top of page

12. kapitola - Zlomené krídla

Ahojte kočky, je tu marec a s ním 12. kapitola nášho príbehu. Viete, že už rok nám robí spoločnosť? Ale to ubehlo a my sme rady, že vás stále baví. A máme pre vás ešte jednu skvelú novinku. Je nám potešením medzi nami privítať novú hráčku Princess ako čarodejnicu Tessu :) Dúfame, že sa jej bude v našom kolektíve páčiť a vydrží s nami hrať čo najdlhšie. Ďalej vám znova ďakujeme za fantastické a kreatívne príspevky :) Ste super! Takže, prajeme vám príjemné a pútavé čítanie. Za prípadné chyby a preklepy sa dopredu ospravedlňujeme.

 

Gretchen po návrate z Nemethonu bez prestania hľadala nejaký spôsob, ako ochrániť svoju dcéru Viktóriu pre nástrahami, ktoré na ňu číhali. Vo svojom voľnom čase, najmä vtedy, keď Viki cez deň spala a po večeroch, študovala v knihe, ktorú s Percivalom dostali v starobylom strome. S ním si ju navzájom požičiavali, aby ani jednému z nich nič neušlo. Gret ju už prečítala celú, dokonca niekoľkokrát, ale nenašla nič užitočné. Často sa pozastavovala nad rodokmeňom a lámala si ním hlavu. Bol dokonale prekreslený na obale z vnútra knihy. Stále mala z neho obavy a hlavne z toho, že jej vzťah s Jackom tam vpísaný nie je a každý z nich má pri svojom mene inú osobu. A trápil ju aj prístup jej matky. Takýto skostnatený názor zo stredoveku na dohodnuté manželstvá naozaj nečakala. Gretchen si povzdychla a potichu otočila ďalšiu stranu. Bolo už veľmi neskoro, niečo po polnoci a dom bol tichý. Všetci už spali, vrátane Jacka, ktorý jej jemne pochrapkával za chrbtom a Viki, tá tichučko odpočívala v svojej postieľke. Vtedy nechtiac drgla do prázdnej šálky od kávy a tá s hlasným buchnutím spadla na drevené parkety, ako naschvál na miesto, kde už nesiahal koberec. Rýchlo mrkla na Viki, ale tá len niečo zamrnkala, no našťastie sa nezobudila.

“Zlatko, čo tam ešte robíš?”, ozval sa rozospato Jack a žmúril na ňu do svetla nočnej lampičky.

“Veď to vieš, študujem”, povzdychla si Gretchen a zodvihla hrnček.

“Ledva vidíš a už dlhú dobu takto po nociach ponocuješ. Poď, potrebuješ sa vyspať”, naliehal šeptom. Ona však pokrútila hlavou.

“Nemôžem Jack”, zaúpela a prehrabla si ohnivé vlasy. “Stále som nenašla nič, čo by pomohlo Viki alebo Leile. Som v koncoch. Možno je to tu nejakým spôsobom zašifrované, len to nevidíme…”

“Ráno sa nato pozriem s tebou, dobre? Poprosíme Leilu, nech nám povaruje malú a môžeme sa tomu naplno venovať. Len už sa toľko nenič a poď do postele. Navyše, môžeš zobudiť aj Viktóriu.” Gret nakoniec na Jackove naliehanie zhasla lampičku a ľahla si k nemu. Pohodlne stúlená v jeho náručí naozaj po niekoľkých minútach zaspala…


Gretchen stála na mäkkej tráve a na tvári cítila príjemný vánok. V ušiach jej znel šelest lístia obrovského stromu. Bol to Nemethon. Prekvapene sa poobzerala okolo seba, ale bola tu sama.

“Čo tu robím?”, zašepkala a pozrela opäť na strom. “Toto musí byť sen…”

“Niečo ako sen”, ozvalo sa zvláštnou ozvenou smerom od Nemethonu a Gret s úžasom vydýchla.

“Kráľovná?”, opýtala sa nesmelo, pretože jej hlas si pamätala, ale nikde ju nevidela.

“Áno, som to ja.”

“Ako to, že ťa nevidím?”, bola zvedavá Gret a podišla bližšie. Opatrne sa dotkla kmeňa na mieste, kde mal byť vchod dnu, ale nič sa nestalo.

“Teraz si so mnou len vo svojich predstavách”, odvetil jej hlas kráľovnej. “Viem, že stále nevieš nájsť odpovede na niektoré vaše otázky a chcem ti pomôcť.”

“Ani neviete, ako si to vážim! S Percivalom sedíme nad knihou celé dni a nič”, vyhŕkla Gretchen natešene.

“Musíš najprv rozlúštiť kúzlo v pergamene, je špeciálne pre Viki pre jej ochranu.”

“Dobre a čo Leila? Aj jej treba pomôcť. Ani pre ňu sme v knihe nič nenašli”, podotkla Gret smutne a sklopila zrak.

“To kúzlo tam je, len je ukryté. Nesmie byť totiž viditeľné pre iné, zlé osoby, ak by sa im náhodou táto vzácna kniha dostala do rúk.”

“Ale ako to mám nájsť, keď je to skryté?”, bola zvedavá Gret, ktorá zasa vo svojom srdci pocítila beznádej.

“Je to schované len pred očami tých, ktorí nie sú hodní… Mysli a nájdeš to…”


Gret sa prudko strhla zo sna a hneď sa posadila. V hlave sa jej náhle rozsvietilo a ona zrazu vedela, čo musí urobiť.

“Už to mám!”, zvolala a od tej radosti aj zabudla, že má byť potichu. Odhodila perinu a zobudila pritom Jacka, ktorý pri pohľade na svoju milú len zastonal. Z postieľky sa tiež ozval vyľakaný plač ich dcérky.

“To snáď nemyslíš vážne!”, zvolal Jack a kým ona zasvietila lampičku, prebehol k maličkej a nežne ju vzal do náručia. “Je len pol šiestej ráno! Mohla pokojne spať ešte do ôsmej!”

“Ja viem a ospravedlňujem sa…”, mrmlala horúčkovito a znova za stolom listovala v knihe. “Pozri… pred očami skryté!” Jack k nej podišiel bližšie a na rukách jemne kolísal Viki, aby ešte zaspala.

“Ale čo je skryté, Gret, ja vôbec nerozumiem, o čom to tu rozprávaš.”

“Uvidíš”, povedala nadšene, prebehla do kúpeľne, kde mala potreby na manikúru. Z taštičky vybrala pilník a vrátila sa späť do izby, kde si sadla za stôl a začala rezať zvnútra knihy do rodokmeňa.

“Preboha, čo to robíš?! Veď ju zničíš!” Jack k nej rýchlo priskočil, ale Gret pokrútila hlavou.

“Dôveruj mi, viem, čo treba spraviť”, odvetila mu s úsmevom. Vyrezala obal a pod ním sa začal črtal kúsok starého, trochu otrhaného pergamenu. Gretchen ho opatrne vytiahla a víťazoslávne pozrela na svojho drahého. “Tak a tu je všetko, čo bude Leila potrebovať do budúcnosti!”

“Leila? To kvôli nej skáčeš takto skoro ráno z postele?”, povedal Jack, zívol a prehodil si už spokojnú Viki na druhú ruku. “Ja som čakal, že je to kúzlo, čo ochráni nášho drobca.”

“No, to je druhá vec”, poznamenala Gretchen a zohla k posteli, z pod ktorej vybrala svoju starú šperkovnicu. Tam si predtým starostlivo uložila pergamen od kráľovnej.

“Odkiaľ to inak všetko zrazu vieš? Predtým ste nad tým s Percim dumali celé dni a…”

“Prisnilo sa mi to. Bola som opäť pri Nemethone a rozprávala sa s kráľovnou.”

“Aha”, odpovedal Jack a so záujmom sa nahol ponad jej plece.

“Tu je všetko… toto je zaklínadlo. Prostredníctvom neho prenesieme jej budúcu moc na nás. No tie schopnosti, čo už nadobudla, jej ostanú.” Gretchen s týmito slovami rozvinula pergamen a z jeho vnútra vypadlo akési pierko.

“Pero fénixa”, vydýchol Jack prekvapene, no potom sa obaja zarazili. Papier bol zvnútra úplne čistý a nepopísaný. Vtom Gret niečo napadlo.

“Jack, polož sem Viki, prosím ťa”, vyzvala ho. “Potrebujeme jej pomoc.” On ju poslúchol a posadil maličkú na stôl, pričom ju stále držal, aby náhodou nespadla. “Miláčik”, prihovorila sa nežne svojej dcérke. “Polož rúčku na tento papierik… aha, takto…pozri, ukážem ti ako.” Gretchen položila svoju dlaň na pergamen a Viki položila tú svoju vedľa. “Výborne”, pochválila ju, keď sa tu zrazu na tom starom kuse papiera začali zjavovať písmená a nákresy. Po pár sekundách bol celý zapísaný. Keď sa prizreli bližšie, naozaj tam bol celý postup, ako ochrániť kráľovské dieťa pred jeho mocou. “Takže potrebujeme pero z fénixa, to, sme našťastie dostali, nejaké špeciálne bylinky a nakoniec po kvapke krvi od štyroch potomkov kráľov”, dočítala Gret a so strachom v očiach pozrela na Jacka. “Tak toto bude problém a obrovský!”

“Aký problém”, nechápal Jack a preniesol Viki do postieľky. “Ty máš jednu, ja druhú, Leila alebo Percival ďalšiu. Jeden z nich nám určite tú jednu kvapku poskytne.”

“A čo tá štvrtá vzorka? Temná? Tú získame od koho? To si mám napochodovať do ríše temných elfov, namieriť si to rovno za ich kráľom a povedať Čauko môj pekný, daj mi kvapku svojej krvi… Však by nás na mieste zabili.” Jack však stále nestrácal svoj optimizmus.

“Neboj sa, nejako to vyriešime. Failo má známych aj temnej ríši, možno by vedel tú krv zaobstarať, len sa s ním musím porozprávať, ale to by nemal byť problém, určite ho presvedčím.”

“Nie som si celkom istá, či Failo je vhodným adeptom na získanie takejto dôležitej ingrediencie na záchranu nášho dieťaťa”, vyhŕkla Gretchen so slzami v očiach.

“Upokoj sa”, chlácholil ju Jack a s láskou ju objal. “Bude to v poriadku, ja za ním pôjdem, ale nepoviem mu, načo budeme tú kvapku potrebovať. A teraz poďme dole na raňajky a ukázať Leile, na čo sme prišli.” Rodinka sa do pár minút vychystala a zišla dole do jedálne, kde všetkým prítomným predostrela pergamen na záchranu Leily. Všetci sa nahli a o očakávaním sa zahĺbili do čítania.


Ak elf zahorí láskou k človeku sú len tri možnosti:


Elf sa zmení na človeka a zabudne na to, že niekedy elfom bol. Bude mu odmietnutý vstup do kráľovstva, odobrané jeho schopnosti a jeho deti nebudú mať nárok na vstup do kráľovstva. Všetci s elfskou krvou do roka zabudnú, že poznali takéhoto elfa a tým bude proces premeny na človeka dovŕšený. Druhá možnosť premeny elfej ženy na človeka je tehotenstvo s človekom. Po pôrode dieťaťa sa elfia žena stane človekom a platí pre ňu všetko vyššie spomenuté.


Ak elf zhorí láskou k človeku, ale nechce sa zmeniť, môže svoju vyvolenú premeniť na elfa obradom pri veľkom Nemethone. Človek vypije krv štyroch zástupcov potomkov kráľov a následne počas obradu bude človek zabitý. Nemethon buď zmení človeka na elfa alebo ho nechá mŕtveho a jeho telo si vezme ako živiny pre svoje korene.....


Tretia možnosť, ako by sa elf ani človek nemusel meniť a aj napriek tomu by mohli byť spolu, však chýbala, bola jednoducho odtrhnutá. Rozčarovane na seba pozreli na nechápali, prečo to takto je. Najmä Leila bola sklamaná, pretože táto alternatíva ju zaujímala najviac. Dúfala však, že keď zajtra pôjdu na oslavu do domu čarodejníc a pozrieť otca, tak on bude poznať odpoveď.

 

Tessa sedela vo svojom obľúbenom bare DIVA, zastrčená pri stole v rohu, kam sotva dopadalo svetlo z okolitých lámp. Práve prebiehal karaoke večer a ona ho tu trávila s partiou priateľov, hoci nemala veľmi náladu baviť sa. A tak len tíško sedela a neprítomne hľadela pred seba, akoby sa jej nič, čo sa okolo nej dialo, netýkalo, akoby jednoducho patrila do iného sveta. Áno, čaká ju skúška a ešte musí napísať seminárku, ale s tým si svoju peknú hlávku nelámala. Prečo by aj mala, vždy sa našiel niekto ochotný, komu zaplatila a ten to za ňu veľmi rád spravil. Naposledy sa vyspala s učiteľom psychológie a aj tak jej ten hnusák nedal Áčko, pretože by to bolo priveľmi nápadné. Ale Tessa sa už dávno naučila ovládať svoj hnev a tak sa na neho len milo usmiala a odišla. Stále tu síce bola možnosť nechať ho zabásnuť za zneužitie právomoci a ďalšie kecy, ktoré sa jej snažili vtĺcť do hlavy. Právnická škola… To bol znova jeden z úžasných výmyslov jej otca. Bože, ako ho len nenávidela! Dlho nedokázala pochopiť, čo za človeka pošle svoju jedinú dcéru cez polovicu sveta. A to iba preto, aby jej ukázal, akú má nad ňou moc a že musí robiť všetko tak, ako to chce on. Ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. Tessa si totiž uvedomila, že hoci je tu vo vyhnanstve, no veľmi dobre platenom. Mohla si robiť, čo len chcela, jej kreditky boli nekonečnou zásobárňou peňazí a okolie univerzity sa len tak hemžilo diskotékami, barmi a mužmi. Konečne sa nemusela nikomu spovedať, kam ide, kedy príde, s kým ide a blá, blá, blá… Jednoducho sa zdvihla a šla, ako sa jej len chcelo. Áno, otec ju chcel týmto spôsobom potrestať, no jeho malé dievčatko bolo už dospelé a Tessa začala využívať svoju nenávisť, ktorú voči nemu cítila, pre svoj vlastný prospech. A ako sa jej to len darilo! Hoci z veľkej časti za to mohlo jej telo, ale čo na tom? Bolo jej to fuk, hlavne, že má, čo chce. Z myšlienok ju náhle vytrhol mladík okolo tridsiatky, ktorý si k nej prisadol.

“Čauko, Tessa, tak ako, zaspievame si duet?”, prihovoril sa jej s úsmevom.

“Dnes nie, Chris, nemám náladu”, odvetila strnulo.

“Ale nehovor, no to ma podrž! Ty a nechceš spievať?”, uškrnul sa pobavene.

“Áno. Skôr uvažujem o tom, že dopijem drink a pôjdem spať.”

“Stále tomu neverím. Kde je naša vymetačka barov a večierkov?”

“Je unavená”, odbila ho mávnutím ruky.

“Tak toto musím ísť povedať ostatným, oni mi neuveria.” Chris sa už smial a okamžite sa rozbehol k baru, kde sa začal baviť s ďalšími piatimi mladými ľuďmi. Tessa len prevrátila očami a tiež sa pomaly zdvihla od stola. Hojdavým krokom došla ku skupine kamarátov a šibalsky sa usmievala, že akože to, čo práve povedala Chrisovi, bol len hlúpy vtip. Nemusia predsa vedieť, že to myslela naozaj vážne…

“Už som si myslela, že naša hviezda ochorela, alebo čo”, skonštatovala jej priateľka a odpila si z margarity.

“Nechaj si tie kecy, Nicol a radšej mi povedz, čo ste si na dnes vybrali”, odpinkla ju Tessa trochu otrávene.

“No, rozhodli sme sa pre baladu a tiež pre rockovú pecku, čo sa ti viac pozdáva?”

“Mne je to jedno, ak to zasa nepokašlete ako naposledy”, uškrnula sa pobavene.

“Héééj! To vôbec nie je pravda! My sme zato nemohli, to tá blbá technika!”, bránili sa chalani.

“Iste, páni, vždy za to môže technika.” Tessa sa na nich usmiala tým svojím špeciálnym úsmevom a potom sa pozrela na zoznam skladieb. “Oni si snáď zo mňa robia srandu!”, pomyslela si. I'll stand by you - The Pretenders alebo Start me up - Rolling Stones. “Preboha, kto len vyberal dnešné skladby?!”, povzdychla si Tessa, keď si ešte nadôvažok všimla, že si niekto poznačil otáznik ku piesni Story of my life – One Direction. To už jej partička spolužiakov vyliezla na pódium a boli pripravení roztočiť to s rockovou peckou. Začali na ňu mávať ako blázni a volať ju k sebe, no ona len so smiechom pokrútila hlavou. Okrem nej sa ku karaoke odmietli pridať aj Chris a Paulom, teraz stáli vedľa nej a tiež sledovali, ako Nicol, Santana, Mark a Nick spievajú.

“No a zasa sa budú vyhovárať na techniku”, poznamenala Tessa a chalani sa ako na povel začali smiať.

“Ako tak na teba pozerám, viac by sa ti asi páčilo Help! – Beatles”, poznamenal Paul smerom k nej a žmurkol na ňu, načo len pokrútila hlavou a sadla si k baru. Nemohla si nevšimnúť, ako s ňou zasa flirtoval. Obaja si k nej prisadli, každý z jednej strany a objednali si pivo. Chceli niečo aj pre Tessu, ale tá odmietla a vytiahla mobil. Robila sa, akoby jej niekto práve teraz poslal esemesku a chalani jej už konečne dali pokoj. Áno, veľmi rada vymetala večierky, ale taktiež bola zvyknutá sedieť s cudzími ľuďmi a baliť ich, no kým tu s ňou bude jej partia, nič z toho mať nebude. Nechcelo sa jej totiž vracať do postele, kde na ňu čaká len jej plyšový kamarát a studená prikrývka, nie len tak, bez toho, aby sa pobavila a obrala nejakého hlupáka o jeho česť. Bez toho, aby niekomu mohla znova tvrdiť, že je nevinná, ako jej ublížili a ako sa na tomto svete cíti tak strašne sama. Muži to veľmi radi počúvali, no neverili jej, na to bola príliš priama a krásna, ale keď si vypočuli trochu upravenú verziu o tom, ako ju jej otec vydedil a poslal na opačný koniec sveta, len aby bola od neho čo najďalej, to už bolo niečo iné. O tom, ako sa preto cíti stratená, bojí sa a tak hľadá oporu a ďalšie bláboly. Veď ktorý muž by nechcel byť ochrancom, no nie? Zrak jej cez svetlo sviečky zablúdil na druhú stranu baru, kde sedel neznámy muž. Ten si ju podchvíľou prezeral, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by mohol patriť medzi jej obete. Nevisel na nej pohľadom a tiež ju vo svojich myšlienkach nezbavoval oblečenia. Tessa mala rada, keď ju muži vyzliekali očami, bola na to pyšná, robil to aj Chris alebo Paul a ona sa tým nesmierne bavila. Vtom sa jej zazdalo, že sa možno až priveľmi naklonila nad plameň a vtedy ju sviečka a jej odlesky začali páliť. Nevenovala tomu však pozornosť, tú obrátila k ďalšiemu poháru zmrzlinového Shayku a nesledovala plamienok mihotajúci sa podľa toku jej myšlienok, zväčšujúcim sa úmerne s jej narastajúcou zvedavosťou a zápalom. Vtom sa zmenila pieseň a Tessa si uvedomila, že jej zlatíčka zasa spievajú. Ako vždy, pri karaoke večeroch, si vybrali skladbu Not the boy next door - Peter Allen a ona sa tomu len smiala. Sviečka pohasla. A ako sa tak smiala, nie len, že za ňou dobehol zvyšok partie, ale tiež ten muž na druhej strane baru si ju začal viac všímať. Niečím ho zaujala, no stále ju nevyzliekal pohľadom, ale evidentne po nej niečo chcel, niečo potreboval, po niečom túžil… Po niečom, čo mu zjavne mohla dať len ona, Tessa ten pohľad poznala, ale bolo v ňom niečo nové. Akonáhle si uvedomila, že ho zaujala, sviečka v jej blízkosti sa sama od seba rozhorela. Nikto si to však nevšimol, dokonca ani ona samotná, ale muž na druhom konci baru sa víťazoslávne uškrnul. Tessa nevedela, o čo mu ide, čo chce. Možno o stratenú mladosť, vyzeral tak na štyridsať alebo päťdesiat rokov, ale jej odhad na vek nebol nikdy veľmi presný. Alebo možno tento muž nemá čo robiť a len sa nudí…

“Tess, kde to stále pozeráš?”, vyrušila ju Santana.

“Ale nikam, premýšľam, ale vaše číslo bolo opäť skvelé”, dodala a objala svojich priateľov. Kútikom oka však stále sledovala neznámeho a aj ten, síce sa bavil s nejakou blondínkou, nespúšťal z nej zrak.

“Kto ide tancovať?”, opýtala sa Nicol a pozrela na Nicka. Ten nezaváhal, hneď ju aj chytil za pás a odviedol na parket. Nejaká skupinka akurát spievala Just the way you are. Santana už tiež tancovala s nejakým novým neznámym objavom, bola rovnaká ako Tessa a možno preto boli už vyše roka najlepšie kamarátky. Dve rozmaznané dedičky so sexy telom, úžasným oblečením a dokonalým vkusom na chlapov. Našťastie, odlišným. Tesse stačilo, keď si spomenula, ako sa pohádali, pretože sa obe vyspali s fitness trénerom, ale bolo to iba účelné. Santane končila permanentka a nechcela si kupovať ďalšiu a ona? Potrebovala sa pobaviť a tiež, páčilo sa jej jeho telo, tak prečo do toho neísť? Mesiac sa potom nerozprávali, následne sa pomerili a spoločne si prenajali byt. Keď sa prestala vŕtať v spomienkach, všimla si, že Paul s Chrisom sa opäť dohadujú a rýpu do seba. Tessa ich nevnímala, pozerala na miesto, kde ešte pred malou chvíľou sedel ten muž, ktorý jej nedal pokoj. Ešte ho tu nevidela a nevyzeral, že by sem zapadol, naopak, stále mala pocit, že sem prišiel niečo hľadať.

“Tess, ty už zasa v hlave skladáš tie svoje fantasmagórie. Nechaj ho tak”, napomenula sa v duchu a chcela sa vydať za ostatnými na tanečný parket, keď jej cestu skrížil práve ten neznámy.

“Dobrý večer, kráska”, oslovil ju mierne zastretým hlasom.

“Ehm… dobrý večer”, odvetila a dívala sa na neho ako na zjavenie. Takže predsa po nej niečo chce… Prehrabla si jemné tmavé vlasy a milo sa usmiala. Koniec koncov mal pravdu, bola dokonalá, bola kráska.

“Mohol by som ťa na niečo pozvať?”, opýtal sa po chvíli.

“Niečo?”

“Neviem, na drink alebo možno nejaké jedlo?”, pozrel na ňu s očakávaním.

“To nie je zlý nápad, dnes ma to tu aj tak nebaví”, pohodila hlavou Tessa.

“Všimol som si to. Čo tak ísť niekde inde, napríklad niekam, kde sa dá slušne najesť, nalejú ti aj bez občianky a zatancuješ si?”, navrhol jej s úsmevom a ona mu ho opätovala. “Takže on si myslí, že som neplnoletá a berie ma za mladšiu”, pomyslela si pobavene. Na jeho vek sa nepýtala, prišlo jej to smiešne. Ale niečo ju na ňom do istej miery priťahovalo, pretože doslova túžila ísť a poddať sa mu. “Rada”, prikývla na jeho návrh a úsmev sa mu ešte viac rozšíril. Naznačil jej, že zaplatí, vyzdvihne sako a môžu ísť. Tessa súhlasila a zašla si do svojho kútika pre pareo, Versace kabelku a otočila sa na odchod. Skoro narazila do Santany, ktorá stála tesne za ňou, podupkávala lodičkou do rytmu a ruky mala prekrížené na hrudi.

“Kam ideš?”, vybafla na ňu za horúca.

“Nudím sa.”

“To vidím. S ním?”, kývla hlavou ku vchodu, kde ju už neznámy čakal.

“Santana, prosím ťa”, odbila ju Tessa a prehodila si kabelku cez plece.

“Pozri, mne je to jedno, ale máš na viac.”

“Jednoducho sa chcem pobaviť, je síce starší, ale zaujímavý.”

“Keď myslíš”, skonštatovala Santana a bolo na nej vidieť, že s Tessou nesúhlasí, ale nechala to tak. “No nechaj mi kľúče od auta, budem musieť odviezť chalanov domov a ako na ten tvoj objav pozerám, ty odvoz zaručene máš.” Tessa prevrátila očami, ale jej kamarátka mala pravdu. Nikdy nechodila pešo a vždy si nabrnkla chlapa s autom alebo motorkou, ale na tú dnes mala priveľmi krátke šaty. A chlapci? Chris a Paul boli zasa opití, až to nebolo pekné, Nicol a Nick pôjdu zjavne taxíkom, pretože ten svoje Ferrari na tieto akcie nikdy nebral. Tessa sa mu ani nečudovala, lebo aj jej Jaguár skončil naposledy celý ogrcaný vďaka Paulovi a alkoholu, že ho ani za týždeň nemohla poriadne nevyvetrať. Santana zasa vlastnila len malé Audi, ako vravela, tak akurát na nákupy a sex a hlavne, aby sa ukázala, takže na akcie jazdila s Tessou. Mark miloval svoju motorku, ale dnes tiež pôjde taxíkom, na parkete sa už kvalitne tackal. Tessa prehrabala kabelku a vytiahla z nej lesklý kľúč s modrou mašľou. Podala ho Santane a objala ju.

“Nie že mi ho nabúraš alebo zamažeš.” Obe sa začali smiať, lebo vedeli, kto ho nakoniec aj tak zašpiní. To už k nim neznámy podišiel a ponúkol Tesse rameno. Usmiala sa, zamávala smerom k parketu a odišla do temnoty noci. Keby tak tušila, že temnota noci sa stane doslovným opisom tej jej dnešnej…

 

Odkedy sa Gretchen zoznámila s Riathonom, posielal jej každý deň nejaký dar. Gret tomu však nevenovala pozornosť, kytice väčšinou skončili v koši a balíky si nerozbaľovala. Jack bol z toho aj tak nesmierne nervózny. Síce vedel, že jeho drahá polovička by ho nikdy nepodviedla, ale táto konkurencia si dovoľovala až priveľmi. V sobotu ráno, keď Leila, Percival, Olivien a Estel odišli na oslavu do školy mágie, znova prišiel kuriér, ale tentoraz s malou škatuľkou zabalenou v lesklom zlatom papieri. Pri nej bola priložená aj kartička z tvrdého, kvalitného papiera. Jack mal sto chutí tomu chlapíkovi povedať, nech si to odnesie späť alebo vyhodí do najbližších kontajnerov, ale zvedavosť napokon zvíťazila. Z obývačky nakukol do záhrady, kde sa Gretchen pod slnečníkom hrala s Viki v piesku a darček otvoril. V smaragdovozelenej krabičke na zamatovej poduške sa leskol zlatý prsteň. Nie však hocijaký, ale veľkým a žiarivým diamantom. Jack namosúrene škatuľku zaklapol a zlostne šmaril na gauč. Následne pozrel na lístok pripojený k tomuto darčeku.


Stále na teba musím myslieť, ryšavka. Rád by som ťa opäť videl. Chcem ti dokázať, že toto nie je len pozlátko, ale skutočnosť, že si ma nesmierne očarila. Všetky peniaze sveta by som daroval za hodinu s tebou. Prosím, ozvi sa mi!


P. S.: Ak sa rozhodneš pre mňa, snubný prsteň bude niekoľkonásobne krajší, väčší a drahší. Milujem ťa!


Jackovi skoro zabehlo. Neveriacky zízal na text, čo mal pred očami a od hnevu zatínal zuby. Nechápal, ako nejaký tajtrlík môže žiadať jeho lásku o ruku a ešte k tomu prostredníctvom listu. Bol veľmi naštvaný, ale vo svojom vnútri cítil niečo oveľa horšie a to ho zožieralo. Strach. V tej chvíli sa rozhodol, že vyhľadá toho debilného nafúkanca a vyjasní si to s ním raz a navždy. Vybehol na poschodie, kde si sadol za počitač. Na internete našiel všetky potrebné informácie o tom mačovi, dokonca aj adresu, kde býva. Premenil sa na havrana a už opreteky letel k obrovskej haciende, ktorú mal postavenú na pláži. Tá mala rozlohu aj niekoľko hektárov a bola naozaj luxusná. S bazénom, letiskom, záhradou, fontánou, dokonca aj tenisovými kurtami. Jack zletel do jedného z otvorených okien, kde sa ocitol v obrovskej izbe. Po premene, aby tu nebehal v Adamovom rúchu, nazrel do šatníka, kde našťastie našiel nejaké nohavice a tričko. Obliekol sa a vyšiel na chodbu, odkiaľ po schodoch zbehol do haly a tam natrafil práve na toho, koho chcel. Riathon akurát vošiel dnu suverénnym krokom, keď Jacka zbadal a zaskočene na neho pozrel.

“Môžeš mi vysvetliť, kto si a prečo sa len tak promenáduješ po mojom dome?!”, zavrčal, keď sa spamätal zo šoku. “Tak? Alebo mám na teba zavolať ochranku?” Jack sa však len uškrnul a prekrížil si ruky na hrudi.

“Som Jack Luyinár, priateľ Gretchen. Určite vieš, o kom vravím, však, ty vlezlý červ?!” Riathon na okamih prižmúril oči a pohŕdavo si ho premeral.

“Jasné že áno, ty úbožiak. Nechápem, ako sa môže zahadzovať s niekým, ako si ty”, zasipel.

“Tak si to teraz vysvetlíme zoči voči…”, zvolal Jack a pohol sa smerom k Riathonovi, ale ten sa len posmešne škľabil.

“Myslíš si, že sa zľaknem nejakého holobriadka, navyše takého, čo mi šlohol moje oblečenie? To si na omyle, braček!” Jack pri jeho oslovení zmeravel, nechápal, prečo mu tak familiárne vraví.

“A ty si akože kto, že sa tu so mnou bratkuješ?”, neisto na neho pozrel. “Prišiel som som ti vytmaviť, že Gretchen je moja a nemáš jej čo dvoriť a posielať sprosté čačky.”

“Aháááá, cítiš konkurenciu, všááák?”, zatiahol Riathon so smiechom. “Ani sa ti nečudujem. Kráľovnej sa moje darčeky určite páčili, mám pravdu? Mala by od teba odísť a byť so mnou! Ty si totálny neschopák!”, zvolal, ale potom už miernejšie dodal. “Ale fajn, porozprávajme sa ako muži na úrovni. Poď do obývačky, tam si dáme nejakú dobrú whisky a môžeme to prebrať.”

“Prečo by som s tebou mal piť a ešte niečo preberať?”, naježil sa Jack. “Je to predsa jasné ako facka! Dáš Gretchen pokoj a basta. Je to moja žena a nechápem, prečo ju neustále otravuješ…”

“Tak po prvé… nie je to tvoja žena, len priateľka a po druhé, nebudem sa o tom s tebou baviť, kým si v pokoji nesadneme a nedáme si pohárik”, odvetil pokojne Riathon a zamieril k honosným dvojkrídlovým dverám. Jack ho nakoniec s nechuťou nasledoval a v obývačke si sadol na kožený gauč. Riathon zatiaľ podišiel ku skrinke s alkoholom a vybral odtiaľ veľmi drahú fľašu whisky. Chrbtom otočený k Jackovi z nej nalial do dvoch krištáľových pohárov. Jeden mu podal a svoj zdvihol v geste na prípitok. “Nazdravie!”

“Ja nechcem piť, ale počuť tvoje vysvetlenie, prečo nám otravuješ život”, namietol Jack.

“Až keď sa napijeme a táto dusná atmosféra sa trochu uvoľní”, odbil ho a sám si štedro odpil. Jack ho s nevôľou nasledoval.

“No, počúvam”, vyzval ho zamračene, načo sa Riathon nadýchol a pozrel do pohára.

“Vieš, bratku, Gretchen je špeciálna osoba a myslím, že ty jej vonkoncom nevyhovuješ. Si priveľmi slabý, len druhorodený! Ja som mal byť kráľom a mať s ňou syna, aby sme spolu vládli temnému elfskému kráľovstvu! Ale vy nie! Musel si mi prekaziť plán, ukradnúť ju pre seba a ešte si blbec splodil dieťa! Keby aspoň syna, ale dcéru, pche! Hanbi sa!” Jack len nemo počúval a bolo mu na vracanie. Točila sa mu hlava a stiahlo mu žalúdok…

“Kto si, preboha?”, vytisol zo seba nakoniec a utrel si spotené čelo.

“Som Bestäuber, najstarší syn jedného významného elfského šľachtica, ty nevzdelanec! Vo svete ľudí žijem už dlhší čas, pretože môj otec ma vydedil a nedovolí mi vrátiť sa späť do Nan Elmothu, lebo som nesplnil svoju úlohu s Gretchen! Ale teraz sa mi to už podarí a nebudem musieť zvyšok života tráviť s medzi hlúpymi ľuďmi, počúvať ich drísty a makať. Budem konečne vládnuť!”, dodal víťazoslávne nakoniec, no Jack hu hneď aj schladil.

“Tak nato zabudni. Budeš v tomto svete hniť, až kým neotrčíš kopytá, pretože Gretchen s tebou nikdy nebude”, vyhŕkol, ale cítil, ako sa mu pod vplyvom uspávacieho prášku zahmlieva pred očami a hlava mu odkväcla na opierku gauča. Riathon pokojne odložil svoj pohár, postavil sa, prihladil si sako a zhodil Jacka na zem. Potom ho schytil za nohy a odvliekol do tajného vchodu, ktorý sa skrýval za obrovským obrazom. Okrem neho o ňom nikto nevedel. Tam ho šmaril do veľkej, kovovej klietky, kde z troch strán boli nahusto posadené mreže, štvrtú tvorila kamenná stena. Vyzliekol si sako, prehodil ho cez starú stoličku a začal si chystať pomôcky na mučenie. Potom pripútal Jacka do okov na stenu, ten bol stále v bezvedomí. Preberať sa začal už po pár minútach. Cítil, že sa nemôže ani pohnúť, ruky aj nohy mal priviazané. Keď otvoril oči, videl len prítmie a toho hajzla, ako obrátený chrbtom s niečím narába. Zastonal a pomykal končatinami, ale reťaze boli hrubé. Vtom sa Riathon otočil a v ruke držal železnú tyč. So zlovestným úškľabkom sa pomaly blížil k Jackovi, rozohnal sa a z celej sily ho tresol, až mu vybil dych. Jeho to ale nezastavilo a mlátil ho znova a znova, nielen do brucha, ale rozmliaždil mu aj obe kolená. Jack pociťoval agóniu bolesti, ale nevydal ani hlások a to Riathona ešte viac nazúrilo. Hodil palicu na zem a pustil sa do Jackovej tváre, ale on stále statočne odolával, nechcel ukázať tomu psychopatovi bolesť. Musel to vydržať a nie len kvôli sebe, ale aj svojej rodine. Dokázať, že nie je žiadny babrák a zaslúži si ich lásku. Cítil, ako mu kvapká krv z rozbitého nosa aj úst a kvôli niekoľkým zlomeným rebrám sa nemohol poriadne nadýchnuť. Zrazu bolesť prestala… Riathon sa započúval do zvukov vonku a aj Jack začul nejaký krik.

“Ja sa vrátim”, pošepol mu úlisne, starostlivo si poutieral ruky od krvi a vybehol von. Keď Jack osamel, hodnú chvíľu sa nevedel spamätať. Potom, napriek dobitému telu a faktu, že vďaka dochrámaným kolenám len visel v okovách za ruky, sa pokúsil znova pomykať reťazami. Predtým sa mu totiž zdalo, akoby jedna z nich bola uvoľnená a naozaj. Keď po piaty raz poriadne trhol pravou rukou, skoba vyletela zo steny. Druhú ruku však bude ťažšie vyslobodiť a Jack to vedel veľmi dobre. Pomocou tej oslobodenej si so zaťatými zubami vykĺbil palec, aby mohol prevliecť zápästie cez okovu. Išlo to ťažko, ale naveľa sa mu to podarilo. Klesol na boľavé kolená a zvalil sa na chrbát. Znova zastonal a nemal už ani sily dať si do poriadku vykĺbený palec. Síce sa z okov dostal, týmto to končilo, pretože pri odchode Riathon klietku zamkol a aj keby sa premenil na havrana, nemá ako ujsť. Navyše, v hrudníku cítil veľký tlak a bolesť, ktorá sa každou sekundou zväčšovala a on začínal strácať vedomie. Pravdepodobne mal mal silné vnútorné krvácanie. Ani nevnímal, ako sa zrazu okolo neho začala tvoriť akási bublina, ktorá sa postupne zmenšovala, až ho úplne obopla. Potom z nej vyšiel záblesk a hluk, akoby sa blížil vlak. Riathon, ktorý sa práve vracal späť do svojej mučiarne, ho tiež začul. “Čo to do…”, zahundral si popod nos, ale keď vbehol dnu, po Jackovi ostala len mláka krvi…

Jack sa medzitým ocitol v obývačke ich domu, vďaka Vikinej ďalšej schopnosti. Tá ho pomocou svojej sily preniesla sem a zachránila ho. Zdesená Gretchen, ktorá malej práve čítala rozprávku, okamžite vyskočila z gauča a padla k nemu na kolená.

“Mami”, povedala Gine. “Odnes malú, nech ho takto nevidí, prosím ťa.” S plačom vzala mobil a zavolala záchranku. “Ach, čo sa ti to len stalo? Ja tomu nerozumiem.... Prečo nemám svoju schopnosť, aby som ti mohla pomôcť?!”, zaúpela a nežne ho pohladila po zakrvavenej tvári. Ako lekárka, ktorá síce nedokončila školu, ho narýchlo prezrela. Keď mu vyhrnula tričko, zdúpnela. Na bruchu mal obrovskú podliatinu, znak vnútorného krvácania. Vtedy sa konečne ozvali sirény sanitky, ktorá zastala pred ich domom.

 

Tessa vyšla s cudzím mužom pred bar rozhodnutá čeliť neznámu a tešila sa, ako si z tohto človiečika zasa urobí len dobrý deň a pridá do zoznamu túžiacich a sklamaných. S väčšinou tých mužov nespala, iba ich využila, čo veľmi dobre ovládala. Tento ju chcel ale pre niečo iné, no to ona nevedela, nemohla, pretože si neuvedomovala, že nie je len krásna a bohatá, to môže byť ktokoľvek. Ona je výnimočná, je iná, zvláštna, vášnivá, je… magická. On sa na ňu milo usmieval, otvoril jej dvere luxusného športiaka a Tessa si spokojne nastúpila. Nikdy, ani v tých najhorších predstavách a snoch jej nenapadlo, že by jej muž, ktorý ju niekam pozval, mohol ublížiť a rovnako tomu bolo aj tento večer.

“Páčiš sa mi”, ozval sa, keď si k nej prisadol za volant a Tessa sa zachichotala ako pubertiačka, ktorou vlastne ešte do istej miery bola. Áno, musela dospieť, keď ju poslali na druhý koniec sveta a ten rok, čo jej otec zablokoval kreditky, musela dokonca aj pracovať. Len čo si na to spomenula, prebehla ňou vlna zhnusenia. Ona a práca… Predstavovala si niečo iného, hodného jej postavenia, ale nie, jediné, čo sa dalo zohnať, boli samé upratovacie služby a výpomoc v kuchyni. Ten rok otca nadovšetko nenávidela… Auto napokon zastalo pred nejakou reštauráciou. Už zvonku bolo vidieť, že je na úrovni, čiže to bolo niečo, čo by sa Tesse mohlo páčiť, minimálne na jeden večer určite. Vystúpili a vošli dnu, ona celá žiarila. Victor, tak sa jej neznámy muž v aute predstavil, ju odviedol k stolu a ako džentlmen jej odsunul stoličku. Objednali si víno, výber nechal na Tesse, tá zvolila Merlot. Potom prišlo na rad jedlo, ona si dala krevetí šalát s prelivom, Victor zasa steak s hranolkami. Rozprávali sa a diskutovali, politika, počasie, škola a tak. Ukázal sa ako veľmi pozorný a šarmantný spoločník. Zveril sa jej, že je v podstate učiteľ a Tessa sa smiala. Nedokázala si ho totiž predstaviť s hromadou detí, malých alebo rozmaznaných? Bolo to jedno. Pýtal sa jej, ako dlho je už v meste, zhovárali sa o jeho záľube v cestovaní a poznávaní nových vecí. Tessa mala pocit, že majú niečo spoločné a ich rozhovor sa jej páčil. Zrazu ju však prekvapil otázkou.

“Ako dlho už dokážeš ovládať oheň?” Tessa sa takmer zľakla, akoby ju úplne zmrazil. Potom sa pozrela Victorovi do očí a začala sa hlasno smiať. “Ty to nevieš.”

“Čo by som mala akože vedieť?”, vyrazila zo seba.

“Si čarodejnica”, odvetil pokojne.

“Áno, samozrejme, mužom viem popliesť hlavu, ale… čo bolo v tom víne?”

“Tessa, ja to myslím vážne. Pozri sa na sviečky okolo nás, ich plamene sa zväčšujú s tvojim smiechom.” Ona sa rozhliadla, ale nevidela nič, vôbec nič.

“Len si zo mňa robíš srandu”, skonštatovala a odpila si z pohára. “Myslela som, že na rozprávky a povedačky si už starý.” Jej odpor a slová ho neudivili, neprekvapili, neboleli. S tichým pokojom sledoval, ako sa okolo seba obzerá ako vystrašené jahňa a očiach jej planula nenávisť a zloba. Vtom prudko vstala od stola a sfúkla sviečku, no len čo tak spravila, v tej chvíli zhasli aj ostatné v jej blízkosti.

“Vidíš? Oheň sa správa podľa teba.”

“To je smiešne! Bola to len náhoda, nič viac…” Victor ju stále pobavene pozoroval, ako odbehla o dva stoly ďalej a pozrela na zamilovaný pár. Tvár sa jej skrivila bolesťou a v tom momente plameň sviečky na ich stole vyšľahol k stropu takou intenziou, až tí dvaja a aj ona sama museli uhnúť. Tessa úľakom vykríkla a pozrela na Victora. Ten sa začal smiať, postavil sa, chytil ju za ruku a mávol na blížiaceho sa čašníka, že všetko je v poriadku. Potom ju zaviedol späť k stolu.

“Vidíš, vravel som ti to”, povedal jej pokojne. “A mal by som pre teba návrh, len prosím ťa, už žiadne scény. Nechcem na nás zbytočne pútať pozornosť.” Tessa si pripadala ako v nejakom stupídnom sne.

“Ehm… do tej sviečky asi kvapol alkohol, alebo…. alebo....”, jachtala bezradne, ale on len pokrútil hlavou.

“Alebo si len na chvíľu pripusť, že by si naozaj mohla ovládať oheň, teplo, energiu..?”, díval sa na ňu s očakávaním.

“Nemyslím si”, odbila ho a opovržlivo ohrnula pery.

“Ale Tessa, počúvaj ma!”

“Čarodejnice sú len v rozprávkach, rovnako ako víly, elfovia, rytieri a princezné. Jednoducho sa buď bohatým narodíš, alebo makáš celý život.”

“Rovnako je to čarodejníkmi. Viem to”, odvetil jej s úsmevom.

“Ale nepovedz?”, zatiahla ironicky. “Si nebodaj kúzelník? Ťaháš holubice z klobúka? Alebo kvetiny z rukáva?” Tessin výraz bol plný pohŕdania, ale ani to Victora nevyviedlo z miery.

“Nie, to nie. Ale myslel som, že by som ti mohol ukázať miesto, kde mágia nie iba rozprávka, ale skutočný život.” Vtedy sa Tessa zarazila. Mágia a život? On sa jej snaží nahovoriť, že JEJ život je mágia? To je tak hlúpe, predsa si o nej nemôže myslieť, že je až taká naivná.

“Neviem, čo je tvoj život, ale ten môj je plný prepychu a …”, než stihla pokračovať, Victor sa začal smiať a vetu dokončil za ňu.

“... sexu, nerozvážnosti, hlúpostí, alkoholu a nezodpovednosti.” Tessa sa zhlboka nadýchla, prudko vstala zo stoličky, otočila sa na podpätku a vyšla von z reštaurácie. Tak on jej povie, že je čarodejnica a potom ju ešte bude urážať, že zle žije?! Nič o nej nevie. Ona a nezodpovedná?! Nikdy. Áno, rada sa baví, chodí s priateľmi po baroch, ale s kým spí si starostlivo vyberá. Ak z toho nemá žiadny prospech, ako v škole alebo vo fitku, nezaujíma ju to. Navyše, ak v tom nie sú city, nie je to pre ňu nič, ani sex, len platba, iba zábava. Rozhodne si nepripadá hlúpa a už vôbec nepije alkohol, vyhýba sa mu odvtedy, čo… Počkať, ako vlastne vtedy v dome vznikol ten požiar? To neboli ohnivé panáky, to bola ona. Ale nie, to predsa nemôže byť pravda! A vtedy v tej chate… Nikomu sa nepodarilo zapáliť v krbe oheň a tak šli chalani po benzín. Ona sa triasla zimou a vtedy si plná hnevu kľakla ku kozubu. V ruke držala zápalky, keď tu, bez toho, aby čo i len jednu vytiahla, začal pokojne v krbe praskať oheň... Tessa sa znova roztriasla. Stála vonku a dívala sa okolo seba, na hustú premávku, vnímala nočný život. Všetko bolo rovnaké a predsa sa jej zdalo, že nie je. Ona bola zrazu iná… Cítila, ako sa Victor postavil vedľa nej. “Tessa…”

“Povedzme, že by som o tom mieste uvažovala, som však zvedavá, čo by to obnášalo?” Victor sa spokojne usmial.

“Je to v podstate súkromná škola, presťahovala by si sa tam, učila ovládať svoje schopnosti a využívať ich pre dobré a užitočné veci.”

“Takže je to ako v X - menoch?”, uškrnula sa pobavene.

“V čom?”, pozrel na ňu nechápavo.

“To je film, čo tam nemáte telku?”, zdvihla Tessa obočie.

“Ale máme, len som ho asi nevidel. Okrem televízie je tam aj internet, ale to nie sú veci, ktoré ma zaujímajú. Ja radšej trávim čas v knižnici a laboratóriách.”

“V labákoch?”, bola zvedavá, načo Victor len prikývol.

“Niečo ako učebňa elixírov a lektvarov. Študentov je pomerne veľa a každý má iné schopnosti. Každý skúma tie svoje.”

“Aha. A kde tá škola je?”

“Ak chceš, môžem ťa tam vziať ešte dnes v noci.”

“To bola len úvaha, stále tomu neverím”, podotkla Tessa nevrlo.

“Môžem ti ju len ukázať a zoznámiť ťa s ďalšími výnimočnými mladými ľuďmi. Na základe toho sa potom sama rozhodneš.” Tessa napokon ticho prikývla. Victor sa zasa usmial, sadli si do auta a on naštartoval. Ona sa spoza okienka pozrela do reštaurácie a keď sa tuho sústredila, podarilo sa jej, aby všetky sviečky v miestnosti zahoreli červeným, jasným plameňom. Vyľakane odtrhla zrak od podniku a pozrela na Victora.

“Môžem zapnúť rádio?”

“Iste”, odvetil a sústredene sledoval cestu. Tessa stlačila gombík s myšlienkou, že hudba ju upokojí, robila to totiž vždy, keď sa cítila nesvoja. Akurát hrali Girl on fire - Alicia Keys

Po asi viac ako hodine cesty, ktorú Tessa ani poriadne nevnímala, keďže zaspala, sa prebudila nato, ako auto zastalo. Keď otvorila oči, náhle ju oslepilo svetlo, ktoré osvetľovalo hlavný vchod majestátnej domu, až Tessa vydýchla úžasom.

“Tak a sme tu”, povedal Victor natešene a malú chvíľu už obdivovala luxusný interiér. On jej so zápalom ukázal pár miestností, vrátane učební, keď jej v kabelke pípla esemeska.

“Píše mi kamoška Santana, chalani sa zasa opili, auto zaparkovala pri našom dome a Paul sa trepe do mojej postele. Je veľmi neskoro, mala by som už vrátiť.” Victor sa zatváril sklamane.

“Ale ja som si myslel, že sa ti tu páči a že tu už zostaneš. O všetko by si mala postarané, mala by si vlastnú izby a oblečenie… Ráno by si sa mohla zoznámiť s budúcimi spolužiakmi, dozvedieť sa o sebe viac a naučiť sa ovládať svoju mágiu.”

“Nemôžem povedať, že sa mi tu nepáči. Ale Victor, uznaj, na rozprávky som už vážne stará… Čarodejnica, počúvaš sa vôbec? Koľko dievčat si na toto zbalil?”, zasmiala sa pobavene, ale on ostal úplne vážny. Bez slova ju obišiel, stáli práve v matne osvetlenej chodbe s mnohými drevenými dverami. Jedny otvoril a ocitli sa v zaprášenej miestnosti, v ktorej bola len jedna knižnica cez celú stenu a špinavá pohovka. Zo svietnika na polici vytiahol sviečku a pokynul jej, aby vošla dnu.

“Tessa, prosím, toto je posledná vec, čo od teba chcem a potom ťa odveziem nazad, keď tak veľmi chceš.” Ona nakoniec vošla dnu a váhavo k nemu pristúpila.

“Tak čo chceš?” Victor jej sviečku strčil pod nos, načo zdesene vytreštila oči.

“Aby si otvorila svoju myseľ a verila mi. Zapáľ ju.” Tessa však pokrútila hlavou a ustúpila k dverám.

“Si blázon, dofrasa, iba blázon a ja v tomto ústave v žiadnom prípade neostanem!”, vykríkla a chcela sa otočiť, ale Victor, ktorému už došla trpezlivosť, ju schmatol za ruku.

“Takto sa so mnou rozprávať nebudeš, Tessa!”

“A prečo by som nemala?!”, zaujala svoj klasický postoj plný odporu.

“Si len malé, rozmaznané decko, nič viac. Nestojíš mi za tú námahu!”, zrúkol naoko a netrpezlivo čakal na jej reakciu. A veru, v Tesse začínala vrieť krv. Neznášala chlapov a tie ich majestátne a nadradené kecy. Už dávno sa naučila byť sama sebe paňou. Šľahla po Victorovi pohľadom a ten jej v tej chvíli strelil facku. Tessa ostala v tom momente plná odporu a znechutenia. Ako jej predtým mohol pripadať zaujímavý, dokonca príťažlivý?! Dívala sa na neho a dvíhala sa v nej žlč. Jeho slová a výčitky už nepočula, bolo jej len zle. A v tom afekte, ani si to neuvedomila, pocítila v dlani príjemnú páľavu a šľahla po ňom plameňom, ktorý sa jej tam zjavil. Victor sa hneď začal smiať.

“Tak, mala by si si zariadiť všetko pre prestup. A odpusť mi tie slová aj facku, no potreboval som ťa vyprovokovať. Myslím, že súhlasíš so mnou, že táto škola je pre teba ako stvorená. Tu ťa môžeme naučiť, ako zvládať svoje emócie a schopnosti, ktoré sú na ne viazané.” Tessa bola ešte stále v šoku, čo sa práve stalo, ale konečne pochopila, že Victor má pravdu. Stále si nebola celkom istá tým, čo urobila, no asi niečo v tomto dome jej pomohlo prebudiť schopnosti. Celkom rýchlo si cez internet v mobile vybavila, čo potrebovala a Santane poslala správu. Prvý krát v živote sa skutočne bála a bála sa o to viac, lebo pociťovala strach o seba. “Vybavené?”, bol zvedavý Victor, načo Tessa len nemo prikývla. “Super”, skonštatoval, pristúpil k nej a v očiach sa mu mihlo niečo zvláštne. “Teraz ťa odvediem do tvojej izby, dobre? Ale predtým ti pichnem jedno sérum na tlmenie schopností. Nechceme predsa, aby si nám to tu nechtiac podpálila, však?”, podotkol so žartom a akoby zázrakom sa mu v ruke zjavila injekčná striekačka. Tessa však pred ním zasa zaspätkovala. “Neboj sa, dávame to všetkým novým študentom… pre vašu a aj našu bezpečnosť. Dôveruj mi trochu”, dodal s milým úsmevom.

“Dobre”, privolila a vtedy v ramene pocítila jemné pichnutie.

“Tak a je to. Možno sa budeš cítiť trochu malátna, je to normálne…”

 

Odvtedy, čo sa Samira nechtiac prevtelila do toho neznámeho dievčaťa, nemohla do rána oka zažmúriť. Úporne rozmýšľala, do koho sa to vlastne dostala. Musela byť nová, pretože jej hlas nepoznala, nepatril žiadnej z jej spolužiačok. Navyše to vyzeralo tak, že ona sama je zmätená z prostredia, v ktorom sa nachádzala, čiže bolo viac než isté, že to tu pre ňu neznáme.

“Čo mám teraz robiť?”, pýtala sa Samira v duchu, ale odpoveď na túto otázku nevedela. Mladá žena bez stopy zmizla, uniesol ju pravdepodobne ten, čo ju naháňal. Matne si vybavila, že to bola štíhla, mužská postava, ktorú na okamih zazrela, keď sa dotyčná obzrela. “Bol to Victor? Alebo možno Arden? Ten asi nie, keďže tvrdil, že s nekalými praktikami skončil…”, premýšľala horúčkovito Samira. “Ako mám pomôcť niekomu, keď ani ani neviem, kto to je a kde práve je?” Tá bezmocnosť ju ubíjala spolu so strachom o neznámu dievčinu. Samira sa nervózne prevaľovala na posteli a vtedy jej napadlo jediné riešenie. Síce sa jej to ešte nikdy nepodarilo, ale silou vôle by ešte raz mohla vedome preniknúť do toho dievčaťa. Bola tu už dosť dlho a aj na výuku poctivo chodila, takže schopnosti sa jej zlepšovali a možno by sa jej to aj mohlo podariť. Rozhodla sa, že to skúsi. Otočila sa na chrbát, zavrela pevne oči, vyčistila si myseľ a pokúšala na maximálne sústrediť. Intenzívne myslela na neznámu dievčinu, ale nič sa nedialo. Samira to ale nevzdávala a skúšala to ďalej. Postupne ju začínala bolieť hlava, ale ona neprestávala, koncentrovala sa ešte viac a tesne predtým, keď si už myslela, že sa jej roztriešti hlava, sa to stalo…


Samira ležala na nejakom tvrdom lôžku, nebola to žiadna pohodlná posteľ ako v jej izbe. Do privretých očí jej svietilo ostré svetlo z neónovej lampy. Zažmurkala a vydala tichý ston. Pomaly otočila hlavu a rozhliadla sa po miestnosti, kde sa nachádzala. Zrak mala ešte chvíľu rozmazaný, ale postupne sa zaostroval a keď sa jej konečne vyčistil zistila, že sa nachádza v laboratóriu. “Podarilo sa to!”, zvolala v duchu nadšene. Bola presne v tom labáku, kde predtým videla Ardena s Victorom. “Samozrejme, ako inak”, pomyslela si Samira a prostredníctvom dievčaťa skúmala pre neho neznáme prostredie. Vtom zbadala, že nie je sama, ale niekto tam pobehuje medzi počítačom a skrinkami. Počula, ako dievčina vzdychá, ale ten hlas znova nepoznala, bol jej cudzí ako vtedy v záhrade. Pokúsila sa zdvihnúť ruky, ale mala ich priviazané, pretože nemohla nimi ani pohnúť, to isté bolo aj s nohami. Vtom ju zahalil tieň a niekto sa nad ňu nahol. Samira zdvihla zrak a krv jej stuhla v žilách, Nebol to nikto iný, ako nenávidený Victor.

“Ccc... ale veď sa toľko nemykaj, zlatíčko”, prehodil úlisne a tľoskol nespokojne jazykom. “Aj tak ti to nepomôže, zbytočne mrháš svojou vzácnou energiou”, dodal s podlízavým úsmevom.

“Kde to som…”, zašepkala a Samira cítila, ako sa to dievča bojí. Ani sa jej nečudovala, keď sa tu oháňal ihlami a striekačkami. Aj teraz si nejakú plnil svetlozelenou látkou. “Povedal si, že ma odvedieš do mojej izby a... “, zašepkala bezmocne.

“No áno, len sme si spravili malú zastávku do môjho kráľovstva”, poznamenal pobavene a jemne poklepkal po nachystanej injekcii. Samira pri pohľade na ňu len vystrašene vydýchla.

“Jednu ste mi už dali, tak prečo…”

“Tá bola len nato, aby ťa uspala, táto je na niečo iné. Aj keď pri tej prvej som podcenil dávku a zdrhla si mi. Toto sa veru nerobí”, pokrútil hlavou. “Ale neboj sa, maličká, nechcem ti ublížiť. Si pre mňa veľmi dôležitá a vzácna vzorka. Týmto sa chcem len uistiť, či si v poriadku a všetko funguje, ako má. Urobím ti len nejaké vyšetrenia a testy, potom ťa zavediem do tvojej exkluzívnej izby a keď sa zobudíš, zoznámim ťa s tvojim spolužiakmi. Uvidíš, bude sa ti u nás páčiť, drahá”, mlel Victor a pichol jej injekciu do žily v pravej lakťovej jamke, načo zastonala. “Ale načo ti to tu vykladám, aj tak si to nebudeš pamätať”, zarehotal sa a dal si dole sterilné rukavice.

“Vy jeden sviniar!”, zvolala zachrípnuto, ale on ju odbil ďalším smiechom.

“Len si nadávaj, hovorili mi už horšie.” Samira cítila, ako sa dievčina upokojuje, asi pod vplyvom tej látky, čo jej dal. Ale ju, naopak, zaliala panika. Tieto jeho nekalé praktiky jej naháňali strach…


Samira sa opäť ocitla vo svojej posteli úplne spotená a vyšťavená. Hlava ju tak príšerne bolela, až sa jej zdalo, že vybuchne. Napriek tomu bola rada, že to dokázala a prevtelila sa do dievčiny. Ale ešte trochu tréningu a poriadne si Victora preverí! Ale čo teraz? Nevedela, ako dievčine pomôcť, keďže cestu do labáku nepoznala a tak sa musela uspokojiť s myšlienkou, že ráno všetko povie Adamovi a niečo spoločne vymyslia. Veľmi si želala, aby dievčaťu Victor naozaj neublížil a bola zvedavá, či ju ráno naozaj uvidí, alebo len blafoval. Keďže si dávnejšie nechtiac za dverami vypočula rozhovor jeho a Aurory vedela, že chcel do domu priviesť nové čarodejnícke posily, ale ona bola proti. Keďže je však teraz indisponovaná, Victor si robí, čo chce a ako on uzná za vhodné. Samire sa to ani trochu nepáčilo. Určite v blízkej budúcnosti sem privedie ďalších študentov. Napokon sa jej od únavy zavreli oči a ona napriek všetkému, čo prežila, zaspala tvrdým spánkom.

 

Nika sa zobudila skoro ráno na hlasný spev slávika, ktorý prenikal cez otvorené okno. Rozospato sa pomrvila v posteli a pozrela na ve

ľké nástenné hodiny, ktoré viseli nad toaletným stolíkom.

“Skvelé, ešte nie je ani pol siedmej”, povzdychla si trochu nervózne, opäť sa zabalila do periny a zatvorila oči. Už už upadala do spánku, keď sa štebot ozval znovu a o niečo hlasnejšie. Vtáčik pristál na vonkajšej strane okenného rámu, kde zobáčikom jemne ťukal po skle. Nika zaúpela a pomaly sa pozbierala z postele, pretože pri takom hlasnom speve, hoci bol pekný, sa nedalo spať. Podišla bližšie k obloku a všimla si, že zvieratko má tie nádherné smaragdovo zelené oči. Natiahla k nemu ruku, ale ten vtedy vzlietol a elegantne preplachtil na druhý koniec záhrady. Rýchlo sa vyklonila z okna, ale po slávikovi neostala ani stopa. Sklamane otvorila skriňu a prezliekla sa do pohodlných rifľových kraťasov a ľahkého žltého pásikavého trička. Husté, svetlé vlasy si svedomito prečesala a prichytila čelenkou s malou ružičkou. Potom sa obula a vyšla do chladného rána, kde práve vychádzalo slnko. Zneviditeľnila sa a ticho po špičkách chcela nájsť to magické zviera, pretože ho znova začula spievať. Sústredene kráčala za jeho ľúbezným hlasom, keď neďaleko od seba zbadala na schodoch Olivien, ktorá mala vedľa seba položený biely hrnček. Vtedy sa potkla o fľašu od vína a tá sa odkotúľala smerom k jej kamarátke. Oli hneď zbystrila pozornosť a chvíľu sa okolo seba obzerala.

“Nika?”, ozvala sa v tej chvíli. “Si to ty?”

“No paráda, to musím byť taká nešikovná? A je po výprave”, pomyslela si blondínka a zjavila sa pred Olivien. “Dobré ráno”, pozdravila ju Nika, pristúpila k nej bližšie, zmietla prach zo schodíka a prisadla si. Zadkom pritom drgla do Olinho ešte horúceho kakaa, ktoré skoro nechtiac rozliala. “Ups, prepáč.”

“V pohode. Prečo sa tu tak zavčas rána zakrádaš?” Nika očervenela a sklopila zrak, pretože ju svojou otázkou mierne zaskočila.

“Ehm… ja som… nóóó… z izby som videla pekného slávika s krásnymi zelenými očami… letel priamo tam…” vyjachtala trochu neisto a ukázala na košatý dub. Olivien sa poobzerala okolo a prikývla.

“Máš pravdu, ešte pred chvíľou som jeho spev počula aj ja… ale asi sa už presunul niekde inde”, dodala, keď si uvedomili, že jeho príjemný hlások sa už neozýva. Zavládlo hrobové ticho, ktoré prerušila až Oli, keď si odhryzla zo svojho toastu. Pri takej atmosfére Nika zreteľne počula, ako nahlas prežúva, nepotrebovala nato ani Octaviin ostrosluch. “Je tu dosť neporiadok, že?”, zahlásila Oli po tom, čo dojedla. Nika však len pokrčila plecom. Nebolo jej veľmi do reči, pretože stále premýšľala nad tým unikátnym zvieraťom. Záhrada však bola naozaj v dosť dezolátnom stave. Po trávniku sa povaľovali odpadky od plechoviek, fľiaš, servítky, obaly z chipsov, či iných zjedených dobrôt. Po včerajšej párty sa však nikomu nechcelo upratovať, keďže už bol každý unavený. A dnes tu boli zatiaľ len ony dve a tiež sa do toho veľmi nehrnuli.

“Tak, ja už asi pôjdem…”, povedala, keď obe začuli, ako jej zaškvŕkalo v žalúdku.

“Oukej, zatiaľ sa maj”, rozlúčila sa s ňou Oli. Nika sa zdvihla a rýchlo sa pobrala do kuchyne, kde si zo špajze vybrala dva krajce celozrnného chleba a natrela ich tenkou vrstvou masla. K tomu si ešte z chladničky vybrala čerstvú paradajku, nakrájala ju na kolieska, sadla si za stôl a s chuťou sa pustila do jedla. Naliala si aj trochu pomarančového džúsu, ktorý vypila na ex a s druhým chlebom na tanieri sa pobrala späť do záhrady. Chcela si ísť znovu sadnúť k Olivien, no pri pohľade na to, ako si vychutnáva pohľad na ranné slnko a necháva sa hýčkať príjemným ľahkým vánkom sa jej nezdalo, že by potrebovala spoločnosť. Vyšla teda cez obývačku a prešla za dom do zadnej záhrady, kde sa zvalila do hojdacej siete. Zahľadela sa na nádhernú modrú oblohu bez obláčika a aj ona sa nechala unášať príjemnou tichou atmosférou. Myseľ mala vypnutú a so zatvorenými očami si jednoducho užívala krásne letné ráno… až zadriemala…


Keď sa Nika napokon vzdialila a vošla dnu, Olivien si aj trochu vydýchla. Cítila, ako medzi nimi vládne napätá atmosféra. Skontrolovala si kakao, ale to bolo ešte stále horúce a tak si začala pohmkávať svoju obľúbenú pesničku. Popritom sledovala, ako sa prebúdza deň a park pomaly zalieva skoré ranné slniečko. Pomaly dojedla toast a znova zdvihla šálku, no nestihla si ani odchlipnúť, keď zbadala Victora, ako práve vyšiel von do záhrady a neveriacky sa obzeral okolo seba. Ruka mu vystrelila hore a vyčerpane si pretrel čelo. Olivien si všimla, ako si niečo huhndre popod nos.

“Dúfam, že si ma nevšimne”, pomyslela si a ani sa nepohla. No nemala to šťastie, pretože v tej chvíli Victorov zrak spočinul na nej. Úžas v jeho tvári vystriedal hnev a rázne k nej vykročil, načo v duchu prevrátila očami.

“Olivien!”, zrúkol na ňu, keď k nej podišiel bližšie. “Čo má tento nehorázny neporiadok znamenať?! Som veľmi zvedavý, čo ste tu včera stvárali!” Oli na neho hodila nevinný pohľad a len pokrčila plecom.

“Nič strašné, veď sa hneď nehnevajte”, odvetila mu. “Trochu sme oslavovali.” “Tomuto ty vravíš trochu?!”, zahučal a odkopol fľašu, o ktorú sa predtým potkla Nika.

“No, áno. Maddie, Amelia a Joy mali za posledný mesiac narodeniny, tak sme sa rozhodli, že sa zabavíme. Ja na tom nevidím nič zlé”, povedala s jemným úsmevom, načo Victor pokrútil hlavou.

“A toto? Terasa aj okolie vyzerá, akoby tu vybuchla bomba! Ešte aj v bazéne plávajú girlandy, papierové taniere, ba dokonca zbytky jedla.”

“Tak stalo sa, nič sa nedeje…” Victor však už očervenel ako paprika.

“Že nič sa nedeje! No keď ste si už dovolili bez dovolenia žúrovať, oukej, beriem, raz za čas sa to žiada, ale len mávnutím čarovným prútikom sa to do poriadku nedá!”

“Ja viem, no bolo už neskoro a všetci sme boli unavení…”, odvetila Oli a naschvál pritom zívla. V duchu sa modlila, nech už konečne prestane hysterčiť.

“Fajn, ale teraz si tu a pekne vyspinkaná, všakže?”, nevšímal si Victor jej prehnané gesto. “Momentálne nerobíš nič, len sa tu povaľuješ, takže mám pre teba prácu, moja milá. Ber do ruky metlu, vrecia na odpadky a môžeš začať! Takýto bordel som ešte nikdy v živote nevidel a to ani vtedy, keď bol Arden malý a jedného krásneho dňa sa rozhodol, že mi zničí pracovňu…”, hundral namosúrene a rukou ukázal na dvor. “Oproti tomuto to bolo nič.”

“Naozaj? Ako si mohol niečo také dovoliť”, pokrútila hlavou Olivien a snažila sa skryť úsmev.

“Čo? Aha… no, on bol vždy problémové decko, nechápem, po kom to má… jeho mama…”, nedopovedal a na okamih sa stratil v spomienkach. Oli len ticho sedela a sledovala jemný úsmev, ktorý sa mu zjavil na perách.

“Možno ešte má v sebe kúsok citu”, pomyslela si začudovane a vtedy zachytil jej pohľad. Po tom úprimnom úsmeve neostala ani stopa a už na ňu zazeral.

“No čo tak na mňa zízaš?! Už aj do roboty! A kto že si vravela, že mal narodeniny? Maddison, Amelia a Samira? Veď ja si ich ešte poriadne podám…”

“Ehm… Joy, nie Samira”, opravila ho Oli a v duchu ju napadlo, že mala asi radšej držať jazyk za zubami a nepovedať mu o oslávenkyniach.

“To je aj tak jedno…”, povedal roztržito. “Keď sa vrátim, nech je to tu ako zo škatuľky a keď sa zobudia ostatní, nech sa k tebe láskavo pripoja, jasné?”, pozrel na ňu so zdvihnutým obočím, načo len nemo prikývla. “Fajn a metla, Olivien, metla…”, popohnal ju na záver a stratil sa vzadu za domom. Oli však nemala v úmysle sa toho pracovného nástroja ani dotknúť. Keď konečne ten otravný Victor odišiel, vychutnala si kakao, v kuchyni umyla hrnček, odložila ho na poličku k ostatným a pobrala sa do svojej izby. Nejako ju zmohla únava a aj okamžite zaspala.


Nika, ktorá v tieni mohutného stromu driemala, sa po nejakom čase slastne natiahla, no keď sa však chcela otočiť na druhý bok, zrazu do niekoho narazila.

“Ježišmária, Victor! Čo tu chcete?!”, vykríkla šokovane a v momente sa chcela postaviť zo siete, no nešlo to. Bolo to tým, že Victor jej priľahol pravú nohu. Keby tak neurobil, asi by ho kopla rovno medzi oči. “Au! To bolí! Pustite ma!”, mykala sa, pričom skoro zhodila tanier s nedojedeným chlebom, ktorý si predtým položila na brucho. Napadlo jej, že ho do neho hodí, hoci pochybovala, že by to malo nejaký účinok.

„Mačička, prečo mi vykáš?“, spýtal sa jej mentor a nasadil svoj obľúbený zlomyseľný lišiacky úsmev.

„Ja nie som...“ Nika sa snažila vyslobodiť si nohu. „...žiadna...“ Od zlosti bola už celá bez seba, lebo vedela, že Victor je oveľa silnejší. „...MAČIČKA!!“, zvrieskla a predsa do neho hodila už trochu obschnutý krajec chleba. On sa mykol a uhol, čiže jej raňajky skončili v tráve.

„A týmto si si chcela akože čo dokázať?“, nechápal Victor a vzápätí sa začal hlasno smiať. To Niku ešte viac rozhnevalo a do očí jej vystúpili slzy zlosti.

„Čo odo mňa chcete?! Nechajte ma láskavo ísť!“, skríkla naňho, pričom si spomenula na časy, kedy ho úprimne milovala a teraz nedokázala pochopiť prečo. Bolo jej z neho zle. Victor sa dosmial a lenivým pohľadom si ju chlipne premeral od hlavy až po päty.

„Teba“, odvetil sladko a Nika mala v tej chvíli sto chutí streliť mu takú silnú facku, z ktorej by sa nespamätal ani po troch dňoch. Silou si spod Victora vytrhla nohu, až stratila rovnováhu a tvárou spadla do mäkkej zarosenej trávy. Pošúchala si členok, potom rýchlo vyskočila na rovné nohy a bezhlavo utiekla preč. Nevedela kam, no najdôležitejšie bolo, aby sa stratila Victorovi z dohľadu, pretože už len z myšlienky na to, že by mala stráviť čo i len ďalšiu sekundu v jeho blízkosti, ju naplo. Počas behu sa úkosom obzrela, či ju náhodou neprenasleduje, keď zrazu zakopla o koreň, čo trčal zo zeme a skotúľala sa do krovia. Keď sa spamätala z pádu a postavila sa, zistila, že sa nachádza pri tých konároch, ktoré zahaľovali vchod do magickej záhrady. Ešte raz sa obzrela, či je sama a za pár minút už stála na mieste, kde ešte len včera trhala kamarátkam na narodeniny kvety. Prekvapilo ju, že zasa narástli a v ich prítmí sa vyvaľovala sivá mačka so zelenými očami. Nika si k nej opatrne prisadla a s ešte roztrasenou rukou ju trocha neisto pohladila. Zviera začalo hneď pôžitkársky priasť a pritúlilo sa k blondínke.

“Kto si?” Z čista jasna sa v Nikinej hlave objavil neznámy hlas. Tá sa strhla a zmätene sa okolo seba poobzerala. Nikto okrem nej a mačky tam však nebol a tak uprela pohľad na ňu. Otázka v jej zelených očiach ju prinútila uvažovať nad tým, či to nebola náhodou ona.

“Volám sa Nika”, pomyslela si, stále sa dívajúc na zvieratko a síce si to nevedela vysvetliť, bola si istá, že ju počulo. “A som čarodejnica”, dodala, načo mačka nesúhlasne pokrútila hlavou. “Áno”, trvala na svojom svetlovláska.

“Vymysli mi meno”, ozvalo sa jej zasa v mysli. Niku napadlo asi sto mačacích mien, no vedela, že sa môže každú chvíľu zmeniť na vtáčika alebo na niečo iné a tak chvíľu rozmýšľala.

“Hmmm… v detskom domove sme mali dievča, ktoré pochádzalo z Fínska. Pár slov som od nej pochytila, medzi nimi aj to, ako sa v tomto jazyku povie líška. Keďže si sa mi zjavilo prvý krát v tejto podobe, budem ťa volať po fínsky. Kettu.” Mačka na jej návrh spokojne prikývla a Nika sa usmiala. Potom si spokojne ľahla do trávy a založila ruku za hlavu. Jemný vánok ju upokojoval, vôňa kvetov omamovala a to úžasné ticho… Podarilo sa jej z hlavy vytesniť aj ten nepríjemný zážitok s Victorom. “Vieš, čo mi v poslednom čase nedá pokoj?”, pozrela na mačku, ktorá ju pozorne sledovala. “Radšej som mala byť elfka, nie čarodejnica”, zverila sa jej, načo sa tá len tajomne usmiala.

“Poznala si niekedy svojich rodičov?”, opýtala sa jej v hlave.

“Nie, vyrastala som predsa v detskom domove”, odvetila a pichlo ju pri srdci, že ich vôbec nepozná a nič o nich nevie. Nevedela ani len, ako sa volajú, čo sa s nimi stalo, či sú ešte vôbec nažive…

“Možno bol niekto z tvojej rodiny elf”, ozval sa zasa Kettu, ktorý sa medzitým zmenil na malého, bieleho psíka.

“Ale nie… to si nemyslím”, namietala Nika, hoci to nemala ako vedieť.

“Poviem ti príbeh, čo ty nato?”, opýtal sa jej, načo prikývla a otočila sa k nemu.


“Kedysi dávno a kdesi ďaleko existovala ríša, kde žili elfovia a čarodejníci v súlade a mali spravodlivého kráľa, ktorý bol čarodejník a kráľovnú, tá bola elfka, ktorá vedela hovoriť so zvieratami. Mali sa veľmi radi, no dlho spolu nemohli mať deti. Raz krajinu napadli ich nepriatelia a zabili všetkých okrem kráľa a kráľovnej, tým sa našťastie podarilo ujsť. Dlho blúdili lesom a nakoniec sa usadili v malej dedinke v blízkosti obydlia jednej čarodejnice. Manželia boli so svojim životom spokojní, no stále im chýbalo jedno – dieťa. A tak zašli za tou čarodejnicou a tá im povedala, že ich problém sa môže vyriešiť. No len tak, že ona pomocou mágie im umožní mať dieťa, no môžu si ho ponechať len do piatich rokov jeho života. Potom sa na nich uvalí kliatba, ktorá ich uväzní niekde v medzipriestore a dieťa pôjde do iného sveta. Len ono môže vyslobodiť svojich rodičov z prekliatia a môže to trvať akokoľvek dlho, lebo v medzipriestore sa nestarne. Manželia si tak veľmi želali potomka, že napokon súhlasili aj takýmito podmienkami. Narodila sa im dcérka a kráľ s kráľovnou boli veľmi šťastní, no keď dievčatko dovŕšilo päť rokov, museli ho predsa zaviesť k čarodejnici. Tá sa však v niečom pomýlila a dieťa presunula v čase o niekoľko storočí dopredu a nevedela to vrátiť. Rodičia dievčatka čakajú na ich dcéru už mnoho, mnoho rokov, no stále sa neobjavila. Tento príbeh sa u nás traduje, no mnohý hovoria, že nie je naozajstný.”


Nika si spomenula, že asi pred dvoma dňami začula, ako Leila vraví Octavii o nejakých rozprávkach, ktoré im rozprávala Gina. Možno táto je niečo podobné.

“A čo s tým?”, nechápala.

“Podľa mňa si tá dcéra ty, máš nezvyčajnú auru”, vysvetlil jej Kettu, ale Nika si odfrkla.

“Ale to je blbosť! Keby boli moji rodičia kráľ s kráľovnou, tak by som pravdepodobne mala magickej sily na rozdávanie, no na tréningoch mi to vôbec neide a okrem toho, v detskom domove som určite od narodenia, takže…” Vtedy sa zasekla, lebo si uvedomila, že nevie, od kedy je naozaj v detskom domove, no nepamätala si, že by bola aj niekde inde. “Ty vidíš aury?”, radšej rýchlo zmenila tému. Kettu prikývol a začal jej vysvetľovať, že všetky magické zvieratá vidia aury ľudí. Ešte chvíľu sa rozprávali a potom sa s ním Nika rozlúčila. Bol už skoro obed a tak sa vybrala späť do školy. Cestou k domu premýšľala nad tým čudným príbehom, ktorý jej vyrozprával Kettu. Keď si to znova prehrávala v hlave, zdal sa jej domotaný a nelogický. Prečo by kráľ s kráľovnou súhlasili s návrhom čarodejnice, keď vedeli, že po piatich rokoch sa budú musieť dcéry vzdať?


Olivien sa prebudila asi po dvoch hodinách a cítila sa oveľa lepšie. Upravila si svetlé vlasy, ktoré si splietla do vrkoča a zbehla dole do kuchyne. Dostala totiž veľkú chuť na zmrzlinu. Tam našla zamyslenú Niku, sediacu samú za stolom.

“Tak znova ahoj”, pozdravila ju Olivien a z mrazáku si vybrala obľúbenú pochúťku.

“Ahoj”, odvetila jej Nika so slabým úsmevom.

“Dáš si aj ty?”, opýtala sa jej, načo prikývla.

“A vieš, že aj hej? Potrebujem to na nervy…”

“Stalo sa niečo?”, bola zvedavá Oli, keď si k nej prisadla a položila pred ňu misku so zmrzlinou. Nika si povzdychla vyrozprávala jej svoje ráno s Victorom, keď ich vyrušila Amelia. Po nej sa začala kuchyňa napĺňať a Nika sa po chvíli ospravedlnila. Olivien ostala a po obede, ktorý bol pre niektorých len raňajkami, sa pobrala do svojej spálne s myšlienkou, že si niečo prečíta. Na upratovanie záhrady sa zasa vykašľala. Cestou sa v hale strhla na jemný šramot, ale nikoho nevidela. Keď prechádzala tesne popri stene, na ktorom bol zavesený obraz nejakého starého domu, zrazu sa jej tesne pri uchu ozvalo:

“Búúúú, hlupaňa!” Olivien mala pocit, že od ľaku vyskočí z kože.

“Muro, ty si taký pako! Vieš, ako si ma vyľakal?!”

“Veď o to mi aj išlo, blbka”, prevrátil žltými očami a lenivo si oblízal čiernu labku. Oli na neho vystrúhala grimasu a chcela ísť ďalej, no zastavil ju jeho umravčaný hlas. “A kdeže sa tak ponáhľaš? Veď postoj na kus reči, dávno sme sa predsa nevideli. Nieže by mi ten tvoj tupý ksichtík chýbal, ale…”, vyškieral sa na ňu.

“Čo chceš, Muro? Na tvoje trápne žartíky nemám náladu”, odbila ho Olivien.

“Mám pre teba niečo špeciálne, hlupaňa. Len mi musíš sľúbiť, že to nikomu nevykvákaš.”

“O čo ide?”, bola zvedavá.

“Ešte si mi nič nesľúbila... Ach, mňa z tých kuracích mozgov raz porazí”, zastonal Muro a teatrálne si labou chytil ušatú hlavu. “Tak čo bude s tým sľubom?”

“Neviem!”, vybafla Oli zmätene a tým prerušila jeho maznavé litánie..

“Viem, ako sa tu ukrutne nudíš, ja mám totiž oči všade, zabudla si? Najradšej by si bola celý deň na nejakej dobrodružnej výprave, no tvoje kamarátky, ktoré, sú mimochodom, tiež brutálne sprostane…”, odfrkol si znechutene. “No, skrátka, sú to skôr také tie sedavejšie typy”, zamraučal Muro.

“Čo? Sedavejšie?”, naklonila hlavu Oli.

“Alebo no také… Však vieš, ako to myslím, nehraj sa mi tu na hlúpu, to ti musím všetko po lopate vysvetľovať?”, strácal nervy kocúr. Olivien len pokrčila plecami.

“No tak čo mi to chceš ukázať?”

“A ten sľub je kde?”, trval sa svojom Muro.

“Oukej, dobre, čestné slovo, že to skoro nikomu…” Chcela to totiž povedať Estelovi, on bol jej najlepší kamarát, no pod Murovým výhražným pohľadom sa radšej opravila, ale za chrbtom si prekrížila prsty. “Ehm… teda… nikomu nepoviem a budem ťa bez slova nasledovať”, dopovedala rýchlo.

“Tak fajn”, zaškeril sa a prebehol do druhého obrazu. “No tak, hlupaňa, pohni kostrou, nech na teba nemusím čakať!”, zakričal za ňou a Oli sa voľky nevoľky rozbehla za ním.

“Joj, Muro, ale spomaľ trochu, ja už nevládzem!”, dychčala za ním Olivien po dobrých piatich minútach a chytila sa za bok.

“Veď si ešte ani poriadne nebežala a už stojíš?”, nechápal Muro. “Ty si taká bábovka… pozri sa na mňa, ja som sa ešte ani nezapotil.”

“Potia sa mačky vôbec niekedy?”, bola zvedavá Oli. “A navyše, ty si len poskakuješ z obrazu do obrazu, nemôžeš sa unaviť ako ja…”

“A čo si myslíš, že mám namiesto láb kolesá, či čo? Však ich používam ako ty”, zatiahol a povýšenecky si ju premeral.

“Hej, lenže ja ich mám len dve a ty štyri”, nedala sa len tak odpinkať. Muro len pokrútil hlavou na znak, že táto debata je pod jeho inteligenčnú úroveň a rozbehol sa ďalej. Síce trochu spomalil, no nie až tak, takže za ním ledva zasa stíhala. “Ale poďme, hlupaňa! Ideš ako slimák v lete na sánkach!”, ziapal vpredu kocúr posmešne. Napokon predsa došli do nejakej chodby. Olivien v tejto časti domu ešte nikdy predtým nebola. Nebola zrenovovaná, ako ich školská a internátna časť, ale vyzerala starobylo. Múry boli neomietnuté, kamenné a chladné, na stenách horeli fakle a viseli staré obrazy. A navyše, nelíšila sa len vzhľadom, ale aj atmosférou. Niečo tu bolo iné, vnímala to… Vládlo tu akési napätie a Oli mala pocit, akoby na ňu malo každú niečo vyskočiť.

“Tak, už sme tu”, zastavil sa Muro konečne a zamňaukal.

“Čo?”, povedala Oli a poobzerala sa po prázdnom, studenom priestore. “Toto má byť akože prekvapenie? Alebo ma ťaháš za nos?! To som sem bežala len kvôli nejakej sprostej chodbe?!”, nahnevala sa, načo Muro zasa len prevrátil očami.

“Musíš sa správať takto detinsky? Veď počkaj trochu a nevrešti! Samozrejme, že to nie je všetko. Pozri… ukážem ti kúzlo.”

“Eh… kúzlo?”, povedala zmätene, ale pristúpila k nemu. Vtedy na jednej a aj na druhej strane chodby spadli zo stropu čierne závesy až po zem. “Ach”, zhíkla Oli zasa od ľaku. “Čo to…”, nechápala, keď tu zrazu jedna po druhej s hlasným zasyčaním zhasli všetky fakle.

 

Joy ešte sladko spala, keď sa jej do podvedomia vkradol príjemný pocit. Trochu sa pomrvila a v polospánku vnímala Ardenove hrejivé objatie, do ktorého si ju len pred malou chvíľou pritiahol. Jeho teplá dlaň pomaly a zmyselne kopírovala krivky jej nahého tela. Joy sa jemne usmiala a so zatvorenými očami sa k nemu privinula ešte bližšie, načo jej tvár obsypal nežnými bozkami a zastavil sa na perách. Vtom ju premkol zvláštny pocit, až sa jej rozbúchalo srdce. Niečo nebolo v poriadku, cítila to. Jeho vôňa… bola iná, nespoznávala ju a… V tom okamihu otvorila oči a pozrela hore. Pohľad, ktorý sa jej naskytol, jej doslova vyrazil dych. Prudko sa vytrhla z jeho náručia a posunula sa na kraj postele. Roztrasenou rukou si zakryla ústa, aby zadržala zdesený výkrik, ktorý sa jej dral z pľúc a druhou si kŕčovito pridržiavala prikrývku na prsiach. Ten rýchly pohyb jej zapríčinil závrat a ostrú bolesť hlavy, ktorú spôsobil alkohol, čo vypila na oslave. Na sekundu zavrela oči a duchu dúfala, že keď ich znova otvorí, táto halucinácia bude preč. Jej vrúcne želanie však nebolo vyslyšané a znova sa stretla s Failovým zrakom zahmleným túžbou… Nechápala, prečo je tu, veď… noc predsa strávila s Ardenom, s ním sa milovala, to si pamätala veľmi dobre, tak opitá predsa nebola! Napäté ticho napokon prerušil Failo, ktorý sa so spokojným úsmevom dvihol na lakti.

“Dobré ránko, modroočka”, povedal, akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Joy, stále neschopná slova a zmeravená od šoku na neho len tupo zízala. “Tak… všetko najlepšie k narodeninám”, dodal so šibalským žmurknutím.

“Ja nerozumiem čo?… ako…?”, vyjachtala napokon tíško a odtiahla sa od neho ešte ďalej.

“Pozor, lebo spadneš na zem, zlatko”, upozornil ju Failo pokojne. “A k tvojej otázke… môžeš sa poďakovať tvojmu úžasnému frajerovi a jeho výnimočnej liečiteľskej mágii.” Vtedy to Joy konečne došlo… tie zvláštne otázky, ktoré jej kládol a pohľad, akým sa na ňu v noci díval, akoby ju videl po prvý krát bez šiat, čo bola napokon predsa len pravda. Cítila sa ako totálna hlupaňa a do očí sa jej tisli slzy. No ako mala vedieť, že…

“Tebe sa vrátili schopnosti… ”, zašepkala a cítila, ako v nej narastá hystéria.

“Áno”, prikývol, no keď zbadal jej výraz, naliehavo na ňu pozrel. “Ale, Joy, počkaj, vysvetlím ti to…” Ju však v tej chvíli zaplavila horúčava a nemohla sa nadýchnuť. Jediné, čo chcela, bolo dostať sa od neho čo najďalej. Nezniesla pocit, že je s ním v jednej miestnosti, nieto v jednej posteli. Otočila sa a ignorovala náhlu bolesť hlavy, ktorá sa znova ozvala. Chcela ujsť, no Failo jej to nedovolil. Svojimi silnými rukami ju schmatol za pás a stiahol späť k sebe. Kým stihla vykríknuť, zapchal jej ústa dlaňou, zvalil na chrbát a pritlačil ju svojím mocným telom, že sa nemohla ani pohnúť. Presne tak isto, ako vtedy v tréningovej hale, ibaže s tým rozdielom, že teraz boli obaja nahí po evidentne spoločne strávenej noci. Joy pri tej predstave prišlo nevoľno a síce sa snažila spod neho dostať, vedela, že je to dopredu prehratý boj. “Joy, počúvaj ma! Sľúb mi, že nebudeš kričať a ja dám ruku preč, dobre? Nepotrebujeme, aby si pobudila celý dom. Prosím, dovoľ, aby som ti to objasnil”, prihovoril sa jej nástojčivo so zdvihnutým obočím. Čo iné jej ostávalo? S naširoko roztvorenými očami mu napokon rezignovane naznačila chabý súhlas. Viac už nedokázala udržať slzy, ktoré jej stiekli po spánkoch do vlasov. Bola zaplavená zmesou poníženia, hanby, strachu, bezmocnosti, ale aj hnevu, ktorý v nej začínal nebezpečne pulzovať.

“Prečo si to urobil?”, zachripela Joy tichým hlasom, keď jej Failo konečne uvoľnil ústa a zadívala sa mu pevne do očí. “Prečo?! Ako si mohol?”

“V prvom rade sa upokoj…” Tvár mal tak blízko, až na tej svojej cítila jeho teplý a zrýchlený dych.

“Ja sa mám akože upokojiť, áno?!”, zasmiala sa hystericky. “A keď nie? Čo urobíš? Znásilníš ma, ako si to urobil len pred pár hodinami?!” Failo nad jej slovami len prevrátil očami a pokrútil hlavou.

“Tak po prvé… nikto ťa neznásilnil, pretože, ak sa dobre pamätám, užila si si to tak dobre ako ja…”

“Ty…”, začala sa znova mykať, pričom sa jej podarilo vyslobodiť si jednu ruku a zahnala sa po ňom, ale Failo ju okamžite bez problémov spacifikoval. “Myslela som si, že som s Ardenom!”, vyhŕkla nešťastne.

“Budeš ma už konečne počúvať?!”, zvýšil na ňu hlas. “Síce neľutujem, že som sa s tebou vyspal, pretože to bola jedna z najúžasnejších nocí, akú som kedy zažil, ale nie som taký sviniar, ako si o mne myslíš, Joy. Ja… neprerušuj ma, ešte som neskončil, zlatko”, umlčal ju skôr, kým stihla niečo namietnuť. “Povedala si mi, že si pre mňa len výzvou, lebo chodíš s pánom Úžasným“, zhlboka sa nadýchol a nežne jej prešiel palcom po perách, potom po líci, načo sa s nechuťou odvrátila. “Nie je to tak. Niečo k tebe cítim, niečo silné a… intenzívne. Viem, že to nie je len túžba po tvojom tele, ide o niečo viac. Učarovala si mi, ako žiadna iná žena pred tebou a veru, bolo ich mnoho.”

“Ale, prosím ťa! Spravil si to len z čistej vypočítavosti, tak si nechaj tie reči! Konečne si dosiahol, čo si chcel, nie? To, že to bolo dosť hnusným a zvráteným spôsobom a že si mi ublížil, ťa určite vôbec netrápi! Hlavne, že si ma dostal! Už si spokojný?!”, zasipela a nahnevane stisla pery. “Nenávidím ťa!”, vychrstla mu vzápätí do tváre, načo sa Failo mykol, akoby mu strelila facku.

“Áno, máš pravdu, nebolo to voči tebe fér”, skonštatoval previnilo. “No bol som taký nasratý na Ardena! Neznášam ho, už len kvôli tomu, že si s ním! A už tak veľmi dlho po tebe túžim. Keď sa mi vrátila schopnosť premeny, jednoducho som neodolal. Áno, som sebecký, priznávam. Musel som cítiť tvoju blízkosť, vôňu tvojich vlasov, dotknúť sa tvojej jemnej pokožky, pobozkať ťa… Viem, ako veľmi ho ľúbiš, vnímal som to, aj keď sme sa milovali… s akou láskou si sa mi oddala, lebo si si myslela, že som on. Mne by si sa nikdy dobrovoľne nepodvolila, tým som si bol istý a tak som si ťa vzal týmto spôsobom… nie práve najvhodnejším, viem… no dúfal som, že možno po dnešnej noci naštrbím ten váš dokonalý vzťah a budem mať aspoň malú nádej, že raz by si mohla byť moja. Odpusť mi to, prosím.” Joy sa hodnú chvíľu nezmohla na slovo, ale potom neveriacky pokrútila hlavou.

“Láskavo ma pusti a zmizni, Failo. Toto je smiešne, ty si smiešny.”

“Čože? Tak ja ti tu vyznám city, čo je pre mňa mimochodom dosť ťažké a ty mi povieš toto?!”, zamračil sa urazene.

“Ešte zo seba rob chudáčika! Čo si čakal? Že sa ti po tomto vyznaní hodím do náručia, aj keď si ma predtým oklamal a zneužil?! Panebože, ty si o mne fakt myslíš, že som taká hlúpa? Alebo naivná? Neverím ti ani slovo! Celý ten čas, čo si v dome, sa oháňaš svojím pôvodom! Každý vie, že tvojou vyvolenou by sa mala stať elfka so vznešeným rodom a postavením! Vidíš, žeby som ja mala špicaté uši? Alebo máš pocit, že som princezná? Failo, som obyčajné dievča, ktorému v žilách koluje akurát tak čarodejnícka krv, nie modrá! Tak nechápem, čo tu trepeš za nezmysly! A konečne už zo mňa zlez!” On sa však ani nepohol a nešťastne jej pozrel do očí.

“Joy, ja to myslím úplne vážne! Tiež som z toho, čo k tebe cítim, dosť mimo, ale…” Kým však stihol dopovedať, čo chcel, zrazu začuli, ako niekto zvonku stlačil kľučku a naraz otočili hlavy k dverám. Do izby vošiel Arden s úsmevom na perách, ktorý mu pri pohľade na nich dvoch v mihu zamrzol a vystriedal ho absolútne neveriaci a šokovaný výraz.

“A toto má čo znamenať, doriti?!”, zvolal nahnevane, no hlas sa mu trochu chvel a zbledol ako stena.

“Ach, nie...”, zašepkala Joy, ktorá mala pocit, že sa od hanby prepadne pod čiernu zem. Pozrela na Faila, ktorý na nej stále ležal v dosť kompromitujúcej polohe. Jeho výraz, doteraz naliehavý, sa po príchode jej priateľa zmenil na typicky arogantný.

“Vyrušuješ, Ardenko”, skonštatoval nenútene a prevalil sa na chrbát. “To ťa nikto nenaučil klopať?”

“Evidentne”, poznamenal sucho a sledoval Joy, ktorá okamžite vyskočila z postele a rýchlo si cez seba prehodila tenký saténový župan.

“Láska…”, podišla rýchlo k nemu a chcela ho objať, no vytrhol sa jej. “Nie je to tak, ako to vyzerá, ver mi, prosím!”, naliehala zúfalo a z už aj tak červených očí sa jej prúdom začali liať slzy. On si ju však nevšímal a vražedným pohľadom prebodol Faila, ktorý sa tam ešte stále vyvaľoval a drzo sa uškŕňal.

“No čo tak čumíš? Stratil si reč?”, rypol si do neho, načo Ardenovi od hnevu stuhla sánka a Joy spozorovala, ako sa mu roztriasli ruky.

“Okamžite vypadni z tejto izby, lebo prisahám, že ťa zabijem...”, precedil pomedzi zuby, ale elf sa mu vysmial.

“Och, vážne? O tom pochybujem”, odvetil Failo pokojne. “A navyše, nechce sa mi. Po tej skvelej a náruživej noci, čo som s Joy prežil? Nehrozí, fešáčik. Škoda, že si nás vyrušil, práve sme sa chystali ešte na jedno čísielko”, dodal provokačne. Arden po jeho slovách zbledol ešte viac. Joy, naopak, očervenela a v tej chvíli nenávidela Faila do špiku kosti.

“Zavri si tie klamárske ústa!”, okríkla ho. “Ešte jedno slovo a použijem na teba mágiu! Choď už preč!” Najprv sa zamračil, ale potom pokrčil plecami a pomaly vstal.

“Fajn, aj tak som už hladný a vy si toho máte ešte veľa čo povedať. Takže sa porúčam”, povedal, kým si naťahoval nohavice a cez hlavu si prevliekol tričko. “A ešte niečo…”, povedal Joy, keď vychádzal z izby. “Všetko, čo som ti povedal, je pravda, o tom nepochybuj. Mysli nato, modroočka”, žmurkol na ňu a s úsmevom plným zadosťučinenia vyplával von. Arden na neho ani nepozrel, len so zaťatými zubami hypnotizoval lampu na nočnom stolíku, no potom za ním z celej sily zatresol dvere a tak prudko sa otočil k Joy, až ju myklo.

“A teraz mi okamžite vysvetli, prečo ten hajzel na tebe ležal a obchytkával ťa? To si mala po oslave takú prázdnu posteľ, že si si do nej pozvala prvého chlapa? A navyše jeho?!”, opýtal sa tichým, no zlovestným hlasom. “Mala si prísť predsa za mnou, nie? Tak prečo si si ho sem nasáčkovala?!” Joy po jeho krutých slovách mala pocit, akoby jej do srdca zabodol nôž. Navyše, ten jeho pokoj ju začínal desiť. Myslela si, že Faila od zúrivosti roztrhne ako hada, ale nechal ho len tak odísť...

“Tak toto si o mne myslíš?”, hlesla tíško, ale on si len prekrížil ruky na hrudi a zhora na ňu pozrel tak chladne, až jej chrbtom prešiel mráz a vykoľajil ju tým ešte viac.

“Neviem, čo si mám myslieť… či to, čo som videl, bol podľa teba iba výplod mojej fantázie?! Fakt je to pravda, čo povedal? Vyspala si sa s ním?!”

“Áno!”, zvolala zúfalo a rozhodila rukami. “Lenže iba preto, lebo som si myslela, že si to ty! Vrátili sa mu totiž schopnosti a on to hneď takto využil! Alebo lepšie povedané zneužil a dopredu si to naplánoval! Vraj ako narodeninový darček... ”, doložila medzi vzlykmi.

“Aká irónia… takže ja som toho úchyláka vyliečil, aby ťa mohol pretiahnuť, naozaj skvelé”, utrúsil sarkasticky a odvrátil pohľad. Po chvíli sa ozval znova, no ani na ňu nepozrel, díval sa stále na koberec. “Vieš, čo je ale veľmi zaujímavé? Keď som prišiel, váľal sa po tebe vo svojej vlastnej podobe. No? Čo mi povieš na toto?”, uprel na ňu zrak stmavnutý hnevom, kým sa Joy nervózne pohrávala s prsteňom, ktorý jej dal na narodeniny.

“Pretože keď som sa ráno zobudila, vyzeral už takto. A keď som chcela ujsť, nepustil ma a táral mi niečo o tom, že …”

“A to si vôbec necítila, že to nie som ja? Jeho bozky, dotyky… samotný sex?”, podráždene ju prerušil a oči mal ako dva kusy ľadu.

“Arden, prosím… ja.... prečo ma tak trápiš?”, zastonala nešťastne a pošúchala si boľavé spánky. “Jeho premena bola dokonalá! Bol presne ako ty! Vôbec ma nenapadlo, že by sa niečo také mohlo stať, navyše, bola som unavená a trochu otupená z alkoholu…”

“Ale čo, vážne?”, neodpustil si ironickú poznámku.

“Ak chceš, aby som sa cítila ako idiot, nemusíš sa viac snažiť. Strašne sa hanbím, som ponížená ako asi ešte nikdy v živote a pri pomyslení, čo sa stalo dnes v noci, je mi na vracanie!”, skríkla celá zronená. Nutne potrebovala, aby ju objal, utešil, ale nestalo sa tak.

“A ako pozerám, ešte si ťa aj označkoval”, skonštatoval znechutene.

“Čo? Ako to myslíš?” Joy jeho slovám nerozumela, ale on sa vysvetľovaním neobťažoval. Len pokrútil hlavou a bezradne sa poškrabal na zátylku.

“Joy, ja… toto je… na mňa priveľa”, prehovoril nakoniec a otočil sa na odchod. Ona ho však chytila za ruku.

“Prosím, neodchádzaj, nie takto!”, žiadala ho úpenlivo. “Neurobila som to naschvál, predsa ťa ľúbim! Ako som však mala vedieť, že…” Arden sa jej však znova vymanil.

“Nechaj ma, ja nemôžem… teraz nie”, odbil ju meravo, venoval jej posledný sklamaný pohľad poznačený bolesťou a bez slova opustil izbu. Hneď ako za sebou zavrel dvere, Joy to už nevydržala. Roztriasla sa na celom tele a žalúdok jej vypovedal službu. Len len, že to stihla do kúpeľne. Keď spláchla záchod, klesla na chladné kachličky, objala si nohy a čelo si nešťastne oprela o kolená. Vtedy na ňu všetko doľahlo a srdcervúco sa rozplakala. Mala pocit, že tú bolesť v srdci neprežije. Nevedela, ako dlho tam sedela. Napokon, keď sa jej minuli všetky slzy, celá stŕpnutá vstala, vymyla si ústa, napila sa a ako v hmle prešla do spálne. Tam jej pohľad padol na rozhádzanú posteľ a znova ju naplo… Okamžite sa otočila, horúčkovito prešla k vani, kde otočila kohútikmi, z ktorých sa vyvalil silný prúd vody. Kým sa napúšťala, prebehla znova do izby, pootvárala okná a chvatom si prezliekla posteľ, kde ešte cítila prítomnosť Faila a ich spoločne strávenej noci. Prádlo potom s odporom nahádzala do koša so špinavou bielizňou. Následne zo seba zhodila župan, ktorý tam tiež pridala a vkĺzla do horúcej vody. Nepríjemne ju pálila a štípala na pokožke, ale Joy si to nevšímala. Musela zo seba zmyť všetko, čo sa stalo…

 

Leila na druhý deň ráno po oslave vstala veľmi zavčasu, napriek tomu, že šla spať veľmi neskoro. Ticho domu prezrádzalo, že skoro všetci obyvatelia ešte oddychujú vo svojich izbách. Bola veľmi rada, že predtým, ako si v noci ľahla do postele, vypila nápoj, ktorý mala pripravený na nočnom stolíku od Drully. Tá tušila, že pri takejto oslave to mladé elfky budú mať možno ťažké, preto keď za ňou Percival po hre na otázky prišiel so žiadosťou o nejaký posilňujúci odvar, mala ho už nachystaný. Leila jeden pohár vypila na bratove naliehanie ešte po tancovaní s Nikou, keď zišla z parketu a druhý pred spaním. Aj Octavia sa ním osviežila, keď stála pri bazéne, aj keď nakoniec ju z alkoholového opojenia prebrala skôr tá nehoda a topenie sa v bazéne, ako Drullin nápoj. Leila sa pomaly obliekla do dlhých, bielych šiat a vlasy si zopla svojím vzácnym hrebienkom od milovaného Johnnyho. Veľmi jej chýbal a v duchu pevne dúfala, že čoskoro sa znova stretnú. S týmito myšlienkami zišla dole do kuchyne a urobila raňajky nielen pre seba, ale aj pre otca a Drulle ako poďakovanie. Práve keď sa ich chystala odniesť do ošetrovne, vo dverách stretla Octaviu.

„Ahoj, Lei, vidím, že ani ty nemôžeš spať. Žeby to mal na svedomí ten Drullin nápoj?“ prihovorila sa jej s úsmevom.

„To netuším”, pokrčila plecom Leila. “Idem práve za ňou a otcom na ošetrovňu.“

„Áno? Možno sa zastavím aj ja. Mala by som na tvojho otca pár otázok,“ povedala zadumane Octavia.

„Kľudne. Myslím, že Drulla chce mať len spoločnosť v ošetrovni, preto ho stále drží v posteli,“ žmurkla na ňu Leila. “Tak sa uvidíme neskôr. Zatiaľ ahoj”, pozdravila kamarátku a s plným podnosom, ktorý jej už začínal byť ťažký, sa vybrala do nemocničného krídla.

O pár minút, ako si Octavia robila raňajky, prišiel do kuchyne aj Percival.

„Dobré ránko Octavia,“ pozdravil ju veselo. „No čo, bude dnes pekný dník?“ To už otváral dvere na terasu a zo stola si zobral jablko.

„Nechajme sa prekvapiť,“ odpovedala mu tiež v dobrej nálade Octavia.

„Mali by sme to v záhrade rýchlo poupratovať. Ostal tam poriadny neporiadok“, skonštatoval s pokrčeným nosom. “Nevieš, kde majú vrecia na odpadky?” Octavia s plnými ústami len prikývla a ukázala na skrinku úplne na konci kuchynskej linky. “Vďaka.” Perci si hneď aj zopár vzal a v sekunde bol na terase, kde už svojimi rýchlymi pohybmi zbieral plastové poháre, taniere, vyfučané balóny a lampióny… Práve, keď dnu priniesol prvé vrece s odpadom, všimol si, ako Octavia niečo bystrí.

„Nevravel si, že to bude dnes pekný deň?”, opýtala sa ho so zdvihnutým obočím, načo Perci prikývol. “Tak asi nie, práve počujem Arcalime, ako vychádza z knižnice a volá na sestru.“

„Á, sakra,“ zanadával sám pre seba Perci a potom pozrel na tmavovlasú dievčinu. „Octavia, prosím ťa, bež hneď tadiaľto von za Haennahom a povedz mu, že kráľovná sa vrátila, že ho čakám v nemocničnom krídle. Potom sa posnaž Arcalime nejako zdržať, nech tam za mnou stihne Haennah pred ňou prísť. Je to veľmi dôležité. Ďakujem.“ Na jej odpoveď nečakal a Octavia už len videla mihotajúcu sa škvrnu ponáhľajúceho sa Percivala. Ten najprv vybehol k vojakom, kde si nepozorovane vzal povraz a potom rýchlo uháňal do ošetrovne. „Prosím ťa, oci, rýchlo mi spútaj ruky, oficiálne som zradca a práve sem ide Arcalime. Musíme to stihnúť predtým ako príde”, zvolal naliehavo a podával lano otcovi, pri ktorom sedela Leila. Tá na neho neveriacky pozrela.

“Vy ste to včera nevyriešili?“, opýtala sa ho s údivom.

„Ale áno, boli sme predsa obaja na oslave a nikto si nič nevšimol, nemám pravdu? No, ak mám byť úprimný, vlastne sme to riešenie posunuli len do príchodu kráľovnej, ktorá sa nanešťastie ukázala práve teraz”, vysvetľoval Perci, kým mu otec bez slova viazal ruky za chrbtom. Potom si sadol na druhú posteľ a čakal na Haennaha. „A vy ste sa to o čom bavili? Zostalo tu strašné ticho,“ spýtal sa sestry a otca.

„Perci, ja vôbec nerozumiem, ako môžeš byť ty taký pokojný”, povedala zamračene Leila.

„Čo sa má stať, to sa stane”, odvetil a venoval jej milý úsmev.

„Ty si to vedel, že k tomuto dôjde, že?“, vyštekla na neho celá červená. Skôr, ako to stihol priznať, vbehol do miestnosti udychčaný Haennah.

„Trošku zlé načasovanie, nemyslíte?“, podotkol a sadol si na posteľ vedľa Percivala, ktorý mu medzitým ukázal spútané ruky. Bolo to o chlp, pretože o malú chvíľu začuli chladný hlas kráľovnej, ktorý sa približoval smerom k ošetrovni.

„Drulla, čo sa stalo s Aurorou? Tuto Octavia mi nevie nič povedať.“ Vtedy vošli dnu, Drulla s Arcalime vpredu a Octavia kráčala za nimi. „Á, naša súrodenecká dvojica sa vrátila“, ozvala sa hneď, ako si ich všimla. Pozrela z Leily na Percivala, na ktorého upriamila svoj pohľad sršiaci hnevom. „Neviem síce ako, ale ten váš výlet... ten vás vyjde ešte draho. Percival, týmto ťa oficiálne obviňujem za dezerciu. Haennah”, oslovila kapitána. “Vidím, že moje rozkazy si splnil, len neviem prečo musí byť na ošetrovni, keď by mal byť skôr...“ Vtom sa zarazila a uvedomila si, že nejaké žaláre v tomto dome pravdepodobne nie sú. "Dobre, tak pôjdeš so mnou aj s Percivalom do kráľovstva, kde ho bude čakať oficiálny súd,“ dodala Arcalime nazlostene.

„Áno, veličenstvo, ako rozkážete. Postupoval som podľa vašich pokynov. Tu Percival sa po príchode vzdal dobrovoľne,“ doložil hneď Haennah. Octavia, ktorú si nikto nevšímal, len prekvapene stála a pozerala, čo sa tu práve deje. Po včerajšku ju ani nenapadlo, že tu je takýto problém. Potom sa otočila a potichu vyšla z ošetrovne.

„Prepáč, Arcalime, ale dovolím si nesúhlasiť. To, že sa Percival vzdal dobrovoľne ešte neznamená, že na jeho vojenské služby si mala nárok“, ozvalo sa zrazu spoza Leily. Až vtedy si Arcalime všimla, že v nemocničnom krídle je ešte niekto ďalší a ten hlas jej bol nejaký povedomý. Hneď sa otočila k Leile a za ňou ho hneď uvidela. Zreničky sa jej rozšírili a z líc sa jej stratila farba. Leila by prisahala, že od prekvapenia sa jej otvorili ústa.

„To nie je možné. Ty... ty... žiješ?“, neveriacky zakoktala na prekvapenie všetkých prítomných. To už Falathar vstával z postele, lebo v prítomnosti Arcalime nechcel vyzerať ako bezmocný starec. Už aj to, že bol v pyžame mu nebolo veľmi príjemné.

„Ako sa vraví, pod lampou je najväčšia tma. Myslíš, žeby som nechal svoju rodinu bez dozoru? Vidíš, naplánovala sa opäť vojna medzi elfmi a čarodejníkmi a to dopomohlo k tomu, že tu teraz pred tebou stojím vo svojej ľudskej podobe. Všetko zlé, je na niečo dobré...“ usmial sa na ňu pokojne.

„Neverím, že toľké roky o tebe nikto nevedel”, zašepkala šokovane.

„A o Leile ste snáď vedeli, pokým som vám ju nepriviedol do Doriathu?“, opýtal sa kráľovnej.

„Kde si sa tu zobral?“, opýtala sa ho stroho, no v tom momente jej to došlo. „Ty si bol premenený na toho sokola!“ Falathar len prikývol.

„To je tak, keď zabijú toho, kto ma zaklial skôr, ako sa dozvedia, načo! Vráťme sa ale k tvojmu obvineniu Percivala z dezercie. Vieš, že môj rod je zaviazaný slúžiť len právoplatným dedičom Doriathského trónu? Dokonca, že jeden z nich sa nachádza v tomto dome? Musí to byť pre teba ťažké, akceptovať tu jeho prítomnosť,“ pýtal sa jej pokojným a melodickým hlasom. „A keďže sme teraz na území čarodejníc a nie v Doriathte, tak Percival plnil svoju vlastnú misiu, ktorou ho poverili.“ Leila, ako počúvala svojho otca, si až teraz uvedomovala, prečo pôsobil ako diplomat medzi svetmi. Ten jeho pokoj, argumenty a rozvaha...

„To, že sa obaja vyparia v strede noci nazývaš vlastnou misiou?“, nedala sa odbiť kráľovná.

„Áno, nazývam. Verím, že Percival ti je naozaj zaviazaný, rovnako ako ja, za všetko, čo si pre neho urobila, aj keď hlavne vo vlastnom záujme. A myslím, že počas ich neprítomnosti sa nič hrozné nestalo. Vrátili sa plní nových skúseností, ktoré budú môcť využiť. A ak si dobre pamätám, tak ani ty si tu nebola a nad týmito deťmi nebol žiadny zodpovedný dozor.“ Všetci prítomní sledovali tento rozhovor bez slova.

„Ja som mala starosti v kráľovstve...“

„To ti nikto neupiera. Ani ti neprotirečí. Ja hovorím len fakty. A zavliecť Percivala do kráľovstva, súdiť za niečo, načo nemáš nárok a ešte k tomu ohroziť ostatných obyvateľov domu, sa mi zdá nerozumné.“ Kráľovná videla, že ďalší rozhovor nemá význam, nato Falathara dosť dobre poznala. Nesúhlasne kývla na Haennaha.

„Rozviaž ho! Aj tak by mi to Vea doma neodpustila. A čo sa stalo v tejto miestnosti, nech aj v tejto miestnosti zostane,“ dodala rozkazovačne.

„Samozrejme Arcalime, veľmi radi. Určite všetci s tým súhlasia,“ pritakal milo Falathar. „Rád som ťa opäť videl a asi sa budeme stretávať častejšie.“ Tá len stisla pery a obrátila sa na liečiteľku.

„Drulla, poď mi prosím povedať niečo bližšie o Aurore…” Spolu hneď aj odišli z miestnosti.

„Tak to nakoniec dobre dopadlo,“ šepol Haennah Percivalovi, keď ho zbavoval pút. Ten len nemo prikývol a pozrel na otca.

„Oci, to bolo úžasné,“ vrhla sa mu okolo krku Leila. „A s tebou...,“ udrela z celej sily Perciho do ramena, keď vstala z otcovej postele, „… si to ešte vybavím. Klamár jeden! Nič si mi nepovedal.“

„Nepaprč sa,“ rozstrapatil jej biele vlasy a s vďakou sa usmial na otca. „Ďakujem, oci.”

„To nestojí za reč. Vedela, že tu sú iné podmienky ako v kráľovstve. Teraz sa už ale choďte venovať priateľom alebo výcviku. Vzrušenia na ošetrovni bolo viac ako dosť.“ Percival odišiel s Haennahom za vojakmi, Leila odniesla podnos po raňajkách do kuchyne a upratala veci.

„Dúfam, že naozaj to, čo sa stalo na ošetrovni tam aj ostane. Nerada by som, aby sa to ďalej riešilo,“ pomyslela si Leila, keď vychádzala von z kuchyne.

 

Po tom, ako sa Percival svojou nadzvukovou rýchlosťou presunul do ošetrovne, sa Octavia čo najrýchlejšie rozbehla za Haennahom. Našla ho v tréningovej hale, akurát dával lekciu boja s mečom jednému z mladších vojakov. Octavia ho poklepala po pleci.

“Ehm... zdravím…”, jachtala zadýchane a chytila sa za bok, v ktorom ju pichalo od behu.

“Dobrý deň, Octavia, potrebuješ niečo?”, spýtavo na ňu pozrel kapitán stráží.

“Áno, posiela ma Percival, aby som vám povedala, že práve prišla kráľovná. On na vás čaká v nemocničnom krídle, vraj je to veľmi dôležité. Ponáhľajte sa, prosím”, odovzdala mu Perciho odkaz a sledovala, ako Haennah prikývol, okamžite odložil meč a ako na povel vybehol z tréningovej haly do ošetrovne. Octavia ho hneď aj nasledovala a cestou načúvala, v ktorej časti domu na Arcalime nachádza. Dúfala, že sa jej ju podarí zdržať natoľko, aby Percival s Haenahom získali potrebný čas, na to, čo potrebovali. Mala šťastie, natrafila na ňu v hale, ako práve vyšla z knižnice. Jej rázny, ale stále ladný krok neveštil nič dobré a takisto namrzený výraz v jej krásnej tvári. Octavia k nej odhodlane pristúpila a zastala jej cestu.

“Dobrý deň, Arcalime! Takže ste už späť?”

“Zdravím, Octavia”, odvetila kráľovná. “Na chvíľu som sa zastavila, tak, ako som sľúbila. Ako sa máš? Čo výuka?”

“Dobre, ďakujem. Snažím sa zlepšovať každým dňom”, povedala Octavia s úsmevom.

“To rada počujem. Teraz ako dovolíš…”, chcela prejsť okolo nej, ale ona ju rýchlo zastavila.

“A vy? Ako sa máte? Čo nové v paláci?”, chrlila otázky jednu za druhou a so záujmom sa na ňu dívala. Arcalime zdvihla pekne tvarované obočie.

“Všetko po starom, ale ríša, ako som predpokladala, už potrebovala moju pevnú ruku. Vea, síce sa snažila, ale nie je ešte pripravená vládnuť a niesť toľkú zodpovednosť. Poddaní boli nespokojní, ale už je všetko v najlepšom poriadku”, odpovedala a potom Octaviu jemne odsunula na stranu. “Rada som ťa videla, drahá, ale teraz sa musím porozprávať so sestrou.”

“To, žiaľ, nebude možné”, poznamenala Octavia rozpačito a Arcalime sa v momente zamračila.

“Ako to, že to nebude možné? Odišla? Alebo sa jej nebodaj niečo stalo?!”

“Nikto presne nevie, ale tesne predtým, ako ste odišli do paláca, ju našli ležať v bezvedomí a odvtedy sa neprebrala. Zodpovednosť za ňu prebral Victor a aj Drulla sa o ňu stará každý deň. Odpočíva vo svojej izbe”, odrapotala všetky informácie, ktoré vedela.

“Takže neviete, prečo je v takomto stave? A teraz je táto škola pod dohľadom toho človeka? To sa mi ani trochu nepáči…”, zašomrala si kráľovná popod nos. “Kde je Drulla? Tá by mi možno vedela k tomu povedať niečo viac. A čo Haennah? Kde sú, dopekla, všetci?!”, rozhnevala sa už Arcalime a kým sa Octavia stihla spamätať, už sa rútila smerom do ošetrovne. Rýchlo ju nasledovala a dúfala, že Percimu získala dostatok času nato, čo s Haenahom potrebovali. Videla, ako najprv zašla za Drullou do jej komôrky, kde bývala a potom sa spoločne v naliehavom rozhovore presunuli do nemocničného krídla. Octavia medzitým zostala stáť vo dverách ako obarená. Keď Arcalime zbadala súrodencov, svoju nervozitu si hneď začala vybíjať na Percivalovi. Vo všetkej svojej vznešenosti sa nad ním týčila, zatiaľ čo si Octavia prekvapene uvedomila, že má ruky zviazané za chrbtom.

“Čože to práve urobila? Obvinila Perciho z dezercie?!”, pýtala sa vo svojom vnútri šokovane. “Nechápem, čo sa to tu deje…” Z týchto chaotických a zmätených myšlienok ju vytrhol až kráľovnin hlas, ktorý sa náhle zmenil.

“...Ty… ty... žiješ?”, spýtala sa a oči mala upreté na Falathara, ktorého si všimla až teraz. Octavia bola z celej scény dosť mimo a zároveň si uvedomila, že z otázok, čo mala pre Falathara pripravené ohľadom jej rodičov, momentálne nič nebude a na správnu chvíľu si bude musieť ešte počkať. A keďže sa jej to netýkalo a nikto si ju ani nevšímal, nenápadne vykĺzla z ošetrovne. Vonku bol krásny slnečný deň a tak si to cez obývačku namierila do záhrady, v ktorej vládol neskutočný neporiadok, keďže Perci ju už nestihol doupratovať. Jej sa momentálne tiež nechcelo zbierať odpadky a tak len obišla tú spúšť a sadla si na drevenú lavičku pri jazierku. S jemným úsmevom nastavila tvár slnečným lúčom a príjemnému vánku.

“Nádhera”, pomyslela si Octavia, zavrela oči a vychutnávala si pokoj okolitej prírody. Započúvala sa do veselého spevu vtáčikov a vyčistila si hlavu od stresujúcich myšlienok. A hoci svojim ostrosluchom vždy začuje aj ten najmenší šramot, teraz, stratená v úvahách ani nezaregistovala, ako sa k nej niekto blíži.

“Ahoj, Ví”, ozvalo sa tesne pri nej. Octavia sa strhla a otvorila oči. Vtedy zistila, že tam stojí Logan s úsmevom na tvári a cigaretou v ruke.

“Och, ahoj”, vyjachtala s ešte stále tlčúcim srdcom z toho, ako sa zľakla. Alebo z niečoho iného, respektíve z niekoho…? Logan sa pobavene zasmial, zahasil cigaretu a prisadol si k nej na lavičku.

“Neverím, že si ma svojou super schopnosťou nepočula”, podotkol a do úst si vložil mätovú žuvačku. “Dáš si?”, ponúkol aj ju a Octavia si jednu vzala.

“Ďakujem”, povedala rozpačito. “A áno, nepočula, nejako som sa zamyslela a prestala vnímať okolie.”

“Jasné, aj to stáva”, skonštatoval a v slnečných okuliaroch zažmúril do slnka. “Ako sa inak cítiš po včerajšiu? Mne ide hlavu rozhodiť a to som už vypil aj vyprošťovák, ktorý som si musel požičať od Maddie”, zastonal nešťastne.

“Ja v pohode, postarala sa o mňa Drulla. Už včera totiž namiešala jeden nápoj, po ktorom som dnes ráno aj ani necítila, že som pila nejaký alkohol. Takže žiadne bolesti hlavy, dokonca som sa dosýta naraňajkovala.”

“Vau, tak túto protekciu ti tíško závidím, aj ja by som bral taký nápoj a to hneď”, poznamenal a s úsmevom na ňu pozrel. “A prečo tu sedíš tak sama?”

“Potrebovala som trochu kľudu na načerpanie nových psychických síl. Ale už je všetko tak, ako má byť”, odvetila a úsmev mu opätovala.

“Tak to ma teší. A žiadny následok po tvojom včerajšom majstrovskom výkone v plávani pod vodou sa neprejavil? Mal som o teba celkom strach, keďže to s tebou najprv vyzeralo tak, že sa k nám nechceš vrátiť”, žmurkol na ňu šibalsky Logan.

“No práve ty máš čo hovoriť o tom, ako dlho sa niekomu nechce späť medzi nás!”, vyhŕkla bez rozmýšľania Octavia skôr, než by si to vôbec uvedomila.

“Ehm… to si ako myslela, Ví?”, spýtal sa jej Logan nechápavo a ona až v tej chvíli pochopila, čo práve povedala. Začervenala sa od rozpakov a rýchlo sa snažila nájsť vhodné slová, aby mohla z toho vykľučkovať. Nechcela sa mu priznať, koľko času pri ňom presedela, kým bol mimo.

“No… veď vieš… predsa po útoku temnej, keď si bol v bezvedomí. Tiež si sa veľmi nemal k tomu, aby si sa prebudil”, vysvetlila mu rýchlo.

“Ahááá, toto myslíš. No, máš pravdu, ale ako ty o tom vieš?”, drgol do nej jemne lakťom.

“Už si zabudol na to, že som pomáhala Drulle a starala sa o všetkých vyspávačov, vrátane teba?”, šibalsky naňho žmurkla. “A čo si vlastne doteraz robil ty? Vylihoval, hm?”

“Haha, nie”, zasmial sa Logan. ”Na počudovanie som vstal tiež pomerne skoro, niečo som zjedol, ale málo, keďže môj žalúdok ešte protestoval. Potom som si v izbe čítal Alchymistu a ani som sa nenazdal a bum, bol už skoro obed. Tak reku, ešte predtým, ako sa dúfam, konečne najem, pôjdem sa prejsť po záhrade. Popri tom som niečo aj upratal, aspoň trochu, hoci tomu bordelu to moc nepomohlo, no viac sa mi nechcelo”, pokrčil naoko previnilo plecami. “A poobede sa znova chystám čítať, neviem sa od toho odtrhnúť. Ale však ty sama vieš, ako tá kniha dokáže človeka úplne pohltiť, teda aspoň mňa.”

“To máš pravdu”, prikývla súhlasne Octavia. “A čo sa ti na nej najviac páči?”

“Všetky tie dobrodružstvá, ktoré musí Nick a dvojčatá prežiť… je to zaujímavé, hoci trošku rozprávka, ale v našej situácii sa celkom hodí čítať o nadprirodzených bytostiach, no nie?”, podotkol so žartom.

“Áno, súhlasím”, rozosmiala sa Octavia. “Napríklad taká upírka Scathatch je super, naopak Dr. Dee je zase pekný hajzel! Človek je neustále v napätí, ale zároveň je to skvelý relax. Veľmi rada som ju čítala a neviem, či to vieš, ale má aj niekoľko ďalších pokračovaní.”

“Fakt? To je výborné....pokiaľ si sa vlastne už dostala?”, opýtal sa so záujmom.

“Dosť ďaleko, skoro až na koniec. Koľko strán chýba tebe?”

“Ja som niekde za polovicou, ale ak mám povedať pravdu, mám pocit, ako keby som to už raz čítal, čo sa mi zdá dosť zvláštne, pretože si jasne pamätám, kde som skončil pred útokom… Ale čo už, možno raz na to prídem”, zasmial sa a opäť na Octaviu žmurkol, ktorej znova očerveneli líca. Dobre vedela, prečo má Logan ten pocit. Tú knihu mu čítala, keď bol v kóme. “No nič, Ví. Rád sa s tebou rozprávam, ale idem niečo zjesť, žalúdok sa už konečne hlási. Chystáš sa aj ty?”

“Nie, ešte si tu trochu posedím a potom prídem. Mala som dosť sýte raňajky”, odvetila mu, načo prikývol.

“Oukej, tak sa zatiaľ maj”, rozlúčil sa a vstal z lavičky.

“Ahoj”, odzdravila mu milo a potom sledovala, ako sa rezkým krokom vracia do domu. Hodnú chvíľu ešte spracovávala ich predošlý rozhovor. “Žeby si Logan začal predsa len spomínať, ako som mu čítala v ošetrovni?”, premýšľala. “Možno by som mu mohla niekedy pri vhodnej príležitosti znova niečo prečítať… no, uvidíme, ako sa to vyvinie”, uzavrela svoje úvahy a postavila sa. Rozhodla sa, že pred obedom ešte zájde za Falatharom na ošetrovňu a snáď bude mať šťastie, aby sa ho mohla opýtať, čo potrebuje. Vošla do domu a potichučky nazrela do nemocničného krídla. Okrem Falathara, ktorý si s okuliarmi na nose niečo čítal, tam nebol nikto, ani Drulla. Tá pravdepodobne šla s kráľovnou Arcalime pozrieť Auroru. Nesmelo vošla dnu, načo starší elf zvedavo zdvihol zrak od knihy.

“Áááá, Octavia, čo ťa sem privádza?”, privítal ju so širokým úsmevom. “Ak ideš za Drullou, nie je tu.”

“Dobrý deň”, prehovorila a podišla bližšie k posteli, na ktorej sedel. “Ja… neprišla som za ňou, ale za vami.”

“Naozaj? Tak si sadni”, vyzval ju Falathar a ukázal na protiľahlé lôžko. “Čo potrebuješ?” Octavia si sadla a uprela na neho modré oči.

“Mám na vás veľkú prosbu”, začala tichým hlasom. “Možno by ste mi vedeli pomôcť.”

“Tak ma už toľko nenapínaj, dievčatko. A čo ide?”

“No… včera na oslave sa mi stala taká nepríjemná nehoda. Nechtiac som skončila v bazéne a keďže neviem plávať, topila som sa. Ale to nie je podstatné, dôležité je, že za ten čas, čo som bola v bezvedomí pod hladinou, mala som zvláštnu vidinu. Možno to vyznie čudne, ale pravdepodobne som v nej videla mojich biologických rodičov. Tých si bohužiaľ vôbec nepamätám a nič o nich neviem… Najskôr som videla seba, ešte ako malé dievčatko a spolu so mnou tam boli muž, ktorý sa volal Nildon a žena menom Marilla. Všetci traja sme vyzerali šťastne a spokojne, ako milujúca rodina. Ale potom ten krásny obraz zmizol a nahradil ho iný. Zrazu som stála na starom elfskom cintoríne pred kamenným náhrobkom, na ktorom bolo vyryté meno Nildon. Predpokladám teda, že môj skutočný otec je mŕtvy. Ale aby toho nebolo málo, za okamih som sa zasa presunula na iné miesto a ocitla som sa pri matke. Boli sme v nejakej temnej miestnosti, v ktorej ju museli držať dlhší čas, pretože bola veľmi vychudnutá a v okovách”, dodala Octavia a keď sa nadýchla, pokračovala ďalej. Falathar ju pozore počúval a ani raz ju neprerušil. “Nemám tušenia, o čo tu ide, alebo prečo otec umrel… ďalej nechápem dôvod, prečo som roky žila u niekoho cudzieho a s mojimi rodičmi. Možno matka ešte stále žije a dalo by sa jej nejakým spôsobom pomôcť. Ja … och… viem, že je to veľa nejasností, ale ty si veľmi múdry a možno poznáš nejaký spôsob, ako sa dostať k odpovediam.” Keď skončila svoj monológ, odmlčala sa a s očakávaním pozrela na Falathara. Ten sa na ňu pousmial.

“Octavia, verím, že ťa to trápi a veľmi rada by si sa dozvedela, čo sa stalo s tvojím otcom a čo je s matkou a či sa jej dá pomôcť. Zatiaľ ti však môžem povedať iba toľko. Áno, boli to tvoji skutoční rodičia a pokiaľ viem, k tvojim pestúnom ťa dali hlavne kvôli tvojmu bezpečiu, hoci netušili, že budú taká nešťastná voľba. Obávali sa, že znova dôjde k niečomu podobnému ako pred dvadsiatimi rokmi a chceli ťa chrániť, no viac ti neviem povedať, čo ma mrzí. Samozrejme sa to ale pokúsim zistiť. Pozriem sa do knihy, ktorú mám a pevne dúfam, že v nej nájdem nejaké odpovede. Nemôžem ti to však s istotou sľúbiť, ale urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som nejaké odpovede našiel. A verím, že potom spoločne prídeme na nejaké riešenie, súhlasíš?”, opýtal sa jej s milým úsmevom.

“Ďakujem vám, Falathar! Ste veľmi láskavý. Už vás nebudem rušiť, odpočívajte a prajem vám skoré uzdravenie”, povedala Octavia s vďakou a potom sa vybrala do jedálne na obed.

 

Ráno po oslave sa Maddie prebudila so známym pocit hlavybôľu a v ústach mala opäť doslova vyprahnutú Saharu. V polospánku nešťastne zastonala, ale potom si uvedomila, že leží v príjemnom, teplom objatí a hneď sa jej zlepšila nálada. Spokojne sa pomrvila a pritúlila sa k Joshovi ešte tesnejšie…

“Ktovie, či dnes budeme mať na raňajky znova praženicu”, pomyslela si s úsmevom, no potom ju ako blesk z jasného neba zasiahla tvrdá realita. Josh je predsa minulosť a len ilúzia z tieňovej hry, tak potom KTO ju tu obchytkáva?! Pri tejto myšlienke sa okamžite strhla, vymanila z náručia dotyčného a bleskovo sa obzrela za seba. Na jej prekvapenie tam ešte tuho spal James a s otvorenými ústami jemne pochrapkával. Maddie nechápavo zvraštila obočie...niečo sa jej marilo, ale… “Hňup!”, skríkla nakoniec a drgla doňho. On však len niečo zahuhňal a prevalil sa na chrbát. Zobudiť sa evidentne ešte odmietal. “Hňúúúúp!!!”, zrevala ešte hlasnejšie a tým ho vytrhla z posledných sekúnd jeho snívania.

“Čo...čo?” James dezorientovane otvoril oči a rozospato si pošúchal spánky. “Prečo tak ziapeš, prepánajána…”

“Akože čo? Ty...ty… ty čo tu robíš?!”, jachtala Maddie zmätene.

“Eh…”, zašomral James a pomaly sa posadil.

“Halóóó, niečo sa ťa pýtam! Čo sa tu vyvaľuješ? Okamžite vstávaj!”, vyhŕkla podráždene a hodila po ňom vankúš.

“Ale veď dobre, len už nejač, preboha, lebo mi roztrhne hlavu”, zamrmlal, zaostril na ňu pohľad a v tej chvíli mu došlo, čo sa vlastne deje a prečo Maddie tak vyvádza. “No do…”

“...riti? Hej!”

“Uhm, presne tam”, zachripel, úkosom pozrel na jej rozpačitý výraz a natiahol sa. “A môžeš mi povedať, prečo vlastne hysterčíš? Veď ty sama si ma včera požiadala, aby som tu ostal. Dokonca v tvojej posteli. To si nepamätáš?”

“No… hej… ale len na chvíľu, kým nezaspím. O tom, že sa tu máš na mňa celú noc lepiť, som nepovedala ani slovo! Kriste, veď sám si sa len pred pár dňami rozišiel s Lilou!”

“Ona sa rozišla so mnou, ale oukej. No tak som zaspal… A čo teraz? Po toľkom alkohole, čo sme včera mali a hlavne ty”, pozrel na Maddie dosť veľavýznamne, načo mu venovala grimasu. “...sa vôbec čudujem, že som nebol tuhý už počas cesty sem k tebe. Tak sa už prosím, upokoj, nestalo sa predsa nič strašné a svet sa preto nezrútil”, dodal a nadôvažok prevrátil očami. Maddison však na neho stále šokovane zazerala, zatiaľ čo James vstal a tackavo sa došuchtal do kúpeľne. Tam si nabral plný pohár vody, ktorý hltavo vypil. Potom naplnil ďalší a doniesol ho Maddie. Tá si ho najprv premerala pohľadom, ale potom natiahla ruku a tiež zahasila svoj ukrutný smäd.

“Dík”, povedala už trochu pokojnejšie, hoci bola stále mimo z aktuálneho diania. Veď ešte nedávno boli obaja šťastní so svojimi milovanými Joshom a Lily. Maddie začínala mať pocit, že vymaniť sa z tieňovej hry bola asi najväčšia chyba jej života. Aj keď to možno nebolo skutočné, bola vtedy konečne šťastná. A teraz? Znova sa zobudila s kvalitnou opicou, stále oblečená v šatách zo včera, s určite rozmazaným make-upom na tvári a ešte k tomu tu s ňou spal James.

“Už si v pohode?”, spýtal sa jej, keď mu podala prázdny pohár a on ho položil na nočný stolík.

“Hej… len… nechápem.. ako môžeš byť taký kľudný a vyrovnaný, keď ťa Lila len pre pár dňami odkopla? Ako dlho ste vlastne boli spolu?” Jej hlas sa opäť chvel.

“Tak za chvíľu by to boli štyri roky, hoci ten posledný skoro rok, čo som prežil tu sa asi veľmi nepočíta, keďže telefonáty a esemesky sa len sotva vyrovnajú priamemu kontaktu. A nemysli si, že ma to netrápi, alebo že som na ňu jednoducho hneď zabudol”, doložil rýchlo. “Samozrejme, že to bolí, ale takto sa týrať nemá zmysel a radšej si zamestnám myseľ niečím veselším a zmysluplným, aby som na to nemusel myslieť.”

“Ja viem, len.. jednoducho… zažila som už toľko sklamaní a vždy ma to prepadne znovu. Mať tak tvoju vôľu...”, povzdychla si a smutne zvesila hlavu.

“Ale no tak, bude dobre”, snažil sa ju utešiť James. Opatrne si k nej prisadol, ani čo by očakával ďalší výbuch z jej strany a ľavou rukou ju objal okolo pliec. “Trošku pozitívneho myslenia a hneď budeš mať krajší deň.”

“Máš pravdu”, prikývla odhodlane. “Kašľať na to všetko. Verím, že čoskoro odtiaľto vypadnem a príde ešte lepší chlap”, vyhlásila sebaisto s hrdo vypnutou hruďou a pokúsila sa o slabý úsmev.

“Vau, to sú ale pekné kozy...”

“Čože? Dobre som počula? Aké kozy?! Ešte len pred sekundou si ma tu utešoval z depiek a nakoniec mi čumíš do výstrihu ako taký úchylák?! A čo ti vlastne ide?!”, skríkla, ale tiež svoj pohľad nasmerovala na dekolt. Za ten čas, ako sa tu zhovárali a riešili ťažké životné rozhodnutia si ani nevšimla, že jej spod červených šiat, v ktorých okrem oslavy nakoniec prespala aj celú noc, vykúkali jej prednosti v čipkovanej podprsenke. Hneď si ich aj napravila a hodila na Jamesa nabrúsený pohľad.

“Čo? Ja som nič nepovedal!”

“Akože nie? Myslíš, že mám haluze, či čo? Jasne som ťa počula!”

“Nie… ja len… teda… pomyslel som si to, uznávam…”, povedal kajúcne, ale potom na ňu pozrel s iskričkami v očiach. “To by však znamenalo, že sa ti vracajú tvoje schopnosti!”

“No, super, tak to je o to horšie... Ani si ma neupozornil, že mi spod šiat trčia kozy a len si spokojne kukáš bez jediného slova. Fakt skvelé…”

“Hej, vnímaš, čo ti vravím? A nerozčuľuj sa toľko, veď to bol vlastne z mojej strany kompliment… a navyše, nepovedal som to nahlas. Ja nemôžem zato, že vieš čítať myšlienky.”

“No veď dobre, ale aj tak… mohol si ma upozorniť”, odvetila na oko nabrúsene, hoci jej jeho myšlienka celkom zalichotila.

“Hej, to som mohol… ale čo keď by si mi ten pohár hodila do hlavy, hm? Pri tebe človek nikdy nevie, ako zareaguješ, takže radšej som to nechcel riskovať”, odvetil vážne, ale v očiach mu šibalsky zaiskrilo. Maddie to ale trochu zamrzelo. Naozaj je až taká neznesiteľná?

“Takže podľa teba je lepšie v myšlienkach obdivovať moje prsia ako ma nato taktne upozorniť?”, spýtavo na neho pozrela.

“Máš pravdu, nabudúce ti to poviem.”

“To akože bude ďalšie nabudúce? Zbláznil si sa? Chystáš sa u mňa ešte niekedy prenocovať?”, bola prekvapená Maddie.

“Tak som to nemyslel, bože”, odvetil James s úškrnom. “No, rád by som ťa ešte obšťastňoval svojou prítomnosťou, ale odchádzam.”

“Že obšťastňoval…”, zamrmlala Maddie a pokrútila hlavou.

“Počuj, ty počuješ skrytý význam skoro všade… mala by si s tým niečo robiť”, dodal veľavýznamne a obul si topánky.

“Fajn, už padaj a hlavne, nech ťa pri tom nikto neuvidí”, povedala a podišla k dverám, aby ho vyprevadila von a pritom skontrolovala, či je vzduch čistý.

“Bože, to ti až tak strašne vadím?”

“Čože? Nie.. ja…len nepotrebujem byť predmetom nejakých nezmyselných rečí poza chrbát. Ešte by si niekto pomyslel nejakú sprostosť a…”

“Nič som nepovedal… nenamáhaj sa zbytočne s odpoveďou, bola to len rečnícka… myšlienka. Radšej už pôjdem. Vidíme sa na raňajkách, čau.” Maddie mu ešte venovala grimasu, zatvorila za ním dvere a znovu sa zvalila na posteľ. Pozrela na hodinky, bolo sedem hodín ráno.

“Och, bože, nebyť hňupa v mojej posteli, mohla som ešte spať”, zastonala, stále v tých istých šatách sa zaryla do periny a po pár sekundách zaspala. Znovu sa prebrala až na nepríjemný šum v hlave. Mala pocit, akoby ju strčila do včelieho úľa. Dezorientovane sa posadila a pretrela si tvár. V tej chvíli jej trápne hlasno zaškvŕkalo v bruchu. “No, asi je čas vytrepať sa dole na raňajky”, pomyslela si zničene a odvliekla sa do kúpeľne. Sprcha ju viac menej prebrala a o pätnásť minút s čerstvo umytými vlasmi a v čistom oblečení schádzala dole schodmi. Síce už bolo po desiatej, v jedálni vládol čulý ruch a Maddie pod návalom toľkých myšlienok skrivila tvár.

“No, naša ufrfľaná superstar zasa nad niečím ohŕňa nos”, počula, keď prešla okolo Logana ku chladničke, načo si od nej vyslúžil podráždený pohľad.

“Paráda a je to tu zas. To budem tieto hovadiny počúvať akože stále?!”, zaúpela v duchu, keď si aj s jedlom sadla vedľa Samiry. Tá sa neprítomne babrala vidličkou v torte, čo ešte ostala z oslavy.

“Kto to len mohol byť? Nemohla sa predsa len tak vypariť…”, preháňalo sa jej mysľou.

“Som zvedavá, či to zviera uvidím aj dnes….” Maddie pozrela na Niku, ktorá práve vstala od stola. Okrem ich sa jej v hlave rozpútala zmes myšlienok aj ostatných a mala pocit, že sa o chvíľu zblázni. Kŕčovito si prstami zakryla uši, ale bolo to neznesiteľné.

“Doparoma! Mohli by ste aspoň na chvíľu prestať myslieť?!”, náhle skríkla a ako blesk vyskočila zo stoličky. Tá s hlasným zadunením dopadla na drevené parkety. V jedálni na okamih zavládlo ticho a všetci prekvapene pozreli na Maddie. Ich myšlienky však hučali rovnakou, ak nie väčšou intezitou.

“Čo sa ti zasa nepáči?”, prevrátil očami Failo a s chuťou zahryzol do sedviča.

“Že čo?! Myslíš, že je mega úžasné počuť, nad čím všetkým vy hňupi premýšľate? A akože niektorí… škoda reči...”, skonštatovala a veľavýznamným pohľadom prebehla po prítomných. Samira, Amelia, Nika a Olivien na ňu prekvapene pozreli, zatiaľ čo sa Adam začal horlivo venovať natieraniu rožka pomazánkou a Failo sa okamžite zdvihol a odišiel.

“Akože nehnevaj sa, ale každý musí myslieť, to nemôžeš nikomu zakázať”, ozval sa James. “A navyše, boli by sme ti vďační za trochu súkromia. Tebe by sa tiež nepáčilo, keby ti niekto vošiel do hlavy a prečítal tie najskrytejšie tajomstvá.“

“Och, ty si zasa tak strašne múdry, pán psychológ! Zabúdaš však na jednu vec! Máš dojem, že sa na tých vašich drístoch zabávam, alebo čo?! Niektoré veci by som radšej ani nevedela, napríklad to, ako si mi ráno zízal na kozy bez jediného upozornenia, alebo ako tuto...”, vychrlila bez dychu nahnevane, no napokon sa radšej zarazila, “... radšej sa nevyjadrujem. A ešte k tomu, taký detail, vážení… neviem to ovládať! Je to pre mňa niečo úplne nové!”

“Ale veď sa upokoj”, ozvala sa Olivien. “Na výuke sa to znova naučíš. A mohla by si ísť za Victorom alebo Ardenom. Pred rokom, keď sme sem prišli, ti Aurora dala nejakú tabletku, ktorá tlmila tvoju schopnosť. Keďže je teraz chorá, skús sa opýtať jedného z nich.”

“Tabletku? To fakt niečo také existuje?” Maddie pocítila úľavu a zároveň nádej, že sa toho pekla v hlave môže zbaviť.

“Myslím, že na to by ti mal stačiť obyčajný haloperidol”, vstúpil do toho James, načo Oli len prikývla. “Fajn, tak… dík”, povedala už miernejšie, zdvihla stoličku a chcela odísť, keď vtom do jedálne vstúpil Victor v spoločnosti neznámeho, čiernovlasého dievčaťa.


Recent Posts
bottom of page