maddison a v ušiach počula jej bolestivé výkriky. Videla, ako Amelia bezducho leží na posteli a ani sa nepohne. Joy sa znova rozplakala.
„Čo som to spravila?! Prečo som bola taká hlúpa a súhlasila som s tým nápadom? Čo som si o sebe myslela?" zúfalo sa spytovala medzi hlasnými vzlykmi a schúlila sa do klbka na mäkký koberec. Veľmi sa na seba hnevala a tej chvíli sa až nenávidela. Vtom sa ozvalo slabé zaklopanie na dvere. Joy v duchu zaúpela.
„Nechajte ma na pokoji, prosím, prosím, .....". Klopanie zosilnelo.
„Joy? Joy, si tam? Počuješ ma?" Bola to Nika. Joy však neodpovedala. Nemohla. Za dverami bolo chvíľu ticho a potom bolo počuť len vzďaľujúce sa kroky. Nika odišla. Joy si vydýchla a pocítila veľkú únavu. Doľahol na ňu všetok ten stres, čo prežila. Cítila sa ako storočná starena. Z posledných síl sa dovliekla do kúpeľne a vliezla do sprchy. Potom sa seba navliekla tričko a pyžamové nohavice a zakrútila sa do prikrývok, kde napriek všetkému okamžite zaspala. Ešte bola noc, keď sa strhla zo spánku. Spoza dverí zaregistrovala hlasnú diskusiu. Podľa jemného hlasu spoznala Auroru, ktorá niečo horúčkovito vysvetľovala. Odpovedal jej Victor svojim hlbokým, rozvážnym hlasom. Joy podišla k dverám a načúvala, čo sa to deje. Nič však nerozumela, a preto ich trochu pootvorila.
„......nebezpečné, nezvládla by to. Je ešte slabá. Nemôžeme si dovoliť prísť o ďalšie dievča!" Rozhostilo sa ticho, ktoré prerušil Victor.
„Ale iba ona by Ameliu dokázala nájsť! Sama ju uväznila v nejakej časovej dimenzii. Podľa mňa to za pokus to stojí. Keď sa na ňu napojíš a bude čerpať silu z tvojej mágie, musí sa to podariť". Joy hneď pochopila, že vravia o nej. Bez váhania vyšla na chodbu a zastala vo dverách do vedľajšej izby.
„Ak môžem pomôcť, urobím to". Obaja na ňu prekvapene pozreli.
„Čo tu chceš? Tu už niet pomoci, zlyhala aj moja mágia" povedala chladne Aurora, ktorá sa spamätala ako prvá. Victor jej chlácholivo položil ruku na rameno.
„Drahá, neunáhli sa, prosím ťa. Joy, poď dnu", milo ju vyzval. Joy váhavo vošla do izby, kde ležala Amelia. Jej stav sa očividne zhoršil, bola veľmi bledá a plytko dýchala.
„Takže, poviem ti to rovno, nech nestrácame zbytočne čas. Si jediná, ktorá môže Ameliu nájsť a dostať ju späť. Nato, aby si to dokázala, musíš siahnuť až na dno svojich schopností spolu s Aurorinou pomocou". Victora prerušila Aurora, ktorá pokrútila hlavou.
„Nie, nemôžeme si dovoliť takto riskovať, nemá takú moc. Nedokáže to".
„Súhlasím s Aurorou. Je to príliš nebezpečné". Arden sa s rukami vo vreckách ležérne opieral o rám dverí. Joy ho vôbec nepočula prichádzať. Potom si všimla, že oči sa mu zvláštne lesknú. A nebola sama. Victor znechutene pokrútil hlavou.
„Arden, toto je vážna vec a ty si opitý! Choď radšej do postele!" zrúkol, až Joy podskočila. Arden zdvihol obočie a uškrnul sa. Očividne si z otcovho hnevu nič nerobil. Trochu neistým krokom vošiel dnu a zavrel za sebou dvere.
„Som opitý, nie sprostý, otec. A nerev tak, zobudíš všetkých v dome". Victor očervenel od hnevu a urobil krok vpred, ale Aurora mu rázne položila ruku na plece.
„Teraz nemáme čas na vaše hádky, Victor“. Potom sa obrátila k Joy, ktorá bez slova sledovala situáciu pre sebou.
„Je to na tebe, ako sa rozhodneš, Joy. Musíš však niečo vedieť. Je tu možnosť, že to nezvládneš a ostaneš tam uväznená aj ty.....a v najhoršom prípade...." Victor jej však skočil do reči.
„Ale to sa nestane, Aurora. Keďže si silná čarodejnica, Joy to s tvojou mágiou zvládne bez problémov“.
„Ja si len myslím, že by mala poznať všetky nástrahy, keď sa púšťa do niečoho tak riskantného. Chcela by som mať tvoj optimizmus, Victor, ale....“ Joy ich prestala vnímať. Odrazu mala sucho v ústach. Dobre vedela, čo Aurora myslela tým najhorším prípadom. Predstava smrti bola strašná a Joy pocítila taký veľký strach, ako ešte nikdy v živote. Amelia sa však do tohto stavu dostala jej pričinením a keďže vedela, že len ona jej môže pomôcť, musela sa o to pokúsiť. Nielen kvôli nej, ale aj kvôli sebe. Nedokázala by žiť s tým, že jej v tom zabránila vlastná zbabelosť. Vtom zachytila Ardenov pohľad. Všimol si jej obavy a díval sa na ňu s bezočivou istotou v očiach, akoby vedel, že to určite neurobí. Joy potlačila náhle nutkanie niečo do neho hodiť. Vtom ich pozornosť upútal zvýšený Aurorin hlas.
„Joy, počúvaš ma? Pýtam sa ťa, či si naozaj ochotná do toho ísť. Čas beží“.
„Áno, som“. Hlas sa jej trochu triasol, ale myslela to vážne. Bola odhodlaná to urobiť. Aurora len pokrútila hlavou a Arden sa nesúhlasne zamračil.
„Victor, ty choď a dohliadni na Maddison, prosím ťa. Nesmie byť sama. Arden, ty ostaneš tu a dáš na nás dve pozor, dobre? Nikto sem nesmie ani vkročiť." Joy pri predstave, že on tu bude po celý čas, ešte viac znervóznela.
„Upokoj sa Joy, sústreď sa. Amelia ťa potrebuje. To je teraz to najdôležitejšie. Musíš ju zachrániť". Keď Victor odchádzal, povzbudzujúco potľapkal Joy po pleci. Ona sa na neho letmo usmiala a obrátila sa k Aurore.
„Budete tam so mnou? Uvidím vás?"
„Zlatko, ja sa s tebou podelím o svoju moc, takže teoreticky áno. Ale neuvidíš ma, budeš však cítiť moju prítomnosť. Vyžaduje to úplnú koncentráciu mysle aj ducha. To platí aj pre teba. Musíš zo seba vydať maximum. A ešte niečo. Nevieme, čo ťa tam čaká, pretože som sa ešte nikdy nedostala do takejto situácie. Musíš byť silná a pripravená pohotovo reagovať na čokoľvek. Dúfam, že to vyjde. Ešte skontrolujem Ameliu a môžme začať". Joy prikývla. Pri predstave, že tam nebude sama, pocítila úľavu. Vtom k nej podišiel Arden. Na tvári mal stále neveriaci výraz, ale v tmavých očiach sa mu zračil hnev.
„Nemôžem uveriť, že si s tým súhlasila“.
„Ako vidíš, som plná prekvapení“. Arden na ňu zazrel.
„Veľmi vtipné, naozaj. Omrzel ťa život, alebo čo?“
„Daj mi pokoj, Arden. Victor predsa povedal, že s Aurorinou pomocou to bude bezpečné“. Pôsobila sebavedome, ale vnútri bola vystrašená a nervózna. Na jeho reči nemala náladu.
„Áno, povedal, ale to neznamená, že to tak aj bude. Toto nie je sranda, Joy“. Joy si prekrížila ruky na hrudi.
„Uvedomujem si to, napriek tomu, že som pre teba tá najväčšia hlupaňa pod slnkom“. Arden sa pokrútil hlavou a zamračene na ňu zhora pozrel.
„O čom to tu hovoríš? Povedal som niekedy niečo také?“
„Ani si nemusel, stačí, ako sa ku mne protivne správaš“. Arden sa nadýchol, že jej odpovie, ale prerušila ich Aurora.
„Čo tu teraz vy dvaja riešite? Máme dôležitejšie veci na práci, ako vaše osobné problémy. Arden, prosím ťa, prisuň nám sedačku k posteli“. Arden už na Joy ani nepozrel a urobil to, čo mu Aurora kázala. Keď si však chcela ísť sadnúť, na jej prekvapenie ju jemne chytil za lakeť a tichým hlasom povedal:
„Veľa šťastia, aj keď si stále myslím, že je to zbytočný risk. Mysli na všetko, čo som ťa naučil. A....dávaj si pozor“.
„Vďaka“. Pustil ju, dlhým krokom prešiel k dverám a oprel sa o ne chrbtom. Joy si sadla k Aurore a chytila ju za ruku. Druhou pevne uchopila Ameliinu dlaň. Pozrela na Auroru a tá jej s povzbudzujúcim úsmevom prikývla. Joy zavrela oči a ako mnoho krát predtým sa ponorila do svojej mysle. Úplne si ju vyčistila a myslela len na Ameliu, ktorej ľadová ruka spočívala v jej teplom zovretí. Odrazu pocítila neskutočný príval energie, sily a moci. Všetka nervozita a obavy boli preč. V tej chvíli sa jej zdalo všetko oveľa jednoduchšie. Vo svojom vnútri cítila prítomnosť Aurory ako príjemné teplo. Ten pocit bol fantastický. Okamžite sústredila všetky svoje a aj Aurorine sily a začala pátrať po mieste, kde bola uväznená Amelia. Vykĺzla zo svojej mysle a ponorila sa do hustej, nepriehľadnej hmly nekonečného času.
Leila svoju prvú jazdu na koni ani nevnímala. Neprítomne hypnotizovala konskú hrivu, ktorá viala vo vetre a v hlave mala prázdno. Keď zastali pred jej domčekom, ktorý bol hneď prvý pri lese, nemotorne z neho zoskočila a rýchlym krokom prešla na verandu. Prudko otvorila dvere a ešte prudšie ich zavrela. Potom sa o ne oprela chrbtom a vyčerpane zatvorila oči. Z vonku počula hlasy, zo všetkých najviac sa vynímal ten, čo patril Arcalime.
„Leilu teraz necháme na pokoji. V tejto chvíli našu pomoc potrebuje Gretchen. Odprevaďte ju do jej domu. Vy tu ostanete a budete ich celú noc strážiť. Pred každými dverami dvaja“, rozkázala Arcalime, potom vysadla na koňa a spolu so zvyškom sprievodu odcválala do paláca. Keď vonku nastalo ticho, Leila sa spamätala a otvorila oči. Pretrela si ich rukami, štípali ju od plaču. Vedela však, že už nevyroní ani slzu. Začala sa prechádzať po domčeku. Jej žiaľ vystriedala zlosť a Leila zovrela ruky do pästí. Chodila po domčeku hore-dole a rozmýšľala o všetkom, čo sa udialo za posledné dni až do chvíle, kedy Gia naposledy vydýchla. Hnevala sa na Gretchen, na kráľovnú a dokonca aj na Giu.
„Celá táto výprava bola úplne zbytočná! Knihu sme aj tak nenašli a vďaka tej hroznej medvedici vyhasol Giin život“. Hoci ju poznala len veľmi krátko, tú milú dievčinu si veľmi obľúbila. Vtom prudko zastala.
„A čo tu vlastne robím? Odkedy som prišla do tejto krajiny, všetko sa len komplikuje“. Podišla ku skrini, kde odhodila svoj vzácny kožený vak. Vybrala ho a chvíľu sa na neho zamyslene dívala.
„Dúfala som, že tu nájdem samu seba a odpovede na otázky, čo sa týkajú môjho predchádzajúceho života. Nedozvedela som sa však nič a navyše sa tu stále niečo komplikuje. Musím odtiaľto odísť. Už tu jednoducho nechcem byť“, šomrala si popod nos, kým si do batôžka ukladala svoje poklady. Keď bola hotová, naposledy sa poobzerala po chalúpke, na ktorú si už celkom zvykla. Impulzívne si prehodila vak cez plece a stále zamyslená otvorila dvere do tmavej noci.
„Kamže, kamže slečinka? Kde si sa vybrala uprostred noci a ešte k tomu“, pozrel na jej vak prevesený cez plece, „takto vystrojená?“ Leile prebehol mráz po chrbte. Úplne zabudla na stráže, ktoré strážili ju a Gretchen. Pozrela na vojakov, ktorí vo svite mesiaca na ňu podozrievavo hľadeli.
„Ehm, prepáčte.....nevšimla som si vás. Stále som nejaká nesvoja“, odpovedala Leila tichým hlasom.
„To sme si všimli“, uškrnul sa druhý strážca. „Takže, kde si sa to vlastne vybrala?“
„Ja? Och, len sa nadýchať čerstvého vzduchu a pohľadať svojho sokola. Od dnešného popoludnia som ho nevidela a začínam mať obavy, či sa mu niečo nestalo“. Leila sa pokúsila o slabý úsmev, aby tí dvaja neprekukli jej klamstvo. Oni sa však z miesta nepohli a nevyzerali, že budú ochotní ju pustiť ďalej.
„Alebo ho skúsim zavolať zo záhrady“, rezignovane si vzdychla Leila. A má po úteku. Strážcovia ju určite nikde nepustia.
„Choď si ľahnúť, dnes toho na teba bolo akurát dosť. Odpočiň si. Alebo máme niekoho k tebe zavolať?“ Upreli na ňu starostlivé pohľady, ale Leila pokrútila hlavou.
„Nie, nie, to nebude potrebné, ďakujem. Idem Falca zavolať zo záhrady a potom spať. Ďakujem“. S týmito slovami sa obrátila a so zvesenou hlavou sa vrátila do domčeka. Prešla krížom cez obývačku a dokorán otvorila veľké dvere do záhrady. Tam čakala na prílet Falca. Prechádzala pomedzi záhony a čerstvý nočný vetrík jej príjemne chladil tvár. No pri pohľade na záhradu plnú kvetov si znova spomenula na Giu a jej nezmyselnú smrť. Všetko naokolo mohlo stále kvitnúť.... Leila potriasla hlavou. Necítila smútok, ale hnev, ktorý sa znova šíril celým jej telom. Zrazu si uvedomila, že okolo nej zasa pulzuje silové pole.
„Musím sa to naučiť ovládať. Keby som to vedela, Gia by bola so mnou v bezpečí a obranný štít by som vytvorila hneď, ako sa tá beštia za nami rozbehla“. Leile sa napokon znova nahrnuli slzy do očí. Niekoľko krát sa zhlboka nadýchla a silou vôle sa snažila upokojiť. Vtom sa tichou nocou ozval šelest krídel a jej milovaný Falco pristál na jej pleci. Leila natiahla trochu trasúcu sa ruku a pohladila ho po hebkom perí. Falco sa k nej pritúlil a snažil sa ju utešiť. Bolo to zaujímavé a zároveň úžasné, ako jej to pomáhalo potlačiť smútok za Giou a rozjasniť jej myseľ. Láskavo pozrela na svojho opereného spoločníka.
„Tak čo Falco, čo budeme len robiť? Chcela som odísť preč, ale ako nad tým teraz rozmýšľam, lepšie by bolo ešte chvíľu ostať. Musím sa predsa naučiť ovládať tie moje schopnosti a tu ma to chcú naučiť. A možno...možno sa aj niečo o nás dozvieme, čo ty nato? Veď nakoniec nie je nikde napísané, že tu budeme musieť ostať naveky a musieť robiť všetko, čo od nás chcú, no nie?“ Pozrela do múdrych očí svojho sokola a jeden pohľad jej stačil, aby si bola istá, že s ňou súhlasí. Leila len nemo prikývla a s Falcom na pleci vošla do domčeka a potichu za sebou zavrela dvere.
Spať však nemohla a tak sediac v kresle odrátavala hodiny do úsvitu. Stále ju premáhali silné emócie, ktoré mali za následok aktivovanie jej nemotornej schopnosti. Raz za čas vstala a potichučky podišla k dverám. Priložila k nich ucho a pokúšala sa počúvať, o čom sa rozprávajú stráže. Potom pomaly prešla do kuchyne a z misky si vzala jablko. Neprítomne do neho zahryzla a myslela na to, že ráno pravdepodobne budú musieť ísť ku kráľovskému páru a veľa toho vysvetľovať. Keď na úsvite prišiel posol z paláca, Leilu to vôbec neprekvapilo. Rýchlo si prezliekla šaty a umyla si tvár, aby sa aspoň trochu osviežila. Keďže prebdela celú noc, bola veľmi unavená. Pripravená na cestu do paláca si ešte raz premerala dvoch strážcov, ktorí celú noc držali stráž pri jej dverách. Na vedľajší domček, kde bývali Gretchen s maličkou Viktóriou ani nepozrela. Nemohla. Ešte stále vo svojom vnútri cítila hnev. Vedela však, že o chvíľu sa určite stretnú. Pohľad jej zaletel hore na skalnaté útesy, kde sídlila kráľovská rodina. Mohutný vodopád, ktorý sa valil zo skál, sa trblietal v slnečných lúčoch a lámala v ňom dúha. Bol to krásny pohľad. Falco jej opäť lietal nad hlavou a vytváral dokonalé kruhy na oblohe. Leilu napadlo, či ich budú spovedať osamote a čo všetko môže kráľovnej vôbec povedať. Začiatok by aj tak mala rozpovedať Gretchen.
„Gretchen“, povzdychla si Leila. Stále si nebola istá svojimi pocitmi voči nej....či sa na ňu hnevá, alebo skôr ľutuje. Z myšlienok ju vytrhol netrpezlivý hlas posla.
„Prosím ťa, poď už. Nie je slušné nechať všetkých čakať. Je čas ísť“. Leila prikývla a vyšvihla sa za neho na koňa. Posol ho obrátil a cvalom sa vydali do paláca. Leila sa znova pohrúžila do myšlienok, ale teraz ju našťastie nikto nevyrušoval.
Chodby paláca, po ktorých kráčala, boli nádherne vyzdobené. Ich kroky sa ozývali po krásnej mramorovej dlážke. Keď prišli k mohutným dverám, posol kývol na stráže stojace pred nimi a tí ich hneď otvorili. Spolu s Leilou vstúpili do obrovskej miestnosti, ktorá bola očividne jedáleň. Boli tu už všetci, okrem Gretchen. Posol ju viedol k stolu a kývol na tri prázdne stoličky, ktoré boli pripravené pre ne. Tri. Leilu až zamrazilo. Toto stretnutie sa malo asi konať už včera.
„Ach, keby sa konalo včera“, pomyslela si Leila skľúčene. Najradšej by si sadla na stoličku, ktorá bola úplne na kraji, ale nakoniec si zvolila miesto v strede. Chvíľu po nej prišla Gretchen, ktorá si pritískala dieťatko k hrudi. Bola bledá a bolo na nej jasne vidieť, že mala tiež zlú noc. Keď si k nej prisadla, Leila ju pod stolom chytila pevne za ruku. Jej hnev na priateľku bol razom preč. Musia predsa držať spolu. Jej pozornosť upútal mladý Elf, približne v jej veku. Vyzeral byť najmladší a aj keď sedel obďaleč, jeho oči ju nejakým zvláštnym spôsobom priťahovali. A navyše, mala pocit, že ho odniekiaľ pozná. Čudné. Ešte raz prešla pohľadom po prítomných. Všimla si, že aj na druhej strane stola bola krajná stolička prázdna a bojovníčky na všetkých zazerali a v očiach mali opovrhnutie, akoby tu ani nechceli byť.
„Už rozumiem“, pomyslela si Leila a spomenula si na útržky rozhovorov oboch strážcov pri jej dverách. Dozvedela sa, že to s nimi nie je vôbec jednoduché, hovorili o všetkých, vrátane aj jej, Leily. O bojovníčkach počula, že tu zavítali tiež tri, ale jedna z nich leží chorá niekde v útrobách paláca. A tieto dve, čo sa mračia na celý svet, by tiež najradšej obratom odišli. Toto nie je ich svet.
„Som zvedavá, ako toto celé dopadne“, uškrnula sa v duchu Leila. „Bojovníčky, ktoré ani nechcú bojovať a MY? Ako máme my pomáhať v boji? Giu predsa poslúchala len príroda a Gretchen je liečiteľka. A ja? Môj dar je predsa ochrana a nie útok. Veď to nie sú aktívne schopnosti....“ Z myšlienok ju vytrhla Arcalime, ktorá sa postavila a rukami naznačila spoločnosti, aby sa utíšila.
„Tak konečne sa dozvieme, čo od nás chcú?“, pošepla do ucha Gretchen, ktorá len ustarostene prikývla.
Joy, posilnená Aurorinou mocou, sa všemožne snažila nájsť miesto Ameliinho väzenia. Stála v striebristej, hustej hmle, ktorá sa lenivo prevaľovala. Každú chvíľu sa odtiaľ vynárali rôzne útržky miest, scenérií, dokonca aj neznámych postáv. Mihali sa okolo nej a mizli tak rýchlo, ako sa zjavili. Joy si to veľmi nevšímala, jej myseľ sa venovala jedine Amelii. Vedela, že ide správnym smerom, hoci sa tomu dosť čudovala, ako sa môže vyznať v tejto nepriehľadnej a chaotickej mase. Toto bol jej dar, ktorého podstatu pochopila až teraz. Bolo to úžasné, ale zároveň aj desivé. Raz bude sama schopná takto ovládať čas, bez cudzej pomoci. Ako tak hľadala ďalej, pred ňou sa odrazu vynoril veľký dom, v ktorom teraz bývala. Vyzeral však úplne inak. Bol starý, schátraný a rozpadnutý.
„Čo to...." nestihla dokončiť myšlienku a zrazu padala do neznáma. S hlasným tresknutím dopadla na špinavú drevenú podlahu. Ubolená Joy sa okamžite postavila a cez deravú strechu videla tú sivú časovú nekonečnosť. Všade okolo vládlo až zlovestné ticho. Cítila však svetlú prítomnosť Aurory, a to jej dodávalo odvahu. Zatiaľ bolo všetko v poriadku. Poobzerala sa okolo seba. Bola na druhom poschodí, tam, kde mali dievčatá izby.
„Amelia bude pravdepodobne vo svojej" premýšľala Joy, váhavo podišla k správnym dverám a chcela ich otvoriť. Na jej zdesenie však nemohla. Namiesto kľučky tam bola len tmavá diera. Obzrela sa a zistila, že aj ostatné dvere vyzerajú rovnako. Na všetkých tiež chýbala kľučka. Odrazu ju z tohto miesta prepadol zlý pocit. Rýchlo však zahnala tieto myšlienky a hlasno zabúchala na dvere.
„Amelia? Si tam? Počuješ ma?" Odpoveď však neprišla. Joy to skúsila ešte raz. „Amelia! To som ja, Joy! Prišla som po teba a dostanem ťa odtiaľto, neboj sa!" Hneď ako to dopovedala, tichou chodbou sa prehnal silný závan vetra, z ktorého jej naskočili zimomriavky. Tichou chodbu sa ozvali hlasné šťuknutia početných zámok. Joy sa vyľakane obzrela a sledovala, ako sa dvere jedny po druhom s vŕzganím pootvorili. To však nebolo všetko. Priestor sa naplnil zvukom pomalých a šuchtavých krokov, ktoré sa približovali. Ten zvuk bol desivý a Joy zrazu pocítila chlad. Teplo, ktoré jej dodávalo odvahu a silu, zmizlo. Aurorina moc bola zrazu preč a ona sa tu ocitla celkom sama. Kroky boli čoraz zreteľnejšie a pridal sa k nim aj šepot mnohých kvílivých hlasov.
„Prišla nás zachrániť....Konečne.....Pôjdeme s ňou.....Musíme.....Ona je naša jediná nádej.....Vďaka nej budeme voľní....." Joy tam stála úplne paralyzovaná strachom. Vtom z jedných dverí tackavým krokom vyšla žena. Ale ako vyzerala! Akoby bola duch, priesvitná, biela, v otrhaným handrách. Ale najhoršie boli jej oči....Odrážalo sa v nich šialenstvo. Natiahla kostnaté ruky k Joy a pomaly sa k nej blížila so strašným výrazom na vpadnutej tvári. Aj z ostatných dverí sa vynorili postavy, muži aj ženy s rovnakým desivým výzorom a potkýnali sa smerom k nej. Neustále si niečo mrmlali. To už bolo na Joy priveľa. Obrátila sa, že vojde do Ameliinej izby a stretla sa s pohľadom jej hnedých očí. Nehybne stála len pár centimetrov od nej a s hlavou naklonenou nabok ju uprene sledovala. Joy ju bez váhania schmatla za ruku, vtiahla do jej izby a v poslednej chvíli zabuchla dvere. Našťastie sa ozvalo cvaknutie zámky. V tej chvíli sa z chodby ozval strašný krik a kvílenie. Joy lapala po dychu a snažila sa spamätať. Pozrela na Ameliu. Tá vyzerala strašne. Bledá, vychudnutá, akoby tu nebola zavretá pár hodín, ale pár týždňov, možno mesiacov. Uprela na ňu apatické oči a bez slova sa odšuchtala k posteli, kde si sadla.
„Dáš si?" ponúkla jej obschnutú kôrku z chleba, akoby sa nič nedialo a tie zvieracie zvuky za dverami nebolo vôbec počuť.
„Bože, predsa to nemôže takto skončiť" zúfalo si pomyslela Joy. Ale bez Aurorinej pomoci nezmôže už nič. Je príliš slabá. Amelia sa s neprítomným pohľadom kývala dopredu a dozadu a tíško si pospevovala. Našťastie z nej nebola jedna z tých príšer, čo zavýjala vonku. Zatiaľ. Zrazu sa ozval hlasný buchot na dvere.
„Ona nás pustí dnu....musí.....ihneď....oslobodí...." Ten šepot bol neznesiteľný. Joy odskočila od dverí, ktoré začali pod váhou mnohých tiel praskať. Amelia ani teraz vôbec nereagovala. Odrazu jej strach vystriedala zlosť a odhodlanie.
"Doparoma, tak toto nie! Nedovolím, aby sme tu ostali" nahnevane zvolala a prebehla k Amelii. Chytila ju za ruku a zavrela oči. Ten hrozný hluk sa pomaly strácal a Joy sa len koncentrovala nato, aby sa s Ameliou stratili v časovej hmle a dostali sa bezpečne domov. Vtom ju vyrušil zvuk praskajúceho dreva. Otvorila oči a na jej zdesenie sa cez dieru vo dverách pretláčali nepríčetné prízraky.
„Teraz alebo nikdy, toto je naša posledná šanca" zašepkala Amelii a pevnejšie jej zovrela ruku. Zúfalstvo a táto beznádejná situácia jej dodávala nesmiernu silu. Zároveň však mala pocit, že jej od toho sústredenia praskne hlava, príšerne ju rozbolela. Ale nevzdávala sa, aj keď pocítila, že jej začala tiecť krv z nosa. A vtedy sa to stalo. Zalialo ju teplo, presne také, ako keď do nej vstúpila Aurorina moc. Toto však bolo silnejšie, doslova ju to pálilo. Do hlavy jej vystreľovala čoraz väčšia bolesť. Keď už mala pocit, že to nevydrží, Amelia strašne vykríkla a pohltila ich striebristá hmla. O sekundu ležala na pohodlnej sedačke. V hlave jej stále trešťalo, ale nebolo to už také strašné.
„Joy, počuješ ma? Joy!" Jej hlas počula akoby z veľkej diaľky. Pomaly otvorila oči a uvidela Aurorinu ustráchanú tvár.
„Amelia?" vyčerpane prehovorila.
„Je tu! Vrátila si jej astrálne JA naspäť do tela. Arden ju odniesol do nemocničného krídla. Báli sme sa o teba. Začala ti tiecť krv z nosa a nevedeli sme to zastaviť. Joy, ty si to zvládla a sama, to je...to je..." Aurora zmätene hľadala vhodné slová. „Nerozumiem, čo sa tam stalo, odrazu...." Ale Joy ju už nevnímala. Zavrela oči a usmiala sa. Napriek tomu, akú hrôzu pred chvíľou prežila, že sa jej chveli ruky a bolela ju hlava, bola šťastná. Odrazu sa pri nej ozval Ardenov zastretý hlas.
„Už sa prebrala? Je v poriadku?" Zdalo sa jej to, alebo v jeho hlase počula obavy?
„Áno, je, len je veľmi vyčerpaná. Odnes ju prosím do jej izby, nech si oddýchne. Zaslúži si to. Ja musím ísť pozrieť Maddison". A s týmito slovami vybehla z izby. Joy hneď otvorila oči a s námahou sa posadila. „Zvládnem to aj sama, ďakujem". Príšerne sa jej ale zakrútila hlava. Arden pokrčil plecami a o krok ustúpil.
„Nech sa páči". Keď sa však Joy postavila, zistila, že sa vôbec neudrží na nohách. Klesla naspäť na pohovku. Rezignovane si povzdychla a pozrela na Ardena. Stál obďaleč s nahnevaným výrazom na peknej tvári.
„Už si konečne skončila s hrou na hrdinku? Pretože na jednu noc toho bolo viac než dosť“.
„Vyzerá to tak. Len si nie som istá, či ma budeš schopný bezpečne odniesť, keď si...no..."
„Opitý?"
„Áno".
„Tak toto ťa trápi?“ Joy priam cítila, ako sa jeho hnev stupňuje. „Len pred desiatimi minútami som bol presvedčený, že vykrvácaš na smrť a ty máš obavy, či ťa bezpečne prenesiem do tvojej izby?“ Kývol hlavou smerom k smetnému košu. Bol plný vreckoviek doslova presiaknutých krvou. Joy sa neveriacky dívala na tú kopu a v duchu v pomyslela, ako to, že ešte vôbec dýcha.
„Ja...“ Nevedela však, čo má povedať. Arden na ňu chladne pozrel a ona sklopila zrak na svoje ruky. Ešte stále sa jej chveli.
„A mimochodom, už som vďaka tebe viac než triezvy. To, čoho som bol práve svedkom, by prebralo aj toho najväčšieho ožrana". Hoci bol ako vždy protivný, niečo v jeho hlase prinútilo Joy, aby sa mu pozrela do tváre. Jeho výraz bol zvláštny a díval sa na ňu tak....inak. Prisahala by, že sa mu v očiach mihol strach a ešte niečo, čo jej však pripadalo absurdné.
„Arden, upokoj sa už konečne“. Snažila sa o vyrovnaný tón, ale z jeho reakcie bola zmätená. Arden zažmurkal a ten pohľad bol preč. Ruky mu vyleteli hore a nahnevane si nimi prehrabol vlasy. Potom doslova vybuchol.
„Mám sa upokojiť, Joy? Vážne?! Tak potom mi vysvetli, ako si mohla takto riskovať, dofrasa! Vravel som ti, že to nedopadne dobre, ale ty nie! Našťastie si sa nejakým zázrakom z tej samovražednej misie vrátila, ale keby sa to nepodarilo a ty by si tam uviazla, tak neviem, čo by som....“ Zarazil sa, akoby si uvedomil, čo práve povedal. Rozpačito odvrátil zrak a Joy na neho ohúrene civela. Nemohla uveriť vlastným ušiam.
„Pokračuj. Čo si chcel povedať?“ Arden na ňu zamračene pozrel.
„Nič“.
„Ale...“ Ostro ju však zahriakol.
„Povedal som, že nič! Chyť sa ma, nech ťa už môžem odniesť do tvojej izby. Potrebuješ si pospať, vyzeráš hrozne“. Joy napriek jeho hrubým slovám sklonila hlavu, aby potlačila úsmev.
„Tak predsa som sa nemýlila. Možno nie je taký arogantný a bezcitný idiot, ako som si myslela“. Arden si to však všimol.
„Neuveriteľné! Smiem vedieť, čo ťa tak pobavilo?“, opýtal sa ironicky. Joy zdvihla zrak a pokojne mu pozrela rovno do očí stmavnutých hnevom. Viac sa ho už nebála.
„Ty, Arden. Nechápem, prečo tu na mňa kričíš, tebe to môže byť akurát tak jedno. Urobila som to preto, lebo som to považovala za správne. Koniec koncov, to všetko bola aj tak moja vina. To je celé.“ Chvíľu na ňu bez slova hľadel. Keď sa spamätal a chcel jej niečo povedať, Joy rozhodne pokrútila hlavou. „Nemám chuť sa s tebou viac naťahovať. Som unavená“. Arden sa len zhlboka nadýchol a s prižmúrenými očami na ňu pozrel.
„Máš pravdu. Môže mi to byť úplne jedno“, povedal tichým hlasom a podišiel k nej. Keď sa k nej zohol, Joy vystrela ruky a váhavo ho objala okolo krku. On ju s ľahkosťou zdvihol do náručia a vykročil von na chodbu. Všade vládlo hlboké ticho, ktoré narušovali len jeho kroky. Joy na neho ukradomky pozrela. Mračil sa a díval sa pred seba. V izbe ju opatrne položil na posteľ a ona sa prikryla perinou až po bradu. Od vyčerpania jej začínala byť zima.
„Ďakujem".
„V pohode“, zahundral. „Potrebuješ ešte niečo?" Joy len pokrútila hlavou a zavrela oči. Na hranici medzi bdením a spánkom ešte vnímala, že tam stále stojí. Po chvíli sa dvere ticho zatvorili a Joy zaspala tvrdým, bezsenným spánkom.
Keď sa Gretchen uprostred noci zobudila, jej prvá myšlienka patrila Gii. Znova sa rozplakala nad stratou svojej drahej priateľky. Stále nedokázala pochopiť, ako sa to mohlo stať. Pripadalo jej to ako zlý sen, z ktorého ju o chvíľu prebudí plač jej Viktórie.
„Viktória!“ Okamžite vyskočila a pribehla ku kolíske pri okne. Maličká spokojne spinkala. Gretchen ju s láskou pohladila po jemných vláskoch a vrátila sa späť do postele, kde sa utápala v slzách a výčitkách ešte veľmi dlho.
„Mohla som tomu zabrániť, mala som ísť s nimi“, plakala do vankúša, keď jej pozornosť upútalo tiché, ale neodbytné klopanie na okno. Bol to havran, ktorý sa snažil dostať dnu. Gretchen zdvihla zaslzenú tvár a nahnevane skríkla.
„Zmizni! Nechcem ťa ani vidieť, počuješ?!“ No havran bol neoblomný a vytrvalo ťukal zobákom do skla. Malá Viktória sa začala v postieľke vrtieť. Gretchen si vzdychla a z posledných síl vstala. Nechcela, aby sa maličká zobudila, tak pootvorila okenicu. Havran okamžite vletel dnu, zosadol na stoličku a díval sa na Gretchen. Ona to už nevydržala. Potrebovala si na niekom vybiť svoje emócie a Jack bol ten najvhodnejší kandidát.
„Čo chceš? Prišiel si sa pozrieť, ako trpím? Za všetko môžeš ty! Keby si mi nepovedal o tej knihe, neposlala by som po ňu dievčatá a Gia mohla ešte žiť! Tak veľmi ťa nenávidím, Jack! Ani si nevieš predstaviť ako!“ kričala ako zmyslov zbavená. Z kolísky sa ozval vyľakaný plač. Havran na Gretchen vyčítavo pozrel, preletel k Viktórii a sadol si na rám postieľky. Začal sa pomaly hojdať a dievčatko sa po chvíli upokojilo. Gretchen na neho zazrela a zasipela.
„A teraz čo? Budeš sa hrať na starostlivého otecka? Kde si bol, keď sme ťa najviac potrebovali? Ja viem, v keli! Zvysoka si sa na nás vykašľal a teraz ma tu budeš buzerovať?!“ Havran si nahnevanú Gretchen vôbec nevšímal, len ďalej láskyplne hojdal kolísku. Keď sa nedočkala žiadnej odozvy, Gretchen unavene klesla na posteľ a po chvíli znova zaspala.... Sedela na lúke a vychutnávala si teplé slnko. Vedľa nej sedela Gia a plietla veniec z kvetov.
„Počkať....Gia?“ prekvapene sa opýtala Gretchen. Gia sa na ňu usmiala, položila jej venček do ohnivých vlasov a upokojujúco ju chytila za ruku.
„Netráp sa drahá Gretch. Už sa nedalo nič robiť, bolo už neskoro. Za moju smrť nenesieš žiadnu zodpovednosť, bol to jednoducho môj osud. Knihu sme však nenašli, ale ak je pravda, čo som počula tu, v krajine duchov, má ju schovanú elfský kráľ Restalon niekde vo svojom paláci“. Potom sa odmlčala a naliehavo jej pozrela do očí.
„A ešte jedna vec....never im. Nie je všetko tak, ako vraví Arcalime...“. Giin obraz sa pomaly rozplynul v hmle a Gretchen sa zobudila do jasného rána. Chvíľu len tak ležala a so slzami v očiach myslela na Giu a zvláštny sen.
„Never im....“ ozývalo sa jej v hlave. Gretchen bol zmätená a vôbec tomu nerozumela. S námahou vstala, hoci bola unavená a zmorená, musela sa predsa postarať o svoju dcérku. Podišla ku kolíske a zdvihla svoje sladké, voňavé dieťatko. Nakŕmila ju a potom sa s ňou hrala, túlila si ju a vychutnávala si jej nežnú, detskú blízkosť. Vďaka Viktórii sa jej aspoň trošku zdvihla nálada. Prispelo k tomu aj to, že havran v noci znova odletel a Gretchen nerozčuľovala jeho prítomnosť. Bola oveľa pokojnejšia a vyrovnanejšia. Idylku však vyrušilo prudké zabúchanie na dvere. Následne sa rozleteli a stál v nich strážca. Viktória sa rozplakala a Gretchen nahnevane na neho zazrela.
„To vás nenaučili slušným spôsobom? Mám tu malé dieťa, vyľakali ste ju!“ Chlácholivo sa prihovárala maličkej, ktorá sa po chvíli utíšila. Strážca medzitým prehovoril.
„Kráľovná ťa pozýva na obed do paláca. Slušne sa obleč a ponáhľaj sa!“ Gretchen si vzdychla a spolu s malou prešla do spálne. Tam si obliekla smaragdovozelené šaty a narýchlo upravila vlasy. Dieťatko prebalila a tiež pekne obliekla. Keď však strážca zbadal, že v náručí drží bábätko, odmietavo pokrútil hlavou.
„Ju tu nechaj, o chvíľu je tu opatrovateľka“. Gretchen rozhorčene namietla.
„Tak to v žiadnom prípade! Viktória ide so mnou, je to predsa moje dieťa! Nenechám ju tu predsa samu“. Strážca sa však tváril neoblomne.
„Nie, musí ostať tu, je to príkaz! Kráľovná sa chce rozprávať a to vyžaduje kľud a pokoj“. Gretchen sa už ledva ovládala.
„Vy asi nemáte deti, však? Inak by ste neboli taký bezcitný! Skúste mi zabrániť vziať si so sebou moje dieťa a bude to posledná vec, ktorú v živote urobíte! Rozumiete?!“ Strážca na ňu chvíľu hľadel, ale keď zistil, že Gretchen to myslí vážne a je schopná všetkého, rezignovane pokrútil hlavou a vysadil ich na koňa. Ten s nimi odcválal do paláca. Gretchen zišla z koňa a hneď nato vykročili do paláca, kde ju stráže poslali rovno do jedálne. Bola to obrovská a vzdušná miestnosť uprostred ktorej bol veľký stôl. Za ním už za vrch stolom sedela Arcalime. A nebola sama. Po jej pravici sedel jej manžel kráľ Restalon s obviazaným ramenom a ľavici zasa mladá Elfka, ktorú Gretchen nepoznala. Okrem nich tam bolo päť Elfov rôzneho veku a ešte dve mladé Elfky, ktoré boli mladé a úplne iné ako Elfovia, s ktorými sa Gretchen už stretla. Temné. Na prvý pohľad bolo vidno, že sú bojovníčky. Pohľady mali ostré a nevraživé. Navyše, pri nohách jednej z nich ležalo obrovské chlpaté zviera. Gretchen si váhavo sadla na druhý koniec stola k striebrovlasej dievčine Leile, ktorá tam už bola a s očakávaním pozrela na Arcalime. Tá vstala a smutne sa na nich usmiala.
„Vitajte pri mojom stole, drahé moje. Včera sme sa rozlúčili s našou milovanou Giou, ktorá tak nečakane zahynula za tragických okolností. Je mi to nesmierne ľúto, keďže to bola výnimočná mladá žena s mimoriadnym talentom. Ale život ide ďalej a my sa musíme prichystať nato, čo nás čaká. Vojna sa pomaly blíži a je čoraz reálnejšia. Preto sme k nám povolali tieto skúsené bojovníčky. Druen a Oddny. Každý Elf má v podstate dar rýchlosti a nadanie pre streľbu z luku, ale ony tieto dary povýšili o úroveň vyššie. Druen nikdy neminie svoj cieľ a Oddny má navyše schopnosť pyrokinézy. Sú výnimočné ako vy. A aby som to zbytočne nenaťahovala, toto sú Leila, ktorá je silne spätá s prírodou a dokáže vytvoriť silové pole. Gretchen má zasa zázračnú liečivú moc. Som veľmi rada, že ste všetky prijali moje skromné pozvanie k stolu. Od zajtra už prebehne výuka. Ako iste neviete, mnohí Elfovia nemajú len jeden dar, ale môžu v sebe skrývať viac schopností. To nám na začiatok postačí a pokúsime sa odhaliť, ako ste na tom vy. A ešte jedna vec. Na základe toho, čo sa stalo Gii, sme sa rozhodli, že vás obe presťahujeme do paláca. Nemôžeme dopustiť, aby sa aj vám niečo stalo. Tu budete v bezpečí a pod dohľadom. Prajem vám dobrú chuť!“ Gretchen len nemo pozerala do taniera a stále nerozumela tomu, o čo tu vlastne ide. Zasa výuka a potom to zisťovanie ďalších schopností, keď ešte ani neovládajú tie prvé. Vedela však, že jej matka mala dar. Mohla byť na dvoch miestach súčasne, ale jej sa to nikdy nestalo, ani náhodou. A k tomu všetkému stále počula v hlave Giine varovné slová o nedôvere.
„V prvom rade musím nájsť tú starú knihu, aby som mohla ochrániť dcérku. Aspoň jedna dobrá správa. Keď tu budeme bývať, mám oveľa väčšiu šancu ju získať“. Gretchen premýšľala a vôbec sa v tejto spoločnosti necítila príjemne. Práve naopak.
„Mohla by som už, prosím, odísť? Viktória je nespokojná, v noci sme toho veľa nenaspali“, pokorne sa opýtala a veľmi si želala, aby ju Arcalime prepustila. Tá na ňu pozrela s nevôľou v očiach, ale prikývla.
„Choď a zbaľ seba aj dcérku . Zajtra ráno o ôsmej niekoho pošlem, aby ti pomohol a odniesol ti veci. Potom sa začne výuka. Dieťa necháš v paláci v izbe, ktorú vám pridelím. Potom k nej niekoho pošlem“. Gretchen s úžasom na ňu pozrela.
„Prosím? Prosím?!“ Cítila, ako v nej začína vrieť hnev a prestala sa ovládať. Toto už bolo na ňu priveľa. „To mám mesačné dieťa nechať v izbe, zatiaľ čo sa budem učiť strieľať z luku a objavovať nové schopnosti, alebo neviem čo ešte? A akú opatrovateľku jej chcete poslať? Tú, čo minule? Suseda z vedľajšieho domu, Elopia, mi povedala, že malá plakala celý deň! Bohvie, či jej tá úžasná pestúnka dala vôbec jesť! Do takých rúk už svoje dievčatko nezverím! Keď som sem prišla, vyhlásili ste, že Viktória je víťazstvom nad smrťou, takže teraz idete skúšať, či môže umrieť hladom?! To ja ako matka nedovolím!“ Po jej slovách zavládlo ticho, len jedna z temných sa bezočivo uškŕňala. Gretchen mala sto chutí jej jednu streliť. Arcalime napokon prehovorila.
„Upokoj sa, Gretchen. Nevedela som, v akých podmienkach bola maličká a je mi to ľúto. No možno by plakala menej, keby jej na okne stále nesedel ten veľký havran“. Gretchen stuhla, ale nedala na sebe nič poznať.
„Keby jej tam sedel aj celý kŕdeľ havranov, tí by jej možno dali jesť skôr ako vaša opatrovateľka!“ Gretchen sa nahnevane postavila, kývla Leile na pozdrav a so vztýčenou hlavou vyšla z miestnosti. Pre bránami paláca sa zhlboka nadýchla. Nemusela tak vybuchnúť, ale vždy mala horúcu hlavu a tieto dni boli pre ňu náročné.
Arden potichu zavrel dvere na Joyinej izbe. Chodba bola stále na počudovanie tichá, až začal Auroru podozrievať, že použila silové pole, aby sa ostatné dievčatá nezobudili. A urobila dobre. Hysterické ženské boli to najmenej, čo v tejto situácii potrebovali. Unavene si pretrel oči a pomaly kráčal po chodbe. Ustala už aj búrka, ktorá ho zobudila. Bodaj by vôbec nebola a on mohol doteraz pokojne spať. V duchu si asi sto krát vynadal zato, že sa vôbec trepal sem hore. A tisíc krát si vynadal zato, že sa pred Joy prestal ovládať. No nemohol si pomôcť. To, čo videl ho dostalo. Hoci obaja s Aurorou robili všetko, čo bolo v ich silách, aby zastavili to silné krvácanie, nešlo to. Napokon Aurora vyhlásila, že Joy to asi neprežije. A vtedy sa v ňom niečo zlomilo. So strachom sa díval na Joy, ktorej z tváre vymizla všetka farba a pery jej začínali modrať. Aurora sedela na pohovke vedľa nej, držala ju za ruky, ktoré sa jej nekontrolovateľne triasli a popod nos si mrmlala zaklínadlá, ale márne. Keď sa Amelii vrátilo jej astrálne JA, so zatajeným dychom čakal, kedy sa preberie aj ona. A prebrala sa. Našťastie. Arden nechápal, čo sa to s ním deje. Presne ako povedala Joy, mohlo mu to byť úplne, ale úplne jedno. Očividne však nebolo a to ho štvalo. Od kedy sem prišla ho znervózňovala a on bol k nej protivný. Síce sa tak správal ku každému, ale k Joy mimoriadne. A tie jej oči. Mal pocit, akoby mu videla do duše. Bolo v nich toľko nevinnosti, koľko by sa u neho ani za necht nevošlo. Keď prišiel na koniec chodby, zahnal tieto mätúce myšlienky a zbehol dole schodmi. Chcel ísť do svojej izby, keď ho odchytil otec, ktorý niesol laboratórne skúmavky, injekčné striekačky a ihly.
„Arden, potrebujem tvoju pomoc“ Veľavýznamne na neho pozrel a Arden len neveriacky civel na arzenál v otcových rukách, keď sa z nemocničného krídla ozval strašný výkrik.
„To nemyslíš vážne, otec! Teraz? Veď sám vieš, v akom sú stave. Je to absolútne nevhodné“, dodal znechutene, ale Victor sa len uškrnul.
„Čoho sa tak bojíš? Veď je to len jednoduchý odber krvi, preboha! Aurora mi to dokonca prikázala“.
„Hej, lenže ona si myslí, že odoberieš len zopár kvapiek...“ Victor mu však skočil do reči.
„Hovor tichšie!“, zasipel nahnevane, „mne je jasné, čo si myslí a to nám obom vyhovuje, nemám pravdu? Čo je to s tebou? Ešte si stále opitý, či čo?“
„Nie, nie som! Som len príšerne unavený a momentálne si nemyslím, že to dobrý nápad, otec. Joy dokonca stratila veľa krvi, nemôžeme jej vziať ešte ďalšiu. Čo keby ju to zabilo? A čo Maddison? Myslíš, že sa cíti dobre, keď tak vrieska?“ Victor na syna hľadel s prižmúrenými očami.
„A odkedy si taký starostlivý, prosím ťa? Mne je to jedno. Za pokus to stojí. Ak sa to nepodarí, nabudúce to skúsime znova. Teraz máme jedinečnú šancu získať vzorky od troch naraz, ešte stále to nechápeš?“ Arden od zlosti zaťal zuby.
„Chápem otec, ale nechajme to na inokedy. Všetci sme už vyčerpaní a ešte nie je koniec. Urobme to tak, ako sme to naplánovali“. Arden však vedel, že nech použije akékoľvek argumenty, s otcom to ani nepohne. A mal pravdu. Victor mu namiesto odpovede vrazil do rúk tri skúmavky, ihlu, striekačku, antiseptikum s vatovými tampónmi a kývol hlavou smerom hore. Ardena oblial studený pot.
„Tri?! Pred chvíľou som ti predsa povedal, že stratila veľa krvi!“, zavrčal nahnevane, ale Victor si ho chladne premeral.
„Vieš, čo máš a musíš urobiť, Arden“. A s týmito slovami odišiel štrngotajúc ostatnými skúmavkami. Arden bol taký naštvaný ako ešte nikdy v živote. Áno, vedel, čo má robiť. A vedel, že musí. Ale toto už bolo priveľa. Vedel, aký je jeho otec, ale až teraz zistil, že nemá žiadne svedomie. Úkosom pozrel hore. Prečo jednoducho nejde, nevezme jej krv a nedonesie otcovi? Veď to nie je nič ťažké. Ale nemohol. Po dnešnej noci určite nie.
„Doriti, doriti, doriti!“, zanadával v duchu. Pomaly vyšiel znova hore schodmi a otvoril dvere do tmavej izby. Joy pokojne dýchala a spala presne tak, ako ju nechal. Čo najtichšie položil veci na nočný stolík a rozsvietil nočnú lampu. Izbu zalialo slabé svetlo a Arden sa v duchu modlil, aby sa nezobudila. Bola hrozne bledá a vyzerala tak krehko. A vtedy sa rozhodol. Jemne jej chytil ruku a šikovne odobral pár kvapiek krvi, presne ako chcela Aurora. Vôbec neplánoval naplniť všetky tri skúmavky. Victor nech sa dá vypchať. Celý čas mal srdce až v krku, ale pracoval precízne. Keď skončil, lampu nechal zasvietenú a vytratil sa z izby. O pár minút už vchádzal do nemocničného krídla, kde vládlo citeľné napätie. Amelia bola na tom relatívne lepšie, síce bola ešte v bezvedomí, ale vrátila sa jej farba do líc a pokojne dýchala. Naopak, Maddison vyzerala strašne. Bolo na nej vidno, ako veľmi trpí, oči pod tuho zavretými viečkami jej kmitali sem a tam. Hneď podišiel k Aurore a prehnane milým hlasom povedal:
„Aurora, tu je vzorka Joyinej krvi. Viac som vziať nemohol, veď vieš, koľko jej už stratila. No myslím si, že by si ju mala ísť skontrolovať, nevyzerá dobre“, dodal s vyzývavým pohľadom upretým na otca. Victor sa zamračil, ale pred Aurorou sa neopovážil nič povedať.
„Samozrejme. Ďakujem ti, Arden. Idem za ňou hneď teraz“. Potom sa obrátila k Victorovi, ktorý na tvári vykúzlil falošný úsmev a Arden len prevrátil očami.
„Otestuj ich Victor a ja sa nato potom pozriem“. Potom vybehla z miestnosti a obaja muži osameli. Priam sa prebodávali pohľadmi a atmosféra by sa dala krájať.
„To si taký zbabelec, Arden?“, potichu precedil pomedzi zuby Victor.
„Tomu sa hovorí morálna zábrana, otec. Mal by si sa naučiť význam toho slovného spojenia“. Victor k nemu nahnevane podišiel.
„Dávaj si pozor na jazyk! Ešte stále som tvoj otec! Ty ma tu nebudeš poučovať o morálke pri tvojom životnom štýle! Nebuď smiešny, prosím ťa“. Viac si syna nevšímal a zlostne vyšiel z izby. Arden si s potešením všimol, že ani otcovi sa nepodarilo odobrať viac krvi, ako chcel. Keď odchádzal, v ruke držal len tri skúmavky. Počkal ešte na Auroru, aby Amelia s Maddison neostali samé. Maddison sa už trochu upokojila, nekričala, len bolestne stonala. Keď sa Aurora vrátila, informovala ho, že Joy sa má dobre a že jeho otec, hneď ako vyšetrí vzorky, si pôjde ľahnúť, lebo je už veľmi unavený.
„Jasné, ľahnúť, to určite“, pomyslel si Arden v duchu a znechutene sa zamračil. Veľmi dobre vedel, kde Victor je a čo práve robí. Potom ho poprosila, či by jej tu nepomohol namiesto neho. A Arden, hoci už od únavy sotva videl, súhlasil.
„Olivien, Oli.....Olivien! Vstávaj! Haló!“ Z hustej hmly k nej doliehal hlas akoby z veľkej diaľky. Olivien mala pocit, že jej praskne hlava. Akoby preflámovala celú noc. Otvorila unavené oči a pred sebou zbadala Nikinu tvár. Povzdychla si.
„Prečo ma budíš tak skoro?“ Ešte aj jej hlas znel cudzo, zachrípnuto. Nika na ňu prekvapene vyvalila oči.
„Skoro? Oli, veď je skoro desať hodín. Už sme sa všetci stretli v jedálni, teda okrem Maddison, Joy a Amelie, a teba nikde. Aurora je dosť nervózna, vidno na nej, že nespala celú noc. Poslala ma, aby som ťa zobudila, chce nám niečo oznámiť. Tak si pohni, prosím ťa“. Nika sa na ňu ešte usmiala a vybehla z izby. Keď Olivien osamela, sťažka si vzdychla a vstala z postele. Najradšej by v nej preležala celý deň. Podišla k skrini a vybrala z nej džínsy a tričko. Kým sa obliekala, myšlienky jej zablúdili k Ardenovi. Nespomenula si na neho odvtedy, čo odišiel zo sály. Dúfala, že na stretnutí bude aj on. Síce po tom, koľko toho včera vypil o tom vážne pochybovala. Keď však vošla do jedálne, jej prianie sa vyplnilo. Sedel pri stole s prekríženými rukami. Na tvári mal ako vždy zamračený výraz a únavu. Veľkú únavu. Tak isto aj Aurora, Nika mala pravdu. Fialové kruhy pod očami prezrádzali prebdenú noc. Victora nikde nevidela.
„Dobré ráno“. Odpoveďou jej bolo len nesúvislé zamrmlanie. Očividne nikomu nebolo do reči. Olivien si napokon sa sadla k Vailo. Aurora si pretrela oči a pustila sa do rozprávania:
„Dievčatá, iste ste si všimli, že včerajšia akcia nedopadla dobre a narušili ju neočakávané udalosti“. Napätie v miestnosti rástlo. „Tri z vás sa rozhodli čarovať napriek zákazu. Naša milovaná Maddie utrpela ťažké zranenie a ostala uzamknutá v Ameliinej mysli. Tá zasa ostala uväznená v neznámej časovej dimenzii vinou Joy. Keby rešpektovali, o čo som vás vyslovene prosila, nemuselo sa nič také stať. Našťastie vám môžem oznámiť aj dobré správy. Vďaka Joy, ktorá sa na vlastné riziko rozhodla, že svoju chybu odčiní, je Amelia už v poriadku. Maddison žiaľ nie. Ešte stále sa snažíme, aby sa prebrala. Dúfam, že každá jedna z vás si z toho vezme ponaučenie. Nikdy, počujete, nikdy bez nášho dovolenia nesmiete použiť svojej schopnosti mimo vyučovania. Až keď nadíde ten správny čas. Dnes je sobota, užívajte si voľný deň“. S týmito slovami sa na nich unavene usmiala a vyšla z jedálne. Po jej odchode nastalo ohúrené ticho. Olivien myslela nato, čo všetko sa počas noci stalo a ona nič nepočula. A ako sa dívala na ostatné dievčatá, ani ony zrejme nemali o ničom ani šajnu. Možno sa to všetko zomlelo, keď spala pod vplyvom tej zázračnej tabletky. Pohľad jej zaletel k Ardenovi. Ten vyzeral duchom neprítomný, no po chvíli sa zdvihol a bez slova odišiel, ani na ňu nepozrel. Olivien to zamrzelo. Z pochmúrnych myšlienok ju vytrhol Nikin hlas.
„Tak toto je sila, to vám poviem. Nečakala som, že to bude mať také následky a som šťastná, že všetko nakoniec dobre skončilo“. Vailo si však znudene prezerala nechty na rukách.
„Mne je to jedno. Štve ma jedine to, že sme si ani poriadne neužili večierok. Kvôli tým neposlušným hlupaniam asi tak skoro ďalší nebude. A Oli“, s prižmúrenými očami sa k nej obrátila, „stalo sa niečo? Doslova z teba cítim tvoje negatívne emócie a ver mi, nie je to nič príjemné“. Olivien sa začervenala a pokrútila hlavou.
„Nie, nič sa nestalo, len ma zaskočila táto situácia“. Vailo len mykla plecom a ďalej sa venovala svojej dokonalej manikúre.
„Tak čo budeme dnes robiť? Počasie je nanič, je zatiahnuté. Poďme si pozrieť nejaký film“. Olivien sa Nikin návrh aj celkom pozdával, ale odrazu si spomenula na list, ktorý ju čakal pohodený na toaletnom stolíku. Pohľadom prebehla po dievčatách a napadlo ju, že sa ich opýta, či aj ony podobný dostali. Potom to však zamietla.
„Je to dobrý nápad, ale ja sa k vám nepridám. Zo včerajška ma bolí hlava, pôjdem si ešte ľahnúť“. Rozlúčila sa s nimi a vybehla hore po schodoch do svojej izby. List ležal na stole, kde ho nechala, ale teraz tam zelenými písmenami stálo Otvor ma. Olivien si sadla na stoličku a s búšiacim srdcom otvorila obálku. Opatrne vybrala papier a rozprestrela ho.
"Pomôž mi. "To boli jediné slová, napísané nepekným, kostrbatým písmom. Olivien civela na papier a vôbec tomu nerozumela. Bola si istá, že to bude od Aurory, nejaký odkaz alebo pokyny na štúdium. Toto však od nej určite nebolo. Ale kto by ju, prepánajána, prosil o pomoc?
„Musím ísť za Aurorou. Síce bude asi pri Maddie, ale niečo také predsa nemôže počkať“. Schytila list aj s obálkou a chcela vyjsť von z izby. Odrazu vedľa seba zreteľne začula ostrý smiech. Olivien od ľaku až podskočila a cúvala k dverám.
„Haló?! Je tu niekto?“, pýtala sa vystrašene a pohľadom behala po izbe.
„A ja som si myslel, že vy dievčatá ste celkom múdre. Keď sa bojíte papierového kocúra, ako máte potom bojovať s Elfkami? Vravel som Aurore, že má vybrať niekoho iného.... “ Tlmený hlas ešte niečo mrmlal, ale Olivien mu už nerozumela ani slovo.
„Papierový kocúr?“, neveriacky jej prebehlo mysľou. „Aúúú!“ Oli od bolesti skríkla, pretože narazila hlavou do dverí. List sa jej vyšmykol z rúk a odletel až pod posteľ. Okamžite sa poňho natiahla a vybrala ho. Keď však zbadala obálku, zasa ju s krikom odhodila. Na jej mene ležala namaľovaná čierna mačka. Veľmi jej pripomínala tú, čo mala jej sestra Eleanor na svojom obrovskom ružovom mobile. Tá len prevrátila očami.
„Už sa konečne upokoj!“ Olivien sa zhrozila ešte viac.
„Preboha, čo si ty za mačku?“ Mačka sa zlostne naježila.
„Aká mačka? Ja som kocúr, prosím pekne! Také odpornú babu som ešte nevidel! Sprostá hlupaňa....“Olivien však jeho nevyberané slová prerušila.
„Tak potom, kto si?“
„Kto som?“ Kocúr naduto vypol hruď. „Som verný pomocník, vznešený kocúr tretieho najvyššieho stupňa oficiálnej rady....“, bľabotal kocúr, ale Olivien vstala a prerušila ho.
„To je všetko super, ale ja ....“. On však od jedu zaprskal.
„Ešte som neskončil! Aurora si ma vytvorila, aby som vás našiel. Ako si si všimla, dokážem preskakovať na obrazy, papier a všetky ploché predmety. Sledoval som vás a podával správy Aurore. Ona si potom vybrala tie najlepšie. Vás šesť, ktoré ste tu. Aj keď“, pohŕdavo si ju premeral, „neviem, či som sa napokon nezmýlil. Keď som svoju úlohu splnil, Aurora ma už nepotrebovala a chcela sa ma zbaviť. Našťastie som jej ušiel a dodnes sa potajomky túlam po dome“.
„Počkaj, takže si nás sledoval? Sestrin mobil v aute....to si bol ty?“
„Jasné, že áno a zaujímavé, že si si nato prišla. Asi naozaj nie si taká sprostá, ako som si myslel“. Olivien na neho zazrela.
„Aj tak idem za Aurorou“. Kocúr neveriacky prižmúril oči.
„Tak to teda nie, slečinka, nikde nepôjdeš“. Oli počula šťuknutie zámky a namrzene na neho pozrela. Trucovito si ľahla na posteľ a na svoj úžas si všimla, že kocúr prešiel z listu do obrazu na jej posteľou. Otrávene na neho zazrela.
„Dokedy ma tu chceš držať?“
„Dovtedy, kým mi nesľúbiš, že nepôjdeš za Aurorou“, kládol si podmienky kocúr. Olivien si prekrížila za chrbtom dva prsty.
„Sľubujem, že za ňou nepôjdem, spokojný?“ Kocúr však na ňu posmešne pozrel.
„Pche, a to ti mám akože veriť? Aj slepý by videl, že to nemyslíš vážne“. Olivien skúsila inú taktiku.
„Fajn, nepôjdem za Aurorou, ak mi povieš, od koho je ten list“.
„Dobre, dobre, dobre. Ten list je od....“ Vtom sa zháčil a labkami si dramaticky zakryl papuľku. „Ale ja ti to nemôžem povedať“, nahnevane zamraučal. Olivien prevrátila očami.
„Tak mi aspoň povedz, ako sa voláš“.
„Muro“. Olivien sa rozosmiala.
„Také hlúpe meno!“ Kocúr sa na ňu zamračil, ale dvere odomkol. Myslel si, že tým, že jej povedal svojej meno, za Aurorou nepôjde.
„Nerehoc sa tak, lebo narušíš silové pole“. Olivien sa na okamih zháčila, ale potom sa zasa rozosmiala.
„Naruším čo? Silové pole?“ Kocúr znechutene potriasol hlavou.
„Aby nás nikto nepočul, hlupaňa. Takže za Aurorou sa už nechystáš, mám pravdu?“ Olivien vyskočila na nohy, rozbehla sa so smiechom k dverám a otvorila ich.
„Hneď teraz za ňou idem, idem, idem....“, provokačne si pospevovala. Chcela si z neho iba vystreliť, no ten hlúpy kocúr to nepochopil. Zatresol dvere tesne predtým, ako sa Olivien vyrútila z izby. Narazila do nich hlavou a dnes po druhý krát mala pocit, akoby jej hlava mala vybuchnúť. Počula len škodoradostný smiech toho protivného kocúra, ktorý sa pomaly vzďaľoval, až napokon nastalo ticho.
Po odchode nahnevanej Gretchen ostala Leila ako obarená. Takýto výbuch od priateľky nečakala. Ale musela jej uznať, že mala pravdu. Pozrela na kráľovnú a tá s prižmúrenými očami ešte hľadela na zabuchnuté dvere do jedálne. Zrazu však Leile pozrela do očí.
„Aj ty máš nejaké pripomienky, Leila?“
„Ja len že....aj sa potrebujem zbaliť, v domčeku mám tiež svoje súkromné veci“, vyhŕkla a hneď všetky pohľady spočinuli na nej. Myslela na svoj kožený vak so svojimi tajomnými pokladmi. Kráľovná prikývla.
„Vieme, moja drahá, nemaj obavy, samozrejme, že sa môžeš zbaliť aj ty. Túto noc ešte strávite dole v dedine a zajtra ráno sa tu môžete nasťahovať“.
„A ja potrebujem izbu, kde za mnou môže bez problémov lietať môj spoločník, môj sokol“, povedala už previnilo Leila, načo kráľovná už len bez slova prikývla. Leila sa zosunula na stoličku a želala si byť neviditeľná. Keď opäť zdvihla hlavu, očami vyhľadala toho mladého Elfa. Ten bol v družnom rozhovore s kráľom, ale s úsmevom na perách sa pozeral na Leilu. Nevedela sa zbaviť pocitu, že ho už niekde videla a že ho pozná. „Ale odkiaľ?“, pomyslela si zmätene a do konca hostiny sa len dívala do svojho taniera. Nebola vôbec hladná, žalúdok mala stiahnutý. Keď kráľovská rodina ukončila toto stretnutie, Leile odľahlo. Nevedela sa už dočkať, kedy už z paláca odíde a nadýchne sa čerstvého vzduchu. Formálne sa rozlúčila a rýchlym, ľahkým krokom sa vydala po chodbe, ktorá viedla von. Zrazu za sebou začula, ako niekto beží. Obrátila sa a na svoj úžas zistila, že je to ten mladý Elf, ktorý ju tak upútal. On sa na ňu znovu usmial a prehovoril príjemným hlasom:
„Môžem ťa odprevadiť, Leila?“ Keď Leila nič nevravela, vystrel k nej ruku. „Moje meno je Percival. Rád ťa spoznávam“. Leila mu váhavo podala svoju ruku.
„Leila, teší ma. Nevideli sme sa už?“, vyhŕkla bez rozmyslu. Na okamih sa jej zdalo, že mu tvárou prešiel tieň, ale to mohlo byť aj blikotajúce svetlo z fakle, ktorá im horela nad hlavami.
„Nie, myslím si, že nie“. Leila pokrčila plecom a spoločne sa vydali von z paláca. Percival jej cestou povedal, že je snúbencom princeznej Vei a krátkom čase by sa mali brať.
„Obávam sa, či to vôbec stihneme, kým vypuknú nepokoje“. Leila prikývla. Nato teraz nechcela ani pomyslieť. Napriek všetkému sa cítila v jeho prítomnosti dobre. Za bránami jej pomohol vysadnúť na koňa a Leila mu ešte zamávala, kým sa jej stratil z dohľadu. Keď prišla do chalúpky, chvíľu zaváhala pred dverami do domčeka, kde bývala Gretchen. Napokon sa však rozhodla, že ju nechá samu a pobrala sa domov.
Zvyšok dňa strávila v záhrade, kde sa starala o svoje bylinky. Vedela, že je to už zbytočné, ale nemala čo robiť a táto práca ju upokojovala. V noci spala tvrdým spánkom a ráno, keď ju prebudili prvé ranné lúče, bola oddýchnutá a plná síl. Naraňajkovala sa a vzala si svoj kožený vak. Vonku pred chalúpku vyšla práve včas. Akurát dorazil voz ťahaný dvoma koňmi. Všimla si, že zo susedného domčeka vyšla Gretchen s dieťatkom a plnou taškou vecí. Potom spoločne nasadli do voza a posledný krát sa obzreli na svoje chalúpky. Leile pristál na ramene Falco a zobákom ju nežne šťuchol do líca. Potom tesne nad hlavami im s hlasným krákaním preletel veľký havran. Zbadala, ako sa Gretchen za ním díva a na tvári sa jej zračí jemný rumenec. Leila tomu nerozumela, ale na nič sa jej nepýtala. Na základe skúseností z predošlých dní už nechcela počuť žiadne Gretchenine tajomstvá. Voz pomaly hrkotal po ceste a ony sa približovali k novému domovu. Leila sa pri pohľade na palác striasla. Bude sa tam cítiť ako vo väzení, ale musí vydržať. Musí sa naučiť ovládať svoju schopnosť. A keď sa tak stane, už ju tu nebude nič držať. Pod rúškom tmy odíde aj s Falcom a bude pokračovať v hľadaní kúskov zo svojej tajomnej minulosti. Svoju pozornosť obrátila na Gretchen.
„Ako sa cítiš? Už ti je lepšie?“ Gretchen odtrhla zrak od dcérky a prikývla.
„Áno, je mi lepšie. Včera som nemala tak vybuchnúť, ale nemohla som si pomôcť. Bolo toho už priveľa“.
„Chápem ťa. V prvom rade si matka a musíš si chrániť svoje dieťatko. Nemôžu si ho len tak pohadzovať. Už si prišla nato, kde ju budeš mať počas výuky?“
„Najprv musím niekoho dôveryhodného nájsť a hlavne niekoho stáleho, aby si maličká na neho zvykla. Zatiaľ bude so mnou“, rozhodne pohodila hlavou Gretchen. Vtedy už voz zastal pred bránami a dievčence vystúpili. Strážcovia im pobrali veci a spoločne vošli dnu. V prepychovej hale ich už čakala Arcalime spolu s Veou. Srdečne sa s nimi zvítali, aj keď vo vzduchu bolo cítiť napätie.
„Poďte, ukážeme vám vaše izby. Budú sa vám páčiť, uvidíte. Obe sú vzdušné, priestranné a Leila, tvoj sokol sa k tebe dostane bez problémov“.
„Ďakujem vám“, zdvorilo povedala Leila a pokúsila sa o úsmev. Nasledovali ich teda hore po točitých schodoch. Leile palác pripadal ako jedno obrovské nádherné bludisko. Napokon zastali na širokej chodbe, kde bolo dvoje dverí.
„Tak, toto sú vaše izby. Veci v nich už máte. Leila, tvoja je prvá, Gretchen, tvoja druhá. Cíťte sa tu ako doma. O polhodiny po vás prídu stráže a odprevadia vás do miestnosti, kde sa opäť uvidíme a popracujeme na vašich výnimočných schopnostiach“. Usmiala sa na nich, zvrtla sa a spolu s dcérou odkráčala preč. Gretchen len prevrátila očami a vošla do svojej izby.
„Uvidíme sa o polhodinu“, silene sa usmiala a zabuchla dvere. Leila jej len prikývla a pomaly stlačila kľučku. Keď vošla dnu, ohúrene sa obzerala okolo seba. V izbe dominovala veľká posteľ s nebesami, ktorá vyzerala veľmi pohodlne. Na obrovských oknách sa v jemnom vánku vzdúvali závesy jemné ako pavučina. Zariadenie bolo krásne, či už bielizník, nočný a toaletný stolík, skriňa plná oblečenia, knižnica a obrazy na stenách. Leila si všimla ešte jedny dvere a hneď zistila, že vedú do luxusnej kúpeľne. Falco z jej pleca vzlietol von oknom preskúmať okolie. Leila sa rozhodla, že svoje veci vybaľovať nebude. Vak vložila do bielizníka a prikryla oblečením. Po polhodine sa ozvalo jemné zaklopanie. Leila sa pridala ku Gretchen, ktorá so vzdorovitým výrazom na tvári niesla v náručí spiace bábätko. Zišli o dve poschodia nižšie a strážcovia zastali pred dvojkrídlovými masívnymi dverami a otvorili ich. Leila s Gretchen sa ocitli v tmavej miestnosti, ktorú osvetľovali len plamienky blikotajúcich sviečok a oheň z kozuba. Vo vzduchu sa vznášala zvláštna vôňa. Po obvode miestnosti boli police a na nich bolo plno kníh. Dlážka bola z drsného kameňa a v strede dominovali pohodlné kreslá a veľká pohovka. Tam už sedela Arcalime a s úsmevom na tvári ich už čakala. Obe si sadli oproti nej. Arcalime úkosom pozrela na dieťa, ale jeho prítomnosť nijako nekomentovala.
„Takže dievčatá, môžeme začať. Výuke sa budeme venovať každé dopoludnie. Každý druhý deň poobede vás čaká nácvik streľby z luku. To bude mať na starosti môj manžel. Ale teraz, keď je indisponovaný, ho zastúpi môj budúci zať Percival. Dva dni v týždni budete mať voľné. Musíme byť pripravené čo najskôr a byť v strehu. Aj tak sme už premárnili veľa času. Takže, základom je vedieť sa naplno sústrediť a ovládať svoje emócie. Vaše schopnosti sa nemôžu spúšťať len tak, keď sa nahneváte, alebo ste vystrašené, musíte ich ovládať svojou mysľou a silou vôle. Poďme nato“. Leila dychtivo počúvala jej inštrukcie a snažila sa všetko zapamätať. Čím skôr sa to naučí, tým skôr bude môcť odtiaľto odísť.
Amelii sa pomaly vracalo vedomie. Pokúsila sa otvoriť oči, no cítila, akoby mala viečka z olova. Počula, že v miestnosti nie je sama, vnímala tlmenú vravu a kroky po dlážke. Bola veľmi smädná. Pri spomienke, čo zažila, zastonala a po chrbte jej prešiel mráz. Z posledných dní si veľa nepamätala, vtedy už prichádzala o zdravý rozum. Ešte že ju Joy zachránila. Amelia dúfala, že ona aj Maddie sú v poriadku. Konečne sa jej podarilo rozlepiť oči a žmúrila do svetla. Cez okno videla, že je už deň. Bola úplne dezorientovaná. Vtom k nej pristúpila Aurora. Pod očami mala fialové kruhy a od únavy mala červené oči.
„Ako sa cítiš, Amelia?“, prihovorila sa jej tichým hlasom a podávala jej pohár vody. Amelia ho schmatla a vodu vypila na jeden dúšok, hoci mala trochu zvláštnu chuť.
„Pomaly, nech ti nepríde zle“, varovala ju Aurora. Amelia prikývla a vrátila jej pohár späť.
„Ďakujem, už je mi oveľa lepšie“, odpovedala a vtedy si všimla Maddison. Amelia od šoku zabudla zatvoriť ústa. Jej priateľka vyzerala ako mŕtva. Keď Aurora zbadala, kde sa díva, okamžite zatiahla záves a chladne pozrela na Ameliu.
„Ona je....?“ Amelia to slovo ani nedokázala vysloviť. Aurora pokútila hlavou.
„Našťastie nie, ale ak mám byť úprimná...nevieme, čo s ňou bude ďalej“. Amelia zbledla a prišlo jej zle. „Robím všetko, čo je v mojich silách, ale neviem jej pomôcť“.
„A Joy?“ zašepkala Amelia a slzy sa jej tlačili do očí.
„Ona je našťastie v poriadku, je vo svojej izbe. Síce jej život tiež visel na vlásku, ale už sa cíti dobre“. Amelia si vydýchla od úľavy. „Chceš ísť aj ty do svojej izby? Myslím, že ti tam bude lepšie. Damian ti ju už dal do poriadku, takže môžeš ísť hneď teraz“. Amelia dychtivo prikývla. Nemohla už viac ostať v jednej miestnosti s chuderkou Maddison.
„Arden, prosím ťa“, oslovila ho Aurora. Amelia si ho ani nevšimla. Aj on vyzeral veľmi vyčerpane. „Odprevaď Ameliu do jej izby a potom choď zobudiť Victora. Je načase, aby si si oddýchol aj ty“.
„A čo ty? Veď si tiež prebdela celú noc“.
„O mňa sa nestaraj. Mám tu ešte nejakú prácu a aj tak by som nedokázala zaspať. Maddison ma potrebuje“. Arden len kývol hlavou a pomohol Amelii vstať z postele. Keď sa za nimi zatvorili dvere, hneď sa jej ľahšie dýchalo. Pod schodiskom zastali.
„Mám ťa vyniesť?“, unavene sa opýtal Arden. Amelia na neho pozrela a mala pocit, že sa ledva drží na nohách, nieto aby ju ešte nosil. Bola však ešte slabá a schodov tam bolo viac než dosť.
„No....ale netreba, neviem, či by si to zvládol“. Arden sa na jej počudovanie uškrnul.
„Toto nepočujem prvý krát“. Zdvihol ju do náručia a o chvíľu už boli v jej izbe. „Len oddychuj“. Na to sa otočil a chcel vyjsť z izby.
„Arden? Môžem sa ťa niečo opýtať?“ Amelia nesmelo na neho hľadela. Arden si vzdychol a otočil sa k nej. Bolo na ňom vidno, že ho to otravuje, ale musela to vedieť.
„Hm?“
„Ja len že....aký je deň? Koľko som tam bola zavretá? Pretože ja som mala pocit, že som tam týždne a potom....čas som už prestala vnímať“.
„Večierok sa konal včera večer“. Amelia na neho neveriacky vytreštila oči. To predsa nie je možné!
„Ešte niečo?“, opýtal sa Arden so zdvihnutým obočím, načo len pokrútila hlavou a zvalila sa do postele. Počula, ako sa zavreli dvere a ona osamela. Myšlienky jej behali hlavou ako splašené. A potom si spomenula na svojho brata, Jamesa.
„Bože, ten musí byť strachom celý bez seba! Ale ako sa s ním spojím, aby vedel, že som v poriadku?“, pomyslela si zúfalo. Vtom pocítila, ako ju zmáha veľká únava. Izba sa jej pred očami začala hojdať a Amelii oťaželi viečka. „Čo to má.....“, zašepkala, ale o sekundu už upadla do milosrdného spánku, kde ju nikto a nič netrápilo. Aurora a jej nápoj sa o to postarali....
Amelia prespala rovné dva dni. Keď sa zobudila, cítila sa oveľa, ale oveľa lepšie. Odhodila perinu a na nočnom stolíku ju už čakali raňajky. Zo šálky sa dokonca parilo a žemle boli mäkučké a voňavé. Amelii sa až zbiehali slinky a hneď všetko do seba nahádzala. Potom si uvedomila, že sa mohla trochu krotiť, keď pocítila, že začalo bolieť brucho. Otvorila okno a vykukla von do hmlistého rána. Vo vzduchu už bolo cítiť vôňu kvetov zo záhrady a Amelia po tej hroznej skúsenosti sa jej nevedela nabažiť. Chvíľu len tak stála a so zavretými očami si to všetko vychutnávala. Po výdatnej sprche a oblečená vyšla na chodbu a tam sa stretla s Olivien a Vailo.
„Och, Amelia, som taká rada, že sa už cítiš lepšie!“ Olivien sa jej hodila okolo krku a Amelia jej s úsmevom objatie opätovala. Vailo však taká nadšená nebola. Sledovala ich s prižmúrenými očami a so sileným úsmevom na peknej tvári.
„Deje sa niečo, Vailo?“, opýtala sa jej Amelia, keď sa vyslobodila z Olivieninho objatia. Vailo len pokrútila hlavou.
„Ale nič, všetko je v najlepšom poriadku. Celé dni tu drieme v učebniach, alebo sa nudíme. Sme tu už mesiac a mne z toho rastú rohy. Nebaví sa to a vôbec nie som ochotná sa zúčastňovať nejakej vojny a....“ Olivien jej však so smiechom skočila do reči.
„Ale Vailo, snáď to nie je až také zlé, prosím ťa! Nebuď taká negativistická. Posledné dni nerobíš nič iné, len sa sťažuješ“. Vailo odula pery, ale nepovedala už ani slovo. Olivien sa opäť otočila k Amelii. „Akurát sme šli na raňajky, ideš aj ty?“
„Ja som už jedla, raňajky mi niekto priniesol do izby, ale pôjdem s vami dole. Ale najprv mi prosím ťa povedz, čo je nové. Hlavne, ako sa má Maddison?“ Kým jej stihla Olivien odpovedať, ozvala sa Vailo.
„Viete čo, kým sa vy dve vyrozprávate, ja už idem do jedálne. Páááá“. A odkráčala krútiac bokmi. Dievčatá za ňou chvíľu len nemo hľadeli.
„Správa sa, akoby sa jej to vôbec netýkalo, čo sa tu udialo“, prekvapene prehovorila Amelia. Olivien si povzdychla.
„Áno, taká je už od toho pokazeného večierka. Na jednej strane ju chápem, že je frustrovaná, ale na druhej strane nerozumiem, ako sa môže takto nezúčastnene správať. Akoby jej bolo všetko jedno a nič sa jej netýkalo“. Amelia neveriacky len dvihla obočie.
„A to má dar empatie“.
„Presne tak. No čo už. Nechajme ju tak. Pýtala si sa na Maddison. Za tie dva dni sa jej stav vraj ešte zhoršil“. Amelia sťažka preglgla.
„Ako zhoršil?“
„Podrobnosti nevieme, ale Aurora z nemocničného krídla skoro nevytiahla päty. Nechcú nám nič povedať, vyučovanie je prerušené...“ Jej slová prerušil umravčaný hlas, ktorý vychádzal z obrazu nad ich hlavami.
„Aha, rád ťa vidím, hlupaňa! To je tvoja kamoška? Dúfam, že nie je taká blbá ako ty!“ Olivien len pretočila očami a Amelia prekvapene hľadela na obraz, po ktorom sa sebavedome prechádzal kocúr a vyškieral sa na ne.
„To je čo, prepánajána?!“
„No dovoľ, aké čo! Som Muro, verný pomocník, vznešený kocúr tretieho najvyššieho....“ Olivien ho však rázne prerušila.
„Odpáľ Muro, nikto na teba nie zvedavý! Keď neprestaneš, pôjdem za Aurorou.“ Kocúr na ňu urazene zazrel, ale preskočil do ďalšieho obrazu a potom do ďalšieho a nebolo ho. Amelia spýtavo pozrela na Olivien. Tá mávla rukou, akoby to nestálo za reč. „Ďalší nevšedný obyvateľ domu. Protivný papierový kocúr“. To bolo jej vysvetlenie.
„Papierový kocúr, to sú mi ale veci“, neveriacky si pomyslela Amelia. Medzitým už došli do jedálne. Bola poloprázdna, okrem nich tam bola ešte Nika, ktorá bola pohrúžená do jednej z učebníc a samozrejme, zamračená Vailo.
„Idem sa opýtať na Maddison, zatiaľ sa maj“, rozlúčila sa Amelia s Olivien a rozbehla sa do nemocničného krídla. Musí vedieť, čo je s ňou. Vo dverách sa takmer zrazila s Victorom., ktorý práve vychádzal.
„Pomaly, pomaly, Amelia, kam tak bežíš?“
„Len som chcela vedieť, ako sa má Maddie“. Vtom sa pri nich zjavila aj Aurora.
„Poď, Amelia, potrebujem sa s tebou porozprávať“. V jej hlase bolo niečo, čo sa Amelii nepozdávalo, ale nasledovala ju do prázdnej obývačky. Aurora starostlivo zavrela za nimi dvere a usadili sa na sedačke. Aurora sa na ňu hodnú chvíľu dívala bez slova a Amelia začínala mať pocit, že toto stretnutie neveští nič dobré.
Po príchode do chalúpky Gretchen uložila dcérku do kolísky a tá okamžite zaspala tvrdým spánkom. Gretchen pri nej sedela a s láskou hľadela na svoje spiace dievčatko. Vtom zaregistrovala na okne pohyb a videla, ako tam pristál ten dotieravý havran Jack.
„Bože, zasa je tu! To nás nenechá ani na chvíľu na pokoji?“ mrzuto si pomyslela, ale napriek tomu podišla k oknu a otvorila ho.
„No čo je zas? Viktória spí, takže tu nemáš čo robiť. Či si ma zasa prišiel pozorovať? Tak nech sa páči!“ Havran vletel dnu, ale namiesto toho, aby si sadol ku kolíske, preletel do obývačky a sadol si na malú knihovnicu. Gretchen na neho hľadela a nechápala, o čo mu ide tento krát.
„A teraz čo? Vari mi naznačuješ, že si mám čítať alebo čo? Vďaka, ale mám na práci dôležitejšie veci“. Havran nahnevane na ňu pozrel, zobákom poklopkal po jednej knihe a čakal. Keď sa nedočkal nijakej reakcie, zopakoval to znova. Gretchen si povzdychla a vytiahla knihu z knižnice. Bola malá a vyzerala, že je aj dosť stará. Tiež ju asi dlho nikto nepoužíval, pretože bola veľmi zaprášená. Gretchen spýtavo pozrela na havrana a ten pokýval hlavou. Pomaly prešla k sedačke, sadla si a odfúkla prach z knižky. Názov bol už ošúchaný a len s námahou prečítala: Spell libro pro tironibus . Havran zakrákal a Gretchen začala listovať stranu po strane. Všade boli rôzne zaklínadlá a keď došla asi do stredu knihy, havran k nej zletel a ďobol zobákom do stránky, ktorú sa práve chystala pretočiť. Bolo na nej kúzlo Magicae animagus. V tej chvíli Gretchen pochopila, čo od nej chce. Havran naliehavo zakrákal a čakal. Ona pokrútila hlavou. Zaklínadlá ešte nikdy neskúšala, bolo jej to cudzie. Nadýchla sa a pomaly začala odriekať kúzlo, ktoré bolo celé v latinčine a znelo dosť smiešne. Gretchen ho s úsmevom na perách zopakovala päť krát, keď ju zrazu oslepila biela žiara. Prižmúrila oči pred tým ostrým svetlom a keď zmizlo, namiesto havrana stál uprostred obývačky Jack. Nahý. To sa už Gretchen neovládla a začala sa veľmi smiať. Jack okamžite schytil deku z pohovky a zakryl sa ňou. Tváril sa urazene a vyčítavo pozrel na ňu pozrel.
„Naozaj veľmi vtipné! Čo si čakala, že budem v obleku, alebo čo?“ uštipačne poznamenal. Gretchen si utrela slzy smiechu a pokúšala sa upokojiť. Išlo jej to naozaj ťažko.
„Prepáč Jack, ale toto bol tak trochu šok. Vôbec som nečakala, že sa tu len tak zjavíš a ešte k tomu....“ nedopovedala a zachvátil ju ďalší výbuch smiechu. Jack prevrátil očami, ale líca mal červené.
„Bože, Gretchen, správaš sa ako pubertiačka! Akoby si ma takto ešte nikdy nevidela!“ Nahnevane si sadol vedľa nej na sedačku.
„Dobre, dobre, ešte raz mi prepáč, Jack. Vážne.“ vytisla zo seba a pozrela na neho. Akoby si len teraz uvedomila, čo sa práve stalo.
„A čo teraz? To budeš už stále človekom? Ako je to vôbec možné?“
„Nie, nebudem. Mám len šesť hodín, potom bude zo mňa znova havran. Tak využime tento vzácny čas a porozprávajme sa. Ale najprv....“, vyskočil z pohovky, pridržiavajúc si deku, „si chcem v náručí podržať našu dcérku, kým mám ako“. Pri týchto slovách zdvihol ruky a nechtiac pustil deku, ktorá mu spadla. Gretchen znova vyprskla do smiechu.
„Gretch!“
„No čo, je to komické, nemôžem si pomôcť“. Jack len pokrútil hlavou a deku si už pevne ovinul okolo bokov. Potom prešiel k postieľke, kde spinkala Viktória. Gretchen šla za ním. Jack si dieťatko jemne vzal do náručia, aby ju nezobudil. Bol na nich krásny pohľad. Potom ju opatrne položil naspäť do postieľky a otočil sa ku Gretchen. V očiach sa mu ligotali slzy dojatia. Ani jej nebolo všetko jedno. Spoločne prešli naspäť do obývačky a usadili sa ku krbu. Ohník príjemne pukotal a Gretchen s Jackom sa dlhé hodiny rozprávali o svojej dcérke, o ňom, o jeho rodine, o Arcalime, o Veľkej knihe kúziel. Gretchen sa mu zdôverila o svojom sne s Giou a on len prikývol na súhlas.
„Ja som ti to vravel, Gretch. S Arcalime som mal pravdu, ale nechcela si mi veriť. Preto musíme tú knihu bezpodmienečne nájsť, aby sme ochránili našu dcéru. Teda, ty ju budeš musieť nájsť.“ Gretchen hľadela do plameňov v kozube a Jack pokračoval.
„Viktória má čistú modrú krv“, pripomenul jej, „a podľa elfského zákona v tejto ríši je právoplatnou nástupkyňou na trón“. Gretchen na neho vystrašene pozrela.
„Ale ja nechcem, aby sa stala kráľovnou! Chcem pre ňu šťastný život. Chcem, aby vyrastala ako normálne dieťa!“ Začínala sa veľmi báť o dcérku a aj o seba.
„Ale ona nie je normálne dieťa, to sama dobre vieš! Je výnimočná. A práve preto musíme urobiť všetko pre to, aby sme ju ochránili. Má kráľ s kráľovnou nejaké deti?“ Gretchen sa zamyslela.
„Áno, Leila mi spomínala, že majú dcéru, myslím....myslím, že sa volá Vea“.
„Tak to je dobrá správa. Podľa mňa je nateraz maličká v bezpečí, ale aj tak treba tú knihu nájsť. To bude teraz naša priorita“. Gretchen s ním súhlasila. Bola veľmi unavená, udalosti posledných dní jej dali poriadne zabrať.
„Uvidíme sa zajtra?“ vyletelo z nej, no hneď sa zháčila. Zaskočila ju naliehavosť v jej hlase. Jack sa usmial.
„Ak chceš, budem k dispozícii tebe aj Viktórii celých mojich šesť hodín. Ale mohla by si mi zohnať nejaké oblečenie“.
„Ha, a ty si myslíš, že mi nejaký cudzí Elf len tak dá svoje gate, či čo?“ so smiechom sa ho opýtala Gretchen. Jack sa na ňu zaškeril.
„Veľmi smiešne, Gretch. To už nechám na teba. No nechcem tu už pobehovať s holým zadkom, snáď ma chápeš“. Obaja vybuchli do smiechu a Jack ju zrazu objal. Gretchen pocítila vo svojom vnútri radosť a zvláštny pokoj. Vtom ich vyrušil plač malej Viktórie. Jack okamžite vyskočil a ponáhľal sa k nej. Po chvíli ju už pokojnú priniesol ku Gretchen, sadol si, ale dieťatko mal stále v náručí. Gretchen sa na nich dívala s úsmevom na tvári. Dobre vedela, že ho má stále rada. Bola však veľmi hrdá, aby to dala najavo. A bála sa. Nedá mu zasa priestor nato, aby jej znova ublížil. V tomto sa už poučila. Keď maličká opäť zaspala, Jack ju opatrne odniesol späť do postieľky. Keď sa vrátil, opäť si Gretchen pritúlil akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. V jeho objatí jej bolo úžasne. Dlho si hľadeli do očí a Gretchen v tých jeho čítala ako v otvorenej knihe. Odrazu ho videla v inom svetle. V srdci pocítila nádej, že jedného dňa by mu mohla znova dôverovať. Po chvíli spoločne zaspali pri krbe.
„Takže“, začala Aurora tichým hlasom. „To, čo ste urobili, je neodpustiteľné. Joy za svoju chybu už zaplatila tým, že ťa zachránila. Ale čo urobím s tebou? Hm...“, vstala sa začala sa prechádzať. „Mám na teba jednu požiadavku. Chcem, aby si sledovala Niku a Victora“. Zastala a uprela na Ameliu pohľad svojich zelených očí. Netrpezlivo čakala na jej reakciu. Amelia sa chvíľu nezmohla na slovo.
„Ppp..prosím?“, nechápavo sa jej opýtala, načo sa Aurora začala opäť nervózne prechádzať po izbe.
„Počula si dobre. Potrebujem, aby si to urobila. Mám podozrenie, že niečo medzi nimi je a to nedopustím. Nie pod mojou strechou“.
„Ale prečo by som to mala robiť? Vzťah s Victorom je vaša súkromná vec, prečo by som sa mala do toho miešať? Nerozumiem“. Amelia bola skutočne zmätená. Čo má toto znamenať? „Možno jej už hrablo z tejto ťažkej a zložitej situácie“, pomyslela si v duchu a pozorovala Auroru, ako kmitá sem a tam a hrá sa pritom s náhrdelníkom. Zrazu zastala a prisadla si k Amelii. Ona sa inštinktívne od nej kúsok odtiahla.
„Musíš to urobiť, to bude tvoj, nazvime to trest zato, čo si urobila, aj napriek môjmu zákazu. Ale sa chceš vrátiť do niečoho podobného?“ Ameliu oblial studený pot. Snáď ju Aurora nechce vydierať? Stačil jej však jeden pohľad do jej zúfalých očí a bolo jej jasné, že to myslí vážne.
„Zúfalí ľudia robia zúfalé činy“, napadlo jej. Aurora pokračovala. „Ver mi, som dosť silná čarodejnica a za tie roky poznám rôzne miesta, kam by som ťa mohla poslať. Nie sú síce také strašné ako to, kam ťa dostala Joy, ale ver mi, Amelia, toto tiež nebude nič príjemné“. Amelia neverila vlastným ušiam. S kým to preboha, žije v jednom dome? Toto nie je tá milá žena, ktorú poznala. Sedela pri nej ryšavá beštia, ktorá ju nehanebne vydierala. A ona ju v tejto chvíli nenávidela. Ako to môže robiť po tom všetkom, čo prežila?
„Ale...to predsa nemôžete, Aurora. Máte pravdu, neposlúchla som vás a urobila som veľkú chybu. Ale aj ja som zato zaplatila. Ten pobyt na tom strašnom mieste bol ako tá najhoršia nočná mora, z ktorej som sa nemohla zobudiť. Prosím vás, nerobte mi to! Mňa sa váš milostný život vôbec netýka!“ Aurora však bola neoblomná.
„Netýka, to máš pravdu, ale už mám toho dosť, že stále musím myslieť len na druhým a robiť všetko preto, aby boli spokojní. A čo mám zato? Nič! Takže ti to poviem takto – buď ma poslúchneš, alebo ťa hneď niekde uväzním a ostatným poviem, že si to nezvládla a tvoj stav sa zrazu náhle zhoršil. Chuderka Amelia, nič sa nedá robiť....“, dodala so smutným výrazom na tvári, ale z očí jej sršal hnev. „Takže? Ako sa rozhodneš moja?“ Amelia nemala na výber. Aurora to myslela skutočne vážne, tak, hoci so slzami v očiach, prikývla na súhlas. Nato sa Aurora usmiala, vstala, oprášila si neviditeľné smietky zo šiat a vykročila k dverách.
„Takže sme dohodnuté. Povieš mi všetko, čo sa ti bude zdať podozrivé, rozumieš ma?“ Potom otvorila dvere a odišla naspäť do nemocničného krídla. Amelia ešte chvíľu šokovane sedela a myslela nato, čo ju čaká nasledujúce dni.
„Špehovanie a zrada priateľky, to sú naozaj úžasné vyhliadky“. Ani nevedela, ako ubehol zvyšok dňa. Celý čas bola duchom neprítomná a úkosom sledovala Niku. Bolo to taká milá a múdra mladá žena. Nevedela si ani predstaviť, že by sa zaplietla s takým starým capom, akým bol Victor, nech bol akýkoľvek fešák. Navyše, o Maddison nemali žiadne správy. Dokonca aj Arden mlčal ako hrob a mračil sa ešte viac ako zvyčajne. Pri večeri vládla pochmúrna nálada, nikomu nebolo do reči. Ameliu potešil aspoň pohľad na Joy, ktorá bola síce ešte trochu bledá, ale na rozdiel od Maddie bola živá a zdravá.
„Ahoj, Joy“, prihovorila sa jej po večeri.
„Ahoj Amelia, rada ťa vidím. Teším sa, že sa už máš dobre“.
„Len vďaka tebe. Ani neviem, ako sa ti mám poďakovať zato, čo si pre mňa urobila a ako som počula, aj riskovala“. Joy ju obdarila svojím nežným úsmevom.
„Nechajme to už tak, je to našťastie za nami. Starosti si ale robím o Maddie“.
„Ja tiež a veľmi“. „A tiež ma trápi aj niečo iné“. S tým sa však Joy zveriť nemohla a ani nikomu inému. Potom sa pri nich zastavil Arden.
„Aby som nezabudol, zajtra sa už začína výuka“, zahundral. Hovoril to obom, ale pohľadu na Joy sa viditeľne vyhýbal a rýchlo sa ponáhľal preč, akoby mu horelo za pätami.
„Dnes sa každý správa čudne. To čo malo znamenať?“ Joy len pokrčila plecami, ale na perách jej pohrával jemný úsmev.
„Čo je? Povedz to aj mne, možno mi to tiež zdvihne náladu“.
„Ale nič. Veď vieš, že Arden ma nemusí“. Amelii sa to však nezdalo a mala pocit, že je za tým niečo viac. Nechala to však tak. V noci zle spala a ráno mala pocit, akoby ju prešiel parný valec. Dovliekla sa na raňajky, samozrejme, že nikto nevedel nič nové ohľadom Maddie a tak si dala kávu a spolu s Oli a Joy sa pobrali do učebne. Počas výuky sa však nevedela sústrediť. Včera aj dnes sa snažila potajomky sledovať Nikine správanie, ale nevšimla si nič podozrivé. Victora videla len raz, vtedy ako doňho skoro narazila pri nemocničnom krídle. Takto to šlo ešte dva dni, keď sa to stalo.
Amelia bola práve na výuke. Ležala na pohovke ako vždy a pokúšala sa sústrediť. Nejasne vnímala, ako Arden niečo hovorí. Dnes jej to celkom šlo a o chvíľu sa ocitla mimo svojho tela vonku v neznámej miestnosti. Tu ešte nebola a už sa chcela vrátiť, keď zrazu začula tlmený smiech. Amelia v prvom momente stuhla. Myslela si, že tu nikto nie je. Keď sa spamätala, rýchlo sa schovala za širokú knižnicu a potom opatrne vykukla von. Na druhej strane obrovskej miestnosti sedeli na pohovke Nika s Victorom. Ameliino srdce vynechalo aspoň dva údery. Toto musí byť druhá učebňa. Pri raňajkách počula, ako sa Vailo ospravedlnila, že sa necíti dobre. Preto tu boli len sami dvaja. Amelia neverila vlastným očiam. Takže predsa! Aurora mala pravdu. Tí dvaja sedeli pri sebe až priveľmi blízko a Victor zvieral Nikinu drobnú dlaň vo svojej ruke. Spoločne sa na niečom smiali a Nika mala na lícach rumenec. A ako na seba hľadeli! Vedela, že by mala odísť, ale nemohla. Predstava, že by ju Aurora zasa niekam strčila, jej naháňala hrôzu. Keď sa však k nej Victor naklonil a Nika privrela oči, Amelia sa na výjav pred sebou nemohla ďalej dívať. Odvrátila tvár a oprela sa o knižnicu. S vypätím všetkých síl prinútila svoju myseľ, aby sa vrátila späť do svojho tela. O sekundu sa prebrala na pohovke a keď otvorila oči, hľadeli na ňu tri páry znepokojených očí.
„Si v pohode?“, opýtal sa Arden so zdvihnutým obočím. Amelia sa okamžite posadila a snažila sa zahnať scénu, ktorej bola pred chvíľou svedkom.
„Áno, jasné, som v pohode, naozaj“, jachtala nepresvedčivo a všimla si, ako sa Ardenovi zúžili oči. Neveril jej a ani Joy s Olivien, ktoré sa na ňu rozpačito usmievali. „Asi ešte nie som celkom v poriadku. Bolí ma hlava a...môžem pre dnešok už odísť? Naozaj sa necítim dobre“, rýchlo dodala. Arden prikývol.
„Jasné, choď“. Amelia sa pohľadom rozlúčila s dievčatami a rýchlo opustila miestnosť. Keď vošla do svojej izby, snažila sa upokojiť, ale nedarilo sa jej to.
„Ako to mám povedať Aurore? Bože, a čo bude s Nikou?“ Napriek všetkému ju mala úprimne rada a stále jej nešlo do hlavy, ako mohla niečo také spraviť. Veď Victor je od nej starší možno aj o tridsať rokov, ak nie viac. Ameliu striaslo a cítila, ako v nej stúpa hnev. Na Victora. Všetko to bola jeho chyba. Určite jej nadbiehal on a Nika padla do jeho hnusných pazúrov. Ona bola obeť a preto nechcela, aby ju Aurora nejakým hrozným spôsobom potrestala. Nemala však na výber. „Odpusť mi to, Nika“. Pomaly vyšla z izby a zamierila do nemocničného krídla. Tam Auroru určite nájde....
Po tom, ako sa Aurora vrútila do izby, sa niečo poriadne pokašľalo. Joy sa zľakla a nejakým nedopatrením ich s Ameliou poslala do nejakej starej chatrče plnej odporných kreatúr. Inak si to Maddison vysvetliť nevedela. Cítila, ako sa jej myseľ roztrieštila na dve polovice. Na jednej strane prežívala všetko zúfalstvo s Ameliou, na druhej strane vnímala všetko, čo sa okolo nej dialo v dome. Počula Aurorin strašný krik, Joy, ako plače, cítila, ako ju Victor nesie. Táto zmes myšlienok, vravy a nekonečného šepotu v tej starej barabizni jej spôsobovala muky, aké ešte v živote nezažila. Hlavu jej išlo od bolesti roztrhnúť a sem tam počula vlastné výkriky. Uložili ju niekde na posteľ a nejasne vnímala ruch okolo seba. Nevedela, koľko času ubehlo, pretože tá mučivá bolesť jej otupila všetky zmysly. Zo začiatku sa snažila silou mysle a vôle využiť svoje schopnosti čarodejnice, ale márne. Po prvé, nevedela ako a po druhé, aj tak sa nedokázala sústrediť.
„Čo so mnou bude? Koľko to ešte vydržím? Už nevládzem! Pomôžte mi niekto!“ Takéto myšlienky sa jej preháňali hlavou a v duchu sa modlila, aby niekto prišiel a zachránil ju.
„Bože“, zaúpela Maddison v očakávaní toho najhoršieho. Vtom si uvedomila, že šepot v jej hlave sa stupňuje a zrazu jasne počula hlas Joy, ako volá na Ameliu. Tá sa však len neprítomne civela na zavreté dvere vo svojej kutici a mlčala.
„Ozvi sa! Amelia, spamätaj sa!“ Amelia ju však nepočula a Maddie zachvátila nová vlna bolesti, bola však intenzívnejšia a hlasy sa zvyšovali. Odporne vrešťali a približovali sa. Vnímala aj myšlienky Joy. Boli plné strachu a hrôzy.
„Toto nedopadne dobre“, pomyslela si Maddie nešťastne. Zrazu však Amelia vstala a pomaly podišla k dverám, ktoré sa medzitým nejakým zázrakom otvorili. Potom už len bola svedkom, ako sa Joy podarilo Ameliu z toho starého domu zachrániť a pocítila nádej.
„Keďže som v Ameliinej mysli, tak sa dostanem von aj ja“. Zrazu sa aj bolesť dala zniesť, pretože Maddie si bola istá, že o chvíľu sa preberie. Keď pocítila, ako sa všetko s ňou krúti a stále cítila prítomnosť Joy a Amelie, bola dokonca šťastná. Ale úľava sa nedostavila. Aspoň nie taká, akú Maddison očakávala. Síce sa jej myseľ znova spojila a to odporné kvílenie sa v jej hlave už neozývalo, stále nebola so svojím telom spojená fyzicky. Joy ju síce dostala z toho neznámeho miesta a aj bolesť zmizla, ale nič viac. Bola ako...duch. Pre všetkých neviditeľná. Akoby sa jej myseľ úplne odpojila od jej tela. Dívala sa na svoju telesnú schránku, ktorá bezvládne ležala na nemocničnom lôžku.
Vnímala však všetko, čo sa okolo nej dialo. Victora videla na opačnej strane miestnosti. Keď k nemu podišla bližšie, zbadala, ako s niečím pracuje pri stolíku. V mysli mu čítala rôzne vzorce a výrazy, ktorými vôbec nerozumela. Potom sa otvorili dvere a do miestnosti vošiel Arden s Ameliou v bezvedomí na rukách. Položil ju na lôžko vedľa jej tela a bez toho, aby otcovi venoval čo len štipku pozornosti sa vyrútil znova von. Maddie pocítila zvedavosť a hneď nasledovala. Videla, ako vybehol hore schodmi a zamieril späť do Ameliinej izby. Tam zbadala Auroru, ako sa skláňa nad Joy, ktorá ležala na pohovke. Pri pohľade na ňu Maddie naplo. Všade bola krv a Joy bola bledá ako papier, ako našťastie živá. Na počudovanie si to myslel aj Arden. Potom jej to došlo.
„Veď ja im dokážem čítať myšlienky!“, prekvapene si uvedomila Maddison. Nikdy sa jej to totiž nepodarilo. Vždy si ich pred ňou chránili.
„...musím ísť pozrieť Maddison“. To povedala Aurora a náhlivo vybehla z miestnosti.
„Idem za ňou, snáď už príde na spôsob, ako ma dať zasa dohromady, keď už je moja myseľ celá“. Už sa chcela otočiť, keď ju upútala intenzita Ardenových myšlienok. Prekvapene sa vo dverách obrátila a chvíľu hľadela na tých dvoch.
„No to ma podrž! Neverím vlastnej....mysli. Toto by som veru nečakala“, pobavene si pomyslela Maddie. Mala nutkanie ostať tam ešte dlhšie, ale nemohla. Musela ísť za Aurorou a zistiť, čo sa momentálne dole deje. Zbehla dolu schodmi a zamierila do nemocničného krídla. Všade okolo nej vládlo ticho, bola ešte hlboká noc. Z vonku počula tlmené hromobitie. Keď však prišla k dverám, zistila, že sú zavreté.
„Dokelu a ako sa teraz dostanem dnu?“, pomyslela si rozhorčene. Chvíľu tam len nerozhodne postávala a čakala, či niekto nevyjde von, aby mohla prekĺznuť dovnútra. No nič sa nedialo. Len tak natiahla ruku a dotkla sa dverí. Na jej ohromenie a zdesenie jej prsty zmizli. Akoby sa ponorili do vody a nič tam nebolo. Pomaly vsunula celú ruku a tá sa tiež stratila. Napokon sa zhlboka nadýchla a prešla cez dvere. Ako duch v nejakom filme. Maddie nevedela, či sa má tešiť, alebo rovno podľahnúť depresii. Čo keď naozaj umrela?
„Ale nie, ešte nie“, zahnala tieto bezútešné myšlienky. Stále totiž cítila spojenie so svojím telom, síce len veľmi slabé, ale bolo tam. A navyše, keď pristúpila k posteli, kde ležalo, videla, ako dýcha. Keď obrátila pozornosť na Auroru, sklamane zistila, že stále nemá šajnu, čo sa s ňou deje. Hľadela ustarostene na jej telo a Maddie si tiež musela pripustiť, že nevyzerá najlepšie. Práve naopak, vyzerala hrozne.
„Victor, prosím ťa, keď sa vráti Arden, odoberte dievčatám trochu krvi. Len trochu, dajte pozor hlavne pri Joy, tá jej stratila veľa. Potrebujem ich vyšetriť, či sú v poriadku“. Maddie prekvapene zdvihla obočie.
„Prosím? A to im je načo?“ Bola ozaj zvedavá, ale odrazu započula Victorove myšlienky a mráz jej prešiel po chrbte.
„Áno, drahá, urobíme to, nerob si starosti. Idem pripraviť všetko potrebné“. V skutočnosti sa mu však v mysli vynorila predstava plných troch alebo viacerých skúmaviek.
„Načo mu bude toľko veľa vzoriek?“ Nezaváhala ani sekundu a hneď, ako Victor odišiel z miestnosti, nasledovala ho do akéhosi skladu. Tam si nabral na podnos injekčné striekačky, ihly, tampóny a iné veci potrebné na odber krvi. No skúmaviek zobral predsa až deväť. Keď sa vracal, akurát dole schodmi schádzal Arden. Šokovane sledovala ich výmenu názorov, keď ju zrazu zasa zachvátila neznesiteľná bolesť hlavy. Halou sa rozľahol jej výkrik, ktorý vychádzal z nemocničnej izby. Bolesť sa však stratila tak rýchlo, ako sa objavila. Maddie sa nad tým veľmi nezamýšľala, ale pozornosť zasa upriamila na tých dvoch. Nemohla dopustiť, aby jej ušlo čo i len slovko.
„To snáď nie je pravda! Aspoň že Arden má trochu rozumu...alebo nie?“ Neveriacky sledovala, ako Arden vybavený skúmavkami napriek všetkému stúpa hore schodmi. Keď však zachytila jeho myšlienky, uľahčene si vydýchla. Joy bude v bezpečí. Zatiaľ. Maddie v mysli rezonovali jeho slová "Urobíme to tak, ako sme si to naplánovali" alebo "Teraz nato nie je vhodná doba." Očividne v tom išiel so svojím otcom, aj keď sa ich názory rozchádzali, cieľ mali spoločný. Nemohla sa zbaviť zlého pocitu z toho, čomu bola práve svedkom. Victor odhalil svoju pravú tvár. Za tou dokonalou, usmievavou fasádou sa skrývalo bezcitné monštrum. Prebehla cez stenu naspäť do nemocničného krídla. Keď sa Arden vrátil, Maddie s potešením sledovala Victorovu zvädnutú tvár. Ani jemu sa nepodarilo odobrať viac vzoriek, pretože Aurora sa stále motala okolo neho. Keď však nahnevane vyšiel z miestnosti, Maddison ho hneď nasledovala. Vedela, že sa určite dozvie, čo má ten sviniar za lubom.
Na cvičisku bolo rušno. Potom, ako Druen zastrelila jedného zo strážcov a vážne zranila kráľa, panovníci zrejme usúdili, že bude lepšie, ako ich stráže sa začnú cvičiť v boji. Druen ich po očku pobavene sledovala, ako sa nešikovne oháňajú mečmi a len s vypätím síl naťahujú tetivy na lukoch. Ich výcvik mal mať na starosti Restalon, ale keďže sa ešte zotavoval, na cvičisku ho zatiaľ zastúpil mladý Elf menom Percival. Druen na počudovanie zistila, že je celkom schopný a dobre sa v boji a zbraniach vyzná. Oddny práve cvičila s jedným so strážcov a dávala mu poriadne zabrať. Druen sa obrátila a pozrela na svoju figurínu, ktorá bola určená na tréning lukostreľby. Všetky šípy boli zapichnuté v strede a ani sa nemusela vôbec namáhať.
„Čo tu vlastne robím? Ja predsa žiadny výcvik nepotrebujem a moja schopnosť presnej streľby už presnejšia ani nemôže byť. Iba čo tu strácam čas“. Clethoof odfukoval pod košatým stromom a okolie mu bolo celkom ukradnuté. Tie nové Elfky medzi nimi neboli. Vraj mali prísť až zajtra, dnes majú lekcie s Arcalime v paláci. Druen si spomenula na tú noc, kedy s Oddny boli rozhodnuté odísť, ale slová kráľovnej všetko zmenili. Obe súhlasili, že tu ostanú a pomôžu im. Druen však nebola o tom úplne presvedčená. Vtedy sa totiž tiež dozvedela, že Annael je mŕtvy a ona odvtedy myslela len na to, ako pomstí jeho smrť. Musela zistiť, čo sa s ním v skutočnosti stalo a kto mu to urobil. A ešte musí ísť za Berenom. On ju sem priviezol na loďke, tak ho požiada, aby ju zasa odviezol späť. Jednoduché.
„Prečo necvičíš?“ Druen pomaly obrátila hlavu a jej pohľad sa stretol s Percivalovým. Hoci na perách mu pohrával úsmev, jeho modré oči boli ako dva kusy ľadu.
„Nemá má rád“, pomyslela si Druen pobavene. A ani Oddny. Bolo na ňom vidno, ako sú mu obe bojovníčky proti srsti.
„A prečo by som mala? Veď sa už nové nenaučím, len tu strácam čas“. Percival pozrel na slameného panáka a uznanlivo prikývol.
„Áno, lukostreľbu ovládaš dokonale, ale čo takto súboj s mečom? Alebo boj zblízka? Je tu veľa možností, čo by si si mohla vyskúšať a trénovať. No ako sa na teba pozerám, dnes akosi nemáš náladu“, podpichol ju s vyzývavým pohľadom. Druen na neho zazrela a cítila, ako všetko to napätie, ktoré sa v nej za posledné dni nahromadilo sa mení na hnev. Schmatla meč a s výkrikom sa vrhla na Percivala. On to však čakal a efektne odrazil jej útok. S ľahkosťou sa uhýbal pred jej zlostnými výpadmi s protivným úsmevom na tvári. Aspoň Druen sa tak zdalo. Na jej prekvapenie nemala proti nemu žiadnu šancu.
„Ako je to možné? Kde sa naučil takto bojovať?“ Už ich sledovali všetci. Niektorí pokrikovali, iní mlčky so záujmom sledovali ich súboj. Zrazu ju však Percival zrazil na zem a meč jej priložil ku krku.
„Stále máš pocit, že sa nemáš v čom zdokonaľovať? Nabudúce menej arogancie, slečinka“, dodal potichu a natiahol k nej ruku, že jej pomôže vstať.
Druen sa opovržlivo odfrkla a sama vyskočila na rovné nohy. Nemohla zniesť, že ju tento nafúkanec ponížil skoro pred celým palácom. Všimla si, že ešte aj na balkónoch sa zbehli diváci. Zrazu medzi nich so zlovestným vrčaním skočil Clethoof. Druen si s potešením všimla, ako sa Percivalovi v očiach mihol strach. Vrhla na neho ešte jeden zúrivý pohľad a do vztýčenou hlavou odkráčala preč. Na dnes toho mala akurát dosť. Počula, ako ju Clethoof nasleduje. Keď si už bola istá, že je sama a nikto z tých odporných Elfov nie je nablízku, zaborila si tvár do jeho mäkkej srsti. Keď sa upokojila, usadila sa do trávy. So slzami v očiach hľadela na nedozerný oceán a jednou rukou škrabkala svojho chlpáča, ktorý sa spokojne zvalil vedľa nej. Predstavovala si, aké asi detstvo a dospievanie tu mala jej matka, ktorú ani nepoznala. Napriek tomu, že toto bol spolovice jej domov, vedela, že k tomuto miestu ju nič, ale vôbec nič neviaže. Všetci sa tu snažia byť priateľskí, ale Druen si všimla, že situácia sa im vymyká z rúk a všetko sa komplikuje. A videla, že nie je jediná.
„Aj tá červenovlasá, čo mala v náručí dieťa, nevyzerala byť stotožnená s vývinom udalostí“. Veď sama bola svedkom jej nahnevaného výbuchu počas hostiny. A potom sa jej v mysli vynoril obraz toho dievčaťa v maske. O nej vedela len toľko, že je ťažko chorá a nevie sa ovládať. Ale prečo ju potom držali zamknutú v tmavej kobke? Prečo sa o ňu nikto nestaral? Všetko to bolo komplikované a viac než podozrivé, aby im verila. A to dievča, ktoré zomrelo len prednedávnom? To bola tiež záhada. Keď sú pre nich tak vzácne, ako vravia, prečo ich nechránia viac? Ako mohli kráľ s kráľovnou dopustiť, aby sa stalo niečo takéto? Z toho množstva nevypovedaných otázok Druen rozbolela hlava. V srdci cítila, že je tu len väzňom alebo nejakou zbraňou v rukách týchto bylinkárov.
„Môj domov je predsa Nan Elmoth“, povzdychla si nahlas. Síce naposledy sa k nej nesprávali veľmi vrúcne a vyprevádzali ju s natiahnutými tetivami. „A čo keby....čo keby tu bola možnosť nájsť nejakého zástupcu na korunováciu na trón namiesto mňa!“ Druen táto myšlienka nadchla. Musela sa vrátiť späť. Chýbali jej milované lesy, ktorých cestičky už poznala naspamäť. „A Annael....“ Hrdlo jej zasa stiahlo pri pomyslení na muža, ktorý ju vychoval a celé roky sa o ňu staral. Dal jej všetko a teraz je mŕtvy. Kvôli nej. Druen to nemohla zniesť. Síce bol jej učiteľom, ale veľmi dobre vedela, že medzi nimi bolo oveľa pevnejšie puto. Puto otca a dcéry. Vážila si ho a ľúbila tak veľmi, že by pre neho aj zabila. „A teraz zabili jeho“. Pocítila, ako sa jej oči zaplavujú slzami, ktoré sa následne skotúľali po lícach. Nechala ich tak, nehanbila sa za žiaľ za Annaelom. A vtedy sa definitívne rozhodla. Jej cieľ bol jasný a nemenný. Musí sa odtiaľto dostať a je jej úplne jedno, koľko životov padne za obeť pri jej úteku. Vyskočila na rovné nohy a pevným krokom sa vydala dole do dediny. Keď sem prišli, Beren jej spomínal, že býva blízko. Musí ho nájsť a porozprávať sa s ním.
„Možno bude vedieť o nejakých vhodných nástupcoch na temný trón. Musí." „Tak poď chlpáč“. Cestou do dediny vnímala prekvapené pohľady obyvateľov tejto blbej krajiny. Druen však nestáli ani za povšimnutie. Berenov dom našla našťastie rýchlo a aj bez toho, aby sa na neho musela pýtať. Zazrela ho práve vo chvíli, keď vchádzal do domu a v ruke niesol obrovský kôš. Druen počkala, kým zavrie dvere a potom bez zaklopania vošla dovnútra. Dom bol celkom útulný a nato, že tam býval sám chlap, aj čistý a uprataný. Berena našla v kuchyni, ako vykladá potraviny z koša.
„Zdravím, Beren“. Mladý Elf od ľaku až podskočil a jablká, ktoré práve vyberal z košíka, sa rozsypali po dlážke. Nahnevane sa otočil.
„Druen? Čo tu robíš? To si mi nemohla aspoň naznačiť, že sa tu zakrádaš?“ Zohol sa a dal sa zbierať popadané ovocie. Po chvíli zdvihol hlavu a spýtavo zdvihol obočie. „Nechceš mi pomôcť?“ Druen však na toto nemala náladu a ani čas.
„Kašlem na nejaké jablká, Beren! Potrebujem sa odtiaľto dostať a to čo najrýchlejšie“. Beren zdvihol posledné jablko a vložil do to veľkej misy. Druen jeho mlčanie začínalo znervózňovať. Vedela však, že premýšľa. Takúto vlastnosť mal aj Annael. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa ostať pokojná.
„Čo tak zrazu? Počul som, že ostávate v paláci, ako vás kráľovský pár žiadal“.
„Ja nie“.
„Prečo?“ Druen rozhorčene rozhodila rukami.
„No prečo, prečo. Pretože sem nepatrím a musím pomstiť Annaela. Jednoducho musím. A ty mi pomôžeš.“ Beren na ňu prekvapene pozrel.
„Ja? Ako ti už ja môžem pomôcť? Jedine ak ti na cestu zabaliť jablká“. Druen prevrátila očami.
„A ja som si myslela, že si bystrý muž. Prevezieš nás naspäť na loďke. To je všetko“.
„Ale to je absurdné Druen! Myslíš, že ťa len tak pustia? Pošlú na nás stráže“.
„Pche, tie ich stráže nestoja za nič, prosím ťa. A ty do nich môžeš hádzať tie tvoje jablká“. Bol to pokus o vtip, ale Berenovi do smiechu očividne nebolo. „Tebe nevadí, že ti zabili brata? Už len kvôli nemu mi musíš pomôcť Beren, kvôli jeho pamiatke“. Beren na ňu chvíľu hľadel.
„Máš pravdu“, povedal tichým hlasom. „Idem si zabaliť jablká“.
Maddison Victora nasledovala po dlhej, tmavej chodbe. Vôbec nevedela, kde sú. Tento dom bol obrovský, to áno, ale doteraz nemala predstavu, že až tak. Konečne zastal pred masívnymi dvojkrídlovými dverami, ktoré sa nijako nelíšili od ostatných. Z vrecka vytiahol kľúč a odomkol. Vstúpil dnu a potichu zavrel dvere. Zaujímavé bolo, že ich zamkol aj zvnútra. Keď rozsvietil svetlo, pred ohúrenou Maddison sa objavilo obrovské laboratórium vybavené prístrojmi od výmyslu sveta. Napravo od dverí stála vysoká kartotéka s množstvom rôznych fasciklov. Boli tam dokonca aj dve vyšetrovacie lôžka. Všetko bolo až sterilne biele a čisté. Dlážku pokrývalo vyblýskané linoleum. Na Maddie to pôsobilo až hrôzostrašne. Pomaly prechádzala miestnosťou a obzerala sa okolo seba. Victor medzitým už hrkotal nejakými nástrojmi na druhej strane laboratória. Maddie sa opatrne postavila vedľa neho a usilovala sa pochopiť, na čo práve myslí. No bolo to ťažké. Ničomu nerozumela, boli tam len samé odborné výrazy a frázy. Avšak slovám ako genetická modifikácia alebo mozgová činnosť rozumela. Znelo to hrozne. Vystrašene sledovala Victora pri práci. Sústredene pracoval a o chvíľu už mal vzorky vyšetrené. Potom zapol počítač a niečo do neho začal písať. Keď sa Maddie pozrela bližšie, zistila, že tam vypisuje akýsi formulár. A potom si všimla na ňom Ameliino meno.
Victor tam teraz vpisoval krvnú skupinu a laboratórne výsledky testov. Vedeli o nich všetko. Mali dokonca aj ich fotografie. Ďalšia v poradí bola ona.
Ten výkričník Maddie zmiatol. To akže si na ňu musia dávať pozor? Pravdepodobne áno. Keď už mala vyplnené potrebné údaje, Victor prešiel na formulár, kde sa vynímala fotka Joy.
Na ďalšom formulári bolo meno, ktoré Maddison nikdy nepočula, a ani mladého muža ma fotke nepoznala. Očami rýchlo prebehla informácie o jeho osobe.
Ďalej tam boli výsledky rôznych vyšetrení a hodnoty, ktorým Maddison vôbec nerozumela. Úplne naspodku však svietilo slovo Exitus. Maddie akoby obliali studenou vodou.
Kým to Maddison stihla predýchať, Victor zamyslene prešiel ďalej. Tentoraz na fotografii na tvár mladej dievčiny asi v jej veku. Videla, ako Victor porovnáva určité hodnoty, ktoré teraz zistil z ich krvi.
„Túto babu asi nenašli“, pomyslela si Maddie. „Našťastie pre ňu“. Začínala sa naozaj báť. Nikdy nebola žiadny strachopud, ale toto bolo na ňu priveľa. Keď Victor prešiel ďalej, odvrátila zrak. Nebola schopná vidieť na obrazovke ďalšiu tvár neznámeho dievčaťa alebo chalana. Toto ich čaká? Sú pre nich len nejaké pokusné králiky? Keď Victor dokončil svoju prácu, vypol počítač a vzal papier s výsledkami, ktorý si vytlačil. V mysli mu vírili nahnevané myšlienky na Ardena a nato, ako ho mohol takto podraziť. Mohli mať dostatočnú vzorku aspoň od jednej z nich. Jemu Aurora na krk nedýchala. Ale on nie a bude sa mu tu ešte oháňať morálnymi zásadami či zábranami. Už len on! Ale to bolo naposledy. Viac mu to nedovolí. Victor krútiac hlavou odomkol dvere, zhasol svetlo a odišiel. Maddison osamela v tme so svojimi odhaleniami a nevedela, čo má robiť. V jej vnútri rástlo podozrenie.
„Čo s nami môžu zamýšľať? Prečo si o nás vedú také podrobné informácie?“ preháňalo sa jej hlavou, keď prešla cez zamknuté dvere a kráčala po chodbe. Pár krát zablúdila, ale napokon sa jej podarilo dostať sa do haly. Za oknami už svitalo. Prešla pomaly do nemocničného krídla a začínala pociťovať únavu a bolesti hlavy. Pohľad na jej nehybné telo sa nezmenil. Za ten čas jej napojili infúziu. Zato na posteli sedela Amelia. Konečne sa prebrala a Aurora ju poslala do jej izby. Keď spolu s Ardenom odišla, Aurora rezignovane klesla na stoličku. Na tvári mala utrápený výraz. Na prvý pohľad sa zdalo, že ju trápi zlý stav Maddison, ale nebola to pravda. Maddie s prekvapením zistila, že myslí na svoj vzťah s Victorom a ako to s nimi ide dole vodou. Dokonca mala podozrenie, že ju podvádza s Nikou. Maddie ju v duchu vysmiala.
„Paranoidná ženská, Nika by si s takým starigáňom nikdy nezačala“. Bola nahnevaná, že namiesto toho, aby hľadala spôsob, ako ju dostať z tejto šlamastiky tu so slzami v očiach civela do neznáma. Jasne počula, ako sa v jej hlave rodí plán a už teraz chuderku Ameliu ľutovala.
„To snáď nie je možné?! S kým to tu doparoma žijeme? Šialená ženská a dvaja mäsiari, či čo?“ Vtedy sa zaprisahala, že ak sa jej nejakým zázrakom podarí dostať naspäť do tela a preberie sa, musí varovať dievčatá. Nevedela však, čo bude ďalej. Vtom jej napadla knižnica, ktorá ju lákala už od začiatku. Teraz jej nič nebránilo ju preskúmať a dostane sa aj do toho núdzového tunela, ktorý podľa nej určite núdzový nebol. Aj tak nemala čo robiť. Maddie pocítila vzrušenie a prešla halou k dverám do knižnice. Prešla cez ne a ocitla sa v tmavej miestnosti plnej kníh od výmyslu sveta. Maddie, hoci tu bola už tretí raz, ešte stále fascinovala. Našťastie závesy neboli zatiahnuté a dnu prenikalo denné svetlo, takže viditeľnosť bola celkom dobrá. Maddison pomaly prešla k policiam, kde prvý krát otvorila záhadný otvor pomocou tenkej knižky. Pokúsila sa ju nájsť, ale ako naposledy, jej miesto bolo prázdne. Niekto ju asi veľmi dobre schoval.
„Tak, poďme nato“. Maddie sa zhlboka nadýchla, zavrela oči a prešla cez hrubú, kamennú stenu. Keď ich znova otvorila, zistila, že sa naozaj nachádza v tuneli. Bol osvetlený slabým svetlom z blikotajúcich fakieľ upevnených na stenách. Bolo tam chladno a vlhko a bolo cítiť stuchlinu ako v pivnici.
Maddie váhavo vykročila vpred. Kráčala už celkom dlho, ale tunel akoby nemal konca. Nakoniec sa stočil doprava a pred Maddison sa z tmy vynorili staré železné dvere. Vyšla po troch kamenných schodoch a prešla aj cez ne. Na svoj úžas sa ocitla v malej miestnosti.
„Ha, a že vraj núdzový východ, klamári klamárski“. Nebolo v nej nič, okrem nádherného veľkého zrkadla. Nevedela od neho odtrhnúť oči. Bolo vyzdobené do najmenších detailov, ale Maddie si všimla, že to určite nie je obyčajné zrkadlo. Tam, kde bolo sklo, jemne žiarilo na zeleno a akoby sa v ňom prevaľovala hmla. Bolo to krásne. Maddison ľutovala, že sa ho nemôže dotknúť.
„Ktovie, čo by sa stalo“. Zamyslene sa na neho dívala, akoby čakala, že z neho niečo vyskočí. „Nebuď smiešna, Maddie“, zahriakla sa. „Už všade vidíš duchov a strašidlá“. No nešlo jej do hlavy, prečo je zrkadlo zavreté tu a načo slúži. No dnes sa to už nedozvie. Maddie sa napokon neochotne obrátila a vydala sa naspäť. Cestou rozmýšľala, koľko toho videla a zistila za poslednú noc. Mala z toho všetkého veľmi zlý pocit. Musí sa nájsť nejaký spôsob, ako sa dostane naspäť do tela a bude môcť všetko povedať dievčatám. Lebo to, čoho bola svedkom, nebolo normálne. Niečo na nich chystajú, ale čo? Tajomstvá, tajomstvá, nič len tajomstvá....
Nasledujúce dni sa ako duch prechádzala po dome a snažila sa odhaliť čo ešte vo svojich útrobách skrýva. Od tej osudnej noci, kedy sa konal večierok sa však nedialo nič mimoriadne. Victor a ani nikto iný do toho hrozného laboratória už nevstúpil a tak isto knižnica ostala nedotknutá. Bola svedkom toho, ako Aurora vydieraním prinútila Ameliu, aby jej robila špióna a pozorovala Victora a Niku. Amelia bola z toho úplne zdrvená a Maddie sa jej ani nečudovala. Bolo to hrozné.
A čo bolo najhoršie, začínala sa cítiť zle. Nemohla spať, nebola hladná, ani smädná. Napriek tomu však bola zo dňa na deň viac unavená a nervózna. Nikde nemala pokoj a bolela ju hlava. Nakoniec už prestala vyhľadávať spoločnosť dievčat. Hlavne Vailo a jej ponosy jej liezli krkom. A Aurora ešte stále neprišla na spôsob, ako jej pomôcť. Niežeby sa snažila, samozrejme. Vyzeralo to, akoby ju už odpísala a nepodávala o nej nikomu žiadne informácie. A tak sa Maddison utiahla do ošetrovne a väčšinu času trávila hodiny a dni sediac pri svojom nehybnom tele. Hoci si to nechcela priznať, unikal z nej život. Stále dúfala, že existuje nádej, ale tá hasla každým dňom. Doslova cítila, ako sa stráca. Každý deň sa vliekla po dome a zisťovala, čo je nové. Vedela už, že Amelia odhalila tých dvoch a bolo jej z toho zle. Nechápala Niku, ako vôbec mohla dovoliť, aby sa jej ten všivák vôbec dotkol. Joy s Ameliou vyzerali omnoho lepšie a každý deň spolu s Olivien chodili na vyučovanie. Maddie chodila tiež s nádejou, či sa nenaučí niečo nové, čo by jej pomohlo dostať sa z tohto stavu. No nedozvedela sa nič. Život v dome plynul ďalej a Maddie čoraz viac sužovali bolesti hlavy. Nevládala už ďalej. Keď sedela pri svojom už na pohľad mŕtvom tele, doslova si už priala aby už naozaj zomrela. Takýto život „ducha trpiteľa“ jej už šiel hore krkom. Očami hypnotizovala svoju bezduchú telesnú schránku, prežívajúcu len z hlúpych infúzií a udržiavacieho kúzla túžila už len po jednom.
„No tak, umri už! Zabi sa, zabi sa konečne!“, so slzami v očiach jačala ako zmyslov zbavená, keď sa to stalo. Zrazu jej telo otvorilo oči a so skleným pohľadom sa posadilo a vstalo z postele. Počula, ako Aurora zhíkla a cúvla pred ňou. Maddison sa ani nečudovala, veď vyzerala ako zombík. Vtom prešla k tácke s chirurgickými pomôckami a do ruky vzala skalpel. Jeho strieborná oceľ sa zaleskla vo svetle a kým stihla Aurora niečo povedať, Maddiine telo si s neprítomným pohľadom priložilo skalpel ku krku. Zdalo sa, že na okamih zaváhalo.
„Urob to!“ pomyslela si Maddie. A už sa len dívala nato, ako si prerezala hrdlo a zvalila sa bezvládne na zem.
V izbe bolo cítiť pach krvi. Posledné, čo Maddie počula, bolo Aurorin hysterický krik. Potom konečne pocítila úľavu a nič ju už nebolelo. Nič ju netrápilo. S úsmevom sa ponorila do čiernočiernej tmy.
Druen a Beren spoločne vyšli na dvor. Keďže bol jasný deň a ešte nebol ani čas obeda, nikoho našťastie nevideli. Všetci Elfovia sa venovali svojim záhradám, alebo lovu rýb. Beren ju viedol lesom. Popri nich klusal Clethoof a očividne bol rád, že konečne má nejaký voľný pohyb v prírode. Predtým jej Beren vysvetlil, že pôjdu inou cestou cez les. Tu budú chránení pred zvedavými zrakmi ostatných a mali by sa bez problémov dostať až v pobrežiu. A tak aj bolo. Slnko už bolo vysoko na oblohe, keď vyšli z príjemného prítmia lesa na čistinku, ktorá sa zvažovala k pobrežiu. Pomaly sa blížili a potom sa schovali za veľkú skalu. Pod nimi videla asi troch strážcov, ktorí sa prechádzali sem a tam a potili sa v popoludňajšej horúčave. Druen so zrakom upretým na nich si pomaly stiahla z pleca luk a natiahla sa za tulcom. Beren na ňu s hrôzou pozrel.
„Druen! Počkaj! To ich chceš len tak zastreliť?!“ Druen prevrátila očami a do luku vložila šíp.
„No a čo! Alebo máš nejaký iný nápad?“ Beren pozrel dole a sústredene rozmýšľal.
„Mohol by som im povedať, že si jednoducho potrebujem požičať čln, pretože ten môj sa včera prederavil. Čo je náhodou, aj pravda. A vy zatiaľ prejdite za tento útes a ja vás tam vyzdvihnem, hm? Nemusíme všetko riešiť násilím“. Druen rezignovane spustila spustila luk.
„Fajn. Choď. Ale pohni si, dosť sa ponáhľame“. Beren len pokrútil hlavou a zišiel dole do zátoky. Druen zo svojho úkrytu chvíľu sledovala, ako sa rozpráva so strážcami. Potom sa spolu s Clethoofom potichu prebehla za veľký skalnatý útes a zbehli dole na malú pláž. A čakali. Druen sa už zdalo, že mu to trvá nejako dlho, no napokon sa loďka objavila. Beren sa však tváril čudne. Pristavil člnok k brehu a kým sa stihla Druen spamätať....
„Ani sa nepohni, to je rozkaz!“ Druen zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla. Potom sa obzrela a videla, že dvaja strážcovia schádzajú k nim s namierenými lukmi.
„Ale kde je tretí?“ Odpoveď na túto otázku prišla sama. Keď pozrela späť na Berena, ten idiot mu držal pod krkom nôž a vyškieral sa na ňu. „To sú hlupáci“.
„Toto mi má akože nahnať strach? Tak to ste na veľkom omyle!“ Úsmevy na tvárach im trochu povädli. Druen v rýchlosti blesku vložila do luku šíp a vystrelila. Strážca s hlasným čľupnutím padol do vody. Takto skončili aj ostatní dvaja. Ani sa nenazdali a šípy im prevŕtali srdcia. Keď obrátila pozornosť na Berena , bol sklonený nad loďku a vracal do vody. Druen znechutene odvrátila pohľad.
„Tak čo, jablká ti boli nanič? Načo si si ich bral?“ Beren na ňu zazrel. Bol bledý ako stena.
„Naozaj veľmi vtipné! Na jedlo predsa!“ Druen mu chcela odpovedať niečo protivné, ale vtom si všimla, že cez rukáv na košeli mu presakuje krv.
„Si zranený!“
„Čo?“
„Na pravej ruke!“ Beren pri pohľade na vlastné zranenie vytreštil oči. V tom šoku si to pravdepodobne ani nevšimol. „Budem musieť veslovať ja“.
„Ale ako sa dostanem späť?“ Beren si pritískal ranu, ktorá však vyzerala, že je dosť hlboká. Druen skočila do loďky a jedným šmahom mu odtrhla rukáv z košele na zdravej ruke a obviazala mu ranu. Beren sa strhol, ale nepovedal ani slovo.
„Vyzerá to tak, že asi chvíľu pobudneš v Nah Elmothe. Aspoň sa ti rozšíria obzory“, uškrnula sa a sadla si k veslám. Berenovi však do smiechu nebolo. Clethoof medzitým skočil do vody a už plával. Druen celú cestu Berena ukradomky pozorovala. Na čele sa mu perlil pot a husté čierne vlasy mal vlhké. Očividne mal bolesti a Druen sa snažila čo najrýchlejšie ho dopraviť do ich cieľa. V polovici cesty Beren zaspal. Bol to však nepokojný spánok, každú chvíľu sa strhával. Druen začínala mať obavy. Provizórny obväz, ktorý mu dala bol už presiaknutý krvou. Napadlo jej, že ho mala nechať na brehu, tam by si ho už nejakí bylinkári našli. „Ale ako by vysvetlil tie tri mŕtve telá?“ Veru, nemala na výber. Určite by ho šmarili do nejakej tmavej kobky vedľa šialenej s maskou. Tú predstavu nezniesla. Keď zakotvili v tichej zátoke v jej krajine, slnko už zapadlo. Pomohla Berenovi z člna a rozhodla sa, že prenocujú tu. Schovaná pred nepriateľskými zrakmi medzi útesmi na pláži, Druen založila malý ohník. Loďku už predtým starostlivo ukryla. Clethoofa však nikde nevidela. Asi sa vydal na lov.
„Hej“, prihovorila sa ticho Berenovi. Ten pomaly otvoril oči a napriek všetkému sa na ňu usmial. Chytila mu čelo a jej zdesenie ho mal horúce. „Ako sa cítiš?“
„No trikrát hádaj“, zašepkal a znovu zavrel oči.
Kým stihla odpovedať, ozvalo sa prasknutie vetvičky a tiché kroky. Druen sa okamžite vzpriamila a postavila sa do pozoru aj s lukom. Z húštiny vyšlo asi päť bojovníkov. Najstarší z nich si Druen posmešne premeral. Dobre ho poznala. Jeho meno bolo Mahto, najlepší bojovník v celom Nah Elmothe. A bol nato patrične hrdý.
„Ale, ale, Vaše Veličenstvo! A čože ste sa k nám zasa vrátili?“ Jeho slová sprevádzal smiech. Druen zaťala zuby a postavila sa pred Berena. „Vedeli sme, že keď sa dozvieš, čo sa stalo s Annaelom, bude len otázkou času, kedy sa tu ukážeš. A pozrime sa, tu ťa máme“. Druen natiahla tetivu a mysli videla len odporné srdce tohto Elfa.
„Zabil si ho ty?“ Jednoduchá otázka, na ktorý Mahto aj jednoducho odpovedal.
„Áno, ja. Na rozkaz temného kráľa“. Kým však stihla vystreliť, zozadu ju schmatli dvaja muži a luk jej vytrhli z rúk. Potom jej ich zviazali vzadu za chrbát. Druen sa zo všetkých síl bránila, ale nebolo to nanič platné.
„Pustite ma!“, vrieskala na plné hrdlo, ale oni sa len rehotali.
„Nato je už neskoro maličká, nemala si utekať a už vôbec si sa nemala vracať“. Potom pohľadom fľochol na bledého Berena, ktorému sa na tvári zračil šok. „Tohto zabite. Aj tak vyzerá, že sa nedožije rána“. Druen neverila vlastným ušiam. Takto to dopadne? Ako sa vôbec opovažujú k nej takto správať! Stále je následníčka trónu. A teraz jej chcú vziať Berena, ako jej vzali Annaela. Za ten krátky čas si ho celkom obľúbila a už nedopustí, aby znova prišla o ďalšieho človeka, na ktorom jej záleží.
„Nie!“, vykríkla. „Toto nemôžete spraviť! Je to Annaelov brat a keď ste si ho aspoň trochu vážili a ja viem, že áno, nechajte ho nažive. Potrebuje liečiteľa a nie smrteľnú ranu“. Vedela, že toto Mahta presvedčí. Hoci ju neznášal, Annaela si vážil.
„Ale ani to mu nezabránilo, aby ho zabil“, pomyslela si trpko.
„Dobre, vezmeme aj jeho. Ideme do paláca. Temný kráľ ťa očakáva. Za to, čo si urobila a zbabelo si utiekla pred svojou povinnosťou, ťa čaká súd. Keby si to neurobila, Annael mohol ešte žiť“, precedil pomedzi zuby.
„Ja viem“, trpko si pomyslela Druen. Mal pravdu. Nemala zbabelo utekať. Niekto za ten čas zhotovil provizórne nosidlá pre Berena. Potom sa celý sprievod vybral do tmavého lesa, kde ich čakala cesta do paláca. Druen napriek všetkému kráčala so vzpriamenou hlavou. „Musím byť silná“. V kútiku duše však pocítila strach. Naozaj nevedela, ako to s nimi dopadne.
Úlohy:
1. Čo si myslíte o papierovom kocúrovi, ktorého našla Olivien?
2. Čo myslíte, komu patrili duše v druhej časovej dimenzii?
3. Čo si myslíte o Victorovych testoch?
4. Na čo myslíte že si robí podrobné záznamy o čarodejniciach?
5. Myslíte, že sa Amelii podarí nájsť svojho brata?
6. Čo si myslíte o smrti Maddison?
7. Čo si myslíte o zmene Ardenovho potoju k dievčatám?
8. Aký máte názor na Giin odkaz pre Gretchen "Neverte im"? Čo môže Arcalime skrývať?
9. Aký máte názor na to, že sa Druen rozhodla vrátiť ?
10. Vzhľadom k tomu, že nám vypadlo dosť hráčov, poznáte niekoho, kto by sa k nám rád pridal? :)
11. Samozrejme, pridajte svoje pokračovanie
- ešte ich medzičasom trochu upravím :D
Čas na pridanieúlohy do 27.7
Pekný deň,
Ninna a Evinka.
