Želáme krásny deň a prinášame vám novú kapitolu. V prvom rade sa chceme ospravedlniť za meškanie a naopak vás pochváliť za skvelé a pútavé príspevky :) Tak si urobte pohodlie a prajeme vám príjemné čítanie :) Za prípadné chyby a preklepy sa ospravedlňujeme, keďže textu je veľmi veľa, určite nám niečo ušlo, ale to vám snáď celkový dojem neskazí :)
“Toto vôbec nevyzerá dobre”, skonštatoval lekár, keď bezvládneho Jacka, ktorý nejavil žiadne známky vedomia, rýchlo obhliadol a nariadil sanitárom, aby ho naložili do sanitky. “Kde prišiel pán k takýmto závažným poraneniam? Mal nehodu?”
“Ja… ja… neviem…”, zajakávala sa Gretchen a pokrútila hlavou. “Takto… v takomto stave prišiel domov a…”
“O tom pochybujem”, odvetil lekár chladne. “Má zlomené obe pately, takže by nedokázal stáť na nohách.” Hodil posledný zamračený pohľad na uplakanú Gret, ktorej v hrdle narástla guča.
“Ja viem!”, pomyslela si. “Ale keby som ti povedala, že sa u nás z ničoho nič v takomto stave zjavil, neuveril by si mi.” V duchu si aj vynadala, že si nevymyslela niečo lepšie, ale v tom strese a bolesti nedokázala súvisle myslieť.
“No, teraz nemáme čas to rozoberať, treba ho okamžite preniesť do nemocnice a operovať.” S týmito slovami vyšiel von, nastúpil do sanitky a za ostrého zvuku sirén veľkou rýchlosťou vyrazili preč. Gretchen pri tom zvuku zmeravela a telom jej prebehol mráz. Nechápala, čo sa Jackovi mohlo stať, kto mu to urobil a prečo? Ako vošla do haly, zo šatníka si vzala ľahké sako, v zrkadle si ešte narýchlo ako tak utrela roztečený make up, ktorý v tejto chvíli nebol ani podstatný. Na mobile vytočila číslo taxislužby a vybehla von.
“Gretchen!”, ozvala sa jej za chrbtom Gina s Viktóriou v náručí, načo zastavila a otočila sa k nej.
“Mami, musím ísť za Jackom do nemocnice. Postráž mi zatiaľ Viki, prosím ťa”, uprela na matku prosebný pohľad a už chcela odísť, keď ju zastavil chladný matkin hlas.
“Nikam nechoď, aj tak mu tým nepomôžeš, keď budeš vyplakávať pri jeho posteli! A možno by bolo aj lepšie, keby umrel! Aspoň by si si mohla vziať skutočného následníka trónu!” Gret mala pocit, že zle počuje. Toto snáď jej mama nemôže myslieť vážne…
“Počúvaš sa, čo vypúšťaš z úst?! A ešte k tomu pred malou? Síce má rok, ale je mimoriadne vnímavá a … Máš ty vôbec srdce?!” Kým Gina stihla niečo odvetiť, s nesmelým úsmevom k nim pristúpila Gretina kamarátka z detstva, Fiona. Obe ryšavky v momente stíchli a dcéra matku ešte prebodla vražedným pohľadom.
“Prepáčte, nechcem vás rušiť, ale… nemohla som si nevšimnúť, že pri vás bola sanitka a odviezla tvojho priateľa. Len som ti chcela povedať, že ak budeš potrebovať pomoc, alebo niečo, som tu pre teba”, dodala, načo Gretchen neváhala, vychmatla mame malú Viki z náručia a podala ju Fione.
“Postrážila by si mi prosím, dcérku? Musím ísť za Jackom do nemocnice a tu mama”, zazrela na Ginu a prehltla horkú hrču, čo mala v hrdle. “Tu mama ti pre ňu dá všetko potrebné.”
“Samozrejme, s mojím Danielom sa pohrajú, veď vieš. Keď si bola naposledy u nás, sama si videla, ako si rozumejú, však maličká?”, usmiala sa na Viki, ktorá jej jemne poťahala vlasy. Gina nepovedala ani slovo, len hodila nevrlý pohľad na dcéru, no tá pobozkala Viktóriu na čielko a ponáhľala sa k taxíku, ktorý práve dorazil k ich domu. Z neho ešte zahliadla, ako jej mama podáva trochu rozpačitej Fione tašku vecí pre malú a tá si ju odniesla do domu oproti, kde bývala. Potom sa obrátila dopredu a v duchu sa modlila, nech jej cesta do nemocnice utečie čo najskôr, no keď sa pozrela na náramkové hodinky, ticho zaúpela. Akurát bol čas dopravnej špičky, čiže skôr, ako za hodinu, sa tam nedostane.
“Dostanem vás tam čo najrýchlejšie, nebojte, poznám aj menej frekventované ulice”, prihovoril sa jej vodič láskavo a pozrel na ňu do spätného zrkadla. Gretchen mu venovala slabý, vďačný úsmev.
“To by bolo od vás milé”, povedala a naozaj, za polhodinu už zaparkovali pred urgentným príjmom. “Ďakujem vám”, zavolala taxikárovi, keď rýchlo vystupovala. Ten kývol hlavou.
“Veľa šťastia.” Gret ho však už nepočula, utekala po betónovom chodníčku rovno na recepciu a zastala pri pulte, kde sa to len tak hemžilo zdravotníckym personálom. Pretlačila sa dopredu, nedbajúc na protesty ostatných ľudí.
“Dobrý deň, dnes popoludní sem priviezli môjho partnera, volá sa Jack Lu…”
“No tak slečna, ja chápem, že sa o neho bojíte, no nie ste tu sama. Nemôžete sem len tak vbehnúť, pred vami čakajú iní ľudia. Zaraďte sa, prosím, a čakajte, kedy prídete na rad.”
“Ja vám kašlem na celý rad! Potrebujem sa za ním urýchlene dostať, odvážali ho vo veľmi vážnom stave!”, kričala Gret hystericky.
“Rozumiem vám, ale takto to nechodí, máme predpisy presne preto, aby sme sa vyvarovali takýchto scén a aby sa z urgentu nestal holubník. Je mi to ľúto, ale musíte počkať, dnes je tu viac vážnych prípadov.” Ryšavka sa však nedala len tak odradiť, no cítila, ako jej prichádza nevoľno a krúti sa jej hlava. Od strachu o Jacka bola celá bez seba.
“Som lekárka, takže mi okamžite povedzte, kde leží môj priateľ, inak vás zažalujem!” Kým však stihla nahnevaná sestra niečo odvrknúť, podlomili sa jej kolená a ona stratila vedomie…
Gretchen sa prebrala na malom nemocničnom lôžku. Chvíľu dezorientovane rozmýšľala, kde je, až kým ju nezasiahla tvrdá realita.
“Jack!”, zvolala v duchu a zasa pocítila tú strašnú paniku, ktorá jej rozožierala vnútro. Pokúsila sa posadiť, ale silný závrat ju prinútil klesnúť späť. Všimla si, že niekto jej napojil infúziu, keď zaregistrovala vravu na chodbe a do miestnosti vošiel mladý lekár so sestričkou. S úsmevom pozrel na Gretchen.
“No ako pozerám, moja kamoška sa už prebrala. Vysvetlíš mi, čo si to vystrájala na urgente? Viem, že si vždy bola horúca hlava, ale sama vieš, že toto sa nerobí”, dodal mierne káravo.
“Jerry?”, pozrela na svojho bývalého spolužiaka z výšky a veľmi dobrého priateľa. “Ani nevieš, ako rada ťa vidím. Ja viem, že nie, ale… Môjho priateľa sem dnes doviezla sanitka vo veľmi kritickom stave”, odvetila a znova mala slzy na krajíčku.
“Jacka, ja viem. Pokús sa trochu upokojiť, akurát idem od neho”, povedal a v tej chvíli Gretchen opäť vystrelila z lôžka.
“Musím ísť za ním, musím ho vidieť!”
“Gret, teraz som ti povedal, aby si sa upokojila. Pred dvoma hodinami si od stresu a psychického šoku odpadla na recepcii, ešte ti tečie infúzia. V takom stave mu nejako nebudeš nápomocná. Sadni si a ja ti poviem, čo s ním je, dobre? A keď ti infúzka dôjde, vezmem ťa za ním.” Ryšavka už len ticho prikývla, klesla naspäť a s očakávaním a strachom v očiach na neho hľadela.
“Fajn, počúvam.” Jerry si tiež sadol na malú bielu kovovú stoličku.
“Nebudem ti klamať, Gretchen. Jack je na tom veľmi zle. Neviem, ako a kde mohol k takýmto zraneniam prísť, ale vyzeralo to tak, že ho niekto poriadne zmlátil nejakým tvrdým a ťažkým predmetom, možno železnou tyčou.”
“Panebože”, zakryla si Gret ústa dlaňou a už nedokázala udržať slzy, hoci sa snažila byť silná.
“Teraz je po náročnej operácii, akurát sme ho previezli na oddelenie jednotku intenzívnej starostlivosti. Trvala skoro štyri hodiny, ale tímu našich lekárov sa ho podarilo stabilizovať. Avšak…” Zhlboka sa nadýchol a Gretchen so srdcom v krku čakala, čo jej ďalej povie…
Samira sa v škole mágie začínala cítiť čím ďalej, tým horšie. Každý sa staral hlavne o seba, o nič a nikoho sa nezaujímal a skrýval svoje tajomstvá, aspoň ona mala taký pocit. Dokonca aj jej náklonnosť a dôvera k Adamovi sa postupne vytrácala. Áno, stále ho ľúbila, no stále mala pocit, že odkedy sa tu ocitla, odstrkuje ju na druhú koľaj a z toho vinila hlavne Ameliu, s ktorou trávil všetok svoj voľný čas. Chápala, že je do nej zamilovaný, ale ona bola predsa jeho najlepšia priateľka a to, že na ňu kašľal, ju bolelo. A hoci vedela, že to nie je ani Ameliina chyba, aj tak voči tmavovláske pociťovala istý hnev, závisť, chvíľami dokonca nenávisť… Znechutená sama sebou a jej úvahami nešťastne klesla na posteľ, schúlila sa do klbka a prikrývku si pretiahla cez hlavu. Bola už noc a ona by mala už spať, no nemohla. Chcela zmiznúť, chcela sa vypariť, chcela byť šťastná… V mysli však mala stále len Ameliu a Adama, myšlienky sa jej točili len a len okolo tých dvoch, nemohla ich obraz nijako vypudiť z mysle, tak intenzívne na nich myslela, keď tu zrazu…
Kráčala po chodbe v spoločnosti Maddison, Jamesa a Adama, ktorý ju držal za ruku. Bolo to veľmi príjemný pocit a Samira pocítila nepatrnú radosť. Po chvíli sa ocitli neďaleko ošetrovne, ktorú využíval Victor.
“Tak a sme tu. Amy, buď, prosím, opatrná. Prídem za tebou hneď, ako bude možné, dobre?”, povedal jej Adam, potom sa k nej sklonil a venoval jej vrúcny bozk. Samira privrela oči a vychutnávala si ten vzácny okamih a vzrušenie, hoci vedela, že v skutočnosti ten bozk patril Amelii. Cítila sa ľahká ako pierko, no keď sa ich pery od seba odtrhli, uvedomila si, že ten krásny pocit bol preč a ju premohol opäť smútok. Kým sa spamätala zo svojich neveselých myšlienok, za ostatnými sa už zavreli dvere na ošetrovni a ona v Ameliinom tele kráčala po chodbe ďalej. Za malú chvíľu sa ocitla v časti domu, ktorú Samira nepoznala. Otvorila jedny z neznámych dverí a vstúpila do dosť ošarpanej miestnosti.
“Tak to som naozaj zvedavá, čo tu Amelia môže robiť. Veď to nevyzerá ako labák…”, premýšľala Samira, no o chvíľu dostala odpoveď na svoje úvahy. Podišla k veľkej knižnici, vystrela ruku a potiahla malú, červenú, tenkú knižku. Vtedy sa ozvalo tiché šťuknutie a v knihovnici sa pomaly pootvorili tajné dvere. Vstúpila do nich a tie sa za ňou potichu zavreli. Prešla krátkou chodbičkou a na jej konci boli železné dvere, ktoré neboli zavreté, len pootvorené. Samira cítila Ameliine prekvapenie a následný šok, keď vošla dnu a zbadala ten strašný bordel. Ona však na rozdiel od tmavovlásky dobre vedela, že tam bol Arden a táto spúšť je jeho robota. “Tak tu je ten prekliaty labák!”, pomyslela si, keď sa sklonila k porozhadzovaným papierom a zložkám. Konečne jej nič nebránilo v tom, aby sa sem šla pozrieť sama, bez doprosovania sa niekomu inému, kto o jej pomoc aj tak nemal najmenší záujem. Už predtým si zaumienila, že od pátrania po pravde ju neodradia ani Adamove prosby. Neustále tvrdí, ako sa o ňu bojí, ale Ameliu tu pokojne poslal aj samu… pekný kamarát! Čo je aj dobre, pretože jej práve naservírovali cestu do labáku ako na zlatom podnose. Chvíľu sa prostredníctvom Amelie prehrabovala zložkami, fotila si ich, keď ju zrazu niekto vyrušil, ona sa strhla od ľaku a jej kontakt so splužiačkiným telom sa prerušil…
Otvorila oči a znovu sa ocitla na svojej posteli. Chytila sa za hlavu, v ktorej jej pulzovala neznesiteľná bolesť. Čím častejšie využívala svoju schopnosť, tým intenzívnejšie to potom bolelo. Samira nerozumela, prečo to tak je a nevedela, koho sa na to opýtať. U Victora a najmä Ardena, ktorý bol síce jej mentorom, to riskovať nemienila, len by jej pravdepodobne zasa vynadal do sliedičov. Na jednej strane sa tešila, že sa dokáže prevteliť do druhej osoby aj vedome, veď na to tu predsa je, aby sa svoju mágiu naučila ovládať. Ale čím ďalej to praktizovala, tým to bolo ešte horšie. Pomaly vstala z postele a v kúpeľni si dala tabletku proti bolesti. Vtedy sa ozval jej žalúdok. Hoci už bolo skoro jedenásť hodín, rozhodla sa, že si do kuchyne skočí aspoň pre niečo malé. Vybrala sa teda dole, no akonáhle sa ocitla v hale, začula z vonku hluk a krik, v ktorom spoznala Joy. “Čože? Čo tu dnes všetkým šibe?”, začudovala sa a vyšla na terasu. Tam bola svedkom hroznej scény medzi Failom a Joy, po ktorej jej bolo ešte horšie. Keď bolo po všetkom, roztrasene sa vrátila do svojej izby. Ešte stále nemohla uveriť, čo práve videla. Rozhodla sa pre sprchu a dúfala, že ju aspoň ako tak upokojí a že z nej zmyje aspoň trochu z tej smoly a negatívnej energie, ktoré ňou posledné dni lomcovali. Hoci vonku bolo ešte pomerne dosť teplo, predsa, bolo leto, teplá voda jej urobila naozaj dobre a uvoľnila sa. Potom si vysušila husté, kučeravé vlasy a obliekla si pyžamo. Už si šla ľahnúť, keď na písacom stole zahliadla platový obal s papiermi, ktoré patrili Amelii. Pri pohľade na nich pocítila vinu, že jej ich len tak ukradla z odpadkového koša. “Asi by som jej ich mala vrátiť”, nútilo ju svedomie, ale teraz na to nebol správny čas. Predtým, ako upadla do tvrdého spánku si zaumienila, že hneď zajtra jej ich odnesie.
Tessa stála na terase domu. Bol neskorý večer, niektorí obyvatelia tejto čudnej školy boli ešte v obývačke a pozerali televíziu, ale ona nemala najmenšiu chuť a náladu sa k nim pridať. Nemohla. Zavrela oči a nastavila tvár chladnému čerstvému vzduchu, no aj tak mala pocit, že sa nedokáže nadýchnuť. Celý deň strávila v bezpečí svojej novej izby, von vyšla až teraz. Povzdychla si. Pripadala si ako v tej najhoršej nočnej more, do akej sa len mohla dostať.“Čo sa to tu, preboha, deje? Čo je toto za miesto? Ako som mohla byť taká blbá a dovoliť Victorovi, aby ma presvedčil a dotiahol až sem?”, rozmýšľala Tessa a hlavou jej vírili zmätené myšlienky. “Alebo že by to bol neskorý darček k mojim narodeninám?“, prebleslo jej náhle hlavou a v očiach jej zaiskrila nádej vidiny logického vysvetlenia. Áno, presne tak to bude. Toto celé magické šialenstvo bude určite Paulov nápad, veď predsa na výške študuje réžiu, takže musí mať kopu priateľov vo filmovom priemysle a toto sú len nejaké filmárske triky. Tessa sa pousmiala, čičíkaná vlastnými rozumnými vysvetleniami, ktoré by dávali ako taký zmysel. Veď predsa… aj tak to znie a vyzerá ako scenár dajakého študentského filmu a ona je a vždy bola hviezda. Či išlo o večierok, o prednášku alebo postavenie v partii. Takže by ju vôbec neprekvapilo, keby to jej priatelia naplánovali a vtiahli ju do toho bez toho, aby o tom vedela a sama chcela. Ibaže obvykle pri takýchto výstrelkoch to bola Santana, kto ju nato pripravil, aby to pre ňu nebol až taký šok, alebo práve Paul, ktorý proti akékoľvek zábave na jej účet protestoval, takže Tesse nešlo do hlavy, prečo taká zmena? “Prečo ma nikto na toto šialenstvo neupozornil? Čo som im urobila, že ma takto takto ničia?! Veď… vždy ma predsa obdivovali, ale som sa v nich splietla? To som už taká zaslepená sama sebou ako moja matka, ktorej viac záležalo na tom, čo si oblečie alebo akú pleťovú masku si večer dá, než na svojej jedinej dcére, alebo svojou nenávisťou k mužom, vzhľadom ku komplikovanému vzťahu s otcom, ako by povedal psychológ. Naozaj vidím veci, ktoré neexistujú a myslím na ne, pretože chcem, aby boli skutočné? Možno naozaj chcem byť čarodejnicou, mať moc ničiť, páliť a ovládať, do istej miery sa mstiť, ale je tu jeden háčik a to dosť podstatný… V skutočnosti nič také neexistuje!”
Tessa si sadla do ratanového kresielka a so založenými rukami na prsiach uvažovala nad vlastným vysvetlením toho, čo sa okolo nej dialo, keď zrazu začula obrovský rámus a krik, ktorý vychádzal z kuchyne. Zdvihla sa z kresla a vtom sa hluk presunul vonku do záhrady, len neďaleko od miesta, kde meravo stála. To, čo sa pred ňou odohrávalo, predstavovalo pre ňu ešte väčšie šialenstvo, než všetko, čo už v dome videla alebo zažila či riešila vo svojom živote. Občas bola aj zamilovaná, možno dvakrát? Ale takýmto spôsobom riešiť milenecké problémy?! Najprv sa jej chcelo aj smiať, keď na toho chudáka elfa lietala hromada predmetov, ale potom sa situácia poriadne vyostrila a aj Tesse bolo jasné, že tu ide o jeho holý život. Objavili sa noví účastníci nevyslovenej vojny. A keď zbadala hrôzu a des v očiach niektorých obyvateľov domu, ktorí toto divadlo sledovali spolu s ňou, chcelo sa jej vracať a nebola schopná reálne uvažovať. Odvrátila zrak, dokonca sa celá otočila, snažila sa prebudiť z toho nonsensu, ale nič nepomáhalo. Znova sa obrátila, pozrela opäť na záhradu a cítila, ako jej mozog vypovedá službu. “Čo je? Kto to je?”, pomyslela si pri pohľade na zúriacu mladú ženu uväznenú v nejakej žiarivej bubline, ktorú videla po prvý krát. Ako sa mohol jej príbeh takto zamotať? Niéééé… ona rozhodne… ROZHODNE… sníva, toto nie je realita, nemôže byť. Avšak scéna, ktorá jej pred očami gradovala, začínala byť pre Tessu niečím nepochopiteľným. Bola pre ňu skutočná a naozajstná a to ju desilo najviac. “Musím preč… musím sa z tohto blázinca a tejto klietky dostať von stoj čo stoj!” Vtedy scéna vygradovala a ustala, no Tessa mala pocit, akoby sa pre ňu zastavil čas… tá horká pachuť kovu v jej ústach bola neznesiteľná… strach, zdesenie, krv… Tessa tu už viac nemohla ostať, dívať sa na bezvládne telo elfa, ktoré prepravili tesne popri nej do domu a povaľujúce sa predmety po celej terase a záhrade. Doslova cítila strach a hrôzu ostatných svedkov tohto výbuchu. Musí sa spamätať, znovu reálne uvažovať a na to poznala len jediný liek - Martini. No kde ho vziať?! Pred odchodom ešte zachytila vystrašený a zmätený pohľad modrých očí toho dievčaťa, ktoré sa na ňu na okamih pozrelo predtým, ako vyčerpane kleslo k zemi. Tessa len sťažka nabrala vzduch do pľúc, aby sa aj ona nezrútila a na mieste neomdlela. Potom sa ozlomkrky rozbehla do svojej izby a ani sa neobzrela…
Tessa s búšiacim srdcom a závratom dobehla do izby, zabuchla za sebou dvere a oprela sa o ne. Nohy mala slabé, ledva sa na nich udržala. Od stresu a nervov ju bolel žalúdok až tak, že napokon sa jej kolená podlomili a ona sa zrútila na drevené parkety, ktoré nakoniec skutočne pokryla žalúdočnými šťavami. Kľačala na dlážke a po lícach sa jej kotúľali slzy. Mala pocit, že jej rozhodí hlavu a mozog utečie, pretože presne to chcela urobiť aj ona sama. Bola uväznená v pasci, v pasci vlastnej pochabosti, v pasci svojej vlastnej pýchy, v pasci svojich vlastných predstáv o živote a rozprávkach. Napriek tomu odmietala pripustiť, že to, čoho bola práve svedkom v záhrade, bolo skutočné. Bála sa, že keď túto myšlienku podporí, bude za blázna. Pomaly vstala a odvliekla sa do luxusnej kúpeľne. Opláchla si tvár studenou vodou, aby sa ako tak spamätala, lenže voda sa jej v rukách sama ohrievala, čo Tessu privádzalo do zúrivosti. Bolo jej tak nanič, tak zle. V hneve tresla do porcelánového umývadla a keď jej spadlo dnu kozmetické zrkadielko a rozbilo sa na tisíc črepín, zľakla sa a rozhodila rukami. Vtedy prúd jej energie, jej mágie, jej ohnivý a spaľujúci živel v jej vnútri vystrelil von a Tessa cez otvorené dvere do izby videla, ako roh jej postele vzbĺkol jasným a silným plameňom. “Perfektné.” Bezmyšlienkovite napustila za veľký pohár vody a s odporom ho vyliala na oheň v jej posteli, ktorý sa začal nebezpečne šíriť a do nosa jej udrel štipľavý dym. Podarilo sa jej ho celkom šikovne uhasiť. Našťastie práve včas, chytil sa len roh plachty a trochu z obliečky na prikrývke. Tessa sa však na seba nemohla ani pozrieť. Bola priam pohltená strašným hnevom a opäť sa v nej zdvihla vlna nevoľnosti, tentokrát však z nej samotnej. Chvíľu stála v izbe a len tupo zízala na obhorenú plachtu, potom sa otriasla, vyzliekla si šaty s takým zhnusením, akoby to oblečenie mohlo za to, čo sa pred chvíľou stalo.
Prebehla do kúpeľne, hodila ich do vane a celkom úmyselne ich zapálila. Potom vzala handru, v spálni vytrela podlahu od zvratkov a potom ju prihodila do mierneho ohníka v kúpeľni. Prešla si skrine a komody, našla čistú plachtu aj obliečky a chvatom si prezliekla posteľ. Tessa bola zhnusená sama zo seba, osudom a najmä prijatím, že jej život už pravdepodobne nebude taký, aký si myslela, aký si ho predstavovala a že rozprávky asi existujú… Keď izba vyzerala čisto a dokonalo, ešte otvorila okno, aby vyvetrala posledné dôkazy náhleho vzplanutia. Následne znova prešla do kúpeľne, kde spálila ostávajúce zvyšky svojho priznania. Usmiala sa, ešte zosilnila plameň, aby proces očisty urýchlila a spláchla popol do odpadu. Vaňu potom napustila vodou, vliezla dnu a verila, že bude lepšie…
Maddie ostala stáť na chodbe ako obarená a iba sa prizerala, ako Arden s Octaviou narýchlo odvádzajú Jamesa z Ameliinej izby. Keď zahli za roh smerom k schodisku a stratili sa jej z dohľadu, iba pokrútila hlavou a ticho zavrela dvere.
“Tak toto je fakt super. Lepšiu chvíľu si naozaj vybrať nemohli”, hundrala si frustrovane v duchu a znovu sa posadila na mäkký, svetloružový koberec. Predtým, ako sa chrbtom oprela o nočný stolík, ešte skontrolovala Ameliu s Adamom, no tí stále bez zmeny nehybne ležali vedľa seba na posteli. Maddie si nebola istá a nevedela, čo má teraz robiť. Odísť z izby, kým sa tí zaľúbenci nepreberú nemohla, no na druhú stranu len sedieť a čakať sa jej veľmi nechcelo. Zhlboka si povzdychla a prstom sa pohrávala s vytŕčajucimi vláknami pokrovca. Mala pocit, že to trvá celú večnosť, aj keď ubehlo len desať minút...
Amelia sa medzitým ocitla vo Victorovom laboratóriu. To, čo uvidela, vôbec nečakala. Všade naokolo bol neporiadok. Miestnosť bola totálne rozbombardovaná, akoby ju napadli teroristi. Amelia sa prekvapene poobzerala okolo seba, pretože nechápala, čo sa tu stalo, alebo je možné, že sa ešte stále deje. Inštinktívne sa schovala za skriňu, aby sa uistila, či je vzduch čistý. No okrem toho bordelu bol labák našťastie prázdny. Pomaly vyšla zo svojej skrýše a musela si dávať pozor, kam stúpa. Na zemi boli porozhadzované zakladače s papiermi, obaly, perá, skúmavky a ďalšie rôzne veci. Veľký mohutný drevený stôl bol prevrátený uprostred miestnosti aj s ďalšími dvoma stoličkami. Bolo tam množstvo črepov z porozbíjaného skla a dokonca zbadala aj časť z fľaše od vodky. Amelia sa zhlboka nadýchla a pretože nemala veľa času, rýchlo sa pustila do hľadania potrebných dokumentov. Keďže papiere boli pohádzané po celej miestnosti piate cez deviate, nič s ničím nesúviselo a tak fotila všetko, čo jej prišlo pod ruku. Tie, ktoré už zaznamenala, dávala provizórne bokom, aby niečo náhodou nepoplietla. Niektoré hárky obsahovali rôzne dáta, grafy, vzorce, ktoré však Amelii nič nehovorili, ale dúfala, že Adam aspoň niečo z toho chápať bude. Na iných sa naopak vynímali fotky ľudí s určitými základnými informáciami. Po nejakom čase sa jej pod ruky dostala aj stránka z jej zložky.
“Krajšiu fotku mi teda ani vybrať nemohol”, zháčila sa nad Victorovým výberom. Tá bola spravená ešte v škole, v rámci triedneho fotenia pred dvoma rokmi, keď ešte Amelia nosila strojček na zuby. Odtrhla pohľad od svojho obrázka a o pár riadkov nižšie ju zaujala kolónka s dátumom monitorovania, ktorý bol 18.4.2014. Tak on ju sledoval už dva roky predtým, ako sa tu vôbec dostala?
“A tu sa čo, preboha, stalo?!”, ozval sa jej spoza chrbta Adam, až Amelia od ľaku podskočila.
“Adam! Vystrašil si ma! Už som si myslela, že je to Victor”, okríkla ho ešte s búšiacim srdcom. “A vôbec netuším, čo sa tu odohralo, ale ten, kto to spravil, sa tu zjavne poriadne vyšantil. No na druhej strane by sme mu mali asi aj poďakovať, pretože takto jednoducho by sme sa k tým zložkám asi nikdy nedostali”, dodala Amelia a kývla Adamovi, aby sa aj on prišiel pozrieť na kôpku papierov, ktoré už stihla zdokumentovať.
“Do riti!”, skríkol Adam, vstal a kopol do koša, ktorý ležal prevrátený neďaleko neho.
“Adam! Nemáme čas robiť ešte väčší bordel, ale potrebujeme odtiaľto čo najrýchlejšie zmiznúť. Tie informácie sú naozaj šokujúce, toľko zápiskov a tak, ale..“ Adam ju však nenechal dohovoriť.
“Tu nejde o to. Asi som to všetko už...“ Zháčil sa, na moment odmlčal a potom zhlboka nadýchol. “Máš pravdu. Musíme si pohnúť.“ Amelia prikývla a spoločne pokračovali v práci. Obaja však boli myšlienkami niekde inde. Prešlo možno desať minút, keď sa vo dverách ozval štrngot kľúčov. Rýchlo sa strhli a provizórne kôpky rýchlo rozhodili do pôvodného stavu, aby nik neprišiel na to, že tam niekto bol. Ešte predtým, ako sa Amelia premiestnila späť, začula spoza dverí Victorov nahnevaný hlas.
“Dopekla, Arden!” Vtedy sa už ocitli v jej spálni, kde Maddie okamžite vyskočila zo zeme a nedočkavo na nich pozrela.
“No konečne! Už som sa začínala báť…”
“Pokoj, už sme tu… a kde je James? Je v poriadku? Dúfam, že sa mu nič nestalo...”, spýtala sa Amelia trochu vyľakane.
“Ale áno, je… len po neho prišli Arden s Octaviou, že ho potrebujú v nemocničnom krídle. Vyzerali dosť na jatky, takže predpokladám, že sa niekto poriadne zranil. Aj keď nechápem, prečo to neliečil Arden, ale to teraz nie je podstatné”, dodala a dychtivo na nich hľadela. “Takže? Čo ste zistili? Všetku špinu sem a bez cenzúry!”
“No… neuveríš, ale skoro sme odpadli, keď sme sa tam dostali. Neviem, čo sa tam stalo, či vybuchla atómovka, alebo tam mali párty nejaké zvieratá, no bol tam taký bordel, že aj Adamova izba je nič v porovnaní s tou skazou. Nič v zlom”, pozrela na Adama ospravedlňujúco, načo sa zasmial.
“V pohode, veď máš pravdu. Ale to nevadí, aspoň nám niektoré veci padli rovno do oka… skúsim pred spaním ešte zájsť do Aurorinej pracovne, aby som vytlačil tie veci a…”, pokračoval Adam, no uprostred vety sa otvorili dvere a v nich stál James. Vyzeral však, že každú chvíľu odpadne a bol bledý ako stena.
“Amy… tak už ste naspäť…”, pokúsil sa o slabý úsmev a vošiel dnu. “Preboha, Jamie! Čo sa ti stalo? Vyzeráš ako chodiaca mŕtvola!”, zhíkla Amelia šokovane.
“Ale to nič nie je, sestrička. Len ma trochu vyšťavilo, keď som liečil Faila. Za chvíľu budem znova v pohode. A vy? Zistili ste niečo zaujímavé?”, odvetil blondiak, hoci vyzeral, akoby mal každú chvíľu omdlieť.
“No nekecaj, braček! To nevyzerá ako nič! Victorove prasačiny predsa ešte chvíľu počkajú, choď si radšej ľahnúť, nech tu neodpadneš”, posúrila ho sestra so starostlivým pohľadom.
“Amelia má pravdu, naozaj vyzeráš otrasne”, dala jej za pravdu Maddie, pristúpila k Jamesovi a jemne ho chytila za rameno. “Poď, odprevadím ťa do tvojej izby.” James napokon s nevôľou prikývol a zľahka sa o ňu oprel.
“Počkaj, pomôžem ti. Podopriem ho z druhej strany”, povedala Amelia, ale Maddison ju zastavila.
“Vďaka, ale kľudne to zvládnem aj sama a vy s Adamom sa aspoň môžete pustiť do spracovania údajov z labáku, ktoré ste zistili”, odvetila svetlovláska a spolu s Jamesom vyšla z izby. Úspešne zišli po schodoch dole do haly, kde však nanešťastie natrafili na Victora, ktorému oči planuli hnevom, ale na perách sa mu pohrával zlomyseľný úškrn.
“Ale, ale... koho to tu máme?!”, zatiahol teatrálne a zahľadel sa na nich tým jeho typickým lišiackym výrazom. “To čo malo znamenať na tej ošetrovni?! Neviem, ako mám natlačiť do tých vašich dutých hláv, že tie vyšetrenia sú pre vaše zdravie dôležité a…”
“Kriste, čo ste slepý?!”, skríkla naňho Maddison, čím prerušila jeho trápne tirády. “Nevidíte, ako je James na tom zle?! Radšej by ste mohli zavolať Drullu, nech mu pomôže a nie nás tu otravovať vašimi sprostosťami!”
“To nie sú žiadne sprostosti, dofrasa! Náhodou, pri pohľade na neho som si už stopercentne istý, že za jeho stav môže tá nákaza, čo som dnes spomínal. Je len otázkou času, kedy sa to ešte zhorší a potom…”
“Tú vašu nákazu si strčte viete kam, pretože vám už neuverím ani jediné slovo, po tom všetkom, čo ste urobili! Pokiaľ mu nechcete pomôcť normálnym spôsobom bez toho, aby ste ho násilne prikovali na nejaké sprosté lôžko, tak radšej láskavo uhnite z cesty, nech si môže odpočinúť!”
“Takto uprostred haly môžem sotva niečo urobiť, všetko vybavenie mám vo vyšetrovni takže…”
“To som si mohla myslieť…”, prerušila ho Maddie otrávene a drgla doňho, aby mohli okolo neho prejsť.
“Nezabudnite aspoň na ten ranný moč, keď už ste takí tvrdohlaví!”, podráždene za nimi ešte zakričal, no Maddie mala sto chutí ukázať mu vztýčený prostredník. O chvíľu už boli v Jamesovej izbe, kde uložila blondiaka do postele. S obavami si všimla, že vyzerá stále horšie a začína ho striasať zimnica. Napravila mu vankúše, prikrývku a potom priložila ruku na čelo, ktoré bolo úplne rozpálené.
“Preboha! Veď celý horíš!”, vykríkla vystrašene. “Idem hneď za tou elfskou liečiteľkou, snáď mi na to niečo dá…”, dodala, náhlivo vystrelila z izby a už sa hnala do ošetrovne. “Dobrý večer…. Drulla…”, dychčala, keď dobehla dnu. “Ja som prišla… potrebujem… James… je na tom zle!”
“Srdiečko, v prvom rade sa trochu upokoj. Čo sa deje?”, spýtala sa starenka, kým si niečo chystala na stolík vedľa lôžka, na ktorom spal Failo.
“James, on… je celý bledý, teraz ho chytila aj zimnica, má horúčku, určite aspoň štyridsať stupňov, ak nie viac… nevyzerá vôbec dobre. Prosím, máte niečo, čo by mu mohlo pomôcť?”
“Momentálne tu nemám nič hotové, čo by sa hodilo”, odvetila Drulla pohotovo. “Ale namiešam mu odvar. Jeho príprava zaberie tak päť, desať minút. Po ňom by mu mala klesnúť horúčka a tiež naberie dostatok tekutín. Potom ale bude musieť prísť sem, nech ho môžem dôkladne prezrieť a prísť na príčinu jeho stavu.”
“Uhm...” Maddie nervózne prikývla a kým starenka miešala svoju receptúru, ona nervózne kráčala z miesta na miesto. “Čo sa vlastne stalo s Failom? Prečo je tu?”, spýtala sa po chvíli pri pohľade na spiaceho elfa.
“Neviem, čo sa presne stalo, okrem toho, že z nejakého dôvodu na neho zaútočila Joy. Avšak už je mimo ohrozenia života vďaka Jamesovi a jeho liečiteľským schopnostiam”, usmiala sa na šokovanú Maddie a podala jej pohár s červenou tekutinou. “Nech sa páči, srdiečko. Dúfam, že mu bude čím skôr lepšie. A nezabudni, nech sa potom u mňa zastaví.”
“Veľmi pekne ďakujem”, odvetila svetlovláska a už utekala naspäť za Jamesom tak rýchlo, ako jej to liek v ruke dovolil. Keď však otvorila dvere do izby, na svoje prekvapenie aj podráždenie zbadala Victora, ako stojí pri blondiakovej posteli a cez plece ma prehodenú nejakú príručnú tašku. “Kriste! A vy tu čo zasa chcete? Ešte tu z vás chytím infarkt!”
“Prišiel som sa pozrieť, ako mu je, ale už som na odchode. Mimochodom, s tým Drulliným odvarom by som počkal”, poznamenal pohŕdavo. “Do polhodiny by mu malo byť oveľa lepšie.”
“Čože? Ako si tým môžete byť taký istý? Čo ste mu zasa spravili?! Len mi nevravte, že ste mu pichli niečo z tých vašich úžasných koktejlov…”
“Už by si sa mohla trošku upokojiť, prestať sa správať ako drzé arogantné decko a začať konečne uvažovať! Ten váš trik s astrálnymi projekciami bol úbohý, ale to si vyriešime, keď bude tento tu v poriadku. Momentálne je kritickom stave, do ktorého ho dostal parazit Spirectosus vitalis a je potrebné konať čo najskôr. Živí sa vašou mágiou, čiže vždy, keď ju použijete, pridá mu to na sile. A keď sa nakoniec premnoží, bude už príliš neskoro!” Maddie otvorila ústa, no než stihla niečo povedať, Victor pokračoval ďalej. “Keby ste namiesto poflakovania niekedy aj čítali, čo som vám odporučil na výuke, tak by ste to vedeli! Takže si tie detinské kecy nechaj pre seba a nechaj odborníkov, nech mu pomôžu! Počkaj polhodinu a uvidíš sama!” Po týchto slovách namosúrene vyšiel z izby a zatresol za sebou dvere. Maddie ostala trochu vykoľajená, pretože z Victorových činov nikdy nevzišlo nič dobré, ale na druhej strane mu chcela veriť, pretože chcela, aby sa James z toho dostal. Potriasla hlavou, posadila sa k nemu na kraj postele a odvar zatiaľ predsa len položila na nočný stolík.
“Ako ti je?”, prihovorila sa mu milo.
“Bolo aj lepšie”, zastonal blondiak, ale napriek tomu sa na ňu slabo usmial.
“Niekto sa tu hrá na hrdinu, čo?”, napriek všetkému sa musela zasmiať. “Čo tu chcel ten starý? Znova ťa chcel z teba spraviť nejakú bezbrannú pripútanú bábku?”
“Ale joj, veď už toľko nehysterči. Pichol mi len nejakú injekciu vraj s protilátkou proti tomu parazitovi. Viem, že ho nemáš rada a niektoré jeho praktiky sú dosť zvláštne, ale nemyslím si, že by o takýchto veciach klamal...”
“Ja že nemám hystečiť? Tak prepáč, ale nie je práve najpríjemnejší pohľad sledovať, ako sa pomaly z teba stáva zombie! Veď už nemáš v sebe žiadnu farbu a ledva rozprávaš, doriti!”, vyhŕkla nahnevane. Potom znova vzala zo stolíka nápoj od Drully a tvrdodohlavo mu ho podala. “Tu máš, daj si to a bez rečí. Malo by ťa to hydratovať a stiahnuť horúčku.”
“Ďakujem”, pokrútil hlavou James. “Veľmi si vážim tvoju starostlivosť a o to viac, keďže viem, aká si, no už len z princípu by som počkal a presvedčil sa, či náhodou nemal Victor predsa len pravdu.”
“Fajn, ako myslíš. Je to tvoje rozhodnutie”, odvrkla Maddie. Veľmi sa jej to nepáčilo, ale ona mu do toho sotva môže niečo hovoriť.
“Tých dvadsať minút ešte nejako prežijem. Keď sa nič nezlepší, dám si ten všehodžús od Drully, sľubujem”, zachripel a stonajúc sa pomrvil.
“A ak nie, máš už miesto, kde ťa mám vonku zakopať?”, poznamenala s iróniou.
“Ale no tak”, pousmial sa. “Ak ťa to poteší, už mi je o trochu lepšie, mami.”
“Veľmi vtipné…”
“No veď sa už neodúvaj. Aj tak mi stále neide do hlavy ten tvoj náhly zvrat v správaní voči mne. Toľká starostlivosť, navyše tá pusa… začínam sa cítiť ako kráľ”, doberal si ju a Maddie sa na tvári zjavil slabý rumenec.
“Ehm.. ja…”, hľadala správne slová, ale tie nie a nie sa dostaviť. “Neprovokuj ma, lebo zasa začnem hňupovať a... to sa ti asi veľmi nebude páčiť…”, vyhŕkla nakoniec, ale potom na neho rozpačito pozrela. “Začínam sa cítiť ako idiot...”, dodala neisto.
“Ale veď ja sa nesťažujem…”, podotkol jemne.
“Ja len… že som sa nedočkala nejakej reakcie na… no… neviem čo si mám myslieť a…”
“Nie? Neverím, že si si ju ešte nevytiahla z mojej hlavy!”, zasmial sa znovu James.
“Nie. V tomto prípade by som dala prednosť tradičnej metóde. A nesmej sa.”
“Hmm. Tak nemôžem povedať, že sa mi to nepáčilo. Máš dobrý balzam na pery, dobre vonia…”, podpichol ju, načo Maddie len nervózne prevrátila očami. “A naozaj mi to veľmi lichotí, predsa len, si veľmi pekná baba, to je jasné. Len som trochu zmätený… čo Josh? Toľko si sa kvôli nemu natrápila a teraz toto….som z teba mierne zmätený.”
“Že to vravíš práve ty! Po štyroch rokoch ti skrachuje vzťah a miesto toho, aby si bol z toho smutný, mi radšej veselo kukáš na kozy, že?”, odbila ho Maddie.
“Ale no, takto som to nemyslel, ja len… aby si náhodou niečo neľutovala…”
“Pozri, za poslednú dobu sa toho stalo naozaj veľa, to musíš uznať aj sám. A to, že si v podstate pri mne stál počas každej ťažkej chvíle, hoci som k tebe bola naozaj neznesiteľná, vyústilo do toho, že som si k tebe vybudovala nejakú tú náklonnosť…”
“Vážne? Ešte do včera som nemal ten pocit…”, poznamenal James s úsmevom.
“Neprerušuj ma, ešte som nedohovorila!”, okríkla ho a keď sa utíšil, pokračovala ďalej. “Ako si si určite všimol, po tieňovej hre som prišla o všetky spomienky na tento dom a žila len s tými, ktoré som si vybudovala v ilúzii. Áno, netvrdím, že som Josha naozaj neľúbila, ale treba to brať racionálne, nebolo to skutočné. Každopádne, tá zmena v mojom správaní, ktorú si si všimol, je spôsobená tým, že vďaka Victorovi som si spomenula na všetko. A aj na také veci, ktoré som si ani pred tieňovkou nepämatala. Ten starý debil mi totiž vymazal pár spomienok a hoci mi zmizli z mysle, pocity na tie udalosti vo mne ostali. Preto tí úchyláci a podobne…”, na krátku chvíľu sa odmlčala a zhlboka sa nadýchla. “V podstate ma Victor nejakým tým svojim sérom zablokoval. Ale konečne si spomínam, čo je vo veci a určite si tým nenechám ďalej kaziť život… a viac krát mu to rozhodne zopakovať nedovolím!” James doslova stratil reč, len ležal s otvorenými ústami a udivene na ňu hľadel. “ A môj monológ práve skončil”, dodala Maddie, na čo blondiak s úžasom zažmurkal.
“A čo ti vlastne spravil?”
“To ti možno poviem inokedy, keď mi z toho nebude tak zle.” James len prikývol.
“Dobre, prepáč, máš pravdu. Ja len… potrebujem čas, aby sa mi to uležalo v hlave a…”
“Rozumiem, James, ani ťa do ničoho nenútim, to nie je môj štýl”, usmiala sa naňho a potom mu položila ruku na čelo. “Teda, mám pocit, že horúčka ti naozaj klesla. Ako sa teraz cítiš?”, opýtala sa neveriacky.
“Práveže dobre. Možno na tých Victorových výskumoch predsa len niečo bude.”
“Alebo si bol naozaj len vysilnený z Failovho liečenia”, odvetila Maddie skepticky. Nevedela sa prinútiť, aby tomu falošnému capovi verila, načo James len pokrčil plecom. “No nič, keď ti je už lepšie, nemusím tu pri tebe sedieť ako kvočka. Nechám ťa už spať. Tak dobrú.”
“Dobrú...”, odvetil James so smiechom a Maddie sa s pobaveným úškrnom pobrala do svojej izby, kde sa prezliekla do pyžama a umyla si zuby. Hneď potom, čo sa uložila do postele, unavená po náročnom dni, okamžite zaspala.
Arden po Leilinom odchode chvíľu len bezradne stál pri posteli, na ktorej ležala v bezvedomí jeho Joy. Uvedomil si totiž, že jeho nočná mora sa stala skutočnosťou. Od začiatku mu nešlo o nič iné, len ju chrániť a zlyhal na plnej čiare. Najhoršie na tom bolo, že nevedel, čo robiť, aby jej nejakým spôsobom pomohol. Ostávalo mu len sedieť na zadku a čakať, či Joy svoj boj nad temnotou vyhrá alebo prehrá a to ho ubíjalo. Bezmocne sa díval, ako ju pohlcuje každou sekundou a vo svojom vnútri cítil obrovskú beznádej. Otca o pomoc požiadať nemohol, aj tak by Joy len využil pre tie svoje prekliate vzorky a výskumy, hoci po tom, ako mu zdemoloval labák, na istý čas na to môže zabudnúť. Jedinou nádejou bola Aurora, ale čo z toho, keď bola ešte stále mimo. Bude Joy dostatočne silná, aby vydržala? Vedel, že je citlivá a vnímavá a tiež si bol vedomý, že jeho klamstvám nie vždy verila, ale nevypytovala sa ho, rešpektovala jeho tajomstvá a napriek tomu všetkému ho milovala. Ona bola a je jeho jediným svetlom a on sa jej nemienil vzdať ani za nič na svete. Spomenul si na slová, čo povedala Leila. Áno, mala pravdu, ale on Joy nedokáže opustiť. Bez nej by bol stratený…. Ešte tu bol ten incident s Failom a aj pre ten mal výčitky svedomia, ako na ňu ráno vyletel a všetku zúrivosť, poníženie a zúfalstvo si vybil na nej. Mal toho hajzla chytiť pod krk a… A čo? Aj tak by nič nezmohol a Failo si toho bol plne vedomý. Ale ešte si to s ním vybaví a postará sa, aby sa Joy už nikdy v živote nedotkol. Mal prostriedky, ako to zariadiť. Hoci neovládal mágiu ani nebol tak zručný v boji, poznal iné veci, ktoré mohol použiť. Keď si len predstavil, čo jej ten magor spravil, tak mu prišlo zle a zaliala ho vlna zúrivosti… Z úvah ho vyrušilo jej nepokojné zastonanie a v mihu bol pri nej. Sadol si na posteľ a v rukách zovrel jej drobnú dlaň. Bola studená, akoby na sebe nemala prikrývku a ďalšie tri deky a navyše, pery jej už začínali modrať. Arden si dal dole tričko, ľahol si k nej a tesne si ju privinul do náručia. Naozaj bola ako kus ľadu a od chladu, čo z nej sálal, ho až striaslo. Snáď sa mu podarí trochu ju zohriať… Prihováral sa jej, povzbudzoval ju, ak ho počuje, nech sa nevzdáva, že ju miluje a nemôže ju stratiť, jeho duša by zomrela s ňou a Arden vedel, že by to bolo doslovné… už by v ňom neostalo žiadne svetlo a nemal by prečo žiť. Cítil, ako sa mu po lícach znovu rozkotúľali slzy a stiekli do Joyiných vlasov, predstava, že by o ňu mohol prísť, bola neznesiteľná. To by už bolo na neho priveľa a nezvládol by to… a potom by sa z neho opäť stalo to monštrum, ktoré doteraz nenávidel do špiku kostí...
“Kde len mohla stratiť ten náhrdelník?”, pomyslel si nešťastne, ale to už bolo jedno. Aj keby ho našiel, už by ju neochránil, ani jeho mágia by už nedokázala zvrátiť túto skazu. Mal jej o tom povedať, o dôvode, prečo vidí jeho tetovanie a prečo musí nosiť ochranný medailón, ale chcel ju pred tým zlom chrániť. Navyše, bál sa, že sa Joy zľakne a nechá ho… O čo by to bolo jednoduchšie, keby sa do neho nebola zaľúbila… On by svoje city nejako dokázal potlačiť, v tom bol rokmi vycvičený majster, ale predstava byť milovaný ženou, z ktorej sa šiel pomaly zblázniť, tak veľmi ju chcel, bola lákavá a proste neodolal. Koľkokrát sa v nechal uniesť predstavami ich spoločného života, krásneho, šťastného, plného slnka a lásky a nie týchto temných čarodejníckych sračiek, z ktorých sa roky nedokázal vymaniť. Požiadal by Joy o ruku, oženil by sa s ňou, navrhol by im útulný domček, presne vedel, akoby by vyzeral. Bývali by tisícky míľ vzdialených od tohto nenávideného domu, založili by si rodinu a Arden by konečne žil normálny život, po akom túžil. To chce až tak veľa? Byť šťastný so ženou, ktorú miluje? Asi áno, keďže osud a temnota mu ju chcú vziať… Privinul si Joy ešte bližšie, končekmi prstov sa dotkol jej líca a nežne ju pobozkal na chladné pery. “Vráť sa mi láska, len sa mi vráť”, pomyslel si nešťastne, na okamih privrel unavené oči a ani nevedel ako upadol do nepokojných driemot.
Keď sa Arden znovu prebudil, chvíľu sa nevedel zorientovať, nič si nepamätal. Vtom realita spálila posledné zvyšky jeho snov, on sa prudko strhol a posadil sa. Podľa hodín bola jedna hodina ráno a Joy v jeho náručí nebola, v posteli bol sám. S panikou v očiach preletel tmavú izbu a … vtedy z kúpeľne začul jej jemný hlas, spievala si. “Prebrala sa!”, pomyslel si Arden s nádejou, vyskočil z postele a prešiel k dverám, odkiaľ sa ozýval Joyin spev. Podvedomie mu však vysielalo varovné signály… Nazrel dnu a na okamih ho oslepilo ostré svetlo zo žiariviek. Keď si na neho privykol, naskytol sa mu taký neuveriteľný pohľad, až zabudol zatvoriť ústa. Joy sa pohojdávala na pätách uprostred miestnosti a dívala sa do veľkého zrkadla. Okolo bosých chodidiel sa jej vlnili vlasy, ktoré si práve strihala veľkými nožnicami a s jemným úsmevom na perách si stále tíško spievala. Tú pieseň Arden poznal, ale nevedel odkiaľ, no od toho výjavu mu naskočila husia koža. Joy si odstrihla ďalší prameň a ten pomaly dopadol na chladné dlaždice k ostatným. On sa nezmohol ani na slovo, stál pri dverách a neveriacky na ňu hľadel. Vtom zaregistrovala jeho prítomnosť, pretože stíchla a ustrnula uprostred pohybu.
“Ako sa ti páči môj nový účes?”, ozvala sa a v zrkadle na neho pozrela. Niečo v jej očiach sa mu ale nezdalo.
“Ahoj láska, ako sa cítiš?”, ignoroval jej otázku a pokúsil sa o úsmev, načo jej stvrdol pohľad.
“Niečo som sa ťa pýtala”, odvetila a on si všimol, že nožnice, ktoré držala, zovrela takou silou, až jej obeleli hánky.
“Ehm… je to trochu zmena, ale áno, páčiš sa mi”, odvetil, pričom si rozpačito prezeral jej dielo. Teraz ich mala po plecia, no ostrihané boli len tak, ako jej to prišlo pod ruku.
“Klameš”, povedala zlostne. “Nikdy sa ti moje vlasy nepáčili.” Arden sa nechápavo zamračil.
“Joy, ja nechápem, o čom to rozprávaš?”, prihovoril sa jej a podišiel k nej bližšie. “Vieš, že áno…” Vtom sa prudko otočila. Jednu ruku, v ktorej stále držala nožnice mu ovinula okolo krku, druhou mu zvodne prešla po nahej hrudi a pevnom bruchu. Nato sa postavila na špičky a kým sa stihol spamätať, náruživo ho pobozkala. Vášnivo a nespútane sa mu dobíjala do úst a vtedy sa Ardenovi potvrdili jeho obavy.
“Kto si, doriti?”, zamrmlal jej do pier, načo sa na okamih zháčila.
“Bystrý, ako vždy, pán Inteligent, čo pojedol všetku múdrosť sveta, však?”, poznamenala ironicky, keď sa od neho trochu odtiahla a venovala mu bezočivý úškrn. “Trikrát hádaj, drahý”, zapriadla mu do ucha, znova si začala spievať tú pieseň a jemu sa v tej chvíli vybavila spomienka asi spred troch rokov…
Ležal v posteli a mal pocit, že mu roztrhne hlavu. Včera toho zasa toľko vypil, že si ani nepamätal, ako sa sem dostal. Vtom sa mu do uší dostali hlasné tóny nejakej odrhovačky a prudko otvoril oči… V izbe na počudovanie nebol sám, pri jeho prehrávači stála vysoká dievčina s tmavými kučeravými vlasmi po plecia, ktoré mala vždy strapaté a neupravené, na sebe mala jeho košeľu… ČO?! Už zasa? A to sa zaprisahal, že viac študentky preťahovať nebude a ešte k tomu túto, čo je pravdepodobne úplne šibnutá…
“Kriste, vypni ten rámus, lebo ma porazí!”, vyštekol na ňu podráždene.
“Dobré ránko, drahý”, zaštebotala. “Ale prečo? Táto skladba je totálna bomba, len počúvaj…”, dodala provokatívne a zosilnila zvuk, načo Arden zaúpel.
“Čo si už úplne blbá?! Vypni to!”
“To musíš byť taký protivný hneď zrána? A hlavne po tom, čo sme strávili spolu noc?!”, zatvárila sa dotknuto, ale jemu to bolo jedno, bola to len ďalšia sprostá chyba.
“Bol to len sex, nič viac! Takže buď taká dobrá, pozbieraj si svoje krámy a vypadni odtiaľto! Na tvoje kecy nemám náladu”, zahundral a zvalil sa späť do postele. Vtom sa všetky predmety v jeho izbe začali triasť a on len prevrátil očami. “A ovládaj sa!”
“To sa ti povie! Teba nevyužili ako špinavú handru a neodkopli! Arden, kedy konečne pochopíš, že ťa milujem?! Ničíš ma! Som ti dobrá iba na jedno!”
“Dala si mi dobrovoľne, tak čo sa sťažuješ?”, odbil ju a vyštveral sa z postele. Vypol prehrávač a chcel si ísť do kúpeľne po tabletku, ale ona sa mu postavila do cesty.
“Ako môžeš byť taký krutý? Vieš ty vôbec, čo to je láska? City?!”
“Keď sa tak na teba pozerám, radšej ani nechcem vedieť”, odvetil chladne a prešiel okolo nej. Keď zapil tabletku, vrátil sa do izby, kde sa dievčina práve obliekala a po lícach jej prúdom stekali slzy. “Bez toho divadla by to nešlo?”, rypol si do nej sarkasticky, načo mu venovala vražedný pohľad.
“Sklapni!”, zvrieskla a predmety v izbe sa znova roztriasli, niektoré dokonca vyleteli do vzduchu. “Ani trochu sa nebojíš, že na teba použijem svoje schopnosti?”
“Nie?”, povedal so zdvihnutým obočím. “Nevieš sa absolútne ovládať! Si tá najhoršia čarodejnica, ktorú som kedy učil, takže nie, nebojím sa, pretože tvoja mágia je veľmi slabá a neublížila by si mi, tým som si istý. Vedome to ovládať nevieš a emóciami len málo, takže? Ešte niečo, alebo už konečne hodíš spiatočku?” Dievčina na neho zúrivo pozrela.
“Veď počkaj, ja už nájdem spôsob, ako ti zotrieť ten tvoj arogantný výraz z ksichtu!”, vykríkla v zúfalstve, načo sa len posmešne uškrnul. Rýchlo sa doobliekala a pred odchodom ešte naschvál znova vypeckovala vežu, až Ardena pri tej otrasnej skladbe myklo. Potom za sebou náležite tresla dverami a to bolo posledný krát, čo ju videl živú…
“Sonya?”
“Vau, ja neverím vlastným ušiam! On si spomenul!”, zvolala teatrálne a Arden pocítil chlad nožníc na zátylku. “Osobne, môj drahý… síce, no… nie až tak, keďže už dlhší čas okupujem telo tvojej kočky, ale o chvíľu bude po nej a bude len moje”, zachichotala sa šialene. “Potom ma už budeš chcieť, hm?”
“Čo to tu trepeš?!”, skríkol nahnevane. “Opováž sa Joy ublížiť, lebo…”
“Lebo čo, há? Už konečne chápeš, ako som sa cítila? Keď si ma len využil pre svoje potešenie a nechal tak?! Teraz, keď využívam mágiu, ktorú čerpám z Joy, som oveľa mocnejšia ako predtým! Len škoda, že si môj prvotný výbuch odniesol ten elf a nie ty! Hoci iba vďaka tomu, ako tvoju frajerku tak naštval, som sa konečne dostala von.” Arden len neveriacky zízal do jej krásnych, modrých očí, ktoré tak miloval. Za nimi sa však skrývala skrz naskrz prehnitá duša dievčaťa, ktoré bolo už tri roky mŕtve. “A teraz si to náležite užijem, moja pomsta bude sladká, ale dosť krvavá… Ako som ťa kedysi zbožňovala, tak ťa teraz nenávidím, Arden Pierce!”, zasipela, pustila ho, odstúpila od neho a kým si stihol uvedomiť, čo zamýšľa, vzduchom zasvišťali nožnice a vrazili mu do pleca na ľavej strane, až skrivil tvár od bolesti a tlmene vykríkol.
“Sonya, zadrž, ja…”, dychčal prerývane a pridŕžal si ruku tesne nad ranou, z ktorej trčali nožnice.
“Nie, môj drahý”, zavrtela hlavou, natiahla ruku a pomocou mágie mu ich vytiahla, načo zastonal a zasa sa ocitli v jej ruke. V tom momente mu zo zranenia začala stekať krv a kvapkala na biele kachličky. “Čakala som dosť dlho medzi ostatnými prízrakmi, ktoré rovnako ako ja mali vo svete živých ešte nevybavené účty. Už by sa to bolo podarilo pre všetkých, keby si Joy neposlal späť a ona ich nezahnala do večnej temnoty, odkiaľ niet návratu! Ja som však mala šťastie, chytila som sa jej ako kliešť a kým sa venovala starej Celii, aby sa cez ňu nedostala von, ja som do nej nenápadne prekĺzla a bolo… stačilo len nasledovať temnotu, ktorú som z teba cítila. Potom mi len ostávalo načerpať jej mágiu, čo by však zabralo pomerne dosť času, keďže som bola slabá, ale ja by som si počkala. Lenže ty si jej hneď ráno priniesol ten debilný náhrdelník a ja som bola zasa kvôli tebe odpísaná!”, zvrieskla a nenávistne ho prebodla pohľadom. Arden ju len nemo počúval a nebol schopný jediného slova. Pritískal si ranu, ale dosť silno krvácal, cítil, ako sa mu začína motať hlava a klesol na kolená. “Óóó, ani si nevieš predstaviť, ako ťa rada vidím kľačať pri mojich nohách! No, musím ťa však sklamať, je ti to na nič platné”, škodoradostne sa zasmiala.
“Prepáč mi, viem, že som sa k tebe správal otrasne a ublížil ti, no Joy s tým nemá nič spoločné! Prosím… so mnou si rob, čo chceš, ale ju nechaj na pokoji…”, bolestne zašepkal, načo len pokrútila hlavou.
“Asi som tvoju inteligenciu precenila… nemôžem ju nechať, bez nej nezmôžem nič, ty idiot! No to len zatiaľ… síce cítim, ako sa vzpiera proti môjmu vplyvu, no slabne”, dodala so zlomyseľným úškrnom a znova obrovskou rýchlosťou poslala nožnice proti nemu, avšak teraz si to zamierila nižšie, rovno do srdca. “A keď skončím, na rade je tvoj prašivý foter, ktorý ma…” Nestihla však dopovedať, pretože v tej chvíli jej ruky nekontrolovateľne vyleteli nahor. Čas sa zastavil a s ním aj vražedný predmet, ktorý ustrnul pár milimetrov od svojho cieľa. “Čo to bolo?!”, zjačala šokovane, ale Arden sa len pousmial, rýchlo natiahol pravú ruku a schmatol nožnice.
“Si vážne trieda, láska, vďaka”, zašepkal smerom k nej, čo ju rozzúrilo ešte viac.
“Tak fajn, budem musieť zmeniť poradovník. Tá tvoja fľandra očividne nevie pochopiť, čo od nej chcem, čiže pôjde do pekla ako prvá. Udusím ju temnotou, aj tak už melie z posledného”, zavrčala zlostne. “Bude to rýchle.” Zavrela oči, začala sa sústrediť a Arden len s hrôzou sledoval, ako sa Joyine telo začína triasť a z nosa jej vytiekol pramienok krvi.
“Takže, jeho stav je viac než vážny, Gretchen”, pokračoval Jerry tichým hlasom. “Aj keď je po operácii neznamená, že mu už nič nehrozí, práve naopak, môžeme ho ešte stratiť. No robíme všetko preto, aby sa to nestalo, jasné?”, dodal rýchlo pri pohľade na Gret, ktorá znova zbledla ako stena.
“Pokračuj”, vyzvala ho po chvíli vyčerpane.
“Na tvári má mnohopočetné rany a podliatiny, zlomený nos a tiež obe lícne kosti a sánku. Okrem toho mal vykĺbený palec na ľavej ruke, polámané rebrá a rozbité obe pately na kolenách a to poriadne. Najhoršie však obišlo brucho, tam musel dostať najviac rán, pretože mal rozsiahle vnútorné krvácanie, na základe ktorého potreboval okamžitú tranfúziu krvi.” Potom pozrel do papierov. “Operácia však dopadla dobre… Dôležité je, že sa podarilo zastaviť krvácanie a momentálne je stabilizovaný. Museli mu však odobrať trochu z pečene, sleziny a čreva, keďže ich mal priveľmi poškodené. Mozog je však aktívny, čo je skvelé. To by malo byť všetko, Gret. Je mi to ľúto, ale verím, že Jack je silný mladý muž a že to prekoná. No nič nezaručujeme. Sama vieš, že takéto stavy sú veľmi komplikované.” Gretchen len prikývla a po lícach jej stekali slzy.
“Vezmeš ma už za ním? Musím ho vidieť”, opýtala sa Jerryho, načo prikývol. Odpojil jej infúziu a pomohol jej vstať. Sestrička jej ešte podala pohár vody, obliekla si plášť, na tvár nasadila rúško a spoločne sa presunuli na JIS. O chvíľu ich privítal monotónny zvuk prístrojov, ktorý na tomto oddelení zabezpečovali alebo nahrádzali chod životných funkcií pacientov. Jej Jack ležal úplne vzadu, tiež napojený na hadičky a monitory, až Gretchen pri pohľade na neho zabolelo srdce.
“Uviedli ho do umelého spánku, aby sa rýchlejšie a bezbolestne regeneroval. Keďže zlomené rebrá mu prepichli aj pľúca, musí za neho dýchať prístroj”, pošepol jej priateľ a ona prikývla. Klesla na stoličku vedľa Jackovho lôžka a nežne ho chytila za ruku. Dúfala, že aj keď spí, cíti jej prítomnosť a lásku, ktorú k nemu cíti. Plakala a cítila sa úplne bezmocná, nevedela, ako mu pomôcť. Jediné, čo jej ostávalo bolo čakať a byť mu nablízku. Z týchto myšlienok ju vyrušil druhý lekár, starší ako Jerry.
“To je jeho príbuzná?”, počula, ako sa pýta jej priateľa. Chvíľu sa ticho zhovárali a potom ju Jerry chytil jemne za plece.
“Gret, tu máš, treba podpísať nejaké papiere.”
“Jasné”, odvetila neprítomne a na všetky načarbala svoje meno. Pri Jackovi strávila celú noc, hoci to bolo proti predpisom, ale vďaka Jerrymu jej spravili výnimku. Nad ránom musela zadriemať, pretože sa prebudila až na nepatrný dotyk sestričky, ktorá ju predtým prikryla dekou.
“Slečna, mali by ste si ísť domov oddýchnuť a najesť sa”, prihovorila sa jej súcitne, Gret však pokrútila hlavou.
“Nemôžem ísť domov, máme malé dieťa a dcérka Jacka zbožňuje a… “
“Ale určite miluje aj svoju mamičku”, dodala staršia pani s úsmevom. “A som si istá, že jej chýba rovnako ako otecko.” V tej chvíli si Gretchen uvedomila, že má pravdu.
“Tak dobre, ale pôjdem len na otočku, potom sa vrátim, dobre?”, povedala, ale aj tak sa bála opustiť Jacka čo i len na sekundu. No ako správne sestrička podotkla, potrebuje ju aj Viktória, hoci z predstavy, že sa bude musieť stretnúť s matkou, jej nabehla husia koža. Ešte raz pozrela na svojho milovaného a nežne ho pohladila po vlasoch. “Milujem ťa a nesmieš nás opustiť. Potrebujeme ťa, ja a rovnako aj Viki.” Potom mu vtisla bozk na čelo, vyšla na chodbu a z kabelky vylovila mobil. Mala viac ako desať zmeškaných hovorov od Giny a Fiony. Odignorovala mamine číslo na displeji, najprv si zavolala taxík a potom kamarátke. Tá zdvihla hneď po prvom zvonení.
“Čau, Gret, už som sa bála… Ako je na to Jack?”, opýtala sa trochu rozospatým hlasom.
“Zobudila som ťa, však? Prepáč, neuvedomila som si, že je len päť hodín…”
“To nerieš, nie je to podstatné. Tak ako?” Gretchen jej povedala, čo vedela, priateľka ju pozorne počúvala.
“A čo Viki?”, opýtala sa ryšavka, keď vyšla pred nemocnicu.
“Bolo nám dobre, deti sa pohrali a večer som ju odniesla Gine.”
“Fajn, ďakujem ti za pomoc. S mamou sme sa… no…”
“Nemusíš mi nič vysvetľovať. Keby niečo, vezmem si malú aj dnes, nie je problém. Je to zlaté dievčatko.”
“Ďakujem, akurát idem na otočku domov… potom sa ozvem, čo a ako.”
“Oukej, tak sa drž.” Gret zložila a vtedy akurát dorazil aj taxík. Cesta trvala len polhodinu, keďže bolo skoré ráno a sem tam prešlo nejaké auto. Pred domov zaplatila a potichu vošla dnu. Najprv vyšla hore skontrolovať dcérku, ale v postieľke ju nenašla. Nakukla teda do maminej spálne a našla ich obe, ako pokojne spia v jej posteli. Gret sa musela pousmiať, potom sa šla osprchovať a tiež si na chvíľu ľahla. Myslela si, že nedokáže zaspať, ale všetok ten stres a strach si vyžiadali svoju daň a ona sa zobudila po troch hodinách nato, ako sa k nej pritúlila Viki.
“Ahoj, drobček”, privinula si dcérku do náručia a nadýchla sa jej jemnej, detskej vône.
“Tato?”, opýtala sa malá a prštekom ukázala na Jackovu prázdnu stranu postele. Gretchen mala čo robiť, aby udržala slzy a statočne sa na ňu usmiala.
“Príde, keď sa uzdraví, srdiečko, neboj sa. Teraz sa o neho starajú ujovia lekári v nemocnici, vieš? A keď mu už bude dobre, vráti sa znova k nám. Vieš, že nás veľmi ľúbi.” Dala maličkej pusinku, tá prikývla a potom ju zaujalo leporelo, s ktorým sa začala hrať. Gret ju chvíľu pozorovala, potom vstala, obe ich obliekla a zišli dolu do kuchyne. Tam sa už zvŕtala jej mama, pripravovala raňajky a jej brat Arthur sedel za stolom. “Dobré ráno”, pozdravila ich Gretchen. Po jedle vzal Arthur Viki na záhradu do bazénika.
“No ako je na tom?”, opýtala sa Gina, keď v kuchyni osameli. Jej dcéra sa stále prehrabávala v jedle, na ktoré nemala vôbec chuť, rovnako ako na rozhovor s matkou a tak ju prebodla pohľadom.
“Netvár sa, akoby ťa to zaujímalo! Ešte si dobre pamätám, čo si včera povedala! Viem, že by si bola najradšej, keby Jack zomrel.”
“No dobre, priznávam, to som prehnala. Mám ho rada, aj keď mi neveríš, no chcem pre teba len to najlepšie a to on nie je.”
“Mama, prestaň! A hlavne teraz nemám vôbec náladu počúvať tie tvoje skostnatené reči o tradíciách”, odbila ju a vložila tanier do drezu.
“Si už dospelá, tak nad tým aspoň uvažuj! Failo je právoplatným nástupcom trónu a ty si sa mala stať jeho manželkou.”
“Ten má akurát tak prd a žiadny trón, dopekla! Navyše, teraz žijeme vo svete ľudí a tu sa na tie tvoje dohodnuté manželstvá môžem zvysoka vykašľať. V prvom rade myslím na Jacka, ktorého milujem a ktorý je vo vážnom a kritickom stave a potom na Viki, na dcéru, ktorú spolu máme. Aj keď ty by si z nej najradšej spravila polosirotu!”, vykríkla nahnevane.
“Ale nepreháňaj, prosím ťa! Už som sa ti predsa ospravedlnila…”
“To nič nemení na fakte, že si to povedala. A teraz, ak dovolíš, idem späť do nemocnice. Postaráš sa o Viki, ktorá ale bohužiaľ, nie je vyvolená a splodená nasledovníkom trónu?”
“Odpusť si tú iróniu, áno? Samozrejme, veď je to moja vnučka a mám ju rada”, odvetila Gina a pohoršene pokrútila hlavou. Gretchen už nepovedala ani slovo, rozlúčila sa s dcérkou a malým bratom, zavolala si taxík a odišla do nemocnice. Keď vchádzala na JIS, všimla si, že je tam nejaký ruch. Zrýchlila krok a vošla na oddelenie.
“Slečna, tu si nemôžete len tak vpadnúť…”, zastavila ju mladá sestra.
“To je v poriadku, Cindy”, povedala jej staršia sestrička, ktorá ju ráno poslala domov.
“Čo sa stalo? Prečo je pri Jackovej posteli toľko personálu?!”, pozrela na ňu Gretchen vystrašene.
“Už je dobre, nebojte sa. Na chvíľu mu zastalo srdce a museli sme ho resuscitovať, ale už je znova stabilizovaný”, upokojovala ju, načo jej nesmierne odľahlo.
“Chvalabohu… Kde je vlastne Jerry?”
“Jerry? Myslíte doktora Cartera? Ten šiel domov, ale nastupuje na večer na nočnú.”
“Môžem ísť teraz k priateľovi?”, opýtala sa jej Gret, keď sa zástup lekárov a sestier pobral preč.
“Samozrejme, nech sa páči.” Znova si sadla na stoličku, do dlane vzala Jackovu nevládnu ruku a oprela si o ňu hlavu. Zavrela oči a započúvala sa do slastného pípania prístroja, ktorý hlásal, že srdce mu bije a je živý.
“Prečo si mi to urobil? Prečo si nás chcel opustiť? Nemôžeš odísť… Ja ti to nedovolím, počuješ? Budem tu s tebou! Ľúbim ťa a vždy budem… navždy…” Gret ešte chvíľu hladila Jacka po ruke a potom od vysilenia znova zaspala s hlavou opretou o jeho posteľ.
“Dopekla, niéééé!”, zrúkol Arden a zhrozene hľadel na Joyine telo, ktoré sa stále nekontrolovateľne triaslo. Bol zúfalý, nevedel, ako tomu šialenstvu má zabrániť. “Nemôže to predsa takto skončiť, nemôžem dovoliť, aby si vyhrala, ty poondiata mrcha!”, precedil pomedzi zuby. Z posledných síl sa postavil a schytil ju za útle plecia, čím Sonyu vyrušil z koncentrácie.
“Pusti ma, ty idiot!”, vyprskla a nahnevane sa ho od seba snažila odstrčiť. “O čo sa snažíš? Aj tak je už skoro po všetkom a ty sa môžeš len prizerať, ako ti tvoja milovaná zomiera pred očami a to len tvojou vinou! A potom jej telo bude len moje, moje, moje!”, posmievala sa mu, zaklonila hlavu dozadu a zasmiala sa tak šialene, až mu stuhla krv v žilách. Vtedy sa v Ardenovi zdvihla obrovská vlna zúrivosti, bolesti, strachu a citov. Všetky tie emócie, ktoré drásali jeho srdce ho doslova prevalcovali. V tej istej chvíli Sonya ustrnula a na tvári sa jej zjavil výraz čírej bolesti a vykríkla. V tom momente aj Arden pocítil vo svojom tetovaní príjemné teplo a vnímal, ako z miesta, kde ju držal, do jeho vnútra prúdi chlad a … temnota. V prvej chvíli sa zhrozil, ale pri pohľade na Sonyu mu začínalo byť jasné, čo sa deje a aj napriek tomu, že si bol istý, čo tým riskuje, vedel, že to musí spraviť. Prevziať pomocou tetovania všetku temnotu, čo ako parazit okupovala Joyine telo a zabiť Sonyinu prehnitú dušu.
“Myslím, že to budeš ty, kto pôjde do pekla ako prvá”, uškrnul sa posmešne a zdravou rukou si ju k sebe privinul tak tesne, ako sa len dalo. Odpoveďou mu bol ďalší bolestný výkrik a Arden dúfal, že Joy tú bolesť a agóniu necíti, iba Sonya, ktorej sa podlomili kolená a v objatí spoločne klesli na studenú dlážku.
“To… sa… ti… ne… po… darí…”, jachtala, ale jej slová zanikli v ďalšej sérii bolestivých výkrikov, načo ju Arden zovrel ešte pevnejšie. Súčasne však cítil, ako sa jej temnota spája s tou jeho a rozpína sa v ňom ako čierna hmla, ktorá mu miestami ochromovala myseľ. Nesmel to však vzdať, nesmel sa poddať, musí Joy zachrániť. Pri myšlienke na jeho lásku sa mu v hlave rozjasnilo. Zavrel oči, tvár si vnoril do Joyiných vlasov a zhlboka na nadýchol ich dôverne známej vône, ktorá mu pripomínala rozkvitnutý ovocný sad a … domov. Cítil, ako sa Sonya z posledných síl bráni, chce sa z jeho náručia vymaniť a strašne kričí, no nemala najmenšiu šancu. On bol oveľa silnejší a nepustil ju. Vtedy sa začala kúpeľňa triasť a predmety sa zdvihli do vzduchu.
“Ty sa len tak nevzdáš, čo?”, zavrčal Arden, keď ho začali veľkou rýchlosťou bombardovať. On sa schúlil tak, aby vlastným telom chránil Joy pred jej útokom. Pocítil, ako mu niečo ťažké narazilo do chrbtice a od bolesti zastonal. Sonyina moc však začala po chvíli slabnúť a všetky veci popadali na zem. Sťažka dýchala a jej odpor bol zo sekundy na sekundu slabší. Napokon telo Joy ochablo a v kúpeľni nastalo hrobové ticho. Vyzeralo, že je po všetkom. Ešte chvíľu ju zvieral v náručí, potom jej opatrne pozrel do tváre a zalial ho studený pot a panika. Mala zavreté oči a nejavila žiadne známky života, dokonca nedýchala. “Doriti, to nie, to nie!”, mrmlal roztrasene a jemne ju položil na zem. “Joy! Joy! Láska, počuješ ma?!”, volal na ňu medzi tým, ako jej dával umelé dýchanie, no nič sa nedialo. “Viem, že si tam, vráť sa ku mne!” To už nekontrolovateľne plakal, nedokázal sa už ovládnuť, keď sa na dvere jeho izby ozvalo nástojčivé búchanie, ktoré Arden však vnímal len matne a nereagoval na neho. Vtom sa ozval treskot a v kúpeľni sa vzápätí objavila vystrašená Octavia, ktorá sa len šokovane obzerala okolo seba. Pozrela na zničeného Ardena a Joy, ktorá stále bezvládne ležala. Podlaha bola zamazaná od krvi a bol tam strašný neporiadok, až mladučkú elfku zamrazilo.
“Panebože, čo sa tu stalo? Počula som, ako Joy kričí, tak…” Nedopovedala, pretože vtedy sa Joy prudko nadýchla a posadila sa. S naširoko otvorenými očami pozrela na vyjavenú Octaviu, potom na Ardena a hodila sa mu do náručia.
“Kriste, myslel som, že som už o teba prišiel”, zamrmlal jej s úľavou do vlasov a utrel si slzy.
“Nie, našťastie sme to zvládli”, usmiala sa pomedzi vzlyky a vrúcne ho pobozkala. “Ďakujem ti.”
“Aj ja ďakujem. Nebyť teba, asi by už bolo po nás oboch”, tiež sa usmial a vtisol jej ďalší bozk. Octavia len nemo sledovala scénu pred sebou a nechápala, o čo ide. Vtedy sa Ardenovi zasa zakrútila hlava. V tom strese a vypätí aj zabudol na ranu v pleci, ktorú mu spôsobila Sonya. “Tá rana by sa ti už mala zaceliť”, poznamenala Joy ustarostene, keď si všimla, aký je bledý.
“O svoje liečiteľské schopnosti prišiel…”, ozvala sa Octavia, načo Arden len prikývol a oprel sa o stenu.
“A to mi hovoríte len tak?! Potom ju treba okamžite zašiť!”, zvolala vystrašene Joy, vstala a vzala do ruky čistý uterák. “Na, pritlač si ho. Zvládneš sa postaviť? Octavia, pomôžeš mi? Musíme ho dostať do ošetrovne…”
“Zlatko, myslím, že moja hra na hrdinu sa už skončila. Nech ide Octavia, buď pre Jamesa, alebo Drullu…”, povedal ticho a oprel sa o stenu.
“Jamesa... ?”, opýtala sa prekvapene, ale teraz na zbytočné otázky nebol čas. “Pôjdem ja.”
“Ešte si slabá”, namietal Arden, ale Joy pokrútila hlavou.
“Zvládnem to, neboj sa. Hneď som späť. Ani sa odtiaľto nepohni”, prikázala mu, načo sa slabo pousmial.
“Rozkaz, madam.” Joy mu dala bozk na čelo a potom pozrela na stále ohromenú Octaviu.
“Prosím ťa, daj mi na neho pozor”, požiadala ju so slzami v očiach, načo dievčina prikývla.
“Ďakujem.” Joy rýchlo vyšla na matne osvetlenú chodbu. James jej však ani po dlhšom búchaní neotváral a tak sa rozbehla do nemocničného krídla. Síce mala veľký strach o Ardena, potrebovala vedieť, čo je s Failom. Pri myšlienke na neho ju zaplavil obrovský pocit viny. Hoci ho nenávidela zato, čo jej urobil, nezniesla skutočnosť, čo mu spravila, aj keď bola ovplyvnená temnotou. Drullu našla, ako sa práve nad ním skláňa. “Drulla, prosím vás”, oslovila ju naliehavo, liečiteľka sa otočila a na okamih sa zháčila. Joy sa jej ani nečudovala, musela vyzerať príšerne, celá od krvi a s ledabolo ostrihanými vlasmi.
“Och, srdiečko, si v poriadku? Čo sa zasa stalo?”, opýtala sa jej elfka.
“Potrebujem od vás nejaký obväzový materiál, lokálnu anestézu, dezinfekciu, potreby na šitie rany a niečo od bolesti”, vysypala jedným dychom.
“Samozrejme, hneď to bude”, okamžite reagovala a o chvíľu sa vrátila s potrebnými vecami. “Táto tekutina je namiesto anestézy, keďže ja medicínske prostriedky nemám, iba prírodné. Zvládneš to sama, však? Išla by som s tebou, ale bojím sa Faila nechať samotného, momentálne potrebuje všetku moju starostlivosť.” Joy sa pri jej slovách začervenala od hanby.
“Áno, mám v tom dostatočnú prax, nebojte sa a… bude v poriadku?”, pozrela ustarostene na spiaceho elfa, načo Drulla s láskavým úsmevom prikývla a Joy jej zato bola vďačná.
“Bude, nemaj obavy.”
“Ďakujem vám”, uľahčene jej odvetila a už trielila naspäť k Ardenovi. Octavia zatiaľ pomocou svojej schopnosti odsunula od nich rozhádzané a porozbíjané veci na druhý koniec miestnosti, aby im nezavadzali a potom tlačila Ardenovi uterák na ranu, pretože to už sám nezvládal a chvíľami strácal vedomie. “Už som tu!”, vbehla Joy zadýchane do kúpeľne a hneď sa aj pustila do práce, mladá elfka jej asistovala. Mokrými uterákmi mu jemne vymyla ranu a vydenzifikovala, tá stále krvácala, pretože bola dosť hlboká. Keď si Joy predstavila, že aj toto sa stalo jej rukami, hoci za to nemohla, roztriasla sa. Hneď sa však aj rýchlo spamätala, zhlboka sa nadýchla a sústredene pokračovala v šití. Tá tekutina, čo mala Ardenovi umrtviť ranu, zabrala dokonale, pretože ani raz sa nemykol od bolesti. Keď skončila, požiadala Octaviu, aby jej podala veľkú náplasť, ktorou zranenie prelepila, potom previazala a elfka ho pomocou telekinézy preniesla na posteľ.
“Ďakujem ti za pomoc, Octavia, už to zvládnem aj bez teba”, usmiala sa Joy na dievčinu, na ktorej videla, že je ešte stále zmätená. “A neboj sa, už je po všetkom a ja som už sama sebou. Nikomu neublížim, môžeš byť pokojná a aj všetci ostatní.”
“Dobre, tak pôjdem… a prepáčte za tie dvere, naozaj som sa bála, čo sa s tebou deje, Joy”, povedala dievčina trochu zahanbene.
“To je v poriadku”, odvetila Joy a pozrela na Ardena, ktorý súhlasne prikývol. Octavia sa na nich usmiala a odišla. Keď osameli, podoprela dvere stoličkou, aby sa neotvárali, keďže zámka bola úplne zničená. Potom Ardena ešte poumývala od zvyšnej krvi a pomohla mu prezliecť sa do čistých pyžamových nohavíc. Ledva dokázal sedieť, ale vydržal to. Keď mu Joy prezerala veľkú modrinu na chrbte, vtedy si všimla, že jeho tetovanie zmizlo. Udivene prstom jemne prešla po mieste, kde by malo byť, ale bolo tam len materské znamienko v zaujímavom tvare, ktorý jej pripomínal vyjúceho vlka.
“Už ho nevidíš, však?”, opýtal sa jej potichu.
“Nie, len znamienko… mimochodom, je úžasné”, poznamenala obdivne, načo sa pousmial. “Vlk?”
“Hej, trochu zvláštne, že? Mám ho od narodenia, s tým tetovanie nesúvisí, len sa vytvorilo na tom istom mieste.”
“Prečo zmizlo?”, bola zvedavá, keď mu podávala pohár vody.
“Stále tam je, len pre teba je už našťastie neviditeľné”, odvetil Arden, napil sa a unavene privrel oči.
“Nemusíš mi to vysvetľovať práve teraz, najprv si pospi. Stratil si veľa krvi a ledva rozprávaš. Počká to”, povedala, keď odložila hrnček na nočný stolík a nežne ho pohladila po vlasoch.
“Nie, nepočká, musím ti to povedať hneď. Nechcem to už v sebe viac dusiť”, odvetil slabým hlasom a pozrel ňu. “Nemôžem, nie potom, čo sme túto noc prežili.”
“Dobre láska, ako chceš. Počúvam.” S týmito slovami si sadla na posteľ a chytila ho za ruku.
“V prvom rade mi prepáč, ako som sa zachoval včera ráno. Viem, že sa niekedy, alebo dosť často správam ako idiot. Síce ma to zasiahlo, ty si sa musela cítiť oveľa horšie a ja som ti ublížil ešte viac. Milujem ťa a práve láska k tebe ma drží nad vodou. Lenže Joy, mám v sebe temnotu, veľa temnoty. Pod jej vplyvom som spravil strašné veci a…”
“Aké?”, prerušila ho ticho Joy a videla, ako zbledol ešte viac a odvrátil pohľad.
“Pomáhal som otcovi pri rôznych experimentoch na tajomších študentoch a mnohé z nich sa skončili katastrofálne. Mnohým ľudom som veľmi ublížil a jedného…”, zasekol sa uprostred vety a potom s bolesťou v hlase dodal: “... jedného z nich som zabil.” Jeho slová ostali visieť vo vzduchu. Tušila, že s ním nie je niečo v poriadku, ale toto bola silná káva, jeho priznanie ju šokovalo. Po krátkej odmlke, keď sa ako tak spamätala, mu stisla dlaň.
“Pokračuj...”, vyzvala ho jemne. Arden sa jej stále nedokázal pozrieť do očí, len sa zhlboka nadýchol a trochu roztraseným hlasom hovoril ďalej.
“Snažím sa proti tej temnote bojovať, ale bojím sa, že už to dlho nevydržím. To tetovanie… je znamením temných síl, ktorým musím nedobrovoľne slúžiť. Vďaka tebe som sa spod ich vplyvu ale dostal, no cítim, ako vo mne znova silnejú. A dnes som do seba neočakávane pribral ďalšiu temnotu, aby som ťa zachránil. Preto som ťa chcel predo mnou chrániť, pred tým netvorom, čo sa vo mne ukrýva a dal ti ten náhrdelník, aby to na teba nemalo negatívny vplyv, ale už bolo neskoro. Po tej potýčke s prízrakmi sa v tebe usadila zlá duša Sonye, pretože bola priťahovaná temnotou, ktorá vo mne je. Možno keby som tam vtedy s tebou nebol, nedopadlo by to takto. Zistil som to vtedy, keď si videla moje tetovanie, to totiž vidia len tí, čo ju v sebe majú. Ako som povedal, mám ho tam stále, avšak teraz, keď si sa dostala spod jej vplyvu, si čistá a viac ho nevidíš. Kde je vlastne ten náhrdelník?” Joy len ticho sedela a počúvala, čo jej Arden vraví. Na jednej strane ho ľutovala, ale na druhej pocítila strach, ktorý ale rýchlo potlačila…
“Ehm… neviem, asi bude niekde v mojej izbe.”
“Prečo si si ho dávala dole?” To už Joy zružoveli líca od rozpakov. “Vravel som ti, aby si to nikdy nerobila.”
“Ja som to nebola, ale… “, zhlboka sa nadýchla. “Bol to Failo, počas… počas včerajšej noci, ako sa so mnou… vyspal”, dokončila ticho. “A potom som ho nevedela nájsť.”
“No to je skvelé, ešte aj za toto ten hajzel môže”, precedil zlostne pomedzi zuby. “Mali by sme ten medailón pohľadať, ešte by sa mohol zísť na tvoju ochranu.” Joy prikývla a jemne sa mu pohrávala s vlasmi. “Tak… ešte stále chceš byť so mnou? Aj po mojej spovedi?”, opýtal sa po chvíli neisto. “Nič si mi nato totiž nepovedala. Alebo sa chystáš s krikom ujsť?”, pokúsil sa o úsmev, no nie veľmi úspešne. “Nečudoval by som sa, práve naopak.”
“Jasné, že nie. Nehovorím, že ma to nešokovalo, ale…”, s vážnym pohľadom si prisadla bližšie a vzala mu tvár do dlaní. “To, čo si urobil… to si nebol ty, konal si pod vplyvom temnoty. Nesmieš dovoliť, aby ťa tvoja minulosť zničila. Poznám ťa a stále verím, že si dobrý človek.”
“Nie, moja, to ty si dobrý človek, si... priveľmi láskavá a… to jeden z dôvodov, prečo ťa milujem”, dodal a nežne ju pohladil po líci.
“Tiež ťa ľúbim a to viac chcem pri tebe stáť”, povedala a s láskou ho pobozkala. “Spoločne to prekonáme, neboj sa a prídeme na spôsob, ako by si sa toho mohol zbaviť a…”
“Na tvojom mieste by som si nerobil takéto ilúzie”, prerušil ju smutne. “Tým ťa chcem upozorniť, že temné sily ma môžu hocikedy pohltiť a ja ti môžem ublížiť, chápeš? Je to riskantné...”
“Chápem a preto ma od seba neodháňaj, rada budem tvojím svetlom”, dodala, ľahla si a tuho sa k nemu privinula. “Zvládneme to, jasné? Nikdy ťa neopustím, Arden. Nikdy.”
“Ja viem... ”, zašepkal s úľavou a vďakou, ale stále cítil ten známy strach. Nevládal však už rozprávať, bol hrozne vyčerpaný tou stratou krvi a všetkým, čím si túto noc prešli. Pritúlil si túto krehkú, no zároveň statočnú dievčinu ešte bližšie k sebe a zavrel oči. Joy už len počula jeho pravidelný dych, ktorý po chvíli uspal aj ju. Keď sa prebudila, bol už jasný deň. Ospalo sa vymanila z Ardenovho náručia, ktorý bol už hore a podľa toho, ako zničene vyzeral, asi dosť dlho, pretože Drullina prírodná anestéza už prestala účinkovať a rana ho neznesiteľne bolela.
“Prečo si ma nezobudil? Prinesiem ti ten odvar od bolesti, dobre? A nanovo ti prelepím a obviažem ranu…”, prihovorila sa mu mäkko. “Tak náhodou, nejakú tabletku na spanie nemáš? Potrebuješ si oddýchnuť a nabrať sily.”
“V kúpeľni, v skrinke nad umývadlom”, zachripel ticho, načo Joy už rýchlym krokom vchádzala dnu.
“Tú spúšť dám do poriadku neskôr”, pomyslela si, keď vzala fľašu s odvarom od Drully, ktorú tam predtým nechala na dlážke, našla tabletku a vylúpla ju z blistra. V izbe vykonala všetko potrebné a nakoniec Ardena starostlivo pozakrývala. Horúčku, čo by značila infekciu, našťastie nemal, čo Joy tešilo. Keď konečne zaspal, ešte sa uistila, či je všetko v rámci daných možností v poriadku, potom trochu odsunula stoličku, ktorou zabarikádovala dvere a vykĺzla z izby. Tiež sa musela dať dokopy, stále mala na sebe špinavé oblečenie od krvi a keďže kúpeľňa v Ardenovej izbe bola momentálne nepoužiteľná, namierila si to do svojej spálne. Navyše, potrebovala osamote porozmýšľať nad všetkým, s čím sa jej Arden v noci zdôveril. Na jednej strane chcela naozaj veriť, že to spoločne prekonajú, no na druhej strane v kútiku duše cítila veľký strach ...
Ťažko povedať, aký dlhý čas Tessa strávila v kúpeli, pretože jej telo samovoľne vodu ohrievalo, čiže vôbec nevychladla, stále bola príjemne teplá a ona od toho stresujúceho vypätia zaspala. Keď sa prebudila, bolo už jasné ráno. Vyliezla von, vypustila vaňu, telo si osušila mäkučkou osuškou, potom aj vlasy, ktoré si zopla do chvosta, natiahla na seba krátke, čierne šaty a obula si nežné baleríny, ktoré našla na spodku skrine. Z nočného stolíka vzala do ruky mobilný telefón a na displeji si všimla pár zmeškaných hovorov od Santany, Paula, Chrisa a ešte jedného neznámeho čísla. S úľavou si vydýchla, predsa aspoň niekomu chýba, sú to len necelé dna dni a ona sa ide zblázniť, potrebuje svojich priateľov, rovnako ako oni ju. Chcela vytočiť postupne ich čísla a povedať im, že vtip sa im podaril, že umiera strachom a chce ísť preč. Nakoniec to však sama zavrhla, je predsa silná a ukáže im. A až toto divadlo skončí, podá si ich. Podá si ich tak, že sa pred ňou budú plaziť. Zrazu jej niečo z vonku narazilo do okna. Jej hlava a podvedomie vytesnili celý včerajší večer, všetko, čo sa stalo, takže bez najmenších obáv pristúpila k oknu a pozrela von. Videla tam tri osoby a Tessa mala pocit, že ich pozná, boli jej povedomé, no nebola si istá. Ako sa tak nich dívala, zrazu jej došlo, že tá bielovlasá dievčina bola včera večer predsa pri tom incidente, rovnako aj ten vysoký muž. Cítila, ako sa jej pri tom poznaní začína zdvíhať žalúdok. Spomienky ktoré úspešne potlačovala, jej začali vyskakovať pred očami, akoby sa to práve teraz dialo, akoby opäť stála na terase a videla to, čomu tak odmietala uveriť. Znovu mala pred očami obrazy boja a keď k nej bielovlasé dievča zdvihlo hlavu a uprelo na ňu svoje oči, Tessa sa roztriasla. Vtedy na ňu pozrela aj tá druhá tmavovlasá kráska a ona mala pocit, že jej vidí až do žalúdka. Odstúpila od okna, potkla sa o kreslo a spadla na zem. Počula, ako dievčatá na ňu niečo volajú, ale možno sa jej to len zdalo, bola šokovaná a bála sa. Zasa cítila ten šialený strach a bezmocnosť, neznášala to. Práve pre tento pocit sa naučila zatláčať spomienky do podvedomia, pre tento strach sa naučila ovládať svoje vlastné city a byť chladná. Preto sa naučila milovať len samú seba, pretože jedine sebe mohla dôverovať a bola si verná, nikto jej takto nemohol ublížiť. Dievčatá z vonku na ňu stále niečo kričali a tak sa Tessa sotva pozbierala zo zeme. Bola v šoku, v údive, bola vystrašené malé dievčatko bežiace po záhrade zámku, pod svitom mesačných lúčov, hrajúce sa s matkou na schovávačku. Cítila rovnaký strach a osamelosť ako v tú noc… Tú noc, kedy prvý krát videla vlastný plameň, ktorý v sebe uhasila a hľadala cestu v tme. Napokon sa zdvihla, podišla k oknu a otvorila ho. Obe dievčiny sa na ňu nielen uprene dívali, ale tiež niečo štebotali, ospravedlňovali sa, žiadali ju o odpustenie, chceli sa s ňou priateliť a zoznámiť sa, ale Tessa nechcela poznať nič a nikoho. Jediné, po čom túžila, bolo to tu len pretrpieť, chcela žiť. Vtedy jej na parapet pristál biely kvet magnólie.
“Ešte raz sa ospravedlňujeme!”, kričala na ňu pre zmenu tmavovlasá kráska a Tessu až striaslo. Videli, že je v šoku a stále ju k sebe pozývali. No ona potrebovala ísť preč, dostať sa odtiaľto. Sotva lapala po dychu, hlavne pri pohľade na to, ako okolo dievčat a muža stále niečo lietalo a vznášalo sa vo vzduchu. Tessa bola úplne mimo vlastných zmyslov. Myslela si, že keď utečie z izby, utečie celej hre a tak zabuchla okno a rozbehla von. Na chodbe si uvedomila, že si vlastne nie je istá, kam vlastne chce utekať, kam môže ísť a čo by mala robiť. Jej žalúdok sa znova hojdal ako na kolotoči a oči sa jej zalievali slzami. Silno zatúžila po pokoji a ten jej vždy zaistil spev a alkohol. Na to, aby spievala, však nemala náladu, ani priestor, ani schopnosti. Nemala pri sebe aparatúru, ani svojich priateľov, ktorým by sa mohla posmievať. Takže jediná možnosť, čo jej ostala, bol alkohol. No kde ho v tomto prekliatom a odpornom väzení pre bláznov môžu schovávať? Rozhliadla sa okolo seba a chcela sa vydať ku schodisku, zísť dolu na prízemie. Mala pocit, že nejaký ten alkohol skôr nájde tam, ako v izbe niekoho zo spoluväzňov tohto blázinca. Už sa skoro rozbehla, keď vrazila do krehkej a podobne vydesenej dievčiny, ako práve bola ona sama. Ale keby to bolo len nejaké vydesené dievča… Bolo to tá istá mladá žena, ktorá včera v noci šírila bolesť a keby mohla a nezabránili jej v tom, tak aj smrť. To ona po všetkých kričala a hádzala okolo seba predmety. Tessa sa zľakla a o krok cúvla, no dievčina ju nežne chytila za ruku.
“Neboj sa”, povedala jej jemným, hrejivým hlasom.
“Ale ja sa nebojím”, zasmiala sa Tessa trochu hystericky. “Ako by som sa mohla báť filmových trikov? Ja len dúfam, že dostaneš dostatočne vysokú odmenu za svoj včerajší výkon, bol veľmi presvedčivý. Musíte ma to tiež naučiť.”
“Čomu?”, pozrela na ňu zmätene dievčina.
“No ako to s Paulom a Chrisom robíte. A tá krv...”, ukázala na jej špinavý pulóver. “Tá krv vyzerá tak naozajstne.”
“Čo? Ona aj skutočná je”, odvetila a uprela na Tessu nechápavý pohľad. “Ja len nerozumiem, o čom a hlavne o kom tu rozprávaš.”
“Skutočná krv? Tak to klobúk dole, myslela som, že to takého extrému nezájdu, ale dobre”, dodala Tessa a potom sa dievčaťu prizrela pozornejšie. “Ale ako sa tak na teba dívam, nemala si včera dlhšie vlasy? Teda… včera si mala vlasy, čo to máš na hlave dnes? Či to bola parochňa?” Dievčina len ohromene stála a vyvaľovala na ňu veľké modré oči.
“Čože?”
“Ty si sa dnes ešte asi nevidela v zrkadle, že nie?”, opýtala sa jej pobavene a ona ju len ticho sledovala. Tessa ignorovala skutočnosť, že to dievča predchádzajúci večer vrhalo okolo seba predmety a skoro aj ublížilo všetkému živému alebo naopak, dokonca si nevšímala aj to, že na jej oblečení a tele sa nachádzajú krvavé škvrny. Verila tomu, čo si sama vsugerovala. Je to filmový trik, je to iba stupídny nápad jej priateľov. Ako sa tak teraz na ňu dívala, na jej strhanú tvár a unavené oči, bolo jej dievčiny celkom ľúto. “Poď ku mne do izby, niečo s tým urobíme”, navrhla jej s úsmevom. “Mimochodom, myslím, že nás ešte nikto nepredstavil. Som Tessa Criss, ale to ty určite už vieš.”
“Ehm… Joy Aldaine”, odvetila ticho. “A prečo by som ťa mala poznať?”, opýtala sa jej pomaly, načo sa Tessa zasmiala a pokývala uznanlivo hlavou.
“Hráš to veľmi dobre, Joy, naozaj veľmi dobre. V ktorom si ročníku?” Kým Joy stihla niečo povedať, chytila ju za ruku a odviedla do svojej izby. Tam sa chvíľu len tak nezáväzne bavili, ale Tessa sa vyhýbala témam o moci mágii a schopnostiach a Joy sa chcela vyvarovať udalostiach z noci a dnešného rána, nechcela tým Tessu zaťažovať. Tá ju potom posadila ku skrini s obrovským zrkadlom.
“Ak by to nevadilo, možno by som sa mala najskôr osprchovať, tá krv mi dosť vadí”, povedala Joy pri pohľade na svoj obraz.
“Áno, to by si aj mohla, veď kúpeľňu mám rovnako ako ty”, odvetila Tessa bezstarostne, ale Joy sa ešte stále ošívala.
“Nemám tu žiadne oblečenie a..”
“To nevadí”, skočila jej do reči čiernovláska. “Ja ti niečo nájdem.” Rozosmiala sa a otvorila veľký šatník. Joy napokon rezignovala, bola unavená, zničená, vyčerpaná a tak už neprotestovala a zavrela sa v kúpeľni. Kým sa sprchovala, Tessa sa medzitým prebrabala množstvom oblečenia a aj sama sa prezliekla. Necítila sa dobre v čiernej, bola radšej, keď na sebe mala viac farieb, alebo keď minimálne vyzerala žiadúco. Ráno bola rada, že je rada, teraz si však už nepripadala byť sama sebou. Obliekla si minišaty v malinovej červenej, vzala si čierne sako a obula podpätky napriek tomu, že ju stále boleli nohy, akoby denne behala po ihlách, po sklenených črepoch, po zbytkoch samej seba. Rozhodla sa postaviť výzve a tomu, čo pre ňu priatelia vymysleli. Stále odmietala prijať skutočnosť, že to, čo videla, bolo ozajstné. Mala sa opýtať, čiu krv mala Joy na sebe a nie sa len smiať, že je to dôkladne vymyslené, veď Joy jej mohla ublížiť, mohla ju zraniť a ona si ju ešte doviedla do svojej izby. Tessa nevnímala realitu sveta okolo seba, tak ako vždy si našla vlastné odôvodnenie i východisko, takže dievčina celá od krvi ju nemohla vydesiť, ani keby oproti nej stála s dýkou. Vtedy už Joy vyšla z kúpeľne zabalená v osuške a Tessa jej hneď podala dva vešiaky so šatami. Keď Joy videla ponuku na oblečenie, netvárila sa veľmi nadšene.
“Nemáš niečo iné? Toto nie je môj štýl…”
“Mám, ale nedám”, odvetila jej pevne Tessa.
“Rifle a tričko budú pokojne stačiť”, nedala sa Joy.
“Áno, ale v tom vyzeráš nevýrazne ako stará panna, tak pre zmenu skús toto”, stála si Tessa neodbytne za svojim. Joy na ňu pozrela so zdvihnutým obočím, no nemala čas sa s ňou dohadovať. Obliekla si šaty v indigovo modrom odtieni a Tessa bola zo svojho diela nadšená. Chytila ju za ruku a usadila späť oproti zrkadlovej skrini. Joy sa už nadýchla, že bude protestovať, predsa, už aj tak stratila plno času a ponáhľala sa za Ardenom, ktorý síce spal, ale aj tak... Ale to už Tessa šramotila v kúpeľni, potom sa vrátila, zabalila jej ramená do uteráka a na jej prekvapenie ju začala strihať. Najskôr jej vlasy prečesala, aby si prezrela, kde má Joy akú dĺžku, aké zuby tam má a ako najlepšie ich bude môcť upraviť. Tá bola nervózna, ale musela sa pousmiať nad Tessiných nadšením.
“Ty to vieš?”
“Lepšie, než si myslíš. Svoje vlasy by som kaderníčke nezverila.” Tessa bola vo svojom živle a dokonca na chvíľu zabudla na okolitý svet, na poletujúce predmety odrážajúce sa od neviditeľného štítu, na levitujúce kvetiny na jej parapete, na elfov v záhrade. Potom vzala fľaštičku peroxidu, ktorú si priniesla z kúpeľne spolu s uterákom a taštičkou make-upu. Jemne ho nanášala Joy do svetlohnedých vlasov, aby jej upravila nie len strih, ale tiež trochu zvýraznila rysy jej tváre. Po dvadsiatich minútach strihania a farbenia poslala Tessa Joy znova do kúpeľne, nech si nad vaňou umyje hlavu. Dievčina ju poslúchla, bola si istá, že nič horšieho ako Sonya jej vo vlasoch už nikto nevytvorí. Po návrate späť do izby sa Tessa usmiala, usadila ju znova na stoličku, vzala fén, vysušila ich a pekne upravila. Joy pri pohľade do zrkadla musela uznať, že to naozaj nevyzeralo zle, práve naopak. Dĺžku mala po plecia a veľmi pekný a svieži strih. Vďaka peroxidu mala vlasy trochu svetlejšie, ale vyzeralo to perfektne. Aj Tessa bola so svojou prácou viac než spokojná, no ešte neskončila. Vzala kozmetickú taštičku, vytiahla štetček a pinzetu, ktorými Joy upravila obočie, striebornou kontúrou jemne obtiahla linku očí, vykreslila strieborno-biele viečka a na pery jej naniesla trochu broskyňového lesku. Trochu odstúpila, bola sa seba a na svoj výtvor viac než pyšná. “Tak čo myslíš, Joy, ako vyzeráš?” Joy pozrela do zrkadla. Nemohla uveriť vlastným očiam, chvíľu si pripadala ako pobehlica, potom ako dáma a nakoniec ako neznáma osoba. “Myslím, že ťa to oživilo.”
“Ďakujem, ale to je na mňa naozaj veľa, hlavne tie šaty a ich dĺžka… Možno tak na večierok, ale nie na bežný deň.”
“Nemyslím si, práve naopak. Pristane ti to, mala by si sem za mnou chodiť častejšie.” Joy už radšej mlčala, znova sa poďakovala a chcela odísť. Usmiala sa na Tessu a tej sa v tom momente pred očami vynorila stará fotografia z albumu u nich doma. Nikto sa obvykle nezaujímal o to, čo Tessa robila, najmä vtedy nie, keď sedela v knižnici. Ešte menej vtedy, keď putovala miestnosťami a prezerala si dávne fotografie, portréty a tapisérie, keď čítala rodinné dopisy, čím prišla na nejedno škaredé tajomstvo rodiny Vesper. A tak sa rozhodla svojho priezviska vzdať a vzala si iné, po otcovej matke, nebojácnej žene, ktorá si vždy išla za svojim a nikdy sa nebála porážky. Criss, rodu s ľaliami v erbe, aj keď to už dávno nikto nepoužíva. “Joy, odkiaľ vlastne si?”
“Prosím?”
“Mám pocit, ako by som ťa poznala, z nejakej skoršej doby, ale to by ti dnes bolo asi tak dvesto.”
“Skoro sto”, opravila ju Joy, čo zasa nechápala Tessa.
“Čože?”
“Ale nič, len ti zasa nerozumiem a na hádanky teraz naozaj nemám čas ani chuť.”
“Pripomínaš mi istú Jocelyn Amandu Ryan, príbuznú mojej matky, ale ako vravím, bolo by ti najmenej dvesto rokov, ale nie viac… teda aspoň myslím. No možno je to len náhoda, ale veľmi sa na ňu podobáš.”
“Neviem o tom, že by som mala takýchto predkov”, pokrčila Joy plecom. “Som totiž zo sirotinca a svoju rodinu nepoznám”, uzavrela rozhovor, rozlúčila sa s Tessou a rýchlo sa chodbou vydala do izby za Ardenom. Cestou ešte trochu premýšľala o slovách mladej čarodejnice. Priala by si mať rodinu, ale nič o sebe nevedela…
Tessa chvíľu zízala na oživenú spomienku z vlastného podvedomia a potom si povedala, že sa jej to len zdalo. V tomto blázinci je už tak dlho, že zošalela, vlastne… ako dlho tu už je? Tri dni? Potrebuje alkohol, potrebuje kľud… Znova vybehla von z izby, zišla dole schodmi a pevne v duchu dúfala, že snáď nejaký nájde v obývačke.
Ráno sa Amelia zobudila pomerne skoro, pretože večer zaspala hneď, ako ostatní opustili jej izbu. Vstala z postele, dopriala si relaxačný a hlavne osviežujúci kúpeľ, prečesala svoje tmavé, husté vlasy a prezliekla do pohodlného čierneho topu s bielymi pásikmi a rifľových kraťasov. Takto vystrojená sa pobrala rovno do kuchyne, kde dala hriať vodu a zatiaľ si zobkala z vianočky, ktorú našla v špajzi. Potom zaliala do dvoch hrnčekov kávu a s oboma opatrne kráčala do bratovej izby. Potichu zaklopala, no bola si istá, že James už o takomto čase spať nebude. Bol jej pravý opakom a vždy vstával veľmi skoro, aj keď šiel do postele po polnoci. Vtom sa dvere prudko otvorili a Amelia musela urobiť krok vzad, aby nevyliala obsah šálok.
“Dobré ránko, braček!”, pozdravila ho s úsmevom Amelia.
“Amy?”, spýtavo na ňu pozrel a premeral od hlavy po päty. “Deje sa niečo? Ešte nikdy si mi nedoniesla raňajky do postele. Teda, ak sa za ne považuje káva... No aj to je pokrok.” So smiechom otvoril dvere tak, aby mohla vôjsť a pritom sa dotkol jej čela, aby sa ujistil, či náhodou jeho sestra nemá teplotu.
“Ty si taký somár, Jamie. Na tvojom mieste by som si aj tak veľmi nezvykala, toto je výnimočný stav, keďže si sa včera opäť hral na hrdinu. Pričom sme všetci veľmi dobre videli, ako sa z teba stávala chodiaca mŕtvola”, dodala, načo jej brat len mávol rukou.
“Ale prosím ťa, nič mi nie je. Okrem nejakého parazita, ktorého mám vraj v tele, som úplne v pohode…” Amelia sa zatvárila vystrašene a zároveň nechápavo. “Čo sa čuduješ, samozrejme, že je v tom Victor. Včera nám povedal, že je tu nejaká možnosť nákazy, ktorá by sa mohla prejaviť po zásahu tou modrou guľou. No a po včerajšom vysilení to vyzeralo, že by som ju mohol mať v sebe…”
“Jamie…”, prerušila ho sestra. “Len teraz sa ti vrátili schopnosti, jasné, že je to divný pocit. Neboj sa, všetko bude v najlepšom poriadku. Hlavne sa nenechaj zmiasť Victorovými rečičkami. Ten povie aj nemožné, len aby dostal potrebné materiály na tie jeho divné pokusy.”
“Neviem. Nemyslím si, že tentoraz klame, fakt som sa cítil zvláštne. Ale každopádne, už je to za mnou. Včera mi pichol nejakú injekciu a opäť som plný života.”
“Čože ti pichol? Hádam len nie nejakú z tých jeho špecialít na vymazávanie pamäti, ako má vo zvyku…”
“Čo ty vieš, možno… počkať…”, pozrel na ňu a nechápavo sa zamračil. “A ty si vlastne kto? Čo tu robíš? Ako si sa sem dostala?!”, podpichol ju James s rehotom, načo si od sestry vyslúžil poriadne buchnutie do ramena. “Ááu, to bolelo!”
“Zaslúžil si si”, odvetila so smiechom Amelia. “V každom prípade, buď opatrný a Victorovi sa snaž vyhýbať čo najviac. Informácie z tých jeho lajstier sme síce ešte nespracovali, ale z toho, čo sme videli v labáku, neveštilo nič dobré”, dodala vážne a chytila Jamesa za ruku.
“Možno máš pravdu, ale aj tak si tým nemôžeme byť istý. Tá jeho včerajšia medicínka zabrala naozaj dokonale. Rozmýšľam, že by som za ním zašiel, aby mi spravil aj tie zvyšné testy. Viem, že on nie jejten pravý, komu by sme v tomto dome mohli veriť, ale inú možnosť nemám. Victor je jediný, ktorý by mi možno vedel poskytnúť aspoň nejaké informácie a zbaviť ma tej nákazy, ak fakt existuje”, povedal s vážnym výrazom a na chvíľu sa odmlčal. “Prosím, zatiaľ o tom nikomu nehovor. Amy, aspoň ty ma musíš podporiť”, dodal a neisto čakal na jej reakciu. “Nerád by som tu umrel na nejakého sprostého parazita”. Amelia cítila, že je na pochybách, aj že sa bojí o svoje zdravie. No tiež vedela, že podporiť ho v ďalšom stretnutí s Victorom nie je správne, hlavne po tom všetkom, čo videla. Tých všetkých, ktorí už boli mŕtvi... a za to všetko mohol on, Victor. Pri tých myšlienkach okamžite pokrútila hlavou.
“Nie, to nemôžem urobiť, James. Je to príliš nebezpečné, ak to spravíš, tak…”, ani nevedela, ako dokončiť vetu. “Po obede chceme spracovať tie údaje, chceš sa pridať? Možno, že potom zmeníš svoj názor.”
“To je veľmi lákavá ponuka, sestrička. No dnes naozaj nemám chuť šprtať sa v kadejakých výskumoch. Rád by som si prečistil hlavu a trochu si oddýchol, ak ti to nevadí.”
“Dobre, rozumiem. Viem, že ti je stále naprd, len si to jednoducho nechceš priznať, čo?”, opäť sa zasmiala Amelia, na čo jej James venoval svoj šibalský úsmev. Presviedčať ho však nemalo zmysel, na to ho poznala až príliš dobre. Vedela, že ak si niečo raz zaumieni, nebude také jednoduché zmeniť jeho názor. Už chcela odísť, keď ju James trochu rozpačito zastavil.
“Potrebujem sa s tebou ešte o niečom poradiť. Je to dosť trápne, ale… čo si myslíš o Maddison?“ Amelia ostala mierne zaskočená. Veď Maddie naňho doteraz len štekala ako na psa...
“Čo by som si mala myslieť? Je celkom v pohode, až na niektoré jej nálady. Prečo? Veď vy dvaja nevychádzate veľmi dobre, či? Až na včerajší večer teda, keď...“ Amelii sa v tom momente rozžiarili oči. “Počkať! Nebodaj vy dvaja...?“ So zdvihnutým obočím hľadela na brata.
“Okej, stop, stop, stop! Už vidím, ako nám plánuješ svadbu. Nie… teda, možno sa medzi nami niečo deje, ale...“ Amelia sa zasmiala.
“Och, Jamie, veď ty si z toho úplne nervózny. Si taký zlatýýý...“ James sa udrel dlaňou po čele.
“Bože, prečo som rovno nezavolal mame alebo babke? Už radšej choď, nemal som s tým vôbec začínať.“ Rýchlo vstal a Amelia sa tiež pobrala k dverám, no ešte sa k nemu na moment obrátila.
“Čo by si povedal na smaragdovo zelené šaty pre družičky?”, opýtala sa s nevinným pohľadom a s hlasným smiechom vybehla s izby, keď videla, ako po nej James ide hodiť vankúš.
Tak ako to Percival v noci sľúbil, na druhý deň prišiel Leilu zobudiť skoro ráno. Tá si na seba obliekla výnimočne nohavice, tričko na ramienka, teplákovú bundu a vlasy si sčesala do konského chvosta. Na nohy si obula balerínky, ktoré si so sebou priniesla.
„Viem, že to nie sú najvhodnejšie topánky, ale veď trénovať aj tak budem radšej bosá,“ rozhodla sa nakoniec v duchu. Spoločne s bratom potom zišli dole schodmi a Leila si to namierila rovno do nemocničnej izby. „Dobré ránko, oci. Ako sa máš?“, spýtala sa Falathara a dala mu bozk na líce. Pohľadom však zašla aj na vedľajšie lôžko, kde ležal Failo.
„Dobré ránko, princezná. Ďakujem, mám sa dobre, aj keď v noci tu bolo rušno, no to vy dvaja určite viete,“ kývol aj na Percivala stojaceho klasicky medzi dverami.
„Ako sa mu darí?“, pozrela Leila starostlivo na mladého elfa, ktorý spal.
„Ten mladík so schopnosťou liečiteľstva mu pomohol v poslednej chvíli”, skonštatoval jej otec.
„Tak to Ardena muselo stáť určite veľa síl.“
„Ale ten chlapec sa volal tuším James… ten tmavovlasý to nebol“, opravil ju otec.
„James?“, ostala prekvapená Leila. „Taký blondiak? Si si istý?“ Starší elf len prikývol. Ešte chvíľu sa rozprávali, potom si bielovláska presadla na posteľ k Failovi a zadívala sa na neho. „Dúfam, že budeš v poriadku,“ pošepla mu do ucha, hoci ju nepočul, stisla ruku a na rozlúčku zamávala otcovi. Potom aj s bratom opustila ošetrovňu. „Perci, idem sa ešte pozrieť k Ardenovi za Joy. Dúfam, že už je jej lepšie.“
„Mám ísť s tebou?“, opýtal sa pre istotu.
„Nie, netreba. Choď už do záhrady, ja za tebou hneď prídem a môžeme začať trénovať.“
„Dobre, ale najprv sa stavím v kuchyni. S prázdnymi žalúdkami cvičiť nemôžeme. Kým sa vrátiš, pripravím nám niečo pod zub.“ Leila teda zabočila k izbám chlapcov. Na jej prekvapenie však boli dvere na Ardenovej izbe vylomené a niečím zvnútra podopreté, aby ako tak držali v pántoch. Bezradne pred nimi stála a už dvakrát na ne chcela zaklopať, no nenabrala nato odvahu. Bála sa Ardenovej reakcie, ale aj správ o Joy. Nakoniec len s búšiacim srdcom plným neistoty odišla za bratom do kuchyne.
„Čo si sa dozvedela?“, bol zvedavý, kým natieral krajce chleba s džemom.
„Nič, nebola som tam”, mykla plecom Leila. Perci videl, že niečo nie je v poriadku, ale viac sa sestry na nič nepýtal. Po raňajkách si ešte každý z nich vzal z chladničky fľašu vody a zo špajze misu plnú ovocia. Vyšli na terasu, kde si Leila všimla rôzne porozhadzované predmety. „To sú veci čo hádzala Joy po Failovi?“, opýtala sa brata.
„Áno, väčšina z nich. Ešte som nejaké doplnil, aby sme sa nenudili,“ uškrnul sa. „Chcela si predsa trénovať, tak sa priprav. Jednoduché to mať určite nebudeš, pretože ani boj nie je vždy férový.“ Leila prikývla, vyzula si topánky a zaujala na voľnom priestranstve postoj. Ani sa nestihla dokonale pripraviť a už na ňu letela prvá panvica, ktorú však bez problémov odrazila svojím silovým poľom... Intenzita lietajúcich predmetov ale rástla a keďže mal Percival dar veľkej rýchlosti, niekedy mala pocit, že nevie čo skôr odraziť. To ale netušila, že jej brat si zavolal pomocníkov, vojakov od Haennaha a tak odrazu predmety začali lietať aj z ďalších dvoch smerov. Po dvadsiatich minútach neustále aktívneho štítu a odrážania vecí začínala byť Leila unavená, tak si dali prestávku. Medzitým za nimi prišla aj Octavia a tak tréning pokračoval podobne aj s ňou. Elfky sa ale dohodli, že budú predmety odrážať priamo na Percivala a to preto, aby si trénovali triafanie na cieľ a aby si aj on precvičil svoju schopnosť. Vtedy Leila odrazila plechovú misku prisilno, tá vyletela hore a narazila do jedného z okien. Spolu s Octaviou a Percim pozreli tým smerom a v obloku si všimli tmavovlasú dievčinu, ktorá sa na nich vydesene dívala.
“Asi som ju vyľakala”, povedala Leila, ospravedlňujúco sa na ňu usmiala a zakývala jej. Ona však od okna ustúpila. “Haló!”, zakričala bielovláska, ktorá to nechcela len tak vzdať. “Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť, bola to nehoda!” Vtedy sa okno otvorilo a dievča z neho vyzrelo von, no stále nič nevravelo.
“Len sme trochu trénovali”, zavolala na ňu Octavia.
“Zdá sa mi, že je v úplnom šoku”, poznamenal Perci s pohľadom upretým hore.
“Ja som Leila, toto je Octavia a môj brat Percival”, zakričala Leila. “Nechceš sa k nám pridať? Aspoň sa bližšie spoznáme, keďže sme ešte nemali možnosť porozprávať sa”, opýtala sa jej milo a Octavia pomocou telekinézy vyniesla vystrašenej mladej žene kvet, ktorý jemne pristál na parapete.
“Ešte raz sa ospravedlňujeme!”, zvolala a všetci čakali, či neznáme dievča už konečne niečo povie. Tá ale bez slova zabuchla okenice a viac sa v obloku neukázala. Leila, Octavia a Perci ešte chvíľu hľadeli hore, potom pokrčili plecami a pokračovali v tréningu.
„Boli ste skvelé, dievčatá, klobúk dole”, pochválil ich. “A pekne ste sa na mňa spikli,“ dodal so smiechom. „Dáme si spolu na záver tréningu niečo dobré v kuchyni na jedenie?“
„Ja pôjdem za otcom,“ pokrútila hlavou Leila.
„Za otcom, alebo za Failom?“, rypol si do nej brat.
„Perci, ty veľmi dobre vieš, prečo sa staráme o to, aby sa Failovi vodilo dobre. A bohužiaľ, nič s tým nespravíme,“ pokrčila plecom.
„Môžem ísť s tebou?“, spýtala sa jej Octavia, keďže bola nedočkavá, čo sa týka odpovedí, ktoré má pre ňu možno Falathar. Leila prikývla a tak sa obe vybrali do nemocničnej izby. „Predtým ti ale chcem ešte niečo povedať, Lei. V noci som od Ardena počula Joy, ako veľmi kričí. tak som tam hneď utekala a vyvalila dvere. Našla som ich v kúpeľni, Joy ležala v bezvedomí a Arden bol dosť zranený, krvácal.“ Leila v momente zbledla a vystrašene si rukou zakryla ústa. „Ale sa, obaja sú v poriadku”, dodala rýchlo Octavia pri pohľade na priateľku. “Síce neviem, čo sa tam odohralo, ale Joy sa po chvíli prebrala, utekala za Drullou a Ardenovu ranu sme ošetrili, takže aj on je v poriadku. Len som chcela, aby si o tom vedela, viem, že ste si blízke.“
„Ďakujem Ví, že si mi to povedala. Naozaj mi na Joy záleží a teším sa, že je v poriadku, z Ardena mám ale strach, ktorý tento dom ešte viac umocňuje”, dodala a podvedome ju striaslo. To už vošli do nemocničného krídla. „Ahoj oci!”
“Dobrý deň, pán Falathar,“ pozdravila aj Octavia.
„Octavia, toho pána môžeš naozaj vynechať. Som Falathar“, povedal jej elf s úsmevom.
„Prišli sme sa opýtať, či si niečo vyčítal z tej kópie zvitku, čo sme ti dali, alebo z knihy. A Octavia by chcela vedieť niečo o svojich rodičoch.“
„Dievčatá, musím vás obe sklamať. Knihu som si prečítal,“ jedným okom pritom pozrel na spiaceho Faila, „ale odpovede na vaše otázky som tam nenašiel. Princezná, veľmi dobre viem, čo hľadáš, ale mrzí ma to, odpoveď na tvoju otázku som zatiaľ nenašiel. Budem sa ale snažiť ďalej.“ V tvárach dievčat sa odrážalo sklamanie. „Octavia, tvojich rodičov som ale stretol...“ Octaviine oči sa razom rozžiarili nádejou. A tak jej Falathar začal rozprávať o jej matke a otcovi. Leila si zatiaľ presadla na vedľajšiu posteľ, kde Failo stále odfukoval. Nemohla si pomôcť, odkedy otec povedal Arcalime, že ich úlohou je ochraňovať právoplatných kráľov Doriathu, dívala sa na neho inými očami. Octavia zatiaľ pozorne počúvala každé Falatharove slovo. „Tvoji rodičia, Nildon a Marilla boli zelení elfovia. Žili v harmónií s prírodou a ty si ich jediné vytúžené dieťa. Bývali v malej dedinke a obaja veľmi radi chodili do lesa a prírody. Tvoja matka pomáhala všetkým živým tvorom a otec mal schopnosť telekinézy, ktorú si zdedila po ňom a základných princípov ovládania živlov. Mal výhodu, pretože veľa elfov dokázalo dokonale ovládať len jeden živel, ale on, aj keď ovládal len základy, vedel narábať s vodou, ohňom, vzduchom aj zemou a tým pomáhal všade, kde bolo treba. Pred dvadsiatimi rokmi, keď prebiehal konflikt medzi čarodejnicami a elfami, elfovia posielali svoje deti do sveta ľudí. Ty si vtedy ešte nebola na svete, rovnako ako Leila, preto si vyrastala so svojimi rodičmi. Prepáč, naozaj neviem, čo sa stalo tvojmu otcovi, ani kedy prišiel o život, tou informáciou si prekvapila aj mňa a vidina tvojej matky v okovách mi naháňa hrôzu. Bohužiaľ ti však neviem pomôcť a zodpovedať tieto otázky.“
„A neexistuje nejaká iná možnosť, kde by sme ich mohli získať?“, spýtala sa Leila, ktorá pristúpila k Octavii a povzbudzujúco chytila priateľku za rameno.
„Je”, odvetil Falathar jednoducho. “A Octávia sama pozná odpoveď.“
„Avalon!“ povedala dievčina výdychom. „No jasné! Ale neviem, či nás tam Olivien bude vedieť preniesť”, dodala nešťastne.
„Prečo by vás tam mala teleportovať čarodejnica?“, spýtal sa prekvapene Falathar. „Ste predsa elfky, či nie? Je to náš pôvodný domov a keď sú naše úmysly čisté a sme v núdzi, rád nám otvorí svoje brány... Inak by sa tam ani Octávia prvýkrát nedostala.“
„Ví, a aký ten Avalon vlastne je?“, spýtala sa jej zvedavá Leila.
„Zajtra uvidíš,“ usmiala sa na ňu. „Ospravedlňte ma, pôjdem sa po tréningu dať trošku do poriadku,“ povedala a s úsmevom vyšla z nemocničnej izby. Leila ešte ostala pri otcovi a samozrejme, bola zvedavá aj na Failov stav.
Octavia sa ešte pred spaním šla prejsť do záhrady. Posadila sa na lavičku k jazierku a premýšľala nad tým, čo asi zajtra v Avalone dozvie. Z myšlienok ju zrazu vyrušili kroky, ktoré započula svojím ostrosluchom.
„Ahoj Ví”, ozval sa za jej chrbtom Loganov hlas. „Užívaš si ten pokoj?”, opýtal sa jej so širokým úsmevom a prisadol si k nej. Octavia prikývla. “Aký si mala deň?“
„No, mám za sebou celkom náročnú noc a dopoludnia tréning, pri ktorom sme sa s Leilou a Percivalom aj dobre zabavili. Možno by mi to mohlo ísť aj rýchlejšie a lepšie, čo by sa mi určite hodilo, ale nemôžem mať všetko,“ odpovedala Octávia a usmiala sa pri spomienke nato, ako dokázali s Leilou blbnúť.
“Časom to príde, neboj sa. Len nato treba prax”, povzbudil ju Logan, načo prikývla.
„Ja viem… Nehnevaj sa, ale dnes som nejaká unavená, pôjdem si už ľahnúť. Uvidíme sa zajtra“, dodala s nesmelým úsmevom.
„Jasné, chápem ťa. Dobrú noc.“
“Dobrú”, povedala Octavia, vstala a ľahkým krokom kráčala do domu. Logan ju sledoval a bolo mu to ľúto, ale nechal ju odísť, vyzerala naozaj vyčerpane. Elfská dievčina si vo svojej izbe dala dlhý kúpeľ s vonnými olejmi, nachystala si veci na zajtrajšiu cestu a v okamihu, kedy sa uložila do postele, tvrdo zaspala.
Keď Amelia opustila Jamesovu izbu sa rozhodla, že pôjde do záhrady. Ovanul ju príjemný vánok čerstvého vzduchu. Porozhliadla sa okolo a namierila si to rovno k bazénu. Vedela, že tam bude Adam, pretože každý deň o takomto čase si chodil zaplávať. Prisadla si na okraj a nohy namočila do vlažnej vody. Jedným okom pozorovala svojho frajera, ktorý plával z jedného brehu na druhý tak usilovne, že si ju všimol až po nejakom čase. Do tej doby bola aj Amelia myšlienkami úplne inde. Bola smutná z toho rozhovoru s Jamesom a taktiež Victor a jeho pokusy boli témou číslo jeden. Keď ju jej milý zbadal, hneď k nej priplával.
“Ahoj. Snáď si si neprišla zaplávať?“, zvolal na ňu s pobaveným úškrnom.
“Ahoj!“, odvetila Amelia s úsmevom a postrapatila mu mokré vlasy. “Ja a dobrovoľný šport? Haha, nebuď smiešny. Vyšla som sa len trochu prejsť a aspoň sa pozrieť na niekoho, kto športuje,“ dodala na oko veselým tónom.
“Čo sa deje, Amy? Si nejaká smutná.“ Amelia sa zhlboka nadýchla a sklonila hlavu.
“Vieš, ráno som bola za Jamesom a… nemôžem sa ďalej na to pozerať. On sa síce tvári, že je všetko v poriadku, ale to je Jamie. Nikdy na sebe nedá poznať, že sa niečo deje a snaží sa hrať na hrdinu. Victor včera začal s tými testami a spomínal akési vírusy a včera mu dokonca aj niečo pichol. Myslí si, že neklame a naozaj je tu tá možnosť, že by ste mohli byť nakazení. No aj tak nechápem, ako mu mohol tak ľahko uveriť. Veď je to predsa Victor, ktorý klame dvadsaťštyri hodín denne. Navyše po všetkých tých veciach, čo sme už uňho našli… Chcela by som mu pomôcť a vyhovoriť mu tie hlúposti, ale je strašne tvrdohlavý...“
“Je to tvoj brat a je prirodzené, že mu chceš pomôcť. Ale istá šanca, že Victor hovorí pravdu, tu je. Včera vyzeral dosť presvedčivo, ak mám povedať pravdu. Na druhú stranu, ten chlap je nevyspytateľný. Navyše, možno si nebola ty tá správna osoba, ktorá sa s ním išla porozprávať. Si jeho sestra a je normálne, že sa oňho permanentne bojíš. Možno aj vtedy, keď je to naozaj zbytočné. Taká Maddison by ho snáď dokázala presvedčiť. Aspoň mám v poslednej dobe taký pocit, že sa medzi nimi niečo deje.“
“Asi máš pravdu. No, pôjdem už dnu.”
“Počkaj, idem aj ja,“ povedal Adam a natiahol ku nej ruku, aby mu pomohla . Ako sa za ňou natiahla, stiahol ju dnu do bazéna. Chvíľu na to sa vynorila celá šokovaná z chladnej vody a Adam ju so smiechom sledoval. “Bola si smutná,“ dodal s nevinným výrazom na tvári a pokrčil plecami.
“Och, tak toto oľutuješ.“ Špliechali na seba ako malé deti, navzájom sa ponárali a smiali. Amelia sa konečne trochu uvoľnila a dobre zabavila, presne toto potrebovala. Mal pravdu, bola smutná a toto ju rozveselilo. “Už dosť!“, kričala so smiechom, zatiaľ čo jej Adam znovu frkol vodu do tváre. Na chvíľu sa zastavil a ona sa za ním vrhla, že ho potopí. Namiesto toho mu však vzala tvár do dlaní a pritisla pery na jeho. Adam ovinul ruky okolo jej pása a bozk bez otáľania opätoval. Takto v objatí pre nich okolitý svet prestal existovať. Zvuk vody a jemného vetra, pohrávajúceho sa s korunami stromov, zmizol. Všetko bolo dokonalé, až do okamihu, keď nad ich hlavami začuli niekoho zakašľať.
“Ehm- ehm.“ V momente sa od seba odtiahli a s prekvapeným výrazom sledovali, ako pri bazéne stojí Victor s cigaretou v ruke. “Ako vidím, holúbkovia si k sebe našli cestu tak či tak,“ skonštatoval posmešne. “Adam, mal si sa za mnou dnes zastaviť ohľadom tých testov. Toto má byť tvoja výhovorka na meškanie?“
“O čo vám ide?“, opýtala sa s nepríjemným výrazom v tvári Amelia.
“Ale o nič, zlatko.” Victor sa zasmial sám pre seba a potom svoju pozornosť obrátil znova na Adama.
“Mladý, naozaj potrebujem urobiť tie testy ohľadom toho vírusu, ak nechceš skončiť v takom stave, ako včera jej brat“, povedal s úplne kamenným výrazom a so zdvihnutým obočím na okamih pozrel na Ameliu. Adam zaťal päsť, neochotne vyšiel z bazéna a pomohol von aj Amelii. Podal jej svoju osušku, ktorá bola položená na kresle. Venoval jej nervózny úsmev a otočil sa, aby nasledoval Victora. Ten jej ešte venoval nepríjemný pohľad, že Ameliu až striaslo a taktiež sa vošiel dnu. Natiahla na seba osušku a hneď, ako zbadala, že sa stratili v dome, potichúčky vyštartovala za nimi. Bála sa o Adama. Čo ak mu niečo urobí?
“Hej, kočka! Čo si sa prihlásila do súťaže miss mokré tričko?”, podpichol ju so smiechom Logan, keď prechádzala obývačkou. Amelia len prevrátila očami a bez slova rýchlo vybehla do svojej izby. Ostávali za ňou len mokré stopy a kvapky vody, ktoré jej padali z vlasov. V izbe sa prezliekla do suchých šiat, uterákom narýchlo pretrela vlasy od vody, zamkla dvere a ľahla si sa na posteľ. O moment na to sa už ocitla v laboratóriu. Rýchlo sa schovala v kúte tak, aby ju ani Victor ani Adam nezaregistrovali a porozhliadla sa okolo. Ani jeden z nich tam ešte nebol.
“Super, stihla som to pred nimi”, pomyslela si. Chvíľu na to zaštrngotali kľúče a do miestnosti vošiel Victor s Adamom. Amelia sa učupila tak, aby mala výhľad na celú miestnosť.
“Takže začneme s obyčajným odberom krvi a potom...“, Victor však nestihol dohovoriť, pretože mu do toho skočil Adam.
“Načo vám je toľko krvi?“ Victor sa na neho nevrlo pozrel.
“A čo keby si aspoň na týchto pár minút držal zobák? Začínaš sa s tou zvedavosťou podobať na svoju priateľku. Mimochodom, gratulujem“, dodal posmešne. „Ako sa ti ju podarilo presvedčiť?“ Adam nereagoval a len vystrel ruku, aby mu Victor mohol odobrať krv.
“Študujem medicínu, takže pokojne mi môžete povedať aj o tých ďalších testoch,“ prerušil zrazu Adam ticho, ktoré vládlo v miestnosti. Amelia so zatajeným dychom pozorne sledovala situáciu, ktorá sa pred ňou odohrávala.
“To ťa nemusí trápiť. Aj tak by si to nepochopil, pretože to nesúvisí s bežnou medicínou. Ak ti to nedošlo, vy nie ste obyčajní ľudia. A mimochodom, už neštuduješ, keďže už nejaký čas si tu, zo školy ťa už vyhodili“, zaškeril sa Victor, načo mu Adam posmešný úškrn vrátil.
“Tak ako je možné, že to chápete vy? Obyčajný človek?“, vrátil mu to s pohŕdaním v hlase.
“Budeš už konečne držať hubu? Snažím sa pracovať! Na takéto hlúpe otázky nemám čas,“ dodal nahnevane Victor a potom zo skrinky vybral ďalšiu striekačku, ktorú naplnil čírou tekutinou.
“Čo to je?“ Podozrievavo sa na neho zahľadel Adam.
“Je to liek proti tomu vírusu. Ak ťa to upokojí, taký istý dostal včera aj James. Či máš pocit, že by už bol tuhý?“
“Ste si veľmi istý jeho pozitívnym účinkom, no myslím, že túto časť vynechám. Krv ste si zobrali, to vám bude musieť stačiť,“ dodal Adam a vybral sa na odchod. Vtom ho Victor zastavil so slovami
“Mladý, myslíš si, aký si múdry a ako všetko vieš… Ale nevieš absolútne nič. Dávaj si pozor a to isté odkáž aj Amelii.“ Mladík sa ani neotočil, len za sebou silno zabuchol dverami. Amelia bola stále v laboratóriu.
“Debil”, zamrmlal si Victor popod nos, z injekcie nervózne vypustil tekutinu späť do neoznačenej fľaše a prázdnu striekačku hodil do koša. Po chvíľke podišiel k malej nenápadnej skrinke, ktorá bola skrytá za jedným z regálov. Rukou siahol do vrecka na nohaviciach a vytiahol malý kľúčik, zasunul ho do dierky na boku a tá sa s cvaknutím otvorila. Vybral z nej obal s množstvom papierov, ktorý položil na písací stôl. Chvíľu v nich niečo hľadal a potom sa presunul do hlavnej časti laboratória. Posadil sa k počítaču a monitor sa pred ním rozsvietil. Zjavili sa tam dáta a tabuľky zahrňujúce množstvo prebiehajúcich pokusov. Zopár údajov si zapísal a začal inštinktívne behať prstami po klávesnici. O nejaký čas sa pozrel na hodinky, ktoré mal na ruke. Unavene vzdychol a pretrel si oči. Vstal a vzal zo stola čiernu fixku. Prešiel späť k stolíka, kde nechal obal s dokumentmi. Postavil sa pred kalendár, urobil tam krížik a niečo napísal. Potom schmatol kľúče a odišiel preč. Bolo počuť, ako zamkol dvere a jeho kroky zrazu utíchli. Amelia využila príležitosť a ihneď vstala a namierila si to najprv ku kalendáru. Všimla si, že sa dostal k vysnívanému dňu, k sobote uprostred mesiaca, kde boli napísané dve slová.
“Začiatok/Koniec?“ Nerozumela tomu a ten kalendár si predtým nikdy veľmi nevšímala. Potom jej zrak padol na obal, ktorý bol položený pred ňou na stole. Boli to znova dokumenty, ktoré však predtým nikdy nevidela. Tieto však boli o niečo tenšie ako tie, ktoré videla doteraz. Obsahovali základné informácie, ako ostatné, napríklad meno, fotku, dátum narodenia a podobne. Pri kolónke schopnosť však nebolo uvedené nič. Ďalších pár strán bolo opäť venovaných nejakým testom, výpočtom a kadejakým terminológiám, ktoré pre Ameliu boli španielska dedina. A tak nové objavy rýchlo odfotila, tiež aj tabuľky, ktoré mal Victor zapnuté na počítači. Keď už chcela odísť, spomenula si na striekačku, ktorú odhodil do koša. Pomyslela si, že Adamovi sa možno zíde a snáď aj zistí, čo za látku v nej bolo. Vybrala ju z odpadkov a všimla si, že je v nej ešte zopár kvapiek. Spokojná s týmto objavom sa vrátila do svojej izby. Niekto klopal na dvere a tak rýchlo bežala otvoriť.
“Si v pohode? Už tu klopem asi desať minút,“ stál tam Adam s vystrašenou tvárou.
“Uhm, jasné.“ Adam prižmúril oči a pozrel na jej ruku. Tiež tam otočila hlavu.
“Odkiaľ to máš?“ Amelii sa na tvári zjavil nevinný úsmev. „Toto nesmieš robiť. Veď Victor môže zistiť, že tam tá striekačka chýba.“ Mávla rukou: „Nezistí to. V koši má presne takú istú, len ešte sterilnú. A ty sa môžeš pustiť do skúmania tejto látky, pán doktor,“ povedala a hneď mu ju aj podávala. Adam už ako zvyčajne len pokrútil hlavou.
“Na tieto tvoje prekvapenia by som si už mal zvyknúť,“ zasmial sa a Ameliu objal okolo pása. Tmavovláska sa usmiala, pritisla sa k Adamovým perám a venovala mu vrúcny bozk.
