Tak a máme tu nový mesiac a pre študentov aj začiatok letných prázdnin. Aby sme vám ich spríjemnili, prichádzame s novou kapitolou. Dúfame, že sa vám bude páčiť. Ďakujeme za fantastické príspevky. Ste super! :) Máme však pre vás aj jednu smutnejšiu správu, pretože dnes sa oficiálne lúčime s našou hráčkou Gretchen a ďakujeme jej za dlhú účasť v našej hre plnej mágie a kúziel. Za prípadné chyby a preklepy sa ospravedlňujeme, keďže textu je veľmi veľa, určite nám niečo ušlo, ale to vám snáď celkový dojem neskazí :) Príjemnú zábavu, kočky!
Keď sa Nika po polhodine ako tak upokojila, pomaly sa posadila na posteli a zhlboka si vzdychla. Plač ju poriadne vyčerpal a oči ju štípali. Otočila sa a natiahla sa za papierovými obrúskami, ktoré mala položené na nočnom stolíku.
Vyfúkala si nos a až vtedy si všimla, že má stále oblečené svetlomodré šaty princeznej Vei. Okamžite vyskočila a strhla ich zo seba, akoby ju pálili. Najprv mala sto chutí zájsť za Tessou a poprosiť ju, nech ich zničí v plameňoch, ale potom sa znova zadívala na jemnú, saténovú róbu a rozmyslela si to. Predsa, boli nádherné a bola by ich veľká škoda. Napokon ich len úhľadne poskladala, strčila do ruksaku a hodila pod posteľ. Potom vošla do kúpeľne a napustila si vaňu. Pridala do nej bohaté množstvo peny, až sa voda len tak hmýrila bublinkami. V kúpeľ ju ukľudnil ešte viac a mala dosť času, aby popremýšľala nad tým, čo sa stalo. Doteraz si myslela, že situácia, v ktorej sa ocitla, je viac než hrozná, no teraz ju napadlo, žeby mohla zabrániť tomu, aby Vea o jej výlete do elfského paláca povedala mame. Na um jej zišla kniha kúziel, ktorú mala Olivien. Ešte dnes musí zájsť za ňou a poprosiť ju, nech jej ju požičia. Keď vyšla z vane, rýchlo si obliekla prvé kraťasy a tričko, ktoré jej prišli pod ruku a ešte s mokrými vlasmi vybehla na chodbu smerom k izbe jej spolužiačky. Trochu nesmelo zaklopala, ale zvnútra nepočula žiadnu odpoveď a tak to skúsila znova. Nič. Poobzerala sa po rozhľahlej chodbe, bol už večer a všade bolo ticho. Nike prišlo zvláštne, že Oli ešte nie je vo svojej spálni. Žeby zaspala? Potichu otvorila dvere do tmavej izby, no vďaka svitu mesiaca, ktorý ju matne osvetľoval videla, že posteľ je prázdna. “
“Možno je ešte dole s ostatnými a zasa čučia na nejaký film, alebo čo”, pomyslela si Nika. “No nechce sa mi ju ísť hľadať, jednoducho si tú knihu vezmem a vypadnem. Neskôr Olivien vysvetlím, prečo som si ju požičala.” Rozsvietila malú lampu na komode a dala sa do pátrania. Prehľadala knihovnicu, šatník a nakoniec jej ostal ešte písací stôl. Pozrela do zásuviek, ale okrem denníka, nejakých papierov a zošitov nenarazila na nič. Až v najspodnejšom šuflíku ju upútala fotografia s dátumom spred dvoch rokov. Bola na nej Olivien, sedela na terase a bolo leto. Vzadu ju okolo pliec držalo aktraktívne, trochu staršie tmavovlasé dievča, ktoré malo také biele zuby, až jej skoro žiarili. Vedľa jej spolužiačky sedela žena, tá mohla mať tak štyridsať päť rokov a pri nej bol muž v približne rovnakom veku. Všetci boli usmiati od ucha k uchu. Nika prepokladala, že dievčina za Oli je jej staršia sestra, lebo sa na seba veľmi podobali spolu s ich mamkou. Muž s hrdým vyrazom na tvári musel byť jej ocko. Šťastná a milujúca rodina. Pri pohľade na nich pichlo Niku pri srdci. Aj ona veľmi túžila po takej a skoro nezadržala slzy, ktoré ju pálili v očiach. Bolo jej to tak strašne ľúto, že si vo chvíli bezmocnosti a závisti roztrhla fotografiu na dve polovice. Presne v strede, čiže rozdelila rodičov a ich dve dcéry. Nika sa zľakla, fotku rýchlo strčila späť do zásuvky a pokračovala v hľadaní knihy. Tú však nanešťastie nenašla a tak sa namrzene vrátila do svojej spálne. Tam si z polica vzala pútavý román, hodila sa krížom cez posteľ a začítala sa do nej, aby prišla na iné myšlienky. Bola o dievčati, ktoré odmalička vyrastalo v detskom domove a keď dospelo, rozhodlo sa nájsť svojich skutočných rodičov. Hlavná postava Nike pripomínala ju samu, no ona to mala oveľa jednoduchšie. Bola obyčajným dievčaťom a rodičov nakoniec našla pomocou internetu. Už si len kúpiť letenku a to je všetko. Brnkačka. Nika s povzdychom zavrela knihu, ľahla si a zavrela oči. Ani sa nenazdala a zaspala tuhým spánkom.
Olivien sa rozlúčila s novými spolužiakmi a opustila terasu, kde skupinka ešte pokračovala v debate. Keď nika zbadala, že jej kamarátka odchádza, ponáhľala sa za ňou, aby si od nej vypýtala tú knihu kúziel. V hlave jej stále vírilo množstvo myšlienok o tom, čo sa odohralo v záhrade a čo sa dozvedela. Pri Terencových slovách bola v takom šoku, že sa jej roztriasli ruky, keď ho ošetrovala a na rany po povrazoch mu vyliala viac dezinfekčného prostriedku, ako mala. Pri pomyslení, že tú krutú a bezcitnú obludu niekedy milovala sa jej dvíhal žalúdok. Chvalabohu, že sa Victora už nadobro zbavila…
“Oli, počkaj!”, zavolala na kamarátku, keď sa vymanila z neveselých úvah. Olivien sa otočila a sledovala, ako k nej Nika beží, keď zrazu niekde začula umraučaný a večne podráždený hlas.
“Héééj, hlupaňa!” Pozrela na blonďavú priateľku, ale nezdalo sa, že by Mura tiež počula.
“Čo je, Nika?”, opýtala sa jej s úsmevom, keď sa znova ozval ten hlas a ona skoro podskočila, pretože mala pocit, akoby jej zareval priamo do ucha.
“Láskavo sa tu nevyškieraj na tú sprostaňu a rýchlo sa jej zbav. Mám pre teba úlohu, teda, ak túžiš po dobrodružstve. A neobzeraj sa okolo ako blbá!”, zaprskal namosúrene.
“Kde si?”, zašepkala a zamaskovala to kašľom, pričom Nika na ňu nechápavo pozrela.
“Oli, potrebujem sa…” Jej slová však zanikli v pohŕdavom odfrknutí.
“Ty si taká nenápadná!”, skonštatoval a Oli v duchu videla, ako prevracia tie svoje žlté okále. “Vpravo, vľavo, hore, dole… no kde by som asi mal byť?! Raz ma z teba porazí, Olivien, ver, že sa tak stane…”, lamentoval a jej to vtedy doplo. No jasné… Dnes ráno, keď vstala, čakal ju na stole pekný žltý kvet do vlasov a Muro v obraze, pričom nezabudol na dobré ráno uštipačne poznamenať, že aj jeho kožuch vyzerá ráno lepšie ako jej blonďavé hniezdo na hlave. Potom dodal, že ak je už dostatočne prebratá a pri zmysloch, tak jej oznamuje, že to nie je len taká obyčajná sponka, ale že bude slúžiť na tajnú komunikáciu medzi nimi dvoma. Mala si ho dať do vlasov a keď bude od nej niečo potrebovať, z kvetu sa ozve jeho hlas, ktorý vďaka špeciálnemu zaklínadlu počula iba ona. Oli to úplne vyfučalo z hlavy vďaka po šoku, ktorí jej spôsobili noví spolužiaci a Aurora. “Takže so seba okamžite stras tú hlupaňu a potom ma nasleduj do chodby, kde je tajný vchod do mojej školy”, zasipel jej na záver a Oli pozrela na Niku, ktorá sa už tvárila viac než podozrievavo.
“Nika, prepáč, ale mám dôležitú prácu…”, jachtala Olivien a ustupovala pred ňou.
“Počkaj, ja od teba potrebujem iba…”
“Neskôr, dobre? Teraz musím…” Nika sa zamračila a prekrížila si ruky na prsiach.
“Oli, správaš sa viac než čudne, čo sa deje?” No ona sa ňu už len ospravedlňujúco usmiala a vybrala sa preč. Tajne dúfala, že sa jej kamarátka za ňou nevyberie. Našťastie nie, ešte ju zahliadla, ako nahnevane vychádza hore schodmi a vydýchla si.
“To bolo vééééľmi inteligentné, presne hodné sprostane, ako si ty”, poznamenal opovržlivo Muro, keď sa zjavil v obraze a rozbehol sa. “A neflákaj sa, makaj! Za ten čas by si už mohla mať akú takú kondičku, lemra lemravá!” Oli na neho vyplazila jazyk a ďalej si ho už nevšímala. Našťastie počas behu už Muro nemal žiadne hnusné poznámky. Keď prišli na miesto, zopakovalo sa to, čo vždy. Spadli závesy, zhaslo svetlo a potom sa znova zažalo. A z Mura bol nanešťastie živý kocúr, ktorý dokázal riadne škrabať a stačila mu nato len jeho protivná zlomyseľnosť. Na Olivienino prekvapenie na nich tento krát nečakal nikto. „Anabell sa pripravuje na misiu, preto dnes nemohla za nami prísť a jej bratia takisto,“ poznamenal Muro. „...takže kód musíš vyťukať ty.“ Oli sa neho zhrozene pozrela.
„Ja? Ako?“ Mala ešte v čerstvej pamäti, ako Anabell alebo niektorý z jej bratov zadával kód a jej to pripadalo len ako čudné búchanie po stene.
„Vidíš tie kamene, ktoré tvoria stenu?“, začal vysvetľovať Muro, načo Oli prikývla. „Každé predstavuje jedno písmeno abecedy. Zo začiatku si to musíš spočítať, prvý kameň zhora je A a posledný zdola je Z. Na ostatných stenách máš svetlejšie kamene, takže si to nemôžeš pomýliť. Tak a teraz...“ Na chvíľu sa odmlčal a zatvoril oči. O pár sekúnd sa pred Olivien zjavil pergamen a na ňom podpísaných asi päťdesiat mien. Vedľa neho sa objavilo biele pierko na písanie a atrament.
„To vážne? Ako zo stredoveku alebo Harryho Pottera...“, zamrmlala Olivien. Muro sa na ňu škaredo zaškeril.
„To je magická zmluva. Keď ju podpíšeš, zaväzuješ sa k tomu, že nikomu nepovieš heslo na vstup do mojej školy. To ti môžem povedať iba ja, ak by ho vyslovil nahlas niekto iný, zomrie.“ Olivien sa po jeho slovách striasla, niečo také si ani nevedela predstaviť. Trasúcimi prstami zobrala do ruky pierko, namočila ho do atramentu a na koniec pergamenu začala písať svoje meno. Keď skončila, písmená sa zaleskli červenou farbou. Keď sa ich Oli dotkla, boli už úplne suché a nedali sa rozmazať. Pergamen vzápätí zmizol a spolu s ním aj pero a atrament. Muro sa spokojne uškrnul. „Heslo je aperire.“ Olivien ho pomaličky vyťukala, dávala si pozor, aby sa nepomýlila. Nakoniec sa jej to podarilo, vchod sa otvoril a hneď ako vošli dnu, aj zatvoril. Na stene viseli fakle a na jednom háku boli zavesené tri kľúče : strieborný, zlatý a bronzový.
„To sú to Anabelline kľúče?“, nechápala Oli.
„Nie, je to ich duplikát, vyrobený špeciálne pre sprostaňu, čiže pre teba”, odvrkol Muro s protivným úškľabkom. Olivien teda opatrne vzala kľúče do ruky a usmiala sa. Potom absolvovali cestu ako predtým a ona si kľúče pripla o kraťasy, ktoré mala na sebe. No keď sa dostali na lúky, z ktorej minule odleteli na jednorožcoch, Olivien zrazu nevedela, čo ďalej. „Mám na nich zavolať?“, spýtala sa Mura.
„Skús,“ odvetil a s prižmúrenými očami čakal.
„Ehm... Haló! Jednorožce!!“, kričala s pohľadom upretým hore na oblohu, zatiaľ čo sa za ňou Muro rehotal.
„To nie sú jednorožce, ale pegasy, hlupaňa!“, ťapol sa labou po čele.
„Aha... tak... pegasy!!!”, zvolala najhlasnejšie, ako vládala, načo Muro zasa vybuchol do smiechu.
„Myslíš, že ťa budú počúvať, keď na nich budeš hulákať ako šibnutá blbka?“, zaprskal a znova sa škodoradostne rozosmial. Potom však zapískal, načo Oli ostala prekvapená, keďže nevedela, že mačky vedia pískať, ale Muro bol predsa špeci... Za krátku chvíľu priletel jeden krásny biely pegas. „To je znova Lily... Snaž sa pri lietaní nemetať, inak ťa zhodím, idiotka...“, mrmlal si kocúr a Oli vtedy už stratila trpezlivosť. Kopla ho, načo podráždene zaprskal a pokúsil sa ju poškrabať, ale ona stihla odskočiť. Pegas nespokojne zaerdžal, tak naňho konečne vysadli a on vzlietol do výšav. Olivien zo začiatku skoro znova stratila rovnováhu, no veľmi rýchlo našla opäť balans. Lietanie na pegasovi bolo rovnako úžasné ako predtým, vedela by takto tráviť celé hodiny. No po krátkej chvíľke sa jazda bohužiaľ skončila a oni opäť pristáli na veži, lenže tentoraz na východnej, ako predtým, ale tej na severe. Zoskočili z pegasa, Olivien mu ešte pohladila jemnú hrivu a vstúpili dnu. Boli tam dlhé chodby s množstvom dverí a každú chvíľu okolo nich niekto prešiel. Muro podišiel k veľkým zeleným dverám a otvoril ich. Bola to malá miestnosť, v jej strede bol drevený stôl a okolo neho päť stoličiek. Pozdĺž stien sa nachádzali police na knihy, nádoby, elixíry a iné veci... V izbe bolo len jedno okno a to bolo teraz zatiahnuté červenými závesmi, rovnakej farby bol aj koberec. Napravo od dverí bol kozub, v ktorom pukotal oheň. Okrem toho tam boli ešte traja ľudia, Anabell, Simeon a Jonathan. Sedeli na troch stoličkách a tie dve zvyšné boli asi pre Olivien a Mura.
„Dobre, že ste prišli, no trocha meškáte,“ upozornila ich Anabell. Blond vlasy mala zopnuté do vrkoča a na sebe mala sivé tričko a čierne nohavice. Olivien si všimla, že Jonathan a Simeon sú oblečení rovnako, no oni na rozdiel od sestry mali na krku zavesený talizman, v ktorom bola nejaká tekutina. Na stole ležal ešte jeden takýto talizman. Muro s Olivien si sadli a kocúr začal rozprávať.
„Dnes máte pred sebou veľmi dôležitú misiu, takže sa ju opovážte pokaziť. V podstate ide o tri misie v jednej...“ Muro sa na chvíľu odmlčal a súrodenci vyzerali, že vedia, o čom je reč, no Olivien začínala byť nervózna….
„Ako tri misie?“, čudovala sa. „Ja som si myslela, že budeme mať len jednu!“ Muro prevrátil oči a nevšímal si ju.
„Takže, aby náš plán pochopila aj táto sprostaňa...“, kývol zamatovou hlavou k Oli, „potom jej to ešte raz tesne pred odchodom vysvetlíte, no teraz prejdeme k veci.“ Všetci na Mura hľadeli s očakávaním. „Ešte predtým...“, znova sa otočil na Oli, „dúfam, hlupaňa, že si nezabudla na to, kto je Temná.“ Keď Oli pokrútila hlavou, pokračoval. „Príchod Temnej sa stále blíži. Nezaútočila zatiaľ iba preto, lebo vie, že elfovia a čarodejníci sa spojili a ona si hľadá spojencov...“
„A čo my akože s tým?”, prerušila ho Olivien. “My máme na rozdiel od nich pegasy, jednorožce a podobne, nie?“ Kocúr sa od zlosti úplne roztriasol a začal prskať. “Prečo som len nezostala ticho?”, vyčítala si.
„A teraz ma, blbka, dobre počúvaj... Ako asi budú jednorožce bojovať?! Napichnú niekoho na roh alebo čo?!“ Olivien mu radšej nepovedala, že presne to mala namysli. „Okrem toho, pochybujem, že by nejaký jednorožec išiel do vojny, takže vráťme sa k vašej misii a vyvaruj sa prihlúplych poznámok, jasné? Už aj tak sme stratili veľa času...“
Nika nahnevane vošla do izby. Stále myslela nato, ako sa Olivien čudne správala a vŕtalo jej v hlave, kde zasa išla. S povzdychom vytiahla svoj denník a začala si tam dopodrobna zapisovať, čo dnes prežila. Všetko, o čom rozprával Terrence, aký mala pocit z nových študentov a v neposlednom rade aj uzdravenie Aurory. Vedela, že ich patrónka ju stále nenávidí zato, že ju
Victor s ňou podviedol a vlastne kvôli nej sa aj rozišli. Keď bola v bezvedomí, Nika si priam užívala jej neprítomnosť a pomaly začínala byť aj šťastná, zbavila sa Victora, ale teraz… Aurora jej zasa bude dýchať na krk a buzerovať pri každej príležitosti. Navyše, chýbal jej Kettu. Už sa pri nej dávno nebol a ona netušila prečo. Asi by sa mala zasa vydať do magickej záhrady, možno ho tam stretne… Ale teraz musí vyriešiť ten nešťastný incident s Veou a nato potrebuje od Olivien tú knihu kúziel. Pozrela na hodinky… snáď ten vetroplach už bude u seba. Zatvorila denník, položila ho na stôl, vstala z postele a ponaťahovala si stuhnutú kĺby. Potom ju napadlo, že pôjde skontrolovať, či sa už Oli vrátila. Vyšla z izby a zaklopala na dvere jej spálne, no odpoveďou jej bolo zasa ticho. A tak, rovnako ako včera, sa poobzerala, či je vzduch čistý a či je na chodbe sama, potom vošla dnu. Nikto tam nebol, ale vzadu pod stolom si všimla nejaký papier. Zohla sa a natiahla sa za ním. Nechcela si ho čítať, len položiť na stôl, no neodolala a aspoň trochu do neho nakukla, načo ostala prekvapená.
Milá hlupaňa!
Tento list tu nájdeš, keď sa vrátiš z misie. Nech ťa ani nenapadne ho niekomu ukazovať! Ak si splnila misiu, príď na ďalší deň k nám. V lese si nájdeš nejakého pegasa, on už bude vedieť, kde Ťa má odniesť. A nezabudni, prines čo najviac informácii o Aurore a ostatných.
S pozdravom,
Muro, verný pomocník, vznešený kocúr tretieho najvyššieho stupňa oficiálnej rady.
„Čooo?“, nechápala Nika a mračila sa na papier. Vedela, kto je Muro, ale ako to myslel, že kto má prísť k nim? A aké pegasy? Komu má komu priniesť informácie? Komu bol ten list vôbec určený? Akej hlupani? Takéto otázky sa Nike preháňali hlavou, rozmýšľala aj, či tu má ten list nechať alebo s ním odísť. Napokon sa rozhodla, že chce vysvetlenie. Ak Olivien ho bude chcieť, povie, že ho má, ale dá jej ho až potom, ako vysvetlí, o čo tu vlastne ide. Papier si strčila do vrecka mikiny a pobrala sa do kuchyne zobrať si niečo na jedenie.
Olivien, Anabell, Simeon a Jonathan zostupovali do hlbokého a vlhkého podzemia, kde páchla pleseň. Mala pocit, akoby úzke, kamenné schody nemali konca, strácali sa v tme a navyše, už sa dvakrát pošmykla na ich slizkom povrchu. Prvý raz ju zachytil Simeon, ktorý jej kráčal za pätami, ale potom spadla rovno na Anabell, tá išla pred ňou a obe sa hodnú chvíľu kotúľali dole, kým konečne dopadli na tvrdú zem.
„Prepáč”, ospravedlnila sa Olivien a pomohla Anabell vstať, pritom si pošúchala boľavý lakeť. Tá nad tým len mávla rukou, ale viditeľne krívala, ako si udrela pravé koleno. Oli to mrzelo, tak radšej odvrátila pohľad a skontrolovala si talizman, ktorý mala zavesený na krku. Mala obavy, či ho pri páde nestratila, ale bol tam. Bol magický a urobil ju neviditeľnou, kedykoľvek to chcela a potrebovala. Kým sa súrodenci o niečom ticho rozprávali, Oli premýšľala nad ich plánom, ktorý už pochopila. Ako vravel Muro, mal tri fázy. Prvá, to bol vstup do podzemia. Pod hustým lesom, v ktorom Olivien už pár krát bola, sa hlboko, asi kilometer pod zemou nachádzala striga, ktorá tam žije už asi tritisíc rokov. Dokáže namiešať elixíry s neuveriteľnou mocou a mnohí čarodejníci k nej chodia po radu, ale iba keď sú už naozaj zúfalí a nevedia si sami dať rady, pretože striga žiada za všetko privysokú cenu. A preto Olivien nechápala, prečo tam teraz idú oni. Veď určite majú ešte veľa možností, tak sa nemusia hneď trepať za strigou, nie? Navyše keď vedia, aká je. Ale súrodenci sa tvárili, akoby iná cesta neexistovala. Nemali tušenia, čo od nich bude striga žiadať, ale vedeli, čo chcú – zrkadlo, ktoré odpovie pravdivo na tri otázky, keď sa ho ktokoľvek opýta. Muro povedal, že na to, aby sa pohli ďalej, ho potrebujú. Výhradne sa však musí pýtať on, lebo „Napríklad taká hlupaňa by mohla všetko pokaziť,“ ako sa vyjadril. Ak by cena bola však naozaj privysoká, že by ju nešlo zaplatiť, mali súrodenci a Olivien použiť talizmany a neviditeľní odísť preč. Samozrejme, okrem Anabell, tá ho nepotrebovala. Po chvíli sa vydali na cestu spletitými chodbičkami, každá sa im videla rovnaká. No zdalo sa, že Bell presne vie, kadiaľ má ísť. Asi po polhodine sa zdalo, že sú na konci, chodba, v ktorej boli sa rozšírila a už mohli kráčať vedľa seba. Výrazne sa oteplilo a konečne boli tu fakle, lebo predtým si museli svietiť kúzlami. Na konci trónili obrovské dubové dvere s klopadlom v tvare jašteričej hlavy. Simeon ho zobral do ruky a hlasno zabúchal. Ozvali sa pomalé, šuchtavé kroky, dvere sa poodchýlili a vyšla z nich striga taká škaredá, až Olivien naskočili zimomriavky. Premeriavala si ich opovrhlivým pohľadom a škrekľavo zahundrala.
„Čo chcete?“ Jonathan trochu nervózne prešiel dopredu.
„Prišli sme sa dohodnúť...“ začal, ale striga sa rozrehotala a svojim chrapľavým hlasom im zarecitovala :
Kto raz do podzemia rozhodne vstúpiť,
do domu strigy sa vyberie,
už viac neodstúpi,
už sa viac nepreberie.
Každý odo mňa niečo chce,
no keď ma uvidí,
ani slovo nevyjachce,
hneď ma znenávidí.
Dám vám, čo potrebujete,
no cenu zaplatiť musíte,
odstúpiť už nemôžete,
inak sa tu udusíte.
Už viac neuvidíte slnko,
už nebude žiadne ránko,
radím vám, si to rozmyslite,
keď nie, ďalej vstúpte!
“Páni, ta vie ale rýmovať”, pomyslela si Olivien a zároveň sa striasla. Teraz mala naozaj najväčšiu chuť odstúpiť a byť v teple svojej izby, no vedela, že nemôže. Ak chce pomôcť, musí byť statočná a ostať. Ostatní na strigu len vyvaľovali oči a ani nežmurkli. „Ideme,“ povedala polohlasno Olivien a urobila krok vpred, no ostatní sa ani nepohli, vôbec nereagovali. „Anabell, Simeon, Jonathan! Čo ste si to rozmysleli?“, zasyčala podráždene Olivien. Striga sa usmiala, ak to vôbec bolo možné.
„Nie, sú len paralyzovaní,“ povedala pokojne.
„Čože?!“, prekvapene zhíkla Olivien. “Prečo?!” Striga si však jej otázky nevšímala.
„Poď ďalej, dievčatko”, povedala len a Oli sa pozrela za seba. Súrodenci boli stále ako tri sochy. Napokon preglgla a so strachom vstúpila dnu, kde sa opatrne rozhliadla. Striga mala naozaj zvláštny dom. Viedla ju cez úzku chodbu, kde namiesto stien, stropu a podlahy boli čudné sklenené kocky s ľudskými očami svojich neúspešných návštevníkov, ako jej to babizňa hrdo rozprávala. Olivien znovu naskočili zimomriavky, lebo tých očí tu bolo naozaj mnoho. Dokonca by prisahala, že niektoré na ňu mrkali, ale to bola už asi len jej paranoja. Z chodby došli do malej žltej izby, kde nebol žiaden nábytok, ale zato asi trinásť dverí. Každé boli iné - veľkosťou, farbou, materiálom aj typom. Oli to pripomenulo dvere z Alice v krajine zázrakov. Striga si vybrala vysoké dvere z dreva s obyčajným obdĺžnikovým tvarom a obidve sa museli zohnúť, keď cez nich prechádzali. Táto miestnosť udivila Olivien asi najväčšmi. V strede bol obrovský kotlík, okolo neho boli aj podstavce. Steny ani nebolo vidieť, pretože ich zaberalo veľké množstvo políc, na ktorých boli staré knihy, elixíry, perá, atramenty, ceruzky, pergameny, znova oči, no tentoraz v kompótových fľašiach a Olivien nechcela vedieť, komu asi patrili. Ďalej sa tam nachádzali akvária s čudnými stvoreniami, sviečky, rôzne kosti a ešte veľmi veľa vecí. Zo stropu viselo asi päť klietok a v každej bol nejaký impozantný vták. Olivien sa zapáčil jeden nádherný s oranžovočervenými perami a prekrásnym chvostom. „To je fénix,“ poučila ju striga. Olivien ho chcela cez mreže pohladkať, no vták ju ďobol a ona so syknutím uskočila dozadu. Striga si medzitým zobrala rebrík, vyšla naň a s rachotom vyberala nejaké prísady z poličiek. Keď skončila, zišla dole a podišla ku kotlu, kde ich všetky hodila a pomaly miešala.
„Ehm... vy viete, čo potrebujem?“, ozvala sa nesmelo Olivien, ale odpovede sa nedočkala. Striga ju zasa ignorovala a krúžila obrovskou varechou ďalej. Kotol už poriadne bublal a jedna bublina pristála na predlaktí strigy, až od bolesti sykla. Potom odstúpila z podstavca, otočila sa na Olivien a znova začala recitovať :
Viem, prečo si tu prišla,
čarovné zrkadlo si hľadala,
už správna chvíľa nadišla,
aby som ti ho podala.
Ale ešte predtým mi musíš niečo dať,
niečo, o čo len teba môžem požiadať,
niečo, čo rastie v lese pri dome,
niečo, čo kvitne pri strome.
Sú to kvety, modré, jasné,
a nie sú len okrasné.
Zajtra ťa tu očakávam,
dôveru do teba vkladám,
ak tu zajtra nebudeš,
bez okolkov zomrieš.
Olivien hneď vedela, ktoré kvety má na mysli, tie, čo priniesla Nika na narodeninovú oslavu pre Joy, Ameliu a Maddison.
„Splním to, ale najprv mi dajte zrkadlo,“ povedala, načo jej striga podala pergamen a pero.
„Podpíš sa,“ zahundrala a Oli napadlo, že dnes to robí už po druhý krát. Na zvitku boli zvláštne znaky a bol tam len malý kúsok na podpis. Keď sa Olivien podpísala a papier spolu s perom samé zaleteli na poličku, striga si natiahla gumenú rukavicu až po lakeť. Vyšla na stupienok a strčila ruku do kotla. Chvíľu v ňom šmátrala a potom pomaličky vytiahla prekrásne ligotavé zrkadlo a podala ho Olivien, ktorá sa zoširoka usmiala. „A teraz už bež, dievčatko,“ vyhlásila striga. Jej to nebolo treba dvakrát hovoriť, do troch sekúnd bola pri vchodových dverách, vyšla a hneď ich aj zabuchla. Vedela, že sa sem zajtra ešte bude musieť vrátiť, no na to teraz nechcela myslieť. Mali za sebou jednu časť, to bolo podstatné, čakajú ich ešte ďalšie dve. Olivien zbadala, že aj súrodenci sa začali preberať z tranzu.
„Čo sa stalo?“, spýtala sa úplne zmätená Anabell, no keď uvidela zrkadlo, rozžiarili sa jej oči.
„Cestou vám to vysvetlím,“ povedala Oli, pretože sa museli poponáhľať.
„Nika?“ Aurora na ňu pozerala ostražitým pohľadom. „Čo to skrývaš?“
“Myslím, že do môjho súkromia vás nič nie je”, odvetila jej Nika pokojne, no najradšej by si hlavu otrieskala o stenu. Ako mohla byť taká hlúpa? Hneď ako vstúpila do svojej izby, list vybrala z vrecka a znova si ho čítala. Chcela prísť nato, čo vlastne znamená a aké tajomstvo Olivien skrýva. No keď jej Aurora bez zaklopania vrazila dnu, vyľakane list skryla za chrbát. No ich tútorka si to všimla a hneď si ju podozrievavo premerala a dožadovala sa odpovede.
“Nebuď drzá! Toto je moja škola, môj dom a tu sa nebudú robiť žiadne tajnosti! Už mám toho aj tak plné zuby! Čo zasa kujete za mojím chrbtom, vy decká nepodarené!”, skríkla a kým sa Nika stihla spamätať, list z jej rúk zmizol a už ho držala Aurora. Už aj bez toho bola naštvaná, pretože už sa dozvedela, že sa túlala v elfej ríši a skúšala si Veine šaty.
„Ale ja nič neplánujem, je to len obyčajný list od...“ V tej chvíli sa Nika sekla, pretože si dopredu nepremyslela, čo jej povie. Aurora sa zlomyseľne uškrnula a poklopkávala nohou. „No od koho, drahá moja?“, opýtala sa jej falošne sladkým hlasom.
“To je moja vec”, odvetila napokon Nika, načo si hlavná čarodejnica odfrkla a začala ho čítať. Každým slovom jej plné pery tuhšie zovreli a keď skončila, pozrela na ňu takým chladným pohľadom, až Nike prešiel po chrbte mráz.
„To má byť akože vtip?! Nika! Vysvetlíš mi to?!“ Aurora na ňu s prižmúrenými očami zazerala. „Ešte raz sa ťa pýtam, čo to má byť a teraz mi už aj odpovedz!“ Nike sa do očí tlačili slzy. Netušila síce, čo znamená ten list, ale čo ak bol pre Olivien dôležitý? „Prečo je to adresované mne?“
“Čože? Ale veď...” To určite nebolo pre Auroru….
„Kriste, zízaš tu na mňa ako teľa na nové vráta! Kto to písal?“ Aurora kládla otázky, no žiadne odpovede naň nedostala. „Napísala si to ty?“, chcela ešte vedieť. Nika pokrútila hlavou. „Čítala si to?!“, zvolala a ona nevedela, či má povedať pravdu alebo zaklamať, tak pokrčila plecami. „Tak na! Čítaj!“ Aurora jej podala list a Nika s prekvapením zistila, že list sa zmenil.
Milá (a bohužiaľ aj sprostá) Aurora!
Nechápem, prečo ten svoj veľký nos strkáš všade, kam nemáš! Ešte som nezažil, žeby si sa aspoň na jeden deň starala len o svoje záležitosti. Namiesto toho, aby si riešila vojnu s Temnou a hľadala spojencov, snoríš v listoch svojich žiakov a čítaš si ich! Ako to pomôže vo vojne?
S pozdravom
Tvoj milovaný neznámy
Nika vyprskla smiechom, na čo si ju Aurora premerala pohŕdavým pohľadom.
“Sprostá mládež, toto mi fakt bolo treba”, skonštatovala nakoniec opovržlivo a nahnevane za sebou zabuchla dvere. Nakoniec nie je ten kocúrisko Muro taký hlúpy, ako si myslela!
Ticho, ktoré nastalo, bolo priam ohlušujúce. Joy, ktorá ešte stále držala Ardenovu ruku vo svojej krehkej dlani, nechápala, ako sa to stalo. Ako dokázal zastaviť čas? Zmätene sa dívala hore na jeho peknú, no momentálne zamračenú tvár a bolo vidno, že nad tým tiež tuho uvažuje. Najprv liečiteľstvo, ako mal James a teraz sa zrazu u neho prejavili jej schopnosti? Vtom si jemne vymanil ruku z jej zovretia a v očiach sa mu zažínalo svetlo poznania.
“Ale to nie je možné…”, zašepkal šokovane a stále pohľadom hypnotizoval svoju dlaň, akoby za všetko mohla ona a v nej nájde na všetko vysvetlenie.
“Čo?”, chcela vedieť Joy a spýtavo na neho hľadela. “Vieš, čo to spôsobilo?”
“Podľa toho, čo som za tie roky prečítal a naučil sa, je toto prejavom…”, ticho sa zasmial a šokovane pokrútil hlavou. “Toto je prejavom magickej schopnosti čarodejníkov a ja som len človek, nie…”, nedopovedal, podľa neho bola celá táto situácia absurdná.
“Nemohol byť niekto z tvojej rodiny čarodejník?”
“Ja neviem, otec nikdy nespomínal niečo také… Naozaj si to nebola ty? Mohlo sa stať, že pod tlakom emócii, čo v tebe ten dement vyvolal, si sa mohla prestať ovládať a…”
“Nie, som si istá, že ja som čas nezastavila”, odvetila Joy a pristúpila k nemu bližšie. “Takže, čo si mal konkrétne na mysli? Vieš, čo sa s tebou deje?”
“Vyzerá to tak, že nejakým veľmi záhadným spôsobom dokážem na seba preberať schopnosti a mágiu iných prostredníctvom dotyku.” Joy prikývla, na vyučovaní už dávnejšie preberali rôzne druhy moci, akými čarodejníci môžu oplývať, čiže to nebolo pre ňu nič nové. “Spomínam si, že som počas útoku odstrčil Jamesa, aby ho nezasiahla tá modrá guľa a odvtedy som mal dar liečiteľstva”, pokračoval Arden nahlas vo svojich úvahách. “Myslel som, že to bolo tým, že atmosféra na bojisku priam pulzovala čarovnou energiou a že sa z nej, hoci som len človek, na mňa trochu nalepilo a rátal som s tým, že po čase sa stratí, čo sa aj stalo, ale z iného dôvodu. Vtedy som musel prebrať inú schopnosť od niekoho ďalšieho”, dodal takmer nečujným hlasom.
“Ale mňa si sa tiež dotýkal a nič sa nedialo, až teraz...”, nechápala Joy, no vtedy jej to došlo. “No jasné… chránil ma predsa…”
“... medailón, áno. Až kým ti ho Failo nestrhol, čo nás vlastne zasa privádza k nemu”, dodal a jeho hlase znova rezonoval hnev. V rýchlosti si natiahol džínsy a vyšiel na chodbu. Joy ho nasledovala, predtým však z komody vzala podporný záves, aby si do nej mohol dať zranené rameno a prívesok, čo stále zvierala v dlani, si vložila do vrecka na šatách. Keď vyšli spoza rohu, pri rozbitých dverách na ich starej izbe stál mladý muž, ktorého ešte nepoznali po mene, usmieval sa a ruky mal prekrížené na hrudi. Failo stál oproti nemu s rozzúreným výrazom a so zaťatými päsťami tak silno, až mal biele hánky. Obaja boli, samozrejme, úplne nehybní. Arden podišiel k elfovi a pár sekúnd si ho premeriaval. “Čo keby som ho skopol? Myslíš, že by spadol ako kus polena, ktoré má namiesto mozgu?”, opýtal sa Joy, ktorá ostala stáť obďaleč a pri pohľade na Faila jej vnútrom prebehla nevoľnosť zmiešaná so strachom.
“Arden, nemyslím si, že…”
“Že čo? Hádam ho po tom všetkom ešte chceš brániť?!”, otočil sa k nej rozhorčene, načo nesúhlasne pokrútila hlavou.
“Samozrejme, že nie, ide mi o teba, láska. Zlo a nenávisť len podnecujú nenásytnosť temnoty, čo v sebe máš. Nedaj jej príležitosť, aby sa mohla dostať hlbšie do tvojho vedomia, nedovoľ, aby mi ťa vzala… prosím”, dodala úpenlivo, pristúpila k nemu a nežne mu chytila tvár do dlaní. Cítila, ako prudko dýcha, ako ním zlosť priam lomcuje, ale pod jej dotykom zavrel oči a pomaly sa upokojoval.
“Moja, bez teba by som bol vážne v háji”, povzdychol si nakoniec a odovzdane ju pobozkal na čelo. “Máš pravdu, no najradšej by som ho aj tak vlastnoručne zaškrtil.”
“Chápem a to, ako ma brániš, si veľmi vážim, ale nestojí to za tie následky. Nevieme, koľko tomu šialenstvu v tvojej hlave stačí, aby sa ťa úplne zmocnilo.” Arden prikývol, no znova pozrel na Faila, akoby nad niečím premýšľal.
“Dobre, pôjdeme ešte za Victorom, mám pre neho zopár otázok, ale najprv s ním prehodím pár slov.” Keď zachytil, ako sa Joy nesúhlasne zachmúrila, dodal: “Neboj sa, budem sa ovládať, no nemôžem to nechať len tak plávať. Si predsa moja a on to musí vedieť.”
“Failo to predsa vie, ale aj napriek tomu…”
“Presne tak… takže? Spustíš čas ty, alebo ja?”
“Skús ty, či to budeš vedieť”, odvetila nakoniec Joy rezignovane, no zároveň bola zvedavá, či sa mu to podarí. Trochu od nich ustúpili a Arden sústredene zavrel oči. Chvíľu sa nič nedialo, ale napokon sa čas začal znova plynúť.
“... láskavo sa tu nevyškieraj, ty trápny nevzdelanec, keďže nevieš…” Failov hromový hlas sa rozľahol po tichej chodbe, až Joy trhlo. Vtedy sa aj on zasekol uprostred vety, pretože si ju všimol.
“Ale, ale... tak tu si, modroočka! Už som rozmýšľal, kam si sa mi len schovala”, uškrnul sa a ako vždy, jej priateľa úplne ignoroval.
“Zavri si tú poondiatu hubu!”, zahriakol ho Arden tvrdo a nebojácne k nemu pristúpil, no vtedy medzi nich skočil ten neznámy chalan, na ktorého prítomnosť už aj zabudli.
“Hou, hou, chlapci, pokoj!”, zvolal a silnými rukami ich držal od seba. “Nebudete tu predsa robiť scénu pred dámou a navyše, nebol by to veľmi fér, keby ste sa takto do seba pustili”, dodal, no oni dvaja si ho nevšímali.
“No čo, Ardenko, vari mi chceš jednu vraziť?”, zasmial sa Failo pohŕdavo. “Tak poď, aj keď...”, pozrel zlomyseľne na jeho zranenú ruku, čo mal v závese. “... buď máš takú odvahu, alebo si taký sprostý. Vsádzam na to druhé, pretože v takomto stave, v akom si, z teba spravím fašírky ešte ľahšie…” Už sa k nemu chystal prikročiť bližšie, ale mladík mu položil ruku na hruď. “Hej, ty! Buď taký dobrý, odpáľ a nezavadzaj!” Failo ho chcel naštvane odstrčiť, ale neúspešne.
“Nie, nemienim sa s tebou mlátiť, hoci…”, odkašľal si Arden a s ľadovým pohľadom mu pozrel do očí. “No natlač si konečne do tej debilnej gebule, že Joy je MOJE dievča, takže daj od nej svoje špinavé paprče preč, lebo to oľutuješ, vážne oľutuješ. Nepriblížiš sa k nej, neprehovoríš jediné slovo, budeš sa jej vyhýbaš širokým oblúkom...”
“Nebuď smiešny a svoje vyhrážky si strč vieš kde!” Failo bol už rozzúrený do nepríčetnosti, ale stále sa nemohol dostať cez mladého muža, čo im stále stál v ceste, bol príliš silný a to ho rozčúlilo ešte viac. Joy len ticho stála pri stene a tlčúcim srdcom pozorovala scénu pred sebou. V duchu ďakovala neznámemu, že neodišiel a držal tých dvoch od seba. “Čo už mi len ty môžeš spraviť? Ako dokážeš ochrániť Joy? Čím?”, posmieval sa mu škodoradostne. “Si len obyčajný, slabý človek a ona si zaslúži viac ako... toto”, odfrkol si a znechutene si ho premeral. “Potrebuje mňa, ja som vážený elf z kráľovského rodu, ktorý ju miluje. Navyše mám výnimočné schopnosti, vďaka ktorým som jej dostal aj do postele! A ver mi, v mojom náručí sa jej veľmi páčilo a keď si spomeniem na tie jej skvostné krivky bez jediného kúska oblečenia…”, dodal provokačne a Joy cítila, ako očervenela, navyše, mladík na ňu uprel prekvapený pohľad. V tej sekunde Arden, ktorý sa už musel maximálne ovládať, pretože v jeho vnútri to už parádne vrelo, využil jeho nepozornosť a zdravou rukou schmatol Faila za zápästie.
“Tak v tomto sa veľmi mýliš! Viem si svoju kočku ochrániť a teraz ti aj ukážem ako, ty úchylák! A môžeš si byť istý, že sa ti to nebude páčiť”, posmešne zavrčal a vtedy elf vydýchol od bolesti.
“Čo do…”, nedopovedal, pretože sa mu telo zachvelo v silnom kŕči. Joy prekvapene odstúpila z miesta, kde stála a podišla k nim bližšie.
“Hej, kamoš, čo to robíš? Veď mu…”, chcel zasiahnuť chalan, ale Arden na neho varovne zazrel.
“Ty odstúp, inak schytáš tiež”, povedal mu. “Toto je medzi mnou a ním, tak sa do toho nemiešaj. Vďaka za pomoc, ale teraz radšej zaraď spiatočku…”
“Ale…”
“Vypadni!”, zreval, načo ho konečne neochotne poslúchol. “Joy, ty tiež ostaň, tam kde si! Som v pohode…” Potom sa Arden otočil späť k Failovi, ktorému sa už podlamovali kolená, stonal a nechápal, čo sa s ním deje. “Prepáč, už sa ti budem venovať, takže... “, prihovoril sa mu ironicky. “Určite už si celý nedočkavý, veď ty vždy tak dychtíš po pozornosti, však?” Ten napriek tomu, že bolo zrejmé, ako trpí, prebodol Ardena nenávistným pohľadom, ale on sa nedal vyviesť miery a pokračoval. “Chváliš sa, že si Joy videl nahú, pretože si jej vyzliekol šaty, ale je to naozaj tak? Schválne, povedz mi o jej snoch, po čom túži, alebo napríklad, čo ju dokáže rozosmiať? Čo jej zlomilo srdce? Aké jedlo jej nechutí a aké áno? Čo miluje, alebo nevie zniesť? A čo tak jej detstvo? Aké bolo? Vieš mi odpovedať aspoň jednu, jedinú otázku?! Poznáš ju vôbec? Tak odpovedz!” Arden už kričal, ale Failo nebol schopný slova, na čele mu vyrazili kvapôčky potu a zrýchlene dýchal. Joy s mladíkom len vyjavene sledovali situáciu pred nimi. “Jasné, teraz Vaše Veličenstvo stratilo reč, čo?! Ale ja som ešte neskončil… Áno, viem, že si sa dotýkal jej tela, za čo ťa mám chuť zabiť, ale…. nevidel si ju nahú. V skutočnosti si neodhalil krásu jej duše, pretože ju vôbec nepoznáš, nič o nej nevieš a tak ju nemôžeš milovať, nie naozaj. To, čo si Joy spravil, bolo hnusné, ublížil si jej a ja som sa práve postaral o to, aby sa to už nikdy viac nezopakovalo”, dodal, vyzývavo zdvihol jedno obočie a vtedy Faila prudko pustil. On sa zatackal a narazil do protiľahlej steny. Joy len ohromene stála, v ušiach jej stále zneli Ardenove slová a srdce jej zaplavila zmes lásky, vďačnosti, šťastia, dojatia a aj obdivu... vďaka nemu sa cítila milovaná a v bezpečí pred celým svetom. Pribehla k nemu, ten ešte elfa znechutene pozoroval, objala ho okolo pása a tuho sa k nemu privinula.
“Si v poriadku?”, opýtala sa, keď cítila, že mu srdce bije ako splašené a ruka sa mu chveje. “Trochu si nás vydesil, mňa aj…”, pozrela spýtavo na mladíka.
“Ou...ehm...Terrence…”
“...aj Terrencea... Čo sa stalo? Je to tak, ako si myslím? Ty si mu...”, opýtala sa ho a dívala sa na Faila, ktorý sa stále pokúšal chytiť dych.
“Áno, vzal som mu jeho vzácne schopnosti”, odvetil Arden jednoducho a pohladil ju po chrbte.
“Čože si?!”, zahučal Failo šokovane a chcel sa na neho vrhnúť, ale bol príliš slabý, aby sa vôbec odlepil od steny, o ktorú sa opieral.
“Áno, počul si dobre a to je tvoj trest. No a vieš, čo je na tom najlepšie? Teraz je tvoja moc len moja a je len na mne, či ti ju niekedy vrátim, alebo nie. Blbý pocit, čo? Uži si ho, Failito”, žmurkol na elfa provokačne, ktorý spustil paľbu nadávok. “A ešte jedna vec… ako som povedal, k Joy sa nepriblížiš, pretože ak zistím, že si ju zasa obťažoval, vysajem ťa do posledného dychu a bude po tebe, rozumel si?!” Failo neveriacky vytreštil oči a už zasa otváral ústa, no Arden si ho už viac nevšímal. “Terrence, však?”, opýtal sa ho, keď sa k nemu otočil a podával mu ruku, ale ten na ňu len podozrievavo pozrel. “Neboj sa”, zasmial sa pobavene. “Nič sa ti nestane, len sa chcem poďakovať, že si ho odo mňa držal. A ospravedlniť sa… že som na teba ziapal, sorry. Mimochodom, som Arden a toto je moja priateľka Joy.”
“No… fajn, moje meno už poznáte, takže… teší ma”, podal mu váhavo ruku a potom aj Joy, ktorá sa na neho usmiala.
“My musíme ešte niečo vybaviť, takže sa zatiaľ maj”, povedal Arden, chytil Joy okolo pása, no Terrence ich zastavil.
“A on? Veď ledva stojí na nohách”, ukázal bradou na Faila, ktorý sa ešte stále nepohol z miesta a vyzeral dosť zničene.
“Čo s ním? Nejako sa už odplazí, mne je to pätnásť”, odvetil Arden ľahostajne, no mladík sa zatváril nesúhlasne.
“Nemôžeme ho tu len tak nechať, totálne si ho vyšťavil”, namietal.
“A? Pozri, mne je ten beznádejný prípad úplne ukradnutý, ty si s ním rob, čo chceš, dobre? Aj keď si to vôbec nezaslúži.” Terrence pozrel na Joy, tá však len jemne pokrútila hlavou. Nikomu nikdy nepriala nič zlé, ale po tom, ako jej Failo v poslednej dobe strpčoval život, bola rada, že konečne dostal príučku.
“Oukej, tak ja sa o neho postarám”, skonštatoval napokon a podišiel k Failovi. “Poď, kamoš, odprevadím ťa do izby”, prihovoril sa mu, no ten ho od seba z posledných síl odstrčil.
“Choď do riti!”, zahundral podráždene, načo Arden len pokrčil plecom s výrazom Ja som ti to vravel.
“Ako chceš….”, mávol rukou Terrence. “Tak čaute, idem už spať. Dobrú…”
“Dobrú noc”, povedala Joy, keď sa znova ozval Failo slabým, ale zlovestným hlasom.
“Nemysli si, že to týmto skončilo, ty odporná pijavica! Ja…” Arden len prevrátil očami, chytil Joy za ruku a ukázal mu vztýčený prostredník, viac pozornosti mu už nevenoval. Na konci chodby sa rozdelili, Terrence šiel doľava, on s Joy doprava smerom k izbe, kde býval Victor.
“To, čo si povedal Failovi, že… že by si ho dokázal zabiť, nie je pravda, však?”, opýtala sa ho Joy neisto. Hoci elfa neznášala, takéto extrémne riešenie sa jej vôbec nepáčilo.
“Nie, moja, dokážem prevziať len magickú energiu a schopnosti, to je všetko. On to však nevie a dúfam, že tá nevedomosť a strach o svoju kráľovskú riť ho bude od teba držať na kilometer ďaleko”, dodal a jemne jej stisol dlaň, načo Joy prikývla, no aj tak z toho mala zlý pocit. Tým, že ho pripravil o moc, bolo pre Faila veľkým ponížením a bála sa, že nakoniec bude pre neho pomsta dôležitejšia ako pud sebazáchovy. Kým sa mu stihla zveriť so svojimi myšlienkami, Arden už klopal na Victorove dvere. Ten im otvoril v župane a prekvapene na nich pozrel.
“Čo chcete? Už je dosť neskoro, nemyslíte?”, opýtal sa ich otrávene.
“Neboj sa, starký, viem, že už máš po večerníčku a je čas ísť spať, ale mám pre teba jednu otázku…”
“Arden, toto si vyprosím, aby…”
“... bol niekto z našej rodiny čarodejník?”, skočil mu Arden netrpezlivo do reči.
“Čože?” Otec na neho vyvalil oči a na okamih zneistel, čo si Joy všimla. “Prečo sa pýtaš?”
“Lebo som práve zistil, že mám magické schopnosti, preto”, odvetil, akoby sa nechumelilo, no bol nervózny. “Takže?” Victor sa na okamih odmlčal a potom prikývol.
“Poď dnu, nebudeme sa tu naťahovať na chodbe”, povedal a zrazu vyzeral o desať rokov starší, ak nie viac a ona bola zvedavá, či to zaregistroval aj jej priateľ. “Ale sám, toto je rodinná záležitosť”, dodal povýšenecky a zazrel na Joy. Arden na okamih zaváhal, potom na jej prekvapenie súhlasil.
“Fajn, daj mi minútku.”
“Pohni si”, prehodil ešte Victor cez plece a vošiel do svojej spálne. Arden sa otočil k Joy, pritiahol si ju k sebe a ospravedlňujúco na ňu pozrel.
“Prepáč, moja, veľmi chcem, aby si tam bola so mnou, no musíš ma počkať v izbe”, pošepol jej do vlasov. “Nechcem mu strkať pod nos ešte viac, než je nutné, ako veľmi mi na tebe záleží a ako veľa pre mňa znamenáš…. Musím ťa chrániť, aspoň takto. A nemaj obavy, všetko ti potom poviem, dobre?” Joy chápavo prikývla a nežne ho pobozkala.
“Drž sa a… daj si pozor.”
Joy sa pomaly vrátila do ich spálne. Ťažil ju nepokoj a musela stále myslieť nato, čo také Victor môže teraz Ardenovi hovoriť a ako to nakoniec všetko dopadne. Neprítomne vošla do sprchového kúta a pustila na seba vlažnú vodu, aby zo seba zmyla pozostatky Failovho útoku v záhrade. Stále na sebe cítila tú zmes cigariet a vody po holení, ktorá z neho tiahla. Umyla si aj vlasy, ktoré si narýchlo osušila fénom, obliekla si splývavú bielu nočnú košieľku na tenkých ramienkach a vlasy si nechala rozpustené. To všetko stihla za necelú polhodinu a Arden sa ešte stále nevracal. Vtedy si spomenula na medailón, ktorý si narýchlo vložila do vrecka šiat. Tie však už ležali v pracom koši a tak sa vrátila do kúpeľne. Vybrala ho a chvíľu hľadela na jeho dokonalé vypracovanie, stále ju fascinoval, bol krásny. Keďže retiazka bola roztrhnutá, nemohla si prívesok zavesiť na krk a inú nemala, tak ho len starostlivo uložila do hracej skrinky od Leily s tým, že si neskôr zoženie novú. Arden stále nechodil a tak sa bosými nohami prechádzala sem a tam po plyšovom modrom koberci a nervózne sa pohrávala s prsteňom, ktorý od neho dostala na narodeniny. Napokon podišla k prehrávaču a zapla ho. Z reproduktorov sa ozvala tichá a pokojná melódia. Keďže bolo dusno, napokon zhasla svetlo a otvorila veľké okná do záhrady. Vzduch, ktorý ju ovanul, bol príjemný a čerstvý a tak si sadla na parapetu jedného z nich. Privrela oči a započúvala sa do zvukov hlbokej noci a gitarovej skladby, čo práve hrala, že ani nezaregistrovala, kedy sa Arden vrátil. Ten do izby vošiel potichu, už na chodbe si všimol, že cez dvere nepresvitá svetlo a tak si myslel, že Joy zaspala. Obraz, ktorý sa mu naskytol, mu priam vyrazil dych. Áno, bolo zhasnuté, ale do izby cez otvorené obloky prenikal jasný, mesačný svit, ktorý osvetľoval Joy, sediacu na jednom z nich. V jeho striebornej žiari vyzerala tak nádherne, až étericky a pohľad na ňu mu prinášal príjemnú úľavu od toho, čo momentálne vo svojom vnútri cítil. To, čo sa Arden od otca dozvedel, bol len ďalším klincom do rakvy jeho zničeného života. Bol frustrovaný, zničený, nahnevaný, sklamaný a v tej chvíli až bolestne zatúžil po Joyiných nežných dotykoch, v ktorých sa chcel stratiť, jej jemnej vôni a hodvábnej pokožke. Tak veľmi ju ľúbil a potreboval, pretože momentálne mal pocit, že sa zblázni, že ho to šialenstvo, čo v sebe dusil, prevalcuje a spáli aj posledné zvyšky jeho zdravého rozumu a slobodnej vôle. Keď ho Joy zbadala, okamžite zoskočila z parapety a pobehla k nemu. Arden si úkosom utrel vlhké oči, nechcel pred ňou vyzerať ako slaboch, to on nikdy nebol, ale momentálne sa ledva dokázal ovládnuť, bolo toho priveľa. Ona si však ten nepatrný pohyb všimla a sama mu z líca zotrela slzu, čo sa mu tam zatúlala.
“To je v poriadku”, zašepkala tíško a potom ho tuho objala. Arden sa jej chytil ako záchranného lana a pevne si ju k sebe privinul. Držal ju tak, akoby ju už nemal viac pustiť, ani nechcel. Nikdy. Jej náruč príjemne hriala, tíšila… a prebúdzala v oboch túžbu. Navyše, ľúbezné tóny hudby ešte viac umocňovali priam elektrizujúcu a emóciami nabitú atmosféru. Po chvíli sa trochu odtiahol a mlčky sa jej zadíval do milujúcich očí. Bruškami prstov jej odhrnul pramene vlasov a pohladil ju po tvári. Potom prešiel od líca, cez líniu šije až na plecia, kde jej spustil obe ramienka na nočnej košeli, ktorá jej skĺzla k členkom. Joy sa zachvela. Po chvíli nežných, no zároveň vášnivých bozkov si ju odviedol do ich spoločnej postele, kde v láskaní pokračoval ďalej. Ardenove dotyky boli jemné, opatrné, akoby bola z porcelánu, akoby svoj strach, že jej raz môže ublížiť, pretavil do svojich dlaní. Joy sa poddala, opätovala mu ich rovnakou mierou, láskou a citom, chcela ho a potrebovala rovnako ako on ju. Aj ona Ardenovi pomohla dostať sa z oblečenia, pričom vnímala jeho zrýchlený dych a chvejúce sa ruky, keď sa k nemu pritisla tak blízko, až ich nedelil ani jeden jediný milimeter. V očiach mal len ju a Joy zasa len jeho… V tomto výnimočnom okamihu boli slová zbytočné, mali ich vyryté v každom pohľade, pohybe, pohladení a tichých stonoch... Joy sa potrebovala zbaviť pocitu zneužitia a špiny, ktorý v sebe nosila od osudnej noci s Failom a vďaka Ardenovej blízkosti, jeho nežným dlaniam a perám, sa tá hanba a bolesť rozplynula ako hmla pri ranných lúčoch slnka. On zasa chcel v jej hrejivej prítomnosti plnej lásky uniknúť svojmu životu, ktorý mu pripadal ako jeden veľký nonsens a klamstvo. Ich milovanie bolo sladké, plné intenzívnych emócií a aspoň na pár momentov oslobodilo ich utrápené duše od neutešenej reality bežných dní…
Potom sa k sebe ticho túlili. Spomalení a aspoň na chvíľu dokonale šťastní. Arden sa pohrával s vlnami jej svetlohnedých vlasov a hladil ju po chrbte, Joy mu nežne krúžila prstami po hrudi. “Ešte že si si zasa nepotrhal stehy”, skonštatovala s lenivým úsmevom.
“Našťastie, pretože ešte mám v živej pamäti vaše vyhrážky, slečna Aldainová”, skonštatoval, načo sa spoločne pobavene zasmiali, no potom sa Arden stratil vo svojich myšlienkach.
“To, čo si sa dozvedel od Victora, bolo veľmi zlé?”, ozvala sa Joy po chvíli, keď si všimla, aký je zamyslený a mierne zdvihla hlavu, aby mu videla do očí. Namiesto odpovede však mlčal a stále sa díval do prázdna. Joy si už myslela, že neodpovie, nechcela na neho tlačiť, keď sa napokon predsa len ozval.
“Ja… ehm…”
“Chápem, ak o tom nechceš hovoriť”, povedala Joy, obrátila sa na brucho, ruky si zložila na jeho hrudník a oprela si o ne bradu.
“Nie, nie, o to nejde, len… neviem, ako začať”, prstami si nervózne prehrabol dlhšie vlasy. “Mám pocit, že… celý môj život je plný tajomstiev, klamstiev a je jedna veľká irónia.”
“Prečo? Čo ti otec povedal?”, opýtala sa ho jemne a trpezlivo čakala, kým nájde vhodné slová. Arden sa zhlboka nadýchol.
“Napríklad preto, lebo som dlhé roky študoval mágiu a vyučoval iných čarodejníkov, pričom som ju sám v sebe mal, ale nevedel som o tom.”
“Takže predsa mal niekto z tvojej rodiny kúzelné schopnosti?” Joy si spomenula na Victorovu reakciu, keď sa ho nato Arden opýtal a reč tela nikdy nesklame.
“Áno, celá línia… zo strany mojej mamy”, odvetil Arden a sám tomu ešte nedokázal uveriť. “A dokonca aj ona.”
“Tvoja mama bola čarodejnica?”, vydýchla Joy prekvapene. “Ale ako… ako to, že sa u teba schopnosti za tie roky neukázali? U detí sa predsa prejavujú od narodenia.”
“Prejavili… už keď ma čakala a tým sa vysvetľuje, prečo má môj otec ku mne taký odpor. Mala ťažké tehotenstvo, pretože som jej mágiu zvnútra odoberal, samozrejme, nevedomky, neúmyselne. Mamu to však ohrozovalo, síce nie na živote, no keďže ju Victor veľmi miloval, znenávidel ma ešte predtým, ako som vôbec uzrel svetlo tohto sveta. Keď som sa narodil a mamka už bola mimo ohrozenia, dala mi všetku svoju lásku a otec žiarlil, chcel ju len pre seba. Moja mágia silnela a tak mi ju mama, podľa Victorových slov veľmi silná a talentovaná čarodejnica, na istý čas zablokovala. Chcela počkať, kým budem väčší a schopný ju vedome a rozumne ovládať. Po piatich rokoch sa rozpútala vojna medzi elfami a čarodejníkmi, presne tá, v ktorej Aurora prišla o manžela.” Na moment sa odmlčal a Joy od napätia ani nedýchala. “Mama spolu so starkou odišla, aby pomohli našej rase, ale z boja sa vrátila už len babka, mamku som viac nevidel. Mne povedali, že umrela na chorobu, ktorá ju už trápila dlhší čas a moje schopnosti ostali zablokované, až doteraz. A toto už poznáš… keď som mal desať, s otcom sme sa presťahovali z Anglicka do Ameriky, kde si našiel dobrý flek v nemocnici, a tým som stratil aj svoju starkú, ktorá mi bola veľmi blízka. Po roku mi Victor povedal, že už ani ona už nie je medzi živými, takže mi ostal len on a sama uznáš, že ako rodina nie je žiadna výhra, práve naopak. Potom sa stretol s Aurorou a mne sa otvoril nový svet, o ktorom som nevedel, že vôbec existuje a že do neho sám od narodenia patrím. Pravdepodobne preto ma štúdium mágie tak fascinovalo a priťahovalo”, dodal nakoniec a Joy prikývla.
“A čo tvoje schopnosti? Prečo sa ti prejavili teraz napriek tomu, že ti ich mama zablokovala?”, bola zvedavá, no aj nato mal Arden odpoveď.
“Victor je toho názoru, že silná mágia, ktorú som po matke zdedil, sa vo mne za tie roky nahromadila a prelomila kúzlo, ktoré ju vo mne uzatváralo a bránilo vyjsť na povrch, čo aj dáva zmysel a nič iné mi ako vysvetlenie ani nenapadá. Je ešte jedno, ale to by mama musela byť nažive a zrušiť ho sama. A to nie je možné… je mŕtva už dvadsaťjeden rokov”, dodal smutne, načo sa Joy posunula vyššie a láskyplne ho pohladila po tvári a vlasoch.
“Viem, že si ju veľmi ľúbil.”
“Veľmi si na ňu nepamätám, ale áno”, odvetil ticho.
“Ako vyzerala?”, opýtala sa ho Joy s jemným úsmevom. “Určite bola krásna.”
“To áno”, usmial sa aj on a na moment sa stratil v spomienkach. “Tmavé dlhé vlasy, hnedé oči... bola nežná, mala úžasný hlas a vedela sa smiať od srdca. Vieš, pripomínaš mi ju”, dodal, pobozkal ju, vymanil sa jej z objatia a natiahol sa k nočnému stolíku, kde zasvietil lampičku. Otvoril zásuvku, chvíľu sa v nej prehrabával a potom vybral fotografiu v striebornom ráme. Chvíľu na ňu hľadel a potom ju podal Joy, ktorá sa tiež posadila. “To je ona, volala sa Dianna.” Vzala ju do rúk a zbadala sympatickú a krásnu mladú ženu približne v jej veku, možno trochu staršiu. Doteraz si myslela, že sa Arden podobá na otca, ale teraz si bola istá, že je verná kópia svojej mamy.
“Tak už vidím, po kom si taký fešák”, skonštatovala s úsmevom a vrátila mu ju. “Viac fotiek nemáš?”
“Nie, všetky veci ostali u starkej v Londýne, otec nechcel nič vziať. Chcel začať nový život bez bolestných spomienok, a tak mi babka potajomky pribalila aspoň túto fotografiu, Victor o nej doteraz nevie”, odvetil Arden a odložil ju späť do nočného stolíka.
“To je zvláštne správanie na muža, ktorý svoju manželku tak miloval”, podotkla prekvapene.
“Čo už, ale to je môj otec, on je jednoducho blbec”, odpovedal a vtedy Joy zazívala. “Už si unavená, však?”
“Prepáč”, zatvárila sa previnilo, no nemohla si pomôcť, bol to dlhý deň a ešte dlhšia noc.
“Ale prosím ťa, ja tiež padám únavou, veď je po druhej ráno. Ešte zatiahnem závesy a ideme spať.” S týmito slovami vstal a Joy sa zatiaľ pohodlne zakrútila do prikrývky. Arden k nej po chvíli vkĺzol, pritiahol si ju do náručia a pobozkal. “Dobrú noc, moja a ďakujem, že pri mne stojíš. V dobrom, aj v zlom… no, nanešťastie, väčšinou v tom zlom”, dodal, načo ho Joy chytila za ruku a preplietla si s ním prsty.
“Aj vždy budem… pretože ťa milujem a ty za to stojíš”, odvetila mu s láskou, načo sa smutne pousmial. “A verím, že raz bude lepšie.”
Samira nespala už druhú noc, len nemo hypnotizovala vysoký strop vo svojej “slniečkovej” izbe. Hoci bola útulná a hýrila teplými farbami, ona vo svojom srdci cítila len chlad a smútok. Za oknami práve svitalo piatkové ráno, no Samira nezažmúrila oka a bola veľmi unavená. Hneď, ako ju Drulla vo štvrtok večer prepustila z nemocničného krídla, prišla do svojej izby, sadla si za písací stôl a vytiahla zošit. Zo zásuvky vytiahla pero a zamyslela sa. Potrebovala si utriediť myšlienky, ktoré jej vírili hlavou. Potom sa horúčkovito pustila do písania, aby nezabudla ani na jeden, jediný drobný detail z cesty do minulosti, ktorú podnikla s Joy. Takto strávila celý včerajší deň, sama, stratená v úvahách, spomienkach a plánoch… Tiež ju mátal list, ktorý jej mamka zanechala. Čo v ňom asi môže byť? Dvadsať rokov bude mať síce až v októbri, no za daných okolností si ho potrebovala prečítať už teraz, dovtedy jednoducho nedokáže čakať. S povzdychom sa prevrátila na bok a pohľad jej padol na nočný stolík, kde trónila fľaša s odvarom od Drully, keby jej náhodou ešte prišlo zle a mala závraty. Jeden pohár si dala večer, naozaj sa jej zrazu začala točiť hlava a bolo jej znova na vracanie. Nápoj jej našťastie rozbúrený žalúdok upokojil a aj svet sa jej prestal krútiť pred očami. Dúfala, že to je len následok cestovania v čase, ako povedala Joy a o pár dní to prejde, alebo bola len vyčerpaná. No ako veľmi chcela, zaspať sa jej podarilo len na pár hodín... Úvahy jej zasa zaleteli k mamke…
Nezomrela na rakovinu, ako si posledné roky myslela. To, čo ju zabilo, bol nebezpečný vírus, ktorý napáda výlučne len organizmus čarodejníkov.“A ten hnusák so svojím nepodareným sérom len urýchlil jej smrť”, preletelo jej hlavou a v tej chvíli pocítila k Victorovi spaľujúcu nenávisť. On a jeho experimenty…. Veď nemá v sebe ani kúsok citu, alebo zábrany, on jednoducho ide doslova cez mŕtvoly. Samira si nahnevane utrela slzu, čo jej stekala po tvári a unavene sa posadila. Mala na dnes plán… zájsť za Ardenom a opýtať sa ho na otca a porozprávať, čo zistila v minulosti o jeho mame. Potrebovala vedieť, či o tom niečo vie, ale predpokladala, že nie. Musela však brať do úvahy aj fakt, že to všetko nemusí pravda, pretože Victor mohol aj klamať, len aby sa votrel do priazne jej rodičov. Potom chcela poprosiť Joy, aby ju preniesla do minulosti ešte raz, kvôli listu, no tu sa obávala odmietnutia. Možno ani nie z jej strany, ale z Ardenovej. Ešte stále mala pred očami jeho zdesený výraz, keď po ich návrate zbadal Joyinu zakrvavenú tvár. Takže on bude pravdepodobne proti, no musí ich presvedčiť, jednoducho musí… Zdvihla hlavu a v zrkadle zbadala svoj bledý a utrápený odraz. Husté, kučeravé vlasy jej trčali na všetky strany, ale bolo jej to jedno. V poslednom čase bolo toho na ňu priveľa… príchod do školy, kde sa nijako nevedela zaradiť a prišla aj o Adama, ktorého tajne v srdci milovala. Problémy s Victorom, konflikty s Ardenom… a teraz toto... Vtedy sa jej pred očami zjavili milé a priateľské zelené oči, ktoré patrili jej novému spolužiakovi Sebastianovi. V jeho spoločnosti jej bolo tak dobre a Samira sa stále nevedela zbaviť pocitu, že ho pozná. Na okamih jej tvár skrášlil jemný úsmev… Pomaly vstala z postele a prešla do kúpeľne, kde na seba pustila horúcu sprchu. Napriek tomu, že bolo teplé leto a izby boli vyhriate od slnka, ktoré do nich celé dni svietilo, momentálne ju triasla zimnica a žalúdok mala zasa ako na vode. Poutierala sa, krásnu hrivu si stiahla do bohatého drdola a stále stratená v myšlienkach prešla k šatníku, odkiaľ vybrala pekné letné šaty červenej farby a obliekla sa. Potom pozrela na hodinky, ktoré viseli nad komodou, bolo niečo po siedmej ráno, to bude asi ešte každý spať. “Musím počkať ešte asi takú hodinku a potom zájdem za Joy a Ardenom… Alebo dve?” Toľko však už odmietala čakať a tak sa rozhodla, že zíde do kuchyne, pripraví si nejaký čaj na upokojenie a potom za nimi pôjde. Ten jej v takýchto situáciách varil bábá… keď sa pre niečo trápila alebo bola smutná, podľa jeho slov nebolo nič lepšie, ako šálka tohto teplého nápoja a mal pravdu. Po ňom sa naozaj vždy cítila lepšie, aj keď teraz jej pravdepodobne nepomôže ani to.
Ako predpokladala, kuchyňa bola prázdna a tak, keď si uvarila čaj, pridala si do neho trochu medu a vyšla na terasu, kde si ho plánovala nerušene vypiť. Nadýchla sa čerstvého vzduchu, vonku bolo pekné a voňavé ráno. Strávila tam asi polhodinku a pomaly si chlipkala lahodný nápoj. Potom vzala už prázdny hrnček a vrátila sa späť do kuchyne, kde narazila na Sebastiana, ktorý si práve robil šunkový sendvič s paradajkou a na sporáku sa piekla omeleta, ktorá príjemne rozvoniavala. “Dobré ráno”, hlesla od dverí, keďže bol k nej chrbtom, nechcela ho vyľakať, no nereagoval. Až keď k nemu podišla bližšie, všimla si, že má v ušiach slúchadlá a tak ho jemne poklepala po pleci. “Dobré ráno”, zopakovala, keď sa k nej prekvapene otočil a vytiahol si ich.
“Ach, Samira! Dobré ráno aj tebe”, usmial sa na ňu milo a prevrátil omeletu. “Čo ty tu tak skoro?”
“To sa môžem spýtať aj ja teba”, odvetila mu a opláchla šálku v dreze. “Navyše, raňajky sa tu podávajú, nemusíš si variť.”
“Áááále… to je v pohode”, mávol rukou. “Rád varím, je to relax. Mamka bola kuchárka, čiže som od nej niečo pochytil”, dodal, načo Samira s úsmevom prikývla.
“To máš pravdu, vonia to fantasticky.”
“A aj chutí…”, povedal, keď do omelety pridal pažítku. “Že si dáš so mnou?”, uprel na ňu prosebný pohľad.
“No… nie som veľmi hladná a…”
“Si bledá, cítiš sa dobre? Síce Drulla spomínala, že ťa prepustila, ale ako tak na teba pozerám, možno si ťa mala na ošetrovni ešte chvíľu nechať”, dodal starostlivo. “Alebo ťa vzpružia moje chutné raňajky”, žmurkol pri pohľade na jej prekvapený výraz.
“Ako vieš, že som bola v nemocničnom krídle?”, opýtala sa s rozšírenými čokoládovými očami.
“To je dobrá otázka”, pokýval súhlasne hlavou. “Keďže si bola v bezvedomí, nemáš o tom ako vedieť… Akurát som sa ešte vtedy večer chystal za kamarátmi, keď ma zalarmovala Josie, nie… Jane? Och, úplne mi vypadlo, ako sa tá kočka volala, no tiež nevyzerala najlepšie…”
“Joy…”, pomohla mu Samira a srdce jej bilo ako opreteky.
“Áno, presne ona. Čo sa vám vlastne stalo?”
“Ehm… nič, spolu sme sa učili a s Joy sme skúšali nejaké nové kúzla, no a… nevypálilo to dobre, podcenili sme svoje sily”, klamala Samira a dúfala, že to na nej nie je až tak vidieť. “A… ďakujem ti”, usmiala sa na neho. V Sebastianovej nenútenej spoločnosti jej bolo dobre, až skoro zabudla na všetko, čo ju ťažilo.
“To nestojí za reč, prosím ťa. Hlavne, že už si z najhoršieho vonku”, opätoval jej úsmev. “Takže? Dáš si so mnou? Z tohto ti určite zle nebude.”
“Dobre, ale len trochu”, súhlasila napokon a obaja sa pri jedle stratili v družnom rozhovore, bavili sa ako starí známi. On sa jej pýtal na pobyt v škole, ako to tu všetko funguje a čas im príjemne ubiehal. Ani nevšimli, ako sa jedáleň začala napĺňať ostatnými študentami. Samira sa nenápadne poobzerala, no Joy a ani Arden medzi nimi neboli, zato Victor si nerušene vychutnával svoje vajíčka na slanine. Pri pohľade na neho podvedome pod stolom zaťala ruky do pästí. “Ja už pomaly pôjdem, ďakujem za raňajky”, vstala Samira. “Musím ešte niečo vybaviť.”
“Veľa si toho nezjedla, ale aj tak dobre. Nemáš začo, som rád, že ti chutilo a dík za milú spoločnosť.” Tmavovláska sa na neho usmiala a už chcela odísť, keď ju jemne chytil za zápästie. “Počkaj”, zastavil ju Sebastian. “Ešte jedna vec, ehm… Chcel som sa ťa nato opýtať už predvčerom, no nejako nebol čas a ten zhon ohľadom nášho príchodu a tak… Nepoznáme sa tak náhodou? Alebo sme sa už niekde predtým nestretli?”, pozrel na ňu skúmavým pohľadom a Samira na okamih stuhla. Presne vedela, o čom hovorí. Sebastian si však jej mlčanie vyložil inak. “Asi táram, že? Prepáč, ja len že…”, rozpačito sa usmial, načo sa spamätala a pokrútila hlavou.
“Nie, nie, to je v poriadku, ja… ja viem, ako to myslíš, tiež mám podobný pocit, ale… “, jachtala s ružovými lícami.
“To je v poriadku, nechcel som ťa zaskočiť. Pekný deň, Samira”, zaželal jej s úsmevom a pustil ju.
“Aj tebe, vidíme sa neskôr”, odvetila, načo prikývol a ona vyšla z jedálne. V izbe Ardena a Joy ju však čakala len prázdnota a vylomené dvere. “Kde len môžu byť?”, pomyslela si prekvapene. Chvíľu len tak zmätene stála, keď okolo prechádzal Terrence.
“Čauko”, pozdravil sa jej. “Hľadáš niekoho?”
“Ahoj… To je tak vidno?”, opýtala sa ho s miernym úsmevom.
“No, vyzeráš dosť bezradne”, odvetil jej Terrence. “Ale neviem, či ti budem vedieť pomôcť, keďže som tu dokopy tak dva dni.”
“Jasné, ja… hľadám priateľku, predtým bývala tu”, ukázala do prázdnej izby, načo prikývol.
“Náhodou viem, o koho ide… po včerajšku, ehm…”, zašomral si popod nos a Samira sa nechápavo zamračila. “Je mi to ľúto, nemám však ani tušenia, kde teraz býva”, dodal a ospravedlňujúco pokrčil plecami.
“To je v poriadku, ja ju ešte pohľadám.”
“Oukej, tak sa zatiaľ maj, kočka.” Keď sa jeho mohutná postava stratila za rohom, Samira sa rozhodla, že ich ešte skúsi počkať v hale. Tam si sadla na schodíky a asi po polhodine, čo jej od únavy už padala hlava, sa spoza rohu vynorili ruka v ruke Joy s Ardenom.
“No konečne!”, vyskočila smerom k nim, načo sa tmavovlasý mladík pobavene uškrnul.
“Čau, Samira, čomu vďačíme za také vrelé privítanie?”
“Ahoj, už ti je lepšie? Prepáč, že som za tebou neprišla, no…”, povedala Joy, ale ona ju prerušila.
“V pohode, som v pohode... len potrebujem s vami hovoriť, máte chvíľku?”
“Nie.”
“Arden...”, napomenula ho jemne Joy a pokrútila hlavou.
“Čo je, moja? Vieš, že som ešte ani nemal svoju kávu, to po prvé a po druhé, to dôležitejšie...”, obrátil hlavu znova na Samiru. “Stačí sa na teba pozrieť a vidím, že zasa niečo chceš, nemám pravdu?”, opýtal sa jej so zdvihnutým obočím, načo odovzdane prikývla.
“Áno, ale…”
“No vidíš… lenže popravde, mne tá vaša cesta do minulosti stačila a ak si náhodou už zabudla, nedopadlo to pre vás obe najlepšie. Hlavne pre teba”, dodal už vľúdnejšie.
“Ja viem, ale získala som odpovede na moje otázky a preto mi to stálo za tie komplikácie. A navyše, musím ti niečo povedať, týka sa to aj teba...”, prosebne na neho pozrela a Joy ho pohladila po ruke, za ktorú ho držala.
“Láska… myslím, že aspoň si ju môžeš vypočuť, čo ty nato? Nerob hneď unáhlené závery. A potom uvidíme…”
“Dobre, dobre...”, prevrátil očami a povzdychol si. “Poďme späť do našej izby, v pracovni už bude úradovať Aurora a tu je priveľa uší”, skonštatoval nakoniec a Samire sa v duchu zapálila malá iskrička nádeje, že by to nakoniec mohlo aj vyjsť...
Uplynulo už pár dní od incidentu v záhrade a ešte menej od stretnutia s Joy a upravenia jej vizáže. Tessa nenachádzala rozptýlenie vôbec v ničom a snažila sa vyhnúť hocijakému dianiu v dome. Neznášala to tam, nepáčilo sa jej tam. Chcela utiecť a bolo jej jedno, ako sa to stane, jednoducho chcela ísť preč. Po uvítacom rozhovore s Aurorou sa snažila potlačiť svoju nechuť a nevôľu, ako sa len dalo, ale bola vytočená ešte viac. Myslela si totiž, že Aurora jej vysvetlí, že medzi týchto bláznov rozhodne nepatrí, ale aj napriek tomu, že s ňou Tessa hovorila slušne a snažila sa zachovať pokoj, ona ju neposlúchala, dokonca sa jej vysmiala do tváre a upozornila ju, že na vyučovanie so svojimi schopnosťami určite musí chodiť, bez výnimky. Navyše, dala jej jasne najavo, že v tomto blázinci, ako školu Tessa sama nazvala, nejakú tú dobu strávi, tak by bolo lepšie a príjemnejšie, keby si tu našla nejakých kamarátov a rozptýlenie. Auroru vonkoncom nezaujímalo, že je tu proti svojej vôli, že tým, že súhlasila, aby ju sem Victor odviezol spravila veľkú chybu, čo sa občas stáva a ani Tessa nie je neomylná bytosť. Tútorka si však pevne stála za svojim a v žiadnom prípade jej nebola ochotná ustúpiť. Musela tu ostať. Napokon ju pridelila k Ardenovi, mladému mentorovi, možno si myslela, že mužská prítomnosť Tessu uchlácholí, ale tá bez slova prudko zdvihla a pri odchode z celej sily tresla dverami jej kancelárie. Rozbehla sa chodbou, plná bolesti a nenávisti, doslova zúrila. Keď sa dostala do svojej prepychovej izby, v zlosti a v hneve všetko rozhádzala a zničila, roztrhala niektoré kúsky oblečenia a dokonca aj obliečky na posteli. Potom vyčerpaná svojou bolesťou klesla na zem a cítila, ako jej po tvári tečú horúce slzy....
Nebola nadšená, ako ju všetci presviedčajú, že je čarodejnica a má zvláštne schopnosti. Jej jedinečná moc bolo doposiaľ len jej meno a peňaženka. A Tessa o nič iného ani nestála. Nechcela byť výnimočná a každým dňom o to viac nenávidela seba a svoju podstatu. Jediné, čo jej zostalo, bola jej verná kamarátka Santana a skypovanie. Samozrejme, nemohla jej povedať, že ich hru vzdáva, že podlieha zúfalstvu a že už ďalej nemôže. To by len ponížila samu seba a tak Sant rozprávala, ako sa na novej škole má úžasne a že má súkromného lektora, mentora, ktorý je navyše veľký fešák, no nanešťastie zadaný. Navonok si to nemohla vynachváliť a vo svojom vnútri plakala a krvácalo jej srdce. Santana ju však po dlhom hovore prehliadla. Tesse vadil zadaný muž? To nedávalo zmysel, veď rozvrátila nejedno manželstvo, prečo by jej zrazu malo prekážať, že je niekto iba vo vzťahu. Naliehala na ňu a vtedy sa Tess zrútila. Sant sa najprv smiala, ale keď konečne pochopila, že to myslí vážne, nevedela, ako ju má upokojiť. Čo bolo najhoršie, nemala ju ako ukľudniť a bála sa o ňu. Najprv jej sama odporučila, aby sa nechala vážne vyšetriť, že toto jej správanie už skutočne nie je normálne.
Tessa však rozprávala ďalej a bola nezastaviteľná, nebola vnútorne taká silná, ako si myslela, čoraz viac sa sypala. Zrazu jej ale najlepšia priateľka pripomenula správanie jej matky a v Tesse sa zdvihla nekontrolovateľná vlna nenávisti, s čím nepočítala a samu ju to prekvapilo. Emócie. Tie hlúpe emócie, ktoré tak dlho v sebe dusila a ktoré potlačili jej moc, sa teraz prebudili. A keď sa jej navyše začala Santana zasa hlasno smiať, Tessa to už nevydržala a uvoľnila svoju ohnivú podstatu, šľahla plameňom do kúta a následne po mobile, ale mala mierny problém so zameraním svojej sily.
“Tak a teraz aby som si zháňala nový telefón, fakt dokonalé”, zavrčala do prázdnej izby. Automaticky uhasila požiar a zavrela sa v kúpeľni. Najprv sa postavila do sprchy a nechávala stekať pramienky chladivej tekutiny po svojom tele, upokojoval ju zvuk tečúcej vody a kvapiek dopadajúcich na chladný, keramický povrch. Potom prešla k veľkej vani, napustila ju a ľahla si. Voda a oheň, dva protichodné symboly, dva protichodné smery...
Celý víkend, rovnako ako pominulé dni, Tessa sa len túlala chodbami a vyhýbala sa akejkoľvek živej duši. Odmietala jesť, len sa občas zastavila v kuchyni pre kávu a niečo malého na zahryznutie, čo si mohla vziať kdekoľvek so sebou. Nestála o ľudský kontakt, ani o súcit a porozumenie, stále len o svoju vlastnú bolesť a nenávisť. Brala to ako svoju chybu, brala to ako trest za to, aká vždy bola… Sebecká, chladná. necitlivá, arogantná a namyslená. Život okolo nej ubiehal a ona uvažovala, ako toto všetko dopadne, kam sa napokon dostane a čo vlastne bude chcieť, čo bude môcť urobiť? Napokon sa uložila k spánku, ale celú noc, rovnako ako všetky predošlé, len preplakala. Navyše, ráno ju čaká prvá výuka…
Samira spravila pár krokov za Ardenom a Joy, keď ich zastavil Aurorin autoritatívny hlas.
“Dievčatá, do obývačky, o päť minút je porada. Arden, ty poď so mnou do pracovne, potrebujem s tebou a tvojím otcom ešte niečo prebrať”, dodala a milo sa na neho usmiala, zato Samire s Joy venovala letmý pohľad. Arden trochu prekvapene zdvihol obočie nad jej žiarivým úsmevom, ale prikývol a pobozkal svoju priateľku do vlasov.
“Tak za chvíľu, dámy”, zaševelil zamatovým hlasom a pobral sa za ich patrónkou. Dievčence sa usadili v obývačke spolu so spolužiakmi a o pár minút tam naozaj nakráčala Aurora.
“Super, ešte aj hodiny budem mať s tým starým hnusákom”, pomyslela si Samira nešťastne, keď si vypočula rozdelenie skupín. Až sa jej zacnelo po hodinách s Ardenom... Keď sa krátka schôdza skončila, Samira s Joy vyšli do haly, kde sa k nim po chvíli pridal aj Arden s troma prenosnými pohármi s kávou a dva z nich podal dievčatám.
“Sorry, kočky, ale keď máme niečo riešiť, fakt potrebujem tú kávu, lebo ma vystrie… som úplne grogy”, skonštatoval a pretrel si unavené oči.
“Vďaka”, povedala Samira trochu prekvapene, toto nečakala. Arden k nej nie že nebol protivný, bol dokonca na jeho pomery celkom milý. “Čo ste sa zle vyspali?”, opýtala sa Samira, načo sa kývol hlavou.
“Tak nejako… ťažká noc”, odvetil. “Ideme?” Spoločne prešli do ich novej izby, kde však vládol mierny neporiadok.
“Och, prepáč, Sam, nečakali sme návštevu, navyše Arden ráno nemal pred očami nič iné, len tú svoju kávu, tak sme sa ponáhľali do jedálne”, ospravedlňujúco sa usmiala Joy a rýchlo zo zeme zdvihla pár kúskov oblečenia.
“Veď som vravel, ťažká noc...”, utrúsil Arden pobavene s veľavýznamným pohľadom, načo sa mierne začervenala a vrazila mu do voľnej ruky jeho veci.
“Skriňa..., kývla hlavou, no tiež nemohla skryť úsmev.
“V pohode, veď ani ja nemám vždy dokonale upratané”, odvetila Samira a celkom dobre sa na nich zabávala. Keď sa konečne usadili aj oni dvaja, vyrozprávala im o Victorovi a jej mamke. “Vedel si, že tvoja mama bola čarodejnica?”
“Do včerajšieho večera ani nie…”, skonštatoval sucho. “Ale uisťujem ťa, na ten vírus nezomrela.”
“Čože? Prečo si si tým taký istý? A ten vírus je ten, o ktorom rozprával Victor? Ten… Spirectátus vitalisis, či ako sa volá? Skutočne existuje?”
“Spirectosus vitalis”, opravil ju a prikývol. “Áno, skutočne existuje, napáda jedine organizmus čarodejníkov a neexistuje na neho žiadny liek. Otec sa protilátku snaží vyvinúť už roky, ale bezvýsledne, no ako vidím, obete pre svoje nepodarené koktejly si vie zohnať… Prepáč, to bolo necitlivé...”, dodal, keď si všimol jej skormútený výraz.
“Nič sa nestalo..”
“A čo sa týka mojej mamy, zahynula počas vojny medzi elfami a mágmi, čiže v tomto Victor klamal, tým som si istý. Je mi to ľúto.” Samira sklonila hlavu a cítila, ako ju zvnútra zasa spaľuje nenávisť k tomu bezcitnému chlapovi.
“Tak s tým už nič neurobím, mamičku mi už nič nevráti…”, skonštatovala po dlhšej odmlke a potom na nich pozrela. “No potrebujem vedieť, čo je v tom liste, čo mi nechala.”
“To sa určite dozvieš, keď budeš mať dvadsať”, povedal Arden akoby sa nechumelilo, ale Joy prikývla.
“Chceš sa vrátiť, však?”
“Áno, ja to tie mesiace do októbra nevydržím. Potrebujem zistiť, čo mi napísala.”
“Dobre, ja do toho idem”, povedala Joy pevným hlasom, pretože nezniesla pohľad na priateľkine zúfalstvo a chápala ju.
“Joy…”, ozval sa varovne Arden, no ona tvrdohlavo pokrútila hlavou, načo sa už nezdržal a vybuchol. “Dofrasa, koľkokrát vám mám opakovať, že je to nebezpečné?! Ty si skončila celá od krvi a ty”, pozrel nahnevane na Samiru, ktorá sa pod jeho pohľadom tmavých očí schúlila hlbšie do kresla, “... ty si zasa hodila takú šabľu, že som mal pocit, že vyvrátiš aj vlastný žalúdok a nakoniec si omdlela. Toto chcete?!”
“Arden, upokoj sa, prosím”, chlácholila ho Joy, no vytrhol sa jej, vyskočil z gauča a začal sa prechádzať po izbe ako boh pomsty.
“Nie, už mám toho plné zuby! Chápem, že chceš kamoške pomôcť, ale mala by si už niekedy myslieť aj na seba! Samira ten list dostane tak, či tak, čiže nevidím dôvod, aby ste sa zasa trepali do minulosti. Bodka!”
“Mám plán… tentoraz nebudeme cestovať na dva krát”, ozvala sa Samira, to bol jej posledný argument, ako ho presvedčiť. “Stačí, ak sa presunieme len do včerajšieho dňa a pre Joy to bude menej namáhavé. List bude buď v otcovej pracovni, alebo spálni, bude to rýchlovka”, dodala a v duchu sa modlila, aby to naozaj bola pravda. “A navyše, ja sa do nikoho nebudem prevteľovať, takže aj pre mňa to bude ľahšie. Nemám pravdu?”
“Ja si myslím, že sú to prijateľné a logické podmienky, čo myslíš, láska?”, poznamenala Joy a pozrela na Ardena, ktorý sa stále promenádoval po miestnosti ako lev v klietke.
“Uhm…”, zavrčal nakoniec, zastal a premeral si ich pohľadom. “To sú, ale tiež v tom nemáte žiadnu záruku a keď sa náhodou niečo poser…” Vtedy sa Joy postavila a objala ho okolo pása.
“Láska, už som pomerne dosť silná a toto bude oproti strede malina. Bude to fajn, sľubujem. Len nás nechaj ísť, čakaj, kedy sa vrátime a potom si spravíme nejaký pekný program, čo ty nato?”, žmurkla na neho milo, načo zavrel oči, ale prikývol.
“Super! Bolo by fajn ísť teraz, o takomto čase by okrem gazdinej Nancy nemal byť nikto doma a vo štvrtky aj tak chodí na nákupy”, ozrejmila Samira, ktorej sa po tvári rozlial šťastný úsmev.
“Tak rýchlo, nech to máme za sebou”, povzdychol si a pozrel na ňu. “Pevne verím, že nájdeš, čo potrebuješ, ale toto je posledný krát, jasné? Na určitú dobu určite. Telo a myseľ sa tiež musia zregenerovať po ceste v čase a nie tam lietať pravidelne ako na klavír.”
“Samozrejme”, odvetila Samira a spolu s Joy prešli do stredu spálne.
“Dávaj si pozor”, povedal Arden, na rozlúčku si zasa svoju priateľku privinul a venoval jej dlhý bozk, až sa Samira začala cítiť trápne, no nečudovala sa mu. Bolo vidno, ako veľmi sa ľúbia a bál sa o ňu ešte viac, ako minule. “Aj ty, Samira”, povedal a povzbudzujúco jej stisol rameno. Potom ju Joy chytila za ruky a za krátku chvíľu už známej centrifúgy sa ocitli v jej starej izbe.
“Tak a sme tu”, skonštatovala Samira a rozhliadla sa po spálni, ktorá sa počas jej neprítomnosti nezmenila a bola ako zo škatuľky. “Pracovňa je dole a spálňa tu hore na poschodí. Rozdelíme sa?”
“Nemyslím si, že je to dobrý nápad”, zamietla jej návrh Joy. “Radšej poďme spolu, ja budem strážiť a ty hľadať. Síce to bude dlhšie trvať, ale predsa, ty si tu vyrastala a vyznáš sa oveľa lepšie ako ja.”
“Dobre, to máš pravdu. Inak, cítiš sa v pohode?”
“Áno a ty?” Samira prikývla a snažila sa ignorovať rozbúrený žalúdok. Otvorila potichučky dvere a vykukla na tichú chodbu. “Ak Nancy nezmenila harmonogram, mali by sme tu byť samé, teda, neviem, ako je to s mojimi bratmi, čiže opatrne a potichu.” Obe dievčatá doslova po špičkách prešli najprv do otcovej spálne, kde za sebou rýchlo zavreli. Joy ostala stáť pri dverách a načúvala prípadným krokom. Samira sa okamžite pustila do hľadania. Prezrela oba nočné stolíky, komodu, veľké šatníky, ale nikde žiadny list.
“Nič?”, opýtala sa jej Joy, načo Samira len bezmocne pokrčila plecami.
“Ešte nám ostáva pracovňa.”
“Tak poďme.” Hodila ešte posledný pohľad na portrét ich rodiny, ktorý bol zavesený nad veľkou manželskou posteľou a pocítila smútok. Mamička jej nesmierne chýbala, ale ocko tiež. Hoci bol príliš starostlivý a dusil ju, nemyslel to zle, chcel ju len chrániť. Dúfala, že čoskoro sa ním bude môcť stretnúť a objať ho. Aj za bratmi sa jej cnelo, hoci Navín bol nafúkanec a Tamal vetroplach, no obaja ju mali veľmi radi. Otvorili dvere a keď sa uistili, že vzduch je čistý, prešli potichu k vyblýskanému mahagónovému schodisku. Už chceli zísť dole, keď sa domová brána rozletela a dnu sa vrútila energická malá osôbka s plným košom potravín. Nancy.
“Dopekla”, zahromžila Samira a buchla si po čele hneď, ako sa s Joy schovali za zábradlie. “Vrátila sa nejako skoro”, pozrela na hodinky a potom na kamarátku. “Počkáme, kým začne v kuchyni vybaľovať potraviny a potom sa prešmykneme do pracovne, tá je naľavo.”
“Dobre, som hneď za tebou”, zašepkala Joy a keď začuli šramot z kuchyne, rýchlo zišli dolu schodmi a prebehli k pracovni, kde prekĺzli dnu.
“Uf, ale mi ten adrenalín dáva zabrať”, poznamenala Samira, ktorá ostala na chvíľu opretá o dvere a potláčala nutkanie na vracanie.
“Sami, ale nevyzeráš dobre, si celá bledá... “, povedala Joy ustarostene.
“Som v pohode, už len nájsť ten list a ideme späť”, pokúsila sa o úsmev, nadýchla sa a podišla k mohutnému dubovému písaciemu stolu. Znova prehrabala všetky zásuvky, potom sa presunula k veľkej knižnici, kde tiež bolo množstvo šuflíkov a políc. Keď prezerala tmavozelený fascikel, ktorý bol zastrčený úplne na najspodnejšej polici, zbadala v ňom smotanovo bielu obálku už so známym nápisom Drahej Samire. Konečne mala šťastie. “Mám ju!”, zvýskla nadšene a mávala ňou vo vzduchu. Súčasne však pocítila aj strach, čo list ukrýva.
“Super, tak poďme späť”, povedala Joy s úsmevom a vystrela k nej ruky. Za pár sekúnd krútenia sa opäť ocitli na modrom koberci, no Samira okamžite klesla na kolená, ako jej od bolesti skrútilo žalúdok.
“No čo som vravel… a je to tu”, počula Ardenov hlas. “Budeš aj vracať?” Pokrútila hlavou a s vypätím síl sa postavila na nohy.
“Nie… nie, som v pohode, vážne”, odvetila slabým hlasom. “V izbe mám ešte nápoj od Drully na nevoľnosť, ten mi pomôže.”
“A nechceš ísť pre istotu rovno k nej?”, opýtala sa jej Joy a vo veľkých modrých očiach sa jej zračili obavy. Samira však odmietavo pokrútila hlavou. “No ako si želáš… tak ťa aspoň odprevadím, dobre”, ponúkla sa a chytila ju pod pazuchu. Samira jej za pomoc bola vďačná, sama by asi po tých schodoch nevyšla. Ale v vrecku ju hriala obálka, ktorú nakoniec získali a to bolo podstatné. V izbe jej Joy naliala za pohár odvaru, ktorý jej po pár minútach naozaj priniesol úľavu. “Už ti je lepšie?”, uisťovala sa jej kamarátka, načo Samira prikývla.
“Áno… a ďakujem ti za ochotu a pomoc, aj Ardenovi.”
“Rado sa stalo a môjmu frfľošovi to tiež odkážem”, usmiala sa Joy, ale potom dodala. “Skús ho pochopiť, jednoducho sa bál po tom, ako to dopadlo naposledy.”
“Chápem, nerob si starosti a užite si deň”, odvetila tiež s úsmevom.
“Vďaka. A tebe držím palce”, kývla hlavou na list, ktorý zvierala v rukách. Keď odišla, Samira sa ešte hodnú chvíľu dívala na obálku, kým sa ju konečne odhodlala otvoriť…
Leila v sobotu vstala ešte pred svitaním, narýchlo sa obliekla a zbehla dole, kde ju v prítmí haly čakala Drulla, s ktorou sa vytratila do zadnej časti záhrady.
„Všetko najlepšie, dievčatko”, usmiala sa ňu milo. “Dnes máš veľký deň”, dodala a Leila prikývla. Bola trochu nervózna, nevedela čo ju čaká, ale práve nadišiel deň jej osemnástych narodenín, ktorý bol pre bielych elfov veľmi výnimočný. „S prvými rannými lúčmi sa automaticky premiestniš na svoju skúšku dospelosti, napriek tomu, že sú okolo domu ochranné kúzla. Na toto neplatia. Buď silná, sama sebou a ver svojím inštinktom. Každý z vášho rodu si tým prešiel a ty v sebe skrývaš veľký potenciál”, dokončila Drulla a povzbudzujúco stisla obe Leiline dlane.
„A zvládnem to?“, spýtala sa ustráchane dievčina.
„Musíš si veriť,“ odpovedala jej liečiteľka a práve vtedy ich osvetlili prvé ranné lúče slnka a Leila sa v nich stratila...
Medzitým Percival, ktorý bol tiež ranné vtáča, prišiel za Johnnym. Ten však ešte spal.
„Nazdar, Johnny,“ uškrnul sa na sestrinho priateľa, zatiaľ čo si prekvapene pretieral oči. „Keďže dnes má moja sestrička svoj veľký deň, spravíme si dnes pánsku jazdu, čo ty na to? Otec nás už čaká. Tak sa daj dokopy a vidíme sa v knižnici na prízemí. Mal by si predtým stihnúť ešte raňajky.“ Johnny prikývol a snažil sa prebrať.
„Vďaka. Za pätnásť minút som tam”, odvetil, načo mu Percival venoval ešte jeden veľavýznamný úsmev a odišiel.
Leila sa ocitla v lese na krásnej zelenej čistinke pred veľkým a majestátnym stromom. Bol nádherný, pripomínal jej dub a bolo na ňom vidieť, že tu stojí už nejaké tie storočia.
„Vítam ťa, Leila Ilyavarne, dcéra Falathara a Írime, potomok kráľovnej Poice. Na tvoj príchod v tento deň čakáme už od tvojho narodenia,“ zaznel zrazu ľúbezný hlas zo stromu. Leila zdvihla zrak a v jeho korune zbadala sediacu a božsky vyzerajúcu elfku, celú odetú v bielom a poklonila sa jej. „Vstaň dieťa moje. Som duch Nemethonu a prvá elfská kráľovná a ty si prišla v deň svojich osemnástich narodenín predviesť, čo ťa život naučil a splniť skúšku, na záver ktorej sa buď vrátiš k svojim blízkym, alebo zostaneš tu so mnou.” Leila len nemo prikývla, aj keď ju jej slová vo vnútri veľmi zasiahli. „Mám pre teba tri úlohy, pri ktorých môžeš použiť svoje schopnosti. Aby si sa vrátila k svojim milovaným, musíš splniť aspoň jednu z nich. Si pripravená?“, spýtala sa jej kráľovná.
„Áno, som,“ odvetila Leila ako najodvážnejšie vedela.
„Viem, že si trénovala nielen svoje schopnosti, ale aj bojové umenie. Tvojou prvou úlohou je v mojom lese nájsť desať druhov zvierat a dve z nich usmrtiť, aby si mi ukázala, ako vieš narábať so zbraňami.“ Na Leilino prekvapenie sa pred ňou na zemi zjavili rôzne meče, nože, štíty, kopije, trojzubce, palice, luky a šípy, siete a mnohé ďalšie, čo potrebovala. Pozrela na kráľovnú, ktorá jej len rukou poručila, aby si niečo z toho vybrala. Leila len veľmi nerada siahla po luku a tulci šípov, s ktorými ju učil Haennah zaobchádzať. Následne všetky ostatné zbrane zmizli.
„Kým spadne posledné zrnko piesku v týchto presýpacích hodinách, musíš túto úlohu splniť.“ Leila si prehodila tulec so šípmi cez chrbát a na rameno si dala luk, nadýchla sa a zatvorila oči. Snažila sa započúvať do zvuku lesa, aby zachytila zvuk nejakého zvieraťa. Pomocou levitácie sa presúvala po lese, aby aj z výšky uzrela nejakého tvora. Videla srnku na vedľajšej čistinke, kačky plávajúce na hladine jazierka, včely prelietajúce z kvietka na kvietok na lúke plnej kvetín a nádherné pestrofarebné motýle, veveričku na strome, sojku užívajúcu si let, líšku pyšne nosiacu svoj krásny kožúšok, jaštericu vyhrievajúcu sa na kameni a mamu zajačicu so svojimi mláďatkami. Leila obdivovala prírodu aj obyvateľov lesa. Po šípe však ani raz nesiahla. Vrátila sa ku kráľovnej a práve keď sa dotkla zeme, pristála jej na ruke lienka.
„Kráľovná, máš nádherný les, plný života. Videla som srnku, kačky, včely, motýle, veveričku, sojku, líšku, jašteričku, zajačiky aj lienku. Myslím, že v streľbe z luku ma moji učitelia veľa naučili a na usmrtenie niektorých druhov zvierat veľká sila nie je ani potrebná,“ zdvihla ruku, na ktorej sa jej prechádzala lienka a čakala, kým odletí. Potom pred seba položila luk a zložila si šípy. „No nijaká skúška nestojí zato, aby sa kvôli nej obetoval život zvieraťa. Túto úlohu nesplním.“
„Vzdávaš sa jednej z možností?“, opýtala sa jej kráľovná pokojne, načo Leila prikývla, istá svojím rozhodnutím.
„Treba splniť iba jednu z troch úloh. Tak mi prezraď, aká je tá druhá.”
„No čo ak táto úloha bola tá najľahšia? Rozmýšľala si nad tým? Navyše, svoju schopnosť levitácie už viac nemôžeš použiť.“
„Viem, čo ma učili moji učitelia a viem, kto som. Daj mi prosím druhú úlohu”, trvala na svojom Leila.
„Dobre,“ privolila kráľovná. „Tento strom je najstarší a najmohutnejší zo všetkých. Rovno za tebou má svojho brata, rovnako starého aj pevného. Obidvaja rástli celé stáročia do svojej veľkosti a krásy. Bol však zasvätený elfovi, ktorý už nie je viac v mojej priazni. Ak ho zotneš, splníš moju úlohu.“ Leila svojou schopnosťou zdvihla kus dreva a veľký balvan. Držala ich vo vzduchu a vyzeralo to, že už ich hodí oproti stromu, ale napokon ich však položila presne na miesto, odkiaľ ich zdvihla.
„Tvoj dub žije, rovnako ako ten oproti, oba vzišli zo semienka a sú rodina. Prepáč, ale nezotnem ho. Aj keby sa mi to pomocou mojej schopnosti podarilo, predtým ako by padol, utŕžil by toľko rán a bolesti, koľko sa mu nedostalo ani od bleskov a víchric. Viem, že je ťažké sa na neho pozerať, lebo ten elf ťa zranil, ale nemôžeš zničiť niečo, čo má rovnaké korene ako to, čo miluješ. Čakám na tretiu úlohu a verím, že bude rozumnejšia ako tieto predchádzajúce”, dodala Leila. Kráľovná nepovedala nič, len sa vzniesla do vzduchu a ona ju nasledovala.
„Táto rieka plynie do mora”, ukázala prstom na jej striebristú hladinu. “Ak zmeníš jej smer, úspešne si zvládla všetky skúšky,“ povedala a po tretíkrát otočila presýpacími hodinami. Leila zišla dole, prechádzala sa po brehu rieky a sledovala jej tok a okolitú prírodu. Po kuse cesty uvidela veľký kmeň stromu, ktorý bol padnutý krížom cez rieku a po ktorom by bez problémov prešla aj na koni. Voda sa od neho odrážala, ale pokračovala ďalej vo svojej ceste. Sadla si na neho a rozmýšľala. Pred stromom na chvíľu aktivovala svoj ochranný štít, ktorý vodu zastavil a nedovolil jej ďalej tiecť. Keď ho povolila, tok znova začal prúdiť ďalej a ona sa vrátila späť ku kráľovnej.
„Odmietam aj túto skúšku, kráľovná, vzdávam sa jej. Vo vode žijú ryby, korytnačky a iné vodné živočíchy. Nemôžem ich pripraviť o cestu do mora, kde majú svoje rodiny alebo domovy.“ Tá sa otočila a bez slova sa vracala k stromu, na ktorý sa usadila a Leila so zvesenou hlavou kráčala zmierene za ňou. „Viem, že som nesplnila tvoje úlohy, neprešla skúškou, prišla o svoje schopnosti a dokonca aj o možnosť vrátiť sa domov k rodine a ...“ Nedopovedala, hlas sa jej zlomil pri spomienke na Johnnyho. „Za svojím rozhodnutím si však stojím,“ dodala po chvíli už rázne a uprene sa zadívala kráľovnej do očí. Tá sa na Leiline veľké prekvapenie rozosmiala a ona mala pocit, akoby spolu s jej smiechom sa smial les, stromy, voda i zvieratá.
„Leila Ilyavarne, dcéra Falathara a Írime.... Obstála si vo všetkých troch úlohách, mohla si ich splniť iba tak, že si ich odmietla. Darovala si tak život mojím zvieratám, stromom a rybám. Vedela si obetovať svoje schopnosti i slobodu, vieš, aké sú hlavné princípy bielych elfov. Čaká ťa preto odmena.“ Vtom sa na kraji čistinky objavila krásna kobylka jednorožca a Leila vydýchla úžasom. „Volá sa Írime,“ dodala kráľovná.
„Tak ako moja mama,“ tíško zašepkala. Jednorožec pristúpil až k nej a ona nastavila ruku, aby sa jej mohol dotknúť, on však priložil celú svoju hlavu na Leilinu hruď. Za chvíľu však, na jej prekvapenie, namiesto jednorožca pri nej stála jej mama a objímala ju. „Všetko najlepšie k narodeninám, princezná,“ zašepkala jej do vlasov.
„Ach mami, tak rada Ťa opäť vidím,“ povedala jej so šťastným úsmevom Leila. „Ale ako...“
„Tvoju skúšku dospelosti by som si predsa nemohla nechať ujsť. V tomto svete mám podobu jednorožca, ako tvojho patróna, a dávam pozor na les a všetkých jeho obyvateľov. A aj keď o tom nevieš, dávam pozor aj na teba, nech už si kdekoľvek.“
„Kráľovná,“ obrátila sa odrazu Leila na ducha Nemethonu. „Je, prosím, nejaká šanca, že by sa dal mojej mame prinavrátiť život, ktorá sa za mňa obetovala a dopriať jej ešte veľa rokov po boku otca, mňa a Perciho?“ Tá však pri pohľade na bielu elfku posmutnela.
„Áno Leila, existuje a myslím, že práve ty by si si to zaslúžila, ale pripravíš tým môj les o strážcu a zvrátiš tým jeho ďalší osud.“ Ona v tom momente zbledla. Pozrela naspäť na matku a chytila ju za ruku.
„Prepáčte, to som si neuvedomila,“ povedala kajúcne a spomenula si na zrkadlá v Avalone, aj na všetky úspešne splnené úlohy. Vedela, že vzdať sa matky je v tomto prípade správne, aj keď ju pri tom bolelo srdce. „Uvidím ťa ešte niekedy?“, spýtala sa mamy, lebo mala pocit, že ju opäť stráca.
„Budem vždy pri tebe... tu,“ ukázala na Leilin spánok, „...tu,“ na srdce a z vlasov jej vybrala hrebeň od Johnnyho, „… a aj tu.“ Ten sa jagavo rozžiaril a Leila vedela, že jej tam mama ukryla niečo, čo bude ešte potrebovať. Potom ho dcére vrátila späť do bielych vlasov, ešte raz ju objala a premenila sa znova na jednorožca. Leila ju chytila okolo šije, pobozkala na čelo a s ťažkým srdcom nechala odísť.
„Ďakujem, ti Leila Ilyavarne, že si nesklamala naše nádeje a veríme, že raz z teba bude múdra kráľovná. Tvoj čas sa ti tu pomaly kráti a mala by si sa vrátiť domov. Všetci veríme, že kroky ťa povedú správnym smerom a nájdeš svoj osud...“
Keď sa Johnny obliekol a v rýchlosti naraňajkoval, išiel za Percivalom a Falatharom do knižnice, ako sa dohodli. Ani nevedel prečo, zostal na moment stáť za dverami a tlmene počul, ako sa spolu dnu rozprávajú.
„Ty si nemyslíš, žeby bola Leila dobrá kráľovná bielych elfov?“, opýtal sa Perci.
„Áno, myslím si to. Je skromná, múdra, dobrá a spravodlivá, ale vieš, ako sa trápila kvôli mame. Neviem si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby stratila Johnnyho. Radšej nech je ako smrteľníčka šťastná s Johnnym v ľudskom svete, ako by mala len prežívať a plniť si svoje kráľovské povinnosti. Veď aj ty si mohol byť kráľom, stačilo si len zobrať za manželku princeznú Veu a tiež si si vybral iný osud”, odvetil rozvážny Falatharov hlas.
„Oci, ale to je niečo iné”, namietal mladý elf. “Ona sa pre neho ide vzdať svojej podstaty, svojho pôvodu. Keď príde na tú ich svadbu, či ako sa to volá, stane sa z nej obyčajná smrteľníčka a po POSLEDNEJ bielej elfke...“
„Ak nenájdeme Míriel...,“ dodal v strede vety Falathar.
„A po poslednej bielej elfke, ak nenájdeme Míriel, zostane len spomienka a náš rod vymrie.“
„Ach Perci, vymrelo už toľko národov. Práve ja zo svojej pozície diplomata by som mal na tom trvať, aby zastávala svoj post, ktorý jej prináleží, ale s mamou sme sa dávno dohodli, že náš rod kráľov nepotrebuje. A prepáč, v tomto prípade je mi osud vlastnej dcéry prvoradý. Hlavne po udalostiach posledných dní.“
„Ale...“ protirečil stále Percival.
„Ahoj, Johnny,“ ozvalo sa znenazdajky za jeho chrbtom, až sa strhol taký bol sústredený na rozhovor. Bola to Linda, ktorá práve prechádzala chodbou a vyrušila ho z načúvania. „Stalo sa niečo?“
„Nič, nič…”, odvetil Johnny a snažil sa tváriť čo najpokojnejšie. “Len naberám odvahu vstúpiť, čakajú ma tam elfovia,“ usmial sa na ňu galantne a kývol hlavou k dverám knižnice, pri ktorých stál.
„Aháááá…. Tak to veľa šťastia. Vraj sú mierumilovní, len kým im niekto neskríži plány,“ odvetila mu s priateľským žmurknutím a pokračovala v ceste. Johnny sa otočil a zaklopal, bol si vedomý, že sa toho asi viac teraz nedozvie.
„Vitaj Johnny,“ pozdravil ho Falathar, keď vošiel a pristúpil k nemu s vystretou rukou. Johnny mu ju stisol na pozdrav.
„Dobré ráno.“
„Ospravedlňujem sa ti za udalosti posledných dní. Myslím, že toho bolo veľa ako na teba, tak aj na Leilu. Rád by som ti to nejako vynahradil a zodpovedal nejaké tvoje otázky ohľadne nás elfov. Ako vieš, Leila dnes dovŕši vek dospelosti a nachádza sa teraz mimo domu. Vráti sa až večer, takže ak budeš mať nejaké otázky, kľudne sa pýtaj.“ Johnny si odkašľal a na okamih sa zamyslel.
„Tá rozprávka, čo sme počúvali u Giny bola teda pravdivá?“, pozrel sa na Perciho.
„No asi mala byť... teda, história áno... zasnúbenia nie,“ uškrnul sa. „Na tvoje či Leiline šťastie, alebo smolu. Ešte uvidíme.“ Falathar sa na syna škaredo pozrel a začal potom Johnnymu rozprávať čo najviac o elfoch, čo by ho mohlo zaujímať. Ten sa na tému, ktorú si vypočul spoza dverí, radšej nepýtal, ale na kopu iných vecí áno. Cez tieto informácie a útržky, čo sa dozvedel za posledné dni, alebo z Leilinho rozprávania vo svete ľudí, si postupne poskladal skladačku života jeho milovanej.
„Tak…” Perci vstal a na perách mu pohrával príliš milý úsmev. “A teraz prejdeme na moju časť programu,“ dodal a škodoradostne pozrel na Johnnyho.
„Johnny, naozaj som sa mu to snažil vyhovoriť, ale Perci si vzal do hlavy, že máš vedieť všetko o elfoch a nie len teoretické poznatky,“ sústrastne mu povedal Falathar.
„Takže, Johnny,“ chytil ho okolo pliec a viedol ho k veľkým vchodovým dverám. “Všetci v tomto dome, okrem vás novopríchodiacich, dokonca aj dievčatá, si museli prejsť výcvikom, tak ti ukážem, ako to chodí u nás doma.“ Keď vyšli do záhrady, už tam čakal nastúpený pluk elfích vojakov, akých Johnny videl len vo filmoch podľa Tolkiena. „Tak sa pozeraj, čo ťa bude čakať, aby si vedel moju sestričku ochrániť.“ Falathar sa medzitým postavil vedľa Johnnyho.
„Chce sa ukázať a vystrašiť ťa,“ žmurkol na neho a potom pozeral na syna. Tomu podal jeden z vojakov meč a už sa do neho pustili. Johnny len v nemom úžase sledoval, ako to Perci zvláda a obratne sa oháňa zbraňou proti presile vojakov. Časom sa k nim – pozerajúcim, pridali aj niektorí obyvatelia domu. Prišla Linda spolu s Terrencom, aj Sebastian so Samirou, lebo správa o súboji medzi elfami sa rýchlo šírila. Percival sa šikovne a rýchlo uhýbal úderom a späť adresoval len náznakové rany. Na záver sa im poďakoval a vrátil vojakovi požičaný meč.
„Takže práve si bol svedkom, čo ťa čaká na tréningoch. Neboj, určite to bude zábava...“, uťahoval si Perci. „Vyskúšaš si to?“, oslovil Johnnyho s úsmevom, ten však pokrútil hlavou.
„Nie, nie, ďakujem... na toto určite nemám,“ odpovedal mu s gestom vzdávajúceho.
„Radšej si nájdi niekoho seberovnejšieho, ako tuto nášho pianistu,“ ozval sa svojím basovým hlasom Terrence.
„Hlásiš sa namiesto neho?“, opýtal sa ho s úsmevom elf.
„Prečo nie? Aspoň trochu vzrúša a aktivity do tohto domu, ale meč som v ruke ešte nedržal.“
„A čo takto palicu?“
„Asi nemyslíš bejzbalku, ktorú je u nás v Brooklyne vhodné mať vždy poruke v aute? Ale určite to bude lepšie, ako starobylý meč, priateľu”, odvetil Terrence súhlasne a zišiel z terasy. Percival zasa podišiel k vojakom a vybral dve cvičné palice vhodné na ich výšku, ktoré po údere zanechávali farebnú stopu a jednu z nich podal Terrencovi. Predtým, ako ju pustil, ešte dodal: „A pamataj, je to len výcvik a zábava,“ načo prikývol. Perci zaujal pozíciu a čakal na útok, ktorý o chvíľu prišiel, ale svojou rýchlosťou sa bez problémov uhol. Terrence útočil s palicou do prázdna, lebo na začiatku sa mu s jeho mohutnou postavou vôbec nedarilo. Časom ale nabral zručnosť a došlo už aj k ich stretu. Perci mal čo robiť, aby palicu pri mladíkovom údere nepustil z rúk, lebo bol veľmi silný. Na Terrencovom oblečení sa už ukazovali farebné škvrny od elfových úderov, ktoré ale necítil.
„Terrence, máš veľkú silu, to musím uznať, no skús viac pracovať s nohami, aby to malo väčší efekt,“ radil mu Percival.
„To by si mi tu nemohol ale tancovať ako taká balerína, veď ťa poriadne ani nevidím, človeče. Nechceš trošku spomaliť?“, odvetil mu mierne namrzene Terrence, lebo tie neúspešné pokusy ho už začínali hnevať.
„Nemôžem, to by nebolo fér. Ale zlepšuješ sa”, povzbudil ho Perci a on začal mávať palicou z celej sily kol dokola s nádejou, že raz ho musí prekvapiť.
„Ideš, Renc!“, kričala na neho z priedomia Linda. „Ukáž mu... Do tohoooo…!“ Neskôr sa k nej pridal aj Sebastian, ktorý sa popritom stihol ešte rozprávať aj so Samirou.
„Au, toto bude bolieť,“ zamrmlal si zrazu popod nos Johnny.
„Hovoril si niečo?“, spýtal sa ho Falathar, načo on len pokrútil hlavou. Cvičný súboj medzi Terrencom a Percim trval len chvíľu, keď z domu na terasu náhle vyšla kráľovná Arcalime.
„A toto tu má čo znamenať?!“, spýtala sa povýšenecky, načo sa vojaci okamžite postavili do pozoru, vrátane Percivala. To už ale Terrencova palica mierila s veľkou silou rovno na jeho pravý bok. Keď úder dopadol, Percival sťažka vydýchol a s bolesťou v tvári klesol na koleno, kde sa snažil nabrať dych.
„Ako… ako si dovoľuješ napadnúť jedného z mojich vojakov! TY, nejaký neznámy čarodejník! Kde si sa tu zobral?!“, skríkla Arcalime a už sa chystala použiť svoju schopnosť na nechápajúceho Terrenca.
„Zadrž...“, postavil sa medzi ňu a Terrenca so zdvihnutou rukou Falathar, Johnny zatiaľ bežal k Percimu.
„Si v poriadku?“ Ten sa však len díval do zeme a držal sa za bok.
„Bol to len výcvik, Arcalime a toto len nehoda a následok tvojho príchodu. Nič sa nestalo a sú to len noví žiaci,“ povedal jej elf, načo sa ona nahnevane otočila a vošla späť do domu.
„Prepáč, ja som nechcel, bolo to len v zápale boja. Neuvedomil som si, že je pauza... Fakt ma to mrzí. Veľmi to bolí?“, pýtal sa starostlivo Terrence, keď k nemu tiež pristúpil.
„Bol som pomalý, nič viac“, odvetil len Perci a utrel si sliny z úst. „A hej... Cítim sa, akoby po mne prešiel olifant.“
„Poď, odnesiem ťa do ošetrovne,“ ponúkol sa.
„Verím, kamoš, že pri tvojej sile by to bola hračka, ale pred mojimi ľuďmi... To veru nie! Dajte mi minútku.“ Otec mu potom podal ruku, pomohol vstať a vymenili si pár viet potichu v elfštine. Celú tu minútu nikto neprehovoril a všade bolo cítiť napätie. Perci pomaly vstal, kráčal držiac sa za bok ku schodom a do domu, za povzbudzujúceho pokriku jeho vojakov. Tým ukázal silu bojovníka. Terrence s Johnnym na seba len pozreli a išli za nimi. Za dverami však Percimu vypovedali nohy a Falathar ho zachytil.
„Teraz ho môžeš opatrne odniesť, ak ťa môžem poprosiť,“ adresoval slová k Terrencovi, ktorý mladého elfa napriek jeho vysokej a mužnej postave chytil ako pierko. Drulla samozrejme už o všetkom vedela, preto keď položili Perciho na lôžko, už mala všetko na ošetrenie pripravené.
„Toto vypi, aby sme zabránili vnútornému krvácaniu, ak by nejaké bolo alebo hrozilo,“ hneď Percivalovi strčila do ruky hnedo-zelený tuhý nápoj, pričom ten pri pohľade do pohára len zvraštil nos. „Za to si môžeš sám synu,“ prihovorila sa mu starostlivo, kým pozorne striehla, aby to vypil do dna. „A vy môžete ísť. Obviažem ho, ošetrím a nechám si ho tu.“ To mu už dávala dole kabátec a vyhŕňala košeľu, spod ktorej vykukla začínajúca veľká podliatina.
„Prídem za vami, keď bude zapadať slnko,“ povedal Perci smerom k otcovi a Johnnymu a zaťal zuby, keď mu Drulla prechádzala prstami po boku.
„Tak to mám čo robiť,, aby som to stihla, ty tvrdohlavec!“, frflala si už Drulla popod nos, keď z nádobky naberala liečivú masť. „Ešte sa uvidí, ale je mi jasné, že chceš privítať sestru, keď sa vráti.“ To už Falathar s Johnnym a Terrencom vychádzali z ošetrovne. „Pane, ja som naozaj nechcel ublížiť Vášmu synovi”, prihovoril sa mladík skľúčene staršiemu elfovi.
„Terrence, veď to nebola tvoja chyba. Perci mal najprv ukončiť súboj, alebo ti aspoň niečo naznačiť, tak sa tým už netráp. No nič, ja musím ísť nájsť kráľovnú a ospravedlniť sa jej. Vy sa ešte spolu zabavte. A Terrence, keby si chcel niekedy trénovať svoje fyzické schopnosti, pokojne sa obráť na môjho syna alebo veliteľa Haennaha. So svojimi skúsenosťami ti radi pomôžu. Johnny, pre teba potom prídem. Zatiaľ sa majte”, dodal a vydal sa za Arcalime. Johnny sa na chodbe chvíľu rozprával s Terrencom a potom sa vrátil za Percim, chcel s ním totiž prebrať ešte nejaké informácie, ktoré sa dnes dozvedel. Toho Drulla ošetrila, aby sa mohol hýbať a dala mu nápoj, aby si trošku pospal a tak sa Johnny rozprával a vypytoval elfej liečiteľky. Keď potom pred západom slnka prišiel na ošetrovňu aj Falathar, Percival už bol hore a vychystaný a tak všetci traja muži si to namierili do zadnej časti záhrady. S posledným lúčom zapadajúceho slnka sa tam z ničoho nič zjavila Leila s úsmevom na perách.
„Krásne narodeniny, princezná,“ pozdravil ju Falathar, keď sa mu vrhla do náručia a pobozkal ju na čelo.
„Krásne narodeniny, sestrička,“ pridal sa aj Perci a opatrne ju objal zozadu, keďže v boku ešte stále cítil tupú bolesť. „Vidím, že všetko dobre dopadlo a misia bola úspešne splnená.“ Všimol si totiž na Leiliných rukách ozdobné bielo-strieborné tetovania. Vedel, že je to znak jej magickej sily, postavenia a že ho môže vidieť len príslušník ich ľudu. Keď sa Leila vymanila z rodinného objatia, vrhla sa rovno Johnnymu do náručia a žiadostivo ho pobozkala.
„Chvíľu som si myslela, že ťa už neuvidím.“ Potom si v náručí sadli na lavičku a hneď vedľa si prisadol jej otec. Perci zostal tradične stáť oproti a snažil sa nevnímať bolesť v boku. Leila im rozprávala o svojej skúške, ako využila svoje schopnosti a aká bola pôvodná kráľovná elfov nádherná a múdra. „Raz by som chcela byť taká ako ona,“ povedala v eufórii a nadšene štebotala ďalej. Johnny po jej slovách zostal zamyslený, čo ale Leila opierajúca sa o neho nepostrehla.
„Ospravedlňte ma, som nejaký unavený,“ povedal po nejakej dobe a chystal sa na odchod. „Vidíme sa zajtra, Sedmokráska,“ pobozkal ju na ústa a zamieril si to rovno do domu. Leila mu chcela niečo povedať, ale otázka zostala nevyslovená, keďže sa pozerala už len na jeho rýchlo sa vzďaľujúci chrbát. S otcom a Percim sa ešte nejakú dobu rozprávali a potom sa tiež rozpŕchli do svojich izieb. Leila išla do tej svojej, ale nezdržala sa tam. Dala si len rýchlu sprchu, potom potichučky vyšla na chodbu a za chvíľu už otvárala dvere na Johnnyho izbe. Na jej veľké prekvapenie tam však nebol a jeho posteľ bola nedotknutá. Nevedela, či má zostať tu, alebo sa vrátiť do svojej izby, no nakoniec si ľahla na diván pod otvorené okno a čakala na neho, kým ju nepremohol spánok.
Johnny cestou do domu rozmýšľal, aká bola dnes Leila šťastná a ako jej pristane byť bielou elfkou. Podľa toho, čo si dnes vypočul, ich vzájomná láska je v tom prekážkou a to ho veľmi trápilo.
„Kvôli mne by sa stala smrteľníčkou a všetkého toho dobra a vecí, čo by so svojimi schopnosťami mohla urobiť, sa chce vzdať?“, vírilo mu hlavou. Pohrúžený do svojich úvah prechádzal izby na prízemí, až konečne narazil na klubovňu, ktorú hľadal. Z baru vytiahol krištáľový pohár a z fľaše, ktorá bola na tácke hneď vedľa, si do neho nalial whisky.
„Tak… tu by som čakal asi každého, ale teba určite nie. Nalej aj mne...“, ozvalo sa z tmavého kúta. Johnny pozrel tým smerom a zbadal, ako sa k nemu malátne približuje vysoká a mohutná postava. Failo. Hneď bolo jasné, že ten už má zopár pohárikov za sebou. „No čo, fidlikant, čo tu robiš?“, spýtal sa ho otrávene.
„Ak si náhodou zabudol, moje meno je Johnny a inak hrám na klavír alebo piano, ale nevadí”, odvetil mu.
„To je jednóóó”, mávol rukou elf a pritom stratil rovnováhu, že sa musel oprieť o bar. “Aj tak si nímand. To ja som budúci kráľ, pravý následník trónu, čo nemá kráľovnú a teraz už ani schopnosti”, ľutoval sa Failo. “Ale ja sa len tak ľahko nevzdám, ja…ešte sa uvidí...”
„Počuj”, prerušil Johnny jeho opilecké bľabotanie “Ako je to s vami elfami? Je medzi vami viac rás a tak je aj viac kráľov, mám pravdu?“
„Hej”, odvetil Failo a začkalo sa mu. “Sú králi Doriathu – to som JA, teda… momentálne tá uchvatiteľská bosorka, no to sa raz zmení...“ odpil si z pohárika a pokračoval, „...potom bieli a temní elfovia, no tí bieli teraz nemajú nikoho, lebo ich už pomaly niet. Vymierajú... Aj ju som chcel za kráľovnú, ale Leila je pre mňa príliš mladá, vieš? No a teraz ju máš ty...“, podišiel k Johnnymu, nešetrne ho prstom ďobol do hrude a potom ho pevne chytil rukou za plece. „Taký niktoš, ktorý ju zničí… taká škoda...“, dodal krútiac hlavou a znova si dal poriadny hlt z pohára.
„Ako ju zničím? Ľúbim ju a ona ľúbi mňa...“, bránil sa Johnny, no zlý pocit z elfových slov nahlodával jeho vnútro.
„Ľúbim ju a ona ľúbi mňa…”, parafrázoval ho Failo posmešne, ale potom mu tvrdo pozrel do očí a úškrn mu zmizol z tváre. “To je všetko pekné, až na taký podstatný detail… nie si Elf!“, vystrel na neho ukazovák ruky, v ktorej držal pohár a tentoraz sa poriadne zatackal, až ho Johnny radšej chytil rukou. “Úúúúž nebude bielou elfkou, keď si zoberie niekoho iného a ešte k tomu človeka. Ešte by sa z nej mohla stať temná elfka, alebo polelfka, ako jej nepodarený brat. Ten si tiež robí nárok na môj trón, ale to sa mu nepodarí... Pán múdry, dôležitý a ja viem všetko, lebo som vojak...“, hundral si Failo s vykrivenými perami. „A Leila už bude nikto ako ty... len taký bezvýznamný červííííík...“, dodal a začal sa nepríčetne rehotať. Johnny mu radšej bez slova pomohol k najbližšej pohovke. Failo sa tam vyvalil, zavrel oči, za chvíľu mu už z ruky vypadol pohár na podlahu a odfukoval. Johnny si medzitým sadol do kresla, prvýkrát si poriadne odpil zo svojej whisky a začal rozmýšľať nad všetkým, čo sa dnes dozvedel.
“Doriti!”, vyhŕkla vydesene Maddison a neveriacky hľadela na Jamesa, ktorý bezvádne ležal na zemi. Nervózne prestupovala z miesta na miesto a snažila sa trochu upokojiť. No malo to práve opačný efekt, premáhala ešte väčšia panika. Dom bol chránený nejakou ďalšou silnou, magickou bariérou, auto je rozbité na cimpr-campr a naokolo taký bordel, že si ich za to Aurora ešte pekne podá. Ale to nie je nič v porovnaní so stavom, v akom sa znova ocitol James. Vyzeralo to, že je znova pod vplyvom toho vírusu. Maddie zmáhala zmes emócií - strach, hnev, bolesť, či smútok. Vedela, že celú túto nešťastnú situáciu ma v podstate na svedomí ona, keďže nápad vypadnúť preč vzišiel z jej hlavy.
“Jamie, no tak! Preber sa!” To už sa nad ním skláňala Amelia. Jej radosť z výletu behom jedného momentu strhla vlna strachu a snažila sa svojho brata prebrať, no opäť bez úspechu.
“Toto nemá zmysel, treba ho zobrať čím skôr na ošetrovňu”, skonštatoval Adam, zohol sa, vzal Jamesa na ruky a všetci traja sa rýchlo ponáhľali za Drullou. Keď však vošli do nemocničného krídla, bolo prázdne. Postele boli ustlané, keďže v tom čase nikto nepotreboval lekársku starostlivosť a ani samotná liečiteľka tam nebola.
“Skvelé!”, zahromžila Maddison a bezradne sa obzerala okolo seba.
“Čo teraz?”, spýtala sa Amelia a pozrela na brata. Ten bol na tom čoraz horšie, plytko dýchal a bol veľmi bledý.
“Victor...”, zašepkala takmer nečujne Maddie a prešla ňou vlna nevôle. So svojim návrhom sama nebola stotožnená, ale ten chlap je asi ich posledná nádej.
“Zbláznila si sa?! To v žiadnom prípade! Tomu magorovi ho do rúk určite nezverím!”, ohradila sa Amelia bojovne a nahnevane si dala ruky vbok.
“Myslím, že nemáme na výber, nemôžeme si dovoliť čakať na Drullu. Treba konať a čo najskôr”, súhlasil Adam neochotne.
“A čo Aurora? Tá je podľa mňa menšie zlo, než tá továreň na bezcitnosť”, trvala na svojom Amelia.
“Hm, asi máš pravdu, na ňu som úplne zabudla”, pokrútila Maddie neveriacky hlavou. “Čo mi to vôbec napadlo, veď by mu ešte prihoršil” Svetlovláska nespoznávala samú seba. Mala taký strach o Jamesa, že pomaly prichádzala aj o racionálne uvažovanie. Možno aj preto, že on sám by sa s tým pravdepodobne obrátil na Victora, keďže prvýkrát mu pomohol zahnať nepríjemné symptómy. Ale napriek všetkému sa ukázalo, že tá jeho vakcína, ktorú mu pichol, nemala bohvieaký účinok. “Tak poďme…” Presunuli sa teda rýchlo pred Aurorinu pracovňu a po zaklopaní bez čakania vtrhli dnu.
“Aurora! Prosím vás, je to súr…”, vyhŕkla Amelia, no kým stihla dopovedať, pohľad, ktorý sa jej naskytol, ju zasekol uprostred vety. Ich patrónka bola tesne pritisnutá k Victorovi, ktorý sa opieral o kancelársky stôl a vášnivo sa bozkávali. Ihneď, ako ich zbadala, prevrátila očami a odstúpila od neho, provizórne si upravujúc mierne roztrapatené vlasy.
“Ste normálni?! Vá nenaučili klopať?!”, oborila sa na nich ako sup.
“Klopali sme…”, odvrkla Maddison, ktorá nemala momentálne najmenšiu chuť na jej výchovné tirády, no Aurora pokračovala ďalej.
“A čo tak počkať na pozvanie?! Čo si to dovoľujete, tu len tak vtrhnúť!”
“Prepáčte, nechceli sme vám prerušiť vaše príjemné aktivity, ale súrne potrebujeme pomôcť s Jamesom, je na tom veľmi zle!”, povedal Adam netrpezlivo a stále s Jamesom v náruči podišiel bližšie k nim. Keď ho Aurora zbadala, trochu svoj tón zmiernila.
“Čo sa mu stalo?”
“Pravdepodobne recidíva toho vírusu....toho magického, už neviem, ako sa volal. Prosím, rýchlo niečo spravte, lebo mu je čím ďalej tým horšie. Veď už ani skoro nedýcha!”, plakala Amelia.
“Spirectosus vitalis”, zapojil sa do debaty Victor, načo ich patrónka prikývla.
“Tak to mi je ľúto, ale pokiaľ je nakazený Spivitom, veľa možností už nemáme..”
“Akože nie? Veď Victor mu už raz pichol nejakú injekciu, ktorá ho uzdravila. A určite musí existovať nejaké zaklínadlo alebo niečo, čím by sme ten vírus mohli zabiť...”
“Bohužiaľ, proti tejto chorobe bojovali už naši dávni predkovia a bez úspechu, jednoducho na neho neexistuje protilátka”, odvetila Aurora.
“Ale…”
“Žiadne ale! Pre Jamesa je už nanešťastie neskoro. Odneste ho do ošetrovne a strávte s ním jeho posledné chvíle života…”
“To nemyslíte vážne!”, zvolala Maddie, ktorá túto možnosť v žiadnom prípade neakceptovala. “To sa len tak vzdáte? Bez toho, aby ste sa na neho aspoň pozreli? To ste naozaj až taká bezcitná ako kus ľadu?!”
“Varujem vás… a ešte raz opakujem… James n-e-m-á š-a-n-c-u p-r-e-ž-i-ť, rozumiete?! A teraz už vypadnite!”, mávla nazlostene rukou, akoby odháňala otravný hmyz.
“Nie! Nikam nejdeme! Ja neverím, že nemáme ani maličkú nádej, to len vy na neho kašlete!”, vykríkla Amelia. Vtedy sa Aurora rozohnala a vylepila jej takú facku, až sa tmavovláske na líci zjavil červený odtlačok jej dlane.
“Au! To bolo za čo?! Teraz takto budeme riešiť problémy? Zauchami?”
“Ty sa ešte pýtaš?! Neskutočné, akú drzosť majú v sebe tie decká! Povedala som, von!”, zrevala ryšavka, načo k nej však podišiel Victor, nežne ju chytil okolo pliec a niečo jej pošepkal do ucha. Ona prevrátila očami, ale prikývla. “Fajn, tak choď.” Nato sa Victor pozrel na mládež.
“Poďte, ideme do mojej vyšetrovne”, pokynul im, načo sa študenti na seba pozreli, no keďže Aurora sa na nich zvysoka vyprdla, napokon predsa len súhlasili a nasledovali ho do jeho svätyne. Tam Adam, ktorý si už necítil ruky, uložil Jamesa na lôžko, kým si Victor zatiaľ dával sterilné rukavice.
“Čo je s ním? Bude v poriadku?”, vyhŕkla hneď nervózne Maddison.
“Počkaj chvíľu, ešte som si ho ani poriadne neprezrel, nemôžem hneď vedieť o čo ide. V prvom rade by ma zaujímalo, či pred tým, ako sa dostal do tohto stavu, používal svoju moc”, spýtal sa Victor a ostatní prikývli. “Skvelé, takže tu máme opäť výsledok toho, ako zvysoka kašlete na to, čo vám vravím! Jasne… jasne som mu povedal, aby nejakú dobu v žiadnom prípade nikoho neliečil, ale on nie… Porazí ma z vás!”
“Na jeho obranu… ocitli sme sa v situácii, keď jeho pomoc bola nevyhnutná”, povedal sa Adam.
“Áno? A aká situácia? Znova išlo o nejaký z tých vašich super debilných nápadov, že sa takto dobrovoľne doriadil?”, utrúsil Victor posmešne.
“Prestaňte nás láskavo zasa poučovať! Už je na to dosť neskoro, keďže sa stalo, čo sa stalo. Dajte ho prosím do poriadku”, naliehala Maddie.
“A ty mi láskavo prestaň vravieť, čo mám, alebo nemám robiť! Inak som dosť prekvapený, že sa na mňa slečna dajte nám pokoj obracia o pomoc.”
“Verte mi, že ste ten posledný človek, za kým by som išla, no bohužiaľ, inej možnosti niet” , odvrkla mu nahnevane, no v zápätí smutne pozrela na Jamesa, ktorý už pomaly bez dychu a biely ako krieda, ležal na lôžku ako vrece zemiakov. Victor nad jej odpoveďou len pohŕdavo odfrkol.
“Fajn, ako myslíš. Teraz však, ak dovolíte, musím sa venovať tomuto nešťastníkovi, takže von.”
“A čo s ním idete robiť?”, vyzvedala Amelia so strachom v očiach. Jednoducho mu nedôverovala a stále sa nemohla zmieriť s tým, že jej brat opäť skončil na tomto pokusnom stole.
“No čo myslíš? Tradičné vyšetrenia, či už auskultačné, laboratórne metódy a podobne. Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ho zachránil. A teraz heš!”, odvetil jej Victor, vytlačil ich z miestnosti a zabuchol za nimi dvere.
“Čože to zasa chce robiť? Znova nejakého pokusného králika?”, nechápala Amelia.
“Vraj len tie jeho klasické veci, ako sú krv, popočúva ho a snáď na niečo príde”, upokojoval ju Adam.
“Skvelé, tak to nám neostáva nič iné, iba čakať a dúfať”, podráždene skonštatovala Maddison.
“Asi hej, no ak mu niečo spraví, tak ho vlastnoručne roztrhám v zuboch”, odvetila drobná tmavovláska a privinula sa k svojmu priateľovi.
“V tom prípade ti s tým rada pomôžem”, pridala sa Maddie a keď si predstavila tú situáciu, ako s Victorom robia šarapatu, musela sa sa zasmiať. Len keby to bolo také jednoduché. Rozlúčila sa so zaľúbencami, ktorí sa spoločne pobrali do Ameliinej izby. Maddie presunula do kuchyne vziať si niečo sa jedenie. Po všetkých tých udalostiach celkom vyhladla, noo napriek všetkému do seba natlačila len suchý krajec chleba. Žalúdok mala stále stiahnutý zo stresu, ktorý sa v nej nahromadil za celý večer. V takýchto chvíľach sa dajú robiť len dve veci. Buď sa opiť, alebo si aspoň zapáliť. A keďže k alkoholu momentálne nemala žiadneho sparing partnera, vybrala sa do záhrady na cigaretku. Vonku bol príjemný večer, letný vánok príjemne pofukoval a z trávy sa ozýval monotónny cvrkot. Maddie prešla pár metrov po dláždenom chodníčku a na konci parku, kde už nesiahalo
svetlo nočných lámp, sa usadila na lavičku. Vytiahla zapaľovač, ktorým si pripálila svoju tabakovú tyčinku a plným dúškom do seba nasala lahodný dym, na ktorého chuť za tú dobu už pomaly aj zabudla. Na chvíľu sa uvoľnila, zadívala sa na tmavú oblohu a vypustila zo seba trochu z toho napätia. Keď jej ostávalo už len pár posledných ťahov, začula kroky z druhej strany záhrady.
“Nazdar, kočka”, ozval sa hlas, v ktorom Maddie spoznala Josha. “Čože tu ešte strašíš tak neskoro?”
“Ale nič, potrebovala som si trochu prevetrať hlavu.”
“Tak to sme dvaja”, zasmial sa. “Smiem sa pridať?”
“Uhm, kľudne, no ja som už aj tak skončila”, odvetila a zahasila cigaretu o popolník na koši, stojacom vedľa lavičky. Josh si k nej prisadol a vybral z vrecka bielomodrú krabičku.
“Dáš si ešte so mnou?” Maddison na chvíľu zaváhala, no napokon prikývla. Koniec koncov, či si už dá jednu alebo dve, je úplne jedno. Trochu ju to prekvapilo, pretože počas tieňovej hry bol zarytý nefajčiar a teraz jej ponúka z vlastných zásob. Josh vybral dve cigarety, jednu jej podal a pripálil. “Tak, čo sa deje, že si tu prevetrávaš hlavu o takomto čase?”
“Tu sa niečo deje v jednom kuse a keď si myslíš, že už sú veci ako tak v pohode, tak sa niečo poserie znova”, povzdychla si nešťastne a sklonila hlavu.
“Ehm, aha... A o čo ide? O to rozbité auto dole pri bráne?”
“Čóóó? O tom si sa ako dozvedel?”, šokovane na neho pozrela.
“No… nechcem ťa sklamať, kočka, ale mám pocit, že o tom vedia asi všetci, keďže ten hluk, ktorý to sprevádzal, sa nedal prepočuť.”
“No skvelé, fakt skvelé… Takže sa môžeme tešiť, kedy nám Aurora parádne vynadá”, zamrmlala si Maddison popod nos.
“To ma mrzí. Ale možno sa nájde nejaký spôsob, ako ho dať doporiadku, či? Alebo prípadne len tak zohnať nové, veď tu asi nič nie je nemožné, ako som si stihol všimnúť. Sme predsa v magickom svete”, snažil sa odľahčiť situáciu Josh.
“Ale kašlem na nejaké blbé auto, to ma momentálne nezaujíma.”
“Dobre, pokoj… nemusíš sa rozčuľovať. Myslel som, že to ťa žerie…”, odvetil už tiež trochu podráždene.
“Prepáč, to som nechcela. Len je toho na mňa proste veľa”, odvetila ospravedlňujúco.
“Supéééér, ďalšia otrepaná fráza”, pomyslel si Josh namrzene.
“To nie je otrepaná fráza, proste sa toho stalo naozaj veľa... ja…” Josh na ňu pozrel trochu začudovane, pretože schopnosť, ktorou Maddie disponuje, ešte nepoznal.
“Dobre, ako povieš. Jediné čo som chcel, zaradiť sa tu a trochu bližšie sa zoznámiť s prostredím. Nemám šajnu, čo všetko ste tu vy za ten čas robili. Pre mňa je to všetko nové a od Jamesona som sa toho tiež veľa nedozvedel, takže…”
“Však héééj, chápem. A aký máš zatiaľ názor na školu a všetko ostatné?”
“Ešte som neprišiel na to, prečo sa tu všetci tvárite ako kyslé uhorky. Podľa mňa to, že mám schopnosti je úplná bomba! Ani v tom najlepšom sne sa mi nesnívalo, že by som raz mohol vedieť niečo také”.
“Pretože prvotný dojem z toho, že máme schopnosti už vymizol a momentálne treba čeliť oveľa horším veciam ako samotný fakt, že je človek výnimočný. “
“Napríklad?”
“Napríklad... už len taký Victor. Myslíš si, že tie jeho testy, striekačky, vakcíny a neviem čo všetko, sú úplne v poriadku? Alebo to, že vás dokázal väzniť niekde pod zemou, ako také potkany a robil na vás testy?”
“To je síce pravda, ale výsledok je predsa skvelý.”
“A čo všetky tie obete, čo museli zomrieť, aby mohol vytvoriť fungujúce sérum? Toto ťa netankuje? A to je len jedna z mnohých vecí... Ten človek napáchal toľko svinstiev, že by som to nevedela už ani na troch rukách spočítať”, odvetila, pričom sa jej hneď vybavili spomienky na to, ako sa jej ten starý cap dotýkal. Hneď jej prešiel mráz po chrbte,čo si Josh všimol a opäť začal vyzvedať.
“A čo ešte takého spravil?”
“Všetko možné, len aby nám strpčil životy čo najviac. Však aj to, že si tu práve TY nie je podľa mňa len náhoda, ale jeden z jeho brilantných nápadov…”, hundrala ďalej.
“Áno? A podľa akého algoritmu som sa tu dostal?”
“Ach… no…” Maddie sa zasekla, pretože opäť povedala niečo, čo nemala. Udalosti z tieňovej hry sa snažila zo svojich spomienok vypudiť. “Nič, radšej na to zabudni…”
“No ty kokos!”, vykríkol Josh zamračene. “Nehnevaj sa, ale už mi vážne ide na nervy! Tu každý len predčasne ukončuje svoje vety slovami zabudni na to. Nie som predsa akváriová rybička! Najprv James, teraz ty…. Prepáč, nie som tu síce tak dlho a neprežil som možno toho toľko, ale rád by som sa dostal do obrazu a necítil sa taký odstrčený, len preto, že som nový.”
“Dobre, teraz sa zasa nerozčuľuj ty. Z mojej strany však ide o osobné veci, presne o tie, kvôli ktorým mi je momentálne nanič.”
“Tak ešte raz… Chceš mi povedať, že s tým, že som tu, máš niečo spoločné?” Maddie si nešťastne povzdychla. Vôbec ho nespoznávala, správal sa úplne inak ako v jej ilúziách a momentálne videla, že sa asi len tak nevzdá. Bude sa jej vypytovať dovtedy, kým sa nedozvie niečo relevantné.
“Áno, aj nie…”
“Tak áno, alebo nie?”
“O tom, že ťa Victor unesie, som nemala najmenšiu šajnu. Ale predpokladám, že si ťa vybral, bolo asi kvôli mne.”
“Prečo? Nikdy predtým som ťa nevidel…”
“Ty možno nie, ale ja teba za určitých okolností áno, preto sme za tebou aj s Jamesom v ten večer prišli...”
“Hmmm... A môžeš mi povedať, o čo vtedy išlo? Pretože doteraz som to nepochopil. Len tak ste ku mne vtrhli a ty si mi tvrdila že ma ľúbiš. Ak mám povedať pravdu, naozaj si tak vyzerala. Bolo to divné, no zároveň celkom sexi”, uškrnul sa. “No ako som povedal, v živote som ťa predtým nevidel, takže…?”
“To je komplikované. Okrem toho, že tu ten starý debil pichá nejaké sprosté séra na vytvorenie schopností, tak sa tu deje mnoho ďalších čudesných vecí, ako sú paralelné svety alebo nereálne ilúzie v hlave.”
“Paralelné svety?”, zasmial sa Josh.
“Hej. Aj také niečo existuje, ale úprimne... naozaj sa mi to nechce riešiť. Jednoducho na to zabudni.”
“Maddison...”, oslovil ju Josh, až jej nabehli zimomriavky. “Naozaj si o tebe nechcem myslieť, že si blázon, ale nedávaš mi na výber…”
“Ježiši kriste! Áno, ľúbila som ťa a čo? Bolo to niekde úplne v prdeli, mimo tejto reality! Mení to niečo na veciach? Nie! Už si konečne spokojný?!”, vyhŕkla podráždene a opäť ju zaplavila zmes tých zmiešaných pocitov, ktorých sa len nedávno konečne zbavila. Oči jej zaliali slzy, no nedala to na sebe poznať a rýchlo sa ich snažila potlačiť. Josh ostal chvíľu v šoku a až po pár okamihoch bol schopný odpovede.
“Ďakujem… Ja.. neviem, čo mám povedať. Ale áno, už som spokojný...”
“Tak to ti fakt gratulujem!”, zvolala, ale to sa už neudržala a rozplakala sa.
“Hou, hou… no tak, hádam sa tu teraz nezložíš”, chlácholil ju, keď mu začalo dochádzať, o čo asi ide. “Chcel som povedať, že… že ti ďakujem za úprimnosť. Nemal som v pláne udrieť ti po citlivej strune… ja… len...”
“Nuž, ale podarilo sa ti to!” Maddie sa schúlila na lavičke a snažila sa upokojiť, no emócie ňou lomcovali tak silno, že toho nebola schopná. Zasa sa cítila ako usmrkané decko. Keby aspoň bola sama, ale nie, ona zasa musí revať pred niekým a ešte k tomu pred jej ex. Začínala si liezť čím ďalej, tým viac na nervy.
“Joj, no, prepáč… ja….” Josh bol stále zmätený a pohľad na zničenú Maddison mu nepridával na dobrej nálade. Chcel ju nejako utešiť, no v takých veciach nebol veľmi doma. Napokon ju rukou nesmelo objal okolo pliec a jemne ju hladil po chrbte, aby ju aspoň trochu utíšil.
“Prosím ťa, daj mi ešte cigu”, vyhlásila po chvíli, keď sa trochu upokojila.
“Zasa ďalšiu?”
“No a? Vďaka tebe sa momentálne cítim ešte horšie ako predtým, keď som sem šla….”
“Ja za to nemôžem…”
“A kto? Keby si sa nevypytoval sprostosti a nepripomínal mi veci, na ktoré som sa za posledný čas snažila zabudnúť, nič by sa nestalo!”
“A odkiaľ som mal vedieť, že budeš takto vyvádzať?”
“Povedala som ti, že kašli na to. Mal si ma počúvnuť a nerýpať!”
“Takým tempom by som sa však nič nedozvedel.”
“Niekedy stačí len počkať a netlačiť tak na pílu. Časom by si sa určite dozvedel všetko, čo potrebuješ…”
“Neviem si prestaviť, v akom poondiatom vesmíre som mohol skončiť s niekým takým…”
“Nuž, ani ja, ale v tom druhom svete si sa správal úplne inak! Prajem ti dobrú noc!”, vyhŕkla zlostne, vstala a ponáhľala sa od neho čo najďalej. Josh za ňou hľadel s otvorenými ústami a sledoval, ako namosúrene kráča smerom k domu.
