top of page

10. kapitola - Falošné pozlátka ... 2. časť


 

“Konečne vo svojom kráľovstve! Sám, v tichu a bez Maddisson! No povedz sestrička, kto je najšťastnejší človek pod slnkom?” Amelia sa zasmiala a pozorovala Jamesa, ktorý sa zvalil na posteľ. Po dvoch dňoch jeho, Maddie a Logana pustili z nemocničného krídla a ona ho odprevadila do jeho izby.

“Vidím, že len tak žiariš”, povedala Amelia a položila kopu kníh a komiksov na nočný stolík. “Ako sa cítiš?”

“Dobre. Už aspoň viem, že život, ktorý prežívam, nie je žiadna ilúzia. A hlavne, že nie si mŕtva. Mimochodom, na ošetrovňu nás prišiel pozrieť aj Adam”, dodal a a letmo na sestru pozrel. Amelia sa robila, že ju veľmi zaujal obrázok na titulke jedného z časopisov.

“Ehm, hej?”, povedala, ale neodtrhla od neho zrak. “Teda, áno, keď som ťa chcela navštíviť v ten deň, čo ste sa prebrali a Drulla ma poslala preč s tým, že musíte oddychovať, stretla som ho na ceste do nemocničného krídla.”

“A?”

“Aké a? Nič. O čo ti ide, Jamie?”, opýtala sa ho tak ľahostajne, ako to len šlo. James zdvihol pobavene obočie.

“Amy, Amy… Tak povieš mi už konečne, čo je medzi vami?” Amelia napokon na neho pozrela. Na tvári mu pohrával úsmev a pozorne sledoval jej reakciu.

“Čo by malo byť? Už aj ty začínaš? Všetci nás odrazu začali riešiť a pritom s ním nič nemám. A ty tie bludy máš odkiaľ?”

“Bóóóže, ty hráš riadne nedostupnú, sestrička!”, zasmial sa James. “Veď ešte aj ja si veľmi dobre pamätám, ako ste sa pred bojom jeden o druhého dosť dôverne zaujímali”, ukončil so žmurknutím.

“Háááá, toto odvoláš a okamžite!”, skríkla Amelia naoko urazene a slabo ho udrela do pleca.

“Au, to bolelo!”

“Odkedy si taká cintľavka?”, podpichla ho so smiechom. “A keď budeš pokračovať v týchto rečiach o Adamovi a mne, dostaneš zasa.” James sa uškrnul a rezignovane zdvihol ruky.

“Vzdávam sa, ty bitkárka.”

“Veď zato. Idem, braček, nebudem ťa už rušiť. Drulla povedala, že máš oddychovať a ja mám vyučovanie.”

“Jasné. Zatiaľ sa maj, Amy.” Sklonila sa k bratovi a dala mu pusu na líce.

“Čau, Jamie.” Keď vyšla z jeho izby, vydala sa smerom do učebne. Dnes mali aj výcvik bojových schopností a tak Ameliu čakal ešte dlhý deň. Aj keď si to nechcela priznať, stále musela myslieť na Adama a ich rozhovor v záhrade pred dvoma dňami. Odvtedy sa nerozprávali, ale stretávali sa v jedálni a nikdy sa na ňu nezabudol usmiať. Všimla si však, že vždy je v spoločnosti Samiry a ani nevedela prečo, začínalo jej to vadiť. Bola si vedomá, že je jeho dávna priateľka a poznajú sa ešte z ľudského sveta, ale aj tak. Potriasla hlavou a prešla cez rozľahlú halu. Victor jej tiež nedal pokoja a často ju v myšlienkach mátal. Ešte stále mu zazlievala, ako im krásne skazil tú chvíľu s Adamom v záhrade. Prečo vlastne? Pre nejakú blbú knihu, ktorá podľa Amelie nebola ani podstatná? To, že sa mu rúca ďalší vzťah, tentokrát s oveľa mladšou frajerkou neznamená, že musí ničiť aj začínajúce priateľstvá v dome. A čo Adamov výraz tváre, keď sa Victor zjavil na terase? Vyzeral tak nahnevane… Aký mal nato dôvod? Bola z toho všetkého veľmi zmätená a tak sa vrátila k príjemnejším spomienkam. Nemohla popierať a ani sama pred sebou, že ten krátky rozhovor s Adamom v nej vyvolal veľmi príjemné pocity. Bol naozaj v pohode, aj keď… “Vtrhol mi do izby a pozoroval ma počas spánku”, pomyslela si, kým pomaly kráčala smerom k učebni. Ale nato už aj zabudla. Mala hlavu plnú Adamových úsmevov a šibalských pohľadov. Ach, a tie jeho modré oči! Pri pohľade do nich sa Amelia priam strácala. Hoci to sama pred sebou zatiaľ popierala, hlboko vo vnútri vedela, že k nemu začína niečo cítiť. Už len pri myšlienke na neho mala motýle v bruchu.

Týždeň prebehol vo svojom zvyčajnom pomalom rytme. V piatok pred víkendom ich Aurora veľmi milo prekvapila. Tým prekvapením bol bazén, ktorý im vytvorila na záhrade. Veľký, plavecký a úplne perfektný. V tomto sparnom počasí to bol skvelý nápad a Amelia bola zvedavá, kto jej nato dal podnet a presvedčil ju, alebo to bola nebodaj jej myšlienka? V konečnom dôsledku to však bolo aj tak jedno. Tešila sa, ako si s dievčatami užije víkend pri bazéne. V sobotu sa už od rána opaľovala na pohodlnom lehátku. Potom sa k nej pripojila Joy s knihou v ruke, po chvíli aj Maddison. Všetky tri pozorovali a zabávali sa na chalanoch, ktorý vo vode hrali niečo, čo sa aspoň z diaľky podobalo na vodné pólo.

“Tento bazén je asi jediná vec, ktorá je v tomto dome dobrá, ale aj tak sa v ňom kvôli kope hňupov nemôžeme kúpať”, poznamenala Maddie s dosť znechuteným výrazom na tvári.

“Ale, Maddie, veď sa už toľko nemrač!”, podpichla ju Amelia. “Zmestíme sa tam aj my, veď ten bazén je obrovský. Tak poďme, dnes je fakt horúco a opekáme sa tu už asi hodinu”, dodala a pozrela na Joy. Tá si opravila klobúk, ale pokrútila hlavou.

“Ja nejdem, choďte kľudne bezo mňa.”

“Ale no tak, prečo?”, nedala sa Amelia. “Nie je ti horúco?”

“Neviem plávať”, povedala a s rozpačitým úsmevom pokrčila plecami.

“To fakt?”, ozvala sa Maddie so smiechom.

“No áno. V sirotinci som sa to nemala kde naučiť a tu máme bazén len od včera”, odvetila Joy pokojne.

“Héééj, poďte do vody, o chvíľu na tom slnku zošúveríte ako staré babky!”, zavolal na ne James so smiechom.

“Daj si pohov, hňup! Aj tak tam nemáme ani trochu miesta, keďže bazén okupujete vy!”, odbila ho Maddie. Amelia na ňu nenápadne zazrela. Vôbec sa jej nepáčilo, ako sa správa k jej bratovi.

“Už sme dohrali, takže nech sa páči”, nedal si pokaziť náladu James. Vtedy sa k nemu pridal aj Adam, ktorý vyšiel z vody.

“Malé osvieženie vám veru padne dobre, čo ty nato, Amy?”, žmurkol na ňu šibalsky a podišiel k stolu, kde si bolo pár fliaš s limonádou. Amelii sa rozbúchalo srdce a mala čo robiť, aby nezízala na jeho tehličky na bruchu.

“Veď ideme, ideme”, povedala nakoniec. Postavila sa a napravila si ružové bikiny. Všimla si Niku, ktorá aj spolu so Samirou hrali karty a Faila, ktorý sa rozprával na terase s Octaviou. Maddie už medzitým veselo plávala. Podišla k okraju bazéna, sadla si a nohy ponorila do vody. Bola príjemná, chladivá, no kým sa stihla spamätať, zrazu tesne vedľa nej prebehol Adam a skočil dnu, pričom ju ošpliechal od hlavy po päty. Amelia od prekvapenia a šoku zhíkla. “Adam!”, skríkla na neho naoko nahnevane, keď sa so smiechom vynoril.

“Buď rada, že som ťa do tej vody nehodil”, smial sa a priplával k nej. “No nechcel som riskovať, že utrpíš teplotný šok.”

“Tak to ti teda veľmi pekne ďakujem za tvoju ohľaduplnosť, pán doktor”, skonštatovala Amelia pobavene a vhupla do vody.

“Čo povieš na moje prehováračské schopnosti?”

“Neverím, že ten bazén si od Aurory vynútil ty!”

“Áno, ja”, odvetil s hrdým úsmevom, načo Amelia obdivne kývla hlavou. Skoro celý deň strávila v Adamovej spoločnosti a cítila sa s ním veľmi dobre. Večer si urobili táborák a Amelia sa z tejto zmeny tešila. Zišli sa tam všetci, dokonca aj Drulla sa k nim na chvíľu pripojila. Arden na Joyine naliehanie, síce nie veľmi ochotne, priniesol z domu gitaru, na ktorej niečo zahral a neskôr si dokonca aj niečo spoločne zaspievali. Veľmi dobre sa zabavili a Amelia v tú noc zaspávala s úsmevom na tvári. Víkend napokon prebehol ako voda a v pondelok podvečer sa dozvedeli nemilé prekvapenie. Ich patrónka odpadla a ostala v bezvedomí. Každého v dome to poriadne šokovalo. Taká silná žena a náhle ochorela. Asi to toho bolo fakt na ňu priveľa. Síce sa Amelia za to hanbila, uľavilo sa jej. Stále cítila Aurorinu prítomnosť, jej oči ju sledovali a kontrolovali. Čo si bude klamať, nemala ju rada a evidentne to bolo obojstranné. Veď aj Adama lanárila, aby Ameliu špehoval a dával na ňu pozor. Večer pred spaním, keď sa už chystala do postele, ju vyrušilo jemné zaklopanie na dvere. Amelia na seba prehodila tenký župan a otvorila.

“Nazdar, sestrička, môžem na chvíľu?” Na chodbe stál James s rukami vo vreckách a vyzeral trochu nervózne.

“Chcela som už ísť spať, ale jasné, čo potrebuješ?” Otvorila dvere dokorán a ustúpila, aby mohol vojsť. Sadol si na jej odostlanú posteľ a uprel na ňu hnedé oči.

“Potrebujem tvoju pomoc, Amy.”

“Dúfam, že sa pritom nenamočím do nejakých problémov”, podotkla so žartom a sadla si vedľa neho. “Aj keď, Aurora ma už zniesť zo sveta nemôže.”

“To je fakt. No neboj sa, nechcem ti spôsobiť žiadne problémy.”

“Tak o čo ide?”

“Dohodli sme sa Maddison, že odtiaľto na chvíľu vypadneme. Neviem, či na deň, dva… uvidíme podľa okolností. A potrebujem sa stretnúť aj s Lily, už som ju dlho nevidel, teda, okrem tých ilúzií.”

“Dobre…” Amelia sa mu pozrela očí. “Otázka prvá: Prečo ide s tebou aj Maddie? Veď vy dvaja sa vedľa seba pomaly neznesiete. Aj keď nechápem, prečo ťa namiesto úchyláka volá teraz hňup.”

“Amy, to teraz nerieš, ako ma volá. Teraz k tvojej otázke… Maddie sa potrebuje porozprávať s Joshom, mojim spolubývajúcim.” Zatvárila sa nechápavo, pretože nevedela, o kom je reč. “To je dlhá história, v skratke, Maddison sa s ním zblížila počas tieňovej hry a zaľúbila sa do neho. Chce ho vidieť.” Nevedela, ako má nato reagovať, ale po chvíľke sa znova opýtala.

“Aha, no dobre, ale druhá otázka: Ako sa chcete dostať von? Dom je predsa chránený krištáľmi. Jediná, kto by vám mohol pomôcť je Octavia.”

“Viem a už sme ju prehovorili. Konkrétne Maddie na ňu strašne tlačila, neverila by si, akú má tá baba výdrž. Snažila sa ju spracovať už skôr, ale keďže Aurora bola ešte zdravá, odmietla a ani sa jej nečudujem. Ale teraz súhlasila.”

“Ale ak máte už sľúbenú pomoc od Octavie, načo potrebuješ mňa?”

“Aby si bola na telefóne. Keď sa budeme vracať, brnknem ti na mobil, dáš vedieť Octavii a ona na chvíľu odstráni krištáľ, aby sme sa dostali dnu, nič viac. Jednoduché ako facka. Takže, sestrička? Môžem s tebou rátať?”, usmial sa na ňu šibalsky.

“A mám na výber, braček? Ty by si ma presviedčal dovtedy, kým by som napokon nesúhlasila.”

“Si skvelá, ďakujem”, pobozkal ju na líce a vstal. “Už ťa nebudem otravovať. Už len to, že vyrážame skoro ráno, takže sa uvidíme, až keď sa vrátime.”

“Držte sa a hlavne sa skoro vráťte. A s Maddie sa veľa nehádajte”, zasmiala sa Amelia a James prevrátil očami.

“Och, snáď to prežijem. Prinajhoršom jej zalepím ústa”, zaškeril sa pobavene. Dal jej ešte bozk na líce, zaželal sladké sny a nechal ju samú. V tú noc ju trápili dosť zlé a čudné sny…


Pomaly otvorila oči a oslepilo ju ostré, neónové svetlo. Do nosa jej udrel sterilný pach, akoby bola v nemocnici. Ale ako by sa dostala do nemocnice a prečo? Pootočila hlavu a naozaj, nachádzala sa v nejakej bielej miestnosti, vyzerala ako laboratórium. Všade bolo ticho, nikoho nevidela. Chcela sa postaviť, ale nedokázala sa ani pohnúť. Zdesene si všimla, že je silno pripútaná koženými remeňmi na studenom kovovom stole. Amelia sa rozkričala o pomoc, ale nikto sa neozval, len jej zúfalý hlas sa ozýval od chladných stien. Zrazu začula pomalé kroky, ktoré sa k nej blížili a nad ňou sa objavila akási silueta. Veľmi sa bála.

“Neubližujte mi!”, kričala z plných pľúc, ale bolo to beznádejné…


Vtedy sa s výkrikom zobudila. S búšiacim srdcom a celá spotená lapala po dychu. Ten sen bol taký živý… Čo len mohol znamenať? Adam pred ňou nejaké laboratórium spomínal. Bola to spomienka? Alebo len obyčajná, hnusná nočná mora? Amelia mala z toho úplne zmiešané pocity a hlavne, bola zmätená. Rýchlo zasvietila nočnú lampu a vyskočila z postele. Namierila si to rovno k odpadkovému košu a kľakla si k nemu. Tie fotografie a poznámky, ktoré pred pár dňami vyhodila, s tým mohli mať niečo spoločné. No nech sa v koši hrabala koľko chcela, nič nenašla. Ten nikto zatiaľ nevyniesol, chýbali teda len tie papiere. “To je čudné”, pomyslela si Amelia a pomaly klesla na koberec. Ktokoľvek ich vzal papiere, nechcel, aby vedela o ich pravom obsahu. Raz si ich však už prezerala a preto sa snažila vybaviť si čo najviac detailov. Bohužiaľ, vtedy ich prebehla len letmo a bolo to už pomerne dávno a hneď ich aj odhodila, takže si nespomínala, čo presne tam videla. Nič sa nedá robiť, musí ísť za jedinou osobou, ktorá by jej v danej situácii mohla pomôcť. O pár minút už kráčala po tichom, tmavom dome, až kým sa neocitla pred dverami izby, kde nervózne zaklopala. Keďže bola hlboká noc, nečakala, že jej otvorí okamžite. Zaklopala ešte raz a vtedy už začula tiché, šuchtavé kroky. Amelia sa zhlboka nadýchla a vtedy sa dvere otvorili.

“Amy?”, oslovil ju rozospato Adam a pošúchal si oči. “Stalo sa niečo?” Amelia len ticho prikývla.

“Môžem ísť ďalej? Mám na teba pár otázok a tiež ti musím niečo povedať.” Napriek tomu, že musela znova vyzerať ako idiot a bola naozaj pokročilá nočná hodina, Adam otvoril dvere dokorán a ona vošla dnu.

 

“Ale ja to nemôžem urobiť! Prepáčte, ale Aurora by ma už asi zniesla zo sveta!” Octavia na nich hľadela a v očiach sa jej zračil údiv zmiešaný so strachom. Maddie, James a mladá elfka stáli v bočnej chodbe, ktorá sa veľmi nepoužívala.

“Ale no tak, Octavia! Ja toho chalana musím vidieť!”, prosíkala Maddison, ale James pokrútil hlavou.

“Nie, Maddie, nechaj to tak. Octavia má pravdu. Nemôžeme takto riskovať a ešte aj Aurore pod nosom. Nie je predsa sprostá! Prišla by nato a narobili by sme si zbytočné problémy a…”

“Och, vy jedny padavky!”, skríkla na nich Maddie frustrovane a nahnevane sa obrátila na odchod. V kútiku duše tajne ešte dúfala, že ju jeden z tých trasorítok zastaví a pristanú na jej návrh, ale nestalo sa tak. Zúrivo vybehla do svojej izby a znamenite tresla dverami. Musí vymyslieť nejaký iný plán a hlavne sa odtiaľto musí dostať. Ale ako?! Odpoveď prišla o dva dni. Maddison sa s nechuťou babrala vo svojom obede, keď sa zrazu do jedálne prirútil Arden. Niečo naliehavo pošepol otcovi do ucha, načo ten okamžite vstal a obaja vybehli von. Všetci nechápavo hľadeli a nikto nemal šajnu, čo sa deje. Dozvedeli sa to až podvečer, kedy si ich Victor dal zavolať všetkých do na stretnutie do obývačky.

“Je mi to veľmi ľúto, ale musím vám oznámiť nepríjemnú správu. Naša Aurora… ”, odmlčal sa a zhlboka sa nadýchol, akoby to, čo sa chystal povedať, bolo pre neho nesmierne ťažké. Maddie si všimla, ako Arden s Joy na seba znechutene pozreli a Nika, blondínka, ktorá sedela oproti nej, len prevrátila očami. “Naša Aurora dnes na obed odpadla. Nevieme, čo sa stalo, pravdepodobne bola vyčerpaná a jej organizmus jednoducho nezvládol takýto nápor stresu. Je v bezvedomí a odteraz preberám zodpovednosť za tento dom a aj za vás…” Maddie sa v duchu uškrnula a okamžite pozrela na Jamesa, ktorý zachytil jej pohľad a pokrútil hlavou.

“Toto je naša šanca!”, hustila do neho o pár minút neskôr, keď sa všetci rozišli. V obývačke ostali len oni dvaja a Maddie ešte pred odchodom stiahla Octaviu. “Keď je Aurora mimo, nič nám nehrozí! Victor je predsa len človek! On to nezistí.”

“Mne sa to stále nepáči, Maddie”, poznamenal James a poškrabal sa na čele. Ona si ho nevšímala a obrátila sa k Octavii.

“Prosím ťa o to! Veľmi mi na Joshovi záleží”, povedala a nástojčivo ju schytila za plecia. Octavia nakoniec privolila a Maddie ju s výsktom objala. “Ďakujem, ďakujem!” Potom sa obrátila k Jamesovi a žartovne ho buchla do ramena. “Tak hňupík môj, ide sa!”

“Ale až zajtra ráno. Dnes by sme už nič nevybavili”, skonštatoval a pošúchal si plece, kde ho tresla.

“No dobre, ale vyrážame skoro.” Následne sa dohodli, že sa stretnú v záhrade o šiestej ráno. Octavia na desať minút odstráni jeden ochranný krištáľ, aby mali dosť času opustiť dom. James s Maddie pôjdu do garáže, kde je jeho auto a vyrazia. Do svojho plánu museli zapojiť aj Ameliu, čo sa Maddie až tak nepozdávalo, ale potrebovali niekoho, komu by brnkli na mobil, keď sa budú vracať, aby Octavia znova na chvíľu odstránila krištáľ. Jamesovej sestre sa veľmi nepáčilo, že chce odísť, ale napokon neochotne súhlasila, že im pomôže. Maddie sa už nemohla dočkať. Už zajtra uvidí svojho Josha…

Ráno prebehlo presne podľa plánu, hoci Octavia bola trochu nervózna pri presúvaní krištáľu, ale napokon to zvládla bravúrne. Maddie bola užasnutá, ako pri tom využíva svoju schopnosť telekinézy. Obaja sa jej poďakovali a vykĺzli hlavným vchodom do zamračeného rána. Garáž nebola ďaleko a tak rýchlo prebehli dnu a vliezli do Jamesovho auta, ktoré tam mal zaparkované odkedy prvýkrát prišiel do domu. Ten okamžite naštartoval a už sa viezli preč.

“Už sa môžeš nadýchnuť, lebo ťa klepne”, pobavene poznamenala Maddie a pozrela mu do bledej tváre.

“Haha, veľmi vtipné, naozaj”, prehodil a pokrútil hlavou.

“Ale no, veď sa hneď nefuč. Hlavná vec, že sme to zvládli.”

“Aj tak mi to stále nejde do hlavy, že všetko, čo sme prežili bol len nejaký sen, ilúzia”, poznamenal James po chvíli ticha, keď už boli od domu v bezpečnej vzdialenosti.

“Ja tomu neverím. Všetko to bolo také skutočné! Tie pocity, alebo tá ukrutná bolesť, keď ma zrazila tá motorka… nie, to nemohol byť iba sen!”Maddie nesúhlasne pokrútila hlavou. “Vieš o tom, že som si “prespala” aj svoje narodky?”

“Hej? Kedy si mala?”, opýtal sa James, ale stále sústredene sledoval vozovku. Po včerajších búrkach bola ešte pomerne mokrá.

“Koncom minulého mesiaca. Dvadsaťjeden rokov. Ti poviem, už môžem oficiálne chlastať”, zasmiala sa a v mysli si už predstavovala výrazy ľudí, ktorým by sa po ukázaní občianského mohla vysmiať do tváre.

“Tak gratulujem”, povedal James, rýchlo na ňu pozrel a usmial sa.

“Dík. Kedy tam budeme?” Maddie bola nedočkavá.

“Ešte asi hodinku? Budeme sa však musieť zastaviť na benzínke.” V duchu prevrátila očami nad ich zdržaním, ale odpustila si štipľavý komentár. Keď vošli do mesta, akurát z poza mrakov vykuklo slnko. Ukazoval sa pekný deň a Maddie to brala ako dobré znamenie. Na benzínovej pumpe čakala v aute, kým James natankuje a zaplatí. Keď si k nej napokon prisadol, podal jej niečo zabalené v igelitovom sáčku.

“A to je čo?”, spýtavo na neho pozrela. “Mal si kúpiť niečo na raňajky, som hladná ako…”

“Panebože, nehuhni toľko! Jednoducho sa pozri, nie?”, zahriakol ju James a prevrátil očami. “Niekedy si strašne otravná, vieš o tom?” Maddie na neho len zazrela a roztvorila taštičku. Vybrala z nej malého, ale veľmi rozkošného modrého vtáčika. V jej dlani vyzeral ako malá guľka. “Všetko najlepšie k minulomesačným narodkám!”, zvolal s úsmevom.

“Ale veď… “, zasekla sa v polovici vety a pozrela na Jamesa, ktorý spýtavo zdvihol obočie.

“Čo je? Nepáči sa ti?

“Nie, práve naopak. Takého podobného mi Josh vystrelil na strelnici, keď sme boli spolu na prvom neoficiálnom rande a ja som...”

“Taký malý? Veď vyzerá ako reklama na Twitter…”, parafrázoval ju James s úškrnom. “Áno, viem, Josh mi spomínal, ako si toho modrého neboráčika kvalitne ohundrala,” poznamenal pobavene a hodil jej bagetu. “Dobrú chuť”, dodal s plnými ústami a naštartoval.

“Ďakujem...”, dodala nakoniec a s jemným úsmevom chvíľu pozorovala jeho profil. Potom si spokojne prezerala ten nečakaný darček. Za polhodinku zaparkovali pred intrákom a pomaly vystúpili z auta. Ako kráčali k ich izbe, Maddie bola čím ďalej, tým nervóznejšia. Hnevá sa na ňu ešte? Alebo to bol predsa len nejaký sen, a on ju nebude vôbec poznať? James vybral kľúče a odomkol. Ovanula ich vôňa pečenej slaninky a o chvíľu zbadala Josha, ako si práve kuchtí niečo na raňajky.

“Čau, kamoš!”, zvolal prekvapene. “Tak teba som dlho nevidel.” Kamarátsky sa objali a potľapkali po pleci, načo Maddie nervózne prevrátila očami.

“Skončil som so školou, veď vieš. Prišiel som si po pár vecí, čo mi tu ostali”, zaklamal pohotovo James. Josh prikývol a vtedy to už Maddie nevydržala a vrhla sa mu okolo krku.

“Josh! Taká som rada, že ťa konečne vidím! Prepáč mi, ja...” V hlave sa jej neskutočnou rýchlosťou mihali všetky tie veci, ktoré mu tak veľmi chcela povedať, že ani nevedela, čím má začať… On jej však objatie neopätoval a vtedy ju prepadol zlý pocit. To nie…

“Hou, spomaľ kočka!”, zasmial sa a vymanil sa jej z objatia. “My sa poznáme?”, spýtavo na ňu pozrel, potom na Jamesa, ktorému to bolo očividne trápne.

“Josh! Ja som predsa Maddison, tvoja priateľka!”

“Čo? Aká priateľka?” Josh bol totálne zmätený. Vtedy ju James chytil za lakeť a potiahol k sebe.

“Maddie poď, toto nemá význam, nepozná ťa…” Ona sa mu však vytrhla, podišla k Joshovi a zúfalo mu vzala tvár do dlaní.

“Josh... viem, že som ti to predtým asi nikdy nepovedala, ale ľúbim ťa. A predstava, že to všetko pekné, čo sme spolu zažili len tak z ničoho nič skončí, ma desí!”

“No, je mi ľúto”, skonštatoval ticho a jemne jej zložil ruky. “Čo má toto znamenať, James?” Ten len pokrútil hlavou.

“Ehm… to by si nepochopil. Maddie, ideme.”

“Doriti, James! Netrepali sme sa tu dve hodiny, aby sme sa hneď aj otočili! Počkaj ešte chvíľu!”

“Počuj kočka, ver mi, fakt ťa nepoznám. Ale keď sa tu na mňa tak vášnivo vešiaš, mohli by sme na chvíľu zájsť vedľa do mojej izby”, poznamenal a pobavene na ňu žmurkol, načo ho James prebodol pohľadom.

“To vôbec nebolo smiešne, ty pako”, skonštatoval a ťahal zničenú Maddie preč.

“Ale no tak, nemyslel som to v zlom”, zavolal za nimi Josh, ale James už zavrel dvere. Stále držiac Maddie za ruku vyšli z internátu a sadli si na najbližšiu lavičku.

“Došľaka, sakra, doriti!!!”, hromžila Maddie. “Čo teraz?”, opýtala sa ho po chvíli už tichým hlasom, keď sa upokojila a doľahla na ňu krutá skutočnosť. V hnedých zúfalých očiach sa jej zrkadlili slzy. James si povzdychol.

“Maddie, ak mám pravdu povedať, nečakal som, že si ťa bude pamätať. Uvedom si, že všetko, čo ste spolu prežili, bola len ilúzia, tieňová hra.” Vtedy Maddison stratila aj poslednú nádej. Ako mohla byť taká hlúpa? Už to sklamanie a žiaľ nevládala v sebe dusiť a rozplakala sa. “Ale no tak”, zamrmlal James a objal ju okolo pliec. Maddie mu zaborila tvár do hrude.

“Keby sme sa aspoň nerozišli v zlom, ale teraz… nemôžem sa mu ani ospravedlniť, pretože by to nemalo žiaden význam”, vyrážala zo seba medzi vzlykmi, zatiaľ čo ju James chlácholivo hladkal po chrbte. Maddie nevedela, koľko tam na tej lavičke sedeli. Keď sa napokon od neho odtiahla, potiahla nosom a utrela si oči.

“Nemáš vreckovku? Kabelku mám v aute”, šepla tíško, načo James začal loviť rukami po vreckách.

“Myslel som, že si si už všetky sople utrela do môjho trička”, pokúsil sa žart a podal jej ešte neotvorený balíček. Maddie sa napriek všetkému musela na neho usmiať.

“Diki”, zamrmlala a vytrúbila sa do vreckovky ako slon, načo James musel odvrátiť hlavu, aby si nevšimla, s akou námahou zadržiava smiech. “Takže”, zhlboka sa nadýchla a vystrela plecia. “Aký je plán?”

“Chcel by som ísť ešte za Lily. Počkáš ma v tamtej kaviarni? Dáš si aspoň niečo dobré, napríklad horúcu čokoládu. A neopováž sa chlastať”, upozornil ju jemne, načo sa Maddie sladko usmiala.

“Dám si aj jedno aj druhé.”

“Dúfam, že tam majú záchody, z tej kombinácie sa tak maximálne vieš čo…”

“Poseriem? Neboj sa, hňupík, môj žalúdok je ako zo železa.”

“No len aby… mysli nato, že naspäť ideme mojím autom.” Maddie sa namiesto odpovede postavila a vybrala sa ku kaviarni. “Tak za nejakú polhoďku som späť!”, zavolal za ňou James.

“Neponáhľaj sa! Kľudne si dajte ešte nejakú rýchlovečku!”, prehodila cez plece, načo on len s úsmevom pokrútil hlavou a vybral sa späť k internátom. Maddie zatiaľ vošla do útulnej kaviarničky a zvalila sa do boxu úplne vzadu. Postupne si objednala pár panákov tvrdého a rozjímala nad svojou nešťastnou situáciou. Pred očami sa jej mihali krásne spomienky na ich vzťah s Joshom. Sama bola prekvapená, ako sa jej ten chalan dostal pod kožu a ako veľmi sa do neho zamilovala. Vtom na ňu padol tieň a ona zdvihla sklenné oči. Panáky jej už poriadne stúpli do hlavy a kým zaostrila na osobu stojacu nad ňou, trvalo to trocha dlhšie.

“Jéééj, hňup! Už si tu? Počúvaj, ale ty si aký rýchly!”, zachichotala sa pripito. “Vidno, že ste spolu už dlho neboli, čo?”

“Sklapni a vstávaj, ty násoska! Ideme naspäť!”

“Ale veď dóóóbre, nemusíš na mňa hneď hučať.” Namáhavo sa postavila a keď chcela vykročiť, potkla sa o nohu stola a pristála mu v náručí. “Ahóóój”, usmiala sa na neho.

“Kriste, to kedy si sa stihla takto doriadiť”, zahundral a nie práve najjemnejšie ju schmatol za plece a odviedol k autu. Tam ju posadil na predné sedadlo. “A nepováž sa mi to tu ogrcať, jasné?!” Maddie len prikývla, ale skoro nič z toho nevnímala. Bola už totiž v polospánku…

 

Arden rozospato žmúril na seba do zrkadla. Pomaly prechádzal prstami po svojej tvári a neveriacky krútil hlavou. Stalo sa to znova. Najprv Joy, potom jeho rana na boku, ktorú schytal od Faila v boji, kde mu ostala dlhá, ale nevýrazná jazva. A teraz vyzeral, akoby sa pred pár dňami nič nestalo a po jeho zlomenom nose a doriadenom ksichte neostala ani pamiatka. Zamyslene si strhol leukoplast, ktorý už nepotreboval a odhodil ho do smetného koša. Z mysle mu neschádzal ani Johnny. Čo keď mu neublížil, ako si pôvodne myslel, ale práve naopak… S týmito úvahami vyšiel z izby a pobral sa na raňajky. V hale natrafil na Auroru, ktorá sa zasa niekde náhlila.

“Arden, počkaj”, zavolala za ním, načo prevrátil očami a s rukami vo vreckách sa k nej pomaly otočil. “Áno?”, predniesol otrávene. Bol už strašne hladný a nevedel sa dočkať, kedy sa už dostane do jedálne. Aurora však k nemu podišla a bez slova si ho premeriavala. “Čo je?”

“Tvoja tvár… znova sa ti zranenie nejakým zázrakom vyliečilo.”

“Dobrý postreh, to som si všimol aj sám. Môžem už ísť, alebo máš pre mňa ešte ďalšie prekvapivé zistenia?”, opýtal sa s ironicky zdvihnutým obočím. Aurora na neho zagánila, ale on nepohol ani brvou. Stále bol na ňu naštvaný pre ten sprostý trest, ktorý im s Joy dala.

“Nie, ale… evidentne sa na bojisku stalo niečo zvláštne. Inak si neviem vysvetliť, prečo sa u teba prejavujú liečiteľské schopnosti.”

“To neviem ani ja a naposledy si to riešiť odmietla. Ak dovolíš, pôjdem sa naraňajkovať.” S týmito slovami sa obrátil na odchod, ale Aurora ho zadržala.

“V poslednom čase je toho na mňa veľa a nejako mi to vyfučalo z hlavy. Ja len… napadlo ma, či by si neskúsil prinavrátiť schopnosti tým, ktorí o ne prišli.”

“Nechápem… ako to mám podľa teba urobiť?”

“Lieči sa predsa dotykom, nie?” Aurora už z neho začínala byť nervózna.

“Ja viem! To si ich mám postaviť do radu, chytiť ich za hlavu a dať im akože svoje požehnanie, či čo? Ich ožiari biele svetlo a bude to?”

“To musíš byť stále taký uštipačný? Áno! Ak to pomôže, urob to, ako chceš! Za pokus to ale stojí, nemyslíš? Po obede príď do obývačky, chcem im vysvetliť, čo sa s nimi vlastne dialo a prečo boli v bezvedomí.”

“Ale to znamená, že vyliečim aj toho kráľa úchylákov! Aj keď to s tými schopnosťami náhodou nevyjde, rebrá sa mu do poriadku dajú.”

“Arden!”

“Čo je?! To, že som ho zmlátil, malo svoj účel!”

“Môj milý, vaše osobné spory musia ísť v takej situácii bokom a myslím, že si dosť inteligentný nato, aby si to pochopil aj sám.”

“Fajn, ale na oplátku by si nám s Joy mohla zrušiť ten trest, hm?” S očakávaním v očiach na ňu pozrel, načo sa zasmiala.

“To v žiadnom prípade. Prospeje vám, ak sa nebudete stále spolu vláčiť a budete sa venovať veciam, ktoré sú teraz dôležitejšie. Nerobím to kvôli tomu, že sa v tom vyžívam. Je to preto, aby ste vy a aj ostatní konečne pochopili, čo nás čaká a treba sa na to dôkladne pripraviť.” Po jej slovách Arden rezignoval a tak len prikývol.

“Vidíme sa poobede”, zašomral a pobral sa do jedálne. Bola už plná a hneď aj zbadal Joy, ktorá sedela so Samirou a na niečom sa dobre bavili.

“Dobré ráno, dámy”, pozdravil ich s úsmevom a aspoň očami pohladil svoju milovanú.

“Ahoj, láska”, odvetila Joy nežne. Sadnúť si však musel inde, aby sa náhodou nedotkli. Keď prechádzal okolo stola, všimol si škodoradostný pohľad Faila, ktorý sa očividne na ich situácii veľmi dobre bavil a neustále na Joy čumel. Arden sa to snažil ignorovať, ale nemohol si pomôcť, privádzalo ho to do zúrivosti. Napokon sa zvalil na prázdnu stoličku pri Jamesovi, ktorý si už stihol nabrať jedla za plný tanier.

“Nazdar, pažravec! Nechal si niečo aj nám?”, podpichol ho Arden, načo sa James uškrnul a pokrútil hlavou.

“Čau. Jasné, veď je tu jedla aj pre celú armádu, pako.” Po raňajkách, keď sa všetci rozišli do učební, stihol prehodiť ešte pár slov s Joy a ponáhľal sa k svojej skupine. Výuka sa mu vliekla ako obvykle a už sa nevedel dočkať, kedy sa skončí. Keď sa naobedoval, pobral sa do obývačky. Ešte stále sa nezmieril s tým, že Failo sa zo svojich zlomených rebier tak ľahko dostane. A ešte vďaka nemu!

“Koľká irónia”, skonštatoval v duchu namrzene a vošiel dnu. Už tam boli všetci. Maddison s Jamesom sedeli spolu na pohovke ako dve hrdličky, Adam s Loganom sa rozvaľovali v kreslách. A ten nafúkaný elfský idiot stál opretý pri kozube. Po stručnom úvode prešla Aurora k jadru veci.

“Tak, konečne som prišla na koreň stavu, v ktorom ste sa ocitli po zásahu modrou guľou. Ešte mi treba zistiť pár podrobností, ale myslela som si, že by ste už asi radi vedeli, čo sa s vami stalo, prečo ste prežívali počas kómy ilúzie a prečo ste prišli o svoje schopnosti.”

“Dúfam, že ste prišli aj nato, ako tie nám tie schopnosti prinavrátiť”, podotkol Failo ironicky.

“Všetko sa dozvieš a teraz buď taký láskavý a neprerušuj ma, jasné? Ďakujem.” Rozhliadla sa po prítomných a zhlboka sa nadýchla. “Ocitli ste sa v takzvanej Tieňovej hre. Tú na vás uvrhla tá temná bytosť a prostredníctvom nej vám chcela odobrať vaše schopnosti. To je všetko, čo vám môžem zatiaľ povedať. A teraz k vašim schopnostiam. Tu Arden”, ukázala na neho a pokynula mu, aby podišiel bližšie, “má od vojny v sebe ukrytú liečiteľskú schopnosť. Tú, čo si mal ty, James. Môžem sa len domnievať, že ako lietali tie gule, ktoré začali proces odoberania vašich schopností, tak vzduch bol nabitý mágiou a nejako sa to proste pomiešalo. Skrátka, dostala som nápad, že by vám Arden mohol pomôcť prinavrátiť vašu mágiu. Určite ste si všimli, že po bitke s Failom mu neostal ani škrabanec.” Všetci súhlasne zamrmlali, len Failo si posmešne odfrkol. Arden sa začínal cítiť nepríjemne, ako nejaká opica v zoo.

“No, tak poďme nato”, vyhlásil nakoniec a podišiel najprv k Maddison. Postupne ich prešiel všetkých a túto trápnu ceremóniu ukončil so škrípajúcimi zubami pri Failovi. Keď zažiarilo biele svetlo, vrátil sa k Aurore, ani neho nepozrel. “Dúfam, že toto divadlo malo aspoň nejaký efekt”, pošepol jej do ucha a náhlivo vyšiel z obývačky. Doslova to v ňom vrelo a pri pomyslení, že ten debil bude zajtra fit a možno aj so schopnosťami, ho išiel trafiť šľak. Teraz by potreboval Joy a jej nežné a upokojujúce objatie, ale o tom mohol akurát tak snívať. Napokon sa pobral do svojej izby, kde sa ponoril do práce na svojom novom projekte. Toto ho vždy upokojovalo a Joyine narodeniny sa blížili…

 

James sa ponáhľal po chodníku vedúcemu k internátu, kde bývala Lily. Cestou sa ešte zastavil v malom kvetinárstve, ktoré bolo našťastie už otvorené. Za celý ten čas, odkedy býval v dome s ňou vôbec nebol v kontakte, okrem pár telefonátov a smsiek. Teda, ešte mimo tieňovej hry, ale to nebolo skutočné. Jeho priateľka si síce veľmi nepotrpela na kvetiny, no aj tak jej chcel spraviť radosť. Navyše, po takej dlhej dobe sa to aj patrí. Jeho mama si dala záležať, aby z neho vychovala džentlmena. Otvoril sklenené dvere, ktoré rozozvučali zvonček ako signál, že vošiel ďalší zákazník. Staršia bruneta pri pokladni ho privítala s úsmevom.

“Prajem dobré ránko, mladý muž. Čo to bude?”


“Dobré ráno”, odvetil James. “Poprosil by som jednu červenú ružu. A nejako ju pekne prikrášliť.” Žena podišla k veľkej váze s ružami, z ktorej vybrala jednu a naaranžovala k nej pár trsov ozdobnej zelene. Potom ju previazala veľkou mašľou a nakoniec zľahka postriekala vodou a podala Jamesovi.

“Nech sa páči, môže byť?”, spýtala sa, načo súhlasne prikývol. Predavačka sa presunula k pokladni.”Budú to dva doláre aj päťdesiat centov.” James jej podal peniaze aj s tringeltom a už sa ponáhľal na intrák. Lily bývala o niekoľko blokov ďalej ako on s Joshom. Chodieval sem pomerne často, takže vedel presne, kam má ísť. Vybehol hore schodmi na druhé poschodie a zahol doprava. Lily mala izbu až na konci chodby. Keďže bolo ešte pomerne málo hodín a vedel, že jeho priateľka si rada pospí dlhšie, potichu odomkol dvere a po špičkách vošiel dnu, aby ju náhodou nezobudil. Ako očakával, v dokonale upratanej izbe bolo ticho a ešte šero, keďže závesy na oknách boli zatiahnuté. S úsmevom podišiel k posteli a v momente na mieste zamrzol. Jeho milovaná Lily ležala v náručí nejakého svalnáča a spokojne spala. James mal pocit, že sa mu sníva. Nikdy by niečo také na svoju priateľku nepovedal. Vždy bola seriózna mladá žena. Šokovane si prehrabol vlasy a cítil sa ako totálny debil, ako tam stál nad nahatým párom s ružou v ruke. Vtom sa Lily pomrvila a on sa stretol s pohľadom jej svetlozelených očí. Okamžite sa prebrala a na tvári sa zjavil zdesený výraz. Posadila sa a očkom hodila na spiaceho chalana vedľa nej.

“James! Čo ty tu robíš?”, opýtala sa ho celá červená, rýchlo vykĺzla z postele a prehodila cez seba župan. Jej šepot, len aby nezobula toho svojho džigola, Jamesa dorazil.

“Ja?! Ja že čo tu robím?!”, zreval, až sa dotyčný tak strhol, že skoro spadol z postele. Lily sa tiež zachvela.

“A tento čo tu ziape, mačička? Poznáš ho?”, zatiahol chalan otrávene.

“Jasné, že ma pozná, ty kretén! No Lily, povedz svojmu kocúrikovi, kto som!”, zvolal posmešne. Tá však mlčala a evidentne nevedela, čo má robiť. “Nie? Nepovieš? Tak fajn! Ja som jej frajer, doriti! A teraz mi povedz, kto si ty!”

“Ja ti nemám čo vysvetľovať, dement!”

“Máš pravdu, absolútne ma nezaujímaš! Tak si zober svoje smradľavé handry a vypadni!” Vtedy zasiahla Lily, ktorá však v tvári bola stále bledá ako stena.

“Dosť, utíšte sa, prosím. Vedľa spí Hilary, mohla by nás počuť a… “

“Seriem na to, či nás môže počuť alebo nie! Kriste, Lily, uvedomuješ si, čo si spravila?!” Prekrížila si ruky na prsiach a bojovne zdvihla bradu.

“Áno, som si toho vedomá, James! A čo? Ty si jednoducho bez slova zmizol a ani si sa nerozlúčil! A teraz si tu po pár mesiacoch naklušeš s nejakou trápnou ružou a čo čakáš? Že sa ti vrhnem okolo krku?!” James zabudol, že v ľudskom svete plynie čas inak ako u nich dome. Pomalšie. “Dlho si sa mi neozval…”

“Nemohol som, mal som nejaké problémy!”

“To nič nemení na fakte, že si ma viac menej opustil!”

“No prepáč, ale nedalo sa! Ale vždy som sa ti snažil nejako ozvať, zavolať, alebo keď sa nedalo, poslal som aspoň smsku!” Lily na neho ofučane zazrela.

“Čo tam smska, keď si furt niekde v prdeli? Čo tu mám na teba čakať celý život ako na spasenie? A držať celibát?”

“Cicuška, som hladný. Nech už ten pako ide doriti a my sa poďme naraňajkovať.” James sa musel veľmi ovládať, aby na neho neskočil a nerozbil mu držku na kašu. Potom pozrel znova na Lily.

“Vieš čo, moja? Vidím, že ste sa vy dvaja našli”, precedil pomedzi zuby a otočil sa na odchod. Ešte chvíľu by strávil v tej izbe a asi by sa fakt nezdržal. Od Lily by v živote takýto podraz nečakal. “Zbohom, cicuška”, dodal ešte a zatresol za sebou dvere. Ružu vyhodil do najbližšieho koša a vytočený do nepríčetnosti od sklamania a poníženia sa vybral po Maddie. Chvíľu nato vošiel do malej kaviarničky, no keď ju zbadal, mal pocit, že ho od rozčúlenia už na mieste vystrie. Sedela, nie, skoro ležala v boxe a zrejme bola spitá pod obraz boží. Rýchlo mrkol na hodinky. Bol preč dokopy asi trištvrte hodinu a ona sa stihla za tú krátku dobu takto zrichtovať. Zhlboka sa nadýchol a po chvíli dohovárania ju dostal von. V aute ju musel pripútať, lebo ani toho nebola schopná a sadol si za volant. Vedel, že by nemal takto naštvaný šoférovať, ale bolo mu to jedno. “Hej!”, drgol do nej. “Nie je ti zle?” Odpoveďou mu bolo nezrozumiteľné zamrmlanie. “Doparoma, ako si sa mohla takto zriadiť!”, zhúkol na ňu, až sa mykla a pozrela na neho ospanlivými lesklými očami.

“Hm? Vravel si niečo, hňupík?”

“Áno, vravel! Chápem, že si nešťastná z toho, ako to dopadlo s Joshom, ale takto sa to nerieši! Veď sa na seba pozri!”

“Dóóbre, len už prestaň hulákať…”, zadudrala Maddie neprítomne a James len pokrútil hlavou. Hlavou mu vírila šialená zmes myšlienok. “Dávaj pozor, ty hňup jeden!”, zvrieskla zrazu Maddie a tým ho vytrhla z nepríjemných úvah. James od až ľaku nadskočil. Cez cestu tesne pred nimi prechádzal muž a on v poslednej chvíli pohotovo dupol na brzdu. “... na mňa tu budeš húkať a kam ideš, nečumíš! Skoro si ho preš…. ale… jéj, ahá, však to je Victor! Tak to pridaj plyn!”, začala sa rehotať, načo James len pohoršene pokrútil hlavou, ale nespúšťal zrak z ich mentora, ktorý sa evidentne nadávajúc blížil k nim s úmyslom ho poriadne zjazdiť. Keď ich zbadal, poriadne sa zháčil. Maddie mu s pripitým úsmevom provokačne zakývala a James s povzdychom spustil okienko.

“Čo tu vy dvaja, doriti, robíte?!”

 

Olivien sa trochu nervózne usmiala na Leilu, stojacu vo dverách a nenápadne sa okolo seba obzerala. Estel vyzeral, že svoju známu vidí veľmi rád, aj keď potom, čo sa mu hodila okolo krku, očervenel ako paradajka, čo Oli mierne pobavilo.

“Čo je? Prečo sa tak hanbíš?”, podpichla ho ticho, keď kráčali útulnou halou, ale odpovede sa nedočkala. Len niečo nezrozumiteľne zahundral a vtedy sa vo dverách ďalšej miestnosti zrazili s Percivalom. Hoci sa vždy ku každému správal dobre, bol však trochu prísny. Oli mala z neho trochu strach a cítila k nemu veľký rešpekt. Ten na nich prekvapene pozrel, ale pri pohľade na Estela sa mu rozžiarila tvár. Zvítali sa, ako je u elfov zvykom a potom si všetci posadali v obývačke. O malú chvíľu sa k nim pridala aj Gretchen, ktorá, hlavne na ňu, nepriateľsky zazerala a ešte jeden mladý muž, ktorý bol pravdepodobne jej partnerom. Po veľmi nepríjemnom výsluchu, po ktorom Percival nakoniec rozhodol, že spolu s Estelom tu nejaký čas ostanú. To sa samozrejme nepáčilo Gretchen a tak jej musel vysvetliť prečo.

Oli tíško sledovala situáciu a cítila sa hrozne. Naozaj ich nechcela ohroziť a tak s Perciho nápadom súhlasila. Vtom sa ozval zvonček pri dverách, ktoré sa rýchlo ponáhľala otvoriť Leila. Na lícach mala rumenec a keď s dotyčným prechádzala cez obývačku, Oli hneď vedela, prečo. Za ruku ju držal pekný a veľmi sympatický mladý muž a Olivien sa na perách zjavil jemný úsmev. “Takže Leila sa už stihla aj zamilovať?”, pomyslela si, ale jej bratovi sa to očividne vôbec nepáčilo.

“Čo ten tu chce?! Nevybrali ste si práve najlepší čas na schôdzku!”, zahučal na nich, ale Leila ho odbila a vyšli von. Perci ešte niečo namosúrene zahundral a potom sa obrátil na Gretcheninu mamu.

“Tak ako ich ubytujeme, Gina? Estel môže mať izbu so mnou.”

“Súhlasím a Olivien by sa mohla podeliť o spálňu s Leilou.”

“Fajn, tak poďte, ukážem vám, kde sa môžete zložiť.” Oli s Estelom rýchlo vstali a museli utekať, aby stačili za Perciho ráznym, rýchlym krokom. Vyšli hore po schodoch, kde stretli malého chlapca, ktorý si ich tiež prekvapene obzeral. “Choď už dole, Arthur, môžeš tvojej mame pomôcť prestrieť stôl na večeru”, prihovoril sa mu milo Percival. Chlapček nemo prikývol a rozbehol sa dole schodmi.

“Je to veľmi pekný dom”, poznamenala Oli, pretože ticho už začínalo byť ťaživé.” Estel jej venoval letmý úsmev, zato Perci sa ani neunúval nejako reagovať. Na nepríjemnom pocite, že sa cítila ako votrelec, jej to veru nepridávalo.

“Tak, tu je Leilina izba”, povedal a otvoril dvere.

“Ďakujem”, zašepkala Oli, načo stroho kývol hlavou a pokračoval ďalej po chodbe.

“Vidíme sa neskôr!”, zavolal ešte Estel a uháňal za Percivalom.

“Jasné”, prikývla a vošla dnu. Sňala si ruksak z pliec a položila ho na kreslo pod oknom. Vykukla von a videla, ako si v záhradnom altánku Leila s mladíkom vymieňajú nežnosti a o niečom sa veselo rozprávajú. Potom si z batoha povybaľovala veci. Nebolo ich veľa, pár kusov oblečenia, ktoré si kúpila, keď s Estelom hľadali elfích súrodencov po svete, toaletná taštička a nejaké jedlo. A samozrejme peňaženka od Aurory, z ktorej sa nikdy neminuli peniaze. Keď už mala všetko úhľadne uložené v skrini, rozhliadla sa po izbe. “Čo tu budem za ten čas robiť?”, pomyslela si a nazrela do kúpeľne, kde bol iba sprchový kút, žiadna vaňa. “Hm, to bude asi jediná vec, ktorá mi bude z domu čarodejníc chýbať. Tie senzačné kúpele v obrovskej vani.” Nakoniec ju napadlo, že by si na druhý deň mohla zájsť do mesta na nákupy. Keďže tu asi strávi dlhší čas, bude ešte potrebovať nejaké oblečenie a kozmetiku, aby si ich nemusela pýtať a požičiavať od Leily alebo Gretchen. A Estelovi tiež nezaškodí malý výlet. Z myšlienok ju vyrušil práve on, keď potichu zaklopal na dvere.

“Mám ťa zavolať dole, o chvíľu je večera.”

“Ďakujem, len hodím rýchlu sprchu a prídem”, odvetila Oli a pobrala sa do kúpeľne. O desať minút už vychádzala von. Na chodbe narazila na Gretchen, ktorá v náručí držala Viktóriu. Oli žasla, ako za ten čas dievčatko vyrástlo, z domu si ho pamätala ešte ako bábätko. Spolu s nimi šla do obývačky, kde sa k nim pridala aj Leila, hneď, ako vyprevadila svojho milého. Oli si všimla, že svoje krásne, biele vlasy má zopnuté nádherným strieborným hrebienkom s modrými kameňmi. Ten predtým nemala, tak to musel byť asi darček od jej priateľa. V jedálni sa zišli všetci a napriek ich nevítanej návšteve s Estelom večera prebehla v celkom príjemnej atmosfére. Olivien sedela vedľa jej elfského kamaráta a vychutnávala si dobré jedlo, keď ju oslovila Gina.

“To je ale krásny náhrdelník, Oli. Čo je zač?” Tá si až teraz všimla, že silno žiari zelenou farbou.

“Je od Aurory a je magický. Mal nám pomôcť nájsť Leilu a Percivala. Keď som pri nich blízko, takto sa rozžiari”, vysvetlila s červenými lícami.

“To nemyslíš vážne! Tak prečo ho máš stále na krku?”, opýtal sa Perci nahnevane.

“Prepáč, zabudla som nato”, odvetila kajúcne a hneď si aj odopla.

“Daj mi ho, nejako sa už zbavím”, povedal Percival už miernejšie, ale na tvári mal stále nabrúsený výraz. Oli mu náhrdelník dala do nastavenej dlane, ktorý si potom vložil do vrecka.

“Ak sa môžem opýtať, potrebovala by som zájsť do mesta a kúpiť si zopár vecí. Ako ďaleko sa môžem vzdialiť, aby tvoja ochrana fungovala, Leila?”

“Nie ďaleko a do mesta určite nie”, odvetila a pokrčila plecami.

“Cez park je celá ulica s obchodmi, tam chodím nakupovať aj ja. Myslím, že tam budeš môcť ísť, čo myslíš, Leila?”, uprela Gina pohľad na bielovlasú dievčinu.

“Áno, to je bude v poriadku.” Oli si v duchu vydýchla. Už sa bála, že sa z jedného väzenia dostala do druhého.

“Dobre, ďakujem.” Zvyšok večere už prebehol v tichosti. Po nej sa Percival odobral do svojej izby a nezabudol náležite tresnúť dverami tak silno, až Oli podskočila. Aj ona s Leilou šli do ich spálne. Chvíľu sa ešte rozprávali a potom šli spať. Olivien bola po vyčerpávajúcom dni veľmi unavená a zatvárali sa jej oči…

“Tak dobre som sa už dávno nevyspala…” To bola jej prvá myšlienka, keď sa ráno zobudila. Aurora trvala na tom, že musia veľmi skoro vstávať, aby všetko cez deň postíhali. Raňajky, výuka, obed, výcvik bojových umení… “Och, no vôbec mi to nechýba”, skonštatovala Oli v duchu a slastne sa natiahla. Uvedomila si, že žiadne vyučovanie ju v najbližších dňoch nečaká. Vtom jej bez klopania vtrhol do izby Estel, až sa jej od ľaku rozbúchalo srdce.

“Oli, už konečne vstávaj! Ide sem Percival a nesie zranenú Leilu.”

“Čo?” Vtedy vošiel dnu Perci a na posteľ položil svoju sestru, ktorá mala na ľavom boku veľkú škvrnu od krvi a bola veľmi bledá. Oli okamžite vstala a prebehla k nej. Leila spala a tak pozrela na jej brata, ten však len pokrútil hlavou.

“To je nadlho, ale bude v poriadku. Keďže Leila potrebuje pokoj, presťahuješ sa do mojej izby. Estel a ja budeme táboriť, teda stanovať v záhrade.” A tak si Oli vzala tých pár vecí, čo si včera vybalila a šla do druhej spálne. Kým si ukladala batoh, na dvere, ktoré len privrela, zaklopal Estel.

“Čau.”

“Dobré ráno”, odvetila Oli a pozrela na neho.

“To skôr dobrý deň”, uškrnul sa Estel. “Už je takmer dvanásť hodín.” Oli neveriacky mrkla na hodinky, ktoré mala na zápästí a naozaj.

“Fúha, to som už dávno tak dlho nespala. Super, žiadna výuka a sústavné učenie…”

“No, moc by som sa na tvojom mieste netešil”, poznamenal Estel a sadol si na posteľ. Oli sa na neho nechápavo zamračila.

“Ako to myslíš?”

“Ráno, ešte predtým, ako Leila prišla k tomu čudnému zraneniu, som sa bavil s Percim. Výcvik bojových schopností bude. Každé dopoludnie dve hodiny.”

“Ach, to nie”, zastonala Oli a klesla na posteľ vedľa neho. “To nás chce Percival mučiť aj tu?”

“S Leilou takto trénujú už skoro týždeň. Ja budem cvičiť s tebou. Neboj, bude zábava.”

“Ohromná”, zamrmlala a prevrátila očami. “Dnes ale máme voľno, nie? Nezájdeš so mnou na menšie nákupy? Aj tebe by sa ešte zišli nejaké veci.” Estel súhlasil a tak sa poobede vybrali von. Za parkom, ktorý si všimli, keď sem včera prišli, bola naozaj dlhá ulica plná obchodov. Vstúpili hneď do prvého s oblečením, načo sa ozval hlasný zvonček. Predavač si len niečo nezaujato čítal za pultom a tak si nakúpili plno vecí a potom sa len tak prechádzali. “Čo myslíš, zájdeme na zmrzlinu?”, spýtala sa Olivien Estela, keď zbadala cukráreň.

“Na čo?”, nechápal mladý elf.

“Na zmrzlinu. Vy na ňu asi veľmi nechodíte”, povedala s úsmevom, chytila ho za ruku a ťahala k malému stánku, ktorý bol pred cukrárňou. “Čokoládovú a vanilkovú, prosím”, požiadala Oli predavačku, keď prišli na rad. Tá jej ju podala a spýtavo pozrela na Estela, ktorý sa len nechápavo mračil a tak Olivien odvetila za neho. “To isté, ďakujeme.” Keď už obaja držali zmrzlinu v rukách, sadli si obďaleč na lavičku.

“A teraz čo s tým?”, opýtal sa Estel. Ona sa rozosmiala, až jej tiekli slzy. “Véééľmi vtipné, naozaj”, zahundral urazene. “Keby som ti dal nejakú z našich špecialít, tiež by si nevedela, čo s ňou.”

“Napríklad akú?”, opýtala sa Oli a utierala si oči.

“Nóóó, napríklad… teraz si neviem spomenúť, ale určite by sa nejaké našli”, žmurkol na ňu šibalsky.

“To určite… a k tej zmrzline… je sa takto.” Naklonila sa k nemu a oblízala zmrzlinu z jeho kornútku.

“Héééj”, ohradil sa hneď Estel. “Ty máš svoju!” Olivien sa znova rozosmiala, až jej zmrzlina skončila na zemi.

“No, už nemám”, dodala so smiechom a Estel len s úsmevom pokrútil hlavou. Kúpila si ešte jednu a dlho sa spolu na lavičke rozprávali. Potom sa pobrali späť do Gininho domu aj s plnými taškami ich nového oblečenia.

 

Na štvrtý deň, v čase výpravy do elfieho kráľovstva, zazvonil na dverách zvonček. Najbližšie k nim bola Leila, a tak išla otvoriť. Na jej prekvapenie tam stál Johnny.

„Ahoj Johnny!“, pozdravila ho Leila natešene a chytila ho za ruku.

„Ahoj Lei“, povedal Johnny, no nepohol sa z miesta.

„Nejdeš do vnútra? Alebo si… neprišiel si za mnou?“ Leila už bola v rozpakoch.

„Ale áno, samozrejme, že som prišiel za tebou“, odpovedal Johnny po pár sekundách.

„Dávaj pozor, chlapci tu majú pohodené nejaké veci, aby si sa o ne nepotkol“, varovala ho Leila, lebo vedela, že sa tu orientuje podľa pamäte.

„Dám si, ďakujem.” Nechal sa viesť do obývačky, kde ho Leila usadila na gauč, ale stále držala jeho ruku.

„Už sa cítiš lepšie? Veľmi si ma vystrašil. Tým svojím odchodom a aj tým, že som o tebe tých pár dní nič nevedela“, pýtala sa Leila a v hlase jej bolo cítiť miernu výčitku.

„Necítil som sa dobre, behal som po lekároch, ale teraz som v najlepšom poriadku“, usmial sa. „Nepôjdeme do záhrady, sadnúť si do altánku?“, spýtal sa jej svojím zamatovým hlasom.

„Veľmi rada“, znela Leilina odpoveď a už kráčali ruka v ruke do altánku. Johnny si sadol a jemne stiahol Leilu tak, aby mu sedela na kolenách. Zadíval sa jej do belasých očí, ľavú dlaň jej položil na líce, pomaly si ju priťahoval k sebe a potom ju vrúcne pobozkal. Leile sa rozbúšilo srdce ako zvon, lebo Johnnyho prítomnosť a nežné bozky ju privádzali do siedmeho neba.

„Lei, si krajšia a jedinečnejšia ako v mojich najodvážnejších predstavách. Úžasnejšie žieňa som ešte nikdy v živote nevidel.“ V tom okamihu sa Leiline oči rozšírili poznaním. Vyskočila ako taká laň na rovné nohy, ustúpila a otočila sa mu chrbtom.

„Ty.. ty.. ty... ma vidíš?“, jachtala šokovane a už si kontrolovala vlasy pri elfích uškách. To ju už zozadu chytil Johnny okolo pása, bradu si položil na jej rameno a zašepkal:

„Áno. Preto som sa tie tri dni neozýval. Chodil som po vyšetreniach a vyzerá to tak, že som v poriadku ako pred úrazom.“ Potom nastalo ticho a Johnny cítil len Leilin zrýchlený dych. „Ty sa na mňa teraz hneváš?“, opýtal sa jej smutne. „Myslel som, že ťa tá správa poteší. Nie si rada, že vidím?“

„Som, som, samozrejme, že som. Ale neviem, či ty si rád ČO vidíš!“, odpovedala ticho. To ju už Johnny jedným pohybom otočil k sebe a zdvihol jej bradu, aby ju prinútil na neho pozrieť.

„To myslíš vážne? Zaľúbil som sa do úžasnej osôbky s dobrým a láskavým srdiečkom, so zvonivým hlasom a pomáhajúcimi rukami. A dnes som sa do tej istej osôbky zaľúbil opäť, až som stratil dych. Do krásnych belasých očí, bledej pokožky a dlhých bielych vlasov.“ Vtom ju chytil do vzduchu a zatočil sa s ňou. „Som ten najšťastnejší muž na svete, lebo som ťa spoznal.“

„Ach, Johnny, keby si tak vedel, čo nevieš...“, pomyslela si Leila.

„Nepôjdeme sa niekam prejsť, keď je tak krásne a ja zase opäť vidím? Poďme znovu do parku pri hoteli. Chcem ho s tebou prejsť znovu”, hovoril nadšene Johnny a vtisol jej ďalší bozk.

„Johnny, veľmi rada by som išla, ale Gretchen, Jack aj Perci dnes odišli vybaviť nejaké veci, tak by som radšej mala zostať tu a pomáhať Gine strážiť Viki“, povedala smutne. „Zostaňme tu. A mal by si ísť pozdraviť aj Arthura“, povedala posmešne, ale Johnny vedel, že mala pravdu. A tak strávili deň s deťmi a večer netrpezlivo čakala na členov výpravy. Všetci mali z knihy veľké očakávania. Aj keď bola veľmi rada v Johnnyho spoločnosti a prežili spolu pekný deň aj s Arthurom a Viki, veľmi často bola myšlienkami pri svojich priateľoch a bratovi a ich výprave v elfom kráľovstve. Jej roztržitosť Johnnymu neušla a pri lúčení jej povedal:

„Ďakujem za krásny dník, láska, aj keď nabudúce by som bol rád, keby som ťa mal celú pre seba.” Beťársky na ňu žmurkol a odišiel. Gretchen, Jack aj Percival prišli unavení, ale zvedavosť im nedovolila zaspať. Vyrozprávali ostatným, čo sa stalo v Nemethone, že sa tam rozdelili a rozprávali sa s prvými vládcami Doriathu, ktorí im dali to, po čo prišli. Potom Perci ešte šiel do kráľovského paláca zobrať svoje osobné veci a vrátili sa späť. Hoci už bola hlboká noc, všetci sedeli nad knihou a opatrne obracali jej zažltnuté a krehké stránky. Naozaj v nej boli rôzne zaklínadlá, aj rodostromy, ktoré ukazovali, že Percival s Leilou majú po rodičoch naozaj rovnako ako Jack, Failo a Gretchen modrú krv. Perci trval na tom, aby táto informácia zostala len medzi nimi. Bál sa, že keby niekto iný zistil, že majú rovnakú kráľovskú krv, mohlo by ich to ohroziť. Aj zásnuby boli spísané presne tak, ako rozprávala Gina. Pri Percivalovi sa objavilo meno Míriel, ktorá síce nemala modrú krv, ale bola z rodu bielych elfov.

„Míriel, Míriel... kde som to meno len počul... Ach, bože, to nie je možné... “, zvolal Percival, náhla sa zdvihol od stola a odišiel.

„Asi by som mala ísť za ním, prepáčte“, ospravedlnila sa Leila a ponáhľala za bratom.

O pár dní niekto zazvonil pri dverách. Keď Gina zavolala na Leilu, tá myslela, že prišiel Johnny, ktorého čakala a s ktorým sa stretávala denne. Na jej prekvapenie videla pred sebou stáť Olivien a Estela.

„Ahoj Olivien!“, pozdravila ju milo. „A Estel! Ahoj!“ Hodila sa okolo krku mladému hanblivému elfovi. „Čo tu robíte? Poďte dovnútra. Aj keď neviem… “ Pri spomienke nato, ako Gretchen reagovala na Joy si nebola tým pozvaním veľmi istá, a tak na okamih zostala v pomykove. Napokon ich aj tak zaviedla do obývačky. Vo dverách sa zrazili s Percivalom, ktorý z nej práve vychádzal.

„Estel? Ako si sa sem dostal?“ Potom svojho pobočníka pozdravil, že sa vzájomne chytili za predlaktia.

„Sme tu s Oli na výprave. Ja tajne”, povedal svojmu priateľovi Estel.

„Dostala som za úlohu vás nájsť“, dodala Olivien zahanbene.

„Sadnite si a všetko nám porozprávajte“, vyzval ich Percival a posadali si na pohovku. Gina medzitým o nezvyčajnej návšteve elfa a nejakého dievčaťa informovala aj Gretchen a Jacka. Tá zostala pri pohľade na Olivien, ktorú si tiež pamätala z bojiska, v strehu. „Olivien, tak si dostala za úlohu nás nájsť“, začal Percival, aby aj ostatní vedeli, čo sa deje. „Začnime ale od začiatku. Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?“ Pozrel z Olivien na Estela a späť.

„Ja som stretol Lamu... teda Lanu... ehm, vlastne Olivien na chodbách nášho paláca,“ začal Estel.

„Počkaj, koho?“, pozeral na neho nechápavo Percival.

„No stretol som tam Olivien a nejak sme na seba vždy náhodou narazili.“

„A ty si sa tam ako dostala? A ako často si tam chodila?“, pýtal sa neveriacky Percival.

„V našom dome je portál, ktorý využívali Aurora s Arcalime na prechod z domu do elfieho kráľovstva.“

„Musí to byť ten, cez ktorý sa aj Viktória dostala do domu,“ povedala Gretchen.

„To mi chceš akože povedať, že celý čas bol vnútri toho domu portál, ktorý spája to miesto s naším elfím palácom? A my s Leilou sme hľadali ten pôvodný, ktorým sme sa dostali k domu a ten nás nakoniec hodil rovno do sveta ľudí? To si z nás naozaj robíte žarty!?!“, pýtal sa nahnevaný Percival.

„Tak asi áno... Teda, že tam ten portál je, nie že si robíme žarty,“ odpovedala kajúcne Olivien, ktorej to bolo nepríjemné.

„A čo budeme robiť teraz, keď sú tu?“ opýtala sa Leila.

„Nezabúdajte na Viki!“ upozornila ich Gretchen. „Koľko vám dali času na naše nájdenie? Kedy sa máte vrátiť? A ako ste nás vlastne našli?“, vyzvedal Percival.

„Nedala mi žiadny termín. A o Estelovi vlastne ani nevedia, len som nechcela ísť sama. Hľadáme vás už dlho, ale náhodou sme natrafili na noviny s vašou fotkou“, znela odpoveď Olivien.

„Prekliate noviny. V tom prípade zostanete tu. Aspoň ty, Oli. Ak Gina dovolí, budete s Leilou spolu v izbe, ja si zoberiem k sebe Estela.“ Pri pohľade na Gretchen podal hneď vysvetlenie. „Keď nás doteraz nevedeli pre Leilin štít nájsť, tak nás nenájdu ani teraz, pokiaľ sa moc nevzdialia.“ To už ale zasa niekto zvonil pri dverách a Leila naznačila, že ich pôjde otvoriť.

„To bude pre mňa”, dodala s úsmevom.

„Teraz však máme iné starosti!“, kričal za ňou nahnevane brat.

„Ahoj, láska,“ pozdravil ju Johnny a hneď vo dverách jej podával kytičku margarétok.

„Neruším?“, spýtal sa jej, keďže tú scénu s príchodom Olivien a objímajúceho Estela pred desiatimi minútami videl a zostal zaskočene stáť pod jedným zo stromov.

„Ale nie, pôjdeme do záhrady, dnes tu máme nejako plno.” Vrúcne ho pobozkala a odvádzala halou.

„A ten čo tu chce?! Nevybrali ste si najlepší čas na schôdzku!“, vyštekol Percival na okolo prechádzajúci pár. „Zdravím a ospravedlňujem sa,“ odpovedal mu Johnny a pri pohľade na Perciho mužnú a vypracovanú postavu pochopil ten jeho stisk pri zoznámení. To ho už Leila tlačila pred sebou a bratovi cez plece odpovedala: „Prestaň Perci! Gina ti povedala, že je to MOJE rozhodnutie a nejdeme sa predsa spolu svadobčiť.“ A tak sa ostatní venovali hosťom a rozprávali sa o tom, čo zažili. Leila s Johnnym boli zatiaľ vo svojom obľúbenom altánku. Johnny tej poslednej vete, čo adresovala Leila bratovi veľmi nerozumel, no nechcel sa jej nato pýtať. „Mám pre teba darček.“ Vytiahol bielu škatuľku s previazanou belasou stužkou.

„A veď dnes som už jeden dostala,“ povedala Leila a privoňala ku kytičke margarétok. Pritom jej však nedočkavé prsty šikovne otvárali škatuľku. „Ach Johnny, ten je nádherný!“, zvolala a opatrne ho pohladila. To už z nej Johnny vytiahol strieborný hrebeň do vlasov s modrými kamienkami.

„Nie tak krásny ako ty Lei.“ Zastokol jej hrebienok do bielych vlasov a zaslúžil si od nej bozk na teplé a mäkké pery. Takto si ešte pár desiatok minút štebotali a vymieňali nežnosti. Leila ale vedela, že sa musí ísť venovať hosťom a vzniknutej situácií.

„Prepáč, už budem musieť ísť. Ale zajtra prídeš zase, že?“, vyzvedala Leila.

„Áno, prídem sa opäť zahľadieť do tých tvojich nebeských očí,“ odpovedal jej Johnny a zadíval sa na ňu. „A akú návštevu tu máte?“, vyzvedal nenápadne, keď vchádzali zo záhrady dnu.

„Prišiel Perciho starý priateľ a kamarátka z domu, kde som bývala. Vôbec sme ich nečakali a objavili sa tu znenazdajky. Prišli nám povedať nejaké novinky, preto by som sa tam mala vrátiť,“ ospravedlnila sa Leila a viedla Johnnyho k dverám. Z obývačky bolo počuť rozhovor prítomných. Ešte dlho do noci sa Leila rozprávala v posteli s Olivien. Chcela vedieť, rovnako ako predtým od Joy, čo nové sa deje v dome. Ich návštevu s Ardenom však radšej nespomenula. Ráno, kým Olivien ešte spala, Leila stála na chodbe a rozprávala sa s Ginou. Vtom ucítila v ľavom boku veľkú bolesť, až sa musela predkloniť a priložila si tam ruku. „Perci, poď rýchlo,“, pomyslela si na brata. Ten sa hneď prirútil dole a bral schody po dvoch. Za moment bol u nej a prekvapene stojacej Giny. „Niečo sa mu muselo stať,“ s vystrašenými očami na neho Leila pozrela. Jej ľavý bok, rovnako aj ruka boli červené od krvi.

„Gina, musím niekde Leilu uložiť, je vážne zranená!“, povedal nahlas Perci a už mal sestru, ľahkú ako pierko, v náručí.

„Ako...?“, pozerala nechápavo Gina, veď doteraz sa spolu rozprávali, ale pri pohľade na krvavý Leilin bok a ruku, sa už ponáhľala do obývačky nasledovaná Percim. Z gauča zobrala deku, uvoľnila jedálenský stôl, hodila na neho deku a kývla na Percivala. Ten opatrne položil Leilu na stôl. „Čo sa stalo? Ukáž, zlatíčko!“ Keď jej chcela Gina pozrieť ranu, Leila ju krvavou rukou zastavila.

„To nemá význam, musíte ísť za ním, mne nepomôžete.“

„Akože ti nepomôžeme?“, opýtala sa vystrašene.

„Musíme nájsť zraneného Falca a vyliečiť jeho, potom bude aj Leila v poriadku a bezpečí,“ dodal na vysvetlenie Perci.

„Falco je ten sokol? A oni sú nejako prepojení? A kde je teraz?“

„Musíme sa vrátiť do čarodejníckeho domu“, povedala odhodlane Leila a už sa pokúšala vstať.

„To v žiadnom prípade, ty zostaneš pekne ležať, v takomto stave ťa nikde nepustím”, povedala matersky Gina. „Nemá náhodou Jack číslo na Ardena? Keď tu boli na oslave, nevymenili si ich?”, opýtala sa vyťahujúc lekárničku z kuchynskej linky. Perci hneď vybehol späť hore za Jackom a spolu s Gretchen zavolali Ardenovi. Našťastie to zdvihol na prvý krát. Vďaka prepojenia Falca s Leilou a Leily s Percivalom ho vedeli nasmerovať, kde ho majú hľadať. Len vysvetliť, že majú hľadať elfa a nie sokola bolo ťažké, keďže o tomto tajomstve vedela doposiaľ len Gretchen.

Našťastie sa rýchlo pochopili a Arden sľúbil, že sa im čo najskôr ozve, ako sa situácia vyvíja. Gina sa zatiaľ snažila zastaviť Leiline stále krvácajúce zranenie.

„Škoda, že nemám svoje uzdravovacie schopnosti,“ povzdychla si Gretchen, keď prišla pomôcť matke. Leila medzitým od vyčerpania zaspala.


Ako sa rýchlo vyliečila rana Falatharovi v dome, tak sa vyliečila aj Leile. Bola však ešte slabá, pretože stratila veľa krvi a tak ju preniesli do postele, kde jej urobili pohodlie. „Všetko je to moja vina,“ vytýkal si Percival, ktorý sedel pri jej lôžku, a pritom pozeral na dva ochranné prstene na svojej ruke. Jeden patril jeho otcovi, ktorý mu dal pri ich poslednom stretnutí v záhrade a ten druhý bol jeho, ktorý zobral z elfieho paláca, keď tam bol s Gretchen a Jackom na výprave. „Nemal som ho od neho vtedy prijať a nič by sa vám nestalo,“ hovoril ticho sám pre seba.

„Ale to by nás už dávno našli,“ zašepkala tíško Leila a snažila sa o úsmev. „Netráp sa, budeme obaja v poriadku. Otec je určite v dobrých rukách.“ Tak ako sľúbil, poobede prišiel za Leilou aj Johnny, ktorému sa na svoju milovanú nenaskytol najkrajší pohľad. Leila ležala zakrytá až po krk vo svojej posteli a skrývala zranenie.

„Teba tá chrípka ale pekne zmohla, drahá,“ nežne sa jej prihovoril a prisadol si k nej na posteľ. „Ani som Gine nechcel veriť. Môžem pre teba niečo urobiť?“

„Johnny, veľmi pekne ďakujem za návštevu, ale naozaj mi nie je dobre.“ Silene sa na neho usmiala a podala mu aspoň ruku, lebo sa bála, aby sa na ňu nehneval. Johnny jej ju jemne stisol, pobozkal na čelo a odišiel. Olivien sa presťahovala do izby, kde doteraz býval Percival a on s Estelom si v záhrade rozložili stan. To zaujalo aj Arthura, ktorý sa s Estelom skamarátil a chcel tiež s nimi stanovať. Na druhý deň Leiline zranenie úplne zmizlo a narozdiel od otca jej tam nezostala ani jazva.

 

Dva dni potom, ako Arden spolu s Joy našli Auroru v bezvedomí, sa stali dve veci. Po prvé, kúzlo, ktoré im nedovolilo sa ani dotknúť, zmizlo a po druhé, ráno mu zazvonil mobil. Keďže bol víkend, Joy vedľa neho ešte sladko spala. Rýchlo sa natiahol po telefón, ktorý mal položený na nočnom stolíku a pozrel na displej. Jack. Arden sa prekvapene zamračil, potichu vykĺzol z postele a vošiel do kúpeľne.

“Áno?”, zachripel do telefónu a odkašľal si. “Čau, Jack, stalo sa niečo?”

“Nazdar. Áno, niečo veľmi vážne. Týka sa to Leily a jej otca.”

“Čo?”, opýtal sa nechápavo a sadol si na kraj vane.

“Vieš o sokolovi, ktorý stále krúži nad domom a prišiel s nami?” To už Jacka vystriedal Percival.

“Uhm, a čo má spoločné sokol s tvojim otcom?”

“On je našim otcom a teraz je zranený. Nevieme, čo sa mu presne stalo, no keďže je prepojený s Leilou, aj ona ťažko krváca. Preto musíte ísť za Drullou a pohľadať ho, jasné? A ešte niečo. Nehľadajte sokola, ale muža. Určite bude vo svojej ľudskej podobe.” Arden bol z toho trochu zmätený, ale samozrejme, hneď súhlasil.

“Ehm...jasné. Kde sa presne nachádza?”

“Pri ochrannej hranici v záhrade, úplne vzadu na severnej strane pri múre. A vezmite si nejakú deku.”

“Oukej, hneď ako budem môcť, dám vám vedieť, ako to dopadlo.” Keď zložil, Arden okamžite utekal do izby a zobudil Joy.

“Zlatko, vstávaj, potrebujem tvoju pomoc.” Kým sa obliekali, v skratke jej vysvetlil, čo sa deje. “Choď, prosím, pre Drullu, ja skočím ešte po jedného z chalanov. Sám by som dospelého muža a ešte k tomu zraneného neodniesol.”

“Dobre, stretneme sa v záhrade.” Rýchlo ho ešte pobozkala a vybehla von. Arden schmatol do ruky deku a o chvíľu už klopal na najbližšie dvere do Loganovej izby. Ten bol našťastie už hore a tak aj jemu Arden v rýchlosti vysvetlil o čo ide, vynechal iba pár detailov, o ktorých nemusel vedieť. Vonku sa akurát stretli s Drullou a Joy a všetci nasledovali Ardena na miesto, ktoré mu opísal Percival.

“Aha, tam je!”, zvolala Joy a ukázala prstom pod múr úplne na kraji pri ochrannej hranici. Na tráve ležal bielovlasý starší elf. Bol nahý, v bezvedomí a so silno krvácajúcou ranou na ľavom boku. Okamžite k nemu pribehli a Drulla si k nemu kľakla.

“Chlapče, skús aj jeho vyliečiť”, vyzvala Ardena a ten si k nej váhavo čupol. Priložil ruku na hlbokú ranu, z ktorej sa valila krv a pri jeho dotyku sa znova zablyslo biele svetlo. Bolo však silnejšie, žiarivejšie a tak rýchlo nezhaslo. Napokon sa Falcovi v ľudskej podobe rana zacelila, ale stále bol v bezvedomí. “Výborne, dobrá práca”, pochválila ho Drulla milo. “Teraz ho prikry tou dekou a opatrne, prosím opatrne, ho odneste do ošetrovne.” A tak Arden prehodil na muža deku a spolu s Loganom ho odniesli dnu do nemocničného krídla. Tam ho položili na lôžko, kde ho Drulla začala umývať od krvi. “Dlho sme sa nevideli, starý priateľ Falathar”, prihovárala sa mu. “To si teda dopadol… Ako sa to vlastne stalo?”

“Neviem, dostal som len inštrukcie, kde ho hľadať”, odvetil Arden.

“Deti, nechcem vás vyhadzovať, ale postávať tu nado mnou nemusíte”, jemne ich napomenula elfka.

“Jasné, prepáčte”, povedal Logan a všetci traja sa pobrali k dverám.

“Idem zavolať Jackovi, dobre? Vezmeš niečo z jedálne a najeme sa u mňa?”, povedal Joy, ktorá súhlasne prikývla a odišla do jedálne. Arden zatiaľ vo svojej izbe hneď zavolal Jackovi a informoval ich, že otca úspešne našli a je v Drullinej starostlivosti. To, že ho vyliečil on sám, mu na nos vešať nechcel.

“Vďaka, máte to u nás”, povedal Perci, keď sa dostal k telefónu.

“Ale, prosím ťa, to je samozrejmosť”, odbil ho Arden. “Ako sa má Leila?”

“Našťastie už lepšie.”

“To je super”, odvetil. “Hej, a ehm… viete niečo nové o Johnnym?”, opýtal sa ešte Perciho nervózne.

“Och, ten je tu nasáčkovaný každý deň”, odvetil nie veľmi nadšene.

“Takže je už zdravý?”

“Ó, to áno, dokonca, nechápem, akým zázrakom, ale začal vidieť…” Ardenovi skoro vypadol mobil z ruky.

“Vidieť?”

“Hej. To, čo sme si mysleli, že je chorý, tak behal po lekároch. Leile narobil starosti, pretože sa o neho veľmi bála.”

“Uhm...tak… to je… super správa”, vyjachtal Arden a rýchlo sa s Percivalom rozlúčil. Potom sa neveriacky zahľadel na svoje ruky. Žeby mal až takú moc? Uzdraviť slepého človeka? Nerozumel tomu, no zato Failo sa už tiež premával úplne zdravý. Arden nad tou myšlienkou znechutene potriasol hlavou. Potom sa s knihou v ruke zvalil na posteľ, aby si skrátil čakanie na Joy, kým príde s raňajkami.

 

V deň, keď sa prebrali Nikini spolužiaci, vyučovanie prebiehalo rovnako, akoby sa nič nestalo. Napadlo ju, že im Aurora dá možno voľno, ale nestalo sa tak. Ich patrónka bola rozhodnutá trápiť ich za každých okolností a nedopriala im ani chvíľu oddychu. Odvtedy, čo sa jej Nika zdôverila s informáciami ohľadom náramku, sa k nej však správala menej odmerane. Na druhej strane Victor, ten si nenechal ujsť príležitosť a zakaždým, keď sa stretli, či na chodbe, alebo v jedálni, ju prebodával vražednými pohľadmi. Nike došlo, že Aurora sa s ním musela o nej rozprávať a všetko mu povedala. O dva dni, keď na neho znova narazila na chodbe, nedalo jej a nesmelo sa mu prihovorila. Ako sa to všetko zomlelo s tým náramkom a ona ho obvinila, že jej ho dal naschvál, neprehodili spolu ani slovo.

“Victor, prosím ťa, počkaj chvíľu. Chcem ti niečo povedať.” On však na ňu zhora pohŕdavo pozrel.

“Myslím, že už si toho narozprávala viac než dosť, drahá”, odbil ju nevrlo.

“Musela som tú situáciu nejako vyriešiť! Vieš, že som šla hneď za tebou, ale ty si nikdy nemal čas a…”

“Áno a potom si ma obvinila z toho, že som ti ten priekliaty náramok dal naschvál! Takže si s tým hneď aj utekala za Aurorou!”

“Ja viem, no bola som zmätená a už som nevedela, čo mám robiť.” Victor na ňu zamračene pozrel.

“Tak už si si problém vyriešila, gratulujem a prajem ti pekný deň!” S týmito slovami ju tam nechal stáť a odišiel, ani sa neobzrel. Nike to prišlo veľmi ľúto, ale čo mala robiť? Napokon sa odšuchtala do svojej izby. Bola však nervózna a na učenie nemohla ani pomyslieť. Navyše, pri raňajkách nevidela Olivien a keď zaklopala na dvere jej izby, nikto jej neotváral. Rozhodla sa, že to skúsi znova, potrebovala sa s niekým len tak pozhovárať, aby prišla na iné myšlienky. Ale znova nemala šťastie. Keď sa vracala do izby, na chodbe stretla Ameliu s Joy, ktoré išli z obeda. Ona sa najesť nebola, po tom rozhovore s Victorom ju prešla chuť.

“Ahojte, dievčatá”, pozdravila ich.

“Čau, Nika! A čože si nebola na obede? Boli buchty na pare, mňam”, povedala Amelia s úsmevom.

“Nejako ma bolí žalúdok”, odvetila Nika. “Chcela som sa opýtať, či neviete, čo je s Olivien. Už dva dni ju neviem zohnať.”

“Viem, pýtala som sa na ňu dnes Aurory, keďže ani na vyučovanie nechodí”, odvetila Joy. “Okrem rečí, že stále pcháme do všetkého nos, som sa dozvedela, že ju poslala niečo dôležité vybaviť. Nič viac.”

“Aha…” Nika bola sklamaná, Oli bola spomedzi dievčat asi jej najlepšia kamarátka. “Ale aj tak vám ďakujem.” Už chcela odísť, keď ju zastavila Amelia.

“Stalo sa niečo? Si smutná…”

“Ale nie, len to brucho ma trápi.”

“Mala by si zájsť za Drullou, tá ti určite pomôže”, povedala Joy ustarostene.

“A potom príď za nami a trochu poklebetíme”, dodala Amelia s úsmevom. “Aj tak sa nechystáme učiť, asi si spravíme kozmetické popoludnie.” Nika prikývla.

“Možno sa zastavím.” Rozlúčila sa s dievčatami a závidela im bezstarostnú náladu. Počkala, kým zatvoria dvere na Ameliinej izbe a uchýlila sa do svojej. Možno by jej ich spoločnosť prospela a prišla by na iné myšlienky, ale nechcelo sa jej. Musela vymyslieť, ako nájsť náramok, ktorý jej neustále vŕtal v hlave. Už vedela, že hodiť ho len tak do vody, bolo neuvážené a trápilo ju to. Ani nevedela, ako znova prišiel víkend. Strávila ho pri novom bazéne a aj sa trochu s dievčatami zabavila, hlavne sa jej páčil táborák, ktorý si v sobotu večer spravili. Sedela pri ňom, vnímala veselú vravu, ale stále myslela na ten náramok. Rozhodla sa, že cez týždeň znovu navštívi palác a pokúsi sa ho dole pri vodopáde nájsť. Aj keby sa mala do tej studenej vody ponoriť. V pondelok sa však dozvedeli, že Aurora ochorela a vedenie domu preberá Victor, keďže jej sestra Arcalime už musela prevziať svoje povinnosti kráľovnej vo svojej ríši. Príležitosť ísť znova do elfieho paláca sa jej naskytla o dva dni, keď nemali tréning bojových zručností. Pred výukou ešte zastavila Ardena, s ktorým mala mať hodinu.

“Arden, môžeš ma na dnes ospravedlniť? Necítim sa dobre.”

“Fajn”, odvetil a uprel na ňu skúmavý pohľad. “Dúfam, že neodpadneš. Si nejaká bledá.”

“Nie, len… som unavená, je mi nevoľno od žalúdka a trvá to už dlhšie… Asi to bude len z nervozity, nemám práve najlepšie obdobie...” Zmĺkla, keď si všimla, ako mu obočie vyletelo hore. “Och, načo mu to vôbec vykladám?!”

“No, vždy som si prial súrodenca”, skonštatoval sucho a Nike vtedy zaplo, že mu fakt vymenovala pár príznakov tehotenstva.

“Čo? Ale to…tak som to nemyslela, jednoducho mi je zle! “, pozrela na neho pohoršene.

“Na tvojom mieste by som aj tak zašiel za Drullou. Pre istotu”, dodal a krútiac hlavou odišiel do učebne. Nika tam stála celá červená. Arden bol už druhý, kto ju posielal za Drullou. V duchu si nadávala, prečo si nevymyslela inú a lepšiu výhovorku, že ju bolí hlava, alebo niečo podobné.

Kašlať nato”, pomyslela si namrzene. “Teraz sa musím sústrediť nato, ako nájsť ten nešťastný náramok.” Poobzerala sa okolo seba, ale vzduch bol čistý, každý už bol na výuke. A tak sa zneviditeľnila a prešla už známou cestou k zrkadlu. Zakaždým, ako ho videla, ju nesmierne fascinovalo. Ako jemne, trblietavo žiarilo a odrážali sa v ňom zelené, žiarivé odlesky. Pomaly cezeň prešla a ocitla sa na chodbe. Tam sa to dnes len tak hmýrilo strážcami. Ako postrehla, práve si menili služby a tí, čo strážili celú noc sa zívajúc poberali do svojich domovov. Musela si dávať veľký pozor a uhýbať, aby niektorý z nich do nej náhodou nenarazil. Napokon sa konečne dostala na balkón a vyklonila sa. Videla však len vodopád, ktorý sa zhora valil do nedozernej hlbočiny. “Musím sa dostať nižšie, z tejto výšky aj tak nič neuvidím.” Zbehla teda o dve poschodia nižšie, kde zahliadla aj princeznú Veu, ktorá ako vždy vyzerala nádherne. A tie jej šaty! Dnes mala na sebe prekrásnu róbu, hrajúcu všetkými odtieňmi fialovej. Nika zatúžila aspoň raz si obliecť niečo z jej garderóby. Na to však teraz nemala čas, náramok bol dôležitejší. Pozrela sa z okna a zazrela rieku, do ktorej vodopád dopadal. Stačilo len vyjsť von na nádvorie, lenže dvere boli strážené strážcami, ktorí pri sebe nahusto stáli.

Skúsila teda prejsť cez hrubý múr, keďže jej schopnosť jej dovoľovala prechádzať cez steny. Neuvedomila si však, že nevyšla smerom na dvor, ale na mieste, kde bol strmý zráz. Kým stihla nadobudnúť rovnováhu, alebo sa niečoho zachytiť, bolo neskoro. Spadla a kotúľala sa po prudkom, zarastenom kopci. Veľmi sa zľakla. Cítila, ako sa jej oblečenie zachytáva na kríkoch a pred očami videla len rozmazaný, točiaci sa svet. Keď si myslela, že to nebude mať konca, zrazu pocítila, ako padá! Teraz už mala srdce až v krku a keď dopadla do trávy, počula prasknutie a do členka na pravej nohe jej vytryskla ostrá bolesť. Nika ostala chvíľu ležať na chrbte a spamätávala sa zo šoku a zo skutočnosti, že má pravdepodobne zlomenú nohu. Napokon sa pomaly posadila a rozhliadla sa okolo seba. Tentoraz jej z toho kotúľania bolo fakt zle a na vracanie. Rukou si zašla do strapatých vlasov a všimla si, že má špinavé a miestami potrhané oblečenie. Nakoniec pozrela na nohu a opatrne si ohmatala členok. Skúsila sa postaviť, ale bolo to márne. Bolesť bola príšerná. Jedna vec ju ale potešila. Nachádzala sa v blízkosti rieky na mieste, kde dopadá vodopád. Musela sa však na to miesto doplaziť a to jej zabralo dosť času. Kým tam došla, ruky jej krvácali a bola vyčerpaná. Chvíľu ležala na bruchu, snažila sa chytiť dych a potom sa naklonila nad hladinu. Bola taká čistá a priezračná, že videla až na samé dno. A tam, čuduj sa svete sa niečo trblietalo! Nika zaostrila zrak a naozaj. Bol to jej náramok, ktorý tam odhodila. Tak predsa ho voda niekde neodniesla. Matne žiaril asi dva metre pod miestom, kde bola. Vtedy jej došlo, že na neho len tak ľahko nedočiahne, bude sa musieť ponoriť. Našťastie raz jedna charitatívna organizácia zaplatila na tri mesiace každému dieťaťu v detskom domove kurz plávania, takže s tým problém nebude. Skôr so zlomeným členkom, ale musí ten náramok získať za každú cenu. Dala si dole opasok z nohavíc a opatrne si vyzula tenisky. Zhlboka sa nadýchla a so zaťatými zubami sa posunula do vody. Áno, bola nesmierne studená, priam ľadová. Nika sa do nej ponorila a rukami plávala smerom dolu. Zranenou nohou nemohla ani pohnúť a v duchu sa modlila, aby vládala vyplávať aj hore. Na sivých kameňoch poď ňou ležal náramok, ktorý rýchlo schmatla do ruky. Prekvapilo ju, aký je teplý, akoby ho len teraz niekto sňal zo zápästia. Strčila si ho do vrecka a keďže jej pomaly dochádzal dych, zdravou nohou sa odrazila od dna a rukami zaberala smerom hore. Išlo to pomaly a začínala sa dusiť. Na poslednú chvíľu vystrčila hlavu nad hladinu, kašľala a lapala po dychu. Zo zvyšku síl, ktoré jej ešte ostali, sa vyšvihla na breh a padla do trávy. Aj keď bola mokrá, napriek teplému dňu a horúcemu slnku, ktoré pálilo, pocítila chlad a začala sa triasť, pravdepodobne od šoku. Stále bola neviditeľná a aj to ju vyčerpávalo. Namáhavo sa posadila, ale zatmievalo sa jej pred očami. Noha ju veľmi bolela. Obzrela sa okolo seba a v diaľke zbadala pár starších elfiek, ako na čistinke pri lese zbierajú bylinky. Zrušila kúzlo neviditeľnosti a z plných pľúc na neho zavolala. “Prosím vás, pomôžte mi!” Zopakovala to ešte raz a vtedy jedna z nich zdvihla hlavu jej smerom. Nika jej ešte stihla zakývať, aby videla, kto na nich kričal. Vtedy sa jej zakrútila hlava a ona upadla do bezvedomia.

 

Na druhý deň sa začal Olivien tréning. Nemusela však až tak skoro vstávať, ako v škole mágie. Včera večer ešte zašla za Leilou. Cítila sa už oveľa lepšie. Oli bol zvedavá, čo sa jej vlastne stalo, ale Leila o tom nechcela veľmi hovoriť, tak to nechala tak. Dnes po ľahkých raňajkách sa s Estelom a Percivalom stretli v záhrade. Tréning začal, no nech sa Estel snažil, ako chcel, Olivien to vôbec nešlo. Za svet sa nevedela naučiť narábať s lukom alebo oháňať s palicou.

“Ty si beznádejný prípad”, vyhlásil rezignovane, keď tréning skončil.

“No čo už, nie každý má vlohy na boj”, odbila ho. Vôbec ju to totiž netrápilo.

“Zajtra to budeme skúšať zasa a dúfam, že už nezlomíš žiadnu palicu.”

“Dúfajme”, zasmiala sa Olivien a spoločne sa pobrali na obed. Po ňom si chcela v izbe trochu oddýchnuť a pospať, no nestihla ani zatvoriť oči, keď sa zrazu rozrazili dvere a dnu vbehol Estel.

“Prepánajána, už zase?! Ale si ma vyľakal!”

“Prepáč, Oli, ale niečo sa stalo u nás v elfom kráľovstve. Stará mama mi poslala správu, že pri rieke našli nejakú čarodejnicu.” Olivien na neho prekvapene pozrela. Kto mohol prejsť cez zrkadlo? Z nich čarodejníc o ňom vedela len ona, Joy a Nika a samozrejme Aurora, ale Oli pochybovala, žeby to bola ich patrónka.

“Ale ako ti mohla tvoja babka poslať správu?”, opýtala sa ho nechápavo. Estel zdvihol ruku, na ktorom mal kožený náramok.

“Takýto má aj stará mama. Umožňuje nám posielať si správy pomocou rún. Vieš, musel som jej povedať, kde idem a s kým, preto ma kontaktovala, že je u nás čarodejnica. A ešte niečo… vraj je zranená.” Oli zamrazilo. Čo sa mohlo stať, že sa dokonca zranila?

“Musíme tam ísť!”, zvolala Oli a hneď vyskočila z postele. “Ale ja sa do vašej ríše premiestniť nemôžem, keďže je chránené krištáľmi, tými istými ako naša škola mágie.”

“To je pravda”, zamyslel sa Estel. “Tak to budeme musieť vziať okľukou. To kúzlo, čo ti povedala Aurora si pamätáš?”

“Jasné. Bol špeciálne a môžem ho použiť len ja, aby som sa dostala späť.” Takže bolo rozhodnuté. Do elfskej ríše sa musia dostať prostredníctvom zrkadla. Vzala Estela za ruku a už stáli pre schátraným, polorozpadnutým veľkým domom. “Inicio proteccion avance”, zašepkala kúzlo, ktoré ma okamih prelomilo ochranné bariéry domu a oni sa mohli premiestniť k zrkadlu.

“Nechceš ísť aspoň pozdraviť svoje kamarátky?”, opýtal sa jej Estel, keď prešli na druhú stranu do paláca.

“A aby som natrafila na Auroru? To nechcem riskovať”, odvetila Oli a vyšli na chodbu. Tam prebehli k oknu, kde jej Estel ukázal, kam majú ísť.

“Vidíš tam tie drevené domčeky?” Oli prikývla. “Ten posledný je náš a tam by mala byť aj tvoja kamoška.” Vtom sa spoza rohu ozval známy, chladný hlas.

“Kapitán, ste si vedomý, čo sa…”

“Doparoma, kráľovná!”, zvolal Estel vyľakane. “Oli, rýchlo nás teleportuj, nesmie ťa tu vidieť!” Olivien prikývla a za okamih sa ocitli v mäkkej, zelenej tráve v blízkosti drevených domcov. “Uf, to bolo o chlp”, poznamenal Estel.

“Nechápem, čo tu robí. Žeby bola v paláci len na návšteve?”

“Neviem, možno stará mama bude vedieť viac”, odvetil jej a už otváral dvere do domčeka. Oli sa páčil. Síce malý, ale vyzeral útulne, pred ním bola záhradka s množstvom zeleniny, byliniek a malý sad s ovocnými stromami. Idylickú atmosféru dopĺňal zurkot malej rieky, ktorá sa vinula v blízkosti. “Hej, ideš?”, ozval sa Estel, ktorý zastal medzi dverami a pobavene ju sledoval. “Je tu krásne, však?”

“Nádherne”, vydýchla Oli a prikývla. Potom sa otočila a spolu s ním vošla do chalupy.

“Kto je tam?”, ozvala sa staršia žena, ktorá vošla do malej predsienky.

“To som ja, stará mama”, odvetil Estel a pošepol Oli. “Babka je považovaná za najlepšiu liečiteľku hneď po Drulle.” Potom vykročil k starenke a láskyplne ju objal.

“Estel, drahý môj, takže si dostal môj odkaz”, povedala a pohladila ho po líci.

“Áno a hneď sme sem aj prišli.”

“Nie si sám?” Stará mama vykukla spoza neho a zažmúrila na Olivien, ktorá k nim pomaly pristúpila.

“Dobrý deň”, pozdravila sa.

“Nie, babi, inak by som sa sem tak rýchlo nedostal. Toto je Olivien, moja kamarátka.”

“Teší ma, drahá, volaj ma pokojne Cuile.”

“Že vraj je u vás zranená čarodejnica”, ozvala sa nesmelo, načo stará žena prikývla.

“Áno, našli sme ju pri rieke. Ešte je spí, dala som jej pár byliniek na upokojenie a od bolesti. Má zlomený členok, úbožiatko.” Zaviedla ich do malej izby, kde na posteli ležalo blonďavé dievča.

“Nika…”, zašepkala Oli a pohladila kamarátku po strapatých vlasoch. Hoci oblečenie mala špinavé a potrhané, nohu mala pekne obviazanú a položenú na vankúši a vo vzduchu bolo cítiť vôňu byliniek. Vlastne v celom domčeku.

“Teraz nám neostáva nič iné, iba čakať, kým sa zobudí”, povedala Cuile. “Nie ste hladní?” Obaja prikývli a tak ich zaviedla do útulnej kuchyne. “Sadnite si, akurát som navarila hubovú polievku. Estel ju má veľmi rád”, dodala a už im naberala do tanierov.

“To bude jedna z tých vašich elfských špecialít?”, podpichla Estela, ktorému zasa zružoveli uši a uškrnul sa.

“Nie, obyčajná polievka, ale fantastická, veď uvidíš.” Mal pravdu, chutila výborne. Čakanie, kým sa Nika preberie, si krátili rozhovorom. Estel sa starej mamy opýtal na kráľovnú Arcalime. Dozvedeli sa, že sa natrvalo vrátila do paláca.

“Deti, idem si trochu vystrieť chrbát. Olivien, cíť sa tu ako doma a Estel ti môže aspoň ukázať okolie.” S týmito slovami sa stratila v zadnej časti domčeka.

“Tak poď, kým sa tvoja kamoška zobudí, môžme sa prejsť.” Vyšli von, prešli popri peknej záhradke a zamierili si to v rieke. Estel sa usadil do trávy, Oli sa oprela o strom a v tichosti pozorovali tok vody. Z diaľky bolo počuť hukot vodopádu. Vtom ju niečo pošteklilo na líci. Obzrela sa tým smerom, ale nič nevidela.

“Asi to bola nejaká mucha alebo chrobák”, pomyslela si, keď ju vzápätí niečo šťuchlo do boku. Nechápala, čo sa deje a preto pozrela na Estela. Ten však bez slova hľadel pred seba, ale na perách mu pohrával jemný úsmev. Potom zasa pocítila, ako jej niečo prešlo po nohe a to už vyľakane odskočila od stromu.

“Estel, neviem, čo sa deje, ale stále sa tu niečo o mňa obtiera!”, zvolala na neho.

“Áno?”, odvetil pokojne a vtedy sa jej okolo pása omotal koreň zo stromu, akoby ju objímal.

“Áááá...čo tu máte živé stromy, alebo čo?!”, zjačala Olivien, keď sa jej konár začal hrabať vlasoch. On sa len smial a tentoraz slzy tiekli jemu.

“Nie, neboj sa. To robím ja pomocou mojej schopnosti.”

“Ty máš schopnosť?”, opýtala sa Oli prekvapene a rukami odháňala dotieravý konár. “Inak veľmi vtipný spôsob, ako sa ňou pochváliť”, dodala pohoršene a prisadla si k nemu.

“Tak prepáč”, zasmial sa a strom ostal znova nehybný. “Dokážem istým spôsobom ovládať prírodu, pohybovať časťami rastlín a stromov.”

“To je super, len nechápem prečo…”

“Deti! Dievčina sa zobudila!”, zavolala na nich Cuile. Obaja sa hneď rozbehli do domčeka.

“Nika! Čo si robila, že si si zlomila nohu? Ako sa cítiš?”, opýtala sa Olivien vystrašene a svoju bledú priateľku objala.

“Oli! Čo ty tu robíš? Celý týždeň nie si dome, bála som sa o teba!”

“To teraz nerieš, som v pohode. Tak? Prečo si takomto hroznom stave? Čo sa deje?”

“Hľadala som náramok, veď vieš ktorý”, odvetila Nika ticho a rozpovedala jej všetko, čo sa jej stalo.

“A máš ho?”

“Jasné, len…” Nika si zmätene prehľadala vrecká a šmátrala okolo seba, ale náramok nikde nenašla.

“Prosím vás!”, zavolala na Cuile, ktorá sa s Estelom uchýlila do kuchyne, aby sa ony dve mohli nerušene porozprávať. “Nenašli ste pri mne nejaký náramok? Zlatý s ružovými kameňmi?”, opýtala sa jej nervózne, ale starenka pokrútila hlavou.

“Nie, o nijakom šperku neviem.”

“Nie, nie, nie, nie, …”, šomrala si Nika nešťastne popod nos.

“Kde len mohol ostať?”, prebleslo Oli hlavou. Vtom sa Nika postavila, ale rovno aj padla späť na posteľ. “Nika! Čo blázniš?! Máš predsa zlomenú nohu! Prestaň vyvádzať!”, okríkla ju Oli.

“Tvoja kamarátka má pravdu, musíš oddychovať”, napomenula ju starenka a nesúhlasne pokrútila hlavou.

“Ja ten náramok musím nájsť!”, zvolala Nika a s panikou v očiach pozrela na Olivien. “V dome je Drulla, tá mi určite pomôže.”

“Ja ju vezmem späť do školy”, pristúpila k nej Olivien, pomohla jej na zdravú nohu a podoprela ju. “Estel, ak sa chceš so mnou potom vrátiť, prídem po teba.”

“Pôjdem s tebou, áno.” Oli mu venovala úsmev.

“Tak zatiaľ dovidenia.”

“A ďakujem vám, za všetko”, povedala Nika Cuile, ktorá len kývla hlavou. Potom ich Oli premiestnila, nie však do domu, ale k vodopádu, na miesto, kde jej kamarátka údajne stratila náramok. Nič však nenašli a Nika bola od bolesti bledšia ako predtým a tak ich napokon Olivien teleportovala k zrkadlu, cez ktoré jej musela pomôcť a potom hneď do ošetrovne. Na jej prekvapenie tam okrem neznámeho bielovlasého muža nikto nebol, dokonca ani Maddie, James a Logan.

“Kde sú všetci? A kto je tento chlap?”, opýtala sa Niky, keď ju usadila na jedno z lôžok.

“Prebrali sa, ešte pred týždňom”, odvetila jej kamarátka. “A jeho tiež nepoznám, ani som nevedela, že je tu…” Vtedy do ošetrovne vošla Drulla.

“Ach, ale ste ma vyľakali dievčatá!”, zvolala a položila si ruku na srdce. “Čo sa stalo?”

“Nika, ja už musím ísť. Prosím ťa, nikomu nehovor, že si ma videla, hlavne nie Aurore.”

“Tá ochorela, čiže sa nemusíš báť”, odvetila Nika. “Drž sa a dúfam, že sa čoskoro vrátiš.”

“Ďakujem. Skoré uzdravenie.” Olivien ju ešte objala, rozlúčila sa s Drullou a premestnila sa k zrkadlu a potom k Estelovmu domčeku. Ten sedel na priedomí a čakal na ňu.

“To ti to teleportovanie toľko trvalo?”, vybafol na ňu, keď si k nemu prisadla.

“Ešte sme s Nikou hľadali ten náramok, ale akoby sa po ňom zľahla zem. Inak, budeme sa už môcť vrátiť. Aurora vraj ochorela a je v bezvedomí už pár dní.”

“Poďme to najprv oznámiť Percivalovi a ostatným v dome a uvidíme, ako sa rozhodnú.” Potom sa obaja rozlúčili s Cuile a bezpečne sa dopravili späť do Gininho domu.

 

Prvý krát sa Nika prebrala, keď ju ženy kládli na posteľ. Pocítila hneď silnú bolesť, ktorá jej vystreľovala z nohy. Jedna z nich jej šikovne ošetrovala členok.

“Dievčatko, ako sa voláš?”, opýtala sa jej vľúdne, kým jej dávala obväzy.

“Nika…”, zachripela slabým hlasom.

“Si smädná?” Nika prikývla.

“Lótiel, buď taká dobrá, dones jej pohár toho bylinkového čaju, ktorý mám v kanvici v kuchyni”, oslovila starenka mladšiu ženu, ktorá niečo miešala v drevenej miske, asi nejakú mastičku. Tá na chvíľu vyšla z izby, potom sa vrátila s hrnčekom a podala ho Nike, ktorá sa medzitým so starenkinou pomocou posadila. Bola na drevenej posteli, prikrytá jemnou, ľanovou prikrývkou. Všade cítila vôňu byliniek.

“Ďakujem”, povedala a vzala si šálku do rúk. Opatrne si odpila. Čaj bol lahodný, jemne sladký a osviežujúci.

“Nemáš začo. A teraz nám povieš, kto si? Na prvý pohľad vidno, že nie si od nás.” Nika si ešte odchlipla čaju a úkosom na ne pozrela.

“Ja som… čarodejnica”, odvetila po chvíľke váhavo. Obom ženám sa rozšírili oči údivom.

“Čarodejnica…”, zamrmlala tá staršia a zamyslene si šúchala kožený náramok, ktorý mala zápästí.

“Naozaj? A ako si sem dostala?”, opýtala sa jej Lótiel. Vtom sa Nike začalo zahmlievať pred očami a mierne krútiť hlava.

“Čo to… “, zamrmlala a klesla späť na lôžko. Odrazu sa jej strašne chcelo spať…

“To nič, dievčatko, povieš nám to potom. Teraz účinkuje zmes byliniek, ktorú som dala do nápoja. Upokojí ťa a upadneš do bezbolestného, ničím nerušeného spánku.” Posledné slová už Nika nepočula, pretože tvrdo zaspala…

Keď sa zobudila, nevedela, kde je. Bola dezorientovaná, ale po chvíli si spomenula. Išla hľadať náramok, ale spadla zo strmého zrázu a zlomila si členok. Potom lovila šperk v rieke a našli ju nejaké elfky… Pomaly sa posadila a na počudovanie sa cítila lepšie. Ani noha ju už tak nebolela. Z vedľajšej izby počula nejaký lomoz.

“Haló? Je tam niekto?”, opatrne zavolala Nika. Hluk utíchol a ozvali sa približujúce kroky. Vo dverách sa zjavila elfská starenka s úsmevom na tvári.

“Dobré ráno, maličká”, prihovorila sa jej milo a hneď jej skontrolovala poranenú nohu. Šikovne odviazala obväz, členok natrela nejakou hustou masťou a znova ho starostlivo zavinula. “Tak a hotovo”, skonštatovala nakoniec. “Nie si hladná?” Nika zavrtela hlavou.

“Nie, ale dala by som si ešte z toho dobrého čaju, ktorý ste mi dali.”

“Dobre, ale bez uspávacích byliniek, dobre? Máš tu totiž návštevu”, dodala babička a už jej niesla hrnček. Nika si ho vzala a prekvapene na ňu pozrela.

“Návštevu? Kto by ma mohol navštíviť vo vašej ríši?” Napadla jej jedine kráľovná Arcalime, ale o tom pochybovala.

“Veď uvidíš. Idem ich zavolať”, odvetila a vyšla von z izbietky.

“Ich? To ich je viac?”, začudovala sa a čakala, kto príde. Počula, ako elfka na niekoho volá a potom sa ozval dupot rýchlych krokov. Uprela pohľad na dvere, v ktorých sa zjavila… Olivien! Tá sa jej s lamentáciami hneď vrhla okolo krku. Všimla si aj Estela, ktorý jej zakýval a potom sa spolu s elfkou pobrali preč, aby sa dievčatá mohli v kľude porozprávať.

“Hľadala som náramok, veď vieš ktorý”, povedala Oli, ktorá sa zatiaľ posadila na peľasť postele. Rozpovedala jej všetko, od jej pádu, núteného kúpeľa až po milú starostlivosť staršej elfky.

“Cuile je Estelova babka”, vysvetlila jej Oli s úsmevom. “Vďaka nej som mohla prísť, poslala svojmu vnukovi správu. Majú taký tajný komunikačný systém.”

“Aha”, povedala Nika, aj keď nechápala, o čom jej kamarátka rozpráva.

“A máš ho?”

“Jasné, len…” Vo vreckách však nebol a ani nikde okolo. Prehľadali celú izbu, Oli dokonca vliezla aj pod posteľ, ale náramok nenašli. Cuile tiež o nijakom náramku nevedela. Nika bola nešťastná. Toľko námahy vynaložila, aby ten šperk našla a teraz znova zmizol. Možno bude niekde v tráve pri vodopáde, kde ju našli efky. Hneď aj odhodila prikrývku a chcela sa postaviť. Do nohy jej však vystrelila taká pálčivá bolesť, že klesla späť na lôžko. Oli s Cuile ju hneď okríkli, nech nevyvádza, ale stačil jediný zúfalý pohľad na Olivien a tá hneď pochopila, aké je pre ňu dôležité, aby ten náramok našla.

“Ja ju vezmem do školy”, ponúkla sa jej kamarátka, ale Nika vedela, že je to len zásterka, aby mohli ísť hľadať šperk. Cuile napokon súhlasila. Nika sa jej poďakovala za starostlivosť a Oli ju teleportovala na čistinku k rieke. V duchu myslela nato, že najhoršie bolo, keď náramok ležal pod vodou, ale tentoraz to bolo ešte horšie, pretože nemala ani potuchy, kde by mohol byť. Obe hneď začali hľadať, síce Nika len v blízkosti miesta, kde sedela, keďže zlomená noha jej bránila v chôdzi. Olivien však pobehala celú čistinku, nazrela do priezračne čistej rieky, ale nič nenašla. Sklamane si k nej sadla.

“Akoby sa po ňom zľahla zem, nič tu nie je”, povedala Oli a pozrela na Niku, ktorú to hrozne mrzelo.

“Čo teraz? Ak ho niekto medzitým našiel… ohrozila som život ďalšieho človeka, možno aj viacerých”, lamentovala Nika nešťastne.

“Neviem, ale musím ťa dopraviť k Drulle. Si veľmi bledá a vyzeráš, akoby si mala každú chvíľu odpadnúť. Veľmi ťa tá noha bolí?”

“Nejde o môj členok! Som hrôzou bez seba a mám strašné výčitky svedomia kvôli tomu sprostému náramku!”, zvolala Nika nahnevane.

“Chápem, ale teraz s tým už nič nenarobíme”, podotkla Oli jemne a chytila ju za ruku. “Môžme?”

“Áno”, zašomrala Nika a za okamih boli pred zrkadlom. Priateľka jej pomohla na druhú stranu do školy mágie a potom ju teleportovala rovno na ošetrovňu. Tam sa s ňou Oli rozlúčila a premiestnila sa preč. Nike stále vŕtalo v hlave, kde jej kamarátka mohla ísť a akou misiou ju poverila Aurora. Z myšlienok ju vyrušila Drulla, ktorá jej práve prezerala ranu.

“Toto je práca elfky liečiteľky”, skonštatovala prekvapene a pozrela na Niku. “Kde si bola, keď si sa zranila?”

“V elfskej ríši”, priznala. “Tu v škole v tajnej chodbe je portál, ktorý spája naše svety.”

“Naozaj? To som netušila. A čo si tam vôbec robila?” Nika namiesto odpovede pokrútila hlavou. Nechcelo sa jej o svojej neúspešnej výprave rozprávať a Drulle sa s tým neplánovala zveriť. Keď liečiteľka videla, že z nej nič nedostane, iba pokrčila plecom a v tichosti sa venovala jej zranenému členku. Previazala ho a dala čerstvé obklady z byliniek a nejakú mastičku. Nika však stále hľadela na bielovlasého muža, ktorý spokojne spal na posteli v rohu.

“Drulla, kto je ten muž?”, bola zvedavá. Liečiteľka sa usmiala.

“To je Falathar, môj veľmi dávny priateľ”, odvetila.

“A ako sa sem dostal? Predtým som ho tu nevidela.”

“No dievča moja, ak ti poviem, že spadol z neba, tak mi neuveríš. Ale v jeho prípade to pravda je.” Nika sa nechápavo zamračila, ale už sa ďalej nepýtala.

“Koľko tu budem musieť ostať?”, opýtala sa Drully.

“No, minimálne týždeň. Ale môžem zavolať Ardena a ten ti ju vylieči. Do zajtra by si mala byť fit.” Nika ho však nechcela ani vidieť, hlavne po tom, čo jej povedal ráno.

“Dnes si oddýchnem, možno zajtra”, povedala, ľahla si a perinou sa prikryla až po bradu.

“Si si istá? S jeho pomocou by sa ti uľavilo aj od bolesti.”

“Verím, že mi na ňu niečo účinné dáte”, odvetila Nika s milým úsmevom.

“No, ako myslíš.” Drulla jej priniesla podobný čaj, ako predtým Cuile. Vypila ho a hrnček odložila na nočný stolík. “Idem ešte skontrolovať Auroru. Do pätnástich minút som späť”, povedala Drulla a Nika ospanlivo prikývla. Do minúty už spala bezsenným spánkom…

Na druhý deň ráno Drulla poprosila Ardena, aby Nike pomohol a pokúsil sa dať do poriadku jej členok. Prišiel spolu s Joy, takže v jej prítomnosti si štipľavé komentáre našťastie odpustil. Bez slova sa k nej zohol a jemne ju chytil za členok. Z jeho prstov na okamih vytrysklo krásne, biele svetlo.

“Hotovo”, uškrnul sa na ňu.

“To je všetko?”, bola prekvapená Nika.

“No… hej”, odvetil. “Alebo si čakala nejaký rituál?”, opýtal sa pobavene a pozrel na Joy, ktorá sa pri nej usadila na posteli. “Ostávaš tu?”

“Chvíľočku, potom pôjdem na výuku.”

“Fajn. Zatiaľ ahoj.” Sklonil sa k nej a pobozkali sa.

“Ahoj.”

“Čau a ďakujem”, povedala Nika, keď odchádzal.

“Nemáš začo”, zavolal z dverí a už ho nebolo.

“Ako sa cítiš? Je to lepšie?”, opýtala sa jej Joy.

“A vieš, že áno?”, odvetila začudovane Nika. Nečakala, že sa efekt dostaví tak rýchlo. Chvíľu sa ešte rozprávali, ale Joy mala výučovanie, tak sa rozlúčili a ona znova osamela. Bielovlasý muž stále spal. Poobede ju už Drulla pustila do jej izby s tým, že musí oddychovať a pre istotu sa na celý týždeň vyhnúť bojovým tréningom. Nika nenamietala, práve naopak. Neznášala ich a bola rada, že sa mohla uliať. Stále musela myslieť na ten náramok, ktorý jej nedal pokoja.

“Kde len mohol zmiznúť? Jasne si predsa pamätám, že som si ho dávala do vrecka”, krútila nechápavo hlavou, keď mierila do svojej izby. Nemala však tušenia, kde by ho mala hľadať. Ak ho naozaj niekto za ten čas našiel, keď bola u Cuile, tak ho mohol zaniesť kdekoľvek. A nemohla predsa chodiť od domu k domu a vypytovať sa na neho. Spôsobila by tým len zbytočný rozruch. V kúpeľni si prichystala teplý kúpeľ. Ešte stále bola zo včerajška špinavá a práve si z vlasov vybrala dva suché listy a jeden malý konárik. Ponorila sa do vody a privrela oči. Keď však po hodine vyšla z vane, cítila sa rovnako mizerne ako predtým. S tým rozdielom, že bola aspoň čistá. Večer za ňou boli ešte dievčatá a Octavia. Trochu sa porozprávali, ale Nika bola dosť unavená, takže bola rada, keď okolo desiatej odišli. Prezliekla sa do pyžama a ešte ani nepoložila hlavu na vankúš, už ju obchádzali nepokojné sny.

 

Prišiel koniec týždňa a víkend. Medzi ňou a Adamom to bolo stále napäté. Videla, ako skoro celú sobotu strávil s Ameliou a očividne sa veľmi dobre bavili. O pár dní po tom, ako Aurora ochorela, sa Samira nervózne prehadzovala v posteli. Nemohla spať, v hlave jej znova vŕtal ich rozhovor s Adamom, ktorý sa síce odohral pred viac ako týždňom, ale nedal jej pokoja. Už sa brieždilo, keď jej konečne začal spánok padať na viečka, keď tu zrazu…

Samira sa ocitla v známej miestnosti. Bolo to isté laboratórium, ktoré videla prostredníctvom Amelie a práve sa dívala na Victora, ktorý si niečo usilovne zapisoval do počítača. A tie pocity, čo cítila! Hnev zmiešaný so strachom, frustráciu a aj trochu paniky… Do koho sa to vlastne dostala? Keďže svoju schopnosť ešte poriadne neovládala, musela čakať, kým sa dotyčný ozve. Vtom zdvihla ruku a nervózne si odhrnula vlasy z tváre.

“Otec, zopakujem ti to posledný krát! K tejto práci sa už nikdy, počuješ, nikdy viac nevrátim! Nezaujíma ma, či stíhaš, alebo nie!”, zvolala zrazu nahnevane jemným, mierne zastretým hlasom. Ten poznala, patril Ardenovi! Samira nechápala, prečo sa dostala práve do neho. Sledovala, ako sa Victor k nej pomaly otočil a venoval jej chladný, pohŕdavý pohľad.

“Prečo? Odkedy ti na nich záleží? Všetko si nechal len kvôli tomu dievčaťu, o ktorom si myslíš, že ju miluješ! Pche!”, odfrkol si povýšenecky. “A prečo vlastne? Chápem, že je to kus krásnej ženskej, ale predsa… je to len obyčajná, bezvýznamná sirota z decáku! Nemá nič a nikoho!” Samira cítila, ako ňou lomcuje hnev.

“To hovorí ten pravý, ktorý si bez Auroriných prachov ani neprdne! A vyprosím si, aby si o Joy takto rozprával! Nie je sama, má mňa!”, skríkla zúrivo.

"No, tiež žiadna výhra", skonštatoval Victor s úlisným úsmevom.

“Vieš čo, daj mi tie knihy, čo si mi sľúbil, nech môžem už konečne odtiaľto vypadnúť! Z tohto miesta je mi na grc!”, povedala znechutene.

“Fajn”, odvetil pokojne Victor a vstal. Samira ho cez Ardena pozorovala, ako z tajného sejfu vyberá pár ošúchaných zväzkov. “Aj tak nie je na mne, aby som ťa k tomu prinútil. Ale ver mi, skôr či neskôr sa vzdáš. Je to silnejšie ako ty, synak. Čoskoro ťa znova ovládne.” Cítila, ako sa v nej šíri chlad a mierna panika. Snažila sa ju však potlačiť.

“Len tak ľahko sa nevzdám, nemysli si. Ja už do vášho tímu dávno nepatrím”, odvetila pevne.

“To je sprostosť a ty to vieš. Nemáš šancu, Arden a keď sa vrátiš, naplno si to vychutnám…”


Samira sa celá spotená posadila na posteli. Ešte stále bola v šoku z toho, čo práve prežila.

“Takže Arden s niečím pomáhal otcovi a potom s tým sekol. Čo to ale mohlo byť, že bol z toho taký znechutený? A o čom sa to rozprávali? Čo malo Ardena ovládnuť? Možno by táto informácia mohla Adamovi pomôcť…”, premýšľala horúčkovito a zmätene si trela spánky. Ničomu, o čom sa tí dvaja rozprávali, nerozumela. Chvatom pozrela na hodinky. Bolo šesť hodín ráno a ona vôbec nespala. Vybehla z postele a rýchlo sa osprchovala. Adam bude ešte spať, ale to nevadí. Musí mu to povedať. Oblečená a upravená trielila po tichých chodbách, až hlasno zaklopala na dvere jeho izby. Keď jej nikto neotváral, priložila na ne ucho a začula šum sprchy. Potichu otvorila a vkĺzla dnu. Adam sa naozaj sprchoval, dvere na kúpeľni boli privreté. Samira si sadla na jeho rozostlanú posteľ a nervózne čakala. O chvíľu sa voda zastavila a Adam vyšiel z kúpeľne, ale úplne nahý. Keď ju zbadal, až poskočil od ľaku a vrátil sa späť.

“Kristepane, Sam!”

“Ou”, vyhŕkla Samira a zahanbene si skryla tvár do dlaní. “Prepáč!”

“Čo tu robíš?!”, zvolal Adam podráždene. Tentoraz sa objavil s uterákom omotaným okolo bokov a zo stoličky si vzal oblečenie. Potom sa v kúpeľni obliekol.

“Ja… nechcela som ťa tak prepadnúť”, zavolala na neho Samira. “Musím ti však niečo povedať.” Adam sa vrátil do izby už v nohaviciach a košeli, ktorú si práve zapínal.

“A nemohlo to počkať?”

“Nie. Je to dôležité. Dnes ráno som totiž zasa mimovoľne použila svoju schopnosť a dostala som sa do Ardena.” Adam sa zatvárila nechápavo a prisadol si k nej.

“Okrem tej irónie, ako sa ti posmieval, že do neho sa len tak na počkanie nedostaneš, nevidím na tom nič hrozné. Alebo sa mýlim? Na aké temné tajomstvá si prišla?”, zasmial sa pobavene.

“Bože, Adam! Toto nie je sranda! Neprerušuj ma, prosím ťa!”, zahriakla ho nahnevane, načo sa zháčil.

“Už som ticho.” Samira mu vyrozprávala všetko, čo videla, počula a cítila počas Ardenovho rozhovoru s Victorom. Keď skončila, na Adamovej tvári sa zračil šokovaný výraz. Vyskočil a nervózne si oboma rukami prehrabol hnedé vlasy.

“Čo je? Čo to znamená? Ja tomu vôbec nerozumiem”, povedala Samira.

“Všetkému ani ja nie, ale… Arden mu v tom labáku pomáhal? Neuveriteľné! A to som si ho už celkom aj obľúbil! Doriti!”

“Pomohla ti nejako táto informácia?”

“Asi k tomu, že aký otec, taký syn. A keďže Victor je riadny sviniar…”

“Ale veď povedal, že to už nerobí!”

“No a? To nič nemení na fakte, že kedysi so starým spolupracoval. Musím ísť za ním. Určite bude vedieť, čo za svinstvo to Victor pichol Amelii, že stratila spomienky. Ale čo je dôležitejšie, som si istý, že bude poznať aj protilátku alebo niečo, čo jej ich znova prinavráti.”

“Dúfam, že máš pravdu. Ale idem s tebou.” Adam však pokrútila hlavou.

“To v žiadnom prípade, Samira!” Ona sa však už nedala odbiť.

“Je mi jedno, čo vravíš! Idem a hotovo! Vďaka mne si sa dozvedel dôležité informácie, takže sme v tom spolu!” Chvíľu na ňu bez slova hľadel, ale napokon rezignoval.

“Fajn, ale až po výuke. Možno je ešte stále v tom posratom labáku.” Dohodli sa, že po obede počkajú na Ardena a pozhovárajú sa s ním. Na vyučovaní sa na neho nemohla ani pozrieť a v duchu sa modlila, nech už hodina konečne skončí. Na obed nemala chuť, od stresu mala stiahnutý žalúdok a tak sa posadila na schody v hale, aby počkala na Adama.

“Čo si nebola na obed?”, opýtal sa jej o niečo neskôr, keď k nej podišiel. Okolo nich prešla Amelia s Nikou a čudne na nich pozrela.

“Nemohla som. Som strašne nervózna.” Adam prikývol a vtedy z jedálne vyšli Joy s Ardenom.

“Super”, pošepol jej Adam, keď videl, že sa lúčia.

“... večer sa môžme trochu prejsť v záhrade…”, začula Samira tých dvoch a o chvíľu okolo nich prebehla Joy.

“Ahojte”, pozdravila ich a vyšla hore schodmi. Arden sa medzitým pobral do svojej izby.

“Tak poď Sam, môžme”, povedal jej Adam a vstal. Samira ho nasledovala a o chvíľu už stáli pred dverami do Ardenovej izby. Po zaklopaní im hneď aj otvoril a prekvapene na nich pozrel.

“Potrebujete niečo?”

“Áno, môžme ísť dnu?”, opýtal sa Adam, ale Arden pokrútil hlavou.

“Nepočká to? Mám teraz nejakú robotu…”

“Nie, musíme s tebou prebrať niečo súrne”, pridala sa Samira, načo sa Arden zamračil.

“Sorry, ale ja teraz fakt nemám čas”, odbil ich Arden a chcel zatvoriť dvere, ale Adam sa do nich zaprel.

“A teraz ma počúvaj. Stačí, keď ti poviem, že Samira sa dnes ráno dostala do tvojej gebule?!” Samira si všimla, ako sa Ardenovi rozšírili oči a pozrel na ňu. “Takže ak nechceš, aby som tu na chodbe spravil cirkus, láskavo nás pusti dnu.” Nečakal na Ardenove pozvanie a vošiel do jeho izby, pričom ho drgol do pleca. Ten tam stál ako obarený a Samira ho asi po prvý krát videla takého vykoľajeného. Pomaly popri ňom prešla a on potichu zavrel dvere.

“Nech si videla hocičo, nebudem sa s vami o tom baviť”, povedal so stisnutými perami, keď sa spamätal a pozrel na Adama.

“Varujem ťa, Arden!”, podišiel k nemu Adam nazúrene. “Vieme, že si otcovi pomáhal s tými hnusnými experimentami v labáku!” Ten stuhol, ale pohľadom neuhol. Boli rovnako vysokí a naštvane na seba zazerali. Samira sa bála, že Adam sa do Ardena každú chvíľu pustí. A čo myslel tými experimentami? “Vie Joy, s kým chodí? S akým hajzlom spáva? Som si istý, že o ničom netuší, však? Inak by sa na teba vykašlala!”

“Nemiešaj sa do niečoho, čomu nerozumieš! Nemáš najmenšie právo súdiť ma, nič o mne nevieš! Skončil som s tým už dosť dávno a práve kvôli nej. To je všetko. A Joy vie, že mám temnú minulosť!”

“Ale nevie, čo to za minulosť je, však?”, uškrnul sa Adam a Arden zaťal ruky do päste.

“Nie, nevie”, precedil pomedzi zuby.

“Takže ak chceš, aby to tak aj zostalo, okamžite mi povieš, čo tvoj foter pichol Amelii, že stratila pamäť.”

“Žeby nejakú látku, po ktorej na všetko zabudla?”, uškrnul sa Arden ironicky.

“Počúvaj, ty debil, teraz nemám náladu na tvoje blbé reči, jasné?!”, zreval Adam a prudko ho strčil do hrude, až sa zatackal.

“Adam, upokoj sa”, upozornila ho Samira, ktorá všetko sledovala obďaleč a potom sa obrátila na Ardena.

“Chceme vedieť, či existuje nejaká látka, ktorá by jej spomienky vrátila.”

“Musím vás sklamať. Mozog je veľmi zložitý, to by si mal vedieť aj ty”, zazrel na Adama. “Ak jej ju otec dal, niet návratu, všetko, čo jej vymazal, je navždy fuč.”

“Neverím ti, blafuješ!” Adam ho schytil za tričko a tresol o stenu. Arden zvraštil tvár od bolesti, ale nebránil sa.

“Nie, hovorím vám pravdu!”

“A čo mágia? Nejaké kúzlo?” Arden len pokrútil hlavou. “Klameš! Okamžite nám povedz, ako Amelii prinavrátime pamäť!”

“Nijako, doriti! Už som ti povedal, nedá sa to!”, odstrčil ho Arden. Potom si opravil tričko a pozrel na nich. “Je mi ľúto, čo otec urobil Amelii, ale nepomôžem vám. Rád by som, ale nemám ako”, dodal unavene a pošúchal si spánky. Adam ho stále prebodával pohľadom a tak Samira k nemu podišla.

“Adam, Arden hovorí pravdu. Poď, ideme.” Pohľadom prešla k Ardenovi, ktorý bol bledý a na čelo mu vyrazili kvapôčky potu. “Je ti dobre?”

“Nie, príšerne ma bolí hlava”, zahundral a sadol si na posteľ. “Vypadnite už.” Adam bez slova vyšiel z izby a Samira ho rýchlo nasledovala.

“Čo teraz?”, opýtala sa ho na chodbe.

“Čo by malo byť? Ak Arden neklamal, Amelia je nahratá a nič jej už nepomôže.”

“A on? Tie veci, či experimenty, čo porobil?”

“Nerieš to už, prosím ťa. Teraz je to aj tak jedno”, odvetil sklamane. “Ďakujem ti za pomoc”, dodal s letmým úsmevom a pobral sa do svojej izby. Samira tam ostala stáť a smutne sa za ním dívala…

 

ÚLOHY

1. Myslíte si, že Arden klamal že nemôže Amelii pomôcť alebo povedal Samire a Adamovi pravdu?

2. Čo si myslíte o hádke medzi Ardenom a Joy?

3. Naozaj sa Joy Failovi páči a niečo k nej cíti?

4. Čo sa podľa vás stalo Aurore, že odpadla a ostala v bezvedomí?

5. Maddison a James skoro zrazili Victora. Prečo tam podľa vás bol?

6. Čo sa podľa vás stalo Falcovi/Falatharovi, že padol zranený na zem?

7. Čo si myslíte o knihe, ktorú Gretchen a Percival získali?

8. Čo podľa vás ukrýva pergamen, ktorý dostala Gretchen od prvej kráľovnej Doriathu?

9. Myslíte si, že Arden pomohol ostatným vrátiť schopnosti?

10. Čo si myslíte o tom, že Lily Jamesa podviedla?

11. Prečo si podľa vás Maddie nespomína na predošlé udalosti z domu?

12. Zmieri sa Maddison so skutočnosťou, že si ju jej milovaný nepamätá?

13. Má sa Leila s Percivalom vrátiť s Olivien do domu čarodejníc, alebo ostať a chrániť Viktóriu?

14. Nájde Leila v knihe kúzlo, aby mohla ostať s Johnnym a zachovala si svoj elfský pôvod? Alebo by mala zachovať tradíciu a byť vo vzťahu s elfom?

15. Vráti sa Olivien späť do domu čarodejníc?

16. Ako sa Percival zbaví náhrdelníka, ktorý mu dala Olivien?

17. Bude sa Nika ďalej snažiť nájsť náramok?

18. Čo sa podľa vás stalo s Nikiným náramkom?

19. Zdôverí sa nakoniec Adam Samire so všetkým, čo o laboratóriu vie?

20. Čo sledoval Victor tým, že prerušil rozhovor Amelie a Adama?

21. Vracajú sa Amelii spomienky?

22. Myslíte, že existuje odvar na návrat spomienok, ktorý chcela Octavia od Drully?

23. Dozvie sa Octavia, kto boli jej skutoční rodičia?

24. Myslíte si, žeby sa Loganovi vrátili spomienky, keby mu Octavia opäť prečítala úsek z knihy, ktorú mu čítala, keď bol v kóme?

25. V ďalšej kapitole chystáme bazénovú párty na počesť narodenín Joy a Maddie, alebo ešte niekoho? Napíšte nám, ktorá z vašich postáv mala tiež v poslednej dobe narodeniny (ale snáď nie všetky :D) a poriadne to oslávime! Všetky ste srdečne pozvané a vrátane vašich príspevkov môžte napísať stručný dej, ako sa bude vaša hrdinka na oslave zabávať :)

Čas na pridanie do 4.2. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas, nech sa to zbytočne nepredlžuje. Ďakujeme :)

Pekný deň praje Ninna a Evinka :)


Recent Posts
bottom of page