Tak a po trochu dlhšom čase je tu nová kapitola! Ďakujeme vám za fantastické príspevky a vašu snahu, že stále s nami pokračujete v hre :) Tešíme sa, že môžeme medzi nami privítať novú hráčku dominičku-aju s postavou mladej čarodejnice Samiry. Takže, aj vy ste zvedavé, ako sa majú naše hrdinky a ako prekonávajú toto ťažké obdobie? Tak sa pohodlne usaďte a hor sa do čítania :) Za prípadné preklepy sa ospravedlňujeme a želáme vám príjemný a napínavý zážitok.
Jack letel vysoko nad zemou a svoju milovanú dcérku držal pevne v zobáku. Mieril na jedno vzdialené miesto vo svete ľudí.
,,V tomto svete máme len jednu osobu, ktorá nám teraz pomôže postarať sa o Viktóriu.” Letel ponad vysoké budovy veľkomesta, míňal nákupné centrá a ulice plné áut. Nakoniec pristál na predmestí na balkóne rodinného domčeka. Cez okno videl staršiu ženu a ryšavými hlasmi, ako si niečo číta s malým, asi desať ročným chlapčekom. Jack nesmelo zaťukal na okno. Žena sa pozrela tým smerom a oči sa jej rozšírili prekvapením. Okamžite vstala z pohovky a otvorila okno.
,,Jack, si to ty?” Havran pokýval hlavou, vletel dnu a položil dcérku na gauč. Dáma mu v rýchlosti doniesla nohavice, aby sa mohol premeniť a potom sa sklonila k Viktórií. Nežne ju pohladila po tváričke. ,,Moja krásna vnučka, konečne ťa vidím naživo, nie len v mojich snoch a predstavách. Aká si už veľká, škoda, že som s tebou nemohla byť.“
,,No, teraz máte možnosť stráviť s ňou nejaký čas”, vyhŕkol už premenený Jack v nohaviciach, ktoré mu skoro spadli, tak ich rýchlo pridržal a stiahol opaskom. ,,Gina“, oslovil ženu po chvíli. „Stalo sa veľké nešťastie. Začalo sa to tým, že nám čarodejnice uniesli dcéru, ale našťastie som ju získal spať. Potrebujem, aby ste sa o ňu postarali, musím sa vrátiť za Gret. Dúfam, že všetko dobre dopadne a vrátime sa sem obaja. A potom budeme konečne spolu. Jedna veľká rodinka.” Gina na neho šokovane hľadela.
„Och, Jack, znie to hrozne! Dávaj si pozor a nič sa neboj. O moju milovanú vnučku sa veľmi rada postarám. Bež a priveď mi moju dcéru, veď už som ju pár mesiacov nevidela a strašne mi chýba.” Jack prikývol, premenil sa opäť na havrana a vyletel cez von oknom. Letel najrýchlejšie, ako vládal, aby sa na bojisko dostal čo najskôr. Keď tam dorazil, už z diaľky zbadal, že sa tam deje niečo nezvyčajné a zlé. Chcel zletieť dole a premeniť sa na človeka, keď zbadal, ako jeho drahú zasiahla modrá guľa od tej neznámej potvory. Jack v záchvate hnevu nevedel, čo sa deje. Hneď podletel bližšie ku Gret. Nebola mŕtva. Bola v bezvedomí, ale evidentne jej bolo zle, plytko a prerušovane dýchala a kropaje potu jej stekali po tvári. Potom videl, ako čarodejnica zasiahla aj jeho brata, ktorý padol na zem pár metrov od nich. Jack sa už rozzúril, keď videl, ako jeho najmilší ležia v bezvedomí na zemi a vôbec netušil, čo má robiť. Napokon si zobákom vytrhol svoje pierko a vložil ho Gret do vrecka na kabáte.
,,Neboj sa, moja milá, moje pierko ta ochráni pred všetkým zlým. Vrátim sa k tebe. Milujem ťa!“ S týmito myšlienkami Jack rozprestrel mohutné krídla a odletel z bojiska. Vrátil sa späť za mamou Gretchen, ktorá už netrpezlivo očakávala.
„A kde je Gret?!“, vykríkla Gina nešťastne, načo on smutne zvesil hlavu.
„Je vážne zranená, na bojisku sa zjavila neznáma magická sila, ja tomu nechápem....neviem, čo to je, alebo kto to je. Bolo tam mnoho ranených, dokonca aj mŕtvych....“ Gina s plačom klesla na zem.
,,A teraz čo? Čo bude s mojou dcérou?”
„Neviem. Musíme len dúfať, že sa preberie.“
,,No ale ako budeme vedieť, že sa to stalo?”
,,Daroval som jej jedno z mojich pierok. Keď sa jej vráti vedomie, moje perie opadne a ja hneď pre ňu poletím.“
,,Och, Jack, ty by si pre ňu spravil hádam všetko“, skonštatovala Gina so smutným úsmevom. „Vidím, že aj ty si unavený, choď do Gretcheninej izby a vyspi sa tam. Ja sa o Viktóriu postarám. Vezmeme ju s Alexom na prechádzku. Je to jej veľký strýko, rád si ju pokočíkuje.“ Jack prikývol a odvliekol sa do známej izby, kde už pár krát bol. Tam sa mu vynorili spomienky na Gret, za ktorou v noci liezol cez okno, aby mohli byť spolu a túliť sa v jej posteli. Všetko bolo ako vtedy….. Len tu nebola ona. Do nosa mu udrela jej vôňa a všetky jej veci boli na rovnakom mieste. Jej matka sa do izby uchyľovala, keď jej dcéra chýbala. Uložil sa do postele a na stolíku videl ich spoločnú fotku z festivalu, kde jej vystrelil obrovského plyšáka, ktorý sedel na stoličke oproti posteli. A Jack, silný muž, sa v tej chvíli rozplakal. V duchu sa modlil, aby sa Gretchen prebrala. A potom v izbe plnej vône jeho milovanej, so slzami v očiach, unavený zaspal.
Keď Joy pomaly otvorila oči, okolitý svet videla len hmlisto. Nejasne vnímala, ako leží na niečom tvrdom a studenom. Nebola tu sama, hlasy k nej však doliehali akoby z diaľky, no nedokázala rozoznať slová. Pomaly sa posadila. Krútila sa jej hlava, ktorá ju neznesiteľne bolela a cítila, ako jej po líci steká niečo teplé. Zdvihla roztrasenú ruku a dotkla sa tváre. Prekvapene zaostrila zrak na krv, ktorá sa svojou červenou farbou vynímala na jej prstoch. Hluk okolia k nej doliehal stále hlasnejšie a Joy bola čoraz viac a viac zmätenejšia. Všimla si neznámych ľudí, ktorí stáli v hale ich domu. Potom zbadala, že podlaha je doslova pokrytá nevládnymi telami.
„Čo sa tu deje? Nemôžem si spomenúť....“, pomyslela si nešťastne, keď vtom zbadala Ardena a srdce jej zamrelo. Ležal na boku kúsok ďalej v bezvedomí a v kaluži krvi, ktorá sa pod ním stále zväčšovala. A z tela mu trčala....Vtedy sa jej v hlave rozjasnilo a pred očami videla elfskú armádu, Auroru, ako fúka strieborný prášok, teleportáciu na čistinku, rozhovor sestier, havrana, ako odlieta so svojou dcérou, mŕtvu Vailo a tú červenovlasú elfku, neznámu temnú čarodejnicu, ako vrhá modré, ohnivé gule a kopiju, ktorá letí priamo na ..... „Panebože, nie, to nie!“, zvolala v duchu zúfalo a pokúsila sa postaviť, no tie prekliate nohy ju zradili. Vtom Victor, ktorý stál pri synovi, oboma rukami schytil kopiju a mocným trhnutím ju vytiahol. Ardenovi sa z rany okamžite vyvalilo obrovské množstvo krvi a Joy stuhla od hrôzy.
„Niééé! Čo ste to urobili?! Mali ste počkať na mňa!“, vykríkla staršia elfka so striebornými vlasmi zviazanými do uzla. Okamžite pribehla aj s Aurorou a sklonila sa k Ardenovi. Joy sa s vypätím síl a zmeravená od strachu napokon konečne postavila a dotackala sa až k nim. V duchu si nadávala, že je taká pomalá a nemožná.
„Čo je s ním??? Ako je na tom???“, pýtala sa zachrípnutým hlasom, keď pri ňom klesla na kolená vedľa elfky. Odpoveďou jej však bolo mrazivé ticho. Keď sa Joy na nich naliehavo pozrela, Aurora uhla pohľadom a Victor rýchlym krokom odišiel „Aurora? Niečo sa som sa pýtala! ODPOVIE MI NIEKTO, DOPAROMA?!“, zvrieskla. Cítila, ako v nej nekontrolovane narastá hystéria a oči sa jej naplnili slzami. Vtom ju tá elfka objala okolo pliec.
„Je mi ľúto, srdiečko, ale stratil veľa krvi a.....práve posledný krát vydýchol.“ Joy jej slová vnímala ako v hmle, videla, že jej niečo vraví, ale viac ju už nepočúvala. Pozrela neveriacky do Ardenovej peknej tváre. Mal zatvorené oči a vyzeral tak pokojne. Vystrela roztrasenú ruku a z čela mu odhrnula prameň vlasov. Vtedy sa v nej pretrhla hrádza a nekontrolovateľne sa rozplakala. Posunula sa k nemu bližšie a objala jeho mŕtve telo. Až teraz si uvedomila, ako veľmi ho ľúbila. Ako veľa pre ňu znamenal. Telo sa jej otriasalo vzlykmi a pevne ho zvierala v náručí. Po chvíli ju niekto chytil za plece, ale odstrčila ho.
„Joy, pusti ho, prosím ťa“, prihovárala sa jej Aurora nervózne, ale ona pokrútila hlavou.
„Nie....daj-te...mi....po-koj“, vyrazila zo seba, privinula sa ešte bližšie k Ardenovmu telu a kŕčovito ho držala.
„Hej! Prestaň tu vyvádzať! Nijako mu tým už nepomôžeš!“
„Nechajte ju“, ozvala sa za jej chrbtom prívetivý hlas. „Asi ho milovala....“
„Ak aj áno, nikto o tom nevedel“, vyprskla Aurora.
„To ale teraz nie je podstatné, však?“, odvetila jej elfka odmerane. Joy si uvedomovala, že napokon sa ho bude musieť vzdať, ale ešte nato nebola pripravená. Myslela na Ardenov úsmev a pohľad, akým sa na ňu díval. Dala by všetko na svete za jednu, jedinú jeho protivnú, sarkastickú poznámku. Vedela však, že jeho trochu zastretý hlas už nikdy viac počuť nebude. Pred očami jej prebehlo toľko momentov, toľko situácií. Ako ju na začiatku len ponižoval a posmieval sa jej. Ako sa jeho správanie k nej postupne menilo. Ich bozk v tú osudovú noc. Ako sa ju snažil chrániť za každú cenu. Ľúbil ju.... Teraz jej ostali len spomienky. Nevedela, koľko tam s ním sedela. Cítila, ako jeho telo pomaly chladne a to ju napĺňalo ešte väčším žiaľom. Mala pocit, že jej pukne srdce a veľmi si želala, aby sa toto všetko vôbec nebolo stalo. Joy napokon klesla bezvládne na zem vedľa jeho bezduchého tela a stále srdcervúco plakala....Vtom jej svet stmavol pred očami a aspoň na chvíľu jej priniesol úľavu od neznesiteľnej bolestnej reality....
Znova sa prebrala v hale plnej bezvládnych tiel. Dezorientovane sa obzerala okolo seba. Toto už raz predsa zažila! Prečo potom.... Vtom jej pohľad zastal na Ardenovi. Ležal a vyzeral presne tak, ako si ho pamätala....z čoho? Zo sna? Joy bola zmätená a ničomu nerozumela a navyše, stále cítila tú strašnú, spaľujúcu bolesť z jeho straty, keď tu zrazu.....
„Victor, niééééé! Prestaňte! Zabijete ho!“, skríkla tak nahlas, ako len mohla. Victorovi zmeravela ruka nad kopijou, ktorú sa chystal vytiahnuť. Prekvapene na ňu pozrel a vtedy sa objavila tá striebrovlasá elfka, liečiteľka, ktorú Joy videla už predtým.
„Pane! To dievča má pravdu! Ešte že vám v tom zabránila, inak by ste si zabili syna! Povedala som, aby ste na mňa počkali!“, mračila sa na Victora nahnevane. Medzitým sa Joy po štvornožky priplazila k nim sadla si na dlážku vedľa Ardena. Ešte stále bola v šoku z toho, čo sa práve odohralo. A očividne nebola sama. Victor bol trochu bledý a hodnú chvíľu ju pozoroval s prižmúrenými očami. Striebrovlasá elfka si kľakla za Ardena a vtedy si Joy všimla, že mu z chrbta trčí asi dvadsať centimetrový hrot kopije. Znova pocítila záchvev paniky a ruky sa jej ešte viac roztriasli. Dívala sa, ako mladá, tmavovlasá elfka podala liečiteľke plynový horák a tá ním do červena rozpálila koniec kopije. Joy naprázdno preglgla. „Držte ho“, prikázala a Aurora spolu s Victorom a Joy Ardena pevne chytili. Potom pozrela na tú mladú elfku. „Octavia, si rade“, vyzvala ju. Na dievčine bolo vidno, že je nervózna, ale napokon sa zhlboka nadýchla, zavrela oči a na tvári sa jej usadil sústredený výraz. Vtom sa kopija sama od seba pohla smerom von a žeravý hrot zmizol v Ardenovom tele s tichým zasyčaním. Joy bola v tej chvíli rada, že je v bezvedomí, pretože inak by kričal od strašnej bolesti. Vedela však, že je to nevyhnutné a ranu treba vypáliť, aby nevykrvácal. Keď bola kopija vonku a dýchal ďalej, pocítila obrovskú úľavu. Jeho smrť by už po druhý krát asi psychicky nezvládla. Liečiteľka spolu s Aurorou ho hneď prezreli. „Našťastie nemá poškodené vnútorné orgány, ale treba mu zašiť ranu na boku aj na chrbte. Musíme ho preniesť na nejaký stôl.“
„Môžeme do jedálne“, povedala Aurora. „Victor,....“
„Nie, počkajte“, zastavila ju liečiteľka. „Urobíme to inak. Octavia, choď pre Leilu, nech nám príde pomôcť, dobre? Ale rýchlo, prosím ťa.“ Keď dievčina odbehla, obrátila sa k späť k Aurore a Victorovi. „Radšej ho prenesieme pomocou silového poľa, bude to bezpečnejšie. Aurora, choďte nachystať stôl a všetko potrebné. Ďakujem.“ Vtedy sa Octavia vrátila aj s bielovlasým, drobným elfským dievčaťom, ktoré pomocou svojej schopnosti zdvihlo Ardena do vzduchu a preniesla ho na jedálenský stôl, ktorý už bol prikrytý čistou, bielou plachtou. Joy šla za nimi, ale príšerne ju bolela hlava, zaťala však zuby a pomohla Octavii stiahnuť Ardenovi zakrvavenú košeľu a uložili ho nabok. Stále bol v bezvedomí a plytko dýchal. Joy pri pohľade na neho zovrelo srdce a nežne ho pohladila po vlasoch. Potom vyčerpane klesla na stoličku. Bolo jej na odpadnutie a krútila sa jej hlava.
„Vypi to“, ozval sa po chvíli príjemný hlas, ktorý patril Octavii. „Bude ti lepšie, závraty prestanú“, dodala a podala jej plný pohár niečoho, čo vyzeralo ako pomarančový džús.
„Ďakujem“, zašepkala a vypila ho do dna. Okamžite pocítila úľavu. Vrátila pohár elfke a tá jej ešte podala nejakú šatku, aby si ju pritisla na ranu na hlave. Joy ju poslúchla a potom všetku svoju pozornosť sústredila na Ardena. Prešli asi dve hodiny, kým liečiteľka s Aurorou skončili. Nakoniec mu na ranu dali ešte nejaké bylinky a obviazali čistým obväzom. „Ako na tom je?“, odvážila sa ich opýtať. Predtým ich nechcela vyrušovať pri dôležitej práci. Elfka sa na ňu len usmiala a prikývla. Pre Joy toto nepatrné gesto znamenalo celý svet. Rozplakala sa, ale tentoraz od šťastia.
„Upokoj sa, prosím ťa“, prihovorila sa jej láskavo a podišla k nej. „Potrebujem si prezrieť aj tvoje zranenie, dievča.“ Joy sa zhlboka nadýchla a trasúcimi rukami si utrela mokré líca od sĺz.
„Prepáčte, ja len...“
„To je v poriadku, chápem to“, prívetivo sa na ňu usmiala a odhrnula jej z čela zakrvavené vlasy. „Som Drulla, liečiteľka. Jeho rana je síce hlboká, ale vyzerá to, že tento mladý muž je bojovník. Zachránila si mu život, vieš o tom?“ Joy prikývla a pocítila obrovskú úľavu. Hoci Arden vyzeral dosť zle, ale dôležité bolo, že dýcha. „Čelo ti netreba zašívať, len ti ho očistím a dám do poriadku. Ako sa voláš?“ Kým sa jej Drulla venovala, Aurora sa vrátila späť do haly. Liečiteľka sa potom sa obrátila znova k Ardenovi. Joy vstala a sledovala, ako mu znova mení zakrvavené obväzy a dáva mu čisté. Rana už vyzerala lepšie. Zachytila Drullin milý úsmev.
„Dáš na neho pozor? Musím ešte obehnúť ostatných, ale vrátim sa. On je teraz mojou prioritou. Aké je jeho meno?“
„Arden.“
„Pekné meno. Hodí sa k nemu. Tak, o chvíľu som späť.“ Joy prikývla, slabo sa na ňu usmiala a pozrela na Ardena. Do desiatich minút bola Drulla späť.
„Postupne chceme zranených a aj tých, čo sú v bezvedomí preniesť do nemocničného krídla. Ardena nám však pomôže znovu preniesť Leila, aby sa mu nepotrhali stehy.“
„Rozumiem. Môžem vám s niečím pomôcť? Ešte predtým, ako som sa dozvedela, že som čarodejnica, pracovala som ako ošetrovateľka.“ Liečiteľka sa na ňu milo usmiala.
„Budem vďačná za akúkoľvek pomoc, ale dnes nie. Aj ty si potrebuješ odpočinúť. Myslím, že môžeš ísť do svojej izby. Tebe už nič nehrozí.“
„Ak dovolíte, rada by som pri ňom zostala“, povedala Joy rozpačito a pozrela na liečiteľku s tichou prosbou v očiach. Drulla sa usmiala a prikývla.
„Samozrejme. Ešte sa vrátim.“ Keď sa prišla spolu s Leilou, vonku už vládla hlboká noc. „Prenesieme Ardena do jeho izby. Nemocničné krídlo je už aj tak plné a tam bude mať väčší pokoj, dobre?“ Joy prikývla a vstala.
„Tak, kde to bude?“, opýtala sa Leila jemným hlasom.
„Poďte za mnou.“ V spálni ho jemne zložila na posteľ tak, aby ležal na boku, Joy mu dala dole topánky a spolu s Drullou mu znova vymenili obväzy. Ešte krvácal, ale už nie tak veľmi. Stále však nepohol ani brvou.
„Prežije to?“, opýtala sa ticho a hľadela do jeho peknej, nehybnej tváre. Liečiteľka ju objala okolo pliec.
„Myslím, že áno, moja. Jeho stav sa zlepšuje. “
„Ale veď sa nepreberá. Vyzerá, akoby bol v kóme.“
„Neboj sa. Ráno je múdrejšie večera. Dobrú noc a skús si odpočinúť.“ Joy prikývla, hoci spánok bola posledná vec, načo myslela. Keď sa za oboma elfkami zavreli dvere, vošla do kúpeľne a zo skrinky vybrala pár čistých uterákov. Namočila ich a vrátila sa k Ardenovi. Jemne mu očistila fľaky od krvi z tváre aj tela. Keď bola hotová, špinavé veci hodila do vane. Potom si k nemu sadla na posteľ a chytila ho za ruku. V hlave mala tiež veľa nezodpovedaných otázok, ale teraz sa tým nevládala zaoberať. Zostala pri ňom celú noc, dvakrát sa na neho bola pozrieť Drulla a Aurora, ktorá priniesla infúzie. Spoločne s Joy mu jednu napichli, aby nebol dehydrovaný. Pred odchodom jej povedala, nech mu nadránom dá ešte jednu. Tak aj urobila a potom musela zaspať v kresle, pretože keď sa strhla z nepokojného spánku, vonku bol už jasný deň. Okamžite skontrolovala Ardena, ten sa stále ani nepohol, ale všimla si, že má horúce čelo.
„Dopekla“, zahundrala v miernej panike a ponáhľala sa do kúpeľne namočiť ďalšie uteráky do studenej vody. Potom mu obklady priložila na čelo, ktoré sa mu perlilo od potu, ale telo sa mu triaslo zimou. Ešte mu previazala obväzy a prehľadala skriňu, kde našla deku a ešte jednu prikrývku a starostlivo ho pozakrývala.
„Bojuj, Arden, bojuj, ty to zvládneš“, prihovorila sa mu naliehavo a nežne pohladila jeho spotené vlasy. Práve chcela ísť pre Drullu, keď do izby vošiel zamračený Victor a nenútene podišiel k synovej posteli.
„Ako sa má?“, opýtal sa bez najmenšieho záujmu.
„Nie najlepšie“, odvetila Joy odmerane. „To ste si veru dali načas, že ste za ním prišli až teraz.“ On sa k nej pomaly obrátil.
„Mal som veľa práce“, povedal ľadovo. „Nie je jediný, kto bol zranený. A navyše, je to jeho chyba. Keby poslúchol Auroru, bol by poriadku.“ Mala sto chutí mu jednu vraziť, aby sa spamätal. Ako môže byť taký ľahostajný?!
„To je pravda. Ale to teraz nie je podstatné. Stále je to váš syn, takže trochu času ste si mohli nájsť a prejaviť aspoň štipku záujmu o jeho zdravotný stav!“
„Kto si, slečinka, že si dovoľuješ so mnou takto rozprávať, hm?“, opýtal sa zlovestným tónom a podišiel k nej bližšie. „To, že s Ardenom spávaš ťa k tomu nijako neoprávňuje!“ Joy cítila, ako jej do líc stúpa červeň.
„Ppprosím?“, vyjachtala a o krok ustúpila.
„Myslíš, že som slepý?! Alebo sprostý?! Konečne už chápem, prečo sa poslednú dobu tak čudne správal! A že vraj v tom nie je žiadna žena, pche!“, zazrel na ňu.
„Ale my spolu ne....“, začala, ale Victor ju mávnutím ruky umlčal.
„Mne je totálne ukradnuté, čo spolu robíte, alebo nerobíte. Ardenovi ide len o jedno, ver mi, poznám ho. O chvíľu ho to s tebou aj tak prestane baviť a bude po jeho veľkej láske“, naznačil do vzduchu úvodzovky. „Napokon ti ostanú len oči pre plač a zlomené srdce, moja milá. Tým som si stopercentne istý“, dodal so zlomyseľným úškrnom. Joy cítila, ako jej po jeho krutých slovách prešiel po chrbte mráz. Chcela mu niečo odseknúť, ale teraz nato nebol vhodný čas ani miesto. Zhlboka sa teda nadýchla a pozrela mu odhodlane do očí.
„Vypadnite“, povedala tichým, ale rozhodným hlasom a ukázala na dvere. Victor prekvapene zdvihol obočie a pohľad mu potemnel hnevom.
„Prosím, slečinka? Čo si to povedala?!“
„Povedala som, aby ste vypadli. Arden potrebuje pokoj a starostlivosť. Vám na jeho zdraví očividne vôbec nezáleží, takže zbohom!“
„Ty ma vyhadzuješ?! Z izby vlastného syna?!“, zrúkol a Joy mala čo robiť, aby od ľaku nepodskočila.
„Áno.“
„Ty jedna malá...“, zovrel päste a pohol sa smerom k nej. Zaspätkovala, ale narazila do komody. S búšiacim srdcom pozrela na Victora, ktorý sa k nej blížil s tvárou skrivenou od hnevu.
Gretchen videla, ako Jack berie malú a odlieta s ňou preč. V srdci pocítila obrovskú úľavu, že jej dieťa je v bezpečí. Vtom však Failo svojou kopijou omylom zasiahol Jacka do krídla, ktorý pustil malú zo zobáka a tá sa rozplynula vo vzduchu. Gretchen vykríkla a bežala pomedzi ľudí , ktorí stáli bez pohybu ako skaly.
,,Hej! Kde je moja dcéra?! Kam zmizla?!“ Nikto jej však neodpovedal. Zrazu uvidela Jacka, ktorý ležal na zemi s prebodnutým hrudníkom. ,,Jack!!! Niééééé!“, zvrieskla a kľakla si k nemu. Začala ho okamžite liečiť, využívala všetku svoju silu na to, aby svojho milovaného zachránila. ,,Ja viem, že som bola na teba zlá a nevážila si ťa, ale nesmieš ma opustiť!“, vystrelila do neho biely svetelný lúč, ktorý ho mal vyliečiť. No nič sa nedialo. ,,Prosím, nenechávaj ma tu samu!“, ľahla si Gret na zakrvácaný hrudník svojho milenca. „Veď ja ťa naozaj milujem, aj keď som ťa nenávidela, lebo si ma opustil a nechal ma s malou samú.“ A stále vypúšťala do jeho polomŕtveho tela silné výboje jej liečiteľskej moci. Vedľa nej sa zrazu zjavila Leila a silou magického poľa odhodila Gret pár metrov ďalej.
,,Ty obluda jedna! Čo mu to rozprávaš! Jack je môj muž, už si to konečne uvedom!“
,,Akože tvoj?! Je predsa môj, mám s ním dieťa, veď to dobre vieš!“ Gretchen vôbec nechápala, čo sa to deje. Ako môže Leila takéto niečo povedať?!
,,Ja viem a čo? So mnou je už roky šťastný, teba k tomu vôbec nepotrebuje!“ Gret šokovane klesla na kolená a so slzami v očiach hľadela na kamarátku. Ako jej to mohla urobiť?!
,,Ale veď mi hovoril, ako ma miluje, že spolu ochránime našu dcéru a odídeme odtiaľto!“ Gret už plakala, bolo toho na ňu priveľa. Takýto podraz od oboch ju psychicky zničil....
O niekoľko hodín sa Gretchen prebrala v nemocnici. Veľmi dobre ju poznala, tam pred pár mesiacmi porodila Viktóriu a tiež tam kedysi pracovala. Gret nechápala, prečo tu je a ako sa tu dostala. Vtom si všimla, že má tehotenské bruško ako keď čakala Viki, no necítila žiadne pohyby.
,,Pani Luynárová, máte tu návštevu, prišiel váš manžel“, oznámila sestrička Gretchen.
„Ako ste ma to nazvali? Ale veď Jack nie je môj manžel.“ Sestra sa na ňu len milo usmiala a odišla z izby. Napriek tomu sa Gretchen veľmi potešila, že prišiel Jack a tak rýchlo vybehla na chodbu. No na jej prekvapenie tam nestál on, ale jeho brat.
,,Ach, moja milá, ako sa máš?“ Failo posadil šokovanú Gret na sedačku. „Ako ti je tu, v ľudskom svete? Stále nechápem, prečo si nechcela zostať u nás v Doriathe, veď tam by sme ti pomohli a možno aj lepšie. Tak veľmi mi chýbaš miláčik! A už sa neviem dočkať, kedy na svet príde náš syn“, pohladil jej láskyplne veľké bruško.
,,Syn?! Počkaj, Failo nerozumiem ti. Som zmätená, dopekla! Povedz mi, čo sa tu deje? Aký som ja pre teba miláčik? Kde je Jack?“
,,Drulla ma varovala, že to tehotenstvo tvoj stav ešte zhorší“, povzdychol si a keď si všimol jej nechápavý pohľad, smutne sa na ňu usmial. ,,Tak ti to znova vysvelím. Ja som Failo Luinyár, kráľ Doriathu a okolitých panstiev, kráľ elfov a čarovných bytostí, vôd, pôdy, trpaslíkov a podobne. Ty si moja zákonitá manželka, boli sme si sľúbení už v mladom veku, aby sme spolu zasadli na trón, vládli kráľovstvu a splodili následníka trónu.“ Gret sa zdesene pozrela na Faila a bola viac mimo ako predtým. S Failom by si v živote nezačala, veď ľúbila Jacka! A mimochodom, kráľovnou je predsa Arcalime a kráľom je Restalon!
,,A Arcalime a Restalon? Čo sa s nimi stalo?“
,,Drahá, a prečo sa pýtaš na tú malomeštiacku rodinu? Odkedy sme potlačili ich povstanie, žijú v úzadí.“
,,Ja tomu nerozumiem, vôbec.“
,,Neboj sa, to je tým tehotenstvom, toľko kráľovskej krvi sa ťažko znáša. Je náročné vynosiť kráľa, moja matka pri mne skoro umrela. Ale nemaj obavy, ty si silná, budeš v poriadku. Milujem ťa a aj nášho synčeka.“ Gret sa chytila za bruško, kde sa akurát pohlo bábätko.
,,Ale veď... Ja mám dievčatko – Viktóriu.“
,,Drahá, budeme mať syna a pomenujeme ho Aran. Bude to kráľ, zdedí naše schopnosti a povznesie naše kráľovstvo do výšin. Neboj sa, čoskoro porodíš, ja si ťa vezmem domov a popracujeme na ďalšom dieťatku“, žmurkol na ňu šibalsky. Gret ostala zhrozená. S Failom by nikdy v živote nespala! A nie ešte mala dieťa!
„A Jack?“, opýtala sa nesmelo.
,,Jack? No, veď on je tiež ženatý. Ani to si nepamätáš? Vzal si predsa tvoju najlepšiu priateľku Leilu, ktorá je kráľovnou bielych elfov. Tým sme spojili naše rodiny a boli sme im aj na svadbe. Pred dvoma mesiacmi sa im narodila princeznička Fané. Ale neboj sa, keďže je to dievča, neohrozí nástupníctvo nášho drobca.“ Pohladkal Gret po vlasoch, ale tá sa nezmohla ani na slovo. Hypnotizovala stenu na chodbe. „No, budem musieť už ísť. Dúfam, že čoskoro si vás vezmem domov, lásky moje.“ Failo jej vtisol bozk na čelo, odprevadil ju a odišiel. Gret sa okamžite zavrela v izbe a strašne sa rozplakala.
,,Pani Luyinárová, máte tu večeru, poďte sa najesť.“ Gretchen zdvihla uplakané oči.
,,Prosím vás, sestrička, kde som to a čo je toto za oddelenie? Nevidím tu žiadne iné tehotné ženy.“ Ona na ňu čudne pozrela, ale hneď nasadila profesionálny, láskavý úsmev.
,,Moja milá, ste predsa na psychiatrii. Prišli ste pred týždňom za našim primárom, nech vás hospitalizoval, lebo sa bojíte, aby ste nespravili niečo maličkému.“
„Niečo sa mi marí, ale neviem si to presne vybaviť. A s akou diagnózou tu vlastne ležím ?“
„Schizofrénia. Viete, prejavuje sa to tým, že si zamieňate skutočnosť s myšlienkami, čo máte v hlave. Tak, a teraz sa poďte najesť, aby ste vy, ani maličký v brušku nehladovali.“ Gret so slzami v očiach vstala a stále nevedela, či toto nie je iba jeden veľký krutý žart. Veď toto nie je možné! Ona nie je chorá a dieťatko už predsa má! Ubehlo pár dní a Failo ju pravidelne navštevoval. Gretchen bola čím ďalej viac zmätená, cítila, že toto nie je v poriadku. Pamätala si Jacka a Viki, no pomaly si ich nevedela ani vybaviť, keďže ju presviedčali stále o niečom inom. Na stolíku mala pierko z havrana, ale nevedela, ako sa tam vzalo.
,,Pani Luynárová“, prišiel za ňou lekár. „S vaším manželom sme sa dohodli na ďalšom postupe. Každú chvíľku sa vám narodí bábätko a budete môcť ísť domov. Pokiaľ sa vám pôrod nerozbehne do dvoch dní, dáme vám vyvolávačku. Keď všetko bude ako má, o týždeň pôjdete domov.“
Po boji to vyzeralo naozaj hrôzostrašne. Ani jedna strana nevedela, či sa ich drahí ešte preberú, alebo ich sila pohlcujúca mágiu úplne zničí. Keď sa Leila poobzerala okolo seba, mala sto chutí odvrátiť pohľad. Stáli v hale domu čarodejníc, ktorý videla predtým iba zvonku. Steny boli popraskané z útokov elfského kráľovského páru, ktorý sa len pred pár hodinami pokúšal kúzlami zboriť magickú obranu. Falco, ktorého mala Leila počas teleportu na ruke, vzlietol a vyletel von puklinou pri prasknutých vchodových dverách. Tam za záhradou spalo elfské vojsko a všetci tí, ktorí prešli portálom. Tu pred Leilinými očami ležalo množstvo tiel, niektoré zranené, v bezvedomí a bez schopností, alebo mŕtve. Na nohách ich zostalo len pár. Hlavná čarodejnica vyzerala unavene a zdrvene, elfská kráľovná zas kľačala a stonala pri tele svojho zosnulého manžela. Kúsok od nich stál Percival stále v pohotovosti s mečom v ruke. Octavia stála pri Leile. Tá ju chcela mať pri sebe kvôli ich bezpečnosti.
Z ich radov tam v bezvedomí ležali Failo a Gretchen – ich liečiteľka. Kúsok od nich stáli dve čarodejnice, obe blondínky.
„Musíme začať niečo robiť!“, zakričala do toho hrozného ticha Octavia. Všetky oči sa upreli na jej kamarátku, vrátane Percivala, ale ten sa ani len nepohol. Leila pokrútila hlavou a pristúpila k hlavnej čarodejnici, lebo videla, že u svojej patrónky asi veľa nedosiahne a jemne ju chytila za plece.
„Naša liečiteľka je v bezvedomí a ako som si všimla, aj váš je na tom rovnako“, kývla hlavou smerom k blonďavému chalanovi. „Vidím, že vy ste tiež dosť unavená. Z nášho sveta s nami prišla jedna výborná liečiteľka. Jej meno je Drulla. Spí vonku s ostatnými. Je tu priveľa zranených a najhoršie je na tom asi tento mladík, ktorého prebodla kopija. Viete ju zobudiť, aby pomohla, kým sa ostatní preberú, zotavia alebo nazbierajú sily? Myslím že to, čo teraz naozaj najviac potrebujeme je čas!“ povedala pokorne a milo Leila. Aurora na ňu chvíľu bez slova hľadela, ale potom sa rýchlo spamätala. Rýchlo sa otočila k stolu, kde bolo veľa rôznych nádobiek. Vzala z neho jednu fľaštičku a podala ju Leile.
„Toto je len jedna dávka na zrušenie kúzla. Daj jej to vypiť a priveď tú vašu liečiteľku.“ Leila sa jej zdvorilo poďakovala a kývla na Octaviu. Potom ju poslala aj s fľaštičkou pohľadať medzi spiacimi elfami Drullu. Za chvíľu sa obe vrátili a okamžite sa dali do práce. Aurora v skratke vysvetlila Drulle, čo sa stalo, aby vedela aká je situácia a ponúkla jej svoju pomoc a všetky dostupné prostriedky. Vedela, že je to naozaj zlé a temná sila nenechá na seba dlho čakať. K liečiteľskej skupinke sa pridali aj ďalšie dve čarodejnice, ktoré sa volali Nika a Olivien. Drulla rozdávala dievčatám rozkazy a venovala sa hlavne tmavovlasému mladíkovi, ktorého Failo omylom prebodol kopijou. Pri ňom stál ešte starší muž, možno jeho otec. Percival napokon položil k stene svoje zbrane a začal pomaly vynášať nehybné mŕtve telá, okrem kráľa Restarona, von do záhrady a Leila mu pri tom pomáhala.
Telá prenášala pomocou svojich schopností. Pri práci ich na chvíľu vyrušil výkrik čarodejnice s výraznými modrými očami a nepeknou ranou na hlave. Leila sledovala, ako v poslednej chvíli zabránila otcovi toho prebodnutého mladíka, aby z neho vytiahol kopiju. Okamžite k nim pribehla Drulla spolu s Aurorou. Po chvíli sa k nim pridala aj tá čarodejnica, čo kričala. Leila od nich odvrátila zrak a sústredila sa na telo Druen, ktoré prenášala ako posledné. Za celú túto nepríjemnú prácu s bratom neprehovorila ani jediné slovo. Až pri pohľade na telo mŕtvej temnej elfky, ktorú Percival chladnokrvne pripravil o život, začal Leilou lomcovať hrozný hnev, na ktorý počas teleportácie zabudla. Keď jej brat prechádzal okolo nej späť do domu za Arcalime, postavila sa mu do cesty a zaprela sa mu do pleca. Videla, ako jej uhýba pohľadom a nedokáže sa na ňu ani pozrieť.
„To si ako mohol urobiť?!“, skríkla nahnevane. „Zničil si nám celú budúcnosť, uvedomuješ si to?!“ V zápale hnevu mu z celej sily vylepila facku. Vedela, že už dávno mohol použiť svoju super rýchlu schopnosť a byť už ďaleko, ale on to neurobil. Leila ho pomocou silového poľa chytila pod krk a šmarila do niekoľkometrovej výšky. Potom ho veľkou silou pritlačila k múru domu. „Ty si ju zabil! Chladnokrvne zabil!“, jačala Leila a cez slzy, ktoré jej prúdom stekali po lícach, takmer nič nevidela. „Bola jedna z nás, trénoval si s ňou, učil ju a potom.....“ Hlas jej zlyhal a tresla Percivala o murovanú stenu domu. Ten bolestivo zastonal. Zo vzduchu sa ozývalo škriekanie a volanie sokola, Leila si ho však nevšímala a ďalej trieskala pomocou silového poľa bratom o stenu zas a znova. „Prečo si to urobil? Prečo?! Kráľ ti bol prednejší ako tvoj život? Ako môj život? Ako náš život?!“ Vtom z domu vybehla vystrašená Aurora aj s Arcalime, načo Leila napokon povolila svoje zovretie. Percival dopadol sťažka na zem a dokrivkal rovno k sestre. Jednou rukou si trel krk, na ktorom ešte teraz cítil jej imaginárne zovretie, druhou si ju privinul k sebe a chlácholil ako malé dieťa. Tak spolu klesli na zem a Leila sa ešte srdcervúcejšie rozplakala. „Ty.. ma tu...teraz...necháš...úplne....samú! Zase!“, zadúšala sa Leila a buchla svojou slabou päsťou do jeho mocného tela. Percival dobre vedel, čo tým myslela. Premena na temného elfa sa mohla kedykoľvek začať a on nemal ani poňatia, ako tomu zabrániť. Celú dobu, odkedy sú tu , ho to máta a premýšľa nad tým. Toľko rokov stál pri kráľovom boku a bol jeho oporou, že to, čo sa stalo, prišlo inštinktívne. Keď videl prebodnuté Restalonove srdce, urobil to isté Druen a v tej chvíli nemyslel na dôsledky svojho konania, ani na sestru.
„Niečo vymyslíme“ chlácholil a tíško šepkal Leile do vlasov.
Maddison cítila, že jej je chladno a od tvrdého povrchu, na ktorom ležala, ju bolel chrbát. Nespokojne sa pomrvila, otvorila oči a pomaly sa posadila. Všade bolo šero, tak jej chvíľu trvalo, kým sa zorientovala. Sedela na mramorovej dlážke uprostred haly. Všade okolo nej ležali telá. Boli to čarodejníci, ale aj elfovia, všetci, čo boli na bojisku. Boli v bezvedomí a ticho v dome bolo až ohlušujúce. Vtom si uvedomila, že niekto leží vedľa nej tak blízko, až sa jej dotýka. Pozrela tým smerom a znechutene si vzdychla. To blonďaté hniezdo na hlave jej fakt už otravovalo život.
„No samozrejme! Ako inak! Kto iný by už mohol vedľa mňa oxidovať!“, zrúkla zlostne a odkopla ešte spiaceho Jamesa ďalej od seba. Ten sa okamžite prebral a zmätene pozrel na mračiacu sa Maddison.
„Čo je? Čo zasa robíš?!“, opýtal sa ešte trochu oťapene.
„No čo by bolo?! Lepíš sa to na mňa ako nejaká nechutná prísavka!“ James prevrátil očami a dlaňami si pretrel tvár.
„Ježiši, Maddison! Už sa konečne ukľudni! Dobrovoľne by som sa na teba určite nelepil. A hlavne nie vtedy“, odmlčal sa a premeral si ju, „keď si takáto protivná. Radšej mi povedz, čo sa tu deje, keď si taká múdra!“, zazrel na ňu a nenechal do seba znova rýpať, čo Maddie trochu prekvapilo. „Tak, slečna Dokonalá? Čo si tak ticho? Prečo sme na zemi a prečo je tu toľko tiel? Prečo sme my dvaja jediní, kto je pri vedomí a čo sa stalo s tou temnou strigou, čo vyšla z toho dymu? Hm?“
„A čo ja viem?!“, zhúkla na neho podráždene. „Vyzerám snáď, že mám poňatia, o čo tu ide?! Aj keď to, ako ťa trafila tou guľou si rozhodne pamätám, ty lamák“, dodala škodoradostne. James sa už otvoril ústa, že jej niečo odvrkne, keď ich zjavne duchaplný rozhovor prerušil Aurorin hlas.
„To snáď nie je možné! Upokojíte sa vy dvaja niekedy už konečne?!“
„Vďakabohu, Aurora!“, vydýchol si James. „Vy budete určite vedieť, čo sa stalo. Prečo tu všetci len tak ležia? Sú vôbec nažive?“, pootočil hlavou smerom k bezvládnym telám.„Áno, žijú. Aspoň zatiaľ. Ich stav je však kritický“, dodala smutne.
„Tak ma k nim pustite! Nech nie je neskoro!“ vyskočil na rovné nohy, Aurora však pokrútila hlavou.
„Bohužiaľ, to nebude možné, James.“
„Ale....nerozumiem. Prečo?“, zarazene na ňu pozrel.
„No...neviem, na čo všetko si zo včera spomínaš, ale počas súboja s elfami sa objavila nejaká temná sila, ktorá....“
„....ma zasiahla, ja viem“, skočil jej do reči. „Pred chvíľou mi to Maddison vyhodila na oči, aký som neschopák“, dodal a hodil otrávený pohľad na Maddie, ktorá len s úškrnom ľahostajne pokrčila plecami.
„Na jej mieste by som sa veľmi neposmievala....taká istá guľa totiž zasiahla aj ju.“ James s potešením sledoval, ako jej z tváre zmizol samoľúby úsmev.
„Čože?! To nie je možné!“, vyskočila aj Maddison. „Nikdy by mi ani vo sne nenapadlo, že by ma mohol niekto tak jednoducho zraziť k zemi“, zavrčala si pre seba.
„A čo sa stalo potom? Porazili ste ju nakoniec?“, opýtal sa James s nádejou v hlase a hundrajúcu Maddison vedľa seba ignoroval.
„Nanešťastie nie. Mnohých zasiahla tou modrou, magickou guľou, niektorí padli v boji. Nakoniec už bojovať nemalo zmyslel, a tak som vás spolu s Olivien teleportovala späť. A vy sa ako cítite? Nejaké poranenia, bolesti, zmeny a podobne?“
„Ak mám povedať pravdu, bolo mi už aj lepšie. Trochu ma bolí hlava, ale to asi normálne, keďže som si ju pri páde na zem tresol“, pousmial sa James.
„A čo ty?“, obrátila sa Aurora k odutej Maddison.
„Fajn“, odvrkla podráždene. „Akurát nepočujem všetky tie vaše otravné myšlienky.“ Nato si ich patrónka sťažka povzdychla.
„Ach, tak toho som sa obávala najviac. Zdá sa, že temná sila svojou mágiou prostredníctvom tých gúľ, čo vás zasiahli, vám nejakým spôsobom odobrala vaše schopnosti“, vysvetľovala a striedavo sa dívala raz na jedného, raz na druhého. „To je teda dôvod, prečo nemôžeš pomôcť raneným a ty nepočuješ žiadne myšlienky.“
„Áááále, určite ho nie je také zlé! Vy ste predsa veľmi mocná a skúsená čarodejnica, takže určite viete, ako nám tie schopnosti prinavrátiť, však?“, opýtal sa James s úsmevom.
„Cením si dôveru, akú do mňa vkladáš, ale musím ťa znova sklamať. Keďže vôbec netuším, s čím alebo s kým sme mali tú česť, tým pádom tiež neviem, akým spôsobom funguje mágia toho monštra. Takže ani nepoznám spôsob, ako zvrátiť vašu situáciu. A zaklínadlá na darovanie kúzelnej moci neexistujú. S tým sa musíš proste narodiť.“
„No ale teraz čo? To budeme už navždy iba obyčajné nuly?!“, vykríkla neveriacky Maddie.
„Zavri si už tie ufrflané ústa, Maddisson! Akoby Aurora mohla zato, že ťa trafila tá temná baba!“
„A s tebou sa čo stalo, há? Asi si sa pekne udrel do hlavičky, že sa z teba vyparila všetka tá priateľská nálada, čóóó?“
„Nie, len jednoducho ma už prešla chuť prizerať sa tvojmu detinskému správaniu!“
„Prepáčte, že vás zasa ruším“, povedala Aurora zvýšeným hlasom, načo obaja stíchli. „Nerada to hovorím, ale budete musieť odtiaľto odísť. Toto je škola pre čarodejnice a čarodejníkov a vy sem už viac nepatríte.“
„Č-č-čo prosím?! Vy nás vyhadzujete? A kam podľa vás máme ísť, veď ste nás úplne odstrihli od okolitého sveta! Po takom dlhom čase ma už doma ani nespoznajú!“, zavrčala Maddie, ale v hlase jej bolo cítiť náznaky paniky.
„Nič sa neboj, moja milá“, chlácholivo sa na ňu usmiala Aurora. „Tým, že sme boli, ako ty vravíš odstrihnutí, aj náš čas plynul trochu inak, takže dobrá správa znie, že vo vašom svete ubehol dokopy možno týždeň.“
„Tak fajn! Aspoň tu už nebudem musieť trpieť s týmito úchylákmi a husami a s ich priblblými myšlienkami!“, vyhlásila napokon nie príliš presvedčivo. Bolo očividné, že Maddie budú jej schopnosti veľmi chýbať. Predsa len, boli jej súčasťou a podstatou toho, čím je. Teda, vlastne bola.
„Ešte niečo. Keďže už medzi nás viac nepatríte, budem vás musieť prinútiť zabudnúť na všetok ten čas, ktorý ste strávili v tomto dome. Budete žiť úplne normálny život ako predtým.“ Maddison si vzdychla, keď si predstavila zastrčenú dedinu na okraji lesa, kde sa mala vrátiť. „Teraz si choďte zbaliť to najnutnejšie a zajtra ráno nás opustíte“, dodala Aurora rozhodným tónom.
„A-a-ale....“ James sa pokúsil ešte niečo namietnuť, ale ich patrónka ho nervózne umlčala.
„Žiadne ale! Okamžite sa choďte zbaliť!“, skríkla a vypochodovala z haly.
„Tá čo tak šaškuje, má snáď krámy, alebo čo“, utrúsila Maddie otrávene a dívala sa na miesto, kde ešte pred chvíľou stála Aurora. James sa bez mihnutia oka tiež pobral preč.
„Hej!“, zavolala za ním Maddison.
„Čo zasa chceš?“
„To vážne sa len tak vzdáš a necháš to tak, ty úchylák? Jednoducho sa zmieriš s tým, že už nemáš svoje super schopnosti a necháš si resetovať pamäť?“
„Ako si počula, iná možnosť tu nie je. Takže sa nebudem strápňovať ako ty a papuľovať jedna radosť. Navyše, tebe môže byť úplne jedno, čo sa s týmto úchylákom stane, však?“, odvetil jej posmešne a otočil sa na odchod.
„Super! Dobre! Máš pravdu! Bez vás mi bude oveľa, oveľa lepšie!“, zakričala za Jamesom, ktorý jej bez obzretia cez plece ukázal rukou bla, bla, bla a zahol roh.
„Debil“, pomyslela si urazene a vybehla hore schodmi do svojej izby. Vytiahla zo skrine batoh a nahnevane do neho napchala pár handier. Potom ho šmarila k dverám a zvalila sa na posteľ....
„Maddison! Haló, Maddison, preber sa už konečne! Počuješ ma?“ Maddie sa strhla, pomaly otvorila oči a zaostrila do Aurorinej nahnevanej tváre. „No konečne! Dobré ráno, slečinka. Vidím, že veci máš už zbalené“, mrkla na ruksak, ktorý bol pohodený v strede izby. „Ja načase ísť.“
„Ísť? A kam?“, začudovala sa Maddison. Aurora nervózne prevrátila očami.
„Ešte posledné chvíle chceš využiť na konflikt? Akože kam? Domov predsa!“
„Prepáčte, ale ja vám nerozumiem“, vyjachtala zmätene. „Prečo mám ísť preč? Doteraz ste nás tu držali ako v zlatej klietke a teraz mám odísť? Prečo? Na návštevu, alebo čo?“ Aurora na ňu neveriacky zízala.
„Žiadnu návštevu, doparoma! Teraz, keď nemáš svoje schopnosti, tu už nemáš čo hľadať! Obleč sa konečne a hlavne sa ponáhľaj! Mám aj inú robotu, ako sa tu s tebou naťahovať!“, rozzúrene sa otočila a s mrmlaním popod nos tresla za sebou dverami.
Maddie sa hodnú chvíľu nevedela spamätať. Pomaly vstala z postele a zo skrine vybrala nejaké tričko a tepláky, ktoré si navliekla. Potom sa ponáhľala za Jamesom. Pre dverami jeho izby sa zarazila. Nevedela, či ešte spí, preto ich potichu otvorila a nakukla dnu. Posteľ už bola prázdna a z kúpeľne začula šum vody. Rozhodla sa, že na neho počká, kým sa osprchuje. Keďže z toľkého stresu jej bola zima, schúlila sa do jeho postele a prehodila cez seba paplón. V hlave sa jej stále premietal ranný rozhovor s Aurorou. Z myšlienok ju vytrhol James, ktorý vyšiel z kúpeľne a cez hlavu si prevliekal tričko. Keď ju zbadal, zmeravel v strede pohybu.
„A ty tu čo chceš?“, prehodil sucho so zdvihnutým obočím. Maddie prekvapilo jej chladné správanie.
„Prosím? Prišla som predsa za tebou.“
„A to sa musíš vyvaľovať v mojej posteli? Začínaš ma fakt desiť“, skonštatoval a obul si tenisky.
„James, prestaň! Ako sa to so mnou rozprávaš? Bola mi zima a tak som si na chvíľu ľahla pod prikrývku, to je všetko.“ Maddie vstala z postele a podišla k nemu. „Si v poriadku? Čo sa tu deje, prosím ťa? Prečo Aurora chce, aby som odišla?“, spýtavo na neho pozrela a potom sa k nemu pritúlila. Cítila, ako zmeravel. Vôbec totiž nechápal, o čo tu ide, ale videl v jej očiach, že je úprimne zmätená. Napokon jej objatie váhavo opätoval. Vnímal, ako Maddie plytko dýcha....Vtom sa strhla a odsotila ho o seba. „Ty úchylák jeden hnusný! Ja som to vedela! To čo robíš?!“ James na ňu zmätene pozrel.
„Čože? Ja? Veď ty si sa na mňa pred chvíľou zavesila! Nehovorím o tom, že si mi prikvitla do izby a vliezla do postele! A ty budeš na mňa jačať?! Daj sa liečiť, prosím ťa!“ Maddison sa obzrela okolo seba a keď zbadala, kde je, mihlo sa jej v očiach prekvapenie, ale hneď sa spamätala a vyrazila do útoku.
„Tak to si ma sem musel nejakým spôsobom dostať! Dobrovoľne by som sa určite netrepala do tejto smradľavej nory!
„Jasné, naozaj nemám nič iné na práci, dofrasa! Zrejme budeš ty tá, čo sa pri bitke udrela viac do hlavičky! Ak teda dovolíš, môžeš sa, prosím, vrátiť do tvojej vyvoňanej izbičky?“, opýtal sa jej ironicky.
„Hej! Nemaj strach! Mimochodom, už si zbalený?“
„Som. Maj sa.“
„Čau“, tresla za sebou dverami, ale nenechala sa seba dlho čakať, do piatich minút bola späť a už jemne klopala na jeho dvere.
„Ďalej!“, ozvalo sa. Maddie opatrne vošla dnu. James na ňu pozrel s neskrývaným údivom.
„Zasa ty?! To nemyslíš vážne! Čo zasa chceš?!“
„Jamie, prosím, čo sa to deje?“, pozrela na neho s panikou v očiach ako predtým. „Pomôž mi, prosím ťa!“, dodala prosebne.
„A s čím ti mám asi tak pomáhať? Hľadáš zámienku, aby si zas mohla na mňa štekať, aký som úchylák? Nie, ďakujem, nemám záujem. Mám ťa už akurát tak plné zuby!“ Maddie k nemu podišla a zúfalo ho schmatla za tričko.
„James! Ty to nechápeš!“
„A čo akože nechápem?“, opýtal sa zlostne a jemne ju od seba odstrčil.
„Teda....ani ja tomu nerozumiem, čo sa deje. Proste....ráno som sa zobudila a hneď na mňa vybehla Aurora, či som zbalená, lebo musím odísť. Potom som bežala za tebou a zrazu som bola zasa vo svojej izbe a...“ James sa zasmial a pokrútil hlavou.
„Neviem, aké divadlo tu na mňa hráš, ale dobre. V mojej izbe si mi vynadala do hnusných úchylákov ako vždy, už si spomínaš? Akože....o čo ti ide? Čo týmto sleduješ?!“
„Ale to som nebola ja! No, asi bola, ale nebola, chápeš? Bolo to pravdepodobne moje druhé JA!“
„Blá, blá, blá.... a čo ešte mi povieš, há? Nemysli si, že ti na tie tvoje báchorky znova skočím. Si na veľkom omyle, moja milá. A prečo sa, mimochodom, nejdeš vyplakať k niekomu inému? Máš tu dosť adeptiek. Taká Olivien si určite rada vypočuje tvoje psychické problémy, teda, ak ťa už aj ona nemá plné zuby.“
„Ale ja....“
„Ešte som neskončil“, prerušil ju. „Nechápem, prečo si sa tu zrazu len tak zjavila. Z ničoho nič, zo dňa deň? Bez toho, aby niekto niečo spravil, aby ťa privolal späť? Bez žiadnej pomoci? Viem, čo si o mne myslíš, ale padnutý na hlavu veru nie som. Na to ti fakt nenaletím, takže daj mi pokoj. Pred odchodom si potrebujem ešte pobaliť pár vecí a chcem to stihnúť. Takže adios, Maddison!“, povedal chladným tónom, otvoril dvere a rukou jej naznačil, že má odísť.
„Ale.... James! Prosím!“ Maddison už dochádzali sily, emócie ju prevalcovali a zrazu sa neovládateľne rozplakala. „Sama presne nerozumiem, ako sa to stalo, ale zjavne náš plán vyšiel.“
„Náš?“ spýtal sa zarazene so zdvihnutým obočím.
„Áno... tam v tom druhom, paralelnom svete... vieš...“ Maddie sa pustila do vysvetľovania a horúčkovito sa prechádzala sem a tam po izbe. „Všetko tam bolo akési opačné, v porovnaní s našou realitou. Dievčatá boli prehnité a zlé, teda až na Vailo a na teba. Sám si ich nemohol znieť a preto si mi pomáhal dostať sa naspäť sem.“
„Tak gratulujem a vitaj! Teším sa, že sa ti splnil sen“, zatlieskal jej a venoval jej pohŕdavý úškrn. „Keď už je všetko tak, ako má byť, budeš sa asi chcieť zvítať so svojimi priateľkami. Tak hurá, hor sa za nimi! A nezabudni sa posťažovať Oli.“ Maddie na neho chvíľu bez slova hľadela. Potom si nahnevane zotrela z líc slzy a bojovne zdvihla bradu.
„Hmm....máš pravdu. Všetko je ako predtým, len na pár detailov. Mám rozdvojenú osobnosť, prišla som o schopnosti a Aurora ma vyhadzuje z domu. Ale áno, všetko je tak, ako má byť! A prepáč, neuvedomila som si, že keďže si v paralele bol v pohode, tu asi budeš trochu iný. Nuž, z hĺbky mojej duše sa ti ospravedlňujem“, dodala ironicky.
„Haha, veľmi vtipné. No, neviem, aký som bol tam, niekde na onom svete či v akej prdeli, ale tam si mi určite nezabila sestru!“, zavrčal s tvrdým pohľadom. „Vďaka tebe Amelia sotva dýcha!“
„To mi je ľúto, ale ako hovorím, to som nebola ja! O to väčší dôvod sa tej zlej vo mne zbaviť. A neboj sa, Amelia bude určite v poriadku, má predsa silného ducha“, pokúsila sa ho Maddie utešiť.
„Takže tebe je to ľúto? Hmmmm.....Prepáč, ale ja nemôžem“, skonštatoval James a odvrátil od nej pohľad. Maddison si rezignovane vzdychla.
„Dobre, dobre. Asi to nebol najlepší nápad v tejto situácii riešiť moje problémy. Už ťa nebudem otravovať“, dodala a vyšla na chodbu. „A ešte niečo“, obrátila sa k nemu, predtým ako zavrel dvere. „Keď sa neskôr stretneme a budeš zasa za úchyláka, nech ťa to neprekvapí. Tvoja stará známa bude možno znova v akcii.“
„Musíme začať niečo robiť!“ Octavia stála uprostred domu a neveriacky sa okolo seba obzerala. Nechápala, čo sa tu vlastne stalo, pretože všetko sa zbehlo tak strašne rýchlo. Jedno si však uvedomovala a to s úplnou istotou. Bolo treba začať konať a to čo najskôr. Či už medzi sebou majú čarodejnice a elfovia akékoľvek spory, momentálne sa musia spojiť a navzájom si pomôcť. Tá sila, ktorá sa prejavila tam vonku, bude mocnejšia, ako si vedia mnohí z nich predstaviť a určite bude potrebné veľké množstvo sily a mágie k tomu, aby sa s ňou vysporiadali. „Obe vodkyne Aurora aj Arcalime si budú musieť svoje hádky a intrigy nechať na neskôr. Určite ich je viac než dosť. Už len to, ako sa tu objavila malá Viktória je zavádzajúce. No, časom sa určite ukáže, čo za tým všetkým bolo”, pomyslela si Octavia.
„Octavia!”, počula zrazu svoje meno a to ju vytrhlo zo zamyslenia. Pozrela na Leilu, a až teraz si všimla, že sa rozpráva s Aurorou, ktorá jej práve podala malú fľaštičku. „Tu máš tento elixír, rýchlo bež a nájdi Drullu, prosím ťa. Potom nejako zariaď, nech ho vypije, pretože ju tu veľmi potrebujeme. Mal by ju prebrať a potom sa rýchlo vráťte, aby ste nám mohli pomôcť so zranenými.” Octavia rýchlo vybehla z domu a tam zbadala ďalšie telá, ktoré ale spali hlbokým spánkom. Rýchlo sa ponáhľala nájsť Drullu. Keď ju napokon našla, nadvihla jej bezvládnu hlavu, zaklonila ju a z fľaštičky jej naliala do úst elixír a dala si záležať na tom, aby ho prehltla do poslednej kvapky. Drulla sa prebrala takmer okamžite, Octavia jej vysvetlila situáciu a pomohla vstať. Potom sa obe ponáhľali späť do domu, kde zamierili rovno k Aurore, ktorá sa starala o bezvedomých. Tá jej ponúkla všetky svoje dostupné prostriedky a liečiteľka k nim pridala všetko, čo si starostlivo zobrala na cestu. Potom ju zaviedla k asi najviac zranenému mužovi, ktorému z boku trčala kopija. Octavia začula, že sa volá Arden. Drulla ho prezrela.
„Je to veľmi vážne“, pozrela na staršieho, ale stále príťažlivého muža, ktorý pri nich stál. „Ste jeho otec?“, opýtala sa, načo on len prikývol. „Počkajte, hneď som späť“, povedala a ponáhľala sa k svojim mastičkám a odvarom. Octavia šla za ňou.
„S čím vám môžem pomôcť?“, opýtala sa.
„Hmmm, potrebujem niečo na rozžeravenie hrotu kopije. Musíme ju vytiahnuť a to zabezpečí, aby ten chudák chlapec nevykrvácal.“, odvetila jej Drulla a pozrela do jej šokovaných očí.
„Ach, jasné, rozumiem“, vyjachtala Octavia, ale liečiteľka pokračovala ďalej. „A vytiahneš ju ty, moja. Pomocou telekinézy.“
„Ja?“, opýtala sa vystrašene. „Ale ešte nemám potrebné skúsenosti, čo keď mu ublížim?“
„Neboj sa. Všetko je tu“, dotkla sa jej jemne čela. „Sústreď sa a nemysli na nič iné, iba nato, ako dostať tú kopiju von. Ty to zvládneš, si silná. A teraz choď za Aurorou a opýtaj sa jej, či má niečo na nahriatie toho hrotu.“ Octavia náhlivo prikývla a rozbehla sa za čarodejnicou. Tá s ňou šla do kuchyne a podala jej plynový horák, keď sa z haly ozval ženský, naliehavý výkrik. Aurora spolu s Octaviou okamžite pribehli do haly a zbadali, ako Drulla niečo nahnevane vraví Ardenovmu otcovi. Pristúpili k nim a Octavia podala liečiteľke horák. Tá sa okamžite pustila do práce, plameňom rozžeravila mosadzný hrot. Prítomným prikázala, aby ho pevne držali a potom pozrela na ňu. „Octavia, si na rade“, povedala mäkko a ju prepadla panika. Zúfalo pozrela na chlapca a strašne sa bála, že mu nepomôže, ale že mu poškodí ešte viac. Veď ledva dýchal.
„Upokoj sa, Octavia“, hovorila si v duchu a zavrela oči. „Zhlboka sa nadýchni a sústreď sa. Musíš mu pomôcť, dokážeš to....“ Vtom pocítila náhly príval energie a keď po chvíli otvorila oči, kopija bola vonku. Octavia sa v duchu spokojne usmiala a zároveň bola fascinovaná, čo vlastne dokáže. Potom jej pohľad padol na mladú ženu, ktorá pri ňom sedela a ktorá vtedy tak kričala. Zaujala ju tým, že pod chvíľou Ardena nežne pohladila a jej tvár prezrádzala, koľko lásky k nemu cíti. Vtom si spomenula, že tá dievčina mala v náručí malú Viktóriu, ktorú predtým dala do rúk Jackovi, aby s ňou mohol odletieť do bezpečia. Tiež si pamätala, ako tomu zranenému mladému mužovi nedovolila, aby mu ublížil. „Určite je to dobré dievča, aj keď je čarodejnica”, pomyslela si. „Pevne dúfam, že sa Drulle podarí urobiť všetko pre to, aby Ardena zachránila.” Z úvah ju vytrhol Drullin naliehavý hlas.
„Octavia, pohľadaj Leilu a priveď ju. Potrebujeme jej pomoc, musíme ho preniesť do jedálne, treba mu pozašívať rany.“ Ona prikývla a pátravo sa rozhliadla po hale. Leilu zbadala, ako sa s Percivalom vracia zo záhrady do domu. Hneď k nej pobehla.
„Leila, poď rýchlo, potrebujeme tvoju pomoc!“ Leila hneď súhlasila a pomohla im. Keďže sa chceli ísť pozrieť na Gretchen a tu už ich nepotrebovali, obrátili sa na odchod, ale Drulla ju chytila za plece a pozrela na modrookú čarodejnicu, ktorá sedela na stoličke a vyzerala, že každú chvíľu odpadne.
„Prosím ťa, dones jej ešte ten odvar, ktorý mám v hnedej fľaške. Má oranžovú farbu. Jeden pohár by jej mal stačiť. A ešte nejaký uterák alebo handru na tú ranu, nech si ju pritlačí, dobre?“ Octavia prikývla a spoločne s Leilou prešli do haly.
„Ešte musím doniesť tej mladej čarodejnici nejaký odvar a potom prídem. Stretneme sa pri Gret, dobre?“ Naliala spomínaný odvar do pohára a o chvíľku našla modrú šatku, ktorý by mohla poslúžiť. Všetko odovzdala dievčine, ktorej sa po vypití elixíru viditeľne uľavilo. A už sa ponáhľala za Gretchen, pri ktorej sedela Leila. Gret však bola stále v bezvedomí a tak jej len utreli čelo od potu a prikryli ju teplou dekou. Potom prešli k Failovi a spoločne s dvoma čarodejnicami, ktoré sa predstavili ako Olivien a Nika, prechádzali pomedzi zranených a starali sa o nich. Po dlhšom čase sa objavila Aurora a zamierila rovno k svojej sestre Arcalime. Obe naplánovali ďalší postup, zobudili vojakov a mnoho z nich poslali domov, vrátane kráľovho tela, s ktorým sa prišli všetci rozlúčiť. Predtým ale všetkých zranených a bezvedomých preniesli do nemocničného krídla, kde mali svoje postele a nemuseli ležať na tej studenej dlážke uprostred haly. Dalo to dosť námahy, ale napokon to zvládli. Potom šli na rozlúčkový obrad. Keď sa vracali späť do domu, Percival, ktorý kráčal vedľa nej, padol na na zem. Okamžite k nemu pribehla Leila a spolu s Aurorou a kraľovnou ho odviedli. Vyzeral veľmi zle. Podľa toho, čo Octavia pochytila hrozilo, že sa Percival premení na temného elfa, pretože zabil Druen a jej schopnosti sa preniesli na neho. Tým sa stáva nebezpečným a preto sa sestry spolu s Leilou snažia nájsť spôsob, ako tomu zabrániť. Octavia potom spolu s Drullou, Olivien a Nikou ďalej pobehovali po ošetrovni a venovali sa zraneným. Prešla noc a svitol nový deň a vôbec si neoddýchli. Leila bola natom rovnako. Pokúšala sa zachrániť Percivala pred premenou, ale ani Aurora spolu Arcalime nevedeli, čo majú robiť. Nepomáhali ani hrubé knihy, ktoré im nosil Ardenov otec, ktorý sa volal Victor. Nemôžu však nájsť nič, čo by im pomohlo, sú tam len informácie, ktoré už poznajú. „Leilin sokol tu stále nervózne poletuje, možno by som ju mala nato upozorniť, keď jej pôjdem odniesť obed”, pomyslela si Octavia. Keď sa vybrala s podnosom do izby za Leilou, po ceste sa všimla Victora, ktorý sa práve na chodbe míňal s Nikou. Vďaka svojmu ostrému sluchu začula jeho otázku.
„Si v poriadku, miláčik?”
„Áno”, pošepla mu nežne. Všetko prebehlo v takej rýchlosti a tichosti, že by si to nikto nevšimol, nikto okrem Octavie, pretože len ona mala svoj výnimočný sluch. Ďalšia vec, ktorej nerozumela, ale spočítala si, koľko je jedna a jedna. Aurorin partner mal pravdepodobne s Nikou vzťah. Či to tajili, alebo to prasklo, Octavia nevedela, ale jedno jej bolo jasné, že mali k sebe stále blízko. Pokračovala ďalej po chodbe a vstúpila do izby.
Aula sa pomaly napĺňala študentami. Samira, ktorá dnes prišla trochu skôr, sa rozhliadala po kamarátke Laure. Nikde ju však nevidela a keď dnu vošiel doktor Green, vzdala to.
„Dnes sa nato asi vykašľala“, pomyslela si a z tašky si vybrala poznámkový zošit a pero. Bol piatok a prednášková hala bola aj tak poloprázdna. Väčšina študentov, podobne ako Laura, si urobila predĺžený víkend.
„Študenti utíšte sa a venujte mi pozornosť. Ďakujem“, požiadal ich doktor a začal rozprávať. Samira ho pozorne počúvala, keď ju vyrušil chalan, ktorý sa zadychčane hodil vedľa nej na prázdnu stoličku.
„Prepáč, je tu voľné?“, opýtal sa jej a uprel na ňu modré oči. Samira prikývla, načo sa neznámy usmial a vyzliekol si mikinu. „Mimochodom, som Adam“, predstavil sa jej šeptom a natiahol k nej ruku.
„Samira“, chytila mu jemne ponúkanú dlaň.
„Slečna Freemontová, pán Clarke, neruším vás náhodou?“, ozval sa doktor Green trochu podráždene. Samira sa začervenala.
„Prepáčte“, zamrmlali obaja na ospravedlnenie a Adam na ňu žmurkol. Do konca prednášky však už neriskoval ani slovo, aby ich náhodou doktor nevyhodil. Konečne sa vyučovanie skončilo a Samira si zbalila svoje veci.
„Tak....maj sa“, povedala Adamovi a chcela odísť, ale on ju zastavil.
„Počkaj predsa! Môžeme ísť chvíľu spolu, hm?“ Prekvapilo ju to, ale nedala to najavo.
„Fajn“, súhlasila a spoločne vyšli z auly.
„Takže....aj ty študuješ antropológiu?“, opýtala sa ho nesmelo, keď prechádzali cez slnkom zaliaty areál.
„Nie, medicínu, ale fylogenetika je jej súčasťou, takže sa budeme stretávať častejšie.“
„Dnes si tam prvýkrát? Predtým som si ťa nevšimla.“
„Hm, nie“, zasmial sa. „Chodím tam od začiatku, iba dnes som nejako nestíhal. Ale na rozdiel od teba, ja som si ťa všimol.“
„Och“, vypadlo z nej a nevedela, čo mu má nato povedať.
„Tak, ideš na obed?“, zmenil tému Adam. Samira však pokrútila hlavou.
„Nie, idem domov.“
„Ty nie si na intráku?“
„Bývam pár ulíc odtiaľto.“
„Aha...no....tak sa asi uvidíme v pondelok. Možno si ma už aj všimneš“, dodal šibalsky.
„Určite. Hlavne, ak si dáš načas ako dnes“, vrátila mu to s úsmevom a rozlúčili sa. Po čase sa s Adamom spriatelila a trávili spolu veľa času, ktorého však Samira veľa nemala. Po škole sa musela ponáhľať domov, ako jej to prikázal jej starostlivý otec. Na jej vkus až priveľmi starostlivý. Aj teraz, asi mesiac po tom, ako sa zoznámila s Adamom, sa opäť raz ponáhľala, aby prišla načas. Meškala a to sa jej nestávalo často. Adam jej však chcel dať jednu knihu a šla s ním na internát. Teraz, keď celá spotená a zadychčaná bežala po chodníku, to už oľutovala. Mala však šťastie. Keď vošla do ich honosného domu, otec ani bratia ešte doma neboli. Samira si vydýchla a prešla do kuchyne. Cestou sa jej kroky ozývali po tom obrovskom dome, v ktorom bývala. Ocko bol veľmi úspešný architekt a o zákazky nemal núdzu. Za tie roky si vybudoval vlastnú firmu a darilo sa mu veľmi dobre. V jedálni zjedla obed, umyla po sebe tanier aj príbor a utiahla sa do svojej jaskyne samoty, ako nazývala svoju izbu. Akurát, ako sa prezliekla, zazvonil do ticha domu telefón a po chvíli začula klopanie.
„Slečna Samira, to je pre vás!“, zavolala spoza dverí ich slúžka Nancy.
„Ďakujem, Nancy“, odvetila jej a zdvihla telefón, ktorý mala na písacom stole. „Prosím.“
„Kde máš mobil? Môžem ti volať aj tisíc krát a ty nič! Už dávno som nevyužila túto predpotopnú linku!“
„Laura! Neviem, asi sa mi vybil, alebo čo. A prečo mi voláš? Nemala si byť už na tej stanovačke?“
„Och, práve preto ti volám! Chcem, aby si s nami šla! Opýtaj sa ešte otca!“ Samira pocítila, ako ju zalial smútok. Aj keby sa postavila na hlavu, tatko by jej nedovolil ísť. A hlavne, keď tam budú aj chalani. Vedela, že mal ísť aj Adam, ale napokon to odvolal. V poslednom čase sa jej zdal nejaký nervózny, ale keď sa ho na to opýtala, normálnej odpovede sa nedočkala.
„Ale nič“, odvetil jej, ale uhol očami. „Mám toho teraz v skole veľa. Veď vieš, že nám pribudli labáky.“
„Samira, si tam?“ Samira sa spamätala a zahnala tieto znepokojujúce myšlienky.
„Laura, si naozaj milá a vážim si, že ma tam chceš, ale vieš, že nemôžem“, odvetila sklesnuto. „A navyše, ešte nie je doma.“
„To je škoda“, povedala jej kamarátka. „Tak snáď nabudúce. Bože, veď ťa nemôže držať pod zámkou večne! Ja by som to nezniesla....“, pokračovala Laura a Samire bolo ešte horšie. Sama dobre vedela, že jej situácia je nanič a nepotrebovala sa v tom ešte pitvať.
„Dobre moja, uži si stanovačku“, prerušila jemne svoju kamarátku.
„Jasné. Tak sa maj, vidíme sa po víkende.“
„Ahoj.“ Keď zložila slúchadlo, pozrela na veľkú fotografiu, ktorá sa vynímala na jej nočnom stolíku. Bola na nej krásna, indická žena s láskavým úsmevom.
„Ach, mamička, tak veľmi mi chýbaš“, zašepkala nemému obrázku a nežne pohladila chladné sklo na ráme. Utrela si zatúlané slzy a zapla si telku. Bezmyšlienkovite prepínala programy, až kým sa za oknami nezotmelo.
„Samira! Večera!“, počula svojho o rok staršieho brata Navína. Samira prevrátila očami a vypla televízor. Akoby už toho nebolo málo, znova, ako každý večer, ju pri stole čaká výsluch. Otec to síce nazýval záujem o to, čo robila cez deň a ako sa mala v škole a čo má nové, ale ona vedela, že je to jeho forma kontroly. S povzdychom vyšla z izby a zbehla po schodoch do jedálne. Tam už za stolom sedel Navín, ktorý bol zahĺbený do nejakej knižky. Študoval medicínu na vzdialenej univerzite, preto býval na internáte a domov chodil na jeden víkend v mesiaci.
„Kde je Tamal?“, opýtala sa ho, načo jej brat pokrčil plecom.
„Neviem. Asi šiel s priateľmi von zabaviť sa.“
„Jasné, ako inak“, pomyslela si Samira trpko. „Obaja si môžu chodiť, kde chcú, iba mňa tu držia ako v zlatej klietke.“ Jej najstarší brat Tamal mal dvadsať päť rokov, ale ešte stále býval s nimi pod jednou strechou. „Idem ockovi pomôcť s večerou“, povedala Navínovi.
„Uhm“, zamrmlal neprítomne a opravil si okuliare, ktoré mu skĺzli z veľkého nosa. Bratia sa viac podobali na ich mamku ako Samira. Hoci zdedila jej krásne čierne vlasy, tmavé mandľové oči a karamelovú pokožku, črty tváre mala viac po otcovi.
„Ahoj, bábá“, pozdravila sa po indicky vysokému mužovi s hnedými, kučeravými vlasmi popretkávanými šedinami, ktorý práce vypol plyn pod panvicou. Cez plece mal prehodenú kockovanú utierku. Jej otec veľmi rád varil a fascinovala ho najmä indická kuchyňa. Teraz vo vzduchu cítila vôňu slaných palaciniek so zemiakovou náplňou masálá dósá. Večeru robil každý deň zo zásady sám. Bol to pre neho akýsi druh relaxu po práci.
„Ahoj, srdiečko. Nakrájaj, prosím ťa, chlieb, už je všetko hotové“, usmial sa a žmurkol na ňu.
„Samozrejme.“ Keď bolo všetko pripravené, spoločne ponosili jedla na stôl a usadili sa k Navínovi, ktorý odložil knihu a vzal do ruky príbor.
„Tak, dcérka, aký si mala dnes deň?“, opýtal sa otec a uprel na ňu pohľad zelených očí.
„A je to tu“, pomyslela si Samira v duchu a prinútila sa k úsmevu. „Dobrý, ďakujem.“
„A čo škola?“, nedal sa odbiť otec.
„V pohode.“
„V pohode? A to je všetko? Nemáš nič nové?“ Samira pocítila záchvev hnevu a tak sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila.
„Nie, bábá. Čo by som asi tak mohla mať? Ráno vstanem, idem do školy a z nej zasa späť domov. Takže nie, nemám nič nové“, zakončila trochu ostrejšie, načo zachytila Navínov zamračený pohľad spod okuliarov. Samira potlačila nutkanie vyplaziť mu jazyk. Čo on môže už vedieť! On má slobody, koľko sa mu uráči, ale ona....Z myšlienok ju vytrhol otcov hlas.
„Dcérka, o tom sme už predsa hovorili. Je to kvôli tvojej bezpečnosti. Svet tam vonku je nebezpečný pre tak mladé a krásne dievča, ako si ty. Musím ťa chrániť, sľúbil som to tvojej matke“, odmlčal sa a pár krát zažmurkal, aby zahnal slzy. Samire ho prišlo ľúto. Vedela, ako mamičku miloval a jej stratu ešte stále neprekonal.
„Ja viem, ocko, ale...“
„Žiadne ale, Samira! Na túto tému nebudem už viac diskutovať, jasné?“
„Áno“, zamrmlala rezignovane a vložila si do úst kúsok palacinky. Zvyšok večere prebehol viac menej v tichosti, iba Navín niečo pár krát poznamenal, ale ani otcovi ani Samire nebolo veľmi do reči. Keď dojedli, pomohla Nancy upratať stôl a umyť riady, kým otec s bratom si šli zahrať jednu partičku šachu. Potom sa pobrala naspäť do svojej izby. Tam sa hodila na posteľ a dlho civela do stropu. Cítila sa taká sama, taká opustená. V jej veku potrebovala priateľov a možnosť sa ísť aj niekde zabaviť. To však nebolo možné. Odkedy pred dvoma rokmi mamička zomrela na rakovinu, otec ju začal príliš chrániť. Ešte aj do knižnice ju vozil on alebo jeden z bratov. Myšlienky sa jej vrátili späť k Adamovi. Nedalo jej to, určite ho niečo trápi, ale čo? Ako tak na neho myslela, odrazu sa ocitla za písacím stolom a v trasúcej ruke zvierala pokrčený kúsok papiera. Nebola však jej, bola Adamova. Ten kožený náramok na zápästí veľmi dobre poznala. Cítila, aký je veľmi rozrušený a vystrašený a obsah toho zdrapu čítal stále dookola. Samé vyhrážky, samé hrozby. Vtom si nervózne prehrabol krátke vlasy a papier skrkval v dlani a odhodil, akoby ho pálil. Potom zdvihol zrak a vtedy Samira uvidela, kde sa nachádza. Bola v Adamovej internátnej izbe, v ktorej dnes bola po tú knižku. A čo bolo najzvláštnejšie, akoby svet videla jeho očami. Vtom obraz zmizol a ona bola opäť vo svojej izbe.
Leila bola vonku s Percivalom veľmi dlho. Keď vošli obaja dovnútra haly, pribehla k nim Octavia.
„Leila, poď rýchlo, potrebujeme tvoju pomoc!“, požiadala ju naliehavo a Leila okamžite prikývla. „Pomocou tvojho silového poľa musíme preniesť toho mladého muža do jedálne“, vysvetľovala jej Octavia cestou.
„Samozrejme“, zamrmlala a ešte za obzrela za bratom. Stál chrbtom k nej a rozprával sa s Arcalime. Bolo jej veľmi smutno z toho, čo sa stalo. Potom preniesla zraneného mladíka, ktorému už vybrali kopiju z boku a opatrne ho položila na jedálenský stôl. Počkala na Octaviu, ktorej Drulla ešte niečo vravela a spoločne sa vrátili späť do haly.
„Ešte musím doniesť tej mladej čarodejnici nejaký odvar a potom prídem. Stretneme sa pri Gret, dobre?“, povedala jej Octavia. Leila prikývla a cestou k nej vnímala Arcalimine pohľady, ale nevšímala si ich. Kráľovná na rozdiel od svojej sestry vedela, že za ich naoko nevinnou súrodeneckou hádkou sa skrýva niečo omnoho horšie a temnejšie. Musela sa porozprávať s Aurorou a dohodnúť ďalšie fungovanie práve vytvoreného spoločenstva, avšak musí na ňu počkať, teraz bola zaneprázdnená. To monštrum, ktoré vzniklo na bojovom poli musia zastaviť za každú cenu. Keď sa jej sestra konečne objavila, dohodli sa, že všetci zostanú v dome, ktorý zabezpečia silnou magickou ochranou. Arcalime pošle vojsko elfov, až na pár výnimiek, ktoré by im mohli byť nápomocní, späť domov cez portál, ktorým prišli. Bude to slávnostný smútočný pochod a rozlúčka s kráľom Restaronom.
Pre svoju dcéru Veu napísala list, aby vedela ochrániť ich krajinu. Aurora vyslovila nad kráľom zázračnú formulku, ktorá jeho telo ochráni pred prúdom času. Aj keď sa so sestrou veľmi nemuseli, predsa to bol jej švagor a takú poctu si zaslúžil. Vybraný elfovia zostali strážiť dom zvonku. V dome ich Aurora mať nechcela. Výnimkou bola len Drulla, ktorá sa stále starala o zranených. Tá poprosila Leilu, aby jej ešte pomohla preniesť ťažko zraneného mladíka do jeho izby. Leila súhlasila a potom sa ponáhľala rozlúčiť s kráľom, kde sa pripojila k Octavii a Percivalovi, ktorý to bral veľmi ťažko. Bola už hlboká noc, keď posledný elf prešiel cez portál a celá skupinka sa vydala späť do domu, Percival odrazu klesol na koleno a chytil sa za hlavu. Ruky sa mu začali triasť a nemohol sa pohnúť. Leila sa preľakla, podoprela brata a pomohla mu vstať. Kráľovná ho chytila z druhej strany a spolu mu pomohli do domu.
„Už je to tu“, skonštatovala Arcalime do Leiliných vystrašených očí. Potom sa obrátila na sestru.
„Aurora, poď rýchlo sem. O tomto som chcela s tebou hovoriť. Prišlo to však skôr, ako som čakala. Potrebujeme nejakú miestnosť, kde to budeme môcť prebrať.“ Aurora ich zaviedla do miestnosti na prízemí a pozerala nechápavo na túto skupinku troch elfov. Leila usadila Percivala do veľkého kresla pri stene, sadla si na zem k jeho nohám a stále držala jeho trasúce sa dlane. Arcalime obďaleč vysvetľovala Aurore celú situáciu.
„Určite ti nemusím hovoriť, kto Leila je. Celá jej osobnosť to priam kričí do celého sveta. Percival je jej brat, môj budúci zať a vládca mojej ríše. Nebudem ti vravieť celú históriu, ale vyrastal u nás v paláci, zúčastnil sa niekoľkých bojov a stratil svoj dar, schopnosti a farbu vlasov. Aspoň som si to o tých schopnostiach myslela. Teraz ide skôr o to, že ako biely elf zabil Druen, ktorá bola temná elfka, čomu sa doteraz šťastne vyhýbal a vieš, že sa teraz mení na temného elfa. Musíme nájsť niečo, ako to zvrátiť. A ešte jedna vec – keďže zabil Druen do srdca, jej schopnosť, čo bola výborná lukostreľba, vďaka ktorej nikdy neminula svoj cieľ, je teraz v ňom. O to je pre nás nebezpečnejší“, zhrnula to Arcalime.
„Tým chceš nebodaj povedať, že tu máme silného elfa, ktorý o svojich schopnostiach ani nevie a ktorý sa mení na temného elfa?“ zasipela neveriacky nahnevaná Aurora. „A to ho chceš teraz zabiť bodnutím priamo do srdca, aby sa tie schopnosti dostali k niekomu inému a zabránila si v premene?“ Vtom sa ozvala Leila, ktorá k nim zatiaľ v tichosti prišla.
„To vám nedovolím, rozumiete?!“ Z očí jej sršali plamienky hnevu a v tej chvíli vytvorila okolo seba a sediaceho Percivala silný ochranný štít. Arcalime k nej pristúpila, ale bez magickú bariéru sa nedostala. „Leila, neboj sa. Aurora preháňa. Samozrejme, že chceme nájsť iný spôsob, ako to zvrátiť a zabrániť Percivalovej premene. Dúfam, že tu majú nejaké knihy o bielych elfoch, kde sa dočítame, ako to otočiť a urobíme preto naozaj maximum. Že, Aurora?“
„To s tým silovým poľom si vymyslela dobre, Leila“ pochválila ju Aurora a súčasne prikývla. „Určite dokáže v sebe udržať tvojho brata, aby nikomu neublížil. Ja vám sem zatiaľ prinesiem všetky knihy, ktoré nájdem. Síce sme sa mali venovať Temnej čarodejnici, ale toto je teraz priorita. Nemôžeme prísť o ďalších dvoch mimoriadnych členov našej skupinky.“ S týmito slovami Aurora odišla z miestnosti. Leila ocenenie od Aurory prijala, aj keď takto sa nato nepozerala. Vrátila sa k bratovi a celý čas, kým bola Aurora preč, sa od neho ani nepohla. Rozprávala sa s ním a snažila sa, aby sa sústredil nato dobré, čo vykonal. Za celú dobu sa na Arcalime ani nepozrela. Aurora sa vrátila spolu s Victorom a každý z nich niesol veľkú kopu rôznych kníh, ktoré položili na veľký stôl. Priniesli aj košík s veľkými magickými kameňmi.
„Leila, treba ochrániť Percivala, ale aj ľudí v tomto dome. Chcem preto posilniť tvoje magické pole týmito kameňmi a potrebujem, aby si mi pomohla. Posuň kreslo s bratom viac do stredu. Aby si mohla byť pri ňom, potrebujeme ho rozšíriť. Ja následne po obvode rozložím tieto kamene. Budeš môcť vchádzať a vychádzať, ako budeš chcieť. Nikto iný sa tam však nedostane, ale ani odtiaľ nevyjde, rozumieš mi?“ Leila len nemo prikývla. Aurora videla v jej očiach slzy aj strach, ale aj veľké odhodlanie. Vtedy si uvedomila, prečo táto rasa elfov vymiera. Leila si tiež vzala malú kôpku kníh, sadla si bratovi a hľadala potrebné informácie. Po niekoľkých hodinách však od únavy nevládala a tak na chvíľu vyšla z miestnosti a zamierila do záhrady na dýchať sa trochu čerstvého, ranného vzduchu. Hneď, ako vyšla von, jej začal okolo hlavy tancovať Falco.
„Ja viem, prepáč. Veľmi sa nám nedarí“, povzdychla si smutne a ponúkla mu svoju ruku, na ktorú si sokol sadol. Po chvíli sa spolu vrátili do izby, kde v kresle, chránený silovým poľom, sedel Percival. Falco zakrúžil a Arcalime spolu s Aurorou na neho pozreli, ale potom sa zase začítali do kníh. Zakrúžil ešte raz, niečo hľadal. Zrazu sa so škrekotom vrhol na Leilin kožený batoh a Leila k nemu hneď pribehla. „Je tam niečo, čo nám pomôže?“, opýtala sa s nádejou Falca a už aj lovila v pamäti, aké drahocennosti tam má. Vtom si spomenula na staré knižky a zápisky, ktoré mala voľakedy v rukách, hneď ich aj našla a začala pozorne študovať. „Mám to!“, nadšene zvolala Leila a mávala starým žltým papierom, keď jej pozornosť upútal bolestný ston. Pozrela na brata. Vyzeral strašne. Vlasy mal mokré, na čele kropaje potu, pod očami veľké kruhy, pery popraskané, nechty čierne a zarezané do operadiel kresla. „Tak toto nie, toto naozaj nedovolím!“, pomyslela si Leila. „Musí to ešte vydržať. Hlavne teraz, keď sme už tak blízko.“ Z podnosu, ktorý tu nechala Octavia vzala upokojujúci odvar, čo navarila Drulla špeciálne pre Pecivala. Potom z vaku vytiahla maminu šatku, čo nosila stále pri sebe, namočila ju a začala zmývať Percimu pot z čela a spánkov, potom mu pretrela ruky a dlane. Do každej svojej dlane zobrala jednu bratovu, zavrela oči a stále opakovala. „Zostaň tu so mnou. Si silný, ľúbim ťa a nikdy ťa neopustím. Si moja krv a spriaznená duša.“ Cítila, ako jej energia prechádza k Percimu a jeho miernu úľavu. Zatiaľ Aurora s Arcalime a Victorom začali nosiť a zisťovať, či majú všetko zo zoznamu. Mali všetko, až na dve bylinky.
„Leila! Leila, počuješ ma? Potrebujeme ťa!“, kričala spoza ochranného poľa Arcalime. Leile chvíľku trvalo, než prerušila spojenie s bratom, ktorý vyzeral a čosi lepšie. Čo si však neuvedomila bolo, že sama v rukách cítila mravčenie a prsty sa jej slabulinko triasli. Aj prívesok na jej krku začal chytať fialovkastý nádych. „Chýbajú nám bohužiaľ tieto dve bylinky a bez nich sa nám to nepodarí. Sú srdcom celého elixíru“, dodala smutne Arcalime.
„Začnite robiť odvar, ja vám tie bylinky zaobstarám“, zvolala rýchlo Leila a vyšla spolu s Falcom znova do záhrady.
„Ešte jeden krok a uväzním vás v čase“, povedala Joy tak chladne, ako len vedela a myslela to smrteľne vážne. To Victora zastavilo.
„Veľmi originálne, vyhrážať sa mágiou! No, časom uvidíme, kto sa bude smiať naposledy, moja drahá. Alebo plakať, ty naivka“, zachechtal sa pohŕdavo a chytil do ruky kľučku. Na syna ani nepozrel.
„Choďte už“, povedala Joy znechutene a len privrela oči, keď za sebou silno zatresol dvere. Chvíľu jej trvalo, kým sa ako tak spamätala z Victorovho hrubého a útočného správania. Potom prešla k Ardenovi a vymenila mu obklady. Doslova horel a zrýchlene dýchal. Okamžite utekala za Drullou, ktorú našla ju v nemocničnom krídle.
„Rana sa mu zapálila“, skonštatovala liečiteľka o niečo neskôr v Ardenovej izbe. „Ale nemaj obavy. Do infúzie mu pridám tento odvar. Ten mu pomôže lepšie ako tie vaše antibiotiká, či ako to voláte“, žmurkla na ňu, ale Joy si všimla, že je už tiež veľmi vyčerpaná.
„Ako sú na tom ostatní?“, opýtala sa jej.
„Robíme, čo môžeme“, odvetila a potom si ju premerala. „Mala by si sa ísť poumývať a prezliecť. A určite si nič nejedla, mám pravdu?“
„Áno, ale...“ Drulla však pokrútila hlavou.
„Žiadne ale. V ošetrovni ostala Olivien aj s našou Octaviou, sú veľmi šikovné, tú chvíľu zvládnu aj samy. Choď a potom ti na novo prelepím čelo. Hlava ťa už nebolí?“
„Nie, som v pohode.“ Vo svojej izbe sa Joy bleskovo vyzliekla zo zakrvavených šiat a vošla do sprchy. Dôkladne si vymyla krv z vlasov a so zmiešanými pocitmi sledovala, ako voda, sfarbená do červena, mizne v odtoku. Potom si obliekla tepláky a voľný pulóver, pod ktorý si schovala svoj krásny medailón. Zbehla ešte do kuchyne, kde z chladničky vzala obschnutý sendvič a vrátila sa do izby k Drulle a Ardenovi. Vyzeral omnoho lepšie, dych sa mu upokojil a Joy sa zdalo, že sa mu vrátilo trochu farby do líc. Veľmi sa potešila.
„Veľmi si cením, že nám všetkým tak pomáhate. Ďakujem“, povedala liečiteľke, keď jej prelepovala ranu.
„Je to moja práca, môj život. Budeš tam mať jazvu, moja“, skonštatovala, ale Joy len mávla rukou.
„Nevadí.“ Do večera už Ardena horúčka netrápila.
Skontrolovala mu ešte obväzy, odpojila infúziu a poriadne ho poprikrývala. Potom otvorila okno a vpustila dnu čerstvý, nočný vzduch, presýtený vôňou kvetov zo záhrady. Rozhodla sa, že si bude čítať, aby nezaspala. Jednu si vybrala z obrovskej knižnice a chcela si sadnúť do kresla, keď jej pohľad padol za skriňu. Prekvapene sa dívala na zaprášenú gitaru, ktorá tam bola len tak opretá. Joy vedela vybrnkať pár akordov, naučila ju to jedna z vychovávateliek zo sirotinca, ktorá vlastnila tento hudobný nástroj, ale to bolo asi tak všetko. Bola zvedavá, či na nej vie Arden hrať a ako dobre. S týmito úvahami sa usadila a otvorila knihu. Po chvíli však zistila, že jednu pasáž číta stále dookola a oči sa jej zatvárajú. Váhavo pozrela na posteľ. Bola dosť široká pre dvoch ľudí a ona bola taká vyčerpaná....Napokon zavrela okno a predsa si k Ardenovi opatrne ľahla. Preplietla si s ním prsty na ruke a v momente zaspala....
Zobudila sa na svit ranných lúčov, pretože zabudla zatiahnuť závesy. Rozospato zažmurkala a stretla sa s pohľadom tmavých očí.....ČO?!
„Tak toto bolo to najkrajšie prebudenie, aké som kedy zažil“, zachripel Arden slabým hlasom a usmial sa na ňu.
„Arden!“, zvolala Joy a posadila sa tak prudko, až sa jej zatočila hlava. Nevšímala si to a s neskrývaným nadšením ho objala, načo bolestne zastonal, ale úsmev mu z tváre nezmizol. Rýchlo sa od neho odtiahla. „Och, prepáč mi to! Ja len....veľmi sa teším, že si sa konečne prebral! Ako sa cítiš? Donesiem ti niečo sa pitie“, dodala horúčkovito a vyskočila z postele.
„To nič, Joy, upokoj sa“, zasmial sa, ale tvár sa mu hneď skrivila od bolesti. „Dopekla, bolí to ako šľak.“
„Ani sa nečudujem. Tá kopija ťa prepichla skrz naskrz. Ale z najhoršieho si už vonku.“, usmiala sa šťastne. Pomohla mu posadiť sa a podoprela mu zranený chrbát vankúšmi, aby mal ako taký komfort. „Môže byť?“, spýtala sa ho, keď mu podávala pohár.
„Dá sa“, vyrazil zo seba, ale bolo vidno, ako zatína zuby.
„Dala som ti tam aj kvapky od bolesti, ktoré ti tu nechala Aurora.“ Keď vypil nápoj, ustarostene na ňu pozrel. „Vďaka. A ty si v poriadku? Čo tvoja hlava?“
„V pohode. Menší otras mozgu, predpokladám, ale už je dobre. Drulla je veľmi dobrá liečiteľka.“
„Drulla?“
„Uhm. Veď uvidíš. Aj teba dala dokopy.“
„To je super. Už sa teším, kedy ju spoznám. Inak, čo všetko som zmeškal? Ako to nakoniec dopadlo?“
„Neviem toho veľa, ale....“ Kým mu šikovne menila obväzy, vyrozprávala mu všetko, čo sa udialo odkedy sa druhý krát prebrala v hale až doteraz. Ešte vynechala tú nepríjemnú scénu s Victorom, nechcela ho tým zaťažovať. Po celý čas ju pozorne počúval a sledoval ju užasnutým pohľadom.
„Čo sa deje? Prečo sa na mňa takto pozeráš?“, opýtala sa ho, keď skončila a rozpačito si uhladila postrapatené vlasy, čo sa jej uvoľnili z vrkoča, kým spala. Arden sa pousmial.
„Si naozaj úžasná. Muselo byť veľmi ťažké toto všetko prežiť, ale zvládla si to.“ Joy si k nemu prisadla na posteľ a s úsmevom pokrútila hlavou.
„Ďakujem, si milý. Ale s lichôtkami sa z toho nevykrútiš. Takže?“
„Ale nič, naozaj“, odvrátil zrak.
„No to určite. Okamžite mi to povedz.“
„Len....“, odmlčal sa a prstami nervózne žmolil okraj prikrývky. V tej chvíli vyzeral bezradne ako malý chlapec. Potom na ňu váhavo pozrel. „Mám taký dojem, že ti na mne záleží, alebo sa mýlim?“
„Nie, nemýliš sa. Naozaj mi na tebe veľmi záleží“, pohladila ho po líci, načo jej však chytil ruku a odmietavo pokrútil hlavou.
„Ale nemalo by ti. Som.....“, začal a v očiach sa mu mihol známy strach. Joy mu však jemne položila prst na pery.
„Neskoro, Arden. Ja....niečo som ti nepovedala. Neviem, či to bol sen, kým som bola v bezvedomí, alebo čo, ale.... ako som sa prebrala po boji, na vlastné oči som videla, ako si zomrel. Držala som tvoje mŕtve telo v náručí a vtedy som si uvedomila, ako veľa pre mňa znamenáš. Potom som zasa stratila vedomie a znova som sa prebrala v hale. Nechápem, čo sa stalo, ale to teraz nie je dôležité. Dôležité je, že tentoraz si to našťastie prežil“, dodala a utrela si z líc zatúlané slzy, pričom Arden ju ohromene počúval. „A viem, aký si a takého ťa aj ľúbim. Navonok si možno protivný, arogantný, veľa nadávaš a neviem, čo ešte, ale vo svojom vnútri si starostlivý, múdry, statočný a máš láskavé srdce. A to je pre mňa podstatné.“ Chvíľu na ňu bez slova hľadel a Joy si bola istá, že v tom okamihu pochopil, že už niet cesty späť. Potrebovali jeden druhého. Dve osamotené duše, ktoré prahli po láske a šťastí.
„Milujem ťa, Joy. Dala si môjmu mizernému životu zmysel“, zašepkal napokon a nežne na ňu pozrel. To boli tie najkrajšie slová, aké jej kto povedal. Posunula sa k nemu ešte bližšie a vzala mu tvár do dlaní.
„Ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená“, hlesla rozcítene, načo ju Arden zovrel v náručí a pobozkal s takou láskou, až sa zachvela. Túžila ho takto bozkávať večne....
„Čo tvoj sľub, že to už nikdy neurobíš?“, šibalsky sa na neho usmiala, keď sa po chvíli od seba konečne odtrhli.
„Kašľať na všetko. Mala si pravdu. Len dúfam, že.... že naozaj mám právo na druhú šancu.“
„Máš. Každý má. To, že si prežil toto hrozné zranenie, môžeš brať ako nový začiatok.“
„Čím som si ťa zaslúžil, povedz mi?“, opýtal sa jej ticho a jemne ju pohladkal po zranenom čele. Joy pod jeho dotykom zrazu pocítila príjemné teplo a na okamih ju oslepila biela žiara. Pomaly sa vystrela a pozrela na Ardena, ktorý sa prekvapene díval na svoju ruku.
„Čo to bolo?“
„Ja neviem, teda, asi viem, ale... Aj ty si to cítila a videla?“
„Áno....Biele svetlo a teplo tam, kde mám ranu.“
„To nie je možné....“, hlesol a bolo na ňom vidno, že horúčkovito premýšľa. Potom pozrel na Joy. „Daj si dole leukoplast.“
„Čo? Prečo?“, opýtala sa zmätene.
„Joy, dívaš sa na mňa, akoby som ti práve povedal, že si máš dať dole tričko“, potmehúdsky zdvihol obočie, načo sa začervenala a prevrátila očami.
„Hahaha, veľmi vtipné. Vidím, že si znova vo svojej koži.“ Arden sa usmial.
„Čo už, nemôžem si pomôcť. Zbožňujem, keď sa takto červenáš. No, ale teraz vážne. Daj si to dole.“
„Fajn“, prikývla a urobila, ako jej kázal.
„No do riti!“
„Arden! Viem, že to vyzerá otrasne, ale....“
„Nie, nie, prepáč. Tak som to nemyslel. Vau....choď sa pozrieť do zrkadla.“ Joy váhavo vstala a prešla k zrkadlu.
„A toto má byť čo?!“, vyplašene na neho pozrela.
„Nie som si istý.... Potrebujeme Auroru. Skočíš po ňu?“
„Jasné“, zamrmlala ešte stále v šoku a vyšla na chodbu. Vo svojej izbe nebola, ale našťastie ju stretla v hale. „Aurora! Počkajte! Potrebujem s vami na chvíľu hovoriť.“
„Joy, nepočká to? Práve sa...“, zavrčala podráždene, ale potom si všimla jej čelo. „Tvoja rana...Ako sa to Drulle podarilo?“, žasla.
„To nie je Drullina práca, jej odvary a bylinky by to sotva zvládli. Ale Arden chce s vami hovoriť.“
„Arden? Už sa prebral? Ale...čo to má spoločné s tvojim čelom?“ Joy pokrčila plecami.
„Poďte, ja tomu tiež nerozumiem.“ Spoločne vošli do Ardenovej izby.
„Som rada, že si v poriadku!“, povedala Aurora.
„Vďaka“, odvetil Arden a potom bradou ukázal na Joy. „No čo povieš na moju prácu?“
„Ako to tvoju prácu? Veď ty nie si.....“
„Ja viem. Ale evidentne som ju vyliečil. Postup ako podľa učebnice. Dotyk, teplo, energia. Na čele nemá ani škrabanec, ani jazvu.“ Aurora na neho chvíľu hľadela a potom si vzdychla.
„Hm, zaujímavé.... Vyriešime to však neskôr. Teraz čakajú v dôležitejšie povinnosti, ide o životy!“, dodala nervózne a už jej nebolo.
„Ale....“ Joy pozrela na Ardena a on len pokrčil plecom, načo sa mu tvár znova bolestne skrivila.
„Nechajme to tak. Asi to naozaj nie je nič podstatné“, skonštatoval unavene.
„Mal by si si pospať.“
„Ale je tu ešte toľko vecí, čo treba vyriešiť, napríklad to, čo sa ti stalo a.....“ Joy ho však jemne prerušila.
„Nie, nato budeme mať ešte dosť času, keď ti bude lepšie. Teraz potrebuješ oddychovať, dobre?“
„Áno, madam“, uškrnul sa na ňu.
„Nie si hladný?“ Nato už len pokrútil hlavou.
„Poď ku mne“, vyzval ju Arden. „Tie tmavé kruhy pod tvojimi očami sa nedajú prehliadnuť.“ Joy sa pousmiala a ešte mu pomohla ľahnúť si nabok, načo zasa bolestivo zastonal. Potom sa k nemu opatrne stúlila. „Ďakujem ti. Za všetko“, zašepkal jej do vlasov a objal ju.
„Uhm“, zamrmlala mu ospanlivo do ramena. Arden ju jemne ju hladil po chrbte a sledoval, ako jej pomaly oťaželi viečka a zaspala. Potom hodnú chvíľu zamyslene hľadel na to krehké, ale zároveň silné žieňa, pre ktoré úplne stratil hlavu, a do srdca sa mu znova vkradol strach. Mátalo ho veľa vecí, hlavne to, čo zažil na bojisku, tá strašná bolesť v tetovaní, ktorú, mimochodom, teraz vôbec necítil, hlas, ktorý počul v hlave, potom to záhadné vyliečenie a v neposlednom rade začínajúci vzťah s Joy. Bude schopný urobiť ju šťastnou? Čo keď ju ohrozí? Tie pochybnosti ho desili, rovnako ako jeho prekliata minulosť, o ktorej Joy nemala ani šajnu. Vzdychol si a opatrne jej odhrnul zatúlaný prameň vlasov z anjelskej tváre. Napriek všetkému sa jej už nedokázal vzdať a ani to nechcel. Zavrel oči a vychutnával si jej voňavú blízkosť, ktorá ho napĺňala šťastím a zároveň upokojovala, kým aj on napokon neupadol do hlbokého spánku.
,,Halóóó, sestrička! Rodím!!!“, zakričala v panike Gret, keď jej na posteli odtiekla plodová voda. Pôrod bol náročný ako prvýkrát, teda, pamätala si naňho len matne, ak to bola vôbec pravda. Možno toto bol jej prvý pôrod. Po niekoľkých hodinách bolestí jej sestra vložila do ruky zabalené klbko lásky, malého chlapčeka. Jeho očká len tak žiarili. Mal prekrásne tmavé vlásky a okrúhle líčka. Vtom sa vo dverách zjavil Failo a rozbehol sa ku Gret. Keď uvidel syna, začal od dojatia plakať.
,,Láska moja, je nádherný! Zvládla si to úžasne, bola si silná a statočná! A teraz si trochu odpočiň a keď budeme obaja v poriadku, pôjdeme domov. Už sa neviem dočkať, ako sa všetkým popýšim, akého mám prekrásneho syna a nasledovníka trónu.” Nato ju Failo pobozkal a ona radostne prikývla. Z terapie bola zmätená a vôbec netušila, či to s Jackom a Viki bol len dôsledok jej ochorenia. Po týždni si už balila veci, keď jej zrak padol na pierko na nočnom stolíku. Nevedela, prečo jej je také blízke, pripomínalo jej domov a bolo naozaj krásne.
Napokon si z neho urobila náhrdelník. Keď vychádzala s dieťaťom v náručí a Failom po boku z nemocnice, cítila, že toto je to pravé a že bola naozaj len chorá. Keď prišli k lesu a prešli teleportom, v ich krajine ich už čakala veľká truhlica a koč, do ktorého boli zapriahnuté divé, elfské kone. Gretchen prekvapene vydýchla.
,,Drahá, hádam si si nemyslela, že pôjdeš pešo!“ Faila jej reakcia očividne pobavila. „V truhlici máš svoje korunovačné šaty. Prezleč sa, aby sme do kráľovstva vstúpili ako sa patrí na panovníkov. Večer sa bude konať oslava narodenia Arana.“ Gret nelenila a vytiahla z truhlice snehobiele šaty pretkávané niťami zo zlata, zlatý plášť, zlatú korunu a kráľovské žezlo. Cítila sa úžasne a bola šťastná. Spoločne s Failom nasadli do koča a vybrali sa do paláca. Cestou pozorovala krásnu prírodu Doriathu. Na tú si dobre pamätala. Keď prechádzali cez dedinu, ich poddaní im mávali a chceli vidieť ich budúceho malého kráľa. Failo ich všetkých pozýval do paláca na večerný ples. Gret sa cítila tak šťastne ako nikdy predtým. Keď dorazili do paláca, bol tisíc krát krajší, ako si ho pamätala. Plný elfského služobníctva, nielen stráží a vojska a odvšadiaľ bolo počuť smiech. Failo podal malého pestúnke a zobral Gret do ich manželskej lóže. Otvoril dvere ako pravý gentleman, a ona takmer odpadla. Takúto izbu v živote nevidela, bola honosná, zdobená zlatom, v strede bol malý bazén plný lupienkov ruží. O niekoľko metrov ďalej bola obrovská manželská posteľ z nebesami. Izba voňala láskou a krásnou vôňou ruží. Failo ju postrčil bližšie k bazénu.
,,Pre moju manželku a kráľovnú len to najlepšie! Zaslúžiš si oddych.”
,,Toto si mi pripravil sám?”
,,Áno drahá, lebo ťa milujem a si moja kráľovná.“ Failo začal Gret vyzliekať z noblesnej róby a keď už bola nahá, pomohol jej do kúpeľa. „Teraz ťa nechám samu, aby si si oddýchla a zrelaxovala. Večer náš čaká ten ples. O hodinku za tebou pošlem slúžku, aby ti pomohla pripraviť sa .“ Gret sa spokojne usmiala a opätovala Failovi bozk. Pri kúpeli zaspala i s havraním pierkom ako medailónom na krku....
V sne videla dievčatko. Bolo krásne, s tmavými vláskami a modrými očkami, utekalo po lúke. Vtom k nej pribehlo a objalo ju okolo nôh.
,,Mami! To som ja, Viki, tvoja dcéra, prosím, zobuď sa!” Gretchen sa na ňu prekvapene usmiala.
,,Aká Viki? Ja mám predsa synčeka. Alebo si moje budúce dieťa?“ Dievčatko pokrútilo hlavičkou.
,,Ja som tvoje jediné dieťa, mami. Pri vojne s čarodejnicami si bola zasiahnutá magickou guľou a stratila si vedomie. Musíš sa zobudiť. To pierko je ockove, má ťa chrániť. Musíš prísť k nám, už nám veľmi chýbaš. Dva týždne je dlhá doba! Alebo si už na mňa zabudla?“, spýtalo sa so slzami v očkách.
,,Maličká neplač, toto je určite len sen. Myslela som si, že som mala dievčatko, ale to sa mi len zdalo, lebo som bola chorá. Niekto iný musí byť tvoja mamička.” Gret sa zohla a jemne pohladila malé dievčatko po tvári. Nesmierne jej pripomínalo Jacka, no bolo ešte malé, mohlo mať tak šesť rôčkov. Ako ju hladila, tak ju malá chytila za líce. Vtom sa Gret sa začali zjavovať spomienky. Malá jej ukázala, ako bola v brušku a ako sa s ňou Gret rozprávala, ako ju oživila po pôrode, ako sa o ňu starala. Ukázala jej, ako Jack plakal v jej izbe a Gretchen sa konečne spamätala a na všetko si spomenula. S láskou si privinula dcérku.
,, Viki, ty si mi ale krásna! Ďakujem, že si ma zachránila.”
,,Maminka, musíš sa ku nám vrátiť. Ocko je bez teba veľmi smutný. Obaja ťa veľmi ľúbime. Prosím, mami...” Gret si Viktóriu privinula ešte tuhšie a tým stisla náhrdelník, na ktorom bolo pierko od Jacka. Zo všetkých síl sa sústredila na to, aby sa prebudila. Viki sa jej postupne strácala z náručia a mizla v hmle, no aj ona chcela ísť za ňou…. Z plných pľúc za ňou kričala a zároveň dúfala, že sa preberie.
,,Viki, Viktória! Jaaaaack!“...... Zrazu sa celá spotená a zmätená prebudila.
„Oci, prosím, nájdi ich a prines čo najskôr. Ľúbim ťa. Dávaj si na seba pozor!“ S týmito slovami sokola vypustila. O hodinu bol odvar už skoro hotový. Falcovi sa podarilo priniesť chýbajúce bylinky a už sa len čakalo, aby elixír vychladol a získal tú správnu farbu. Leila bola opäť pri bratovi, kľačala pred Percivalom a povzbudzovala ho. V jednej chvíli sa pevne chytil jej ľavého predlaktia, až jej zadrel nechty do ruky.
„Ja už to viac nevydržím!“, precedil cez stisnuté zuby s neprítomným pohľadom. Leila necítila bolesť, pravou rukou mu hladila horúce líce a utierala pot z čela.
„To bude dobré braček, spolu to zvládneme. Už len chvíľu, vydrž ešte chvíľu.“ Jeho hnedé vlasy už miestami menili farbu a stávali sa čiernymi. Leila mu opäť posielala zo seba pozitívnu energiu, lebo vedela, že jeho utrpenie už nebude trvať dlho. Aspoň v to dúfala. Jej nechty však postupne tiež nadobudli čiernu farbu, trasenie prstov bolo intenzívnejšie a náhrdelník už bol skoro celý fialový. Vtom ju silové pole od brata vymrštilo. Kreslo odletelo na druhú stranu a Pecival stál v strede miestnosti. Temná energia v ňom viditeľne pulzovala.
„Rýchlo, musíme mu to podať, inak bude neskoro!“, skríkla Aurora a spolu s Arcalime pridali k silovému poľu ďalšie magické kamene, fúkli na neho pripravený prášok a začali odriekavať čarovné formulky. Leila sa spamätala a pomocou svojej schopnosti zdvihla Percivala do vzduchu, aby sa nemohol pohnúť. Potom prikázala Victorovi, aby šiel po Octaviu. O chvíľu sa obaja vrátili a Leila vysvetlila priateľke, čo od nej potrebuje. Jej úlohou bolo podať Percimu pomocou telekinézy čarovný odvar. Mali nato len jeden pokus, ktorý jednoducho musel vyjsť. Vyžadovalo si to veľa energie a spolupatričnosti, aby sa to podarilo. Keď ho prehltol, temnota okolo Percivala sa začala pomaly trhať a Leila ho opatrne premiestnila späť do kresla. Bola šťastná, že už je po tom. Všetkým okolo sa poďakovala a bola im nevýslovne vďačná. Silové pole však zatiaľ nechali, kým sa Percival nepreberie a nebudú si naozaj istí, že je to naozaj on. Leila bola vyčerpaná, ale od brata sa nechcela pohnúť. Už si s ňou nevedeli rady a tak za ňou poslali Octaviu. Tá svoju priateľku skoro nespoznala. Bola nejaká iná.....vyčerpaná a pôsobila na ňu akoby šedivým dojmom. Ponúkla sa, že si dá s Leilou šálku čaju a porozpráva jej, čo sa dialo mimo tejto miestnosti, predtým než sa pôjde postarať o Gretchen. Tá to priateľke nemohla odmietnuť. K rozhovoru ale už nedošlo, pretože v čaji bol silný uspávací nápoj, ktorý pripravila Drulla, aby si Leila oddýchla a nabrala nové sily. Po pár dúškoch sa Leile zatvorili oči a tuho zaspala. Octavia s Arcalime potom preniesli Leilu na najbližšiu pohovku a zakryli ju dekou.
„Nech sa vyspí, tie posledné dni boli pre ňu naozaj namáhavé“, povedala Arcalime.
„Tak a máme o ďalší problém menej v tomto dome,“ dodala Aurora. „Teraz sa poďme naplno venovať tým, čo sú v bezvedomí. A potom nás čaká ešte tá Temná čarodejnica.“
Keď sa Leila zobudila, okamžite vyskočila na rovné nohy. Bol dezorientovaná, nevedela, kde je, čo sa stalo. Posledné, čo si pamätala, bol Percival v kresle v silovom poli. Avšak po ňom, po silovom poli, knihách na stole, bylinkách, z ktorých sa robil odvar, nebolo ani stopy. Miestnosť bola prázdna, iba spoza dverí sa ozývali nejaké zvuky. Leila si to zamierila rovno k nim a prudko ich otvorila. Chodba bola prázdna, ale v hale stretla Joy.
„Ahoj! Som rada, že si sa už zobudila“, prihovorila sa jej s milým úsmevom. Vyzerala veľmi šťastne. „Aj tvoj brat už vyzerá, že sa má dobre.“
„Naozaj?“, potešila sa Leila. „A kde je?“
„Vonku. Videla som ho, teda vlastne, skôr počula, ako komanduje tých vašich vojakov, čo tu zostali“, ukázala Joy smerom k záhrade.
„Ďakujem. A ....och, zabudla som, ako sa volá....tomu mladému mužovi, čo ho Failo zranil, je už lepšie?“
„Áno, dnes ráno sa prebral“, odvetila a modré oči jej šťastím len tak žiarili. Leila sa na ňu usmiala.
„To ma teší“, povedala, rozlúčila sa s Joy a vydala sa smerom k záhrade. Vyšla z dverí a mierila si to rovno k bratovi.
„Si v poriadku? Nič ti nie je? Ako sa cítiš? Kedy si sa prebral?“, vychrlila na neho Leila a obzerala si ho zo všetkých strán. Vôbec si neuvedomovala, že pri nich je nastúpených asi tucet vojakov.
„Páni, rozchod!“, zvolal Percival s úsmevom. „Ako vidíte, táto dáma, ktorá mi zachránila život, nemá vôbec úctu k armáde. Haenah, prosím, preber to za mňa.“ Potom spolu s Leilou odkráčali ďalej do krásnej záhrady.
„Som v poriadku, skontrolovali ma aj Arcalime, aj Aurora. Mám nové schopnosti od Druen a preto sa o mňa báli, alebo mali strach, alebo oboje. Keď zabral ten odvar, tak som sa dal rýchlo dokopy. Mal som v sebe veľa tvojej energie, ktorá ma nútila vrátiť sa k svetlu a bojovať s temnotou. Sedel som pri tebe a čakal, kedy sa zobudíš, ale tebe sa nechcelo. Poobede som už musel ísť niečo robiť, veď som sa v tom silovom poli dosť nasedel. Musíme byť pripravení, keď príde ONA. To, čo som prežíval počas premeny bolo strašné. Neviem si teda ani predstaviť, čo prežíva tá žena, ktorej premenu sme videli na bojisku. A ty sa ako cítiš sestrička?“
„Ja som v poriadku, prečo?“
„Si si istá?“, pomaly sa spýtal Percival a chytil jej ruky, ktoré sa stále slabo chveli a mali čierne nechty. Potom jej ukázal vlasy, ktoré už neboli snehobiele, ale so šedým nádychom, rovnako aj na ľavé predlaktie, kde boli škaredé čierne rany. „Myslím, že to nebolo darovanie energie, ale jej výmena a že časť temnej energie si prevzala na seba. Tým ale nenaznačujem, že sa z teba stane temná elfka, akou bola Druen a Oddny“, žmurkol na ňu Perci. „A aj tvoj amulet ti to hovorí. Zmenil farbu na fialovú, čo je ešte viac menej v poriadku. Horšie bude, keď bude červený alebo nedajbože čierny! Dávaj si nato pozor“, vystríhal ju.
„Musím ísť za Aurorou,“ povedala na jeho prekvapenie Leila. „Viem čo musím urobiť.“ Vtlačila mu bozk na
líce a rozbehla sa pohľadať Auroru. Tá mala toho veľa na práci. Rozdeľovala úlohy medzi Arcalime, Olivien, Joy, Niku, Octaviu. Zranení sa stále neprebrali z bezvedomia. Drulla zasa miešala liečivé odvary. „Aurora“, prihovorila sa jej Leila.
„Vitaj! Ako sa cítiš? Veľa ste toho s bratom prežili.“
„Ďakujem, mám sa dobre, aj keď by som potrebovala kúpeľ.“ Aurora zdvihla jedno obočie a prekvapene na ňu pozrela.
„Máme tu kúpeľní, koľko len chceš.“
„Prepáčte, nechápte ma zle, ale ja potrebujem špeciálny kúpeľ. Potrebujem sa preto súrne dostať na jedno miesto, ktoré je v našej elfskej ríši.“ Aurora súhlasne prikývla.
„Olivien!“, zakričala na blodínku, ktorá hneď k nim prišla. „Olivien, Leila sa potrebuje dostať na jedno miesto a bola by som rada, keby si ju tam zobrala.“ Potom sa obrátila späť k Leile. „Oli ovláda teleportáciu a môže ťa preniesť na to miesto v okamihu, len sa musíš nato miesto veľmi sústrediť. Obe ste šikovné, tak s tým nebudete mať problém. Bola by som rada, keby si vrátila, kým sa zotmie.“ Olivien potom teleportovala Leilu do ríše elfov k nádhernému jazeru, do ktorého vtekal krištáľový vodopád. Na brehu si rozložila deku a otvorila knihu s kúzlami, ktorú si pribalila na cestu.
„Keď sa zotmie, prídem pre teba,“ povedala Oli a zmizla. Leila si začala vyzliekať šaty. Pomaly vstúpila do jazera a nechala si hladiť pokožku studenou vodou. Čas nevnímala. Ako zapadlo slnko a krajinu osvetlili prvé mesačné lúče, z jej tela sa pomaly vyplavovala temnota. Rany na ruke sa zahojili, nechty boli zdravé ako predtým, vlasy opäť snehobiele. Leila vedela, že tu sa cíti veľmi dobre. Ten príliv energie jej vrátil odhodlanie ochrániť svoju rodinu a priateľov. Najradšej by tu zostala, ale vedela, že čas je teraz veľmi dôležitý. Keď vyšla z jazierka, Olivien ju už čakala. Leila sa obliekla.
„Môžeme ísť“, povedala mladej čarodejnici a dievčatá vrátili späť do začarovaného domu.
Poobede Maddison niekto zaklopal na dvere.
„Ďalej!“, skríkla podráždene. Dnu vošla Aurora, ktorá skoro stúpila na jej prepchatý vak, ktorý vyzeral, že sa do neho nevojde už ani zrnko prachu.
„Vidím, že už si zbalená, výborne. Máš ešte polhodinu na to, aby si sa rozlúčila s ostatnými, ak chceš. A potom pôjdeme.“
„Fajn!“, odvetila Maddison namosúrene, no nesnažila sa klásť odpor. Vedela, že Auroru nezlomí, ani keby sa postavila na hlavu. Keďže nemala chuť na nejaké trápne rozlúčky s tými hlupaňami, ostala vo svojej izbe a čakala, kým bude pripravený aj James a príde po ňu Aurora. Keď asi po polhodine schádzala po schodoch, ten úchylák si práve podával ruku s Ardenom. Znechutene od nich odvrátila pohľad a došuchtala sa ku vchodovým dverám. Keď sa James konečne so všetkými rozlúčil a vyobjímal a Maddison sa z toho našťastie nepovracala, hoci od toho nemala ďaleko, spoločne s Aurorou sa vybrali sa preč z domu. Prešli cez honosnú záhradu a príjazdovú cestu a keď napokon za sebou zatvorili masívnu vstupnú bránu, všetko zmizlo. Za nimi stála len stará, polorozpadnutá chatrč. Prešli pár metrov od domu k okraju lesíka, kde konečne Aurora zastala a obrátila sa k nim.
„Tak, tu vás nechám, domov snáď trafíte. Maddison, ty to nemáš ďaleko a James, tvoje auto je zaparkované tam,“ ukázala na druhú stranu malého lesa, kde bolo zaparkované čierne vozidlo. Potom z vrecka nohavíc vybrala malé vrecúško. Jemne povolila šnúrku a načrela rukou dovútra. „Nejaké posledné otázky, kým vás posypem práškom zabudnutia?“
„Čo bude s Ameliou? Uzdravíte ju? A čo potom? Vráti sa domov? Budem si ju vôbec pamätať?“, chrlil na ňu James jednu otázku za druhou, načo Maddie len prevrátila očami a podupkávala si nervózne nohou.
„Jej zranenie je veľmi vážne. Každopádne budeme robiť všetko, čo bude v našich silách, aby sa uzdravila. O spomienky sa neboj, vymažem len tie, ktoré si strávil u nás a na tvoju čarovnú moc.“ James prikývol a Aurora otočila hlavu otočila k Maddison, „A ty, Maddison? Máš niečo na srdci?“
„Nie“, odvetila bez záujmu. Už sa nevedela dočkať, kedy sa toto divadielko konečne skončí a ona príde o všetky spomienky na mágiu, vrátane tejto starej rakety.
„Fajn. Tak vám prajem veľa šťastia.“ Vytiahla ruku z vrecúška a na dlani sa jej zaligotal zlatý prášok. Jemne to neho fúkla a trblietavé čiastočky vyleteli smerom k Maddie a Jamesovi....
„Aúúú!“, zjačala Maddison a spadla na zadok na mäkkú, lesnú zem. Vedľa nej niekto od bolesti zastonal. Pozerala na mladého muža, ktorý sa práve postavil a držal sa za hlavu. Aj ju dosť bolela, na čele vďaka tomuto magorovi bude mať asi poriadnu hrču. Zazrela na cudzinca, s ktorým sa len pred chvíľou zrazila.
„A ty si kto, ty hňup? Beháš po lese a strašíš svoje obete, či čo?“ Blondiak na ňu zmätene pozrel.
„Prosím?“
„Ale nič. Nevidel si tu niekde malého psa?“
„Čo?“
„Panebože, čo si si šľahol, alebo čo? Pýtam sa, či si tu niekde nevidel behať m-a-l-é-h-o p-s-a“, vyhláskovala mu to pomaly, akoby bol retardovaný. Možno aj bol, Maddison by sa tomu až tak nečudovala.
„Nie, nevidel. Som tu malej prechádzke. Zajtra ma čaká skúška a potreboval som si vyvetrať hlavu....“
„Dobre, dobre, podrobnosti z tvojho maximálne nudného života ma nezaujímajú, daj si pohov“, skočila mu do reči a pobrala sa preč. „Aaron! AAAaaaaron, ty beštia malá, kde si sa stratil!“, kričala a nechala tam toho chalana stáť. Po chvíli počula, ako naštartoval auto a odišiel. Maddison psa hľadala ešte hodnú chvíľu, ale potom to vzdala. „Nech ťa zožerú aj vlky, mne je to jedno. Keď si bol taký sprostý a ušiel si mi“, pomyslela si nazlostene a pobrala sa domov. Pomaly sa zvečerilo a ona sa s kamoškou chystala do baru do neďalekého mesta. V dome vybehla hneď do svojej izby a ignorovala, že mama ju volá na večeru. Dala si rýchlu sprchu a vyžehlila vlasy, až jej v dokonalých prameňoch padali na chrbát. Potom sa namaľovala a sexy obliekla. Zo svojej tajnej skrýše vzala zopár vlastnoručne ušúľaných cigariet a pri odchode na seba pochvalne cmukla do zrkadla. Dole pri schodoch ju však čakala mama.
„Čo bude s tou večerou, slečna? A prečo vyzeráš, akoby si práve šla na smenu do striptízového baru?!“ Maddison prevrátila očami a prešla okolo matky.
„Čo ty vieš, možno aj idem. Stále do mňa hučíš, že si mám nájsť prácu. Tak.....tramtadááá....máááám“, rozhodila teatrálne rukami a veľmi dobre sa bavila na maminom výraze.
„Maddison, dúfam, že to bol iba jeden z tvojich nepodarených vtipov“, vyjachtala a viditeľne zbledla.
„Neboj sa, mamička. Áno, bol to len žart, máš pravdu. Maj sa!“, zavolala spevavo, keď si obula čižmy na vysokých podpätkoch, tresla dverami a nechala tam šokovanú mamu stáť. Pred bránkou ju už čakala Teresa vo svojom aute.
„Nazdar“, pozdravila ju Maddie a hneď, ako sadla do auta si zapálila jointa.
„Čauko. Daj aj mne“, povedala, vytrhla jej z ruky cigaretu a poriadne si potiahla.
„Héééj, spomaľ, ok? Do toho baru sa chcem aj dostať, nieže sa tu hneď zhúliš“, okríkla ju a vzala si ju späť. Teresa sa len smiala.
„Jasné, nemaj strach.“ Pridala plyn a s hlasným pišťaním pneumatík vyrazili.
„Už mám plné zuby tohto zapadákova“, skonštatovala Maddie a vyfúkla dokonalý krúžok dymu.
„Aj ja, ale na bývanie v meste nemáme prachy.“
„Však to.“
„Musíme si naraziť nejakého boháča, možno dnes v noci budeme mať šťastie“, žmurkla na ňu Teresa, načo sa obe rozosmiali.
„Možno.“ To už zaparkovali pri bare, z ktorého sa ozývala hlasná hudba. Maddie zahasila druhú cigaretu a spoločne s kamarátkou vošli dnu. Bolo plno, takže sa museli predierať húfom spotených tiel, ktoré sa vlnili na parkete. S Teresou na seba znechutene pozreli a konečne si sadli k baru. Dnes mal službu Daniel, ktorý ich privítal s jemným úsmevom.
„To, čo vždy?“, opýtal sa s pohárikmi v ruke. Dievčatá len nemo prikývli a pomaly sa okolo seba rozhliadli, hodnotiac situáciu. Mnohých ľudí už poznali. Daniel pred ne položil štamperlíky s vodkou a už obsluhoval ďalších zákazníkov. Kúsok od nich sedeli dvaja chlapíci, asi tak dvadsaťpäť roční, a popíjali whisky. Teresa drgla lakťom do Maddison a pohodila hlavou smerom na tým dvom. Hneď sa aj postavila zo stoličky a presadla si vedľa, rovno k nim. Maddie ju nasledovala.
„Ale, ale....vás som tu ešte nevidela. Čože vás prilákalo práve k nám?“, zatiahla Teresa zvodným tónom a s koketným úsmevom upriamila pohľad na jedného z nich.
„Nič zvláštne, asi to, čo väčšinu týchto ľudí. Prevetrať si hlavu a zabaviť sa“, odvetil jej s úsmevom. „Smieme vás na niečo pozvať, dámy?“, spýtal sa, keď videl, že ich poháre sú už skoro prázdne. Teresa len prikývla a chlapík už volal na barmana. „Môže byť martini?“
„Samozrejme“, odpovedala Teresa a Daniel už nalieval.
„Nech sa páči“, položil pred nich poháre a potom jemne pokýval hlavou. „Vy teda nezaháľate.“
„Vďaka. Mimochodom, som Will“, dodal a už načahoval ruku na podanie.
„Ja som Matt“, ozval sa prvý krát ten druhý.
„Teší ma. Moje meno je Teresa a toto je Maddison.“ Navzájom si podali ruky a nejakú dobu nezáväzne konverzovali. Obaja boli sympatickí. Will mal krátke, tmavé vlasy ostrihané na ježka a šibalské zelené oči. Bol výrečnejší na rozdiel od Matta, ktorý prehovoril sotva pár slov. Jeho vlasy mali farbu piesku a tmavými očami Maddison priam prepaľoval. Predstavili sa ako bratia, ktorí tu pricestovali pracovne. Majú nejakú zákazku vo vedľajšom meste a tak sa rozhodli preskúmať okolie. Ako čas plynul a drinky sa len tak sypali, alkohol už všetkým udrel poriadne do hlavy. Dievčatá si užívali večer, poctené lichôtkami a množstvom drinkov.
Po dvoch hodinách bola Maddison už taká opitá, že na vecko sa len tackala. Kým sa vycikala a dotrepala sa nazad, Teresa ani chalani tam už neboli. Zrejme si mysleli, že tam zaspala, alebo čo.
„Samozrejme, ako vždy“, pomyslela si Maddie, keďže jej kamarátka jej už pár krát takto zdrhla, keď bola na záchode dlhšie. Keďže sotva chodila a z barovej stoličky by pravdepodobne spadla, pomalým krokom sa snažila prejsť ku gaučom vzadu v miestnosti. Zrazu však narazila do vyššieho muža s krátkymi blond vlasmi. Vyzeral, že má v sebe tiež dosť promile. Zdvihla hlavu a priblblo sa na neho usmiala. „Héééj...ahoj....nedáme si nejaký.... ten tanček?“, vysypala zo seba pripitým hlasom, pričom sa jej medzitým začkalo.
„Hah...ale veď ledva stojíš na nohách“, odpovedal jej neznámy pobavene.
„O to väčší dôvod sa o niekoho oprieť. A napokon, aspoň to vytancujeme, no nie?“, nedala sa odbiť Maddison. Pocit, že by ju nejaký chlap odmietol, by nezniesla a už aj tak bola naštvaná na Teresu, že ju tu znova len tak nechala a zmizla s oboma chlapmi. Mladík nakoniec prikývol a vybrali sa spolu na parket.
„Ja som Josh, mimochodom“, predstavil sa, na čo Maddie len kývla rukou.
„Maddison“, vyjachtala. Josh jej popri tanci čo to porozprával, no začula len to, že je študentom miestnej univerzity. Maddie to vonkoncom nezaujímalo a sily na počúvanie nezaujímavých kecov nemala. Všetky totiž sústredila na to, aby sa udržala na nohách a neskončila na zemi. Keď trošku vytriezvela a počula, ako jej chalan rozpráva nejakých spolkoch pre záchranu veľrýb, prisala sa mu na pery, aby ho umlčala. Joshovi nebolo treba naznačovať dvakrát. Jeho ruky jej pevne zovreli zadok a vášnivo jej bozky opätoval. Medzitým sa objavila Teresa.
„Odchádzam s Willom. A kde je Matt? Myslela som, že pôjdete s nami.“ Maddison na ňu pozrela a pokrútila hlavou.
„Čo ja viem? Odkedy som sa vrátila z vecka, som ho nevidela. Asi niekde balí inú kočku.“ Teresa mávla rukou a niečo povedala Willovi, potom sa znova obrátila k Maddie.
„Tak sa maj. Potom brnkni“, zrevala jej do ucha, aby prekričala hlasnú hudbu a veľavýznamne na ňu žmurkla. Maddie prikývla a znova sa prilepila na Josha. Nakoniec skončili u neho na priváte a zaviedol ju do svojej izby, kde hneď, ako sa za nimi zavreli dvere, mu vyzliekla košeľu.
„Teda, dievča, ty nezaháľaš“, zasmial sa a strhol z nej tričko a rovno aj podprsenku.
„Ty máš čo hovoriť“, zachichotala sa opito a už sa babrala s jeho opaskom na džínsach. Nenásytne sa bozkávajúc postupovali smerom k posteli a za sebou nechávali pohádzané kusy oblečenia. Maddison cítila Joshove ruky všade, ale ani ona za ním nezaostávala. Opätovala mu dotyky a spoločne sa stratili vo víre vášne....
Ráno sa Maddie zobudila na príšernú bolesť hlavy. V ústach mala vyprahnuté ako na púšti. „Došľaka, v noci som to riadne prehnala“, zahundrala si popod nos a práve vtedy vošiel do izby Josh. Mal na sebe iba džínsy zo včera a v ruke niesol plný pohár vody, ktorý jej podal aj s tabletkou proti bolesti. „Vďaka“, zašomrala Maddie a všetko si od neho vzala. Pritom jej prikrývka skĺzla dole a všimla si, ako sa mu pri pohľade na ňu rozihrali v očiach ohníčky túžby. Pomaly odložila pohár na stolík a koketne na neho pozrela. Josh nezaváhal ani sekundu, dal si dole rifle a okamžite k nej vliezol pod perinu.
„Musíme byť tichšie, spolubývajúci sa už vrátil“, zašepkal jej do ucha a jemne jej do neho zahryzol.
„No a? Je to nejaký mních, čo drží celibát, alebo čo?“, uškrnula sa na neho.
„Nie, ale....ja neviem, zo slušnosti?“ Maddie prevrátila očami a zvodne sa k nemu pritisla.
„Budem sa snažiť, ale neručím za seba, ty stelesnenie slušnosti“, podpichla ho, načo sa zasmial a žiadostivo sa jej prisal na pery.....
„Kde je kúpeľňa?“, opýtala sa Maddie po hodnej chvíli, keď sa jej dych trochu upokojil.
„Hneď ako vyjdeš z izby, tak oproti“, odvetil jej Josh, vstal z postele a natiahol sa po nohavice. Maddison vyšla na chodbu a vošla do malej kúpeľne. Osprchovala a keď vracala späť, takmer sa zrazila s blonďatým chalanom.
„Prepáč“, zamrmlal a chcel okolo nej prejsť, ale ona ho zastavila.
„Hej! Teba predsa poznám! Ty si ten hňup z lesa! Pánečku, to je aká náhoda!“, uškrnula sa pobavene, keď sa mu na tvári mihol úžas.
„Áno, spomínam si. Ty si tá veľmi milá baba, čo hľadala svojho psa, však?“
„Aj tak som ho nenašla, pravdepodobne už vonia fialky zospodu“, zavrčala a zmraštila tvár. Tá sprostá hlava ju ešte stále bolela a navyše jej bolo na vracanie.
„Ťažká noc?“, prehodil blondiak ironicky a vtedy sa vo dverách zjavil Josh, ktorý si cez hlavu prevliekal tričko.
„James, toto je Maddison, aj keď mám dojem, že sa poznáte“, predstavil ich trochu prekvapene, načo sa Maddie zaškerila.
„Ani nie. No, tešilo ma, ale musím ísť, mám skúšku. Majte sa!“, zavolal James a už ho nebolo. Josh prešiel k chladničke a otvoril ju.
„Dáš si niečo?“
„Nie.“ Maddie pri predstave jedla naplo a hodila sa na gauč. „Ale taká ciga by bodla, máš?“
Keď sa sokol vrátil s bylinkami a elixír bol nachystaný, prišiel rad na Octaviu, ktorá vďaka svojej schopnosti telekinézy bola jediná, kto ho mohol Percivalovi podať. Síce v tom nebola ešte veľmi dobrá, pokus našťastie vyšiel a vyčerpaná Leila sťažka klesla na zem. Na unavenej tvári sa jej však zračilo šťastie, že brata zachránila. Octavia sa znova vrátila k pacientom do nemocničného krídla. Jedným z nich bol aj Failo, ktorého plamenná guľa trafila rovno do tváre. Keď mu vlhkou handrou utierala tvár, aby ho trochu osviežila a zrazila mu horúčku, zrazu ju chytil za ruku a zašepkal meno, nie však jej, ale Leilino. Octaviu to veľmi neprekvapilo, pretože už od prvého stretnutia po Leile pokukoval a pravdepodobne sa mu za tých pár dní vryla hlboko do srdca. Potom si všimla Niku, ako dáva nejaký odvar Gretchen a každú chvíľu si hladila svoj krásny náramok, ktorý sa jej vynímal na zápästí, pravdepodobne dar od Victora. Octavii jej bolo ľúto, pravdepodobne to nemala jednoduché, ale momentálne mali všetci iné starosti a nebol vhodný čas na rozprávanie sa, aj keď sem tam s Nikou nejaké to slovíčko prehodila. Ardena od vtedy, ako ležal v hale nevidela, od Drully však vedela, že je vo svojej izbe spolu s Joy, ktorá bola stále s ním a starala sa o neho. Potom jej zrak padol na blondínku, ktorá mala posteľ vedľa Faila. Volala sa Maddison, to vedela od Olivien, ktorá tiež vytrvalo pomáhala v ošetrovni.
„Kto vie, čo s ňou bude, až sa preberie. Zabila predsa našu elfku, vyzeralo to, ako by sa jej dostala do hlavy a schopnosť Oddny otočila proti nej. Strašné“, pomyslela si Octavia a keďže bol už večer, cítila veľkú únavu. Schúlila sa na pohovke aspoň na pár hodín, kým vystrieda Niku, a zaspala. Zrazu sa Octavia strhla zo sna. V celom dome bol pokoj a ticho, všetci okolo pokojne oddychovali. Sústredila sa nato, čo ju mohlo zobudiť a čoskoro na to prišla. Z horného poschodia k nej doliehali hlasy Aurory a Arcalime, ktoré nikto okrem Octavie nepočul, ale ona ich vnímala celkom jasne.
„Áno, Maddison by nám mohla veľmi pomôcť v boji s Temnou čarodejnicou. Nedalo sa nevšimnúť si, ako zabila našu Oddny.“
„Zlikvidovala ju silou svojej mysle, ktorú ovláda. Síce netuším, kde sa naučila tento typ mučenia, keďže to je čierna mágia. Lenže je tu problém, toto nie je skutočná Maddison, ale jej zlé JA. Skutočná Maddie je uväznená v paralelnom svete, kde sa dostala po svojej samovražde, ale tým ťa nebudem zaťažovať. Skrátka, prišla na spôsob, ako s nami komunikovať a poslala nám inštrukcie, aby by sa mohla vrátiť....“ Hlas Aurory postupne slabol, asi spolu so sestrou šli niekde, kde aj Octaviin ostrý sluch zlyhal.
„Ach, tak predsa som sa nemýlila, s Maddison naozaj nie je niečo v poriadku.“ To bola posledná Octaviina myšlienka, než opäť upadla do tvrdého spánku.
Prešiel týždeň a Octavii išlo liečenie ostatných veľmi dobre. Drulla si ju veľmi pochvaľovala.
,,Takúto obetavú mladú elfku som ešte nestretla, máš dobré srdce. Nechcela by si po tomto všetkom so mnou odísť a učiť sa umeniu liečiteľstva?“ Octaviu jej ponuka potešila, ale pokrútila hlavou.
,,Prepáčte, nechcem vás uraziť, ale myslím, že moje miesto je s mojimi priateľkami tu. Liečiteľstvo je krásna vec, ale chcela by som vylepšiť moje schopnosti a keď budem v nich dokonalá, potom by som sa možno priučila niečomu novému.“
,,Dobre si to rozmysli a poobzeraj sa okolo seba, ako dopadlo zdokonaľovanie schopností. Ja žijem v súlade s prírodou, nezaujíma ma, kto s kým a prečo bojuje. A preto, že som nestranná, nemám potrebu vedieť, kto je kto a rada pomôžem každému. Ale proroctvo hovorí jednoznačne. Viktória je neobyčajné dieťa a oplatí sa za ňu bojovať. Kým sa dostane k trónu a dosiahne dokonalé ovládanie svojich síl, je to ešte dlhá cesta.“
,,Aké proroctvo?“, opýtala sa Octavia so záujmom.
,,O tom naši panovníci neradi hovoria. A ja nie som tá, ktorá by mala o ňom rozprávať. Máte tu vaše vodkyne....teda aspoň si tak hovoria. Časom spoznáš, aké sú a čo majú za lubom. Ja to viem, ale nemôžem to povedať, lebo mi to neprináleží.“ Drulla sa odmlčala a odišla skontrolovať Faila, ktorý sa pomaly preberal z bezvedomia a horúčka mu začala ustupovať. Potom prešla k Maddison. Octavia medzitým podišla k Failovi, vymenila mu obklady na čele a začala sa mu prihovárať.
,,Failo, ty sukničkár jeden, nehanbíš sa tu takto ležať a hrať mŕtveho chrobáka! Taký mocný chlap a zložila ho jedna baba.“ Octavia sa potmehúdsky usmiala a pohladila spoteného fešáka po vlasoch. ,,A ja ti tu mám obklady vymieňať, že sa nehanbíš!“ Vtom Failo otvoril oči a pozrel na Octaviu.
„Ďakujem ti, kukučka, že si ma vyliečila. Tvoj krásny hlas ma prebral k životu.“ Octavia sa trošku zapýrila. „Čo sa tu stalo? Na nič si nepamätám, kde je malá, a kde je Jack s Gretchen?“
„Ty si nič nepamätáš? Jack predsa odletel s Viktóriou preč, a teba spolu s Gret zasiahla magická guľa. Boli ste dlho v bezvedomí.... Teda, Gret v ňom stále ešte je.“
„To nie je možné, ja som sa prebral a ona nie?! Musí sa prebrať! Nesmieme ju stratiť. Bež za ňou, ja sa už nejako pozviecham. Potrebuje ťa viac ako ja.“ Octavia neverila vlastným ušiam, aký je Failo obetavý. Vstala z postele a odišla do vedľajšej miestnosti, kde ležala Gret. Octavia vymenila obklady aj jej, ale ona na tom bola podstatne horšie ako Failo, horúčka jej neklesala. Každú chvíľu ňou trhalo, ale často kričala veci, ktoré boli od veci.
Keď Olivien všetkých premiestnila do ich sídla, zavládol všade veľký chaos. Arcalime pri manželovom tele plakala a Aurora pobehovala medzi zranenými a tými, čo boli v bezvedomí. Okolo nej prešla nejaká elfka s bielymi vlasmi a mierila k ich hlavnej čarodejnici. Pri stene si všimla mladého muža, ktorý stále zvieral rukoväť meča. Vedľa nej stála Nika a nízka, tmavovlasá dievčinka asi v jej veku, ktorá sa tvárila veľmi ustarostene. Oli sa jej ani nedivila. Vyzeralo to, že teraz budú mať starostí až až. Vôbec nechápala, čo sa stalo s Vailo a tou elfkou Rouzien. Hoci Vailo nemala v láske veľmi v láske, predsa pocítila smútok za tým protivným dievčaťom. A kto bola tá žena, ktorá sa tak neočakávane zjavila na bojisku? Oli bola zmätená. V dome bol obrovský zhon, Aurora odišla s bielovlasou dievčinou, ktorú oslovovala Leila. Zo stolíka jej podala malú fľaštičku, ktorú Leila dala Octavii, tak sa volalo to drobné, tmavovlasé dievča a ona vybehla von. Za chvíľu sa vrátila aj so staršou elfkou a obe sa chvíľu rozprávali s Aurorou. Potom prešli k Ardenovi, ktorého zranenie vyzeralo naozaj strašne.
„Dievčatá, budem potrebovať vašu pomoc, takže tu len tak nestojte!“, zvolala Aurora, ktorá k nim pribehla, na Niku však ani nepozrela, ale všetko adresovala Olivien. „My sa musíme hlavne venovať Ardenovi. Vy skontrolujte tých, čo sú v bezvedomí, dajte im obklady a teplé deky, teraz im viac pomôcť nemôžeme. Podrobnosti vám vysvetlím neskôr. Je to jasné?“
„Áno, samozrejme“, prikývla Oli a pokúsila sa o úsmev. Úkosom pozrela na Niku, ktorá Auroru prepaľovala pohľadom.
„Fajn. Tak dajte sa do práce. A ešte niečo“, ukázala na Leilu a hnedovlasého mladého muža, ktorí spoločne vynášali do záhrady mŕtvych. „Keď skončíte, pomôžte im, dobre?“ Oli súhlasne prikývla a Aurora sa vrátila k Ardenovi.
„Super“, zahundrala Nika otrávene a pošúchala si ruku. Oli si všimla, že tam má ranu.
„Si v pohode?“, opýtala sa jej ustarostene.
„Ale jasné, to nič nie je“, odbila ju Nika a podišla k Maddison. Olivien sa na ňu chvíľu dívala a potom si kľakla vedľa Jamesa. Spoločne v tichosti pracovali, keď sa strhli na hlasný výkrik. Bola to Joy, ktorá niečo kričala na Victora. Nika sa okamžite postavila a s prižmúrenými očami na nich hľadela. Obe sledovali výjav pred nimi. Oli si všimla, že aj ostatní ustrnuli v polovici pohybu, po chvíli sa však vrátili k svojej práci, rovnako aj Nika s Olivien. O pacientov sa starali do neskorej noci, potom ich spoločne ponosili do nemocničného krídla. Z elfov tam ostala Octavia a Drulla, tak sa volala tá staršia elfka, liečiteľka. Tá ich ešte v hale oboznámila, aké odvary majú podávať bezvedomým. Všetky však už boli veľmi vyčerpané. Oli zrazu niečo napadlo.
„Prepáčte, môžem vás vyrušiť?“, opýtala sa zdvorilo Drully.
„Ale áno, srdiečko, potrebuješ niečo?“
„Nemohli by sme si prácu rozdeliť na smeny? Všimla som si, že všetky sme už veľmi unavené.“
„To je výborný nápad....ehm....ako sa voláš, moja?“
„Olivien.“
„Takže Olivien, to je výborný nápad, dohodnite sa s dievčatami, ktoré pôjdete spať a ktoré tu zostanete. Potom sa vystriedate“, povedala liečiteľka s láskavým úsmevom. Oli jej úsmev opätovala a podišla k Octavii. Niku nikde nevidela, asi šla po čisté plachty a uteráky. S mladou elfkou sa dohodla, že si pôjde ľahnúť na tri hodiny a potom ju Olivien vystrieda.
„Aké sú tie elfky milé“, pomyslela si, keď menila obklad ryšavej mladej žene, ktorá nepokojne stonala. „Naozaj nechápem, či toto všetko bolo potrebné,“ pokrútila hlavou a prešla k Amelii, ktorá vraj bola zasiahnutá omračujúcim kúzlom. Ležala bez pohybu, bledá ako čerstvo napadnutý sneh. Nika sa ešte stále nevrátila. Takto to pokračovalo asi dva dni, kedy ju Aurora požiadala, aby teleportovala Leilu na jedno miesto v elfskej krajine. Oli mala čo robiť, aby od nadšenia nezvýskla. Tešila sa, že aspoň na chvíľu opustí túto smutnú rutinu. Chytila teda Leilu za ruku, ktorá vyzerala veľmi unavene a inak nádherné, čisto biele vlasy mala šedivé ako stará pani. Tiež si všimla, že jej nechty majú čiernu farbu, ale na nič sa jej nepýtala, pretože Leila vyzerala dosť zle. Miesto, na ktoré sa dostali, bolo prekrásne a Olivien nikdy v živote nevidela niečo také podmanivé. Vôbec sa jej nechcelo vracať späť do domu, radšej by Leilu počkala tam, ale musela ísť. Večer sa po ňu znova vrátila. „Vidím, že ti to jazierko prospelo“, vydýchla užasnuto Oli.
„Našťastie áno“, pousmiala sa Leila, ktorá už mala znova snehobiele vlasy a nechty bez jedinej čiernej škvrnky. Spoločne sa vrátili späť a Oli sa znova ponorila do starostlivosti o pacientov. Veľmi jej pomáhala Octavia, ale Nika sa veľmi často niekde stratila. Po týždni, práve keď Maddison naprávala prikrývku, ju vyrušila Aurora.
„Olivien, prosím ťa, potrebujem, aby si mi doniesla jednu injekciu a knihu s názvom Bytosti temna. Choď do knižnice a tam je už otvorený tajný vchod. Prejdi chodbou, ale nechoď do tých dverí, ku ktorým vedú schody, ale pokračuj ďalej. Nájdeš tam ešte jedny dvere. Vojdi dnu a na polici nad alchymickým stolíkom je tá kniha. Ponáhľaj sa a hlavne, ničoho sa nedotýkaj.“ Olivien sa okamžite rozbehla do knižnice, kde v stene zíval tmavý otvor do chodby, do ktorého vošla, prešla okolo prvých dverí a v Aurorinom malom laboratóriu vzala z police knihu. Keď za sebou zavrela dvere a chcela sa vrátiť, všimla si, že prvé dvere sú pootvorené a vychádza z nich žiarivé svetlo. Zastala a poobzerala sa okolo seba. Napokon jej zvedavosť zvíťazila a váhavo vyšla po schodoch. To, čo uvidela v miestnosti, ju očarilo. Obrovské zrkadlo, ktoré stálo v strede miestnosti bolo nádherné. Vedľa zrkadla stáli veľké presýpacie hodiny. Už, už natiahla ruku, sa ich dotkne, ale vtom si spomenula, že nemá nič chytať. Len veľmi nerada sa obrátila na odchod, keď jej kniha vypadla z ruky. Na kamennej dlážke sa roztvorila a Olivien sa naskytol strašný pohľad na hrôzostrašný obrázok, až vykríkla.
„Bože, spamätaj sa! Je to len....kresba“, napomenula sa v duchu, keď sa upokojila a rýchlo ju zdvihla. Keďže bola veľmi unavená a nevyspatá, zakrútila sa jej hlava a stratila rovnováhu. Našťastie sa stihla zachytiť rámu zrkadla, ale pritom jej knižka vyletela z ruky a zmizla v jeho ligotavom skle. Olivien asi dve minúty len tak stála a bezducho civela na zrkadlo. „Ach, nie! Čo len budem teraz robiť?!“, pomyslela si zúfalo. Neplánovala byť jedna z tých úžasných dievčat, ktoré by určite okamžite skočili do zrkadla, aby knihu získali späť. „Možno ani nebola taká dôležitá, Aurora určite chcela iba niečo s podobnou témou...“
„Haló? Olivien?“ Oli sa strhla. Bol to Victor. Rýchlo vyšla von, zbehla po schodoch a prešla do druhej miestnosti. Tam z police vytiahla prvú knihu, ktorá jej prišla pod ruku a tvárila sa, že ju číta. „Och, tak tu si.“ Victor sa postavil do dverí. „Zháňa sa po tebe Aurora. Vraj ťa po niečo poslala a ty sa stále neukazuješ.“
„Už... už idem...“, vyjachtala a chcela prejsť okolo neho, ale on ju zastavil.
„Náhodou...nevieš, kde je Nika? Hľadám ju už hodinu, ale akoby sa po nej zľahla zem.“ Olivien pokrčila plecami a viac sa tým nezaťažovala. Keď Victor odišiel, začala rýchlo hľadať knihu s témou temných tvorov. Aurora určite chce niečo nájsť o tej záhadnej žene. Asi po piatich minútach konečne našla knihu Hrôzostrašné stvorenia a rýchlo bežala za Aurorou. Tá ale nebola vôbec nadšená.
„Chcela som knihu Bytosti temna! Čo si hluchá?! A kde máš tú injekciu?“ Olivien injekcia úplne vyfučala z hlavy. „Vráť sa tam a prines, čo treba!“ Oli sa tento krát premiestnila do knižnice a sadla si na gauč. Chcela tam desať minút sedieť a potom povedať, že knihu nenašla. Vtom si spomenula na injekciu a tak predsa len vošla do tajného vchodu. Keďže dvere nechala otvorené, všimla si, že zrkadlo žiari oveľa silnejším svetlom. V malej miestnosti vzala zo stola injekciu a vrátila sa späť. Aurora jej ju nazlostene vytrhla z rúk a rozhodla sa, že knihu nájde sama. Olivien zatiaľ mala nájsť Niku. Obišla Joy, ktorá im tiež pomáhala v ošetrovni, keďže Arden bol už mimo ohrozenia života. Prekvapila ju jej starostlivosť o neho. Bolo na nej vidno, že jej na ňom úprimne záleží, hoci Olivien nechápala, čo na ňom vidí, okrem toho, že je fešák. Aj jej sa niekedy páčil, ale už ju to prešlo. A keďže mala Joy rada, bála sa, aby sa s ňou nezahrával ako s ňou. S týmito úvahami prešla asi trikrát všetky chodby v dome a nakukla do každej izby. „Zájdem za Aurorou a poviem jej, že Niku som nenašla. Ona bude mať na knihu rovnakú odpoveď. Och, asi predsa bola dôležitá, keď ju tak úporne hľadá“, pomyslela si trochu vyplašene. Oli sa teleportovala do malej miestnosti v tajnom vchode, kde zbadala rozzúrenú Auroru, ktorá sa prehrabovala v zásuvkách stolíka, ktorý bol celkom vzadu.
„Viem, že som ju tu mala,“ mrmlala si ticho popod nos.
„Aurora?“ spýtala sa opatrne, načo sa dotyčná strhla.
„Našla si Niku?“ Olivien pokrútila hlavou a Aurora si vzdychla. „Tak poďme pomôcť ostatným.“ Večer im Aurora, ako vždy, pripravila večeru. Na stôl prestrela biely obrus, na ktorom trónilo lahodné jedlo. Olivien však toho veľa nezjedla a Joy takisto nie. Len veľmi neochotne opustila Ardena, s ktorým radšej jedla v jeho izbe. Aj teraz bolo na nej vidno, že sa nemôže dočkať, keby bude môcť odísť aj s podnosom pre neho. Po večeri mali Aurora, Arcalime, Percival a pár ďalších elfov poradu, ako budú ďalej postupovať. Ostatní museli opustiť jedáleň a ísť spať, na čo hlavne Leila protestovala, lebo bolo iba osem hodín.
„Na zajtra potrebujete nazbierať dosť síl, lebo vás čaká tréning,“ odbila ju Aurora. A tak neochotne išli do svojich izieb. Aurora pridelila elfkám izby na druhom konci domu ako mali čarodejnice. Olivien si ľahla, ale
ešte dlho hľadela do stropu a rozmýšľala nad poslednými udalosťami.
Amelia sa už po druhý krát za ten krátky čas, čo žila v tomto dome, prebrala v nemocničnom krídle. Cítila, že ju bolí celé telo, akoby práve prekonala chrípku. Ticho, ktoré vládlo v ošetrovni, sem tam prerušilo zastonanie, alebo tichý výkrik. Pomaly otočila hlavu a zbadala, že na vedľajšej posteli leží tá ryšavá elfka, matka malej Viktórie. Očividne nebola na tom najlepšie, bola nepokojná a čelo sa jej lesklo od potu. Bola však v bezvedomí. Amelia otočila hlavu na opačnú stranu a tam zbadala Logana. Ten zasa ležal nepohnuto, strnulo, bol bledý a vyzeral ako....mŕtvy. Vtom si všimla, že mu šklblo rukou a uľahčene si vydýchla. Opatrne sa posadila a pár metrov od nej zbadala staršiu elfku so striebornými vlasmi, ako sa skláňa nad....Jamesom!
„James, panebože!“, vykríkla zachrípnutým hlasom a zoskočila z postele. Príšerne sa jej ale zatočila hlava a keby ju niečie ruky nezachytili, natiahla by sa na dlážke. „Pustite ma! Musím ísť za svojím bratom“, bránila sa, ale dotyčný ju nepustil. Amelia sa nahnevane obzrela, kto ju to drží, a uvidela mladú elfku asi v jej veku.
„Poď“, vyzvala ju dievčina. „Sadni si a upokoj sa. Keď sa o neho Drulla postará, môžeš k nemu ísť. Ako sa cítiš? Nie si smädná?“ Amelia na ňu bez slova civela.
„Kto je Drulla?“, vytisla nakoniec zo seba. „A áno, pohár vody by bol fajn, ďakujem.“ Dievča sa usmialo a odbehlo. Za krátku chvíľu sa vrátilo aj s vodou.
„Drulla“, ukázala elfka na staršiu ženu, ktorá sa ešte stále venovala jej bratovi, „je naša liečiteľka. Je veľmi šikovná a múdra.“
„A ty si kto?“, opýtala sa jej Amelia, keď jej vrátila pohár.
„Moje meno je Octavia a pomáham jej s pacientami. A ty?“
„Amelia“, zamrmlala a neodtŕhala zrak od Jamesa. Prečo to tej liečiteľke trvá tak dlho?! „Tak, čo je s nimi?“, ukázala prstom na ležiacich. Octavia si povzdychla a sadla si k nej na posteľ.
„Maddison, Jamesa, Logana, Adama a našu Gretchen zasiahla plamenná guľa, určite sa pamätáš, čo sa odohralo na bojisku.“
„Áno. To sme teraz všetci najlepší priatelia? Predtým sme sa chceli doslova pozabíjať a teraz sa o seba staráme? To je trochu na hlavu, nie?“ Octavia sa pousmiala.
„Nepredvídateľné okolnosti nás zblížili a spojili proti spoločnému nepriateľovi.“ Amelia prikývla a pozrela na Adama.
„A ako sa má on?“, kývla k jeho posteli.
„Viac menej dobre, rovnako ako tvoj brat. Už len čakáme kedy sa preberú. To je tvoj priateľ?“ Amelia sa trochu začervenala a sklopila zrak. Adam jej určite nebol ľahostajný a očividne ani ona jemu, ale svojím chlapcom ho ešte asi nazvať nemohla. Spomenula si, ako ju na bojisku chytil za ruku a rýchlo ťahal preč, keď Jamesa zasiahla guľa. Nedobehli však ďaleko a tá istá guľa zasiahla aj jeho. Amelia vtedy spanikárila a narazila do Maddison, ktorá ju odstrčila a....a odvtedy si nič nepamätá.
„Nie, nie je“, odvetila Octavii a rýchlo zmenila tému. „A čo sa stalo mne?“
„Počula som, že si bola zasiahnutá omračujúcim kúzlom.“
„Nič viac? Mňa tá guľa nezasiahla?“
„Nie. Tých, ktorých zasiahla, vraj prišli o svoje schopnosti.“ Amelia cítila, ako ju oblial studený pot.
„Prišli o schopnosti? To mi chceš povedať, že aj môj brat ich nemá?“ Octavia pokrútila hlavou. „Nemôžem tomu uveriť“, neveriacky hľadela na Jamesa a potom na Adama. „A kde sú ostatní? Snáď nikto z nich nie je....?“
„Bohužiaľ áno. Okrem tej tmavovlasej dievčiny, ktorá zomrela spolu s našou elfkou pri tom čudnom rituály, ešte prišla o život jedna drobná blodínka. Nike a Olivien sa nestalo nič, Joy utrpela dosť vážny otras mozgu a jej priateľ....“
„Prosím? Aký priateľ?“, opýtala sa Amelia začudovane.
„Neviem, ako sa volá, ale má tmavé, dlhšie vlasy a...“ Vtedy pochopila a musela sa pousmiať.
„Čo sa mu stalo?“
„Prebodla ho kopija.“
„Och! Ale nezomrel, však?“
„Nie, celkom dobre sa zotavuje.“ Vtedy k nim podišla Drulla a láskavo sa na ňu usmiala.
„Nemohla som prepočuť, ako sa dožaduješ svojho brata, srdiečko, ale to chvíľu počká. On nikde neujde a teba musím prezrieť, dobre? Octavia, choď po Auroru, nech sem príde.“
„Nie!“, vyhŕkla Amelia, načo na ňu obe začudovane pozreli.
„Prečo? Je to tvoja patrónka, mala by vedieť, že si sa prebrala a skontrolovať, či na tebe to omračujúce kúzlo nezanechalo nejaké stopy.“
„Tak dobre“, zamrmlala Amelia. Po chvíli sa Octavia vrátila aj s Aurorou. Tá ju tiež bez slova prezrela, popod nos si mrmlala nejaké zaklínadlá a formulky.
„Mala by si byť v poriadku“, skonštatovala napokon.
„Môžem ísť už k Jamesovi?“
„Samozrejme“, povedala Drulla s úsmevom a Amelia opatrne zoskočila z postele. James vyzeral akoby spal až nato, že tak príšerne nechrápal, ako si to pamätala.
„Ach, Jamie“, pohladila ho po spotených, svetlých vlasoch. Za ňou sa Aurora s Drullou o niečom dohadovali a Amelia sa na chvíľu započúvala do ich rozhovoru.
„....nemôžeme už dlhšie čakať. Aj moje udržiavacie kúzlo má svoje hranice. Treba už pripraviť všetko potrebné na pohreb.“ Ameliu pri tom slove až striaslo.
„Chápem vaše obavy, Aurora a súhlasím s vami, veď to viete.“
„Tak sa s Arcalime porozprávajte. Na vás určite dá. Najlepšie by bolo urobiť to už dnes večer.“
„Dobre, idem za ňou. Na druhej strane chápem aj ju. Chcela, aby sa na obrade pohrebných hraníc zúčastnili všetci. Ale máte pravdu. Nemôžeme už ďalej čakať. Nevieme, kedy sa všetci preberú.“ Po týchto slovách Amelia už len počula rýchle, vzďaľujúce sa kroky. Ešte strávila pri bratovi takú hodinku a potom sa pobrala do svojej izby. Dom bol prázdny a tichý, po ceste nikoho nestretla. Vyčerpane sa zvalila do postele a ani nevedela ako, zaspala. Zobudila sa až na jemné klopanie na dvere. V polospánku ich otvorila a stáli tam Joy s Olivien.
„Amelia! Tak je to pravda! Práve sme sa to dozvedeli od Aurory!“, vykríkla Oli a vrúcne ju objala. Po nej nasledovala Joy. Amelia si až teraz uvedomila, ako jej kamarátky chýbali.
„Rada vás vidím, kočky“, povedala s úsmevom a až potom si všimla, že majú na sebe čierne šaty. „A vy sa chystáte na pohreb, alebo čo?“, opýtala sa ich žartovne.
„No...áno, chystáme. A ty máš ísť tiež. Dnes večer sa budú zapaľovať pohrebné hranice tých, ktorí v boji zomreli. Teda, okrem kráľa, ktorého už určite pochovali v krajine elfov“, na jej veľké prekvapenie odvetila Joy. Vtom si spomenula na rozhovor, ktorý počula v ošetrovni. Drulla mala očividne u kráľovnej úspech.
„Aha...no....tak niečo vhodné vyhrabem zo skrine a stretneme sa v záhrade?“ Obe prikývli a Amelia zavrela dvere. V šatníku našla nejaké čierne šaty, ale boli na ramienka, takže si cez ne prehodila ešte čiernu, hodvábnu šatku. Ešte si obula tmavé lodičky, prečesala si vlasy a vybrala sa dole. To, čo uvidela, jej vyrazilo dych. Uprostred záhrady sa týčilo päť vysokých, drevených pohrebných hraníc, ktoré osvetľovali fakle pozapichované do zeme. Potom sa poobzerala okolo seba. Neďaleko si všimla Niku, ako stojí osamotene a hľadí na Victora, ktorý práve prišiel aj s Aurorou. Pri hraniciach stáli dvaja mladí, vysokí elfovia a v rukách zvierali horiace fakle. Octavia spolu s bielovlasým dievčaťom stáli obďaleč. Drullu nikde nevidela, asi ostala v ošetrovni. Nakoniec zbadala svoje kamarátky pri košatom dube veľa jazierka. Podišla k nim a postavila sa k Olivien. Joy sedela na lavičke s Ardenom, ktorý ju objímal okolo pliec. Vtom do záhrady v nádhernej, čiernej róbe vošla samotná kráľovná elfov a Amelia musela uznať, že vyzerala nádherne. Platinové, dlhé vlasy jej akoby vo svetle fakieľ žiarili. Prešla doprostred, otočila sa a pohľadom prebehla po prítomných.
„Vítam vás všetkých pri tomto smutnom, ale nevyhnutnom obrade. Dnes večer sme sa tu zišli, aby sme si pod hviezdami uctili našich priateľov a blízkych, ktorí padli v boji. Môjho drahého manžela Restalona, ktorý už odpočíva v Doriathe, elfky Druen, Oddny a Rouzien a čarodejnice Kaylu a Vailo. Minútou ticha si teraz uctime ich pamiatku.“ V záhrade zavládlo hrobové ticho. Amelia myslela na Kaylu, ktorá s nimi strávila dokopy dva týždne a ani ju dobre nepoznala. A Vailo. Protivná Vailo, ktorá okolo seba rozsievala len jed a zlobu. Ale aj tak bola súčasťou tohto domu a ona pocítila mierny smútok. „Táto nečakaná situácia“, ozvala sa znova Arcalime, „z nás urobila spojencov. Teraz sú čarodejnice a elfovia na jednej lodi a urobíme všetko preto, aby sme pomstili našich padlých. Aurora, drahá, odstráň z nich udržiavacie kúzlo, nech môžeme vykonať čo je potrebné.“ Aurora podišla dopredu, zavrela oči a zdvihla ruky. Amelia na tvári zacítila jemný vetrík. „Percival, Failo,“, oslovila kráľovná mladých mužov s fakľami v rukách. „Teraz nastal čas zapáliť hranice.“ Obaja prikývli a hranice postupne pohltil jasný plameň. Bol to veľkolepý pohľad. Oheň horel veľmi dlho do noci. Amelia s Olivien sedeli na lavičke a ticho sa zhovárali. Väčšina už šla do domu, medzi nimi aj Joy s Ardenom, ktorého rozbolela rana a musel si ísť ľahnúť.
„Tak a je to za nami“, povedala Oli a zazívala.
„Skôr by som bola zvedavá, čo je pred nami. Čo všetko nás len čaká“, skonštatovala Amelia a vstala. „Pôjdem už dnu. Ideš so mnou?“ Priateľka prikývla a spoločne prešli do haly, kde sa stretli s Drullou, ktorá mierila do nemocničného krídla.
„Och, Amelia, som rada, že ťa vidím. Asi pred hodinou sa prebral Adam a pýtal sa na teba.“ Amelia zalial pocit šťastia a všimla si Olin spýtavý pohľad.
„Ďakujem vám. A kde je?“
„Ešte bol dosť unavený, ale už je vo svojej izbe“, odvetila jej s úsmevom liečiteľka a ponáhľala sa ďalej. Amelia pozrela na Olivien.
„Ja...idem ho pozrieť, dobre?“
„Jasné“, prikývla Oli so šibalským úsmevom. „Pozdrav ho odo mňa. Vidím, že tá vojna bola aspoň na niečo dobrá...teda čo sa týka teba a Joy.“
„Hahaha. Tak zatiaľ ahoj!“ Rozlúčili sa a Amelia sa s búšiacim srdcom pobrala do Adamovej izby.
Jack sa prebudil na plač svojej dcérenky. Pomaly si sadol a pretrel si dlaňami tvár. Od boja prešiel asi týždeň, ale stále sa nič nedialo. Bol z toho nervózny. Vstal, pristúpil k postieľke a zdvihol Viktóriu do náručia.
„Neplač, princezná, mamička sa z toho dostane, nesmierne nás ľúbi a vráti sa k nám, zatiaľ budeme so starkou, tá sa o teba postará“, prihovoril sa jej láskavo. Jack cítil, že s Gret nie je dobre, perie mu stále neopadlo, takže jeho milovaná bola stále v bezvedomí. Tá bezmocnosť ho ubíjala a tak sa rozhodol, že odletí k domu a niekoho sa na ňu spýta. Keď sa zobudila aj Gina, Jack ju oboznámil so svojím plánom a ona hneď súhlasila. Jack sa premenil a plný očakávania letel k čarodejníckemu domu, ktorý bol ale zapečatený silnými kúzlami. V tejto podobe však nemal problém preletieť cez ochrannú bariéru. Pred vchodom našťastie stála mladučká Octavia, ktorá ho hneď zbadala. Kývla mu a on zatiaľ pristál na vysokom strome. Čakal. Vtom sa otvorilo okno a Octavia mu pokynula, že môže prísť. V izbe mu hodila na kreslo deku a otočila sa. Jack sa premenil a deku si obviazal pevne okolo bokov. Keby mu spadla ako pri Gret, Octavia by to asi nebrala s takým humorom ako ona.
,,Ďakujem ti. Ako sa má?“
„Nie veľmi dobre. Failo sa už prebral, no Gret je stále mimo, má horúčky, kričí, stoná, nepreberá sa. Nevieme, čo máme robiť. Všetci si o ňu robíme starosti, striedame sa pri nej, ak by sa prebrala, ale nič.“ Octavia sklonila hlavu. Z očí sa jej začali kotúľať slzy, cez ktoré len tíško zašepkala. „Musí byť silná.“
,,Myslíš, že by som ju mohol vidieť? Chcem ju len objať a odletím preč. Nechcem, aby ma tu niekto videl, a nejakým spôsobom zistil, kde s Viki sme.“ Octavia najprv zaváhala, ale napokon prikývla. Priviedla Jacka v tichosti ku Gretcheninej posteli. Hneď, ako ju uvidel, pocítil neskutočný smútok a začal plakať. Vzal ju do náručia a nežne jej zašepkal. ,,Dostaneš sa z toho, moja drahá, len buď silná.“ Vtom ho vyrušila vyľakaná Octavia.
,,Jack, ide sem Arcalime! Musíš rýchlo odísť!“ V náhlivosti mu otvorila okno, cez ktoré Jack rýchlo vyletel preč.
Nika sa po boji ponáhľala po chodbe, keď oproti sebe zbadala Victora. Okrem nich tam nikto nebol, iba Octavia, ktorá sa okolo nej mihla s podnosom v ruke a stratila sa za rohom. Dopredu sa pripravila na jeho chladné správanie, ale keď prechádzal okolo nej, tíško jej pošepol.
„Si v poriadku, zlatíčko?“ Niku zalial pocit blaženosti.
„Áno“, odvetila mu s jemným úsmevom, keď zrazu pocítila, ako jej do ruky vložil lístok. Pevne ho zovrela a bez obzretia pokračovala ďalej. Keď zahla za roh, nedočkavo rozbalila odkaz.
Moja drahá,
keďže Aurora je teraz zaneprázdnená, stretneme sa o polnoci. Ty vieš kde. Už sa nemôžem dočkať, kedy ťa budem znova držať v náručí.
Keď odkaz dočítala, vedela, že zhorí ako vždy a tak ho pustila z ruky. K stropu sa zniesli trblietavé iskry. Nika bola nesmierne šťastná. Konečne! Ešte sa zdržala v ošetrovni, kde trochu pomohla a potom sa vytratila do svojej izby. Vyzliekla si špinavé oblečenie, osprchovala sa a umyla si vlasy. Veľmi sa na svojho milovaného Victora tešila.
Ešte v izbe sa zneviditeľnila a ponáhľala sa do miestnosti, kde sa predtým často stretávali. Už ju tam čakal. Síce unavený, ale so širokým úsmevom na tvári.
„Miláčik, nemáme veľa času, asi tak hodinku, ale som nesmierne vďačný aj za to.“ Pristúpil k nej a zovrel ju v náručí.
„Ach, Victor“, zamrmlala a pobozkala ho.
„Tak som sa o teba bál. Som rád, že si v poriadku“, pošepol jej do pier a pomaly ju ťahal k posteli....
Spoločný čas im prešiel až bolestne rýchlo. Nika o polhodinu sledovala, ako sa Victor oblieka a srdci pocítila smútok. Chcela ho mať celého iba pre seba, ale momentálne to nebolo možné.
„A Arden? Ako mu je?“, prerušila neznesiteľné ticho.
„Myslím, že Drulla sa o neho dobre postarala. Určite bude v poriadku.“
„Ty si za ním ešte nebol?“ Niku to prekvapilo. Predsa, bol to jeho syn.
„Nebol čas, srdiečko“, odvetil jej a sadol si, aby si zaviazal šnúrky na topánkach.
„Ale na mňa si si ho našiel“, usmiala sa na neho koketne. Victor vstal, podišiel k nej a vtisol jej bozk na pery.
„Na teba vždy, zlatko. Chýbala si mi. Musím však bežať.“
„Jasné. A Victor?“
„Áno?“, obrátil sa vo dverách.
„Ľúbim ťa“, pošepla mu, načo jej poslal vzdušný bozk a už ho nebolo. Nika sa zvalila do perín a civela do stropu. Potom pozrela na hodinky a prevrátila očami. Určite ju už zháňajú v nemocničnom krídle. S povzdychom si pozbierala šatstvo zo zeme a rýchlo sa obliekla. V ošetrovni našla Olivien, ktorá ju aj tak poslala do postele, nech sa vyspí.
„Dohodli sme si s Octaviou smeny, takže ty nastupuješ až ráno“, povedala jej Oli.
„Fajn, tak....dobrú noc“, zamrmlala a šla do svojej izby. Ani si neuvedomila, aká je unavená. Hladkala si svoj nádherný náramok od Victora a myslela na ich krásnu, ukradnutú chvíľu, kým jej neklesli viečka a neupadla do tuhého spánku.
Keď sa na druhý deň ráno prebudila, mala pocit, akoby jej mala prasknúť hlava. Bolela ju a cítila sa na nič. Obliekla sa a zišla dole do jedálne, ale nikto tam nebol. Nika aj tak nebola hladná a tak zamierila rovno do ošetrovne, kde strávila celé popoludnie. Poobede ju vystriedala Olivien. Nika túto rutinu musela znášať celý týždeň. Jedinou pozitívnou vecou boli jej tajné schôdzky s Victorom a ich ukradnuté momenty. Aj dnes sa za ním ponáhľala, keď začula svoje meno.
„Nika! Nika, kde si?“
„Olivien“, pomyslela si namrzene a zneviditeľnila sa. Tá okolo nej o chvíľu prešla stále vyvreskujúc jej meno. „No super, tak na Victora môžem dnes zabudnúť, keď tu oxiduje táto otrava“, pomyslela si znechutene. A tak sa rozhodla, že bude sledovať Oli. Tá sa však v hale teleportovala a Nika nevedela, kde. Už sa chcela namrzene otočiť, keď vtom zazrela pohyb v obraze. Pozrela na neho, ale bol prázdny.
„Ja ťa vidím, hlupaňa! Čo sa tu tak zakrádaš? Nemala si byť teraz niekde inde, há?“, ozval sa Murov úlisný, zamraučaný hlas.
„Ako to, že ma vidíš? Veď som neviditeľná!“, zašepkala Nika vyškerenému kocúrovi. „A tie sprosté poznámky si láskavo nechaj, jasné? Do toho, čo robím, ťa vôbec nič nie je!“
„Nechápem prečo ma všetky tak podceňujete, vy slepačie mozgy! To, že som papierový neznamená, že som nula alebo čo! Som oveľa mocnejší, než si vieš predstaviť, pche!“, odfrkol pohŕdavo. „A tvoje aktivity s pánom domu sú mi ukradnuté“, mávol ľahostajne čiernou labkou a chcel odísť.
„Muro, počkaj ešte!“
„Nie som nejaký pes, že na mňa môžeš pokrikovať! Si rovnako neznesiteľná ako tá hlupaňa Maddison. Drzá ako opica.“
„Už si skončil?“
„No, čo chceš?“
„Videl si Olivien? Neviem ju nikde nájsť.“
„Jasné, že som ju videl.“
„A kde je?“
„Kde je....čo? To ťa nikto nenaučil slovíčko prosím, moja hlúpučká?“ Nika prevrátila očami a zazrela na neho.
„Panebože, mňa z teba raz porazí, Muro! Kde je Olivien, prosím ťa?“
„Videl som ju, ako vošla do tajného vchodu v knižnici.“
„Ďakujem“, zahundrala a vydala sa tam. Za ňou sa ozýval škodoradostný smiech.
„No vidíš, ako rýchlo sa učíš slušnosti, sprostaňa!“ Nika len pokrútila hlavou a vkĺzla do knižnice. Vošla do tajného vchodu a o chvíľu začula hlasy. Zastala a pritisla sa ku kamennej stene. Pohľadom sledovala, ako z jednej miestnosti vyšli Aurora spolu s Olivien. Počkala, kým odídu a potom tam tiež vošla. Nebolo tam nič zaujímavé, vyzeralo to ako malé laboratórium plné kníh. Predtým si všimla ešte jedny dvere, ku ktorým viedlo pár schodíkov. Vyšla hore a zbadala nádherné zrkadlo, ktoré presvetľovalo celú miestnosť. Niku doslova fascinovalo a tak sa ho dotkla. Prstami však nenarazila na chladný a tvrdý povrch, ale akoby sa jej ponorili do vody.
„To je úžasné!“, pomyslela si a opatrne prešla zrkadlom celá. Ocitla sa vo veľkej miestnosti, ktorú nepoznala a okrem zrkadla tam nič nebolo. Vtom na zemi zbadala knihu. Zobrala ju do ruky a prečítala názov. „Bytosti temna... hm...“, zašepkala. Náhodne ju otvorila na strane s obrázkom ligotavého kľúča. Ako listovala ďalej, boli tam len nejaké kúzla. Jedno ju upútalo a tak prečítala čarovnú formulku. Pretáčala stránky, až prešla na nejaké temné rituály. Z obrázkov ju však až naplo a rýchlo knihu odhodila preč. Ešte stále neviditeľná otvorila dvere a nakukla do tmavej chodby, ktorú slabým svetlom osvetľovali blikotajúce fakle. „Vyzerá to tu ako v starodávnom hrade.“ Nika sa vybrala ďalej a po hodnej chvíli narazila na schody, ktoré viedli smerom dole. Zatiaľ stretla iba dvoch strážcov. Keď prechádzali tesne popri nej, Nika si všimla, že sú to elfovia. Vtom sa jej v mysli vyjasnilo. „Jasné! To zrkadlo musí byť ten portál, ktorý na bojisku spomínala Aurora! Ten, cez ktorý sa dá prejsť do krajiny elfov. No teda!“ Keď zišla po schodoch, ocitla sa v obrovskej hale, kde už bolo aj viac svetla, ktoré prenikalo mnohými oknami a balkónmi. Bolo to nádherné a Nika počula v blízkosti hukot vodopádu. Zišla točitým schodiskom ešte nižšie do ešte väčšej haly, kde sa to elfami len tak hemžilo. Mnohí niesli rôzne knihy, iní zasa postávali v družnom rozhovore. Vládla tam trochu pochmúrna atmosféra, ktorú Nika cítila a ani nemusela byť obdarená empatiou. Veľa elfov mala na sebe čierne rúcha a potom si spomenula, že pred týždňom predsa sledovala, ako cez magický portál prenášajú mŕtve telo kráľa Restalona, aby ho tu pochovali. Vtom jej pozornosť upútala mladá žena, trochu staršia od nej, s korunkou na hlave. Niesla sa so vztýčenou hlavou a krásne čierne šaty za ňou viali. Elfovia jej ustupovali z cesty a ukláňali sa. „To bude asi tá princezná Vea, ktorú Arcalime s Aurorou spomínali. Dokonca sa na kráľovnú aj podobá.“ Nika neváhala a nasledovala ju. Vea sa zastavila pri jednom strážcovi, ktorý úctivo sklonil hlavu.
„Princezná“, oslovil ju.
„Ellesar“, kývla mu hlavou. „Keďže ste teraz novým kapitánom stráží namiesto Haenaha, máte veľkú zodpovednosť. Treba dokonale vycvičiť nových vojakov. Musíme byť pripravení nato, čo nás čaká.“ Nika na ňu obdivne hľadela. Nato, aká bola mladá, mala u svojich poddaných veľkú autoritu a rešpekt.
„Samozrejme, myslíme na všetko. V liste od vašej matky boli jasné inštrukcie.“
„To som rada. Prajem vám pekný deň, kapitán.“
„Aj vám, princezná.“ Elf sklonil hlavu na pozdrav a Vea pokračovala ďalej. Ešte sa pristavila pri niekoľkých ženách a potom zabočila do chodby. Nika ju nasledovala až do jej izby, ktorá bola prekrásna. Mala dokonca aj svoj vlastný bazén! Vtom pocítila únavu. Vedela, že to bol znak, že svoju neviditeľnosť už dlho neudrží. Hoci nechcela, musela sa vrátiť, aby ju nikto nevidel. Našťastie cestu si zapamätala dobre. Prebehla cez halu a dávala si pozor, aby do nikoho nenarazila. O chvíľu už prechádzala cez magické zrkadlo. Tam od vyčerpania klesla na dlážku a zrýchlene dýchala. Nechápala, prečo jej je tak zle a žalúdok má hore nohami. Vtom jej hlavou prebleskla ostrá bolesť. Nika sa po chvíli postavila na nohy a odhodlane vykročila von z tajného vchodu späť do domu. Prepadol ju veľmi presvedčivý pocit, že musí okamžite ísť do kuchyne. Pred jej dverami ale zastala. Zvnútra začula hlasy Aurory a Arcalime. Pritlačila si ucho k dverám a na okamih ju napadlo, že by sa jej hodil super sluch, aký má Octavia. Sestry sa bavili o stratégii, čo všetko môžu využiť v boji proti tej temnej bytosti.
„To je ale nuda“, pomyslela si Nika otrávene a chcela sa otočiť na odchod. Na jej prekvapenie a zdesenie sa však nemohla ani pohnúť. Akoby jej nohy vrástli do zeme. Po márnom boji to napokon vzdala a znova sa započúvala do rozhovoru, ktorý prebiehal v kuchyni. Veď čo iné jej zostávalo? Asi po polhodine sa dvere konečne otvorili.
„Nika?!“, zvolala Aurora zhrozene. „Ty si nás počúvala?!“ Nika odmietavo pokrútila hlavou.
„Nie. Akurát som sem prišla. Som hladná“, odvetila jej sebavedome, ale tieto slová jej z úst plynuli samé. Inak by jej nevedela odpovedať, alebo by len trápne koktala. „Čo sa to so mnou deje?!“, pomyslela si zúfalo.
„Dúfam, že mi hovoríš pravdu a nešpehovala si nás ako dáka úbožiačka“, skonštatovala Aurora chladne a prešla okolo nej. Arcalime ju nasledovala a na Niku ani nepozrela. Počkala, kým zmiznú za rohom a potom sa aj ona, poriadne zmätená, pobrala do svojej izby.
Amelia chvíľu nesmelo stála pred dverami do Adamovej izby. Nakoniec tíško zaklopala, ale keď neotváral, skúsila to hlasnejšie. Stále nič. Zhlboka sa nadýchla, stlačila kľučku a bez pozvania nakukla dnu. Hneď ho zbadala, ako leží na posteli a má zatvorené oči. Očividne spal a tak Amelia potichučky zavrela dvere a podišla k nemu. Okrem niekoľkých modrín, ktoré mu už aj tak mizli, vyzeral, že je v poriadku. Potešila sa a chvíľu ho sledovala, ako pokojne spí. Potom pomaly natiahla ruku a chcela mu z tváre odhrnúť vlasy.
„Rada sleduješ spiacich ľudí?“ Amelia sa zľakla a rýchlo ruku stiahla. „Vieš, pri istých veciach mám rád svoje súkromie“, dodal a až potom s úsmevom otvoril oči.
„Prepáč, ja....“, vyjachtala Amelia. „Ale od teba tiež nebolo fér, že si spánok iba predstieral“, vrátila mu to a usmiala sa.
„To máš pravdu. Tak sme si kvit“, poznamenal pobavene a založil si jednu ruku za hlavu. „A pokojne si sadni, nebudeš tu predsa nado mnou stáť“, potľapkal na posteľ vedľa seba.
„Ako sa máš?“, opýtala sa ho Amelia, keď si k nemu prisadla.
„Celkom fajn. Aj keď mám pocit, akoby ma prešiel parný valec. Hlavne som si musel pri páde riadne tresnúť rameno, pretože ma aj pri najmenšom pohybe bolí.“ Na chvíľu sa odmlčal a pozrel von oknom do tmavej noci. Potom znova upriamil pozornosť na ňu. „A je tu ešte niečo.....vieš, že som prišiel o schopnosti? Povedala mi to tá elfská liečiteľka. A vraj nie som jediný.“ Amelia smutne prikývla.
„Áno, viem o tom. Tie gule nejakým spôsobom vysali z teba a ostatných zasiahnutých mágiu. Je mi to ľúto, Adam“, sklopila zrak a nevedela, čo ešte by mu mala povedať. Zhlboka sa nadýchol a pomaly sa posadil.
„Bez svojich schopností si svoj život neviem predstaviť“, zamrmlal. „Trénoval som ich tak dlho a poctivo a zrazu sú fuč? Len tak?“, neveriacky krútil hlavou.
„Myslíš, že je to dočasné?“
„Neviem. Dúfam, že áno, že naše schopnosti sa nejako obnovujú. Aurora iste bude vedieť, ako nám pomôcť.“
„Chcem veriť, že máš pravdu“, zašepkala Amelia a natiahla sa za jeho rukou a Adam jej ju jemne stisol. Takto spolu sedeli ešte hodnú chvíľu, bez slov si hľadeli do očí. „Tak, nechám ťa, nech si odpočinieš“, prerušila váhavo tento krásny moment.
„Už ideš? Tak skoro?“, opýtal sa Adam, keď sa spamätal, ale ruku jej nepustil.
„Skoro? Veď je už skoro polnoc a zajtra ma už čaká tréning“, zasmiala sa pobavene.
„No, ja si pamätám, že raz sa u mňa zastavilo jedno krásne dievča, ktoré sa ma pýtalo na učebnice a som si istý, že spomínalo, že chodí spať neskoro. Alebo sa mi to len zdalo, hm?“, pozrel na ňu so šibalským úsmevom. Amelia cítila, ako jej zahoreli líca. On s ňou vážne flirtoval!
„Počul si dobre, áno. Ale aj ja som sa len dnes prebrala, takže som unavená. A dnešný pohrebný obrad mi dal poriadne zabrať. Psychicky, samozrejme.“
„Jasné“, prikývol a pomaly sa postavil z postele.
„Ale veď kľudne lež, kvôli mne vstávať nemusíš“, namietla Amelia, načo sa Adam na ňu uškrnul.
„Aký by som to bol džentlmen, kedy som dámu neodprevadil k dverám.“
„Fíha, tak takých ako ty je už na svete málo“, podpichla ho so smiechom a vyšla na chodbu. „Dobrú noc.“
„Dobrú noc a ďakujem, že si za mnou prišla“, povedal ticho.
„Rada.“ Kým zahla za roh, cítila na sebe jeho pohľad. Ešte sa otočila a zakývala mu. Adam jej odkýval, ale asi tou boľavou rukou, pretože ešte predtým, ako zavrel dvere na izbe, sa chodbou ozvalo tlmené Au, doriti! Amelia sa pobavene usmiala a pokrútila hlavou. Mala Adama plnú hlavu a ešte v posteli si v mysli prehrávala ich rozhovor.
Ráno vstala celkom oddýchnutá napriek skorej hodine. Joy s Olivien ju včera varovali, že budíček majú na piatu, ale Amelia stále dúfala, že žartovali. Ale nie. Po dlhej sprche sa obliekla a zišla dole na raňajky. Tam sa zoznámila s ostatnými novými obyvateľmi domu. Potom nastal čas na tréning a poobede bola Amelia nesmierne unavená.
„Prosím vás“, podišla k Victorovi, ktorý na ňu pozrel trochu zmätene.
„Áno, Amelia?“
„Som nejaká unavená. Len včera som sa prebrala z bezvedomia a asi som ešte slabá, alebo čo. Navyše, vôbec sa mi nedarí premiestniť sa. Nemám dosť síl.“
„Uhm“, prikývol neprítomne. „A odo mňa čo vlastne chceš?“
„Či môžem na dnes odísť.“
„Aha...no, samozrejme, ak sa necítiš dobre, choď“, prikývol Victor a obrátil sa jej chrbtom. Amelia opustila tanečnú sálu, kde trénovali, v kuchyni si vzala niečo malé pod zub a vyšla do svojej izby, kde presne ako včera, okamžite zaspala. Prebudila sa asi po hodine.
„Tak to som si nejako neoddýchla“, pomyslela si rozčarovane a prešla do kúpeľne, kde si opláchla tvár. Potom ju čosi napadlo. Aj tak nemala čo robiť a teraz bol nato vhodný čas. „Aurora ma aj tak už nekontroluje, keďže stále niekde lieta, už len metla jej chýba, ježibabe“, pomyslela si pobavene a zrazu bola plná energie. Ona vlastne o schopnosti neprišla, takže teraz to mohla využiť a ísť preskúmať tú tajnú miestnosť, kde Victor raz zmizol a ona nevedela kde presne. Hneď sa tam aj premiestnila a schovala za veľkú pohovku. Izba vyzerala rovnako, stále zaprášená a nepoužívaná. No čo bolo najlepšie, bola prázdna. Pomaly vyšla spoza pohovky a dala sa hľadať tie tajné dvere. Keďže v izbe okrem toho škaredého gauča a veľkej knižnice nebolo nič, možno bol vchod tam. Ale ani po hodine ho nedokázala nájsť. Bola už z toho nervózna, keď zaregistrovala na chodbe kroky. Okamžite sa premiestnila opäť za tú starú sedačku a v tichosti čakala. Počula, ako sa dvere otvorili a zavreli a potom rýchle kroky. Amelia sa odvážila vykuknúť a zbadala Victora, ako sa náhli ku obrovskej knižnici. Potiahol jednu nenápadnú červenú knihu a Amelia počula cvaknutie. S napätím sledovala, ako Victor zatlačil a vošiel do knihovnice, v ktorej sa objavili tie tajné dvere. „No konečne!“, zajasala v duchu Amelia a ďalej trpezlivo čakala.
Vtom začula jeho hlas, akoby sa s niekým rozprával, ale druhú osobu nepočula. Bolo to zvláštne, alebo sa Victor rád rozpráva sám so sebou. Po chvíli vyšiel von, bol však úplne mimo a stále si niečo mrmlal popod nos. Vo svojom stave si ani nevšimol, že tajné dvere sa poriadne za ním neprivreli a už ho nebolo. Amelia hneď vyskočila na rovné nohy a chystala sa využiť túto dlho očakávanú príležitosť, ktorá sa jej ponúkala ako na dlani. Po špičkách prebehla k dverám a vošla dnu. Najprv sa ocitla v tmavej, dlhej chodbe, po ktorej prešla až veľkým, dvojkrídlovým dverám. Skúsila kľučku, ale boli zamknuté. To ju však neodradilo a jednoducho sa premiestnila. Okamžite jej do nosa udrel pach dezinfekcie. Bola tam tma ako vo vreci a tak natiahla ruku a na stene hmatkala vypínač. Po chvíli ho našla a zasvietila. Miestnosť zaplavila ostré svetlo z neónových lámp a Amelii trvalo asi pol minúty, kým si jej oči privykli. Neisto zažmurkala a pomaly prešla ďalej od dverí. Ohúrene hľadela na obrovské supermoderné laboratórium vybavené množstvom prístrojov. Napravo od dverí stála vysoká kartotéka s rôznymi fasciklami. Boli tam dokonca aj dve vyšetrovacie lôžka. Všetko bolo až sterilne biele a čisté. Dlážku pokrývalo vyblýskané linoleum. V pravom rohu bol kancelársky stôl s počítačom a na druhej strane bol natiahnutý akýsi záves. Prešla cez neho a tam znova objavila ďalšie vyšetrovacie lôžka, ale aj rôzne chirurgické nástroje, skúmavky s rôznymi látkami a keď podišla bližšie k pracovnému pultu, uvidela tam ďalšie skúmavky, ale tie obsahovali vzorky krvi. Na každej z nich bolo meno. Olivien, Maddison, Logan, Joy.... a našla tam aj svoje meno. Vedľa bol položený kožený diár, ktorý Amelia chvejúcimi prstami otvorila a zrak jej padol na ďalšie mená. Boli tam aj také, čo poznala, ale mnohé videla prvý krát. Posledné strany však boli popísané rôznymi poznámkami o Maddison. Vôbec nechápala tým skratkám a hodnotám, ale tiež jej nešlo do hlavy, prečo je v dome takého laboratórium. Muselo byť tajné, asi okrem Victora o ňom nikto nevedel. Ešte možno Arden, ale tým si nebola istá. Bolo to veľmi divné a Amelia z tohto objavu a miesta mala husiu kožu. Vtom znova začula kroky a v zámke zaštrkotal kľúč. Hneď sa premiestnila a až v izbe si uvedomila, že nechala zasvietené svetlo. Na chvíľu stŕpla od strachu. „Čo teraz?!“ Nechcela sa znova dostať do problémov. „Nikomu o tom zatiaľ nepoviem a ešte sa tam vrátim. Musím zistiť, o čo tam vlastne ide.“ Z týchto úvah ju zrazu vyrušil hlas.
„Amelia?“ Ona od ľaku skoro podskočila a prekvapene pozrela na Adama, ktorý stál vo dverách jej kúpeľne.
„Ježiši, Adam! Čo tu robíš?!“, zapišťala šokovane.
„Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť“, zatváril sa kajúcne. „Kde si bola tak dlho? Čakám ťa tu asi hodinu.“
„A prečo?“, opýtala sa už pokojnejšie a vyčerpane klesla na posteľ.
„Neviem. Samému mi bolo smutno, keďže chalani sú v ešte mimo......A tak som si spomenul na teba.“
„Milé od teba, ale skoro som vďaka tebe dostala infarkt“, vyčítavo na neho zazrela, ale na perách sa jej zjavil jemný úsmev. Adam sa tiež pousmial a prisadol si k nej.
„Ešte raz sa ospravedlňujem. Tak povieš mi, kde si bola? Alebo si sa nebodaj zasa do niečoho namočila?“, podpichol ju, ale jej do smiechu nebolo. Zaváhala a hodnú chvíľu hypnotizovala koberec.
„Môžem sa mu zdôveriť? Predsa ho len Aurora poverila, aby sa mňa dával pozor.“ Myšlienky v hlave sa jej chaoticky krútili. Úkosom pozrela na Adama. Hľadel na ňu a trpezlivo čakal.
„Áno“, vzdychla si napokon.
„Áno...čo?“, opýtal sa nechápavo.
„Že som sa asi zasa do niečoho namočila“, povedala nešťastne.
„Čo sa stalo?“, opýtal sa ticho a jemne ju pohladil po chrbte. Amelia mu pozrela do jeho milých očí a v tom momente sa rozhodla.
„Lepšie bude, ak ti to ukážem“, natiahla a chytila ho za ruku. Adam jej ju váhavo zovrel.
„Kam ideme?“
„Uvidíš.“ Stále nevedela, či robí dobre, ale svoj objav si nemohla nechať len pre seba.
Samira sa pokúšala upokojiť a vôbec nerozumela tomu, čo sa práve stalo. Ten strach zmiešaný so zúrivosťou a bezmocnosťou v nej stále rezonoval. Napriek tomu, čo sa pred chvíľou stalo a bolo to veru čudné, až šokujúce, jej najlepší kamarát bol sám, vystrašený a v nebezpečenstve. Pribehla k školskému vaku a vyhrabala z neho mobil. Bol vybitý, presne ako tvrdila Laure. Rýchlo ho dala do nabíjačky a zapla. Nabehli jej správy od kamarátky, ktorá veru s tými tisícami telefonátov nepreháňala. Skúsila zavolať Adamovi, ale ozvala sa jej iba odkazovka. Musí ísť za ním. Ale ako sa dostane z domu? Samira sa zamyslela. Počká, kým všetci zaspia. Sadla na posteľ a vzala do rúk knihu od Adama, ktorú vytiahla z batoha spolu s mobilom. Bola však taká nervózna, že sa nedokázala sústrediť a stále myslela nato, čo zažila. Mala z toho zimomriavky. Z týchto pochmúrnych úvah ju vyrušilo tiché zaklopanie.
„Môžem, dcérka?“, ozval sa spoza dverí otcov hlas.
„Áno, bábá“, odvetila mu Samira a odložila knihu na stolík. Otec vošiel dnu, prisadol si k nej a objal ju.
„Mrzí ma tá večera, srdiečko.“
„Aj mňa, ocko“, zašepkala a pritúlila sa k nemu.
„Chcem, aby si vedela, že ťa veľmi ľúbim. Už si mi ostala len ty a...“ Samira ho však prerušila.
„Ale veď máš aj Navína a Tamala.“
„Áno, to je pravda. Ale oni sú muži. Mať dcéru je niečo iné. Si zraniteľnejšia, krehkejšia a preto ťa musím chrániť.“ Samira sa však potriasla hlavou.
„Oci, ale už mám devätnásť! Nemôžeš ma takto chrániť večne! Aj ja potrebujem priestor a byť s priateľmi.“
„Ja viem, že nemôžem. Ale kým si pod mojou strechou, urobím všetko preto, aby sa ti nič nestalo a bola v bezpečí. Dobrú noc, dcérka.“ S týmito slovami ukončil ich aj tak nezmyselný rozhovor.
„Dobrú noc“, zašepkala Samira sklesnuto a sledovala, ako otec za sebou zatvára dvere. Počkala, kým utíchol aj televízor z Navínovej izby a podišla k skrini. Obliekla si džínsy a na tričko si navliekla čiernu mikinu. Do vrecka si ešte dala mobil a vykradla sa von z izby. Keď prechádzala cez halu, zrazu v zámke zaštrkotal kľúč. „Tamal!“, napadlo jej v panike a rýchlo prebehla za roh do jedálne. „Na neho som úplne zabudla!“ Jej brat bol však tak opitý, že si ani neunúval zasvietiť svetlo a pomaly sa vytackal hore schodmi. Samira si vydýchla a pobehla k vchodovým dverám. Potichučky, ako sa len dalo, ich otvorila a vykĺzla do tmavej noci. Keďže už bolo po polnoci, ulice v ich luxusnej štvrti boli tiché a prázdne. Rozbehla sa smerom k univerzite a prvý krát bola rada, že býva tak blízko. Prešla cez areál, kde minula pár opitých študentov a už klopala na Adamove dvere. Otvoril jej až po chvíli. Stále mal na sebe nohavice a tričko, ako ho videla v tej....vízii? Nevedela to pomenovať, ale to teraz nebolo podstatné.
„Samira?“, opýtal sa prekvapene. „Čo tu ty robíš, prosím ťa?“
„Môžem ísť ďalej?“, opýtala sa nesmelo.
„Hmm, jasné“, pootvoril dvere ešte viac, aby mohla prejsť. „Takže, stalo sa niečo?“
„To mi povedz ty, Adam. A nie že mi znova budeš tvrdiť, že za tvojím očividným trápením sú labáky.“ Adam prižmúril oči.
„To si sem prišla kvôli tomu?“
„Áno, trápi ma to a ty si môj priateľ a....“
„Počkaj, počkaj....Povedal som ti, že to fakt nič nie je.“ V tej chvíli Samira zbadala ten kus papiera, ktorý videla a čítala, stále pohodený na zemi.
„Čo je toto?“, opýtala sa ho nenútene a zdvihla ho. Adam k nej okamžite podišiel, ale ona bola rýchlejšia. Roztvorila ho a znova hľadela na tie strašné veci, ktoré tam boli napísané.
„Daj mi to.“ V jeho hlase bolo cítiť hnev a vystrel k nej ruku.
„Adam....“
„Povedal som, aby si mi to dala!“, zavrčal a svoj hnev sa už nesnažil skrývať.
„Môžem ti pomôcť...“ On jej však znova skočil do reči, vytrhol jej papier z ruky a roztrhal na márne kúsky.
„A ako prosím ťa? Aj keď sme kamaráti, sú veci, do ktorých by si nemala strkať nos, Samira!“ Hľadela na neho, akoby ho videla po prvý krát. Podišla k nemu a napriek všetkému ho objala. Cítila, ako zmeravel, ale potom si ju silno k sebe privinul. „Prepáč mi, správam sa ako debil a ty si to nezaslúžiš. Mrzí ma to“, zamrmlal jej do vlasov. „A čo sa týka tej pomoci, ďakujem ti za ochotu, ale poradím si s tým sám, dobre? Nezaťažuj sa tým.“
„Si si istý? Viem, že to máš ťažké a rada by som ti pomohla“, trochu sa od neho odtiahla a pozrela mu do očí.
„Áno, som“, odvetil rozhodne. Samira prikývla.
„Tak...ja teda pôjdem“, povedala napokon a prešla k dverám.
„Počkaj, odprevadím ťa.“
„Nie. Netreba, mám to len kúsok cez areál a jednu ulicu.“
„Si si istá?“
„Áno.“
„Dobrú noc.“
„Dobrú noc, Adam.“ Doma v posteli ešte dlho na neho myslela. Mala ho veľmi rada a veľmi dobre si uvedomovala, že k nemu cíti niečo oveľa viac, ako priateľstvo. Trápilo ju, že má problémy. S povzdychom sa obrátila na bok. Bola veľmi nešťastná a vyčerpaná, no o chvíľu napriek všetkému zaspala.
Víkend prešiel ako v hmle. Väčšinou bola zatvorená vo svojej izbe a myslela na Adama. V sobotu mu pár krát zavolala na mobil a poslala dve smsky, ale Adam neodpovedal ani na jednu. V nedeľu sa tiež neozýval a keď jej v pondelok ráno zazvonil budík, s tlčúcim srdcom sa vychystala do školy. Nevedela sa dočkať, kedy ho uvidí a dúfala, že bude v poriadku. Na prednáške však nebol, ale keď sa na vyučovaní neobjavil ani v stredu, Samira sa začínala o neho naozaj báť. Čo keď dotyčný, čo písal ten výhražný list, mu nejakým spôsobom ublížil? Mobil jej nedvíhal a ona nevedela, čo má robiť, tak pred Laurou po škole nadhodila, či náhodou nevie, kde je Adam, keďže chodila s jeho spolubývajúcim. Tá na ňu začudovane pozrela.
„Teo mi povedal, že odcestoval domov, prečo? Veď ste nerozlučná dvojka, ako to, že o tom nevieš? Stalo sa niečo?“ Samira sa silene usmiala a mávla rukou.
„Ale nič. Asi mi to len zabudol povedať. Och, to už je toľko hodín? Musím bežať! Maj sa!“ Adam sa však neukázal ani na druhý týždeň a mobilný telefón mal vypnutý. V piatok Samira sedela na prednáške, ale doktora Greena vôbec nepočúvala. Hľadela otupene pred seba a myslela na svojho priateľa. „Kde len si, kde si sa stratil?“ Tak sa sústredila na tú myšlienku, že okolie prestala vnímať a v hlave mala len tú jednu, jedinú otázku. Vtom sa obraz auly, v ktorej sedela, stratil a ona sa ocitla v krásnej, priestrannej miestnosti. Okolo nej boli mladí ľudia, ktorých nepoznala, ale videla aj staršiu ženu s ryšavými vlasmi, ako sa zamyslene prechádza okolo. Ona sa pokúšala na niečo veľmi sústrediť. Vyzeralo to ako cvičenie, alebo niečo také. Ale celé to bolo zvláštne. Odvšadiaľ sa ozývali nejaké formulky a dokonca videla, ako jedno dievča náhle zmizlo a o pár sekúnd sa znova objavilo. Ako to....?????
„Dopekla, toto sa asi nikdy nenaučím!“, povedala zrazu blonďatému chalanovi, ktorý sa na ňu uškrnul. Ten hlas! Ten hlas patril Adamovi! Znova sa nejakým spôsobom ocitla v jeho hlave! Vtedy obraz znova zmizol.
„Slečna Freemontová, cítite sa dobre?“, začula doktora Greena akoby z diaľky. Samira pár krát zažmurkala.
„Áno....vlastne nie, je mi zle od žalúdka. Môžem odísť?“, zašepkala.
„Samozrejme, utekaj. Má ísť niekto s vami, alebo to zvládnete aj sama?“
„Zvládnem to, ďakujem a dovidenia“, vysypala zo seba a čo najrýchlejšie opustila aulu. Doma si vyčerpane sadla na posteľ. „Takže podľa tej vízie, alebo čo to bolo, je Adam v poriadku“, pomyslela si s úľavou. Ale ako to, že nikomu nedal vedieť, kde ide? Samira dokonca aj vedela, kde sa nachádza a ako sa tam dostane. Na koži jej nabehla husia koža a pocítila strach. Vôbec nevedela, čo sa to s ňou deje. Možno....možno keby šla za Adamom na to miesto, tam by našla odpovede na svoje otázky. Cítila to tak, dokonca si tým bola stopercentne istá. Nebolo to dokonca ďaleko, pár kilometrov za mestom. Len ako sa tam dostane? Vedela, že v blízkosti je jedna malá dedinka. Hneď si sadla k počítaču a vyhľadala si spoje. Posledný akurát odišiel a cez víkendy tam autobus nechodí. „Dokelu!“, zahromžila potichu a vborila si tvár do dlaní. Ten víkend bol asi najdlhší v jej živote. Keď konečne svitlo pondelkové ráno, Samira namiesto do školy zamierila na autobusovú stanicu. Od nervozity a vzrušenia sa jej potili dlane. Cesta jej trvala dokopy hodinu a keď vystúpila v tichej, zastrčenej dedine, hneď vedela, ktorým smerom ísť. Prešla cez malý lesík a pred ňou sa vynoril starý, polorozpadnutý dom, aký možno vidieť v hororoch. Samira sa zmätene obzerala okolo seba. Bola si istá, že je na správnom mieste! Prečo potom tu okrem tej chatrče nič nie je?! Pomaly prešla bližšie a otvorila zhrdzavenú bránku, ktorej škripot vyplašil pár vrán a tie so škrekotom odleteli. Na veľkom, košatom strome si všimla obrovského havrana a Samira mala pocit, že ju pozoruje. Striaslo ju a pozrela opäť na dom. „Toto miesto je naozaj strašidelné“, pomyslela si a prešla cez bránku. Zavrela ju a keď znova otočila k zrúcanine, od ľaku zalapala po dychu. Už to nebola polorozpadnutá chatrč, ale majestátny, obrovský dom s prekrásnou záhradou. Samira sa ohúrene okolo seba obzerala a neverila vlastným očiam.
„Vitaj, Samira. Už sme ťa čakali“, ozvalo sa jej za chrbtom. Vo dverách stála krásna, ryšavá žena, ktorú predtým už videla.
„A-a-a-ako to, že ste ma čakali?“, vyjachtala zmätene, ale žena odstúpila od dverí a ukázala do obrovskej haly.
„Poď ďalej, všetko ti vysvetlím. Teraz tu máme trochu stav pohotovosti, ale veď uvidíš sama. Aj tvoj kamarát Adam sa určite poteší, že si tu“, dodala, keď spoločne prechádzali tichým domom. V kuchyni ukázala na stoličku a len tak zo vzduchu vyčarila dve pariace sa šálky kávy. „Určite máš veľa otázok", povedala Samire, ktorá od úžasu zabudla zatvoriť ústa. "Moje meno je Aurora a som vedúcou tejto výnimočnej školy. Bola by som rada, keby si sa aj ty, rovnako ako Adam, k nám pridala.“
„A prečo by som to mala urobiť?“
„Pretože sama dobre vieš, že si iná. Si čarodejnica, Samira.“
Na druhý deň ráno sa zobudila na Aurorin hlasný krik. Pozrela na budík a zastonala. Bolo iba päť hodín ráno a tá šialená ženská tu vykrikuje, akoby išlo o život. Cítila sa naozaj nanič a bola veľmi podráždená. V noci zle spala a zrazu zatúžila vidieť Victora a aspoň na chvíľu sa stúliť do jeho mocného náručia. Rýchlo sa obliekla a zbehla dole schodmi. V kuchyni, v jedálni, ani v nemocničnom krídle nebol. Ešte ostávala jeho a Aurorina izba, ale tam sa neodvážila ísť. Pri hľadaní sa zatúlala do vzdialenejšej časti domu, kde bola aj izba, kde sa tajne stretávali. Nakukla aj tam, ale samozrejme, že tam nebol. Musela to však aspoň skúsiť. Na vyučovanie sa jej ísť nechcelo a tak sa len túlala po chodbe a prezerala si izby zapadnuté prachom. Niektoré boli zamknuté, iné nie. Po chvíli ju to však prestalo baviť a nakoniec predsa len išla na hodinu, kde ju Aurora prebodla pohľadom.
„Kde si bola? Nevieš, aký je teraz tréning dôležitý, doparoma?“ Nika sa v duchu uškrnula nad jej červenou tvárou skrivenou od hnevu. Bavilo ju vytáčať tú ježibabu a veľmi. Na jej otázku len mykla plecom. Prečo by jej mala niečo vravieť?
Ďalšie dva týždne prebehli v podobnom duchu. Skoré ranné vstávanie, tréning, kde sa k nim už pripojila aj Amelia, ktorá sa prebrala spod vplyvu omračujúceho zaklínadla. Potom nasledoval obed, kde sa Nika v jedle len prehŕňala. Nejako stratila chuť do jedla a schudla. Aj Victor jej to povedal, keď spolu trávili jednu z ich vzácnych chvíľ. Práve tieto stretnutia s ním ju ešte držali nad vodou, aj keď v poslednom čase sa jej zdal akoby duchom neprítomný. Aurora bola priveľmi zaneprázdnená, aby ho kontrolovala, takže niekedy boli spolu aj každý deň na pár hodín. Po poobedňajšom tréningu bola Nika vždy veľmi vyčerpaná. Práve ležala v posteli a oddychovala, keď sa ozvalo tiché klopkanie.
„Ďalej!“, zavolala otrávene a posadila sa.
„Ahoj“, vošla dnu Olivien s úsmevom na tvári. „Nevyrušujem ťa? Máš na práci niečo dôležité?“
„Čo už môže byť dôležitejšie ako tie prekliate tréningy“, odfrkla Nika opovržlivo. „Som rada, že konečne ležím, prečo? Čo chceš?“
„Ja len...či so mnou nechceš ísť preskúmať jedno zrkadlo, čo je ukryté v tajnom vchode v knižnici.“ Nika na ňu prekvapene pozrela. Vtom ju prepadol pocit, že tam musí ísť. Nevedela dôvod, ale bola si tým istá.
„Jasné! Čokoľvek ako tu stále kvasiť, no nie?“, zvolala a nadšene vyskočila z postele. Olivien sa na ňu trochu zamračila, veď celé týždne sa ani neusmeje a teraz zrazu žiari ako slniečko. Spoločne vošli do knižnice a potom do miestnosti so zrkadlom. Podišli k nemu a Oli opatrne položila ruku na povrch zrkadla.
„Paráda“, pozrela nadšene na Niku, ktorá sa uškrnula. Ju to, samozrejme, neprekvapilo.
„No poď dnu, načo čakáš?“, vyzvala Olivien, prešla okolo nej a celá sa stratila v zrkadle. Tam chvíľu pátrala pohľadom po knihe, ktorú vtedy odhodila.
„Kde to sme?“, začula za sebou Oli.
„A to mám odkiaľ vedieť, há?“, odvrkla jej naoko podráždene a vtedy ju zbadala. „Ach, super“, pomyslela si s úľavou, hoci stále nechápala, prečo je tak dôležitá, ale musela ju vziať. Zohla sa po ňu a zdvihla zo zeme.
„Ukážeš mi tú knihu?“, opýtala sa Oli natešene. Nika zaťala zuby, ale naoko ľahostajne jej ju podala a podišla k dverám. „To je tá, ktorá mi sem spadla! Musím ju zaniesť Aurore.....kam ideš? Mali by sme sa vrátiť!“, zašepkala Olivien.
„Čo je? Vari sa bojíš? Keď už sme tu, trochu sa poobzeráme, nie?“, odvetila jej s úsmevom a stratila sa na chodbe.
„Nika, počkaj! Môže to byť nebezpečné! Veď ani nevieš, kde sme!“, tlmene za ňou volala Oli, ale Nika ju nepočúvala. Chcela sa tu ešte poobzerať. O chvíľu počula, ako kamarátka za ňou beží. Zrazu sa pred nimi ozvali ťažké kroky, akoby niekto pochodoval. Nika v sekunde zastala a zmizla. „To nie je fér!“, začula Olivien, ktorá sa v panike rozhliadala, kde by sa schovala. Vtom sa pre ňou vynoril jeden zo strážcov, ktorého Nika videla už predtým.
„Hej! A ty si kto?“ zavrčal na Oli podozrievavo.
„Ja... ja...“ koktala Olivien, ale viac zo seba nedostala.
„Ty nie si elfka, však? Ako si sa sem dostala?!“ Strážca si ju zamračene premeriaval a pomaly sa približoval. Tá hlupaňa Olivien tam len stála a vypliešťala na neho oči. „No čo je, dievčinka? Prehltla si si jazyk? Niečo som sa ťa pýtal!“ Nika len pokrútila hlavou nad jej neschopnosťou a vtom ju napadlo to kúzlo, čo čítala v knihe. Zašepkala formulku a v tom okamihu sa strážca zvalil na zem. Olivien ohromene pozerala na jeho bezvládne telo. Nika sa znova zviditeľnila a s úsmevom na ňu pozrela. Jej priateľke však do smiechu očividne nebolo.
„Čo to...Nika! Prestaň sa tu zjavovať a miznúť len tak! Vydesila si ma!“ Potom pozrela na strážcu. „To je tvoja práca?“
„Len také malé, nové kúzlo. A skonči s tou hystériou, prosím ťa,“ prevrátila Nika očami. Olivien sa na ňu zamračila. Tá len mykla plecom a znova zmizla. Všimla si totiž, že Oli má prázdne ruky, čiže knihu musela nechať v miestnosti so zrkadlom. Okamžite sa tam aj rozbehla a našla ju na stolíku. Hneď ju aj vzala, ale začula za sebou Olivien. Sledovala, ako s hrôzou pobehuje po miestnosti a hľadá knihu. Tvárila sa tak vystrašene, až sa jej Nika napokon ukázala. „Hľadáš toto?,“ povedala a mávala s knihou v ruke. Oli si vydýchla.
„To mi robíš naschvál, však?“ zazrela na ňu a vytrhla jej ju. Potom vstúpili do zrkadla a boli späť v dome.
„Odnesiem ju Aurore, ak chceš“, ponúkla sa Nika. Bola pokojná, pretože si bola istá, že robí dobre a nakoniec tú knihu získa.
„To vážne? Veď sa na teba nechce ani pozrieť“, vyhŕkla Oli, ale vzápätí sa zháčila. „Prepáč.“
„V pohode, aj tak máš pravdu. Ale baví ma ju provokovať“, zasmiala sa zlomyseľne.
„Fajn. Tak si to uži. Ja si idem ľahnúť, som nejaká vyčerpaná.“ Keď vyšli z knižnice, rozlúčili sa a Nika prešla halou. Nešla však za Aurorou. Schovala sa za roh a keď si bola istá, že Olivien už vyšla hore schodmi, vrátila sa späť do tajného vchodu. Zneviditeľnila sa a nohy, akoby samé od seba, ju znova viedli cez magické zrkadlo, po dlhej, tmavej chodbe, až prišla do prvej haly. Tam ako zhypnotizovaná vyšla na najbližší balkón a knihu vyhodila do mohutného vodopádu, kde sa stratila v jeho nedozernej hĺbke. Potom sa vrátila späť do izby a keď si sadla na posteľ, bola znova sama sebou. Zasa ju príšerne rozbolela hlava. Vôbec nerozumela tomu, čo sa deje. Pomaly vstala a pozrela sa do zrkadla. Musela uznať, že vyzerá strašne. Bola bledá a pod očami jej svietili fialové kruhy. Lícne kosti jej vystupovali, aká bola chudá. Hlad však nepociťovala. Ani teraz, hoci bol čas večere. Zišla dole, hoci to neznášala. Keď sa dozvedela, že Joy s Ardenom spolu chodia, pocítila voči priateľke spaľujúcu závisť. Keď ich videla, ako sa na seba dívajú a usmievajú, ich letmé hrejivé dotyky, zatiaľ čo ona musí svoju lásku skrývať a na Victora sa pomaly nemôže ani pozrieť, hlavne, keď je tam Aurora, šlo ju od zlosti roztrhnúť. Aj teraz sa na nich nemohla ani pozrieť. A akoby nestačili oni dvaja, ešte aj medzi Ameliou a Adamom to očividne iskrilo. Nika sklopila zrak do taniera a zvyšok večere sa len zúrivo prehŕňala v jedle.
„To nie je fér“, omieľala si stále dookola v hlave. „Aj ja si zaslúžim byť konečne šťastná!“ Večer vo svojej izbe dlho nevedela zaspať a aj v noci ju trápili zlé sny. V hlave stále počula nejaký hlas, ale nevedela rozoznať, čo jej vraví. Ráno bola presvedčená, že boli len nočné mory. Pomaly vstala a dovliekla sa do kúpeľne. Pustila si sprchu, ale ani tá jej nepriniesla úľavu. Cítila sa ako zbitý pes. Tak tam len stála a podvedome hladila náramok od Victora. Po hodnej chvíli vyliezla zo sprchy a bezmyšlienkovite sa obliekla. Keď schádzala dolu schodmi, v hale zbadala Auroru spolu s Arcalime, Percivalom a Drullou, ako spolu o niečom diskutujú. Zrazu sa jej začal obraz pred očami rozmazávať a stratila rovnováhu. Z posledných síl sa chcela ešte zachytiť zábradlia, ale nestihla. Potom už len cítila, ako padá a kotúľa sa dole schodmi.
„Nika!“, zvolala vystrašene Aurora a pribehla k nej. Síce mala otvorené oči, okolitý svet videla len hmlisto. V hlave jej dunelo a znova sa jej tam ozýval ten hlas, ktorý počula aj v noci. Šepkal, lákal, ale ju tak strašne bolela hlava, ktorú si pri páde udrela o podlahu, že nič z toho nevnímala. „Nie, Olivien! Vráť sa hore! Nie je potrebné, aby sa tu niekto z vás motal!“, počula Aurorin prísny hlas.
„Už to nevydržím, tá bolesť je príšerná“, kričala Nika v mysli, ale nahlas nedokázala vysloviť ani slovíčko. Vtom pocítila, ako ju niekto zdvihol, asi Percival a odniesol do nemocničného krídla. Uložili ju na sterilné lôžko a vtedy ten hlas utíchol a Nika stratila vedomie....
Oči otvorila len veľmi pomaly. Pár krát zažmurkala, aby zaostrila zrak. Hlava ju už tak nebolela a cítila sa celkom dobre. Zastonala a zdvihla ruku, kde mala svoj milovaný náramok. Ten tam však nebol a Nika pocítila príval paniky.
„Hľadáš toto?“ Nika si až teraz všimla, že pri nej sedí Aurora. V ruke zvierala jej náramok a dívala sa na ňu s prižmúrenými očami.
„Okamžite mi ho vráťte!“, zachripela Nika a natiahla ruku.
„V žiadnom prípade, moja milá“, pokrútila Aurora hlavou.
„Ale prečo? Veď je môj!“ Aurora ho zdvihla do vzduchu, kde sa hojdal a ligotal vo svetle lúčov, ktoré prebleskovali cez závesy.
„Prečo? No preto, lebo je to predmet čiernej mágie a ten na teba tak zle pôsobil. Veď sa pozri, čo sa ti stalo, nehovoriac o tom, ako hrozne vyzeráš.“ To Niku naštvalo. Neverila jej ani slovo. Victor by jej predsa niečo také nikdy nedal!
„Neverím vám! Chcete sa iba pomstiť...“ Aurora ju však zastavila mávnutím rukou.
„No tieto trápne scény teraz nemáme čas!“, zahriakla ju chladne. „Takže, odkiaľ máš ten náramok?“, opýtala sa a Nika naprázdno preglgla.
Na druhý deň ju o piatej ráno zobudil Aurorin krik, že už musia vstávať. Olivien sa rozospato učesala, obliekla a zišla dolu na raňajky. Boli tam už všetci, okrem Niky.
„Neviete náhodou, kde sa to dievča znova zašíva?“, opýtala sa ich nahnevane. Všetci pokrútili hlavou. Keď sa naraňajkovali, Joy im znova zastavila čas a išli trénovať svoje schopnosti. Boli rozdelení na elfky a čarodejnice. Vyučovali ich Aurora a Arcalime. O niekoľko hodín sa k nim konečne dotrepala Nika, načo si vyslúžila pohŕdavý pohľad od ich hlavnej čarodejnice. Ju to však netrápilo. Tvárila sa veľmi mrzuto a keď sa jej Aurora spýtala, kde bola, iba pokrčila plecami. Na hodine celý čas zívala a mala fialové kruhy pod očami, akoby už niekoľko dní nespala. Na obede si celý čas prekladala jedlo z jednej strany na druhú a vôbec nejedla. Potom mali obedňajší tréning, ktorý ale mali všetci spolu a vyučoval Victor, lebo Aurora s Arcalime sa dohadovali na stratégii proti žene, ktorá sa objavila na bojisku. Nika bola zo dňa na deň čudnejšia. Olivien si všimla, akoby sa jej schopnosti vôbec nezlepšovali. Na všetkých sa mračila a hádala sa s každým, s kým mohla. Asi po dvoch týždňoch trénovania ich Aurora zavolala, aby sa na porade dohodli, ako budú postupovať ďalej. Joy mala udržať zastavený čas ešte ďalšie dva týždne a potom musia čakať na príchod Temnej čarodejnice, pretože Aurora s Arcalime neprišli na to, kto to je a kde sídli.
Dva týždne ubehli veľmi rýchlo. Každý deň bol plný nervozity a strachu, lebo nikto nevedel, kedy sa zjaví. Olivien si dva dni na to, ako Joy opäť spustila čas, hľadala niečo v knižnici. Tajný vchod bol stále otvorený a ju veľmi lákalo to neobyčajné zrkadlo. Keďže okrem nej tam nikto nebol, vošla znova dnu a rozbehla sa po chodbe. Rýchlo vyšla po schodoch hore a keď sa ocitla v miestnosti so zrkadlom, zamierila hneď k záhadným hodinám. Všimla si, že navrchu bolo napísané 19.7.2016-13:08=19.7.2016-13:08. To bol dnešný dátum a terajší čas. Netušila však, prečo tam je ešte rovná sa a dvakrát čas aj dátum. Jemne do nich ťukla a dátum s časom sa zmenili. Teraz tam bolo 20.7.2016-15:41=9.5.2016-12:35. Presýpacie hodiny sa trocha sa rozhojdali, ale nič viac. Už nad tým viac nerozmýšľala a svoju pozornosť preniesla na zrkadlo. Všimla si, že znova nádherne žiari. Olivien aj tak nemala čo robiť, keďže mali všetci voľno. Rozhodla sa teda, že nebude zbytočne sedieť na zadku a aspoň niečo spraví. To zrkadlo a hodiny jej nedali pokoj, chcela ich preskúmať a zistiť, kde zmizla kniha, ktorá jej tam omylom spadla.
„Zavolám aj Niku“, pomyslela si. „V poslednej dobe sme sa veľmi odcudzili.“ Opustila tajný vchod, vybehla do Nikinej izby a zaklopala na dvere.
„Ďalej!“, ozvalo sa otrávene a Olivien vošla dnu. Keď kamarátke vysvetlila, čo má v pláne, na jej prekvapenie Nika až príliš nadšene súhlasila. Spoločne vošli do knižnice a potom do miestnosti so zrkadlom. Podišli k nemu a Oli opatrne položila ruku na povrch zrkadla. Tá akoby sa do neho ponorila a zmizla!
„Paráda“, pozrela nadšene na Niku, ktorá sa uškrnula.
„No poď dnu, načo čakáš?“, vyzvala Olivien, prešla okolo nej a celá sa stratila v zrkadle. Oli sa zhlboka nadýchla a nasledovala ju. Ocitla sa v tmavej izbe, ktorá mala kamennú dlažbu a na stenách v stojanoch horeli fakle.
„Kde to sme?“, opýtala sa Niky, ktorá len pokrčila plecom.
„A to mám odkiaľ vedieť, há?“, odvrkla a po niečo sa zohla. Oli bola zvedavá, čo ju zaujalo. Bola to kniha, ktorá jej spadla do zrkadla!
„Ukážeš mi tú knihu?“ Nika jej ju ľahostajne podala a podišla k dverám. „To je tá, ktorá mi sem spadla! Musím ju zaniesť Aurore.....kam ideš? Mali by sme sa vrátiť!“, zašepkala Olivien.
„Čo je? Vari sa bojíš? Keď už sme tu, trochu sa poobzeráme, nie?“, odvetila jej s úsmevom a stratila sa na chodbe.
„Nika, počkaj! Môže to byť nebezpečné! Veď ani nevieš, kde sme!“, tlmene za ňou zavolala, ale bolo to zbytočné. Napokon prevrátila očami, položila knihu na stôl a dobehla Niku, ktorá si bezstarostne vykračovala po chodbe. Zrazu sa pred nimi ozvali ťažké kroky, akoby niekto pochodoval. Nika v sekunde zastala a zmizla. „To nie je fér!“ Olivien sa v panike rozhliadala, kde by sa schovala. Vtom sa pre ňou vynoril vysoký muž a ruke držal kopiju. Bol to elf a pravdepodobne bol strážca, podobných videla aj u nich dome po boji. Od strachu stŕpla a len na neho bez slova hľadela.
„Hej! A ty si kto?“ zavrčal na ňu podozrievavo.
„Ja... ja...“ koktala Olivien, ale nevedela, čo mu má povedať.
„Ty nie si elfka, však? Ako si sa sem dostala?!“ Strážca si ju zamračene premeriaval a pomaly sa približoval. Olivien vyschlo v ústach. Napadlo ju, že by sa teleportovala, no tým by sa prezradila, keďže elfovia čarodejnice nemali v láske. Tak tam len stála a dívala sa na neho. „No čo je, dievčinka? Prehltla si si jazyk? Niečo som sa ťa pýtal!“ Zrazu strážca z ničoho nič ustrnul v pohybe a rozčapil sa na zemi. Olivien ohromene pozerala na jeho bezvládne telo.
„Preboha....snáď nedostal infarkt!“, pomyslela si vystrašene, keď sa pred ňou zjavila Nika s úsmevom od ucha k uchu. „Čo to...Nika! Prestaň sa tu zjavovať a miznúť len tak! Vydesila si ma!“ Potom pozrela na strážcu. „To je tvoja práca?“
„Len také malé, nové kúzlo. A skonči s tou hystériou, prosím ťa,“ prevrátila Nika očami.
Olivien sa na ňu zamračila a aby sa upokojila, zhlboka sa nadýchla a na dve sekundy zavrela oči. Keď ich znova otvorila, Nika už bola znova preč.
„Mňa z nej porazí“, zaúpela Oli v duchu. Bála sa na ňu zakričať, aby ju nepočul ďalší strážca. Chvíľu nerozhodne postávala na chodbe a potom sa vrátila k zrkadlu. Tam počká na Niku a zatiaľ si prelistuje knihu, ktorú tu našťastie našla. Keď tam dorazila, s hrôzou si však všimla, že kniha tam už nie je. Prezrela celú miestnosť, ale bezvýsledne.
„Hľadáš toto?,“ ozvala sa za ňou Nika a mávala s knihou v ruke. Oli si vydýchla.
„To mi robíš naschvál, však?“ zazrela na ňu a vytrhla jej ju. Už oľutovala, že priateľku vôbec volala na túto misiu. Vstúpili do zrkadla a boli späť v dome.
„Odnesiem ju Aurore, ak chceš“, ponúkla sa Nika.
„To vážne? Veď sa na teba nechce ani pozrieť“, vyhŕkla Oli, ale vzápätí sa zháčila. Toto nemusela. „Prepáč.“
„V pohode, aj tak máš pravdu. Ale baví ma ju provokovať“, zasmiala sa zlomyseľne. Vtedy Oli pocítila veľkú únavu. Ťažké tréningy si vybrali svoju daň.
„Fajn. Tak si to uži. Ja si idem ľahnúť, som nejaká vyčerpaná.“ Keď vyšli z knižnice, rozlúčili sa a Olivien vyšla do svojej izby. Tam sa hneď zvalila na posteľ a v okamihu zaspala. Sníval sa jej sen. Hoci videla len útržky, bolo jej jasné, že v ich dome sa deje niečo hrozné. Všetko okolo bolo zničené. Videla, ako Nika leží na zemi v kaluži krvi a Octavia práve s výkrikom padla na dlážku vedľa tej liečiteľky, Drully, ktorá bola určite mŕtva....
Ráno sa Olivien zobudila s veľmi zlým pocitom. Zo sna bola veľmi rozladená, bol ako živý. Pomaly sa obliekla a vyšla z izby, že pôjde dole na raňajky. Vtom ju upútal hluk, ktorý sa ozýval zdola, z haly.
„Nebodaj je tá Temná čarodejnica už tu?!“, pomyslela si vyplašene a pobehla ku schodom. Zhora zbadala Auroru, Arcalime, Percivala a Drullu, ako sa nad niekým skláňajú. V panike zbehla dole, ale Aurora ju zastavila.
„Nie, Olivien! Vráť sa hore! Nie je potrebné, aby sa tu niekto z vás motal!“ Oli len neochotne prikývla a pomaly sa vrátila. „Kto to mohol byť?“, premýšľala cestou do svojej izby. Z nich to mohla byť jedine Amelia, Joy alebo Nika, Adam a možno Arden, keďže ostatní sa ešte neprebrali. Zaklopala k Joy a hneď vedľa k Amelii, ktoré jej otvorili takmer súčasne. Obe boli ešte v pyžamách.
„Áno? Stalo sa niečo, Oli?“, opýtala sa Joy vystrašene, keď jej rozospato otvorila.
„Čo je, Olivien?“, pridala sa Amelia.
„Prepáčte, že som vás zobudila, ale....“, povedala a vysvetlila im, čo práve videla.
„Och....idem pozrieť Adama a vy choďte k Nike. Ak budú v posteli, bol to niekto z elfov, Leila alebo Octavia, alebo ten....ten....och neviem, ako sa volá....má čierne vlasy a stále s nami flirtuje...“
„Failo“, spomenula si Oli a zaklopala k Nike.
„Áno, to je ono“, povedala Amelia a už jej nebolo. Joy vedľa nej nedočkavo hľadela na dvere. Nikto sa však neozval a tak Olivien stlačila kľučku a vošla dnu. Posteľ bola síce rozhádzaná, takže Nika v nej spala, ale nebola tam. Nazreli aj do kúpeľne, ale aj tá bola prázdna.
„To nie je dobré“, poznamenala Olivien. „Poďme ešte za Aurorou, nemôžu nám predsa stále niečo tajiť. Máme predsa právo vedieť, kde je naša kamarátka, teda, ak sa jedná o Niku.“
„Máš pravdu. Aj Leilu a Octaviu som si obľúbila, mrzelo by ma, ak by sa im niečo stalo“, povedala Joy, ktorá sa zastavila v izbe, cez nočnú košeľu si prehodila župan a vzala si papuče. Potom spoločne zišli dolu schodmi, ale v hale našli iba Ameliu.
„Adam je OK“, oznámila im.
„To je super. Ja ešte pozriem Ardena a vrátim sa“, dodala Joy a stratila sa v chodbe. Amelia s Olivien našli Auroru v kuchyni, ako chystá raňajky.
„Aurora, prosím vás, kto to bol?“, opýtala sa Olivien naliehavo. „Máme obavy o Niku, nie je vo svojej izbe a...“
„Upokoj sa, Olivien. Áno, bola to Nika, ale len pravdepodobne odpadla. V poslednom čase málo je a veľmi schudla. Drulla sa o ňu postará, nebojte sa.“ Oli pozrela na Ameliu a v očiach jej videla pochybnosti. Aj ona ich cítila, ale nepovedali už nič. Vyučovanie dnes prebiehalo, akoby sa nič nestalo. Na druhý deň ho však z neznámych dôvodov zrušili, ale zasa ich čakalo prekvapenie. Ráno, keď zišli na raňajky, sedelo za stolom neznáme, ale sympatické dievča. Aurora im ju predstavila ako Samiru, ktorá bola ich nová spolužiačka. Potom spolu s Arcalime zmizli v nemocničnom krídle.
„Aha, no vidím, že do domácnosti pribudla ďalšia kráska“, žmurkol na ňu Failo, načo Leila s Octaviou prevrátili očami a dievčina sa začervenala.
„Vitaj, Samira a dúfam, že sa ti tu bude páčiť“, povedala rozpačito Oli novému dievčaťu, ktoré sa ňu usmialo.
„Tak o tom nikto nepochybuje, Olivien. Určite sa jej tu bude páčiť rovnako ako nám všetkým. Veď tento dom je hotový raj na zemi, však?“, ironicky utrúsil Arden.
„Prosím?“, opýtala sa ho zmätene Samira.
„Ale nič, nevšímaj si ho“, povedala Joy rýchlo a jemne do Ardena drgla, načo sa na ňu uškrnul. „Teraz tu máme nejaké problémy, ale Aurora ti všetko vysvetlí, neboj sa.“ Oli si potichu vzdychla. Arden mal pravdu a vedeli to všetci. Samira vôbec netušila, čo ju tu čaká a veru to neboli žiadne príjemné veci.
1. Prečo Jack nechcel, aby o jeho návšteve vedeli v dome?
2. Čo si myslíte o našej novej hrdinke Samire?
3. Vyplaví jazierko všetku zlú mágiu z Leily alebo v nej ostanú nejaké pozostatky, ktoré jej budú ubližovať?
4. Čo sa podľa vás stalo Joy? Prečo sa prebudila aj druhý krát?
5. Urobila Octavia dobre, keď odmietla Drullin návrh?
6. Čo myslíte o náhodnom stretnutí Jamesa a Maddison na internátnej izbe?
7. Zahodia Aurora a Arcalime nezhody, alebo sa bude jedna z nich snažiť situáciu využiť?
8. Dal Victor Nike náramok posadnutý čiernou mágiou úmyselne alebo nie?
9. Do ktorého sveta sa Gretchen preberie, bude to realita s Jackom a Viki alebo alternatíva s Failom a ich synom?
10. Čo si myslíte o Victorovom správaní voči Joy?
11. Bol Failo v rovnakom alternatívnom svete ako Gret?
12. Dozvie sa Olivien, že Nika knihu Aurore nevrátila, ale zbavila sa jej?
13. Urobila Amelia dobre, že sa so svojím objavom zverila Adamovi?
14. Čo si myslíte o Maddiininom romániku s Joshom. Bola to len krátka záležitosť, alebo z toho bude niečo viac?
15. Prečo Arden vyliečil Joyine zranenie?
16. Prečo sa podľa vás Victor správal tak čudne, keď ho Amelia videla vychádzať z laboratória?
17. Zverí sa nakoniec Nika Aurore a povie jej, od koho dostala náramok?
18. Čo myslíte, ako to nakoniec dopadne s Maddison? Ostane tu už navždy táto povaľačská flákačka?
19. Tí, ktorých zasiahla ohnivá guľa, prišli o svoje schopnosti. Čo myslíte, obnovia sa im alebo sú už navždy stratené?
20. A ako vždy, tešíme sa na vaše príspevky :)
Čas na pridanie do 9.11. (najneskôr do 11.11)
Na základe toho, že ste niektoré veľmi neskoro pridali príspevky (samozrejme, nie je to výčitka, chápeme, že máte školu a iné povinnosti) sme sa rozhodli, že kto nebude mať čas a nepridá do termínu, nebude mať v danej kapitole svoju samostatnú časť ako jedna z hlavných postáv, ale bude len spomenutý ako vedľajšia postava v príspevkoch tých, čo pridali. Ak nestíhate, nemusíte toho veľa písať, stačí v bodoch, ako si predstavujete ďalší dej s vašou hrdinkou. A keď ani to nie, nič sa nedeje, pridáte zasa do ďalšej kapitoly :) To je kvôli tomu, aby nám hra zbytočne dlho nestála :)
Veľmi sa tešíme na vaše ďalšie pokračovania :) Ďakujeme :)
Plus koláže z outfitov na tému bojovníčky
Pekný deň želá Ninna, Evinka a Gretchen :)
