Je tu nový mesiac a s ním aj 11. kapitola našej Čarovnej krajiny. Ako vždy vám ďakujeme za skvelé príspevky, s ktorými je radosť pracovať :) Máme však pre vás jednu správu, ktorá nepoteší fanúšičky Gretchen. Naša temperamentná ryšavka si dala na túto časť pauzu, ale môžete rátať s tým, že vám svojím pokračovaním urobí radosť v ďalšej kapitole :) Určite sa už neviete dočkať, čo majú naše hrdinky nové, takže vás už nezdržiavame a prajeme príjemné a pútavé čítanie :) Za prípadné chyby a preklepy sa dopredu ospravedlňujeme.
Adam Ameliu bez váhania pustil dnu do svojej izby a už vo dverách sa trochu zháčila. Vládol tam totiž bordel ako v tanku. Oblečenie porozhadzované po dlážke alebo ledabolo prehodené cez stoličku a kreslo. Na činkách, uložených vedľa komody, sa váľalo zhúžvané prepotené tričko. Popri koši popadané papierové vreckovky, posteľ zaprataná knihami a inými vecami, dokonca tam zahliadla aj kúsok rožka. Amelia sa rozpačito rozhliadla po zvyšku izby, zatiaľ čo sa Adam trochu červený v tvári snažil ako tak narýchlo poupratovať ten chliev, čo znamenalo, že veci len pohádzal do skrine vedľa dokorán otvoreného okna. Keď konečne urobil miesto aj na posteli, spoločne sa na ňu posadili a Amelia mu vyrozprávala všetko o svojich živých snoch v labáku, o zmiznutých papieroch z koša v jej izbe a o svojich zmiešaných pocitoch z celej tejto prekérnej situácie. Kým rozprávala, zrak mala sklopený na svoje ruky, ktorými si nervózne zoškrabávala lak z nechtov. Keď skončila, nesmelo pozrela na Adama, pretože si aj sama uvedomovala, že pravdepodobne musela vyznieť ako blázon. Ten mal na tvári kamenný, nečitateľný výraz, čo Ameliu len utvrdilo v jej domnienke.
“Ty mi neveríš, však?”, opýtala sa ho potichu. “Veď... ani sa ti vlastne nečudujem… prepáč... ja…”, jachtala, pretože nevedela nájsť správne slová. “Vtrhla som ti tu uprostred noci len kvôli nejakému hlúpemu snu… Je to absurdné, ja viem. Nebudem ťa už rušiť, pôjdem naspäť do post…” Vetu však nestihla dokončiť, pretože ju prerušil Adam, ktorý jemne pokrútil hlavou.
“Nie, nie… hlavne sa upokoj”, povedal a pritom sa jej vážne zahľadel do očí, akoby čakal, že si naozaj na všetko spomenie. “Nebol hlúpy….ten sen.” Amelii sa trochu rozjasnila tvár, pretože bola rada, že si o nej nepomyslel, že jej fakt ruplo v bedni.
“Naozaj?”, opýtala sa radšej pre istotu, na čo on pokrútil hlavou.
“Pokúsim sa ti to vysvetliť, no tento raz budem asi ako idiot znieť ja”, žmurkol na ňu s úsmevom a na chvíľu sa zamyslel. “Takže, ako len začať, hm... ”
“Čo keby si to skúsil štýlom jedna dobrá a jedna zlá správa?”, ozvala sa Amelia a čakala, aké info na ňu Adam vybalí.
“No… problém je, že ani jedna z tých správ nie je dobrá, ale ako si želáš. Tak teda, ktorú chceš počuť ako prvú?” Amelia sa na moment zamyslela.
“Väčšina ľudí by si asi najprv vybrala tú dobrú správu…”
“Nemyslím si, podľa mňa väčšina začína práve tou zlou”, prerušil ju Adam a šibalsky na ňu žmurkol.
“Asi máš pravdu”, dodala a úsmev mu opätovala. “Tak začni tou zlou.” Adam si jemne zahryzol do pery a zhlboka sa nadýchol.
“Ale sľúb mi, že neodídeš skôr, ako ti to všetko rozpoviem.” Amelia len prikývla. “Takže, asi tá najhoršia správa je, že Victor ti... vymazal spomienky”, vyhŕkol a s očakávaním na ňu pozrel, ako bude reagovať.
“Čo? Prečo by to robil? Ale… to je šialené”, zachichotala sa, no keď videla jeho vážny výraz a v očiach sa mu zračil strach, hneď ju smiech prešiel. “Prepáč.”
“Bohužiaľ, je to fakt… ale tým prechádzame k tej akože dobrej správe”, pokračoval a rozpovedal jej všetko od úplného začiatku. “... a keď som sa vracal z knižnice, vchod do laboratória sa akoby prepadol pod zem. Nebolo po ňom ani stopy a ja som sa nemohol dostať dnu. Tebe tam medzitým Victor vymazal spomienky na všetko, čo si v labáku videla a zistila a ako bonus aj na mňa…. A ďalej si to už pamätáš. Myslím vtedy, keď si ma obvinila, že som ťa sledoval v spánku”, dodal a nervózne sa zasmial. Amelia si rukami zahrabla do vlasov a ako vrece zemiakov sa zvalila na posteľ. Bolo toho na ňu už priveľa.
“Ale prečo si nepamätám teba? Čo by tým akože sledoval?”, spýtala sa nechápavo a Adam si zatiaľ ľahol vedľa nej. Dvakrát otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, no potom si to rozmyslel. Po krátkej chvíli však predsa prehovoril.
“Victor to spravil úmyselne. Výborne sa na nás totiž baví. To, že ma nespoznávaš, pritom… medzi nami bolo niečo viac…”, povedal neisto a päsťami si pošúchal oči. “Amy”, zašepkal a jemne uchopil jej malú dlaň medzi tými svojimi. “Predtým, ako si stratila svoje spomienky, som ti to nestihol povedať. Ale.. zaľúbil som sa. Šialene. Prežili sme toho pomerne dosť a je mi veľmi ľúto, že si na nič nespomínaš. Avšak ani to ma neodradilo ďalej sa snažiť. Victora to pekne štve, ale ja sa ťa len tak ľahko nevzdám. Usiloval som sa prísť aj na spôsob, ako ti pamäť prinavrátiť, no márne.” Keď dohovoril, nastalo medzi nimi napäté ticho. Amelia nevedela, čo povedať a tak sa od neho odvrátila, rýchlo vstala, na čo on urobil to isté.
“Prepáč, Adam, ja….začína na z toho akosi bolieť hlava. Všetky tie informácie a fakt, že sa mi spomienky nevrátia…”, začala, no slzy, ktoré ju pálili v očiach, jej nedovolili pokračovať a preto sklonila hlavu, aby si to Adam nevšimol. Vtom ju vzal do náručia a pevne objal. Po tom všetkom sa aspoň na okamih upokojila a cítila v bezpečí. Keď ju však znovu pustil a ona si v mysli prehrala všetky správy, ktoré sa práve dozvedela, nedokázala udržať slzy. “Ako môže byť niekto tak krutý?”, pomyslela si a vtedy s veľkým odhodlaním pozrela na Adama. “Musíme tam ísť!”
“Zbláznila si sa?! To určite nie! Práve som ti povedal, čoho je ten zver schopný a ty tam chceš znova ísť? A keď je teraz Aurora mimo, o to väčšie svinstvá môže napáchať!”
“Ale nemôžeme predsa len tak čakať! Niečo urobiť musíme. Veď sám si povedal, že nás tu testuje. Čo ak niekomu ublíži ešte viac?” Adam jej prstami odhrnul vlasy z tváre a jemne ju pohladil po líci.
“Je to veľmi nebezpečné. Hoci je len človek, sme oproti nemu poriadni amatéri. Nemôžeme urobiť nič, Amy.” Keďže Amelia vedela, že má pravdu, nepovedala už ani slovo.
“Ďakujem, že si mi všetko povedal. Vďaka tebe sa už necítim ako…blázon”, letmo sa naňho usmiala. “Pôjdem už do svojej izby”, dodala a otočila sa na odchod, keď vtom ju Adam chytil za ruku a trochu nervózne sa zasmial.
“Ehm… ja len… pred chvíľou som ti tu vyznal svoje city a ty si to viac menej odignorovala. Chcel by som vedieť, na čom vlastne som”, vyjachtal, na čo sa Amelia opäť naňho usmiala.
“Mám ťa rada, Adam. Nepamätám si, čo sa medzi nami stalo, ale… nemusíme sa predsa ponáhľať”, odvetila, nahla sa k nemu a dala mu pusu na líce. Potom potichu opustila jeho izbu a zamierila do tej svojej. Zvyšok noci sa len prehadzovala v posteli a rozmýšľala nad všetkým, čo sa dozvedela. A hoci bola unavená, bála sa znovu zaspať.
Ráno okolo ôsmej sa Amelia vybrala dole na raňajky. Od včerajšej noci nedokázala myslieť na nič iné, iba na to laboratórium, testy a svoje vymazané spomienky.
“Ako to ten Victor spravil?”, nešlo jej do hlavy a v zamyslení zabočila za roh, kde do niekoho narazila. Ozval sa buchot a na zem popadali hrubé knihy.
“Amelia, dávaj pozor!” Ameliu pri tom hlase až striaslo.
“P-prepáčte, Victor… nad niečím som rozmýšľala”, vykoktala a sledovala, ako si náhlivo
zbiera knihy. Nedokázala mu ani s nimi pomôcť.
“Malá pomoc by mi bodla, nemyslíš?”, oslovil ju nevrlo a tak sa rýchlo sklonila. Kým mu jednu z nich podávala, Victor sa jej prizrel bližšie. “Si v poriadku? Nejaká si bledá.”
“Nie, nie som. Potrebovala by som spraviť nejaké testy a možno vymazať pamäť, čo vy nato, hmm?”, odpovedala mu v duchu. Namiesto toho však rýchlo prikývla. “Jasné, v pohode. Len som sa zle vyspala. Káva to spraví.” Podozrievavo prižmúril oči, ale potom sa mu na tvári rozlial ten jeho lišiacky úsmev.
“Tak fajn. Keby si mala nejaký problém, pokojne za mnou zájdi. Teraz, keď je chuderka Aurora chorá, som za vás zodpovedný, veď vieš”, dodal prívetivo a Amelia mu s miernym náznakom úsmevu podala poslednú knihu. Potom sa stratil v pracovni a ona s divnými predstavami, ako sa nad ňou ten prašivý had skláňa a napríklad operuje, pokračovala v ceste na raňajky. Nervózne si šúchala chladné dlane od stresu a snažila sa zahnať podobné katastrofické scenáre. V jedálni to už celkom žilo. Pri stole sedeli Octavia, Logan a Nika, ktorým sa milo pozdravila, na terase zbadala Joy s Failom, čo ju dosť prekvapilo a tiež Adama so Samirou, ako o niečom ticho diskutujú. Amelia si sadla za stôl tak, aby mala na tých dvoch dobrý výhľad. Vtom jej pozornosť upútala Joy, ktorá nahnevane vstala, vošla dnu a s tanierom v ruke si k nej prisadla. Failo sa za ňou díval s tým svojím obľúbeným sebavedomým úsmevom.
“Človek sa chce v pokoji najesť na čerstvom vzduchu, no ani tam nemá kľud”, skonštatovala podráždene a potom sa na Ameliu usmiala. “Mimochodom, dobré ráno.”
“Aj tebe.” O malú chvíľu sa k nim pridal Arden, ktorý na stôl tresol kopu kníh z knižnice, kde sa pravdepodobne zdržal. Naliala si šálku už uvarenej kávy a len zľahka do niečoho zahryzla. Po pár minútach sa k nim z terasy pridružil aj Adam a s úsmevom ju pozdravil.
“Dobré ránko. Ako ti je?”, spýtal sa jej potichu, pričom narážal na udalosti zo včerajšieho večera.
“Celkom fajn, pomaly to už vstrebávam… aspoň sa o to snažím”, zašepkala tiež pre istotu Amelia. “A čo ty?”
“Uhm, v pohode. Akurát idem ešte do knižnice, tak sa potom vidíme.” Amelia prikývla a dala si do úst posledné sústo svojho sendviča. Potom skontrolovala mobil, či sa jej náhodou neozval James s Maddie, no keď nevidela žiadny zmeškaný hovor, vstala, upratala za sebou veci zo stola, pozdravila sa a vyšla z kuchyne.
“Ešte sa neozvali?”, spýtala sa so záujmom Octavia, ktorá tiež v tej chvíli opúšťala jedáleň. Amelia pokrútila hlavou.
“Zatiaľ nič, ale ešte je skoro. Len cesta do mesta trvá vraj dve hodiny. Dám ti vedieť, keď mi James zavolá, dobre?” Octavia súhlasne prikývla. “Dobre, už musím ísť. Chcem ešte zájsť do...”
“...knižnice, však?”, ukázala na svoje elfské uši, ktorými tak perfektne počula.
“Áno, konečne mám čas aj na nejakú beletriu, keď nás Aurora neobsypáva kopou obrannej mágie”, zasmiala sa Amelia. “Mám rada knihy.”
“Myslím, že aj Adam”, zachichotala sa drobná tmavovláska. “Ale ponáhľaj sa. Vieš ako Victor neznáša, keď meškáme na výuku”, dodala a kým stihla Amelia niečo povedať, so žmurknutím sa pobrala smerom k učebniam.
“Ou, ahoj, Samira”, pozdravila čiernovlásku, s ktorou sa na rohu skoro zrazila a potom sa ponáhľala do knižnice. Tam ju už netrpezlivo čakal Adam. Dohodli sa, že pred ostatnými a hlavne pred Victorom sa budú tváriť normálne, akoby stále o ničom nevedela.
“A ešte jedna vec”, začal Adam, no Amelia pozrela na hodinky, ktoré mala pripnuté na zápästí.
“Ale ponáhľaj sa, už aj tak budem zasa meškať na vyučovanie.”
“Jasné....no, o tom, že si stratila spomienky, vie aj Samira.”
“Čože?! A to je ako možné? Ty si jej to povedal?!” Keď Adam prikývol, Amelia len neveriacky pokrútila hlavou. “Prečo? Nemôžeme predsa ohroziť aj ďalších ľudí, že sa im budeme zdôverovať!”
“Ja viem, no prišla nato sama…. vďaka svojej schopnosti”, odvetil na svoju obranu a v rýchlosti jej vysvetlil, čo sa vtedy stalo. “Takže… ako sme sa dohodli, musíme sa tváriť nenápadne, aby ten falošný lišiak na nič neprišiel.”
“Dobre, platí a teraz už fakt musím ísť”, povedala Amelia a vybehla z knižnice na výuku. Bratovho telefonátu sa dočkala až podvečer. Práve išla do jedálne, keď jej vo vrecku zavibroval mobil a na displeji sa objavila Jamesova vyškerená fotka. Po krátkom telefonáte s Maddie šla rýchlo pohľadať Octaviu.
“Maddison? James? Čo tu vy dvaja, doriti, robíte?!” Victor na nich neveriacky zízal a podoprel sa o rám skla spusteného okienka na aute.
“Huh?”, pripito sa ozvala sa Maddie. S ťažkosťami naňho pozrela a venovala mu priblblý úsmev. “Nóóó… boli sme ... náá výýleté... za našimi milovanými, viééte? Ale aj tak to bolo celé úúplne na nič! Josh ma vôôôb…” bľabotala dosť nezrozumiteľne a uprostred vety sa jej zo dvakrát začkalo. James sa k nej otočil a nervózne precedil pomedzi zuby.
“Buď ticho, Maddie! Prečo si radšej znova neľahneš?”, rýchlo ju prerušil. “V takomto stave nám môžeš narobiť ešte väčšie problémy! Nechaj to na mňa”, dodal už trošku tichšie a otočil sa späť k Victorovi. Maddison sa len nespokojne pomrvila a s urazeným výrazom sa znova schúlila do provizorného klbka.
“Ešte dlho si tam budete šepkať, alebo mi už konečne odpoviete na otázku?”, dožadoval sa Victor svojej odpovede. “O čo tu, dopekla, ide? A kto je Josh, há?”
“Ehm, no… Josh je môj spolubývajúci…” “A čo s ním má akože Maddison?!”, vyzvedal ich mentor. Bolo vidieť, že je stále nervóznejší, pretože začal prstami poklepkávať po streche auta.
“V podstate nič. Udalosti z tieňovej hry sa reálne nestali… takže… sme na ceste späť a...”
“Možno nestali! To však neospravedlňuje fakt, že ste svojvoľne odišli z domu! Toto nie je žiadny holubník pre kristove rany! Začnite sa konečne správať ako dospelí! Okamžite zmiznite, nech vás tu už nevidím! A nemyslite si, že sa vám to len tak prepečie! Ešte si to spolu pekne preberieme, keď sa vrátim!”
“Mimochom… keď sme už pri tom, vy tu čo robíte? Ako ste sa dostali cez ochranu domu?!”, zaútočil James, ktorý na seba nenechal len tak hučať. Victor ho však okamžite odbil.
“Teba do toho absolútne nič nie je, nemyslíš?! Že čo ja tu robím, pche! Už aj tak nás stojí dosť síl udržať vás skrytých pred zrakmi ľudí a v bezpečí! Vy však nato zvysoka kašlete, nevďačníci! Practe sa! Už aj!” James len znechutene pokrútil hlavou a bez slova naštartoval motor. Akoby nestačili všetky tie udalosti z dnešného dňa, musel sa do toho pchať ešte aj Victor.
“Myslíš, že tam behá za nejakou čajočkou?” Mrazivé ticho a Jamesove myšlienky po nejakom čase s humorom prerušila Maddison, ktorá už medzitým trochu vytriezvela.
“Čo ja viem... Je pravda, že na Niku sa už zrejme vykašlal a s Aurorou im to už asi dávno neklapalo ... takže… ktovie… aj keď podľa toho, aký bol podráždený by som tipoval, že nepôjde o nič dobré ani príjemné.”
“Veď to. Však kto by chcel takého starého capa? S ním by som do toho nešla ani za prachy! A to sa on ešte k tomu necháva vydržiavať tými Aurorinými.” James na ňu rýchlo šokovane mrkol.
“Ehm... naozaj? Chceš mi povedať, že by ti, mimo Victora, sex za prachy nerobil problém?”
“No, hm, ako to povedať… za určitých okolností áno”, pokrčila ľahostajne plecami. “Ale tak vezmi si, každý, kto sa do toho už raz dostal, potrebuje sex, to máš ako drogy, nie? Chceš mi povedať, že keby si nemal Lilušku, tak by si si s nejakou inou nedal povedať? A ako vidíš, vzťahy z lásky reálne zmysel nemajú. Vždy sa proste niečo poserie... aspoň u mňa …” dodala ľútostivo a rýchlo sklonila hlavu, aby zakryla svoj žiaľ.
“Ale no, neber si to tak. To predtým bola len ilúzia a Josh si ťa predsa nemá odkiaľ pamätať. A čo ty vieš, za iných okolností, keby ste sa stretli znovu, v tomto svete, možno by ste skončili znova spolu.”
“Možno. A možno nie.. to sú také dohady s rovnakou pravdepodobnosťou ako to, že by som skončila s tebou, Ardenom, či Davidom Coperfieldom. Ale veď čo už, nasilu sa mu predsa tisnúť nebudem.”
“Nebuď taká pesimistická, nevyšlo ti to s Joshom, no a čo! Príde ďalší a možno oveľa lepší. Si mladá, život ide ďalej…”
“Nevravím, že nejde. Len už ma to vážne takto nebaví. Nemysli si že Josh je prvý, jediný… aj pred ním ich pár takých skutočných bolo. A aj tak to vždy skončilo na hovno. Po poslednom frajerovi, ktorého som naozaj ľúbila, som si povedala, že už nikdy viac nechcem niečo také prežívať. Všetka tá bolesť a depky za to nestoja, keď to aj tak vždy dopadne rovnako. Ale samozrejme, sprostučká Maddison sa zasa musela zaľúbiť a tramtadadá, zasa som tam, kde som bola. Opäť v roli prvotriedneho, urevaného alkoholika. A hoci sa ti to možno nezdá, aj ja mám nejaké city a takéto veci ma dokážu veľmi zraniť. Takže prepáč, ale nie každý má taký šťastný milostný život ako ty.” Jamesovi po týchto slovách stuhla sánka a zhlboka sa nadýchol.
“No ak mám byť úprimný, tak s Lily si mala asi pravdu.”
“Huh?”, nechápavo zdvihla hlavu a potiahla nosom.
“Detailami ťa radšej zaťažovať nebudem, ale každopádne… je koniec. To však neznamená, že kvôli nej teraz zanevriem na ženy, lásku a celý svet.”
“Ja viem…”, povzdychla si Maddie. “Len jednoducho nemám silu sa stále takto trápiť… nechaj to tak… neviem načo ti to tu vôbec vykladám...”
“V pohode”, pousmial sa James. “Je mi ľúto, čo sa ti stalo. Ale som rád, že si konečne aspoň trošku úprimná a otvorene vravíš od srdca namiesto toho otravného hňupovania.” Maddie mu úsmev opätovala a pretože jej v hlave stále dunelo, bez slova sa znova zvinula do klbka. “Maddie”, ozval sa po chvíli James. “Zavolaj, prosím, Amelii, že už za chvíľu sme tam.” Rukou ukázal na svoj mobil, ktorý mal schovaný v priehradke pred sedadlom spolujazdca. Maddison sa narovnala, otvorila ju a vybrala odtadiaľ čierny telefón. Zapla ho a otvorila ikonku kontakty. “Mám ju v obľúbených”, dodal napokon, keď videl, ako sa začala prehrabávať všetkými číslami.
1. Lilynka <3
2. Mamka
3. Amy…
“Amy? To je ona?”
“Áno.” Po dlhšom zvonení sa Amelia konečne ozvala.
“Áno? James?”
“Ahoj, Amelia, tu je Maddison. Za takých…”, rýchlo pozrela na Jamesa, aby jej povedal, za koľko tam asi budú.
“Približne desať minút”, pošepol jej.
“...desať minút sme nazad. Zožeň zatiaľ Octaviu, aby sme sa mali ako dostať dnu.”
“Jasné, Maddie, idem za ňou. Zatiaľ sa majte.” O pár minút už vchádzali do garáže. James zaparkoval a vypol motor.
“Tak a sme tu”, skonštatoval ticho a zo zadného sedadla vzal Maddieinu kabelku aj zabaleného modrého vtáčika. “Ideš?” Maddison prikývla a vystúpila. Z náhleho pohybu sa jej zatočila hlava a prišlo jej nevoľno. V tom okamihu sa prehla v páse a začala vracať. “Ježiši, Maddie!”, zvolal James, ktorý rýchlo obehol auto a chytil jej vlasy. “Aspoň, že si to vydržala celú cestu a nehodila mi šabľu v aute”, skonštatoval a podal jej papierovú vreckovku.
“Dík”, zastonala Maddison, v tvári biela ako krieda. “Fuj…”, zvraštila tvár.
“No, veru...fuj”, uškrnul sa James. “Máš šťastie, že je Aurora v bezvedomí, lebo toto by ti asi len tak neprepieklo. Také krásne kvety a ty si ich spálila svojou žalúdočnou kyselinou…”
“Prosím ťa, sklapni už. To kvôli tomu, že jazdíš ako idiot!”, zamrmlala Maddie a roztrasene sa pobrala k vchodovým dverám.
“No dovoľ! A veci ti kto vezme, há?!”, zavolal na ňu, ale ona sa ani neotočila. “No super, už som aj jej dvorný nosič”, hundral si popod nos, kým vyberal jej tašky z auta. Potom sa ponáhľal za Maddie, pretože vyzerala, že sa každú chvíľu natiahne na štrku. “Choď si ľahnúť, vyzeráš hrozne”, povedal, keď ju v hale dobehol a podával jej veci.
“Tak to ti veľmi pekne ďakujem! Hňup jeden...”, odvetila urazene a zamierila na schody, kde sa potom vydala do svojej izby.
“Bože, veď nehysterči, tak som to nemyslel,” odvrkol jej, aj keď ho už nepočula. “Ach, tie ženy… človek im chce dobre a aj tak z toho vyjde ako najväčší blbec… ja ti dám takého hňupa, ty potvora jedna!”, pomyslel si James pobúrene a vybral sa do kuchyne, pretože už bol hrozne hladný… Maddie zatiaľ vo svojej spálni odhodila kabelku a aj darček do kresla, zhodila zo seba napáchnuté oblečenie a vliezla pod sprchu. Na vracanie jej už našťastie nebolo a tak v čistom tričku a krátkych nohaviciach vkĺzla pod prikrývku. Pri myšlienke na Josha jej znova vyhŕkli slzy, ale keďže bola strašne unavená a ešte stále trochu pripitá, po krátkom čase tvrdo zaspala…
Na druhý deň sa Maddie zobudila s pocitom, že z jej úst sa stala vyprahnutá púšť. Hlava ju tak bolela, akoby jej po nej niekto tresol lopatou.
“A sme doma…”, pomyslela si, keďže podobné rána s opicou nezažila už dosť dávno. S privretými očami a šúchajúc si spánky sa dovliekla do kúpeľne aj s pohárom vody, ktorý si napustila až tri krát a všetko hltavo vypila. Potom prešla späť do izby a zvalila sa znova do postele, kde strávila celý deň ničnerobením a vyspávaním. Prebrala sa až večer na trápne hlasné škvŕkanie v žalúdku. Bola hladná a to bolo dobré znamenie, že sa cíti lepšie. Vstala a ani sa neunúvala prezliecť z pyžama. Iba čo si prečesala vlasy, opláchla tvár a vybrala sa do kuchyne nájsť niečo pod zub. Vchádzajúc dnu zbadala pri stole sedieť tmavovlásku s karamelovou pokožkou. “Čau”, pozdravila ju. Bola si istá, že sa už zoznamovali, ale ani za nič si nevedela vybaviť na jej meno. Videla ju vtedy dokopy asi tridsať sekúnd, ak nie menej.
“Ahoj”, odvetila dievčina sklesnuto a dala si ďalšie sústo svojej lahodnej praženice. Maddie si pri pohľade na tie tepelne opracované vajcia opäť spomenula na Josha, ktorý si ich pripravoval veľmi rád. Rýchlo potriasla hlavou, aby zahnala smutné myšlienky a otvorila chladničku. Chvíľu do nej zízala, ale okrem materiálu na sendvič tam nenašla nič poriadne.
“Kde je večera?”, opýtala sa čiernovlásky. “A prečo vlastne ješ praženicu o takomto čase?”
“Odkedy je Aurora chorá, tak si jedlo robíme samy… teda, suroviny sa nám evidentne nemíňajú, čo je super, ale ostatné je na nás.”
“No super”, zamrmlala Maddie a s nechuťou nazrela ešte do špajze. Neznášala varenie, považovala ho za stratu času a predstava suchej stravy v budúcich dňoch nebola príliš lákavá. Našťastie natrafila na vianočku. Tú si natrela tenkou vrstvou masla a posypala grankom. Nakoniec si urobila ešte kakavko a prisadla si k dievčaťu, ktoré sa ešte stále neprítomne babralo vo svojom tanieri. Niečo ju očividne žralo. “Čo je? Nechutí ti?”, prihovorila sa jej s plnými ústami. Tá sa na ňu letmo usmiala a pokrútila hlavou.
“V pohode, možno som ju trochu presolila, ale dá sa.”
“Uhm… “, zamrmlala Maddie a odpila si z kakaa. Konečne cítila, ako sa jej po celom dni plní žalúdok. Bol to skvelý pocit.
“Tebe, naopak, apetít nechýba”, skonštatovala Samira.
“Celý deň som nemala nič ústach… ráno som mala takú brutálnu opicu, že som ledva vypila pár pohárov vody a preležala som celý deň”, odvetila Maddie s úškrnom.
“Ťažká noc?”
“Keby len noc…”, povzdychla si a ďalej sa ládovala vianočkou.
“Tak to si môžeme podať ruky”, pokrútila hlavou Samira a odtisla nedojedenú praženicu. “A čo sa stalo, ak smiem spýtať? Počula som, že ste boli na nejakej výprave s Jamesom. Niečo vám nevyšlo?”
“Aj tak sa to dá nazvať. Trepali sme sa tam úplne, ale že úplne zbytočne. A aby toho nebolo málo, aj hňup si nejak posral svoj milostný život.” Samira sa nechápavo zamračila.
“Hňup?”
“No… James”, uviedla ju do obrazu Maddie a skúmavo pozrela na dievčinu. “A ty? Tebe je prečo na draka?”, zmenila tému, aby zbytočne nebľabotala o svojich problémoch, ktoré jej aj tak len spôsobovali ďalšiu bolesť v srdci.
“Ja… no… čo ti budem klamať, tiež je v tom chlap”, odvetila neisto Samira.
“Áno? Aj niektorý konkrétny z týchto hňupov v dome, alebo tam vonku?”
“Tu, ide o Adama a… určite to nie je žiadny hňup, je úžasný, len…”
“Len čo? V čom je problém? Nestojí mu, alebo čo?”, snažila sa Maddie odľahčiť situáciu svojím humorom, ale pri pohľade na dievčinu to evidentne ešte zhoršila. Samira na ňu vyvalila oči.
“Nóóó, ehm… o tom neviem nič”, jachtala s červenými lícami. “Ale čo viem je, že chce Ameliu, nie mňa. Ja som pre neho len kamarátka. A pritom…”, zúfalo rozhodila rukami, “ona si na neho ani nespomína! Adam sa jej však nechce vzdať a drží sa jej ako kliešť. Silou mocou chce nájsť spôsob, aby si na všetko spomenula. Ani ti nevravím, čoho som dnes bola svedkom, aby to dosiahol. Správal sa ako nepríčetný. A naposledy, keď sme sa dohodli, že sa stretneme a dá mi jednu učebnicu, totálne sa na mňa vykašľal a cukroval sa s Ameliou v záhrade!” Slová krivdy sa zo Samiry len tak sypali, až sa triasla a Maddie si bola istá, že je v úplnej prdeli rovnako ako ona.
“No čo ti poviem… chlapi sú svine a preto im už neverím. Už len čakám, kedy aj Arden nejakým spôsobom podrazí Joy a bude to. Preto som sa stavu zamilovaná snažila vyhýbať čo najdlhšie, pretože je to jeden veľký bullshit. Ale čo sa nestalo, znovu som do toho spadla a zasa som sa zaľúbila. A človeku potom neostáva nič iné, len aby minimálne tri týždne reval do vankúša a cítil sa ako najväčšia socka. Nie, s láskou som už skončila, mám toho akurát dosť. Treba si proste užívať a neriešiť nič. To isté platí aj pre teba…” Samira ju počúvala s otvorenými ústami a tak Maddie radšej ukončila svoj depresívny monológ. “Ja už pôjdem, ešte potrebujem poriadnu dávku spánku”, zdvihla sa a ani sa neobťažovala odniesť po sebe riad.
“Jasné, tak ďakujem za … uhm… príjemný a poučný rozhovor”, povedala Samira s úsmevom a tiež vstala.
“V pohodke”, odvetila Maddison. “Na mužov sa treba zvysoka vysrať. Nestoja za naše trápenie a plač”, dodala ešte medzi dvermi a vybehla do svojej izby paradoxne so slzami v očiach.
Samira bez slova hľadela za odchádzajúcou Maddisson. S povzdychom vzala taniere, šálku aj príbor a odložila ich do drezu. Potom sa tiež pobrala do svojej izby. Tam ju čakali ešte dve hrubé knihy a tak sa pokúsila niečo naučiť, ale nedokázala sa sústrediť, v hlave jej bzučalo a bola smutná. Úporne rozmýšľala na Ardenom, nad jeho nekalými činnosťami, ale z mysle jej neschádzala ani Amelia či Adam, ktorý sa k nej v poslednom čase správa dosť odmerane. Chápala, že ho trápi, čo Victor spravil Amelii, ale aj tak… bola zmätená z toho, ako sa k nej Adam zachoval.
Znova odišiel a nechal ju len tak bez vysvetlenia, o čo tu vlastne ide. Aké experimenty to vlastne Ardenovi spomínal? Tiež ju zarazila jeho agresivita… v živote ho nezažila takého rozzúreného. A to všetko kvôli Amelii… Sťažka si povzdychla a pokúsila sa učiť, predsa ju čakali dve hrubé knihy, ale nedokázala sa sústrediť, v hlave jej bzučalo a bola smutná. Napokon to nechala tak a uložila sa do postele. Hoci bola Samira veľmi unavená, predsa, bol to dosť stresujúci a namáhavý deň, nemohla ešte dlho zaspať. Stále myslela na Adama, ktorý by ju nemusel stále od seba tak odstrkovať. Mala pri ňom pocit, že je na obtiaž a len zavadzia. Aj teraz, keď šiel konfrontovať Ardena, sa tam vtisla len nasilu. A potom ju tam nechal len tak stáť, bez odpovedí a znova sa jej odmietol zdôveriť sa. Samira si to nechcela priznať, ale práve Adamove správanie ju trápilo najviac. Keď ešte študovali na výške, všetko si vraveli. Vedeli o sebe všetko a problémy riešili spoločne. Doposiaľ bola ona vždy tá, s ktorou sa vedel porozprávať a trávil s ňou najviac času. Len odkedy žijú v tomto dome sa cíti len ako bremeno, ktoré jej kamarát musí znášať. A pritom mu všetko hovorí a snaží sa mu pomáhať ako vie, dokonca aj Amelii, ktorú veľmi nemusí. A čo z toho má? Len odmietanie a nezáujem. Samiru dlho trápili tieto úvahy, až napokon od vyčerpania upadla do nepokojného spánku. Prebudila sa však skoro, akurát sa rozvidnievalo. Unavene si pretrela oči a pokúsila sa ešte zaspať, ale nedalo sa. Napokon vyliezla z postele a pripravila si voňavý kúpeľ. Ponorená v príjemnej, teplej vode sa rozhodla, že si to skúsi s Adamom raz a navždy vyjasniť a potom… potom sa rozhodne, čo ďalej. Po výdatnom relaxe si obliekla ľahké, kvietkované šaty, čierne husté vlasy si stiahla do gumičky a zišla dole do kuchyne. Nečakala, že niekoho stretne, aj na deň, kedy mali výuku, bolo ešte skoro a každý ešte spal. Tichým domom sa ozývali len jej ľahké kroky. Preto ju prekvapilo, že za pultom našla Ardena, ktorý mal pred sebou šálku kávy a vyzeral duchom neprítomný. On bol ten posledný, na ktorého chcela natrafiť a tak sa pomaly obrátila a chcela po špičkách odísť.
“Viem, že si tam”, ozval sa jeho jemný, trochu zachrípnutý hlas. Samira v momente zastala a otočila sa k nemu. Hľadel na ňu vážnymi očami, pod ktorými mal tmavé kruhy, takže ani on túto noc veľa nenaspal. Vyzeral strápene a prezrádzali to aj jeho zhrbené plecia. Samire jej ho prišlo ľúto. Opatrne k nemu podišla.
“Ehm… ahoj, Arden, nechcela som ťa rušiť, len…”
“Včera ti to zjavne nevadilo”, prehodil ironicky a odpil si z kávy.
“No...a k tomu včerajšku… mrzí ma to, že sme ťa tak prepadli, len… veľmi nám záleží na Amelii a trápi nás, čo jej tvoj otec urobil.”
“Nechaj to tak”, odbil ju otrávene. “Aj tak si o mne myslíte, že som najväčší hajzel pod slnkom, tak čo ešte chceš?”
“Len som sa ti chcela ospravedlniť…”, hlesla ticho, ale on ju zlostne prerušil.
“Za čo? Že sa trepeš do mojej hlavy?”, opýtal sa a na doteraz strápenej tvári sa mu objavil posmešný úškrn.
“Nebolo to predsa naschvál! Veď sám dobre vieš, že svoju schopnosť ešte dobre neovládam!”, bránila sa zúfalo, ale on len pokrútil hlavou.
“Myslel som si to, ale teraz si tým nie som istý. Už na vyučovaní si sa mi vyhrážala, pamätáš?”
“To nebola vyhrážka, ale reakcia na tvoje správanie, nemyslela som to v zlom”, odvetila Samira. “Prečo si to o mne myslíš?”
“Nepokúšaj sa ma oblbnúť tými svojimi rečičkami, áno? Len nechápem, prečo si s tým neutekala hneď za Joy? Veď predsa chodí s obludou!”, vmietol jej sarkasticky do očí.
“To si povedal ty, nie ja. Veď ani neviem, s čím konkrétne si otcovi pomáhal. Ale podľa mňa by Joy mala vedieť pravdu a nie žiť v klamstve. Nech si už sama spraví vlastný názor na vec”, dodala a otočila sa na odchod.
“Čo ti šibe?!”, skríkol Arden nahnevane, hneď vstal a nie práve najjemnejšie ju zdrapil za lakeť a otočil k sebe.
“Au, to bolí!”, ohradila sa Samira, na čo svoje zovretie hneď povolil.
“Nech ťa ani nenapadne o tom i len ceknúť, rozumieš ma?! Prečo sa do toho pcháš? Áno, na svoju minulosť nie som hrdý, práve naopak, a Joy o tom vie, ale neznesiem pomyslenie, žeby sa dozvedela, na akom zverstve som sa podieľal! Nemôžem ju stratiť.... ja… takže láskavo drž jazyk za zubami, inak to nebude mať pekné následky!” dodal ešte so zúfalstvom v hlase a hoci vedel, že to riadne prehnal, neľutoval to. Veľmi sa bál, že by to prasklo a to by nezniesol. “Vyjadril som sa jasne?” Samira na neho len šokovane hľadela a chvíľu nebola schopná slova. Jeho náhly výbuch ju veľmi zaskočil a vystrašil.
“Áno”, odvetila ticho a utrela si slzu, ktorá jej stiekla po líci.
“Fajn”, prikývol, pustil ju a znova sa posadil k pultu. “Keď už nič nepotrebuješ, ocenil by som, keby si vypadla”, doložil a ani na ňu nepozrel. Samira bez slova okamžite opustila kuchyňu a cítila, ako sa trasie. Čo čert nechcel, v hale stretla Joy.
“Dobré ráno, Samira, ideš z kuchyne?”, prihovorila sa jej hnedovláska s úsmevom.
“Ahoj...ehm...áno”, povedala a chcela náhlivo okolo nej prejsť, ale ona ju zastavila.
“Hľadám Ardena, nie je tam náhodou?”
“Je”, vytisla zo seba, ale nedokázala sa na ňu pozrieť. Najradšej by jej hneď tu a teraz povedala, s akým kreténom to chodí, ale nedokázala to.
“Stalo sa niečo? Bol na teba zasa protivný, však?”, skonštatovala Joy a pokrútila hlavou. “Prepáč Sami, je mi to ľúto, sama viem, aký dokáže byť… neznesiteľný, hlavne, keď má zlú náladu a tú má už odvčera.”
“Býva na teba zlý?”, opýtala sa jej šokovane Samira, ale ona sa len zasmiala.
“Nie, práve naopak, je super… ale tiež som si s ním zažila svoje. On je dosť … komplikovaný”, dodala trochu neisto.
“Tak to je slabé slovo”, pomyslela si Samira nevrlo. “Joy, ja už musím ísť. Včera som sa nič nenaučila a… aspoň pred raňajkami chcem niečo stihnúť. Maj sa!”, rozlúčila sa s kamarátkou a trielila do svojej izby. Bola veľmi vyčerpaná a tak len klesla na posteľ. “Fakt pekný začiatok dňa”, pomyslela si a to ju ešte čaká konfrontácia s Adamom. Keď sa ako tak dala dokopy, zišla dole na vyučovanie. Arden na ňu ani nepozrel, správal sa, akoby sa nič nestalo a ona ho začínala pomaly ale isto nenávidieť.
Poobede vyšla Octavia z domu na terasu a pohľad jej padol na slnkom zaliatu záhradu. Od prekvapenia zastala, pretože nečakala, že skoro všetci obyvatelia domu budú vonku a užívať si príjemný, letný deň. Bazén okupovali Adam a Logan, Nika v družnom rozhovore so Samirou sedela na jeho kraji a kúsok od nich sa na deke opaľovali Joy s Ameliou. Práve si k nim prisadli Arden spolu Jamesom, ktorí so sebou priniesli aj chladiaci box s pivom a pre dievčatá nejakú limonádu na osvieženie v tomto sparnom počasí. Octavia k nim podišla bližšie.
“Ahojte”, pozdravila ich a sadla si do trávy. “Čo tu máte nejakú párty, že ste sa všetci presťahovali na záhradu?”, spýtala sa so smiechom.
“Ale nie”, odvetil James pobavene a aj jej podal fľašku malinovky. “No keď tak nad tým rozmýšľam... vôbec to nie je zlý nápad. Čo poviete?”, s očakávaním sa rozhliadol po prítomných. Arden pokrčil plecom a prikývol.
“To nie, práve naopak. A môžme tak osláviť tvoje narodeniny, zlatko”, mäkko pozrel na Joy, ktorá sa usmiala.
“Ty máš narodky? Kedy?”, bola zvedavá Amelia.
“Túto sobotu.”
“Tak to je bomba! A ty máš už zajtra, sestrička! No a Maddie mi v aute spomínala, že mala minulý mesiac. Čo keby sme to všetko spojili a cez víkend sa poriadne zabavili, kočky? Kto je za?”, pozrel smerom k ostatným, čo sa bavili pri bazéne.
“A o čom je reč?”
“Logan, ty nikdy nepočúvaš! Že chceme zorganizovať párty!”, zvolal hlasnejšie.
“Fajn, ale treba to poriadne naplánovať. No bez Auroriných kúzel si budeme musieť všetko pripraviť sami”, ozvala sa Samira.
“To nebude problém. Teraz sme tu prakticky sami a otec spomínal, že v sobotu má nejaké plány, takže tiež vypadne z domu.”
“Plány? Myslíš tie jeho vychádzky do sveta ľudí?”, zamračil sa James.
“Neviem a ani ma to netrápi. Pre mňa za mňa, nech si letí aj na Mars”, odvrkol Arden.
“Dobre… tak si to prejdime… treba zohnať aj nejaké darčeky a pripraviť niečo pod zub. Ja by som mohol grilovať, tak kto mi pomôže? A nehláste sa všetci”, skonštatoval James a obzeral sa okolo seba. “Takže, Arden, ty budeš môj sparing partner”, vyzval ho nakoniec, načo menovanému skoro zabehlo pivo, ktoré práve pil.
“Čo? Prečo ja? V živote som to nerobil.”
“A? Veď to nie je žiadna veda. Chytíš mäso, plesneš ho na gril a čakáš. Potom pár krát otočíš a je to!”
“No dobre, pán A je to. Idem do toho.”
“Aby ste fakt neskončili ako Pat a Mat”, poznamenala Amelia so smiechom.
“A k tomu nám podpália záhradu, dom a nakoniec aj seba”, pridala sa Joy a sprisahanecky žmurkla na kamarátku.
“Tak to vám veľmi pekne ďakujeme”, uškrnul sa Arden a pošteklil ju, až zvýskla.
“Len sa vy nič nebojte, dievčatá, od našich chutnučkých špecialít sa budete ešte aj za ušami olizovať.”
“Dobre, braček, ako povieš. Ale pre istotu s dievčatami nachystáme aj nejaké iné občerstvenie. Jednohubky, šaláty a podobné srandy”, odvetila Amelia a spýtavo pozrela na Joy, ktorá súhlasne prikývla.
“Prípadne môžme aj niečo ľahké upiecť, čo poviete na muffiny? V špajzi je ešte plno čučoriedok.”
“To je super nápad, Joy! A ja si môžem zobrať na starosť ten šalát. K tomu vášmu obhorenému mäsu bude najvhodnejšie asi niečo ľahké, takže zeleninový”, dodala s provokačným úsmevom, načo jej James vyplazil jazyk.
“Ja môžem pripraviť pomazánku, obložené chlebíky a nejakú indickú špecialitu, ak nemáte nič proti tomu”, ponúkla sa Samira, s čím všetci nadšene súhlasili.
“Čo sa deje? Aký šalát a mäso? Už máme konečne normálne jedlo?”, spýtala sa Maddison, ktorá sa len pred chvíľou zjavila v záhrade, pričom sa jej pri myšlienke na tie dobroty zbiehali slinky.
“Čau, Maddie, ideš ako na zavolanie. Chystáme párty na počesť Ameliiných, Joyiných a tvojich narodenín a práve si delíme úlohy na prípravy” povedal James a v skratke jej vysvetlil, ako si to zatiaľ rozvrhli. Medzitým sa aj ostatní zhromaždili pri dekách, aby im nič neušlo.
“Och, tak spravím tie jednohubky, no”, povedala Maddison otrávene a prevrátila očami.
“Dobre a aby sme tu nemali ticho, vynesieme von vežu a ja môžem nahrať nejaký playlist. Máte niekto nejaké špeciálne požiadavky na hudbu, alebo tam môžem nahádzať to, čo uznám za vhodné?”, spýtal sa Arden a v tom okamihu sa rozpútala debata o výbere piesní a skladieb.
“A čo ty, Nika?”, spýtala sa po chvíli Samira, keď si všimla, že sa do diskusie nezapája a študuje si nechty na rukách. “Máš nejaký nápad, ako prispieť na oslavu?”
“Ehm…no… môžem napríklad spraviť výzdobu?” Všetci svorne prikývli.
“Ja ti pomôžem”, povedala Octavia.
“Fajn, to by šlo, skvelé”, povedala Joy s úsmevom. “A na večer by sme si mohli znova spraviť táborák, aby nám bolo teplo”, dodala a spýtavo pozrela na chlapcov.
“Dobre, my s Loganom a Failom sa postaráme o drevo”, súhlasil Adam.
“Stavím sa, že ten debil nepohne ani prstom. Mimochodom, kde zasa je? Niežeby mi chýbal samozrejme...”, povedal Arden znechutene, ľahol si na chrbát a hlavu si položil na Joyine nohy.
“Asi zasa vyhuľuje za domom”, poznamenal Logan a túžobne sa pozrel tým smerom.
“Vyhuľuje, myslíš, akože…?”
“Hej, ganju… Čo je na tom?”, pozrel na Niku, ktorá len pokrčila plecom.
“Nič, len sa pýtam.”
“Tak to je asi preto stále taký nabudený…”, skonštatoval Arden sucho a pozrel hore na Joy, ktorá sa mu prstami jemne pohrávala s vlasmi.
“No, vážení, nechajme teraz Faila a jeho zlozvyky”, vyzvala ich Octavia. “Ja by si som ešte mohla pomocou telekinézy rozmiestniť stoly, stoličky a tak, aby sme sa s tým nemuseli vláčiť ručne.”
“Super nápad”, pochválila ju Maddie. “Títo hňupi by si aj tak asi natrhli svaly, keby to mali robiť”, pozrela posmešne smerom ku chalanom, ktorí začali ako na povel hundrať.
“Platí”, odvetila Octavia s úsmevom. “Už sa nato teším.”
“To my všetci… konečne sa zabavíme”, povedala Amelia a pozrela na Adama, ktorý sa na ňu milo usmial a dodal:
“A ešte jedna vec, tie darčeky a podobne...zajtra bude treba zájsť do mesta. Máme k dispozícii nejaké auto?”
“Hej. A keďže tu foter nebude, James je jediný, kto ho má, takže pôjde on”, rozhodol Arden a pobavene na neho pozrel.
“Ty sa veľmi nevyškieraj, veď ideš som mnou.”
“Vedel som, že znova zatúžiš po mojej neodolateľnej spoločnosti”, povedal Arden so sladkým úsmevom. James na neho pozrel so zdvihnutým obočím.
“Samozrejme, po ničom inom mi srdce nepiští. A aby sme spolu strávili viac času, bodli by aj nejaké ďalšie maličkosti”, veľavýznamne na neho pozrel, načo Arden so žmurknutím prikývol. “Kto ide ešte s nami?”
“Ja, ak môžem”, prihlásila sa Samira.
"Tiež by som rád šiel", pridal sa Adam, hoci na Ardena hodil nevraživý pohľad.
“Fajn, takže zajtra vybavíte mesto a v sobotu chystačky na párty”, skonštatovala Amelia. Všetci sa na oslavu veľmi tešili a tak ešte dlho spriadali plány na jej priebeh, prípravy a aktivity.
Šanca porozprávať sa s Adamom sa Samire naskytla až v piatok doobeda, kde si ho zavolala na terasu, aby mali aspoň trochu súkromia. Bola nervózna už od rána a tak sa rozhodla, že nebude chodiť okolo horúcej kaše.
“Adam, poviem ti to rovno. V poslednom čase mám pocit, že ma odmietaš a že ťa len otravujem. Chcem byť nápomocná tebe a dokonca aj Amelii, ale ty ma zakaždým len odbiješ a s ničím sa mi nezveríš...” Takto pokračovala ešte asi dobrých pätnásť minút a Adam ju trpezlivo počúval. Tváril sa síce prekvapene, ale nebol nahnevaný, alebo podráždený. Keď skončila, s očakávaním v očiach na neho pozrela.
“Sam, ty si to zle pochopila”, povedal jej s úsmevom. “Ja ťa neodmietam preto, že mi prekážaš alebo že mi lezieš na nervy. Vieš, dôvod, prečo to tak je ten, že ťa chcem chrániť. Stále si moja najlepšia kamarátka. Viem, že sa na teba môžem kedykoľvek spoľahnúť a veľmi si to vážim.” Samira cítila, ako sa jej po jeho slovách uľavilo. Bola tu však ešte jedna vec, ktorú s ním chcela prebrať.
“Ďakujem, Adam. Ani nevieš, čo pre mňa tvoje slová znamenajú, ale myslím, že si zaslúžim vedieť, prečo a hlavne pred kým ma to chceš tak vehementne chrániť?” Adam sa zamyslene poškrabal na zátylku a potom na ňu pozrel.
“Vieš, Sam, teraz nato nie je vhodná chvíľa, keďže je tu nie sme sami… počkaj, nechaj ma dohovoriť”, povedal, keď videl, že už už otvára ústa na protest. “Ale ak ťa to presvedčí o mojich dobrých úmysloch, dobre teda. Zajtra po oslave prídem za tebou do izby, ak môžem a všetko ti vysvetlím.”
“Jasné, budem čakať”, odvetila Samira a tuho ho objala. Potom spoločne aj s Jamesom a Ardenom odišli do mesta na nákupy, no Adam sa predtým akosi dosť dlho lúčil s Ameliou. “No pekne”, pomyslela si Samira, keď ich sledovala cez okno z auta. “Tak som len kamarátka… a čo mu je potom Amelia?”
Nika sa síce tešila na oslavu narodenín Amelie, Maddison a Joy, ale vôbec nevedela, aký im má dať darček. V blízkosti neboli žiadne obchody a keby aj, nemala peniaze, za ktoré by niečo mohla kúpiť. Navyše netušila, čo by sa dievčatám mohlo asi páčiť. Bol piatok podvečer a ona ležala na posteli vo svojej izbe. Väčšie starosti, ako narodeninové dary, jej robil stratený náramok, ktorý bol nástrojom nebezpečnej čiernej mágie. Jeho strata bol dosť závažný problém a Nika si odvtedy, ako zistila, že ho nemá vo vrecku, kde si ho vložila, lámala hlavu, ako túto situáciu vyriešiť a hlavne, kde náramok hľadať. Nedal jej pokoja a preto sa rozhodla, že ho skúsi znova nájsť. Síce sa už zotmelo, no ju to netrápilo. Vstala z postele a zo skrine vybrala svetlozelenú tenkú mikinu. Obliekla si ju, zneviditeľnila sa a vyšla na chodbu. Bola už tichá, no nebolo ešte toľko hodín, aby už všetci spali. Keď schádzala dole schodmi, pár jej priateľov bolo v obývačke, v telke bežal nejaký film, ale nikto mu nevenoval pozornosť. Maddie si so zamračenou tvárou niečo ťukala v mobile, Logan s Adamom o niečom so smiechom debatovali. Joy s Ardenom sedeli na pohovke blízko kozuba a v objatí študovali nejakú knihu. Vtom okolo nej prešiel Failo a len len, že do nej nenarazil. Bolo to fakt o chlp. Elf potom vyšiel na terasu do záhrady. Nika sa napokon pobrala do knižnice. Síce bola neviditeľná, kráčala pomaly, aby nikto nezačul jej kroky. Ešte dobre, že nablízku nebola Octavia a ona pevne dúfala, že už spí. Na okamih sa jej zdalo, že sa v hale mihol akýsi tieň a tak na chvíľu zastavila a načúvala okolitým zvukom. Nepočula nič, len tlmenú vravu z obývačky a tak pokračovala ďalej. Keď vošla do miestnosti so zrkadlom, opatrne do neho vstúpila a za okamih sa ocitla v elfskom paláci. Kým vyšla na chodbu, na sekundu sa zarazila.
“Nemám ani potuchy, kde ten náramok hľadať”, pomyslela si nešťastne, ale musela to aspoň skúsiť, aby nenapáchal viac škody. Nemohla ani o pomoc poprosiť Auroru, keďže je teraz mimo. Inak by jej určite pomohla, so svojimi čarami by dokázala odhaliť, kde sa momentálne náramok nachádza. Napokon sa rozhodla, že prehľadá znova okolie vodopádu. Vyšla na chodbu, po ktorej sa ozýval dupot viacerých krokov. Vtom spoza rohu vyšla skupina strážcov a namierila si to jej smerom. Nika sa musela poriadne pritlačiť k stene, aby do nej ani jeden z nich nebuchol.
Mala šťastie, nič také sa nestalo a ona sa vybrala za pochodujúcimi vojakmi. Tí vyšli na nádvorie a zmizli v tme. Niku ovanul studený nočný vzduch a bola rada, že si vzala aspoň tenkú mikinu. Keď zdvihla hlavu, na oblohe bolo množstvo žiariacich hviezd a ona by sa na ne dokázala dívať večne, lenže pred sebou mala dôležitú úlohu. Plesnutím odohnala dotieravého komára z ruky a vybrala za hukotom vodopádu. “Keďže Estelova babička si nespomínala, že by sa u nej našiel nejaký náramok, musí byť tam, kde som ho mala naposledy, ak ho niekto medzitým nenašiel. Určite sme s Olivien len nepozorne hľadali”, utešovala sa v duchu. Keď prišla na čistinku, bola zaliata mesačným svitom, avšak neposkytoval toľko svetla, koľko by potrebovala. Našťastie bola dokonale pripravená. Včera si totiž v knižnici vyhľadala vhodné kúzlo. “Lux!”, zašepkala zaklínadlo, čo v latinskom preklade znamenalo svetlo. Na špičke prsta jej najprv rozžiarila malá iskrička, ale tá v sekunde zhasla. Nika zopakovala čarovnú formulku a konečne sa rozsvietilo malinké, ale silné svetielko. Pri pohľade na neho si spomenula na jednu príhodu, keď bola ešte dieťa. Raz, keď mala len osem rokov, do detského domova, kde žila, prišiel nejaký profesor a dobrovoľne sa ponúkol, že bude siroty rok učiť latinský jazyk. Vedenie súhlasilo a tak im do rozvrhu pribudol aj tento mŕtvy a dosť nezáživný jazyk. Nika si nič z hodín nezapamätala, predsa, bola ešte malá, no keď uvidela zázračnú formulku toho kúzla, spomenula si, že aj profesor ich toto slovo učil. Znova mala pred očami, ako sedela v školskej lavici a spolu s ostatnými deťmi opakovali latinské slovíčka, ktoré sa v ten deň naučili. Pri slove lux sa z ničoho nič zasvietili všetky lampy v triede. Teraz už vedela, že to mala na svedomí ona, hoci vtedy ešte netušila, že je čarodejnica…. Kľakla si do rosou zmáčanej trávy a rozžiareným prstom si pri hľadaní svietila. Po hodine, keď už prečesala každý centimeter lúky a nič nenašla, si sklamane a roztrpčene sadla na veľký kameň pri rieke. “A čo teraz?”, spytovala sa v duchu namrzene. Vtedy jej pohľad padol na malé domčeky, ktoré stáli učupené na okraji lesa, rovnako ako chalúpka Estelovej starej mamy. Odhodlane vstala s úmyslom zaklopať na každé dvere a opýtať sa, či niekto nenarazil na ten nebezpečný šperk. Po piatich minútach chôdze už stála na priedomí jedného z nich. Tam jej však nikto neotváral a tak šla k druhému.
“Čo by si si priala, dievčatko?”, opýtala sa jej staršia, bucľatá elfka s milou tvárou.
“Ja len… nenašli ste, alebo nepoznáte niekoho, kto by mal pekný, zlatý náramok s ružovými kameňmi? Stratila som ho…” Nestihla však ani dopovedať a pani jej bez slova zabuchla dvere pred nosom, čo Niku dosť zarazilo. Elfovia sú predsa láskavé stvorenia… V ďalších domoch jej znova nikto neotváral, hoci videla, že sa v nich svieti. A tak to nakoniec vzdala a frustrovaná sa vrátila do školy mágie. V posteli jej napadlo, že by sa mohla ešte pozrieť do Aurorinej pracovne, tá tam mala nejaké čarovné predmety ako zrkadlo, sklenené gule a podobne. Hoci vôbec nevedela, ako fungujú, možno princíp nebude veľmi zložitý a príde naň, čo by jej mohlo pomôcť jej náramok nájsť.
„Niekto tu má dnes narodeniny!“ Bol neskorý piatkový večer, keď do Ameliinej izby vošiel James.
“Veď si mi už blahoželal ráno”, zasmiala sa a poriadne zívla.
“No a? Radšej viackrát ako ani raz”, usmial sa a sadol si k nej na posteľ. „Tak ešte raz všetko najlepšie, sestrička,“ objal ju a podal jej veľký balík.
„Čo je to?“ James prevrátil očami.
„No veď to otvor, ty zvedavec.“ Roztrhla ružový baliaci papier a otvorila krabicu. S nadšeným výkrikom pozrela na brata.
„To nie! Veď to je….Pán Cuddles!“ Amelia v jednom okamihu objímala veľkého, dávno strateného plyšového medveďa a hneď na to Jamesa. „Kde si ho našiel? Tvoje darčeky boli a vždy sú najlepšie.“
„Vau, nemyslel som si, že až tak ťa to poteší. A kde som ho našiel.. vieš no, pred rokmi, keď sa náhodou stratil… tak sa vlastne ani nestratil, len si mi s tými tvojimi vymyslenými hostinami a čajovými seansami hrozne liezla na nervy a...“, pozrel na ňu s previnilým výrazom.
„Fajn, radšej nepokračuj,“ skonštatovala Amelia s vážnou tvárou a urazene na neho fľochla.
„Ale veď sa nedudrdi. Bolo to už dávno. Máš na dnes večer ešte nejaké plány? S Adamom, napríklad?“
„Ehm...nie…”, odvetila s miernym rumencom na tvári. “Idem spať, ale predtým si ešte spravím veľkú párty s mojimi imaginárnymi priateľmi. Do noci sa budeme zabávať a napchávať neviditeľnou tortou a koláčmi. A budeme takí hluční, že nás budeš počuť až dole do svojej izby”, dodala šibalsky, načo sa James rozosmial.
„Óóó, ja nešťastná zemepán! Tak si teda uži ten svoj dnešný imaginárny večer a zajtra to všetci spolu roztočíme v záhrade”, povedal pobavene James.
“Haha, jasné braček. Ale kľudne sa k nám môžeš pridať. Je pozvaný aj pán Votrelec”, dodala Amelia zhrubnutým hlasom a strašidelne vytreštila oči. Pri tom slove Jamesa striaslo a nabrúsene ju prebodol pohľadom.
“Veľmi vtipné, sestrička. Naozaj”, odvetil a krútiac hlavou sa pobral preč. Keď zatváral dvere, sprevádzal ho ešte Ameliin rehot. Tá sa chystala už spať, keď sa ozvalo ďalšie zaklopanie. Nechápavo sa zamračila, ale potom sa jej rozjasnila tvár.
“Čo je, Jamie? Nakoniec si si to rozmyslel a pridáš sa so svojím priateľom Votrelcom?”, zavolala pobavene, kým kráčala otvoriť. Vonku však stál Adam a ruke zvieral balíček zabalený vo fialovom lesklom papieri.
“Ehm.. neviem, kto je votrelec, ale… som si vedomý, že oslava je až zajtra, no narodeniny máš dnes a už som s tým nemohol dlhšie čakať.”
“Poď ďalej”, vyzvala ho Amelia s úsmevom.
“Všetko najlepšie, Amy”, vyhlásil žoviálne a podal jej darček. Keď ho otvorila, vo vnútri zbadala nejakú knihu. Než ju stihla vybrať, pohľad jej padol na zlatistý nápis Memories a ona s prekvapením zistila, že je to fotoalbum. Amelia stratila reč a s nemým úžasom hľadela na Adama. “Dlho som rozmýšľal, čo by som ti mohol dať”, povedal trochu rozpačito. “Myslím, že toto je pre teba skvelý darček. Dnu, hneď na prvej strane je naša spoločná fotka.” Pohľadom ju vyzval, aby album otvorila. Keď to Amelia urobila, našla tam fotku ich dvoch, ako v záhrade so šťastnými úsmevmi pózujú niekomu pred objektívom. “Síce si ten moment nepamätáš, ale ja áno. A teraz nastal čas vytvoriť si nové spomienky, ktoré nám už nikto nevezme.”
“Ďakujem, Adam”, vydýchla dojato a v očiach sa jej zaligotali slzy. Potom položila album na komodu a silno sa k nemu privinula. On neváhal a objatie jej okamžite opätoval. Po chvíli sa od seba odtiahli, ale len kúsok. Vpíjali sa do seba pohľadmi a potom jej zrak skĺzol na jeho pery. Postavila sa na špičky a ruku mu nežne položila na líce. Cítila, ako jej srdce bije opreteky a že Adamovi sa v očakávaní zrýchlil dych. Vtedy zavrela oči a pobozkala ho. Amelia v tom okamihu nepremýšľala...mala pocit, že lieta v oblakoch….
Keď Percival priniesol Leilu do izby a postele, Oli z nej tíško vychádzala so svojimi vecami a medzi dverami sa práve míňala s Ginou. Tá sa ju chystala vyzliecť z krvavých šiat, poumývať a prezliecť do čistej nočnej košieľky. Percival, celý nervózny, čakal vonku. Síce Leilina rana už nekrvácala, bola však celá čierna a šíril sa z nej veľmi nepríjemný zápach. Gina si povzdychla, previazala ju čistou gázou, zafixovala a potom bledej, krehkej dievčine vymenila oblečenie. Leila stále spala a bola horúca. Predtým, ako vyšla z izby, ešte pootvorila okno a Percivalovi, ktorý nervózne pochodoval na chodbe sem a tam, povedala. „Prinesiem ešte studené obklady. Nevieme, čo sa v čarodejníckom dome deje, ale snáď jej aspoň zrazíme teplotu.“ Vtom hore schodmi vybehol Jack so širokým úsmevom s telefónom pri uchu, ktorý potom podal Percivalovi. Na druhom konci bol Arden.
„Našťastie už lepšie. Spí a má teplotu. O otca sa teda stará Drulla, to je skvelé, že sa mu rana zacelila. No, snáď sa to čoskoro zlepší,“ odpovedal na Ardenove otázky. Potom mu porozprával o Johnnym, na ktorého sa ešte na záver opýtal. V jeho hlase cítil dosť veľké prekvapenie z noviny, že už pár dní vidí. Keď dotelefonoval, podal mobil späť Jackovi a s trochu ľahším srdcom si sadol k Leile. Perci pri nej presedel skoro celý čas, keď však prišiel na návštevu Johnny, vtedy sa rýchlo vzdialil. Na bojový výcvik nemal náladu a voľný čas si krátil čítaním elfej knihy, ktorú priniesli, a to buď v jedálni, alebo pri Leilinej posteli. Ardenovi volal každý deň ohľadom informácií o zdravotnom stave ich otca.
“Drulla sa s vyliečením Falatharovej rany trápi už niekoľko dní, keďže podľa jej slov bol zasiahnutý čiernou mágiou. Zasiahla ho v sokolej podobe, ktorá nebola chránená ako predtým.” Ich otec vraj väčšinu dňa prespal rovnako ako Leila. Rana sa na tretí deň začala pod mastičkami a lektvarmi Drully pekne hojiť a vo štvrtok nebolo po čiernej rane nič vidieť. “Je pri vedomí a často sa rozpráva s Drullou rozpráva o starých dobrých časoch. Ešte je v nemocničnom krídle, keďže mu naordinovala odpočinok na lôžku.”
“Vďaka, Arden, ešte sa ozvem.” Perci ani nevnímal výlet Estela a Olivien v elfom kráľovstve. Leila sa už vo štvrtok cítila dobre, rovnako ako jej otec. Keď prišiel Johnny, tak si dokonca vyšli spolu do ich altánku. Percimu sa to však nepáčilo, ale Gina pobyt vonku pre Leilu uvítala a tak mu len pohľadom naznačila, aby zaľúbencov nechal na pokoji.
„Lei, som tak veľmi rád, že ťa opäť vidím v poriadku. Veľmi si ma vystrašila,“ prihovoril sa jej milo, keď sa mu usalašila na kolenách.
„Ja teba? To ty si sa mi vtedy tri dni neozval,“ vrátila mu to ako výčitku v hlase Leila, aj keď v duchu si pomyslela, že nebol jediný, ktorý prežíval strach.
„Tak sme si kvit,“ zasmial sa Johnny uznanlivo a Leila sa k nemu pridala. „Vieš Lei, nevedel som, či to prijať alebo nie, ale naskytla sa mi príležitosť koncertovať s jedným orchestrom. Majú naplánované turné na najbližších pár dní, možno na dlhšie”, pozrel na ňu s otázkou v očiach.
„Ale to je skvelé Johnny! A pre teba veľká príležitosť! Musím sa ti priznať, že pre mňa to nie až taká novinka. Gina mi už niečo spomínala. Musíš to vziať. Ja ti predsa nikam neutečiem,“ usmiala sa na neho a adresovala mu bozk.
„Sľubuješ?“
„Sľubujem. A viem aj to, žeby si mal odísť už zajtra. Som rada, že si strávil so mnou toľko času, aj keď si mal iné povinnosti. Uvidíme sa, keď sa vrátiš. Alebo mi zatelefonuješ. Keď to Perci zvládol, určite to dám aj ja,“ zachichotala sa a ani netušila, že to bude skôr ako čakala. A tak sa zaľúbenci rozlúčili, aj keď to bolo pre Leilu ťažké, no nechcela Johnnymu prekaziť túto jedinečnú príležitosť. Ani nie za hodinku po Johnnyho odchode volal Arden Jackovi a pýtal sa na Leilu.
„Vieš, Joy by ju chcela na chvíľu počuť”, povedal a tak Jack išiel pohľadať Leilu.
“Lei, máš telefón. Joy chce s tebou hovoriť”, prihovoril sa jej, keď ju našiel v jej s malou Viki.
“Ja? Ale…ako sa to vlastne robí?”, bola zmätená Leila, keď si od neho vzala mobil. “Haló? Počuješ ma?”, skríkla do neho ako do vysielačky, načo sa Jack zasmial.
“Musíš ho mať stále pri uchu, ako ja.”
“Jáááj, áno?”, ozvala sa nesmelo Leila a urobila tak, ako jej to vysvetlil. “Joy? Si tam?”, znova zvolala do telefónu, načo sa ozval Ardenov pobavený smiech.
“Áno, Lei, je. A myslím, že keby bola teraz momentálne v záhrade, počula by ťa aj tam.”
“Ale, nerob si z nej srandu”, ozvala sa Joy s miernou výčitkou. “Ahoj Lei, tu je Joy. Môjho drahého si nevšímaj. Veď vieš, ako si rád uťahuje. Ako sa máš?”
“Jéééj, ja vás počujem”, vytreštila oči na Jacka, ktorý už naozaj vybuchol do hlasného rehotu a Viki, ktorá zatiaľ len prekvapenými očkami sledovala situáciu, sa k nemu pridala.
„Áno, aj ja teba, čo ma teší,“ pobavene odpovedala Joy. „Chcela som vedieť, ako sa máš ty, Perci a Johnny.“ A tak jej Leila porozprávala, čo sa stalo za posledné dni a Joy ju zase na oplátku uistila, že aj ich otec je v poriadku. „Vieš, pýtam sa preto, lebo v sobotu mám narodeniny a chystáme oslavu, tak by som vás chcela na ňu pozvať. Aj Gretchen s Jackom, ak by boli ochotní prísť. Chcem ešte brnknúť aj Olivien, ak sa mi s ňou podarí spojiť, Amelia mi na ňu dala číslo.“
„Áno? Rada by som prišla, ale najprv sa musím porozprávať s ostatnými. Jack vám dá potom vedieť.“
„To by bolo super, keby ste prišli a všetci by sme sa tu stretli. Vieš, Aurora aj Arcalime sú teraz mimo a Victora okrem vyučovania ani nevidíme, stále niekde lieta. A v sobotu tu ani nebude. Dajte vedieť, ale tešíme sa na vás. Tak ahoj!“
„Ahoj!“, rozlúčila sa s kamarátkou a podávala mobil Jackovi.
„Čo chceli?“, bol zvedavý.
„Pozývajú nás všetkých v sobotu na Joyinu oslavu narodenín do domu čarodejníc. Vraj ani Aurora, Arcalime a Victor tam nebudú,“ bola Leilina odpoveď. Túto informáciu podala aj Percimu.
Medzitým Olivien dole v obývačke pozerala v telke nejaký nezaujímavý film, keď jej tiež zazvonil mobil. Keď si predtým sadla na gauč, tak ho niekde odhodila, čiže ho musela medzi vakúšmi chvíľu hľadať. Kým ho však vylovila, prestal zvoniť a ona už nestihla dvihnúť. Zavolala spätne, no keďže sa jej na displeji objavilo neznáme číslo, nemala šajnu, kto sa jej ozve na druhej strane. Bola to Joy, ako o pár sekúnd zistila, čo ju potešilo a na tvári sa jej zavlnil úsmev. Keď ukončila rozhovor s kamarátkou, hodila mobil späť na pohovku a vybehla hore za Leilou.
“Hádajte čo! Práve mi volala Joy, že síce nevie, kde som, ale že v sobotu sa u nás chystá narodeninová párty na jej počesť a aj Amelie a Maddison. Pozvala ma a že vraj volala aj tebe. Samozrejme, že som jej nepovedala, že sme spolu”, dodala a Leila súhlasne prikývla.
„Len neviem či pôjdeme,“ bola jej odpoveď a pritom pozrela na brata. „A navyše, rada by som videla nášho otca,“ podala mu na vysvetlenie.
„No uvidíme podľa toho, ako sa budeš cítiť, sestrička,“ žmurkol na ňu.
„Tak v tom prípade pôjdeme s Olivien na nákup narodeninových darčekov,“ dodala s úsmevom Leila, načo už Olivien ťahala so sebou.
„Hou, hou, až zajtra milé dámy. Za prvé je veľa hodín a za druhé, dnes si toho mala už veľa, Lei. Prvý deň von z postele a už toľko vymýšľaš,“ krútil Perci hlavou. Až vtedy si Leila uvedomila, že je unavená viac ako si pripúšťa a tak všetci zišli dole do obývačky, kde si Leila sadla na gauč a oddychovala, kým ostatní pomáhali Gine s prípravou večere.
Na druhý deň, tak ako sa s Olivien dohodli, išli do mesta pohľadať darček pre Joy, Maddison a Ameliu. Na ich prekvapenie im spoločnosť nakoniec robil aj Estel s Percim, ktorí si dlhú chvíľu krátili rozhovorom. Percival bol zvedavý, či pri poslednej návšteve si Estel všimol zbedačený ľud mimo kráľovského mesta a ďalšie veci… Dievčatá obišli viac obchodov. V jednom z nich zostala Leila stáť pri starožitnej hracej skrinke s balerínou. Po jej otvorení bolo dnu na vrchnáku veľké zrkadlo a na ľavej strane z nej vyšla balerína, ktorá začala tancovať na príjemnú hudbu. Vedľa boli priehradky na drobnosti. V spodnej časti bol šuflík, do ktorého sa dali dať veľké šperky alebo korešpondencia.
„Páči sa ti, Lei?“, opýtala sa jej Olivien, ktorá ešte tiež hľadala pre dievčatá darčeky.
„Áno,“ prikývla Leila s úsmevom. “Ako stvorené pre Joy, čo myslíš?”
„Súhlasím. Tak ju zoberieme a aspoň ty máš jeden darček,“ naradostene dodala Oli. „Pre Maddie môžeme kúpiť darček spolu, keďže ju vôbec nepoznáš. To bude ale tvrdý oriešok, lebo v nej sa nikto nevyzná,“ skonštatovala. „A vlastne nemôžeme,“ uvedomila si vzápätí. „Tým by sme sa prezradili, že sme boli spolu. Tak mi budeš musieť pomôcť len pri vyberaní, aj pre Ameliu,“ chytila sa za hlavu. V obchode vybrali žltý baliaci papier s malými ružovými kvietkami a dali do nej zabaliť hraciu skrinku pre Joy. Potom prešli ešte pár obchodov, kde Olivien konečne našla darčeky aj pre svoje priateľky. „Vidíš, ten dom čarodejníc je taký veľký, že som si ani nestihla všimnúť, kedy ste sa s Joy spriatelili. Stále v ňom bolo cítiť hranice medzi elfkami a čarodejnicami a ani neviem prečo. Kebyže ťa nejdem hľadať, tak mám pocit, že ťa ani nespoznám, čo by bola veľká škoda“ dodala na záver svojich úvah Olivien. Leila v duchu len súhlasila, lebo mala pravdu...
„Lei, pozri! Tam je ten trh, kde nás vyložil ten milý pán! Nezájdeme sa tam pozrieť?“, opýtal sa nadšene Perci, keď dievčatá vyšli už asi z desiateho obchodu.
„Áno, poďme,“ odpovedala naradostene Leila. Len čo míňali prvé stánky, znenazdania sa k nim vyrútil poľovnícky pes a namieril si to rovno na Leilu. Perci sa inštinktívne rýchlo postavil rovno za ňu, lebo čakal čo bude nasledovať. „Ahoj Harry,“ poškrabkala psa, ktorý sa prednými labami oprel o jej plecia, po hlave. Perci ucítil váhu oboch na svojom tele a smial sa, ako sú obaja rovnako vysoký. Olivien s Estelom len prekvapene pozerali, odkiaľ sa ten pes objavil. „Kde máš pánička Harry? Ukáž,“ pošepkala mu do ucha a pes sa rozbehol za majiteľom.
„Dobrý deň,“ pozdravili sa pánovi v klobúku a s briadkou, ktorý vyzeral presne tak veselo, ako si ho pamätali. Ten zostal prekvapený, ale potom sa mu na tvári rozlial široký úsmev.
„Áááá, vítam vás. Vidím, že ste svojich priateľov už našli,“ zamával na Olivien a Estela. „A tuším, že ste sa aj zabývali. Ako sa máte, deti moje?“
„Ďakujeme za opýtanie, priateľov sme našli a v meste sa nám veľmi páči,“ odpovedala Leila stále hladkajúca Harryho.
„Chceli by sme sa vám nejako odvďačiť za vašu pomoc. Už máme peniaze,“ povedal mu Percival a podával mu bankovky, ktoré mal od Olivien. „Veľmi ste nám vtedy pomohli a pritom nás vôbec nepoznali.“
„To si nechajte mladý muž. Rád pomôžem dobrým ľuďom a vy nimi určite ste,“ usmial sa muž a ukázal medzierku medzi prednými zubami, pričom vtláčal doláre Percimu späť do ruky.
„Tak si od vás aspoň domov kúpime nejakú zeleninu a ovocie. Je nás tam totiž ako maku. A ešte tento domáci med,“ uškrnul sa Percival. „Ešteže máme toľko rúk a vládzeme to odniesť.“ Mužovi sa poďakoval, dal mu peniaze za nákup, rozdelil tašky a počkal, kým sa Leila rozlúči s Harrym.
„Do skorého videnia,“ lúčil sa muž a Leila mu ešte raz zakývala.
Joy bola už hodnú chvíľu hore, ležala na boku a zamyslene pozorovala Ardena, ktorý vedľa nej ešte tvrdo spal. V izbe vládlo šero, pretože ťažké, tmavomodré závesy boli zatiahnuté, až na jeden, ktorý prepúšťal trochu slnečného svetla. Vnímala jeho pekné črty tváre, teraz uvoľnené a pokojné. V očiach sa jej mihlo znepokojenie, pretože v poslednom čase ho začali trápiť intenzívne migrény, či už cez deň alebo v noci. Tentoraz ho to chytilo po polnoci a do rána nemohol ani oka zažmúriť. Trápilo ju to a chcela mu pomôcť, ale každý jej návrh tvrdohlavo odmietol, čomu nerozumela... či už návštevu Drully, aby mu namiešala nejaký odvar alebo v kúpeľni boli ešte kvapky, ktoré mu dala Aurora, keď bol zranený po boji. On však nič nechcel a Joy nevedela, čo má robiť. A tak jej neostávalo nič iné, len dúfať, že tie bolesti čoskoro prejdú. Povzdychla si, jemne mu odhrnula spadnutý prameň vlasov z tváre a pomaly vykĺzla z postele. Potrebovala sa nejako rozptýliť, aby prišla na iné myšlienky. Síce bolo len sedem hodín ráno, bola už hladná a tak sa rozhodla, že pripraví niečo na raňajky. Dala si dole Ardenove tričko, v ktorom spala, a zo stoličky, kde mala prevesené oblečenie, si vzala svoje a k nemu si natiahla letnú sukňu. Chvíľu sa ešte pokúšala skrotiť svoje dlhé vlasy, aby nevyzerali ako po výbuchu, no napokon to vzdala. Veď je to jedno, aj tak o takomto čase ešte nikto v kuchyni nebude, tým si bola istá. Bola predsa sobota a vtedy sa jedáleň zapĺňala najskôr o deviatej. Narýchlo si ich teda splietla do hrubého vrkoča a na bosé nohy si obula hnedé sandálky. Pred odchodom ešte Ardena nežne pobozkala na líce a potichučky vyšla z izby. Keď prechádzala cez slnkom zaliatu halu, bola rada, že na dnešnú oslavu im vyšiel taký pekný deň. Ako predpokladala, v kuchyni ani v jedálni ešte nikto nebol. Joy sa napila vody a potom nazrela do chladničky aj špajze. Po chvíľke rozmýšľania sa rozhodla, že pre nich dvoch pripraví lievance. Vajíčka, múka, cukor, mlieko, jabĺčka, vanilka a dokonca aj jahodový džem a čučoriedky, to všetko bolo k dispozícii. Očistila a nastrúhala jablká a pomaly pripravovala cesto. Ticho si pritom pospevovala, pretože práca ju príjemne oslobodzovala od neveselých úvah. Keď ho mala hotové, na sporáku si nahriala panvicu a pustila sa do pečenia. Kuchyňu o chvíľu zaplnila príjemná a lákavá vôňa.
“Ale, ale, modroočka, aké milé prekvapenie!”, ozvalo sa jej pobavene za chrbtom a Joy stuhla šija. Pomaly sa obrátila a stretla sa s Failovým pohľadom. Asi bol trénovať, pretože čierne vlasy mal spotené a mal na sebe športové oblečenie. “Fakt by som nečakal, že ťa nájdem zvŕtať sa v kuchyni”, dodal so žiarivým úsmevom.
“Prečo nie? Čo je na tom také neuveriteľné?”, ohradila sa Joy a z tváre si odfúkla pár zatúlaných zvlnených prameňov, ktoré sa jej uvoľnili z vrkoča.
“Ja neviem… možno to, že sa ti chce babrať s varením a ešte tak zavčasu ráno”, dodal povýšenecky a podišiel k chladničke, odkiaľ si vybral fľašu vody. “Musím však uznať, že sa na to veľmi dobre pozerá”, dodal s veľavýznamným úsmevom. Joy si povzdychla a otočila sa späť k sporáku.
“Daj si pohov, Failo… a čo tu vlastne robíš ty takto skoro?”
“Nejako som nemohol spať, tak som si bol trochu zabehať… ale tvoja prítomnosť mi podstatne zlepšila náladu…hlavne ten výhľad stojí zato”, skonštatoval a s bezočivým pohľadom si ju premeriaval.
“Buď taký dobrý a nechaj si tie reči pre niekoho, koho to naozaj zaujíma. A radšej neprovokuj, aby si náhodou zasa neskončil so zlomenými rebrami.”
“Ale čo… nebodaj na mňa zavoláš svojho Ardenka?”
“Neviem... možno? Pokiaľ ma budeš najďalej obťažovať...”
“Pche, ten by bol bez tvojich čarov aj tak nahratý! Keby si ma zakaždým nezmrazila v čase, zvládol by som ho ľavou zadnou. A som si istý, že to veľmi dobre vieš.”
“Daj mi pokoj, prosím ťa.”
“Ale no tak, Joy… veď nebuď taká netýkavka ….nehovor mi, že sa ti aspoň trochu nepáčim”, podišiel k nej, oprel sa o linku a zahľadel sa na ňu. V svetlomodrých očiach mu šibalsky zaiskrilo. Joy napriek všetkému musela uznať, že je to veľký fešák, pre ňu to však neznamenalo vôbec nič. “Mimochodom, pekný náhrdelník… dal ti ho on? Ten tvoj pán Úžasný?”
“Čo s Ardenom stále máš?”, oborila sa na neho a rýchlo si prívesok schovala do výstrihu trička. “A nevidím dôvod, prečo by som ti mala vravieť, od koho ho mám”, odvrkla mu ešte a natiahla sa po džem. Failo sa však nedal len tak odbiť a jej zlosť a nervozitu si evidentne užíval.
“Nebodaj je to štátne tajomstvo, že okolo toho robíš také drahoty?”, zasmial sa pobavene. Joy len rezignovane pokrútila hlavou.
“Áno, je od neho, keď to už musíš vedieť. Ešte niečo?”
“Nič”, odvetil, natiahol ruku a uchmatol jej práve dopečený, ešte teplý lievanec potretý marmeládou. “Hmmm, musím uznať, že je to fakt skvelé. Ďalšie plus pre teba, zlatko.”
“Len sa nezadrhni, keď sa tak napchávaš”, poznamenala nevrlo. Začínal jej už liezť poriadne na nervy.
“Óóó, niekto nám tu pochytil móresy od svojho protivného frajera”, poznamenal s plnými ústami.
“A kde sú tvoje móresy? Mohol si sa aspoň opýtať, nie?”
“No prepáč… A nič sa neboj, nezadrhnem… hoci aj keby sa to náhodou stalo, prvú pomoc by si mi musela dať asi ty, čo?”, žmurkol na ňu.
“Čo myslíš?” Irónia v jej hlase bola zjavná.
“Že by si sa na mňa vrhla ako na údené?”
“Údené neznášam”, skonštatovala sucho. “A už si, prosím, toľko nenamýšľaj, Failo, je to fakt trápne.”
“No.. uvidíme, ako sa zatváriš, až dostaneš môj darček k narodeninám.”
“Už sa neviem dočkať”, odvetila opäť ironicky.
“Och, to veru ani ja”, povedal s úškrnom a postavil sa. Joy si už natešene pomyslela, že konečne odíde, ale on ju zrazu zozadu pevne schmatol okolo pása a celým telom sa k nej pritisol. Joy zmeravela a v tom okamihu jednala reflexívne. Keď na krku pocítila jeho teplý dych, v mihu sa otočila a so špinavou naberačkou od cesta, ktorú práve držala, mu tresla po hlave.
“Kristepane, ženská!”, odskočil od nej Failo a na tvári sa mu zračil výraz totálneho šoku. Bolo vidno, že ho jej reakcia dosť zaskočila. “Si normálna?! To čo malo byť?”, opýtal sa pohoršene, kým si rukou utieral polepené vlasy.
“To sa pýta ten pravý!”, zlostila sa Joy, ventilujúc si strach aj podráždenie. “Opováž sa ma ešte raz dotknúť! Vieš, že mám priateľa, ktorého milujem a ty sa na mňa sústavne lepíš! O čo ti ide?!”
“Že o čo mi ide! Jednoducho sa mi páčiš, čo je na tom zlé? Si taká krásna, sladká, nevinná… Veľmi ma priťahuješ a je mi totálne ukradnuté, že máš frajera! Ja totiž vždy dosiahnem svoje, vieš? A je mi jedno, akým spôsobom.” Joy z jeho slov prebehli po chrbte zimomriavky.
“Počúvaš sa vôbec, čo tu trepeš za nezmysly?!”, opýtala sa ho a mala čo robiť, aby sa jej netriasol hlas. Failo sa len zaškeril.
“Veď uvidíme... Hej, a ešte mi napadlo... keď máš dnes narodeniny, nemal by ti náhodou raňajky pripravovať pán Dokonalý? Ten si však pekne vylihuje v posteli a čaká, kým ho obslúžiš, čo? Ja by som sa o teba inak postaral...”, dodal zvodne.
“Och, ty sa radšej staraj o seba! Alebo chceš dostať ešte raz?” Zdvihla výhražne naberačku a zazrela na neho. ”Keď sa už to cesto tak pekne vyníma v tvojich havraních vlasoch… ”, dodala s presladeným úsmevom a vypla plyn na sporáku.
“Veľmi vtipné, modroočka, už sa trasiem”, poznamenal a drzo jej z taniera ukradol ďalšie dva lievance. “Vidíme sa, už čoskoro… ”, zavolal s tým svojím krivým úškrnom a nevšímal si jej protesty. “A ďakujem za raňajky!” Joy len prevrátila očami a uľahčene si vydýchla, keď konečne vypadol z kuchyne.
“Idiot... ešte že som ich spravila viac”, pomyslela si nahnevane a rozochvenými dlaňami si pretrela tvár. Potrebovala chvíľu nato, aby sa spamätala z Faila a jeho hulvátskeho správania. Potom zo skrinky vybrala tácku a všetko si na ňu pekne poukladala, vrátane fľaše pomarančového džúsu, misky čučoriedok, príboru, servítok a dvoch pohárov. Opatrne sa potom vrátila do tmavej izby a potichu položila podnos na stolík, kde porozkladala a nachystala raňajky.
“Dobré ránko, láska”, ozval sa za ňou Arden rozospato a pobozkal ju do vlasov. “Teda, vidím, že si nezaháľala”, povedal prekvapene pri pohľade na provizórne prestretý stôl. “Ty ma ale rozmaznávaš.”
“To nič nie je. Rada, veď vieš.”
”Nezabudla si náhodou, že to ty máš dnes narodeniny?”, opýtal sa jej s jemným úsmevom.
“Nie… aj tak som nemala čo robiť”, skonštatovala a privinula k nemu. “Čo tvoja hlava?” Nadýchla sa jeho dôverne známej vône a blažene privrela oči.
“V pohode… a vďaka, vyzerá to naozaj skvele”, povedal uznanlivo a pohladkal ju po chrbte. “Prajem ti všetko najlepšie, moja.”
“Ďakujem,” odvetila a on jej nežne chytil tvár do dlaní.
“Hmmm….cítim z teba vanilku...”, pošepol jej do pier a Joy sa ako vždy po jeho bozku podlomili kolená…
“Mám pre teba malé prekvapenie”, žmurkol na ňu po raňajkách a vzal ju za ruku. Spod postele vybral dosť veľkú, nešikovne zabalenú škatuľu v nebesky modrom papieri.
“Fíha…”, vydýchla s údivom, načo sa Arden rozpačito usmial a podal jej ju. Joy si už zvykla, že v takýchto veciach býva dosť neistý, takže to nijako nekomentovala.
“Tento dar som ti chcel dať ešte pred oslavou”, podotkol a tmavými očami sledoval, ako rozbaľuje darček, ktorý si položila na rozostlanú posteľ. Keď zdvihla veko krabice, ohromene na Ardena pozrela.
“To je....?”
“Áno, je to on”, odvetil s jemným, ale hrdým úsmevom. Joy opatrne vybrala krásny, ručne robený model plážového domčeka, v ktorom prežili jedny z najkrajších momentov v živote. Bola tam dokonca aj veranda a na nej dve postavičky v objatí.
“Je…je...nádherný, Arden, ja…nemám slov”, jachtala tíško a v očiach sa jej ligotali slzy dojatia. Takéto niečo nečakala, bol to pre ňu nádherný a vzácny dar. “Dokonca si ho sám vyrobil… ach, ani nevieš, ako veľa to pre mňa znamená.”
“Teším sa, že sa ti páči…”
“Páči? To je slabé slovo, som uchvátená.”
“Pozri sa ešte dnu, strecha sa dá totiž otvoriť.” Keď tak urobila, naskytol sa jej pohľad do miniatúrnej izby, kde nesmel chýbať malý nábytok, obrazy, záclony… Jednoducho celé vybavenie interiéru, prepracované do najmenších detailov, presne, ako si ho pamätala.
“Máš nesmierny talent, je to dokonalé…”, vydýchla, jemne položila domček na posteľ a tuho Ardena objala. “Veľmi ťa ľúbim, si úžasný. Ďakujem.”
“Aj ja teba, princezná. No od úžasnosti mám ďaleko.”
“Psst…”, priložila mu ukazovák na pery. “Už ani slovo a neodvrávaj”, napomenula ho so smiechom, načo sa uškrnul a znova ju vášnivo pobozkal, pričom jej rukami zašiel pod tričko, nežne ju hladil a jej od vzrušenia naskočila husia koža… Vtom niekto hlasno zabúchal na dvere a bolo po atmosfére.
“No tak, cukríčky, vstávať! Treba makať, aby sme stihli všetko pripraviť!”, ozval sa Jamesov hlas plný nadšenia.
“Ja ho asi roztrhnem...”, zamrmlal Arden nešťastne a pokrútil hlavou.
“Tak to ti nedovolím, mám ho totiž rada”, odvetila Joy s úsmevom, vymanila sa mu z náručia a otvorila dvere. “Ahoj, Jamie, o chvíľu prídeme.”
“Oukej. A Arden, pripomínam, že my dvaja ideme grilovať, tak sa podľa toho aj obleč.” Ten len prevrátil očami a odišiel do kúpeľne. “No, zatiaľ sa majte a Joy, tebe prajem všetko najlepšie!” Objal ju a vtisol jej bozk na líce.
“Ďakujem”, odvetila milo a chcela za ním zavrieť dvere.
“Počkajte, už môžme ísť”, povedal Arden, ktorý si medzitým rýchlo natiahol staré, potrhané džínsy a vyblednuté, čierne tričko. “No čo, spokojný?”, uškrnul sa a s roztiahnutými rukami sa raz otočil okolo svojej osi.
“Úplne”, utrúsil James pobavene, Arden ešte vzal podnos s riadom od raňajok a všetci traja sa v dobrej nálade pobrali za svojimi povinnosťami. Joy už aj zabudla na ranné, nepríjemné stretnutie s Failom a veľmi sa už tešila na svoju prvú oslavu narodenín.
Na druhý deň sa konala oslava. Ešte pred raňajkami sa Nika rýchlo prešuchla do kancelárie, samozrejme, úplne neviditeľná. V hale stretla Joy, ktorá niesla podnos s raňajkami. Opatrne našľapovala, aby zbytočne nevzbudila kamarátkinu pozornosť. Potichu za sebou zavrela dvere a rozhliadla sa okolo seba. Na jej prekvapenie bola miestnosť neuprataná, na zemi sa povaľovali papiere a celkovo tu vyzeralo, akoby sa cez pracovňu prehnalo tornádo. Uprostred toho zmätku však Nika na pracovnom stole zbadala zrkadlo s dlhou rúčkou. Sadla si na čalúnenú stoličku a so záujmom si prezerala ten čarovný predmet. Na prvý pohľad vyzeral úplne obyčajne a ona rozmýšľala, čo má urobiť. Možno musí vysloviť názov osoby alebo veci, ktorú hľadá.
“Náramok!”, vyslovila Nika a rozmachla voľnou rukou tak, ako to videla robiť čarodejnice vo filmoch. Alebo žeby to fungovalo len na osoby? “Octavia!”, vyriekla meno elskej dievčiny, no stále sa nič nedialo. Vstala a začala sa prehrabávať v knihovnici, či nenájde nejakú príručku alebo niečo podobné. Ale žiaľ, nemala šťastie. “Asi to zrkadlo reaguje len na Aurorin hlas”, prebehlo Nike hlavou a chcela ísť ešte do knižnice. Tam by možno niečo o zázračných zrkadlách našla… Vtom si však spomenula, že stále nemá darčeky pre dievčatá, takže to bude musieť počkať.
Vyšla do záhrady s myšlienkou, že im natrhá aspoň nejaké kvety. Vonku ju však privítalo príjemné ráno a tak sa rozhodla pre malú prechádzku. Kráčala vpred a pritom nad všeličím uvažovala. Ani nevedela, aký veľký vlastne tento park je. Keď sa cestička, po ktorej kráčala, stratila v tráve, pokračovala ďalej, až prešla k husto nasadeným vŕbam, ktorých konáre sa skláňali až k zemi a vytvárali tak hustý záves. Nika ich v zvedavosti odhrnula a ponorila sa do prítmia, ktoré vytvárali. To, čo zbadala na druhej strane, jej doslova vyrazilo dych. Myslela, že tu narazí len na plot alebo kamenný múr, ale pred ňou sa rozprestierala nádherná lúka posiata krásnymi, žiariacimi kvetmi, aké dosiaľ nikdy v živote nevidela. Medzi nimi poletovali pestrofarebné motýle a drobné… víly! Nika stála v nemom úžase s otvorenými ústami a mala pocit, že sa ocitla v rozprávke. Fakt, že už vyše roka žije v magickom svete si naplno uvedomovala a teda by ju niečo také nemalo prekvapovať, ale aj tak bola uchvátená výjavmi pred ňou. Fascinovane pozorovala tie drobunké, krehké stvorenia s jemnými krídlami, ale boli plaché a po chvíli po nich neostala ani stopa, pretože aj pri tom najmenšom šuchnutí sa poskrývali. Stále očarená pomaly prešla k tým zvláštnym kvetom. Boli veľké a modré a vyžarovali fialové svetlo. Doslova ju hypnotizovali a ona bez váhania natrhala tri nádherné kytice. Dalo jej to poriadne zabrať, pretože mali zjavne tuhé stonky, ale ju to netrápilo. Cítila sa tu dobre, všade bolo ticho, vnímala vôňu prírody a aj víly sa napokon osmelili a so záujmom okolo nej poletovali. Keď posediačky v tráve dokončievala poslednú kyticu, asi desať metrov od nej zbadala oranžovú líšku s prekrásnymi zelenými očami a huňatým chvostom. Na jej prekvapenie sa vôbec nebála, práve naopak, začala kráčať smerom k nej, až sa napokon uložila pri jej nohách. Nike pri pohľade na jej prítulnosť hneď napadlo, či nemá besnotu a chcela okamžite vstať, keď vtom sa jej pred očami zmenila na hnedého psa. Nika šokovane vykríkla. “Čo to má byť?!”, nechápala a už upaľovala preč. V tom strese však zakopla a keď sa dvíhala zo zeme, ponad plece sa obzrela. Už tam však nestála líška ani pes, ale páv s rozprestretým chvostom. “To je nejaké magické zviera?!”, prebehlo jej vystrašene hlavou a rozbehla sa ako o život. Spomalila až v parku, keď už cez stromy videla dobre známy čarodejnícky dom. Vtedy si uvedomila, že tam nechala kytice pre kamarátky, ale nemala už odvahu sa tam vracať. “Čo keď sa to zviera zmení trebárs na draka alebo na niečo podobné?” S tými to úvahami vošla do domu a v kuchyni sa pridala k prípravám na oslavu.
Svitla sobota, na ktorú bola naplánovaná oslava narodenín v čarodejníckom dome a Olivien, Leila i Percival sa na ňu už chystali. Každý si pripravil svoje veci, Perci brašne a zbrane, Leila len svoj vak s vecami, s ktorými prišla a pár kúskov nového oblečenia. Nechceli brať veľa vecí z ľudského sveta, okrem darčeka pre Joy, aby nevzbudili v dome pozornosť. Veci, ktoré tu nechávali, lebo sa plánovali ešte za Viki vrátiť, im Gina odložila do jedného kufra a vložila pod posteľ v hosťovskej izbe. Estel sa pobalil tiež a Oli zasa dlho stála pred zrkadlom, pretože sa nevedela rozhodnúť, čo si oblečie. Napokon uznala, že je to jedno, keďže v dome sa ešte bude určite prezliekať. Vybrala si rifľové kraťasy a pekný fialový top. Ofinu si zopla dozadu a vlasy splietla do vrkoča. Potom podišla k posteli, zbalila si svoj ruksak a darčeky a zišla dole. Bola tam prvá a ešte asi päť minút čakala na ostatných. Leila ešte pred odchodom narezala v Gininej záhrade čerstvé kvety a urobila z nich nakoniec štyri malé kytičky. Elfí súrodenci išli na oslavu aj preto, aby zistili, ako sa má ich otec a poradili sa s ním ohľadne knihy, ktorú našli. Tú mal Perci starostlivo zabalenú v jednej zo svojej brašien. S nimi do domu mal ísť aj Estel, aby sa cez portál dostal do elfej ríše. Olivien ho potom teleportuje do domu jeho milovanej babičky. Tej niesol rôzne korenia zo sveta ľudí. V paláci zostať nemohol, lebo by sa ho hneď každý vypytoval, kde bol tak dlho. Všetci sa rozlúčili s Ginou, Gretchen, Jackom a Viki. Leile sa odtiaľto ťažko odchádzalo.
„Ďakujeme za všetko,“ poďakovali sa Percival s Leilou. Tá sa potom otočila na Ginu, ktorá mala v očiach porozumenie.
„Viem, zlatíčko, odkážem mu, že ste museli narýchlo odísť“, povedala nerozhodnej Leile. „Ja sa vrátim, sľubujem...“, bola jej odpoveď. Potom sa všetci štyria chytili za ruky a Olivien sa nadýchla. Tak veľa ľudí naraz ešte nepremiestňovala, ale pri toľkom cvičení si bola istá, že to zvládne. Za chvíľu sa všetci objavili pred školou mágie a ochrannou líniou. „Oli, keď prejdeme ochrannú hranicu, asi vzbudíme pozornosť vojakov. Držte sa s Estelom za nami a skús ho hneď premiestniť k portálu, aby ho nevideli“, upozornil ju Percival. Olivien prikývla a vyslovila kúzlo Inicio proteccion avance, aby mohli vstúpiť.
