9. kapitola - Tiene pochybností

Milé naše čitateľky :) Veľmi sa tešíme, že novú, už v poradí 9. kapitolu sme stihli ešte pred Vianocami :) Ďakujeme vám za vaše skvelé príspevky. Taktiež za vyplnenie dotazníkov, veľmi si to vážime. Tak vám želáme príjemné čítanie a krásne vianočné sviatky strávené v pohode, láske a s vašimi najbližšími. Navarte si vianočný punč, zoberte si za misku medovníčkov alebo iných dobrôt, pohodlne sa usalašte a poďte s nami do vašej obľúbenej Čarovnej krajiny :) Za prípadné chyby a preklepy sa dopredu ospravedlňujeme.

Octavia hľadela za odlietajúcim Jackom a premýšľala nad tým, čo sa asi stalo s Gretchen. Kam to vlastne zmizla? Naozaj je doma u svojej matky a so svojou milovanou Viktóriou?

“O čom to Jack hovoril? Spomínal nejakú oslavu, ale mne to nedáva žiadny zmysel. Vôbec tomu nerozumiem, ale on očividne vie, o čom rozpráva. Istota z neho len tak sálala. Snáď sa časom všetko napokon dozviem.” Zvyšok dňa strávila pomáhaním Drulle a niečo znova Loganovi prečítala. Jeho aj ostatných stav sa stále nemenil a Octavia sa začínala báť, či sa vôbec niekedy preberú. Boli bledí, schudnutí a akoby bez života. Všimla si, že Amelia každý deň po raňajkách pred vyučovaním zabehne pozrieť svojho brata. Hoci nechcela, svojím ostrým sluchom započula, ak sa mu nežne prihovára. Musela ho mať veľmi rada a určite mali spolu pekný súrodenecký vzťah. Takto to pokračovalo pár dní, až k nej v piatok večer podišla Drulla.

“Zlatíčko”, oslovila ju, keď ticho čítala už druhú kapitolu príbehu a jemne držala Logana za ruku. Jej malá dlaň sa v jeho veľkej doslova strácala. Octavia zdvihla zrak.

“Áno? Treba vám s niečím pomôcť?”

“Nie. Len som ti chcela povedať, že už môžeš ísť do svojej izby. Ruka sa ti pekne hojí a na chrbte ti ostala iba modrina.”

“Ďakujem”, prikývla Octavia.

“Zajtra ráno však príď na kontrolu. Dobrú noc a veľa neponocuj. Máš už červené oči. Ale je pekné, čo pre toho mladíka robíš. Pevne verím, že sa preberie, aby ti tvoju láskavosť mohol oplatiť.” Octavia sa začervenala.

“Nerobím to preto, že zato niečo chcem.”

“Ja viem, srdiečko, ja viem.”

“Dobrú noc.” Drulla s úsmevom prikývla a pobrala sa do svojej izbietky za ošetrovňou. Octavia ešte dokončila kapitolu a knižku zavrela. “Aj tebe prajem dobrú noc, hoci ty spíš dňom i nocou”, prihovorila sa Loganovi a pohladila ho po vlasoch. Potom vstala a odložila knižku na nočný stolík pri jeho posteli. “Zajtra pokračujeme.” Ešte raz na neho pozrela a vyšla z nemocničného krídla. Vo svojej útulnej izbe sa osprchovala, dala si nočnú košeľu a ľahla si do mäkkej postele. Zhasla svetlo a zavrela oči. Snažila sa zaspať, ale nebolo to jednoduché. Hlavou sa jej preháňalo veľké množstvo myšlienok. Čo je s Gretchen? Potom myslela na reakciu sestier, keď zistili, že zmizla. Aurora, čo si Octavia stihla za ten čas všimnúť, je temperamentnejšia, tá prehodila dom hore nohami a veľmi sa hnevala. Ich kráľovná, Arcalime, ostala zasa chladne pokojná, ale v očiach jej plápolala strašná zlosť. Octavia nakoniec od vyčerpania zaspala. A sníval sa jej zvláštny sen…

Octavia sa opäť ocitla v Avalone. Bola tam s ňou aj čarodejnica Olivien. Bolo to vtedy, keď hľadali ochranné krištále a vo vrecku už mala bezpečne schovaný prsteň, ktorý vypadol z mušle na pláži, ktorú našla. Obe zbadali mohutnú stavbu hradu, alebo toho, čo to predtým bolo. Teraz sa pred nimi vypínala iba zrúcanina. Hrubé múry boli obrastené machom a brečtanom a samá diera. Vyzeralo to, že už tu dlhý čas nikto nebýva a je to úplne opustené. Skrátka, čas a možno aj bitky sa na stavbe podpísali, ale napriek tomu, že to bola len stará rozvalina, dievčatá boli zvedavé a lákalo ich tam aspoň nakuknúť.

“Síce to vyzerá byť opustené, ale aj tak by sme si mali dávať pozor”, povedala Octavia a svojím ostrosluchom neustále ostražito načúvala.

“Jasné”, odvetila Olivien, ktorá kráčala prvá. Nepočula však nič podozrivé. Okrem zvukov, ktoré patrili prírode, tu bolo totálne ticho. Dnu do hradu sa dostali ľahko. Mohutné dvere boli pootvorené a štíhle dievčatá nimi bez problémov prešli. Ocitli sa vo veľkejj hale s mnohými, mohutnými stĺpmi.

“To je teda niečo”, vydýchla Octavia a pomaly prechádzala po starej, popukanej mramorovej dlážke. Predtým musela byť veľkolepá a určite sa leskla ako zrkadlo.

“Veru, je to paráda”, prikývla Oli užasnuto. Spoločne prechádzali halou. Pre svoju majestátnosť a zároveň schátralosť hrad vyzeral tajomne, ale aj hrôzostrašne. “Vyzerá to tu ako v nejakom horore, normálne čakám, kedy sa na nás niečo spoza tých stĺpov vyrúti a čo potom budeme robiť.” Octavia kráčala za Olivien, ktorá sa šeptom rozplývala nad týmto miestom. “Čo myslíš, ako si tu tí elfovia žili, táto pevnosť je obrovská a…” Vtom sa zastavila uprostred vety. Octavia do nej zozadu narazila, lebo si obzerala túto úžasnú stavbu a nevšimla si, že stojí.

“Ach, prepáč, Oli. Nechcela som. No dopovedz, čo si ešte chcela?”, opýtala sa jej, ale odpoveď neprišla. Octavia ju obišla a oči sa jej rozšírili údivom aj strachom. Oli stála úplne bez pohybu a sklený pohľad upierala do diaľky. “Oli! Čo je s tebou?! Počuješ ma?!” Zamávala jej rukou pred očami. Ona však nevnímala a nereagovala na jej zúfalé otázky. Vtom sa za ňou ozval hrubý, mužský hlas. Octavia sa strhla a v momente sa otočila.

“Zdravím ťa, milá Octavia a zároveň ťa tu vítam. Určite sa čuduješ, že poznám tvoje meno, však? Som starobylým obyvateľom Avalonu, ktorý je domovom pôvodných elfov a poznám každého, kto patrí k našej rase. Toto je miesto, ktorým prejde za svoj život každý elf. Ty si sem prišla s poslaním, aby si sa niečo dozvedela. Moje meno je Nómin.” Octavia ho vystrašene počúvala a pohľad jej zaletel k Oli. Elf si to všimol a jemne sa pousmial. “O svoju priateľku sa nemusíš báť. Je v poriadku, iba som ju na chvíľu priviedol do stavu, kde nič nevníma a nič si nebude pamätať, o čom sa budeme my dvaja rozprávať. Poď, pokračuj za mnou ďalej do dvorany, prosím, kde ti niečo poviem o histórii elfov. Som si istý, že ťa to bude zaujímať a súčasne nájdeš odpovede na niektoré svoje otázky.”

“Ale...to ju tu len tak necháme?”, opýtala sa ho Octavia a pozrela na Olivien.

“Nič jej nehrozí, ver mi. Tak poď.” Pomalým krokom ho napokon nasledovala. Spoločne vstúpili do ohromného priestranstva, ktoré by sa dalo porovnať k lesu s čistinkou a jazerom. Octavia bola ohromená, niečo také by v uprostred nejakej pevnosti určite nečakala.

“To je nádhera”, vydýchla užasnuto.

“Ako sama vieš, máš nezvyčajné schopnosti. Jednou z nich je tvoj ostrosluch a tá druhá je telekinéza. Tú však musíš ešte pravidelne trénovať, aby si ju jedného dňa ovládala dokonale.”

“Pracujem na tom stále a snažím sa. Teda, posledné dni som nemohla, pretože som mala zranené zápästie, ale hneď, ako to bude možné, budem znova chodiť na vyučovanie.”

“O tom nepochybujem, moja milá. Ešte niečo ti chcem povedať. Viem o prsteni, ktorý si si vzala z pláže.” Octavia sa preľakla.

“Prepáčte, ja… som ho nechcela ukradnúť. Len som mu nedokázala odolať, ale tu je…”, vytiahla ho z vrecka a natiahla s ním ruku k Nóminovi. “Nech sa páči.”

“Si veľmi dobré dievča, Octavia”, povedal elf s úsmevom a pokrútil hlavou. “Nie, nechaj si ho. Ešte o tom nevieš, ale tiež má svoju magickú moc. Pomôže ti zlepšiť zrak, aby si mohla predmety lepšie a presnejšie presúvať.” Na chvíľu sa odmlčal. Octavii sa vidina novej schopnosti videla lákavá. Z myšlienok ju vyrušil Nómin. “Poď, ešte nás čaká jedna miestnosť.” Nasledovala ho do ďalšej priestrannej haly, ktorá však bola plná zrkadiel. “Teraz ti poviem niečo o tvojich rodičoch.” Asi sa zatvárila dosť nešťastne, preto jej Nómin položil ruku na plece.

“O nich viem jedine to, že mi neboli dobrou mamou a otcom v pravom slova zmysle”, zamrmlala a striasla sa hlavne pri spomienke na otca.

„Octavia, oni nie sú tvojimi pravými rodičmi, nie si ich dieťaťom. Tvoji skutoční rodičia boli zelení elfovia, ktorí zastávali myšlienku mieru medzi všetkými rasami. Keď vznikol konflikt medzi čarodejnicami a elfami, ktorý ale zasiahol aj ďalšie rasy, odniesli ťa rovnako ako mnohé deti elfov do sveta ľudí.“ Octávia zostala prekvapene stáť s otvorenými ústami.

„Tak preto sa ku mne otčim tak správal“, pomyslela si. „Naozaj? Môžete mi o tom prezradiť trochu viac?”, opýtala sa rozrušene. Nómin s úsmevom prikývol.

“Na rozdiel od čarodejníc a čarodejníkov, ktorí všetci dokážu čarovať, od nás to vedia len tí najmocnejší elfovia. Ty, Leila aj Percival sa môžete spoliehať len na svoje schopnosti, ktoré sa vám postupne rozvíjajú. Musíte si ale navzájom pomáhať.“

„Ako si máme pomáhať, keď som ostala úplne sama?“ rozhorčene mu povedala Octavia.

„Poď, ukážem ti ako to chodí.” Spoločne pristúpili k lesklým veľkým zrkadlám. Vystrela ruku a jemne sa dotkla okraja jedného z nich.

“Nič podobné som nikdy nevidela. Je to úchvatné. Celé toto miesto je úchvatné a tie veci, čo ste mi povedali… stále tomu nemôžem uveriť.”

“Všetko je pravda. A teraz ti vysvetlím, načo slúžia tieto zrkadlá. V každom si ty, ale každý dej sa odohráva iný a posiela ťa niekam inam. Je to spôsobené tvojimi rozhodnutiami. Žiješ tento život, ale možno keby si nestretla elfov a nespoznala, kto v skutočnosti si, bola by si niekde inde. Rovnaké rozhodnutia robí aj Leila s Percivalom, alebo Gretchen s Jackom. Niečo mi ale vraví, že aj keď sa vaše cesty teraz rozišli, že sa opäť stretnete. A Leila raz príde za mnou rovnako ako dnes ty, aby spoznala svoj osud.” Nómin skončil svoje rozprávanie a uprel na Octaviu svoj múdry pohľad. Ona na neho šoku hľadela a potom pozornosť preniesla na zrkadlá. Presne ako vravel, v každom bola ona, ale iná.

“Ďakujem vám za všetko, čo ste mi povedali, hlavne, čo sa týka mojej rodiny. Musím sa priznať, že mi nesmierne odľahlo, že ľudia, s ktorými som vyrastala, nie sú mojimi rodičmi.”

“Zbohom Octavia a pokús sa vo svojom živote robiť len tie správne rozhodnutia. Riaď sa srdcom, ale aj rozumom a verím, že si vždy vyberieš tú pravú cestu.”

“Zbohom, Nómin.” Vtedy už boli späť v miestnosti, kde nechali Olivien. Elf potom zmizol tak rýchlo, ako sa predtým objavil.

“... viem si predstaviť tie davy elfov, ktoré sa tu schádzali na nejaké porady.” Octavia sa otočila k Oli, ktorá dokončila vetu, akoby sa nič neudialo. Naozaj si nič nepamätala…

Octavia sa prebudila ešte do tmy. Rozrušene zažmurkala a neveriacky pokrútila hlavou. Zrazu si na všetko spomenula, vedela, že to nebol sen, ale spomienka. Iba nechápala, prečo tento zážitok z Avalonu totálne vytesnila zo svojej mysle, ale asi to malo nejaký dôvod. Napadlo ju, že by o svojom dobrodružstve niekomu povedala, ale Gretchen aj Leila boli preč, v dome zostal jedine Failo, takže sa nemala komu zveriť. Navyše, napriek zákazu si odtiaľ priniesla prsteň a o tom nemohla nikomu povedať. Za oknami začalo pomaly svitať a Octavia sa ešte pokúšala zaspať. Keďže bola sobota, mohla si pospať aj dlhšie, ale ako naschvál, už sa jej to nepodarilo. Nakoniec si do raňajok ešte čítala a potom zišla dole. Trochu sa porozprávala s Olivien a znova sa utiahla do ošetrovne, kde strávila zvyšok dňa a čítala Loganovi. Vtom ju večer vyrušili hlasy z chodby. Boli pomerne vzdialené a najprv si nebola istá, komu patria. Ale keď sa dostatočne sústredila, svojím výnimočným sluchom počula každé jedno slovo. Bola to Aurora.

“Akoby nestačilo, že odišli Leila s Percivalom, potom nejakým spôsobom zmizla aj Gretchen a teraz nemôžem nájsť ani Ardena s Joy!”, vravela rozčúlene. “Ako môžu byť takí nezodpovední?!”

“Ako to, že ich nevieš nájsť?”, opýtala sa jej Arcalime.

“Potrebovala som od Ardena jednu knihu, pred týždňom si ju požičal a nevrátil mi ju. V izbe som ho však nenašla a tak som zašla aj za Joy, ale okrem pár šiat pohodených na posteli, bola jej izba tiež prázdna.”

“A čo čarovné zrkadlo? Veď to ti ukáže každého.”

“Jasné, že som ho použila, nie som hlupaňa! Ale nič, presne ako pri Leile a Pecivalovi, ani oni sa mi neukázali. Čo keď sú spolu? Ale nedáva to zmysel, prečo by sa so súrodencami stretávali? Nerozumiem tomu, ale budem ich hľadať ďalej. A to zastavenie času! Nápad dobrý, no to nestačí...” Hlasy sa pomaly približovali a vtom sa vo dverách ošetrovne ukázali obe sestry. Aurora na Octaviu uprela nahnevaný pohľad zelených očí a Arcalime k nej pristúpila bližšie.

“Octavia, musíme sa s tebou porozprávať. Okamžite! Nasleduj nás do pracovne.” Octavia len nemo prikývla a v srdci pocítila strach. Tušila, čo asi o nej budú chcieť a načo prišli, keďže v posledných dňoch z domu odišlo priveľa ľudí. Posledný ochranný krištáľ mala stále v plátennom vrecku ukrytý vo svojej izbe…

---

Samira sa dovliekla do svojej izby a ešte stále znechutená informáciami, čo si práve vypočula, sa zvalila na posteľ. Rozhovor Victora s Aurorou jej stále neschádzal z mysle.

“O čo im šlo? Prečo chce Victor toľko nových ľudí do domu a Aurora nie? Veď práve jej by malo najviac záležať na tom, aby sme proti Temnej boli čo najsilnejšie a porazili ju. Chce nás azda poslať na smrť, keď nechce ďalšiu posilu, hoci by to bolo možné?” Z takýchto myšlienok jej až naskočila husia koža. Začínala mať strach zo všetkého, čo ju ešte len čaká. Na druhej strane však bola veľmi zvedavá, o čo naozaj ide a prečo Aurora odmieta ďalšiu pomoc. V tomto musela dať za pravdu Victorovi. Pokiaľ je tá Temná naozaj taká nebezpečná, ako všetci vravia, každá jedna schopná nápomocná ruka navyše padne vhod. Vedela, že nesmie otáľať a musí zistiť o týchto veciach čo najviac. Chcela sa o tom s niekým porozprávať, no nikoho okrem Adama tu nepoznala, takže sa rozhodla, že pôjde za ním. Vstala z postele a vykročila ku dverám, keď vtom začula nejaký hlas. Konkrétne umravčaný hlas.

“Ale, čo to tu máme? Žeby nová hlupaňa v dome?”, ozvalo sa jej spoza chrbta. Okamžite sa otočila, ale nikoho nevidela. Zmätene sa obzerala okolo seba, potom len pokrútila hlavou.

“Už aj mne tu začína šibať”, pomyslela si a chytila kľučku do ruky.

“Tu som, ty sprostaňa, čo si slepá?” Samira sa opäť vyplašene obrátila. Vôbec nechápala, čo sa deje. V izbe okrem nej predsa nikto nebol. “No, čo sa toľko obzeráš, há?”, zatiahol opäť ten posmešný hlas.

“Prepáčte, ale kto to je? Ja vás naozaj nevidím”, povedala opatrne po krátkej chvíli.

“Ach, tu vážne berú len samé debilky. A tomu že hovoria škola, pche! Ledaže pre menťákov! Som rovno pred tebou, zaostri trošku zrak, krpatá”, odvetil a vtedy si Samira konečne všimla, ako sa pred ňou v obraze rovno nad jej posteľou, naparuje malý, čierny kocúr. Skoro jej vypadli oči z jamôk. Na fakt, že okrem bežnej “ľudskej” reality, existujú aj čary, si už pomaly zvykla, ale existencia nejakého papierového kocúra ju vážne dostala do poriadneho údivu.

“Už vás vidím”, povedala a snažila sa, aby jej hlas znel normálne. “Kto ste? Ešte som o vás nepočula, Nikto mi nič nepovedal”, spýtala sa rozpačito a zvedavo pozorovala vykračujúceho si kocúra na plátne so slnečnicami.

“Samozrejme, že ti o mne nik nevravel, keďže tento dom je plný neschopných hlupaní a tupcov, ktorým nestojím ani za jednu, jedinú zmienku”, frflal kocúr s povýšenecky zdvihnutým ňufákom. “Som Muro”, povedal, načo sa Samira zachichotala.

“Čo ti je také smiešne?”, urazene na ňu zvýšil hlas.

“Prepáčte, vaše meno…”

“Moje meno je v najlepšom poriadku, to si chcela povedať, však?!”

“Samozrejme”, povedala a snažila sa zakryť úsmev. Kocúr na ňu ešte raz fľochol a pokračoval.

”Som verný pomocník, vznešený kocúr tretieho najvyššieho stupňa oficiálnej rady.”

“Hmm”, zamyslela sa Samira po jeho slovách. “A prečo vás ani Aurora nikdy nespomenula, keď ste taký významný?” Kocúr si opovržlivo odfrkol.

“Aurora má iné starosti, takže ani nevie, že sa tu z času na čas zjavím… a bol by som rád, keby to tak aj ostalo!” Muro na ňu ostro zazrel.

“Fajn, ako chcete,” zamrmlala. “A čo po mne teda chcete, že ste sa mi tu tak nečakane zjavili?”

“Nič… len som sa chcel pozrieť, čo za ďalšie indivíduum k nám prišlo.”

“Tak nech sa páči, tu som”, vystrúhala miernu poklonu. “A keď sme sa už zoznámili, nemohli by ste mi odpovedať na pár otázok, čo sa týka situácie v dome? Keďže som tu nová, nemám ešte veľmi prehľad o celkovom dianí.”

“No, keď mi tak pekne vykáš. Si prvá, mimochodom. Čo chceš vedieť?”

“Napríklad, ja neviem... niečo o Aurore? Prečo nechce, aby k nám do domu prišli ešte ďalší čarodejníci? Veď ja som tiež prišla len nedávno a hoci som stále neskúsená, verím, že sa to časom zlepší... a na to, že tu každý rozpráva o príchode nejakej Temnej a jej útoku, by mala chcieť čo najviac ľudí, nie?”

“Ale si nám teda veľmi zvedavá, maličká… Vedz, že Aurora na to má svoje dôvody.”

“Tak, mám taký pocit, že každý tu má na všetko svoje dôvody. Victor by zasa chcel, aby k nám pribudlo veľa nových študentov. Ten má na to potom aký dôvod? Či ani k tomu sa nedozviem nič viac, len prázdnu odpoveď?” Samira sklonila hlavu a smutne si povzdychla. Nikto nechcel spolupracovať, každý všetko tajil a na to, aby sa človek niečo dozvedel, si to musí zistiť zjavne sám, na vlastnú päsť. Keď znovu zdvihla hlavu, aby sa Mura ešte na niečo opýtala, so sklamaním zbadala, že obraz je už v pôvodnom stave, teda tradičná, obyčajná maľba bez kocúra. Zhlboka sa nadýchla, aby spracovala predošlú návštevu a vybrala sa za Adamom, ako mala pôvodne v pláne. Pomaly zišla schodiskom na dolné poschodie, kde mali izby všetci chalani. Po ceste nestretla vôbec nikoho, všetko bolo úplne prázdne, akoby sa pod všetkými zľahla zem. Všade bolo také ticho, že sa Samira mohla započúvať do svojho vlastného tlkotu srdca. Po chvíli už stála pred Adamovými dverami a hoci na ne zaklopala veľmi jemne, zvuk sa ozýval všade naokolo.

Nikto jej však neotváral. Skúsila to ešte raz, trochu hlasnejšie, no opäť neúspešne. Stlačila teda kľučku na dverách a opatrne vošla dnu. Poobzerala sa po izbe, no bola prázdna. Adam tam nebol. “Možno je na záchode alebo čo”, prebehlo jej hlavou a rozhodla sa, že chvíľočku počká, či náhodou nevyjde z kúpeľne, ktorá bola zatvorená. Na stole ju upútali nejaké papiere, na ktorých bola položená kniha a skoro úplne ich zakrývala. Podišla k nim bližšie a opatrne knižku nadvihla, aby zistila, čo sa v papieroch ukrýva. Boli tam vytlačené obrázky nejakého laboratória. Fakt špičkového. V prvom momente jej to prišlo normálne, keďže Adam študoval medicínu, ale tu? Na čo by sa zaoberal nejakými labákmi? Čím ďalej, tým viac začínala byť zmätenejšia. Uložila všetky veci na miesto, tak ako boli, keď prišla a opustila izbu. Vnútorný pocit jej hovoril, že Adam je pravdepodobne s Ameliou a tak skúsila ísť pod nejakou zámienkou za ňou, aby zistila, či je aspoň ona vo svojej izbe. Bola, ale očividne využívala svoje schopnosti, pretože jej telo pokojne ležalo na posteli. Opatrne odišla, aby ju nevyrušila a čudovala sa, prečo sa nezamkla, keď ostala v takom stave úplne nechránená. Pochytil ju nepokoj. Nemyslela si, že jej na Adamovi až tak veľmi záleží… teda, že mu na ňom záleží viac ako na kamarátovi. Už len pri pomyslení, že je spolu s Ameliou, cítila mrazivú triašku a vždy ju to veľmi znervóznilo. Snažila sa upokojiť, ako ju to učil Arden na cvičeniach a sústrediť myšlienky na Adama, ale márne. Svoju schopnosť ešte sotva ovládala. Akurát sa tým len zbytočne vyčerpávala. Skľúčene sa vrátila do svojej izby. Z početných neúspechov aspoň na chvíľu aktivovať svoju moc bola hrozne unavená, takže len klesla na lôžko a zaspala. Prebrala sa až neskoro ráno a zistila, že prepásla raňajky. V rýchlosti na seba hodila nejaké oblečenie, čo jej prišlo pod ruku a utekala na vyučovanie. Odkedy Leila s Percivalom odišli z domu, v učebni jej spoločnosť robila len Nika a nechýbal, samozrejme, Arden. Ten už očividne predýchal, že Joy musela ísť k Victorovi a keďže ich mal na starosti len dve, mohol sa jej viac venovať.

“Sústreď sa, Samira!”, upozornil ju asi po piaty raz a hlase mu počula nervozitu, ktorá sa prenášala aj na ňu. Očividne si to všimol, pretože sa zhlboka nadýchol, zavrel oči a odvtedy s ňou komunikoval oveľa pokojnejšie. No štipľavé poznámky si na jej adresu zopár krát neodpustil. Ku koncu vyučovania sa to Samire predsa len podarilo… Zrazu bola v pracovni, kde včera videla Victora a Auroru, ako sa hádajú. Teraz stála vedľa Arcalime a spoločne hľadeli do zrkadla. Vnútri pocítila obrovskú túžbu nájsť Leilu s Percivalom, ale vedela, že to nedokáže, pretože jej v tom bránil Leilin ochranný štít. Kde sa to dostala? Do koho?

“Ach, sestra, toto nemá žiadny význam!”, zahlásila a rezignovane klesla na čalúnenú stoličku. “Keby sa od nej Percival aspoň na chvíľu oddelil, tak by sme videli aspoň jeho, ale on sa od sestry nepohne ani na krok”, hromžila a pozrela na kráľovnú. ktorá len chladne mlčala.

“Tak môžeme len dúfať, že sa to raz stane a pravidelne zrkadlo kontrolovať”, skonštatovala pokojne, načo si od nej vyslúžila rozzúrený pohľad.

“Výborná taktika, naozaj!” Samira bola v šoku. Podarilo sa jej dostať rovno do Aurory! Jej radosť však už dlho netrvala a za okamih bola znova späť v učebni a dívala sa na Ardenov úškrn na tvári.

“Výborne, Samira! Nakoniec predsa len z teba niečo bude”, pochválil ju a veľavravne zatlieskal. Samira by sa aj potešila, no v jeho slovách cítila typickú iróniu.

“Ďakujem, Arden, no len sa modli, aby som sa nezačala premiestňovať do teba.” To ho na moment zarazilo a jej sa zdalo, že trochu zbledol. Potom sa silene zasmial.

“Aha, ju! Raz sa ti to podarí a to aj náhodne a už vyskakuješ! Moja zlatá, ešte dlho potrvá, kým sa naučíš premiestňovať do osôb, ktoré si sama určíš. A prečo práve do mňa? To si na mňa taká zvedavá? Prepáč, ale už som zadaný”, vystrúhal ľútostivú tvár, žmurkol na ňu a odišiel k Nike. Samira na neho zazrela s trochu červenými lícami, ale musela uznať, že s tým premiestňovaním mal pravdu. Ešte ju čaká veľa trénovania. Po vyučovaní si dopriala voňavý a uvoľňujúci kúpeľ a ľahla si do postele. Nespala však dlho. Zrazu sa prebudila na nepríjemný pocit, že niečo nie je v poriadku. Akoby bol niekto v ohrození…

---

Keď Leila s Johnnym odišli von, Percivalovi sa to vôbec, ale vôbec nepáčilo. Zvyšok popoludnia strávil nervóznym pokukovaním na veľké nástenné hodiny v obývačke...

Johnny sa zatiaľ s Leilou prechádzali celé popoludnie a rozprávali. V parku jej dokonca kúpil cukrovú vatu, ktorú dovtedy nepoznala. Nesmelo ju ochutnala a na tvári sa jej zjavil spokojný úsmev. Potom si sadli na lavičku pod veľký dub, ktorý im poskytol príjemný tieň.

„Leila, veľmi rád by som sa na teba pozrel, ak môžem, prihovoril sa jej po chvíli Johnny. Leila, síce nerozumela, ako to myslel, prikývla. „Môžem?“, opýtal sa jej opäť.

„Och, áno“, vyšlo z nej zahanbene. Johnny sa usmial a pomaly k nej natiahol ruky. Jemne prechádzal od Leiliných pliec na krk, prstami skúmal obrysy tváre, snažil si všetko zapamätať a vytvoriť si svoj obraz, ako vyzerá. O jej brade, perách, lícnych kostiach, očiach, nose... Keď sa však blížil k ušiam, nežne mu ruky odsunula.

„Si krásna“, zhodnotil Johnny nakoniec svoje skúmanie. Chytil ju za ľavú ruku a tvárou sa mu mihlo prekvapenie. „Toto sa ti ako stalo?“ Opatrne prechádzal palcom po jazve, ktorá sa jej ťahala cez celú dlaň. Leila pokrčila plecami.

„Ja ani neviem. Vôbec si nepamätám, ako som sa k tej jazve dostala. Asi niekde v záhrade, v dome, kde som predtým bývala. Celé to popoludnie si neviem vybaviť,“ odvetila trochu rozpačito. Aj keď Johnny nerozumel všetkým Leiliným dobrodružstvám, o ktorých mu rozprávala a ktoré zažila v lese, v dome, kde bývala a ani správaniu sa jej priateliek, chcel počúvať jej hlas znovu a znovu. Bol dokonalou hudbou pre jeho vycibrený sluch. Ona na ňom zasa obdivovala chlapčenské črty tváre a jeho oči, ktoré aj keď stratili svoju úlohu, ju priťahovali. Johnny jej ešte navrhol, že sa môžu ešte prejsť okolo malého jazera v strede parku. Leila súhlasila, pretože v jeho prítomnosti sa cítila veľmi dobre a k Gine sa jej ešte vracať nechcelo. Keď prechádzali cez široký, drevený mostík, okolo nich rýchlo prešiel cyklista. Leila sa strhla a skončila v Johnnyho náruči. U neho, aj keď stratil zrak, sa okrem dobrého sluchu zlepšili aj reflexy.

„Si v poriadku, Lei?“, opýtal sa trochu vyľakane a silno si ju k sebe pritisol. Leila pri jeho hlase zabudla na všetko, aj na to, žeby sa od neho mala odtiahnuť.

„Áno, len chvíľku počkaj, nech sa upokojím.“

„Aj celú večnosť,“, pomyslel si Johnny. „Voniaš ako ranný les a čerstvé kvety, už ti to niekto povedal?“, tíško jej zašeptal do uška, kým Leila stihla od neho odstúpiť. Jeho ruka prešla z jej lopatky k dlani a pevne ju stisol. „Radšej si ťa chytím, aby si mi nespadla“, doložil s milým úsmevom. Keď pomalým krokom obišli jazero, Johnny jej ešte navrhol:

„Sadnime si ešte na nejakú lavičku. Aspoň na chvíľu. Ešte nechcem prísť o tvoju spoločnosť.“ A tak aj urobili. „Teraz mi ty porozprávaj niečo o sebe“, nabádala ho Leila.

„Chceš o mne niečo vedieť? No, žil som sám len s mamou, ale tá pred pár mesiacmi zomrela. Na rozdiel od teba, som jedináčik. Teraz si privyrábam popri škole hodinami klavíra. Mám rád deti aj zvieratá, rád chodím do prírody a nadovšetko milujem hudbu a knihy. Podľa toho, čo počujem a ako sa vrtíš na tej lavičke však predpokladám, že sa chceš opýtať na môj zrak, alebo sa mýlim?“

„Nie, máš pravdu. Naozaj by som chcela vedieť, či nevidíš od narodenia, alebo ako sa ti to stalo“, potvrdila Leila.

„Úraz sa mi stal pred štyrmi rokmi, keď som išiel z hudobnej školy. Nejaký zlodej utekal z malého obchodu a sotil do mňa. Ja som spadol tak nešťastne na hlavu, že som mal krvácanie do mozgu. Tam sa mi spravila zrazenina, ktorá tlačí na očný nerv a preto nevidím. Na začiatku tam boli ešte nejasné obrysy, ale teraz už len večná tma. Ešteže pri hraní na klavír sa cítim opäť slobodný a ako predtým“, dodal Johnny so smútkom v hlase. Leila mlčky natiahla ruku a zľahka mu stisla dlaň. Johnny sa napokon usmial a stisk jej opätoval. „Už by sme mali pomaličky ísť. Asi sa už aj stmieva“, žmurkol na ňu. Postavili sa a takto ruka v ruke spolu s klopkajúcou paličkou prišli až k Gininým dverám. „Ďakujem za prechádzku, Leila“, povedal mäkko a jemne jej pobozkal ruku ako pravý džentlmen. „Zajtra sa vidíme“, doložil a nežne sa na ňu usmial, pričom ukázal na svoje oči a otočil sa na odchod. Kráčal pomaly so svojou paličkou, aj keď túto cestu veľmi dobre poznal...

Medzitým napaprčený Perci pochodoval cez obývačku, ku vchodovým dverám a nazad. S nevôľou sledoval, ako sa vonku stmieva a jeho malá sestrička nikde.

„Kde sú tak dlho? Ako si ju mohla s ním pustiť Gina?“, hromžil nahnevane, načo Jack, ktorý na koberci staval kocky so svojou dcérkou, sa pobavene zasmial.

„Čo šalieš braček? Veď Leila už nie je malé dieťa. Vie sa o seba postarať,“ doberal si ho. Vtom Percival zbystril sluch.

„Zdá sa, že počujem hlasy...“ V mihu bol pri dverách a otvoril ich skôr, ako sa Leila dotkla zvončeka. „Kde si bola tak dlho?!“, opýtal sa viac otcovsky ako bratsky.

„Dlho? Veď ja nemám hodinky, neviem, čo je to dlho“, usmiala sa na neho od ucha k uchu Leila celá červená. „Želám všetkým krásny večer a dobrú noc“, zaštebotala smerom k obývačke a odtancovala do svojej izby plná dojmov z dnešného popoludnia.

„A toto malo akože čo znamenať?“, pýtal sa prekvapený Percival.

„To je láska Perci, láska,“ potľapkal ho po zdravom ramene Jack a s malou v náručí tiež vyšiel po schodoch.

Na druhý deň sa konala Vikina veľkolepá oslava prvých narodenín. Leila spolu s Percivalom, aj keď ten len s jednou zdravou rukou, pomáhali Gine a Jackovi s prípravami. Rozvešali ozdoby a lampióny, prestreli stôl a naaranžovali kvety. Jack s Percim do seba navzájom stále zapárali a ušlo sa aj zopár štipľavých poznámok. Potom Jack utekal po tortu pre malú oslávenkyňu a Percival si išiel oddýchnuť, keďže rameno ho ešte po námahe pobolievalo. Leila tiež šla do svojej izby a dala si sprchu. Obliekla si pekné šaty, ktoré si vybrala na spoločných nákupoch a upravila si vlasy. Až keď sa dívala do zrkadla na konečný výsledok uvedomila si, že Johnny ju aj tak neuvidí, no chcela byť pekná aj napriek tomu. Ten prišiel pred treťou a spolu s Arthurom, ktorý ako jediný z domu bol v tej chvíli vychystaný ako pravý gavalier, si krátili chvíľu pri klavíri. Čakali, kým sa k nim pridajú aj ostatní a začne oslava. Keď Leila zdola začula hudbu, oblečená v krásnych bielych šatách a balerínkach, otvorila dvere a chcela zbehnúť do obývačky.

„A ty si sa kam vybrala sestrička?“, ozvalo sa jej za chrbtom keď vyšla z izby. Percival stál opretý o stenu a sledoval ju prižmúrenými očami.

„Počúvať“, odvetila stroho.

„Dúfam, že len to. Budem ťa totiž sledovať“, dodal varovným tónom, načo si od sestry vyslúžil vyplazený jazyk a už jej nebolo. V obývačke si sadla na gauč a počúvala práve hrajúcu skladbu. Za chvíľu sa tam zjavil aj Perci a zastal medzi dverami v svojej obľúbenej polohe. Ako povedal, nespúšťal ju z očí. Keď Johnny zacítil vôňu lesa a čerstvých kvetín, prestal hrať, vstal a prisadol si vedľa nej na gauč.

„Ahoj Leila“, pozdravil ju s milým úsmevom.

„Ako si vedel že som tu? Veď som prišla tak potichu,“ čudovala sa Leila.

„To je moje tajomstvo“, povedal a nežne ju chytil za ruku.

„Ehmm“, ozval sa Perci na znak nesúhlasu. Pre Johnnyho to bolo znamenie a tak vstal, Leila spolu s ním a nasmerovala ho k bratovi.

„Nás ešte nestihli zoznámiť. Som Johnny Martin“, podával mu ruku. Perci mu ju bez pohnutia jedinou brvou schytil a z celej sily stlačil.

„Percival, Leilin brat“, zahučal.

„To je ale stisk“, skonštatoval Johnny grimasou na tvári. „Ak sa nenahneváš, tú ruku a prsty budem ešte potrebovať. Sú totiž mojím živobitím“, dodal s bolestivým úsmevom.

„Perci!“, okríkla brata vyčítavo a nahnevane Leila. Ten povolil stisk.

„Prepáč.. ako sa to voláš? Ehm.. Johnny! Neuvedomil som si to... Vieš, ja som silný chlap a keby niekto ublížil mojím blízkym, vidiaci či nevidiaci, musel by som ho zabiť mečom alebo šípom. Tešilo ma.“ S týmito slovami dlhým krokom vypochodoval z obývačky.

„To si robil srandu, však?“ Johnny adresoval otázku na Leilu a pritom si rozcvičoval pravú ruku.

„Nevšímaj si ho, preháňa! Keby si ho videl, ako dokáže byť niekedy baba,“ poznamenala uštipačne na adresu svojho brata pri spomienke na vyberanie guľky spred pár dní. Napokon si všetci posadali na gauč a čakanie na ostatných si krátili družným rozhovorom. Johnny pri tom držal Leilu okolo pása alebo za ruku. Gina ešte pobehovala a vynášala posledné veci na krásne prestretý stôl na terase. Perci prišiel len v ľahkej bielej košeli a s rukou v šatke. Posadil sa na druhý koniec gauča, takže medzi ním a jeho sestrou bolo ešte miesto pre minimálne jedného a ticho čakal na príchod Jacka s oslávenkyňou Viktóriou. Keď sa napokon ukázali, všetci sa postavili, Leila zarovno s Johnnym, ktorého stále držala za ruku.

„Tu máme malú oslávenkyňu!“, zvolala nadšene a už sa s natiahnutými rukami blížila k Viki. „Si nádherná, princezná“, pohladila ju po líčku. Všetci si sadli opäť na gauč. Leila sa oprela zozadu o Johnnyho, aby mal Jack s Viktóriou medzi ňou a Percim viac miesta. Arthur pohladil svoju neterku po vláskoch, začo sa na neho Viki pekne usmiala. Gine sa pri pohľade na všetkých tisli slzy do očí.

„Ach, keby to tak videla Gretchen.“ Vtom všetci začuli na schodoch kroky... Gret vstúpila ako taký prízrak do obývačky a spôsobila všetkým veľkú radosť. Vtom sa ozvalo zvonenie…

---

“No, Amelia? Tak už mi konečne povieš, čo tu hľadáš?”, opýtal sa Victor so zlovestným úškľabkom. Amelia stále pred ním cúvala ďalej od pohovky. Periférne vnímala, ako sa Adam potichu postavil a v rukách držal nejakú drevenú dosku. Amelia preglgla a od strachu sa jej triasli kolená.

“Ja… no, raz som sa sem náhodou dostala počas cvičenia mojej schopnosti a upútala ma táto knižnica. Povedala som si… povedala som si, že… možno bude obsahovať nejaké zaujímavé čítanie a... “ Victor posmešne pokrútil hlavou a pokúšal sa ju schmatnúť za ruku.

“Tak to určite. Na to ti nenaletím, moja drahá. Predpo…”, začal so sladkým úsmevom, no nedopovedal. Vtedy sa Adam už dostal za neho, rozohnal sa a tresol ho po hlave. Zviezol sa bezvládne na zem a Amelia musela uskočiť, aby nespadol na ňu. V tej chvíli si vydýchla a bola šťastná, že ju Adam nenechal v štichu.

“Dúfam, že nie je mŕtvy?”, opýtala sa ho ticho, keď odhodil dosku na pohovku.

“Nie, len som ho omráčil, neboj sa.”

“Panebože, ale čo teraz urobíme?! On sa o chvíľu preberie a to, čo sa stalo, určite nenechá len tak. Predsa ma tu videl a určite mu dôjde, že som tu nebola sama.” Obaja stáli nad ležiacim Victorom a horúčkovito premýšľali, čo ďalej. Vtom si k nemu Adam čupol a začal ho prehľadávať. “Čo to robíš? Musíme niečo okamžite vymyslieť, nie mu teraz snoriť po vreckách!” On na jej slová nereagoval, kým nenašiel, čo hľadal. Pozrel na ňu zdola a na prste na mu hojdal zväzok kľúčov od laboratória. Amelia sa zhlboka nadýchla. “Dobrý nápad”, musela mu uznať, hoci sa veľmi bála. Ešteže si dokázal zachovať chladnú hlavu aj za takýchto nepríjemných okolností. Spoločnými silami dotiahli Victora do labáku. Adam ho s vypätím všetkým síl vyložil na jeden z tých pokusných lehátok a Amelia ho priviazala. Ešte stále sa jej od nervozity chveli ruky. Victor bola našťastie ešte stále v bezvedomí, ale bolo len otázkou času, kedy sa preberie. Obaja vyčerpane klesli na studenú podlahu laboratória a snažili sa nájsť nejaké východisko z tejto prekérnej situácie.

“Mali by sme mu nejakým spôsobom vymazať pamäť, kým to neurobí on nám. Však si videla, čo spravil s Leilou. A tiež nám neostáva veľa času, pretože cestou sem som počul, ako sa s ním Aurora s Arcalime dohodli, že sa stretnú v pracovni. Vraj potrebujú niečo súrne prebrať.”

“No super”, zašomrala Amelia a sklonila hlavu. “Nenapadá mi nič, čo by sme mohli urobiť. Len ľutujem, že som tam nešla vo svojej astrálnej forme.”

“Bola si už unavená. A navyše, mne z toho premiestňovania bolo zle.”

“Veď ja viem, ale aj tak… ja by som mohla hneď zmiznúť a teba by si nevšimol, ale teraz…”

“Amelia, teraz nemáme čas rozmýšľať nad tým, čo by bolo keby”, jemne ju upozornil Adam. Vstal a začal sa prehrabávať v poznámkach, spisoch a papieroch v labáku. Amelia mu pomáhala, no nenašli nič použiteľné.

“Možno by sme mohli o pomoc poprosiť Joy. Vieš, keby vrátila čas, zariadili by sme sa inak…” On prikývol.

“To je skvelý nápad! Ale musíme si pohnúť, Aurora ho už možno hľadá.”

“Ale čo keď ju nenájdeš? Treba mať v zálohe ešte jedno náhradné riešenie.” Vtom sa na ňu Adam zoširoka usmial.

“Čo je?”, opýtala sa ho nechápavo. “Napadlo ti niečo?”

“Áno! V knižnici som čítal jednu knihu a tam sa spomínal taký elixír na vymazanie pamäte. Takže, počkaj tu s ním, ja idem po Joy. Keby nebola vo svojej izbe, tak skočím do knižnice. Vrátim sa čo najskôr.”

“Ale…počkaj!” Amelia ho chytila za ruku. “Prepáč, že som ťa do toho zatiahla. Prosím ťa, buď opatrný a čím skôr sa vráť”, dodala so slzami v očiach, pretože táto situácia bola viac než hrozná. Adam na to nič nepovedal, ale ani sa nepohol. Nespúšťal z nej zrak a v tej chvíli sa k nej sklonil a ich pery sa stretli. Bozk s Adamom, ich prvý. Príliš sladký a príliš krátky, ale stačil nato, aby ju nechal bez dychu. Potom s úsmevom vybehol z dverí. Amelia ostala sama stáť v strede tejto odpudivej miestnosti, v strachu, či sa im to vôbec podarí celé dotiahnuť do konca. A úspešne. Prešlo možno len desať minút, no jej sa zdalo, akoby prešla celá večnosť a Adam sa stále nevracal. Vtom začula z lehátka, kde bol Victor, zvuk a vyplašene sa obzrela. S hrôzou si uvedomila, že sa prebral a nepokojne sa mrví na lôžku.

“Amelia, okamžite ma rozviaž! Neviem, čo chceš týmto dosiahnuť. To, že si objavila toto laboratórium aj tak nikoho trápiť nebude a ver mi, nechcem ti ublížiť. Naozaj.” Ona sa na jeho slovách len nervózne zasmiala.

“To je síce pekné, ale ja vám neverím ani nos medzi očami. Ale nebojte sa, o chvíľu vám vymažem spomienky a vtedy to začne byť zábavné.” Victor na ňu pozrel so zdvihnutým obočím a opovržlivo sa rozrehotal.

“Tak moja drahá, takto dobre som sa už dávno nezasmial. Ty mi spomienky len ťažko vymažeš, tak dobre ešte svoje magické schopnosti neovládaš a už vôbec sa nevyznáš v takýchto veciach, ako niekomu upraviť pamäť. A pochybujem, že tvoj kumpán je na tom lepšie.” Ameliu pri jeho slovách zamrazilo. Victor si to všimol. “No čo tak zízaš? Myslíš si, že uverím, že si ma sem dotrepala sama? Viem, že ma niekto kvalitne ovalil po hlave, ktorá ma, mimochodom, strašne bolí. Je od vás veľmi smelé trúfať si na niekoho, ako som ja. Kto to s tebou bol?”

“Vy si myslíte, že vám to aj poviem?”, pokrútila hlavou Amelia. “A myslím, že nie ste v pozícii, aby ste sa mi tu vyhrážali.”

“Ja sa ti nevyhrážam, len konštatujem. Rozviaž ma a ja ťa nechám odísť. Sľubujem. Čo na to pov…” V miestnosti zrazu zavládlo mrazivé ticho. Victor zostal nehybne ležať na stole. Amelia sa zľakla. Čo keď to súvisí s tým, že ho Adam udrel príliš silno a teraz má krvácanie do mozgu? Váhavo k nemu podišla.

“Victor… Victor, haló, ste v poriadku?” Chcela ho chytiť za zápästie a zistiť, či má pulz, no on ju v tej chvíli silno schmatol za ruku. Amelii zamrelo srdce.

“Myslela si si, že so mnou vybabrete, však? To ste si mali dať pozor, keď ste ma priväzovali týmito pásmi… a utiahnuť ich poriadne”, zachechtal sa a vstal z lôžka, na ktoré v mihu sotil ju.

“Prestaňte!”, skríkla na neho, ale jeho zovretie bolo prisilné. Pripútal ju pevne k ležadlu, že sa nemohla skoro ani pohnúť.

“Nejač, aj tak ťa tu nikto nepočuje”, zahriakol ju a prešiel ku malému, kovovému stolíku. Chvíľu tam niečo robil a potom sa k nej obrátil s ihlou v ruke.

“Niééé! Nechajte ma!” Amelia však vedela, že jej odpor je zbytočný. Victor to mal napísané v očiach. Túto situáciu, ktorá sa obrátila v jeho prospech, si nesmierne užíval. Len kde je toľko Adam?!

“Kým sa vrátim, trochu si pospíš, moja milá”, povedal a pichol jej do krku nejakú látku a Amelia v momente zaspala.

Nevedela, koľko času prešlo, kým sa znova prebudila. Neisto zažmurkala do ostrého neónového svetla. Laboratórium bolo tiché a chladné. Nepokojne pomykala pásmi, s ktorými bola priviazaná, ale bola to len ďalšia márna snaha. Prečo pri zväzovaní Victora nedala väčší pozor? Odpoveď vedela. Bola veľmi vystresovaná a vtedy sa jej ruky tak triasli, že mu tie pásy musela zapnúť zle. Navyše, nevedela, čo je s Adamom a prečo sa po ňu nevrátil. V duchu sa modlila, aby bol v poriadku. Zrazu vo dverách zaštrngotali kľúče a s úsmevom na perách vošiel dnu Victor.

“Dobré ránko, krásavica!”, predniesol nonšalantne. Amelia na neho nenávistne zazrela.

“Prestaňte s tou šarádou, buďte taký dobrý!”

“Ale, ty sa nebavíš? Hm, škoda… s tebou nie je žiadna sranda. No, ale som rád, že si už hore. Načo ďalej odkladať naše povinnosti, však?”

“Čo chcete urobiť?” Amelia sa strašne bála a tá bezmocnosť bola neznesiteľná. Nemohla urobiť absolútne nič, len tak ležať a čakať, čo bude nasledovať.

“Myslím, že to dobre vieš. Predtým si tu vyskakovala, ako mi vymažeš spomienky. Vedel som, že nemáš ani šajnu, ako to urobíš, ale ja, na rozdiel od teba, už mám tak trochu prax, vieš? Určite si si všimla Leilu.” Amelia bol z jeho slov zmätená.

“Ale veď vy ste človek, nemáte magické schopnosti. Ako?” Victor sa uškrnul.

“Dobrý postreh, ale nemala by si nás ľudí tak podceňovať. Na druhej strane, kto povedal, že som v tom sám? A ešte niečo, s Aurorou som už dlhý čas a tie knihy, ktoré tak neznášate študovať a neustále na ne frflete, sú predsa len na niečo dobré. Inak, viem, že si tu bola s Adamom”, prehodil akoby mimochodom. “Vy dvaja sa od seba neodtrhnete a iba slepý by si nevšimol, ako to medzi vami iskrí. Takže sa trochu pobavíme”, zakončil škodoradostne a čakal na jej reakciu.

“Neubližujte mu, prosím! On za nič nemôže.” Amelia začala panikáriť, že Victor prišiel nato, že Adam je do toho zapletený tiež.

“Pssst, jemu neublížim. Ale tebe vymažem spomienky aj na neho a to bude zábava, potom vás dvoch sledovať”, žmurkol na ňu.

“A to, že on vie o tomto labáku, vás netrápi?”

“Nie, pretože s ním si to tiež neskôr vybavím. Jemu však spomienky na teba nechám. Nech sa trochu potrápi, chlapec.” Vtedy sa už Amelii začali po lícach kotúľať slzy.

“Victor, prosím vás, nerobte to, neberte mi moje spomienky. Prosím...”, zašepkala zúfalo.

“Nie, Amelia, takýto luxus si nemôžem dovoliť. A slzy ti vonkoncom nepomôžu. Už si konečne musíš uvedomiť, že nemáš strkať ten tvoj zvedavý nos tam, kam nepatrí. Ak ti nedala poriadnu lekciu Aurora, dostaneš ju odo mňa.” Potom vytiahol ešte väčšiu striekačku ako predtým a Amelii prebehli po tele zimomriavky.

“Je koniec”, pomyslela si rezignovane a sledovala, ako ju niečím napĺňa. Keď bol hotový, trochu látky z nej vystrekol a otočil sa k nej.

“Aj by som ti povedal, že mi ľúto, že to musím urobiť, ale klamal by som”, dodal so smiechom.

“Niééééé!”, zvolala, keď pocítila v žile jemné štipnutie a bolo po všetkom…

---

„Čakáme ešte niekoho?“, opýtala sa Gretchen prekvapene, keď Jack podišiel k dverám. Na odpoveď však nečakala, zvedavosť bola silnejšia a tak ho obehla a roztvorila dvere dokorán. V tej chvíli by sa v nej krvi nedorezal, zároveň však cítila, ako v nej stúpa obrovský hnev. Uvidela tam totiž mladú ženu, čo pri útoku držala jej dcérku a muža, ktorý ju držal za ruku. Toho si tiež pamätala.

„A vy čo tu chcete?!“, skríkla Gret znechutene. „Znova ste si prišli po Viktóriu?!“

„Keby sme to chceli urobiť, tak asi nezvoníme pri hlavných dverách, nie?“, ironicky utrúsil Arden. Joy na neho pozrela a potom preniesla pohľad znova Gretchen. Bola mierne zmätená. Po prvé z toho, že je pri vedomí a po druhé z jej zlostného výbuchu.

„Prosím, vysvetlíme ti to. Na oslavu sme boli pozvaní...“, snažila sa jej prihovoriť, ale temperamentná ryšavka ju však prerušila.

„Áno?! A kto vás pozval? Čarodejníkov?“

„Ja nie som čarodejník, ale to asi teraz nie je podstatné“, skonštatoval Arden sucho, ale očividne sa zabával na scéne, ktorá sa tu odohrávala. Gret na neho zazrela a začínala vyzerať mierne nepríčetne a tak ju Jack odstrčil ďalej od dverí.

„Pozvala nás Viki“, povedala nakoniec Joy.

„Neverím!“, skríkla Gretchen a pozrela na Jacka. „Tento tu na teba dokonca mieril zbraňou! Ako je možné, že sú tu? Ako vedia, kde bývame? Čo ak vezmú zasa Viki preč?“, kričala stále znepokojene, načo len Arden prevrátil očami.

„Hysterka“, zamrmlal si popod nos, ale Joy ho šťuchla lakťom.

„Prestaň, ešte to zhoršíš“, napomenula ho ticho.

„To je v poriadku. Naozaj ich pozvala Viki. Toto je teta Joy. Starala sa o malú, keď bola v dome. Naša dcéra ju tu chce, nemôžeš ju vyhodiť.“ Gret na neho chvíľu hľadela a trochu sa upokojila.

„Čo je to tu za krik? Si hore dokopy desať minút a už robíš susedom predstavenie?“, napomenula ju Gina a otvorila dvere dokorán. „Poďte ďalej. Ospravedlňte moji dcéru, je trochu zbrklá od malička.“

„To je v poriadku. Chápem, že má obavy o svoje dieťa“, povedala Joy a pozrela na Gret, ktorá sa ešte stále zlovestne mračila. Vtom k nim pricupitala Viki. Prešla okolo svojich rodičov a objala Joy okolo nôh. Tá ju s nežným úsmevom vzala do náručia a pohladila po vláskoch.

„Ahoj, moja. Ty si ale vyrástla, odkedy som ťa nevidela. Prajem ti všetko najlepšie.“

„Aj ja sa pripájam, drobec. Fakt si nejaká veľká“, skonštatoval Arden s úškrnom a pošteklil ju. Viki sa zasmiala a zaborila si tváričku do Joyinho pleca. Vtedy k nim pristúpila Gretchen.

„No, už mi ju vráť“, povedala stroho, vzala jej ju a privinula k sebe.

„Poďte“, oslovila ich znovu Gina. „Oslava je na terase, keďže máme taký pekný deň.“ Grechen v obývačke rozpačito sledovala, ako sa Joy srdečne zvítala s Leilou a to ju ešte viac upokojilo. Keď ju má rada Viki a jej priateľka, asi fakt nemôže byť zlá. Ani tak nevyzerá...

„Musím sa jej na ňu opýtať. Očividne sa počas pobytu v tom čarodejníckom dome zblížili.“ Keď sa všetci pozoznamovali a spoločne vyšli von do záhrady, Gret podišla k Leile, ktorá práve chcela odprevadiť Johnnyho k stolu. „Prepáčte na chvíľu. Lei, prosím ťa, musím sa ťa na niečo opýtať.“

„Samozrejme“, prikývla jej priateľka. „Čo potrebuješ?“

„Viem, že ty mi povieš pravdu. Naozaj tým dvom môžem veriť?“, ukázala bradou von smerom k Joy a Ardenovi, ktorí sa práve rozprávali s Percim, a naliehavo pozrela na Leilu. Tá vážne prikývla.

„Určite áno. Za ten čas, čo sme bývali v dome, som mala možnosť ich spoznať, hlavne Joy. Nič vám z ich strany nehrozí, buď pokojná.“ Gretchen si uľahčene vydýchla.

„Ďakujem. Idem ešte pomôcť mame.“ Leila sa usmiala, odprevadila Johnnyho a posadila sa k stolu vedľa neho. Nevedela, s kým sa prvým porozprávať. Bola šťastná, že jej priateľka Gretchen je živá a zdravá a veľmi ju potešila prítomnosť Joy. Po skvelom neskorom obede prišla na rad narodeninová torta, ktorú priniesla Gina. Gret s Jackom držali Viki na rukách a očká jej svietili radosťou. Všetci zborovo zaspievali Veľa šťastia, zdravia a malá skúšala sfúknuť sviečku, ale nešlo jej to. Rodičia jej pomáhali, ale tá nie a nie zhasnúť.

„Čo s ňou je?“, bol prekvapený Jack, načo sa Arthur začal smiať.

„Dostal som vás! To je nesfukovacia sviečka!“, vykríkol radostne, načo vyvolal vlnu smiechu.

„Aha, tu máš parťáka“, podpichla šibalsky Joy Ardena, ktorý sa pobavene zaškeril.

„Doslova cítim tú dobrú náladu, ktorá tu vládne“, poznamenal so spokojným úsmevom Johnny, sediaci s Leilou obďaleč.

„Áno, nato, ako to začalo, tu vládne príjemná a veselá atmosféra“, súhlasne prikývla Leila. Potom prišli na rad darčeky. Prví išli zablahoželať svojmu pokladíku Gretchen s Jackom, potom nasledovala Gina s Arthurom.

„Ty prvý“, pošepla synovi a do ruky mu vložila malú zamatovú škatuľku.

„Viki, to je odo mňa... Všetko najlepšie“, povedal trochu neisto, keďže sa na neho dívalo toľko ľudí a dal jej pusu na líčko. Keď ju Gretchen otvorila, bola v nej retiazka a na nej smaragdový amulet. „Že vraj by ju to malo chrániť od zla“, dodal Arthur. Gret s úžasom pozrela na mamu, ktoré len nemo prikývla.

„Ďakujeme“, vydýchla dojato. Gina im podala knihu. Vyzerala staro, bola viazaná v koži a mala názov História a kúzla elfov. Leila s Percivalom dávali dar Viki spoločne. V darčekovej škatuli, ktorú im dala Gina na zabalenie ich darov, sa v smaragdovo-zelenom vrecku skrývali runové kocky (hračka ich detstva), ručne vyšívaná košieľka a od Perciho ručne vyrezávaná labuťka, ktorej oči boli malé biele perličky, vylúpnuté z jedného jeho opasku. „Och, ďakujeme! To sú nádherné a originálne darčeky.“ Chvíľu sa nad nimi ešte rozplývali a poukladali ich pekne na stôl. Veľkú krabicu nechali na zemi. Ďalšími gratulantami boli Joy s Ardenom.

„A kde je Viki?“, opýtala sa Gret prekvapene. Všetci sa začali okolo seba rozhliadať, ale po malej oslávenkyni sa akoby zľahla zem.

„Neviem, veď pred chvíľou tu bola“, odvetil Jack. Maličkú napokon našli schovanú v škatuli.

„Ty jedna malá nezbednica“, zasmiala sa Leila a vytiahla ju von. Joy a Ardenom si k nej čupli a podali jej darček. Dostala od nich pekné kvietkované pyžamko a krásnu nočnú lampičku, ktorá premietala na stenu rôzne obrázky. No bolo tam ešte niečo. Keď to Joy zbadala, líca jej zaliala červeň a neveriacky pozrela na Ardena, ktorý len pokrčil plecami.

„To nemyslíš vážne“, zastonala, pretože si myslela, že to nechal na polici v hračkárstve. On ju objal okolo pliec a upokojujúco pohladkal.

„Neodolal som. Prepáč“, nevinne na ňu pozrel, ale premáhal smiech.

„To je čo?“, opýtala sa prekvapená Leila. Nikdy niečo také nevidela. Gretchen len nechápavo pokrútila hlavou, zato Jack sa rozrehotal.

„To je predsa prdiaci balón, to fakt nepoznáte?“ Názorne ho stlačil a Viki na okamžite začala smiať. Arden sebavedome pozrel na Joy s výrazom Ja som ti to vravel, načo len prevrátila očami. No tiež sa neubránila úsmevu nad šťastným detským smiechom. Posledným gratulantom bol Johnny. Pre Viki mal ako darček pripravenú špeciálnu skladbu a veľmi krásnu uspávanku. Pomaly si k dievčatku kľakol a s láskavým úsmevom jej potriasol maličkou rúčkou.

„Ja ti ako darček zahrám niečo pekné, dobre? A Arthur mi pomôže.“ Spolu s chlapcom prešli ku klavíru a pustili sa do hrania. Hudba rozcítila skoro každého a všetky ženy si po skončení utierali slzy dojatia. Oslava sa potom znova presunula vonku, kde Jack nafúkal malej bazénik, aby sa tam mohla čľapkať s kačičkami. Všetci si ešte pripili na Vikine zdravie šampanským a Jack sa opýtal, komu by mohol doniesť pivo.

„Mne nie, stačil mi ten pohár šampusu. Dnes ešte šoférujem“, odmietol Arden.

„To fakt? Ale veď môžete ostať na noc tu. Jedna izba by sa tu pre vás určite ešte našla“, povedal Jack.

„Vďaka, ale nie“, pokrútil hlavou a pozrel na Joy, ktorá sa v pohárom v ruke o niečom veselo bavila s Ginou. Navyše, po tých jeho opileckých maratónoch v minulosti nemal ani veľkú chuť piť. Jack pokrčil plecami a obrátil sa k Johnnymu a Percimu.

„A vy si dáte?“ Tí v tej horúčave nepohrdli dobrým, vychladeným pivkom. Percivalovi veľmi zachutil tento nápoj zo sveta ľudí. Keď Jack priniesol a pootváral fľašky, otočil sa na Ardena.

„Počuj, v dome nebol veľký bengál z toho, že Gret zmizla?“

„Jasné že bol, ale oni robia divadlo skoro zo všetkého. Plus ešte odchod Leily a Percivala... mal som pocit, že Auroru s Arcalime na mieste trafí šľak.“ Obaja sa uškrnuli.

„Ale nevedia, kde sme?“ Arden pokrútil hlavou.

„Nie.“

„Chcel by som ťa o niečo poprosiť. Keby ste sa neskôr niečo dozvedeli, že nás nebodaj vypátrali, alebo čo, dal by si mi vedieť? Tu je moje číslo na mobil.“

„Samozrejme.“ Vymenili si čísla a potom pokračovali v rozhovore aj s Percim a Johnnym. Joy, ktorá sa medzitým rozprávala s Ginou, už dlhší čas nenápadne pokukovala k bazéniku, kde sa Gretchen hrala s Viki. Napokon sa rozhodla.

„Prepáčte, ale potrebujem sa porozprávať s vašou dcérou. Mám pocit, že si musíme pár vecí vyjasniť.“

„Jasné. Veľa šťastia, Gret je niekedy strašne tvrdohlavá“, dodala s úsmevom.

„To som si stihla všimnúť.“ Pomaly prešla po terase a prisadla si ku Gret. Chvíľu obe mlčky sledovali Viktóriu, ale okolo seba naradostene špliecha vodu.

„Ešte trochu a ideš von, maličká. Si ako malý vodník“, skonštatovala Gretchen a Joy sa usmiala.

„Presne. Zbožňuje vodu, aj večerné kúpanie si veľmi užíva“, dodala a pohladila malú po mokrom líčku. „Gretchen, oficiálne sme sa ešte nezoznámili. Moje meno je Joy a ako vieš, starala som sa o maličkú, kým bola u nás v dome. Len som ti chcela povedať, že my sme ju neukradli. Nie je to pravda.“ Joy jej napokon vyrozprávala všetko, čo sa dialo v dome, keď sa tam malá ocitla. „A je mi hrozne ľúto, akú bolesť si si musela vytrpieť z jej straty, hoci len dočasnej“, dodala a uprela na Gret veľké, modré oči.

„Neviem, čo si o tom mám myslieť, ale verím ti. Viki ťa má veľmi rada. Tak sa ňu bojím. Musíme ju s Jackom zo všetkých síl ochrániť. Je výnimočná“, dodala a pozrela s láskou na svoje dievčatko.

„Áno, o tom viem, zjavila sa mi totiž v sne a tak ma pozvala na oslavu. Síce bola väčšia, mohla mať asi päť alebo šesť rokov.“

„Niečo podobné zažil aj Jack, vravel mi to. Aj jemu vstúpila do sna.“ Potom pozrela na Joy. „Ďakujem ti, že si sa mi o ňu postarala. Očividne si obľúbila aj tvojho frajera, aj keď nechápem prečo.“

„Nemáš začo, bolo mi potešením. Viki je úžasné dieťa. A k tomu môjmu frajerovi... nuž, to nechápe veľa ľudí, kým ho nespoznajú bližšie. Inak je celkom fajn“, dodala so žartom a cez záhradu na neho s láskou pozrela. On zachytil jej pohľad a žmurkol na ňu.

„Fajn, tak som rada, že sme si to vyjasnili“, skonštatovala Gretchen s úsmevom a z vody vybrala brániacu sa Viktóriu. „No poď, ty moja rybička, nech nám neprechladneš.“ Keď odišla k domu, prisadla si k Joy Leila. Chcela využiť chvíľu, že pri nej nie je Arden. Od toho si stále držala odstup a aj jeho štipľavé poznámky radšej prešla mlčaním alebo sklopením zraku. Ani sama nevedela prečo, v jeho prítomnosti sa však cítila nesvoja. Percival si s ním však očividne veľmi dobre rozumel, aj v tejto chvíli sa na niečom schuti smiali.

„Vidím, že s Gretchen ste si to vyjasnili, čo ma teší.“

„Aj mňa“, usmiala sa Joy a nastavila tvár slnku.

„Ako sa máte v dome? A Octavia? Nie je jej samej smutno?“

„Myslím, že trochu áno. Veľa času trávi v ošetrovni a Loganovi číta knižky.“

„A čo náš odchod? Nespôsobil veľký rozruch?“

„Ale áno a poriadny. Arcalime ma poriadne vyspovedala, pretože som bola posledná, kto sa vás videl...“ Joy jej porozprávala všetko do najmenšieho detailu. O misii do Salemu a Avalonu, ktorú absolvovali Olivien s Octaviou, ale najviac ju zaujali ochranné krištále.

„Takže to sa už nebudeme môcť vrátiť?“

„Neviem“, odvetila jej smutne Joy, keď jej pohľad padol na Leilin náhrdelník. „Tvoj prívesok... je svetloružový. Som si istá, že keď som ho naposledy videla, bol modrý.“ Jej priateľka sa mierne začervenala.

„Nemýliš sa, je to tak. Mení farbu podľa toho, ako cítim“, povedala a spod mihalníc pozrela na Johnnyho. Joy ju s úsmevom sledovala.

„Všimla som si, že si rozumiete.“ Leila rozpačito, ale zároveň radostne prikývla.

„Neviem to opísať, akoby mi v bruchu lietali motýle a ... cítim sa zvláštne, som trochu zmätená, ale zároveň šťastná“, vydýchla a Joy ju chytila za ruku.

„Viem, ako sa cítiš. Ja som prežívala to isté. Dlho som svojim citom k Ardenovi nerozumela, ale teraz už viem, že to bola láska. Tiež prvá, ako u teba s Johnnym. Prajem vám to, vyzerá, že je to správny mladý muž s dobrým srdcom.“ Leila prikývla a vietor jej postrapatil snehobiele vlasy. Ešte sa Joy chcela opýtať na prízraky a nočné mory, ktoré ju trápili v dome, ale k tomu sa už nedostali, pretože sa citeľne ochladilo a počasie sa začalo kaziť. Rýchlo sa teda postavili a všetci spoločne začali do domu znášať veci, pretože to vyzeralo na poriadny dážď. Dokonca sa v diaľke ozvalo hrmenie. Gina Johnnyho zatiaľ usadila v altánku. Keď už bolo všetko v dome, Leila sa za ním po špičkách vydala.

„Vidím prichádzať bielu krásku“, pohotovo povedal Johnny a vystieral ruku do tmy, kde najviac cítil tú lahodnú lesnú vôňu. Leila na neho neveriacky pozrela a vložila svoju dlaň do tej jeho.

„Ako vieš, že som biela kráska?“ neveriacky sa ho spýtala.

„Arthur mi počas dňa opísal, aká si krásna a čo máš oblečené. Vieš, že slová dieťaťa sú tie najúprimnejšie?“ To si ju už ale pritiahol k sebe. Chytil ju okolo pása a druhou rukou jej prechádzal po ruke až k ramenu a k brade. Opatrne sa približoval k svojej ruke, ktorou jej jemne držal bradu a prstom jej prešiel po pere. Jeho tvár bola len kúsok od jej a vtedy sa ich pery prvýkrát spojili. Leila mala pocit, že lieta a cítila sa šťastná.

„Tak toto je bozk“, pomyslela si. „Môj prvý bozk.“ Johnny sa odtiahol a cítil jej rýchly dych. Vôbec im nevadila okolo hromžiaca búrka a silný vietor, vnímali len seba. Netušili však, že sa na nich upierajú viaceré pohľady. Okrem Percivala, stojaceho v prítmí terasy a škrípajúceho zubami, to bol ďalší zaľúbený pár.

„Tak a prišli sme neskoro, zlatko“, skonštatoval Arden a obrátil sa na Joy. Mala zružovené líca a oči sa jej ligotali. „Záhrada a večerná romantika je už obsadená“, dodal pri pohľade na párik stojaci v altánku.

„Nevadí“, odvetila Joy, ktorá sa k nemu tesne privinula. Vonku fúkal studený vietor a jej šaty boli len z tenučkej látky. „Nech si ju naplno vychutnajú“, dodala a striaslo ju. Arden ju objal a nežne pobozkal.

„Poď, pôjdeme dovnú...“ Vtom sa obaja zháčili, keď počuli za sebou rýchle kroky.

„Johnny! Johnnyyy!“, kričal naradostene Arthur, keď ich míňal. Vo dverách do záhrady sa ešte na Ardena a Joy obrátil. „Aj vás mama volá,“ povedal namosúrene. „Máme sa všetci stretnúť v obývačke. Vypadla totiž elektrina.“ Keď pribehol do altánku, Leilu si vôbec nevšímal a hneď chytil Johnnyho za ruku. „Poď, Johnny, mama bude rozprávať moju obľúbenú rozprávku a chcem, aby si si ju vypočul. Je kúzelná“, ťahal ho so sebou.

„A Leilu nezoberieme?“, opýtal sa ho prosebne s úsmevom na tvári a pritom hmatal za seba.

„Tak nech ide aj ona, aj tak tam majú byť všetci“, odpovedal rezignovane Arthur.

„Prídem za vami“, odvetila Leila neprítomne.

„Lei, prosííííím, poď“, dožadoval sa jej Johnny, až mu napokon podala svoju ruku. V obývačke si sadli na pohovku, kde ju objal okolo pliec. Leila si zložila nohy pod seba a stúlila sa k nemu. Gina ešte zapaľovala posledné sviečky. Jack ležal na pohovke a hlavu mal položenú v lone Gret, ktorá mu pohládzala vlasy. Pri jej nohách sedel na koberci nedočkavo Arthur, ktorý objímal Viki. Tej už klipkali očká, po takom krásnom a dni plnom zážitkov bol unavená. Arden s Joy sa tiež zložili na zemi. Chrbtom sa oprela o jeho hruď a on ju držal okolo pása. Percival s ešte zamračenou tvárou ostal stáť opretý o stenu. Gina si nakoniec sadla do kresla a pohľadom preletela po prítomných.

„Takže tu, môj malý huncút si zmyslel“, pozrela s úsmevom na Arthura, „že vraj vám mám povedať rozprávku.“

„Jasné, to je dobrý nápad“, zvolal Jack. Gina sa teda zhlboka nadýchla a pustila sa do rozprávania.

„Za siedmimi horami a siedmimi dolami, žil raz jeden kráľ a kráľovná. Ich kráľovstvo bolo obrovské a nebolo len také obyčajné. Bolo to čarovné kráľovstvo elfov a iných magických bytostí. Všetci žili v mieri a pokoji. Boli tu hravé lesné elfky, ktoré svojou mocou liečili a prebývali v tesnom spätí s prírodou. Ďalej bieli elfovia, ktorí boli ochrancami hraníc s ľuďmi a chránili kráľovstvo pred čiernou mágiou. Súčasťou kráľovstva boli i malí trpaslíci a hobiti, ktorý boli nesmierne pracovití. Robili v zlatých a diamantových baniach, kameňolome, stínali stromy, pracovali na poliach a záhradkách. Zvieratká mali dar sa s bytosťami rozprávať, spoločne tam prebývali a mali sa radi. Kráľ s kráľovnou boli tí najmilší a najskúsenejší elfovia na svete. Dali vybudovať palác na úpätí hory a túto krajinu pomenovali Doriath. Potom sa im narodili deti. Najstarší syn sa volal Mirimon. Bol šikovný a múdry a tak na sklonku života sa stal kráľom. Druhé dieťa bolo dievča a dali jej meno Poice. Bola ochranárska, mala silu telepatie a vedela vytvoriť obrannú bariéru. Poice sa vydala za najsilnejšieho z bielych elfov a stali panovníkmi svojej rasy. Tretím dieťaťom v poradí bol chlapec Serenalyo. Od detstva veľmi šikovný, vedel si dať rady s peniazmi a ma talent na vedenie ľudí. Po smrti svojich rodičov sa stal najbohatším meštiakom a patrili mu všetky bane a lomy v kráľovstve. Posledná a najmladšia Ahantuona sa však na svojich rodičov a súrodencov nepodala. Bola zlá a v deň jej osemnástich narodenín sa premenila na čiernu elfku. Sila jej zlých myšlienok zvíťazila nad dobrom a po odchode z kráľovstva si vzala za manžela kráľa temných elfov. Napriek tomu si všetci aj najďalej nažívali v mieri. Dve generácie sa tešili láske a spravodlivosti, ktorá vládla v krajine. Keď na trón mal nastúpiť potomok Mirimona po meči – Meldon, strhol sa v korunovačnej sále obrovský rozruch. Časť mestských elfov, ktorí mali v srdciach zlobu, lebo kráľovstvo patrilo stále len rodu Doriathovcov, zvrhli nášho mladého kráľa z trónu. Prišli vojská a chceli celý ich zabiť. Meldon zobral svoju ženu a dvoch synov, prvorodeného Faila, ktorý bol zasľúbený s pravnučkou Serenalyho - Gretchen, a Attanóna, ktorý bol zasľúbený pravnučke Poice - Leilou. Tieto zásnuby prebehli pri narodení detí, aby sa rod Doriathovcov znovu spojil a na trón nastúpil plnohodnotný kráľ. Meštiaci, ktorí však bojovali proti rodu Doriath, však o tomto vedeli a chceli vyhubiť celú rodinu. Meldon so svojou ženou pri úteku položili život za svojich dvoch synov, aby ich dostali do bezpečia. Rodičia Leily a jej brata Percivala sa schovali do lesov svojich predkov. Rodičia Gretchen utiekli do sveta ľudí a podarilo sa im schovať. No po pár mesiacoch, keď už si mysleli, že sú v bezpečí, na ceste do práce zabili Gretcheninho otca, Olafa. Vtedy Gina vzala Gretchen a utiekli ďaleko od vchodu do Doriathu. Báli sa smrti. No jedna múdra vedma, po desiatich rokoch panovania, tlmočila uchvatiteľom trónu proroctvo, ktoré sa malo čochvíľa splniť.

,,O niekoľko rokov príde na svet dieťa, dievčatko. Jeho krv bude čistá a rýdzo modrá. Vyhrá nad smrťou, lebo jej sila je nesmrteľná. Schopnosti tohto dieťaťa budú prevyšovať schopnosti akéhokoľvek elfa, trpaslíka, proroka a čarodejníka, ktorí kedy žili a budú žiť. Ona bude predurčená vládnuť, ale o trón sa ju budú snažiť pripraviť. Ten sa však nedá oklamať. Na pravý elfský trón môže zasadnúť len právoplatný dedič. Pokiaľ sa tak nestane, nenastane mier. Trón príjme len jej krv a schopnosti a potom z prachu povstane kráľovstvo a budú spojení odvekí nepriatelia – všetci elfovia, čarodejníci , trolovia či lesné víly. A tak kráľovstvo Doriath čaká a svoju právoplatnú dedičku, ktorá ho buď pochová alebo pozdvihne.“

V obývačke nastalo ticho. Všetci rozjímali nad pravdou v rozprávke. Ani sa nenazdali a bol už neskorý večer. Arthur s Viki dokonca zaspali na koberci.

"Je zaujímavé rozprávať rozprávku s tak známymi menami, alebo je to len náhoda, že sú ich nositelia v tejto miestnosti?" prekvapene zašepkal Johnny Leile do ucha. Ona sa len pousmiala a pohladila ho po ruke.

„Dúfam, že sa ešte niekedy stretneme“, povedala Joy o niečo neskôr so slzami v očiach, keď sa lúčili.

„Určite“, povedala jej priateľka tiež s trochu roztraseným hlasom. Potom Joy objala aj Gret a dala pusu na líčko spiacej Viki, ktorú mala v náručí.

„Ďakujeme za všetko“, pošepla jej a Gine. Keď sa spolu s Ardenom so všetkými rozlúčili, odišli do tmavej noci. Uložili deti a ešte sa trochu rozprávali v obývačke. Okolo jedenástej si už aj Johnny zavolal taxík.

„Teším sa na zajtra, Leila“, povedal jej pri rozlúčke. „Zastavím sa po teba okolo druhej, dobre?“

„Dobre. Dobrú noc, Johnny“, pošepla a on jej venoval nežný bozk.

„Dobrú noc.“

---

Olivien sa na vyučovanie dotrepala unavená a nevyspatá a nepomohla jej ani silná káva, ktorú do seba narýchlo hodila. Na nič sa nedokázala sústrediť, takže Victor, ktorý bol nepríjemný hlavne na Joy, dnes navrieskal aj na Oli. Ona na neho len znechutene zazrela a jeho výbuchu nevenovala pozornosť. Neznášala ho, že je taký protivný, sebecký a zneužíva chuderku Niku. No to mu povedať nemohla, tak len zaťala zuby a počítala sekundy do konca výuky. Lenže to ešte nevedela, že Victor s ňou neskončil. Po vyučovaní si ju zavolal a venoval jej ďalší srdcervúci výlev o tom, aká je nezodpovedná a že nemôže chodiť neskoro každý druhý deň. Olivien mu na všetko prikyvovala, len aby ho už mala z krku. Keď ju konečne pustil, zistila, že vďaka nemu zmeškala obed a práve sa jej začínal výcvik bojových zručností. Na ten sa už s radosťou vykašlala. Vôbec sa jej nechcelo oháňať palicou, alebo niečím podobným, a tak sa u ich trénera vyhovorila na bolesť hlavy a už upaľovala do svojej izby. Tam na ňu padla únava z rána, ľahla si do postele a okamžite zaspala. Sníval sa jej veľmi zvláštny sen…

Olivien sedela za stolom u rodičov v kuchyni. Do miestnosti prenikalo z vonku slnečné svetlo a mama piekla koláčiky, pričom si veselo pospevovala. Po chvíli vošiel dnu Olin otec, ktorého nevídala často, pretože bol neustále na nejakej služobnej ceste. Zrak jej padol na obrazy zavesené na stenách. Zaujal ju jeden, na ktorom bol nakreslený hrob s jej menom, kde na náhrobku bol vyrytý dátum jej smrti presne o tri týždne. Oli zachvátila hrôza a pozrela na mamu. Tá medzitým položila koláče na stôl a usmievala sa.

“Tak a sú hotové. Nech sa páči, vezmite si”, povedala a vtedy si všimla dcérin vystrašený pohľad.

“Čo je, Oli?”, opýtala sa jej.

“Ten obraz…”, ukázala na neho, ale mama sa len zasmiala.

“Namaľovala ho tvoja teta. Však je nádherný?”, povedala s ešte širším úsmevom. Oli si to nemyslela, práve naopak. Naskakovala jej z neho husia koža a túžila ten obraz strhnúť dole. No nechala to tak. Zrazu jej pozornosť upútalo niečo iné. Všimla si, že koláče sú pripečené a niektoré dokonca až spálené do čierna.

“Kde je Eleanor?”, spýtala sa po chvíli rodičov, pričom šokovane sledovala otca, ktorý už jedol štvrtý pripálený koláčik. Oli sa ničoho ani nedotkla. Mama si jej otázku akoby ani nevšimla.

“Olivien, už sú tri hodiny, bež na tréning”, povedal otec s plnými ústami.

“Aký tréning?”, pomyslela si Oli prekvapene. “Hej…., už idem”, povedala nakoniec, hoci vôbec nevedela, o čo ide, chcela zmiznúť z tohto podivného domu. Vybehla von a pustila sa do behu. Utekala, čo jej sily stačili. Ani nevedela ako, ale premiestnila sa na strom. Obraz sa zmenil, pretože keď pozrela dole, zistila, že je na cintoríne. Vtom zbadala nejaké postavy a spoznala v nich Strážcov Salemu. Vykonávali nejaký obrad, všetkým do tváre padala čierna kapucňa a monotónne niečo odriekali v neznámom jazyku, ktorému Oli nerozumela. Pohľad na nich ju poriadne vydesil. Stáli v kruhu okolo niečoho, ale Olivien bola príliš ďaleko, aby tam dovidela a zistila, čo tam vlastne je. Teleportovala sa na strom, ktorý bol omnoho bližšie, aby mala lepší výhľad. Od prekvapenia zhíkla a hneď si aj zakryla dlaňou ústa. Bála sa, že ju niekto mohol počuť, ale našťastie nikto z nich sa neotočil. V strede kruhu stála je sestra Eleanor! Hovorila presne tým istým jazykom, ako Strážcovia. Vtom sa začala smiať. Zlovestne, až šialene.

“To je nejaké divné”, pomyslela si Olivien a zažmurkala. Zrazu sa jej všetko zdalo rozmazané, akoby sa na všetko dívala cez nejakú hustú hmlu. Zmiatlo ju to a neudržala rovnováhu. Cítila, ako padá zo stromu…

Olivien sa zobudila na zvonenie mobilného telefónu. Už dlho jej nikto nevolal a preto ju to prekvapilo. Rozospato si pretrela oči a pozrela na displej. Volala jej mama. Oli okamžite hovor prijala.

“Mami? Haló!”

“Ahoj Olivien, som veľmi rada, že ťa počujem. Ako sa máš?”

“Nóóó… dobre, iba… akurát sa mi s vami snívalo a… bolo to strašne čudný sen.”

“Naozaj?”

“Áno. Je doma všetko v poriadku?” V mobile na okamih nastalo ticho. “Mami?”

“Tu….chcela.... tebou....”

“Mamka, vypadávaš mi”, zvolala Oli do telefónu a vyskočila z postele. Pobehla ďalej v nádeji, že signál naskočí, ale márne. Telefón ostal hluchý. Skúsila jej zavolať naspäť, ale neúspešne. Ozvala sa jej odkazová schránka. Svoje pokusy ešte pár krát zopakovala, ale ani tentoraz sa jej už nedovolala. Otec jej mobil nedvíhal, asi bol zasa na služobke a sestra ho mala vypnutý. “Dofrasa”, zanadávala nahnevane. “Blbý krám!” Telefón nakoniec šmarila do zásuvky na nočnom stolíku. Položila hlavu späť na vankúš a snažila sa znova zaspať, lenže nato bola príliš rozrušená. Po polhodine to vzdala. Vstala z postele a podišla k oknu. V záhrade ešte stále prebiehal tréning bojových zručností. Ešte raz obvolala rodinu, ale stavy ich mobilov sa nezmenili. Napokon im nechala odkaz, nech jej hneď zavolajú. Oli sa nakoniec rozhodla, že si znova spraví malý výlet. Strčila si mobil do vrecka, zbehla dole schodmi a nenápadne sa uchýlila do knižnice. Tajný vchod bol už zavretý a tak sa rovno teleportovala do miestnosti s portálom. Neustále myslela na ten čudný sen. Snažila sa ho zahnať do najvzdialenejších kútov mysle. Prešla cez žiariace zrkadlo a znova sa ocitla v elfskom paláci. Opatrne vyšla na chodbu a znovu sa ňou pustila. Prechádzala sa a hľadala niečo zaujímavé. Našťastie nenarazila na žiadneho strážcu.

“Lama? To si ty?”, ozval sa za ňou hlas a Olivien prevrátila očami. No prečo si musela vymyslieť také hlúpe meno? Aj keď na tom takmer vôbec nezáležalo.

“Lana!”, vybafla na neho. “Kedy si to konečne zapamätáš a prestaneš ma volať po zvierati, ktoré pľuje?!” Estel sa uškrnul a ona si na okamih pomyslela, že či ju náhodou takto nevolá naschvál.

“Čo tu znova chceš?”, opýtal sa hrozivo a podišiel k nej.

“Prečo ťa to tak zaujíma? Nikomu nič nerobím a s nikým sa nebavím. Jedine s tebou, ale to ty ma stále otravuješ.”

“Pretože sem nepatríš! A nemôžeš sa tu len tak premávať! Ani neviem, kto si!” Schmatol ju za lakeť. Oli sa mu chcela vytrhnúť, ale márne. Proti jeho silnej ruke nemala žiadnu šancu. “A teraz pôjdeš so mnou.”

“Kde?”

“Ku kapitánovi stráží. Keďže nechceš povedať mne, kto si a prečo tu stále chodíš, on to z teba určite dostane!” Olivien sa zľakla. Takto by sa to dozvedela aj Arcalime s Aurorou a to nemohla dovoliť.

“Estel, počkaj! Fajn, poviem ti, kto som, ale najprv ma pusti.”

“Ha, dobrý pokus.”

“Bolí ma to. A mimochodom, poznám Leilu aj Percivala.” Estel na ňu vyvalil oči a povolil zovretie. Oli sa mu jemne vytrhla.

“Naozaj? A odkiaľ? Som Percivalov pobočník. Nevidel som ich odvtedy, čo odišli do boja proti čarodejniciam….Takže som samé ucho na tvoje vysvetlenie.”

“Najprv ma ale budeš musieť chytiť!”, zvolala Oli so smiechom a rozbehla sa preč. Vedela, že by sa mohla teleportovať, ale momentálne si chcela užiť nejakú srandu. Estel ju však neprenasledoval, asi takýto druh zábavy bol pod jeho úroveň. “Och, taký mladý a taký suchár”, pomyslela si, keď sa bezpečne dostala do svojej izby.

Na druhý deň po škole šla Oli do knižnice, kde si chcela vyhľadať niečo o Strážcoch Salemu. No nemala šťastie. Nenašla jedinú knihu ani zmienku, žeby vôbec existovali. Ona sa však aj napriek tomu chcela o nich dozvedieť viac. Nevedela, čo ju to tak pochytilo a v ich knižnici, hoci bola veľká a plná kníh, očividne nič nenájde. Rozhodla sa teda, že to skúsi v elfskom paláci. Preto sa v piatok večer znova vykradla zo svojej izby a premiestnila sa do ich knižnice, kde presedela aspoň tri hodiny, ak nie viac, ale tu sa znova nič nedozvedela. Akoby sa všetky informácie o Strážcoch zľahli pod čiernu zem. Stále si svietila baterkou, pretože tu bola veľká tma. Nakoniec si ešte čupla k najspodnejším poličkám, keďže tam ešte nehľadala. Vtom jej zrazu baterka zhasla a ona začula kroky. Okamžite vyskočila a pozrela na dvere. Pásik svetla, prenikajúci cez spodnú škáru zatienili niečie nohy. Oli si uvedomovala, že v príprade núdze sa môže teleportovať, veď tak sa predsa dostala sem a nič jej v tom nebránilo, tak ako minule. Lenže ešte musí nájsť baterku, nesmie ju tu nechať. Kľakla si na zem a rukou šmátrala po dlážke. Vtom však hlavou narazila na niečo tvrdé a sklenené, načo vykríkla a počula, ako rozbité črepy dopadajú na podlahu.

Oli sa bolestivo chytila za hlavu a zavrela oči. Cítila, že sa niečo zmenilo. Kroky už nepočula a ani v miestnosti nebola tma ako vo vreci. Iba šero. Nevedela, čo stalo, ale bola tomu rada. Našla baterku a pokúsila sa ju zasvietiť. Nešlo to. Vstala a položila ju na kamennú podobločnicu. Potom sa znova začala prehrabávať knihami. Vtom znova začula kroky, ale už sa tak nezľakla ako keď sa ozvali po prvý krát. Čakala, že znova zaniknú, že len niekto prechádza okolo ako predtým, ale nestalo sa tak. Naopak, začula, ako sa dvere potichu otvorili a niekto vošiel dnu. Videla svetlo, ktoré vrhal plameň sviečky alebo fakle, ktorú dotyčný držal.

“Halóóó, je tu niekto?” Oli sa zdal ten hlas nejaký povedomý. Skryla sa za police a cez medzeru pozorovala blížiacu sa postavu. O chvíľu počula zapraskanie črepov pod jeho chodidlami a tichú nadávku. Vtedy zbadala, že je to Estel. Znova. Prečo má neho stále také šťastie? Ten sa pomaly približoval k jej úkrytu a ona sa zo všetkých síl snažila skryť ďalej, do tieňa. Cúvala stále dozadu. Mladý elf podišiel k podobločnici a do rúk vzal baterku, ktorú tam Olivien položila. Chvíľu si ju len tak prehadzoval a obzeral v rukách, pretože také niečo videl asi po prvý krát. Vtom stlačil gombík a baterka sa zasvietila.

“No super, zrazu ide zapnúť”, pomyslela si roztrpčene. Stále spätkovala a snažila sa pred ním skryť, ale zrazu sa o niečo potkla a chrbtom spadla na regál plný kníh, ktoré s rachotom popadali na zem. Estelovi od ľaku vypadla z rúk baterka a zasvietila jej rovno do očí. “Aúúúú”, vykríkla Oli a vystrela ruky pred seba v snahe aspoň trochu zatieniť to ostré svetlo. Mala pocit, akoby jej niekto rozrezal hlavu na dve polovice. “Estel!”

“Čo je? To si zasa ty? Čo tu zasa chceš a prečo robíš v knižnici taký bordel?” Olivien vstala a rukami si trela boľavé spánky.

“A čo tu robíš ty?”, oborila sa neho zlostne. “Normálne mám pocit, že nerobíš nič iné, iba tu striehneš, kedy sa zjavím. Alebo ma chceš zasa predviesť pred vášho kapitána?”, prevrátila očami. a otočila sa na odchod.

“Nie, nechcem. To, že poznáš Leilu a Percivala mi stačí, aby som vedel, že nie si nebezpečná.”

“Tak to mi odľahlo”, zasmiala sa Oli a otočila sa na odchod.

“Hej! Kam to zasa ideš? Nemôžeš sa len tak promenádovať po paláci, ako sa ti zapáči!”, volal za ňou Estel, ale Olivien si ho nevšímala. Počula, ako ide za ňou. Bolo to však čudné, pretože narážal do všetkého, do čoho mohol.

“A kto že tu robí bordel”, prehodila mu posmešne cez plece, keď tresol do sochy na chodbe.

“Neviem, čo stalo, ale skoro nič nevidím, je tu obrovská tma”, odvetil jej podráždene.

“Tak to máš asi niečo s očami, pretože ja vidím dobre.” Oli len pokrútila hlavou a pokračovala ďalej. Po nejakom čase zastala, pretože si zrazu uvedomila, že vôbec nepremýšľala nad tým, kadiaľ ide. Vtom do nej Estel zozadu narazil a obaja sa zvalili na zem. “Dávaj pozor!”, zasyčala Oli. Vtom ich vyrušil vzdialený ženský hlas.

“Je tu niekto?”

“Ach, dokelu, to je princezná Vea!”, zašepkal Estel.

“Čo budeme robiť?”, opýtala sa vystrašene.

“Premiestni sa, ale rýchlo!” Prikývla, ale zamrela na mieste, pretože počula, že Vea je čoraz bližšie. “Olivien, pohni si!” Vrhla na neho ešte posledný pohľad a teleportovala sa do svojej izby. Až tam jej došlo, že Estel ju oslovil jej skutočným menom a vedel, že sa dokáže premiestniť. Ako to mohol zistiť?

---

Keď za nimi Gina zatvorila dvere, Arden objal Joy okolo pliec a vykročili po kamennom chodníčku. Vzduch bol presýtený vôňou nedávneho dažďa, trávy a kvetov. Prišlo jej ľúto, že sa už musia vrátiť späť. Vôbec sa jej nechcelo, ale na druhej strane bola veľmi vďačná aj za tento síce krátky, ale o to vzácnejší ukradnutý čas. Cesta im ubiehala v príjemnej atmosfére. Cez okno ešte obdivovala panorámu nočného, vysvieteného mesta, ale potom musela zadriemať, pretože sa prebudila nato, ako auto zastalo. Zistila, že Arden ju prikryl svojím sakom a spokojne sa pousmiala nad jeho milou starostlivosťou.

„Už sme tu?“, opýtala sa rozospato a vyzrela z okna. V momente jej padla sánka. Pred nimi sa vypínal luxusný hotel. „Kde to sme?“ V miernom šoku pozrela na Ardena, ktorý sa očividne veľmi dobre bavil na výraze jej tváre.

„Prekvapenie!“, zvolal nadšene, načo Joy na neho začudovane vytreštila oči, ale zároveň jej vnútro zaliala vlna radostného očakávania. „Dnes ťa ešte neplánujem odviezť domov. Myslel som, že keď sme už tu, poriadne si to užijeme. Alebo sa chceš vrátiť?“, opýtal sa so zdvihnutým obočím.

„Ani náhodou“, rázne pokrútila hlavou a znovu pozrela na vysvietený hotel. „Takže, tu budeme spať?“

„Tu nie. No poď, nepresedíme predsa celú noc v aute“, jemne ju podpichol a ona pomaly vystúpila z auta.

„A kde?“

„Uvidíš”, odvetil záhadne. „Ešte chvíľu vydrž.“

„A nebude to príliš drahé...?“, ozvala sa potichu, načo sa usmial a objal ju okolo pása.

„Bude a čo? Po mame mi ostali nejaké peniaze.“ Vzal ju za ruku a spoločne vošli do vysvietenej a priestrannej haly hotela. Joy sa obzerala okolo seba, kým Arden prešiel k recepcii. Z tých neuveriteľných dojmov sa jej krútila hlava. Alebo ešte stále z toho šampanského, čo vypila? „Môžeme ísť“, zacinkal jej o chvíľu s kľúčmi pred tvárou. Joy ho nespoznávala. Radosťou celý len tak žiaril a ten jeho úsmev... Bol neskutočne príťažlivý a jej pri pohľade na neho naskočila husia koža. Spoločne vyšli bočným vchodom a Arden ju viedol cez obrovský areál, kde si všimla rozľahlú záhradu a park s bludiskom zo živého plota. Joy sa kochala pohľadom na tej kráse. Oni však pokračovali ďalej. Vtom začula šum oceánu a vyšli na pláž. Pred nimi sa vynorilo pár malých, útulných domčekov a Arden zastal pred posledným, ktorý bol pri mori najbližšie. „Tak a sme na mieste. Ako sa ti tu páči?“, opýtal sa s hrdým úsmevom, načo sa Joy užasnuto zasmiala.

„Neverím vlastným očiam! Som doslova uchvátená!“ Vyšli hore schodmi na drevenú verandu, kde nad dverami svietila lampa. „To je nádhera“, povedala a nevedela spustiť zrak z tmavého, šíreho oceánu, ktorý osvetľoval strieborný mesiac.

Arden sa díval na Joy, ktorá sledovala scenériu pred sebou. Vlasy jej povievali v slabom vetre a tvárila sa veľmi šťastne. Nesmierne ho to tešilo.

„Ideme?“, opýtal sa jej nežne, načo prikývla. Odomkol dvere, vošli dnu a rozsvietil. Vnútrajšok nebol veľký, bola tam len jedna rozľahlá izba, kde dominovala veľká posteľ s ľahkými bielymi závesmi, a kúpeľňa. Podlahu pokrývali vyleštené parkety. Nábytok z dreva, jemné záclony na oknách a pekné obrazy na stenách vytvárali veľmi príjemný dojem. „Nie je to nič veľkolepé, ale myslel som si, že po tom našom obrovskom baráku oceníš trochu útulnejšie priestory.“

„Nič lepšie ťa nemohlo napadnúť, Arden! To je... to je... dokonalé!“, zvolala Joy radostne a kabelku odhodila do kresielka pod oknom. Pomaly prechádzala po izbe a so záujmom si ju prezerala. Vtom sa k nemu obrátila a oči sa jej rozžiarili. „Ale mne sa ešte nechce spať“, skonštatovala, podišla k nemu a dlaňami mu prešla po hrudi. Arden trochu zmeravel.

„A čo by si chcela robiť?“, opýtal sa trochu priškrtene. Napadla ho totiž jediná vec, po ktorej túžil už dlho, ale veľké nádeje si nerobil. No napriek tomu pocítil nával adrenalínu.

„Čo povieš na prechádzku po pláži?“

„Ehm, jasné, prečo nie?“, odkašľal si a usmial sa. „Dobrý nápad.“ Topánky nechali tam a Arden bol rád, že búrka nezasiahla túto oblasť a piesok bol suchý. Ruka v ruke sa prechádzali, z hotela sa ozývala tlmená hudba a na cestu im slabo svietil mesiac. Pobavene sledoval, ako Joy poskakuje vo vode a máča si bosé nohy. Na tvári mala úsmev, ktorý ho priťahoval ako magnet. Bol dievčensky nevinný, ale zároveň v ňom bolo niečo neskutočne ženské a zvodné zároveň. Vtom Joy zastala, tuho sa k nemu privinula a tvár mu zaborila do ramena.

„Čo je, moja?“, opýtal sa Arden trochu prekvapene a pobozkal ju do vlasov.

„Dnešok bol najkrajší deň, aký som vo svojom živote prežila“, zamumlala rozcítene a pozrela mu do očí. „Vďaka priateľom a najmä tebe. Ďakujem... za všetko.“

„Bolo a je mi potešením“, povedal mäkko a pohladil ju po líci. Dobre vedel, že vo svojom živote nezažila veľa pekného a tiež jej chcel aspoň trochu vynahradiť jeho protivné správanie, akým ju častoval po príchode do domu. A aj pre neho to bol výnimočný deň. Tak dobre a uvoľnene sa už dávno necítil. A hlavne šťastne. Konečne žil. Nepôsobila na neho ponurá atmosféra domu, ktorá ho len dusila. Tu a teraz sa mohol zhlboka nadýchnuť, vychutnať si spoločné chvíle s Joy a aspoň na chvíľu zabudnúť na svoje problémy a nedoriešené veci...

„Zatancuj si so mnou.“ Jej hlas ho vyrušil z úvah a neprítomne na ňu pozrel.

„Hm? Tu?“ Ona mu namiesto odpovede vložila jednu ruku do dlane a druhú na rameno. „Joy, ja na také veci veľmi nie som.”

„Ale no tak. Prosím. Kvôli mne.” Arden si ju napokon trochu rozpačito vtiahol do náručia, voľnou rukou objal okolo drieku a spoločne sa začali hýbať v rytme hudby. Po chvíli z neho počiatočné napätie opadlo a dokonca sa nedokázal ubrániť úsmevu. „Nie je to také zlé, čo povieš?”, opýtala sa Joy akoby mimochodom, keď ju otočil a znova k sebe pritiahol. V očiach jej však šibalsky zaiskrilo.

„Normálne si to začínam užívať. Hlavne tvoju blízkosť”, pošepol jej tesne pri uchu a pobozkal ju na krk. Všimol si, ako ňou prebehla drobná triaška a spokojne sa pousmial. Hlavu si oprela o jeho rameno a on zavrel oči. Vnímal len prítomnosť Joy, šum mora a tóny vzdialenej hudby, ktorá vyčarila naozaj dôvernú a magickú atmosféru.

„Ďakujem”, povedala ticho, keď po hodnej chvíli zastali.

„To ja ďakujem tebe. Páčilo sa mi to”, odvetil a sám bol prekvapený, ako veľmi.

“Tak potom môžme pokračovať, čo ty nato?”, podpichla ho a zvodne pokrútila bokmi. Ardenovi vyschlo v ústach.

„Slečna Aldainová, veď vy ma tu zvádzate“, uškrnul sa a pritisol si ju pevne k sebe. Cítil, ako v ňom narastá vzrušenie. „A to ste mali iba tri poháre šampanského.“ Joy len mykla plecom, venovala mu žiarivý úsmev a postavila sa na špičky.

„Náhodou, však to bolo už dávno, ešte u Giny. A nevrav mi, že si ich počítal.“

„Ale áno. Mal som trochu obavy, že ťa budem musieť odtiaľ nakoniec vyniesť“, skonštatoval pobavene, načo Joy prižmúrila oči a našpúlila pery.

„No dovoľ!“, ohradila sa naoko urazene. „Síce sa mi trochu krútila hlava, ale to neznamená, že som to prehnala. Naopak, cítim sa fantasticky.“

„Aj ja. Je super, že sme mohli aspoň na chvíľu vypadnúť a zmeniť prostredie. Mali by sme to robiť častejšie, čo ty nato?“

„Som za všetkými desiatimi, ty pokušiteľ.“

„Ja a pokušiteľ? Ja tu pred tebou nevrtím svojím sexy zadkom!“

„Ale mohol by si“, vrátila mu to so smiechom. „No tancovať sa ti už očividne nechce.“ Ardenovi sa veľmi páčila jej hravosť, čo bolo pre neho ďalším prekvapením. Takúto ju ešte nezažil.

„To teda nie...“, zašepkal s podmanivým úsmevom, nežne jej prešiel rukou po tvári a chytil ju za zátylok. Joy privrela oči a on sa sklonil po jej ústa. Chutila po jahodách a Ardena po chvíli vášnivých bozkov ovládla jediná myšlienka. Dnes večer ju musí mať, lebo inak sa asi zblázni...

Joy si so zatvorenými očami vychutnávala Ardenove sladké a zároveň náruživé bozky. Návaly šťastia a dobrej nálady napĺňali jej vnútro a dodávali odvahu. Vnímala jeho pery, vôňu, chuť a dotyky, ktoré boli čoraz zmyselnejšie. Mala pocit, akoby v nej vybuchovali malé ohňostroje. Vtom ju zdvihol na ruky a ona ho tuho objala. Arden v nej nachádzal nepoznané zákutia a miesta, o ktorých predtým nemala ani poňatia. Joy bozkávala jeho tvár, perami ho láskala po lícach a zabárala mu prsty do tmavých jemných vlasov, kým ju niesol späť do domčeka. Cítila Ardenovu túžbu, ktorá priam sálala z každého jeho dotyku. Joy bola na tom rovnako. Prebudil v nej ženu a ona už nemala síl mu odolávať. Ani nechcela, práve naopak... Keď nohou za nimi zavrel dvere, spustil ju znova na zem. Stáli len pár centimetrov od seba. Arden na ňu pozrel s nemou otázkou v očiach, na ktorú Joy len súhlasne prikývla.

„Si si istá?“, pošepol neveriacky a ona zaregistrovala, ako sa mu zrýchlil dych.

„Áno, som. Chcem to... chcem teba, len….len vieš, že som to ešte nikdy predtým… “, jachtala s rumencom na tvári.

„Viem, láska. A preto všetko nechaj na mňa“, zamrmlal jej láskyplne pri ústach a zľahka jej zahryzol do pery. Joy prudko vydýchla a jej strach sa miešal so vzrušením. Nežne ju pohládzal po vlasoch, krku, ramenách a chrbte, no keď jej chcel rozopnúť zips na šatách, nešlo to. „Čo s tým, dopekla, je?“, zamrmlal nedočkavo.

„Asi sa zasekol“, vydýchla Joy trochu roztraseným hlasom.

„Otoč sa, prosím.“ Obrátila sa a vnímala, ako jej jemne odhrnul vlasy a pokúšal sa uvoľniť zips.

„Už keď som sa obliekala, tak som mala problém ho zapnúť... to čo bolo?“, opýtala sa, keď pocítila trhnutie a následné prasknutie látky. „Snáď si....?“ Namiesto odpovede jej bruškami prstov zľahka prešiel po jemnej pokožke nahého chrbta a Joy znova prešla telom mrazivá triaška. Privrela oči a mierne zaklonila hlavu.

„Prepáč, ale takto by som sa tým zipsom babral neviem dokedy a práve v tejto chvíli sa chcem venovať iba tebe”, zapriadol jej do ucha.

„Ty si neskutočný...“, vydýchla ohromene. „A zajtra si mám podľa teba obliecť čo?“ Vtedy si ju k sebe otočil. Oči mala rozšírené údivom, ale aj túžbou.

„Pssst... teraz sa takýmito detailmi nezaťažuj“, pošepol s podmanivým úsmevom a znova sa jej prisal na ústa. Rozviazal stužku na šatách, pomaly jej ich prevliekol cez hlavu a nedbanlivo odhodil na zem. Stále ju neprestával bozkávať, až mala stŕpnuté pery. Prstami jemne prešiel po tenkej čipke podprsenky, ktorá za okamih skončila tam, kde pred chvíľou šaty. Joy sa začervenala a rozpačito sklopila zrak. Arden jej však podoprel bradu a zdvihol hlavu, aby ju donútil naňho pozrieť. S láskavým a hrejivým pohľadom nepatrne pokrútil hlavou. „No tak. Si nádherná, nemáš sa vôbec začo hanbiť”, napomenul ju mäkko. „Nechceš pomôcť aj ty mne?”, opýtal sa s úsmevom a hlavu v očakávaní naklonil trochu nabok. Jasné, že chcela. Pomaly natiahla roztrasené ruky a s očami upretými do tých jeho mu začala rozopínať gombíky na košeli. Nenáhlivo, jeden po druhom. Arden ju pritom nehybne pozoroval a svojím uhrančivým pohľadom ju doslova prepaľoval. Keď mu ju stiahla z pliec, nežne pohladila jeho čerstvú jazvu na boku, potom prešla po hrudi nahor cez ramená až na chrbát. Počula, ako sa mu z úst vydral vzdych a zľahka ju zatlačil smerom k posteli. Joy cúvala, až kým nenarazila na jej kraj. „Máš vôbec predstavu, ako veľmi ťa ľúbim?” S týmito slovami zbavil seba aj ju posledných kúskov oblečenia. Ani sa nenazdala a ocitla sa na posteli v jeho láskyplnom objatí. Chvíľu na ňu bez slova hľadel, akoby si jej tvár chcel vryť do pamäte naveky a ona mala pocit, že sa jeho očiach utopí. Potom ich zavrel a pomaly, vrúcne ju pobozkal. Perami jej blúdil po tvári, krku a iných, dosiaľ nepoznaných miestach. Joy sa nepokojne pomrvila a pri každom jeho dotyku a pohladení dýchala čoraz namáhavejšie. Cítila sa zvláštne slabá, bezmocná a oddaná tomuto mužovi, ktorého nesmierne milovala. Všetkými zmyslami vnímala jeho teplú, nahú pokožku na svojej, až bola načisto omámená. Keď o niečo neskôr pocítila na sebe váhu jeho tela, zachvela sa od túžby a celá sa naplno Ardenovi odovzdala…

---

Keď sa malá Viki ráno zobudila, ako zvyčajne zliezla potichu z postieľky a pricupkala do izby k Leile. Dievčatko ju malo veľmi rado, pretože jej vždy rozprávala o tajomstvách lesov, v ktorých žila, kým ju vzali do Doriathu. Gretchen ešte spala vo svojej izbe, no Jack bol už hodnú chvíľu hore. Pol noci pretelefonoval so záchodovou misou, lebo jeho včerajšia alkoholová rošáda musela mať, samozrejme, odozvu. Mal strašnú opicu a takmer vôbec nespal. Popíjal minerálku s citrónom, ktorú mu Gretchen ešte včera večer položila na nočný stolík. Všimol si, že počas jeho posledného nájazdu do kúpeľne, sa Viki znova vyparila k niekomu do izby. Bolo to u nej bežné každé ráno a Jack ešte stále nechápal, ako môže byť ročné dieťa také šikovné. Rozhodol sa využiť príležitosť, že sú s Gret konečne sami. Ešte si rýchlo umyl zuby, ústa vypláchol ústnou vodou a ľahol si k nej. Pomaly sa priblížil k jej tvári, nežne ju pobozkal na pery a pohladil po vlasoch.

,,Zlatko, musíme vstávať... veď si spala vyše mesiaca“, pošepol s úsmevom.

,,Ale práveže nespala. V tom sne som bola hore“, zamrmlala Gretchen so zavretými očami.

,,A o čom sa ti snívalo? Dúfam, že to bolo niečo pekné.“ Jack sa pritúlil k svojej spiacej kráske a pobozkal ju na krk. „Ani si nevieš predstaviť, ako mi chýbala tvoja vôňa.“

,,No, ako sa to vezme... “ Gret nechcela, aby sa Jack dozvedel o jej sne s Failom. Vedela totiž, že by to išiel hneď riešiť a navyše, potrebovala zistiť od matky nejaké bližšie informácie. Preto sa len pouškrnula.

,,Nechcem na to teraz myslieť, keď som s tebou. Evidentne je ti už lepšie, včera si to dosť prehnal.“

,,Musel som adekvátne osláviť prvý rok môjho anjelika, keď už som pri jej narodení nebol“, dodal ľútostivo Jack. Gret sa k nemu otočila a venovala mu vrúcny a vášnivý bozk. On ju k sebe pevne pritisol a obaja zahoreli vášňou. ,,Veľmi ťa ľúbim, ani si nevieš predstaviť ako“, povedal ľútostivo Jack. ,,Prepáč mi za všetko, čo si si musela kvôli mne vytrpieť, keď som vás opustil.“

,,Už som ti dávno odpustila, aj keď som ti to nechcela povedať, aby si trpel tak, ako ja vtedy.“

,,Nikdy vás už neopustím a budem vás do konca života chrániť.“

„Ja viem.“ Gret sa jemne usmiala a pritúlila sa k nemu. Keď sa už schyľovalo k tomu najlepšiemu, vtedy niekto prudko zabúchal a vo dverách sa objavila Gina.

,,A vy čo tu toľko drichmete! Malá je už dávno dolu a spolu s Leilou raňajkujú. A von z postele!“ Vtedy si však Gina uvedomila, že spať rozhodne nemali v úmysle, ale musela to zaklincovať. ,, To, že ste v tejto posteli splodili jedno dieťa neznamená, že to tu budete robiť aj teraz. Ste ako králiky!“ S týmito slovami sa otočila a zavrela za sebou dvere. Na chodbe mala čo robiť, aby sa nezačala smiať.

,,Tak poď, vstávajme, lebo mama nás znesie zo sveta“, zahlásila Gret.

,,No, ja by som radšej dokončil, čo sme začali...“, odvrhol Jack rozladene vstávajúc z postele. ,,Konečne sme po dlhšom čase mali príležitosť a ja to zasa budem musieť nejako rozchodiť.“ Gret sa nemohla ubrániť smiechu nad Jackovým rozpoložením.

,,Veď nie si sám, aj ja to musím rozchodiť, len s tým rozdielom, že na mne to nevidno.“ Gretchen sa nenápadne chichotala otvárajúc obrovskú vstavanú skriňu s hŕbou oblečenia. Jack len pohoršene pokrútil hlavou, ale nakoniec sa rozosmial tiež. Gret v skrini hľadala niečo vhodné do letného rána, nakoniec našla svoje obľúbené šaty, učesala si vlasy a nahodila podpätky. Očkom mrkla na Jacka, ktorý na ňu hľadel v nemom úžase.

„Nóóó... vieš... ehmmm... si krásna... aj keď lepšie to bolo bez toho oblečenia.“ Obaja spustili hlasitý smiech a zišli dolu do kuchyne, kde už Leila kŕmila malú Viki veľkým kúskom koláča.

,,Lei, nie že ju prepcháš a bude tučnučká“, nezabudla poznamenať Gret už od dverí.

,,Ale Gretchen, prosím ťa. Si jeden deň hore a už máš strach o štíhlu líniu.“ Gina sa otočila od chladničky a položila pred ňu tiež tanier s koláčom. Gret po ňom hneď skočila a vypila si konečne kávu. Keď Viki dojedla, zoskočila z Leily a bežala k svojej mame. Potiahla ju za sukňu šiat a ona si ju posadila na kolená a pritúlila si ju.

,,No čo ty moja malá buchtička, už si dopapala? Aha, teta Leila ti zašpinila šatôčky.“ Gret hodila očkom na Leilu a celá kuchyňa sa rozosmiala. Malá sa začala škeriť tiež a po chvíli začala mame vyjedať koláč z taniera. Potom sa otočila ku Gret a zrazu povedala mama. Jej tvár od dojatia zaliali slzy.

,,Vikine prvé slovo! Konečne som sa dočkala. Ty môj malý anjelik, aká si šikovná!“ Vtisla jej veľkú pusu na čelo. Viktória vystrela rúčky a položila ju Gretchen na tvár. Tá bola zrazu akoby v tranze. Malá jej ukázala všetky svoje spomienky. Videla dokonca aj to, ako sa jej prihovárala, keď bola ešte v brušku. Gret začala plakať ešte viac. Nikto pri stole nechápal, čo sa deje. Ona si však toto tajomstvo o schopnosti dcérky radšej nechala pre seba. Potrebovala sa najprv s mamou osamote porozprávať o veciach, čo sa udiali. Pohladila Viki po vláskoch a pobozkala ju na čelo.

,,Mami, potrebovala by som sa s tebou porozprávať... medzi štyrmi očami.“ Gina sa otočila od sporáka a prikývla. Jack si vypil kávu a s Percivalom sa vyklobásil pred televíziu. Keď obe ženy v kuchyni osameli, mohli sa nerušene porozprávať.

,,Mám veľa otázok, na ktoré mi budeš môcť odpovedať asi len ty“, začala Gretchen trochu nervózne.

,,Počúvam.“

,,Tá včerajšia rozprávka, vieš... prišla mi taká reálna.“

,,Áno, máš pravdu. Je to rodinná história. Arthurovi som ju často rozprávala a zatiaľ verí tomu, že je to len rozprávka.“

,,Takže chceš tým povedať, že ja som sa mala vydať za Jackovho brata a on mal byť s Leilou?“ Gret sa zmocnil strach. Gina prikývla.

,,Tak to v ríši bolo naplánované, keď sme tam ešte žili. Po narodení dieťaťa , ktoré malo krv prvých kráľov, sa muselo hneď zasnúbiť. Nebola tam možnosť výberu, žiadna láska. Trón bol len pre potomkov krvi. Nikto iný si nedovolil protirečiť tomuto zvyku.“

,,Takže ja som sa mala vydať za Faila?“, zopakovala Gret a naskočili jej zimomriavky.

,,Áno, mala si sa stať manželkou Jackovho brata. Boli ste si sľúbení ešte v perinke, aby ste na svet priviedli nasledovníka. Ale osud to chcel inak. Faila zabili a ty si sa dala dokopy s Jackom.

,,Ale, mami... Failo... on žije“, vyhŕkla smutná Gretchen.

,,Veď to... nemôže byť pravda... dali ho predsa zabiť! Nám všetkým dali tým jasne najavo, čo nás čaká! Teraz je to zlé. Pokiaľ ste si boli zasľúbení, podľa tradície ste sa mali vziať a mať spolu nasledovníka trónu.“

,,Ale ja milujem Jacka a máme spolu Viki! Tým sa to hádam zrušilo!“ V očiach sa jej zjavila nádej a usmiala sa.

,,V ríši to takto nefungovalo. Keď si raz bola zasľúbená inému, tak potom tam nebolo miesto na lásku. Týmto sa všetko mení. Viki je teda nežiadané dieťa. Keby Failo umrel, sľub by sa zrušil, ale on žije. Musíš ho vyhľadať, vydáš sa za neho a splodíte následníka trónu. Hádam nechceš porušiť pravidlá našho ľudu.“

,,Zrazu sú to pravidlá nášho ľudu? A ako môžeš povedať niečo také, že Viki je nežiadané dieťa?!“, vykríkla Gretchen a buchla po stole. ,,Keď vás vyhnali naši ľudia sem a zabili môjho otca, tak sú to bastardi! Teraz mám dodržiavať tradície? Asi ťažko! A to dieťa z proroctva je Viki. Viem to! Má dar.“

..To môže byť ale nemusí byť pravda. Je ešte malá na to, aby si toto mohla použiť na obranu“, zvýšila hlas aj Gina. Nechápala, ako môže mať také tvrdohlavé dieťa.

,,Ja s Failom nebudem! Je to hajzlík a sukničkár!

,,To je jedno, je to právoplatný kráľ! Keď splodíte dediča trónu, môžete si chrápať, s kým chcete.“

,,To radšej umriem! Ja s ním nikdy nebudem. A navyše, teraz žijem tu a ty ma nemôžeš do ničho takého nútiť!“ Gret už veľmi kričala na matku a prestávala sa ovládať. Napokon nahnevane buchla za sebou dverami a odišla.

---

“No? Tak odpustíš mi to, alebo sa budeš ma mňa len tak dívať?”, opýtala sa Nika nervózne.

“Som unavený”, povedal nakoniec. “Vyriešime to zajtra, dobre?”

“Nechápem, prečo mi to nemôžeš povedať teraz. Je to jednoduché. Áno, alebo nie.”

“Nika, práve že nie je. Predstavuješ si to veľmi ľahko, ale takto to nechodí. Môže za to tvoja mladosť a neskúsenosť.”

“Och, takže teraz ti to vadí?”

“Nie, vôbec nie. Len je neskoro na takéto debaty. Odpočinieme si a neskôr sa porozprávame.”

“Ľúbim ťa, Victor”, povedala Nika nešťastne.

“Dobrú noc, zlatko”, povedal a jemne ju pobozkal na čelo. Nika len pokrútila hlavou a bez slova odišla. Išla do svojej izby a po rýchlej sprche sa uložila na spánok. Dlho sa však dívala von oknom na strieborný mesiac v splne a rozmýšľala, čo jej vzťah s Victorom má vôbec nejaký význam. Doteraz si neuvedomila jednu vec, až dnes večer.... Nikdy jej totiž nepovedal, že ju miluje…

Ráno sa zobudila s bolesťami hlavy a zle naladená. Nanešťastie bol ešte len štvrtok a ona sa nevedela dočkať vytúženého víkendu. Obliekla sa, svetlé vlasy si zopla do konského chvosta a otrávene sa vliekla na raňajky, po ktorých ju čakalo vyučovanie. Ako vždy, bola to poriadna nuda a Nika mala pocit, že tam len stráca čas. Arden jej stále vravel, že by mala zlepšovať svoje schopnosti o ďalšiu úroveň, ale jej sa nechcelo. Nič sa jej nechcelo. Akoby stratila zmysel života. A tak nad ňou jej mentor len krútil hlavou a frflal ako najatý. Nika si ho však nevšímala. Po vyučovaní mali ešte bojový výcvik a toto neznášala ešte viac. Nakoniec tie dve hodiny nejako pretrpela a celá spotená sa dovliekla do izby, kde si dopriala relaxačný kúpeľ a pustila si príjemnú hudbu. Toto je celkom upokojilo a priviedlo na iné myšlienky.

“Musím sa ešte porozprávať s Victorom a konečne to vyriešiť”, pomyslela si, keď sa obliekala do pekných, fialových šiat. Zbehla dole schodmi a zaklopala na dvere jeho izby. Nikto jej však neotváral. Skúsila nakuknúť do obývačky, jedálne, záhrady, dokonca aj učebne, ale nič. Napokon ho zahliadla, ako sa ponáhľa po chodbe. “Victor!”, zavolala a pobehla za ním.

“Nika, ponáhľam sa”, povedal trochu nervózne a Niku nie prvý raz napadlo, že ten náramok jej dal schválne. No stále tomu nechcela veriť…

“Kedy sa stretneme, aby sme konečne vyriešili náš problém?”, zašepkala.

“Zlatko, ja… viem, že sa už opakujem, ale stále mám nejaké povinnosti. Je mi to fakt ľúto, ale teraz naozaj nemám čas.”

“Čo je vlastne také dôležité?”, opýtala sa ho a prekrížila si ruky na prsiach. “Je to dôležitejšie, ako tráviť čas so mnou? Victor, nikoho okrem teba tu nemám… žiadne priateľky a Aurora ma kvôli nášmu vzťahu nenávidí”, dodala nahnevane Nika. “Alebo to chceš medzi nami ukončiť?”

“Jasné, že nie. Ale pochop, že som zaneprázdnený. Okolnosti si to vyžadujú”, vysvetľoval jej netrpezlivo.

“Aké okolnosti? Koľko krát som ťa zháňala, ale nikde som ťa nemohla nájsť? Na čom vlastne tak usilovne pracuješ?”, nedala sa odbiť Nika, ale on sa jej otočil chrbtom a zmizol za najbližším rohom chodby. Ona si len otrávene povzdychla a otočila sa na opätku. V izbe sa jej už nechcelo vysedávať a na spoločnosť tiež nemala náladu. Preto vynechala večeru a potom len potajomky prekĺzla do kuchyne zahryznúť si niečo malé. Keď sa vracala cez halu, zbadala Olivien, ako mizne vo dverách knižnice. “Kde zasa ide? Znova k elfom? Čo ju tam stále ťahá?”, nevedela pochopiť Nika, ale keďže aj tak nemala nič zaujímavého na práci, zneviditeľnila sa a ponáhľala sa za spolužiačkou. Keďže tajný vchod Aurora už zavrela, využila svoju schopnosť a prešla cez stenu. Po matne osvetlenom tuneli vkĺzla do miestnosti so zrkadlom a prešla do druhej ríše. Olivien nikde nevidela a tak postúpila na chodbu, kde o chvíľu začula jej hlas. Znova sa rozprávala s Estelom a znela dosť podráždene.

“... Kedy si to konečne zapamätáš a prestaneš ma volať po zvierati, ktoré pľuje?!” Niku táto poznámka rozosmiala a pobavene ich sledovala ďalej. Na okamih sa zľakla, keď elf Oli schmatol a chcel ju predviesť pred kapitána ich stráží, ale ona sa našťastie vynašla a ušla mu. Keď ju chcel prenasledovať, zrazu sa pred ním zviditeľnila, aby Oli nechal na pokoji. A ona sa aspoň trochu pobaví.

“Doparoma, ale som sa zľakol! A ty si zasa kto?! Najprv ona a teraz ty! Kto ste?” Nika sa na neho usmiala a založila si ruky za chrbát.

“To by si chcel vedieť, čo?”, opýtala sa ho provokačne. Estel na zhlboka nadýchol.

“Neskúšaj moju trpezlivosť. Už mi dala poriadne zabrať Lama.”

“Ona sa takto nevolá”, prehodila Nika akoby mimochodom.

“Nie? A ako?”

“Pozrime sa, aký si zvedavý, Estel.”

“Odkiaľ vieš moje meno?”, vyvalil na ňu oči.

“Pretože my čarodejnice vieme toho veľa”, odvetila so záhadným úsmevom.

“Č-č-čarodejnice?” Tentoraz dokonca zabudol zatvoriť ústa.

“Ale upokoj sa. Teraz sme predsa spojenci, nie?”

“No hej, ale nerozumiem, ako ste sa sem s Lanou dostali.”

“S Olivien.”

“Prosím?” Nika prevrátila očami.

“S Olivien. Tak sa naozaj volá. Toto meno jej dúfam neskomolíš”, zasmiala sa.

“Jaj, aha. Ale neodpovedala si mi na otázku.”

“Akú?”

“Že ako ste sa sem dostali. Naše svety sú od seba vzdialené a dá sa cez ne prechádzať iba prostredníctvom portálov. A pokiaľ viem, jediný taký teleport je ukrytý ďaleko v hustom lese. Alebo si sa sem dostala pomocou nejakej svojej čarodejníckej schopnosti?”

“To, ako som sme sem s Oli prišli, si nechám pre seba, ak dovolíš. A nie, mojou schopnosťou je neviditeľnosť, ako si si mohol všimnúť.” Estel prikývol a Nika pokračovala. “To by sa možno podarilo Olivien, keďže ona ovláda teleportáciu.”

“Prečo mi to všetko vykladáš?”, opýtal sa jej nechápavo. “O vašich schopnostiach a tak? Ešte mi povedz o mieste, kde bývate a …”

“Bývame v čarodejníckom dome spolu s niekoľkými vašimi elfami, vrátane kráľovnej Arcalime.”

“Takže keď mi Olivien vravela, že pozná Leilu a Percivala, neklamala?” Pokrútila hlavou.

“Nie. Aj ja ich poznám.”

“Fajn. Aspoň som o trochu pokojnejší… Hej! Kam si zasa zmizla?” Neviditeľná Nika sa len zachichotala.

“Maj sa, Estel!”, zvolala ešte a odišla do izby so zrkadlom. Bolo už neskoro a tento únavný deň ju zmohol. Ráno bola prekvapená, ako dobre sa vyspala. Bol piatok a zajtra hurá víkend! Po vyučovaní čakala Victora pred učebňou. Mala v pláne nedať sa už len tak ľahko odbiť a konečne si s ním doriešiť veci. Keď vyšiel, Nika sa mu hodila okolo krku a venovala náruživý bozk.

“Kristepane, Nika!”, odtisol ju od seba rozpačito. “Čo keby nás niekto videl?” Niku pichlo pri srdci, ale stále v sebe nosila nádej na ich udobrenie.

“No a? S Aurorou ste sa aj tak definitívne rozišli, tak čo riešiš? Či sa ešte stále na mňa hneváš?”

“Nie, ale…”

“Victor!”, skríkla už zúfalo. “Je mi to tak ľúto, že som sa obvinila z toho, že mi ten náramok dal schválne!”

“Nevadí, zlato, už to nechaj tak. Teraz už musím…”, nedopovedal, pretože Nika mu rozčarovane skočila do reči.

“... ísť niečo vybaviť, ja viem! Ale nemohol by si sa aspoň dnes na všetko vykašlať a večer venovať iba nám?”, uprela na neho zvodný pohľad spod mihalníc. Hneď, ako tie slová vyslovila, sa v duchu zarazila. Uvedomila si totiž, že nechce stráviť noc s mužom, ktorý je takmer tri krát starší ako ona. Už nie. Niečo sa v nej zlomilo. Nemusela však vziať svoju ponuku späť, pretože Victor ju znova odmietol a to bola posledná kvapka.

“Veľmi rád, ale pochop, že momentálne riešim dôležitejšie veci a ….” povedal a pozrel na ňu. Zarazil sa, pretože si až teraz všimol, že Nika pri ňom už nie je. Ona už bola na ceste do svojej izby a cítila sa zvláštne slobodná. Jej city k Victorovi za tie dni ochladli a ona už tak nebažila po jeho spoločnosti. Jeho úsmev už nebol pre ňu celý svet. Rozhodla sa, že už nebude vyhľadávať jeho spoločnosť a už vlastne ani nechcela. A vonkoncom sa mu nebude doprosovať o nejaké stretnutia. Tým nezmyselným schôdzkam je koniec. Škoda, že si to neuvedomila už dávno. Celú svoju existenciu prispôsobila len jemu. Celá sa mu oddala a čo z toho mala? Ona ho milovala, no on ju očividne iba využíval. Aurora mala pravdu… V izbe si smutne sadla na posteľ a napadlo jej, že ešte pôjde do elfského paláca a pokúsi sa nájsť knihu aj náramok, ktoré tam neuvážene hodila do vodopádu.

“Kniha však už bude dávno premočená a ani neviem, kde by som ich mala hľadať. Náramok určite skončil na dne nejakého jazera alebo rieky a ja nemám chuť sa potápať v studenej vode.” Na druhej strane sa bála, aby ten náramok niekto nenašiel a nedajbože nezačal nosiť. V duchu si vynadala za svoju hlúposť, že niečo také nebezpečné len tak odhodila. Mala ho vrátiť Aurore tam, odkiaľ ho vzala. Teraz to už vedela. Možno, keď vykoná ten svoj špeciálny rituál na vyhľadanie, tak sa jej to podarí a nájde ho. Hoci sa bude veľmi čudovať, ako sa dostal do druhej ríše k elfom. Nika s hlbokým povzdychom podišla k oknu a otvorila ho dokorán. Vonku bola teplá, letná noc a izbu naplnila vôňa kvetov zo záhrady. Potom sa prichystala do postele a ľahla si. Predtým, ako zaspala si zaumienila, že sa hneď zajtra musí porozprávať s Aurorou a všetko jej priznať. Už len pri pomyslení nato jej telom prešli zimomriavky strachu…

---

Maddison sedela schúlená v kúte na drevenej podlahe a rukami si kŕčovito zvierala hlavu. Nechtami si škrabala vlasy a zúfalo sa kolísala dopredu a dozadu. James spolu s Joshom len šokovane hľadeli na to trochu nepríčetné klbko nervov.

“A čo keď ju niečo posadlo?”, opýtal sa James s vážnou tvárou.

“Veľmi vtipné”, odbil ho Josh, ale tiež bol na pochybách. “Maddie”, podišiel k nej po dlhšom zaváhaní. “Si v poriadku? Môžem ti nejako pomôcť?” Čupol si k nej a zľahka jej stisol rameno. Chcel si ju privinúť a aspoň trochu upokojiť, ale jeho snaha mala opačný efekt. Maddison sa stiahla ešte bližšie k stene a intenzívnejšie sa rozhojdala sem a tam. V jednom kuse si niečo ticho šomrala popod nos, akoby niekoho zaklínala alebo vyvolávala nejakého ducha. Chalani sa znova pozreli bezradne na seba.

“A keby sme zavolali záchranku?”

“James! To nemôžeš vymyslieť nič lepšie?”, okríkol ho Josh a nervózne si prehrabol vlasy.

“Tak čo budeme robiť, keď si taký múdry? Očividne jej preskočilo, takže zvieracia kazajka bude tým najlepším riešením”, vyhlásil a vzal do ruky mobil. Josh k nemu však priskočil a vytrhol mu ho z ruky.

“Neopováž sa! Čo keď si len niečo fakt dala? Mala by len zbytočné problémy a…” James rezignovane zdvihol ruky.

“Fajn, kamoško, vzdávam sa. Poviem ti to na rovinu. Táto šibnutá baba robí zbytočné problémy len tebe! Prečo sa s ňou vôbec ťaháš?! Kvôli sexu? Pretože okrem jej peknej tváričky a zadku na nej nič zaujímavé nie je! Práve naopak!”

“Vidím, že tvoja Liluška ti už poriadne zadebnila mozog! Si už rovnako povrchný ako ona! Maddison vôbec, ale vôbec nepoznáš a tak nemáš právo ju súdiť!”

“Čo sem ťaháš Lily, pro…”

“James…”

“...ím ťa! Toto…

“James!” Obaja sa otočili k Maddie, ktorá na nich upierala oči s rozmazanou maskarou.

“Čo je?”, odvrkol jej nevrlo.

“Prepáčte, že vás ruším v tejto debate, ale… potrebujem si to s tebou prejsť… ešte raz”, vyjachtala s trochu roztraseným hlasom.

“No zbohom, už je to tu zas”, zamrmlal si James popod nos. Maddie sa robila, že ho nepočula a po chvíľke pokračovala:

“Takže… ty vôbec netušíš, kto som?”

“Ale čo by som netušil”, povedal James s ironickým úsmevom. “Si Joshova šialená ženská. Pretože tuto, môj kamoš, si vždy dokáže vybrať kvalitné indivíduum”, posmešne pozrel na kamaráta.

“Ozval sa ten pravý”, prevrátil očami Josh. Maddison si povzdychla.

“Okej, chápem, že musím vyzerať ako idiot. Ale som prekvapená, aké je jednoduché, vymazať niekomu pamäť. Pomaly rok spomienok na všetko, čo sme prežili v tom dome. Ty síce menej, lebo si prišiel neskôr, ale aj tak…Ani len jediný náznak, nič? Nezablúdili ti niekedy myšlienky na miesto, obrovský dom, čo nepoznáš? Alebo sa ti o ňom aspoň nesnívalo?”, pobádala ho jemne Maddie, stále dúfajúc, že si na niečo spomenie.

“Hmmm, ani nie, moja. Všetko je po starom”, odvetil znova s iróniou v hlase. Na chvíľu nastalo ticho a potom Maddison opäť zdvihla hlavu.

“A čo Amelia?” Jamesovi v okamihu stuhla sánka.

“Čo je s ňou? Odkiaľ poznáš moju sestru?!”, vyštekol s nepriateľským tónom. Maddie sa však nedala zastrašiť. Nemohla.

“Amelia je tiež jedna z nás. Čarodejnica. Jej schopnosťou je astrálna projekcia. A práve ona ťa priviedla k nám do domu.”

“Už mám toho dosť! Koľko nezmyslov tu chceš ešte natrepať?!” James bol rozčúlený a ruky mal zovreté do pästí. V očiach sa mu však mihol veľký smútok. Maddie len nechápavo hľadela a bola zmätená z jeho prudkej reakcie. “Moja sestra pred mesiacom umrela”, dodal napokon rozcítene a zhlboka sa nadýchol, aby potlačil slzy, ktoré sa mu nahromadili v očiach.

“Ale nie!” Maddie ho chcela utešiť. “Nezomrela. Stále žije v dome. Síce, keď sme odchádzali, bola v bezvedomí, ale žila! Toto sú len falošné spomienky, ktoré ti Aurora vložila do pamäte, aby si zabudol na tú časť života, ktorú si prežil s nami a s Ameliou.”

“No… mám už toho dosť!”, skríkol James a na Maddie ani nepozrel. “Josh, okamžite ju odveď preč! Nebudem počúvať tie jej hlúpe báchorky!”, dodal takým nahnevaným hlasom, že aj Josh ostal v šoku. Takéhoto ho vôbec nepoznal. Vždy to bol pohodový a vyrovnaný chalan. Debata o sestre ho musela poriadne citovo zasiahnuť a aktivovať veľmi hlboké dráhy v mozgu.

“Maddie…”, oslovil ju Josh a očami jej naznačil, že by mala radšej poslúchnuť a odísť. Ona sa však nemienila vzdať.

“Nie! Nikam nejdem!”, ohradila sa s vážnym výrazom na tvári. “Nemôžem! Pokiaľ sa veci nedajú do poriadku a James si nespomenie, pre mňa, za mňa, usteliem si aj tu, na zemi!”, doložila zaťato.

“Josh…”, zavrčal James a hodil na neho vražedný pohľad. Ten pristúpil k Maddison a chytil ju za ruku.

“No tak, to by už naozaj stačilo. Nekomplikuj to ešte viac”, prosil ju a ťahal ju hore, aby sa postavila. “Nejako ťa dostanem domov, okej?”

“Povedala som, že nikam nejdem! Môj domov je tam, kde sú moji priatelia a nie tá zastrčená diera pri lese! James! Skús sa nad tým zamyslieť. Aspoň na chvíľu pripustiť, že ti vravím pravdu a tvoja sestra žije! Že je tam, v tom dome, kde sme žili aj my. Nechcel by si sa s ňou opäť stretnúť?” Každým slovom cítila na zápästí väčší tlak Joshovho zovretia. Keď sa bude ešte chvíľu takto vzpierať, bude jej tam svietiť slušná modrina. Pomaly aj tak začínala rezignovať a postavila sa. Vtom ju niečo napadlo.

“A čo pán Votrelec? Ten, ktorého si sa od malička tak bál, keď sa ti o ňom snívalo? Aj na to mi povieš, že so si to vymyslela? Nevedel to nikto okrem mňa a Amelie.” James naprázdno preglgol a hodil rozpačitý pohľad na dievčinu, ktorú sa jeho spolubývajúci snažil dostať preč z izby.

“Kto ti povedal o Votrelcovi?”

“O akom Votrelcovi? To je film, nie? O takej nechutnej, slizkej oblude. Počkaj… už viem! Podobá sa na tvoju frajerku!”, zarehotala sa Maddie a pozrela na Josha. “Úúúú a ty ma kamže vlečieš?”, opýtala sa ho zvedavo so zvodným úsmevom. “Čo tak na mňa obaja čumíte?”

“Akože kam?”, dostal zo seba napokon Josh zarazene. “Robíš si z nás srandu?”

“Ja že si robím srandu? Však ty si tu ten, čo ma ťahá ako vrece zemiakov! A navyše ma to bolí.” Josh zavrel oči a zhlboka sa nadýchol.

“Maddie, ja fakt neviem, čo si si šľahla, ale… mala by si sa poriadne vyspať.”

“Veď môžme aj to,“ rukami ho zvodne pohladila po hrudi a prešla až ku krku, kde mu ich omotala a na pery mu vtisla náruživý bozk.

“Maddie! Poď už, prosím ťa!” Rázne ju ťahal k dverám izby.

“Maddie, Maddie… Čo je to s tebou? Zasekol si sa, či čo?” James stále stál uprostred izby a len nemo sledoval scénu, ktorá sa mu odohrávala pred očami. Na tvári sa mu javil šok a rozčarovanie.

“A ty čo tu tak stojíš, hňup? Ako kôl v plote? Načo kukáš? Alebo sa chceš nebodaj pridať?”, so smiechom zavrtela zadkom. James na ňu chvíľu bez slova hľadel a potom pokrútil hlavou.

“Ty si fakt chorá”, skonštatoval ticho, z kresla si vzal mikinu, zo stola mobil a kľúče a silno za sebou zatresol dvere. Maddie sa s posmešnou grimasou otočila k Joshovi.

“Bože, čo tomu hňupovi zasa sadlo na nos? Ale aspoň sme sa ho zbavili. A teraz by sme sa už mohli venovať niečomu príjemnejšiemu, čo povieš?” Josh sa však neusmial. Naopak, uprel na ňu chladný pohľad.

“Už som ti povedal… neviem, o čo tu ide, ale už aj na mňa je to priveľa.”

“O čom to točíš?”, opýtala sa Maddison otrávene.

“Najprv tu začneš Jamesovi vykladať čosi o čarodejniciach a podobné hlúposti, pritom sa tváriš, že ma nepoznáš a dívaš sa na mňa, akoby som bol nejaký úchyl, čo som sa, mimochodom, vďaka tebe, aj tak cítil. A teraz sa tu so mnou bavíš, akoby sa nič nestalo?! Prepáč, ale takýto druh humoru je trošku moc aj na mňa. Choď si oddýchnuť”, dodal rezignovane. Toto Maddie už fakt naštvalo.

“Čo ste obaja padnutí na hlavu?”, zjačala a dala si ruky vbok. “Doriti, o čo tu vlastne ide? O žiadnych čarodejniciach som tu nehovorila!”

“No, tak zjavne trpíš schizoféniou… Čo iného ti mám nato povedať?”

“Oh… tak toto bolo kruté… teraz si vážne zranil moje city”, povedala ironicky, hoci vnútri ju jeho slová veľmi zasiahli. Nedala to však najavo. “Nevadí, pôjdem si teda nájsť niekoho iného na trávenie voľných chvíľ”, skonštatovala urazene a chcela okolo neho prejsť. Josh ju však schmatol za ruku.

“Dofrasa, Maddie! O čo ti vlastne ide? Dobre vieš, čo k tebe cítim, ale prepáč, to, čo sa tu pre chvíľou odohralo, ma dosť vzalo…Mohla by si byť niekedy trochu ohľaduplnejšia voči druhým?!” Maddison sa mu vytrhla a zo stoličky si vzala kabelku.

“Óóó, tak to pardón. Nevedela som, že JA som tá neohľaduplná. Len škoda, že nemám tušenia, o čo tu vlastne ide!”, skríkla a prebehla k dverám, aby sa obula.

“Kam ideš?”

“Nestaraj sa. My dvaja sme aj tak skončili!”, odvrkla mu pohŕdavo.

“Musíš všetko riešiť s horúcou hlavou? Správaš ako malé decko! Sadnime si a porozprávajme sa ako dospelí!” Maddison sa pomaly vyrovnala a pozrela na neho s prižmúrenými očami.

“Očividne ti nie som dosť dobrá, môj zlatý. Som len infantilná schizofrenička, však? Zbohom, Josh!” S týmito slovami sa nazlostene vyrútila z izby a o niečo neskôr aj z internátu. Vonku bolo zamračené, po daždi a chladno a ona nemala ani bundu. “Skvelé”, pomyslela si namosúrene, keď rýchlym krokom kráčala smerom von z vysokoškolského areálu. Vtom z lavičky začula známy afektovaný smiech, z ktorého sa jej zježili všetky chĺpky. Pootočila hlavou tým smerom a tá krava Lily tam naozaj sedela spolu s ofučaným Jamesom, ktorý sa jej očividne žaloval. “Hňup jeden”, prebehlo jej mysľou a chcela okolo nich čo najrýchlejšie prejsť, aby si ju nevšimli, no nemala to šťastie.

“MADDA!”, zajačala za ňou Lily a Maddie zovrela krv žilách. Zhlboka sa nadýchla a otočila sa.

“Ešte raz ma tak nazveš, tak za seba neručím! Vytrhám ti tých pár stebiel slamy, čo máš na hlave!”

“Baby, prosím vás pekne, prestaňte! Hlava ma bolí aj bez vášho vykrikovania. Nerobte tu scény”, ozval sa James otrávene. Lily na neho pozrela a prikývla.

“Fajn, keďže ja mám v hlave aj mozog… mimochodom, to je tá vec, čo sa požíva na rozmýšľanie…”, povedala blahosklonne a venovala Maddie falošný úsmev, “pokúsim sa s tebou porozprávať ako kultivovaná osoba a…”

“Ty ma chceš naozaj nasrať, však?”, precedila Maddison pomedzi zuby. “Ja sa s tebou nemám o čom baviť, ty sliepka! Odchádzam a ty sa môžeš ďalej venovať svojmu uplakanému hňupovi. Čau!”, zvolala a chcela sa otočiť, ale Lily ju schmatla za lakeť.

“Počkaj! Ešte som neskončila! Prečo je asi Jamie taký rozrušený?”, opýtala sa jej, načo si Maddie všimla, ako si James vložil tvár do dlaní a neveriacky pokrútil hlavou.

“Lily, mohla by si toho, prosím ťa, nechať? Ona aj tak nemá záujem sa s tebou rozprávať a ja tiež nie som nadšený, že sa správaš ako moja mama, keď som mal päť a v škôlke mi jeden zo spolužiakov jednu tresol”, dodal, načo sa Maddie začala smiať. Lily na neho zazrela.

“A okamžite ma pusť!”, rozkázala tej tupani a vytrhla sa z jej na ružovo nalakovaných pazúrov. “Fuj, ešte aj tvoje nechty sú nechutné!”

“Ty si nechutná a vôbec…” Vtom sa ozval ohlušujúci rachot a obe obrátili hlavu tým smerom. Bol to okamih, ale Maddison pripadal ako celú večnosť. Videla, ako sa na Lily nekontrolovateľne valí motorka, ktorá ju nabrala od chrbta a vzápätí prevalcovala aj ju. Najprv nechápala, čo sa deje, kým tvrdo hlavou nenarazila na chodník a pocítila strašnú bolesť. Z diaľky počula krik a potom si uvedomila, že to vrieska ona. Pri nej ležala Lily v mláke krvi a nehýbala sa. Bolesť bola neznesiteľná a cítila sa ako v agónii. V tej chvíli si želala, aby umrela. Za okamih ju zahalila milosrdná tma a posledné, čo ešte počula, boli sirény blížiacej sa sanitky.