9.kapitola - Tiene pochybností 2. časť

Joy sa zobudila na šum oceánu, ktorý prenikal cez privreté okno. Ospanlivo sa natiahla a pootvorila oči. Za sebou počula Ardenov hlboký, pravidelný dych. V spánku ju objímal okolo pása. Pomaly sa k nemu otočila a v šere skorého rána chvíľu pozorovala jeho peknú tvár. Bol na neho taký príjemný pohľad. Pôsobil uvoľnene a spokojne. Joy opatrne, aby ho nezobudila, vykĺzla z jeho hrejivého objatia a zo zeme zdvihla jeho košeľu. Prehodila si ju cez nahé telo, pristúpila k oknu a úžasom vydýchla. Vonku svitalo a ružové zore sa zrkadlili na pokojnej hladine mora. Slnko ako veľká, oranžová guľa, práve vychádzalo spoza horizontu. Myšlienky jej zaleteli na spoločnú noc s Ardenom a na ich milovanie a celá sa rozochvela. Síce to bolo zo začiatku trochu bolestivé, po chvíli nepríjemný pocit ustúpil vlnám rozkoše.... Zatvorila oči. Cítila sa tak…. zvláštne ľahučká ako pierko a kolená mala ešte stále mierne rozklepané. Medzitým jej prvé lúče slnka ožiarili tvár. Zrazu pocítila Ardenove teplé dlane, ako jej vošli pod košeľu a jemne pohládzali krivky tela.

„Dobré ráno“, zaželal jej trochu zachrípnutým hlasom a zľahka pobozkal do vlasov.

„Aj tebe”, odvetila s úsmevom.

„Nádherný výhľad.“

„Veru, krásny východ slnka“, povedala Joy a oprela sa o neho chrbtom. Jeho nahotu vnímala každým nervovým zakončením.

„Tým výhľadom som myslel teba, ale aj ten vonku celkom ujde“, skonštatoval s tichým smiechom. „Ako sa inak cítiš...?”, opýtal sa po chvíli s nežnou starostlivosťou v hlase.

“Ehm...v pohode”, odvetila a bola rada, že je otočená k oknu, pretože tvár jej doslova horela.

„Krásne voniaš“, pošepol a jeho dotyky sa zintenzívnili. Pomaly sa otočila a objala ho.

„Veľmi ťa ľúbim“, vydýchla v návale citov. Arden sa pousmial a vzal jej tvár do dlaní.

„Aj ja teba. Si môj život, to si pamätaj. Chcem, aby si vedela, ako veľa pre mňa znamenáš. Nech sa stane čokoľvek, nikdy nato nezabudni, dobre? Vždy, vždy ťa budem milovať“, dodal vážne so zvláštnou naliehavosťou v hlase. Joy jeho vyznanie potešilo, ale aj trochu zarazilo.

„Je všetko v poriadku?“ V jeho očiach totiž na okamih zbadala smútok zmiešaný s akousi zvláštnou tvrdosťou, až sa mimovoľne striasla. „Arden?“ Na jej hlas sa strhol a spamätal sa.

„Nie, nič sa nedeje. Len som sa zamyslel.“

„Naozaj?“ Arden na ňu zhora pozrel a prikývol.

„Naozaj. Čestné skautské,“ uškrnul sa. Kým Joy stihla niečo namietnuť, umlčal ju bozkom a jej sa znovu podlomili nohy. Rozhrnul košeľu, ktorú mala na sebe a pomaly ju vyzliekol. Potom ju zdvihol do náručia a za pravidelných zvukov mora znova odniesol do postele…

„Panebože, Joy, spomaľ, veď ti bude zle“, skonštatoval Arden pobavene. Sedeli spolu na slnkom zaliatej posteli, kde si rozložili bohaté raňajky. Boli znamenité a Joy nevedela, čo si skôr vybrať. Či ešte teplý a rozvoniavajúci croissant s maslom, alebo čerstvý ovocný šalát… Cítila sa ako princezná.

„Ale nebude“, odvetila mu s plnými ústami. „Som neskutočne hladná.“

„Hm, prečo asi...“, ledabolo utrúsil a so zvodným úsmevom veľavýznamne zdvihol jedno obočie. Joy sa začervenala a hodila do neho kúsok rožka. „No pekne, ešte sa tu aj ohadzuješ jedlom“, pokrútil hlavou a zatváril sa pohoršene. „Kde sú tvoje dobré spôsoby?“

„Ty máš čo hovoriť! Najprv na oslavu prinesieš balón vydávajúci poburujúce zvuky ako darček pre malé bábätko. Podotýkam, poza môj chrbát a potom mi ešte potrháš šaty. Taký detail.“ Tentoraz sa Arden už rozosmial na plné ústa.

„Že poburujúce zvuky! Krásne si to nazvala. A mimochodom, sama si videla, ako sa malá tešila.“

„Ja pri jedle rozprávam slušne a máš pravdu, fakt sa jej to páčilo“, prikývla a odpila si z kávy. „Hmm, tá je dobrá“, privrela slastne oči a šálku odložila na nočný stolík.

„A k tým šatám... Pôjdeme nejaké kúpiť do mesta a vybavené. Taký detail“, dodal a prevrátil očami.

„Fajn, ale požičiam si tvoje sako.“ Nahla sa a palcom mu nežne zotrela z pery kúsok džemu. On si ju hneď stiahol na seba a objal okolo pása.

„Je mi s tebou veľmi dobre, Joy”, skonštatoval láskyplne.

„Aj mne s tebou“, odvetila a z tváre mu odhrnula neposlušné vlasy.

„To som rád. V týchto vzťahových veciach som totiž začiatočník.“ Joy spýtavo zdvihla obočie.

„Len mi nevrav, že si predo mnou nemal žiadny.“

„Jeden na strednej, ale to nepočíta. Boli sme len decká a potom nič, čo by stálo za reč, len také...“, odmlčal sa a tvárou sa mu mihol tieň. „No, známosti, ktoré pre mňa nemali nijaký význam. Išlo tam len o jedno“, dodal a úkosom na ňu pozrel.

„Aha“, skonštatovala Joy a cítila sa hlúpo, že ju nenapadlo nič múdrejšie.

„A ty? Čo tvoj ľúbostný život, predtým, ako si sa sem dostala?“

„Och, no... nulový, ale to predsa vieš. Aj keď jeden vojak, myslím, že to bol dokonca kapitán, ktorého som ošetrovala, ma požiadal o ruku“, dodala s úsmevom, načo Arden vyvalil oči.

„To fakt? A?“ Joy však so smiechom pokrútila hlavou.

„Neviem, pretože na druhý deň som sa ocitla tu. Ale pripisujem to jeho horúčke. Neverím, že by si vo svojom postavení vzal niekoho ako som ja.“

„Nechápem, prečo sa tak podceňuješ. Si úžasná a ešte k tomu iba moja”, doložil s úškrnom.

„Fíha, ďakujem“, usmiala sa trochu rozpačito. Na takéto komplimenty nebola zvyknutá. „Dáš si?” Z misky vzala malinu a vložila mu ju do úst.

„Keď sa so mnou rozdelíš… ” Joy sa so smiechom k nemu sklonila. Potom mu venovala dlhý bozk.

„Ak budeš takto pokračovať, z tejto izby sa tak skoro nedostaneme, láska”, zamrmlal jej Arden do pier.

„Myslím, že tú chvíľku si ešte môžeme ukradnúť“, pošepla roztúžene, načo jej pomaly stiahol župan z pliec.

„Žena, ty ma zničíš.“

„Ešte sa sťažuj...“

Joy vyšla z kúpeľne a uterákom si ešte sušila vlhké vlasy. Úkosom pozrela na Ardena, ktorý si práve zapol opasok na džínsoch a natiahol sa za košeľou.

„Tak toto myslel tým výhľadom“, pomyslela si v duchu pri pohľade na jeho pevné, štíhle telo a pousmiala sa. Vtom jej pozornosť znova upútalo jeho tetovanie pod pravou lopatkou, ktoré si všimla už ráno. Podišla k nemu a prstami jemne prešla po zložitom symbole. „Toto je veľmi zaujímavé. Čo vlastne znamená?“ Všimla si, že trochu zmeravel. „Čo je?“

„Nič, len máš studené ruky“, pousmial sa a náhlivo si obliekol košeľu.

„Och, prepáč.“

„V pohode. A k tomu tetovaniu... už neviem, čo malo presne predstavovať, mám ho už dlho.“ Joy prikývla a obula si topánky.

„Ale páči sa mi.”

„Taká pubertiacka somarina, ale dík… Mimochodom, náhrdelník odo mňa nosíš stále? Nikdy si ho neskladáš?“

„Áno… nosím. Prečo sa pýtaš?“ Arden k nej podišiel a silno si ju k sebe privinul.

„Len tak… kontrolujem, či je moja láska dostatočne chránená pred démonmi a inými nástrahami”, zahlásil s úškrnom.

„Och, nestraš, prosím ťa.” Pri spomienke na prízraky ju zamrazilo.

„Fajn, tak nech to aj takto zostane. Sľúb mi to.“

„Sľubujem“, odvetila, postavila sa na špičky a pobozkala ho.

„Super. Tak poďme, moja. Užime si ešte zvyšok tohto krásneho víkendu.“ Vzali si svoje veci, Joy si cez plecia prehodila jeho sako, aby zakryla potrhané šaty a vyrazili k autu. Vonku bol znova krásny, letný deň a slnko sa ligotalo na pokojnej hladine oceánu. „Ešte sa sem prídeme naobedovať a potom sa môžeme poprechádzať po parku, čo povieš?“, opýtal sa Arden a jemne jej stisol ruku.

„Súhlasím. Síce som myslela, že už pôjdeme domov, ale toto je lákavejšia ponuka.“ Spoločne nasadli do auta a odviezli sa do mesta. Zastavili sa v jednom obrovskom obchodnom dome, ktorý ponúkal širokú a pestrú škálu rozličného tovaru, od potravín, cez elektrospotrebiče, hračky, až po oblečenie. Joy mala problém si vybrať z takej bohatej ponuky. Napokon sa predsa rozhodla pre zelenkavé letné šaty z ľahučkej látky. „Tak?”, opýtala sa nesmelo Ardena, keď vyšla z kabínky. Ten uznanlivo prikývol.

„Teda, táto farba ti veľmi pristane. Už si ich aj nechaj.” Zvyšok dopoludnia sa len tak túlali po meste. Slnko pripekalo a oni bok po boku vychutnávali každý okamih, ktorý spolu mohli stráviť. Joy prežívala najkrajšie chvíle svojho života. Bola zaľúbená, šťastná a milovaná. S láskou pozrela na ich prepletené ruky a potom do Ardenovej tváre.

„Večer sa už budeme musieť vrátiť, však?” Prikývol a nesúhlasne vykrivil pery.

„Áno. Ale ako som už včera povedal, takýchto chvíľ si ukradneme čo najviac.”

„Už sa teším”, poznamenala s úsmevom. Pomaly prešli z promenády na pláž. Sadli si do piesku, rozprávali sa, smiali a Joy si v duchu vrúcne želala, aby mala tú moc zastaviť čas tak, aby sa to nikdy neskončilo. Keď sa vrátia do domu, znova budú musieť vkĺznuť do každodennej rutiny a budú čakať na útok temnej bytosti. Život v strese, strachu a únave. Ale hlavné je, že bude s Ardenom. Položila si hlavu na jeho rameno.

„Pôjdeme na ten obed? Budú už pomaly tri hodiny”, opýtal sa jej a jemne ju hladkal po ruke.

„Uf, no môžme. Ale po tých výdatných raňajkách si dám len niečo ľahké.”

„Hah, ani sa nečudujem”, zasmial sa a postavil. Natiahol ruku a pomohol aj jej. Joy si oprášila šaty od piesku a pomaly kráčali späť na zaľudnenú promenádu. Keď sa vrátili do hotela, na terase s výhľadom na more si vychutnali neskorý obed, ktorý bol, ako inak, perfektný. Potom zišli dolu schodmi do parku a zamierili si to pomedzi záhony ruží rovno do bludiska zo živého plota.

„Toto je úžasné”, nadchýnala sa Joy, keď vošli do prítmia, ktoré poskytovalo príjemný chládok.

„Nebojíš sa, že sa stratíme?”, opýtal sa Arden pobavene.

„Snáď nie. A keby áno, ja sa domov aj tak neponáhľam!”, dodala a pritúlila sa k nemu.

„To ani ja. V strede labyrintu je vraj krásna fontána, rád by som si ju s tebou pozrel.”

„Súhlasím. Architekt sa v tebe nezaprie, čo?” S úsmevom pokrútil hlavou a sklonil sa po jej pery. Joy mala znova pocit, že lieta. Zabudli na okolitý svet a nevnímali pohľady okoloidúcich. V tej chvíli existovali len oni dvaja…

---

James ako omráčený sledoval scénu, čo sa pred ním práve odohrala. Jeho frajerka a Maddison práve skončili pod kolesami ťažkej motorky. Ako postrelený vyskočil z lavičky a pribehol k svojej priateľke. Niekto už zavolal záchranku, pretože v diaľke začul sirény.

“Lily!”, prihovoril sa jej zúfalo, ale dievčina bola v bezvedomí a mŕtvolne bledá. “Kristepane, nemôžem stratiť aj teba!” Potom pozrel na Maddie. Ležala asi o meter ďalej a z obrovskej rany na hlave sa jej rinula krv. Šoféra motorky vymrštilo až na trávu a tiež nejavil nijaké známky vedomia. James pocítil silné nutkanie do neho z celej sily kopnúť. Vtom pri obrubníku konečne zastala sanitka a vyskočili z nej dvaja záchranári.

“Ustúpte! Okamžite!”, napomenuli ľudí, ktorý sa s hrôzou na tvárach dívali na toto divadlo. “Mladý muž, aj vy. Poznáte tieto slečny?”, opýtal sa ho starší chlapík v uniforme, načo James len bezducho prikývol. Prizeral sa, ako vykonáva potrebné úkony. Vtom si všimol dvoch chalanov, ktorých poznal ich z videnia. Jeden z nich všetko nahrával na mobil. Vtedy sa už nezdržal a vyštartoval k nim. Toto už bolo priveľa. Prihnal sa k nim a vyrazil mu telefón z ruky.

“Ako sa vôbec opovažuješ, ty imbecil?!”, zreval a kým sa dotyčný stihol spamätať, schmatol ho za mikinu a jednu mu vrazil. Chalanovi sa hneď spustila krv z nosa. Jeho kamarát sa ho snažil brániť, ale proti rozzúrenému Jamesovi nemal najmenšiu šancu. O chvíľu skončil na zemi ako mobil, na ktorý James ešte skočil. “Takto si dúfam zapamätáte, že takéto svinstvá sa nerobia, vy hyeny”, zavrčal a pobral sa späť k sanitke. Dievčatá práve nakladali dnu. “Môžem ísť s vami?”

“Ste príbuzný?”

“Nie, ale jedna z nich je moja priateľka.”

“Je mi to ľúto, ale keďže nie ste príbuzný, nemôžem vás pustiť. Na to sú predpisy. Do nemocnice sa musíte dostať sám.” James už nenamietal. Keď sa zavreli dvere sanitky a s húkaním rýchlo vyštartovala, ešte v rýchlosti zatelefonoval Lilyným rodičom a potom sa rozbehol za Joshom na izbu. Ten ležal na gauči a bezducho civel do stropu.

“Josh, zdvihni zadok a obliekaj sa!”, skríkol na neho a v rýchlosti schmatol doklady a kľúče do auta. Ten na neho zmätene pozrel, ale potom sa postavil a natiahol si rifle a tričko.

“Čo sa deje, horí?”, opýtal sa kamaráta, kým si obúval tenisky.

“Vysvetlím ti to v aute”, povedal James a vyšiel na chodbu. “No tak, švihaj!”, netrpezlivo súril Josha.

“James, začínam mať strach. Doriti, o čo ide?”

“Povedal som, v aute”, odvetil stroho a už uháňal dole schodmi na parkovisko a Josh ho s búšiacim srdcom nasledoval. Tam nasadli do auta a zaradili sa do premávky.

“No, už to konečne vyklop”, nabádal Jamesa, ktorý zamračene sledoval premávku, ale ruky na volante na mu viditeľne triasli.

“Lily a Maddie zrazila motorka”, povedal takmer nečujne, že Josh si na okamih myslel, že zle počuje.

“Čo?”

“Že naše baby zrazila posratá motorka! Či si hluchý?!”, skríkol James podráždene, ale po chvíli dodal. “Prepáč kamoš, len… som z toho v šoku.”

“Ty si to videl?”, opýtal sa Josh bledý ako stena.

“Nie, vymyslel som si to! Jasné, že áno, dofrasa. Panebože… “, zastonal a nervózne si prehrabol vlasy. Josh len meravo hľadel pred seba.

“Predtým som s Maddie pohádal a rozišli sme sa”, povedal ticho a neveriacky pokrútil hlavou. Čo ak zom…”

“Opováž sa niečo také vôbec vysloviť! Budú v poriadku, jasné?” Josh len prikývol a kým dorazili do nemocnice, ani jeden z nich neprehovoril. Na príjme sa len dozvedeli, že obe dievčatá sú na operačke.

“Došľaka, tu sa človek nič nedozvie”, hromžil James, keď si spolu s Joshom sadli na stoličky a neostávalo im nič iné, len čakať. Vtom sa rozrazili dvere a dnu sa prihnal starší manželský pár. Boli to Lilyni rodičia.

“James!”, zvolala jej mama s panikou v očiach hneď, ako ho zbadala. “Prišli sme hneď, ako sme mohli! Ako je na tom naše dievčatko?”

“Neviem, tiež sme len pred chvíľou dorazili. Viem len, že ju operujú. Choďte sa opýtať na recepciu, mne nechceli nič povedať”, povedal James nervózne. Obaja prešli rýchlo k informátorke, ale tiež sa veľa nedozvedeli. Vraj musia počkať.

“Ach, ako sa to vôbec mohlo stať?”, zvolala Lilyna mama nešťastne a sťažka klesla na stoličku. Po lícach jej stekali slzy. Vedľa nej sa usadil jej manžel a s nesmiernym smútkom v očiach ju objal okolo pliec a podal vreckovku. “Ďakujem, drahý”, pošepla mu a vyfúkala si nos. James im zatiaľ stručne vysvetlil, čo sa stalo. Hodiny ubiehali a čakanie začínalo byť neznesiteľné a on už pomaly strácal trpezlivosť. Zložil si hlavu do dlaní a nepokojne podupkával nohami. Josh sa po čakárni prechádzal hore dole a tiež začínal byť poriadne nervózny.

“Wintersová?”, opýtal sa lekár, ktorá práve vyšla z operačky. Na rovnošate mal krv a Jamesovi prešli po chrbte zimomriavky.

“Áno?”, vyskočili Lilyni rodičia a ponáhľali sa k nemu. “Čo je s našou dcérou? Bude v poriadku?” Lekár sa unavene usmial, ale prikývol.

“Je stabilizovaná. Previezli sme ju na traumatológiu. Má zlomené obe nohy a bedrovú kosť. Síce po operácii bude ešte omámená, ale môžte ísť za ňou.” Pani Wntersovej vyletela od šoku ruka k ústam a jej manžel ju podoprel.

“Ďakujeme. Poď, pôjdeme si ešte na chvíľu sadnúť, kým sa neupokojíš, Alice.”

“Kriste”, zamrmlal James a pozrel opäť na lekára.

“A tá druhá? Maddison?”, opýtal sa jej Josh naliehavo.

“Akurát som sa k nej chcel dostať. Kde má rodičov alebo nejakých príbuzných?”

“Nie je tu nikto, len ja. Som jej priateľ a telefónne číslo na jej rodinu nepoznám.”

“No nič. Ona je na to podstatne horšie… Pri zrážke utrpela vážne poranenie hlavy a vnútorné krvácanie. Stratila veľa krvi a preto súrne potrebuje transfúziu. Jej telo však novú krv odmieta.” Josh na neho nechápavo pozrel.

“Ale veď… určite ste zistili jej krvnú skupinu a dali ste jej kompatibilnú. Nechápem, prečo by ju mala odmietať.”

“Ani my si to nevieme vysvetliť. Momentálne na tom pracujú naši špičkoví odborníci. No teraz ide o čas a ja sa vás chcem opýtať, či by ste boli ochotní jej darovať krv, ak by súhlasila.”

“Výborne. Potrebujeme B negatív alebo 0.” Josh skleslo pozrel na doktora.

“Tak ja jej nepomôžem. Ja mám A pozitív.”

“Ja mám 0”, povedal James pomaly.

“Dobre, mladý muž. Choďte so sestrou na ošetrovňu, ona sa už o všetko potrebné postará.” James prikývol a pozrel na Josha, ktorý bol stále bledý ako stena.

“Vďaka”, zašepkal kamarát, načo prikývol a potľapkal ho po pleci.

“V pohode, kamoš. Zatiaľ sa maj.”

“Budem tu čakať, Čau.” Na ošetrovni Jamesovi najprv vyšetrili krv. Niečo však nebolo v poriadku. Videl, ako sa vedľa zhovárajú asi traja doktori. Napokon k nemu prišla sestra, ktorá na neho zvláštne pozrela.

“Deje sa niečo?”, opýtal sa James, keď mu do žily napichla hrubú ihlu.

“Nič””, odvetila nepresvedčivo, ale viac sa od nej nedozvedel.

“Typické zdravotníctvo, všetko len zatĺkajú a človek sa nič nedozvie”, pomyslel si James a zavrel oči. Po asi dvoch hodinách prišiel za ním lekár a oznámil mu, že Maddison transfúziu prijala a je stabilizovaná.

“Previezli sme ju na JIS-ku, ale dostane sa z toho.”

“Super. Môžem už ísť? Moja priateľka je na traumačke a ešte som ju nevidel.”

“Samozrejme. A ďakujeme vám za ochotu. Zachránili ste tej mladej žene život.” James sa len usmial a ponáhľal sa Joshom, ktorý už na neho netrpezlivo čakal.

“Bude v poriadku. Teraz utekám za Lily”, povedal James, načo Josh s úsmevom prikývol.

“Vďaka, kamoš, máš to u mňa”, poďakoval mu ešte raz.

“Ale, prosím ťa. Čo by som bol za človeka, keby som jej nepomohol. Čau.”

“Čau a pozdrav Lily. Nech sa čím skôr dá dokopy. Ja tu ešte počkám.”

“Okej.” S týmito slovami James vyšiel z miestnosti, na orientačnej tabuľke si našiel, kde sa presne nachádza traumatologické oddelenie. Nečakal na výťah, ale pustil sa po schodoch, ktoré v náhlivosti bral po dvoch.

---

Leila sa veľmi tešila na poobedňajšiu prechádzku s Johnnym. Práve sedela v obývačke na koberci a hrala sa s malou Viki. Väčšinou však mala na tvári zasnený výraz a nežný úsmev. Percival, ktorý práve pomáhal Gine v kuchyni a utieral riady, len nesúhlasne odfrkol a tak tresol s tanierom na stôl, že skoro pukol.

„Ale Perci, dávaj pozor, to je môj obľúbený porcelán!“, napomenula ho jemne Gina, ale dobre vedela príčinu jeho rozčarovania.

„Prepáčte“, zamrmlal a znova vrhol pohľad na svoju sestru. Vtedy to už Gina nevydržala. Utrela si mokré ruky do utierky a otočila sa k nemu.

„Čo sa s tebou deje?“, opýtala sa ho. „Tie taniere za to fakt nemôžu.“ Percival si vzdychol a pozrel na ňu.

„To Leila... nepáči sa mi, že ťahá s tým učiteľom klavíra. Je to moja mladšia sestra, musím ju chrániť!“, povedal podráždene a zovrel ruky do pästí.

„Je to pekné, že sa tak o sestru zaujímaš, ale Johnny je obdivuhodný mladý muž. Ten by Leile sotva ublížil. Perci, počúvaj ma. Konečné rozhodnutie bude aj tak na nej. Nechaj ju, nech si užíva život. Pozri aká je teraz šťastná. Nemôžeš ju ochrániť pred všetkým a všetkými, nieto ešte pred ňou samou. Rozhodnutie o jej osude je len a len v jej rukách. Zbytočne míňaš energiu a zakazuješ jej robiť veci. Vieš o tom, že som ju už niekoľkokrát pristihla, že si spieva? Pamätám si, ešte keď ste ako rodina cestovali medzi rôznymi krajinami elfov, ľudí a čarodejníc, na jedno malé bielovlasé dievčatko, ktoré si spievalo vždy, keď bolo šťastné. Vtedy aj motýle okolo nej poletovali. Keď sa nám vaši rodičia prestali hlásiť, vedeli sme, že sa niečo muselo stať. Bielych elfov ubúdalo a s Vami sme stratili kontakt. Teraz som rada, že bližšie spoznávam deti našich diplomatov.“ Percival napokon prikývol a chcel pokračovať v rozhovore s Ginou, keď do kuchyne vošla Leila a postavila sa oproti nemu.

„Perci, keď príde Johnny tak chcem, aby si bol na neho dobrý. Naozaj mi na ňom záleží.“ Ten sa pozrel na Ginu, ktorá zdvihla obočie a čakala na jeho odpoveď.

„Samozrejme, že budem na neho dobrý,“ povedal láskavo a pohladil ju po bielych vlasoch. „Potom mi večer o ňom porozprávaš viac“, odpovedal Percival. Gina pokračovala v práci spokojná s jeho reakciou.

Do druhej hodiny chýbalo len pár minút a Leila nedočkavo zbehla dolu schodmi. Mala na sebe sukňu a živôtik, balerínky a na hlave klobúčik – všetko v jej obľúbenej farbe. Keď sa ozval zvonček, ešte sa náhlivo rozlúčila a vyšla von, kde ju už čakal Johnny s úsmevom na perách. Zostala však prekvapená, že ju zaviedol k čakajúcemu taxíku.

„My sa nejdeme prejsť?“, zostala prekvapená.

„Pôjdeme, je to však ďaleko, preto sa tam odvezieme. Som si istý, že sa ti tam bude páčiť,“ usmial sa na ňu. Po tridsiatich minútach cesty taxík zastal. Leila prvýkrát vnímala cestu autom a mestom bola uchvátená. To sa ale nedalo porovnať s tým, čo ju čakalo na konci cesty. Pred nimi sa vypínal nádherný, veľký a luxusný dom, ešte krajší, ako bol ten Aurorin. Johnny zaplatil za taxík a vystúpil vedľa Leily, ktorej otvoril dvere stojaci pán.

„Dobrý deň. Á, pán Martin. Nevedel som, že dnes k nám prídete,“ prihovoril sa mu pán v krásnej uniforme. „Ďakujem, Frank, dnes tu nie som pracovne, ale s touto očarujúcou slečnou“, odvetil a ponúkol Leile svoje rameno. Potom si to zamieril s paličkou, ale istým krokom na zadnú terasu hotela.

„Ahoj, Johnny... Dobrý deň... ,“ pozdravila ich čašníčka.

„Ahoj, Stacy. Môžem ťa dnes poprosiť o stôl s najkrajším výhľadom na záhradu? Prišiel som dnes s priateľkou. A dáme si vašu najlepšiu limonádu a vychýrený čokoládový koláč. Ďakujem.“ Johnnyho posadili a Leila si sadla oproti nemu. „Tak, Lei, ako sa ti tu páči?“

„Je to tu nádherné. A pôjdeme aj tam dole?“

„Samozrejme, ale najprv si vychutnáme olovrant. Objednal som nám koláč a dúfam, že ti bude chutiť.“ O chvíľu sa zjavila čašníčka a položila zákusok pred Leilu. Do pohárov z džbána naliala limonádu a zašepkala Johnnymu do ucha len „na tretej“, aby vedel kde má pohár a Leile zaželala „dobrú chuť“.

„Nič lepšie som ešte nejedla“, skonštatovala Leila a dopila zvyšok limonády.

„Vidím, že chutilo“, povedala Stacy s úsmevom, keď prišla po prázdne taniere a poháre.

„Bol vynikajúci, ďakujem“, odvetila Leila.

„Stacy, potom to vyrovnám. Teraz sa pôjdeme prejsť do záhrady“, povedal vstávajúci Johnny a podával ruku tým smerom, kde sedela Leila. Tá si ho chytila a viedla ku schodom, ktorými sa vchádzalo do záhrady.

„Príjemnú prechádzku,“ zakričala za nimi Stacy, keď odpratávala veci zo stola.

„Ďakujem Johnny, je to tu rozprávkové“, usmievala sa na neho Leila, keď prechádzali veľkým záhradným bludiskom.

„Ešte že si to tak dobre pamätám, inak by sme zablúdili. Vidíš, pred nami by mala byť fontána a pri nej lavička. Ak tam nie je, máme problém,“ usmial sa Johnny šibalsky. Našťastie tam bola a tak si na ňu sadli. Rozprávali sa a vychutnávali si spoločne strávené chvíle. „Môžem?“, spýtal sa svojím zamatovým hlasom, keď sa dotkol Leilinho líca. Tá mu chytila dlaň na svojom líci a naklonila sa k nemu, aby mu dala ďalší bozk. Telom jej prešla príjemná triaška a už vedela, že toto musí byť láska...

„Ale, ale, koho to tu zasa máme,“ ozvalo sa im zrazu za chrbtom. „Vybrali ste si veru pekné miestečko. Už zase.“ Leila sa začudovane otočila a naozaj! Ruka v ruke tam stála usmiata Joy a Arden so svojím typickým úškrnom na tvári.

„Rada vás vidím. Vy ste ešte neodišli?“, opýtala sa prekvapená Leila a už sa hneď zvítala s Joy držiac obe jej ruky.

„Tak... ešte sme mali nejaké plány“, povedala Joy červenajúc sa a chytila Ardena okolo pása.

„A chcel som jej ukázať túto fontánu, je úžasná. No čím to je, že na všetkých pekných miestach naďabíme na vás“, dodal Arden, načo ho už Joy drgla do rebier.

„Au, to bolelo“, zamrmlal.

„My pomaly aj tak pôjdeme.“ Johnny opatrne pristupoval podľa hlasov k skupinke. „Takže toto nádherné miesto prenechávame len vám.“

„Ale to nemusíte, boli ste tu predsa prví“, ospravedlňujúco vravela Joy a pritom gánila na Ardena.

„Jasné, ja som to tak nemyslel. Kľudne tu ostaňte, my sa ešte trochu prejdeme.“

„Naozaj je to tu vaše, ešte som chcel Leile ukázať ruže a kvety na konci záhrady. Je tam aj jazierko, kde plávajú kačky a labute, teda, aspoň dúfam, že tam budú.“

„Tak to chcem vidieť aj ja!“, naradostene zvolala Joy a zvodne pozrela na Ardena. Ten len prevrátil očami, ale svojej polovičke nedokázal protirečiť. „Môžeme ísť s vami? Ak to nebude vadiť.“

„Samozrejme, že nie“, odvetil Johnny a chytil Leilu za ruku. Tá bola z celej prechádzky nadšená a Johnnyho spoločnosť ju robila šťastnou. Kačičky plávali na hladine jazierka, ako si to kvôli Leile želal. Spoločne strávili pekné popoludnia a ešte viac sa zblížili. Arden s Johnnym sa rozprávali o hudbe a dievčatá si medzitým sadli do trávy.

„Joy, už na oslave som ťa chcela spýtať na prízraky a nočné mory, ktoré ťa trápili“, ozvala sa Leila. Videla, ako jej priateľka zmeravela. Očividne to bola téma, o ktorej sa nerada zhovárala. Napriek tomu jej porozprávala, ako najprv nešťastnou náhodou uväznila spolužiačku Ameliu do inej časovej dimenzie medzi prízraky a ako ju odtiaľ aj dostala. Ten šok, ktorý počas záchrany prežila, v nej však zanechal stopu a tie príšery sa cez ňu chceli dostať.

„Zachránil ma Arden, našiel spôsob, aby som sa od nich oslobodila a potom mi na ochranu venoval tento náhrdelník.“ Leila si obzrela krásny prívesok so strieborným stromom a modrým mesiacom.

„A už ťa nočné mory neprenasledujú?“

„Sem tam potrápia každého, no nie?“, odvetila jej Joy trochu vyhýbavo. „A teba?“

„Odkedy som z domu preč, tak aj sny zmizli“, povedala Leila s úsmevom.

„Vidím, že odchod ti len prospel“, žmurkla na ňu Joy a spoločne sa zasmiali.

„Tak, je načase, aby sme sa už vrátili“, povedal Arden otrávene, keď sa začalo stmievať.

„Ďakujeme za príjemné poobedie,“ povedala Joy. „Je mi ľúto, že s Percivalom tu zostávate, ale je mi jasné, že prečo. Aspoň u teba“, dodala a letmo pozrela na Johnnyho, načo sa Leila školácky zachechtala.

„Ani neviem, či sa budeme môcť vrátiť. Aspoň ja a Perci. Jack vravel niečo o novej ochrane domu,“ pokrčila plecami a bolo vidieť, že ju to vôbec netrápi, skôr teší. Keď prišiel pre Johnnyho a Leilu k hotelu taxík, dievčatá sa vzájomne objali na rozlúčku. Potom Johnny pobozkal Joyinu podávajúcu ruku, čo ju dostalo trošku do rozpakov, ale aj príjemne prekvapilo.

„Rád som ťa spoznal, Joy. Dúfam, že prídete ešte rodinu Sincere niekedy navštíviť. Arden, to platí aj o tebe“, povedal, keď mu podával ruku. „Si správny chlapík.“ Ardenovi sa v tvári na okamih zjavilo prekvapenie, ale potom pokrútil hlavou. Kým stihol niečo odvetiť, Joy ho predbehla.

„Ja mu to vravím stále, ale nechce mi veriť“, povedala a nežne ho pohladila po chrbte. Arden sa rozpačito pousmial a stisol Johnnyho podávanú ruku.

„Dík. Tiež som ťa rád spoznal. Maj sa, Leila.“ V tom momente Johnnymu udrela do hlavy strašná bolesť, až mu vypadla palička z ruky.

„Johnny! Čo ti je?“, pýtala sa preľaknutá Leila a Arden od neho ustúpil.

„Ja neviem, strašne ma bolí hlava. Asi toho bolo na mňa dnes veľa. Veľa krásnych dojmov a tak“, letmo sa na Leilu usmial.

„Môžeme ti nejako pomôcť?“, ozvala sa Joy starostlivo a podávala mu paličku.

„Nie, nie... odprevadím Leilu a pôjdem si domov ľahnúť. Nerobte si starosti a šťastnú cestu.“ To už opatrne nastúpil do taxíka. Leila ich ešte raz objala a nastúpila cez druhé dvere. Cesta domov prebiehala väčšinou v tichu, Johnny občas stisol Leile ruku, alebo jej zašepkal nežné slová do ucha, keď bolesť náhodne povolila. To bolo vždy len na pár minút. Leilu mrzelo, lebo aj keď bol statočný a nič o bolesti nehovoril, výraz tváre ho prezrádzal. Aj trenie miesta na ľavej strane hlavy, kde mu vystreľovala, prezrádzalo, že to neustupuje.

„Ach, keby mu tak vedela Gretchen pomôcť. Alebo tu bola Drulla,“ , pomyslela si nešťastná Leila.

„Prepáč, Lei, že ťa neodprevadím, ako by som mal, ale pôjdem rovno domov.“ Pohladil ju po líci a dal pusu na čelo. Leila vykoľajene vystúpila. Keď Johnny počul, ako obišla taxík, ešte na ňu cez otvorené okno zakričal. „Ďakujem za nádherný deň. Si pre mňa nový zmysel života. Dobrú noc!“ A taxík odišiel do tmavej noci. Leila bola zo závera večera celá nesvoja, preto išla rovno do svojej izby a s nikým sa nebavila. Ďalšie dni boli pre ňu ešte neznesiteľnejšie, lebo Johnny sa jej neozval a u Giny sa ospravedlnil aj z Arthurových hodín klavíra.

---

“Maddison… Maddison, počujete ma?” Maddie pootvorila oči, ale hneď ich aj zavrela pred ostrým svetlom neónovej lampy. Cítila sa otupená a zvláštne ľahká.

“Áno”, zašepkala a cítila, že pery má úplne suché a popraskané.

“Výborne, už sa prebrala”, povedal neznámy hlas a pokračoval ďalej. “Stále monitorujte jej základné funkcie, ja musím ešte s doktorom Fordom prebrať tie veci, čo týkajú jej a toho chlapca.”

“Kde to som?”. zachripela Maddie a znovu sa pokúsila otvoriť oči. Tentoraz sa jej to podarilo a zaostrila zrak na staršiu pani v uniforme, ktorá stála pri nej.

“Si v nemocnici, srdiečko. Nešťastnou náhodou ťa zrazila motorka. Nespomínaš si?” Nepamätala si, myseľ mala zahmlenú. Jediné, na čo mala posledné spomienky, bol James a jeho nahnevaný a bolestivý výraz na tvári, keď sa naposledy zhovárali. “Ako sa cítiš? Nebolí ťa veľmi hlava? Múžem ti dať niečo od bolesti, ak chceš.”

“Nie, len som veľmi unavená…”

“Pospi si. Ešte za tebou prídem.” To už Maddie nepočula, pretože upadla do spánku…

Keď sa prebrala druhýkrát, do hlavy jej vystreľovala neznesiteľná bolesť. Zmraštila tvár a natiahla sa po tlačítko, ktoré privolávalo sestričku. O chvíľu sa aj zjavila a milo sa na Maddie usmiala.

“Áno, moja?”

“Ja… strašne ma bolí hlava”, zašepkala a sestra prikývla. Niečo jej strekla do infúzie a Maddison o chvíľu pocítila úľavu.

“Lepšie?” Maddie prikývla. “Mimochodom, na chodbe už dlho čaká jeden mladý muž, kým sa preberieš.”

“James?”, opýtala sa a mierne pookriala. Sestra sa zasmiala nad jej nadšením.

“Neviem, ako sa volá, ale už sa nevie dočkať, kedy ťa uvidí.” Maddison zosmutnela. To James určite nebude, ten by ju najradšej asi ani nevidel. “Tak čo? Zavolám ho?” Mlčky prikývla a odvrátila hlavu k stene. O chvíľu sa ozvali rýchle kroky a niekto ju schmatol za ruku. Jeho dlane boli ľadové.

“Panebože, Maddie! Ale si ma k smrti vystrašila!” Maddison obrátila hlavu a pozrela na chalana s plavými vlasmi, vedľa ktorého sa dnes ráno zobudila. Alebo to bolo včera? Nevedela, úplne stratila pojem o čase.

“Ehm, ahoj”, zamrmlala a jemne si vytiahla ruku z tej jeho. On zmeravel a smutne na ňu pozrel.

“Odpusť mi to, prosím. Chápem, že sa ešte stále na mňa hneváš. Veľmi ma mrzí, že som ťa nazval schizofreničkou. Nemal som nato žiadne právo”, dodal so slzami v očiach. Maddie na neho len ticho hľadela. Vedela, že toto všetko povedal tej druhej, ktorá sa na neho očividne nahnevala. “Nechcem ťa stratiť. A ešte k tomu toto… Je to moja vina, keby si nebola taká rozčúlená, možno by si si dávala väčší pozor a…”, bľabotal nervózne ďalej a jej ho prišlo ľúto. Na to, že to bol frajer tej “zlej”, vyzeral byť v pohode a bol jej sympatický. A navyše, určite ju mal veľmi rád

“Hej”, jemne ho prerušila. “Upokoj sa, už je to za nami. A ešte jedna otázka. Ako sa vlastne voláš?” Josh na ňu prekvapene pozrel.

“Josh”, vydýchol potichu so skúmavým pohľadom. “Zasa si.. toto… tá druhá, či čo?”

“Nie tá druhá, ale tá pravá, áno. A možno to fakt vyzerá schizofrenicky, nie je to tak. Neskôr by som…”

“Slečna Annesleyová?” K jej posteli pristúpil lekár a tváril sa veľmi vážne. “Mladý muž, keby som vás mohol poprosiť, potrebujem sa s Maddison porozprávať. Počkajte na chodbe.” Josh prikývol, ešte venoval Maddie jemný úsmev a vyšiel von. “Som doktor Ford”, predstavil sa lekár, keď si sadol na stoličku, kde predtým sedel Josh.

“Dobrý deň”, pozdravila ho Maddie a on kývol hlavou.

“Chcem sa vás opýtať, mali ste v poslednej dobe nejaké zdravotné problémy?” To Maddie nevedela, pretože jej myseľ ovládala tá druhá.

“Asi nie…”, odvetila a doktor na ňu pozrel spoza okuliarov. “Teda, nie, cítila som sa dobre. Teraz ma trochu bolí hlava”, pokúsila sa o vtip, ale on sa ani nepousmial. Maddie si odkašľala a nasadila vážny výraz. “Deje sa niečo, pán doktor? Prečo sa ma nato pýtate?”

“Keď ťa sem priviezla sanitka, bola si vo veľmi vážnom kritickom stave. Čím skôr si potrebovala transfúziu krvi, ale žiadnu tvoje telo nechcelo prijať, aj keď krvná skupina súhlasila.”

“Ale očividne ste niečo vymysleli, keďže som ešte živá a dýcham?”

“Áno, jeden mladý muž, ktorý sem prišiel za priateľkou, ktorú zrazila tá istá motorka, ti napokon vhodnú krv poskytol, ale…” Lekár sa odmlčal a nazrel do papierov. “Ťažko sa to vysvetľuje. Tvoja krv nie je v poriadku. Pri laboratórnych rozboroch sme v jej zložení našli rôzne anomálie a tiež v krvi toho mladého muža, ktorý ti ju nakoniec poskytol. Boli sme na pochybách, či vám ju vôbec dať, ale bola to otázka života a smrti, tak sme to riskli a vykonali sme transfúziu a vaše telo ju prijalo. S takýmto niečím som sa vo svojej praxi za tie roky nestretol. Najprv sme si mysleli, že ste vo vysokom štádiu rakoviny alebo že trpíte nejakom chorobou krvi, ale… toto je niečo iné. A ten chlapec, čo ti krv poskytol, má presne také isté hodnoty ako ty. Úplne odlišné ako u bežných ľudí.”

“A ten chlapec, čo mi daroval krv, ako sa volal?” Lekár pokrútil hlavou.

“Neviem, ale jeho priateľka leží na traumatologii. Idem tam zavolať. Ak je pri nej, dám si ho zavolať a porozprávam sa s vami oboma.” Maddie len prikývla. Vedela, prečo je jej krv iná, bola predsa čarodejnica a ten chalan, to musel byť James. Kto iný?

“Dobre, počkám. Aj tak sa nikde neponáhľam”, pousmiala sa, ale lekár na ňu pozrel s kamennou tvárou, vzal si svoje dokumenty a vyšiel von. Maddison si vzdychla a zavrela oči. Znova pocítila únavu. Načúvala ťažkému dychu ostatných pacientov a tichému pípaniu prístrojov. Pozrela von oknom a zistila, že je už tma. Nemala ale tušenia, koľko hodín môže byť. Z rozjímania ju vyrušili tiché kroky a záves pri jej posteli sa znova rozhrnul. Zbadala sestričku a pri nej stál James.

“Doktor Ford príde za chvíľu, zatiaľ sa posaďte a počkajte na neho”, povedal vľúdne. James jej poďakoval a klesol na stoličku. Maddie sa na neho rozpačito usmiala. Vyzeral unavene.

“Ďakujem, že si mi zachránil život.”

“V pohode”, zahundral. “Ako sa máš?”

“Až nato, že ma veľmi bolí hlava a pichá ma pod rebrami, sa celkom dá. A ako sa má tvoja priateľka?”

“Je dosť polámaná, ale dostane sa z toho.” Chvíľu bolo ticho.

“Ehm…”, odkašľala si Maddie. “Vieš, prečo si ťa dal ten Ford zavolať?” James pokrútil hlavou.

“Nemám ani šajnu.”

“Pretože v mojej a tvojej krvi našli anomálie, čo znamená, že sme iní. Preto si ma mohol zachrániť len ty.”

“Maddie, zasa začínaš?”, opýtal sa unavene.

“Nie, počúvaj ma. Toto je moje pravé ja. Všetko čo som ti predtým povedala je pravda a toto je len ďalší dôvod, aby si mi už konečne uveril, rozumieš?” Kým však stihol odpovedať, záves sa odhrnul a dnu vošiel doktor Ford. Jamesovi zopakoval všetko, čo povedal predtým Maddison a ona si všimla, že veľmi zbledol.

“A teraz čo?”, opýtal sa lekára, keď skončil.

“Bol by som rád, keby som mohol previesť pár vyšetrení, aby sme mohli prísť veciam na koreň.”

“To budeme niečo ako pokusné králiky alebo laboratórne myši?” James na neho nevraživo pozrel.

“Ale vôbec nie. Čo keď trpíte nejakou záhadnou chorobou, o ktorej ešte nevieme? Čo keď vás to môže zabiť? Alebo čo keď ohrozujete druhých ľudí?” Maddie pozrela na Jamesa so zdvihnutým obočím. “Fajn, takže keď nemáte nič proti tomu, u vás, pán Douglas-Hamilton, začneme zajtra. Slečna Annesleyová, vy sa musíte najprv uzdraviť. Teraz si odpočiňte, obaja.” Nato vstal a už ho nebolo.

“Takže? Čo mi nato povieš?”

“Kašlem im na tie vyšetrenia”, zamrmlal a pozrel jej pevne do očí. “Keď sa dáš dokopy, zavedieš ma za mojou sestrou?” Maddie po jeho slovách zaliala obrovská úľava a keby mohla, tak mu skočí do náručia.

“Jasné”, povedala s úsmevom. “Takže… si mi uveril?”

“Hej...očividne máš pravdu. Tá krv a toto všetko… to, že vieš o Votrelcovi, o ktorom som nikomu nikdy nepovedal....”

“Ani nevieš, aká som šťastná. Teraz si choď oddýchnuť a pozdrav odo mňa Josha. Nech sa netrápi, som, teda budem v pohode. Nebola to jeho chyba.” James prikývol a vstal.

“Dobrú noc, Maddison”, pousmial sa na ňu.

“Dobrú noc, Jamie.”

Maddie pomaly otvorila oči. Nepočula monotónne pípanie prístojov na JISke, ale tichú vravu okolo jej postele. Pomaly sa rozhliadla okolo seba. V nemocnici určite nebola. Vedľa na posteli zbadala ležiaceho Jamesa, ktorý práve zastonal a tiež pootvoril oči. Vtom sa Maddie strhla na výkrik.

"Neverím vlastným očiam! Konečne sa prebrali", jasala staršia žena a pribehla k nej. "Ako sa cítiš srdiečko?

"Som strašne smädná", zachripela a žena jej už aj podávala pohár vody.

"Vitaj doma", povedala jej s úsmevom a prešla k Jamesovi.

---

Octavia ticho nasledovala nahnevané sestry. Arcalime napriek tomu kráčala pokojne, no Aurora sa sem tam otočila a z jej očí na ňu metala blesky.

“Tak, budem musieť s pravdou von, že som nakoniec nepoložila ten posledný ochranný krištáľ, kde som mala”, pomyslela si. “Len nech to mám rýchlo za sebou.” V pracovni sa Aurora usadila za písací stôl, kráľovná do vysokého kresla. Octavii ostala stolička, na ktorú si pomaly sadla.

“Takže, nebudem chodiť okolo horúcej kaše… keďže v posledných dňoch nám z domu zmizlo veľa ľudí, položila som si otázku, prečo to tak asi je? Veď ochrana domu je stopercentná, máme predsa ochranné krištále! Aké však bolo moje prekvapenie aj sklamanie, keď som dnes zistila, že posledný nie je na svojom mieste?!”, zhúkla Aurora a spoza stola nebezpečne zazerala na Octaviu, ktorá prikývla a sklopila zrak.

“Áno, máte pravdu. Nedala som ho tam.” Aurora sa oprela dozadu o operadlo.

“Neverím. Si prvá, čo v tomto dome niečo priznala. Inak sa tu kradne a podvádza vo veľkom. Takže, aký si mala dôvod vystaviť nás všetkých takému nebezpečenstvu?” Octavia pozrela na Arcalime.

“Odpovedz, moja sestra sa ťa niečo pýta”, povedala chladným hlasom.

“Pretože som sa obávala o Leilu a Percivala. Čo keby sa chceli vrátiť? Nemohli by sa sem už dostať.”

“Moja milá, ale to nie je tvoja starosť! Je na nás, aby sme ich našli a nejakým spôsobom ich sem priviedli. Pracujeme na tom, neboj sa.

“Mala si nám o tom povedať!”, povedala Aurora zamračene. “Čo keby sa dnes večer zjavila Temná? Tak to by sme mali všetci po chlebe. Okrem toho, že ochrana domu nie je zabezpečená, ale koľkí ostali v dome, aby sa mohli brániť? Jedine my s Arcalime a ešte ty a Amelia. Fakt skvelé. Ostatní sa vyparili alebo sú v bezvedomí. Boli by sme nahratí. Skvelá predstava, čo povieš, Octavia?”, opýtala sa jej ironicky.

“Viem. Mrzí ma to.”

“Kde máš ten zvyšný krištáľ?”

“V izbe, donesiem vám ho?”

“Čo myslíš?” Aurora už evidentne strácala trpezlivosť. “Donesieš a spoločne ho položíme tam, kde mal byť už pred pár dňami a Joy s Ardenom by nemohli nikam ísť.”

“A keď sa budú chcieť vrátiť?”

“Určite budú, ale o nich sa už postaráme, nemaj obavy.” Octavia prikývla a utekala do svojej izby. Z pod matraca vybrala vrecúško a z neho posledný krištáľ. O chvíľu už spolu so sestrami stála v záhrade.

“Tak a teraz ho ako všetky ostatné daj na miesto, kde patrí”, pokynula jej kráľovná. Octavia pomocou telekinézy položila kameň na jeho miesto a ochrana domu bola kompletná.

“Hoci tvoje počínanie bolo neuvážené a hlúpe, no keďže si sa hneď priznala a nezatĺkala ako skoro všetci, nepotrestáme ťa. Ale do budúcnosti si pamätaj, že takého veci sa na vlastnú päsť neriešia, jasné?” Octavia prikývla.

“Fajn. Poďme sa opýtať ešte ostatných, či náhodou nevedia, kde tí dvaja šli. Aj keď pochybujem, že sa niečo užitočného dozvieme”, skonštatovala Aurora znechutene a spolu so sestrou opustili záhradu. Octavia klesla na lavičku pri jazierku. Teraz by mala ísť na večeru, ale nemala na nič chuť. Bola smutná a cítila sa osamotená. Nevedela, koľko tam presedela času, mohli to byť hodiny, ale ona to nevnímala

Napokon vstala a rozhodla sa, že sa ešte zastaví v nemocničnom krídle za Drullou a niečo ešte prečíta Loganovi. Síce už bolo neskoro, ale jej sa spať nechcelo a jemu to bolo aj tak jedno, aj keby mu čítala po polnoci. Chvíľu mu čítala, potom ho pohladila po vlasoch, zaželala mu dobrú noc a vykĺzla z ošetrovne. S najvyššou čarodejnicou nemala najmenšiu chuť sa znova stretnúť. Na počudovanie sa u nej ozval hlad a tak zamierila do kuchyne. Chladnička však bola pomerne prázdna a ani zvyšky z večere nikde nevidela. Napokon si zaliala cereálie s mliekom a v tichu sa najedla. Vtom za sebou počula kroky a vo dverách sa zjavil Adam.

“Neruším?”, opýtal sa a vyzeral dosť sklesnuto.

“Očividne nie som jediná, kto má dnes večer smutnú náladu”, pomyslela si Octavia a venovala mu letmý úsmev. “Samozrejme, že nie”, odvetila a umyla misku v dreze. “Ja som aj tak na ceste do svojej izby.” Adam prikývol a sadol si pult.

“Pokojne zhasni, mne stačí aj táto malá lampa”, zavolal za ňou.

“Dobre, tak...ahoj”, pozdravila ho Octavia medzi dvermi. On na ňu ani nepozrel, len si popod nos zašomral:

“Čau.” Vyšla si ešte na terasu pred dom. Vonku bola krásna, teplá, letná noc. Prekrížila si ruky na hrudi a oprela sa o drevené zábradlie terasy. Zhora sa jej poskytol krásny výhľad na záhradu, park a jazero, ktoré sa trblietalo vo svite mesiaca. Bol akurát spln.

“A čože, srdiečko moje, tak smutne a sama?”, ozvalo sa jej za chrbtom. Octavia nepatrne prevrátila očami. Ešte Failo jej tu chýbal. Na jeho reči nemala vôbec náladu.

“Ale nič. Len obdivujem túto peknú scenériu”, povzdychla si. On sa tiež oprel o zábradlie a chvíľu mlčky len tak stáli.

“Je tu fakt pekne. Len na môj vkus veľa otravných ľudí”, skonštatoval s úškrnom.

“Áno?”, opýtala sa Octavia, ale jeho odpoveď ju ani moc nezaujímala.

“Mi nehovor, že si si to nevšimla. Začnime napríklad našou drahou kráľovnou a jej čarodejníckou ségrou. Na zbláznenie! A ten Arden… no raz sa nezdržím a jednu mu určite vrazím…”

“Nechápem, prečo chceš všetko riešiť takto, len sa biť, Failo.”

“No a? Som muž činu. Nebudem strácať čas zbytočnými rečami, keď sa to dá vyriešiť ručne-stručne.”

“Keď myslíš”, povedala Octavia a on na ňu pozrel.

“A navyše, chýbajú mi moje schopnosti. Cítim sa bez nich taký… neúplný. A ktovie, či sa mi niekedy obnovia”, povzdychol si a Octavia súcitne prikývla.

“Pevne verím, že áno. Že sa všetci preberú a vrátia sa vám schopnosti.” Failo sa usmial.

“Dúfam, že máš pravdu. A ty? Ako sa máš?”

“Nanič. Chýbajú mi priateľky a cítim sa taká sama.”

“Nie si sama, srdiečko, ešte tu más mňa”, blysol na ňu svojím dokonalým úsmevom. “Aj keď viem, že pre teba nie som nijaká výhra, ale vždy si nájdem na teba čas. Sme predsa elfovia a v dome plnom čarodejníc musím držať spolu. Dáš si so mnou pohárik?” Octavia si až teraz všimla, že na stole má fľašu.

“To si odkadiaľ zohnal?”

“Tajomstvo, ale dotyčnému sa to asi páčiť nebude”, zasmial sa. “Počkaj tu, dáme si aspoň jeden do nálady.” O chvíľu sa vrátil aj s dvoma pohármi.

“Failo, ja neviem, či je to dobrý nápad. Po prvé som dnes veľa nejedla a po druhé, nemám ešte osemnásť.” On však pokrčil plecom a už aj nalieval.

“Drahá a vidíš tu niekde polišov? Tu sme mimo sveta ľudí, takže pokoj. Môžeš sa opiť aj s takým tridsaťročným starúchom ako som ja.”

“Ja sa ale nehodlám opiť”, povedala a váhavo si od neho vzala pohárik. Nikdy predtým nepila, ale šupsla ho do seba na prvú šupu. Vzápätí sa rozkašľala, načo sa Failo zasmial.

“Hou, ale pomaly, pomaly! Opatrne, lebo keď budeš takto pokračovať, o chvíľočku budeš tuhá.”

“A nie je to náhodou tvoj úmysel?”, opýtala sa ho Octavia a utierala si zaslzené oči.

“No dovoľ! Toto si o mne myslíš?”

“Čo ja viem… podľa toho, ako tu skoro každú zvádzaš… áno, myslím.”

“Tak to si na veľkom omyle, zlatko. Pripúšťam, že si rád zašpásujem s krásnymi ženami, poflirtujem, ale to je tak všetko. Už som ti vravel, že čakám na tú pravú.” Octavia prikývla, ale moc mu neverila. Po polhodinke sa jej už začínala mierne krútiť hlava. S Failom sa celkom dobre bavila, aj sa spoločne zasmiali, i keď to bolo asi tým alkoholom. Vtom sa na terasu vyrútil Victor.

“Čo je to tu za hurhaj! Nie ste tu sami a už je pokročilá nočná hodina!” Failo sa posmešne uškrnul a nahol sa k Octavii.

“Poď, zlatko, tuto deduško má už dávno večierku a nemôže spať.” Octavia zhrozene sledovala, ako Victor od zlosti očervenel.

“To čo si dovoľuješ? Ja nie som žiadny deduško, ty imbecil!”

“No hej, niečo som počul. Zdá sa, že ste ešte vo vrcholnej forme, ale vo vašom veku”, premeral si ho od hlavy po päty, “človek nikdy nevie, kedy niektoré veci prestanú fungovať ako majú.”

“Ty…”

“Čo je? To je predsa život, tak čo ziapete?” Victor na neho nenávistne pozrel a vtom si všimol otvorenú fľašu, ktorú mali na stolíku. “Vy ste vychlastali moju dvanásťročnú whisky?!”

“Ups… no hej. Našiel som ju v obývačke a tak sa na mňa pekne usmievala, že bola škoda ju tam nechať.”

“Vypadnite odtiaľto, lebo za seba neručím!” Failo už nepovedal nič. Radšej len chytil zahanbenú Octaviu za ruku a cez obývačku prešli do haly, inak by toho starého asi prizabil.

“Zvládneš to hore po schodoch?”

“Asi nie”, odvetila a hlava sa jej už poriadne krútila. Vtom pocítila, ako ju Failo vzal do náručia a vyniesol hore. “Failo! Zasa to nemusíš preháňať! Daj ma dole!” Ale on ju nepočúval a zaniesol ju až k dverám jej izby.

“Tak, princezná, sme na mieste”, pobavene skonštatoval.

“Vďaka, ale prešla by som aj po svojich, nie som zasa až taká opitá.”

“Ale veď nehuhni toľko”, zahriakol ju s úsmevom. “Aj tak si ľahučká ako pierko.”

“Tak vďaka za celkom fajn večer.”

“A pusa na dobrú noc nebude?”

“Failo!”

“Žartujem, srdiečko, žartujem. Sladké sny.”

“Dobrú noc”, zamrmlala Octavia a vkĺzla do svojej izby. Bol to ťažký a dlhý deň a z toho alkoholu bola malátna. Len sa prezliekla do pyžama a zvalila sa do postele, kde okamžite zaspala.

Na druhý deň sa zobudila s ukrutnými bolesťami hlavy a tak ho skoro celý strávila v posteli. Večer, keď sa jej trochu uľavilo, zišla dole a niečo zasa prečítala Loganovi. V pondelok ráno na raňajkách pred výukou sa dozvedela úžasnú správu. Všetci sa prebrali! Octavia pocítila vzrušenie. Konečne sa bude môcť porozprávať s Loganom. Bola zvedavá, ako sa ňu bude reagovať. Bude poznať jej hlas? Vnímal aspoň niečo z toho, čo mu rozprávala a čítala? Octavia sa už nevedela dočkať, kedy bude mať možnosť to zistiť…

---

Samira ani nevedela ako, zrazu sa ocitla v nejakej miestnosti. Do očí jej udrelo silné svetlo z neónovej lampy. Pomaly sa okolo seba rozhliadla a… skoro omdlela! Bolo to presne to isté laboratórium, ktoré videla na obrázkoch v Adamových papieroch! Cítila obrovský strach a nedokázala sa pohnúť ani o milimeter. Prečo?! Vtedy si všimla, že dotyčná osoba, v ktorej sa zasa náhodne ocitla, je spútaná. Vtom kúsok od nej zbadala Victora, ako niečím plní veľkú striekačku. Keď v nej už nebola žiadna vzduchová bublina, so škodoradostným úsmevom k nej podišiel.

“Niééé!”, vykríkla zúfalo. Hlas však nepatril jej, ale… Amelii. Samira sa veľmi preľakla a v tej chvíli ju zahalila tma. S búšiacim srdcom sa dívala na žltú stenu jej izby. Chvíľu sa nevedela spamätať. Ten zážitok bol taký silný, taký živý… Veď to prežívala spolu s Ameliou v jej tele. Nervózne vstala z postele a začala sa prechádzať sem a tam. Samira hneď zabudla na všetky predsudky a nevraživosť, ktorú voči nej cítila a videla v nej priateľku, ktorej treba pomôcť. Bohužiaľ nevedela, kde sa to nešťastné laboratórium nachádza. V dome sa ešte nevedela poriadne orientovať a hocikedy zablúdila aj pri ceste do učebne. A o takýchto tajných zákutiach nemala ani šajnu. Samira už bola zúfalá.

“Jedine, že by mi pomohol Adam...”, napadlo ju a hneď sa aj rozbehla k dverám. Kým ich však stihla otvoriť, ozval sa opäť ten otravný hlas.

“Čo tu tak škriekaš, hlupaňa? Počul som ťa až do Nikinej izby”, ozval sa opäť umravčaný Muro.

“Čože? O čom to vravíš?!”

“Že si tu pred chvíľou ziapala ako najatá.”

“Ja? Veď som ticho. Snáď viem, čo robím, nie?”, ohradila sa Samira.

“Akože ticho, ty sprostaňa malá.. vravím ti, ešte pred chvíľou si tu vrieskala na celú izbu. Azda sa ti niečo nepekné snívalo?”, zatiahol kocúr ironicky. Vtom to Samire došlo.

“Aha…”, odvetila nakoniec. Uvedomila si totiž, že pravdepodobne skríkla spoločne s Ameliou. “No, áno.. mám taký zlý pocit, že priateľke hrozí nebezpečenstvo. Prosím, vedel by si mi povedať, kde sa tu nachádza nejaké laboratórium?”, skúsila z neho vypáčiť nejaké informácie, no opäť sa nedočkala normálnej odpovede.

“Síce pekne prosíš, ja ti pomôcť neviem. Mám prehľad len o miestnostiach, ktoré sú vybavené obrazmi. Na žiaden labák som nikdy nenatrafil, takže je možné, že tu ani nijaký nie je.”

Och,” povzdychla si znovu Samira. Jeho reakcia ju neprekvapila, ale aj tak bola sklamaná. “Tak ma prosím ospravedlň, musím rýchlo bežať za niekým, kto mi snáď bude vedieť pomôcť.”

“Fajn, ako chceš, utekaj… hej a mimochodom, prečo si mi zrazu prestala vykať, há? Cítil som sa… taký... dôležitý...”, poznamenal Muro trochu nostalgicky, no Samira už bola na ceste preč a na kocúrove reči sa vykašľala. Zadýchaná dobehla pred Adamovu izbu a tri krát zabúchala na dvere. Na jej veľké sklamanie jej opäť nikto neotvoril. Samira opäť začala nervózne pobehovať z miesta na miesto a hlavou sa jej mihalo asi milión spletitých myšlienok.

“Čo mám teraz robiť? Kto mi môže pomôcť? Skúsim sa opýtať Aurory? Alebo to nie je dobrý nápad?...” Z úvah ju vytrhol zvuk rýchlo približujúcich sa krokov, ktoré sa ozývali tichou chodbou. Niekto prichádzal smerom od knižnice. Schovala sa za roh do tmy a sledovala, kto o takomto čase pobehuje po dome. “Adam!”, vykríkla, keď prebehol okolo nej a spoznala ho.

“Eh.. ahoj, Samira.. čo tu robíš takto v noci?” spýtal sa jej prekvapene a nevyzeral nadšene, že ju tu vidí.

“No, to isté by som sa mohla pýtať ja teba.. ale na to nie je teraz čas! Amelia je v nebezpečenstve… nejako náhodne sa mi podarilo dostať do jej tela. Je uväznená v nejakom labáku a nevyzeralo to s ňou dobre. Musíme jej okamžite pomôcť!” Adam na ňu chvíľu hľadel.

“Ja viem, ale… Ako to myslíš, že to s ňou nevyzeralo dobre?”

“Bol tam s ňou Victor a niečím plnil striekačku…”

“Do riti! Musím ísť za ňou, kým jej ten starý sprosťák niečo neurobí…” Samira prikývla a vykročila spolu s ním.

“Dobre, tak poďme! Rýchlo! Kde je to laboratórium?” Adam ju však rázne zastavil.

“Samira…ty sa do toho radšej nemiešaj. Bol by som nerád, keby sa niečo stalo aj tebe”, povedal jej nervózne.

“Na tom teraz predsa nezáleží! Nemôžem len tak nečinne sedieť, keď viem, že niekto je v nebezpečenstve…”

“Samira! Povedal som, že idem sám a bodka!”, zrúkol na ňu o niečo hlasnejšie, ako chcel a ponáhľal sa preč, ani sa na ňu nepozrel. Samira tam ostala stáť a v šoku len nemo sledovala, ako Adam mizne v tieňoch domu. Oči sa jej naplnili slzami a ona nevedela, či od ľútosti, alebo od zlosti. Vrátila sa teda do svojej izby a roztrpčene sa hodila do kresla. Napriek pokročilej nočnej hodine sa jej ešte nechcelo spať. V žilách sa jej valil adrenalín, bola nahnevaná a sklamaná zároveň. Ako sa k nej Adam mohol tak zachovať? Chcela mu pomôcť! A len vďaka nej sa dozvedel, že Ameliu pravdepodobne ohrozuje Victor! Napokon sa predsa len rýchlo osprchovala a v pyžame sa schúlila do perín. Ani si neuvedomila, aká je unavená, kým sa jej hlava nedotkla vankúša a Samira v momente zaspala. Na druhý deň sa zobudila do jasného, sobotného rána.

“Ešte že som si mohla dlhšie pospať a nie sa rýchlo ponáhľať na vyučovanie”, pomyslela si, keď sa ešte naťahovala v posteli. Stále bol smutná a roztrpčená po udalostiach, čo sa odohrali v noci, ale pri spomienke na Adamove hrubé správanie len pokrčila plecom. “Je mi to jedno, nech si s Ameliou robia čo chcú. Ja sa už do nich viac starať nemienim. Chcela som im pomôcť a čo mám za to?” S týmito myšlienkami si obliekla pekné šaty, obula sa a kefou si prečesala svoje husté, ebenové vlasy. V bruchu jej už poriadne škvŕkalo a tak vyšla na chodbu, kde sa skoro zrazila s Ameliou, ktorá práve vychádzala zo svojej izby. Na Samirino prekvapenie vyzrela úplne normálne a dokonca sa jej s úsmevom na tvári pozdravila. Ona jej váhavo pozdrav vrátila, ale keď začala s čudnými rečami o Adamovi a že si všimla, ako sa jej páči, Samira na ňu len neveriacky civela. To si z nej Amelia uťahuje alebo jej robí dobre spôsobovať jej bolesť?

“Amelia, naozaj neviem, čo to tu na mňa hráš, ale prestaň s tým, prosím ťa. Vôbec to nie je vtipné”, odbila ju a nechala ju tam stáť. Cítila sa fakt pod psa. V jedálni po očku sledovala Ameliu, ktorá rozdávala úsmevy na všetky strany. Adama nikde nevidela, možno dospával včerajšie ponocovanie. Po raňajkách sa opäť utiahla do svojej izby. Nemala chuť sa s nikým rozprávať. Celé dopoludnie strávila počúvaním hudby a čítala si nejaký román. Z otvoreného okna počula zo záhrady smiech. Keď nadišiel čas obeda, zatvorila knižku a pobrala sa znova do jedálne. Tentoraz sa k nim pridal aj Adam, ale očividne bol dosť mimo. Bezmyšlienkovite sa hrabal v jedle a úkosom pokukoval po Amelii, ktorá sa veselo bavila s Olivien. “Čo sa mu mohlo stať?”, vŕtalo Samire hlavou, ale keďže bola na neho ešte urazená, po obede sa ho nato neopýtala a bez pozdravu okolo neho prešla.

“Samira, počkaj”, oslovil ju ticho. “Prosím.” Zastala a obrátila sa k nemu.

“Čo je?”, opýtala sa ho nie práve najmilším tónom.

“Je mi ľúto, že som na teba včera reval. Prestal som sa ovládať a bol som v strese.” Samira si povzdychla. Keď na ňu upieral tie svoje modré oči, nedokázala sa na neho hnevať. A navyše, ospravedlnil sa.

“Chcela som pomôcť, nič viac.” Adam prikývol.

“Fakt si to vážim. A aj to, že si ma upozornila na Victora… Ani som sa ti nepoďakoval. Takže ďakujem.”

“Nemáš začo. Ako to nakoniec dopadlo?” Adam však odvrátil zrak a stuhla mu sánka.

“Nie najlepšie.” Okolo nich práve prešla Amelia s Olivien a Samira sledovala, ako sa mu v očiach usadil smútok.

“Čo sa stalo?”, opýtala sa ho.

“Naozaj to chceš vedieť?”

“Chcem. Si predsa môj najlepší priateľ. Tvoje trápenia sú aj mojimi trápeniami.” Adam sa pousmial.

“Tak poďme do mojej izby. Tu nie je vhodné miesto na rozprávanie.” V jeho izbe sa usadili na posteli a Samira si všimla, že tie papiere, čo mal včera položené na nočnom stolíku, tam už nie sú. Potom jej všetko vyrozprával, ako sa chcel dostať do toho labáku, ale nemohol. Vyskúšal všetko možné, ale vchod dnu proste zmizol. “Bol som zúfalý z toho, že jej nemôžem pomôcť. Strávil som tam skoro celú noc, ale nič sa nedialo. Napokon som sa vrátil do svojej izby a od únavy som musel zaspať, pretože keď som sa zobudil, bol už jasný deň. Cestou na raňajky som v hale stretol Auroru a odvážil som sa jej opýtať na Ameliu, či je už v jedálni. Ona nato, že nie, pretože ráno odpadla v hale a teraz odpočíva vo svojej izbe. Musel som vyzerať ako debil, keď som na ňu len tak čumel, ale bol som šoku. Amelia naozaj bola vo svojej izbe, ale…” Odmlčal sa a nervózne pozrel na Samiru.

“Ale čo?”

“Ona si ma nepamätá, teda… nepamätá si to, čo sme spolu prežili. Registruje ma len ako niekoho, koho pozdraví na chodbe. Som pre ňu skoro cudzí človek. Victor jej musel vymazať pamäť aj spomienky”, dodal nešťastne. Samira ho šokovane počúvala. Veď aj jej sa Amelia zdala čudná.

“A čo teraz?” Adam pokrútil hlavou.

“Nemám šajnu, čo bude ďalej. Najradšej by som Victora schytil pod krk a strepal ako žito!”, dodal nahnevane. Samira nevedela, čo mu má nato povedať. Bolo to hrozné, takto človeku len tak odobrať jeho pamäť a spomienky. “No nič, budem za Ameliou chodiť dovtedy, kým ju znova nepresvedčím, že nie som pre ňu len niekto, koho pozdraví na chodbe.” Samira prikývla, ale zároveň ju pichlo pri srdci. Adamovi na Amelii očividne záležalo viac, ako si myslela. Napriek tomu však o neho nechcela prísť a vtedy sa zaprisahala, že bude o neho bojovať. Do kariet jej hrala aj Ameliina momentálna amnézia. Chvíľu sa ešte pokúšala s ním rozprávať, ale Adam bol duchom neprítomný. Pravdepodobne už vymýšľal plány, ako presvedčiť Ameliu.

“Tak ja už pôjdem”, ozvala sa, keď videla, že jej prítomnosť je aj zbytočná. Adam prikývol a jemne sa usmial.

“Ďakujem, že si ma vypočula. A prosím, nikomu o tom nevrav, dobre?”

“Jasné. Mlčím ako hrob”, povedala a so sileným úsmevom vyšla z jeho izby von. Do večera bol v dome pomerne kľud, kým Aurora nezistila, že okrem Leily a Percivala si dovolili opustiť dom aj Joy s Ardenom. Nikde ich totiž nemohli nájsť a ona bola z toho celá bez seba. Navyše zistila, že Octavia nepoložila posledný ochranný krištáľ na miesto, kde mala. Samira v ten večer zaspávala úplne zmätená. Ešte sa tu poriadne nezabývala a už si všimla, že v tomto dome sa stále niečo deje. Nedeľu strávila vo svojej izbe. Dole zišla, iba keď ju zachvátil hlad a to si len niečo zobla z chladničky. Po Joy s Ardenom sa akoby zľahla zem podobne ako za elfskými súrodencami. V pondelok ráno sa vychystala na vyučovanie a zišla dole na raňajky. V jedálni vládol čulý ruch.

“Čo sa stalo? Prečo tá skvelá nálada?”, opýtala sa potichu Adama.

“Ty to nevieš? Všetci, čo ležali v bezvedomí, sa v noci prebrali.”

“To je super”, povedala Samira. “A kde sú?”

“Ešte v nemocničnom krídle, ale predpokladám, že sa čoskoro k nám pridajú.” Samira prikývla a tešila sa, že spozná svojich spolužiakov, ktorí, odkedy som prišla, ležali po vojne v bezvedomí.

---

Amelia pomaly otvorila oči. Prvá myšlienka, čo jej zišla na um bola, že takto dobre sa už dávno nevyspala. S úsmevom sa natiahla a…

“Amelia!” Až poskočila od ľaku. Pri posteli vedľa nej na stoličke sedel Adam a vyvaľoval na ňu oči. Okamžite sa posadila a automaticky si vytiahla prikrývku vyššie až ku krku, keďže na sebe mala iba nočnú košeľu na tenkých ramienkach, ktorá toho veľa nezahaľovala. “Konečne si sa prebrala”, pokračoval Adam, akoby sa nechumelilo a vôbec si nevšimol Ameliin šokovaný výraz tváre. “Čo sa stalo? Joy som nenašiel a tak som šiel do knižnice. Keď som sa vracal aj s tou knihou, tie dvere do labáku akoby zmizli! Bola tam len tá knižnica a tak som hľadal tú červenú knižku, ako si spomínala, že s ňou sa dajú dvere otvoriť, ale nebola tam. Ostal som tam skoro celú noc, ale nikto sa neobjavil. Až ráno som sa od Aurory dozvedel, že si vraj odpadla a oddychuješ vo svojej izbe. Samozrejme, že to bola blbosť a neveri…” Vtedy sa zasekol uprostred vety, kedy si konečne všimol, ako sa Amelia tvári.

“Adam, o čom to hovoríš? A čo vlastne robíš v mojej izbe? To, že po sebe pokukujeme je jedna vec, ale vkradnúť sa do mojej izby, zatiaľ čo spím a sledovať ma pri tom, je trochu priveľa, nemyslíš? Vraví sa tomu narušenie súkromia. Prosím ťa, okamžite odíď.” Adam na ňu chvíľu neveriacky hľadel a potom zdesene pokrútil hlavou.

“Do riti! Neverím vlastným ušiam! Ten hajzel ti predsa vymazal spomienky, dokonca aj na mňa! To nie je možné, to sa mi snáď sníva…”

“Adam…”

“Nie! Musíš ma vypočuť! Veľa sme toho spolu prežili a veľa sa toho udialo, no ty si z toho skoro nič nepamätáš. No ja ti všetko vysvetlím.” Ameliu z jeho rečí rozbolela hlava.

“Bože, prečo je taký otravný a o čom to stále melie?”, pomyslela si. “Adam, ja naozaj neviem, o čom hovoríš. Sotva sa poznáme a v živote sme ani raz normálne nerozprávali. Pozdravy sa nerátajú. Toto, čo tu predvádzaš, nie je normálne. Mal by si zájsť do nemocničného krídla, tam ti budú vedieť určite pomôcť. Alebo zájdi za Aurorou.” On len pokrútil hlavou a potom sa jej zadíval hlboko do očí. Bolo to maximálne trápne a ona cítila, ako sa pod jeho pohľadom červená.

“Ja som sa nezbláznil, Amelia, ak mi naznačuješ toto. A ver mi, že ti nechcem ublížiť. A to, že som teraz v tvojej izbe a… viem, musí to vyzerať všelijako, ale keby si vedela veci, ktoré viem ja, pochopila by si to. Predtým som spomínal Victora a s ním to hlavne súvisí. Rád by som ti všetko v pokoji vysvetlil, ak mi to dovolíš. Verím, že potom by si si určite spomenula. Prosím...”, dodal s nešťastným pohľadom, natiahol sa za jej dlaňou a jemne ju stisol. Amelia si však ruku vymanila.

“Je mi to ľúto, ale… mal by si už ísť.” On len rezignovane prikývol a viac na ňu nenaliehal. Podišiel k dverám, ešte raz na ňu smutne pozrel a odišiel. Amelia hneď vyskočila z postele a zamkla dvere. V tomto dome sa už diali naozaj čudné veci. Keďže bol víkend a vyučovanie nemali, dopriala si voňavý kúpeľ a na Adama takmer zabudla. Kým sa nakoniec vychystala, zistila, že už dobrých pätnásť minút mešká na raňajky. “Dúfam, že mi aspoň niečo ostane”, pomyslela si a vyšla na chodbu. Napriek takému čudnému ránu mala celkom dobrú náladu. Tam sa akurát strela so Samirou, ako práve tiež opustila svoju izbu.

“Haha, zdá sa, že nie som jediná, kto mešká”, usmiala sa milo na spolužiačku. Tá len prikývla. Amelii sa zdala nejaká bledá. “Tak ako?”, pokračovala v debate, ale zatiaľ to vyzeralo len na monológ z jej strany. “Už si si tu zvykla?” Samira opäť prikývla.

“Aj celkom áno, nesťažujem sa. Až na tie spletité chodby a protivného mentora.”

“Neboj, zvykneš si”, žmurkla na ňu priateľsky. “A čo Adam?” Samira zastala, v miernom šoku pootvorila ústa a dvihla obočie.

“Prosím?”

“Ale no tááák, netvár sa tak prekvapene. Všimla som si, že sa ti páči.” Ona neveriacky pokrútila hlavou.

“Amelia, naozaj neviem, čo to tu na mňa hráš, ale prestaň s tým, prosím ťa. Vôbec to nie je vtipné.” S týmito slovami zrýchlila krok a o pár sekúnd sa stratila za rohom. Amelia len pokrčila plecami.

“To mám zato, že sa snažím byť ku každému milá”, skonštatovala v duchu a tiež sa pobrala do jedálne. Tam sa posadila k Olivien a celé raňajky preklebetili. Po jedle išla navštíviť Jamesa do nemocničného krídla, ako to robila každý deň. “Ahoj”, pozdravila sa s Octaviou, ktorá znova sedela na posteli pri Loganovi a čítala mu nejaký príbeh.

“Ahoj, Amelia”, odzdravila jej elfka s úsmevom a pokračovala ďalej.

“Je to od nej veľmi pekné, že sa o neho tak zaujíma”, pomyslela si a podišla k posteli svojho brata. Bol bledý a viditeľne schudol. Jemne ho pohladila po plavých vlasoch a prisadla si k nemu. “Ach, Jamie, kedy sa už preberieš. Tak veľmi mi chýbaš. Aj to tvoje otravné doberanie…” Chvíľu sa mu ešte prihovárala a potom vyšla do záhrady. Vonku bol krásny deň, bol by hriech presedieť ho dnu v dome. Pri obede párkrát zachytila Adamov pohľad, ale nevenovala mu pozornosť. Keď sa najedla, uchýlila sa hore a trochu si pospala. Nakoniec celý zvyšok dňa strávila vo svojej izbe. Nerobila nič, len tak leňošila a niečo si kreslila do skicára. Pri večeri však zasa vypukol bengál. Aurora totiž niečo potrebovala od Ardena, ale nikde ho nemohla nájsť. Takisto ani Joy. Zdalo sa, že tí dvaja si urobili vlastný program mimo domu. Potom si zavolala Octaviu do svojej pracovne. Amelia ju normálne ľutovala, veľmi dobre vedela, ako sa teraz musí cítiť a čo si bude musieť vypočuť. Ona to absolvovala nejeden krát. Večer si v posteli čítala, keď zrazu dostala chuť na niečo malé. Väčšinou sa nočného maškrtenia zdržiavala, ale teraz si nemohla pomôcť. Zbehla do kuchyne, ktorú osvetľovala len malá lampa na drezom a tak rozsvietila. Podišla ku chladničke a chcela ju otvoriť, keď sa jej za chrbtom ozvalo tiché:

“Ahoj.” Amelia sa zľakla a obrátila sa. Za pultom sedel Adam a upieral na ňu svoje modré oči. Keď prišla, vôbec si ho nevšimla.

“Ach, ahoj! Ale si ma vyľakal.”

“Začínam byť v tom špecialista”, skonštatoval, načo sa usmiala.

“Nechám ťa, len si vezmem niečo dobré.”

“Kvôli mne sa nemusíš ponáhľať. Ja som rád v tvojej spoločnosti”, dodal a čakal na jej reakciu.

“No, ja bohužiaľ nemôžem povedať to isté, keďže sme spolu veľa času nestrávili. Prečo zasa začínaš?”, opýtala sa ho a z chladničky vybrala čokoládový puding.

“Povedal som ti, že ti musím isté udalosti vysvetliť. Rád by som to urobil teraz, ak ti to nevadí. Alebo sa niekde s tým pudingom chystáš?”

“Áno, chystám sa ho zjesť v kľude bez zvláštnych rečí”, odvetila a chcela odísť, ale Adam sa postavil a schytil ju za lakeť.

“Amelia, ja ťa prosím.”

“Nie a láskavo ma pusti.”

“Amy…” Toto oslovenie ju zarazilo.

“Takto ma volá iba mama a občas James”, žasla a konečne na neho pozrela.

“Ja viem. Sama si mi to povedala.”

“To je nemožné, veď sme sa nikdy…”

“... spolu nerozprávali. To si chcela povedať? Tak potom to mám odkiaľ?” Amelia pokrčila plecami a jemne sa vytrhla z jeho zovretia.

“Čo ja viem. Pred útokom si Jamesom trávil veľa času, mohol to spomenúť, aj keď náhodne. Alebo si ho počul, keď ma tak oslovil.”

“To nie je pravda, povedala si mi to ty! Len je škoda, že si to nepamätáš. Ešte raz ťa veľmi pekne prosím, sadni si ku mne a ja ti všetko vysvetlím, okej?” Amelia zaváhala. Nevedela, či mu má veriť, alebo nie, ale niečo jej vnútri našepkávalo, nech si ho vypočuje. Veď za to nič nedá. Vtom do kuchyne vtrhla Olivien.

“Ach, to vari nie je možné! Vždy vám zničím vaše romantické chvíľky!”, zasmiala sa.

“Oli! Ešte aj ty?!”, opýtala sa jej Amelia napoly zmätene, napoly nahnevane.

“Čo je? Veď je to pravda. Minule v knižnici a teraz tu. Nevšímajte si ma, vezmem si len nejaký sendvič a idem.”

“O čom to tu obaja tárate? Ja a Adam? Vám už asi všetkým pekne hrabe!”, zvolala a rýchlym krokom sa pobrala ku dverám. “Ale… Amelia! Zabudla si si tu puding”, zakričala za ňou Oli.

“Prešla ma chuť”, odbila ju ponad plece a uháňala do svojej izby. Tam sa za sebou zavrela dvere a popri nich sa zviezla na mäkký koberec. S hlbokým povzdychom zavrela oči.

“Prečo si pripadám ako najväčší blázon?!”, pýtala sa v duchu zúrivo. “O čom to všetci hovoria? Najprv ráno Adam a Samirin ublížený pohľad, potom jeho pohľady ponad stôl v jedálni, ich večerné stretnutie v kuchyni a na záver to zaklincovala Oli. Veď ja s Adamom vážne nič nemám!” Pocítila silnú potrebu sa niekomu zveriť, ale v dome sa nenašla jediná osoba, ktorej by sa mohla zveriť. Napokon sťažka vstala a v zásuvkách písacieho stola začala hľadať verného spoločníka pre takéto prípady. Jej denník. Už dávno si do neho nič nezapisovala a tak presne nevedela, kde si ho odložila. Napokon ho objavila v najspodnejšom šuflíku. Pod ním natrafila na úhľadnú kôpku papierov. Nepamätala si, žeby si tam nejaké niekedy dávala. Kľakla si na zem a pomaly vybrala jeden list. Bola na ňom fotka akéhosi laboratória, ktoré vyzeralo naozaj profesionálne.

“Keď som sa vracal aj s tou knihou, tie dvere do labáku…” V hlave sa jej náhle ozval Adamov hlas. Premohla ju zvedavosť.

“Žeby mi predsa vravel pravdu?”, nechápala. “Ale ako to, že si to nepamätám? To bude asi len nejaká náhoda”, pomyslela si. Na denník už medzitým zabudla. Vzala všetky papiere a starostlivo si ich rozložila po posteli. Zamyslene ich skúmala jeden po druhom. Nerozumela tomu, ale v poznámkach sa spomínali mená ako Adam, Victor či Leila a tiež pojmy ako napríklad genetické testy, červená kniha, ktorú jej Adam tiež ráno spomínal, a iné blbosti. “Mne už asi vážne šibe”, pomyslela si zmätene. S týmito myšlienkami zhrabla všetky papiere a šmarila ich do smetného koša. Potom sa prezliekla do pyžama a pre istotu znova otočila kľúčom v zámke. “Keby sa Adamovi znova zachcelo špehovať ma v spánku.” Potom si rozrušená ľahla do postele. Ani si neuvedomila, aká je unavená a do pár sekúnd zaspala.

Nedeľa prebehla rýchlo a ani sa nenazdala, svitlo pondeľňajšie ráno, do ktorého sa prebudila na hlasné búchanie na dvere.

“Amelia! Amelia, počuješ ma?” Bola to Aurora. Amelia okamžite pozrela na budík na nočnom stolíku.

“Ale veď som nezaspala, tak čo tu tak vyvádza od rána? Tá žena by mala začať užívať prinajmenšom diazepam”, pomyslela si podráždene. Potom vyskočila z postele a odomkla dvere.

“Prečo sa zamykáš?”, osopila sa na ňu čarodejnica. Ona je prevrátila očami.

“A prečo nie?” Aurora sa zhlboka nadýchla.

“Fajn, to teraz nie je dôležité… Mám pre teba dobrú správu. Tvoj brat a aj ostatní sa dnes v noci prebrali z bezvedomia. Ak chceš, môžeš ísť za ním. Ešte je v nemocničnom krídle.” Amelia neverila vlastným ušiam a na tvári sa jej zjavil šťastný úsmev.

“Jasné, len na seba niečo hodím a hneď som tam. Ďakujem”, zvolala a zabuchla dvere. V rýchlosti sa obliekla, učesala a vybehla z izby. Utekala po chodbe a nevedela sa dočkať, kedy Jamieho konečne objíme.

---

Ráno Nika nerozhodne postávala pred Aurorinou pracovňou. Už asi tri krát mala na mále, že si to rozmyslí, raz sa dokonca otočila a odišla až do haly, ale napokon sa zasa vrátila. Chystala sa povedať Aurore pravdu o knihe a náramku, ako sa večer predtým rozhodla. Že knihu zahodila do vodopádu v elfskej ríši preto, že na ňu pôsobil náramok a ona voľky nevoľky musela slepo poslúchnuť. A druhou vecou, s ktorou sa rozhodla priznať bolo, že ten nešťastný náramok jej venoval Victor akože z lásky, ale že má podozrenie, že jej ho dal schválne. Vtom jej úvahy prerušili ľahké kroky a spoza rohu sa vynorila Joy. Nika si všimla, že je akási nervózna.

“Čau”, pozdravila ju s najprirodzenejším úsmevom, akého bola v tejto chvíli schopná. Bude musieť znova zapracovať na tom, aby si získala kamarátky späť.

“Ahoj, Nika”, odzdravila jej Joy prekvapene a ona sa ani nečudovala. V poslednom čase ich všetky zvysoka ignorovala.

“Si v pohode? Zdáš sa mi nejaká nervózna.”

“Ehm, áno”, odvetila až prirýchlo, ale Nika sa rozhodla, že sa jej už nebude vypytovať. Sama mala čo robiť, aby ako tak ovládala svoje rozrušenie.

“A ty? Ako sa máš? V poslednom čase sme sa veľa nerozprávali a potom tá nehoda s náramkom… veľmi ma mrzí, čím si si musela prejsť.”

“Ďakujem, už sa cítim oveľa lepšie. Na mnoho vecí som prišla, veľa som rozmýšľala a tak…No, nebudem ťa už zdržiavať, určite si mala niekde namierené.” Joy prikývla.

“To som rada. Naozaj. Čakáš na niekoho?”

“Na Auroru. Potrebujem s ňou niečo prebrať”, odvetila Nika trochu priškrtene.

“Je všetko v poriadku?”

“Jasné… len mám trému… kto by pred ňou nemal, však?”, snažila sa zahovoriť.

“Áno, máš pravdu. Tak ti držím palce, nech to dobre dopadne. Pekný deň.”

“Vďaka. Aj tebe”, povedala Nika a sledovala, ako Joy mizne za rohom. Potom uprela pohľad opäť na masívne dvere do pracovne. Zdvihla ruku, zhlboka sa nadýchla a zaklopala. V tej chvíli znova pocítila nutkanie na mieste na otočiť a upaľovať preč. Nič. Nikto jej neotváral. Chcela už odísť, keď sa zrazu dvere rozleteli a v nich stála ich ryšavá patrónka. Nika nasucho preglgla. Tak predsa sa z toho nevyvlečie, ale na druhej strane to už bude mať za sebou.

“Nika?”, oslovila ju Aurora a spýtavo zdvihla obočie.

“Prišla som vám niečo povedať”, zapišťala neprirodzeným hlasom a odkašlala si.

“Ak to nie nič dôležité, ocenila by som, aby si ma nezdržiavala”, povedala povýšenecky.

“Nie, nebojte sa. Je to čosi o… Victorovi.” Týmto si získala jej pozornosť a obočie jej vyletelo ešte vyššie.

“Áno?”, zatiahla. “Žeby problémy v raji? Prečo si prišla práve za mnou?”

“Aurora, prosím vás.”

“Fajn, poď ďalej.” Nika prikývla a ešte predtým, ako vstúpila do pracovne, poobzerala sa, či niekto nie je na chodbe. Aurora jej akoby čítala myšlienky, pretože hneď, ako zavrela dvere, vyriekla nejakú čarovnú formulku. “Proti odpočúvaniu”, prehodila smerom k Nike a elegantne si sadla na kraj kresla, pričom jej pokynula, nech sa usadí na pohovke. Tak aj urobila a pri pohľade na Auroru sa cítila hrozne. Čo ak jej napokon Victor ten náramok nedal schválne a ona ho neprávom obviní? Čo ak ju stále miluje a len naozaj v tomto období nemá čas? A ona svojím priznaním všetko zničí? Ale čo ak má pravdu? Ak by sa teraz nepriznala a neskôr by vyšlo najavo, že ju fakt len zneužíval? Čo keby sa teraz mlčala a neskôr by to spôsobilo len kopu problémov? Takéto myšlienky vírili Nike hlavou, kým ich neprerušila Aurora. “Takže? Čo si mi chcela povedať o Victorovi?” Všimla si, že jeho meno z úst doslova vypľula. Napokon sa zhlboka nadýchla a všetko jej vyrozprávala. Úplne od začiatku. Počas jej slov tvár Aurory rozjasňoval škodoradostný úškrn, ktorý znamenal jediné: Ja som ti to vravela.

“To je všetko”, dodala tíško a pozrela na Auroru.

“Uvedomuješ si, čo si svojou hlúposťou spôsobila?”, opýtala sa jej pokojne. Nika čakala hocičo, že bude na ňu ziapať, vyskočí a bude sa s nervami prechádzať hore dole, ale toto? Veď ona si jej nešťastie normálne užíva! Mala sto chutí schytiť tú drahú vázu z konferenčného stolíka a šmariť jej ju do hlavy ale vykmásať ju za tie červené vlasiská. Stará sa len o seba a o tú blbú vojnu. Čo nevidí, aké to mala napriek všetkému ťažké? Na čo tu išla? Akože nečakala, že sa nebodaj dočká nejakého súcitu, ale výsmech ju naozaj prekvapil.

“Aurora má pravdu, som hlúpa, keď som takto všetko pokazila”, pomyslela si nešťastne. Predstavila si, akú by po vojne mala budúcnosť s Victorom. Keby len mala schopnosť ako Joy! Mohla by vrátiť čas a nikdy by za Aurorou nešla. Alebo sa jej skúsi opýtať, možno by pre ňu ten čas naozaj vrátila…

“Dobre, že si mi to všetko vyrozprávala. A teraz už choď.” Nika sa postavila zo sedačky a natiahla si stŕpnuté nohy.

“Dovidenia”, zamrmlala ešte neochotne a potom čo najrýchlejšie vytrielila do svojej izby. Myslela si, že sa okamžite rozplače, ale nie. Napriek všetkému pocítila nesmiernu úľavu, že Aurora o všetkom vie. Nevedela si však vysvetliť, prečo. Bol to jednoducho nejaký šiesty zmysel. Ako tak sedela na posteli, napadlo ju, žeby mohla zistiť, kde sa zašíva Victor, keď ho tak často nevedela nikde nájsť. Odkradla sa na chodbu a zneviditeľnila sa. Ale ako vždy, jej hľadanie bolo neúspešné a po nejakom čase ju to prestalo baviť. Vrátila sa teda späť a zvyšok dňa strávila vo svojej izbe. Keď neskôr zišla na večeru, Aurorin krik počula až do haly. “Panebože, čo tá zasa huláka”, pomyslela si Nika a znechutene pokrútila hlavou. Keď vstúpila do jedálne, vládlo tam hrobové ticho a ich patrónka prebodávala pohľadom každého jedného z prítomných.

“Takže? Videl niekto Joy alebo Ardena?” Nika si pomaly sadla k stolu k Samire.

“Čo sa deje?”, opýtala sa jej šeptom. Samira sa po krátkom zaváhaní k nej naklonila.

“Joy s Ardenom zmizli, Aurora ich nevie nikde nájsť.”

“Aha.” Spomenula si, ako ju stretla ráno na chodbe a aká bola nervózna. Kde sa mohli vypariť?

“To je naozaj výborné! Najprv Leila s Percivalom a teraz oni dvaja! To sa mi fakt asi sníva!” Aurora bola veľmi rozhorčená. Jedla sa ani nedotkla a spolu so sestrou sa uchýlili znova do pracovne. Ani Victor na večeru neprišiel.

“Kde len môže byť? Celý deň ho neviem nájsť? Kde sa asi tak môže zašívať?” Večer si v posteli ešte čítala a s knihou v ruke aj zaspala. Ráno vstala dosť zavčasu nato, že bola nedeľa a nemusela ísť na výuku. Ešte sa pokúšala opätovne zaspať, ale neúspešne. Napokon otrávene vyliezla z postele a rozhodla sa, že predsa len pôjde do elfskej krajiny a pokúsi sa nájsť miesto, kde ten obrovský vodopád dopadá. Obliekla sa, znevideiteľnila a vykradla sa na chodbu. O pár minút už kráčala po chodbe k zázračnému portálu, ktorý ju znova prenesie do druhej ríše. Keď však vošla do miestnosti prežiarenej zelenkavým svetlom zo zrkadla, ostala zarazene stáť. Pred sekundou sa v ňom stratila Arcalime. Nika nezaváhala a pobrala sa za ňou. Bola zvedavá na dôvod jej návštevy. Sledovala ju po chodbách až ku kráľovskému krídlu.

Toto miesto poznala, pretože tu sa nachádzala aj izba princeznej Vei, kde sa raz nepozorovane dostala. Sledovala kráľovnú, ako jemne zaklopala na dvere komnaty svojej dcéry a vstúpila dnu. Nika nečujne prekĺzla za ňou. Vea bola ešte v posteli a na sebe mala hodvábnu, krásne vyšívanú nočnú košeľu.

“Dobré ráno, matka! Aké milé prekvapenie! Čo vás privádza do paláca?”, vyskočila princezná s úsmevom a vrúcne mamu objala. Niku trochu pichlo pri srdci. Ona nikdy niečo podobné nezažila. A po udalostiach, ktoré sa v poslednom čase odohrali, sa cítila osamelejšia ako predtým.

“Dobré aj tebe, dcérka”, odvetila nežne Arcalime a potom pozrela na slúžku. “Aini, nechaj nás.” Dievčina prikývla, mierne sa poklonila a opustila miestnosť. Nika si zatiaľ sadla na stoličku a čakala, čo sa bude diať.

“Deje sa niečo, mama? Prečo ste prišli tak skoro?”, opýtala sa Vea a prehodila si svetlé, rovné vlasy cez plece.

“Poď, sadneme si.” Keď sa pohodlne usadili do vysokých kresiel do oknom, Arcalime vzala do dlane Veinu drobnú ruku.

“Dcérka, mám pre teba zlé správy.”

“Čo sa stalo?”, opýtala sa princezná trochu vyľakane.

“Tvoj snúbenec, Percival…” Nedokončila, pretože Vea jej skočila do reči.

“Och, nie! Nehovorte mi, že aj on je mŕtvy! Už som prišla o otca, keby…”

“Dcérka!”, zahriakla jej bľabotanie kráľovná. “Nechaj ma dohovoriť a neprerušuj ma.” Dievčina prikývla, ale Nika si všimla, aká je vystrašená.

“Percival aj so sestrou opustili dom čarodejníc a zmizli. Nevieme kam.”

“Tak ich nájdite!”, zvolala Vea nešťastne. Kráľovná však pokrútila hlavou a vysvetlila jej všetko o Leilinom ochrannom štíte.

“Preto ich nemôžeme nájsť, ale skúšame to každý deň. Pevne verím, že budeme mať šťastie a raz sa Percival od Leily aspoň na chvíľu vzdiali. A navyše, ten dom je plný hádok a nevládne tam žiadna disciplína. Žiaci moju sestru nerešpektujú a ona nechce prijať moje výchovné prostriedky. Vraj sú príliš drastické. Aj včera večer len tak, bez jediného slova, opustili školu ďalší dvaja. Tých sme však neskôr vypátrali pomocou čarovného zrkadla, pravdepodobne si len spravili výlet, ale aj tak. Porušili pravidlá, rovnako ako Leila s Percivalom a za to by mali dostať príučku.”

“Máte pravdu, matka. Takto sa poslušnosti nikdy nenaučia a navyše vás ohrozili. Hoci, ako vravíte, neúmyselne, ale urobili to. Nechcete sa vrátiť späť sem, do paláca? Načo tam aj ďalej ostávate? Však keď ťa bude Aurora potrebovať, tak jednoducho vás zavolá cez zrkadlo a je to.” Nika videla, ako si Arcalime zhlboka povzdychla.

“Súhlasím, dcérka. Možno to aj urobím. Čoskoro. A tu sa ako máte? Všetko v poriadku?” Obe sa už rozprávali len o záležitostiach paláca a to už Niku nezaujímalo. Vstala, prešla cez stenu a vrátila sa späť do domu čarodejníc. Na druhý deň ráno sa im už začínala výuka. Na raňajkách zazrela Joy s Ardenom, ktorí sa očividne už vrátili. Joy bola trochu bledá a keď do jedálne vtrhla Aurora, trochu sa strhla. Ona sa však usmievala! Nika si nevedela spomenúť, kedy naposledy videla úsmev na tvári ich patrónky.

“Mám skvelú novinku! Vaši spolužiaci, ktorí boli mesiace v bezvedomí, sa dnes v noci prebrali! Všetci! Ešte sú v nemocničnom krídle, ale pevne verím, že už v krátkom čase sa k vám na vyučovanie pridajú.” Potom šuštiac dlhou sukňou opustila jedáleň. Niku táto správa potešila. Konečne budú komplet skupina, ako pred vojnou.

---

Viezli sa tmavým večerom, Arden jednou rukou zvieral volant a druhou držal Joy ruku. Ona mu ju hladila a počúvala tichú hudbu z rádia.

„Ešte stále myslíš na Johnnyho?”, opýtala sa ho, pretože sa jej zdal nejaký zamĺknutý.

„Hej. Normálne som sa zľakol, že som mu ublížil, aj keď nemám šajnu ako”, odvetil a očami pozorne sledoval vozovku.

„Bolo to zvláštne, to áno”, pripustila Joy a pozrela na neho. Očividne ho to trápilo. „Ale sám vravel, že bolo toho na neho veľa a možno bol fakt len unavený”, chcela ho utešiť, ale Johnnyho bolestivý výraz tváre mala stále pred očami.

„Asi máš pravdu”, prikývol nakoniec a jemne jej stisol ruku.

„Zajtra môžeš zavolať Jackovi a opýtať sa na neho.” Arden prikývol a venoval jej letmý úsmev.

„Dobrý nápad. Inak, ďakujem za krásny víkend Joy, naozaj som ho užil.”

„A ja zasa tebe. Cítila som sa ako v rozprávke”, dodala s trochu červenými lícami, keď jej hlavou prebehli všetky detaily, čo všetko za tie dni spolu prežili.

„To ma teší. Tak, už sme tu”, povedal a spomalil auto. O chvíľu pocítili záchvev a pred nimi sa objavil obrovský dom, ktorý bol vysvietený, pretože bola… noc. Joy akoby niekto oblial ľadovou vodou. Veď malo svietiť slnko, pretože keď odchádzali, bol akurát obed! „Doriti!”, zahrešil potichu Arden a zaparkoval v garáži. Obaja ostali bez slova sedieť v aute.

„Čo teraz? Ako sa to mohlo stať? Čas som predsa zastavila a… “

„Nechaj to tak. Teraz nás už určite čakajú a chystajú sa ako svorka vlkov. Kašlať na nich. Poď, nech to divadlo máme čím skôr za sebou”, povedal nazlostene a vystúpil z auta.

„Hneváš sa na mňa?”, opýtala sa ho ticho, keď k nemu podišla. Arden na ňu nechápavo pozrel.

„Čo ťa to napadlo, Joy? Vôbec nie. Len som rozčarovaný z toho, čo si zasa budeme musieť vypočuť.” Pobozkal ju a chytil za ruku. Potom sa spoločne pobrali k vchodových dverám. Arden mal pravdu. V hale už stepovala Aurora a vyzerala maximálne vytočená. Arcalime stála bez pohnutia s chladným výrazom vedľa Victora, ktorému na tvári pohrával škodoradostný úškrn.

„No konečne sa našim zaľúbencom uráčilo vrátiť!”, zrevala na plné hrdlo Aurora. Arden len prevrátil očami a Joy mu pevnejšie stisla ruku.

„Domov, sladký domov”, skonštatoval nakoniec.

„Láskavo si nechaj tie svoje blbé poznámky, áno?! Čo si o sebe vlastne myslíte?! Že si môžete len tak odísť? Najprv Leila s Percivalom a teraz vy? Toto nie je holubník, dofrasa, ale škola! A ako ste mohli tak riskovať bezpečie tohto domu?! Viete, čo nám hrozí a vy si jednoducho odídete! Len tak!” Zúrivo si prehrabla ohnivé vlasy a prebodla ich pohľadom. Joy sklopila zrak. Stále jej nešlo do hlavy, prečo sa čas spustil, napriek tomu, že ho zastavila. Odpoveď na seba nedala dlho čakať. „A ty!”, ukázala na ňu Aurora prstom a pristúpila k nej. „Myslíš si, že si všemocná, alebo čo?! Jéééj, zastavím čas, aké jednoduché!”, zatiahla posmešne.

„Myslela som, že keď som ho zastavila aj na dva týždne, tak na kratšiu dobu to nebude problém”, odvetila Joy a pozrela jej do zúžených zelených očí. Aurora sa zasmiala.

„Zjavne si sa po prvom raze nepoučila. Zahrávať sa s časom nie je sranda! Síce si ho zastavila, ale keďže ste asi odišli ďaleko od domu, po pár hodinách začal čas plynúť normálne. To si treba aj poistiť, drahá, čo ale nevedel ani jeden z vás, však?!”

„Prepáčte, že sme vám urobili problémy, nebolo to úmyselne.”

„Myslela si vôbec na dôsledky?!”

„Kriste, neziap na ňu toľko. Stalo sa, čo už”, povedal Arden s chladným pohľadom.

„A teba to očividne vôbec netrápi, však?”

„Ani náhodou”, odvrkol a objal Joy okolo pása. „Už si skončila?” Vtedy sa ozvala Arcalime.

„Sestra, som už unavená. Ako ich potrestáme?”, opýtala sa ľahostajne a ladným krokom k nim podišla bližšie. Victor stále mlčal, len sa vyškieral a očividne si užíval túto situáciu. Joy od neho znechutene odvrátila zrak a pozrela na elfku.

„To myslíte vážne?”

„Jasné, že áno, moja”, povedal Arden ľadovo. „A čo, poviete, že sa nemôžeme stretávať alebo nám zakážete telku? Prosím vás! Sme už dospelí a to, že si chceme niekedy oddýchnuť od vašich ksichtov z nás kriminálnikov nerobí!”

„Panebože, mňa z neho porazí!”, skonštatovala Aurora a vzdychla si. Potom na nich mávla rukou. „Odchod, obaja! Teraz vás nechcem ani vidieť! Zajtra to doriešime, ale vedzte, neostane to bez následkov. A zakázaná televízia to určite nebude”, precedila pomedzi zuby Ardenovi, ktorý len s grimasou pokrútil hlavou. S týmito slovami sestry spolu s Victorom vypochodovali z haly.

„Poďme si užiť posledné chvíle života”, poznamenal ironicky a potiahol ju smerom k svojej izbe.

„Radšej by som šla k sebe, ak nevadí. Ja… potrebujem to všetko vstrebať. Prepáč.” Venovala mu rýchly bozk a vybehla hore schodmi. Vedela, že jej unáhlený odchod nebol pekný, ale potrebovala byť sama. Vo svojej izbe otvorila okno, pretože sa tam nedalo dýchať a rýchlo sa osprchovala. V nočnej košieľke si ľahla do postele a premýšľala o tom, čo im povedala Aurora. Mala pravdu a Joy mala výčitky svedomia. No na druhej strane vôbec neľutovala, čo všetko prežila za tie skoro dva dni, čo boli preč. Natiahla sa, že zhasne lampu, keď sa na jej dvere ozvalo tiché zaklopanie.

„Si v pohode?”, opýtal sa Arden, keď mu otvorila a vošiel dnu. Mal sa na sebe tričko a pyžamové nohavice. „To ťa tak vzalo?”

„Trochu, ale už je to lepšie. Prepáč, že som sa tak vyparila”, povedala ticho a objala ho.

„Nesmieš si to tak brať. Máme právo si dať niekedy pauzu.”

„To áno, ale už nie poza ich chrbát. Aurora mala v niečom pravdu.”

„Viem. Aj ja si uvedomujem, že sme všetkých vystavili nebezpečenstvu, no sama vieš, že sme to neurobili naschvál.”

„Áno, ale… “

„Netráp sa, aj tak to už nezmeníme.” Joy prikývla a pousmiala sa.

„Pokúsim sa.”

„Dobre, tak… prajem ti dobrú noc, moja”, povedal a nežne ju pobozkal. Potom sa obrátil na odchod.

„Arden,” zastavila ho Joy trochu rozpačito. „Pokiaľ chceš, môžeš ostať tu.” Ten nezaváhal ani na sekundu, zatvoril dvere a vkĺzol do postele. Joy ešte zhasla lampu a stúlila do jeho hrejivého objatia. Zavrela unavené oči, vdychovala už dôverne známu Ardenovu vôňu a snažila sa nemyslieť nato, čo si na nich Aurora s Arcalime ráno pripravia.

---

Na druhý deň po raňajkách Aurora Oli povedala, nech tu na chvíľku ostane.

“Olivien, potrebujem, aby si mi pomohla nájsť Leilu s Percivalom. Poď za mnou.” Spoločne prešli do jej pracovne. Na stole mala položené veľmi pekné zrkadlo.

“Čo s tým mám robiť?”, opýtala sa.

“Toto nech ťa netrápi, moja milá”, odvetila jej Aurora a sadla si za písací stôl. “Snažili sme sa ich vystopovať, ale cez Leilin ochranný štít sa nevieme dostať.” Oli stále nevedela, kam tým ich patrónka mieri. “S Arcalime sme o tom dlho diskutovali a premýšľali a došli sme k záveru, že súrodenci šli do ľudského sveta. V ríši elfov totiž určite nie sú. Do paláca sa nevrátili. No či sú u ľudí, tým si tiež nie sme isté na sto percent…” Aurora sa na chvíľu odmlčala. “Tvojou úlohou bude ísť do sveta ľudí a skúsiť v ňom nájsť Leilu a Percivala.”

“Ale ako to mám urobiť? Veď sa nemôžem teleportovať po celej Zemi? Alebo áno?”

“Pôjdeš do najbližšieho mesta. Ak nebudeš úspešná, pôjdeš ďalej a môžeš pobehať aj celý svet, je mi to jedno.” Potom siahla do vrecka svojho elegantného kostýmu a vytiahla akýsi medailónik. “Ak budeš blízko nich, tento medailón sa rozžiari na zeleno. Odchádzaš na obed. Nejaké otázky?” Oli pokrútila hlavou.

“Ani sa ma nespýtala na môj názor”, pomyslela si, ale na ďalšie dobrodružstvo sa tešila.

“A ešte niečo… nikomu nič nevrav, dobre? Keď sa naobeduješ, príď sem.” Oli prikývla a vyšla z pracovne. Po krátkej úvahe sa rozhodla. Nešla do svojej izby, ale zamierila si to do elfskej ríše za Estelom. Chvíľu jej trvalo, kým ho našla.

“Oli, čo tu zasa robíš?”, opýtal sa jej a vyplašene sa obzeral, či niekto nie je nablízku. Prevrátila očami.

“Chceš mi pomôcť nájsť Leilu a Percivala?” Estel na ňu prekvapene pozrel a tak mu vysvetlila Aurorin plán. Bolo na ňom vidno, že je neistý a váha.

“Keď sa ja neviem… vôbec to tam nepoznám a tu mám svoje povinnosti.”

“Ale no tak. Bude sranda. Uvidíš niečo nové a podľa mňa je nuda stále tvrdnúť v paláci, či?” Estel sa na okamih zamračil, ale napokon prikývol. Oli sa nadšene usmiala a povedala mu o zrkadle, ktorým sa dá prechádzať medzi ich ríšami. Ona medzitým pohľadá kúzlo neviditeľnosti, aby ho nikto nevidel. Keď ho získa, teleportuje sa pre neho a spolu s ním sa premiestni do knižnice. Tam vyriekne čarovnú formulku a keď bude neviditeľný, pôjdu do pracovne za Aurorou. Estel súhlasil, ale zdal sa jej trochu nervózny. Olivien sa sama vrátila, v knižnici si vyhľadala potrebné kúzlo, naobedovala sa a vrátila po Estela, ktorý ju už nervózne čakal. “Pripravený?”, opýtala sa ho, načo len ticho prikývol. Vyriekla zaklínadlo a potom sa pobrali do pracovne.

“Tu máš ruksak. Máš tam nejaké oblečenie, jedlo, fľašu s vodou a peňaženku”, povedala Aurora a podala jej ho.

“Ďakujem.” Oli si dala batoh na plecia.

“Teraz vyslov kúzlo Inicio proteccion avance. To prelomí ochrany domu a zoberie ťa do sveta ľudí.” Oli prikývla a pocítila, ako ju Estel jemne chytil za plece, aby sa mohla premiestniť aj s ním. Pomaly zaklínadlo vyslovila a potom len videla, ako padá do čierno čiernej ničoty…

Spoločne pristáli, nie, skôr spadli doprostred malého námestia. Našťastie tam nebolo veľa ľudí, ale niektorým neuniklo, že sa počas bieleho dňa váľajú na kamennej dlážke. Rýchlo sa postavila a pokúšala sa tváriť čo najnormálnejšie. Spolu s Estelom si sadli na drevenú lavičku. Ten sa udivene obzeral okolo seba. Oli sa rozhliadla. Toto mesto poznala, bolo to letovisko a tu predtým s rodičmi a sestrou bývala, kým sa nepresťahovali. Skontrolovala náhrdelník, ale na zeleno nesvietil.

„Neviem, kde mám začať“, zašepkala bezradne. Obaja chvíľu rozmýšľali.

„Mohla by si sa jednoducho stále premiestňovať, kým by sa medailón nerozžiaril na zeleno a podľa toho by sme postupovali ďalej.“ Oli prikývla. Chytila Estela a začala sa premiestňovať všade, kam ju napadlo. Ani raz sa však náhrdelník nezmenil farbu. Asi po hodine už bola Oli taká vyčerpaná, že už sa ďalej nevládala. „Skúsme niečo iné,“ navrhla unavene, ale nič ich nenapadlo. Vtom si všimla malú veštiareň. “Poď, pôjdeme tam. Aj tak nevieme, kde by sme mali pohnúť, tak kým nato prídeme, dáme si aspoň vyveštiť.” Estel len mlčky prikývol a nasledoval ju. So zvedavým úsmevom vstúpila do dnu. Bol to malý šiator z hodvábnych a zamatových látok a závesov. Nadýchla sa ťažkého vzduchu presýteného vonnými olejmi. V strede stál malý stolík a za ním vo veľkom zamatovom kresle sedela stará žena. Bola oblečená v pestrofarebných šatách, v ruke držala fajku a vo vlasoch popretkávaných šedinami mala závoj pripnutý so zlatou čelenkou. Oli si pretrela spotené čelo. Bolo tam veľmi dusno a z tých vôní sa jej trochu krútila hlava.

“Vitajte, moji drahí”, usmiala sa na nich a odhalila zlatý zub. Potiahla si z fajky a do vzduchu vyfúkla dokonalé kolieska dymu. Potom ukázala na dve tvrdé drevené stoličky oproti sebe.

“Ďakujeme”, povedala Oli, keď sa si sadli.

“Čo vás ku mne privádza? Prišli ste si vyveštiť? Alebo pre radu?” Kým sa pýtala, pomaly na stôl rozkladala karty.

“Vlastne ani veľmi nie, sme tu len tak… “ Žena jej však skočila do reči.

“Vyber si kartu.” Olivien si náhodne jednu vybrala, vzala ju do ruky a ukázala veštici. Tá pri pohľade na ňu vypleštila oči.

“Čaká ťa veľmi veľká vojna, ťažký boj…”, zahlásila tajomným hlasom, ale táto informácia nebola pre Oli žiadnou novinkou. Prevrátila očami. Žena tam ešte asi desať minút čosi bľabotala a potom jej podala zabalený darček. Olivien zmätene na ňu pozrela.

“Čo je to?”

“Zober si to”, odvetila na jej otázku.

“Tak vďaka”, pokrčila plecami a balíček si vzala. “Zbohom.” Vonku sa konečne nadýchli čerstvého vzduchu. Sadli si znova na lavičku a vtedy jej došlo, že veštkyňa od nej nepýtala žiadne peniaze. “Zvláštne”, pomyslela si v duchu a rozmýšľala, či sa nevráti do stanu a nedá jej aspoň nejaké drobné. Potom to zamietla. Však keby chcela nejaké peniaze, sama si o ne požiada, no nie? Potom sa pokúsila otvoril darček, ktorý od nej dostala. No stužky sa nedali rozviazať, ani pretrhnúť, nič. Oli nakoniec rezignovala a vložila balíček do ruksaku. “No, nemôžeme tu sedieť donekonečna”, skonštatovala a pozrela na Estela. “Pôjdeme sa pozrieť trochu do sveta.” Počas nasledujúcich dní navštívili rôzne miesta. Havaj, Paríž, alebo Rím v Taliansku… Olivien zistila, že v peňaženke od Aurory sa nikdy neminú peniaze a tak sa ubytovali aj v hoteli. Bola rada, že nemá vyučovanie ani výcvik, spoznala veľa zaujímavých miest a s Estelom sa spriatelila. Síce bol ešte trochu nesvoj, cesta sa mu začínala páčiť. V jednom z obchodov kúpili pre neho nejaké ľudské oblečenie, pretože všetci sa na neho čudne dívali, ako sa nejakú atrapu. Ich poslednou zastávkou bolo Španielsko. Navštívili tam veľa pamiatok a dokonca sa previezli na koňoch, ktoré majiteľ prenajímal na dve hodiny. Počas celého týždňa sa však náhrdelník na zeleno nerozžiaril. Nakoniec sa premiestnili späť na námestie, kde začínali.

“Ale… prečo sem? Veď sme chceli ísť ešte do Japonska, či kde.” Oli prikývla.

“Máš pravdu, ale behať po svete sa mi zdá byť strata času. Podľa mňa ďaleko nemohli ísť, keďže to tu, podobne ako ty, vôbec nepoznajú.”

“Tak kde budeme hľadať?”

“Neviem, ale chcela by som navštíviť svojich rodičov a sestru. Dlho som ich nevidela.” Chytila ho za ruku a premiestnili sa do vstupnej chodby ich bytu. Z kuchyne začula hlasy. Mala šťastie, bol doma aj ocko! Oli sa na Estela usmiala a potichu prešla k dverám. Keď ju mama zbadala, ruka jej od prekvapenia vyletela k ústam a okamžite ju zovrela v náručí. Otec ju nasledoval.

“Ach, Olivien! Akí sme šťastní, že ťa vidíme! Ako sa máš? Čo tu robíš? Stalo sa niečo?” Oli sa zasmiala a dala rodičom bozk.

“Spomaľte trochu. Všetko vám porozprávam.”

“Óóó, vidím, že si si konečne našla frajera!”, zatiahla jej sestra Eleanor a žmurkla na Estela, ktorý očervenel ako paradajka. Oli za ním tiež nezaostávala. Spoločne si sadli za kuchynský stôl a dlho, predlho sa rozprávali. Olivien mala pocit, akoby od nich nikdy ani neodišla.

“Ste v poriadku, mami?”, opýtala sa jej potichu, kým sa ocko a Eleanor rozprávali s Estelom. “Mala som s vami taký divný sen a aj s Eleanor.”

“Áno, spomínala si to vtedy cez telefón. Potom nás však niečo prerušilo a už som sa ti nemohla dovolať. Ale nerob si starosti, všetko beží po starom”, ubezpečila ju mamka. “A o čom bol ten sen, ak sa môžem opýtať?” Oli jej ho vyrozprávala. “Ani sa ti nečudujem, že si mala obavy, bŕŕŕ”, striasla sa jej mama. “To by rozhodilo asi každého. No našťastie sme v poriadku”, dodala s úsmevom a pohladila dcéru po vlasoch. “A aj tie koláčiky sú chutné, nie?” Oli prikývla a ešte si jeden vzala. Vtom si všimla noviny pohodené na kuchynskej linke a upútala ju fotka na titulke. Keď sa bližšie pozrela, jasne na nej spoznala Leilu s Percivalom. Vzala ich do ruky a pozorne si prečítala článok, kde to bolo fotené a kedy.

“Estel, vyzerá to, že máme stopu”, usmiala sa na kamaráta.

“Konečne”, vydýchol.

“Musíme už ísť”, povedala so smútkom v hlase. Potom sa rozlúčili a mamka si aj poplakala. Olivien tiež bolo clivo, ale na druhej strane bola šťastná, že po veľmi dlhom čase mohla stráviť aspoň pár hodín so svojimi najbližšími. Spolu s Estelom sa premiestnili do parku, kde sa podľa novín naposledy nachádzali Leila s Percivalom a vtom sa jej medailón jemne rozžiaril do zelena.

“Áno! Predsa sme na správnom mieste! Musia byť neďaleko!”, zvolala Oli natešene. Len ešte nájsť správny smer. Chvíľu im trvalo, kým zistili, kam sa presne majú vydať. Čím boli bližšie, tým zelená farba na prívesku naberala sýtejší odtieň. A tak o niekoľko hodín prišli do uličky s krásnym parkom a útulnými rodinnými domčekmi. Prechádzali pomedzi nich, keď tu zrazu pri jednom z nich sa medailón doslova rozžiaril.

“Tak, vyzerá to tak, že sme na mieste. Dokázali sme to”, povedal Estel neveriacky.

“Pche, vari si niekedy o tom pochyboval?”, šťuchla ho potmehúdsky do rebier.

“Čo ja viem…”, odvetil a pokrčil nosom. Obaja sa zasmiali, ale potom Oli zvážnela.

“Niečo mi napadlo… čo keď Leila s Percivalom mali dobrý dôvod, aby z domu ušli?” Estel prikývol.

“Možno mali. Ale keď sme už tu, môžme to zistiť a uvidíme.”

“Tak poďme nato.” Spoločne prešli po kamennom chodníčku. Už sa zvečerievalo a na predmestie padal súmrak. Oli cítila vo vzduchu vôňu oceánu. Najprv opatrne nazrela oknom dovnútra. A naozaj! V obývačke sedela Leila, ale zdala sa jej nejaká smutná. Vedľa nej sa Percival rozprával s tmavovlasým mladým mužom, ktorého si pamätala z bojiska a vtom do obývačky vstúpila tá ryšavá elfka….Gretchen? Áno, tak sa volala, naposledy ju videla v bezvedomí v nemocničnom krídle a potom sa nejakým spôsobom vyparila. Na rukách niesla Viktóriu. Okrem nich tam bol ešte malý chlapec. Oli pozrela na Estela a ten prikývol. A tak sa zhlboka nadýchla a zazvonila.

“Áno?”, opýtala sa staršia žena, ktorá v mihu dvere otvorila. Mala ohnivé vlasy ako Gretchen a aj sa na ňu trochu podobala.

“To musí byť jej mama”, pomyslela si Oli, no kým stihla niečo povedať, žena pozrela na Estela.

“Neverím! Ďalší elf v dome”, povedala s úsmevom. “Čo vás sem privádza?”

“Prišli sme sem preto, že... preto, že...ehm...“, koktala Oli. Nevedela, akú výhovorku si vymyslieť.

“Prišli sme navštíviť Leilu”, vyhŕkol Estel.

“Áno, presne tak”, prisvedčila horlivo.

“Naozaj? Vy ste jej priatelia? Leila! Poď sem, moja, máš návštevu!” V okamihu sa sa vo dverách zjavila biela elfka a v očiach mala očakávanie, ktoré v momente pohaslo, keď ich zbadala a vystriedal ho údiv.

“Olivien? Estel? A vy čo tu robíte?”

---

Úlohy k tejto kapitole sú vo forme dotazníka nižšie. Čas na pridanie do 5.1. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas, nech sa to zbytočne nepredlžuje. Ďakujeme :)

Pekný deň praje Evinka a Ninna :)

alebo rozkliknite TU

huh