Tak a máme skoro po prázdninách. Aby vám to nebolo až tak ľúto, prichádzame s novou kapitolou. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Ďakujeme vám všetkým za fantastické príspevky. Ste super! :) Osobitne chcem privítať novú hráčku, Sofiu, ktorá znova priviedla do deja postavu Niky. Tešíme sa, že sa k nám pridala do príbehu plného mágie a kúziel :) Do pozornosti vám ešte dávame malú úpravu v profiloch postáv, takže nezabudnite si to pozrieť :) Príjemnú zábavu, kočky!
Po tom, ako mu sestra v bolestiach doslova zmizla pred očami sa James hodnú chvíľu nevedel spamätať. Jeho telo aj myseľ boli doslova paralyzované strachom.
"Spamätaj sa, ty idiot, musíš niečo urobiť!" prebehlo mu zrazu hlavou. Hrôzu pomaly vystriedal hnev, ktorý sa v ňom šíril ako oheň. V hlave sa mu vynárali všetky možné scenáre, čo sa mohlo s Ameliou stať. "Určite nič dobrého. Ale ak mojej sestre skrivili čo i len vlások na hlave, zabijem ich", zúrivo si pomyslel a vyskočil z postele. Po tom, čo videl, na spánok ani len nepomyslel. Začal sa nervózne prechádzať po izbe. Najhorší bol ten pocit bezmocnosti. Nemal ani tušenia, ako by mohol sestre pomôcť. Nevedel ani, kde sa nachádza ten veľký dom. Mohla byť kľudne aj na opačnom konci sveta. Svet mágie mu nebol blízky, svoju schopnosť tvrdohlavo potlačoval. Chcel žiť ako normálny chalan, ktorý študuje na výške. „Mal som sa o to viac zaujímať, možno by som teraz vedel, kde sa Amelia nachádza“, pomyslel si zúfalo a myšlienky mu zaleteli o pár rokov dozadu...
....S Ameliou trávili prázdniny u starých rodičov na vidieku. Obaja tam veľmi radi chodili. V ten osudný deň, kedy sa po prvý krát nechtiac stretol s mágiou, bol pekný, slnečný deň. Spolu so sestrou boli dvore. On sa bláznil s ich ovčiarskym psom a Amelia, ktorá v poslednom čase mala záľubu v šplhaní sa po stromoch, sa práve pokúšala vyliezť na košatú čerešňu.
„Amelia, okamžite zlez dolu! Tento strom je pre teba priveľký!“, zavolal na ňu. Ona však len otočila hlavu a vyplazila mu jazyk.
„Vôbec nie! Pozri ako mi to ide!“, zvolala radostne. Vtom sa jej pošmykla noha a ona spadla skoro z trojmetrovej výšky. Keď dopadla na zem, ozvalo sa nepríjemné prasknutie. Jamesovi na okamih zastalo srdce, ale okamžite sa spamätal a rozbehol sa k plačúcej Amelii.
„Čo ťa bolí?“, opýtal sa ustarostene. Sestra len ukázala na pravú nohu.
„Nemôžem s ňou ani pohnúť, tak veľmi to bolí.“ James prikývol. Amelii nič nepovedal, ale pravdepodobne si zlomila nohu. Sestra bola bledá a po lícach sa jej kotúľali slzy. James ju chlácholivo pohladkal po vlasoch a druhou rukou sa jemne dotkol poranenej nohy. Vtom z jeho prstov vytrysklo žiarivé biele svetlo a keď zmizlo, Ameliina noha bola v poriadku.
„To ako urobil?“, opýtala sa. „Už ma to vôbec nebolí.“ James si zhrozene a zároveň prekvapene obzeral svoju dlaň.
„Ja....som neurobil nič. Asi to nebolo nič vážne, keď ti bolesť tak rýchlo prešla. Našťastie“, rýchlo zahováral.
„Jamie, ale ja som videla to nádherné svetlo, čo ti vyšlo z ruky a....“ Pokrútil hlavou a pomohol jej vstať.
„To sa ti muselo zdať. Bola si v šoku a vtedy ľudia často vidia aj tie najneuveriteľnejšie veci. Bol to asi odraz slnka, alebo čo. Nechajme to už tak, hlavne, že si v poriadku. A ešte raz ťa uvidím na tom strome, tak si ma neželaj!“, povedal naoko nahnevane. Amelia vážne prikývla.
„Dobre.“ Potom sa spoločne rozbehli do domu, kde ich už stará mama volala na obed....
Zo spomienok ho vyrušilo štrkotanie kľúča v zámke. Dvere sa otvorili a dnu potichu vkĺzla mladá dievčina. Rozsvietila svetlo, ktoré Jamesa na chvíľu oslepilo. Otočila sa a s tlmeným výkrikom ustúpila o krok dozadu.
„James! Ani nevieš, ako som sa zľakla! Prečo tu stojíš uprostred izby v tme? Stalo sa niečo?“ James si nervózne prehrabol svetlé vlasy a pozrel na ňu.
„Prepáč, Lily. Nechcel som ťa vyľakať. Bol som na vécku“. Lily sa usmiala a podišla k nemu trochu neistým krokom. Ruky mu ovinula okolo krku. James sa pousmial.
„Ako bolo na dámskej jazde? Vidím, že ste sa výborne zabavili.“ Zachichotala sa.
„Áno, bolo super! Možno sme to trochu prehnali s drinkami, ale čo už.“ Postavila sa na špičky a pobozkala ho. James ju však jemne od seba odtisol. Hlavu mal plnú sestry a v tejto chvíli sa nedokázal na nič sústrediť.
„Zlatko, potrebuješ sa poriadne vyspať, zajtra ťa čaká dlhý deň, zabudla si? Prednášky máš od rána až do večera.“ Lily sa tíško zasmiala a rukami mu vošla pod tričko.
„Však sa aj vyspím, neboj sa. Veď toto nám nezaberie až tak veľa času“, zapriadla. James však pokrútil hlavou.
„Nie, dnes nie....ja, dlho som sa učil a som strašne unavený. Prepáč.“ Lily našpúlila pery a odtiahla sa od neho.
„No ako chceš. Idem do sprchy, keby si sa chcel náhodou pridať“, zvodne na neho žmurkla a hojdavým krokom odkráčala do kúpeľne. James sa hodil na posteľ. Naozaj bol strašne unavený, ale vedel, že tak skoro nezaspí. Zhasol však svetlo a rozmýšľal, čo urobí.
„Mohol by som zájsť do univerzitnej knižnice a tam niečo pohľadať“, napadlo ho, ale aj tak mu to pripadalo viac než hlúpe. „Áno, a určite tam na teba budú čakať knihy plné mágie a kúziel, však?“, pomyslel si ironicky a znechutene sa obrátil na druhý bok. Vedľa seba počul Lilyin pravidelný dych. Tak rád by sa jej zdôveril, ale ako? To jej má povedať Lil, uprostred noci ma navštívilo sestrine astrálne JA a rozprávali sme sa. Zrazu však s bolestným výkrikom zmizla a ja nemám vôbec tušenia kde a či je v poriadku. Ona je čarodejnica, vieš? A mimochodom, ja tiež. Super. Toto jej určite povedať nemohol. Lily bola zarytá realistka a na takéto veci neverila, iba čo by ho vysmiala. Nadránom konečne upadol do nepokojného spánku.
Po celý týždeň chodil ako mátoha. Tá bezmocnosť ho ubíjala. Lily už bola z neho nervózna, vykrikovala, že je z neho úplne iný človek. James si však nevedel pomôcť. V piatok ráno už mal nervy na prasknutie, keď tu zrazu niečo pocítil. Niečo, ako...volanie v jeho hlave. A zrazu presne vedel, kde má ísť. S prívalom adrenalínu okamžite schmatol kľúče od auta a vybehol von. Nasadol do auta a prudko vyrazil na cestu....
James stál pred starým, ošarpaným domom. Zmätene sa obzeral okolo. Jeho auto stálo pred zhrdzavenou bránou, ale on si vôbec nepamätal, kedy ho tam zaparkoval. Mal totálne okno. „Dofrasa, čo má toto znamenať?“
Chvíľu len sledoval dom a okolie. Všade bolo až ohlušujúce ticho. Zrak mu padol na les a mimovoľne ho striaslo a vedel, že to nie je od zimy. Jedno však vedel naisto. Musí ísť dnu, lebo jeho sestra je tam. „No, tak poďme nato“, odhodlane si pomyslel James a otvoril bránku. Tá sa ledva pohla, tak sa do nej zaprel a napokon sa so strašným škripotom otvorila. Vošiel dnu a zrazu sa bránka sama od seba potichu zavrela. Keď sa otočil, díval sa na krásny dom a za ním bola nádherná záhrada. „To ma podrž“, s úžasom vydýchol James a vykročil k honosným vchodovým dverám.
Olivien spolu s Joy a Ameliou po chutnom obede kráčali po chodbe. Všetky tri ovešané hrubými knihami, ktoré im Arden zasa dal. Vtom začuli krik, ktorý vychádzal z nemocničného krídla. Všetky tri na seba vyľakane pozreli. Oli videla, že všetky myslia na to isté. Maddie. Muselo sa stať niečo strašné, keď Aurora tak kričí. Dievčatá sa okamžite rozbehli a zamierili do nemocničného krídla. Dvere boli otvorené dokorán a naskytol sa im strašný pohľad. Oli od šoku pustila knihy na zem a nebola jediná. Počula, ako Joy s Ameliou zalapali po dychu. Maddison ležala na dlážke v kaluži krvi a Aurora bezmocne pri nej kľačala. Olivien sa obrátil žalúdok. Mala pocit, že sa díva na nejakú scénu z hororu, ale toto bola realita. Strašná. Ich priateľka bola mŕtva. Odvrátila sa a pohľadom prebehla po kamarátkach. Joy bola bledá a po lícach jej stekali slzy, ale inak vyzerala, že nevidí nič nové.
„Vo vojne, ktorú prežila, asi videla rôzne takéto výjavy“, pomyslela si Olivien. Joy v náručí držala Ameliu, ktorá v sebe neudržala obed a srdcervúco plakala.
„Preboha!“ zastonala medzi vzlykmi a znova sa prehla v páse. Oli tiež cez slzy pomaly nevidela, keď sa prihnal Victor a za ním sa ponáhľal Arden. Keď nazreli do izby, tiež obaja zbledli. Victor hneď vbehol dnu, ale Arden sa k nim otočil.
„V hale čaká Nika, vezmite ju a choďte k Vailo do jej izby. Počkajte tam a prosím vás, pokúste sa nepanikáriť.“ Oli na neho zazrela.
„Akoby to bolo také ľahké, že nepanikáriť! Práve nám umrela priateľka!“ Cítila, ako v nej narastá hystéria. O chvíľu sa zrúti ako Amelia. Arden pokrútil hlavou, nepovedal však už nič. Ešte pozrel na Joy a Ameliu a vošiel dnu. Spoločne všetky tri pomaly prešli do haly, Ameliu sotva za sebou vliekli.
„Všetko je to moja vina“, šepotala si tichučko. Nika im pribehla v ústrety.
„Čo sa stalo? Počula som strašný krik, ale Victor s Ardenom mi prikázali, aby som tu ostala“. Oli len pokrútila hlavou. Slová sa jej zasekli v hrdle. Keby teraz povedala čo i len slovo, naozaj by sa zrútila.
„Ako sa to mohlo stať? To Aurora nebola dostatočné mocná? Či nemala dostatok času? Čo pri Maddie potom celé dni robila? Hádam len nesedela na zadku a nevzdychala?“, pomyslela si nešťastne. Potom počula, ako Joy šeptom vysvetľuje Nike situáciu. Kým Nika stihla zareagovať na tú strašnú správu, niekto silno zabúchal na vchodové dvere. Dievčatá ohúrene civeli jedna na druhú. Buchot sa ozval ešte raz.
„Kto to môže byť?“, opýtala sa Joy. Vtom začuli rýchle kroky a z chodby sa vynoril Victor.
„No konečne!“, zamrmlal si popod nos, čím ich ešte viac zmiatol. Netrpezlivo otvoril dvere dokorán. Na prahu stál mladý muž a vyzeral zmätene a nahnevane zároveň.
„Jamie!“, zjačala Amelia a s plačom sa rozbehla bratovi do náručia. Ten si ju k sebe privinul a pohľadom prešiel po hale.
„Vysvetlí mi niekto, kde som a hlavne, ako som sa sem dostal?!“ Victor prikývol.
„Áno, ale neskôr. To počká. Teraz potrebujeme tvoju pomoc a okamžite! Amelia, zlatko, pusti ho, nech môže ísť za Maddison“. Olivien od prekvapenia zabudla zatvoriť ústa.
„Za Maddison? Ale veď je mŕtva! Ako jej môže pomôcť?“ James zbledol.
„Čo? Kto je Maddison? A prečo je mŕtva? ČO SA TO TU DOPEKLA DEJE?!“ Victor sa otočil a zazrel na dievčatá.
„Okamžite choďte do izby k Vailo! A nechcem už počuť žiadne otázky! Teraz musím riešiť naliehavé veci. Potom sa všetko dozviete. Odchod!“, zahrmel a obrátil sa na Jamesa. „A ty poď so mnou, prosím ťa“. James sa na neho zamračil, ale pustil Ameliu.
„Budem v pohode, neboj sa“, pošepol jej do ucha. Prikývla a on sa pobral za Victorom. Keď dievčatá v hale osameli, chvíľu nevedeli, čo robiť. Olivien bola taká zmätená z udalostí posledných dní a dnešné popoludnie bol už vrchol.
„Poďme hore“, tichým hlasom povedala Nika. Vyšli pomaly po schodoch a zamierili do izby, ktorú obývala Vailo. Olivien nemala najmenšiu chuť k nej ísť a hlavne teraz. Spočiatku boli s Vailo celkom dobré kamošky, ale teraz začínala byť až neznesiteľná. Určite sa nepoteší, ak sa k nej všetky dovalia. V poslednom čase si od nich držala odstup. Joy potichu zaklopala a ako Oli predpokladala, z poza dverí sa ozval otrávený hlas.
„Ďalej!“ Keď všetky vošli dovnútra, Vailo si ich len premerala a ďalej sa venovala lakovaniu nechtov ostrým ružovým lakom. „Čomu vďačím za takúto delegáciu?“, zatiahla. Dievčatá si posadali, buď na mäkký koberec alebo na pohovku. Olivien si vybrala pohodlné kožené kreslo v rohu izby a schúlila sa v ňom.
„Nepočula si zdola krik?“, opýtala sa jej Nika. Vailo si práve fúkala do nechtov, aby lak rýchlejšie uschol. Očividne ju viac zaujímala manikúra ako skutočnosť, že sa stalo niečo strašné.
„Ale áno, počula“, prehodila ľahostajne. Oli neverila vlastným očiam a ušiam. A nebola sama.
„A teba to nevyľakalo?“, začudovala sa Joy. Vailo pokrútila hlavou.
„Myslela som si, že je to Maddison, veď aj predtým vrieskala na celý dom“. Keď si všimla, ako na ňu dievčatá pozerajú, prevrátila očami. „No tak stalo sa niečo? Už to konečne vyklopte.“ Keďže Joy ešte utešovala Ameliu a Nika to nevidela na vlastné oči, Olivien si povzdychla a sama vyrozprávala Vailo, čo sa stalo. Pri tom jej zasa vyhŕkli slzy a roztriasli sa jej ruky. Vailo chvíľu mlčala a hypnotizovala svoje ružové nechty.
„Ani ma veľmi neprekvapilo“, vyhlásila nakoniec a Olivien spoločne s dievčatami na ňu vyvalili oči.
„Prosím? Tebe nedochádza, čo som ti práve povedala?“
„Ale áno a ako som povedala, neprekvapilo ma to. Aj tak ide všetko dole vodou. Aurora sa hrá na neviem akú úžasnú čarodejnicu, ale zrejme je úplná nula, keďže Maddison nedokázala pomôcť. A mentori? Victor sa tu celý čas vyškiera a vyzlieka nás očami! A Arden, o tom ani nehovorím. Jeho blbé poznámky mi už lezú krkom a je to obyčajný alkoholik...“
„Nie je“, skočila jej do reči Joy. Vailo sa posmešne uškrnula.
„Ty máš hovoriť. Práve k tebe je najodpornejší! Tak prečo ho obhajuješ?“ Oli tiež prekvapene pozrela na Joy. V tomto mala Vailo pravdu. Spomenula si tiež, ako ju na večierku pobozkal a potom sa správal, akoby sa medzi nimi nič nebolo stalo. Olivien to ešte stále mrzelo a nevedela mu to odpustiť.
„To áno, ale.... podľa mňa ho niečo trápi.“ Vailo si odfrkla.
„Panebože, ako môžeš byť taká naivná! Všetko v tomto dome je nanič, lezie mi na nervy! A vôbec, prečo ste sa nasáčkovali ku mne? Čo ste nešli k Nike alebo Amelii, alebo k naivke?“ Joy sa ňu zamračene pozrela a už nepovedala ani slovo. Olivien jej už začínala mať plné zuby. Presne vedela, že to takto dopadne.
„Stalo sa ti niečo, Vailo?“, pozrela na ňu.
„Nie, vôbec nie“, zatiahla ironicky a rozhodila rukami, pričom omylom zhodila lak z postele Amelii na nohy.
„Vailo! Dávaj pozor!“, vykríkla Amelia.
„Prepáč!“, ospravedlnila sa nahnevane a hodila jej servítky.
„Vďaka“, zamrmlala Amelia a podišla k umývadlu, aby si namočila sukňu, kým sa jej nezničí. Vailo obrátila pozornosť späť na Olivien.
„A vieš čo, Olivien? Áno, stalo sa. Vďaka tu Amelii, Joy a našej zosnulej Maddison sme si ani nemohli užiť večierok a teraz ma to štve, okrem iných vecí, samozrejme. Prečo ste to vlastne robili?!“, vybuchla Vailo. Dievčatá na ňu len znechutene hľadeli.
„Ako môže byť taká bezcitná?“, pomyslela si Olivien a bolo jej z nej zle. Nika to však povedala nahlas.
„Vailo, neverím vlastným ušiam, čo tu vravíš! Tak teba stále štve ten nepodarený večierok?! Je mi z teba nanič!“ Vailo však len pokrčila plecami a zatla zuby. Ďalšiu hodinu neprehovorila ani slovo a Olivien jej zato bola vďačná.
Prvý týždeň výuky bol namáhavý. Intenzívne dopoludnia, kedy sa venovali ovládaniu svojich schopností prinášalo ovocie. Leila vedela vytvoriť silové pole jednoduchšie, postupne ho zväčšovala a dokonca ho dokázala na niekoho preniesť, s čím bola kráľovná spokojná. Niekedy však mala pocit, že jej úspechy robia kráľovnej vrásky, ale nevedela prečo, tak to prisúdila iba svojim pocitom. S poobedným výcvikom, kde sa učili bojovať, to naopak Leile ani Gretchen veľmi nešlo. Ešte šťastie, že býval len každý druhý deň. Leilu pri nich tešila len Percivalova prítomnosť, aj keď ten sa venoval skôr bojovníčkam, ako im dvom nemotorným začiatočníčkam. Ich si zobral na starosť elf menom Haenah. V prvom rade ich učil základy lukostreľby, občas im však na oživenie ukázal vrhanie nožov, alebo boj s palicou.
Ten posledný išiel Leile najlepšie, v obrane s palicou sa jej naozaj darilo. Raz, keď cvičila boj s palicou, zahliadla Percivala, ako sa na ňu uprene díva. Keď si to však uvedomila, kvôli nedostatku pozornosti skončila pri nevydarenom výpade na zemi. Ešte že už bol koniec výcviku a ona si mohla konečne oddýchnuť. Táto ťažká každodenná aktivita im dávala spolu s Gretchen poriadne zabrať. Leila sa vyčerpane vliekla do izby. Po príchode však našla pod dverami lístok. Opatrne ho zdvihla a obracala v ruke. Ale ako pozerala, tak pozerala, okrem bielej plochy so zlatým lemovaním bol prázdny. Znechutene ho odhodila a nahnevaná si sadla na posteľ.
„Čo sú toto za žarty...“, premýšľala a zazrela na pohodený lístok na podlahe. Vtom jej pozornosť upútalo modré svetielko, ktoré vzápätí zmizlo. Leila vstala a podišla k lístku. Nič však nevidela, ale pri pohybe rukou dole sa opäť niečo zažiarilo na modro. Akoby vedela, čo má robiť, začala s lístkom hýbať ako s vejárom a na jej prekvapenie sa objavilo slabé, modré blikotajúce písmo Cvič obranu! „Od koho to môže byť?“, premýšľala Leila. Za chvíľu však písmo zmizlo a ostal už len biely papier. Skúsila s ním zamávať ešte raz, ale už sa nič nestalo. Ráno však, keď jej priniesli raňajky a zdvihla šálku čaju k perám, objavilo sa na nej opäť rovnaké, modré písmo Trénuj opatrne! Leila už začínala byť nesvoja. „Čo to má znamenať?“, čudovala sa v duchu, keď sa ponáhľala na ranný tréning. Na chodbe sa stretla Gretchen a spoločne vykročili do učebne. Ich priateľstvo sa stále prehlbovalo, ale napriek tomu si každá z nich strážila svoje tajomstvá. Po ceste stihli prehodiť pár slov, ale potom sa už museli venovať svojim schopnostiam. Dnes mala Leila pocit, že kráľovná akási náročnejšia než zvyčajne.
„Leila, sústreď sa! Leila, tvoje silové pole bolo slabé! Leila, ale toto nám nepomôže! Leila, toto snáď nemyslíš vážne! Z kráľovniných úst bolo počuť len ostrú kritiku. Keď to Leila počula už asi pätnásty krát, frustrovane namierila silové pole, ktoré práve okolo seba vytvorila, oproti masívnej, trojmetrovej knižnici. Tá sa v okamihu zosypala, poličky popraskali, knihy lietali kade-tade a kusy konštrukcie pomaly padali na zem. Kráľovná len s otvorenými ústami hľadela na tú spúšť.
„Tak sme sa konečne niekam posunuli. Môžeš odísť. Zajtra pokračujeme a zameriame sa na toto“, povedala, keď sa spamätala. Keď Leila odchádzala z miestnosti, všimla si, ako si Arcalime s prísediacimi elfami niečo šepká. Keď prišla k svojej izbe, pred dverami ju čakala malá bledomodrá škatuľka previazaná bielou stužkou. Vošla do izby a pohýbala ňou. Na bielej stuhe sa objavil nápis To si tomu dala! a Otvoriť večer! Leila bola z toho všetkého znechutená a to ju čakal ešte poobedňajší tréning. Našťastie si všetky svoje emócie vložila do výcviku s palicou a bola veľmi rada, že sa jej dnes tak darilo. Tajne dúfala, že uvidí Percivala, ale ten sa na ich tréning ani raz nepozrel, pretože bol priveľmi zaujatý výcvikom vojakov a bojovníčok. Dnes bola opäť spoločná večera vo veľkej sále. Gretchen prišla aj s malou Viktóriou a opäť sedeli vedľa seba. Na Leilino sklamanie Percival na večeri chýbal. Čakalo ich však veľké prekvapenie, keď sa u nich zastavila Vea.
„Dievčatá, vy ste také úžasné. Počula som, že sa vám na výcviku darí. Leila, ten tvoj dnešný výkon bol úžasný. Môj Perci je dnes zaneprázdnený. Nechceli by ste sa u mňa zastaviť? Leila, veď my sme kamarátky, hneď ako si k nám prišla, som si Ťa obľúbila. Príďte aj s Gretchen“ ,povedala Vea.
„Ďakujeme za pozvanie, Vea, niekedy sa určite zastavíme. Gretchen musí ísť ale uložiť malú a ja, ak mám povedať pravdu, po tom svojom výkone veľmi unavená a chcem ísť dnes spať skôr“, zdvorilo ju odmietla Leila a odišli s Gretchen do svojich izieb. Leila tam však dlho nezostala, lebo po otvorení škatuľky našla rovnako záhadný odkaz so svetielkujúcim písmom Stretneme sa tu a pod ním bola uhlíkom nakreslená mapa a malá nádobka s modrým svetlom. A tak sa potichučky so svietiacou fľaštičkou vytratila z izby. Keďže sa Leila často prechádzala po chodbách paláca, niekedy zablúdila do kuchyne, aj keď mala pocit, že s jej prítomnosťou tam nie sú nadšení, nemala problém podľa mapy nájsť miesto stretnutia. Netušila stále ale s kým....
Miestnosť sa nachádzala na prvom poschodí v zadnej časti paláca a ako sa tam blížila, svetlo z fľaštičky sa odrazilo od označenia, ktoré bolo na dverách. Leila si bola istá, že cez deň a bez flaštičky to určite nevidno. Bez klopania potichučky otvorila dvere a so zatajeným dychom vstúpila do miestnosti. Dvere za sebou opatrne zavrela. V zadnej miestnosti blikotal lampáš s obyčajným svetlom a pri ňom sedela neznáma postava.
„Som rád, že si to našla a prišla načas.“ Už podľa hlasu ho hneď spoznala. Bol to Percival, ktorý zažal ďalšie dva lampáše. „Myslím, že tu nás nikto nenájde a môžeme sa v pokoji porozprávať. Ako som ťa pozoroval, určite si si dávala pozor a nikto ťa nesledoval“, povedal Percival.
„Áno, dávala. A prečo toľko tajností a tých zvláštnych odkazov?“ pýtala sa zvedavo Leila. „Všetko sa dozvieš. A čo sa týka modrého písma či svetla, to je rodinné tajomstvo“, s úsmevom dodal Percival. „Ale nestrácajme čas. Potrebujem ti toho toľko povedať. Nedá sa všetko naraz, takže začnem tým najdôležitejším. Leila, si výnimočná a nie len tým, ako to prezentuje kráľovná. Nachádzaš sa u lesných elfov a priviedol ťa sem tvoj sokol. Aj keď tomu nerozumiem, stálo ho veľa síl, aby si sa dostala preč z elfieho kráľovstva. Musí ti povedať, prečo ťa priviedol späť a tvojou úlohou je nájsť spôsob ako. Ty máš sokola, Gretchen má havrana....Musíte nato prísť alebo rozvinúť svoju schopnosť týmto smerom....“, odmlčal sa a pozrel na Leilu. Tá na neho nechápavo hľadela. „Vidím že mi nerozumieš, ale daj tomu čas a prídeš nato. Ale tým zas predbieham...“ povzdychol si Percival. Ticho podišiel k Leile a pevne ju objal. Toto Leila určite nečakala. Stále nemohla uveriť, že pri nej stojí človek, ktorého nepozná, ale pri ktorom sa cíti tak v bezpečí. „Ach, Leila“, odtiahol sa Percival a nežne jej z čela odhrnul prameň vlasov, ktorý jej tam padol. Tie tvoje biele vlasy. S nimi si taká neprehliadnuteľná. Ani sa nečudujem, že ťa sem hneď priviedli. Viem, že hľadáš odpovede kto si, a ja ti môžem dať odpovede na pár otázok. Takže...patríš do rodu Bielych elfov, ktorí sa starali o ochranu a čistotu živých tvorov a aj bájnych jednorožcov. Dbali o mier a rovnováhu a mali blízko ku všetkým rasám, elfom, ľudom, aj k čarodejniciam. Mali však jedno základné pravidlo a to bolo NEZABIJEŠ. Ak biely elf niekoho zabil, nestratil len svoj dar, poslanie a farbu vlasov, ale prejavila sa u neho jeho temná stránka. Prosím ťa, uč sa strieľať z luku, zlepšuj sa, aby si vedela trafiť cieľ, ale nikdy netriafaj tam, kde by si mohla živú bytosť zabiť, ale iba zraniť. Zlepšuj sa v obrane, to je tvoje poslanie a to ti pôjde najlepšie. A vidím, že máš na krku mamin amulet. Ten nos skrytý a nikdy ho nedávaj dole. Je dobré, že kráľovná nevie, že ho máš. Ochráni ťa pred všetkými.“ Leila si na krku nahmatala amulet.
„Mamin...“, zašepkala precítene, načo sa Percival len usmial. Už videl, že sa ho ide niečo opýtať, tak jej položil prst na ústa.
„Ešte nie. Musíš si chrániť všetko, čo máš tu,“ ukázal jej hlavu. „Som v priazni kráľovskej rodiny, lebo si po toľkých rokoch myslia, že som ako oni a ja im dovolím odhaliť len tie myšlienky, čo chcem. Ty to máš v sebe. Prečítali ti myšlienky keď si prišla a o ničom nevedela. Teraz keď máš amulet, už sa k tomu nedostanú,“ usmial sa Percival a chlapčensky si prehrabol svoje hnedé vlasy. „Pri tréningu s kráľovnou sa ovládaj a nedávaj priechod svojim emóciám. Už si jej aj tak prezradila svoju ďalšiu schopnosť a ja si myslím, že sa v tebe skrýva ešte viac. Chcel som, aby si vedela, ako sa chrániť. Ale už je neskoro, mala by si sa vrátiť, aby ťa náhodou niekto nehľadal. Aby som nezabudol, fľaštičku s modrým svetlom si daj do tohto zamatového vrecúška, keď prídeš do izby. Prestane svietiť. Keď ho vyberieš a dýchneš na neho, opäť sa rozsvieti. Dávaj na seba pozor, sestrička“, so žmurknutím ukončil ich stretnutie Percival. Keď Leila odišla, z rohov miestnosti pozbieral 4 vrecúška, skryl si ich do nohavíc a po chvíli sa vydal do stajní a na strážnicu skontrolovať vojakov. Leila si rýchlo prečítala pred odchodom mapu a snažila sa čo najrýchlejšie a najnenápadnejšie dostať do svojej izbičky. V mysli sa jej vynárali informácie, ktoré sa dozvedela, ale aj ďalšie otázky.
„Percival ma objal, som biela elfka, nesmiem zabiť, mám sa chrániť a neukazovať, čo sa vo mne skrýva.... a čo to splietal o Falcovi? Mám sa ho spýtať, prečo ma sem priviedol? Pche, taký nezmysel. A sestrička? To si snáď zo mňa uťahoval?“ Musela si usporiadať myšlienky v hlave a tak otvorila dvere na balkón. Potom dlho sedela pod nočnou oblohou a rozmýšľala, čo sa to vlastne stalo. Pri pohľade na Falca sa len usmiala: „A ty starý priateľ, mi čo povieš?“ Ďalší deň prišiel opäť odkaz na šálke. Stálo tam len Dobré ráno a krásny deň. Na dnešnom tréningu opäť kráľovná trvala na precvičovaní schopností. Leilu sledovala a povzbudzovala na použitie silového poľa ako vymrštenej energie. Leile sa to vôbec nedarilo a veľmi ju to vyčerpávalo. Pri tréningu si dokonca všimla, že medzi pozorujúcimi sedí aj Vea. „Vie o tom Gretchen, že je tu aj Vea?“, blyslo Leile hlavou, lebo vedela, že si k nej Gretchen nenašla cestu a rada sa jej vyhýbala. Leilu kráľovná nechala trénovať dokonca dlhšie ako Gretchen, a tak keď tréning skončil, pristúpila k nej Vea.
„Bolo to opäť úžasné. Ako to robíš? Viem, že je to vrodený dar, ale neviem si pomôcť, naozaj je to skvelé“. Zmorená Leila nevedela, čo nato povedať a tak dostala zo seba len jednoduché ďakujem. „Vieš, naozaj by som bola rada, keby sme spolu trávili viac času“, rozčarovane pokračovala Vea. „Poď so mnou, dnes nemáte ani poobedný výcvik“.
„Vea, je to od teba pekné, ale ja som unavená a potrebujem si dať kúpeľ“, snažila sa ju odbiť.
„To je skvelý nápad, pôjdeme si dať kúpeľ. Ja sa o všetko postarám“. A už ťahala Leilu do kráľovských komnát, kde boli kúpele deväť krát väčšie ale Leilina kúpeľňa v izbičke. Skôr, ako si to Leila uvedomila, boli pripravené. Horúca voda, ružové lupene, bublinková pena rôznych farieb, vonné tyčinky a vonné oleje. „Choď sa vyzliecť, tam mám kúpeľňu. O všetko bude postarané“, dodala s detským úsmevom Vea. Až keď Leila zostala sama, tak si uvedomila, že ani nevie, čo tu robí. Musí to však dotiahnuť do konca, aby Veu neurazila. Začala zo seba zhadzovať prepotené šaty po tréningu a hneď sa vynoril prvý problém – amulet.
„Ak si ho nechám, uvidí ho Vea a je dosť pravdepodobné, že o ňom povie matke. A dole si ho predsa nesmiem dať.“ V panike začala prehľadávať kúpeľňu, až v rohu v skrini našla dlhočiznú krásnu farebnú šatku. Omotala si ju okolo pása, krížom cez prsia a pre istotu ešte dva krát okolo krku. Pri pohľade do zrkadla bola na sebe pyšná. Zakryla presne všetky partie, ktoré chcela.
„Óóó, aké milé! Niekto sa nám hanbí, ale vyzeráš skvele. Dúfam, že ti nebude teplo“, s úsmevom poznamenala Vea, načo Leila len pokrútila hlavou a pomaly vstúpila do kúpeľa, kde už plávala Vea. „Dúfam, že si príjemne oddýchneš,“ dodala. Leila sa však po kúpeli vôbec necítila oddýchnuto. Mala pocit, že sa jej motá hlava. Matne si spomínala, ako sa ju Vea pokúšala prehovoriť, aby u nej zostala. Leila sa tackala po chodbe a namiesto toho, aby šla do svojej izby, vrazila rovno ku Gretchen.
„Čo tu tak skleslo sedíte, hlupane? Máte večierok?“, ozval sa škodoradostný hlas z obrazu nad posteľou. Oli prevrátila očami. Ešte tento nám tu chýbal! Vtom ju niečo napadlo.
„Muro, môžeš sa dostať do nemocničného krídla a zistiť, čo sa tam deje?“ Kocúr pokýval chvostom.
„Hmmm....možno.....ale iba ak pekne poprosíš“, škeril sa na ňu.
„Muro! Nevymýšľaj a choď sa pozrieť, čo sa tam deje!“ nahnevane ho okríkla Amelia. Lenivo na ňu pozrel.
„No, keď som šiel náhodou okolo, zdalo sa mi, že som tam zahliadol tvojho bračeka, ak sa nemýlim. Keď ťa to zaujíma, tak musíš poprosiť, no šup, šup!“, zamraučal.
„Už mám toho dosť!“, zvolala unavene Olivien. „Murinko, prosím ťa veľmi pekne, bol by si taký zlatučký a šiel sa pozrieť do nemocnice?“ Kocúr na ňu podozrievavo pozrel.
„Hneď som späť“, a zmizol v obraze. Olivien však nevedela, že či pre Mura “hneď“ znamená o päť minút, nekonečne dlho alebo nikdy. Už sa neukázal. Asi o ďalšiu hodinu zaklopal na dvere Arden.
„Poďte dolu, Aurora vám chce niečo povedať.“ Okamžite ho nasledovali do obývačky, kde si posadali a netrpezlivo čakali na Auroru. Olivien už začínala byť dosť nervózna z toho čakania, keď ich hlavná čarodejnica vošla dnu s....úsmevom na tvári! Na okamih ju napadlo, či sa náhodou nezbláznila. Za ňou vošiel Victor a Arden ostal stáť opretý o dvere. Potom vstúpil James, sadol na pohovku vedľa Amelie a chytil ju povzbudzujúco za ruku. Vyzeral dosť strhane. Aurora zastala v strede miestnosti a tleskla rukami.
„Takže, ako už iste všetky viete, dnes sa stala hrozná tragédia. Naša Maddie dosť drasticky ukončila svoj život. Ale....“ ukázala na Jamesa, ktorý sa unavene usmial, „vďaka Jamesovi, ktorý má výnimočné liečiteľské schopnosti, sa nám našu drahú Maddison podarilo priviesť späť k životu! Teraz odpočíva, ale je v poriadku“. Obývačkou sa ozval vzrušený šum a šepot a o pár sekúnd výkriky radosti. Oli zasa plakala, ale od šťastia. Veľmi sa tešila, že Maddiin život je zachránený. Aurora znova zatlieskala, aby dievčatá utíšila.
„Áno, všetci sme nesmierne šťastní, že to takto dopadlo. A ešte jedna vec. James sa rozhodol, že tu s nami ostane a pripojí sa k skupine, ktorú vedie Victor. Taká vzácna schopnosť sa nám zíde a bola by škoda, keby si si ju nerozvíjal, však James?“
„Áno, jasné“, prikývol s úsmevom a Amelia len tak žiarila.
„Fajn. Teraz si oddýchnite a zabavte sa. Tu sú“, ukázala na hŕbu kníh na stole, „nejaké knihy, ktoré by vás mohli zaujímať.“ S týmito slovami spolu s Victorom opustila obývačku. Arden sa už vyparil skôr a odišiel aj James, pretože Aurora ho šla ubytovať. Olivien pocítila veľkú úľavu. Tento deň nemohol dopadnúť lepšie.
Dievčatá sa ešte chvíľu rozprávali a ich dobrá nálada bola skoro hmatateľná. Po hodinke klebetenia a smiechu si začali obzerať knihy, ktoré im Aurora nachystala. Vailo na ne s opovrhnutím pozrela.
„Kašlem na to. Nič len samé knihy a štúdium. Idem do izby dokončiť si manikúru.“ Nikto jej však nevenoval pozornosť a tak urazená vyšla z obývačky a hlasno pritom klopkala opätkami. Oli si vydýchla.
„Konečne! Len rozsievala negatívnu energiu.“ Knihy však boli plné nudy a teórie.
„To si Aurora fakt myslela, že nás to bude zaujímať?“, ponosovala sa Nika. Olivien len pokrčila plecami a siahla po ďalšej.
„Aha, táto vyzerá celkom dobre“, povedala Joy. Všetky sa zhŕkli okolo nej a Olivien zhíkla. Bola to presne tá istá kniha so znakom orla, ktorú Aurora označila za nebezpečnú.
„Keď sme sem prišli“, ozvala sa, „našla som túto knihu knižnici. Aurora ma videla, ako si ju prezerám a poriadne sa naštvala. Hneď nato povedala, že odteraz je tu vstup zakázaný, kým nenájde a neodstráni všetky nebezpečné a nevhodné knihy. Takže teraz nerozumiem, prečo nám ju sem dala.“ Amelia sa zamyslela.
„Možno to bude tým, že na začiatku, keď sme ešte boli slabé a nevedeli sme nič o svojich schopnostiach, bola pre nás nebezpečná. Ale teraz, keď sme už skúsenejšie v oblasti mágie, sa nám ju Aurora odvážila dať. Čo myslíte? Mohlo by to tak byť.“ Všetky jedna po druhej prikyvovali.
„No tak, Joy, otvor ju.“ Olivien sa už nevedela dočkať, čo v nej nájdu. Keď Joy začala v knihe listovať, nevyzerala nejako zvláštne. Bola stará a občas niekde chýbali strany. Boli buď vytrhnuté, alebo vypadnuté, pretože väzba už dobre nedržala. Bola plná obrázkov a kúziel. Na niektorých boli vyobrazení čarodejníci, ktorí si poplietli kúzla z knihy a ich následky. Niektoré vyzerali ozaj hrozne, ako napríklad sčerneté ruky.
„Tak predsa ste sa pustili do čítania, dievčatá“, ozval sa za nimi prívetivý hlas. Bola to Aurora. Joy rýchlo knihu zavrela a podsunula ju pod Teóriu čítania a ovládania mysle, čo Olivien pripomenulo Maddie. Už sa nevedela dočkať, kedy už bude s nimi.
„Áno, tie knihy sú veľmi zaujímavé, ďakujeme“, povedala Nika, ale Aurora na ňu ani nepozrela. Olivien si to všimla už predtým, že ich hlavná čarodejnica sa k Nike správa inak ako k nim. Nevedela však prečo.
„Musím si s vami chvíľu pohovoriť. Viem, že som vám to už vravela, ale opakovanie je matka múdrosti a obozretnosti nikdy nie je dosť.“ Prebehla po nich pohľadom. „Kde je Vailo?“
„Išla do svojej izby“, odpovedala jej Joy a Aurora si len vzdychla.
„To dievča sa správa hrozne. Budem si s ňou musieť pohovoriť. Vôbec nerešpektuje chod tohto domu. Povedzte jej potom, čo som vám vravela, dobre?“ Olivien prikývla a úplne s ňou súhlasila. Aurora sa posadila medzi Joy a Ameliu. „Takže, ešte raz. Chcem, aby ste nepoužívali kúzla sami, bez dozoru a bez môjho dovolenia. Nech je vám prípad Maddie výstrahou. Ďalej si neželám, aby ste vychádzali z domu, iba do záhrady. Myslím, že je dostatočne veľká, aby ste sa tu necítili ako v klietke. Potom, čo sa v poslednom čase stalo, som napísala vašich rodinám listy, aby sa o vás nestrachovali a s vysvetlením, kde ste. Prosím vás, snažte sa na hodinách podávať maximálny výkon. Vojna visí na vlásku a situácia je čím ďalej, tým viac napätá. Študujte, čítajte knihy aj teóriu. A pýtajte sa, keď nebudete niečomu rozumieť. Mňa, Victora alebo Ardena, sme tu vždy pre vás, keby ste niečo potrebovali. To je všetko a keď sa budete riadiť mojimi pokynmi, nič zlé sa už nestane. Rozumiete?“ Všetky svorne prikývli. Aurora sa na ne spokojne usmiala. „Tak, to by sme mali. O chvíľu je večera, určite ste už veľmi hladné.“ Keď odišla, dievčatá sa pobrali do jedálne. Večera prebehla v celkom príjemnej atmosfére. Keď sa Olivien najedla, bežala do obývačky. Rozhodla sa, že knihu so znakom orla si vezme do izby, aby si ju mohla v pokoji preštudovať. Nakukla spoza dverí, či niekto nie je nablízku a rýchlo vybehla do svojej izby. Čítala si ju až do neskorej noci.
Keď už bola unavená, zavrela ju a ukryla bezpečne pod matrac na posteli. Stále sa však nevedela zbaviť pocitu, že im Aurora ešte veľa tají a tento dom skrýva viac tajomstiev, ako si myslela.
Druen sa so zviazanými rukami kráčalo ťažko. Mala pocit, akoby ten idiot Matho vyberal chodníky, ktoré sú najviac zarastené krovím a posiate tŕňmi. Nad hlavami tohto neutešeného sprievodu svietil mesiac a Druen napriek tejto hroznej situácii, v ktorej sa ocitla, pocítila záchvev radosti, že vidí jej známe, milované lesy.
Z úvah ju vyrušilo Berenovo bolestivé stonanie. Obzrela sa a videla, ako to štyria muži nesú na nosidlách nie práve najšetrnejším spôsobom.
„Dávajte sa neho pozor, dofrasa! Je to živý človek a navyše zranený, nie handrová bábika!“ Bojovníci sa však len zarehotali.
„Sklapni, maličká a radšej dávaj pozor na cestu, dobre?“ A ďalej si ju nevšímali. Druen sa namosúrene potkýnala ďalej.
„Keby som tak mala pri sebe svoj luk a šípy, nastrieľala by som vám ich do zadku“, zastrájala sa v duchu namrzene. Tie sa však nanešťastie pohojdávali na Mathovom širokom pleci. Vtom ju napadlo, kde len môže byť Clethoof. To je tak dlho na love? „Snáď sa mu nič nestalo“, strachovala sa v duchu o svojho chlpáča. Prešli ešte pár metrov a vyšli na malú čistinku. Tam ich už čakali osedlané kone, ktoré sa spokojne popásali na čerstvej tráve.
„Vysadnite na kone! Ja vezmem Druen a s tým zraneným pozor!“, zahučal Matho a potiahol ju k veľkému, čiernemu žrebcovi. Za nimi sa ozval bolestivý výkrik, keď chudáka Berena práve prehodili cez koňa. „Povedal som, že opatrne!“, zreval na nich ich kapitán. Jeden z bojovníkov mal už toho všetkého plné zuby.
„Sme vojaci, nie nejaké poondené pestúnky! Navyše tento tu vzdychá ako baba! Však je chlap, tak nech niečo vydrží!“ Ostatní len súhlasne mrmlali a prikyvovali. Druen len pokrútila hlavou.
„Idioti“, pomyslela si, keď zrazu pocítila, ako ju mocné ruky zdvihli a vyhodili do sedla. Za ňu sa s úškrnom vyšvihol Matho a zareval jej do ucha.
„Odchod!“ Kým však stihli popchnúť kone do cvalu, na čistinku so strašným revom vbehol jej Clethoof. V sekunde zhodil z koňa dvoch bojovníkov naraz, ale to bolo všetko. Druen vyľakane sledovala, ako ostatní vojaci na neho hodili obrovskú a pevnú sieť a jej chlpáč už nemal žiadnu šancu.
„Pozerám, že ste sa na nás dokonale pripravili“, skonštatovala ľadovým hlasom, načo sa Matho zachechtal.
„To si píš, princezná. Hej!“, zvolal a Druen mala pocit, že už naozaj ohluchne, „poriadne toho zvera držte a dajte mu nadýchnuť toho uspávacieho prášku, čo nám dala liečiteľka! Bude z neho spať ako bábätko!“, zarehotal sa a ostatní sa k nemu pridali. Druen bezmocne sledovala, ako sa Clethoofovi pomaly zatvárajú oči. Bola od hnevu celá bez seba. Ale čo mohla robiť?
„Za toto mi ešte zaplatíš, ty grobian!“, zastrájala sa, ale jej vyhrážky ho ani nedotkli.
„Buď už ticho! Ideme!“ Celá skupina sa pohla z čistinky. Druen so slzami hnevu v očiach sledovala, ako jej veľký, spiaci chlpáč mizne z dohľadu.
„To ho tu len tak necháte? A keď sa prebudí a bude hladný? Čo s ním bude?“, opýtala sa zlostne.
„Neboj sa, ráno po neho pošleme chlapov aj s vozom, aby ho dopravili do paláca, ty citlivka“, odpovedal Matho otrávene. Druen mala sto chutí mu jednu vraziť, ale nepovedala už ani slovo. Všimla si, že šero v lese už nie je také husté. Začalo svitať a nimi sa v rannej hmle črtal kráľovský palác. Keď došli na nádvorie, všade bolo ticho. Všetci, okrem bdelých stáží, ešte spali. Matho zoskočil z koňa a pomohol aj Druen. Keď už bola na pevnej zemi, okamžite sa mu vytrhla.
„Daj už zo mňa tie paprče preč a nedotýkaj sa ma!“, zvrieskla na neho. Matho na ňu pohŕdavo pozrel.
„To sú teda spôsoby! Ani blbé ďakujem nevieš povedať! A že vraj snúbenica!“, posmešne dodal a s prekríženými rukami sledoval, ako Druen otvorila a zatvorila ústa. Bola v takom šoku, že nevydala ani hláska.
„Vyzeráš ako ryba na suchu“, pobavene poznamenal a otočil sa na odchod. Druen sa konečne vrátil hlas.
„Počkaj! To čo si práve povedal?!“ On však kráčal ďalej bez toho, aby sa obrátil. Pri bráne ešte povedal strážcovi.
„Odveďte ich do žalára. K nemu pošlite liečiteľku, nech ho dá do poriadku. Už ich mám oboch plné zuby. Ona len vrieska a on len stoná od bolesti. Normálneho človeka aby šľak trafil“, dodal unavene a stratil sa v bráne. Druen len neveriacky počúvala jeho posledné rozkazy.
„Do žalára? Veď sme mali ísť hneď za starým kráľom! Tešila som sa, že súd budem mať čím skôr za sebou, ale teraz...To mi ten chumaj robí naschvál! A čo to trepal o snúbenici?“ Druen z celej duše dúfala, že to všetko bol len zlý vtip. Už len predstava, žeby ona a ten drúk.....Až ju pri tej myšlienke striaslo. Čo všetko ešte stihli zosnovať, kým bola preč? Druen znechutene potriasla hlavou. Vtom ju z oboch strán schmatli vojaci a ťahali dole, kde boli umiestnené žaláre. Rozviazali jej ruky, sotili ju dnu a zamkli dvere.
Druen si šúchala zápästia a cez mreže na okienku sledovala, ako do vedľajšej cely umiestnili Berena. O chvíľu k nemu vošla mladá liečiteľka. Druen ju spoznala. Bola to Nessa, s ktorou sa ako malá hrávala, pretože bývala blízko ich domu. „Nessa! Hej, to som ja, Druen!“, zavolala na ňu tak ticho, ako to len šlo. Nessa prekvapene vykukla spoza dverí.
„Druen? Kde sa tu ty berieš? Veď si utiekla, vie to každý v dedine!“ Druen si povzdychla.
„Áno, utiekla a viem, že to bola chyba. Bolo to zbabelé a stálo to Annaelov život. Ten, ktorého ideš liečiť, je jeho mladší brat, Beren. Prosím ťa, Nessa, urob všetko, čo bude v tvojich silách, aby si mu pomohla. Veľmi ťa o to prosím.“ Nessa prikývla a jemne sa usmiala.
„Neboj sa, budem robiť, čo sa dá, aby som mu pomohla“.
„Ďakujem“, zašepkala Druen. Nessa prikývla a stratila sa v kobke, kde ležal zranený Beren. Druen sa zosunula na zem vedľa dverí. Ako tak sedela na chladnej, kamennej dlážke, myslela nato, ako nerozvážne a s horúcou hlavou konala. „Mala som si to lepšie premyslieť a už vôbec som nemala do svojich plánov zaťahovať Berena.“ „Bola to hlúposť“, vzdychla si vyčerpane. Doľahla na ňu obrovská únava. Prešla k slamníku a ľahla si na neho. Zatvorila oči a ešte hodnú chvíľu hľadala vhodnú polohu. Ležalo sa jej veľmi nepohodlne, ale únava bola väčšia. Po chvíli zaspala tvrdým spánkom.
Prichádzala po prašnej ceste k ich domu. Už diaľky videla kúdol dymu, ktorý sa špirálovito vinul z komína. To bol znak, že Annael niečo dobré varí. Druen pridala do kroku. Bola veľmi hladná a v bruchu jej aj poriadne škvŕkalo. Vo dverách sa však zháčila. Annael? Ale veď je mŕtvy! Sám Matho jej to potvrdil, že ho vlastnoručne zabil! Napriek tomu tam stál a usmieval sa na ňu. Vyzeral presne tak, ako si ho Druen pamätala, ale bol spokojnejší a šťastnejší. Druen tomu nerozumela. Podišla k nemu a on k nej vystrel ruky. Zaváhala len na okamih, ale potom sa mu vrhla do náručia. Annael si ju pevne privinul a ona mu slzami zmáčala plátennú vestu.
„Ale na tak, Druen, upokoj sa“, chlácholivo sa jej prihováral.
„Och, Annael, tak mi to ľúto! Keby som neušla, ešte si mohol byť nažive!“ Annael ju pustil a jemne postrčil, aby si sadla za stôl. On si sadol vedľa nej a chytil ju za ruku.
„A teraz ma pozorne počúvaj! Preč som ťa poslal ja sám, pamätáš sa? Myslel som, že v krajine lesných elfov budeš v bezpečí a Beren sa o teba postará. Nedávaj si za vinu, čo sa so mnou stalo. A neviň ani Matha....“ Druen prudko vyskočila.
„Prosím? Ale veď mi povedal, že ťa zabil! Ako ho nemám viniť. Nenávidím ho!“ Annael prikývol a pokynul jej, aby si sadla.
„Áno, je to pravda“, pokračoval, keď si Druen váhavo sadla. „Ale musel to urobiť, na príkaz Temného kráľa. Je jeho pravá ruka, kapitán jeho armády. A urobil to čestne, bol to súboj muža s mužom. Ja som mal iba tú nevýhodu, že som bol už starší a nemal som v sebe toľko sily a obratnosti ako Matho. A preto som prehral. Matho ma aj tak nechcel zabiť, až keď som na neho zreval, nech to skončí, so slzami v očiach a zaťatými zubami mi zasadil smrteľný a bezbolestný úder.“Druen pokrútila hlavou a líca mala zmáčané soľou.
„Aj tak ho nenávidím“, smrkla a pozrela svojmu mentorovi a otcovi do milej tváre. „Tak veľmi mi chýbaš, Annael“, vyskočila a znova ho objala.
„Mám ťa veľmi rád, Druen. Bola si mi dcérou, ktorú som nikdy nemal. A som na teba hrdý. Ale teraz musíš byť odvážna a so zdvihnutou hlavou čeliť tomu, čo príde. Zvládneš to, neboj sa. Smrti sa nemusíš báť.“ Posledný krát ju pohladil po tvári a rozplynul sa jej pred očami. Annael....
Strhla sa zo sna s búšiacim srdcom. Najprv sa dezorientovane obzerala okolo seba, kde je. Po chvíli jej to všetko došlo. Útek, postrelený Beren, loďka, pasca a teraz je zamknutá v cele pod temným palácom a čaká na svoj súd. Ktorý sa možno skončí rozsudkom smrti.... Druen potriasla hlavou a vstala celá dolámaná zo slamníka plného bĺch. Pri dverách zbadala krajec suchého chleba a pohár vody.
„Takto má vyzerať posledné jedlo?“, znechutene si odfrkla, ale keďže bola veľmi hladná, zjedla to na jeden hlt. Keď dopila vodu, postavila sa a nazrela cez okienko do cely oproti. Dvere však boli zavreté. Vtom sa v okienku zjavila Mathovova vyškerená tvár. Druen od ľaku tlmene vykríkla.
„Čo je, princeznička, zľakla si sa?“, rehotal sa a odomkol dvere. Druen sa na neho nazúrene vrhla, ale on ju s ľahkosťou spacifikoval a obratom jej znova zviazal ruky za chrbát. „Ešte jeden takýto pokus a uvidíš!“, pohrozil jej tichým hlasom. Druen mu však napľula do tváre a on ju schytil pod krk a pritlačil k múru cely. „Ospravedlň sa“, zavrčal, ale ona mu len zaťato hľadela do očí. Matho ju zovrel tesnejšie....
Ameliino rozhodnutie povedať Aurore, že jej podozrenie je správne a medzi Victorom a Nikou naozaj niečo je, postupne slablo. Naozaj jej to chcela hneď oznámiť a vybrala sa za ňou do nemocničného krídla. V polovici cesty sa však otočila a zbabelo ušla. Nemala to srdce zradiť svoju priateľku. Keď už sedela vo svojej izbe, po lícach sa jej kotúľali slzy bezmocnosti. Cítila sa taká sama a opustená. Tak veľmi jej chýbal brat James! Amelia si však bola istá, že tak skoro ho neuvidí. Myšlienky sa jej vrátili k Aurore.
„Nechápem, prečo musím robiť špinavú robotu za tú ženskú ja“, žalovala sa v duchu. Keď sa trochu upokojila, utreli si slzy a zvyšok dňa strávila v izbe.
Nemala vôbec chuť s niekým komunikovať. Večer sa na jej dvere ozvalo tiché zaklopanie. Bola to Joy.
„Ahoj! Len som chcela vedieť, ako sa máš a či ti je už lepšie“, opýtala sa jej, keď Amelia otvorila.
„Áno, nič mi nie je, len....v poslednej dobe je toho na mňa priveľa.“ Joy sa súcitne usmiala.
„To pre každého. Úplne ťa chápem“, zívla. Amelia si až teraz všimla, aká je jej priateľka bledá a pod očami má tmavé kruhy.
„A ty tiež nevyzeráš, že by si bola v poriadku, Joy. Deje sa niečo?“
„Nie. Len v noci zle spávam. Ako som už povedala, posledné udalosti sa podpísali na nás všetkých.“ Amelia prikývla. Po chvíľke sa rozlúčili a Amelia sa začala chystať do postele. Povedala si, že zajtra už bude Auroru informovať o svojich zisteniach. Pri tej myšlienke ju oblial studený pot a celú noc sa v posteli len prehadzovala.
Na druhý deň na raňajkách sa Amelia nedokázala pozrieť Nike do očí. Potom nasledovala výuka a ona plánovala, že po nej pôjde za Aurorou. Vtom sa však všetko zomlelo tak rýchlo! Maddisonina smrť ju veľmi zasiahla a keď sa vo dverách zjavil jej milovaný brat, Amelia už bola tak zmätená, že pomaly nevedela, ako volá. Jamesove objatie ju však aspoň trochu upokojilo a potom nasledovalo to neskutočne dlhé čakanie na aktuálne správy, čo sa deje pod nimi v nemocničnom krídle. Ešte aj ten kocúrisko Muro ju naštval, keď sa na nich vykašľal a nevrátil sa. Napokon im tento deň priniesol potešujúce správy a Amelia sa nevedela dočkať, kedy sa už bude môcť rozprávať so svojím bratom.
„On tu s nami zostane!“, tešila sa. Na to, že má Aurore poskytnúť informácie o Victorovi a Nike, úplne zabudla. S Jamesom sa konečne mohla porozprávať až po večeri. Znova mu vletela do náručia a on si ju privinul ako vždy. V jeho náručí sa cítila bezpečne a doma.
„Teda, takéto vrelé privítanie som nečakal, sestrička!“, smial sa James.
„A čuduješ sa? Tak veľmi si mi chýbal!“, povedala Amelia a predstavila brata ostatným dievčatám. Potom ho potiahla za ruku.
„Poď, ukážeš mi svoju izbu. Som zvedavá, kde ťa ubytovali.“ Spolu kráčali po dolnej chodbe, kde stretli Ardena. Kývnutím hlavy im naznačil, že ich vzal na vedomie a pokračoval ďalej.
„Aspoň, že je tu chalan v približne v mojom veku. Už som sa zľakol, že tu budem len medzi samými babami“, žmurkol James na Ameliu. Tá prevrátila očami.
„No neviem, s Ardenom si veľa zábavy neužiješ. Buď je nepríjemný alebo každého viac menej ignoruje“, skonštatovala. James nato len mykol plecom.
„Veď uvidíme.“ To už boli pri jeho izbe a vošli dnu.
Vyzerala super a bola zariadená presne podľa predstáv jej brata. Amelia sa usadila na pohovke a James sa zvalil na posteľ. Unavene zazíval a pozrel na ňu. „Mám toho na dnes dosť. Liečenie vašej kamošky ma zmordovalo!“
„To ti verím. Veľmi sa teším, že Maddie je v poriadku. Vinila som sa zato, čo sa jej stalo. Koniec koncov, ja som ju a Joy presvedčila, aby mi pomohli stretnúť sa s tebou.“ James chápavo prikývol.
„Netráp sa, už je to za tebou. Aurora mi kázala, aby som ešte ráno zabehol za Maddison, skontroloval ju a ešte jej dodal liečivú energiu.“
„A čo škola? Už si skončil letný semester?“ Brat pokrútil hlavou.
„Ešte mi treba jednu skúšku. Pravdu povediac, vôbec neviem, ako som sa sem dostal a dnes nebol vhodný čas, aby som sa nato niekoho spýtal. Čiže ani moja frajerka nevie, že som tu, čo mi pripomína, že by som jej mal aspoň zavolať....“ Amelia ho však prerušila.
„Ty máš frajerku? A to mi vravíš len tak?“
„No, mám. Volá sa Lily a je to vedkyňa. Je fakt super. Krásna, múdra a tak, chápeš.“
„Miluješ ju?“, uškrnula sa Amelia. James sa zasmial.
„To čo je za otázku? Si ako španielska inkvizícia! Ale odpoveď je neviem, mám ju rád, to áno, no...nie sme ešte spolu dlho.“ Kým James lovil mobilný telefón z vrecka, Amelia vstala.
„Jasné. Tak ťa nechám. Zavolaj jej. Ja musím ešte niečo vybaviť. Dobrú noc“, pobozkala ho na líce a vyšla na chodbu. Pohľad jej padol na pekné, vyrezávané dvere o pár metrov ďalej. Boli to dvere do Aurorinej izby. Amelia sa zhlboka nadýchla. „Tak, poďme nato“, pomyslela si skľúčene a tíško zaklopala. Na jej prekvapenie jej otvoril Victor a Amelia zmätene zaspätkovala.
„Áno, moja? Potrebuješ niečo?“, opýtal sa jej prívetivým hlasom.
„Ja...ja potrebujem sa porozprávať s Aurorou. Je tu?“
„Hm, nie, ešte neprišla. Tuším, že bude ešte v kuchyni.“
„Och, aha, no dobre, tak sa tam pôjdem pozrieť“, vyjachtala Amelia celá červená.
Victor sa na ňu zhovievavo usmial.
„Si v poriadku?“
„Áno, jasné! Veľmi sa teším, že tu mám brata“, zapišťala neprirodzeným hlasom. Na jej prekvapenie Victor vyšiel z izby a zavrel dvere.
„Aspoň ty. Nika však nevyzerala dobre a tak ju idem skontrolovať. Predsa, bol to náročný deň pre nás všetkých, aj keď sa našťastie dobre skončil.“ Ameliu až zamrazilo, ale pokúsila sa o úsmev.
„Upokoj sa, panebože!“, napomínala sa v duchu. „Naozaj? Tak dúfam, že bude v poriadku. Zatiaľ dovidenia!“ Rozdelili sa pri schodoch, Victor sa ponáhľal hore a Amelia s búšiacim srdcom utekala do kuchyne. Aurora tam skutočne bola. Ešte čarami odkladala posledné kusy riadu, ktoré ostali po večeri. Amelia tam chvíľu stála a znova jej prišlo nevoľno ako ráno, keď videla Maddison v kaluži krvi. Aurora asi vycítila jej prítomnosť, pretože sa otočila.
„Áááá, Amelia! Som rada, že ťa vidím“, prehodila naoko ľahostajne a pozrela na ňu so zdvihnutým obočím. „Máš niečo pre mňa?“ Amelia sa nezmohla ani na slovo, tak len pomaly prikývla. Vtom pocítila, akoby sa okolo nich vytvorila neviditeľná stena. Spýtavo pozrela na Auroru. „To je silové pole, aby nás nik nepočul a nerušil. Takže?“ Amelia sklopila oči.
„Mali ste pravdu. Videla som...“, rozprávalo sa jej veľmi ťažko a nemohla sa Aurore pozrieť do očí. „Videla som, ako sa Victor a Nika...bozkávali.“ „Tak a je to vonku“, pomyslela si nešťastne a čakala na Aurorinu reakciu. Tá chvíľu bez pohnutia hypnotizovala tanier, ktorý držala v ruke.
„Ešte niečo?“, opýtala sa tichým, hrozivým hlasom. Amelia váhavo prikývla. „Tak hovor, načo čakáš!“, okríkla ju Aurora. Amelia sa strhla.
„Teraz je Victor v Nikinej izbe“, zašepkala a chcela sa prepadnúť pod čiernu zem. Aurora sa po jej slovách zhlboka nadýchla, akoby sa chcela upokojiť.
„Fajn. Ďakujem ti za tvoje cenné informácie, Amelia.“ Pocítila, ako silové pole zmizlo. Potom Aurora s ľadovým pokojom opustila kuchyňu a Amelia už len videla, ako vychádza hore schodmi. Cítila sa mizerne. Z obývačky počula, že ostatné dievčatá sa na niečom dobre zabávajú. No nemohla sa k nim však pridať. Vyšla na tmavú terasu do teplého, letného večera. Záhrada nádherne voňala, ale nešťastná Amelia nič z toho nevnímala. Práve to urobila. Zradila priateľku a nemá ani tušenia, čo s Nikou bude. Určite si to odskáče ona, kým Aurora bude Victora na kolenách prosiť, aby ich dlhoročný vzťah nehádzal bezhlavo za seba kvôli mladej kočke. Alebo nie, možno sa mýli a Aurora s nimi vyrazí dvere....Zrada kamarátky ju veľmi bolela. Všetka radosť z prítomnosti Jamieho v dome ju prešla a nahradili ju len spaľujúce výčitky svedomia. Zúfalo zovrela do rúk zábradlie na terase.
„Vidím, že už aj na teba doľahla radostná a bezproblémová atmosféra tohto domu“, ozvalo sa z tmy sarkasticky. Amelia od ľaku až podskočila. Zažmúrila tým smerom a keďže sa jej oči už prispôsobili tme, zbadala pri stole obrysy mužskej postavy. Už podľa hlasu poznala, že je to Arden.
„Prosím?“, snažila sa o pokojný tón a utrela si slzy.
„Myslím, že si rozumela veľmi dobre. Dáš si?“
„Nie.“ Arden sa opito zasmial a neisto sa postavil. Schmatol fľašu a podišiel k nej.
„Fajn. Vitaj v šialenom dome. Byť na tvojom mieste, beriem brata a vypadnem odtiaľto, nie sa s ním ešte promenádovať po chodbe s hlúpym úsmevom na tvári....“, začkalo sa mu. Amelia na neho zízala.
„Čo?“
„Čo?“, posmešne ju parafrázoval. „Ale nič, nevšímaj si ma. Som opitý, nevidíš? Vtedy trepem sprostosti.“ A s týmito slovami sa pobral dnu. Amelia sa za ním neveriacky dívala.
„To čo malo znamenať?“, pýtala sa v duchu prekvapene a klesla na stoličku, kde predtým sedel Arden. Pohľad jej padol na nedopitý pohár. Chvíľu na neho hľadela, ale potom mykla plecom a napila sa. Zmraštila tvár. Vodka. Tú už pár krát pila na párty, ale nikdy jej neprišla na chuť. S odporom odsunula pohár a pozerala do tmavej noci. Niečo na Ardenovým slovách jej nesedelo. Hoci to zahováral, mala pocit, akoby ich chcel varovať. Ale pred čím? Nevedela, ako dlho tam sedela, ale rozhodla sa, že pôjde za Nikou. Musí jej všetko vysvetliť. Keď však klopala na jej dvere, nikto jej neotváral. „Kde len môže byť?“ Amelia bola vystrašená a tak váhavo otvorila dvere do Nikinej izby. Bola však prázdna a Ameliu až zamrazilo. Čo ak tým, že donášala Aurore, spôsobila Nike niečo zlé?
Nika bola veľmi vyčerpaná. Sedela vo svojej izbe už v nočnej košieľke a chystala sa do postele. Dnešný deň, hoci sa našťastie skončil dobre a Maddie je v poriadku, jej dal zabrať. Vždy bola citlivejšia povaha a to, čo sa dialo v dome v poslednom čase, sa dosť podpísalo na jej psychickom stave. Aspoň že mala svoj denník, do ktorého si mohla vyliať svoje srdce, pocity a túžby. Odkedy sem prišla, zaplnila ho už skoro do polovice. Mala tam zápisky o živote v dome, o dievčatách, potom o Vailinom nepochopiteľnom správaní. Napriek tomu, že má dar empatie, Nike sa zdá, že je to tá najbezcitnejšia osoba, akú kedy stretla. No, ešte poznala Claire, ale tú už našťastie Nika nikdy neuvidí. Aspoň v to dúfala. Ďalej v jej zápisníčku nechýbali poznámky o ich hlavnej čarodejnici, krásnej Aurore a Ardenovi, o peknom, ale protivnom mladom mužovi, s ktorým našťastie prehodila len pár viet. Ľuďom, ako on, sa vyhýbala širokým oblúkom. Akoby ani nebol synom svojho otca....
„Ach, Victor“, pomyslela si Nika so zasneným úsmevom a odložila denník do spodnej zásuvky na nočnom stolíku. Ešte na neho poukladala nejaké knižky, obaly a zakladače a zásuvku zavrela. Potom si ľahla do postele a dívala sa do stropu. „Aký je len ku mne milý“, rozmýšľala Nika. Jeho prítomnosť aspoň trochu odľahčuje túto neutešenú situáciu v dome. Usmiala sa. Myslela na jeho pekný, žiarivý úsmev a jeho nežné ruky. A pery.... Síce mala trochu výčitky svedomia voči Aurore, hneď ich aj potlačila do úzadia. „Keby bol s ňou šťastný, nehľadal by lásku inde“, premýšľala Nika. Mala ho veľmi rada a bola si istá, že aj on ju. Cítila sa pri ňom tak dospelo a žensky, aj keď len nedávno dovŕšila osemnásty rok. „No a čo, vek je predsa len číslo, čo je na tom, že Victor je už zrelý muž?“ Vôbec jej to nevadilo, práve naopak. Nezrelých, hlúpych pubertiakov mala po krk. Spomenula si na Jacka, nato, ako ju zradil a znova pocítila hnev. Z týchto myšlienok ju vyrušilo zaklopanie. „Kto to môže byť?“, pomyslela si Nika prekvapene. Prehodila cez seba tenký župan a bosky prešla k dverám. Keď ich otvorila, srdce sa jej šialene rozbúchalo. Bol to on a na tvári mu svietil ten jeho milý úsmev, ale jeho opuchnuté oči prezrádzali, že toho veľa v posledných dňoch nenaspal. Victor sa poobzeral po chodbe, ale nebola na nej ani živej duše.
„Ahoj krásavica! Smiem ísť dovnútra?“ Nika len prikývla a odstúpila od dverí, aby mohol vojsť. Bola zmätená, ešte ani raz za ňou neprišiel do izby. Čo keď niekto príde? So svojimi obavami sa mu aj hneď zdôverila, ale Victor sa len zasmial. „Ale veď sa toľko nestrachuj! Prišiel som ťa skontrolovať, či si v poriadku. Pri večeri si nevyzerala dobre a bál som sa o teba.“ Nike jeho pozornosť veľmi lichotila. Spoločne si sadli na posteľ veľmi blízko seba.
„Bol to ťažký mesiac, Victor. Ale dúfam, že už bude dobre a nič zlé sa nestane.“ Victor prikývol a objal ju okolo pliec.
„Neboj sa, už budete v poriadku. Žiadnej z vás sa už nič stane, to ti sľubujem. Urobili sme všetky potrebné opatrenia, aby sme už podobným situáciám predišli.“ Nika si položila hlavu na jeho rameno. Cítila sa tak dobre a bezpečne. Verila mu.
„To som veľmi rada“, pousmiala sa a on ju pohladil po líci.
„Netráp sa už. Smútok ti nesvedčí“, podpichol ju a obaja sa zasmiali. Vtedy sa dvere na jej izbe v treskotom rozleteli a čarovná chvíľa bola preč. Nika s Victorom prekvapene zdvihli hlavy. Dnu vošla Aurora a tvárila sa ako bohyňa pomsty. Nika mala pocit, že jej srdce vynechalo pár úderov. Zdesene sa od Victora odtiahla, ale bolo neskoro. Videla, že Aurora už o nich dvoch vie, podľa zlostného výrazu na jej tvári. Mierne sa triasla a drobné dlane mala zovreté do pästí.
„Takže Amelia hovorila pravdu! Victor! Vysvetlíš mi, prečo obchytkávaš túto mladú žabu?“
„Amelia? Prečo by to moja kamarátka robila?“, pomyslela si Nika zhrozene. Victor sa na ňu upokojujúco usmial, potom vstal a podišiel j rozzúrenej Aurore.
„Miláčik“, pri tomto oslovení Niku až pichlo pri srdci, „o nič nejde, dobre? Nika sa len necítila dobre, tak som sa ju snažil utešiť a upokojiť, nič viac“, vysvetľoval Aurora a chcel ju chytiť za ruku. Ona sa mu však vytrhla a vrhla na neho nenávistný pohľad.
„To určite! Videla som, ako ju utešuješ! A ty“, oborila sa na Niku, ktorá sa chcela prepadnúť pod čiernu zem, „že sa nehanbíš! Práve ty, čo som si o tebe myslela, aké si milé a dobré dievča! Ale tichá voda brehy myje, všakže?!“ Nika sa zhlboka nadýchla a cítila, ako sa jej oči zaliali slzami. Vtedy zasiahol Victor.
„Aurora! To by stačilo! Táto situácia je smiešna, nič sa predsa nestalo, nemusíš tu robiť cirkus.“ Aurora na neho vrhla pohľad plný pohŕdania.
„Jediný, kto je tu smiešny, si ty!“, zasipela a pozrela na Niku, ktorá sa chúlila na posteli. Bez toho, aby Victorovi venovala čo i len pohľad, povedala: „Odíď a nechaj nás samé. Potrebujem sa s Nikou porozprávať ako žena so ženou.“ Keď chcel niečo namietnuť, len pokrútila hlavou. „Choď!“, zrúkla. Bolo na ňom vidieť, že ich nechce nechať samotné, ale neodvážil sa priečiť. Vrhol posledný pohľad na Niku a bez slova odišiel. Aurora za ním zaplesla dvere a uprela na Niku nahnevaný pohľad zelených očí.
„Prečo si to urobila?!“ Nika otvorila ústa, ale nedokázala nič povedať. Aurora sa posmešne uškrnula. „No čo, ty chuderka, onemela si? Teraz mi nemáš čo povedať?“
„Je mi to ľúto“, vyjachtala Nika, keď sa jej konečne vrátil hlas.
„Kašlem ti na tvoju ľútosť! Teraz ma pozorne počúvaj! Tomuto je koniec, je to jasné? Odteraz máš výuku s Ardenom, Amelia sa s tebou vymení. Nebudeš sa s ním stretávať, rozprávať, nič. Aj keď sa ti bude ten hlupák náhodou prihovárať, budeš ho ignorovať, rozumela si?!“ Nika bola v šoku. Keď neodpovedala, Aurora ju schmatla za plecia. „Tak rozumela si?!“ Prikývla. Čo mala robiť? Aurora ju pustila a odkráčala z izby. Keď sa za sebou tresla s dverami, Nika už nemohla udržať plač. Zúfalo sa hodila na posteľ a vzlykala do vankúša. Myslela si, že najhoršiu bolesť, ktorú cítila, bol ten pocit, keď videla Jacka bozkávať sa s Claire, ale toto bolo oveľa horšie. V jej vnútri sa miešalo poníženie s bolesťou a mala pocit, že jej pukne srdce. Jej vzťah s Victorom bola jediná vec, ktorá ju v tomto dome tešila. Mala sto chutí odtiaľto utiecť. Aj tak sa z tohto miesta pomaly stáva blázinec. Nenávidela to tu. Keď sa trochu upokojila, vstala a prešla do kúpeľne. V umývadle si umyla opuchnuté oči. Pozrela na seba do zrkadla. Na tvári mala červené fľaky od plaču.
“Čo s Victorom len Aurora urobí?“, prebehlo jej mysľou, keď kráčala späť do izby. Napadla ju komická myšlienka, že keďže je čarodejnica, či ich oboch nepremení na žaby, ale na niečo podobné. Pokrútila hlavou nad svojimi stupídnymi úvahami a zrazu pocítila obrovský príval zlosti. Na seba, na Victora, na Auroru, na celý svet....Schytila do ruky krásnu vázu a z celej sily ju hodila o stenu. Vzápätí to oľutovala a sťažka dýchajúc čakala, či ten lomoz nepriláka niektoré z dievčat. Našťastie na dvere už nikto nezaklopal. Vtom sa rozhodla. Dnes večer utečie. Hoci nemala potuchy, kam pôjde, vedela však, že v dome ostať nemôže. Zhodila zo seba župan a nočnú košeľu a náhlivo prebehla k šatníku. Obliekla si tričko, džínsy a mikinu s kapucňou, na nohy si natiahla tenisky. Blonďavé vlasy si stiahla do gumičky a schmatla ruksak. Už jej bolo všetko jedno. Zrazu zdola začula hluk. Zamrzla s rukou na kľučke a započúvala sa. Zvuk sa zopakoval. Vyzeralo to, akoby niekto hádzal poháre o stenu, ale bolo to asi desať krát hlasnejšie. „To si Aurora takto vybíja zlosť, alebo čo?“, pomyslela si Nika znechutene a vykukla na chodbu. Okrem nej tam nikto nebol. „Nikto ten hluk nepočuje?“ Pomaly zišla po schodoch na prízemie. Zvuk sa ozval opäť, ale vychádzal z pod podlahy. „Asi je pod domom nejaká pivnica, o ktorej nevieme. Kašľať nato, ja aj tak odchádzam.“ Hluk znova utíchol a Nika prešla do kuchyne, kde otvorila chladničku a do ruksaku nahádzala nejaké potraviny, dve fľaše s vodou a z linky vzala zapaľovač. Potom šla k vchodovým dverám. Otvorila ich a hneď jej pohľad padol na železnú bránu. „Zbohom“, rozlúčila sa v duchu a rozhodným krokom sa pobrala preč. Keď prešla cez bránu, zvuk sa ozval znova. Tentoraz však úplne blízko pri nej. Nika pridala do kroku, ale namiesto toho, aby sa ocitla vonku, zahalila ju hustá, čierna tma. Veľmi sa preľakla a chvíľu nevedela, čo má robiť. „Halóóó“, zavolala nesmelo do čierňavy, ale nikto sa neozval. Potom si spomenula na zapaľovač, ktorý mala v ruksaku. Rýchlo si ho zložila z pliec a chvíľu v ňom lovila. Keď ho našla, zapálila ho a osvetlila sivú miestnosť bez okien.
Všimla si však, že je tam veľa stolov, na ktorých v celých kopách boli poukladané knihy a čudné fľaštičky, ktoré vyzerali ako voňavky. Boli ich možno aj stovky. Ďalej tam boli stoličky a masívna mosadzná skriňa. Vtom si všimla malý svietnik zastrčený v rohu miestnosti. Na Nikinu radosť v ňom boli tri sviečky. Zapálila ich a zapaľovač si vložila do vrecka. Vzala svietnik do ruky a keďže vrhal väčšie svetlo, mala aj lepší výhľad na čudnú miestnosť. „Je tu niekto? Počujete ma?!“, skríkla, ale znova nedostala žiadnu odpoveď. Vôbec nechápala, kde sa to ocitla a čo sa tu vlastne deje. Nika začala prieskum izby. Pootvárala všetky zásuvky na stoloch a prelistovala knihy. Nenašla tam však nič užitočné. Keď už prezrela všetko, rezignovane klesla na stoličku vedľa skrine. Vyzeralo to, že bola uväznená, neboli tu totiž žiadne dvere. Vtom jej niečo napadlo. „Čo keď sú len skryté....“, zamrmlala si popod nos a začala sa pozornejšie obzerať okolo seba. Hmatala po stene dlaňami, či nenájde nejaký spínač k tajnému vchodu, alebo niečo podobné. Odsunula skriňu a sláva! Dvere! S búšiacim srdcom opatrne nahmatala kľučku a otvorila ich s očakávaním, čo na ňu tam bude asi čakať.
Gretchen až fascinovalo zariadenie jej nového príbytku. Vždy mala rada krásne veci a táto komnata bola nádherná. No nebola hlúpa, aby sa dala obalamutiť niečím takým povrchným. Tušila, že to nebude len tak. Bola si istá, že takto budú môcť sledovať každý jej krok a nielen jej, ale aj ďalších elfiek. Aj keď sú oveľa silnejšie a zdatnejšie ako ona, čo je samozrejmé, veď sú bojovníčky a Leila má viac schopností ako ona. Jej liečiteľstvo asi nebolo pre ňu to pravé a už vôbec nie schopnosť na boj proti zlým čarodejniciam.
„Teda, ak sú naozaj zlé“, pomyslela si, pretože kráľovnej Arcalime a celej jej dôležitej a panovačnej rodine veľmi nedôverovala. Bolo popoludnie a Gretchen sa s nevôľou chystala na nácvik bojových zručností. V hĺbke duše ho však odmietala. Hnevalo ju, že ju nútia robiť niečo, s čím nie je vôbec stotožnená a čo bolo najhoršie, stále ju nútili, aby nechala svoje výnimočné dieťa nejakej cudzej pestúnke. Gretchen opovržlivo pokrútila hlavou a otvorila skriňu. Po chvíli našla, čo hľadala. Vybrala veľkú šatku a obratom ruky vykúzlila nosič pre dieťa. Malú doň vložila a opatrne, nie príliš silno si šatku omotala okolo hrude a pása. Maličká sa ani nezobudila a Gretchen bola na seba hrdá. Nežne dcérku pohladila po hlavičke, na ktorej už mala pekné, tmavé kučierky. Spoločne s Leilou, s ktorou sa ako zvyčajne stretla na chodbe, sa vybrali na nádvorie. Vedela, že ani Leila nie je veľmi nadšená týmto výcvikom.
„Dúfam, že dnes si sa už vyspala lepšie. V noci som počula z tvojej izby nejaký ruch,“ dodala Leila s úsmevom.
„Áno, o niečo lepšie. Dúfam, že sme ťa nerušili, ale Viktória mala trochu problém zaspať na cudzom mieste.“
„Ale kdeže, vôbec nie. Vidím, že berieš aj ju. Aj ty ideš bojovať, maličká?“, nežne sa prihovorila dievčatku a pohladila ju po vláskoch. Viktória na ňu pozrela a usmiala sa. Gretchen Leilina poznámka pobavila.
„Beriem, to je samozrejmé. Nenechám ju samu. No bojovať nebude“, dodala so smiechom, keď konečne došli na nádvorie.
„Hej, vy dve!“, zvolal na ne ich tréner Haenah. „Už ste tu dávno mali byť? Toto má byť podľa vás disciplína? A Gretchen, koľko krát ti mám hovoriť, že dieťa na cvičisko jednoducho nepatrí! Čo keď sa jej niečo stane? Nechaj ju už konečne s pestúnkou v izbe!“ Gretchen si z jeho rečí už nič nerobila, Leila ho však nahnevane okríkla.
„V žiadnom prípade! Už si konečne uvedomte, že dieťa má byť s matkou a s cudzími ľuďmi!“ Elf len pokrútil hlavou a odstúpil. Čo už zmohol proti dvom nahnevaným ženám? Na nádvorí bol strašný hluk. Z každej strany sa ozývali zvuky boja a krik. Po tom, ako jedna z bojovníčok, Druen, nečakane utiekla, čo kráľovskú rodinu dosť rozhodilo, Oddny bojovala so statným mladým mužom. Aj keď Oddny bola žena, silou a šikovnosťou sa mu vyrovnala. Spolu s Leilou chvíľu pozorovala ich súboj, ale potom k nim prišiel Haenah a každej z nich podal luk a tulec plný šípov. Samorejme, že im to vôbec nešlo, ale aspoň sa na tom dobre zasmiali, načo sa ich tréner len mračil.
„Vy dve ste ale poriadne grambľavé! Makajte na sebe a nechichocte sa ako sliepky!“, ozvalo sa im za chrbtom. Dievčatá sa prekvapene pootočili a uvideli za sebou Oddny s úškrnom na tvári. „No čo tak na mňa dívate? Len si z vás uťahujem“, dodala a chcela prejsť okolo nich, keď si Gretchen všimla, že má zranenú nohu.
„Počkaj! Z nohy ti tečie krv, vyzerá to, že si sa poriadne zranila“, upozornila ju.
„Viem o tom. To nič nie je. V boji sa stáva, že utŕžiš aj nejaké tie rany, však uvidíš“, premerala si ich Oddny. „Môžem ti s tým pomôcť, ak chceš?“ Oddny sa znova uškrnula.
„A ako? Natrieš mi to nejakou mastičkou z lopúchov, alebo čo?“ Gretchen jej ironická poznámka nezaskočila, zohla sa k jej nohe a položila na ňu svoje ruky, z ktorých vystrelil lúč jasného svetla a Oddny vtedy spadla na zadok. Rýchlo však vyskočila na rovné nohy a namierila na Gretchen meč. „To čo malo znamenať? Ty si na mňa zaútočila?“, zvolala nahnevane a na prekvapenie dievčat sa začala nekontrolovateľne striasť. Vtom zbĺkla ako fakľa. Okamžite k nim pribehol Percival, ktorý mal na starosti výcvik bojovníkov.
„Oddny, okamžite sa začni ovládať! Inak to tu vypáliš do tla!“ Oddny však vzbĺkla ešte viac. Gretchen s Leilou ydesene od nej odstúpili, keď tu zrazu Gretchen zazrela malé jazierko. Bolo od nich len pár metrov.
„Čo keby sme ju tam hodili?“, napadlo ju. S hrôzou sledovala, ako sa chytila tráva a oheň sa šíril po nádvorí. Už začínala byť nervózna, keď hneď niekto nezakročí, môže sa stať tragédia. Pozrela na jazero a doslova ho hypnotizovala pohľadom. Myslela len nato, ako zahasiť ten prekliaty oheň. Zrazu zavrela oči a na tvári pocítila jemné kvapky, akoby sa spustil dážď. Začudovane otvorila oči a zbadala, že Oddny už nehorí a je úplne premočená.
„To bolo čo, dopekla?! Kto ma oblial vodou?“, rozhorčene zvolala Oddny a vyskočila na rovné nohy. Gretchen bola zmätená. Žeby naozaj sa jej to podarilo? Ale veď je liečiteľka! Vtom sa ozval tleskot a Gretchen sa spolu s Leilou otočili za tým zvukom.
„Výborne, Gretchen! To bolo fantastické! Hydrokinéza bola schopnosť, ktorú ovládala tvoja matka! A ako vidím, preniesla sa aj na teba. Je to veľmi silná schopnosť, ktorú treba ovládať do najmenších detailov. Plne rozvinutá dokáže vytvoriť vodný štít, prípadne aj vodné šípy nie sú na zahodenie“, s úsmevom im vysvetľovala princezná Vea. Gretchen však nevidela princeznú, ale namyslenú fiflenu, ktorá sa len predvádza svojimi vedomosťami. Hľadela na ňu s opovrhnutím a nevôľou.
„Keďže sa už tréning skončil, ak dovolíte, musím ísť nakŕmiť dcérku“, povedala a odišla do svojej komnaty. Viktóriu nakŕmila, chvíľku sa s ňou pohrala a keď videla, že dievčatku už klipkajú očká od únavy, s láskyplným úsmevom ju uložila do postieľky. Potom prešla do veľkej kúpeľne, kde si napustila vaňu a pripravila si kúpeľ z voňavým solí. Dúfala, že si konečne oddýchne. Vliezla dnu a slastne zavrela oči. Vaňa bola skvostná, luxusná a Gretchen si užívala skvelú atmosféru a oddych. Vtom pocítila, že na ňu niekto hľadí. Otvorila oči a naozaj! Na okne do kúpeľne sedel veľký čierny havran a vyvaľoval na ňu oči. Gretchen s úsmevom pokrútila hlavou, vstala a zakrútila sa do veľkej, mäkkej osušky. Potom otvorila okno, aby Jack mohol vletieť dnu. „To ako fakt, Jack? Dívaš sa na mňa, akoby si ma nikdy takto nevidel“, poznamenala so šibalským úsmevom. Ten zatiaľ preletel do izby a sadol si na posteľ. Gretchen sa zohla pod posteľ a vybrala odtiaľ svoju vzácnu knihu, hodila na havrana druhý uterák a prečítala oslobodzujúcu čarovnú formulku.
„To si po mne naozaj hodila uterák, Gretch?“, opýtal sa neveriacky Jack, načo sa Gretchen znova začala smiať. Jack bol síce zakrytý, ale na nesprávnom mieste. Uterák mu totiž pristál na hlave.
„Prepáč, ale ako som mala vedieť, na ktoré miesto ho mám hodiť“, chichotala sa nad nahým mužom s uterákom na hlave. Jack na ňu hodil ten svoj klasický vyčítavý pohľad, ale na perách mu pohrával jemný úsmev.
„Ty si ale číslo, Gretch! Zohnala si mi aspoň tie nohavice, ale sa tu mám zasa promenádovať holý?“
„Nezohnala, ale našla som si čas a nejaké som ti ušila. Dúfam, že ti budú dobré.“ Jack na ňu prekvapene pozrel a vzal si od nej nohavice. Sedeli mu ako uliate.
„Teda, Gretchen, si samé prekvapenie. Ďakujem ti.“ Potom podišiel k postieľke, kde sladko spinkala ich dcérka. Nežne ju pohladil po hlavičke. „Má tvoje oči aj nos a je rovnako krásna ako ty“, zašepkal s láskou v hlase. Gretchen to potešilo a začervenala sa. No hneď, ako si to uvedomila, rýchlo sa otočila, aby to Jack nezbadal. Na druhý deň ráno mali tréning spolu s kráľovnou a jej rada starostlivo pozorovala každý ich krok. Arcalime celý čas nedala Leile vydýchnuť, čo sa Gretchen zdalo čudné, dokonca tam to chudiatko muselo ostať dlhšie. A tak Gretchen sama kráčala po chodbe do izby, kde sa ako vždy postarala o dcérku a dala ju spinkať. Ani nevedela, ako zaspala aj ona. Vtom ju zo sna vytrhol hluk na chodbe a do jej izby vtrhla Leila. Gretchen sa na nej niečo nezdalo a nemýlila sa. Videla, že s priateľkou nie je niečo v poriadku. Nevedela z nej dostať jednu súvislú vetu a zachytila len pár nezrozumiteľných slov. Aby nezobudila Viktóriu, starostlivo ju uložila na pohovku. Predtým z nej strhla mokrú šatku, z ktorej bolo cítiť rôzne omamné vône a oleje, až sa jej z tej ťažkej prevrátil žalúdok. Potom priniesla zo skrine deku, do ktorej ju zamotala a studené obklady, ktoré jej priložila na čelo a spánky.
„Toto nie je dobré“, pomyslela si Gretchen. Na druhej strane však bola rada, že Leila nie je v takomto stave sama a zvyšok dňa a aj celú noc dávala na priateľku pozor. Na druhý deň ráno však Leilu nevedela zobudiť. Gretchen by najradšej zostala s ňou, ale vedela, že keby neprišla ani jedna na tréning, kráľovnú by to nahnevalo. Zobrala Viktóriu a pozrela na havrana, usadeného na podobločnici. „Dávaj na ňu pozor, nechám otvorené okno. U kráľovnej sa nezdržím dlho. Ospravedlním Leilu, že jej nie je dobre a rada by som sa o ňu postarala, aby nebola sama“, povedala mu a odišla na tréning. To už však už do izby vletel Falco a ako strážca sa posadil blízko pohovky. Kráľovná sa starostlivo informovala ohľadom Leilinho stavu a Gretcheninej žiadosti vyhovela, aj keď tá mala pocit, že ju situácia, v akej sa ocitli, ani veľmi neprekvapila. Keď sa Gretchen vrátila do izby, Leila ešte stále spala. Uložila malú do kolísky a nechala Jacka, nech sa o ňu postará, kým ona sa bude venovať priateľke. Falco po jej príchode vyletel oknom, no po chvíli sa vrátil s nejakou bylinkou. „Mám z toho urobiť čaj?“, spýtala sa Gretchen a Falco svojou našuchorenou hlavou prikývol. Ponáhľala sa po vriacu vodu a keď sa vrátila, na Leilinej izbe sa otvorili dvere a dnu vošiel neznámy muž v plášti a kapucňou na hlave. Obaja vtáci začali škriekať. Muž si zložil kapucňu. Bol to Percival. Na Gretchenino prekvapenie sa zohol k Leile, zobral ju do náručia a išiel s ňou rovno do kúpeľne. Gretchen skoro vypadla kanvica z ruky.
Tajné dvere však viedli do ďalšej miestnosti. Bola rovnako sivá ako tá prvá, ale na rozdiel od nej, bola úplne prázdna. Nika pocítila sklamanie, ktoré rýchlo vystriedal strach. Sviečky vo svietniku už dlho nevydržia a ona ani nevie, kde je a hlavne, ako sa odtiaľto dostane. Rezignovane sa vrátila späť do miestnosti s nábytkom a vtom pocítila odporný smrad. Ten tu vtedy nebol. Nika si zapchala nos a urobila prvé, čo ju napadlo. Schmatla z najbližšieho stola jednu voňavku a nastriekala z nej trochu do vzduchu. Omylom si však zasiahla aj oči a vzápätí pocítila, ako padá. Rozkašľala sa. Podlaha, na ktorú dopadla, bola veľmi studená. Nika zatvorila oči a keď ich znova otvorila, zalapala po dychu. Miestnosť bola tá istá, v akej bola pred sekundou, lebo plne zariadená. Vyzerala ako obývačka s kozubom a oknami ozdobenými závesmi. Steny mali peknú krémovú farbu. A vtom....Nika prekvapene zažmurkala. Zbadala Auroru, ako sedí za pracovným stolom a niečo študuje na veľkom monitore počítača. Nika sa okamžite zneviditeľnila, aby ju nezbadala. „Čo to tam robí?“ Keď sa však Nika prizrela bližšie, skamenela. Aurora ich špehuje! Na obrazovke svietilo šesť kociek a v každej z nich bola jedna izba dievčat! Niečo jej však na tých obrázkoch nesedelo. Videla Joy, ktorá mala oblečené čierne obtiahnuté nohavice a tričko, ktoré jej odhaľovalo celé brucho. Mala výrazný make-up a práve si lakovala nechty čiernym lakom. Nohy, obuté v topánkach s vysokými podpätkami mala vyložené na stole. „To čo má, prepánajána, znamenať? Však to nie je Joy! Ona by si takéto niečo na seba nikdy nevzala“, pokrútila hlavou Nika neveriacky. Prešla na ďalšiu kocku. Tam videla Ameliu, ktorá mala na sebe pre zmenu minisukňu a top na tenkých ramienkach. Znudene žula žuvačku a ležala krížom cez posteľ so slúchadlami na ušiach. V pupku mala piercing! Nika len pokrútila hlavou a pohľad jej zastal na Olivien. To isté. Potrhané, obtiahnuté džínsy a rozgajdané tričko. Na hlave mala vrabčie hniezdo a ruky jej zdobili, alebo skôr špatili tetovania. Keď zbadala Vailo, skoro odpadla. Videla pred sebou peknú, mladú ženu bez make-upu. Bola slušne oblečená a v kresle si čítala knihu. „Tak tomuto už naozaj nerozumiem.“ Nika bola viac než zmätená. Najhorší šok ju však ešte len čakal. Čakala, že jej izba bude prázdna, ale videla tam samu seba, ako sedí za stolom a niečo píše. Nebol to však denník, ale nejaký zošit, ale nevidela, čo tam je. To však nebolo podstatné. Tiež vyzerala, akoby to nebola ona. Akoby v nej bolo niečo zlé, to isté si všimla aj v Joy, Amelii a Olivien. Vailo zasa vyzerala ako stelesnenie nevinnosti. A ako je možné, že je vo svojej izbe, keď je teraz tu? Posledná bola Maddie. Tá však vyzerala normálne, presne tak, ako si ju Nika pamätala pred jej smrťou. Nezdalo sa jej na nej nič čudné. Vtom Aurora niekde klikla a ukázali sa aj ostatné obývané miestnosti v dome. Jamesa a Victora nikde nevidela, ale Arden vo svojej izbe bol. Sedel na posteli a brnkal na gitare. Tiež mal iné oblečenie, namiesto zvyčajného čierneho trička a vyšúchaných džínsov, mal na sebe nohavice a košeľu. Nike to prišlo až komické. Presne ako u nej a dievčat, akoby sa dívala sa niekoho úplne iného. Akoby to boli ich protipóly.... Po chvíli Aurora vstala a vyšla z miestnosti dverami, ktoré boli predtým ukryté za skriňou. Spolu s ňou zmizla aj izba a Nika sa znova ocitla v tmavej miestnosti.
Zosunula sa popri stene a hodnú chvíľu sa spamätávala zo šoku. Mala pocit, akoby sa na ten moment ocitla v inom svete, odlišnom o stoosemdesiat stupňov. V minulosti už počula o pararelných svetoch, ale nikdy neverila, že môžu existovať. Všetci boli iní, teda, okrem Maddie. Ona bola skôr čudná v tom ich svete....Niku rozbolela hlava. Bola zmätená, unavená a vystrašená. Vtom sa ozvalo klopkanie na stenu. Raz, dvakrát....Nika sa vystrašene postavila a zaspätkovala. V miestnosti sa viditeľne ochladilo. Klopkanie sa ozývalo čoraz zreteľnejšie a hlasnejšie. „Je tu niekto?“, neisto zvolala Nika. Nikto sa jej však neozval. Nika sa už začínala naozaj báť. Klopanie začínalo byť neznesiteľné, keď tu zrazu ju niekto schmatol za ruku. Zvrieskla, ale dotyčný ju nepustil.
„Psssst, to som ja, Olivien! Upokoj sa, Nika a prosím ťa, hlavne nekrič!“, zašepkala jej kamarátka. Niku zaliala úľava. „Teraz sa teleportujeme preč, dobre? Pevne sa ma chyť za ruku.“ Nika prikývla a poslúchla ju. O sekundu nato pristáli v obývačke v ich dome.
„Nika, chvalabohu, že sa ti nič nastalo!“, hodila sa jej okolo krku Joy. Nika ju pevne objala a potom si všimla nehybnú Auroru. Joy si všimla jej pohľad. „Och, zabudla som zrušiť zastavenie času, prepáčte.“ Po jej slovách sa Aurora pohla a pozrela na ne.
„Nika, takže si v poriadku“, sucho skonštatovala. „Chcela si utiecť, mám pravdu?“ Nika zovrela pery.
„Áno, ale už ma to prešlo. Ospravedlňujem sa za problémy, ktoré som vám spôsobila.“ Aurora prikývla.
„Nech sa to už viac neopakuje. Našťastie sa nič nestalo. Dom je predsa chránený kúzlom, a to nie len zvonku, ale aj zvnútra. Pravdepodobne ťa to vtiahlo do začarovanej, zbernej miestnosti. Tá je domovom veľmi nebezpečných prízrakov, ktoré ťa mohli aj zabiť. Našťastie ich už dlho nikto nevyrušil, takže spali hlbokým spánkom. Sú neviditeľné, ale svoju prítomnosť dávajú najavo klopkaním. Počula si niečo také?“ Nika prikývla.
„Tesne predtým, ako Oli pre mňa prišla.“
„Tak to si mala šťastie. Keby sa k tebe dostala neskôr, mohla si byť už mŕtva. Choďte do svojich izieb. Je už veľmi neskoro a ty, Joy, vyzeráš, akoby si mala každú chvíľu odpadnúť. Dobrú noc a pevne dúfam, že v tomto dome už konečne nastane pokoj“, pozrela veľavýznamne na Niku. Dievčatá prikývli, svorne zamrmlali Dobrú noc a pobrali sa do svojich izieb. Nike až teraz napadlo, že tam nechala svoj ruksak. Teraz ju to však netrápilo.
„Baby, potrebujem sa s vami porozprávať, máte chvíľku?“ O chvíľu už sedeli usadené na posteli v jej izbe.
„Tak čo si chcela, Nika?“, opýtala sa jej so záujmom Olivien.
„V prvom rade, ako ste prišli nato, že tu nie som?“
„Amelia bola za tebou a nenašla ťa vo svojej izbe“, povedala Joy.
„Amelia....tá zradkyňa“, pomyslela si Nika nahnevane. Teraz to však nebude riešiť. „A ďalej?“
„Vraj ťa všade hľadala a nemohla ťa nájsť, takže to šla oznámiť Aurore. Tá tiež prehľadala dom, ale po tebe sa akoby zľahla zem. Napokon nás všetkých zavolala do obývačky a pýtala sa na teba, ale nikto ťa nevidel. Potom si však Arden všimol, že vchodové dvere sú len privreté a keďže nikto tento večer neopustil dom, musela si to byť ty.“ Nika prikývla.
„Áno, bola som to ja.“ A rozpovedala im všetko, čo zažila v tej hroznej, tmavej miestnosti. Dievčatá len vyvaľovali oči.
„Tak ty si myslíš, že to mohol byť paralelný svet?“, opýtala sa jej Olivien so záujmom. „To by som chcela vidieť! Fakt som mala tetovania? Ja ich z duše neznášam, fúj!“
„Ja si myslím, že je to možné. Po tom, čo som zažila, už by ma nič neprekvapilo“, poznamenala Joy unavene.
„Tak to aj vyzeralo, neviem. Som z toho dosť zmätená. A Aurora vedela, kde som?“ Dievčatá svorne prikývli.
„Keď nás Arden upozornil na tie dvere, povedala, že všetci majú z obývačky odísť, okrem nás dvoch. Keď sme osameli, oznámila nám, že si sa pravdepodobne pokúsil ujsť a zasekla si sa v tej miestnosti. Povedala nám aj o tých prízrakoch, čiže sme museli konať rýchlo. Joy mala zastaviť čas a ja som sa mala teleportovať k tebe. Ja som bola na pochybách, veď som nemala ani tušenia, kde sa nachádzaš, ale Aurora ma ubezpečila, že to dokážem, len mám na teba silno myslieť. Joy ma chytila za ruku, aby sa čas pre mňa nezastavil a zvyšok už poznáš“, dokončila svoje rozprávanie Olivien.
„Jedno mi však vŕta hlavou, či nás Aurora sleduje aj tu a teraz?“, opýtala sa Joy. Nika bola presvedčená o tom, že nie. Inak by ich s Victorom odhalila oveľa skôr a nie vďaka Amelii. To im však povedať nemohla.
„Osobne si myslím, že nie“, povedala vyhýbavo a zívla.
„Pôjdeme už, Nika. Oddýchni si. Dobrú noc.“ Vstala aj Joy.
„Dobrú noc.“ Nika sa na ne usmiala.
„Aj vám. A ďakujem pekne za vašu pomoc“, povedala im predtým, než zavreli dvere na jej izbe. Nika sa osprchovala a obliekla si pyžamo. V hlave sa jej stále ozývalo to hrôzostrašné klopkanie. Telom jej prebehli zimomriavky. „Mala som poriadne šťastie, že to Olivien stihla“, pomyslela si a ľahla si do postele. Spomenula si na Auroru a jej výborný herecký výkon v obývačke, ako sa o ňu strachovala. „Určite by bola radšej, keby ma tie prízraky zožrali a mala by odo mňa svätý pokoj.“ Napriek všetkému, keď si prehrala scénu, ako ich s Victorom pristihla, všimla si, že sa hnevala oveľa viac na Victora ako na ňu.... Alebo sa jej to len zdalo? Niku napokon toľké premýšľanie úplne vyčerpalo a napokon konečne upadla do ríše snov.
Leila sa po tom hroznom zážitku s kúpeľom cítila lepšie. Stále síce nerozumela, čo sa tam vlastne stalo a hlavne prečo. Spolu s Gretchen boli rady, keď sa ten deň skončil a už sa tešili na zajtrajšie voľno. Oba tréningy boli ťažké, lebo ranný tréning vystriedala poobedná lukostreľba. Gretchen sľúbila, že jej zajtra prezradí svoje tajomstvo a Falco možno prehovorí. Leila bola z toho rozrušená, ale šla si do svojej izby odpočinúť. Našla však rovnaký lístok ako minule. Už vedela, čo má s ním robiť. Tentoraz na ňom stálo Tam, kde naposledy, po východe prvej hviezdy! Leila našla miestnosť bez problémov a modré svetlo jej v tom pomohlo. Keď prišla, Percival už na ňu čakal. Nežne ju objal a obaja si sadli na stoličky k zasvietenému lampášu.
„Lei, ja si nemyslím, žeby Vea o niečom vedela“, začal Percival a chytil Leilu za ruku. „Po odchode od vás som musel ísť do maštale a tam si prezliecť veci, lebo tá vôňa veľmi prerážala. Vymietol som celú maštaľ a ako každý večer som išiel zaželať Vei dobrú noc. Vyzerala vystrašene. Ja ju mám naozaj rád a viem, kedy nehovorí pravdu. Naozaj sa o teba bála. Skús sa k nej, prosím, správať milo. Záleží mi na nej.“
„Veď jasné, keď sa máte spolu brať“, odfrkla Leila.
„Prosím ťa, na nejaké babské ťahanice naozaj nemáme čas. Len som ťa poprosil, aby si s ňou vychádzala. Možno práve to zamýšľal ten elf či elfka, čo to celé spôsobil. Skús sa nad tým zamyslieť“, nežne sa na ňu usmial. „Kvôli tomu som ťa sem však nezavolal. Musíme zlepšiť vaše schopnosti a pri tréningu s kráľovnou sa to nebude dať. Budeme trénovať spolu. Tu máš mapku, je to v opustenom krídle paláca. Zajtra a pozajtra máte voľný deň, tak sa tam stretneme po zvonení na obed, dohodnuté?“
„Perci, ja zajtra nemôžem. Gretchen mi prezradí svoje tajomstvo a má to niečo spoločné s Falcom.“ Percival zostal prekvapený, ale potom sa mu na tvári vykúzlil velikánsky úsmev.
„V to som ani nedúfal“, povedal naradostene. „Konečne sa dozvieme, čo to má celé znamenať! Tak pozajtra sa stretneme TU...“ ďobol prstom do mapy, ktorú držala Leila vo svojich rukách. „A aby som nezabudol, Haenah vás pred vojakmi vychválil, že sa vám začína v boji dariť. Len nezabudni, čo som ti povedal o bielych elfoch. Teším sa na novinky. A teraz utekaj, musíš si oddýchnuť. Niečo ti večer ešte pošlem. Ak sa nemýlim,
budeš to potrebovať“, záhadne sa na Leilu usmial. Keď prišla Leila do izby, nevedela od vzrušenia zo zajtrajška zaspať. Prechádzala sa po izbe a dvere na balkón boli dokorán, aby mal Falco k nej kedykoľvek prístup. Aj keď ten posledné dni stále niekde poletoval. Keď vyšli hviezdy, niekto zaklopal Leile na dvere. Keď ich otvorila, stál v nich mladý elf, možno v Leilinom veku. „Pani moja, toto vám mám odovzdať. Kde to môžem položiť?“ Leila len v nemom úžase ukázala na masívnu stoličku. Nato elf s naučeným kývnutím hlavy ako znakom na pozdrav odišiel. Leila otvorila balík, kde bolo pánske oblečenie – mäkké kožené čižmy po členky, sivé nohavice, biela dlhá ľanová košeľa, akú nosia vojaci , kožený opasok so strieborno-modrou prackou a sivo-strieborná vesta. Pri oblečení ležal známy biely lístok so zlatými okrajmi. Leila použila starú metódu, pohýbala s lístkom ako s vejárom, aby si prečítala slabé modré písmo: „Keby sa to podarilo, zídu sa. Patrili jemu. Aj toto v Leile vyvolávalo ďalšie otázky. Musela ich však zahnať, aby sa aspoň trochu vyspala. Ráno na ich spoločné dvere zaklopala Gretchen. Leila už bola dávno hore a nevedela sa dočkať. Gretchen s knižkou v ruke vstúpila do izby a dievčatá sa objali. Gretchen Leile prezradila, že ovláda kúzlo Magicae animagus, ktoré dokáže premeniť začarované zviera do ich pravej podoby na šesť hodín.
„Ak je pravda, že Falco nie je obyčajný sokol, ale zakliaty človek či elf, ukáže sa ti. Chceš to naozaj vyskúšať?“ Leila s odhodlaním prikývla. „Máš tu nejakú deku, alebo nejaký plášť? On sa naozaj ukáže vo svojej pravej podobe... ehm... ako dieťa, ak vieš, čo tým myslím“, s úsmevom dodala Gretchen, keď si spomenula, ako prvýkrát uvidela Jacka pri prvej premene.
„Áno, mám tu veci na oblečenie, včera som ich dostala“, ukázala na stoličku, kde už bola prichystaná deka a aj pánske oblečenie. Gretchen to prekvapilo, ale pustila sa do kúzla, na ktoré už nepotrebovala ani čarovnú knižku, lebo ho už poznala naspamäť. Falco si sadol na zadné operadlo kresla, na ktorej boli veci a čakal. Po vyslovení kúzla sa namiesto neho objavila oslepujúca biela žiara. Gretchen si už bola istá, že sa kúzlo podarilo a tak sa inštinktívne otočila, ale Leila tam ostala stáť s otvorenými očami. Muž, ktorý tam stál si rýchlo zobral deku a zahalil sa. Bol starší, stále mužný, s ostrými črtami a striebornobielymi krátkymi vlasmi. Veľmi jej pripomínal Percivala. Obaja stáli, pozerali jeden na druhého. Leile sa zrazu stratila hmla, ktorá jej bránila v spomienkach a rozbehla sa mužovi priamo do náručia. Po lícach sa jej kotúľali veľké slzy a z úst sa jej vydralo len jedno slovo. „Otec!“
„Ach Lei, môcť ťa po tak dlhej dobe objať, je to to najkrajšie na svete, princeznička moja“, povedal jej láskyplne. Ten hlboký zamatový hlas si pamätala z detstva. Milovala ho a často pri ňom zaspávala. Obaja v náručí klesli na zem a zostali tak hodnú chvíľu. Gretchen sa zatiaľ diskrétne vrátila do svojej izby. Veľmi sa s Leilou tešila.Keď sa Leia spamätala, nechala otca obliecť. „Leia, odkiaľ máš, prosím ťa, tie veci?“, opýtal sa otec, keď si zapínal striebornú pracku na opasku.
„Priniesol ich Percival. On je môj brat, že?“
„Áno, tvoj brat. Myslím, že spomienky sa ti čoskoro vrátia, ale ak chceš niečo vedieť, pýtaj sa. Neviem, koľko máme času. U každej premeny je to iné.“
„Percival chcel vedieť, prečo si ma priviedol späť. A porozprávaj mi, čo sa vlastne stalo. Som biela elfka, ale čo to znamená? Aký je rozdiel medzi lesnými a bielymi elfami? Percival mi už niečo naznačil, ale stále tomu nerozumiem. A ešte, povedz mi niečo o nás. Kde je mama?“
„Priviedol som ťa späť, lebo keby si aj najďalej blúdila sama po lese, niekto by ťa našiel a neviem, ako by to dopadlo. Je nás už málo, aby sme sa dokázali navzájom ochrániť a svet sa stále mení. Aj tu sa veľa toho zmenilo a ani lesní elfovia nie sú jednotní. Ale poďme pekne od začiatku... Patríme do rodu bielych elfov. Na rozdiel od lesných, nikdy sme nemali kráľovnú, ale radu starších, preto rozhodnutia neprichádzali len od jednej osoby. Naším poslaním bola ochrana a zabezpečenie mieru medzi všetkými živými tvormi. Lesní elfovia mávajú dary a schopnosti späté s prírodou, naše môžu niekedy pripomínať až čarodejnícke schopnosti. Nemôžeme ich však používať na zabíjanie.“
„Áno, to mi Perci spomínal“, potvrdila Leila.
„Keď sa začal vyostrovať konflikt medzi lesnými elfami a čarodejnicami, skúšali sme dohodnúť mier. Veľa z nás prišlo pri tom o život, alebo sa nechali situáciou zlomiť, porušili pravidlá a zmenili sa na temných elfov. Tí, čo sme zostali, vytvorili sme tichý odboj medzi lesnými elfami a skúšali sme ich presvedčiť na našu stranu a ukázať im, že vojna je zlá. Bohužiaľ, skončilo to neúspechom. Museli sme rýchlo odtiaľto utiecť. Veľa bielych elfov sa stiahlo, stratili svoju podobu a skrylo sa v stromoch, zvieratách, potokoch a všade v prírode. My štyria sme chceli odísť niekam preč a nakoniec sme zato zaplatili. Percivala zajali, mňa premenili na sokola. A tvoju matku zabili, keď ťa chránila. Na teba tá kliatba doľahla tak, že si stratila všetky svoje spomienky. Všetky naše vzácne veci sme mali v jednom vaku, ktorý matka nechala s tebou na hraniciach kráľovstva lesných elfov. Chcela pomôcť mne a Percivalovi, ale....“, so slzami dodal otec.
„Vieš Lei, náš svet je komplikovaný a náš život je ako strom. Každé naše jedno rozhodnutie nás posiela iným smerom. Alebo akoby bol svet zahalený nejakým závojom, a za tým závojom by bol úplne iný svet, ovplyvnený naším iným rozhodnutím. Neviem, či vieš, o čom rozprávam.“ Stretnutie s otcom netrvalo tak dlho, ako si Leila predstavovala. Veľa otázok zostalo ešte nezodpovedaných. Keď sa začal premieňať naspäť na sokola, Leile bolo veľmi smutno. Bolelo ju srdce, že opäť stráca to vzácne zo svojho života. Veľa informácií musí spracovať a zajtra to všetko vyrozprávať Percivalovi. Veľa hodín preplakala, kým ju nakoniec zmohol spánok. Na obed išla Leila s Gretchen podľa mapy na stretnutie s Percivalom. Gretchen verila, a tak získané informácie chcela predať obom naraz. Percival ich už netrpezlivo čakal. Navzájom si vymieňali informácie a spomienky.
„Viete dievčatá, ani niektorým lesným elfom sa nepáči, kam toto všetko smeruje. Vy, keď ste sem prišli, tak vám nasľubovali hory-doly a čo z toho? Tak si budeme musieť pomôcť sami. Budeme tu trénovať vaše schopnosti, keď budete mať voľno a to tak, aby sa o tom kráľovná nedozvedela. A Gretchen, dole v dedine je lesná elfka Drulla. Opíšem ti, ako sa k nej dostaneš. Je to skvelá liečiteľka a bylinkárka s úžasnými schopnosťami a myslím, žeby ťa vedela toho ešte veľa priučiť, ak by si chcela.“ Dievčatá odchádzali zo stretnutia plné očakávaní, čo sa v najbližších dňoch bude diať.
Po niekoľkých dňoch, ktoré však Maddison pripadali ako večnosť, kedy bezducho blúdila po dome bez akéhokoľvek povšimnutia, sa pre ňu konečne dostavila vytúžená úľava. Napriek tomu, že jej bezvládne telo ležalo na nemocničnom lôžku a ona nemohla pohnúť čo i len prstom, z posledných síl ho svojou mysľou prinútila urobiť osudný krok. Nevládala už takto existovať. V tej chvíli sa jej myseľ spojila s telom a ona mu poslala posledný rozkaz. Cítila, ako ju opúšťajú posledné sily. V pozadí ešte vnímala tlmené hlasy a výkriky Aurory, až nakoniec upadla do čiernej tmy, kde konečne našla vytúženú úľavu....
Príjemné a teplé lúče, ktoré prenikali cez sklá okien sprevádzali Maddiine ráno. Z diaľky počula, že niekto volá jej meno, ale nevenovala mu pozornosť. Jediné čo chcela, bolo spať a spať.
„Dajte mi pokoj, ešte sa mi nechce vstávať“, prebehlo jej mysľou namrzene, ale hlasy boli neoblomné a počula ich stále zreteľnejšie. Neochotne pootvorila oči.
„Preberá sa!“, začula Maddie tesne pri hlave.
„Kto je to? Tento hlas nepoznám.“ Pomaly otvorila oči, aby zistila, čo sa deje a prečo jej neznámy mužský hlas huláka pri uchu. Keď ho zbadala, na tvári mal úsmev od ucha k uchu a ruky položené na jej hrudi. Ešte stále nechápala. „Počkať...na hrudi?!“
„Hej! Nedotýkaj sa ma! Daj tie svoje paprče preč!“, zavrčala Maddison a odstrčila cudzincove ruky zo svojho hrudníka. „Kto vôbec si?!“ Neznámy sa od šoku chvíľu nezmohol na slovo, no kým stihol niečo povedať, dvere sa prudko otvorili a do izby sa vrútila Aurora.
„Ako sa cítiš, Maddison?“, opýtala sa jej zadychčane. „Si v poriadku? Bolí ťa niečo?“ Vyzerala veľmi ustarostene, čo Maddie už vôbec nechápala.
„Čo už všetkým preskočilo?“ Zdvihla sa na lakťoch a poobzerala sa po miestnosti. Očividne to bola jej izba, bola podobná tej jej, no niektoré veci sa jej zdali byť iné, cudzie. Navyše, cítila akýsi čudný pach. Všetko bolo akési....iné. Pozornosť znovu preniesla na Auroru a zistila, že jej ešte stále niečo vraví. „Áno, som poriadku, prečo by som nemala byť?! Zobudím sa nato, že mi nejaký chlap ohmatáva kozy a vy tu pribehnete ako dáka hysterka. Naozaj úžasný začiatok dňa“, frflala Maddie. Aurora zmĺkla a prekvapene sa na ňu dívala. Maddie na nich pozrela a prevrátila očami. „Povie mi už niekto, čo sa tu, krucinál, deje?!“
„Ty si nič nepamätáš?“, opýtala sa ticho Aurora. Maddison cítila, ako sa v nej dvíha zlosť.
„Nie, čo by som si podľa vás mala pamätať, há? Večer som šla spať ako obvykle a ráno sa tu nado mnou škeril tento úchylák. Kto to vôbec je?“, pozrela zamračene na neznámeho chalana. „Nedotýkaj sa láskavo mojich vecí“, okríkla ho a on okamžite položil rámček s jej fotkou späť na komodu.
„Prepáč. Tá kočka na fotke vyzerá celkom milo, poznáš ju?“ Maddie na neho zazrela.
„To je ale blb!“
„Stačí.“ Aurora si vzdychla. „Dovoľ mi ozrejmiť ti situáciu, v ktorej si sa ocitla, keďže si z toho asi veľa nepamätáš.“ Maddie sa hodila späť do vankúšov.
„Som samé ucho.“
„Začalo sa to tanečným večierkom, počas ktorého ste sa ty, Joy a Amelia pokúsili spojiť s Ameliiným bratom Jamesom.“
„No teda, fakt si z toho nič nepamätám“, prekvapene si pomyslela Maddison. Aurora pokračovala ďalej.
„No keďže ste konali na vlastnú päsť a boli ste neskúsené a slabé, ako sa dalo očakávať, veci sa vám vymkli spod kontroly a celá akcia dopadla katastrofálne. Každú z vás to nejako poznačilo. Amelia ostala uväznená vo vzdialenej a nebezpečnej časovej dimenzii vinou Joy, zatiaľ čo ty si sa zasekla v Ameliinej mysli. Joy riskovala vlastný život, aby Ameliu zachránila, no keď ju vyslobodila, tvoja myseľ sa niekde stratila a upadla si do kómy. Bola si úplne bezvládna. Teraz môžem len hádať, ale pravdepodobne si veľmi trpela a prežívala si veľké muky, až si nakoniec nejakým spôsobom prinútila svoje telo, aby si podrezalo hrdlo,“ ukončila smutne svoje rozprávanie. „No mali sme to šťastie, že sa tu objavil James“, povedala už veselším tónom a pozrela na cudzinca. „Vďaka nemu si stále nažive. Má silný dar liečiteľstva.“
„Ahoj, som James - úchylák. Veľmi ma teší“, povedal s úsmevom na tvári. Maddie mu však venovala len letmý pohľad.
„Aj mňa teší....úchylák“, potichu utrúsila.
„Už mám toho naozaj dosť! Čo sú toto za reči?“, nahnevane zvolala Aurora. Maddison si ju nevšímala.
„Ale ako to, že si nepamätám ani ten hlúpy večierok?“, trochu zmätene pozrela na Auroru.
„No...ako by som to povedala...Prešla si si smrťou, moja milá a to je obrovský traumatický zážitok. Môžeš byť rada, že ti nezmizlo viac spomienok, alebo nie si nejako fyzicky poznačená.“
„Fyzicky poznačená? To akože neslintám a podobne?“ Aurora vstala z postele a zamierila k dverám.
„Áno, tak nejako. Oddýchni si ešte, stratila si veľké množstvo krvi. Po obede ti Victor alebo Arden trochu z nej odoberú a otestujú. Musíme sa uistiť, že si naozaj v poriadku. Uvidíme sa v jedálni!“
„Ale..“ No než stihla Maddison niečo povedať, Aurora už odišla. „...ja už nie som unavená!“, zamrmlala si podráždene popod nos. Potom si uvedomila, že James je ešte stále v jej izbe a pozerá na ňu.
„A ty čo na mňa zízaš? Nemáš nič lepšie na práci?“ James sa uškrnul. Očividne si jej protivného správania nič nerobil a Maddie to ešte viac podráždilo. „Čo si onemel?“
„Nie, len počúvam, čo ešte pekného vypustíš z úst. Hotový balzam pre moje uši.“
„Myslíš si, že si vtipný, čo? Hahaha. Nie počkaj. Vôbec to nie je vtipné.“ Po chvíli ticha sa Maddie opäť na neho pozrela.
„A ako si sa sem vôbec dostal? Tento dom je predsa zabezpečený kúzlami.“ James pokrčil plecami.
„Neviem.“ Maddison sa zamračila.
„Ako to, že nevieš? Si retardovaný?“, opýtala sa ľútostivým hlasom. James dvihol obočie.
„Tak to ti pekne ďakujem. Nie, nie som. Len mám okno, to je všetko. Asi to tiež spôsobili kúzla a čary okolo domu, aby som si, ja neviem, nepamätal cestu sem, alebo čo.“ Maddie prikývla. Dávalo to zmysel.
„Takže ty si Ameliin brat.“
„Áno.“
„A koľko nás tu hodláš obšťastňovať svojou prítomnosťou?“ Zasmial sa a pokrútil hlavou.
„To si vždy taká ostrá?“
„Nie, šetrím si to iba pre takých, ako si ty.“
„Teraz sa cítim tak dôležito, vaaaau.“ Maddie prevrátila očami. To fakt toho chalana nič nerozhádže?
„Nemyslím si, že to bol z mojej strany kompliment, ale budiš.“
„Takže ty čítaš ľuďom mysle a tak?“, zmenil tému James. Maddie prikývla a vtom si uvedomila., že vo svojej hlave nepočuje žiadne hlasy! „Čo sa stalo?“ opýtal sa James, keď si všimol úžas na jej tvári.
„Ale nič. Len som si práve uvedomila, že vo svojej hlave nič nepočujem. Buď mi dali lieky alebo je to možno dôsledok toho, čo sa mi stalo.“
„Neviem. Asi máš pravdu.“
„Neviem, neviem“, osopila sa na neho. „Vieš povedať aj niečo iné?“
„Počkaj, popremýšľam....hm....no...NEVIEM.“ Posledné slovo zvýraznil. Maddison len znechutene pokrútila hlavou a pohľad jej zastal na hodinkách. Blížil sa čas obeda. Vstala teda z postele a zamierila k šatníku. James ju pozoroval.
„Môžeš, prosím ťa, vypadnúť? Chcem sa prezliecť!“
„Prepánajána, však nebuď stále taká nabrúsená!“
„Zmizni!“ James, hoci neochotne, vstal zo stoličky a odkráčal k dverám.
„Tak sa vidíme na obede. Čau.“ Maddie prevrátila očami a začala sa prehrabávať v skrini.
„Čo sú toto za handry? Kam zmizli všetky moje veci?“, rozčuľovala sa, až nakoniec vytiahla zo šatníka akési šedé tričko s nejakými nápismi. Potom si ešte natiahla tepláky a pobrala sa do jedálne.
Druen cítila, ako jej dochádza kyslík. Vtom z druhej cely vyviedli Berena. Bol síce bledý, ale vyzeral omnoho lepšie. Nessa odviedla veľmi dobrú prácu.
„Druen!“, zvolal a chcel sa vytrhnúť strážcovi. „Okamžite ju pusti, ty násilník, rozumieš?!“ Matho sa ešte chvíľu díval do jej očí, ale pustil ju a ona zalapala po dychu.
„Tvoj čas ešte neprišiel, maličká, ale ešte chvíľu si na to počkám. A potom si tvoju popravu vychutnám až dokonca“, zasipel. Potom sa otočil a zavelil. „Za mnou do Trónnej siene!“ Keď prechádzal okolo Berena, dal si záležať, aby mu poriadne vrazil do poranenej ruky. Beren ešte viac zbledol od bolesti, ale nevydal zo seba ani hláska. Keď kráčali popri sebe, Beren sa k nej naklonil.
„Si v poriadku?“ Druen prikývla.
„A ty?“
„V pohode, tá Nessa má veru zázračné ruky, cítim sa oveľa lepšie“, usmial sa. Druen však na neho zazrela.
„Ak to má aj tak zostať, nepchaj nos do toho, do čoho ťa nič nie je! Chceš, aby ťa ten magor zlynčoval, alebo čo?“ Beren zarazene na ňu pozrel.
„Ale veď ťa škrtil, to som mal byť ticho, alebo mu ešte aj zatlieskať?“ Kým však stihla niečo povedať, Matho na nich zareval.
„Držte zobáky tam vzadu!“ Po zvyšok cesty už neprehovorili ani slovo. Po chvíli sa pred nimi vynorili obrovské, čierne dvere do Trónnej siene. Boli na mieste. Druen sa zhlboka nadýchla a v sprievode stráži vošla hrdo dnu.
Druen bola v Trónnej sále naposledy ešte ako dieťa a pamätala si ju iba matne. Počula, ako Beren vedľa nej vydýchol od úžasu. Ani sa mu nečudovala. Bola to obrovská, priestranná miestnosť, na konci ktorej sa na vysokých schodoch týčil mohutný trón. Na stenách bolo nevyčísliteľné množstvo svietnikov, v ktorých silným plameňom horelo možno aj tisíc sviečok. Steny aj podlaha boli z čierneho mramoru a strop taký vysoký, že sa strácal v tme. Pod trónom popri oboch stenách boli vysoké a nádherne vyrezávané drevené kreslá, na každej strane po päť. Sedeli na nich významne pôsobiaci elfovia, kým ostatní sa zhromaždili a stáli na mramorovej dlážke. Sám Temný kráľ sedel zošúverený na tróne a pôsobil až komicky, akoby mu bol priveľký. Druen sklonila hlavu, aby zakryla úsmev. Keď vošli, všetci stíchli a zavládlo až mŕtvolné ticho. Ako prechádzala uličkou, sledovalo ju mnoho očí, ale ani v jedných nevidela hnev. Práve naopak. Druen s potešením vnímala ich chápavé pohľady, niektorí na ňu hľadeli dokonca s rešpektom, čo Druen ani neprekvapilo. Annaela mal rád skoro každý. Bol to milý, láskavý a múdry muž a ona šípila, že aj ostatní tušia, že v jeho smrti má prsty Temný kráľ. Keď napokon prešla až pod trón, Berena odviedli dvaja strážcovia trochu nabok a posadili ho na stoličku.
„Aspoň že tak“, pomyslela si súhlasne Druen. „Aj keď sa už cíti lepšie, po celý čas by stáť nezvládol.“ Vtom zbadala Nessu a hneď vedela, že to bol jej nápad a bola jej zato vďačná. Tá tiež zachytila jej pohľad a slabučko sa na ňu usmiala. Druen nepatrne prikývla a znova upriamila pozornosť na dianie okolo seba. Matho sa sebavedome usadil na poslednú voľnú stoličku po pravici Temného kráľa a zlovestne na ňu zazeral. Druen si ho nevšímala. Hľadela priamo na tú starú kreatúru, ktorá sa krčila na tróne a mala na svojich paprčiach Annaelovu krv. Kráľ na ňu pozrel zhora zamračeným pohľadom.
„Druen R'ralo“, oslovil ju napočudovanie mocným hlasom. „Dnes sa koná na základe tvojich činov súd. Kvôli tvojmu neuváženému úteku prišiel zbytočne o život Annael, veľmi dobrý a skúsený bojovník, keď ťa chránil. Priznávaš to?“, opýtal sa a hľadel na ňu krutými očami. Druen zovrela pery a nepovedala ani slovo. Kráľ pokýval hlavou. „Beriem to ako súhlas.“ V dave to na okamih zašumelo a kráľ pokračoval. „Potom si mala tú drzosť sa sem vrátiť a ohrozovať mojich verných bojovníkov!“, zahrmel.
„To nie je pravda! Večer sme sa s Berenom vylodili a chceli sme v pokoji prenocovať na brehu, keď nás zrazu prepadli títo grobiani a odvliekli nás sem! Nikoho som neohrozovala! Bolo to skôr naopak“, prstom ukázala na Matha, ktorý ju počúval s prižmúrenými očami.
„A to je ďalšia vec!“, pokračoval kráľ a jej ponosy úplne prehliadol. „Prečo si sem priviedla aj jeho? Navyše zraneného! Beren sem už nepatrí! Pre nás je mŕtvy odvtedy, čo s ním jeho matka zbabelo utiekla do Doriathu“, zahrmel nahnevaným hlasom. Druen si všimla, ako sa Matho uškŕňa a ani sa to nesnaží skrývať. Zaťala ruky do pästí.
„Je to Annaelov brat a tiež chcel vedieť, ako v skutočnosti prišiel o život. Má nato predsa právo, alebo nie?“, opýtala sa ostro. Kútikom oka zaregistrovala pár prikývnutí a ďalší šum z davu elfov, ale hneď aj utíchli. Kráľ si povzdychol a trochu sa vystrel.
„Druen, spýtam sa ťa to takto. Ľutuješ svoje činy?“ Tá na neho zazrela a ani sa neobťažovala odpovedať. Kamenným pohľadom prepaľovala toho vetchého starca s korunou na hlave. Po chvíli trápneho ticha kráľ pokračoval.
„Rozhodol som sa, že ti dám ešte jednu šancu. Tá bude ale posledná. Keďže tvoja smrť by bola veľká strata a ďalšieho výborného bojovníka už stratiť nechcem, tu je môj návrh.“ Odmlčal sa a čakal na jej reakciu. Druen ani teraz nedala najavo, čo si o tom myslí. Čakala. „Vrátiš sa do ríše lesných elfov Doriath a zabiješ ich kráľa Restalona. Ak odmietneš, čaká ťa okamžitá poprava. Tak, Druen, čo si vyberieš?“ Druen nemusela nad ponukou ani rozmýšľať. Vždy chcela zomrieť v bitke a nie byť popravená. Vedela presne, čo urobí. Vráti sa späť a už nebude mieriť na rameno.
„Zabijem ho“, povedala pevným a rozhodným hlasom. „Platí, ale potom ma už necháte na pokoji a Beren sa bude môcť vrátiť späť domov.“ Kráľ však pokrútil hlavou.
„Nie, moja drahá. Beren ostane tu. Vie toho príliš veľa, aby sa vrátil. A keď si splníš svoju úlohu, vrátiš sa aj ty. Temný trón na teba stále čaká, Druen.“ Zmeravela a po chrbte jej prešli zimomriavky.
„Ale veď ste sám povedal, že Beren sem nepatrí! A mali ste pravdu! Veď sa na neho pozrite!“ Beren sedel na stoličke a upieral na ňu neveriaci pohľad. Druen sa na okamih zahanbila. Vedela presne, načo myslí, ale bolo jej to jedno. Musí to urobiť. Musí zabiť Restalona, aby sa vykúpila a potom si rozmyslí, čo ďalej.
„Nevadí. Ešte je mladý a môže sa všeličo naučiť! Keď sa vylieči, vezme si ho na starosť Matho a vycvičí ho...“ Vtom sa Beren postavil a uprel na toho starigáňa nevraživý pohľad.
„Keď sa už tak zvesela o mne bavíte, nespýtate sa aj mňa na môj názor, vaše veličenstvo?“, zatiahol ironicky a Druen vypleštila oči. Kráľ sa však zasmial.
„No, aha ho, aký má potenciál! Hádam, že niečo z temného elfa ešte v tebe ostalo, Beren, čo ma teší! A nie, na tvoj názor zvedaví nie sme. Matho, odveď ho a kým sa nevyliečiš, ostaneš tu. Nessa sa o teba postará. Potom sa môžeš nasťahovať do domu po Annaelovi. Choďte!“, rozkázal. Beren sa síce vzpieral, ale nebolo mu to nanič platné, iba čo sa mu zasa rozkrvácala ruka, takže Nessa musela ísť s nimi. Keď opustili Trónnu sálu, kráľ preniesol pozornosť znova na Druen. „Takže, to by sme mali! Choď sa poriadne najesť a môžeš vyraziť.“
„A kde je Clethoof?“, opýtala sa nahnevane a prekrížila si ruky na hrudi. „Bez neho nikam nejdem a ak sa mu niečo stalo....“ Kráľ ju prerušil mávnutím ruky.
„Nič sa mu nestalo, že živý a zdravý. Je na nádvorí, nažratý a spokojný. Čaká iba na teba, kedy sa k nemu pridáš a vyrazíte.“ Na to Druen už nemala čo povedať. „Môžeš ísť.“ Namosúrene sa otočila na päte a vyšla z miestnosti. Na nádvorí ju naozaj čakal jej milovaný chlpáč. Pohladila ho, keď vtom zbadala Matha, Berena a Nessu, ako kráčajú na opačný koniec rozsiahleho pozemku.
„Hej!“, skríkla a rozbehla sa za nimi. Pred odchodom sa chcela ešte porozprávať s Berenom. Keď ich dobehla, Matho len prevrátil očami.
„Čo tu ešte chceš? Máš pred sebou dôležitú úlohu, tak padaj!“
„Zavri si zobák! Potrebujem sa porozprávať s Berenom! Takže si daj pohov! Ja už Nesse pomôžem.“ Matho zovrel pery a keď prechádzal popri nej, zohol sa a s ľadovým úškrnom zašepkal len pre jej uši.
„Takže predsa si ťa asi budem musieť vziať, doparoma! Už sa teším, ako ťa dám do laty, ty divoška!“ A nechal tam ohromenú Druen stáť.
„Dofrasa, to nemyslí, dúfam, vážne?! Čo to stále splieta o tom sobáši?!“ Potriasla hlavou a zahnala tieto znepokojujúce myšlienky. To bude riešiť neskôr. Pomohla Nesse a podoprela Berena z druhej strany. Dostal celkom peknú izbu a hneď sa aj zvalil do postele. Nessa mu previazala ranu a pri odchode sa na Druen usmiala.
„Veľa šťastia.“
„Vďaka“, zamrmlala a keď s Berenom osameli, so sklonenou hlavou pristúpila k posteli a sadla si na jej okraj.
„To sme teda dopadli, že?“, skonštatoval unaveným hlasom. Druen si povzdychla a prikývla.
„Prepáč mi to. Je to moja vina, že sa do svojho domova už nevrátiš. Nemala som vtedy za tebou vôbec chodiť a teraz si si mohol spokojne zbierať tie svoje jablká.“ Beren sa pousmial.
„Netráp sa. Mňa skôr trápi, aká misia ťa čaká. Naozaj to urobíš? Zabiješ Restalona?“ Druen vážne prikývla.
„Musím. Inak by mi odfikli hlavu.“
„Jasné, chápem, ja len....dávaj si na seba pozor, dobre?“
„Budem, neboj sa. A aj ty. Nedovoľ tomu magorovi, aby ťa zničil. Keď budeš mať šancu, nakop mu jeho arogantný zadok, rozumieš?“ Beren sa napriek všetkému zasmial.
„Platí. Tak....maj sa, Druen.“
„Aj ty a...drž sa. Skoré uzdravenie.“ Vstala a vo dverách sa ešte na neho pozrela. Díval sa na ňu s jemným úsmevom na tvári. Zakývala mu a potichu zavrela dvere. Tam sa zhlboka nadýchla a zbehla naspäť na nádvorie. Tam si vyzdvihla svoj luk a šípy, vysadla na Clethoofa a vydala sa v ústrety úlohe, ktorá ju čakala.
Keď Maddie vyšla zo svojej izby, skoro sa zrazila s Ameliou a Joy, ktoré už na ňu čakali.
„Maddison!“, vykríkla a rozbehla sa k nej. Silno ju objala a o chvíľu sa k nej s úsmevom pridala Joy.
„Si v poriadku? Veľmi sme sa o teba báli.“ Maddie ich jemne odstrčila.
„Áno, som v pohode. No už som veľmi hladná, poďme už do jedálne.“
„Dobre, poďme. Tak sa teším, že ti je už dobre“, povedala nadšene Amelia, keď schádzali dolu schodmi. Maddie sa silene usmiala. Keď vošli do jedálne, znova sa na ňu upreli všetky pohľady. Teda skoro všetky. Vailo sa bez záujmu prehrabovala v jedle a Arden ani nezaregistroval, že niekto prišiel. Victor sa na ňu vyškieral tým svojím úlisným úsmevom, ale Maddie len znechutene odvrátila zrak.
„Maddie! Vitaj!“ Olivien s Nikou vyskočili zo stoličiek a ona musela pretrpieť ďalšie objímanie a úsmevy. Po chvíli sa vymanila z ich zovretia.
„Hej, hej, to by už stačilo, nemyslíte?“, povedala podráždene. „Ako sa vraví, všetkého veľa škodí.“ Dievčatá na ňu rozpačito pozreli, ale potom usmiali.
„Má pravdu, my s Joy sme z nej skoro spravili fašírku už na chodbe“, zasmiala sa Amelia a sadla si k Jamesovi.
„Takže ten úchylák tu predsa ešte ostal“, s nevôľou si pomyslela Maddie a sadla si. Bola hladná ako vlk, takže sa hneď pustila do jedla. Aurora sa spokojne usmievala.
„Vidím, že sa už cítiš lepšie. Apetít ti evidentne nechýba.“ Maddie prehltla a jedlo zapila vodou. Potom pokrčila plecami.
„Bola som už veľmi hladná, aj keď....to jedlo nie je až také chutné, ako obvykle.“ Cinkot príborov pri stole ustal a všetci sa zatvárili prekvapene. Za celý čas ešte nikto nekritizoval nič, čo Aurora pripravila. Všetko, čo prichystala, chutilo fantasticky.
„Podľa mňa je to vynikajúce“, ozvala sa Joy. Maddie na ňu chladne pozrela.
„Tebe sa nečudujem. Vyrastala si v sirotinci a po tých gebuzinkách, čo ste tam mali ti musia aj psie granule pripadať ako delikatesa.“ Joy očervenela a neveriacky pokrútila hlavou.
„Aj mne to veľmi chutí a to som bola vždy zvyknutá na dobré jedlo. Moja mama je totiž výborná kuchárka.“, povedala Olivien.
„Gratulujem“, zahundrala Maddie a vzala si kúsok koláča. Keď zdvihla pohľad, všetci na ňu zízali. „Čo je?“, opýtala sa podráždene.
„No vidím, že môj syn má v tebe veľkú konkurenciu“, snažil sa s úsmevom odľahčiť situáciu Victor. „Však, Arden?“
„Ani nie. Ešte má čo doháňať. Vôbec sa nevie ovládať. Čo si ju na svojich hodinách nič nenaučil, otec?“, utrúsil, vložil si vidličku do úst a ani na ňu nepozrel.
„Arogantný nafúkanec“, zašomrala Maddie, ale keďže Arden sedel oproti nej, ju počul.
„Prosím? Vravela si niečo?“, opýtal sa akoby nič.
„Že si arogantný nafúkanec“, zopakovala mu to. „Myslíš si, že keď dobre vyzeráš, tak si frajer, čo? Ale ja ti niečo poviem. Budííííček! Vôbec nie si taký úžasný, ako si myslíš!“ Arden zdvihol obočie, ale na počudovanie zostal pokojný. Pri stole nastalo hrobové ticho.
„Myslím, že by si si potrebovala schladiť hlavu, slečinka. Dojedz už ten koláč a ušetri nás svojich jedovatých komentárov. Niektorí z nás sa chcú v pokoji najesť.“ James vyprskol do taniera, ale snažil sa to zamaskovať kašľom. To Maddie ešte viac rozzúrilo. Vyskočila zo stoličky tak prudko, až ju prevrátila a vyrútila sa z jedálne. Mala všetkých plné zuby a liezli jej parádne na nervy. Vybehla hore schodmi a tresla dverami.
„Idioti! Och, ako ich neznášam!“ Pomaly prešla do kúpeľne a pustila vodu. Chcela si dať horúci kúpeľ a trochu sa upokojiť. Kým sa vaňa napúšťala, prešla do izby a chcela si vybrať nejakú knihu na čítanie. No ako si prezerala knižnicu, nemohla pochopiť, ako tu môže mať toľko brakov. Napokon vybrala jednu z police, ale hneď ju aj znechutene vložila naspäť.
„Normálne mám pocit, akoby to nebola moja izba, dopekla. A navyše, ešte stále tu cítim ten pach, čo ráno“, šomrala si popod nos a prešla ku stojanu s hudobnými cédečkami, že si aspoň pustí nejakú hudbu. Všetko neúspešne prehrabala a cítila, ako v nej stúpa zlosť. „To všetko je asi zlý sen. Nič normálne tu nie je.“ Ešte otvorila okno, aby vyvetrala ten smrad a vošla späť do kúpeľne. Vaňa už bola plná a tak Maddie zhodila zo seba oblečenie a slastne sa natiahla vo voňavej vode. To jej trochu pomohlo upokojiť sa. Po hodinke vyšla von a osušila si vlasy. Potom len v osuške prešla do izby a uprostred sa zastavila. Pohľadom prebehla okolo seba a zamračila sa. „Ako to, že tu mám všetko ladené do fialových odtieňov? Veď ja fialovú neznášam! Ale taká červená by nebola zlá....“, premýšľala a otvorila šatník. Navliekla si ošúchané džínsy a rozgajdané tričko. Vlasy si zviazala do chvosta. „Pôjdem za Aurorou a poviem jej, nech mi nejako zmení izbu a dá do nej to, čo sa mi páči“, rozhodla sa a vyšla na chodbu. Tam sa skoro zrazila s Victorom.
„Dávaj pozor! Kde si sa tak rozbehla? Mala by si sa ešte šetriť,“ jemne ju napomenul. Maddie našpúlila ústa.
„Idem za Aurorou, ak dovolíte“, povedala sladkým hlasom a chcela okolo neho prejsť. Victor ju však zastavil.
„Okamih, moja milá. Ešte od teba potrebujem vzorku krvi.“ Maddie pozrela na tácku v jeho rukách a prevrátila očami.
„Teraz?“
„Teraz. Čím skôr si budeme istí, že si už v poriadku, tým lepšie.“ Maddie sa rezignovane vrátila do izby a otrávene sa hodila na pohovku. Victor šikovne urobil, čo mal.
„No vidíš, a ani to veľmi nebolelo, však?“, opýtal sa s úsmevom, keď si ukladal skúmavku späť na tácku. Maddie sa na neho zamračila.
„Mám dvadsať rokov, nemusíte sa so mnou rozprávať ako s malým deckom.“ Victor sa zasmial.
„Prepáč, len som chcel byť milý...“
„Tak si to nabudúce nechajte, OK? Ja na tie vaše sladké rečičky nie som vôbec zvedavá.“ V očiach sa mu už blysol hnev. „Aha, už som ho vytočila“, pomyslela si pobavene a vyzývavo mu hľadela do očí.
„Maddison, čo sa s tebou deje? Poznám ťa ako svojskú, ale celkom milú mladú ženu. Toto...“, pokrútil hlavou a ukázal na ňu, „nemá s tebou nič spoločné. A ten tvoj výstup v jedálni! To si musela byť taká drzá?“ Maddie stisla pery.
„To mi tu teraz budete robiť kázeň, alebo čo? Váš syn bol ku mne tiež drzý!“ Victor prikývol.
„Vy dvaja si môžete ruky podať! Ale teraz mu to nezazlievam, potrebovala si, aby ťa niekto uzemnil. Keby to nespravil on, urobil by som to ja, o tom nepochybuj. A mala by si sa ospravedlniť Aurore.“ Maddie prevrátila očami.
„Dobre, dobre, len mi už dajte svätý pokoj.“ Victor jej ešte venoval vyčítavý pohľad a odišiel. Maddison sa ešte chvíľu odúvala, ale potom aj ona opustila izbu a vybrala sa k Aurore. V hale stretla Niku s Vailo. Keď si ju všimli, stíchli. Očividne sa na niečom hádali. S nevôľou na nich pozrela a zabočila do chodby, kde mala izbu Aurora. Potom však začula svoje meno. Očividne sa o nej začali rozprávať, len čo zmizla za rohom. Zastala a počúvala.
„...niečo sa mi na nej nezdá“, ozval sa maznavý hlas, ktorý patril Vailo.
„Ako to myslíš?“
„Čo ja viem...je divná. Aj jej emócie sú akési divné. Ale nevadí, práve naopak. Konečne tu aspoň niekto rozumie mojim pocitom a nie sú všetci sladkí ako cukríky“, odpovedala ľahostajne.
„Mala by si to povedať Aurore“, ozval sa po chvíli Nikin hlas.
„A načo? Asi je len naštvaná, ako sme videli na obede. Nerob z toho drámu, prosím ťa....“ Ich hlasy sa postupne vzďaľovali za sprievodu klopkania Vailiných lodičiek. Maddie si odfrkla a pokračovala smerom k Aurorinej izbe.
„Ja ti dám divná! Tam sa choď venovať svojím ružovučkým nechtíkom...“, mrmlala si popod nos.
„To sa často rozprávaš sama so sebou?“ Maddison od ľaku až podskočila.
„Dofrasa, chceš aby som dostala infarkt, úchylák?“, zavrčala na Jamesa, ktorý sa na ňu uškŕňal. „Čo tu chceš?“
„Bývam tu. Toto je, prosím pekne, moja izba“, ukázal na dvere po svojej pravici. Maddie okolo neho prešla.
„Tak do nej zalez a neotravuj“, prehodila ponad plece a viac si ho nevšímala. To už bola na mieste. Silno zabúchala na dvere a čakala. Po chvíli jej Aurora otvorila. Vyzerala unavená.
„Áno, Maddison?“
„V prvom rade sa ospravedlňujem, čo som vám povedala počas obeda. A po druhé, chcem novú izbu.“ Aurora sa ňu neveriacky hľadela.
„Prosím? Ako to myslíš? Všetky vaše izby boli zariadené na základe vášho vkusu a podľa toho, čo máte radi. Čo ti vadí na tej tvojej?“ Maddie rozhodila rukami.
„Všetko! Farba stien, fialová je otrasná! Chcem červenú. A potom knihy, cédečka a oblečenie! Mám pocit, akoby to ani nebola moja izba!“ Aurora chvíľu na ňu hľadela. Maddie na nej videla, že úporne premýšľa.
„Odkedy to tak vnímaš?“
„Čo?“
„Že ti je všetko cudzie.“
„No odkedy som sa dnes prebrala, prečo?“ Maddie z nej začínala byť nervózna. „Prečo sa ma toľko vypytuje?“, rozmýšľala. Aurora pokrútila hlavou.
„Ale nič. Pravdepodobne to bude následok traumy, ktorú si prežila. O tvoju izbu sa postarám. A aby som nezabudla...veľa oddychuj. Viem, že sa cítiš plná života, čo ma teší, ale ešte musíš byť opatrná, dobre?“
„Jasné“, zašomrala Maddie. „Dovi.“
„Dovidenia Maddison.“ Keď Aurora zavrela dvere, Maddison sa už vliekla naspäť po chodbe.
„Och, ako mi len všetci lezú na nervy“, pomyslela si znova a s nevôľou zamierila do svojej izby. Len čo do nej vošla, od úžasu na chvíľu onemela. „Ako to Aurora tak rýchlo stihla?“, pýtala sa nadšene v duchu a hodila sa na posteľ. Ako tak hľadela na nové zariadenie svojej izby, konečne mala pocit, že sem už naozaj patrí.
„Vau, tak na toto nemám slov!“, zvolala Amelia nahnevane. „Všetci si tu o ňu robíme starosti a potom sa tešíme, že sa dostala z najhoršieho vďaka Jamesovi, a čo ona nato?“ Všetci sedeli po obede v obývačke a rozoberali výstup, ktorý predviedla Maddison v jedálni. Amelia bola posledné dni celkovo podráždená. Ako sa dalo čakať, Nika sa s ňou vôbec nerozprávala. Bola veľmi naštvaná na Auroru.
„Načo jej vytrúbila, že to vie odo mňa?“, pomyslela si rozčúlene a úkosom pozrela na Niku. Sedela k nim chrbtom a dívala sa vo do záhrady. Bola neskutočne smutná. „Žeby sa do Victora predsa len zaľúbila? Ale to by bolo zvláštne, veď by jej mohol byť otcom!“ A Victora by tiež vlastnoručne zaškrtila. Ako to vlastne mohol urobiť? Začala sa u neho prejavovať kríza stredného veku, alebo čo? Amelia znechutene pokrútila hlavou.
„Kašli nato, Amelia! Nemá to už význam rozoberať“, povedal James a prepínal kanály na telke.
„Nie? A tá poznámka o psích granulách sa ti zdala byť v poriadku? Veď to bolo nemiestne a kruté voči Joy!“
„Naozaj, nechaj to tak. Napokon, počula som už horšie veci, ako toto“, pousmiala sa Joy unavene.
„Veru, možno je to len následok traumy, ktorú prežila. Veď napokon, zomrela a vďaka Jamesovi vstala z mŕtvych! Keď sa upokojí, musím sa jej opýtať na detaily...“ povedala Olivien vzrušene, ale Amelia ju prerušila.
„A to je ďalšia vec! James ju zachránil a ona mu nevedela povedať ani ďakujem, však, Jamie?“ Toho však viac zaujímal futbal, ktorý dávali. „James!“
„Hm, čo je?“, ozval sa neprítomne a ani neodtrhol zrak od obrazovky. Amelia doňho naštvane hodila vankúš.
„Počúvaš ma vôbec?! Že Maddie ti ani nepoďakovala za tvoju pomoc, ale naopak, vynadala ti, však?“ James prikývol.
„Áno. Asi má nejaké hormonálne výkyvy. Vy ženy máte také obdobia a vtedy ste neznesiteľné. A už ma nechaj, chcem pozerať zápas. Ďakujem.“ Amelia prevrátila očami.
„A ty máš čo hovoriť o hormónoch a náladovosti! Si rovnako neznesiteľný.“ James na ňu cmukol.
„Aj ja ťa ľúbim sestrička.“ Olivien vyprskla do smiechu a aj Amelii na perách zaihral jemný úsmev. Joy sa postavila.
„Idem, dievčatá, musím ešte preštudovať celú jednu knihu.“
„Počkaj, pôjdem s tebou. Aj ja mám veľa učenia“, povedala Amelia a pobrala s Joy hore schodmi. Na chodbe sa rozlúčili a každá vošla do svojej izby. Amelia sa prezliekla do pohodlnejších nohavíc a trička a s hrubou knihou v ruke sa hodila na posteľ. „Panebože a toto mám do zajtra preštudovať? To si Arden robí srandu, alebo čo?“, pomyslela si namrzene a otvorila ju. Na počudovanie bola celkom zaujímavá a Amelia sa do nej tak zahĺbila, že keď sa ozvalo rázne zaklopanie na dvere, prekvapene sa strhla. Vyskočila z postele a šla otvoriť. Úsmev na tvári jej v okamihu zamrzol. Bola to Nika. Ju tu rozhodne vôbec nečakala. Hľadela na ňu smutnými, ale nahnevanými očami. Amelia naprázdno prehltla.
„Môžem ísť dnu?“, opýtala sa tichým, ale rozhodným hlasom. „Chcem sa s tebou porozprávať.“ Amelia len prikývla a odstúpila, aby Nika mohla vojsť dnu. „Ďakujem“, dodala a posadila sa na pohovku. Ona si k nej váhavo prisadla. Nastalo neznesiteľné, ťaživé ticho, ktoré narúšal len tikot budíka na nočnom stolíku. „Prečo si to urobila?“, prešla Nika rovno k veci. Amelia znova pocítila výčitky svedomia a sklopila oči. Rozhodla sa však, že Nike povie pravdu.
„Nika, ja....odpusť mi, prosím ťa. Nemala som na výber. Aurora ma požiadala, aby som vás s Victorom sledovala. Mala podozrenie už dlhšiu dobu, že niečo medzi vami je. Pohrozila mi, že keď to neurobím, pošle ma do inej dimenzie a tam ma znova uväzní.“ Nika na ňu chvíľu prekvapene hľadela.
„To myslíš vážne? Naozaj sa ti Aurora vyhrážala?“ Amelia smutne prikývla.
„Áno. Musela byť už veľmi zúfalá. A ak sa ťa môžem opýtať, prečo si si začala s Victorom? Osobne tomu vôbec nerozumiem. Veď je od teba oveľa starší a navyše je zadaný, Nika.“ Nike sa v momente zaliali oči slzami.
„Ja viem, Amelia. Ale Victor bol ku mne od začiatku veľmi milý a láskavý. Takéto niečo som nikdy v živote nezažila. A napriek tomu, čo si o mne myslíš, nehanbím sa povedať, že ho ľúbim, aj keď je starší a navyše, s Aurorou už dlhší čas nie je šťastný. Ale teraz...je koniec“, vyskočila a s plačom sa rozbehla s dverám.
„Ale veď....počkaj!“ Nika už stála na prahu izby, keď sa k nej otočila.
„Nechaj to tak, Amelia! Nevšímaj si ma a zabudni na všetko, čo som ti povedala!“ Hlasno za sebou zaplesla dvere a nechala tam ohromenú Ameliu stáť.
„No teda, takto si komplikovať život, panebože, veď má len osemnásť rokov“, pomyslela si a hodila sa späť na posteľ k rozčítanej učebnici. Našťastie ju stihla preštudovať, čiže na vyučovaní na druhý deň nebol žiadny problém. Ako vždy zaujala svoje miesto na pohovke a o malú chvíľa sa jej astrálne JA ocitlo v neznámej časti domu. „Hm, tu som ešte nebola“, pomyslela si a bola nadšená, že môže preskúmať niečo nové. Jej radosť však netrvala dlho. Izby boli buď úplne prázdne alebo nepoužívané, kde na nábytok sadal v hustých kúdoloch prach. A ostatné boli zamknuté. Už sa jej to stalo aj predtým, že narazila na zamknuté dvere. Myslela si, že keď sa vie teleportovať, nebude žiadny problém dostať sa do takej izby, ale mýlila sa. Museli byť zabezpečené nejakým ochranným kúzlom, pretože aj keď sa snažila zo všetkých síl, nepodarilo sa jej to. Teraz vošla do obrovskej miestnosti, že to mohla byť pokojne aj tanečná sála. Bolo tu také ticho, až Amelii pocítila zimomriavky. Po tých skúsenostiach a udalostiach, ktoré sa tu odohrali, by ju neprekvapilo, keby na ňu z nejakej skrine vyskočil upír. „Že upír.“ Pousmiala sa nad svojimi úvahami, keď zrazu počula kroky. Ozývali sa z chodby a zrazu zastali. Amelia uprela pohľad na kľučku. Niekto ju stlačil a otvoril dvere. Okamžite sa skryla za zaprášenú pohovku a srdce jej splašene bilo. Nevedela, kto to je a tak sa zohla a pozrela sa cez medzeru medzi podlahou a gaučom. Do miestnosti vstúpil pár mužských topánok. Arden nosil väčšinou tenisky, takže to musel byť Victor. Vtom pod ňou stará podlaha zavŕzgala a Amelia stuhla od ľaku. „Doparoma!“, pomyslela si, keď videla, ako Victor zastal a chvíľu sa nehýbal. „Som zvedavá, čo by urobil, keby ma tu našiel. A napokon, prečo nie je na výuke?“ Z myšlienok ju vyrušili jeho kroky, ktoré pokračovali ďalej. Amelia nemala odvahu vyzrieť ponad pohovku a v dolnej medzere už nič nevidela, pretože bol ďaleko. Vtom nastalo ticho. Keď dlhší čas Amelia nič nepočula, zdalo sa jej to čudné. Napokon predsa nabrala odvahu, kľakla si a vyzrela ponad pohovku. Nič. Bola tu sama, po Victorovi ani stopa. Amelia sa pomaly postavila a ohromene sa obzerala po obrovskej miestnosti. Nevidela žiadne druhé dvere, ktorými by mohol odísť. Iba ak.... „Čo ak sú tu nejaké tajné dvere?“, pomyslela si a prešla do stredu miestnosti. Okrem pohovky, za ktorou sa skrývala a obrovskej, starej knižnice tu nebolo nič. „Možno tá knižnica ukrýva nejaký tajný vchod, takto to býva aj vo filmoch.“ Nemala však odvahu ju teraz skúmať. Victor sa mohol každú chvíľu zjaviť a ona už aj tak riskovala, že ju tu objaví. „Ešte sa tu vrátim“, pomyslela si a teleportovala svoje astrálne JA späť do učebne a do svojho tela.
„Kde si bola tak dlho, Amelia?“, opýtal sa Arden so zdvihnutým obočím. Amelia najprv nechápala, prečo sa jej niečo také pýta. Potom sa však rozhliadla po učebni. Okrem ich dvoch tam nikto nebol.
„Kde sú Joy s Olivien?“
„Šli už na obed. Tak?“
„Čo?“ Arden prevrátil očami, vzal do rúk knihu a podal jej ju. „Och, veď je ešte hrubšia ako tá včera“, zastonala Amelia v duchu.
„Kde - si - bola – tak - dlho?“, hláskoval jej pomaly, akoby bola retardovaná. Amelia na neho zazrela.
„Nikde. Len som cvičila, kde by som mala byť.“ Arden na ňu chvíľu hľadel a potom sa otočil k dverám.
„Fajn. Nabudúce sa však tak dlho netúlaj! Mám na robote aj dôležitejšie veci, ako tu s tebou tvrdnúť mimo vyučovania.“ Amelia mu za chrbtom vyplazila jazyk. Otvoril dvere. „Ideš?“ Prikývla a prešla popri ňom. On však do jedálne nešiel a odbočil presne do tej časti domu, odkiaľ sa ona teraz vrátila.
„Hm, tak toto už začína byť zaujímavé“, pomyslela si Amelia, keď kráčala do kuchyne na obed. „Čo tam môžu skrývať?“
....Utekala po tmavej chodbe, ktorá vyzerala, že nemá konca. Od behu ju boleli nohy a nevedela sa poriadne nadýchnuť. Nemohla však zastať. Cítila ich. Počula ich. Boli všade. Tie nechutné kreatúry ju prenasledovali, ich kvílenie sa približovalo, ich studené kostnaté ruky sa jej snažili dotknúť. Vtom sa potkla a spadla. Chcela sa rýchlo postaviť a utekať keď zrazu zistila, že okolo nej sa rozprestrelo ticho. Joy si opatrne kľakla, pomaly zdvihla hlavu a vykríkla. Pár centimetrov od jej tváre sa škerila mŕtvolne bledá žena so strapatými vlasmi. V panike sa rozhliadla okolo seba. Zo všetkých strán a z tesnej blízkosti na ňu civeli šialené páry očí.
„Vzala si ju a nás nie. Za to zaplatíš. Zabijeme ťa!“ Jej tichý hrôzostrašný šepot sa ozýval tmavou chodbou. Vtom pohodila hlavou dozadu a rozosmiala sa šialeným smiechom, po ktorom Joy prešiel mráz po chrbte. A ako na povel sa ostatné kreatúry so strašným škrekotom na ňu vrhli a ona už len počula svoj krik plný bolesti …
Keď sa Joy ten sen prisnil prvý krát, neprikladala mu žiadny význam. Brala ho ako jednu z mnohých nočných môr, ktoré ju raz za čas potrápili. Lenže tak to nebolo. Tento hrozný sen ju mátal noc čo noc a Joy sa budila nadránom v prepotenom pyžame a s panickým strachom. Ani dnes to nebolo iné.
„Potrebujem silnú kávu, lebo toto dopoludnie neprežijem“, pomyslela si Joy, keď sa vliekla dole schodmi. V polospánku zamierila do kuchyne. Už aj tak meškala na výuku a riskovala Ardenove frflanie, ale bolo jej to srdečne jedno. Našťastie ešte nejaká v kávovare ostala. Joy ju vypila a dúfajúc, že jej účinok sa dostaví čo najskôr, vošla potichu do učebne, kde už Amelia s Olivien poctivo cibrili svoje schopnosti. Arden sedel na stole a bol zahĺbený do nejakej knihy. Keď ju zaregistroval, len pokrútil hlavou. Joy k nemu podišla. „Prepáč, že meškám.“
„Znova. Za posledný týždeň sa ti stáva často.“
„Ja viem. Mrzí ma to“. Arden si ju premeral s prižmúrenými očami, až sa Joy začala cítiť nepríjemne.
„Čo je? Prečo sa na mňa takto dívaš?“
„Lebo nevyzeráš dobre.“ Joy prevrátila očami.
„Keď už sme pritom, ani ty“, vrátila mu to. Bola to pravda. Od toho chaosu, ktorý spôsobili spolu s Maddie a Ameliou, sa zmenil. Zo sebavedomého muža s ironickým úškrnom na tvári zostal iba tieň. Arogancia sa z neho vytratila a dokonca jej už nevenoval svoje sarkastické poznámky. Niežeby jej chýbali, samozrejme. Arden dvihol obočie a pousmial sa.
„Vďaka, ale tak som to nemyslel. Vyzeráš tak....akoby z teba vyprchával život“. Joy sa rozbúchalo srdce. Vystihol to presne. Aj ona cítila, akoby po každej noci strácala životnú energiu. „Joy?“
„Áno?“
„Deje sa niečo?“ Joy sa na neho chvíľu dívala a v očiach mu videla úprimný záujem.
„Prečo si o mňa zrazu robí také starosti?“, pomyslela si zmätene. „Nie, teda, ja neviem. Už pár nocí ma prenasledujú nočné mory a nemôžem spať“.
„A?“
„A nič. To je všetko.“ Chvíľu mlčal.
„Si si istá? Pretože to nevyzerá len na zlé sny.“
„Som len unavená, nič viac. Idem cvičiť.“ Prikývol, ale Joy na ňom videla, že jej neverí. Keď sa usalašila na pohovke, stále cítila na sebe Ardenov skúmavý pohľad. Výuka prebehla v pohode a Joy sa napriek únave podarilo premiestniť sa čase o dve hodiny dozadu. Ona aj ostatné dievčatá už boli oveľa lepšie, čo sa týka ich schopností. Joy vďaka poctivým tréningom mala zastavenie času v malíčku a darilo sa jej cestovať do čoraz vzdialenejších časových dimenzií. To ju však ešte viac vyčerpalo a deň prežila akoby v hmle. Večer sa dievčatá rozhodli pre film a pridal sa k nim aj James. Už zistila, že je to milý a vždy dobre naladený mladý muž sršiaci vtipom. Amelia bol nadšená, že brat ostal s nimi v dome, ale paradoxne Maddie, ktorej zachránil život, ho nemohla vystáť. Celkovo bola akási iná, ale Joy aj ostatní to pripisovali traume, ktorú prežila.
„Sklapni, James, chcem pozerať film!“, nahnevane ho okríkla, keď ich zabával historkou z univerzity. Amelia sa na ňu zamračila.
„Maddie, upokoj sa, veď idú ešte úvodné titulky.“ Maddison sa však uškrnula.
„A to sa tvoj braček nevie obhájiť sám, že za neho musí hovoriť jeho mladšia sestra? Tráááápne.“ James si z nej očividne nič nerobil.
„Aha, zasa je nejaká nabrúsená! Nemrač sa toľko, lebo sa na tvojej peknej tváričke urobia vrásky.“ Maddie na neho opovržlivo pozrela.
„Čo to tu táraš? Také reči môžeš viesť s Vailo, úchylák! A už buď ticho!“ S týmito slovami sa obrátila k televízoru a zahĺbila sa do deja filmu. Ostatní si len prekvapene vymieňali pohľady a James len mávol rukou. Joy to mrzelo, ako sa jej priateľka správa, vždy mala podrezaný jazyk, ale toto bolo niečo iné. Ani nevedela, kedy sa film skončil. Zívala jedna radosť, ale dnes v noci sa doslova bála ísť spať. Už len pri myšlienke, čo ju zasa čaká, jej naskočili zimomriavky. Joy sa s nevôľou rozlúčila s kamarátkami a vošla do svojej izby. Pripravila sa do postele a keď si ľahla, lampu na nočnom stolíku nechala zasvietenú...
Sedela schúlená na rozheganej stoličke. Okolo nej bola tma ako vo vreci, nič nevidela. Vtom jej rovno do očí zasvietilo svetlo, Joy na okamih oslepilo a zavrela oči. Keď ich po chvíľke znova otvorila, od ľaku skoro spadla zo stoličky. Nad ňou sa skláňala tá žena a v kostnatej ruke zvierala starý, ošúchaný lampáš. Bezzubé ústa sa jej roztiahli do úsmevu.
„Tvoj čas vypršal, maličká. Teraz sme na rade my.“ Za ňou sa ozval tichý, hrôzu naháňajúci šepot. Joy pozrela žene cez plece a uvidela ostatné prízraky, ako stoja nehybne za ňou a upierajú na ňu bezvýrazné pohľady. Reagovala inštinktívne. Vyskočila zo stoličky, ale kým sa však stihla obrátiť a rozbehnúť sa, čosi ju schmatlo za ruku. Joy v živote nepocítila horšiu bolesť. S výkrikom klesla na kolená a s panickým strachom v očiach videla, ako sa prízraky k nej šuchtavo približujú.....
Joy sa prudko posadila a zaborila si tvár do dlaní. Srdce jej bilo ako splašené a v ruke jej bolestivo pulzovalo. Vedela, že tentoraz to bolo iné. Naozaj tam bola. Keď jej pohľad padol na pravú ruku, srdce jej zastalo. Joy neveriacky zízala na tmavofialový odtlačok ruky, popretkávaný čiernymi žilkami na jej predlaktí. A čo bolo najhoršie, začínalo ju to poriadne páliť. Okamžite vyskočila z postele a vyšla na chodbu. Bosá zbehla dole schodmi a utekala smerom k izbe, ktorú obývali Aurora s Victorom. Zabúchala na ňu, ale nikto jej neotváral. Skúsila to ešte raz a silnejšie. Bolesť v jej ruke narastala a Joy už začínala byť hysterická.
„Aurora! Aurora, otvorte, prosím vás! Potrebujem vašu pomoc, Aurora!“ Bolo to však zbytočné, očividne tu nebola. Keď už strácala nádej, počula, ako sa otvorili dvere oproti.
„Došľaka, čo sa tu robí? Joy? Si poriadku?“ Arden sa na ňu díval, akoby videl ducha. Nohy sa jej podlomili. „Ja...oni...chcú ma zabiť...moja ruka...“ V poslednej chvíli ju zachytil, aby nespadla a zdvihol ju do náručia. Vtedy sa otvorili aj druhé dvere a stál v nich James. Rozospato si ich premeral a uškrnul sa.
„Chápem, chápem. Ale musíte byť takí hluční? To nemôžete ísť do tvojej izby, Arden?“ Po jeho slovách sa Joy začervenala, ale Arden ho ostro zahriakol.
„Netrep sprostosti! Poď, možno budeme potrebovať tvoju pomoc.“ Vtedy sa im James prizrel bližšie a oči sa mu rozšírili prekvapením. Zavrel za sebou dvere a nasledoval ich do Ardenovej izby. Tam Arden Joy opatrne posadil na okraj postele.
„Ukáž mi ruku.“ Bez slova ju natiahla a snažila sa ignorovať pulzujúcu páľavu, ktorá začínala byť neznesiteľná. Arden si k nej čupol a chvíľu si ju prezeral. Čierne žily sa jej už rozšírili na celé predlaktie a polovice ramena. „Dofrasa!“, zahromžil a kývol na Jamesa.
„Skús to vyliečiť.“ James váhavo poslúchol, no keď sa o to pokúsil, nečakaná sila ho odhodila asi meter od nich. Joy sa zľakla, ale Arden vyzeral, akoby to čakal. Nervózne si prehrabol vlasy a vstal.
„Au. Čo to....“ James sa už postavil a šúchal si hlavu, ktorú si pri náraze do poličky udrel, ale Arden ho umlčal mávnutím ruky. Zamračene pozrel na Joy, ktorá sa triasla od zimy a bolesti.
„Na vyučovaní som sa ťa pýtal, čo sa s tebou deje, mám pravdu?“, opýtal sa ostro a podal jej čierny pulóver. „Obleč si to.“ Joy si ho váhavo vzala a urobila, ako jej kázal. Síce jej bol veľký, príjemne ju hrial.
„Ďakujem“, s námahou povedala a od bolesti stisla zuby. „Áno, pýtal, ale vtedy som to nepokladala za až také dôležité. Boli to len zlé sny, ktoré mi nedávali spávať, nič viac. Ale teraz...“
„Bola si tam, však? Na to mieste, odkiaľ si zachránila Ameliu?“
„Áno.“ Arden sa začal prechádzať hore-dole po izbe.
„Šok, akým si si prešla, na tebe zanechal stopu. Tie bytosti sa chcú dostať von, Joy. Cez teba.“ Obaja s Jamesom na neho civeli.
„A čo chceš robiť? Veď ani nie si čarodejník,“ ozval sa James. Arden na neho pozrel a prevrátil očami.
„To viem aj bez teba. Ja nebudem robiť nič. Ale ty.“
„Ja?“ Arden si ho však už nevšímal. Pozrel na Joy.
„Teraz ma pozorne počúvaj. Ty si živá a oni sú mŕtvi a to ti dáva nad nimi silu a moc. Nesmieš sa ich zľaknúť, nech sa robí čokoľvek. Si čarodejnica a šikovná, porazíš ich. Len to má jeden háčik. Musíš sa tam vrátiť a zamknúť ich späť do izieb, v ktorých boli.“
„Má to všade! Vo vlasoch aj v pokožke. Musíme to dostať von, inak z nej spiaca krásavica bude ešte veľmi dlho. Niekto to včera neodhadol, alebo to malo väčší účinok ako očakávali“, povedal Percival Gretchen ponad plece, hneď ako vstúpila do kúpeľne. „A prosím ťa, všetky veci, ktoré sú napáchnuté tou vôňou pohádž na jednu kopu, aj deku z pohovky. A ešte ti ďakujem, že si sa o ňu postarala“, dodal s úsmevom. Gretchen mala na jazyku množstvo otázok, ale on ju mávnutím ruky zastavil. „To, čo tu vlastne robím ti vysvetlím neskôr, teraz sa musíme rýchlo konať!“ Gretchen bez slova prikývla. Stále však bola v šoku. Percival, pravá ruka kráľa, snúbenec princeznej Vei a bojový učiteľ je v u nej v kúpeľni a stará sa o Leilu. A ešte k tomu nahú Leilu! Gretchen ticho sledovala, čo Percival robí. Videla, že voda pomohla a Leila pomaly prichádza k sebe. „Choď už, ja to dokončím. Tie veci som ti pripravila. Keď Leilu oblečiem, zavolám ťa a pomôžeš mi.“ Gretchen natiahla Leile dlhú košieľku, vyčesala jej vlasy a zaplietla ich do hustého vrkoča. Ešte stále nevnímala a bola ako malé dieťa. Zavolala Percivala, ktorý medzitým dal všetky navoňané veci do jedného vaku a pomohli Leile do jej izby a do postele. Gretchen priniesla urobený čaj a pomohla jej ho vypiť. Po ňom sa jej naozaj uľavilo. Falco ich tam už čakal.
„Gretchen, musím už ísť“, povedal jej Precival. „Nebolo by dobré, keby ma tu našli. Nikomu o tom nevrav. O chvíľu určite niekto príde zisťovať, ako sa Leila má. Nech ešte odpočíva. A daj tomu poslovi tie navoňané veci, nech má nejaký suvenír,“ potmehútsky sa usmial Percival. Pred odchodom ešte do každého rohu izby hodil jedno vrecko. Tie mali miestnosť ochraňovať pred odpočúvaním a zlými silami. Obsahovali zmes byliniek, soli a drahých kameňov presne namiešaných, aby chránili bielych elfov. Potom si prehodil cez seba plášť s kapucňou a vytratil sa z izby. Gretchen nechala Leilu spať. Prechod medzi ich izbami nechala otvorený, aby počula, keby Leila niečo potrebovala. Tá však celý čas prespala a Gretchen sa venovala svojim veciam. Posol s odkazom od kráľovnej prišiel asi polhodinu potom, ako Percival odišiel a tak poslala Gretchen presne takú odpoveď, ako sa dohodli – aj s mokrým oblečením. Posol zostal zarazený, ale protirečiť si nedovolil. Ráno sa Gretchen akurát obliekla, keď začula tiché zaklopanie na spojovacie dvere. Usmiala sa.
„Poď ďalej Leila,“ pozdravila ju. „Vidím, že už ti je lepšie, čo ma veľmi teší. Dáš si čaj? Aj ja som si už urobila“ Leila tíško prikývla.
„Gretchen, ja si toho veľa zo včera nepamätám. Ani neviem, prečo som k tej Vei išla. Tak ma to mrzí. Stalo sa niečo, o čom by som mala vedieť?“, previnilo sa opýtala.
„Leila, bol tu ešte niekto, kto si o teba robil starosti a ty asi aj vieš, kto to bol. Neviem, aký máte medzi sebou vzťah, ale nie je to dobré. Niektorým veciam, o ktorých si rozprávala, som nerozumela. Rozprávala si o spoločnom kúpaní s Veou? A jej nič nebolo? A to najdôležitejšie. Chceš sa rozprávať s Falcom? Dlho som nad tým rozmýšľala, a rozhodla som sa, že s tým ti pomôžem. Teraz ale prichystám Viktóriu a pôjdeme na tréning. Som zvedavá na reakcie, keď tam prídeme.“ Na tréningu sa však nedialo nič zvláštne. Oba boli ako vždy náročné a tak sa vyčerpané dievčatá uchýlili do svojich izieb. Ďalší deň ukázala Gretchen Leile kúzlo, ako premeniť Falca, presne, ako jej to sľúbila. Poobede na ňu už na okne čakal Jack, ktorého tiež hneď premenila.
„Počúvaj, Gretch“, začal neisto. „Dnes som letel okolo kráľovských komnát a počul som, že dnes chystajú akúsi tajnú poradu. Myslím, že by si tam mala ísť a zistiť, o čom sa chcú radiť a aké pykle sa tam budú kuť.“ Gretchen na neho pozrela so zdvihnutým obočím.
„A ako sa tam mám podľa teba dostať? Však to nie je len tak! Nikto ma predsa nepozval. Radšej ty si mal ostať havranom a vypočuť si to.“ Jack prevrátil očami.
„Naozaj? A ty si myslíš, žeby som bol nenápadný? Sama dobre vieš, že Arcalime si všimla, že u teba sedávam na okne. Našťastie nevie, kto som, lebo inak by ma už dávno zostrelili.“ Gretchen prikývla.
„Ale ako sa tam mám dostať?“, opýtala sa bezmocne. Jack zobral do ruky knihu s kúzlami a podal jej ju.
„Môžeš byť neviditeľná! Rozmýšľaj trochu. Prelistuj si ju a určite tam nájdeš niečo užitočné.“ Hneď sa pustila do hľadanie, ale keďže kniha ukrývala nespočetné množstvo kúziel, chvíľu jej to trvalo.
„Mám to!“, vyhŕkla nadšene. Vyslovila zaklínadlo a zmizla v hmle. „Jack? Vidíš ma?“ Pokrútil hlavou a usmial sa.
„Nie, len ťa počujem. Paráda. Nezabudni, ani slovo, mohli by ťa počuť. Porada je v Trónnej sále. Ja sa zatiaľ postarám o Viktóriu. A dávaj si pozor, kúzlo trvá dve hodiny, takže sa vráť skôr. Dávaj si pozor a veľa šťastia. Snáď sa niečo dozvieme.“ Gretchen už mala ruku na kľučke.
„Neboj sa, budem. Čau.“ Potichu otvorila dvere a vyšla na chodbu. Páčilo sa jej, ako nepozorovane prekĺzla popri strážach, keď tu zrazu na chodbe uvidela princeznú Veu, tú sčítanú kozu, ktorú nemohla ani vystáť. Pravdepodobne šla na tú poradu a tak ju Gretchen sledovala. Cesta bola pomerne dlhá, až sa ocitli v katakombách, kde na konci chodby boli obrovské vyzdobené dvere, ktorými dnu vchádzali jeden po druhom elfovia. Mnohých však nepoznala. Obehla Veu a prekĺzla cez otvorené dvere do sály a to, čo uvidela, jej vyrazilo dych. Veľký okrúhly stôl s mapou krajiny s dvanástimi honosne zdobenými kreslami. Miestnosť bola osvetlená malými svetlami po okrajoch a celkom vzadu na najvyššom stupienku stál obrovský trón, zdobený lebkami, zlatom a rôznymi drahokamami. Vedľa v sklenej vitríne sa skveli korunovačné klenoty, ale nie také, ktoré nosia kráľ s kráľovnou, ale väčšie, drahšie a neskutočne okúzľujúce. Gretchen z nich nemohla spustiť oči a sadla si na ten trón. S očakávaním hľadela, ako sa miestnosť zapĺňa. Keď už všetci dorazili a usadili sa, začal sa ceremoniál. Bol tam kráľ s kráľovnou, princezná, kapitán stráží a plno iných elfov. Vtom sa postavil kráľ a prehovoril.
„Na začiatok mám zlú správu. Jedna z našich výnimočných bojovníčok ušla a pravdepodobne sa vrátila späť do Nan Elmonthu. Je to veľká škoda, ale tam my nezmôžeme už nič. Ďalšia z nich ovláda pyrokinézu, ale má veľké problémy s ovládaním sa. Je však skvelá bojovníčka v boji zblízka. A potom tu máme ešte dve významné elfky so schopnosťami. Jedna z nich má schopnosť vytvoriť silové pole a ochranný štít, tá by bola vhodná do prvej línie na obranu našich vojsk. Posledná je liečiteľka, čo sa tiež môže hodiť, ale pred pár dňami sa u nej prejavila schopnosť hydrokinézy! Ešte na nej musí veľa pracovať, ale má veľkú perspektívu. Najhoršie však nato všetkom je, že všetky sú veľmi neprispôsobivé a nedisciplinované.“ Kapitán stráží sa nahnevane postavil.
„Tak ich dajte do laty! Potrebujeme ich predsa do boja! Nie, aby od nás stále utekali! Už sme aj tak kvôli nim utrpeli straty, minule umreli ďalší traja muži!“ Teraz vstala kráľovná.
„Chápem vás, kapitán. Robíme všetko preto, aby sa to už nestalo. Aby nám verili....“ Okolo stola nastal tichý šum.
„A čo bude s tou malou?“, opýtal sa starší elf. Gretchen mala pocit, že jej zastalo srdce. Kráľovná sa zatvárila ustarostene.
„To, čo by ste mali vedieť, je, že je to mimoriadne výnimočné dieťa s veľmi silnými a úžasnými schopnosťami, preto ju musíme chrániť pred tými zlomyseľnými čarodejnicami. Tie potvory sa nezastavia pred ničím. Vedia už o nej a brúsia si ňu tie svoje bosorácke tesáky.“ Gretchen pocítila, ako sa jej po lícach kotúľajú slzy.
„Je taká maličká a bezbranná a už jej chce ublížiť skoro celý svet. Musím ju strážiť ešte pozornejšie“, zaprisahala sa. Zvyšok porady bol už pre ňu nudný a nezaujímavý. Naspäť tiež prekĺzla popri vychádzajúcich elfov a utekala naspäť do komnaty. Stihla to práve načas. Jack, ktorý sa s maličkou hral na posteli, na ňu zvedavo pozrel.
„No? Čo si sa dozvedela?“ Gretchen unavene klesla na vedľa neho.
„Len to, že si na našu dcérku brúsia zuby aj čarodejnice a podľa spoľahlivých zdrojov kráľovnej, ju chcú uniesť.“ Jack nahnevane zovrel ruky do pästí.
„To snáď nie je možné, dofrasa! Prečo? Prečo nemôže vyrastať v pokoji a harmónii, ako ostatné deti v jej veku?“
„Nemôžeme ju spustiť z očí, Jack. Nedopustíme, aby nám ju uniesli, rozumieš?“ Jack horlivo prikývol a vtedy jeho čas premeny vypršal. Premenil sa na havrana a sadol si Gretchen na plece. Pritúlil sa k nej a ona ho pohladila do jemnom, čiernom perí. Celé dni sa potom nič nedialo, ale Gretchen s Jackom ostražito strážili svoju dcérku. V noci nemohla spávať a celé hodiny sa dívala na sladkú tváričku svojho dieťatka. Jack zatiaľ lietal po okolí a dával na všetko a na všetkých pozor. Na štvrtú noc bola už Gretchen veľmi vyčerpaná. Keďže mala tréningy navyše s Leilou a Percivalom aj počas voľných dní, podpísalo sa to na jej stave. Bola unavená a tie stresy okolo dcérky jej tiež pridávali. A tak sa stalo, že zaspala tvrdým spánkom. Vtom sa prudko strhla zo sna a posadila sa. Premkol ju strašný pocit a neznesiteľná úzkosť. Pozrela vedľa seba, kde by mala spinkať maličká, ale miesto bolo prázdne. Nebola tam. Nebola ani v postieľke a aj keď prehľadala celú izbu, nikde ju nenašla. So strašným výkrikom klesla na podlahu a hystericky plakala. Do izby vbehla vyplašená Leila a stráže. Nikto však nevedel Gretchen upokojiť. Na okne sedel veľký, čierny havran a zdalo sa, že o čiernych očí mu stekajú slzy. Vtom do izby vstúpila kráľovná. Na nočnej košeli mala červený, zamatový plášť a platinové vlasy mala rozpustené.
„Čo sa to tu robí? Prečo je celý palác hore nohami?“ Stačil jej však jediný pohľad na Gretchen a prázdnu kolísku a pochopila. V tvári sa jej zračil obrovský hnev. „Takže predsa si po ňu prišli.“
„Kto?“, zapišťala Leila a kolísala utrápenú Gretchen v náručí.
„Čarodejnice“, odpovedala kráľovná tichým hlasom. „Ale nenecháme to tak! Kapitán!“, obrátila sa na hlavného veliteľa stráží. „Okamžite ideme do ich sídla! Vezmi tých najlepších a Oddny, osedlajte kone a čakajte nás na nádvorí! Toto im len tak ľahko neprejde“, šomrala si popod nos. Vtom sa Gretchen postavila a uprela na Arcalime tvrdý pohľad.
„Idem s vami“, vyhlásila rozhodne cez slzy. „A vlastnoručne sa postarám o tú bosorku, čo si dovolila vziať moje dieťa!“ Kráľovná sa smutne usmiala.
„O to nepochybujem, drahá.“ Potom sa obrátila k Leile. „Ideš aj ty?“ Tá len ticho prikývla. Keď o niečo neskôr vyšli na nádvorie, zo všadiaľ sa ozývali rozkazy a erdžanie koní. Keď nastal čas odchodu, Gretchen sa vyšvihla na koňa a prudko ho popchla do cvalu. Rozbehla sa s vetrom opreteky do tmavej noci a v očiach nemala nič, len bolesť zo straty dieťaťa a predstavu chladnokrvnej pomsty.
Joy vyskočila na rovné nohy, ktoré ju však neudržali a klesla na koberec.
„Nie, ja nemôžem! Ty si ich nevidel, sú to strašné kreatúry, zlé a...“ Hlas sa jej zlomil. Arden si k nej kľakol a chytil jej tvár do dlaní, čím ju prinútil, aby sa na neho pozrela.
„Musíš, Joy! A treba konať rýchlo! Inak je len otázkou času, kedy cez teba prejdú a to ťa zabije.“ Hovoril naliehavým, tichým hlasom a v očiach mal strach ako vtedy. Strach o ňu. Joy napokon prikývla.
„Nemali by sme predsa len počkať na Auroru?“ Arden pomohol Joy sadnúť si znova na posteľ a prebodol Jamesa pohľadom.
„Tebe to stále nedochádza?! Nemáme čas! Dostali sa už veľmi blízko! Chyť Joy za ruky a ona využije tvoju moc. Vie ako nato. Keďže si ju roky nepoužíval, nahromadila sa v tebe a máš jej na rozdávanie. Spoločne zamknete tie obludy a bude pokoj.“ James len neveriacky pokrútil hlavou.
„To je šialené“, zamrmlal, ale sadol si k Joy na posteľ a chytil ju za trasúce ruky. Joy mu ich zovrela a odhodlane pozrela na Ardena.
„Budem na teba čakať.“
To boli posledné slová, ktoré počula predtým, ako sa pred ňou vynoril ten hrozný dom a ona sa ocitla v tme a chlade. Oni už na ňu čakali. Cítila ich, ako číhajú spoza rohov a čakajú len nato, aby sa na ňu mohli vrhnúť a prejsť na druhú stranu. Joy sa bála, ale musela to prekonať. Od tejto misie predsa závisel jej život. Zhlboka sa nadýchla, zavrela oči a zdvihla ruky. Začal fúkať ostrý vietor a postrapatil jej vlasy. To bolo dobré znamenie. V tom momente sa však ozval aj ten odporný kvílivý škrek a keď otvorila oči, tesne pred jej tvárou bola tá ženu. Dívala sa na ňu tým svojím úškrnom.
„Myslíš, že nás porazíš? To si na omyle, maličká!“, zaškriekala a schmatla ju za ruku, presne tam, kde predtým. Joy sa jej chcela vytrhnúť, ale zovretie mala ako zo železa. Namiesto páľavy pocítila nepríjemný chlad. Vtom žena do nej vstúpila a Joy vykríkla od strašnej bolesti. Cítila jej prítomnosť v celom tele. Ostatné monštrá sa pomaly približovali a Joy pomaly strácala vedomie.
„Je po všetkom.“ Vtom sa jej v mysli vynorili Ardenove slová.
....„Ty si živá, oni mŕtvi....Silu a moc nad nimi....Čarodejnica....Porazíš ich....Budem na teba čakať.....“ Silou vôle otvorila oči. Boli už veľmi blízko, ale Joy nebola ešte pripravená zomrieť. Zo zvyškov síl, ktoré jej ešte ostali, sústredila všetku svoju a Jamesovu moc a zrazu z nej vytrysklo žiarivé svetlo. Desivý prízrak ženy z nej vyletel a dopadol medzi ostatné kreatúry. Joy sa pomaly postavila na nohy. Vietor svišťal okolo nej a rozháňal vrieskajúce prízraky nazad do izieb. Potom sa ozvalo jednohlasné cvaknutie zámok a tmavá chodba sa ponorila do ticha....
.... „Som zvedavý, čo urobíš teraz, ty idiot! Mali sme počkať na Auroru, ako som vravel! Veď vyzerá ako mŕtva, panebože!“ Jamesov hlas plný paniky k nej doliehal akoby z veľkej diaľky.
„Zavri už tú klapačku! Správaš sa ako poondiata hysterka!“ V Ardenovom hlase však tiež cítila nervozitu a strach. Joy zastonala a pootvorila oči. Obaja muži stíchli a pozreli na ňu.
„Konečne!“, zajasal James. Arden si k nej prisadol. Bol bledý ako stena, ale na tvári sa mu zračila úľava. Joy sa s námahou posadila.
„Ako sa cítiš?“, opýtal sa jej ticho. Vtedy na ňu doľahla všetka tá hrôza, ktorú prežila. Celá sa roztriasla a z očí jej vyhŕkli slzy.
„Bolo to...bolo to strašné, ja....“, pre vzlyky však vetu nemohla dokončiť. Vtom ju Arden objal. Najprv váhavo, ale potom si ju k sebe silno privinul. Joy sa k nemu okamžite pritisla a tvár mu zaborila do ramena.
„Už je po všetkom, Joy. Zvládla si to“, šepkal jej do vlasov a upokojujúco ju hladkal po chrbte.
„Veru, bola si fakt dobrá“, povedal James nadšene. „ Keď som zbadal tú obludu, čo sa cez teba chcela dostať, skoro som sa od strachu posr....“
„James!“, zahriakol ho Arden. On prikývol a odkašľal si.
„No, cítim sa ako vyžmýkaný citrón. Ak dovolíte, pôjdem si ľahnúť.“ Joy, ktorá sa už trochu upokojila, na neho pozrela zaslzenými očami.
„Ďakujem ti za pomoc.“
„Akoby som mal na výber. Tento magor by ma sem dotiahol aj za uši“, žmurkol na ňu a zazrel na Ardena.
„To si píš, že áno“, zamrmlal Arden. Keď James odišiel, Joy sa trochu rozpačito od neho odtiahla a potiahla nosom.
„Tak....pôjdem aj ja. A ďakujem ti. Za všetko.“, hlesla unavene, ale napočudovanie sa cítila oveľa lepšie. Ako znovuzrodená. Zliezla z postele a nohy ju už našťastie nezradili.
„Nemáš začo. Snáď mi už nebudeš dávať ďalšie dôvody na infarkt“, usmial sa a Joy sa zasmiala tiež. Keď sa tak neho dívala, napriek všetkému musela uznať, že je to ten najpríťažlivejší muž, akého kedy videla. A celkom milý. „Pre istotu ťa odprevadím. Ešte si slabá.“ Joy prikývla. Páčilo sa jej, aký je k nej pozorný.
„Dobre.“ Na počudovanie ju chytil za ruku a spoločne vyšli na chodbu. Dom bol tichý a hustý koberec tlmil ich kroky. Keď vošli do jej izby, Joy zasvietila stolnú lampu. „Tak a sme tu“, povedala rozpačito. „Ďakujem a dobrú noc.“
„Ešte niečo. Ako je na tom tvoja ruka?“ Podišiel k nej a vyhrnul jej rukáv na svetri. Palcom prešiel po tom hroznom odtlačku, ktorý už našťastie vyzeral ako obyčajná modrina. Joy sa pri jeho dotyku zachvela a srdce jej bilo ako opreteky.
„Dobre. Už ma to nebolí.“ Zdvihla zrak a pozrela na neho.
„To som rád“, zadíval sa jej do očí a ona pocítila, ako sa atmosféra v izbe zmenila. Arden jej nežne chytil tvár do dlaní. Joy vnímala na lícach ich chlad. Zmeravela, ale neodtiahla sa. Sama nevedela prečo. Jeho čierne oči sa do nej doslova vpíjali a jej tep sa zrýchlil ešte viac. Pohľad mu skĺzol na jej pery a potom ju nežne pobozkal. Joy zavrela oči. Cítila, ako sa v jej vnútri rozlieva hrejivé teplo a na jej vlastné prekvapenie sa jej to páčilo. Navyše, bol to jej prvý bozk.
Po chvíli sa Arden od nej odtiahol a keď Joy na neho pozrela, stuhla. V jeho očiach bolo toľko smútku a bolesti. Tie pocity dobre poznala, boli jej vernými spoločníkmi dlhé roky, ktoré strávila v sirotinci.
„Stalo sa niečo?“ Arden sa nervózne poškrabal na zátylku a odstúpil od nej.
„Prepáč, nemal som to robiť, ale...neovládol som sa.“
„To je v poriadku, len...si ma prekvapil. Mala som dojem, že ma... no, veľmi nemusíš“, zašepkala. On však pokrútil hlavou.
„To nie je pravda. Práve naopak. Záleží mi na tebe. A veľmi.“ Joy neverila vlastným ušiam.
„Tak potom prečo si sa ku mne tak správal?“ Arden si povzdychol.
„Veľmi dobre viem, že som bol odporný. Robil som to však preto, lebo som sa nevedel vyrovnať s tým, čo k tebe začínam cítiť. To ma však neospravedlňuje. Nie som dobrý človek, Joy. V minulosti som urobil“, odmlčal sa a zaťal ruky do pästí, „strašné veci, odporné a preto sa toto už nikdy viac nezopakuje. To ti sľubujem.“ Joy ho ohúrene počúvala a hlave jej vírili množstvo chaotických myšlienok. Jeho vyznanie ju ochromilo, no ešte viac zúfalstvo v jeho slovách.
„Aké veci? Je to naozaj až také zlé?“ Pokrútil hlavou.
„Nepýtaj sa, prosím ťa. Nech sú tvoje predstavy akékoľvek, realita je oveľa horšia.“
„Arden, je mi ľúto...“ On jej však skočil do reči.
„Nepotrebujem a hlavne si nezaslúžim si tvoju ľútosť“, povedal nahnevane. „Tento dom a môj otec...všetko je strašne komplikované.“
„Ale možno by som ti mohla pomôcť...“ Arden ju však znova prerušil.
„Nie, Joy. Nezniesol by som, keby sa ti ešte niečo stalo a so mnou by si nebola v bezpečí. Dobrú noc. A ešte raz sa ospravedlňujem“, povedal tichým hlasom. Chcel odísť, ale Joy ho chytila za ruku.
„Počkaj. Už len jedna vec a teraz ma už necháš dohovoriť, rozumieš ma?“ Arden sa napriek všetkému pousmial a prikývol. „Minulosť už nezmeníš“, pokračovala Joy a dívala sa mu rovno do utrápených očí. „Každý má však právo na druhú šancu. Síce nemám ani tušenia, čo si urobil, ale viem, že v tvojom srdci je dobro už len podľa toho, čo ku mne cítiš. A som si istá, že je ho viac, ako si myslíš.“ Videla, ako sa zhlboka nadýchol. Jemne jej založil uvoľnený prameň vlasov za ucho a pohladil ju po líci. Potom sa otočil a bez slova odišiel. Joy vyčerpane klesla do postele v jeho svetri a vdychovala jeho vôňu. „To bola teda noc“, pomyslela si neveriacky. Napriek únave však ešte dlho nevedela zaspať. Hlavou jej vírilo nespočetné množstvo chaotických myšlienok. Čo tak Ardena poznačilo, že taký mladý muž je zatrpknutý a zničený životom?
Arden zbehol dole schodmi a vletel do svojej izby. Musel sa poriadne ovládať, aby s dverami netresol z celej sily. Oprel sa o ne a hodnú chvíľu sa nepohol z miesta. Myslel nato, čo mu povedala Joy. Mala pravdu, minulosť už nezmení, ale ani sa s ňou nedokázal zmieriť. A čo sa týka dobra v jeho srdci, tak nad tým len pokrútil hlavou. Keby vedela, čo všetko urobil, tak by ho určite poslala do čerta, nie ho ľutovala. Áno, ľúbil ju. Nechcel ju od seba odohnať, práve naopak. Predstavovala pre neho svetlo v jeho už aj tak pokašľanom živote. Potreboval ju, chcel ju. Keď ju pobozkal, bol to ten najkrajší pocit, aký kedy zažil. S týmito úvahami pomaly prešiel k skrinke, kde už na neho čakali jeho tajné zásoby. Vytiahol fľašu vodky a ani sa neunúval vziať si pohár.
„V posledných mesiacoch si moja najlepšia kamoška. Tak na zdravie!“ Poriadne si odpil, ale prehnal to a rozkašľal sa. Zvalil sa do kresla a zavrel oči. Myslel na všetko, čo sa odohralo túto noc. Dúfal, že tie potvory už dajú Joy pokoj. Bolo to strašné. Sám mal dosť čo robiť, aby nespanikáril ako James. Musel na neho revať, aby jej nepustil ruky a neprerušil kontakt. Arden si povzdychol a znova si odpil z fľaše. Pred sebou videl jej krásnu tvár a ešte stále cítil sladkosť jej pier. Najradšej by teraz vstal a bežal rovno za ňou. To si však nemohol dovoliť. Mal ju priveľmi rád nato, aby zničil život aj jej. Už si toho aj tak užila dosť, nepotrebuje v živote muža, ktorý je .... vrahom. Pri tom slove ho naplo a ledva stihol dobehnúť na záchod.
Potom vyčerpane klesol na chladné kachličky a zavrel oči. Po chvíli zaspal na dlážke uprostred kúpeľne.
Zobudil sa na vibrovanie mobilného telefónu. Ten neznesiteľný zvuk sa ozýval zo zeme, kde musel Ardenovi vypadnúť z vrecka. Rozospato po ňom tápal, kým ho konečne nahmatal. Zažmúril na displej a prevrátil očami. Otec. Mal sto chutí tresnúť ten krám o stenu.
„Čo je?“, zachripel do telefónu.
„Kde, dopekla, zasa trčíš?!“, zreval mu do ucha otcov nahnevaný hlas.
„V izbe, kde inde! Je predsa sobota, tak mi daj pokoj!“
„Zabudol si, že sme sa tu mali ráno stretnúť?! Okamžite zdvihni zadok a láskavo príď do labáku!“
„Pamätám si len dôležité veci, otec.“ To už však vravel tichému telefónu, lebo Victor už zložil. „Doriti so všetkým!“, zahromžil a postavil sa. Zakrútila sa mu však hlava a bolel ho chrbát. Nečudo, keď noc strávil na tvrdej podlahe.
Pozrel na svoj odraz v zrkadle a rozhodol sa. Uvažoval o tom už dávno a teraz nastal ten správny čas. „Viac sa to už nestane, končím s tými svinstvami. Nech si otec vraví čo chce a svet sa postaví aj na hlavu, kašlem na všetko. Takže sa už konečne vzchop, Arden! Sebaľútosť a chlastanie je pre slabochov. Už toho bolo viac než dosť.“ Vyzliekol si napáchnuté a pokrčené oblečenie a keď vyšiel zo sprchy, cítil sa lepšie. V očiach mal odhodlanie. S ešte mokrými vlasmi prešiel do izby, kde si obliekol džínsy, čierne tričko a vyšiel na chodbu, kde sa zrazil s Jamesom.
„Čau. Ako?“
„V pohode,“ odpovedal James a nakukol Ardenovi ponad plece do jeho izby. Arden sa neho pozrel so zdvihnutým obočím.
„Čo je? Je tam niečo zaujímavé?“
„Kde je Joy?“
„Čo?“ James prevrátil očami.
„Pýtam sa, kde je Joy.“ Arden naoko ľahostajne pokrčil plecami.
„Asi vo svojej izbe. Prečo sa pýtaš? Ja nie som jej pestúnka.“
„Myslel som, že po tom hroznom zážitku ostala s tebou, nič viac.“ Arden stále nechápal.
„O čo ti ide? Prečo by mala ostávať so mnou?“
„Bože, prečo asi. Pretože je to tvoja frajerka, nie?“ V tej chvíli ho oblial studený pot. Odkašľal si.
„A to si nato ako prišiel, prosím ťa?“ James si povzdychol, akoby Arden bol totálny idiot.
„Však som vás videl, nie? Mali ste sa k sebe ako...“
„Joy nie je moja frajerka a nie sme spolu, jasné?“, zavrčal podráždene. James zdvihol ruky v obrannom geste.
„OK, OK, len sa upokoj! Takže nie ste spolu, áno? Hm, dobre vedieť. Je to fakt kočka, možno to na ňu skúsim ja“, povedal so šibalským úsmevom.
„To nech ti ani nenapadne!“, očervenel Arden a nahnevane prešiel okolo neho. Za chrbtom počul Jamesov pobavený smiech. „Debil!“, pomyslel si a zamieril k laboratóriu, ktoré bolo perfektne ukryté za tajnou stenou v miestnosti, ktorá sa vôbec nepoužívala. Vošiel dnu a našiel otca, ako sedí za stolom a nad niečím sa skláňa.
„Otec“, oslovil ho Arden a s rukami vo vreckách k nemu podišiel. „Čo je také dôležité, že som sa sem musel trepať v sobotu ráno?“ Victor sa vystrel a pozrel na syna.
„Zasa si bol celú noc preč? Mimochodom, vyzeráš otrasne. Bol som presvedčený, že určité pravidelné aktivity ľuďom prospievajú, ale o tebe to očividne neplatí. Práve naopak. Nebudeš chorý?“ Arden na neho znechutene zazrel.
„Nikde som nebol, dočerta!“ „A to už dosť dlho...“ Nemohol som spať.“
„Neverím, že ťa tie nočné výlety omrzeli! Byť na tvojom mieste a v tvojom veku, veru by som nemrhal svojím potenciálom“, zarehotal sa a prešiel k počítaču.
„V mojom veku si mal mamu a bol si s ňou šťastný. Miloval si ju, či nie?“, povedal ľadovým hlasom Arden. Victor na okamih znehybnel.
„Áno a veľmi, to dobre vieš. Moja schopnosť milovať však zomrela spolu s ňou.“ Arden prikývol.
„Toho som si vedomý. Auroru doteraz ľutujem.“
„Čo si dnes taký sentimentálny? Normálne ťa nespoznávam!“
„Ale nič“, zamrmlal Arden. „No čo si to chcel?“ Victor mu nadšene kývol, nech k nemu príde bližšie.
„Včera som zobral vzorku krvi Maddison a otestoval som ju. Je to až neuveriteľné, ale keď som ju porovnal s jej predošlými hodnotami, sú úplne odlišné! Akoby bola celkom iný človek. Nerozumiem tomu, ale je to fascinujúce. Potrebovali by sme ešte nejaké iné vzorky, aby sme to mohli overiť a možno sa dozvieme niečo viac, čo ty nato? Nie je to úžasné?“
„Nie.“ Victor sa neho zarazene pozrel.
„Prosím?“
„Povedal som, že nie. Končím s týmto bordelom a so všetkým testovaním a experimentovaním! A radím ti, mal by si aj ty.“ Victor sa uškrnul a podišiel k Ardenovi bližšie.
„Dobre som počul? Musíme v tom pokračovať a myslím, že vieš, že nemáme veľmi na výber, pravda?“ Arden zaťal zuby.
„Nejako si s tým už poradím. Nájdem nejaký spôsob, ako...“
„Hlupák! Žiadny spôsob neexistuje! Proste musíš spolupracovať a bodka!“
„Vždy máme na výber! A ja ti vravím, že s tým končím. Mám toho už plné zuby!“
„Nedovolí ti to.“ Arden sa zasmial.
„A ty si myslíš, že si budem od niekoho pýtať povolenie, há? A od koho vlastne? Vieš, kto to je? Ja viem len o nejakej šialenej sile, ktorá nás núti robiť veci proti svojej vôli! Úplne nás ovláda! Teda, aspoň mňa. Ty vyzeráš byť nadmieru spokojný. Ale ja, doriti, nemôžem ani odtiaľto odísť, vždy ma prinúti vrátiť sa späť!“ Victor prižmúril oči a dlho na neho hľadel.
„Čo ťa prinútilo zmeniť názor? Ale presnejšie, kto? Ktorá z nich to je?“
„A nato ako prišiel? On sa o Joy nesmie nikdy dozvedieť!“ Arden zaváhal asi sekundu, ale potom sa spamätal. Pristúpil k otcovi a uprel na neho pohľad plný pohŕdania. „Nie je v tom žiadna žena. Chcem vypadnúť a žiť si svoj vlastný život. Čo najďalej od tohto prekliateho domu a od teba. Čo naj-ďa-lej“, vyhláskoval tichým, chladným hlasom.
„Budeš ešte veľmi ľutovať“, namietol Victor. Arden sa mu však otočil chrbtom a rozhodným krokom opustil laboratórium. Nemal už náladu pokračovať v tejto nezmyselnej diskusii a navyše, opäť ho začalo páliť to debilné tetovanie na chrbte. Vedel, že to v najbližšom čase nebude mať vôbec ľahké. Na Ardena ešte čakal tvrdý boj.
1. Podarí sa Druen splniť misiu a zabije kráľa Restalona?
2. Je podľa vás pravda, že malú Viktóriu uniesli čarodejnice? Alebo je za jej zmiznutím niečo iné?
3. Príde Amelia nato, co skrýva nepoužívaná miestnosť, ktorú objavila?
4. Maddison je iná. Prečo sa tak správa? Čo sa s ňou mohlo stať za ten čas, kým bola mŕtva?
5. Nájde Olivien niečo zaujímavé v predtým zakázanej knihe? Ak áno, čo by to podľa vás mohlo byť?
6. Prečo sa Muro na dievčatá vykašľal a nevrátil sa spät s nejakými informáciami?
7. Čo si myslíte o tom, čo sa odohralo medzi Joy a Ardenom? Rozhodol sa správne, že si od nej bude držať odstup, aby ju ochránil? Napriek svojim citom?
8. V dome je nový člen, James. Ako sa tam podľa vás dostal? Čo si o ňom myslíte?
9. Príde niekto nato, že Percival tajne trénuje Gretchen a Leilu?
10. Čo podľa vás okráda Ardena a Victora o ich slobodnú vôľu?
11. Naozaj Nika objavila paralelný svet?
12. Leila a jej nešťastný kúpeľ. Myslíte, že to bola len nehoda, alebo mala Vea niečo za lubom?
13. A samozrejme, ako vždy, sa tešíme na vaše pokračovania :)
.
Čas na pridanie do 8.9. ... Prosíme vás, pokúste sa pridať vaše príspevky načas, nech sa to zbytočne nepredlžuje :) Ďakujeme :)
Pekný deň praje Evinka a Ninna :)
