top of page

15. kapitola - Čierni anjeli... 2. časť


 

Octavia odrazu prudko zastala a chytila Logana za ruku.

“Počkaj chvíľku”, pošepla mu a zbystrila sluch. On síce nevedel, čo sa deje, pretože okolo vládlo až hrobové ticho, ale bol si vedomý, že Octavia je svojím ostrosluchom schopná počuť aj tie najslabšie zvuky. A tak ticho čakal a bol zvedavý, o čo ide. Po chvíli sa mladá elfka uvoľnila a usmiala sa. “Dobre, môžeme ísť ďalej.”

“Ví, že sa pýtam… čo si zachytila?”, bol zvedavý Logan.

“Niekde z diaľky sa ku mne donieslo niekoľko hlasov, ale nebola som si istá, z akej a či nás náhodou nemôžu ohroziť. Našťastie pre nás, zatiaľ sme v bezpečí.” Mladík prikývol, znova ju chytil za ruku, spoločne sa predierali hustým, tmavým lesom a pomaly sa blížili k starému mestu. Nevedeli, čo presne tam nájdu, ale niečo, čo našli v knihách, ich nasmerovalo práve sem. Zmienky o Saleme v nich vzbudili záujem, veď kde inde by sa mohli dozvedieť niečo o Marille, keď nie v starobylom meste čarodejníkov. Navyše, Octavia tam už predtým bola s Olivien, keď zháňali krištále na ochranu školy. Lenže vtedy ani jedna z nich nevedela, či to miesto je alebo nie je nebezpečné. No po prepade neznámymi mladými čarodejníkmi si bola istá, že nič dobré ich tu nečaká. Hnala ju však túžba po zistení, čo je s matkou a teraz so sebou mala predsa Logana a po jeho boku si pripadala dokonale chránená.

“Ty si v Saleme už bola?”, opýtal sa jej Logan.

“Áno, raz, ale len nakrátko, pre krištále do domu. Vtedy sme ale s Olivien presne vedeli, kam máme ísť, ale teraz… Teraz je to iné, netuším, kde by sa moja mama mohla nachádzať a či tu vôbec je”, odvetila s tlčúcim srdcom.

“Snáď nájdeme aspoň nejakú stopu, čo nám pomôže. Za pokus to stojí, nie?”, odvetil Logan s nežným úsmevom a pohladil ju po tvári. Videl, aká je ustráchaná a stále v napätí. Potom v pokoji prešli na koniec lesa a pred nimi sa vynorilo ponuré mesto. Okrem zvukov zvierat a vetra, pofukujúceho v korunách vysokých stromov, nepočuli nič. A to prinútilo Octaviu k čo najväčšej pozornosti. Pretože to ticho bolo viac než podozrivé.

“Sekundu, počkaj…”, vyzvala opäť Logana a načúvala. “Niekde v diaľke počujem akýsi cinkot, alebo niečo také, no neviem presne identifikovať, čo to je, ale zatiaľ som tu nič podobné nepočula”, skonštatovala nakoniec.

“Z akého smeru to ide, Ví?” Octavia ukázala smerom na západ, načo Logan prikývol. “Pôjdeme sa tam nenápadne pozrieť. Keď už sme tu, bola by škoda, aby sme to nepreskúmali.” Keď si všimol jej neistý pohľad, upokojujúco jej stisol ruku. “Neboj sa, budeme opatrní a navyše, obaja ovládame telekinézu. Určite si nejako poradíme, keby došlo k najhoršiemu”, dodal a žmurkol na ňu. Octaviu jeho slová síce veľmi neupokojili, ale túžba, že možno niečo zistia o mame bola silnejšia ako strach.

“Tak poďme”, odvetila odhodlane a Logan sa usmial. Vydali sa tým smerom, ktorý elfka predtým ukázala a zišli dole do mesta. Kráčali po vydláždenom chodníku, cez ktorý prerastala burina, míňali staré domy, tentoraz staré a honosné, teda, aspoň tak pôsobili. Logan s Octaviou si mysleli, že patria asi tým mocnejším čarodejníkom, čo obývali Salem. Išli potichu a opatrne, ona stále načúvala cinkavému zvuku, ktorý každým krokom silnel. Zrazu sa prudko zastavila a zarazene, no s poznaním v zelených očiach, sa otočila k Loganovi.

“Už viem, čo je to za zvuk, ktorý počujem… je to rinčanie reťaze, keď ich niekto ťahá po zemi…”

“Myslíš na svoju matku? Spomínala si mi...”, opýtal sa mladík.

“Áno, presne tak”, skočila mu horúčkovito do reči. “Keď som ju videla vo vidine, bola spútaná v okovách. Možno budeme mať naozaj šťastie a nájdeme ju tu v Saleme. A už si ani netrúfam dúfať, že by sa nám podarilo vyslobodiť a odviesť odtiaľto”, dodala s nádejou.

“Samozrejme, ak by to šlo, dostaneme ju z väzenia, rád ti s tým pomôžem. Musíme ju však najprv nájsť a hlavne, byť pri tom maximálne opatrní”, povedal Logan a Octavia súhlasne prikývla. Pokračovali teda ďalej, až zrazu zastali pri dosť ošarpanom dome, ktorý vyzeral na spadnutie. Elfke bolo ešte stále čudné, že cestou nenarazili ani na jedného obyvateľa Salemu. Aj keď občas niekoho započula, čo vravu, alebo buchnutie dverí… čiže to tu nebolo opustené, no všetci boli pravdepodobne skrytí vo svojich príbytkoch. Obávala sa však, že toto zlovestné ticho je predzvesťou búrky a k ich stretu nakoniec dôjde. Teraz však premýšľala nad tým, ako sa dostať do barabizne a či tam jej matka naozaj bude.

“Tak ako, Ví? Ideme sa pozrieť do tohto domu?”, opýtal sa jej Logan, ktorý ale vytušil aj jej obavy. “Nejako to zvládneme, neboj sa.”

“Ale čo ak to je pasca? Možno tam mama ani nie a oni čakajú len nato”, odvetila Octavia, ale potom dodala. “No máš pravdu, keď sa tam nepozrieme, môžeme prísť o našu šancu. Pozri, tam dole je malé okno, síce sú na ňom mreže, ale pre nás by to nemal byť problém.”

“Výborne, Ví.”

“Skúsiš to ty, alebo to mám urobiť ja?”, žmurkla na Logana, ktorý sa pobavene uškrnul.

“Idem nato, aspoň uvidím, ako na tom som.” Po chvíli sústredenia mreže na okienku napokon povolili a on ich pomocou svojej schopnosti nečujne položil na chodník. Cestu mali voľnú.

“Šikovný, zlepšuješ sa”, pochválila ho Octavia s úsmevom a ešte na pár sekúnd sa započúvala do okolia, ale stále sa nič nedialo. Vydali sa dovnútra, Logan šiel prvý, pretože bol vysoký a tak sa mu dole lepšie spúšťalo. Octavia vliezla tesne za ním a on jej pomohol. Ako ju chytal, na chvíľu si ju k sebe privinul a mal sto chutí ju pobozkať, ale vedel, že teraz na to nie je vhodná doba. Obaja sa ocitli v úzkej, zatuchnutej chodbe a elfka sa znova započúvala, odkiaľ idú zvuky reťazí, ale tie už zreteľne vnímal aj Logan. Vydali sa teda rýchlo, ale stále čo najtichšie, za jemným cinkaním, až došli k dubovým dverám. Za nimi okrem rinčania počuli aj ďalšie zvuky, akoby niekto odkladal, alebo narábal s riadmi, ale stále sa neozývali žiadne hlasy.

“A sme na mieste”, zašepkal Logan.

“Otvoríme?”

“Bude to bezpečné? Nepočuješ dnu, alebo v okolí niečo, čo by nás mohlo ohroziť?”

“Nie, po celý čas nie a to mi príde veľmi čudné”, odvetila Octavia.

“To priznávam, aj ja mám z toho divný pocit. Tak skúsme otvoriť, uvidíme, či to pôjde a či nie je náhodou zamknuté. Pozrieš sa, či je tam tvoja matka a ja budem zatiaľ tu dávať pozor a pozorovať okolie. Keby dačo, obaja budeme musieť jednať rýchlo, nech sa odtiaľto aj dostaneme.”

“Dobre”, súhlasila Octavia, pomaly stlačila kľučku a dvere na ich prekvapenie povolili a otvorili sa. Vydali pritom slabý vrzgot a obom sa naskytol pohľad na ženu, ktorá sa s námahou pohybovala po miestnosti. Vyzeralo to, že chystá jedlo, umýva riady a celkovo sa stará o kuchyňu. Mala však na nohách okovy a to jej sťažovalo chôdzu. Žena sa otočila a uprela na nich unavený, prázdny pohľad, ktorý sa jej však pri pohľade na Octaviu rozjasnil.

“Octavia…”, zašepkala a v zelených očiach, rovnakých, ako mala jej dcéra, sa zaligotali slzy dojatia.

“Mami…”, hlesla Octavia, ale asi sa nepohla z miesta. Logan len ticho stál a pozoroval scénu pred sebou, ale aj okolie. Chápal totiž, že keby sa teraz niečo stalo, všetko by bolo na ňom, pretože elfka bola ochromená, ale nečudoval sa tomu.

“Dievčatko moja, kde sa tu, prepánajána, berieš? Ako si sa sem dostala a ako si ma našla? Je to tu nebezpečné, musíš ihneď odísť!”

“Mami!” Octavia sa v tom momente spamätala, rozbehla sa a celou silou Marillu objala. Cítila šťastie, ale aj sa vydesila, pretože vnímala, aká je vychudnutá a slabá. “Som taká rada, že ťa vidím! Toľko som túžila po tom, aby som ťa našla! Prosím ťa, povedz mi, čo sa stalo, prečo si tu a kto ťa väzní. Viem už o tom, čo sa stalo otcovi a aj o tom, ako si sa ma snažila chrániť. Nakoniec ťa však aj tak uniesli, no nepoznám celý príbeh. Viem len, že to bolo kvôli tvojej schopnosti.”

“Áno, bolo to kvôli nej. Dokážem priviesť k životu živé bytosti, no len zvieratá. Hlavnému čarodejníkovi, tu v Saleme zomrela dcérka. On sa s tým nemohol zmieriť a tak na jej telo uvrhol udržiavacie zaklínadlo. Potom hľadali niečo alebo niekoho, kto by ju mohol oživiť. Elixíry, nápoje, iných čarodejníkov… no neuspeli, až kým sa nedozvedeli o mne. Mysleli si, že im pomôžem a tak ma uniesli. No keď zistili, že moja moc nesiaha tam, kam očakávali, na ľudí, zavreli ma tu a nechcú ma pustiť, aby som o tom nikomu nemohla nič povedať”, dokončila smutne Marilla. Len čo to dopovedala, Octavia zrazu začula hluk v dome.

“Niečo sa asi deje, musím zistiť čo.”

“Myslím, že vás už odhalili”, povedala jej mama vystrašene. “Mali by ste rýchlo ísť, kým sa to ešte dá. Mne už neblížia. Tu som nikto…” Octavia zbystrila sluch a naozaj započula, ako sa niekto baví o tom, že tu majú nepozvanú návštevu. Našli odstránené mreže z okienka a chystajú sa prezrieť dom aj okolie.

“Zisitili, že sme sem vliezli oknom, čo teraz?”, opýtala sa Octavia.

“Nechajte ma tu, s okovami aj tak nemôžem utekať, navyše som veľmi slabá, len by som vás zdržiavala. Rýchlo odtiaľto utečte, kým je čas. Dávaj na seba pozor, milá Octavia”, dodala a vtisla dcére vrúcny bozk na čelo. Tá pozrela zúfalo na Logana. Nechcela tu matku nechať, ale mala pravdu a aj on jej dal za pravdu.

“Ví, viem, že je to pre teba ťažké, ale tvoja mama má pravdu. Teraz aspoň vieme, kde ju nájsť a nabudúce sa môžeme vrátiť aj s posilou, myslím, že naši spolužiaci nám radi pomôžu. Keď nás bude viac, určite to zvládneme, dnes sa však musíme postarať o seba, inak už nebudeme mať možnosť ju zachrániť.” Octavia preglgla a s ťažkým srdcom prikývla. Mal pravdu. Pozrela ešte na Marillu, tá sa na ňu nežne usmiala a povedala:

“Utekaj, dievčatko moje.” Mladá elfka už počula čarodejníkov veľmi blízko, našťastie však ešte neboli za dverami. Mali tak nádej, že nebudú vedieť, kde boli a matka bude v relatívnom bezpečí, že jej kvôli nim neublížia. Naposledy ju teda tuho objala a spolu s Loganom vybehli na chodbu a vydali sa chodbou, ktorou prišli. Ponáhľali sa, aby boli čo najďalej od miestnosti, kde nechali Marillu v reťaziach. Zrazu však za sebou zaregistrovali dupot a keď sa otočili, uvideli skupinku asi štyroch mladíkov v čiernom. Nebol to nikto iný, ako čarodejníci a tí mali na odhalených častiach tela tetovania. To zaujalo Logana a samozrejme, aj Octaviu. Mladí muži začali na nich okamžite útočiť a pokrikovať.

“Kto ste a čo hľadáte v našom dome, v našom meste?! Kto vás sem pustil?!” Octavia v tom momente očervenela od hnevu, čo si všimol aj Logan, ktorý stál v strehu pripravený použiť svoje schopnosti. Tiež si všimol, že na konci chodby sú dvere a chcel elfku k nim dostať. Dúfal, že za nimi je východ a budú sa môcť dostať preč. To však už nestihol…

“Čo je vás do toho, vy potetovaní hajzli! Myslíte si o sebe, že si môžete robiť, čo chcete a zahrávať sa so životmi iných, ako sa vám zapáči?!”, zrevala na nich Octavia a súčastne sa jemne dotkla prsteňa, čo mala z Avalonu. Letmo pomyslela na to, čo chce urobiť a už po jednom čarodejníkovi letel akýsi štít, čo visel na stene, po ďalšom zasa vrhla rozlámanú stoličku, ktorá tam v kúte stále, potom kameň, čo sa uvoľnil z múra… Tí zostali prekvapení, niečo také od slabého dievčaťa nečakali. Logan medzitým otvoril dvere, pevne chytil Octaviu za ruku a ťahal ju von. Tá ešte jačala na čarodejníkov nevyberané slová, ale nechala sa vyviesť. Na jej prekvapenie sa ocitli v starej krypte. Rýchlo za sebou zabuchli a obaja pomocou telekinézy rôznymi sochami a predmetmi, čo sa tu nachádzali, zablokovali východ. Potom sa rýchlo rozbehli preč, než si tí potetovaní mladíci zoženú ďalšie posily….

Vtom sa Octavia strhla a celá spotená s rozšírenými očami sa posadila na posteli. “Bol to len sen”, vydýchla si nahlas úľavou, keď sa ako tak upokojila…

 

Víkend napokon Amelii zbehol pomerne rýchlo. Svoj čas opäť strávila v spoločnosti Adama a hoci chvíle, ktoré boli určené len pre nich dvoch, boli super, myšlienkami bola stále niekde pri Jamesovi. Mala strach, čo sa s ním deje a navyše, stále nebola stotožnená s faktom, že nakoniec skončil u Victora. Pred očami mala rôzne scenáre, čo s ním ten starý somár môže spraviť. Okrem toho, myslela tiež na to, čo všetko sa im za ten krátky okamih mohlo stať. Veď mohli zomrieť! Len tak, z ničoho nič. Chceli len ísť na výlet, no z radosti sa zo sekundy na sekundu stala akurát tak nočná mora. Tento dom jej čoraz viac pripomínal väzenie. Najradšej by odišla niekam preč, s Adamom. Niekde, kde by boli šťastní, voľní, bez neustáleho stresu z toho, čo dnes zasa Victor alebo Aurora vymyslí. Alebo čakať na Temnú, ktorá si možno o pár dní, mesiacov či rokov zmyslí, že sa u nich objaví s úmyslom všetkych zničiť. A do tej doby len prežívanie zo dňa na deň, len trpezlivo čakať a nudiť sa v tomto skvelom a nadpriemerne zábavnom prostredí...

“Amy?“, ozval sa Adam a tým ju vytrhol z nepríjemných myšlienok.

“Hm?“, otočila hlavu a automaticky sa usmiala.

“Viem, že ťa tá nehoda stále trápi a o Jamesovi zatiaľ nevieme nič... ale mám novinky”, tiež sa usmial a Amelia odstúpila od okna, cez ktoré sledovala záhradu, kde horúce letné slnko zasa raz poriadne pripekalo, a podišla k Adamovi. Chvíľu boli ticho a ona spýtavo nadvihla obočie, pretože nechápala, prečo nič nevraví.

“No? Zistil si, čo bolo v tej striekačke, alebo o čo ide?“, opýtala sa ho napokon, ale Adam sa len zasmial a pokrútil hlavou.

“Nie, ale poď sem, bližšie. Ukážem ti to.” Amelia sa mierne zamračila, ale pokrčila plecami a videla, ako sa k nej Adam nakláňa. Keďže však bola od neho viac ako o hlavu nižšia, postavila sa na špičky, aby mu mohla bozk opätovať, no v tej chvíli však Adam zmizol. Amelia sa v tom okamihu cítila dosť trápne, veď aj musela vyzerať komicky, ako do vzduchu naprázdno špúli pery. Dopadla znova na celé nohy, keď si všimla, ako sa v rohu izby Adam od smiechu pučí, pričom ďalší, úplne taký istý, sedí vedľa neho na kraji postele. Tmavovláska od prekvapenia otvorila ústa a krútila hlavou.

“Tak toto je naozaj skvelé”, skonštatovala a obaja Adamovia sa už nahlas rehotali.

“Však?“, povedal jeden z nich.

“Panebože”,, povzdychla si Amelia so smiechom. “A kde je tretí, reálny Adam?“

“V Loganovej izbe“, odvetil tentokrát ten sediaci.

“Vau, toto je naozaj super...“, opakovala sa znova Amelia a trošku mu aj toto projektovanie závidela. Hoci sa snažila, jej schopnosti sa do tejto miery ešte nerozvinuli, zatiaľ čo väčšina jej spolužiakov sa viditeľne zlepšila. Aj keď tým, že vyučovanie a tréningy za posledné obdobie kvôli Aurorinej absencii chýbali, sa na učenie zvysoka vykašľala. No bola si istá, že nebola sama, takmer všetci si užívali voľné chvíle oslobodené od tyranie. “Ako sa ti to podarilo?”

“Trochu som si spravil prieskum v možnostiach rozvinutia našej schopnosti, ale nie je to také náročné, ako sa zdá, navyše je to naozaj zábava. Ten výraz tvojej tváre, ktorý si nahodila, keď som zmizol, nemal fakt chybu,“ odvetil Adam a začal sa znova smiať. “Zatiaľ dokážem urobiť len ďalšie dve projekcie, ale tréningom by sa to malo zlepšiť”, dodal a hrdo sa na ňu usmial.

“To ti teda gratulujem... Ale neboj sa, raz ťa určite dobehnem,“ usmiala sa, načo k nej pristúpil Adam stojaci pri okne.

“Hmm, niekto nám tu žiarli”, skonštatoval, načo Amelia pokrútila hlavou.

“Vôbec nie.“ Adam na ňu pozrel a mierne nadvihol husté obočie. “Fajn, tak možno trochu,“ priznala napokon Amelia a so smiechom prevrátila očami. Potom si ju Adam privinul do objatia.

“Skupinové objatie?“, dodala Amelia, načo sa k nim pridal aj druhý Adam. “Tak toto je strašne divné,“ povedala napokon a vtedy sa postavy vytratili. O moment na to sa v izbe objavil skutočný Adam, ktorému sa hneď hodila okolo krku. Neskôr spoločne zašli dole do jedálne na večeru a potom si v jeho izbe spolu pozreli film. Amelia sa aspoň na chvíľu trochu odreagovala a nemyslela len na tie nepríjemné momenty.

 

Keď sa Leila ráno zobudila, Johnnyho posteľ bola stále prázdna a nebola ani odostlaná, čiže jej bolo hneď jasné, že do izby ani neprišiel. V panike okamžite vybehla von z jeho spálne a začala volať jeho meno. Prvé, čo jej napadlo, bol Victor a telom jej prebehol mráz. Nazrela ešte k sebe, ale ani tam nebol. Rozbehla sa teda dole schodmi smerom do kuchyne. Každého, koho stretla sa pýtala na Johnnyho, no nikto ho nevidel. Napokon stretla Logana a keď jej povedal, že je v kuchyni, Leile spadol kameň zo srdca.

„Kde si bol?!“, zvolala hneď, ako vošla dnu, vrhla sa na neho a svojou malou päsťou mu búšila do hrude na pobavenie všetkých ostatných.

„Ou ou ou, počkaj, srdiečko,“ bránil sa Johnny a rýchlo z jej dosahu dával preč hrnček pre neho momentálne veľmi vzácnej kávy. „Snáď si mi chcela zaželať dobré ránko, Sedmokráska”, dodal s nežným úsmevom a už sa k nej nakláňal pre pusu, ale Leila sa odtiahla a znova zopakovala otázku.

„To teda nie! Kde si bol?“

„Po ceste do izby som nejako zablúdil a dal som si pár pohárikov s Failom. Popri tom sme mali menší rozhovor. A predsa som ti vravel, že sa uvidíme až dnes, tak sa už nehnevaj,“ chlácholil ju milo a poriadne si odpil z kávy.

„Vieš, ako som sa o teba bála?“, povedala už Leila miernejšie a zadívala sa mu do modrých očí.

„Prepáč mi to. Myslel som, že chceš byť sama po tom tvojom úspešnom dni.... ale môžeme sa ísť teraz trochu prejsť do záhrady? Chcel by som sa s tebou porozprávať,“ spýtal sa až príliš vážne Johnny a uprel na ňu svoj pohľad. Leilu to prekvapilo, ale súhlasila. Keď prechádzali okolo stola von do záhrady, Octávia mu stihla ešte tíško zašepkať.

„Buď rád, že nepoužila svoje schopnosti. Je v tom lepšia ako ja,“ dodala, žmurkla na neho a on si hneď spomenul na ich prvé stretnutie na chodbe. S Leilou vyšli von do záhrady, dnes bolo zamračené, možno sa aj schyľovalo k dažďu. Kráčali vedľa seba po záhrade, držali sa za ruky, ale ona mala stále zvláštny pocit.

„Lei, včera som strávil príjemný deň s tvojím otcom aj s Percivalom”, začal Johnny. “Rozprávali sme sa o vašej histórii, o elfoch... Potom si sa vrátila taká šťastná zo skúšky dospelosti a keď som večer stretol Faila, potreboval som si niečo u neho overiť. No a on mi veľmi rád odpovedal, aj keď si to dnes pravdepodobne nebude pamätať.“ Leila s pohľadom upretým na štrkový chodník sa ho pustila a pridala do kroku. Ten čudný a nepríjemný pocit jej v žalúdku narastal. Johnny ju však veľmi rýchlo dobehol, chytil zozadu okolo pása a položil si bradu na jej rameno. „Vedel som od začiatku, že si výnimočná, už vtedy, keď som ťa poznal len podľa hlasu a správania, ale hlavne potom, ako som ťa prvýkrát uzrel. Nikdy som ale netušil, aká si vzácna. Pre tvoj ľud...“

„Johnny, ja ale... ja ťa potrebujem...“ Leile sa zlomil hlas, otočila sa k nemu a zaborila si tvár do jeho hrude. Obaja tam len tak v objatí chvíľu ticho stáli. Johnny jej chcel dať slobodu, aby mohla naplniť svoj osud bielej elfky a predurčenej kráľovnej a ona to tušila. No potom, ako si ju tuhšie privinul do náručia a videl, aká by z toho bola zničená nielen ona, ale aj on sám, presne ako to hovoril Falathar ráno Percimu, tak si to rozmyslel. Odtiahol sa, prstom jej pomaly zdvihol bradu a zadíval sa do prestrašených modrých očí. Pohladil ju po líci a nežne pobozkal.

„Ľúbim ťa a chcem byť s tebou, nech by sa dialo čokoľvek. Teda, ak si to želáš hlavne ty.“

„Nie je nič na svete, čo by som chcela viac, ako toto...ako teba“, odpovedala mu úprimne Leila. „Nikdy ma neopusť!“

„Nikdy, sľubujem. A ukážeš mi už, aké máš schopnosti?“, spýtal sa jej s úsmevom, ale ona pokrútila hlavou.

„Radšej inokedy, dobre? Viem, že nemáš rád mágiu,“ pobozkala ho. „Chcela by som ale...“ Nahla sa k nemu a tíško mu pošepkala do ucha svoje prianie.

„To vážne?“, bol prekvapený Johnny.

„Áno. Aj ja sa to chcem naučiť.“

„Dobre”, súhlasil veselo. “Tak to skúsime, len musíme vymyslieť ako... No a nato treba nájsť v dome vhodné miesto,“ žmurkol na ňu, načo sa Leila šťastne usmiala a potom ruka v ruke vstúpili do domu.

 

Octavia, ešte stále rozklepaná zo živého sna, vstala z postele, vyzliekla si spotené pyžamo a dala si sprchu. Po nej sa obliekla a zišla do kuchyne dať si niečo k jedlu. Aj keď to, čo prežila, bol len príliš farbistý sen, cítila sa psychicky vyčerpaná. Dole na nikoho nenarazila a tak si naliala šálku obľúbenej kávy, vzala si teplý praclík a takto vybavená vyšla do záhrady. Chcela na naraňajkovať na čerstvom vzduchu a predpokladala, že sa potom bude cítiť lepšie. Zamierila si to do pokojnejšej časti parku, tam, kde bolo veľa košatých stromov, pretože vyzeralo, že každú chvíľu začne pršať, obloha bola oceľovosivá. Octavia sa usadila na lavičku a v pokoji, ponorená do svojich myšlienok sa venovala chutnému jedlu.

“Ví a ty sa tu čo schovávaš? Ešte som ťa v tejto časti záhrady nevidel”, začula za sebou Loganov veselý hlas.

“Ahoj!”, pozdravila ho, kým si k nej prisadol. “Ale… musím si utriediť myšlienky…”

“Čože? Že si zasa niečo vyviedla, priznaj sa”, uťahoval si z nej so smiechom.

“Nie, nie, tentoraz nie”, pokrútila hlavou. “V noci sa mi sníval neuveriteľne živý sen. Zobudila som sa celá spotená a unavená a preto som si zišla po jedlo. Potrebujem doplniť energiu, ktorú by som normálne po takom dlhom spánku mala. Som totálne vyčerpaná…”

“Moja malá slabá Ví”, povedal Logan s úsmevom a pohladil ju po vlasoch.

“Ty sa moc nesmej, tiež si bol v tom sne a mal jednu z hlavných rolí”, žmurkla na neho Octavia a tentoraz sa bavila ona, keď videla jeho prekvapený výraz.

“To ma teda zaujíma, rozprávaj, o čo ide? Dúfam, že som bol tvojím hrdinom.”

“Dalo by sa to tak nazvať”, odvetila s úsmevom a všetko mu do detailov povedala. On ju pozorne počúval a pritom sa tváril zamyslene. Keď Octavia skončila, pozrela na Logana a čakala, čo jej nato povie.

“Veľmi zaujímavé”, zhodnotil nakoniec. “Mali by sme popremýšľať nad tým, čo sen mohol znamenať. Či je to možno nejaká nápoveda od tvojej matky, kde ju hľadať. Kto by nám s tým mohol poradiť? Asi Falathar alebo možno Aurora,“ rozvíjal svoje úvahy a Octavia len zamyslene prikyvovala. Na vlastné prekvapenie bola dnes pokojná… a to i potom, čo sa v sne stretla s temnými čarodejníkmi.

“A možno by nebolo od veci, keby si svoj hnev, ktorý cítiš voči čarodejníkom, preniesla do tréningu. Určite by sa ti hodilo, keby si si ešte zlepšila svoje schopnosti. Elfovia vraj vedia veľmi dobre využívať svoje vrodené vlastnosti a preto sú takí dobrí bojovníci. A tiež, nezabudni na svoj prsteň.“ Pri tých slovách sa na Octaviu šibalsky uškrnul. “Navyše, ak je tvoj sen nejakou predzvesťou, bude len dobre, keď budeš pripravená. Možno, že aj koniec bude iný – úspešný a tvoja matka bude vyslobodená, v čo pevne verím. Hlavne to, prosím, neber tak, že ťa chcem poučovať. Pokiaľ by si chcela, môžeme trénovať spolu, aj vo voľnom čase. Mne určite nebude vadiť, ak s tebou budem tráviť viac času”, dodal a usmial sa na Octaviu.

“Myslím, že niečo na tom bude, určite by som mala viac trénovať... A viem, že to so mnou myslíš dobre, na teba sa nejako nedokážem hnevať,“ začervenala sa Octavia. Logan si ju k sebe bez váhania privinul a ako predpokladal, nebránila sa. Schúlila sa mu do náručia a zbytok dňa strávili spolu.

Večer sa Logan pripojil k ostatným chlapcom, zatiaľ čo sa Octavia vydala hľadať Leilu. Napadlo jej, že by si mohla o svojom sne pohovoriť ešte aj s ňou. Bohužiaľ, nikde ju však nenašla, ale zasa to nebolo až tak urgentné. Vedela, že sa s Leilou skôr alebo neskôr uvidí, určite bola niekde s Johnnym. Zamierila teda do izby a po dlhom uvoľňujúcom kúpeli sa uložila do postele. Zajtra ju už znova čakalo vyučovanie, no našťastie zaspala hlbokým a bezsenným spánkom.

 

Keď Amelia neskôr večer odchádzala od Adama, zašla ešte do kuchyne, aby si zobrala fľašu minerálky.

“Hej! Jamesova sestra!“, zvolal na ňu hlas, keď prechádzala cez halu okolo obývačky, no v tom okamihu ho nevedela priradiť ku konkrétnej osobe. “My sme sa takto oficiálne ešte nestihli zoznámiť. Som Josh,“ podával jej ruku blondiak a usmial sa, pričom odhalil rad bielych rovných zubov. Amelia si hneď spomenula na ľúbostný trojuholník medzi ním, jej bratom a Maddison, ale ako bolo u nej zvykom, úsmev mu opätovala a tiež k nemu natiahla ruku.

“Amelia, teší ma.“ Joshova tvár trochu zvážnela, ale jeho oči sa stále usmievali. “Je celkom milý”, pomyslela si.

“Aj mňa, veľa som už o tebe počul, tak som rád, že ťa môžem spoznať aj takto osobne. Zatiaľ som sa tu ešte nestihol so všetkými zoznámiť, takže o to viac. Ešte aj James sa niekde fláka, určite je s tou svojou kočkou“, dodal a zasmial sa akoby sám pre seba. Amelia nereagovala, pretože naozaj nemala chuť vysvetľovať mu, čo sa s jej bratom naozaj stalo, sama z toho bola zničená.

“To si sa za ten čas ešte nestihol spoznať s ostatnými?”

“Tak okrem mojich spoluväzňov a Jamesa, ktorého poznám už od strednej, som sa bavil chvíľu s Maddison, no... nič v zlom, ale zdá sa byť dosť mimo, takže to ani nerátam. A ostatní si akosi hľadia svojho, ale neriešim… snáď to časom príde, keďže sme tu pokope odrezaní od sveta”, usmial sa a prehrabol si rukou svetlé vlasy. “Zaujímalo by ma však, čo tu robievate takto po víkendoch? Som tu síce ešte len pár dní aj s cestou, ale hrozne sa tu nudím. Boli sme zavretí tam dole a naša jediná zábava bola, len keď prišiel Victor. A aj keď tu nie sme k ničomu pripútaní, cítim sa ako v klietke. Navyše, ešte aj vyučko? To si robia srandu? S tými schopnosťami, čo máme, by sme mohli zažiť kopu zábavy, len si predstav tú párty!“, dodal Josh a Amelia si všimla, ako si v myšlienkách vizualizuje rôzne možnosti. Sama musela uznať, že má pravdu, nebyť Adama, tiež by v tomto dome umrela nudou.

“To by bolo určite skvelé, ale kým sa tu nezjaví Temná, musíme robiť ako Victor a Aurora pískajú. Aj keď z času na čas nejakú tú párty máme, no je to véééľmi zriedkavé. Keby to bolo zviera, bolo by na pokraji vyhynutia”, dodala so smiechom. “Ale môžeš si čítať, rozhodne vyzeráš ako knihomoľ.“ Josh sa zasmial

“Ehm, vážne? Za svoj život som sa pustil možno do jednej knihy a ani tú som nedočítal. Ale nevadí, aspoň je tu internet, takže si s kamošmi budem môcť zahrať nejakú hru. Inak, aká je tvoja schopnosť? Celý čas táram len o sebe”, prizrel sa jej so záujmom.

“Astrálna projekcia a tú istú schopnosť má aj Adam,“ povedala Amelia.

“Astrálna… čo? O tom som v živote nepočul, ako to funguje? A Adam.. to je ten vysoký, tmavovlasý chalan, s ktorým si bola na večeri?“ Amelia prikývla.

“A keď sme pri tej schopnosti… Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť, však?“, usmiala sa, prešla do obývačky, kde ju Josh so záujmom nasledoval. Tam sa pohodlne usadila na gauči a o moment na to sa vedľa neho objavilo jej astrálne ja.

“Páni, to je naozaj psina! A čo sa deje s tou spiacou?“ Amelia naňho vystrúhala grimasu.

“To je taká menšia nevýhoda tejto schopnosti. Keď by niekto ublížil môjmu skutočnému, teda spiacemu JA tak by ublížil aj mojej projekcii. No na druhej strane, ak sa niečo stane len mojej projekcii, na mojom reálnom JA sa to neprejaví.“ Josh prikyvoval, tváril sa, že ho to celkom zaujalo.

“Hm, to je husté”, skonštatoval uznanlivo. Potom sa ešte chvíľu rozprávali o aktivitách v dome, ako asi prebieha vyučovanie a podobne. Taktiež zistili, že na vyučku sú spolu v skupine. Amelia mala z neho celkom fajn pocit, vyzeral ako v pohode chalan. Keď odchádzala do svojej izby, Josh zdvihol ruku, aby si s ním Amelia ťapla.

“Vážne?“, spýtala sa so zdvihnutým obočím, načo Josh len pokrčil plecami.

“No a? Si moja ďalšia parťáčka v dome. No tááák.“ Amelia sa zasmiala a napokon súhlasila, no akonáhle si s ním išla tľapnúť, Josh zdvihol ruku vyššie a Amelia kvôli svojej výške musela trochu poskočiť, aby dotiahla na jeho dlaň. “James mi ešte dávno spomínal, že toto ťa vie parádne vytočiť,“ povedal pobavene.

“Ani nevieš ako, tak si na to nezvykaj“, dodala s vážnou tvárou a pri odchode mu zamávala.

 

V nedeľu večer sa Maddison vybrala za Victorom, aby sa dozvedela, ako sa má James. Narazila na neho akurát vtedy, ako vchádzal do knižnice a tak sa vybrala za ním.

“Dobrý deň”, oslovila ho práve vo chvíli, keď stál na rebríku a z police vyberal akúsi knihu.

“Oh, teba by som tu nečakal”, uškrnul sa pobavene. “Nebodaj si si vstúpila do svedomia a chystáš sa študovať?”

“Nie, preto som za vami neprišla…”

“No, to som si mohol myslieť…”, zamrmlal si popod nos a zišiel dole. “Tak čo chceš?”

“Potrebujem vedieť, ako sa má James. Ako dopadli včerajšie vyšetrenia? Bude v poriadku?”

“Eh, no... áno. Snažil som sa zredukovať obsah patogénov, ktoré sa premnožili v jeho organizme. Zatiaľ je stabilizovaný, ale slabý. Potrebuje teraz načerpať nové sily.”

“Tak to je dobrá správa”, vydýchla si Maddie a pousmiala sa. “Mohla by som ísť teda na chvíľu za ním?”

“To rozhodne nie!”, oboril sa na ňu Victor a keď na neho nechápavo pozrela, pokračoval ďalej. “Povedal som, že je slabý. Potrebuje hlavne pokoj a oddýchnuť si. Navyše v jeho bezprostrednej blízkosti sa môže nachádzať ten vírus, čím by si sa mohla infikovať aj ty, čiže je v karanténe.”

“Veď si môžem dať na tvár rúško, alebo čo, prosím, len na chvíľu.”

“Žiaľ, je mi to ľúto, ale nie. A teraz, ak ťa môžem poprosiť, mám ešte dosť roboty, takže ma neotravuj”, dodal akoby mimochodom a presunul sa k ďalšiemu regálu, v ktorom sa začal prehrabávať.

“Debil sprostý”, zahundrala si Maddie sama pre seba a opustila knižnicu. “Čo mám teraz robiť?”, povzdychla si smutne. James je mimo, Joshovi sa chcela radšej preventívne vyhýbať, Amelia mala svoj program s Adamom… a s ostatnými obyvateľmi domu bohvieaký vzťah nemala. Aj tak mal každý svoju prácu. Napokon sa zavrela na pár hodín do svojej izby, avšak jej pomaly všetko začínalo liezť na nervy. Ku večeru vyšla von a zamierila si to rovno do klubovne na dolnom poschodí. Keď otvorila dvere, videla, že bude mať spoločnosť. V jednom z kresiel bol totiž usadený Failo a z plného skleného pohára popíjal whisky.

“Čau”, pozdravila ho, keď za sebou zatvorila.

“Héééj, nazdar… Mandy”, pozrel na ňu elf zahmleným pohľadom, pričom sa mu hneď nato začkalo.

“Maddison…”

“Eh? Čo to táraš, ja som predsa Failo…”, zahundral si popod nos, načo Maddie prevrátila očami.

“Tak ten tu už musí byť dlhšie, veď je už totál mimo”, pomyslela si pobavene, vybrala si z baru fľašu tatranského čaju a prisadla si k elfovi.

“A ty mááááš aký dôvod?”, zatiahol Failo a zdvihol svoj pohárik smerom k nej tak prudko, že skoro polovica zlatistého moku vyšplechla von. “Doriti…”

“Ten sprostý starý idiot…”

“Kto?”

“No kto asi? Jediný starý idiot v tomto dome je Victor, nie?”

“Uhm… a čo s ním?”, opýtal sa nezúčastnene.

“Takže on ma nechce pustiť za Jamesom. Stále dookola omieľa, že je v poriadku, no ja to chcem vidieť na vlastné oči. Neznesiem pocit, že ho niekde drží zavretého ako nejaké zviera”, dodala namrzene, konečne si naliala štrngla si s ním.

“Ten šialený vedátor, áno, áno... “ Failo mykol ľahostajne plecom. “Najskôr už doňho reže skalpelom, ááálebo možno pitvá”, zachechal sa, načo Maddie na neho naštvane zazrela.

“To vôbec nie je vtipné.”

“Sorry, to bol fór, ale uznávam, že blbý. No myslel som, že aspoň ty máš zmysel pre humor. A ten tvoj blondiačik nech sa vylieči sám, jemu schopnosti nikto neukradol, ako mne ten zmrd Arden”, začal sa ľutovať Failo.

“Čože? Ty už nevieš, čo hovoríš”, skonštatovala Maddie. “Ako by ti ich asi mohol zobrať?”

“Neviem, čo za mutanta je, ale prisahám na svoj kráľovský pôvod, že to urobil. Nenávidím ho o to viac, že má Joy…”

“Vieš čo, nemám šajnu, o čom tu trepeš, ale čo sa týka Joy, nechápem, čo tu toľko lamentuješ, keď od začiatku bolo jasné, že je zadaná”, uzemnila ho Maddie otrávene. “Navyše, keď vieš, aká je, nikdy by si ju od Ardena nedostal. Takže by si sa už mal skľudniť.”

“Nikdy nehovor nikdy… A čo ty o tom vlastne vieš, pche”, zahundral a postavil sa, aby si ešte nalial, no dosť nebezpečne sa zakolísal, že klesol späť. “Naleješ mi?”, strčil jej pohár pod nos.

“Myslím, že už máš dosť…”

“Nepoučuj ma, ženská, stačí, že to robia tie dve…”

“... ale dobre, keď tak chceš”, dokončila Maddie, krútiac hlavou, načo Failo súhlasne prikývol.

“Ešte že tak, tak to má byť.”

“Na…” Súčasne doliala aj sebe už šiesty a zvalila sa na gauč oproti nemu. “Čo keby sme radšej prešli na niečo veselšie a zábavnejšie? A na tvoju neopätovanú lásku, neexistujúce schopnosti a moje starosti o Jamesa hodiť aspoň na dnešný večer za hlavu?”

“Ty mi akože niečo navrhuješ?”, opýtal sa Failo pomaly s prižmúrenými očami.

“Nie, ty domýšľavý somár, len tu nechcem prenariekať celý večer.” Postupne sa Maddie množstvom alkoholu priblížila k jeho nálade, až sa napokon opilecky rehotali na plné hrdlo nad vlastnými vtipmi na Victorovu adresu. Vtom sa otvorili dvere do klubovne a dnu na Maddiino prekvapenie vošiel Josh.

“Ale, ale.. tak tu sa pije a mňa nikto nezavolá? Čo sa oslavuje?”, opýtal sa pobavene a s rukami vo vreckách džínsov podišiel bližšie.

“Tu sa alééé pije z ľúútosti”, zanôtil Failo a uškrnul sa.

“No, ak smiem nesmelo a trefne podotknúť, nato, že sa ľutujete, vyzeráte dosť veselo. Váš smiech som počul až do haly”, odvrkol Josh, podišiel k baru a so záujmom si prezrel ponuku alkoholu. Nakoniec však zvolil klasiku a vybral fľašu borovičky. “A čo ty tu, Maddison? Myslel som, že si niekde s Jamesonom”, spýtal sa pobavene.

“Hahaha!”, skríkla, až jej skoro zabehol čaj. “Veľmi vtipné, ešte aj ty si rob srandu”, dodala, načo si vyslúžila od Josha len zdvihnuté obočie, keďže nerozumel jej reakcii.

“James je teraz Victorov väzeň. Odkedy odpadol, nechce nás za ním pustiť,” vysvetľovala mu. “Cap sprostý, veď ja mu ešte ukážem”, hundrala si sama pre seba.

“Čože? Čo je s Jamesom?” Tentokrát mu venovala jeho predošlý pohľad so zdvihnutým obočím Maddison.

“O tom, že sa nám rozbilo auto si vedel, ale že James je zasa mimo nie?” Josh neveriacky pokrútil hlavou a tak mu Maddie vysvetlila, čo sa stalo.

“No ty vole... magické parazity? To aj také niečo existuje? Nedá sa s tým niečo spraviť? Nejaké kúzlo alebo čo?”, pýtal sa mierne v šoku. Veď ešte pred chvíľou sa rozprával s Ameliou a tá o tom, že by sa Jamesovi niečo stalo, nespomínala nič. Nalial si teda za pohárik aj on a obrátil ho hore dnom na jeden šup. “Tak v tom prípade prepáč za včerajšok, nevedel som, že je na tom zle.” Maddie nad tým už len mávla rukou a opäť do seba hodila ďalšieho frťana.

“Áááko sme sa už s Failom predtým dohodli, prejdime nááá veselšiúúú témúúú…”, zatiahla a s pohárikom v ruke sa postavila zo stoličky. Gravitácia a nespolupracujúci mozog ju však hneď uzemnili naspäť na stoličku, tak len pokrčila plecom a otočila sa k Joshovi. “Teraz nám povedz ty nejakýýý vtip!”

“Ehm… no... Neviem, keďže väčšinu, čo poznám je buď čierny alebo neslušný humor...”

“Ale nóóó, veď nebuď suchár, všetci v tejto miestostííí sme dospelííí a žiadne netýkavky, no nie, Failo?”, zvolala smerom k elfovi, ktorému sa už zatváral oči.

“Suchár je jedine tak Victor...”

“Čo sa týka jeho výstupu, JE! Ááále… všimol si si už jeho bruško?”, zarehotala sa Maddison. “Občas, keď natiahne ruky”, pokračovala, pričom ju medzi vetou nakrátko prerušila štikútka, “...môžeš vidieť, ako mu spod trička vykúka pupček, hahahááááá!”

“Teda eh, aké veci si ty všímaš”, pridal sa do debaty Failo, ktorý ešte pred sekundou vyzeral, že je už v ríši snov.

“Ááále, dobré rááánko, Failo! Pre chvíľou som ti niečo vravela a vyzeral si, že už upadáš do kómy,” poznamenala svetlováska, “A nehovor, že ty si si to nevšimol, veď si tu už dosť dlho.”

“Nie, ja si všímam iné veci, hlavne ženské partie… Victorov bachor ma vonkoncom netankuje”, odvrkol jej elf, načo Maddie len prevrátila očami a pokrútila hlavou. Buď už začínal triezvieť, alebo zasa sa začínal prepadávať do depky. Podľa jeho myšlienok to bola tá druhá varianta, čo bola škoda, lebo ešte pred chvíľou sa s ňou na podobných blbostiach smial na plné hrdlo.

“Jeho pupok som si ani ja nevšimol, avšak nám prišiel dosť komický ten jeho prales, ktorý mu rastie na hrudi. Hlavne, keď si na to obliekol len tielko”, utrúsil Josh a opäť sa spustila vlna smiechu. Teda, okrem Faila samozrejme.

“No presne… ááá vieš si predstaviť, žééé s ním jedna naša spolužiačka nejakú dobu aj spávala?”

“Ktorá? Aké mala z toho výhody?”

“Nika, tá nižšia blondínka”, odpovedala Maddison. “A predstav si, že výhody nemala žiadne! Ona sa doňho jednoducho zaľúbila, aspoň tak to teda vyzeralo…”

“No teda... to by som na ňu nebol povedal, teda... asi na nikoho. Síce vyzerá na svoj vek veľmi dobre, aj tak si neviem predstaviť mladú babu, ktorá by s ním šla dobrovoľne.”

“Nuž, vidíš, niektorým sa to asi páči...”, utrúsila pobavene Maddison a opäť do seba prevrátila pohárik. Bola už celkom dosť pod parou. “A ty čo? Tiéééž by som si nikdy nebola myslela, že by si sa vyspal práve s Jamesovou Lilly”, šťuchla do neho so smiechom, načo Josh v momente stuhol.

“Čože? Odkiaľ o tom vieš?”

“No čo myslíš? Z tvojej hlavy, ty tupelo”, dodala a prstom si nemotorne poklepkala po spánku.

“Doriti! Ak sa to James dozvie, tak ma určite zabije…”, prebleslo mu hlavou, čo samozrejme počula aj Maddie.

“Nebóóój sááá! Mlčííím ako hrob...”, ubezpečila ho a ukazovák si priložila k ústam, pričom sa jej opäť začkalo. Josh len dúfal, že vraví pravdu a o jeho úlete jeho kamarátovi nepovie. “Tak nazdraviééé”, dodala Maddison a mávala mu s pohárom pred očami, aby si dal s ňou.

“Maddie… keď tak na teba pozerám, tebe by už asi aj stačilo”, odvetil, keď videl, ako sa s prižmúrenými očami kníše zo strany na stranu.

“Ááále no tááák. Ešte jedééén”, uprela na neho psí pohľad, ktorým mu naznačovala, aby to kopol do seba.

“Dobre, ale posledný. Potom ťa pôjdem radšej odprevadiť do tvojej izby, keďže sama to asi v takomto stave nezvládneš.”

“Platííí”, vyhŕkla a už prevracala ďalší pohárik, Josh tiež vypil ten svoj. Chvíľu tam ešte sedeli a zabávali sa na rôznych veciach, predovšetkým na Victorovi, keďže bol jedna z mála vtipných atrakcíí v tomto dome. Dokonca sa zasmiali aj na ich včerajšom rozhovore, keď si ujasnili, ako sa veci naozaj majú. Maddie mu dokonca povedala podrobnejšie o tieňovej hre, ktorá bola dôvodom jej divného správania k nemu. Nakoniec ju Josh, tak ako sľúbil, odprevadil do jej spálne. “Tak, vidííme sa zajtra na výuke s Victorkom”, povedala Maddie, keď už stáli pred jej dverami a znova vybuchla do smiechu.

“Uhm. Dobrú noc”, odvetil Josh a otočil sa na odchod.

“Čááááu”, pozdravila ho svetlovláska nahlas a zabuchla za sebou dvere. Po všetkom tom alkohole, čo dnes vypila, nebola schopná už ani poriadne chodiť. A tak sa len zvalila do postele, bez toho, aby sa vôbec umyla a prezliekla do pyžama. Ležala krížom cez lôžko a na nohách mala ešte obuté topánky, no napriek tomu v takejto polohe veľmi rýchlo zaspala.

 

V nedeľu Leila s Johnnym robili Percimu spoločnosť, pretože Drulla chcela, aby pár dní oddychoval a dal sa dokopy. Falathar sa zatiaľ venoval sestrám – tútorkám, ktoré trvali na tom, aby sa znova obnovilo vyučovanie, a mali na elfa ešte nejaké otázky. A tak v pondelok odprevadil Johnny Leilu na úvodnú hodinu k Ardenovi, kam sa jej ale vôbec nechcelo. Úspešne sa mu vyhýbala celé dni a teraz s ním mala denne tráviť čas v jednej miestnosti. Pri tej myšlienke ju až striaslo, radšej by bola s Johnnym u Aurory, ale to vedela, že nie je dovolené. Žiaden z párov nemohol mať spolu hodinu, či to už bola Joy a Arden, alebo Amelia a Adam, či Maddison s Jamesom. A tak si sadla do prvej lavice pri okne, oprela si bradu o lakeť a pozerala von oknom. Ani nezbadala, kedy hodina začala, až keď ju Arden už trochu netrpezlivo tretíkrát oslovil, rozhliadla sa okolo seba a vtedy si všimla, že sú tu nové čarodejnice Tessa s Lindou a jej kamarátka Olivien, s ktorou sa vo svete ľudí zblížila. Okrem dievčat mal byť s nimi na hodine aj James, ale ten bol pre chorobu ospravedlnený.

„Leila, tak už som si konečne získal tvoju pozornosť?”, opýtal sa jej Arden so zdvihnutým obočím. “Ukážeš dievčatám svoje schopnosti?“, zopakoval ešte raz svoju otázku.

„Och, áno, samozrejme”, odpovedala v pomykove Leila, vstala a prešla do otvorenej časti miestnosti. Tam sa chvíľu naplno sústredila, dlane natočila k zemi a za okamih začala levitovať vo vzduchu.

„Wau, to je supééér”, vydýchla Linda, načo k nej Arden pristúpil a niečo jej pošepkal do ucha. Ona sa na neho pozrela, prikývla, zavrela na moment oči a vzápätí sa jej ruka začala naťahovať a rýchlo približovať k Leilinmu členku s úmyslom chytiť jej ho. Kým sa jej však stihla dotknúť, okolo elfky sa vytvorilo ochranné pole, ktoré to Linde nedovolilo. Elfka sa potom zniesla späť na zem a ona zatiaľ stiahla svoju ruku späť.

„To čo bolo? Prečo som sa ťa nemohla dotknúť?“ pýtala sa prekvapenie Linda.

„Leila má tých schopností viac, a toto bola jedna z nich. Ochranný štít,“ podal vysvetlenie Arden. Nasledovala Olivien, aby tiež ukázala svoju moc. Pristúpila k prekvapenej Linde, dotkla sa jej a vzápätí obe zmizli.

„Kde sú?“, spýtala sa prekvapene Tessa, ktorá sa ozvala po prvý krát a rozhliadala sa okolo seba. “Tento trik chcem tiež vedieť.”

„Olivien ovláda teleportáciu”, povedal jej Arden. “Dokáže sa premiestniť na akékoľvek miesto na svete. No uvidíme, čo nám povie Linda, kde ju vzala… ďaleko to asi nebude”, dodal si akoby pre seba a potom zdvihol zrak k Tesse. „A potom si na rade ty, aby si nám predviedla svoje schopnosti.“

“Moje schopnosti? To asi ťažko”, odfrkla si, ale kým stihol Arden niečo odvetiť, v učebni sa už objavili Linda s Olivien.

„Škoda, že sme neboli v Monte Carle, ale len na konci záhrady,“ posťažovala sa drobná čienovláska, načo sa Oli usmiala.

„Mrzí ma to, Linda, ale kvôli magickej bariére nemôžeme ísť mimo domu. Možno neskôr sa nám to podarí.“

„Tak a teraz ty, Tessa”, nabádal ju Arden, ktorý ignoroval jej odmietavý prístup. “Ukáž svoje schopnosti.”

“Ja stále neviem, ako to chceš dokázať, vzhľadom k tomu, že ja žiadne nemám.” Arden si povzdychol a pokrútil hlavou.

“A čo myslíš, prečo si asi tu? Jednoducho sa sústreď… zatvor oči a mysli na svoju silu, na energiu ohnivého živlu, ktorý je súčasťou tvojej podstaty, tvojho bytia a len čaká nato, kedy ho konečne prijmeš a vypustíš von. No poďme, nemáš sa čoho báť… postav sa a do toho!” Tessa nakoniec prevrátila očami, pomaly sa zdvihla zo stoličky a hojdavým krokom prešla do stredu miestnosti, kde bola predtým Leila. Otočila sa, rozhliadla sa okolo seba a pozrela na tie páry očí, čo ju so záujmom sledovali. Zhlboka sa nadýchla a.... jednoducho ušla. Kým sa Arden a jej spolužiačky stihli spamätať, tresla za sebou dverami a bežala… Utekala tak dlho, ako len vládala, potom sa zastavila uprostred záhrady, sadla si na čerstvo pokosený trávnik a snažila sa dýchať. Do oči sa jej drali horúce slzy a jej ohnivá mágia, napriek všetkému jej vzdoru a odmietaniu chcela ísť von…


Johnny mal medzitým prvú hodinu u Aurory. V skupine mal veľa známych tvárí, s ktorými strávil zopár príjemných chvíľ, takže sa nemohol sťažovať. Len sa tam cítil zbytočný a celý čas tam len presedel a sledoval ostatných, ako niečo aktívne robia. Terrence svojou silou drtil kamene na prach, Octavia hýbala predmetmi a Joy ich zastavovala vo vzduchu a v čase. Nika dokázala byť neviditeľná a prechádzať stenou, Adam sa astrálne zhmotniť na tri krát, čo počul, že je dosť náročné. Len schopnosti svojej drahej poznal len z rozprávania, lebo mu ich stále nechcela ukázať a bol veľmi rád, keď vyučovanie konečne skončilo.

„Johnny!”, zavolala na neho Aurora, keď sa chystal odísť. “Ostaň ešte chvíľu, prosím, potrebujem s tebou hovoriť.” Johnny si len v duchu povzdychol a otočil sa k svojej mentorke. Posledná z učebne odchádzala Joy a povzbudivo na neho pozrela. No vonku, ani sama nevedela prečo, nezavrela za sebou masívne dvojkrídlové dvere, ale nechala ich poodchýlené a tíško sa chrbtom oprela o ich druhú časť. Chcela vedieť, o čom sa s ním Aurora potrebuje rozprávať. Medzitým Johnny podišiel k tútorke.

„Prečo sa nesnažíš nájsť v sebe tú mágiu?“, spýtala sa ho na rovinu prísnym pohľadom a zdvihnutým obočím, načo sa Johnny jemne pousmial.

„Milá pani, rád by som, ale nemôžem mať v sebe niečo, čo by nemalo existovať.“

„Nemalo, ale existuje to a ty to v sebe máš, pretože z teba mágiu cítim”, vysvetľovala mu Aurora.

„Ale ja ju v sebe necítim, tak ma prosím berte ako nevydarený experiment”, pokrčil ľahostajne plecami.

„Ale čo? Ak sa považuješ za nevydarený experiment, môžeš ísť rovno domov! Ale viem, že je tu dôvod, prečo tu chceš naďalej zostať”, dodala a založila si ruky v bok.

„To by ste nespravili...“, pozrel na ňu Johnny prekvapene a zaťal ruku v päsť. „Už len kvôli Leile.“

„Prečo nie? Načo mi je tu chalan bez schopností?“, opýtala sa ho Aurora posmešne.

„A načo by vám tu potom bola nespolupracujúca elfka? Či si myslíte, že môj odchod by sa jej páčil?“, oponoval jej. „Myslím, že tu máte dosť čarodejníkov s aktívnymi schopnosťami, ktorí sa chcú učiť. Ja som hudobník, ale s racionálnym myslením, ktorý jednoducho na mágiu neverí, aj keď ju má rovno pod nosom, či vo svojom srdci. Takže uzavrieme dohodu? Ja budem poslušne chodiť na hodiny, tráviť čas s Leilou a keď sa náhodou u mňa niečo prejaví, tak sa budeme tváriť, že to nič nie je.“ Aurora si odfrkla, očividne sa jej jeho návrh vôbec nepáčil. Vedela, že takýto postoj k mágií je nebezpečný, ale napokon súhlasne prikývla. Bola si istá, že časom tento mladík zmení názor rovnako ako mnohí pred ním. „Ďakujem a dovidenia.“ Johnny sa otočil a rýchlo vyšiel zo dverí, keď na neho zozadu zavolala Joy.

„Počkaj, Johnny! Mrzí ma to s tými tvojimi schopnosťami a že ste si s Aurorou nesadli.“

„Ako?”, obrátil sa prekvapene k nej. “Počkaj… Joy, ty si nás nebodaj počúvala?“ Ona sa zapýrila a zahanbene kývla hlavou na súhlas. Johnny len pokrútil hlavou, podišiel k nej, chytil ju za ľavé zápästie, keďže v pravej ruke držala knihy a ťahal ju do vedľajšej chodby. Pri chôdzi na chvíľu zastal a potom pokračoval ďalej. „Joy, toto sa nerobí a ani by som to od teba nečakal. A na vysvetlenie, ja naozaj nemôžem zato, že nie som a hlavne nechcem byť čarodejník a že nemám aktívne schopnosti. Jednoducho tu chcem byť len pre Leilu a dávať na ňu pozor v rámci svojich možností. A hlavne… hlavne nechcem byť žiadny experiment šibnutého chlapa. Rozumieš mi?“ Joy chápavo prikývla. Presne vedela, ako sa cíti a vtedy si uvedomila, ako sa môžu cítiť ostatní, aj keď, na druhej strane, každý svoju premenu bral inak. Napríklad taký Josh… ten bol presný opak Johnnyho. „Áno, rozumiem. Možno sa to časom vysvetlí...“, dodala, ale on ju prerušil.

„Hlavne nechcem, aby o mojom konflikte kvôli schopnostiam vedela Leila. Nechcem, aby sa trápila, stačí, že toho bolo na ňu v poslednej dobe veľa.“ Joy opäť prikývla.

“Dobre.”

„Inak… ty si predtým, ako si sa sem dostala, pracovala ako sestrička na fronte, že?“, spýtal sa jej, aby odbehol od témy.

„Áno, no len krátko… prečo sa pýtaš?“

„Len tak, niečo si overujem… No, idem za Leilou, máme spolu dohodnutý program. Prajem ti pekný dník. Au revoir, mademoiselle Aldaine”, dodal s veselým úškrnom, s dvoma prstami sa dotkol čela a urobil nepatrné gesto, otočil sa a odchádzal nájsť svoju polovičku. Joy zostala stáť úplne paralyzovaná, akoby v tej chvíli do nej udrel blesk. Pozerala za ním a v sekunde mala opäť pred očami rovnakú scénu, Johnnyho vo vojenskej uniforme, čiapke, s rovnakými slovami, úsmevom a vojenským gestom, no pred nejakou ošarpanou, rozbitou budovou…

 

V pondelok sa Octavia po výdatných raňajkách vydala na tréning spolu s ostatnými členmi tímu, ktorý zostavila Aurora. Predpokladala, že sa predtým porozpráva ešte s Leilou, ale nestihla. Využila teda chvíľu v učebni a podišla k Johnnymu, s ktorým bola v skupine.

“Johnny, keď budeš s Leilou, povedz jej, prosím, že s ňou potrebujem hovoriť. Ďakujem.“ Ten len prikývol a ďalej sledoval, ako ostatní trénujú. Octavia sa veľmi snažila, vzala si so sebou aj prsteň a bola pripravená na prípadné otázky, odkiaľ ho má. Odpoveďou by bolo, že ho dostala od Nómina pri poslednej návšteve Avalonu. Celkom sa jej darilo, vždy si pred použitím schopnosti vybavila potetovaných čarodejníkov alebo niečo, čo s nimi súviselo a to v nej vyvolalo hnev a tým aj väčšiu silu. Na záver vyučovania bola dokonca aj pochválená. Napriek tomu však bol pre ňu tréning náročný a vysiľujúci, preto sa po ňom ponáhľala do kuchyne na výdatný obed. Mala hlavne neskutočný smäd a tak si ešte po jedle vzala z chladničky fľašu a vydala sa na prechádzku do záhrady. Ako tak kráčala po chodníčku, natrafila tam na Faila, ktorý nečinne sedel na lavičke pod stromom a hľadel do prázdna. Na chvíľu zaváhala, ale nakoniec k nemu podišla.

“Ahoj Failo, čo ty tu taký sám?“, prihovorila sa mu a prisadla si.

"Áááále… snažím sa vytriezvieť z opice, včera som to už poriadne prehnal”, odvetil a pozrel na ňu spod slnečných okuliarov. “A ty? Čo nie si s ostatnými? Aha, už viem… zatúžila si po mojej výnimočnej spoločnosti, čo?“, uškrnul sa na Octaviu a tá ho so smiechom šťuchla.

“Hej, uhádol si. Stále rovnako sebavedomý, ako vidím“, skonštatovala a s úsmevom prevrátila očami, načo sa mu zdvihol pravý kútik a vyzeralo to ako pokus o úsmev.

„Tak potom prečo si prišla, ak nie kvôli tomu?“ Octavia na okamih sklopila zrak. Ešte si pamätala chvíle, keď jej Failo pomáhal s problémami, ktoré mala s nevlastným otcom a vlastne i preto je tu teraz s ním....

„No… Obaja vieme, že si mi už v minulosti pomáhal. Doteraz si to veľmi vážim a nikdy ti to nezabudnem. Môžem sa ťa na niečo opýtať?”

„Zabrzdi na chvíľu… nechcem ťa sklamať, ale toto je už za mnou. Navyše, momentálne som dosť mimo a mám pocit, že mi rozdrapí hlavu... a k tomu ten debilný kolibrík, čo tu hučí… najradšej by som ho…“

„Ale no tak“, nedala sa mladá elfka, ale on len na pol úst zavrčal.

„Nechaj to plávať. To komunitné centrum aj tak bolo...“

„Bolo niečo, čo ťa napĺňalo, Failo, ja to viem a bol si v tom veľmi dobrý. Nepomohol si len mne, ale aj iným mladým ľuďom“, dodala Octavia a povzbudzujúco mu stisla plece. Nedala sa odradiť jeho sarkazmom a videla, ako sa Failo zhlboka nadýchol a na okamih zavrel oči.

“No dobre, tak skús”, odvetil po chvíli, no stále nevrlo. Uvedomil si však, že Octavia je jedinou osobou v dome, s ktorou sa dá porozprávať a ktorá ho neodsudzuje. Po takom dlhom čase to bol veľmi dobrý pocit. „Čo máš na srdci?”

„No… asi už vieš o mojom probléme s čarodejníkmi...”, začala Octavia, načo prikývol.

„Myslím, že o tom vie asi každý“, prerušil ju. „Poriadne si pozametala s Loganom a aj s tým Leiliným… ehm... smrteľníkom...“, povedal Failo a zaškrípal zubami. „Ale zato máš u mňa sto bodov“, dodal so zlomyseľným úsmevom.

„Failo, ale teraz už vážne...“

„Srdiečko, ja to myslím vážne, ani nevieš ako“, skonštatoval, ale po Octaviinom vyčítavom pohľade len zdvihol ruky. „Fajn, pokračuj...“

„Hovorila som si, či by si mi s tým nevedel pomôcť. Nedokážem ten hnev nijako ovládať a viem, že je potrebné, aby sme s čarodejníkmi tu v dome vychádzali, no jednoducho to nejde.....“

“Nemaj obavy, ja s nikým nevychádzam dobre a tu som. Teda, okrem teba”, pousmial sa.

“Failo… vieš, že za mnohé si môžeš len ty sám. Keby si sa nesprával tak arogantne a nadradene...”

“Dobre, dobre, teraz neriešime mňa, ale teba. Takže… čo Logan? Toho znášaš dobre, ako som si všimol. Až na ten jeden výstup…“ dodal Failo.

„Nóóó... ako by som to povedala… to je trochu iný prípad....“, začervenala sa Octavia.

„Tak iba slepý by si nevšimol, že sa ti do toho zamiešali city. A pán to vie?“

„Failo, netráp ma ešte s týmto. Neviem, ako to vníma, ale ja sa k ničomu priznávať nebudem, aspoň určite nie vedome. Pokiaľ zasa nechytím nejaký záchvat”, zašomrala si popod nos. “Nevieš náhodou, čo s tým?“

„Podľa mňa by si mala tú averziu prekonávať takzvanou šokovou terapiou”, odvetil Failo.

“A to je?”

“Jednoducho tak, že sa s nimi začneš znova stretávať a budeš to postupne prekonávať. Pomôcť by ti mohla aj Drulla, tá má ozaj skvelé znalosti a zručnosti, možno pozná nejaký odvar na zmiernenie emócií hnevu. A ešte je tu Aurora, predsa len, ide o čarodejníkov, ona je tu ich patrónkou, mohla by ti pomôcť sa s tým vyrovnať. Keby si vedela, v čom sú iní a prečo sú takí, pochopila by si ten rozdiel medzi nami a upokojila by si sa.“

„Uhm… O Aurore mi už hovoril aj Logan. Premyslím si to”, dodala.

„Keď už sme už pri tom, myslím, že tomu čarodejníkovi nie si úplne ľahostajná, ako muž o tom niečo viem“, skonštatoval Failo.

„Privádzaš ma do rozpakov,“ povedala nesmelo Octavia, ale potešilo ju to. “Ale ak mám povedať pravdu, čakala som menšiu nechuť z tvojej strany… keďže Logan je čarodejník a ja elfka”, podpichla ho s úsmevom, načo sa znova zamračil.

“Viem, načo narážaš, ale nechcem sa o nej baviť”, odvetil meravo.

“Ale no tak… keď som sa zverila ja tebe a ty si mi pomohol, tak teraz môžeš ty mne. Niekedy veľmi pomôže, keď sa vyrozprávaš, to by si mal vedieť”, dodala jemne, načo sa Failo zhlboka nadýchol.

“Octavia, ja…”

“Viem, že nie si len taký, ako ťa tu väčšina berie....“ Failo sa však nad jej slovami len uchechtol.

“Hej?”, opýtal sa jej so zdvihnutým obočím. “Joy však má právo ma tak vnímať.”

“Ako?”

“Ublížil som jej… a stále, keď ju stretnem, ma jej odmietanie dokáže tak vytočiť, že si to zakaždým u nej pokašlem ešte viac. Čiže ma nenávidí a neverí, že o ňu naozaj stojím. Vždy som dostal každú ženu, ktorú som chcel, ale žiadna pre mňa neznamenala toľko, ako Joy. Navyše, má úžasné schopnosti, s ňou po boku by som dokázal aj nemožné a konečne by som získal to, čo mi právom patrí… Neviem si pri nej pomôcť, aj keď nie je z našej rasy, nič podobné som predtým nezažil.”

“Failo… miluješ ju, alebo svoje predstavy a plány spojené s jej mocou?”, opýtala sa ho ticho Octavia.

“Samozrejme, že ju! Ešte som ani nevedel, čo dokáže a už ma očarila… Ten pokoj a nežnosť, čo z nej vyžaruje, je bystrá, láskavá a taká krásna… dokonalá kombinácia pre post panovníčky, nemyslíš? A len čo som ju prvý krát zbadal, som si pomyslel: Toto je tá pravá, moja budúca kráľovná...”, pousmial sa stratený vo svojich myšlienkach. „Lenže vtedy som ešte netušil, že sa vláči s tým idiotom...“

“No ona Ardena miluje”, podotkla mierne Octavia, ktorá to zažila, keď Joy pomáhala, keď bol zranený. “Čo keby si sa poobzeral po druhej žene?”

“Tu? Ale prosím ťa… nechcem inú, len ju a basta”, namietal tvrdohlavo. “Ibaže… veľmi som si to u nej pokazil, nerozmýšľal som....”

“Bolo to až také zlé?”

“Chcela ma zato zabiť, bola si toho svedkom, čiže… čo myslíš?”, opýtal sa jej a pokrčil plecami. “A teraz som ešte aj bez schopností… všetko je naprd. Navyše už ma tu nebaví len tak nečinne kvasiť a čakať. Kedysi som cestoval, spoznával iné svety, kultúry… Načo som sa trepal za Jackom, keď aj tak s ním nie som. Ja tu tvrdnem a on si užíva svoju dokonalú a výnimočnú rodinku.”

“Chápem, ani mne sa nepáči, že sme tu zavretí a myslím, že nie sme jediní, no… číha na nás nebezpečenstvo a preto, ako som už spomínala, musíme držať spolu”, povedala Octavia, načo Failo prikývol.

“Ja viem, ale… nechajme to tak, nemá význam to rozoberať.”

“No ako chceš…”, odvetila elfka. Potom sa ešte chvíľu rozprávali a bolo to príjemné, dokonca aj Failo trochu pookrial a bol celkom v pohode. Vtom však Octavia uvidela pri dome Leilu, ako na ňu máva. „Prepáč Failo, no budem musieť ísť, chcela som ešte hovoriť s Leilou. Máme na seba teraz nejako málo času. Ďakujem ti veľmi pekne, že si ma vypočul, za tvoje rady a aj za tvoju dôveru. Rada som sa s tebou porozprávala, ešte sa uvidíme.“ S týmito slovami vstala z lavičky.

“Uži si deň, kočka”, zavolal za ňou Failo, keď už bežala za kamarátkou do domu.

 

Po tom, ako Tessa doslova utiekla z vyučovania, sa zo záhrady pobrala rovno do svojej izby, kde bola, až kým nenastal čas večere, na ktorú sa napokon rozhodla ísť. Jedáleň bola plná vravy, ale Tessa o nič a o nikoho nejavila záujem. Keď sa najedla, vstala a chcela sa znova uchýliť do svojho útočiska, keď k nej pristúpil Arden, ktorý za ruku držal Joy. Tá sa na ňu milo usmiala, no ona jej úsmev neopätovala. Jednoducho nemohla.

“Tessa”, oslovil ju Arden melodickým hlasom. “Potreboval by som sa s tebou pozhovárať.”

“Mne sa ale nechce, som unavená, tak ak dovolíš…”

“Nie.”

“Čože?” Tessa už začínala byť zasa nahnevaná.

“Ideme do Aurorinho kanclu a to bez debaty. Musíme sa porozprávať o tom dnešku a aj o tvojom celkovom prístupe.” Tessa prevrátila očami, ale napokon ho aj s Joy nasledovala. Pred dverami kancelárie sa s ňou Arden rozlúčil a pritom jej niečo pošepkal do ucha, načo sa na seba usmiali a Joy prikývla.

“Tak ahojte”, pozdravila sa im a už kráčala po chodbe preč.

“No poď”, kývol na Tessu Arden, aby vošla dnu a pridržal jej dvere. “Posaď sa”, zavelil, pričom sám sa oprel o písací stôl a pozoroval ju tmavými očami. Ona sa neochotne usadila do pohodlného kresla a vzdorovito si prekrížila ruky na prsiach. Arden s ňou začal hovoriť najprv pokojne, nechcel ju vydesiť, ale sám nemal nervy na to, aby jej dookola vysvetľoval, že je čarodejnica a žiadať ju, aby svoju moc v sebe nepotlačovala. Snažil sa jej pomôcť s jej vlastnou podstatou, jej ohnivým ja. Tessa však nechcela a odmietala všetko, čo jej povedal a tak začal do nej rýpať, čím ju zasa vytočil a vtedy sa jej podarilo zapáliť hrubú knihu, čo ležala na stole, načo sa Arden musel smiať.

“Čím som ťa tak skvele pobavila?!”, vyskočila Tessa namosúrene zo kresla, no on sa stále len pokojne usmieval.

“No… v prvom rade tým, že táto kniha je pre môjho fotra celkom dôležitá, teda… bola. Čiže bude parádne nasratý, čo ti kvitujem. A po druhé, pozri sa, čo si práve dokázala. Vravel som ti to, máš to v sebe, len sa nesmieš báť a musíš svoju energiu uvoľniť.”

“Čo?” Arden prevrátil očami.

“Prestaň popierať skutočnosť a ukáž, čo ešte dokážeš.” Tessa však len krútila hlavou.

“Nič.”

“Tak to si nemyslím, pozri sa na stôl”, oponoval jej Arden.

“Veď ani neviem, čo som urobila”, odvetila tvrdohlavo.

“Čaruješ a vieš to, ide ti to…”

“Vieš čo?! Daj sa vypchať aj tými tvojimi mentorskými kecmi!” Zúrila, a ešte ako. Lenže sama vedela, že to dokázala, bola to ona, aj keď sa tomu bránila. Ona bola tá, kto dokázal zničiť svoj mobilný telefón, kto zapálil polovicu svojej izby… Tessa pozrela na Ardena, ktorý sa na ňu stále díval so zdvihnutým obočím a s očakávaním, no ona si bola istá, že tu už nemá čo robiť. Nečakala na jeho zvolenie, hodila na neho posledný nahnevaný pohľad a vypochodovala z miestnosti. Potom sa rozbehla sa hore schodmi, musela upratať ten neporiadok, ktorý vládol momentálne v jej spálni. Takto to predsa nemôže nechať…

 

V pondelok sa Amelia po dlhom čase zobudila na otravný zvuk budíka. Nastal začiatok týždňa a s ním aj vyučovanie. Natiahla ruku, sťažka ho vypla a prehodila si cez hlavu vankúš. Párkrát zažmurkala, no stále ju zmáhala únava. Navyše si spomenula, že výuku má s Victorom, načo nešťastne zaúpela.

“Ach, ja sa ho snáď nikdy nezbavím”, povzdychla si a pomaly sa ťahala z postele. V kúpeľni sa poumývala a prečesala si tmavohnedé vlasy, ktorá si stiahla do chvosta, jemne sa primaľovala a vybrala sa do kuchyne, aby si vzala niečo malé na jedenie. Potom sa presunula do obývačky, kde sa mali všetci po raňajkách a pred vyučovaním stretnúť. Keď vošla dnu, sadla si vedľa Adama a Maddison.

“Huh, meškáš”, pozdravila ju kamarátka, načo sa Amelia na ňu hneď usmiala.

“Viem, ale čo... Musíme dostať veliteľstvo do nálady hneď z rána, no nie?”, odvetila pobavene, načo sa Maddie zasmiala a súhlasne prikývla. Amelia si však všimla, že je unavená, zničená a nad niečím stále premýšľa.

“Tak, len do nich, máš pravdu. Mimochodom, ty vieš niečo nové o Jamesovi?”, opýtala sa jej, no ona len smutne pokrútila hlavou. “No paráda”, skonštatovala svetlovláska namrzene. “Včera som bola za Victorom, či by som ho už mohla vidieť, ale ten idiot ma poslal preč so slovami, že mu je už lepšie, ale potrebuje kľud. Už mi vážne začína liezť na nervy.”

“A do hlavy si sa mu neskúšala dostať? Presvedčiť ho, aby ťa tam pustil?”, bol zvedavý Adam.

“Jasné, že hej. Zakaždým, čo ho vidím sa o to snažím, ale cez tu jeho ochranu sa neviem dostať, čo je veľmi zaujímavé. Nechápem, ako si predo mnou tak dokázal zablokovať myseľ… A čo vy dvaja?”, pozrela na nich s očakávaním. “Neskúšali ste sa aspoň astrálne dostať do tej jeho vyšetrovne?”

“Zatiaľ nie”, pokrútila Amelia hlavou. “Včera mi Adam ukazoval zlepšenie svojej schopnosti, čo by sa tiež mohlo hodiť. Ale dobrý nápad, premiestnim sa tam počas výuky, keď bude isté, že je vzduch čistý. Victor sa bude predsa venovať nám v učebni.”

“Super, to som chcela počuť…”

“Tak vážení”, prerušila ich prenikavým hlasom Aurora, ktorá vstúpila dnu a rozhliadla sa po miestonosti. “Neviem, kde sa niektorí idioti flákajú, ale nemám čas ani nervy tu na nich vyčkávať. Samozrejme, okrem chudáka Jamesa, ktorý je kvôli zdravotným problémom z vyučovania ospravedlnený. Takže, tak ako som v piatok povedala, rozdelíte sa na tri skupiny. Dúfam, že ste si zapamätali, kto kde ide a nebudem vám to musieť opakovať. Moji študenti!”, zatlieskala. “Poďte so mnou, my budeme v novej učebni, Victorovi s Ardenom ostavajú pôvodné”, vyhlásila a hneď nato sa časť ich spolužiakov pobrala za ňou. Amelia sa zasa so svojou skupinkou, s Maddison, Samirou a Loganom presunuli do učebne, kde ich už čakal Victor. Posadali si do lavíc a čakali čo sa bude diať. Amelia si vybrala tú za Loganom a z druhej strany vedľa nej sedela Maddie. Samira sa usadila za nimi dvoma. Victor sa s prekríženými rukami opieral o stôl a lenivo natiahol ruku, aby sa pozrel na hodinky.

“A kde je ten posledný?”, utrúsil podráždene. Amelii bolo jasné, že má na mysli Josha, avšak nevedela, prečo mešká a tak len mlčky pokrčila plecom, rovnako aj ostatní. Victor iba pokrútil hlavou, pričom mu na čele dobre že nenavreli žily a pustil sa do výkladu, keď tu zrazu do učebne vtrhol Josh ako veľká voda a tresol za sebou dverami. Podľa vrabčieho hviezda na hlave vyzeral, akoby sa len pred chvíľou zobudil.

“Sorry, Vic, ja som na tento cirkus úplne zabudol”, zvolal, no keď si všimol Victorov vražedný výraz, zdvihol ruky na znak kapitulácie.

“Po prvé, nie som žiadny Vic a po druhé, už sa konečne posaď!“, uzemnil ho, načo sa Josh pobavene uškrnul a Amelii prišlo z nich dvoch smiešno. Čakala, kedy Victor totálne vybuchne, ale nič také sa nestalo. Josh prešiel k laviciam a nezabudol sa nikomu osobitne pozdraviť. Amelia sa na neho usmiala a on k nej vystrel ruku. Tak sa zdalo, že toto už bude ich nový pozdrav. Keď sa konečne usadil v rohu miestnosti, Victor pokračoval v úvodných informáciách, ktoré boli hlavne určené novým študentom. Amelia si podoprela hlavu a sledovala z okna zamračené ráno.

“Psssst… hej...“, ozvalo sa z druhej strany, načo sa neprítomne otočila. Maddison očami ukázala na Josha, s otázkou Čo mal znamenať ten pozdrav? Amelia pokrútila hlavou a mávla rukou. Victor práve dokončil svoj monológ a mohli prejsť na precvičovanie svojich schopností. Rozmiestnili sa po triede, Victor im pomáhal a predovšetkým kritizoval nedostatky. Venoval sa hlavne Joshovi a Sebastianovi, no okrem nich aj Samire a Loganovi, pretože svoje schopnosti ešte neovládali tak dobre, ako Maddison s Ameliou, ktoré boli v dome od začiatku, čiže nemali nad sebou taký dohľad, ako zvyšní štyria.

“To čo bolo? Myslím to s Joshom? Kedy ste sa stihli tak skamošiť?“ opýtala sa znova potichu Maddie Amelie.

“Ale nič. Včera sme sa trochu rozprávali a vyzerá byť celkom v pohode.“ Maddison sa sama pre seba zasmiala.

“Nuž, to som si donedávna myslela aj ja…”

“Ale no, hádam naňho nebudeš mať ťažké srdce len preto, že si ťa nepamätá. Navyše, môj brat je určite lepšia voľba, čo sa týka vzťahu, takže si len získala”, podpichla ju Amelia.

“Nejde o to, že si ma nepamätá, v konečnom dôsledku, je úplne iný, ako bol v tieňovke… By som neverila, akých vecí bol schopný…” Maddie stále myslela na to, ako počula jeho myšlienky na Lily. V konečnom dôsledku by mu mala poďakovať, keď aj vďaka nemu mohla byť teraz s Jamesom. Avšak toto sa medzi priateľmi nerobí. Nechcela tým však Jamesa a ani jeho sestru zaťažovať, nepomohlo by to aj tak ničomu. Jedine by im zničila priateľstvo a to si určite na tričko brať nechcela.

“Akých vecí?”

“To je jedno… No hádam nie je teraz Adam v ohrození, čo?”, rypla si do nej so smiechom Maddie.

“No vieš čo, ešte nad tým pouvažujem”, zasmiala sa Amelia.

“A tebe je čo smiešne? Čo máš pocit, že vám tu rozprávam vtipy?”, ozval sa Victor podráždene, ktorý k nim podišiel a ani si to nevšimli.

“Nie, prepáčte”, odvetila Amelia, úsmev sa jej z tváre razom vytratil a nastúpila drezúra,museli obe začali s tréningom. S povzdychom sa uložila na pohovku, čo bola vzadu v miestnosti a sústredila sa na vyšetrovňu, kde sa po pár sekundách ocitla. Poobzerala sa okolo seba, no Jamesa nikde nevidela. Lôžko, na ktoré ho ukladal, keď ho za ním doniesli, bolo úplne prázdne a ustlané. Takisto, ako aj zvyšok miestnosti. Jedno bolo jasné, James tu už nie je. Ale kde by mohol byť? “Labák...”, napadlo jej okamžite. “Kde inde by s ním asi tak mohol ísť?” Presunula sa naspäť do učebne, kde sa Victor opäť venoval novým študentom. Maddison sedela v lavici a podopierala si rukou hlavu, aby náhodou nehodila čelovku. Po včerajšom večeri ju viditeľne dosť bolela hlava, ale snažila sa tváriť čo najčulejšie, aby si na nej Victor zasa nevybil zlosť. Z jeho revu by jej už naozaj roztrhlo hlavu. Okrem toho chvíľu pozorovala, ako jej spolužiaci trénujú svoje schopnosti. Bolo to celkom komické, keďže im to ešte veľmi nešlo. V blizkosti Sebastiana “rozvoniavali” zhoreniny nejakých predmetov, okolo Josha zasa padali zdeformované kovové predmety, ktorými by sa dal naplniť aj celý vagón. Amelia sa pousmiala, potom opäť zatvorila oči a sústredila sa na laboratórium. Po pár sekundách sa ocitla v miestnosti so zaprášeným gaučom a knižnicou s malou červenou knihou. Ponáhľala sa k nej a rýchlo ju potiahla. Tá sa s rachotom odtiahla a odhalila známe dvere. Amelia stlačila kľučku, no vchod bol, ako inak, zamknutý. Zatvorila oči a chcela sa presunúť dnu do labáku, ale nič sa nedialo. Skúšala to znovu a znovu, no nemohla sa tam dostať. Nahnevane kopla do zárubne. Bola si vedomá, že nemalo zmysel tu ostávať dlhšie. Victor laboratórium pravdepodobne lepšie zabezpečil, keďže v poslednej dobe sa mu tam potulovalo priveľa nepovolaných ľudí a Amelia sa ani so svojou schopnosťou nevedela dostať dnu. Vrátila sa teda skľúčne do učebne. Jej prebudenie sprevádzal Victorov krik, ktorý bo namierený na Sebastiana a Josha.

“Vy ste úplne neschopní! Sústreďte sa konečne!” Amelia len v duchu pokrútila hlavou a prisadla si k Maddie. Tá si ju asi nevšimla, lebo keď to nej štuchla na pozdrav, tak ju až nadhodilo od ľaku. Jej myšlienky boli opäť pri Jamesovi. Čím ďalej, tým viac jej hlavou prebiehali tie najhoršie predstavy a začínala sa báť, že sa niektorá s nich môže naplniť. “Už raz bol oťapený z toho vírusu, no vtedy Victorova injekcia zaúčinkovala behom tridsiatich minút. A teraz? Už tam leží skoro dva dni a stále o ňom nič nevieme.”

“Ahoj, už si naspäť?”, pozdravila Ameliu Maddison. “Tak čo, je v poriadku? Povedz, že hej...”

“No… bola som vo vyšetrovni… ale tá bola úplne prázdna, po Jamesovi ani stopy…”

“A labák? Možno je tam…” prerušila ju, pričom stíšila tón hlasu.

“Aj tam som skúšala ísť, ale pravdepodobne ho Victor lepšie zabezpečil, lebo nech som sa akokoľvek snažila, nepodarilo sa mi dostať dnu.”

“Dofrasa! Ten sviniar hnusný!”, zahromžila a pozrela naňho nenávistným pohľadom, zatiaľ čo on sa veľmi dobre zabával na Sebastianovi, ktorý práve skoro uškvaril Josha. Našťastie sa čas vyhradený pre výučbu sa pomaly blížil ku koncu.

“Ešte nám nejaká tá chvíľa ostáva, ale myslím, že už môžete ísť”, prepustil ich s blahosklonným úsmevom a študenti sa rýchlo pobrali preč. Amelia pozrela na hodinky, pričom zistila, že ich pustil skôr až o dve minúty. Spolu s Maddison sa presunuli do kuchyne, kde ich už čakal teplý obed. Aspoň niečo pozitívne v tomto mizernom dni. Dievčatá si naložili do pol taniera zeleninovej polievky a ako druhý chod mali marinované mäso. Pochvíli sa k nim pridružil aj Adam, ktorý práve prišiel z vyučovania s Aurorou. Na tvári mal tiež dosť zničený výraz, z čoho Amelia usúdila, že ani ich hodina nebola moc príjemná. Navyše, odkedy sa ich patrónka prebrala, bola oveľa nepríjemnejšia a to si doteraz ani nevedela predstaviť, že by mohla byť ešte horšia ak predtým.

“Ahojte”, pozdravil ich unavene a prisadol si k Amelii z druhej strany. Tiež si nabral z polievky, z ktorej však odjedol len dve lyžice, pretože v nej boli huby, ktoré on nemal rád.

“Vidím, že si tiež mal namáhavé dopoludnie”, skonštatovala Amelia a vtisla mu na líce rýchly bozk.

“Ani mi nehovor. Bola otravná na zabitie, ako stíhačka”, skonštatoval so smrteľne vážnym výrazom. “A vy dve čo, aké bolo vyučko s Victorkom?”

“Ani sa nepýtaj...” Amelia zvážnela a vyrozprávala mu, čo zistila pri projekcii do vyšetrovne a labáku.

“Musíme mu šlohnúť kľúče”, pokýval Adam hlavou. “Len ako… Určite ich nosí stále pri sebe.“ Znova na moment nastalo ticho, ale napokon spoločne vymysleli plán. Večer sa Amelia a Maddison vybrali za Victorom do jeho izby. Predpokladali, že tam už bude a s ním aj jeho drahocenné kľúče. Dúfali, že ho zasa nenačapú inflagranti s Aurorou a tak po zaklopaní radšej počkali a v duchu sa modlili, aby tam bol. Mali šťastie, po krátkej chvíli sa dvere otvorili a objavil sa v nich Victor v červenom károvanom pyžame, ktoré vyzeralo, akoby sa mu pri praní o jedno číslo zrazilo. Amelii z neho prišlo smiešno a všimla si, že aj Maddie sa musí držať, aby nevybuchla.

“Čo tu chcete? Už je dosť neskoro a ja mám za sebou dosť náročný deň!”

“Dobrý večer”, zdôraznila pozdrav Maddison, keďže im Victor žiadny nevenoval. “Čo myslíte? Prišli sme sa opýtať na Jamesa. Už sú to dva dni a začíname mať o neho strach…”

“Už som ti povedal včera, že je v poriadku, stabilizovaný a hlavne, potrebuje oddych. Čomu si nepochopila? Mám ti to snáď vyhláskovať?!”, vytočil sa Victor. Medzi jeho výstupom sa vo vnútri jeho izby zjavila Adamova projekcia a ten sa potichúčky snažil nájsť kľúče od labáku. Dievčatá sa zatiaľ snažili zabaviť Victora, aby sa neotočil a Adama náhodou nezazrel.

“Netreba, nie sme hluché”, odvetila Amelia. “Ale James je môj brat a jej priateľ, takže máme právo ho vidieť, hrať s ním futbal predsa nebudeme. Po tej nehode však vyzeral strašne…” Victor ju však zastavil pokrútením hlavy.

“Dosť, moja milá. Chápem, že ho chcete navštíviť, ale jednoducho to nejde, navyše je ešte v karanténe. A naozaj, naozaj ma už nebaví dookola počúvať to isté. Hoci je už viac menej v poriadku, potrebuje kľud a ticho a pri vašej návšteve nebude mať ani jedno, nech tvrdíte a sľubujete čokoľvek. Tak už mi konečne aspoň trochu verte a hlavne, prestaňte už vymýšľať sprostosti. Pozrite sa, akú paseku ste napáchali vašimi nezodpovednými činmi. A zapíšte si za uši, že toto je posledný kráť, čo vám to vysvetľujem. Nabudúce už nepoviem ani pol slova a rovno vás vyhodím, jasné?” Adam zatiaľ hľadal pod nejakými papiermi na jeho stole a rukami naznačil dievčatám, aby ho ešte zdržali.

“Ale…!”, vyhŕkla Amelia, aby zabránila Victorovi otočiť sa do svojej izby.

“Žiadne ale, doparoma! Už som povedal, začnite sa konečne správať ako dospelí a naučte sa rešpektovať pravidlá!”

“Pravidlá, pravidlá… furt len samé pravidlá! Nemyslíte si, že to už trochu preháňate? Nechceme od vás nič prevratné, len vidieť Jamesa, to je všetko!”, ohradila sa nahnevane Maddie.

“Zavri si už konečne ten svoj drzý zobák! Tu som skončil, nebudem s vami ďalej strácať svoj drahocenný čas”, zahriakol ju Victor a chystal obrátiť, no Amelia ho pohotovo schmatla za lakeť a Maddie nanápadne naznačila Adamovi, aby už radšej vypadol. “Kriste, to ako fakt? Ako sa vás mám už konečne zbaviť, vy otavy večné?!”, skríkol nervózne, až to vyzeralo, že na ne každú chvíľu od zúrivosti vyskočí. Amelia ju pustila, zaťala päste, ale nič mu už nepovedala a v tej chvíli sa Adamova projekcia vytratila. Victor sa len uškrnul a z celej sily zabuchol pred nimi dvere.

“Fúúú… tak to bolo o chlp”, vydýchla si tmavovláska a od stresu sa jej chveli ruky, keď kráčali smerom k Adamovej izbe. Ten ich tam už čakal. “Asi si ich nenašiel, čo?”, spýtala sa ho sklamane.

“Bohužiaľ, nie, mal tam len porozkladané tie zložky z labáku, čo sme už videli, plus nejaké výskumné údaje, pravdepodobne asi o tom sére. Veľa som toho nevidel, keďže som nemal dostatok času, no po kľúči ani stopy. Bohvie, kde ho mohol schovať.”

“Tak čo teraz?”, spýtala sa Amelia a vyčerpane klesla na posteľ.

“No čo asi, zajtra to skúsime znova”, vyhlásila Maddie tvrdohlavo. “Ja sa len tak jednoducho nevzdám. Veď aj tak je na nás nasratý, neznáša nás tak či tak, tak prečo si kaziť povesť? Mne je aj tak totálne jedno, keď ho zasa vytočím. Raz sa musí vzdať.”

“Hej, alebo ho od toľkého nasierania šľahne a bude”, zasmial sa Adam. “Alebo nás všetkých zavrie do jednej z tých svojich ciel.”

“To vôbec nie je vtipné”, okríkla ho Amelia, ktorá už mala nervy na prasknutie, ale súhlasila s Maddie, že budú do Victora toľko dobiedzať, kým nepovolí.

 

V utorok ráno prišla Tessa na hodinu úplne pokojná a vyrovnaná. Nebála sa, len si nebola istá, či zvládne predviesť svoju schopnosť tak, ako sa od nej vyžadovalo. Keď ju Arden znovu vyzval, s úsmevom na perách a jemným kývnutím hlavy, vstala a prešla doprostred miestnosti. Bola si však istá, že to nedokáže… Nie je predsa čarodejnica, je to len hlúpy vtip... Zároveň s týmito myšlienkami dostala aj hysterický záchvat smiechu, no aby Ardenovi spravila radosť, napokon predsa len zdvihla ruky, pozrela na neho a v očiach mu videla, ako ju podporuje. Milovala byť stredobodom pozornosti, neznášala však, keď jej niekto dával najavo, neboj sa, to zvládneš, máš na to… Ona mala čokoľvek, dokázala čokoľvek, čo si zaumienila. V tej chvíli jej z rúk začali pomaly šľahať plamene. Trochu sa zľakla, skontrolovala si dlane, áno, bola to ona, naozaj ona. Uškrnula sa a zdvihla pohľad, pocítila príval energie a závan moci. Cítila sa byť sama sebou dokonale istá, keď ju náhle vyrušil Ardenov posmešný hlas.

“A to má byť akože všetko, Tessa? Čo si nejaká chuderka? Poďme, ukáž, čo je v tebe!”, prokovokoval ju, pretože ho jej plamene čím ďalej tým viac vnútorne rozpaľovali a nedokázal si pomôcť, fascinovali ho a chcel vidieť a cítiť viac z jej ohnivej mágie. Čím viac do nej rýpal, tým silnejšie plamene planuli a Arden pre nimi ustupoval rovno k Leile. Tá mala z neho stále horší a horší pocit a z jeho prítomnosti jej bolo priam zle.

“Arden! Okamžite to zastav!”, skríkla na neho bielovláska, no jeho oči boli čierne, hypnotické, upriamené len a len na Tessine spaľujúce plamene a na perách mu pohrával priam diabolský úsmev… Keď už boli pri nich nebezpečne blízko, až všetci ostatní cítili teplo ohňa, Leila sa postavila a vytvorila obranné silové pole, ktorým odrážala Tessinu mágiu. Tá však silnela každou sekundou a elfka nechápala, kde sa v nej berie toľko energie. Či to mala v sebe tak dlho skryté, alebo ju naozaj tak motivovalo Ardenove povzbudzovanie, no Leilin štít začal povoľovať.

Tessa sama cítila, ako v nej jej moc rastie, uvoľňovala postupne svoju bolesť, nenávisť, hnev a žiaľ. Stávala sa neovládateľnou zbraňou. Desilo ju to, ale na druhej strane nesmierne lákalo. Ako tak postupovala smerom k Ardenovi, verila, že dokáže aj zabiť. Dokáže sa pomstiť, ublížiť… ublížiť tak, ako bolo ubližované jej. Chcela zabiť, nie jeho, ale momentálne, v tejto chvíli jej to bolo jedno, predsa sa učí, je to hodina, skúška, sám Arden jej to vravel, tak prečo nezačať s ním?

Leila na svojich rukách cítila pálenie ohňa, ale nechcela sa vzdať, nemohla, musela udržať svoj štít. Keď už bola bolesť neznesiteľná, napokon prešla do útoku a odhodila Tessu do protiľahlej steny. Po náraze oheň našťastie pominul a čiernovláska spadla na zem. Bola vydesená, ale cítila zvláštne uspokojenie, potom zdvihla pohľad k Leile, snáď jej priveľmi neublížila, potom sa pozrela na Ardena. Elfka hľadela na svoje spálené ruky a stále tomu nemohla uveriť.

„To som pri týchto čarodejníkoch taká slabá? Ako sa mohla dostať cez môj ochranný štít? Veď je len začiatočníčka,“ pýtala sa sama seba. Z myšlienok ju vytrhol Ardenov hlas.

„To čo si spravila?!“, ziapal na ňu priam nepríčetne.

„Prosím?”, spýtala sa ho nechápavo a vtedy sa na neho veľmi nahnevala. „Ty si nevidel, čo sa tu práve stalo, alebo si úplne mimo?!“

„Ja som učiteľ...”, odvetil jej ľadovým hlasom a pomaly sa k nej približoval. Každým krokom, čo k nej spravil, Leila z jeho cítila väčší chlad a prázdnotu. “A ja ti poviem, kedy zakročiť, rozumela si?!“, pozeral sa na ňu čiernymi, až planúcimi očami. Ona sa striasla a intuitívne použila svoju schopnosť, čím aj jeho odhodila do najbližšej steny. Keď tvrdo dopadol na podlahu, jeho pohľad sa zmenil. Nebol už krutý a chladný, ale zmätený a mierne vydesený. Pomaly sa postavil a rozhliadol sa po miestnosti, akoby nemohol uveriť, čo sa práve stalo. Potom pozrel na Leilu, jej spálené ruky a chcel k nej podísť, no ona ho rázne zastavila.

“Nie.”

“Lei, prosím… ja… na moment som sa nechal uniesť, viem, nemal som… mrzí ma to. Poď, odvediem ťa do nemocničného krídla...” Leila videla, že mu je to úprimne ľúto, ale nedala sa obmäkčiť. To, čo pred chvíľou predviedol, sa už vymykalo zdravému rozumu.

“Arden, ak spravíš ku mne ešte jeden krok, hodím ťa do tej steny ešte raz. Jednoducho… jednoducho sa ku mne nepribližuj, jasné? A hlavne sa spamätaj…”, adresovala mu ticho posledné slová.

“Ale, počkaj…” Ona si ho však už nevšímala, otočila sa na ostatné dievčatá, ktoré sa ešte stále tvárili šokovane.

„Ste v poriadku?“ Keď všetky, vrátane Tessy povedali áno, elfka kývla hlavou a vyšla z miestnosti smerom k ošetrovni, pričom jej Linda otvorila dvere. V blízkosti Ardena nechcela zostať ani o sekundu dlhšie.

Medzitým Tessa, ešte stále sediac na podlahe, neverila tomu, čo práve dokázala. Bolo to úžasné a bola taká mocná, taká skvelá, otvorená a hlavne voľná. Arden ich napokon pustil skôr a vyzeral viac než zničene, čo Tessa nechápala. Nemal by sa tešiť? Veď tak trval na tom, aby sa konečne prejavila a teraz sa tváril, akoby spáchal nejaký strašný zločin. Viac sa ním však nezapodievala a keď už bola vo svojej izbe, podišla ku zrkadlu. Stále sa bála svojej schopnosti, ale páčil sa jej ten pocit neohrozenosti a sily. Obzerala si svoje ruky a v odraze zrkadla aj samu seba. Neverila v mágiu, ale videla veľa filmov, čítala množstvá kníh a niektorým sa jej použitie odrazilo na vzhľade, alebo zdravotnom stave tela danej čarodejnice. No Tessa na sebe žiadne zmeny nebadala. Bola tu však jedna, ktorú si naplno uvedomovala, ale nebola viditeľná. Bol to pocit, že sa zasa cítila svoja, že sa cítila byť silná, vnútri aj navonok a tiež okúzľujúca a nepoddajná. Vnímala vlastnú dokonalosť a neporaziteľnosť. Na druhej strane sa však bála, že by mohla niekomu ublížiť, komu nechcela, avšak, keby si o to koledoval, alebo by ju vyprovokoval, nevidela v tom žiadny problém. Teraz je však načase nájsť spôsob, ako sa dostať odtiaľto preč a využiť túto moc tam, kde potrebuje, správnym spôsobom. Bohužiaľ, aby sa mohla vyslobodiť zo svojej bolesti a nenávisti, musela tu ešte nejakú chvíľu zostať a o to nestála. Potrebuje zistiť, ako využiť a prebudiť svoju mágiu inak, než len provokáciami z druhej strany, ako ju použiť a zamerať, ako ju ovládnuť a hneď nechať zmiznúť.

 

V ten istý deň sa Johnny spolu s Joy vracali z vyučovania, keď ich za rohom zastavil veselý smiech a vrava. Spomalili a podľa hlasov zistili, že ide o Terrencea a Lindu.

„My sme dnes mali na hodine iné vzrúšo”, vravela nadšene dievčina. “Tessa horela ako fakľa a tá Johnnyho bielovláska sa proti nej postavila. A čo bol zlatý klinec programu, hodila o stenu nielen ju, ale aj nášho mentora. To si mal teda vidieť! A ako...“ Obaja prekvapene zdvihli obočie a pozreli na seba. Johnny chcel ísť okamžite za Leilou, ale Joy ho zastavila.

“Joy, zasa to robíš”, upozornil ju pošepky, načo dievčina prikývla.

“Viem, Johnny, ale mám nato svoje dôvody, prepáč mi to. Počkáš ešte chvíľu, prosím? Potrebujem vedieť, čo sa stalo na Ardenovej hodine.” On len neochotne súhlasil a obaja sa opäť započúvali do neďalekého rozhovoru.

„… čo bolo ďalej?“, bol zvedavý Terrence.

„Nič. Mentor sa nejako spamätal, predtým bol fakt dosť mimo, pretože z tej Tessy nevedel predtým odtrhnúť oči, no potom už vyzeral normálne. Chcel Leile pomôcť, lebo má popálené ruky. Ona jeho pomoc však odmietla a sama išla na ošetrovňu, no kvôli jej zraneniu som jej musela otvoriť dvere. A aj Tessa ho poslala doriti, takže to vzdal, pustil nás skôr a odišiel...“

“Tak to ste mali parádne divadlo, Lin”, zasmial sa Terence.

“Nevolaj ma tak, Renc, vieš, že svoje pravé meno nemám rada. A navyše, už nie som v mojom rodnom Soule a na pobyt v tom meste nemám najlepšie spomienky, takže som Linda, jasné...?” To už Joy Johnnyho nezadržala, obaja vyšli spoza rohu, narýchlo sa tým dvom pozdravili a behom sa ponáhľali do ošetrovne.

Leila sedela na nemocničnom lôžku a Drulla jej na zranené ruky práve natierala hojivú masť, ktorá prinášala úľavu od pálčivej a pulzujúcej bolesti.

“Ach, deti, deti…”, lamentovala liečiteľka krútiac hlavou. “Stále tu niekoho mám.” Leila len tíško sedela, pozorovala ju pri práci a premýšľala o dnešnej hodine, mala z toho všetkého veľmi zlý pocit. Tie Ardenove oči… Vtom sa vo dverách objavil zadychčaný Johnny a za ním Joy.

“Ach, Sedmokráska, si v poriadku?”, opýtal sa jej drahý pri pohľade na jej obviazané ruky a nežne ju pohladil po líci. Leila sa jemne usmiala, nato, čo prežila, vyzerala v pohode.

„Ahoj Lei… Je mi to veľmi ľúto”, pridala sa Joy. “Čo sa vlastne stalo?“ Leila úkosom pozrela na svojho priateľa.

“Johnny, bol by si taký dobrý a vypýtal od Drully ešte nejaký nápoj proti bolesti a pohár vody? Išla na chvíľu do svojej izbičky, tam ju nájdeš. Ďakujem.” Ten prikývol, ešte ju pobozkal na čelo a keď vyšiel von, Leila sa obrátila k Joy a porozprávala jej o hodine do väčších detailov.

„Mrzí ma, Joy, že som bola na Ardena taká, ale jednoducho som sa neubránila. Nič nerobil, aby Tessu zastavil a to... to čo som z neho cítila... bolo to... akoby ma premohol strašný chlad a hnev, ktorému som nevedela odolať. Vieš, čo pri Ardenovi cítim...“

“To je v poriadku, Lei…”, odvetila Joy ticho, ale vyzerala vystrašene a v očiach mala bolesť.

“Ty z neho nemáš strach?”, opýtala sa jej Leila a opatrne, no starostlivo sa dotkla jej studenej ruky.

“Ach… keby som ti to mohla vysvetliť, ale je to… je to veľmi komplikované.”

“Trápiš sa, vidím to na tebe”, nedala sa bielovláska, načo sa jej priateľka usmiala.

“Nikto Ardena nepozná ako ja. Nie je zlý a ľúbim ho…. viem, že je to pre mnohých a pre teba nepochopiteľné”, dodala, keď si všimla Leilin pohľad. “...ale stojí zato, ver mi.” Kým jej stihla niečo odvetiť, do ošetrovne znovu vstúpil Johnny v sprievode Drully. “Tak ja už pôjdem a skoré uzdravenie, Lei. Ahojte a dovidenia.” Joy s týmito slovami so zvesenými plecami vyšla z miestnosti. Keď sa Leila napila vody a aj nápoja proti bolesti, pozrela smutne na Johnnyho.

“Naše plány asi na dnes odložíme, že?“ Ten súhlasne prikývol a pohladil ju po vlasoch.

“Áno, ale neboj sa, nikam nám neutečú”, dodal a odviedol si ju do svojej izby.

 

Tessa zabočila na chodbu vedúcu k učebniam a nenáhlivým krokom kráčala na ďalšiu, už tretiu Ardenovu hodinu. Tam si sadla k oknu a sľúbila si, že bude dávať pozor a pokúsi sa o svojej schopnosti a jej využití zistiť čo najviac. Napríklad, prečo jej schopnosti fungujú tak silno cez emočnú stránku, no len čo dosadla na stoličku, stratila sa v myšlienkach a nedávala pozor. Arden, ktorý na dnes zvolil teoretickú hodinu, pred ňu postavil kopu kníh a odišiel k svojmu stolu. Tessa zdvihla hlavu a pozrela na neho.

“Arden”, oslovila ho, načo ho vytrhla zo zamyslenia a zadíval sa jej smerom.

“Hm?”

“Chcela by som sa niečo opýtať.”

“Áno?”, zdvihol obočie a čakal na jej otázku.

“Chcem…”

“Čo?”, opýtal sa jej mierne netrpezlivo.

“Neviem, proste…”, odvetila Tessa a hľadala správne slová. “Chcem vedieť svoju moc ovládať, používať a riadiť a…”

“A prečo si myslíš, že si asi tu?”

“Nie, ty ma nechápeš…”, krútila hlavou Tessa, načo si ju Arden premeral skúmavým pohľadom a podišiel bližšie k nej.

“Čo nechápem?”

“Všetko, ten pocit…” Tessa vstala, postavila sa oproti nemu a natiahla ľavú ruku.

“Tessa, nie…”, zmohol sa na chabý protest, no ona sa mu dívala do očí. Snažil sa predstierať nezáujem a prázdnotu, ale opak bol pravdou. Cítila, ako jej vlastná moc rastie a rozpína sa po celom jej tele, vlieva jej do žíl život a oheň. Podvolila sa jej a s totálnym pokojom a sústredením zapálila vzduch, ktorý držala vo svojej dlani. Arden sa zarazil, nečakal, že Tessa svoju mágiu príjme tak rýchlo, toľko sa jej predsa bránila. No v prvom rade sa zľakol. Bál sa, že možno niekomu aj ublíži a nebol si istý, akú mágiu predstavuje tá jej. A hlavne nechcel vo svojej blízkosti nič, čo by bolo temnejšie, ako je on sám, čo by ho mohlo ľahko pohltiť a uväzniť v temnom šialenstve, ako sa to stalo včera. Tak sa tomu snažil vyhnúť, bránil sa, ale potom pocítil, podobne ako Tessa, príval energie, jej zvláštnej nemej, nezvládateľnej, temnej moci, ktorá z nej prúdila. Sledoval ju až s hypnotickým záujmom, nemohol si pomôcť a potom už ani nechcel. Chcel sa stratiť v plamienku, ktorý jej jemne tancoval v dlani… Vtom sa v Tesse niečo zlomilo a jej oheň začal šľahať do výšky. Nebol to už neškodný plamienok pre pobavenie, teraz sa stal ničivou zbraňou, ktorá chcela tancovať, ako a kde sa jej zachcelo, žiť svoj vlastný život a v tom okamihu ho Tessa prestala ovládať. Upustila ho na zem a on sa stále zväčšoval a rástol, pripravený zhltnúť všetko, čo mu stálo v ceste. Ardena plameň a jeho moc i sila fascinovali, Tessa si pokojne sadla späť do lavice a sledovala jeho pohyb. Oheň sa hýbal sem a tam, až sa priblížil k Leile, tá ale naozaj strácala nad ich hrou trpezlivosť a pomocou svojho štítu plameň uhasila.

“Čo to robíš?”, opýtala sa jej Tessa namrzene.

“Čo ty robiš? To vám ten včerajšok nestačil?”, odbila ju Leila nahnevane.

“To bol ale môj plamienok…”

"Tak sa s tým choďte hrať niekde inde, ja som si už tvoj plamienok vyskúšala včera na vlastnej koži,” povedala elfka, postavila sa a odsadla si od nich čo najďalej, na Ardena sa pritom ani nepozrela. "Toto je moja posledná hodina," pomyslela si odhodlane. Tessa len mykla plecom a vzala si do rúk jednu z kníh, ktorú jej Arden predtým položil na lavicu. Milovala čítanie, ale chcela sa učiť pomocou praxe. Potom jej pre zmenu napadlo, že by mala preskúmať viac než len tieto magické učebnice. Joy. Už nato pomaly aj zabudla, ale tá dievčina sa jej zdala veľmi, ale veľmi povedomá. Áno, povedala jej, že je z detského domova, ale to neznamená, že nemôže byť spriaznenou dušou jej rodiny, že nemôže byť pokrvná príbuzná. Kto skutočne vie o všetkých nemanželských deťoch z rodu Criss, Vesper, Ryan alebo Templetone.

“Dofrasa…”

“Čo je zasa?”, opýtal sa jej Arden podráždene a šúchal si spánky, strašne ho rozbolela hlava.

“Ale nič, len… potrebujem mobilný telefón”, odvetila, načo sa on rozosmial. Ten krutý smiech sa jej zarýval až do hĺbky kostí.

“Neviem, načo by ti teraz bol, keď máš študovať”, odbil ju nakoniec.

“Áno, veď ja viem.”

“Tak prosím, ešte si neotvorila ani jednu knihu, len ju držíš v rukách”, dodal chladne a otočil sa jej chrbtom.

“Hm.” Tessa bezmyšlienkovite otvorila učebnicu, čo zvierala a listovala stránkami. Bolo jej úplne jedno, čo v nej je, už zasa myslela na to, aké dobrodružstvo zažije pri skúmaní rodokmeňa, podstaty niečej osobnosti a o to zaujímavejšie to tentokrát bude. Na papier si kreslila nejaké znaky a čmáranice, rozkvitnuté ruže a ľaliové výhonky obtáčajúce sa okolo nezvyčajných symbolov. Neskúmala podstatu, neuvažovala, iba tancovala ceruzkou po papieri a nechala sa unášať svojimi úvahami. Poobede sa teda vybrala do knižnice. Získať do nej prístup nebol taký problém, ako sa obávala, bola non stop prístupná každému, kto mal záujem. Niektorí verili, že chce naozaj študovať, čo všetko je schopná so svojou schopnosťou dokázať, ako ju využívať a nezneužiť, ako neublížiť sebe alebo niekomu inému vo svojej blízkosti a podarilo sa jej nájsť plno rôznych kníh k tejto téme. Pre ňu samotnú však bolo zaujímavejšie prechádzať si historické učebnice a knihy. Pripojiť sa k internetu a vyhľadať nejaké podrobnosti k rodinnej histórii, nebolo toho veľa, ale bol to začiatok, bolo to niečo, čím sa dalo začať, niečo, čo pre ňu bolo kľúčové, aby vedela, po čom chce pátrať ďalej. Podvečer vyšla do záhrady, kde sa snažila smerovať svoj útok na cieľ, ale myšlienka, že útočí, aj keby bola možno pre ňu dostatočne podnecujúca, nebola tou správnou. Musela sa sústrediť na ovládnutie, ale pokiaľ nebola pod dohľadom, nepúšťala sa do cvičenia v väčšími plameňmi, navyše, Arden jej dnes na konci výuky doporučil cvičiť zameranie na sviečke. Po večeri to teda v izbe skúšala a niekoľko sviečok totálne roztavila, kým sa jej konečne podarilo zapáliť knôt. Večer sa ešte uchýlila do knižnice, nechcelo sa jej ešte spať. Milovala históriu, vždy v nej niečo našla, aj keby to bolo len to, ako sa poučiť z vlastných chýb alebo chýb ľudí z minulosti. To nespočetné množstvo zvitkov, kroník a kníh ju nesmierne lákali a videla v nich výhodu zistiť viac o histórii tohto domu a celkovo o tých, čo tu bývajú, teda o čarodejníkoch i elfoch. Tessa čítala jednu knihu za druhou, hltala každé, každučké slovo a vôbec si neuvedomovala čas. Akonáhle sa jej zdalo, že okolie pohasína, zapálila niekoľko sviečok, ktoré si so sebou priniesla na precvičenie svojho živlu. Potom konečne narazila na niečo, čo ju viac než zaujalo a s rovnakým zapálením, s akým sa do knihy začítala, pozbierala rýchlo svoje veci a vybehla z knižnice smerom do kuchyne v domnení, že tam možno ešte narazí na Joy. Miesto toho však na chodbe narazila do nejakého muža a knihy jej vyleteli z rúk. Zohla sa, zdvihla ich zo zeme a chcela sa rozbehnúť ďalej.

“Počkaj”, zastavil ju a chytil za zápästie.

“Áno?”

“Možno by som sa mal zaujímať, prečo tak neskoro beháš po chodbách, ale viac som zvedavý, kde nájdem Auroru”, opýtal sa jej.

“A prečo by som to ja mala vedieť?”, snažila sa ho spražiť pohľadom.

“Tiež pravda”, prikývol neznámy. “Hlúpe, malé a naivné dievčatko… ako by si mohla, však? Zaujímavé čítanie”, dodal akoby mimochodom a podal jej knihu viazanú v bielej koži so zlatými písmenami.

“Čo prosím?” Malé a naivné dievčatko?! Čo tým chcel akože povedať? Vyzeral, že je od nej starší len o pár rokov, možno trochu viac ako Arden a ako už Tessa stihla zistiť, väčšina tých, čo hľadali Auroru, boli vždy jej spolužiaci alebo elfovia. Tento nemá z elfa ani kúsok nebezpečne žiariacej krásy, takže bude určite čarodejník. Myslela si, že väčšinu z nich už stihla spoznať, ale tiež si uvedomila, že každý deň narazí na niekoho, kto je pre ňu nový.

“Nič, poradím si aj bez teba”, odvetil a už mizol v matne osvetlenej nočnej chodbe. Tessa len pokrútila hlavou a vydala sa halou do kuchyne.

 

Bola streda a Joy sa ponáhľala na vyučovanie. Nechcelo sa jej, na hodinách sa nudila, ale snažila sa aspoň zdokonaľovať v cestovaní v čase. Aurora bola prísnejšia ako zvyčajne, chodila pomedzi nich ako sup a striehla na akúkoľvek maličkosť. Navyše, mala pocit, že sa na ňu s prižmúrenými očami díva častejšie, ako to bolo nutné a nechápala prečo, veď jej to išlo dobre. Nebolo jej to dvakrát príjemné a tak si ju snažila nevšímať, rovnako ako Faila. Ten pri každej príležitosti, čo sa náhodou stretli, ju sledoval a nespustil z nej skúmavý pohľad, ale našťastie jej dal pokoj. Joyina pozornosť však čoraz častejšie zabiehala k Johnnymu. Ten poctivo chodil na vyučovanie a vyzeralo to, že dohoda medzi ním a Aurorou funguje. Ako ho tak posledné dni sledovala, niekedy jeho správanie bolo zvláštne. Napríklad včera, ako v záhrade zabránil lopte, aby netrafila Niku, alebo dnes ráno zachytil v jedálni vázu, ktorú Terrence nechtiac zhodil a v tej trme-vrme, ktorá vždy vládla pri raňajkách si to nikto nevšimol. Iba Johnny a to stál s Leilou o pár metrov ďalej. Tí dvaja trávili každú chvíľu spolu a bolo vidno, že im to vyhovuje. Vedela, že je to preto, lebo jej priateľka ho chcela chrániť prostredníctvom svojej schopnosti a on sám chcel mať istotu, že sa jeho milovanej v tomto čudnom dome nič zlé nestane, aj keď ako človek by to mal ťažké. Keď však Johnny zbadal Victora, nenávistne na neho pozeral a Joy sa mu ani nečudovala, veď, ako sa dozvedela, ich väznil v podzemí ako nejaké experimentálne potkany.

“Musím s tým zízaním prestať”, pomyslela si trochu zahanbene. “Čo si o mne pomyslí, keď si to všimne?” No nemohla si pomôcť, navyše, stále mala pred očami vidinu Johnnyho vo vojenskej uniforme, a aj vďaka tomu si všimla to jeho nezvyčajné správanie. Napadlo jej, že by mohlo súvisieť s jeho schopnosťami, o ktorých tvrdil, že ich nemá, ale Joy si bola istá, že v mladíkovi je ukrytá mágia, presne ako povedala Aurora, len si to buď neuvedomoval, alebo nechcel pripustiť. Ktorá z týchto dvoch možností to bola, však netušila a tak sa rozhodla, že sa s ním po vyučovaní porozpráva. Na obed sa aj tak neponáhľala, s Ardenom sa dohodli, že si spravia piknik v záhrade a veľmi sa na neho tešila. On sám sa od rána necítil veľmi dobre, bolela ho hlava a rád prijal jej návrh, dokonca sa ponúkol, že pripraví aj kôš s jedlom. Takže mala trochu času a keby nie, tak si ho spraví, jednoducho ho predsa zastaví. Po vyučovaní Johnnyho dobehla na chodbe, ten sa určite už nevedel dočkať, kedy sa stretne so svojou láskou. “Johnny!”, zavolala na neho zadýchane, pretože s náručou plnou kníh sa jej nebežalo najľahšie.

“Joy? Počkaj, pomôžem ti”, dodal s úsmevom a na svoju kopu pridal ešte aj jej učebnice.

“Ďakujem, si milý… mohla by som s tebou na chvíľu hovoriť? Viem, že asi máte s Leilou program, ale je to dôležité”, dodala pri pohľade na jeho výraz tváre.

“Áno, to máme, ale snáď na mňa moja Sedmokráska chvíľu počká”, povedal a uprel na ňu spýtavý pohľad. “Takže?” Joy sa poobzerala a keď si bola istá, že chodba je už prázdna a okrem nich dvoch tam už nikto nie je, pozrela mu do očí a zhlboka sa nadýchla.

“Johnny…”

“Čo sa deje? Tváriš sa tak vážne a robíš okolo toho také tajnosti, až sa začínam báť, čo ma čaká”, pokúsil sa o odľahčenie atmosféry, načo sa trochu neisto zasmiala.

“Keby si ma neprerušoval, už by si to vedel.”

“Jasné, už mlčím ako hrob. Počúvam”, naznačil uzamknuté ústa a Joy si nervózne vložila ruky do vreciek na svetlomodrých šatách.

“Vieš, ako si v pondelok Aurore tvrdil, že nemáš žiadne schopnosti? Som si istá, že si sa mýlil.”

“Joy, ja som si zasa istý, že naozaj v sebe nemám žiadnu mágiu. Prečo mi tvrdíš opak?”, opýtal sa Johnny prekvapene.

“Pretože… pretože si ťa odvtedy trochu pozornejšie všímam…”

“Ty ma sleduješ?” Joy prevrátila očami a nesúhlasne pokrútila hlavou.

“Nie, tak to nie je… jednoducho som spozorovala, akoby si vedel o veciach skôr, ako sa stanú… napríklad tá váza dnes ráno, to nemohla byť náhoda.”

“Zrazu som mal pred očami, že spadne, keď okolo nej pôjde Terrence… proste som odhadol situáciu, nič viac. On je vďaka svojej mohutnej postave trochu nešikovný, tak sa dalo predpokladať, že ju zhodí”, odvetil Johnny.

“Pozri sa, podľa mňa v sebe ukrývaš niečo magické, ale ja na takéto veci nie som odborník, to je len môj postreh a dohad. Čo keby sme šli za Ardenom? Podľa mňa by ti to vedel objasniť, on je fakt profík.”

“Ja neviem, Joy”, ošíval sa. “Naozaj by som bol radšej, keby som žiadne schopnosti nemal a to, čo sa pri raňajkách stalo, bola fakt náhoda.”

„Ach, Johnny, nemôžeš to takto zatĺkať. Ak naozaj vidíš dopredu, čo sa stane, mal by si s tým niečo robiť a nebojovať proti tomu. Inak by to mohlo mať zlé následky nielen pre teba, ale aj pre Leilu. Nechcel by si vedieť do budúcnosti, čo sa udeje?“

„Určite by som to nechcel opäť vidieť,“ pomyslel si Johnny. Pri pohľade na jej odhodlanie však napokon rezignovane prikývol. “No dobre, poďme, aby si mala dušu na mieste. Ale len na chvíľu, inak si Leila bude o mňa robiť starosti.”

“Tak jej povedz, kam ideš, ja na teba počkám v hale”, odvetila Joy a už vykročila, keď ju zastavil a naliehavo na ňu pozrel.

“Nie, ja… keby som naozaj mal nejaké schopnosti, nechcem, aby o tom Leila vedela. Ani ona, ani Aurora, či Victor.”

“Ehm… aha, no dobre, ako chceš. A smiem sa ťa opýtať prečo?”, bola zvedavá po ceste do izby, v ktorej bývala spolu s Ardenom.

“Jednoducho si to neželám”, odvetil jej a mykol plecom, načo Joy len chápavo prikývla. Určite má nato svoje dôvody a tak sa ho už viac nevypytovala. Keď vošli do ich spálne, Arden stál nad písacím stolom a prehrabával sa v nejakých papieroch.

“Čau, Arden”, pozdravil ho Johnny. Joy mu vzala z rúk svoje knihy, ktoré položila na komodu a naznačila, aby sa posadil do kresla.

“Ahoj, láska”, prihovorila sa Ardenovi, no ten sa ani neobzrel a tak k nemu podišla. “Je tu Johnny a… chceli by sme sa s tebou o niečom porozprávať, ak máš chvíľu. Potrebuje pomôcť…” On však stále nedal vôbec najavo, že ju počul a to ju trochu zmiatlo. “Čo sú to za dokumenty? Taký si do nich zabratý, že ma ani nevnímaš”, dodala veselo a vzala jeden do ruky. Popritom mu chcela dať bozk na líce, ale on sa uhol, papier jej vytrhol a položil späť na kopu.

“Nie, teraz nemám čas, čo nevidíš? A buď taká dobrá, nechaj tie lajstrá, práve som ten bordel ako tak usporiadal”, zahundral podráždene, načo sa Joy zháčila. Síce bol posledné dni trochu nervózny, hlavne odkedy znova nabehli na výuku, no takýmto tónom sa s ňou nerozprával už vyše roka a v hlave jej začala blikať kontrolka. Navyše jej v hlave zneli Leiline slová, ktorými jej v utorok opísala, čo sa stalo na ich hodine a Joy sama vedela, že Ardenove správanie nebolo normálne, nebol to on, inak by nikomu neublížil...

“Prepáč, nechcela som ti v tom narušiť systém”, skúsila to znova. “Len… nenájdeš si čas aspoň na pár minút? Ak to tak ponáhľa, jednoducho ho zastavím a je to”, dodala s trochu rozpačitým úsmevom, ale on sa otočil a pokrútil hlavou.

“Ty si ma nepočula? Alebo si myslíš, že svojou schopnosťou všetko zariadiš? Zastavím čas sem, zastavím tam… Nie! Dajte mi obaja pokoj, mám dôležitú prácu, tak ma láskavo neotravujte!”, oboril sa na ňu podráždene, až Joy v šoku od neho o krok ustúpila, na Johnnyho sa ani neunúval pozrieť. Ten prekvapene zdvihol obočie a pomaly vstal z kresla.

“Fajn, tak prepáč, nechcel som rušiť”, skonštatoval ospravedlňujúco.

“Johnny… je mi to ľúto”, hlesla Joy ticho, načo sa pousmial.

“V pohode, viem, že si to myslela dobre…”

“Budete sa tu ešte dlho cukrovať, alebo už konečne vypadneš?”, skočil im do reči Arden namosúrene. “Už idem, idem”, odvetil Johnny, ale vo dverách sa ešte otočil. “Len ešte jednu vec…. k svojej priateľke by si sa mal správať krajšie a nevybíjať si na nej zlú náladu. Chcela mi len pomôcť, nič viac.”

“Ale samozrejme.... ako si povedal, tuto moja sladká Joy to stále myslí len dobre”, odvrkol ironicky a zazrel na neho. “Len keby do svojich samaritánskych akcií nezaťahovala stále aj mňa… Vieš čo, nechaj si tie múdre rečičky a staraj sa o seba!” Johnny len pokrútil hlavou a pozrel na Joy.

“Ideš na obed?”

“Nie, ja... ostanem”, odvetila mu a pritom nespúšťala pohľad zo svojho priateľa. Bol iný… chladný, nepríjemný a tie oči… bez kúska citu. V tej chvíli pocítila obrovský strach, že nakoniec predsa len došlo k najhoršiemu.

“Ešte si tu?”, opýtal sa ho Arden provokačne medovým hlasom, načo si Johnny povzdychol a odišiel. “Raz ma z podobných svätuškárov porazí”, zašomral si popod nos. “Kde je to blbé pero?!” To sa mu aj hneď zjavilo v ruke, vzal jeden z papierov a skúmavo sa do neho zahľadel. Joy, ktorá stála len kúsok od neho, si vôbec nevšímal, akoby bola vzduch.

“Arden...”, ozvala sa nesmelo, keď konečne našla reč, čo v šoku stratila.

“Čo je?! Ešte aj ty sa ma chystáš poučovať, slečna Dokonalá?”, pozrel na ňu posmešne a chcel sa znova skloniť k stolu, keď ho Joy v zúfalstve schmatla na hrudi za čierne tričko a potiahla, že sa k nej znova otočil.

“Čo je to s tebou? Vnímaš vôbec, ako sa správaš a čo hovoríš?“

“Ale, ale… nebodaj si dostala chuť na trochu drsnejšie spôsoby?”, opýtal sa jej s protivným úškrnom. “To sa mi páči…”

“Prosím…?” Namiesto odpovede si ju k sebe prudko pritiahol, jednu nohu jej chytil pod kolenom, zdvihol a oprel si ju stehnom o to svoje, pričom dlaňou pokračoval smerom hore, zároveň ju žiadostivo bozkával. “Prestaň, počuješ ma?!”, zvolala, keď sa jej podarilo odtrhnúť od jeho pier a plesla ho po ruke, ktorou ju s arogantnou istotou obchytával pod sukňou.

“Veď nerob také drahoty, si predsa moja frajerka, tak čo vymýšľaš...”, pošepol jej namrzene do ucha, pričom prevrátil očami a vonkoncom si nevšímal jej protesty. “Dnes si užijeme trochu inak…” Joy jeho vášeň milovala a nikdy sa jej nebránila, práve naopak, no vždy bol k nej nežný a láskyplný. Toto však s tým nemalo nič spoločné. Jeho dotyky boli nepríjemné, cudzie, bez kúska citu a jemnosti, za účelom dosiahnuť len to jediné…

“Arden, prosím, ja to takto nechcem!”, snažila sa ho od seba odtlačiť. “Toto nie si ty, spamätaj sa! Láska, ak tam niekde vnútri si, bojuj! Nedaj sa pohltiť temnotou, nedaj sa…”

“Kriste, stopni sa už, dobre?! Aj tak nemám šajnu, o čom to točíš...”, zamrmlal už podráždene, jedným zručným pohybom jej vzadu na šatách stiahol zips a zatlačil ju na písací stôl, stále neľútostne blúdiac rukami po jej tele. Fakt, že väčšina jeho úhľadne poukladaných papierov, pre ktoré robil pred chvíľou taký cirkus, sa rozletela po izbe, úplne ignoroval. V tom okamihu bol hluchý a slepý voči okolitému svetu a hlavne voči Joy, ktorej námietky mu boli totálne ukradnuté...

 

V utorok aj stredu Amelia spolu s Maddie opäť zašli za Victorom, ale beznádejná situácia sa opakovala znovu. Dokonca, keď videl, že sú to zasa ony, jednoducho sa s nimi odmietol baviť a zabuchol dvere. “Zdá sa, že si až priveľmi stojí za svojím”, skonštatoval Adam, keď všetci traja sedeli v jeho izbe na prízemí.

“Aj tak nerozumiem, prečo nás stále takto odpinkáva, veď vravel, že už je v poriadku. Prečo z toho robí také drahoty…. Neviem, ako vám, ale mne tu niečo jednoducho nehrá. Mám pocit, že Victor klame”, hlesla Amelia so strachom v hnedých očiach.

“A čo keby sme ho zabili? To by vyriešilo väčšinu problémov...”, nadhodila Maddie nadšene, hoci to, samozrejme, myslela ako žart.

“Áno a potom by sme Jamesa už nikdy nenašli. A nebudeme predsa upadať na jeho úroveň”, skonštatoval Adam a pokrútila hlavou nad jej vtipmi.

“Ale no, veď nebuď taký suchár”, odbila ho otrávene. “Ale máš pravdu. Sorry, no keď som nervózna, už neviem, čo trepem.” Vtom sa jej zasa rožiarila tvár úsmevom.

“Maddie, ak zasa niečo…”

“Nie , nie, počúvajte. A čo Joy? Na ňu sme zabudli… keby nám zastavila čas, ani by sme toho capa nemuseli zabávať ako hotentoti.”

“To je skvelý nápad!”, potešila sa Amelia. “Ako to, že nám to nenapadlo skôr”, plesla sa po čele, ale potom pozrela na Maddison. “Ale pamätáš sa, ako to dopadlo naposledy, keď som ju žiadala o pomoc? Dopadlo to vtedy katastrofálne.”

“Ale nebuď labuť. Odvtedy prešlo vyše roka…”

“No ja som skoro umrela a ty si sa zabila!”

“Áno, to máš pravdu, no teba zachránila práve Joy a mňa dal dokopy James, čiže o to väčší dovod do toho ísť, dlžím mu to. Neboj sa, navyše naša spolužiačka má už svoje schopnosti v malíčku, chodí predsa s mentorom, nie?”, usmiala sa na Ameliu povzbudzujúco a šibalsky žmurkla, načo ona na súhlas kývla hlavou.

“Oukej, tak za ňou skočte, ja sa zatiaľ bleskovo sprchnem a potom s vami pôjdem, dobre?”, povedal Adam a dal Amelii na rozlúčku bozk. Obe dievčatá prikývli a o chvíľu už kráčali po chodbe. Vonku bolo ešte svetlo, bolo len okolo ôsmej večer.

“Ďalej..!”, ozvala sa Joy, keď zaklopali na dvere jej novej izby, v ktorej bývala spolu s Ardenom. Ten tam ale nebol, načo sa Amelia potešila. Aspoň budú mať súkromie. Joy sedela s prekríženými nohami na posteli, oblečená v džínsoch s dierami na kolenách a voľnom modro-bielom pásikavom tričku, ktoré jej na jednej strane padalo z pleca. Pozrela na nich veľkými, no smutnými očami a odložila knihu, čo držala v rukách.

“Ahojte”, pozdravila ich trochu prekvapene.

“Čau”, odvetili spolu s Maddie a pristúpili k nej bližšie.

“Deje sa niečo?”, opýtala sa ich trochu zachrípnutým hlasom.

“No to by sme sa mohli opýtať aj my teba”, odvetila Amelia. “Ty si plakala?”

“Ale nie, nie”, pokrútila hlavou a pretrela si viditeľne červené oči. “Len som unavená.”

“No neviem… Čo, žeby problémy v raji?”, bola zvedavá Maddison.

“Naozaj, som v pohode… “

“Joy, keby dačo, sme tu pre teba, dobre?”

“To je v poriadku, Amelia, ale si milá, ďakujem. Tak o čo ide, že ste ma poctili svojou neskorou návštevou?”, pokúsila sa o úsmev.

“Vieš… chceli by sme ťa poprosiť o pomoc”, odvetila Maddie.

“A s čím konkrétne?”

“No… ako určite vieš, James je už dobré štyri dni niekde zavretý a vydaný napospas Victorovej starostlivosti. On sa síce tvári, že je všetko v poriadku a nechce nás za ním pustiť. Vraj preto, aby mu doprial dostatok pokoja, ale neveríme mu ani slovo. On sa o dobro druhých aj tak nikdy nestaral”, povedala svetlovláska, načo Joy prikývla.

“To máš úplnú pravdu.”

“Takže… niečo tu smrdí. A tak.. radi by sme zašli za Jamesom, lenže nemáme kľúče a…”

“... a chcete, aby som zastavila čas, aby ste ich mohli vziať?”, dokončila za Ameliu, načo obe dievčiny prikývli.

“Jasné, že so mnou môžete rátať. Urobme to, hlavne, nech je James v poriadku.” Maddie s Ameliou sa potešili, Joy sa ešte obula a v Adamovej izbe dohodli detaily. Potom už nečakali ani sekundu a ihneď sa pustili do akcie. Vybrali sa za Victorom, ktorý sa ako každý deň o tomto čase, už nachádzal vo svojej izbe. Joy zastavila čas a keď okolie stíchlo, že nebolo počuť tikot hodín, či niekoho kroky, alebo bežné zvuky domu, Amelia opatrne stlačila kľučku a nazrela dnu do Victorovej spálne. Vzápätí však dvere znovu privrela a vyvalenými očami pozrela na prekvapených spolužiakov.

“Čo je?”, opýtala sa jej Joy nechápavo.

“On… oni…”

“No už to konečne vyklop! Nebodaj si to tam rozdáva s Aurorou?”, zasmiala sa Maddie a Adam sa k nej pridal.

“Hej.”

“Čo hej? To fakt?”, zarazila sa svetlovláska a sama znova otvorila dvere. “No to ma podrž!” Všetci nazreli dnu a zbadali Victora v objatí s ryšavkou, vyzerali, že sa to medzi nimi chýli k tomu najlepšiemu. Obaja mali v tvárach výraz maximálnej vášne a pery mali spojené v bozku. Victorova biela košeľa ležala len tak pohodená neďaleko na dlážke, zatiaľ čo sa jeho ruky dotýkali posledného gombíku Aurorinej blúzky, spod ktorej jej vykúkala čierna čipkovaná podprsenka. “Kristepane, ešte že sme neprišli o pár minút neskôr”, poznamenala Maddie. “V poslednej dobe si to spolu rozdávajú nejako často.”

“Nevedela som, že sa dali zasa dokopy”, povedala Joy pri pohľade na tých dvoch.

“A to mu mala dať ešte trest za tie pokusy na nových. Toto že je trest? Fuj, to je nechutné…”, pohoršovala sa Amelia.

“Iba ak by si pod tým pojmom predstavovala, že ho vytrieska bičíkom”, zasmial sa Adam.

“Ježiš, Adam!”, drgla ho tmavovláska do pleca, ale sama sa neubránila smiechu.

“No, prestaňme už na nich zízať a pustime sa do hľadania toho kľúča”, zahriakla ich Joy a sama sa porozhliadla po izbe.

“Jasné, máš pravdu”, odvetila Amelia a pozrela na svojho priateľa. “Čo keby si sa rozdelil na viac astrálnych častí? Adam?” Ten len horko ťažko odtrhol zrak od Auroriných plných pŕs.

“Zdá sa, že teraz má na robote zaujímavejšie činnosti”, podpichla ju Maddison, načo ju tmavovláska zo žartu štuchla do rebier.

“Hm…? Och, jasné, máš pravdu, bude to rýchlejšie”, odvetil celý červený a vyvalil sa na pohovku pod oknom. Okamih nato už v izbe stáli ďalší dvaja Adamovia. Postupne prehľadali každý kúsok spálne, no po kľúči od labáku sa akoby zľahla zem.

“Kde ho len môže mať? Má snáď nejaký sejf, alebo čo?”, premýšľala Amelia. Poodkrývali teda obrazy, menšie skrinky, za ktorými by sa teoreticky mohol nachádzať nejaký skrytý trezor, ale nenašli nič.

“Možno ho má pri sebe vo vrecku”, skonštatovala Joy, nadvihla zo zeme bielu košeľu a siahla do náprsného vrecka, no bolo prázdne.

“A čo nohavice?”, spýtala sa Maddie.

“Tie má ešte na sebe a hádam odo mňa nechceš, aby som sa mu v nich hrabala za takýchto okolností.”

“Tak buď to, alebo môžeš na chvíľu spustiť čas a počkať, kým ich bude mať vyzlečené. Ale bohvie, v akej situácii by sme ich našli zmrazených potom”, utrúsila pobavene Maddison, načo na ňu Joy pozrela so zdvihnutým obočím.

“Nemusíme, ale rada ti túto milú aktivitu prenechám”, pousmiala sa spolu s Ameliou.

“Haha, veľmi vtipné”, prevrátila očami svetlovláska a podišla k páru. “Viete, najradšej by som ho nakopala, len škoda, že to v tejto chvíli nie je vhodné.” Popritom Victorovi siahla do vrecka nohavíc a… Amelia zbadala, ako sa na jej tvári rozlieva víťazoslávny úškrn. “Tramdatááá!” Nahmatala totiž kovový krúžok, na ktorom bol pripevnený malý, medený kľúč a vybrala ho von.

“Snáď to bude on”, skonštatovala Amelia a už sa nevedela dočkať, kedy si to overia. Ešte raz skontrolovali izbu, či je všetko v takom stave, ako keď prišli a pobrali sa preč. Adam ešte hodil posledný pohľad na Aurorine prsia a potom za nimi zavrel dvere. Joy potom opäť spustila čas a všetci štyria sa rozbehli po chodbe priamo do tajného laboratória…


Maddison, Amelia, Joy a Adam sa nenápadne presunuli do starej knižnice, z ktorej viedol vchod do tajného laboratória. Toto bezútešné miesto, okrem modrookej dievčiny, už bohužiaľ dôverne poznali, takže netrvalo dlho a už aj vchádzali dnu. Zatvorili za sebou mohutné železné dvere.

“Takže toto je ten neslávne slávny labák”, poznamenala Joy šeptom a na tele jej naskočili zimomriavky.

“Ty o ňom vieš? Odkiaľ?”, opýtala sa prekvapene Amelia.

“Od Ardena, on... “ No kým stihla dopovedať, pokrčila nosom. “Cítite to? Ten zápach… je ako…”, pozrela vystrašene na spolužiakov, načo Adam prikývol.

“Viem, čo myslíš, kočka… doriti...”, skonštatoval a Maddie po ich slovách prešiel mráz po chrbte. Áno, v miestnosti bola strašná zima, taká tam ešte nebola, ale ten pocit nevyvolal ten chlad. Naprázdno preglgla a podišla k igelitovému závesu, ktorý rozdeľoval labák na kancelársku a vyšetrovaciu časť. Odhrnula ho, jej spolužiaci ju napäto nasledovali. Pohľad, ktorý sa im naskytol, im doslova vyrazil dych a ostali stáť v šoku. Na jednom z vyšetrovacích lôžok ležalo telo prikryté tenkou bielou plachtou a zápach tu bol intenzívnejší, až ich napínalo.

“Panebože…”, pošepla a roztrasene podišla bližšie k lehátku.

“Maddie…”, počula za sebou Ameliu s Joy, ale nevnímala ich. Doslova hypnotizovala kontúry tela, ktoré pre ňou ležalo a opatrne poodhrnula sterilnú prikrývku. V momente jej vyletela ruka k ústam a mala čo robiť, aby sa nepovracala. Amelia však to šťastie nemala, obsah jej večere skončil na bielych kachličkách, vždy mala citlivý žalúdok.

“James!”, zaúpela nešťastne, ale Maddison len nemo a neveriacky hľadela do jeho nehybnej, bledej tváre a od šoku sa triasla na celom tele. V mysli počula vydesené myšlienky svojich kamarátov, hmýrili sa jej v hlave ako otravné včely, ona sama bola vystrašená k smrti, toto nečakala ani v najhoršom sne. Lenže jediný, kto tu v tejto miestnosti bol mŕtvy, bol James… Po líci sa jej skotúľala horúca slza a opatrne ho chytila za ruku. Bola ľadová a hruď sa mu nehýbala v pravidelných nádychoch a výdychoch a vtedy ju to zasiahlo naplno.

“Nie, nie, NIÉÉÉÉ!!! To nemôže byť pravda, jednoducho nemôže, niéééé”, začala Amelia srdcervúco nariekať, schúlená v Adamovom náručí. Jej brat, jej jediný braček už nebol medzi živými. Joy len ticho stála a z už aj tak červených očí sa jej liali slzy.

“Koľko tu už asi leží a ten odporný sviniar to tajil”, precedila pomedzi zuby Maddie medzi vzlykmi.

“Vyzerá to, že asi tak dva dni”, odvetil Adam, ktorý ju pustil, aby si pozornejšie prezrel jeho telo.

“Na to si ako prišiel?”, strhla sa Amelia.

“V škole sme mali základy patológie…”, odvetil roztrasene, bolo vidno, že sa mu to hovorí ťažko a hlavne v tejto chvíli. “Jeho… jeho svalstvo je už stuhnuté, vo fáze nazývanej ako rigor mortis. A...a po bokoch mu na spodnej časti chrbta zjavili posmrtné škvrny, no rozklad tela ešte poriadne nezačal, aj keď zápach je…”

“Stačí, Adam, prosím ťa… ja to nemôžem počúvať, nie teraz…”, zastavila ho Amelia s plačom, načo ju Joy pevne objala a ona si pritisla tvár do jej pleca. V Maddie však vzkypel hnev.

“To akože vážne, alebo si robíš srandu?! Prišli sme o Jamesa a ty tu ideš hodnotiť nejaké štádiá smrti?!”, vykríkla nahnevane, načo Adam očervenel.

“Prepáčte, nemyslel som to zle, ja…” Maddison sa však otočila späť k Jamesovi. Dívala sa na neho a v sekunde ju zmohla taká zmes emócii, až to bolelo, neznesiteľne bolelo. Smútok, hnev, strach, depresia, ale aj láska a vtedy sa jej zatmelo pred očami a podlomili sa kolená. Posledné, čo zachytila predtým, ako upadla do bezvedomia, bol Adam, ktorý sa pohotovo natiahol, aby ju uchránil pred tvrdým pádom...

 

“Maddie… Maddie…” Ten dôverne známy hlas sa jej dral do podvedomia a počula ho stále zreteľnejšie. Maddison zastonala a cítila, ako leží na tvrdej a chladnej zemi. “Maddie…”, začula znovu svoje meno a vtedy ju niekto jemne chytil za plece. Poznala ho… ten hlas a nežný dotyk. Bol to… Zmätene otvorila oči.

“James?!”, vyhŕkla šokovane, keď zbadala, ako sa nad ňou skláňa so svojím typickým úsmevom. Vyzeral úplne normálne, zdravo, mal ružové líca a keď ho chytila za ruku, bola nádherne hrejivá. Bol živý… “Ale… ako to… veď si…”

“Mŕtvy?”, dokončil za ňu, keď videl, že ťažko nachádza slová. Maddie len sťažka preglgla a prikývla. James sa smutne pousmial, posadil vedľa nej a pohladil ju po líci. “Áno, som mŕtvy. Victor si zo mňa predsa len spravil testovací objekt…”

“Nie, nie! To nemôže byť pravda! Veď si tu, živý, rozprávam sa s tebou…”, odporovala mu. “James, ja tomu nerozumiem… Prepáč mi, prosím...”, znovu začala vzlykať. “Všetko je to moja chyba. Keby som nemala také uletené nápady a neťahala ťa na ten sprostý výlet, nič by sa nestalo. Alebo si ma v tom aute mal nechať! Veď len kvôli tomu, že si ma musel liečiť, si takto dopadol... “

“Maddie, prosím, netráp sa tým. Čo sa stalo, stalo sa a ja som rád, že si v poriadku. Po tej nehode si utrpela dosť vážny úraz hlavy…”

“No a čo! To by určite zvládla vyliečiť aj Drulla a…”

“Maddie… už sa tým nezaťažuj. Po druhýkrát by som sa zachoval rovnako, tiež po tretí krát...”, odvetil jej a privinul si ju do náručia, kde mu vzlykala do trička. Chvíľu trvalo, kým sa upokojila a potom k nemu zdvihla uslzenú tvár. James jej ju vzal do svojich dlaní a s vážnym výrazom sa jej zadíval do očí. “Hlavne ti chcem povedať, aby ste si dávali na Victora veľký pozor. S tou protilátkou si mala pravdu. Nemal som mu vtedy veriť a nie som jediný, s ktorého životom si zahrával. Boli ďalší, mnoho ďalších...”

“Takže je to pravda…” Maddie sa v hlave vynorili kopy dokumentov, ktoré Amelia s Adamom pofotili v labáku. “A čo bolo potom v tej injekcii? Nebol ten vírus skutočný?”

“Bol skutočný, ale tá protilátka v podstate len urýchlila jeho množenie v organizme. Maddie, rád by som ti všetko povedal, ale môj čas už vypršal. Prosím, buďte všetci opatrní. Povedz mojej sestre, že ju mám veľmi rád a hoci tu nebudem, vždy budem pri nej stáť. Nech je vždy veselá ako doteraz. A teba…” na chvíľu sa odmlčal, pozrel jej hlboko do očí a pobozkal ju. “Ľúbim ťa”, zašepkal nežne a usmial sa na ňu. Potom jej venoval ďalší, intenzívnejší bozk, počas ktorého sa však už jeho telo rozplynulo v dym a Maddie ostala sedieť na podlahe úplne sama.

“Niéé, James!!!”, zvolala zúfalo do prázdnej, chladnej tmy, ktorá po ňom ostala…

 

OTÁZKY:

1. Myslíte si, že by bola Leila dobrou kráľovnou bielych elfov? Mala by sa pre tento osud predsa len vzdať Johnnyho?


2. Čo mohol znamenať Octaviin sen? Mohla to byť vízia do budúcnosti, po prípade nejaké vodítko, ktoré jej poslala jej mama? Alebo niečo iné? Čo si myslíte o jej rozhovore s Failom?


3. Myslíte si, že sa Failo vyrovná s tým, že prišiel o schopnosti? Bude sa chcieť pomstiť, alebo čo bude podľa vás robiť?


4. James je mŕtvy. Ako sa s tým vyrovnajú obyvatelia domu, najmä Amelia a Maddison, ktoré mu boli najbližšie? Ako prijmú fakt, že za Jamesovu smrť môže Victor? Ako by podľa vás mohol dej ďalej pokračovať?


5. Samira konečne získala list, ktorý jej mama zanechala k jej dvadsiatym narodeninám. Čo v ňom asi nájde?


6. Príde Nika na to, kde sa stále túla Olivien a že list od Mura bol pre ňu?


7. Zmieri sa Arden s faktom, že je čarodejník a že celý jeho život bol doteraz jedno veľké klamstvo? No čoraz častejšie stráca nad sebou kontrolu. Pomôže mu Joy zbaviť sa temnoty, alebo ho úplne pohltí? Ako ponesie následky svojho konania voči Joy? Ako to medzi nimi podľa vás nakoniec dopadne?


8. Ako dopadne Olivien a jej misia? Podarí sa jej získať magické kvety pre strigu a doručiť jej ich, alebo pre zvýšenú ochranu Aurorinej školy to už nebude možné?


9. Zmieri sa nakoniec Tessa so svojou podstatou čarodejnice? Uvedomuje si podľa vás, ako negatívne jej moc vplýva na Ardena? Na chodbe narazila do neznámeho muža, kto to podľa vás bol a prečo hľadal Auroru?

 

Čas na vypracovanie a pridanie úloh je do 17.7., aby ste sa na základe vašich odpovedí mohli inšpirovať a odraziť sa ďalej vo vašich pokračovaniach a my takisto :) Najlepšie ich bude vyplniť hneď po prečítaní príbehu, keď to budete mať čerstvo v pamäti :)


Čas na pridanie samotných príspevkov je do 26.7. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas. Už sa na ne veľmi tešíme. Ďakujeme :)

Pekný deň praje Ninna a Evinka :)



Recent Posts
bottom of page