Po incidente s Octaviou šla Leila s Johnnym do jeho spálne, kde ho pozorne prezrela. Vzadu na hlave mal hrču, ale našťastie ju nemal rozbitú. Bolel ho však chrbát, načo jej len povedal, že to bude dobré, stačí, ak sa na chvíľu vystrie a tak si spoločne ľahli do postele. Leila si položila hlavu na jeho hruď a on s očami upretými na stop pozoroval mapu prasklín na jeho povrchu. Miernu bolesť cítil aj v ľavom zápästí, no o tom Leile nepovedal, nechcel ju ešte viac znepokojiť.
„Toto je teda iná izba, ako do ktorej nás zavreli.“ Leila zdvihla zrak a pozrela mu do tváre.
„Veľmi ma to mrzí, čo sa vám stalo. Dúfam, že sa to nejako vysvetlí.“ Johnny sa jej tiež zadíval do nezábudkovo modrých očí.
„To je v poriadku Lei. Priviedlo ma to k tebe a to je hlavné. Len stále nerozumiem tej vojne....“ Pritiahol si ju k sebe a ona sa k nemu pritúlila.
„Porozprávame sa zajtra, dobre? Myslím si, že sme mali obaja ťažký deň a mali by sme sa vyspať.“
„Máš pravdu. Dobrú noc, moja bielovlasá elfka,“ zašepkal jej nežne do vlasov. Prešlo však niekoľko hodín a ani jeden z nich nezažmúril oka. Leila sa bála, že keď zaspí, príde Viktor a odvedie jej ho, tak na neho dávala pozor a Johnny zas rozmýšľal nad všetkým, čo sa dnes udialo. Až tesne pred tým, ako začalo svitať, obaja od vyčerpania a v objatí zaspali.
Keď sa Leila zobudila, bol opäť čas obeda. Prudko sa posadila a obzerala sa okolo seba.
„Ako si sa vyspinkala, Sedmokráska?“, opýtal sa jej Johnny, na ktorom bolo vidieť, že je hore už dlhšie a prisadol si na posteľ k nej.
“Dobre…. a tebe je ako?”, bola hneď zvedavá na jeho zdravotný stav.
“Lepšie, neboj sa. Síce mi ostalo pár modrín, chrbát sa už tak nebolí”, odvetil s úsmevom a vtedy Leile hlasno zaškvŕkalo v žalúdku. „No asi sa pôjdeme najesť,“ zasmial sa Johnny a ona s jemným úsmevom prikývla.
“Dobrý nápad. Daj mi minútku, len sa dám do poriadku.” Vo svojej izbe sa rýchlo osprchovala, obliekla si ľahké biele šaty, vlasy si zopla milovaným hrebienkom od Johnnyho a keď vyšla von, jej drahý ju už čakal pred dverami. Leila s Johnnym zišli spolu ruka v ruke do kuchyne. Tam za stolom sedeli Logan a Octávia, Terrence práve znechutene vstával od stola s miskou ovsenej kaše s ovocím, ktorá mu evidentne nechutila, lebo sa jej ani nedotkol.
„Toto sa nedá jesť, nikdy som nemal rád kaše. Tie sú akurát tak pre bábätká“, hundral si popod nos. Vtom Johnny znenazdajky skríkol.
„Lei!“ Stiahol Leilu za pult a otočil si ju k sebe. „Ešte som ti dnes nepovedal, aká si krásna”, dodal s nežným úsmevom. V tom istom momente Terrence svojou mohutnou postavou nešikovne zakopol o stoličku, ktorú si nevšimol, miska mu vyletela z ruky, jej obsah preletel cez pol kuchyne a len veľmi tesne minul Leilu.
„Prepáčte, to som nechcel”, ospravedlňoval sa Terrence. „Ešte si musím zvyknúť na nové priestory, hneď to poupratujem.“
„Fúha, tak to ste mali veľké šťastie, hlavne ty, Lei,“ okomentovala to Octavia. „Keby ti Johnny nevyznával nežnosti, určite by si to mala celé na sebe.“
„Máš pravdu, Ví. On je môj hrdina,“ dodala s úsmevom, zadívala sa mu do očí a vtedy do jedálne prišla Olivien. „Ahojte všetci! To čo sa tu stalo? Vybuchla tu bomba, či čo?”
“Nie, len menšia nehoda”, odvetil Terrence s úškrnom a ďalej handrou zotieral kašu z dlážky.
“No to vidím a tiež, že aj naši holúbkovia sú tu. Ahoj Lei, ahoj Johnny,“ pozdravila ich Oli pobavene.
„Teba som už videl, ty si bola v dome Giny. A kde máš priateľa?“, spýtal sa jej pohotovo. „Toho som tu tuším ešte nevidel.“
„Ach, prepáč, toto je Olivien. V dome ste sa nezoznámili, veď vieš, aký sme tam riešili chaos,“ pozrela Leila na Olivien s prevrátenými očami.
„Myslíš Estela? Ten je doma, v elfom kráľovstve. Ale tu o ňom nevedia, takže je to moje tajomstvo,“ zašepkala, žmurkla na neho a pokračovala ďalej. “Počkaj Terrence, pomôžem ti.“
„Takže ďalší elf?”, otočil sa Johnny k Leile. “Okrem tých, čo si spomínala, som stretol ešte tvojho otca, ošetrovateľku a Estela, ktorý je v elfej ríši. Ešte mi povedz, že sem príde vaša samotná kráľovná,“ dodal so smiechom.
„No je to dosť možné, že sem Arcalime príde. Ona vytvorila s Aurorou, mimochodom jej sestrou, túto alianciu,“ dodala s úsmevom. „Počkaj, raz ti ten môj svet ukážem,“ postavila sa na špičky a pobozkala ho.
„Už sa teším. A poďme niečo zjesť, aby si mi neumrela od hladu”, dodal a spoločne prešli do kuchyne, kde si začali chystať jedlo.
„Pomôžem vám?“, ozvalo sa znenazdajky za nimi. „Aj tak viem, že si bola u neho, videl som ťa”, ozvalo sa namrzene v Leilinej hlave.
„Zdravím, Perci,“ odpovedal mu Johnny. „Spravíme niečo pod zub aj tebe, len chvíľku.“
„To budem rád, vďaka. A Lei, budeme sa potom môcť porozprávať? Sami dvaja? O našich ELFÍCH veciach?“, spýtal sa priamo pred Johnnym.
„Ja som chcel ísť aj tak za mojimi spoluväzňami, tak v tom nevidím problém. Perci, Leila bude len a len tvoja. Teda... ak nás oboch predtým nepozabíja, ako sa na ňu teraz pozerám,“ dodal pri pohľade na krehké žieňa, stojace vedľa neho s nožom v ruke a červenou tvárou od hnevu. Tá si mlčky vzala svoj tanier s jedlom a odišla k stolu.
„Nechcem rušiť”, zahlásila Leila, kým sa dobíjala do malého priestoru medzi Octaviu a Logana, aby si mohla sadnúť, až sa tí dvaja museli od seba odsunúť. Chcela mať totiž istotu, že ani jedného zo svojich chlapov nebude mať vo svojej blízkosti.
„Ale, Lei,“ povedala šokovane Octávia, ktorá sa na viac nezmohla, odsunula sa trošku nabok a pokračovala v jedení. Johnny dokončil jedlo pre seba a Perciho a tiež si šli sadnúť. Na Leilino sklamanie medzitým Octavia aj s Loganom dojedli a práve vstávali od stola.
„Toto mi nemôžete urobiť,“ prosebným pohľadom pozrela z priateľky na Logana a späť, načo sa tí len zasmiali a odišli po sebe umyť riady. Johnny pozrel na Percivala, ktorý sa len zaškeril. A tak si obaja sadli na práve uvoľnené miesto, každý na jednu stranu vedľa Leily, ktorá len nešťastne pozerala rovno do svojho taniera.
„Tak nič, idem za Terrencom,“ povedal Johnny, zobral tanier a postavil sa. „Vám želám príjemný rozhovor a ty Perci, drž sa!“, zaželal mu ešte raz pobavene a odišiel.
„Skvelé, naozaj skvelé! Veľmi pekne ti ďakujem. Namiesto toho, aby som bola s Johnnym, tak si mi ho odohnal. Čo som ti spravila? Myslela som, že už u Giny si sa zmieril s tým, že sme spolu, ale tebe to asi stále vadí,“ spustila Leila hneď na Percivala, ako sa Johnny vzdialil.
„Lei, to vôbec nie je pravda,“ povedal na svoju obranu. „Ešte predtým, ako sa Johnny objavil na terase, tak sme sa o niečom rozprávali. Aj mňa aj otca by naozaj zaujímalo, ako bolo v Avalone a čo si sa tam dozvedela.“ Pri zmienke na Avalon si Leila spomenula na matku a pravdu, ktorú jej povedala. Pri tej myšlienke ju pichlo pri srdci.
„To čo sa stalo v Avalone je len a len moja VEC!,“ skríkla na neho. „Nómin ti na tvoje otázky odpovede poslal a tiež sa ťa nepýtam, čo tam bolo. Tak buď taký láskavý, staraj sa o seba!“ Po týchto slovách energicky vstala od stola a chystala sa na odchod, no Perci ju obratne chytil za ruku.
„Lei, prosím, rozprávaj sa so mnou normálne. Takáto si nebývala.“ Tá však len ticho stála a čakala, kedy ju Percival pustí. On to po chvíli vzdal a chvíľu sa ešte pozeral za jej odchádzajúcou postavou. Znova si sadol a zložil hlavu do dlaní. Potom s hlbokým povzdychom dojedol a svoj hnev a frustráciu si šiel vybiť do tréningovej haly.
Večer sa ozvalo na Leiline dvere tiché zaklopanie, bol to Johnny. Ona ležala na posteli s bradou podopretou na vankúši.
„Môžem, Lei?“, spýtal sa opatrne a pomaly sa k nej približoval. Oči upierala niekam na okno a bolo na nej vidieť, že nad niečím premýšľa. „Lei, ... zlatko...“ Johnny jej jemne položil ruku na bok a sadol si vedľa nej. „Stále sa na mňa hneváš?“, spýtal sa milo, načo sa na neho pozrela.
„Ako by som mohla,“ vrhla sa mu okolo krku a pevne ho držala, načo ju on chytil okolo pása.
„Poďme sa prejsť do záhrady,“ navrhol jej, aby ju dostal z tej pochmúrnej nálady.
Na druhý deň sa Joy s Ardenom zobudili pomerne skoro, ale Joy sa cítila oveľa lepšie, ako predošlý večer. Dobrá nálada jej však netrvala dlho… zistila totiž, že Arden má horúčku, hoci len miernu. Pri kontrole jeho začervenaná rana len potvrdila jej obavy, že sa zapálila.
“Pôjdem za Drullou a poprosím ju o odvar, čo ti dala, keď si bol zranený po boji”, povedala, vstala z postele a vyzliekla si jeho tričko, v ktorom spala. “A pozriem aj Samiru, snáď sa už má dobre.”
“Nechceš sa ku mne radšej vrátiť?”, opýtal sa jej trochu zastretým hlasom a v očiach mu zaiskrili ohníčky túžby. “Aspoň na chvíľu?”
“Čože? To myslíš vážne?”, zasmiala sa Joy. “Vidno, že máš teplotu… veď si indisponovaný.”
“No dovoľ? Ja a indisponovaný? Tak to pardon, slečna Aldainová”, povedal Arden naoko urazene a očami hltal každý jej pohyb, každú nežnú krivku jej ženského tela, ako si štíhlymi prstami vyťahuje zips na krátkych, tmavomodrých šatách s malými bielymi bodkami, berie do ruky kefu na vlasy... Jej nový účes sa mu veľmi páčil, pripadala mu ešte krajšia a príťažlivejšia. Tá nová baba, Tessa, či ako sa volá, ju po tej nešťastnej noci veľmi dobre upravila.
“Vieš, ako som to myslela”, odbila ho krútiac hlavou, kým si obúvala balerínky.
“Tak sa mi tu láskavo neproducíruj polonahá.”
“No prepáč! Nabudúce pôjdem do kúpeľne”, skonštatovala so smiechom, no potom zvážnela. “Navyše, za toto si môžeš akurát sám. Keby si sa nepromenádoval po dome tak skoro po zranení a bez podporného závesu na ruke, tak by si si nepotrhal stehy a nechytil infekciu. Áno, viem, že si mal nato dôvod a aj že vďaka tvojmu výletu si zachránil Samiru, no ak sa to stane ešte raz, budem ti šiť ranu bez utlmujúcich prostriedkov.”
“To by si mi neurobila.” Arden na ňu neveriacky vyvalil oči.
“Ver mi, mám s tým bohaté skúsenosti, keďže som ošetrovala zranených vojakov a morfia nikdy nebolo dostatok. Takže dúfam, že mi na to nedáš dôvod”, uškrnula sa na neho nezbedne.
“Potvorka…”, zasmial sa pobavene. “To sa mi akože vyhrážaš?”
“Ja? Ale vôbec nie. Iba ťa varujem, pretože už neviem, ako ťa udržať v posteli.”
“No ja by som vedel aj o oveľa príjemnejšom a zábavnejšom spôsobe, dokonca pre nás oboch”, žmurkol na ňu zvodne.
“A že ja som potvorka....to hovorí fakt ten pravý”, pokrútila Joy hlavou a s úsmevom si zahryzla do pery. “Môj zlatý, na teba ani zďaleka nemám”, dodala, keď si k nemu prisadla. Arden si ju so smiechom zdravou rukou pritiahol do náručia a nežne, no zároveň vášnivo začal bozkávať, až mala pocit, že sa pod jeho perami doslova stráca... Znova lietala niekde v oblakoch a srdce jej išlo vyskočiť z hrude. Na jeden krásny okamih sa stratili vo svojom vysnívanom svete, pokojnom prístave bez problémov, zla a temnoty, kde kraľovala len ich čistá, silná láska, vzájomná túžba a nekonečné šťastie, že môžu byť spolu bez akýchkoľvek prekážok...
“Ľúbim ťa, moja”, povedal Arden, keď sa po chvíli od seba neochotne odtrhli a nosom opísal líniu jej líca.
“Aj ja teba”, pošepla mu s láskou Joy. “Inak, vieš, čo je zvláštne? Nikdy som ti to nepovedala, ale… pri tebe mám pocit, akoby som ťa poznala už dávnejšie, nie len posledný rok a niečo. A keď si ma po prvý krát pobozkal… neviem, cítila som, že je to správne, akoby to tak malo byť, že nám je súdené byť spolu, rozumieš, čo tým chcem povedať?”, opýtala sa ho trochu rozpačito. “Preto som sa vtedy neodtiahla.”
“No… na podobné veci ako osud alebo pravú lásku som nikdy neveril, ale… odkedy som s tebou, nepríde mi to až taká blbosť ako predtým”, odvetil Arden s pobaveným úsmevom, no myslel to úprimne. “Takže možno na tom niečo bude.”
“Možno”, prikývla, no nechápala, čo sa to s ňou odvčera deje. Najprv Johnny a teraz toto… Potriasla hlavou, aby zahnala tieto zvláštne myšlienky a na rozlúčku mu vtisla jemný bozk na líce. “Och, ale si pichľavý”, skonštatovala a pohladila ho po strnisku, načo sa usmial, vzal medzi prsty prameň vlasov, ktorý jej lemoval tvár a zastrčil jej ho za ucho. “No páči sa mi to.” Potom vyšla na chodbu a rýchlym, ľahkým krokom sa ponáhľala do nemocničného krídla. Keď však vošla dnu, okrem Faila, ktorý stále nehybne ležal na lôžku, bola ošetrovňa prázdna. Drullu nenašla ani v jej komôrke, ani Falathar nebol vo svojej posteli a po Samire nebolo ani stopy, čo Joy zarazilo. Objala si ramená a čakajúc na liečiteľku skúmala police s rôznymi masťami a odvarmi, no nemala šajnu, ktorá by Ardenovi mohla pomôcť. Potom jej pohľad zaletel k Failovi a pomaly podišla k jeho lôžku. Asi sa mu niečo nepríjemné snívalo, pretože čierne mihalnice sa mu nepokojne chveli, keď vtom otvoril modré oči a zmätene pozrel rovno na Joy. Tá sa trochu preľakla z jeho náhleho prebudenia, no potom si všimla, že mladý elf je dezorientový a vlastne ešte v polospánku.
“Pssst… upokoj sa, Failo… a ešte si pospi”, prihovorila sa mu ticho a vtedy za sebou začula rýchle kroky. Otočila sa a vo dverách zbadala Drullu, ako si na podnose nesie raňajky a pariacu sa kávu. “Dobré ráno”, pozdravila ju Joy a ani si nevšimla, ako za ňou Failo natiahol ruku, no siahol už len do prázdna, pretože ona v tej chvíli už kráčala k liečiteľke.
“Ach, to si zasa ty, srdiečko?”, neveriacky pokrútila hlavou. “Koho si sem tentoraz priviedla?”
“Ehm… nikoho… ale Failo sa pred chvíľou prebral”, povedala rozpačito, ale keď sa obe na neho pozreli, na jej prekvapenie znova odfukoval, no už o niečo pokojnejšie. “Ou…”, skonštatovala trochu zarazene, ale Drulla si položila podnos na stolík a milo sa usmiala.
“To je v poriadku. Dávam mu odvar, aby som ho udržala v spánku, pretože by mi hneď odtiaľto ušiel. Ale už je zdravý, takže v noci dostal poslednú dávku, čiže sa už bude postupne zobúdzať. A čo ťa sem privádza? Prišla si za ním?” Joy očervenela a rýchlo pokrútila hlavou.
“Nie, ja… niečo od vás potrebujem a bola som zvedavá na Samiru. Kde vlastne je?”
“Tá mladá čarodejnica sa prebrala asi päť minút potom, ako ste s tým chlapcom odišli. Bola len vyčerpaná a bolela ju hlava, načo som jej dala vhodné bylinky a keď sa jej uľavilo, poslala som ju do izby.”
“To veľmi rada počujem”, potešila sa Joy. “A ak môžem, ešte by som…” Vysvetlila jej, čo presne chce a mala šťastie, Drulla mala ten liečivý odvar namiešaný. Povedala jej dávkovanie a prepustila ju so slovami, že sa na Ardena príde radšej pozrieť aj osobne. “Ďakujem a dovidenia”, rozlúčila sa s ňou Joy a už utekala naspäť do spálne, aby mu ho mohla čo najskôr podať.
Ráno Octaviu prebudila vôňa kávy. Pousmiala sa a posadila, keď jej došlo, že nie je vo svojej izbe. Celá zmätená hľadela, kde to vlastne je a za chvíli jej to aj došlo…
“Dobré ráno, kráska”, pozdravil ju Logan. “Dúfam, že si sa vyspala dobre a cítiš sa už lepšie. Poď, doniesol som kávu, viem, že ju máš takto na ráno rada.” Octavia sa musela usmiať, na takúto pozornosť nebola zvyknutá, ale páčila sa jej.
“Ďakujem, že tak na mňa myslíš. Už druhý krát si mi priniesol raňajky a navyše som ti celú noc okupovala posteľ… Prepáč, som hrozná. Vlastne, ani som ti nepovedala, prečo som k tebe prišla.”
“To nevadí, nie si povinná mi niečo hovoriť”, odvetil jej Logan.
“Vieš… včera večer som zasa urobila niečo, začo sa nesmierne hanbím”, začala rozpačito.
“Ach, Ví… čo si sa zasa spravila?”
“No… než som šla za tebou… vlastne som to vôbec nemala v pláne, ísť za tebou, chcela som ísť do kuchyne vziať si niečo na jedenie a zrazu sa na chodbe v našej časti domu objavil nejaký neznámy mladík…”
“Ví… čo sa stalo?” Octavia mu s červenými lícami všetko vyrozprávala, Logan ju pozorne počúval. “A Leila sa na teba hnevá?”, opýtal sa jej, keď skončila.
“Myslím, že nie, ale ja sa zlostím na seba, mám výčitky svedomia a preto… preto som nemohla byť sama. A tak som šla za tebou, čo nakoniec dopadlo tak, že som ti obsadila posteľ.”
“Tým sa netráp, snáď ti to pomohlo. A navyše, aspoň raz to vyšlo obrátene, dlho si sa starala ty o mňa, tak aspoň teraz ti to môžem trochu oplatiť”, usmial sa a žmurkol na ňu. “A mám taký návrh… Mohli by sme zájsť do knižnice a pozrieť sa, či tam nenájdeme niečo o tých potetovaných čarodejníkoch, ktorých tak nenávidíš a možno o nich zistíme viac informácií.”
“Áno, to by sme mohli, dobrý nápad”, súhlasila Octavia a na perách sa jej zjavil jemný úsmev. “Ale najprv sa pôjdem do svojej izby umyť a prezliecť. O pätnásť minút v knižnicou?”
“Jasné”, prikývol Logan a ona sa pobrala do svojej spálne. Našťastie nikoho po ceste nestretla a nemusela sa báť, že by nad sebou znova stratila kontrolu. Po štvrťhodine už v džínsach a ľahkom tričku zbehla dole schodmi a Logan ju už čakal pri policiach s knihami. Celé dopoludnie potom strávili prezeraním rôznych zvitkov, starých dokumentov a čarodejníckych zväzkov a boli to príjemné chvíle. Dokonca našli aj nejaké knihy, ktoré by sa možno mohli Octavii hodiť a keďže ich bolo celkom dosť, tak si ich rozdelili s tým, že keď niečo nájdu, pozrú sa nato spoločne. “Ví, odnesme si tie knihy do izieb a poďme na obed, som už hladný. Ty nie?”
“Máš pravdu, ako ten čas letí. Áno, dala by som si niečo, stretneme sa potom v kuchyni? A potom môžeme preštudovať pár z týchto hrubých zväzkov, ak by sa ti chcelo”, pozrela na neho Octavia.
“Dobre, súhlasím, aj tak nemám nič iné na práci, aspoň nebudem stále vysedávať pre bedňou”, zasmial sa Logan a potom sa rozišli do svojich izieb. Znova sa stretli v kuchyni, kde si vychutnali výborný obed a boli svedkami nežností Leily a Johnnyho. Octavia sa stále hanbila zato, čo mu spôsobila včera večer, no ako sa ukázalo, ani on, ani jej kamarátka sa ňu zato nehnevali. Po obede sa spoločne pustili do študovania kníh a venovali sa tomu celé popoludnie, že skoro zabudli ísť na večeru. Octavia opäť, tá nebyť Logana a jeho raňajkových menu, tak by asi hladovala celé dni. Ešte že je taký pozorný. Po jedle sa rozišli každý do svojich izieb, no jej to nedalo, ešte si otvorila jednu z kníh s nádejou, že kým pôjde spať, možno nájde niečo užitočné. Zahĺbila sa do nej, no okolo polnoci jej začali padať viečka a nakoniec od vyčerpania zaspala.
Arden po Drullinom odvare prespal väčšinu dňa, no uľavilo sa mu a keď ho liečiteľka prišla skontrolovať, už nemal ani teplotu.
„Ale to tu vyzerá“, skonštatovala Drulla pri pohľade na izbu a kúpeľňu, kde si šla umyť ruky. „A ešte k tomu máte aj vylomené dvere… čo sa vám tu prehnalo stádo slonov, alebo čo?“, pokrútila hlavou, načo sa Joy mierne zahanbila a musela uznať, že má pravdu. Síce sa to snažila dať do poriadku, hlavne kúpeľňu, tam aspoň z kachličiek zmyla krv, ale všetko ostatné bolo porozbíjané. A vtedy ju napadlo, veď predsa žijú vo veľkom dome s množstvom izieb, tak prečo si jednoducho nevybrať novú? Keď svoj nápad predostrela Ardenovi, ten na ňu chvíľu prekvapene hľadel, ale sa mu rozjasnila tvár.
„Takže mi navrhuješ, aby sme oficiálne bývali spolu?“, opýtal sa jej so šibalskými ohníčkami v tmavých očiach a Joy sa pod jeho pohľadom zapýrila.
„Áno, asi áno… teda ak chceš, nemusíme...“, jachtala v rozpakoch, no Arden k nej pristúpil a nežne jej vzal tvár do dlane.
„Bude mi potešením a viac než veľkou cťou, slečna Aldainová“, povedal s úsmevom a ich rozhodnutie spečatili sladkým, dlhým bozkom. Joy potom po menšom prieskume našla jednu priestrannú izbu, ktorá bola len za rohom, vedľa Adamovej a neďaleko Aurorinho apartmánu. Keď spoločne vstúpili dnu, už bola kompletne zariadená a prispôsobená presne na mieru len im dvom. Bola väčšia ako Ardenova alebo jej pôvodná, tiež tu prevládala modrá, no v kombinácii s nábytkom zo svetlého dreva. Posteľ mala nebesá, o veľký šatník bola opretá gitara a Joy s potešením zistila, že na jej nočnom stolíku stojí hracia skrinka, čo dostala od Leily na narodeniny a na polici, na čestnom mieste tróni krásny domček od jej milovaného. Obom sa tam páčilo a mali tu aj väčšie pohodlie. Večer si na notebooku pustili film, no Arden jej zadriemal v náručí už v jeho polovici. Joy mu jemne zložila hlavu na vankúš, ale našťastie sa nezobudil, len niečo nezrozumiteľného zamrmlal, ale spal ďalej. Potom opatrne vykĺzla z postele, starostlivo ho prikryla a nežne pobozkala do vlasov. Počítač vypla a odložila do skrinky, obula si balerínky, narýchlo si prečesala vlasy a ticho vykĺzla vo z izby do nočnej záhrady. Bolo niečo po deviatej a vonku napriek večernej hodine bolo príjemne a sviežo. Joy kráčala po chodníčku, vdychovala čerstvý vzduch presýtený vôňou kvetov a ovocia a užívala si krásu nočnej atmosféry. Ani si neuvedomila, že zašla ďalej od domu, minula aj jazierko, keď sa zrazu spoza hrubého stromu, okolo ktorého práve prechádzala, vynorila vysoká, mohutná postava. Joy sa tak zľakla, až tlmene zhíkla.
“Čo je, modroočka, žeby zlé svedomie?”, uškrnul sa Failo a vyfúkol dym z cigarety, ktorú odhodil na chodník a zahasil nohou. Joy sa pri jeho sarkastickej poznámke začervenala a o dva kroky od neho cúvla.
“Možno”, priznala pomaly. “Ale to, že sa tu zakrádaš v tieňoch ako duch by vydesilo asi každého”, dodala a hlbokým nádychom sa snažila upokojiť svoje rozrušené srdce. “To ťa už Drulla pustila, alebo si jej ušiel?” Failo si ju chvíľu premeriaval takým pohľadom, že Joy mala pocit, akoby na sebe nemala bodkované šaty, ale stála pred ním úplne nahá.
“Pustila, už som zdravý ako rybička, tešíš sa? Mne si už chýbala”, odvetil jej medovým hlasom a zdvihol jedno obočie. “Mimochodom, vyzeráš nádherne.”
“Ehm…”, odkašľala si a pritom mu pozrela do očí. “Áno, napriek všetkému som úprimne rada, že si v poriadku a chcem sa ti ospravedlniť, že som ti tak veľmi ublížila, hoci nevedomky. Keby si mi nestratil ochranný náhrdelník, nič z toho by sa nestalo, ale to je jedno. Veľmi som ťa zranila a uľavilo sa mi, že si sa z toho dostal.”
“Ospravedlnenie sa prijíma… ale len preto, že si to ty”, povedal jej nonšalantne, načo prikývla. “A niečo tu pre teba mám”, dodal sebavedome a natiahol k nej roztvorenú dlaň. “Nastav ruku.”
“Failo, čo to…”, neisto na neho pozrela.
“Ale no tak, neuhryznem ťa… ruku”, vyzval ju zasa, načo ju Joy váhavo natiahla. Sledovala, ako na okamih zavrel oči a vtom sa mu v dlani z ničoho nič objavil jej prívesok od Ardena.
“Ako si to urobil?”, vydýchla prekvapene, keď jej ho podal.
“Moja nová schopnosť. Objavila sa vtedy, keď sa mi vrátila premena a tak som trochu trénoval. Načo si pomyslím, to aj dostanem, praktické, čo myslíš? Dokonale hodná môjho postavenia a pôvodu”, dodal hrdo.
“Naozaj úžasné”, skonštatovala Joy sucho a nepatrne prevrátila očami. “A za amulet ti ďakujem.” Failo sa na ňu chvíľu s úsmevom díval, potom k nej podišiel bližšie a jemne ju pohladil po líci.
“A teraz prejdime k nám dvom. Vedel som, že sa nakoniec rozhodneš správne, zlatko a pred tým lúzrom dáš prednosť mne a mojej láske. Veď je to aj logické a ty si múdra mladá žena.”
“Prosím?”, opýtala sa zmätene a odtiahla sa od neho.
“Nechala si ho, však?”, uprel na ňu víťazoslávny pohľad.
“Failo, ja nechápem, o čom tu to zasa rozprávaš. To ťa ešte stále neprešlo? Ani po tom všetkom?”, pokrútila neveriacky hlavou.
“Beriem to tak, že sme si kvit. Aspoň si môžem byť istý, že v našom vzťahu vášeň chýbať nebude”, zasmial sa pobavene.
“Panebože…”, vzdychla si Joy unavene. “Nie, s Ardenom sme stále spolu, ak to chceš vedieť, takže si svoje predstavy o vášnivom vzťahu šetri pre niekoho iného.”
“Tak prečo si za mnou chodila každý deň?! Síce som bol vplyvom tých oblbovákov, čo mi dávala Drulla, ale miestami som vnímal, čo sa okolo mňa deje. Viem, že si to bola ty, čo mi hovorila, že sa mám uzdraviť a držala ma za ruku! A čo dnes ráno?!”, dodal a rozčarovane sa zamračil. “Bola si za mnou, tým som si istý, tak nerob zo mňa idiota!”
“Čože? Ale… Failo, zastav sa, prosím ťa! Áno, ráno som bola v ošetrovni, ale nie kvôli tebe! Mala som iné starosti, ako vysedávať pri tvojej posteli!”
“Takže to mám chápať tak, že ma aj najďalej odmietaš? Joy, spamätaj sa! Kto je Arden v porovnaní so mnou?!”, zvolal urazene.
“Stále rozprávaš o tom istom! Uvedom si konečne, že nie si stredobodom vesmíru a ten sa nekrúti len okolo teba, tvojich primitívnych predsudkov a sebeckých potrieb! Začni už konečne normálne žiť a nájdi si plnohodnotný zmysel života!”
“Mojím zmyslom života je trón v Doriathe, ty a naša spoločná veľkolepá budúcnosť”, odvetil jej tvrdohlavo.
“Fajn, hlavne, že ja som na prvom mieste.”
“Čo?” Joy len rezignovane zdvihla ruky.
“Nič. Jediné, čo som chcela, bolo ospravedlniť sa. To som aj urobila, takže odchádzam a prajem ti pekný večer!” Nahnevane sa mu obrátila chrbtom, no on ju schytil za zápästie a otočil k sebe.
“A čo dieťa?”, opýtal sa jej a s prižmúrenými očami čakal na jej reakciu. Joy cítila, ako sa jej tie slová zapichli rovno do srdca, ale zhlboka sa nadýchla a pohŕdavo ho prebodla pohľadom.
“O nijakom neviem”, odvetila mu tichým, ale hrozivým hlasom a pokúšala sa vytrhnúť z jeho zovretia, no márne. “A pusti ma!”
“Máš pravdu, zatiaľ…”, prikývol Failo, nedbajúc na jej protesty. “Ale o pár mesiacov sa tu možno budeš prechádzať s bruškom, v ktorom bude spokojne rásť náš kráľovský potomok.” Joy po jeho vete až zamrazilo. Áno, sama si veľmi dobre uvedomovala, že sa to môže stať, ale nechcela si to pripustiť, nedokázala to, nemohla...
“Choď dopekla, Failo! Keby aj, bolo by len moje a ty by si na neho nemal žiadne právo, to ti vravím už teraz! Hoci by to bol chlapec, po ktorom tak túžiš! To neviniatko by aj tak nemohlo zato, akého má šibnutého otca!”, šplechla mu nazlostene do tváre.
“Au… tak toto zabolelo, modroočka”, zavrčal a Joy videla, ako ho jej slová rozzúrili. Na okamih pocítila zadosťučinenie, ale vtom, stále zvierajúc jej zápästie, ju znenazdajky postrčil, že bola nútená cúvnuť, až cez tenkú látku šiat na chrbte pocítila drapľavú kôru kmeňa stromu, do ktorej zľahka narazila. Failo ju tam pritlačil tak, že jej zablokoval únikovú cestu. Bol pri nej tak blízko, až zacítila jeho vodu po holení, ktorá sa miešala s pachom cigariety, ktorú len nedávno dofajčil. Jedným pohybom ruky jej vošiel do vlasov, zovrel ich v dlani a potiahol za ne, až jej zaklonil hlavu a prinútil šokovanú Joy pozrieť hore do jeho nahnevanej tváre. "Kedy konečne pochopíš, že ťa milujem?! Toto nie je žiadna hra a uráža ma, ak o tom pochybuješ!"
"A máš snáď pocit, že sa zabávam?! Len sa na seba pozri, čo robíš! Tomuto ty hovoríš láska?! Ak áno, tak potom je poriadne zvrátená", zasipela a pohŕdavo mu hľadela do očí, načo sa Failo len zlovestne uškrnul.
“Presne toto sa mi na tebe páči... Navonok nežná a krehká, no skrýva sa v tebe levica a to ma nesmierne vzrušuje, zlatko."
"Ty nie si normálny..."
"Mysli si čo chceš, napriek všetkému ťa ľúbim a budeš moja, rozumieš? Ty aj dieťa, ak ho nosíš pod srdcom...”, precedil pomedzi zuby a kým sa stihla spamätať, tvrdo sa jej prisal na pery a začal ju náruživo bozkávať. Majetnícky sa jej dobíjal do úst, až Joy od odporu naplo a ona urobila prvé, čo ju inštinktívne napadlo. Uhryzla ho tak silno, až ona sama pocítila kovovú pachuť jeho krvi. To stačilo nato, aby sa Failo okamžite aspoň trochu odtiahol a ona ho už konečne mohla zmraziť v čase. “Doriti, Joy...!”, stihol ešte zanadávať, kým ustrnul ako socha. Joy sa celá roztrasená a hrozne nahnevaná spod neho s námahou pretlačila a vybehla na chodník, kde skoro narazila do Leily a Johnnyho, ktorý sa na ňu vyjavene pozreli.
“Ahoj, Joy, si v poriadku?”, opýtala sa jej starostlivo priateľka, keď si všimla, ako Joy vyzerá.
“Ahojte, ehm… nie... áno... teda… aspoň myslím”, odvetila trochu rozochvene a pozrela tým smerom, kde v tme stál ešte stále nehybný Failo. “Prosím vás, keď sa ten idiot preberie, povedzte mu, že to bolo už naposledy, čo na mňa položil ruku!”, dodala rozčarovane a šúchala si zápästie, v ktorom jej nepríjemne pulzovalo. Potom si prstami odhrnula strapaté vlasy zo začervenanej tváre a vybrala sa späť do domu. Kráčala rýchlo, takmer bežala a ani sa neobzrela, nechala tam šokovanú Leilu s Johnnym stáť. Keď vchádzala do obývačky cez sklené francúzske, ledabolo mávla rukou a prepustila Faila zo zajatia času.
„Fúha… to čo malo byť?““, bol zvedavý Johnny a po Joyinom zvláštnom správaní a náhlom odchode na seba s Leilou prekvapene pozreli.
„Neviem, niečo sa tam muselo stať. Joy má totiž schopnosť ovplyvňovať čas, mimo toho aj zastaviť“, vysvetlila mu bielovláska. „Takže predpokladám, že sa s niekým pohádala.“
„No teda… ešte že ty podobné schopnosti nemáš, alebo sa nebodaj mýlim? Aj vy elfovia máte nejaké výnimočné dary mágie, či je to len záležitosť čarodejníkov? I keď Octávia nejakú silu má...?“ Kým mu Leila stihla odpovedať, postava v tme pod stromom sa pohla. Chvíľu sa okolo seba obzerala, kým si ich všimla a hneď si to ráznym krokom namierila rovno k nim. Leila sa len neveriacky dívala na Faila, ktorý bol očividne poriadne vytočený.
„Kde je Joy?!“, opýtal sa ich a ani sa neunúval pozdraviť.
„Ahoj, Failo“, odvetila mu pokojne. „Tak teba by som tu naozaj nečakala, nevedela som, že ťa Drulla už pustila z lôžka. No na druhej strane, mohla som si myslieť, že to nebude Arden.“
„Na niečo sa som sa ťa pýtal, teraz nemám čas na nejaké zdvorilostné konverzácie“, precedil pomedzi zuby, no Leila sa nedala vyviesť z miery.
„Failo, Failo, Failo… ty sa snáď nikdy nezmeníš… všetko riešiš za horúca a je ti jedno, že za sebou nechávaš spálenisko“, doberala si ho s jemným úsmevom, načo ju chytil za predlaktie.
„Počúvaj ma, jedna ženská ma už naštvala, takže si svoje mudrovanie nechaj pre seba, maličká!“
„Prepáč, ale mohol by sa s Leilou rozprávať normálne a nie sa správať ako grobian?“, požiadal ho slušne Johnny a pritom pozrel na Failovu ruku, ktorou stále držal jeho milovanú. „Pusti ju.“ Elf k nemu otočil hlavu a povýšenecky sa uškrnul.
„A ty si kto, že sa tu hráš na hrdinu?“, s opovrhnutím si ho premeral, ale Leilu pustil.
„Johnny Martin“, povedal pokojne a podával mu pravú ruku spoza bielovlásky, ktorá sa o neho opierala.
„Failo Luiynár, provorodený syn Meldona, právoplatný dedič elfského trónu v ríši Doriath. No ruku si s kadekým nepodávam, aby bolo jasné. Na to mám až priveľmi vzácny pôvod“, odfrkol si pohŕdavo a potom svoju pozornosť upriamil znova na Leilu. „Takže, Mesiačik, odpovieš mi na moju otázku?“, opýtal sa jej svojím typickým zvodným hlasom a provokačne ju jemne chytil za bradu bez ohľadu na Johnnyho prítomnosť.
„To by už stačilo!“, zvýšil Johnny hlas, pretože toto už bolo priveľa aj pre jeho pokojnú povahu. Chcel Leilu obísť, ale tá ho nepustila. Naopak, ešte urobila dva kroky dozadu a celou váhou svojho drobného tela ho tlačila za seba, čomu Johnny nerozumel a Failo sa len ironicky zasmial.
„Hrdina! To mi je za muža, keď ho musí ochraňovať ženská. Presne ako Joy Ardena, je to fakt úbohé...“
„Myslím, že ona ti tiež svojím gestom dala najavo, čo si o tebe myslí a aký má k tebe postoj“, odbila ho Leila nahnevane.
„Ona nemá ani tušenia, čo je pre ňu dobré“, odvetil jej znova nahnevane a zovrel dlaň do päste.
„Failo, myslím, že jediný, kto je tu slepý a zahľadený do seba, si ty. Mimochodom, vieš, že je čarodejnica, tak o čo ti vlastne v jej prípade ide? Prečo jej nedáš pokoj?“, dodala, ale ten len pokrútil hlavou.
„Do toho ťa nič nie je, Mesiačik“, odbil ju chladne, načo Leila pokrčila plecami. "Ale priprav sa... možno sa ešte budeš veľmi čudovať."
„Dobre, ako povieš. No nech ti ide o čokoľvek, očividne bezvýsledne, pretože Joy ti odkazuje, že sa jej už nemáš nikdy v živote dotknúť“, načo na ňu nepríčetne pozrel.
„To že povedala?!“
„Áno, to presne povedala a videla som, že to myslela smrteľne vážne.“
„Tak ako ty chodenie s týmto niktošom?! Poviem ti, obaja vieme, že máš na viac. Dofrasa, keby to bol aspoň vážený elf, ale obyčajný smrteľník?! Chudák, ktorého musíš ochraňovať? Ako práve teraz? Čo ste s Joy už úplne padnuté na hlavu?! Vy potrebujete muža hodného svojho postavenia a výnimočnosti a nie týchto ľudských slabochov! Veď ten tvoj o tebe a o nás, či o tvojej rase ani nič nevie! Pche...“, pokrútil znechutene hlavou a prebodával šokovaného Johnnyho nenávistným pohľadom.
„Failo, jediný, počuješ, jediný, koho musíme ochraňovať si asi ty sám. Už si zabudol, čo sa ti stalo len pred pár dňami? Len vďaka Percimu a mne si znova na nohách! Aby si vedel, svet sa netočí iba okolo teba!“
„Zaujímavé, to ste sa s Joy na mňa dohodli, alebo čo?! Rozprávate úplne rovnako! Ale to je jedno… Už si povedala svojmu miláčikovi, aké máš schopnosti, aká si jedinečná a ako ti zničí...“ Leila mu ostražito skočila do reči a so zdvihnutým ukazovákom a bleskami v očiach ho zahriakla.
„Failo, dosť! Nechaj nás na pokoji! Staraj sa o seba, to ti ide najlepšie, aj tak všade naokolo šíriš len zlo a svár. Nechce sa mi veriť, že ste s Jackom súrodenci...“
„Ja som prvorodený a JA budem kráľom a aj tvojím kráľom! Vieš veľmi dobre, že v mojich žilách koluje modrá a ničím nepoškvrnená krv...“
„Nie si jediný, komu v žilách koluje taká vzácna krv!“, skríkla na neho Leila celá červená a cítila, ako jej hnev začína aktivovať silové pole. „Poďme odtiaľto“, chytila svojho drahého pevne za ruku a ťahala ho za sebou. Na Faila už ani nepozrela a zhlboka dýchala, aby sa pred Johnnym neaktivovala jej schopnosť. Vedela, že Failo išiel do domu hľadať Joy a tak prešli len pár metrov za živý plot, kde bola ďalšia lavička, ktorú osvetľovali dva malé lampióny.
„Si v poriadku Lei?,“ spýtal sa Johnny ustarostene. „Takúto ťa nespoznávam a…” Na okamih sa zarazil. “Máš nový náhrdelník? Tento oranžovo-červený som na tebe ešte nevidel. A čo to malo s tým mužom znamenať?“
„Ach, Johnny,“ privinula sa mu na hruď. „Prečo sme museli stretnúť práve jeho.“ Cítil, ako jej silno bije srdce.
„Ty moje vtáčatko... všetko bude dobré, neboj sa.“ Potom sa už len v tichosti prechádzali po záhrade a Johnny sa jej už radšej na nič nepýtal. Vo svojich myšlienkach si však staval rôzne scenáre, čo toto všetko malo znamenať... Chcel Leilu odprevadiť do jej izby, no ona si to zamierila rovno k nemu, čo ho veľmi potešilo. Ani nevedel, kedy si tam cez deň priniesla zopár svojich vecí. „Žeby to Percimu nevadilo?“, prebehlo mu mysľou, ale túto myšlienku radšej hodil za hlavu. Leila si ľahla ako prvá a keď sa Johnny vrátil z kúpeľne, už tvrdo spala. „Konečne,“ potešil sa v duchu, keď počul jej tichý a pravidelný dych a ľahol si vedľa nej. Vedel, že táto situácia je pre oboch ťažká, ale videl v nej príležitosť, ako sa o svojej drahej polovičke dozvedieť pravdu a odhaliť vo svete ľudí tak dobre ukrývané tajomstvá.
Joy mala pocit, že sa nedokáže nadýchnuť. Srdce jej búšilo ostošesť, no zlosť z nej pomaly opadávala a v očiach ju pálili slzy, ktoré jej začali prúdom stekať po lícach. Keď prechádzala okolo starej Ardenovej izby, už neovládateľne vzlykala a vtedy spoza rohu vyšiel vysoký, mohutný mladý muž tmavej pleti, ktorého Joy nepoznala.
„Hej… si v pohode?“, prihovoril sa jej dunivým, ale prívetivým hlasom pri pohľade na jej uslzenú tvár, keď ho na slabo osvetlenej chodbe míňala. Joy sa pokúsila o slabý úsmev, ticho prikývla a zabočila doprava. Tam vkĺzla dnu a chrbtom sa zviezla popri stene na zem. Zaborila si tvár do dlaní a tíško plakala od hnevu, strachu, zúfalstva a neistoty v budúcnosť, ktorá ju čakala. Plakala kvôli Failovi a jeho nepochopiteľnému, neoblomnému a vlastníckemu prístupu voči nej, plakala kvôli Ardenovi, u ktorého vedela, že ju miluje, ale nebola si istá jeho reakciou, keby náhodou naozaj čakala dieťa s Failom. Opustil by ju? Ostal by s ňou? Zmieril by sa s bolestnou skutočnosťou, že nie je otcom jej bábätka? A ešte je tu tá temnota… Čo keď jej ho nakoniec vezme a ona nebude vedieť, ako ho doviesť späť k svetlu? Ľúbila ho celou svojou existenciou, to áno, no bude to stačiť?
“Joy?”, začula zrazu ospalého Ardena, ktorý rozsvietil nočnú lampu a tým ju vytrhol z úvah. Keď zbadal, že ako kôpka nešťastia sedí na koberci pri dverách, okamžite vstal tak rýchlo, ako mu jeho stav dovolil a podišiel k nej. “Láska, čo sa stalo? Prečo plačeš?”, prihováral sa jej láskavo, keď si k nej kľakol.
“Prepáč, nechcela som ťa zobudiť”, jachtala pomedzi vzlyky, keď k nemu zdvihla uslzenú tvár.
“Ale na mňa sa teraz vykašli”, odvetil jej. “Takže? Niekto ti ublížil? Nebodaj otec?!”, opýtal sa nahnevane, no zároveň vystrašene. Joy pokrútila hlavou a potiahla nosom.
“Nie…”, odvetila ticho a Arden jej s miernou úľavou nežne zotrel slzy z líc.
“Čo to máš v ruke?” Joy úplne zabudla, že v dlani ešte stále kŕčovito zviera medailón, ktorý jej Failo vrátil pomocou svojej schopnosti. “Našla si ho? To je predsa fantastické”, potešil sa. “Kde?” Joy namiesto odpovede len sklonila hlavu a jej útle telo sa znova začalo otriasať plačom. Arden si ju s obavami pritiahol do náručia, pevne objal a trpezlivo čakal, kedy sa aspoň trochu upokojí.
“Failo...”, vytisla zo seba nakoniec tak ticho, že ju ledva počul, no pri tom mene ním prebehla spaľujúca nenávisť.
“Čože?! On je už v poriadku? Urobil ti niečo?! Ja ho zabijem, prisahám, že toho dementa zabijem!”, zvolal nazúrene, keď ho prerušil vzdialený treskot na dvere a následné zrúknutie Joy!!! Pri zvuku svojho mena sa strhla a neverila vlastným ušiam… neverila, že by mal takú drzosť prísť až sem, no očividne sa prerátala. Failo sa evidentne naozaj pred ničím nezastaví, kým nedosiahne, čo chce. A teraz chcel ju… „Čo doriti...“ Obaja vstali a Arden sa už chystal vyjsť na chodbu, no Joy ho chytila za ruku.
„Počkaj… prosím ťa, nechoď. Aj tak nevie, kde som.“
„To mi je totálne jedno, ten debil to už poriadne preháňa… nehovoriac o tom, čo ti spravil predtým...“, precedil pomedzi zuby, keď ho prerušili zvýšené hlasy.
„A tebe preskočilo? Čo tu tak reveš? Veď vidíš, že tá izba je prázdna!“, začuli ten hrubý hlas, čo patril mladému mužovi, ktorého Joy stretla na chodbe.
„Teba do toho nič nie je! Ale keď už sa tak zaujímaš… nevidel si tu peknú kočku? Nižšia, vlasy poniže pliec, výrazné modré oči?“, zavrčal Failov hlas nadradene.
„Aj keby, nepovedal by som ti to, pretože vyzeráš tak nepríčetne, akoby si ju chcel prizabiť...“, odvetil chalan pokojne, ale v hlase mal ľadový chlad.
„Čo to trepeš?! Ju?! Nikdy! Ona je predsa moja budúca kráľovná…“, zvolal elf pohoršene.
“Eh… čože je? Nestraší ti tak náhodou vo veži?”, smial sa ten druhý. “Tu nie sme na nijakom hrade, kamoš...”
„Moja?“, zaškrípal vtedy Arden zubami a neveriacky sa uchechtol. „A kráľovná?! Kriste, Joy, pusti ma...“ Plný zlosti s prudkým trhnutím otvoril dvere, až narazili do steny a vtedy Joy pocítila, ako sa okolo nich zastavil čas. Hodiny prestali tikať, zavládlo hrobové ticho a Arden na ňu nahnevane pozrel. „Zlatko, zasa si to urobila! Už sme sa o tom predsa rozprávali! Jednoducho ma nechaj, nech si to s ním vybavím!“ Ona však pokrútila hlavou a najďalej na neho hľadela s rozšírenými očami. “Čo je? Prečo sa tak na mňa dívaš?”, opýtal sa jej zmätene.
“Pretože ja som to nebola”, odpovedala mu s úžasom a stisla mu ruku, za ktorú ho stále držala. “To ty.”
„Mamíííííí!” Leila sa na svitaní strhla zo spánku a posadila sa. Ten prudký pohyb zobudil aj Johnnyho, ktorý sa jej v momente prihovoril.
„Si v poriadku, Lei? Nejaká nočná mora?“ Tá vyľakane na neho pozrela, zatiaľ čo on jej hladkal chrbát, aby sa upokojila.
„Prepáč, ja…” Leila však nebola schopná ďalej pokračovať. Odhodila prikrývku a ušla do kúpeľne, kde za sebou šmahom ruky zabuchla dvere. Nevšimla si však, že jazýček nezapadol a tak zostali poodchýlené. Johnny, sediac na posteli, len začul tečúcu vodu a netrpezlivo čakal na Leilu. Až po chvíli si uvedomil monotónny zvuk pusteného vodovodu, hneď vyskočil na rovné nohy, potichu pristúpil ku dverám a pomaly ich pootvoril. Leila sedela na zemi chrbtom opretá o vaňu, do ktorej sa z kohútika liala voda, s bradou opretou o pokrčené kolená, ktoré si objímala rukami a neprítomne pozerala pred seba. Len nepatrne bolo vidieť, ako sa kolíše dopredu a dozadu. Johnny si bez jediného slova sadol vedľa nej tak, aby jej videl do tváre.
„Lei... Lei... Sedmokráska... Pozri sa na mňa,“ nežne sa jej prihováral a dlaňou jej pohladil líce. „Pozri sa na mňa,“ a pootočil jej hlavu, aby sa na neho dívala a videl, že ho vníma. „Je zjavné, že ťa niečo trápi. Musíš mi to povedať, Lei, prosíííím.“ Tej sa rozšírili oči a opäť sa v nich objavil prúd sĺz, až Leilu zadúšalo. Johnny si ju pritiahol k sebe a objal. Opretá o jeho hruď plakala a jej telo sa chvelo od vzlykov, až mal niekedy strach, či dýcha. Všimol si, že kamene na jej náhrdelníku boli tentoraz sivé. Keď mal pocit, že ju už prvá vlna plaču prešla, opatrne zobral Leilu do náruče a zaniesol do postele, kde ju prikryl a priniesol jej vreckovky. Medzitým si dal dole premočené tričko a obliekol si suché, potom si ľahol tesne za Leilu. Ona zobrala jeho ruku, dala si ju pod hlavu a preplietla si s ním prsty. Johnny ju chytil druhou rukou okolo pása. „To bude dobré, srdiečko,“ pošepol jej do ucha a pobozkal na líce. Leila sa k nemu otočila s očami plných nových sĺz.
„Prepáč,“ zašepkala mu. „Zostaneš so mnou?“
„Čo ti mám prepáčiť? Samozrejme, že zostanem s tebou.“
„Aj keď ti poviem čo som urobila?“, dostala zo seba pomedzi vzlyky, načo Johnny nemo prikývol a už sa mu hlavou točili scenáre, ktoré si vytvoril.
„Ja... Ja... Ja... som... zabila... svoju mamu. A oni... o... tom... nevedia”, vyjachtala Leila, ktorou sa spustila ďalšia vlna neutíchajúceho plaču. Johnny si ju pritiahol ešte viac k sebe.
„Pššššššš... To bude dobré... Vyplač sa... Dostaň to zo seba von,“ odhrnul jej prameň spadnutých vlasov z tváre a tíško šepkal do ucha. Trvalo ešte dlho, kým Leila prestala plakať a potom už len pozerala do prázdna.
„Zlatík, hneď som späť,“ povedal jej Johnny navonok pokojne, ale vnútri cítil obavy. Nereagovala a tak ju len bez slova pohladil ju po líci, obliekol si džínsy, tíško vyšiel z izby a už si to mieril na ošetrovňu. „Dobré ráno,“ pozdravil Falathara, ktorý už sedel oblečený na posteli. „Mohli by ste, prosím, zájsť k Percivalovi do izby? Potreboval by som sa s vami porozprávať o Leile.”
„Stalo sa niečo?“ spýtal sa starší elf prekvapene.
„Asi áno... Tak za pätnásť minút? A je tam, prosím, tá ošetrovateľka?“
„Kto ma zháňa?“, bola zvedavá práve vychádzajúca Drulla.
„Budete taká dobrá a dáte mi niečo pre Leilu na upokojenie a spánok? Ale rýchlo, nechcem ju nechať dlho samu.“
„Samozrejme. Toto jej nalej do pohára vody a malo by jej to pomôcť,“ podala mu z police malú fľaštičku. Už ani nebola prekvapená, že niekto niečo od nej potrebuje. „Tu sa stále niečo deje,“ zamrmlala si popod nos.
„Ďakujem a my sa stretneme u Perciho, dobre?”, pozrel ešte na Falathara, ktorý prikývol a už utekal do svojej izby. Keď vstúpil, videl, že Leila sa ani nepohla a leží presne tak isto, ako ju tu nechal. V kúpeľni nabral pohár vody a nalial tam obsah fľaštičky od Drully. Ten položil na stolík pri posteli a pohladil ju po líci, aby upútal jej pozornosť. „Lei.“ Keď na neho pozrela, tak ju nadvihol, sadol si za ňu na posteľ a oprel o hruď. „Napi sa,“ pokynul Johnny jemne a priložil jej pohár k perám, z ktorého si však len ledva odpila.
„Myslíš, že im to mám povedať?“, spýtala sa pošepky Leila, že to aj on ledva počul.
„Ešte sa napi“, povzbudzoval ju a priložil jej pohár znovu k ústam. Keď videl, že si ho Leila opäť odsúva preč, pridržal ho, aby sa z neho konečne poriadne napila. „Do dna, pomôže ti to.“ Nakoniec ho na jeho podnet vypila celý.
„Tak mám?“, opýtala sa ho znova.
„Myslím, že to nebude potrebné, Sedmokráska”, odvetil a pobozkal ju na čelo. Trochu ju nahol, aby mohol vstať a potom ju uložil späť do postele. S potešením sledoval, ako sa jej konečne zatvorili oči, poriadne ju pozakrýval, ešte raz skontroloval a vyšiel na chodbu, kde zaklopal na vedľajšie dvere. Tie sa v okamihu rozleteli, Perci ho schytil na hrudi za tričko a vtiahol do izby, kde ho tresol o už zatvorené dvere. Zúrivo ho predlaktím držal pod krkom a prebodával ho zlovestným pohľadom.
„Čo si jej urobil?!,“ zavrčal cez zaťaté zuby.
„Ale no tak, Percival, pusti ho”, napomenul ho otec a položil mu ruku na plece. „Počul si?“ Ten na neho pozrel, no s nechuťou Johnnyho pustil a odstúpil od neho.
„Prepáč, Johnny. Môj syn je horúca hlava, čo sa rodiny a hlavne Leily týka. Už sme ju raz stratili a teraz ju stráži ako oko v hlave. Je v poriadku? Čo sa stalo?“
„Áno. Teraz spí, dal som jej vypiť nápoj od Drully,“ odpovedal Johnny trochu zadýchane. „Neviem, čo sa stalo, som tu len chvíľku, to by ste mi mali povedať skôr vy. Ja viem, že má Leila úprimne radosť, že sme spolu, ale stále je taká zamyslená, nahnevaná alebo plače. A tie jej oči… sú také smutné. Neviete, kedy sa tak zmenila?“ spýtal sa nástojčivo.
„Máš pravdu,“ súhlasil s ním Perci. „Ja som sa jej nato tiež pýtal, ale odmietala ma a mal som pocit, že sa mi vyhýba.“
„Viete, kedy nastala tá zmena?”, vyzvedal ďalej.
„Asi keď sa pred pár dňami vrátila z Avalonu. Pamätáš sa, oci, ako mi hodila tú tašku a ani sa s nami o tom nerozprávala? Na otázky odpovedala len striedmo a stále bola taká tichá. A ten výbuch dnes v kuchyni, keď som spomenul Avalon.“
„Pripisovali sme to len tej namáhavej ceste, ale máš pravdu, Perci. Niečo za tým určite bude.“
„Ten Avalon je čo?“, spýtal sa Johnny. Percival pozrel na otca, lebo si nebol istý, či by to mal Johnny vedieť.
„Je to magické a starobylé elfské miesto,“ odpovedal pokojne Falathar.
„A prečo tam bola? Čo jej tam potom mohlo ublížiť…. Cestovala sama?“
„Nie, s Octaviou... Otec, čo keby sme sa jej opýtali ešte raz, čo sa tam stalo? Viem, že prvýkrát ma odbila, že mi to má Leila povedať sama, ale keď je takáto…”
„Viem, že je to nepríjemná otázka, ale kedy zomrela jej mama?“, spýtal sa opatrne Johnny.
„Nevieme,“ odpovedal Falathar. „Je to komplikované a môžeme len hádať, čo sa stalo. Keď mala Leila dvanásť a Perci devätnásť, boli opäť nepokoje medzi elfami a čarodejníkmi, ktoré sa ťahajú už veľa rokov. My ako rodina sme sa rozdelili. Leila zostala s matkou a ja s Percim. V skratke... keďže je to naozaj zložité... Keď som dcéru vtedy našiel, bola sama s našimi vecami, ale moja manželka pri nej nebola. Bolo však zaujímavé, že nemala svoj ochranný hrebeň a ochranný náhrdelník mojej manželky, ako som po rokoch zistil, bol schovaný v našich veciach. Ona by si ho nikdy nedala dole, lebo... Ale prečo sa nato pýtaš?“
„No… ja neviem, ako vám to mám povedať... Viete... Leila mi povedala, že.. ehm… mamu zabila.“
„Ale to nemôže byť pravda,“ skríkol na neho nahnevane a zároveň šokovane Perci.
„A ani to tak nie je,“ skonštatoval pokojne Falathar. „To by sa u nej hneď prejavilo. Si si istý, že si počul dobre, čo ti povedala, Johnny?“
„Bohužiaľ áno,“ odvetil smutne. „A Leila tomu sama verí.“
„Musím ísť za Octaviou,“ povedal Perci a Johnny skoro ani nepostrehol, kedy vybehol z izby.
Keď sa Octavia na svitaní prebudila, ešte rozospatými očami videla, aký je v izbe neporiadok. Knihy sa povaľovali všade, po zemi, po stole, na gauči, dokonca aj na jej posteli. Rozhodla sa, že sa najprv vykúpe a potom to poupratuje. Napustila si vaňu a so zavretými očami si vychutnávala teplo vody, do ktorej si pridala vonné oleje a soli. Potom sa obliekla a zbehla dole do kuchyne na raňajky a potom sa pustila do upratovania. Otvorila okná dokorán, aby dnu vpustila slnko a čerstvý vzduch.
“Ešte že mi dnes Logan zasa nedoniesol jedlo, to by videl pekný bordel”, zasmiala sa v duchu, kým odkladala knihy úhľadne na písací stôl. Už mala skoro všetko hotové, keď jej na dvere niekto zaklopal. Octavia sa potešila, myslela si, že je to Logan, ale tentoraz za ňou prišiel Percival.
“Ahoj, Octavia, môžem na chvíľu?”, opýtal sa a vyzeral ustarostene.
“Samozrejme”, prikývla. “Poď ďalej, čo sa stalo, Perci?” Bolo jej jasné, že sa niečo deje, pretože by za ňou len tak neprišiel, nemal to vo zvyku.
“Potrebujem tvoju pomoc. Ide o Leilu… odkedy ste sa vrátili z Avalonu, niečo sa s ňou nie je v poriadku. A keďže si tam bola s ňou, možno by si nám vedela povedať, či prežila niečo neobvyklého?” Octavia sa na chvíľu zamyslela.
“No neviem, je to ťažké, pretože s Nóminom sme sa rozprávali každá osobitne, ale po rozhovore s ním sa mi Leila nezdala nesvoja, bola v poriadku.”
“A potom? Prosím, skús porozmýšľať, moc by nám to pomohlo. Potrebujeme vedieť, čo ju trápi, čo sa s ňou deje a aké má nato dôvody”, naliehal Perci.
“Ja viem a snažím sa… Tak jediné, čo ma napadá je, že to môže byť jedine to, čo robí starosti aj mne samej, mali sme totiž podobný zážitok.”
“Aký?”, opýtal sa Percival nedočkavo. Octavia mu porozprávala o zvlášnej miestnosti, v ktorej om Nómon umožnil stretnúť sa s mŕtvymi príbuznými… jej s otcom a Leile s matkou. “A čo sa moja sestra dozvedela?”
“To naozaj neviem, nechcela o stretnutí s vašou matkou hovoriť. Jediné, čo mi povedala, že sa s ňou rozprávala o Johnnym a o minulosti, ktorú spolu s mamou prežila. No viac toho neviem.”
“Nevadí, Octavia, aj to mi stačí, poznám Leilu a tak viem, že keď nechce, nepovie ani slovo. Ďakujem ti za pomoc, ešte sa poradím s otcom”, dodal a potom sa pozornejšie rozhliadol po jej izbe a vzal do ruky jednu z kníh, ktoré práve poukladala na písací stolík. “Vidím, že tu máš plno kníh o čarodejníkoch, ide o Logana?”
“Ale nie”, povedala Octavia a nervózne si odkašľala, čo Percimu neuniklo.
“Týka sa to tvojho stretnutia s otcom v Avalone?”, opýtal sa jemne.
“Áno, snažím sa nájsť nejaké odpovede, ale neviem, čo sa mi to podarí. Prebehla som už asi päť kníh, ale zatiaľ nič.”
“Pevne verím, že na niečo prídeš. Veľa šťastia a ešte raz ti ďakujem”, rozlúčil sa Percival a vyšiel z izby.
Po obede zašla Octavia do záhrady, bolo toho na ňu zasa nejako veľa a nemala už chuť sedieť zahrabaná v knihách a ani byť zavretá v izbe. Vonku bolo navyše veľmi príjemne, aj keď nie tak horúco, ako po iné dni, čo s potešením privítala. Chvíľu sa prechádzala a potom si sadla do hojdacej siete, zavrela oči a relaxovala. Zrazu začula kroky, ktoré sa k nej približovali.
“Nazdar, Ví”, ozval sa pri nej známy, hrubší hlas. “Ty si tu? Hľadal som ťa v izbe, ale nebola si tam.” Octavia otvorila oči a zaclonila si ich pred slnkom.
“Áno, už ma to tam nebavilo, potrebovala som čerstvý vzduch”, pozrela na Logana.
“A čo knihy? Našla si niečo?”, opýtal sa jej, načo pokrútila hlavou. “Ja vlastne ani neviem, čo mám hľadať. Veľa si mi o tom nepovedala a vychádzam len z toho, čo som si sám domyslel z toho, ako si sa na mňa vrhla”, dodal s potmehútskym úsmevom.
“Aha, to je pravda, no…” Octavia zvážnela. “Ako som bola s Leilou preč, tak som mala možnosť hovoriť so svojím mŕtvym otcom a tiež som sa dozvedela zopár informácií o mojej matke. Boli hrozné a za tým všetkým stoja práve čarodejníci s tetovaním, takže… preto nejako nedokážem ovládať svoj hnev.”
“To som netušil”, skonštatoval Logan potichu a nežne ju pohladil po ruke.
“A to ešte nie je všetko, vďaka nim som ako dieťa o rodičov prišla a skončila som u pestúnov a tam som to mala ťažké, veľmi ťažké a stále sa to zhoršovalo. Vďaka zlej situácii, v ktorej som žila a emocionálnemu napätiu som napokon objavila svoje schopnosti. Tak som sa od nich dostala preč a našla som si dobrú priateľku, Leilu, ktorej som skoro zmrzačila priateľa”, povzdychla si Octavia nešťastne.
“Každý tu máme niečo a aj keď sme inej rasy, sme vlastne jeden tím, pretože stojíme proti spoločnému nepriateľovi. A všetko, čím sme si už prešli, nás určite posilnilo a to nehovorím o tom, že sme sa spoznali my dvaja, čomu som veľmi rád”, dodal a chvíľu sa díval do jej nezvyčajných zeleno modrých očí. Potom si ju k sebe pritiahol, aby ju opäť mohol pobozkať…
„Tak… ja pôjdem skontrolovať Leilu. Ospravedlňte ma,“ povedal Johnny Falatharovi, keď Perci odišiel za Octaviou a ponáhľal sa do svojej izby. Na jeho radosť Leila ešte stále spokojne odfukovala. Sadol si k nej na posteľ a chvíľu len pozoroval, ako spí. Keď počul buchnutie dvier na Perciho izbe, vedel, že ten sa už vrátil a potichu tam išiel aj on. Keď vošiel, zachytil len, ako Perci hovorí otcovi:
„...stretla sa tam s otcom a Leila sa rozprávala s mamou, ale o čom presne, to jej nechcela prezradiť. Len nejaké útržky, no Octavia vravela, že sa odtiaľ vrátila celá uplakaná. To znamená, že s Johnnym to nemá nič spoločné...“
„Čo so mnou nemá nič spoločné? Takže vaša mama žije v Avalone?“, spýtal sa, keďže nezachytil začiatok.
„Nie, Johnny. Nómin, ochranca Avalonu dovolil dievčatám rozprávať sa s mŕtvymi, no Írime by našej Leile nikdy nepovedala, že ju zabila. Tomu neverím,“ skonštatoval Falathar.
„A ešte aj ja som sa tu objavil s tým únosom...“ vyčítavo podotkol Johnny.
„Čo si to povedal Johnny? Ach, už tomu asi rozumiem...,“ vyšlo z Percivala. „Tesne predtým, ako ste sa objavili na terase, tak som sa rozprával s Leilou. Bola smutná a vtedy sa ma nato opýtala… Či viem, čo je to životná energia... Chápeš, oci? Už dávno sme sa bavili o tom, že nevieme, čo sa stalo im dvom v lese. Ak si chcela poskladať skladačku svojej minulosti, tak sa mamy na ten deň určite opýtala. A keď vie, čo je to životná energia, o ktorej sme jej ani jeden z nás nepovedali, tak to musí vedieť od nej.“
„Nechápem,“ vyletelo z Johnnyho, no pri pohľade na Falathara mu bolo hneď jasné, že to nebude nič príjemné.
„Životná energia ja našou súčasťou a uvoľní sa vtedy, ak si bezúhonná bytosť a obetuješ svoj život za niekoho iného,“ povedal Falathar a chytil si hlavu do dlaní.
„Takže zabili Leilu a mama obetovala svoj život a životnú energiu, aby Leila mohla ďalej žiť...“
„… a Leila si to teraz vyčíta,“ dokončil Perciho vetu Johnny. V miestnosti nastalo ťaživé ticho, lebo sa každý zahĺbil do svojich myšlienok. „Tu ale jeden Drullin nápoj nepomôže. Musím ísť za ňou,“ dodal a už kládol ruku na kľučku, keď ho zastavil Perciho zúfalý hlas.
„Oci a keby si sa jej pohral s mysľou a použil svoje schopnosti?“
„Nemôžem. Vieš ako dlho som to nepraktizoval a hrať sa s mysľou... To nie! Musí sa s tým vyrovnať sama, je to skúška, posilní ju to. My jej v tom môžeme len pomôcť, aby to prekonala.“ Johnny sa už radšej na nič nepýtal, ale teraz už vedel, že nie len čarodejníci, ale aj elfovia majú výnimočné schopnosti. Videl to u Octavie a po včerajšej Failovej vete si bol istý, že jeho Leila ich má určite tiež.
Napokon sa predsa všetci traja vydali do Johnnyho izby. Falathar si sadol na gauč pod oknom, preplietol si prsty na rukách a uprene sa díval do tváre spiacej dcéry. Perci zaujal svoju obľúbenú pózu, prekrížil si ruky na hrudi a oprel sa o skriňu. Johnny sa tu cítil zbytočný. Vedel, že je to rodinná záležitosť, on tam nepatril a navyše, nebol ani elf. Chcel byť však Leile nablízku, keby ho potrebovala. V izbe bolo stále hrobové ticho, nikto sa ani poriadne nepohol. Všetky pohľady sa upierali len na Leilu, na jej pohyb a dych. Keď si všimol, že sa začala preberať, chcel k nej hneď pribehnúť a zistiť, či je v poriadku. V polke pohybu si to však rozmyslel a posadil sa späť a Perci sa tiež zo svojho miesta ani nepohol. Leila sa začala naťahovať a ešte so zatvorenými očami si užívala príjemné prebudenie po dobrom spánku, ktorý jej doprial Drullin nápoj. Keď otvorila oči, zrak jej padol na otca, ktorý sa na ňu uprene díval.
„Ahoj oci”, pozdravila ho prekvapene. “Čo tu robíš? Kde je Johnny?“, posadila sa a poobzerala po miestnosti. „Prečo ste tu všetci?“
„Ahoj, Princezná,“ podišiel k nej otec, sadol si vedľa nej na posteľ a chytil jej krehkú ruku do svojej dlane. Leila pozrela do jeho ustaraných očí, potom na vážneho Perciho a napokon na trochu nervózneho Johnnyho... A vtedy to Leile došlo.
„Vy to viete...,“ vydýchla a pohľadom prešla z otca znova na brata, ktorý len nemo prikývol. „Mňa to tak veľmi mrzí,“ zašepkala a do očí sa jej opäť tisli slzy. „Ja... ja... ja som nevedela, čo sa stalo. Keby som nestratila ten hrebeň... Tak by ma ten šíp nezasiahol a mama...“ Zavrela oči a na chvíľu stíchla. „Mama by ma nemusela zachraňovať a položiť život za mňa. Prečo to urobila?“, zadívala sa zúfalo na otca.
„Princezná, mama ťa nadovšetko ľúbila. Bola si pre ňu všetkým a to, čo sa stalo, nebola v žiadnom prípade tvoja vina,“ pohladil ju po vlasoch. „Tvoja mamka vedela presne, čo robí a urobila by to pre teba znova, tým som si istý. To by som si mal vytýkať JA, že som vás dve nechal samé a rozdelili sme sa, no zbehlo sa to tak veľmi rýchlo...“ Vtedy sa Falatharovi zlomil hlas. Leila mu studenou a trochu roztrasenou rukou zotrela slzu, ktorá sa mu kotúľala dole lícom.
„Ach, oci,“ položila si hlavu do jeho lona a on ju stále upokojujúco hladkal po vlasoch. „Ale ona... ona sa kvôli mne vzdala života… budúcnosti s tebou a Percim…”
„Pšššššššššt,“ zahriakol ju otec láskavo. „Bola to jej voľba.“ Falathar po ďalšom rozhovore už nevedel, ako dcéru povzbudiť a zastaviť jej výčitky. Keď sa posadila a pozrela mu do očí, v ktorých videl len prázdnotu a nekonečnú bolesť, napriek svojim predsavzatiam sa rozhodol. „Princezná, zavri si oči. Tak… len ich pekne zavri a zhlboka dýchaj,“ vyzval ju nástojčivo otec, keď na neho zmätene pozrela, ale poslúchla ho. Jednou rukou držal tú jej a druhú jej jemne položil na ľavý spánok. „Predstav si, ako sa rozprávaš s mamou… ako ti hovorí príbeh, keď ste spolu v lese.“ Rozprával jej povzbudzujúce slová a zdôrazňoval hlavne to, ako smrť mamy nebola jej vina. Leila pomaly prestala plakať, jej dych sa pomaličky ukľudnil, ruky sa prestali triasť. „Lei, si unavená. Poď, ľahni si,“ povedal jej otec a uložil Leilu naspäť do postele, kde okamžite zaspala. Falathar si potom s námahou odsadol na neďalekú pohovku.
„Oci, si v poriadku? A Leila?“ spýtal sa Perci, ktorý k nemu hneď dobehol.
„Myslím, že bude v poriadku, uvidíme, keď sa zobudí. Daj mi chvíľku a potom mi pomôž k tebe do izby. Teraz nemôžem ísť do nemocničného krídla, Drulla by nebola veľmi nadšená. Johnny,“ obrátil sa na neho, lebo ten stále sedel na jednom mieste. „Daj prosím, zatiaľ na ňu pozor. Nebude spať dlho.“ A tak Perci pomohol otcovi do vedľajšej izby, kde ešte rozoberali záležitosť dnešného dňa. Johnny sa potreboval niečím zabaviť a tak zobral zo stolíka nejakú knihu. Ledabolo ju otvoril a nezáujmom sa pustil do čítania, no veľa toho nevnímal. Leila naozaj nespala dlho. Keď otvorila oči, uvidela Johnnyho, ako má líce opreté o zaťatú päsť, lakeť o operadlo divána a v druhej ruke knihu. Tú mal otvorenú a položenú na stehne, ale nečítal ju, len neprítomne pozeral pred seba do neznáma. Leila opatrne vstala, podišla k nemu a jemne ho chytila za ruku, v ktorej držal knihu.
„Ahoj, Johnny”, prihovorila sa mu a ona sa na ňu starostlivo pozrel.
„Ahoj, Sedmokráska.” Chytil ju okolo pása a posadil na pravé koleno. Zahľadel sa do jej tváre, na ktorej bol pokojný výraz, aký si pamätal ešte z domu Sincerovcov. „Ako sa cítiš?“
„Ďakujem, dobre, oddýchnuto… na rozdiel od teba. Ťažká noc? Veľa si toho asi nenaspal. Prepáč, že som ťa v noci zobudila, len sa mi niečo zlé snívalo, no potom to už bolo v poriadku. Ty si odvtedy hore?“
„Áno, srdiečko, ale to nevadí. Po rozhovore s tvojím otcom...“
„Ty si sa rozprával s mojím otcom? Kedy si to stihol?“, spýtala sa ho prekvapená Leila. Vtedy Johnny pochopil, že si jeho elfka z tej noci a rána veľa nepamätá a je to tak dobre.
„No… chvíľku...“ snažil sa to Johnny zatĺcť. „Ale som rád, že ťa tu mám...“ „... a takú ako voľakedy,“ pomyslel si a pobozkal ju na pery.
„Tak, drahý, daj sa dokopy a môžeš si dať pokojne načas. Idem si dať aj ja do svojej izby sprchu a prezliecť. Potom sa stretneme v kuchyni,“ dodala naradostene, čo Johnnyho potešilo. Vstala a ťahala za sebou aj jeho, ešte raz ho pobozkala a utekala von z izby. Chcela stihnúť pripraviť všetko skôr, ako za ňou Johnny príde. Ten potreboval naozaj dlhú sprchu, aby zahnal svoju únavu a hlavne všetky svoje myšlienky a informácie, ktoré sa za posledné dva dni o svojej elfej polovičke dozvedel. Predtým, ako vyšiel z izby, ešte skontroloval, či má stále vo vrecku jednu pre neho dôležitú vec. Keď prišiel do kuchyne, Leila mala všetko prichystané.
„Vyzerá to skvele,“ pošepol jej do ucha, keď jej oprel bradu o rameno a pozeral, aké dobroty im pripravila.
„Zober, prosím, ten podnos na stole a poď za mnou,“ usmiala sa na neho a Johnny ju nasledoval. Leila ich bez slova viedla do zimnej záhrady, kde už bol prestretý veľký biely stôl. Pri jedle panovala láskou nabitá atmosféra, prejavovaná vzájomnými nežnosťami. Obaja túto chvíľu žili len jeden pre druhého a všetky ostatné veci a starosti hodili za hlavu.
„Sedmokráska, keď už sme tu v takom krásnom prostredí, veľmi rád by som ti chcel niečo venovať.” Z vrecka nohavíc vytiahol ešte voľakedy dokonale zabalenú škatuľku, z ktorej bol teraz len neidentifikovateľný kus pokrčeného papiera. „Prepáč, predtým, ako som stretol Viktora vyzerala lepšie,“ ospravedlňoval sa. Leila sa na neho s láskou pozrela, rozbalila ju a na stôl s jemným cinknutím vypadol strieborný náramok s očkami. Keď ho chytila do rúk, hojdali sa na ňom rovnako strieborné prívesky v tvare srdca, piana a kvetu – sedmokrásky.
„To je... to je... nádherné!,“ vydýchla nadšene Leila. Sadla mu na kolená a ich pery sa opäť spojili, tento krát do dlhého bozku.
„Môžem?“, opýtal sa Johnny po chvíli a zobral jej náramok z ruky. Leila nastavila pravé zápästie a Johnny jej tam náramok pripol. „Postupne dokúpime ďalšie symbolické prívesky, aby sme nezabudli na krásne chvíle, ktoré spolu ešte prežijeme.“
„Ach, ďakujem. Je naozaj krásny,“ oprela si hlavu o jeho rameno a takto si užívali spoločné popoludnie. Okolitý svet pre nich prestal existovať, bolo to ich miesto, ich čas… Neskôr odniesli riad do kuchyne a Leila ťahala Johnnyho opäť so sebou. „Teraz ja mám pre teba prekvapenie”, povedala veselo a viedla ho do jedných z dvier na prízemí. V strede miestnosti, do ktorej vstúpili, bolo veľké čierne piano. „Tak dlho som ťa nepočula hrať,“ povedala s iskričkami v očiach.
„Vidíš, a ja mám pre teba pripravené ešte niečo špeciálne, k tým tvojim zajtrajším narodeninám,“ zasmial sa, objal ju okolo pása a obaja si sadli na klavírnu stoličku. Johnny skúšal piano, či správne ladí a môže na ňom hrať.
„Ty si nezabudol?“, spýtala sa ho prekvapene, no zároveň potešene, lebo o jej narodeninách sa rozprávali len raz.
„Samozrejme že nie,“ usmial sa a začal hrať pieseň, ktorú pre ňu zložil. Domom sa začali šíriť ľúbezné tóny krásnej skladby, lebo Johnny, prekvapený z piana, zabudol za sebou zavrieť dvere do izby.
„Konečne zasa trochu života do tohto domu,“ pomyslel si Adam, ktorý prechádzal okolo. Potichu vkročil do miestnosti, usadil sa do jedného z kresiel a započúval sa do melódie. Nádherná hudba ho aspoň na chvíľu vytrhla z myšlienok na Viktorove experimenty.
Bol piatok ráno a Amelia si vo svojej izbe čítala časopis, relaxovala a bolo jej príjemne. Predtým si dopriala dlhú sprchu a na tvár si naniesla hydratačnú pleťovú masku. Z jej pohody ju zrazu vytrhlo zaklopanie na dvere a kým stihla zareagovať, do izby ako veľká voda vpálil James, no keď ju zbadal, v momente zastal
“Ježiši kriste!”, zvolal, vyľakane privrel oči a chytil sa za srdce.
“Čo je, braček? Deje sa niečo?”, opýtala sa ho Amelia s úsmevom na tvári a s pobavením sledovala jeho reakciu.
“Preboha, a ty si kto? Kde je moja sestra?”, zatiahol teatrálne.
“Véééľmi vtipné, len čo je pravda”, odbila ho Amelia.
“Čo to za gebuzinu máš na tvári?”, pristúpil k nej bližšie a detailne skúmal zloženie masky. “Vyzerá to naozaj nechutne,“ dodal so zvrašteným nosom. Amelia len prevrátila očami a jemne do neho sotila.
“No, ako tak práve pozorujem tvoju tvár, mal by si to niekedy vyskúšať aj ty, braček”, dodala pobavene, načo sa James sa zatváril udivene a pohoršene zároveň.
“Tss, no dovoľ?! Ja som predsa krásny od prírody, nepotrebujem si na ksicht nanášať kadejaké skrášľujúce prostriedky. To sú tie lepšie gény, vieš sestrička?“, podpichol ju.
“Áno, to rozhodne”, pokrútila so smiechom hlavou. “Tak čo potrebuješ, že si mi tu tak vpadol a riskoval infarkt?“ James len pokrčil plecami.
“Čo by som potreboval? To nemôžem len tak bezdôvodne prísť pozrieť svoju sestru?“, ošíval sa, no Amelia videla, že sa niečo deje.
“Jasné, že áno. No poslednú dobu si sa však zastavil len, keď si niečo chcel, takže?“
“Tak fajn, dostala si ma. Našla si niečo nové v tých papieroch?“, opýtal sa jej a sadol si k nej na posteľ.
“Ani veľmi nie, no je dosť zaujímavé, že ani jeden z nových študentov, alebo ako ich mám nazvať, medzi nimi nie je. Nie je to zvláštne?“ James na moment zvážnel.
“Vieš, že ani nie? Podľa mňa to Victor urobil určite naschvál a priviedol práve týchto piatich ľudí,“ zamračil sa.
“Čo sa deje, Jamie?”, bola zvedavá Amelia, keď si všimla zmeny jeho nálady. “Narážaš na Josha? Odkiaľ sa vlastne poznáte a odkiaľ ho pozná Maddison?“ Blondiak sa zhlboka nadýchol.
“Vieš.. no ...je to komplikované.“ Amelia si prekrížila ruky, pohodlne sa usadila a ihneď mu oponovala.
“Ja mám času dosť a neskúšaj na mňa tú otrepanú frázu, môj milý.“
“Fajn. No… Josh je môj kamoš a na výške bol v podstate dva roky aj môj spolubývajúci. To by bolo všetko fajn, keby sa to samozrejme všetko nezamotalo. S Maddison sa spoznali počas tieňovej hry, ktorú sme prežívali počas tej kómy. V nej sa nejakým zázrakom dala Maddie dokopy s Joshom, jednoducho sa do neho zaľúbila a všetky tie city, čo k nemu prechovávala, v nej ostali aj po tom, ako sme sa prebrali. Hoci všetky tie udalosti neboli skutočné, no aj napriek tomu sme sa neskôr vybrali na ten tajný výlet. Ja som sa aspoň mohol zastaviť po takom dlhom čase za Lily a Maddie chcela ísť za Joshom, ale ten si ju však nepamätal, keďže sa to všetko dialo iba v jej predstavách a napriek jej snahe jej Josh neuveril. Bola z toho dosť mimo a pomerne dlhý čas sa z toho dostávala. No a v poslednej dobe sa mi už konečne zdalo, že je celkom v pohode a až tak, že medzi nami niečo začalo vznikať. Ale teraz, keď je tu on...“ James smutne sklonil hlavu.
“...máš strach, že Maddie k nemu stále niečo cíti”, dokončila Amelia namiesto neho. Blondiak prikývol a ona k nemu natiahla ruku, aby ho pohladila po pleci.
“Áno, ak mám byť úprimný, tak aj napriek jej povahe, ktorou mi určitý čas liezla pekne na nervy, som sa do nej asi zaľúbil. Páči sa mi, že je taká šialená, ale... teraz je tu zas Josh a... bojím sa, že bude chcieť s ním opäť nadviazať kontakt a obnoviť ich vzťah…” Amelia sa jemne usmiala.
“Jamie, ak si myslíš, že za to stojí a máš ju rád, tak choď do toho, bojuj o ňu. Povedz jej, čo k nej cítiš a otvorene sa s ňou porozprávaj.“
“To sa ľahko povie, akoby si nepoznala Maddison, tá je tvrdohlavá ako mulica. Navyše sa mi už od včera vyhýba. Ale vďaka za radu, nejako si už poradím a snáď to vyjde. Nikdy by som si nepomyslel, že za tebou prídem s takými vecami. Si ako moja osobná nejaká vzťahová poradkyňa“, dodal so smiechom.
“Jasné, rob si srandu. Mohol si ísť kľudne za Aurorou alebo rovno za Victorom, ten by ti istotne rád pomohol a možno aj ochotne namiešal elixír lásky”, dodala ironicky, načo James nadvihol obočie.
“No to určite, ale ak pôjde do tuhého, porozmýšľam aj nad tým”, žmurkol na ňu. “A čo ty a Adam?“ Amelia ostala na moment ticho, pretože väčšinou sa bavili o Jamesových problémoch a nie o jej. Úprimne, ani to veľmi s bratom riešiť nechcela.
“Všetko je fajn,“ usmiala sa.
“Zaváhala si, všimol som si to. Stalo sa niečo? Ublížil ti? Ak mu treba dať príučku, tak ja to vyriešim raz dva! Aj keď má väčšie svaly ako ja, aj viac športuje, ale tak či tak sa na mňa môžeš spoľahnúť,“ dodal napokon.
“Nie, Jamie, to je v poriadku, Adam je super.”
„No, len aby”, pozrel na ňu s prižmúrenými očami, ale potom sa usmial. “Ale dobre, už som začínal mať o svojom víťazstve nad ním mierne pochybnosti.“ Obaja sa nad tou predstavou zasmiali. “Som hladný, ideš?“ Amelia ukázala prstom na svoju tvár.
“Takto?“
“Máš pravdu, načo strašiť aj ostatných,“ prikývol s kamennou tvárou, hoci Amelia vedela, že si ju opäť raz len doberá.
“No choď už a nechaj niečo aj nám, prosím, tiež by sme sa radi dosýta najedli”, zavolala za ním Amelia a James sa pobral preč. Keď zatvoril dvere, prešla do kúpeľne a zmyla si z tváre už suchú pleťovú masku. Prečesala si svoje havranie vlasy, naniesla trochu základného make-upu a po asi hodine sa tiež pobrala do kuchyne. Z chladničky vytiahla pripravenú misu obložených chlebíkov a krabicu pomarančového džúsu. “Aspoň na niečo bolo dobré, že sa Aurora vrátila”, prebehlo jej spokojne mysľou.
“Tiež si myslím. Tie večné naprd raňajky a la urob si sám mi tiež začínali ísť na nervy”, ozvala sa Maddison, ktorá za stolom prežúvala praženicu s voňavou opraženou slaninkou.
“Ahoj Maddie, ani som si ťa nevšimla, dobrú chuť. Tak raňajky ešte v pohode, ale teším sa vareným teplým obedom. Konečne môj žalúdok dostane aj niečo hodnotnejšie, ako len pečivo a podobné hlúposti”, zasmiala sa Amelia a prisadla si ku svetlovláske. Okrem nich dvoch tam už nikto nebol, keďže ostatné ranné vtáčence sa už dávno rozleteli po dome.
“Aj tebe. No čo, niečo nové ohľadom tých Victorových experimentov? Čo bolo v tej striekačke?”, spýtavo sa na ňu pozrela.
“Nie, všetko po starom a na látku z tej striekačky sa Adam nemá ako pozrieť, keďže jediné dostupné miesto, kde by to mohol spraviť, je Victorov labák a to veľmi nechcel riskovať. Dokonca ani o tých nových sme nič nenašli, čomu veľmi nerozumiem”. Maddie si nešťastne povzdychla.
“No škoda. Zaujímalo by ma, čo je ten vírus reálne zač.”
“James verí, že existuje”, povedala Amelia a odpila si lahodného, čerstvého džúsu.
“Áno, viem. O to väčší dôvod prísť veciam na koreň.”
“Kvôli Jamesovi, či Joshovi…?”
“Čože?”
“Čo..?”, začudovala sa, no potom jej došlo, že Maddie jej myšlienky opäť počula. “Hééj, nelez mi do hlavy!”, ohradila sa Amelia.
“No prepáč, ja za to nemôžem, že počujem aj to, čo by som nechcela. Takže? Hňupík sa bol nebodaj sťažovať?”, opýtala sa s trochou irónie v hlase.
“No na to, že medzi vami niečo vznikalo, by si ho už mohla prestať volať hňupom”, upozornila ju tmavovláska.
“Haha, no máš pravdu, ale ja ono ja to už ani nemyslím tak, ako kedysi, len proste... zo zvyku. A jemu sa tá prezývka tak hodí… ako riť na šerbeľ”, zasmiala sa, načo Amelia, hoci proti svojej vôli, musela prikývnuť. Sama musela uznať, že v tomto má Maddison pravdu.
“A teda, čo Josh?”, opýtala sa akoby mimochodom.
“Ten si ma nepamätá, ale prepáč, nemám chuť sa o tom veľmi baviť. Je to dosť divný pocit.”
“Rozumiem”, prikývla Amelia, hoci jej bolo ľúto situácie, do ktorej sa jej brat dostal. Krátko po raňajkách si Aurora všetkých zavolala do obývačky.
“Vážení! Keďže sa všetko znova vrátilo do starých koľají, tak ako má byť, rozhodla som sa, že opäť nabehneme na systém vyučovania, veď som predsa riaditeľkou tejto školy a v poslednej dobe tu všetko išlo dole vodou. Za ten čas, čo som bola indisponovaná, určite väčšina z vás osprostela a taktiež treba pomôcť novým študentom rozvinúť schopnosti a naučiť ich ovládať.” Miestnosťou sa rozľahol nespokojný šum, ktorý Aurora hneď aj zarazila. “Ticho prosím, ešte som neskončila! Keďže je vás o niečo viac, pribudne k nám aj nová posila, učiteľ, ktorý sa k nám čoskoro pripojí.” Študenti začali opäť horlivo diskutovať, každý bol zvedavý na nový prírastok. Niektorí boli nespokojní, zvykli si na nič nerobenie a vidina vyučovania a novej drezúry im rozhodne nevoňala. Ďalší sa, naopak, tešili a dúfali v niekoho zaujímavého. Aurora medzitým vytiahla hárok papiera. “Čo sa týka skupín, u mňa budú:
Terrence
Octavia
Johnny
Nika
Joy
Adam…
Victor má na starosti týchto študentov:
Josh
Sebastian
Maddison
Amelia
Logan
Samira…
A nakoniec Arden:
Leila
Tessa
James
Olivien
Linda… Keď príde nový učiteľ, ešte sa prerozdelíte na menšie skupiny, zatiaľ to budeme musieť zvládať takto. Začíname v pondelok o pol deviatej ráno a nech nechýba ani noha. To je všetko, ak nemáte žiadne otázky, môžete ísť”, vyhlásila Aurora, ešte raz ich prebehla prísnym pohľadom a odišla.
V sobotu, týždeň po oslave, sa Maddie zobudila s pocitom, že si svoje zmätené myšlienky už ako tak utriedila. Mala na to dosť času, takže za posledné dva dni toho narozmýšľala aspoň na polroka dopredu, ale už sa rozhodla. Napriek tomu, že si bola istá, že ju ešte budú mátať zmiešané pocity pri stretnutí s Joshom, vybrala si Jamesa. Teda, pokiaľ o ňu ešte po tom všetkom bude vôbec stáť. Tieto dni sa totiž dlhším kontaktom s nimi oboma úspešne vyhýbala. Ponaťahovala sa, aby si aspoň trochu rozhýbala stuhnuté kĺby, potom sa pomaly vyhrabala z postele a zívajúc prešla do kúpeľne, kde sa osprchovala vlažnou vodou, ktorá ju príjemne prebrala. Keď sa obliekla a prečesala si dlhé, svetlé vlasy, zhlboka sa nadýchla a vybrala sa za Jamesom. Chcela sa mu ospravedlniť a porozprávať sa s ním, čo ďalej, hlavne, ako to s nimi dvoma bude. Zaklopala na dvere jeho izby, no ako obvykle, nikto jej neotváral. Keď opatrne vošla dnu, izba bola opäť prázdna a posteľ úhľadne postlaná, takže zasa niekde pobehoval. Maddie sa teda pobrala do kuchyne a spravila si raňajky. Samozrejme, keďže Aurora už bola opäť fit, čakala ju bohatá nádielka jedla, od chutnej praženice, cez mäkké a ešte teplé žemle, až po rôzne druhy džemov, medu, alebo nátierok. Maddison si však zvolila svoju obľúbenú klasiku, vianočku s grankom a kakaom, s tým rozdielom, že pečivo nebolo obschnuté a doslova sa rozplývalo na jazyku. Túto dobrotu si však zasa vychutnávala sama, pretože o takomto čase mal už každý na práci niečo iné, ako sa napchávať jedlom. Po desiatich minútach už vychádzala z jedálne, keď cez veľké okno zazrela Jamesa s Joshom, ako s pivom v ruke sedia na terase a očividne sa na niečom dobre zabávajú. Pomaly pristúpila bližšie. Nechcela im veľmi rušiť debatu, no James by jej potom určite niekde zasa zdrhol a tak sa rozhodla, že mu aspoň povie, teda požiada, nech sa u nej neskôr zastaví. Už chcela vyjsť von cez pootvorené dvere, keď zrazu začula svoje meno.
“... si myslíš o Maddison?”, spýtal sa James Josha o niečo vážnejšie a Maddie sa okamžite inštinktívne schovala za roh za ťažký záves na kraji okna, aby ju nebolo vidieť, no ona jedným očkom mala výhľad na oboch.
“Čo ja viem... nemal som veľmi možnosť sa s ňou baviť, jedine ten psycho rozhovor ešte na intráku, z ktorého som stále ešte trochu mimo… ” “Kočka to je a aj by som si dal povedať, no zjavne je trošku na hlavu”, zjavilo sa v jeho mysli, načo sa Maddison urazene zamračila. “Prečo sa vlastne pýtaš?”
“Ale… len tak. V posledných dňoch sa mi viditeľne vyhýba…”
“Hej, to som si všimol, veď ani so mnou sa nerozprávala, iba čo sa pozdravila na pol úst, keď sme sa náhodou stretli. Nechápem, ale dobre, jej vec. Inak, ako som si všimol, tu je viac ľudí trochu mimo. Minule napríklad ten elf, čo neskoro večer vyrevoval na chodbe niečo o kráľovnách a podobné bludy, to som počul do mojej izby.”
“No, môže sa ti to zdať, ale nie je to tak. Jednoducho, tu sa len vždy niečo deje, predsa táto škola nie je len také obyčajné miesto, musíš rátať s tým, že ťa vždy niečím prekvapí a nie vždy najpríjemnejším spôsobom.“
“Veď ako povieš, ty si tu doma”, odvetil Josh a odpil si z piva. “Nechápem, prečo sa potom pýtaš na môj názor…” “A tá Madison čo? Niečo s ňou máš? Aspoň v ten prvý deň sa mi zdalo…. Či o čo vlastne ide?”
“Hej, mám, či.. teda… už ani neviem…”, jachtal Jamea trochu v rozpakoch. “Všetko sa to zomlelo tak rýchlo, že ani sám neviem, ako sa teraz veci s Maddie majú…” “Keďže sa tu samozrejme musel zjaviť pán kráľ Josh…”, pomyslel si namrzene.
“Akože nevieš? Tak buď sa niečo rieši, alebo nie…” zasmial sa Josh.
”Strašne smiešne, ty pako…” “To by si asi nepochopil…”
“Prečo?” “Neznášam túto otrepanú frázu… Nie som predsa blbý…” “Skús mi to teda vysvetliť.”
“Lebo je to komplikované… a takú vec by ti mala povedať radšej Maddison osobne.”
“No ako myslíš, mal som skôr pocit, že sa chceš vyrozprávať…”
“Hej… len mi je blbé rozprávať o jej osobných veciach, to by sa jej určite nepáčilo.”
“Jasné, akceptujem. A čo Lily?”, zmenil tému a Maddie postrehla, ako James zbledol. “Tá už je tabu?”
“Áno, s ňou som skončil. V ten deň, keď sme boli za tebou, som sa potom zastavil aj u nej… ona si tým, samozrejme nerátala, keďže tam nebola sama…”
“A čo si si myslel? Po polroku nezáujmu by som aj ja vystriedal minimálne päť báb…” “Aha, chápem… ale tak, ak môžem byť úprimný, dalo sa to aj čakať, nie?”
“Neviem, o nej by som to nepovedal, vždy bola taká… áno, perfekcionistka a možno niekedy otravná, ale mal som pocit, že je to jedna z tých verných, chápeš. Navyše, volával som s ňou a tvárila sa, že je všetko v poriadku. Keby mi to povedala aspoň normálne, ale takto… sklamala ma. Ty si o tom vedel?”
“Čo? Že sa po mojich narodkách nejakou záhadou ocitla v mojej posteli? Alebo to, že sa potom promenádovala po vonku s nejakými chalanmi? Nie, vôbec nie, vedeli to iba všetci naokolo, okrem teba…” “No… videl som ju párkrát s nejakým svalnáčom, tak som si myslel, že ste sa už rozišli…”
“Očividne nie, ale… kašli na to, Lily je minulosť, nech si robí, čo chce…” “Tam nech si mňauká so svojím kocúrikom, ale potom nech nereve, keď sa na ňu ten blbec vykašle...”
“Ehm… prepáčte, že ruším…”,prerušila im debatu Maddison, ktorá to už nevydržala a vyšla k nim na terasu. “James... len som sa ťa chcela spýtať, či by si sa potom, keď budeš mať čas, mohol u mňa zastaviť”.
“Hm, pozrimeže… už sa so mnou rozprávaš?”, prebleslo mu hlavou, čo samozrejme počula aj ona, načo trošku zosmutnela a sklonila hlavu. “Fajn, do hodinky prídem”, odvetil James, načo prikývla.
“Vau, mám taký pocit, že niekto si tu dnes asi vrzne”, pomyslel si Josh a pobavene zdvihol obočie. Maddie len v duchu prevrátila očami a pomalým krokom sa odšuchtala do svojej izby. Tam sa posadila na rozhádzanú posteľ, no nedokázala pokojne obsedieť a tak sa po chvíli začala nervózne prechádzať po spálni. Našťastie, neprešlo ani pätnásť minút, ozvalo sa klopanie na dvere a James vošiel dnu.
“Ahoj, tak.. čo si chcela?”, opýtal sa jej.
“Porozprávať sa o našej nedoriešenej situácii… teda, ak si to už medzitým sám neuzavrel…”
“Ale nie, veď som ti v stredu povedal, že keby si potrebovala, pokojne sa mi môžeš zveriť.. len si sa mi odvtedy akosi vyhýbala…”
“Ja viem… ale potrebovala som kľud, byť chvíľu sama. Minimálne mimo kontaktu s tebou alebo s ním, aspoň na pár dní…”
“V poriadku, úplne to chápem. A rozumiem, ak k Joshovi ešte stále niečo cítiš, bola si s ním skôr, než so mnou, takže... nechcem byť pre teba nejakou prekážkou, ani nič podobné. Nehnevám sa na teba, ako sa vraví, srdcu nerozkážeš a verím, že si k sebe nájdete opäť cestu, ako aj vtedy…” Maddie z jeho reakcie ostala úplne zaskočená.
“Čo? O čom to tu rozprávaš?”
“Akože čo?”, nechápavo sa zamračil.
“Pýtam sa, že čo za teórie si tu na mňa vysypal. To som vôbec nechcela povedať.. práve naopak…”
“Ale no tak, Maddie. Myslím, že od začiatku nám bolo jasné, ako to dopadne. Sám sa dobre pamätám, ako si ho úprimne ľúbila a čo si bola ochotná kvôli nemu podstúpiť. A od tieňovej hry neprešlo tak veľa času na to, aby také silné city jednoducho zmizli….”
“James…”, prerušila ho Maddison a jemne ho chytila za ruku. “Pustíš ma už k slovu?”, spýtala sa a zahľadela sa mu do očí. Chvíľu si hľadeli do očí a James napokon prikývol. “Fajn… Zavolala som ťa preto, aby som sa ti v prvom rade ospravedlnila za to, ako som sa k tebe v poslednom čase správala. Chápem, že si sa musel cítiť divne, keďže ja som bola tá, ktorá ti dala pusu prvá a pár dní na to má v hlave úplne iného chalana. Áno, bola som zmätená. Všetko sa to zbehlo strašne rýchlo a ako si povedal, od tieňovky naozaj neprešlo veľa času.” James už otváral ústa, no nestihol nič povedať, pretože Maddie pokračovala ďalej. “Avšak… Ako som povedala, chcela som si cez víkend prečistiť hlavu a usporiadať myšlienky a pocity. Napokon som došla k záveru, že hoci láska k Joshovi bola z mojej strany skutočná, bolo to za úplne iných okolností, v úplnom inom svete a za úplne iných podmienok. A naozaj nemám v pláne doňho hustiť svoje spomienky, čo sme spolu robili v nejakom alternatívnom svete, pretože teraz sme tu. Hoci som bola posledné dni dosť mimo, bola by som rada, keby sa medzi nami všetko vrátilo do starých koľají, teda, bez hňupovania a ohľadu na to, že sa tu zjavil Josh… teda, pokiaľ máš ešte záujem…” James onemel, v prvej chvíli nevedel, čo jej nato povedať. Niekde v podvedomí si bol istý, že bude o jeho kamaráta bojovať ďalej, takže takáto reakcia viac než dosť zaskočila.
“Ja… neviem, čo mám povedať… A si si tým istá? Nechcem, aby si si potom vyčítala svoje rozhodnutie... a ublížila tým vlastne obom…” Maddie mu priložila prst na ústa a venovala mu krátku pusu. James zatvoril oči a zhlboka sa nadýchol. V tej chvíli netúžil po ničom inom, len ju pobozkať. Po pár sekundách zdráhania sa predsa neovládol. Jednou rukou ju jemne chytil za zátylok, pritiahol k sebe a oddali sa dlhému, romantickému bozku.
Na sobotu vyšiel pekný deň – presne taký pekný deň, keď sa človeku nechce ani len prstom pohnúť. Pri raňajkách sa Amelia stretla s Adamom a tam spoločne prebrali ich ďalšie plány.
„Rozmýšľal som a… musím sa dostať do nášho školského labáku, ako som ti včera spomínal. Možno by som to skúsil aj vo Victorovom, ale nevyznám sa tam a keby ma tam prichytil, tak by sme mali ďalší zbytočný problém a to nechcem riskovať”, pošepol jej.
“A ako sa chceš dostať preč z domu? Veď je tu tá ochranná bariéra”, opýtala sa ihneď na to Amelia.
„Myslel som, že by nám s tým mohla pomôcť Octavia, tak by sme sa jej mohli opýtať, či by nám aspoň na pár hodín neodstránila tú ochranu.“
“Je to riskantné, čo keď tá Temná obluda číha len nato? Pár hodín je dlhá doba, spravíme to ako minule s Jamesom a Maddie, využijeme mobil”, poznamenala Amelia a keď Adam prikývol, až vtedy súhlasila v jeho plánom. Inak by sa k tým výsledkom a rozborom nedostali, museli sa chytiť každej šance. „A čo ak povie nie?“, opýtala sa ustarostene a on sa na moment zamyslel.
„Jednoducho spomeň, že ide o Victora, že je to veľmi dôležité a všetko sa včas dozvie.“
„Dúfam, že nám pomôže, ale robíme to pre nás všetkých. Všetci potrebujeme vedieť pravdu a aj o tom, ako a prečo sme sa sem dostali. Spoločne na to možno prídeme.“ Adam sa usmial.
„Jasné, vyriešime to, nemaj obavy”, utešoval ju.
„Naozaj nemôžem ísť s tebou? Fakt chceš ísť sám?”, opýtala sa Adama
„Nebudem dlho a v tom labáku by si sa nudila, nie sú žiadne magické veci ani dokumenty ako v tom Victorovom. Jedine tam možno bude jeden spolužiak, bifľoš Ben.“ Amelia sa nad tou prezývkou zasmiala.
„Fakt ho tak voláte?“
„Hej, ale on si už zvykol, za peniaze robí ostatným úlohy a svoj voľný čas trávi v laboratóriu, kde robí rôzne pokusy.“ Napokon sa dohodli, že Adam sa pokúsi dostať preč z domu dnes večer, keď už bude každý spať a do rána by sa mal bezpečne vrátiť…
“James?”, oslovila ho Maddie, keď sa od seba po hodnej chvíli odtrhli a chytila ho za ruku.
“Áno?”, zvedavo na ňu pozrel.
“Neujdeme odtiaľto?”
“Čože? Čo ti to zasa napadlo? Nejaká scéna z romantického filmu, ale čo?”, začudoval sa James.
“Ale nie”, zahriakla ho pobavene. “Len rozmýšľam, aký má zmysel, že sme tu? Okrem toho, že sme tu zavretí ako v klietke a Victor si na nás veselo robí pokusy. A načo je to dobré? Na nič…”
“Maddie… ja viem, že Victor je idiot, no nezabúdaj na fakt, že nás ohrozuje Temná. Tu sme aspoň pod nejakou ochranou, tam vonku by sme pre ňu boli veľmi ľahký terč…”
“No… tak buď nás zabije Victor alebo Temná”, skonštatovala Maddie sucho. “No aspoň by sme mali trochu voľnosti a naplno si užili posledné chvíle života.”
“Ale no tak, ja si nemyslím, že by nás Victor chcel zabiť. Náhodou, naposledy mi dosť pomohol, keď som mal v sebe ten vírus. Možno by som teraz, práve bez jeho pomoci, ležal niekde pod drnom.”
“Doteraz nevieme, či ten vírus bol vôbec reálny, alebo si to len vymyslel, aby si získal našu dôveru… Prepáč, ale ja tomu capovi neverím. Už len pri pomyslení naňho sa mi dvíha žalúdok.”
“Nevymýšľaj, prosím ťa. Nemusíš ho mať rada, ale vonku to naozaj nie je bezpečné”.
“Tak aspoň na týždeň, keď nie na stálo. Trochu si oddýchnuť a užiť si aj iné prostredie mimo tohto prašivého domu. Mám pocit, že som tu zavretá celú večnosť…”
“Ja neviem… nepáči sa mi to…”
“Prosííím...”, hodila naňho psie oči a James vedel, že nemá šancu ju nijakým spôsobom presvedčiť, pretože keď si Maddie raz niečo zaumieni, tak sa toho len tak ľahko nevzdá a tak nakoniec súhlasil, hoci veľmi neochotne.
“Fajn, ale len na týždeň, ani o deň viac a s tým, že budeš poslúchať aj moje pripomienky…” To už ho Maddie nepočúvala, víťazoslávne vyskočila z postele, zobrala batoh, ktorý ležal na dne šatníka a v rýchlosti do neho narvala najnutnejšie veci.
“Výborne, môžme ísť!”, vyhlásila nadšene asi po troch minútach.
“Akože hneď?”
“No nie, o mesiac”, prevrátila Maddison očami. “Jasné, že hneď!”
“A čo ostatní? Napríklad moja sestra, nezmiznem predsa od nej len tak.”
“Dobre, povieme Amelii, že sa chystáme na menší výlet a môžme vyraziť. A čo ty vieš, možno nás prekvapí a s Adamom sa k nám aj pridajú…”
“To by som sa ani nečudoval. Moja sestra je rovnako zbrklá ako ty a tiež nemyslí na následky…”
“Vieš o tom, že som to počula… Zbaľ si, čo potrebuješ, za chvíľu vyrážame!”, odvetila Maddison s úsmevom a James, krútiac hlavou, zatiaľ odišiel do svojej izby. Do ruksaku, ktorý bol minimálne o polovicu menší, ako ten Maddisonin, hodil len základné potreby ako zubná kefka, pasta, pyžamo a nejaké oblečenie a o chvíľu už stáli pred Ameliinou izbou, ktorá im otvorila zabalená v župane a s mokrými vlasmi.
“Ahojte”, pozdravila dvojicu trochu prekvapene. “Čo vy tu robíte?”
“Nazdar, sestrička. Ani sa nepýtaj”, povzdychol si James nešťastne. “Tuto Maddie dostala jeden zo svojich šibnutých nápadov, že chce odísť na nejaký ten týždeň z domu…”
“Hééj... ty si šibnutý…”, šťuchla ho svetlovláska so smiechom do boku.
“Ale… podľa mňa má Maddie pravdu”, pridala sa horlivo Amelia. “Mne sa náhodou ten nápad páči a veľmi. Tiež by som rada vypadla z tejto diery a pokojne aj na viac, ako len na týždeň…”
“No a sme doma… že ma to vôbec neprekvapuje”, pokrútil hlavou James a mierne vyčítavým pohľadom pozrel z jednej na druhú. “To som jediný, ktorý myslí aspoň trochu racionálne a uvedomuje si všetky tie riziká, ktoré sa sú s tým spojené?”
“Ale no tak, braček”, prihovorila sa mu Amelia. “Už len to, že sme tu, je riziko…”
“Čo sa tu deje?”, ozval sa Adam spoza Maddison a Jamesa, ktorý práve prišiel za Ameliou.
“Čau, Adam, ideš akurát vhod…”, pozdravil ho blondiak. “Dievčatá si chcú spraviť týždenný výlet mimo domu a pevne dúfam, že aspoň ty sa pridáš na moju stranu a povieš im, že je to blbosť. Veď len nedávno nás napadla Temná, bez ochrany domu na nás môže veľmi ľahko zaútočiť.”
“To je pravda, ale ako povedala Amelia, ani tu v škole nie sme v bezpečí, hlavne, keď nás ohrozuje Victor s tými jeho testami, sérami a ihlami. Podľa mňa by sa nám krátke vypadnutie z domu hodilo už len kvôli tomu, že ešte mám tú vzorku, ktorú vzala Amy z labáku a nemal som možnosť ani vybavenie sa na to vôbec pozrieť. Cestou by sme sa mohli zastaviť na mojej bývalej univerzite.”
“Dobre, dobre, vzdávam sa”, rezignoval nakoniec James a Maddie nadšene pozrela na zaľúbencov.
“No? Na čo čakáte? Šup sa dať dokopy, zbaliť sa, nástup máme v garáži za polhoďku, ideme ešte za Octaviou, aby presunula ochranný krištáľ.” Hnedovlasú elfku stretli akurát v hale, keď chcela vyjsť do svojej izby.
“Ahoj, Octavia, máš chvíľku čas?”, opýtala sa jej milo Maddison, ale ona ju zmrazila pohľadom, čo ju dosť prekvapilo.
“Nie, nemám”, odvetila a chcela vyjsť hore schodmi.
“Prosím ťa, je to dôležité”, naliehala na ňu Maddie. “Potrebujeme sa dostať z domu a keby si bola taká ochotná a presunula nám na chvíľu krištáľ…”
“Som vám dobrá, len keď niečo chcete! Typickí čarodejníci, myslíte len na seba!”, odvrkla elfka pohŕdavo. “Nie, povedala som, že nemám čas. Dajte mi pokoj.”
“Ale no tak, čo sme ti urobili, že si taká nabrúsená?”, bol zvedavý James, načo sa posmešne uškrnula.
“Vy konkrétne nič, ale už len to, že ste mágovia mi dvíha tlak, takže… zbohom.” Maddie sa zúfalo pozrela na Jamesa, ktorý len zmätene pokrútil hlavou. Nechcela prísť o svoju vidinu, že odtiaľto vypadne, hoc len na pár dní a tak sa uprene zadívala na Octaviu, ktorá namosúrene kráčala hore schodmi a naplno sa sústredila.
“Octavia, prosím, pomôž nám… odsuň ten krištáľ, prosím…. odsuň ho….” Vtom elfka zastala a pomaly sa k nim obrátila.
“Tak dobre, urobím to.”
“Čo…” James v šoku pozrel na Maddie, ktorá ho umlčala pohľadom a prstom si poklepala po spánku. Vtedy pochopil, čo urobila a hodil na ňu vyčítavý pohľad, načo len pokrčila plecami. Keď Octavia na desať minúť odstránila krištáľ, obaja sa jej pekne poďakovali a už utekali do garáže.
“To nebolo fér, moja milá”, skonštatoval pohoršene James, keď kráčali po štrkovom chodníčku.
“No čo… ako by sme sa odtiaľto dostali?”, odvetila Maddie.
“Ale zahrávať si s jej mysľou? To je podľa mňa priveľa…”
“Veď nebuď taký suchár, bože. Áno, nebolo to pekné, ale musela som to urobiť a bodka”, zahriakla ho už podráždene a vtedy vstúpili do garáže, kde ich čakali Amelia s Adamom. Spoločne nasadli do blondiakovho auta, oni sa usadili dozadu, Maddie zasa vedľa Jamesa. Ten naštartoval motor, pridal plyn a príjazdovou cestou, ktorá sa tiahla pomedzi stromami, prechádzal von z pozemku. Po chvíli sa pred nimi zjavila honosná brána z tepaného železa, oddeľujúca školu od lesa. Adam vystúpil, aby ju otvoril a mohli konečne opustiť toto miesto. Už boli skoro von, keď zrazu pocítili silnú ranu, akoby narazili na neviditeľnú stenu a ožiarilo ich také prudké svetlo, až si Maddie musela rukami zakryť oči. To však nebolo všetko, auto, v ktorom sedeli, sa pri zrážke s energickou blokádou vymrštilo a odletelo pár metrov naspäť, kde sa prevrátilo na strechu. Adam s hrôzou sledoval tento incident.
“Ale veď Octavia krištáľ odstránila, tak čo doriti má toto znamenať?!”, prebehlo mu náhle hlavou, kým bežal za svojou priateľkou a spolužiakmi. Situácia už na prvý pohľad vyzerala viac než zle. Okná boli porozbíjané a vozidlo vyzeralo, akoby havarovalo s kamiónom a nie, že len malej rýchlosti narazilo do nejakej magickej steny. “Amy! Ste všetci v poriadku?”, skríkol a nazrel dnu. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, nebol dvakrát príjemný. Amelia mala privalenú nohu a práve sa pokúšala vyslobodiť, Maddison však bola v bezvedomí a z rany na čele jej tiekol dosť silný prameň krvi. Akurát James vyzeral byť relatívne v poriadku, toho zrejme zachránil airbag, len bol v miernom šoku. Keď sa ako tak spamätal, rýchlo sa vysúkal von a pomohol Adamovi dostať dievčatá tiež preč.
“Kriste, to čo sa stalo?!”, vyhŕkol roztrasene a položil bezvládnu Maddie na trávnik.
“Nemám šajnu, no niečo plné magickej energie nás odrazilo späť”, odvetila Amelia, ktorá sedela na neďalekom kameni, zatiaľ čo jej Adam kontroloval zranenú nohu.
“No... to som si všimol aj ja, veď som z tých svetelných bleskov skoro oslepol, ale nechápem, veď... Octavia tie šutre dala predsa preč! Dofrasa, mohlo nás to aj zabiť!”, zmätkoval blondiak, ktorý sa zároveň pokúšal prebrať Maddison. “Maddie! Maddison, počuješ ma?!”, kričal na ňu, no stále len nehybne ležala a rana na hlave vyzerala byť poriadne hlboká. James nezaváhal a pohotovo jej na ňu priložil ruky, spod ktorých mu na okamih zažiarilo biele svetlo a po zranení neostala ani jazva.
“Huh?” Maddie zmätene otvorila oči a pozrela na Jamesa, ktorý sa nad ňou ustarostene skláňal a okamžite sa mu hodila do náručia. “Čo sa stalo? Strašne som sa zľakla, ja...”, jachtala vystrašene, kým ju James tuho objímal a hladil po chrbte.
“Pokoj, už si v poriadku, všetci sme kvázi v pohode.”
“Chvalabohu”, zašepkala mu do mikiny, do ktorej mala zaborenú tvár.
“A k tvojej otázke…. odpoveď je neviem, proste sme tresli do nejakej ochrannej bariéry. A ty sa ako cítiš? Nebolí ťa hlava?”
“Nie, je mi fajn, len som ešte trochu vyklepaná.” Keď sa ako tak upokojila, James jej vtisol bozk do vlasov a prešiel k Amelii, aby ju tiež mohol vyliečiť.
“Má pomliaždené svalstvo”, skonštatoval Adam s obavami, ale to už bol slabom bielom záblesku bola v poriadku.
“Ďakujem”, povedala mu sestra a zadívala sa na bránku. “Podľa mňa museli sprísniť ochranu, keďže na Octaviu sa nedalo spoľahnúť a pomáhala nám napriek zákazu. Keď sa Aurora prebrala, už nenechala nič na náhodu.”
“Super, tak máme po výlete a vyzerá to tak, že tu v tejto sprostej škole aj zhnijeme”, horekovala Maddie naštvane.
“Kašli teraz na výlet. Momentálne máme väčší problém, ako sa ľutovať”, zahriakol ju Adam a všetci pozreli na spúšť, ktorú spôsobila ich havária.
“Pravda a bez pomoci to len tak ľahko do poriadku nedáme. Navyše, Octaviu by sme k tomu sotva presvedčili…”, povedala Amelia, ale James ju prerušil.
“Tým si nie som istý, veď Maddie sa jej pohrabe v hlave ako predtým a hotová vec, no nie?”, opýtal sa s jemnou iróniou a pozrel na svetlovlásku, ktorá sa na neho zaškerila.
“Radšej už nie. A čo Leila?”
“Čo ja viem, tá má teraz tiež svoje problémy…”
“Tak jedine Logan, prípadne Josh alebo Terrence, ale tí svoje schopnosti ešte nevedia veľmi ovlá…”, dodal James, no kým stihol dopovedať, zrazu stratil vedomie a zosunul sa na zem.
“James!”, vykríkla Maddison vystrašene, ihneď si k nemu čupla a chytila za ruku. “Čo je s tebou? Haló!!! Počuješ ma?!”
OTÁZKY:
1. Čo si myslíte o Octavii a Loganovi? Vyvinie sa ich vzťah ďalej aj napriek tomu, že Octavia cíti odpor ku čarodejníkom? Podarí sa im napokon niečo v knihách nájsť?
2. Failo znovu nedá Joy pokoj. Naozaj ju má rád, ako tvrdí, alebo chce ju a jej schopnosti len zneužiť pre vlastné ciele? Čo podľa vás znamenala vidina, ktorá sa Joy zjavila pri pohľade na Johnnyho a tiež zvláštny pocit deja vu pri Ardenovi?
3. Arden za nejakých záhadných okolností zastavil čas. Čo to podľa vás spôsobilo?
4. Urobil Falathar dobre, že upravil Leilinu myseľ, aby sa už viac kvôli matke netrápila?
5. Zaujme už Maddison konečne jasné stanovisko vo svojich citoch a na Josha zabudne? Budú s Jamesom prežívať pekné, romantícké chvíle?
6. Maddie počula niektoré myšlienky Josha a Jamesa. Ako spracuje fakt, že Josh spal s Jamesovou bývalou - Lily? Povie to Jamesovi, alebo si to nechá pre seba?
7. Maddison, Jamesa a Ameliu odhodila nejaká záhadná sila. O čo mohlo ísť? Prečo James po tom, ako vyliečil obe dievčatá, náhle odpadol?
8. Čo si myslíte o nových študentoch a o tom, ako sa im podarilo utiecť z Victorovho väzenia?
9. Prečo sa podľa vás u Johnnyho ako jediného neprejavili Victorove experimenty a nemá žiadne schopnosti?
10. Bola Samirina matka naozaj len Victorovým experimentom a vďaka nemu aj zomrela? Prečo podľa vás povedal, že aj jeho manželka zomrela nato isté, čím trpela aj ona?
11. Mamka Samire napísala list. Má ho ešte jej ocko, alebo kde asi môže byť? Bude Samira po ňom pátrať? Prečo jej po ceste do minulosti prišlo tak zle? Bolo to naozaj len následkom cestovania v čase, ako povedala Joy, alebo to bolo spôsobené niečím iným?
12. Čo si myslíte o Ardenovej pomoci pre Joy a Samiru, aby bezpečne zvládli cestu do minulosti?
13. Noví študenti boli Victorom väznení už pomerne dlhý čas. Prečo neušli už skôr?
14. Pokúsi sa Amelii s Adamom nájsť zložky aj nových študentov?
Čas na vypracovanie a pridanie úloh je do 15.6., aby ste sa na základe vašich odpovedí mohli inšpirovať a odraziť sa ďalej vo vašich pokračovaniach a my takisto :) Najlepšie ich bude vyplniť hneď po prečítaní príbehu, keď to budete mať čerstvo v pamäti :)
Čas na pridanie samotných príspevkov je do 25.6. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas. Už sa na ne veľmi tešíme. Ďakujeme :)
Pekný deň praje Ninna a Evinka :)
