Po mesiaci sme tu opäť s novou kapitolou našej Čarovnej krajiny :) Dúfame, že ste sa v tomto teple ešte neroztopili a spolu s nami a našimi hrdinami si spríjemníte tieto horúce letné dni. Čo nového ich čaká? To sa dozviete už o chvíľu :) Textu je opäť pomerne veľa, tak za prípadné preklepy sa vopred ospravedlňujeme :) Prajeme príjemné čítanie :)
Ráno sa Octavia zobudila do pekného slnečného rána. Cítila sa o aspoň trochu lepšie, hoci jej Leila včera poradiť nedokázala. No vypočula ju a aj to dokáže spraviť veľa. Väčšinou ľuďom dosť pomôže, keď sa o svojich starostiach a aj radostiach môžu porozprávať s niekým ďalším, ideálne s najlepšou kamarátkou, či kamarátom. A Octavia Leilu za priateľku považovala, aj keď na seba momentálne nemali toľko času ako predtým, čo bolo však vzhľadom k okolnostiam pochopiteľné. Po dlhej dobe si obe opäť poriadne pokecali a zverili sa jedna druhej so svojimi problémami, ale aj šťastnými momentami. Naopak, rozhovor s Failom jej nepomohol tak, ako dúfala, no aspoň sa utvrdila v tom, že nie je taký, ako na väčšinu ľudí pôsobí. Má aj svoju dobrú a svetlú stránku. Je síce pravda, že dobre vychádza prevažne len s ňou, no keby chcel, mohol by byť obľúbenejší aj medzi ostatnými obyvateľmi školy. Zúfalí ľudia však robia zúfalé činy a ona na ňom videla, že on kvôli Joy momentálne zúfalý je a nevedel si s danou situáciou poradiť, keďže sa v nej ocitol po prvý krát. Osobne dúfala, že sa nakoniec všetko na dobré obráti a snáď si aj Failo nájde svoje miesto v tomto dome. Koniec koncov, Octavia mala sama problém so sebaovládaním. Mala by s tým začať niečo robiť, pretože tieto výbuchy jej neprinášali nič dobré, práve naopak. Po tréningu sa chcela zastaviť za Drullou, či by jej predsa len nevedela poradiť nejaký odvar na zníženie agresie, ako jej radil Failo.
“Prípadne by som sa ešte mohla skúsiť poradiť s Aurorou”, pomyslela si Octavia. Pomaly sa vyteperila z postele, prichystala sa na nový deň a už aj sedela dole v kuchyni, kde si na raňajky vzala bohato obložený sendvič. No najviac ju osviežila jej milovaná káva, bez ktorej si ráno ani nevedela predstaviť. Po jedle sa pripojila k Joy, Johnnymu a ostatným členom jej skupiny, kde sa všetci venovali výuke. Aurora bola opäť raz nepríjemná a akoby stále podráždená a netrpezlivá, no študenti si na jej nálady už začínali zvykať. Koniec koncov, každá jedna autorita v tomto dome nebola dvakrát milá. Octavia sa snažila podať čo najlepší výkon, aby ich patrónka veľmi nevystrájala a k tomu jej tiež pomáhal prsteň. Z prsta si ho dávala dole čoraz menej, pretože vďaka nemu sa cítila silnejšia. Možno to bol len jej pocit, ale to bolo nepodstatné. Efekt to malo a to bolo dôležité. Každopádne, vďaka nemu mohla svoju schopnosť využívať ďaleko presnejšie a práve to potrebovala. Tentokrát bol tréning na jej prekvapenie celkom zábavný, nakoľko Adam vytvoril niekoľko svojich ďalších projekcíí, presnejšie, dokázal už spraviť tri, z čoho mala Aurora naozaj radosť. Octavia sa potom dostala do dvojice s Joy, po ktorej rôznou intenzitou hádzala všeliaké predmety, čo jej prišli pod ruku a modrooká dievčina ich vo vzduchu zastavovala v čase. Išlo im to tak na striedačku, raz mala úspech jedna, inokedy zasa druhá, no celkovo im to šlo. Octavia dokonca aj zabudla na to, že Joy je vlastne čarodejnica a ich spoločný tréning si užívala so smiechom. Vyučovanie dnes prebehlo v celkom veselej nálade, čo bolo oproti včerajšku dosť prekvapivé. Keď sa skončilo, nikto sa necítil tak unavený, ako v pondelok. Octavia však ešte ostala v učebni a trpezlivo čakala, kým si Aurora utriedi svoje veci.
“A ty čo tu ešte chceš?”, opýtala sa bez záujmu a ani na ňu nepozrela.
“Aurora”, oslovila ju elfka, načo ich patrónka len zdvihla obočie a čakala, čo jej Octavia povie. “Mám taký problém, ktorý ma trápi už dlhšie. A pravdepodobne už o ňom asi niečo viete. Chcela by som sa spýtať, či by ste nemali niekedy čas ma vypočuť. Nakoľko ste veľmi múdra žena, myslela som, že by ste mi práve vy mohli pomôcť, alebo aspoň poradiť, čo s tým všetkým…” Ona jej však netrpezlivo skočila do reči.
“Momentálne som dosť zaneprádznená, ak si si nevšimla! Takže ma teraz neotravuj s blbosťami, ktoré ma vrcholne nezajímajú!”, oborila sa na ňu Aurora, načo Octavia inštinktívne spravila krok vzad. Nechápala, prečo na ňu kričí, veď sa jej na to opýtala slušne. “Čo tu ešte postávaš? Nemáš nič iné na práci? Čaká ťa predsa ešte veľa kníh, ktoré by si mala do konca týždňa stihnúť preštudovať, tak nestrácaj drahocenný čas… môj, aj tvoj…”, reptala ďalej nazlostene. Octavia len preglgla a ticho prikývla, potom sa otočila na podpätku a s búšiacim srdcom vyšla z miestnosti.
“Ale, ale, Ví! Tak čo, aká bola výuka?”, pozdravil ju Logan, ktorý akurát vychádzal spoza roha smerom do jedálne na obed.
“Celkom fajn. Dnes sme trénovali spolu s Joy, ale bola to zábava”, usmiala sa drobná dievčina a žmurkla na neho. Odhliadnuc od toho záverečného rozhovoru s Aurorou bola výuka pomerne príjemná.
“Tak to ma teší, už dlho som nevidel úsmev na tvojej tvári. Pristane ti”, odvetil Logan a jej žmurknutie jej opätoval. “Aké máš plány na dnes? Ja sa chystám akurát na obed, počas výuky mi tak škvŕkalo v bruchu, až som občas tŕpol, či na mňa Victor náhodou nevyskočí. V poslednej dobe ho totiž dokáže vytočiť každá hlúposť”, zasmial sa Logan na Victorovu adresu.
“Ako vidím, nie len Aurora je nepríjemná ako stará... striga”, pridala sa k nemu Octavia trochu nesmelo. “Momentálne nemám nič na práci, môžem sa pridať?” dodala, načo Logan s úsmevom prikývol a spoločne odišli do kuchyne, kde si nabrali tanier kuracieho stehna s ryžou a zeleninovou oblohou. K tomu si nabrali za pohár osviežujúcej citrónovej limonády a presunuli sa k bazénu. Ako tak jedli a popri tom hľadeli na vodu vlniacu sa vo vnútri nádrže, sa k nej Logan otočil.
“Ví, nechcem byť nezdvorilý, ale čo by si povedala na to, keby by sme sa konečne začali venovať takej menšej výuke plávania?”
“No, ak mám byť úprimná, veľmi sa mi do toho nechce”, ošívala sa Octavia. “Ale je pravda, že by som sa to už asi naučiť mala, človek nikdy nevie, kedy sa mu to bude hodiť. Určite by som sa nerada stretla s tým, že by ma niekto hodil do vody cielene a nablízku by nebol nikto, kto by mi pomohol. Myslím tým, že pokiaľ by mal záujem ma utopiť, podarilo by sa mu to veľmi ľahko”, skonštatovala elfka a prehrabla si tmavé vlasy.
“No vidíš, tak už máš aj motiváciu”, podpichol ju Logan. “Uvidíme, v ktorý deň budeme mať toho menej a mohli by sme sa do toho pustiť”, dodal a opäť na ňu žmurkol. Octavia sa len usmiala, hoci vnútri bola plná strachu z predstavy toho, čo ju čaká. Ale užívala si Loganovu príjemnú spoločnosť. Dnes bolo slnko z časti skryté za chumáčmi oblakov, takže nebolo až také sparno. Pofukoval príjemný vánok a oni si spoločne vychutnávali toto letné popoludnie. Onedlho si však Octavia spomenula na odvar, nad ktorým premýšľala ešte ráno.
“Logan, ja už budem musieť ísť. Potrebujem ešte niečo prebrať s Drullou”, povedala smerom k mladíkovi, ktorý prikývol.
“No čo už, keď musíš, tak musíš. Zatiaľ sa maj pekne, ešte sa uvidíme”, dodal, vstal a vtisol jej jemný bozk na pery, ktorý Octavia nečakal. “Dokonalý dezert po dobrom obede”, poznamenal šibalsky, ale v očiach mu ihrali nežné ohníčky. Octavia sa mierne začervenala.
“Och, ty si taký táraj.”
“Božechráň, ja nikdy”, zdvihol ruky na svoju obranu a pobavene sa zasmial. Ona sa k nemu pridala, potom sa rozlúčila a vydala sa za Drullou. Po ceste však narazila na Falathara.
“Ahoj, Octavia”, pozdravil ju pevným hlasom. “Máš teraz niečo na práci?”
“No… vlastne nič, len idem akurát za Drullou…”
“Tak, my sa práve s Terrencom a pár našimi vojakmi chystáme trénovať do záhrady, tak som si vravel, či sa nechceš s Loganom k nám pridať. Mám pocit, že som niečo také započul. že chcete s tým čarodejníkom trénovať navyše a aj preto, lebo máte rovnaké schopnosti”, usmial sa Falathar.
“Áno, to chceme. Ako vidím, tu sa naozaj nič neutají”, zasmiala sa Octavia.
“V podstate nie", prikývol starší elf. “Ale aspoň sa dozviem to, čo potrebujem. No na druhej strane, niekedy aj to, čo nechcem…”
“To máte pravdu. Dobre, ja sa k vám na cvičenie pridám aj teraz, len sa prezlečiem do niečoho vhodnejšieho. A zájdem aj za Loganom a opýtam sa ho, či sa bude chcieť tiež zúčastniť tréningu. Potom prídem za vami, či už s ním, alebo sama, dobre? Za Drullou sa môžem staviť aj neskôr, až tak to neponáhľa”, odvetila Octavia, načo Falathar prikývol a pokračoval v ceste do záhrady. Ona sa vrátila späť k bazénu, kde ešte pred chvíľou nechala Logana. Ten tam však už nebol a tak sa vybrala k jeho izbe a jemne zaklopala na dvere. Zvnútra sa však nikto neozval a tak to skúsila ešte raz. Pomaly teda stlačila kľučku a vošla dnu. Logana však nikde nevidela, iba na posteli zbadala poukladané jeho oblečenie, čo mal dnes počas obeda na sebe. Zrazu sa otvorili dvere kúpeľne, v ktorých sa hneď nato objavil Logan. Octavia sa zľakla a reflexne cúvla vzad.
“Ou… Ví, teba by som tu nečakal… Čo sa deje?”, opýtal sa jej prekvapene a rukou si pridržiaval uterák, ktorý mal uviazaný okolo pása. Tmavovláska sa snažila pozerať inde a všade možne, len nie na neho, ale aj tak jej pohľad znovu a znovu odbiehal k nahému a vypracovanému Loganovmu hrudníku.
“Ja… prepáč, nevedela som, nechcela som ťa takto prepadnúť… klopala som, ale…”, jachtala Octavia s červenou tvárou. “No… poslal ma Falathar, či by sme nechceli ísť s ním, Terrencom a jeho vojakmi trénovať. Budú v záhrade. Nejako sa k nemu donieslo, že chceme mať spoločné tréningy navyše a…”
“Daj mi minútku, oblečiem sa a môžme ísť”, súhlasil Logan a pokojne sa presunul ku skrini. “Alebo chceš byť pri tom?”, dodal s úsmevom a šibalsky na ňu žmurkol, keď videl, že sa ani o milimeter nehla z miesta a nespúšťa z neho pohľad.
“Čo? Och, nie! Ehm… stretneme sa v hale… predtým sa tiež zájdem prezliecť do niečoho vhodnejšieho”, vyjachtala nervózne a líca jej už doslova horeli. “Tak zatiaľ”, dodala a rýchlo sa vytratila z jeho izby. Logan si, samozrejme, všimol jej rozpaky a pobavene sa zasmial, čo Octavia ešte na chodbe začula. Keď už bola vo svojej spálni, zo šatníka vybrala ľahké, pohodlné tričko a khaki tepláky, aby sa počas tréningu cítila príjemne. Vlasy si ešte zopla gumičkou do pevného drdola, aby jej nezavadzali a koniec koncov aj preto, aby sa veľmi nespotila. Za chvíľu už utekala dole, kde ju už čakal Logan s úsmevom na tvári a s ešte trochu mokrými vlasmi. Octavia, ešte v miernych rozpakoch, sa spolu s ním presunula do záhrady a pridali sa k Falatharovi a ostatným. Na ich prekvapenie bol tento tréning iný od tých, ktoré prebiehali v skupinách na vyučovaní. Jednako sa využívali elfské techniky boja, ktoré zrazu neboli Octavii tak úplne cudzie, zato Logan s Terrenceom z nich boli trochu nesvoji. A už len to, že ich vlastne trénoval elf bolo pre nich nové a ešte k tomu tá technika. Ale zasa to bola aspoň nová skúsenosť. Dokonca si vyskúšali aj spoluprácu s Terrenceom, pretože vďaka jeho obrovskej sile mu nerobí problém zdvihnúť s ľahkosťou to, čo dá aj pomocou telekinézy zabrať Loganovi alebo Octavii. Ale postupne zistili, že po tom, ako im Terrence nadvihol napríklad ťažký balvan, obom sa im s ním ľahšie manipulovalo a po určitom čase im to už žiadny problém nerobilo. Ani jednému, ani druhémi, ale nemali v úmysle sa na Terrencovu pomoc spoliehať navždy, vedeli, že to budú musieť zvládnuť len pomocou svojej schopnosti.
“Octavia, myslím, že by si mala viac času venovať aj priamemu boju so zbraňami. Nesnaž sa na všetko využívať iba svoju schopnosť. Nie vždy bude na to možnosť a je lepšie, ak budeš ovládať aj viacero iných techník”, povedal jej Falathar a postavil sa oproti nej, pričom v ruke držal dva meče. “Tu máš, vezmi si jeden”, usmial sa na ňu a podal jej ho. “Ako mi Perci spomínal, základy už máš, keďže ste predtým mávali bojové a obranné tréningy povinné. A tak ich môžeme trochu viac rozvinúť.”
“Dobre”, súhlasila Octavia a trochu neisto obopla v dlaniach rukoväť meča oboma rukami. Bol ťažký, ako si ho pamätala a keďže neoplývala veľmi silnými rukami, výcvik ju predtým vždy rýchlo unavil. Vtom Falathar proti nej urobil výpad a ona bola nútená začať sa brániť. Postavila sa proti nemu a chvíľu vzdorovala. Našťastie Falathar “boj” za chvíľu ukončil.
“Výborne, Octavia! Máš to v sebe, presne ako povedal môj syn. Si predsa elfka, len svoje bojové umenie potrebuješ trochu viac trénovať a hlavne v ňom získať istotu. Samozrejme, v prvom rade sa budeš musieť sústrediť na rozvoj telekinézie a pomedzi to môžeme… nie môžeme… budeme trénovať aj boj”, vyhlásil s úsmevom.
“Ja neviem, je to náročné… a navyše, nič som predsa nepredviedla, len som tu predvádzala divadlo a možno pár ťahov, čo som si ešte pamätala. Ale pokiaľ je to nutné a potrebné, občas to môžem skúsiť, len neviem, kde mám na to nabrať silu”, povzdychla si Octavia.
“Ale no tak”, zasmial sa Falathar. “Nemusíš sa báť, nebude to často a čo sa týka sily, iba poctivými trénigami ju môžeš získať. Ale len niekedy a to tiež len krátko, určite ťa nebudem preťažovať, na to tu sú predsa iné autority”, pousmial sa a Octavia vedela, že má na mysli Auroru a Victora. “Len chcem, aby sa v tebe prebudilo to, čo už dávno vieš… Ak si už unavená, môžete už s Loganom ísť. Ja sa chystám ešte naďalej trénovať s vojakmi a pokiaľ bude chcieť, môže zostať aj Terrence.”
“Ak teda môžem, na dnes sa s vami asi naozaj rozlúčim. Celkom ma to vyčerpalo…” povedala Octavia. Ani sa neobzrela a počula za sebou Logana.
“Aj ja by som už, s vaším dovolením, išiel.”
“Aj som si myslel, že pôjdete obaja, tak bežte. Ale ešte sa uvidíme, dám vám zasa vedieť, keď budeme mať ďalšiu spoločnú hodinu”, usmial sa na nich múdry elf, zatiaľ, čo sa Octavia pozrela na Logana.
“Neviem ako ty, ale ja som z toho tréningu poriadne vyhladla. A ešte k tomu som parádne zničená…”
“Ja tiež, nečakal som, že to bude až tak vyčerpávajúce. Ale nevadí, bez práce nie sú koláče, no nie?”, žmurkol na ňu a spoločne sa pobrali do kuchyne, kde si Octavia dala ľahký, zeleninový šalát s kúskami kuracieho mäsa a parmezánom a Logan vsadil na jeho obľúbený hotdog s horčicou a opraženou anglickou slaninkou, ktorej vôňa sa rozplývala po celom dome. Veď napokon aj prilákala niektorých obyvateľov domu, o malú chvíľu sa tam už promenádoval Adam a krátko po ňom sa dovalil aj Josh a nasledovali jeho kulinárske chute. Keď si sadli, Octavia akurát dojedla a misku odpratala do umývadla.
“Pôjdem si teda ľahnúť, bolia ma svaly, takže…”
“Jasné, oddýchni si”, usmial sa na ňu Logan a keď odchádzala preč, z diaľky jej ešte zakýval. Octavia si o niečo neskôr po príjemnej sprche ľahla do postele a za pár sekúnd už sladko spala.
Johnny s Leilou vošli do jeho izby. Na nej bolo vidieť, aká je sklamaná, že ich spoločný program musia pre jej zranenie na čas odložiť.
„Johnny?“, oslovila ho, keď sa za nimi zavreli dvere. Ten sa k nej otočil, ona sa mu zadívala do očí a lakte položila na jeho ramená. „Keď už nemôžeme ísť tancovať, čo takto nejakú inú aktivitu?“, pritisla sa k nemu a na pery mu vtisla náruživý bozk.
„Ach, srdiečko, nepopieram, znie to skvele, ale v tejto chvíli to asi nie je ten najlepší nápad.“
„Prečo?“, spýtala sa ho a zazívala. „Veď momentálne máme nato čas a obaja už aj vek,“ oponovala mu a ukončila to opäť jedným veľkým hlasným zazívaním.
„Pretože pri pohľade na tvoje malé očká si myslím,“ pohladil ju po líci, „že ten nápoj od Drully nebol len proti bolesti, ale aj na spanie, aby si si oddýchla.“
„Ja som...“ zazívala, „...v poriadku. Som hore a plná energie,“ odpovedala a zaborila si tvár do jeho hrude.
„To vidím, Sedmokráska”, pousmial sa a pomaly ju viedol k posteli, kde ju posadil. „Mala by si si oddýchnuť, určite ťa to bolí.” Otvoril jej zips vzadu na šatách a pomaly jej ich vyzliekol, potom vzal do rúk jej nočnú košieľku. „Rúčky hore, Sedmokráska. Musíme opatrne, aby sme im neublížili,“ povedal jej milo a Leila ho ospalo poslúchala.
„Ale... mne sa naozaj... nechce spať.“
„Tak si len na chvíľku ľahni, dobre? A potom budeme pokračovať v tvojich plánoch.” Nadvihol jej nohy, spod ktorých vytiahol šaty. Tie hodil na diván a nohy jej pomaly položil na posteľ. Nežne jej prešiel rukou po boku tela a pobozkal na čelo.
„Ale len na chvíľku...“, prikývla, no za chvíľku už tvrdo spala. Obviazané ruky mala položené vedľa tela a Johnny dúfal, že ju to nebolí. Sám tušil, že upokojujúci nápoj bude účinkovať asi až do rána, preto sa na chvíľu vytratil do knižnice pohľadať nejaké knižky na tému, ktorá ho zaujímala. Nechcel ju nechať dlho osamote. Nakoniec našiel niekoľko kníh a priniesol si ich do izby. Do jednej z nich sa začítal a ostatné schoval za gauč pod oknom. Bol hore dlho do noci, kým napokon zaspal aj on a kniha mu vypadla na zem. Na druhý deň ráno pomohol Johnny Leile sa obliecť a po rýchlych raňajkách, kde si ju pekne nakŕmil, keďže pre zranenie nemohla nič držať, ju odprevadil najprv do ošetrovne. Tam jej Drulla vymenila obväzy a natrela ruky opäť masťou a potom sa pobrali na hodinu. Našťastie sa s Ardenom nestretol, lebo mu mal sto chutí povedať niečo k jeho učiteľským metódam a nebolo by to nič príjemné.
Octavia sa ráno zobudila do krásneho slnečného, ale dusného rána.
“Mohlo by už trochu viac popršať, o chvíľu sa tu nebude dať dýchať”, pomyslela si. Hoci bolo ešte pomerne skoro, cítila sa dobre a oddýchnuto. Odhodila zo seba ľahkú prikrývku a chvíľu hľadela von oknom na žiariaci, horúci deň. Náladu jej trochu pokazila myšlienka na výuku, ktorá začínala za viac ako hodinu. Veľmi sa jej do tam nechcelo, zvlášť po včerajšej Aurorinej prudkej a nepríjemnej reakcii. Tak sa jej chcela na mnohé veci opýtať, ale nechcela provokovať ešte viac. S povzdychom vstala a začala sa chystať. V kúpeľni si osviežila tvár trochou studenej vody a naniesla hydratačný krém. Prečesala si svoje dlhé, tmavé vlasy a nechala si ich pre dnes rozpustené. Napokon si obliekla pohodlné biele kraťasy a vzdušné tričko na ramienka. Takto vystrojená sa vybrala do kuchyne, kde si pred vyučovaním chcela dať niečo pod zub a samozrejme, svoju kávu. Keď zišla dole, už z haly začula, že jedáleň je už plná, pretože jej ostrosluchu neušla hlasná vrava. Keď vošla, len nevoľky prešla okolo jej čarodejníckych spolužiakov, ale zo všetkých síl sa snažila ostať pokojná. Prešla do kuchyne, kde narazila na Logana, ktorý si práve robil kávu a vyzeral nejako zničene.
“Ahoj”, pozdravila ho a podišla bližšie ku kuchynskej linke.
“Jéé, Ví, dobré ráno”, privítal ju okamžite s úsmevom na tvári. “Dáš si aj ty?” Octavia prikývla, sadla si rovno za stôl, na ktorom sa vynímala misa dvojakých obložených chlebíkov a siahla po jednom z nich. Logan sa k nej medzitým pripojil a položil pred ňu šálku voňavej kávy.
“Ďakujem”, odvetila tmavovláska s trochu plnými ústami. “A ty si sa v noci nevyspal? Vyzeráš unavene.
“Ani nie… to teplo ma zabíja. Keď je takto dusno, mávam zlý spánok”, odvetil Logan. Chvíľu spolu ešte diskutovali, no keďže nemali veľa času, zakrátko sa rozdelili, každý do svojej učebne. Keď Octavia vošla do tej svojej, ostala trochu prekvapená, pretože okrem Johnnyho, sediaceho úplne vzadu tam ešte nikto nebol, dokonca ani Aurora nie. Posadila sa teda na svoje miesto uprostred triedy a sledovala, ako sa miestnosť postupne napĺňa. Ako posledný zo študentov prišiel Adam a hoci meškal necelých desať minút, hneď mu trochu odľahlo, pretože nebol jediný, kto v to ráno nedorazil včas, hneď za ním dobehla zadýchaná Joy. Prešla polhodina a po ich patrónke nebola ani stopy. Ale nikomu z nich to nevadilo, práve naopak, tešili sa, že výuka sa im aspoň o niečo skráti. Po ďalších desiatich minútach sa konečne dovalila aj Aurora a bez jediného slova, vysvetlenia, ospravedlnenia, či podobne, sa hneď vrhla na Teóriu zdokonaľovania vlastného potenciálu čarodejníka. Octavia len v duchu zaúpela, pretože v nej opäť rástol hnev na túto magickú spoločnosť, no rýchlo ju odhodila do úzadia a snažila sa myslieť na príjemnejšie veci. Auroru však vôbec nevnímala, občas len prikyvovala, aby si náhodu nemyslela, že je úplne mimo. Veď načo aj, dnešná teória bola aj tak predsa určená pre čarodejníkov, ospravedlňovala sa v duchu, aj keď vedela, že by to s veľkou pravdepodobnosťou bolo účinné aj u nej ako elfky. No v tejto chvíli premýšľala nad snom, v ktorom sa jej zjavila mama. Čo by pre ňu mohla urobiť? Bol to nejaký jej odkaz, alebo nejaké posolstvo, určené pre ňu? Okrem iného sa snažila prísť aj nato, ako by sa odtiaľto mohla dostať do Salemu. Prednedávnom by to bolo oveľa jednoduchšie, len by odstránila ochranné krištále a mohla by sa vydať na cestu. Teraz však bola ochrana domu posilnená a tú už ona v rukách nemala. Výuka sa jej vliekla, no keď konečne odbila jedna hodina, nadšene vstala a skoro vybehla von. Najprv sa zastavila v izbe, kde sa prezliekla do plaviek, potom zišla do kuchyne, kde si vzala misku zeleninového šalátu a presunula sa von do záhrady. Tam sa uvelebila na jednom z lehátok a pod slnečníkom si užívala krásneho dňa, k tomu si z času na čas zobla do svojho obeda. Keď však slnečné lúče začínali byť príliš horúce a nepríjemné, vstala a posadila sa na breh bazéna, kde si mohla schladiť aspoň nohy. Jemne nimi pohojdávala vo vode a sledovala, ako sa pod jej pohybmi vlní hladina. Bolo to príjemné a osviežujúce. Krátko nato začula priblžujúce sa kroky, no než sa stihla obzrieť, kto to je, už ju niekto držal okolo ramien.
Leila čítala knihu, ktorú jej Arden položil na stôl. Všimla si, že sa jej pritom nevedel pozrieť ani do očí. Slová na stránkach však ani nevnímala. Naopak, cítila Tessinu a Ardenovu energiu a sťažka sa jej dýchalo. Snažila sa to zvládnuť, pozerať von oknom, myslieť na prírodu a nie nato, čo sa odohráva v učebni. Tí dvaja však zasa začínali byť ako uthnutí z reťaze. Jej zlý pocit narastal každou sekundou a keď sa k nej začal približovať nekontrolovateľný oheň, s ktorým sa hrali, stratila trpezlivosť a pomocou svojej schopnosti ho uhasila, začo si vyslúžila Tessinu namrzenú reakciu. Bolo jej to však jedno, potrebovala sa dostať z dosahu tejto zlej atmosféry, ktorá na ňu zle vplývala a preto si odsadla čo najďalej od nej a Ardena.
"Toto je moja posledná hodina," pomyslela si odhodlane. Aj dnes skončili vyučovanie skôr a hneď aj zašla za Drullou na ošetrenie, ktoré trvalo dlhšie ako ráno. Nad jej rukami len krútila hlavou, na dlaniach a prstoch mala pľuzgieriky, ktoré musela opatrne natrieť hojivými mastičkami. Na zápästiach už také silné popáleniny nemala.
„Šťastie, že sme ich včera hneď ochladili, inak by to bolo ešte horšie,“ prihovorila sa jej milo. „Teraz vyskúšame moju nový, práve namiešaný balzam.“ Ten Leile priniesol miernu úľavu, aj keď bolesť jej v dlaniach a prstoch stále pulzovala.
„Ďakujem za starostlivosť, Drulla. Neviem si ani predstaviť, žeby sme ťa tu nemali,“ objala liečiteľku vrúcne okolo krku. „A pritom si tak ďaleko od domova.“ Tej sa v očiach zaleskli slzy a láskavo sa na Leilu usmiala.
„Kto by na vás inak dával pozor,“ ukončila rozhovor a odišla do svojej komôrky. Leila si zatiaľ sadla k Percimu na posteľ.
„Vieš, že sme tu jedinými chorými, ak nerátam Jamesa, ktorý leží chudák niekde u Victora?“, spýtala sa ho. „Po boji sme boli my tí, čo boli na nohách a pomáhali ostatným a teraz? Teraz sme my tí zranení,“ nadhodila mu s úsmevom.
„Ale, Lei, nesmej sa na tom. Obaja sme zaváhali pri tréningu a to je neodpustiteľné. Keby to bol boj, možno by sme boli mŕtvi. Priveľa času trávime s týmito čarodejníkmi namiesto toho, aby sme sa zlepšovali so svojimi, alebo práve proti nim. Ubieha deň po dni, a koľko z nich sme len tak zahodili?“, zamračil sa na sestru.
„Dobre, dobre. Viem, čo chceš povedať a sľubujem ti, že keď sa mi zahoja ruky, vrátime sa k našim starým tréningom. Teraz už však musím ísť. Potrebujem Johnnyho presvedčiť, aby sme aj my išli cvičiť,“ usmiala sa na neho.
„A ruky ťa už nebolia?“, spýtal sa jej so starostlivosťou staršieho brata, načo Leila len pokrčila plecami.
„Bolia, ale... keď to poviem Drulle, dá mi vypiť nápoj proti bolesti a ja po ňom zaspím. A keď to poviem Johnnymu, ten hneď zruší naše... teda asi skôr moje plány,“ odpovedala mu a v očiach sa jej odrážal pocit radosti pri aktivite, po ktorej už dávno túžila. „A pri tanci aj tak zabudnem na bolesť a tomu sa chcem teraz venovať. Určite viac, ako sedeniu nad nejakými hlúpymi knihami. Moja prvá pondelková hodina bola úžasná. Našli sme na prízemí skvelú miestnosť, dokonalá tanečná sála. Vieš, Johnnyho mama bola učiteľkou tanca, preto to ovláda s takou ľahkosťou. Keby sa mi nestalo toto,“ ukázala bratovi svoje obviazané ruky, „určite by sme v tom pokračovali. A beriem to aj ako tréning zručnosti,“ žmurkla na brata.
„Ale nemala by si to preháňať sestrička. Veď sa ti to zranenie stalo len včera,“ dohováral jej Perci.
„Ja viem, no skôr ma trápi, ako sa to vôbec mohlo stať. Chcem ísť za otcom a spýtať sa ho nato. Veď nikdy predtým som s ovládaním schopností nemala problém, ani na svojej skúške dospelosti. A hlavne nie s touto jednou,“ pokrútila hlavou.
„To by si veru mala, určite ti bude vedieť poradiť. Aj keď je to záhadou aj pre mňa.“
„Áno, opýtam sa ho zajtra počas vyučovania. A aj teba prídem pozrieť,“ nahla sa k bratovi a dala mu pusu na líce.
„Že pozrieť,“ zasmial sa na nej. „Prídeš si pekne previazať tie tvoje pahýle, nie sa na bračeka pozrieť.“ Nato si od nej vyslúžil len vyplazený jazyk na rozlúčku a už vychádzala zo dverí. Zamierila si to rovno k Johnnymu do izby. Keďže sa na ošetrovni zdržala, bola si istá, že im vyučovanie už dávno skončilo.
Joy nemohla uveriť tomu, čo sa to práve deje. Od strachu a šoku bola úplne paralyzovaná, neschopná akékoľvek reakcie alebo slova. Ardenove vášnivé, no bezcitné správanie ju nesmierne desilo. Na chrbte vnímala tvrdý povrch písacieho stola, na ktorý ju tlačil svojou váhou a na krku cítila jeho pery, ktoré sa práve vydali smerom nadol… Vtom sa vystrel, súčasne si ju k sebe hore pritiahol, až sa posadila a vtedy jej strhol šaty z pliec. Tento prudký pohyb ju prinútil znova čeliť realite. Hoci nevedela, čo má robiť, aby ho priviedla k rozumu, nemohla sa len tak vzdať a nechať strach, aby ju opäť ochromil. Vzala mu tvár do dlaní, on sa vtedy na ňu pozrel a spýtavo zdvihol obočie. Joy sa zhlboka nadýchla a naliehavo sa mu zadívala do tmavých očí.
“Arden, počúvaj ma, prosím! Ty tam niekde si...”, prstom sa jemne dotkla jeho spánku, “... a dúfaš, veríš, že ťa privediem späť…”
“Kristepane…”, zamrmlal a podráždene prevrátil očami. “Začínaš mi liezť parádne na nervy…”
“Možno… ale ja urobím všetko, čo je v mojich silách, aby si premohol to šialenstvo vo svojej hlave! Spomeň si, čo všetko krásne sme spolu zažili! Tie dni boli presvetlené slnkom a našou láskou, bolesť, strach a utrpenie v nich nemalo miesto. Áno, boli aj také, ale prekonali sme ich, pretože sa ľúbime! Pamätáš sa, ako mi šlo srdce vyskočiť z hrude, keď si ma prvý krát pobozkal? Alebo naopak, keď som mala pocit, že mi pukne, keď som si myslela, že som o teba prišla? Spomeň si, ako nám bolo dobre na Vikinej oslave, alebo ako sme tancovali na pláži pri mesačnom svite, keď sme sa prvý krát milovali za zvukov mora v tom krásnom domčeku, ktorým si ma prekvapil?”
“Skončila si?”, opýtal sa jej Arden tak chladne, až jej prešiel mráz po tele.
“Ja…”, zahabkala a uprela na neho bezradný pohľad modrých očí.
“Áno? No konečne… už som začínal mať obavy, že s tými sentimentálnymi kecmi nikdy neprestaneš. Momentálne mám náladu na niečo iné”, odbil ju znechutene, schytil ju za bradu a chcel si ju k sebe znova pritiahnuť, no Joy, hoci bola od hrôzy celá bez seba, sa mu vytrhla.
“Prosím ťa! Pokús sa… pokús sa nazrieť do svojho vnútra a nájsť tam lásku, ktorú ku mne cítiš! Si pre mňa všetkým, Arden, si skvelý, milujúci muž a s tebou som zažila tie najkrajšie chvíle svojho života. Ukrývaš v sebe veľké množstvo svetla a dobra, ktorým toto zlo dokážeš prekonať, viem to! Spoločne sa nám to podarí, tak… pozri sa na mňa! Pozri sa na mňa!”, už vykríkla. “Nikdy si mi nechcel ublížiť, pretože presne toho si sa vždy najviac bál!”, dodala na záver a už neudržala slzy, ktoré jej stekali po lícach. “Sľúbila som, že budem pri tebe stáť, nech sa deje čokoľvek! A som tu, lebo ťa milujem, celým svojím srdcom a dušou, Arden!” Po jej slovách sa na okamih zarazil, no potom na ňu naštvane zazrel.
“Buď ticho, počuješ ma?! Nechcem už počuť jediné slovo! Len čo ma z tých tvojich sprostostí rozbolela hlava!”, odsotil ju od seba, až stratila rovnováhu a udrela si pritom lakeť o stôl. Rukou jej prebehla pálčivá bolesť, no v srdci cítila oveľa horšiu. Pozrela na neho v momente, keď on pred ňou uhol pohľadom a vtedy si Joy všimla nepatrný záblesk svetla v jeho očiach. Síce slabý, ale bol tam a s ním aj šanca, že Arden ešte nie je úplne stratený. Nemienila teda strácať drahocenný čas a tak zoskočila zo stola a prikročila k nemu. Stál k nej chrbtom a prstami si šúchal spánky. Joy ho teda obišla a opatrne, akoby sa bála, že tú iskričku nádeje môže znova v sekunde udusiť temnota, natiahla k nemu ruku a chytila ho za zátylok. Pri jej jemnom dotyku sa strhol a otvoril oči. Kým stihol niečo urobiť, postavila sa na špičky, pritiahla si ho k sebe a opatrne mu priložila pery na tie jeho. Arden nereagoval, no ani sa neodtiahol a ju to povzbudilo. Začala ho bozkávať, nežne, s láskou, vrúcne a naliehavo, zároveň natiahla aj druhú ruku a vnorila mu ju do vlasov. V duchu sa modlila, aby ju od seba neodstrčil s tým pokriveným úškľabkom, čo tak neznášala, keď vtom pocítila, ako jej na líce dopadlo niečo teplé a mokré. Prekvapene sa trochu odtiahla a pozrela mu do tváre. Jeho oči už neboli tvrdé ako dva čierne ónyxy, ale trblietali sa od sĺz a znova v nich žiarilo hrejivé teplo, ale aj strach a zdesenie.
“Joy…”, ozval sa tíško a bledé pery sa mu triasli. “Kriste…”, vydýchol a prehrabol si tmavé vlasy. “Si v poriadku? Ja... ja… odpusť mi to, prosím…”, jachtal zahanbene.
“Arden?”, šepla, no on namiesto odpovede len mlčky prikývol, vymanil sa jej z náručia a zhrozene od nej odstúpil. “Ach, panebože, si to ty! Už som sa zľakla, že si tomu celkom podľahol…”, vydýchla so šťastným úsmevom a chcela ho objať, no zastavil ju.
“Nepribližuj sa, prosím, ja… nechcem ti ublížiť ešte viac”, pokrútil hlavou a odmietal jej znova pozrieť do očí, nedokázal to, mal pocit, že sa prepadne po čiernu zem.
“Láska… už je dobre, bojoval si s temnotou a zvíťazil si”, dohovárala mu Joy. “Dokázal si, aký si silný.”
“Ale ja si neverím, Joy! Veď sa na seba pozri, ako vyzeráš! A čo tá modrina, čo sa ti robí na lakti?! Nie, podcenil som temnotu, myslel som… myslel som, že to dokážem, že jej odolám, ale ani neviem ako, úplne ma pohltila! Je silnejšia, ako som čakal a rastie každým dňom! Cítim ju v hlave, je tam a len čaká, kedy sa znova zmocní mojej mysle!”, zvolal nešťastne a zhlboka sa nadýchol. “Dofrasa, sama si videla, čo sa zo mňa stalo! Jedno odporné, násilné monštrum bez kúska citu! A nič to nemôže zmeniť…”, dodal a zovrel ruky do pästí.
“Ty to môžeš zmeniť a ja ti verím.” Joy tie slová povedala potichu, ale akoby sa medzi nimi zachveli vo vzduchu, ovinuli sa okolo Ardena a donútili ho, aby sa na ňu konečne pozrel. V očiach mal len bolesť, nekonečnú bolesť a čo bolo najhoršie, rezignáciu. A ona, hoci bola už zo všetkého unavená a zranená, snažila sa zo všetkých síl, čo jej ešte ostali sústrediť nato, aby pozošívala jeho potrhanú ľudskosť a oživila v ňom vieru, že spoločne majú ešte šancu.
“Nepovažujem ťa za obludu. Teraz sa hlavne nemôžeš vzdať, musíš veriť! A čo je najlepšou zbraňou proti temnote? Svetlo, dobro a láska a to, že si ju porazil, je len živým dôkazom, že máme nádej”, dodala Joy povzbudzujúco a usmiala sa. Potom k nemu podišla a objala ho, načo si ju k sebe konečne, hoci váhavo, privinul.
“Chcel by som mať tvoj optimizmus, Joy. Ale to nič nemení na fakte, že som ťa ohrozil a to si neodpustím… Keď si predstavím, čo som ti chcel spraviť, až mi je zle”, zamrmlal jej do vlasov.
“Arden, nebudem ti klamať, veľmi si ma vystrašil, ale viem, že si zato nemohol. Keby si bol pri zmysloch, nikdy by si mi neublížil a navyše… zvládol si to, spoločne sme to zvládli”, odvetila a položila mu hlavu na hruď. Cítila, ako sa trasie a srdce mu bije ako splašené. Ani ju strach ešte neopustil, ale snažila sa ho zatlačiť do úzadia. Po chvíli pozrela hore na Ardena, ktorý vyzeral viac než zničene. Keď zachytil jej pohľad, povzdychol si a jemne ju od seba odtiahol.
“Prosím ťa, prezliekla by si sa? Ja… nemôžem sa na to dívať”, stisol pery a ukázal na pokrčené šaty.
“Och, jasné…”, odvetila Joy. Otvorila skriňu, odkiaľ si vybrala nové oblečenie a prešla do kúpeľne. “A čo náš piknik?”, opýtala sa ho nesmelo, keď v pohodlných džínsach s dierami na kolenách a voľnom, modro bielom páskovanom tričku, ktoré jej spadalo z jedného pleca, vstúpila späť do izby a viazala si vlasy do voľného drdola. Arden sedel na posteli a neprítomne hypnotizoval koberec.
“Čože?”, pozrel na ňu zmätene. “To myslíš vážne?”
“Nebudeme sa predsa skrývať v izbe a nariekať”, odvetila Joy, čupla si k nemu a chytila ho za ruky. Mal ich doslova ľadové. “Nedáme priestor temnote, aby si myslela, že nás zlomila, to nie. Budeme žiť ďalej a užívať si krásy všedných maličkostí… ako napríklad príjemný obed v záhrade”, dodala s úsmevom. “Ale najprv by sme mohli zájsť za Johnnym a pomôcť s tým jeho problémom, čo ty nato?”
“Nemyslím si, že je to dobrý nápad, Joy, ja... po tom všetkom”, namietal Arden. “Aj tak mu nemôžem zavesiť na nos, čo za nebezpečné šialenstvo v sebe nosím.”
“To nie. Tak som to ani nemyslela, ale čo tak ospravedlnenie? Za pokus to stojí, hm?”, uprela na neho nežný pohľad, načo s povzdychom prikývol.
“Fajn, poďme.” Keď vychádzali z izby, nechytil ju za ruku, čo bolo u neho už skôr automatické, až kým mu ju ona sama nezovrela. Síce si to nechcela pripustiť, cítila, že či chce, alebo nie, Arden sa jej vzďaľoval na kilometre ďaleko…
Asi desať minút predtým, ako sa Leila rozhodla ísť za Johnnym, Arden s Joy vyšli na poschodie a zabočili doľava, do krídla, ktoré obývali elfovia. Tá mu počas cesty ešte v skratke vysvetlila, prečo za ním predtým s Johnnym prišli. Keď sa ocitli na širokej chodbe, na okamih zaváhali. Nemali totiž ani tušenia, kde je jeho izba. Skúsili teda zaklopať na tretiu izbu vľavo, lebo vedeli, že oproti majú izby dievčatá - Octavia a Leila, a že prvé izby patria asi Percimu a Failovi. Keď sa z nej ozvali slová:
„Poď ďalej, srdiečko…!“, vedeli, že sú správne.
„Prepáč, že vyrušujeme, Johnny“, povedala Joy, keď vstúpila do izby a za ňou hneď Arden, ktorý ju držal za ruku.
„Ach, to ste vy? Myslím, že sme sa videli len pred chvíľou“, skonštatoval akoby mimochodom. „Inak… Joy, všetko v poriadku?“, pozrel na ňu sústrastne a potom hodil na Ardena tvrdý pohľad.
„Ehm, áno, som...“, začala Joy, keď jej Arden skočil do reči.
„Mrzí ma to, Johnny. To, čo si pred chvíľou videl… to som nebol ja. K Joy sa takto nesprávam. Nikdy. Vážim si ju a ľúbim... Dnes mám však na nič deň a nejako sa toho nakopilo...“
„Rovnako, ako si mal zlý deň včera?“ spýtal sa ho Johnny s výčitkou v hlase a s prekríženými rukami na hrudi.
„Máš pravdu. Mrzí ma ten dnešok, rovnako ako ten včerajšok. No prišiel som sa ti ospravedlniť, zachoval som sa ako blbec.“
„Arden, ku mne sa správaj ako chceš, pokojne aj tak, ako pred polhodinou, ale Joy si naozaj takéto správanie z tvojej strany nezaslúži. To nie je chovanie hodné správneho muža, vybíjať si zlú náladu na žene. A to čo sa stalo včera na vyučovaní, bola tvoja chyba ako pedagóga. Ale... tvoje ospravedlnenie prijímam.“ Podal mu na uzmierenie pravú ruku a Arden ju stisol. Keď mu ju však Johnny chvíľu držal, Arden si všimol jeho niekoľkosekundový pohľad. Vtedy ju Johnny pustil a ustúpil, pritom pozrel z Ardena na Joy a späť. Dlaň si pritom nenápadne utrel do nohavíc a odkašľal si.
„Johnny, myslím že Joy mala pravdu. Máš v sebe...“ Vtom sa dvere za Ardenom a Joy rozleteli a dnu vtancovala Leila s úsmevom na perách.
„Prepáč že meškám, Drahý“, zašvitorila, no potom sa mierne zarazila. „Och… ahoj, Joy, ahoj, Arden“, pozdravila ich v pomykove, prešla okolo nich a zastala tesne pri Johnnym. „Čo vy tu?“
„Prišli sme teba a Johnnyho pozvať na piknik ako ospravedlnenie za to, čo sa stalo na hodine“, rýchlo povedala Joy, keď videla, ako Arden otvára ústa. Johnny si Leilu pritisol k sebe a dal jej bozk na čelo. Po pár sekundách sa otočil a so zamysleným pohľadom odpovedal:
„Ďakujeme za pozvanie, Joy, ale už máme s Leilou iný program“, zaklamal, načo bolo na Leile vidieť nepatrnú úľavu.
„Dobre, Johnny, no je to škoda. Vidíme sa teda zajtra na vyučovaní. Prajeme vám príjemné popoludnie,“ povedala Joy.
„A to isté platí aj pre nás, Leila,“ povedal pri odchode Arden.
„Nóóó… Arden? Keď už si tu...“, oslovila ho Leila a pozrela na neho. „Ja k tebe na vyučovanie už neprídem,“ povedala mu odhodlane. „Skúsim sa vymeniť s niekým zo skupiny od Aurory, Victora, alebo budem trénovať s ľuďmi zo svojej rasy.“
Prosím?“, zarazil sa Arden, ale nič nenamietal. Veľmi dobre ju chápal a on bol ten posledný, čo by ju mal presviedčať, aby nevymýšľala a dodržiavala študijné rozdelenie skupín. Na druhej strane mu bola na vyučovanie priradená Aurorou, ktorej to budú musieť vysvetliť.
„Sedmokráska a to si mi kedy chcela povedať? K Victorovi ťa na výuku určite nepustím, na to zabudni“, razantne dodal Johnny.
„Aj keď som najmladšia v tomto dome, nie som už malé dieťa. Niektoré rozhodnutia viem robiť aj sama, tak to prosím berte na vedomie. A ty, Arden, nezabúdaj, že som elfka, nie čarodejnica, ktorú máš čomu učiť. Budem trénovať svoje schopnosti, ale k tebe na vyučovanie už neprídem. Želám vám príjemne popoludnie“, doložila, otočila sa a zaborila si tvár do Johnnyho pleca.
„Ďakujem, že ste prišli a užite si piknik“, zaželal im Johnny a pohladil Leilu po chrbte. „Si v poriadku?“, spýtal sa jej, keď sa za Ardenom a Joy zavreli dvere.
„Ale áno,“ odpovedala mu zamyslene, ale úsmev z tváre sa jej vytratil.
„To bude dobré, Sedmokráska. Uvidíš, nič zlé sa ti nestane. Prepáč, ale vyučovanie sa nám predĺžilo a myslel som, že budeš vo svojej izbe, tam som ťa však nenašiel.“
„Nevadí, zdržala som sa na ošetrovni a rozprávala sa s Percim. Chcela som, aby si ma išiel učiť tancovať, ale nejako ma prešla chuť. Čo od teba vlastne Arden s Joy chceli? Myslím, že len o piknik tu nešlo.“
„Prečo myslíš? Možno si chceli zopakovať príjemné popoludnie, aké sme zažili v hoteli a v bludisku,“ usmial sa na ňu. „Ale aj ja som rád, že sme nešli. A čo chceš teda teraz robiť?“
„Nič, chcem byť len s tebou,“ pozrela sa na neho svojimi modrými očami.
„Dobre, tak budeme oddychovať.“ Obaja si ľahli na posteľ, Leila sa opierala o Johnnyho a dlho sa rozprávali. O elfoch, o Johnnyho rodine, o živote v elfom kráľovstve, v magickom dome a v ľudskom svete. Leila sa občas hrala s obväzmi na rukách, alebo si vymieňali láskavé nežnosti.
„Johnny, neviem, či ti to povedať alebo nie, ale to Arden ťa vtedy vyliečil,“ povedala mu na záver v polospánku Leila. On zostal z toho prekvapený, ale viac sa jej nepýtal. Nechcel ju už preberať, lebo vedel, že spánok jej teraz pri zranení len prospieva. Preto ju len pohladil po vlasoch a pobozkal na spánok.
„Zajtra mi to porozprávaš, Sedmokráska, teraz spinkaj.“ Johnny sa vytiahol spod Leily, načo sa ona otočila na ľavý bok, schúlila sa do klbka a on si mohol priniesť jednu zo svojich knižiek. Zahĺbil sa do jej obsahu a pritom si užíval Leilinu blízkosť. Tá sa k nemu totiž časom pritúlila a pokojne spala ďalej.
Keď Arden spolu s Joy vyšli z Johnnyho izby, Arden zavrel dvere a mlčky sa vydal smerom ku schodisku. Kráčal rýchlymi, dlhými krokmi a Joy musela pobehnúť, aby za ním stačila.
„Mala si pravdu”, hovoril počas cesty. “To, čo som videl len potvrdilo, že si sa nemýlila. Podľa mňa Johnny má vidiny, predtuchy, ale necháva si to pre seba. Buď si to nechce pripustiť alebo sa toho bojí. Musel vidieť niečo s otcom, keď sa snaží držať Leilu od neho tak ďaleko a tiež vie, že sa v mojej prítomnosti cíti nepríjemne…”
„... a videl aj niečo s tebou, keď ti podal ruku,“ dokončila mu vetu, načo prikývol. “Arden, veď spomaľ”, povedala, keď sa konečne dostala na jeho úroveň, načo prudko zastal a zhora na ňu pozrel.
“Áno, aj to… a čo, to radšej ani nechcem vedieť. Stačila mi tá jeho reakcia.” Tá neunikla ani Joy, ako si Johnny utrel ruku do nohavíc a videla, že sa to Ardena dotklo, rovnako ako Leilina priamočiarosť.
“Poď, láska”, chytila ho za ruku. “Dáme si dobrý obed v záhrade a pokúsime sa užiť si tento slnečný deň čo najlepšie.” Arden sa však vymanil z jej zovretia a pokrútil hlavou.
“Moja… ja nemôžem… nie po tom, čo som ti spravil. Nedokážem sa tváriť, že sa nič nestalo, jednoducho to nedokážem…”
“To ani od teba nechcem, len… myslela som, že by si možno prišiel na iné myšlienky…”, odvetila chabo na svoju obranu, hoci sama vedela, že to nie je také ľahké. Jej vnútro bolo prešpikované nepokojom a obavami z toho, koľko toho Arden ešte znesie… a koľko toho znesie ona sama… Stále však verila, že spoločne to zvládnu, no keď sa mu pozrela do očí, videla v nich len začiatok konca. A to ju desilo.
“Nie. Potrebujem o tom všetkom osamote porozmýšľať. Prepáč, ale z pikniku dnes nič nebude”, dodal, venoval jej ešte posledný smutný pohľad a bez nejakej rozlúčky, či bozku sa otočil. Joy už len sledovala jeho vysokú, štíhlu postavu, ako rýchlym krokom kráča po chodbe. Utekal od nej, preč z jej blízkosti… a veľmi to bolelo. Po chvíli sa sama s ťažkým srdcom pobrala do izby. Nechala Ardenovi priestor, ktorý chcel a v tejto chvíli potreboval, no bála sa, čo z toho napokon bude. Zavrela dvere, oprela sa o ne chrbtom a na okamih zavrela oči. Potom prešla k oknám a otvorila ich dokorán, no bolo to márne, vonku bolo neznesiteľne dusno. Necítila ani najmenší závan vánku, ani vtáčikov nebolo počuť.
“Ticho pred búrkou…”, pomyslela si trpko. “Aké výstižné…” Vtedy jej pohľad padol na zarámovanú fotografiu, čo musela spadnúť z písacieho stola počas Ardenovej temnej chvíľky. Zohla sa a vzala ju do rúk. Boli na nej oni dvaja v objatí, ona sa smiala do objektívu, on ju držal okolo pliec a díval sa na ňu s nežným a láskyplným úsmevom. V tom momente boli takí šťastní…. Pri pohľade na ňu si spomenula na slová jednej piesne, ktorú mala veľmi rada...
Zachovávame túto lásku na tejto fotografii Utvorili sme tieto spomienky sami pre seba Tam, kde sa naše oči nikdy nezatvoria Srdce sa nikdy nezlomí A čas zostane navždy zamrznutý
A keď mi ublížiš Láska, to je v poriadku, len slova krvácajú Medzi tými stránkami ma proste držíš A ja ťa nikdy nenechám ísť.
(https://www.youtube.com/watch?v=8B2dhA6_LEw)
Joy si utrela zatúlané slzy, ktoré už nedokázala viac udržať. Podlomili sa jej kolená a klesla späť na koberec, bola taká vyčerpaná... a tam sa rozplakala. V rukách kŕčovito zvierala fotku, zachytený moment ich radosti a lásky a na sklo dopadali jej horúce, horké slzy. Nevedela, koľko tam sedela, no keď sa konečne ako tak upokojila a pomaly sa postavila, svaly mala úplne stuhnuté. Ešte raz pozrela na rámček, utrela ho do trička a postavila späť na stôl. Potom sa odvliekla k posteli a sadla si na ňu. Mala v úmysle čítať, no knihu len držala v rukách a tupo hľadela na kockované prikrývky, keď vtom sa ozvalo zaklopanie. Joy sa strhla a pozrela smerom k dverám. Nemala najmenšiu chuť sa s niekým rozprávať, čakala len na Ardena, kedy sa vráti a ten stále nechodil… “Ďalej…!”, zvolala napokon zachrípnutým hlasom a sledovala, ako dnu vstúpili Amelia s Maddison.
“Tak čo, Ví? Ideme na to?”, spýtal sa Logan, ktorý za ňou čupel oblečený v červených plavkách. Octavia však mlčala a tak sa postavil a zhora sa na ňu usmieval. Bola zaskočená, že sa tu tak rýchlo objavil a aj jeho návrhom. No a neposlednom rade sa k tomu pridružil ešte fakt, že sa tu objavil len s jedným kúskom oblečenia a s dokonalou vyšportovanou postavou. To jej na tvári opäť vyčarilo slabý rumenec.
“Teraz? Hneď? Ale ja som sa chcela len trochu poopaľovať a …”
“Neboj sa a navyše, super sa osviežiš v tomto dusne. Budem tu predsa s tebou a nedovolím, aby sa ti niečo stalo, dobre? Len mi dôveruj”, odvetil Logan, vhupol do bazéna a natiahol k nej ruky.
“No tak dobre...”, hlesla Octavia potichu, nezmohla sa na odpor.
“Tak šup, zoskoč. A žiadne obavy, chytím ťa”, vyzval ju s úsmevom. Octavia sa najprv trochu zdráhala, a hoci aj chcela, strach, ktorý ju premáhal, bol silnejší. Nakoniec však zaťala zuby a bezmyšlienkovite sa spustila rovno do Loganovho náručia a vody, ktorá ochladila aj zvyšok jej rozhorúčeného tela. Octavia zacítila, ako sa jeho ruky dotýkajú jej obnaženej pokožky a v prvom momente ju prepadol nepríjemný pocit. Spomenula si totiž na svoje nepríjemné dospievanie s nevlastným otcom. Avšak po chvíli ju premohli príjemné emócie, len tak sa vznášala v Loganovom objatí, na ktoré bola momentálne odkázaná. Vôbec nevedela, čo má robiť, no vtedy to pre ňu nebolo až tak dôležité. Bolo jej pri ňom dobre. “Teraz si pokús položiť na hladinu na brucho”, vyzval ju Logan. “Neboj, budem ťa pridržiavať”, dodal, keď zbadal jej zdesený výraz a ruky jej podložil pod brucho. Bol to ďalší zvláštny pocit a ona nevedela, na čo sa má sústrediť skôr. “Natiahni ruky dopredu a začni kopať nohami. Dobre… poriadne… tak”, pokynul jej ďalej. Octavia kopala ako posadnutá a voda striekala na všetky strany.
Dokonca sa jej podarilo zamočiť Loganove vlasy, ale jeho to vôbec neprekážalo. Voda bola jeho živel, mal pocit, že sa v nej narodil. Občas sa snažil svoje ruky spod Octaviinho brucha vytiahnuť, samozrejme, nenápadne aby to nevedela a nestratila istotu a dôveru, ktorú v neho mala. Takto trénovali asi hodinu, potom si ju Logan otočil v náruči k sebe a pevne ju stisol, pričom sa jej zahľadel do očí. Pri pohľade na ich zvláštnu, ale krásnu farbu, na jej hladkú pokožku, po ktorej stekali kvapky vody, nemohol odolať pocitu pobozkať ju. Pomaly sa k nej nahol, až sa ich pery stretli v bozku. Octavia sa nebránila a koniec koncov ani veľmi nemohla, vzhľadom k jej plaveckému umeniu. Avšak na to nemala veľmi dôvod. Pocity, ktoré ju sprevádzali, boli príjemné a to elektrizovanie cítila v každom kúsku jej tela. V bruchu pocítila jemné šteklenie a jej srdce sa rozbúchalo o niečo silnejšie. Keď sa od seba odtiahli a Logan si uvedomil, že sú ešte stále vo vode, pomaly sa s ňou v náručí presunul k brehu. “Myslim, že tu sa asi cítiš viac v bezpečí”, vyhlásil, keď ju vyložil na kraji bazéna. “S výcvikom budeme pokračovať inokedy, ak súhlasíš”, dodal a tiež vyšiel von, odkiaľ sa spoločne premiestnili k lehátkam, kde strávili ďalšie spoločné, pokojné a hlavne príjemné chvíle.
Maddison stále nemohla uveriť tomu, čo sa jej len pred malou chvíľou odohralo pred očami. Pohľad na Jamesovo nehybné telo, ležiace na jednom z lôžok laboratória, zápach a stuhnutý výraz tváre... Bez akejkoľvek známky života... a okamih na to sa s ňou rozprával, plný života, s úsmevom a láskou…
“James…”, ticho zastonala, hoci miestnosť okolo nej bola úplne prázdna. Jeho telo sa rozplynulo v dym a už aj posledná známka jeho prítomnosti sa vyparila do tmy. Zostal po ňom len chlad a prázdnota a jej sa z očí liali horúce slzy. “James…”, zašepkala opäť takmer nečujne, akoby dúfala, že sa k nej znovu vráti. No bohužiaľ sa to nestalo...
“Maddie…”, ozval sa nejaký hlas v diaľke a ona zbystrila pozornosť.
“James?!”, vykríkla okamžite a pohľadom hľadala jeho strapaté, kučeravé hniezdo na hlave, no toho nebolo.
“Nie… Maddie…”, ozvalo sa znova, načo sa stále okolo seba nechápavo obzerala. Ten hlas, nepatril jemu, ale… Amelii.
“Amelia!”, potriasla hlavou, aby sa spamätala. Smútok jej zatemnil myseľ a až teraz jej došlo, že do laboratória s ňou prišli aj ďalší traja spolužiaci. Ale… ”...kde sú?” Okolo nej bola len studená dláždená podlaha a biele steny.
“Maddie! Preber sa!” vykríkla opäť jej kamarátka, pričom pocítila, ako s ňou niekto trasie. Zavrela oči a keď ich znova otvorila, zazrela Ameliu s Adamom, ako sa nad ňou skláňajú a Joy, stojacu hneď vedľa nich s vystrašeným výrazom na tvári.
Samira otvorila obálku na liste, ktorý jej mama napísala pred smrťou k jej dvadsiatim narodeninám. Získala ho však skôr, keď poprosila Joy, aby ju vzala do minulosti a ona si ho mohla vziať. Vytiahla z nej úhľadne poskladaný papier a trasúcimi prstami ho rozložila. Pri pohľade na mamkine známe písmo sa jej oči zaliali slzami dojatia. Zhlboka sa nadýchla a začala čítať…
Drahá dcérka!
Dovoľ mi, aby som ti v prvom rade zablahoželala k tvojim dnešným, sladkým dvadsiatym narodeninám. Je to veľký medzník v živote čarodejníka a zvlášť pre teba. Pýtaš sa prečo? Samozrejme mám pre teba aj vysvetlenie. Iste si pamätáš na tvoju starkú, moju matku Aishu. Nebola len obyčajným človekom, pretože disponovala neobyčajnou mocou, tak ako ty. To, že si neobyčajná si však už určite zistila a myslím, že vieš aj to, že niektoré čarodejnícke schopnosti sa dedia po ženskej vetve každé druhé pokolenie. A práve dnešným dňom sa v tebe naplno ukotví a prejaví nová schopnosť, ktorou dosiaľ oplývala stará mama. Je to dar oživovať.
Drahé dieťa, daj si ale veľký pozor, pretože táto moc je svojim spôsobom nebezpečná a to práve pre teba. Oživiť môžeš len troch ľudí a keby si sa náhodou pokúsila priviesť k životu ďalšieho, štvrtého... jeho srdce by síce opäť začalo biť, no to tvoje by zastalo. Bola by to daň za jej nadbytočné použitie a narušenia tak prirodzenej rovnováhy. Preto sa rozumne a veľmi dobre rozhoduj, dôsledne vždy uváž, či chceš dotyčného skutočne oživiť. Určite ti máta hlavou otázka, ako by sa mohla nová schopnosť objaviť len tak, zo dňa na deň. Áno, máš pravdu, no v žilách ti koluje už od tvojho narodenia a preto to tak je. Avšak, naplno a bezpečne ju môžeš použiť až vtedy, keď dovŕšiš dvadsať rokov a práve aj z tohto dôvodu sa k tebe táto obálka dostáva až v deň tvojich narodením. Verím, že s ňou naložíš naozaj zodpovedne a ak ti môžem dať radu, ako tvoja matka, daj si pozor, aby sa o nej nedozvedeli iní. Viem, že sa to nedá úplne utajiť, zvlášť, keď niekoho oživíš, ale ak sa to dostane do nepovolaných uší, ocitneš sa v ohrození života. Určite si spomenieš, kedy a ako zomrela starká. Mohla si mať tak osem rokov, keď si bola u nej na prázdninách. Bývala v jednej oáze, neďaleko púšte Thár a práve aj tam ste spolu chodievali na prechádzky. Bola si malé šidlo a veľmi sa ti páčili kaktusy, ktoré tam rástli. Až tak, že neraz si sa na niektorom z nich popichala. V jeden osudný podvečer, keď ste prechádzali okolo vysokých dún piesku, vás prepadli neznámi čarodejníci. Teba našťastie zachránil jeden človek so svojim synom, no ona bohužiaľ také šťastie nemala. Veľmi si plakala, keď sa tvoja milovaná starká zomrela a vtedy sme ti ani nepovedali dôvod, prečo vás vlastne napadli. No teraz už vieš, že to bolo práve kvôli jej schopnosti. Na svedomí to mali nejakí vyššie postavení čarodejníci zo Salemu. Už na pohľad boli odstrašujúci, pretože každý kúsok ich tela bol pokrytý tetovaním. A nie hocijakým. Žiadne jednorožce, lebky, gitary, či iné, čo by si bežný človek dal na seba nakresliť. Títo mali len množstvo znakov a symbolov prelínajúcich sa cez seba. Po starkej chceli, aby zachránila život dcére ich najvyššieho vládcu, kráľa. Chceli ju uniesť a prinútiť, aby to dieťa oživila. Starká vedela, že títo čarodejníci praktizujú čiernu mágiu, preto im nechcela pomôcť…
Samire sa v tej chvíli rozšírili zreničky a list jej vypadol z ruky. Pred očami sa jej jasne vynorila udalosť, ktorú už pred toľkými rokmi ako potlačila, pretože bola pre ňu veľkou traumou...
So starkou putovali púšťou a tá jej prezrádzala jej tajomstvá a učila ju o zákonoch púšte – kde nájsť vodu, ktorá rastlinka dokáže vyliečiť a ktorá naopak pripraviť človeka o život, aké zvieratá tu žijú, ktorým sa treba vyhýbať, lebo sú jedovaté, ktorých sa báť nemusí a podobne. Už im chýbalo asi len pätnásť minút cesty, keď starká zrazu prudko zastala a započúvala sa do zdanlivého ticha púšte, ktoré narúšal iba vietor, ktorý neustále premiestňoval zrniečka piesku.
“Čo sa deje, babi? Našla si znova niečo zaujímavé, čo mi chceš ukázať?”, opýtala sa jej nadšene a zároveň zvedavo Samira. Ona však neodpovedala, len upierala zrak do diaľky a potom sa otočila k dievčatku. V očiach sa jej zrkadlili obavy, čo ju mierne zmiatlo. Starká sa predsa púšte nikdy nebála, poznala tu každý kameň, bol to jej domov...
„Nie, srdiečko, tentoraz nie, možno neskôr”, odvetila jej, pohladila ju po kučeravých vláskoch a nežne sa usmiala. “Teraz sa však musíš schovať za tú veľkú skalu, dobre? Buď ticho ako myška a nevychádzaj odtiaľ, nech sa deje čokoľvek”, dodala už s vážnou tvárou a jemne ju postrčila smerom k obrovskému balvanu.
„Ale starká...“, namietala Samira. “Čo sa robí? Ide po nás nejaký dravec? Ja mám strach…”
„Aj tak sa to dá nazvať. Neboj sa, dôveruj mi a hlavne, ostaň tam, kde som povedala.” Samira napokon prikývla a bez slova urobila to, o čo ju požiadala. Učupila sa za mohutnú skalu a so strachom spoza nej nenápadne sledovala, čo sa bude diať. Vtom, akoby sa zhmotnili vo vzduchu, keďže zvuk konských kopýt nebolo v piesku počuť, pricválali k starkej štyri postavy v čiernom. Na ich zaprášených odevoch bolo vidieť, že majú za sebou dlhú cestu. Samira len videla, ako jeden zastal kúsok od starej mamy a sediac na koni sa s ňou drsným hlasom rozprával. Zato ďalší z toho svojho zoskočil a v rukách držal zvinuté lano, s ktorých sa približoval k starkej. Samira si zdesene priložila ruky k ústam, by potlačila výkrik, keď sa zrazu zdvihol vietor a a ním sa objavil kúdoľ víriaceho piesku. Mala pocit, akoby samotná púšť starkú ochraňovala. Keď o pár minút opadol a rozplynul sa vo vzduchu, Samira zbadala dvoch zo štyroch mužov, ako bezvládne ležia na zemi. Potešila sa, no keď pozrela smerom k starkej, znova zmeravela od strachu. Zvyšní dvaja boli obďaleč, jeden z nich starkej práve spútaval ruky za chrbtom a druhý, ten na koni niečo nahnevane vravel a chrbtom ruky si utieral reznú ranu na líci. Potom priklusal k jednému z osamelých koní bez jazdca a priviedol ho k starkej.
“Nalož ju tam, ale opatrne. Predsa je to už staršia žena a my ju potrebujeme živú a v poriadku, jasné?”
“Dopekla aj s robotou… akoby som bol odkázaný nato, aby som sa naťahoval so starými babami”, frfľal ten druhý, načo sa pokúšal babičku dostať do sedla, no tá sa vehementne bránila.
“Zavri si hubu, Daniel! Za toto by si mohol prísť aj o jazyk, si si toho vedomý?”, okríkol ho, načo ten len niečo zlostne zamrmlal, ale so starkou si nevedel poradiť. Síce bola malá a určite podstatne slabšia ako on, ale bola vrtká ako had. Napokon mužovi došla trpezlivosť a udrel ju do tváre, až sa jej podlomili kolená. Jej odpor pominul a on ju konečne naložil nahor. “Čo som ti pred chvíľlou povedal?! Nemáme jej ubližovať, ty idiot!”, zreval ten na koni pri pohľade na zakrvavený nos starkej.
“Ale nebuď taká bábovka! Alebo pôjdeš na mňa žalovať, hm? Teba mi bol čert dlžný na túto výpravu. Ešte aj táto baba je odvážnejšia ako ty”, odfrkol si opovržlivo Daniel a zvyškom povrazu starkú pevne priviazal o sedlo. Ten druhý vzal jeho uzdu a čakal, kedy vysadne na svojho čierneho tátoša, keď to Samira už nevydržala a podvedome od príšerného strachu vykríkla.
„Niéééééééééé!” Pohľady mužov sa okamžite obrátili jej smerom. Za skalou ju však nemohli vidieť, no už sa prezradila.
“Choď to preveriť”, zavelil muž s poraneným lícom a opratami koňa, na ktorom sedela starká, svojmu kumpánovi. Ten okamžite priklusal za skalu a zhora sa na vydesenú Samiru uškrnul.
“Aha, máme tu bonbónik”, zarehotal sa, načo sa pustila do rýchleho behu. Ten ju však poľahky dobehol, z kapsy, čo mal za sedlom vytiahol sieť a hodil ju na ňu. Jej sa zamotali nohy a dopadla do piesku, ktorého mala plné ústa. Muž za ňou zoskočil, stiahol jej sieť až k členkom a previazal lanom.
„Niéééé, pustite máááááá! Starkááááááá!!!“, kričala v šoku Samira pomedzi kašeľ a metala rukami, ktoré však pri stiahnutí siete skončili pri jej tele a ona mala problém sa čo i len pohnúť. Muž ju chytil, prehodil cez sedlo, vyšvihol sa za ňu a doviedol ju k svojmu kumpánovi.
„Pustite to dieťa,“ povedala im starká. „Ona vám predsa nič nespravila!“
„Videla nás, tak pôjde s nami!“, zahrmel rozhodne muž so zraneným lícom.
„Nie, to nedovolím”, povedala odhodlane starká a už sa chystala znovu použiť svoju schopnosť.
„Ak ti je život toho dieťaťa milý, tak už nič neskúšaj, jasné?“, okríkol ju Daniel a v tej chvíli sa pustili do cvalu…
Amelia sa neprítomne opierala o Joyino rameno, ktorým ju jej kamarátka podopierala. Civela na studenú stenu starého, známeho laboratória a hlavou jej vírilo množstvo myšlienok. Okrem nenávisti, ktorú cítila voči Victorovi, jej vnútro zožierala vina, že aj ona je z časti zodpovedná za Jamesovu smrť a strach z toho, čo bude ďalej.
“Čo preboha poviem rodičom?”, prebehlo jej hlavou v tej chvíli. Túto myšlienku hneď vystriedala predstava, ako sedí u nich doma v kuchyni a práve im hovorí o smrti svojho brata a ich syna… “Mami, oci…”, Amelia sa zhlboka nadýchla a popri nič netušiacich výrazoch jej mamky a tatka ju jej ťažké pocity sužovali ešte viac. “James je mŕtvy”, vydýchla napokon s bolesťou v srdci. So slzami v očiach pozorovala ich zdesené a nechápavé tváre, čo na ňu len bez slova hľadeli s otvorenými ústami. To, samozrejme, nebolo všetko. No nemohla im predsa len tak vysypať niečo také, bez akéhokoľvek vysvetlenia a tak pokračovala v rozprávaní. “Zabil ho nejaký divný vírus, pretože priveľa využíval svoje liečiteľstvo. A áno… vlastne sme obaja čarodejníci a posledný rok, čo sme neboli doma sme strávili práve v magickej škole, kde sme trénovali naše schopnosti.“ Ich zhrozené a šokované výrazy zrazu vystriedalo pohoršenie z toho, že si z nich ich dcéra robí srandu. “Čo si sa už úplne pomiatla, dieťa?” Určite by ju ešte v ten deň poslali do blázninca, kde by jej ďalší skvelý pán doktor pichal znova nejaké injekcie, čím by sa vlastne dostala tam, kde je teraz. Bola z toho už tak deprimovaná, že sa zo zúfalstva dokonca nad tou iróniou i pousmiala. Jednoducho už toho bolo na ňu priveľa. “Ešte nedávno sme sa tešili, že sme sa s Jamiem konečne stretli a teraz?” Pohľad jej zablúdil znova na mohutné kovové lôžko, na ktorom bolo nehybne uložené telo jej brata. “Teraz tu pred nami leží mŕtvy. Mŕtvy!” Jej myseľ to priam kričala a telom jej prebehovali zimomriavky. Až tak, že musela zatvoriť oči, aby tak zabránila ďalšiemu prívalu sĺz. Nechcela cítiť tú bolesť, ktorá ju spaľovala až do špiku kosti. Bola príšerná, obrovská a ona sa proti nej cítila strašne malá a bezmocná.
“Amy”, ozvalo sa z úzadia a okamih na to pocítila, ako jej na plece niekto jemne položil dlaň. Pozrela hore a stretla sa s Adamovým ustaraným pohľadom, ktorým ju doslova hypnotizoval. “Si v poriadku?”, opýtal sa potichu, no v Amelii jeho slová podnietili zlosť. Pozrela na neho s výčitkou v očiach, vymanila sa z Joyinho objatia a päsťami ho začala udierať do hrude.
“Môj mŕtvy brat leží ani nie meter od teba a ty sa ma pýtaš, či som v poriadku?!”, vykríkla naňho nahnevane a z očí sa jej znova kotúľali slzy. “Necítiš ani len malý kúsok viny, ani kúsok zodpovednosti za to, čo sa stalo?!”, pokračovala, no v tej chvíli sa jej hlas zlomil. Už nemohla. Zármutok ju úplne dostal a už len tak, mlčky a s prázdnotou v tvári, udierala Adama ďalej. Ten sa tiež cítil strašne, ale chcel byť silný, neprepadnúť smútku a byť Amelii oporou. V takejto situácii to potrebovala dvojnásobne, aj keď si to možno nechcela priznať. Jej buchnáty však ignoroval, vzal ju do náručia a silno ju objal. Amelia sa nebránila a privinula sa k nemu. V tej chvíli sa v nej pretrhla ďalšia hrádza bolesti a znova sa nekontrolovateľne rozplakala. Bledá Joy so zatvorenými očami, spod ktorých jej vytekali slzy, len stála opretá o chladnú stenu a pevne zvierala pery.
“James…” Jej nárek zrazu prerušilo Maddisonine zastonanie. Tá ešte stále ležala na zemi. Amelia si vo svojej bolesti ani neuvedomila, že jej kamarátka danú situáciu tiež nezvládla a to až tak, že na mieste odpadla. Nebyť Adama, asi by skončila s rozbitou hlavou. No vyzeralo to, že sa už nadobúda vedomie a preberá sa. Tmavovláska si do rukáva utrela slzy a kľakla si k nej.
“Maddie…”, prihovorila sa jej, no tá nevyzerala, že by ju vnímala.
“James…”, zaúpela opäť Maddison a rukami siahla pred seba do prázdna, zrejme bola stále v šoku.
“Nie, Maddie… to som ja… Amelia”, povedala jej, no tá stále ležala a vyzerala, akoby prežívala nočnú moru. “Maddie, no tak, preber sa!”, skríkla na ňu napokon, chytila ju za plecia a potriasla ňou. Na to svetlovláska konečne otvorila oči a chvíľu dezorientovane hľadela pred seba.
“Čo… čo sa stalo? Ja…” Maddie sa dezorientovane obzerala okolo seba. Tentoraz tiež ležala na studenej podlahe, no táto patrila Victorovmu laboratóriu. Naokolo sa nachádzali rôzne prístroje, skrinky a okrem iného aj lôžko, na ktorom bol stále mŕtvy James. Takže ich rozhovor bola len ilúzia? Pozrela na spolužiakov… Ich oči boli tiež červené a uplakané, dokonca aj Adamove.
“Odpadla si, ale našťastie ťa Adam stihol zachytiť skôr, než by si si stihla udrieť hlavu…” odvetila pomedzi vzlyky Amelia. Maddison na znak vďaky len kývla smerom k nemu a postavila sa. Dlaňou si pretrela oči i nos a podišla k jedinému obsadenému lôžku. Smutne sa dívala na Jamesovo nehybné telo a rukou ho pohladila po studenom líci. V tej chvíli sa jej zmocnila obrovská zlosť…. na Victora, jeho testy, Auroru a jej slová, ktorými ich len utvrdila v tom, že ju to vonkoncom nezaujíma a jej neochotu poskytnúť vôbec nejakú pomoc a koniec koncov, na celý tento dom. Venovala mu na čelo posledný bozk a potom sa s bleskami v očiach otočila k spolužiakom.
“Musíme Victora zabiť...” povedala tichým, ale rozhodným, chladným tónom.
“Maddie… o tom sme sa už predsa bavili…”, napomenul ju Adam.
“Ja to však myslím smrteľne vážne! Kto si myslíš, že má toto všetko na svedomí?!”
“Ale my nie on, nie sme monštrá…”
“Mne je to úplne jedno! To, že nechal Jamesa len tak umrieť… teda… Nie… On ho nielen, že nechal umrieť, on ho sám dokonca zabil. A to len kvôli testovaniu tých jeho šarád! Taká vec sa mu len tak neprepečie!”
“Chápem tvoje rozrušenie a zármutok”, prihovorila sa jej Joy a jemne ju chytila za ruku. “Ale James by si takéto riešenie a pomstu určite neprial”, dodala, načo sa jej Maddie zúrivo vytrhla. “Vymyslíme niečo iné…”
“Čo ty vieš, čo by si James prial a čo nie!”, oborila sa na ňu nahnevane a mrzelo ju, že aj napriek tomu, že je ich spolužiak, kamarát, brat, či priateľ mŕtvy, nemajú žiadnu potrebu sa Victorovi pomstiť. “V prvom rade si prial, aby sme boli v bezpečí. A to pri tom starom a bláznivom idiotovi nikdy nebudeme!”, precedila pomedzi zuby. “Ale fajn, to preberieme neskôr. V prvom rade, Joy…”, dodala a svoju pozornosť upriamila na modrookú dievčinu, ktorá na ňu, stále trochu prekvapene, pozrela tiež. “Ako si na tom s cestovaním v čase?”
“Podľa toho, kam sa chceš premiestniť a s kým… ale myslím, že v pohode. Chceš…?”
“Do minulej soboty ráno by malo stačiť.”
“Uhm, dobre a čo presne chceš spraviť? Takéto presuny môžu byť dosť nebezpečné, pokiaľ sa nerešpektujú zákony času a priestoru…”
“Neboj sa, nechystám sa vyskočiť sama na seba, aj keď aj to by bolo riešenie… Ale stačí len, napríklad... prepichnúť gumy na aute alebo čo. Hlavne, aby sme zabránili tomu nárazu a použitiu Jamesovej liečivej moci.”
“V poriadku, ja len pre istotu, keďže si teraz taká rozrušená. Neber to, prosím ťa, v zlom. A áno, som za, určite”, odvetila Joy. “Pevne verím, že sa nám podarí úspešne zvrátiť túto skutočnosť.”
“Tiež sa pridám,” súhlasil Adam. “Akurát, že namiesto tých gúm by som v tom aute radšej prestrihol určité káble, keďže rezervné pneumatiky sú hneď k dispozícií a dajú sa vymeniť celkom ľahko. Aby sa rovnaký scenár náhodou znova nezopakoval, len s nejakým tým oneskorením.” Napokon Maddie s otázkou v očiach pozrela ešte na Ameliu, ktorá zatiaľ mlčala.
“No ani sa nepýtaj, jasné, že idem. Nenechám predsa môjho brata len tak umrieť, keď je šanca, že tomu môžeme zabrániť.”
“Nie som si však istá, či zvládnem presunúť nás všetkých. Je mi to ľúto, ale jeden z vás tu musí ostať”, povedala Joy.
“Fajn, tak to vyzerá tak, že ostávam ja. Vy dve máte k nemu aj tak bližšie”, rezignoval Adam.
“Dobre, tak ma teraz chyťte za ruky”, vyzvala Joy dievčatá a tie k nej pristúpili. Ľavú dlaň jej zovrela Maddison, pravú zasa Amelia. “Poriadne sa držte, bude to trochu hádzať…”, dodala nakoniec a o chvíľu sa už točili vo víre času. Hneď, ako sa svet ustálil a oni stáli nohami pevne na zemi, otvorili oči. Opäť ich privítali priestory labáku, akurát s tým rozdielom, že teraz tu nebola taká zima, zápach a samozrejme, na lôžku neležal mŕtvy James. Nebol s nimi už ani Adam a našťastie pre nich, bola miestnosť prázdna, čím sa vyhli neželanému stretnutiu s Victorom. Amelia sa hneď presunula k dverám, aby sa odtiaľto mohli dostať, no tie boli zamknuté.
“Maddie, dúfam, že máš kľúče so sebou”, povedala tmavovláska a zalomcovala nimi. Maddison trochu vystrašene a neisto strčila ruku do vrecka nohavíc a s úľavou z nich vytiahla drobný medený kľúč. Súhlasne prikývla a za malú chvíľu ním otvorila vchod. Všetky tri dievčatá vyšli z laboratória, samozrejme za sebou zamkli a potichúčky kráčali spletitými chodbami domu. Keď sa už blížili k miestam, kde by mohli stretnúť niektorého zo spolužiakov, na chvíľu zastali. Maddie pozrela na hodinky. Bolo presne osem pätnásť ráno.
“Pokiaľ si dobre spomínam, minulá Maddison by teraz mala ešte spať.”
“Myslím, že nie len tá minulá. O takomto čase spia určite všetky tvoje JA, aj tie budúce”, zasmiala sa Amelia.
“Lebo ty máš čo hovoriť”, prevrátila Maddie očami, no napokon pobavene prikývla, pretože koniec koncov, bola to pravda. Nikdy nebola ranné vtáča a vždy vstávala okolo dvanástej. Samozrejme, pokiaľ nebola výuka, vtedy bola vždy nútená byť hore v nekresťanskom čase. “Ale ako poznám môjho brata, ten už bude niekde pobehovať a určite mu bude divné, že sme ja alebo ty už hore”, dodala s úškrnom. Poobzerali sa okolo, či je vzduch čistý a keď nepočuli žiadne zvuky, ani nikoho nezazreli, presunuli sa do garáže, kde stálo Jamesove čierne auto, hneď vedľa Victorovho nablýskaného športiaka a Ardenovej motorky. Všetky tri sa začali rozhliadať po nejakom náradí, ktorým by mohli uskutočniť svoj plán. V zásuvke pri stene našli nejakú rezačku a kliešte. Maddison z nej vysunula čepeľ, zahnala sa a celou silou bodla do pneumatiky, ale bez šance. Jej materiál bol hrubý a pevný a ani po vynaložení takéhoto úsilia sa nič nestalo. Rezačka sa šmykla povrchom, kde zanechala len slabý škrabanec, až k druhej Maddisonej ruke, ktorou pridržiavala pneumatiku a vrazila jej do dlane, kde spôsobila nepeknú ranu.
“Au! Doriti!”, vykríkla od bolesti, ale automaticky si zubami rýchlo odtrhla lem z trička a ovinula si ho okolo rany. Tá však, hoci nebola veľmi hlboká, dosť krvácala a o chvíľu jej látka viditeľne presakovala. Zatiahla ju teda o niečo silnejšie a premýšľala, ako túto situáciu vyriešiť.
“Hej, baby! A čo tak to skúsiť s týmto?”, ozvala sa Amelia a podišla k nim s pílkou v ruke.
“Paráda, s týmto to určite pôjde”, potešila sa svetlovláska a uvoľnila jej miesto, pretože so zranením by sa jej to robilo ťažko. Amelia si čupla a pustila sa do práce. Zúbky nástroja najprv nechceli veľmi spolupracovať, no keď pritlačila trochu viac, konečne sa ozvalo slabé zasyčanie a pneumatika sa pomaly sfúkla. Amelia sa víťazoslávne usmiala a rovnaký postup zopakovala ešte tri krát.
“Tak, to by sme mali”, odfúkla si zadychčane tmavovláska, keď úspešne defektovala aj posledné koleso.
“A ešte sa treba pohrať s tými káblikmi, ako spomínal Adam”, povedala Joy a vzala do ruky kliešte, ktoré predtým položila Maddie na stôl. “Pripadám si ako v nejakej kriminálke”, dodala, načo sa dievčatá pobavene zasmiali. “Amelia, prosím ťa, otvor kapotu, ja neviem, ako sa to robí.” Dievčina súhlasne prikývli, ale keď chcela otvoriť predné dvere na mieste vodiča, boli zamknuté.
“Doriti!”, zvolala nešťastne a plesla sa po čele. “Čo teraz? James má kľúče určite v izbe…” Maddie si povzdychla a snažila sa ostať pokojná. Ešte aj toto sa musí komplikovať! Poobzerala sa okolo seba a pohľad jej padol na hŕbu nástrojov, ktoré Amelia vyhádzala počas hľadania.
“Ustúpte!” Vzala do ruky kladivo a rozohnala sa…
“Počkaj! Nie do stredu, ale po okrajoch… aspoň tak som to počula”, zvolala Joy, načo Amelia prikývla.
“Joy má pravdu, nám to s Jamesom raz vravel ocko, keby si tresla do stredu, tak by ťa to odpružilo a nič by sa nestalo.”
“Oukej, vy mudrlantky, tak po okrajoch”, uškrnula sa Maddie.
“Nemám ti pomôcť? Kvôli ruke…”, opýtala sa jej Joy.
“Nie, aspoň si vybijem trochu zlosti”, odvetila svetlovláska a o chvíľu za hlasitého rachotu bolo sklo vybité. Potom stiahli hrubý kryt z Ardenovej motorky a položili ho na okno, aby sa Amelia neporezala od črepov. Tá sa opatrne nahla a úspešne kapotu otvorila.
“Sláva!”, zvolala nadšene a pozrela na Joy, ktorá už stála pred autom a práve kliešťami preštikla kábel od štartéra.
“Ten bude stačiť?”, opýtala sa, načo dievčiny prikývli. “Či ešte niečo? Ja sa v tom nevyznám, v aute som sedela iba raz.”
“Asi hej, to bol štartér. Teraz už nemá šancu spustiť motor, aj keby sa postavil na hlavu… alebo skôr ty, Maddie. Vieme, aká si tvrdohlavá, budeš sa odtiaľto chcieť dostať za každú cenu”, povedala Amelia, ktorá si ešte niečo z autoškoly pamätala, hoci ona sama dávno nešoférovala.
“Super”, potešila sa Maddison. “Snáď to klapne a nevybuchneme hneď pri štarte”, dodala so smiechom, načo sa k nej pridali aj ostatné dievčatá. Joy zavrela kapotu, spoločne sa ešte pozreli na svoje dielo a spokojné opustili garáž.
“Tak? Už máme všetko? Môžeme ísť naspäť?”, spýtala sa Joy a chytila obe dievčiny za ruku.
“Počkaj, ešte nie…. ja... musím ešte niečo vybaviť.”
“A čo? Vieš, že musíš byť opatrná, aby následky do budúcnosti náhodou neboli horšie, ako tie pôvodné, kvôli ktorým sme tu šli”, pozrela na ňu varovne.
“A čo už môže byť horšie, ako to, že James umrel na Victorovom pokusnom stole?”, opýtala sa jej Maddie.
“Neviem... napríklad, že by sme umreli všetci?”, odvetila jej s miernou iróniou. “Pozri, ja viem, že by si urobila všetko pre Jamieho záchranu, ale musíš byť opatrná, vážne…”
“Neboj sa, Joy, budem... Niežeby som nášmu geniálnemu opatreniu s autom neverila, ale radšej by som sa ešte predsa len poistila… Za chvíľu sa vrátim”, odvetila Maddison a vyšmykla si ruku z jej zovretia. “Dvadsať minút a som späť, dobre?”, dodala napokon, keď zahýnala za roh chodby a už jej nebolo. Chcela ísť ešte za Jamesom a upozorniť ho, aby sa vyhýbal liečeniu druhých. Tým, že pokazili auto síce zabránia zraneniam, ku ktorým vďaka tomu prišli, ale to nezaručuje, že si za ten čas v dome nikto neublíži a James tak opäť nepoužije svoju moc. Vyšla na chodbu a opatrne po nej kráčala k jeho izbe tak, aby nevzbudila pozornosť. Keď prechádzala cez halu, z kuchyne začula štrngot príbora, takže si tam už niekto musel dávať raňajky. Rýchlo teda prebehla na chodbu, ktorou sa dostala do krídla s chlapčenskými izbami. Jamesova bola hneď prvá, priamo oproti bývalej Ardenovej. Opatrne zaklopala a na jej radosť sa dvere o chvíľu otvorili. Bála sa totiž, že James už niekde lieta po dome. Stál v nich rozospatý blondiak, ešte stále oblečený v pyžame. Keď ho Maddie uvidela, hneď sa musela usmiať. Bol to úžasný pocit, vidieť ho konečne v normálnom stave.
“Ahoj…”, pozdravil ju začudovane James a pretrel si oči. “Teba by som tu teda rozhodne nečakal.”
“A ja by som zasa nečakala, že si sa len teraz zobudil”, odvetila s úsmevom a šibalsky na neho žmurkla. “Môžem ďalej?”, spýtala sa po chvíli, keďže James na ňu iba bez slova hľadel ako na zjavenie.
“Uhm, jasné”, povedal a ustúpil nabok, aby mohla vojsť dnu. Potom zatvoril dvere a obaja sa posadili na posteľ. “Čo sa ti stalo?”, spýtal sa hneď, ako si všimol jej obviazanú dlaň.
“To nič, to je len škrabanec…”
“Tak to určite nie je, veď tá látka je už celá presiaknutá krvou a navyše si si kvôli tomu zničila svoje tričko”, povedal a vzal jej ruku medzi jeho. “Ukáž, vyliečim ti to…”
“Nie!” Maddie sa mu rýchlo vytrhla zo zovretia. “Práve o tom by som sa s tebou chcela rozprávať…”
“O čom?”, spýtavo nadvihol obočie. “O tom, ako si prišla k takému úrazu?”
“Nie, nie… O tvojej schopnosti…” James na ňu len nechápavo pozrel a tak Maddie pokračovala ďalej. “Victor ti náhodou nevravel, aby si ju nejaký čas nepoužíval?”
“Ehm… neviem, asi hej. Ale to je Victor, ten povie hocičo, nie?”, šťuchol ju šibalsky do boku.
“V tomto má ale pravdu. Naozaj by si sa mal na nejakú dobu svojich schopností zdržať. Môže to byť veľmi nebezpečné…”
“Maddie, som v poriadku, vážne. Odpadol som len raz a hneď nato som aj dostal včeličku so zdravím v tekutej forme. Povedal, že budem v poriadku a že ten vírus zničil. Cítim sa dobre a…”
“James, no tak. Počúvaj ma, prosím…”
“Maddie, mne len nejde do hlavy, prečo práve ty dávaš Victorovi za pravdu. Ešte pred nedávnom si išla vybuchnúť od zlosti, keď som ho nechal, aby mi pomohol”, zasmial sa pobavene. Maddison však do smiechu nebolo. Stále totiž mala pred očami obraz jeho stuhnutého, ľadového tela bez známky života. Nedovolí, aby sa to znova zopakovalo, nech sa deje čokoľvek.
“Ja viem a stále mu neverím. Je to hnusná suka v mužskom podaní. Ale v tomto má pravdu. James...”, hlesla a pozrela mu priamo do jeho orieškovohnedých očí. “Prosím, keď nie kvôli Victorovi, tak kvôli mne. Zdrž sa liečenia, aspoň na nejaký čas, prosím…” James videl v jej pohľade strach a tak nakoniec prikývol.
“Dobre, pokúsim sa o to, ale aspoň by si mi mohla vysvetliť, čo ťa prinútilo k takémuto záveru. Prídeš za mnou o deviatej ráno, keď za normálny okolností sa ešte vždy prevaľuješ na druhý bok a snívaš. Čo sa stalo?”
“Ehm, no…” Maddie sa trochu ošívala. Najradšej by mu povedala úplne všetko, čo sa udialo, alebo sa teda len udeje, ak nedá na jej slová, ale nemohla. Snažila sa rešpektovať zákonitosti časopriestoru, aj keď by to podľa nej nemalo nejaké fatálne následky. “To ti vysvetlím inokedy”, povedala nakoniec a vedela, že to znelo ako ďalšia otrepaná fráza. “A James… ešte jedna vec..” Blondiak zdvihol hlavu a čakal na jej ďalšie slová. “Ak by som dnes za tebou prišla s nejakým blbým nápadom typu vypadnime odtiaľto, prosím, nedovoľ to.”
“Čože? Čo sa deje? Maddie… snáď ťa zasa chytá tá rozdvojená osobnosť, alebo?”, nechápavo na ňu hľadel a snažil sa dať dokopy dve a dve.
“To je jedno, len to prosím urob. Sľúb mi to, prosím”, pozrela naňho prosebne a ten nakoniec opäť len prikývol. Bol zmätený, Maddie naopak zasa trochu nahnevaná, pretože mu nemôže dokopy nič povedať a takto musí vyzerať ako idiot. Taktiež mala sto chutí ho pobozkať a konečne mu povedať, že aj ona ho ľúbi. Ale to boli záležitosti minulej Maddison, ktorá ešte v tej chvíli nemala v hlave jasno, takže sa musela prispôsobiť jej scenáru a držať jazyk za zubami. Napokon sa postavila, dúfajúc, že James jej slová naozaj prijal.
“Ďakujem”, povedala, rýchlo vybehla z izby, kde zanechala zmäteného Jamesa a už trielila do garáže, kde predtým opustila Ameliu s Joy.
“Ako to myslíš, že budem učiť? Takto sme sa nedohodli…”, rozčuľoval sa Everett v Aurorinej kancelárii, keď jej podával nejaké papiere, ktoré od neho chcela.
“Mne je úplne jedno, čo si si predstavoval. Potrebujem, aby si nejakú tú chvíľu zastával pozíciu učiteľa tejto školy.”
“Čože?”
“Ja ťa nežiadam, čiže nič iného ti neostáva, pokiaľ chceš pokračovať vo svojej vlastnej misii a iba tak prospeješ našej veci. Dlhuješ mi to!”
“Fajn, keď myslíš.” Everett bol naštvaný a vytočený, nemal chuť robiť pestúnku novým čarodejníkom a čarodejniciam, ešte menšiu chuť mal na stretávanie sa s elfami. No Aurora mala pravdu… nič iného mu neostávalo, dlhoval jej toho dosť. To ona bola tou, kto mu pomáhal a kto ho vyslal do sveta. Neznášal ju, ale šla si za svojím a to obdivoval. Vyrazil sa upokojiť do nočnej záhrady a pozoroval hviezdy. Musí si poriadne premyslieť, akým spôsobom sa danému problému postaví. Popritom si brnkal na gitaru a sledoval okolitý vzduch, najbližšie okolie.
Ako pomôže Aurore. Mal jedinú možnosť. Ráno z neho bude učiteľ…
Amelia s Joy stáli uprostred garáže, kde jednou rukou stále držala kamarátku a sledovala, ako Maddison za sebou zavrela dvere vedúce do domu, pretože si to namierila rovno za Jamesom. Vtom jej niečo napadlo.
“Joy…”, oslovila priateľku a jemne si uvoľnila dlaň z jej zovretia. “Kým tu čakáme na Maddie, tiež by som sa zatiaľ porozhliadla, či nezistím ešte niečo podozrivé u Victora alebo niekde inde… keď už sme tu…”
“Dobre“, prikývla Joy. „Nezabudni, prosím, že máš byť maximálne opatrná. Pokojne sa zahraj na tajného agenta, ak chceš, no nikto ťa pritom nesmie vidieť”, dodala, načo jej Amelia prikývla.
„A ty? Nechceš sa tu tiež porozhliadnuť?“ Ona však pokrútila hlavou.
„Nie, ja ostanem tu a budem na vás čakať“, odvetila ticho, oprela sa o Ardenovu motorku a s krásnymi spomienkami v očiach sa pozrela na druhé auto, ktoré okrem Jamesovho trónilo uprostred garáže. Čierny, luxusný športiak, v ktorom ju Arden zobral prvý krát do sveta ľudí, kde s ním prežila tie najkrajšie chvíle svojho života… Na tvári sa jej zjavil nepatrný úsmev, ale oči jej odzrkadľovali nostalgiu a smútok...
„Dobre, tak uvidíme sa neskôr“, povedala Amelia. “Si v poriadku?”, opýtala sa pri pohľade na priateľkin zahmlený zrak.
“Samozrejme… utekaj”, usmiala sa Joy, načo jej úsmev opätovala a vyšla von z garáže. Za Adamom však ísť nemohla, keďže v tom čase bol pravdepodobne niekde s jej minulým JA, takže keby sa tam len tak zjavila, určite by to malo nejaké nežiadané následky. Alebo ešte spal, to bola asi tá pravdepodobnejšia možnosť. Aj keď by mu mohla povedať, že už aj ona dokáže vytvoriť viacero projekcií naraz. Následne sa pousmiala, pretože si predstavovala Adamov prekvapený výraz na tvári. Teraz by si vymenili role, keďže nedávno sa zabával na jej účet on, keď sa pri nej zjavil v dvoch ďalších projekciách a smial sa nad tým, ako trápne sa cítila, keď ju tam nechal len tak stáť, zatiaľ, čo sa on vyparil. Avšak nechcela nič riskovať a tak sa uspokojila aspoň s touto myšlienkou. Potichúčky prechádzala cez halu, no prekvapilo ju, aký bol v tom čase dom prázdny a tichý.
“Asi fakt málo kto tu je ranné vtáča”, zasmiala sa, ale aj tak rýchlo a nebadane prekĺzla do knižnice. Aspoň si to tu dôkladnejšie poobzerá, keďže normálne tu svoj voľný čas vôbec netrávila. Jediný dôvod, keď zavítala do ich obrovskej bibliotéky, bol pod nejakou zámienkou, či už pristihnúť Victora alebo raz stretnutie s Adamom. Pohľadom prechádzala po obaloch kníh, z času na čas nejakú vytiahla a prelistovala v nej zopár zažltnutých strán, na ktorých sa podpísala história času. Popritom si vychutnávala ich príjemnú a charakteristickú vôňu. Okrem iného ju zaujali aj veľké obrazy, na ktorých sa vynímali nejakí slávni a vážení čarodejníci. Dokonca sa jej zdalo, že v niektorom z nich zachytila siluetu čierneho kocúra, a keď sa prizrela bližšie, bezočivo na ňu vyceril zuby a stratil sa z dohľadu. Skoro už aj zabudla na prítomnosť toho otravného Mura v dome. Zo zamyslenia ju zrazu vytrhli zvuky podpätkov a hlasov, blížiacich sa spoza dverí. Okamžite spozornela a inštinktívne sa schovala za jednu z mohutných radov políc. Samozrejme, že to nebol nikto iný, ako jej obľúbená Aurora. Ona bola jediná, ktorá nosila lodičky dvadsaťštyri hodín denne. Amelia mala občas pocit, že takto obutá aj spáva. Nervózne pozrela na hodinky a zistila, že má ešte približne pätnásť minút, kým sa Maddie vráti od Jamesa. Nechcela dievčatá veľmi zdržiavať, len chcela za tú dobu zabiť čas a možno niečo zistiť, aby nemusela len tak sedieť a čakať na mieste. Vtedy do miestnosti akurát vstúpila Aurora, ktorá však nebola sama. Spoločnosť jej robil neznámy chlapík, ktorého Amelia ešte nikdy predtým nevidela, určite nie v tomto dome a tak ich napäto pozorovala. Aurora zatvorila dvere a potichu vyriekla čarovnú formulku.
“Zahaľovacie kúzlo… pre istotu”, povedala a pozrela na muža. Tomu Amelia do tváre bohužiaľ veľmi nevidela, pretože väčšinu času jej bol otočený chrbtom. Keď sa aj pozrel smerom k nej, snažila sa byť čo najnenápadnejšia a o to viac sa krčila za policou, čím bol jej výhľad úplne znemožnený. Takže jediné, čo si všimla, bola jeho postava. Bol približne vysoký ako Aurora, svetlohnedé vlasy mal ostrihné nakrátko a z rukávov sivého, voľnejšieho trička mu vykúkali mierne vytvarované bicepsy. Usadil sa na gauči, zatiaľ čo Aurora sa presunula k malej skrinke, z ktorej vybrala fľašu whisky a dva krištáľové poháre, do ktorých naliala zlatistý mok. Položila ich na malý konferenčný stolík, ktorý sa nachádzal pred neznámym chlapíkom. Potom si sadla do kresla oproti nemu, zdvihla hlavu a uprene sa na neho zadívala.
“Tak o čo ide, že si sa tak naliehavo potreboval stretnúť?”, spýtala sa rázne Aurora.
“Ale, ale, ale… stále rovnako priama, ako kedysi”, utrúsil pobavene muž a hoci mu Amelia nevidela do tváre, určite sa mu na nej pohrával ironický úsmev.
“A ty máš stále okolo všetkého veľa rečí. Čo chceš? Decká sa o chvíľu zobudia na výuku a ja nepotrebujem, aby ťa tu niekto z nich zahliadol. Už i tak sú drzé ako…”, utrúsila nevrlo ryšavka.
“Kľud, drahá. Len som sa prišiel uistiť, či naša dohoda beží podľa plánu, pretože už je to dlho a zatiaľ stále nevidím výsledky...”
“Všetko ide tak ako má, no v rámci dostupných možností. Avšak z tvojho hlasu cítim… azda si sa mi neprišiel vyhrážať”, odvrkla povýšenecky a pozrela na neho zelenými prižmúrenými očami. “Ty si ten posledný človek, ktorý by si to v tejto situácii mohol dovoliť!”
“Možno. No zároveň som jediný, ktorý ťa môže dostať do pekných problémov…”, odvetil jej s pobavením v hlase. “No nemaj obavy, to by som si k tebe predsa nedovolil.” Aurora si ho premerala pohľadom a napokon slabo prikývla. “Avšak by som ti radil, aby to netrvalo príliš dlho. Caroline je na tom čoraz horšie a ja nedovolím, aby som prišiel aj o ňu!”, dodal a v hlase mu bolo cítiť hnev, výčitku, no hlavne bolesť. Amelia premýšľala, o čo asi môže ísť, odkiaľ sa títo dvaja poznajú, kto je Caroline a čo sa s ňou deje. Potom nervózne pozrela na svoje hodinky.
“Desať minút, snáď tu nebudú vysedávať večnosť”, pomyslela si a v tej chvíli začala trochu ľutovať, že sa na svoju vychádzku nevydala vo svojej astrálnej projekcii. Uľahčilo by to mnoho vecí.
“To, čo sa stalo Susanne ma mrzí, no nemaj obavy, Caroline…”, upokojovala ho Aurora, no ten ju však nenechal dohovoriť a v tej chvíli vybuchol.
“Mrzí?! Tak teba to mrzí?!” Ryšavka na neho zamračene pozrela a naznačila mu, aby bol tichšie. “Nikdy by som si nebol pomyslel, že práve TY…”, jachtal namosúrene, no postupne lámal hlas, až len nezmyselne habkal.
“Tak to by už stačilo!”, vyhlásila rázne Aurora a postavila sa z kresla.
“Prečo si mi nepovedala, že to Victor zabil Susannu?! Hádam mi nechceš nahovoriť, že si o tom nevedela!”
“Vedela”, povedala ľadovým hlasom, akoby to bola úplne normálna a prirodzená vec. “No k čomu by ti to pomohlo? K čomu by to bolo dobré?”
“Pre Kristove rany, Nan! Veď ona bola tehotná! On nezabil len moju ženu, ale aj to malé, čo nosila pod srdcom!” Aurora len prevrátila očami, no snažila sa ho nejakým spôsobom upokojiť.
“Ja viem, je mi to ľúto, že to tak dopadlo, no keď Victor začal s liečbou, nevedeli sme, že je tehotná… Ona nič nepovedala a komu by napadlo robiť v tom čase ultrazvuk. Avšak vezmi to z tej svetlej stránky, aj vďaka nej a jej obeti môžme teraz zachrániť Caroline…”, odvetila presvedčivo, pretože muž sa aspoň trochu ukľudnil. Amelia si všimla, ako do kože, z ktorej bol gauč, zatína päste. Potom vstal a chladným tónom vyhlásil.
“Vieš, prišiel som preto, aby som sa uistil, či to je naozaj pravda. Ale ako vidím, tak so smrťou Susanny máš toho dosť spoločného. Avšak, prežili sme spolu nejaký ten čas a tak k tebe budem zhovievavý. Ale čo sa týka Victora... ten ma bude na kolenách prosiť o svoj život.”
“Ty si sa už načisto pomiatol?!”, oponovala mu nahnevane Aurora a strelila mu facku. Muž zdvihol ruku a pošúchal si miesto na líci, po ktorom ho práve udrela.
“Nuž, nechcel som to robiť, ale Thomas sa určite poteší, keď mu poviem, kde si sa nakoniec usadila.” Aurora znova nahnevane zdvihla dlaň a opäť mu jednu vlepila.
“Láskavo si spomeň, komu vďačíš za svoj život!”, vyhŕkla nahnevane a schmatla ho za zápästie.
“Tebe som nemal ani v najmenšom pláne nejako ublížiť, ale Victor za svoje činy jednoducho musí zaplatiť! Nedovolím, aby smrť mojej ženy a nášho nenarodeného dieťaťa bola nepotrestaná! Takže kde je?!”, vyhlásil nástojčivo a pohľadom ju doslova prebodával. Myslel to smrteľne vážne a určite sa nenechá len tak odradiť. “Ten sviniar musí pykať!”
“Nie! To ti nedovolím!”
“Nevrav mi, že ti na ňom záleží!”
“Antonio, zlatko”, odvetila medovým hlasom Aurora. “To, čo si s ním spravíš potom, mi je srdečne jedno, no je v tvojom záujme, aby ostal nažive. Kto iný môže pomôcť tvojej druhej, no zároveň jedinej dcére? Možno sa ti jeho praktiky zdajú šialené, no on je jediný, ktorý Caroline dokáže úplne uzdraviť.” Antonio opäť zaťal päste. Mal sto chutí Victora zabiť, ale vedel, že Aurora mu vraví pravdu.
“Fajn!”, zasyčal napokon, venoval jej ešte posledný zamračený pohľad a otočil sa k dverám. Amelia stále ukrytá za policou napäto sledovala situáciu, ktorá sa pred ňou odohrávala. Nechápala, kto tento muž bol, o čom všetkom to rozprával, no bolo jej jasné, že Victora nenávidí rovnako ako ona. Ba dokonca možno aj viac. “Ale ponáhľaj sa, veľa času mi už aj tak neostáva a pokiaľ svoju časť dohody do dvoch týždňov nesplníš, vrátim sa! A už to nebude len takéto priateľské posedenie!”, dodal a ruku položil na kľučku, keď vtom v chrbte pocítil silný náraz, ktorý vystriedala pálčivá bolesť, čo pocítil až v hrudníku. Zatackal sa a s vypätím síl sa ešte otočil, aby zbadal Auroru, ako pokojne stojí na mieste, kde ju nechal, ale ruku má natiahnutú pred sebou. Amelia nemohla uveriť vlastným očiam a ostala ako paralyzovaná. Ich patrónka práve prostredníctvom telekinézy vrazila tomu mužovi dýku do chrbta takou rýchlosťou, že sa zaborila do jeho tela až po rukoväť.
“Nikto, ale že NIKTO sa mi nebude vyhrážať!” odfrkla povýšenecky, keď bezvládne klesol na kolená a so skleným pohľadom sa zvalil na zem. Po drevenej podlahe sa z jeho hlbokej rany rinula krv. Amelia sa zhrozene prisunula čo najviac k stene, jednu rukou si položila na hruď, pretože jej srdce od strachu bilo ostošesť. Druhú si zasa pridržiavala pri ústach, aby nevykríkla a plytko dýchala. Bola hrôzou celá bez seba. Vedela, že Aurora je zlá mrcha. Nikdy jej nebola sympatická a vždy ju len buzerovala, no nikdy by však nečakala, že by bola schopná vraždy. Amelia len sedela opretá o studenú stenu a cítila, ako jej žilami preteká strach. Nevnímala okolie, bola paralyzovaná šokom z toho, čo videla. Ešte pred pár hodinami sa pozerala na mŕtvolu svojho staršieho brata a teraz opäť niekto umrel? Z myšlienok ju vytrhlo buchnutie dverí a zvuk vzďaľujúcich sa podpätkov. Opatrne vyzrela zo svojej skrýše do miestnosti a skoro jej oči vypadli z jamiek. Knižnica bola úplne prázdna a čistá, akoby sa tu nič nestalo, akoby sa tu ani nie pred minútou neodohrala vražda. Na podlahe nebolo ani stopy po krvi a samozrejme, telo neznámeho muža sa vyparilo tiež. Nechápala, kde všetko tak náhle zmizlo, čo sa stalo, či to bola len nejaká jej predstava, ale nemala čas to zisťovať. Maddie s Joy ju už určite čakali a tak len vyplašene vybehla z knižnice a ozlomkrky bežala, až kým sa neocitla pred dverami garáže.
“Ach, Amelia, už som sa začínala báť, že sa ti niečo stalo”, povedala Joy, keď vošla dnu. Tá pozrela sa na hodinky a zistila, že na ňu musia čakať už dobrý pätnásť minút.
“Prepáčte… ja… nechcela som vás zdržiavať...”
“To je v pohode… pár minút hore dole. Akurát, že ty vyzeráš nejako vyplašene. Čo sa stalo?”, spýtala sa Maddison
“Ja...nič… teda… ona…”
“Kto, čo? Amelia, už sa vykokci”, súrila ju Maddie.
“Aurora… ona… v knižnici… zabila nejakého chlapa…”, jachtala vystrašene tmavovláska a porozprávala im všetko, čoho bola práve svedkom. Dievčatá, hoci s malými dušičkami a totálne v šoku ju objali, aby sa aspoň trochu upokojila. Ani ony nemohli uveriť tomu, že by ich patrónka bola schopná niečoho takého. To, že mala temperamentu až až vedeli veľmi dobre, ale že by sa uchýlila až k vražde? Myšlienky ich mátali, no nemohli tu len takto postávať. Bolo sa treba vrátiť späť do ich reálnej prítomnosti. Joy ich chytila za roztrasené ruky, až sa opäť na okamih stratili za hranicami času. Maddie mala srdce až v krku a pevne dúfala, že bude James v poriadku. Naopak Amelia sa stále snažila spamätať zo šoku. Keď točenie ustalo, znovu stáli nohami pevne na zemi v deň, v ktorý opustili svoju realitu. Amelia s Maddie sa rozlúčili s Joy a okamžite sa rozbehli hľadať Jamesa, aby zistili, či sa ich plán naozaj podaril. Vonku už bola noc, síce jasná, ale poriadne dusná. Dievčatá vošli do obývačky, kde v tom čase zvyčajne bežal nejaký film. Keď Amelia zazrela svojho brata, až podskočila od radosti. James sedel rozvalený v kresle a akurát sa smial na nejakej replike, vychádzajúcej z televízora.
Štyri kone uháňali púšťou tak rýchlo, ako im to len piesok dovoľoval. Vtom sa pred nimi vynorila karavána pútnikov. Niektorí mali kone, ako ich únoscovia, niektorí ťavy. Aj keď bola obďaleč, zrazu sa od nej odtrhli traja jazdci a trielili za nimi.
„Hej! Okamžite pustite tie ženy!“, zavolal za nimi jeden zo starších mužov, ktorý mal vedľa seba chlapca, možno trochu staršieho od Samiry. Keďže ich kone asi neboli už také vyčerpané, ako tie, na ktorých cválali čarodejníci zo Salemu, poľahky ich dobehli.
„Nestarajte sa do toho, do čoho vás nič nie je”, odpovedal muž . „Tu ide o život a vyššie dobro. Nič pre ľudských tulákov ako ste vy”, povýšenecky odvrkol, popchol svojho tátoša a pokračoval ďalej v ceste ťahajúc starkú na koni vedľa seba. Za ním trielil muž so Samirou a prázdnym koňom.
„Nechápem, o čo vám ide, ale úmysly evidentne nemáte čisté. Hneď ich pustite”, zopakoval starší muž. Vtom muž, ktorého ten prvý oslovil Daniel, stratil trpezlivosť a vyslal po ňom ohnivú guľu, ktorá ho okamžite zrazila z koňa. Kým stihol namieriť dlaň na ostatných, druhý muž na neho pohotovo vystrelil. Trafil ho rovno do chrbta, ten sa bezvládne zvalil nad Samiru. Ozval sa druhý výstrel, ten však minul svoj cieľ a zasiahol koňa, na ktorom sedela starká. Ten od bolesti a strachu zaerdžal a spätil sa na zadné nohy. Ona, keďže bola priviazaná o sedlo, nespadla, len skĺzla nabok, lenže v tej chvíli sa kôň zrútil na stranu, kde skĺzla a celou svojou váhou sa na ňu zvalil. Muž s poraneným lícom upokojil a zastavil svojho koňa. Keď však videl, že žena, ktorú mali dopraviť živú a zdravú, je mŕtva, len rozzúrene zaklial, niečo zašepkal a zmizol v púšti, no nikto mu už nevenoval pozornosť. Chlapec medzitým uháňal za splašeným tátošom, ktorý niesol zastreleného Daniela a Samiru. Keď k nemu pricválal, zastavil ju, muža zhodil na zem a Samiru opatrne zložil dole. Metala sa a plakala, ale on ju upokojoval a nožíkom pomaly rozrezával oká na sieti.
“Hej… hej, ukľudni sa, už je dobre…”, prihováral sa jej a podal jej poľnú fľašu s vodou, aby sa napila.
“Ale, ale… moja starká… ona… čo keď zomrela?”, jachtala Samira, keď jej chlapec o niečo neskôr pomáhal nasadnúť na svojho koňa.
“Ideme za ňou, dobre? Nemusí byť mŕtva, pozri, ocko ju už vytiahol, postará sa o ňu, neboj sa.” Jeho otec práve prezeral starkú. Naozaj, ešte slabúčko dýchala, no jej vnútorné zranenia boli priveľké a priveľmi vážne.
“Starká!”, vrhla sa k nej Samira, načo sa jemne usmiala.
“Dievčatko moje… si v poriadku, to som rada. Tak som sa o teba bála…”, zachripela sotva počuteľne.
“Nenamáhaj sa, tu tento ujo ťa rýchlo prepraví domov za mamkou a tatkom, kde sa o teba postarajú, však?”, zdvihla s nádejou tmavé oči k mužovi, ktorý však mlčal a držal svojho chlapca okolo pliec. “Však?!”, skríkla už Samira s plačom.
“Srdiečko…”, oslovila ju zasa starká. “Pre mňa je už neskoro. Cítim, že moje slnko už čoskoro zapadne za duny mojej milovanej púšte, ale ty… buď statočná. Som rada za ten čas, ktorý sme spolu mohli stráviť, aj keď to nebolo často. Ľúbim ťa…”, dodala a s posledným výdychom ju ešte pohladila po ruke, kým jej duša naposledy opustila telo… Samira si pri tej spomienke utrela slzy a zohla sa pre list, ktorý jej predtým vypadol z rúk a znova sa do neho začítala…
… Po tom hroznom zážitku a smutnej nehode teba, telo starkej a ich priateľa priviezli na koňoch dvaja neznámi, otec so synom. Viem len, že muž, Edward, bol archeológ a trávil prázdniny v Indii so svojím synom Sebastianom. Kvôli okolnostiam sa u nás nezdržali dlho, čiže okrem týchto informácií sme o tvojich záchrancoch nič nevedeli….
Samira zasa zdvihla zrak od listu, pretože si znova na niečo spomenula. Pri rozlúčke ešte pobehla za chlapcom a zvesila si z krku jedinú vec, čo mala pri sebe. Bol to zub púštneho leva, ktorý mala na jednoduchej šnúrke. Toho pred rokmi zastrelil jej starý otec a tento náhrdelník jej darovala starká. Tá ho sama nosila dlhý čas po manželovej smrti, ako pamiatku na svoju lásku, ktorá ju náhle opustila. Samire bol cennejší ako čokoľvek iné, ale práve preto chcela, aby si ho nechal jej záchranca.
“Ďakujem… je suprový”, vyhlásil nadšene chlapec. “Budem ho strážiť ako oko v hlave”, dodal už vážnejšie a rozlúčil sa s ňou. Odvtedy prešli roky a Samira konečne pochopila, prečo jej bol Sebastian taký známy a odkiaľ ho poznala. Túto nešťastnú udalosť spojenú s tragickou smrťou jej milovanej starkej po čase zatlačila do úzadia a pre traumu úplne vytesnila z mysle. No teraz vďaka listu od mamky si na to všetko znova spomenula. Navyše, Sebastian si ju tiež pamätal, hoci nevedel, že ona je to dievčatko, ktoré zachránil. Teraz z nej bola mladá žena a vyzerala úplne inak. Jeho tiež roky zmenili, vyrástol a zmužnel, ale bol to on. Tie jeho zelené oči… Prvotný šok vystriedala radosť z toho, že teraz mu môže poďakovať. Potom znova sklonila hlavu k listu, aby si dočítala posledné riadky…
… Samira, teraz už určite rozumieš našej nadmernej starostlivosti. Možno sa ti zdalo, že ťa doma dusíme a nič ti nedovolíme, no báli sme sa, aby si tí čarodejníci neprišli aj po teba. Robili sme to z lásky k tebe. Zlatko moje, dávaj si na seba pozor a ver, že som ťa vždy nesmierne ľúbila, rovnako, ako tvojich bratov. Vy a váš ocko ste boli mojím životom.
S láskou,
mama
Samira ešte hodnú chvíľu hypnotizovala biely papier, kým vstrebala všetky informácie. Potom ho starostlivo poskladala, odložila na spodok šuflíka a postavila sa. V kúpeľni si opláchla uplakanú tvár, prstami si prehrabla neposlušné kučery a zhlboka sa nadýchla. Potom vyšla z izby s úmyslom pohľadať Sebastiana, aby mu všetko vyrozprávala a poďakovala sa mu za pomocnú ruku, ktorú jej pred viac ako desiatimi rokmi poskytol…
Maddie s Ameliou hneď natešene vbehli do obývačky a aby ostatných nerušili pri pozeraní, rukou Jamesovi naznačili, aby šiel za nimi. Ten sa len neochotne postavil z kresla a všetci traja spoločne prešli za roh haly.
“Jamie!”, zvolala Amelia a tuho si ho objala. Ten sa zatváril prekvapene, no objatie jej s úsmevom opätoval.
“Čo sa deje sestrička?”
“Ale nič… len mi tak napadlo, že po tom všetko, čo sa tu deje, som taká rada, že si tu so mnou”, odvetila mu s úsmevom a dala mu pusu na líce.
“Uhm… veď aj ja”, zasmial sa pobavene. “Zasa máš jedno zo svojich sentimentálnych období?”
“Tak nejako… no, nechám vás, Maddie sa s tebou chcela porozprávať…” Na jej prekvapenie sa Jamesov výraz zmenil, stuhol. “Tak zatiaľ, majte sa!”, zavolala Amelia smerom k nim a vrhla na Maddison nechápavý pohľad, ale ona si to nevšimla. S úsmevom na neho pozrela a hodila sa mu okolo krku.
“Taká som rada, že ťa vidím!”, vykríkla Maddie naradostene a okamžite ho pobozkala. Avšak niečo tu nesedelo, pretože bozk jej neopätoval. Začudovane sa odtiahla a zazrela Jamesov tvrdý výraz so zdvihnutým obočím.
“Čo je to dnes vami? A hlavne tebe už načisto preskočilo?!”, skríkol na ňu nahnevane. Po tom všetkom, čo si za poslednú dobu prežila, to bola pre ňu ďalšia rana do srdca.
“Čo sa stalo? Veď som si dávala pozor…”, prebleslo jej hlavou a smutne na neho pozrela. Nevedela, čo má povedať. “Prečo?”, boli jediné slová, ktoré zo seba dostala.
“Akože prečo?! To sú čo za otázky? Čo ti už Josh nie je dosť dobrý, že to zasa skúšaš na mňa? Neskutočné...”, utrúsil namosúrene.
“James… čo? Ja nerozumiem…”
“Nuž, tebe sa evidentne rozumieť nedá…”
“Prosím ťa, môžeme sa porozprávať?”, spýtala sa chvejúcim sa hlasom. James na ňu opäť naštvane pozrel. “A hlavne v pokoji”, dodala nešťastne. Vtom ich vyrušil Josh, ktorý práve kráčal okolo nich smerom do obývačky pozerať film.
“Oh, nazdar, Mad, už sa teším na zajtra”, pozdravil ju a zvodne na ňu žmurkol.
“Ehm, uhm”, zamrmlala šokovane Maddie, keď sa stratil v prítmí spoločenskej miestnosti. “Čo je zajtra?”, spýtala sa nakoniec Jamesa, pretože netušila, o čom to Josh rozprával.
“To myslíš vážne?”
“No…”
“Pri tých svojich aktivitách si ani nepamätáš, kedy máš mať rande? Josh sa tým naparuje už odvčera...”
“Čo?”, vypleštila na neho oči a snažila sa nevšímať si jeho ironický podtón. James opäť len neveriacky pokrútil hlavou.
“Ty si dnes vážne mimo.”
“Máš pravdu… Mohol… mohol by si mi, prosím, vysvetliť, čo sa za posledné tri dni stalo?”, naliehala a keď James videl, že je naozaj zmätená, napokon s povzdychom privolil.
“Fajn, ako vidím, to bude asi na dlhšie”, skonštatoval a pohybom hlavy jej naznačil, aby ho nasledovala. Spoločne prešli do jeho izby, kde mali súkromie a pohodlne sa usadili na posteľ. “Čo presne chceš vedieť?”
“Ehm, ja ani neviem…”, povedala, rozmýšľajúc, ako začať, načo si James len odkašľal. “Pamätáš si, ako som za tebou v sobotu ráno bola?” Blondiak prikývol. “Čo sa stalo potom?”
“Hmm… poobede si za mnou prišla s tým, že si mi povedala, že chceš byť so mnou. Aj som sa tomu potešil a úprimne som bol rád, že by sme mohli byť spolu, ty si vyzerala byť rozhodnutá… No hneď, ako som ti vyhovoril ten tvoj výlet, tak, ako si ma prosila, si mi vynadala do hňupov s tým, že si vymýšľam sprostosti.”
"Vymýšľaš? Prečo?”
“Pretože keď som ti povedal, že si ma sama prosila o to, aby som ti ten výlet nedovolil, vysmiala si ma. Následne sme sa pohádali a ty si odišla nafučaná do svojej izby a večer si, samozrejme, išla zasa piť, kde sa k tebe pridal Josh. Neviem, čo ste tam robili, ale odvtedy sa na seba usmievate ako také hrdličky a vždy, keď okolo mňa prejdeš, tváriš sa, akoby som ti odhryzol z prsta… Maddison, nerozumiem týmto tvojim stavom, tak, ako som nerozumel ani predtým, prečo sa správaš ako rozdvojená osobnosť, no asi by si vážne mala zájsť za niekým kompetentným a porozprávať sa o tom... ” Maddie už však zvyšok jeho slov nevnímala, bola šokovaná z toho, ako sa chod diania tak veľmi mohol zvrtnúť.
“Panebože, to som fakt spravila?” “No skvelé”, povzdychla si nešťastne. “Vracali sme sa späť len o sprosté tri dni a aj tak sa to dokázalo takto posrať? Veď som sa držala pri zemi, tak, ako mi kázala Joy a nepovedala ani slovo o tom všetkom, tak prečo sa tak udalosti zvrtli?”
“Mimochodom, keď tak na teba pozerám... Čo si zasa stvárala? Znova máš obviazanú ruku... ako vtedy…”, spýtal sa, no zvyšok už nedopovedal, pretože v tom momente mu došlo, o čo tu ide. “Prečo si sa vracala v čase?”
“Aby som zabránila tomu sprostému výletu!”
“Kvôli čomu? Čo sa tam stalo, že si kvôli tomu musela cestovať do minulosti?”
“Zomrel si”, hlesla napokon nešťastne a opäť jej prešiel mráz po chrbte.
“To vážne? Ako…?”, vytreštil na ňu James oči.
“Ja neviem… okolo domu bola nejaká nová ochranná bariéra. A… keď sme sa snažili prejsť cez bránu, celé auto, spolu s nami odhodilo obrovskou silou späť…a...”, jachtala, no pri spomienke na tie udalosti ju zaliala vlna smútku a ľútosti a do očí sa jej tisli slzy.
“Fú… no tak, neplač. Veď nakoniec sa to nestalo, sme tu, živí a zdraví…”
“Možno nie, ale ako pozerám, aj tak som zasa o teba prišla.... ja... nechápem…”
“Ale, pokoj… no stalo sa. Ja sa vám do vášho hrkútania s Joshom nechcem montovať. Posledných pár dní si mi jasne dávala najavo, čím pre teba som. Ublížilo mi to, to áno, no na druhú stranu, teším sa, že ste si k sebe našli cestu, po tom všetkom, ako si sa snažila aj po tieňovej hre.”
“Ale…”
“Žiadne ale, Maddie. Vybrala si si, tvoje srdce si vybralo samo. Asi to tak malo byť, asi ste si predsa boli súdení… A teraz, ak dovolíš, ešte by som si rád dopozeral ten film”, povedal a postavil sa z postele, pretože aj jeho začínala premáhať tiaž vlastných emócií. Chcel byť s ňou, no ona mu dala jasne najavo, čo chcela. Vybrala si Josha a James nebol z tých, ktorý by mali v záujme prekaziť niečí vzťah, aj keď začínajúci, obzvlášť nie vtedy, keď sa jednalo o jeho kamaráta. Pokynul jej, aby tak urobila aj ona a spoločne vyšli von. James vrátil späť do obývačky a Maddie nešťastne vybehla hore schodmi do svojej izby.
“Nie, nie, nie! Čo sa to deje?! Takto to predsa nemalo byť!” pomyslela si a rozzúrene kopla do rohu postele. A aj keď ju noha kvalitne zabolela, bolo jej to jedno. Naozaj bola jej minulá verzia taká stupídna? Naozaj zahodila možnosť byť s Jamesom len kvôli nejakej hlúpej hádke? V tej chvíli si želala, aby to všetko bol jeden veľký sen a keď sa zobudí, všetko bude v poriadku. Čo mala teraz akože robiť? Riešiť veci zasa s horúcou hlavou? Nie, tomu sa bude snažiť vyhýbať, pokiaľ to bude možné. Aby niečo náhodou zasa nedopadlo zle, ako tam niekde v minulosti, keď sa s Jamesom pochytila kvôli úplnej sprostosti. Ako je to vôbec možné? Veď taká protivná nie je, určite nie. Jasne si pamätala svoje pocity v ten deň, keď sa s Jamesom dávala dokopy. Určite by ho neodkopla len kvôli niečomu takému… Jednoducho tomu nemohla uveriť. A čo s Joshom? Čo sa má tváriť, že sa nič nestalo a pokračovať v tejto novej realite? Hoci jej srdce túžilo po niečom inom? Vyčerpane sa zvalila na posteľ a premýšľala nad svojím osudom. Netrvalo však dlho a cestovanie v čase si vyžiadalo svoju daň. Energia, ktorú na to vynaložila ju napokon uvrhla do bezsenného spánku.
Tmavá nočná obloha bola posiata trblietavými hviezdami. Bola bezoblačná, ale dusná noc, no Joy sa zimomravo striasla. Stála na terase a zrakom blúdila po záhrade. Pred polhodinou sa rozlúčila s Maddie a Ameliou, s ktorými cestovala v čase, aby zachránili Jamesa a potom sa vybrala do svojej izby. No nedokázala už len tak nečinne sedieť a čakať na Ardena. A tak sa v kúpeľni napila vody a vydala sa ho hľadať. Prešla učebne, klubovňu, obývačku a ostatné miestnosti, ale akoby sa po ňom zľahla zem. Áno, vždy bol majster v zašívaní sa, to Joy vedela a tak sa ešte rozhodla poobzerať sa vonku. Povzdychla si, odtrhla zrak od oblohy a unavene si pretrela oči. Posledné udalosti jej dávali zabrať a ona sa cítila čím ďalej, tým viac vyčerpaná. Vykročila smerom k chodníčku a pomaly sa prechádzala. Keď sa blížila k jazeru, privítalo ju kŕkanie žiab a poletujúce svätojánske mušky. Vtom si všimla, že na konci starého móla niekto sedí. Zaostrila teda zrak… tie zhrbené plecia dôverne poznala a vo vnútri pocítila záchvev radosti, ale aj neistoty. S búšiacim srdcom vkročila na drevený mostík, ktorý siahal až doprostred jazierka.
“Ahoj”, pozdravila Ardena tichým hlasom, prisadla si k nemu a nohy spustila dole, no na rozdiel od neho na hladinu nedočiahla.
“Povedal som ti, že chcem byť sám…”, odvetil jej a ani na ňu nepozrel. Joy chvíľu mlčala a pozorovala, ako mu voda obmýva bosé chodidlá. Potom pozrela na jeho meravý, ale krásny profil.
“Viem, ale… už si preč pár hodín a… chýbal si mi”, povedala a nervózne si zoškrabovala ružový lak z nechtov.
“Joy…”, povzdychol si, ale ona mu skočila do reči.
“Áno? Chceš sa konečne so mnou porozprávať, alebo zasa bez slova odídeš?”, opýtala sa ho ostrejšie, ako chcela. “Či pošleš preč mňa?”
“Nie”, odvetil a konečne sa k nej otočil. V čiernych očiach sa mu jagali hviezdy a pohľad mal na okamih mäkký… no potom akoby sa spamätal, zasa mu ochladol. “Ale áno, máš pravdu, mali by sme sa pozhovárať”, dodal a Joy pri jeho slovách zamrazilo.
“Fajn, tak začni”, odvetila tíško a čakala. Arden bol pár sekúnd ticho… alebo minút? Jej to aj tak pripadalo, akoby prešli celé hodiny, kým znovu prehovoril.
“Moja”, oslovil ju na úvod nežne a na tvári sa mu zjavil slabý úsmev. “Vieš, ako ťa milujem, však? A tiež som si vedomý toho, ako ľúbiš ty mňa”, doložil a Joy sa tiež usmiala. Už sa naťahovala za jeho rukou, čo mal položenú v lone, keď jej na polceste zamrzla. “A to som nemal nikdy dopustiť.”
“Arden, o tom sme sa už predsa bavili…”, zmohla sa na chabú odpoveď.
“Áno, bavili a ja som naivný idiot, čo dovolil, aby to zašlo až sem a vyústilo do dnešného popoludnia. Temnota nado mnou preberá kontrolu a ja tomu už nedokážem čeliť. Joy, hoci pre teba by som spravil prvé aj posledné, nezvládam to. Myslel som, chcel som veriť, že áno, ale nejde to. Je len otázkou času, kedy ma to zlo pohltí. Cítim, že je silnejšie, ako bolo naposledy, nedá mi dýchať, dusí ma… chce ma úplne ovládnuť, ovíja okolo mňa tie svoje odporné, lepkavé, čierne chápadlá a ja prichádzam o zdravý rozum… Nie som pre teba vhodný muž.”
“Nebuď smiešny”, zvolala a chcela, aby to vyznelo nazlostene, no bolo to skôr, akoby ho prosila. “Ty si to najlepšie v mojom živote.” Arden však stisol pery.
“Nedokážem ti dať to, čo si zaslúžiš a potrebuješ. Lásku, šťastie, pokoj, istotu, zázemie… A tak by som chcel! No so mnou nie si bezpečí.” Joy ho len počúvala a mala pocit, že jej zastane srdce. Ruky sa jej roztriasli a niekde v diaľke začula úder hromu… Ticho pred búrkou...
“Dal si mi toľko lásky, koľko sa mi nikdy nedostalo a som s tebou šťastná. Áno, ja viem, nie je to vždy ružové, ale čo je? Vždy sa nájdu nejaké problémy a keď sa toto všetko skončí…”, namietala a snažila sa normálne dýchať, sústrediť a nájsť možné východisko z tejto nočnej mory. Arden však pokrútil hlavou a vstal, Joy ho nasledovala. “Sľúbil si mi, že so mnou ostaneš!”, zvolala a v zúfalstve ho schmatla za tričko.
“Áno, sľúbil, kým to bude pre teba to najlepšie. Aby som ťa napríklad ochránil pred otcom, ale teraz… Moja láska je tvojím prekliatím”, odvetil a chytil ju za útle plecia. “Ty to stále nechápeš? A keď sa toto všetko skončí?! Kedy?! Možno nikdy…”
“To nemôžeš vedieť…”, zadívala sa mu uprene do očí.
“Nie, ale jedno viem určite… medzi nami je koniec.” Arden hovoril jasne, pomaly a tmavými očami sledoval, ako Joy vstrebáva, čo jej práve povedal. Búrka sa medzitým približovala a zdvihol sa vietor, ktorý mu vohnal vlasy do tváre. Joy vystrela ruku a trasúcimi prstami mu ich nežne zastrčila za ucho.
“Nerob to, sám to nechceš”, zašepkala po chvíli ticha a stále sa mu dívala do mrazivých očí, ktoré sa na okamih zohriali. No potom zažmurkal, zovrel jej zápästie a pritlačil ho späť k jej boku. Jeho oči boli znova neoblomné, tvrdé a jej zmeravelo celé telo. Už sa rozhodol...
“Nemôžeme byť spolu. Tiež som si dovolil veriť, že naša láska prekoná temnotu, čo v sebe nosím, ale opak je pravdou a potom, čo sa stalo dnes popoludní som si uvedomil, že je čas to ukončiť. Pretože ja… ja som už unavený z môjho života, z toho, že stále musím čeliť tomu šialenstvu. Nezaslúžim si byť s niekým, ako si ty.”
“Arden, prosím ťa, čo…”
“Zničil by som ťa a to nechcem. Už teraz ťa ničím.”
“Ale to nie je pravda! To tá sprostá temnota si s tebou robí, čo chce! Ty za to nemôžeš a chápem to! Kto iný by ti rozumel, keď nie ja..”, kričala na neho. “Nemôžeš ma opustiť, ja sa ťa jednoducho nevzdám!”, dodala s plačom a udrela ho malými päsťami do hrude.
“Odpusť mi. Nechal som to zájsť priďaleko a je mi to ľúto…” Jeho slová preťal jasný blesk a na okamih mu osvetlil tvár. Mal v nej rovnakú bolesť, ako cítila ona vo svojom srdci. Hrom im zarachotil nad hlavami a dopadli na nich prvé dažďové kvapky. Vzápätí sa spustil taký lejak, že obaja ostali v sekunde do nitky premočení. “Poď, ešte prechladneš…”, povedal a otočil sa na odchod.
“Prečo sa staráš?! Veď pre teba som už odteraz nikto!”, snažila sa Joy prekričať besnenie búrky.
“Dofrasa, Joy! Stále ťa milujem a vždy budem, ale pochop konečne, že to robím len pre tvoje dobro!”, zvolal už tiež nahnevane a obrátil sa k nej späť.
“Nie! Robíš to preto, lebo si slaboch, ktorý sa vzdáva! Sám si povedal, že si unavený z toho večného boja! Tak fajn, vzdaj sa a preži svoj život v službách zlej moci ako nejaká nesvojprávna bábka!” Mozog jej vypovedal službu, odmietala skutočnosť, že má o neho prísť. Vnútri sa rúcala a v hrudi jej rástla a stále sa prehlbovala obrovská diera plná prázdnoty.… Arden ostal šokovane stáť s otvorenými ústami.
“Nepovedal som, že to vzdávam úplne! Budem bojovať s tým svinstvom do posledného dychu, ale viem, že je to dopredu prehratý boj!”
“Tomu neverím, vždy existuje nejaké východisko, nejaké riešenie...”, nedala sa Joy len tak odbiť, no on len v zúfalo prevrátil očami.
“Nič o tom nevieš, moja zlatá! Nemáš ani šajnu o tom, čím všetkým som si prešiel a prechádzam! Myslíš, že som celý ten čas sedel na zadku a nariekal? Nie! Prehľadal som všetko možné aj nemožné, aby som zistil, ako sa zbaviť toho zla, ale nič! Dokonca som sa v otcovom labáku potajomky pokúsil vyvinúť nejaké sérum, ale aj to skončilo fiaskom. Trápim sa s tým už roky a ty poznáš len malý zlomok… Toto nie je len temnota sama o sebe, toto je niečo vyššie a silnejšie. Sama si to dnes zažila... Alebo sa ti nebodaj páčilo, ako som sa k tebe správal? Ako som po tebe vyštartoval?! Nevyzerala si tak!”
“Ale priviedla som ťa späť! A urobím to znova!”, odvetila tvrdohlavo.
“A keď nie?! Ja viem, že to myslíš dobre, ale už je neskoro. Pre mňa to tiež nie je ľahké, práve naopak! Držal som sa ťa ako topiaci sa slamky, ako záchranného kolesa, ale tie svetlé a šťastné momenty, ktoré sme spolu prežili, mi v hlave blednú, vzďaľujú a pomaly sa vytrácajú. Je koniec, jasné?! Vtlč si to do tej svojej peknej hlávky!”, odvetil naštvane.
“Tak… tak… môžeme o pomoc požiadať Falathara, keďže ani Aurore sa nedá veriť. Alebo Drullu…”, pozrela mu odhodlane do očí a založila si ruky vbok. “Namiesto toho, aby si sa všetkého vzdal a opustil ma, mali by sme radšej za nimi zájsť a o všetkom ich informovať. O tebe, Victorovi, o experimentoch, o zmarených životoch… Keď už máš také výčitky kvôli tomu, čo ste vykonali, tak vezmi spravodlivosť do vlastných rúk a povedz im to. Áno, sú to elfovia, ale myslím, že by nám pomohli! A sú veľmi múdri, možno budú vedieť, ako ťa zbaviť temnoty!”
“Ako to myslíš, že sa Aurore nedá veriť? Alebo vieš čo… je mi to jedno, aj tak o tom nemôžem nikomu povedať a ty to dobre vieš!”, pokrútil odmietavo hlavou. “Zo zúfalstva hľadáš riešenia tam, kde nie sú!”
“To nie je pravda! Ale sa bojíš sa urobiť správnu vec?”
“Tak som to nemyslel!”
“A ako? Treba s tým niečo robiť! Hovoríš, že s tebou nie som v bezpečí… a bez teba áno? Pred necelou hodinou som sa vrátila z minulosti”, ukázala prstom na dom. “... kde som spolu s Maddie a Ameliou zachraňovala Jamesa, pretože tvoj otec ho svojimi pokusmi zabil! Večer sme ho našli v labáku… stuhnutého, mŕtveho. Koľký bol asi v poradí?” Arden zbledol, stuhla mu sánka a zadíval sa na drevené dosky móla. “A čo Christian? Nedlhuješ to aspoň jemu?” Po jej slovách ho až myklo. “Navyše, čo sa týka Aurory… tiež zabila nejakého neznámeho muža, pretože sa vyhrážal, že sa tvojmu otcovi pomstí smrťou za svoju mŕtvu, navyše tehotnú manželku. Takže je očividné, že paktujú spolu.” Na Ardenovej tvári sa zjavilo prekvapenie, toto nečakal. Nevedel, že Aurora o všetkom vie a ešte aj otca chráni, no...
“Victor je totálne oblbnutý, Aurora očividne tiež a ja ich budem čoskoro nasledovať, tak… Jednoducho to nemá zmysel! To, čo ovláda naše mysle je tisíc krát silnejšie ako vy všetci dohromady!”
“Tak potom prečo čakáme na nejakú Temnú a sme obkolesení ochrannými bariérami, keď žijeme v epicentre s obludou, ktorá si zahráva s vašimi hlavami a so životmi našich priateľov a spolužiakov?!” Kým jej stihol niečo odpovedať, v Joy sa v tej chvíli zdvihla taká vlna nevoľnosti, až sa jej zakrútila hlava. Chytila sa za brucho, na okamih privrela oči a zatackala sa.
“Joy, je ti zle? Čo sa deje?”, opýtal sa jej Arden vystrašene, ale už bolo neskoro. Keďže stála na kraji móla, stratila rovnováhu, pošmykla sa na mokrých doskách a už len cítila, ako stráca pevnú pôdu pod nohami. “Joy!”, zvolal Arden a v snahe zabrániť jej pádu k nej rýchlo prikročil. Ona k nemu ešte stihla vystrieť ruku, za ktorú ju chcel zachytiť, no ich prsty sa už len letmo o seba obtreli a Joy zmizla pod rozbúrenou hladinou tmavého jazera. “Doriti, doriti, doriti!”, zahromžil a v momente skočil za ňou dokonalú šípku…
Joy sa ponorila do vody a pocítila paniku. Ešte sa nenaučila plávať a v tom šoku sa ani nestihla nadýchnuť, do pľúc sa jej dostávala voda. Zo všetkých síl sa snažila dostať hore, no cítila, ako klesá na dno, keď vtom ju okolo hrudníka schytili dôverne známe ruky a za chvíľu sa ocitla na vzduchu, po ktorom doslova lapala a nevedela chytiť dych.
“Pokoj, moja… hlavne sa upokoj”, šepkal jej Arden nežne do ucha a plával s ňou k brehu, kde si sadol na trávu. Tam si Joy k sebe pevne pritisol, no ona stále kašľala. “Si v poriadku?”, opýtal sa jej s obavami a odhrnul jej mokré vlasy z čela, načo pokrútila hlavou.
“Nie som...”, zašepkala ešte trochu zadýchane a slzy na lícach sa jej miešali s dažďom, ktorý naokolo nich šumel. Búrka ako rýchlo prišla, tak aj prehrmela a ostali po nej len padajúce kvapky.
“Celá sa trasieš.” Áno, to bola pravda, lenže nie len od zimy, ale od bolesti a hnevu. Arden sa postavil a zdvihol ju na ruky, ona sa schúlila do jeho náručia a hlavu mu položila na hruď. To bolo miesto, kde sa cítila doma a bezpečne, hoci nevyspytateľnosť temnoty, ktorú v sebe nosil, predstavovala pravý opak. Cítila jeho rýchly, rozhodný krok a prestala vnímať okolie. Pre Joy teraz bola podstatná len jeho blízkosť, vôňa, teplo, ktoré mu sálalo z tela a tlkot jeho srdca. Nič viac na tomto svete pre ňu v tejto chvíli neznamenalo viac. “Joy… už sme tu.” Jeho melodický hlas ju vyrušil z príjemného snenia. Jemne ju postavil na nohy, ktoré mala ako zo želatíny a začal jej vyzliekať mokré a špinavé oblečenie, ktoré ledabolo pohádzal na kopu do rohu kúpeľne. Potom ju postavil do sprchy a pustil vodu.
“Aúúú”, zjajkla, keď jej na nahú pokožku dopadol horúci prúd.
“Ach, prepáč”, ospravedlnil sa Arden, znížil a nastavil správnu teplotu. “Toto ťa zohreje, donesiem ti ešte suché…” Nedopovedal, pretože Joy ho chytila za zápästie a nešťastne sa mu zadívala do očí.
“Aj ty sa potrebuješ zohriať…”
“Hneď sa vrátim, len čo ti donesiem čisté oblečenie”, odvetil Arden a jemne sa vymanil z jej zovretia.
“Nám”, opravila ho tichým hlasom, načo prikývol.
“Áno, nám.” Keď sa vrátil do zaparenej kúpeľne, veci položil na bielizník a do ruky vzal uterák. Chcel ju poutierať, no ona ho znova vzala za ruku. “Joy, prosím…”
“To ja ťa prosím… poď ku mne. Aspoň na pár momentov si chcem ešte naposledy vychutnať tvoju blízkosť, kým… kým navždy odo mňa odídeš…” Arden mal pocit, že mu krváca srdce a vedel, že jej tiež. Tá skutočnosť ho privádzala na dno zúfalstva. Tak veľmi ju miloval a seba tak nenávidel… Celou svojou podstatou túžil po tom, aby jej bol schopný dať šťastie a lásku, čo by nezraňovala, ale naopak, prekvitala a liečila. Keď sa díval do jej krásnej tváre, ktorá bola poznačená smútkom a bolesťou, najradšej by si otrieskal tú svoju poondiatu hlavu o stenu. Cítil však, že ho znova začína bolieť a tetovanie ho pálilo čím ďalej, tým viac. Chcel byť silný a stáť si za svojim, ale… Napokon predsa zo seba zhodil vlhké oblečenie a vstúpil do sprchového kúta k Joy. Tam si ju k sebe pritúlil a ona sa k nemu tesne privinula. Vnímal jej sladkú prítomnosť, krehké, štíhle telo, na ktorom dôverne poznal každú krivku, hebkú pokožku tak intenzívne a všetkými zmyslami, ako nikdy predtým a slzy sa mu miešali s kvapkami vody zo sprchy. Posledný krát ju držal v náručí… Áno, bola to jeho voľba, ale nedobrovoľná, no musel to spraviť. On už bol navždy stratený, tým si bol istý, bola to len otázka času. Arden s Joy nevedeli, koľko tam spolu v objatí stáli, prestali sledovať čas, ten plynul mimo nich, mimo ich mučivú realitu. Keď sa jej už od vyčerpania podlamovali nohy, jemne, no veľmi neochotne ju pustil. Oboch ich poutieral, Joy obliekol jej nočnú košieľku, sebe v rýchlosti natiahol džínsy a sivé tričko. Potom ju znova zdvihol na ruky, odniesol do spálne a uložil do postele, kde ju starostlivo pozakrýval.
“Jedla si dnes od raňajok vôbec niečo?”, opýtal sa, keď si k nej čupol. Ona pokrútila hlavou, chytila ho za ruku a priložila si ju k perám.
“Nemám chuť”, odvetila tíško a ako na povel jej zasa skrútilo žalúdok. Navyše, bola neskutočne unavená. Arden sa nahol a na čelo jej vtisol vrúcny bozk. Joy sa smutne pousmiala a spod jedného viečka sa jej vykotúľala slza. “Ľúbim ťa, Arden…”
“Viem. Aj ja teba, moja, vždy budem. Vždy…”, odvetil jej so smútkom v hlase a pohladil ju nežne po vlasoch.
“Urobím všetko preto, aby si opäť získal slobodu. Dostanem ťa späť, za každú cenu, to ti sľubujem”, zašepkala a pozrela mu do očí. On sa na ňu pár sekúnd len bez slova díval a potom sa postavil. Tak veľmi toto krehké, ale silné žieňa miloval...
“Joy, neupínaj sa na zbytočné nádeje. Je mi to ľúto, ale je koniec”, dodal s kamennou tvárou a iba on vedel, koľko úsilia a bolesti ho to stálo. Musel odísť… hneď a zaraz. Ich ruky sa od seba pomaly vzďaľovali, až sa dotýkali len končekmi prstov. Napokon sa jej vyšmykol a dlaň jej ostala až kruto prázdna. Posledné, čo ešte vnímala predtým, ako upadla do milosrdnej ríše snov, bol jeho vzďaľujúci sa chrbát a dlhšie vlasy, ktoré mu viali počas rýchlych krokov, ako sa ponáhľal preč. Viac sa za ňou už neobzrel…
Ráno sa Joy zobudila pomerne neskoro. Do izby už veselo svietilo slnko, akoby sa v noci nič nestalo a jej sa nezrútil celý svet. Nemusela sa ani otočiť, vedela, že je tu sama, pretože nepočula Ardenov pravidelný dych a necítila jeho hrejivú blízkosť. Bol preč… Chvíľu len tak civela do plafóna a rozmýšľala, ako bude teraz jej život vyzerať bez neho. Potom sa otočila nabok a na nočnom stolíku zbadala kúsok papiera. Spoznala na ňom jeho písmo. Rýchlo sa nadvihla na lakti a dychtivo sa po ňom načiahla.
Včerajšok ma veľmi mrzí, ale stojím si za tým, ako som sa rozhodol. Hoci ma to neskutočne bolí a Teba som zranil. No keby sme spolu zostali, zranil by som Ťa ešte viac a to v žiadnom prípade nemôžem dovoliť. Neodpustil by som si to. Prosím Ťa, nevyhľadávaj moju spoločnosť a vyhýbaj sa mi. Nedrž sa silou mocou svojej nádeje, že ma získaš späť. To sa už nikdy nestane. Hlavne vtedy, ak znovu prepadnem temnote, pretože by som ti mohol ublížiť. No sľubujem, že proti nej budem bojovať, ako som povedal. Keby sa mi ju nejakou šťastnou náhodou podarilo prekonať, budeš prvá, za kým prídem, pretože moje srdce zostáva navždy u Teba. A keď nie a stane sa zo mňa monštrum, zabudni na mňa. Ale neboj sa… čas vylieči všetky rany a ty si paňou všetkého času na tomto svete. A raz budeš opäť šťastná, pretože si to zaslúžiš.
Ďakujem za všetko, moja. Vďaka Tebe som mal znova pocit, že žijem… aspoň na chvíľu.
Keď na snehobiely papier dopadla jej prvá slza, vznietil sa a príjemne ju pošteklil na ruke. Joy zahmleným pohľadom sledovala tancujúce žiariace iskričky v slnečných lúčoch, kým sa úplne nevytratili. Potom si vzala Ardenov vankúš, ktorý ešte voňal po ňom a pritisla si do neho tvár. Na vyučovanie jej ani nenapadlo ísť, zahrabala sa do prikrývky a stratila v bezmyšlienkovom omámení. Celou silou sa držala v otupenosti, ktorá jej pomáhala zatlačiť do úzadia všetko trápenie, no diera v hrudi sa jej stále bolestivo zväčšovala…
Keď sa Tessa ráno prebudila, cítila sa nejaká iná. Chvíľu len tak zízala pred seba a uvažovala, čo sa to s ňou za posledných dvadsať štyri hodín stalo. Ona prijala možnosť, že je čarodejnica? Ona pripustila, že vie ovládať živel? Nie, ona sama je živel, vášnivý a nebezpečný plameň, ktorý však musí skrotiť skôr, než niekomu skutočne ublíži. Lenivo sa natiahla a posadila sa na posteli. Zložila si nohy pod seba a začala sa hrať so svojimi vlasmi. Potichu si pospevovala svoju obľúbenú pesničku Dark Side a zasnene pozorovala slnečné lúče, ktoré sa snažili predrať ťažkými, temne modrými závesmi, ktoré zdobili okná jej izby. Zrazu mala pocit, že potrebuje bežať, vybehnúť zo spálne a žiť. Byť tou, ktorou bola včera. Nehrozenou a novou. Byť tou, ktorá sa nebojí a dáva priechod svojej vášni a živlu. Rýchlo zoskočila z postele a prebehla do kúpeľne. Pri tónoch Teenage Dream sa upravila, vlasy si nechala sčesané nabok v dlhom vrkoči, niekoľko pramienkov jej nedbalo viselo pozdĺž tváre. Na oči naniesla svoju obľúbenú čiernu linku, ktorú vytieňovala striebornosivými tieňmi. Nakoniec si už aj tak dlhé riasy zvýraznila čisto nočnou čiernou maskarou. Mrkla na seba do zrkadla a pousmiala sa. Milovala, ako sa dokázala upraviť. V izbe prešla k oknu, roztiahla závesy a sama sebe sa čudovala, keď míňala budík na nočnom stolíku. Pol šiestej a ona je hore. Akoby sa nemohla niečoho dočkať, akoby jej neviditeľná sila vlievala život do žíl a túžbu. Neovládateľnú túžbu po možnosti predviesť svoje schopnosti. We Are Young bola ďalšie skladba, ktorá ju ráno sprevádzala. Obliekla si pri nej nebesky modrý kostýmček. Keď sa videla v zrkadle, musela sa smiať. Tak chladná a neprípustná, odmeraná sa zdala byť v tom oblečení a svojom dokonalom účese. Popritom sa navyše cítila tak plná života a ohňa pomsty i ohňa ochrancu. Chcela vedieť, čo všetko ešte dokáže… Zhodila zo stolíka knihu, s ktorou večer bežala za Joy, obula si čierne vysoké lodičky a vybehla z izby. Chcela byť na dnešnej hodine prvá a ukázať Ardenovi, že je rozumné dievča a že sa rozhodla poddať svojmu živlu aj sile. Naviac cítila, že vďaka nemu je jej sila skutočnou mocou. Nevedela ako ani prečo, ale v jeho blízkosti mala pocit, že je silná a mocná. Neuveriteľne mocná. Možno si to len nahovárala, veď ani nevedela, aká mocná v skutočnosti môže byť, nikdy to neskúsila, vždy sa mágii bránila
Vlastne všetky tie filmy, čo videla, alebo knihy, čo čítala, bola to len zábava. Neverila, že by sa niečo z toho mohlo stať. Keď vychádzala s partiou z kina, bavili sa, čo sa im páčilo, kým by chceli byť a čo je úplný nezmysel, nevnímala ich. Pre ňu to bolo celé nezmysel a obvykle šla len preto, že z toho mohlo byť nákupné popoludnie a ona chodenie po obchodoch milovala. Zvlášť v spoločnosti chlapcov, zbožňovala totiž obdiv a obdiv samej seba ju nebavil toľko, koľko ten ich, alebo závisť Sant, keď sa Tessa oproti nej zmestila do šiat. Zbehla po schodoch, chcela si ísť len po kávu, bolo pol ôsmej, dúfala, že len nakukne do kuchyne a pôjde na hodinu. Ale keď vošla dnu, zostala šokovaná. Miestnosť bola plná jej spolužiakov, dokonca tam postávala aj Aurora a niečo hovorila. Trochu jej trvalo, kým sa spamätala, toto bola čiara cez rozpočet, jedáleň plná ľudí a ešte navyše Aurora. Tá žena jej bola nesympatická a odporná. Mala pocit, že z nej vysáva energiu už len obyčajným pohľadom.
“Ach, Tessa, milé, že si dorazila a nenechala nás čakať. Práve som oznámila prerozdelenie do nových vyučovacích skupín. Od dnes bude tvojím mentorom pán Devon. Viac nemám čas vysvetľovať, prišla si neskoro.” Tessa len naprázdno preglgla.
“Ale ja potrebujem, aby mojím mentorom zostal pán Pierce.”
“Nevidím k tomu dôvod. Naviac, už je rozhodnuté”, odbila ju Aurora a odišla z miestnosti. Tessa sa rozhliadla okolo seba, všetci si niečo šepkali, alebo sa medzi sebou bavili a niektorí sa na ňu chvíľkami snáď aj pozreli. Bola plná zlosti a nenávisti, chcela vybehnúť za ich riaditeľkou, ale niekto ju chytil za ruku. Nika.
“Nerob to.”
“Čože? Čo nemám robiť?”
“Aurora rozhodla, s tým už nenarobíš nič, čím by si ju obmäkčila”, pousmiala sa blondínka, načo si Tessa len vzdychla.
“Fajn”, odvetila. Tessa sa snažila nájsť Ardena alebo Joy, dúfala, že ak uvidí ju, on nebude ďaleko, ale nezahliadla ani jedného. Bola v takom šoku, že si nestihla dať ani svoju kávu a vydala sa do novej učebne. Keď vchádzala do dverí, sklamaná a zničená, usmievala sa na ňu nová mužská tvár. Spolužiak, nie učiteľ. Pohŕdavo prešla okolo neho a zosunula sa do lavice, akoby to mala byť jej vlastná poprava…
“Slečna Criss, mohla by ste mi predviesť, nakoľko ovládate svoju schopnosť?” Keď k nej ten nový mentor prehovoril, dívala sa skôr cez, ako na neho.
“Čože?” Everett len prevrátil očami a pousmial sa sám pre seba.
“Už večer som si všimol, že ste jedna z tých slabomyseľnejších, ale nevedel som, že nepochopíte tak ľahkú úlohu. No nič, slečna Aldaine má dnes zjavne na práci niečo lepšieho ako výuku. Zaujímavé, chcel som zistiť, nakoľko je schopná skutočne ovládnuť čas. Jej schopnosť ma z tých vašich zaujala asi najviac, lebo je pomerne vzácna, no budem sa musieť zmieriť s tým, že jej preskúšanie sa odkladá. A ešte tu máme mať elfku, ale zátylok ma nesvrbí, takže ani tá zjavne dnes na hodinu neprišla.” Vtom okolo Everetta preletel lúč svetla, ktorý sa zlomil a zmenil svoju dráhu naspäť k svojmu majiteľovi, kde sa mrknutím Eveterettovho oka premenil na ticho padajúci prach. “Ach, no samozrejme, pán Keyton, počul som, že máte nebezpečnú schopnosť, ale takto ňou plytvať? Mali by ste sa ju naučiť používať”, dodal smerom k Sebastianovi. V Tesse rástol hnev aj nenávisť.
“Za to, že tu nie je Leila, môžem ja”, vyhŕkla na mentora a uvedomila si, že by sa mala za bielovláskou staviť a zistiť, ako na tom je.
“Nemám pocit, že by som sa na niečo pýtal, slečna”, mávol Everett Devon rukou do vzduchoprázdna a sledoval iskričky hnevu v jej očiach. Sebastian sa nadýchol k nejakej slovnej reakcii, ale on ho prebodol pohľadom. “Nezaujíma ma, že chcete brániť jej česť alebo čo ja viem, čo má. Ak nevie dostatočne využiť svoju schopnosť, je nanič. Vlastne, rovnako ako vy. Mali by ste sa so svojou mocou viac zblížiť.” Tessa nevedela, či má plakať alebo zúriť. Tento muž sa na ňu nedíval ani ako na ženu, ani ako na čarodejnicu, vnímal ju ako neschopnú. Bola len odpad, podľa neho bola nanič. Zdvihla sa a ako omámená na neho uprela svoj pohľad. Bol prázdny, jej oči boli čierne ako neuveriteľné hlboké jamy a priepasti. Nevedela to, cítila len, ako v nej vrie krv a ako sa ona sama stáva plameňom skazy a bolesti. Keď zdvihla dlaň a chcela zaútočiť na svojho nového učiteľa, začula len jeho pohŕdavý smiech. Z jej smrtiacej zbrane, ktorú mala problém prekonať aj veľmi skúsená elfka Leila, sa stal maličký plamienok tancujúci pred ňou na stole. Ten pomaly zhasínal a lapal po kyslíku, aby sa mohol znova rozhorieť, ale napokon z neho zostala len kôpka prachu, ktorú rozfúkal vietor vchádzajúci do miestnosti pootvoreným oknom.
“Toto je akože všetko?”, povýšenecky ju podpichol Everett a prešiel späť ku Sebastianovi. “Počul som, že si na poslednej hodine narobila rozruch a spôsobila doslova katastrofu. Ak týmto, začínam mať pocit, že táto škola je viac na úpadku, ako som si myslel.” Tessa zažmurkala a lapala po dychu, keď Everetta počúvala. Cítila, ako sa jej vnútro mení na samotný plameň, ale nedokázala ho dostať von.
“Neviem”, odpovedala skleslo a so sklonenou hlavou si sadla do lavice. Everett len pokrútil hlavou a svoju pozornosť jej už ďalej nevenoval. Tesse sa po lícach rinuli slzy, bola vyčerpaná, cítila v sebe toľko energie a sily, ktorú chcela vypustiť a toho namyslenca umlčať, no nedokázala ju uvoľniť. Miesto toho len dokázala, že je slabá a nič nevie. Nepomáhali jej ani emócie. Ako je to možné? Victor aj Arden ju predsa pomocou emócií dokázali natoľko vyprovokovať, že zapálila knihu, že zo svojej bolesti posiala celú svoju izbu ohňom a z rozhorčenia dokázala šľahnúť plameňom po svojom mobilnom telefóne. Zrazu jej nič nedávalo zmysel. Jej mágia, strach ani bolesť alebo nenávisť, jej pomsta sa v jej vnútri rozpadla rovnako, ako sa vznášal popol jej vlastného kúzla na podlahu učebne. Nevnímala, čo Everett vraví Sebasianovi, ani jeho odpovede, že sa vlastne venujú učeniu a preberaniu jeho energie, toľko podobnej tej jej. Hlavou jej šli iba tóny skladby The Scientlist, ktorá hrala, keď prvý krát sklamala svojho otca. Tá sa jej upäla v myšlienkach na bolesť, ktorá jej bola spôsobená, keď na ňu otec kričal a Tessa sedela na podlahe v roztrhaných šatách, plakala a bála sa, pretože na ňu vtedy tiež prvý krát položil ruku. Bola jeho sklamaním a dával jej to patrične najavo. Občas si pripadala v jeho dome veľmi nechcená, jej matka sa jej nevenovala a vďaka otcovi sa cítila malicherná a panovačná. Vraj len utrácala jeho peniaze a nie je dobrá vôbec nanič. Možno keby sa dobre vydala… ale ani tak by jej nepovedal pekného slova. Bola to jej skladba bolesti a sklamania. Tentoraz však sklamala samu seba a na to bola zvyknutá ešte menej ako na čokoľvek iného. Nedokázala sa nad to len tak povzniesť, cítila ťarchu svojho sklamania, bolesť z neho a tiež bezmocnosť. Nemohla dýchať a jej srdce jej búšilo tak prudko, až sa bála, že ju opustí. Chcela ukázať, že prijala svoju magickú podstatu, samu seba a zrazu toto? Jej živel, jej vlastná mágia ju opustila. Postavila sa zo svojho miesta a vyšla z miestnosti, nikto sa ju ani nepokúsil zastaviť. Keď sa na prahu dverí obzrela, znova videla svet, do ktorého nepatrí. “Potrebujem Ardena, on vo mne vie prebudiť silu mojej skutočnej mágie.”
