8. kapitola - A život ide ďalej...

Hurááá a je tu nová kapitola nášho magického príbehu Čarovnej krajiny! Ďakujeme veľmi pekne za vaše príspevky do hry a prajeme vám pútavý zážitok pri čítaní. Čo všetko majú naše hrdinky nové? O chvíľu sa to dozviete :) Pevne veríme, že sa vám to bude páčiť. Za prípadné chyby a preklepy sa dopredu ospravedlňujeme. Príjemnú zábavu! :)

Amelia si stále nebola istá, či urobila dobre, že sa so svojím tajomstvom zdôverila Adamovi. No napriek všetkým pochybnostiam, ktoré ju mátali, ho chytila za ruku a premiestnila do starej, zaprášenej miestnosti. Okamžite sa obaja schovali za veľkú pohovku, pretože Victor práve vychádzal z labáku. Bolo to fakt o chlp. Amelia si nevedela predstaviť, čo by sa stalo, keby ich tu pristihol. Keď zamykal dvere, stále si niečo mrmlal popod nos. Nič mu však nerozumeli, ale mala pocit, že to súviselo so svetlom, ktoré zabudla zhasnúť. A možno nie. Pozrela na Adama, ktorý len pokrčil plecom. Victor sa ešte raz poobzeral okolo seba a skontroloval, či dobre zamkol. Potom sa knižnica zatiahla a skryla tajné dvere. Neskôr už len obaja počuli, ako vyšiel z miestnosti a jeho vzďaľujúce sa kroky. Keď odzneli, pomaly vyšli spoza pohovky.

„Bože, ten chlap ma začína normálne desiť“, skonštatoval Adam a pozrel na knihovnicu. „No a teraz čo?“

„Vydrž chvíľu. Musím nájsť....“ Amelia behala pohľadom a hľadala nenápadnú červenú knihu, ktorú si veľmi dobre zapamätala. „Aha, tu je!“ Zvolala nadšene a potiahla ju. Knižnica sa začala znova posúvať a odhalila dvere, ktoré Victor len pred chvíľou tak starostlivo zamykal. Znova ho chytila za ruku a premiestnili sa do laboratória. Rozsvietila svetlo a sľúbila si, že ho nesmie zabudnúť zhasnúť, keď budú odchádzať. Potom sledovala Adama, ako sa užasnuto obzerá okolo seba.

„Tak toto už hej, pánečku“, povedal obdivne. „To je super moderný labák. O takom na univerzite môžeme len snívať.“

„Adam!“, okríkla ho Amelia pohoršene. „O to tu predsa nejde!“

„Viem, viem, ale nemohol som si pomôcť, sorry. Vyzerá to fakt strašidelne, mala si pravdu“, dodal rýchlo a nahliadol za záves. „No doriti!“

„Vidíš? Vravela som ti, že to nie je dobré“, pripomenula mu, keď spoločne prezerali notes, položený na tom istom mieste, kde ho Amelia videla naposledy.

„Takže oni nás testujú? Načo je to dobré?“ Adam vyzeral byť dosť mimo a ona sa mu ani nečudovala. Cítila sa rovnako, ako keď to videla po prvý krát.

„Neviem, či oni. Mám taký dojem, že Aurora o tom nevie. Tento labák patrí asi iba Victorovi. Možno je v tom namočený aj Arden, raz som ho videla ísť týmto smerom, ale nie som si istá.“

„Nemôžeš sa nejako nenápadne opýtať Joy, či o tom niečo nevie? Možno sa jej s niečím zveril, keď sú spolu.“ Amelia však pokrútila hlavou.

„Keby aj, pochybujem, že by sa jej s takýmito vecami zdôveroval. Ty by si to na jeho mieste urobil?“

„Asi nie, máš pravdu“, odvetil jej po chvíli zaváhania. „Ale za pokus to stojí.“

„Možno.“ Listovali v rôznych zložkách a poznámkach, ktoré našli. Bolo tam toľko mien a výsledkov, ktorým nerozumeli, ale Amelia mala z toho husiu kožu. Navyše sa v duchu modlila, aby sa Victor nevrátil. Adam zatiaľ prezeral ďalší zošit.

„O čo sa podľa teba snaží? Vidím tu veľa krvných testov, ale aj iné, zložitejšie, dokonca genetické.....Nechápem.“ Amelia len pokrútila hlavou. Aspoň že on má v tom trochu jasno, keďže študoval medicínu. Po chvíli vybral z vrecka mobil a začal fotiť celú miestnosť a neskôr aj zopár dokumentov, ktoré považoval za dôležité. Ona sa zatiaľ prehrabávala v skrinkách a škatuliach a dávala si veľký pozor, aby všetko uložila tak, ako bolo. Všetko bolo hrozne divné, z toľkých informácií boli obaja veľmi zmätení. Amelia si ešte na písacom stole všimla jeden nenápadný, malý papierik. Na ňom bol len jednoduchý názov, možno knihy, alebo čoho. Prekliatia, zakliatia a počarovania. Ani toto nedávalo zmysel, veď Victor predsa nebol čarodejník, iba človek bez akejkoľvek magickej moci. Ale pre istotu určite navštívia knižnicu. Vtom ju upútala chladnička. Keď ju však chcela otvoriť, zistila, že je zamknutá.

„Adam, pozri sa“, zavolala na neho. „Čo myslíš, prečo je zamknutá? Čo tam môže byť?“

„Nemám tušenia, možno nejaké vzorky.“

„Škoda, že to nemáme ako zistiť“, skonštatovala sklamane, načo sa Adamovi rozžiarila tvár.

„Ha, ale môžeme“, vyhlásil hrdo. Amelia sa nechápavo zamračila.

„Ako?“ Zasmial sa na jej výraze.

„Máš sponku?“ Vtedy to Amelii docvaklo a s úsmevom si vybrala jednu z vlasov. Podala mu ju a asi za minútku bola chladnička otvorená.

„Tak, čo povieš?“, opýtal sa jej s úškrnom.

„Som ohromená, Adam! Ak sa ti nevrátia schopnosti, máš pred sebou sľubnú kariéru zámočníka. Alebo kriminálnika“, podpichla ho so smiechom, načo jeho sebavedomý výraz trochu zvädol.

„Héééj, to nebolo od teba pekné“, zatváril sa naoko urazene, ale z očí mu úsmev nezmizol. Vo vnútri boli naozaj vzorky krvi a nejaké injekcie.

„Čo to je?“

„Nemám tušenia. Zasa až tak zdatný v týchto veciach nie som“, zašomral Adam prezerajúc si tento neznámy arzenál. Keď už mali všetko pofotené všetko, čo sa len dalo, nastal čas odchodu. Strávili tu niečo vyše hodiny a Amelia už bola unavená, pretože nebola ešte dostatočne silná. Naposledy sa uistili, že je všetko tak, ako bolo a na svojom mieste a poctivo zhasli svetlo. Potom sa spoločne premiestnili do starej miestnosti, upravili aj knižnicu a ocitli sa v jej izbe. Akurát bol čas večere, tak sa vybrali do jedálne. Od stresu ju bolel žalúdok a mala pocit, že neprehltne ani jedno sústo. Na schodoch stretli Olivien.

„Ahojte! Amelia, dnes si zmizla z vyučovania. Keď to zistila Aurora, skoro ju trafil šľak. Polhodinu sme počúvali o tom, ako máme všetko na háku. Si v poriadku?“

„Jasné, len som bola unavená.“ Chvíľu sme sa rozprávali, akoby bolo naozaj všetko v najlepšom poriadku a nič sa nedialo. Adam nás potom nechal osamote.

„Idem baby, som už hladný. Vidíme sa. Čaute!“ Ešte sprisahanecky žmurkol na Ameliu keďže ešte v izbe sa dohodli, že o ich objave nebudú nikomu hovoriť, kým nezískajú dostatočne dôveryhodné dôkazy. S Oli sa ešte takých päť minút rozprávali a potom šli na večeru. Pri stole ich Aurora oboznámila s programom na ďalší deň.

„K výuke sa vám ešte pridá fyzický tréning a výcvik bojových zručností.“ V jedálni to nesúhlasne zašumelo, ale ona si to nevšímala. „Výcvik povedie tu Percival a Haenah, Failo sa tiež ponúkol, že pomôže.“

„Panebože, to nás chcú zabiť?“, zahundrala Amelia. Zvyšok večere sa len babrala v tanieri. Mysľou bola stále v laboratóriu a vôbec nevnímala rozhovor pri stole.

„Amelia? Haló, počúvaš nás vôbec?“ Joy jej mávala rukou pred tvárou. Rýchlo sa spamätala a pozrela s úsmevom na kamarátky vedľa seba.

„Ale áno, len sa stále necítim vo svojej koži. Asi si už pôjdem ľahnúť.“

„Zasa? Ale veď si prespala celé popoludnie! Mysleli sme, že si pozrieme nejaký film“, povedala Olivien a zatvárila sa sklamane.

„Veď vy si pozrite, ale ja naozaj už nevládzem. Pekný večer, kočky.“

„Aj tebe. Oddýchni si“, rozlúčila sa s ňou Joy. Amelia im venovala ešte jeden úsmev a odišla rovno do svojej izby. Mala toho ešte veľa na premýšľanie. V hale za sebou počula rýchle kroky a obzrela sa. Bol to Adam.

„Amelia, počkaj chvíľu. Počul som ťa, že si unavená, ale bolo by fajn vytlačiť tie fotky, čo sme urobili.“

„Máš pravdu. V pracovni by mala byť tlačiareň, aspoň sa mi zdá, že som ju tam zahliadla.“

„Áno, je tam, aj ja som si ju všimol. Teraz je ten správny čas, keď sú všetci v jedálni. Musím si však skočiť do izby po konektor.“

„Premiestnim nás.“

„Nie si už veľmi vyčerpaná?“

„Toto ešte zvládnem.“ O chvíľu boli v jeho izbe. Adam podišiel k zásuvke, ale nenašiel, čo hľadal.

„Doparoma, kde som ho dal“, mrmlal si popod nos a pobehoval po rozhádzanej izbe.

„Musím povedať, že si strašný bordelár“, skonštatovala Amelia so smiechom.

„Haha. Ach, tu je!“ Víťazoslávne vytiahol konektor spod postele. „Nechápem, ako sa tam dostal.“

„To je jedno. Ideme?“

„Hej. Ale premiestnime sa radšej pred dvere, keby tam niekto náhodou bol.“

„Jasné.“ O pár sekúnd už stáli pred pracovňou, ale našťastie bola zamknutá.

„Super“, zašepkal Adam. „Vzduch je čistý. Môžeme.“ V tmavej pracovni Adam zasvietil malú lampu na stole a rýchlo zapol počítač. „Bože, to je ale pomalý krám“, sťažoval sa potichu a Amelia tŕpla pri dverách. Zatiaľ nepočula žiadne kroky, ale keby museli naozaj urýchlene odísť, zapnutý počítač by bol viac než podozrivý. Adam medzitým pripojil mobil a o chvíľu sa ozvala tlačiareň. Amelia mala pocit, že robí strašný hluk a srdce mala až kdesi v krku. Trvalo im to asi desať minút, kým všetko vytlačili. Pozbierali všetky papiere, povypínali počítač aj lampu a posledný krát sa premiestnili do jej izby. Potom si všetko porozkladali na posteľ a pustili sa študovania, hoci bolo už dosť neskoro a obaja s Adamom boli veľmi unavení. Dookola skúmali tie papiere, ktoré boli pohádzané po posteli aj zemi.

„Och, som totálne rozbitý“, skonštatoval Adam asi po hodine a pretrel si oči. Amelia na neho pozrela a zložila papier, čo mala práve v ruke.

„Ja tiež, ale nedokážem sa sústrediť na nič iné. Napriek únave by som určite nezaspala. Mali by sme ísť do knižnice a pokúsiť sa nájsť tú knihu, teda, ak to bola kniha. Teraz bude každý spať.“

„Dobre, súhlasím. Poďme“, prikývol, ale keďže Amelia už nemala síl nazvyš, išli pešo. Dom bol aj tak tichý a nikoho po ceste nestretli. Za pár minút už stáli v preplnenej knižnici. Prechádzali popri policiach a čítali rôzne zvláštne názvy kníh. Pomaly prešli až na druhý koniec rozľahlej miestnosti, ale stále nič nenašli. Amelia si popravde nerobila veľké nádeje a ani ju neprekvapilo, že nič nezistili.

„Vieš čo? Rozdeľme sa a prejdime to ešte raz. Pre istotu“, povedala Adamovi, ktorý súhlasil a pustil sa do hľadania na opačnom konci, ako bola ona. Amelia sa po chvíli zastavila pri modrosivej polici a len tak prechádzala prstami po knihách. Nebolo tam nič zaujímavé. Náhodne vytiahla prvú knihu, ktorá jej prišla pod ruku. Temné lesy a v nich žijúce tvory. Prelistovala pár strán a vrátila ju späť. Zrazu začula kroky. Vedela, že to nie je Adam, pretože ho videla oproti sebe medzi regálmi kníh. Tiež spozornel a bradou ukázal smerom k dverám. Amelia sa schovala za veľkú knihovnicu a vzápätí začula, ako niekto prešiel tesne okolo nej. Od napätia ani nedýchala. Kroky pokračovali ďalej a pomaly sa vzďaľovali. Keď sa napokon odvážila vykuknúť, zistila, že je to Nika. Tá sa poobzerala okolo seba, či je vzduch čistý a zastala pred vchodom, o ktorom im Aurora povedala, že je to úniková cesta v prípade núdze a všetky tam mali zakázané chodiť, bez jej výslovného dovolenia. Nika sa ešte pozrela na náramok, ktorý zdobil jej zápästie a s úľubou ho pohladila. Amelia si všimla, že to robí často. „Asi to bude dar od Victora, keď jej na ňom tak záleží“, pomyslela si a prekvapene sledovala, ako sa Nika zneviditeľnila, dvere tajného vchodu sa odchýlili a hneď nato zavreli. „No vidím, že s Adamom nie sme jediní, kto má svoje tajomstvá.“ Ostali tam ešte nejaký čas a pokúšali sa nájsť tú knihu, ale bola to len márna strata času. Keď sa ani Nika dlho nevracala, pre dnešok to vzdali.

„Skúsime to ešte zajtra a mali by sme sa určite ešte pravidelne vracať do labáku, aby sme mohli sledovať, čo tam Victor robí a možno zistíme niečo viac“, navrhol Adam a zoširoka si zívol.

„Dobre, súhlasím“, prikývla Amelia a spoločne vyšli pred knižnicu. „Tak dobrú noc. A ďakujem za pomoc. Si celkom akčný spoločník.“ Adam sa uškrnul.

„Vďaka. S tebou sa človek naozaj nenudí. Páči sa mi to“, dodal ticho a jeho pohľad sa zmenil. Amelia sa usmiala. „Ehm, tak ja už pôjdem. Odpočiň si.“

„Ahoj“, rozlúčila sa s ním a obaja sa pobrali do svojich izieb. Vo svojej sa Amelia osprchovala a ľahla do postele. Predtým ešte všetky papiere starostlivo pozbierala a ukryla do spodného šuflíka na písacom stole. Dlho nemohla zaspať, až niekedy nadránom konečne upadla do nepokojného spánku, kde ju Victor so šialeným výrazom na tvári naháňal po dome a namiesto prstov na rukách mal injekčné striekačky...

---

„Áááách! Čo sa deje?!“ Dojatá a dezorientovaná Gretchen sa s krikom obzerala okolo seba. Prebudila sa v bazéniku plnom lupeňov, ktorý prichystal..... jej manžel? Alebo to bol len klam? Na jej výkriky do apartmánu okamžite vbehol Failo.

„Drahá, si poriadku? Deje sa niečo? Prečo sa tak kričíš?“ Vystrašená Gretchen lapala po dychu a mala nepríčetný pohľad.

„Kde je Viki?! Musím ísť za ňou!“ Chcela hneď vstať, ale Failo ju zastavil.

„Miláčik, znova ťa trápia tie halucinácie? Toho som sa obával... Lekár povedal, že po pôrode to bude lepšie, no tebe sa očividne opäť vrátili tie nočné mory. Neboj sa, postarám sa o teba.“

„Ale nie Failo, ja musím ísť za Viki a Jackom, oni sú skutoční! Toto sa mi len sníva..“ Gret začala nešťastne nariekať v bazéniku. Potom sa chcela postaviť, ale bola taká zoslabnutá, že sa jej podlomili nohy a klesla naspäť do vody.

„Drahá, žiadna Viki neexistuje. Ja viem, že si chorá, ale ubližuje mi, keď myslíš na môjho brata a nie na mňa... tvojho kráľa a manžela“, dodal Failo smutne, zohol sa k bazénu a vytiahol unavenú Gretchen. „Poď, musíme sa prichystať na večerný ples, zabudla si? Oslavujeme predsa narodenie nášho syna, budúceho kráľa. Mám ti pomôcť obliecť sa?“

„Nie, nemôžeš!“, skríkla znovu Gret a vytrhla sa mu z náručia. „Ja chcem ísť za nimi, Viki mi pred chvíľou povedala, že toto je len sen a...“

„Zlatko, prosím, už ma netráp! Nechcel som to, ale toto začína byť vážne. Musíš si dať lieky, evidentne si sa ešte nedostala zo stavu pred pôrodom. Opakujem, Jack je ženatý s tvojou kamarátkou Leilou. Mimochodom, aj oni prídu na ples. Keď ich uvidíš, snáď konečne pochopíš, ako sa veci majú. Tak a teraz zavolám komornú, aby ti pomohla do šiat. O hodinku sa to začne. Bude to krásny večer, sľubujem. Zabudneš aj na svoje starosti.“ Gret však ostávala zmätená aj najďalej, veď nemohla mať taký živý sen o dcére, ktorá podľa Faila neexistuje. Jednoducho tomu neverila. V tej chvíli jej Failo podal malú zelenú tabletku a nalial čaj do kráľovského porcelánu. Gretchen, síce neochotne, ale napokon prehltla liek, zapila a čakala na účinky. Po pár minútach zabudla, že vôbec nejaký sen mala. Do apartmánu vošla komorná, ktorá jej pomohla do honosne zdobeného zlatého rúcha, ako sa na kráľovnú patrí. Hrdzavé vlasy jej vyčesala do elegantného uzla a na hlavu položila korunu. Gretchen sa obzerala v zrkadle. Bola taká krásna, až sa skoro nepoznávala. Nevinne sa usmiala na svoj odraz. Medzitým druhá služobníčka doniesla oblečeného malého princa Arana. Bolo to krásne, veľké bábätko, s obrovskými modrými očami ako mal Failo. Gret si ho vzala do náručia, nežne privinula a niekde vo vnútri pocítila, že toto už niekedy zažila. Vo dverách sa zjavil nahodený kráľ Failo. Na hlave sa mu vynímala obrovská koruna. Hodil očkom na Gretchen a obdivne sa usmial.

„Drahá, dnes si prekrásna, doslova žiariš! Tak poď, je načase ukázať nášho synčeka celému svetu!“ Failo zobral Gret za ruku a spoločne s malým kráčali do Trónnej siene. Gretchen cítila, že tam už niekedy bola, v hlave sa jej na okamih zjavili spomienky na nejakú poradu, ale potlačila ich... Bola predsa chorá. Sieň bola honosne vyzdobená. Failo ju odviedol k trónom, medzi ktorými stála skvostná kolíska. Gret malého Arana do nej uložila a spoločne sa usadili aj oni. Hostia v húfoch vchádzali do sály, obdivovali ich princa a nosili mu dary. Zrazu Gret stuhla a zmocnil sa jej nesmierne skľučujúci pocit. Vzadu v sále sa objavil Jack ruka v ruke s Leilou, ktorá v náručí niesla malé dievčatko. Mala pocit, akoby sa jej srdce zlomilo na milión kúskov a oblial ju studený pot. Bezmocne sledovala, ako sa pomaly blížia k trónom.

„Gratulujem k narodeniu vášho synčeka a nášho budúceho kráľa“, vyšlo z Jacka, keď pohladil Arana po čele. „Prajeme mu, aby sa z neho stal taký úžasný panovník, akým je jeho otec.“ Failo sa zasmial a potľapkal brata po pleci.

„Vďaka braček!“

„Ďakujeme“, povedala aj Gret roztraseným hlasom. Cítila však, že to už viac nevydrží. „Ospravedlňte ma prosím, ale necítim sa dobre. Potrebujem si oddýchnuť. Takáto udalosť je pre mňa asi ešte priveľmi zaťažujúca.“ Vstala z kresla a chcela odísť, ale Failo ju chytil za ruku.

„Počkaj drahá, odprevadím ťa.“

„Nie, venuj sa našim hosťom, nemôžeme predsa odísť obaja. Pôjdem si ľahnúť.“ Ešte venovala posledný pohľad Jackovi a Leile a mala čo robiť, aby sa nerozbehla. Náhlivo vošla do kráľovskej komnaty, prezliekla sa do jemnej, splývavej nočnej košele a ľahla si do postele. Musela zaspať, pretože keď sa prebrala, vonku už bola tma. Zobudili ju hlasy, ktoré sa tlmene ozývali z chodby. Nevenovala im pozornosť. Znova zatvorila oči, keď zrazu začula svoje meno. „Kto sa to o mne môže rozprávať?“ Potichu vstala z postele a odcupkala k dverám. Opatrne ich pootvorila a nenápadne vykukla na chodbu. Tam zbadala Faila s nejakou ženskou. Gret bola povedomá, určite ju niekde už videla, no jej myseľ bola taká zmätená, že netušila kde. Započúvala sa do ich rozhovoru.

,,Hovorím ti, musíš sa poponáhľať, jej myseľ silnie a ťažko sa ovláda.“

„Ja viem! Myslíš, že som taký sprostý a nevšimol si to? Navyše, vidím, že mi vôbec nedôveruje a tým pádom sa mi neoddá, čo ma štve, pretože rovnako ako ty potrebujem, aby ostala tehotná.“

,,Potrebujeme to obaja! Failo, dnes musíš splodiť dieťa a nechcem už počuť ani slovo!“

,,Ako by to bolo také jednoduché, dofrasa! Okrem toho, že mi neverí, je stále unavená z tých oblbovacích liekov, čo si mi pre ňu dala.“

,,Teraz nebude, vzala si ho už dávno. Zobuď ju alebo znásilni, mne je to ukradnuté, hlavne popracujte na druhom dedičovi!“

,,Viem, miláčik. Splodím s ňou následníka, ktorý bude panovať kráľovstvu, ktoré spoločne vytvoríme. Aj keď radšej by som mal teba, tu a teraz“, dodal a zvodne sa uškrnul.

,,Napodobne, ale so mnou potomka nesplodíš! Nemôžem mať deti, veď to vieš. Choď za ňou. Zajtra sa stretneme v záhrade a dúfam, že budeš mať pre mňa dobré správy.“

„Samozrejme drahá“, povedal Failo a žiadostivo sa jej vrhol na pery. Gret neverila vlastným ušiam. Znechutene potichu zavrela dvere a prudko dýchala. Tak predsa nie som šialená! Toto všetko je dielom tých dvoch! Rýchlo prebehla k šuflíku, odkiaľ Failo bral tie tabletky, ktorými ju tak rád kŕmil a okrem nich tam našla aj lieky na spanie. Okamžite si dve vložila do podprsenky a ľahla do postele. Nechápala, ako mohla byť taká hlúpa a uveriť tomuto divadielku. Musela vynaložiť veľké úsilie, aby sa nerozplakala, pretože ten idiot sa mohol zjaviť každú chvíľu. Mala totiž plán....

Zrazu sa rozleteli dvere na apartmáne.

„Kráľovná moja, som tu!“ Gret od odporu až naskočila husia koža, ale premohla sa a akože rozospato si pretrela oči.

„Prečo si taký hlučný? Zľakla som sa.“ Failo jej však neodpovedal. So širokým úsmevom podišiel k posteli, odhrnul z nej prikrývku a ľahol si k nej.

„Prepáč, nemám náladu. Necítim sa na to.“ Gret hrala netýkavku, aby Failo nemal podozrenie, že by sa mu odovzdala priveľmi rýchlo. On bol neodbytný, neustále ju obchytkával a všetko smeroval k jedinému a tomu istému. Gret sa dotyky toho hajzla strašne protivili, musela to však vydržať.

„Drahý, naozaj nemôžem.... Je mi zle....“

„Neboj sa, dovoľ mi popracovať na druhom dieťatku a hneď ti bude lepšie, uvidíš“, šepotal Failo neodbytne.

„Ja viem, no len nedávno som rodila...“

„Budeme mať ešte veľa detí, láska. A keďže sme kráľovský pár, nesmieme zaháľať.“

„Asi máš pravdu, ale počkaj ešte chvíľku. Toto je romantika? Nemáme nejaké vínko alebo šampanské?“ Failo sa na okamih zarazil, ale potom vyskočil z postele.

„Tvoje prianie je mojím rozkazom“, povedal a zavolal sluhu, nech im prinesie niečo vhodné. Gretchen mala pocit, že mu to trvá celú večnosť. Keď sa vrátil, hneď k nemu priskočila, vzala mu tácku s pohármi a fľašu a poslala ho preč.

„Takže, ty si urob pohodlie, ja zatiaľ nachystám vínko,“ usmiala sa na Faila, ktorý sa zvalil späť do postele. Tácku položila na bielizník a otočila sa mu chrbtom. Naliala nápoj do vysokých krištáľových pohárov a z podprsenky nenápadne vybrala tabletky na spanie.

„Hm, láska, nejako dlho ti to trvá. Mám ti pomôcť?“, ozval sa Failo a jej sa trochu roztriasli ruky.

„Nie, nemusíš, už to bude“, odvetila mu s úsmevom a netrpezlivo čakala, kým sa lieky rozpustia. Dala mu tam pre istotu oba, predsa, je to veľký chlap.

„Dúfam, že po vínečku budeš prítulnejšia“, zapriadol, keď mu Gret s úsmevom podala pohár. Failo ho vyprázdnil na ex a netrpezlivo čakal, kým ona dopije ten svoj. „No ale drahá, dopi už! Neviem sa dočkať, kedy spolu ....“ V tom momente sa Failo zvalil ako podťatý na Gret a zaspal... Ona si uľahčene vydýchla. Dalo jej veľa roboty odpratať toho hajzlíka zo seba. Potom si obliekla plášť, ktorý nechala prehodený cez kreslo a potichu vykĺzla z izby. Vybehla von do lesíka a vtedy si spomenula, že Drulla jej kedysi spomínala studničku pravdy. Gretchen sa ju vydala hľadať. Po dlhom a namáhavom behu ju konečne našla. Celá uplakaná a vyčerpaná padla do studnice a okolo nej sa zdvihol obrovský vír vody pripomínajúci tornádo. Trvalo to niekoľko minút a potom nastalo ohlušujúce ticho.

---

Samira ešte stále nemohla uveriť tomu, ako sa tu dostala. Vedela, že to bolo vďaka jej magickým schopnostiam, ale aj tak toto všetko bol pre ňu mierny šok. A ako to, že sa ten schátralý dom premenil na takéto honosné sídlo? Aurora jej vysvetlila, že je to zahaľovacie kúzlo, aby im obyčajní ľudia dali pokoj. Samira prikývla a dívala sa na tú krásnu ženu pred sebou. Videla, že jej niečo ešte vraví, ale ona ju už veľmi nevnímala. Ukradomky sa obzerala okolo seba. Síce bola zvyknutá žiť v luxuse, tento dom bol však iná liga. Všetko tu bolo vyblýskané a vyzeralo ako nové. Navyše sa nevedela dočkať, kedy konečne uvidí Adama. Potom ju však niečo napadlo.

“A čo moja rodina? Vedia, kde vlastne som a že tu ostanem študovať?” Aurora prikývla.

“Áno, ako u väčšiny našich študentov som to s tvojím otcom vybavila.”

“A moje veci? Okrem tejto bundy tu nič navyše nemám.”

“Neboj sa, všetko máš vo svojej izbe. Tú máš hore. Vyjdeš po tom veľkom schodisku, okolo ktorého sme prechádzali a štvrté dvere napravo.” Potom pozrela na zlaté hodinky, ktoré sa jej vynímali na zápästí. “O chvíľu by mali prísť tvoji spolužiaci a spolužiačky. Musím ísť niečo vybaviť, ale ešte sa vrátim a oficiálne ťa predstavím.” Keď odišla, Samira naozaj po chvíli začula na chodbe hlasy a dnu vstúpili dve dievčatá. Jedna vyššia blondínka a druhá tmavovláska s výraznými modrými očami, ktorá držala za ruku štíhleho mladíka s dlhšími vlasmi. Za nimi nasledovali ďalšie… Samira zabudla zatvoriť ústa.

O takýchto veciach sa jej doteraz ani len nesnívalo a teraz je uprostred domu, kde sa všade okolo nej promenádujú ďalšie čarodejnice a… elfovia. Nemohla z dievčin spustiť zrak, hlavne z tej, čo mala biele vlasy, vyzerala až étericky. Druhá mala hnedé vlasy a veľmi milý úsmev. Za nimi sebavedome vpochodoval do jedálne urastený muž, tiež elf, ktorý obdivne zapískal na jej adresu. Samira si ho radšej nevšímala. Všetci na ňu upierali zvedavé pohľady a ona sa v tej chvíli chcela prepadnúť pod zem. Nemala rada takú pozornosť. Napokon si posadali okolo stola a vedľa nej sa usadila blondínka.

“Ahoj, ja som Olivien”, pošepla jej dievčina s úsmevom na tvári, keď sa prisúvala na stoličke.

“Samira”, predstavila sa jej trochu neisto.

“Vitaj, Samira a dúfam, že sa ti tu bude páčiť”, povedala jej Oli, načo ten tmavovlasý fešák oproti nej utrúsil ironickú poznámku. O chvíľu sa dozvedela, že sa volá Arden a je jeden z vyučujúcich. Dievčina pri ňom sa predstavila ako Joy, elfka, ktorá ju tak fascinovala, bola Leila a jej kamarátka Octavia. Počas raňajok sa rozprúdila celkom príjemná debata a Samira sa už necítila tak neisto, ako na začiatku. Stôl bol zaprataný jedlom a tak si vzala lúpačku a natrela si ju maslom a džemom. Do šálky si naliala ešte teplý čaj, keďže kávu si dala s Aurorou a pustila sa do jedla. Dovtedy si ani neuvedomila, aká je hladná a všetko chutilo senzačne. Postupne sa jedáleň plnila ďalšími novými tvárami a Samira si ich všetkých nenápadne všímala. Podľa tváre vedela totiž trochu človeka odhadnúť, aký je. Toto zdedila po svojej mamke a zatiaľ sa ešte nikdy nezmýlila. Pohľad jej padol na staršieho, ale stále mladistvo vyzerajúceho muža.

Hoci sa milo usmieval, niečo jej na ňom nesedelo. Ten úsmev jej pripadal ako maska a vzbudzoval v nej nedôveru. Podobný, aj keď slabší dojem v nej vyvolala Arcalime, kráľovná elfov. Potom si uvedomila, že veľa stoličiek okolo stola je prázdnych. Kde sú ostatní? Medzitým vošla do jedálne ešte jedna drobná tmavovláska, ale Samira stále čakala, kedy sa zjaví Adam. O pár minút sa jej prianie naplnilo a dnu prišiel jej kamarát. Keď ju zbadal, na tvári sa mu zračil úžas, ale aj veľká radosť.

“Samira! Čo ty tu robíš?”, zajasal a rozbehol sa k nej. Ona nelenila a vrúcne ho objala.

„Hľadala som ťa a prostredníctvom mojej schopnosti som nejako zistila kde si. Ja...sama som v šoku, len teraz ráno som prišla a Aurora mi povedala, že som čarodejnica....Všetko mi príde až neskutočné, ale dáva to zmysel. Adam, tak veľmi si mi chýbal!“, zvolala a ešte raz ho silno objala. Vtedy ich vyrušila Aurora, ktorá zatlieskala a tak si vynútila pozornosť.

„No vidím že ste už zoznámili, aj keď niektorí sa už poznáte“, pozrela na tých dvoch a pokračovala tým, že ju všetkým oficiálne predstavila a povedala o jej schopnosti. Nakoniec dodala, že vyučovanie je na dnes zrušené. Po jej odchode Adam zavolal na tmavovlásku, ktorá si práve naberala praženicu.

„Amelia, poď sem! Predstavím vás.“ Dievčina prikývla a podišla k nim. Samira sa na ňu dívala s úsmevom, ale cítila z nej nervozitu. Možno len z toho, že bola prekvapená, že sa s Adamom poznajú.

S úsmevom jej podala ruku a dievča sa predstavilo ako Amelia. Samire bola celkom sympatická. Po raňajkách ich Amelia nechala so slovami, že si majú určite ešte veľa toho povedať, ale keď chcela odísť, Adam ešte za ňou zavolal.

„Neskôr sa u teba zastavím, aby sme doriešili ten....projekt.“ A nenápadne na ňu žmurkol! Samira si to ale všimla a ostala dosť zaskočená.

“To čo malo znamenať? Za ten krátky čas, čo tu Adam býva, sa už stihol do nej zahľadieť? Alebo zasa mi len pracuje moja bujná fantázia?”, pomyslela si, ale bola ticho. Nechcela byť predsa za hysterku, ale toto ju poriadne zaskočilo. A nie len to...myslela si totiž, že Adam je pre ňu len kamarát, ale očividne sa mýlila...

“Halóóó, zem volá Samiru! Zasa si sa stratila vo vlastnom vesmíre?”, smial sa Adam a pred očami jej mával rukou. Ona sa silene usmiala.

“Ale nie, len som sa zamyslela. Je toho na mňa veľa, toľko zmien, nových vecí a ľudí”, odvetila a len ona sama vedela, koľko námahy ju stálo, aby jej hlas znel normálne.

“Neboj sa, bude to v pohode. A navyše, nie si tu až taká sama, máš tu predsa mňa. Keď som sem prišiel ja, nikoho som nepoznal.”

“Máš pravdu, teším sa, že si tu.” Vnútro jej však stále nahlodávali obavy a podozrenie. Cíti niečo k tej Amelii, alebo sú len kamaráti, ako jej tvrdil, keď ich zoznámil?

“Takže, úsmev na tvár! Poď, prevediem ťa po dome a ukážem ti to tu, aby si sa vedela ako tak orientovať. Je to tu fakt obrovské.” Samira len prikývla a pobrala sa za ním. Najprv jej ukázal obe učebne.

“Tak, tu sa vyučuje. Výuku vedie buď Victor alebo Arden, ktorý je jeho syn. Iróniou je, že oni dvaja ani nie sú čarodejníci, sú to obyčajní ľudia. Aurora však dlhé roky žila s Victorom, ale ten mal prednedávnom aférku s jednou študentkou, Nikou, takže medzi nimi je asi koniec a…” Samira ho pozorne počúvala a spomenula si nato, ako jej bol Victor na prvý pohľad nesympatický. Len sa jej potvrdilo, čo si aj myslela.

“Adam, to, čo mi tu vykladáš, je hotová telenovela”, pokrútila hlavou.

“Máš pravdu a to som ešte len na začiatku. Poskytnem ti všetky infošky a k tomu aj nejaké pikošky”, dodal potmehúdsky.

“A ešte sa ti to aj rýmuje”, skonštatovala Samira pobavene. “Inak, prečo sú tu s vami aj elfovia a dokonca sa zúčastňujú vyučovania?”

“To je dobrá otázka. Poď, nazrieme do nemocničného krídla a potom ti odpoviem.” V ošetrovni bola iba staršia elfka.

“Vitaj, srdiečko. Dúfam, že sa ti tu bude dariť”, povedala, keď jej jemne stisla ruku. “Som Drulla, liečiteľka a starám sa o pacientov.”

“Ďakujem, aj mňa teší”, odvetila Samira a pohľadom preletela nemocničné lôžka. Tri, štyri, päť… To bol počet pacientov a iba jedna dievčina bola pri vedomí. Tá však nejavila žiadny záujem, hneď, ako vošli, sa im otočila chrbtom a ani na nich nepozrela. “To sú vaši spolužiaci?”, opýtala sa Adama, keď vyšli späť na chodbu.

“Áno a v takomto stave ich bolo viac….” V skratke jej vyrozprával, čo sa udialo, ako sa pripravovali na boj, čo zažili na bojisku a udalosti potom. Samira ho počúvala s otvorenými ústami. Toto že zažil, kým bol preč?!

“A kto každý sa už prebral?”

“Failo a ja”, skonštatoval Adam. “No prišli sme o svoje schopnosti. Myslel som, že keď tá guľa zasiahla len moje astrálne JA, že ma to nijako nepoznačí. Ale mýlil som sa a moja mágia je v čudu. Neviem, či sa vôbec niekedy obnoví.”

“To mi je ľúto”, povedala Samira, keď kráčali hore schodmi k jej izbe. “A Amelia? Tá z boja vyviazla v poriadku?”, opýtala sa akoby mimochodom.

“Ona bola zasiahnutá omračujúcim kúzlom, čiže pár dní bola v bezvedomí, ale o schopnosti neprišla. Mimochodom, tiež ovláda astrálnu projekciu ako ja...teda, ja som ovládal”, dodal smutne.

“To je ale náhoda, ešte aj schopnosti majú rovnaké”, pomyslela si Samira rozčarovane. “Neboj, určite sa to dá nejako do poriadku”, utešovala svojho kamaráta. Vtedy už stále pred dverami jej izby.

“Dúfam, že máš pravdu. Tak, štvrté dvere napravo. Vedľa má izbu Amelia, čiže ak budeš niečo potrebovať, pokojne jej zaklop. Je to veľmi milá baba, ale to si si už určite všimla.” Samira sa zhlboka nadýchla a pokúsila sa o úsmev.

“Áno, je. A ty kde máš izbu?”

“Chalani sú ubytovaní dole. Teraz som tam sám, teda, okrem Ardena, ale s ním sa moc nebavím. James a Logan sú ešte v ošetrovni, však si ich videla.”

“Jasné.”

“O chvíľu je obed, tak si trochu oddýchni a zabývaj sa. Vidíme sa neskôr”, rozlúčil sa s ňou, ešte ju objal a už ho nebolo. Samira za ním hľadela, kým sa nestratil na schodisku a potom opatrne stlačila kľučku na svojej izbe. Keď vstúpila dnu, úžasom až vydýchla. Jej izba bola celá slniečková, všade prevládala žltá a oranžová. V strede dominovala obrovská posteľ, ktorá už len pohľad vyzerala pohodlne. Mala tam aj svoju kúpeľňu vybavenú prípravkami od výmyslu sveta a tie mäkkučké uteráky… Nemohla uveriť vlastným očiam. Izba bola úplne podľa jej gusta! Ale najlepší bol šatník. Toľko krásneho a štýlového oblečenia ešte nikdy pokope nevidela.

“Keby tu teraz bola moja kamoška Laura! Odpadla by”, pomyslela si a nadšene sa hodila na posteľ. Starosti ohľadom Amelie a Adama jej aspoň na chvíľu vyfučali z hlavy.

---

Ako každé ráno zišla Octavia na spoločné raňajky a pri stole uvidela novú tvár. Započula, ako Adam vraví Amelii, že je to jeho spolužiačka Samira a ďalšia čarodejnica. A samozrejme Failo, to by nebol on, keby nepredniesol poznámku ďalšia kráska v dome. Octavia pozrela na Leilu a obe prevrátili očami. Samira pôsobila veľmi sympaticky, navyše, ďalšia pomoc sa určite bude hodiť.

Keď sa naraňakovali, mali voľno, pretože v ten deň im zrušili tréning. Octavia však neoddychovala, ale utiahla sa do nemocničného krídla, kde pomáhala Drulle s ošetrovaním. Po dlhom dni sa napokon utiahla do svojej izby. Aurora zariadila pre každého nového obyvateľa domu vlastnú izbu podľa jeho predstáv. Octavia nebola náročná. Bola rada, že má pohodlnú posteľ, veľa vankúšov pod hlavou a okolo seba príjemné, upokojujúce farby. Nič viac nepotrebovala. Dôležité pre ňu bolo to, že tu nie je otec. Súčasťou izby bola aj priestranná kúpeľňa, čo Octavia uvítala, hlavne po náročnom dni. Nachystala si kúpeľ s vonnými olejmi a relaxovala. Kúpeľ ju ešte viac unavil a tak sa len zvalila do postele a v momente zaspala.

Na druhý deň už tréning prebiehal ako inokedy. Išlo jej to celkom dobre, ale preto, že bola začiatočníčka, vyučovanie ju dosť vyčerpávalo. Hlavne to, že sa musela naučiť perfektne koncentrovať a tak ovládať svoju len nedávno objavenú schopnosť. Večer znova padla do postele ako podťatá a tuho zaspala.

Bola hlboká noc a Octavia sa odrazu prebudila na veľký krik a volanie o pomoc. Ešte viac zbystrila svoj sluch, aby zistila, komu patrí ten hlas a o malú chvíľu jej to bolo jasné.

„To je Leila! Čo sa s ňou deje? Znie veľmi zúfalo, ale je vo svojej izbe. Musím zistiť, prečo tak veľmi kričí“, pomyslela si a hneď aj vyrazila k Leilinej izbe. Dom bol tichý a vládol v ňom kľud a pokoj, takže volanie o pomoc jej kamarátky započula len Octavia vďaka jej špecifickému sluchu. Keď vošla do jej izby, nevidela nič, iba Leilin obranný štít. Napriek tomu aj tak chcela priateľke, ktorá nepokojne vzdychala na posteli a očividne ju trápil nejaký zlý sen. Snažila sa ju zobudiť, kričala na ňu, ale bezvýsledne. Napokon sa odhodlala prestrčiť ruky cez štít, hoci to bolelo. Ale ani to sa jej nepodarilo, práve naopak. Stena, ktorá chránila Leilu ju zrazu odrazila tak silno, že preletela cez celú izbu a bolestivo dopadla na druhú stranu medzi kvety a police, ktoré spadli na zem a ten rámus konečne zobudil Leilu.

„Octavia, čo sa stalo?“, opýtala sa zhrozene a okamžite k nej pobehla. Tá sedela medzi rozbitými črepníkmi a pokúšala sa nabrať vyrazený dych.

„Mala si nočnú moru a veľmi si zo spánku kričala. Chcela som ťa zobudiť, ale okolo seba si mala obranný štít. Keď som to nevzdávala, asi tvoje podvedomie ma odhodilo preč.“

„Och, to mi je ľúto! Poranila si sa?“

„Bolí ma chrbát a pravé zápästie.“

„Prepáč mi to, nechcela som ti ublížiť.“ Medzi dverami už nejakú dobu stál Failo s Percivalom, ktorí pribehli, keď počuli treskot padajúcich políc a rozbitých kvetináčov. Failo hneď podišiel k Octavii a pomohol jej vstať.

„Odvediem ju do nemocničného krídla, nech sa na ňu Drulla pozrie.“ Percival s Leilou prikývli a Octavia sa oprela o Faila, ktorý ju odprevadil do ošetrovne. Príhoda s priateľkou ju síce mrzela, ale vedela, že to neurobila naschvál. Bola to len jej automatická obrana. Drulla, ktorú mala veľmi rada, ju ošetrila a uložila do jednej z voľných postelí. Octavii bolo trochu ľúto, že odmietla jej ponuku, ale nebola si istá, či by bola dobrou liečiteľkou, keď ešte nevedela ovládať svoju schopnosť telekinézy. Momentálne si netrúfala učiť sa novým veciam. V kútiku duše dúfala, že sa na ňu Drulla nehnevá. Nariadila jej pokoj, nesmela ani trénovať, aby sa jej pomliaždeniny na zápästí v pokoji vyliečili.

V nemocničnom krídle ostali už iba Maddison, James, Gretchen, Nika a ešte jeden čarodejník Logan. Ten mal posteľ vedľa Octavie. Tá si ho nepatrne prezerala.

„Aký je to fešák, ten Logan. Vyzerá tak spokojne, hoci nie je pri vedomí.“, pomyslela si a s tou myšlienkou zaspala. Pomohol jej k tomu aj Drullin upokojujúci nápoj, aby si oddýchla a nabrala sily. Zvyšok noci v pokoji snívala a ráno, keď sa prebudila, ju liečiteľka informovala, že Leila s Percivalom sa tu zastavili, aby zistili, ako sa má. Octaviu to potešilo a celý deň strávila s Drullou v nemocničnom krídle. Boli samé, Nika sa s nimi odmietala rozprávať, Olivien ani Joy tu už nechodili, keďže museli trénovať a ostatní pacienti neboli pri vedomí. Trochu jej pomáhala, ale iba jednoduché práce a úkony, kde si nemusela namáhať ruku. Potom zašla do knižnice pre nejaké knihy na čítanie. Keď sa vrátila, posadila sa na chvíľu k Loganovi a zdravou rukou mu začala umývať tvár. V spánku vyzeral tak nevinne a zraniteľne. Potom sa poobzerala okolo seba, či ju niekto nepočuje a tichým hlasom sa mu začala prihovárať.

„Viem, že ma počuješ a viem, že skôr či neskôr otvoríš oči a znova sa budeš dívať na tento svet. Určite budeš vymýšľať kadejaké blbosti so svojimi kamarátmi. Zaujímalo by ma, akú si mal schopnosť predtým, ako si sa dostal do tohto stavu a či si o ňu prišiel rovnako ako Failo alebo Adam. Uvidíme. Za ten krátky čas, čo som tu, som zistila, že nič nemusí byť také, ako sa na prvý pohľad zdá a veci sa môžu zmeniť z minúty na minútu“, povzdychla si smutne Octavia. Potom prešla k svojej posteli, ľahla si, z nočného stolíka vzala knihu a zahĺbila sa do nej. Počas dňa jej Drulla povedala, že keď sa pri Loganovi zastavil jeho kamarát Adam, spomínal, že má rád knihy.

„Takže by si mu mohla niečo prečítať, ak sa ti chce“, dodala liečiteľka s úsmevom. Octavia nelenila, hneď aj vzala knihu a sadla si k nemu na posteľ.

„Vraj máš rád knihy, takže zvyšok dňa stráviš so mnou a s knihou, môže byť? Dúfam, že sa ti to bude páčiť.“ Druhý deň prebiehal podobne. Drulla už pustila Niku do jej izby, kde však mala ešte oddychovať. Octavia stále odpočívala v nemocničnom krídle a rozprávala sa s Loganom, alebo mu čítala. Nebol to veľmi príjemný pocit hovoriť na niekoho, kto neodpovedá. Ťažko sa to opisuje niekomu, kto to nezažil a ešte horšie je to pre toho, komu na dotyčnom záleží. Octavia vedela, že je to dôležité, že práve toto môže osobu priviesť naspäť. Aj teraz ležala na posteli a vytrvalo sa Loganovi prihovárala.

„Vieš, mám kamarátku, volá sa Kam. Je o niečo staršia ako ja a má malú dcérku, o ktorej však ani poriadne nič nevie. Keď mala maličká tri mesiace, Kam mala autonehodu a dlhú dobu ležala v kóme. Dodnes nevieme, čo vníma a čo nie. Pamätám si však, že reagovala na rôzne zmienky z minulosti, preto viem, že je potrebné sa s tebou rozprávať.“ Octavia sa odmlčala a po tvári jej stekali slzy. Bola pohrúžená vo svojich myšlienkach, keď zrazu začula Leilu, ako sa s niekým rozpráva na chodbe. Postavila sa a chcela za ňou ísť, keď zrazu na svojej ruke pocítila dotyk. Vyľakane sa otočila a uvidela Logana, ako sa na ňu díva.

„Neplač, kočka, tvojej peknej tváričke to vôbec nepristane. Mala by si sa tešiť. Len vďaka tebe som sa prebral.“ Octavia prekvapene klesla na jeho lôžko a on jej zotrel slzy z tváre. „A čo bude ďalej s tým čítaním? Budeš ešte pokračovať? Celkom by ma zaujímalo, čo bude ďalej.“ Ona na neho stále neveriacky civela, načo sa Logan zasmial. „No čo sa tak dívaš? Však si mi sama vravela, že sa preberiem, tak sa netvár tak vydesene.“ Octavia mu chcela niečo odpovedať, ale nevydala zo seba ani hláska. Vtom sa strhla zo sna. Ležala na svojej posteli a chvíľočku jej trvalo, kým pochopila, že to bol len sen. Logan vedľa na lôžku stále nehybne ležal.

Podvečer Victor doviedol Leilu. Mala zranenú ruku a nevyzeralo to vôbec pekne a ani samotná Leila nebola v poriadku, bola nejaká zmätená, dezorientovaná.

„Zlatíčko, ako sa ti to stalo? Veď je to čistý rez“, bola prekvapená Drulla, keď jej ranu ošetrovala.

„Ja ani presne neviem, bola som na prechádzke v záhrade a....“

„No, tak ja pôjdem“, skočil jej do reči Victor. „Som rád, že to nie je nič vážne. Dovidenia.“

„Dovidenia“, odzdravila Drulla spolu s Octaviou. Tá neskôr ešte pred spaním chvíľu čítala Loganovi a potom sa uložila na spánok. Zdal sa jej zvláštny sen. Videla v ňom krásnu krajinu a v nej Gretchen, Jacka a ich Viktóriu, ktorá už bola oveľa väčšia. Ďalej tam bola Leila, ktorá si láskyplne pohládzala tehotenské bruško v spoločnosti....čo? Toho sukničkára Faila? To nie je možné! A potom zahliadla samu seba s nejakým mladíkom, ale nanešťastie mu nevidela do tváre. Sen bol príjemný. Cítila pokoj a pohodu, ktorá priam sálala z toho miesta, žiadny strach alebo chaos. Keď sa Octavia skoro ráno prebudila, ešte dlho premýšľala nad tým snom. Bola to nejaká vízia?

---

“Takže? Na niečo som sa ťa pýtala, Nika! Je to dôležité, tak sa už konečne spamätaj a povedz mi, odkiaľ alebo od koho máš ten náramok? Len mi nehovor, že si ho našla!” Nika sa zhlboka nadýchla a povedala prvé, čo ju napadlo.

“Tento náramok mám už od narodenia. Je jedinou pamiatkou po mojej rodine.” Aurora zdvihla obočie a pery zovrela do tenkej linky.

“Och, vážne? A ako to, že som ho predtým nevidela?” Nike sa už do očí tisli slzy, ale nemohla dopustiť, aby ju tá žena videla plakať. “To si fakt myslíš, že som taká sprostá?”, pokračovala Aurora nahnevane. Jasné, že si to nemyslela. Práve naopak, bola si istá, že skôr či neskôr zistí, že náramok jej dal Victor.

“Nie, ja len… Nie je mi dobre a veľmi ma bolí hlava. Nechajte ma na pokoji”, povedala Nika, ľahla si a k ich patrónke sa otočila chrbtom.

“Naozaj správanie primerané tvojmu veku. Toto je vážna situácia, ale slečna bude zatĺkať a odúvať sa ako malé decko”, odfrkla Aurora a Nika počula, ako vstala zo stoličky. “Ale nemaj obavy, zistím si to aj sama”, dodala a keď vychádzala z nemocničného krídla, dala si záležať na tom, aby dverami tresla čo najsilnejšie. Nika na posteli až podskočila a počula Drullu mrmlať niečo v tom zmysle, že čo sú to za spôsoby, robiť pri pacientoch taký hluk. Potom sa už otvorene rozplakala a tvár si zaborila do vankúša. Zvyšok dňa len polihovala a celý čas ju však zožierali pochybnosti.

“Žeby jej Victor dal niečo také strašné? A prečo?” Tieto myšlienky jej stále vírili hlavou a nedali jej ani v noci spať. Ráno len civela do plafónu a mala pocit, že sa zblázni. Navyše, cítila sa už dobre a preto nechápala, prečo tu musí ešte trčať. Vyčkala, kým Drulla niekde odišla a zneviditeľnila sa. Vo dverách sa skoro zrazila s Octaviou. Potom vyšla na chodbu a hodnú chvíľu sa túlala po dome. Keďže bolo vyučovanie, bol tichý a prázdny, ale keď prechádzala okolo pracovne, všimla si, že skoro stále zavreté dvere sú pootvorené. Nakukla dnu a zbadala, že za písacím stolom sedí Aurora a zamyslene prevracia v rukách náramok. Jej náramok. Po chvíli pokrútila hlavou, vstala a šperk hodila do prvého šuflíka. Potom rýchlym krokom vyšla z pracovne a Nika popri nej šikovne prekĺzla dnu. Okamžite prešla k stolu a otvorila zásuvku. Bol tam. Ležal na kope papierov a vyzeral tak nevinne a krásne. Zlato sa lesklo a nádherné kamene sa trblietali. Ako zhypnotizovaná ho vzala do rúk a asi desať minút na neho nerozhodne hľadela. “Musím zistiť o tom náramku niečo viac.” Strčila si ho do vrecka na nohaviciach a rozbehla sa do knižnice. Tam však natrafila na Auroru a Arcalime, ako sa prehrabávajú v knihách. “Dofrasa, všade kde prídem, je tam tá ryšavá potvora”, zanadávala v duchu a schovala sa za najbližší regál. Vtedy dnu vošli Olivien a Joy, ktorá do nej skoro narazila, keď pobehovala od jednej poličky k druhej. Potom sa vrátila k Oli, ktorá na ňu čakala pri dverách.

“Aurora, ak sa smiem opýtať, čo hľadáte?”, opýtala sa Olivien začudovane.

“Tú nešťastnú knihu, ktorú si nám mala doniesť a ešte jednu o krištáľoch.” To posledné slovo Niku upútalo. Krištále? Možno to súvisí s jej náramkom… Pohla sa trochu doľava, aby na ne lepšie videla. Zabudla však na opatrnosť a potkla sa na hromade kníh, ktoré boli uložené pri stene. Na okamih od strachu zmeravela a ostala nehybne stáť na mieste. Nikto si to však našťastie nevšimol, iba Oli sa obzrela, ale potom znova upriamila pozornosť na Auroru.

“Ja som tú knihu napokon našla, ale poslala som vám ju po Nike.” Čarodejnica zdvihla jedno obočie a Nika vedela, že je zle. Počúvala, ako jej Olivien vysvetľuje situáciu a následne Aurora pokrútila hlavou a rozzúrene vybehla z knižnice. Ona okamžite trielila za ňou a tak sa ponáhľala, až skoro spadla. Našťastie ju predbehla a v nemocničnom krídle bola skôr. Mala znova šťastie, ani Drulla, ani Octavia tam neboli. Akurát si ľahla do postele, keď sa dvere s treskotom rozleteli a na prahu stála Aurora ako bohyňa pomsty. Nika sa robila, že spí a nemihla ani brvou, hoci srdce jej bilo ako splašené.

“Nika!!!”, zrevala a potriasla ňou. “Okamžite vstávaj!” Nika sa naoko strhla a prestierala, že ju práve zobudila.

“Prepánajána, čo sa deje?! Viete, ako som sa zľakla?!”, vyčítavo na ňu

zazrela. Tá ju však odbila.

“Je mi to srdečne jedno! A teraz… Hneď a zaraz mi povieš, kde je kniha, ktorú ti pre mňa dala Olivien. Už aj! A neviem neberiem ako odpoveď!” V tvári bola červená ako paradajka a Nike to prišlo smiešne. Ovládla sa však a odrapotala dopredu premyslenú odpoveď.

“Kniha? Viem, že mi nejakú Oli dávala, ale vôbec si nepamätám, kde som ju dala. Vtedy som však mala na sebe ten náramok. Mohlo to byť ním a jeho temnou mágiou. Naozaj neviem, kde by tá kniha mohla byť.” V mysli si vybavila vysoký vodopád, kde ju pred pár dňami šmarila. Ešte že Maddison je v bezvedomí, inak by bola nahratá. Aurora ju počúvala s prižmúrenými očami.

“No, pevne verím, že čoskoro sa dozvieme, či mi vravíš pravdu.” Ešte jej venovala vražedný pohľad a odišla z miestnosti. Nika si s úľavou vydýchla a zvalila sa do postele. Vo vrecku stále cítila prítomnosť náramku, ktorý vzala z pracovne a vedela si živo predstaviť, ako bude Aurora vyvádzať, keď zistí, že zmizol. Tým sa však bude trápiť neskôr. Teraz, keď ho má, pôjde ešte raz do knižnice a pohľadá nejaké informácie. Príležitosť sa jej naskytla až večer, kedy Octavia zaspala a Drulla sa utiahla do svojej spálne pri ošetrovni. Znova sa zneviditeľnila a o chvíľu už vstupovala do knižnice. Keď že už bola tma, zasvietila si svetlo a dúfala, že nikoho sem nepriláka. Postupne prehľadávala jednotlivé police a regály a hľadala knihy o kameňoch. Všetky, čo našla, dôkladne prelistovala, ale na žiadnom obrázku nebol vykreslený taký nádherný krištáľ ako ten jej na náramku. Vtom jej pohľad padol na kopu kníh, ktoré cez deň študovali Aurora a Arcalime. Nechali ich len tak pohodené na stolíku a Nika si spomenula, ako ich patrónka spomínala, že hľadá niečo o krištáľoch. Možno nájde niečo tu. Zdvihla jednu z nich, ale nič tam nebolo, samá nuda. Vrátila ju na miesto, keď potom ju zaujala jedna malá, nenápadná knižka s názvom Temné krištále. Váhavo ju vzala do rúk a začala v nej listovať. Keď bola asi v strede knižky, zdúpnela. Hľadela na vyobrazenie presne takého kameňa, aký žiaril na jej náramku.

“Bingo”, pomyslela si pozrela na názov krištáľu. Kameň slepej poslušnosti. “Čo???”, pomyslela si Nika neveriacky. “Slepej poslušnosti?!” Zrazu ju niečo napadlo. “Áno, určite to tak bude”, mrmlala si popod nos. “Všetko je Aurorina práca, to ona zinscenovala toto divadlo! Musela zistiť, že sa stále stretávame. Victor mi v obchode kúpil náramok s obyčajnými kameňmi, ale táto žiarlivá mrcha ho musela ešte predtým, ako mi ho dal, vymeniť za tento posadnutý čiernou mágiou. Muselo to byť presne tak, týmto spôsobom sa mi chcela pomstiť”, snažila sa presvedčiť samu seba, ale jej vnútro stále nahlodávali pochybnosti. Nahnevane šmarila knihu na stôl. “Musím sa porozprávať s Victorom. Jemu jedinému môžem veriť”, utešovala sa v duchu, keď sa vracala späť do nemocničného krídla. Na druhý deň, keď sa Nika zobudila, k nej podišla Drulla.

“Srdiečko, už môžeš ísť do svojej izby”, skonštatovala, keď ju vyšetrila.

“To je super!”, potešila sa a už sa nevedela dočkať, kedy odtiaľto vypadne. Liečiteľka ju však zadržala.

“Počkaj, počkaj, spomaľ trochu. Síce môžeš odísť, ale budeš musieť ešte odpočívať. Zajtra ráno sa tu zastav, skontrolujem ťa. Na vyučovanie pôjdeš až nabudúci týždeň.” To, že nepôjde na výuku, Niku vôbec netrápilo, práve naopak. Vôbec sa jej nechcelo tráviť čas v kolektíve s babami. A ešte má pred sebou ten rozhovor s Victorom.

“Fajn, ako poviete. Ďakujem vám za vašu starostlivosť.”

“Nemáš začo, dievčatko. Tak choď.”

“Dovidenia.” Keď odchádzala, ešte si všimla, ako Octavia niečo číta Loganovi, ktorý bol stále v bezvedomí. “Som zvedavá, kedy sa tie Šípkové Ruženky zobudia, už je to dlho, čo sú v takomto stave.” Vo svojej izbe najprv dokorán otvorila okno, pretože sa tam nedalo dýchať. Dnu prúdil čerstvý ranný vzduch, ale Nika vedela, že o hodinu bude zasa horúčava. Potom si vyzliekla oblečenie a dala si výdatnú, osviežujúcu sprchu. Po tých dňoch strávených v nemocničnom krídle jej padla veľmi dobre. S ešte trochu mokrými vlasmi si obliekla peknú sukňu a k nemu priliehavý top. Trochu sa primaľovala a čakala, kým sa skončí dopoludňajšie vyučovanie, aby stihla Victora ešte v učebni. Keď nastal ten správny čas, zneviditeľnila sa a zišla dole na chodbu, kde z miestnosti práve vychádzali jej spolužiačky a vkĺzla dnu. Tam zbadala Victora, ako si niečo zapisuje do koženého diára.

Potichučky k nemu podišla a nahla sa. “Huh”, pošepla mu do ucha, načo sa tak zľakol, že vyskočil a zápisník mu vypadol z ruky. Nika sa zachichotala a zrušila svoju neviditeľnosť.

“Kristepane, Nika! Toto mi už viac nerob!”, povedal Victor podráždene a z dlážky zdvihol notes.

“Aj ja ťa rada vidím”, skonštatovala sucho. “Čo si stratil zmysel pre humor, či čo?”

“To nebolo vôbec smiešne. Skoro som dostal infarkt.”

“Ale čo? Žeby čierne svedomie?”, opýtala sa ho s úsmevom a podišla k nemu bližšie.

“Prosím? O čom to hovoríš? A mimochodom, ako sa máš? Už ťa pustili z ošetrovne?”

“Dnes ráno. Potrebujem sa s tebou porozprávať o tom náramku, čo si mi dal. Vedel si, že bol posadnutý čiernou mágiou?” Victor na ňu chvíľu bez slova hľadel, potom sa otočil k stolu a začal si rýchlo baliť svoje veci.

“Zlatko, rád sa s tebou porozprávam, ale teraz nemám čas. Aurora chcela, aby som jej s niečím pomohol. Prepáč. Uvidíme sa neskôr.” Vtisol jej letmý bozk na čelo a kým sa stihla spamätať, vyšiel z učebne. Nika tam ostala ohromene stáť.

“To čo malo znamenať?!”, pomyslela si rozčarovane a bezmocne hľadela na zavreté dvere, kde pred chvíľou až podozrivo rýchlo zmizol Victor.

---

Pre Leilu bol výcvik v dome veľmi namáhavý. Vedela, že jej obranná schopnosť je dôležitá, ale mala pocit, že jej stále viac a viac ubúdajú sily a to aj napriek tomu, že kúpeľ v elfom jazierku bol pre ňu blahodarný. Jedla sa za posledné dva dni skoro vôbec nedotkla a vždy bez slova odkráčala do svojej izby. Tú Aurora zariadila vždy podľa majiteľa a tak tam Leila mala krásny drevený prírodný nábytok. V strede izby bola veľká posteľ s vyrezávanými čelami a po okrajoch nočné stolíky s rovnakými motívmi a petrolejkami.. Pred posteľou bola truhlica s vankúšmi na sedenie, pod oknom malý diván zelenej farby a hneď vedľa malá knižnica. Na druhej strane divánu vedľa dverí do izby sa nachádzala masívna skriňa. Oproti bolo malé posedenie zložené zo stola a troch stoličiek. Nad ním bolo nádherné osvetlenie veľmi podobné tomu v elfskom paláci. Priestranstvo pri dverách bolo zas plné krásnych kvetov, čo Leilu veľmi potešilo a v rohu úplne vzadu stálo veľké zrkadlo na nôžkach. Posteľ bola veľmi pohodlná, ale jej sa v nej veľmi zle spalo. Stále sa prehadzovala a mala veľmi zlé sny. Jednu noc sa Leila strhla zo strašnej nočnej mory na veľký hluk a treskot. Posadila sa na posteli, rýchlo zažla petrolejku a zmätene sa poobzerala, čo sa deje.

„Octavia, čo sa stalo?“, opýtala sa zhrozene, keď zbadala kamarátku medzi rozbitými vecami. Okamžite k nej pribehla.

„Mala si nočnú moru a veľmi si zo spánku kričala. Chcela som ťa zobudiť, ale okolo seba si mala obranný štít. Keď som to nevzdávala, asi tvoje podvedomie ma odhodilo preč.“

„Och, to mi je ľúto! Poranila si sa?“

„Bolí ma chrbát a pravé zápästie.“

„Prepáč mi to, nechcela som ti ublížiť.“ Failo po tomto incidente odviedol Octaviu do nemocničného krídla. Percival ostal a chcel pomôcť sestre v jej boji s démonmi.

„Nechoď ku mne!“, zvrieskla na neho a ustúpila až úplne dozadu k čelu postele, tam si sadla, rukami si objala kolená a kolísala sa dopredu a dozadu. Perci zastal a sadol si na druhý koniec postele. Sestru nespoznával. V jednom momente zbadal, ako si dlaňou v päsť trie ľavý spánok. Keď za sebou zbadal pohyb, len mávol na Arcalime, aby sa vzdialila. Našťastie Leila si to nevšimla.

„Lei, čo sa stalo? Vieš, že mne to môžeš povedať“, jemne ju vytrhol z neprítomného stavu. Tá sa napokon k nemu priblížila, ľahla si na posteľ a hlavu položila na jeho kolená. Potom začala rozprávať bratovi svoju nočnú moru.

„Stále ma naháňa. Je to také živé. Stojím v svetlej miestnosti a viem, že musím pred niečím utekať. Bežím uličkou, naľavo aj napravo sú dlhé lavice a nemajú konca, sú tam sviečky a nejaké piliere ktoré siahajú až hore k oblohe a sú tiež nekonečné. Utekám k osvetlenému oblúkovému vchodu, jedinému bodu, ktorý vidím, ale čím viac sa k nemu blížim, tým mám pocit, že sa vzďaľuje. Za sebou cítim niečo chladné. Z noci na noc je to živšie a živšie. Dnes ma to dohonilo!“ sťažka dohovorila Leila a sadla si tak, že nohy schovala pod seba. Na čele sa jej objavili kvapôčky potu. Z jej hlasu cítiť strach. Po chvíli odmlčania ale pokračovala v príbehu. „Stála som pred mužom v čiernom. Okolo krku mal niečo biele, potom sa jeho oblečenie zmenilo a bol celý v zlatom – bolo to ako rúcho so širokými rukávmi. Vedľa mňa stál muž a pevne ma držal za ruku. Na sebe mal bielu košeľu, na tom niečo ako čierny kabát, ale taký ľahký a rovnaké nohavice. Vo vrecku mu trčala biela vreckovka a čierne topánky sa mu veľmi leskli. Ja som bola celá v bielom, šaty za sebou dačo ťahali a na hlave som mala niečo ako utkané z pavučiny. Nemohla som sa ani pohnúť, akoby som mala nohy vrastené do zeme. Bol to nejaký obrad, pamätám si z neho len jediné slovo a to áno. Nebol vôbec nepríjemný, ale keď to skončilo....“ Leila zadržala dych a chytila sa na hrudi. „ Akoby mi prasklo srdce a nad tým celým obradom sa teraz vznášala nejaká čierna energia a smiala sa. A potom som mala pocit, že som prestala existovať a už som to nebola ja. Percival ju po celý čas pozorne počúval. V očiach sa mu však zračili starosti.

„To bude dobré, sestrička. Spolu to zvládneme. Zajtra bude určite lepšie“, ubezpečoval ju, aj keď jej sen mu nič nehovoril. „Sadnem si pod okno a ty skús znovu zaspať.“

„A čo bude s Octáviou? Dúfam, že som jej veľmi neublížila.“

„Neboj sa, som si istý, že bude v poriadku. Zajtra za ňou pôjdeme. Teraz spi, aby si bola svieža.“ Leila cítila bratovu prítomnosť, ale aj tak sa bála zavrieť oči....

Leila sa asi o hodinu strhla celá spotená a so strachom z nočnej mory. Na jej prekvapenie zistila, že Percival stále spí na diváne, ale našťastie ho nezobudila.

„Nemôžem tu dýchať. Ja sa v tomto dome zadusím. Chcem ísť domov!“, tíško si pre seba zašepkala. Potichu, aby brata nezobudila, vyšla z izby a zamierila si to dole schodmi. Nevedela kam ide, až kým nezastala v zimnej záhrade plnej kvetov a stromov, z ktorej viedli veľké sklenené dvere do záhrady pri dome. Len v nočnej košieľke a bosá ich otvorila. Prílev čerstvého vzduchu jej urobil dobre ako mnohokrát predtým. Na oblohe visel kosák mesiaca a rosa jej zmáčala nohy, čo jej vôbec neprekážalo. Vedela, že niekde nablízku sa nachádza aj jej otec-sokol a dáva na nich pozor. Ak sa niekto vtedy pozrel do záhrady, možno sa aj zľakol bielej postavy prechádzajúcej sa po nej. Leila tu strávila dlhý čas, lebo mesiac sa premiestnil na oblohe a pomaly bledol. Vtedy ju opäť premohla únava a ona sa schúlila na prvú lavičku v zimnej záhrade, kde zaspala pokojným spánkom.

Ráno Percivala veľmi bolela hlava a nevedel pochopiť, ako mohol takto tvrdo zaspať. Také niečo sa ešte nestalo. Na jeho prekvapenie bola Leilina posteľ prázdna a tak ju išiel hľadať. Keď počul, ako sa dole rozpráva s Octaviou, veľmi sa mu uľavilo. Dokonca, keď okolo nich prechádzala Aurora, aj tú potešilo, že sestra vyzerá lepšie ako keď ju videla naposledy. Na tréningu sa Leile darilo omnoho lepšie. Začala opäť skúšať levitáciu a to jej dodalo aj chuť do jedla. Pred večerou sa ešte chcela na chvíľu prejsť do záhrady. Cestou ju ale zastavil Viktor.

„Prosím, poď so mnou. Poslala ma za tebou Aurora, vraj máš problémy so spánkom?“ Leila len nemo prikývla, lebo z tohto chlapa mala strach. Kráčala za Viktorom do zadnej časti domu, kde ešte nikdy nebola. Miestnosť, do ktorej ju zaviedol sa jej vôbec nepáčila a pôsobila veľmi cudzím dojmom. Aj svetlo bolo umelé a všetko buď biele, alebo z neznámeho kovu. Najprv ju usadil do veľkého kresla. „Leila, potrebujeme zistiť, prečo mávaš nočné mory. Vieš mi ich opísať?“

„Ja si ich nepamätám“, zaklamala druhýkrát v živote, lebo nemala vôbec chuť zdôveriť sa tomuto mužovi, ktorého ani nepozná, so svojimi trápeniami.

„No nič, urobíme však nejaké testy, pre istotu.“ Vystrašená Leila počúvala Victora na slovo. Najprv ju zaviedol k stene, ku ktorej sa musela postaviť a do notesu si zapísal: Výška 160 cm. Potom ju postavil na čudný prístroj: Váha 50 kg – zapísal a pokračoval ďalej s rôznymi testami. Rozpätie rúk, obvod pásu, členka a zápästia, veľkosť kroku, koľko meria od pása po zem, farbu očí, farbu vlasov, silu úderu, rýchlosť na 50 m, a ďalšie údaje... Všetko si svedomito zapisoval. Leila vôbec netušila, načo mu to všetko bude, ale neprotestovala. Nakoniec ju posadil opäť do toho kresla. „Tak a na záver potrebujem vzorku tvojej krvi. Je to veľmi dôležité a urobili sme to už všetkým od vás v nemocničnom krídle“, povedal Victor. Dal si na ruky rukavice, na pažu jej priviazal nejakú šnúrku a približoval sa k nej s niečím ostrým. Vtom sa aktivoval Leilin obranný štít a on aj s injekčnou striekačkou dostal silnú ranu, až mu všetko vypadlo z rúk. „Au, to nemyslíš vážne!“ Victor na ňu začal kričať a snažil sa vytriasť bolesť z ruky.

„Ja za to nemôžem“, tíško vyjachtala Leila.

„Ale my tú krv potrebujeme, rozumieš?!“, zahučal na ňu hystericky a prehrabol si nervózne vlasy. Leila sa energicky postavila a strhla si pásku z ruky.

„Na mňa tu nikto kričať nebude!“, povedala si v duchu a už aj v jej v očiach začali plápolať ohníčky hnevu. „Tak vám ju teda dám, keď ju tak súrne potrebujete“, zvolala nahnevane a než sa stihol Victor spamätať, mala Leila v ruke svoj malý, ale veľmi ostrý nôž.

„Kde ju chcete?“ On na ňu chvíľu zarazene pozeral, ale potom sa rýchlo spamätal. Rýchlo položil na stôl Petriho misku, skúmavku a pipetu. Leila zaťala zuby a prerezala si celú dlaň, potom ju zovrela a nechala kvapky svojej krvi dopadať do nádobky.

„Tu máš“, hodil po nej guču tampónikov. „Pritlač si to, potom ti to obviažem.“ On sa zatiaľ venoval vzorke jej krvi. Leila si zatiaľ sadla na stoličku. Keď Victor skončil, pozrel na ňu.

„Si nejaká bledá, cítiš sa dobre?“ Rýchlo jej podal pohár vody a začal ošetrovať ruku. Na počudovanie jej dosť hlbokú ranu nezašil, len ju rýchlo vydezinfikoval a hľadal niečo, čím by to obviazal. Nakoniec použil svoju vreckovku. Potom vyprevadil Leilu z miestnosti. Keď boli v známej časti domu, zrazu pocítila veľmi čudný pocit a....Prekvapene sa obzerala okolo seba. „Ahoj Leila, vidím, že si bola na prechádzke v záhrade.“ Leila pozrela do Victorovej usmiatej tváre.

„Ááno, asi áno“, vyjachtala zmätene. Myseľ mala úplne zahmlenú.

„Och, pozri sa! Niečo sa ti stalo s rukou? Poď, odprevadím ťa do ošetrovne,“ povedal sladko až úlisne Victor.

„Drulla, našej Leile sa v záhrade asi niečo stalo s rukou, môžeš sa jej prosím nato pozrieť?“, oslovil ich liečiteľku a už ho nebolo. Po ošetrení Drullinými mastičkami zostala Leile na ľavej ruke len dlhá jazva, ktorá trošku pálila a tak mohla ísť na večeru. Tam si všimla, ako ju Amelia pozoruje.

„Prečo sa na mňa tak díva?“, bola prekvapená Leila. Keď sa najedla, uchýlila sa do svojej izby. Tam sa snažila zaspať, ale bála sa, že nočná mora sa znova vráti a nechcela zavrieť oči. Aj to Percivalove stráženie, lebo ten si zmyslel pravidelne spávať na diváne pod oknom, jej začínalo byť nepríjemné, pretože sa cítila ako malé dieťa. Keď počula jeho chrápanie, vytratila sa z izby opäť do záhrady, kde sa zopakovalo to, čo predchádzajúcu noc a Leila zaspala na lavičke v zimnej záhrade.

---

Samira sa ako tak zabývala v novom dome. Izba sa jej veľmi páčila a cítila sa v nej veľmi príjemne. Zvyšok dňa potom strávila ešte s Adamom, prešli sa po záhrade a Samira sa nevedela vynadívať na jej krásu. Všetko na tomto mieste sa jej zdalo perfektné, dokonalé. Bolo to však aj naozaj? Na základe Adamovho rozprávania vydedukovala, že určite nie. Na večeru mali opäť veľmi chutné jedlo a kedže pre Samitu to bol dlhý deň, bola už veľmi unavená. Niektorí si šli ešte pozrieť do obývačky film, iní sa rozišli do svojich izieb.

“Adam, ja si už pôjdem ľahnúť”, zazívala a pretrela si oči.

“Jasné, dnes to bolo na teba veľa, čo? Tak si oddýchni a dobrú noc, kočka. Vidíme sa ráno.”

“Dobrú noc.” Adam sa stratil v dolnej chodbe a ona vybehla hore do svojej izby. Tam si dopriala relaxačný kúpeľ s voňavou penou. Potom sa navliekla do pohodlného pyžamka a vhupla do postele. Vankúš aj prikrývka boli ľahké a nadýchané a príjemne hriali. Samira zavrela oči a myšlienky jej na okamih zaleteli domov. Čo asi teraz robí otec? Chýba mu? Určite áno. Za chvíľu už spala tvrdým spánkom a nechala sa kolísať príjemnými snami.

Na druhý deň ráno sa zobudila na tiché klopanie. Pár sekúnd sa dezorientovane obzerala okolo seba, kde je a potom jej to došlo. Klopanie sa ozvalo znova, ale trochu naliehavejšie. “Už idem, idem”, zavolala, kým vstala z postele a otvorila dvere.

“Dobré ráno!”

“Dobré ráno, Joy. Zobudila si ma, potrebuješ niečo?” Joy sa usmiala a Samira si až teraz všimla, že je komplet oblečená a v náručí zvierala knihy.

“To bol môj zámer. Nevedela som, či ti niekto povedal, že v dni, keď je vyučovanie, je budíček o siedmej.”

“Tak skoro? A naozaj každý den?”

“Predtým bol o piatej, našťastie sa nad nami zľutovali, keďže sme všetci boli nemožní a nevyspatí.”

“Aha, tak dobre vedieť. Ďakujem za zobudenie.” Vtom ju niečo napadlo. “Joy?”, zastavila ešte dievčinu, ktorá už chcela odísť.

“Áno?”

“Robíte tu niečo také ako projekty? V rámci vyučovania?” Joy na ňu nechápavo pozrela a pokrútila hlavou.

“Nie, my sa venujeme trénovaniu a zdokonaľovaniu našich schopností. Adam ti to včera nepovedal?”

“Ale áno, povedal”, usmiala sa Samira. “Tak zatiaľ ahoj.”

“Ahoj.” Keď Joy odišla, pribuchla dvere na izbe a oprela sa o ne chrbtom.

“Takže žiadne študijné projekty sa tu nekonajú. Čo také Adam s Ameliou môže riešiť? Snáď to nebola len nejaká tajná šifra pre... “ Zahnala tieto myšlienky, ktoré ju už od včera znepokojovali a ako v mrákotách odišla do kúpeľne. Po výdatnej sprche sa obliekla a zišla dole na raňajky. V jedle sa len babrala a vôbec na neho nemala chuť. Tých dvoch jednoducho nevedela pustiť z hlavy. Potom nasledovala jej prvá výuka, ktorú mala s Ardenom. Prešla k Joy, Leile a jej bratovi Percivalovi. Najprv mali teóriu, Arden ostatných skúšal nejaké veci, ktoré sa mali naučiť, ale keďže bol včera voľný deň, očividne sa nato skoro každý vykašľal. Teda Percival a Joy určite, keďže nevedeli odpovedať ani na polovicu otázok. On len prevrátil očami.

“Zajtra to budete len tak sypať z rukáva, jasné?”, napomenul ich, načo všetci prikývli. “Ale musím pochváliť Leilu. Ona jediná sa tu nefláka a maká, ako sa patrí.” Potom sa pustil do výkladu a po ňom nasledovala praktická časť. Samira len s úžasom sledovala spolužiakov, ako dobre ovládajú svoje schopnosti. Arden ju vzal nabok a vysvetlil jej základy, keďže bola nová. Najprv musela zvládnuť úplnú koncentráciu a kontrolu, aby sa mohla pohnúť ďalej.

“Je to niečo ako meditácia?”, opýtala sa ho neisto.

“Áno, niečo také. Všetko je tu, v tvojej hlave”, ukázal jej na čelo. Zvyšok hodiny sa snažila sústrediť na pokyny, ktoré jej dal, ale bolo to ťažké. Keďže stále myslela na Adama na jeho projekt s Ameliou, nedokázala sa sústrediť tak, ako mala. Arden jej adresoval zopár nepríjemných poznámok, čo ju ešte viac vyviedlo z miery. Na konci ju však napadla senzačná myšlienka. Keď bude usilovne cvičiť svoju schopnosť, bude sa môcť vžiť do kohokoľvek a kedy sa jej len bude chcieť! Potom zistí, čo Adam a Amelia k sebe cítia a čo vlastne za projekty spolu robia. A bude vedieť aj to, čo cíti k nej. Táto myšlienka ju tak povzbudila a rozhodla sa, že zajtra to roztočí a bude makať na sto percent, aby sa čím skôr naučila ovládať svoje schopnosti. To jej dodalo aj chuť do jedla a na obed sa dosýta najedla. Potom nasledoval výcvik bojových zručností, čo bolo pre Samiru tiež nové. Keď bola malá, chodila istý čas na karate, ale pri pohľade na ich elfských trénerov, jej ten kurz pripadal smiešny. Po tréningu bola zničená a z posledných síl sa doplazila do izby.

“Keď takto bude vyzerať každý deň, asi ma čoskoro klepne”, sťažovala sa v duchu, keď stála pod sprchou. Ostatní tiež nevyzerali nadšene, ako si stihla všimnúť. Po večeri šla okamžite spať.

Takto to pokračovalo pár dní a Samira sa pomaly dostávala do každodennej rutiny. Výuka ju začala celkom baviť, hlavne, keď už zaznamenávala prvé pokroky. Avšak na výcvik bojových zručností si stále nezvykla. Jedinou útechou bolo, že tam chodil aj Adam. Od toho spoločného prvého dňa, odkedy jej tu všetko poukazoval, mali sa seba málo času, čo ju mrzelo. “Už sa neviem dočkať víkendu, snáď niečo spolu podnikneme.” I keď v tomto dome sa za spoločné aktvity považovali maximálne spoločenské hry alebo pozeranie filmov. Niečo také, ako ísť večer do mesta na diskotéku nehrozilo. Samira si vtedy uvedomila tú iróniu. Dostala sa z jedného väzenia do druhého. S týmito nie je veľmi šťastnými úvahami kráčala z obeda, keď z pracovne začula rozhovor. Pomaly pristúpila k dverám, ale najprv skontrolovala, či je na chodbe sama. Podľa hlasov počula, že je to Aurora a Victor a o niečom vehementne diskutujú. Nerada počúvala cudzie rozhovory a vedela, že sa to nepatrí, ale premohla ju zvedavosť. Chcela sa z nového prostredia, v ktorom teraz žila, dozvedieť čo najviac.

“... nie je dobrý nápad. Podľa mňa ich už máme akurát dosť. Keď k nim pripočítame aj elfov, ktorí sú teraz našimi spojencami, je to v pohode. Načo chceš stále nových a nových študentov?”, opýtala sa Aurora a Samira v jej hlase cítila nevôľu.

“A prečo nie? Čím ich bude viacej, tým máme väčšiu šancu vyhrať nad tou temnou, nie? Tento barák je obrovský, môžeš tu ubytovať aj stovku mladých.”

“Stovku, to určite”, odfrkla si.

“Keď ich dáš do izieb po dvoch, troch alebo aj piatich, šlo by to”, namietol Victor.

“To nemyslíš vážne?!”, žasla Aurora. “Tak povedzme, že vezmeme tú stovku. To mi chceš povedať, že ty a Arden zvládnete učiť každý po päťdesiat študentov?”

“Tak nám s Arcalime pomôžete. Veď vy ste tak úžasne šikovné a múdre”, zaliečal sa jej. “S vašou pomocou by sme to hravo dokázali. Načo mrhať toľkými vzácnymi schopnosťami?”

“Daj si pohov, Vic”, odbila ho Aurora. “Opakujem, nepáči sa mi to.”

“Ale drahá….”

“Nehovor mi tak!”, zvýšila hlas, ale Samira postrehla, ako sa jej trasie. Pristúpila ešte bližšie a nakukla cez pootvorené dvere.

“Bože, ak ma teraz niekto nachytá”, pomyslela si s búšiacim srdcom, ale zvedavosť bola silnejšia. Victor sedel na písacom stole a Aurora sa nervózne prechádzala po pracovni.

“Fajn, fajn, už mlčím. Ale môžeš sa, prosím, prestať promenádovať ako vyšinutá? Dosť mi to vadí.”

“Áno? Tak odpáľ! Aj tak sme tú debatu ukončili. Títo študenti a elfovia nám stačia a bodka.” Vtom ju Victor zdrapil za ruku a pritiahol k sebe.

“Vieš, ako sa mi páči, keď si taká nazlostená? Ohnivé vlasy ti priam iskria a z tvojich nádherných zelených očí len tak sršia blesky. Si nekutočne sexy, drahá”, dodala a pevne ju objal okolo pása.

“Ó, áno?”, sladko sa ho opýtala Aurora. “A čo tvoja Nikuška? Tá ti taká sexy nepripadá? A pusti ma, okamžite.” Zaprela sa mu do rúk, ale proti jeho sile nemala žiadnu šancu. “Si si vedomý toho, že ťa môžem v momente premeniť hoci aj na prasa?”

“Som. A tiež som si vedomý, že by si to nespravila. A čo sa týka Niky, s ňou som predsa už skončil.”

“Naozaj? Ty aj ona si fakt myslíte, že som až taká sprostá? Prosím ťa, dobre viem, že po boji ste sa znova začali stretávať, ty úchylák jeden!” S týmito slovami musela previesť nejaké kúzlo, pretože Victor ju okamžite pustil. Nepremenila ho síce na prasa, ale asi ho poriadne popálila, pretože zreval od bolesti a vyskočil na nohy.

“Au, to nebolo od teba fér!”, nazlostene po nej zazrel a šúchal si ruky do nohavíc.

“To bolo to najmenej, čo som mohla urobiť. Nezahrávaj sa so mnou, Vic, pretože to môžeš oľutovať. Jediná vec, prečo ťa tu trpím, sú tvoje znalosti mágie.”

“Takže ma len využívaš?!”

“Tak, ako si to roky robil ty a potajomky si užíval s mladými žabami.”

“Ešte dnes odtiaľto môžem odísť!” Aurora sa však zasmiala.

“Áno? Tak si choď! Och, počkaj.... veď ty nemáš kam ísť”, dodala s iróniou v hlase. “Prácu lekára si už v tvojom veku určite nezoženieš a ani nemáš kde bývať. A čo je najdôležitejšie, nemáš žiadne prachy”, dodala zlovestne. Nastalo až desivé ticho a tí dvaja sa prebodávali očami.

“Veď počkaj, toto ešte oľutuješ”, zavrčal Victor.

“To sa mi akože vyhrážaš? Bububu, už sa trasiem. Vypadni už konečne a daj si záležať, nech na výuke vydáš zo seba maximum, jasné?”

“O to sa ty neboj. Postarám sa....” Samira videla, ako Victor kráča k dverám a tak sa rýchlo odtiahla a pustila sa pomalým krokom po chodbe, akože tam len náhodou prechádza. Za sebou počula tresnutie dverí a následne pocítila náraz.

“Ach, prepáč moja, nevšimol som si ťa. A čo sa tu takto sama túlaš?”, opýtal sa jej Victor so sladkým úsmevom, akoby sa predtým nič nestalo a on sa tak strašne s Aurorou nepohádal. Samirou prešla vlna znechutenia.

“Som tu nová a ešte to tu tak dobre nepoznám. Trochu som poblúdila, ale už viem, kam mám ísť.”

“Fajn, to ma teší. Pekný deň, kráska.”

“Aj vám.” Potom sa rozbehla do svojej izby, kde zadýchaná klesla na posteľ. Ešte stále bola v šoku, čo práve počula. Ten Victor musí byť poriadny hajzel, ale ani Aurora za ním nezaostáva. Tiež vyzerá byť riadna mrcha…

---

Joy si zopla dlhé vlasy do drdola a odfúkla z tváre pár zatúlaných pramienkov. Hoci bol len začiatok leta, horúčava bola neznesiteľná. Našťastie tento veľký dom poskytoval aký taký chládok, ale nebolo to bohvie čo. Hodila očkom posledný krát do zrkadla, prihladila si sukňu a vyšla z izby. Zamyslene kráčala na poobedňajšiu výuku. Z posledných dní bola vyčerpaná. Akoby nestačilo, že trénujú zlepšovanie schopností doobeda aj poobede, ešte im aj tri krát do týždňa dali výcvik bojových zručností! Pozrela si na ruku, ktorá bola posiata mozoľmi zo včerajšej lukostreľby. Navyše, bolelo ju celé telo. Zišla dole do haly, kde sa mala stretnúť s Ardenom. Keďže tam ešte nebol, sadla si na spodný schodík a unavene zavrela oči. Už sa cítil tak dobre, že mohol znova viesť hodiny. Drulla bola z jeho zdravotného stavu v miernom šoku, pretože nato, ako ťažko bol zranený, sa veľmi rýchlo vystrábil. Vraj až príliš rýchlo. Joy si však už v tomto dome na rôzne záhady a zvláštnosti zvykla, takže tomu nevenovala veľkú pozornosť.

Najdôležitejšie pre ňu bolo, že Arden je zdravý a v poriadku, aj keď bolesť v boku ešte niekedy pociťoval. Trávili spolu každú voľnú chvíľu a pomaly sa spoznávali bližšie. Joy sa len potvrdilo, že pod tým jeho na pohľad ľahostajným a tvrdým povrchom je milý a láskavý muž, síce s podrezaným jazykom, ale nevadilo jej to, bol to jednoducho on. A ako krásne vedel hrať na gitare! Milovala len tak sedieť a pozorovať, ako jeho šikovné prsty vyludzujú zo strún krásne melódie. Vtom sa pristihla pri predstave, ako jej tie isté prsty pomaly rozopínajú gombíky na blúzke a.... Joy sa pri týchto myšlienkach začervenala. Takto sa jej ešte nedotkol, hoci…

„Hou, zlatinko, čo tak zamyslene?“ Joy sa strhla a pozrela do Failovej vysmiatej tváre. Bola taká stratená v úvahách, že ho ani nepočula prichádzať.

„Ahoj!“, pokúsila sa o úsmev, ale pri tomto elfovi bola vždy trochu nervózna. Jeho správanie voči všetkým dievčatám v dome bolo až príliš osobné. „Ale nič, len čakám na Ardena, máme sa tu stretnúť a potom ideme spolu na vyučovanie.“

„Hmm...a ktorý chlap necháva takúto krásku čakať? To sa veru nepatrí, ccc“, zacmukal Failo nesúhlasne a prisadol si k Joy. Na jej vkus až príliš blízko... Pokúsila sa posunúť, ale nemala kde, keďže tam bolo zábradlie. „Včerajšia lukostreľba ti išla veľmi dobre. Si prirodzený talent, vieš o tom?“, pokračoval a žmurkol na ňu.

„Ehm, ďakujem. Aj Percival mi povedal niečo také.“

„Pche, Percival! Ten sa tu len vyťahuje, aký je schopný a úžasný! Najradšej by som mu nakopal zadok“, skonštatoval Failo so širokým úsmevom a akoby mimochodom jej položil ruku na koleno. Joy okamžite vyskočila na rovné nohy.

„No, dúfam, že to nemyslíš vážne. Perci je síce prísny, ale je milý.“ „A hlavne tu nikoho neobchytkáva na počkanie ako ty“, pomyslela si nahnevane. Failo sa pomaly postavil a pristúpil k nej bližšie.

„Ale veď sa hneď nepaprč, robil som si srandu, modroočka. Inak, už ti niekto povedal, že máš oči ako najjasnejšia letná obloha? Sú nádherné, hneď by som sa v nich stratil....“

„Daj si pohov, Failo! Ak si si nevšimol, tieto nádherné oči patria len a len mne“, zatiahol teatrálne Arden, ktorý sa vynoril spoza rohu a objal Joy, ktorá si v duchu vydýchla. „Vidím, že len trochu meškám a už si tu na teba tento magor robí zálusk. Nemáš čo robiť? Keď sa tak veľmi nudíš, môžeš vyplieť záhradu, keďže Aurora nato teraz nemá čas.“

„Zabúdaš, s kým hovoríš, ty pako?“, zavrčal Failo a zazrel na Ardena, ktorý sa pobavene uškrnul.

„Tak jediné slovo, ktoré mi napadlo, je úchylák, ale oprav ma, ak sa náhodou mýlim.“ Joy si zahryzla do pery a jemne do Ardena drgla. Všimla si totiž, ako mohutný elf zaťal ruky do pästí.

„Varujem ťa. Na rozdiel od teba“, premeral si ho pohŕdavo, „som kráľovská, modrá krv, takže si dávaj pozor na jazyk.“

„No len sa nepoondi. Keď sa tu už naparuješ svojím pôvodom, začni sa tak aj správať! Na začiatok by si mohol prestať obťažovať všetky ženské v tomto dome. Je to trápne a každá z nich ťa má určite už plné zuby!“

„Ty ma chceš vážne nasrať, však?! Už som ťa raz skoro prizabil, síce nechtiac, ale tentoraz to nehoda nebude“, naježil sa Failo.

„Arden, poď, už aj tak meškáme. Toto nemá zmysel“, pobádala Joy svojho priateľa, ktorý sa však ani nepohol a upieral svoje tmavé oči na elfa.

„No choď! Poslúchni svoju kočku a odpáľ, ty padavka!“ Ardenovi stuhla sánka.

„Vieš čo, Failo? Na tie tvoje idiotské drísty nemám čas. Takže ak si potrebuješ vybiť nadbytočnú energiu“, kývol bradou smerom k záhrade. „záhony sa ťa už nevedia dočkať!“, dodal s falošne milým úsmevom, načo Failo očervenel a vykročil smerom k Ardenovi. Joy sa okamžite postavila medzi nich.

„Tak to by stačilo! Upokojte sa!“ Elf ju však odstrčil nabok.

„Upokojím, až tvojmu nafúkanému frajerovi rozbijem tú jeho papuľnatú držku!“

„Ešte raz sa jej dotkneš, tak za seba neručím, ty kretén!“ Joy sa zhlboka nadýchla a v poslednej chvíli zastavila čas. Failo ustrnul uprostred pohybu s päsťou pár centimetrov od Ardenovho nosa.

„Vďaka, ale zvládol by som ho.“

„Och, vážne?“, Joy na neho pozrela s ironicky zdvihnutým obočím a prekrížila si ruky na hrudi.

„Nie“, priznal po chvíli ticha. „No nevieš si predstaviť, ako ma ten debil irituje. Príliš mi pripomína správanie môjho otca“, dodal zlostne.

„Chápem ťa, ale aj tak bolo hlúpe takto Faila provokovať. Len teraz si sa dal ako tak dokopy a už riskuješ ďalšie zranenie.“ S týmito slovami sa otočila na opätku a vydala sa do učebne.

„Uznávam, máš pravdu. Prepáč“, zavolal za ňou Arden kajúcne. „A počkaj chvíľu, kam tak utekáš?“

„Kde asi? Na hodinu predsa.“

„Niečo by som zjedol, som hladný. Poďme ešte do kuchyne. Alebo sa až tak veľmi nevieš dočkať tej úžasnej výuky?“, zaškeril sa na Joy uličnícky.

„Hej, uhádol si“, s úsmevom pokrútila hlavou. „Tak poďme.“ V chladničke nenašli nič svetoborné, len pár kúskov sendviča, nejakú šunku a syr, maslo a asi tri paradajky.

„Keby James nebol v bezvedomí, povedal by som, že zasa všetko vyžral on“, poznamenal Arden, keď si potraviny porozkladal na linku a zo zásuvky vybral nôž.

„Arden!“

„Čo je? Však musíš uznať, že ten chalan dokáže pojesť neskutočné množstvá jedla.“

„No, to áno. Pomôžem ti? Alebo vieš čo, urobím to ja, dobre?“ Joy vzala do rúk nožík a začala krájať paradajky.

„Hm, tak na toto by som si aj zvykol“, zapriadol jej do ucha a objal zozadu okolo pása.

„No, len opatrne. Nerada by som prišla o prsty“, zahriakla ho káravo, ale okamžite jej naskočila husia koža. “Bože, čo ten chlap so mnou robí?! Stačí, že ma dotkne a strácam pevnú pôdu pod nohami”, prebehlo jej mysľou a pokúšala sa sústrediť na tie hlúpe paradajky. Bezvýsledne. Arden ju s tichým smiechom pobozkal na odhalené rameno a potom pomaly prešiel na šiju. Joy zastala uprostred pohybu a rezignovane zavrela oči. „Takto sa naozaj nedá pracovať“, povedala zachrípnuto.

„Tak si dajte pauzu, slečna Aldainová“, pošepol zvodne a nahol sa, aby odhrnul potraviny nabok. Potom ju otočil, chytil za boky a jedným plynulým pohybom vysadil na kuchynskú linku, až Joy zalapala po dychu. Oči mali na jednej úrovni a tie jeho boli stmavnuté túžbou, až sa zachvela. Srdce jej od vzrušenia bilo ako opreteky. Nohy mu omotala okolo drieku a pritisla sa k nemu. Arden ju ešte stále nepobozkal. Vpíjal sa do nej pohľadom a pritom jej uvoľnil vlasy zo spony, ktoré sa jej rozsypali po chrbte. Jednou rukou ju pevne objal okolo pása, druhou ju chytil za zátylok a pritiahol si jej tvár ešte bližšie.

„Si tak krásna, až mám pocit, že sa z teba zbláznim“, vydýchol a konečne sa jej žiadostivo prisal na pery. Pre Joy okolitý svet prestal existovať. Podstatný bol len Arden, jeho elektrizujúca prítomnosť a vášnivé bozky. Ich dotyky boli čoraz odvážnejšie a telá mali ako v jednom ohni. Po hodnej chvíli sa od seba odtrhli, aby nabrali dych.

„Tak sa mi nechce ísť na vyučovanie“, povzdychla si, keď sa ako tak upokojila. „Navyše, som už unavená z toho večného trénovania a čakania, kým sa tej z bojiska uráči napadnúť nás.“

„Ha, hovoríš mi z duše. Osobne mám pocit, že ma na tých hodinách trafí šľak. Ale aspoň máme jeden druhého, no nie?“

„Áno, máš pravdu“, prisvedčila a jemne mu odhrnula vlasy z tváre. Nato sa znova naklonila po jeho blízkosť a Arden si naplno vychutnával sladkosť jej úst. Potom jej drobnými bozkami obsypal krk a obnažené plecia. Joy privrela oči a potlačila tichý vzdych. „Nerada to vravím, ale musíme už naozaj ísť.“

„Nikam neidem“, zahundral jej namrzene do vlasov, ale nakoniec ju predsa len pustil.

„A čo tvoj hlad? Už ťa prešiel?“ S úsmevom zoskočila z linky a mala čo robiť, aby ju roztrasené nohy udržali. Schytila znova do ruky nôž a pokračovala v krájaní. Arden sa zatiaľ oprel o pult a pozoroval ju. „Už si prišiel na tie naše záhady?“, opýtala sa ho po chvíli.

„Nie, ale snažím sa. Hlavne to, čo sa stalo tebe. Niečo už mám, ale potrebujem si to ešte overiť u Aurory, ak bude ochotná.“

„Veru. V poslednom čase je veľmi nepríjemná. A môžem ti s tým pomôcť, veď vieš.“

„Netreba, aj tak máš toho vyše hlavy.“ Joy na neho uprela veľavýznamný pohľad a podala mu sendvič.

„Presne. A čia je to chyba, há? Každý deň mi toho toľko naváľaš!“, naoko na neho zazrela, načo sa Arden uškrnul a s chuťou si odhryzol.

„To má byť výčitka, láska? Hm, ale možno by sa s tým dalo niečo urobiť. Chodenie s mentorom má určité výhody“, dodal veľavravne. „Mimochodom, je to dobré, ďakujem.“

„Si hrozný, vieš o tom?“, skonštatovala Joy, ale na perách jej pohrával úsmev. „A nemáš začo. Dobrú chuť.”

„Aj ja ťa ľúbim, zlatko“, šibalsky sa uškrnul. „Ty si nedáš?”, opýtal sa s plnými ústami a natiahol k nej ruku s chlebom. Pokrútila hlavou a vlasy si znova zopla do spony.

“Nie, nemám chuť. Obed bol dosť sýty. Ale asi si vezmem nejaké ovocie.”

“Dievča, ty ješ ako vtáčatko”, prehodil Arden a v dreze si opláchol ruky. Táto poznámka Joy pobavila a len pokrčila plecom. “No, tak poďme“, povedal otrávene, keď sa k nej znova obrátil.

„Dobre“, neochotne súhlasila, chytila ho za ruku a spoločne vykročili po chodbe. Joy opäť spustila čas a vstúpili do učebne.

„No konečne! Kde toľko trčíte?!“ Victor vyzeral naozaj rozčúlene.

„Čo horí? Meškáme len“, pozrel na hodinky, „dve minúty!“

„To je jedno. Láskavo si svoje aktivity rozvrhnite tak, aby ste prišli načas a neflákali sa.”

„Tak po prvé, už dávno nie som malé decko, aby si ma takto buzeroval, jasné?“, odvrkol mu Arden. „A po druhé, nerob zo seba ešte väčšieho pokrytca ako si. Tvoje aktivity s Nikou len nedávno rozvrátili celý dom, ak si dobre spomínam, ocko”, dodal s iróniou v hlase.

„Ja aspoň chodím včas tam, kde treba”, odvetil Victor chabo sa svoju obranu. „A navyše, teba do toho, s kým sa stretávam, nič nie je.” Joy len bezmocne sledovala tento slovný súboj medzi otcom a synom a duchu žasla nad toľkou nevraživosťou.

„Nuž, radšej budem meškať pár minút a venujem ten čas niekomu, koho ľúbim. Mimochodom, aké hovadiny si tej mladej natlačil do hlavy, že si ju dostal tam, kde si chcel?”

„Kroť sa, synak, pretože toto už prekračuje všetky medze”, precedil Victor zlostne pomedzi zuby. „A si smiešny, aby si vedel. Že ľúbim! Načo sa tu hráš? Veď ty o tom nič nevieš!”

„Už si skončil s týmto trápnym monológom?”, chladne sa ho opýtal Arden, ale Joy cítila, ako jej silnejšie zovrel ruku.

„Áno, skončil”, povedal so škodoradostným úsmevom. „A ešte niečo. Keďže ste vy dvaja teraz spolu, nemusím ti, dúfam, pripomínať, že nemôžeš už byť Joyiným mentorom.” Joy zmeravela a prekvapene pozrela na Ardena, ktorý otca prebodával vražedným pohľadom.

„Je to pravda?”, opýtala sa ho ticho, načo len bez slova prikývol.

„Fajn, takže keď sme si všetko vyjasnili, môžme sa konečne pustiť do výuky. Ty máš na starosti Niku, Leilu, Percivala a Samiru, ja si beriem Olivien, Octaviu, Ameliu…. Joy“, dodal provokačne. Arden prevrátil očami a vtisol Joy bozk na pery.

„Ak bude na teba hnusný, povedz mi to, jasné? Zatiaľ sa maj, láska”, pošepol jej do ucha a pobral sa k svojej skupinke.

„Ja som to počul”, zavolal na neho otec namosúrene.

„A?”, zavrčal Arden ponad plece, ani sa neobzrel a vyšiel z učebne. Joy úkosom zazrela na Victora, prešla k Octavii a nervózne sa na ňu usmiala. Vedela, že svojím ostrým sluchom určite všetko počula. Potichu si vzdychla a pokúšala sa sústrediť nato, čo im jej nový mentor vraví.

---

Ako každý deň po raňajkách, išla Olivien opäť na náročný tréning. Aurora s Arcalime stále čučali v knižnici alebo pracovni a hľadali informácie o temnej čarodejnici a obrane voči nej. Dnes mali vyučovanie s Victorom. Ten svojim študentkám dával poriadne zabrať a veľmi mu záležalo na tom, aby bolo všetko bez najmenšej chybičky. Pozorne sledoval skoro každý ich krok a všetko si zapisoval do svojho hnedého, koženého notesa. V poslednom čase, počas výuky, začal šetriť svojím úlisným úsmevom, ktorý mal kedysi nalepený na tvári dvadsať štyri hodín. Stále pozeral do svojich poznámok a druhým očkom pozoroval dievčatá. Oli dnes meškala a dobehla na výuku trochu zadychčaná. Praženica z piatich vajec a horúci čaj, ktoré mala na raňajky, ju zdržali dlhšie, ako by chcela. Hneď, ako vpálila do miestnosti, zachytila Victorov vražedný pohľad, hoci sa oneskorila dokopy asi len päť minút.

“Prepáčte”, ospravedlnila sa a rýchlo sa postavila k Joy a Octavii.

“To je úžasné, naozaj úžasné! Včera Joy a dnes ty. To neviete chodiť načas?! A tak mimochodom, povie mi niekto, kde zasa trčí Amelia?! Nebodaj jej je ešte stále zle?!”, zahučal Victor podráždene. Dievčatá len ticho stáli. Oli napadlo, že pravdepodobne je znova s Adamom, no pred ich mentorom radšej mlčala. “Niečo som sa pýtal, čo ste onemeli?!”, zvýšil hlas a nahnevaným pohľadom ich priam prebodával.

“Nie, nevieme kde je!”, odvetila napokon Joy dosť nevrlo. Na Victorovi bolo vidno, že ho jej prudká reakcia trochu zaskočila.

“Slušne, áno? Vidím, že spoločnosť môjho syna ti veľmi neprospieva”, skonštatoval nabrúsene a znova pozrel do notesa.

“Skôr vaša prítomnosť”, zahundrala si ešte Joy pre seba, no to našťastie už Victor nepočul. Octavia sa tíško zachichotala.

“Takže! Vyzerá to tak, že tu dnes budete len vy tri. Aspoň sa budeme môcť viac sústrediť na vaše schopnosti”, vyhlásil a pozrel na Olivien. “Ty sa teleporuješ do záhrady, presne do stredu chodníka, okolo ktorého sú do kruhu usporiadané lavičky. Poďme”, vyzval ju a s týmito slovami sa presunul k oknu, aby mal dostatočný výhľad na miesto, kam sa mala premiestniť.

Keď sa vrátila, Victor si ju ešte hodnú chvíľu dôkladne premeriaval a opäť si spravil nejaké zápisky. Jeho pohľad bol Oli dosť nepríjemný a popri fakte, že si o nej robí ešte poznámky sa cítila ako nejaké pokusné zviera. Nechápavo zazrela na Victora, ktorý keď zachytil jej pohľad, zdvihol obočie a odvrátil sa.

“Prečo si o nás spisujete toľko podrobností? K čomu vám to bude?”, nevydržala to Olivien. Ich mentor zdvihol hlavu od notesu a vystrúhal svoj obľúbený slizký úsmev. Jemne ironickým hlasom a pomaly, akoby sa rozprával s niekým, kto je mentálne zaostalý, jej odpovedal.

“Moja milá Olivien. Ako iste vieš, temná čarodejnica je pre nás všetkých veľkou hrozbou. Preto potrebujeme každý jeden detail, ktorý by nám pomohol zistiť, ako ešte viac a efektívne zlepšiť vaše schopnosti. Nesmieme nič prehliadnuť.”

Oli si len sťažka vzdychla a sadla si. Jednoducho tomu chlapovi neverila ani nos medzi očami, ale vedela, že z neho normálnu odpoveď zaručene nedostane. Čím ďalej, tým viac jej tu začínalo všetko liezť na nervy. Táto denná rutina už bola neznesiteľná. Každý deň ťažký výcvik s týmto tu. A po výukach zasa len študovať knihy, ktoré v praxi nikdy nevyužije. Navyše, všetci v dome mali nejaké tajomstvá. Keď skončili, Joy chcela ísť ešte do knižnice a tak požiadala Olivien, či by šla s ňou. Oli súhlasila, aj tak nemala nič iné na práci, keďže poobedňajšie vyučovanie dnes nemali a učiť sa jej vôbec nechcelo. Tam našli Auroru spolu s Arcalime, ako sa znova prehrabávajú v početných knihách a tie, čo už prezreli, alebo nepotrebovali, kládli na stôl. Kým Joy hľadala to, čo potrebovala, Olivien zamyslene jednu vzala a zbežne prelistovala. Nebola ničím zaujímavá, len zasa plno somarín, ktoré ju nudili. Medzitým k nej podišla Joy so svojím úlovkom v náručí.

“Aurora, ak sa smiem opýtať, čo hľadáte?”, opýtala sa začudovane. Sestry naraz zdvihli hlavy, akoby si len teraz uvedomili prítomnosť dievčat.

“Tú nešťastnú knihu, ktorú si nám mala doniesť a ešte jednu o krištáľoch.” Oli na ňu začudovane pozrela. Krištále? Načo im to bude? Ale ešte viac ju zaujala poznámka o knihe, ktorú jej mala doručiť Nika. Tak sa predsa dohodli! Kde ju potom dala? Nechala si ju? Alebo ju niekde skryla? Bolo to čudné a Oli vôbec nerozumela Nikinmu správaniu. Keď tú knihu Aurora tak chcela, asi v nej bolo niečo, čo by im pomohlo. Zrazu sa strhla na hluk za sebou. Obzrela sa, ale nič nevidela. Pozornosť znova obrátila na Auroru.

“Ja som tú knihu napokon našla, ale poslala som vám ju po Nike.” Čarodejnica zdvihla jedno obočie.

“Prosím? Ale veď mi ju nedala! A my tu môžeme prevrátiť knižnicu hore nohami ako dajaké hlupane a nič by sme nenašli! Kde potom je?!”

“Neviem, ja som bola v tom, že vám ju odovzdala.” Aurora pokrútila hlavou a rozzúrene vybehla pravdepodobne do nemocničného krídla za Nikou. Keďže Joy si už vzala všetko, čo potrebovala, nemali už v knižnici čo robiť. V hale sa rozlúčili. Jej priateľka šla za Ardenom, Olivien zasa hore do svojej izby. Hneď sa do nej zatvorila a otvorila okno, aby sa mohla konečne nadýchnuť čerstvého vzduchu, pretože mala pocit, akoby sa celý deň iba dusila. Potom sa pohodlne usalašila v kresielku a otvorila si knižku. Nie však učebnicu. Tie už nemohla ani vidieť. Nechala sa unášať prostými príbehmi z každodenného života jednoduchých ľudí. Žiadna mágia, ani kúzla. Keďže poobedňajšie vyučovanie dnes nemali, takto zahĺbená do pekného príbehu strávila pomaly celé dopoludnie. Okolo siedmej večer obrátila list poslednej stránky. Vstala, trochu stuhnutá sa povystierala a odložila beletriu do poličky. S nostalgickými pocitmi, ktoré v nej vyvolala, vyšla von z izby. To, že zmeškala večeru, jej vôbec neprekážalo, práve naopak. Chcela byť sama, no hlad sa vytrvalo hlásil a tak pokračovala až do kuchyne, aby si pripravila niečo pod zub. V chladničke toho mali od výmyslu sveta. Vytiahla si nejakú zeleninu, šunku, syr a pripravila si obloženú žemľu. Naplnila ju tak veľmi, že mala problém si odhryznúť.

“Pche, mekáč sa môže strčiť s tými ich poloprázdnymi burgrami”, pomyslela si spokojne a posadila sa ku stolu. Keď sa konečne dosýta najedla, rozhodla sa, že sa poobzerá po dome. Aj tak nemala čo robiť, keďže všetci okolo mali svoj program. Joy všetok voľný čas, ktorý jej večer ostal, trávila s Ardenom. Amelia bola zasa stále s Adamom. Nika bola večne odutá a to nová dievča, Samira, sa nejako do reči nehrnulo. A tak si to namierila rovno do tých záhadnejších častí domu. Cez knižnicu tajným vchodom prešla do chodby, po ktorej sa dostala do miestnosti s magickým zrkadlom. Pohľad na neho ju stále fascinoval. Jej posledná výprava s Nikou týmto portálom do elfského kráľovstva nedopadla najlepšie, ale návšteva, ktorú absolvovala spolu s Leilou do ich krajiny v nej vyvolala túžbu znovu tam nazrieť. A nie len do paláca, ale bola zvedavá aj na okolie. Keďže bol už večer a blížil sa čas spánku, dúfala, že bude mať viac priestoru a voľnosti sa tam poobzerať bez toho, aby na niekoho narazila. Jednou rukou opatrne chytila rám zrkadla a pomaly pokračovala do zelenej hmly. Keď už bola na druhej strane, potichúčky podišla k dverám miestnosti a pootvorila ich. Opatrne vykukla cez vzniknutú štrbinku, aby skontrolovala situáciu. Keď si bola istá, že je vzduch čistý, vyšla von. Bola znova na matne osvetlenej chodbe elfského paláca. Vnútri vládol pokoj a celým kráľovstvom sa rozliehalo ticho. Cestu zasa osvetľovali len fakle, ktoré boli upevnené na stenách. Olivien si všímala rôzne obrazy, ktoré boli povešané na kamenných stenách pozdĺž celého priestranstva. Na mnohých boli vyobrazení predošlí panovníci, občas sa mihla nejaká maľba krajiny, z ktorej doslova až sršala harmónia. Ako tak blúdila a kochala sa týmto miestom a jeho kultúrou, zazrela, ako sa spoza rohu vedľajšej chodby vynoril nejaký elf. Bol mladý, trochu starší ako ona a kráčal ľahkým krokom. Nevyzeral však ako tí strážcovia, ktorých tu stretla naposledy. Oli zachvátila panika, ale on si ju ešte nevšimol.

“Ach, dokelu! Čo mám teraz robiť? Teleportovať sa? To ma však prezradí a Arcalime by sa dozvedela, že sa tu potulujem. Alebo sa len jednoducho rozbehnem a utečiem preč?” V týchto úvahách však len paralizovane stála na mieste. Nevedela, čo má robiť a neznámy elf sa stále k nej približoval. “Hm, alebo len prejdem okolo neho a budem sa tváriť akoby nič… že som jedna z nich...” Tento nápad sa jej celkom pozdával. Síce nebol bohviečo, ale pomaly jej dochádzal čas. Olivien zahnala všetky myšlienky a predsa sa rozhodla pre poslednú možnosť. V kútiku duše pevne dúfala, že sa jej to prepečie. Sklonila hlavu a vykročila oproti elfovi. Prešli okolo seba a už už myslela, že to má v suchu, keď sa jej za chrbtom ozval jeho hlas.

“Hej! Počkaj chvíľu!” Oli zdúpnela a zastala. Neotočila sa však, len so zatajeným dychom čakala. Za sebou počula približujúce sa kroky. “Čo tu robíš? Prečo sa tak neskoro túlaš po chodbách?” Oli preglgla a bola rada, že chodba je tak slabo osvetlená.

“Zablúdila som. Som nová komorná princeznej …. “Ako sa len volá, doparoma?!”, pomyslela si zúfalo, ale jej meno jednoducho zabudla.

“Nová komorná princeznej Vei?”, opýtal sa elf a skúmavo jej hľadel do tváre.

“Áno, áno...som tu nová a zablúdila som.”

“A teraz pravdu. Viem, že nie si jej komorná, ani nová, ani stará, pretože ja tiež pracujem ako pobočník.” Oli na neho nakoniec pozrela a elf prekvapene otvoril ústa. “Ty nie si elfka….”, vydýchol šokovane.

“Nie, nie som.”

“Tak kto potom….”

“Hádaj”, vyzvala ho Oli a hrala o čas. Dobrým znamením bolo, že na ňu nezačal revať ako ten strážca, ktorého stretla minule. On sa však zamračil.

“Nezahrávaj sa so mnou”, upozornil ju a priblížil sa k nej ešte bližšie. No, kto si?!”

“Lana”, vyblafla Olivien prvé meno, čo jej v tom strese napadlo. Elf sa zarazil. “No, čo je? Však si sa ma pýtal, kto som.”

“Nemyslel som to tak! Takže, Lama, kto si?”

“To je LaNa! S N.” opravila ho Olivien, “A ty si kto?”

“Čo?” Oli s úsmevom prevrátila oči.

“Že ako sa voláš.”

“Moje meno ťa nemusí zaujímať! Ty si tu votrelec! Odkiaľ si sem teda prišla a….”

“Estel! Estel, kde toľko trčíš?! Už som ju našiel!”, ozval sa druhý, mužský hlas a elf sa obzrel. Ten okamih stačil nato, aby sa Oli stratila v tme chodby a pustila sa do behu.

“Hej! Počkaj! Ešte sme spolu neskončili!”, volal za ňou elf a počula jeho kroky, ako sa rýchlo blížia. Oli zrýchlila ešte viac. Našťastie to už nemala ďaleko. Vbehla do miestnosti, odkiaľ prišla a tichúčko za sebou zavrela dvere. O malú chvíľu počula, ako mladý elf prebehol okolo a pokračoval ďalej. Olivien si uľahčene vydýchla a prešla zrkadlom naspäť do svojho sveta. Vo svojej izbe vyčerpane klesla na posteľ.

“Hm, ale aspoň nejaké vzrúšo v tomto nudnom dome”, pomyslela si spokojne a s úsmevom sa začala chystať do postele, kde napokon zaspala s myšlienkami na svoje malé dobrodružstvo...

---