Nová kapitola je plná prekvapení, zvratov a zaujímavých zistení. Pevne verím, že si ju vychutnáte a bude sa vám páčiť. Chceme vám poďakovať za vaše skvelé príspevky a oceňujeme, že boli pridané viac menej načas :) Ďalej vítame novú hráčku Jennis, ktorá vstúpila do deja nášho príbehu s postavou Octavie. Tešíme sa :) Takže, kočky, prajeme vám príjemný a napínavý zážitok pri čítaní :)
Ešte pred pár dňami pred zmiznutím Viktórie, Leila spolu s Gretchen využívali každú voľnú minútu na tréning s Percivalom. Dievčatá sa zdokonaľovali v obrane a Leile to už s palicou išlo ako po masle. Gretchen zasa vo voľnom čase chodievala dole do dediny k liečiteľke Drulle. Maličkú si bezpečne zaviazala do šatky a u tej prívetivej starenky sa priúčala svojim schopnostiam liečiteľstva. Bola veľmi šikovná a už po pár návštevách namiešala rôzne fantastické mastičky. Schopnosti dievčat sa zlepšovali každým dňom. Percival bol trpezlivý a múdry učiteľ a Leila bola rada, že môže tráviť čas s bratom.
Jedného pekného rána, kedy mali mať voľno, ale využili ho samozrejme na výcvik, sa všetci traja znova stretli dole pri východnej bráne. Tá sa už používala len málokedy a nebolo tam živej duše.
„Dobré ráno, dievčatá“, pozdravil ich Percival s úsmevom.
„Dobré ráno“, zamrmlali dievčatá spoločne a Leila si pretrela oči. Dnes sa jej nejako ťažko vstávalo a ešte by spala.
„No čo je to s vami?“, opýtal sa Percival a so smiechom si ich premeral. Potom sa zohol pre kožený batoh a prehodil si cez plece.
„Ty sa niekam chystáš?“, bola prekvapená Leila.
„Áno, chystáme.“
„Čo?“, nechápavo na neho zaškúlila Gretchen a zazívala. Malá jej spokojne spala v šatke.
„Panebože, halóóó! Preberte sa už konečne!“
„Perci, daj pokoj! Kvôli tejto skorej rannej hodine, ktorú si navrhol, som nestihla svoju šálku kávy! Takže buď taký láskavý a spomaľ. Aspoň na chvíľu“, zavrčala Gretchen podráždene, načo on prevrátil očami.
„Och, pokazíte mi radosť“, povzdychol si teatrálne.
„Tak nás už toľko nenaťahuj a vyklop, čo máš za lubom“, nabádala ho Leila a Perciho pery sa roztiahli do triumfálneho úsmevu.
„Fajn. Dnes budeme trénovať v lese.“
„V lese? To akže budeme strieľať na veveričky?“, zatiahla Gretch s podpichovačným úsmevom.
„Haha, veľmi vtipné, ale nie. Poďte za mnou a uvidíte“, šibalsky na neho žmurkol a rýchlym krokom sa vybral po cestičke do hustého lesa. Dievčatá ho s nevôľou nasledovali, ale po chvíli ich svižná chôdza a čerstvý ranný vzduch prebrali a nálada sa im zlepšila. V lese ich na počudovanie čakal mladý elf, ktorý Leile priniesol veci pre jej otca, keď ho pomocou kúzla premenila zo sokola na človeka. Teraz si spokojne krúžil vo výšinách a starostlivými očami strážil svoje deti.
„Čaute“, pozdravil ich už spomínaný elf.
„Nazdar, Estel“, pozdravil ho Percival. „Vďaka, že si prišiel.“
„No, toto by som si nenechal ujsť“, pozrel s rumencom na Leilu, načo sa Gretchen pousmiala.
„Ahoj. Ja som Leila a toto je moja priateľka Gretchen. Veľmi ma teší“, usmiala sa milo Leila a podala mu ruku.
„Ahoj, teší ma, že vás spoznávam. Moje meno je Estel a budem vám dnes asistovať na tréningu.“
„Naozaj?“, opýtala sa prekvapene Gretchen. „A ako?“ Nato sa ozval Percival, ktorý medzitým zhodil vak na zem.
„Estel dokáže ovládať prírodu.“ Pri týchto slovách sa dievčatám vynorili spomienky na ich mŕtvu priateľku Giu. Percival im akoby čítal myšlienky. „Nie síce ako vaša nebohá kamarátka, ktorá prírode vdychovala život. On dokáže ovládať korene stromov a kríkov, halúzky, liany a manipulovať s nimi.“
„Fíha“, nadšene zvolala Leila, načo Estel v rozpakoch sklopil zrak. „A ako to, že nie si v kráľovninej lige výnimočných?“, opýtala sa ho so smiechom.
„Och, ja nie som ničím výnimočný“, odpovedal skromne. „A moja vlastnosť nebola pre nich asi dosť zaujímavá a preto ma nenaverbovali ako vás.“ Z rozhovoru ich vytrhol Percival, ktorý hlasno zatlieskal.
„Dosť bolo rečí, ide sa makať! Nemôžeme strácať drahocenný čas, jasné? Estel? Môžeme?“ Mladý elf nadšene prikývol a ešte hodil posledný pohľad na Leilu. Potom sa dal do práce. Zrazu sa na ňu vymrštil hrubý konár a letel rovno na ňu. Okamžite vyčarila ochranný štít a vetva sa od neho s tupým nárazom odrazila. A takto cvičili celé doobedie. Estel ju však skúšal aj iným spôsobom. Musela bariéru udržať, aj keď sa jej omotal koreň okolo členka, a zároveň aj chrániť Gretchen. Aby nestratila kontakt so štítom, musela sa veľmi sústrediť. Takto sa učila robiť viac vecí naraz. Percival sledoval ich tréning veľmi pozorne a jeho bystrému oku nič neušlo.
Keď prišiel čas obeda, z koženého vaku si vybrali jedlo. Po výdatnom výcviku im už škvŕkalo v žalúdkoch. Leila viac krát zachytila Estelov pohľad, ako sa na ňu díva. Bol jej sympatický. Nie len, že bol v jej veku, ale stále sa usmieval, mal úprimné oči a na lícach sa robili rošťácke jamky. Keď sa najedli, museli sa už vrátiť do paláca a Gretchen mala dnes ešte naplánované stretnutie s Drullou. Pri východnej bráne sa rozlúčili a každý sa pobral svojou cestou. Estel pred odchodom venoval Leile nesmelý úsmev a stratil sa v stajniach. Leila sa pobrala do svojej izby a tešila sa na stretnutie s milovaným otcom. Percival dnes nemohol prísť, mal nejaký program s Veou, čo ju trochu zamrzelo, ale na druhej strane chápala, že sa musí venovať snúbenici. Pri myšlienke na princeznú sa jej v mysli vynorila nepríjemná spomienka na nešťastný kúpeľ. Odvtedy sa jej Vea ospravedlnila asi milión krát, ale Leila z toho mala stále zlý pocit. Navyše, s bratom sa okrem spoločných tréningov nestretávali. Aj na povinných večerách si udržiavali odstup bez očného kontaktu. Zato k Vei sa napriek všetkému snažila správať milo a sem tam s ňou prehodiť pár slov, keď ju o to Perci poprosil. Spoločným aktivitám s princeznou sa však vyhýbala širokým oblúkom. Vo svojej izbe zhodila zo seba prepotené oblečenie, osprchovala sa a obliekla si snehobiele šaty. Potom vyslovila zaklínadlo, ktoré už vedela naspamäť a namiesto sokola sa v izbe zjavil jej drahý otec, s ktorým strávila pár príjemných hodín. Už predtým jej ukázal a naučil ju, ako sa kontaktovať cez odkazy prostredníctvom modrého písma. Tá jedinečná komunikácia bola rodinným dedičstvom a jej prostredníctvom bola s bratom stále v kontakte. Zároveň otec odovzdal Percivalovi strieborný prsteň, presne taký istý, aký si Leila našla vo svojom koženom batohu. Tiež bol priviazaný o vreckovku. Prsteň si Percival navliekol na prst a starostlivo chránil. Obsahoval totiž jedno veľmi vzácne kúzlo po ich matke, ktoré dokázalo vdýchnuť život, ale čo bolo podstatné, iba raz. Po nejakom čase, odkedy jej brat začal nosiť prsteň, sa u neho začali prejavovať schopnosti bieleho elfa. Obaja súrodenci boli veľmi prekvapení, predsa Percival je vojak a zabil už nejedného protivníka, navyše, jeho vlasy mali orieškovohnedú farbu, nie bielu. Moc sa mu napriek tomu začala vracať. Medzi ním a Leilou vzniklo silné súrodenecké puto, ktoré im dovolilo čítať si navzájom myšlienky, preto už odkazy s modrým písmom vôbec nepotrebovali. Počas každodenných tréningov Percival zistil, že sa u neho prejavila schopnosť veľkej rýchlosti. Nechal si to radšej pre seba, aj keď na výcviku s vojakmi a Oddny si musel dávať veľký pozor, aby sa neprezradil. Túto novú schopnosť trénoval počas ich tajných stretnutí v lese s Gretchen a Estelom, ktorý bol veľmi nápomocný.
Takto vyzeral ich každodenný program predtým, ako uniesli z postieľky malú Viktóriu. Leila vedela, že v Gretchen sa v tú osudnú noc toho veľa zlomilo. Strata milovanej dcérky bola pre ňu tvrdým úderom. Po tom, ako kráľovná Arcalime všetkých vyzvala, aby sa šli pripraviť na výpravu, Leila s tlčúcim srdcom vošla do svojej izby a zavrela dvere pred bolestnými vzlykmi jej priateľky, ktoré jej trhali srdce. Pred Arcalime sa Gretchen snažila vyzerať odhodlane a tvrdo, ale akonáhle vytiahla päty z jej spálne, po lícach sa jej znova rozkotúľali horúce, trpké slzy. Leile jej bolo veľmi ľúto a ani si nevedela predstaviť, akú bolesť, hrôzu a bezmocnosť musí jej drahá kamarátka prežívať. S tichým povzdychom si dovolila na chvíľu sadnúť na posteľ. Vedela, že čas beží a kráľovná im prikázala, aby sa ponáhľali, ale Leila si potrebovala na chvíľu pretriediť myšlienky. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. V duchu si musela priznať, že vidina vojny a boja ju nesmierne desí. Aj keď čarodejnice sú ich nepriateľky a túto noc sa dopustili hroznej veci, ale aj tak....Bieli elfovia boli vždy mierumilovné bytosti a násilie akéhokoľvek druhu sa priečilo ich zásadám a povahe. Vtom jej na plece sadol otec v tele sokola a pritúlil si k nej operenú hlavičku.
„Ach, otecko, do akej situácie sme sa to dostali?“, prihovorila sa mu a pohladila ho po hebkom perí. Sokol na ňu pozrel svojimi múdrymi, láskavými očami. To Leilu aspoň trošku upokojilo. Opatrne si ho zložila z pleca a položila na okenný rám. Potom prešla ku skrini, kde úplne naspodku bol skrytý jej drahocenný vak so všetkými pokladmi. Zbalila si ho s ostatnými vecami do väčšieho batoha, prezliekla sa do niečoho vhodnejšieho na cestu a vyšla von z izby.
„Gretchen, si pripravená?“, zaklopala nesmelo na jej dvere.
„Jasné, môžeme ísť“, povedala jej priateľka, keď jej otvorila. Mala červené oči, ale už neplakala. V očiach mala tvrdý výraz a odhodlanie. Obe dievčatá zišli na nádvorie, kde sa to len tak hemžilo vojakmi a odvšadiaľ sa ozývali výkriky, rozkazy a erdžanie koní.
„Je mi to ľúto, Gretchen“, povedal jej jemne Percival, keď prechádzal okolo nich. „Neboj sa, tie strigy dostanú, čo im patrí, postarám sa o to.“ Gretchen prikývla, ale nepovedala ani slovo. Leila sa obzrela okolo seba poobzerala, ale okrem sokola tam nelietal, ani nesedel iný vták.
„Kde je Jack?“, pomyslela si zarazene, ale priateľky sa nato radšej nepýtala, aby ju náhodou nerozrušila ešte viac. Po chvíli už sedela na svojej bielej kobylke a celý, obrovský sprievod sa pohol do tmavého, hustého lesa, aby zachránil najvzácnejšie stvorenie tejto ríše.
Olivien sa prechádzala po chodbe a obozretne sa obzerala, či niekto nie je blízkosti. Hľadala totiž toho záškodníka Mura, ktorý sa na nich v ťažkej chvíli vykašlal.
„Muro!“, zasyčala, ale neobjavil sa. Olivien už začínala strácať trpezlivosť. Vtom sa jej zazdalo, že v jednom obraze sa mihol tieň. „Ukáž sa“, vyzvala ho a zamračene kontrolovala jeden obraz za druhým. „Prečo si sa nevrátil, ty klamár?! A ešte k tomu hnusný zbabelec!“
„To sa v tomto dome každý rozpráva sám so sebou? Alebo si niečo nacvičuješ, Olivien?“ Oli sa strhla a začervenala sa. Ani si nevšimla, kedy sa na chodbe objavil James.
„Nie, ja....hľadala som kocúra.“
„Tu je nejaký kocúr? Za tie dni som ho ešte nevidel“, začudoval sa James.
„No áno, ale on je taký....iný, špeciálny.“ On na ňu chvíľu hľadel, akoby nevedel, čo nato povedať. Oli sa popravde tiež cítila ako hlupaňa. Ale ako to má vysvetliť?
„Dobre, nechajme to“, odkašľal si James. „Hľadal som ťa, toto asi patrí tebe“, povedala a podal jej zopár papierov. „Ešte musím ísť za Maddison, tak čau!“ Olivien schmatla papieriky a James vykročil hore schodmi. Kým sa zmohla na slovo, zmizol za rohom. Pozrela na papiere, čo držala v ruke. Lemoval ich ružový rám s čiernymi mačacími labkami, ktoré dôverne poznala.
„Ale veď to sú listy z môjho denníka!“ No okrem krásneho dizajnu na nich nič nebolo, boli prázdne. Zamyslene vošla do svojej izby, podišla k písaciemu stolíku, otvorila šuflík a vytiahla z neho svoj denník. Pozorne ho prelistovala a na vlastné prekvapenie zistila, že nechýba ani jedna stránka. Jej denník bol kompletný.
„Nuž, asi tu niekto vlastní rovnaký denník ako ja“, usmiala sa, šmarila papiere na stôl a vybrala sa na raňajky. Jedáleň už bola skoro prázdna, jedine Vailo sa vidličkou hrabala v palacinkách. Oli do seba v rýchlosti nahádzala tie svoje a ponáhľala sa na vyučovanie. Keď prechádzala okolo Victorovej pracovne, začula , ako sa s niekým rozpráva. Potom sa ozval znudený hlas Maddie. To Olivien zaujalo. Poobzerala sa, či je na chodbe sama a pristúpila k dverám.
.... „pre teba jeden návrh.“
„Fuj, to sa nehanbíte? To vám už Nika nestačí?“
„Nie taký návrh, ty hlúpa!“
„Čo to tu preboha riešia?“ Olivienina zvedavosť rástla, takže sa k dverám pritisla ešte bližšie.
„A čo potom?“
„No, mám pocit, že dievčatá niečo chystajú. A keďže ťa zatiaľ ešte stále berú ako kamarátku....Skrátka, keby si zmiernila svoje hormóny a bola milšia, tak by sa ti možno zdôverili s niečím zaujímavým.“
„Čooo? Že niečo chystáme? Už mu načisto preskočilo, alebo čo? A to nás má Maddie akože špehovať?!“ Maddison jej akoby čítala myšlienky, čo, samozrejme, pravda nebola, keďže jej schopnosti sa jej po smrti nevrátili.
„A to akože zato, že ich budem špehovať ako nejaký idiot, dostanem iba menej učenia? Na to sa môžem vykašľať aj bez toho!“
„To nie je všetko, Maddison. Na oplátku ťa môžem poslať späť do tvojho sveta, čo ty nato? Tam sa ti páčilo, či nie?
„Tak toto znie už podstatne lepšie. Jasné, že páčilo! Nie sú tam všetci padnutí na hlavu ako tu. Hlavne nie sú stále zastrčení v knihách a nemrhajú čas nezmyselným štúdiom. Majú voľnosť, chápete? Človek sa tam necíti ako klietke. Tu sa toho ešte máte o živote veľa čo učiť.....“
Olivien šokovane odstúpila od dverí. Neverila vlastným ušiam! Takže ona nato pristala! Má ich špehovať! „Musím okamžite upozorniť dievčatá, nech si na ňu dávajú veľký pozor....“, šomrala si popod nos, keď sa ponáhľala do učebne. Našťastie, Arden tam ešte nebol, ale prišiel chvíľu po nej. A tu ju čakal ďalší šok. Bol ako vymenený. Síce stále protivný, ale napriek tomu bola Olivien zvedavá, s čím súvisí jeho náhly záujem o vyučovanie. Všimla si však, že často kradmo pozeral na Joy a ona tiež po ňom často pokukovala. Žeby oni dvaja....? Nedávalo jej to však žiadny zmysel. V živote by ju nenapadlo, že by mohlo niečo medzi nimi byť. Sú ako dva opačné protipóly. „Asi mi už príliš pracuje fantázia“, pomyslela si. Po hodine im rozdal hrubé knihy ako vždy a dievčatá sa s nimi ťahali na obed. Potom šla do svojej izby a knihu hodila na posteľ. S povzdychom na ňu chvíľu hľadela. Odhadovala, že mala najmenej päťsto strán a jej sa už nechcelo čítať tie nudné povedačky, ale musela. Napokon si sadla na posteľ, no pohľad jej padol na inú knihu, ktorú ešte nemala dočítanú. Knihu od Ardena položila nabok a otvorila tú druhú. Čítala si kúzla asi polhodinu, keď jej niekto zaklopal na dvere. Olivien okamžite knihy zamenila a tú s kúzlami skryla pod matrac.
„Ďalej!“ Dnu vstúpila Aurora.
„Prepáč, že ťa ruším pri štúdiu, ale potrebujem vám niečo oznámiť. Choď, prosím ťa, do obývačky.“ Nechala otvorené dvere a Oli z chodby začula ďalšie klopanie.
„Na dnes už bolo prekvapení až, až, čo zasa chce?“, rozmýšľala, keď vstúpila do obývačky. Zatiaľ tam bola len Maddison a James, ktorí si jej príchod ani nevšimli. Boli pohrúžení do hádky, načo Olivien len pokrútila hlavou. Títo dvaja sa hádali každú minútu, keď boli spolu v jednej miestnosti a dievčatám to už liezlo parádne na nervy. Pomaly sa začali trúsiť aj ostatné dievčatá, vrátane Ardena aj Victora. Za nimi vošla dnu Aurora.
„Vy dvaja! Ak okamžite neprestanete po sebe štekať, bude to mať už následky!“, okríkla ich a James s Maddie okamžite stíchli.
„Prepáčte“, zamrmlal James a usadil sa vedľa Joy. Maddie sa ani neobťažovala ospravedlniť. Aurora len pokrútila hlavou a pohľadom prebehla po prítomných.
„A kde je Vailo?“, povzdychla si a dlaňou si prešla po čele. Oli s Joy a Ameliou na seba pozreli. Až teraz uvedomili, že dotyčná zasa raz ignorovala ich hlavú čarodejnicu. „Choďte niektorá za ňou.“ Keď sa nikto nepostavil, nakoniec išla Olivien.
„Skús sa trochu poobzerať v jej izbe“, pošepla jej Joy, keď odchádzala. Vailo však dvere neotvárala a Oli sa už chcela vrátiť, keď si spomenula na Joy. Potichu otvorila dvere a nazrela dnu. Keď sa uistila, že vzduch je čistý, opatrne zavrela dvere a rozhliadla sa. Možno v jej izbe nájde odpoveď nato, prečo sa Vailo správa tak divne. Podišla k písaciemu stolu, v ktorom boli štyri zásuvky. Keď Oli chcela jednu z nich otvoriť, zistila, je zamknutá. Vyskúšala aj ostatné, ale tiež boli pod zámkom. Vtom si spomenula na jednu nepríjemnú vec, ktorú prežila. Týždeň predtým, ako sa mali sťahovať, jedna jej spolužiačka zistila, že je čarodejnica a od strachu ju zamkla v prázdnej triede. Nakoniec po troch hodinách ju našla upratovačka. Keď sa s týmto zážitkom neskôr doma zdôverila svojej staršej sestre Eleanor, tá ju naučila spôsob, ako odomknúť zámku pomocou sponky.
„Raz sa ti to môže hodiť, sestrička“, a Oli jej zato bola vďačná. Teraz nastala tá správna chvíľa. Dala si dole jednu sponku z drdola a po približne desiatich sekundách otvorila prvú zámku. Tak urobila aj s ostatnými. Zvedavo nazrela do prvej zásuvky. Bol tam zápisník, možno denník a asi päťdesiat fotiek Vailo, ako pózuje pred altánkom. V druhom boli tri náramky, amulet a pár čistých papierov. V posledných dvoch boli pohádzané perá, zošity a rôzne, nezaujímavé veci. Olivien si sklamane vzdychla. Ešte ju napadol zápisník, ale nebola si istá, či to predsa nie je denník. Nechcela až tak hlboko zasahovať do jej súkromia, hoci bola nesmierne zvedavá. Sama vedela, že ani ona by nebola nadšená, keby niekto čítal jej súkromné zápisky. Vtom začula, ako sa dvere na izbe otvárajú. Rýchlo zavrela šuflíky a premiestnila sa do kuchyne. Veľmi dúfala, že Aurora nato nepríde. Potom sa znova odmiestnila pred izbu Vailo a zaklopala.
„Nech ste ktokoľvek, odpáľte!“, skríkla Vailo podráždene. Olivien napriek tomu vstúpila dnu a len, len, že sa vyhla hrubej knihe, ktorú po nej tá idiotka hodila. „Okamžite odtiaľto vypadni!“ Oli napokon vyšla na chodbu, ale dvere za sebou nezavrela.
„Dole ťa už všetci čakáme, kde si sa zasa zašívala?“
„Do toho ťa nič, ty trúba! Nech si Aurora vraví, čo len chce, ja dole nepôjdem“, priskočila ku dverách a z celej sily ich zatresla Olivien pred nosom.
„Kde si bola tak dlho?“, opýtala sa jej Aurora, keď sa vrátila do obývačky.
„Snažila som sa Vailo presvedčiť, aby zišla dole, ale márne“, zaklamala bez mihnutia oka.
Aurora sa nahnevane postavila.
„To dievča bude rešpektovať pravidlá! Takéto správanie je neprijateľné!“ Vypochodovala z obývačky a o chvíľu boli všetci svedkami toho, ako po sebe pokrikujú. Očividne však s Vailo vôbec nepohla, pretože sa vrátila bez nej. „Och, ako môže byť jedna osoba taká neznesiteľná! Ľutujem, že som ju vôbec vzala do domu. Mala som vybrať niekoho iného....Keď sme už pri nových študentoch, za pár dní sa k vám pridajú ďalší traja. Dvaja mladí muži a jedna dievčina. To som vám chcela povedať. A teraz rozchod a pilne študovať!“, dodala ešte vo dverách a už jej nebolo.
„Teda, aká dobrá správa! Konečne nejakí noví chalani! Dúfam, že budú stáť zato“, zachichotala sa Amelia.
„No neviem. Ďalší úchyláci v dome? Už ich je tu viac než dosť....starých či mladých, však, Jamie?“, zatiahla Maddie sladko, keď vychádzala z obývačky. James za ňou vystrúhal grimasu.
„Ježibaba jedna, nedá mi pokoj“, zašomral si popod nos, ale nespustil z nej zrak, kým sa nestratila na schodoch. Potom sa aj on pobral do svojej izby. Oli mu ešte chcela povedať, že tie papiere, čo jej dal, sú prázdne, ale už nestihla. Potom sa rozhliadla po obývačke. Ostali tam už iba Amelia, Joy a Nika.
„Dievčatá, poďte na chvíľu do mojej izby, musím vám niečo veľmi dôležité povedať.“
Maddie ležala na posteli a znudene hľadela do stropu. Za oknami už bola tma, ale ona vôbec necítila únavu.
„Panebože, tu je taká nuda“, pomyslela si v duchu znechutene. Prešiel víkend a zasa žiadna zábava. A zajtra sa jej znova začína výuka. Pohľad jej padol na písací stôl, kde ju opäť raz čakala hrubá kniha na štúdium.
„Tá Aurora to snáď nemyslí vážne! Furt len samé knihy! A nič iné?! Čo je toto za život!“, rozčuľovala sa znova. Napokon otrávene vstala a podišla bližšie k stolu. Zobrala ju do ruky a zamračene sa zahľadela na názov Základné obranné kúzla pre začiatočníkov. „Pche....“, odfrkla si Maddie. „Obranné, obranné, nič iného, len samá obrana! Fakt sa v tejto barabizni nenájde aspoň jedno zaujímavejšie čítanie?!“, šomrala si popod nos.
„Hahaha!“, ozvalo sa odrazu z druhej strany izby. Maddie sa strhla, no v izbe na počudovanie nikoho nevidela. „Tu som, ty hlupaňa jedna! Vidím, že aj ty si taká sprostá ako tvoje kamarátky!“ Z obrazu oproti sa na ňu škeril Muro.
„Ja ti dám hlupaňu! Čo tu chceš...ty...obrazová mátoha, há?“
„Že mátoha....hahaháááá...“ rehotal sa ten kocúrisko ešte viac, „Byť tebou, tak sa tu moc nenaparujem, aj keď som papierový, som oveľa mocnejší než ty“, naparoval sa.
„Áno?“, zatiahla ironicky. „Vari by si ma na niečo začaroval? Spravíš zo mňa žabu, kobylku, alebo nebodaj prasa? Hahááá!“ Pri tej predstave sa začala smiať aj Maddison.
„Keby som chcel, tak bez problémov. A nevyškieraj sa už toľko! Nie pre toto som prišiel“, poznamenal nafúkane a preskočil do obrazu nad jej hlavou. „Nemohol som si nevšimnúť, že ti všetky tie nudné knihy plné teórie a nezaujímavých veci už idú pekne na nervy.“ Maddie posmešne zdvihla obočie.
„Tak to si potom ešte väčší úchylák ako tamten! Čo nás tu všetky špehuješ deň aj noc?“, nemohla sa zdržať komentára. Muro si znechutene odfrkol.
„Ale prosím ťa, mňa tak zaujímajú tie vaše „aktivity“.... aj keď by som ti vedel porozprávať rôzne pikošky“, zachichotal sa zlomyseľne. „No teraz som ti prišiel ponúknuť niečo oveľa zaujímavejšie. Ak sa chceš naučiť nejaké pikantnejšie kúzla, skús sa mrknúť do Aurorinej spálne. Keďže teraz má na práci iné veci, izba je voľná.“
„Aké pikantnejšie?“, okamžite spozornela Maddison.
„No také, kadejaké....niečo iné ako len obrana a skrývanie sa pred problémami level expert.“
„Úprimne, mám všetkých tých kníh už po krk. To sa v tomto sprostom dome nenájde niečo zábavnejšie na zabitie času? Kebyže chcem čítať viac kníh ako je nutné, zbehnem si do knižnice, ale dík za ochotu, ty drevo.“
„Okej, ty nevďačnica! Tvoja vec, len som reagoval na to, ako si sa tu pred chvíľou ľutovala, že chceš niečo zaujímavejšie. Ak si myslíš, že tá striga nechá také vychytávky v knižnici, si ešte väčšia sprostaňa ako všetky baby dokopy. Hahaháá, nebuď smiešna, prosím ťa. Nuž, chcel som byť len nápomocný. Ale keď sa ti nepáči, zabudni na to a unuď sa tu k smrti nad...“ pozrel pohŕdavo na knihu na stole, „týmto.“ A hneď, ako ukončil ten svoj prejav, vyparil sa preč.
„Dobre, dobre, veď si nemusel hneď zdrhnúť, ty prašivec!“, zavolala za ním, hoci obraz bol už prázdny, teda, prázdny bez Mura. „Ach, čo je toto za divný svet“, povzdychla si Maddie. „Čo ho už spasil Ježiš Kristus, alebo čo?!“ Schmatla knihu zo stolíka a vyvalila sa na posteľ....
„Dobré ránko, Šípková Ruženka!“ Maddie sa strhla a chvíľu sa nechápavo obzerala okolo seba.
„Včera som musela pri tom úžasne zaujímavom čítaní zaspať“, pomyslela si ironicky. Ako inak, to sa dalo čakať.
„Ach, nie, zasa ty, úchylák?! Čo mi lozíš do izby, keď spím? Nemáš na práci nič iné? Už druhý krát som sa zobudila s pohľadom na tvoj ksicht.“
„Už by si si mohla dať odpich s tým úchylákom. Je to trápne, nemyslíš? Prečo neoceníš priateľskú náladu? Nemusíme tu žiť ako zvieratá a sústavne po sebe štekať“, povedal James sklesnuto.
„Kašlem ti ja na tvoje priateľstvo. Čo chceš, že si si tu dovolil len tak vtrhnúť?“ odbila ho Maddison.
„Ja? Ja nič....“ Nestihol však dopovedať a už mu skákala do reči.
„Nič? Tak sa potom pakuj! Už aj!“
„Necháš ma dohovoriť?“, prerušil ju James a v hlase mu už bolo cítiť podráždenie. „Poslal ma za tebou Victor, vraj máš za ním prísť do pracovne.“
„No super, ďalší úchylák....'skvelý' deň začína“, povzdychla si v duchu a posadila sa na posteli. „A to mi tu nemohol poslať niekoho iného?“
„Nuž, očividne nie, asi chcel, aby si sa konečne naučila správať. Čau.“ James podišiel k dverám a siahol rukou na kľučku.
„Počkaj!“
„Áno?“ odpovedal bez toho, aby sa vôbec otočil.
„A to hneď?“
„Áno, hneď. Prečo myslíš, že som ťa špehoval v spánku?“, poznamenal s úsmevom, hoci bol stále nahnevaný z Maddiinho správania. „Ak dovolíš, už pôjdem, nie každý môže vylihovať do dvanástej.“
„Haha. Maj sa!“ Vo dverách sa však ešte otočil.
„Maddie?“
„Čo je?!“, zavrčala podráždene.
„Vieš o tom, že dosť hlasno chrápeš?“, dodal akoby mimochodom a zaškeril sa od ucha k uchu. Ona do neho namosúrene hodila vankúš, ale James už medzitým so smiechom zavrel dvere.
„Idiot!“, zakričala, aj keď vedela, že ju už nepočuje. „Ach, to mi tu nikto nevie dať aspoň na chvíľu pokoj?!“ pomyslela si namrzene, keď vstávala z postele. Zobrala zo skrine nejaké pohodlné oblečenie a chystala sa za Viktorom. „Tak ešte trochu menšie úpravy, nech nevyzerám ako blb“, prebleslo jej hlavou a prečesala si vlasy. Oči pretrela jemnou linkou a naniesla špirálu. Posledný krát hodila očkom do zrkadla a vyšla z izby. Keď zatvárala dvere, začula z Ameliinej izby svoje meno. Pristúpila bližšie a rozoznala jej hlas, ako sa rozpráva so svojím bratom pánom Úchylákom. Neváhala a pritisla ucho k dverám. Nenechá si predsa ujsť prvotriedne drby.
„...potrebujem nejaké info o Maddison. Vieš, také tie vaše babské pikošky. Odkiaľ je a tak podobne.“
„No to si snáď ten idiot robí srandu.“
„Ale....to určite nemyslíš vážne! Pred pár dňami som sa dozvedela, že máš konečne frajerku a teraz tu zisťuješ informácie o mojej kamoške? Bože, James, o čo ti vlastne ide?“
„No tak, pomôžeš mi alebo nie? Možno sa mi podarí....pomôcť jej. A čo sa týka frajerky, neviem, ako máme ďalej pokračovať. To odlúčenie je nanič. Ľúbim ju, to áno, len neviem ako by sa zatvárila, kebyže prídem za ňou a poviem jej Hej, Lilly, vieš o tom, že som čarodejník? Teraz bývam v dome so samými kočkami a zdokonaľujem svoju liečiteľskú schopnosť .... Ona....bojím sa, že by sa na mňa vykašlala...ja neviem...a...radšej to nechajme tak.“
„Haha, to by som si pozrela, čo za chudera sa vôbec fláka s takým úchylákom“, zasmiala sa škodoradostne Maddie. Aj keď by si rada vypočula viac, čas plynul a ona musela ísť za Victorom. Rýchlo zbehla dole schodmi a namierila si to rovno do jeho pracovne.
„Tak tu som, čo odo mňa chcete?“ Tresla dverami, načo sa Victor trochu strhol.
„Teba nenaučili klopať?“
„Naučili, ale očividne to bolo asi súrne, keď ste mi do izby poslali tamtoho. Tak načo mrhať zbytočne časom“, uškrnula sa a hodila sa do kresla.
„Ach, ty si nepoučiteľná....Nuž, potrebujem od teba trochu krvi.“
„Ježiši, načo zas?“ skočila mu do reči, „Veď ste mi ju brali minulý týždeň, načo vám to furt je? Čo nás tu klonujete alebo čo?“, zamračila sa Maddison pri myšlienke na ďalšie ihly.
„Veľmi vtipné, slečinka. Myslíš že by som si chcel naklonovať práve teba? Sú tu zaujímavejšie a hlavne slušnejšie dievčatá.“
„Hej, a hlavne oveľa naivnejšie, všakže?“
„Čo si to dovoľuješ!“, ohradil sa Victor.
„Čo by som si mala dovoľovať! Veď je to pravda, či nie? Pokiaľ viem, ani samotnej Aurore sa nepáčila vaša aférka s Nikou. To dievča musí byť asi veľmi hlúpe, keď sa do vás dokázala zaľúbiť“, smiala sa Maddie. Victor zovrel ruky v päsť.
„Zavri si ústa a netrep sprostosti. Potrebujem ešte spraviť nejaké testy. Ako si si iste všimla, tvoje schopnosti nie sú v poriadku...“ Keď o tom tak premýšľala, musela uznať, že má pravdu. Odkedy sa prebrala z údajnej smrti, k svojim schopnostiam ani len nepričuchla. Stále ich mala niekde v keli. Niežeby jej však chýbali tie otravné myšlienky všetkých tých úbožiakov, ale predsa len.....
„A čo je s mojimi schopnosťami?“
„To presne neviem a práve preto sa to snažím zistiť. Na to potrebujem tvoje vzorky krvi.“ Maddie prevrátila očami a neochotne podala Victorovi ruku. Po chvíli zacítila, ako jej ihla vniká do žily.
„A keď už sme pri tých schopnostiach,“ pokračoval Victor, „na pár dní by si si mala dať pauzu od výuky.“
„Super“, potešila sa Maddie. Bude mať aspoň chvíľu čas sama pre seba. No radosť jej nevydržala veľmi dlho.
„Ale nemysli si, že miesto trénovania budeš leňošiť a váľať šunky v posteli. Budeš pekne študovať teóriu a keď znormalizujeme tvoje schopnosti, tak mi predvedieš v praxi, čo si sa naučila!“
„Všetko?“ odvetila bez záujmu Maddie.
„No, pokiaľ sa ti nechce študovať toľké kvantá, čo predpokladám že sa ti nechce, mal by som pre teba jeden návrh.“
„Fuj, že sa nehanbíte, čo vám už Nika nestačí?“
„Nie taký návrh, ty hlúpa.“
„A čo potom?“
„No, mám pocit, že dievčatá niečo chystajú. A keďže ťa zatiaľ ešte stále berú ako kamarátku....Skrátka, keby si kus zmiernila hormóny a bola milšia, tak by sa ti možno zdôverili s niečím zaujímavým.“
„A to akože zato, že ich budem špehovať ako nejaký idiot, dostanem iba menej učenia? Na to sa môžem vykašľať aj bez toho!“
„To nie je všetko, Maddison. Na oplátku ťa môžem poslať späť do tvojho sveta, čo ty na to? Tam sa ti páčilo, či nie?
„Tak toto znie už podstatne lepšie. Jasné, že páčilo! Nie sú tam všetci padnutí na hlavu ako tu. Hlavne nie sú stále zastrčení v knihách a nemrhajú čas nezmyselným štúdiom. Majú voľnosť, chápete? Človek sa tam necíti ako klietke. Tu sa toho ešte máte o živote veľa čo učiť.“
„Tak teda platí?“
„Samozrejme....že nie. Ako ma už len vy chcete dostať nazad domov? Veď ste len obyčajný človek. A Aurora to za vás sotva spraví, keď takto konáte poza jej chrbát.“ Na to vstala a spravila pár krokov k dverám. „Možno by ste mohli skúsiť presvedčiť nejaký môj klon, keď ste mi už nakradli toľko krvi...aj keď... nemyslím si, že by boli také hlúpe!“ Maddie sa začala smiať a opustila pracovňu aj šokovaného Victora.
Les okolo nej bol temný a tmavý a ako naschvál, obloha bola zamračená a neprepustila ani jeden mesačný lúč, aby im posvietil na cestu. Gretchen sa počas jazdy na koni neustále otáčala a pohľadom hľadala Jacka. Bolo jej veľmi ľúto, že v takejto ťažkej chvíli nemôže byť s ňou a ani jej nemá ako pomôcť. Teraz priam bytostne túžila po jeho prítomnosti. Kone cválali hustým porastom čoraz rýchlejšie a ona, spoločne s Leilou vôbec nevedeli, kde sa nachádzajú. Cítili sa úplne stratené. Vtom za sebou začula intenzívnejší dupot kopýt a v tom okamihu ich obehol Percvival na čiernom tátošovi.
„Teraz ma pozorne počúvajte! Odtiaľto vás budem viesť ja! Toto miesto skrýva rôzne nástrahy a je nebezpečné. Držte sa za mnou a nič sa vám nestane!“ Gretchen nechápavo pozrela na Leilu, ale tá len pokrčila plecami.
„Čo všetko by sa nám mohlo stať?“, opýtala sa Percivala. Ten spomalil a zladil krok žrebca s ich kobylkami.
„Určite aj vy cítite, že toto miesto je niečím zvláštne, nehostinné. Toto je totiž Tajomný les. A v jeho srdci je schovaný prechod do krajiny ľudí a do ríše čarodejníc. No často stáva, teda, stávalo, že tie bosorky prišli k nám. V okolí teleportu je preto sústredená obrovská magická sila a nie každý elf ju dokáže prekonať a prejsť na druhú stranu. Preto“, obzrel sa okolo seba, „sme vzali toľko vojakov. Takáto veľká armáda nám zaistí aspoň určitý počet vojakov, pretože nie všetci cez portál prejdú.“ Gretchen ho zhrozene počúvala a Leila bola na tom rovnako.
„Chceš tým povedať, že aj nám sa nemusí podariť prejsť?“ Pecival vážne prikývol.
„Ale potom čo? Čo keď nás ten portál nepustí?“, opýtala sa Gretchen a cítila, ako v nej narastá panika.
„Buď vás vypľuje naspäť do našej ríše, alebo....“, nedopovedal a uhol pohľadom.
„Alebo čo?“, naliehala na neho Leila. „Tak už nás nenaťahuj a vyklop to!“
„Sa v ňom stratíte a už nikdy nenájdete cestu späť.“
„Čože?! A to sa dozvedáme až teraz, Percival? To nemyslíš vážne! A bojovníci vedia, čo ich čaká, ako sa im prechod nepodarí?“, vyhŕkla Gretchen nahnevane.
„Vedia“, odvetil strojene.
„To im nevadí, že niektorí idú na istú samovraždu?“
„Oni to tak nevnímajú, Gretch! Slúžiť v kráľovskej garde je veľká česť a vojaci musia rátať s rôznymi nástrahami. Berú to ako fakt“, odvetil jej podráždene.
„A čo my? Čo keď sa nám nepodarí....“ začala Leila opatrne, ale on jej skočil do reči.
„Nám sa to nemôže stať. My ovládame mágiu a tá nám umožní prejsť cez portál, jasné? Žiadne strachy. Teraz musím ísť. Kráľ ma očakáva po svojom boku, som predsa jeho pravá ruka.“ S týmito slovami odcválal. Gretchen si len vzdychla a dúfala, že Pecival má pravdu. Musí predsa zachrániť svoje sladké dievčatko. Po ďalšej hodine cvalu pomedzi hustý porast lesa, dievčatá v diaľke uvideli slabé svetlo. Netušili, čo by to mohlo byť. Ako sa však približovali, svetlo silnelo. Napokon sa z hustého lesa vynorili na malej čistinke, kde sa uprostred nachádzal zdroj žiary. Vyzeralo to ako obrovské zrkadlo, ktorého vnútro sa neustále menilo, akoby bolo živé. Bol to spomínaný teleport a vedľa neho do noci jasne blikotali fakle, ktoré ho osvetľovali.
Keď boli celkom blízko, všetci jazdci zosadli z koní a pripojili sa k pešiakom, ktorý práve vchádzali na čistinku. Začuli Percivala, ako kričí pokyny.
„Odtiaľto musíme ísť pešo! Portál kone neprenesie, ostanú tu. Na noc ostaneme tu a utáboríme sa. Všetci si potrebujeme oddýchnuť, aby sme boli plní síl na to, čo nás čaká!“ Gretchen zaťala dlane do päste. Najradšej by sa hneď hodila do toho teleportu. Nemôže predsa čakať do rána! Frustrovane zosadla z koňa a spoločne s Leilou si pripravili lôžka na mäkkom machu. Kým jej kamarátka v mihu od únavy zaspala, Gretchen hľadela na tmavú oblohu a z očí jej tiekli slzy. Bolesť nad stratou dcérky bola neskutočná. A teraz, keď ju nič nerozptyľovalo, myslela iba na ňu. V mysli sa jej vynárali rôzne scenáre, čo s ňou môžu tie ježibaby robiť.
„Panebože!“, zaúpela v duchu a obrátila sa nabok. Ako jej teraz chýbal Jack, jeho pevné ramená, aby sa mohla k nemu pritúliť a aspoň trochu sa upokojiť. Keď ranné lúče vychádzajúce slnka pozlátili lúku, kde táborili, Gretchen od vyčerpania konečne klesli viečka. Zobudila sa ani nie o dve hodiny na čulý ruch okolo nej. Ospanlivo sa poobzerala okolo seba. Všetci sa už chystali na raňajky a videla Leilu, ako sa rozpráva s Percivalom.
„Dobré ráno“, pozdravila ich, keď k nim podišla.
„Aj tebe. Pripravená?“, opýtal sa jej Perci opatrne. Gretchen pomaly prikývla a potom chytila Leilu za ruku.
„Poď sa so mnou trochu prejsť“, požiadala priateľku.
„Dobre“, súhlasila a spoločne vykročili do lesa.
„Nechoďte ďaleko a nebuďte dlho“, prikázal im ešte Percival a Gretchen prevrátila očami.
„Áno, mami!“, zavolala mu naspäť, načo zamračene pokrútil hlavou a otočil sa na odchod.
„Ale Gretch“, jemne ju napomenula Leila. „Chce nám len dobre.“
„Ja viem“, povzdychla si. „Len som nervózna a tá jeho prehnaná starostlivosť mi už lezie krkom. Prepáč, ja viem, že je o tvoj brat a mám ho tiež rada. Ale skús ma pochopiť.“
„Veď ťa aj chápem“, chlácholivo jej odpovedala Leila a súcitne jej stisla ruku. Vtom Gretchen zbadala za stromom akýsi pohyb.
„Videla si to?“, opýtala sa priateľky.
„Čo?“
„Tam za tým stromom sa niečo pohlo“, vysvetlila jej šeptom.
„Naozaj? Ja som si nič nešimla....ahááá, už to vidím aj ja!“, zhíkla Leila. „Kto to môže byť?“
„Poďme to zistiť“, povedala Gretchen a potiahla ju. Ona však zaváhala.
„Vieš čo vravel Perci o tomto lese, všeličo sa tu môže skrývať, aj zlé veci“, pripomenula jej Leila. Gretchen sa však už náhlila k stromu. Bielovláska len pokrútila hlavou a ponáhľala za ňou. Na ich prekvapenie sa za hrubým stromom skrývalo dievča asi v Leilinom veku.
Nike sa život zmenil na sivú, bezútešnú hmlu. Cítila sa osamelá ako ešte nikdy predtým. Začalo to po jej nepríjemnom zážitku so zbernou miestnosťou, kam sa dostala, keď chcela ujsť z domu. Celý víkend strávila v svojej izbe. Keď v pondelok zišla do jedálne, privítalo ju mrazivé ticho. Všimla si, že niektorí majú problém pozrieť sa jej do očí, ako napríklad Joy, alebo naopak, posmešne sa jej škerili do tváre, ako Maddison alebo Vailo. Keď si sadala na stoličku, úkosom pozrela na Auroru. Vyzerala úplne v pohode, práve si natierala hrianku s medom a to Niku rozhodilo ešte viac.
„Ona im to všetko vytárala ešte pred mojím príchodom“, pomyslela si neveriacky. Arden a jej milovaný Victor na raňajkách chýbali. Jedla sa skoro ani nedotkla, taký mala stiahnutý žalúdok. Potom ju čakala výuka. Keďže ich Aurora s Ameliou vymenila, vybrala sa do druhej učebne, kde oddnes bude mať hodiny s Ardenom. Bola veľmi rada, že sa s ňou vymenila Amelia a nie Joy alebo Olivien, pretože byť tak dlho v jednej miestnosti s tou zradkyňou by určite nezvládla. Síce sa jej snažila ospravedlniť, no ranila ju až priveľmi hlboko. Toto jej neodpustí asi nikdy. Veľmi ju bolelo, že sa musí vyhýbať Victorovi. Pri myšlienke na neho sa letmo dotkla náramku, ktorý jej podaroval pred pár dňami, keď ešte boli spolu a šťastní....
Sedeli spolu v objatí v miestnosti, kde sa tajne stretávali. Výhodou tohto obrovského domu bolo, že mal nesmerne veľa izieb, ktoré sa nepoužívali.
„Mám pre teba prekvapenie, kráska moja“, prerušil Victor ich príjemný rozhovor, vybral z vrecka malú škatuľku a s úsmevom jej ju podal. Nika ostala prekvapená a opatrne si ju vzala. Rozpačito na neho pozrela.
„Ale to si nemusel.“
„Prosím ťa, láska, čo to vravíš? Tebe by som zniesol aj modré z neba, keby som mohol. Toto je len odrobinka, nič viac.“ Nika zvedavo otvorila škatuľku a od úžasu zhíkla. Bola tam zlatý náramok, popretkávaný jemnými, ružovými kamienkami.
„Tomuto vravíš odrobinka? Ale veď je to nádherný šperk! Ďakujem!“, vrhla sa mu do náručia a cítila, ako jej po lícach stekajú slzy dojatia. Victor ju potom láskavo hladil po vlasoch, šepkal tie najkrajšie nežnosti a ona sa strácala v jeho dotykoch a bozkoch....
To však bolo pred pár dňami, ale Nika mala pocit, že pred tisíckami rokov. Veľmi jej chýbal. V učebni bola zatiaľ iba Joy, ale hneď za ňou dobehla Olivien a zdala sa jej nejaká rozrušená. Za normálnych okolností by sa jej opýtala, čo sa deje, ale keďže momentálne v jej živote nebolo normálne nič, nevšímala si ju. Potom dorazil jej nový mentor a Nike stiahlo hrdlo. Hoci obaja boli veľmi pekní, Arden sa s otcom podobal len minimálne. Napriek tomu však mali rovnaký spôsob chôdze a gestá. Napríklad toto, ako vraští čelo, keď nad niečím premýšľa, presne ako jeho otec.
„Ty tu čo robíš? Kde je Amelia?“, vyrušil ju z úvah jeho ostrý hlas.
„A keby bol aspoň spolovice taký milý ako Victor“, pomyslela si trpko o pár minút neskôr po ich krátkom a trápnom dialógu. Cítila sa hrozne. Sťažka dopadla na pohovku a nechuťou zistila, že k nej mieri Olivien.
„Si v poriadku?“, zašepkala súcitne.
„Daj mi pokoj, Oli“, odbila ju Nika a odvrátila sa, aby nezbadala slzy, ktoré sa jej tisli do očí.
Kým jej kamarátka stihla zareagovať, Arden začal hodinu. Na vyučovaní jej to išlo dobre. Všetku svoju energiu vložila do zlepšovania svojej schopnosti a to ju aspoň na chvíľu zamestnalo, aby necítila tú hroznú bolesť v srdci. Zistila, že Arden je veľmi inteligentný a dobrý učiteľ. Nechápala, prečo ostatné dievčatá vraveli, že je úplne nanič, hlavne tá odporná Amelia. Na základe jeho usmernení sa naučila zneviditeľniť iba tú časť tela, ktorú sama chcela, alebo len tak napol, že vyzerala ako hmla alebo duch. Ďalšou novinkou bol fakt, že keď je polopriesvitná, dokáže prechádzať cez steny, ale to jej ešte veľmi nešlo. Nakoniec ju od toľkého sústredenia rozbolela hlava. Musela sa vypýtať z vyučovania a ísť si ľahnúť. Po čase ju však aj chuť do vzdelávania prešla a tak to začala využívať ako zámienku, aby sa mohla ulievať z výuky. Život v dome sa pre ňu stával čím ďalej, tým viac neznesiteľnejším. Aurora sa na ňu úkosom mračila, keď si myslela, že Nika ju nevidí a zato ju nenávidela ešte viac. Z Jamesa a Maddison jej už šla prasknúť hlava a jej kamarátky, Olivien a Joy boli väčšinou s Ameliou, ktorú nemohla ani vystáť a tak chodila všade sama. Na raňajky, obed, večeru, na vyučovanie a z neho zasa sama aj odchádzala. Cítila, ako sa s ostatnými pomaly odcudzuje, ale na počudovanie, jej to po čase prestávalo vadiť. A potom sa to stalo. Práve sa vliekla po prázdnej chodbe z jedálne, keď sa pre ňou vynoril Victor. Srdce sa jej rozbúchalo ako opreteky a doslova na ňom visela očami. Keď ju zbadal, na tvári sa mu zjavil smutný úsmev, ale potom od nej odtrhol pohľad a bez slova prešiel popri nej. Nike prešiel po chrbte mráz. Dívala sa za ním, kým sa nestratil za rohom a ani raz sa neobzrel. Napokon sklonila hlavu a odišla do svojej izby. Tam sa zvalila do postele a zahrabala sa do prikrývok. Vonku bol krásny slnečný letný deň, ale jej bola veľká zima. Vtom jej niekto tichučko zaklopal na dvere. „Ach, žeby to bol on?“, ožila hneď Nika a vyhrabala sa z postele. Potom ju však napadlo, že Victor by predsa neklopal. Nikdy neklopal. „Ďalej!“, povedala otrávene, až znela presne ako Vailo. Vo dverách sa zjavila Amelia.
„Nika?“ Keď ju zbadala, naštvala sa ešte viac.
„Tá je buď taká vytrvalá, ale taká sprostá“, pomyslela si zachmúrene. „Čo tu chceš? Zasa si sa prišla falošne ospravedlňovať?!“, zvrieskla na ňu.
„Ja...ehm...chcela som sa s tebou porozprávať“, vykoktala Amelia.
„Tak to máš ale smolu! Nechcem ťa ani vidieť, nieto sa s tebou baviť!“, hodila do tej zradkyne vankúš, ktorý ju trafil do pleca, ale ona si to nevšímala. Tváril sa veľmi ľútostivo. „Bože, tá je ale neznesiteľná! Tvári sa ako stelesnenie nevinnosti“, zúrila v duchu Nika. Keď sa nedočkala žiadnej reakcie, Amelia napokon zavrela dvere. Na druhý deň sa rozhodla, že na výuku nepôjde vôbec. A ďalší znova, keď zrazu počula z chodby krik.
„Okamžite zdvihni zadok a choď na výuku! Nebudem tu za tebou chodiť každý deň a upozorňovať ťa nato! Myslíš si, že som taká blbá a zhltnem ti všetky tvoje výhovorky ako Victor?! To teda nie, Vailo! Neverím, že ťa hlava bolí päť dní v týždni, keď máš mať hodiny a cez víkendy si v poriadku!“
„A čo Nika? Ani ona nechodí na hodiny a jej nič nepoviete! Či sa jej bojíte?“, úlisne zatiahla Vailo. Nika podišla k dverám, aby lepšie počula.
„Prosím?! Prečo by som sa jej mala báť?“
„No prečo asi! Však vám prebrala vášho neverného chlapa!“, zasmiala sa Vailo.
„Toto nie je tvoja starosť, aby si to riešila, rozumela si? Ak okamžite nezídeš dole, budem už vyvodzovať dôsledky, mladá dáma!“
„Haló, zabudli ste ešte vyčistiť žalúdok Nike!“, zavolala Vailo a škodoradostne sa zasmiala. Nika za dverami svojej izby sa tiež pousmiala.
„Začína mi byť celkom sympatická“, pomyslela si pobavene. Keď kráčala na večeru, začula pod schodiskom hlasy.
„Ak bude Vailo takto pokračovať, na vojnu pripravená nebude“, hnevala sa Aurora.
„No a čo. Kašli nato. Pošli ju jednoducho preč a bude pokoj“, odpovedal jej Arden ľahostajne.
„Nejde len o ňu. Aj Nika sa začína stavať na zadné.“
„Vraj ju bolí brucho.“
„No to určite! Nehovor mi, že si jej to uveril!“, zasyčala Aurora.
„A čo som jej pestúnka, alebo čo?!“, ohradil sa Arden podráždene.
„Jasné, že nie, ale...“
„Nechaj ju tak. Potrebuje čas. Musí sa vyrovnať s tým, čo sa stalo, nič viac.“ Po jeho slovách len nahnevane odfrkla, ale nepovedala už ani slovo a spoločne sa pobrali do jedálne. Niku na schodoch si nevšimli.
„Že nič viac. S tým sa nevyrovnám nikdy, debil jeden!“, pomyslela si nazlostene a vliekla sa za nimi. V poslednom čase ju stále niekto otravoval. Či to bola Olivien alebo Joy, čo sa chcela rozprávať, potom tá zradkyňa, alebo odporná ryšavá ježibaba. Veľmi chcela ísť niekam, kde by sa cítila ako doma, ale nemala kde. Vyrastala v detskom domove a teraz už nemala vek, aby sa tam mohla vrátiť. Nie že by jej tak bolo dobre, no z daných možností to bolo to lepšie riešenie. Na vyučovanie stále nechodila, ale začínala sa už nudiť. „Čo keby som navštívila Vailo? Možno by sme si mohli aj celkom dobre pokecať“, napadlo ju a už klopala na dvere oproti.
„Doparoma, už som vám povedala, že nikam nejdem!“, zajačala Vailo a trhnutím otvorila dvere. „Aha, to si ty“, skonštatovala už miernejším tónom a premerala si ju. „Čo tu chceš?“
„Ani neviem. Nudím sa, keďže nechodím na hodiny.“
„A?“
„Tak som si myslela, či sa nemôžeme porozprávať, alebo čo.“ Vailo sa uškrnula a odstúpila od dverí.
„Poď ďalej.“ Nika vošla dnu a zatvorila dvere.
„Čo robíš?“, spýtala sa akoby mimochodom a rozhliadla sa. Na posteli videla rozhádzané módne časopisy a na kreslách a pohovke sa váľali kopy šatstva. „Teda, to dievča je ale neporiadne“, skonštatovala v duchu. Vailo si už medzitým sadla za toaletný stolík. Ešte nebola oblečená a na sebe mala krásny, hodvábny župan.
„Nič. Akurát som vstala a teraz sa rozhodujem, akou farbou si mám nalakovať nechty. Čo myslíš?“ Strčila jej pod nos ohnivočervený a trblietavý, smaragdovo zelený lak.
„Tento“, ukázala na červený a sadla si na posteľ. „To ťa baví? Stále sa venuješ len tým nechtom....“
„A čo mám podľa teba robiť? Inak by som zomrela od nudy. Aj keď“, pery sa jej roztiahli do prefíkaného úsmevu, „ty si vieš zábavu nájsť, všakže?“ Nika cítila, ako sa začína červenať. Už oľutovala, že sem vôbec chodila. Mala vedieť, že Vailo sa jej bude vypytovať na jej nevydarený vzťah.
„Ak myslíš to, čo sa stalo medzi mnou a Victorom, o tom rozprávať nechcem a ani nebudem.“
„Och, škoda“, sklamane zatiahla a otvorila vrchnák na laku. Izbu naplnil pach acetónu. „Ale aspoň mi povedz....boli ste spolu aj tak? Vieš, ako to myslím, však?“
Bol už neskorý, tmavý večer a Octavia ležala vo svojej posteli. Napriek únave nevedela zaspať, pretože sa bála toho najhoršieho. Po chvíli sa ukázalo, že ani táto noc nebude výnimkou. Vytiahla si prikrývku až po bradu a celá sa roztriasla, ako vždy, keď vedela, že príde a čo bude potom nasledovať.
„Ach, bože! On mi už snáď nikdy nedá pokoj!“, zaúpela v duchu. „Kedy sa to už konečne skončí?! Čo mám robiť?“, spytovala sa sama seba zúfalo, ale odpoveď neprišla. Akoby nestačilo, že ju mlátil, ale to muselo vyvrcholiť takto. Už mnoho krát ju v záchvate zúfalstva napadlo, že pôjde za matkou a všetko jej povie, ale ktovie, či by jej uverila? A jej výčitky by už nezniesla. Komu to má však povedať? Komu môže tak veriť, že mu môže povedať o tom špinavcovi? Keď naposledy sedela v škole s monoklom na oku, nikto nato nereagoval, takže pochybovala, že by jej niekto veril a ešte k tomu, nemá to ako dokázať. Octavia si sťažka povzdychla. „Zasa budem musieť vydržať tie jeho slizké pohľady a šmátrajúce, hnusné ruky....Bŕŕŕŕ, už teraz mi je z toho zle.“ Vtom prúd jej nešťastných myšlienok prerušil jeho ťažký krok na prvom schode. Octavia zmeravela a tuho zavrela oči. „Už je to tu zasa“, stihla si zúfalo pomyslieť a vtedy sa dvere na jej izbe prudko otvorili. Stál tam s úlisným a chlipným úškrnom na tvári a pomaly sa k nej približoval.
„Kde je moje sladké dievčatko?“, sladko zapriadol starý, pupkatý chlap a navyše jej vlastný otec. Octavia ešte stále nemohla pochopiť, prečo sa tak zaujíma o telo svojej dcéry. Bola z toho zmätená a znechutená a hlavne vystrašená. Mala toho už plné zuby a zo všetkého na svete si priala, aby sa to už skončilo. Aby sa jej ten starý úchylák nikdy viac nedotkol. Ako sa k nej blížil, pohľad jej padol na veľkú knižnicu, v ktorej mala všetky hrubé, ťažké učebnice. „Keby chcela jedna z nich spadnúť na otca! Trafila by ho do hlavy a omámila....A mala by som pokoj, aspoň na dnes.“ Pohľadom hypnotizovala policu s knihami a intenzívne nato myslela. Uvedomovala si, že je to absurdnosť, ale ako sa vraví, topiaci sa slamky chytá....PRÁÁÁÁSK! Octavia neverila vlastným očiam! Kniha z police naozaj vyletela a mierila na otca, ale ten sa nanešťastie práve pohol bližšie k nej, čiže ho zasiahla len do ramena. Prekvapene uskočil, ale pre takého statného chlapa to nebolo nič a on sa k nej zakrádal ďalej. Octavia bola zmätená z toho, čo sa práve stalo. Bola to náhoda? To je zvláštne....myslela nato, ako sa otca tá kniha spadne a tak sa aj stalo! Nemalo to však nejaký zvláštny efekt. Na chvíľu ho to zastavilo, to áno, ale čo ďalej?! Už bol skoro pri posteli a jej panika rástla.
Vtedy si všimla, že otec práve stojí pod jej ťažkým, škaredým lustrom a povedala si, že jeho by určite škoda nebola....“Za pokus nič nedám, skúsim to ešte raz, možno budem mať šťastie a podarí sa mi útok odvrátiť“, pomyslela si odhodlane. Zavrela oči a tak sa sústredila, že ani nepostrehla otcove hnusné paprče, ktoré sú od nej vzdialené už len kúsok a už, už sa jej dotkne. Bola taká zabratá do tej jednej myšlienky, že vlastne ani nezaregistrovala, kedy sa to všetko zomlelo. Skoba, ktorou bol luster pripevnený k stropu, povolila a ten sa s hlasným rachotom zrútil otcovi na hlavu. Tomu sa po silnom údere zahmlil pohľad a oči obrátili stĺpkom. Sťažka dopadol na dlážku a zostal nehybne ležať. Bol v bezvedomí a z rany na čele mu tiekla krv. V tú istú chvíľu vyčerpaná z použitia záhadnej sily totiž stratila vedomie aj Octavia a bezvládne klesla do postele.....
Keď Octavia otvorila oči, nemala ani tušenia, kde sa nachádza. Chvíľu sa zmätene obzerala okolo seba, ale okolie a krajinu okolo seba videla po prvý krát. Ležala na mäkkom machu v šere neznámeho lesa. Nepociťovala však strach, ani paniku, práve naopak. Cítila sa tu v bezpečí. Všade okolo seba vnímala len pokoj, pretože jej sluch bol veľmi citlivý a zvyčajne počula to, čo väčšina ľudí nie.
„Je tu taký pokoj, úplné ticho a pocit takého bezpečia som už dlho nezažila“, pomyslela si blažene. Nemala však vôbec tušenia, kde sa to ocitla a hlavne ako. To ju ale vôbec netrápilo, hlavne, že tu nebol ten slizký had. „Čo sa to vlastne stalo?“, premýšľala nahlas. Posledné, čo si pamätala bola padajúce kniha a potom jej zbožné prianie, aby na otca spadol luster a potom....potom sa prebudila tu. V žiadnom prípade sa ale nehodlá vracať späť do rodičovského domu. Pomaly vstala a rozhliadla sa. „Uvidím, čo bude ďalej. Možno sa dozviem, čo sa prihodilo, ale teraz si budem užívať túto krásnu prírodu, pokoj a bezpečie.“ Vtom sa jej zdalo, že kdesi počuje vodu, tak sa vybrala tým smerom, že sa osvieži. Vďaka jej výnimočnému sluchu vedela, že bude asi ďaleko, ale to jej vôbec neprekážalo. Času mala habadej a nikam neponáhľala. „Je tu tak krásne!“, nadchýnala sa cestou. „Určite tu budú aj nejaké lesné plody na jedenie.“ Octavia sa pomaly vydala smerom, odkiaľ podľa svojho ostrého sluchu počula vodu. Cestou, ako predpokladala našla aj nejaké maliny, jahody, černice, ktoré s chuťou obrala a zjedla. Po nejakej dobe prišla na čistinku, kde zbadala malý, ale krásny vodopád, ktorý padal do jazierka, z ktorého cez čistinku vytekal potôčik. Bol to dlhý deň a Octavia bola zo všetkých tých udalostí tak unavená, že sa vyzliekla a vstúpila do jazierka, aby sa trochu osviežila. Po kúpeli pocítila príjemnú úľavu. Keď sa znova obliekla, rozhliadla sa okolo seba a našla si miestečko vhodné na odpočinok. Prežitá trauma a nepríjemný zážitok si vyžiadali svoju daň a Octavia v okamihu zaspala. Spala pokojne a tvrdo a prebrala sa až vďaka svojmu vynikajúcemu sluchu. Začula totiž, že kdesi v diaľke praskajú vetvičky, ako keď niekto našľapuje, síce ticho, ale napriek tomu to jej sluchu neušlo. Pre istotu sa schovala za stromom a pozorne sledoval smer, odkiaľ zvuky prichádzali.
„Asi to bude len nejaké zviera“, hútala v duchu, ale aj tak ostala ukrytá. Po chvíli prekvapene zbadala, ako sa k nej približujú dve ženské postavy. Jedna z nich mala ryšavé vlasy a druhá bola jej opakom, jej vlasy boli úplne biele. Všimla sa tiež, že v ich blízkosti poletuje akýsi vták, zatiaľ však nerozoznala aký, bol totiž vysoko na oblohe. Necítila z nich nebezpečenstvo, práve naopak. Octavii sa zdalo, akoby s nimi mala niečo spoločné, dokonca veľa spoločného. Zatiaľ ale nemala tušenie, čo by to mohlo byť a prečo má taký pocit, ale verila, že sa všetko čoskoro dozvie. Keď obe ženy pristúpili bližšie, tiež si Octaviu všimli a vydali sa k nej. Keď sa priblížili, dievča s bielymi vlasmi s úsmevom prehovorila:
„Zdravím ťa! Kto si, že sme ťa tu ešte nevideli?“ Dievčatá na Octaviu pôsobili veľmi mierumilovne a vyžaroval z nich pokoj. Bez problémov im teda odvetila:
„Ak mám povedať pravdu, ani sama neviem. Včera večer sa mi doma prihodilo niečo veľmi zvláštne, čo si ani poriadne nepamätám. A potom som sa objavila tu. Ale som rada a vlastne sa mi uľavilo, že som sa dostala preč, len som si uvedomila, že sa so mnou deje niečo zvláštne. No to vás, myslím, nebude práve zaujímať“, chcela zahovoriť. „Mimochodom, volám sa Octavia.“ Nato sa odmlčala, pretože si uvedomila, že neznáme zahltila informáciami, ktoré ich vôbec, ale vôbec nemuseli zaujímať. „Načo som im to všetko musela vytárať“, pomyslela si trochu zahanbene. Tentokrát prehovorila ryšavé dievča, ktoré si asi všimlo jej rozpaky.
„Neboj sa, každá z nás je niečím výnimočná a zvláštna. Aj my dve sme sa tu ocitli podobne a nevedomky ako ty. Pravdepodobne budeme mať viac spoločného, ako vôbec tušíš. Moje meno je Gretchen a moja kamarátka je Leila. Ak budeš chcieť, neskôr sa môžeme porozprávať, ale teraz.....ako ti to normálne povedať....Teraz sa chystáme do vojny.“ Octavia zabudla zavrieť ústa.
„Do vojny? Akej vojny a prečo?“, vyjachtala šokovane.
„Čarodejnice mi uniesli dcéru a my ju ideme vyslobodiť“, odvetila jednoducho Gretchen a v očiach sa jej zračil hnev. „Ak chceš, môžeš ísť s nami. Možno nám budeš aspoň trochu nápomocná.“
„A to idete len vy dve?“ Leila sa zasmiala.
„Jasné, že nie. Pár metrov nás čaká celá armáda, spoločne s kráľom a kráľovnou tejto krajiny.“ Keďže Octavia nebola oboznámená s podrobnosťami a s tým, čo sa stalo, dievčatá jej v rýchlosti vyrozprávali ich príbeh.
„Samozrejme, idem s vami a pomôžem vám.“ Octavia sa okamžite postavila a vybrala sa s Gretchen a Leilou za novými zážitkami. Veľkoleposť armády Octavii vyrazila dych. Leila ju hneď predstavila Percivalovi, ktorý si ju chvíľu premeriaval, ale napokon privolil, aby šla s nimi.
„Jej ostrý sluch by sa nám mohol hodiť. Keďže si si však neprešla žiadnym bojovým výcvikom, musíš sa držať v úzadí, aby sa ti nič nestalo“, dodal s úsmevom. Octavia bola milo prekvapená. Bolo to po prvý krát, čo stretla takéto priateľského, milého a dokonca pekného muža, ktorý sa nesprával ako grobian. Vtom sa za nimi ozval ostrý hlas.
„Hej, nazdar bábovky! Už som vám chýbala, čo?“ Všetci sa obzreli a prekvapene hľadeli do posmešnej tváre temnej Elfky. Stála tam Druen so svojím chlpáčikom.
„Druen! A ty si sa tu kde vzala? Veď si ušla!“ Druen zdvihla obočie.
„Ušla? Ja? Vôbec nie.“
„Tak kde si sa, doparoma, túlala? Veď si bola preč viac ako týždeň. Hľadalo ťa celé kráľovstvo“, opýtal sa Percival namosúrene. Octavia ticho sledovala túto výmenu názorov. Niekoho ako tá Druen ešte nikdy nevidela.
„Potrebovala som byť sama a zdokonaľovať sa na vlastnú päsť. Z týchto oslov“, rozhliadla sa pohŕdavo okolo seba, „nemám vôbec nič.“
„Tak to ti veľmi pekne ďakujem,“ skonštatoval Percival znechutene.
„Nemáš začo“, mykla plecom temná. „A kde je Oddny? Na ňu som sa celkom tešila“, poznamenala ešte a odkráčala dozadu. Percival za ňou zamračene hľadel a potom sa namosúrene pobral k prvej línie vojakov. Nastal čas. Spoločne s dievčatami podišla k teleportu a snažila sa udržať si ústa zavreté. Všetko bolo pre ňu nové, fascinujúce. Cítila však, že svet mágie a kúziel je jej blízky. Chytili za ruky a naraz vstúpili dnu. Teleport ich mal preniesť do iného sveta, do krajiny čarodejníc.
Amelia sa v pondelok ráno chystala na vyučovanie, keď jej do izby nečakane vtrhol James.
„Ježiši, Jamie, teba neučili klopať, alebo čo?“, ohradila sa ihneď, ako zabuchol za sebou dvere.
„Soráč, ségra, ale práve idem od Maddison a som trochu rozrušený, chápeš?“ Amelia súcitne prikývla.
„Chápem. Čo ti zasa pekného povedala?“ James mávol rukou a zvalil sa na pohovku.
„Ale, kašľať nato. Amy, potrebujem od teba niečo“, milo sa na mňa usmial a ona hneď vedela, že ju bude otravovať dovtedy, kým nedosiahne svoje. Prevrátila očami a sadla si do kresla oproti nemu.
„K tvojím službám. Som samé ucho.“ James odrazu znervóznel.
„Vieš...možno sa ti to bude zdať čudné, ale....potrebujem nejaké info o Maddison. Vieš, také tie vaše babské pikošky. Odkiaľ je a tak podobne.“ Amelia na neho zízala s otvorenými ústami.
„Ale....to snáď nemyslíš vážne! Pred pár dňami som sa dozvedela, že máš konečne frajerku a teraz tu zisťuješ informácie o mojej kamoške? Bože, James, o čo ti vlastne ide?“
„No tak, pomôžeš mi alebo nie? Možno sa mi podarí....pomôcť jej. A čo sa týka frajerky, neviem, ako máme ďalej pokračovať. To odlúčenie je nanič. Ľúbim ju, to áno, len neviem ako by sa zatvárila, kebyže prídem za ňou a poviem jej Hej, Lilly, vieš o tom, že som čarodejník? Teraz bývam v dome so samými kočkami a zdokonaľujem svoju liečiteľskú schopnosť .... Ona....bojím sa, že by sa na mňa vykašlala...ja neviem...a...radšej to nechajme tak.“
„Och, tak to mi je ľúto! Dúfam, že si to medzi sebou vydiskutujete čo najskôr a všetko bude v poriadku. Žiadnemu vzťahu tajomstvá neprospievajú.“
„Fíha, sestrička, ďakujem. A teraz, sem s tými infoškami“, zaškeril sa.
„Tak fajn, poviem ti, čo viem, ale potom mi už dáš pokoj. Dohoda? Potrebujem sa ešte namaľovať a už teraz nestíham.“
„Jasné, platí.“ A tak mu Amelia porozprávala o Maddison, o tom, ako sa spoznali, keď sem prišli a zo začiatku si celkom dobre rozumeli a čo spolu zažili. James ju pozorne počúval a ani raz jej neskočil do reči.
„Vďaka, máš to u mňa. Zatiaľ sa maj!“, zakýval jej, ale keď už bol na odchode, Amelia ho zastavila otázkou.
„Jamie, prečo som stále ja tá, ktorá sa vždy dostane do problémov?“ Brat na ňu pozrel a usmial sa.
„Asi to máme v rodine“, žmurkol a vyšiel z izby.
„Tak to si mi veľmi nepomohol“, pomyslela si, keď osamela. Keď sa konečne vychystala, zistila, že na raňajky dnes môže zabudnúť. Rýchlo schmatla hrubú knihu a rozbehla sa na výuku, ktorú mala oddnes s Victorom. Nevedela sa však na nič sústrediť, hlavou sa jej preháňali tisícky myšlienok. Predošlé aj nasledujúce dni veľmi podráždená a nevedela sa nijakým spôsobom upokojiť. Na jednej strane bola veľmi rada, že jej brat James ostal bývať v dome a mali spolu dokonca aj vyučovanie, ale na druhej strane tu bolo veľa vecí, ktoré ju veľmi trápili. Tak napríklad Nika. Amelia si myslela, že jej aférku s Victorom si Aurora nechá pre seba, ale nie. Na druhý deň, čo to prasklo, už o tom vedel každý v dome.
Bolo jej veľmi ľúto Niky, ktorá vyzerala, že sa prepadne pod čiernu zem. Navyše, s Ameliou od ich posledného rozhovoru neprehovorila ani slovo. Neodpustila jej to a ju zožierali výčitky svedomia, aj keď nemala na výber a musela urobiť to, čím ju Aurora poverila. Ďalej tu bola Maddison a jej neznesiteľné nálady a poznámky. Jej drzosť už začínala presahovať hranice a obdivovala Jamieho, ako statočne znáša jej útoky. Potom samotná Aurora a jej neustála kontrola. Amelia doslova cítila, ako jej dýcha na krk. A nakoniec Victor a tá tajomná miestnosť, kde zmizol. Musela si priznať, že jej to celé naháňa strach. Nikomu, ani dievčatám o svojom náhodnom objave nepovedala, pretože nechcela spôsobiť ďalšie problémy a čo by bolo ešte horšie, aby ju Aurora znova nepotrestala. Napriek všetkému ju však zvedavosť premohla každý deň. Keďže teraz mala hodiny s Victorom, bola si istá, že on ju tam určite nepristihne. Cez vyučovanie sa pravidelne každý deň pokúšala dostať tej do zaprášenej a nikým nepoužívanej miestnosti a preskúmať ju. Avšak odvtedy sa jej už ani raz nepodarilo dostať sa práve tam. Akoby tú izbu niekto špeciálne uzamkol. Možno ju prezradili stopy vo vrstve prachu, ktorá pokrývala špinavú podlahu. Bolo to hrozné a Amelia bola z toho dosť frustrovaná. Napokon to vzdala, nemalo to žiadny zmysel. Do miestnosti na už nikdy viac nedostala. Po obede sa učila a po schôdzke, ktorú zvolala Aurora, aby im oznámila, že ich rady sa rozšíria o ďalších troch študentov, hlavne chalanov, sa jej nálada trochu zlepšila. Neprešlo však ani pár minút, keď ju opäť schladilo Nikino odmietnutie. Amelii bolo nanič ešte viac. V spoločnosti priateliek napokon pookriala, aj keď ju informácia, s ktorou sa im zverila Olivien, poriadne naštvala. Mala pocit, že v tomto dome každý každého špehuje.
O dva dni po vyučovaní nešla na obed, ale zamierila rovno do svojej izby. Keď prechádzala okolo pracovne, kde sa často zdržiavali Aurora alebo Victor, začula zrazu svoje meno. Okamžite sa v nej ozvala zvedavosť. Zastala, poobzerala sa, či je na chodbe sama a započúvala sa do rozhovoru.
„....Schopnosť, ktorú obaja vlastníte je veľmi vzácna. Amelia je však veľmi temperamentná a tvrdohlavá a pravidlá jej, nanešťastie, nič nehovoria. Už sme kvôli nej mali v dome viacero problémov a pár z nich bolo viac než závažných. Išlo totiž o život. Snažíme sa na ňu dohliadať čo najviac, ale ver mi, na sto percent sa to nedá. A navyše, vôbec nám nedôveruje. Preto som si zavolala teba. Myslím, ak bude poznať niekoho vo svojom veku a s rovnakou schopnosťou ako ona, trochu ju to usmerní a ja pevne verím, že sa nebude pokúšať o ďalšie nezmyselnosti....“
Amelia sa zhlboka nadýchla, aby potlačila narastajúci hnev.
„To sa mi snáď zdá, došľaka! Ďalší špeh v dome? To si tá stará bosorka robí srandu?!“ Zrazu však za sebou započula blížiace sa kroky a tak radšej rýchlo zmizla a ponáhľala sa do svojej izby. Tam naštvane šmarila knihu s učivom na posteľ a sama sa zvalila vedľa nich. Dlaňami si pretrela tvár a povzdychla si. Ešte dlho premýšľala o tom, prečo Aurora poverila dotyčného, aby jej robil asistenta. Napriek zlosti však bola zvedavá, kto to vlastne je. Zistila to hneď na druhý deň. Po večeri šla s Jamesom do obývačky. Chceli si s Joy a Olivien pozrieť nejaký film, keď v hale stretli Ardena.
„Čau! Nepridáš sa k nám? Ideme si pozrieť film“, prihovoril sa mu milo. Amelia prekvapene pozrela na brata.
„Aký?“, opýtal sa ho Arden nevrlo a strčil si ruky do vreciek. Keď mu James povedal názov, len pohŕdavo odfrkol. „Tak to určite nie. Videl som z neho asi desať minút a stačilo mi. Je to totálna kravina.“
„Naozaj? A aké filmy sa ti páčia?“, opýtal sa ho James s prehnaným záujmom.
„Nič, čo by ťa zaujímalo. Očividne mám úplne odlišný vkus ako ty“, odbil ho Arden.
„Čo sa tohto týka, možno áno. Ale je tu niečo, čo nás oboch spája, však? Áááá, Joy“, oslovil jej kamarátku, ktorá k nim práve podišla. „Som tak rád, že sa k nám dnes večer pripojíš,“ povedal nadšene a objal ju okolo pliec. Tá s rumencom na tvári zmätene pozrela na Ardena, ktorý sa na Jamesa zlovestne mračil a potom na Ameliu, ktorá len pokrútila hlavou. Sama bola zo scény, ktorá sa pred ňou odohrávala, dosť mimo.
„James, o čo....“, začala Joy, ale on jej rýchlo skočil do reči.
„Takže nejdeš?“, opýtal sa Ardena s nevinným pohľadom. Ten sa uškrnul, pozrel dole a potom znova na neho.
„Veľmi vtipné, Jamie“, zatiahol ironicky. „Vidím, že si už niečo pochytil od Maddison, keď už spolu trávite toľko času hádkami. Tak sa do teba naváža, že ti už z toho pravdepodobne mäkne mozog. A ešte niečo....také malé varovanie. Na tvojom mieste by som nedával svoje paprče tam, kde nepatria. Prajem vám príjemný večer“, dodal ľadovo a už ho nebolo. James s úsmevom pozrel na dievčatá a spustil ruku z Joyiných pliec.
„Ideme?“
„To čo malo, prosím ťa, znamenať? Čo máte medzi sebou?“, opýtala sa ho Amelia, keď sa spolu s Joy usadili na pohovke.
„Ale nič. Len skúšam, koľko chlapec vydrží. Robí sa, že sa ho nič a nikto netýka, ale ja viem, že opak je pravdou“, skonštatoval a pozrel na Joy. Tá odvrátila pohľad a vyzerala, akoby ju v tejto chvíli najviac na svete zaujímali nechty na pravej ruke.
„Aj tak tomu nerozumiem.“
„Sestrička, ani nemusíš. Toto je medzi mnou a tým magorom. Mužské záležitosti, chápeš. Takže to nechaj plávať, ok?“
„Prišla som o niečo?“, ozvala sa Olivien hneď, ako vošla do obývačky. Kým jej stihol niekto odpovedať, vo dverách sa zjavila Aurora v spoločnosti dvoch neznámych chalanov a jedného dievčaťa.
„Nerada vás ruším vo vašom voľnom čase, ale chcela by som vám predstaviť nových spolužiakov, ktorí sa k vám pripoja a od dnešného večera budú súčasťou našej domácnosti. Toto je Kayla“, ukázala na drobnú blondínku, ktorá mohla mať tak osemnásť rokov. „Jej schopnosť je levitácia, čiže sa dokáže vznášať. Zatiaľ. Keď sa zdokonalí, bude schopná lietať. Doslova.“
„Vau, to je pecka!“, vyhŕkol nadšene James, načo sa tá nová zachichotala. Aurora ukázala na vysokého chalana s plavými vlasmi. Ameliu upútali jeho oči. Boli chladné.
„Ďalej, toto je Logan. Je obdarený telekinéziou a nakoniec“, odmlčala sa a pozrela na čiernovlasého mladého muža, ktorý z nich vyzeral najstarší, „Adam. Amelia, určite ťa poteší, že má rovnaký dar ako ty. Astrálnu projekciu.“
„Aha, takže to bude ten chalan, ktorý mi má robiť bodyguarda“, pomyslela si Amelia a skúmavo sa zahľadela na Adama.
„A na základe toho som sa rozhodla, že by bolo dobré, aby ste si vy dvaja zdokonaľovali svoje schopnosti spolu a navzájom si pomáhali. Teda, Adam sa pripojí k Victorovej skupinke, kde je aj Amelia a Kayla spolu s Loganom pôjdu k Ardenovi. Časom k nám ešte určite pribudne viac čarodejníkov a čarodejníc. Takže, zoznámte sa, spoznajte sa a vy“, pozrela na Ameliu a Adama, „poďte so mnou. Potrebujem sa s vami porozprávať. Nasledujte ma, prosím, do mojej kancelárie“, usmiala sa Aurora a vypochodovala z obývačky.
Mala pocit, akoby ju nežná dlaň pohladila po vlasoch. V polospánku sa usmiala a obrátila sa na chrbát. Zdalo sa jej to, alebo niekto ticho zavrel dvere na jej spálni? Či stále ešte sníva? Joy otvorila oči a hneď ich aj prižmúrila pred slnečnými lúčmi, ktoré prenikali do izby cez pootvorené okno. Vtom ju ako blesk z jasného neba zasiahli udalosti z predošlej noci. Pohľad jej padol na čierny sveter, ktorý mala ešte stále oblečený na pyžame. Ardenov sveter. Pri myšlienke na neho jej telom prebehli zimomriavky. To, čo sa medzi nimi stalo, jej ešte stále pripadalo rovnako neuveriteľné. Prstami sa zľahka dotkla svojich pier a pri spomienke na jeho bozk cítila, ako sa jej po lícach rozlieva červeň. Rýchlo si dlaňami pretrela tvár a s povzdychom vstala z postele. Rozospatá a zívajúc prešla do kúpeľne. Prevliekla si sveter cez hlavu a úhľadne poskladala. Po výdatnej sprche a umytí vlasov sa cítila oveľa lepšie. Zo šatníka vybrala džínsové šortky a keďže na predlaktí pravej ruky jej ešte stále svietila nepekná modrina, zvolila si k nim bielu, tenkú blúzku s dlhými rukávmi. Práve si rozčesávala vlasy, keď jej pozornosť upútalo malé vrecúško tmavomodrej farby, ktoré bolo položené na nočnom stolíku. Predtým si ho vôbec nevšimla. Joy vzala do rúk tajomné vrecko a obracala ho v dlaniach. Nebolo na ňom nič zvláštne, vyzeralo celkom obyčajne.
„Kto mi ho tu mohol nechať?“, bola zvedavá, a tak uvoľnila šnúrku, čo ho zväzovala a otvorila ho. Dnu bola malá, zamatová škatuľka, do akej sa dávajú šperky a poskladaný kúsok papiera. Joy najprv otvorila krabičku a od úžasu vydýchla. Na jemnej retiazke zo striebra tam ležal nádherný prívesok, ktorý bol z toho istého materiálu. Tvoril ho jemný, tenký kruh a v jeho strede dominoval do detailov prepracovaný strom. Na spodnej časti kruhu bol pripevnený koreňmi a hore do pravej a ľavej strane konármi. Ale to najkrajšie na celom náhrdelníku bol okrúhly, tmavomodrý a záhadne sa lesknúci kameň, ktorý predstavoval mesiac v korune tohto strieborného stromu. Joy sa ho jemne dotkla, akoby sa bála, že sa pod jej prstami zlomí. Niečo také krásne nikdy v živote nevidela. Potom si spomenula na lístok, ktorý tiež našla vo vrecúšku. Sadla si na posteľ, roztvorila ho a srdce sa jej rozbúchalo. Bol od Ardena.
Drahá Joy,
Spala si tak pokojne, že som Ťa nechcel rušiť....
Tak predsa sa jej to nesnívalo? Naozaj bol tu....
Na úvod ťa chcem upozorniť, že tento odkaz je napísaný na magickom papieri, takže keď si ho prečítaš, sám od seba sa zničí. Nezľakni sa teda, ak začne horieť, tie plamene ti neublížia. Nemôžem si totiž dovoliť riskovať, že si to prečíta ešte niekto iný okrem teba.
Dnes ráno som bol za Aurorou a informoval ju, čo sa ti v noci stalo. Bola dosť zaskočená a ani sa jej nečudujem. Na základe toho som ju požiadal, aby začarovala tento náhrdelník silným ochranným kúzlom. Ona o tom nevie, ale patril mojej matke. Myslela si, že som ho vzal zo zásuvky, ktorá je plná príveskov pre tento účel. Dávnejšie som v niektorej knihe v knižnici čítal, že predmety, ktoré nás viažu k milovanej osobe, zvyšujú magickú hodnotu ochrany. Odteraz je tvoj. Prosím ťa, nos ho stále a ani v noci si ho pre istotu neskladaj. Budem mať istotu, že si v bezpečí a nič ti nehrozí. Ďalšia dôležitá vec. Nikto ho nesmie vidieť, predovšetkým nie môj otec. Od maminej smrti síce ubehlo už dvadsať rokov, ale môže si ho ešte pamätať. To by spôsobilo zbytočné problémy a ako som už povedal, nechcem ťa ničím a nikým ohroziť. Prajem Ti pekný deň a nezabudni, náhrdelník si daj hneď na krk.
A.
Hneď, ako odkaz dočítala, pohltil ho oheň. Ten ju však v dlaniach nepálil, naopak, príjemne šteklil. Obhorené kúsky sa zmenili na žiarivé iskry, ktoré sa chvíľu okolo nej vznášali. Joy ich s úžasom sledovala, kým nevyleteli von otvoreným oknom. Tam sa rozplynuli vo vzduchu. „Nádhera“, pomyslela si nadšene.
Potom svoju pozornosť upriamila znova na náhrdelník. Vzala ho do rúk a dlho sa na neho dívala. Veľmi sa jej páčila Ardenova starostlivosť a ten pocit, že pre neho tak veľa znamená, bol prekrásny. Dokonca jej daroval vzácny prívesok, ktorý patril jeho matke. S úsmevom vstala z postele a pristúpila k zrkadlu. Prehodila si vlasy cez plece, opatrne si pripla náhrdelník na krk a jemne po ňom prešla prstami. Potom si ho schovala pod blúzku. Našťastie retiazka bola dostatočne dlhá, aby ho bezpečne ukryla. Vzala do rúk Ardenov sveter. Chcela mu ho vrátiť a poďakovať sa za medailón. Vyšla na chodbu, ktorá bola prázdna. Nebolo to nič neobvyklé, keďže bol sobota. Vonku bol pekný deň, takže pravdepodobne boli všetci v záhrade. Zbehla dolu schodmi a zabočila doľava. Ako sa blížila v jeho izbe, srdce jej bilo ako opreteky. Pre dverami na sekundu zaváhala, ale napokon zaklopala. Nič. Zaklopala druhý krát, ale Arden tam očividne nebol. Joy pocítila mierne sklamanie a odniesla sveter naspäť do svojej izby. Práve ho ukladala do skrine, keď jej niekto zabúchal na dvere. Bola to Amelia s Olivien.
„Ahoj, Joy! Kde si toľko? Pomaly sa blíži obed a teba nikde. Stalo sa niečo? Veď ty si ranné vtáča!“
„Amelia, spomaľ, prosím ťa“, zasmiala sa Joy a vyšla z izby. „Veď už idem.“
„Zaspala si, alebo čo? U teba je to dosť nezvyčajné“, podotkla Oliven.
„Áno. Už som to potrebovala. Posledné dni som bola veľmi unavená. Napadlo ma, či náhodou nebudem chorá, ale našťastie nie“, odpovedala jej Joy vyhýbavo a usmiala sa na kamarátky.
„No, vyzeráš oveľa lepšie“, prikývla Oli.
„Ďakujem, aj sa tak cítim. A vy ste čo dnes robili?“, opýtala sa ich Joy, keď spoločne schádzali po schodoch. Amelia mávla rukou.
„Ale nič také. Ranné vzrúšo pri raňajkách s Maddie s Jamesom v hlavnej úlohe. Znova sa pochytili, teda, ona do neho vyrývala. Aurora ich už má plné zuby, hlavne toho, aká je Maddison protivná. Dokonca aj Victor ju zahriakol.“
„A Arden?“, opýtala sa nesmelo. „Minule ju uzemnil on, myslela som, že aj teraz.“
„Nie, on tam nebol, našťastie. Keby sa do seba pustili ešte aj oni dvaja, Aurora by ich kvetnaté reči už asi neprežila“, zasmiala sa Olivien. „A potom sme v záhrade hrali badminton, nič výnimočné, taká normálna, pohodová sobota.“ Vtedy už dorazili do jedálne.
Pri stole už boli skoro všetky dievčatá a James, ktorý na ňu sprisahanecky žmurkol. Sadli si a pokračovali v družnom rozhovore. Počas obeda jej pohľad často zablúdil na Ardenovu prázdnu stoličku. A taká prázdna bola celý víkend, dokonca aj v pondelok ráno pred výukou. Joy spolu s Olivien a Nikou ho čakali v učebni a už sa začínala báť, či sa mu niečo nestalo, keď sa otvorili dvere a vošiel dnu. V rukách držal veľkú kopu kníh, ktorú s tresknutím hodil na stôl. Olivien prevrátila očami.
„No super, zasa nám dá tony učenia“, povzdychla si. Arden sa k nim obrátil a zatváril sa prekvapene, pretože až teraz si všimol, že namiesto Amelie tam stála Nika.
„Ty tu čo robíš? Kde je Amelia?“ Tá sklopila zrak.
„Ja...my...sme sa vymenili.“ Arden zdvihol obočie.
„A? To len tak?“
„Aurora tak rozhodla“, odpovedala s červenými lícami. On sa na ňu ešte chvíľu skúmavo díval a potom s úškrnom pokrútil hlavou.
„Tak keď o tom rozhodla jej výsosť, tak to musíme rešpektovať. Na dôvod sa ťa asi pýtať nemusím,“, skonštatoval sucho, načo Nika už vyzerala ako pivónia.
„Chuderka, to sa musí do nej tak navážať?“, pošepla Oli.
„Podľa mňa je skôr znechutený zo svojho otca, že sa s ňou zaplietol“, podotkla Joy. Oli nato len pokrčila plecami a odišla za Nikou. Joy zachytila Ardenov pohľad. Vyzeral veľmi unavene, akoby teraz tie potvory z inej časovej dimenzie vysávali život z neho.
Váhavo sa na neho pousmiala a on jej úsmev opätoval. Potom jasným, príjemným hlasom začal prednášku. Dievčatám padla sánka. Takto ho ešte nezažili. Rozprával pútavo a veľmi zaujímavo, hovoril potrebné a dôležité informácie. Pri praktickej časti hodiny chodil okolo nich, radil im, poúčal a Joy musela uznať, že táto hodina jej dala viac, ako všetky predchádzajúce dokopy. K nej sa správal na profesionálnej úrovni, akoby sa medzi nimi nič nestalo, čo ju v kútiku duše trochu mrzelo. Po hodine im rozdal hrubé knihy, zadal úlohy na zajtra a vyparil sa, akoby mu horelo za pätami.
„No teda, to bola hodina, páni“, nadchýnala sa Olivien, keď kráčali na obed. „Čo sa s ním stalo? Oholený, upravený a dokonca mal na sebe čisté tričko a nesmrdel, akoby presedel celú noc v krčme“, dodala so smiechom. Joy to smiešne nepripadalo. Oli však nevedela, že Arden sa trápi a preto o seba veľmi nedbal. Ale aj ju táto náhla zmena prekvapila. Vyzeral tak dobre! Tajne dúfala, že to súvisí s tým, že si začal dávať do poriadku svoje problémy. Po stretnutí v obývačke, ktoré zvolala Aurora a kde sa dozvedeli, že sa k nim pridajú ďalší čarodejníci alebo čarodejnice, sa Joy pobrala do svojej izby. Ľahla si na posteľ a zahĺbila sa do knihy, ktorú dostala od Ardena ako domácu úlohu. Aj keď bola hrubá, Joy ju zhltla ani nie za dve hodiny. Bola nesmierne zaujímavá, na rozdiel od predošlých, v ktorých sa nikdy nedozvedela nič užitočné. Také knihy im dával každý deň, takže o program na večer mala vždy postarané. Keď sa týždeň blížil ku koncu, začínala pociťovať únavu, takže sa už nevedela dočkať víkendu. A Arden sa k nej stále správal rovnako, udržiaval si od nej odstup. V piatok po vyučovaní konečne trochu relaxovala, počúvala hudbu a čítala nejaký román, ktorý jej požičala Amelia. Keď jej vnútorné hodiny oznámili, že je čas večere, vyšla na chodbu, kde kurát stretla Olivien a spolu vošli do jedálne. Kým sa však stihla usadiť, do miestnosti náhlivo vošla Aurora. Pohľadom prešla okolo stola a zastala na Joy.
„Joy, prosím ťa, poď mi pomôcť do kuchyne“, snažila sa o pokojný tón a prihladila si ryšavé vlasy. „Je načase, aby ste aj vy trochu prispeli do chodu domácnosti.“ Keď sa stratila za rohom, všetci sa na seba začudovane pozreli.
„Fíha, aká bola nabrúsená, nervozita z nej len tak sršala“, zhodnotila šeptom Amelia.
„To čo malo znamenať!? Ja určite nebudem umývať riady a podobne. Keď to zvládala predtým, prečo by nemohla aj najďalej? Iba čo si zničím manikúru!“, odfrkla Vailo pohŕdavo a dlhými nechtami ohnivo červenej farby bubnovala po stole. Joy už mala jej arogantnosti plné zuby.
„A čo je na tom zlé? Práve že takým nadutým osobám ako si ty trochu práce len a len prospeje“, povedala jej, načo ostatní vybuchli do smiechu. Kým stihla Vailo niečo odvrknúť, otočila sa a pobrala sa do kuchyne. Aurora stála pri linke otočená chrbtom. „S čím vám môžem pomôcť?“, opýtala sa jej Joy, ale nedočkala sa žiadnej reakcie. Naopak, vyzerala, že je úplne stratená vo svojich myšlienkach. „Aurora? Deje sa niečo?“, položila otázku hlasnejšie, načo sa ich hlavná čarodejnica strhla. Pozrela na Joy unavenými a utrápenými očami.
„Ach, prepáč, zamyslela som sa.“
„To je v poriadku.“ Aurora si sťažka povzdychla a pohľad jej padol na retiazku, ktorú mala Joy zavesenú na krku.„Vidím, že náhrdelník poctivo nosíš. Podľa toho, ako na ňom Arden trval, si si musela prežiť ozajstné peklo. Obyčajne taký starostlivý nebýva.“, skonštatovala a skúmavo na ňu hľadela. Joy tiež pozrela dole na prívesok, ktorý mala bezpečne schovaný pod tričkom.
„Áno, bolo to od neho veľmi milé“, odpovedala s rumencom na tvári a mala čo robiť, aby vydržala jej pohľad. Aurora pokrútila hlavou.
„Máš pravdu. Od neho až priveľmi. Ako sa teraz cítiš?“
„Dobre. Už som v poriadku.“
„Našťastie. Nerozumiem, ako sa to mohlo stať.....mali sme starosti s Maddison a na teba sme akosi zabudli...No, nech je, ako chce, pevne verím, že je to už za nami. Teraz však“, podišla k nej bližšie, „po večeri potrebujem s tebou niečo súrne prebrať“, pošepla jej do ucha.
V teleporte to bolo strašné. Dievčatá sa točili a cítili, akoby ich niečo trhalo na márne kúsky. Navyše, nemohli sa vôbec nadýchnuť. Po chvíli sa však našťastie dostavila úľava a vyšli z portálu. Necítili sa práve najlepšie a neboli jediné. Mnohí z tých, ktorí tu už boli pred nimi, mali zelené tváre a niektorí vracali do kríkov. Bolo ich však oveľa menej, ako keď odchádzali z hradu. Presne, ako vravel Percival. Gretchen sa rozhliadla po mieste, kde sa ocitli. Pred sebou zbadala malú skupinu bojovníkov, ktorí stáli v pozore, akoby ich pre niečím chránili. Spoza ľudskej barikády bolo počuť strašný krik. Niekto sa s niekým veľmi hádal.
„Čo to...“, urobila krok vpred, ale zastavil ju jeden vojak.
„Pani moja, nechoďte tam. Je to veľmi nebezpečné.“
„Čo sa tam deje?“, opýtala sa zvedavo Leila, ktorá sa spolu s Octaviou pripojili ku Gretchen.
„Čarodejnice si na nás pripravili malú armádu.“ Mladé ženy na seba zhrozene pozreli a Gretch cítila, ako jej rozbúchalo srdce. Okamžite odstrčila prekvapeného vojaka a náhlila sa vpred s ostatnými dievčatami za pätami. V mysli mala jediný obraz, svoju dcéru a jej záchranu. Bola pripravená do boja za každú cenu, aby ju vytrhla z pazúrov tých bosoriek. Keď sa predrali cez masu vojska, na druhej strane ich čakalo veľké prekvapenie a čarodejnice to veru neboli. Na čistinke oproti sebe ako dvaja kohúti stáli Percival spolu s ..... Jackom. Hádali sa a revali na seba z plných pľúc.
„Prestaňte sa hádať! A okamžite!“, skríkla na nich.
„Buď taká láskavá a nepleť sa do toho, Gretchen! On je náš nepriateľ, neviem, kde čarodejnice tohto idiota vyhrabali, ale musí zomrieť!“, zavrčal Percival bez toho, aby na ňu čo len pozrel. Vytrvalo zazeral na Jacka. Ten do neho strčil s takou silou, až sa zatackal.
„To ako sa s ňou rozprávaš? To ťa nenaučili úcte k ženám?“
„Ty...“ Percival siahol po meči, ale Gretchen sa medzi nich okamžite hodila.
„NIÉÉÉÉ! Nesmieš ho zabiť, ani mu ublížiť!“
„A to už prečo?“, nahnevane zvolal, načo sa Jack posmešne zasmial.
„Pretože JA som Viktoriín otec, ty trkvas.“ Percival šokovane hľadel raz na neho, raz na Gretchen.
„To si robíš srandu“, vydýchol po chvíli znechutene.
„Je to tak“, potvrdila Gretchen a pristúpila k nim bližšie.
„Ten neschopák aj vie, načo ho má?!“ Jack znova od zlosti očervenel.
„Staraj sa o seba, debil sprostý!“
„Arogantný somár!“, zachechtal sa Percival posmešne. „Čo si o sebe vlastne myslíš? Už dávno nie si v pozícii, v akej si kedysi bol. Porazím ťa aj malíčkom na pravej nohe!“
„Strč si svoj smradľavý malíček do zadku! Ty mňa?! Ale prosím ťa! To by som musel byť riadny kripeľ!“ Kým stihol Percival niečo štipľavé odvrknúť, Gretchen ich rázne prerušila.
„Panebože, dosť! Obaja! Ukľudnite sa! Teraz nie sú dôležité vaše osobné spory, ale záchrana Viktórie. Tak sa snažte na chvíľu zniesť!“
„Dobre, dobre“, zahundral Percival. „Tentoraz ustúpim, ale len tentoraz.“ Ešte Jacka prebodol pohľadom, otočil sa a vrátil sa smerom k portálu k vojakom. Gretchen sa nadšene hodila usmiatemu Jackovi do náručia.
„Ako to, že si človek? A kam si odišiel, potrebovala som ťa na hrade a...“
„Drahá moja, spomaľ“, smial sa Jack a privinul si ju k sebe a nežne pobozkal.
„Neboj sa, teraz sme v inej krajine a tu na mňa kliatba nepôsobí. Ale aj tak sa môžem zmeniť na havrana, kedy chcem, veď vieš, že som animágus.“ Gretchen prikývla. Áno, vedela to. „Keď som sa dozvedel, že čarodejnice nám uniesli dcéru, okamžite som odletel hľadať pomoc u elfov vo vyhnanstve. Sám som prekvapený, koľko ich je.“ Gretchen si všimla, že oproti nej v zástupoch stoja neznámi ľudia. Nesmelo sa na nich usmiala. Na jednej strane bola rada, že Jack zohnal pomoc. Predsa kvôli portálu prišli o veľkú časť armády. Ale na druhej strane sa bála, ako zareaguje kráľ s kráľovnou.
„A ty ich všetkým poznáš?“
„Sú to moji priatelia“, prikývol hrdo. „Elfovia, ktorých vyhnala Arcalime z kráľovstva, lebo sa jej prekážali v plánoch, alebo povstali proti kráľovskej rodine.“ Vtom do popredia vystúpil mladý muž, len o niečo starší ako oni. Silná a mužná chôdza prezrádzala, že je statný bojovník. Havranie vlasy mu neposlušne padali do očí.
„Predstavíš nás konečne, braček?“, opýtal sa s úškrnom. Gretch vyvalila oči.
„Braček?“ Jack sa zasmial a prikývol. „Ale veď si mi vravel, že rodičov máš mŕtvych....“
„Áno, to je pravda. Nevedel som však, čo je s bratom, keďže nás rozdelili do iných pestúnskych rodín. Keď som zháňal ľudí na pomoc, narazili sme na seba. Takže, dovoľ mi predstaviť svojho švagra Faila.“ Keď muž podišiel bližšie, všimla si na ňom istú podobnosť s Jackom, ale aj odlišnosti. Napríklad to, že v jeho modrých očiach sa dalo veľmi ľahko utopiť. Milo sa na neho usmiala, aj keď do smiechu jej veľmi nebolo a podala mu ruku.
„Gretch, konečne ťa spoznávam! Jack mi o tebe rozprával celú cestu sem a musím uznať, že vôbec nepreháňal. Takú krásnu ženu len ťažko opísať slovami. Brat síce chválou nešetril, ale toto som ozaj nečakal“, skonštatoval so žiarivým úsmevom. „A čo takto formálne, švagrinka? Veď sme rodina, tak ma poriadne objím!“ Failo ju stisol v medveďom objatí a svojou vysokou, mužnou postavou ju celú zakryl. Potom ju nečakane zdvihol do vzduchu a zatriasol ňou.
„No, nemusíš to zasa preháňať“, so smiechom ho napomenul Jack.
„Ale prosím ťa! A teraz poďme zachrániť moju neterku, nech si aj ju môžem vystískať.“ Vtom celkom radostnú chvíľku prerušil chladný hlas.
„A toto má čo znamenať? Čo tu robia títo vyvrheli?!“ Jack s Failom sa zamračene dívali na Arcalime.
„Pre tentokrát vám túto urážku odpustíme, pretože sme prišli pomôcť so záchranou mojej dcéry“, prehovoril Jack meravo.
„Ty nemáš žiadnu dcéru, môj pekný“, úlisne odfrkla kráľovná a modré oči mala ako dva kúsky ľadu. „Nemáš na ňu totiž žiadny nárok.“
„To hovorí kto? Vy?! Nedajte sa vysmiať! Idem si ju zachrániť a bodka. A potom si vezmem svoju lásku a dieťa preč z vašich hnusných, falošných pazúrov. Nedovolím, aby ste ich ďalej terorizovala a využívala vo svoj prospech!“
„Len aby si nebol prekvapený vývojom udalostí“, skonštatovala Arcalime pokojne. „A dávaj si pozor na jazyk, pretože sa ľahko môže stať, že nato ťažko doplatíš.“
„Vyhrážate sa mi?!“
„Nie, varujem ťa.“ S týmito slovami sa otočila a odkráčala k svojmu manželovi a Percivalovi, ktorý na nich hádzal nesúhlasné pohľady. Prvý sa spamätal Failo a hodil očkom po Leile, ktorá za ten čas neprehovorila ani slovo. Zdržiavala sa v úzadí spolu s Octaviou.
„A táto krásna princezná s bielymi vlasmi je kto? Nevravte mi, že je to biela elfka, veď tí už skoro vymreli.“
„To je Leila“, odvetila mu Gretchen a zavolala na kamarátky. „Leila, Octavia, poďte sem, chcem vám niekoho predstaviť.“ Jej priateľky pomaly k nim podišli a milo, priateľsky sa usmiali.
„Failo, toto je Octavia a toto je Leila“, zoznámila ich.
„Veľmi ma teší, dámy“, kývol uznanlivo Failo, ale potom pozornosť upriamil na Leilu.
„No teda, krásna dáma,“, začal urastený bojovník, načo Jack prevrátil očami a len, len, že nevyprskol do smiechu. Gretch ho šťuchla medzi rebrá. „Moje meno je Failo a tento posmešník je môj brat. Celú cestu básnil o svojej drahej, ale nespomenul, že je tu mladá žena, ktorá sa jej krásnou vyrovná.“ Leila sa začervenala a očividne bola v rozpakoch.
„Som Leila“, predstavila sa nesmelo ešte raz a podala mu ruku na pozdrav. Failo jej ju jemne vzal do dlane a nežne pobozkal. Ona sa zapýrila ešte viac a červeň v tvári ju celkom rozžiarila.
„Povedz mi, krásna deva, existuje nejaká láska tvojho života, alebo na ňu ešte čakáš? Lebo ja som voľný“, potmehútsky sa usmial popod fúz.
Bolo vidno, že je Leilou úplne očarený a ani on jej nebol celkom ľahostajný.
„Nie, nikoho nemám, ale neviem či je správny čas to tu teraz riešiť.“
„Máš pravdu, kráska. Po záchrane mojej netere budeme mať času habadej“, šibalsky na ňu žmurkol.
„Failo“, prerušila Gretchen jeho flirtovanie a vymanila sa z Jackovho objatia. „Ty máš nejakú magickú schopnosť, alebo ťa o ňu obrali?“
„Jasnačka, že mám, švagrinka! Pred pár rokmi ma kvôli nej chceli tí kráľovskí falošníci zabiť. Poslali svojho najlepšieho zabijaka, ale skončilo to opačne. Potom som vzal jeho podobu na seba, podal kráľovnej hlásenie, že vražedná misia bola úspešná a už mi dali pokoj. A na základe toho som rozhodol, že je čas pohľadať svojho mladšieho brata. No zmenili mu meno z Attanóno na Jacka, čo mu mimochodom, svedčí viac. Takže moje pátranie bolo nanič. Stretli sme sa až teraz, náhodne. A k tomu, čo si sa ma pýtala. Moja schopnosť je biokinéza, čo znamená, že dokážem na seba vziať podobu kohokoľvek, koho sa dotknem. Stačí mi len jeden dotyk od danej osoby. Potom sa viem na ňu zmeniť aj bez fyzického kontaktu.“ Dievčatá ostali v nemom úžase. O takomto dare ešte nepočuli.
„Predveď nám niečo“, nadšene ho vyzvali. Failo sa uškrnul a začal sa pomaly meniť. Jeho vlasy sa predĺžili a obeleli a telo získalo jasné, ženské krivky s krásnymi šatami. Zrazu sa pred nimi ocitla Leila č.2. Navlas rovnaká ako tá pravá. Gretchen spadla sánka a jej priateľka mala čo robiť, aby neodpadla od úžasu. Ich údiv však prerušil Percival, ktorý na nich nahnevane zavolal.
„Musíme sa vydať na cestu! Teraz nemáme čas na takéto voloviny, dofrasa!“
Amelia pozrela na nového chlapca, ale on už poslušne kráčal za Aurorou. Ešte hodila vystrašený pohľad na Joy a tá jej ukázala stisnuté päste, že akože jej drží palce a všetko bude v poriadku. Amelia si však taká istá nebola. Zrýchlila krok a pripojila sa k Adamovi. Úkosom na neho pozrela.
„Ak mám byť úprimná, vyzerá byť sympatický a naozaj vyzerá k svetu. A dokonca má rovnakú schopnosť ako ja! Sme doslova dve spriaznené duše“, zasmiala sa v duchu, keď vchádzali do priestrannej kancelárie.
„Posaďte sa, prosím“, vyzvala ich Aurora a s úsmevom ukázala na dve pohodlné kreslá. Ona sama si sadla za masívny písací stôl z dubového dreva.
„Amelia“, oslovila ju, „to, že k nám prišiel Adam, ti ponúka veľa nových možností. Už len to, že budete trénovať spolu, je fantastické. Nehľadala som konkrétne ďalšieho človeka s rovnakou schopnosťou, ale jednoducho to tak vyšlo. Veľmi dúfam, že si budete spolu rozumieť, keďže od zajtra budete spolu tráviť veľa času. Po rozhovore s Victorom sme sa obaja zhodli, že aj na hodinách budete tvoriť tím. A bola by som rada, aby ste aj po vyučovaní spolu študovali teóriu. To je všetko, čo som vám chcela povedať. Máte nejaké otázky?“, opýtala sa a na tvári sa jej zjavil ten najmilší úsmev. Amelia mala chuť vyskočiť na stôl, jednu jej vraziť a zmazať jej z tváre tú hnusnú falošnosť.
„Predtým si tvrdila niečo iné, ty klamárka! Adam nie je naozaj môj spoločník, ale môj dozor, aby som nespôsobovala ďalšie problémy. Teda, aby som skákala, ako ty pískaš....“, pomyslela si nahnevane. Už, už sa chcela postaviť a bez slova odísť, ale vtedy sa prvýkrát ozval Adam.
„Takže tu prebieha normálne vyučovanie? A ja som si myslel, že sa školy zbavím aspoň načas“, dodal s chlapčenským úsmevom.
„Neboj sa, toto nie je len taká obyčajná škola, tu nebudeš učiť matematiku, alebo dejepis“, zasmiala sa Aurora. Adam sa jej ešte pýtal na podrobnosti, ale to už Amelia bola na odchode. Zamrmlala pozdrav a ponáhľala sa do obývačky. Nazlostene sa hodila na pohovku vedľa Joy a všimla si, že prvých dvadsať minút z filmu už prešvihla.
„No super, to ste na mňa nemohli počkať?!“, zhúkla a hodila do brata vankúš. Potom si vzdychla. „Prečo ja jediná musím mať dozor?“ Joy na ňu prekvapene pozrela.
„No tak, upokoj sa. Napokon, všetci tu máme dozor, nemyslíš? A Adam vyzerá byť milý chalan.“ Amelia urobila grimasu.
„Áno, veď jasné. Ale ty nevieš to, čo ja. Keď som po vyučku išla do izby, počula som Auroru, ako sa rozprávala s Adamom. Oni tu už museli byť skôr, možno od rána. Vraj ma má usmerniť, aby som nerobila ďalšie problémy a tak podobne. Chápeš to? Ja, čo som vo všetkom nevinne.“ Joy sa zasmiala.
„No, neviem, neviem. Až tak nevinne nie. Pár problémov by sa aj našlo, bola som predsa spolupáchateľ“, žmurkla na Ameliu, ktorá sa nezdržala a vybuchla do smiechu. Potom sa zapozerala do filmu.
„Jamie, nerada ti to vravím, ale Arden mal pravdu. Väčšiu stupiditu som už dávno nevidela“, skonštatovala, keď sa tá somarina konečne skončila.
„No dovoľ!“ James sa zatváril naoko urazene. „Rating mal dobrý....no dobre, bola to blbosť, priznávam“, dodal rezignovane. „Ale tomu namyslenému magorovi nič nevravte, jasné?“ Joy s úsmevom pokrútila hlavou.
„Jasné, mlčíme ako ryby.“
„Náhodou, mne sa to celkom páčilo“, nadhodil Logan, ktorý sa k nim pridal. A potom do obývačky vstúpila Maddison, načo James len prevrátil očami.
„Aha, kto nám tu priletel, už len metla jej chýba, alebo žeby vysávač?“, zašepkal.
„Och, buď ticho! Ak sa zasa začnete hádať, neželaj si ma!“, zahriakla ho Amelia.
„Poďme preč“, pobádala ich Olivien, keď sa Maddie pustila do šokovaného Logana.
„No tááák, všetci úchyláci von! Chcem si teraz niečo pozrieť a neznesiem, ak tu bude niekto z vás otravovať vzduch!“ Pozrela na Kaylu, ktorá na ňu s úžasom hľadela.
„No čo tak vypliešťaš oči! Aj bez toho vyzeráš ako ropucha! Nepočula si ma? Padajte!“
„To bol kto, prosím vás?“, zapišťala Kayla, keď sa presunuli do haly a Maddie za nimi zatresla dvere, až skoro vyleteli z pántov.
„Maddison“, skonštatoval sucho James. „Na vysvetlenie – zomrela, ja som ju oživil, ale potom sa z vraj celkom milej baby stalo toto protivné monštrum.“
„Zzzzomrela? A ty si ju čo?“, koktal Logan.
„Oživil. Mám liečiteľské schopnosti.“
„Aha, dobre. Fajn. Čo je toto madhouse, alebo čo? Že tu máte takých psychošov?“
„A to si ešte nezažil Vailo“, podotkla vážne Joy, ale v očiach jej svietili šibalské ohníčky.
„Veru. A Ardena na vyučku. To len budeš zízať“, smiala sa Amelia z Loganovho výrazu na tvári.
„Zabudli ste na Niku. V poslednom čase je tiež nejaká divná“, dodala Olivien a očividne sa dobre zabávala na zdesených tvárach nováčikov.
„Áno, máte pravdu. Veď to zistíte aj samy. Dobrú noc, kočky.“ S týmito slovami sa James pobral do svojej izby. Logan ho nasledoval, keďže chalani mali izby na dolnej chodbe. Dievčatá vyšli hore schodmi, rozlúčili sa a tiež sa rozišli do svojich spální. Amelia pristúpila k oknu a vpustila dnu čerstvý, večerný vzduch. Vonku už bola tma. Pohľad jej padol na tú hrubiznú knihu, čo ešte stále ležala na posteli, kde ju poobede hodila. S povzdychom ju vzala do rúk a usalašila sa na pohovke s tým, že si prečíta aspoň jednu kapitolu. Po chvíli sa však pristihla, že číta prvý riadok stále dookola. Nedokázala sa vôbec sústrediť. Vtom sa rozhodla, že pôjde za Adamom. Chcela zistiť niečo viac, čím ho ešte Aurora poverila a tak. Problém však bol, že nevedela, kde má izbu. Zbehla teda po schodoch a vošla k Jamesovi práve vo chvíli, keď vychádzal z kúpeľne.
„A teba nikto nenaučil klopať, sestrička?“, povedal ironicky. „Ešte že som si dal tento uterák.“
„Och, joj, no prepáč! Správaš sa, akoby si pod tou osuškou ukrýval zlatý poklad, alebo čo“, podpichla ho Amelia so smiechom.
„Hahaha. Načo si vlastne prišla?“
„Tak ty ma môžeš otravovať v mojej izbe a ja teba nie?“
„Nič také som nepovedal, len som už unavený. Takže?“
„Potrebujem vedieť, kde je Adamova izba.“ James na ňu pozrel so zdvihnutým obočím a pozrel na hodiny. Bolo jedenásť hodín preč.
„Vážne? Ale, ale.... Čo od neho chceš tak neskoro?“ Amelia sa začervenala.
„Prestaň! Len sa ho chcem na niečo opýtať, nič viac.“ On zasa pozrel na hodiny.
„Teraz?“
„Áno, teraz! Tak vieš, kde je?“
„Logan je vedľa mňa, Arden oproti, takže Adam bude za rohom“, povzdychol si nakoniec.
„Ďakujem.“
„Nemáš začo. Len žiadne somariny, jasné?“ Amelia prevrátila očami.
„Čo si ty o mne myslíš?!“, vyskočila na neho, načo James zdvihol ruky v obrannom geste.
„Pokoj, pokoj! O tebe nič, ale jeho nepoznám, jasné?“
„Aha, no dobre“, upokojila sa. „Tak dobrú noc“, pobozkala ho na líce.
„Dobrú noc.“ Keď vyšla na chodbu, zamierila hneď za roh. Zaklopala na dvere a čakala. Cítila sa hrozne trápne a na okamih ju napadlo, že sa otočí a ujde. Vtom sa na tmavej chodbe objavil pásik svetla a vo dverách sa zjavil Adam. Okrem pyžamových nohavíc nemal na sebe vôbec nič. Hnedé, strapaté vlasy mu neposlušne padali do očí. Keď ju zbadal, zatváril sa prekvapene, ale potom sa usmial.
„Amelia, moja partnerka. Ako ti môžem pomôcť?“
„Ja som....prepáč, že ťa ruším v takú neskorú hodinu. Len som chcela vedieť, či si už dostal všetky učebnice“, vyjachtala nepresvedčivo a cítila sa ako totálny idiot. Adam sa na ňu chvíľu díval a zjavne rýchlo pochopil, že za ním určite kvôli nejakým blbým knihám neprišla.
„Aha, tak učebnice...No, myslím, že ich dostanem až zajtra na vyučovaní. Je ešte niečo, čo ťa tak trápi, že o takomto čase ešte nespíš?“, pozrel na ňu so zvedavým pohľadom a šibalským úsmevom na perách. Amelia sa napriek trápnej situácii tiež usmiala.
„Hm, vyzerá dobre, vlastne, vyzerá viac než dobre.“ Potom si odkašľala.
„Nie, som v pohode. Vždy chodím spať tak neskoro. Teraz som len chcela vedieť informáciu o tých učebniciach. Ak by si potreboval pomoc, vieš, kde ma nájdeš. A možno ti ešte pripravím nejaké poznámky“, povedala a hodila na neho rozpačitý úsmev.
„Jasné, vďaka, si zlatá. Dobrú noc.“
„Dobrú noc.“ Amelia sa rýchlo otočila a kráčala preč do svojej izby. Po chvíli počula, ako Adam zavrel potichu dvere. Cítila sa ako blázon. „Čo to bol za debilný nápad trepať sa pred polnocou za Adamom? Čo som si myslela, že z neho dostanem?! Že mi hneď vyklopí pravý dôvod, prečo je tu? A učebnice?! Panebože! Fakt mi nemohlo napadnúť niečo iné, lepšie? Učebnice!!!“ Keď už konečne ležala v posteli a trochu sa upokojila, rozmýšľala nad rôznymi vecami. Napadlo ju, že keby Adama lepšie spoznala, možno by ho presvedčila, aby s ňou šiel hľadať tú tajnú miestnosť. Keďže obaja majú tú istú schopnosť, bolo by to oveľa ľahšie. A bolo by super, ak by v ňom mala svojho spojenca. Na základe toho sa rozhodla, že od zajtrajšieho dňa sa pokúsi s Adamom spriateliť a dostať ho na svoju stranu. S hlavou plnou myšlienok napokon od únavy zaspala.
„Stalo sa niečo?“, opýtala sa Joy opatrne.
„Ešte nie, ale stane. A čoskoro. Nikomu však o tom nehovor, dobre? Buď taká dobrá, keď sa naješ, príď za mnou do mojej izby“, dodala naliehavo.
„Prídem, môžete sa spoľahnúť.“ Aurora sa na ňu silene usmiala a podala jej veľkú misu plnú zemiakovej kaše. Joy z jej úsmevu prebehol mráz po chrbte. Vzala nádobu do rúk a odniesla ju na stôl. V jedle sa však len prplala a ignorovala zamračené pohľady, ktoré po nej hádzala Vailo. Úplne ju prešla chuť a ani jej obľúbený čokoládový dezert jej nezlepšil náladu. Mala pocit, že v tomto dome sa stále deje niečo zlé. „Všade samé tajomstvá! Čo nás to zasa čaká?“ Po večeri sa ponáhľala do Aurorinej izby, ako jej kázala. Na jej prekvapenie dvere otvoril Arden a Joy pocítila, ako sa jej rozbúchalo srdce.
„Ahoj,“, pozdravil ju Arden zastretým hlasom. „Poď ďalej.“
„Ahoj“, vydýchla Joy a vošla dnu. Izba bola krásna, priestranná a luxusne zariadená.
„Aurora! Prišla Joy!“, zavolal bez toho, aby z nej spustil zrak. Aurora sa zjavila vo dverách kúpeľne a nervózne si šúchala dlane.
„Výborne. Tvojho otca som nevedela nikde nájsť, kde len môže zasa trčať“, šomrala si nahnevane.
„Neviem a popravde, ani ma to nezaujíma“, zahundral Arden.
„Ale mňa áno, doparoma! Už mi lezie parádne na nervy“, krútila hlavou a pozrela na Joy. „Ďakujem, že si prišla. Poďte, ideme“, dodala a vyšla von z izby. Joy spolu s Ardenom ju nasledovali a kráčali smerom k hale.
„Kam nás to vedie?“, opýtala sa ho šeptom, načo pokrčil plecami.
„Neviem, ani mne nič nepovedala. Onedlho sa to určite dozvieme.“ Pôsobil pokojne, ale ona vedela, že je to len maska. V očiach sa mu mihlo znepokojenie.
„Mimochodom, ďakujem ti za náhrdelník.“ Arden prikývol a na okamih jej jemne stisol ruku. Joy sklopila zrak a pousmiala sa.
Zvyšok cesty prebehol v tichosti. Na jej prekvapenie zastavili pred knižnicou. Aurora najprv skontrolovala, či v blízkosti niekto nie je a potom všetci traja nečujne vkĺzli dnu. Joy užasnuto sledovala, ako vďaka starej, tenkej knižke sa pred nimi otvoril tajný vchod, o ktorom im rozprávala Maddie. Keď kráčali po dlhej, tmavej chodbe, ktorú osvetľovali len blikotajúce fakle, ich kroky sa hlasno ozývali, hlavne Aurorine podpätky. Joy striaslo, ale nebolo to od zimy. Začínala mať veľmi zlý pocit z toho, čo bude nasledovať. Pred nimi sa vynorili schodíky, nad ktorými sa týčili masívne dvere. Ďalej na chodbe boli ešte jedny, ale menšie a oveľa nenápadnejšie. Aurora zamierila k tým veľkým. Po schodoch vystúpili hore a vošli do rozľahlej miestnosti. V jej strede stálo majestátne, prekrásne vyrezávané zrkadlo, ktorého vnútro vyzeralo, akoby sa v ňom prevaľovali kúdoly zelenej a modrej hmly.
Bolo však pokryté hrubou vrstvou prachu, akoby ho roky nikto nepoužíval. To ale nebolo to najdôležitejšie. Pred ním na podlahe bol položený malý prútený košík. Aurora k nemu podišla, opatrne ho zdvihla a otočila sa k Joy a Ardenovi.
„Takže, toto je dôvod našich obáv v najbližších dňoch.“ Joy zvedavo nazrela do dnu a srdce jej zamrelo. V košíku spokojne spalo krásne dieťatko. Dievčatko s jemnými hnedými kučerami a ružovými, okrúhlymi líčkami. Joy uprela na ich hlavnú čarodejnicu zmätený pohľad a potom pozrela na Ardena. Bol bledý ako stena.
„No doriti“, zahrešil a nervózne si prehrabol vlasy. Toto bolo na Joy už priveľa.
„Vysvetlíte mi už konečne, o čo tu ide? Ničomu nerozumiem. Prečo by nás malo ohroziť toto malé dieťa?!“ Aurora si vzdychla, opatrne položila košík so spiacim dieťatkom na kamennú dlážku a otočila sa k Joy.
„Všetko vám vysvetlím už o chvíľu na stretnutí v obývačke. Potrebovala som hlavne teba, viem, že máš skúsenosti so starostlivosťou o malé deti. Ja nemám žiadne, takže ťa prosím, postaraj sa o toto maličké. Je nesmierne vzácne a tak veľmi bezbranné. Nechápem, ako to tá odporná mrcha mohla urobiť“, dodala Aurora nahnevane.
„Ale kto? Ako sa tu to dievčatko dostalo?“ Ona ju však nepočúvala. Zohla sa, opatrne vybrala bábätko z koša a vložila ho Joy do náručia.
„Nech sa páči. Vezmi ho do svojej izby, máš tam už všetko, čo budeš potrebovať, kým si po ňu neprídu. V veľkej fľaši je špeciálny odvar. Je to úplná náhrada za materské mlieko, keďže dieťa je ešte dojčené. Navyše má upokojujúce účinky, vďaka tomu prespí nerušene aj tri hodiny. Keď ju uložíš, zíď dole do obývačky a všetko vám vysvetlím.“ Potom sa otočila k Ardenovi. „A teraz choďte. Odprevaď Joy a potom pozháňaj ostatné dievčatá. A tvojho otca, ak sa ti to podarí. Ja musím ešte nachystať pár vecí.“ S týmito slovami sa otočila, zišla dolu schodmi a obaja už len počuli tresnutie dverí, ktoré sa v tichu ozvalo ako výbuch z dela. Dieťatko sa v Joyinom náručí pomrvilo a zamrnkalo. Jemne ho pohojdala a ono spokojne spinkalo ďalej. Bezmocne pozrela na Ardena. Ten ju objal okolo pliec a jemne potisol.
„Poď, ideme.“
„Kam to išla?“, opýtala sa ho, keď už kráčali naspäť tmavým tunelom.
„Do svojho malého laboratória. Tam praktizuje alchýmiu, vyrába elixíry, odvary a iné magické veci.“ Cestou do jej izby našťastie nikoho nestretli. Keď Arden za nimi zavrel dvere, Joy sa nestačila čudovať. Časť jej spálne sa zmenila na detskú izbu, bola tu dokonca aj kolíska. Opatrne, aby sa maličká nezobudila, ju uložila a prikryla jemnou perinkou. Potom sa otočila k Ardenovi, ktorý stál obďaleč a díval sa na ňu so zvláštnym výrazom na tvári. Takým istým, ako v tú noc, keď ju pobozkal.... Kedysi ju jeho pohľad znervózňoval, teraz však už nie. Práve naopak. Sklopila zrak, aby si nevšimol jej rozpaky.
„Si si istá, že to zvládneš?“, zašepkal, keď k nemu podišla. Joy s úsmevom prikývla.
„Samozrejme. V sirotinci som získala dostatočnú prax. Mimochodom, ty vieš, čo je zač to malé dieťatko, však?“
„Viem. Aurora nám o ňom a o proroctve povedala pred pár rokmi.“ Prekvapene zdvihla obočie.
„Akom proroctve?“ Úkosom na ňu pozrel a poškrabal sa na chrbte.
„O chvíľu sa všetko dozvieš, neboj sa.“ Joy sa zhlboka nadýchla a pokrútila hlavou.
„Arden, práveže mám strach! Už je toho priveľa, nemyslíš? Všetci tu stále rozprávate v hádankách a na vety typu Všetko sa dozviete neskôr som už alergická!“, dodala nahnevane a ani nevedela ako, pritúlila sa k nemu a čelom sa oprela o jeho pevnú hruď.
Na okamih si myslela, že sa odtiahne, ale on si ju privinul a pobozkal do vlasov. Príjemne voňal a v jeho objatí jej bolo tak dobre. Navyše, začínala si uvedomovať, že ho začína mať rada. Ešte pred mesiacom by jej to ani vo sne nenapadlo. Keď sa upokojila, pomaly zdvihla hlavu a pozrela mu do tmavých očí. Upieral na ňu pohľad plný nenaplnenej túžby, až jej telom prešli zimomriavky. Váhavo vystrela ruku, jemne mu vnorila prsty do tmavých, hustých vlasov a pohladila ho. Na okamih zmeravel, ale cítila, ako sa mu zrýchlil dych, rovnako ako jej. „Pobozkaj ma“, vyzvala ho nežne a srdce jej bilo ako opreteky. Líca mala znova v jednom ohni a sama sebe sa čudovala, kde nabrala tú odvahu s ním takto flirtovať.
„Nepokúšaj ma“, zastonal hlbokým, zastretým hlasom, z ktorého sa zachvela. „Už aj tak sa celý týždeň ledva ovládam. A Jamesove debilné poznámky tomu nijako nepridávajú. Držať si od teba odstup je oveľa ťažšie, ako som si myslel.“
„Tak to nerob“, zašepkala. Arden na okamih zavrel oči a jeho ruky ju zovreli ešte pevnejšie.
„Ach, Joy....“ Konečne sa k nej nahol, ale vtedy sa z kolísky ozval naliehavý plač. Spoločne pozreli tým smerom. „No, vidím, že drobec vie, kedy sa ozvať“, uškrnul sa a neveriacky pokrútil hlavou. Čarovná chvíľa bola fuč a krik malej naberal na intenzite. Joy si rezignovane vzdychla, ale tiež sa neubránila smiechu.
„Veru, perfektne načasované.“
„Už budem musieť ísť, lebo inak ma Aurora roztrhne.“
„Jasné, choď. Nechcem ťa mať na svedomí“, prikývla s úsmevom. Žmurkol na ňu, štíhlymi prstami jej s láskou prešiel po líci a vytratil sa z izby. Joy potom náhlivo prešla k postieľke. Zobrala dievčatko do náručia a milo sa jej prihovorila.
„Ahoj, ty malá nezbednica!“, brnkla jej šibalsky po maličkom nošteku. „Ktože nám je tu hladný, hm?“ Keď bábätko nakŕmila a prebalila, chvíľku sa s ním ešte pohrala, ale keď videla, ako sa mu začínajú zatvárať očká, pomaličky ho preniesla naspäť do kolísky. Keď si Joy bola istá, že zaspalo tvrdým spánkom, potichu vyšla z izby. Keď vošla do obývačky, zistila, že už sa čaká iba na ňu. Rýchlo si sadla na gauč k Olivien.
„Dámy a páni, mám pre vás veľmi zlú správu“, spustila Aurora vážnym tónom. „Prosím vás, pozorne ma počúvajte. Popoludní som v dome našla dieťatko. Malé dievčatko, ktoré do nášho sveta preniesla cez moje zázračné zrkadlo elfská kráľovská rodina, ako zámienku na vyprovokovanie vojny. Bolo to od nich veľmi podlé, pretože určite každému povedali, že sme ju uniesli a teraz sú určite na ceste k nám. Máme nanajvýš pár dní, kým dorazia a zaútočia.“ Po týchto slovách Joy cítila, že jej krv tuhne v žilách. V mysli sa jej vybavilo to nádherné zrkadlo, ktoré videla v tajnej miestnosti. V obývačke nastalo mrazivé ticho.
„A čím je to dieťa také dôležité?“, opýtal sa napokon James.
„Pred desiatimi rokmi jedna veľmi vážená elfská vedma vyriekla proroctvo. Hovorilo, že presne o desať rokov od toho dňa sa malo narodiť toto dieťatko. Je výnimočné a aj keď je malá, je nesmierne silná a obdarená veľkou mocou, je dokonca silnejšia ako ja. A toto dieťa má ohroziť postavenie elfskej kráľovskej rodiny a hlavne, ich nárok na trón. Ono je právoplatným dedičom trónu v Doriathe.“
„A kde je?“, bola zvedavá Maddie.
„U Joy v izbe. Vie sa postarať o deti, takže som starostlivosť zverila do jej rúk.“ Joy cítila, ako sa na ňu upreli všetky pohľady v izbe. Stále nemohla uveriť, v akej situácii sa ocitli.
„Keďže nás čaká útok, pre každého z vás je veľmi, ale veľmi dôležité, aby ste do tréningu dali všetko. Musíme sa pred nimi ubrániť. Zajtra na výuke vás Victor s Ardenom oboznámia s ďalším postupom. Teraz vám len poviem, že odteraz budete trénovať spoločne. To je na dnes všetko, uvidíme sa ráno. Prosím vás, skúste nepanikáriť. Určite vymyslíme perfektný plán, ako vás dokonale vycvičiť, dobre? Nebojte sa. Prajem vám dobrú noc.“ S týmito slovami vyšla von z obývačky a Victor ju nasledoval. Joy pozrela na Ardena. Ten jej nebadane kývol a odišiel za nimi. Pravdepodobne ich ešte čaká porada dlho do noci. Joy sa rozhliadla okolo seba. Nálada v miestnosti bola na bode mrazu a keď sa pozrela na Ameliu, bola si istá, že v jej očiach sa ligocú slzy. Dokonca aj James, ktorý bol vždy výrečný, ticho sedel a zamyslene sa díval pred seba. Ale Maddie sa nezaprela, ešte ani aj takejto chvíli.
„Ja sa im môžem na nejaký útok akurát tak vysr....! Nijako ma nemôžu prinútiť, aby som sa ho zúčastnila! A vôbec....“, pokračovala ďalej, ale Joy ju už nepočúvala a pohľadom vyhľadala Vailo, ktorú prekvapivo nebolo počuť. Sedela v kresle pri kozube a na perách jej pohrával spokojný úsmev.
„To dievča nie je normálne“, pomyslela si Joy znechutene a nečakane ju rozbolela hlava. „Idem do izby“, pošepla Amelii a povzbudzujúco jej stisla plece. Potom vyšla z obývačky a vyšla hore po schodoch. Keď zavrela dvere a zistila, že maličká stále spokojne spinká, unavene si oprela hlavu o dvere a zavrela oči. Po chvíli sa odvliekla do kúpeľne a prichystala sa na noc. Ešte sa postarala o dieťatko, ktoré sa zobudilo, kým sa sprchovala a potom si vyčerpaná ľahla do postele. V ruke zvierala medailón od Ardena a myslela na rodičov maličkej, ktorí museli byť strachom úplne bez seba. Aká krutá duša by toto urobila? Použila bezbranné dieťa ako zámienku? Joy ešte dlho, predlho hľadela do plafóna a nemohla kvôli tým znepokojujúcim myšlienkam zaspať.
„Ja nikde s tou zradkyňou nejdem“, ohradila sa Nika a chcela tiež odísť. Olivien ju však chytila za lakeť.
„Nika, prosím ťa! Amelia sa ti už ospravedlnila. Nemala na výber!“
„Mňa to nezaujíma!“
„Ale to, čo vám chcem povedať, je dôležité!“
„Pusti ma a dajte mi všetky pokoj, jasné?!“, zasyčala zlostne Nika a vytrhla si ruku z Olinho zovretia. Potom odkráčala preč. Dievčatá na seba bezradne pozreli.
„Čo teraz?“, opýtala sa Amelia, ktorá mala slzy na krajíčku. Joy pokrčila plecami.
„Pravdepodobne nič. Potrebuje čas, aby sa z toho dostala.“
„Asi máš pravdu. Tak poďte, nestrácajme čas.“ Keď už boli v jej izbe, posadali si na mäkký, plyšový koberec. „Prosím ťa, zastav pre istotu čas“, požiadala Joy.
„To máme ale zakázané, Oli“, namietla okamžite.
„Neboj sa, keď som bola u Vailo, musela som sa teleportovať do kuchyne, lebo ma skoro nachytala, ako sa jej hrabem v zásuvkách a nikto o tom nevedel.“
„No dobre.“ Za ruky sa už chytať nemuseli, pretože Joy už vedela ovládať čas bez toho, aby potrebovala fyzický kontakt. Keď hodinky nočnom stolíku prestali tikať, Olivien im hneď vyrozprávala, čo si vypočula pri rozhovore Victora a Maddie. Dievčatá boli šokované a na chvíľu sa nezmohli na slovo.
„Ale veď my predsa nič nechystáme, takže tomu vôbec nerozumiem“, skonštatovala Joy a pozrela na Olivien.
„Ja viem, napadlo ma presne to isté.“ Napokon sa dohodli, že si budú dávať väčší pozor, čo pred Maddison povedia. Celý týždeň prebehol viac menej bez nejakých konfliktov a hádok. V piatok večer ich však čakala ďalšia ľadová sprcha. Tá však bola zo všetkých najhoršia. Čaká ich vojna. A to už za pár dní! Olivien nemala ani tušenia, ako to chcú s tým výcvikom zvládnuť. Hoci im Aurora tvrdila, že určite vymyslia perfektný plán, nevedela sa prinútiť, aby jej verila. Hoci teraz žila vo svete mágie a kúziel, predsa sa jej zdalo nereálne, aby za takú krátku dobu boli pripravené na útok. Na druhý deň, hoci bola sobota a mali mať voľno, sa všetci stretli v tanečnej sále, ktorá im bude odteraz slúžiť ako učebňa, pretože bola omnoho väčšia. Aurora, Victor a Arden sa postavili do stredu. Na tvárach mali známky únavy, pravdepodobne celú noc plánovali a vymýšľali rôzne bojové taktiky. Aurora zatlieskala, aby ich utíšila. Prišla dokonca aj Vailo a Maddison, ktorej schopnosti sa už začali pomaly vracať.
„Želám vám dobré ráno!“, zvolala.
„Pche, ako komu“, zašomral Logan, ktorý stál vedľa Olivien.
„Žeby ďalší problémový typ? A to sa zdal byť celkom v pohode“, pomyslela si, úkosom na neho pozrela a potom svoju pozornosť znova upriamila na Auroru.
„S potešením vám môžeme oznámiť, že sme prišli nato, ako vás perfektne pripraviť“, povedala s úsmevom.
„Tak to som veľmi zvedavý, ako to chcete spraviť. Ja mám dar liečiteľstva, čiže nebudem v boji užitočný tak či tak. A Logan, Adam a Kayla prišli len pred pár dňami. Nemajú žiadne skúsenosti. To máme bojovať palicou alebo sekerami?“, ozval sa James zamračene. Nato sa ozval šum a súhlasné mrmlanie.
„Halóóó, necháte Auroru dohovoriť? Celú noc sme nespali, tak buďte takí láskaví a na chvíľu sklapnite!“, zvolal Arden podráždene. V miestnosti nastalo okamžite ticho.
„Ďakujem, Arden, aj keď sa to dalo povedať slušnejšie“, jemne ho napomenula Aurora, načo on typicky prevrátil očami. „Nie, takto bojujú elfovia. My sme čarodejnice a čarodejníci, takže budeme bojovať mágiou. Hlavnú úlohu bude mať Joy“, s úsmevom pozrela na jej prekvapenú kamarátku. „Dá nám nespočetné množstvo času, jednoducho ho zastaví. Budeš piť špeciálny elixír, aby si mala dostatok síl aj na trénovanie svojich schopností a obrany. Súhlasíš?“
„Samozrejme“, prikývla Joy s odhodlaním v očiach. Olivien sa to tiež pozdávalo. Malo to logiku a naozaj získajú času, koľko budú chcieť.
„Ďalej vás naučíme, ako využiť svoje schopnosti na obranu a mnoho užitočných kúziel. Napríklad, Olivien, a Amelia budú trénovať rýchlosť, aby si sa dokázali v mihu teleportovať z jedného miesta na druhé a potom na ďalšie. Maddison budeme učiť útočiť mysľou. Joy zasa bude vedieť uzamknúť nepriateľa v čase, čo znamená, že bude prežívať stále ten istý okamih stále a stále dookola. Vailo sa naučí ovládať emócie druhých a tak ďalej. Nakoniec, a to bude najťažšie, sa naučíte čarovať pomocou mysle. To znamená, že nebudete po sebe pokrikovať zaklínadlá, ale si ich vybavíte vo svojej hlave.“ A tak pokračovala ďalej. Keď skončila, Victor podal Joy plný pohár, ktorý vypila až do dna, Aurora jej kázala zastaviť čas na dva týždne a výuka sa začala. Zo začiatku to bolo veľmi ťažké, mentori na nich kládli prílišné nároky, ale po pár dňoch už bolo vidieť ovocie ich úsilia. Po dvoch týždňoch povedali Joy, aby svoje kúzlo zrušila a oddýchla si. Pokračovať budú o dva dni. Olivien ako každý raz po výuke vyčerpanie klesla na posteľ, keď sa nad jej hlavou ozval úlisný hlas.
„Nazdar, hlupaňa!“
„Muro, odpáľ, na teba naozaj nemám teraz náladu“, zastonala Olivien a zamračila sa na obraz, kde sa naparoval ten čierny, papierový kocúrisko.
„Takže vás už čaká boj, čo? Ach, vy sprostane, možno mi budete aj chýbať“, zachechtal sa zlomyseľne.
„Veľmi vtipné! My sa však nechystáme zomrieť!“
„S takou nedokonalou prípravou sa to určite stane. Ale keby si si....“, začal ju opäť naťahovať.
„Keby som si čo?“, bola zvedavá Olivien.
„Pozrela tú knihu, ktorú som vám dal, ty si ju ukradla a strčila pod matrac. Hlupaňa sa veru nezaprie, naozaj veľmi múdra skrýša“, odfrkol pohŕdavo.
„Tá kniha je od teba?“, bola prekvapená Oli. „Ale aj keby, nenašla som v nej užitočné.“
„Pretože ju nesprávne čítaš, obráť ju naopak a uvidíš.“ Nedôverčivo vybrala knihu z pod matraca, otvorila ju a obrátila naruby. A naozaj! Stránky sa zmenili a boli posiate rôznymi obrannými kúzlami. „Vidíš? Môžete trénovať. Hlupaňa Joy zastaví čas ako na výuke a bude to.“
„Nie, ona si potrebuje oddýchnuť. Iba ak by sme trénovali v noci a ty by si dával pozor, či niekto nejde. A nieže sa na nás vykašleš ako minule, rozumieš? Ale aj tak sa bojím, či sa to všetko stihneme naučiť“, dodala si už sama pre seba.
Muro na počudovanie súhlasil a vytratil sa preč. Olivien sa ponáhľala za ostatnými. Obehla izby jednu po druhej a oboznámila ich s Murovým nápadom. Vynechala jedine Niku, Vailo a Maddison. A tak každý večer ešte trénovali kúzla z knihy. Niektoré boli veľmi zaujímavé, napríklad Oli sa naučila vyčariť ohnivý šíp, ktorý môže nasmerovať na koho chce svojou mysľou. Sagitta per ignem, znelo zaklínadlo. Síce zo začiatku sa jej šíp rozpadol na polceste na popol, nevzdávala sa. Keďže Maddie sa už obnovili schopnosti, dievčatá sa snažili chodiť všade spolu a myslieť na rôzne veci, len nie na ich tajné tréningy. Tým chceli Maddison zmiasť. Tá bola zo dňa na deň nervóznejšia a protivnejšia a čo bolo čudné, to isté sa dialo aj s Nikou. Prestala chodiť na výuku a až potom, ako jej Aurora poriadne vyčistila žalúdok, sa otrávene dovliekla do učebne, kde už ostatní usilovne cvičili. Vtom ich vyrušil príšerný výkrik. Bola to Kayla. Držala sa za hlavu a kričala na Maddison, s ktorou momentálne cvičila.
„Nie! Prestaň s tým!“ Ale ona stála nad ňou a uprene sa na ňu dívala a ani nežmurkla. Vôbec si nevšímala Victora, ktorý k nej hneď pribehol.
„Maddison, ovládaj sa! Ubližuješ jej, počuješ ma?“ Nič. Žiadna reakcia. Kayla s krikom padla na zem a po lícach jej prúdom stekali slzy. Vtedy Victor do Maddie strčil. Tá sa zatackala a prerušila očný kontakt. Poobzerala sa okolo seba a zlovestne sa uškrnula.
„Tak čo, už to celkom slušne ovládam, čo myslíte?“
„Máš to používať na nepriateľov, nie na spolužiačky! Či v sebe ukrývaš tajné sadistické chúťky, alebo čo?! Padaj do svojej izby, okamžite!“, zavrčal Arden, načo Maddie so zdvihnutým nosom vypochodovala z miestnosti. Victor medzitým pomohol Kayle vstať.
„Choď aj ty. Amelia, odprevaď ju.“ Keď sa za nimi zavreli dvere, výuka pokračovala ďalej, akoby sa nič nestalo. Pred večerou však Olivien dostala nečakanú návštevu. Znova k nej prišla Aurora.
„Olivien, prosím ťa, daj mi tie papiere, ktoré ti priniesol James.“ Oli sa na chvíľu nezmohla na slovo. Ako o nich vie?
„Hm, jasné, kde som ich len dala? Aha, tu sú“, vybrala ich zo zásuvky. „Ale nie je na nich nič zvláštne, sú prázdne“, dodala, keď ich podávala Aurore.
„To je v poriadku. Prosím ťa, o polhodinu vás všetkých čakám dole. Okrem Maddison a Vailo, rozumieme sa?“ Oli bola síce zmätená, ale prikývla.
„Týchto schôdzok už začínam mať plné zuby“, zamrmlala Amelia, keď sa usadili na pohovke v obývačke. „Človek aby stále tŕpol, čo zlé ho zasa čaká.“ Olivien súhlasne prikývla. Po chvíli vošla dnu Aurora a zavrela za sebou dvere. V ruke zvierala papiere, ktoré jej dala Oli.
„Prišla som na to, čo sa deje s našou Maddison. Podozrenie som mala už dávno, ale dnes, keď za mnou bol Arden a informoval ma, čo urobila Kayle, som si bola istá. Po smrti jej duša prešla do paralelného sveta. Keď ju James oživil, do jej tela však vstúpilo jej temné, zlé JA a udomácnilo sa tam. Takže, pravá Maddie je stále uväznená. Našťastie nie je ten typ, čo sa len tak ľahko vzdáva a pomocou týchto papierov sa s nami snažila spojiť. Na pohľad sa zdajú byť čisté a bezvýznamné, ale opak je pravdou. Pomocou jedného kúzla som zistila, že nám napísala, čo sa stalo a čo máme robiť, aby sme ju priviedli späť. Háčik je však v tom,“, odmlčala sa a pohľadom prebehla po šokovaných tvárach prítomných, „že Maddison musí znova zomrieť.“
„Vailo! Do toho ťa vôbec nič nie je!“, ohradila sa Nika nahnevane, ale to už jej horeli aj uši.
„Páni, to ma podrž!“, vyhŕkla nadšene a pokrútila hlavou. „Tvoje emócie hovoria za všetko! Vau! A to ti vôbec nevadilo, že je taký starý? Mohla si to radšej skúsiť na Ardena“, zaškerila sa. Keď jej nato Nika nič nepovedala, zmenila tému. „A čo tvoje takzvané kamarátky? Predtým ste všade chodili spolu ako kŕdeľ sliepok a teraz nič?“
„Idú mi na nervy. Stále by sa chceli len rozprávať a niečo riešiť. Nedajú mi pokoj.“ Vailo prikývla a pomaly si fúkala na nechty.
„Chápem ťa. Aj mne je z nich zle. Milučké, zlatučké, dobručké. Blééé. Hlavne tá svätá panna Joy mi lezie na nervy.“ Nika sa zasmiala.
„Mne zasa tá falošná Amelia. Stále sa chce len ospravedlňovať zato, čo mi urobila. Nech ide do prdele. Vonkoncom o to nestojím.“
„Konečne si aspoň ty dostala rozum“, uškrnula sa Vailo. Potom jej pohľad padol na náramok, ktorý jej dal Victor. „Fíha, toto vyzerá naozaj luxusne. Nepamätám sa, žeby sme mali v šperkovniciach také drahé kúsky“, opýtala sa s prižmúrenými očami. Nika si ho podvedome zakryla rukou a neodpovedala. „To je od neho, však?“
„Áno, je. A čo je na tom, há?“, naježila sa Nika. Táto inkvizícia jej už začínala dosť vadiť.
„Ale veď sa hneď nejeduj, prosím ťa! Len som tým chcela povedať, že je krásny a na tvojom mieste by som ho nosila dňom i nocou.“
„Fajn. Aj ho nosím. Veľa pre mňa znamená a nie len preto, že bol určite veľmi drahý.“
„Chápem“, prehodila Vailo ľahostajne a už sa jej nepýtala na nič osobné. Mlela asi hodinu v kuse a Niku z nej rozbolela hlava.
„Vailo“, prerušila jej monológ. „Už pomaly pôjdem. Vďaka za......príjemný pokec“, vytisla zo seba.
„Už ideš? No dobre, tak sa maj. A príď častejšie. Možno mi nabudúce konečne prezradíš pár pikošiek“, žmurkla na ňu a potom prevrátila očami. „A nebuď stále taká nervózna, z tvojich emócií mi je trochu na grc“, zasmiala sa na vlastnom vtipe a potom jej hodila jeden z lakov. „Tu máš, nech sa toľko nenudíš.“
„Vďaka“, zamrmlala Nika a už sa nevedela dočkať, kedy konečne vypadne. Vo svojej izbe chcela lak hodiť do spodnej zásuvky na nočnom stolíku, ale potom sa zarazila. Pozrela na fľaštičku, ktorú držala v ruke. „A prečo nie? Poďme nato!“, zašomrala a zvyšok dňa strávila manikúrou a lakovaním nechtov. Bolo to celkom zábavné. Ružový lak sa dokonale hodil ku kamienkom, ktoré zdobili jej milovaný náramok. Celkom príjemnú atmosféru narušilo klopanie na dvere. Keď otvorila, bola tam Aurora. Zo zelených očí jej sršali blesky. Dvere oproti boli tiež otvorené a stála v nich otrávená Vailo.
„Dievčatá“, začala Aurora odmerane, „dnes k nám prišli ďalší noví študenti, traja, ak by som bola presná. A keďže vaša aktivita je v posledných dňoch viac než nulová, dávam vám na výber. Buď začnete chodiť na hodiny, alebo vás pošlem späť domov a vy zabudnete na všetko, čo ste tu zažili. Po svete chodí dosť čarodejníkov nato, aby sme vás dve oželeli. A po pravde, mám vás už plné zuby. Takže, vyberte si.“ Po asi minúte ticha sa ozvala Vailo.
„Ale ja nemôžem ísť domov! Moja matka ma vyhodila a ja nemám kam ísť.“
„To nie je môj problém. Dom nie je nijaká ubytovňa pre decká bez domova. Toto je škola. Takže buď začneš chodiť opäť na vyučovanie, alebo sa musíme rozlúčiť“, dodala Aurora pevným hlasom.
„Fajn. Už budem chodiť na hodiny“, zašomrala Vailo nevrlo. Potom sa ich hlavná čarodejnica otočila k Nike.
„A ty?“
„Čo ja?“, odvrkla jej.
„Ako si sa rozhodla?“, odvetila jej Aurora netrpezlivo.
„Odchádzam“, odpovedala pokojne a tvrdohlavo na ňu zazerala.
„Och, naozaj? Ale ty už nemáš vonkoncom kde ísť, milá moja.“
„To nevadí. Radšej budem spať pod mostom, ako sa dívať na tie vaše falošné ksichty“, povedala chladne, načo Vailo vyprskla do smiechu. Aurora pevne zovrela pery.
„Ako chceš“, vyštekla. „Na víkend tu môžeš ešte ostať. V pondelok vybavíme potrebné opatrenia a rozlúčime sa.“
„Super, už sa neviem dočkať“, prevrátila Nika očami a zatresla dvere.
Až potom si uvedomila, čo práve urobila, ale bolo jej to jedno. Nejako to už zvládne. Pri večeri sa na ňu skoro každý díval ako na bombu, ktorá môže každú chvíľu vybuchnúť. Mala chuť kričať, alebo niekomu jednu vraziť. Kandidátov mala viacero. Nevedela sa dočkať, kedy už konečne odíde. Nikto sa jej už neodvážil prihovoriť, samozrejme, okrem Maddison, ktorá si sem tam neodpustila šťavnatý komentár a Vailo, ktorá chcela vidieť, ako si nalakovala nechty. Keď odchádzala z jedálne, na rozlúčku vyliala svoj pohár vody na Ameliu, ktorá v momente vyzerala akoby sa chcela rozplakať a Nika pocítila zadosťučinenie. Tie hlupane Olivien a Joy ju začali hneď objímať a utešovať.
„Zajtra je už piatok, našťastie. Ešte pretrpieť sobotu a nedeľu a navždy zbohom.“ Nato, že už nikdy neuvidí ani Victora, radšej ani nemyslela. Na druhý deň sa už nudila poriadne, keďže Vailo bola na výuke. Šok prišiel až neskôr. Už pri večeri si všimla, že Aurora je nejaká nervózna, keď si zavolala Joy na pomoc do kuchyne. Ale o čo naozaj išlo, sa dozvedeli až neskôr, keď tá ryšaňa zasa zvolala blbú poradu do obývačky. Keď im vysvetlila, o čo ide, Nika pocítila v srdci chlad a vtedy sa rozhodla, že tu zostane. Nie však kvôli Aurore alebo ostatným spolužiakom, ale kvôli Victorovi. Musí mu byť nablízku. Musí ho ochrániť. Predsa, je len bezbranný človek bez akýchkoľvek magických schopností. A tak sa na druhý deň aj ona dostavila do tanečnej sály, ktorá sa na nejakú dobu stala ich spoločnou učebňou. Keď ju Aurora zaregistrovala, len súhlasne prikývla. Potom ich oboznámila s plánom na nasledujúce dni a začalo sa vyučovanie. Nika však s hrôzou zistila, že odkedy nechodila na hodiny, jej schopnosti zoslabli a ona sa ani nedokáže poriadne zneviditeľniť. Vytrvalo to však skúšala ďalej, ale neúspešne. Aurora, ktorá všetkých pozorne sledovala s prižmúrenými očami, žiadala od nich maximálny výkon. Jej kritériá zatiaľ nikto nespĺňal, ale predsa, bol to len prvý deň. Potom si všimla Niku a jej trápne pokusy.
„Nika, čo to preboha, robíš?!“, podišla k nej ráznym krokom. „Horšie ovládanú schopnosť som asi ešte nevidela.“
„Nechápem, čo sa deje. Predtým mi to šlo, ale teraz to nedokážem!“, rozhodila zúfalo rukami.
„To bude tým, že si sa celý týždeň flákala a nič nerobila. Už si spokojná?!“ Nika však pozrela na Vailo.
„A čo ona?“, ukázala na ňu bradou. „Vailo nechodila na vyučovanie ešte dlhšie ako ja a pozrite, ako jej to ide.“ Aurora prikývla.
„Áno, sama som prekvapená jej šikovnosťou, ale neodbiehaj od témy. Odteraz zo seba vydáš všetko, čo bude v tvojich silách, rozumieš? Tak, daj sa do toho. Pošlem Ardena, nech ťa usmerní.“ Nato sa otočila na opätku a šla po neho. Práve komandoval Adama a očividne nemal dobrú náladu. Teraz mieril k nej so zamračeným výrazom na tvári.
„Takže, kde je problém?“, opýtal sa jej na počudovanie celkom pokojne. Počas celého tréningu sa Aurora pomaly prechádzala okolo nich a pozorne ich sledovala. Sem tam niekoho upozornila alebo dala radu. Pre Niku však milého slova nemala.
„Nika, toto je nesprávne! Nika, ale to nemyslíš vážne! Nika, sústreď sa, prepánajána!“ Tá na ňu začínala byť naozaj alergická. Keď už svoje meno z jej úst počula asi päťdesiaty krát, zlosť v nej len tak vrela. Ku koncu bola s ostatnými celkom spokojná, hlavne s Maddison, ktorej sa schopnosti už vrátili a šikovne ich rozvíjala. Večer bola Nika taká unavená a frustrovaná, že hneď zaliezla do postele. Na druhý deň sa toto divadlo opakovalo. Aj keď sa snažila zo všetkých síl, byť neviditeľnou vydržala iba možno desať sekúnd. Z Aurorinej strany sa dočkala znova iba kritiky. Keď nakoniec znova okomentovala, že jej neschopnosť čarovať je následok jej správania, nevydržala to a vybuchla. Pred všetkými sa na Auroru vykričala, ale tá sa rozhodiť nedala.
„Vidíte? Toto som myslela tým správaním“, bola jej jediná reakcia a potom sa šla rozplývať nad tou zradkyňou Ameliou. Nike na napokon neostávalo nič iné, ako ešte trénovať večer vo svojej izbe. Po dvoch vyčerpávajúcich hodinách už dokázala zmiznúť úplne a udržala si to tak na polhodinu.
„Hm, celkom slušné“, pochválila sa v duchu a pozrela na hodinky. Bolo desať hodín večer, ale jej sa ešte spať nechcelo. Zneviditeľnila sa a vyšla z izby. Rozhodla sa, že sa trochu poprechádza po dome a možno zájde aj do záhrady, bez toho, aby ju niekto otravoval. Keď prechádzala okolo jedálne, zbadala tam Auroru , Ardena a Victora, ako o niečom diskutujú. Vošla dnu a oprela sa o dvere.
„Podľa mňa sa tu niečo deje. Niečo zlé.“
„Ale drahá, o čom to tu zasa rozprávaš?“, opýtala sa Victor unavene.
„O tom, že je mimoriadne čudné, že sa dievčatá jedna po druhej začínajú správať ako fúrie. S Maddison už síce vieme, čo sa deje, len zatiaľ neviem, ako to vyriešiť, dokelu. Ach, je toho už priveľa, nemyslíte?“
„Možno to nie je až tak čudné“, poznamenal Arden a zazíval. „Sú to mladé baby a sú tu zatvorené dvadsať štyri hodín denne. Žiadna zábava, len učenie. Ver mi, viem o čom hovorím. Človeku z toho poriadne kvapká na mozog.“ Victor prevrátil očami a zazrel na syna.
„Stále tá istá pesnička, blá, blá, blá. Už by si s tým mohol prestať.“ Arden sa uškrnul, vstal a vzal si z misy jablko.
„Ver mi, otec, tak skoro s tým neprestanem. A ty vieš, o čom vravím.“ S týmito slovami zahryzol do jablka, zamrmlal Dobrú noc a odišiel.
„O čom to zasa rozprával?“, opýtala sa zmätená Aurora Victora, ktorý pred ňou uhol pohľadom. „A ešte ma napadlo. Nemôže mať....“
„Stačilo. Už mám toho na dnes dosť. Som unavený, tak ak dovolíš, pôjdem si ľahnúť“, s chladným pohľadom sa postavil a tiež opustil miestnosť. Aurora tam ostala stáť a rozčarovane za ním hľadela. Nika pocítila takú radosť, ako už dávno nie. S týmto fantastickým pocitom sa jej aj oveľa lepšie neskôr zaspávalo.
Po tom trápnom rozhovore s Victorom sa Maddie znova uchýlila do svojej izby.
„Debil jeden, čo si vlastne o sebe myslí?!“, rozčuľovala sa v duchu. Potom pozrela na obraz a rozhodla sa. Aj tak nemala čo robiť a na vyučko nemusí, huráááá, chodiť. „Muro?“, zavolala šeptom a čakala. Nič. „Muro!“, skúsila to hlasnejšie, ale znova žiadna odpoveď. „Muro, Muro,....“, začala skandovať, kým sa napokon ten protivný kocúr neobjavil.
„Čo je?!“, zamraučal nervózne. „Nevieš o tom, že som nočný tvor? Pre tvoju informáciu, hlupaňa, ja cez deň spím!“
„No veď sa toľko nepaprč, mačička“, chlácholila ho naoko Maddison.
„Kto ti tu je mačička, ty sprostaňa!“, naježil sa.
„Dobre, dobre, prepáč. Myslím to už vážne.“ Muro na ňu pozrel s prižmúrenými očami. „Hej, Muro.“
„No?“, odvrkol ešte ospalý kocúr.
„Keď sa ty vieš zježiť, vie sa aj ježko zmačkať?“, podpichla ho so smiechom Maddie.
„Pokiaľ máš chuť trepať nezmysly, tak nato tu máš iných kandidátov. Ak dovolíš, idem ďalej spať“, zakončil povýšenecky.
„No dobre....Prepáč, Murko“, precedila Maddison s jemnou iróniou v hlase. „Rozmýšľala som o našom večernom rozhovore a...“
„Áááá? Takže si sa predsa rozhodla?“ Murovi sa rozlial po tvári šťastný úsmev.
„Nóó.... keďže Victor trval na teoretickom štúdiu, kým sa mi neobnovia schopnosti, tak budem študovať aspoň niečo, čo zato aj stojí. Je teraz Aurora v izbe?“
„Idem to zistiť, hneď sa vrátim.“
„Ok, počkám, ale nie že sa mňa vybodneš, jasné?“ Muro prevrátil očami.
„Jasné. To mi budete pripomínať pri každej príležitosti?“
„Čo ako?“
„Že som sa na vás vykašľal.“
„A kto sa ti to ešte vyčíta?“
„Tá hlupaňa Olivien predsa.“
„No dobre, už nekecaj a padaj!“
„Haló, slušne, jasné? Ty chceš niečo odo mňa, nie ja od teba, tupelo.“ A už ho nebolo. Maddie zazrela na prázdny obraz a začala sa prechádzať hore dolu po izbe. Bola netrpezlivá a veľmi zvedavá, čo tam tá ženská môže ukrývať za poklady.
„Možno tam nájdem aj nejaké temné predmety alebo niečo ako woodoo, to by bola pecka“, šomrala si popod nos a nervózne pokukovala na obraz.
„Vzduch je čistý, môžeš ísť. Len pozor, hlupaňa Amelia šla práve na záchod, aby ste sa na seba nenarazili. Inak všetko v pohode.“
„Vďaka, ale pôjdeš so mnou a budeš strážiť na chodbe“, prikázala mu Maddie a siahla na kľučku dverí.
„Hohohóóó, slečinka, tak pardon! Ja nie som nejaké uslintané psisko, ktorému môžeš prikazovať.“ S povzdychom sa obrátila.
„Fajn. Prosím ťa, dáš pozor, či niekto nejde po chodbe do Aurorinej izby, alebo nebodaj samotná Aurora, Murinko?“
„Áno, môžem“, povýšenecky na ňu fľochol a zmizol. Maddison len pokrútila hlavou a vyšla na chodbu. Po ceste nikoho naozaj nikoho nestretla a rýchlo vbehla do izby hlavnej čarodejnice a Victora. Keď sa v nej rozhliadla, musela uznať, že Aurora má dobrý vkus. „Nečumakuj po izbe a makaj!“, zasyčal na ňu Muro z obrazu nad posteľou.
„Veď už idem! A ty padaj na chodbu!“, odvrkla mu a podišla k veľkej knižnici. Fakt bola prepchatá rôznymi knihami s kúzlami od výmyslu sveta. „No páni“, vydýchla, ale keď si prezrela zblízka, nenašla nič zaujímavé. „To si to kocúrisko zo mňa strieľa, alebo čo?!“, zamrmlala nahnevane a už chcela odísť, keď jej pohľad padol na nenápadnú, čiernu malú knižnicu zastrčenú za skriňou. Maddie k nej podišla a BINGO! Boli tam, síce staré a ošúchané, ale boli to ony. Už len názvy sa jej zapáčili a tak schmatla hneď päť naraz, knihy na polici zarovnala a vyplnila medzery a už fujazdila do svojej izby. Netrpezlivo hodila knihy na posteľ a jednu hneď aj vzala do ruky. Keď ju otvorila, spokojne sa uškrnula.
„Tak tomuto vravím čítanie.“ Každá strana obsahovala rôzne kúzla a mnoho z nich bolo určené na obranu. Ale najlepšie na tom bolo, že boli super a Maddie si už aj jedno vybrala a pustila sa do precvičovania. Ani nevedela, ako rýchlo zbehol deň, dokonca ani na obed nebola a zmeškala aj večeru. Ju to však netrápilo. Keď však už pre veľký hlad pomaly nevidela, zbehla do kuchyne a z chladničky si vzala veľký sendvič. Nedočkavo do neho zahryzla a zamierila do obývačky, kde ju ale chuť do jedla hneď prešla.
„Čím to bude, úchylák, že na teba stále narazím?“, opýtala sa znechutene a chcela odísť, ale Jamesove slová ju zastavili.
„Čo ja viem? Asi sme si súdení, miláčik“, precedil James sladkým hlasom, načo sa Maddie zatvárila mimoriadne kyslo.
„No to určite“, odfrkla povýšenecky a podišla k nemu. „Aj keď ty by si ma asi najradšej pretiahol, čooo?“, opýtala sa ho bez obalu s drzým úškrnom. James na ňu neveriacky pozrel a v momente očervenel.
„Čo to tu trepeš?“, vykoktal v pomykove.
„Tak ako si mám vysvetliť, že ma špehuješ v izbe a potom od svojej drahej sestričky vyzvedáš o mne nejaké pikošky?“, zatiahla ironicky a prekrížila si ruky na prsiach. James len pokrútil hlavou.
„Maddison, neviem, o čo ti ide, ale ja už nemám slov. Na TOTO už fakt nemám slov.“
„Takže to nepopieraš? Počúvaj, ty si fakt úchylák“, povzdychla si naoko smutne.
„Už s tým prestaň! Jasné, že ťa nechcem.....pretiahnuť. To by mi ani na um neprišlo!“, premeral si ju pohŕdavo, keď sa konečne spamätal.
„Och, tak teraz si ma skutočne ranil“, vystrúhala psie oči a skrivila pery. „To sa ti ani trochu nepáčim?“
„To som nepovedal, si krásna baba a....“
„Hááá, mám ťa! Takže ti to aspoň napadlo, nemám pravdu?“, zaškerila sa posmešne.
„Ja sa z teba zbláznim, ty si fakt strelená.....“
„Vy dvaja! Ak okamžite neprestanete po sebe štekať, bude to mať už následky!“, okríkla ich Aurora. Obaja na ňu prekvapene pozreli. Ani jeden z nich si nevšimol, kedy sa obývačka naplnila.
„Prepáčte“, zamrmlal ten úchylák, ktorý už bol červený ako moriak a šiel si sadnúť na gauč vedľa Joy. Maddie však na ňu len zazrela a so zdvihnutým nosom sa hodila do kresla.
„Čo máme zasa nejakú debilnú schôdzu?“, pomyslela si otrávene a po chvíli sa ukázalo, že áno. Kým všetci čakali na tú idiotku Vailo, Maddie sa už nevedela dočkať, kedy sa vráti do svojej izby ku tým skvelým knihám. Keď im Aurora konečne vyklopila, načo ich tu zvolala, Maddison v duchu len prevrátila očami. Ďalší dementi v dome! Pri odchode si ešte s radosťou rypla do úchyláka a vybehla hore. Dlho do noci poctivo študovala a učila sa zaklínadlá. Bolo to celkom zábavné a išlo jej to, dokonca aj Muro, ktorý sa u nej na chvíľu zastavil, ju nevedel vynachváliť. Tak to pokračovalo celý týždeň a Maddie bola zo dňa na deň silnejšia a schopnosti sa jej úplne vrátili. Keď sa dozvedeli o prichádzajúcich elfoch a vojne, čo ich čaká, bola naštvaná. Prečo by sa mala zúčastňovať nejakého boja a riskovať krk pre únos nejakého decka?! Pche! Svoju zlosť si vybila o pár dní na spoločnom tréningu v tanečnej sále. Za obeť jej padlo to nové dievča, ktorého meno si nezapamätala, ale to nebolo podstatné. Tá malá ťava ju iritovala, odkedy prišla. Jej tenučký hlások jej trhal uši, takže keď na ňu použila zaklínadlo na ovládnutie a zničenie mysle, poriadne si to užívala a jej vresk zrazu znel jej sluchu viac než lahodne. Ale mentori jej museli prekaziť aj túto zábavu. Najprv starý úchylák a potom ten pako Arden, ktorý ju dokonca vyhodil z výuky. Ale jej to neprekážalo. V izbe ju čakali jej vzácne knihy, ktoré ju fascinovali stále viac a viac. Boli jej drogou a ona doslova nasávala kúzla a zaklínadlá, ktoré jej ponúkali. Ani nevedela, ako prešiel skoro ďalší týždeň. Práve vychádzala po večeri z jedálne, keď začula, ako sa halou ozýva hurónsky smiech. Boli tam tí dvaja noví a James a o niečom sa horlivo rozprávali.
„Rehocete sa tu ako kone, magori“, poznamenala, keď prechádzala okolo nich.
„Počuj, o čo ti vlastne ide? Prečo sa do nás stále navážaš?“, opýtal sa Logan s prižmúrenými očami.
„Hm, asi preto, lebo ma to veľmi baví“, odvrkla mu Maddie.
„Ja by som ťa vedel zabaviť aj inak a oveľa príjemnejšie, čo ty nato? Možno práve to potrebuješ, aby si trochu vychladla“, uchechtol sa a veľavýznamne zdvihol obočie.
„Ježiši, Logan“, prevrátil očami James a Adam pokrútil hlavou, no Maddie zbadala, ako sa mu na tvári mihol úsmev.
„Vy úchyláci hnusní! Ste nechutní, všetci traja! Nemyslíte na nič iné a ty, James, netvár sa, že ťa ten sprostý návrh pohoršil, áno?! Si presne taký istý!“
„Ale upokoj sa už konečne“, povedal Adam otrávene. „Celé dni nerobíš nič iné, len okolo seba prskáš jed, tak čo chceš? Pochvalu?“
„Ty sa láskavo neozývaj! Veľmi dobre som si všimla, ako Ameliu vyzliekaš očami, mám pravdu?“
„Čo?!“, obrátil sa James k červenému Adamovi a Maddie sa spokojne uškrnula. Len Logan z nej nespustil svoj protivný pohľad. Znechutene na neho fľochla a chcela odísť, keď ju zastavil jeho úlisný hlas.
„Moja ponuka stále platí. Vieš, kde ma nájdeš.“ Mala sto chutí mu zotrieť ten jeho arogantný výraz z tváre a možno by to aj urobila, keď sa zrazu ozval taký náraz, až sa zatriasol celý dom. Všetci štyria sa prekvapene, ale aj vyľakane pozreli na dvere. Vzápätí sa ozval ďalší, ale ešte silnejší.
„Kruci, čo to je?“, opýtal sa Adam. Odpoveď na seba nedala dlho čakať. Do haly pribehli Aurora s Victorom.
„Sú tu!“, zvolala a Maddie stuhla.
„Kto?“, opýtal sa Logan.
„Asi elfovia, kto iný?“, odvetil mu Adam nervózne a pozrel na neho, akoby bol retardovaný.
„Všetci nech sa dostavia....“, ďalší silný úder prerušil Aurorine slová. „....do haly! A okamžite!“ James vybehol hore schodmi a šiel zháňať ostatných. Maddison tam stála ako prikovaná a čakala, čo sa bude diať. Aurora v náhlivosti niečo pošepla Victorovi a Ardenovi, ktorí sa niekde rýchlo rozbehli. Hala sa o chvíľu zaplnila všetkými obyvateľmi domu. Joy niesla v náručí to decko, ktoré napriek strašnému hluku spokojne spalo. Maddie od nich odvrátila zrak a pozrela na dvere.
„Tak a je to tu“, pomyslela si, ale napodiv necítila strach. Vďaka tým ukradnutým knihám bola dokonale pripravená.
Octavia sedela pri pokojnom jazierku a v teple popoludňajších slnečných lúčov si máčala bosé nohy. Na tvári mala spokojný výraz. Konečne mala pocit, že niekde patrí a to ju napĺňalo. Gretchen a Leila boli tie najmilšie ženy, aké kedy stretla a aj ostatní sa k nej správali dobre. Kráľ s kráľovnou ocenili jej mimoriadne nadanie a ostrý sluch a s ich láskavým dovolením sa mohla pripojiť k výprave. Práve vďaka spomínanému sluchu počula všetko, čo sa okolo nej deje. Po tom, ako sa ich rady rozrástli o elfov z vyhnanstva, prešli dva dni. Podľa Percivalových slov im ešte zostávali ďalšie tri, keďže nemali kone a postupovali pešky. Octavii to však vôbec neprekážalo. Nikdy sa necítila šťastnejšia a v bezpečí. Hlavne pred otcovými hnusnými labami, ktoré ju noc čo noc obchytkávali. Pri spomienke na neho jej po chrbte prebehol mráz a na okamih zmizol z tváre spokojný úsmev.
„Ale, ale, moja pekná, čo tie chmáry na tváričke?“ Octavia sa strhla zo zamyslenia a pozrela nahor.
„Prepánajána, Failo, musíš sa tu tak zakrádať? Vyľakal si ma“, povedala naoko nahnevane. On na ňu hodil svoj stowatový úsmev a prisadol si k nej.
„Zo srdca sa ti ospravedlňujem“, hodil na Octaviu kajúcny pohľad a ona sa opäť stratila v jeho modrých očiach. Odvrátila zrak a pozrela na vlnky, ktoré čerili vodnú hladinu.
„Odkiaľ ho len poznám?“, pýtala sa v duchu už asi po stý raz. Po tom, ako ho prvý krát uvidela, keď vyšla z teleportu, bol jej veľmi známy. Na takého fešáka je predsa ťažké zabudnúť a tak sa pri každej príležitosti zahĺbila do svojej mysle a snažila sa spomenúť. Do školy s ňou určite nechodil, keďže je evidentne starší. Odpoveď však neprichádzala a ju to už začínalo trochu znervózňovať.
„Failo, odkiaľ vlastne pochádzaš?“, opýtala sa ho napokon nesmelo.
„No, ak mám povedať pravdu, som odvšadiaľ.“ Octavia na neho nechápavo pozrela.
„Nerozumiem.“
„Bol som všade. Po tom, ako som odišiel od pestúnov, som chvíľu žil v Austrálii, kde som lovil kengury, potom chvíľu v Afrike. Tak som žil s jedným kmeňom, ktorý mi pomohol pochopiť, akú mám vlastne moc a rozvíjať ju na vyššiu úroveň. No ale potom nastal problém. Keďže mám modrú kráľovskú krv, po čase ma chceli oženiť s princeznou, dcérou ich kráľovského náčelníka. Musel som sa vypariť, ale nikde vo svete som nedokázal zatajiť svoj pôvod. Odhalili ma v Amazónii aj Transylvánii. Ženba bola pre mňa strašiakom, pretože ja som ten staromódny typ. Čakám a hľadám tú pravú, čo by si zaslúžila vynosiť moje dieťa“, dokončil Failo svoje rozprávanie a na tvári mu pohrával sebavedomý úškrn. Pozrel šibalsky na Octaviu, ktorá stále nevedela, prečo je jej taký známy.
„A nie si ty tak trochu namyslený?“, vypadlo z nej po chvíli. „Prečo by ťa všetci veľavýznamní králi, náčelníci a neviem kto ešte, chceli zosobášiť s ich dcérami? Veď na prvý pohľad vidno, že si obyčajný sukničkár.“ Failo na ňu pozrel so zdvihnutým obočím, ale neprestal sa usmievať.
„Ha, vidím, že si úprimné stvorenie, čo sa srdci, to na jazyku. To boli silné slová, moja. Ty ale nepoznáš náš rod. Sukničkár, alebo nie, čo samozrejme, nie som“, žmurkol na ňu, načo Octavia prevrátila očami, „kedysi všetkým ríšam elfov, nie len jednej, vládla naša krv. Moji rodičia, prarodičia, ba aj praprarodičia, boli veľkými kráľmi a kráľovnami. Keď sa strhlo sprisahanie voči mojej rodine, bol koniec ich dlhej nadvlády. A zvyšok už poznáš, hovoril som to aj Gretchen. O adopcii a pestúnskej starostlivosti a ako nás s Jackom oddelili na mnoho rokov. No a keď som sa vrátil z pochôdzok po svete, zamestnal som sa v jednom nákupnom centre.“
„A čo si tam robil? Nebola to potupa pre tvoju kráľovskú modrú krv?“, uštipačne poznamenala Octavia.
„Predstav si, že nebola. Pracoval som na mieste, ktoré sa volalo Spovednica. Bolo to združenie, kde sa každý človek mohol anonymne vyrozprávať a dostať rady, čo ďalej so svojím životom....“ Vtom si Octavia spomenula! Ona túto službu pravidelne využívala, kvôli otcovi, ktorý jej znepríjemňoval život. Vtedy jej srdce voči tomuto frajerovi zmäklo a ona pocítila dosiaľ nepoznaný pocit. Dôveru voči mužovi. Od tejto chvíle prestala byť k nemu uštipačná a ironická a postupne sa spriatelili.
Cesta všetkým ubiehala v pohode, že Octavia skoro zabudla na jej cieľ. Pripomínal jej to jedine pohľad na Gretchen a Jacka, ustarostených rodičov. Potom, jeden teplý, letný podvečer, vojsko zrazu zastalo.
„Čo sa deje?“, opýtala sa Octavia Leily. „Už sme nebodaj na mieste?“ Bielovláska pokrčila plecami. Keďže obe neboli veľmi vysoké, cez urastených vojakov nevideli nič.
„Prečo sme zastali?“, pripojila sa k nim Gretchen s Jackom, ktorý ju držal za ruku.
„Poďme sa pozrieť dopredu,“ navrhol Jack a všetci štyria aj s Failom sa predrali na čelo vojska. To, čo pred sebou zbadali, im vyrazilo dych.
„Toto že má byť sídlo čarodejníc? Nezablúdili sme náhodou, pán veliteľ?“, posmešne poznamenal Failo a provokačne pozrel na Percivala, ktorý ho prepaľoval zlostným pohľadom. Pre nimi sa vypínal majestátny dom, to áno. Ale bol starý, schátraný. Strecha bola prepadnutá, omietka sa odlupovala, väčšina okien bola vybitá a veľké vchodové dvere viseli na pántoch. Záhrada bola zarastená a samá burina.
„Vyzerá ako strašidelný dom z nejakého hororu“, pomyslela si Octavia. Na otázku však chladným tónom odvetila kráľovná.
„Nie, nezablúdili, drahý Failo“, premerala si ho opovržlivo Arcalime. „Nedajte sa pomýliť, toto sú len ochranné kúzla. Barabizňa je viditeľná pre všetkých tých, ktorý majú čarovnú moc. Pre ľudí je úplne neviditeľná, akoby ani neexistovala. Avšak, za touto neutešenou fasádou sa skrýva prekrásny dom s nádhernou záhradou. Našou úlohou bude najprv zlomiť ochrannú bariéru domu, až potom do neho budeme môcť vstúpiť. To si vezmem na starosti ja s manželom. Vy by ste nám v tomto sotva ešte pomohli.“ Po týchto slovách spolu s Restalonom vykročila vpred a dali sa do rozbíjania čarovnej kupoly. Octavia bola uchvátená! Síce robili poriadny lomoz, tá hra svetiel a farieb jednotlivých kúziel bola nádherná. Dlhú chvíľu sa nič nedialo, ale potom sa ozvalo hlasné prasknutie a za ním ďalšie.
„Už to skoro bude“, pošepol im Percival a zovrel rukoväť meča. Octavia naprázdno preglgla. Až teraz si uvedomila vážnosť situácie. Ako im ale ona môže pomôcť? Vtom niečo započula z domu. Hlasy, hlavne ženský, ako vraví niečo o tom, že má pre nich prekvapenie. Mágia a nič viac....
„Čo to môže znamenať?“, pomyslela si v pomykove, keď započula muža.
„Drahá, dávaj si pozor....“
„Hej, niečo sa tam deje! Chystajú na nás niečo, dávajte si....“, nedopovedala však svojej varovanie. Nestihla.
Z domu sa zrazu vzniesol strieborný kúdol prachu a v momente ich pokryl. Octavia sa rozkašľala, ale to bolo všetko. Keď sa však poobzerala okolo seba, od prekvapenia zhíkla. Celé vojsko ležalo na zemi ako podťaté. Pri vedomí ostali ona, Gretchen s Jackom, Leila, Percival, Druen, Oddny, Failo a pár elfov. A samozrejme kráľovský pár.
„Sú mŕtvi?!“, vykríkla Leila s panikou v hlase. Arcalime s Restalonom, ktorí prestali s dobýjaním magickej bariéry zbledli.
„Nie“, povedal kráľ tichým, rozvážnym hlasom. „Tie potvory ich uspali.“
„Čo si nám to predtým kričala, drahá?“, obrátila sa na ňu kráľovná a Octavii vyschlo v ústach.
„Nooo....počula som, ako nejaká žena vraví, že chce férový boj....iba mágia či čo.“ Arcalime sa zhlboka nadýchla.
„Tá beštia“, zašomrala popod nos a začala útočiť na dom oveľa intenzívnejšie. Vtom Octavia pocítila, ako sa s ňou začína točiť svet. A nebola jediná. Zrazu jej dom zmizol pred očami a ona za okamih pristála na tvrdej zemi. Pri nej ležala Leila a sťažka dýchala. Náraz jej asi vybil dych. Pomaly sa postavila a od úžasu onemela. Nachádzali sa na nejakej rozľahlej lúke, ktorá nemala konca kraja. Ale na tej čistinke neboli len oni, elfovia. Oproti nim práve zo zeme vstávali nejakí ľudia.
„Čarodejníci a čarodejnice“, zavrčal Percival vedľa nej. „Octavia, choď úplne dozadu, budeme ťa chrániť. A...pokús sa nezomrieť.“ Potom vytasil meč a prešiel ku kráľovi.
„Naozaj rada nad zlato“, pomyslela si Octavia zúfalo a odbehla čo najďalej. Potom sa rozhliadla. Stáli tam dokopy štyri dievčatá, nie, päť, tá posledná sa skrývala za vysokým, pekným mužom. Okrem neho tam boli ešte traja ďalší a nakoniec krásna, ryšavá žena. „Vyzerajú celkom normálne“, pomyslela si. „Nie že by som očakávala špicaté klobúky a bradavice na nosoch, ale aj tak....“
„Hej, vy bosorácki hnusáci! Kde je moja dcéra?!“, zvrieskla Gretchen nenávistne a bezhlavo sa rozbehla. Percival ju však hneď zastavil.
„Spamätaj sa! Nesmieš sa uniesť citmi, hlavne teraz nie! Stačí jedna chyba a budú to brať ako provokáciu. Arcalime sa s nimi chce ešte porozprávať.“
„Pusti ma!“, vytrhla sa mu Gretchen zlostne, ale už sa nepohla z miesta. „Ja nechcem nič iné, iba svoje dieťa!“
„A aj ju dostaneme, jasné?“ Jack ju jemne chytil za plece a ustarostene na ňu pozrel. Bál sa vojny, ale viac sa bál o ňu a jej bezpečnosť. Vedel, že mala vždy horúcu hlavu. „Sľúb mi, že sa nebudeš tvrdohlavo trepať dopredu, nech sa deje čokoľvek.“
„Nie“, odvrkla mu nahnevane.
„To nebola prosba, Gret! Ostaneš tu, alebo ťa tu priviažem!“ Nakoniec rezignovane prikývla, ale pohľadom prepaľovala osoby stojace oproti nim. Octavia odtrhla zrak od tých dvoch a s úzkosťou pozrela znova na čarodejníkov.
Počul, ako sa burácanie kúziel ozýva po celom dome. Ponáhľal sa po chodbe a v rukách držal posledné veci, ktorú mu Aurora kázala priniesť.
„Ešte chvíľu a ochranná bariéra sa zlomí“, pomyslel si Arden. Privrel oči a zhlboka sa nadýchol. Bolesť v tetovaní začínala byť posledné dni neznesiteľná. Pálilo ho ako šľak, čo vôbec nechápal. A teraz mal pocit, že sa to zintenzívňuje čoraz viac a viac. Úkosom pozrel na otca, ktorý kráčal vedľa neho. „Bolí to tak aj jeho?“ Victor však tak nevyzeral, alebo sa dokonale ovládal. Ardenovi vystúpili na čelo kropaje potu. „Dopekla, zatni zuby. Nie si predsa žiadna padavka!“, nadával si v duchu. Odkedy otcovi povedal, že končí s experimentami a ostatným svinstvom, doslova sa zahrabal do čarodejníckych kníh.
Hľadal aspoň nejakú informáciu, zmienku alebo slovíčko o manipulácii s vôľou, ale nenašiel nič. V noci nespal, cez deň intenzívne učil. Prestal výuku flákať a vydával zo seba maximum. Musia sa naučiť všetko potrebné, aby boli silní a schopní sa brániť. Otec by bol na neho hrdý. Na tejto irónii sa musel zasmiať, načo si vyslúžil od Victora pohŕdavý pohľad. On ich však trénoval na jatky, zato Arden ich chcel ochrániť. Hlavne Joy.
„Vidím, že aj takáto vážna situácia ti je na smiech. Máš naozaj zvrátený zmysel pre humor, synak“, skonštatoval Victor znechutene. Arden na neho ostro pozrel.
„A čo mám plakať? Celá táto situácia je nanič, hlavne pre nás dvoch. Už teraz sú z nás mŕtvoly. Ak sa dostanú dnu, je hneď po nás.“
„Ale prosím ťa! To musíš byť vždy taký pesimistický? Moja drahá Aurora sa o nás postará. A keby nie, ešte máme toto.“ Victor sa zaškľabil a zrazu sa mu v ruke objavila pištoľ, ktorá sa v matnom svetle chodby zlovestne leskla. Arden šokovane zastal.
„A to máš odkiaľ?!“
„Nepozeraj nato, akoby ťa to malo zožrať, alebo čo! Oni majú svoje čary a my svoje. Pochybujem, že tie ušaté potvory niekedy videli takúto zbraň. Moment prekvapenia sa nám len zíde.“
„No, tentoraz má pravdu“, musel mu uznať Arden. Nahlas to však nepovedal a vtedy už dorazili do haly. Všetci civeli na dvere a dievčatá sa vždy strhli pri tom, ako sa dom pod kúzlami otriasol. Hodil okom na Joy. Stála s dieťaťom v náručí a tvárila sa pokojne. Teda aspoň navonok. Všimol si, ako sa jej trasú ruky a pery mala bledé. Najradšej by ju teraz objal a ubezpečoval, že všetko bude v poriadku. Sám tomu však neveril. Keď zbadal tú armádu, ktorú so sebou privliekli, prišlo zle aj jemu. Šla z nich hrôza. Spolu s otcom podali Aurore veci, ktoré jej priniesli. Potom sa postavil čo najbližšie k Joy. Tá jeho prítomnosť zaregistrovala, ale nespustila zrak z dverí. Vtom sa ozvalo strašné prasknutie a pri vchodových dverách, ktoré sa skoro rozštiepili, sa v stene objavila veľká puklina, ktorá preťala múr od podlahy až strop. Olivien vykríkla od strachu a Adam s Nikou vyľakanie zaspätkovali.
„O chvíľu sa k nám dostanú“, zvolal James.
„Hlavne sa upokojte, panika ešte nikomu neprospela, práve naopak. A čo týka tých tam vonku, mám pre nich prekvapenie. Ak chcú boj, tak nech je vyrovnaný a férový. Iba mágia, nič viac...“ Jej slová prerušilo ďalšie prasknutie. Tentoraz sa dvere naozaj rozštiepili a triesky odleteli až k Auroriným nohám. „No ale už mám toho dosť! Dom si zničiť nenechám!“ Arden s ostatnými sledoval, ako pristúpila k stolu a vzala do rúk najväčšiu nádobu. Otvorila ju a pristúpila k oknu.
„Drahá, dávaj si pozor!“, varoval ju Victor, ale ona len na neho znechutene zazrela. Potom do nej fúkla a vzduch naplnil striebristý prach, ktorý sa chvíľu špirálovito krútil nad ich hlavami. Aurora zašepkala nejakú zázračnú formulku a prášok vyletel von oknom. Po chvíli sa rozhostilo ticho, ale iba na okamih. Kúzla znova začali útočiť, ale naliehavejšie a väčšou silou.
„Čo ste to spravili?! Veď ste to ešte zhoršili!“, vykríkla nahnevane Maddie. Ich hlavná čarodejnica si ju nevšímala.
„Tento prach, čo ste videli, uspal armádu. Teraz pomocou Olivien vás premiestnim na jedno miesto a spolu s vami aj všetkým elfov, ktorý majú magické schopnosti, rozumiete? A hlavy hore! Ste dokonale pripravení! Victor a Arden, vy zostanete v dome.“ Arden na ňu neveriacky pozrel. Nahnevane podišiel k Aurore.
„Prosím?! To nemyslíš vážne! Akože podľa teba mám sedieť na zadku a čakať tu? Na to zabudni!“, povedal rozhorčene.
„Áno? Keď si taký múdry, povedz mi, čím sa asi budeš brániť? Holými rukami? Už len to, že si človek, z teba robí najľahší terč.“ Arden pokrútil hlavou.
„Ale ja nemôžem....“
„Dosť! Na toto nemáme čas! Ostávate tu a bodka. Olivien, poď ku mne“, vyzvala Oli, ktorá k nej pristúpila a chytila ju za ruku. „Ideme!“ Odrazu sa zdvihol silný vietor a vmietol naštvanému Ardenovi vlasy do tváre. Nemôže predsa ostať tu! Tú predstavu nezniesol. Pozrel na otca, ktorý sa tváril spokojne a za opaskom mu zbadal zbraň. Nemal veľa času na rozmýšľanie. Priskočil k Victorovi a vytrhol mu pištoľ. Kým stihol niečo namietnuť, Arden dlhým krokom prebehol k portálu a v poslednej chvíli schmatol Logana za tričko. Potom pocítil, ako sa s ním všetko krúti a potom už len tvrdo dopadol na nejakú trávnatú plochu.
„Ty idiot! Doriti, vieš, ako som sa zľakol!“ Logan stál nad ním a z očí mu sršali blesky. Arden sa postavil, oprášil si džínsy a zbraň si vložil pod košeľu dozadu za opasok. Nepríjemne ho chladila na nahej pokožke.
„Nechápem, čo tu riešiš! Si poriadku, nie? Máme tu dôležitejšie veci práci, ako počúvať o tom, že si sa od strachu poondial!“, zavrčal a nechal tam Logana stáť s otvorenými ústami. Pohľadom hľadal Joy. „Choď úplne dozadu, keď zbadajú malú, situácia sa môže v sekunde vyostriť ešte viac“, pošepol jej, keď ju našiel. Ona na neho prekvapene pozrela.
„Čo tu robíš? Mal si ostať v dome!“, vyhŕkla zúfalo, ale zároveň nahnevane.
„Choď, prosím ťa!“, prikázal jej trochu ostrejšie, ako chcel. Bolesť mu už vystreľovala do celého chrbta. A na reči teraz nebol čas. Prikývla a postavila sa úplne dozadu, Arden ju zakryl svojou vysokou postavou a duchu sa modlil, aby dieťa nezačalo plakať. Potom sa rozhliadol okolo seba. Bol svieži podvečer a okolo nich sa rozprestierala nedozerná pláň. Keď sa všetci spamätali zo šoku z teleportácie, okamžite zaujali svoje pozície. Arden si všimol, že Aurora ani nezaregistrovala, že je tam s nimi. Potom preniesol pohľad na svojich nepriateľov. Vpredu bola staršia, ale stále krásna elfka s platinovými vlasmi a po jej boku stál vystretý, tiež starší elf.
„To budú asi kráľ s kráľovnou“, prebehlo mu mysľou a prezeral si ich ďalej. Zvyšok skupiny už tvorili len mladí, v rovnakom veku ako boli oni. Zazrel bielovlasú a ryšavú mladú ženu. Potom tam boli dve čudne vyzerajúce dievčatá so zbraňami v ruke. A nakoniec tu bola ešte jedna, ale tá za krčila celkom vzadu vedľa postavy v čiernom plášti. Ostatní už boli len muži a vyzerali, že okrem mágie ovládajú aj bojové zručnosti. „Ach, došľaka“, pomyslel si nervózne. Už videl, ako mu ten s tým mečom nakope zadok, ale niečo ešte horšie. Znepokojene sa obzrel na Joy a tá mu venovala slabý úsmev. Vtom ticho preťal výkrik.
„Hej, vy bosorácki hnusáci! Kde je moja dcéra?!“, jačala tá ryšavá a chcela sa k nim rozbehnúť. Arden počul, ako Joy za ním vydýchla a inštinktívne spravil krok dozadu bližšie k nej. Ale mladý bojovník so spomínaným mečom ju zastavil a niečo jej pošepol. Ona protestovala, ale potom ju okolo pliec objal vysoký, tmavovlasý muž a ďalej jej dohováral. Napokon rezignovala a už nepovedala ani slovo. Len v jej pohľade sa skrývala číra nenávisť. „Takže toto budú rodičia tej malej“, pomyslel si a na okamih mu ich prišlo ľúto. Zrazu ticho preťal jasný Aurorin hlas.
„Vitaj, drahá sestra“, predniesla falošne milo a Ardenovi padla sánka. A nebol sám. Na oboch stranách to poriadne zašumelo a všetci vyzerali zmätene.
Po arogantnom pozdrave svojej sestry Arcalime zaregistrovala prekvapené pohľady prítomných a zmätený šum. Ani sa tomu nečudovala. O tom, že samotná chránenkyňa čarodejníc je jej mladšia sestra, nikto nevedel. Arcalime sa chladne uškrnula a urobila krok vpred. Percival ju chcel nasledovať, ale ona zdvihla ruku v odmietavom geste. Potom pozrela späť na Auroru, ktorá sa jej tiež vybrala v ústrety. Stretli sa presne v polovici a dlho si hľadeli do očí. Chladné modré do prefíkaných zelených.
„O čo ti ide, ty beštia?!“, opýtala sa Aurora nahnevane, načo Arcalime prižmúrila oči.
„Mne? To sa ma pýtaš vážne?“, predniesla teatrálne a prevrátila očami. „Vidím, sestrička, že tvoja duša je ešte černejšia, ako som si myslela. Ale teraz vážne. Kde je dieťa?!“
„Myslíš to, ktoré si mi podstrčila cez náš magický portál?! To, ktoré sa tam skoro uplakalo, kým som ho, podotýkam, náhodou našla?!“ Arcalime zaregistrovala, ako sa po sestriných tvrdých slovách Gretchen s Jackom strhli.
„Pekná rozprávočka, to ti musím uznať. Dlho si si ju nacvičovala?“, opýtala sa so smiechom.
„Panebože, Arcalime, to myslíš vážne?! Akú hru tu na nás všetkých hráš? Priznaj sa už konečne, že si to bola ty, kto využil to bezbranné dieťa ako zámienku k tomuto nezmyselnému stretnutiu!“ Ona sa však vyviesť z miery nedala.
„Prestaň láskavo s tými nezmyselnými obvineniami. Moji ľudia veľmi dobre vedia, že Viktória, tak sa mimochodom, dievčatko volá, je pre mňa nesmierne vzácna a nikdy, počuješ, nikdy by som jej neublížila! Takže, posledný krát sa pýtam, kde je?!“
„V bezpečí, nemaj obavy. Tomu nesmierne vzácnemu dieťaťu sa nič nestalo ani nestane“, odvetila Aurora povýšenecky.
„Daj nám ho“, prikázala jej tvrdo Arcalime. Sestra však pokrútila hlavou.
„Nie.“ Na chvíľu zavládlo ohlušujúce ticho.
„Nie?“, zopakovala jej kráľovná naoko nechápavo.
„Vrátim vám ho len vtedy, keď si priznáš, že toto všetko si zosnovala ty.“
„Ale to je nezmysel, ty klamárka čarodejnícka!“, predniesla Arcalime nahnevane.
„Vidím, že tvoje herecké schopnosti sa za tých desať rokov parádne zlepšili“, poznamenala Aurora pokojne a nemihla ani brvou.
„Takže budeme musieť zaútočiť, nemáme na....“ Vtom si všimla, že sestra ju nevníma a díva sa niekde poza jej plece. Aj Arcalime sa obzrela. Bola zvedavá, čo také upútalo Aurorinu pozornosť.
„Ach, nie“, pomyslela si nešťastne, keď zbadala Oddny, ako sa trasie. Dobre vedela, čo bude nasledovať a v tejto chvíli to bolo viac než nevhodné.
„Oddny, ovládaj sa, dopekla!“, skríkol na ňu Percival, ktorý stál pri jej manželovi Restalonovi. Ale temná akoby bola hluchá. Upierala pohľad na jej sestru a vtom celá vzbĺkla.
„Tieto vaše kecy mi už idú na nervy!“, zvrieskla a rozbehla sa rovno na ňu. Aurora v okamihu zdvihla ruku a použila na ňu odrážacie zaklínadlo, ktoré Oddny hodilo späť o pár metrov. A v tej chvíli sa rozpútalo peklo. Arcalime nestrácala čas a vrhla na najbližšie stojacu čarodejnicu zaklínadlo, po ktorom dievčina ostala nehybne ležať v tráve.
„Kayla!“, zvolala Aurora, stisla pery a venovala sestre posledný nenávistný pohľad. Potom už obe odrážali zaklínadlá a snažili sa chrániť svojich zverencov. Vtom si všimla vysokého, štíhleho muža s tmavými vlasmi, ktorý spoza pása vytiahol zbraň a namieril ju na Jacka, ktorý sa k nemu blížil.
„Ten chlapec by mi urobil veľkú službu, aspoň by som mala o problém menej“, pomyslela si škodoradostne, ale nemala čas sa s tým zaoberať. Musela sa sústrediť na boj.....
Keď sa rozpútalo to strašné peklo, Jack ju konečne zbadal. Držala ju v náručí jedna z čarodejníc, ktorú si doteraz kvôli tomu vysokému mužovi nevšimol.
„Hej, Gretch“, zavolal na ňu, keď práve vystrelila šíp. „Pozri! Tam je naša Viktória!“ Gretchen sa strhla a pozrela tým smerom. Oči jej na okamih zaliali slzy radosti.
„Choď po ňu! Tá krava ju má omotanú v šatke, premeň sa na havrana a odleť s ňou do bezpečia.“ Jack na ňu zúfalo pozrel.
„Nemôžem ťa predsa opustiť!“
„Jack, prestaň vymýšľať! Naša dcéra je prvoradá, ja budem v poriadku. Choď!“ On ešte raz na ňu s láskou pozrel a potom vyštartoval na opačnú časť bojového poľa. V duchu sa modlil, aby ho nezasiahlo žiadne zaklínadlo. Našťastie na mohol spoľahnúť na svojho brata Faila, ktorý mu kryl chrbát. Zrazil k zemi jedného chalana, ktorý bolestivo zastonal. O pár krokov Jack narazil na svetlovlasú dievčinu, ktorá vzápätí zmizla. Zrazu sa však objavila tesne pri ňom a zastihla ho nepripraveného. Z celej sily do neho sotila a on pristál v tráve. Kým sa stihol spamätať, pocítil, ako sa mu do hrdla zabára niečo horúce a strašne ho to pálilo. Vtom dievča našťastie trafilo zaklínadlo, ktoré priletelo nevedno od koho. Ona sa znova stratila, ale už sa nevrátila. Jack sa rozkašľal, ale hneď vyskočil na nohy a bežal za dcérkou. Keď už bol skoro tam, cestu mu zastal ten muž s dlhšími tmavými vlasmi a namieril mu pištoľ do tváre. Jack vystrašene zaspätkoval a zdvihol ruky v obrannom geste.
„Hej, neblbni, dofrasa!“
„Tak odpáľ, odkiaľ si prišiel!“, zavrčal chalan a podozrievavo na neho hľadel.
„Radšej mi ty uhni z cesty! Inak za seba neručím!“
„Ale čo? Čo by si urobil? Stačí jeden krok a vystrelím ti mozog z hlavy!“
„Arden!“, skríkla na neho tá čarodejnica, ktorá mala jeho maličkú. Jack na ňu nenávistne zazrel, ale niečo v jej nežných, modrých očiach ho zarazilo. Váhavo sa pohla smerom k nemu, ale ten magor ju zastavil.
„Joy, stoj, došľaka! Nepribližuj sa k nemu!“, napomenul ju, načo ona prevrátila očami.
„Ovládam mágiu, zabudol si? A on nám určite nechce ublížiť, prišiel si len pre svoju dcéru, však?“, preniesla pohľad na Jacka, ktorý len pomaly súhlasne prikývol. „No vidíš! Je mi jedno, čo povedala Aurora! Toto nevinné dieťa nemá s týmto nezmyslom nič spoločné a ty to dobre vieš! Okamžite ma pusti, nech mu ju môžem dať. A prestaň sa tu oháňať tou zbraňou!“ Ten napokon neochotne ustúpil, ale nespustil z nej zrak. Očividne mu nej veľmi záležalo a Jack napriek všetkému chápal, že ju chce chrániť. Dievčina mu opatrne vložila dcérku do náručia a pohladkala ju po hlavičke, čo ho ešte viac zmiatlo. Okamžite si ju privinul a obom kývol na znak vďaky. Potom sa za sprievodu ich prekvapených tvárí zmenil na obrovského havrana. Rozprestrel čierne krídla a v zobáku tuho zvieral šatku s Viktóriou. Pozrel posledný krát na Gretchen, ktorá sa usilovne bránila a bojovala, a odletel do bezpečia.
Olivien sa krčila na zemi a úpenlivo prosila tú ohnivú obludu, aby ju ušetrila. Pokúsila sa na ňu vystreliť ohnivé šípy, ale bolo to nanič. S ohňom nemohla bojovať rovnakou zbraňou. Maddison ich chvíľu pozorovala a rozmýšľala, či jej má pomôcť. Medzitým odrazila pár zaklínadiel, ale nespúšťala zrak z tých dvoch. Z nejakého dôvodu ju to fascinovalo a bola zvedavá, ako to napokon dopadne. Keď však už vyzeralo, že Olivien naozaj príde o život, pristúpila k nim a z celej svojej vôle a sily sa sústredila na elfkinu myseľ. Tá zvrieskla a chytila sa za hlavu, presne ako Kayla, keď to na výuke skúšala na ňu. Olivien sa zdesene odplazila ďalej od horiaceho dievčaťa, ktoré teraz už vrieskalo z plných pľúc.
„Vypadni z mojej hlavy, ty prekliata bosorka!“ Maddison však bola nemilosrdná. Hoci elfkina myseľ sa bránila, vedela, že to už dlho nevydrží.
„Zhor! Zhor!“, prikazovala jej stále a stále dookola. Videla, ako oheň horí ešte silnejším plameňom a ona už nekladie taký odpor, ako na začiatku. Maddison sústredene na ňu hľadela a lámala jej myseľ na márne kúsky.„Zastavte ju niekto!“, zvolal neznámy mužský hlas. „Veď ju zabije!“
„O tom vojna je, ty idiot! Prináša sa so sebou aj obete....Tak sa už konečne vzdaj, ty škaredá beštia, nemám na teba celý deň!“ Maddie ľahostajne sledovala, ako bojovníčka klesla na kolená a jej krik utíchol. Počula, ako všade okolo nej zúri boj. Výkriky, stony, dokonca aj rinčanie zbraní. Zaklínadlá sa mihali vzduchom a triafali čarodejníkov aj elfov. Už predtým si všimla, že mnohí sú už zranení. Tých sa za pochodu snažil liečiť ten úchylák James. Zrazu počula za chrbtom dupotajúce kroky, ktoré sa rýchlo približovali. Kým sa stihla vôbec otočiť, zrazu sa pri nej objavila Nika a útočníka zlikvidovala. Pohľady sa im stretli. Neznášala tú blondínku, ale predsa, zachránila jej kožu. „Dík“, zamrmlala, načo sa Nika uškrnula a hneď aj zmizla. Maddie ešte posledný krát pozrela na mŕtvu elfku, ktorá tam ležala vďaka nej. Zabila ju, svojou mysľou ju prinútila, aby sa upálila. Maddison sa spokojne uškrnula a pohľadom si už hľadala ďalšiu obeť.
Leila sa zo všetkých síl snažila udržať ochrannú stenu. Sústredila sa hlavne na Gretchen a jej brata Percivala, ktorí statočne bojovali. Gretchen okrem boja sa starala o zranených a v rýchlosti im liečila rany. Leila však cítila, že začína byť vyčerpaná, nemohla si však dovoliť, aby prerušila štít.
Utrela si spotené čelo a ďalej sa všemožne sústredila. Percival bol vďaka svojej rýchlosti v boji nepremožiteľný. Práve zložil jedného muža, ale s úľavou si všimla, že ich nezabíja, len omračuje. Failo tak isto. Vtom spozorovala, ako Druen nehybne stojí a priam hypnotizuje kráľa Restalona, ktorý práve útočil na čarodejnicu, svoju ryšavú švagrinú. Potom sa to všetko zbehlo veľmi rýchlo. Leila už len zaregistrovala, ako kúsok okolo nej preletel presne mierený ostrý šíp. Nanešťastie už nestihla premiestniť ochranný štít na kráľa a ten za okamih klesol na zem s prepichnutým srdcom. Upieral do oblohy nevidomý, sklený pohľad. Bol namieste mŕtvy.
„Ach, Druen, prečo.....“, zvolala Leila nešťastne a jej výkrik upútal Percivalovu pozornosť. Keď zbadal, čo sa stalo, využil svoju nesmiernu rýchlosť a v mihu bol pri Druen. Na sestrino veľké zdesenie využil moment prekvapenia a vrazil temnej elfke meč do hrude. Tá len na neho prekvapene pozrela a tiež sa zrútila do trávy.
„Niéééééééé“, zaúpela Arcalime z plných pľúc a hodila sa na manželove nehybné, chladnúce telo. V tom momente sa boj zastavil a všetci ustrnuli. Čarodejnice aj elfovia pozorovali, čo sa práve stalo.
„Percival, prečo si to urobil?!“, pribehla k nim Gretchen a objala plačúcu Leilu. On na nich tvrdo pozrel.
„Mal som predsa chrániť kráľa! No zlyhal som na plnej čiare. Musel som aspoň pomstiť jeho smrť.“ Leila na neho hľadela, akoby ho videla po prvý raz. Netušila, že jej milý a statočný brat by bol schopný takej chladnokrvnej vraždy. Síce bol vojak, ale aj tak....Vtom kráľovná vstala a rozhliadla sa po prítomných nenávistným pohľadom. Potom uprela zrak na svoju sestru.
„Urobím už koniec tomuto šialenstvu, Aurora! Smrť môjho milovaného Restalona bola poslednou kvapkou!“ Potom sa obzrela úplne dozadu. „Rouzien!“, zvolala silným hlasom. „Prišiel tvoj čas! Rozmetaj všetkých tých bosorákov, roztvor zem a navždy ich tam pochovaj! Poď, moja drahá a ukáž im, že s nami si nemožno zahrávať!“ Leila, Gretchen a Percival s údivom sledovali postavu v čiernom plášti, ako istým krokom kráča smerom k nim.
„Rouzien? To je tá nestabilná, čo musela byť pod zámkou?“, zašepkala Leila bratovi. Ten znepokojene prikývol. Bolo na ňom vidno, že vôbec nevedel o tejto tajnej zbrani ich drahej kráľovnej.
Spolu so sestrou a Adamom, ktorému pred chvíľou stihol dať do poriadku ruku, sledovali to mrazivé divadlo, ktorými boli svedkami. James bol ešte stále trochu vykoľajený z toho, ako Maddison chladnokrvne zabila tú horiacu elfku. Teraz sledoval mladú ženu v čiernom plášti, ako kráča cez čistinku.
„Toto neveští nič dobré, doparoma“, ticho zahromžil. Amelia sa k nemu pritisla a on ju chlácholivo objal okolo pliec.
„Ktovie, čo je to za babu“, poznamenal Adam. Tá napokon zastala, zložila si z hlavy kapucňu a odhalila tmavočervené vlasy. S ľadovým pohľadom blúdila okolo seba, akoby niekoho hľadala. Vtom sa jej zrak zastavil na Vailo a hneď sa k nej pohla.
„Rouzien, čo to robíš! Zaútoč! Využi svoju nespútanú silu a moc telekinézy, načo čakáš?!“, vrieskala Arcalime, ale ona si ju nevšímala. Zaujímala ju iba Vailo, ktorá sa, na Jamesove prekvapenie, šťastne usmievala.
„Všimli ste si, ako sa naša manikérka škerí od ucha k uchu?“ Vtom jeho pozornosť upútal tichý výkrik. Obzrel sa a zbadal Ardena, ktorý sa držal za chrbát a v tvári sa mu zračila ukrutná bolesť. Nohy sa mu podlomili a on klesol do trávy. Joy si k nemu okamžite kľakla a naliehavo sa mu prihovárala, pričom mu hladila spotené vlasy. On ju však nevnímal. Bol bledý a očividne stratil vedomie.
„Čo sa to s ním deje?“, opýtala sa Amelia vyľakane, on však nemal ani tušenia. Preniesol pohľad späť na Vailo a tú Rouzien. Stáli oproti sebe a hľadeli na seba. Vtom sa objali. Vrúcne a s láskou. A v tej chvíli ich pohltil čierny, hustý kúdol dymu. Všetci to neveriacky sledovali a nikto, dokonca ani kráľovná a Aurora nevedeli, o čo tu ide. Hmla okolo dievčat sa vzdúvala a akoby elektrizovala. Zdvihol sa prudký vietor a James niekde v diaľke počul aj hrom.
„Nemám z toho dobrý pocit“, zamrmlal Adam a Amelia sa k bratovi pritisla ešte viac. Vtom sa ten temný dym zdvihol a čistinkou sa ozvali výkriky. Vailo s tým dievčaťom ležali na zemi a ich sklené pohľady prezrádzali, že sú mŕtve.
„Panebože!“, zaúpela Amelia a vborila si tvár do Jamesovho pleca. Ten cítil, ako sa mu obrátil žalúdok, tak radšej odvrátil pohľad a pozrel hore. Tá odporná hmla ešte nezmizla, ale práve naopak, začala sa formovať a zosadla na zem. Na zdesenie všetkých nadobudol kontúry ľudského tela a vtom pred nimi stála krásna žena s tmavými vlasmi, ale jej oči boli plné zla.
Pomaly sa rozhliadala okolo seba, keď vtom zachytila jeho pohľad. James inštinktívne ustúpil dozadu k Joy a Ardenovi, ktorý už bol pri vedomí.
„Dopekla, kto to je?“ Odvšadiaľ sa sypali otázky tohto typu, ale odpoveď nepoznal nikto. Ženine krvavočervené pery sa roztiahli do zlovestného úškrnu a v ruke sa jej objavila ohnivá guľa, ktorá žiarila chladným, modrým plameňom. Kým stihol niekto niečo povedať, vrhla ju na ryšavú elfku, ktorá padla na zem a začala sa veľmi triasť. Znova nastal chaos.
„Gretchen!“, zvolalo drobné, bielovlasé dievča a v tom okamihu do neho Arden silno strčil. Okolo neho preletela ďalšia ohnivá guľa, ktorá by ho zasiahla, keby to neurobil.
„Vďaka“, povedal mu v rýchlosti, ale on ho nevnímal. Díval sa nechápavo na tú ženskú. „Hej, si v poriadku?“ Odpoveď, ak nejaká vôbec prišla, už nepočul. Vtedy pocítil silný a bolestivý náraz a padol na zem. Tentoraz ho modrá guľa neminula a svet mu sčernel pred očami.
Keď sa prebral, necítil v tetovaní už žiadnu bolesť. Predtým mal pocit, akoby sa mu do tela zabáralo aspoň tisíc nožov, ale nechápal prečo.
"Odkväcol som tu ako nejaká baba", pomyslel si znechutene. No hlavne, že mu je už lepšie a otvoril oči. Nad sebou zbadal Joy a vo vlasoch cítil jej jemné prsty. Na okamih sa pousmial, ale potom si všimol výraz na jej tvári. Bola vydesená. Pomaly sa posadil a pozrel tým smerom, kde sa upierali jej oči a srdce mu zastalo. Tá ženská bola neskutočná. Nádherná, ale pravdepodobne prehnitá až do špiku kostí, stačil mu jeden pohľad do jej čiernych očí. Ale na druhej strane....mu bola veľmi známa, akoby ju už niekde videl....
„Ale to je somarina, prestaň myslieť na sprostosti!“, zahriakol sa v duchu, postavil sa a podal ruku aj Joy. Vedľa nich stáli James s Ameliou a Adam. Keď tá šialená ženská začala vrhať tie poondené ohnivé gule, stiahol Joy za seba a v poslednej chvíli si všimol, ako jedna z nich mieri rovno na Jamesa. Rýchlo ho odsotil a James sa len tak tak vyhol rýchlej strele.
„Arden, okamžite ustúp od tých čarodejníkov a drž sa bokom!“, ozvalo sa mu v mysli. Prekvapene zdvihol zrak od svojich rúk. V pozadí nejasne vnímal, ako mu James niečo vraví. Vtedy tá žena vrhla ďalšiu guľu, ktorá ho už ale trafila a s triaškou, takou istou ako pred chvíľou tá elfka, klesol do trávy. Adam rýchlo schmatol šokovanú Ameliu za ruku a našťastie sa im podarilo utiecť preč. Arden s hrôzou sledoval, ako tá kreatúra vrhá jednu plamennú guľu za druhou a čarodejníci padajú ako podťatí. Po každom zásahu sa akoby zavlnila a na tvári sa jej zjavil výraz najvyššej spokojnosti.
„Moment, len čarodejníci?“, pomyslel si zmätene. Bola to pravda, elfovia ju vonkoncom nezajímali, okrem tej jednej.
„Opakujem ti, odstúp od tej čarodejnice", znova počul ten hlas.
„Došľaka, už toho mám naozaj dosť!“, vykríkol v duchu a obzeral sa okolo seba, keď zachytil jej pohľad. Vzduch okolo nej pulzoval, akoby bol nabitý energiou. Držala v ruke jednu z gúľ a doslova ho prepaľovala pohľadom. Čakala. Arden nemohol uveriť vlastným očiam. Ona s ním komunikuje?!
Pootočil hlavu k Joy, ktorá sa sústredila na obranu, ale zároveň nespúšťal zrak z tej ženskej. „Joy, počuješ vo svojej hlave nejaké hlasy?“, opýtal sa jej, ale zrak zo ženskej nespustil.
„Nie, prečo?“, odvetila mu vyčerpane. Arden pokrútil hlavou, ale neodpovedal jej. Vtom sa presne oproti nemu na tú obludu vyrútil statný, mladý elf a hodil do nej kopiju. Tá však preletela cez ňu, akoby bola vzduch. Elf šokovane zaspätkoval, keď sa k nemu obrátila a šmarila mu ohnivú guľu do tváre. Vtedy aj Arden pocítil silný náraz do pravého boku. Vyrazilo mu to dych a odhodilo, pričom spadol na Joy. Tá nanešťastie dopadla hlavou na kameň a ostala nehybne ležať. Arden len s hrôzou v očiach sledoval, ako jej pramienok krvi steká po spánku. V ústach cítil pachuť vlastnej krvi a telo mu zvierala strašná bolesť. Kopija ho totiž prebodla skrz na skrz a nemohol sa nadýchnuť.
„Varovala som ťa, aby si sa držal bokom, mal si ma poslúchnuť!“, ozvalo sa mu v hlave nazlostene.
„Nikdy som v tom nebol dobrý“, pomyslel si ešte predtým, ako sa stratil v tme.
Aurora s hrôzou sledovala, čo sa to okolo nej deje. Úspešne sa vyhýbala ohnivým guliam, ktoré vrhala tá šialená ženská. Na toto nebol pripravený nikto. Videla, ako Maddison v behu odstrčila Ameliu a tú nechtiac zasiahlo omračujúce kúzlo jej sestry. V tej chvíli ohnivá guľa zasiahla Maddie, ktorá klesla v bezvedomí na zem vedľa Logana. Ani nevedeli ako, spojili s Arcalime sily a spoločne vrhali na ženu zaklínadlá. Ale na ňu akoby nič neplatilo. Kráľovná požiadala krehké, bielovlasé dievča, aby skúsilo ešte vykúzliť obranný štít a zahaliť tých, ktorí ostali nažive, alebo boli zranení. Nanešťastie ich neostalo veľa a Aurora práve bola svedkom, ako Ardena prepichla elfova kopija. Vedela veľmi dobre, o čo tej čarodejnici ide, alebo kto to bol. Tieto modré, plamenné gule, čo vrhala, vysávali magická schopnosti zo všetkých, ktorých zasiahli.
„Toto nemá žiadny význam“, zhodnotila už aj tak zúfalú situáciu Aurora. „Naše zaklínadlá na ňu vôbec neplatia, musíme sa odtiaľto dostať preč.“ Všimla si, že Olivien s Nikou, ako jediné zasiahnuté ešte neboli. Nika sa stále pokúšala byť neviditeľná, Oli sa statočne uhýbala útokom, ale bolo na nej vidno, že je vyčerpaná a Aurora ju ešte potrebovala.
„Arcamile!!!“, zakričala na sestru. „Musíme sa odtiaľto dostať preč! Pripravte sa a pomôž mi. Potrebujem všetku energiu a moc, aby som zvládla premiestniť aj zranených a mŕtvych“. Kráľovná okamžite prikývla. Potom Aurora zavolala na Oli. „Olivien, poď ku mne! A opatrne, nech ťa nezasiahne!“ Dostala sa k nej našťastie bez ujmy, ale všimla si, že dievča poriadne kríva. „Ideme naspäť, dobre? Sústreď sa a o chvíľu bude po všetkom.“ Tá prikývla a za chvíľu, keď otvorila oči, sa spolu s Aurorou ocitla späť v hale ich domu. „Victor!!!“, zrevala čarodejnica okamžite na svojho druha. „Potrebujeme tvoju pomoc!“ Nemusela ho volať dvakrát, pribehol hneď a keď zbadal halu plnú zranených a mŕtvych tiel, ostal ako prikovaný. Aurora musela tiež uznať, že situácia je viac než hrozná. Z čarodejníc boli jedine v poriadku Nika s Olivien, síce zranené, ale chodiť mohli. Z elfov zostali bez ujmy štyria. Bielovlasé dievča, vysoký bojovník, ktorý sa stále držal pri kráľovnej a napokon ešte jedna mladučká elfka. Maddison, James, Adam, Logan, mladý elf a tá ryšavá elfka boli zasiahnutí guľami, ale keďže už boli mimo dosahu tej neznámej beštie, ak nezomreli doteraz, tak sa to už nestane. Nevedela síce, koľko im bude trvať, kým sa preberú, ale pevne dúfala, že to nebude trvať dlho. Nanešťastie, prišli o svoje čarovné schopnosti. Joy zasiahnutá nebola, práve sa prebrala, ale na hlave mala škaredú ranu. Amelia bola stále v bezvedomí z omračujúceho kúzla. Kayla a Vailo to už však mali nanešťastie za sebou a tak isto aj tie dve bojovníčky a dievčina menom Rouzien z elfských radov. A jej švagor Restalon, pri ktorom teraz kľačala Arcalime a nežne mu hľadela do nehybnej tváre. Potom si všimla, ako Victor šokovane zíza na svojho syna, ktorý tam nehybne ležal prebodnutý kopijou v kaluži krvi. Aurora smutne pokrútila hlavou a pobrala sa k zraneným.
1. Ako sa vám páči nová postava Octavie? (Odkaz pre Jennis – Ak nebudeš spokojná s výberom herečky k postave, pokojne napíš, akú by si chcela ;) )
2. Odíde Nika po tom všetkom, čo prežila, ešte z domu?
3. Olivien sa s ostatnými dozvedela hroznú pravdu o Maddison. Ako podľa vás situáciu vyrieši Aurora?
4. Prečo Muro tak zrazu dievčatám ochotne pomáha?
5. Ktorá zo sestier má napokon prsty v únose Viktórie, Aurora alebo Arcalime? A prečo?
6. Zbaví sa Amelia tej večnej Aurorinej kontroly a dostane Adama na svoju stranu?
7. Čo viedlo Vailo a Rouzien k obeti a istej smrti?
8. Kto je podľa vás tá temná čarodejnica, ktorá povstala a zaútočila?
9. Prečo sa neznáma čarodejnica rozprávala s Ardenom v jeho mysli?
10. Vráti sa Jack pre svoju Gretchen do domu čarodejníc?
11. Akým spôsobom poslala dobrá Maddison papiere s prosbou o pomoc? Prečo ich priniesol James?
12. Čo si myslíte o náhrdelníku, ktorý dostala Joy a o Ardenovom geste voči nej?
13. Prekoná Leila šok, ktorý jej spôsobil brat Percival svojou chladnokrvnosťou?
14. Aký máte názor na Jackovho brata, Faila?
15. Ako ste spokojné s vývojom udalostí a vojny?
16. Vytvorte outfit, v akom sa dievčatá vydali do boja.
17. A samozrejme, ako vždy, tešíme sa na vaše príspevky :)
Čas na pridanie do 12.10. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas, nech sa to zbytočne nepredlžuje :) Ďakujeme :)
Pekný deň praje Evinka a Ninna :)
