“Muro!” Olivien stála v hale a obzerala sa okolo seba. Postupne pohľadom prešla všetky obrazy, ale ani v jednom sa nemihol ten protivný kocúr. “Muro!!”, zavolala znova a ďalej čakala. Zlostila sa, pretože si bola istá, že ju počuje, no aj tak na ňu zvysoka kašľal. Ale Oli to nevzdávala a tak najbližšiu polhodinu vykrikovala len jeho meno v pravidelných intervaloch, dokonca si ho aj zo zábavy pospevovala, ale bezvýsledne. “Kde si, ty hnusný kocúr?!” Napokon zastala pred veľkou maľbou nejakého významného čarodejníka, ktorý vyzeral dosť odpudivo, že si nevedela predstaviť, aký musel byť v skutočnosti. Práve keď študovala, či škvrna, čo má na nose, predstavuje bradavicu, alebo je to špinavý fľak, do obrazu skočil nazúrený Muro, až Olivien od ľaku zapišťala a zaspätkovala dozadu.
“Čo tu tak nahlas vrieskaš, sprostaňa?! To musí každý vedieť, že sa po mne zháňaš? Nemôžeš aspoň ziapať vo svojej izbe, ale rovno tu v strede domu?!”, horekoval a labkou sa chytal za chlpatú hlavu. Kým stihla Olivien povedať niečo sa svoju obranu, pokračoval vo svojej kázni ďalej. “Myslíš, že som hluchý, alebo čo? Keď sa neozývam, to znamená, že mám dôležitú prácu… na rozdiel od vás povaľačov, čo celé dni nič nerobia a vybodli ste sa ešte aj na výuku”, premeral si ju pohŕdavým pohľadom. “A toho hnusného kocúra si láskavo vyprosím!”, zamraučal na záver. Olivien, ktorá stála pred obrazom, stále predýchavajúc infarktový stav, čo jej spôsobil, si založila ruky na prsiach a prebodla ho pohľadom.
“A to, že ma stále strašíš je normálne, čo?! Stojí ti to zato?!”
“Mala si vidieť ten svoj natvrdlý ksicht, takže… áno, stojí mi to zato”, uchechtol sa posmešne Muro. “A navyše, hľadám ťa tu už asi polhodinu, takže hluchý evidentne si”, nedala sa Oli len tak odbiť. Odpoveďou jej bolo len prevrátenie kocúrových žltozelených očí.
“Ako som už povedal, mám aj iné starosti, ako striehnuť na hlupane ako si ty. Čo si vlastne chcela, sprostaňa? A nech to stojí zato, lebo ak zistím, že som sa sem trepal úplne zbytočne, tak… “
“Dobre vieš, čo”, odvetila zamračene Oli.
“No to ma podrž… a to som si myslel, že sprostejšia už byť nemôžeš! Toto sa mi snáď sníva… Pôjdeme predsa v noci, aby niektorú ďalšiu blbku nenapadlo za nami sliediť”, povedal Muro pomaly a jednotlivé slová a hlásky zdôrazňoval, aby jej dal najavo, že sa rozpráva s mentálne zaostalou osobou.
“Fajn”, vybafla na neho nakoniec, otočila sa a urazene odišla do knižnice. Pomaly si prezerala siahodlhé regály, ktoré okrem čarodejníckej literatúry obsahovali aj niečo zaujímavejšie. Napokon sa rozhodla pre malú knižočku v koženom obale s názvom Tri gaštanové kone. Olivien ju otvorila, sadla si na gauč pod oknom a pustila sa do čítania. Po chvíli zistila, že kvôli šeru nevidí dobre na písmenká a tak odtiahla staré, ťažké závesy, z ktorých sa vyvalil kúdol prachu, až sa rozkašľala. Keď sa ako tak upokojila, utrela si slzy a znova sa zahĺbila do knihy. Bola však duchom neprítomná, myšlienky jej stále odbehovali k Anabell a jej bratom a pristihla sa, že vlastne číta tú istú vetu stále a stále dookola. Nedočkavosť jej zamestávala myseľ a ona si priala, aby mohla posunúť čas, nech konečne nastane noc. Napokon celú snahu o čítanie vzdala a pobrala sa do kuchyne, aby si niečo malého zobla, hoci hladná veľmi nebola. Na raňajkách sa opráskala ovsenej kaše s ovocím a tú stále cítila v žalúdku. Zo špajze vybrala dva malé krajce chleba, namazala si ich maslom a posypala pažítkou. K tomu si vzala štyri cherry paradajky, všetko si poukladala na tanier, sadla si k oknu a zamyslene zahryzla do chlebíka. Keď dojedla, opláchla riad, napila sa ešte čistej vody a po schodoch vybehla hore do svojej izby. Zvalila sa na mäkkú, pohodlnú posteľ a nervózne pokyvkávala nohou. Skúšala si aj trochu pospať, nech jej čas rýchlejšie ubehne, ale márne, len sa prehadzovala a to ju nervovalo ešte viac. Čím ďalej, tým viac bola nedočkavejšia a spaľovala ju túžba po dobrodružstve. Po asi hodine jej napadlo, že by sa do Murovej školy, či sídla, alebo čo to vlastne je, mohla premiestniť. Zavrela teda oči a sústredene myslela na tunel, ktorým len nedávno prechádzala spolu s Anabell, Simeonom, Jonathanom a tým nevrlým kocúriskom, ale keď ich s očakávaním znova otvorila, na jej sklamanie ležala stále vo svojej izbe a civela na fialové nebesá nad svojou posteľou. “Ach…”, povzdychla si smutne. Nerozumela tomu, veď obyčajne sa dokázala bez problémov teleportovať, dokonca aj s viacerými ľuďmi. “Prečo to teraz nefunguje?” Z týchto myšlienok ju vyrušil Muro, ktorý sa zasa neočakávane objavil v jednom z jej obrazov, tentoraz v kvetinovom záhone s tulipánmi. Tentoraz ju ale nevystrašil, načo bol ešte mrzutejší ako obvykle.
“Tak tu si, hlupaňa”, zamraučal. “Ako inak, vyvaľuješ sa tu ako dáka lemra a nič nerobíš.”
“Haha, srandičky, srandičky, Murinko”, zaškerila sa Olivien. “Kde inde by som mala byť? A čo by som podľa teba mala v tomto nudnom baráku robiť?”, odvrkla, ale posadila sa a v duchu bola zvedavá, prečo sa unúval trepať do jej izby.
“To je jedno”, mávol čiernou labkou. “Teraz ma pozorne počúvaj a skús si to vtĺcť do svojej sprostej makovice. Pred polnocou prídem pre teba, buď nachystaná a čakaj ma, nie že ťa budem musieť duriť z postele, jasné? A zober aj tú knihu s kúzlami, dúfam, že vieš, ktorú.”
“Jasné, že viem”, prikývla Olivien, pretože vedela, ktorú má kocúr na mysli. Tá istá im pomohla v boji s Temnou, obsahuje totiž veľmi účinné zaklínadlá. Mala ju stále schovanú pod matracom na posteli. Keď znova pozrela na obraz zistila, že po tom otravnom kocúrovi neostal ani mastný fľak. Povzdychla si a keďže už za oknami zapadlo slnko, vošla do kúpeľne a prichystala sa na spánok. Uložila sa však oblečená, aby o polnoci bola hneď prichystaná vyraziť s Murom za súrodencami a navštíviť ich školu. Z nočného stolíka si ešte vzala Tri gaštanové kone, ktoré si priniesla z knižnice, no po pár stranách si celodenný stres vypýtal svoju daň a ona tvrdo zaspala s knihou ruke.
Na druhý deň sa Maddie zobudila až okolo dvanástej. Chvíľu si ešte užívala pohodlie postele, potom sa posadila a pretrela si oči. Pohľad jej hneď padol na nočný stolík, na ktorom bola položená malá plastová nádobka a pri nej bol pohodený lístok s ručne písaným odkazom:
Nezabudni na ten moč, aspoň 5ml. Jedná sa o vaše zdravie! V.
Maddie znechutene prevrátila očami, no vzala ju a šla na záchod. Potom si dopriala relaxačný kúpeľ a po ňom sa pobrala dole za Jamesom, aby zistila, ako sa má. Zaklopala na dvere jeho izby, no dlho sa nikto neozýval a tak pomaly vošla dnu.
“James?” Jej otázka však ostala visieť vo vzduchu. Posteľ bola prázdna a ustlaná a nič nenaznačovalo blondiakovu prítomnosť. Vyšla teda von a vydala sa ho hľadať. V kuchyni stretla Ameliu s Adamom, Niku a Logana ako obedujú, avšak po Jamesovi nebolo opäť ani stopy. “Nuž, tomu je už asi veľmi dobre, keď niekde pobehuje…”, pomyslela si a nabrala si tiež trochu zeleninovej polievky, pretože od včera večera poriadne vyhladla. S plným tanierom si prisadla k dvojici zaľúbencov.
“Čaute, tak ako? Zistili ste niečo nové?”
“Ešte nie. Zatiaľ sa snažíme roztriediť všetky tie papiere, keďže boli porozhadzované. Čo nás však zatiaľ zaujalo je fakt, že okrem našich mien tam bolo plno iných”, odvetila jej Amelia šeptom.
“Čože? Chceš povedať, že ten smrad má okrem nás aj nejaké iné miesto s ďalšími ľuďmi?”, zarazila sa Maddie.
“No… to si nemyslím… pri niektorých bol napísaný dátum smrti…”
“Smrti?!”, skríkla šokovane Maddison, načo Logan na ňu zazrel a Nika prekvapene pozrela. “Takže si tu z nás robí jatky, alebo čo?!”, dodala už o dosť tichšie.
“To je ťažko povedať, najmä keď ešte nemáme kompletné údaje. Zastav sa u mňa v izbe, môžeš tiež trochu pomôcť”, ponúkla jej Amelia.
“Uhm, oukej”, okamžite súhlasila a dala si do úst poslednú lyžicu polievky. “Mimochodom, nevideli ste dnes Jamesa?”
“Ráno som za nim bola. Vyzeral, že už sa cíti dobre.”
“Tak to som rada”, usmiala sa spokojne Maddie, zobrala prázdny tanier od polievky a vložila ju do drezu. Potom šla do izby po vzorku moču pre Victora a rozhodla sa, že mu ju zanesie skôr, než ho stretne niekde na chodbe a znova začne nejakú trápnu prednášku o tom, ako sú jeho testy pre nich životne dôležité. Zaklopala do ošetrovne a keď ani po dlhšom čakaní nikto neotváral, chcela sa otočiť a ísť preč. V tej chvíli sa však dvere otvorili a v nich stál Victor so sterilnými rukavicami na rukách.
“Vitaj, Maddison! Takže si nakoniec predsa usúdila, že bude lepšie spolupracovať?”, spýtal sa so svojím typickým lišiackym úsmevom.
“No čo už s vami... Tu máte, nech už mám konečne pokoj”, odvetila a do ruky mu neochotne vopchala naplnenú skúmavku. Vtom jej zrak padol za neho do ošetrovne a zdúpnela od strachu. Na jednom z lôžok nehybne ležal James. “Vy si snáď robíte srandu! Čo to má zasa znamenať?!”, zvrieskla, odstrčila ho a vbehla dnu k Jamesovi. “Doriti, hňup! Čo tu robíš?!”
“Ach, tieto decká sa snáď nikdy nepoučia”, zamrmlal si Victor znechutene popod nos. “Nenamáhaj sa, teraz ťa aj tak nebude počuť.”
“Čo ste mu zasa spravili?!”
“Zasa?! Pre kristove rany, už sa konečne upokoj! Nebaví ma stále počúvať tie tvoje trápne vystúpenia! Je v anestéze.”
“V anestéze? A poviete mi, z akého dôvodu?!”
“Kým si ty vyspávala, podrobne som preveril vaše vzorky krvi, ktoré som vám včera odobral a tiež aj Jamesov moč, ktorý mi doniesol pred pár hodinami. Moje obavy sa potvrdili a teraz sa snažím vykonať tie najnutnejšie kroky, ktoré by jeho stav zmiernili…”
“Zmiernili? Robíte si tu z neho pokusného králika?! Prečo ho rovno nevypitvete, keď tak strašne túžite po všetkých tých sprostých vzorkách…”
“Vyliečiť to nemôžem, keďže je to magického pôvodu. Robím však, čo je v mojich silách a ak ti naozaj záleží na jeho zdraví, tak ma nechaj pracovať a neotravuj toľko. Jeho stav je dosť vážny aj bez tvojho hysterčenia…” povedal Victor nahnevane, schytil ju za plecia, aby ju vyprevadil von.
“Nedotýkajte sa ma, vy odporný chlípnik! Myslíte si, že už som zabudla na všetky tie veci z minulosti?! A určite nezabudnite vymazať pamäť aj jemu… no by ste neboli vy!” Victor si ju však nevšímal, vystrčil ju von z ošetrovne a zabuchol za sebou dvere. “Idiot sprostý!”, pomyslela si Maddie rozhorčene. Cestou do haly sa rozhodla, že sa zastaví u Amelie a nazrie s nimi do tých papierov.
“Ahojte hrdličky”, pozdravila zaľúbencov, ktorí akurát vychádzali z kuchyne. “Tak čo, máte teraz nejaký vlastný program, alebo sa môžeme pustiť do tých dokumentov?”
“Čau. Jasné, akurát sa na to chystáme”, usmiala sa na ňu Amelia a spoločne sa pobrali do jej izby. Tam sa pustili do lúštenia všetkých tých zdrapov, ktoré tam čakali už od rána, odkedy ich priniesol Adam.
“Fíha, tak tento ale vyzerá,“ začala sa po nejakom čase Maddison hlasno smiať z fotky jedného chalana. “A ešte sa tak aj volá, že Lincoln,“ pokračovala vo svojej zábave. až kým ju trochu pohoršene neupozornila Amelia.
“To ako vážne? Robíš si srandu z mŕtvych ľudí? Nezabúdaj, že takto môžeme skončiť aj my,“ dodala s vážnou tvárou.
“No a? Myslíš, že keby som sa nesmiala, tak by im to nejako pomohlo? A my tak predsa neskončíme. Tuto pán Medicína nám predsa zistí odpovede,“ ukázala hlavou na Adama.
“Dúfam“, povedala Amelia, usmiala sa na usilovne pracujúceho mladíka a potom pokračovala v triedení aj ona. Všetkých rozdelili podľa pohlavia a neskôr na ďalšie dve skupiny – živí a mŕtvi. Amelia si s hrôzou uvedomila, že kôpka s druhou skupinou je omnoho väčšia. Navyše mnoho informácií bolo začiernených fixkou a z vytlačenej fotky sa už nedalo identifikovať, čo tam asi mohlo byť. V hlave jej vírilo množstvo otázok a pri pohľade na ostatných si bola istá, že sú na tom rovnako. “Načo mu to všetko je? Zabil všetkých tých ľudí? Ako dlho sa tým už asi môže zaoberať?” Z myšlienok ju vytrhla Maddison, ktorá sa unavene hodila na posteľ.
“Má to vôbec nejaký význam prezerať to stále dookola? Aj tak sme nič relevantné nenašli, jedine, že by tuto pán Vedec na niečo prišiel.” Na jej sklamanie však Adam pokrútil hlavou, načo si Amelia povzdychla a tiež sa natiahla na posteli. “Tak jediné, čo nám ostáva, je asi počkať, až si nás podchytí a hodí nás do nejakej gilotíny. Myslíte, že má niekde aj zbierku hláv ako svojich trofejí?”, zamyslela sa Maddie, načo sa tí dvaja začali smiať.
“Vidím, že už aj tebe tie papiere dobre udreli na mozog”, zasmiala sa Amelia, načo Maddison pokrčila plecami. “No čo, ako tak na to pozerám, nepotrebujeme ani žiadnu Temnú na to, aby sme boli pod drnom, keďže sa o to očividne doteraz vždy úspešne postaral Victor… no to ma podrž...”, zastavila sa Maddie s vážnou tvárou.
“Čo sa deje?”, spýtal sa Adam a na okamih odtrhol zrak od hárkov, ktoré mal v rukách.
“No… ja… poobede som bola za Victorom, zaniesť mu tú jeho sprostú vzorku, s ktorou nás od včera otravoval pomaly každú sekundu. No a keď som prišla za ním do ošetrovne, ležal tam James… podotýkam, úplne v bezvedomí.”
“A čo s ním tam robil?!”, vykríkla zhrozene Amelia.
“Vraj odstraňoval ten vírus, ktorý má podľa neho v tele. Kým som však stihla niečo povedať, zabuchol mi dvere pred nosom…”
“Zasa ten vírus? Myslíš, že je to pravda?”, spýtala sa jej tmavovláska.
“Ja už ani neviem. Ešte včera som si myslela, že je to totálna sprostosť, ktorú si vymyslel, len aby od nás dostal, čo chcel. Ale potom, čo Jamesovi včera pichol nejakú injekciu a viditeľne sa mu uľavilo, si tým nie som istá. Dokonca mu ten hňup začal veriť…”
“Ale je to predsa Victor, nevieš, čo za svinstvo mu mohol pichnúť, aby nás oblafol”, nedala sa Amelia.
“Viem, aj mne to napadlo… nejaké zmienky o tom víruse sme nenašli?”
“Ani slovo… ”, odvetila, rýchlo vstala a zamierila k dverám.
“Kde si sa vybrala?”, bol zvedavý Adam.
“Kam asi? Predsa za bratom, uistiť sa, či mu Victor náhodou niečo neurobil!”, odvetila a už jej nebolo, Maddie s Adamom nelenili, tiež sa zdvihli a utekali za ňou. Dobehli Ameliu, zišli dolu schodmi, nazreli najprv do obývačky a vydýchli si úľavou. Nika, Logan, Percival a James pozerali spoločne film.
“Amy!”, zvolal blondiak, keď zbadal, ako stojí vo dverách. “Kde sa moja sestrička celý deň zašívala?”, hodil na ňu veľavýznamný pohľad.
“Pssst!”, zasyčal na neho Logan, pretože nezachytil nejakú repliku z filmu. Amelia, Maddie a Adam si prisadli k Jamesovi na gauč.
“Tak čo? Zistili ste niečo?”, opýtal ich sa šeptom, ale jeho sestra pokrútila hlavou.
“Žiaľ, zatiaľ nič, čo by nám nejako pomohlo. Len ďalšie veci, ktoré Victora vykresľujú ako väčšie monštrum… Ale radšej nám povedz, čo s tebou poobede robil. Maddie nám povedala, že si na ošetrovni ležal úplne v bezvedomí…”
“Čo?! Bol som mu zaniesť tú vzorku s tým, že ešte spraví pár testov a potom… som sa prebral vo svojej izbe…”
“Ja som to vravela! Tomu hajzlovi sa jednoducho nedá veriť!”, vyhŕkla Maddie.
“A ako sa cítiš?”, spýtala sa ustarostene Amelia.
“Dobre, tak ako každý deň. Už to toľko s tou starostlivosťou nepreháňajte, lebo sa začnem cítiť ako nejaký hendikepovaný ťulpas”, zasmial sa James.
“Fajn, pán Postarám sa o seba sám, idem si radšej už ľahnúť. Celé to sliepňanie nad papiermi ma poriadne unavilo.”
“Ale čo… môžem tri krát hádať, od koho si pochytila takéto slová, že?”, uškrnul sa James a pozrel na Maddie, ktorá naňho vyplazila jazyk.
“A čo sa čuduješ, aspoň niekto sa tu konečne dostáva na moju vlnovú dĺžku”, povedala pobavene a venovala čiernovláske letmý úsmev.
“Ešte sa z vás dvoch stanú najlepšie kamošky, nie?”, podpichol ju James, načo mu sestra vystrúhala grimasu.
“A čo ty vieš, možno aj hej…”, odvetila Amelia so smiechom, pričom si spomenula na ich ranný, družičkovský rozhovor. “Maddison? Môžme zajtra o takom istom čase pokračovať v našom projekte?” Tá súhlasne prikývla, Amelia sa ešte bozkom rozlúčila s Adamom a vykročila hore schodmi. Krátko po nej odišiel aj Adam, ale James s Maddie sa rozhodli spolu s ostatnými dopozerať film. Amelia si medzitým dopriala horúci kúpeľ a k tomu si zapla obľúbené pesničky. Po ňom si obliekla ružový, mäkučký župan a keď sa chystala vyfénovať vlasy, na jej dvere sa ozvalo tiché klopanie. Keď otvorila, ostala úplne prekvapená z toho, koho vidí.
“Samira? Potrebuješ niečo?“ Tá sa nervózne poobzerala po chodbe a potom znova pozrela na Ameliu.
“Môžem ísť ďalej?“ Amelia prikývla a pustila ju dnu. Bola však v šoku, nevedela, čo má od nej očakávať. “Prečo prišla?” Samira si odkašľala, čím prerušila nepríjemné ticho, ktoré nastalo.
“Chcela som ti vrátiť toto,“ povedala Samira a podávala jej známy obal, ktorý vytiahla spoza chrbta.
“Čo to je?“
“Ty vieš, čo to je. Prepáč, nemala som v úmysle hrabať sa ti vo veciach alebo niečo podobné. Chcela som len pomôcť Adamovi… záleží mi na ňom.“ Hneď, ako dopovedala, sa jej v očiach zaleskli slzy a ihneď vybehla z izby.
“Samira, počkaj!“ No kým vyšla na chodbu, tá už dávno zabočila za roh a už jej nebolo. Bežala dolu schodmi a pravou rukou si do trička utierala kvapky sĺz. Potrebovala ísť na čerstvý vzduch, mala pocit, že sa zadusí.
“Hej! Samira! Kam tak bežíš?”, zvolal na ňu Logan, keď prechádzala cez obývačku.
“Ja… vonku… do záhrady...”
“Nechceš sa radšej pridať k nám a prísť tak na iné myšlienky?”, opýtal sa James, keď videl, aká je smutná. Samira chvíľu váhala, no nakoniec sa posadila do voľného kresla a spolu s ostatnými sledovala vtipnú komédiu. Kým film skončil, tmavovláska naozaj na chvíľu vypla a pár krát sa aj z chuti zasmiala. Keď nabehli titulky, študenti sa postavili a postupne rozpŕchli do svojich izieb. James sa po krátkom zaváhaní ponúkol Maddie, že ju odprevadí do tej jej.
“Ale čo, to už sa cítiš tak perfektne, že dnes ma odkopneš ty?”, šťuchla po neho lakťom a zasmiala sa.
“Prosím ťa, aj s Ameliou z toho robíte takú drámu a ste z toho také vyhecované! Dokopy mi bolo zle asi hodinu”, pokrútil hlavou, ale usmieval sa. Jej starostlivosť mu bola celkom príjemná.
“Nehraj sa na hrdinu, áno?”, zahriakla ho, keď kráčali hore schodmi. “Bol si biely ako stena, mal si horúčku a…”
“Maddie, pokoj. Hlavné je, že som opäť fit a zdravý ako rybička, no nie?”, žmurkol na ňu šibalsky. Maddison na neho zazrela, ale tiež sa neubránila úsmevu. O chvíľu už stáli pred dverami jej spálne.
“Tak… dobrú noc”, pozrela na Jamesa spod mihalníc.
“Dobrú aj tebe”, odvetil ticho a uprene na ňu hľadel. Ona sa usmiala, obrátila a natiahla ruku ku kľučke, keď ju zrazu James chytil za predlaktie a otočil ju k sebe.
“Huh?”, prekvapene na neho zdola pozrela.
“Počkaj ešte, ja…”, vyjachtal, trochu roztrasenou dlaňou jej prešiel po tvári, vošiel do vlasov na zátylku a pritiahol k sebe bližšie. Stále sa na ňu díval a Maddie sa rozbúchalo srdce. Vtedy ju druhou rukou chytil okolo pása, váhavo sa k nej sklonil a nesmelo ju pobozkal. Oproti ich prvej puse bol tento bozk intenzívnejší, po chvíli sa prehĺbil a trval omnoho dlhšie.
“Hmm... tak ti to premýšľanie napokon netrvalo veľmi dlho”, usmiala sa Maddie, keď sa po nejakej chvíli od seba odtiahli. James jej úsmev opätoval a rozpačito si prehrabol strapaté vlasy.
“Ehm… no vieš… ten tvoj balzam mi fakt chutí, neodolal som”, vypadlo z neho napokon, načo Maddison prevrátila očami.
“Ak len kvôli tomu, môžem ti ho dať a oblizuj si ho, koľko len chceš!”, dodala trochu namosúrene a chcela sa otočiť, no James ju znova zastavil.
“Nehnevaj sa, tak som to nemyslel. Chutí mi jedine z tvojich pier...”, dodal šeptom, ešte ju pohladil po líci, venoval jej ďalší letmý bozk a už kráčal po chodbe smerom k schodisku. Maddison sa nezmohla na slovo, chvíľu tam len stála a hľadela za Jamesom, ktorý o chvíľu zmizol za rohom. Potom tíško vkĺzla do izby, pripravila sa na spánok a ešte stále v miernom šoku sa zakrútila do prikrývky. Napriek všetkému však zaspávala s miernym úsmevom na perách…
“Halóóó, sprostaňa!” Oli ešte sladko spala a o niečo snívala, keď ju z toho vyrušil nepríjemný umravčaný hlas a ona mala pocit, akoby ju obliali vedrom studenej vody. Trochu v šoku otvorila oči a dezorientovane sa okolo seba poobzerala. Bola hlboká noc, všade ticho, keď tu na ňu z tmy zasvietil pár žltých očí. “No dobré ránko, spiaca hlúpa princezná! Už je skoro polnoc a ty si ty chrápeš! Čo si si nenastavila budík? Najprv celý deň stepuješ, ako sa nevieš dočkať a teraz ťa tu musím ťahať z postele!” Olivien sa pomaly posadila, pretrela si oči a pomyslela si, že to s tým budíkom má Muro pravdu, ale ani za nič by mu to nepovedala.
“Uhm… veď už idem”, zamrmlala a odhodila teplú prikrývku.
“Ale však kopni do vrtule! Už aj vstávaj! To to mi bol fakt čert dlžný…”, frfľal z obrazu, kým sa Olivien postavila a obula si ľahké, modré tenisky. Vlasy si len prehrabla prstami a zviazala do drdola.
“Bože, som zaspala, to sa stane každému! A už sa toľko nenaparuj, lebo praskneš, ty čierna chlpatá guľa!”
“To posledné som akože nepočul, pretože na tvoje stupídne reči nemám naozaj čas a reagovať na ne by bolo pod moju úroveň”, skonštatoval kocúr namyslene, načo Oli len prevrátila očami. “Môžeme ísť.”
“No hurá…”, zahundral Muro. “A knihu máš kde?! Nehovor, že si na ňu zabudla, lebo…”
“Nezabudla, mám ju”, ukázala mu knižku, ktorú držala v rukách. Tú už stihla vybrať spod matraca.
“Fajn. Už som sa fakt zľakol, že z teba dostanem infarkt. Mať na starosti takúto hlupaňu je fakt za trest”, horekoval plačlivo.
“Keď sa budeš toľko zbytočne rozčuľovať, veru že ťa neminie”, zahundrala si Olivien popod nos, ale neriskovala, aby to kocúr začul a ona by jeho urazené tirády musela počúvať celú cestu. Na matne osvetlenej chodbe sa Muro zasa rozbehol ako opreteky a ona ho fučiac nasledovala. “Prečo sa jednoducho nemôžem premiestniť, ale behať maratón?”, dychčala Oli po piatich minútach.
“Ach, jaj… A to si myslíš, že som taký sprostý, aby som našu školu nezabezpečil tak, aby sa tam zčista jasna neteleportovala nejaká brutálne blbá hlupaňa, ako si ty?! Čo sú toto za nezmyselné otázky? Do školy môže vstúpiť iba ten, koho tam JA osobne dovediem”, vrčal Muro podráždene.
“Oukej, oukej… A aká to je škola? Kto tam všetko je? A…”, nedalo Olivien, ale kocúr ju veľmi rýchlo stopol.
“Nepýtaj sa a bež! Už aj tak zbytočne plytváš dychom, ktorý ani nemáš”, dodal zlomyseľne a ladne si preskakoval z obrazu do obrazu. Oli na neho vyplazila jazyk, ale do konca cestu už spolu neprehovorili. Napokon konečne došli do tej zvláštnej chodby a ako predtým, sa tam opakoval ten istý scenár ako po prvý krát. Po bokoch padli čierne závesy, zhasli všetky fakle. Ocitla sa v úplnej tme a potom sa znova rozsvietilo. Z Mura bol opäť skutočný kocúr, no teraz na ňu nečakali Simeon s Jonathanom, ale iba Anabell.
“Ahoj.”
“Čau”, pozdravila ju s úsmevom a pristúpila k stene. Olivien ju sledovala, že robí niečo podobné ako predtým Simeon, poklopkávala po tehlách a prechádzala po nich rukou. Po chvíli sa znova objavil tajný vchod. “Ideš?”, zvolala na ňu Anabell melodickým hlasom a vstúpila do tmavého otvoru. Oli ju nasledovala a srdce jej od vzrušenia tĺklo ako splašené. Bola taká napätá, že si ani nevšimla Mura, ktorý sa jej znova priplietol pod nohy a skoro sa o neho potkla.
“Dávaj pozor, hlupaňa! Koľko krát ti to mám opakovať?!”, zamraučal naštvane, načo sa Anabell pred ňou len zasmiala.
“Muro je taký na všetkých”, skonštatovala pobavene, za čo si od kocúra vyslúžila škrabanec na nohe. “Aúúú!”, skríkla bolestivo, ale potom sa začala zasa smiať. Na členku jej ale ostala nepekná rana od jeho ostrých pazúrov. Dlhým tunelom kráčali ešte asi hodinu. Strop sa občas znížil tak, že museli liezť po štyroch a vtedy si Olivien uvedomila, že obliecť si krátke nohavice nebol najlepší nápad. Potom sa zasa zvýšil aspoň do dvojmetrovej výšky. Raz sa chodba rozdeľovala na dva chodníčky, no Anabell vedela, kam kráča, pretože ju postrčila doľava. “Vpravo by som ti neodporúčala ísť, ani ja tam nikdy nechodím”, pošepla jej do ucha a vtedy sa pred nimi vynorili obrovské strieborné dvere, ktoré mohli mať aj tri metre. Na jej údiv bolo vysádzané vyleštenými diamantami a mali až tri zámky. Bola očarená, o takom niečom čítala len v rozprávkových knihách. Anabell vedľa nej siahla do vrecka a vytiahla z neho tri nádherné, veľké kľúče. Jeden bol zlatý, druhý strieborný a tretí bronzový. Zasunula ich do zámky a ťažké dvere sa s miernym vrzgotom samy otvorili. Dievčina si odložila zväzok kľúčov späť do vrecka, pozrela na vyjavenú Olivien a s úsmevom jej kývla, aby ju nasledovala. Na druhej strane bola však úplná tma a ju to trochu znervóznilo, ale niekto, Anabell alebo Muro, zrazu rozsvietil svetlo. Všimla si, že stojí pri stredne veľkom, drevenom vozíku, ktorý stál na začiatku koľajníc. Tie siahali veľmi ďaleko, do neznáma.
“Hlupaňa, nevyplišťaj už toľko tie svoje okále ako idiot a nasadaj!”, prižmúril kocúr oči a vyskočil na vozík a hneď ho aj nasledovala Anabell. Olivien tiež opatrne prehodila nohu cez drevenú stenu, potom aj druhú. No ešte si ani nestihla sadnúť, vozík sa s trhnutím pohol a ona spadla na kučeravú dievčinu.
“Tu si musíš sadnúť hneď tesne po Murovi, alebo najlepšie ešte pred ním, inak sa stane toto”, vysvetlila jej pobavene. Viezli sa asi desať minút, keď zrazu zastavili tak prudko, až Oli vyhodilo na opačnú stranu vozíka. Muro len opovržlivo vyprskol a nechápavo pokrútil hlavou. Ladne vyskočil von a všetci traja prešli k ďalším dverám, tentoraz boli dosť čudné, železné a s číslami. Anabell naťukala dlhý kód, po ktorom sa otvorili a oni mohli vojsť dnu. Na Olivienine prekvapenie sa ocitli na lúke a za ňou sa rozprestieral hustý les. Nič viac nevidela, žiadny zámok alebo dom, alebo aspoň nejakú budovu a už vôbec nie nejakú školu.
“A teraz príde tá najlepšia časť cesty”, povedala Anabell nadšene a tri razy pískla, na dve sekundy prestala a potom zahvízdala ešte raz. “Oli, pozri!” Blondínka pozrela smerom na oblohu, kde dievčina ukazovala a od úžasu zabudla zatvoriť ústa. Nemohla uveriť vlastným očiam.
“Veď to je… pegas!”, zvolala neveriacky. “Dokonca dvaja!” Okrídlené kone plavne pristáli v zelenej tráve a zaerdžali. Oba boli biele s hustou hrivou a dlhým chvostom tej istej farby. “To je úžasné!”, nadchýnala sa Olivien a medzitým Anabell podišla k jednému z nich.
“Toto je Lily”, povedala a v ruke sa jej objavilo žiarivo červené jablko. Potom podišla k druhému a láskyplne ho pohladila. “A toto Caius”, usmiala sa a jedným švihom na neho vysadla. “Ty pôjdeš na Lily, je pokojnejšia a nemala by ťa zhodiť”, vyzvala Oli, ktorá pomaly pristúpila k pegasovi a opatrne ho pohladila po pysku. Potom prešla k Lilynmu boku a pokúsila na ňu vyliezť, avšak prvý pokus skončil neúspešne a ona skončila na zemi. Rýchlo sa postavila a za sebou počula Murov piskľavý záchvat smiechu. Prevrátila očami a skúsila to znova, tentoraz bola úspešná. Keď už pevne sedela na pegasovom hladkom chrbte, pozrela dole na kocúra.
“A ty ako pôjdeš?”
“Poletím, vidíš tie krídla, čo mám?!”, opýtal sa jej ironicky. “Alebo vidíš tu nejakú súkromnú helikoptéru? Jasné, že pôjdem na pegasoch rovnako ako vy, takú sprostosť sa môžeš opýtať len ty. No Anabell je lepšia možnosť ako ty, hlupaňa”, dodal krútiac hlavou a vyskočil zlatovláske do lona.
“Teraz len jemne zatlač do slabín a Lily vzlietne, pôjde za mnou a Caiusom”, dala jej posledné inštrukcie Anabell a Oli ju poslúchla. Za okamih pocítila vietor vo vlasoch a už letela vzduchom. Trochu sa bála, že spadne niekde uprostred cesty z tejto veľkej výšky a tak sa Lily chytila ešte pevnejšie. No po chvíli ju prvotný strach prešiel a vychutnávala si tento nový a úžasný pocit. Leteli približne asi pätnásť minút a zatiaľ to bol jeden z najlepších zážitkov jej života.
“Čo by asi povedala Eleanor, keby ma teraz videla”, pomyslela si a usmiala sa, keď si spomenula, ako sa jej sestra pred troma rokmi v obývačke chválila, že pred pár dňami skákala bangee jumping.
“Ver mi, Oli, tento zážitok rozhodne neprekonáš!”, poznamenala vtedy. No Olivien ho prekonala. Práve teraz.
Po filme, ktorý si pozrela so spolužiakmi, Samira trochu pookriala a už nemyslela nato, ako trápne sa cítila, keď Amelii vracala papiere a navyše, mala plán. Nastavila si budík na pol piatu ráno, keď si bola istá, že nikto sa nebude ponevierať po dome a každý bude spať, aspoň v to dúfala. Chystala sa totiž preskúmať Adamovu a Ameliinu svätyňu, tajný labák, v ktorom boli naložení skoro nonstop.
“Pomaly už asi aj častejšie, ako samotný Victor”, prebehlo Samire hlavou a keď prechádzala do kúpeľne, z chodby začula tichý rozhovor. Podľa hlasov spoznala, že je to Maddison a James. Nedalo jej to a priložila ucho na dvere. Cítila sa aj trochu trápne, keďže v podstate bola nepozvaným hosťom pri ich súkromnej záležitosti, aj keď oni dvaja o tom nevedeli. Opäť zosmutnela, lebo si znova uvedomila svoju smolu a nešťastie v láske. Odstúpila od dverí a prešla do kúpeľne, kde sa pripravila do postele. Dlho nemohla zaspať a len sa prehadzovala. Napokon predsa len upadla do nepokojného spánku, kým ju z neho nevytrhol cengot budíka. Napriek tomu, že si vôbec neoddýchla, sa na svoju tajnú výpravu tešila. Ešte za šera si obliekla rifle a tmavofialové tričko, obula si tenisky a neposlušné kučery si zviazala do uzla. Vyzbrojila sa ešte dvoma sponkami do vlasov, pre prípad, žeby tie železné dvere do laboratória boli zamknuté. Raz ju to voľnej chvíli, ešte na univerzite naučil Adam, keby sa náhodou niekedy ocitla v núdzi a mohlo by sa jej to zísť. Teraz nastal ten správny čas a ona mu za jeho lekciu v duchu ďakovala. Takto vystrojená pootvorila dvere na tichú, prázdnu chodbu a po pamäti sa vybrala do nepoužívanej miestnosti, kde sa ukrýval tajný vchod do labáku. Dva krát však zablúdila, ale nakoniec ju predsa našla. Zopakovala tie isté úkony, ktoré robila prostredníctvom Amelie a o malú chvíľu už stála v malej chodbičke. Ako predpokladala, dvere boli zamknuté, no ona si s nimi hravo poradila a o chvíľu už zasvietila neónové svetlá v supermodernom laboratóriu, ktorý už vyzeral ako zo škatuľky bez jedinej smietky, či pohodeného predmetu. Našťastie vďaka Ardenovi vedela, kde zložky hľadať, teda, aspoň nejaké z nich. Pristúpila ku kartotéke a otvorila najvrchnejší šuflík. Ako sa tak prehrabávala kopami spisov, videla tam známe mená, ale aj cudzie, zrazu je do očí udrel dokument s jej fotkou. Opatrne ho vybrala, otvorila a pohrúžila sa do úvodného hárku. V kolónke monitorovaná svietil dátum 24.3. 2012. “Čo to má znamenať?! Veď som tu necelých pár mesiacov! Ako je možné, že ma Victor sleduje už päť rokov?” Samiru pri tej predstave až striaslo od strachu. Vedela, že ten muž je nebezpečný zloduch, ale až takýto extrém nečakala. Vyzeralo to, že si všetko dopredu a do detailov plánuje. Na ďalšej strane narazila na údaje o rodičoch.
OTEC: Carl Freemont
MATKA: Prijá Freemont - eliminovaná
“Eliminovaná?!” Samira mala pocit, že zle vidí, alebo prežíva nejakú nočnú moru, veď jej mamička predsa zomrela na rakovinu. V tej chvíli ju v panike napadlo, či v tom tiež nemá prsty Victor… Už by sa ničomu nečudovala. Po týchto informáciách ju zalial studený pot, do očí sa jej tisli slzy a bolo jej na vracanie. Bola v takom šoku, že ani nezaregistrovala štrngot kľúčov v zámke a spamätala sa až príliš neskoro. Dvere sa rozleteli s v nich stál sám majster zla - Victor. Keď ju zbadal, vypleštil sa ňu začudovane oči, ktoré sa mu však hneď aj podozrievavo zúžili a stmavli hnevom. Samira okamžite pustila svoju zložku, ktorá s hlasným plesknutím dopadla na zem a pozrela na neho. V danom momente mala sto chutí po ňom niečo hodiť, alebo sa na neho vrhnúť a na mieste ho zaškrtiť, no v skutočnosti sa nezmohla ani na slovo. Len tam nemo stála a s vlhkými očami sledovala, ako sa k nej ten hnusák blíži.
“Ale, ale… Koho že to tu máme?”, zasipel prehnane sladkým hlasom a Samira pred ním ustúpila o krok dozadu, no on sa k nej postavil tak blízko, až zacítila jeho kolínsku. “Samira!”, zreval zrazu na ňu tak hlasno, až ju od ľaku myklo. “Čo tu chceš a hlavne… ako si sa sem dostala?!”, jačal ako nepríčetný.
“Ja… ja…”, jachtala tmavovláska a hľadala vhodné slová, no bola taká vyplašená a nahnevaná, že nevedela, čo povedať.
“No čo si onemela?! Niečo som sa ťa pýtal!” Samira zasa inštinktívne cúvla, ale narazila do kovového stola. “Mňa z týchto kuracích mozgov raz šľahne”, zašomral si popod nos, no potom na ňu s úsmevom pozrel. “Ale dobre… Keď si už tu, poslúžiš mi ako zdroj nových informácií. To bude tvoj trest za to, že pcháš nos do vecí, do ktorých nemáš.”
“Ne… ne… nerozumiem…”, jachtala vystrašene dievčina, ale Victor sa len zachechtal.
“Ale ja áno a to stačí, dušička.”
“Nechajte ma odísť, nič som nevidela a ani nevzala…”
“To sa ešte presvedčím.” Surovo jej prehľadal vrecká, ale ako povedala, nemal čo nájsť. Potom ju schmatol za ruku a pripútal na jedno z lôžok. To už sa Samira rozplakala. Veľmi sa bála, čo sa jej chystá urobiť. Vzlykajúc sledovala, ako si umyl ruky, natiahol si sterilné rukavice, naplnil striekačku divnou svetlozelenou tekutinou a pomaly sa k nej blížil s maniackym výrazom na tvári.
“Nie, prosím, nechajte ma, niééééé!”, kričala hystericky Samira a mykala sa, no bolo to márne.
“Daj jej pokoj, otec”, ozvalo sa od dverí pokojným, ale ľadovým hlasom. Obaja pozreli tým smerom a Victor sa zamračil. Stál tam Arden a prepaľoval ho pohľadom.
“Okamžite odpáľ, Arden a láskavo sa do toho nepleť. To, že si mi roztrepal skoro celý labák ti nestačilo?!”
“Ako pozerám, aj tak moja snaha vyšla nadarmo, toto odporné miesto je zasa ako zo škatuľky”, odvrkol pohŕdavo, urobil krok vpred a tvárou mu prešla bolesť. “A láskavo ju pusť. Nevidíš, že je na pokraji kolapsu? Čo po nej reveš ako šibnutý?”
“Nestaraj sa, aj tak tu to dievčisko nemá čo hľadať, sám dobre vieš, že tento labák je tajný a zrazu sa tu promenáduje hocikto. A ty čo tu chceš?”, vyštekol na syna.
“Chcel som ti vrátiť tieto posraté knihy, z ktorých som aj tak nič nové a dôležité nezistil. Jedine to, že si ma zasa raz pekne odrbal. Mali tam byť veci, čo mali Joy pomôcť, sám si mi to povedal, no našiel som tam len samé drísty”, dodal a šmaril asi štyri zväzky, ktoré držal v ruke, na stôl. Pri tomto pohybe sa mu zasa tvár skrivila od bolesti.
“No, všimol som si, preplo jej kvalitne”, zachechtal sa Victor protivne a pokrčil plecom. “Dal som ti, čo som mal a teraz vypadni. Musím ju náležite potrestať zato, že som ju tu načapal.”
“Povedal som, aby si ju pustil”, precedil Arden pomedzi zuby. “A aký trest, prosím ťa?! Ako pozerám, chceš na nej zasa skúšať nejaké tie tvoje amatérske koktejly? Nie, nie, toto ti už viac nedovolím. Okamžite ju odviaž.”
“No akurát a hneď, ako sa dostane preč, vytrúbi to ostatným! Myslíš, že som už totálne sprostý, alebo čo?!”, zrúkol už aj na neho.
“Nemaj obavy, ja sa už postarám, aby držala jazyk za zubami. Sám s ňou mám nevybavené účty.” Samira medzitým prestala plakať a len tíško sledovala tých dvoch, otca so synom, ako sa dohadujú o jej osude. V duchu premýšľala, do ktorých rúk bude lepšie padnúť? Neverila totiž ani jednému z nich a oboch sa bála.
“To určite! Sám si povedal, že s týmto už nechceš mať nič viac spoločné. Musím jej vymazať pamäť, aby to nevykvákala.”
“Nie, nemusíš, dá sa to aj inak a bez toho, aby si jej zasahoval do hlavy. A keď sa budeš ešte ďalej vykrúcať, tak si ústa otvorím ja a uvidím, ako sa všetci zatvária. Len aby si sa potom nečudoval, keďže oni sú čarodejníci a ty nie… Taký Logan by ťa jedným šmahom ruky otrieskal o stenu jedna radosť”, dodal a provokačne sa uškrnul.
“A čo ty? Teraz sa tu hráš na neviniatko, ale tiež máš toho na rováši! Čo by na to povedala tvoja šibnutá kvetinka, há? Odkopla by ťa ako psa, len by sa tak zaprášilo!”
“Do môjho vzťahu s Joy ťa nič nie je! Ale fajn, sám si to chcel. Vidím, že pri raňajkách budem mať vééééľmi dlhý monológ…” Arden mykol jedným plecom a otočil sa na odchod.
“Dosť už!”, zastavil ho Victor, ktorý bol už v tvári purpurový ako cvikla. Zohol sa k Samire, odpútal ju a surovo zhodil z lôžka, že skoro spadla. Tá sa zatackala a rýchlo od neho odstúpila, až skoro narazila Ardenovi do hrude. “Vypadnite, obaja! A teba”, pozrel naštvane na syna. “Teba varujem. Opováž sa čo len ceknúť, lebo Joy sa by náhodou mohlo niečo stať, rozumieš?! A to platí aj o nej”, ukázal prstom na Samiru. “Keď sa dozviem, že niečo rozprávala, neskončí to iba pri vymazaní pamäte”, vyhrážal sa im Victor.
“Poď za mnou”, pokynul znechutený Arden dievčine a keď sa nehýbala, chytil ju za predlaktie a potiahol. Vtedy sa spamätala a nasledovala ho. Pred odchodom ešte zachytila, ako Victor ticho zahrešil. Arden ju odviedol do jednej z učební a zavrel za sebou dvere. Samira si všimla, že má problém s chôdzou a je nejaký bledý. A keď sa k nej obrátil, zhíkla. Na ľavom pleci mu cez biele tričko presakovala krv.
“Arden, ty…”, začala zdesene, ale on ju prerušil.
“Viem, tak túto maškarádu rýchlo ukončíme. Myslím, že sa ten starý magor vyjadril jasne, že len čo si otvoríme zobáky, sme nahratí. Takže, ako vždy… nikomu o týchto veciach ani slovo, jasné?!” Samira sa naňho nechápavo zadívala.
“To fakt? Necháš ma len tak ísť? Bez trestu? Veď otcovi si povedal, že to so mnou vybavíš.”
“Samira, nech si o mne myslíš čokoľvek, ako by som ťa ja mohol potrestať? Jedine že by som ti naložil na zadok ako malému decku a ver mi, to nie je môj štýl. Takže ti radím, k fotrovi sa viac nepribližuj. Nabudúce nemusíš mať také šťastie ako dnes”, dodal tichým hlasom, vyšiel z miestnosti a nechal tam šokovanú Samiru stáť.
Po nejako čase sa v diaľke začal črtať aký si zámok. Bol nádherný a keď prileteli bližšie, Olivien si všimla, že je z mramoru, má mnoho vežičiek a okolo neho je plno krásnych a sviežich lúk. Na jednej z nich sa dokonca páslo aj stádo pegasov. Nakoniec Anabell pristála na vrchole jednej z vysokých veží a Oli ju nasledovala. Chvíľu sa kochala super výhľadom, zatiaľ čo zlatovláska oba okrídlené kone pohladila a poslala ich preč. Zrazu sa dvere na rozsiahlom balkóne otvorili a vyšli z nich Simeonom a Jonathan spolu s veľkým hnedým psom s nádhernými zelenými očami.
“Bell, Olivien, rád vás zasa vidím, už sme sa nevedeli dočkať, kedy dorazíte”, usmial sa Simeon a obe dievčatá objal.
“A ja som vzduch, či čo?”, zamraučal Muro, načo namosúrene okolo nich prešiel, ale oni si ho veľmi nevšímali.
“Čaute”, zamrmlal Jonathan trochu nevrlo a viac sa už nepovedal ani slovo. Jeho brat pozrel na Anabell.
“Potrebujem s tebou niečo prediskutovať, dole v laboratóriách. Hneď sa vrátime”, ospravedlňujúco dodal smerom k Oli a Jonathanovi.
“Oukej”, prikývla Olivien a keď Anabell s Simeon spolu s Murom odišli, Jonathan s rukami vo vreckách sa jej spýtal, či je na niečo zvedavá a má na neho nejakú otázku. Samozrejme, že mala. “Chodí niekto z vás do domu čarodejníc, alebo ste stále tu?” Chlapec sa na chvíľu zamyslel.
“Tak o Murovi vieš, že je u vás takmer každý deň, ale inak chodí len Anabell a zbiera všeliaké informácie a keď je naozaj niečo dôležité, idem s ňou ja alebo Simeon.” Oli sa po jeho slovách zamračila.
“Počkať, počkať… pre aké informácie chodí Bell k nám do domu?” Znova musela čakať, kým jej Jonathan po premýšľaní odpovie.
“Sestra ovláda neviditeľnosť a naša strana má vo vojne viacero výhod. Asi najväčšia z nich je tá, že o nás nikto nemá ani tušenia. Lenže aj by nám bolo na nič, keby nebolo Mura alebo Anabell, pretože by sme nemali o ničom žiadne správy. Ešte že máme ich, ale ako sme už zistili, vy tiež nie ste úplne féroví”, dodal na záver. Chvíľu stáli v tichosti a pozorovali okolitú krajinu.
“Čo je to za psa?”, opýtala sa Olivien, načo sa Jonathan pousmial.
“To nie len taký obyčajný pes”, odveti a dievčina sa nechápavo zamračila.
“Čože? Ako to myslíš?” Kým jej stihol odpovedať, pes sa pred jej očami sčista jasna premenil na pásikavú mačku, len tie krásne zelené oči mu ostali a Oli zhíkla. Ešte nikdy nevidela takéto zvieratko.
“Patrí Anabell”, vysvetľoval jej Jonathan. “Tieto špeciálne tvory majú vždy rovnakú farbu očí ako ich majitelia a viedia sa premeniť v podstate na hocijaké zviera, ktoré na svete existuje. Tvoja spolužiačka Nika mu dala meno Kettu, tak ho teraz všetci takto voláme.” Olivien od prekvapenia vypleštila oči.
“Nika?!”
“Áno, Kettu nám rozprával, ako sa s ňou stretol”, povedal Jonathan a pri pohľade na Olin výraz sa musel zasmiať. “Ak chceš, porozprávam ti o tom, aj tak by som ti chcel ukázať labáky, tak cestou k nim.” Olivien súhlasila a tak sa k nim spoločne vybrali. Na vstupnej chodbe narazili na Simeona.
“Nesmiete tam nikoho rušiť, jasné?”, varovali ich potichu a otvoril dvere. Laboratórium tvorila obrovská biela sterilná miestnosť, kde sa nachádzali stolíky s mikroskopmi, lupami, vzorkami, skúmavkami a rôznymi čarovnými predmetmi. Sem tam sa tu povaľovali zošity, notesy alebo perá. Vnútri bolo asi desať ľudí a Olivien si všimla Anabell, ako stojí sama úplne vzadu, skláňa sa nad niečím a naplno sa sústredí. Nikoho si nevšímala, mala na sebe biely pracovný plášť, ochranné okuliare a zlatisté vlasy zopnuté do drdolu. V rukách mala veľkú pinzetu a niečo pozorne skúmala. Keď k nej Olivien podišla bližšie, od prekvapenia zhíkla. Bol to Nikin zlatý náramok s ružovými kameňmi. Vtedy si ju Anabell všimla, šperk pomocou pinzety odložila do sklennej nádobky, tú dôkladne utesnila a zložila si ochranné okuliare.
“Prepáčte, ale musela som ho vziať. Viem, že som tým tebe aj Nike spôsobila veľa problémov, ale nemohla som ho tam nechať len tak ležať. Niekto ho mohol vziať a aj keby ostal u Niky, u nej by tiež nebol v bezpečí a ani ona by nebola. Veď sama zažila, aký môže mať na ňu vplyv. Dúfam, že to chápeš”, dodala s previnilým pohľadom.
“V pohode, asi to tak bolo najlepšie”, povedala Olivien a myslela to vážne, Anabell mala pravdu a jej konanie jej prišlo ako najlepšie riešenie. Vtedy znenazdajky na stôl vyskočil Muro.
“Hlupaňa, v tvojom svete je už takmer päť hodín, mala by si sa už vrátiť, aby si si aj trochu pospala.” Oli si vzdychla, chcela toho ešte veľa vidieť a ešte viac sa dozvedieť.
“Nazad pôjdeme tou istou dlhou cestou?”, bola zvedavá a pozrela na Anabell. Tá sa zasmiala.
“Nie, to našťastie nemusíš. Jednoducho ti vytvorím portál, ten používame len vtedy, ak sa chceme k vám dostať. Cesta sem však bude vždy takáto dlhá. Premiestniť sa tiež nemôžem, kvôli ochranám, ale to už určite vieš.”
“Áno, tu Muro mi to patrične vysvetlil.” Anabell sa na ňu chápavo usmiala a znova z vrecka vybrala svojej tri nádherné kľúče. Nakreslila nimi dokonalý kruh a v ňom Oli uzrela svoju izbu.
“Uvidíme sa nabudúce a dúfam, že už čoskoro”, rozlúčila sa s ňou zlatovláska, objala ju a tak isto aj Simeon s Jonathanom. Muro len podráždene vyprskol:
“Dobrú noc, hlupaňa.” Hneď, ako Olivien prešla portálom, uzavrel sa. Vo svojej spálni sa prezliekla do pyžama, vliezla pod perinu a vyčerpaná novými zážitkami okamžite zaspala. Ani si neuvedomila, že knihu so zaklínadlami nechala v drevenom vozíku…
Dievčatá sa na druhý deň ráno náležite pripravili na cestu do Avalonu. Leila si obliekla svoje najlepšie biele šaty, dlhý plášť, pohodlné topánky, na krku si upravila mamin náhrdelník, prečesala si krásne biele vlasy a vložila do nich strieborný hrebeň od Johnnyho. Octavia si zasa zvolila dlhé nohavice, v nich sa vždy cítila pohodlne, tričko a ľahkú bundičku, tú nosila veľmi rada a na prst nastokla prsteň, ktorý si priniesla z poslednej návštevy v Avalone.
„Snáď sa ma nebude Nómin pýtať, ako sa mi darí s novou schopnosťou, keďže som ju ešte ani nevyskúšala,“ preblesklo jej hlavou pri odchode z izby. Mladé elfky sa stretli v ošetrovni. Na ich prekvapenie bol oblečený aj Falathar, ktorý sa rozprával s Percivalom. Ten mal pri sebe brašnu, v ktorej nosili knihu.
„Dobré ráno. A čo budeme teraz robiť?“, spýtala sa Leila.
„Pôjdeme do záhrady,“ odvetila Drulla. „Odtiaľ je väčšia šanca, že sa premiestnite. My traja vám v tom pomôžeme. Áno, idem na tú chvíľu s vami, nemusíte na mňa pozerať tak vyjavene,“ zasmiala sa na nich. „Poprosila som Niku, aby na chvíľu dala pozor na Faila.“ A tak sa všetci piati pobrali pomaly do záhrady.
„Môžeš na sekundu, Lei?“, chytil ju za lakeť Percival a počkal, kým sa ostatní trošku vzdialia. „Tu máš tašku s knihou a… je tam ešte jeden list. Obsahuje moje otázky pre Nómina. Keďže teraz nemôžem ísť kvôli Failovi s vami, môžeš ho poprosiť, či mi na ne vie poslať odpovede? Naozaj je to pre mňa dôležité. Veľmi ho prosím...“ Leila v bratových očiach videla naozaj nástojčivú prosbu.
„Samozrejme, braček”, prikývla Leila. “Ak sa tam dostaneme”, dodala, detsky na neho vyplazila jazyk a pridala do kroku. Perci ju s úľavou a pobavením nasledoval. Spoločne sa dostali do zadnej časti záhrady. Bielovláska si skontrolovala ešte raz tašku s knihou.
„A čo teraz?“, bola zvedavá Octavia.
„Chyťte sa za ruky, zavrite oči a myslite, prečo sa chcete dostať do Avalonu. Adresujte vašu prosbu Nóminovi. My budeme to isté robiť okolo vás,“ povedala Drulla. Po pár minútach naliehavého sústredenia, sa okolo dievčat začali objavovať bielo-zlato-strieborné hviezdičky, ktorých intenzita hustla, až sa zmenili na zázračné teplé svetlo, v lúčoch ktorých obe elfky zmizli. „Myslím, že sa to podarilo a môžeme sa vrátiť,“ povedala liečiteľka a tak sa spolu s Falatharom a Percivalom vrátila do domu.
Keď Leila s Octaviou otvorili oči, nachádzali sa v nádhernej hale s mnohými mohutnými stĺpmi.
„Ale ja tu to poznám”, zvolala užasnuto Octavia. „Tu som bola naposledy s Olivien. Vtedy to boli ale ruiny a teraz je to nádherný palác.“
„Vítam ťa tu, Octavia”, ozvalo sa do ticha. Keď sa dievčatá obrátili, kráčal k nim Nómin v nádhernom zlatom rúchu. „Rád ťa spoznávam, Leila Varna Ilyee (ochrankyňa všetkých),“ kývol hlavou smerom k nej a priložil si ruku na srdce ako pri pozdrave.
„Potešenie je na mojej strane. Sme obe nesmierne vďačné, že ste nám dovolili vstúpiť do Avalonu,“ odpovedala mu Leila a opätoval mu pozdrav. „Je to tu unikátne a majestátne.“
„Viem, prečo ste sem prišli a načo sa ma chcete opýtať. Ty, Octavia, si zvedavá na svojich rodičov, ty, Leila, na svoj vzťah a osud a Percival... to si nechám pre seba. Poďte za mnou”, pokynul im a zaviedol ich do prekrásnej záhrady. „Leila, môžeš sa tu chvíľu poobzerať. My s Octaviou sa porozprávame tam vzadu pri jazierku.“ Kým sa však vzdialili, rukou ešte ukázal na veľký biely strom v strede záhrady. Vyzeral ako vŕba, ale bol zvláštny. Nómin pokojne pokračoval ďalej smerom k jazierku, kde si spolu s Octaviou sadli vedľa seba na lavičku. Starostlivo jej chytil ruky do svojich dlaní a opýtal sa: „Prešla si dlhú cestu, odkedy si zistila, že si elfka. Naozaj chceš vedieť, čo sa stalo s tvojimi rodičmi? Bude to pre teba ťažké...“
„Áno. Rozmýšľala som nad tým, čo mi povedal Falathar a chcem vedieť, čo sa stalo mojím rodičom,“ povedala odhodlane Octávia. „Dúfam, že mi prezradíš, prečo otec zomrel a kde je moja mama...“
„Milá Octavia, tvoj otec zomrel kvôli neustále pretrvávajúcemu tichému konfliktu medzi čarodejníkmi a elfami, ktorý v tom čase prebiehal. Bohužiaľ, príležitostné stretnutia týchto dvoch rás mali niekedy tragické následky. Zabila ho skupinka čarodejníkov, ktorí mali po tele zvláštne značky či tetovania, keď si mala už skoro päť rokov. Tí chceli vtedy uniesť tvoju matku a Nildon ju i teba samozrejme bránil, ale nakoľko boli v presile, zlyhal. Jediné, čo sa mu podarilo bolo, že tebe a Marille dal dostatok času, aby ste utiekli a schovali sa. Potom, ako ste ho pochovali, nejakú dobu ste ešte spoločne žili vo svojej domovine a darilo sa vám vyhýbať sa stretnutiu s čarodejníkmi, časom však matka o teba začala mať strach a tak sa rozhodla, že odídete do sveta ľudí. Avšak ani tam ste neboli v bezpečí, čarodejníci si tam Marillu našli a nakoľko bola sama, bez akejkoľvek ochrany, ktorú jej predtým poskytoval tvoj otec, tentokrát ju čarodejníci už uniesli. Predtým sa jej však podarilo ukryť ťa. Mala si už päť rokov a aj keď si bola vystrašená, tak vo chvíli, keď ťa Marilla strčila do diery, ktorou sa dalo prebehnúť a povedala ti, nech utekáš tak ďaleko a dlho, ako to len pôjde, bez váhania si ju poslúchla. Medzitým sa čarodejníci chopili tvojej matky a odviedli ju so sebou. Teba potom našli malú, samú a opustenú a ako to vo svete ľudí chodí, ujali sa ťa úrady, až si sa dostala, samozrejme po nejakom čase, k pestúnom. Bola si veľmi malá a tieto zážitky boli pre teba tak traumatizujúce, že si ich zo svojej pamäte vytesnila.“ Nómin sa odmlčal vo svojom rozprávaní. Octavia, ktorá na neho celú tu dobu uprene pozerala, sa opýtala:
„A prečo vlastne matku uniesli?“
„Marilla dokáže privádzať bytosti späť k životu. Čarodejníci jej schopnosť chceli využiť vo svoj prospech.”
„Takže čarodejníci využívali alebo ešte možno stále využívajú moju matku k tomu, že keď im niekoho z ich radov zabijú, aby ho znovu priviedla k životu?“ Octavia už znela nahnevane.
„Nie, to určite nie. Marilla síce vie oživiť bytosť, ale nie človeka, pretože nato nie je dostatočne silná. Môže priviesť k životu len zvieratá a to čarodejníci pri jej únose nevedeli. A áno, ešte stále ju väznia.“ Zlosť v Octavii neudržateľne rástla ako plamene. „Čože?! Nevedeli? Ako nevedeli?! Oni si len tak niekoho unesú bez toho, aby vedeli, či im k niečomu budú jeho schopnosti? A ešte kvôli tomu aj zabili môjho otca? Čo je toto za rasu? A s takými podobnými žijem momentálne pod jednou strechou a mám s nimi bok po boku bojovať proti Temnej?!“
„Upokoj sa, Octavia, viem, že sa hneváš, je to prirodzené, ale to, čo sa stalo tvojej matke spravili iní čarodejníci ako tí, s ktorými momentálne žiješ. Tak ako nás elfov je viac, rovnako je to i s čarodejníkmi. Mohla si to vidieť pri Oddny, Druen a Rouzien. A naozaj potrebujete spojiť svoje sily k tomu, aby ste porazili Temnú, keď sa s ňou opäť stretnete. Musíte však držať spolu, v tom je vaša sila.“
„No dobre pokúsim sa, ale aj tak nato len tak ľahko nezabudnem”, odvetila Octavia. Potom si ešte na niečo spomenula. “Nómin a ešte si mi nepovedal jednu vec, kto presne a kde vlastne moju matku väzní?“
„Milá moja, viem, že ťa to veľmi zaujíma a ako rada by si to vedela, zatiaľ však ešte nie je vhodný čas, aby si sa dozvedela viac. Najprv musíš spracovať všetky tieto nové informácie, ktoré si si práve vypočula, naučiť sa dokonale ovládať svoje schopnosti. Ako už vieš, jednu z nich si zdedila po svojom otcovi a raz ju určite vylepšíš pomocou svojho prsteňa, ktorý pred ostatnými v dome zatiaľ skrývaš. Aj keď dnes ho máš na prste a ešte si ho ani raz nepoužila.“ usmial sa Nómin na dievčinu.
„Ach, ty o tom vieš? A ja som sa bála, že sa na mňa budeš hnevať, že ešte nevyužívam jeho schopnosti“, začervenala sa Octavia.
„Samozrejme, že o tom viem a nemám dôvod sa na teba hnevať. Viem, že najprv musíš vedieť ovládať jednu schopnosť a až potom sa môžeš sústrediť na ďalšiu. V kombinácií s tvojim ostrosluchom to bude skvelá kombinácia, ktoré sa budú určite hodiť a nielen tebe, budú prínosom i pre ostatných. Len je potrebné dať všetkému dosť času a všetko bude tak, ako má byť. Rovnako, ako sa v tú správnu chvíľu dozvieš, kde hľadať tvoju matku. „Ďakujem, Nómin, som veľmi rada, že tu môžem prísť a obrátiť sa na teba, keď si neviem s niečím rady. Si naozaj múdry muž a vyžaruje z teba neskutočný pokoj.“ pousmiala sa Octavia. Napriek tomu, že sa stále hnevala na čarodejníkov, vnútri vedela, že to bude nejakú dobu trvať, kým jej hnev pominie.
„Pokiaľ ťa aspoň zatiaľ moje odpovede uspokojili, vydám sa uhasiť Leilinu zvedavosť. Samozrejme, že budem rád, ak sa tu obe zdržíte aj potom, čo sa porozprávam s tvojou priateľkou. Nemusíte hneď odísť, rád tu vidím kohokoľvek z elfov.“
„Ďakujeme za ponuku, určite ju s Leilou preberieme a zvážime. Ja osobne si myslím, že kratší odpočinok by nám prišiel vhod. Obzvlášť v takomto príjemnom a krásnom prostredí, aké je tu.“
„Ak sa potrebuješ občerstviť, predpokladám, že áno, choď dovnútra, keď prejdeš sálou, určite nájdeš jedáleň, kde máš k dispozícií dosť nápojov i jedla. Určite si vyberieš niečo chutného. Potom si môžeš odpočinúť buď v záhrade alebo niekde vnútri, rozhodnutie nechám na teba. Keď s Leilou preberieme všetko, čo zaujíma ju a Percivala, určite sa k tebe pripojíme,“ povedal Nómin na záver a vydal sa za Leilou do záhrady.
Nasledujúci deň strávila Nika vo svojej izbe. Ráno aj tak vstala pomerne neskoro, pretože sa blížil čas obeda. Ešte rozospatá vstala z postele a otvorila dokorán veľké okno. Vonku bolo pekne, povieval príjemný letný vetrík a ona na chvíľu nastavila tvár horúcemu slnku. Potom sa pobrala do kúpeľne, kde si dopriala osviežujúcu sprchu, umyla si zlatisté vlasy, ktoré potom dôkladne osušila, obliekla si žlté letné šaty a zbehla do kuchyne na ľahké raňajky. Dom bol pomerne tichý a po ceste skoro nikoho nestretla, iba Logan v obývačke opäť sledoval telku. “Ten chlapec pri tej bedni raz skysne”, pomyslela si a vybrala si z chladničky jogurt, do ktorého vmiešala trochu cereálií. Keď bol obsah kelímka prázdny, vyhodila ho do koša a vybehla opäť do izby, kde si do večera písala denník, rozmýšľala o Anabell a aj príbeh o jej potencionálnych rodičoch jej stále vŕtal v hlave. Kettu sa však dnes neukázal a keď slnko zapadlo za horizont, omrzelo ju sedieť v izbe medzi štyrmi stenami a zišla dole do obývačky. Tam práve James zapínal nejaký film a Nika sa usalašila v kresielku pri otvoreným francúzskych dverách do záhrady.
“Dúfam, že to nebude len ďalšia somarina ako minule, ktorú vybral Logan”, pomyslela si a pohrúžila sa do sledovania. Aspoň tento blondiak ju nesklamal, pretože tento film sa jej celkom aj páčil. Po dlhej dobe konečne niekto zapol aj niečo iné ako stupídne komédie. Nika sa úplne ponorila do dobrodružstva s hlavnými hrdinami, akoby tam sama bola. Trochu zrelaxovala a potom sa zasa utiahla do svojej spálne, ešte si nalakovala nechty perleťovým lakom, ktorý kedysi dostala od Vailo, trochu si čítala a potom sa uložila na spánok…
Ráno sa s zobudila so zvláštnym pocitom, že sa jej niečo nepríjemné snívalo a telom jej prešli zimomriavky. Potriasla hlavou, aby zahnala ten zlý pocit a vstala z postele. Prstami si prehrabla vlasy, učesala, stiahla do gumičky do pevného drdolu a obliekla sa. Z okna si všimla, že dnes sa slnko skrylo za mraky a zo vzduchu cítila dážď, v noci asi trochu spŕchlo. Rozhodla sa teda pre kraťasy, biele tričko s nápisom a tenký, sivý svetrík. Po včerajšku, ktorý presedela v izbe sa jej žiadala menšia prechádzka a tak si obula tenisky a zbehla dole schodmi. V hale ju však zastavila Drulla, ktorá vyzerala, že niekoho hľadá.
“Ach, srdiečko, aká som rada, že ťa vidím”, povedala Nike s láskavým úsmevom, ktorý jej dievčina opätovala.
“Aj ja vás.”
“Ponáhľaš sa niekde?”, bola zvedavá liečiteľka, načo pokrútila hlavou.
“Nie, chcela som sa trochu prejsť v záhrade, ale to počká. Potrebujete niečo?”
“Áno, poď som mnou na chvíľu do nemocničného krídla, tam ti to vysvetlím.” Nika prikývla a obe sa pobrali na ošetrovňu. Tam si všimla toho staršieho, bielovlasého elfa, ktorý si oblečený práve obúval topánky.
“Dobré ráno”, pozdravila ho Nika zdvorilo a on jej pozdrav opätoval. Potom v posteli v kúte zazrela Faila. Nehybne ležal a hlavu mal obviazanú obväzom.
“Takže”, oslovila ju Drulla, ona od neho odtrhla pohľad a svoju pozornosť upriamila na ňu. “Potrebujem tu s Falatharom niečo vybaviť, ale bude to chvíľa. Chcela som ťa poprosiť, či by za ten čas nedala pozor na Faila. Bolo by mu treba vymeniť obväzy a na ranu dať hojivú masť. Tá je však vedľa v miestnosti, tam si pripravujem všetko potrebné.” Drulla jej vysvetlila, kde ju má hľadať a Nika sa tam hneď aj vybrala. Po chvíľke na polici našla tú správnu nádobku a keď sa vrátila späť, okrem Faila bola ošetrovňa prázdna. Nika ho opatrne ošetrila, no on sa vôbec neprebudil. Počas práce premýšľala nad tým, čo sa tak mohlo medzi ním a Joy odohrať, že mu tak veľmi ublížila. Keď skončila, akurát sa vrátila Drulla v spoločnosti Falathara a Percivala.
“Dúfam, že všetko dobre dopadne a dievčatá sa vrátia v poriadku”, začula Perciho, ako vraví otcovi.
“Ďakujem ti, srdiečko”, podišla k nej liečiteľka a uznanlivo prikývla. “Vidím, že čo si sa tu po útoku naučila, si ešte nezabudla.” Nika sa nesmelo usmiala.
“Rado sa stalo. Môžem už ísť?”
“Áno, samozrejme. Už sme si vybavili, čo sme potrebovali”, odvetila jej Drulla. Dievčina sa pozdravila a vyšla z nemocničného krídla. Zastavila sa ešte v kuchyni, kde si vzala krajec vianočky s maslom a k nej si vypila šálku kakaa. Ešte s plnými ústami vyšla cez dvere na terasu, prešla okolo bazéna a po štrkovom chodníčku si vychutnávala čerstvý a voňavý vzduch. Tiež samotu, pretože sa vo väčšej spoločnosti cítila nesvoja. Ako sa tak prechádzala, zašla dosť ďaleko nato, aby zbadala skrytý vchod za ovisnutými konármi stromov. Rozhodla sa, že tam pôjde. Veľmi sa jej tam páčilo a cítila sa v tom kúzelnom prostredí dobre. Teraz však zašla ďalej, ako len na lúku s magickými svietiacimi kvetmi, ktoré darovala dievčatám na narodeniny. Počas chôdze si z tých kvetín uplietla veľmi pekný venček a položila si ho na hlavu. Cítila, ako občas zafúkalo a bola rada, že si vzala tenký svetrík. Vtedy došla k nádhernému, priezračnému jazierku. Plávalo v ňom množstvo pestrofarebných rybičiek a na hladine, čistej ako zrkadlo, sa vznášali lotosové kvety. Nika pomaly podišla k jeho brehu, kde vyplašila pár víl, ktorá tam sedeli na lopúchoch. Kľakla si a nahla sa, až vo vode zbadala svoj odraz.
“Dávaj pozor, aby si nespadla”, ozvalo sa jej zrazu v hlave a ona sa naozaj skoro zgúľala do jazierka.
“Kettu!”, zvolala radostne, keď vedľa seba zbadala sedieť malého srnčeka s krásnymi smaragdovo zelenými očami. “Ale si ma vyľakal!”
“Prepáč, to som nechcel”, odvetilo jej zvieratko. “Zasa sa tu túlaš sama?”
“Áno, veď vieš, že o spoločnosť veľmi nestojím… “
“Mám odísť?”, opýtal sa jej trochu urazene, načo Nika rýchlo pokrútila hlavou a sadla si do trávy na breh jazera.
“Nie, samozrejme, že nie. Teba sa to netýka, hlupáčik. Vieš, ako ťa mám rada.” Srnček sa po jej slovách k nej pritúlil a ona ho pohladila po hlavičke. Ako tak sedeli, Nika si vychutnávala pekný a pokojný deň, spev vtákov a pokoj. Toto miesto bolo pre ňu ideálne. Spokojne hladila Kettua a vtedy jej pozornosť upútala veľký, košatá čerešna, ktorej konáre boli obťažkané červenými plodmi.
“Načo myslíš?”, bol zvedavý Kettu pri pohľade na jej úsmev.
“Že som práve dostala chuť na čerešne”, povedala Nika, postavila sa a oprášila od trávy.
“Nie je ten strom pre teba privysoký?”, robilo si obavy zvieratko, ale nasledovalo ju.
“Je, to máš pravdu, ale konáre mu siahajú až dolu, tak po nich v pohode vyleziem. To bude hračka.”
“No ako myslíš, len aby si si neublížila”, skonštatoval a premenil sa na malého kolibríka, aby jej aj na strome mohol robiť spoločnosť.
“Neboj sa”, chlácholila ho Nika, keď zastavili pod čerešňou. Vyzula si sandále, v tých by určite hore nevyliezla, vyskočila a pevne sa chytila najspodnejšieho konára. Ten bol dosť pevný, aby ju udržal. Rukami sa vytiahla a zároveň si pomáhala nohami. Keď už bola hore, na chvíľu si na konár sadla, aby sa vydýchala. Dlho už necvičila a aj tá malá kondička, ktorú nadobudla počas výcvikov s Haennahom počas tréningov, bola už očividne fuč. Kettu okolo nej veselo poletoval a sadol si na konár nad ňu.
“Tak čo, pokračuješ?”
“Samozrejme, už idem. Veď hore sú vždy tie najlepšie plody, no nie?”, odvetila mu s úsmevom, opatrne sa postavila pridržiavajúc kmeňa a liezla ďalej. Keďže strom bol pekne rozkonárený, šlo jej to ako po masle a o chvíľu sa už kochala výhľadom zo samotného vrchola. Kettu jej sadol na plece a Nika sa pustila do čerešní. Chutili úžasne, boli sladké a šťavnaté. Šťastne sa usmievala a jedla chutné ovocie, z ktorého si dva páry zavesila na uši.
Leila pomaly podišla k stromu, na ktorý ju upozornil Nómin. Bol majestátny a nevedela od neho odtrhnúť oči, fascinoval ju. Bola to vŕba, ale kôru tvoril zvláštny kov, pod ktorým boli vidieť živé žily. Koruna bola obrovská a na ovísajúcich dlhých konároch viseli zrkadlá, v ktorých sa mihotali rôzne obrazy. Niektoré boli šedé, iné krásne farebné a ďalšie veľmi jasné. Keď sa do nich zadívala, v každom sa mihla ona. V prvom, na ktorý jej padol zrak videla seba a Johnnyho v parku, v ďalšom seba a Perciho v elfom kráľovstve, alebo spomienku zo sna, kde bola ona a jej brat ešte ako deti na hojdačke. A týchto zrkadiel bolo veľa. Všetky mali spoločné to, že obraz v nich sa vlnil, akoby bol pod vodnou hladinou. Na všetky deje zo svojej minulosti si pamätala. Prešla o kúsok ďalej a v ďalšom zrkadle, ktoré bolo akoby v šedej hmle videla seba a Jacka, ako sa prechádzali v parku neďaleko neznámeho paláca, držali sa za ruky a vymieňali nežnosti.
„Ľúbim ťa, Lei. Si mojou kráľovnou a deň, keď si sa stala mojou manželkou, bol ten najkrajší v mojom živote. Ďakujem, že si mi dala takú krásnu dcéru, akou je naša Fané. Našu malú princeznú.“ Leila sa na neho nežne usmiala a potom sa obaja nahli nad kolísku, v ktorej spalo ružovo líce dievčatko. „Je krásna po mamke,“ povedal hrdo Jack.
„A určite bude múdra po ockovi”, dodala Leila a náruživo Jacka pobozkala. „Navždy spolu...“
„Čo to môže byť?“, rozmýšľala nechápavo Leila a už hľadala ďalšie zrkadlo. V tom, z ktorého vyžarovali najkrajšie farby, videla seba a Johnnyho. Dievčina sa pri pohľade na svojho milovaného mäkko usmiala.
Boli spolu v domčeku, ktorý jej pripomínal Ginin a sedeli na lavičke v záhrade. Leila vyzerala o pár rokov staršia a mala dlhé hnedé vlasy. Vtom ju okolo kolien objal chlapček s rovnakými hnedými vlasmi a Johnnyho očami.
„Poď, chrústik, k maminke. Alebo radšej k ocinkovi?“, opýtala sa ho, keď načahoval ruky k Johnnymu. Ten si chlapca zobral na ruky a Leile dal bozk. Vtom sa scéna zmenila a Leila bola celá v čiernom, za ruku držala asi sedem ročného chlapca a so slzami v očiach sa dívala na Johnnyho fotku s čiernou stužkou, cez ktorú bola prehodená čierna šatka...
Leilu pri tom pohľade až pichlo pri srdci a odvrátila zrak. „To nemôže byť pravda,“ zastonala. „Kde je? Čo to bolo?“, pýtala sa sama seba a chcela opäť nazrieť do toho istého zrkadla, no viac ho nevedela nájsť, aj keď si bola istá, že tam niekde je. V niekoľkých ďalších jasných zrkadlách videla seba a Viktóriu, ktorá sa v nich menila a rástla. Ona aj Perci však boli stále v jej blízkosti a dávali na ňu pozor. „Kam nás to s Viktóriou zaveje však neviem nikde nájsť,“, zhodnotila Leila na záver. „A tu je zas Failo,“ pomyslela si, keď uvidela ďalšie jasné zrkadlo, v ktorom ale neboli také žiarivé farby ako v tom predchádzajúcom s Johnnym. Dej sa jej rozmazával a vôbec sa v ňom nevyznala. Vtedy k nej pristúpil Nómin.
„Vidím, že si už asi prišla nato, ako funguje strom osudu. Osud môže zmeniť aj to namenšie rozhodnutie... Aj tu vidíš, kam ťa to môže zaviesť. Je na tebe, ako sa rozhodneš. K Johnnymu, s ktorým stráviš ako človek krásnych deväť rokov a po ktorom ti zostane krásny syn? Alebo Failovi, ako kráľovi? Alebo sa vrátiš k Viktórií a budeš ju ochraňovať? A stále je tu boj s Temnou...“, rozprával Nómin a ukazoval postupne na zrkadlá. „No to všetko bude závisieť od toho, ako sa rozhodneš v každom jednom okamihu a nezabúdaj, že tak musí urobiť aj druhá strana.“
„A čo tie šedé zrkadlá? Tam, kde som bola s Jackom a Fané?“, spýtala sa ho Leila zvedavo.
„To bol osud, ktorý bol naplánovaný a nestal sa, keďže ste sa s Jackom stretli neskoro a jeho cesty sa prekrížili s Gretchen, s ktorou sa do seba zamilovali.“
„Áno, oni sú krásny pár,“ prisvedčila Leila. Aj keď scéna zo zrkadla bola nádherná a plná harmónie, vedela, že jej srdce patrí niekomu inému a nad Jackom ako jej osudovou láskou nikdy neuvažovala. „A to zrkadlo s Johnnym?“, spýtala sa ho po chvíli smutne.
„Sama poznáš odpoveď, k tomu smerujú tvoje terajšie rozhodnutia. Si ochotná vzdať sa svojej elfej podstaty pre lásku k nemu a stať sa smrteľníčkou. Ako si však mala možnosť vidieť, váš spoločný život bude krátky...
„Ale nebudem sama”, odvetila tíško a pri spomienke na malého, alebo staršieho chlapca s hnedými vlasmi ju zaplavili nádherné pocity. „A... nie je šanca, aby som vo svete ľudí zostala elfkou a vedela sa vracať domov?“, spýtala sa ho odhodlane, lebo kvôli odpovedi na túto otázku sem prišla.
„To nie je také jednoduché… Johnny by musel zmeniť svoj osud, takže to nie je v tvojich rukách, ale v tých jeho.“
„A predpokladám, že mi neprezradíš ako...“ Nómin ju prerušil tichým pokrútením hlavou. „A čo Perciho otázky? Jemu môžeš dať odpovede?“
„Neboj, odpovede dostane. Keďže si svoje tajomstvá stráži aj pred tebou, dostanú sa priamo k nemu. Tiež sa vzoprel svojmu osudu, ako vlastne vy všetci. A to všetko len pre ten konflikt medzi čarodejníkmi a jednou skupinou elfov,“ povedal Nómin a akoby na malinký okamih jeho tvárou preletel tmavý tieň. Razom sa ale spamätal a pozrel na Leilu rovnako pozitívne ako predtým. „Poď, pôjdeme za Octáviou...“
Po príjemne strávenom dopoludní sa Nika pomaly vracala do domu. Bol akurát čas obeda, ale keďže ona sa najedla čerešní, hladná nebola. Preto sa vyhla kuchyni a cez obývačku sa vydala do svojej izby. Kettu okolo nej stále poletoval a Nika bola rada, že jej stále robí spoločnosť. Vo svojej spálni sa hodila na posteľ a chcela si trochu oddýchnuť, no keďže strávila veľa času na čerstvom vzduchu, vyčerpalo ju to a po chvíli zaspala tvrdým spánkom.
Nika sa prebudila až podvečer, okolo šiestej. Slastne sa ponaťahovala v posteli a rozmýšľala, čo bude robiť, keďže v noci určite tak skoro nezaspí, lebo tak dlho spala. Posadila sa s vtedy si všimla, že Kettu už v jej izbe nie je. Prečesala si strapaté vlasy, ktoré sa jej uvoľnili z vrkoča a vtedy jej napadlo, že by sa mohla zastaviť v knižnici a potom na chvíľu znova skúmať elfie kráľovstvo, hlavne luxusnú komnatu princeznej Vei, ktorá ju fascinovala. Náramok, ktorý stratila, jej stále vŕtal v hlave, no keďže ho stratila a nemohla nájsť, nevedela, ako sa pohnúť ďalej. Napokon sa v knižnici ani nezdržala, ale rovno sa zneviditeľnila a prešla cez uzatvorený tajný vchod. Prešla dlhou, slabo osvetlenou chodbou a po schodoch vošla do miestnosti so žiarivozeleným portálom v podobe zrkadla. Ocitla sa na druhej strane, kde to už dôverne poznala. Stále skrytá pred zrakmi ostatných vyšla na priestranný koridor, ktorý sa len tak hemžil strážami. Nika musela byť veľmi, veľmi opatrná, aby niektorý z mohutných elfov do nej nenarazil a tak sa držala tesne pri stene. O poschodie nižšie zrazu zbadala Estela, ako v uniforme rýchlym krokom kráča do nejakých dverí. Keďže sa evidentne ponáhľal, nechcela ho rušiť a tak potichúčky kráčala ďalej smerom k princezniným komnatám.Ani nedýchala a snažila sa našľapovať tak ľahko, ako sa len dalo, aby nikto nezačul jej kroky, pretože v tejto časti paláca, okrem vojakov, bola chodba úplne prázdna. Navyše, tieto obrovské priestory s výraznou akustikou by hlasitosť všetkých zvukov len niekoľkonásobne zvýšili. Našťastie si ju nikto nevšimol a tak sa úspešne dostala do cieľa. O malú chvíľu už stála pred princezninou spálňou, no strážili ju dvaja elfovia a dvere boli zatvorené. To však nebol pre Niku žiadny problém, keďže vedela prechádzať cez steny. Už sa to chystala spraviť, keď sa drevené dvere na izbe rozleteli a v nich sa zjavila samotná Vea. Nika rýchlo odskočila k stene a tíško vydýchla úžasom. Mala sa na sebe krásne, zlatisté šaty s dlhými rukávmi. Živôtik bol vyšívaný drobnými perličkami a pár ich bolo aj na širokej sukni. Ona o takom niečom mohla len snívať, no pri pohľade na princeznú a jej prekrásnu róbu pocítila túžbu vyskúšať si niektoré z jej šiat.
“Na hodinu máte voľno, choďte si pokojne oddýchnuť a navečerať sa”, pokynula Vea svojim dvom slúžkam. “Teraz ma spolu s matkou čakajú audiencie v Trónnej sieni. Potom by som privítala osviežujúci kúpeľ, kým sa uložím k spánku”, dodala, načo elfské dievčiny prikývli a vzdialili sa.
“Máme vás odprevadiť, vaša výsosť?”, opýtal sa jeden zo strážcov, pekný a driečny mládenec. Princezná len odmietavo mávla rukou.
“Netreba, ďakujem, sám dobre vieš, že to nie je ďaleko a trafím tam aj sama”, odvetila a za pravidelného klopkania jej lodičiek sa stratila za rohom chodby. Strážca bez slova uzatvoril jej komnatu, znova sa postavil do pozoru a vtedy Nika vďaka svojej schopnosti prekĺzla dnu. Bola nervózna, v žilách sa jej valil adrenalín, ale vedomie, že Vea sa vráti až za hodinu, ju pomaly upokojilo. Zhlboka sa nadýchla, opäť sa zviditeľnila a poobzerala sa okolo seba. Tu sa nachádzala iba veľká a pohodlná posteľ, toaletný stolík a veľká knižnica a tak Nika prešla do druhej miestnosti, kde natrafila na rozľahlý šatník. Nedočkavo ho otvorila a mala pocit, akoby sa ocitla v raji. Ovanula ju vôňa ruží a ešte nejakých kvetov, ktoré nepoznala, ale čo bolo najdôležitejšie, dnu sa vynímalo množstvo nádherných šiat od výmyslu sveta. Nika sa najprv nevedela rozhodnúť, ktoré si vyskúša, no napokon si zvolila jedny zo svetlomodrého saténu. Boli popretkávané striebornou niťou a na rukávoch mali čipky. Dala si dole kraťasy aj tričko a opatrne si ich obliekla. Bola prekvapená, ako dokonale jej sadli, aj keď boli s princeznou rovnako vysoké, to si všimla už skôr. Chvíľu sa kochala v zrkadle a potom pristúpila k veľkej komode, na ktorej trónila šperkovnica. Opatrne ju otvorila a zbadala tam náušnice, náhrdelníky, prstene a náramky a nebola to len nejaká lacná bižutéria, ale pravé zlato, striebro, či diamanty alebo rubíny. Nika siahla po masívnych zafírových náušniciach, aby jej ladili k farbe šiat a na krk si pripla náhrdelník s rovnakými kameňmi. Vlasy si povolila z gumičky a založila si do nich krásnu, striebornú korunku. Pri opätovnom pohľade do zrkadla sa cítila ako vo sne a na krátku chvíľu si aj ona pripadala ako princezná. Vtedy si znova spomenula na rozprávku, ktorú jej rozprával Kettu. Čo keď je to pravda a ona by takto mohla žiť? Potom potriasla hlavou a zahnala tieto nezmyselné myšlienky. S odstupom času jej to pripadalo naozaj len ako rozprávka, nereálna, vymyslená. Nadšene sa pre zrkadlom krútila, bola šťastná, úplne zabudla na opatrnosť a vôbec nezaregistrovala kroky, ktoré sa k nej približovali…
“A toto má čo znamenať?! Kto si a prečo máš na sebe moje šaty a šperky?!”, zvolala jej za chrbtom princezná Vea, ktorá si v izbe zabudla vejár. Nika stuhla od strachu. Na to, aby sa zneviditelnila, bolo neskoro, zbadala ju. “Niečo sa som ťa pýtala! Čo si nemá? Kto si a čo robíš v mojej komnate a mojej róbe?”, zopakovala Vea o niečo hlasnejšie. Vtedy sa Nika k nej pomaly otočila a sťažka preglgla. Čo jej povie? Pravdu? Alebo si má radšej vymyslieť nejakú lož?
“Do-dobrý večer… ja… prepáčte… nechcela som tu len tak vtrhnúť…”
“Tak čo tu potom chceš? Ako si sa dostala cez stráže?!”, dožadovala sa svojej odpovede princezná a Nika napokon usúdila, že najrozumnejšie bude povedať jej pravdu.
“Moje meno je Nika a som čarodejnica. Ako iste viete, istý čas v našom dome bývala vaša matka, kráľovná…”, jachtala dievčina neisto. Na Veinej tvári sa však stále zračil nahnevaný výraz a tak Nika pokračovala. “Nedávno som objavila portál do vašej krajiny a... nehnevajte sa, ale keď som Vás videla vychádzať z komnaty v týchto nádherných šatách, pocítila som nutkanie jedny si vyskúšať a… veľmi sa ospravedlňujem… ja… bolo to odo mňa nevhodné. Prepáčte…” Nika zahanbene sklonila hlavu a napäto čakala, čo sa bude diať ďalej.
“Takže ti išlo len o toto?”, opýtala sa jej princezná už pokojnejšie. Nika si vydýchla a prikývla.
“Áno, máte veľmi dobrý vkus a ten jemný materiál… Naozaj skvostné.”
“Ďakujem. No to však na fakte, že si sa bez dovolenia vkradla do mojej izby, nič nemení! Stráže!”, vykríkla Vea smerom k dverám, kde sa okamžite objavili dvaja z nich. “Chyťte túto votrelkyňu!”, prikázala prísne, načo obaja neváhali a vrhli smerom k Nike. Tá sa inštinktívne a zo strachu rýchlo zneviditeľnila, šikovne prekĺzla cez voľné miesto medzi mužmi a vybehla von z komnaty.
“Nika, rozmýšľaš ty vôbec niekedy?! Načo si tam vôbec liezla? Myslela si si, že ti to len tak prejde a nikto si nič nevšimne?”, nadávala si v duchu nahnevane, kým bežala ako opreteky po chodbe. Veľmi sa bála, že z toho bude mať problémy, hlavne, ak sa Vea posťažuje Arcalime, pretože tá ju poznala. A ešte teraz, keď je Aurora indisponovaná a najvyššou autoritou v dome je Victor. “Ach, Victor…” Pri myšlienke a predstave na toho chlapa, s ktorým trávila toľko voľných chvíľ a dokonca sa mu aj oddala, ju striasli zimomriavky. Úplne sa na ňu vykašľal a ona ho čím ďalej, tým viac nenávidela. A bola si istá, že keby mu Arcalime oznámila, čo práve teraz urobila, Victor by urobil všetko preto, aby ju náležite potrestal a určite by sa v tom vyžíval. V tej chvíli už prechádzala opäť portálom do čarodejníckeho domu. Rýchlo vybehla do svojej izby a vyvalila sa na posteľ, kde sa nekontrolovateľne rozplakala. Ani si neuvedomila, že je ešte stále oblečená v princezniných šatách.
Octavia sa podľa Nóminových pokynov vydala pre nejaké občerstvenie a naozaj bolo z čoho vyberať. Ochutnala z každého niečo, nakoniec si do misky nabrala mix ovocia a prechádzala sa po paláci. Ten bol majestátny oproti tomu, ako ho zažila, keď tu bola prvýkrát s Olivien. Vyzeral nádherne a Octavia bola z neho uchvátená. Niečo podobné ešte nikdy nevidela a musela si priznať, že ju to ohromuje a fascinuje zároveň. Stavba bola veľkolepá a dokonalá, nemohla sa na tú nádheru vynadívať. Nakoniec došla až do priestrannej záhrady, ktorá bola taká rozľahlá, že nevidela na jej koniec. Nemala ani tušenia, kam až siaha a či sú v tej diaľave nejaké hranice. Chvíľu sa ešte prechádzala, potom si sadla do trávy v tieni stromu a poddala sa svojim myšlienkam.
“Moja matka je niekde väznená, no neviem kde a kým, no jedným som si istá, že kvôli jej schopnosti zabili otca, lebo ju bránil. Ale kto by o to mohol mať záujem a prečo? Čarodejníci… Super čo je toto vlastne za rasu? Dá sa im vôbec veriť?! A ja som sa ešte do jedného z nich zamilovala! Veď ani neviem, čo mám od neho čakať, pokiaľ si teda na mňa vôbec niekedy spomenie a bude mať o mňa ako o ženu záujem. Sakra! Čo si o nich mám myslieť?!”, hnevala sa v duchu, no potom zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. “Nómin má asi pravdu, najprv musím vychladnúť a časom sa uvidí. Dúfam, že Leila sa dozvie všetko, čo potrebuje a pomôže jej to, snáď aj pre Percivala dostane odpovede, veľmi by som im to priala. Leila si ich zaslúži snáď viac ako ja.....” Octavia ešte nejaký čas relaxovala a premýšľala v záhrade, nevedela ako dlho, bolo jej nakoniec veľmi príjemne, kvety jej svojou vôňou ovplyvnili myseľ a cítila sa uvoľnene. Možno aj zadriemala, pretože keď znova otvorila oči, Leila s Nóminom stáli nad ňou.
„Octavia, Nómin mi hovoril, že ti ponúkol, aby sme sa tu ešte nejaký čas zdržali. Aký máš na to názor?“
„Lei, pokiaľ to tebe nevadí, ja by som tu rada ešte chvíľu zostala, možno by nám to prospelo. Trochu si odpočinieme, zmeníme aspoň na chvíľku prostredie a trošku si pred návratom utriasieme myšlienky. Verím, že rovnako ako ja, si sa dozvedela veľa nových informácií a tiež ich potrebuješ nejako spracovať, aspoň ja to tak cítim.“
„Tak vidím, dámy, že ste sa rozhodli ostať, čo ma teší”, ozval sa Nómin s úsmevom. “Dovoľte mi, aby som vás previedol po paláci a pokiaľ vás niečo zaujme, tak sa pýtajte. Rád vám odpoviem, ak to bude možné”, dodal a pokynul Leile s Octáviou, aby ho nasledovali do vnútra paláca a začali prehliadku. Odrazu vošli do veľmi zvláštnej miestnosti, bola veľmi priestranná, no až na dve veľké kreslá v nej nič nebolo. Mala veľa okien a bola oválna. Steny boli neobyčajné, dievčatá nedokázali opísať, čím boli zdobené, no čosi z nich akoby vyžarovalo, len netušili čo to je. „Dievčatá, posaďte sa na chvíľu do kresiel“, vyzval ich Nómin a keď videl, ako sa na neho Leila s Octáviou prekvapene a nechápavo pozreli, upokojujúcim pohľadom a mäkkým hlasom dodal: „Nemáte sa čoho obávať, uvidíte, že vás nečaká nič hrozné, určite vám nikto neublíži.“ Dievčatá síce stále netušili, o čo vlastne ide, niečo im ale hovorilo, že by sa mali naozaj posadiť a tušili, že sa im nič nestane. Podvedome Nóminovi úplne dôverovali. Vo chvíli, keď sa dievčatá posadili, Nómin čosi nezrozumiteľného zamumlal, čo ich prekvapilo, najmä Octaviu, lebo aj keď so svojím ostrosluchom počula dobre, no jednoducho mu nerozumela. Potom pokynul rukami a miestnosť sa zahalila hmlou. To čo nasledovalo, si dievčina nedokázala vysvetliť, netušila, čo sa deje s Leilou, mohla si to len domyslieť, ale vedela, čo sa deje s ňou. Ako sedela v kresle, zahalená oparom, ten sa zrazu začal rozplývať. Octavia už nebola v miestnosti…
Prekvapene sa obzerala okolo seba. Nevedela či sníva alebo bdie, má halucinácie, alebo ako to nazvať, no videla nádhernú zelenú krajinu a kúsok od nej stál muž. Najprv bol k nej otočený chrbtom, takže nemala tušenia, kto to je. Bola celá nesvoja, ale vo chvíli, keď sa k nej obrátil, to, čo pocítila bolo neopísateľné a neubránila sa prekvapenému výkriku:
„Otec!“ Sotva lapala po dychu, srdce jej tĺklo ako opreteky a pritom mala strach znovu prehovoriť, aby otec, ktorého zrazu pred sebou vidí nezmizol. Ten sa na ňu láskyplne usmial.
„Moja milá, malá Octavia! Ako vidím, od tej doby, čo som ťa nedobrovoľne opustil sa z teba stala naozaj krásna žena a verím, že i veľmi silná. Veď máš byť aj po kom”, žmurkol na ňu. “Viem, že máš veľa otázok a určite na ne časom dostaneš odpovede”, dodal Nildon tichým, ale pevným hlasom.
„Samozrejme, že mám, ale už viem, že všetko má svoj čas. No nechápem, ako to, že ťa vidím?”, spýtala sa prekvapene Octavia.
„To nie je dôležité. Som rád, že som sa s tebou mohol stretnúť a snáď ťa nejakým spôsobom trochu povzbudiť. Viem, že sa zaujímaš o to, kde je matka a ako jej pomôcť a som presvedčený, že to budeš práve ty, kto príde na spôsob, ako to spraviť.“ Pri týchto slovách cítila Octavia z Nildonovho hlasu zvláštnu istotu, ale zatiaľ tomu nevenovala pozornosť. Užívala si skutočnosť, že nejakým zvláštnym spôsobom hovorí so svojím otcom, svojím naozajstným otcom a zrazu mala potrebu opýtať sa ho na jej život u pestúnov.
„Otec, vieš niečo o mojom živote u pestúnov? Že nebol práve šťastný a aké problémy a starosti som tam mala?“ Nildon viditeľne posmutnel a zároveň bol v jeho tvári vidieť hnev. „Bohužiaľ áno, ale nijakým spôsobom som tomu nemohol už zabrániť. Ako vieš, nie som medzi živými, ale veľmi ma to trápilo. Jediné, čo sa podarilo, bolo, že sa v tebe prebudila schopnosť telekinézy, predpokladám, že asi na poslednú chvíľu. Prosím, odpusť to matke, veľmi ťa miluje, rovnako ako ja. Chcela ťa ochrániť vo svete ľudí pred čarodejníkmi a nemala tušenie, že sa dostaneš do takej neutešenej situácie.“
„Nie, nehnevám sa na vás, teraz sa v tom snažím vidieť to lepšie, objavila som svoju schopnosť, krajinu elfov a som silnejšia, ale na niekoho sa predsa len hnevám a to veľmi”, s hnevom v hlase prehovorila Octavia.
„Viem, koho myslíš. Čarodejníkov,“ povedal Nildon. “Momentálne sa však potrebujete navzájom, takže skôr, ako urobíš nejakú nerozvážnosť, radšej sa pokús upokojiť.“
„Áno, si ďalší, kto mi to hovorí. Uvidím čo sa s tým dá urobiť a... tak náhodou, nemáš nejaký trik, ako rýchlejšie zlepšiť ovládanie telekinézy?“
„Octavia moja drahá, jedine častým a poctivým tréningom, ale určite to čoskoro zvládneš a budeš pripravená. Je mi to veľmi ľúto, ale čas, ktorý mi bol darovaný, aby som s Tebou mohol byť práve vypršal. Pamätaj, že ťa mám veľmi rád a stále ťa sledujem, i keď ti nemôžem nijako pomôcť. Si silná žena a verím, že sa čoskoro stretneš so svojou matkou. Len neklesaj na duchu a mysli a ver si. Máš okolo seba pár priateľov, ktorým môžeš naozaj veriť a ktorí ťa nenechajú v štichu. A ako si už sama zistila, tak Nómin ti vždy rád a ochotne poradí. Maj sa krásne, dcérenka moja.“ Keď Nildon dohovoril, letmo pobozkal Octaviu na čelo, pohladil ju po vlasoch a ako sa objavil, tak znova zmizol. Octavia po ňom ešte naťahovala ruku, ale už márne….
Okolo Leily sa zrazu objavila hmla, v ktorej sa miestnosť postupne rozplynula. Trochu vyplašene sa obzerala okolo seba, všetko sa stratilo v jej kúdoloch a nič okrem nej nevidela.
„Ví, si tu? Počuješ ma?“ kričala na priateľku, ale tá sa jej neozývala. Vtom hustý opar ustúpil a Leila pred sebou zbadala biely drevený plot, ktorý jej bol veľmi povedomý. Pomaly prešla bránkou a kľukatou cestičkou sa blížila k malému, ale útulnému príbytku. Na jednej strane boli stromy obsypané ovocím a v ich tieni bola lavička. Oproti, na druhej strane, visela detská hojdačka, na ktorej sa ako dieťa hojdávala. Všade bolo prítmie, vládlo tu strašné ticho a Leila mala pocit, akoby sa tu zastavil čas. Opatrne otvorila trochu vŕzgajúce dvere a vstúpila do domčeka, ktorý sa jej zdal menší, ako si ho pamätala. Bolo to asi tým, že tu bola naposledy ako sedem alebo osem ročná. „Je tu niekto?“ ozvala sa do prázdnej a tmavej miestnosti a na jej prekvapenie sa v tom momente rozsvietili všetky sviečky vo svietnikoch a ožiarili útulný príbytok. Vtedy si Leila všimla usmievajúcu ženu, ktorá sedela na stoličke pri jedálenskom stole. V nemom úžase sa prvých pár sekúnd na ňu dívala, tá sa ani nepohla, len z očí jej stekali slzy. „Mami!“ prerušila ticho Leila, rozbehla sa k nej, padla pred ňou na kolená, objala ju okolo pása a tvár si zaborila si do jej lona.
„Princezná moja,“, zašepkala elfka dojato a hodnú chvíľu bez slova ískala dcérku po bielych vlasoch. Potom jej jemne chytila uplakanú tvár do dlaní, zdvihla jej ju hore a dala vrúcny bozk na čelo. Dlhé minúty na seba len tíško a s láskou hľadeli. „Postav sa a ukáž sa mi,“ vyzvala dcéru mäkko. „Za chvíľu už bude z teba dospelá žena. Si ako krásna rozkvitnutá ruža.“ Leila vstala, trochu v rozpakoch jej zapózovala a potom sa pomaly otočila. Matka sa tiež zodvihla zo stoličky, podišla k nej a ešte raz ju láskyplne objala. „Si nádherná a ako vidím, tak aj zaľúbená,“ skonštatovala s úsmevom, načo Leila už otvárala ústa, že sa matky opýta na Johnnyho, no tá ju pohybom ruky umlčala. „Lei, viem, že si zamilovaná do smrteľníka a že tvoje city sú silné, čisté a úprimné. No musím ti povedať, že ma to veľmi trápi. S tvojím ockom sme precestovali veľa svetov, no so vzťahom elf-smrteľník sme sa bohužiaľ nestretli. Mrzí ma to,“ povedala jej matka a nežne ju pohladila po vlasoch.
„Ďakujem, mami. Aj mňa to trápi, ale mojej lásky k Johnnymu sa jednoducho neviem a nechcem vzdať,“ odpovedala jej odhodlane. „A viem, že on ma tiež veľmi ľúbi.“ Matka sa na ňu smutne pozrela, lebo vedela, aká je jej dcéra vo svojich citoch a rozhodnutiach neústupčivá. Aj keď už nebola medzi živými, nechcela stratiť dcéru premenou na človeka. Nechcela mamu viac trápiť a tak zmenila tému ich rozhovoru. „Maminka, tak mi aspoň prezraď, čo sa stalo pred piatimi rokmi, keď sme sa ako rodina rozdelili? Otec bol s Percim a my dve spolu. Ich verziu už poznám, ale ani jeden z nás netuší, čo sa stalo nám dvom, keďže ja si to vôbec nepamätám.“ Mama na okamih odvrátila zrak.
„Ach, Lei,“, zadívala sa jej znova do očí mama. „Prosím, nepýtaj sa ma na to.“
„Ale ja to chcem vedieť! A som si istá, že otec s Percim tiež. Ja viem, že mi to musíš teraz povedať. ČO sa stalo v ten deň, keď si zomrela?“ Matke klesli plecia, ale prikývla.
„V ten osudný deň...“, bolo na nej vidieť, ako ťažko sa jej o tom rozpráva, „… som nezomrela ja.“ Leila na ňu pozrela veľkými očami, nerozumela, čo tým chce povedať, keď ju zrazu matka tuho objala a zašepkala jej do ucha. „Bola si to ty, dcérka!“ Potom sa pomaly odtiahla, ale Leilu nepustila, stále ju držala za plecia. Tej sa v sekunde rozšírili zreničky údivom a spomenula si na bolesť v chrbte, no potom už nič...
„Čo... čo... čo... sa stalo?“, jachtala Leila šokovane a mama pokračovala v rozprávaní.
„Bežali sme lesom, popod konáre stromov, predierali sme sa hustými kríkmi, brodili sme sa cez potôčiky. Snažili sme sa utiecť pred skupinkou temných elfov, chceli sme nájsť úkryt, kde by nás nenašli. Ty si už nevládala, ťahala som ťa za sebou za ruku, pomáhala som ti, pobádala, aby si ešte vydržala a nevšimla som si, že cestou, alebo pri tom bezhlavom behu, či skrývaním sa v húštinách, si stratila svoj ochranný hrebeň do vlasov...“
„... s dvoma jednorožcami“, doplnila ju Leila šeptom, ktorá sa podvedome dotkla hrebeňa od Johnnyho, pričom si spomenula na ten z detstva, ktorý stále nosila pripevnený vo vlasoch.
„Áno, presne tak. Už som si myslela, že sme sa tých zlých bytostí zbavili, zrazu vzduchom zasvišťal čierny šíp a zasiahol ťa hlboko do chrbta. Mala som pocit, že aj mne sa vtedy zastavila krv v žilách, bola som zmeravená šokom a strachom a sledovala som, ako si v tom momente padla na zem.“ Stále bolo z matky cítiť, koľko bolesti ju to rozprávanie stojí. „Okamžite som si ťa privinula do náručia a vtedy môj, teraz už tvoj amulet, okolo nás vytvoril ochranné pole. To spôsobilo, že elfovia nás nevedeli nájsť a tak odišli. Nemali ani tušenia, že pár metrov od nich sa nachádza zronená matka, ktorá v náručí drží mŕtve telo svojho dvanásťročného dievčatka… mojej malej princezny...“ Vtedy sa matke zlomil hlas a po lícach jej stekali slzy.
„Ale prečo JA žijem a ty si mŕtva, mami?“, opýtala sa Leila s hrčou v hrdle, keď sa ako tak spamätala z matkinho rozprávania.
„Pre rodiča nie je nič horšie, ako stratiť svoje dieťa. Keď sme osameli a temní boli už dostatočne ďaleko, sňala som si z krku svoj ochranný amulet a odložila ho pre teba do batoha. Jeho silu by si vtedy nevedela ešte uniesť, bola si ešte veľmi mladá,“ dodala jej na vysvetlenie, no Leila bola ešte stále zmätená. „Vieš, Lei, čo je to životná energia?“ Keď mama videla dcérino prikývnutie, pokračovala. „Každý elf s čistou dušou a bezúhonnými úmyslami ju v sebe ukrýva. Takže tá moja ti prinavrátila život, preto sa nenašlo moje telo. To sa stratilo a vďaka tomu si sa znova nadýchla, dcérka.“
„Ach, mami“, pritúlila sa k nej dojatá Leila a zavrela oči plné sĺz.
„Ľúbim ťa, princezná a vždy budem pri tebe, nezabudni na to. “ Vtom všetko okolo začalo miznúť a Leila sa ocitla opäť v miestnosti v Avalone...
“Otééééc!”, počula sa Octavia, ako volá, ale znovu ju pohltila hmla a za okamih sa ocitla v prázdnej miestnosti. Odrazu počula Leilu.
„Mami...?“ Zaostrila do rozplývajúcej sa hmly a videla priateľku, že presne tak, ako ona pred chvíľou, naťahuje ruku do prázdna..... Pomyslela si, či mala rovnaký zážitok a že si o tom s ňou musí čo najskôr pohovoriť. Než však stihla čokoľvek spraviť, stál u nej Nómin a podával jej ruku, aby jej pomohol vstať z kresla.
„Poď, drahá Octavia, nič nehovor, ešte vezmeme Leilu.“ Spoločne prešli k druhému kreslu a rovnako ako jej, pomohol Nómin aj uplakanej Leile. „Dievčatá viem, že máte veľa otázok, ale nič nevravte,“ povedal starší elf skôr, ako niektorá z nich stihla otvoriť ústa. „Zavediem vás teraz dole do veľkých kúpeľov, budete tam mať aj niečo, čo vám dodá energiu, môžete tam porelaxovať. Som presvedčený, že sa máte o čom porozprávať.“ A ako povedal, tak aj urobil. Ani Leila, ani Octavia sa nevzpierali, boli plné neuveriteľných zážitkov a kúpeľ uvítali.
Samozrejme, bol tam aj dostatok jedla a pitia a tak naozaj odpočívali. Nejakú dobu mlčali, než spolu začali rozoberať, čo sa im v miestnosti, kam ich Nómin zaviedol, stalo a aký to malo asi význam. Octavia porozprávala o svojom stretnutí s otcom, avšak Leila o svojom rozhovore s mamou veľa nepovedala. Po relaxácií sa dievčatá opäť stretli s Nóminom. Pomaly nastala chvíľa ich návratu do domu za ostatnými. Vôbec nevedeli, koľko času ubehlo od ich odchodu, či čas v škole mágie beží rovnako ako v Avalone, alebo inak, ale po pravde, to ich vôbec netrápilo. Obidve dievčatá mali plnú hlavu myšlienok a zážitkov z tohto krásneho a nevšedného miesta, ktoré ešte museli spracovať. Octavia si navyše robila trochu starosti o Leilu, ktorá veľa o svojom rozhovore s matkou neprezradila. Mala obavy, aby ju to nejakým spôsobom veľmi nepoznačilo a nezranilo. Na druhej strane však verila tomu, že po návrate sa možno s tým všetkým zverí otcovi alebo bratovi a tým by sa jej mohlo uľaviť. Vždy je lepšie, keď sa môžeme niekomu zveriť s tým, čo nás trápi. Nómin zaviedol dievčatá do záhrady k jazeru a s každou z nich sa rozlúčil tak ticho, že ani Octavia svojím výborným sluchom nepočula, čo hovoril Leile. Ale to nebolo podstatné, dôležité bolo, čo povedal jej. “Moja milá, verím, že sa ti niektoré veci trochu objasnili, no na niektoré si budeš musieť ešte počkať. A začni už používať prsteň, ktorý máš. Som presvedčený, že už nájdeš vhodný spôsob, ako vysvetliť, kde a ako si k nemu prišla a nebudeš musieť ani klamať. Uvidíš, že všetko pôjde lepšie. Nič nenamietaj, niektoré veci jednoducho viem”, dodal, smial sa na ňu a pohladil ju po tvári. „Tak dievčatá, veľmi rád som vám bol nápomocný a kedykoľvek, keď budete potrebovať, môžete sa na mňa obrátiť, ale myslím, že to už viete. Teraz vás opäť prenesiem späť a verím, že využijete všetko, čo ste sa dozvedeli. Teraz sa opäť chyťte za ruky a za chvíľu budete na mieste”, povedal Nómin, na obe dievčence sa usmial, pokynul im a vzápätí sa Leila s Octaviou ocitli v záhrade neďaleko čarodejníckej školy, kde momentálne žili a trénovali svoje schopnosti. Keď spoločne vošli do priestrannej haly a potom do nemocničného krídla, Falathar aj Percival na nich netrpezlivo čakali. Po vzájomnom privítaní pozrela Leila na brata.
„Perci, Nómin ti pošle odpovede na tvoje otázky, sľúbil to. Prepáčte, ale som veľmi unavená...“, povedala Leila a odišla do svojej izby bez toho, aby sa na Percivala či otca pozrela. „Teraz nie Perci, chcem byť sama,“ odpovedala cestou do spálne na jeho nástojčivosť telepatiou.
„Octavia, dozvedela sa Leila niečo zlé od Nómina ohľadne Johnnyho?“, spýtal sa jej, keď videl Leilinu reakciu.
„Nemyslím, že sa to týkalo jeho. No asi by ti to mala povedať sama.“ Aj keď si Octavia nebola istá, tušila, že to, čo Leilu tak rozrušilo, bolo stretnutie s matkou, o ktorom jej porozprávala len veľmi málo, ale od ktorého bola veľmi tichá a zamyslená. Ona sama bola po návrate z Avalonu plná rozporuplných myšlienok, stále sa jej v hlave prehrávalo všetko, čo sa dozvedela a nedokázala sa s tým všetkým len tak vyrovnať. Trochu si odpočinula vo svojej izbe a potom zišla do kuchyne, kde si uvarila šálku kávy. Na jej potešenie bola kuchyňa prázdna, momentálne sa necítila na stretnutie s nikým z obyvateľov domu a rozhodne nie s čarodejníkmi. Nejaké dievča by možno ešte zvládla, ale chlapca… to určite nie. Dopila povzbudzujúci nápoj a chcela zájsť na ošetrovňu za Drullou a Falatharom. Možno by jej pomohli nejako utriediť si myšlienky a dúfala, že cestou tiež nikoho nestretne. Ako vchádzala cez izbu, naraz začula kroky a vo dverách sa nanešťastie zjavil Logan. Keď ju zbadal, tvár mu rozjasnil úsmev.
“Ahoj, Vi”, pozdravil ju a vtedy to v Octavii vybuchlo. Nedokázala žiadnym spôsobom ovládnuť emócie, ktoré s ňou momentálne lomcovali. Na jednej strane to bol hnev na čarodejníkov, ktorí jej zabili otca, na druhej strane láska k Loganovi, ktorý o nej však nemal ani tušenia. Jednoducho, v tejto chvíli bol hnev silnejší a začala po prekvapenom Loganovi nahnevane kričať.
„Vy jedni hnusní potetovaní čarodejníci! Z oslavy pri bazéne si dobre si pamätám, že ho máš, okamžite mi ho ukáž! No čo tak pozeráš?! Mám ti snáď ísť pomôcť?!“ A než by si to bola uvedomila, pomocou telekinézy podvedome zdvihla stoličku, ktorá bola neďaleko a už letela na Logana. Ten bol z Octaviiného výstupu v úplnom šoku, niečo také by od nej naozaj nečakal. No nestačil ani nič povedať, vo chvíli, keď proti nemu letela stolička, sa v ňom ozval pud sebazáchovy. Pomocou svojej znovu nadobudnutej schopnosti odrazil stoličku a tá spadla na zem. V duchu sa zaradoval, ale nestihol si ten pocit vychutnať, pretože Octavia sa na neho vrhla, svojimi malými päsťami mu búšila do hrude, snažila sa z neho stiahnuť tričko a stále dokola kričala:
„No, ty jeden zabijak, ešte sa tu budeš uškŕňať?! Tak?! Kde ho máš, ukáž mi to znamenie vrahov, neschovávaj ho predo mnou! Teraz sa za to hanbíš alebo čo?! Odpovedz!“ Logan stále len nechápavo stál, jej drobné ruky oproti nemu nič nezmohli a nič nehovoril, len bol prekvapený, kde Octavia berie v sebe toľko sily. Tá ale pomaly, no iste slabla, stále sa však hnevala. „Ty patríš k tým, čo mi zabili otca”, vrieskala obviňujúco. “Môžeš za únos mojej matky a ja blbá naivná krava som pri tebe vysedávala dni aj noci, starala sa o teba, čítala ti z knihy, čakala, kým sa prebudíš.... a potom…. nepamätal si si z toho vôbec nič.... a teraz?! Teraz sa ako bonus dozviem ešte aj toto!“ To už Octavia rezignovala a po lícach jej tiekli slzy. Logan ju v tej chvíli pevne zovrel v náručí a jednou rukou ju upokojujúco hladil po vlasoch, Octavia sa nebránila.
„Ach, Ví… už tomu rozumiem, prečo toľko vieš o knihe a prečo mi prídu niektoré pasáže také známe. A hlavne to, prečo mi je tvoj hlas taký povedomý, ako by som ho poznal už dávno a pritom som ťa predtým nevidel. Nikdy si sa o tom všetkom nezmienila ani jedným slovom a ani nikto iný.....”, Odmlčal sa a vnímal Octaviine nešťastné vzlyky. Privinul si ju do náručia ešte bližšie. “A o tvojich rodičoch nemám ani tušenia, neviem, o čom rozprávaš, ale… mrzí ma to a… prosím ťa, neobviňuj ma z toho, ja zato nemôžem”, dodal a nežne ju pobozkal do tmavých vlasov.....
Po náročnom a vyčerpávajúcom ráne a dopoludní, ktoré Samira prežila, si potrebovala utriediť svoje myšlienky a vypnúť. Keďže vždy rada trávila čas vonku na čerstvom vzduchu, napadla jej jediná alternatíva a to krásna záhrada a park pred domom. Pomaly sa pozbierala z postele, uhladila si pokrčenú sukňu, v zrkadle si prečesala tmavé vlasy a vyšla z izby. Prešla tichým domom, práve bol čas obeda, no Samira bola momentálne v takom rozpoložení, že by nedokázala nič zjesť. Bola však smädná a tak si to ešte zamierila do jedálne. Vo dverách sa práve stretla s Joy, ktorá na podnose niesla vo veľkej miske kurací vývar so zeleninou. Dievčatá sa pozdravili, obe trochu rozpačito, predsa Samira mala stále v živej pamäti, čo sa stalo pred dvoma dňami a tiež to, ako ju ráno Arden zachránil pred svojim otcom. Bolo toho na ňu priveľa a začínala cítiť, že toto miesto jej prináša len bolesť a smútok. Odkedy sem prišla, nezažila nič pekného, ešte tu prišla aj o Adama, ktorý sa zamiloval do Amelie. Áno, nikdy spolu nechodili, ale predsa, v srdci živila aspoň malú nádej, že by sa možno raz dali dokopy… Ešte aj ockove takzvané väzenie u nich doma vyzeralo lákavejšie ako pobyt v škole pre čarodejníkov. Samire sa znova tisli slzy do očí a tak sa zhlboka nadýchla, zažmurkala a pokúsila sa o slabý úsmev. Joy jej ho nervózne opätovala, hanblivo sklopila zrak a chcela prejsť okolo nej, keď ju Samira zastavila.
“Si v pohode?”, opýtala sa jej neisto, načo so sileným úsmevom prikývla.
“Áno, už… som. Viem, že sa teraz na mňa budete dívať ako na monštrum, ale… proste nebola som to ja a… hrozne ma to mrzí. A teraz ak dovolíš, ponáhľam sa...”
“To ma teší. Nechcem ťa zdržiavať, len ešte… ako je Ardenovi?” Joy na ňu vyvalila oči.
“Prosím?”
“Ja len… “, ošívala sa Samira. “Ehm... keď som ho dnes stretla, tak krvácal z pleca, preto sa pýtam, či je oukej.”
“No… áno, postarala som sa o neho”, povedala Joy.
“Tak to je… super”, odvetila s nervóznym úsmevom. “A čo sa mu vlastne stalo?”
“Nič vážne, nemaj obavy. Prepáč, ale už fakt musím ísť”, dodala rýchlo s rumencom na tvári a Samira už len sledovala, ako sa jej kamarátka vzďaľuje po chodbe. Potom sa otočila, mykla plecom a vošla do prázdnej jedálne. Na sporáku trónil veľký hrniec plný ešte horúcej polievky, ale ani jej lákavá vôňa ju neprinútila, aby si aspoň za tanier nabrala. Zo skrinky vybrala pohár, naplnila ho vodou a pomalými dúškami ju popíjala. Potom sa pobrala do záhrady, otvorila francúzske dvere a vyšla na terasu. Na okamih ju oslepilo jasné slnko, predsa, bol koniec júla a páľava bola takmer neznesiteľná. Našťastie povieval príjemný letný vánok a tieň pod košatým dubom pri jazierku ponúkal aj chládok. Predtým, ako sa tam vybrala, rozhliadla sa po okolí. Na jej prekvapenie bolo vonku celkom živo, jej spolužiaci si vychutnávali poobedňajšiu siestu. V bazéne sa opäť vyžíval Adam, dobre vedela, ako plávanie miluje, veď aj na škole plával za univerzitné družstvo. Chvíľu sledovala jeho dokonalý kraul a všimla si, že spoločnosť mu robí James, ktorý ho nasledoval o niečo pomalším, ležérnejším tempom. Neďaleko od nich sa na lehátkach a s okuliarmi na očiach slnili Maddison s Ameliou. V rukách držali nejaké osviežujúce nápoje. V Samire sa pri pohľade na ich radosť a bezstarostnú náladu prehĺbil smútok ešte viac. Nikdy nebola žiarlivá, ale v poslednom čase pociťovala ten zákerný pocit, najmä keď videla zamilovaný úsmev na tvári drobnej tmavovlásky a jej rivalky v láske.
Odvrátila radšej pohľad a ten jej zastal na Loganovi, ktorý sa s neprítomným pohľadom vyvaľoval v hojdacej sieti a pravou nohou sa nervózne pohojdával. Po štrkovom chodníčku, okolo ktorého sa tiahol kvetinový záhon, sa prechádzali Leila s Percivalom a o niečom sa potichu rozprávali. Bielovláska vyzerala veľmi smutne a keď došli k lavičke, sťažka na ňu klesla, načo si jej brat k nej prisadol, objal ju okolo pliec a chlácholivo pohladil po vlasoch. Samira si povzdychla a keďže miesto, kde sa chcela uchýliť jej obsadili elfí súrodenci, napokon sa usalašila v ratanovom kresielku z druhej strany bazéna, kde bola len Olivien, ktorá si na deke s klobúkom na hlave čítala nejakú knihu. Unavene zatvorila oči, vypudila z mysle nepríjemné zážitky z dnešného dňa a vnímala štebot vtáčikov v korunách stromov. Vetrík jej chladil líca a Samiru začali obchádzať driemoty. Bolo jej tak dobre, cítila sa uvoľnene, pokojne, keď zrazu za sebou začula hluk a dupot viacerých nôh, akoby niekto rýchlo utekal, vzápätí sa k tomu pridali aj výkriky a Samira zaregistrovala volanie o pomoc. Zmätene pozrela na Olivien, ktorá tiež odtrhla zrak od knihy a dívala sa na dom.
“Čo sa to deje?”, opýtala sa blondínka prekvapene, načo Samira len pokrútila hlavou a kým stihla niečo odvetiť, dvere za chrbtom sa rozleteli a na terasu vybehlo dokopy päť mladých ľudí, štyria muži a jedna dievčina, až skoro od ľaku spadla z kresielka. Boli zadychčaný od behu a tvárili sa vydesene. Vtedy si ich už všimli aj ostatní a v záhrade nastalo hrobové ticho. Všetci po sebe prekvapene pozerali, keď sa dopredu pretlačil akýsi blonďavý chalan. Bol bledý a vyzeral dosť trhane.
“James!”, zvolal na jej spolužiaka, ktorý okamžite vyliezol z bazéna a pobehol k nemu.
“Josh???”, pozrel na neho šokovane a vtedy Maddie zabehol kokteil, ktorý práve pila. Neovládateľne sa rozkašľala, až ju Amelia musela pobúchať po chrbte. Tá jej ale strčila poloprázdny pohár do ruky a tiež podišla k tomu cudziemu chalanovi, ktorý sa volal Josh. On na ňu vyjavene pozrel a potom pozornosť upriamil znovu na Jamesa.
“Kriste, to aj vás dostal?”, zvolal zhrozene a prehrabol si svetlé vlasy.
“Čože? O čom to rozprávaš? A hlavne, čo tu robíš?”, opýtal sa ho kamarát a schytil ho za plecia. “Hej, kamoš a hlavne sa upokoj, ešte mi tu hodíš tyčku.”
“Nemám k nej ďaleko, ver mi”, odvetil Josh a znova pozrel na Maddie, ktorá len ticho pri nich stála. “Takže? Vysvetlíte mi, o čo tu ide? Kto je ten starší muž okolo päťdesiatky? Hovorte, inak volám políciu…”
“Myslíš Victora?”, opýtala sa ho Maddison.
“Ja neviem, ako sa volá! Proste… ovalili sme ho nejakou tyčou, ale neviem, kedy sa tu zjaví a znova nás tam odvlečie…”, jachtal hystericky. Samira len nemo sledovala a načúvala tomu, čo sa tu okolo nej zasa deje.
“Spomaľ trochu, prosím ťa a skús pekne od začiatku…”, upokojoval ho James, ale bolo na ňom vidno, že aj jeho táto situácia rozrušila, o Maddie ani nehovoriac, tá mala tiež v očiach paniku.
“Vysoký, starší chlap… Poznáš ho? Urobil to isté aj vám?!” Kým stihli odpovedať, zrazu k nim pribehla Leila.
“Johnny!”, zvolala prekvapene, ale aj radostne zároveň a hodila sa šokovanému mladíkovi okolo krku. Jemu sa roztriasli ruky a pevne si ju k sebe privinul, až jej skoro vyrazil dych.
“Leila… och, prepáč… Ja… ja som taký šťastný, že ťa vidím, láska”, koktal mladík a v tvári sa mu zračila úľava. “Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?”, vyzvedal naliehavo a pritom si ju prezeral od hlavy až po päty.
“Áno, som, prečo…” Nestihla však dokončiť, pretože jej chytil tvár do dlaní a venoval nežný bozk. “Čo tu robíš? Ako si sa tu dostal?”, opýtala sa ho.
“Ja…”, rozhliadol sa po ostatných a potom pozrel späť na Leilu. “Ja ani neviem, jednoducho sme…”
“Čo sa to tu deje, vážení?! Na chvíľu nie som prítomná a už je zo školy holubník?”, ozval sa zrazu od dverí rázny, pevný hlas a na terase sa rozľahol známy klopot podpätkov. Samira od údivu zabudla aj zavrieť ústa a nebola sama. Svojím typickým rýchlym krokom k nim kráčala ich ryšavá patrónka v celej svojej kráse.
“Aurora?”, vydýchla napokon, keď zastala len meter od nej a založila si ruky vbok.
“Áno, Samira, osobne”, odvetila hlavná čarodejnica a rozhliadla sa okolo. “No čo sa tak tvárite, akoby ste videli ducha?”, opýtala sa ich pobavene.
“Len… sme prekvapení, že vás po takej dlhej dobe vidíme”, povedala Olivien a ostatní len nemo prikývli.
“Ďakujem, cítim sa…”, spokojne sa nadýchla. “Výborne. Bola som len prepracovaná, nič viac… tá vojna s elfami a stále riešiť nejaké čarodejnícke záhady… Každopádne, vidím tu nové tváre, čo ma dosť prekvapuje. Ako ste sa sem dostali?”
“To on nás uniesol!”, skríkol ďalší mladík tmavej pokožky a prstom ukázal na Victora, ktorý sa s ťažkosťami dotrepal na terasu. Držal sa za hlavu a tváril sa maximálne bolestivo. Samire napadlo, že tá rana musela byť poriadne silná, ale neľutovala ho. Nie po tom, čo jej urobil dnes ráno. Práve naopak, vychutnávala si jeho výraz a škodoradostne dúfala, že má aj otras mozgu. Potom sa v duchu zháčila… závisť a zlomyseľnosť… Tento dom v nej naozaj vyvolával nepekné pocity, no nemohla si pomôcť.
“Victor?! To som si mohla myslieť!”, nahnevane skonštatovala Aurora. “Vravela som ti, že bezo mňa a môjho vedomia nemáš do školy privádzať nových študentov?! Doparoma, len čo sa preberiem, už sa musím rozčuľovať… Chvíľu tu nie som a už zo seba robíš poloboha, čo?!”, zavrčala na záver a potom sa obrátila k novým členom. “Poďte so mnou do mojej kancelárie, tam sa porozprávame. Som riaditeľkou a zakladateľkou tejto inštitúcie a vy máte toho asi veľa na srdci. Takže, nasledujte ma, prosím”, kývla na nich rukou, aby šli za ňou. Samira sledovala, ako nerozhodne prešľapujú na mieste, no napokon sa predsa pobrali za ryšavkou. Čo iné im asi zostávalo? Keď odišli, v záhrade sa rozpútala vášnivá debata, kto to bol, najmä James s Maddie vyzerali byť v poriadnom šoku, o Leile ani nehovoriac. Tá pohľadom hypnotizovala dvere, kde sa stratil jej milý, ktorého ani nechcela pustiť. Victor tiež stál ako bez života a potom sa pobral dovnútra.
“Ale, ale, ale! No to ste si teda pekne zavarili, Victor…”, ozvala sa Nika ironicky, ktorá spolu s Joy stála vo dverách do obývačky, odkiaľ sledovali celú situáciu a pokrútila hlavou.
“Och, buď láskavo ticho!”, zavrčal a naštvane okolo nich prešiel. Samira medzitým vstala a uškrnula sa popod nos nad jej provokačnou poznámkou. Potom aj ona vybehla hore do svojej izby. Namiesto toho, aby si vyčistila hlavu a zrelaxovala, mala znova nad čím premýšľať.
OTÁZKY:
1. Samira našla vo Victorom tajnom laboratóriu svoju zložku. Môže mať Victor skutočne prsty v smrti jej matky? Ak áno, aký by mal na to dôvod? Potrestá Victor nakoniec Samiru za Ardenovým chrbtom, aby sa uistil, že naozaj nič nepovie?
2. Samira aj Amelia vo svojich zložkách zistili, že boli monitorované už niekoľko rokov predtým. Ich schopnosti sa však prejavili až tesne predtým, ako sa dostali do domu. Prečo ich niekto sledoval už skôr? Bolo to tak iba v ich prípade, alebo sledovali omnoho skôr všetky dievčatá? Má to na svedomí Victor, alebo niekto iný? Ako vedeli, že sú čarodejnice, keď ich schopnosti sa predtým ešte neprejavili?
3. V škole mágie sa znenazdajky objavilo päť mladých ľudí. Prečo tvrdili, že boli väznení? O koho sa jedná? Prečo sa tam ocitli práve Johnny a Josh? Ako sa im asi podarilo ujsť?
4. Telo Joy dlhý čas okupovala zlá a pomstychtivá duša Sonye. Čo myslíte, je už vďaka Ardenovi navždy preč, alebo môže Joy ešte posadnúť?
5. Olivien sa dostala do záhadnej krajiny ako z rozprávky. Myslíte, že to je skutočné alebo len výplod jej fantázie? Prečo ich Murovi žiaci sledujú? Čo zamýšľajú s Nikiným náramkom? Môže im Olivien dôverovať?
6. Sú Maddison a James na prahu nového vzťahu? Ako zareaguje Maddie na príchod Josha? Zmení sa niečo v jej citoch k Jamesovi, alebo sa v nej naopak, prebudí stará láska k Joshovi?
7. James dostal protilátku proti magickému vírusu. Pomôže mu alebo uškodí? Má vírus naozaj v sebe?
8. Tessa sa vehementne bráni prijať svoju podstatu čarodejnice. Čo ju k tomu prinúti? Myslíte, že sa s Joy skamarátia? Existuje podľa vás možnosť, že by Joy mohla byť jej príbuzná z minulosti?
9. Leila mala možnosť nazrieť do rôznych alternatív svojho života. Čo sa na nich poviete? Vysporiada sa s tým, že jej matka obetovala svoj život za ňu? Ako zareaguje na nečakaný príchod Johnnyho do domu?
10. Octavia sa dozvedela pravdu o smrti svojho otca a kto uniesol jej matku. Bude natoľko silná a zmieri sa so svojím hnevom na čarodejníkov, že s nimi dokáže bok po boku bojovať proti Temnej? Pomôžu jej v tom city k Loganovi? Vydá sa hľadať svoju matku?
11. Zistí Adam, čo je to za vzorku, ktorú Amelia priniesla z labáku?
12. Čo si myslíte o Gininom postoji a slovách, čo povedala Gretchen o Jackovi? A čo Jack, dostane sa zo svojho kritického stavu?
13. Čo si myslíte o prekvapivom a náhlom príchode Aurory? Potrestá Victora za to jeho činy? Tuší vôbec, čo s nimi Victor robil?
14. Prečo Victor nedal Ardenovi správne podklady, aby v nich našiel spôsob, ako zachrániť Joy pred temnotou? Aký mal na to dôvod?
15. Bol tvar Ardenovho znamienka len náhoda, alebo podľa vás niečo symbolizuje? Ak áno, čo asi? Čo si myslíte o Ardenovej spovedi? Bude Joyina láska a viera v jeho dobro silnejšia, ako strach a obavy, ktoré po jeho slovách pocítila?
16. Bude sa princezná Vea sťažovať svojej matke na Niku? Aké z toho bude mať dôsledky?
Čas na vypracovanie a pridanie úloh je do 5.5., aby ste sa na základe vašich odpovedí mohli inšpirovať a odraziť sa ďalej vo vašich pokračovaniach a my takisto :) Najlepšie ich bude vyplniť hneď po prečítaní príbehu, keď to budete mať čerstvo v pamäti :)
Čas na pridanie samotných príspevkov je do 15.5. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas, nech sa to zbytočne nepredlžuje. Už sa na ne veľmi tešíme. Ďakujeme :)
Pekný deň praje Ninna a Evinka :)
