Ráno sa Tessa prebudila s pocitom, akoby celú noc behala maratón a vôbec si neoddýchla. Zastonala, bolelo ju celé telo a v hlave jej hrozne trešťalo. Vtom prudko otvorila oči a posadila na hodvábnej posteli, na ktorej ešte pred malou chvíľou snívala. Pozrela na okno, ktoré bolo zatiahnuté hrubými závesmi a prenikal ním tenký prúžok slnečného svetla. Bolo pootvorené, pretože zo záhrady počula šelest lístia na stromoch a spev slávika. Mrkla na hodiny, ktoré tikali na komode pri stene, bol už takmer obed.
“Kde to, dofrasa, som... “, pomyslela si a vtedy ju osvietilo. Bola v škole mágie, kde patrila, aby sa naučila zvládať svoje schopnosti. Ešte stále jej to prišlo viac než neuveriteľné. Pomaly sa zdvihla a prešla k veľkému šatníku. Keď ho otvorila, tvár jej rozžiaril spokojný úsmev. Vybrala z neho tričko, modrú sukňu a štýlové červené sako. To všetko položila na posteľ a prešla do luxusnej kúpeľne, kde sa osprchovala, upravila a učesala. Opäť v spálni sa obliekla, natiahla si vysoké topánky, nahodila riasenku, žmurkla do zrkadla na svoj odraz, usmiala sa a vtedy sa na jej dvere ozvalo tiché zaklopanie. Tessa najprv nevedela, ako reagovať, ale napokon otvorila. Stál tam vysmiaty Victor.
“Dobrý deň, drahá”, oslovil ju. “Vidím, že si pripravená na uvedenie do našej čarodejníckej spoločnosti”, poznamenal, keď si ju obdivne premeral od hlavy po päty. “Určite si už hladná.”
“Skôr túžim po káve, tak poďme”, povedala Tessa a vybrala sa tíško za ním. O chvíľu v duchu nadávala na topánky, nejako ju boleli nohy, akoby celú noc chodila po ostrom skle alebo kamienkoch. Neskôr si ich bude musieť prezuť. Zišli spoločne po schodoch a prešli do jedálne, kde bolo dosť rušno. Tessa nebola zvyknutá na toľko hlasov a ľudí a keď sa na ňu upreli pohľady prítomných, pripadala si ako nahá…
Keď sa Samira prebrala zo spánku, do izby už prenikal slnečný jas. Pri pohľade na budík však až tak dlho nespala. Nemotorne a ešte so zalepenými očami od spánku sa vymotala z postele a prešla do kúpeľne. Tam si dala studenú sprchu, aby sa ako tak prebrala. Potom si obliekla peknú sukňu a k nej farebne zladila tričko aj topánky. Hodnú chvíľu sa mocovala s vlasmi, ktoré jej ako drôty odstávali na všetky strany. Samira sa ani nečudovala, veď v noci sa len v posteli prehadzovala. Keď už bola konečne so svojím výzorom spokojná, s boľavým žalúdkom od nervozity vyšla na chodbu a zišla dolu schodmi. Zamyslená kráčala k Adamovej izbe, že mu všetko povie, ale nebol tam. S miernym pocitom sklamania sa teda pobrala späť a keď zatáčala za roh, niekto do nej tak prudko narazil, až ju odhodilo dozadu a div že nespadla. Na poslednú chvíľu sa zachytila masívneho stolíka, na ktorom stála starožitná váza. Tá sa nebezpečne rozkývala, ale Samira ju zastavila. To všetko sa zbehlo v priebehu pár sekúnd. Keď konečne nadobudla rovnováhu, pozrela konečne na dotyčného a srdce jej zamrelo. Bol to Arden a v tvári mal, ako inak, maximálne nahnevaný výraz.
“Arden, prepáč, ja… nechcela som”, vyjachtala roztrasene, ale on ju zahriakol.
“Nechápem, prečo sa ospravedlňuješ, veď to bola moja chyba, takže ty prepáč”, podotkol zamračene, ale potom sa na ňu oboril. “Čo tu inak robíš? Zasa sliediš? Keď tvoje schopnosti zlyhajú, špehuješ a zakrádaš sa, čo by si ešte zaujímavého zistila?!”
“Čo? Nie, ja…” Samira bola z neho taká nervózna, že nevedela zo seba vydať jedinú súvislú vetu.
“To ti tak verím”, protivne sa uškrnul. “Určite sa už nevieš dočkať, aby si všetko mohla vykvákať Adamovi, však?!”
“Nikomu som nič nepovedala a ani jemu nie, prisahám”, bránila sa Samira, ale Arden len stisol pery.
“A dúfam, že to takto aj ostane!”, vyštekol a chcel okolo nej prejsť, ale ona, napriek tomu, že z neho šiel strach, sa už rozhnevala.
“Arden, tvojich vyhrážok a obvinení mám už plné zuby! Tak sa ku mne správať nebudeš! Ničím som ti neublížila a nemáš právo so mnou takto zaobchádzať!” On však nad jej slovami len otrávene prevrátil očami.
“Samira, daj mi pokoj, ja teraz fakt nemám náladu na tie tvoje tirády”, odvetil jej ostro. “Takže si daj odpich.”
“Čo sa to tu deje?” James práve zabočil za roh a zozadu narazil do Ardena. “Čo tu riešite? Počuť vás až do haly”, povedal a chytil sa za hlavu. “Kriste, mňa asi šľahne, nemáš nejaký vyprošťovák?”, pozrel s nádejou na Ardena. “Všetok som dal totiž Maddie.”
“Ale choď doriti aj s vyprošťovákom”, zavrčal nazlostene a po vstupe do svojej izby tak tresol dverami, až oboma trhlo.
“Debil jeden, čo mu zasa sadlo na nos?”, opýtal sa James prekvapene a pozrel na Samiru. “Si v pohode?”
“Ale hej, veď poznáš Ardena. Stelesnenie láskavosti”, poznamenala ironicky.
“Nevšímaj si ho, pes ktorý šteká, nehryzie”, povedal s úsmevom. “Aj keď by som ho tiež niekedy nakopal do zadku, ako napríklad teraz. No nič, idem si niečo zohnať na tú hlavu. Ty náhodou niečo nemáš?”
“Bohužiaľ nie.”
“Tak fajn. Zatiaľ sa maj.”
“Ahoj”, pozdravila ho a odvliekla sa späť do svojej izby, kde ostala až do obeda, kým sa jej neozval prázdny žalúdok. Zišla dole do jedálne, kde už bolo pár ľudí. Akurát si sadla za stôl so sendvičom, ktorý si narýchlo pripravila, keď do jedálne vstúpil Victor v spoločnosti peknej tmavovlásky a Samire skoro zabehla reďkovka, z ktorej si práve odhryzla. Tak žeby predsa?
“Na chvíľu mi venujte pozornosť! Dnes mám tu česť predstaviť vám vašu novú spolužiačku Tessu. Takže dúfam, že medzi vás v pohode zapadne. Idem, počas Aurorinej neprítomosti mám toho vyše hlavy. Ešte raz vám pripomínam ten bordel vonku”, poznamenal smerom k vysokej blondínke a drobnej tmavovláske, ktoré sa po jeho odchode rozosmiali. Tessa ostala stáť pri dverách, kde ju Victor nechal. Áno, bola zvyknutá na záujem ľudí okolo seba, ale na tomto sa jej niečo nezdalo. Mnohí si ju premerali pohľadom, niektorí sa zdvihli a odišli, ďalší zasa pokračovali v jedle a diskusii.
“Máme kávu?”, opýtala sa a Samire opäť zamrelo srdce. Bola to ona, jej hlas, síce ho počula len dva razy, sa vryl jej do pamäte, poznala ho. Bez váhania vyskočila a ujala sa jej. Cítila voči nej zvláštnu zodpovednosť.
“Jasné”, povedala s úsmevom. “Ja som Samira, vitaj medzi nami.” Chytila ju za ruku a potiahla do kuchyne, kde pri linke stál vysoký chalan a natieral si chlieb s paštétou. “Ahoj, Logan”, pozdravila ho Samira. “Toto je Tessa, je tu nová”, predstavila ju, načo sa Tessa usmiala.
“Nazdar”, odvetil s úsmevom a podišiel ku kávovaru. “Akurát som spravil čerstvú, dáte si?”
“Presne pre toto sme sem prišli”, povedala Tessa a Samira jej zatiaľ ukázala, kde nájde hrnčeky a zahŕňala ju množstvom otázok.
“Takže, kedy si sem prišla?”, opýtala sa jej.
“Dnes v noci”, odvetila Tessa.
“Aha, takže si z mesta? Alebo z väčšej diaľky?”, bola zvedavá Samira.
“Áno, tam som chodila aj na univerzitu.”
“Aj ja!”, zvolala nadšene. “Čo si študovala? Ja antropológiu a veľmi ma to bavilo.”
“Právo”, odvetila Tessa s nechuťou. “Čiže si vieš predstaviť, aká to musela byť nuda.”
“To áno, ale je zaujímavé, že sme sa nikdy nestretli”, podotkla Samira zamyslene. “Aj keď vysokoškolský areál je dosť veľký.”
“Asi si nechodila na žúrky, že? Pretože tam by sme sa určite videli, nevynechala som totiž ani jednu”, poznamenala Tessa pobavene.
“To nie. Nebývala som dokonca ani na intráku, ale doma. Ocko ma nechcel nikde púšťať.”
“Jasné, chápem. Aj ja mám streleného fotra…” Samira sa zháčila a potom s úsmevom pokrútila hlavou.
“Tak som to nemyslela, môj otec je fajn, len trochu prísny”, povedala a pozrela skúmavo na Tessu. “Ako sa ti tu zatiaľ páči?”
“Je to tu pekné”, odvetila jednoducho.
“A čo noc? Vyspala si sa dobre?” Kým jej stihla odpovedať, prerušil ich Logan a každej z nich podal šálku pariacej sa kávy.
“Veď jej daj trochu vydýchnuť”, zasmial sa pobavene. Potom sa spoločne vrátili do jedálne, kde sa Tessa usadila za veľký stôl. Rozhliadla sa po miestnosti, ktorá sa pomaly vyprázdňovala a chvíľu pozorovala svojich nových spolužiakov. Zamyslene sklopila zrak do hrnčeka a uvažovala, či urobila dobre, keď súhlasila s pobytom v tejto škole. Mala pocit, že tu nezapadá, nemôže. Oni sú skupina, partia a ona je tu nová a nikto nevie, čo si o nej má myslieť. Iste, môže zato aj Victor, jednoducho ju sem hodil ako kus mäsa a odišiel, čím si to zaslúžila? Veď s ním odišla z párty a ukončila štúdium na starej škole, urobila len to, čo chcel. Dopekla, ona robila niečo, čo od nej vyžadoval chlap?! Nie, sama seba nespoznávala, bolo jej zo seba smutno aj zle. Vedela, že ani jej partia by do svojich kruhov neprijala len tak niekoho. Najprv by ho sledovali a dali by si na čas, vedela to veľmi dobre. Zrazu sa jej zacnelo a otriasla ňou hrôza, aj nejaká divná bolesť. Hrnček jej vypadol z rúk a na podlahe sa rozbil na márne kúsky. Tessa sa zohla a začala zbierať črepy, keď sa k nej pridala Samira.
“Počkaj, pomôžem ti”, povedala jej s rozpačitým úsmevom a ju predsa len napadlo, že to asi nebude najhoršie miesto na svete. Samira po neskorých raňajkách chcela ísť za Adamom, ale toho videla sedieť na terase, ako sa rozpráva s Ameliou. Tak zaľúbene na seba hľadeli, až Samire stislo srdce a tak sa rozhodla, že radšej odprevadí Tessu do jej izby.
“Som taká unavená! A navyše ma bolia nohy z týchto neznesiteľných topánok”, sťažovala sa Tessa, keď kráčali po chodbe.
“Naozaj? Mne sa ešte nestalo, že by mi tu nesadla veľkosť”, prekvapila sa Samira, načo dievčina len mykla plecom. Rozlúčili sa a aj ona sa uchýlila do svojej spálne. Tiež si trochu ľahla, že si pospí, keď sa zasa a mimovoľne v niekom ocitla…
Znova bola vo Victorom laboratóriu. Teraz tu bolo šero, svietila len jedna malá neónka pri umývadle. Ona sedela na operačnom lôžku a práve si odpila z fľaše, čo zvierala v ruke.
“Vodka, fuj!”, striaslo Samiru, ale dotyčný si znova štedro odpil. Cítila, ako sa jej motá hlava, čiže už bola kvalitne naliata. Lomcoval ňou hnev, zúfalstvo, nenávisť, ale aj láska… Tieto pocity jej doslova trhali vnútro aj srdce a po lícach jej stekali slzy. Vtom zoskočila z lehátka, ale pritom stratila rovnováhu a narazila do kovového stolíka s operačnými nástrojmi, ktorý sa prevrhol a všetko s hlasným rachotom popadalo na zem.
“Doriti! Debilné sprostosti, ako to tu nenávidím!”, zahromžil známy hlas nahnevane a Samira zdúpnela. Znova sa nejakým spôsobom dostala do Ardena! Ten tomu neporiadku nevenoval pozornosť a ešte do toho stola náležite kopol, až ho zabolela noha. Samira v jeho tele potiahla nosom a tackajúc sa pobrala smerom ku kartotéke. Predtým, ako ju otvorila, zasa sa napila z fľaše, ktorú nešikovne položila na pult. Potom vytiahla zásuvku a všetky zložky začala rad radom vyhadzovať na dlážku, až kým nenašla tú, ktorú hľadala. Otvorila ju a chvíľu sa dívala na fotku nejakého Christiana a cítila, ako sa v nej dvíha vlna obrovskej viny. Potom aj tento fascikel skončil na zemi a po pár minútach prehrabávania vzala do rúk ďalšiu zložku. Zosunula sa na studené linoleum a tupo zízala na obrázok usmiatej Joy. Pri pohľade na ňu zaťala ruky v päsť a nešťastne si prehrabla vlasy. Srdce jej bilo ako splašené, natiahla ruku po fľašu a opätovne sa napila. Náhle sa v nej zdvihol taký nával hnevu, že sa rozohnala a hodila skoro prázdnu fľašu cez celý labák. Tá sa s hrmotom rozbila o skrinky a z police hlasno popadali skúmavky, banky a iné veci potrebné na výskum. “Prečo? Prečo mám taký posratý život?! Dopekla s ním!”, zrúkla, vyskočila na rovné nohy a s pocitom beznádeje z tohto nenávideného miesta začala ničiť všetko, čo sa jej dostalo pod ruku…
Samira sa opäť prebrala úplne mimo a na krátky čas nevedela chytiť dych. Toto Ardenove citové vypätie ju strašne unavilo, keďže sa v ňom zdržala pomerne dlho.
“Musím sa to naučiť poriadne ovládať, pretože ak sa budem stále častejšie do niekoho len tak, z ničoho nič, dostávať, tak asi umriem od vyčerpania”, pomyslela si, keď si prezliekala spotené tričko. Nešlo jej ale do hlavy, v akom bol stave. Už ho videla v inom svetle a nenávisť, ktorú k nemu cítila, vystriedala ľútosť. Asi sa medzi ním a Joy niečo stalo, no okrem toho ho trápia aj iné veci… Kto bol ten chalan na fotke? Christian? Samira ho nepoznala, videla ho po prvý krát, ale bol asi v jej veku, možno trochu starší. “Och”, povzdychla si nahlas a klesla do pohodlného kresielka. “Toto je už na mňa priveľa. Toľko záhad na jeden deň”, mrmlala si a nešťastne si zložila tvár do dlaní. Napriek únave by už nezaspala a tak si čupla k písaciemu stolu. Zo spodného šuflíka vytiahla ružový obal s papiermi, ktoré vzala Amelii. Áno, vedela, že to nebolo správne, ale v tom čase jej Adam nechcel nič povedať a ona stratila pamäť, čiže bolo ľahké jej ich potiahnuť, navyše, aj tak ich vyhodila do odpadkového koša. Vtedy si ich len letmo prebehla, ale teraz sa rozhodla, že ich preštuduje viac do hĺbky. Vzala ich a zišla dole do prázdnej jedálne, pretože jej izba ju začínala dusiť. Bola presvedčená, že o takomto čase tu nikto nebude a ani nepríde, tak si dokumenty rozložila po kuchynskom pulte a pohrúžila sa do ich obsahu. Prezerala si fotky známeho labáku, ktorý poznala, hoci len z Ardenovho pohľadu. “Teraz musí byť v katastrofálnom stave”, pomyslela si, keď vtom zaregistrovala kroky…
Keď Amelia otvorila oči, musela ich aj hneď rýchlo prižmúriť, pretože v izbe bolo nejako príliš svetla. Rozospato pozrela na ružový budík, ktorý trónil na jej nočnom stolíku. Bolo už skoro poludnie, no jej sa akosi ešte nechcelo vstávať. Otočila sa na druhý bok a s jemným úsmevom na perách sa ešte chvíľu nechala unášať spomienkami na oslavu. Včerajšok bol úžasný, ale aj dosť vyčerpávajúci, no dobrom slova zmysle. Pri myšlienkach na čas, ktorý strávila s Adamom, jej telom prebehli zimomriavky. Nič iné okrem neho v hlave nemala. Bola v tom, úplne až po uši. Zamilovaná a šťastná. Napokon sa predsa konečne vykotúľala z teplej postele a po osviežujúcej sprche si na seba natiahla iba ľahký top a džínsové šortky, tmavé vlasy si vyčesala do konského chvosta. Kým sa vychystala, prešla ďalšia hodina, ale to bolo pre Ameliu typické. Keď vošla do jedálne, bola prázdna, no k kuchyni pri pulte sedela Nika s Olivien, ktoré sa o niečom bavili.
“Dobré ráno”, pozdravila spolužiačky a podišla ku kávovaru.
“Aj tebe”, odzdravila s úsmevom Oli.
“Tak ako sa máte? Aspoň trochu ste si oddýchli?”, opýtala sa ich Amelia, keď si k nim prisadla aj s hrnčekom kávy. Po pár minútach ich rozhovoru Nika odišla a vtedy do kuchyne vošiel Failo, ktorý ich obdaril žiarivým úsmevom.
“Nazdar, kočky! To je dnes ale krásny deň, však?”, povedal a z chladničky si vybral minerálku. Dievčatá na seba prekvapene pozreli. Ešte si pamätali, ako v noci celý nahnevaný a mokrý po nedobrovoľnom kúpeli v bazéne nadávajúc odišiel.
“Niekto tu má dobrú náladu”, skonštatovala Amelia.
“Ha, to si píš”, zasmial sa Failo a vtedy sa znova rozleteli dvere. Dnu ako zmyslov zbavený vpálil Victor a v tvári bol červený ako moriak.
“Ako to, že záhrada ešte stále nie je uprataná?! Stále je tam bordel ako v tanku! Tak? Vysvetlí mi to niekto?!”
“Ale starký, upokojte sa! Prečo musíte tak vrieskať? Ešte vás tu trafí šľak a čo potom?”, podotkol pokojne Failo, ktorý ležérnym krokom vyšiel na terasu a hodil sa do ratanového kresla. Victor už otváral ústa, že mu niečo povie, ale napokon len pokrútil hlavou a otočil sa k Amelii a Olivien očakávajúc odpoveď.
“Ehm...no, oslavovali sme?”, odvetila Amelia nesmelo. “Pár z nás malo nedávno narodeniny a… “ Odmlčala sa, keď videla, ako sa Victor zhlboka nadýchol a obe dievčiny čakali, kedy zasa vybuchne.
“To ja viem, ráno som hovoril tuto s Olivien a tiež si jasne spomínam, že ju mala začať upratovať, všakže?! Kriste, na tieto vaše výmysly nemám vážne čas ani nervy”, povedal napokon a bolo vidno, ako sa musí ovládať. “Do večera bude záhrada v pôvodnom stave, jasné? Vy dve ste zato zodpovedné!” Ešte raz ich prebodol zlostným pohľadom a nadávajúc popod nos odišiel. Amelia s Olivien len prevrátili očami a zrazu sa strašne rozrehotali, až im tiekli slzy.
“Videla si ten jeho výraz? Myslela som, že mu exploduje hlava, bol skoro bordový”, smiala sa Oli, načo Amelia prikývla.
“Áno! A ako mu navrela žila na čele! Myslela som, že nás na mieste zaškrtí”, dodala zadýchane a chytila sa za brucho, ktoré ju od toľkého smiechu bolelo. Postupne sa kuchyňa začala zapĺňať a hemžiť ďalšími oneskorencami. Prišiel aj Adam, ktorý ju už vo dverách vyhľadal pohľadom, žmurkol na ňu a s rožkom v ruke, ktorý si natrel tvarohovou pomazánkou, sa usadil na terase. Po tom, ako sa Victor opätovne vrátil a predstavil im novú spolužiačku, Amelia si k svojmu milému okamžite prisadla a naklonila sa, aby ho mohla pobozkať. Adam jej s privretými očami pusu opätoval, no potom sa od nej jemne odtiahol.
“Nie že by mi to nebolo maximálne príjemné, ale Victor je už späť a nemala by si takto riskovať, Amy”, povedal jej, načo len pokrčila plecom.
“Vidíš ho tu niekde? Ja nie, veď už odišiel a navyše, ostatní o nás aj tak vedia”, odbila ho s úsmevom.
“To máš pravdu, ale aj tak. Nikdy nevieš, kedy sa ten zloduch objaví.” Potom sa len tak nezáväzne rozprávali a smiali, keď v jednej chvíli Adam zvážnel a pozrel na ňu. “Myslíš, že tie papiere z tvojej izby vzal on?”, opýtal sa jej zadumane.
“Kto? Victor? Neviem, no nikto iný mi nenapadá”, pokrútila hlavou Amelia. “Jedine on by sa chcel zbaviť dôkazov a všetkých vecí súvisiacich s laboratóriom, len aby som si nespomenula a aby sa mi len tak nepovaľovali v izbe ako dôkaz o jeho nekalých praktikách. Bože”, povzdychla si neveriacky. “Stále mi to naháňa strach, ako mi ten muž dokázal len tak jednoducho vymazať pamäť a spomienky. Čo keby to prehnal alebo sa rozhodol urobiť to tak, že by som zabudla aj nato, kto vlastne som a…” Pri tej myšlienke Ameliu striaslo a vtedy ju Adam jemne drgol lakťom. Okolo nich totiž práve prechádzala Maddison, tak hneď stíchla, aby ju náhodou nepočula. Tá však zrazu zastala a otočila sa k nim s prižmúrenými očami a podozrievavým výrazom na tvári.
Po neskorých raňajkách sa Maddie vybrala pohľadať Victora, aby ho poprosila o tú tabletku, čo jej spomínala Oli, na stlmenie chaosu v jej hlave. Predpokladala, že bude v pracovni a tak si to namierila rovno tam. Zakrátko sa ocitla pred správnymi dverami a tri krát na ne zaklopala.
“Ďalej!”, ozvalo sa po chvíli trochu roztržito. Maddie vstúpila dnu a podišla k luxusnému kancelárskemu stolu z mahagónového dreva, na ktorom sa nachádzal neskutočný bordel, ale najväčšiu časť toho zmätku tvorili papiere. Kopy papierov. Pozrela na Victora, ktorý ju ani nevnímal a ešte hodnú chvíľu pobehoval hore dole. A tak Maddie len bez slova stála a sledovala, čo robí. Keď si poukladal niektoré dokumenty na miesto, konečne svoju pozornosť upriamil na ňu. “Čo potrebuješ, Maddison?”, zamrmlal a stále sa ešte trochu nesústredene obzeral po miestnosti.
“Ehm… Olivien mi spomínala nejakú tabletku na utíšenie mojej mysle. Vraj ste mi takú s Aurorou dávali, keď som sa do tejto školy dostala a nevedela som ešte ovládať svoje schopnosti.” Vtedy si získala jeho úplnú pozornosť.
“Ááále, nehovor! Takže ich máš späť?”, opýtal sa jej s úsmevom, načo Maddie len prikývla. “To je potom skvelá správa! Naozaj skvelá správa!”, jasal Victor a skúmavo si ju premeriaval. Zrazu ho ten jeho chaos a bordel s papiermi už nezaujímal. Maddie si všimla, že nad niečím tuho premýšľa, no tentokrát nepočula ani len jedinú myšlienku, alebo čo i len slovko, ktoré by mu behalo po rozume. Akoby jeho myseľ bola prázdna alebo vypnutá. No napriek tomu bol evidentne úplne ponorený do svojich úvah a pohľadom ju doslova prepaľoval. Bolo jej to maximálne nepríjemné a zároveň mala pocit, že to nie je prvý krát, čo ju takto hltá očami... Vtom jej to došlo a v momente sa jej hlavou prehnali tisícky myšlienok….
V náhlej spomienke videla samu seba, ako tiež takto stojí v jeho pracovni a podáva mu pár učebníc.
“Victor, nehnevajte sa, ale tieto knihy sú nám nanič. Takže vám ich vraciam.”
“A to už prečo? Myslím, že ja som váš mentor a rozhodujem o tom, čo je pre vás vhodné!”, odvetil podráždene.
“Viem, ale aj s ostatnými babami sme sa zhodli, že tieto banality zvládame už ľavou zadnou. Čo tak nám dať niečo zaujímavejšie? Obrana je síce fajn, ale len s ňou vojnu nevyhráte. Ale také útočné kúzla, to je niečo iné a podľa nás aj účinnejšie. A nehovorím len o základoch, podľa mňa nás treba zasvätiť čo najhlbšie do útrob mágie… mám na mysli aj čiernu, temnú, ktorou by sme ľahšie porazili nepriateľov.” Maddie na neho nedočkavo pozrela a on si ju skúmavo, ale zároveň prekvapene premeriaval.
“No… musím povedať, že takýto návrh by som od teba, teda od vás, vôbec nečakal a samozrejme, súhlasím. Ak ste si také isté, že obranu ovládate, nastal čas pre ďalší level”, doložil s pobaveným úsmevom a Maddie mu ho zoširoka opätovala.
“Super, že sme sa dohodli”, povedala, poopravila si dlhé vlasy, obtiahnuté tričko a krátku sukňu a otočila sa na odchod. Keď však chcela otvoriť dvere, zrazu sa pri nej zjavil Victor. Kým stihla zaregistrovať, o čo mu ide, jednou rukou ich znova zavrel a druhou Maddie oblapil okolo pása, pričom ju otočil k sebe a pritlačil k stene. Cítila, ako sa na ňu tlačí a dlaňami sa jej snaží dostať pod sukňu a tričko… Vtedy sa spamätala z prvotného šoku, z celej sily sa zaprela a Victora od seba odstrčila. Neveriacky na neho chvíľu civela a snažila sa spracovať, čo sa práce stalo. Jej mentor sa, len tak, z ničoho nič, na ňu vrhol a obchytkával ju po celom tele. Prečo??? Hoci to bol starý cap s občasnými úchylnými poznámkami, myslela si, že aspoň na takej úrovni, že sa nezníži k niečomu takto prízemnému…
Maddie sa vrátila späť do reality a šokovane pozrela na Victora, ktorý ju trochu zmätene pozoroval.
“Si v poriadku? Náhle si nejako zbledla.”
“Vy...!”, vyjachtala nakoniec, keď sa jej v hlave ako tak uležali všetky myšlienky. Victor sa stále nechápavo díval na dievčinu, ktorá sa pred ním triasla. “Vy jeden odporný, úchylný starý cap!”, vykríkla a zaťala ruky do pästí, načo sa okamžite zamračil.
“Prosím?! To ako sa so mnou rozprávaš?!”, zavrčal Victor celý červený.
“A ako by som sa podľa vás mala rozprávať s osobou, akou ste vy?! Victorko, úchylnučký staručký capík?”, zvolala posmievačne. “To znie lepšie?! Myslíte si, že vám tie vaše sprosté séra a injekcie všetko vyriešia?! Že jednoducho ľudí donútite, aby len tak jednoducho zabudli? Tak teraz sa držte, mám pre vás novinku! Pretože ja si spomínam na všetko... A keď vravím na všetko, tak úplne na všetko!” Victor sa zhlboka nadýchol a pokrútil hlavou.
“Pozri sa, ja neviem, o čom to tu melieš, mladá dáma, ale stačilo! Takéto správanie si vyprosím!”
“Vyprosujte si čo chcete, mňa to vonkoncom nezaujíma! No nemyslite si, že budete do mňa zasa strkať tie svoje injekčné ihličky, a to len za to, že sa správate ako nadržané prasa!” Maddie už jačala a bola od zlosti a frustrácie celkom stratená.
“Ešte raz ťa upozorňujem a to posledný krát, daj si pozor na jazyk!”, odvetil jej Victor s prižmúrenými očami. “Takéto obvinienia sú dosť závažné, nemyslíš?!”
“A keď si nedám, potom čo?! Mimochodom, aj Niku by ste vymazali rovnako, ako mňa, keby s vami nevliezla do postele dobrovoľne?! Ale vlastne áno, vy ste sa vyžívali v tom, ako sa potom tá chuderka kvôli vám trápila, hoci ste ju mali hlboko u prdele, že? Och, keď si len spomeniem, že len kvôli VÁM bol môj postoj k týmto hňupom skreslený na úchylákov prvej triedy, tak sa mi chce plakať. Je mi z vás zle!”
“Ja stále neviem, čo tu tu, dopekla trepeš, Maddison! Nech však vravíš už o čomkoľvek, pokiaľ viem, teba by takáto vec aj tak nemala vyviesť z miery, keďže tvoja minulosť spočívala len vo vymetaní barov za účelom sexu, či iných radovánok”, šplechol jej posmešne do tváre.
“Nech bola akákoľvek, do toho vás v prvom rade nič. Ale keď ste už začali, tak je dosť veľký rozdiel dobrovoľne si s niekým vyraziť a stráviť s ním noc ako to, že sa na vás len tak z ničoho nič niekto vrhne. Niekto, komu ste to vopred nedovolili a ani sa vám nesnívalo, že sa vás niekedy dotkne, fuj!”
“Doriti, o čom to tu stále točíš!”, zhúkol Victor a rukami si vyčerpane pretrel tvár. “A mimochodom, nemysli si, že vám ten odchod z domu aj s Jamesom prejde. Ešte vám nejaký trest vymyslím, o to sa neboj. Takže, nechcem už počuť ani jedno slovo, tu máš tú tabletku a okamžite vypadni! Odmietam ďalej počúvať takéto sprostosti!”
“Zadrhnite sa s ňou pokojne aj sám, už ju nepotrebujem!” Maddie mu ešte venovala posledný zhnusený pohľad, prudko sa zvrtla na podpätku, rázne vypochodovala z jeho pracovne a s hlasným tresnutím zabuchla za sebou dvere. “Čo si ten debilný dedo vlastne myslí?! Že si tu z nás bude robiť pokusných králikov?! Tak to mu len tak neprejde!”, zaťala sa Maddie a vtedy si prisahala, že o tých jeho výskumoch musí zistiť niečo viac. Ale kde začať? Možno u Joy? Tá by predsa mohla vedieť niečo od Ardena…. Bola však tak rozrušená, že najprv vybehla do záhrady nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Keď prechádzala okolo Adama a Amelie, ktorí sedeli na terase, vtom z ich myslí začula presne to, čo potrebovala…
“Hej, vy dvaja!”, oslovila ich a podišla bližšie. “Potrebujem sa s vami porozprávať. Súrne.” Amelia zmätene pozrela na Adama a potom späť na Maddie.
“Čo sa deje, Maddison? O čo sa chceš s nami baviť?”, opýtala sa jej prekvapene. Dievčina k nich podišla bližšie a tichým hlasom povedala:
“Povedzme, že sa mi vrátili schopnosti a počula som všetko, čo ste si tu hrkútali.... Takže poobede sa zastavte u mňa v izbe, oukej? Platí?” Ani nečakala na odpoveď a vošla dnu do domu, kde si sadla k Jamesovi. Amelia s Adamom sa seba len bezradne pozreli.
“Super”, skonštatoval sucho. “Ďalší človek, čo o tom vie.”
“Neboj, uvidíme, o čom sa chce rozprávať”, povedala Amelia a vstala. “Predtým zájdem za Joy. Dnes som ju tu ešte nevidela, čo je dosť nezvyčajné.”
“Dobre, vidíme sa neskôr.” Adam sa nahol, vtisol jej rýchly bozk a ona sa pobrala za kamarátkou. Keď jej však otvorila, vyzerala dosť biedne. “Čauko, spachtoška! Si v pohode?”, opýtala sa jej Amelia, keď ju vpustila dnu.
“Ale áno”, odvetila jej a unavene sa hodila na posteľ.
“Ťažká noc?”, podotkla Amelia a prisadla si k nej.
“Aj tak sa to dá nazvať…”, skonštatovala Joy zachrípnuto, pozrela na ňu a potom sa jemne usmiala. “Tak?”, pozrela na ňu so zdvihnutým obočím.
“Tak… čo?”, odvetila jej protiotázkou, hoci dobre vedela, na čo naráža.
“Celá žiariš a s Adamom vám to veľmi pristane. Nejaké detaily?”, bola zvedavá Joy a uprela na ňu trochu smutné oči. Amelia sa len usmiala a pokrčila plecami.
“Je nám fajn a to je podstatné. Som šťastná”, odvetila a už len pri pomyslení na Adama sa jej rozbúchalo srdce.
“To je skvelé. Veľmi sa z vás teším”, povedala jej priateľka a stisla jej ruku. Ameliu až striaslo, akú mala ľadovú dlaň.
“A ty? Si v poriadku? Kde je Arden? Dnes som ani jeho nevidela…” Joy jej však skočila do reči.
“Som, len… včera som to prehnala s tými neskorými drinkami. Nie je mi dobre a strašne ma bolí hlava. Pôjdem si ešte ľahnúť.”
“Aha… no dobre, tak ťa nechám, oddýchni si.”
“Ďakujem”, odpovedala Joy a Amelia vyšla z izby. Tam na chodbe sa akurát zrazila s Adamom. “Och, výborné načasovanie”, skonštatovala so smiechom, keď videla, ako sa bezradne motá.
“To máš pravdu. Neviem totiž, kde má Maddison izbu.”
“Všimla som si”, poznamenala Amelia, načo sa uškrnul a už klopala na dvere svojej spolužiačky. “Takže… čo presne od nás chceš?”, opýtala sa jej o chvíľu, keď už obaja sedeli na jej posteli. Maddie vzala do rúk vankúš, o ktorý sa oprela a spustila.
“Posledné dni ma často bolela hlava a sem tam sa mi v mysli mihla nejaká myšlienka. Dnes sa mi však schopnosti vrátili naplno a ako som už spomínala, počula som, o čom ste sa bavili. O tom starom capovi a vymazaných spomienkach, v ktorých má svoje špinavé paprče”, zavrčala zlostne. “Takže na základe toho mám pocit, že by sme si mohli navzájom pomôcť. Myslím, že sme na rovnakej vlne a všetci chceme zistiť nejaké infošky. Nech si nemyslí, že bude do nás pchať kadejaké zabúdacie séra ako nejaký poloboh. Veď on ešte doplatí na svoje činy! Čo vy nato, hm?” Amelia na moment zaváhala. Maddie ju poriadne zaskočila a podľa výrazu na Adamovej tvári bolo zjavné, že aj jeho. Napokon, ona si aj tak všetko nepamätala.
“Fajn”, ozval sa po chvíli Adam rezignovane. “Všetko ti vysvetlím.” Maddison doslova hltala všetko, keď jej rozprával, čo všetko sa stalo a čo všetko vie.
“Super, takže chcem ísť do toho labáku. A čo najskôr”, povedala, keď skončil. Ten chcel hneď protestovať, ale Amelia ho predbehla.
“Súhlasím! Len neviem, kedy sa nám naskytne tá správna príležitosť.”
“A ty sa kam tak hrnieš, veď vy dve tam aj tak nemôžete ísť, keďže ani neviete, kde to laboratórium je. Je to veľmi nebezpečné.” Maddie nad jeho slovami len prevrátila očami.
“Ja si myslím, že riešenie sa nám čoskoro naskytne samo, keďže Victor už vie, že sa mi vrátili schopnosti. Som si istá, že každú chvíľu bude čoraz viac túžiť po tom, aby do nás znova zabrdol nejakú ihlu. V podstate si každý príde na svoje, Victorko sa poteší so vzorkou krvičky a my za ten čas snáď na niečo prídeme, nie? Mimochodom, ty si ako na tom so svojimi schopnosťami? Máš ich už nazad?”
“Ak mám povedať pravdu, ani som to neskúšal, keďže väčšinu času sa piplem v tých papieroch”, odvetil Adam, následne vstal, obišiel Maddieinu posteľ a ľahol si na druhú stranu. Zavrel oči, na krátku chvíľu sa sústredil a vtom sa vedľa nich zjavila jeho astrálna projekcia. “No konečne!”, skríkol celý natešený, načo sa zasmiali aj dievčatá.
“Tak vidíš, zaangažujeme do toho aj hňupíka, tomu sa možno už tiež medzičasom vrátili a…”
“Héééj, pŕŕŕ… ja som s tým ešte nesúhlasil… stále si myslím, že to je nebezpečné! Keď si len spomeniem, ako katatrofálne to dopadlo naposledy…”
“Možno, ale to bolo určite preto, že ste tam šli nepripravení. Nebudeme predsa plytvať našimi schopnosťami. Pôjdeme tam len v podobe našich astrálnych JA, ktoré naprojektujete vy dvaja, aby v prípade akýchkoľvek problémov na capovom operačnom stole sme mohli okamžite zmiznúť do bezpečia”, predložila im svoj plán.
“To je super nápad, Maddie”, zvolala nadšene Amelia a prosebným pohľadom pozrela na Adama. Ten nad ním ešte stále uvažoval, no nakoniec nebadane prikývol.
“Dobre teda, súhlasím. Počkáme si, kým nepríde Victor s tým testovaním...” To už si Maddie s Ameliou víťazoslávne ťapli, načo len prevrátil očami.
“Paráda! Amelia, bolo by fajn, keby si šla napred, kým nás tam ten starý bude zdržovať nejakými sprostosťami a ty Adam… vyhovoríš sa, že svoje schopnosti ešte nemáš späť. Mal by ťa pustiť, lebo mu budeš na nič. Potom pomôžeš Amelii a my s hňupom sa ho pokúsime zdržať čo najdlhšie…”
“Na to zabudni!”, skočil jej do reči Adam. “Nenechám tam Amy ísť samú!”
“Ale no tak, Adam, veď Victor bude s vami, čo by sa mi mohlo stať?”, zasmiala sa Amelia a upokojujúco ho chytila za ruku. “Neboj sa, dopadne to na jednotku. A navyše, potom prídeš za mnou, no nie?”
“Dobre, dobre”, pritakal napokon neochotne. “Neskôr ti teda ukážem, kde ten labák je.”
Poobede Leile napadlo, že celý deň nevidela Joy a šaty, ktoré jej požičala na oslavu má ešte stále u seba. Vyšla teda hore do svojej izby, kde ich vzala a vybrala sa k svojej kamarátke, že jej ich vráti. Nesmelo zaklopala na jej dvere a čakala.
„Ďalej!“, ozvala sa slabým hlasom Joy, načo Leila s úsmevom vstúpila dnu. Tá ležala na posteli schúlená do klbka. Pri otvorení dvier sa len na chvíľu vystrela, ale keď zbadala, že je to Leila, vo veľkých modrých očiach sa jej mihlo sklamanie a znovu si ľahla. Leilu jej reakcia trochu zmiatla, ale aj tak k nej pristúpila bližšie.
„Ahoj, Joy“, pozdravila ju milo. „Priniesla som ti šaty, ktoré si mi počas večierka požičala a ešte raz ti za ne veľmi pekne ďakujem. Veď vieš, veci z môjho šatníka by sa na takú oslavu nehodili, no inak sa v nich cítim skvele“, dodala Leila a zatočila sa vo svojich dlhých šatách.
„To ma teší, Lei“, povedala Joy nezvyčajne odmeraným tónom a pokúsila sa o silený úsmev.
„Si poriadku? Cítiš sa dobre? Ten večierok dal veru zabrať“, pokúsila sa odľahčiť situáciu Leila, podišla až k posteli a váhavo si na ňu sadla. Joy sa však len odvrátila a zaborila si hlavu do vankúša.
„Ale som, nerob si starosti, len… chcem byť sama. Šaty pokojne preves cez stoličku“, zamumlala stroho.
„Ja ťa tu takto nenechám“, nedala sa odbiť Leila. „Predsa vidím, že ťa niečo trápi. Čo sa stalo?“ Joy si povzdychla a posadila sa aj s vankúšom v náručí, o ktorý si oprela hlavu. Keď sa jej Leila pozrela bližšie, videla, že jej kamarátka je všetko, len nie v poriadku. Svedčili o tom jej červené, smutné oči a bledá tvár. „Veď ty si plakala! Stalo sa niečo medzi tebou a Ardenom?“, opýtala sa Leila starostlivo a jemne jej odhrnula strapaté vlasy z tváre. Pri tom geste sa Joyine oči znova naplnili slzami, ale hneď sa aj spamätala.
„Áno“, odvetila jednoducho a pokrčila plecami.
„Ale no tak“, utešovala ju Leila s úsmevom. „Máte sa veľmi radi, tak neverím, že je to až také strašné. Bude dobre, uvidíš.“ Joy na ňu pozrela a zahryzla si do pery.
„Si milá, Lei, ale tentoraz sa mýliš“, odvetila jej ticho a unavene si pošúchala tvár.
„Neverím, Joy. Veď ešte včera ste boli takí šťastní!“
„Boli, ale to nám nezaručuje, že budeme aj dnes...“ Leila jej však s úsmevom skočila do reči.
„Určite sa to dá do poriadku, verím tomu. Veď vidím, ako sa ľúbite“, chcela priateľku chytiť za ruku, ale tá sa jej vytrhla a nahnevane na ňu zazrela.
„Čo ty o tom vieš? Nič! Tak to nerieš a nechaj si tie reči naivnej sedemnástky! Si ešte malé decko, tak sa do nás nestaraj!“, skríkla na ňu Joy a v náhlom afekte ju schmatla za predlaktie a silno od seba odstrčila. „Dávaš mi tu rady a pritom ste sa s Johnnym určite len držali za ručičky a bozkávali, nič viac. Choď preč!“ Leilu zasiahla na citlivé miesto, lebo Johnny jej chýbal a tak sa postavila a šokovane na ňu pozrela. Chápala, že je nešťastná, ale toto prehnala a navyše bola agresívna. Telom jej prebehol nepríjemný chlad a niečo v podvedomí ju nabádalo, aby od nej okamžite odišla. Toto zažila tak intenzívne len raz... Joy sa medzitým znova skrčila do klbka a zlostne sa mračila.
„Tak dobre, ak si to želáš“, skonštatovala nakoniec Leila a podišla k dverám. Nedalo jej to však a pri odchode s rukou na kľučke sa ešte otočila. „Viem, že si s Ardenom, ale myslela som, že skôr na neho budeš ty vplývať pozitívne a nie on na teba negatívne. Začínaš sa totižto správať presne ako on.“ Všimla si, ako Joy stuhla a výraz na jej tvári sa v tom okamihu zmenil. Ľútostivo na ňu pozrela, ale to už Leila vychádzala z izby. V tom momente vyskočila z postele, dobehla ju a chytila za ruku.
„Lei, prepáč, veľmi ma to mrzí, ja… neviem, čo to do mňa zrazu vošlo“, povedala zahanbene. „Nemyslela som to tak, len dnes mám od rána zlý deň a strašne ma bolí hlava. To, že máme s Ardenom problémy neznamená, že som musela byť na teba protivná. Odpusť mi to, prosím.“
„Nechcem sa starať do niečoho, do čoho nemám, len som ti povedala, čo cítim. A neviem prečo, no v tvojej blízkosti sa cítim rovnako, ako v Ardenovej a nie je to veľmi príjemné. Ardena som akceptovala taký, aký je. No teraz, keď sa na teba dívam... Prepáč, ale radšej naozaj pôjdem“, vymanila si ruku z Joyinej roztrasenej dlane. Ona na ňu len nechápavo a smutne pozrela, mykla plecami a odšuchtala sa naspäť do postele. Kým Leila zavrela dvere, ešte raz sa za ňou obzrela. Sedela na posteli ako kôpka nešťastia a s neprítomným pohľadom sa hojdala dopredu a dozadu. „Toto nedopadne dobre“, pomyslela si Leila a bola rada, že sa ju už Joy nepokúšala zastaviť. Potichúčky za sebou zatvorila a s ťažkým povzdychom sa oprela vedľa o stenu. Po líci sa jej skotúľala slza a bolo jej to veľmi ľúto. No teraz mala pocit, že sa jej dýcha oveľa ľahšie a vo vnútri opäť pocítila teplo, ktoré jej v prítomnosti Joy chýbalo… „Asi bude potrebovať pomoc...“
Keď Nika vyšla z kuchyne, kde nechala Olivien a Ameliu v družnom rozhovore, na chodbe pred sebou zbadala Victora, ktorý to mal namierené jej smerom. Zľakla sa, že zasa ju bude obťažovať a tak sa schovala za ťažký gobelín, ktorý visel na stene. Našťastie siahal až po drevenú, navoskovanú podlahu, čiže bola dokonale skrytá, ani topánky jej nebolo vidieť. Počula, ako sa Victor s dupotom prehnal okolo nej a pokračoval do kuchyne, odkiaľ sa o chvíľu rozľahol jeho nazúrený rev. Vtedy Niku napadlo, že sa mohla zneviditeľniť.
“Ja ale rozmýšľam, respektíve… nerozmýšľam”, prevrátila nad sebou očami a hneď tak urobila. Nenápadne potom vyšla spoza gobelínu a išla hore do svojej izby, kde hlasno zatresla dvere. Sadla si na posteľ a vtedy jej napadlo, že už pár dní nevenovala žiadny čas tomu, aby našla stratený náramok. A tak sa rozhodla, že pôjde do knižnice a pohľadá nejaké informácie o tom, ako fungujú čarovné zrkadlá a ich použitie. Predtým sa ale prezliekla do čistých vecí, pretože tie, čo mala na sebe, mala špinavé od hliny a trávy, pravdepodobne z toho pádu do krovia, keď utekala pred Victorom. Tentoraz si obliekla pekné modré šaty a k nim sandálky. V kúpeľni si umyla ruky a upravila účes. Následne vyšla na chodbu, keď vtom zbadala Victora, ako stojí hore pri schodisku a napráva obraz. “Bože, ja mám na neho dnes šťastie! Čo tu tento robí? Navyše v dievčenskom krídle?”, pomyslela si Nika a v mihu sa opäť zneviditeľnila. Potichučky k nemu kráčala, keď si zrazu za ním všimla mladé dievča asi v jej veku, možno trochu mladšie, mohlo mať tak osemnásť rokov. Mala nádherné zlatisté kučery, ktoré sa jej vlnili až po pás. Stála obďaleč za Victorom a niečo si sústredene čarbala do zápisníka. Sem tam na neho zamyslene pozrela a pokračovala ďalej. Niku napadla smiešna myšlienka, či si ho nebodaj kreslí, alebo čo. “Alebo žeby to bola jeho nová frajerka? Alebo študentka?”, pomyslela si, keď sa k nim blížila. Videla ju však po prvý krát, nepoznala ju. Vtom dievčina zdvihla zrak od bloku a zbadala ju. Oči sa jej rozšírili údivom a rýchlo si položila ukazovák na ústa, čím jej naznačila, že má byť ticho. Jasné, Nika vedela, že aj keď je neviditeľná, nemôže rozprávať, inak by ju Victor počul. No prekvapila ju skutočnosť, že ju to cudzie dievča, napriek tomu, že práve využíva svoju schopnosť, vidí. Najprv sa zľakla, že sa nebodaj nechtiac zviditeľnila, ale Victor, hoci stála dosť blízko pri ňom, si nič nevšimol, dokonca ani nežmurkol. Neisto naznačila dievčaťu, nech ide za ňou a tá ju po chvíli váhania nasledovala. Presunuli sa do Nikinej izby a tá za nimi potichu zavrela dvere.
“Pekná izba”, skonštatovalo melodických hlasom a prezeralo si luxusne zariadený interiér jej spálne.
“Ako to, že ma vidíš?”, skočila jej s údivom do reči a pomaly k nej pristúpila. Možno má nejakú čudesnú schopnosť, alebo čo…
“Ja… ehm… pretože som tiež neviditeľná…”, zamrmlalo dievča nervózne, no Nika sa šťastne usmiala.
“Tak to je ale super!”, zvolala natešene a všimla si, ako dievčaťu odľahlo. “A kto si? Si tu nová? Kedy si prišla? Ešte som ťa tu nevidela… môžeme trénovať spolu, ak chceš… je úplne úžasné, že máš rovnakú schopnosť ako ja…”, bľabotala Nika, no dievča prešlo okolo nej a chcelo odísť. “Počkaj! Kam ideš?”, zastavila ju, kým stihla stlačiť kľučku. Tá si len povzdychla.
“Počúvaj ma, ja nie som od vás”, povedala napokon, uprela na ňu veľké zelené oči a cez plece si prehodila blonďavé vlasy. Vyzerala tak krásne, že Nike napadlo, či nie je náhodou anjel.
“Čože? To ako myslíš, že nie si od nás? Ako si sa sem potom dostala a odkiaľ?, nechápala a čakala, čo jej dievčina povie.
“Nóóó… ehm… som čarodejnica rovnako ako ty, či tvoji spolužiaci, ale… nebývam tu, ani sa tu neučím, len sem raz za čas prídem a…”, jachtala rozpačito, načo sa Nika zhrozila.
“Tak potom čo tu robíš? Nebodaj nás špehuješ?”, opýtala sa a zrak jej padol na notes, ktorý dievča ešte stál zvieralo v ruke. Tomu sa na tvári zjavil previnilý výraz.
“Ale nie… teda, vlastne áno, ale nie… nie je to tak, ako si myslíš… No, nemôžem tu už s tebou strácať drahocenný čas. Musím už ísť a prosím ťa, nikomu o mne nepovedz ani slovo, prosím”, pošepla blondínka, rýchlo otvorila dvere a vybehla na chodbu.
“Počkaj!”, náhlila sa za ňou Nika, no vrazila do Victora, ktorý práve vchádzal do nepoužívanej izby vedľa tej jej. Buchla do neho tak silno, až spadla na zem.
“Nika?”, opýtal sa a pohľadom blúdil po zdanlivo prázdnej chodbe. Nika si všimla, že neznáma dievčina práve zabočila ku schodom. “Ešte ju možno dostihnem”, pomyslela si s nádejou, ešte raz pozrela na vyvaleného Victora a zatresla dvere na svojej spálni, samozrejme, stále neviditeľná. Ten od ľaku až nadskočil, načo sa zlomyseľne uškrnula. Zbehla dole do haly, ale po dievčati ani stopy. Prehľadala obývačku a nakukla aj do kuchyne, kde Maddison práve niečo kričala. Potom skontrolovala chlapčenské krídlo a učebne, napokon aj záhradu, ale nikde ju už nenašla. Cestou do izby sa rozhodla, že o nej naozaj nikomu nepovie, dokonca ani Olivien, ktorá jej bola zo spolužiačok najbližšia. Na štúdium kníh ju prešla chuť a počiatočný plán, že pôjde do knižnice a nájde si niečo o zázračných zrkadlách, rýchlo zavrhla. Namiesto toho si sadla za písací stôl a z posledného šuflíka vybrala denníček. Chvíľu ho držala v rukách a hľadela na obrázok malého bieleho psíka na obale, ktorý jej pripomenul Kettu a príbeh, ktorý jej dnes rozprával.
“Čo keď má pravdu a ja som to stratené dieťa?”, pomyslela si a nechala sa unášať predstavami, ako asi kráľ s kráľovnou, ak sú to jej rodičia, vyzerajú. Po pár minútach však potriasla hlavou a odohnala tieto nezmyselné myšlienky. “Prestaň, Nika! Upínaš sa k niečomu, čo nie je ani pravda, len túžiš po rodine, nič viac”, napomenula sa v duchu a otvorila zošitok. Už dávno si do neho nič nezapisovala a keď zbadala tie stránky popísané o jej láske a vzťahu s Victorom, až jej prišlo zle. Hneď aj všetky, pokreslené trápnymi srdiečkami, vytrhla a vyhodila do koša. Tak a teraz má čistý priestor na začatie nových zápiskov. Rozhodla sa, že začne tou rozprávkou, na ktorú pred chvíľou myslela, aby na nič nezabudla. Sústredene písala a ani si nevšimla, že za oknami nastala tma a zvečerilo sa. Keď ju už bolela ruka, položila pero a rozcvičila si stŕpnuté prsty. Cítila sa omnoho lepšie. Práve si do denníka vyliala celé srdce a všetky problémy, ktoré ju ťažili. Vedela, že tým nezmiznú, ale psychicky sa očistila. Potom jej myšlienky zasa zaleteli k neznámemu dievčaťu, ktoré dnes stretla na chodbe. Čo tu len mohla robiť? A prečo si robila poznámky o Victorovi? Teda, tým si istá nebola, no vyzeralo to tak. V duchu ju nazývala Angela, podľa jej anjelských kučier. Pomaly vstala a natiahla si stuhnuté telo. Prešla k oknu a otvorila ho v nádeji, či za ňou nepríde Kettu, ale ten sa neukázal. Oprela sa o podobločnicu a vyzrela do záhrady. Ako vždy podvečer, aj teraz omamne voňala všetkými kvetmi, čo v nej rástli. Cítila dokonca aj ovocie, ktoré dozrievalo na stromoch. Stále premýšľala o Angele, o všetkom, čo jej povedala, až sa z toho tak doplietla, že nevedela, čo je pravda a čo si len primyslela. Každopádne, jedným si istá bola. Dievčina ich sledovala a ona musí zistiť, prečo. Napokon s povzdychom vyšla z izby a zbehla dolu do kuchyne, kde si urobila sendvič so salámou a v chladničke našla ešte zeleninový šalát. Všetko s chuťou zjedla, pretože okrem jedného chleba s maslom a paradajkou dnes nič nejedla a to už bolo po večeri. Spratala po sebe riad a hoci ráno vstávala dosť skoro, nechcelo sa jej ešte spať a v izbe sa aj tak nudila. Rozhodla sa, že pôjde do obývačky. Tam si prisadla k Oli a vtedy Logan pustil nejaký film. Nika sa potešila, rada ich pozerala, no keď videla, akú somarinu to zapol, asi po desiatich minútach sa aj s Olivien zdvihla a spoločne vyšli do haly.
“Ideš do izby?”, opýtala sa jej kamarátka, načo Nika pokrútila hlavou.
“Ešte nie. Chcela som si niečo pozrieť v knižnici.”
“Áno? A čo také?”, bola zvedavá Oli a so záujmom v hnedých očiach na ňu pozrela.
“Ehm… nič zvláštne, len na zajtrajšiu výuku. Tá kniha, ktorú mi dal Arden, je pomerne zložitá, hlavne vo význame niektorých výrazov, takže… musím pohľadať niečo ako… čarodejnícky slovník”, vyhŕkla Nika v nádeji, že sa jej kamarátka nebude už ďalej vypytovať.
“Fajn, tak… zatiaľ ahoj”, rozlúčila sa Olivien. “Aj ja si ešte niečo zopakujem a pôjdem si ľahnúť. Dnes sme obe vstávali zavčasu.” Nika prikývla a zakývala jej. Potom vykročila smerom ku knižnici, keď spoza rohu vyletel Victor v takom tuhom zamyslení, že si ju ani nevšimol a Nika dnes vďaka nemu skončila na zemi už tretí raz.
“Pre kristove rany, Nika! Veď dávaj trochu pozor! Lietaš tu po chodbách ako splašená, mačička”, dodal s tým svojím lišiackym úsmevom a podával jej ruku. Tá ju však odignorovala a postavila sa aj sama.
“Toto nebola moja chyba. Ten váš neprítomný výraz na tvári hovoril za všetko. Vy ste sa nesústredil a narazil do mňa”, odbila ho pohŕdavo a chcela okolo neho prejsť, no on ju zasa schmatol za ruku a pritlačil k stene, až zacítila známu vôňu jeho kolínskej.
“Ale mačiatko moje sladučké”, zapriadol jej do ucha. “Prečo mi stále vykáš? To si už zabudla, čo medzi nami bolo?”
“Ešte nie, ale snažím sa, aby to tak bolo”, odvrkla mu a s odporom sa vyšmykla z jeho zovretia. “Dajte mi už konečne pokoj! Našťastie som už vytriezvela z toho, čo som ku vám niekedy cítila!”
“Ale čo? Takže už nebude žiadne prosíkanie, aby som si na teba našiel čas? Škoda, bude mi to chýbať”, skonštatoval s ironickým úškrnom. “No nič. A už ma toľko nezdržiavaj, potrebujem niečo súrne vybaviť s tvojimi spolužiakmi”, zahlásil nakoniec a rýchlym krokom pokračoval do obývačky. Nika sa ním vystrúhala grimasu. Bolo jej z neho maximálne zle, ale dúfala, že po tomto jej už dá konečne pokoj. V knižnici si vyhľadala knižky podľa názvov, ktoré by mohli obsahovať informácie o zázračných predmetoch, rozložila ich na masívnom dubovom stole a pustila sa do štúdia dúfajúc, že nájde niečo užitočné, čo jej pomôže…
“MURO!?!”, skríkla Olivien na plné hrdlo, ale nikto sa jej neozval. Vtom sa fakle ako mávnutím čarovného prútika znova zapálili jasným plameňom a ona zistila, že tam nie je sama. Na chvíľu úplne stratila reč, len nemo zízala a neverila vlastným očiam. Muro, ten protivný papierový kocúr...
“To si teda nečakala, čo hlupaňa? A nečum na mňa ako teľa na nové vráta.” Už nebol papierový, ale neznesiteľné správanie mu ostalo. Sedel pred ňou ako socha slobody, spokojne si lízal labku a uškŕňal sa. Skutočný, z mäsa a kostí s hebkou kožušinkou. Oli len pokrútila hlavou.
“To máš teda pravdu, nečakala”, zamrmlala a vtedy pocítila, že niekto za ňou stojí. V mihu sa otočila a zbadala dve vysoké postavy zahalené v tieni. Hneď aj od ľaku odskočila a to tak nešťastne, že pristúpila Murovi jeho ozajstný huňatý chvost, až zmraučal od bolesti.
“Och, hlupaňa, čo tu skáčeš ako trafená? Ááááuu…”
“Prepáč, ja …. nechcela som… kto to je?”, pošepla smerom k nemu, ale on na ňu len ublížene zazrel. A tak upriamila pozornosť na dvoch mladých mužov, ktorí medzitým vystúpili zo šera chodby a pristúpili k nej bližšie. “Kto ste?!”, zopakovala im otázku, ale oni sa len usmievali. “Ste hluchí, alebo čo? Niečo som sa vás pýtala! Vôbec vás nepoznám, tak čo robíte v našej škole?”, vybafla a o krok od nich odstúpila. Vtedy sa ozval jeden z nich, ten, ktorý vyzeral staršie, asi tak na dvadsať rokov a mal tmavohnedé kučeravé vlasy.
“Hlavne sa upokoj a nepanikár, Olivien…”, prihovoril sa jej potichu, no ona pri zvuku svojho mena ešte viac znervóznela.
“Čo? Ako to, že…”, jachtala zhrozene, no mladý muž ju prerušil mávnutím ruky.
“Áno, vieme, ako sa voláš. A sme si vedomí toho, že si teraz zmätená a vystrašená, ale skôr než niečo urobíš, skús ma vypočuť. Pokúsim sa ti všetko vysvetliť, dobre? Budeme mať nato dosť času, keďže cesta do nášho sídla je pomerne dlhá.”
“Sídla?”, pípla Oli, ale už sa tak nebála.
“Áno, tam, kde bývame”, po prvý raz sa ozval druhý chalan, mladší, s hustými vlasmi pieskovej farby. “Nasleduj nás a my ti zatiaľ zodpovieme všetky otázky, takže sa kľudne pýtaj.” Olivien len prikývla, no stále bola z tohto všetkého vyvalená. S rozšírenými očami sledovala staršieho chlapca, ako pristúpil k protiľahlej stene a začal ju ohmatávať a poklopkávať po nej. Po chvíli asi našiel čo hľadal, pretože sa mierne roztriasla a kamene sa začali hlučne od seba odťahovať a presúvať, až na ich mieste zíval veľký, tmavý otvor, ktorý vyzeral ako tajný vchod. Oli prekvapene vydýchla, načo sa chalani sebavedome uškrnuli.
“No, vau, nemám slov, toto je úžasné…”, zamrmlala, keď jej pokynuli, aby vošla. Keď tak urobila, pred sebou videla len kľukatú cestičku, no bola taká dlhá, že jej koniec bol v nedohľadne.
“Uhni, hlupaňa”, zavelil Muro a prešmykol sa jej pomedzi členky. “Nevyvaľuj už toľko oči, aj tak sme už stratili kopec drahocenného času. Nasleduj ma.” So svojim kožúškom bol taký zlatý, že Olivien na malý okamih zatúžila po tom, aby ho mohla pohladkať. Samozrejme to neurobila, ešte by ju mohol poškrabať, bol predsa nevyspytateľný. A tak vstúpila do neznámej chodby a dvaja chlapci ju hneď nasledovali. Najprv kráčali v tichosti, jediným zvukom boli ich kroky, ktoré sa ozývali a odrážali od kamenných múrov. Keď sa však chodba rozšírila, chalani k nej pristúpili každý z jednej strany.
“Takže, čo by si chcela vedieť?”, bol zvedavý ten mladší. Olivien mala v hlave toľko otázok, že si najprv nevedela, ktorú im má skôr položiť, ale napokon začala tou najzákladnejšou.
“Kto ste?”, opýtala sa ich znova, pretože vtedy sa odpovede nedočkala. Starší z nich sa pousmial.
“Sme čarodejníci rovnako ako ty, alebo tvoji spolužiaci.”
“Tak prečo potom neštudujete u nás na škole?”, vyzvedala Oli ďalej.
“Počkaj, všetko po poriadku”, odpovedal jej.
“Nie si zvedavá, aké máme schopnosti?”, ozval sa mladší a v očiach mu ihrali šibalské ohníčky.
“Ale som, samozrejme. Takže, čo ovládate?”
“Ja dokážem lietať a meniť počasie, ako sa mi zapáči”, povedal starší chalan. “A tu môj brat je ten najlepší bojovník, akého ešte svet nevidel. Je taký dobrý, že ho zatiaľ ešte nikto neporazil.”
“Vau… ani elfskí vojaci by to nedokázali? Tí sú tiež dosť dobrí.”
“Nie som si istý, aj keď o ich kvalitách samozrejme nepochybujem”, podotkol starší stále sa usmievajúc.
“Veď dobre. Takže ďalšia otázka, ktorú som sa vás pýtala a tou je, prečo sa neučíte v našej škole mágie? Kto vás potom naučil ovládať svoje schopnosti? Kde bývate a kde to vlastne ideme? A čo tam budeme robiť? Ako sa voláte a ako to, že sa poznáte s Murom? Je vás viac? Prečo k vám privliekol práve mňa? Sme ešte stále v dome, alebo sa nachádzame niekde inde? A ako to, že Muro vyšiel z obrazu? Viete o tom niečo? Či ste mu s tým pomohli? Ja ničomu nechápem…”, chrlila otázky, až sa chalani zasmiali a Muro, ktorý si pred nimi potichučky pochodoval, otrávene zastal a otočil sa.
“Brdzi trochu, hlupaňa! Ja viem, že si od prírody zvedavá, ale toto je príliš. Dýchaj, dýchaj,...”, uťahoval si z nej pobavene, načo Oli na neho len zazrela.
“A čuduješ sa mi? Nalákaš ma sem a teraz tu kráčam s cudzími mužmi bohvie kam…”
“Nás sa nemusíš báť”, zasmial sa starší. “A k tvojim otázkam… ehm… no, ťažko sa to všetko naraz vysvetľuje…oukej… takže áno, je nás viac a sme akýmsi tajným spolkom, ktorý založil Muro…” Nedohovoril však, pretože sa Oli začala tak strašne smiať, až sa prehýbala v páse.
“Čože? Ja neverím vlastným ušiam! Muro že založil nejaký spolok? Povedz, že si zo mňa robíš srandu”, utierala si zaslzené oči.
“Moja drahá sprostaňa, ja ťa veľmi dobre počujem a ten tvoj trápny rehot tiež”, ozval sa kocúr povýšenecky, no ani nezastal a neobzrel sa. “Čo je na tom také zábavné, há? Aj keď som zviera, inteligenciou ťa zďaleka prevyšujem. Simeon, pokračuj ty, lebo mi z nej vypadajú všetky chlpy.” Ten sa na ňu ospravedlňujúco pozrel a prevrátil očami.
“No, asi sa to ťažko chápe, ale áno, Muro založil našu skupinu po tom, ako ho Aurora len využila vo vlastný prospech a keď ho už nepotrebovala, vykopla ho zo svojich služieb. Táto organizácia je pre všetkých čarodejníkov a elfov, ktorí, ehm… ktorí… ”, habkal, akoby nevedel nájsť tie správne slová. “Je to skrátka ďalšia strana vo vojne, chápeš?”, dodal nakoniec Simeon. Oli mu nato prikývla, ale nerozumela tomu. Zrazu sa za nimi ozvali rýchle kroky, akoby niekto horúčkovito bežal.
“Kto je to?”, zľakla sa znova Olivien, otočila sa a inštinktívne ustúpila dozadu. Ostatní tiež zastali, ale na rozdiel od nej hľadeli do tmy s očakávaním a bez strachu. V tej chvíli sa pred nimi zjavilo nádherné dievča s krásnymi zelenými očami a blonďavými kučerami až po pás.
“Čaute!”, zvolala lapajúc po dychu. “Prepáčte, že meškám, ale zdržala ma Nika a…”
“Nika?!”, skočila jej do reči Olivien, ale jej otázka ostala visieť vo vzduchu.
“Anabell!”, zvolali zborovo bratia a hodili sa dievčine okolo krku. Oli si len povzdychla, očividne to bola frajerka jedného z nich, alebo čo. Keď sa vyobjímali, Simeon sa k nej obrátil.
“Olivien, toto je Anabell, naša sestra a moje dvojča. Anabell, predstavujem ti Olivien, čarodejnicu z Aurorinej školy mágie.” Blondínka vyzerala od svojho dvojčaťa troška mladšie a ani sa nepodobali. Síce mali obaja kučeravé vlasy, boli odlišnej farby a aj oči nemali rovnaké. Kým tie Anabelline boli smaragdovozelené, Simeon ich mal hnedé. No úsmev, ten mali rovnaký.
“Ehm… ahoj”, vyjachtala Olivien a rozpačito sa usmiala.
“Ahoj, Oli”, odzdravila jej Anabell. “A čo moji bratia? Predstavili sa ti aj oni?” Keď pokrútila hlavou, dievčina len naoko pohoršene prevrátila očami. “Typické”, zahlásila s úškrnom. “Moje dvojča je Simeon a mladší brat sa volá Jonathan.”
“Uf, rodičia asi veľa nerozmýšľali pri výbere mien”, pomyslela si Olivien. Vtedy Simeon pozrel na hodinky, ktoré mal na ľavom zápästí.
“Oli, počúvaj, nemôžeme ti to všetko vysvetliť napríklad zajtra? Ani som si neuvedomil, že je už toľko hodín a nás čaká ešte nejaká práca... Takže, už sa teším, ako sa opäť uvidíme”, rozlúčil sa s ňou.
“No to určite, mám pocit, že ma vodíte za nos. Najprv veľké lanárenie, že mi chcete niečo úžasné ukázať a zrazu nič”, odula sa Olivien v duchu. Späť s ňou šiel len Muro, súrodenci pokračovali ďalej do neznáma. Keď vyšli von z tajnej chodby, vchod sa uzavrel a kocúr jej povedal, aby zavrela oči. Poslúchla ho a keď ich opäť otvorila, nachádzali v rovnakej chodbe, no Muro bol znova v obraze a po čiernych závesoch nebolo ani stopy. Potom ju dosť rýchlo odviedol do jej izby.
“Mysli na sľub, čo si mi dala a nikomu nepovedz, čo si videla, jasné?”, pohrozil jej ešte čiernou papierovou labkou a niekde sa stratil. Olivien ale nechcela sedieť vo svojej spálni a tak zbehla dole do obývačky v nádeji, že strávi nejaký čas so svojimi spolužiakmi pri dobrom filme.
Popoludnie strávila Amelia vo svojej izbe, kde vlastne ani nič užitočné nerobila. Mala čas a ten využila len pre seba, vykúpala sa, nalakovala si nechty a dopriala si relax po včerajšej párty. Neskôr sa už začala nudiť a tak sa pobrala dole k ostatným. James s Loganom hrali nejakú videohru a boli do nej poriadne zabratí, že si ju ani nevšimli, keď prechádzala okolo. V záhrade zazrela Leilu spolu s Octaviou, ako sa o niečom počas prechádzky rozprávajú. Amelia bola smädná a tak zašla do kuchyne. Vo dverách prekvapene zastala, keď pri pulte zbadala Samiru, ako sa krčí nad nejakými papiermi a sústredene ich študuje. Keď zaregistrovala jej prítomnosť, trochu nervózne na ňu pozrela a okamžite všetky dokumenty, ktorá mala rozložené na stole, poskladala do úhľadnej kôpky. Pritom sa tvárila, ako by sa nič nedialo a toto jej správanie bolo úplne normálne.
“Ahoj, Samira, všetko v pohode?”, nedalo Amelii, ktorá na spolužiačku trochu neistým úsmevom pozrela, kým sa načahovala za pohárom a napúšťala si vodu. Tá sa na ňu tiež usmiala.
“Ahoj! Jasné, že som”, odvetila a mávla rukou. “Len som si tu niečo čítala na zajtrajšiu výuku, ale idem už do izby, nebudem ťa rušiť.”
“Ale aké rušenie, prosím ťa”, odbila ju Amelia pokrútením hlavy. “To je v poriadku. Ja som sa len prišla napiť a odchádzam.” Opláchla po sebe pohár a keď prechádzala okolo Samiry, pohľad jej padol na tie papiere, čo tak svedomito študovala. Síce ich predtým zhrnula na kôpky, jeden list vytŕčal. Na okamih sa zarazila… nie je to tak náhodou jej písmo? Keď si však jej spolužiačka všimla, kam sa pozerá, ihneď spozornela, schmatla papiere a s rýchlym ahoj vyletela z kuchyne, takže Amelia nemala čas sa jej nato opýtať. Bolo to čudné, no fakt sa jej zdalo, že to písmo bolo jej a tie papiere presne tie isté, čo jej zmizli z izby. Nemohla si tým byť však stopercentne istá, no okrem Maddison, ktorá sa o nich dozvedela až dnes, o nich vedela iba Samira. Victor o nich tiež nemusel mať ani tušenia, no bolo logické zvaliť to naňho. “Hm, to bude ešte zaujímavé.” S touto myšlienkou sa pobrala ešte do obývačky, ktorú už neokupovali James s Loganom a zapla si nejaký seriál. Ten ju však po asi dvadsiatich minútach prestal baviť a tak sa vstala a šla rovno k Adamovi.
Samira vbehla do izby, dokumenty okamžite uložila späť do obalu a skryla pod iné veci do najspodnejšieho šuflíka. V duchu sa modlila, aby Amelia neprišla nato, že tie dokumenty patria jej, hoci Samira postrehla, že jeden z nich si všimla. Dúfala však, že na ten labák si už nespomenula a že nezistí, že jej ich vzala ona. Potom prešla do kúpeľne, kde sa napila vody a rozhodla sa, že sa pôjde prejsť na čerstvý vzduch. Vonku bol nádherný slnečný deň, ale Samiru z prežitého stresu až triasla zimnica. Pred odchodom si ešte zo šatníka vybrala tenký zelený svetrík, ktorý si prehodila cez plecia a zišla dole na terasu. Na počudovanie vonku nebol nikto okrem Octavie, ktorá sama zbierala odpadky do veľkého igelitového vreca a pomáhala si aj telekinéziou. Samira, hoci veľmi netúžila po spoločnosti, ale naveľa sa jej ponúkla, že jej s upratovaním pomôže. Bolo by nespravodlivé, aby tento bordel po včerajšej oslave dávala do poriadku len ona sama. Spoločne a v príjemnom rozhovore im práca šla od ruky, keď zbadala Adama, ako kráča smerom k nim. V ruke držal tanier s klobásou, troma krajcami chleba a fľašku horčice.
“Čaute, kočky!”, pozdravil ich s úsmevom, keď zaviazali posledné vrece s odpadkami a s prácou boli hotové.
“No nazdar”, pozdravila ho Samira a utrela si spotené čelo. Svetrík už dávno skončil prevesený na stoličke. “Ty si to vieš ale načasovať. Nemohol si prísť aspoň o polhodinu skôr a trochu nám pomôcť?”, doberala si ho Samira, ktorá bola rada, že ho vidí.
“Sorry, no mám rozrobenú nejakú prácu na počítači. Len som si odskočil pre niečo pod zub. Ale musím uznať, že ste šikovné”, pozrel sa pochvalne na opäť čistú záhradu.
“Hlavne vďaka Octavii a jej telekinéze”, zasmiala sa a pozrela na elfskú dievčinu, ktorá jej úsmev opätovala so slovami, že sa ide niečoho napiť, lebo je veľmi smädná. Keď vošla do domu, Samira sa obrátila k Adamovi, ktorý už chcel tiež odísť.
“Adam, počkaj, potrebujem sa s tebou porozprávať.”
“O čom?”, bol zvedavý a ona mu o všetko porozprávala. Ako sa v noci dostala do Tessy, ako ju Victor väznil vo svojom tajnom labáku a tiež jej musel vymazať pamäť ako Amelii, keďže ráno s ním prišla do jedálne, akoby sa nechumelilo. Zverila sa mu s plánom zabrať na výuke, aby sa tak zlepšila, že bude schopná dostať sa do Victora. To sa však Adamovi nepáčilo.
“Sami, sľúb mi, že si budeš dávať veľký pozor a do Victora sa zatiaľ nesnaž premiestňovať. Aj tak by sa ti to pravdepodobne nepodarilo, keďže on vie, ako si zablokovať myseľ a keby zistil, o čo sa pokúšaš, nedopadlo by to dobre.” Samira mu to naveľa sľúbila a Adam sa pobral do svojej izby. Ona ešte ostala v záhrade a stratená vo svojich úvahách sa ešte dlho po nej prechádzala…
Amelia si po ceste do Adamovej izby obozretne všímala, či náhodou niekde nenatrafí na Victora a v hlave si už vymýšľala výhovorky, prečo sa nachádza v krídle s chlapčenskými spálňami. Našťastie ho nestretla a pokojne zaklopala Adamovi na dvere.
“Ďalej!”, ozvalo sa tlmene a Amelia vošla dnu. Privítal ju už známy neporiadok, možno ešte väčší, ako minule a vo vzduchu cítila klobásu, ktorá trónila na tanieri položená na nočnom stolíku spolu s otvorenou fľašou od horčice. Pokrčila nosom a ešte predtým, ako za sebou zavrela, poobzerala sa po chodbe, či je vzduch čistý. Potom sa obrátila k Adamovi, ktorý sedel pri písacom stole a niečo písal na svojom notebooku. Keď zbadal, že je to ona, hneď sa postavil a Amelia sa mu hodila okolo krku.
“Chýbal si mi”, zašepkala, načo na ňu pozrel s pobaveným výrazom.
“Vážne? Nevideli sme sa maximálne dve hodiny, možno menej.”
“Ja viem, no nič iné ma v tejto chvíli nenapadlo”, odvetila so smiechom a on sa sklonil, aby ju pobozkal.
“Ale máš pravdu, aj ty si mi chýbala. Dosť som sa nudil”, dodal s jemným úsmevom, keď sa od seba odtiahli a Amelia sa poobzerala po izbe.
“Keď sa tak nudíš, mohol by si si už tu konečne upratať namiesto… čo to vlastne robíš?”, opýtala sa Adama, ktorý si znova sadol k počítaču. Ona k nemu pristúpila, objala ho okolo krku a tiež upriamila pozornosť na monitor.
“Znova som sa pustil do lúštenia tých papierov a akurát hľadám, čo znamenajú niektoré vzorce, čo tu má Victor tak podrobne rozpísané. Sú ale neskutočne zložité, na radového lekára až príliš. Musí byť poriadna kapacita, to musím uznať, neviem, odkiaľ môže všetko toto vedieť. No pomaly sa do toho dostávam a začínam tomu aspoň trochu rozumieť, ale fakt len trochu. Bože, tie genetické testy sú riadna drina”, skonštatoval zamyslene a ďalej brázdil internetom.
“Možno by ti to mohol vysvetliť. Vieš, potom by si mohol machrovať na výške, že to už vieš”, žartovala Amelia.
„Keby som všetky tie svinstvá, ktoré ten chlap robí pochopil, tak v najlepšom prípade by mi len vymazal pamäť”, odvetil zamračene, Amelia však ďalej rozvíjala svoje myšlienky.
„Možno by ťa zobral do partie a robili by ste spolu na tom tajnom projekte. Bol by si jeho druhý Arden.“
„Na druhej strane to nie je zlý nápad, hmmm... Keby mi to všetko vysvetlil a zasvätil ma do svojho diabolského plánu, možno by som nám s tým vedel viac pomôcť a nakoniec to všetko nejako ukončiť bez toho, aby ešte niekomu ublížil...“, doložil so zasneným výrazom tváre ponad obrazovku počítača.
“Čože?!” V tom momente mu Amelia zamávala dlaňou pred tvárou. „Adam, zbláznil si sa?! Ja som len žartovala!“
„Veď aj ja,“ snažil sa ju upokojiť s jemným úsmevom na perách, ale stále vyzeral akoby nad tým premýšľal.
“Doriti, znova som povedala niečo, čo môže spôsobiť veľké problémy. Dúfam, že to nespraví”, pomyslela si Amelia v duchu nešťastne a chvíľu ho len tak sledovala pri práci. „Inak, kde máš tie ostatné papiere?“, napadlo jej zrazu.
„V spodnom šuflíku, v zelenom obale. Prečo?“, opýtal sa, no zrak od monitora neodtrhol.
„Len sa potrebujem na niečo pozrieť.“ Natiahla sa a všetky papiere vzala zo zásuvky. Potom ich vybrala z obalu a začala hľadať konkrétne ten jeden, ktorý zahliadla dole v kuchyni, kým ho Samira rýchlo neschovala medzi ostatné. „Tak tu si!“, vykríkla naradostene, keď ho našla. Predsa mala pravdu, Samira bola tá, ktorá vzala papiere z jej izby. Len ako to povedať Adamovi?
„Čo sa deje?“, otočil sa na stoličke a upriamil na ňu pozornosť.
„Ja len… našla som ten papier, ktorý som hľadala”, odvetila mu rýchlo.
„Uhm, fajn,“ povedal a obrátil sa späť k počítaču. Amelia si vzdychla, ale po chvíli váhania ho nakoniec opäť vyrušila.
„Adam… predsa ti len potrebujem niečo povedať.“
“Oukej.” Zaklapol notebook a prisadol si k nej na posteľ. „Tak, o čo ide? Už sa mi aj tak nechce babrať s tými vzorcami, sedel som na nimi od obeda”, povedal s úsmevom a zastrčil jej prameň vlasov za ucho.
„Ja...neviem ako ti to…”, jachtala Amelia rozpačito. “Viem, že Samira je tvoja najlepšia kamoška a nechcem medzi vás vstupovať, ale...“ Sklonila som hlavu a na chvíľu sa odmlčala.
„Amy, ty o tom vieš?“ Zmätene na neho pozrela a zamračila sa. Nevedela, o čom presne rozpráva. „Pozri, viem, že so Sam trávim veľa času, ale nemusíš sa ničoho obávať. Včera sme si to vysvetlili a je pravda, že som k tebe nebol celkom úprimný. Počas párty... mi totiž povedala, že… sa o mňa zaujíma viac ako len o kamaráta a ...“Jej nechápavý výraz Adama zaskočil a vtedy mu to došlo. „Dofrasa, ty si nemyslela toto.“
„To nie, ale znie to dosť zaujímavo”, odvetila, načo mierne očervenel. “Ale nechajme to na neskôr. Nebudem to viac naťahovať, proste Samira vzala tie papiere z mojej izby,“ povedala rozhodne. Adam na ňu vyjavene pozrel.
„Si si istá? Nesúvisí to len s tým, čo som ti teraz povedal...?“ Amelia len prevrátila očami. „Keby som bola žiarlivá mrcha, tak ti vyčítam aj ten predošlý čas, ktorý si s ňou strávil. Nevymyslela som si to, dole v kuchyni ich mala rozložené na stole a keď som vošla, ihneď sa ich snažila schovať, ale videla som jeden papier, na ktorom som spoznala svoje písmo,“ dopovedala a pred tvárou mu držala práve tú istú kópiu.
„Do pekla!”, zahromžil Adam a pokrútil hlavou. “Prečo sa do toho musí miešať? Porozprávam sa s ňou, toto musí skončiť.“ Amelia len prikývla. „Nehneváš sa?“ opýtal sa po chvíli a chytil ju za ruku.
„Nie, len... je to trochu divné.“
„Ja viem, včera som ani nevedel, ako mám zareagovať na jej vyznanie. Ale patrične som jej dal najavo, že moje srdce patrí už inej”, dodal sebavedome, načo sa Amelia rozosmiala.
„Hovoríš ako z filmu.” Ešte chvíľu sa rozprávali o Samire a všetkých tých veciach, keď si v kúte izby všimla gitaru. „No keby nebolo Sam, tak by si mi doteraz asi nepovedal, že hráš na gitare,“ ukázala hlavou smerom, kde bola opretá.
„Ehm… vlastne si to vedela, len vieš, čo sa potom stalo,“ zasmial sa a ona sa k nemu pridala, pretože to už obaja brali ako vtip.
„Ach, jasné, tá moja pamäť,“ prevrátila Amelia so smiechom očami. „Vieš, že som sa kedysi učila hrať na gitare?“ Adam udivene zdvihol obočie.
„Vážne? Tak to si mi ešte nepovedala.“
„Áno”, rázne prikývla. “Asi tak dva dni. A potom tiež na klavíri a husle, no celkovo moja hudobná kariéra trvala asi týždeň. Rodičia ma nútili ísť na hudobnú, ale mňa to strašne nebavilo. Pamätám si ale ešte tú melódiu, ktorú ma ten učiteľ učil hrať, teda pokúšal sa o to.
„Vau, tak to som nevedel s akou umelkyňou som sa to dal dokopy,“ skonštatoval vážne a potom sa rozosmial.
„No tak, teraz si zo mňa neuťahuj. Nie je to pekné.“ Adam s úsmevom vstal a z kúta vzal gitaru.
„Chceš to skúsiť? Tú melódiu, ktorú si pamätáš?“, spýtal sa pobavene.
„Už si tým nie som až taká istá, ale skúsim to,“ súhlasila napokon a on jej ju podal. Amelia si umiestnila prsty na struny presne tam, kam si matne pamätala, že patria. Potom skúsila zahrať tých pár akordov, o ktorých si myslela, že ešte ovláda, ale žiaľ, melódia, ktorú gitara vydala, bola viac než hrozná. Adam sa znova rozosmial, ale aj napriek tomu jej zatlieskal.
„Tak slečna Douglas – Hamiltonová, toto vám moc nevyšlo.“ Naoko na neho zazrela, ale potom sa k jeho smiechu pridala. „No asi viem, čo za skladbu si to myslela.“ Prisadol si blízko k nej a Amelia mu podala gitaru. V tom momente sa mu prsty rozbehli po strunách, ktoré vylúdili dokonalý opak toho, o čo sa pred chvíľou sama pokúšala. Potom zmenil skladbu a ona s úžasom sledovala, ako plynule a čisto hrá. Bolo na ňom vidno, ako si to užíva a ako nesmierne ho to baví.
„Čo všetko o tebe ešte neviem, Adam?“, dodala, keď skončil a pobozkala ho. Potom jej ukázal ten labák a následne sa vybrali dole na film. Po ceste zbadali v hale pred vstupom do obývačky Maddie s Jamesom, ako o niečom potichu diskutujú. Amelia podľa bratovho výrazu hneď vedela, o čom mu svetlovláska tak horlivo rozpráva.
“Výborne, prešlo asi tak dvadsať štyri hodín odkedy som ti gratuloval a vravel, aby si sa už do ničoho nenamočila a ty znova ideš do toho hlúpeho labáku”, skonštatoval zamračene, keď k nim s Adamom podišli a pokrútil hlavou. Zjavne s ich plánom nesúhlasil.
“Už si mu povedala všetko?”, opýtala sa Amelia Maddie, načo tá súhlasne prikývla. “Bude to v pohode, náš plán je dokonalý. Niet sa čoho obávať. Vašim astrálnym JA nemôže nič urobiť”, ubezpečovala ho, no tiež pociťovala mierne obavy z ich tajného projektu.
“Hňupík, nebuď predsa padavka“, buchla ho Maddie päsťou do pleca a prevrátila očami ako bolo u nej už zvykom.
„Potrebujeme zistiť viac o tých vzorcoch a testoch, čo Victor robí. Včera do noci a aj dnes som študoval tie výpočty a stále mi tam niečo chýba, potrebujem zistiť čo. A tiež, keď sme tam boli s Ameliou už predtým, boli tam aj osobné dokumenty o všetkých obyvateľoch domu, tak by sme našli aj tvoju zložku Maddison,“ dodal Adam. Dievčatá prikývli a presunuli sa do obývačky, kde sa zhromaždili aj niektorí ďalši obyvatelia domu, aby si zapli nejaký film, ktorý im ponúkala ich domáca “videopožičovňa”. Dnes bol na rade s výberom Logan, ktorý nakoniec zvolil nejakú akčnú komédiu. Neprešlo ani pätnásť minút, keď to Nika s Olivien vzdali a odišli do svojich izieb. Na druhej strane Logan, James, dokonca i Amelia sa výborne bavili. Po asi trištvrte hodine sa do obývačky dovalil Victor.
“Nerád ruším tieto vaše večerné radovánky, ale potrebujem, aby ste vy, čo ste počas bitky prišli o schopnosti, išli hneď so mnou do mojej pracovne.”
“A nemôže to počkať? Sme akurát uprostred filmu”, ohradil sa Logan a ďalej sledoval aktuálnu scénu na obrazovke. Victor prevrátil očami.
“Kedy to končí?”, spýtal sa napokon.
“A čo ja viem koľko to má minút?”
“Fajn, tak do hodiny nech ste u mňa.”
“A o čo vlastne ide?” zaujímal sa Adam.
“V podstate nič extra, len potrebujem skontrolovať vzorku krvi a moču, keďže niektorým sa tu už vrátili schopnosti.”
“Ja vám na to vaše testovanie z vysoka seriem, nebudem vám hádam šťať do nejakej debilnej skúmavky!”, odvrkol Failo podráždene, vstal z gauča a namieril si to do záhrady. Cestou ešte z baru schmatol fľašu whisky.
“Kam si myslíš, že s tým ideš?! To je moja whisky! Nestačilo ti, že jednu si mi už vychľastal?!”, zavrčal za ním Victor, no elf ho ignoroval a zatresol za sebou sklenené dvere, až skoro vyleteli z pántov. Ich mentor len nesúhlasne pokrútil hlavou a potom znova obrátil pozornosť na ostatných.
“Je to veľmi dôležité! Nemôžeme to podceniť, pretože vám hrozí možná, nazvime to nákaza, ktorá by sa mohla prejaviť po zásahu tou modrou guľou”, apeloval na nich naliehavo. “Takže, tí, ktorých sa to týka, nech ste v mojej pracovni presne za hodinu”, dodal a vypochodoval preč z obývačky.
“Pche, že nákazy. Väčšiu sprostosť si už naozaj nemohol vymyslieť”, odfrkla si Maddie opovržlivo. Potom však veľavýznamne pozrela na Adama, Ameliu a Jamesa a tí sa len pousmiali. Presne toto potrebovali. Svoj dokonalý plán mali prichystaný a čakali už len na to, kedy ich Victor vyzve na tie vyšetrenia. Keď sa film napokon skončil, dotyčným, ktorí mali ísť za Victorom, ostala ešte asi polhodina času. James, Maddie a Adam sa spolu s Ameliou presunuli do jej izby, kde si znovu do detailov prešli svoj plán. Keď nastal čas, v astrálnej forme všetci traja zišli pred Victorovu pracovňu a Amelia zatiaľ čakala za rohom. Po chvíli sa k nim pridal aj Logan a spolu s mentorom sa pobrali do vyšetrovne. Keď zatvorili za sebou dvere, Amelia sa presunula do lábaku.
“Takže, zatiaľ si sadnite”, pokynul im Victor. Ostatní sa poobzerali, kde by sa mohli zložiť. V kúte boli však len dve ošúchané stoličky, jednu z nich si hneď obsadila Maddison, na druhú sa zvalil Logan. Adam s Jamesom si sadli na nemocničné lôžko.
“Tak čo od nás zasa chcete, pán vedátor?”, opýtala sa Maddie otrávene a hodila na neho nenávistný pohľad. Už len predstava, že do nej bude znovu pchať nejaké ihly, ju desila.
“V prvom rade sa upokoj a dávaj si pozor na jazyk. Dnes si toho povedala už dosť, nemyslíš?”, odbil ju s ľadovým pokojom. “Ako som už spomínal v obývačke, ide v podstate len o preventívnu prehliadku. To, že sa ti vrátili schopnosti, nemusí byť až taká výhra, pokiaľ by to v tvojom tele spustilo nákazu, alebo nejaký špeciálny magický vírus, čo môže spôsobiť veľmi závažné zdravotné problémy.”
“Že vírus”, uškrnula sa svetlovláska, no potom sa naňho opäť zamračila. “Je to vôbec možné? Ja vám totiž neverím.” Kým stihla ešte niečo dodať, ozval sa vedľa nej Adam.
“A čo by nám tá nákaza podľa vás akože mala spôsobiť? Prečo by sa vlastne mala objaviť spolu s našimi schopnosťami?”, vyzvedal nevrlo.
“Mágia nie je sranda, mladý muž. Je nevyspytateľná, záhadná a mocná. Boli ste zasiahnutí energickou guľou, ktorá vám vzala vaše schopnosti a čo o nej viete? Nič. Takže by som bol rád, keby ste sa konečne prestali hrať na expertov a robili to, čo vám poviem.”
“Ja žiadnu nákazu v sebe nemám, cítim sa fajn, skvele…”, odporoval mu napriek všetkému Logan.
“Netvrdím, že ju v sebe musíte mať všetci. Môže sa prejaviť hneď, neskôr, alebo nemusí vôbec. Preto som vás sem zavolal, aby som sa uistil, či ste v poriadku”, odbil ho Victor diplomaticky, podišiel k umývadlu, kde zo skrinky vybral zabalené injekčné striekačky a ihly. Z druhej zasa pár plastových nádobiek na moč, z ktorých každému po jednej podal.
“A čo s týmto teraz máme akože robiť? Stiahnuť gate a pred všetkými do nich načúrať? Navyše, mne momentálne ani netreba...”, začal sa smiať Logan, ku ktorému sa hneď pridali aj ostatní.
“Bože, toto je inteligencia! Možno, keby si chvíľu počkal, kým vám všetko vysvetlím, nemusel si vyznieť ako vôl. Pre vašu informáciu, na tie testy potrebujem ranný moč, takže mi ho všetci prinesiete až zajtra”, odpovedal mu Victor, ktorý sa nedal vykoľajiť a potom si odkašľal. “Takže, komu ďalšiemu, okrem Maddison, sa ešte vrátili schopnosti?” Chalani sa na seba vzájomne pozreli a potom pokrútili hlavou.
“Osobne netuším”, ozval sa nakoniec James. “Moju liečiteľskú štafetu prebral Arden, takže som nemal možnosť to vôbec skúšať.” Victor chvíľu nad jeho slovami uvažoval, znovu sa presunul ku skrinke a niečo odtiaľ vybral. Potom zamyslene pozrel po prítomných a zrazu podišiel bližsie k Maddison, schmatol ju za ruku, otočil dlaňou hore, vzduchom sa zaleskol ostrý skalpel a…
“Ááááu!”, zvrieskla od náhlej, ostrej bolesti. Zjavila sa jej tam totiž veľká, krvácajúca rezná rana. “Kriste! Ste vy vôbec normálny?!”, zjačala ešte hlasnejšie a do očí sa jej nahrnuli slzy. Victor bez kúska citu pozrel na Jamesa.
“Tak mladý, teraz je rad na tebe. Skús ju vyliečiť”, vyzval ho pokojne. Ten okamžite pribehol k Maddie a schytil jej ruku s hlbokou ranou do svojich teplých dlaní, ktoré mal hneď zamazané od jej krvi. Tuho privrel oči a snažil sa koncentrovať, ale žiaľ, bezvýsledne. Maddie už kňučala od bolesti, zatiaľ čo Victor sklamane pokrútil hlavou.
“Škoda... myslel som, že ťa to bude motivovať”, odfrkol si pohŕdavo.
“Preboha, ale veď to nie je o motivácii! Samozrejme, ak by som toho bol schopný, tak už to má dávno vyliečené! A vy ste to nemuseli až tak prehnať, doriti! Veď sa pozrite, aká je tá rana hlboká!”, kričal na neho už aj James a nepúšťal Maddiinu ruku, z ktorej v hustých kvapkách stekala krv. V tej chvíli ho oslepila jemná, biela žiara, ktorá vystrelila z jeho zovretia. V miestnosti nastalo ohlušujúce ticho. Všetci vyjavene hľadeli na nich dvoch a keď sa James opatrne odtiahol, Maddie si uľahčene vydýchla. Po strašnej rane nebolo ani stopy, dokonca jej tam neostala ani jazva.
“Ďakujem”, zašepkala tíško a vďačne sa na neho pousmiala, keď ich vyrušil Victorov tleskot.
“Výborne, James! Už som si myslel, že ju tu necháš skučať celý večer”, pochválil ho nadšene Victor, na čo si od ostatných vyslúžil ďalší opovrhnutiahodný pohľad. “Ale no tak, nebuďte ako z cukru”, pozrel na nich s úškrnom. “Strach o blízkych je predsa najväčšia motivácia, ale to by ste asi mali vedieť všetci. Každopádne, Adam, Logan, vy ste na tom ako so svojimi schopnosťami?”, obrátil pozornosť na chlapcov, akoby sa nechumelilo. Jeho zaujímali len tie hlúpe testy a výskumy a Adamovi sa v tej chvíli dvihol žalúdok, no pre dobro všetkých sa snažil tváriť, že je v pohode.
“Mne zatiaľ stále nie”, zaklamal pohotovo, načo Victorovi zamrzol ten jeho lišiacky úsmev.
“Nie? A ako si tým môžeš byť taký istý?”, opýtal sa ho so zdvihnutým obočím a skúmavo sa naňho zahľadel. Adam sťažka preglgol, ale snažil sa ovládať.
“Pretože som to skúšal hneď po tom, ako som sa dozvedel, že sa vrátili Maddison”, odvetil sebavedome a na oko skľúčene, pričom dúfal, že zaženie Victorove podozrenia. Ten naňho ešte chvíľu pozeral a potom sa obrátil na Logana.
“A ty? Tiež si už skúšal?”
“Nie.”
“Tak načo čakáš? Predmetov na premiestňovanie tu máš dosť”, vyzval ho mentor a oči sa mu leskli očakávaním. Logan sa sústredene zahľadel na drevené paličky do hrdla, ktoré ležali v škatuli pred ním na stole. Sústredene ich hypnotizoval asi tri minúty, no nič sa nedialo, nepohol ani jednou z nich. “Dobre, to stačí. Chce to ešte pravdepodobne čas, tak ako u Adama”, stopol ho netrpezlivo Victor. “Takže... “, pomädlil si ruky. “Už vám len vezmem krv a môžete ísť”, dodal, natiahol si ochranné gumené rukavice, zručne si pripravil injekcie a jednému po druhom odobral asi päť mililitrov krvi, ktoré si následne označil červenou signatúrou s ich menami. Potom z každej trochu odobral, naniesol po kvapkách na Petriho misku a do všetkých vzoriek pridal pár kvapiek z nejakého roztoku. Keď konečne dorobil, čo potreboval, chalani a Maddie sa zdvihli na odchod. “Óóó, počkať, počkať… vy dvaja tu ešte na chvíľu ostanete”, ozval sa Victor a rukou ukázal na Jamesa a Maddie.
“Čo od nás ešte môže chcieť?”, pýtal sa v duchu James, keď Adam s Loganom za sebou zavreli dvere, načo Maddie len nepatrne pokrčila plecami. “No aspoň Amelia s Adamom získajú viac času…”
“Keďže vám dvom sa schopnosti vrátili, rád by som spravil ešte pár ďalších jednoduchých vyšetrení, ako napríklad pupilárne reflexy, pár kožných testov a podobne…”
“A to vám nestačí tá krv a moč, ktorú vám máme dať ráno?!”, zaútočila Maddie.
“Vieš, ide o to, že…” Na okamih sa odmlčal a pozrel na Jamesa. “Mám podozrenie, že máš v sebe spomínanú nákazu”, dodal na vysvetlenie a pokynul im, aby si ľahli na lôžka.
“Zbláznili ste sa?! Začínam mať pocit, že tu z nás robíte iba pokusných králikov!” Maddison už strácala trpezlivosť. “Hňupovi nič nie je! Je zdravý ako rybička, no nie?!”, pozrela na Jamesa, ktorý len prikývol. “Poď, odchádzame!” vyhŕkla, no keď sa chceli otočiť na odchod, do cesty sa im postavil Victor a schmatol blondiaka za ruku.
“Tak na to zabudnite! Nikam nejdete, moji zlatí! Jedná sa predsa o vaše zdravie!”
“Pustite ma!”, ohradil sa James, no mentorove zovretie bolo silnejšie a už ho vliekol na jedno zo svojich lôžok. Tam sa ho snažil pripútať do hrubých kožených remeňov.
“Zbláznili ste sa?! Čo to robíte?!”, kričala Maddie, ale Victor si ju nevšímal. “Hňup, teraz!”, zvolala v panike a po týchto slovách hneď aj zmizli. Všimla si ešte ešte Victorov šokovaný a zúrivý vyraz a potom sa prebudili vo svojich telách v Ameliinej izbe. Vedľa nich stále nehybní, ležali ona a Adam. Chceli ich prebrať, no ani silným drganím to nešlo a kde sa nachádzal ten tajný labák, tiež nevedeli. Napokon si sadli na mäkký koberec a čakali, kým sa tí dvaja vrátia, aby sa ubezpečili, že budú v poriadku.
“Myslíš, že to, čo povedal ten šialenec je pravda? O tej nákaze?”, prerušil ticho po chvíli James, ktorý bol doteraz zahĺbený vo svojich myšlienkach.
“Ale prosím ťa, to si určite len vymyslel, aby sme ho poslúchali alebo čo…”, mávla rukou Maddie.
“Neviem, vyzeral tak vážne, keď to vravel… ale… asi máš pravdu. Uňho človek nikdy nevie.”
“Mimochodom… ešte raz ti ďakujem, hňup…”
“Za čo?”, nechápavo na ňu pozrel.
“Za to dole, v tej vyšetrovni… neviem, ako hlboko mi ten retard zarezal, no bolelo to ako čert…”
“Ale prosím ťa, to nestojí za reč, to by spravil predsa každý… skôr ja by som sa mal ospravedlniť za to, že mi to trvalo tak dlho”, zasmial sa James. Keď však zachytil jej vážny pohľad, trochu sa začervenal, pretože mu tak prenikavo pozerala priamo do očí, až mal pocit, že mu vidí až do duše. Pár sekúnd sa tak na seba dívali, ale on napokon sklopil zrak.
“Zabúdaš, že viem, čo si myslíš?”, povedala Maddie s jemným úsmevom.
“Huh?”, zdvihol opäť hlavu. No kým sa zmohol na niečo viac, v tom okamihu sa k nemu naklonila a jej pery sa na kratučký moment, letmo, ako krídla motýľa, dotkli tých jeho a jemne ho pobozkala, načo ustrnul a ostal ako obarený. “Ešte raz, huh?”, opýtal sa zmätene, keď si opäť sadla na svoje miesto. “A to bolo za čo?”
“Za tvoju trpezlivosť a láskavosť. Vieš, asi by som sa ti mala ospravedlniť za veľa vecí, napríklad tých úchylákov…”
“A hňupov...”, prerušil ju so smiechom James, no stále bol z nej zmätený.
“...a hňupov, áno. Ráno, keď som bola za Victorom po tú tabletku, tak som si spomenula na mnoho vecí a dôvodov. A tiež som si veľa vecí uvedomila…” James nemal slov. Bol ešte stále v šoku z toho, čo povedal Victor vo vyšetrovni o nákaze, o tom, čo mu teraz vraví Maddie a najmä zo samotného faktu, že jemu, pre ňu hňupovi, dala pusu. No než si stihol vôbec uvedomiť, čo sa deje, na dvere do izby začal niekto trieskať ako o život.
Po tom, ako Leila opustila jej izbu, Joy len zarazene sedela na posteli a nervózne stískala vankúš. Bola šokovaná z toho, ako na priateľku vyletela. Predtým, keď za ňou bola Amelia, nič podobné sa nestalo, síce bola trochu nervózna, ale toto… zrazu si nemohla pomôcť, zdvihla sa v nej taká vlna zúrivosti, že jej chcela ublížiť. A nie len slovne, ale aj fyzicky. Oblial ju taký silný pocit hanby z jej hrozného správania a pritom jej Leila chcela len pomôcť, utešiť ju.
“A čo myslela tým, že sa v mojej a Ardenovej blízkosti cíti nepríjemne? Prečo?”, nechápala Joy, ale nevládala nad tým už uvažovať. V hlave jej stále trešťalo, ale už nie z opice, čo mala ráno, ale od toľkého plaču. A ako naschvál ju zasa v očiach začali štípať slzy. Znova si ľahla a keďže ju začala striasť zimnica, zakrútila sa do prikrývky. Úporne sa snažila zaspať, no vytúžený spánok neprichádzal. Naopak, po chvíli sa objavila Drulla, ktorá ju prišla skontrolovať na Leilin podnet. Po jej odchode Joy vyskočila z postele a zamkla dvere. Cítila sa mizerne a chcela byť sama. Ten, koho naozaj očakávala, sa aj tak neukázal a ona za Ardenom ísť neplánovala. Vedela, že potrebuje čas, aby sa z toho spamätal. Ak je vôbec šanca, že sa z toho spamätá.... Stále ju v hlave mátali slová, ktoré jej ráno povedal a hoci ju veľmi bolelo, že sa jej obrátil chrbtom, chápala ho… Z týchto neutešených úvah ju vyrušilo ďalšie otravné klopkanie. Na jej prekvapenie aj zlosť to bol Failo a Joy v duchu zajasala, že tie dvere zamkla. Okamžite ho poslala preč, ale on sa nedal odradiť. Keď však stlačil kľučku a zistil, že sa k nej nedostane, naveľa to vzdal a ona si vydýchla. Ležala meravo na posteli a bezradne civela do plafóna. “Musím vrátiť čas”, prebehlo jej náhle hlavou, no súčasne sa jej však vybavili všetky varovania od Victora. Posun ešte poriadne neovládala, takže mala prísny zákaz sa o to pokúšať, pretože by to mohlo mať katastrofálne následky. Bezradne si povzdychla, zatvorila oči a po pár minútach ju konečne od všetkého trápenia vyslobodil milosrdný spánok….
Keď sa Joy strhla z desivej nočnej mory, za oknami bola už tma a v dome ticho. Strnulo sedela na posteli a od hrôzy sa pár sekúnd nemohla ani nadýchnuť. Podľa svojich vnútorných hodín vedela, že je niečo po pol desiatej večer. Keď sa ako tak upokojila, vzápätí sa jej ozval žalúdok, ale na jedlo nemala ani najmenšiu chuť. “Potrebujem ísť na chvíľu von, lebo sa v tejto izbe zadusím”, pomyslela si, pomaly vstala a prešla do kúpeľne. V umývadle si vyčistila zuby, opláchla tvár a keď si utierala ruky, letmo pozrela do zrkadla. Bola bledá, oči mala ešte stále červené a dlhé vlasy strapaté. Už chcela znechutene odvrátiť zrak, keď si všimla, že jej chýba ochranný náhrdelník a oblial ju studený pot. Veľmi dobre si pamätala, ako jej Arden kládol na srdce, aby si ho nikdy nedávala dole. Chcela ho ísť okamžite hľadať, ale vtom ju ešte upútal drobný fľak na krku. Nahla sa bližšie k zrkadlu a s odporom sa dotkla cucfleku, ktorý jej urobil Failo. S prívalom hanby pochopila, čo Arden myslel tým značkovaním. Pri pohľade na tú drobnú modrinu sa jej zrazu v mysli vynorila matná spomienka nato, kedy jej ho Failo počas vášnivého milovania urobil a ako pri tom pocítila aj mierne šklbnutie na hrdle… vtedy tomu však nevenovala pozornosť, pretože.... Líca jej zalial rumenec, ale už chápala, že náhrdelník jej musel strhnúť on. Uzáver bol už totižto trochu pokazený a ona ešte pred oslavou plánovala výmenu retiazky. “Čiže bude niekde v posteli, alebo v jej blízkosti”, pomyslela si a pustila sa do horúčkovitého hľadania. Hoci posteľ skoro prevrátila hore nohami a celú rozhádzala, nakukla a vliezla dokonca aj pod ňu, nikde prívesok nevedela nájsť. “Dokelu! Čo teraz?” Chvíľu bezradne postávala nad tým neporiadkom a potom sa rozhodla.
Ak bolo pre Ardena také dôležité, aby ten náhrdelník neustále nosila, musí ísť teda za ním. “Uvidíme, či ma nakoniec aj tak nepošle kade ľahšie...”, premýšľala smutne, kým si obliekala džínsy a voľný pulóver, narýchlo si prečesala vlasy, obula balerínky a vyšla na chodbu. Arden však vo svojej spálni nebol a ani v dome na neho nikde nenatrafila, tak napokon vyšla do záhrady. Nadýchla sa čerstvého nočného vzduchu s prímesou kvetín a vydala sa ešte smerom k tréningovej hale, ale aj tá bola prázdna. Napokon sa skľúčene a s hlavou plnou bezútešných myšlienok vrátila späť do kuchyne. Faila, ktorý sedel za pultom, pred sebou mal fľašu bourbonu a práve si odpíjal zo štedro naliateho pohára, by si ani nevšimla, keby sa jej neprihovoril.
“Teda… ja neverím vlastným očiam! Konečne sa mojej kráske uráčilo vyjsť zo svojej izby”, skonštatoval, keď chcela okolo neho rýchlo prejsť. “Mimochodom, nevyzeráš najlepšie.” Joy zaťala zuby, ale ani na neho nepozrela.
“Óóó, naozaj? Iba vďaka tebe sa cítim tak úžasne ako vyzerám”, odbila ho ironicky, no potom sa predsa len zastavila. “Tak náhodou, nevieš, kde je môj náhrdelník?”, zazrela na neho.
“Čo? Aha… no v noci som ti ho strhol, lebo ma iritoval”, priznal Failo hneď bez okolkov a ľahostajne pokrčil plecami, čím jej len potvrdil, že to bol naozaj on. “Bude niekde v tvojej posteli. Nevieš ho nájsť?”
“Nie, začo ti veľmi pekne ďakujem. Aj za ten cucflek...”, odvrkla znechutene.
“Bolo mi potešením”, zapriadol Failo a zvodne zdvihol obočie.
“Kriste, nechápem, prečo sa s tebou vôbec bavím!” Joy celá červená pobúrene pokrútila hlavou a otočila sa na odchod. On ju však chytil za predlaktie a otočil k sebe.
“Zlatko, veď počkaj! Viem, že sa na mňa hneváš a ja ťa chápem. Prehnal som to, no musíme sa porozprávať, keďže si sa so mnou dnes odmietla baviť a ráno nás vyrušil tvoj frajer… alebo žeby tvoj bývalý frajer?”, pozrel na ňu s nádejou v očiach a s úškrnom na perách.
“Och, kde len berieš tú drzosť a aroganciu, Failo! Je mi z teba zle!”, prebodla ho pohľadom a vytrhla sa z jeho zovretia.
“Joy, prečo tak lipneš na tom mužovi? Čo ti môže dať? Nič! Je len obyčajný smrteľník alebo trápny mutant, s ktorým sa mágia nejakým spôsobom pohrala! Naopak ja...”, pokračoval s hrdo zdvihnutou bradou. “Ja som právoplatný následník Doriathu a spoločne by sme dokázali zvrhnúť tých príživníkov, ktorí len zaberajú moje miesto.” Joy na neho hľadela s otvorenými ústami a úžasom v očiach.
“O čom to tu zasa trepeš, Failo? To si až taký opitý? My by sme dokázali?”
“Ale nie som, doparoma!”, pohoršene pokrútil hlavou, ale potom horlivo pokračoval. “Dnes som nad tým dosť dlho uvažoval. Síce mojím cieľom bolo oženiť sa s čistokrvnou elfskou dedičkou, ale ty si oveľa lepšia voľba. Takto by sme spojili naše svety, porazili Arcalime a jej rozmaznanú dcérušku! Len si to predstav…” Joy pred ním a jeho fanatickými víziami začala cúvať, až kým nenarazila na kuchynskú linku. On k nej podišiel tak blízko, že z jeho dychu cítila whisky a rukami sa z oboch strán oprel o pult, čím jej zablokoval únikovú cestu. “Elfský kráľ a po jeho boku čarodejnica ako kráľovná. Spoločne by sme si podmanili oba naše svety, ja by som bol panovníkom mojich ľudí a ty by si ovládala svet mágie.... Vládli by sme bok po boku a nakoniec by sme si podrobili aj slabý svet ľudí. Tak čo povieš, Joy? Už len tá predstava stojí zato, no nie? Navyše, s tvojou schopnosťou ovládať čas by sme mali víťazstvo v malíčku…”
“To by bolo naozaj férové víťazstvo”, neodpustila si ironickú poznámku a posmešne mu pozrela do očí. Failo ju však zmrazil pohľadom.
“V tomto príprade ide férovosť bokom! Myslíš, že počas povstania, kde umreli moji rodičia, Arcalime s Restalonom hrali čistú hru?!”
“Viem, že nie a je mi to ľúto, ale…”
“Žiadne ale neexistuje! Je to skvelý plán, ako sa im pomstiť! A jeho dokonalým zavŕšením budú naše výnimočné deti! Spojením mojej modrej krvi a tvojej čarodejníckej… Som presvedčený, že by sme prekonali aj moju neter!”, zvolal víťazoslávne.
“Failo, ja… začínam pochybovať o tvojom duševnom zdraví”, zašepkala Joy šokovane. “O tomto môžeš jedine tak snívať!”
“Teba to nenadchlo?”, zamračil sa nechápavo a urazene na ňu pozrel. “Ty nevidíš, ako by ti po mojom boku bolo dobre? Pre teba je to jedinečná a životná príležitosť! Mala by si nádherný domov, moc, luxus, krásne šaty a dokonca moju lásku! Nikdy som neveril, že by som sa zosobášil so ženou, ktorú budem aj milovať. Takže môj plán má len samé pozitíva, tak čo sa ti na ňom nepáči?”
“Fakt to chceš vedieť?”, opýtala sa ho s prižmúrenými očami. “Tak po prvé, čarodejnice by ma nikdy nenasledovali, oni totiž žiadnu kráľovnú nemajú, nemali a nikdy mať nebudú! Pre nich som nikto, takže by sa na tvoj plán zvysoka vykašľali! Po druhé, ide ti len o seba, ako získať moc, ja som pre teba len prostriedok. Pred očami máš len vlastné vypočítavé fantasmagórie, ktoré ani nie sú reálne! A po tretie…. neverím, že ma miluješ, Failo, takže nie, vôbec ma to nenadchlo.”
“Ale ja ťa mám naozaj rád! Prečo si podľa teba lámem hlavu, ako spojiť naše životy? Napokon som nato prišiel a ešte je to aj efektívne, nemyslíš?”
“Toto nie je láska, viem to! Pretože čisté a nesebecké city som už zažila vďaka Ardenovi, ktorého stále veľmi ľúbim a ty ním len pohŕdaš!” Failo si len povzdychol a prevrátil očami.
“Áno? A ako sa k tebe dnes ráno zachoval?! Kde bola jeho nezištná láska?! Nechal ťa tak, samu, videl som ho, ako chvíľu po mne odišiel z tvojej izby! Aj keď dobre vedel, že to nebola tvoja vina, ale moja!” Joy sa po jeho slovách strhla a cítila, ako v jej vnútri narastá ten zlý pocit, ako predtým pri Leile.
“On… bol v šoku a sám má toho aj tak veľa…”, jachtala, ale Failo ju drzo prerušil.
“A? To nič nemení na fakte, že sa na teba vybodol! No načo ti je taký chlap?!”
“Nepleť sa do toho! A choď do pekla aj s tými tvojimi chorými vidinami našej vlády, úžasných potomkov a ostatných somarín!”, skríkla a snažila sa ho odstrčiť, on ju však schmatol za plecia.
“A čo keď ti poviem, že možno je jeden z nich už na ceste?”, prehodil a so zadosťučinením si vychutnával jej zdesený výraz tváre.
“Prosím?!”, šepla a inštinktívne sa dotkla svojho plochého brucha.
“Strávili sme spolu noc, nie? No nikdy som nepovedal, že som si pri tom dával pozor! Čiže je viac než pravdepodobné, že si otehotnela”, dodal veľavýznamne a so šibalským žmurknutím jej jemne odhrnul prameň vlasov z tváre a pohladil ju po líci. “A tá myšlienka sa mi páči…” Na toto už šokovaná Joy nemala slov, len nemo na neho zízala a v hrudi sa jej narastal pálčivý pocit zúrivosti a nenávisti.
“Pusť ma, lebo…”, precedila napokon pomedzi zuby, ale on sa len zasmial.
“Lebo čo? Použiješ na mňa svoje čary? To by bolo dosť nefér, nemyslíš?”, pobavene sa uškrnul. A toto bola posledná kvapka. Ten hnev, čo v nej pod povrchom vrel, zrazu vybuchol v plnej sile. Vzduch v kuchyni sa pod náporom náhlej energie zachvel, rozblikotali sa svetlá, ozval sa cengot riadu a fľaša s whisky, ktorá bola položená na kraji pultu, skončila na zemi, kde sa s hlasným treskotom rozbila. Failo sa prekvapene obzrel a Joy vtedy využila jeho nepozornosť. V mihu natiahla ruku a vzala do nej veľký nôž. Kým sa elf stihol spamätať, priložila mu ho nabok ku krku, kde mu tesne pod povrchom pokožky pulzovala krčná tepna. Urobila to tak prudko, až ho porezala a tenký pramienok krvi zafarbil zjavne veľmi ostrú čepeľ. Ten len zarazene vydýchol, ale ani sa nepohol
“Toto je lepšie, ako moje kúzla?”, opýtala sa ho sladko, ale z jej hlasu sálal chlad a oči, inokedy nežné, jej zastierala číra zloba.“Zlatko, to čo do teba vošlo?!”, zašepkal zhrozene a preglgol. “Upokoj sa a daj to preč.”
“Failo, momentálne mám sto chutí ťa zabiť a stačí mi nato jeden jediný pohyb, takže zavri si už konečne hubu”, dodala zlovestne a doslova hypnotizovala krv, čo mu stekala po hrdle. Nedokázala si pomôcť, vidina jeho smrti ju fascinovala a cítila, ako sa prestáva ovládať, ale… “Hm, ale máš pravdu...takto by to bolo priveľmi rýchle a ja si to chcem vychutnať”, zlomyseľne sa usmiala a ruku s nožom pomaly odtiahla. “Tak predsa len použijem svoje schopnosti, zlatko”, dodala posmešne. Failo od nej okamžite zdesene odskočil.
“Joy, čo sa s tebou deje? Zbláznila si sa? Nezdá sa ti, že to preháňaš?!”, oboril sa na ňu elf, ktorý spätkoval k dverám. Vtom nôž, ktorý len pred sekundou držala v ruke, sa zapichol do drevenej zárubne tesne vedľa jeho hlavy.
“Ponáhľaš sa niekde? Veď si ešte nedopil svoj bourbon”, povedala s falošným úsmevom a jeho poloprázdny pohár z hrubého, ťažkého skla, ktorý stál na stole, zrazu zmizol a vzápätí mu vletel do brucha takou silou, až sa prehol v páse a zalapal po dychu. Šokovane na ňu pozrel, ale to už tesne pri ňom vo vzduchu zasvišťal hrniec a Failo schytal ďalší úder do kolena.
“Prestaň!”, kričal pod paľbou panvíc, misiek, tanierov a iných riadov, až sa krčil na zemi a nedokázal sa postaviť. Joy sa len škodoradostne smiala a naplno si užívala jeho utrpenie. V tom šialenom afekte si ani nevšimla Percivala, ktorý sa ako rozmazaná šmuha zrazu objavil pri Failovi, ktorý bol už napoly v bezvedomí. Vďaka svojej rýchlej schopnosti dokázal predmety odrážať a chránil ho vlastným telom. To Joy rozzúrilo ešte väčšmi, energia okolo nej sa zintenzívnila a pokračovala vo svojom strašnom útoku.
“Vypadni, Perci! Toto je medzi mnou a týmto sviniarom, tak sa do nás láskavo nemiešaj!”, zvrieskla a jej hlas sa ozýval ako ozvena. On však bez slova schytil stonajúceho Faila a v sekunde ho odvliekol von do záhrady. Joy sa za nimi okamžite vyšla na terasu a poslala na nich hrable spolu s plechovým vedrom, no tie vtom narazili na neviditeľnú stenu a chabo dopadli na trávnik. “No jasné”, pomyslela si naštvane a obrátila sa k drobnej Leile, ktorá okolo nej vytvorila silové pole a uväznila ju vo veľkej ochrannej bubline. Bola len v nočnej košieľke a bosá, no vytrvalo udržiavala svoj štít, aby ochránila nielen brata s Failom, ale aj samotnú Joy. “Som si mohla myslieť, že si ťa braček pomocou telepatie zavolá na pomoc. Škoda, že si nespala tvrdšie”, skonštatovala opovržlivo a oči jej priam blčali od obrovského hnevu.
“Joy!”, prihovoril sa jej Percival, ktorý sa zadýchane oprel rukami o kolená. “Čo má toto znamenať? Prečo takto na Faila útočíš? Urobil ti niečo? Ja viem… teda všetci vieme, že je to hajzel, ale zasa odtiaľ potiaľ! Takto sa veci neriešia, veď si ho skoro pripravila o život! Sme tu kvôli Temnej, ale zdá sa, že nato skoro každý zabúda. Už len konflikt medzi elfom a čarodejnicou nám tu chýbal.” Medzitým na záhradu pribehli takmer všetci, vrátane Drully, ktorá pri pohľade na bezvládneho Faila ležiaceho v tráve len zhrozene zhíkla. Okamžite poprosila Octaviu, aby ho pomocou telekinézy preniesla do nemocničného krídla a za chvíľu všetci traja zmizli v dome.
“Zničil mi život, to urobil! Je to klamár a vypočítavý manipulátor! Zneužíva svoju moc a mňa … mne urobil to najhoršie, čo len mohol a spôsobil, že som asi prišla o Ardenovu lásku!”, skríkla ako šialená. “Takže mám právo na moju pomstu a vy mi v tom nezabránite!” Kameňmi, ktoré ležali úhľadne zoradené v kvetinovej hriadke, začala znova atakovať Leilin štít a to s obrovskou silou.
“Neprišla si o moju lásku, Joy, to v žiadnom prípade!” Arden sa pretlačil spoza Niky a Samiry a v tvári sa mu zračili veľké obavy. “Stále ťa ľúbim...”
“To určite! Aj ty mi klameš! Predsa si sa na mňa vykašľal a nechal tak, aj keď si vedel, že som v tom nevinne!”, odvetila pohŕdavo, ale ruky jej klesli a prestala napádať Leilinu ochranu. “Teraz ma len chceš oblbnúť s týmito trápnymi sladkými rečičkami!”
“Nie! Ja... viem, že som ťa sklamal, keď si ma potrebovala najviac… no… hrozne ma to zasiahlo, ale to neospravedlňuje fakt, ako som sa k tebe zachoval a povedal hrozné veci... Je mi to hrozne ľúto! Failova smrť však nie je riešením a toto predsa nie si ty!”, naliehal na ňu a pomaly sa k nej blížil. “Moja Joy je nežná, láskavá a nie je schopná násilia a vraždy.” Vtedy už stál tesne pri nej, od seba ich delila len neviditeľná stena. “Nedovoľ, aby ťa to zlo ovládlo. Vráť sa ku mne, láska, prosím...”, dodal zachrípnuto a v očiach sa mu zjavili slzy. Joy cítila, ako sa jej jeho slová doslova zabodli do mysle a od náhlej bolesti zažmurkala. Vtom sa jej v hlave vyjasnilo tak náhle, ako ju predtým zastrela nepríčetnosť a temnota. Zdesene sa rozhliadla okolo seba a vnímala tú obrovskú spúšť, ktorú spôsobila, náhle ticho a vyjavené tváre svojich pár priateľov, ktorí boli svedkami jej hrozného výbuchu. Všimla si Victora, ktorý práve vybehol z domu a tváril sa dosť prekvapene. Olivien s Loganom, ako aj ostatní, vrátane čiernovlasej dievčiny, ktorú nepoznala, sa na ňu vystrašene dívali. Potom znova pozrela na Ardena, ktorý sa na ňu slabo, ale mäkko usmial.
“Preboha...”, hlesla tíško. “Čo som to spravila? Prepáčte, ja… ja nechápem, čo to do mňa vošlo... ”, habkala vyjavene a v tej chvíli sa jej podlomili nohy. Klesla na studenú kamennú dlažbu terasy a vtedy aj Leila zrušila svoju ochranu. Arden si k nej okamžite kľakol, silno ju k sebe privinul a upokojujúco hladil po chrbte.
“Už je dobre, moja…”, šepkal jej nežne do vlasov, no sám tomu neveril. Srdce mu od strachu o ňu ešte stále splašene bilo.
“Nie je…”, zamumlala mu Joy do ramena, zdvihla k nemu zaslzenú tvár a v rukách kŕčovito zovrela jeho čierne tričko. “Akoby som to nebola ja… ale niekto iný… a… čo tá schopnosť?! Veď tú neovládam, čo to bolo?!”, jachtala nervózne. “A Failo… čo keď som ho zabila?! Panebože…”, nariekala Joy, zavrela oči a čelom sa oprela o jeho hruď. Bola taká unavená…
“Miláčik, skús sa upokojiť… ja … viem, čo sa s tebou stalo a… je to moja vina”, zastonal nešťastne. “Mal som ti o tom povedať, varovať ťa…” Jeho slová však začali zanikať v čierňave, ktorá jej pomaly zahaľovala zmysly, kým neupadla do bezvedomia. “Doriti!”, zanadával ticho Arden a pri pohľade na to, v akom stave je jeho milovaná, ho zhrýzali ťažké výčitky svedomia. Jemne vzal bezvládnu Joy do náručia a opatrne sa s ňou postavil. “No čo tak čumíte?! Predstavenie sa skončilo, tak padajte dnu!”, zreval podráždene na ostatných, čo ešte postávali v záhrade a potom sa s naliehavou prosbou v očiach otočil k vyčerpanej Leile a Percivalovi, ktorí sedeli na schodoch. “Lei, prosím ťa, potrebujem tvoju pomoc”, oslovil bielovlásku. “Pre Joy.”
Leila pozrela na Ardena, ktorému sa v tvári zračilo zúfalstvo a strach. Napriek tomu, že sa v jeho prítomnosti cítila veľmi nepríjemne, túto úprimnú prosbu o pomoc mu nemohla odmietnuť. Hlavne, ak sa jednalo o jej priateľku, ktorú stále v bezvedomí držal na rukách.
“Dobre”, prikývla, pozrela na Percivala a vstala. Brat ju ale zadržal.
“Myslíš, že je to dobrý nápad? Čo keď zasa vybuchne alebo niečo horšie?”, pošepol jej.
“Neboj sa, keby niečo, viem sa chrániť”, odvetila tíško. “Myslím, že aj kvôli tomu ma Arden oslovil.”
“Prosím ťa, dávaj si pozor”, dodal Perci a Leila prikývla. Potom sa pridala k Ardenovi, ktorý už ráznym krokom kráčal do svojej izby.
“Nepôjdeme radšej najprv do nemocničného krídla? Nech sa na ňu pozrie Drulla?”, opýtala sa ho, ale on len pokrútil hlavou.
“To je zbytočné, vaša liečiteľka by jej aj tak nepomohla.”
“Ako si tým môžeš byť taký istý? A čo tvoj otec?”
“Lebo som. A čo sa týka Victora, toho k Joy nepustím ani na kilometer”, odvetil na pol úst a naznačil Leile, aby mu pomohla otvoriť dvere. Keď vošli dnu, rýchlo odostlala posteľ a Arden do nej Joy opatrne uložil. Spoločne ju poriadne poprikrývali, pretože bola studená ako ľad. Nakoniec sa jej bezmocne, ale s láskou zahľadel do tváre a nežne ju pohladil po vlasoch.
“Tak čo potom chceš robiť? Keď jej podľa teba Drulla nepomôže, tvoj otec tiež nepripadá do úvahy a Aurora je tiež mimo? Ty určite vieš, čo sa s ňou vlastne stalo!”, zvolala vzdorovito Leila. Arden odtrhol zrak od Joy a pozrel na ňu so zdvihnutým obočím.
“Lei… ja nechcem byť nezdvorilý, ale nechaj to tak. Teba sa to netýka.”
“Prosím?!”, povedala prekvapene Leila. “Myslíš, že sa nemám starať o človeka, na ktorom mi záleží? To, že som elfka a Joy je čarodejnica neznamená, že mi je ľahostajná. A viem, že s ňou niečo zlé stalo a stále deje! Dnes poobede som za ňou bola a už vtedy mi na nej niečo nesedelo. Vyzerala príšerne a správala sa zvláštne a dokonca až hrubo. Zdôverila sa mi však, že sa medzi vami niečo stalo a bola z toho veľmi nešťastná!”, hnevala sa a prekrížila si ruky na prsiach.
“Povedala ti aj, čo konkrétne sa medzi nami stalo?”, opýtal sa jej Arden chladne.
“Nie, ale…”
“Tak to nerieš a myslím to vážne! Nevieš, čo tomu predchádzalo a ja ti to na nos vešať nebudem!”
“Reaguješ presne ako ONA. Začína sa na teba totiž to dosť podobať“, zhodnotila. „Arden, bojím sa o ňu! Možno budem až príliš úprimná a nebude sa ti páčiť, čo ti teraz poviem, ale musím. Sám dobre vieš, že sme sa nikdy spolu veľmi nebavili. Bol si naším mentorom a tým to aj končilo. Keby nebolo Joy a oslavy Vikiných narodenín, asi by sa to ani nezmenilo. Odkedy ťa poznám, neviem to vysvetliť, ale cítim z teba niečo zlé a temné. A dnes som to po prvý krát zažila aj u Joy, až som mala z toho husiu kožu. Myslím si, že vzťah s tebou jej neprospieva.” Arden na ňu pár sekúnd zarazene pozeral.
“Vieš, ako dlho som jej odolával?”, povedal nakoniec tichým hlasom. “Čím viac som ju miloval, tých horšie som sa k nej správal. To však Joy neodradilo a napriek všetkému vo mne stále videla niečo dobré. Presviedčala ma o tom, hoci som na seba kvôli svojej minulosti už dávno zanevrel. A doteraz nechápem prečo, tiež sa do mňa zaľúbila a vtedy som sa zaprisahal, že nedovolím, aby medzi nami niečo bolo. Lenže… túžba po nej a láske bola silnejšia a ja… som zlyhal, no doteraz mám preto výčitky svedomia a nenávidím sa zato!” Hlas mu zlyhal a s bolesťou v očiach sa odvrátil od Leily, ktorej ho prišlo na okamih ľúto. Potom jej však pohľad zablúdil na bledú Joy a bolo to preč.
“Ešte poobede by som vám priala, aby ste za svoju lásku bojovali, ale teraz, keď vidím... “, odmlčala sa, pozrela opäť na zničenú kamarátku a povzdychla si. „Ak ju naozaj tak miluješ, ako tvrdíš, tak ju nechaj ísť, pre jej vlastné dobro. To bude podľa mňa najlepšie.” Jej slová ostali visieť vo vzduchu. Chvíľu na seba bez slova hľadeli, potom si Arden odkašľal.
“Oukej, potrebujem, aby si tu s Joy ostala.” Kým stihla bielovláska niečo povedať, umlčal ju. “Stačí, Leila, už… stačí. Myslím, že si úprimne vyjadrila to, čo si mala na srdci. Teraz idem do ošetrovne zistiť, ako je na tom Failo a pokúsim sa ho vyliečiť. Za desať minút by som mal byť späť, aby si si tiež mohla oddýchnuť.”
“To je od teba veľmi šľachetné”, bola prekvapená Leila, toto by od neho nečakala, Arden však pokrútil hlavou.
“Myslíš? Nerobím to kvôli nemu, ale kvôli Joy”, odvetil tvrdo. “Nezmierila by sa s tým, ak by jej vinou mal nejaké trvalé následky, alebo by nebodaj zomrel, hoci, keď mu ublížila, nebola sama sebou… ” Uprostred vety sa zháčil. “Idem. Daj na ňu, prosím, pozor”, dodal smerom k Leile, venoval Joy posledný skormútený pohľad a potom doslova vybehol z izby. Keď bielovláska osamela, len si sťažka povzdychla a prisadla si ku kamarátke na posteľ.
“Čo sa to s tebou stalo?”, pošepla tíško, v ruke zovrela jej studenú dlaň a starostlivo cez ňu prehodila ešte jednu deku. Ostražito ju sledovala, ale okrem stonov, ktoré vydala, akoby sa jej snívalo niečo zlé, sa ani nepohla. Ardenovi to trvalo dlhšie ako spomínaných desať minút a Leila sa už začínala obávať najhoršieho.
“Dobre, Octavia, teraz ho opatrne polož sem na toto lôžko”, povedala naliehavo Drulla a dievčina poslúchla. Pomocou telekinézy zložila bezvedomého Faila na posteľ oproti prekvapenému Falatharovi.
“Čo sa to vonku dialo? Ten rámus a krik bolo počuť až sem”, povedal a pri pohľade na dobité telo mladého elfa len pokrútil hlavou.
“Neviem, priateľ môj”, odvetila Drulla a pozrela na Octaviu. “Pomôž mi vyzliecť mu bundu aj tričko, nech ho môžem prezrieť.” Tá prikývla a po chvíli sa im naskytol nepríjemný pohľad na jeho telo pokryté početnými modrinami a zraneniami. “Panebože”, zastonala Drulla a presunula sa k jeho hlave. “Najväčšie starosti mi však robí táto rana”, skonštatovala a odhrnula mu zo spánku čierne vlasy, ktoré boli pokryté krvou. “Je hlboká a na zlom mieste.” Kým staršia elfka pracovala a ošetrovala Faila, Octavia sa započúvala do tlkotu jeho srdca. Síce stále bilo, no mala pocit, že každým úderom slabšie a slabšie…
“Snáď len nezomrie?!”, pošepla vystrašene, načo Drulla len stisla pery.
“Dúfajme, že nie, ale nemá k tomu ďaleko… Má totiž prasknutú lebku a pravdepodobne krvácanie do mozgu.”
“Preboha”, zastonala Octavia a vtedy do ošetrovne ako zmyslov zbavený vbehol Arden.
“Žije?”, bola jeho prvá otázka, načo obe ženy prikývli a on si viditeľne vydýchol.
“Ale nevieme, ako dlho to ešte vydrží”, podotkla Drulla a pozrela na neho. “Ideš ako na zavolanie. Potrebuje tvoju pomoc, lebo inak…”
“Práve preto som tu”, skočil jej Arden do reči a pristúpil k posteli. Opatrne položil ruky na Failovu hlavu, no na zdesenie všetkých sa nedialo vôbec nič, žiadny záblesk bieleho svetla… Arden ešte viac znervóznel a sústredil sa tak silno, až mu na čelo vyrazili kvapôčky potu, no neúspešne. Failove srdce už len slabučko bilo, akoby odratávalo posledné údery na tomto svete…
“Arden, rob niečo, lebo to neprežije!”, zvolala Octavia zúfalo, ale on len pokrútil hlavou.
“Neviem, čo sa stalo! Mágiu v sebe cítim aj najďalej, ale proste to nejde! Doriti, doriti, doriti!”, horúčkovito si prehrabol vlasy a zatvoril oči.
“A čo James?”, opýtala sa Octavia a pozrela z Ardena na Drullu.
“Ale veď ten chlapec o schopnosti prišiel, takže si nemyslím, že je to dobrý…”
“To je ono! James! Ale kde, dopekla, je?! Vonku som ho nevidel…” Potom pozrel na Octaviu, chytil ju za ruku a potiahol k dverám.
“Arden, čo to…”
“Pomôžeš mi ho nájsť, dobre? Len pozorne načúvaj, prosím ťa”, dodal naliehavo a obaja sa rozbehli do haly. Octavia mala po celý čas sluch napnutý na prasknutie a hľadala Jamesa.
“... vyzeral tak vážne, keď to vravel…”, začula konečne jeho vzdialený hlas.
“Našla som ho, je niekde hore!” Obaja vybehli po schodoch a Octavia ich viedla za Jamesom.
“A kde je vlastne Joy?”, opýtala sa Ardena cestou, načo mu stuhla sánka.
“Stráži ju Leila”, odvetil jednoducho a vtedy zastali pred izbou, ktorú obývala Amelia. Arden bez okolkov chcel vojsť dnu, ale bolo zamknuté. “James, okamžite otvor! Súrne ťa potrebujeme v ošetrovni!”, zabúchal päsťou na dvere tak silno, až Octaviu trhlo. Vnímala, ako hlasy vnútri izby stíchli a po chvíli sa ozvali kroky.
“Čo len môže chcieť? Myslíš, že mu ten starý cap niečo vravel?”, počula zvnútra izby Maddiin šepot. Vzápätí v zámke zaštrkotal kľúč a zjavil sa James v jej spoločnosti.
“Čo sa deje, že tak hulákaš?”, bola zvedavá svetlovláska, ale Arden ju prebodol pohľadom.
“Nemám čas na zbytočné kecy a buď taká dobrá, netrep sa mi do hlavy, aj tak tam nič nenájdeš”, dodal a obrátil sa k Jamesovi. “No pohni kostrou!” Ten vyzeral, akoby bol trochu mimo a Octavia si všimla, že to Ardena znervóznilo ešte viac. “Hej!”, luskol mu prstami pred tvárou. “Buď taký dobrý a začni vnímať! Je to dôležité! K Maddison sa vrátiš neskôr”, vybafol na neho, načo sa James mierne začervenal.
“Oukej, oukej, veď už idem”, povedal, hodil posledný pohľad na Maddie a spolu s Octaviou utekali za Ardenom, ktorý bol už v polovici chodby. “Stalo sa niečo?”, opýtal sa jej, načo len smutne prikývla a v skratke mu rozpovedala, čo Joy spravila Failovi a že vďaka nej je na pokraji smrti. “Kriste, tomu sa mi ani veriť nechce”, zahundral si James popod nos.
“Napadlo mi, či by si sa ho nepokúsil vyliečiť, pretože Arden zlyhal, pravdepodobne prišiel o svoje schopnosti”, povedala, keď zbehli dole schodmi. “Nevieš náhodou, či sa ti už tie tvoje vrátili?”, spytovala sa Octavia.
“Akurát dnes som dal Maddie do poriadku ruku, takže niečo sa vo mne prebúdza”, odvetil a ona si vydýchla úľavou. “Snáď to bude stačiť.”
“Ani nevieš, ako si ma potešil”, povedala a vtedy vošli do nemocničného krídla. Octavia hneď s obavami nastražila sluch, ale Failo ešte našťastie žil. James bez zbytočných rečí podišiel k mladému elfovi a dal sa do práce. Octavia s Drullou a Ardenom odstúpili od lôžka a nastalo hrobové, napäté ticho. Vtom z Jamesových dlaní vystrelilo oslepujúce svetlo a vniklo do Faila. Octavia zreteľne počula, ako sa mu srdce konečne naštartovalo a začal dýchať pravidelne. Rana na hlave sa mu zacelila a on ticho zastonal.
“Bude v poriadku”, povedal James, ale od vyčerpania bol veľmi bledý a keď sa chcel postaviť, zatackal sa a klesol späť na lôžko. “Uh, ale ma to teda stálo síl!”
“Ani sa nečudujem, po takom dlhom čase”, zhodnotila Drulla. “Počkaj chvíľku, prinesiem ti nejaký životabudič”, povedala a stratila sa v svojej komôrke. O chvíľu sa vrátila s pohárom naplneným čírou tekutinou. “Vypi to, srdiečko a bude ti lepšie. Odviedol si ozaj skvelú prácu”, pochválila ho Drulla a Octavia sa k nej pridala.
“Áno, bol si super. Vďaka.”
“Nevieš, prečo mu to Joy urobila? A ešte ako? Veď ona ovláda čas, nie kickbox”, nechápal James, odložil pohár na kovový stolík a pozrel na Ardena. Ten len uhol pohľadom a vykročil k dverám, kde sa ešte otočil.
“Aj ja ti ďakujem”, povedal a stratil sa v matne osvetlenej chodbe.
“Tak to som sa zasa veľa dozvedel”, zašomral si James popod nos a mrkol na Octaviu, ktorá pokrčila plecami. “Môžem odísť?”, obrátil sa na Drullu, ktorá Failovi práve merala životné funkcie.
“Ǎno, môj milý, ale zastav sa tu aj ráno, keby si bol taký dobrý”, poprosila ho staršia elfka. James prikývol, rozlúčil sa a odišiel. “Choď si aj ty ľahnúť, srdiečko”, vyzvala ju ošerovateľka. “Je už dosť neskoro, ja to tu už s Falatharom nejako zvládnem”, povedala s úsmevom a priateľsky žmurkla na dávneho priateľa.
“Dobre, tak idem spať. Dobrú noc”, odvetila Octavia, rozlúčila sa aj s Falatharom a vyšla do svojej izby. Tento nočný incident však nevedela dostať z hlavy a ešte dlho do noci premýšľala nad tým, čo sa vlastne medzi Joy a Failom stalo.
Leila už bola nervózna, kde Arden toľko je a prečo sa tak zdržal. Prešla už skoro hodina a jeho nebolo. Sľúbil predsa, že sa vráti do desiatich minút… Z úvah ju vyrušil zvuk otvárania dverí a on konečne vstúpil do izby.
“Ako je na tom?”, bol ihneď zvedavý, keď pristúpil k posteli.
“Stále rovnako, len ju asi trápia nočné mory”, odvetila Leila a pohladila priateľku po spotenom čele. Potom pozrela na Ardena. “A Failo?”
“Vyskytli sa nejaké… komplikácie, ale bude v poriadku”, zamrmlal a zamyslene sa díval na Joy. “Môžeš už ísť a ďakujem.” Dievčina prikývla.
“Ja ti tiež ďakujem. Za Faila, aj za Joy”, dodala, tíško za sebou zavrela dvere a pobrala sa do záhrady. Bola maximálne vyčerpaná a nie len tým, že po dlhej dobe využila svoje schopnosti, ale aj z tej zlej, negatívnej energie, čo vyžarovali Arden s Joy. Na jej prekvapenie aj potešenie, na schodoch našla stále sedieť Percivala, ktorý pod slabým svetlom niečo zručne vyrezával z mäkkého dreva.
“Prečo ešte nespíš?”, opýtala sa, keď si k nemu prisadla.
“Čakal som na teba, nezaspal by som. A vedel som, že ešte pôjdeš do záhrady”, žmurkol na ňu s úsmevom. “Ako je na tom?”
“Stále rovnako, bez zmeny”, odvetila nešťastne Leila, oprela si hlavu o bratovo rameno a on ju láskyplne objal okolo pása. “Som taká unavená, asi by som mala zasa začať trénovať. Dnes ma to stálo veľa síl.”
“Zajtra sa do toho zasa pustíme, čo ty nato? Pochybujem, že po tomto divadle bude vyučovanie. A môžeme zapojiť aj Octaviu, keďže máte rovnaké schopnosti, len ich inak ovládate. A teraz ťa odprevadím do postele, potrebuješ si oddýchnuť. Po tréningu zájdeme aj na ošetrovňu. Dobrú nôcku, sestrička...“
ÚLOHY:
1. Čo si podľa vás dievčina, ktorú Nika stretla, zapisovala do notesa? Prečo ich špehuje?
2. Amelia s Adamom majú namierené znova do labáku. Nájdu tam niečo nové, dôležité?
3. James dostal bozk od Maddie. Ako na to zareaguje?
4. Čo si myslíte o Maddiinej spomienke na Victora? O čo asi šlo? Naozaj si na to Victor nepamätá, alebo len hral formu?
5. Victor oboznámil obyvateľov, ktorí prišli o schopnosti o možnosti nákazy v ich organizme. Je to pravda? Môže ju mať James v sebe?
6. Nika sa dozvedela príbeh o svojej možnej minulosti. Čo si o tom myslíte? Môže to byť pravda alebo je to naozaj len rozprávka?
7. Čo poviete na Failove vyznanie a plány s Joy? Ostane podľa vás po spoločne strávenej noci naozaj tehotná?
8. Olivien stretla nových čarodejníkov. Kto sú podľa vás tí traja záhadní súrodenci?
9. Dá Arden na Leilinu radu a ukončí vzťah s Joy?
10. Nájde podľa vás Falathar odpovede na Octaviine otázky o rodičoch?
11. Naberie Samira odvahu a napriek Adamovým upozorneniam bude konať na vlastnú päsť?
12. Kto bol ten Christian, na ktorého fotku Arden nezniesol pohľad?
13. Čo poviete na novú postavu Tessy?
14. Čo zlé môže Leila cítiť z Joy a Ardena a prečo?
15. Aká nová schopnosť sa prejavila u Viki?
Čas na vypracovanie a pridanie úloh je do 29.3., aby ste sa na základe vašich odpovedí mohli inšpirovať a odraziť sa ďalej vo vašich pokračovaniach a my takisto :) Najlepšie ich bude vyplniť hneď po prečítaní príbehu, keď to budete mať čerstvo v pamäti :)
Čas na pridanie samotných príspevkov je do 7.4. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas, nech sa to zbytočne nepredlžuje. Už sa na ne veľmi tešíme. Ďakujeme :)
Pekný deň praje Ninna a Evinka :)
