A život ide ďalej...2

„Jack! Vstávaj, musím ísť do práce! Jack!“ Gina vytrvalo budila svojho takmer zaťa. „Treba sa postarať o Viki, už je hore.“

„Áno, áno, idem.“

„Zatiaľ sa maj!“ Jack sa cítil ako mechom udretý. Rozospato rozlepil oči, vstal a prešiel k postieľke, kde na neho s úsmevom čakala dcérka. „No čo moja, napapáme sa a pôjdeme na prechádzku?“ Viki radostne zažmurkala svojimi obrovskými zelenými očkami. Keď sa najedli, Jack malú obliekol, chytil ju za rúčku a spoločne vyšlili von z domu. Zobral ju na detské ihrisko, kde sa Viki nadšene usadila do pieskoviska.

„Otecko na ihrisku, to som dlho nevidela“, prihovorila sa mu neznáma žena, ktorá sedela vedľa neho na lavičke.

„No, mamička nemôže, tak som tu ja. Ale malá je veľmi šikovná. Už cupká sama.“ Jack sa radostne uškrnul. „A rastie do krásy ako jej mamka.“ Pani sa usmiala.

„Koľko má rôčkov, keď je taká šikuľka?“

„Akurát zajtra bude mať rôčik.“

„To je milé! Plánujete aj oslavu? Prepáčte, že sa tak vypytujem. Som už staršia a nemám sa s kým porozprávať.“

„To je v poriadku. A nie, pretože jej mamička je chorá. Leží v kóme“, dodal Jack smutne.

„Ach, to je mi ľúto. Dúfam že sa čoskoro preberie. Ale prvý rok je pre Viktóriu dôležitý, treba to patrične osláviť.“ Jack pri zmienke mena svojej dcéry spozornel.

„Odkiaľ viete, ako sa volá?“ Žena ho však nepočúvala a hovorila ďalej.

„Viki je dar, proroctvo o tom hovorí jasne....“ Jack už začínal byť poriadne zmätený.

„Aké proroctvo, prosím vás? O čom to tu rozprávate?!“

„Vy nepoznáte proroctvo o vlastnej dćere? Prečo asi o ňu majú všetci záujem? Prečo ju chcú zabiť a ukradnúť jej schopnosti?“ Jack sa už prestával ovládať a pochytil ho strach.

„Pani, vy ma desíte! Kto, doparoma, ste? Odkiaľ toľko toho viete o mojej dcére?! Však toto nie je normálne!“

„Ak nevieš, od prvého roku sa u detí začínajú prejavovať schopnosti. Musíte ich začať rozvíjať“, odvetila mu pokojne.

„Okamžite mi povedzte, kto ste, lebo za seba neručím!“ Žena bola chvíľu ticho a hľadela na Viki, ktorá sa hrala v piesku. Potom bez toho, aby od nej odtrhla zrak, začala rozprávať.

,,O sto rokov príde na svet dieťa, dievčatko. Jeho krv bude čistá a rýdzo modrá. Vyhrá nad smrťou, lebo jej sila je nesmrteľná. Schopnosti tohto dieťaťa budú prevyšovať schopnosti akéhokoľvek elfa, trpaslíka, proroka a čarodejníka, ktorí kedy žili a budú žiť. Ona bude predurčená vládnuť, ale o trón sa ju budú snažiť pripraviť. Ten sa však nedá oklamať. Na pravý elfský trón môže zasadnúť len právoplatný dedič. Pokiaľ sa tak nestane, nenastane mier. Trón príjme len jej krv a schopnosti a potom z prachu povstane kráľovstvo a budú spojení odvekí nepriatelia – všetci elfovia, čarodejníci , trolovia či lesné víly.“ Jackovi od úžasu padla sánka.

„Prosím? A toto ste kde vzala?“ Rozpačito pozrel na dcéru a keď obrátil pohľad späť, žena tam už nebola. Akoby sa vyparila do vzduchu. Nechápal, o čo ide, takéto niečo v živote nepočul. Vedel, že Viktória je nástupníčka podľa zákona, ale vôbec netušil, že existuje aj nejaké proroctvo. „Viki! Poď moja, musíme sa už vrátiť!“ Vystrašený Jack vzal malú do náručia a ponáhľal sa domov. Tam malej v obývačke porozkladal hračky a zapol si televízor. Po chvíli zadriemal. Snívalo sa mu o malom dievčatku, mohlo mať asi šesť rokov, ktoré sa veľmi podobalo na jeho dcéru.

„Oci, musíme maminku zobudiť, veľmi mi chýba a obaja ju potrebujeme“, prihovorila sa mu malá.

„Viki, to si ty? Ako si to dokázala?!“ Jack sa tváril zhrozene a zároveň prekvapene.

„To teraz nerieš. Proste to viem. Počúvaj ma, musíš mi pripraviť oslavu narodenín, aby sa maminka zobudila a oslávila to s nami.“

„Moja, ale to predsa nezáleží na oslave“, namietol Jack.

„Ocko, ver mi. Ja pozvem tetu Leilu, aj tetu Joy a dáme si tortu. Prosím, urob mi oslavu u babky. Ľúbim ťa, ale teraz už musím ísť...“ Jack sa okamžite zobudil a chvíľu nevedel, kde je sever. Tento deň bol plný záhad! Pozrel dole na hrubý koberec, kde sedelo jeho malé, ročné bábätko a spokojne sa hrá.

---

Nasledujúce dni sa Nika ho snažila Victora zastihnúť, ale vždy mal nejakú výhovorku, prečo s ňou nemôže hovoriť. Buď niečo riešil s Aurorou, alebo sa potreboval pripraviť na vyučovanie.

“Prečo? Prečo na mňa nikdy nemáš čas?”, hnevala sa Nika, keď ho stretla na chodbe, ako sa zasa niekde ponáhľa. “Je to dôležité! Ten náramok mi dosť ublížil a…”

“Ja viem, miláčik, ale teraz fakt nemôžem. Povinnosti čakajú”, odbil ju ako vždy a už ho nebolo. Nika frustrovane zaťala ruky do pästí a potlačila slzy, ktoré sa jej v poslednom čase často tisli do očí. Victor sa jej očividne vyhýbal. Už ani tajné odkazy na magickom papieri jej neposielal. Nika sa nahnevane obrátila na opätku a keď prechádzala okolo pracovne, strhla sa na krik.

“To snáď nie je možné, Arcalime!”

“Čo je?! Prečo tak hulákaš, preboha!”, odvetila jej sestra trochu otrávene.

“Ten Nikin náramok...Je preč!”

“Ale choď, určite si ho len niekde zapatrošila…”

“Arcalime, prestaň! Jasne si spomínam, že som ho dávala sem do prvej zásuvky! A nie je tu!”

“Tak urob lokalizačné kúzlo a je to.” Nike zamrelo srdce. Čo teraz?! Odpoveď sa jej vzápätí naskytla.

“Na tieto predmety treba zložitejší obrad, ako len obyčajné vyhľadávacie kúzlo. Už len jeho príprava zaberie priveľa drahocenného času, ktorý teraz nemáme!”

“Tak sa opýtaj mladých, či ich niekto nevzal.”

“Samozrejme! A vinník sa určite hneď prizná! Nepoznáš tieto decká? Všetko zatĺkajú. Možno by som na nich mala začať používať kúzla mučenia”, skonštatovala unavene a Nika odišla do svojej izby. Nemôže si ten náramok dlho nechať, pretože ak sa Aurora predsa len rozhodne vykonať ten vyhľadávací rituál, odhalí ju. No viac ako ten šperk ju trápil jej drahý Victor. Musí sa dozvedieť pravdu!

Na druhý deň sa po večeri šla prejsť do záhrady. Vtom zacítila cigaretový dym a hneď vedela, kto to je. Teraz sa už nemá načo vyhovoriť. Keď má čas si tu pofajčievať, bude mať čas jej venovať pár minút na rozhovor.

“Ahoj”, pozdravila Victora, ktorý si s privretými očami užíval svoju cigaretku sediac na lavičke.

“Nika! A ty tu čo robíš?”, opýtal sa prekvapene a vystrel sa. Zdalo sa jej to, alebo sa mu v očiach mihla nevôľa?

“Prechádzam sa. Večera bola trochu ťažká. A ty? Relaxuješ?” Prisadla si k nemu a ukázala na cigaretu v jeho ruke.

“Trochu. V poslednom čase je toho priveľa”, usmial sa na ňu a Nika cítila, ako sa jej podlamujú kolená.

“No, ehm...a máš už konečne chvíľu sa so mnou porozprávať?”

“Láska…”, povzdychol si. “Mal som nabitý deň. Naozaj nevládzem.”

“Zaberie ti to len pár minút. Prosím”, naliehala Nika, ale Victor pokrútil hlavou.

“Nie, inokedy dobre? Už sa mi ani rozmýšľať nechce.” S týmito slovami zahasil cigaretu a jeho ruky jej zablúdili pod blúzku. “Ach, toto mi chýbalo”, skonštatoval a nahol sa po jej pery. Nika mala čo robiť, aby sa udržala na uzde a nepoddala sa jeho zmyselným dotykom.

“Victor, ak máš čas na toto, tak na jednu otázku mi môžeš odpovedať. Vedel si, že náramok, ktorý si mi podaroval, je zasiahnutý čiernou mágiou?” On sa zhlboka nadýchol a pozrel jej do očí.

“Nie. Odkiaľ by som to mal vedieť?”

“A kde si ho kúpil? Odkiaľ ho vlastne máš?”

“Nie je to jedno, moja?” zašepkal a perami jej prechádzal po krku.

“Práveže nie!” Nika už začínala byť nahnevaná a odtiahla sa od neho. “Tebe to nedochádza? Mohlo ma to zabiť! Nútilo ma to robiť veci, ktoré som nechcela! Proti mojej vôli! A ty myslíš len na jedno?!”

“Ale prosím ťa, zbytočne to dramatizuješ! Si v poriadku, nie? Je to za nami, takže sa tým už nezaťažuj. Kúpim ti druhý náramok.”

“Victor! Na nejaký druhý náramok sa môžem vykašľať! Ja len si chcem byť istá, že si mi ho nedal schválne a…” Zarazila sa, keď zbadala výraz na jeho tvári.

“To si o mne fakt myslíš? Žeby som ti úmyselne dal temný objekt?”, dodal zamračene a pustil ju.

“Tak som to nemyslela, ja…”

“Ale povedala si to. Nahlas. Že či som to ho nedal schválne… Nika, musím ísť. A ďakujem ti za dôveru.” S týmito slovami vstal a bez toho, aby na ňu vôbec pozrel, urazene odkráčal do domu.

“No skvelé”, pomyslela si nešťastne a zapla si blúzku. “Kvôli tomu sprostému náramku ešte stratím aj Victora. Musím sa ho zbaviť! A hneď! Kým ho nevyňuchá aj Aurora s tým svojím obradom.

Utrela si zatúlané slzy, zneviditeľnila sa a vybrala sa do knižnice. Prešla tajným vchodom a cez zrkadlo vstúpila do elfského sveta. Keďže bol už večer, chodby paláca neboli také preplnené, ako keď tu bola naposledy. Prešla znova do prvej haly, ktorú osvetľovali len fakle, a vyšla na balkón. Tam pomaly podišla k zábradliu a nazrela dole. Počula hukot vodopádu, kde sa pred pár dňami stratila kniha, ktorú tam z nejakého dôvodu hodila. Siahla do vrecka a vytiahla náramok, ktorý predtým tak zbožňovala. Teraz mala pocit, že ju páli v ruke a chcela sa ho čo najrýchlejšie zbaviť. Posledný krát pozrela na tie krásne, ale zradné ružové kamene a širokým oblúkom do hodila do silného prúdu vody. Dúfala, že už ho nikdy neuvidí. Vďaka nemu sa na ňu teraz Victor hnevá. S plačom klesla na mramorovú podlahu a tvár si vborila do dlaní. Keď stratí ešte aj jeho, už naozaj nemá dôvod ostávať v tom dome. Načo aj? Aurora ju nenávidí a aj o kamarátky už prišla. Žiadna z nich sa jej už nesnažila ani prihovoriť. Taká osamelá sa dávno necítila. Ked sa trochu upokojila, ešte cez zábradlie balkóna chvíľu pozorovala túto nádhernú krajinu a pomaly vstala. Nohy mala od toľkého sedenia stŕpnuté. Vtom začula na chodbe kroky. Pristúpila k vchodu na balkón a zbadala dvoch mladých elfov, ako si vykračujú po chodbe.

“Estel, ty sa choď pozrieť tam, ja pôjdem sem. Tá líška sa predsa nemohla prepadnúť pod zem.” povedal jeden z nich a rukou ukázal tomu druhému, kde má ísť.

“Dobre, idem. Dúfam, že ju nájdeme rýchlo, kým nám princezná neodtrhne hlavy”, zasmial sa.

“Že líška! Kto by už choval líšku, oni sú fakt padnutí na hlavu. Ale predsa, sú to elfovia a ešte k tomu lesní. O chvíľu mi tu prebehne medveď alebo diviak”, pomyslela si posmešne a pobrala sa za mladým elfom, pretože šiel do tej istej chodby, kde bola aj miestnosť zo zrkadlom. Kráčala zamyslená a stále posmrkovala, keď zrazu počula hlasy.

“...Nie, nie som.”

“Tak kto potom….”

“Hádaj.” Nika sa zarazila. Veď to bola Olivien! Čo tu, preboha, robí? A prečo sa rozpráva s tým elfom? Keďže bola stále neviditeľná, podišla k nim bližšie. Oli sa usmievala, akoby sa veľmi dobre bavila.

“Čo jej šibe?!”, pomyslela si Nika znechutene. Vtom jej pozornosť znova upútal mladý elf, ktorý na Oli zvýšil hlas.

“...Moje meno ťa nemusí zaujímať! Ty si tu votrelec! Odkiaľ si sem teda prišla a….” Vtedy na neho zakričal jeho spoločník, ktorý šiel to zviera hľadať do inej chodby. On sa obrátil a Olivien medzitým zmizla v šere. Nika dúfala, že sa jej podarí včas utiecť a neprezradí sa, pretože Estel sa rozbehol za ňou. Po chvíli sa ale vrátil a vyzeral nahnevane. Keď prechádzal okolo nej, zrazu mu podložila nohu a on sa rozčapil uprostred chodby. Nika mala čo robiť, aby nebuchla smiechom, ale napokon vyprskla. Rýchlo si zapchala ústa, aby ďalší zvuk už nevydala. Elf vyskočil na rovné nohy a so strachom v očiach sa obzeral okolo seba. “Kto je tu? Ja som to počul! Ak si to ty Lama...Lana, tak už prestaň zo seba robiť hlupaňu a nezahrávaj sa so mnou!” Keď sa mu však nikto neozval, napokon len pokrútil hlavou a pobral sa za svojím kamarátom. “Však počkaj, keď ťa tu nabudúce ešte nájdem, to ti spočítam”, mrmlal si v popod nos a ešte raz sa obzrel.

O chvíľu už bola u nich v dome. Olivien už nestretla a keď bola v hale, na chvíľu neisto zastala. Má ešte vyhľadať Victora? Síce už bolo veľa hodín, ale možno ešte spať nebude. Navyše, s Aurorou už spoločnú spálňu nezdieľajú. Napokon sa rozhodla, že predsa za ním ešte zájde. S búšiacim srdcom tíško zaklopala na dvere jeho izby. Už si myslela, že ani neotvorí a chcela sa obrátiť, keď zrazu počula, ako stlačil kľučku.

“Áno?” Bol ešte v nohaviciach a bielu košeľu mal pokrčenú.

“Victor, musíme si to vyjasniť. Môžem ísť dnu?” On sa poobzeral po tmavej chodbe a kývol jej, nech vojde. “Zobudila som ťa?”

“Nie...vlastne áno, zadriemal som v kresle”, zamrmlal a rukami si pošúchal oči. “Tak čo chceš?”

“Vyjasniť si veci. Dnes si odišiel bez toho, aby som ti to vysvetlila…”

“Neviem, čo chceš ešte riešiť. Vyjadrila si sa jasne.”

“Nemyslela som to tak. Vieš, že ťa ľúbim.”

“Ale nedôveruješ mi. Ako ťa vôbec napadlo, že by som ti niečo také úmyselne dal?”

“Ja neviem, je toho na mňa priveľa. Som zmätená. Odpustíš mi to?” S očakávaním v očiach pozrela na Victora, ktorý stál oproti nej s rukami vo vreckách. Neusmial sa však, iba sa na ňu díval. Niku oblial studený pot a začala sa báť odpovede, ktorá možno príde…

---

Ráno bola Amelia nevyspatá a nervózna. Keďže budíček mali veľmi skoro, spala dokopy asi len dve hodiny a aj tak ju mátali zlé sny. A akoby to nestačilo, dozvedeli sa, že Nika je v nemocničnom krídle. Všetko začínalo byť už fakt čudné. Čo sa jej mohlo stať? Veď ešte večer ju s Adamom videli v knižnici, ako vchádza do tajného vchodu. Súvisí s tým nejako jej zdravotný stav? Ráno odpadla v hale a Amelia s Joy a Olivien si o ňu robili vážne starosti. Keď ju však chceli navštíviť, Aurora im to prísne zakázala.

„Žiadne návštevy, dievčatá. Nika potrebuje oddychovať a vy máte aj tak vyučovanie. Tak šup, šup, načo čakáte?“, súrila ich a hnala ako ovce do učebne. Celý deň im zbehol ako voda, keďže dnes mali aj výcvik bojových zručností a Amelia spolu s Joy sa učili strieľať luku, zatiaľ čo ostatní trénovali s palicami alebo sebaobranu.

„No načo nám je toto dobré?“, frflala v duchu, keď sa celá ubolená a spotená vliekla po izby a nevedela už dočkať sprchy. Po večeri si ešte pozreli nejaký film a šli spať. S Adamom dnes prehodila len pár viet, ale na knižnicu alebo labák nemali čas a popravde ani energiu.

Na druhý deň ráno ich pri raňajkách čakali dve prekvapenia. Jedno Ameliu potešilo, pretože im zrušili vyučko, druhé ju však skôr šokovalo. Za stolom sedelo nové dievča, ktoré sa predstavilo ako Samira. Arden a ostatné baby sa s ňou chvíľu rozprávali, kým si Amelia naberala praženicu na tanier. O pár minút vošiel do jedálne Adam a s úžasom na tvári zastal vo dverách.

„Samira! Čo ty tu robíš?“, vykríkol prekvapene, ale zároveň natešene a Amelii v hlave zablikala kontrolka. Sledovala, ako pribehol k neznámej a silno ju objal.

„Kto je Samira a odkiaľ ju pozná?!“ Tá tiež vyzerala šťastne, že sa vidia a chvíľu sa potichu rozprávali. Vtedy do jedálne ráznym krokom vošla Aurora.

„No vidím že ste už zoznámili, aj keď niektorí sa už poznáte“, pozrela na tých dvoch a pokračovala. „Dúfam, že Samiru medzi seba bez problémov prijmete ako svoju novú spolužiačku. Jej schopnosť je veľmi vzácna, dokáže sa vcítiť do človeka a to tak, že vidí z jeho pohľadu čo robí, cíti a kde sa nachádza. Ako viete, vyučovanie je na dnes zrušené, so sestrou Arcalime musíme vyriešiť pár neodkladných záležitostí. V izbe vás však čaká kniha, ktorú musíte do zajtra preštudovať. Pekný deň.“ S týmito slovami vypochodovala von.

„Amelia, poď sem! Predstavím vás“, zavolal ju Adam s úsmevom. Pomaly k nim pristúpila. „Takže, Amelia, toto je Samira, moja spolužiačka z výšky a veľmi dobrá priateľka. Samira, toto je Amelia, moja spolužiačka z tejto zvláštnej školy a tiež veľmi dobrá kamarátka.“ Ameliu tá kamarátka trochu zamrzela, ale napriek všetkému sa na Samiru milo usmiala a podala jej ruku.

„Veľmi ma teší. Vitaj u nás, uvidíš, že sa ti tu bude páčiť.“ Samira jej úsmev opätovala.

„Aj mňa teší. Máš krásne meno.“ Amelia pozrela z jedného na druhého.

„Zrejme si máte čo povedať, tak vás nechám. Majte sa.“ Otočila sa na odchod, keď Adam na ňu zavolal.

„Neskôr sa u teba zastavím, aby sme doriešili ten....projekt“, žmurkol a Amelia prikývla. Ešte im zamávala a odišla do svojej izby, kde ju na nočnom stolíku čakala hrubá kniha. Ona na ňu ani nepozrela a so zmiešanými pocitmi sa prechádzala hore dole.

Stále jej v hlave vŕtala Samira a aký vzťah majú s Adamom. Naozaj len kamarátsky? Vôbec sa jej nechcelo učiť a tak oddychovala celý deň. Prospelo jej to a cítila sa lepšie. Adam sa ukázal až večer.

„Ahoj“, pozdravila ho Amelia.

„Čauko. Aký si mala deň? Tiež si ho celý prespala a preflákala ako ja?“, uškrnul sa na ňu vo dverách.

„Viac menej. Do tej učebnice som ani nepozrela. Tak, ideme?“

„Jasné. Chcel som prísť skôr, ale už ráno, keď som Samire ukazoval dom, som videl, že Aurora s Arcalime sa zavreli do knižnice a pravdepodobne tam boli celý deň. Od Olivien som sa dozvedel, že hľadali nejakú knihu. Teraz by mal byť vzduch čistý.“

„No veď skúsme. Poďme pešo.“ Vyšli na chodbu, zbehli po schodoch a našťastie bola knižnica prázdna. Ale znova nemali úspech. Tá kniha s takým názvom tam jednoducho nebola. Amelia si vzdychla. „Tak nič. Vráťme sa“, skonštatovala.

„Skús sa ešte opýtať Joy. Už sme o tom hovorili. Nech sa opýta Ardena, či niečo tuší o otcových aktivitách.“

„Ja neviem, či ho do toho chcem ťahať. Radšej nie, jemu nedôverujem, veď ho ani dobre nepoznám. No jej sa určite opýtam, za to nič nedám.“ S týmito slovami chcela odísť, ale Adam ju chytil za ruku a pritiahol k sebe.

„Som rád, že si sa mi so všetkým zdôverila a že ti môžem pomáhať. Sme v tom spolu, len ty a ja“, dodal s trochu zastretým hlasom. Chvíľu si hľadeli do očí a potom sa k nej pomaly sklonil. Amelia privrela oči a nastavila mu svoje pery.....Vtom sa prudko otvorili dvere a dnu vpálila Olivien. Keď zistila, v akej situácii ich zastihla, ostala v miernom šoku.

„Och, nie! Prepáčte, to som nechcela! Zničila som vám tento moment!“, zaúpela nešťastne, načo sa Amelia s Adamom rozosmiali. Pozrela na neho a on jej s úsmevom stisol ruku.

„Tak dobrú noc, baby“, žmurkol na ne a už ho nebolo.

„Amelia, je mi to tak strašne ľúto! Hľadala som ťa, ale teraz to nie je dôležité. Radšej mi povedz, ako to medzi vami je. A kto je tá Samira?“ Oli zdvihla obočie a čakala na jej odpoveď.

„Sme len kamaráti. Naozaj. Teda...zničila si nám prvý bozk, za čo ti veľmi pekne ďakujem“, podpichla ju so smiechom. „Ale sme len kamaráti. A vraj aj Samira je kamarátka.“

„Tak to znie naozaj zaujímavo“, skonštatovala Oli a obe sa rozosmiali. Keďže už bolo ozaj veľa hodín a zajtra im skoro ráno už začínal tréning, rozišli sa do postelí. S Joy mala príležitosť porozprávať sa hneď na druhý deň. Stretla ju po vyučovaní v hale ruka v ruke s Ardenom.

„Och, ahojte!“

„Ahoj Amelia“, pozdravila ju Joy, Arden jej len kývol na pozdrav. „Potrebuješ niečo?“

„Ja len, či sa nepôjdeme spolu učiť? A už dávno sme si nepokecali. Čo ty nato? Alebo máte už nejaký program?“

„Nič dôležité. Choď a zabavte sa. Ja mám aj tak ešte niečo na práci. Vidíme sa večer“, povedal Arden, pobozkal Joy a odišiel.

„Tak, poďme“, vyzvala ju Amelia nadšene. „Do mojej izby?“

„Dobre, môžeme.“

„Ty sa nemieniš učiť?“, opýtala sa jej Amelia s úsmevom, keď Joy odhodila knihy a slastne sa natiahla na pohovke.

„Nie, na dnes mám dosť. Večer do toho možno pozriem, ale teraz nechcem učebnice ani vidieť.“

„Moja reč“, skonštatovala Amelia so smiechom a ľahla si na posteľ.

„Vidím, že s Ardenom vám to klape“, začala akoby mimochodom, ale od nervozity sa jej potili dlane. Ako sa jej to má nejako nenápadne opýtať?

„Áno, je nám spolu fajn“, odvetila Joy s úsmevom a obrátila sa na brucho.

„To je super! Naozaj som vám nenarušila program?“

„Nie, chceli sme si trochu oddýchnuť a možno niečo precvičiť na gitare, ale to môžeme aj večer.“

„Jasné. My si poklebetíme a on možno strávi trochu času s otcom“, prehodila a úkosom pozrela na Joy. Na počudovanie si všimla, ako jej kamarátka zmeravela.

„O tom pochybujem. Určite si si všimla, že nemajú dobrý vzťah a odvtedy, čo bol Arden zranený, sa vôbec nerozprávajú.“ To Ameliu prekvapilo a zároveň sklamalo. Takže ani tu sa nič nedozvie....

„To fakt? Ani slovo? “

„Pokiaľ viem, tak nie. A keď, tak len po sebe štekajú. Prečo sa pýtaš?“

„Len tak....udivuje ma, že rodinné vzťahy môžu byť také zlé. U nás doma bolo vždy všetko v najlepšom poriadku“, zahovárala Amelia rýchlo a v duchu nad sebou prevrátila očami. Joy smutne prikývla. „No, nechajme to. Poďme za Olivien. Čo keby sme sa išli ešte trochu poopaľovať do záhrady? Čerstvý vzduch nám len prospeje.“

Nasledujúce dni prebiehali v stálej rutine. V piatok sa s Adamom rozhodli, že už prešlo dosť času a mohli by ísť skontrolovať laboratórium. Amelia tajne dúfala, že snáď v nejakom notese alebo zošite pribudla nejaká poznámka, čo by im aspoň trochu objasnila už aj tak zložitú situáciu. Hodinu pred večerou sa stretli znova v jej izbe a premiestnili sa do miestnosti s knižnicou a ošúchaným gaučom. Keď však chcela potiahnuť tenkú, červenú knihu, zrazu za dverami začuli kroky.

„Rýchlo, za pohovku!“, postrčila Adama a len tak tak to stihli. V tej chvíli sa totiž otvorili dvere a dnu vstúpil Victor, ale tentoraz mal spoločnosť. Amelia od prekvapenia zabudla aj dýchať. Bola to Leila, jedna z elfiek. Neisto sa obzerala okolo seba.

„Neboj sa, určite sa niečo nájde na tvoju bolesť hlavy a nespavosť“, milo sa jej prihováral Victor. O chvíľu zmizli v tmavej chodbe a v labáku. Amelia mu však neverila ani slovo, najmä potom, čo videla. Chytila Adama za ruku a ocitli sa v jej izbe.

„Čo keď jej ublíži?“ Na tvári sa mu zračili starosti. „Nemali by sme niečo urobiť?“

„A čo také, prosím ťa?“ Ona sa však o Leilu bála tiež.

„Neviem, ale nepáči sa mi to.“

„Mne tiež nie.“

„No nič, musíme ísť do jedálne. Keď sa tam Leila neukáže, porozmýšľame, ako jej pomôcť, ok?“

„Fajn“, súhlasila Amelia a vyšli na chodbu. Bola nervózna a počas večere neustále myslela na tú bielovlasú elfku. Vtom jej pozornosť upútal Victor, ktorý vošiel dnu a za ním cupitala Leila. Hneď si všimla, že má previazanú ruku a nenápadne pozrela na Adama, ktorý okamžite zachytil jej pohľad.

„Čo sa ti stalo?“, opýtala sa Arcalime, ktorá si to všimla tiež. Leila iba pokrútila hlavou, ale Amelii sa zdala nejaká zmätená.

„V záhrade sa mi stal menší úraz. Potom som stretla Victora a ten ma odprevadil k Drulle. Dala mi nejaké bylinky a masť. Už sa cítim dobre“, dodala a posadila sa k ostatným. Amelia na ňu chvíľu hľadela a potom znova pozrela na Adama. Toto nebola náhoda. Buď vie Leila tak dobre klamať, čo sa jej zdalo veľmi nepravdepodobné, alebo jej Victor nejakým spôsobom vymazal spomienky a upravil pamäť. Ale ako? Nešlo jej to do hlavy a sledovala ho, ako si spokojne vychutnáva jedlo.

Všimol si jej pohľad a milo sa na ňu usmial. Amelii z neho prišlo zle, ale úsmev mu opätovala. Na jedlo ju úplne prešla chuť. Tento dom jej pripadal čím ďalej, tým viac záhadnejší a Amelia už mala plné zuby jeho tajomstiev.

„Adam, počúvaj ma”, šepla, keď sa k nemu po večeri pridala a spoločne vyšli z jedálne. „Poďme tam teraz. Mňa to už vážne prestáva baviť. Videl si Leilu? Však bola totálne mimo!”

„Jasné, že som si to všimol.” Vošli do tmavej chodby, kde nikto nebol a premiestnili sa za pohovku. Amelia v návale hnevu a znechutenia však zabudla na opatrnosť a nepočula, že niekto rýchlo kráča po chodbe. Kým ju Adam stihol varovať, vstala a keď bola v polovici cesty ku knižnici, dvere na miestnosti sa rozleteli. Amelia od ľaku tlmene vykríkla a pozrela do Victorovej tváre znetvorenej diabolským úškľabkom.

„Ale, ale… Koho to tu máme?”, zatiahol falošne milým tónom a afektovane zabuchol za sebou dvere. Amelia naprázdno preglgla a začala cúvať, pretože Victor sa k nej pomaly blížil…

---

Percival sa strhol zo spánku na pocit, že niečo nie je v poriadku. Bola hlboká noc a Leila nebola vo svojej posteli. To ho už premohla panika. Vyletel z izby a noc-nenoc, začal kričať jej meno na chodbe, čo zobudilo Joy, ktorá sa k nemu ochotne pridala a spoločne pokračovali v hľadaní jeho sestry. Prezreli kuchyňu, jedáleň, knižnicu, školiacu miestnosť a aj nemocničné krídlo, ale po Leile sa akoby zľahla zem. Prehľadali aj záhradu, ale tiež nič. Keď prechádzali zimnou záhradou, zbadali ju na jednej z lavičiek. Spala a bola schúlená ako biele klbko. Percivalovi sa veľmi uľavilo.

„Ďakujem ti za pomoc, toto už zvládnem sám“, pošepol Joy, ktorá s úsmevom prikývla a odišla späť do domu. Perci potichu podišiel k sestre. Očividne ju netrápila žiadna nočná mora. Spala pokojne s úsmevom na perách. Postavil sa do otvorených dverí do záhrady, oprel sa o ich rám, prekrížil si ruky na hrudi a aj nohy a nadýchol sa čerstvého nočného vzduchu. „Toto je prvá chvíľa odkedy sme tu, čo sa cítim slobodný“, povzdychol si ticho a obzrel sa na sestru. Stratený v úvahách tam stál ešte dlho, až sa nakoniec rozhodol. Vyšiel hore schodmi do Leilinej izby a zobral jej vak, ktorý bol vždy pripravený na cestu. Potom išiel do svojej izby a zobral svoje veci a tak, aby ho nikto nevidel a nepočul, vrátil sa do zimnej záhrady. „Lei, vstávaj“, oslovil ju nežne a pohladkal po líci. „Poď, pôjdeme sa prejsť. Obuj sa.“ Leila si pretrela rozospaté oči a urobila, čo jej Perci kázal, lebo mu dôverovala. Keď zbadala všetky ich veci vrátane všetkých bratových zbraní, spýtavo na neho pozrela. „Vysvetlím ti to, ale teraz poď“, posúril ju.

Spolu vyšli do záhrady a tak, aby ich nikto ani zo stráží nevidel, prišli až na jej koniec. Potom zapískal na sokola, ktorý ihneď priletel. Z vaku vytiahol pánske oblečenie a pozrel na sestru. „Teraz je to na tebe.“ Leila premenila sokola na otca a ten sa obliekol do svojich šiat.

„Perci, čo to má znamenať? Kam ste sa vybrali?“, opýtal sa otec prekvapene.

„Ty si si to nebodaj nevšimol? Veď ju to tam zabíja! Mne už je teraz celá táto vojna ukradnutá. Stále nechápem, prečo si ju doviedol späť do toho elfieho kráľovstva, keď vieš, koľko životov to stálo (a myslel pritom na svoju matku) dostať sa odtiaľ a nie všetci sme mali také šťastie. Doteraz si mi to nevysvetlil!“, oboril sa na neho Percival.

„Á, mladý pán sa hrá teraz na hrdinu, čo? Ty si bol v paláci, zatiaľ čo my sme sa túlali hlbokými lesmi, aby nás nikto nenašiel. Si si myslel, že sa dokážeme skrývať pred temnými a lesnými elfami, či nebodaj čarodejnicami, donekonečna? Alebo som ju mal poslať samú a takú mladú do sveta ľudí bez dozoru a zázemia? Musel som si niečo vybrať a lesní elfovia bolo asi to najmenšie zlo. Veď tam našla teba, rovnako aj spôsob, ako komunikovať so mnou a aj priateľky, ktorým môže dôverovať. Má ešte nejaké poslanie a to dobre vieš. Jej osemnáste narodeniny teraz v lete sa blížia“, oponoval mu otec.

„A to sa mám len tak pozerať, ako mi tu chradne pred očami? Áno, návrat k nášmu jazeru pomohol a celé to bolo kvôli mne, uvedomujem si to, ale na ako dlho? Všade samá temnota a čierna mágia. A že zabezpečený dom, pche! Ja JU tu jednoducho nenechám. A neboj sa, pamätám si, kedy má narodeniny, veď som ju ako 7-ročný držal v náručí, keď sa narodila“, povedal rozhodne a zároveň urazene Percival a už sa zohol po svoje veci.

„Ešte sme nedohovorili“, zastavil ho otec a položil jeho veci späť na zem. „Naozaj nemôžem za to, čo sa tu deje a so zjavením tej čudnej bytosti určite nikto nerátal. Ale nemôžeš s ňou len tak odísť. Kam pôjdete? Do elfieho paláca?“, spýtal sa ho otec.

„Áno, presne tam“, odvrkol mu podráždene Percival. „Pôjdem za Veou a urobím presne to, čo po mne chce, ak nám to zabezpečí ochranu a pokojný život!“ Leila sledovala tento súboj dvoch kohútov s otvorenými ústami a videla, ako veľmi sú si podobní – až na farbu vlasov a niektoré Percivalove črty, ktoré zdedil po matke. Dokonca aj tie ohníčky hnevu v očiach, ktoré sa občas objavili aj v očiach elfov, mali spoločné a to dokonca všetci traja. Zároveň si uvedomila, že viedli rozhovor o nej a bez nej? Z Percivala vycítila, že jeho plán je krajné východisko. Veď už dávno vedela, že s Veou to nie je také ružové, ako to každý prezentoval. Rovnako vedela, že otec ich chránil najlepšie ako vedel.

„No, to už je len riešenie. Skazíte si život, obaja! Ty budeš poslúchať rozkazy nejakej rozmaznanej princezničky, ktorá ťa bude mať v hrsti a hrať sa s tebou ako s bábikou a Leila jej bude robiť slúžku, alebo čo. To teda nie!“

„A máš nejaký lepší plán, oci?“, prevrátil očami Percival. „Lebo ak nie, tak ideme...“ A nadobro si vyložil batoh a zbrane a pozrel na Leilu, ktorá sa však ani nepohla.

„Ja nikam nejdem“, vyhlásila rozhodne a skrížila si ruky na hrudi.

„Prosím? Asi som zle počul“, povedal neveriacky jej brat. „Lei, neboj sa, budeme spolu a bude to dobré. Žiadna vojna v elfom kráľovstve nehrozí. Ja totiž stále čakám na TVOJ návrh a ten neprichádza.“ „Dobre teda, za pokus to stojí. Ja zostanem zatiaľ tu v podobe sokola a budem sledovať, čo sa deje tu,“ ukončil rozhovor rezignovane otec, pobozkal Leilu na vlasy, s oboma sa rozlúčil a premenil sa na sokola. „Lei, dúfam, že mi veríš,“ obrátil na ňu prosebne Perci.

„Áno, len ma trápi, že odchádzame takto zrazu a nechávam tu svoje priateľky.“

„Musí to tak byť, inak by nás nepustili,“ odvetil jej brat rozhodne. A tak si zobrali svoje veci a vyšli za bránu, kde sa dostali na starú cestu. Chceli sa dostať k portálu. Obaja boli na dlhé púte zvyknutí a preto sa po nej vydali. Zrazu za sebou začuli veľký hluk. Keď sa otočili, zbadali dve rútiace sa svetlá a hlasný zvuk trúby. Obaja odskočili na kraj a niečo železné a rýchlo sa pohybujúce preletelo okolo nich. Po hodinke kráčania prešlo podobné železné monštrum oproti nim, ale pohybovalo sa pomalšie. Za pár minút išlo opäť niečo také ich smerom, išlo to však pomaly a pár metrov pred nimi zastalo. Keď k tomu Percival pomaly pristupoval, všimol si, že to má kolesá a pripomína mu to voz. Vpredu to malo ale malý domček s oknami na všetkých štyroch stranách. To na pravej strane, kde stál prekvapený Percival, sa stiahlo dole.

„Vidím, že ste tuším zablúdili“, prihovoril sa mu muž v klobúku a s briadkou, vedľa ktorého sedel veľký poľovnícky pes. „Najbližšie mesto je ešte asi desať kilometrov. Zveziem vás vo svojom pickupe, len si vylezte vzadu na korbu. Je tam dosť miesta.“

„Pomôžete nám, prosím? Sestra je už dosť unavená, ale, bohužiaľ, nemáme žiadne platidlo“, povedal úprimne, lebo vôbec netušil, kde sú.

„To nevadí, my vás s Harrym radi zoberieme.“ Vystúpil z kabíny a otvoril vstup na korbu. Perci ako prvé vyložil svoje veci. „Hohohó, načo toľko zbraní, mladý muž? Tuším sú nejaké historické. Ale opatrne s nimi, nie že s nimi budete útočiť!“

„Nebojte sa, potrebujeme sa len so sestrou niekde dostať.“ Pomohol Leile s batohom hore na „korbu“, ako to nazval ten muž. Tam si sadli vedľa seba, Leilu zababušil do jej plášťa, aby jej nebolo zima. Mala strach pozerať sa okolo a tak nakoniec zaspala. Percival sa na rozdiel od nej pozeral na okolitú krajinu, ktorá ho fascinovala. Cesta bola rovná, po krajoch značená a občas sa mihla nejaká tabuľa. Keď prišli na kraj mesta, auto zastalo. Pri jeho hlave sa otvorilo okienko.

„Tak, sme na okraji mesta. Ja pôjdem do centra na trh zaniesť čerstvú zeleninu. Môžem vás vyložiť tam?“, opýtal sa pán.

„My to tu nepoznáme, takže môže byť. Ďakujeme“, odpovedal Perci. Leilu to prebralo a tak bratovi vyrozprávala, že sa jej snívalo o malej Viktórii. Mala pocit, že je tu a musia ju nájsť. Vraj ich čaká oslava.

---

Na druhý deň ráno sa Olivien zobudila tak dobre naladená, ako už dávno nie. Včerajšia dávka adrenalínu jej zjavne prospela. K tomu sa pridal ešte fakt, že zajtra je konečne víkend a ona nebude musieť vstávať na otravný dopoludňajší tréning. Už dávno mala pocit, že sa aj tak nemá čo nové naučiť. Teleportovať sa už vedela všade, kde len chcela a dokázala preniesť aj viac ľudí naraz. Dnes to bude musieť ešte nejako prežiť. Ešte sa slastne v posteli ponaťahovala a keď už bola dokonale prebratá, vstala a zamierila do kúpeľne, kde si prečesala si rozstrapatené vlasy, vyzliekla nočnú košeľu a vošla do sprchy. Pustila studenú vodu a hneď jej naskočila husia koža. Vonku však už začínalo byť neznesiteľné teplo, predsa len, blížilo sa leto. Po výdatnej očiste sa dôkladne poutierala a umyté vlasy si zabalila do uteráka. Potom otvorila skriňu a chvíľu do nej zamyslene hľadela. Napokon sa rozhodla pre štýlové tričko bez ramienok a k tomu džínsové kraťasy. S ešte relatívne mokrou hlavou zišla dole na raňajky a radostne si pritom vykračovala. V jedálni na počudovanie sedela iba Samira, ktorá si práve vychutnávala nejakú napodobeninu anglických raňajok - slaninka, fazuľa, klobása. Z tej vône sa Olivien zbiehali slinky, predsa od skorého večera nič nejedla.

“Dobré ráno”, pozdravila spolužiačku, podišla k chladničke a nakukla dnu. Opäť na ňu usmievalo toľko jedla, až si nevedela vybrať.

“Aj tebe”, odvetila Samira s plnými ústami.

“Hm, tak čo si dnes dám?”, dumala pred otvorenými dvierkami. Včerajší luxusný sendvič by jej kamarátka určite závidela, ale zasa jesť to isté nemala chuť, najmä keď sa jej ponúkal taký široký výber. Nakoniec sa rozhodla pre niečo ľahké a jednoduché. Vybrala jogurt a jeho obsah lyžičkou vychránila do misky. Z poličky nad umývadlom vytiahla ovsené vločky, ktoré si tam vmiešala. Potom prešla k stolu a sadla si rovno oproti Samire. “Dobrú chuť!”, usmiala sa na tmavovlásku, keď sa prisúvala k stolu. Dievčina jej úsmev opätovala.

“Aj tebe dobrú chuť... Olivien, však?”, opýtala sa jej trochu nesmelo. Bolo cítiť, že je v dome ešte nová.

“Áno. Tak, ako sa ti tu zatiaľ páči? Už si sa zabývala?”, snažila sa Oli nadviazať debatu.

“Nuž, popravde, ešte celkom nie. Stále je to pre mňa nové. A tým nemyslím len tento dom, ale celkovo fakt, že existujú čary a mágia, temné sily a podobne.” Olivien sa usmiala.

“Neboj sa, zvykneš si. Ja som na tom bola zo začiatku rovnako a myslím, že asi všetci. Časom ti to bude pripadať úplne normálne a bežné. V jednom kuse nejaké nebezpečenstvo, húúúú. Taká tradičná denná rutina.” Samira jej však po týchto slovách nepripadala veľmi nadšená.

“To vážne?”, opýtala sa opatrne a v očiach sa jej objavil strach.

“Ja nežartujem. Ale nie je to nič, čo by sa nedalo zvládnuť. Sme predsa nejaké čarodejnice, nie žiadne... lamy, no nie?” Oli toto slovo pripomenulo včerajšie stretnutie s tým elfom a nabehla jej husia koža.

“Snáď hej”, pousmiala sa, vstala od stola a do ruky vzala prázdny tanier a šálku. “Tak, rada som si s tebou pokecala. Och, a o ôsmej je v obývačke porada. Povedala mi to Aurora. Stretla som ju v hale, keď som ju šla na raňajky.” Olivien prevrátila očami.

“Jasné, tie jej porady. Najem sa a prídem.” Samira prikývla, špinavý riad vložila do drezu a nechala Oli v jedálni samu. Tá pomaly dojedla raňajky a vybrala sa do obývačky, ktorá bola plná, chýbala už len ona. Ako inak, žiadne dobré správy ich nečakali a ona pri ozname, že Leila s Percivalom odišli, pocítila miernu závisť voči im dvom. Aj ona by najradšej odišla, aspoň na jeden deň by zmenila prostredie. To by bolo super! Vtom započula svoje meno a zbystrila pozornosť. Čo zasa od nej chcú?

“... Olivien a Octavia, ešte tu ostaňte, potrebujeme s vami niečo prebrať.” Keď všetci, okrem nej, Octavie, Aurory a Arcalime opustili obývačku, Oli sa zmocnila zvedavosť.

S narastajúcim vzrušením počúvala o silných, ochranných krištáľoch a keď im povedali, že pôjdu na výpravu do Salemu a Avalonu, v duchu zvýskla. Všetko si dôkladne zapísala na papier, ktorý jej aj s perom poskytla Aurora, aby na nič dôležité nezabudla a vložila do vrecka nohavíc.

“Dlho sa nič nedeje a teraz toľko vecí naraz”, premýšľala po ceste do izby. Tam si vzala malý ruksak, kde si ich uloží, v kuchyni sa zastavila pre fľašu vody a nejakú drobnosť na zahryznutie a v záhrade sa strela s Octaviou, ktorá na ňu už čakala.

“Tak, môžme ísť?”, opýtala sa mladej elfky s úsmevom, načo súhlasne prikývla. Chytili sa za ruky a Olivien ich teleportovala najprv do Salemu…

Ocitli sa na cintoríne neďaleko malého mestečka. Všade bolo ticho, až to bolo podozrivé. Oli sa mimovoľne striasla a keď pozrela na svoju spoločníčku, tiež nevyzerala nadšene a vystrašene sa obzerala okolo seba.

“Si si istá, že sme tu správne?”, opýtala sa Octavia a uprela pohľad na oblohu. Bola oceľovosivá, akoby malo každú chvíľu začať pršať. Na konároch sa nepohol ani lístok, vládlo úplné bezvetrie. Oli zatiaľ vybrala papier s inštrukciami.

“No”, odkašľala si Oli, keď ho dôkladne preštudovala. “Samozrejme, že áno. Len sa pozri, dokonalé miesto čarodejníc.”

“Fajn, tak kde začneme?”

“Podľa Auroriných inštrukcií by prvé dva krištále mali byť tu na cintoríne, ďalšie dva v tamtom lesíku a posledné tam dole”, ukázala Olivien na pustú usadlosť. “Jeden priamo na námestí ukrytý v tajnej skrýši vo fontáne, druhý za dedinou v malej jaskynke.”

“Tak poďme najprv nájsť tie tu na cintoríne”, povedala Octavia. “Kde presne?”

“Jeden v podzemnej hrobke, druhý v kostole”, odvetila a pozrela na sivý, strašidelne pôsobiaci kostolík, pri ktorom bola učupená ošarpaná hrobka.

“Fúúú”, vydýchla Octavia a hlas sa jej trochu tiriasol. “Jedno vyzerá lákavejšie ako druhé.” Oli len prikývla. Nechápala, ako ich tam mohli Aurora s Arcalime poslať samé. Je to tu vôbec bezpečné? Na prvý pohľad to určite nevyzeralo. Snáď tie dve vedeli, čo robia a neposlali ich samovražednú misiu. Radosť z dobrodružstva ju už prešla a Octavia vyzerala rovnako. Nad hlavami im krákal kŕdeľ havranov a pozorovali ich svojimi čiernymi očami.

“Pôjdeme tam spoločne, dobre?” Elfka ochotne prikývla a dievčatá vošli najprv do kostola, kde krištáľ našli ľahko pod uvoľneným kameňom v podlahe. Čo najrýchlejšie prešli do hrobky, pričom Oli si všimla, že havrany si posadali na strom a nespúšťali z nich zrak, čo sa jej vôbec nepáčilo. Alebo to bol len výplod jej fantázie? V hrobke ich čakalo viac práce. Krištáľ bol totiž ukrytý v lebke dávno mŕtveho čarodejníka. Octavia pomocou telekinézy posunula ťažkú náhrobnú dosku, do vzduchu zdvihla lebku a tresla ju do steny oproti.

“Opatrne! Čo keď rozbiješ aj krištáľ?”, upozornila ju nervózne Olivien. Tomu sa však našťastie nič nestalo a dievčatá rýchlo vyšli späť na cintorín. Stále nevideli ani človiečika. Premiestnili sa do tmavého, hustého lesa, kde tretí ochranný kameň našli v hlbokej bútľavine stromu a druhý na dne jazierka, z ktorého ho Octavia vytiahla znova pomocou svojej schopnosti.

“Super, ostávajú už len dva a padáme odtiaľto. Z tohto miesta mám zimomriavky”, skonštatovala elfka a chytila Oli za ruku, aby ich teleportovala ku osade. Hneď, ako sa tam ocitli, všimli si, že všetky okenice na oknách sú pribuchnuté a v usadlosti nikoho nevideli.

“Nechápem, prečo je to tu také prázdne, nikde ani nohy… Hrozne ma to znervózňuje”, zašepkala Oli.

“Neviem, či je to dobrý nápad sa rozdeľovať”, podotkla Octavia a očami behala po okolí.

“Budeme to mať rýchlejšie z krku. Ty máš svoj hneď tam”, ukázala na otvor jaskyne. “Ja sa premiestnim na námestie a hneď som späť. Potom pôjdeme do Avalonu, dobre?” Octavia, síce neochotne, súhlasila a Oli sa teleportovala k fontáne. Pomaly ju obišla a zbadala uvoľnený kameň pod sochou čierneho anjela. Rýchlo ho odvalila a začala rukou šmátrať dnu, keď sa za ňou ozval mužský hlas.

“Ale, ale, ale… Koho to tu máme? Žeby čarodejnícku zlodejku?” Oli sa veľmi preľakla, ale v poslednej chvíli schmatla krištáľ a nenápadne ho vložila do ruksaku, ktorý si prehodila cez plecia a až vtedy sa narovnala a pozrela, s kým má do činenia. Na okamih jej zastalo srdce. Na opačnom konci fontány stáli piati mladí ľudia, traja muži a dve dievčatá, približne v jej veku. Boli oblečení v čiernom, na hlavách kapucne, ale na odhalených rukách im svietili rôzne zložité tetovania, ktoré mali aj na krku. “No čo vyvaľuješ oči? Okamžite navaľ, čo si šlohla!” Oli pevnejšie zovrela ramienka ruksaku a ustúpila o krok dozadu.

“Nič som neukradla! Je to pre našu ochranu, hrozí nám vojna a…”

“Ccccc”, zdvihol chalan potetované ruky, aby ju zastavil. “Mňa tvoje kecy nezaujímajú a je mi jedno, čo vám hrozí alebo nie. Ten ruksak”, zasyčal a Oli si všimla, ako mu pod kapucňou zvláštne žiaria oči.

“Poslúchni ho, maličká! S ním sa nezahrávaj! Dante je z nás najhorší…”, zapriadlo dievča napravo od chalana, na čo sa uškrnul.

“Kto ste?”, zapišťala Oli. Chcela sa teleportovať po Octaviu, ale na druhej strane bola zvedavá, kto sú títo mladí ľudia.

“Strážcovia Salemu”, odvetil Dante a vystrel k nej ruku. “A teraz ten plecniak!”

“Tak si poňho poď, keď si taký frajer!”, zvolala Oli a kým chalan stihol vôbec zareagovať, premiestnila sa k Octavii, ktorá vyzerala vyľakane. “Poď, Octavia, musíme ísť!” Schmatla elfku za ruku a za okamih sa ocitli v Avalone. “To bolo o chlp”, pomyslela si, keď dopadla na mäkkú trávu. Tí Strážcovia však zamestnávali jej myseľ po zvyšok misie a keď sa vrátili domov, bola rozhodnutá o nich zistiť čo najviac. Nejakým spôsobom ju fascinoval, napriek tomu, že očividne boli nebezpeční.

---

„Musím ísť za Leilou a hneď jej to povedať“, pomyslela si Octavia a vyskočila z postele. Keď však zaklopala na dvere jej izby, nikto jej neotváral. Opatrne otvorila dvere, vošla dnu a rozhliadla sa. Priateľku však nikde nevidela, len jej neustlanú posteľ. Octavia potichu vyšla von a na chodbe zbystrila svoj výnimočný sluch, či Leilu niekde nezačuje. Registrovala všetko možné, napríklad Ameliu, ako sa rozpráva s Adamom o nejakým testoch, Ardena, ako si zasa nežne doberá Joy a sprchu z izby toho nového dievčaťa Samiry. No nech sa snažila, ako mohla, Leilu a Percivala nikde nepočula. Napokon prebehla celý dom, pozrela dokonca aj do záhrady, ale nič. Cestou do jedálne stretla Olivien, ale ani tá ich nevidela. Vrátila sa teda do nemocničného krídla, ale nie na dlho. O chvíľu boli všetci zvolaní na stretnutie do obývačky.

„Máme pre vás veľmi smutnú a nečakanú správu.“ Aurora sa tvárila veľmi vážne. „Dnes v noci tajne opustili naše spoločenstvo Percival s Leilou, čo sme zistili až teraz. Vie niekto o tom niečo?“ Pozrela smerom k Octavii, keďže s Leilou trávili spolu najviac času. Tá však bola rovnako prekvapená ako ostatní. Vôbec netušila o ich plánoch. Napokon sa vystrašene ozvala Joy.

„V noci som Percimu pomáhala hľadať Leilu, pretože, ako viete, má problémy so spánkom. Napokon sme ju našli v zimnej záhrade, kde pokojne spala na lavičke. Potom ma Perci poslal späť do izby. Viac neviem.“ Arcalime na ňu pozrela s prižmúrenými očami.

„Mal pri sebe nejaké veci?“

„Nie, prečo?“

„Pretože všetky jeho aj jej veci sú preč, takže pravdepodobne odišli dobrovoľne. Nič ti nespomínal, či by mali nejaké plány?“

„Nie, len sme hľadali Leilu a veľa toho nenahovoril.“

„Zaujímavé“, skonštatovala Arcalime. „No nič, aj keď netušíme, kde sú, budeme sa snažiť ich čo najrýchlejšie nájsť a priviesť späť.“

„A teraz“, začala Aurora naliehavým hlasom, v ktorom sa zračil hnev. „Teraz je váš výcvik ešte dôležitejší. Preto Victor a Arden vás budú nútiť pracovať ešte usilovnejšie, rozumiete?“ Všetci ticho prikývli a chceli odísť. „Och a ešte niečo. Olivien a Octavia, ešte tu ostaňte, potrebujeme s vami niečo prebrať.“ Keď zostali samy len s Aurorou a Arcalime, pokynuli im, nech si sadnú na stoličky. „Dievčatá, keďže stále ešte nevieme, čo je tá bytosť, ktorá sa objavila na bojisku a Leila s Percivalom len tak opustili dom, zhodli sme sa, že naše spoločenstvo nie je dostatočne zabezpečené. Preto sme vybrali vás dve, aby ste nám s tým pomohli a absolvovali malú misiu. V dobe vojny bol svet čarodejníc rovnako ako elfie kráľovstvo chránený silnými krištáľmi. Po uzavretí mieru boli tie kryštály ukryté na tajné miesta.“

„Naše sú ukryté v Avalone“, povedala Arcalime a Aurora dodala. „A naše zasa v Saleme. A vy po ne pôjdete. Ale varujem vás. Nič iného, ako tie krištále nesmiete z tých svetov vziať, je to jasné?“ Olivien s Octaviou prikývli a v duchu sa tešili na dobrodružstvo, ktoré ich aspoň na chvíľu vytrhne z každodennej rutiny. Všetko si zapísali, aby na nič nezabudli a vzali si pár vecí na cestu. Oli malý ruksak a Octavia plátennú kapsu, aby mali kde uložiť krištále a Olivien ich teleportovala najprv do Salemu. Hoci od Aurory a Arcalime dostali presné inštrukcie, kde hľadať, ale aj tak to bolo náročné. Napokon sa im však podarilo nájsť všetky tajné miesta a prvých šesť krištáľov pozbierať. Vyzerali nenápadne a dievčatám by ani vo sne nenapadlo, že majú takú silnú magickú moc. Pri posledných dvoch sa rozdelili, pretože neboli ďaleko od seba. Zatiaľ všetko prebiehalo hladko, keď zrazu Octavia zneistela. Zreteľne počula pokrikovanie viacerých hlasov a Olivien, ako sa im snaží niečo povedať.

„Och, nie“, pomyslela si a tej chvíli sa k nej Oli premiestnila a schmatla ju za ruku.

„Poď, Octavia, musíme ísť!“ Kým stihla niečo odpovedať, okamžite sa teleportovali do Avalonu. Obe zadýchane dopadli do mäkkej trávy.

„Kto boli tí ľudia?“ Oli len pokrútila hlavou.

„Neviem, vraj nejakí Strážcovia. Boli to mladí muži a baby trochu starší od nás. Celí v čiernom a na rukách a krku mali tetovania.“ Octaviu striaslo.

„Počula som ťa svojím sluchom, teda, hlavne ich. Si v poriadku?“

„Ale áno. Dúfam, že tu na nás podobné indivíduá nečakajú.“

„A čo ten posledný krištáľ? Podarilo sa ti ho získať?“

„Jasné. Oni prišli vtedy, ako som sa za tebou vracala.“

Potom sa dievčatá poobzerali okolo seba. Pred nimi sa rozprestieral hustý les a za ním sa črtal hrad, ktorého obmývalo rozľahlé jazero.

„No vidím, že sa musíme premiestniť až k tomu jazeru“, poznamenala Octavia a za okamih stáli na jeho brehu. Keď našli štyri krištále, zostávali im ešte dva, ktoré boli ukryté v blízkosti pláže, na ktorú ich Oli preniesla. Chvíľu sa kochali burácajúcim morom, ktoré obmývalo piesočnatú pláž. Ostávajúce krištále našli ľahko, pretože Arcalime im podala presné inštrukcie, kde ich nájdu. Jednoducho a výstižne, ako neuveriteľne krásne nadpozemské miesto v jednej časti pláže. Keď ich balili, Octavia uvidela ležať v piesku nádhernú mušľu. Nedalo jej to a zohla sa po ňu.

„Oli, pozri sa, aká je krásna! Nevezmeme si na pamiatku aspoň takúto nevinnú mušličku?“

„Máš pravdu, ale nezabúdaj, čo vraveli Aurora s Arcalime. Okrem krištáľov nesmieme priniesť nič iné. Síce neviem prečo, ale určite bude lepšie, ak ich poslúchneme.“

„Ja viem, iba som sa s ňou chcela na chvíľu potešiť.“ Olivien sa na ňu usmiala a pomalým krokom sa vydala vpred. Octavia mušľu neochotne zahodila, ale pri dopade do mäkkého piesku sa otvorila a vypadol z nej prsteň s nádherným, lesklým kameňom. „Tak toto by bola škoda tu nechať“, pomyslela si a prsteň si rýchlo schovala do vrecka.

Dobehla Olivien, ktorá ich preniesla naspäť do domu, kde úspešne odovzdali kryštály svojim patrónkam. Zatiaľ čo Arcalime vzala tie svoje a niekam odišla, pravdepodobne sa vydala k teleportu, aby sa dostala do svojej krajiny a tam ich rozmiestnila. Aurora zatiaľ pristúpila k Octavii.

„Teraz, keď rozmiestnime krištále, ktoré ste s Olivien priniesli, nikto okrem nás, čo sme tu, nebude môcť ísť von a ani dnu. Rovnako, ako to bolo u Percivala, keď mu hrozilo, že sa zmení na temného elfa. Dúfame, že nás to aspoň načas ochráni pred tou čarodejnicou z bojiska.“ Potom jej podala mapu, na základe ktorej pomocou telekinézy mala rozmiestniť krištále zo Salemu, aby mohli chrániť ich dom.

„A čo bude s Leilou a Percivalom? Čo keď sa budú chcieť vrátiť?“ Octavii to nedalo, musela sa jej to opýtať. O priateľov si robila veľké starosti.

„Tým, že nás opustili, samy rozhodli o svojom osude“, prehodila ľahostajne Aurora ponad plece a odišla. Octavia tam ostala ešte hodnú chvíľu stáť. Z jej odpovede bola v šoku a vôbec sa jej nepáčila. Potom podľa nákresov a ďalších údajov na mape začala umiestňovať krištále okolo sídla. Hlavu mala plnú myšlienok.

„To už svoju priateľku vôbec neuvidím? A ako sa Jack dostane ku Gretchen?“ A ako tak rozmýšľala, posledný krištáľ, ktorý mala položiť do záhrady, uložila späť do kapsy. Potom zdvihla zrak a zbadala Falca, ako jej krúži nad hlavou. „Jaj, na teba som skoro zabudla! Škoda, že mi nemôžeš povedať, kde je tvoja spoločnica. Vždy si jej bola nablízku, možno aj teraz vieš, kde je. Dúfam, že je aspoň v poriadku“, povzdychla si smutne. Zo záhrady sa Octavia vrátila do domu a využila chvíľu voľna, aby sa šla pozrieť za Loganom. Chcela vedieť, ako sa mu darí. Stále spal, tak si k nemu na chvíľu sadla a jemne ho pohladila po tvári. Chvíľu mu ešte čítala z knihy, ktorú mali rozčítanú zo včera. Keď sa neskôr vracala z nemocničného krídla do kuchyne, aby sa napila vody, uvidela Arcalime, ako vchádza k Aurore do pracovne. „Ona je už späť? Nejako rýchlo“, začudovala sa Octavia. Nedalo jej to a tak sa schovala za najbližší roh. Zbystrila svoj sluch a začula Arcalime.

„Tu je to zrkadlo, skúšala som hľadať Percivala, ale stále je v blízkosti Leily. Vďaka jej ochrannému štítu je rovnako neviditeľný ako ona.“

„Už chápem, prečo ste tú bielu hľadali tak dlho“, posmešne poznamenala Aurora. Sestry potom opustili pracovňu, ale zrkadlo tam nechali. Octavii to nedalo, počas ich rozhovoru ju prepadla myšlienka a to pozrieť sa na jednu osobu. Rýchlo vošla do miestnosti, zo stola vzala zrkadlo a pomyslela si: „Udalosti posledných dní mi vyvolalo veľa spomienok a veľmi rada by som aspoň na malú chvíľu zasa videla Kam.“ Utrela si zaslzené oči a za okamih sa dívala na priateľku, ako spokojne odpočíva na lôžku. Nevidela ju už dlhšiu dobu a musela uznať, že na svoj stav vyzerala naozaj spokojne. Vtom začula, že Aurora s Arcalime sa vracajú a tak rýchlo vrátila zrkadlo a vybehla z pracovne. „Snáď Logan bude mať väčšie šťastie.“ S týmito myšlienkami šla na večeru, po ktorej si urobila uvoľňujúci kúpeľ a potom hneď zaspala.

Ráno ju čakal tréning ako obvykle. Bol namáhavý, ale napriek únave ešte zašla za Loganom, aby mu prečítala ďalšiu kapitolu. Uprostred čítania ju však vyrušilo prudké a žiarivé svetlo. Keď zdvihla hlavu od knižky, od prekvapenia zabudla zatvoriť ústa.

---

V podobnom duchu sa niesli aj ostatné dni a Joy každý večer maximálne vyčerpaná padla do postele. Victor im dával poriadne zabrať a mala pocit, že jej mimoriadne. Nemala energiu ani na gitaru, na ktorú ju chcel Arden učiť hrať. Aj teraz, v tento večer, si ledva navliekla nočnú košeľu a vliezla do postele, kde okamžite zaspala. Uprostred noci sa však prebudila na hlasné volanie.

„Leila! Leilááá!“ Podľa hlasu spoznala, že je to Percival.

„Čo sa mohlo stať?“, preblesklo jej vystrašene mysľou, v rýchlosti si obula papuče, prehodila cez seba tenký župan a vyšla na chodbu. Zbadala Perciho, ktorý chcel práve zísť dole schodmi a pobehla, aby ho dohonila. „Perci, počkaj! Prečo tak kričíš? Vyľakal si ma.“ On sa prekvapene obrátil a uprel na ňu utrápený pohľad.

„Prepáč, ale hľadám Leilu a už som zúfalý. Nie je vo svojej posteli a vieš, že ju trápia tie zlé sny. Hádam niečo nevyviedla.“

„Určite nie. Pomôžem ti s hľadaním? Asi sa šla len prejsť.“

„Dúfam, že máš pravdu“, zahundral Perci a pustil sa dole schodiskom. Bral schody po dvoch a Joy musela za ním utekať, aby mu stačila. Spoločne prehľadali dom aj okolie, ale nikde jeho sestru nenašli. Keď sa však vracali späť cez zimnú záhradu, zbadali Leilu, ako spí schúlená na lavičke. Joy počula, ako si Percival vydýchol od úľavy. „Ďakujem ti za pomoc, toto už zvládnem sám“, zašepkal a ona s úsmevom prikývla. Ďalej už kráčala sama. Našťastie sa nikto iný okrem nej nezobudil. Vo svojej izbe sa ešte napila vody a potom pokračovala v tvrdom spánku. Sníval sa jej zvláštny sen…. Videla v ňom malú Viktóriu, to elfie dievčatko, o ktoré sa starala. Nebolo to však to malé bábätko, ktoré si pamätala. Mohla mať asi päť alebo šesť rokov.

„Viki?”, oslovila ju váhavo. „To si ty?” Dievčatko sa usmialo.

„Áno, ja.”

„Ale ako si sa….”

„To nie je dôležité, Joy. Chcem ťa pozvať na moju narodeninovú oslavu, prídeš?”

„Na oslavu? Rada, no neviem kde, ani ako… Toto je sen, však?”

„Je, ale náš rozhovor je skutočný. Tak prídeš? Budeš vedieť, kde máš ísť, neboj sa. Oslava bude o dva dni. O tretej.”

„Dobre, pokúsim sa, moja”, pomaly napokon súhlasila. „Ďakujem za pozvanie, aj keď trochu zvláštne.” Viki sa zasmiala a potom zmizla… Joy sa okamžite prebudila. Zmätene zažmurkala a chvíľu sa spamätávala. Bolo to čudné, ale vo svojom vnútri vedela, že Viktória jej naozaj vstúpila do sna. V náhlivosti sa poobliekala a chcela ísť za Ardenom. V hale ju však zastavila Samira, že vraj majú dôležitú poradu v obývačke. Joy zastonala a odvliekla sa za ostatnými.

„Máme pre vás veľmi smutnú a nečakanú správu.“ Aurora sa tvárila veľmi vážne. „Dnes v noci tajne opustili naše spoločenstvo Percival s Leilou, čo sme zistili až teraz. Vie niekto o tom niečo?“ Joy prebehol po chrbte mráz.

„To predsa nie je možné, veď ešte v noci som pomáhala Percimu hľadať jeho sestru. Ako to, že sú preč?” Toto povedala aj ostatným a keď ju Arcalime vyspovedala, na raňajky a nejaké debaty s Ardenom jej už neostal čas. Príležitosť sa naskytla až večer, keď sa vracali z jedálne.

„Musím ti niečo povedať, ale je to… trochu nezvyčajné. Sľúb mi, že sa nebudeš smiať”, začala opatrne a úkosom pozrela na svojho priateľa. Arden sa pousmial a objal ju okolo pliec.

„Fíha, to znie tajomne. Poďme do mojej izby.” Keď mu vyrozprávala, čo sa jej minulú noc snívalo, chvíľu na ňu bez slova hľadel a potom pokrčil plecami.

„Super, tak ideš na žúrku.”

„Arden, toto je vážna vec! Ja fakt viem, kde mám ísť, hoci som z tohto domu nevystrčila ani pätu a vonku to vôbec nepoznám!”

„Pokoj, Joy, ja ti verím. Očividne tá malá má naozaj veľkú moc.”

„Nedalo mi to, rozmýšľala som nad tým celý deň a tvojho otca z toho šlo poraziť, pretože som bola nesústredená na jeho výklad”, dodala, načo sa Arden uškrnul. „Takže, keďže nemáme dovolené opustiť dom a hlavne nie teraz, napadlo ma, že jednoducho pre všetkých zastavím čas. A ty nás tam odvezieš. Teda, ak chceš ísť so mnou.” S očakávaním v očiach na neho pozrela.

„Samozrejme, že chcem. Baby párty by som si predsa nemohol nechať ujsť. Bude tam určite veľká ružová torta, aspoň trojposchodová, samé farebné ozdoby, plač, krik a veľa, veľa dospeláckeho šušlania… Veru, lákavá predstava”, skonštatoval a pokrčil nosom, no v očiach sa mu šibalsky zaiskrilo. Joy sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„Arden… ”

„Jasné, že ťa tam odveziem, moja. Je to skvelé, že máme možnosť aspoň na chvíľu vypadnúť z tohto mauzólea!”, dodal so smiechom, zdvihol ju do náručia a zatočil sa s ňou. Joy zvýskla, ruky mu ovinula okolo krku a pobozkala ho.

„Paráda, takže o dva dni…”

---

Po tom, ako James odišiel na skúšku, sa Maddison vyvalila na gauči a do rúk vzala mobil.

“Ach, dopekla, musel sa mi vybiť”, zamrmlala otrávene, keď sa ho pokúsila zapnúť, ale neúspešne. “Joooosh!!!”, zrevala smerom ku kúpeľni, kde sa dotyčný práve sprchoval. Samozrejme, cez tečúcu vodu ju nepočul. Maddie prevrátila očami a netrpezlivo čakala, kým vyjde von. O pár minút sa zjavil vo dverách len v boxerkách a uterákom si šúchal ešte mokré vlasy.

“Kričala si niečo, alebo sa mi to len zdalo?”

“Hej, kričala. Nemáš náhodou nabíjačku s takouto koncovkou?” Vstala a strčila mu telefón pod nos.

“Ja nie, ale James má. Počkaj, prinesiem ti ju.” Cestou nakukol na sporák, kde sa mu dusila zelenina. “Hm, o chvíľu to bude hotové. Som hladný ako vlk.” O chvíľu sa vynoril z izby a podal Maddie nabíjačku.

“Dík.” Vzala si ju a hneď aj zapojila do zásuvky.

“Ale opatrne s ňou, James je háklivý na svoje veci.” Maddison len prevrátila očami a zapla mobil, ktorý hneď zapípal asi tri krát. Na displeji jej nabehli smsky od Teresy, mamy a jedna z neznámeho čísla. Najprv ťukla na tú od Teresy.

“Čau, ženo, no kde si nakoniec skončila? Dúfam, že aspoň tebe to stálo za to. Tí dvaja…. škoda reči, hotoví Pat a Mat. Ozvi sa, keď vstaneš.”

“Dvaja?”, začudovala sa Maddie. Dobre si pamätala, že keď Teresa odchádzala, Matt si medzitým na parkete narazil nejakú inú babu. “Haha”, zasmiala sa v duchu škodoradostne. Teresa bola síce jej najlepšia kamoška, ale občas ju jej správanie týkajúce sa chlapov vytáčalo. Tradične ani dnešná noc nebola výnimkou, keď zdrhla uprostred párty za bohapustým sexom a ani nepočkala, aby sa ubezpečila, či je Maddie v poriadku.

“Čau, ja fajn. Som na intráku u študáka. Nie je to taký luxus ako si iste mala ty, ale tá noc stála za to.”

Potom otvorila ďalšiu smsku. Od mamy jej prišlo pätnásť zmeškaných hovorov počas nedostupnosti. “Ach, matko. Som v pohode, preboha, čo toľko stresuje”, pomyslela si, ale ani sa jej neuráčilo niečo napísať. Posledná správa z neznámeho čísla obsahovala len nejaké divné slová, pravdepodobne v nejakom cudzom jazyku, ktorému Maddison nerozumela. Napokon mobil odložila na stôl a sledovala Josha, ako si dokončuje raňajky. Keďže mal na sebe len boxerky, mala o pekný výhľad postarané. Po chvíli si k nej prisadol na gauč. Na stôl položil tanier, na ktorom mal smažené vajcia, tri krajce chleba a dusenú zeleninu. Do ruky vzal príbor a začal jesť.

“Vážne si nedáš ani trochu?”, opýtal sa a mával jej pred ústami plnou vidličkou.

“Nie, vďaka. Skôr by som si potrebovala zapáliť.”

“Nuž, bohužiaľ. Ako som už povedal, ani ja, ani James nefajčíme.”

“Veď dobre.”

“Tak, čo máš dnes v pláne?” vyzvedal Josh s plnými ústami.

“Hmm...ani neviem. Pravdepodobne prespím celý deň, keďže ma bolí hlava ako čert.” Po týchto slovách sa postavila, prešla do izby a vhupla znovu do postele, kde sa zababušila do paplónu. “Dobrú noc.”

“Hádam mi nechceš povedať, že plánuješ celý deň spať v mojej posteli”, čudoval sa Josh, keď sa zjavil vo dverách.

“No a? Kam mám ísť spať? Keďže ani len netuším, kde vôbec sme a domov ma asi neodvezieš, či?”

“Odviezol by som ťa, keby som mal auto.”

“Tak vidíš”, skonštatovala a venovala mu nevinný úsmev. “Dobrú noc.”

“Maddie! Rád by som ťa tu nechal aj celý deň, ale poobede má prísť James aj s frajerkou Lily. Takže to asi nebude dobrý nápad, ak sa tu všetci stretneme.”

“Nóóó, ale kým prídu máme ešte čas, veď je len osem. A ty čo, máš dnes školu alebo čo?”

“Nie, nemám, len by som si chcel udržiavať dobré vzťahy.”

“Ach, dobre, Pán Dobrý vzťah, určite si aj ty ešte unavený. Vieš, čo ti odporúčam? Áno, uhádol si! Spánok! A vieš ešte čo? Vo dvojici sa spí lepšie, tak nehundri a poď ku mne.”

“Fajn, ale len na chvíľu. Potom zistíme, ako ťa dostať domov.”

“Dobre, dobre…Len už poď, lebo ma porazí.” Josh odniesol tanier do umývadla a vošiel pod perinu. Objal zozadu Maddison a spoločne zaspali.

“Hahaha, no to určite. Nepreháňaj zasa!” Tlmený smiech a štrngot kľúčov prechádzali cez dvere, ktoré sa za chvíľu otvorili. Dnu vošiel James s Lily, na čo sa Josh strhol zo spánku.

“Koľko je hodín?”, poobzeral sa trochu zmätene a šmátral rukou po mobile.

“13:42”, odvetil mu James s trošku meravým výrazom.

“Fúha…. Prepáčte, ešte sme zaspali.”

“Josh, vieš že ťa mám rád, ale máme predsa nejakú dohodu. Ty si mal izbu pre seba včera. Dnes by sme chceli mať trošku súkromia aj my.”

“Jasné, daj nám takú polhodinku a vypadneme.”Josh drgol do Maddison, ktorá ešte tuho spala. Hneď otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba.

“Huh...čo sa deje? Čo tu na nás ten hňup vyvaľuje oči? To už je obed?”Pozrela na Jamesa, zatiaľ čo si pretierala oči.

“Hňup? Aký hňup? Kto ti tu je hňup?”, ozvala sa nižšia blondína stojaca vedľa Jamesa.

“Haha,” zachichotala sa Maddie, “veď ten, čo ho držíš za ruku, pokazená platňa.” Dievčina očervenela.

“A ty si kto, že sa tu navážaš do môjho priateľa? Ehh.. Josh?”

“Áno, Lily?” Josh na ňu pozrel so sladkým, falošným úsmevom. Kedysi mal na ňu veľký zálusk, no v momente, keď ho v aule znemožnila pred veľkým množstvom ľudí, na ňu ihneď zmenil názor.

“Ukľudni si, prosím ťa, svoju…priateľku, alebo ako ju nazvať… nech tu láskavo prestane vyskakovať na Jamieho v JEHO izbe.”

“Moja, ak si tak náááhodou zabudla, izba patrí aj Joshovi!”

“Aká som ti ja MOJA? Mimochodom, vy ako dlho ste s Joshom vlastne spolu? Pretože som nepostrehla, že by mal doteraz nejakú priateľku. Alebo mi niečo uniklo?”, dodala Lily s prižmúrenými očami.

“A čo je teba do toho?! Si snáď jeho matka, že kontroluješ jeho sexuálny život? Hádam je na ňom, s kým je, ako dlho s ním je a čo s ním robí! Či je bežné, že stále pcháš ten svoj pehavý nosisko, kde netreba?!”, zvolala Maddison. Lily na ňu pohŕdavo zazrela.

“Máš pravdu, nič ma do toho nie je. Ja len vychádzam z faktu, že nikdy sa ani slovkom nezmienil o nejakej priateľke, takže predpokladám, že ste sa museli stretnúť len nedávno. A podľa toho, ako sa správaš a aký máš slovník je zjavné, že na teba musel naraziť pravdepodobne v nejakom sprostom, podradnom bare”, zakončila Lily povýšenecky.

“Čo je toto za hlupaňu?” pomyslela si Maddie. “A? Čo je na tom? Ty si sa s hňupom stretla na svätej omši, alebo v kláštore, že máš problém s barmi?”

“Nie, ale v baroch sa vyskytujú prevažne ľahké ženy ako ty”, premerala si Maddie opovržlivo. “A nato, že si tu strávila jednu jedinú noc len kvôli sexu, si až priveľmi dovoľuješ.”

“A ty máš zasa priveľkú hubu, nezdá sa ti?”, poznamenala Maddison, načo Josh vedľa nej vyprskol a smiech sa snažil zamaskovať kašľom. “A keď sme už pri tom, prečo ma tu nesprdne ten tvoj hňup, odhryzla si mu snáď jazyk, há?”

“Tak už dosť dievčatá, nebudeme sa tu predsa hádať! Proste sme zaspali, aj to sa stáva! Oblečieme sa a ideme preč, tak už sa upokojte, dobre?”, prerušil ich Josh, hoci osobne sa veľmi dobre bavil. Maddison sa bez slova postavila a hodila na Lily pohľad plný opovrhnutia. Len v sexy spodnom prádle ladným krokom prešla k stolíku, kde mala cez stoličku prehodené svoje oblečenie. Zobrala do ruky rifľové kraťasy a oprela sa, aby si ich mohla na seba natiahnuť. Robila to provokačne pomaly a škodoradostne pritom sledovala Lilynu odutú tvár. Zrejme sa jej vôbec nepáčilo, že tu nejaká ženuška pobehuje polonahá okolo jej svätučkého priateľa. Medzitým vstal aj Josh a kým sa obliekal, pýtal sa Jamesa, či nevie, ako by sa Maddie dostala domov.

“A kde vlastne bývaš?”, obrátil sa k nej James. Maddie si zapla gombík na nohaviciach a pozrela na neho.

“No, neviem, či tú bohom zabudnutú dieru niekto bude poznať, ale kúsok odtiaľ, ako sme do seba narazili, keď som hľadala toho malého čokla”, utrúsila Maddison, ktorá bola ešte stále iba v podprsenke. “Ale ani sa nenamáhaj, spoje tam chodia raz za ruskú zimu. Bohužiaľ, šoférovala kamoška, takže jej musím brnknúť, kde je.” Zamierila k stolíku, kde mala položený svoj už nabitý telefón. Odpojila kábel a vytočila Teresine číslo.

Túúút...túúút...túúút…

Mobil zvonil, ale tá potvora ho nebrala. Hlavne, že sa jej mala ozvať, keď vstane. Maddie to skúsila ešte raz, no opäť neúspešne.

“Nuž, asi ešte tiež spí”, skonštatovala pokojne. “Takže vám tu zjavne ostanem visieť na krku”, zasmiala sa a pozrela na stále nafučanú Lily. Tá už bola v tvári bordová.

“Maddison, radšej už neprovokuj. Obleč sa, a kým sa ti kamoška ozve, zatiaľ niečo vymyslíme vonku”, popohnal ju Josh.

“Áno, pane, ako rozkážete!”, zasalutovala pobavene a prevliekla si cez hlavu tričko. Ešte schmatla kabelku, ktorá ležala pohodená pri gauči a už sa hrnula ku dverám. Tam si obula svoje čižmy na vysokom podpätku.

“Tak sa majte, svätúšikovia!”, zakývala so smiechom ešte tým dvom a vyrútila sa na chodbu. Za ňou sa náhlil Josh, ktorý mal na sebe nohavice zo včera a modrú károvanú košeľu.

“Mimochodom James, ako skúška?”, spýtal sa ešte medzi dverami.

“Super. Mám to za A!”, odvetil s úsmevom.

“Nuž, iné som od teba ani nečakal. Gratulujem!” Po týchto slovách zabuchol dvere, oblapil Maddison okolo pliec a viedol ju preč z internátu.

“Tak čo chceš robiť, kým sa ti ozve kamoška?” spýtal sa jej, keď vyšli von.

“Fúha, neviem…Ak mám byť úprimná, najradšej by som si ľahla a spala, hoci i na lavičke”, zasmiala sa Maddie. “Alebo čo povieš aspoň na kávu?”

“Fajn. Niekam konkrétne?”

“Nie, až tak veľmi to tu nepoznám. Nechám sa prekvapiť.”

“Dobre teda, pár blokov odtiaľto je jedna dobrá kaviareň”, vyhlásil a vykročil po uličke naľavo od internátov. “Tak kým budeme čakať na tvoj odvoz, mohla by si mi zatiaľ o sebe prezradiť niečo viac. To, že máš zvodné telo som už zistil”, potmehúdsky na ňu pozrel. “Nejaké koníčky? A čo rodina?” Josh začal tradičnú trápnu vyzvedaciu debatu, na čo len Maddie v duchu prevrátila oči.

“Hmm.. nič také zaujímavé. Keďže, ako si si všimol, bývam v najväčšej prdeli sveta, nemám moc priestoru, čo sa týka zábavy. Mala som psa, ktorý nedávno zdrhol, ale to si tiež už počul. Súrodencov nemám. Naši sú strašne staromódni, takže som rada, keď môžem vypadnúť z domu čo najďalej”, zhrnula stručne svoj nudný život. “A čo ty?”, opýtala sa ho napriek tomu, že ju to veľmi nezaujímalo.

“No, kde začať. Mám dvoch bratov a mladšiu sestru. Žijeme asi 150 kilometrov odtiaľto, takže pochopiteľne, kvôli škole bývam na intráku. Veľa času trávim aj s Jamesom, je to fajn parťák. No v poslednej dobe má veľa učenia a zvyšný čas venuje Lily, takže som začal hľadať zábavu inde, ako napríklad v kluboch…” Po chvíli už otvárali dvere do kaviarne, kde prešli krátkou chodbičkou a usadili sa v rohu miestnosti. Maddie si objednala dvojité presso, zatiaľ čo Josh si dal latté. Keď čašníčka odišla, Maddison opäť skúsila vytočiť Teresine číslo. No bez zmeny, stále totiž nedvíhala.

“Ach. Ak mi to do hodiny nezdvihne, budem musieť zavolať našim”, povzdychla si nešťastne a položila telefón na stôl. Pozrela smerom k baru, aby zistila, či sa k nim už konečne neblíži čašníčka. Ale zatiaľ nič. Namrzene otočila hlavu a všimla si, ako sa na ňu Josh díva.

“Čo je, čo sa tak pozeráš?”, vyjachtala prekvapene.

“Nič. Ja len...či ti už niekto povedal, aká si krásna”, odvetil Josh, pričom z nej nespúšťal upretý pohľad.

“Popravde, už niekoľkokrát. Ale ďakujem”, dodala s nesmelým úsmevom a pozrela mu do očí. Až teraz si všimla, že sú až prenikavo modré. Josh trochu zneistel, keďže takúto reakciu nečakal.

“No, ehm, ani sa nečudujem”, skonštatoval nakoniec a jemne zovrel jej drobnú ruku v dlani. Maddie trochu znervóznela, pretože nemala potrebu sa na niekoho viazať a chlapcovi sa očividne veľmi zapáčila. Na druhej strane, už dlho nezažila takýto pocit nehy a Josh bol celkom sympatický mladík. Napokon mu po dlhšom zaváhaní stisk opätovala. Josh sa usmial a na chvíľu nastalo trápne ticho. Krátky okamih si len tak hľadeli do očí, keď ich zrazu prerušila servírka, ktorá doniesla kávu.

“Nech sa páči.”

“Ďakujeme”, odvetil Josh, na čo sa čašníčka usmiala a odišla obslúžiť ďalší stôl. Maddie medzitým opäť zobrala do rúk telefón a vytočila Teresino číslo. Rovnako ako predtým to nikto nezdvihol.

“Nuž, predsa len budem musieť zavolať našim”, povzdychla s predstavou, že zas bude musieť počúvať matkine pripomienky o tom, aká je nezodpovedná a podobne. Nascrollovala jej číslo a ťukla naň.

“Prosím?” ozvalo sa v telefóne.

“Čau mami. Áno som v poriadku…” ani nestihla dokončiť vetu a mama ju už bombardovala otázkami.

“Kde si?! To si ako predstavuješ mladá dáma? Včera si zas odišla bez slova. Nik o tebe nič nevie a mobil nedvíhaš! A nás tu môže aj strachom rozdrapiť! Kedy máš v pláne prísť domov? Teda, ak vôbec!”

“No, kvôli tomu ti volám. Nemôžem sa dovolať Terese a keďže sme šli na jej aute, nemám sa ako dostať domov…”

“A kde je Teresa? Ako to, že nie je s tebou? Ach… kde si zasa skončila?! Mňa z teba raz porazí!”

“To je jedno kde je, proste sa nemám ako dostať domov. Mohol by jeden z vás po mňa prísť?”

“Pokiaľ o tom nevieš, ocko je na poobednej. Keby si sa ozvala skôr, už si mohla byť doma. Takže sa už nejako doprav sama slečinka, keď si si takto zavarila.”

“Fajn. Môžem ísť kľudne pešo. A cez ten les, nech ma tam aj medvede zožerú”, odvetila jej Maddie nabrúsene.

“Ako sa to so mnou rozprávaš?! Aké medvede?! To nech ti ani nenapadne! A už láskavo prestaň s takýmito sprostými rečami. Keby si….” Mama ani nestihla dohovoriť, pretože Maddie otrávene zrušila hovor. Nemala chuť počúvať jej blbé litánie.

“Tak a je to vybavené. Pokiaľ sa Teresa neozve, tak som na dnes bezdomovec”, vyhlásila akoby mimochodom a odpila si zo svojho pressa.

---

Jackovi stále vŕtalo v hlave to proroctvo a tak, keď sa vrátila Gina z práce, všetko jej povedal. Na jeho obrovské prekvapenie mu proroctvo potvrdila. Vraj sa o takom dieťati rozprávalo ešte predtým, ako boli nútení odísť do vyhnanstva. No netušila, že týmto vyvoleným dieťaťom bude jej vnúča. Jack bol z tých informácií dosť vykoľajený a tak sa premenil na havrana a vyletel von. Potreboval si vyčistiť hlavu, keď tu z neho opadlo zopár pierok. Okamžite sa vrátil do kuchyne, kde Gina práve varila večeru.

„Čo sa deje? Vrátil si sa nejako skoro“, skonštatovala pri pohľade na Jacka.

„Práve zo mňa opadlo pár pierok...“

„Och, to je skvelé! Znamená to, že Gretchen sa už prebrala?“, skočila mu Gina do reči.

„Neviem. To by opadlo celé. Musím ju ísť skontrolovať. Dáš, prosím, pozor na Viki?“

„Jasné, len choď.“ Za okamih už letel vzduchom ako opreteky.

„Nemôžem ju tam nechať. Necítim sa dobre, keď je v tom dome plnom zmijí“, horúčkovito premýšľal, ale nemal ani potuchy, ako to urobí. Na prahu čarodejníckeho domu našťastie stála Octavia, ktorá sa tvárila vydesene, čo Jacka vystrašilo. „Tento deň je ozaj na šľak trafenie! Čo sa zasa mohlo stať? Len dúfam, že Gret je v poriadku.“ Zletel rovno do otvoreného okna ošetrovne, kde ho už čakala Octavia s dekou v ruke.

„Ako si vedela, že prídem?“ Vtom mu pohľad padol na prázdnu posteľ, na ktorej mala ležať Gretchen. „Kde je?!“ Jack už začínal byť hysterický.

„Ja neviem....akurát som čítala tomuto chlapcovi knižku, keď z ničoho nič sa rozžiarila celá miestnosť. Pozrela som a Gret sa kúpala v záplave bielej žiari a pomaly sa dvíhala do vzduchu. A potom jednoducho zmizla!“

„Ako to, že zmizla?!“

„Neviem! Drulla hneď šla po Arcalime a Auroru a kráľovná povedala, že vraj presne to isté sa jej stalo aj po pôrode malej Viktórie. Jednoducho sa premiestnila do bezpečia. Vtedy do krajiny elfov, teraz neviem kde. Myslela som, že k tebe a malej.“

„Takže preto tá oslava...Ona to vedela!“ Jack užasnuto pozrel na zmätenú Octaviu.

„Oslava? Aká oslava?“

„Malá bude zajtra rok, musím jej usporiadať narodeninovú oslavu.“

„Nechápem, ako to súvisí s Gretchen...“

„Nevadí. Gret je určite u nás doma, tým som si istý.“ Octavia už ničomu nerozumela, ale prikývla.

„Takže zajtra oslavujete? Mám zavolať Faila, keďže je strýko?“

„Nie, on o tom nesmie vedieť, pretože je taká veľká huba, niekomu by to určite vykecal.“

„Dobre, tak sa maj.“

„Ahoj a ďakujem za pomoc. Neviem, kedy sa v najbližšom čase uvidíme. Drž sa.“ S týmito slovami sa znova premenil na havrana a upaľoval domov. Tam ho už netrpezlivo čakala Gina.

„Jack! Chvalabohu si doma! Neuveríš, ale....“

„Gretchen je tu?“, skočil jej s úsmevom do reči.

„Áááno“, vyjachtala a prekvapene na neho pozrela. „Išla som povysávať jej izbu a skoro som dostala infarkt! Ale stále je v bezvedomí. Nehybne leží na posteli. Ako sa tam vlastne dostala?“ Jack sa uškrnul a všetko jej vysvetlil. Potom vzal na ruky Viktóriu.

„A Gina, aby som nezabudol, zajtra oslavujeme, jasné? Viki vystrojíme úžasnú oslavu!“ Potom s malou v náručí vybehol hore schodmi. V izbe nežne pohladil spiacu Gretchen po vlasoch. „Vitaj drahá! Už som aj zabudol, že si sa vždy vedela o seba postarať. Mám to ja ale šikovné kočky, no nie, drobček?“ Dal malej pusu na noštek, načo sa obaja šťastne rozosmiali.

---

Keď prišli do mesta, akurát sa začínalo brieždiť. Perci pomohol mužovi vyložiť debničky s ovocím a zeleninou do stánku na trhu, zatiaľ čo Leila čakala aj s Harrym pri aute a ich veciach. Zložili sa na najbližšiu lavičku a zamávali ďakovne svojim novým kamarátom.

„Tak a teraz kam, sestrička, máš predstavu? Je to na tebe, tentokrát sa nechám viesť ja.“

„Asi viem ktorým smerom ísť“, povedala intuitívne Leila a zobrala si svoj batoh. Percival ešte podal Leile dve jablká, tulec so šípmi si prehodil na chrbát, k pásu pripevnil meč. Cez to prehodil svoj dlhý plášť a kapsu, do ktorej predtým dal aj tašku od dobrosrdečného pána. Do ruky chytil luk a dúfal, že takto nebude moc nápadný. Potom sa s chuťou zahryzol do jedného jablka a spolu vykročili do víru neznámeho mesta. Prešli už niekoľko blokov a mesto začínalo žiť.

„Fíííí“, zahvízdal chlapík dopoly vystrčený z okoloidúceho auta. „Kam si sa vybrala, kráska? Super šaty a to háro.... Hmmm, som sa do teba zaľúbil, cica!“ Leila zostala prekvapená, ale Percival ju ťahal ďalej. Ľudia kráčajúci po chodníku oproti nim sa ešte za nimi otáčali, lebo svojím zovňajškom pútali pohľady. Obaja boli unavení, lebo im začínalo byť pod plášťami neuveriteľne teplo. Nakoniec prišli do parku, kde našli fontánky s vodou.

„Mladí, dnes ale nie je Halloween, aby ste tu chodili v kostýmoch“, oslovil ich starší pán načo mu Percival len kývol hlavou na pozdrav. Napokon sa zložili na jednu lavičku pod stromom a konečne zložili zo seba plášte.

„Oci, oci, pozri, to je elf! Má meč a luk!“, zakričal natešene malý chlapec, čím upútal pohľady ďalších ľudí v parku.

„Môžem si vás odfotiť?“, opýtal sa chlapcov otec. Percival netušil, čo to je, tak len nemo prikývol a postavil sa. Chlapec k nemu pribehol, jeho tatko vytiahol z vrecka nejaký prístroj a zamieril na nich. „Usmej sa, Sebastian! Pochválime sa mamine a dáme to aj na Instagram. Ďakujem.“ Strčil Percimu do ruky kúsok papierika.

„Mamííííííí, aj ja chcéééééém“, ozvalo sa vzápätí. Percival sa len zúfalo obrátil na Leilu, tá na neho pobavene žmurkla a začala jesť svoje jablko. Za chvíľu však pocítila ťahanie za svoje biele šaty. Stálo pri nej dievčatko v ružovej sukničke s dvoma blonďavými vrkočmi.

„Prepáčte, keď vás zbadala, hneď sa za vami rozbehla“, ospravedlňovala sa mama dievčatka.

„To nevadí, je krásna“, ohodnotila Leila dievčatko a pohladila ho po ružovom líčku. „Ako sa voláš?“ Tu strávili celý deň obklopení ľuďmi, ktorých nikdy nevideli. Tí prichádzali a odchádzali, pristavovali sa pri nich, pýtali sa ich. Záujem o nich neutíchal.

„Prišli sme z miestnej televízie, môžete nám zapózovať?“, pristavil sa chlapík s otázkou na Percivala.

„Kľudne robte to čo doteraz....Hlási sa Vám Steve Klein z miestnej televízie. Ošiaľ v miestnom Central Parku. Dvaja ľudia v dobových elfích kostýmoch sa zjavili v našom nádhernom parku. Zastavujú sa pri nich skupinky ľudí, ktorí ich žiadajú o fotografiu. Stali sa hitom internetu. Podarilo sa nám len zistiť, že hľadajú priateľov. Podarí sa im to? Držme im palce. Prepínam do štúdia....“

Keď celý rozruch okolo nich skončil, chceli odísť a ďalej hľadať Jacka a Viktóriu.

„Hej, superstar, dnes si si zarobil kopec prachov, čo? Tak mi ich pekne navaľ. Už tu aj tak nikto nie je!“ Pred nimi sa objavil zvláštne vyzerajúci chlap menšej postavy a mieril na Percivala zbraňou.

„To nemyslíš vážne?“, opýtal sa ho neveriacky Percival.

„Tak bude to?“ Muž bol netrpezlivý.

„No, neviem kto si, ani čo odo mňa chceš, ale nič nebude“, približoval sa k nemu Perci. Vtom zaznela rana a on pocítil v ľavom ramene bolesť.

„Niééé!“, skríkla Leila a útočníkova zbraň už ležala na zemi, pretože silou vôle a silového poľa ju vyrazila chlapovi z ruky. A zrazu sa z ničoho nič v parku objavil Jack a útočníkovi vrazil päsťou do tváre.

„Ani sa nepokúšaj vstať a zostaň pekne na zemi, ak nechceš ešte schytať“, upozornil ho a pozrel na Percivala, ktorému rana silno krvácala.

„Prišiel som akurát vhod! Videl som vás v telke. To čo tu, preboha stvárate?“ Keď sa odpovede nedočkal, len pokrútil hlavou. „Pôjdeme ku mne. Vládzeš, ty padavka?“, opýtal sa Perciho, načo si od neho vyslúžil vražedný pohľad, ale ústa sa mu krivili od bolesti. Jack vzal jeho veci, Leila zasa svoje a ponáhľali sa k pristavenému taxíku, ktorým Jack prišiel. „Naspäť, prosím vás. The River street 235. A rýchlo“, povedal vodičovi. Keď prišli, Jack zaplatil a pomohol spolu s Leilou Percivalovi po schodoch. Tam im otvorila žena, ktorá sa veľmi ponášala na Gretchen.

„Poďte dnu....Och, čo sa stalo? Veď je zranený! Odveďte ho do obývačky“, povedala razantne. Všetky veci nechali v predsieni pri vchode.

„Veľmi to bolí?“, spýtal sa Jack len zo zdvorilosti. Pomohli mu vyzliecť si kabát a košeľu. „Nie je to priestrel, guľka je stále v ramene a neďaleko od srdca. K lekárovi však ísť nemôžeme, ťažko by sa to vysvetľovalo“, zhodnotil situáciu.

„Ja mu ju vytiahnem“, ponúkla sa Leila. „Doneste len niečo, do čoho sa zahryzne, aby neprišiel náhodou o jazyk. Keď Arden prežil prebodnutie kopijou, toto môj hrdina musí zvládnuť.“ Jack sa uškrnul a priniesol aj fľašu alkoholu.

„To je domáca, na dezinfekciu.“ Perci na neho zazrel, zdravou rukou mu vytrhol fľašku a poriadne si odpil. „Treba dezinfikovať aj z vnútra“, skonštatoval ešte predtým, ako sa zahryzol do zmotaného obväzu, ktorú mu podali.

„Veď nebuď baba, to zvládneš“, žmurkla na neho Leila a už sa sústredila na guľku, ktorú mal Perci v ramene.

„Tým si nie som veľmi istý“, poznamenal Jack, keď Perci zrúkol a ešte viac zahryzol do obväzu. Leila bez problémov náboj vytiahla.

„Ona sa v tom normálne vyžíva,“ precedil pomedzi zuby Percival na jej adresu, načo si zas vyslúžil sestrin úsmev.

„A ani nevieš, ako si to užívam ja.“ Jack mu na ranu vylial alkohol, načo Perci zasyčal od bolesti. „Čo je?”, opýtal sa nevinne. „Ranu predsa treba vydenzifikovať.“

„Veď počkaj, keď budem fit.“

„Už sa teším...“

„Nemôžete si to nechať na neskôr? Ste ako malé deti!“, zahriakla ich Leila znechutene a snažila sa ranu zašiť. Potom ju prelepila a Jack podal Percimu fľašku.

„A my si ešte dáme po poháriku po tak úspešnej operácii, nie? Nech to nejako prežiješ!“

„Debil“, skonštatoval Percival, ale svoj pohár vypil na ex a Jack mu hneď aj dolial. Gina, tak sa volala tá žena, ktorá im otvorila, bola mamou Gretchen. Medzitým vzala Leilu do jednej z izieb. Od Jacka o nich už čo-to vedela.

„Veľa ste toho prežili, však? Elfovia sa u nás veľmi neobjavujú. Už ste tu niekedy boli?“ Leila pokrútia zamietavo hlavou.

„Je tu Viktória?“, spýtala sa jej nesmelo Leila. „Niečo ma k nej veľmi ťahalo. Myslím, že preto sme tu,“ podelila sa o svoje myšlienky s Ginou.

„Áno, Viki, moja vnučka, je tu a v poriadku. A nie len ona“, dodala so žiarivým úsmevom a otvorila dvere do jednej izby. Bola osvetlená nočnou lampičkou, ale Leila by tie ohnivé vlasy spoznala kdekoľvek.

„Gretchen!“, zvolala a pribehla k posteli, kde stále nehybne ležala jej priateľka. „Ale ako...?“ Pozrela s otázkou v očiach na Ginu, ktorá jej objasnila situáciu. Leila bola veľmi rada, ale v kútiku duše pocítila smútok, že Gret sa ešte stále neprebrala.

„Ty si teraz odpočiň a zajtra sa porozprávame. Tvoj brat a Jack asi strávia túto noc spoločnou chlastačkou. Snáď to trochu zmierni ich nepriateľské pocity. Tu je kúpeľňa a týmto na stene sa zapína a vypína svetlo. Keby si niečo potrebovala, kľudne na mňa zakrič.“ Na Leilu bol celý tento výlet priveľa, a preto sa len zvalila na posteľ a za chvíľu zaspala...

Ráno, keď zišla z izby do kuchyne na prízemí, Gina práve vyprevádzala syna do školy. V obývačke na gauči, každý v jednom rohu, ležali Jack a Perci s otvorenými ústami a chrápali.

„Večer dopadol presne, ako som predpovedala“ skonštatovala Gina pri pohľade na tých dvoch. Potom sa s milým úsmevom otočila k Leile. „Poď sa naraňajkovať a popri tom mi niečo o sebe porozprávaš, dobre? Vidím, kto si, ale netuším, čo tu hľadáš a čo máš spoločné s mojou vnučkou.“

„To neviem ani ja, ale odkedy ju poznám, mám pocit, že je výnimočná a že potrebuje moju ochranu. Vlastne ochrana akoby bola mojou základnou charakteristickou črtou. O svojej rase som sa dočítala veľa, ale neviem, prečo je nás tak málo. Každý okolo hovorí o nejakých proroctvách, ale nikto o tom v podstate nič nepovedal,“ zhodnotila to Leila. „Vy o tom nebodaj niečo viete?“ spýtala sa Giny.

„Dáme si tie raňajky, kým sa Viktória nezobudí, dobre?“, uzavrela túto debatu Gina a Leila sa znova nič nedozvedela. Keď sa Viki zobudila, Gina jej z izby priniesla nejaké veci po Gretchen.

„Asi budeš musieť ísť aj tak s Jackom na nákupy, aby si zapadla do nášho sveta. Na začiatok ale vyberieme niečo z Gretcheniných vecí.“ Leila na seba hodila jemné a nadýchané šatky, plecia si prekryla šatkou, na nohy obula balerínky. Vyzerala jemne, žensky a pritom sexy. Ostala sama zo seba prekvapená, keďže takéto niečo na sebe ešte nemala. Gina ešte zaplietla Leile jej biele vlasy postupne do vrkoča, ale na stranách ich nechala voľnejšie, aby zakryli jej elfie uši. Veľmi sa jej to páčilo.

„Áááá, tuším už počujem zdola nejaké zvuky“, povedala Gina a spolu s Leilou zišli dole na prízemie.

---

“Ale no, hádam to nebude také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá. Neboj sa, do večera času dosť. Dovtedy sa určite ozve”, snažil sa trochu zmierniť napätie Josh.

“Tak, dúfam, že máš pravdu. Nejde mi však do hlavy, čo asi robí, že nedvíha. Písala mi už ráno. Snáď je v pohode”, dodala Maddie ustarostene. Navyše nemala ani šajnu, čo tu do večera bude robiť. Jedine ak poflakovať sa po meste s Joshom, ak ten vôbec bude mať čas. No ale čo budú robiť? Prechádzať sa a viesť bezduché rozhovory o rodine alebo o podobných témach nemala najmenšiu chuť. Takto zahĺbená do myšlienok na chvíľu stratila kontakt s realitou.

“Hej… si tu?” Strhla sa a prekvapene zažmurkala na Joshovu ruku, ktorá jej mávala pred očami.

“Áno.. len som sa trochu zamyslela.”

“Jasné, chápem. A prišla si na niečo? Čo budeš robiť, kým sa ti ozve kamoška?”, spytoval sa so záujmom Josh.

“Popravde, vôbec netuším. Navyše sa stále cítim, akoby ma prešiel parný valec.”

“Nuž, pokiaľ chceš, môžme niekam ísť. Školu dnes nemám, tak by som ti mohol robiť spoločnosť.”

“No… nechcem ti byť na obtiaž. Určite máš zaujímavejšie veci na práci ako čakať so mnou na tú blbú Teresu.”

“Ale prosím ťa, vôbec nie. Síce sme boli na dnes dohodnutí so spolužiakmi na jednu hru, ale deň s peknou babou je určite lepšia voľba.”

“Hah. Tak ďakujem”, jemne sa usmiala a pozrela mu do očí. “A akú hru ste to mali hrať?”

“Vlastne ani neviem, čo to dnes malo konkrétne byť. Buď nejakú MMO-čku, alebo CS-ko, záleží na tom, na čom sa chalani dohodnú.”

“Óó, tak to už hej!”, vyhŕkla nadšene. Počítačové hry, to bola jej šálka kávy. “Už som sa zľakla, že si jeden z tých debilkov, čo chytá po meste pokémonov. Ale na také CS-ko by som sa hneď dala nahovoriť.”

“Vážne? Tak to rád počujem! Niekedy sa môžeš pridať, nejeden chlap by ocenil ženskú spoločnosť, haha.”

“Super, len aby ste potom neplakali, keď vám nakopem zadky”, podpichla ho Maddie s úškrnom.

“Aká sebaistá! Ale na tvojom mieste by som sa veľmi netešil. Aby si ešte náhodou neplakala ty”, vrátil jej to Josh. “Tak teda, pôjdeme niekde?”

“No, asi nemám veľmi na výber, čo?”, odvetila s vážnym výrazom tváre a potom sa zasmiala.

“Ak sa vám niečo nepáči, princeznička, môžte tu blúdiť sama, alebo íst domov cez ten les a nakŕmiť medvede”, odvetil ironicky, na čo sa Maddie už rehotala.

“Fajn, tak ma veď.” Postavila sa zo stoličky a vyšla von z kaviarne. Chvíľu čakala pri dverách, kým Josh zaplatí za kávu a pridá sa k nej.

“Tak”, povedal Josh a spoločne vykročili po chodníku. “Pôjdeme na jarmok, čo ty nato?” Maddie prekvapene zdvihla obočie.

“Fakt? To ma chceš vziať na kolotoče? Však tam všetko a každého ogrciam, vrátane teba!”, skonštatovala pobavene a potom pokrčila plecami. “Ale fajn, ak ti nevadí, že prídeš o svoju kockovanú košieľku, tak okej.”

“Veľmi vtipné! Veď nemusíme ísť na kolotoče. Môžme sa poprechádzať, kúpiť si cukrovú vatu,...”

“Fúúúj, tú neznášam. Počúvaj, ty fakt riskuješ, že sa tu…”

“Dobre, vzdávam sa”, prerušil Josh jej frflanie. “Počúvam tvoje návrhy, moja milá.”

“Však dobre, poďme na ten jarmok a uvidíme.”

“Ok”, chytil ju za ruku, akoby to bola najprirodzenejšia vec na svete a prešli pár ulíc. Tam dav zhustol a o malú chvíľu sa dostali na menšie námestie, kde Maddie zbadala kolotoče a zacítila charakteristickú vôňu pečenej klobásy, z ktorej ju znova naplo.

“Aha, pozri, tam je strelnica”, ukázala prstom k malému stánku.

“A?”, opýtal sa nechápavo, načo Maddison prevrátila očami.

“Však mi môžeš niečo vystreliť, nie?” Josh sa chvíľu zdráhal, ale napokon súhlasil.

“Dobre, ale dopredu ťa upozorňujem, nie som v tom dobrý.”

“Hlavne, že si sa chvastal, aký si majster CS-ka a má problém vystreliť z blbej vzduchovky. Nedaj sa vysmiať!”, podpichla ho a ťahala smerom k strelnici.

“Dobrý!”, pozdravila nadšene staršieho pána, ktorý vyzeral maximálne znudene a akoby tiež celý večer preflámoval. Až na to, že si nevedela predstaviť takéhoto starého deda trsať niekde na diskotéke.

“Nazdar, mládež! Takže za koľko to bude?” Maddie pozrela na Josha.

“Čo ja viem, za päť?”

“Tak málo? Však nebuď škrob!”, zahriakla ho a pokrútila hlavou smerom k schátralému chlapovi.

“Slečinka má pravdu, mladý muž”, zašušľal ujko a odhalil skoro bezzubé ústa. Maddie naplo po tretí krát.

“Dobre, dobre, tak desať.” Josh mu rezignovane podal bankovku a vzal do ruky vzduchovku.

“A sústreď sa. Chcem tamtoho veľkého slona… alebo nie, počkaj, tam toho vtáka! Čo to je, papagáj?”, opýtala sa starca.

“Asi hej”, zahundral.

“Aj rozpráva?”

“No, pohnite si, mám aj iných zákazníkov, ako vás.” Maddison sa obzrela okolo seba.

“Hm, zaujímavé, ale ja nikoho iného nevidím, deduško.” On len na ňu zazrel a odpľul si do trávy. Josh sa len pousmial.

“Čo ti je smiešne, há? No makaj, som zvedavá, akú máš mušku.” Josh sa zhlboka nadýchol a zdvihol zbraň. Sústredene namieril a stlačil spúšť. Stánok ohlušil zvuk výstrelu, no z plechoviek nespadla ani jedna.

“Vidím, že teba porazím ľavou zadnou! To ste klub amatérov, alebo čo?”, vysmiala ho Maddie.

“Ale no, nebuď hneď taká škodoradostná! Strieľať myškou na počítači a reálnou zbraňou je trošku rozdiel, nemyslíš? Navyše, bol to len prvý pokus. Ešte mám deväť.” Na ďalší výstrel sa mu podarilo zhodiť štyri plechovice z desiatich. Nakoniec, keď minul všetky voľné ťahy, na polici zostali stáť len dve.

“Tak, musím vás sklamať. Na toho slona ani papúcha to teda nebude. Vyberte si niečo z nižších výhier”, vyhlásil starec. Josh úkosom pozrel na Maddie, z ktorej pohľadu vycítil, že z nižších výhier ona zjavne vyberať nebude.

“Dobre, dajte nám….tamtoho menšieho vtáka”, ukázal na malú modrastú guľu, ktorá mu pripadala celkom rozkošná. Bol asi tak desať krát menší ako ten, ktorého chcela Maddison. Josh ho vzal od starca a vložil Maddie do dlaní prenikavo modrého plyšáka.

“Nech sa páči”, povedal pobavene.

“Taký malý? Veď vyzerá ako reklama na Twitter”, zahundrala Maddie.

“No, no, slečinka, nebrblite toľko! Ak si nechcete kúpiť ďalšie pokusy, rád som vás videl a zbohom”, skonštatoval starký.

“Vy ste veru milý deduško, ako z rozprávky! Ani sa nečudujem, že tu nikoho nemáte….S takýmto prístupom ani mať nebudete. Poď drahý….síce viem, že si tu chcel nechať majland, kým by si mi konečne vystrelil toto veľkého papúcha”, parafrázovala ujka ironicky, “ale bude z toho akurát tak veľké H! Majte sa!” Kým sa stihol starý pán spamätať, už ťahala Josha preč, ktorý pobavene krútil hlavou.

“Ty si ale číslo, Maddison! Už som čakal, kedy si vlastnoručne nabije tú vzduchovku a vystrieľa nám všetko do zadkov!” Ona však len mávla rukou a pozrela na milého vtáčika vo svojej dlani.

“Srať na neho! A ak mám povedať pravdu, celkom sa mi páči aj tento malý.”

“To som rád”, odvetil s milým úsmevom a pozrel na hodinky. “Ak máš ešte záujem o tie počítačové hry, je najvyšší čas.” Kým stihla odpovedať, zazvonil jej konečne mobil. Na displeji svietilo Teresino meno. Maddie si v duchu uľahčene vydýchla, že kamoška je očividne v poriadku.

“Sorry, kamarátke sa konečne uráčilo ozvať.”

“Jasné. Ja si pôjdem zatiaľ kúpiť niečo pod zub.” Maddie prikývla a prijala hovor.

“No čo, ty hus, že si sa konečne ozvala! Už som sa bála, či sa ti niečo nestalo!”

“Aj ja ťa rada počujem, Maddison! Teraz som sa len zobudila a nevšimla som si, že mám vypnutý zvuk na mobile. Soráč, kočka. Kde si?”

“Ešte stále v meste.”

“Och, chudiatko moje! Ihneď sa oblečiem a prídem po teba.”

“Pohodička, Teresa, nemusíš sa plašiť. Som ešte s tým chalanom zo včera. Je celkom fajn. Ideme si ešte zahrať CS-ko.”

“Čo??? Tak to je pre mňa novinka! Väčšinou sa vyparíš čím skôr, hmmmm. Normálne som na neho zvedavá….”

“Paprče preč, moja milá”, zasmiala sa Maddison a Teresa sa k nej pridala.

“Takže, kedy mám po teba prísť?”

“Čo ja viem, tak o dve hoďky? Pošlem ti smsku, že kde.”

“Fajn.”

“A zapni si zvuk, trúba! Čau!”

“Maj sa!” S úsmevom zrušila hovor a vtom pod nosom zacítila langoš.

“Dáš si?”, opýtal sa s úsmevom Josh. Prekvapujúco jej pri pohľade na jedlo zaškvŕkalo v žalúdku.

“A vieš, že áno? Vďaka.”

“Dobrú chuť.”

“Aj tebe.” Maddie si s chuťou odhryzla a po očku pozrela na Josha. Začínal sa jej naozaj páčiť, čo bolo pre ňu niečo úplne nové a neznáme.

“Ako ste sa dohodli?” Josh prerušil jej zmätené myšlienky.

“Príde tak o dve hodiny. Takže mám ešte čas nabiť teba a tvojich amatérskych kamošov”, zasmiala sa s plnými ústami.

“Len aby si nebola sklamaná. V tomto som majster”, odpinkol ju sebavedome.

“Veď uvidíme.” Josh mal ale pravdu. Doslova ju nabil ako malé decko. “Och, to nie je možné!”, zvolala Maddie porazenecky a hodila sa na gauč.

“No, čo je, moja, veď som ti to vravel”, uškŕňal sa Josh, prisadol si k nej a objal ju okolo pliec. Maddison stuhla, ale keď si uvedomila, že jej je takto dobre, po chvíli sa uvoľnila. Vtom jej pípla smska. Bola od Teresy, načo pocítila sklamanie.

“Dofrasa, čo sa to so mnou deje? Však to mal byť len bezvýznamný románik na jednu noc, ale toto…”, pomyslela si prekvapene. “Tak, už sa ma konečne zbavíš. Prišla kamoška, čaká ma dole”, pokúsila sa o vtip, ale vôbec sa jej nechcelo nikam ísť. A domov, do tej nudnej diery, už vôbec nie. Na Joshovi si tiež všimla, že znervóznel. Rozpačito si prehrabol vlasy a podal jej kabelku.

“Uvidíme sa ešte? Alebo to bola len….no, vieš….”, opýtal sa jej už vonku, kde ju odprevadil.

“Jednorázovka?”

“Hej, niečo také. Bolo mi s tebou fajn, Maddie. Dáš mi aspoň svoje číslo?”

“Ak mi sľúbiš, že ma nebudeš otravovať dvadsať štyri hodín denne”, podpichla ho so smiechom, ale to len maskovala svoju neistotu.

“Och, škoda, to som mal na pláne ako prvé. Tak dobre, budem sa krotiť.”

“Veď preto.” Potom mu ho nadiktovala a chcela sa otočiť na odchod, keď ju schytil za lakeť, obrátil k sebe a pobozkal. Maddie sa nebránila a bozk mu opätovala.

“Prepáč, ale musel som”, pošepol jej po chvíli a len neochotne ju pustil.

“V pohode. Tak….maj sa.”

“Čau.” Josh si strčil ruky do vreciek a sledoval, ako Maddison kráča na vysokých podpätkoch po chodníku smerom k malému, zelenému autu.

“Hohohóóó, to bolo lúčenie, žena!”, privítala ju Teresa s úškrnom. “Už som si myslela, že sa tam spapkáte, cukríčky.”

“Sklapni!”, zahučala Maddie, načo sa jej kamoška zasmiala a dupla na plyn.

“No čo je? Vyzeral byť v pohode. Viem, že som ho videla už včera noci, ale vôbec som si ho nepamätala.”

“Ani sa nečudujem pri tom množstve chľastu! A čo tí dvaja? Prekvapuješ ma, Teresa.” Ona len mykla plecom.

“Rozširujem si obzory, čo je na tom? Aj tak to nestálo za nič a to myslím doslova!” Dievčatá sa rozosmiali a Maddison asi po piatich minútach od únavy zaspala.

Maddie posledné dni strávila poflakovaním a ničnerobením. Každý deň počúvala mamine litánie o tom, nech si konečne nájde slušnú prácu. S Joshom zostali v kontakte a pár krát si aj vyšli von. Aj dnes, boli sa znova zabaviť v tanečnom klube. Čo to vypili, smiali sa a zavesení do seba prechádzali nočným mestom.

“Ideš ku mne, áno?”, kontroloval Josh situáciu.

“Jasné! Však ako by som sa dostala teraz domov?”

“Len sa pýtam, pre istotu,” dodal a pritiahol si ju k sebe. Maddie ho bez váhania pobozkala a pokračovala v tom aj na jeho internátnej izbe, kde sa znova oddali spoločnej vášni.

Maddison ráno otvorila oči a prudko sa posadila.

“Preboha, kde to som?!”, pomyslela si zhrozene, keď si uvedomila, že je úplne nahá. Poobzerala sa po izbe. Na zemi bolo rozhádzané oblečenie, všimla si podprsenku a mužské boxerky….Pomaly otočila hlavu a vedľa seba zbadala neznámeho chalana, ako tuho spí. Tiež bol nahý a iba totálny blbec by nepochopil, čo sa medzi nimi asi stalo.

Zmätená Maddison opatrne vstala z úzkej postele a v chvate sa poobliekala. “Tie handry sú hrozné, veď vyzerám ako ….” Jej zúfalé myšlienky prerušil štrkot kľúčov v zámke. “Kto to môže byť?” Potichučky prešla k dverám a opatrne ich pootvorila. Srdce jej začalo biť ako o život. Okamžite vybehla z izby.

“James!”, zvolala šťastne a vrhla sa mu okolo krku. V očiach sa jej zaligotali slzy úľavy. On na ňu čudne pozrel, jemne ju odstrčil a hodil batoh na zem.

“Áno, to som ja, Maddison. Si v poriadku? Čo si si zasa v noci šľahla?” Maddie od neho odstúpila s nechápavým pohľadom.

“Och, veď vieš, že to som nebola ja! Už som ti to raz vysvetľovala! A navyše, kde to sme? Aurora nás predsa vyhodila, čo?” James na ňu hľadel s úžasom v očiach a klesol na gauč.

“Toto sa mi snáď sníva! O čom to tu točíš, prosím ťa?! Kto je Aurora?”

“Ty sa na ňu nepamätáš? A čo tvoje liečiteľské schopnosti? Tiež nič?” Nato sa už rozosmial a z vedľajšej izby vyšiel ten chalan, vedľa ktorého sa pred chvíľou zobudila. Rozospato na nich pozrel.

“Ušlo mi niečo?” James len pobavene zdvihol obočie a kývol k nešťastnej Maddie.

“No, neviem, čo si v noci dala, ale keby si počul, čo za bludy mi vykladá, poskladal by si sa aj ty.”

“Čo? Ale veď sme si dali len pár pohárikov, nič viac. Maddie?”, podišiel k nej bližšie, ale ona okamžite od neho odstúpila. “Deje sa niečo?”

“Ty mi povedz! Veď ani neviem, ako sa voláš!” Josh na ňu užasnuto chvíľu hľadel a potom pozrel na Jamesa, ktorý len pokrčil plecami s výrazom Ja som ti to hovoril.

“Maddie”, pokúsil sa k nej ešte raz priblížiť, ale ona zasa cúvla. “Čo sa to s tebou deje?”

“Ja nie som Maddison, ktorú zrejme poznáš! Ja….”, jachtala zmätene a nervózne si masírovala spánky.

“Asi ti zabudla povedať, že trpí schizofréniou, Josh”, skonštatoval sucho James. “Inak sa to vysvetliť nedá.”

“Ale prestaň!”, zahriakol ho, ale neznelo to veľmi presvedčivo. Potom obaja bezmocne sledovali Maddie, ktorá sa zosunula na zem, kývala sa sem a tam a niečo si mrmlala popod nos.

---

V kuchyni už bolo živo. Jack si pripravoval vyprosťovák a Perci držal pohár zdravou rukou a pil, keď vstúpila Leila.

„Pchfúúúúú.“ Pri pohľade na sestru Perci vyprskol nápoj z úst. Vyzerala úplne inak, ako ju poznal.

„Chlapci, najedzte sa. Jack, daj Percivalovi nejaké tvoje nohavice, voľnú košeľu a šiltovku, ja mu pripravím nejakú šatku, do ktorej zafixujeme tú ruku. Mal by sa ísť poumývať, na ramene má ešte zaschnutú krv“, povedala Gina. Leila mu s tým išla do kúpeľne pomôcť, lebo s jednou rukou bol bezradný, čo ho veľmi znervózňovalo. Keď už boli vychystaní, Jack išiel Percivalovi a Leile ukázať mesto a zoznámiť ich so svetom ľudí, do ktorého tak rýchlo vpadli. Pred sebou tlačil kočík s malou Viktóriou, ktorú si chcel čo najviac užiť. Rozprával im o ľuďoch, ako tu žijú a pracujú, o autách, s ktorými sa už stretli, o vynálezoch, ktoré im zjednodušujú život a odpovedal im na všetko, načo sa spýtali. Po ceste kúpili obom nejaké oblečenie a topánky a na Jacka ešte čakal zoznam vecí, ktoré musel kúpiť na blížiacu sa oslavu. Domov prišli aj tak neskoro, až okolo 17tej. Viktória zaspala v kočíku a tak ju Jack preniesol do postieľky. Perci držal nákupné tašky v jednej zdravej ruke a išiel hore do svojej izby. Vedľa neho kráčala Leila tiež s plnými rukami tašiek a jej nákupnými úlovkami. Keď bola pri dverách do izby, ktorú jej pridelila Gina, začula z obývačky na prízemí krásnu hudbu.

Položila tašky tam, kde práve stála a išla dole za tou nádhernou melódiou. Zostala stáť medzi dverami a úpenlivo pozerala na nejaký veľký čierny hudobný nástroj, z ktorého vychádzali tie krásne tóny. Na stoličke za ním sedel mladý muž a hýbal sa do rytmu piesne. Na gauči zas sedel Arthur a Gina, ktorá na Leilu zakývala, aby si prišla k nim sadnúť. Keď mladý muž, sediaci za klavírom skladbu dohral, Gina vstala a vzala Leilu za ruku.

„Johnny, toto je moja neter“, narýchlo si vymyslela, keď oslovila mladíka. „Naša Leila. Prišla na návštevu pri príležitosti Vikiných narodenín. Leila, toto je Johnny Martin, študent hudby a nadaný klavirista, ktorý chodí učiť nášho Arthura.“ Keď vstal, aj jeho jemne chytila a on vystrel ruku k Leile.

„Veľmi ma teší, Leila. Rád ťa spoznávam“, podával jej svoju ruku na pozdrav. Pri dotyku medzi nimi ale prebehla elektrina a tak ruku odtiahla.

„Prepáč, to som nechcel. To je tá statická elektrina“, ospravedlňoval sa. „Ty si len teraz prišla, že? Chodím sem denne, okrem víkendu a včera poobede som ťa tu ešte nestretol.“

„Áno, prišli sme sem až včera večer“, vyjachtala Leila, otočila sa a vybehla von hore schodmi do svojej izby. Pred dverami sa skoro potkla na svojich taškách. Zdola počula ako sa Gina a Arthur lúčia s učiteľom hudby.

Keď si sadla na posteľ, nevedela, čo sa s ňou deje. Oči mala veľké a bola zadýchaná, akoby ju niekto naháňal. Zhodila zo seba šaty od Gretchen, dala si sprchu, obliekla nočnú košeľu a nato župan. To už na jej dvere klopal Perci, aby išli spolu na večeru. Pri stole sa všetci rozprávali, ale Leila ich nevnímala. Stále myslela na to podanie rúk a na chlapca, s ktorým sa zoznámila.

„Však mám pravdu Leila?“, ozvalo sa zrazu vedľa nej, načo sa strhla zo svojich myšlienok.

„Nevidíš, Perci, že ťa vôbec nevníma?“, upozornil ho Jack s úsmevom. Včerajšia pijatika im naozaj padla dobre, Gina mala pravdu. Boli k sebe oveľa priateľskejší.

„Ďakujem za večeru, ja už pôjdem“, rozlúčila sa Leila a išla do svojej izby bez toho, žeby bratovi odpovedala na otázku.

Leila sa chcela o svete ľudí dozvedieť čo najviac, preto nasledujúci deň poprosila Ginu, aby jej poukazovala všetko, čo sa len dá. Tá jej priniesla rôzne encyklopédie, dejiny histórie a Arthurove učebnice. Tá hltala informácie jedným dúškom, až skoro zabudla jesť a piť. Preto jej doniesla na stôl veľké hodiny a vysvetlila jej, ako fungujú. Obed jedli spolu, ale tiež sa nezaobišiel bez Leiliných zvedavých otázok. Potom išla Gina aj s Viktóriou pre Arthura do školy. Perci bol s Jackom celý deň vonku. Zrazu sa ozval zvonček.

„To som ja Johnny, prišiel som o niečo skôr“, ozvalo sa spoza dverí. Leila mu otvorila a ustúpila, aby mohol vojsť. „Dúfam, že to nevadí“, dodal s úsmevom.

„Ja neviem, som tu sama.“

„Máš rada hudbu? Môžem ti niečo zahrať, kým sa Gina s Arthurom vrátia.“ Leila len prikývla. Johnny si to zamieril rovno ku klavíru a začal hrať jednu zo svojich obľúbených skladieb.

https://www.youtube.com/watch?v=2qBg8aI0sVY&index=3&list=RDXW7QkqVeuEk

https://www.youtube.com/watch?v=z0Ej679VFkM

Leilu skladba tak dojala, že sa jej po lícach začali kotúľať slzy.

„Už sme tu!“, zvolala Gina z predsiene. „Ako počujem, tak aj Johnny.“ Nato Leila vstala, utierajúc si slzy vyšla z obývačky a zamierila si to k sebe do izby. „Stalo sa niečo?“, opýtala sa prekvapene mladého klaviristu. „ Prečo Leila plače?“

„To len tá hudba ju dojala...“, odpovedal s úsmevom Johnny a čakal na Arthura. Po hodine klavíra sa Giny nesmelo opýtal: „Pani Sincere, mohol by som zajtra zobrať Leilu na prechádzku do parku? Viem, že máte tu oslavu...

„Samozrejme! A na oslavu si pozvaný aj ty. Ak ti teda nevadí, že s ňou budeš tu, kým malá sfúkne sviečky. Ak s tebou pôjde, ja jej brániť nebudem. Idem sa jej opýtať.“ Leila však už stála medzi dverami a bleskovo povedala.

„Veľmi rada, Johnny”, načo sa mladík šťastne usmial.

„Dúfam, že ti nebude vadiť, že pôjdeš na prechádzku so slepcom. Vieš, na miestach, ktoré poznám, to nie je veľmi vidieť”, dodal s úškrnom.

---

Naplánovali si, že sa stretnú v hale, Joy zastaví čas a vyrazia. Práve schádzala dolu schodmi, keď Arden vyšiel spoza rohu. Mal na sebe čierne džínsy a svetlomodrú košeľu s po lakte vykasanými rukávmi. Pomaly kráčal, v jednej ruke držal sako, v druhej si pohadzoval kľúče. Keď ju zbadal, na okamih zastal v strede pohybu a na tvári sa mu rozlial úsmev.

„No teda, musím povedať, že som ohromený! Vyzeráš úžasne”, skonštatoval s obdivom a podišiel ku schodom. Joy sa mierne začervenala. Obliekla si krátke modré šaty z ľahkého materiálu. Vpredu mali malý výstrih, zato vzadu odhaľovali polovicu chrbta a boli previazané stuhou. Na nohách mala prvý krát v živote obuté topánky na vysokom opätku a cez plece prehodenú kabelku. Dokonca sa aj trochu primaľovala, ale iba maskaru a jemný lesk na pery. A nakoniec nesmel chýbať jej nádherný náhrdelník od Ardena, ktorý jej pekne ladil k šatám. Keď sa v izbe na seba dívala do zrkadla, akoby videla niekoho iného.

„Ďakujem. Len dúfam, že sa v tých topánkach neprizabijem”, povedala so smiechom a vložila mu ruku do ponúkanej dlane. „Ani ty nevyzeráš najhoršie”, žmurkla na neho.

„Vďaka. Snažil som sa”, uškrnul sa pobavene a nonšalantne pohodil s ešte trochu vlhkými vlasmi. „Takže, rýchlo, akurát sú všetci v jedálni na obede.” Joy zatvorila oči a aj tie najmenšie zrniečka prachu okolo nich zamrzli vo vzduchu. Čas v dome sa zastavil a ich obklopilo ohlušujúce ticho. Spoločne vyšli z domu do horúceho, slnečného dňa, kde na nich v garáži čakalo auto.

„Páni”, vydýchla pri pohľade na nablýskané športové fáro. Také videla jedine vo filmoch. „To je tvoje?”

„Nie, otcove. Kúpil si ho, keď na neho prišla kríza stredného veku", skonštatoval sucho. „No veľmi rád si ho na dnes požičiam. Je svetové, však uvidíš”, dodal nadšene a otvoril jej dvere pre spolujazdca. „Nech sa páči”, vystrúhal miernu poklonu, čo Joy rozosmialo a váhavo si sadla na sedadlo. Koža ju príjemne chladila. On zatiaľ prešiel na druhú stranu a nasadol vedľa nej za volant. „Nezabudni na pás”, pripomenul jej, pripútal sa a naštartoval.

„Ach, áno.” Joy na neho letmo pozrela a tiež si zapla pás. Brána pred nimi sa automaticky otvorila a Arden pomaly vycúval von na cestu. Tam sa otočil, založil si slnečné okuliare a vyrazili smerom do mesta. Keď opúšťali pozemok, Joy pocítila jemný záchvev. „Čo to bolo?”, prekvapene sa ho opýtala. On bez toho, aby odtrhol zrak od vozovky, jej jednoducho odvetil.

„Pozri sa za seba.” Keď sa Joy obrátila, po chrbte jej prešiel mráz a mimovoľne sa zachvela. Za nimi sa vzďaľovala stará, polorozpadnutá budova, ktorá len matne pripomínala ten majestátny dom, v ktorom žili. No ona v ňom videla aj niečo iné. Presne ten istý schátralý dom, z ktorého v časovej dimenzii zachraňovala Ameliu. Pri spomienke na ten odporný zážitok jej prišlo nevoľno.

„To je to zahaľovacie kúzlo, ktoré spomínali James aj Samira?”, odkašlala si a snažila sa, aby jej hlas znel normálne. Arden preradil rýchlosť a pridal plyn.

„Áno”, odvetil a v krátkosti na ňu pozrel. „Stalo sa niečo?” Joy pokrútila hlavou.

„Nie, nič, len… mi to pripomenulo ten dom plný prízrakov.” Položil jej ruku na koleno a nežne ju pohladil.

„Nemysli na to. Užijeme si pekný deň, o to sa postarám.” Joy sa nahla a dala mu bozk na líce.

„Ďakujem. Veľmi sa teším, ale na druhej strane… som aj trochu nervózna.”

„To je pochopiteľné. Bude to fajn, uvidíš.” Prikývla a chvíľu pozorovala jeho pekný profil. Potom sa otočila k oknu a sledovala okolitú krajinu. Asi po hodine cesty vošli konečne do rušného mesta. Slnko jasne svietilo a jeho lúče sa odrážali od hladiny oceánu, ktorý sa rozprestieral do šírej diaľavy. Vtom Joy zhrozene zhíkla.

„Arden! Ale veď my pre Viki nemáme žiaden darček!”

„Neboj sa, skočíme ešte do nejakého hračkárstva, alebo obchodu s detskými vecami.”

„Fúúú, dobre”, vydýchla si Joy uľahčene. Ako sa na niečo také mohla zabudnúť? Našťastie jej milý bol očividne pripravený na všetko a bola mu zato vďačná. Po chvíli Arden pristavil auto na parkovisku. Ulice sa len tak hemžili množstvom ľudí. Joy s úžasom sledovala tento čulý ruch cez okno, keď ju vyrušilo buchnutie. Otočila sa a všimla, že Arden už vystúpil a prechádza okolo auta. Ako pravý džentlmen otvoril dvere aj jej, chytil ju za ruku a vmiesili sa do davu.

„Snáď niečo rýchlo nájdeme”, zamrmlal, pričom letmo pozrel na hodinky, ktoré mal pripnuté na ľavom zápästí. Bolo už približne pol druhej. Čas sa im začínal pomaly krátiť, keďže oslava začínala o tretej. Joy ho však nepočúvala a fascinovane každú chvíľu zastala, aby si všetko poobzerala. Nevynechala ani jeden výklad a nevedela sa spamätať z vysokých budov, ktoré ich obklopovali. Arden ju pobavene sledoval a trpezlivo odpovedal na všetky jej otázky. To množstvo svetiel! A reklám! Joy mala pocit, že sa jej z toho všetkého začína krútiť hlava. „Moja, musíme si pohnúť, ak to chceme stihnúť.”

„Och, samozrejme, už idem.” Pevnejšie zovrela Ardenovu dlaň a svižným tempom kráčali po chodníku pozdĺž ulice. Joy sa nechala viesť a po chvíli už vchádzali do obchodu s nápisom Hračkárstvo a detský sortiment. Zvonček pri dverách sa rozozvučal a predavačka pri kase ich s milým úsmevom pozdravila.

„Dobrý deň.”

„Dobrý deň aj vám”, odvetila Joy a rozhliadla sa okolo. Dnu nebolo veľa ľudí, zato obchod bol preplnený hračkami, oblečením a potrebami pre deti od výmyslu sveta, aké v jej dobe vôbec neexistovali.

„Tak, poďme nato”, povedal Arden a jemne ju potiahol k najbližším regálom. Pri detskom oblečení Joy upútalo roztomilé pyžamko so sedmokráskami.

„V tomto bude Viki rozkošná!”, nadchýnala sa.

„Uhm, pekné, môže byť. Ešte nejakú hračku a ideme. Aj tak mám pocit, že prídeme neskoro.”

„Chcelo by to niečo originálne….”, povedala Joy zamyslene a prezerala obsah police, zatiaľ čo Arden prešiel do ďalšej uličky.

„Takže originálne vravíš…”, zahundral a vtom sa mu šibalsky rozjasnila tvár. „Čo povieš na toto?”, podišiel späť k Joy a pred očami jej šibrinkoval nejakým balónom. Ona podozrievavo pozrela na obsah v jeho ruke, ktorý videla po prvý krát.

„Tento úsmev poznám. To čo je?”

„Ty si ešte nikdy nevidela prdiaci balón?” Joy na neho chvíľu neveriacky hľadela a rozmýšľala, čo dobre počula.

„Aký balón....?”

„Prdiaci. Pozri, aké senzačné zvuky vydáva!” Nato stlačil balónik, z ktorého vyšiel ten zvuk. „Malé deti predsa letia na takéto somarinky a kadejaké čudné zvuky, nie? A navyše, chcela si niečo osobitné”, doložil a uprel na ňu nevinný pohľad.

„Hej, a hlavne dospelí muži! Keď sa ti tak veľmi páči, vezmi si ho sám, ale ročnému bábätku sa niečo také kupovať nebude”, sfúkla ho Joy naoko pohoršene, ale potom sa sladko usmiala. „A mimochodom, toto ti nevyšlo. Viem totiž, že to nemyslíš vážne.”

„Áno? A nato si ako prišla?”

„Pretože si zo mňa uťahuješ pomerne často a už som ťa prekukla, môj milý”, dodala a hravo mu brnkla prstom po nose. Arden s úškrnom vrátil balónik späť na pult.

„Aj tak by bol najlepší toaleťák, alebo nejaké papiere, ktoré by malá mohla trhať. Tomu by sa potešila viac ako nejakej hračke.”

„Ty si odkedy taký odborník na deti?”, začudovala sa Joy pobavene.

„Videl som to na youtube. Vieš, ako sa to decko rehlilo?”

„Ale veď to nie je problém. Keď tam budeme, vypýtaj si od nich nejaké papiere a môžeš Viki zabávať, koľko len chceš.”

„Hahaha. Možno to aj urobím, nech má ten drobec aspoň nejakú srandu.”

„A čo je vlastne ten youtube?” Kým jej to vysvetlil, k pyžamku vybrali ešte krásnu nočnú lampu, ktorá sa točila a na stenu premietala rôzne pekné obrázky. Kým Arden platil, Joy sa ešte posledný krát rozhliadla po obchode, keď jej zrak padol na prekrásnu porcelánovú bábiku a dlhými, plavými vlasmi, pôvabnou tváričkou a výraznými modrými očkami. Oblečené mala bledoružové čipkované šatočky, bohato prešívané rôznymi perličkami a korálkami. Na malý okamih sa preniesla do svojho nešťastného detstva v sirotinci. Čo by vtedy dala za takúto krásnu bábiku. Škoda, že Viki nie je väčšia, bez váhania by jej ju hneď vzala. Z týchto úvah ju vyrušil Arden.

„Hotovo, môžme ísť. Dokonca nám to aj pekne zabalili”, dodal a ukázal jej balíček v červenom papieri s malými bielymi bodkami. Vrátili sa k autu a zvyšok cesty ho Joy navigovala, kam majú ísť. Ten pocit, že to nejakým spôsobom vie, ju trochu znervózňoval. Odviezli sa na predmestie, kde vysoké budovy vystriedali pekné rodinné domčeky. Tu sa Joy páčilo ešte viac. Napokon konečne zaparkovali pred dvojposchodovým domom s veľkou záhradou. „Polhodinu meškáme”, skonštatoval Arden, keď vystúpili z auta. Ešte zo zadného sedadla vzal darček a podišiel k Joy, ktorá mu vložila ruku do dlane a pomaly kráčali k dverám.

„Viem a je to moja vina. Snáď nám to malá oslávenkyňa odpustí.”

„Zlatko, ja som to nemyslel ako výčitku”, povedal Arden a zazvonil.

---

Od rána vládol v dome zhon a všetko sa chystalo na veľkolepé Vikine narodeniny. Atmosféra priam dýchala radosťou napriek tomu, že Gretchen stále spala vo svojej izbe.

„Ginááá, kde si? Treba ešte rozvešať nejaké ozdoby! Ja musím ísť po tortu pre moju malú princezničku, nestíham!“

„Tak popros Leilu, určite to rada urobí. Ja musím dovariť obed, aby sme sa aj najedli. Koľko nás tu vlastne bude?“

„My, čo sme tu, plus Johnny a ešte tá čarodejnica Joy, ktorá určite sama nepríde. Od Leily viem, že čo sa týka sveta ľudí, je na tom podobne ako ona s Percim, síce asi nie až tak zle“, podpichovačne sa uškrnul na Percivala, ktorý práve vešal farebné lampióny. Ten sa na neho zaškeril, ale v ich prekáraní už nebol ani náznak nepriateľstva. „A ešte Gretchen, ak sa preberie...“

„Dúfam, že áno. To by bol pre nás všetkých ten najkrajší dar“, povedala Gina a vytrvalo miešala polievku.

„Fajn, tak ja idem po tú tortu.“

„Dobre. Chcela by som, aby oslava začala o tretej, vtedy aj malá bude vyspatá, nech to zbytočne nenaťahujeme.“

Večierok sa mal každú chvíľu začať. Viktória ešte spala, tak si Jack sadol k Gretchen na posteľ.

„Miláčik, prosím zobuď sa. Ja to tu bez teba nezvládnem.“ Vtom sa Viki zobudila a začala plakať. Jack ju vzal do náručia a začal ju utišovať. Keď sa ako tak utíšila, posadil ju na chvíľu ku Gret, aby mohol zo stolíka zobrať mlieko vo fľaške. Keď sa otočil, zbadal, ako sa malá ku Gret pritúlila a drobnými rúčkami ju objala okolo krku. Táto scéna ho dojala. „Tak poď, srdiečko, pôjdeme dolu a skontrolujeme tvoju narodeninovú tortu, dobre?”, prihovoril sa dcérke a vzal ju do náručia. Už chcel vyjsť z izby, keď zrazu za chrbtom začul hlboký nádych a potom výkrik. Keď sa v šoku obzrel, Gretchen sedela na posteli a trhane dýchala. „To nie je možné….”, vydýchol úžasom a okamžite s malou v náručí pribehol k posteli.

„Jack...Viki…”, zašepkala Gret a tuho sa k nim privinula. Bola trochu vystrašená, ale nesmierne šťastná. V tomto vrúcnom objatí zotrvali ešte dlhý čas. „Ani neviete, ako ste mi obaja chýbali. Neskutočne vás milujem oboch....“, vytisla zo seba a rozplakala sa.

„Aj ty si nám chýbala. Veľmi.“ Keď sa rodinka konečne od seba odtrhla, malá Viki naznačila, že by rada niečo zjedla.

„Miláčik, poďme dolu, určite si tiež veľmi hladná. Navyše, všetci sa už na teba tešia.“

„Prekvapme ich, čo ty nato? Choď dolu a tvár sa, že nič... Ja na seba niečo pekné hodím a prídem... ale musia tam byť všetci.“ Jack súhlasil, ešte spoločne vyparádili malú Viki a zišiel dolu. Všetci už sedeli dolu na pohovke, na stole trónila obrovská torta.

„Tradááá, nesiem malú oslávenkyňu!“ Jack s malou si k nim prisadol a uškŕňal sa popod fúz.

„Jéééj, všetko najlepšie maličká!“, zvolala Leila. Po pár minútach konverzácie počuli kroky po schodisku. Všetky oči sa upreli na vchod do obývačky, kde sa objavila malá ryšavka Gretchen.

„To ste ma tu ale nečakali čo?“, zasmiala sa pobavene na ich výrazoch tváre. Všetci ostali nesmierne prekvapení a v nemom úžase. Po pár sekundách, keď im to konečne doplo, ako prvá vyskočila Leila, ktorá sa na Gret vrhla, až ju skoro zhodila. Hneď za ňou nasledovala Gina. Percimu to trvalo o niečo dlhšie, ale aj on sa pripojil k rodinnému objatiu spolu s Arturom, ktorý svoju sestru po dlhom čase rád videl. Bol to krásny a dojímavý okamih. Nakoniec si všetci posadali späť na pohovku, keď sa ozval zvonček.

„Čakáme ešte niekoho?“, opýtala sa Gretchen prekvapene, keď Jack podišiel k dverám.

---

1. Ako bude Gretchen riešiť alternatívnu realitu s Failom? Bol v nej naozaj on, alebo to bola iba hra jej mysle?

2. Udobrí sa Nika s Victorom, alebo je medzi nimi koniec?

3. Budú Leilu prenasledovať nočné mory aj vo svete ľudí?

4. Kto sú podľa vás Strážcovia Salemu a prečo tak zaujali Olivien?

5. Zabudnú napokon Jack s Percivalom na dávne spory minulosti a stanú sa priateľmi?

6. Urobila Nika dobre, že odhodila náramok do vodopádu?

7. Pomôžu ochranné krištále upevniť ochranu domu?

8. Čo si myslíte o romániku Leily a klaviristu Johnnyho?

9. Dozvedia sa obyvatelia domu o Joyinom a Ardenovom výlete do sveta ľudí? Bude to mať nejaké následky?

10. Prejaví sa u Viktórie nejaká nová schopnosť? Aká?

11. Čo si myslíte o Olivieninom dobrodružstve v elfom paláci? Vráti sa tam ešte?

12. Nájdu nakoniec Aurora s Arcalime, kde sa uchýlili Leila s Percivalom?

13. Ako to bude ďalej s „dobrou Maddison“? Ostane s Joshom, alebo sa bude chcieť silou mocou vrátiť späť do domu?

14. A čo trojuholník Amelia-Adam-Samira? Ako by to podľa vás malo dopadnúť? Dá sa Adam s niektorou z nich dokopy?

15. Aký máte názor na vzťah Joy a Ardena? Nie je podľa vás až priveľmi ideálny?

16. Presvedčí nakoniec Maddison Jamesa, že sú čarodejníci?

17. Čo sa podľa vás stane s Ameliou, keďže ju Victor pristihol pri svojom laboratóriu? Pomôže jej Adam?

18. Aký máte názor na rozhovor Victora a Aurory, ktorý si Samira vypočula? Má Victor pravdu? Mala by sa zvýšiť kapacita študentov, aby boli silnejší proti Temnej? Alebo mu ide o niečo iné?

19. Na čom podľa vás Victor pracuje vo svojom tajnom laboratóriu?

20. A ako vždy, tešíme sa na vaše príspevky :)

A ešte tu máme pre vás jeden krátky dotazníček. Prosím, vyplnte ho až po prečítaní príspevku! :) Pokiaľ chcete, môžete ho otvoriť aj na novej stránke - TU

Čas na pridanie do 8.12. :) Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas, nech sa to zbytočne nepredlžuje :) Ďakujeme :)

Pekný deň praje Evinka a Ninna :)