Ahojte kočky! Je tu nový mesiac s ním aj výročná 10. kapitola našej Čarovnej krajiny :) Sme veľmi rady, že ste to vydržali hrať tak dlho a hlavne, že vás príbehy o našich hrdinkách bavia. Ďakujeme za vaše skvelé príspevky a prajeme vám príjemné, napínavé a možno aj zábavné čítanie :) Za prípadné chyby a preklepy sa dopredu ospravedlňujeme.
Joy sa prebudila do zamračeného rána. Otvorila oči a pohľad jej padol do šera za oknom. Obloha bola oceľovosivá a dážď bol na spadnutie. S úsmevom sa otočila, že sa ešte na chvíľku pritúli k Ardenovi, ale jeho strana postele bola prázdna a studená. Prekvapene sa posadila.
„Arden?”, ozvala sa, ale odpoveďou jej bolo iba ticho. Pomaly vstala a prešla do kúpeľne, ale tam tiež nebol. „Kde len mohol ísť?”, premýšľala, kým si obliekala džínsy a peknú blúzku s kvetmi. Starostlivo si rozčesala pomotané vlny vlasov a stiahla ich do chvosta. Na nohy si obula balerínky, skontrolovala amulet, či je dobre schovaný a vyšla z izby. Bolo ešte pomerne skoro, ale ona bola vždy ranné vtáča. Keďže mala ešte pre raňajkami trochu času, šla pohľadať Ardena. Opatrne zaklopala do jeho izby, ale znova ju privítalo len ticho a prázdnota. Skúsila to ešte v knižnici, ale ani tam nebol. Obývačka, kuchyňa, jedáleň, učebne… tiež nič. Napokon vyšla von do záhrady. Vzduch bol dusný, ťažký a ona sa prechádzala popri záhonoch krásnych kvetov. Sem tam vytrhla nejakú burinu, ale za krátky čas sa predsa spustil dážď a zahnal Joy späť do domu. To už bol čas aj na raňajky, ale Arden sa ani tam neukázal. Začínala mať obavy. Vzala si jogurt, cereálie a šálku teplého kakaa a rozhliadla sa po jedálni. Jediné voľné miesto bolo pri Failovi. Elf ju privítal so samoľúbym úsmevom, no gavaliersky jej odsunul stoličku.
“Ehm… ďakujem”, povedala, sadla si a natiahla sa po lyžičke.
“No vitaj, modroočka! V dome sa po tebe a tvojom frajerovi pekelne zháňali! Aspoň to stálo za to?” Veľavravne sa uškrnul a spýtavo zdvihol obočie. Joy sa ho snažila ignorovať, avšak na líca jej vystúpila tá otravná červeň.
„Failo, vďaka za tvoj záujem, no teraz fakt nemám náladu, dobre? Chcem sa v pokoji najesť.”
“Ale ja ti v tom vôbec nebránim”, ohradil sa. „A čože dnes taká nabrúsená a sama, hm? Kde máš svoju protivnú polovičku?” Joy si vzdychla a vtom do jedálne vošiel Arden. Pohľadom ju hneď vyhľadal a venoval jej letmý úsmev. Vyzeral však unavene a bol bledý. A … utrápený. Jemne jej kývol hlavou smerom do kuchyne. “No, spomeň čerta…”, zamrmlal Failo a zazrel na neho. Joy okamžite vstala a do ruky schmatla aspoň jogurt. Na elfa už ani nepozrela a ponáhľala sa za Ardenom. Ten stál opretý o kuchynskú linku a bol duchom neprítomný.
“Ahoj!” Náhlivo k nemu podišla a objala okolo pása.
“Ahoj, moja”, usmial sa a pevne ju zovrel v náručí.
“Kde si mi dnes zmizol?”, zamrmlala mu do hrude. Počula, ako mu rýchlo bije srdce. “Stalo sa niečo?”
“Nie, len… nemohol som spať a potom som ešte potreboval niečo prebrať s otcom.” Joy na neho prekvapene pozrela.
“Áno? Vy dvaja sa už rozprávate?”
“Iba som si chcel objasniť pár vecí, čo sa týka vyučovania”, odvetil a za ucho jej založil zatúlaný prameň vlasov. Joy si nežne oprela tvár o jeho prsty a on sa unavene pousmial.
“Arden”, vydýchla Joy. Nemohla to už viac v sebe dusiť. “Vidím, že sa s tebou niečo deje. Už od včera. Cítim, aký si nervózny, nie si vo svojej koži. Čo sa stalo? Čo ťa trápi?” Vtom sa z jedálne ozval Aurorin hlas.
„Mali by sme ísť”, povedal Arden a chytil ju za ruku.
„Ale… “, namietla Joy.
„Som v pohode, okej?”
„Neverím ti. Nie som predsa slepá! Ľúbim ťa a trhá mi srdce, keď ťa takto vidím!”
„Joy, počúvaj ma.” Schytil ju za útle plecia a z výšky sa jej podráždene zahľadel hlboko do očí. „Chápem, ale keď sme sa dali dokopy, vedela si, do čoho ideš. Stále mám nejaké nevyriešené záležitosti, o ktorých nemôžem hovoriť a zveriť sa ti, jasné?”
„Viem, ale tá bezmocnosť ma ubíja”, hlesla a trochu sa pomrvila pod jeho rukami. „Bolí ma to.” Okamžite ju pustil, akoby si iba teraz uvedomil, že jej zabára prsty do ramien.
„Prepáč, ja… nechcel som”, rozpačito sa ospravedlnil a nervózne si odhrnul vlasy z tváre. Joy sa nezmohla ani na slovo. Po krátkom, trápnom tichu rýchlo pozrel na hodinky. „Letím, za chvíľu je vyučko. Vidíme sa neskôr”, doložil meravo a Joy len bezmocne sledovala, ako náhlivo opúšťa kuchyňu. V ruke stále držala jogurt, na ktorý ju už prešla chuť. Ešte nedávno bolo všetko v najlepšom poriadku, ale akonáhle sa vrátili späť, znova sa všetko komplikuje. S ešte búšiacim srdcom vrátila jedlo do chladničky a prešla do jedálne. Oprela sa o rám dverí a snažila sa počúvať, čo Aurora hovorí, ale myšlienkami bola úplne mimo. Vtom ju upútali jej slová.
„… všetci sa prebrali.” Joy sa od prekvapenia rozšírili oči. Aspoň jedna dobrá správa, pretože tento deň sa začal naozaj mizerne. Dúfala, že sa prebrala už tá pravá Maddie, ktorá bola jej priateľkou a tiež sa tešila Jamesa, pretože siho zs ten čas tiež veľmi obľúbila. Potom zachytila Victorov pohľad. So záujmom si ju premeriaval, zatiaľ čo sústredene prežúval raňajky.
„Prečo na mňa tak zíza? Vari už s Aurorou a Arcalime vymysleli pre nás s Ardenom trest a on si už teraz škodoradostne vychutnáva dôsledky?” Na okamih zneistela, ale potom vystrela plecia a pripojila sa k Octavii, s ktorou spoločne prešli do učebne. Tam sa usadili na pohovke a v tichom rozhovore spoločne čakali na Victora. Po chvíli sa k nim pridala aj Amelia.
“Dnes budeme iba my tri? Kde je Oli?”, opýtala sa šeptom dievčat, keď ich mentor začal prednášku, načo ony len pokrčili plecom.
“Neruším ťa, slečinka? Máš málo problémov na rováši, potrebuješ ešte ďalšie?”
“Len som bola zvedavá, kde je Olivien. Ani na raňajkách nebola.”
“To nie je tvoja starosť. Nestrkaj ten tvoj pekný noštek, kde netreba a venuj sa vyučovaniu, rozumela si?”
“Je aspoň v poriadku?”
“Áno.”
“Fajn”, zamrmlala a za jeho chrbtom prevrátila očami. Snažila sa sústrediť ako len mohla, no myšlienky mala stále rozbehané. Vďaka tomu jej Victor po výuke vynadal a naváľal jej dvojnásobné množstvo úloh ako zvyčajne. Akoby to nestačilo, meškala už aj na výcvik bojových zručností. V izbe sa rýchlo prezliekla do teplákov, trička na ramienkach, cez plecia si prehodila mikinu a obula tenisky. Keďže stále lialo ako z krhly, výcvik mali vo veľkej hale, ktorú Aurora vytvorila zo starej stodoly za domom. Ešte sa zastavila v kuchyni, veď od rána nič nejedla a nechcela riskovať, že niekde uprostred tréningu odpadne. Potom si natiahla kapucňu na hlavu a rozbehla sa po mokrom chodníku za silného dažďa do haly. Dnu už boli všetci, teda okrem nej a Olivien. Keďže Percival odišiel, jeho miesto zaujal Failo, ktorý sa teraz sebavedome prechádzal okolo cvičiacich. Joy sa mu vyhla veľkých oblúkom a prešla k druhému elfovi, Haenahovi.
“Dobrý deň”, vyhŕkla zadychčane. “Prepáčte, že meškám, ale zdržala som sa výuke.”
“To je v poriadku, maličká”, odvetil a pozrel na ňu zhora. “Len nech sa to neopakuje. Disciplína a dochvíľnosť je na prvom mieste.” S týmito slovami jej vložil do rúk luk a tulec šípov. “Nech sa páči.”
“Ďakujem.” Ako prechádzala cvičiskom, všimla si Ardena, ako celý spotený búši do boxerského vreca. Jeho pohyby boli rýchle, ale príliš agresívne. “Stále je nahnevaný”, pomyslela si Joy smutne, prešla ku terčom a dala si dole mikinu. Ešte včera im bolo tak dobre… Keď si precvičila lukostreľbu, čakala ju sebaobrana a boj z blízka.
“Choď, Néco, tu to prevezmem ja”, ozval sa jej zrazu za chrbtom Failov hlas a Joy stuhla. Bože, ešte tento jej tu chýbal! Mladý elf, s ktorým mala cvičiť, len kývol hlavou a odišiel k Amelii. Failo sa postavil pred ňu a so žiarivým úsmevom ju vyzval. “No, modroočka, dole tenisky a ukáž, čo v tebe je.”
“Nič. Toto cvičím len krátko”, odvrkla, ale vyzula sa a zaujala obranný postoj. On sa uškrnul a zrazu sa na ňu vrhol. Stihla sa mu uhnúť, no on zaútočil znova a skončila na zemi. Joy okamžite vyskočila na nohy a zazrela na neho. Potom úkosom pozrela na Ardena. Ten najďalej boxoval do vreca, slúchadlá v ušiach, hluchý a slepý voči okolitému svetu.
“Postoj! Zbytočne sa nerozptyľuj!”, zhúkol na ňu Failo rozkazovačne a Joy obrátila pozornosť späť. Pomaly, ale isto to v nej začínalo vrieť. Zaťala ruky do pästí a sústredene čakala, kedy na ňu zasa skočí. Tentoraz sa jej nejakým zázrakom podarilo jeho útok odraziť, dokonca ho zasiahla do píšťaly. Podľa Failovho výrazu úspešne a na tvári sa jej rozlial hrdý úsmev. Ten však netrval dlho. Kým si stihla vychutnať toto malé víťazstvo, zrazu ležala pod jeho svalnatým telom a nemohla sa ani pohnúť.
“Zlez zo mňa!”, zastonala a pokúšala sa vyslobodiť, no márne.
“Toto je tiež súčasťou sebaobrany… či sa dokážeš odtiaľto dostať”, podotkol pobavene.
“No to určite! Pusti ma!”, zafučala, no on sa ani nepohol. Dokonca mala pocit, že jeho zovretie ešte viac zosilnelo.
“Nechce sa mi. Celkom sa mi totiž pri tebe páči. Alebo lepšie povedané… na tebe”, zvodne jej pošepol do ucha a ticho sa zasmial. Joy z neho prebehol mráz po chrbte.
“Failo, ja už z teba začínam mať strach! Prečo to robíš?!”
“Pretože sa mi veľmi páčiš, zlatko…” Zrazu ich oboch zahalil tieň a Failo dostal taký kopanec do boku, že zaúpel a odkotúľal sa z nej.
“Toto má byť tréning, ty poondiaty úchylák?!” Arden hnevom celý bez seba podišiel k elfovi, ktorý sa práve horko ťažko zviechal zo zeme a vzápätí ho znova kopol do brucha a potom ešte raz.
“Arden! Prestaň!”, zvolala Joy zhrozene a rýchlo sa postavila. On na ňu pozrel so stisnutými perami, ale Faila už nechal na pokoji.
“Ale čo?”, zatiahol ironicky. “Mám prestať, áno?! Nebodaj sa ti páčilo, ako sa po tebe ten sviniar sápal?!”
“No dovoľ?! Samozrejme, že nie!”, odvetila Joy urazene a nahnevane si založila ruky vbok.
“Zaslúžil si to, myslím, že to uznáš aj sama!”, precedil pomedzi zuby.
“Áno, ale zasa to nemusíš takto preháňať!” Vtom sa medzi nich vrhol rozzúrený Failo a zastihol Ardena nepripraveného. Takú mu vrazil do tváre, až spadol na zem a Joy začula nepríjemné prasknutie.
“Tak a máš po tom svojom dokonalom nose, sráč!” Elf sa znova rozohnal, ale ona pre neho zastavila čas. Opäť.
“Ach, veď ti ho zlomil!”, zvolala nešťastne a okamžite k Ardenovi podišla. Snažila si nevšímať, ako na nich všetci zízajú.
“Nebráň ma stále svojimi čarami!”, odbil ju a pomaly sa postavil. Joy na neho prekvapene pozrela. Lem sivého trička si pritískal k zakrvavenému a evidentne zlomenému nosu. Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila.
“Arden, ukľudni sa už, prosím ťa”, prihovorila sa mu mäkko. Bol taký naštvaný, až sa triasol. “Poď, ide sem Haenah a netvári sa práve nadšene. Musíš ísť do nemocničného krídla, pozri ako veľmi krvácaš”, jemne na neho naliehala a chytila ho za ruku. Arden sa jej však vytrhol a zazrel na ňu tým svojím arogantným pohľadom, ktorý neznášala od okamihu, čo sa spoznali. Myslela si, že ho už nikdy neuvidí. Evidentne sa prerátala. A vtedy jej pohár trpezlivosti pretiekol. Najprv ráno bez vysvetlenia zmizol, potom ich hádka v kuchyni, Victor na výuke a Failo tu na tréningu. A teraz tomu dal Arden dokonalú bodku. Hoci ho veľmi ľúbila, momentálne mala sto chutí ho prefackať. Joy ho prebodla nahnevaným pohľadom, rýchlo sa obula a bez slova sa pobrala k dverám. Pre ňu sa výcvik na dnes skončil.
“Si v poriadku?”, zastavila ju ustarostene Samira. Slabo sa na kamarátku usmiala za jej záujem a len pokrútila hlavou. Bolo jej nanič. Keď vychádzala, cez plece skontrolovala situáciu. Haenah už Ardenovi čistil žalúdok, takže opäť spustila čas pre Faila a vyšla von. Pomaly kráčala cez záhradu a pre zlosť zmiešanú so smútkom nevnímala hustý dážď, ktorý ju celú premočil. Kým vošla do domu, premrzla na kosť a zo dva razy kýchla. Vo svojej izbe zhodila mokré oblečenie a napustila si vaňu. Pridala si do nej olej s vôňou ruží a hustú penu. Ponorila sa do teplej vody, na uši si založila slúchadlá a pustila si hudbu. Oprela si hlavu, zavrela oči a pokúšala sa relaxovať. Cítila, aké má od napätia stuhnuté plecia a ešte stále rozbúšené srdce. Po nejakom čase sa ako tak upokojila. Vtom pocítila, že v kúpeľni nie je sama a niekto sa na ňu díva. Okamžite otvorila oči a stretla sa s Ardenovým tmavým pohľadom. Strhla sa. Sedel na okraji vane a nos mal prelepený leukoplastom. Pod pravým okom sa mu urobil parádny monokel. Joy si pomaly stiahla slúchadlá, posadila sa a kolená si pritiahla k hrudi.
“Ahoj, láska”, pozdravil ju Arden previnilo. Ešte stále mal na sebe zakrvavené veci.
“Ahoj. Vyľakal si ma”, zamrmlala a úkosom na neho pozrela.
“To som nechcel.” Spoza chrbta vytiahol rozkvitnutú, malú bielu ružičku a zastrčil jej ju do vlasov. Toto gesto ju milo prekvapilo. “Odpustíš mi, že som sa k tebe správal ako totálny idiot? Veľmi ťa prosím.” Kajúcne sa na ňu zahľadel a bolo vidno, že ho zožiera pocit viny. Joy sa na neho nemohla viac hnevať, úplne ju odzbrojil. Vlastne to už nebola zlosť, čo cítila. Zostal v nej iba smútok. “Joy?” Ardenov naliehavý hlas ju vytrhol z úvah.
“Ale áno, už sa na teba nehnevám. Skôr mi to je ľúto.“
“Viem a veľmi ma mrzí, že som bol na teba hnusný. Myslela si to dobre, len… ten imbecil ma vytočil do nepríčetnosti. Keď som videl, ako ťa tam obchytkáva…”, znechutene potriasol hlavou. “V tom momente som mal sto chutí ho zabiť.” Joy si povzdychla a prikývla.
“Veď ja to chápem. No na druhej strane som sa o teba bála a preto som nechcela, aby si sa s ním púšťal do bitky. Failo je predsa vycvičený bojovník a… ”
“Zlatko, možno nemám toľko svalov a skúseností ako on, to však neznamená, že som z cukru”, podotkol Arden s miernou iróniou v hlase, načo sa Joy začervenala. Mal pravdu.
“To viem”, ticho prikývla. “Obaja však máte horúce hlavy a tie vaše roztržky sa raz môžu skončiť oveľa horšie ako dnes.”
“Fajn, budem sa snažiť držať na uzde, oukej? Ale nič nesľubujem. Ak ešte raz uvidím, že sa ťa ten debil čo i len dotkol, neručím za seba. Kriste, čo je toto za blbý deň? Od rána sa všetko len komplikuje”, skonštatoval a unavene si pretrel čelo. Joy len prikývla a vtedy ju striaslo. Voda už vychladla. Arden sa postavil a vzal do rúk veľkú, mäkkú osušku. “Poď, nech mi neprechladneš, krásavica.” Joy trochu ostýchavo vyšla z vane a on ju do nej zabalil.
“Veľmi ťa to bolí?” Bruškami prstov mu jemne prešla po dobitej tvári. “Dostal si poriadnu ranu”, dodala s obavami v očiach.
“Už nie, vlastne bolesť už ani necítim. Horšie bolo, keď mi Drulla naprávala nos. Teraz je to už v pohode.”
“To som rada.”
“Páčiš sa mu.”
“Prosím?”
“Že sa tomu idiotovi páčiš”, zopakoval ticho a v očiach mu znova zaiskrili ohníčky hnevu. Joy si spomenula, ako jej Failo len pred hodinou to isté pošepol do ucha a zamrazilo ju. Napriek tomu sa pokúsila o úsmev.
“Ale no tak, jemu predsa imponujú skoro všetky ženy v dome. S výnimkou Aurory a Arcalime, ale nie som si tým až taká istá”, pokúsila sa o žart, Arden však pokrútil hlavou.
“Nie, vidím, ako sa na teba pozerá. Inak ako na ostatné...” Joy mu vzala tvár do dlaní a vážne na neho pozrela.
“Arden, počúvaj ma. Keby to náhodou aj bola pravda, mňa to vonkoncom nezaujíma. Mám predsa teba a ty si pre mňa všetkým, jasné? A týmto končím túto nezmyselnú debatu”, dodala naoko prísne, postavila sa na špičky a opatrne ho pobozkala. Nežne sa na ňu usmial a pohladil po zružovenom líci od kúpeľa.
“Mám strašnú chuť ťa teraz objať, ale som celý spotený a špinavý.”
“Osprchuj sa a ja ti z izby prinesiem nejaké oblečenie.”Arden sa pousmial a vtisol jej bozk na čelo.
“Milujem ťa.”
“Aj ja teba, ty môj hrdina”, odvetila s úsmevom. “Idem. Hneď som späť.” Opustila kúpeľňu a nechala Ardena, nech sa dá do poriadku. V izbe si znova obliekla džínsy a blúzku, čo mala na výuke a vyšla von na chodbu.
“Dobré ránko, spiaca krásavica.” Amelia potichu vošla do nemocničného krídla a so širokým úsmevom na perách sa usadila na kraj Jamesovej postele. Ten, keď ju zbadal, sa celý rozžiaril a tuho ju objal. To ju prekvapilo, ale aj potešilo. Tieto jeho bratské medvedie objatia jej chýbali.
“Ahoj, Amy! Bože, som tak šťastný, že vidím sestrička!”, zvolal potichu a na vysvetlenie mrkol na vedľajšiu posteľ, kde spala Maddison. “Musím byť potichu, konečne stíchlo to jej večné hundranie”, uškrnul sa na Ameliu. Ona mu postrapatila už aj tak hniezdo na hlave.
“Ako sa máš? Bol si v kóme vyše mesiaca. A… mohol by si ma už aj pustiť. Nieže by som nebola rada, že ma objímaš, ale nemusíš sa rozpučiť”, zasmiala sa a James ju trochu váhavo pustil. “Stalo sa niečo?”, opýtala sa brata, ktorému zmizol úsmev z tváre.
“Nič, nič, už je to za mnou, lenže… počas tej kómy, alebo čo to bolo, som prežíval akýsi alternatívny život, neviem, či mi rozumieš. Akoby som pokračoval v tom pôvodnom živote bez mágie a nič od tej doby, čo som tu prežil, sa nestalo… ale...”, odmlčal sa a pozrel na Ameliu.
“Ale…?”
“Ty si bola mŕtva”, odvetil. “Vieš, aký to bol za pocit? Nikdy v živote ho už nechcem zažiť”, dodal a striasol sa. Amelia na neho neveriacky hľadela.
“Akože, mŕtva?”
“No, keďže som žil život bez kúziel a tak, ty si nemala byť jeho súčasťou, keďže si čarodejnica. Ja som to o sebe nevedel, kým ma nepresvedčila Maddison.”
“Ja tomu nerozumiem, Jamie, o čom to rozprávaš?” Amelia bola zmätená a dívala sa na brata, ktorý len pokrútil hlavou.
“Ani ja. Viem len, že vďaka Maddie sa tá nočná mora skončila a my sme sa konečne prebrali. Ale neviem, čo to bolo, čo presne sme v tej kóme prežívali. V noci tu bola Aurora a mal som pocit, že na niečo prišla. Ale poznáš ju, všetko si necháva pre seba, kým si nie je stopercentne istá, o čo ide.”
“Jasné… tak snáď na niečo príde a dá nám vedieť”, povedala pomaly Amelia. “Dôležité však je, že si už pri vedomí a so mnou, braček”, usmiala sa na Jamesa. Vtedy do ošetrovne vošla Aurora s Arcalime a podišli k Drulle, ktorá sa práve venovala Loganovi. Chvíľu sa ticho zhovárali a kráľovná po chvíli odišla. Ich ryšavá patrónka spolu s Drullou podišli k nim dvom.
“Tak, vidím, že ste sa už zvítali”, podotkla elfka s láskavým úsmevom. “Bola si prvá, na ktorú sa pýtal, keď sa prebral.” Pozrela na Jamesa, ktorý sa na ňu zaškeril.
“Amelia, chápeme, že ti brat chýbal, ale musím ťa poprosiť, aby si odišla”, povedala Aurora a pozrela na Maddison, ktorá veselo odfukovala.
“Ale veď…”
“Nemáš výuku? Aj tá je dôležitá a James ti nikde neutečie. A my sa musíme uistiť, či všetko funguje, ako má.”
“Až na ich schopnosti” skonštatovala Amelia a pri pohľade na brata videla, že už o tom vie.
“Ja verím, že sa nám vrátia. Sme predsa čarodejníci a…”
“Naozaj vás nerada ruším, ale je čas vyučovania, Amelia”, ozvala sa Aurora už zvýšeným hlasom.
“Dobre, dobre”, zamrmlala. Namiesto pozdravu stisla Jamesovi ruku a bez slova vyšla z nemocničného krídla. Naozaj už zasa parádne meškala, ale tentoraz mala pádny dôvod. Veď sa jej po mesiaci prebral brat a aj Victor by to mal chápať. Zadychčaná vbehla do učebne, ale okrem Joy a Octavie tam nikto nebol. Prisadla si k nim, no kým stihli prehodiť aspoň pár slov, dvere sa rozleteli a dnu energicky vpálil ich mentor a v náručí držal kopu kníh. Amelia si len povzdychla. Zasa ich čaká kopa učenia. Chcelo by to nejakú poriadnu párty, aby sa mohli trochu zabaviť. “Myslím, že Joy minule spomínala, že má o dva týždne narodeniny, možno by sme to mohli nejako využiť”, pomyslela si v duchu a potom sa už snažila vnímať, čo im Victor vraví. Po bojovom výcviku, ktorý im výdatne okorenili Arden s Failom sa utekala osprchovať a prezliecť, aby mohla ísť za Jamesom. Lenže teraz ju zdvorilo vypoklonkovala Drulla, že práve zaspal.
“Potrebuje teraz veľa oddychovať. Síce prespal veľa času, musí sa z tých ilúzií a z toho, čo zažíval v kóme, spamätať”, povedala elfka šeptom a pozrela na chrápajúceho Jamesa.
“Pri jeho pílení dreva sa ostatní moc nevyspia”, podotkla Amelia so smiechom. “Skúsim prísť ešte po večeri, áno?”
“Pokojne, srdiečko”, odvetila Drulla a už sa venovala svojim bylinkám a mastičkám. Amelia vyšla von a zamyslene kráčala dlhou chodbou. Zahla za roh a vtom do niekoho vrazila. Stačilo málo a keby ju dotyčný nezachytil, natiahla by sa na zemi. Amelia zdvihla pohľad, že poďakuje svojmu záchrancovi a vtedy zbadala, že je to Adam. Ešte stále ju bez slova držal a tak sa mu červenajúc jemne vymanila z náručia. Nastalo trápne ticho a Amelia si v duchu nadávala, prečo neostala na ošetrovni trochu dlhšie.
“Ahoj...a ďakujem”, bolo jediné, čo jej v tej chvíli napadlo povedať. “A ešte prepáč… že som… do teba… narazila”, vyjachtala a v tom momente vyzerala určite smiešne. Po nedávnych udalostiach a jej výstupe v kuchyni sa cítila ako psychopatka a po ich poslednom rozhovore tomu začínala pomaly aj veriť.
“V pohode, Amy”, odvetil Adam s úsmevom a Ameliu pri tom oslovení až myklo. “Takže sa už prebrali, čo? To je skvelá správa, hlavne pre teba, keďže sa jedná aj o tvojho brata.”
“Áno, to je. Veľmi sa teším”, usmiala sa na neho.
“Práve sa chystám za chalanmi”, dodal veselo.
“Akurát ma odtiaľ Drulla ohľaduplne vyhodila. Vraj potrebujú oddych, ale večer za nimi môžeš kľudne zájsť. Teda, aspoň tak mi bolo povedané.”
“Fúúú, jasné, radšej sa tam ani nepriblížim”, prikývol šibalsky. “Tak potom sa asi vraciame tým istým smerom”, dodal a obaja sa nervózne zasmiali.
“Vyzerá to tak”, povedala Amelia a spoločne vykročili po chodbe.
“Ako sa má James?”, prerušil Adam ticho, ktoré medzi nimi znova nastalo a zdalo sa byť nekonečné. Amelia sa zhlboka nadýchla.
“Dobre, teší sa, že sa konečne prebral”, povedala s úsmevom na perách. “A ja tiež.”
“To ti verím. Aj mňa to teší. Konečne tu budem mať nejakých kamošov”, uprel na ňu tie svoje veľké modré oči a Amelii sa na okamih podlomili kolená. “A ty sa ako máš? Ako výuka a tak?”
“Prečo sa o mňa tak zaujíma?”, rozmýšľala v duchu. Po tom spomínanom incidente v kuchyni sa stále trochu hanbila, pretože odvtedy sa nevideli, ale predsa… Mala pocit, akoby ho už nejaký čas poznala, že sú si blízky...A pritom len pár dní dozadu prehodili spolu viac slov, ako len blbé ahoj. Hlboko vo svojom vnútri mala pocit, že mu môže veriť. Ale prečo? Bol to fakt len pocit? “Chceš sa so mnou na chvíľu prejsť po záhrade?”, vyhŕkla a hneď svoju ponuku oľutovala. Ešte pred nedávnom tak strašne vyletela na Oli, že s Adamom nič nemá a zrazu ho pozvem na prechádzku v žiare zapadajúceho slnka?!
“Jasné, prečo nie”, povedal a Amelia si všimla, ako sa mu rozžiarili oči. “Mal som ísť síce za Samirou, chcela nejké učebnice, ale to počká. Tak ideme?” Nervózne si prehrabla vlasy a prikývla. Vyšli cez jedno francúzske okno v obývačke. V záhrade bolo po daždi príjemne a čerstvý vzduch voňal kvetmi.
“Bol to skvelý nápad, trochu sa prevetrať. Aj tak sa mi nechce v tom teple učiť. Zišiel by sa nám nejaký bazén, čo povieš? Mali by sme nejako spracovať Auroru.”
“Ten by sa veru zišiel. Len ja ju presviedčať nebudem, nemá má veľmi v láske.”
“To pomaly už nikoho”, zasmial sa Adam a po chvíli si sadli na lavičku k jazierku.
“Vieš, keď bol James a ostatní v kóme...vraj prežívali nejakú ilúziu, iný život mimo domu a bez mágie. Dokonca v jeho imaginárnom svete som bola mŕtva.”
“Och, to fakt? A čo nato Aurora?”, opýtal sa zdesene Adam, načo Amelia pokrčila plecami.
“Neviem. Jamie niečo spomínal, že asi na niečo prišla, no ako vždy, nepovedala ani slovo a dnes som ešte nemala možnosť s ňou hovoriť. Ale chcela by som za ňou ešte zájsť, hoci tá predstava neznie veľmi lákavo”, dodala s pokrčeným nosom, načo sa obaja zasmiali.
“A čo ich schopnosti? Dokážu ich používať, alebo tiež o ne prišli?”
“Nanešťastie ich stratili”, povedala Amelia. “Aj ty si o svoje prišiel, však? Napriek tomu, že tá guľa zasiahla len tvoje astrálne JA?” Adam sklopil zrak a prikývol.
“Áno, napriek tomu. No keďže som nebol zasiahnutý vo svojom fyzickom tele, neupadol som do tej kómy, len do bezvedomia. No schopnosti nemám.”
“Podľa mňa teraz, keď sa už všetci prebrali, Aurora začne riešiť aj toto. Aj keď je nepríjemná, je múdra a vždy na všetko príde,” skonštatovala Amelia chlácholivo a rukou ho automaticky pohladila po pleci. Hneď však ruku odtiahla, akoby sa popálila a chcela sa Adamovi ospravedlniť, alebo aspoň niečo povedať, no tej chvíli sa ich pohľady stretli a jeden druhému sa zapozerali hlboko do očí… Amelia sa doslova strácala v tej záplave nebesky modrej farby…
“Amelia!” Svoje meno počula akoby z diaľky a nevenovala mu pozornosť. “Amelia!!!” Ten hlas bol však nedobitný a tak sa napokon neochotne otočila. Na terase zbadala Victora, ako na nich hľadí.
“Áno?”, zakričala na neho. “Čo ten starý somár zasa chce?”
“Potrebujem s tebou niečo prebrať, čo som si všimol dnes na vyučovaní a zabudol som nato!”, zvolal a rukou jej naznačil, aby k nemu prišla. “A poď sem, prosím ťa. Nebudem tu vyvreskovať cez celú záhradu!” Amelia prevrátila očami a pozrela na Adama. Ten však pohľadom hypnotizoval Victora. Čo ju však zarazilo bola skutočnosť, že vyzeral veľmi nahnevane a nepríjemne na neho zazeral. Keď pomaly vstala, náhle ju schmatol za zápästie.
“Buď opatrná”, zašepkal naliehavo, čomu Amelia nerozumela. Victor však už na terase nervózne stepoval a tak to nechala tak.
“Ehm...dobre. Tak sa zatiaľ maj”, pozdravila ho ticho, načo Adam len prikývol a stále sledoval toho starého capa.
“No tak, slečinka, nemám na teba celý deň”, vyštekol Victor, keď k nemu prišla a už kráčal do domu.
“Kam vlastne ideme? Čo ste mi chceli povedať?”, vyzvedala Amelia rozpačito. Victor v tom momente zastal v strede chodby a zamračil sa na ňu.
“Uhm… potrebujem od teba, aby si našla jednu knihu v knižnici.”
“Ako to súvisí s tým problémom z výuky?”, opýtala sa ho, keď sa znova pohli.
“Och, Amelia, mala by si byť menej zvedavá a neklásť priveľa otázok”, povedal Victor podráždene, načo sa teraz nechápavo zamračila ona. “Tá kniha sa volá Čarovné odvary a elixíry”, dodal, kým stihla niečo povedať. “Myslím, že má zelený obal so zlatým lemovaním.” Strojene sa na ňu usmial, keď zastali pred knižnicou. Potom sa bez slova obrátil a odišiel.
“Nemáš začo”, zamrmala si Amelia popod nos, keď osamela a otvorila dvere do knižnice. Keďže nemala ani šajnu, na ktorej polici sa tá blbá kniha nachádza, hľadala ju až do večere, akoby fakt nemala nič užitočnejšieho na práci. Napokon ju našla, bola malá, tenká a poriadne zaprášená a Amelia nemala poňatia, načo ju Victor potrebuje. Rýchlo mu ju zaniesla a ponáhľala sa na večeru. Potom ešte šla do Jamesovej izby, odkiaľ vzala pár kníh a komiksov, ktoré mal rád, aby aspoň trochu zabil nudu v nemocničnom krídle.
Samira bola veľmi zvedavá na svojich nových spolužiakov. Za ten čas, ktorý už v škole strávila, nebola v nemocničnom krídle ani raz. Po prvé preto, pretože bola zdravá ako ryba a po druhé, vôbec ich nepoznala, takže nemala dôvod ich navštíviť. Zamyslene si natierala rožok maslom a medom a občas pozrela na Adama. Bola rada, že sa za svoje protivné správanie ospravedlnil, ale na druhej strane chápala, že ju chcel chrániť. No ona mu chcela pomôcť. Stále však mala pocit, že je mysľou viac pri Amelii. Jej strata pamäte ho mrzela viac, ako bolo Samire milé. Tú však mohla využiť pre svoj prospech… Teraz bude Adam s Ameliou tráviť menej času, takže mu spoločnosť bude robiť ona a pokúsi sa ho získať pre seba. Po raňajkách, ešte pred výukou, sa pri ňom pristavila.
“Ahoj, Adam”, pozdravila ho s milým úsmevom.
“Čau. Ako, kočka?”
“Fajn, len vieš… výuka a potom ten tréning…”, prevrátila očami Samira.
“Na ten sa teším. Mám pocit, že tu už od nudy skapem”, zasmial sa Adam. “Keďže na vyučko chodiť nemusím.”
“Chápem, ale ja mám ešte poriadnu svalovku z minulého cvičenia”, vzdychla si. “Niekedy mám pocit, že Haenah s Failom to prenáňajú, hlavne veliteľ.”
“Nečuduj sa, je to vojak. A Failo? Ten aj tak len pokukuje po vašich zadkoch”, skonštatoval pobavene.
“No veľmi vtipné”, odbila ho Samira so smiechom. “Inak, potrebovala by som jednu učebnicu a minule som videla, že ju študuješ v záhrade. Mohol by si mi ju požičať?”
“Ktorú? Teraz ich mám v izbe veľa, keďže sa drvím len teóriu.”
“Koncentráciou k najlepšej obrane? Stále mám problém sústrediť sa, ale to bude skôr tým protivným Ardenom.”
“On je proste taký, nevšímaj si ho. Inak je celkom fajn, dá sa s ním dobre pokecať.“
“To sa ti ľahko povie. Minule sa mi podarilo dostať do Aurory, ale namiesto toho, aby ma aspoň pochválil a ocenil môj pokrok, sa mi posmieval. Fakt úžasná motivácia.”
“Ale kašli na to, Samira. On je len tvojím učiteľom. Trénuješ a zdokonaľuješ sa pre seba. A keď sme už pri tom, osobne si myslím, že nato, ako si tu krátko, ti to ide skvele”, dodal s tým svojim neodolateľným úsmevom.
“Vážne?”
“Samozrejme, myslím to úplne vážne. Si šikovná.”
“Ďakujem, si zlatý, veď ako vždy”, povedala s jemným rumencom na tvári. To už došli do haly a tam sa ich cesty rozchádzali. “Takže sa podvečer môžem u teba zastaviť?”
“Jasné, ale trochu neskôr. Po tréningu by som chcel zájsť za chalanmi na ošetrovňu.”
“Dobre, platí.” Rozlúčili sa a Samira sa pobrala na výuku. Arden bol však dnes výnimočne nepríjemný a ona sa snažila výuku pretrpieť, ako sa len dalo. Po hodine vyletel z miestnosti a tresol s dverami tak silno, až popadalo niekoľko kníh z police. Samira len pokrútila hlavou a šla na obed. Na tréningu jej práve Haenah vysveľoval, ako má správne držal luk, keď sa strhla hádka. Arden sa pobil s Failom a potom sa pohádal s Joy. Samira sa len zdesene prizerala, ako na ňu reve. Bolo jej kamarátky ľúto a tak keď prechádzala okolo nej, opýtala sa, či je v poriadku. Jasné, že nebola, slzy mala na krajíčku. “To je ale deň”, pomyslela si, keď sa výcvik predčasne skončil. Keďže vonku stále lialo ako z krhly, rýchlo utekala do svojej izby. Tam sa osprchovala, prezliekla a chvíľu sa učila. Po hodinke usúdila, že Adam už určite absolvoval svoju návštevu za chalanmi. Ešte si prečesala husté, ebenovo čierne vlasy a vyšla na chodbu. Všade bolo ticho a keď zišla dolu schodmi, všimla si, že sa už vyjasnilo a takto na večer spoza mrakov vykuklo slnko. Keď však zaklopala na dvere Adamovej spálne, nikto jej neotváral. “Žeby bol ešte na ošetrovni?”, bola prekvapená Samira. Prešla do obývačky, že ho tam počká, keď ho zrazu zbadala, ako sedí v záhrade na lavičke v spoločnosti Amelie. Stisla pery a nahnevane ich chvíľu sledovala. Práve sa na niečom smiali, ale po chvíli sa začali baviť o niečom vážnom, pretože Amelii zmizol úsmev z tváre a niečo mu vysvetľovala. Adam na nej doslova visel pohľadom a Samira pocítila, ako sa v nej dvíha vlna žiarlivosti. Vtom ju z myšlienok vytrhol Victor, ktorý prechádzal cez halu a nazrel do obývačky. “Dobrý deň”, pozdravila ho Samira nie práve najmilšie.
“Ahoj”, odvetil s úsmevom, keď však cez okno zbadal tých dvoch, kútiky úst sa mu stiahli do prísnej linky a vyšiel na terasu. Samira práve opúšťala obývačku a ešte započula, ako volá na Ameliu. V kútiku duše sa škodoradostne pousmiala, že im prekazil rozhovor a vyšla do svojej izby. Chcela sa učiť, ale nedalo sa. Stále myslela nato, ako sa ňu Adam pre Ameliu vykašľal. Veď sa jasne dohodli, že za ním pred večerou príde. Znechutene zaklapla hrubú knihu a zvalila sa posteľ.
“Haha, no vidím, hlupaňa, že nemáš svoj deň, čo?” Samira prevrátila očami a otočila sa chrbtom obrazu, v ktorom sa naparoval Muro. “Tááák, len ma ignoruj! Si rovnako nevychovaná, ako všetky sprostane v dome! A ako pekne sme začali… “
“Daj mi pokoj”, odbila ho Samira, ale on si ju nevšímal, mlel si svoje.
“... dokonca si mi vykala… V tejto škole už nikto nemá rešpekt pred významným pomocníkom najvyššej čarodejnice…” Jeho maznavé mraučanie zaniklo a Samira si uľahčene vydýchla. Ešte chvíľu a hodila by do obrazu prvú vec, čo by jej prišla pod ruku. Vtedy sa na dvere jej izby ozvalo zaklopanie.
“Ďalej”, povedala nervózne a ani sa neunúvala posadiť.
“Samira?” Bol to Adam a ona pocítila ešte väčšiu zlosť.
“Čo je?”, ozvala sa podráždene, keď si k nej prisadol na posteľ.
“Ehm… tu máš tú knihu, čo si chcela”, povedal a skúmavo na ňu pozrel.
“Vďaka, polož ju na nočný stolík.”
“Bola si za mnou? Trochu som sa zdržal…”
“Áno, bola a videla som to tvoje zdržanie!”, odvrkla Samira, ale vzápätí oľutovala, že tak vyletela.
“Sam, čo sa deje? Nechápem, prečo tak vyvádzaš.”
“Ale nič, len nemám rada, keď sa s niekým na niečom dohodnem a on sa na mňa bez slova vykašle”, odvetila už miernejšie a posadila sa.
“Bol som ešte na chvíľu s Ameliou v záhrade, prepáč. K chalanom ma aj tak nepustili.”
“Viem, videla som vás. Ako sa má? Nejaké zlepšenie?”, opýtala sa nakoniec. Adam pokrútil hlavou.
“Nie, rozprávali sme sa len chvíľu, kým nás nevyrušil ten starý somár Victor”, dodal nahnevane. “Evidentne to urobil naschvál. Kriste, ako ho nenávidím.”
“Stále ťa to trápi? Myslíš, že sa jej pamäť niekedy vráti?”
“Neviem. Pevne verím, že áno. Preto s ňou chcem stráviť čo najviac času. Vieš, keď si tu nebola, ona bola jediná, čo mi rozumela. Bola moja… kamoška a teraz… za všetko môže ten poondiaty…” Samira cítila, ako od hnevu stuhol a zaťal ruky do pästí.
“Victor?”, doplnila ho ticho. Cítila, že ho Adam naozaj neznáša až do špiku kosti. “Ale možno… keby sme šli za ním a normálne sa porozprávali…” Sotva to dopovedala, schytil ju za plecia tak silno, až takmer vykríkla od bolesti.
“Čo ti šibe? Ako normálne porozprávať?! Samira, on sám nie je normálny, tak ako by sa to dalo?! Ty ho vôbec nepoznáš, je to zver, obluda bez kúska citu, alebo pochopenia! Nech ťa ani nenapadne za ním ísť, rozumieš? Nechcem, aby vedel, že aj ty… aby nejakým spôsobom ublížil aj tebe! Veď ani neviem, aké má plány so m…” Zasekol sa v polovici vety a nedopovedal.
“Aké plány? S tebou? Prečo by mal mať nejaké plány s tebou?!”
“Nie, Samira, tak som to nemyslel, upokoj sa, dobre? Ja som chcel…” Ona mu však skočila do reči. Bola vystrašená.
“Ja sa mám upokojiť?! To ty mi zasa niečo zatĺkaš!” Takmer už kričala, ale potom si uvedomila, že takto nič nedosiahne a tak sa mu prihovorila jemnejšie. “Adam, prosím, si môj najlepší kamarát. Povedz mi, čo sa tebou deje? Viem, že ma chceš chrániť, ako vtedy, keď ti nejakí idioti posielali výhražné listy, ale nemaj strach, ja za Victorom nepôjdem, dobre? Pokúsim sa ti pomôcť, ak to bude možné.”
“Sam, nie, nechcem byť nezdvorilý, ale teba sa to netýka. Nechaj to tak.”
“Ale…”
“Žiadne ale a už stačí! Poď, už je čas na večeru.” Hoci Samira na jedlo ani nepomyslela a zo stresu mala stiahnutý žalúdok, šla s ním bez slova do jedálne.
Octavia sedela za jedálenským stolom a raňajkovala, no teplú žemľu s lahodným maslom však nevnímala. Správa o tom, že sa konečne všetci prebrali z bezvedomia, vrátane Logana, ju rozrušila a v hlave sa jej preháňalo snáď milión myšlienok, ak nie viac.
“Ako to asi bude? Bude si Logan pamätať aspoň niečo z toho, že som mu čítala a presedela u neho hodiny denne?” Octavia nevedela, či má robiť. Na jednej strane chcela hneď vstať a ísť za ním to zistiť, ale na druhej strane sa bála, že by ju nespoznal a ona by potom vyzerala ako nejaká trúba. Musela predsa počítať aj s touto variantou. “Alebo počkám, kým ho náhodne stretnem niekde na chodbe?” Bolo ťažké správne sa rozhodnúť. Keby aspoň už mala nejakú skúsenosť s Kam, bolo by to oveľa jednoduchšie, ale u nej Octavia vôbec nevedela, či jej kamarátka vôbec niečo vníma, čiže na základe jej stavu sa riadiť nemohla. Napokon došla k záveru, že tomu nechá voľný priebeh a uvidí. Odpila si z už studeného čaju a to ju hneď prebralo z úvah. Poobzerala sa okolo stola, ktorý už bol skoro prázdny. Rýchlo dojedla raňajky a ponáhľala sa na výuku. Tú naozaj potrebovala, pretože svoje schopnosti ešte neovládala tak, ako by chcela. A navyše, odpúta ju od myšlienok, ktoré aj tak nikam neviedli. Vtom svojím ostrým sluchom zaregistrovala, že v dome zasa niekto chýba. “Kto to môže byť? Veď krištále sú na svojom mieste! To je zvláštne… Ardena som videla s Joy, šli do kuchyne, Amelia bola tu, Adam tiež, Victor ešte sedí za stolom, Nika tak isto, z ošetrovne počujem Drullu a nejaké hlasy, tie však nepoznám, Auroru s Arcalime som tiež niekde započula… Hmmm, už viem! Olivien! Kde len môže byť? Ale, čo sa vlastne čudujem, celý tento dom je zvláštny a vlastne, aj môj nový život…” Na chodbe sa k nej pripojila Joy a spoločne prešli do učebne, kde si sadli na pohovku a čakali na Victora. Octavia sa spolužiačky pýtala, ako reagovali sestry, keď sa s Ardenom vrátili späť. Všetci v dome vedeli o jej nepodarenom pokuse zastaviť čas.
“Vraj nás čaká nejaký trest, ale ešte si rozmyslia aký”, povedala Joy a nervózne sa na ňu usmiala. Octavia prikývla.
“Ja som kvôli nezasadenému krištáľu dostala len pokarhanie, ale to iba preto, že som sa hneď priznala. Naša kráľovná Arcalime tlačí na Auroru, aby bola na nás prísnejšia.”
““To bude ešte zaujímavé…A ešte niečo… mám pre teba odkaz od Leily a Gretchen”, usmiala sa dievčina záhadne.
“Prosím? Ale ako? Čo…?”
“Sú v poriadku a bezpečí. Leila s Percim aj Gretchen. Tá je znova so svojou dcérkou a Jackom. Nemusíš si o ne robiť starosti a srdečne ťa pozdravujú.”
“Tak...ďakujem, ale ako to vieš? Stretla si sa s nimi?”
“Nemôžem ti to, žiaľ, povedať, ale ver mi, majú sa dobre...Ahoj, Amelia!” Práve si k nim prisadla ich spolužiačka, ktorá vyzerala, akoby do učebne bežala. Octavia si už zvykla, že tá drobná tmavovláska stále mešká. Tešila sa, že priateľky sú v poriadku a hneď sa jej zlepšila nálada. Potom už prišiel Viktor a výuka sa začala. Bola vyčerpávajúca, pretože Octavia kvôli zranenej ruke dosť vymeškala a vyšla z cviku. Našťastie nezabudla nič z toho, čo sa predtým naučila. Ešte k tomu, stále pri sebe nosila schovaný prsteň, ktorý našla v Avalone a ktorý jej môže pomôcť schopnosti vylepšiť. Tu na výuke však nemala v úmysle ho použiť, iba čo by sa prezradila. Ako by potom Aurore a Arcalime vysvetlila, že ich zasa neposlúchla a napriek ich zákazu si z tej čarovnej krajiny niečo priniesla? Už aj tak mala na rováši ten problém s krištáľmi a keby sa k tomu pridal ešte aj ten prsteň… Ale aj tak si bude musieť do budúcnosti vymyslieť nejakú historku, aby jej uverili, ako k nemu akože prišla. Po vyučovaní išla spolu s Ameliou na obed, pretože Joy si ešte Victor na chvíľu zavolal. Keď sa tréning bojových zručností skončil, bola Octavia veľmi uťahaná a tešila sa, že si pripraví relaxačný kúpeľ s vonnými olejmi, ktoré mala tak rada. Ako vždy, padol jej veľmi dobre a uvoľnil aj boľavé svaly po cvičení. Síce Haenah bral ohľad nato, že mala zranenú ruku a nezaťažoval ju, aj tak tie dni, čo strávila v nemocničnom krídle sa podpísali na jej kondícii. Ľahla si na posteľ a do ruky vzala učebnicu, že sa niečo aspoň naučí, kým nebude večera. Lenže tento namáhavý deň ju zmohol viac, ako si myslela. Ani nevedela ako, zaspala a učebnica jej vypadla z rúk na mäkký koberec. Keď sa prebudila, za oknami už bola tma a Octavia si bola istá, že prespala večeru. Mrkla na hodiny na nočnom stolíku. Deväť hodín večer.
“No skvelé”, pomyslela si a vstala z postele. Spánok jej však padol dobre a cítila sa ako znovuzrodená. V bruchu jej poriadne škvŕkalo a tak si prečesala vlasy, kým jej v hustých, lesklých prameňoch nepadali na chrbát a vybrala sa do kuchyne. Chladnička bola väčšinou aj tak naprataná množstvom jedla, takže sa o svoj prázdny žalúdok nemusela báť. Dom bol tichý, pravdepodobne sa každý teraz učí, alebo pomaly chystá do postele. Keď vstúpila do dverí kuchyne, na okamih tam ostala stáť ako obarená. Pri pulte sedel urastený mladý muž a pred sebou mal hrnček pariaceho sa čaju. Nebol to nik iný, ako Logan. Octavia ho videla iba ako spí. Teraz zistila, že má šibalské modré oči. Na perách mu pohrával jemný úsmev a strapaté vlasy mu len pridávali na príťažlivosti.
“A-a-ahoj”, vykoktala nakoniec a pomaly prešla ku chladničke. “Nečakala som, že tu niekto o tomto čase bude.” Logan prikývol a odpil si zo šálky.
“Ahoj”, odvetil trochu rozpačito a bolo na ňom vidno, že úporne premýšľa. Mal hlboký, príjemný hlas. “Prepáč, možno je to blbá otázka, ale po tom, čo sa stalo, je to pre mňa ešte trochu komplikované. My sme sa už videli? Nespomínam si na tvoje meno. Ty si... ?” V tej chvíli Octavii došlo, že Logan ju nepozná, ani podľa hlasu. Ten okamih, čo sa videli na bojisku pri stretnutí s Temnou bol tak krátky, že ju asi nestačil ani poriadne zaregistrovať a čas, ktorý s ním strávila každý deň si pravdepodobne nepamätá. Prišlo jej to ľúto, pretože za tú dobu si k nemu vytvorila vzťah, aj keď ho vlastne vôbec nepozná. Pokúsila sa však o úsmev, podišla k nemu a váhavo vystrela ruku. Logan na jej prekvapenie vstal a zovrel jej dlaň.
“Som Octavia.”
“Logan, teší ma, kočka”, usmial sa na ňu a znova si sadol. Bol veľmi vysoký. “Ako to, že ťa nepoznám? Prišla si sem, kým sme boli mimo?”
“Som elfka”, vydýchla Octavia a začala si robiť sendvič.
“Aha, ako tá ošetrovateľka, ako sa to len volá… “
“Drulla.”
“Hej, Drulla. Takže už sme akože priatelia, alebo keď držíš ten nôž v ruke mám sa obávať o svoj život?”, uškrnul sa pobavene a Octavia sa začervenala.
“Keby aj, sotva by som ťa premohla, nemyslíš?”
“To máš pravdu”, zasmial sa, ale nespúšťal z nej zrak.
“Teraz sme niečo ako spojenci. A čože sa túlaš po dome? Nemal by si ešte oddychovať v nemocničnom krídle?”
“No dostal som povolenie od Drully, že sa môžem trochu prejsť. Nie som veľmi ten typ, čo vylihuje v posteli.” Octavia sa usmiala a vzala si hotový sendvič do ruky.
“Tak ja idem, nebudem ťa rušiť”, povedala a chcela odísť, ale Logan ju zastavil.
“Ale prosím ťa, nechoď! Vraj som strávil v kóme viac ako mesiac, tak som rád, že sa môžem s niekým porozprávať. Poď, sadni si ku mne a ešte mi niečo o sebe povedz.” Octavia si k nemu váhavo prisadla a pustila sa do jedla.
“Nie je toho veľa. Som tu v dome, odkedy sme sa vrátili z boja. Ako som už povedala, teraz sme niečo ako spojenci a s ostatnými tu teraz trénujem svoje schopnosti a zdokonaľujem sa v bojových zručnostiach.Takže…teraz sa asi budeme vídať častejšie.” “A lepšie sa spoznáme, možno si na mňa spomenieš a naše sympatie budú vzájomné. Aspoň v to dúfam”, pomyslela si ešte s nádejou.
“Tak to áno, budeme. A hovorila si niečo o bojových zručnostiach? To bude asi nejaká novinka, to sme predtým nemali”, skonštatoval Logan s údivom, Octavia len pokrčila plecami. “Aké sú tvoje schopnosti,”, opýtal sa jej so záujmom.
“Moje? Ehm, tak telekinéza a ostrosluch. Niekedy počujem aj to, čo by som ani nemusela”, dodala s úsmevom.
“To by si sa dobre uplatnila ako tajný agent”, zasmial sa Logan. “Takže telekinéza? To máme potom rovnakú schopnosť, to je ale náhoda!”, zvolal nadšene, ale potom sklesnuto dodal. “Aj keď neviem, či sa mi niekedy obnoví. Vraj sme o mágiu prišli. Ale keď sa tak stane, môžeme trénovať spolu. Len musíme dávať pozor, aby sme neroztrepali polovicu baráku.” Spoločne sa zasmiali a Octavii sa tá predstava páčila. Nie tá, že by rozbili dom, ale tá, že by spolu trénovali.
“Súhlasím”, prikývla mu na návrh. Čím viac času budú spolu tráviť, tým lepšie a Logan bude mať väčšiu šancu si na ňu spomenúť. On medzitým už dopil svoj čaj a tak vstal a vložil hrnček do drezu.
“No nič, budem už musieť ísť, aj keď by som tvoj hlas dokázal počúvať stále. Páči sa mi”, dodal a Octavia na okamih zmeravela.
“Ďakujem”, odvetila ticho.
“Tak sa zatiaľ maj, Vi, môžem ti tak hovoriť? Mal som spolužiačku Octaviu a tak sme ju volali.”
“V pohode, môže byť”, súhlasila. “Dobrú noc.”
“Aj tebe, kočka. Vidíme sa.” S týmito slovami opustil kuchyňu a ona osamela. Pomaly dojedala sendvič a opäť sa ponorila do svojich myšlienok. Mala ich v hlave ešte viac, ako pred tréningom. Toto stretnutie s Loganom jej poriadne zamotalo hlavu. Napokon dojedla, v umývadle umyla svoj tanier aj Loganovu šálku a pobrala sa do svojej izby. Cestou ju napadlo, že by sa zajtra mohla zastaviť za Drullou. Teraz už bolo veľa hodín a určite už bude oddychovať. Zabehne za ňou ráno pred tréningom.
“Možno by mi mohla nejako pomôcť, keby si na mňa Logan dlhšiu dobu nemohol spomenúť.” Chcela sa s ňou ešte porozprávať. Len tak. Za ten čas, čo spolu strávili, keď jej pomáhala v ošetrovni, či už po útoku, alebo keď mala zranenú ruku, si k nej vytvorila veľmi dobrý vzťah a rozumela si s ňou. Keďže tu nemala Leilu ani Gretchen, s ktorými by sa mohla pozhovárať alebo poradiť, tak na všetko bola Octavia sama a bolo to pre ňu komplikovanejšie. Avšak z predchádzajúceho života, keď žila s nevlastnými rodičmi, o čom už teraz vedela, bola naučená samostatnosti a vedela sa s niektorými vecami vysporiadať aj sama. Avšak, dobre jej padne prehodiť pár slov s niekým, s kým si rozumie a má už svoje roky a mnohé skúsenosti za sebou. Keď chcela vyjsť po schodoch hore, zrazu za sebou počula ľahké kroky.
“Octavia?” Otočila sa a zbadala pred sebou kráľovnú Arcalime. Ako vždy, vyzerala nádherne. Platinové vlasy jej splývali na chrbát, ktorý mala dokonale vystretý, tyrkysovo modré oči mohli byť krásne, ale Octavia v nich videla iba chlad.
Gretchen po incidente s matkou zbehla dolu schodmi, náhlivo cez seba prehodila jej kabát a vybehla von do silného lejaku.
“Gretchen, neblázni! Okamžite sa vráť!” Gina rýchlo vyšla za dcérou pred dvere, ale tá už bola ďaleko a nepočula jej nahnevané volanie. Rozzúrená sa vrátila späť a zatresla za sebou vchodové dvere. Za tú malú chvíľku stihla zmoknúť do poslednej nitky. Takto ju našiel Jack, ktorý práve vychádzal z kuchyne a prekvapene počúval, čo si frfle popod nos. “Tá Gretchen! Raz ma z jej horúcej hlavy trafí šľak! To je také nervózne a tvrdohlavé decko! Čo som komu len urobila?! Netuším, po kom to asi mohla zdediť…”
“Kde je Gret? Čo sa stalo, pohádali ste sa?” Gina zazrela na Jacka a prešla popri ňom, aby si zo skrine vybrala uterák.
“Áno, malá výmena názorov”, odbila ho, ale on sa nedal. Gretchen by takto nevybuchla len pre nejakú maličkosť.
“Tak to pochybujem. Poviete mi, prečo ste sa pohádali? Kde vlastne Gret šla?”
“Nevypytuj sa, moja dcéra ti to povie určite aj sama. A nie, nemám ani tušenia, kde v tomto lejaku mohla ísť!” S týmito slovami vyšla hore schodmi prezliecť sa. Jack len pokrútila hlavou a vyšiel von z domu. Po Gret sa však akoby zľahla zem, nikde ju nevidel. Skúšal jej volať na mobil, ale ozvala sa mu len odkazovka.
“Doparoma, Gretchen, čo ťa to zasa pochytilo?”, zašomral si popod nos a pobral sa po Viki, aby sa s ňou pred obedom ešte pohral.
Gret si až o dve ulice ďalej uvedomila, že okrem kabáta, ktorý patril jej mame, má na sebe len tenké letné šaty a na nohách lodičky, ktoré do tohto počasia neboli veľmi vhodné. Keďže bola totálne premočená, vošla do najbližšej krčmičky. Privítalo ju príjemné teplo a z hlavy si zložila kapucňu. Potom si však uvedomila, že jej kabelka ostala doma a nemá si začo zaplatiť ani čaj. Pre istotu prehrabala vrecká na bunde a čuduj sa svete, v jednom našla päťdesiat dolárovku a nejaké drobné. Sebavedome sa uškrnula. Sadla si za najbližší stôl a aby sa jej pomstila za tie nezmyselné reči, objednala si ten najdrahší obed s najlepšou fľašou vína, akú v tom podniku mali. Spokojne si vychutnala dobré jedlo a fľaška vínka sa popri tom pomaly míňala. Gret si objednala aj druhú a pomaly si odpíjala z pohára. Keďže o takomto čase bolo v krčmičke plno a ona sedela sama, zrazu si k nej prisadol nejaký týpek.
“Nazdar kráska, je tu voľné? Všade je plno a ty tu sedíš za týmto veľkým stolom taká sama”, oslovil ju vysoký muž a žiarivo sa na ňu usmial. Gret, ktorá bola už dosť pod parou, len mávla rukou na súhlas a znova sa chcela ponoriť do svojich myšlienok. Dotyčný jej to však nedovolil. ,,Vďaka, si moja záchrana! Mimochodom, som Riathon. Musím povedať, že ma veľmi teší, že si mi dovolila, aby som si k tebe mohol prisadnúť. Mohol by som ťa pozvať na pohárik?“ Gret zvraštila obočie, no peniaze sa míňali a fľaša bolo skoro prázdna, tak len prikývla.
,,Super, bude pre mňa česť si s tebou vypiť.” Zamával na čašníka a o chvíľu pred Gret stál ďalší pohár vína. “Inak, ty ma nepoznáš?“, prihovoril sa jej s úsmevom, keď si štrngli.
,,A odkiaľ by som ťa mala poznať?”, zamračila sa Gret. “Prišiel si, sadol ku mne, kúpil pohár vína….Nechápem o čo ti ide.“ Riathon sa zatváril veľmi prekvapene.
,,Ty ma fakt nepoznáš? A čo nemáš telku? Alebo aspoň internet?”
“Áno, môj zlatý, uhádol si”, poznamenala sarkasticky a prevrátila očami. Na reči od nejakého nafúkanca nemala najmenšiu chuť.
“Ja som predsa známy herec!”, odvetil a nevšímal si jej iróniu. “V moderných rozprávkach hrám elfa, lebo mám od prírody špicaté uši. Vidíš? Poznajú ma po celom svete.“
,, A čo má ako byť? Ja som nástupníčka elfského trónu. Hádam sa z teba neposerinkám!“
“Héééj?”, zatiahol Riathon pobavene. “Nemali ste už náhodou priveľa toho vína, vaša výsosť?“, dodal afektovane a začal sa strašne nahlas smiať.
“Daj si pohov.”
“Ako rozkážete. Predsa som len váš pokorný poddaný”, zaškeril sa a vystrúhal miernu poklonu.
,,Fakt vtipné. Nechaj si to pre niekoho, koho to zaujíma.“ Riathon pobavene pokrútil hlavou a potom sa na ňu vážne zahľadel.
,,Vieš, na jednej strane mi svojou rezolútnosťou lezieš na nervy, ale na druhej strane ma to vlastne priťahuje. Aj fakt, že nevieš, kto som a aký som slávny. Mohol by som ťa zajtra pozvať na večeru ?“, vybafol na Gret so sebavedomým úsmevom.
,,Nevidím dôvod, prečo by som sa s tebou mala niekde trepať!“, odvrkla mu a nervózne bubnovala prstami po stole.
,,Ale ja áno. Chcel by som s tebou stráviť aspoň jedno popoludnie. Tvoja správanie je veľkým osviežením oproti tomu, ako sa mi ženy celé nadšené hádžu do náručia a do postele, len čo ma zbadajú.”
,,Ja mám úplne na saláme, kto si a absolútne ma to netrápi”, zamrmlala Gret a dopila pohár. Obsah tretej fľaše vína sa im pomaly míňal a ona do seba liala alkohol ako zmyslov zbavená. Po jej dopití jej napadlo, že by sa už aj mohla vrátiť domov. “Ja už mám dosť. Vďaka za víno”, povedala Gret a vstala prudšie, ako mala v pláne. Svet sa jej zakrútil a nebyť Riathonových pohotových rúk, asi by už ležala pod stolom.
,,Môžem ti ponúknuť aspoň odvoz domov, kráska? V takomto stave a počasí by si sama ďaleko asi nezašla.“ Gretchen napriek svojmu stavu musela uznať, že má pravdu.
,,Dobre, môžeš ma odviesť. Ale dúfam, že to bude naposledy, čo ťa uvidím.“ Riathon sa znova zasmial a pomohol jej nastúpiť do luxusného auta. Gret šoférovi udala smer cesty a vyrazili. Počas jazdy sa Riathonovi ani na chvíľu nezavreli ústa. Celý čas narcisticky rozprával o svojich hereckých úspechoch, že čím je slávnejší, tým zarába stále viac a viac peňazí, načo bol veľmi hrdý. Keď limuzína zastala pred Gretiným domom, bola už neskorá noc.
,,Za tento odvoz by som hádam mohol dostať aj bozk na dobrú noc, kráľovná”, uškrnul sa Riathon pobavene.
,,Nech ti ho dá nejaká tá tvoja koza. Už som ti povedala, že nemám záujem. Doma ma čaká priateľ a dcéra. Nemám najmenšiu chuť sa tu s tebou zahadzovať!“, odbila ho Gretchen bojovne.
,,Mne je ukradnuté, kto ťa čaká a kto nie. Dnešná noc patrí iba nám!“ Vtom sa k nej naklonil a silou mocou sa ju snažil pobozkať. Gret, napriek tomu, že bola poriadne naliata, mu v okamihu tresla takú silnú facku, až ho odhodilo a narazil do dverí auta na svojej strane.
,,Predpokladám, že ani toto si ešte nikdy od ženy nezažil, čo? Maj sa, ty sprostý zvrhlík.“ S týmito slovami vystúpila do dažďa a vbehla do domu. Potichúčky vkĺzla dnu do tmavej predsiene. Všetci už spali a tak sa pobrala do spálne. Tam podišla k Vikinej postieľke, v ktorej jej dcérka sladko spinkala. Gret sa k nej zohla a pohladila jej vlásky. Potom si v kúpeľni dala výdatnú sprchu, aby zo seba zmyla pach krčmy a alkoholu, natiahla si pyžamo a vliezla do postele, keď sa tlmeným hlasom ozval Jack.
,,Ako si to predstavuješ zmiznúť na celý deň a ešte k tomu si vypnúť mobil?”
“Bola som v meste na víno.“
,,A dôvod? Že ste sa pohádali s Ginou? Alkohol predsa problémy nerieši!“ Gret bola veľmi unavená a na jeho tirády nemala najmenšiu chuť.
,,Zlato, keď si sa ožral ty, nič som ti nepovedala, napriek tomu, že to bolo na oslave našej dcéry. Ľahni si a spi. Nemám na to teraz náladu.“
,,Gret, prosím ťa, povedz mi aspoň, čo sa medzi tebou a matkou stalo. Celý deň som sa ti nemohol dovolať. Mal som o teba strach.“
,,Pohádali sme sa, ak ti to nedošlo. Nedala mi na výber. Chce nás rozdeliť...“ Gret mu napokon povedala všetko, čo sa medzi ňou a matkou stalo a čo od nej Gina žiadala. Jack bol v šoku.
,,To predsa nie je možné! Ako to? Nebola to náhodou len rozprávka pre Arthura?!”
“Očividne nie”, zazívala Gret, no nemohla si pomôcť. Alkohol robil svoje a ona bola strašne unavená.
“Porozprávame sa o tom ráno, láska a zistíme, či to všetko je naozaj pravda”, zašepkal Jack a Gret so zatvorenými očami len prikývla.
Ráno sa Gret prebudila neskôr. Neskutočne jej trešťalo v hlave, včerajší flám jej parádne udrel na mozog. Jack s Viki už v izbe neboli. Gret opatrne vstala a namierila si to do kúpeľne, keďže ani Sahara nebola taká suchá, ako bol pocit v jej ústach. Napustila si pohár vody a hltavo ho vypila. Zrazu sa rozleteli dvere a v nich stál nahnevaný Jack. V ruke držal obrovskú kyticu ruží. ,,Mohla by si mi to láskavo vysvetliť?! Čo má toto akože znamenať… Včerajšia noc bola to najlepšie, čo som v poslednej dobe zažil. Prosím, stretnime sa. Tvoj Riathon. No?! Počúvam!” Gret sa otočila a pomaly položila pohár na umývadlo. Potom schmatla tú nešťastnú kyticu, ktorá bola tak obrovská, že ju musela chytiť oboma rukami a vyšmarila ju von kúpeľňovým oknom.
,,Neznamená to vôbec nič. Netuším, o čo ide tomu debilovi. A neziap tu, bolí ma hlava”, dodala a zamračene pozrela na Jacka.
,,Za tú bolesť si môžeš jedine sama! Navyše, máme spolu dieťa a ty sa správaš takto ľahkovážne...!“
,,Kto je tu, dopekla, ľahkovážny?!”, skočila mu do reči celá nazúrená. “Jedine ty! Ty si nás opustil, len čo si sa dozvedel o mojom tehotenstve. Tak sa mi tu nehraj na moralistu, prosím ťa!“
,,Tvrdila si, že si mi odpustila...“, odvetil Jack chabo.
,,Odpustila... ale to neznamená, že som zabudla. Včera som sa pochytila s matkou a potrebovala som to zo seba dostať von! Môžem zato, že sa na mňa nalepil nejaký pako?”
“Tvoj odchod nás však mohol prezradiť! Ako vieš, že to indivíduum nebol Arcalimin špeh alebo niečo podobné?! A prečo ti vlastne poslal kvety? Len skrz tvoje pekné oči? Kto je ten mrzák?! Dolámem mu obe nohy, doriti!“ Jack už bol taký nahnevaný, že sa neovládal a kúpeľňu naplnil jeho zlostný krik. Gret na neho pozrela a pomaly k nemu podišla. Chytila ho za ruku a nežne sa mu prihovorila.
,,Jack, nekrič tu po mne, prosím ťa. Opakujem ti, nič som s ním nemala. Bol to dement, stále ma otravoval, ale keďže už bola noc a pršalo, tak ma odviezol domov. To je všetko. Dobre vieš, že som nikdy nič so žiadnym iným mužom nemala. Prečo by som sa mala zahadzovať s nejakým namysleným magorom, keď mám teba, há?“ Jack sa po týchto slovách usmial a pochopil, že to ju obťažoval len nejaký kretén. Aj keď tá predstava tiež nebola veľmi príjemná. Zlosť ho rýchlo prešla, žmurkol na ňu, bez slova sa zmenil na havrana a vyletel z okna von do slnečného dňa.
“No, tak to je super! Teraz si len tak uletieť!”, pomyslela si Gret vracajúc sa do izby. Prezliekla sa a trochu i primaľovala, aby dolu pri stole nevyzerala ako vygrcaný rezanec. Vtom z kúpeľne začula hluk. Jack sa asi vrátil späť, ale Gret ani nehlo a nepostavila sa od svojho toaletného stolíka, kde sa maľovala. Mala pravdu. Jej milovaný vošiel do izby, obliekol sa a podišiel k nej.
“Tak, keď si dostala od toho debila takú krásnu kyticu, aj ja som ti niečo priniesol.” Gret sa otočila a uvidela v Jackových rukách prekrásnu ľaliu. Gret to dojalo k slzám. ,,Milujem ťa, drahá moja a síce ma k tomuto romantickému gestu donútil niekto iný, dúfam, že ťa poteší.” Gret sa postavila a silno Jacka objala.
,,Aj ja ťa ľúbim“, zašepkala. “Iba ty vieš, že mojím osudovým a najmilovanejším kvetom je ľalia.“ Po chvíli vrúcnych bozkov Gret vložila kvietok do vázy pod okno a potom spoločne s Jackom zišli dolu do obývačky.
Deň po oslave Vikiných narodenín sa vrátila Leila z prechádzky s Johnnym veľmi rozrušená, čo Percivala dosť zaskočilo. Predtým samé zasnené pohľady a zamilované úsmevy a teraz mala jeho sestrička skoro slzy v očiach. Zavrela sa vo svojej izbe a s nikým sa nechcela rozprávať a nezišla dole ani na večeru. Nezjedla ani tú, ktorú jej Gina odniesla.
“Ja som vedel, že sa to nakoniec takto skončí! Určite jej ten klavirista nejako ublížil!”, hromžil v duchu Perci, keď sa ukladal na spánok. “Hneď zajtra, ako sa prebudím za ňou zájdem a zistím, čo je vo veci.“
Ráno ho však ako obvykle predbehla Viktória, ktorá sa usalašila v Leilinej posteli. Tá ju nežne škrabkala a hladkala po chrbátiku, rozprávala jej o lese, čo sa Viki veľmi páčilo. „Lei, potrebujem sa s tebou rozprávať. Čo sa včera stalo? Prišla si sem a ...“
„Perci, všetko je v poriadku. Popoludnie bolo nádherné, stretli sme aj Joy s Ardenom. Len ten záver bol taký divný. Johnnymu prišlo pri odchode veľmi zle a mňa to veľmi vystrašilo. Preto som včera chcela byť sama, aby som sa z toho ako tak spamätala. A ešte ma trápi aj tá rozprávka, ktorú nám Gina počas búrky rozprávala. Stále nad ňou rozmýšľam. Veď je to úplný nezmysel! My nie sme predsa potomkovia kráľov, alebo áno? Naši rodičia boli len bieli elfovia, ktorí sa snažili zabezpečiť mier, alebo sa mýlim?“ Leila naliehavo pozrela na brata. Perci pokrčil plecom.
„Áno, máš pravdu. Naši veľa cestovali, dokonca si pamätám, že niekoľkokrát sme išli celá rodina. Mama s otcom to volali výlet do neznáma. Ale bolo to dávno a ty si bola ešte malá. Dokonca aj Gina si na teba pamätá,“ usmial sa na ňu Perci. „Ale náš rodostrom sme nikdy neriešili, takže ti na toto neviem odpovedať. Musíme sa nato opýtať otca.“ To sa už Viki začala v postieľke nudiť a odbehla za rodičmi. „A chcel som ti ešte niečo ukázať,“ povedal Percival a začal krúžiť, potom cvičiť ľavou rukou. Leila len s nemým úžasom na neho pozerala. Potom vyskočila z postele rovno k nemu.
„Perci, tvoja ruka... Čo sa stalo? Veď tebe už nič nie je. Ukáž,“ dodala prekvapene a už mu dávala dole tričko. Na mieste, kde mu guľka spôsobila zranenie, bola len malá jazva, ktorú prstami pohladila.
„Ja ani neviem. Už na Vikinej oslave som sa cítil lepšie, ale čo to bolo, neviem. Cítil som v rane jemné pálenie, ale vieš, čo-to sme popili, takže som to moc nevnímal. Dôležité je, že som opäť fit. Myslím, že aj keď sme vo svete ľudí, mali by sme začať opäť trénovať. Ak nie naše schopnosti, tak aspoň bojový výcvik.“ Pri pohľade na Leilin nie veľmi nadšený výraz hneď dodal: „Ja viem, že sa ti nechce, ale nebezpečenstvo sa blíži a my sa tu len povaľujeme. Dáme dohodu – dopoludnia výcvik a poobede budeš mať voľno na tvojho ctiteľa, dohodnuté?“ Pri sestrinom úsmeve a bozku na líce vedel, že dohoda platí. „Začneme o desiatej.“ A tak po raňajkách a krátkom oddychu vyniesol Percival všetky zbrane, ktoré so sebou mal, do záhrady. Po chvíli sa k nemu pridala aj Leila. Hneď jej podával malý, asi dvadsať centimetrový drevený kolík so strieborným kovaním. Sadol prekvapenej Leile rovno do ruky.
„A toto má byť čo?“, spýtala sa udivene.
„Trénovala si predsa s Haennahom obranu palicou, nie? Tak ju aktivuj – pevne ju v strede chyť, drž ju vodorovne a urob rýchly pohyb dopredu.“ Keď to Leila spravila, palica na oboch stranách rovnomerne narástla a ona v ruke držala stošesťdesiat centimetrov dlhú jaseňovú palicu. „Trošku sa s ňou zoznám a potom začneme cvičiť“, povedal Perci, ktorý si už pretieral a chystal svoj meč. A tak dopoludnie prebiehalo aj napriek páliacemu slnku v tréningovom duchu. Občas sa na nich prišiel niekto z domu pozrieť, hlavne často vykúkal Arthur, ktorého fascinoval hlavne Percivalov meč. Na obed už bola Leila unavená aj spotená a tak tréning ukončili, aby nerobili lomoz a Viktória mohla poobede v kľude spať. Odišla do svojej izby, kde sa osprchovala a prezliekla do pekných šiat, lebo čakala na Johnnyho návštevu. Perci zostal ešte v záhrade a pomaly odkladal veci po tréningu, keď za ním prišiel Jack.
„No tak, kámo, pozerám, že tá rana sa ti nejako zázračne vyliečila“, skonštatoval prekvapene.
„Tiež si to neviem vysvetliť. Cítim sa ako predtým, len sa bojím, aby sme mali dosť síl postaviť sa tomu, čo príde.“
„Máš pravdu, viem, že si správny chlapík a predstaviteľ svojho rodu. Poď, zoberiem zhora nejaké veci a niekam ťa vezmem. Určite sa ti tam bude páčiť, len či budeš vládať, uvidíme,“ uškrnul sa pobavene. A tak Jack zobral Perciho do posilňovne, kde ho zveril do rúk svojho trénera a trochu si zacvičili. Percimu sa posilňovacie stroje páčili a tak sa s trénerom dohodli, že príde aj nasledujúci deň. Ten mu pri cvičení vytkol len prsteň na ruke (obrúčka zo zvláštneho tvrdého materiálu a vygravírovanými runami), načo sa Percival vyhovoril, že ho nevie dať dole. Ten patril jeho otcovi a on mu ho dal pri ich poslednom rozhovore a výmene názorov v záhrade, aby ho chránil pred mágiou. Bál sa, že nie vždy bude môcť byť v Leilinej spoločnosti a pod jej ochranou. Každý biely elf dostával pri narodení ochranný amulet, lebo veľa cestovali medzi rôznymi magickými svetmi. Ten Percivalov – tiež prsteň, zostal niekde v elfom kráľovstve, kde mu ho vzali, keď prišiel do Doriathu. Leila zatiaľ čakala sediac na schodoch na Johnnyho, lebo sa o neho stále bála, ale ten neprichádzal. Počula len zvonenie telefónu a potom jej Gina prišla oznámiť, že je jej to veľmi ľúto, ale Johnny sa z Arthurových hodín kvôli chorobe do konca týždňa ospravedlnil. Leile odkazuje, že sa jej určite ozve. Ju to veľmi sklamalo a nevedela, čo si o tom myslieť. A tak si snažila poobedie spríjemniť s knihami, ale zistila, že informácie z nich vôbec nevnímala a mysľou bola stále u Johnnyho.
Aj nasledujúci deň prebiehal v tom istom slede – ráno spoločný bojový tréning a poobede išiel Perci cvičiť do posilňovne. Leila zostala a pomáhala v dome, alebo si čítala. Potom si sadla na chvíľu k televízoru, ale veľmi ho nevnímala.
„Lei, prepnem ti na jeden kanál. Budú tam ukazovať svadbu jednej princeznej zo zámoria. Aj Gretchen príde pozerať, aj keď sa po včerajšku necíti práve najlepšie. Som zvedavá, ako sa ti bude tá slávnosť páčiť.”
„A tá svadba je vlastne čo?“
„To je rituál, pri ktorom si žena a muž sľubujú pred Bohom večnú lásku,“ usmiala sa Gina. „Aj my by sme mali takú vychystať,“ uškrnula sa na Gretchen, ktorá sa medzitým usalašila v kresle. Tá na ňu len zagánila. Gina mala pravdu, Leilu to úplne fascinovalo. Práve, keď nevesta v krásnych bielych šatách s vlečkou a závojom, s kyticou kvetov v ruke prechádzala uličkou, zazvonil Perci, ktorý sa vrátil z posilky. Gina mu rýchlo otvorila a ponáhľala sa späť, aby jej nič neuniklo. Keď prechádzal okolo, bol zvedavý, čo všetky dámy tak upútalo. Zastal medzi dverami ako zhypnotizovaný.
„Perci, to, že na to pozerá ženské osadenstvo domu chápem, ale že aj ty?“ doberal si ho Jack, keď prechádzal okolo, ale Percival ho nevnímal. Práve v telke sledoval kópiu sna, ktorý mu vyrozprávala Leila, keď ešte bývali v dome čarodejníc. V hlave sa mu hlavne ozývala sestrina posledná veta … A potom som mala pocit, že som prestala existovať a už som to nebola ja… Keď to skončilo, Percim lomcoval strašný hnev, zatiaľ čo Leila mala červené líca a zasnený pohľad.
„Gina, vy ste to vedeli!“, zreval Perci na ich prekvapenú domácu. „Preto ste ich s tým klaviristom dávali dokopy a teraz pozerali toto tu, však?!“ Prstom ukázal na televíziu, Gina však stále nechápala, o čom hovorí.
„Percival! Toto si vyprosím! Si hosťom v našom dome a na moju mamu kričať nebudeš, rozumel si?!“, vrátila mu to Gretchen nazlostene, aj keď sa na mamu sama hnevala. „A o čo vlastne ide?“
„Tak si vyložme karty na stôl a nalejme si čistého vína... a myslím tým všetko, aj tú rozprávku,“ povedal odhodlane Perci. A tak si Gina, Gretchen, Jack, Leila a Percival posadali k jedálenskému stolu.
„Perci, ukľudni sa!“, dohovárala mu Leila s ešte zasnenými očami a pod stolom ho chcela chytiť za ruku. To sa už ale jej brat postavil, prstami oboch rúk sa držal stola a začal pokojnejšie, aj keď dosť emotívne rozprávať. „Keďže už nie sme v paláci, ani v dome čarodejníc, ste vy, Gina, jediným zdrojom našej histórie. Nikdy by ma ani nenapadlo, že sa raz objavím vo svete ľudí, ale už sme pár dní tu. Počas oslavy a búrky ste nás prekvapili rozprávkou, či nejakou históriou, ktorá v nás vyvolala otázky, tak by som bol rád, keby sme si to vysvetlili. Aj tú svadbu, či ako sa to volá? Je pravda, že svadbou so smrteľníkom stratí elf svoju identitu a schopnosti?“ Táto priama otázka vyvolala u Gretchen a Jacka veľké prekvapenie a obaja pozerali pritom na Leilu, ktorá sklopila oči a bola skôr zahanbená, ako vystrašená.
„Tak ja vám teda porozprávam ďalšiu rozprávku“, začala Gina pomaly. Percim to naozaj lomcovalo, ale Leila ho prinútila posadiť sa. „Keď vo svete elfov si boli všetci rovní, nežili tam žiadni králi ani kráľovné a každý elf mal v sebe výnimočnú schopnosť, narodila sa elfka menom Lola. Jej darom bola nesmierna zvedavosť a múdrosť, preto veľa času trávila v knižnici a tam celé hodiny študovala knihy. Jedného dňa, keď už všetky v knižnici prečítala a pohltila všetky informácie, ktoré jej ponúkali, zachcelo sa jej ďalšieho poznania. V knihách sa dočítala o svete ľudí, ktorý bol plný vedomostí, až po ňom zatúžila. Preto uskutočnila výpravu. V ľudskom svete bolo množstvo knižiek, ktoré sa snažila prebádať a naučiť sa z nich niečo nové. Po dvoch rokoch úplne zapadla medzi ľudí a priučila sa aj ich zvykom. V knižnici pracoval jeden mladý muž, ktorý Lolinu zvedavosť sledoval a veľmi sa mu páčila. Jedného dňa nabral odvahu a oslovil ju. Jej sa zasa zapáčila jeho vzdelanosť a tak, keď ju požiadal o schôdzku, prisvedčila. Po niekoľkých stretnutiach sa Lola zaľúbila do smrteľníka, láska jej pomotala hlavu a vyhnala z nej všetok zdravý úsudok. Do roka a do dňa sa konala svadba, lebo Lola už pod srdcom nosila ich dieťa. Po svadbe sa jej z hlavy začali vytrácať postupne všetky vedomosti a spomienky, ktoré získala v elfej ríši. Chcela to zmeniť, lebo stále po nich túžila a tak sa vybrala k portálu do elfej krajiny. Bohužiaľ, ten ju do ríše viac nevpustil. Lola po pár rokoch zabudla na elfiu ríšu, na svoju minulosť a schopnosti a žila šťastne vo svete ľudí so svojou rodinou. Koniec.“
„Odvtedy sa to predsa mohlo zmeniť, nie?“, spýtala sa ticho Leila. „Gina, vy máte predsa Arthura a na elfiu krajinu si pamätáte a máte svoje spomienky”, dodala odhodlane.
„Zlatíčko, ja som príchodom do sveta ľudí stratila svoje schopnosti, ale spomienky mi zostali vďaka pomoci druhých elfov. A aby na svet neprichádzali poloelfovia a nemiešala sa krv elfov a smrteľníkov, Arthur je obyčajný človek.“
„To mi je jedno,“ povedala cez slzy Leila. „Ja Johnnyho ľúbim a chcem byť s ním. A snáď si nemyslíte, že budem s Jackom alebo s Failom?“, dodala už nahnevane a buchla svojou útlou päsťou do stola. Nato Jack zbystril svoju pozornosť.
„Leila, snáď neveríš na tú rozprávku z Viktóriinej oslavy – že my.. dvaja.. spolu.. Veď ja mám svoju rodinu.“
„A ako máme veriť jednej rozprávke a neveriť tej druhej?“, precedil cez zuby Percival. „Ani jedna sa mi nepáči.“ Gretchen sedela ako prikovaná a počúvala túto debatu. Ani jej sa evidentne nepáčilo, kam to jej matka smeruje. „Gina, zas nás zavádzate a vôbec nepomáhate!“, povedal už rezignovane Perci a postavil sa na odchod s tým, že pomáhal aj zničenej Leile vstať zo stoličky. Mal v pláne ju odviesť alebo odniesť do jej izby.
„Ja vám rozprávam len príbehy, ktoré si pamätám. Podľa mňa by ste odpovede na vaše otázky mohli nájsť v jednej starodávnej knihe, ktorá je ukrytá v čarovnom strome Nemethonu. Len v nej nájdete odpovede na otázky kto ste, čo vás čaká, ...“
„Gina, vy neviete o čom hovoríte!” Leila sa vo dverách prudko otočila a skočila jej pritom do reči. Potom sa pozrela bolestivo na Gretchen. „Tam žiadna kniha NIE JE! A jej hľadanie prináša len smrť.“
„Mami, my sme tú knihu už hľadali a naša priateľka Gia prišla pritom o život. V tom pni ju nenašla,“ dopovedala smutne Gretchen.
„To nie je možné! Určite tam je, len ste zle hľadali. Je ukrytá v strome, nie v pni a ten strom tú knihu chráni. Pre tých, ktorí ju nemajú nájsť je vždy skrytá a neviditeľná. Musí ju ísť hľadať ten, kto v nej pátra po odpovediach! Roky opatrujem čarovnú mapu, kde je vyobrazená cesta k Nemethonu“, odvetila Gina a pozrela pritom na Leilu.
„Nie, pôjdem JA,“ povedala razantne Gretchen. „JA som potrebovala nájsť odpovede už prvýkrát a teraz znova. Nechcem, aby niekto iný za mňa riskoval.“
„Pôjdem s tebou, aj keď len v havranej podobe,“ dokončil Jack a pri stole zavládlo napäté ticho.
“Huh?” Maddie sa s pohárom v ruke zmätene obzerala okolo seba. “Nemala som byť v nemocnici? Kam zmizli všetky tie pípajúce prístroje, sestričky, doktori?” Túto miestnosť vôbec nepoznala a už vôbec nie ľudí v nej, teda, okrem Jamesa. Vtom sa dnu vrútila staršia, ale stále veľmi atraktívna žena so strapatými, ohnivo ryšavými vlasmi. V rýchlosti si ešte zaväzovala župan. Hodila po nich pohľadom a zamierila k tej zvláštnej ošetrovateľke s čudnými ušami. Chvíľu sa ticho rozprávali a potom energickým krokom zamierila k ich posteliam.
“Tak dobré ráno a vitajte späť”, prihovorila sa im s úsmevom. Vyzerala nadšene, akoby to, že sa zobudili, bola tá najúžasnejšia vec na svete. Maddie úkosom pozrela na Jamesa, ktorý sa na neznámu vyškieral od ucha ak uchu a potom obrátila pozornosť späť.
“Dobrý… Prepáčte, ale… kto ste? Kde to som?”, spýtavo pozrela na ryšavku a odpila si trochu vody, ktorú jej predtým podala tá druhá žena. Všimla si, ako jej úsmev povädol a vypleštila na ňu oči.
“Prosím? To čo je za otázku?” Pozrela na Jamesa a ten len pokrčil plecami.
“Tak vidím vás po prvý krát, tak je logické, že sa pýtam, kto ste”, odvetila Maddie už trochu podráždene. Žena prekvapene zažmurkala.
“Som Aurora a som vedúcou tejto školy mágie. A ty si jedna z mojich študentiek. To ma fakt nespoznávaš?”, opýtala sa jej so zvrašteným čelom a zdvihnutým obočím.
“Čo? Akej školy? Asi som vás zle počula, zdalo sa mi, že vravíte niečo o mágii?” Maddie sa nemohla ubrániť posmešnému úsmevu.
“Počula si dobre. Si čarodejnica a tak isto aj James”, odvetila jej Aurora nevrlo.
“Tak to by som mala o tom niečo vedieť, nie? Však nemám žiadne výnimočné schopnosti. Jedine tak liezť našim maximálne na nervy, ale to sa nepočíta.”
“Maddie, Aurora má pravdu, sme čarodejníci”, ozval sa James. “Vyzerá to, že sa karta obrátila.” Maddison len pokrútila hlavou a znova sa napila. Bola hrozne smädná.
“To je absurdné”, zamrmlala. Aurora obrátila hlavu a pozornosť preniesla k vedľajšej posteli na pravej strane.
“Takže ty si nás pamätáš, áno?” James súhlasne prikývol.
“Áno, jasné. Chvalabohu”, odvetil a v tvári sa mu zračila úľava. Aurora znova zamyslene pozrela na Maddie, ktorá si vypýtala už druhý pohár vody. Nervózne začala pochodovať hore dole po miestnosti, pričom sa jej zjavne mysľou preháňalo milión myšlienok. Maddison zatiaľ pozrela na Jamesa.
“Hňup? Ehm… teda, James?”, opýtala sa ho opatrne. “Čo ty tu robíš? Nechcel si ísť náhodou ešte za Lilou na traumačku?”
“No... chcel, ale keď som bol pri výťahoch, zrazu som sa ocitol tu. A konečne si na všetko spomínam. Ďakujem ti, Maddie. Za tvoju vytrvalosť, že si to so mnou nevzdala, hoci som bol ako neveriaci Tomáš. Mala si pravdu, vo všetkom. Nebyť teba, možno by som už Ameliu nikdy nevidel... Amelia!” Rýchlo pozrel na staršiu ošetrovateľku, ktorá si niečo ukladala na kovový stolík, keďže Aurora ešte stále nad niečím rozmýšľala. Kým však stihol niečo povedať, Maddie mu do toho skočila.
“O čo to rozprávaš?! Ja že som ťa zachránila?” On si ju už nevšímal.
“Prosím vás”, oslovil ju. “Poznáte moju sestru, Ameliu? Je tu? Je v poriadku?”
“Áno, srdiečko, je v najlepšom poriadku. Chodila za tebou každý deň”, usmiala sa starenka, načo sa Jamesovi od šťastia rozjasnila tvár. Maddie zmätene počúvala všetko, o čom sa rozprávali, ale ničomu nerozumela.
“Povie mi konečne niekto, o čo tu ide? Kde som? Aká Amelia?”, nervózne podotkla Maddison a odložila pohár na nočný stolík. Začínala ju bolieť hlava a dlaňami si šúchala spánky.
“Dobre vážení...” znova k nim podišla ryšavka, “Takže... Maddison, nemáš ani potuchy kto sme, kde si, ale Jamesa si pamätáš? Odkiaľ?”
“Ehm, no… tak... bol to spolubývajúci môjho priateľa.. a..” Aurora sa nechápavo zamračila.
“Akého priateľa? Nerozumiem... “
“No…”, prerušil ich James. “Maddie si zjavne pamätá len veci, ktoré sa stali za posledný mesiac, teda keď sme boli doma. Tam sa dala dokopy s mojím spolubývajúcim. Aká náhoda, čo?”, zasmial sa pobavene a vystrúhal grimasu.
“Posledný mesiac? Vy ste ale boli v hlbokej kóme po útoku, moji zlatí. To sa vám mohlo len snívať… ale obom to isté naraz? Hm… alebo žeby to nebol len nejaký sen…” Po tejto vete sa zháčila a oči sa jej rozšírili. Aj Maddie, ktorá bola úplne mimo pochopila, že na niečo prišla. Potom sa Aurora bez slova otočila a rýchlym krokom opustila ošetrovňu. S Jamesom na seba len začudovane pozreli, no on si na takéto nečakané odchody za ten čas už zvykol. Navyše, bol to signál, že je na stope niečomu dôležitému.
“No, tak to by sme mali”, skonštatoval James a prehrabol si svetlé vlasy. “Hej”, prihovoril sa Maddison, ktorá vyzerala, že je úplne stratená. “Neboj sa, ona niečo vymyslí. Som si tým istý.” Maddie len prikývla a rozhliadla sa po miestnosti. Za oknami bola tma, takže bola ešte noc. Okrem nich bol v ošetrovni ešte jeden chalan, ale ten ešte stále nehybne ležal na posteli. Vtedy k nim podišla ošetrovateľka s podnosom v ruke.
“Určite ste hladní. Za ten mesiac ste dosť schudli, musíte nabrať sily.” Na nočný stolík položila niečo, čo vyzeralo ako biela, nechutná gebuzina. Maddie zvraštila nos.
“Z tohto že sa máme najesť? Dala by som si skôr, ja neviem, šálku dobrého kakaa? Alebo čučoriedkový koláč?” Už len pri myšlienke na jej obľúbený zákusok sa jej zbiehali slinky.
“Musím ťa sklamať, srdiečko. Na to si budeš musieť ešte počkať. Po takej dlhej dobe máte veľmi stiahnuté žalúdky, takže jedzte pomaly.”
“Túto žbrndu si môžete odniesť, ja to nechcem.”
“Je mi ľúto”, odvetila jej žena. “Skús sa premôcť. Dobrú chuť.” S týmito slovami sa vzdialila. Maddie pozrela na Jamesa, ktorý sa tváril nesúhlasne.
“Čo je?”
“Ale nič, len som si myslel, že sa prebrala tá druhá, sympatickejšia a hlavne milšia Maddison”, skonštatoval a hltavo sa pustil do kaše.
“Máš jesť pomaly a nenapchávať sa”, utrúsila ešte smerom k nemu, ale on ju ignoroval. Napokon, keď jej už poriadne škvŕkalo v žalúdku, si to jedlo vzala. Napodiv chutilo oveľa lepšie, ako vyzeralo. Pár hodín po nich sa prebral aj ten druhý chalan, ktorý sa volal Logan. Ani toho Maddie nepoznala. Nadránom musela zaspať, pretože sa prebudila na hluk. Rozospato rozlepila oči a zaostrila do miestnosti.
“Vy ste sa ale doriadili!”, karhala Drulla dvoch mužov, ktorí sa prebodávali vražednými pohľadmi. Očividne sa pobili. Jeden z nich, tiež elf, sa so zvraštenou tvárou krčil a evidentne mu aj sedenie spôsobovalo bolesti. Druhý bol vysoký a mohol byť aj celkom pekný, keby nemal opuchnutý ksicht a kvalitne nekrvácal z nosa.
“Kto je to?”, opýtala sa Jamesa, ktorý tiež sledoval toto divadlo.
“Toho elfa nepoznám, ale ten druhý je jeden z mentorov, ktorý tu učí.”
“Taký mladý?” James len pokrčil plecami. Drulla sa najprv postarala o toho vysokého, ktorý potom podišiel k nim.
“Nazdar, holubičky, konečne ste hore! Už vás prestalo baviť vydrichmávať?”, opýtal sa s úškrnom a vložil si ruky vo vreciek. Maddie sa len pousmiala.
“Haha. Čau, Arden. Vidím, že ty, naopak, nezaháľaš.” James kývol bradou smerom k elfovi.
“Ach, ten... Je to len úbohý úchylák, ktorý iba dostal, čo si zaslúžil”, skonštatoval hlasnejšie, aby ho dotyčný počul. Muž začal sprosto nadávať, načo ho Drulla už nahnevane napomenula, aby bol konečne ticho a upokojil sa.
“Na toto slovo som alergický”, zašomral James a pozrel na Maddie, ktorá sa nechápavo zamračila.
“No, bežím. Mimo tohto som si to totiž dosť posral u svojej kočky, takže si to musím ísť vyžehliť. Majte sa.”
“Predpokladám, že sa ani nemusím pýtať, kto tá nešťastnica je. Nechápem, čo Joy na tebe okrem očí a zadku vidí”, povzdychol si neveriacky James. Arden sa zasmial a pozrel na Maddie.
“A čo vy dvaja? Predtým ste po sebe štekali ako psy a teraz si tu pekne vedľa seba idylicky sedíte a papkáte kašičku ako starý manželský pár…”
“Akože čo?! Nič! Pokiaľ si si nevšimol, nedávno sme sa prebrali z kómy ….”
“Nič? Hm, tak to bude asi tým, že tebe moje neodolateľné prednosti chýbajú”, prerušil ho s provokačným úškrnom. James sa však nedal vyviesť z miery a pokračoval ďalej.
“... a navyše ja priateľku už istý čas mám, ak o tom náhodou nevieš. A nepotreboval som k tomu ani tú tvoju legendárnu riť.”
“K tej tvojej Lile ani veľmi nutná nebola”, zaklincovala to Maddie so smiechom. James sa k nej prudko otočil.
“A ty čo proti nej stále máš? Za to, že nečušala, keď si mala zasa tie svoje sprosté poznámky? Že si k nej nemôžeš len tak dovoľovať?”
“No, nemám šajnu, o čom točíte, ale evidentne ste zasa vo svojej koži. Nebudem rušiť to vaše rozkošné cukrovanie a odchádzam”, skonštatoval Arden a obrátil sa na odchod.
“Sám si cukrový”, zavolal za ním James namosúrene. Arden sa s drzým úsmevom otočil a poslal mu vzdušný bozk, načo sa už Maddie váľala od smiechu. Keď vychádzal z ošetrovne, statný elf, ktorého Drulla práve dávala do poriadku, za ním ešte zareval.
“Nemysli si, že to týmto skončilo! Ja ti ešte zotriem ten tvoj arogantný úsmev z tváre! Ešte budeš ľutovať, že si si so mnou vôbec začínal!” Arden na neho ani nepozrel, len zdvihol ruku, ukázal mu vztýčený prostredník a už ho nebolo.
“Haha, ten sa mi páči!”, zasmiala sa Maddie pobavene.
“Hej, tvoja krvná skupina. Rovnako protivný a neznesiteľný”, dodal chladne James. Ani na ňu nepozrel a zahĺbil sa do knihy. Maddison mu venovala grimasu a znova sa zvalila sa posteľ. Drulla ich napokon pustila z ošetrovne po dvoch dňoch s tým, že majú ešte oddychovať. Maddie sledovala, ako sa James zhovára so svojou sestrou Ameliou, ktorá ho prišla odprevadiť. Vyzerala nadšene, čo na okamih vyčarilo na Maddiinej tvári jemný úsmev. Potom sa však spamätala a potriasla hlavou. Vyšla z nemocničného krídla a vydala sa po chodbe. Nemala ani šajnu, kde ide a či vôbec kráča dobrým smerom. A už vôbec netušila, kde jej izba. Napokon sa ocitla v obrovskej hale, kde práve zo schodiska zišli dve dievčiny.
“Maddie! No konečne! Veľmi si nám chýbala!”, zvýskla nižšia hnedovláska s prenikavo modrými očami a hodila sa prekvapenej Maddison okolo krku. Vedľa nej sa milo usmievala snedá brunetka.
“Ahoj! Ešte sme nemali príležitosť sa zoznámiť, som tu pomerne nová. Ja som Samira.”
“Ehm… ahojte… Samira… a?”, povedala neistým hlasom Maddie a uprela pohľad na modroočku, ktorá ju už medzitým pustila.
“Joy”, odvetila dievčina a skúmavo sa na ňu zahľadela. “Si poriadku? Vyzeráš zmätene.”
“Ale hej”, zatiahla Maddie. “Len… ja si na vás, teda na teba, nepamätám. Ani na tento dom, na nikoho, dokonca ani neviem, kde mám izbu. Poznám jedine Jamesa.”
“To mi je ľúto. Ale Aurora iste príde na nejaký spôsob, ako ti pomôcť”, povedala Joy. “Poď, ukážem ti aspoň tvoju izbu. Potom musím utekať na vyučovanie, lebo ma Victor prizabije.” Rozlúčili sa so Samirou a vyšli po schodoch.
“Kto je Victor?”, opýtala sa Joy, keď kráčali po dlhej chodbe, ktorá bola orámovaná početnými dverami.
“Jeden z mentorov, ktorí vedú vyučovanie.”
“Tiež je taký mladý, ako ten tvoj… Arden?” Joy s úsmevom pokrútila hlavou.
“Nie, on je jeho otec.”
“A ja som chodila ku ktorému?”
“K Victorovi.” Maddie sklamane ohrnula pery.
“Aha.”
“Tak, tu je tvoja izba”, povedala Joy, keď konečne zastali. “Ak by si niečo potrebovala, pokojne sa na mňa obráť. Moja spálňa je hneď oproti.”
“Vďaka”, pousmiala sa na ňu Maddie. Keď Joy odišla, pomaly vošla dnu. Ako celý dom, aj izba bola krásne a luxusne zariadená. Veľmi sa jej páčila a ten obrovský šatník! Avšak po preskúmaní jeho obsahu už tak veľmi nadšená nebola, keďže tam neboli žiadne vyzývavé veci zvýrazňujúce jej sexy krivky.
Dni Maddie ubiehali pomaly. Už sa ako tak zorientovala, ako sa dostať do jedálne bez toho, aby blúdila ako nejaká ovca. Už aj ostatné baby prestalo baviť vrhať sa jej stále okolo krku, čo ju tiež tešilo. Po asi troch dňoch si všetkých, čo boli v bezvedomí, zavolala Aurora do obývačky. Maddie si sadla k Jamesovi, keďže on jediný jej bol v dome “najbližší”. Okrem nich bol v obývačke ten svalnatý elf z ošetrovne, potom Adam, Logan a nakoniec Arden, ktorý potichu prišiel ako posledný. Aurora im začala niečo hovoriť, Maddie ju nepočúvala. Od kedy sa prebrala ju v hlave mátala predstava Josha a spôsob, akým sa rozišli. Ľúbila ho a chcela sa s ním stretnúť a to veľmi. Ale ako by sa odtiaľto mohla dostať? Musí sa opýtať Jamesa, či by nešiel s ňou. Úkosom na neho pozrela a on zachytil jej pohľad.
“Čo je?”
“Potrebujem sa s tebou o niečo porozprávať.”
“Teraz nie”, odbil ju ticho. ”Potom.” Maddie sa na neho zamračila, ale dala mu pokoj. Keď sa napokon obývačka vyprázdnila a ostali tam len oni dvaja, zhlboka sa nadýchla a vážne na neho pozrela.
“James, viem, že sa veľmi nemáme v láske, ale vážne musím vidieť Josha.”
“Maddie, čo zasa vymýšľaš? Ako sa chceš odtiaľto dostať? Nepočúvala si Auroru? Len pred pár minútami nám dôkladne opísala ochranu domu. A tiež si videla, ako potrestala Joy s Ardenom, že ho bez dovolenia a napriek zákazu opustili. A aj tá elfka, tá…”
“Octavia, áno. Aurora spomínala, že sa stalo vďaka jej nerozvážnosti. A presne ju potrebujeme.”
“Načo, prosím ťa?” Maddie prevrátila očami.
“Počúvaj, ty hňup! Konečne sa preber a začni rozmýšľať! Však pôjdeme za ňou, nech ho na chvíľu odstráni, kým prejdeme a zasa ho dá na miesto, nie?”
“Ty sa konečne preber! Neurobí to.” Maddie na neho zazrela a naštvane vyskočila z gauča.
“Tak sa jej poďme spýtať! No, dvihni ten zadok!”, okríkla ho netrpezlivo. “A ty môžeš ísť pozrieť tú svoju Lilušku, určite ti musí veľmi chýbať”, prehodila ironicky.
“Fajn”, odvetil jej napokon a tiež vstal. Maddie sa samoľúbo usmiala a vyšla na chodbu, kde hneď aj zastala.
“Dofrasa a kde majú izby elfovia?!” James len prevrátil očami.
“A ja viem? Opýtame sa jej po obede”, odvetil a pobral sa do svojej spálne. Maddie pokrčila plecom a vyšla sa hore schodmi. V duchu si už pripravovala, čo na ospravedlnenie povie Joshovi…
Po búrlivom rozhovore v kuchyni si Jack vzal Perciho bokom.
,,Počuj, bráško, chcem sa s tebou porozprávať o tej knihe. Je v nej jedno kúzlo, ktoré ochráni Viki, aby jej nikto neublížil. Zablokovalo by jej to schopnosti a nemohla by ich používať, kým nepríde jej čas. Je tam i kúzlo, ktoré môže ochrániť tvoju sestru, aby sa z nej nestal človek. Gina dlhé roky ukrývala čarovnú mapu k pravému Nemethonu. Čo keby si tam šiel s nami? Mohli by sme si navzájom pomôcť. Gret pôjde s tebou, no ja v elfskej ríši môžem byť len ako havran.” Jack s nádejou pozrel na Percivala a dúfal, že im pomôže.
,,S tým úplne súhlasím”, odvetil Jack nadšene a potriasli si rukami na spečatenie dohody. Hneď nato to šiel povedať Gret. Tá im zatiaľ zbalila malý ruksak s pár vecami, ktoré by sa im mohli zísť. Bola to malá výprava a plánovali sa vrátiť už na druhý deň. Vzala nože, baterku, niečo na jedenie a oblečenie a čarovnú mapu od Giny. Nakoniec poprosila Leilu, aby sa postarala o Viki, kým sa vrátia. Keď sa zotmelo, všetci traja nastúpili do auta a vyrazili na cestu. Počas jazdy nikto z nich neprehovoril ani slovo, až kým neprišli k teleportu.
,,Tak sme tu, ďalej s vami pôjdem už len ako havran. Dávajte si pozor.“ Jack dal Gretchen bozk a potom vstúpili do teleportu. Po chvíli nepríjemného krútenia sa ocitli na tmavej čistinke pred Zakázaným lesom. Aby nestrácali čas, hneď aj vyrazili a ponorili sa do jeho útrob. Gret im na cestu svietila baterkou. V hustom lese bola tma ako vo vreci, že okrem tenkého pásu svetla z baterky nevideli nič. Po chvíli zastali a Gretchen z ruksaka vybrala mapu. Keďže už boli v ríši elfov, objavila sa na nej značka, kde by sa mala kniha nachádzať.
“Dúfam, že nás naozaj vedie na správne miesto”, podotkol Perci.
“Určite. Už sme raz zorganizovali výpravu za tou knihou. Ja som ostala doma, lebo Viki mala len jeden mesiac a bola maličká, aby som tam s ňou mohla ísť. Išli tam Leila a… Gia. No našli nesprávne miesto a bola tam rozzúrená medvedica, ktorá Giu zabila”, povedala Gretchen smutne a z oka sa jej vykotúľala slza nad nezmyselnou smrťou priateľky. Perci ju chlácholivo pohladil po chrbte.
“Verím, že teraz bude naša misia úspešná”, usmial sa na ňu. “Ponáhľajme sa, nech to máme čím skôr za sebou a môžme sa vrátiť domov.” Po hodinách a hodinách chôdze sa začalo brieždiť. Ich rozhovory sa točili len okolo proroctiev, ktoré im rozprávala Gina a vyvolávali v nich obavy. Gret sledovala, či Jack je stále s nimi. Ten z nich po celý čas nespustil zrak a krúžil im nad hlavami. Nad ránom sa pred nimi ukázala malá dedinka, ktorá bola schovaná v hustom lese. Bola známa tým, že v nej žili trpaslíkovia, ktorí pracovali v strieborných baniach. Tí sa práve prebúdzali a chystali do práce. Keď Gret s Percivalom kráčali cez námestie, nemohli si nevšimnúť, ako na nich nepriateľsky zazerajú. Nakoniec to nevydržala a zastavila jedného trpaslíka.
“Prosím vás, pane, máte s nami nejaký problém?”, opýtala sa ho slušne, on však odul pery a bez slova pokračoval v ceste. Ohromená Gret za ním hľadela.
“Panička elfka myslí svoju otázku vážne?!” Zpoza chrbta ju vystrašil ďalší trpaslík.
“Áno, nemohla som prehliadnuť, ako na nás nepriateľsky zazeráte”, odvetila Gretchen a pozrela na Perciho, ktorý len pokrčil plecami. Trpaslíkovia boli vždy veľmi priateľské bytosti.
“Takže ste si neprišli pre ďalšie striebro do paláca?”
“Nerozumiem vám. Len tadiaľto prechádzame, nič viac.” Mužíček si ich ešte raz premeral pohľadom a potom si vzdychol.
“Tak ja vám teda poviem, čo sa deje, moji milí! Čo odišli kráľovná a kráľ do boja proti čarodejniciam, všetko ide pomaly, ale isto dolu vodou. Odkedy prišiel posol so správou, že kráľ je mŕtvy a kráľovná ostáva u sestry, naša princeznička, či ako si hovorí... pokazí všetko, čo do ruky chytí. Za krátky čas svojho panovania vyprázdnila pokladnicu, takže tým bola nútená nám všetkých zdvihnúť dane. A nie len tu, v strieborným baniach, ale všetkým. Všetci v ríši prežívajú v biede a hladujú. Princezná však nevie, ako to napraviť… Koľkí sme sa už boli sťažovať, ale márne.”
“Princezná je mladá a neskúsená! Zrazu sa ocitla bez otca a matky a musela prevziať zodpovednosť za celú ríšu. Neurobila to naschvál!”, oboril sa na trpaslíka Percival, ktorý sa opovžlivo zachechtal.
“Veď áno, áno. Pánko si myslí, že som si asi všetko vymyslel…”
“To netvrdím, ale…”
“... neviem, dokedy to takto vydržíme. O chvíľu nebudeme mať čo do úst vložiť a potom čo? Vy elfovia možno dokážete prežiť aj na bobuľkách, ale my ťažko pracujúci potrebujeme výdatnú stravu!” Gretchen aj Perci videli, že trpaslík je veľmi nahnevaný. Ten sa už na nich ani nepozrel a šomrajúc si popod nos odišiel.
“Poď”, ťahala Gret Perciho, ktorý tam neveriacky stál. “Máme pred sebou misiu a už sme blízko. Potom môžeš zájsť do paláca a zistiť, ako to naozaj s tvojou snúbenicou je.” Percival prikývol a pokračovali ďalej. Mapka im ukázala, že majú pred sebou ešte nejaký ten kilometer. Jack letel dopredu, aby miesto poriadne obhliadol a zistil, či im nehrozí nejaké nebezpečenstvo. Po chvíli sa vrátil a hlasným zakrákaním im naznačil, že vzduch je čistý. Keď obaja vyšli na čistinku, od úžasu vydýchli. Nemethon bol jediným stromom, ktorý tam stál. Bol mohutný a obrovský a jeho koruna sa takmer dotýkala neba. Perci a Gretchen opatrne vykročili smerom k nemu a stále sa obozretne obzerali okolo seba, či na nich niečo nevyskočí. Nič sa však nedialo. Jeho jediná ochrana spočívala v tom, že do jeho útrob môže vstúpiť iba osoba s čistým a nekalým úmyslom.
“Ale ako sa dostaneme dnu? Veď nemá žiadne dvere”, opýtal sa Perci začudovane, načo Jack pristál Gret na ramene a jemne jej ťukol do líca.
“Skús položiť dlaň na kmeň. Ak máme čisté srdcia, vpustí nás dnu.” A tak spoločne položili ruky na drsný povrch stromu a Jack si sadol hore na konár. Zrazu sa strom rozochvel a na jednom mieste sa mu začala odlamovať kôra, ktorá postupne odkrývala vchod. Perci vstúpil dnu ako prvý, Gretchen ho hneď nasledovala a dvere sa zavreli. V útrobách stromu ich však čakalo spletité bludisko. Perci do neho hneď vošiel a ponáhľal sa vpred. Gret sa s ním snažila udržať tempo, ale on uháňal tak rýchlo, že o chvíľu ho celá zadychčaná stratila.
“Perci!”, skríkla, ale odpoveďou jej bolo iba ticho. Sem tam zavial vetrík a postrapatil kráčajúcej Gret ryšavé kučery. Nemala poňatia, kde ide, keď tu zrazu vyšla na malý, zatrávnený úsek a tam na konári malého stromu sedela obrovská sova. Tá na ňu dvakrát múdro zažmurkala a Gretchen sa zrazu ocitla na krásnej pieskovej pláži, za ktorou sa vlnilo nádherné tyrkysové more. Užasnuto sa obzerala okolo seba, keď zbadala pár metrov od nej stáť elfku. Bola celá odetá v bielom a vychádzal z nej pokoj.
,,Kto si?“, opýtala sa jej Gret nesmelo. Žena sa milo usmiala a pristúpila k nej bližšie.
,,Vitaj, Gretchen, som duch Nemethonu a viem o vás všetko. Chceš ochrániť svoje prvorodené dieťa a ja som ťa sem vpustila, pretože tvoj úmysel aj srdce sú čisté. A navyše ma môžeš vidieť, pretože si moja kráľovská krv.”
“Ďakujeme, že si nám sem dovolila vojsť. A ako to myslíš? Tvoja krv? Kto naozaj si?”
,,Ja som prvá kráľovná Doriathu. Po mojej smrti som ostala tu a dodnes chránim strom Nemethonu a tiež náš ľud i krajinu. Prichádzajú veľmi zlé časy”, povzdychla si a potom znova pozrela na Gret. “Ale teraz už musíš ísť. V truhlici nájdeš niečo, čo sa ti veľmi zíde. Dúfam, že vám to pomôže. Rada som ťa spoznala, Gretchen…”
“Ďakujem”, pošepla Gret, ale to už ocitla znova pri tej zvláštnej sove. Tá znova zažmurkala na truhlicu pri jej nohách. Váhavo ju teda otvorila a na jej dne našla pergamen. Čakala síce knihu, ale plne duchovi Nemethonu dôverovala. Vzala ho, sova zažmurkala posledný krát a Gret sa ocitla na čistinke pred Nemethonom. Jack začal nahlas škriekať a o pár sekúnd sa vedľa nej zjavil i Percival. V rukách zvieral knihu.
“To bolo úžasné! Rozprával som sa s prvým kráľom Doriathu, teda jeho duchom. Dal mi túto elfiu kroniku so zápismi všetkých kúziel a rodokmeňmi!” Gret sa usmiala a podelila sa s ním so svojím zážitkom.
“Tak poďme ešte k palácu”, povedala po chvíli. Uložili si získané vzácnosti do ruksaka a rezko vykročili na cestu s havranom v závese. Celonočná túra a aj fakt, že dnes nič nejedla a nepila prispela k tomu, že Gret po pár metroch prišlo zle a odpadla do mäkkej trávy. Hlavu si však buchla o hrubý koreň stromu, ktorý vytŕčal zo zeme. Jack okamžite začal škriekať.
“Gretchen!”, zvolal vystrašene Percival a skontroloval jej zranenie. Našťastie okrem hrče na čele nenašiel nič horšie a tak ju vzal do náručia. Jack mu sadol na plece a začal ho prosebne ďobať do líca. “Jasné, že ti ju odnesiem, neboj bráško. Asi ju boleli nohy, tak to takto zakamuflovala. No je ťažšia, ako vyzerá”, dodal so šibalským úškrnom. Síce bol Perci silný muž, no po niekoľkých kilometroch bol rád, že vidí kráľovský palác. Zložil Gretchen, ešte stále v bezvedomí, pod brezu v malom hájiku a potom z ruksaku vybral kúsok papiera, na ktorom bolo napísané kúzlo, ako premeniť Jacka na človeka. Prečítal formulku a zrazu pred ním stál jeho kamarát ako ho Boh stvoril.
,,No, nechváľ sa tu tým tvojím nástrojom a hádam sa obleč”, poznamenal Percival a odvrátil zrak. Jack sa uškrnul a natiahol si nohavice.
,,Nechválim sa, no nemôžem za to, že tebe nenarástlo”, podpichol ho, načo Perci vystrúhal grimasu.
“Veľmi vtipné, naozaj.”
“Tak si bež vybaviť čo potrebuješ do paláca a my ťa tu počkáme. Ponáhľaj sa, nech nás tu nikto nenájde. Čím najmenej sa budeme zdržiavať v okolí, tým lepšie. Vieš, že som nežiadaný číslo jedna. Gretchen sa dovtedy snáď preberie.” Percival prikývol, otočil sa a po chvíli sa stratil Jackovi z dohľadu.
“Áno?”, odvetila Octavia a nevedela, čo od nej Arcalime chce. Bolo to po prvý krát, čo ju kráľovná oslovila osamote.
“Potrebujem s tebou niečo prebrať. Viem, že je už pokročilá nočná hodina, takže to nechám na ráno. Pred raňajkami za mnou príď do Aurorinej pracovne, prosím ťa.”
“Dobre”, povedala Octavia a nervózne na Arcalime pozrela.
“Výborne. Tak ti želám dobrú noc a neponocuj. Na tréning potrebuješ veľa síl. Už aj tak si dosť vymeškala, ale ty to hravo dobehneš, nemám pravdu?”, dodala už miernejšie, dokonca sa na ňu jemne usmiala.
“Budem sa snažiť”, vyjachtala Octavia a nevedela sa dočkať, kedy už bude môcť ísť do svojej izby. “Dobrú noc, kráľovná.” Tá len letmo kývla hlavou a ladnými krokmi sa stratila v šere chodby. Octavia vybehla hore schodmi a v spálni si ešte hodnú chvíľu čítala knihy, ktoré jej dal Victor, aby na výuke vedela aspoň niečo, inak bude zasa nahnevaný. Po polnoci sa jej však už oči znova zatvárali, tak sa prezliekla do pyžama a uložila do postele. Návštevu Drully, ktorú si na ráno naplánovala, bude musieť presunúť kvôli stretnutiu s Arcalime. Čo tak od nej môže chcieť?
Ráno sa Octavia prebudila s miernou nervozitou v žalúdku. Kým sa obliekala, vymýšľala v hlave rôzne scenáre, o čom sa s ňou chce Arcalime rozprávať. Keď sa konečne vychystala, obula si ešte plátenky, vybehla na chodbu a o chvíľu už tíško klopala na dvere pracovne.
“Ďalej!”, ozvala sa zvnútra kráľovná a Octavia nesmelo vstúpila dnu.
“Dobré ráno.”
“Aj tebe, drahá. Posaď sa, chcem sa ťa niečo opýtať”, vyzvala ju a Octavia klesla na pohovku. Arcalime sa usadila vedľa nej a vážne sa jej zadívala do očí.
“Do konca týždňa sa chcem presťahovať opäť do paláca. Tu nemám pocit domova a potrebujú ma aj moji poddaní a hlavne dcéra. A teba som sa chcela opýtať, či chceš ísť so mnou. Teraz je to aj tvoj domov, nemusíš ostávať tu, v dome čarodejníc.” Octaviu táto ponuka na okamih zarazila.
“Ďakujem veľmi pekne, ale čo bude s mojou výukou?”
“Na tú, samozrejme chodiť budeš.”
“Ale ako? Nemôžem predsa každý deň cestovať k portálu do magických zemí a späť. To by zabralo veľa času a…” Arcalime mávnutím ruky zastavila jej námietky.
“V dome je ešte jeden portál, skrytý v jeho útrobách. Ten spája tento svet s tým našim. Aurora má jedno zrkadlo, ja druhé. Rodinné dedičstvo”, dodala ticho a pozrela na Octaviu. “Takže s prechodom by problém nebol, za pár minút si v dome a späť.”
“A Failo?”, opýtala sa nesmelo kráľovnej, ktorej stvrdol pohľad.
“On je predsa nepriateľom nášho rodu! Tu v dome ho znášam len preto, že to tak chce moja sestra a škola patrí jej. Ale v paláci ho v žiadnom prípade nestrpím! Prečo ho sem pletieš? Hádam ste sa… nezblížili, alebo áno?” S prižmúrenými očami sledovala Octaviu. “Vieš, ako to myslím.”
“Nie! To nie! Myslela som, že keď je elf, tak … ”, zvolala celá červená. Podrobnosti sporov medzi elfami ešte neovládala, inak by sa Arcalime neopýtala takú absurditu.
“Och, to sa mi naozaj uľavilo”, skonštatovala kráľovná chladne. “Takže, súhlasíš? Pôjdeš so mnou a budeš bývať v našej ríši? Tu si aj tak sama.” Octavia vedela, že tu nikoho nemá, ale tam by tiež bola cudzinkou. V doma bola aspoň Drulla a ešte Logan, u ktorého mala stále nádej, že si na ňu spomenie a chcela si nato počkať. Aj s ostatnými čarodejníckymi dievčatami si celkom rozumela, síce ich nemohla nazývať priateľkami ako Leilu a Gretchen. A tak pokrútila hlavou.
“Ešte raz vám ďakujem, ale ostanem tu. Drulla mi navrhla, že ma priučí svojmu remeslu”, zaklamala, aj keď v podstate to bola pravda, keby elfkinu ponuku neodmietla. Arcalime sa to očividne nepáčilo, ale nakoniec prikývla.
“Ako chceš, je to tvoje rozhodnutie. Raz za čas sem prídem, aby som skontrolovala čo a ako. Inak budem stále v paláci. Ak budeš niečo potrebovať, obráť sa na Auroru a ona mi dá vedieť, dobre?” Octavia prikývla na súhlas. “To je všetko”, prepustila ju Arcalime a ona opustila pracovňu. Rýchlo pozrela na hodinky, čo mala na zápästí a sklamane zistila, že len tak tak stihne raňajky a musí sa ponáhľať na výuku. Dnes však výcvik bojových zručností nemali, takže za Drullou zájde poobede.
Keď po dobrom obede vošla do ošetrovne, privítala ju celkom dobrá nálada. Logan sa o niečo bavil s blondiakom, o ktorom vedela, že sa volá James a smiali sa na plné hrdlo. Dievčina, Maddison, na nich len zazerala a sem tam utrúsila nie práve najmilšiu poznámku.
“Ahojte”, prerušila chlapcom debatu.
“Nazdar, Vi!”, pozdravil ju Logan s úsmevom. “Toto je James”, predstavil jej kamaráta.
“Ja viem, starala som sa o vás všetkých po boji”, povedala Octavia s úsmevom a podala mu ruku.
“Teší ma”, povedal James a mrkol za seba na Maddie. “A táto odutá žaba je Maddisson, ktorá vôbec nemá zmysel pre humor a prefrfle polovicu života”, rypol si do hnedovlásky, ktorá na neho vystrúhala grimasu.
“Vôbec nie som odutá, len sa akosi nechytám na ten váš primitívny zmysel pre humor”, odvrkla Maddie, načo James len pokrčil plecom.
“Prišla som za Drullou, neviete, kde je?”
“Je vo svojej izbe, chcela si dať popoludňajší šlofík”, odvetil Logan, načo sa im Octavia poďakovala a prešla ku komôrke, ktorú obývala staršia elfka. Zaumienila si, že keď bude spať, potichu odíde a nebude ju rušiť, ale Drulla si s okuliarmi na nose niečo čítala na lôžku.
“Dobrý deň, môžem vojsť, alebo sa chystáte trochu si pospať?”
“Ale nie, srdiečko, poď ďalej. Rada ťa vidím”, usmiala sa a posunula sa, aby si k nej Octavia mohla sadnúť. “Máš nejaký problém, ozvala sa ti zasa ruka?”, pýtala sa starostlivo.
“Nie, prišla som si k vám po radu a možno aj pomoc. A tiež sa vám potrebujem s niečím zdôveriť.”
“No vidím moja, že máš toho veľa na srdci. Tak spusti, som samé ucho”, povedala Drulla láskavo a tak sa Octavia zhlboka nadýchla a spustila.
“Ako dobre viete, Logan sa už prebral, ale vôbec si ma nepamätá. Stretla som sa ním včera večer v kuchyni a nič. Nespomína si na čas, ktorý som s ním strávila, tak som sa chcela spýtať na váš názor. Aké sú šance, že si spomenie, ako dlho to asi môže trvať a či môžem niečo urobiť, aby mu v tom pomohla?”
“Zlatíčko, to je ťažko povedať. U každého je to iné, niekto si spomenie za pár dní, ďalší za týždeň alebo mesiac, rok. Iným sa už spomienky nevrátia. Možno keby si mu nahlas prečítala úryvok z knihy, čo si mu čítala. Myslím, že ťa vnímal, len bude trochu trvať, než si uvedomí, že tvoj hlas pozná. Je toho na neho aj tak dosť, veľa sa toho udialo a okolo seba má zrazu nové tváre.” Octavia sa zamyslela, až sa napokon odhodlala k otázke, kvôli ktorej sem vlastne prišla.
“Ja… chcem sa vás ešte niečo opýtať. Možno je to odo mňa trúfalé, ale… vy ste veľmi skúsená liečiteľka, poznáte veľa byliniek a kníh, vyznáte sa v rôznych elixíroch. Myslíte, že by ste mohli namiešať nejaký odvar na prinavrátenie spomienok? Pre prípad, že by si Logan nakoniec na mňa nespomenul...”
“Moja, nemôžeš to tak siliť, on potrebuje len čas a ty musíš byť trpezlivá. A k tomu odvaru, no… podobný elixír som ešte nikdy nevarila. Opačne áno, ale tento nie.” Keď však videla, ako sa Octavia smutne tvári, dodala. “Ale môžem sa popozerať, či niečo také nenájdem. Samozrejme, treba pamätať na vedľajšie účinky a aby ho to neovplyvnilo ešte iným, nežiadaným spôsobom, to by sme nechceli, však?” Žmurkla na Octaviu, ktorá sa pousmiala.
“Nie, nie, ten elixír beriem aj tak ako poslednú možnosť, stále dúfam, že si spomenie sám. Veľmi pekne vám ďakujem za ochotu. Ako sa inak máte?” Obe sa ešte chvíľu zhovárali a potom sa Octavia išla učiť. Keď prechádzala cez ošetrovňu, videla, že chlapci sa už nebavia, ale čítajú si. Maddie spala. Vtom si všimla, že Logan drží v ruke jednu z kníh, z ktorej mu čítala. Rozbúchalo sa jej srdce, ale pokojne sa s nimi rozlúčila a odišla do izby.
Po pár dňoch Drulla prepustila Logana, Jamesa a Maddie z nemocničného krídla. Keď v ten deň vstúpila do jedálne na večeru a usadila sa k Nike, Logan, ktorý sedel oproti sa na ňu usmial.
“Čauko, Vi.” To samozrejme Octaviu zahrialo pri srdci a úsmev mu opätovala, ale Failo si to ako vždy, nenechal ujsť a musel si rypnúť.
“Ale, ale, kto tu tak dôverne oslovuje našu krásku, há?” Logan sa zatváril nechápavo a elf na Octaviu s úškrnom žmurkol. Ona sa začervenala a pokrútila hlavou.
“Ale prosím ťa, že to vravíš práve ty, Failo”, vrátila mu to, ale neubránila sa úsmevu. Inak večera prebehla v pokoji, napriek dianiu v dome a nie vždy dobrých vzťahoch. Keď sa najedla, z izby si vzala jednu z kníh, ktorú čítala Loganovi a vybrala sa do záhrady. Bol príjemný letný večer a ona sa usadila na lavičku pod terasu a začítala sa do nej. Zrazu sa pri nej objavil Failo.
“Čo tu robíš, srdiečko?”
“Ale, vzala som si jednu z kníh, ktorú som čítala Loganovi, keď bol ešte v ošetrovni. Teraz už mu čítať nebudem, ale som zvedavá, ako ten príbeh dopadne, takže…”
“To je ten, čo ťa pri večeri tak kráááásne a dôverne oslovil?”, podpichol ju znova a sadol si k nej na lavičku.
“Áno, on”, odvetila mu s červenými lícami. “A čo?” Failo pokrčil plecom.
“Nič, pre mňa si aj tak veľmi mladá, dievčatko”, žmurkol na ňu potmehúdsky. “Ale ak sa ti po čítaní tak cnie, tak mi niečo prečítaj. Som zvedavý, aké príbehy si čítala tomu čarodejníkovi.”
“Neviem, či ťa to bude baviť.”
“Skús, aj tak s tými zlomenými rebrami nemám čo robiť, dofrasa”, zamrmlal a bolestivo skrivil tvár, kým si našiel pohodlnejšiu polohu na sedenie.
“Tak fajn.” Octavia chvíľu čítala a Failo počúval. Vtom ich vyrušil akýsi šramot, ale keď sa otočili, nikoho nevideli. Ona však vďaka svojmu dobrému sluchu začula ťažké, mužské a vzďaľujúce kroky. Nevedela však, kto konkrétne bol. “Už budem končiť, ak ti to nevadí. Už som unavená a neviem sa sústrediť.”
“Oukej, ale ja viem, čo za tým je. Ten tvoj Logan, čo?”
“Failo, prestaň už s tým, dobre? Už to nie je vtipné. Ale nie, tentokrát nemyslím na neho. Myslím na moje kamarátky Leilu a Gretchen. Chýbajú mi a môžem len dúfať, že ich ešte vôbec niekedy uvidím. Nehnevaj sa, ale na dnes mám dosť. Idem už spať, dobrú noc.” Octavia sa rozlúčila s Failom a odišla do svojej izby. Bola veľmi, ale veľmi unavená. Po výdatnej sprche si obliekla nočnú košieľku a otvorila okno, pretože v izbe bolo dosť dusno. “Snáď mi sem nenaletia zasa komáre”, pomyslela si a ľahla si do postele. Predtým, ako zaspala, jej v mysli preblesla ešte jedna myšlienka. “Čo je vlastne s mojimi pravými rodičmi, so zelenými elfmi? Dozviem sa o nich niekedy niečo viac? Asi budem musieť začať pátrať na vlastnú päsť alebo sa ešte môžem spýtať Drully… ” Úvahu už nedokončila, pretože tvrdo zaspala.
Joy zbehla po schodoch, keď sa ozval silný hrom. Vonku sa už rozpútala silná, letná búrka a prívaly dažďa bičovali vonkajší svet. V hale sa stretla s Aurorou. Stačil jej jediný pohľad do jej meravej tváre, aby si bola istá, že už o všetkom vie.
“Po večeri vás s Ardenom čakám v pracovni”, povedala jej úsečne. Ani sa nezastavila a pokračovala ďalej smerom k nemocničnému krídlu. Joy si povzdychla a vošla do Ardenovej izby. Zo skrine vybrala čierne džínsy, tričko v tej istej farbe a ostatné potrebné oblečenie a vrátila sa späť. Z kúpeľne ešte počula sprchu a tak veci položila na komodu. S hrubou knihou od Victora a s poznámkovým zošitom si s prekríženými nohami sadla na posteľ. Uvoľnila si vlasy z gumičky, založila okuliare a potom sa pustila do štúdia. Do večera musela toho ešte veľa stihnúť.
“Nevedel som, že nosíš okuliare.” Zdvihla zrak od knihy. Arden stál uprostred izby len v osuške, ktorú mal omotanú okolo bokov a z mokrých vlasov mu ešte kvapkala voda. Pri pohľade na neho sa v Joy niečo pohlo a zrýchlil sa jej dych. A tie jeho neodolateľné čierne oči… úplne sa v nich strácala…
“Ehm… no vidíš, stále ťa niečím dokážem prekvapiť”, povedala a sledovala, ako sa k nej pomaly blíži. “Mám ich len na čítanie a v poslednom čase som ich aj tak veľmi nenosila... ”
“Páčiš sa mi v nich.” Sklonil sa k nej a ona zacítila vôňu vanilky. Použil jej sprchový gél a prišlo jej to smiešne.
“Pekne voniaš”, podotkla so šibalským úsmevom a rukami mu prešla po nahej hrudi.
“No, nevedel som, či si vybrať toto alebo maliny. Ťažká dilema”, uškrnul sa pobavene a chytil jej tvár do oboch hrejivých dlaní. Palcom zmyselne prešiel po jej spodnej pere, načo Joy privrela oči a vtedy sa jej nežne, no zároveň vášnivo prisal na pery. Ich bozk sa postupne prehlboval a ona chvatom dala nabok všetko učenie, ktoré sa razom stalo úplne nepodstatné a posunula sa na posteli, aby mu urobila miesto. Potom si ho k sebe pritiahla a Arden ju jemne postrčil, že sa zvalila na chrbát. Ľahol si k nej, dal jej dole okuliare a odložil ich na nočný stolík. Hneď nato si ju k sebe privinul a pokračovali v náruživých bozkoch…
“Stretla som Auroru. Po večeri nás vraj čaká v pracovni”, zašepkala, keď po hodnej chvíli opustil jej pery, aby nabrali dych.
“Tak to som zvedavý, čo za divadlo si na nás pripravila”, zamumlal jej do krku a Joy si bola istá, že prevrátil očami. “Ale teraz si nepokazme túto krásnu, zmierovaciu chvíľu”, dodal zastrene a prstami jej šikovne rozopínal gombičky na blúzke. Joy sa pousmiala, nedočkavo sa k nemu pritisla a obaja sa stratili vo vzájomnej blízkosti…
Večera prebehla v celkom pokojnom duchu. Všetci sa rozprávali iba o tom, ako sa Maddie, James a Logan konečne prebrali z bezvedomia a niekoľkokrát im oči zabehli aj k Ardenovi a Failovi, ktorý mal trochu problém s chôdzou a bolestivo sa držal za bok. Po jedle sa obaja v ruka v ruke pobrali do pracovne, kde ich už čakala Aurora.
“Sadnite si”, vyzvala ich ryšavka a oprela sa o stôl.
“Bude to nadlho?”, opýtal sa Arden otrávene a hodil sa na gauč. Joy si k nemu pomaly prisadla a zovrela mu ruku v dlani.
“Nie, vybavím to raz dva. Po porade sme sa rozhodli, že zato, že ste napriek zákazu opustili dom a chceli nás oklamať zastavením času, plus neustále meškanie na výuku…”
“Čo? Aké neustále meškanie?!”, ohradil sa Arden nahnevane.
“Victor mi spomínal, že pravidelne chodíte na výuku neskoro.” Joy neveriacky pozrela na Auroru.
“To nie je pravda. Meškali sme raz a to asi len dve minúty”, povedala pevne.
“Tým chceš povedať, že Victor klame?!”
“Áno”, odvetila jednoducho.
“Ale Aurora, sama predsa vieš, že otec je majster lží”, podotkol Arden ironicky.
“Arden, varujem ťa. Už dlho pokúšaš moju trpezlivosť! A čo malo znamenať to dnešné popoludnie? To už sa fakt nevieš ovládať?!”
“Myslíš tú bitku s urodzeným kráľom úchylákom?”
“Zlomil si mu tri rebrá!”
“Héééj?”, zaškeril sa Arden, načo ho Aurora prebodla pohľadom. “Čo je? On mne nos.”
“Ale ty si začal prvý!”
“To som sa mal len tak nečinne prizerať, ako sa váľa po mojej frajerke?!”
“Vraj to bola súčasť tréningu sebaobrany… “ Vtedy sa ozvala Joy.
“Nie, nebola. Sama vám to môžem potvrdiť a verte mi, nebolo to nič príjemné”, dodala, načo si Aurora vzdychla.
“Dobre, dobre. Vyvodím z toho dôsledky.”
“Tak to by som prosil. Najlepšie by bolo nejaké kúzlo, ktoré by ho udržalo aspoň meter od Joy.” Aurora sa nad jeho návrhom potuteľne usmiala. Prečo, tomu Joy nerozumela.
“To už nechaj na mňa. Takže, teraz k vášmu trestu.”
“Sme sa samé ucho”, poznamenal Arden pobavene. Joy však do smiechu veľmi nebolo. Stačil jej jediný pohľad do Auroriných prižmúrených očí a vedela, že spomínaná zakázaná televízia to určite nebude.
“Nebudem nič vravieť a zbytočne plytvať dychom. Tu máte názornú ukážku”, dodala s medovým úsmevom a teatrálne luskla prstami. V tej chvíli Joy pocítila neznesiteľnú páľavu v ruke, za ktorú držala Ardena a vtedy pochopila Aurorinu reakciu. Kúzlo podobného typu, ktoré len pred chvíľou navrhoval jej priateľ, použila práve na nich dvoch.
“Au!”, vyhŕkla a vytrhla sa mu zo zovretia. On tiež bolestivo zasyčal a šúchal si dlaň.
“Nemyslel som, že máš začarovať nás, dofrasa! Takýto podraz som od teba fakt nečakal!”, zvolal Arden nahnevane.
“Zúfalá situácia si vyžaduje zúfalý čin”, odbila ho Aurora.
“Ale prečo? Určite by sme už niečo podobné neurobili! Je to naozaj nutné?” Joy neverila vlastným očiam. Veď sa ho nemohla ani dotknúť!
“Môžeš poďakovať svojmu miláčikovi. Hlavne ten sa nevie vpratať do kože.” Ardenovi stuhla sánka, ale Joy nepatrne pokrútila hlavou.
“Dokedy nás chcete takto trápiť?”, vyzvedala nie práve najmilším tónom.
“Kúzlo po určitom čase vyprchá aj samé, no trvá pomerne dlho. Keď však budete sekať dobrotu a plniť si svoje povinnosti, môžem ho odstrániť aj ja. Uvidíme, je to len a len na vás”, odvetila blahosklonne Aurora. “To je všetko. Môžte odísť a želám vám príjemný večer.” Obaja hneď vstali a nechtiac sa o seba obtreli ramenami. Joy od bolesti až prižmúrila oči a snažila si nevšímať Aurorin spokojný úsmev. Arden bol až podozrivo ticho, no bolo zrejmé, že to v ňom kvalitne vrie. V hale pod schodiskom zastali.
“Tak a teraz čo?” Arden sa oprel o zábradlie a zvesil hlavu. Potom ňou pokrútil.
“No nič. Budeme musieť čakať, kým nás tá škodoradostná striga nezbaví svojej strašnej kliatby, alebo kým nakoniec sama nezmizne.” Joy sa napriek všetkému musela pousmiať.
“Ale spoločný čas tráviť môžme…”
“Nie tak, ako by som si to predstavoval”, skočil jej do reči a uprel na ňu taký túžobný pohľad, až sa jej znova zapálili líca.
“Máš pravdu, no musíme to brať tak, že raz sa to skončí”, odvetila, ale obaja dobre vedeli, že to bol veľmi chabý pokus o útechu. Joy bola veľmi frustrovaná a Arden tiež. “Teraz s tým nič nespravíme a treba sa mi ešte učiť.”
“Viem, otec na mňa už stihol nabliakať, aký mám na teba zlý vplyv a že z jednej z najlepších študentiek sa stala flákačka.”
“To je naozaj skvelé”, povzdychla si naoko Joy, no len čo pozrela na Ardena, obaja sa rozosmiali.
“Ľúbim ťa”, pozrel na ňu nežne a ona potlačila nutkanie hodiť sa mu do náručia.
“Ja teba tiež”, zašepkala. Vtom si na niečo spomenula. “A Jackovi si dnes volal? Ohľadom Johnnyho.”
“Nie, dnešok bol taký nabitý, že som nato zabudol. Skočím si do izby po mobil a nejaké knihy a prídem za tebou. Budem sa trochu s tebou učiť, ak nemáš nič proti tomu.” Samozrejme, že nemala. Správy od Jacka ich trochu znepokojili, pretože Johnny sa u nich neukázal, len po telefóne zrušil Arthurove hodiny klavíra. Inak sa všetci mali dobre, dokonca im malá Viktória trochu podžavotala do slúchadla. Joy sa učila dlho do noci, ale do postele šla sama. V spánku by sa mohli náhodou dotknúť a tú bolesť nechcel riskovať ani jeden z nich. Tento deň bol taký únavný, že napriek situácii, v ktorej sa s Ardenom ocitli, okamžite zaspala.
Dni ubiehali vo zvyčajnom rytme a Joy čoraz väčšmi pociťovala frustráciu z Aurorinho trestu. Aby nato nemyslela, s vervou sa pustila do učenia. Victor ju počas výuky častoval zlomyseľnými úsmevmi, poznámkami, ale sám musel uznať, že čarovanie jej ide veľmi dobre. Až tak, že sa nej prejavila nová schopnosť. No, nebola zas až taká nová, pretože ju mimovoľne použila po boji, kedy Ardenovi zachránila život. Dokázala cestovať v čase! Stalo sa to naozaj nečakane. Zrazu sa ocitla v druhej učebni. Videla Olivien, ako trénuje teleportáciu, ale ide jej to ešte ťažko. Tak isto Ameliu a jej veľmi slabé astrálne JA. A nakoniec seba, ako stojí so sklopeným pohľadom a Arden jej zamračene niečo vysvetľuje. Túto scénu si pamätala. Odohrala sa asi pár mesiacov po ich príchode do domu. Bola z neho strašne nervózna a jeho to strašne rozčuľovalo. Od úžasu vydýchla, no kým sa stihla ako tak spamätať z prekvapenia, vrátila sa späť. Joy tomu nemohla uveriť. Keď sa túto novú schopnosť naučí dokonale ovládať, otvorí sa jej more úžasných možností. Octavia s Ameliou sa úprimne tešili z jej úspechu, ale Victor ju hneď schladil.
“Všetko je to super, ale má to jeden háčik a to dosť závažný. Aké je to úžasné, také je to aj nebezpečné. Keď budeš napríklad v minulosti, stačí jedno malé nedopatrenie a do budúcnosti by to malo katastrofálne následky. Tak isto pri cestovaní časom nesmieš stretnúť samu seba.” Bolo toho viac, ale Joy bola rozhodnutá nenechať sa ním hneď na úvod otráviť a všetko sa poctivo a dôkladne naučiť. Arden sa po tej skvelej správe uznanlivo usmial a bolo vidno, že je na ňu veľmi hrdý, čo Joy veľmi tešilo. Upozornil ju však, že informácie, ktoré jej Victor na výuke ohľadom cestovania v čase podal, nemôže brať na ľahkú váhu.
Po týždni ich trestu vychádzala akurát z učebne. V rukách niesla asi päť kníh a v duchu hromžila, že si nevzala aspoň nejaký vak alebo ruksak. Keď zatvárala dvere, ako naschvál sa jej všetko rozsypalo na zem. Joy si vzdychla a kľakla si, že to pozbiera.
“Počkaj, pomôžem ti”, čupol si k nej Arden, ktorý práve vyšiel z učebne naproti.
“Vďaka. Ideš v pravý čas”, usmiala sa na neho a natiahla sa po jednej z tých hrubizných kníh. Nevšimla si, že aj on ju chcel vziať a ruky sa im dotkli. Joy znova pocítila to neznesiteľné pálenie a od bolesti zaťala zuby.
“Doriti s tým! Začínam mať už tohto debilného kúzla plné zuby”, zavrčal Arden podráždene a masíroval si prsty.
“Čo keby sme šli za Aurorou a slušne ju požiadali, nech nám to zruší? Týždeň mučenia možno stačil.” Arden na ňu nedôverčivo pozrel.
“Pochybujem, že nám udelí milosť a doprosovať sa mi veľmi nechce.”
“Ale veď nebuď taký hrdý, aspoň to skúsme. Za opýtanie nič nedáš… Alebo chceš čakať, kým sa kúzlo nezruší samé?”, opýtala sa ho a zo zeme zdvihla poslednú knižku. “To môže trvať ešte dlho.”
“Dobre vieš, že nie.”
“Tak ideme.” Napokon pokrčil plecami a prikývol.
“Fajn. A vieš, že je to celkom dobrý nápad?”
“Slovíčko celkom by som vypustila”, poznamenala so zdvihnutým nosom, načo sa Arden rozosmial.
“Och, no prepáč… je to výborný nápad. Som zvedavý, ako sa zatvári. Toto určite čakať nebude.”
“Od teba iste nie”, podotkla Joy akoby mimochodom.
"Héj! To vôbec nebolo pekné!”
“Viem, ale nemohla som si pomôcť”, zachichotala sa, keď kráčali smerom k Aurorinej izbe. Arden sa na ňu nežne uškrnul a zaklopal. Keď im dlhšie nikto neotváral, potichu stlačil kľučku a pootvoril dvere. V izbe bolo šero, závesy na oknách zatiahnuté. Pomaly vošli dnu a ovalil ich ťažký vzduch, akoby sa tu nevetralo dlhšiu dobu. Všimli si, že v kúpeľni sa svieti.“
“Aurora?”, zavolal Arden do ticha, ale odpoveď neprišla. Joy sa mimovoľne striasla. Prepadol ju zlý pocit, že niečo nie je v poriadku. Podišla k dverám kúpeľne a zdúpnela od hrôzy. Na kachličkách nehybne ležala Aurora a husté, ryšavé vlasy mala rozhodené po dlážke.
“Arden! Tu je!”, skríkla a kľakla si k ich patrónke. Na hlave nemala žiadnu ranu a nekrvácala, ale bola bledá, slabo dýchala a bola veľmi studená. Očividne tu ležala už dlhší čas.
“Kriste! Čo sa jej stalo?!” Arden neveriacky zízal na jej bezvládne telo.
“Neviem, ale treba ju odniesť do postele a poprikrývať. Je ľadová.” Opatrne ju zdvihol do náručia. Potom ju rýchlo preniesol do izby, kde Joy odostlala posteľ a spoločne ju zabalili do prikrývok a diek. “Choď pre otca a Drullu”, nakázala mu. Arden prikývol a vybehol z izby. Joy obrátila pozornosť späť k Aurore a nervózne si hrýzla peru. “Čo sa jej len mohlo prihodiť?”, pýtala sa v duchu pri pohľade na túto kedysi silnú a energickú ženu, ktorá teraz bezmocne ležala na lôžku a doslova sa v ňom strácala.
