Ahojte, kočky! Po dlhšom čase k vám zasa prichádzame s novou, už 14. kapitolou. Tentoraz bude ukrátená o dobrodružstvá Olivien, Niky, Tessy a Gretchen, ale pevne verím, že sa s nimi stretneme v ďalšom pokračovaní nášho príbehu :) Ďakujeme vám za úžasné príspevky a užite si čítanie :) Za prípadné chyby a preklepy sa ospravedlňujeme, keďže textu je veľmi veľa, určite nám niečo ušlo, ale to vám snáď celkový dojem neskazí :)
Keď sa Leila vrátila s Octaviou z Avalonu a vošli do nemocničného krídla, veľmi ťažko sa jej pozeralo na jej najbližších.
„Perci, Nómin ti určite pošle odpovede na tvoje otázky, sľúbil to,“ povedala a brašnu s knihou vrazila prekvapenému bratovi do rúk. „Prepáčte, ale som veľmi unavená...“, pousmiala sa na otca a rýchlo vyšla z miestnosti. Percival sa len prekvapene pozrel na Falathara a potom sa obrátil na Octaviu.
„Octavia, čo sa stalo? Dozvedela sa Leila niečo zlé od Nómina ohľadne Johnnyho?“
„Nemyslím si, že sa to týkalo jeho”, odvetila mu pohotovo. “No asi by ti to mala povedať sama.“ Keď jej však telepatiou vyslal svoju tichú otázku, sestra mu len niečo odvrkla a ďalej s ním už nekomunikovala.
„Asi jej necháme trochu času,“ povedal otcovi, s ktorým sa rozlúčil a zamieril si to do tréningovej haly.
Leila medzitým vybehla do svojej izby a tam sa už ani nepokúšala zadržať slzy, ktoré sa jej opäť rinuli po tvári. Vyzula si topánky, dala dole plášť a pohodila ho na truhlicu pred posteľou, potom sa len zvalila na posteľ a bezducho hľadela na plafón. Myšlienky na matku jej stále prinášali nepokoj, trápila sa výčitkami a tú bolesť musela zo seba dostať von. Niekedy túžila, aby jej Nómin tie spomienky na tú hroznú pravdu vymazal, na druhej strane sa jediných spomienok na mamku nechcela vzdať. Leilin plač dlho neutíchal a až neskoro v noci od vyčerpania konečne zaspala.
Zobudila sa napokon až okolo obeda, na slnečné lúče, ktoré jej svietili pekne do izby. Na posteli sa ponaťahovala a pretrela oči, keď sa z miesta, kde stál zelený diván ozvalo: „Dobré ráno sestrička... Alebo ti mám popriať príjemné poludnie?“
„Ach, Perci, potrebovala som si oddýchnuť. Uvedomujem si však, že je asi veľa hodín.“ Pri pohľade na budík však len udivene vydýchla a pozrela späť na brata. „No tak dobre, nemyslela som si, že je až tak neskoro. Oblečiem sa a prídem dole za tebou, dobre?“
„To budem veľmi rád. Stretneme sa v kuchyni a potom... mali by sme sa asi porozprávať.“ Aj keď bol rázny, Leila vedela, že Perciho nástojčivosť pramení zo strachu a neistoty a prikývla. Do pätnástich minút, už oblečená a učesaná, vchádzala do jedálne za bratom, kde sa mlčky najedli a potom spoločne vyšli do záhrady. „Lei, ďakujem, že si mi priniesla odpovede na moje otázky”, prehovoril ako prvý Percival. “Ešte mi prezraď, aký je Avalon? Čo ti povedal Nómin o Johnnym a budúcnosti s ním? To ťa tak veľmi trápi?“
„Avalon je nádherný a dúfam, že sa tam tiež raz dostaneš, aby si ho videl na vlastné oči. Ten palác, tá záhrada a... o Johnnym mi toho veľa nepovedal. Veď ani neviem, kedy ho najbližšie uvidím, keď sme tu teraz... Iba to, že by mal zmeniť svoj osud, aby sme my dvaja mohli byť spolu, no veľmi som to nepochopila”, dodala Leila tíško a klesla na lavičku.
„Ach, mrzí ma sestrička, že sa tak veľmi trápiš,“ sadol si vedľa nej a pohladil ju po vlasoch.
„Perci, vieš čo je to životná energia?“ spýtala sa ho odrazu smutne, no nepozrela mu do očí, len sa stále dívala do zeme.
„Áno viem”, prikývol. “Rozprával ti o nej Nómin? Prečo?“ Skôr ako Leila bratovi odpovedala, za jej chrbtom sa ozval veľký hluk. Perci zostal hneď v strehu a na terase zbadal päť cudzích postáv, ku ktorým práve pribehol James s Adamom a vzápätí aj Maddie. Až keď sa pozornejšie prizrel, čo sa tam vlastne deje, chytil Leilu za ruku, prekvapene ukázal bradou za jej chrbát a len ticho zašepkal: „Lei, je tu Johnny.“
„Johnny?“, zopakovala s údivom Leila a prudko sa otočila. A naozaj, medzi tými piatimi postavami spoznala svojho milovaného, ku ktorému sa hneď aj rozbehla. „Johnny!”, zvolala prekvapene, ale aj radostne zároveň a s dojatím sa hodila šokovanému mladíkovi okolo krku, začo si vyslúžila zmätené pohľady prítomných. Jemu sa roztriasli ruky a pevne si ju k sebe privinul, až jej skoro vyrazil dych.
„Leila… och, prepáč… Ja… ja som taký šťastný, že ťa vidím, Sedmokráska”, vyjachtal šokovane a v tvári sa mu zračila úľava. „Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?”, vyzvedal naliehavo a pritom si ju prezeral od hlavy až po päty.
„Áno, som, prečo…” Nestihla však dokončiť, pretože jej chytil tvár do dlaní a venoval vytúžený bozk. „Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal? Veď ty nie si čarodejník,” opýtala sa ho.
„Ja…,” rozhliadol sa po ostatných a potom pozrel späť na Leilu. „Ja ani neviem, jednoducho sme…” Johnnyho v tej chvíli prerušila červenovlasá staršia žena, ktorú ostatní oslovili Aurora. Cítil, ako ho Leila pevne drží za ruku a bol rád, že ju má pri sebe, aj keď on sám sa cítil ako zbitý pes. Vtom zachytil, ako tá žena rozpráva o nejakej vojne s elfami a čarodejníckych záhadách. A čo mu to pred chvíľou hovorila Leila? Že nie je čarodeník? Vtom Terrence skríkol a ukazoval na chlapa, ktorý sa zjavil na terase a o ktorom hovorili ako o Viktorovi. Pri pohľade na neho Johnny od hnevu tak silno stlačil Leilinu ruku, až tíško zvýskla. „Prepáč, Sedmokráska. Ale to on...“, povedal ospravedlňujúco a zaťal zuby.
„Poďte so mnou do mojej kancelárie, tam sa porozprávame. Som riaditeľkou a zakladateľkou tejto inštitúcie a vy máte toho asi veľa na srdci. Takže, nasledujte ma, prosím”, kývla na nich rukou, aby išli za ňou. Trvalo aj pár sekúnd, než sa niekto pohol. Leila však Johnnyho ruku nepustila ani potom, ako ich Aurora vyzvala, aby ju nasledovali. Tá sa na nich netrpezlivo pozrela. „Tak bude to? Nemáme na to celý deň.“
„Lei, za chvíľu som späť. Chcem sa o tomto všetkom niečo dozvedieť,“ vymanil si neochotne ruku z jej pevného zovretia a dal jej opäť nežný bozk.
Na druhý deň ráno po príchode z Avalonu, sa Octavia prebudila na vytrvalé klopkanie na dvere jej izby. Chvíľu sa ho snažila ignorovať a prehodila si prikrývku cez hlavu. Chcela pokračovať v príjemnom sne, no krutá realita jej ho chcela pretrhnúť a vziať. Napokon sa predsa len veľmi neochotne vyhrabala von z teplej postele a v pyžame šla otvoriť. Na jej prekvapenie za dverami stál Logan, ktorý v rukách držal podnos.
“Dobré ránko, Ví”, pozdravil ju s úsmevom. “Zobudil som ťa, však?”
“Tak trochu, ale to nevadí”, odvetila mu rozospato.
“Môžem ísť ďalej?”
“Ehm… jasné”, prehrabla si strapaté, hnedé vlasy. “Ak nemáš strach, že ti budem chcieť zasa ublížiť”, dodala trochu zahanbene, pretože po včerajšom výstupe sa voči nemu cítila divne.
“Tak snáď ťa ničím nenaštvem”, odvetil Logan so smiechom. “A tak ma napadlo, že by sa ti možno hodili raňajky do izby, lebo predpokladám, že dole sa tak skoro nechystáš.”
“Máš pravdu, nechystám. Kuchyňa a jedáleň plná čarodejníkov ma veľmi neláka”, prikývla a odstúpila od dverí, aby mohol vojsť.
“Fajn, tak vďaka mne, aj keď som čarodejník, aspoň neumrieš od hladu”, poznamenal Logan, keď kládol tácku na písací stôl. “Dofrasa, vylial som džús…”, zamrmlal a obzeral sa, čím by to mohol utrieť. Octavia sa pobavene pousmiala, podala mu papierové servítky a pomohla mu.
“Škoda ho, multivitamín mám najradšej, ako si vedel?”
“Môžeš vypiť môj, ak chceš a k tvojej otázke”, odpovedal, keď mokré obrúsky hodil do koša. “Jednoducho som si všimol, čo ráno jedávaš a piješ. Džús, kávu a tieto drobnosti, skrátka všetko, čo rada raňajkuješ.”
“Ale toto je pre mňa priveľa”, namietla Octavia pri pohľade na naložený podnos jej obľúbených pochúťok.
“No to preto, lebo som si dovolil priniesť aj pre seba, ak ti to nevadí. Môžeme sa najesť spolu…. ak chceš”, dodal a s očakávaním v očiach na ňu pozrel.
“Jasné”, prikývla a rukou mu naznačila, nech si sadne na gauč. “Vôbec mi to nevadí, aspoň vidím, že sa na mňa za ten útok nehneváš, aj keď…” Octavia sa zasekla, pretože si spomenula, že včera mu v slabej chvíli povedala čo všetko a ako cíti, jediné, čo mu aspoň nevytárala je skutočnosť, že sa do neho zamilovala. Našťastie. To by tak chýbalo, aby to neho len tak vybafla. “A… ďakujem. Je to od teba veľmi milé, že po tom všetkom si ku mne taký dobrý a dokonca si mi doniesol aj také bohaté raňajky”, dodala a prisadla si k nemu na pohovku.
“Ví, to nie je nič v porovnaní s tým, čo si pre mňa ty urobila a ako som už spomínal, nikto mi o tvojej starostlivosti nič nepovedal. Ale… po tom včerajšku mi už veľa vecí dáva zmysel a navyše, mal by som sa ti poďakovať. Za to všetko a aj za ten večerný útok”, dodal šibalsky. “Takže…. ďakujem ti, Ví.”
“Prečo by si mi mal ďakovať za to, že som ťa napadla?”, pozrela na neho Octavia nechápavo.
“Lebo sa mi vďaka tomu vrátili moje schopnosti, preto”, dodal so žmurknutím, načo ona len s jemným úsmevom prikývla.
“Ahááá….”
“No veru. A aké máš plány na dnešný deň?”, bol zvedavý Logan a zahryzol do hrianky, ktorú si bohato natrel s jahodovým džemom.
“Ak mám povedať pravdu, po včerajšku sa necítim práve nato, aby som mohla ísť medzi ostatných a hlavne medzi čarodejníkov. Jednako si potrebujem trochu utriediť myšlienky po tom všetkom, čo som sa dozvedela a na druhej strane, nechce sa mi veľmi ukazovať po mojom vystúpení.”
“No, aspoň si ma neprizabila ako pred pár dňami Joy Faila”, snažil sa Logan odľahčiť jej starosti.
“To áno, ale aj keď to ty síce nesieš statočne, neviem, čo si o tom myslia ostatní. Je síce pravda, že tu každý máme nejaké problémy, no predsa len ostanem aspoň na chvíľu tu”, dodala potichu a po kúskoch si odlamovala z čerstvej žemle.
“V pohode, chápem to. Ak by to nevadilo, rád by som ti ešte chvíľu robil spoločnosť”, požiadal ju Logan, načo Octavia prikývla a srdce jej poskočilo.
“Dobre”, odvetila a obaja sa nejakú dobu rozprávali. Bolo im príjemne a ani si neuvedomili, že je čas obeda, až kým elfka náhodou nezahliadla čas na nástenných hodinách. “Fíha, to už je toľko hodín?”, bola prekvapená a Logan prikývol.
“Ako ten čas rýchlo letí. Tak čo, Ví, pôjdeš so mnou dole na obed, alebo ešte ostaneš vo svojej izbe?”, opýtal sa jej a vstal z pohovky.
“Ak ti to nevadí, rada by som tu ešte chvíľu ostala sama a vlastne, po takých výdatných raňajkách, ktoré si prichystal, nemám ani hlad. Vidím to až na večeru”, dodala Octavia a usmiala sa na Logana. Vlastne, keď sa nad tým zamyslela, za celé dopoludnie sa na neho usmievala skoro stále, čo bolo trochu zvláštne po jej včerajšom výbuchu, no aj keď bol čarodejník, nedokázala mu odolať a navyše, bolo jej s ním veľmi dobre. Musela si priznať, že sa jej aj trochu uľavilo, keď zo seba dostala všetko, čo ju ťažilo vrátane starostlivosti, ktorú Loganovi venovala, keď bol v bezvedomí. No na druhej strane, na jej nedôvere voči čarodejníkom sa nič nezmenilo a pri myšlienke na nich stále pociťovala hnev… Z úvah ju vytrhlo len tiché zaklapnutie dvier, keď Logan opustil izbu, aby ju viac nerušil v myšlienkach. Keď vošiel do kuchyne, privítala ho lákavá vôňa kuracej polievky, z ktorej si nabral za plný tanier. Nevedel, kto ju pripravil, ale bol tej dobrej duši nesmierne vďačný a navyše, chutila veľmi dobre. Chýbala mu varená strava, navyše, bol vysoký a rád športoval, potreboval výdatné jedlá a párky s horčicou už nemohol ani cítiť. Potom vyšiel von do záhrady, kde s ostatnými spolužiakmi trávil popoludnie. Napadlo ho, že si pôjde pozrieť nejaký film, ale potom to zavrhol, predsa v taký pekný deň nebude sedieť dnu. Ľahol si teda do hojdacej siete, bezstarostne relaxoval a chvíľami sa pristihol, že jeho myšlienky blúdia ku krásnej, tmavlasej elfke Octavii.
Musel si priznať, že v jej spoločnosti mu bolo veľmi príjemne a uvítal by ju aj teraz. Vedel však, že chce nejaký čas tráviť sama a on to rešpektoval. Posledné udalosti jej zjavne dali poriadne zabrať a vlastne, nepovedala mu skoro nič, nad čím chcela uvažovať. Vtom sa na terase objavila skupinka neznámych ľudí a Logan, rovnako ako ostatní, bol prekvapený a nevedel, čo sa tam vlastne deje, kto to je a kde sa tu vzali. A keď sa zjavila ich patrónka v plnej sile a kráse, zabudol možno aj zavrieť ústa. Keďže bol ďalej, len ťažko počul, o čom sa tam dohadujú, no pochopil, že to budú asi ich noví spolužiaci a čarodejníci, na elfov rozhodne nevyzerali. Po chvíli už len sledoval, ako Aurora tých nových odvádza do domu.
“Hm, na toto by som mal asi pripraviť Ví, aby ich všetkých do jedného neotrieskala o stenu”, pomyslel si a pri myšlienke na temperamentnú elfku sa len pousmial. Vedel si dokonale predstaviť, aký emocionálny výbuch by mohla prítomnosť ďalších, navyše neznámych čarodejníkov u Octavie vyvolať. A tak vstal zo siete a ponáhľal sa hore schodmi, rovno do krídla, ktoré obývali elfovia. “Ví… si tu?”, nakukol do jej izby, keď mu dlho neotvárala. Nikde ju nevidel a tak pomaly vošiel dnu. “Octavia?” Tá sa zrazu objavila, akurát vyšla z kúpeľne zabalená v župane a s uterákom na hlave.
“Áno, Logan, tu som. Čo sa deje?”, opýtala sa a v duchu sa musela zasmiať nad jeho prekvapeným výrazom, hľadel na ňu totiž s otvorenými ústami, takto ju naozaj nečakal.
“Ja… ja, prepáč, že som sem len tak vtrhol, no neotvárala si a… nevedel som, že sa sprchuješ, prídem neskôr…”
“To je v pohode”, prerušila jeho zmätené jachtanie. “Tak hovor, čo sa deje”, vyzvala ho Octavia a sadla si na posteľ. Logan však stále len stál, tváril sa rozpačito a nevedel, či si má k nej prisadnúť, alebo naozaj prísť neskôr, aj keď, prvá možnosť sa mu pozdávala oveľa viac… “No tak, stratil si reč? Niečo si mi predsa prišiel povedať…”
“Ehm, áno”, odkašľal si nakoniec a posadil sa vedľa nej. “Ví, asi to pre teba nebude dobrá správa, ale dnes popoludní sem zavítali ďalší noví žiaci, čarodejníci, samozrejme. Zatiaľ neviem nič viac, len som ti to chcel povedať, aby si bola pripravená na to, že v môžeš v areáli školy stretnúť niekoho, koho si tu ešte nevidela.”
“A neurobila niečo podobné ako včera, že?”, doplnila Octavia.
“No, tak presne som to nemyslel, skôr som mal na mysli, aby si ty nebola vystavená zbytočnému stresu, aj bez toho máš toho viac než dosť, hoci o tvojich problémoch viem veľmi málo.” Octavia ho počúvala a cítila, ako v nej zasa narastá zlosť a ani sama nevedela, prečo.
“Zasa čarodejníci! Ktovie, čo sú zač a čo majú na svedomí! Čo od nich môžem čakať a ešte tu musím počúvať, aby som náhodou neurobila nejakú scénu! Áno, Logan to myslí dobre, ale čo z toho?! Aj tak si za nejaký čas začne nakoniec s nejakou čarodejnicou…. Že ja sprostá hus som sa do neho musela zamilovať…”, preblesklo jej hlavou a Logan len sledoval, ako začína podozrivo červenieť a tuho zviera pery. Začalo mu dochádzať, čo sa deje.
“Neviem, čo ku mne Ví cíti, no niečo určite, keď ma dokáže zniesť vo svojej prítomnosti napriek tomu, že som čarodejník. Časom sa to určite dozviem, no podstatné je, že mi nie je ľahostajná a to za ten risk stojí… Takže teraz, alebo nikdy…” Vtedy Octaviu, ktorá to vôbec nečakal, objal. Tá ostala v šoku, no potom sa začala brániť, ale Logan ju chytil ešte pevnejšie, jemne jej zdvihol bradu a pobozkal. Stále sa chcela vymaniť z jeho náručia, chvíľu sa zvíjala, ale nakoniec sa jeho perám podvolila a cítila sa pri ňom v bezpečí, čo ju vyľakalo, zmiatlo, no zároveň aj tešilo. Ich bozk nebol dlhý, ani vášnivý, ale stačil nato, aby Octaviu upokojil a ona pochopila, že Loganovi môže veriť. Keď sa od nej odtiahol, pohladil ju po líci. “Ví, ja… nechcel som ťa rozčúliť, ani ti nijako ublížiť, iba… chcem, aby si vedela, že som tu pre teba, keď budeš potrebovať a ak to len trochu pôjde, veľmi rád ti pomôžem.” Octavia len ticho sedela v jeho objatí a ani sa nepohla, zrazu sa cítila veľmi dobre, ako už dlho nie a priala si, aby táto chvíľa neskončila. A Logan ju ešte aj upokojujúco hladil po vlasoch… Vtom sa ale vytrhla z letargie a odtiahla sa z jeho náručia.
“Ehm… musím sa obliecť a ty zatiaľ bež za ostanými, Logan. Uvidíme…. uvidíme sa neskôr”, koktala v rozpakoch, lebo nevedela, ako sa má v danej situácii správať. Logan sa len usmial, natiahol ruku, aby ju mohol ešte raz pohladiť a odišiel
Maddison stála v záhrade vedľa Jamesa a šokovane hypnotizovala dvere, do ktorých len pred malou chvíľou vošiel Josh v sprievode Aurory a ďalších nových potencionálnych študentov. Okolo nej sa rozliehal šum vravy ostatných, no ona bola tak pohrúžená do svojich myšlienok, že nevnímala ani slovo.
“Prečo tu ten starý cap doviedol Josha? Čo tým asi sledoval? Urobil to naschvál ako trest, keď sme vtedy len tak ušli z domu za účelom hľadať práve jeho? Ale ako vedel, že je to práve on?” Maddie jednoducho neverila myšlienke, že by aj on mohol byť čarodejník. Prečo ho potom nedoviedol priamo s Jamesom? Veď boli spolubývajúci. A navyše, z akého dôvodu bol zavretý v nejakej cele?! Tu niečo nehrá….
“Maddie?” Z úvah ju vytrhol až James a rukou jej mával pred očami. Presne tušil, čo jej asi teraz behá po rozume.
“Huh?”, strhla sa a pozrela na neho.
“Si v poriadku?”, spýtal sa a jemne jej zovrel dlaň.
“Hej, ja... som len zmätená…”, prikývla a opäť sa zadívala na zavreté dvere.
“No, tiež som prekvapený…”
“Tak ale chápeš?”, otočila sa späť k Jamesovi. “Myslíš, že by to bola až taká náhoda, že by môj kvázi bývalý a tvoj spolubývajúci bol tiež čarodejník? A čo Leilin frajer? Tiež náhoda? Nemyslím si…”
“Maddie, úplne tomu rozumiem, že si rozrušená. Snáď to dá Aurora všetko do poriadku a Victora zvozí pod čiernu zem za tie jeho sprostosti, čo vyvádza…”
“Dá, nedá... Tu ide o princíp, vieš? Možno sme aj my všetci produktom nejakého debilného pokusu. Sme tu zavretí ako také zajace v králikárni, hopkáme tak, ako nám povedia a pozri čo robia poza náš chrbát! Pamäť sa tu maže v jednom kuse, akoby to bolo niečo normálne a neverím tomu, že by Aurora o tom nemala ani tušenia. Veď nie je až taká padnutá na hlavu! Victor je síce prefíkaný lišiak, ale aby dokázal takéto svinstvá zatajovať v jej vlastnom dome? Museli v tom ísť spolu a teraz len hrajú formu…”
“Možno Aurora začala niečo tušiť a on ju preto na nejaký čas odstavil? Aj to je možné, nemyslíš?”, prerušil ju James.
“Hej? A čo tie mesiace predtým? Na taký dlhý čas by bola úplne slepá? Však sme tu už vyše roka! Alebo chceš naznačiť, že aj jej pravidelne mazal pamäť? Taký všemohúci zasa nie je ani on...”
“Hlavne sa nerozčuľuj, prosím ťa, tým aj tak nič nevyriešime…”
“Nie? A sedením na riti snáď áno?”
“To tiež nie, no aspoň sa ti trochu utriedia myšlienky. Nemôžeš všetko riešiť s horúcou hlavou…”
“Fajn! Tak si tu jednoducho sadnem do kresla a budem čakať, kým sa aj ja zrazu ocitnem niekde v prdeli za mrežami, alebo kde. To by sa ti páčilo?”, utrúsila ironicky Maddison, hodila sa na lehátko vedľa bazéna a urazene si prekrížila ruky na prsiach.
“Ale, Maddie…”, prihovorila sa jej James, no žiadnej odpovede sa už nedočkal. Namiesto toho si priložila ukazovák na pery a tým mu naznačila, že má byť ticho, potom zatvorila svoje oči. Z myšlienok ju prebral až hluk, ktorý sa ozval z terasy. Schôdza u Aurory sa evidentne skončila, lebo všetci noví spoločne s ňou znova vyšli von.
“Tak, vážení!”, zatlieskala, aby si získala všetku pozornosť. “Dovoľte, aby som vám predstavila nových spolužiakov Lindu, Terrenca, Josha, Johnnyho a Sebastiana. Je mi ľúto, že ich prvý dojem bol trošku skreslený, hoci po tom, čím si prešli, sa ani nečudujem. Hlavné ale je, že sa všetko vysvetlilo. Dúfam, že sa vám tu bude páčiť a ešte raz sa ospravedlňujem za Victorove nevhodné správanie”, vyhlásila Aurora sebavedome a znova zmizla v dome. Noví študenti chvíľu neisto postávali na terase, okrem Johhnyho, ktorý hneď šiel za Leilou a Josha, ten zasa nadšene pribehol k Jamesovi, pretože nikoho iného okrem neho a jeho sestry, ktorú síce videl len na fotke, nepoznal. No... a ešte Maddison, s ktorou mal dosť divný rozhovor minulý týždeňi.
“Čau, kámo, teší ma, že tu vidím aspoň nejakú známu tvár. Ale… som rád, že je po všetkom, lebo som sa vážne skoro posral. Ten Victor je naozaj šialenec...”, skonštatoval Josh, keď sa postavil oproti Jamesovi.
“No teba by som na tomto mieste fakt nečakal”, poznamenal blondiak. “Ako si sa tu vlastne dostal?”
“Hmm…”, zamyslel sa Josh na okamih. “V podstate si ani poriadne nepamätám, ale mám pocit, že v ten deň, ako ste boli za mnou aj s touto kočkou”, kývol hlavou smerom k Maddie. “Večer po vašej návšteve som si ľahol do postele a… potom som sa prebral tu. Spomínam si na nejaké injekcie, ktoré nám Victor dáva… vraj na stabilizáciu stavu. Ale... to keby si videl, čo sa po nich stalo! Alebo... vlastne môžeš”, dodal Josh nadšene a poobzeral sa okolo seba. Nakoniec jeho pohľad padol na Maddison a jej kovový náhrdelník, ktorý mala zavesený na krku. Siahal jej do polky hrudníka a vynímal sa na ňom obdĺžnikový prívesok, v ktorom bola diera v tvare kríža. Natiahol ruku smerom k nemu a retiazka sa zrazu začala hýbať smerom hore, až sa dostala od Maddie priamo do Joshovej ruky. “A to ešte nie je všetko… Dúfam, že sa nenahneváš, kočka…” James so svetlovláskou sledovali, ako sa náhrdelník na krátky okamih vznášal vo vzduchu, no po chvíli sa zmrštil a spadol na zem v podobe stredne veľkého kameňa.
“Héj! Veď ty si mi zničil môj obľúbený prívesok!”, rozhorčila sa Maddison pri pohľade na kus šutru, čo z neho zostal.
“Prepáč, to som nemal úplne v pláne”, ospravedlňoval sa Josh. “Ešte to neviem veľmi ovládať. Neboj, niekedy ti zoženiem iný….”, dodal a s rozžiarenými očami pozrel na Jamesa. “Ale nie je to bomba? Len tak si hýbať predmetmi bez akéhokoľvek kontaktu? Videl som to tak maximálne vo filmoch, no toto je realita!” Josh bol tak veľmi vo vytržení z toho, čo dokáže, že na všetok ten chaos, ktorý sa okolo nich udial, úplne zabudol.
“To je… naozaj...skvelé, ehm, teším sa z tvojho nadšenia…”, odvetil mu James trochu prekvapene. Vôbec nečakal, že po tom, ako bol len pred necelou hodinou vystrašený k smrti by sa mohol takto rozplývať nad tým, čo dokáže.
“Mimochodom, kedy si objavil tieto tvoje úžasné schopnosti?”, pridala sa do debaty Maddison. “Mal si už aj predtým aspoň nejaké náznaky, alebo niečo?”
“Nie, to viem určite. Ten magor však očividne vynašiel nejakú super vakcínu, ktorá dokáže z človeka spraviť supermana...”
“No prosím! A máš to tu…”, odfrkla Maddie smerom k Jamesovi.
“To, že spravil niečo také, neznamená, že to pichol aj nám…”, ohradil sa blondiak, pretože nechcel pripustiť, že by jej teória bola reálna.
“Čo? Premávaš sa tu už asi nejaký čas a on vám ešte nič nepichol? Tak to by ste si mali ísť hneď za ním! Nechcel by si byť ďalší Batman či Spiderman? Alebo Avanger?”, smial sa Josh pobavene.
“Kriste, počúvaš sa vôbec, čo to tu trepeš?! Ešte pred asi hodinou si bol doslova posratý k smrti, tresol si Victora nejakou kovovou tyčou po hlave a teraz nás posielaš za ním? Čo ti tie injekcie poškodili šedú kôru mozgovú, ako vedľajší nežiadúci účinok, či čo?”
“Uznávam, že sa správa ako posadnutý idiot, no toto je začiatok novej éry, nevidíš to? Vieš, čo všetko môžeš dokázať, keď máš v rukách takúto moc?”
“Aha, takéto úvahy už vo svete boli a nikdy to nedopadlo dobre, práve naopak”, schladil ho James s kamenným výrazom. “To ťa tak nažhavil jeden rozhovor s Aurorou? Čo vám také povedala?”
“A ty si čo taký otrčený? Práve od teba by som čakal trochu viac nadšenia, veď si študoval psychológiu! Vezmi si, koľko zbytočných problémov, ktoré tí ľudia nosia v sebe, by si mohol vyriešiť len tak šmahom ruky. Ja viem nejakým zázrakom rozkazovať kovu, ty by si mohol byť trebárs superdoktor, alebo čo ja viem… ”
“Hej, doktor Strange”, odvetil James ironicky.
“No a? A prečo nie?”
“Doparoma, vieš si vôbec predstaviť, koľko nevinných ľudí muselo kvôli tomu umrieť?! A koľkí by svoju moc mohli zneužiť k niečomu horšiemu?!”, vybuchol blondiak, ale Josh si jeho argumenty vôbec nevšímal.
“A vieš, čo dokáže Sebbie?”, pokračoval, akoby kamaráta ani nepočul, načo James len nesúhlasne pokrútil hlavou. Všetci traja pozreli na skupinku sediacu na terase. Terrence, Sebastian, Linda, Samira, Nika, Olivien, Leila aj Johnny a ešte Adam s Ameliou boli ponorení do debaty. “Vie len tak, z ničoho nič, vyslať…”
“Haló!”, skočil mu James nazlostene do reči. “Vnímaš vôbec, čo som ti tu doteraz hovoril? Či si fakt tak zaslepený, že totál ignor?”
“Len sa tu navzájom nepozabíjajte”, vyhlásila Maddie sucho, ktorá ich doteraz len ticho pozorovala.
“To je v pohode, kočka. Nie je to prvý krát, čo sme sa s Jamesonom na niečom nezhodli, však…”, odvetil Josh s úškrnom, načo blondiak len rezignovane prevrátil očami. Vedel, že nemá zmysel kamarátovi protirečiť, pretože keď si niečo raz vezme do hlavy, ťažko ho presvedčiť o niečom inom.
“Fajn, tak ja vás radšej nechám, určite si máte ešte čo povedať aj mimo týchto supertrupermega vecí…”, sucho skonštatovala Maddie, postavila sa a vykročila smerom k domu.
“Počkaj, odprevadím ťa...”, ponúkol sa James, no ona sa len zavrtela nesúhlasne hlavou.
“Nie, netreba, do svojej izby snáď trafím aj sama”, odmietla ho nevrlo a ponáhľala sa preč. Pomaly sa vytrepala hore schodmi, až sa konečne ocitla vo svojom útočisku. Prezliekla sa z fialových plaviek do voľného bavlneného trička a šortiek a vyvalila sa na posteľ. V hlave mala obrovský zmätok a vedela, že v najbližších dňoch to bude ešte horšie. Veď len nedávno sa konečne odpútala od citov k Joshovi a začala odznova. A teraz sa tu len tak zrazu zjaví a znovu jej narobí paseku v hlave, ktorej sa po dlhej dobe úspešne zbavila? A čo James? Veď ona bola tá, čo s ním niečo začala riešiť. A teraz, keď sa to s ním začalo nejako vyvíjať, tak sa stane toto? Čo mu má teraz povedať? Vieš čo, James, zabudni na to, čo sa za posledných pár dní medzi nami stalo, pretože ja mám v hlave bordel a neviem, čo chcem? Áno, to by znelo naozaj úžasne. Josh si ju však aj tak nepamätá, ani jednu jedinú spoločnú spomienku a predsa, nebolo to až tak dávno. Lenže, to, čo s ním prežila, sa reálne nestalo. Bol to len priebeh tieňovky, no ju to poznačilo viac, ako si bola schopná pripustiť. Opäť pochopila, prečo sa predtým správala tak ľahkovážne a mužov brala len ako krátkodobú záležitosť bez nejakých hlbších citov. “Och, akoby Victor všetko vedel a predpokladal… To vážne potrebuje každému robiť zo života peklo?!”, pomyslela si frustrovane, dala si do uší slúchadlá, ktoré zapojila do mobilu, zapla na ňom hudbu a nešťastne sa zabalila do periny. Hoci bolo len niečo po druhej poobede, zo všetkého toho návalu emócií, ktoré ňou zmietali, ju jednoducho rozbolela hlava. Okrem milostných vzťahov ju trápila ešte jedna vec a tou bol Victor a jeho pokusy. No už len pri pomyslení na to, že by boli len bábkami v jeho šialených výskumoch, jej stúpal tlak o sto jednotiek. Potrebovala vypnúť a zahnať všetky myšlienky niekam preč...
Joy sa strhla zo spánku na šramot a tichú nadávku. Rozospato zaostrila do šera izby a pri veľkom zrkadle vedľa šatníka zbadala Ardena, ako tam stojí a práve si s očividnou námahou dáva dole tričko. To ju v okamihu prebralo.
“Arden, čo sa deje? Čo robíš?”, opýtala sa ho, odhodila prikrývku a bosky k nemu podišla. Vtedy v zrkadle zbadala jeho odraz a vystrašene vydýchla. “Ako sa ti to…”
“Joy, upokoj sa, nič to nie je”, skočil jej Arden do reči, no znova bol bledý ako stena.
“Nemôžem sa upokojiť! Veď znova krvácaš, tričko máš celé špinavé… Počkaj, pomôžem ti.” Pomohla mu ho vyzliecť, posadiť sa do kresla a pozorne si prezrela ranu. “Máš úplne potrhané štichy, musím ti to opäť zašiť. Čo si robil?”, opýtala sa ho, kým prebehla do kúpeľne po veci na ošetrenie.
“Musel som niečo vybaviť s otcom”, odvetil ticho a sledoval, ako si k nemu kľakla a jej zručné ruky sa dali do roboty.
“A to bolo tak dôležité, že si to musel riešiť teraz, Arden? Aspoň si si to rameno mohol dať do závesu, alebo ma zobudiť, alebo…”
“Áno, bolo to dôležité a áno, musel som to riešiť teraz”, prerušil ju, načo stíchla a prikývla.
“Dobre, ako povieš”, skonštatovala a zbytok práce dokončila v tichu.
“Joy”, prihovoril sa jej nežne, keď mu prelepila ranu leukoplastom a zdravou rukou jej jemne nadvihol bradu, aby na neho pozrela. Uprela na neho svoje nebesky modré oči a on v nich videl tichú výčitku, strach, ale aj porozumenie. “Jednoducho som za Victorom musel ísť, tak sa už nehnevaj.”
“V poriadku, rešpektujem to.”
“Ale stále sa hneváš.”
“Áno. Bolo to nezodpovedné, ale hlavne, že už si znova kvázi v poriadku. A teraz šup do postele, zasa si stratil väčšie množstvo krvi, potrebuješ oddychovať.”
“Rozkaz, madam”, uškrnul sa pobavene, keď vstala a jemu tiež pomohla na nohy. “Páči sa mi, ako sa o mňa staráš”, pošepol jej do vlasov, keď si ju k sebe pritúlil. “Ďakujem.”
“Ach, no čo už mám s tebou robiť”, povzdychla si odovzdane a dala mu bozk, načo jej venoval žiarivý úsmev. “Nie si hladný?” Arden len pokrútil hlavou a ľahol si do postele, kde unavene zatvoril oči.
“Som len hrozne vyšťavený.” Joy bola tiež, predsa, bolo skoré ráno a ona bola ešte stále vyčerpaná z toho incidentu so Sonyou. Schúlila sa k Ardenovi do klbka, hlavu mu položila na zdravé rameno a v jeho hrejivom náručí okamžite spokojne zaspala....
Joy akurát dovarila kurací vývar na obed a spravila viac, keby mali na neho chuť aj ostatní. Odkedy Aurora ochorela, tak kvalita stravy sa výrazne znížila, mnohí prežívali len na suchej strave. Zo sporáka odstavila rezance, ktoré scedila a nechala odkvapkať. Do väčšej misky z nich odobrala pre seba a Ardena, pridala polievku a vydala sa späť do izby, kde na chodbe stretla Samiru. Z ich krátkeho rozhovoru sa chcela čím skôr vykrútiť, pretože sa ešte stále hanbila za ten cirkus, čo predviedla pred pár dňami s Failom. Zarazilo ju však, že spomínala Ardena, jeho zranenie a aj že sa ráno stretli. Keď vošla do ich spálne, tácku s obedom postavila na nočný stolík.
“Hmmm, ďakujem.... to je ale božská vôňa”, poznamenal Arden nadšene a hneď sa aj pustil do jedla, načo sa Joy usmiala. Bola rada, keď bol šťastný, jeho úsmev milovala a navyše, jeho apetít bol znakom, že už mu je lepšie.
“Mimochodom, stretla som Samiru a pýtala sa na teba.”
“A?”, zamumlal s plnými ústami.
“Ty si sa s ňou ráno stretol? Vedela, že si krvácal.”
“Áno, stretli sme sa.”
“Snáď si sa s ňou zasa nehádal? Je to milé dievča, mám ju rada.”
“Nie, neboj sa, práve naopak. Zachránil som ju z otcových pazúrov, mal ju u seba v labáku”, povedal a tvár sa mu skrivila opovrhnutím. Keď všetko Joy vyrozprával, chápala jeho pocity.
“Takže tvoj otec v tých experimentoch pokračuje? Ale to je… strašné! Nechcem si ani predstaviť, čo by so Samirou urobil, keby si tam nebol prišiel.” Kým stihol niečo odpovedať, spoza vylomených dverí, ktoré mali stále len podopreté stoličkou, sa ozvali výkriky a dupot početných nôh.
“Kriste, to v tomto trafenom dome nebude ani chvíľu pokoj?”, prevrátil Arden očami.
“Idem sa pozrieť, čo sa tam deje”, povedala Joy. “A vezmem aj riad.” Do servítky si utrela ústa, pozbierala príbor a spolu s prázdnou misou ho položila na tácku. Už ju chcela zdvihnúť, keď ju Arden jemne chytil za zápästie.
“Dobre, ale dávaj si pozor, pre istotu… tu človek nikdy nevie, čo sa stane”, pozrel na ňu s prosbou v očiach.
“Jasné, budem”, odvetila mu, zohla sa a pobozkala ho. “Ty oddychuj, dobre?” S týmito slovami vzala podnos, vyšla von z izby a keď prechádzala cez ľudoprázdnu halu, zvonku začula výkriky a hlasnú vravu. Rýchlo prebehla do kuchyne, kde tácku nechala na stole a pridala sa k Nike, ktorá stála medzi dverami na terasu. Po scéne, ktorá sa práve pred jej očami odohrala, jej telom prebehli zimomriavky. Hlavne pri pohľade na Johnnyho, ten bol pre ňu najväčším šokom. “Čo tu robí? Je predsa človek…” Keď celý nesvoj prechádzal okolo nej do domu, zdvihla ruku a povzbudzujúco mu stisla plece. “Ahoj, Johnny a drž sa”, povedala mu, načo sa na ňu zmätene pozrel, akoby ju nepoznal a Joy si uvedomila, nevie, ako vyzerá, pretože v tom čase, keď sa stretli, bol ešte slepý, no venoval jej slabý úsmev. V tom okamihu sa Joy na pár sekúnd zazdalo, akoby namiesto pokrčenej košele a džínsov mal oblečenú vojenskú uniformu… Takú, čo roky vídala, keď počas vojny pracovala ako ošetrovateľka. Ten záblesk bol pre ňu taký skutočný, akoby ho naozaj v nej videla a nie raz, až sa v prvom momente zľakla a zažmurkala. Vidina sa rozplynula tak rýchlo, ako sa zjavila, ale v Joy zanechala veľmi zvláštny pocit a pichlo ju v spánku. Neprítomne si ho prstami pošúchala, keď jej pohľad padol na Leilu, ktorú Percival držal za ramená a jej už aj tak alabastrová pokožka bola bledá. “Lei, si v poriadku? Nechceš si radšej sadnúť? A čo pohár vody, prinesiem ti?”, spýtala sa starostlivo kamarátky, keď k nej pomaly podišla. Tá len nesúhlasne pokrútila hlavou. “To bude dobré, uvidíš”, snažila sa ju Joy upokojiť, keď videla, ako sa jej trasú ruky. “Verím, že sa to vysvetlí a vy dvaja budete s Johnnym zasa spolu.” Pri týchto slovách si spomenula, ako jej Leila pred časom vravela niečo podobné a aj ako vtedy na ňu vybehla. Jej priateľka sa na ňu len usmiala, avšak stále sledovala dvere, kedy sa v nich objaví Johnny a ostatní a netrpezlivo si hrýzla do spodnej pery. “A ešte je tu jedna vec”, povedala Joy trochu zahanbene, ale pevne pozrela súrodencom do očí. “Chcem sa vám obom poďakovať za to, že ste Faila odniesli z môjho dosahu, viem, že inak by som ho asi… zabila. Nikdy vám to nezabudnem.”
“V pohode”, odvetil Percival. “Len stále nerozumiem, čím ťa vytočil, že si na neho musela tak zaútočiť.”
“Ja… dôvod ti nemôžem povedať, strašne sa zato hanbím. No na vysvetlenie... viem, že to bude znieť strelene, ale… nebola som to ja, ale temná duša, ktorá vo mne istý čas prebývala. Teraz som už v poriadku, je preč”, povedala Joy a nervózne si žmolila prsty. “Neublížim vám a ani jemu, verte mi”, dodala a pozrela na Perciho, ktorý od úžasu zabudol zavrieť ústa, no potom sa spamätal.
“Fajn, dôležité je, že sa už cítiš dobre. Lei?” Spolu s Joy pozrel na bielovlásku, ktorá len s neprítomným, slabým úsmevom prikývla, ale bolo vidno, že myšlienkami je úplne inde a možno ani nepočula nič z toho, čo Joy pred sekundou vravela.
“Tak ja už pôjdem, držte sa”, usmiala sa na Perciho, ktorý jej úsmev opätoval kývnutím hlavy a Leile jemne stisla studenú dlaň. Potom sa rýchlo ponáhľala za Ardenom a hneď mu všetko jedných dychom rozpovedala. “Myslíš, že to o tom únose bola pravda?”, opýtala sa ho, keď skončila.
“Ja neviem, Joy. Čo sa však týka môjho otca, už by ma u neho nič neprekvapilo.”
“Ale Johnny? Nerozumiem, čo tu on robí… mám z toho zlý pocit”, skonštatovala trochu ustráchane a znova si spomenula na svoju vidinu, z ktorej bola stále neistá.
“Nemám tušenia, čo si Victor teraz vymyslel, ale keďže vravíš, že Aurora je už v poriadku, verím, že sa o to postará a príde veci na koreň”, dodal a pošúchal si čelo.
“Zasa ťa bolí hlava?”, prihovorila sa mu ustarostene, načo len nemo prikývol. “Tak si pospi, nebudem ťa rušiť, možno zájdem do knižnice, alebo záhrady…”
“Nechoď preč”, zastavil ju rýchlo a Joy sa zazdalo, že až príliš naliehavo. “Nechce sa mi spať, radšej ťa chcem mať pri sebe”, dodal, chytil ju za ruku a nežne jej palcom prechádzal po hánkach. “Bol by som rád, keby si mi niečo zahrala a zaspievala, ak sa ti chce.”
“Riskuješ, že ťa hlava rozbolí ešte viac?”, zasmiala sa Joy, ale on na ňu pozrel vážnym pohľadom.
“Prosím… toto… nie je len taká obyčajná bolesť, to je… takto mi temnota zastiera zdravý rozum a aby som sa ubránil, potrebujem ťa mať pri sebe.”
“Ach, láska… ”, vydýchla Joy, keď vstrebala jeho slová. S návalom emócií si k nemu prisadla bližšie a pevne si ho privinula na prsia. Bolo jej ho nesmierne ľúto a zároveň cítila silný hnev voči tomu svinstvu, čo nahlodávalo myseľ jej milovanému. Nezaslúžil si, aby takto trpel, bolo toho na neho priveľa a ju z toho bolelo srdce. Nežne ho hladila po tmavých vlasoch a šepkala mu upokojujúce slová. “Ešte som ti nepovedala, ako veľmi si vážim, že si sa mi nakoniec s tým všetkým zdôveril. Ďakujem”, povedala po chvíli.
“A ohrozil ťa, čo je fakt skvelé… no tajiť to tiež už nemalo zmysel, nie, keď si so mnou a po tom, čo sa stalo. Navyše, si jediná, komu dôverujem a kto verí mne… vo mňa, moja”, odvetil jej Arden mierne zachrípnutým hlasom, zdvihol hlavu a láskyplne sa jej zadíval do očí. Videla v nich strach, bolesť, ale aj plamienky nádeje a viery, ktoré Joy hriali pri srdci.
“Vždy budem pri tebe stáť, nech sa deje čokoľvek”, povedala s úsmevom, načo ju vrúcne pobozkal.
“Takže? Zahráš mi niečo? Aj zaspievaš? Teda, ak chceš… veľmi rád ťa počúvam a tvoj hlas ma upokojuje.”
“Samozrejme, ak ti s tým pomôžem. So spevom nie je problém, no vieš, že hra mi ešte veľmi nejde”, dodala, keď vzala do rúk gitaru a usadila sa na posteli vedľa neho do tureckého sedu. “Nejaké špeciálne želanie?”, opýtala sa ho s pripravenými prstami na strunách. Arden sa na okamih zamyslel.
“Myslím, že tú, čo sme cvičili naposledy, tá sa mi veľmi páčila.” Joy na neho pochybovačne pozrela.
“Máš pravdu, že je krásna, ale pomerne zložitá a odvtedy som ju nehrala.”
“Nevadí, som predsa tu, rád ti helfnem”, žmurkol na ňu s úsmevom a pohladil ju po líci…
Leila ešte stála na mieste, kde ju Johnny pred polhodinou nechal. Rozmýšľala, čo im asi Aurora povie a čo im povie zase Viktor. Keď ho konečne uvidela, zamieril si to rovno k nej. Rukou sa jej dotkol líca a potom cítila, ako pokračuje smerom k uchu. Inštinktívne položila svoju dlaň na tú jeho, aby ho zastavila a pozrela sa mu do očí. Mlčky sa na seba dívali, trvalo to asi len chvíľu, aj keď jej to pripadalo veľmi dlho. Leila napokon rezignovane stiahla ruku, sklopila zrak a otočila mierne hlavou nabok, aby jej Johnny mohol odsunúť vlasy z ucha. „Tak predsa je to pravda!“, vydýchol neveriacky, keď uvidel Leiline prirodzene špicaté uši.
„Áno, som elfka, postava, ktorá vo vašom svete neexistuje, alebo ktorú stvárňujú iba herci. Som divná...“
„Lei, vôbec nie si divná, práve naopak. Si iná, božská a jedinečná a ja ťa stále milujem... Lenže je to pre mňa nové a neuveriteľné.“ Na chvíľu sa odmlčal. „Takže v tomto dome ste elfovia a čarodejníci, áno?“, poobzeral sa okolo seba. „A čo Jack a Gretchen? Ako ste sa spoznali? Musíš mi toho toľko porozprávať a vysvetliť.“
„Ja, Perci, Jack, Gretchen, Failo… on je Jackov brat, ktorého ešte nepoznáš, a dokonca aj malá Viktória. Aj moja kamarátka Octavia... všetci sme elfovia. Iba Arden je človek, aj keď si tým nie som istá a Viktor, jeho otec.“
„Viktor je Ardenov otec?“, spýtal sa neveriacky a až teraz si uvedomil ich podobnosť. „A to dievča, ktoré sa mi prihovorilo a potom išlo k tebe bola Joy, však?“
„Áno.“
„Spoznal som ju podľa hlasu. A ona je...?“
„Joy je čarodejnica...“ Johnny si pošúchal čelo.
„Prepáč, je toho teraz na mňa nejako veľa. Môžeme sa niekam posadiť?“ Leila ho zaviedla na lavičku, kde predtým sedela s Percim.
„A ty si v poriadku Johnny? Čo sa ti vlastne stalo? Ako si sa sem dostal a čo s tým má Viktor?“ Johnny sa zhlboka nadýchol a pohľadom upretým na jazierko začal svoje rozprávanie:
„Bolo to vo štvrtok, posledný deň, keď sme sa videli. Po ceste od Giny som sa ešte zastavil niečo vyzdvihnúť, na čom mi veľmi záleží a vtedy mi zazvonil mobil. Oznámili mi, že sa mám dostaviť do hudobnej školy kvôli tomu koncertnému turné. Keď som tam prišiel, vrátnik ma zaviedol do jednej z učební, kde na mňa čakal nejaký pán Pierce. To meno mi bolo povedomé a teraz už aj viem odkiaľ. Predstavil sa ako producent, ponúkol mi aj svoju vizitku a poprosil ma, či by som mu niečo neformálne nezahral, že má pre mňa ďalší angažmán. Nebolo to nič neobvyklé, tak som sa posadil za klavír, no v strede skladby som zrazu pocítil bolesť v krku. Hneď som sa postavil a videl, ako si Victor dáva striekačku do vrecka, vtedy sa mi už začala motať hlava. Podoprel ma, zobral veci a viedol preč. Cestou som len vnímal, ako ľuďom okolo hovorí, že mi prišlo zle a vyšli sme von. Ja sám som nebol schopný dostať zo seba ani slovo, nieto ešte súvislú vetu. Keď som sa napokon prebral, bol som v nejakej miestnosti so zamknutými dverami a mrežami.“ Počas jeho rozprávania Leilu až mrazilo.
„Ach, Johnny,“ pohladila mu líce, keď skončil. Sama na ňom videla, aký je strhaný. „Neboj, so mnou budeš v bezpečí,“ dodala a nežne sa na neho usmiala. „A to si sa zobudil v tomto dome? Veď to si sem potom prišiel skôr ako my s Percim a Oli? Ešte pred oslavou,“ dodala prekvapená.
„Pred oslavou?“, pozrel na ňu nechápavo. „My sme boli niekde zavretí a tu sa oslavovalo?“, pomyslel si Johnny. Leila na ňom videla, ako ho to vykoľajilo.
„Rozprávaj ďalej,“ pobádala ho a nechcela ho viac vytrhnúť z jeho spomienok. Vedela, že neďaleko stojí Perci a tiež počúva.
„Neviem, je to celé rozmazané.“ Potom si vyhrnul rukávy až po ramená a pozrel na svoje ruky, akoby sa chcel ubezpečiť, že je to naozaj pravda. Leila sa prisunula bližšie a obaja pozerali na jeho odreniny na zápästiach, na modriny a vpichy. „Tak to predsa bola pravda, všetky tie testy. Pamätám si ešte, že som bol v nejakom silovom poli a nevedel sa odtiaľ dostať von. Bol to hrozný pocit, ktorý nechcem už nikdy viac zažiť.“
„Poď so mnou,“ povedala mu Leila, chytila ho za ruku a viedla ho do domu za Drullou, aby mu ošetrila rany. Keď prechádzali okolo jednej skupinky, len im zakričala, že hneď sa vrátia. Keď prišli na ošetrovňu, otec hral s Drullou na posteli šach a Failo spokojne odfukoval. „Ahoj oci, Drulla. Toto je Johnny a potreboval by tvoje ošetrenie.“ Pri mene Johnny sa Falatharovi mierne nadvihlo jedno obočie.
„Poď chlapče, ukáž čo to tu máš,“ vyzvala ho liečiteľka a obzerala jeho zranenia. „Všetko dáme do poriadku, nie je to nič vážne. Tu, si sadni,“ pokynula a už mu aj ošetrovala rany. Leila si zatiaľ sadla na miesto, kde pred chvíľou sedela Drulla.
„Veľa som o vás počul, Johnny, tuto od mojej princeznej. Ďakujem, že ste jej vo svete ľudí robili spoločníka.“
„Vo svete ľudí? Tak to voláte?“, zostal prekvapený Johnny, kým mu Drulla jemne obväzovala povrchové zranenia. Keď bola hotová, Leila on nej zobrala veci, aby mohli ošetriť aj ostatných novopríchodiacich, ktorí sedeli vonku na terase a rozprávali sa s ostatnými zvedavými obyvateľmi domu, aj keď na nich bola vidieť ich obozretnosť a nedôveru. Na rukách mali podobné zranenia ako Johnny. Najhoršie ich mal Terrence, ktorý bol silnej a vypracovanej postavy.
„Priniesli sme niečo na ošetrenie tých vašich odrenín,“ povedala Leila a podávala Nike a Olivien škatuľu s mastičkami, fľaštičkami a obväzmi, ktorú jej dala Drulla. Vedela, že oni dve majú z tu prítomných najväčšiu prax.
„Ja už to mám za sebou,“ povedal na povzbudenie ostatných Johnny a ukazoval pri tom svoje obviazané zápästia.
„A vy si naozaj nič z toho únosu, ako ste to nazvali, nepamätáte?“ spýtala sa Amelia, ktorá evidentne pokračovala už v načatej debate. „A ako dlho ste tam boli?“
„Nie, nepamätám a ako som sa rozprával tu s Lindou a Sebastianom, tak ani oni nie. Ja som tam bol tu z nás prítomných asi najdlhšie,“ povedal Terrence. „Potom prišli dve dievčatá, tu Linda a s tou druhou, Marie, nevieme, čo sa stalo. O niekoľko dní prišiel Sebastian... Au!“, zjojkol, keď mu Nika začala zápästia natierať Drullinou masťou.
„Prepáč,“ ospravedlňovala sa mu blondínka.
„To je v pohode, trošku to páli, ale len trošku…”, odvetil jej s úsmevom a potom pokračoval. “Potom dlhšie nikto a naposledy Josh a Johnny. Jeden v utorok a druhý vo štvrtok”, kývol hlavou k Johnnymu, ktorý sa bradou opieral o Leiline rameno a držal ju okolo pása. „Keď sa na teba teraz tak pozerám, musím sa ťa opýtať... Vy sa odkiaľ poznáte? A rovnako aj Josh s tými dvoma, čo tu nie sú? Tebe tuším teraz ani nevadí, že si tu... A budem úprimný, nechcem ťa, Johnny uraziť, ale ty dievča, sem nejak nezapadáš.“ Leila sa začala v Johnnyho objatí vrtieť a chcela odísť, lebo si uvedomovala, že Terrence má pravdu, keďže v tejto skupinke bola jedinou elfkou. Johnny si ju však ešte pevnejšie objal a dal jej pusu na líce.
„Máš pravdu, už mi nevadí, že som tu. Leila je môj život a sme spolu už nejaký ten mesiac. Síce, mali sme sa stretnúť až po mojom návrate z koncertného turné, na ktoré som vyrážal, ale osud sa s nami trošku zahral a veci sa zmenili. Ešte počkaj, Terrence, keď príde jej brat, to budeš pozerať,“ uškrnul sa pri spomienke na Percivala.
„A načo hráš, keď už koncertuješ?“, spýtal sa Adam, aby trošku odľahčil rozhovor.
„Na piano,“ odpovedal mu Johnny. „Už od malička.“
„A nádherne,“ zašepkala akoby len pre nich dvoch Leila.
„No a ako sa vám podarilo ujsť?“, spýtala sa nedočkavo Amelia, ktorú zaujímalo všetko okolo Viktora a jeho testovania.
„To bola tímová práca”, odvetil Terrence a okolo neho nastalo napäté ticho. Nikto si nechcel dať ujsť podrobnosti o tom, ako sa dostali z Victorových pazúrov. “Všetci sme na to použili svoje schopnosti, až na tuto pianistu,“ pozrel na Johnnyho, načo on mykol plecom. „No nemôžeme byť všetci super hrdinovia.“
“Mňa by skôr zaujímalo, prečo z vás ľudí chce Victor urobiť čarodejníkov? To si chce budovať nejakú armádu, alebo čo? Načo je to dobré?”
“O tom nemám ani tušenia, nikdy s nami neprehovoril, okrem toho, čo on sám potreboval vedieť”, odpovedala Linda a ostatní jej spoluväzni prikývli.
„Takže, keď sme toho začínali mať už plné zuby a pocit, že to trápenie nikdy neskončí, spoločne sme sa dohovorili na úteku, keď tam ten Suchár nebol”, pokračoval Terrence.
“Suchár?”, zasmiala sa Amelia a ostatní sa k nej pridali.
“Hej, jeho anglický prízvuk sa nedá prehliadnuť. Ale o to ani tak nejde, skôr o to, že na ksichte dokáže vyčariť len škodoradostný úškrn, inak je chladný, akoby nemal srdce.”
“Tak to máš pravdu, vystihol si to úplne presne”, prikývla Amelia a potom pozrela na Johnnyho. “A ty si potom čo? Jeho nepodarený experiment? Keďže nemáš žiadne schopnosti, načo si tu potom ostal?”
“Neviem, možno rátajú s tým, že sa prejavia neskôr, čo ja viem”, odvetil Johnny, lebo aj on sám netušil a sám bol ešte zmätený zo situácie, v ktorej sa nedobrovoľne ocitol.
“Mne sa to aj tak celé nepáči, niečo tu nehrá”, zahundral si Adam popod nos. “Tak pokračuj, ako to bolo ďalej?”, vyzval Terrencea.
“Nikdy sme sa poriadne nevideli, len počuli cez steny a mreže. Človek pripútaný remeňmi na lôžko toho veľa nezmôže. A keď nie priviazaný, tak oblbnutý nejakými liekmi. Voľne pohybovať sme sa mohli jedine vtedy, keď testoval naše schopnosti, no vždy bol pre nami chránený, ale neviem čím. Jednoducho na neho naša moc nefungovala. Útek sme si naplánovali na deň, keď nás chcel znova skúmať. Vtedy sme museli byť všetci pri zmysloch. Linda sa už práve pretiahla pomedzi mreže, keď nás Johnny varoval, že Suchár sa vracia. Asi má naozaj veľmi citlivý sluch, keďže je klavirista, lebo ja som ho veru nepočul a ostatní tiež. Tak sa rýchlo vrátila späť do svojej cely. Počkali sme, kým Suchár vojde až na druhý koniec k stolu, kde si viedol svoje záznamy a vtedy sme všetci štyria, okrem chudáka Johnnyho, použili svoje schopnosti. Linda sa znova pretiahla pomedzi mreže, Josh tie svoje ohol svojou schopnosťou ovládať kov a dostal sa von, ja som ich ohol svojimi rukami a silou a tuto Sebastian, síce ma trošku priškvaril, použil na oslobodenie svoju energiu. Suchár zostal prekvapený, nečakal to a už aj s niečím v ruke utekal k nám, to už ale Josh svojou mocou mal v ruke jednu z tyčí mreží, ktorou ho ovalil po hlave. Ja som zatiaľ roztvoril mreže na Johnnyho cele a keď sa nad tým zamyslím, tam sme sa vlastne uvideli po prvýkrát, no a potom sme sa rozbehli preč. Predtým sme starému ešte vzali kľúče. Nevedeli sme, kde máme ísť, bežali sme dlhými chodbami, potom hore schodmi, až sme sa dostali sem, do prepychového domu... a nakoniec von na terasu. Ďalej to už viete aj sami.” Po jeho slovách nastalo ticho, každý sa na okamih zahĺbil do svojich úvah. Potom, na odľahčenie situácie, prešli na veselšie témy, aby sa navzájom trochu spoznali. Leila väčšinou len ticho sedela, túliac k Johnnymu a vychutnávala si dobrý pocit, že ho má zasa pri sebe.
Keď sa zvečerilo, opäť za nimi prišla Aurora, aby nových členov domu ubytovala.
„Chlapci majú izby dole, dievčatá hore. Máte na nich otvorené dvere, tak do nich určite trafíte. Dúfam, že sa vám bude u nás páčiť.“ Leila však nedbala na Aurorine pokyny a viedla Johnnyho do ich časti domu a svojej izby.
„No tak to pŕŕŕ!”, zakričal Percival, keď si všimol, ako vyšli hore schodmi a okamžite vybehol za nimi. “S týmto vôbec nesúhlasím!” Obaja zastali a pozreli na jej brata, ktorý bol v tvári červený ako paradajka. Johnny sa nahol k Leile a jemne jej stisol dlaň.
„Tvoj brat má pravdu, zajtra ráno sa uvidíme a každý sa vyspíme vo svojej izbe. Dobrú noc.“ Rozlúčil sa bozkom a podišiel k Percimu. „Tak kde to mám tú izbu?“
“Keďže nás elfov je tu len zopár, lebo Gretchen s Jackom sú preč a Failo je momentálne v nemocničnom krídle, nejaká voľná izba sa nájde aj našom krídle”, odvetil mu Perci a v duchu sa už tešil, ako ho bude mať pod kontrolou. Nahnevaná Leila medzitým s dupotom vošla do svojej spálne a nezabudla pri tom riadne buchnúť dverami. Mala však svoj vlastný rozum, aj plán a tak po nejakom čase, keď si myslela, že jej brat už určite spí, chcela vyjsť von a pohľadať Johnnyho izbu, keď z chodby začula rámus a krik…
Keď sa Aurora stratila v útrobách domu aj so skupinkou nových študentov, Amelia chvíľu bez slova a neveriacky hľadela do prázdna. Bola úplne v šoku a jediné, na čo sa v tej chvíli zmohla bolo to, že Adamovi inštinktívne stisla ruku.
“Sníva sa mi?”, spýtala sa, keď sa ako tak spamätala.
“Žiaľ, nie”, odvetil Adam a kyslo sa usmial, pretože aj jeho táto situácia dosť zaskočila.
“No, tak to sa môžem tešiť na to peklo, čo tu zasa nastane pod vedením Aurory”, povzdychla si Amelia, pretože jej negatívny postoj k ich patrónke sa už asi nikdy nezmení.
“Ale no tak, vezmi si to z tej pozitívnej stránky. Určite je to lepšie, ako byť pod drobnohľadom Victora a jeho šialených výmyslov a aako si sama videla, Aurora ho aspoň trochu schladí.”
“Dúfam, že máš pravdu a nejako mu to natrie za to, čo povyvádzal, veď toto je šialené”, skonšatovala Amelia a nenávistným pohľadom pozrela na miesto, kde sa ešte pred chvíľou o zárubňu opieral Victor. “Asi sa zľakol a bojí sa trestu. To už mi je za hrdinu. Keď už má gule nato, aby robil sprostosti, nech zato nesie aj zodpovednosť”, pomyslela si škodoradostne. Prebehla asi polhodina, keď sa do záhrady opäť nahrnuli noví študenti a tak sa Amelia s Adamom spolu s ostatnými presunuli k nim, aby zistili, čo sa vlastne stalo. Veľmi ich to zaujímalo a navyše, keď videli ich poranené ruky, nechceli si ani len predstaviť to, čo museli prežiť. Amelii osobne na jej traumu stačila len jedna injekcia.
Keď sa skupinka po veľmi zaujímavej, no zároveň strašnej debate rozpŕchla, Amelia s Adamom sa tiež pobrali do svojich izbieb. Cestou jej Adam niečo rozprával, no ona ho vôbec nevnímala, pretože jej hlavou vŕtali veci, ktoré sa práve dozvedela od Terrenca. “Naozaj tam boli zavretí takú dlhú dobu a nikto o nich nič nevedel? Prečo neušli skôr?” Z myšlienok ju vytrhol až nepríjemný hlas, od ktorého bola rada, že mala aspoň na pár týždňov pokoj.
“Nevideli ste ho?”, opýtala sa ich a nervózne podupkávala nohou. Obaja zaľúbenci na ňu nechápavo pozreli, v prvom momente nechápali, na koho sa ich pýta.
“Koho?”, bol zvedavý Adam.
“Victora predsa, kam sa znova zašil?”, odvetila podráždene a očami behala po okolí, či ho náhodou niekde nezazrie.
“Nie, naposledy vtedy, keď ste odvádzali nových študentov do pracovne, hneď sa niekde vyparil a ani sa mu nečudujem. Po tom, čo vyviedol, by som na jeho mieste z tej skrýše ani nevychádzal… Nahnevaná Aurora neveští nič dobré”, odvetil nakoniec Adam, dúfajúc, že aspoň trochu odľahčí napätú atmosféru, no podaril sa mu akurát pravý opak. Ryšavka ho prebodla pohľadom a na krku jej od zúrivosti navrelo pár žíl.
“Kriste! Tu sa vážne nič nezmenilo, všetci ste drzí ako opice! A navyše, ty Victora nerieš, to je moja starosť!”, osopila na na neho a potom zazrela na Ameliu, ktorá dosiaľ mlčala a snažila sa byť neviditeľnou. “A ty čo, onemela si?” Ona len neprítomne potriasla hlavou a v duchu dúfala, že im dá čim skôr pokoj.
“Nie, ale ako už povedal Adam, nevideli sme ho”, dodala. “Ty hluchaňa…”, pomyslela si. “To ti musíme všetko vravieť na dva krát?” Až vtedy si uvedomila, že stále zviera Adamovu ruku a rýchlo ju odtiahla, akoby sa popálila. Spomenula si totiž na ten deň, kedy sa jej teraz už frajer objavil v dome spolu s Loganom a Kaylou a Aurora mu dala príkaz, aby jej robil dozorcu. “Ale je skvelé, že ste opäť fit,“ dodala so sladkým úsmevom na perách.
“Ale prosím ťa, toto je fakt trápne”, prevrátila očami Aurora a chcela ešte čosi povedať, no pri pohľade na nich len pokrútila hlavou, otočila sa a ráznym krokom sa vybrala ďalej hľadať svojho strateného princa.
“Čo teraz spravíme? Myslíš, že sa to všetko s Victorom a testami teraz vyrieši? Čo ak sa na nás budú všetci potom hnevať, že sme to pred nimi tak dlho tajili a nič im nepovedali?“, opýtala sa Amelia Adama, keď odzneli jej opätky.
“V prvom rade to nerieš uprostred chodby”, zasmial sa pobavene. “Tu má uši ešte aj podlaha.“ Potiahol ju za ruku a spoločne sa vybrali do jeho izby.
“Éjha, niekto si tu upratal!“ zvolala Amelia prekvapene, keď vošli dnu. “Si si istý, že sme tu správne? Teraz to vôbec nevyzerá ako tvoja izba”, podpichla ho šibalsky, načo sa na ňu Adam trochu urazene pozrel.
“Haha, tak to ti veru pekne ďakujem.”
“Ale no tak, robila som si srandu, trochu nezvyk, vieš? Nikde žiadny suchý rožok alebo fľaky od horčice…. ani smrad tu necítim, takže to skutočne vyzerá, že si to poctivo upratal a nie len pohádzal pod posteľ. Máš môj obdiv.”
“Vďaka, naozaj som sa snažil. Fakt to tu vyzeralo tak strašne?“
“Horšie ako príšerne”, odvetila mu a pokrčila plecami.
“Tak prepáč, nejako som si to neuvedomil, no odkedy s tebou chodím, nemôžem ťa predsa vodiť do chlieva, že?”, dodal s úškrnom, ľahol si na posteľ a Amelia sa k nemu so smiechom pridala.
“Prečo sa všetko komplikuje?“, opýtala sa Adama po chvíli a ako mávnutím čarovného prútika bola dobrá nálada preč. Trochu sa odtiahla, aby mu videla do tváre a čakala, čo jej nato povie.
“Nič sa nekomplikuje, všetko sa nakoniec vyrieši. Uvidíš“, utešoval ju a pohladil po vlasoch.
“Jednému však nerozumiem. Tí piati, ktorí sa tu objavili, v tých materiáloch, čo sme v labáku pofotili, vôbec neboli. Ani jeden z nich!“
“Tiež som už nad tým rozmýšľal”, prikývol Adam. “Možno boli ich zložky niekde inde, napríklad tam kde ich držal. Nevadí, teraz máme viac času to celé preskúmať, keďže Victor bude mať pravdepodobne domáce väzenie a Aurore má čo vysvetľovať“, snažil sa Adam odľahčiť situáciu a trochu Ameliu upokojiť.
“Dúfam, že sa ti podarí zistiť aj to, čo bolo v tej striekačke. Keď nie, tak znova proti nemu nič nemáme a sme stále tam, kde sme aj boli.“
“Momentálne na to nemám priestor, keďže jediné vybavenie, vhodné na analýzu je v tom Vicovom labáku. Ale nevadí, niečo vymyslím. Hlavne sa toľko nestresuj, všetko bude fajn, neboj sa“, dodal a pobozkal ju. Amelia len dúfala, že má pravdu.
Samiru, rovnako ako všetkých, dosť prekvapil príchod nových ľudí do školy mágie. Keď sa vrátili z pracovne, kde sa s nimi Aurora zavrela, aby si pohovorili, vyšli opäť do záhrady, kde sa postupne pozoznamovali s obyvateľmi domu. Tiež sa čudovala, že Maddie a James sa poznajú s tým blondiakom, ktorý vybehol v panike z domu prvý a teraz vyzerá úplne v pohode. No a Leila tu má svojho priateľa, ktorý bol pre všetkých prítomných čarodejníkov novinkou, pretože o ňom doteraz nikto z nich ani len netušil. Ju však spomedzi všetkých zaujal vysoký mladý muž, ktorý ticho sedel za Terrencom. Ten ho predtým predstavil ako Sebastiana. Samiru upútal nielen svojimi očami a príťažlivým vzhľadom, ale stále mala pocit, že ho odniekiaľ pozná. No nemala ani tušenia, kde ho už predtým videla. A nebola jediná, evidentne tiež priťahovala jeho pozornosť, pretože si ju prezeral celý čas počas Terrencovho rozprávania viac, ako jej spolužiačky. Samira si myslela, že to robí z toho istého dôvodu ako ona a tiež sa snaží spomenúť si, kde ju už stretol. Keď debata skončila, pristúpil k nej a podal jej ruku.
“Samira? Ak sa nemýlim… Som Sebastian, teší ma. Máš krásne meno, také exotické”, dodal s milým úsmevom.
“Ďakujem”, odvetila mu Samira placho.
“A čo tvoja schopnosť? Čo dokážeš?”, bol zvedavý Sebastian, načo sa dievčina s červenými lícami zajachtala
“Ja… ehm… viem sa dostať do inej osoby a vtedy vidím a cítim, čo dotyčný prežíva v danej chvíli”, vysypala zo seba napokon a uprela na neho tmavé oči. “A čo ty?”
“Vau, to máš super schopnosť a podľa mňa veľmi užitočnú”, zhodnotil s úsmevom. “Moja je však iná, môžem povedať, že až nebezpečná a desí ma, že ju ešte neviem nejako extra ovládať. Použil som ju len raz pri úteku a aj to v stresovej situácii a skoro som ublížil Terrencovi”, ukázal bradou na mohutného mladého černocha.
“To mi je ľúto, ale neboj sa. Tu sa vedú výuky, časom sa naučíš svoju moc ovládať”, povzbudila ho Samira. “A čo to teda je?”
“Vďaka, pevne v to dúfam. A k tomu, čo dokážem… no, viem vyslať lúč. Aurora mi v pracovni objasnila, že podľa intenzity dokáže buď odzbrojiť alebo až zabiť, ale ubezpečila ma, že síce je nebezpečná, správnym využívaním môže byť aj užitočná, hlavne v obrane a boji.”
“Och…” Samira sa zmohla len na takúto prekvapenú reakciu. Pokiaľ vedela, nikto z jej spolužiakov podobnú schopnosť nemal. Útočnú a ohrozujúcu…
“Nemusíš sa báť”, zasmial sa Sebastian. “Neplánujem vám tu všetkým ublížiť, hoci ten chlap, čo nás väznil, by si malú príučku zaslúžil. Victor, dobre pamätám?” Samira len prikývla. “Vraj ani k vám sa nespráva práve priateľsky.”
“To teda nespráva”, súhlasila. “Nebolí to?”, opýtala sa ho a hlavou kývla k jeho zápästiam, ktoré mu predtým obviazala Nika.
“Nie, je to v pohode”, usmial sa Sebastian. “Sú to len odreniny od kožených remeňov, ktorými nás Victor priväzoval. Nič vážne. Z ihiel som nikdy nemal strach, ale keď ti niekto robí veci proti tvojej vôli, tak sa jednoducho musíš brániť, no nie?”
“To veľmi dobre viem”, pomyslela si Samira a pri spomienke na ráno ňou prebehol mráz. Keby sa v tom labáku neukázal Arden, nevedela, čo by s ňou teraz bolo. Potom sa pridali k ostatným, ktorí sa veselo rozprávali pri bazéne. Po výbornej večeri, ktorá svedčila o Aurorinej prítomnosti, sa Samira unavene odobrala do svojej izby. Vedela, že aj novým spolužiakom ich tútorka priradila nové spálne, aby si oddýchli. Pre ňu samotnú bol tento deň dosť namáhavý a bola unavená, ale to, čo zistila v laboratóriu vo svojej zložke ju trápilo a vedela, že spánok len tak rýchlo nepríde. Kým sa sprchovala, uvažovala o tom, prečo je jej mamka vo Victorových záznamoch evidovaná ako eliminovaná? Čo mal on spoločné s jej matkou? A prečo mal aj ju samu registrovanú už päť rokov dozadu? Nerozumela tomu, veď mama zomrela len pred dvoma. V Samire začínalo klíčiť podozrenie, že Victor mal nejakým spôsobom jej matku v hrsti. Možno je dokonca zodpovedný aj za jej chorobu a následnú smrť. Čo keď neumrela na rakovinu? Bola tiež čarodejnicou? To mohla Samira len predpokladať, pretože sa pred ňou a rodinou nikdy žiadnou mágiou neprejavila. V župane si sadla na posteľ a zamyslene sa zahľadela do okna. “Musím tú záhadu vyriešiť, ale… musím začať od druhého konca, od mamičky.” Ale ako to spraviť? Z toľkých myšlienok ju rozbolela hlava a Samira sa rozhodla, že sa pôjde ešte prejsť na čerstvý vzduch do záhrady. Obliekla si čierno biele kockované nohavice po členky, k nim fialové tričko, rozpustila si bohaté kučeravé vlasy a vyšla von na chodbu, kde práve zbadala Joy, ako vošla do svojej izby. Vtedy sa jej v hlave rozsvietilo! S jej problémom by jej predsa mohla pomôcť ona, Samira ju poprosí, nech ju prenesie do minulosti a ona sa tam pokúsi dostať do tela jej mamky. Tak by mohla zistiť, či jej v tej dobe Victor nejako ubližoval a čo sa vtedy s matkou vlastne dialo… Neváhala, prešla rovno k Joyinej izbe a zaklopala.
“Ďalej!”, ozvalo sa zvnútra a Samira opatrne vošla dnu. Jej kamarátka práve vyšla z kúpeľne a do hygienickej taštičky vkladala krém na tvár. “Ahoj, Sam, čo ty tu?”
“Videla som ťa, ako si sem šla, tak reku skočím v tebe na kus reči”, odvetila jej Samira najpokojnejšie, ako vedela.
“Naozaj? To je od teba milé”, povedala Joy s úsmevom a zo skrine si vzala pár kusov oblečenia. “Mala si šťastie, prišla som len na skok po nejaké veci.”
“Aha…”, pokúsila sa Samira o slabý úsmev a vtedy si Joy všimla, že jej priateľka je akási nervózna. Stres a očakávanie sa jej príliš zračili v očiach.
“Si v poriadku? Alebo sa niečo stalo?”, opýtala sa jej starostlivo, načo si Samira povzdychla a klesla na posteľ, Joy si k nej pomaly prisadla.
“Nie a áno”, odvetila. “Vieš, dnes ráno som zistila, že Victor monitoroval nie len mňa, ale aj moju mamku. Videla som svoju zložku a tam bola moja mama označená ako eliminovaná. Znamená to, že...moja matka...vieš, ona zomrela… pred dvoma rokmi...“
„To mi je ľúto, Sami,“ úprimne podotkla Joy a stisla jej ruku. Samira prikývla a pokračovala, kým jej všetko nepovedala. “A preto by som ťa chcela poprosiť o pomoc”, dodala na koniec.
“Chceš sa vrátiť v čase, však?”, opýtala sa jej Joy ticho.
“Áno, presne tak, s tvojou pomocou. Musím zistiť, či Victor nejako ublížil mojej mame a prečo ju sledoval. Možno to pomôže nám všetkým, objasní to jeho zámery… aspoň v to dúfam. Na druhej strane, nerada by som ťa zatiahla do problémov, ak by sa niečo stalo alebo by nás pristihli, ale… pochop, ja to potrebujem zistiť”, pozrela zúfalo na priateľku, ktorá si zahryzla do pery a chvíľu premýšľala.
“Keď som sa prvý krát pokúšala niekomu pomôcť, dopadlo to katastrofálne a dôsledky toho som musela riešiť pred pár dňami, ako si videla”, povedala napokon a Samira sklonila hlavu. “Ale...”, dokončila rýchlo Joy, keď videla, aká je jej kamarátka smutná. “... to bolo pred viac ako rokom a teraz viem moje schopnosti ovládať oveľa lepšie, navyše cestovanie v čase som si precvičovala, buď sama alebo s Ardenom. Takže, áno, rada ti pomôžem, ale on tam musí byť s nami, pre istotu. Predsa, budem sa premiestňovať ďalej, ako som zvyknutá a navyše s tebou. S druhou osobou som to ešte neskúšala a je to dosť nebezpečné.”
“Kto, Arden?” Samira z toho nebola veľmi nadšená, predsa, doteraz sa veľmi nemuseli.
“Áno, predsa, je tvojím mentorom a bol aj mojím, je šikovný, naozaj.” Keď stále váhala, Joy sa na ňu povzbudzujúco usmiala. “Viem, že nemáte medzi sebou najlepší vzťah, ale ver mi, bude lepšie, ak na nás dozrie.”
“Tak dobre”, súhlasila nakoniec a obe dievčatá vstali. Za oknami bolo ešte svetlo, na ich misiu bolo ešte skoro.
“Super, tak prídeš za mnou do Ardenovej izby tak o dve hoďky, keď už bude v dome relatívne nočný kľud? Alebo vieš čo? Ak chceš, poď so mnou a spoločne to Ardenovi vysvetlíme a rýchlejšie nám ubehne čas.”
“Ďakujem ti, Joy, budem rada. Ešte som si tu nenašla dobrú priateľku a v poslednom čase sa cítim dosť osamelá. No tvojmu priateľovi to nebude vadiť? Bude súhlasiť s tým, čo chcem urobiť?”, opýtala sa jej neisto, načo Joy len s úsmevom pokrčila plecom a spoločne vyšli z izby.
“Jasné, že to ofrfle, veď ho už nejaký čas poznáš. Ale chcem ti pomôcť, takže neboj sa, nejako si už s jedným chlapom poradíme”, dodala a so smiechom zbehli po schodoch. Dievčatá mali pravdu, Arden s ich plánom nebol vôbec nadšený, zvlášť keď sa dozvedel, že je to Samirin nápad.
“Tebe to ráno nestačilo, Samira? Ešte stále máš potrebu riskovať a tentoraz ťahať do toho aj iných? Napríklad moju frajerku?”, pozrel na ňu z postele prižmúrenými očami, na ktorú si k nemu prisadla aj Joy, Samira si zasa obsadila kreslo. Ako vždy, bola v jeho prítomnosti nervózna, hlavne, keď bol takýto nevrlý. “Akoby nestačili všetky tie problémy, čo už máme, ešte musíte vymýšľať ďalšie.”
“Arden, prosím ťa, pokoj”, napomenula ho jemne Joy. “Ja ju chápem a tiež jej dôvody. Bude to v pohode, uvidíš. Navyše, zaslúži si vedieť pravdu, čo sa naozaj stalo s jej matkou a pomôcť jej s tým môžem iba ja.”
“Veď hej, ale…”, pokrútil hlavou a chcel protestovať, no ona na neho prosebne pozrela, tak napokon rezignoval a prevrátil očami. “Dobre, dobre… som ochotný ten váš úlet tolerovať, ale teraz si obe pozorne zapíšte za uši, čo vám poviem, jasné? Cestovanie v čase nie je žiadna sranda.” Obe dievčence prikývli a Samira si v duchu vydýchla. Čakala väčší odpor a protest, ale ten sa našťastie nekonal. “Takže… keď tam už budete, musíte sa niekde ukryť, nikto, počujete, nikto, vás nesmie vidieť, hlavne vaše minulé ja, čiže to platí pre teba, Samira. Ďalej, stačí jedno malé nedopatrenie a do budúcnosti by to malo katastrofálne následky alebo celú jej zmenu. A nakoniec, Joy, keď budete počuť, že sa k vám niekto blíži a bude vám hroziť odhalenie, okamžite musíte vypadnúť.” Potom pozrel na Samiru. “Aj keby si nestihla zistiť všetko potrebné.”
“Samozrejme.”
“Dobre a ešte jedna dôležitá vec. V tom období som otcovi pomáhal v labáku s jeho špinavosťami”, dodal a mierne si odkašľal. Bolo vidno, že sa mu o tom nehovorí ľahko.
“Tak potom vieš, čo chcel s mojou mamou?”, opýtala sa Samira a od vzrušenia až vyskočila z kresla.
“Nie”, odvetil Arden a pokrútil hlavou. “Takýchto projektov mal viac a ja som sa ho nikdy na jeho výlety mimo domu nepýtal. Ja som mal iné… ehm… povinnosti. Čiže potrebujem vedieť… pamätáš sa, či niekto za tvojou matkou chodil?” Samira sa na okamih zamyslela. Keď zlyhali všetky dostupné prostriedky na liečbu, rodičia sa obrátili na prírodnú medicínu.
“Áno, chodili k nám nejakí liečitelia, ale to len čase, keď som bola s bratom v škole, takže neviem, kto konkrétne. Viem len, že boli dvaja, z toho jedna žena.”
“A ten druhý?”
“Nemám ani tušenia”, pokrútila Samira hlavou.
“Čiže, teoreticky, je tu možnosť, že to mohol byť môj otec”, skonštatoval Arden a pošúchal si čelo. “Vieš, kedy za ňou ten neznámy človek chodil?”
“Keď som mala asi šestnásť? Tesne pred smrťou mojej mamy, pred zhruba dva a aj niečo rokom.…” Arden prikývol a pozrel na Joy.
“Tam sa musíte dostať, láska, dobre? Do jedného z tých dní a snáď budete mať šťastie.” Obe dievčatá prikývli a Samira v duchu pevne dúfala, že to všetko zvládnu. Po Ardenovej prednáške im prešiel čas v družnom rozhovore, no hlavne medzi ňou a Joy. Arden si niečo uhlíkom kreslil na papier a sem tam utrúsil nejakú poznámku, no v podstate bol celkom milý. Samira na ňom videla, že je nervózny a o svoju priateľku sa bojí, no snažil sa to nedávať najavo. Ako sám na záver svojej reči poznamenal, vedel, že aj toto je cesta, ako sa Joy môže zdokonaliť vo svojej schopnosti. Keď nadišiel čas, všetci traja sa postavili doprostred izby.
“Dávajte si pozor, dobre?”, pozrel na nich Arden, načo obe prikývli. Potom si ešte vzal Joy do náručia a na rozlúčku ju pobozkal. “Verím ti, moja a viem, že to zvládneš. Budem tu na teba čakať”, dodal a ona sa na neho jemne usmiala.
“Vrátim sa ti, neboj sa.” Arden ju ešte silno objal a potom sa na nich nervózne zadíval.
“Pripravené?”
“Áno”, odvetili dievčatá svorne a chytili sa za ruky. Joy mala doslova ľadové prsty a Samire sa zasa od napätia triasli ruky. Obe zavreli oči a sústredili sa, keď vtom Samira pocítila, ako ju niečo vtiahlo a celý svet sa s ňou krútil závratnou rýchlosťou. Zosilnila svoj stisk, aby sa jej Joy nevyšmykla, keď zrazu dopadli na tvrdú podlahu…
Maddie sa strhla na klopanie dverí. Posadila sa, pretrela si oči a dezorientovane sa porozhliadla okolo seba. S prekvapením zistila, že musela zaspať, pretože vonku bolo už šero. Budík, položený na nočnom stolíku, ukazoval čas 19:59.
“Ďalej!”, ozvala sa nakoniec trochu zachrípnuto a odkašľala si. Dvere sa pomaly otvorili a dnu trochu nesmelo vošiel James. Samozrejme, veď kto iný, okrem neho, by za ňou mal vôbec námahu prísť a Maddie zasa pocítila voči nemu výčitky.
“Ahoj… Zobudil som ťa?”, spýtal sa, keď si všimol jej
strapaté vlasy a rozospaté oči.
“Nó… v podstate hej...”
“Och, prepáč, to som nechcel…”, rozpačito prekračoval z jednej nohy na druhú a ruky si strčil hlboko do vrecák džínsov.
“Ale nie, nie… v pohode. Naopak, som rada, pretože som vôbec nemala v pláne spať, len ma akosi zalomilo…”
“Tak fajn, to som rád”, usmial sa James a prisadol si k Maddie na posteľ. “Ako sa cítiš? Už ti je trochu lepšie?”
“Ja neviem. Ani netuším, ako sa mám vlastne cítiť…”, povzdychla si sklesnuto.
“Maddie”, zhlboka sa nadýchol a pozrel jej do hnedých očí. “Chcel som ti len povedať, že pokiaľ by si sa chcela vyrozprávať a dostať zo seba von všetky veci, ktoré ťa momentálne ťažia, som tu pre teba”, povedal nežne James a zovrel jej krehkú ruku vo svojich dlaniach.
“Jasné, pán psychológ”, zasmiala sa Maddie nervózne. Znova ju prepichol ten zvláštne nepríjemný pocit výčitiek, ku ktorému sa pridružil ešte aj smútok. Cítila, akoby robila niečo zlé tým, že si začala s Jamesom. Veď neprešiel poriadne ani deň a koľko komplikácií už nastalo. Nechcela mu ublížiť a po tom všetkom, ako sa k nemu donedávna správala, si to už dupľom nezaslúžil. “Aj keď neviem, či si v tomto prípade ten najvhodnejší kandidát, aby som ti mohla vyliať svoje srdce… Ja si len musím usporiadať myšlienky…”
“Rozumiem, len som chcel, aby si to vedela. Ak budeš potrebovať, kedykoľvek sa môžeš u mňa zastaviť.”
“Dobre, ďakujem. Si milý, naozaj”, odvetila, pričom sa pokúsila o slabý úsmev. James jej ho neveselo opätoval, vstal a pobral sa na odchod. “James, počkaj ešte…”, vyhŕkla napokon a vyskočila z postele. Pár krokmi k nemu podišla, privinula sa mu do náručia, pričom ho silno objala. “Prepáč, ja… naozaj si veľmi vážim tvoj záujem a ďakujem, že stojíš pri mne aj napriek tomu, že sa správam ako úplný idiot. Veď sa aj cítim ako nekompletný schizofrenik…”
“Ale neboj sa, bude dobre…”, snažil sa ju utešiť James a rukou ju upokojujúco hladil po vlasoch. V konečnom dôsledku to zabralo, pretože tá chvíľa v jeho objatí jej pochmúrnu náladu naozaj trochu zmiernila. “Tak… ja už pôjdem”, pošepol jej napokon a venoval ešte jeden povzbudzujúci úsmev. Maddison mu ho vrátila a keď zatvoril za sebou dvere, namierila si to do kúpeľne, pretože vo vlasoch sa jej už pomaly začínala usadzovať mastnota… A samozrejme, že nič lepšie nepadne na záver vyčerpávajúceho dňa, ako dobrý relaxačný kúpeľ.
Po Loganovom odchode sa Octavia potrebovala nejako odreagovať. Keď sa obliekla, ľahla si na posteľ a na uši si založila slúchatká so svojou obľúbenou hudbou. Zavrela oči a vychutnávala si príjemné tóny piesní. Ani nevedela, koľko času ubehlo, no aj cez hlasnú skladbu začula z chodby nejaký buchot a tak si slúchatká zložila z uší a vyšla sa von pozrieť, čo sa deje. Zachytila však už len Perciho chrbát, ako vchádza do jednej z izieb. “Zdá sa, že ten rámus sa ozýval z Leilinej spálne, neskôr sa za ňou zastavím a spýtam sa, čo sa stalo. Možno sa pohádala s Percivalom, alebo ju nahnevalo niečo iné, tu jeden nikdy nevie, veď uvidím, čo mi povie. Zatiaľ ju však nechám, nech v pokoji vychladne, aby som náhodou ešte nechtiac neprilievala olej do ohňa”, pomyslela si Octavia a znova si šla ľahnúť. Tentoraz si však dala hudbu tichšie a tá ju napokon ukolísala k spánku, ktorý s radosťou privítala.
Octavia sa zobudila až na hlad a tak vyšla z izby, že si zájde do kuchyne po niečo ľahké na jedenie. Ako tak zamyslene kráčala po chodbe, začula za sebou tiché kroky. Prudko sa otočila a uvidela neznámeho modrookého mladíka.
“To musí byť jeden z tých nových…”, preblesklo jej nahnevane hlavou a ďalej už nerozmýšľala, len sa jej od zúrivosti a nenávisti zatmelo pred očami. “Hej! A ty sa kde zakrádaš?! Máte snáď málo priestoru v tomto obrovskom baráku, čarodejníci jedny blbí, že sa musíš motať v našom krídle?! To od vás nebudem mať ani na chvíľu pokoj a ešte k tomu sa tu nasáčkujú noví exoti, ako si ty?!” Octavia sa prestávala ovládať a už kričala na plné hrdlo. Bez mihnutia oka vrhla na mladíka pomocou telekinézy prvú vec, čo mala po ruke a tou bola nejaká socha. Ten len stačil zdvihnúť ruky v ochrannom geste pred tvár a pokúsil sa na Octaviu zavolať. Jediné, čo však stihol vysloviť bolo:
“Počkaj…!” No bolo to márne, ona bola ako v tranze, pred očami mala iba potetovaných čarodejníkov, ktorý zavraždili jej otca a uniesli matku. Aj napriek tomu, že ich ešte nikdy nevidela. Celou silou, ktorú v sebe mala, hodila chlapca, pomocou svojej schopnosti o stenu oproti. Ten do nej narazil chrbtom a zviezol sa po nej k zemi ako podťatý. No Octavii to stále nestačilo, bola plná hnevu a tým pádom aj sily, zrazu telekinézu dokázala ovládať dokonale. Mladíka opäť zdvihla a tentokrát letel vzduchom až k dverám Leilinej spálne. Tá sa hlasný buchot a krik hneď vybehla von a chvíľu len vydesene a nechápavo pozerala, čo sa tu vlastne stalo.
“Ach, Johnny! Si v poriadku?”, kľakla si k svojmu milovanému, ktorý ležal v úplnom šoku na zemi. Potom pozrela na Octaviu. “Ví, prosím ťa, čo sa tu deje? Prečo je Johnny na dlážke a čo tu bol za rámus?”
“Lei, ja… to je Johnny? Tvoj Johnny?”, pýtala sa prekvapene a Leila len prikývla. “Ach, jaj, prepáč… Obaja mi prepáčte, ja… ja som si myslela, že je jeden z tých nových čarodejníkov a zrazu ma prepadol neovládateľný hnev, ktorý na nich mám kvôli mojim rodičom…”, očervenela Octavia.
“Áno, prišiel sem s nimi, ale zatiaľ vôbec netušíme, prečo tu vlastne je a ani ja to vôbec neviem”, povedala Leila, zatiaľ čo pomáhala Johnnymu na nohy. Ten, keď horko ťažko vstal, natiahol k Octavii ruku, no v tvári sa mu zračila bolesť a nevedel vystrieť chrbát.
“No, síce sme nezačali najlepšie, ale aj ma teší. Som Johnny… Vlastne som ti to chcel povedať hneď, ako si ma zbadala, no bohužiaľ som už nestihol”, povedal tichým, ale prívetivým hlasom.
“Octavia”, podala mu zahanbene svoju dlaň.
“Áno, myslel som si to. Leila mi už skôr spomínala, že okrem nej si tu jediná elfka. Verím, že ma tu už ďalšie podobné prekvapenie nečaká.”
“Poď, Johnny, odprevadím ťa a pozriem sa, ako si na tom”, ponúkla sa Leila. “Ahoj, Ví.”
“Ahojte a ešte sa… sa ospravedlňujem”, zavolala za nimi a so zvesenou hlavou sa vydala za Loganom, na jedlo ju celkom prešla chuť. Nesmelo mu zaklopala na dvere a ešte nesmelšie nakukla dnu, keď sa zvnútra ozvalo.
“Áno…” Octavia vošla dnu a Logan, ktorý niečo hral na počítači na ňu prekvapene pozrel. “Ví a čo ty tu? Teba by som naozaj nečakal. Deje sa niečo?” Ona len ticho stála uprostred miestnosti a vyzerala presne tak, ako sa cítila... sklesnuto. Logan len bez slova prikývol. “Poď, sadni si a povedz mi, prosím ťa, čo sa stalo. Alebo… ak nechceš, nemusíš, ja len… čo sa nepotrebuješ vyrozprávať alebo zdôveriť…” Octavia k nemu napokon predsa pristúpila a prisadla si na posteľ. Stále však mlčala a on pochopil, že sa jej naozaj o tom nechce hovoriť a namiesto ďalších slov ju jemne vzal do svojho medvedieho náručia a nepúšťal ju. Bola z toho svojho výstupu a plného využitia schopností tak unavená, že po chvíli v Loganovom objatí zaspala. Len tak, bez jediného slovíčka. Ten ju ešte pár minút držal a potom ju, akoby to bolo úplne samozrejmé, uložil do postele a nechal spať. Nebudil ju, práve naopak, bol rád, že zadriemala a v spánku nemyslela na problémy, ktoré ju ťažili. Nejakú dobu sa na ňu ešte díval, ale zdalo sa mu, že spí pokojne. Nechal ju teda a sám sa uložil na gauči pod oknom.
Samira, sediac na zemi, sa rozhliadla okolo seba a prekvapene vydýchla. Spolu s Joy sa ocitli u nej doma! Myslela si, že sa dostanú do nemocnice, ale s týmto nerátala.
“Sam!”, zavolala na ňu pošepky Joy a tým ju vytrhla z myšlienok. “Musíme sa niekde schovať, tu sme uprostred haly!” Hneď, ako to dopovedala, ozvali sa rázne kroky, ktoré sa rýchlo približovali. Samira vyskočila na nohy, chytila priateľku za ruku a stiahla ju za najbližší roh, kde sa pritlačili k stene. Potom nenápadne vykukla a zbadala svojho brata Navína, ako zastal pod schodmi a nervózne pozrel na náramkové hodinky.
“Samira! Čo ti to toľko trvá? Zmeškáme do školy!”, zavolal smerom hore. Samira si tento deň pamätala, vtedy sa nevedela rozhodnúť, či si obliecť sukňu alebo rifle a napokon nevedela nájsť učebnicu španielčiny.
“Už idem!”, počula samu seba, ako zadýchane beží dole schodmi. Mala kratšie vlasy a na očiach okuliare.
“No konečne, sestrička, William už na nás čaká.” Will bol ich šofér, ktorý ich vozil do školy, keď chodili na strednú. Keď sa za nimi zavreli vchodové dvere, Joy ohromene zašepkala:
“Toto je tvoj dom?”
“Áno, tu som bývala, kým som neprišla do školy mágie”, odvetila Samira. “Takže… ja s Navínom sme odišli do školy, Tamal, môj druhý brat je na výške, takže vzduch je čistý. Mamka s ockom budú ešte v spálni. Pamätám sa, že tatko mal vtedy dovolenku, aby mohol byť pri nej. Mamička mávala počas noci bolesti a nemohla spávať, čiže dlhšie odpočívala ráno.” Joy prikývla.
“A kde sa môžeme schovať?”
“Myslím, že moja izba bude najlepším riešením”, povedala Samira a obe potichučky vyšli spoza rohu a prebehli ku schodom, keď sa zrazu ozval domový zvonček. “Dokelu! Rýchlo späť!”, zvolala potichu, rýchlo sa vrátili a srdcia mali až v krku. Keď znova vyzreli spoza rohu, videli Nancy, ich služobnú, ako víta vysokého muža.
“Dobré ráno, pán a pani Freemontoví vás už očakávajú…”
“Ach, veď je to Victor!”, vydýchla Joy šokovane a Samira zmeravela. Áno, bol to on, takže predsa mali šťastie. Ale čo tu chce? Dievčatá počkali, kým vyjdú hore na poschodie a potom sa aj ony pobrali za nimi. V jej izbe Samira zamkla dvere a nervózne pozrela na Joy.
“Musím okamžite zistiť, čo tu ten chlap chce”, povedala a ľahla si do postele na prešívanú oranžovú prikrývku.
“Budem na teba dávať pozor, ty sa hlavne sústreď na mamku. Držím ti palce, nech získaš informácie, ktoré potrebuješ”, odvetila Joy a povzbudzujúco sa na ňu usmiala. Samira sa už len zhlboka nadýchla, zavrela oči a myslela len a len na svoju matku…
Zrazu sa dívala Victora, ktorý sedel v kresle, niečo hovoril a tváril sa veľmi vážne. Boli v rodičovskej spálni a ona ležala na posteli podopretá vankúšmi. Cítila, ako ju neznesiteľne bolí celé telo, akoby jej horelo, bola slabá a veľmi, veľmi unavená.
“... je vaša jediná možnosť, pani Freemontová”, vnímala Victorov vľúdny hlas. “Ten vírus je veľmi, ale veľmi agresívny a tiež pripravil o život moju manželku. Preto som sa po jej smrti dal na výskum a vytvoril som toto sérum.” Victor stál pri posteli jej rodičov a uprene sa jej díval do očí. Potom Samira začula svojho otca.
“Ale akú máme záruku, že to vaše sérum bude fungovať? Sám ste predsa vravel, že ešte nebolo otestované.”
“Máte pravdu, nebolo, no nemal som možnosť. Čarodejníci žijú v utajení a vaša manželka svoju podstatu aj tak pre všetkými tají, dokonca aj pred deťmi. Ale pri všetkej úcte, pani Freemontová”, pozrel znova na ňu. “Som lekár a viem, že vo vašom stave je to buď alebo. Tiež som presvedčený, že ste inteligentná žena a viete, ako na tom ste.” Samira v matkinom tele prikývla a pozrela na otca, ktorý na Victora stále hľadel s nedôverou.
“Drahý, ja… vyskúšam ten liek”, povedala rozhodne matkiným hlasom.
“Prijá, zlatko, ja neviem… mne sa to nepozdáva len tak si do tela nechať vpichnúť neznámu látku”, namietal jej ocko.
“Carl… prosím, pochop ma, aj tak nemám čo stratiť”, odvetila mu slabým hlasom. “Zomriem tak či tak, ale stále máme šancu, že liek pána Pierca bude účinný. Predsa, má za sebou osobnú bolestnú skúsenosť, keď stratil svoju manželku, však? Určite si dal na jeho výrobe záležať.” Victor jej so slabým úsmevom dal za pravdu.
“Áno, snažil som sa vyvinúť efektívnu látku, aby zabránila podobným tragickým stratám”, dodal smutne.
“Tak dobre”, súhlasil napokon jej ocko, aj keď neochotne. Samira s hrôzou sledovala, ako si Victor pripravuje všetko potrebné a o chvíľku jej už vpichol do žily svetlozelenú tekutinu.
“Do večera by jej malo byť lepšie”, začula ešte jeho hlas a popritom vnímala, ako sa jej po tele rozlieva príjemné teplo a jej mamke sa zatvárajú oči…
Samira sa prebrala a znova ju rozbolela hlava.
“Tak ako?”, opýtala sa jej ticho Joy, keď sa so slzami v očiach posadila a šúchala si boľavé spánky. Pohľad jej padol na kalendár… 14. 11. 2015 a pochopila. Ten deň mala vyrytý v pamäti, pretože sa hrozne bála o mamku, ktorú večer previezli do nemocnice, lebo jej stav sa rapídne zhoršil. Nerozumela, prečo jej ocko bol vtedy tak veľmi nahnevaný, zavrel sa v pracovni, s niekým telefonoval a potom už len počula, ako nešťastne plače. Teraz však už vedela, že volal Victorovi, ktorého sérum nezabralo, len urýchlilo smrť jej matky, ktorá o pár týždňov po jeho podaní zomrela. Bola pre neho len subjektom na testovanie jeho neúčinneho lieku, alebo čo to bolo naozaj… "Sami? Si v poriadku?"
“Nie, nie som…”, zašepkala a pozrela na priateľku, ktorá ju pohladila po vlasoch. Spomenula si tiež na posledný deň, ako svoju mamku videla živú. Keď spolu s bratmi, celá uplakaná vychádzala z jej izby, aby si mohla oddýchnuť, mama si ešte na chvíľu zavolala ich otca, aby mu niečo povedala… osamote. Samira sa rozhodla, že potrebuje vedieť, čo to bolo a tak pozrela na kamarátku. “Musím zistiť ešte jednu vec. Zvládneš nás preniesť ešte trochu ďalej, o pár týždňov?” Joy na okamih zaváhala, ale potom prikývla.
“Áno, pokúsim sa.” Samira sa na ňu vďačne usmiala. Dievčatá sa znovu chytili za ruky a po krátkom krútení sa v časopriestore, po ktorom jej bolo trochu na vracanie, pristáli úplne na konci nemocničnej chodby onkologického oddelenia, kde práve z izby vychádzalo jej minulé ja v spoločnosti bratov. Len tak tak sa stihli ukryť za roh, aby ich nezbadali a rozhliadli sa, kde by sa mohli schovať, aby Samira mohla ešte raz navštíviť telo jej mamky. Vtom si všimla Joy a zdúpnela od strachu.
“Čo je?”, opýtala sa jej, keď videla, ako sa ňu vydesene zíza.
“Si v poriadku? Tečie ti krv”, vyhŕkla pri pohľade na bledú kamarátku, tá len pokrútila hlavou a utrela si nos do rukáva červeného pulóvra.
“Neboj sa, som, len ma to trochu vyčerpalo.”
“Naozaj? Lebo ak sa ti niečo stane, Arden ma vlastnoručne zaškrtí”, pokúsila sa Samira o žart, hoci jej samej nebolo vôbec do smiechu… možno by to fakt spravil.
“Sami, som v pohode, teraz hlavne nájdime nejakú izbu alebo čo, nech nás tu nikto nepristihne.” Nakoniec sa uchýlili do malého kumbálku, ktorý vyzeral, akoby ho už dlhšiu dobu nikto nepoužíval. Tam si Samira ľahla na dlážku a sústredila sa len na svoju mamu...
...tento list, keď dovŕši dvadsať rokov, dobre, Carl?”, prosila prostredníctvom mamky svojho utrápeného otca. Ona sama sa cítila mizerne, ale vnímala, že je zmierená zo smrťou a to ju napĺňalo zvláštnym pokojom. Samira vedela, že sú to pocity jej matky a v duchu plakala. Ocko prikývol a natiahol ruku, keď vtom začula Joy, ako na ňu naliehavo volá. Kým sa znova dostala do svojho tela, ešte si stihla všimnúť, že na obálke je napísané Drahej Samire...
“Samira, Sam! Preber sa, musíme ísť!”, drgala do nej Joy a v momente, ako otvorila oči, v dlani pocítila priateľkine ľadové prsty a znova sa ňou roztočil svet. Bola v šoku z takého náhleho prebudenia, tiež sa jej obracal žalúdok a mala pocit, že jej rozhodí hlavu…
“Kriste, no konečne! Už som sa začínal báť… Joy! Ty krvácaš!”, začula Ardenov vystrašený hlas.
“To asi od tej námahy, ale som v oukej…”, odvetila Joy a vtedy to už Samira nevydržala. Prehla sa v páse a obsah jej žalúdka skončil na tmavomodrom koberci.
“Uh…”, poznamenal Arden znechutene.
“Neboj, Sami”, prihovárala sa jej Joy a držala jej vlasy, aby si ich neovracala. “To je len následok cestovania v časopriestore. Aspoň dúfam”, dodala s obavami. Samira prikývla, ale stále jej bolo zle, bolesť hlavy sa len stupňovala a nedokázala už ani len vstať.
“Neviem, čím to je, ale evidentne potrebuje pomoc. Ja ju však do nemocničného krídla momentálne nedokážem odniesť”, povedal Arden, načo ju Joy jemne položila na zem a pod hlavu jej dala vankúš.
“Ja viem. Idem pre niekoho, kto ju tam vezme”, povedala a Samira už len počula jej rýchle, vzďaľujúce sa kroky. Silou vôle sa snažila neupadnúť do bezvedomia, ale po pár sekundách svoj boj prehrala a zahalila ju tma.
Samiru do nemocničného krídla nakoniec odniesol vysoký mladý muž, na ktorého Joy náhodou natrafila v hale a poprosila ho o pomoc. Sebastian, ako sa jej neskôr v ošetrovni predstavil, bol jeden z nových študentov, ktorých videla popoludní v záhrade, no ešte sa s nimi nestihla zoznámiť. Drulla pri pohľade na bezvedomú Samiru len zalomila rukami, niečo si zašomrala popod nos a poslala ich oboch preč, aby mala pri práci pokoj.
“Tak… idem nájsť Johnnyho, mal prísť za nami”, rozlúčil sa s ňou Sebastian pri schodisku. “Rád som ťa spoznal, Joy, aj keď za takýchto okolností. Dúfam, že Samire bude lepšie”, dodal, načo Joy prikývla.
“Určite áno… tak ahoj a pozdrav Johnnyho”, dodala a vydala sa do izby za Ardenom.
“Ako je Samire?”, bol zvedavý hneď, ako vošla dnu a podoprela dvere stoličkou. Joy na neho vyčerpane pozrela a pokrútila hlavou.
“Neviem, Drulla nás poslala preč, ale ešte za ňou zájdem…”
“A ty, moja? Ako sa cítiš?”, opýtal sa jej s obavami pri pohľade na jej bledú tvár a unavené oči.
“Už som ti povedala, že v pohode. Dám si sprchu a môžme ísť spať”, odvetila so slabým úsmevom a zamierila do kúpeľne, ale Arden ju chytil okolo pása a pritiahol k sebe.
“Joy, myslím to vážne. Krvácala si z nosa, to nie je dobré znamenie. Takže? Dúfam, že mi nič netajíš, lebo... “
“Lebo čo?”, opýtala sa mäkko a ruky mu ovinula okolo krku, načo si vzdychol.
“Veľmi som sa o teba bál a stále sa bojím. Už len pri predstave, že by sa ti niečo stalo…” Ardenovi až pri tej myšlienke prešiel mráz po chrbte a nežne ju pohladil po tvári. Joy sa lícom stúlila k jeho dlani a s láskou na neho pozrela.
“Buď pokojný”, povedala ticho. “Som v poriadku, nič ma nebolí, som iba unavená a určite aj ty.”
“To som. Dali ste mi so Samirou teda poriadne zabrať a navyše v mojom úbohom stave…”, zabedákal naoko nešťastne.
“Och, ty môj chudáčik”, zasmiala sa Joy a pobozkala ho. “Ale máš pravdu”, dodala už vážnejšie. “V poslednom čase sa nám problémy len tak kopia.” O niečo neskôr, obaja vyčerpaní prežitými večernými udalosťami, stúlení k sebe zaspali tvrdým spánkom.
