top of page

Čarovná krajina - Ovocie minulosti... 2. časť


 

Na druhý deň sa Maddie zobudila na nepríjemný zvuk budíka. Opäť ju čakala tá otravná výuka, no čo bolo deprimujúcejšie, bola s Victorom. Mala sto chutí toho chlapa zabiť, roztrhať ho v zuboch, nakričať naňho, kopnúť ho... Napodiv sa asi po prvýkrát v živote cítila celkom vyspatá. Možno aj preto, že predošlý deň šla do postele pomerne skoro. Prečesala si vlasy a nechala si ich voľne pozdĺž tváre, na ktorú naniesla trochu základného make-upu. Prezliekla sa z pyžama do pohodlných, bodkovaných, žltých letných šiat a vybrala sa dole. Výuka začínala až za pätnásť minút a tak po dlhej dobe stihne aj raňajky, hoci chuť do jedla veľmi nemala. Keď prechádzala halou, zacítila dokonalú vôňu praženice.

“To bude určite Josh”, pomyslela si a na okamih sa jej v mysli zjavili tie pekné chvíle, ktoré s týmto mladíkom prežila. Bolo to ako jeho národné jedlo. A nemýlila sa, pretože hneď, ako vošla dnu do kuchyne, akurát vypol sporák a z panvice si zosunul jedlo na tanier.

“Ahoj! Nečakal som, že stihneš aj raňajky, inak by som spravil viac”, pozdravil ju Josh.

“V pohode, aj tak nie som veľmi hladná”, odvetila Maddie a z hornej skrinky vybrala misku, do ktorej si naliala trochu mlieka. Zohriala ho v mikrovlnke, nasypala doň za hrsť čokoládových lupienkov a sadla si za stôl.

“Čože, kvetinka. Vyzeráš byť nejaká zničená”, spýtal sa Josh.

“No, aj tak sa to dá povedať. Nejako ma bolí hlava, veľmi dobre som sa nevyspala”, zaklamala Maddie. Nemala teraz veľmi chuť s ním niečo riešiť, nie po tom všetkom, čo sa stalo.

“Tak to ma mrzí”, povedal, keď vtom do miestnosti vošla Olivien.

“Dobré ránko”, pozdravila ich s úsmevom na tvári.

“Dobré ráno. Aspoň niekto tu má dobrú náladu, ako pozerám”, skonštatovala Maddison, zatiaľ, čo sa prplala vo svojich cereáliách. Medzitým sa jedáleň zaplnila aj ostatnými študentami. Prišla tiež Amelia, ktorá si spravila sendvič s tuniakom a prisadla si k Maddie. Predtým ju však Josh privítal ťuknutím pästí, čo už bol zrejme ich pozdrav. “Toto sa nezmenilo”, pomyslela si svetlovláska stále premýšľajúc, kde spravila chybu.

“Ahoj”, pozdravila ju Amelia. “Tak čo, ako to znášaš?”, pošepla jej a Maddie na ňu začudovane pozrela. “Rozprávala som sa včera s Jamesom a tiež som bola mierne v šoku z toho, čo sa za ten krátky čas stalo.”

“Súhlasím. Ja neviem, keby sa to stalo skôr a za iných okolností, určite by som bola takémuto výsledku rada. Ale teraz… nemôžem všetko hodiť len tak za hlavu”, odvetila potichu a pozrela oproti na Josha, ktorý do seba s chuťou tlačil svoju praženicu, aby skontrolovala, či náhodou nepočuje ich debatu. Keď si všimol jej pohľad, s plnými ústami sa na ňu usmial.

“Mám mu dohovoriť?”, spýtala sa Amelia.

“Nie, to je medzi nami a na to musí prísť sám. Nechce sa mi veriť, že by sa za tak krátky čas všetko tak zmenilo”, čudovala sa Maddie. Potom pozrela na hodinky. “Mali by sme už pomaly ísť, aby Victora nekleplo od nervov.” Amelia prikývla a spoločne sa postavili od stola. Odpratali po sebe taniere a keď odchádzali, do kuchyne sa akurát vrútil James.

“Dobré ránko”, pozdravil dievčatá s úsmevom.

“Aj tebe, braček. Ach, na tvojom mieste by som spala ešte minimálne štyri hodiny, veď ty si z výuky ospravedlnený…”, povzdychla si Amelia s vidinou dlhšieho spánku.

“Nenechám si predsa ujsť pol dňa, no nie?”, žmurkol na ňu šibalsky a zamieril k chladničke. “Príjemné vyučovanie prajem, pozdravte Victora”, podpichol ich zo smiechom, načo dievčatá prevrátili očami.

“Victor. Zasa sa pozerať celé hodiny na ten jeho vypatlaný ksicht”, povzdychla si Maddie, keď sa blížili k učebni. Dnu už sedela Samira so Sebastianom a o niečom ticho diskutovali. Vyzeralo to na ďalší vznikajúci nový pár, keďže obaja mali úsmev od ucha k uchu. Hlavne, keď dievčatá zazreli aj slabý rumenec na Samirinej tvári. Posadili sa do lavice a hneď na to dnu vstúpil aj Victor, za ním dobehol hneď Logan. Ich mentor sa oprel o katedru a skontroloval svoje hodinky. Do začiatku ostávali už len dve minúty.

“Kde je zasa Josh? Ten chalan v jednom kuse mešká”, zavrčal nervózne. V tej chvíli sa dvere otvorili a do učebne ležérnym krokom vošiel spomínaný blondiak. “Konečne, už som si myslel, že na teba budeme musieť znova čakať…”, zamrmlal Victor a ani nepočkal, kým sa usadí, hneď začal so svojim výkladom. Cestou k lavici sa Josh nezabudol s každým pozdraviť a keď prišiel rad na Maddie, opäť na ňu s úsmevom žmurkol, načo ju zaliala vlna zmiešaných pocitov. Výuka opäť prebiehala podobným štýlom ako doteraz, Victor si znova zobral do parády hlavne Josha a Sebastiana. Aspoň na niečo bolo dobré, že prišli noví študenti, zhodli sa dievčatá. Maddie sledovala tréning jej spolužiakov, no po nejakom čase jej Victor tresol na stôl dve knihy, ktoré má začať študovať, aby pochopila možnosti svojej moci. To isté spravil aj s Ameliou. Akurát, že Maddie na to nemala náladu a tak ju len otvorila a tvárila sa, že usilovne číta, avšak myšlienky jej lietali niekde úplne inde. A ani na tie sa nemohla poriadne sústrediť, pretože Victor každú chvíľu kričal ako blázon. Po asi hodine do miestnosti vtrhla rozrušená Leila.

“Prepáčte, že ruším, ale Victor, potrebujeme vašu pomoc! Aurora ma poslala za vami, pretože James odpadol… a…”

“Čóó?”, strhla sa Maddie a okamžite vyskočila z lavice, takisto aj Victor hneď vykročil von za bielovlasou dievčinou.

“Pŕŕŕ, moja milá! A ty si sa kam vybrala? Vyučovanie ešte neskončilo, pekne tu všetci počkajte, za chvíľu sa vrátim.”

“Seriem vám ja na vašu hodinu!”, precedila Maddie pomedzi zuby a pozrela na Leilu. “Kde je?”

“V Drullinej ošetrovni, odniesol ho tam Failo.” Svetlovláska prikývla a vybehla z miestnosti s Ameliou za pätami, za nimi šiel nahnevaný Victor a Leila. V nemocničnom krídle našli liečiteľku, ako sa skláňa nad bezvládnym Jamesom, ktorý ležal na lôžku.

“Čo sa stalo?”, spýtala sa tmavovláska.

“Ja… neviem…”, jachtala vystrašene Leila. “Prechádzala som sa chodbou, keď sme sa zrazili s Failom a … a… moje ruky, popraskali všetky pľuzgieriky. Našťastie sa však hneď objavil James, ktorý ma počul vykríknuť a okamžite mi pomohol. Len… potom... odpadol… a…” Maddie s Ameliou na seba pozreli. Vedeli, čo sa stalo. História sa zopakovala, hoci o pár dní neskôr. To už stál nad nimi Victor a tasil na nich svoje teórie.

“Toto je vážny stav zapríčinený nebezpečným vírusom, tu mu vy nepomôžete, bez urážky”, dodal smerom k Drulle. “Potrebuje protilátku a to hneď, kým nebude neskoro”, vyhlásil pevným hlasom a zdvihol blondiaka do náručia. “Maddison, Amelia! Okamžite sa vráťte do učebne! Za hodinu pokračujeme, tak nech máte naštudovanú aspoň prvú kapitolu!”, oboril sa na nich, keď videl, ako tam ešte stále neisto postávajú.

“Nie! Nechajte ho, nech sa oňho postará Drulla, je predsa veľmi skúsená!”, skríkla Amelia, no Victor ju ignoroval a bez slova vyšiel z ošetrovne.

“Doriti! Toto nie je vôbec dobré!”, hromžila Maddie, keď kráčali smerom k hale a začínala ju chytať panika.

“A čo teraz? Za Jamesom nás určite zasa nepustí, jedine, že by sme znova poprosili Joy a vtrhli tam hneď...”, premýšľala Amelia nahlas.

“A ako nám to pomôže? Už je v bezvedomí, zasa úplne podľahol tomu vírusu. Môžeme sa jedine znovu vrátiť v čase”, odvetila Maddie a zastala pod schodmi.

“Ale Joy je asi teraz tiež na výuke.”

“Ja viem a ešte k tomu ju má s Aurorou. Počkám, kým skončí a pôjdem okamžite za ňou”, odvetila Maddie a vybrala sa hore po schodisku.

“Kam ideš?”, opýtala sa jej prekvapene Amelia.

“Na izbu, čo myslíš. Odmietam trčať na výuke s tým idiotom. Ideš?”

“Nie, skočím povedať ostatným, že je pauza.”

“Fajn”, odvetila Maddie a vybehla do svojej spálne, kde sa nahnevane zvalila na posteľ. Znovu ju premáhal žiaľ a hnev, avšak plakať nemala v pláne. Už nie. Premýšľala nad tým, ako by mohla Jamesa zachrániť. V hlave si prehrávala ich posledný rozhovor po jeho smrti.


“No a čo! To by určite zvládla vyliečiť aj Drulla a…”

“Maddie… už sa tým nezaťažuj. Po druhýkrát by som sa zachoval rovnako, tiež po tretí krát...”


Takže obmedzovať jeho moc asi nebolo riešenie, pretože v stave núdze by aj tak konal na úkor svojho zdravia. No musí existovať nejaký spôsob, ako zabrániť vplyvu toho vírusu...


“A čo bolo potom v tej injekcii? Nebol ten vírus skutočný?”

“Bol skutočný, ale tá protilátka v podstate len urýchlila jeho množenie v organizme.”

“To je ono, protilátka!” K Maddie sa dostavilo ďalšie riešenie a to zabrániť nainfikovaniu Victorovou protilátkou. Avšak na to sa bude musieť vrátiť v čase ďalej, ako naposledy. Ani nevedela, ako dlho nad tým premýšľala. Pozrela na stolné hodiny, do konca výuky zostávala ešte asi hodina. Dúfala, že jej Joy bude ochotná ešte pomôcť a keby aj nie, prinajhoršom by ju k tomu donútila svojou schopnosťou. Zišla dole do kuchyne, odkiaľ si vzala jeden sójový suk na ukľudnenie. Keď sa chcela vrátiť späť do izby, v obývačke zazrela sedieť Leilu, ako odpíjala si zo šálky čaju. “Ahoj”, pozdravila ju, keď vošla dnu a prisadla si k nej.

“Ahoj, ty si sa nevrátila na výuku?”, začudovala sa bielovláska.

“Nie, po tom, ako si prišla som už nemala chuť.”

“Chápem. A čo James? Už mu je lepšie, nevieš?”, bola zvedavá.

“Nie a asi to ani nebudem vedieť, keďže si ho zobral pod ochranné krídla Victor”, povzdychla si smutne Maddison.

“Mrzí ma, čo sa stalo. To vždy, keď niekoho lieči, tak to má takéto následky? Keby som to vedela, určite by som mu to nedovolila. Šla som najprv za Aurorou, pretože ma za ňou poslala Drulla, ale tá povedala, že sa máme obrátiť na Victora...” Obe dievčatá na chvíľu stíchli.

“To je v poriadku, ty za to nemôžeš”, odvetila Maddie, hoci niekde v podvedomí bola na ňu trochu nahnevaná. “A ty vlastne prečo nie si na vyučovaní?”

“S Tessou sme mali menší konflikt kvôli schopnostiam a ja som skončila s popáleninami. Nevedela to kontrolovať a Arden s tým vôbec nič nerobil! Tak som zakročila ja, no môj ochranný štít zrazu povolil,“ povedala smutne elfka. “A jednoducho.. nevedela som to už na Ardenovej hodine vydržať, tak som mu povedala, že končím. Radšej pôjdem do inej skupiny, alebo budem trénovať s vlastnými”, dodala Leila rozhodne. “Aj tak mám pocit, že tu len zabíjame čas čakaním na temnú, na ktorej príchod aj tak nie sme pripravení.”

“To máš pravdu a neboj, nie si jediná, čo si to myslí. Tie výuky sú len strata času. Navyše, odkedy ich obnovili, tam len sedím a pozerám sa, ako sa učia noví. Keď náhodou Victor zazrie, že nemám čo robiť, tak mi len predhodí na lavicu nejaké hrubé knihy. Ako mi to pomôže zlepšiť svoje schopnosti? Možno tak reálne jedna strana… Niekedy mám pocit, že hádzať po Temnej tie hrubé knihy by malo väčší efekt ako použitie našich schopností.“

“A ako to je s tvojími schopnosťami? Čítaš myšlienky…”, bola zvedavá elfka.

„Hej, no... keď sme už pri tom, okrem toho, že nepočujem tie Victorove, Aurorine, či Ardenove, do tvojej hlavy sa tiež nemôžem dostať. Čím to je?”

“To bude asi mojim amuletom”, skonštatovala Leila a nepatrne sa ho dotkla.

“Hmm, to je zaujímavé. A ako presne funguje? Odkiaľ ho vlastne máš?”

“Patril mojej mame”, povedala smutne Leila. “Odkedy som vstúpila do elfieho kráľovstva ma ochraňuje pred všetkým zlým, či nepoznaným. Ani som nevedela, že má takú moc. Cítim sa s ním viac v bezpečí.”

“To je super, mať niečo také, aspoň sa nemusíš toľko báť. A čo Johnny? Ako sa mu darí na hodine?“

„No... nudí sa tam, keďže nemá schopnosti“, zasmiala sa Leila. „Aj tak neviem, na čo ho tam Aurora stále ťahá. A hlavne, prečo ho sem Victor priviedol. Vieš, na jednej strane som tomu rada, že sme spolu, no na druhej strane sa toho bojím. Ako človek tu toho veľa nezmôže. A ty sa vlastne odkiaľ poznáš s Joshom? On si tie schopnosti od Victora užíva naplno, čo som počula. A vie sa brániť…”

„Hmm… možno je tu niečo, o čom nevieš. Môžem mu skúsiť nakuknúť do hlavy, ak by si chcela”, žmurkla na ňu svetlovláska.

“Keď ja neviem…”, odpovedala tíško Leila.

“No ako chceš. Keby niečo, vieš, kde ma nájdeš. A Josh, no… to je na dlhé rozprávanie. Zoznámili sme sa...“ Vtom však zazrela cez halu prechádzať Joy. „Prepáč, ale asi to dokončíme nabudúce, ak nevadí... Musím teraz bežať za Joy. Čau!“

“Jasné”, usmiala sa na ňu Leila, keď sa Maddie rozbehla za modrookou dievčinou.

“Joy!”, vykríkla. “Máš na chvíľu čas?”, opýtala sa jej, keď za ňou dobehla.

“Ahoj”, pozdravila ju. “Práve si idem do kuchyne po čaj, ale to chvíľu počká. O čo ide?”

“A čože nie si na výuke?” spýtala sa začudovane.

“Nie, nemala som najmenšiu chuť tam dnes ísť.”

“Ako vidím, tak si tu aj tak každý robí čo chce a z celej tejto školy je len jeden veľký holubník”, zasmiala sa Maddie, ale Joy na ňu len smutne pozrela. “A tebe je čo? Si chorá?”, bola zvedavá, keďže jej spolužiačke zasa do smiechu rozhodne nebolo a vyzerala dosť biedne.

“Nie, nie, len… v poslednom čase máme s Ardenom nejaké problémy a… nejako to už nezvládam”, pokrčila plecom Joy a oči sa jej zaliali slzami, načo potriasla hlavou.

“Tak to mi je ľúto. Možno by si mohla skúsiť zmeniť to ešte niekde v minulosti, kde tie problémy začali, či?”

“To… nie je zlý nápad a vážim si tvoju starostlivosť”, pousmiala sa Joy. “Ale to by sme sa museli vrátiť veľmi ďaleko a neviem, či by to vôbec malo zmysel.”

“Prečo?”

“Je to komplikované…. Arden je komplikovaný muž. Prepáč, dnes mi fakt nie je do reči.”

“Jasné, no nebudem sa ťa teda radšej viac vypytovať.”

“V pohode…. a chcela si niečo?”

“Noo… o tom, že James znova odpadol, si počula?” spýtala sa s vážnosťou svetlovláska.

“Nie… to nemyslíš vážne! Začínam mať pocit, že všetko sa tu len serie”, povedala Joy opäť s hnevom v hlase, čo Maddie napriek situácii celkom pobavilo.

“Súhlasím. Celý tento dom je posratý.”, pridala sa k hundraniu. “A Victor ho zasa odniesol niekam k sebe…”

“Tak a teraz čo? Pravdepodobne zasa príde o život…”

“Veď práve… preto som ťa chcela poprosiť, či by si ma mohla zobrať znovu do minulosti.”

“Samozrejme… aspoň nebudem musieť nečinne zízať na stenu a rozmýšľať nad….”, zasekla sa uprostred vety. “Poďme radšej k tebe do izby.”

 

Tak ako predchádzajúci deň, pomohol Johnny Leile s obliekaním a raňajkami. Páčilo sa mu, že sa o ňu môže starať, ale tá mala pocit, akoby bola malé dieťa. Hnevali ju obviazané ruky, s ktorými nevedela nič robiť. Podľa rozhodnutia, ktoré urobila predchádzajúci deň, odmietla ísť na hodinu k Ardenovi, preto ju Johnny nechal na ošetrovni s Percim. Kvôli dohode, ktorú ale on uzavrel s Aurorou, sa musel svojho vyučovania zúčastniť.


Leila robila Percimu spoločnosť, potom sa ale rozhodla, že pôjde za otcom. Potrebovala nejako tráviť čas a tak sa prechádzala po chodbách, pozerala na ich zariadenie a obrazy. V jednom mala pocit, že zahliadla nejakého hýbajúceho sa kocúra, ale keď sa bližšie prizrela, nebolo ho tam. Práve, keď bola na konci jednej chodby, zrazu sa na ňu spoza rohu vyrútil tackajúci sa Failo, ktorý do nej vrazil. Leila inštinktívne natiahla ruky pred seba, ale jeho mužná postava sa jej v podnapitom stave nedokázala uhnúť a už padal rovno na ňu.

„Au... au... au... au... aúúúú!“, zvýskla bielovláska a zosunula sa na zem. Failo našťastie nespadol na ňu, zrútil sa hneď vedľa nej. Z očí sa jej rinuli slzy bolesti. Pozerala sa do dlaní, z ktorých jej cez obväzy presakoval hnisavý mok z práve prasknutých pľuzgierikov. So zubami zahryznutými do spodnej pery sa kolísala dopredu a dozadu, aby prekonala tú agóniu. Failo pri pohľade na ňu okamžite vytriezvel z nočného flámu.

„Kriste, Lei! Mesiačik, prepáč, nechcel som”, pozeral na ňu s vyjavenými modrými očami a prisunul sa k nej. „Veľmi som ti ublížil? Čo sa ti vlastne stalo?“, spýtal sa pri pohľade na jej obviazané ruky. Ona však len pokrútila hlavou a nevydala zo seba ani hlásku, nedokázala to. „Vezmem ťa na ošetrovňu, aj bez tvojho vysvetlenia vidím, ako trpíš.“

„Nie...“, dostala napokon zo seba pri pomyslení na Perciho na ošetrovni. Jej stekajúce slzy však rozhodli a Failo nikdy nebol z tých, čo sa dali zastaviť odmietaním. Ako pierko ju chytil do svojej mocnej náruče a už ju opatrne niesol do nemocničného krídla.

„Drulla!“, kričal už pred ošetrovňou. Vošiel dnu a položil Leilu na voľnú posteľ.

„Čo si jej urobil?!“, vyskočil hneď Perci na rovné nohy z tej vedľajšej, nevšímajúc si pichanie v boku. „Veď len pred chvíľou odtiaľto odišla v poriadku.“ K Failovi sa však nedostal, lebo Leila medzi nich s vypätím síl postavila svoj ochranný štít. „Lei, nenamáhaj sa...“

„Tak mi na to nedávaj dôvod,“ odpovedala mu a opäť zaťala zuby, ruky sa jej však naďalej od používania schopnosti triasli.

„Kto ma to hľadá?“, spýtala sa Drulla, ktorá sa vynorila zo svojej komôrky. Keď však zbadala Leilu, hneď jej chytila ruky do tých svojich a opatrne jej dávala dole obväzy. „Čo sa, pre Matku Zem, stalo?“

„Nechtiac sme do seba narazili na rohu chodby,“ odpovedal previnilo Failo.

„S týmto si ale sama neporadím, budem potrebovať pomoc. Prosím ťa, Failo, choď pohľadať toho doktora, nech sa na to príde pozrieť.“

„Koho?“, spýtali sa nechápavo obaja elfovia naraz.

„No predsa Victora. Má teraz vyučovanie s jednou skupinkou čarodejníkov. A Failo… buď taký dobrý, slušne!“ Ten len veľmi neochotne išiel za Viktorom, navyše nemal rád, keď si z neho niekto robil poslíčka, ale kvôli Leile vedel, že to musí urobiť. Zaklopal na dvere Victorovej učebne a otvoril ich.

„Prepáčte, že ruším, Victor, ale Drulla prosí o tvoju konzultáciu na ošetrovni,“ povedal na prekvapenie všetkých študentov. Ten len zdvihol pravé obočie.

„Čo za tým asi je?“, pýtal sa v duchu. „Elfovia ma ešte nevolali,“ dumal ďalej a pobral sa k dverám. „Žiaci, asi je to naozaj súrne, tak ma ospravedlňte. Čítajte si, čo som vám rozdal, vrátim sa čo najskôr“, dodal smerom k mládeži a už so záujmom nasledoval Faila. Keď vošiel do ošetrovne, v očiach sa mu pri pohľade na Drullu stojacu pri Leile zablesklo. „Tak čo tu máme?“, spýtal sa s neskrývanou pozornosťou.

„Victor, o nehode na vyučovaní medzi Tessou a Leilou si už určite počul. Rany sa jej hojili, ale dnes po nešťastnom náraze jej to popraskalo a nevyzerá to dobre”, odvetila liečiteľka.

„Uhm..”, zamrmlal, keď si prezeral Leiline zranené ruky. “Na to bude potrebný chirurgický zákrok. Ošetrím ju ale u seba, mám tam potrebné nástoje a prostriedky. Poď so mnou, moja milá”, kývol hlavou smerom k Leile, ktorá sa na neho vystrašene pozerala, ale chystala sa poslušne vstať z postele. To k nej ale pristúpil Failo a zobral ju opäť do náručia, čo sa Victorovi nepáčilo.

„Čo má toto znamenať?”, pozrel sa na elfa zamračene. „To nevie ísť sama?“

„No nevie,“ odvrkol sucho Failo. „Nevidíš, že ju to bolí a je ledva pri vedomí?“, spýtal sa ho nahnevane. Na Victorovi bolo vidieť, že s tým nerátal, ale viac to nekomentoval.

„Dávaj mi na ňu pozor, ručíš mi za to, že sa jej nič nestane,“ adresoval ešte poslednú vetu Percival Failovi, ktorý len prikývol. Viktor sa po ceste zastavil ešte v učebni a žiakom povedal, že majú teraz dve hodiny prestávku, kým on vybaví neodkladnú záležitosť. Vedel, že jeho plány s Leilou neuskutoční, keď je s nimi aj Failo, ktorého sa určite nezbaví. Zašli teda do jeho ošetrovne, ktorá bola úplne iná ako tá Drullina. Všetko tu bolo biele, kovové, sterilizované a bielovláska mala pocit, že v podobnej miestnosti už niekedy bola. Po príchode Failo uložil Leilu na veľké ležadlo a Viktor jej dal hneď zapiť dve tabletky so slovami:

„To máš proti bolesti, to najhoršie nás ešte len čaká.“ Z vlastnej skúsenosti vedel, že s injekciou, ktorá by urýchlila účinky, by u nej nepochodil. Failo sa zatiaľ postavil obďaleč, aby Viktorovi nezavadzal, ale mal prehľad o všetkom, čo sa tu deje. Viktor si dal dole sako a obliekol si biely plášť, umyl si ruky a natiahol chirurgické rukavice. Prichystal si potrebné nástroje a obväzový materiál. „Bude to možno bolieť trošku viac ako doteraz, ale potom sa ti uľaví, uvidíš. Tabletky by už mali pomaly zaberať,“ povedal jej, ale v podstate mu to bolo jedno. Dúfal, že keď po zákroku a bolesti zaspí, bude jej môcť urobiť nejaké testy. No pri elfom dozore to bude ťažké. Chirurgicky jej začal odstraňovať spálenú kožu, čo sa ale nezaobišlo bez Leiliných bolestivých výkrikov a sĺz, keďže tabletky naozaj ešte nezačali účinkovať.

„Daj jej niečo od bolesti, dofrasa. Nevidíš, že to nezabralo?“ zavrčal na Victora Failo a pristúpil bližšie.

„To nejde, už dostala, čo bolo potrebné. Možno je len precitlivená,“ odbil ho. „Musí to vydržať. Alebo je tu ešte jedna možnosť, že jej pichnem injekciu, čo sa jej ale nebude páčiť.“

„Vyskúšaj to,“ povedal elf a pristúpil k Leile. „Mesiačik, Victor ti pichne niečo proti bolesti, aby si netrpela. Skús sa nebrániť, dobre?“, pohladil ju po vlasoch, načo prikývla. Vedel, že v jeho blízkosti sa jej amulet aj tak neaktivuje. Teda, aspoň v to dúfal. Keď to Victor počul, prichystal si dve striekačky. Jednu prázdnu na svoju potrebu a druhú s analgetikom.

„Pozeraj sa na Faila, aby si nevnímala injekciu,“ povedal smerom k Leile. Tá sa sústredila, aby sa jej neaktivovala jej obrana. Elf sa jej milo prihováral a pozeral priamo do očí, za čo mu bola vďačná. Nechcela tu byť s Victorom sama. Mala pri ňom zlý pocit, podobný ako pri Ardenovi, ale Victora sa okrem toho ešte aj veľmi bála. Ten pobúchal elfke po žile, rýchlo jej zaviazal škrtidlo a najprv jej zobral krv. Urobil to tak rýchlo a šikovne, že si to ani Failo nevšimol. Potom ho povolil a vytiahol druhú striekačku, ktorou jej pichol látku proti bolesti a na chvíľu sa vzdialil. Na sebe však stále cítil elfov pohľad. Počkal pár minút a potom pokračoval v odstraňovaní spálenej kože. Leiline reakcie už neboli také precitlivené ako predtým, z čoho sa Failovi uľavilo. Keď Victor skončil a obviazal Leile obe ruky, tá bola spotená a úplne otupená. „Mala by tu zostať, pospať si a ja za ňou po vyučovaní prídem,“ povedal Victor a čakal pri dverách na Faila.

„To je dobré, ja tu s ňou ostanem,“ odpovedal elf, načo Viktor so škrípajúcimi zubami odišiel späť na vyučovanie.


Johnny zostal v jednom momente na hodine u Aurory veľmi zarazený a odvtedy dosť nepokojný. Očami posúval čas. Keď vyučovanie skončilo, bol prvý, ktorý vybehol z miestnosti. Stratil sa v časti domu, kde nechodieval, no vedel presne, kam má ísť.

„To si nevedel dávať pozor?!“, začal kričať na Faila hneď, ako otvoril dvere na Victorovej ošetrovni. Až potom si všimol, že Leila na ležadle spí.

„Mrzí ma to...“ ospravedlnil sa mu ticho Failo. „Ale...“

„Ach, ty prepáč”, skočil mu do reči Johnny. Bolo na ňom vidieť veľké obavy. „Ďakujem, že si tu bol s ňou. Ako sa má? Tak veľmi som sa bál...“, pohladil ju po vlasoch, dal pusu na čelo a ruku položil na jej stehno.

„Už určite lepšie. Chvíľu nato, ako Victor odišiel, zaspala”, odvetil elf a potom už len obaja potichu čakali, kým sa jeho milovaná preberie. No neprešli skoro ani dve minúty, keď na Faila opäť skríkol.

„Kde je tá injekčná striekačka?“

„Aká? O čom to hovoríš?“, zostal zaskočený elf.

„Tá, ktorou jej bral krv predtým, ako jej pichol látku proti bolesti”, vyskočil Johnny na rovné nohy a poobzeral sa okolo. Urobil dva kroky späť, akoby on bol Victor a zamieril si to k poličke so zásuvkami. no tá bola zamknutá. Potom pozrel dole do koša a pod papiermi našiel presne to, čo hľadal. Viktor musel byť nenápadný a hodil tam obe striekačky. Johnny rýchlo zlomil ampulku s Leilinou krvou a skryl si ju do vrecka na nohaviciach. Zvyšok hodil späť do koša a zahádzal papiermi ako predtým Victor. Failo na neho len nemo a nechápavo pozeral. „Potom ti to vysvetlím,“ povedal elfovi a postavil sa opäť k Leilinmu lôžku. Vzápätí sa otvorili dvere a vošiel Victor.

„Toto je ošetrovňa, nie holubník,“ zhúkol do miestnosti, keď tam zbadal Johnnyho.

„Ďakujeme za ošetrenie. Nebudeme teda rušiť, Failo odnesie Leilu naspäť k Drulle a za bratom. Aby sme Vám neboli náhodou na obtiaž, aj tak teraz spí.” Kývol smerom na Faila, ktorý sa na nič nepýtal. Mal pocit, že Johnny o tomto celom vie niečo viac, ako on sám. Zobral spiacu bielovlásku dnes už tretíkrát opatrne na ruky a vyšiel s ňou von z miestnosti.

„Ale ja som ju chcel ešte skontrolovať,“ protirečil Victor, ale Johnny, ktorý kráčal hneď za nimi, sa pri ňom zrazu zastavil a chytil ho za plece.

„Neviem, o čo sa snažíš, ani prečo si ma sem priviedol, ale prisahám ti, spraviť zo mňa svoj experiment bola tvoja najväčšia chyba v živote. Budem ťa sledovať a postarám sa, aby si nám viac neublížil.“

„To sa ešte uvidí,“ precedil pomedzi zuby, ale Johnny ho už nepočul, lebo sa ponáhľal za Failom.


Failo uložil Leilu na lôžko, z ktorého ju pred pár hodinami bral k Victorovi na ošetrovňu. Perci bol zvedavý, ako to prebiehalo a tak, keď dobehol Johnny, v skratke im to opísal. Potom pozrel s otázkou na Johnnyho.

„A ty si o tom všetkom ako vedel?“

„Tu sa informácie veľmi rýchlo šíria, pre mňa je najdôležitejšie, že je v bezpečí. V každom prípade bude najlepšie, ak sa k nej ani jeden z Piercovcov viac nepriblíži.“

„Tak ja vás tu nechám a ešte raz ma to mrzí. Bola to nehoda, nechcel som jej ublížiť. Majte sa, ja sám mám dosť svojich problémov. A Leile želám skoré uzdravenie,“ povedal Failo, pozrel posledný krát na bielovlasú elfku a už ho nebolo.

„Myslel som, že ste s Ardenom kamaráti“, rypol do Johnnyho Percival.

„To aj ja... ale ľudia sa menia a Leila sa v jeho spoločnosti necíti dobre.“ Po chvíli sa obrátil na Perciho. „Ako si rozdelíme služby?“ Ten sa na neho prekvapene pozrel. „Nenechám Leilu ani na minútu bez dozoru”, dodal rozhodne a už si k jej posteli prisúval veľké kreslo.

„Dobre, keďže musíš zajtra na hodinu, tak ty po vyučovaní a ja dopoludnia a v noci. Aj tak nemôžem spávať,“ odpovedal mu Perci a zobral prvý dozor. „No myslím, že sa tu Viktor aj tak dnes neukáže.“

„Tým si nie som až taký istý,“ povedal Johnny a nahmatal si skúmavku, ktorú mal stále v nohaviciach. „Myslím, že to Victor už zistil. Musím sa toho čím skôr zbaviť, aby sa k vzorke nemohol dostať a robiť ďalšie testy. Čoho všetkého je tento človek schopný….”, pokrútil Johnny v zamyslení hlavou. “Ak sa vôbec dá nazvať človekom…”

 

Maddison s Joy sa opäť ocitli v minulosti. Nebol to však ten deň, do ktorého sa vracali prvýkrát. Teraz boli späť o pár týždňov ďalej, vtedy, keď sa Amelia s Adamom snažili získať čo najviac informácii z tajného laboratória, zatiaľ čo Maddie s Jamesom zabávali Victora vo vyšetrovni. Okrem iného, v tom čase Joy skoro zabila Faila. Stáli uprostred Maddieinej izby, ktorá bola v tom čase našťastie prázdna, pretože minulá Maddison bola buď ešte vo Victorovej vyšetrovni alebo v Ameliinej izbe.

“Skvelé, a čo teraz? Nemôžem len tak vbehnúť za Jamesom, keď okolo neho bude pravdepodobne pobehovať tá minulá”, prebehlo jej mysľou a uvažovala, čo teraz spraví.

“A čo máš v pláne?”, spýtala sa Joy.

“Potrebujem zabrániť tomu, aby mu Victor pichol tú protilátku.” Joy prikývla, keď zrazu za dverami z chodby začuli hlasy.


“Preboha, Jamie! Čo sa ti stalo? Vyzeráš ako chodiaca mŕtvola!”, zhíkla Amelia šokovane.

“Ale to nič nie je, sestrička. Len ma trochu vyšťavilo, keď som liečil Faila. Za chvíľu budem znova v pohode. A vy? Zistili ste niečo zaujímavé?”, odvetil jej zasa blondiak.

“No nekecaj, braček! To nevyzerá ako nič! Victorove prasačiny predsa ešte chvíľu počkajú, choď si radšej ľahnúť, nech tu neodpadneš”, posúrila ho sestra.

“Amelia má pravdu, naozaj vyzeráš otrasne”, dala jej za pravdu Maddie, “Poď, odprevadím ťa do tvojej izby….”


“Výborne, teraz pôjdu dole, chvíľu sa budú vykecávať s Victorom a potom, keď tá minulá pôjde za Drullou pre odvar, potajomky sa presuniem sa do Jamesovej izby”, oboznámila Maddie Joy s jej plánom a chvíľu počkala, kým jej minulé JA spolu s Jamesom zídu dole schodmi.

“Budem zatiaľ tu a dávaj si pozor. Dúfam, že tentokrát to už dopadne dobre”, povedala Joy a sadla si na jej posteľ. Maddie prikývla a vykĺzla zo svojej spálne...


“Tú vašu nákazu si strčte viete kam, pretože vám už neuverím ani jediné slovo, po tom všetkom, čo ste urobili! Pokiaľ mu nechcete pomôcť normálnym spôsobom bez toho, aby ste ho násilne prikovali na nejaké sprosté lôžko, tak radšej láskavo uhnite z cesty, nech si môže odpočinúť!”


Maddie tlmene začula, ako už v hale kričala na Victora. Chvíľu ich nenápadne sledovala z vrchného poschodia a keď zašli za roh a Victor odplachtil do obývačky, zišla opatrne dole, kde sa zatiaľ ukryla v knižnici a počkala, kým sa jej minulé JA bude ponáhľať do ošetrovne. Hneď nato vybehla na chodbu s chlapčenským krídlom a vošla do Jamesovej izby.

“Nechcela si ísť náhodou za Drullou?”, spýtal sa blondiak, ktorý bledý ako stena ležal na posteli. “Či… čo si sa bola len prezliecť?”, začudoval sa, keď zbadal, že jej oblečenie sa zmenilo.

“Ahoj, James!” Hneď ako zatvorila dvere sa k nemu rozbehla, objala ho a venovala mu vrúcny bozk. Ten sa ani len nestačil diviť, čo sa deje.

“Maddie? Čo to…”

“Psst”, priložila mu na pery prst a opäť ho pobozkala. Neprotestoval, nechal sa unášať vášňou tejto výnimočnej chvíle. Maddie bola rozhodnutá, že mu všetko povie, aj keď by jej to Joy, Arden alebo Victor určite zatrhli s domnienkou narušenia časopriestorového kontinuua. Presne ako predpokladala, zakrátko do miestnosti vtrhol ten starý cap aj s príručnou taškou, z ktorej trčali nejaké striekačky.

“A ty tu čo robíš?!”, začudoval sa Victor. “Veď pred chvíľou som ťa videl bežať do ošetrovne…”

“Nuž, tak som sa očividne vrátila. Čo tu chcete?!”, nedala sa Maddie a založila si ruky vbok.

“Prišiel som sa pozrieť, ako mu je… a pichnúť mu protilátku proti tomu vírusu. Po tom mu bude oveľa lepšie...”

“Strčte si už tie vaše injekcie niekam! Rozhodne nedovolím, aby ste mu znova dali nejakú z tých vašich špecialít!”, rázne ho prerušila.

“Už by si sa mohla trošku upokojiť, prestať sa správať ako drzé, arogantné decko a začať konečne uvažovať! Mimochodom, ten váš trik s astrálnymi projekciami bol úbohý, ale to si vyriešime, keď bude tento tu v poriadku. Momentálne je kritickom stave, do ktorého ho dostal parazit Spirectosus vitalis a je potrebné konať čo najskôr. Živí sa…”

“Mágiou, viem. Aj tak nemáme záujem, tak sa láskavo spakujte a vypadnite!”

“Ako som povedal, je to protilátka a musí sa podať čo najskôr, inak môže skončiť ešte horšie a…”, mlel ďalej ako verklík.

“Vy ste ma nepočuli?! VYPADNITE! A TO HNEĎ!”

“Maddie, možno by sme mu mohli…” namietol James, no Maddison ho hneď zarazila.

“Nie, James, nemohli. Ver mi, prosím…”

“A ty sa vlastne do toho prečo montuješ? Sama vidíš, že mladý chce prijať moju pomoc...”

“Takisto mu chcem pomôcť aj ja. A to tak, že vám zabránim pichnúť mu tú gebuzinu. Takže, nenúťte ma to zasa opakovať…”

“Maddison!”

“VON! Už aj!”, skríkla naňho nahnevane a už brala do rúk stoličku od Jamesovho písacieho stola, aby sa mala v prípade núdze čím brániť.

“Nemysli si, že to týmto skončilo”, odfrkol arogantne Victor, pokrútil hlavou a nazlostene sa vyrútil z izby.

“Maddie, ja… nerozumiem”, jachtal nechápavo James slabým hlasom.

“Neboj sa, všetko ti vysvetlím, hoci…”, odvetila a pozrela sa na hodinky. Mala ešte niečo cez päť minút, kým sa vráti jej minulé JA od Drully aj s odvarom. “... už nemám veľa času”, dodala, načo blondiak len zazeral a čakal, čo na neho ešte vysype. “V prvom rade, som z budúcnosti, konkrétne asi tak týždeň a pol dopredu, no v priebehu tak krátkeho času si už stihol umrieť.”

“Čože?” James prekvapene vypleštil oči.

“Práve preto som sem prišla. Pravdepodobne za to mohla práve táto Victorova injekcia, ktorú by si si teraz nechal pichnúť, pretože ja som bola v tom čase u Drully”, pokračovala a nervózne kontrolovala hodinky. “Budem už musieť ísť, pretože moje minulé JA sa každú chvíľu vráti. Takže mi prosím sľúb, že sa koktejlom toho starého capa budeš na míle vyhýbať. Aj keby sa dialo neviem čo…” Bolo vidieť, že James je v šoku a snaží sa spracovať informácie, ktoré sa naňho valili z každej strany.

“Umrel som? Naozaj?”, behalo mu mysľou, no nakoniec predsa súhlasne prikývol.

“Super, to som rada. Keby ti bolo zle, alebo niečo, ja s Ameliou tu vždy budeme pre teba a pokojne sa na nás obráť, hlavne nepodľahni Victorovým báchorkám o tom, aké sú tie jeho testy dôležité a potrebné. Je to klamár…”, skonštatovala a opäť pozrela na ciferník. Ostávali už len tri minúty. “A James…”, oslovila ho znovu a prisadla si vedľa neho na posteľ. Rukou ho pohladila po líci a chytila mu tvár do dlaní. “Ľúbim ťa”, hlesla napokon a ešte mu venovala vášnivý, no žiaľ krátky bozk. Hoci bol James rozhorúčený a triasol sa, bola šťastná, že ho mala opäť pri sebe. Živého. “Zapamätaj si to. Nech sa deje čokoľvek”, dodala a sledovala jeho prekvapený výraz. Bolo jej jasné, že takýto prepad musel byť pre neho asi dosť mätúci, ale inak to nešlo. Potom pristúpila k dverám a chystala sa na odchod. “A prosím, tej minulej Maddison o tomto stretnutí nehovor, nechaj si to pre seba. A skús sa vyhýbať používaniu svojej moci. Koniec koncov, za niečo vyše týždeň sa znova stretneme”, usmiala sa na neho.

“A čo ak si to jednoducho vytiahne z mojej hlavy?”

“Neboj sa, tak často ti do hlavy neleziem. A navyše, za chvíľu bude mať úplne iné starosti”, dodala so žmurknutím a vykĺzla z jeho izby. Rýchlo sa skryla za stĺp, ktorý delil Jamesovu a Loganovu izbou. Bolo to len tak tak, pretože po chodbe sa už valila druhá Maddison, priamo k jej milému.


“Ahoj, už som tu. Trochu to trvalo, no malo by ti to pomôcť”, začula spoza dverí svoju minulú verziu.

“Ďakujem...”


“Tak to by bolo”, pomyslela si Maddison, spokojne si vydýchla a potom sa nenápadne presunula do svojej izby.

“Všetko vybavené?”, spýtala sa Joy a vstala z postele. Svetlovláska prikývla a chytila ju za ruku.

“Môžme”, povedala a netrpezlivo čakala, aká realita ju privíta. Veľmi dúfala, že to tentokrát naozaj vyšlo podľa plánu. Svet sa s nimi zatočil a oni sa opäť ocitli v prítomnosti. Momentálne bol ešte stále čas výuky a tak cestou nikoho nestretli. Dievčatá zišli dole, kde sa rozprestieralo až hrobové ticho. Rozlúčila sa s Joy, ktorá od toho točenia bola ešte bledšia ako predtým a Maddie sa hneď išla pozrieť za Jamesom do jeho izby, kde ho však nenašla. “Žeby bol na výuke?”, premýšľala, keď sa vracala späť do haly. No do konca vyučovania ostávala ešte polhodina a tak si len v obývačke sadla na gauč a čakala.

 

Joy sa rozlúčila s Maddie a pobrala sa do kuchyne, aby si vzala aspoň čaj, keďže po posledných udalostiach nemala na jedlo najmenšiu chuť. Navyše, žalúdok mala ako na vode a… Zavrtela hlavou a snažila sa zahnať tieto myšlienky do úzadia. Momentálne nemala silu na nič myslieť. Túžila po Ardenovej blízkosti, po jeho hrejivom objatí, nežných bozkoch… a zasnívala sa. Automaticky vybrala zo skrinky šálku, zaliala si teplý nápoj a chcela ísť do špajze po med, keď sa z nej zrazu vynoril Failo. V ruke držal plný tanier čokoládových a čučoriedkových muffinov a jeden z nich si práve celý napchal do úst. Joy pri pohľade na jedlo zaplavila vlna nevoľnosti.

“Čo je, modroočka? Dnes som ešte nič poriadne nejedol, tak sa na mňa nedívaj tak znechutene”, zahuhňal a vzal do ruky ďalší koláčik. “Som hladný ako vlk a navyše nervózny. Neverila by si, aký je ten Victor...” Ona však nereagovala, len privrela oči a snažila sa to predýchať. “Hej, si v poriadku?”

“Samozrejme… prestaň ma sledovať a choď už”, odvetila tichým hlasom a oprela sa o stenu.

“Takže tie zuby zatínaš iba tak, áno? Lebo ti je dobre? Joy, si bledá ako tá stena za tebou a som si istý, že o chvíľu odpadneš”, dodal a medzitým položil tanierik na kuchynskú linku. “Počúvaj, nie si ty…”

“O ničom neviem a opováž sa to vysloviť nahlas”, zastonala, ale do očí sa jej zasa nahrnuli slzy...

“Fajn”, rezignoval zamračene, ale prikročil k nej bližšie. “Poď, pomôžem ti…”

“Nie, ja… idem si len po med do čaju, to hádam zvládnem!”, odvrkla mu, hoci jej bolo tak zle, až mala pocit, že vyvráti aj neexistujúci obsah žalúdka. “Vidím, že vzťah s Ardenkom ti prospieva”, poznamenal ironicky. “Kvitneš ako ruža. Mimochodom, kde je? Vie, že ti je zle?”

“Prestaň, Failo, teraz nie… “, zašepkala takmer nečujne, načo k nej bez slova, ale rozhodne pristúpil a jemne ju zdvihol do náručia. “Čo to zasa robíš?”

“Starám sa o teba. Niekto sa by mal, nemyslíš?”, utrúsil sucho, ale vo výrazných modrých očiach sa mu zračili obavy. “Schudla si… ješ ty vôbec niečo?”

“Nechaj ma!”, snažila sa o slabý odpor.

“Upokoj sa a hlavne sa nenamáhaj. Nemusíš sa hneď paprčiť, nesiem ťa len do ošetrovne. Už som rozbehnutý, keďže tu aj tak od rána robím sanitára.”

“Tým musí tvoja hrdosť veľmi trpieť.”

“Vtipné, modroočka”, prevrátil očami a pokrútil hlavou. “Možno sa budeš čudovať, ale nie som taký idiot, za akého ma máš a…” Vtedy si však už všimol, že Joy ho už vôbec nevníma, začínala totiž upadať do mdlôb. Pridal teda do kroku a rozhodol sa, že keď jej bude lepšie, musí sa s ňou porozprávať. Len čo vošiel na ošetrovňu, už sa rozhliadal po Drulle. Leila ešte spala a pri jej posteli sedel Percival, Johnnyho nikde nevidel.

“Prepánajána, polož ju sem, prosím ťa. Čo sa jej stalo?”, opýtala sa liečiteľka a ukázala na lôžko, ktoré bolo najbližšie pri jej ošetrovateľskom stole.

“Stretli sme sa v kuchyni, už vtedy nevyzerala dobre…” Failo jej všetko do detailov zreferoval, pričom pohľadom priam visel na Joy, tá bola stále v bezvedomí.

“Ďakujem. A teraz vás musím poprosiť, aby ste odišli a po prípade počkali vonku, chlapci”, obzrela sa aj na Percivala, ktorý prikývol a postavil sa.

“Ale…”, chcel namietať Failo, no Drulla razantne pokrútila hlavou.

“Vidím na tebe, že si robíš o tú dievčinu starosti, ale potrebujem priestor pre svoju prácu a ona svoje súkromie”, vyzvala ho jemne. Nakoniec len neochotne nasledoval Perciho von z miestnosti. Elfka potom vytiahla fľaštičku a pridržala ju Joy pod nosom. To ju prebralo a začala k sebe znova postupne prichádzať. Hmlisto vnímala, ako ju Drulla vyšetruje, priložila jej ruku na čelo a potom obe dlane na brucho. Starostlivo na ňu pozrela a rýchlo jej pripravila posilňujúci odvar z liečivých byliniek. “Pomaly, po malých dúškoch, aby ti znova neprišlo zle…” Joy našťastie v sebe nápoj udržala, hoci sa musela veľmi premáhať, no po pár minútach pocítila, že jej je lepšie.

“Ďakujem…”, zašepkala a unavene klesla späť na vankúš. Drulla však neodišla, ale sadla si k nej a hľadela na ňu láskavým, ale skúmavým pohľadom. “Som chorá? Včera som spadla do jazera, mohla som prechladnúť.”

“Nie, srdiečko. Si zdravá, ale dosť vyčerpaná, vyhladovaná a máš v sebe málo tekutín, no to k tvojmu stavu na začiatku niekedy patrí”, dodala s úsmevom. “Bola si požehnaná, dieťa moje.” Joy v momente zmeravela.

“A-a-ako to myslíte?”, opýtala sa jej vystrašene, hoci to veľmi dobre vedela a sama začínala tušiť.

“Čakáš bábätko.”

“Prečo ste si tým taká istá? Veď… nemáte ani ultrazvuk, ani ste mi nedali urobiť tehotenský test, ja… ja”, jachtala Joy a ruka jej sama vystrelila k ešte plochému bruchu.

“Drahá moja, ja viem veľa vecí, o ktorým nerozprávam”, žmurkla na ňu Drulla a chytila ju za ruku.

“A… dokážete mi aj povedať, v ktorom…”, zhlboka sa nadýchla, aby prekonala vlnu nevoľnosti. “... v ktorom som mesiaci?” Liečiteľka však pokrútila hlavou.

“Nie presne, ale prvý mesiac určite, možno menej… to musíš vedieť ty, kedy mohlo dôjsť k počatiu.” Joy sa na pár sekúnd zamyslela, hoci to bolo v tomto momente ťažké, bola rozrušená. Teraz končil prvý augustový týždeň a zhruba pred troma bola oslava narodenín, pred ktorou bola spolu s Ardenom a po nej, hoci to nevedela, s Failom… A pri tým všetkých udalostiach a stresoch si ani neuvedomila, že jej to už pár dní mešká…

“Ach, bože…”, zastonala a zložila si hlavu do dlaní. Hoci sa toho od tej noci obávala, v kútiku duše zrazu pocítila nesmiernu radosť. Bude mať bábätko...

“Ale, ale… prečo tie slzy? Veď dieťa je dar, aj keď je neplánované”, pohladila ju Drulla po vlasoch. Joy zdvihla hlavu a pozrela jej do láskavých očí.

“To sú slzy šťastia”, zašepkala s úsmevom. Síce potešenie z nečakanej správy zahaľoval čierny mrak neistoty, že môže byť aj Failove, na druhej strane, predstava, že je tehotná s Ardenom, bola nádherná. Možno by mu táto skutočnosť pomohla v boji s temnotou. Bábätko je predsa tá najcennejšia, najsladšia, najnevinnejšia bytosť na svete stvorená z čistej lásky, v ich prípade určite. V duchu sa jej zrazu zhmotnila vízia malého chlapčeka s tmavohnedými vláskami a tmavým pohľadom… Ten pobehuje po mäkkom, upravenom trávniku pred malým, ale útulným domom. Ich domom. Radostne kričí a výska, pretože Arden sa s ním so smiechom hrá, naháňa ho a ona ich s láskou pozoruje. Potom zoberie ich syna do náručia, ju vezme nežne okolo pliec a všetci traja spoločne vchádzajú dnu… Vtom ju vystrieda iná, tá je však temná… Je tu šero a Joy nevníma nič, len Ardenove chladné, bezcitné oči a ústa, ktoré ju ľahostajne a znechutene posielajú preč. On sám sa od nej s definitívnym koncom odvracia. Odchádza… jeho kroky sa ozývajú po celej miestnosti a odrážajú sa od holých, ponurých stien a podlahy. Arden… Joy tento obraz rýchlo zatlačila do úzadia. Teraz sa musela sústrediť na ich poslednú šancu a tou bola správa o jej tehotenstve. Na nič iné si momentálne nemohla dovoliť myslieť…

“Joy, zlatíčko, vnímaš ma?” S trhnutím precitla do reality a pozrela na Drullu.

“Áno… nie… ja… ďakujem za vašu starostlivosť, no musím ísť za Ardenom…” Prudko sa posadila, no zakrútila sa jej hlava. Staršia elfka ju jemne chytila za plecia a opatrne uložila späť.

“To počká… ešte vypi jednu dávku, aby si sa aspoň trochu zavodnila”, povedala, vstala a podala Joy pohár s odvarom, do ktorého nenápadne pridala ešte výťažok z rastlinky na spanie.

“Ale ja s ním musím hovoriť”, bránila sa, ale všetko poslušne vypila, išlo to už ľahšie.

“Samozrejme, chápem to, ale musíš si najprv oddýchnuť a nazbierať nové sily pre seba aj pre maličké, čo nosíš pod srdcom”, povedala Drulla s prívetivým úsmevom a sledovala, ako sa Joy začali zatvárať oči... Keď zaspala, ešte ju starostlivo prikryla a prešla k Leile. Ako prechádzala okolo dverí, zavolala dnu oboch mladých mužov. Percival si šiel sadnúť späť k sestre, Failo hneď skontroloval Joy. Potešilo ho, že už nebola tak mŕtvolne bledá a vyzerala lepšie. Nerozhodne k nej vystrel ruku, ale potom ju pomaly stiahol späť.

“Bude v poriadku? Snáď to nie je nič vážne”, opýtal sa Drully, ktorá práve zisťovala, či sa Leile nezvýšila teplota.

“Nie je, nemaj obavy. Teraz spí”, odvetila liečiteľka, ale keď chcel vedieť viac informácií, len pokrútila hlavou. “Jej zdravotný stav je jej osobná vec, chlapče. Ak bude chcieť, povie ti to neskôr sama.” Failovi sa táto odpoveď veľmi nepáčila, ale nehádal sa s ňou. Bez slova si prisunul stoličku k Joyinmu lôžku. Mlčky ju pozoroval a vo vnútri zúril. Hoci nevedel, o čo ide a čo sa presne stalo, z jej stavu obviňoval jedine Ardena. Tak veľmi ho nenávidel! No na druhej strane, v kútiku duše sa mu vynorila nádej, v ktorú dúfal, ale príliš neveril…

 

Konečne ubehol čas výuky, pretože domom sa už začínala ozývať vrava. Študenti sa presúvali z učební priamo do kuchyne, keďže po vyučovaní boli vždy všetci hladní ako vlci. Maddie stála v hale a nervózne sledovala, ako hromadne prechádzajú okolo nej, až kým sa v húfe toho davu neobjavil… James. V tom okamihu jej srdce radostne poskočilo a zamierila priamo k nemu. Kráčal v spoločnosti Adama a práve sa k nim pridala aj Amelia.

“Ahojte”, pozdravila ich Maddie opatrne, keďže ešte nevedela, ako táto budúcnosť reálne dopadla. Nechcela si znovu nenarobiť ďalší trapas, ako naposledy, keď sa Jamesovi hodila do náručia a pritom údajne randila s Joshom.

“Ahoj”, odzdravili ju všetci traja zborovo. James sa k nej nahol a vtisol jej na líce rýchly bozk. Srdce sa jej rozbúchalo na ešte väčšie obrátky a zalial ju neopísateľný pocit šťastia.

“Vyšlo to!”, pomyslela si od radosti a usmiala sa na nich. “Aká bola výuka?”, spýtala sa cestou do jedálne.

“To nestojí za reč”, odvrkol Adam. “Aurora sa správa, akoby jej niekto odhryzol z rožka, alebo čo. V jednom kuse len vrieska...”

“Asi ma krámy, to je u žien normála vec, no nie?”, povedal James pobavene a jedným očkom žmurkol na Maddie. Tá len oduto nafúkla líca a urazene otočila hlavu na druhú stranu. No hneď na to sa na neho zasa pozrela a tiež sa pousmiala. Konečne bolo všetko v poriadku, nemohla sa na neho hnevať. A navyše tie jeho poznámky jej už začínali chýbať.

“Možno, ale ani Victor nebol dvakrát príjemný”, skonštatovala otrávene Amelia. “Inak, prečo si dnes opäť nebola? Ten starý už začínal zúriť, že... zas tu na to všetci kašlete… blá, blá, bláááá”, parafrázovala jeho slová a ironicky napodobňovala jeho mimiku.

“Opäť? Takže som chýbala aj predtým?”, prebleslo jej hlavou. Ale prečo vlastne, aký by na to mala dôvod? Jej minulá verzia nevedela o Victorových testoch skoro nič. Teda rozhodne nie o tom, že zašli až tak ďaleko a zapríčinili Jamesovu smrť. “Ja... stále mi nebolo dobre”, vyjachtala a dúfala, že sa trafila do svojej predošlej výhovorky. Koniec koncov, každý sa v takýchto situáciach väčšinou pretvaruje, že mu je zle, len aby sa ulial z výuky. “Navyše som nemala chuť pozerať sa na ten jeho zoschnutý ksicht”, dodala napokon s opovrhnutím v hlase. Amelia sa zasmiala, pretože aj jej ten starý cap už išiel pekne na nervy. To už však boli v kuchyni a nakladali si z teplej fazuľovej polievky. Adam si nabral len za jednu varešku, pretože ani dnešný výber prvého chodu mu nebol veľmi po vôli. Naopak James si naložil až po okraj misky. “Je fajn vidieť, že ti zasa chutí, no len aby ti ťa z tej fazule nezdulo a nešiel za tebou smrad s každým pohybom”, podpichla ho Maddison.

“Neboj sa, ak k tomu dôjde, prídem sa vyventilovať do tvojej izby”, odvetil jej a šibalsky na ňu vyplazil jazyk.

“Fajn, tak to aby som ťa čakala s otvoreným oknom a plynovou maskou”, pokračovala s doťahovaním sa. V tej chvíli už mal James dojedené a chystal sa na druhé jedlo - rezne plnené šunkou a syrom.

“Počúvaj ma braček, nemáš ty pásomnicu?”, spýtala sa Amelia, keď si už nakladal tretí kus. Hoci bol vždy veľký jedák, zakaždým ju udivovalo, koľko sa mu toho do žalúdka zmestí.

“Určite aj dve, lebo ešte som neskončil. Som hladný ako vlk”, odvetil James a priložil si na tanier ďalší rezeň. K tomu si ako oblohu pridal zemiakovú kašu a zeleninový šalát. Adam si z tácky vzal dva väčšie kúsky mäsa, keďže do polievky veľmi nezabrdol. Dievčatá si dali každá po jednom, no aj tak dojedli ako posledné. Prázdne taniere potom poukladali na seba, Adam ich odniesol do kuchyne a vložil do výlevky.

“Pozrite, čo som našiel na linke”, povedal, keď sa vrátil späť a v rukách zvieral papierové vrecúško. Položil ho pred nich a vybral odtiaľ štyri koláčiky šťastia.

“Tak toto som už dlho nevidela”, ozvala sa Maddison a ostatní súhlasne prikývli. Každý sa potom natiahol a vzal si jeden z nich.

“James, ty do seba už asi nič nenatlačíš, daruješ mi tvoj kolá…”, zasmiala sa Amelia, no keď sa pozrela na svojho brata, vetu nedokončila. Ten už mal ten svoj dávno v ústach a spokojne prežúval.

“Huh?”, spýtavo sa na ňu pozrel, no tá už radšej len pokrútila hlavou.

“Ale nič, braček. Tak čo ste mali dnu?”, vyzvedala tmavovláska, načo Maddie len odfrkla.

“Tvoja láska je bližšie, než si myslíš. Nič, čo by som nevedela”, povedala a hodila papierik na stôl. Potom však pozrela na Jamesa, usmiala sa, naklonila a vtisla mu bozk na líce.

“No ja mám pocit, že môj pomiešali, lebo toto malo byť určite pre teba, braček.” Ten na ňu pozrel a akurát prehltol posledné zvyšky svojho koláčika. “O hodinu budeš znova hladný...”, vyhlásila Amelia tajomne, načo sa Maddie s Adamom začali smiať.

“Samozrejme, že budem. Na to ani nepotrebujem predpoveď nejakých čínskych šarlatánov”, utrúsil James a vzal do ruky svoj papierik, ktorý ešte ležal na stole. Prvotne zvraštil obočie, no potom zdvihol hlavu a začal sa smiať. “No tak sa priznajte, kto z vás to napísal?” Všetci traja sa len začudovali a nechápavo naňho pozerali.

“Čo? Čo tam máš?”, ozvala sa napokon Amelia, no hneď na to mu ho Maddie vytrhla z ruky a keď si prečítala jeho znenie, zbledla. Jej oči sa rozšírili a vyzerala, akoby v tej chvíli uvidela ducha. Jamesovi úsmev z tváre hneď zmizol, lebo pochopil, že to asi nebol vtip.

“Tak čo sa tam píše?”, znervóznela Amelia. Maddison jej roztrasenou rukou podala malú kartičku a tá ju držala tak, aby to mohol prečítať aj Adam.

“Pred pár dňami si zomrel. Ako je možné, že si stále nažive?”, stálo tam. “To je akože nejaký vtip? Čo to s vami je?”, nechápavo pokrútila hlavou, načo sa Maddie na ňu prekvapene pozrela a dobrú chvíľu vyzerala ako zmrazená. Potom sa však postavila, pristúpila k Amelii a Adamovi a priložila im ruky k čelám.

“Je to pravda, hoci vy dvaja ste na to kvôli ceste v čase zabudli”, šepla a zatvorila oči. Amelii sa v hlave vynorilo mnoho obrazov o tom, ako s Maddie, Joy a Adamom stoja v priestoroch labáku a pozerajú na Jamesovo mŕtve telo. O tom, ako sa spoločne vracali v čase a snažili sa zvrátiť jeho smrť tým, že prepichli pneumatiky jeho auta a prestrihli štartér. A pár ďalších, čo sa za ten čas udiali. “Nie sú síce kompletné, keďže sú to len veci, ktoré som prežila ja, pretože tvoje spomienky bohužiaľ nevlastním”, dodala Maddie. Keď si Amelia uvedomila, čo sa všetko stalo, zaliala ju vlna zmiešaných emócií. Okamžite však vyskočila a objala Jamesa tak silno, ako to len vedela. Veľmi sa tešila z toho, že žije.

“Kľud, sestrička, netlač sa tak na mňa, prosím. Ani jeden z nás by asi nechcel, aby sa môj dnešný obed ocitol na podlahe.” Amelia trochu svoje zovretie povolila a potom sa na neho pozrela.

“Prepáč, ja len… až teraz som si uvedomila, čo sa stalo… a… bolo to hrozné, naozaj si umrel a…” jachtala tmavovláska, no potom sa na okamih zarazila a otočila sa k Maddie. “Prečo si sa potom ešte vracala v čase? Bezo mňa?”

“Pretože to znovu skoro dopadlo rovnako.. ja.. prepáč, ale keď som zbadala Joy, musela som konať… ty si bola na výuke…”

“Dobre, dobre, to je už jedno, hlavne že si v poriadku”, usmiala sa Amelia na brata. “No otázkou však zostáva, kto tie koláčiky poslal. Adam, kto ich doniesol?”

“Netuším, boli v kuchyni na linke, keď som prišiel. Ale dievčatá vraveli, že to bol darček.”

“Tak toto nebol až tak náhodný darček”, skonštatovala Maddison.

“Určite v tom má prsty Victor s Aurorou”, šprihla okamžite Amelia.

“Ale veď po ceste časom si si ani ty nepamätala, že by vôbec zomrel. Ako by o tom mohli vedieť oni… Kto to mohol zistiť?”, premýšľala Maddie. Spolu s Ameliou začínali mať strach a pochybnosti. Čo sa pokašľalo tentokrát?

“Tak zájdime za Joy, ona nám možno bude vedieť objasniť, čo sa vlastne stalo, keďže Aurora, ani Victor nepripadajú do úvahy”, navrhla tmavovláska, no hneď jej do toho skočil James.

“To neprichádza do úvahy. Myslím, že vy ste už pre mňa riskovali dosť. Nechcem už ani jedného z vás viac ohroziť, takže… ak budem potrebovať pomoc, dám vám vedieť. Teraz to však už nechajte na mňa.” Amelia mu chcela oponovať, no umlčal ju svojim pohľadom. “Neboj sa, budem v poriadku, Amy”, povedal a vzal sestru do náručia.

“Len sa neopováž znovu umrieť! To by som už neprežila”, dodala a objatie mu opätovala.

“Neboj, sestrička. A keby náhodou, budem ťa chodiť strašiť”, zasmial sa pobavene. Dohodli sa však, že o obsahu ich koláčikov nikomu nepovedia. Avšak, nenápadne sa skúsia poinformovať u svojich spolužiakov, či aj oni nejaký dostali. A ak áno, či bola ich predpoveď tiež podozrivá, alebo znepokojivá. Otočil sa a keď odchádzal, dobehla za ním Maddison.

“Ich si možno oblafol, no mňa sa tak ľahko nezbavíš. Iste by si to znova pokašľal, hňupík môj”, povedala mu a posledné slová zvýraznila dostatočne hlasno, aby to mohli počuť aj tí dvaja. Aj keď sa Amelia pousmiala, mala znova pochybnosti.

“Problémy sú asi súčasťou našej rodiny”, pomyslela si a len dúfala, že sa jej brat znova do niečoho nenamočí. Zatiaľ, čo si šla Amelia s Adamom hrkútať na záhradu, James s Maddie vykročili smerom k hale.

“James”, oslovila ho Maddie, keď sa chcel tiež pobrať do svojej izby.

“Áno?”, otočil sa smerom k nej.

“Čo máš teraz v pláne?”, spýtala sa neistým tónom a poškrabala sa rukou po temene.

“V podstate nič. Chcel som si na chvíľu zdriemnuť a stráviť trochu ten obed. Musím uznať, že som toho naozaj zjedol trochu viac, ako by som mal”, priznal James. ”Prečo? Chceš si azda pričuchnúť k mojej zabzdošenej izbe?”, dodal a rozosmial sa.

“To som práve nemala na mysli. Len, či by sme sa mohli chvíľu porozprávať osamote. A pritom budem asi dúfať, že tie svoje plyny v sebe, už len kvôli mne, zadržíš.”

“Neboj sa. Len aby si nebola prekvapená, aké konvalinky sa budú okolo teba vznášať”, podpichol ju opäť, no keď videl, že sa chce porozprávať asi o niečom vážnom, dodal. “Ale samozrejme, kvôli tebe, nech ma aj roztrhne”, zľahka sa opäť uškrnul a venoval jej letmý bozk na líce. Maddie mu úsmev nakoniec opätovala a spoločne vyšli do jej izby, kde sa pohodlne usadili na posteli.

“Pamätáš si ešte, ako som za tebou prišla niekedy pred pár týždňami, keď ti bolo zle?”

“Samozrejme, ten okamih si často prehrávam v hlave”, odvetil zamyslene, pretože mal opäť pred očami scénu ich vtedajšieho stretnutia. “Takže, toto je tá budúcnosť, z ktorej si ma prišla navštíviť?”, spýtal sa, keď sa mu obraz v mysli rozplynul a on sa opäť na ňu zadíval. Maddie prikývla, zdvihla hlavu a tiež sa zahľadela do jeho orieškovo-hnedých očí.

“Veľmi sa teším, že si v poriadku… že… ťa konečne môžem vidieť vo svojej koži. Ale celkom by ma zaujímalo, čo všetko sa za ten čas udialo. Ako sa po mojom časovom prepade vyvíjal sled udalostí a čo sa zmenilo. Vieš, informatívne… či bolo niečo, alebo niekto podozrivý, že sa tu dnes zjavil ten nešťastný koláčik. A hlavne, či si odvtedy používal svoje schopnosti.”

“Rozumiem. No, ak mám povedať pravdu, bolo to také všelijaké, aspoň medzi nami dvoma. Tvoje výkyvy nálad spôsobené návratom Josha ma poriadne miatli. A hoci si za mnou nakoniec prišla, že chceš nechať minulosť minulosťou a udržať náš vzťah, hneď nato si sa na mňa odula kvôli nejakej ďalšej somarine. Úprimne, ak by si sa za mnou nevrátila v čase a ten rozhovor sa nikdy neodohral, neviem, či by som to s tvojim minulým ja vydržal”, povedal trochu zahanbene. “No potom sa to našťastie urovnalo, hoci v určitom čase ma pri zemi držala len myšlienka na tie dve slová, ktoré si mi vtedy pri odchode povedala.” Na krátku chvíľu nastalo ticho, priam až hrobové a jediné, čo ho narúšalo, bola len bzučiaca mucha lietajúca po izbe. Avšak, ani jeden z nich ju nevnímal, oči mali len jeden pre druhého.

“Áno, ľúbim ťa a za tým si stojím”, odvetila Maddie a chytila mu tvár do dlaní. James sa k nej nahol a perami sa nežne dotkol tých jej, až sa tento opatrný bozk zmenil na intenzívny. Oproti tým ostatným, ktoré si do tej doby vymenili, bol opäť iný. Emócie, ktoré ich sprevádzali sa postupom času menili. Silneli. Už to nebola len obyčajná výmena slín, či ako by to jeden nazval. Bola to láska. Maddie konečne cítila, že žije, že jej život má opäť zmysel. “A čo tvoje schopnosti?”, opýtala sa, keď sa od seba odtiahli. “Používal si ich?”

“Áno, musel som. Po tvojom hlúpom nápade ujsť niekam preč, ste sa s Ameliou dosť vážne zranili.”

“A potom ti nebolo zle?”

“Nie, bol som v pohode. Mám pocit, že ten vírus už asi poriadne zoslabol... ak náhodou nevymizol úplne.”

“Určite?”, uisťovala sa Maddie, načo James prikývol. “Tak to je super správa”, potešila sa a vyvalila sa na posteľ, aby si aspoň trochu povystierala nohy. James si ľahol k nej a privinul si ju do náručia. Hlavu si položila na jeho hruď, kde načúvala jeho pravidelnému dychu a tlkotu srdca, zatiaľ čo ju láskyplne hladil po vlasoch. Bol to príjemný, bezstarostný pocit, a hoci s tým Joy nemala nič spoločné, čas sa pre nich dvoch úplne zastavil.

 

Tessa na Ardena narazila až poobede. Len čo ho zbadala, bola plná nenávisti a odporu, pretože ho nenašla hneď, ako potrebovala a neznášala, keď sa nad ňu niekto povyšoval ako to robil on. Ale na druhej strane, pri pohľade na neho pocítila hlavne príval sily, odhodlania a vášne, nekonečnej moci a... temnoty.


“Arden… som rada, že som ta našla, chcela by som…”

“Čo zasa?”, pokúsil sa ju nevrlo odbiť hneď na začiatku. Sám mal dosť vlastných starostí a po včerajšom rozchode s Joy sa cítil strašne. Osamelý, zničený a hlavne bez jej prítomnosti neúplný. A vyčerpaný… v hlave mu trešťalo a tetovanie ho neznesiteľne pálilo, no nevzdával sa, tvrdohlavo bojoval ďalej a teraz mu do cesty vošla Tessa. Tá, ktorú vo svojej prítomnosti najmenej potreboval.

“Prosím?” Tessa pokrútila hlavou, ale potom bez váhania pokračovala. Nevnímala jeho strhaný výraz, myslela len nato, ako čo najskôr pocítiť znova svoju mágiu, svoj živel. “Neviem, ako to myslíš a je mi to i jedno, ale…”

“Ja na toto nemám čas, daj mi pokoj…”

“Prečo už nie si mojím mentorom?”, vyhŕkla skôr, ako sa stihol otočiť na päte. Arden si povzdychol a prehrabol si husté vlasy.

“To nezáleží odo mňa, koho budem učiť, navyše, teraz sa musím v mágii zdokonaľovať aj ja.”

“Mňa to ale nezaujíma”, mávla Tessa rukou nad jeho odpoveďou. Na druhých jej málokedy záležalo, obvykle jej šlo len o ňu samotnú a teraz, keď sa rozhodla byť čarodejnicou a využiť všetku svoju moc, on jej v tom chcel brániť? Bol jej učiteľ, mal by ju podporovať.

“Fajn, takže to vidíme rovnako, maj sa.” Arden sa otočil, ale Tessa ho chytila za zápästie a uprela na neho svoje veľké hnedé oči. Stisla mu tepnu a pocítila nie len silu v jeho vnútri, ale mala dokonca pocit, že ju dokáže prebudiť.

“Tessa, pusť ma a choď odo mňa”, pokúsil sa jej vymaniť zo zovretia.

“Potrebujem, aby si ma učil”, nenechala sa odpinknúť a v tej chvíli zabudla na skutočnosť, že Arden je partnerom Joy, že si tú dievčinu do istej miery obľúbila, aj keď s ňou nikdy poriadne nehovorila okrem toho rána, keď ju celú od krvi stretla na chodbe.

“Nie, už som ti povedal, že nemôžem a ani nechcem, takže…” Než sa však stihol dostať ďalej, Tessa použila svoju mágiu. Cítila sa zasa plná života a odhodlania a on bol ten, kto jej v tom pomáhal. Nevedela ako, ani prečo, ale vnímala to. Arden sa tomu bránil, no postupne sa začal strácať v jej pohľade. Jej oči zmenili farbu z orieškovej na polnočnú temnotu a on cítil, že sa to deje aj s ním. Pozoroval ju ako zhypnotizovaný, sledoval ju a už aj tak slabý obraz jeho milovanej Joy, vyrytý do mysle, sa mu postupne začal vytrácať. Všetky krásne a šťastné chvíle, ktoré s ňou prežil, lásku, ktorú k nej cítil, začali pohlcovať Tessine temné, no žeravé plamene. On v tom momente nekontrolovateľne zatúžil po niečom viac, ako len sledovať jej kúzla a pohľady. Vedel, že by to mal zastaviť a ujsť, ale vďaka nej bol silnejší a jeho temná stránka tak bažila po moci, čo ale nechcel pripustiť. Poznal temnotu, bola jeho súčasťou roky rokúce, vedel, čoho všetkého je schopná. V posledné dni ju v sebe cítil čoraz intenzívnejšie, ale Tessinej prítomnosti jej totálne prepadal. Stalo sa to na vyučovaní, deje sa to aj teraz… Nevedel prečo, nechápal to a uvedomoval si, že by mal skôr zistiť, prečo to tak je a urobiť všetko preto, aby sa to zmenilo, nepripustiť, aby sa v jej blízkosti jeho vnútorné temno tak prebúdzalo a dralo na povrch. Akoby žilo vlastným životom a Arden, akokoľvek voči tomu bojoval, nedokázal uhasiť smäd šialenstva po jeho zdravom rozume. A tak, ako ho Tessa držala za zápästie a sledovala ho, jeho pohľad sa definitívne prepadol do rovnakej ničoty. Obraz Joy a všetko dobré a krásne, čo s ňou súviselo a čoho sa zúfalo pridŕžal, sa v tej chvíli premenilo na popol. Arden s tým prestal bojovať, prestal sa brániť, pretože temnota ho úplne prevalcovala… V tom momente jeho bolesti hlavy prestali a pálenie, ktoré pociťoval v tetovaní, sa z neznesiteľného zmenilo na príjemný, až mrazivý chlad. Bol koniec…


Aj Tessa zaregistrovala jeho zmenu a ani ju neprekvapilo, keď si ju k sebe pritiahol a nechal sa ňou pohltiť, rovnako ako pred pár sekundami temnotou. Sklonil sa k nej a náruživo ju pobozkal. Vtedy akoby medzi nimi vybuchla bomba. Ani jeden z nich odrazu neriešil mágiu, ani okolie, strácali sa jeden v druhom a vlastnom temnom svete… Tessa si ani neuvedomila ako, ale jej šaty sa zrazu povaľovali na podlahe v nejakej neznámej miestnosti, rovnako ako tie Ardenove. Bola ako v sne, nevedela, kde je, nevedela, ako sa tam dostala, netušila, prečo práve on, ale cítila sa mocnejšia ako nikdy predtým a neohrozená. Vedela, že tento flirt, táto chyba zmení jej život, jej podstatu, uvoľní jej mágiu a roztrhá vnútro. Bola energická, vášnivá, neúnavná, démonická… Cítila všetku energiu svojej mágie, svojej vnútornej temnoty a mala pocit, že pohlcuje aj tú jeho. Bolo to dokonalé. Jej spojenie s Ardenom bolo dokonalé. Zároveň to však bola tá najväčšia chyba, ktorú v živote urobila. Jediná, čo kedy bude ľutovať, no tiež jediná, ktorá ju dokázala vstrebať a zmeniť jej myslenie. Bola to chyba, ktorá odomkla to, čo v sebe ona sama zamkla. Vedela, že prebrala všetku aktivitu, keď spoznávala Ardenove dokonalé telo. Musela sa smiať, nekontrolovateľne z nej prýštil smiech, ktorý vypovedal o jej pohŕdaním všetkým, čo doteraz znamenala a čo poznala. Jej nechty sa zarývali hlboko do Ardenovej kože, až pod nimi zacítila jeho horúcu krv. Zároveň vnímala plameň, ktorý sa v nej naplno rozhorel a ona ho konečne mohla vypustiť von. Popritom skúmala Ardena, jeho reakcie. On si ju k sebe znova náruživo pritiahol a začal bozkávať. Tessa vytvorila okolo ich ohnivú bariéru, stvorila vlastný svet. Jej mágia bola silná a nespútaná, rovnako ako ona a teraz jej moc prúdila žilami rovnako neskrotne. Ibaže na toto nebola pripravená… ani ona sama, ani jej telo, ani jej mágia. Cítila tú spaľujúcu žiaru a ako jej energia zrazu mizne. Videla, ako je ňou Arden uchvátený a vnímala, ako pomocou svojej schopnosti vpíja do seba jej moc a ona mala pocit, akoby z nej mal vyprchať celý život… Zľakla sa, zľakla sa aj jeho. Rýchlo sa zdvihla, načo si ju opäť stiahol k sebe, chcel z nej čerpať ďalej, nielen jej mágiu, ale aj jej podlosť a rafinovanosť. Lenže Tessa sa začínala preberať, jej pohltenie temnotou a Ardenom vyprchalo a ona potrebovala, musela utiecť, vypariť sa, aspoň na chvíľu. Keď sa vymanila z jeho náruče, bola magicky totálne vyšťavená, ale na druhej strane uspokojená, to sa vznášala na najjemnejších obláčikoch. Kým si naťahovala svoj kostýmček, už teraz vedela, že čoskoro, už veľmi skoro Ardena znovu vyhľadá a keď ho tak sledovala, bola si istá, že ani on nebude nič namietať. V jeho pohľade videla túžbu po nej, ale aj chlad, ľahostajnosť a prázdnotu, ktorá bola pod ňou ukrytá. Ju to však nezaujímalo. Dostala, čo potrebovala a vedela, že to dostane aj neskôr, ak bude chcieť…

 

Kým Maddie s Jamesom spokojne oddychovali v izbe, Amelia kráčala v spoločnosti Adama priamo do záhrady. Pozrela na Adama a pokrčila plecami.

“Tak už len čakať, čo sa znova pokazí. Ešte aj tá Aurorina vražda.. stále tomu nemôžem uveriť”, pokrútila nešťastne hlavou a v mysli sa jej prehrávala scéna, ktorej bola v knižnici svedkom. Strach a emócie, ktoré ju v tej chvíli úplne paralyzovali boli dostatočne silné na to, aby si túto traumatizujúcu udalosť vybavila, aj keď jej Maddie vložila do hlavy len útržky jej vlastných spomienok. Samozrejme, že Jamesova smrť nebola výnimkou. S takýmito myšlienkami sa chvíľu prechádzali záhradou, potom ich však zahnala a pozrela sa na Adama. “A čo si mal vlastne v tom koláčiku ty?”, opýtala sa už svojim obvykle veselým tónom.

“Nič zaujímavé, ale keď tak nad tým premýšľam, prešla takmer hodina. Nie si hladná?”, opýtal sa so smiechom. Amelia ho len naoko urazene ťapla po pleci. Potom sa chytili za ruky a ešte chvíľu kráčali, až kým sa neocitli na druhej strane záhrady, pri peknom jazere, v ktorom bolo vidieť v plytčine plávať ryby najrôznejších farieb.

“Ďakujem”, povedala po chvíli Amelia a jemne ho potiahla za ruku, až obaja zastali. Adam sa zatváril trochu nechápavo a tak pokračovala. “Ďakujem ti za všetko, Adam. Ja.. bez teba by som nič zo všetkej tej drámy v tomto dome nezvládla. Vždy si tu bol pre mňa a to aj vo chvíľach, keď som bola naozaj neznesiteľná.” Na moment sa odmlčala a trochu neisto mu pozrela do očí. “Ľúbim ťa”, vyhlásila pevne a rozhodne, hoci odkedy boli spolu, mu to povedala prvý krát. Práve teraz. Adam jej úsmev opätoval a pritiahol si ju bližšie k sebe, až cítila jeho dych na svojej tvári.

“Aj ja ťa ľúbim, Amy.” Amelia sa postavila na špičky a Adama pobozkala. Zavrela oči a on urobil to isté. Nevnímali nič okolo, len sami seba, čas sa pre nich zastavil.

 

Vo štvrtok po vyučovaní a obede vošla Octavia do svojej spálne, aby si odložila knihy, ktoré dostala od Aurory na hodine. Po včerajšej nočnej búrke nebolo ani stopy a slnka znova pálilo z plných síl. Dnes neplánovala tréning s Falatharom, nato bolo príliš horúco a tak sa rozhodla pre leňošenie pri bazéne. Nič iné sa ani v tomto počasí nedalo robiť. Obliekla si plavky, cez ktoré si prevliekla tuniku a zo stola vzala jednu z učebníc, ktorú si plánovala čítať na lehátku. Vyšla von z izby a zvyšok dňa až do večere strávila pri bazéne, kde sa k nej neskôr pripojil aj Logan a dal jej ďalšiu lekciu z plávania.

“Oukej, Ví, stretneme sa v jedálni, dobre?”, povedal jej Logan, keď spoločne kráčali dnu.

“Dobre, ale budem tam skôr ako ty”, zasmiala sa Octavia šibalsky. “Som totiž nesmierne hladná.”

“To sa ešte uvidí, pretože ja som viac”, uškrnul sa Logan a vybehol po schodoch, svojimi dlhými nohami ich bral po dvoch.

“Ale no tak, toto sa robí?”, opýtala sa Octavia naoko urazene, keď vycupitala hore za ním. Ten na ňu len pobavene žmurkol, vtisol jej bozk a už ho nebolo. Ona sa len pousmiala a v izbe si dala osviežujúcu sprchu. Keď zišla opäť do haly, zrazu jej napadlo, že ešte nebola u Drully opýtať sa na ten nápoj, čo by ju emočne stlmil, hlavne jej agresiu voči čarodejníkom. Rozhodla sa teda, že po večeri za ňou zájde. Po skvelom jedle, tentoraz si pochutnali na kuracom perkelte s cestovinami, sa rozlúčila s Loganom.

“Potrebujem sa porozprávať s Drullou”, vysvetlila mu.

“Jasné… ja budem v obývačke, keby dačo”, odvetil jej a spolu s Joshom sa pobral pozrieť si nejaký akčný film. Octavia sa teda vybrala do nemocničného krídla, kde ju čakalo nepríjemné prekvapenie. Jej priateľka Leila ležala na jednom z lôžok a pokojne spala. Pri nej s knihou v ruke sedel Percival. O dve postele ďalej zasa oddychovala Joy vo Failovej spoločnosti. Octavia najprv pristúpila k bielovláske.

“Ahoj, Perci, čo sa jej stalo?”, opýtala sa ho

“Malá nehoda, čo mala vážne následky”, odvetil a všetko jej vyrozprával.

“Ach, to mi je ľúto”, povedala Octavia a pohladila Leilu po pleci. “Nech sa čím skôr uzdraví.”

“Nechcel som jej ublížiť”, ozval sa Failo trochu zachrípnuto a odkašľal si. “Opakujem, bola to nehoda…”

“Pokoj, veď to nikto ani netvrdí, všetci vieme, že si to neurobil naschvál”, odvetil Perci a ona prešla k Joyinej posteli a položila ruku na elfove plece.

“A ty čo tu robíš strážcu?”, opýtala sa ho žartovne, ale on sa neusmial. “Čo jej je?”, dodala už vážne.

“Neviem, Drulla mi nechcela nič povedať, ale že vraj nič vážne.”

“A… čo keď sa objaví Arden? Bude z toho zasa len oheň na streche, keď ťa tu nájde…”, povedala Octavia jemne, načo sa posmešne uškrnul.

“Doteraz tu ten svoj ksicht neukázal a pochybujem, že ešte príde. Mám pocit, že na ňu ten idiot zvysoka kašle”, skonštatoval podráždene a unavene si pretrel oči. “A ty čo tu? Prišla si za Leilou?”

“Ani som nevedela, že je tu”, odpovedala Octavia. “Chcem hovoriť s Drullou ohľadom toho nápoja, čo sme sa bavili, nevieš, kde je?”

“Vo svojej izbietke.”

“Vďaka. Tak zatiaľ”, rozlúčila sa s oboma mladými mužmi a prešla k malej, ale útulnej komôrke. Liečiteľka si tam niečo miešala a tak Octavia jemne zaklopala, aby ju nevyľakala.

“Vstúpte”, povedala staršia elfka a obzrela sa. “Áááá… to si ty, Octavia, rada ťa znovu po dlhšom čase vidím. Potrebuješ niečo?”

“Dobrý večer, chcela by som sa s tebou o niečom poradiť, máš trochu času?”

“Teraz áno, potom ale musím skontrolovať mojich pacientov. Čo máš na srdci, drahá?”, bola zvedavá Drulla a prerušila svoju činnosť.

“Neviem presne, prečo to tak je, ale nedokážem ovládať svoj hnev na čarodejníkov. Bola som aj za Aurorou, aby mi poradila, no odmietla a ani ma nevypočula. Môj hnev… ten pramení zo zistenia, že mi potetovaní čarodejníci zabili otca a uniesli moju mamu, ktorú podľa všetkého niekde stále väznia. To je ďalšia vec, na ktorú som sa chcela opýtať Aurory… mala som sen, v ktorom som videla moju matku v nejakom dome v Saleme, je možné, že by ju tam naozaj ukrývali?”

“Tak… začneme postupne, srdiečko. Chápem tvoj hnev a myslím si, že ti určite pomôže, ak sa s niektorými tvojimi spolužiakmi v tréningovej skupine zblížiš. Oni ťa nijako neohrozujú, sú to rovnakí mladí ľudia, ako ty. A hlavne teraz, v týchto časoch musíme držať spolu. Čo sa týka tvojich emócií a ako ti na začiatku pomôcť, mám pre teba rôzne bylinky, z ktorých by som ti vedela pripraviť odvar, ak chceš. Po ňom sa ti uľaví, ale neotupí ti myseľ, schopnosti ani vnímanie. Som si istá, že ti bude užitočný a neskôr to budeš zvládať aj bez jeho pomoci. A čo sa týka Salemu, na ten ja odborník naozaj nie som a mrzí ma, že Aurora ti odoprela pomoc.”

“Aj mňa… v tom sne mi matka vravela, že ju väzní nejaký vysokopostavený čarodejník, pretože nedokázala oživiť jeho dcérku. On sám nemal ani potuchy, že ona nevie privádzať späť k životu ľudí, ale iba zvieratá a tak ju pod zámkom držia dodnes, aby sa nikto o tom nedozvedel. Vlastne aj môj otec mi niečo takého vravel. keď som s ním hovorila v Avalone. Mamu vraj uniesli kvôli oživovaniu mŕtvych, ale nevedeli všetky informácie.”

“Pokús sa ešte opýtať Falathara, drahé dieťa. Keďže robil diplomata v rôznych svetoch, možno ti bude vedieť poradiť aj ohľadom Salemu”, odvetila jej Drulla láskavo a Octavia prikývla. Síce rodičov s ním už riešila, ale vtedy nemala informácie, ako teraz.

“Ďakujem ti, určite za ním zájdem.”

“A tvoj odvar bude hotový tak za dve hodiny, takže si po neho môžeš pokojne prísť”, usmiala sa liečiteľka, keď spolu kráčali do ošetrovne.

“Určite sa zastavím, si milá.” Drulla sa na ňu ešte raz usmiala a pobrala sa k Leile.

“Podľa tvojho výrazu súdim, že si získala všetko, čo si chcela”, prihovoril sa jej Failo, načo pokrútila hlavou.

“Všetko nie, no… zasa som možno bližšie k vyriešeniu problémov. Tak ahojte a dievčatám prajem skoré uzdravenie”, pozrela ešte na Perciho, ktorý jej kývol hlavou, ale Failo sa postavil zo svojej stoličky.

“Počkaj, idem aj ja.” Octavia zdvihla spýtavo obočie. “Ja… to nedávam, musím si vypiť. Celá táto situácia okolo…”, pozrel na spiacu, ale ešte stále bledú Joy a pokrútil hlavou. “Keby bola so mnou, do takého stavu by sa nikdy nedostala...”

“Failo, to nemôžeš vedieť”, protirečila mu Octavia jemne. “Nevieš, čo sa naozaj stalo.”

“Ja viem, ale… “, vydýchol, ešte raz pozrel na Joy a rýchlym, nahnevaným krokom bez pozdravu vyšiel z miestnosti, Octavia za ním ledva stačila...

 

Po večeri si Everett zavolal Tessu k sebe do učebne. Nechcelo sa jej tam, ibaže bola v škole a on bol jej učiteľ. Nemala na výber. Vošla dnu, miestnosť bola nezvyčajne tmavá a tak Tessa luskla prstami a vo svojej dlani vytvorila malý plamienok. Verila si, po popoludní strávenom s Ardenom vedela, že dokáže viac, než si pripúšťala, než dosiaľ tušila.

“Pre začiatok dobré.” Tessa sa trochu zľakla. Bol to Everett, sedel na druhej strane miestnosti a potichu ju sledoval. “Tentokrát proti tebe nepoužijem svoju schopnosť, sľubujem. Zaujíma ma, ako ďaleko si došla. Ako sa na teba dívam, mám pocit, že vieš viac, než so ochotná ukázať na hodine.” Tessa sa zastavila a doslova cítila bolesť v hrudi, keď prestala dýchať. On proti nej použil svoju vlastnú schopnosť? Ako? Kedy? Čo má vlastne za schopnosť?

“Vlastne… stále sa učím”, povedala Tessa a trochu sa pousmiala.

“To my všetci.” Everett sa začal smiať, potom sa odtrhol od parapety, o ktorý sa opieral, provokatívne sa posadil na stoličku a nohy si vyložil na stôl. “Pokračuj.” Tessa sa pokúsila upokojiť, ale v jeho prítomnosti sa cítila mierne nesvoja. “Neboj sa, sústreď sa, nájdi svoj stred, mágiu a uvoľni ju. Ver mi, nemáme nato celý večer.” Pozrela na neho a mala pocit, že je porcelánovou bábikou, ktorú drží v ruke malý drzí chlapec a z celej sily ju chce hodiť do kúta miestnosti, kde sa rozpadne na milióny kúskov a črepov. Desil ju. “Dievčatko, tvoje rozpaky ma tešia, teda myslím… Ale som tu kvôli niečomu inému, než tvojmu telu a hlbokému pohľadu.”

“Ja vlastne…” Everett to už nevydržal. Jedniným pohybom ruky ukradol Tesse jej plamienok a poslal ho do miestnosti, až sa celá rozžiarila. Tessa naprázdno preglgla. Áno, ukradol časť jej mágie, rovnako ako Arden popoludní, ale bol dokonalý. Sedel na stoličke, pozeral na ňu, nohy na stole, v ruke držal ceruzku, ktorou mával vo vzduchu a ticho si pospevoval nejakú pesničku, ktorú Tessa nepoznala. Jeho ohnivý pohľad bol nebezpečný a tak známy, bola hladná po takýchto pohľadoch. Jeho pery boli plné a vlasy roztrapatené. V čiernom tričku a koženkovej bunde vyzeral svojrázne a slobodne. Bol rebel. A napriek tomu vedela, že je verný a odovzdaný sám sebe. Rovnako ako ona. Dívala sa na neho a premýšľlala na tým, či má nejakú partnerku, alebo sa so ženami zahráva len tak, ako ona s mužmi. Bola okúzlená a omámená. Takto ho nevidela v noci na chodbe, ani na hodine, takto ho videla až teraz. Pozerala na neho a vedela, že ho chce, že po ňom jej vnútro túži, rovnako ako ona sama, Vedela, že sa chce zahryznúť do jeho zmyselných pier. Chcela ho držať, hrať sa s jeho vlasmi a vpíjať sa do jeho očí rovnakých orieškových, ako mala ona. Chcela ho bozkávať, šepkať mu do ucha nežné slovíčka, chcela byť iba jeho. Bol to prvý muž, u ktorého si bola istá, že nebude pre ňu len rozpýlením a hrou. Toto nepoznala, toto ešte necítila a nechápala to. Žeby to bolo tiež nejaké kúzlo.

“Rád by som vedel, aká si mocná.” Tessa sa prebudila zo svojho snenia, kde mu vyzliekala jeho čierne džínsy a strhávala z neho tričko, ktoré obťahovalo jeho svalnatú hruď.

“Ak mám byť úprimná, mágiu používam možno tretí deň, ak si dobre pamätám.”

“Ale už si sa zvládla postarať o cirkus na hodine Ardena Pierca?”

“To bolo nechtiac. Omylom.”

“Omylom? Mágia nie je omyl a ani náhodou sa tak nepoužíva. Niečo o tom viem.”

“To som už tiež zistila.”

“Na to, ako krátko ju používaš a podľa toho, čo som počul, že si sa jej aj dosť bránila, ju ovládaš až neskutočne dobre.”

“To nie je pravda.”

“Hm.” Everett sa postavil a obišiel stoličku, zo zápästia si odopol kožený náramok. Tesse sa podlamovali kolená a bola ako omámená. Takýto pocit mala len po boku Ardena, cítila sa mocná, ale v jednej miestnosti s Everettom? Čudovala sa, že sú ešte obaja oblečení. Zrazu akoby presne vedela, o čom jej učiteľ hovorí. Ten si ešte vyzliekol svoju bundu a položil ju na stôl. Ponaťahoval si ruky a pokynul jej smerom do stredu učebne. Tessa si až teraz uvedomila, že stojí na kraji kruhu, ktorý tvoria stoličky a lavice. On stál oproti nej na opačnom konci priepasti, ktorú si vytvorila v hlave. Tessa sa na neho pozrela a zrazu nevidela učiteľa, ale muža. Rozpálilo sa jej celé telo, ale nie žiadostivosťou, ale vášňou, rozpálilo sa samotným živlom ohňa, ona sama bola oheň. Nespúšťala z neho zrak a vedela, že rovnako ako predtým Arden, aj Everett v nej dokáže prebudiť jej mágiu. On sa usmial a rukou jej pokynul, aby pristúpila dopredu. Ten pokyn bol pre Tessu ako rozbuška, aby vypustila von svoju moc. Hľadela skrze neho, nedokázala zaostriť ani sa zamerať. Priblížil sa k nej a ona sa cítila ako zmagnetizovaná, bol opačným koncom jej magnetu, bol protipólom jej sveta i života. Jej ruky sa začali meniť v žijúce plamene, šľahajúce do výšky, jej pohľad sa premenil v nekonečnú temnotu a prázdnotu vesmíru. Jej srdce bilo tak rýchlo, až sa jej zdalo, že pukne, vlasy sa zmenili v samotný závoj ohňa spadajúcich na jej ramená. Everett ju len s úsmevom sledoval. Ovládala svoju moc lepšie, ako očakával a to, čo počul o jej hodine u Ardena, musela byť pravda, ona určite dokázala útočiť. Ak takto dokázala vzplanúť, určite vedela ešte oveľa viac, než kto vôbec tušil. Sám Everett nemohol vedieť, že túto časť v sebe objavila po tom, čo strávila niekoľko milostných chvíľ s Ardenom. Mužom, ktorým v kútiku duše opovrhoval a nenávidel. Možno na neho aj žiarlil a to ho osobne ešte ani nepoznal, ale poznal niekoho, komu bol Arden blízky, kto ho miloval. Everett veril, že je silnejší, mocnejší a lepší po všetkých stránkach ako on. Popritom sledoval Tessu a uvažoval, koľko mágie je ešte schovanej v jej vnútri, keď si spomenul na svojho brata, ktorý dokázal so svojou ohnivou mocou toľko, až sa toho obaja báli, než zmizol, než zomrel. Everett zavrel oči a uhasil Tessu jedinou myšlienkou, v sebe pohltil jej ohnivú mágiu. Pozrel sa na ňu a v jej očiach sa objavil ľadový chlad, ktorý vystriedala hnedá farba jej očí. “Ďakujem, s touto ukážkou schopností som spokojný, myslím, že ani nevieš, čo všetko dokážeš”, povedal jej Everett a pozbieral si svoje veci zo stola. Zapol si náramok, obliekol bundu, vzal si gitaru a žmurkol na ňu. Tessa sa usmiala. Premýšľala však o tom, prečo cítila, že sa jej mágia zmenila na nič, prečo nad ňou odrazu stratila kontrolu a trochu sa vydesila. Potom si ale povedela, že sa predsa len učí všetko ovládať a dnes toho už asi bolo príliš. Keď bude cvičiť, vydrží svoj plameň ovládať a držať dlhšie. Everett prešiel okolo nej, ani na ňu nepozrel, znova už nie. “Uvidíme sa zajtra na hodine.” Potom vyšiel z miestnosti a ticho si pritom pospevoval rovnakú pieseň, ktorá sa Tesse začala vrývať pod kožu. Ona chvíľu zízala do prázdnej učebne, ktorá pohasla rovnako, ako jej žiara a vášeň. Všetko vstrebal Everett a ona netušila ako, potom sa vydala do svojej izby.

 

V piatok ráno priniesol Johnny na ošetrovňu raňajky nielen pre seba a Leilu, ale aj pre Perciho. Bol mu vďačný, že na sestru a jeho priateľku dával celú noc pozor. Včera po odchode z ošetrovne si to zamieril rovno do svojej izby. Bez Leily sa mu zdala veľmi prázdna. Vedel, že toto bude prvá noc, ktorú strávi bez nej, odkedy sa tu stretli. Zašiel do kúpeľne, kde vytiahol z vrecka nohavíc skúmavku s Leilinou krvou. Vedel, že Victor robí experimenty, ale načo by mu bola krv elfky? Zavrel oči a sústredil sa na vidinu, ktorú videl pri odchode z jeho ošetrovne a dotyku s ním. Videl, ako sa skláňal nad notesom pri mikroskope, kde skúmal niečiu krv – samozrejme Leilinu. Na vrchu stránky totiž bolo napísané jej meno. Zaujímala ho jej obrana a ochranný štít. Ale prečo?

„To je už jedno,“ povedal si sám pre seba a vylial obsah skúmavky s červenou tekutinou do umývadla, ktoré potom pedantne opláchol spolu so skúmavkou. Tú potom odhodil do neďalekého koša. Potom si dal dlhú sprchu. Potreboval si prečistiť hlavu a usporiadať myšlienky, ktoré sa mu miešali s vidinami, ktoré ho nekontrolovateľne prenasledovali. Týkali sa totiž nielen Leily alebo jeho, ale aj ostatných obyvateľov domu, s ktorými mal vzťah, alebo situácií, v ktorých sa práve ocitol. V posteli sa ešte dlho prehadzoval, kým nakoniec zaspal nepokojným spánkom...

Keď na druhý deň ráno prišiel na ošetrovňu, Leila ešte spokojne spala, narozdiel od svojho brata. „Dobré ránko, priniesol som vám obom raňajky,“ pozdravil ho s úsmevom Johnny. „Ako sa má?“, pozrel nežne na bielovlasú elfku.

„V pohode, noc bola pokojná. Spoločnosť mi robili obe spiace krásavice”, odvetil a kývol smerom na posteľ za ním, kde spala Joy. Johnnymu sa od prekvapenia rozšírili oči, pretože si ju všimol až teraz všimol.

„Čo sa jej stalo?“, spýtal sa starostlivo.

„To by som aj ja rád vedel, no nemám ani potuchy. Failo ju priniesol len chvíľu potom, ako si odišiel a Drulla nás oboch hneď poslala preč, aby ju mohla vyšetriť.“

„Aha,“ vyšlo z Johnnyho, ktorý sa posadil na posteľ k Leile. “Tak dúfam, že to nie je nič vážne.”

„Vraj nie, to nám aspoň liečiteľka povedala. Inak, vďaka za raňajky,“ povedal Perci s plnými ústami. „Zostaneš tu chvíľu? Už sa cítim dobre a potrebujem ísť za svojimi...“

„Samozrejme. Vyučovanie sa aj tak ešte nezačalo a prinajhoršom prídem neskôr. Určite chcem počkať, kým sa zobudí,“ odpovedal mu Johnny, pohladil Leilu po vlasoch a nežne po líci. Tá sa pod jeho jemným dotykom začala prebúdzať a ešte rozospatá sa na neho usmiala.

„Ach, Johnny...“

„Dobré ránko, Sedmokráska,“ nahol sa k nej a dal jej bozk na čelo. „Ako si sa vyspinkala? A že kto sa má o koho báť...“ skonštatoval s nežnou výčitkou v hlase. „Prosím ťa, dávaj si na seba viac pozor, srdiečko.“

„Budem, neboj. To len teraz, tie moje schopnosti...“, odvetila chlácholivo a oprela sa o lakte. Tvár sa jej zmraštila do bolestivej grimasy.

„Nenamáhaj sa a ľahni si. Pôjdem za Drullou, nech ti dá niečo proti bolesti.“

„Nie,“ vyletela Leilina ruka, aby Johnnyho zastavila. „Nechcem zase spať, potrebujem zistiť, čo sa stalo...“

„Stalo s čím?“

„No predsa s mojimi schopnosťami...“ Vtom zaregistrovala nepokojný pohyb na neďalekej posteli. „To je Joy?“, spýtala sa prekvapene, keď pozrela tým smerom a vstala z lôžka. Obišla to Perciho, ktoré stálo medzi ich dvoma a bolo už prázdne a podišla k tomu, na ktorom ležala Joy. Johnny ju nasledoval a stál hneď za svojou milou, ktorú objal okolo pása. „Čo sa jej stalo? Prečo je tu?“, opýtala sa pri pohľade na priateľkinu bledú tvár. Síce bola v ríši snov, ale akoby jej spánok nepriniesol potrebný oddych.

„Neviem, srdiečko. Podľa toho, čo povedal tvoj brat, včera ju sem priniesol, rovnako ako teba, Failo. Ale z akého dôvodu a načo ju Drulla lieči, to netušil.” Leila sa k nej zohla a chcela Joy odhrnúť vlasy z čela, ktoré bolo posiate kvapkami potu ako následok asi zlého sna. Vystrela ruku, no na pol ceste sa pri pohľade na svoje obväzy zarazila.

„Johnny? Budeš taký dobrý a odhrnieš jej vlasy z čela? Tak rada by som to spravila sama, ale s týmito kýpťami to asi nedám,“ pozrela na neho svojimi modrými očami a on jej to nemohol odmietnuť. Potom si sadol na Joyinu posteľ, pritiahol si k sebe aj Leilu, ktorá sa oprela o jeho hruď. Chytil Joy za ruku a opatrne jej ju stisol, načo jej v tom momente zmizol zachmúrený výraz z tváre. Na tej Johnnyho sa však o pár sekúnd objavilo prekvapenie. Na okamih pred očami videl Joy s tehotenským bruškom a neskôr pôrod ružovolíceho bábätka. To si samozrejme nechal ako vždy pre seba.

„Vidíš, už je Joy lepšie. Určite vníma, že sme pri nej,“ usmiala sa láskyplne elfka. „Vyzerá omnoho spokojnejšie,“ obzrela sa na Johnnyho, ktorý jej úsmev opätoval a pobozkal na pery.

„To ma teší. A čo tak si teraz dať tie raňajky, ktoré som priniesol?“, žmurkol na ňu.

„A Joy?“

„Tú nechajme ešte pospať, keď je teraz pokojnejšia a navyše, nebudeme ďaleko. Len o dve postele,“ zasmial sa nad starostlivosťou Leily, ktorá musela uznať, že má pravdu. Spolu sa naraňajkovali, no Johnny začínal byť nesvoj.

„Utekaj na vyučovanie,“ súrila ho jeho polovička. „Vidím na tebe, že ťa to tam ťahá.“

„Prepáč, to kvôli Aurore, nemá rada meškanie, potom sa zbytočne rozzúri. No ešte tu nie je tvoj brat, takže...“

„Perci určite za chvíľu príde. Choď,“ nahla sa pre pusu a už ho opatrným pohybom rúk vyháňala z ošetrovne.

„Budem sa za tebou ponáhľať,“ otočil sa ešte s úsmevom medzi dverami a odišiel na Aurorinu hodinu. Leila, aj keď ju prsty a dlane stále boleli, podišla opäť k posteli Joy. „Dúfam, že budeš v poriadku, Joy, nech už je ti čokoľvek,“ zašepkala smerom k priateľke. Aby ju nerušila, posadila sa na Perciho posteľ a len ju sledovala. Bola rada, že dnes ju Drulla ešte nekontrolovala, ale hneď, ako si to pomyslela, objavila sa medzi dverami elfia liečiteľka s podnosom plným jedla a odvarov.

„Dobré ránko! Vidím, že ty si už hore a aj po raňajkách”, usmiala sa prívetivo. “Ktože ma zastúpil? Alebo… jasné, asi je zbytočné sa pýtať,“ odpovedala si sama, pristúpila k stolíku pri Joyinej posteli a položila na neho podnos. „Tvoje rúčky pozrieme večer, nech na ne pôsobia ešte liečivé účinky od Victora. “Páči sa”, vzala z tácky modrú šálku. “Tu sa napi ešte odvaru, určite sa ti po tom uľaví od bolesti”, dodala a už k nej pristupovala.

„Ďakujem Drulla, veľmi si to vážim. Môžeš mi to, prosím, položiť na stôl? Napijem sa, keď ma to bude bolieť,“ odpovedala jej biela elfka odhodlane.

„Ako chceš...“, odvetila a nehádala sa s ňou, vedela, že je tvrdohlavá a nedá si poradiť. Potom sa vrátila k Joy, ktorá sa medzitým zobudila a ospanlivo si pretierala oči.

„Dobré ránko, Alasse (radosť)! Ako sa cítiš? Priniesla som vám raňajky,“ prihovorila sa jej Drulla so žmurknutím. „A nechcem počuť žiadne odvrávanie...“, dodala ešte skôr, ako sa Joy stihla nadýchnuť k odpovedi.

„Ehm… dobré ráno aj vám a ďakujem pekne,“ odpovedala a poslušne sa pustila do raňajok. Na vlastné prekvapenie mala žalúdok pokojný a dokonca cítila aj hlad.

„Na záver vypi tento odvar z byliniek, je pre bábätko”, pošepla jej diskrétne do ucha. “Ja idem ponaháňať svojho tretieho pacienta” povedala už hlasnejšie, keď sa narovnala. “Už sa cíti lepšie a hneď uteká k vojakom alebo za otcom...“, dodala dobrosrdečne a vyšla z miestnosti. Keď obe mladé ženy osameli, Leila pomaly pristúpila k Joy, ktorá práve s chuťou zahryzla do chrumkavého krajca chleba natretého s džemom.

„Ahoj, Joy,“ pozdravila ju nesmelo. „Si v poriadku? Teba by som tu nečakala...“, usmiala sa a oprela o Perciho posteľ, aby jej nezavadzala.

„Ahoj, Lei,“ opätovala jej úsmev. V tom momente v nej videla svetlo, dobrotu a starostlivosť, ktorú doteraz videla v Ardenovi. Odsunula podnos a vrhla sa stojacej elfke okolo krku. Akoby sa v nej pretrhla hrádza a uvoľnila všetku tú bolesť, ktorú od rozchodu v sebe dusila. Srdcervúco sa rozplakala, až sa Leila zľakla a snažila sa ju objať najšikovnejšie, ako vedela.

„Ach, Joy, čo sa deje? Niečo vážne? Prepáč, ja som asi všetko prespala.... Ako sa to u vás hovorí? Ako Šípková Rastlinka?“

„Ruženka,“ usmiala sa na ňu pobavene aj cez slzy Joy. „Ako Šípková Ruženka.“

„Áno, máš pravdu, prepáč... No už mi povieš, čo sa deje?“, jemne sa od nej odtiahla, aby jej videla do tváre. Joy prikývla, opakom ruky si utrela slzy a postavila sa oproti Leile, pričom sa oprela o svoju pridelenú posteľ.

„To Arden...”, začala, no prerušila ju štikútka z toho silného plaču.

“Čo ti urobil? Ublížil ti?”, zhrozila sa Leila.

“Ja... Ja... Ja... som mu tak... tak verila, že to prekoná”, pokračovala sťažka Joy, akoby ju nepočula a pritom si stále držala ruky na brušku.

„Myslíš tú jeho tmavú stránku?“, spýtala sa opatrne Leila a Joy prikývla.

“Viem, že ty tú temnotu z neho cítiš.” Leila na ňu súhlasne pozrela, ale ťažko sa jej hľadali vhodné slová a tak ticho medzi priateľkami prerušila Joy. „On… pred dvoma dňami sa so mnou rozišiel. Vraj už nemá silu brániť sa tej zlobe, čo v ňom sídli a pomaly, ale isto nad ním preberá kontrolu. Sama si to zažila na hodine... A to práve teraz, keď ho najviac potrebujem. Arden… on to ešte nevie, ale čakáme spolu dieťa, Lei...“, vydýchla so šťastným úsmevom a nežne si pohladila bruško, na ktorom ešte nebolo nič badať. Leila najprv na ňu šokovane pozrela a otvorila ústa. Potom pristúpila bližšie s obviazanou rukou a s otázkou v očiach sa na ňu zadívala. Joy jej opatrne chytila zápästie a položila jej dlaň na svoje brucho. Leila pristúpila bližšie k jej boku a zavrela oči. Po chvíli sa spokojne usmiala, dala jej pusu na líce a tíško zašepkala:

„Tu však žiadnu temnotu necítim.“ Joy sa jej slovám veľmi potešila, ale vtom sa jej v hlave vynorila ďalšia závažná otázka, či dieťatko predsa len nebude Failove…

“Lei?”, oslovila ju trochu roztrasene. “A… vedela by si… ehm…”, odkašľala si, pretože sa jej nato pýtalo veľmi ťažko. “...vycítiť, či… či to maličké, ktoré v sebe nosím... či nemôže byť elf?“

„Prosím?“, zaklipkala elfka neveriacky očami, načo Joy uhla pohľadom. „Elf? To… ako to myslíš...? Koho akože...?“ Sama vedela, že veľa elfov tu na výber nebolo. Vlastne len dvaja, lebo vojakov nepočítala. A pomyslenie na brata by asi nedokázala prijať...

„Failove…”, odvetila Joy s červenými lícami. “Ale ja tomu neverím a… Prosím, nepozeraj sa tak na mňa. Nebolo to tak, ako si myslíš, ja… ja som s ním nič nemala... teda, nie dobrovoľne. Veď sama vieš, ako ste ho predo mnou zachraňovali a aké má Failo schopnosti...“ Nedopovedala, pretože vtedy sa jej zlomil hlas a ona by sa najradšej v tej chvíli prepadla pod čiernu zem.

„Failo ako Arden?“, domyslela si elfka šokovane a neverila vlastným ušiam, keď to sama vyslovila. „Až tak ďaleko kvôli tebe zašiel?! Naše veličenstvo sa vzdalo svojich hodnôt? Ale toto nemohol... nemohol ťa takto...“, neveriacky jachtala a v očiach sa Leile zapálili ohníky hnevu. Intuitívne zaťala ruku v päsť, čo si však uvedomila až pri prudkej bolesti, pri ktorej jej vyhŕkli slzy.

„Neplač, Lei, lebo tu budeme fňukať obidve“, prihovorila sa jej nežne Joy, hoci samej jej bolo z toho všetkého nanič a navyše sa veľmi hanbila.

„Ale… ale… ja tomu nemôžem uveriť, veď on ťa zneužil a...“, habkala Leila a v tejto chvíli mala sto chutí Faila zahlušiť, lenže aj keby sa o to pokúsila, nemohla by. Jej poslaním, ako aj celej jej rodiny, bolo modrú kráľovskú krv chrániť...

„Viem a najhoršie na tom je, že to urobil zámerne… aby som otehotnela. Chce ma len pre seba a týmto spôsobom si to chcel poistiť, alebo ako to mám nazvať… preto tie obavy, lebo je tam možnosť, že dieťa môže byť Failove a ako ho poznám, bude si na neho nárokovať a…“

„Predovšetkým je tvoje“, zastavila Leila prúd Joyiných slov a pozrela jej do zúfalých očí, ktoré pripomínali bezodné jazierka.

„Viem a už teraz ho nesmierne milujem“, usmiala sa pomedzi slzy, ktoré sa jej jagali na dlhých, tmavých mihalniciach. „A tak veľmi si prajem, aby jeho prítomnosť, hoci ešte len krátka a neviditeľná, pomohla Ardenovi v boji proti temnote. Možno… možno skutočnosť, že sa stane otcom ho naplní šťastím a nádejou, že ešte nie je všetko stratené. A viem, že bude úžasný rodič… pamätáš sa, ako sa na oslave hral s Viki a...“ Leila počúvala svoju priateľku, ale v duchu ostávala skeptická. Tak veľmi jej priala, aby všetko dobre dopadlo, no temnota, zlo a chlad, ktoré cítila z Ardena, boli príliš silné… Joy ho však stále veľmi ľúbila, verila v neho, v jeho ľudskosť, že tam niekde v ňom ešte je aspoň malý záblesk svetla. Nechcela si pripustiť, že medzi nimi sa to pravdepodobne naozaj navždy skončilo. „… takže sa s ním musím ísť čo najskôr porozprávať.“ Z myšlienok ju vytrhol Joyin odhodlaný hlas. Tá sa práve zohla pre sandálky a vkĺzla do nich.

„Joy, ale veď si skoro nič nezjedla… Drulla sa bude hnevať a aj bábätko potrebuje výživu a vitamíny“, napomenula ju jemne Leila, načo prikývla a vypila aspoň nápoj, ktorý jej dala liečiteľka pre maličké. „Ja viem, no znova mám z tých stresov tak rozbúrený žalúdok, jednoducho nemôžem… Bol pri mne niekto?“, opýtala sa s nádejou, keď si všimla stoličku, čo mala prisunutú pri posteli, ale Leila len pokrútila hlavou.

„Mrzí ma to, ale neviem, ja som spala až do rána.“

„Failo… Sedel pri tebe až do večera, potom odišiel a predpokladám, že sa zasa niekde opíjal“, ozval sa odo dverí Percival, ktorý práve vošiel do ošetrovne, na Leilino prekvapenie v spoločnosti Johnnyho.

„Hm, aha...“, zamrmlala Joy sklamane a naozaj nechápala, čo tým Failo sleduje. „Tak ja si idem dať ešte sprchu, do konca vyučovania je ešte hodina. Ďakujem, Lei a vidíme sa neskôr“, objala bielovlásku a pošepla jej do ucha. „Drž mi palce a prosím, nechaj si moje tehotenstvo pre seba, najmä Failo sa to nesmie dozvedieť. Viem, že sa to v tajnosti nedá dlho držať, ale aspoň kým sa bude dať. Mám teraz dosť starostí, aby som musela riešiť aj toto. “

„Samozrejme“, odvetila jej, to jej ani nemusela hovoriť. „Ahoj, Joy a… veľa šťastia.“

„Ahojte“, pozdravila oboch súrodencov a Johnnyho a opustila ošetrovňu. Leila si s povzdychom sadla na jej posteľ.

„Čo je, sestrička?“, opýtal sa jej Perci starostlivo, no ona pokrútila hlavou.

„Ale nič… je to medzi nami dievčatami“, pokúsila sa o úsmev, ale v duchu jej bolo Joy veľmi ľúto a bála sa o ňu, aby jej nakoniec Arden ešte nejakým spôsobom neublížil…

„Nemal si ísť na hodinu?“, zdvihla hlavu a spýtavo pozrela na Johnnyho, ktorý k nej pristúpil.

„Zmenili sa nejaké… okolnosti. Myslím, že už ma tam nebude treba...“, odvetil tajomne a odviedol Leilu k jej posteli. „Oddýchni si, mala by si nabrať sily,“ povedal jej a podal pohár s Drulliným nápojom, ktorý nakoniec veľmi rada vypila. Keď zaspávala, ešte počula, ako sa Johnny s Percim na niečom dohadujú.

 

Konečne bol piatok. Amelia sedela na výuke a čakala, kedy už konečne odbije jedna hodina a ona sa bude môcť postaviť a doslova utiecť preč z tejto miestnosti. Victora aj tak vôbec nevnímala, navyše, nemohla sa mu ani len pozrieť do očí. Bezočivo im klamal o Jamesovi, ešte sa im aj vysmieval priamo do tváre… Nebojte sa, všetko je v poriadku… a iné slová, ktorými ich len balamutil. Je pravda, že po takom dlhom čase strávenom v tomto dome, by už nemala byť prekvapená jeho klamstvami, ale Victor, zdá sa, jednoducho vždy dokáže prekonať aj zdanlivo neprekonateľný limit. Vyučovanie prebiehalo vo svojom pomalom, nekonečnom tempe. Amelia sa nedokázala naplno sústrediť, stále premýšľala o Victorovi a jeho záludných plánoch, Aurore a vražde, ktorej sa dopustila a tiež o Jamesovi a jeho koláčiku šťastia, ktorý, ako sa zdalo, nebol až taký šťastný.

“Amelia, dozvedel som sa, že Adam už dokáže vytvoriť dve projekcie. Čo je s tebou? Sústreď sa trochu! Alebo aspoň dávaj pozor! Snažím sa vás tu niečo naučiť!”, prešiel popri nej a ju jeho poznámka len nahnevala.

“Keby ste tak aspoň na chvíľu držali ten váš zobák!”, pomyslela si podráždene.

“Tss… tak by si asi chcela veľa. Ten, aby bol ticho, by musel byť najskôr mŕtvy”, šepla na ňu Maddison a tiež pobúrene zazerala na Victora. Amelia si stále nezvykla na to, že jej Maddie kedykoľvek dokáže prečítať myšlienky. Potom si však v jej hlase všimla nielen hnev a nenávisť, ale aj strach. Vedela, že práve láskou k nemu neprekypuje, no dnes sa jej zdala až obzvlášť rozhorčená. “Ale čo nie je, môže byť”, žmurkla na ňu a uškrnula sa.

“To by vyriešilo toľko problémov.. a aký by tu bol kľud...”, povedala zasnene Amelia a Maddie sa nadšene usmiala.

“Čo to tu preberáme, kočky?”, zjavil sa pri nich zrazu Josh so širokým úsmevom na tvári. Maddie na neho pozrela, no keď tak urobil aj on, sklopila zrak na lavicu. Amelia si to všimla a začudovane si ju premerala pohľadom.

“Len nudné babské kecy”, odvetila nakoniec Amelia s úsmevom.

“Chcel som sa spýtať, či je s Jamesonom všetko okej… Včera som s ním bol, no vyzeral byť trochu nesvoj…” Dievčatá upreli zrak jedna na druhú.

“Jasné, všetko v poriadku”, nervózne sa zasmiala Amelia.

“Uhm… tak to som rád”, povedal Josh, no nie veľmi presvedčivo. Potom sa mu však na tvári zjavil úsmev a pokračoval. “Večer vzadu v záhrade plánujem pripraviť malú párty. Dúfam, že sa tam ukáž…”, oznamoval nadšene, keď ho však prerušil ďalší hlas.

“Nerád ruším tento váš milý rozhovor, ale do konca vyučovania nám ostáva ešte dobrých”, vyhlásil Victor a skontroloval svoje hodinky. “Dvadsaťpäť minút, takže všetci na svoje miesta!”, dodal a odkráčal opäť dopredu ku katedre.

“Bléé, aby si sa nezadrhol”, zašomrala si Maddie popod nos a vystrúhala grimasu. Amelia s Joshom sa zasmiali.

“Dúfam, že to platí”, zašepkal Josh pri odchode a sprisahanecky na ne žmurkol. Dievčatá len nejasne prikývli a keď už sedel vo svojej lavici, Amelia sa obrátila k Maddie.

“To čo bolo? Ten pohľad… ja… myslela som, že už máš v tomto jasno…”, šepla Amelia.

“Mám, samozrejme, že áno. Ale ty nečítaš myšlienky, niektoré veci by si možno radšej nepočula a hoci to človek nevysloví nahlas, aj tak nevieš, ako zareagovať…”

“Vážne?”, pozrela na ňu neveriacky. “A čo také si myslel?”

“Ale to je jedno… Chlapov aj tak nikto nepochopí”, zasmiala sa napokon. Amelia len pokrútila hlavou.

“A čo tá párty? Ideš?”

“Hm, ak mám povedať pravdu, veľmi sa mi nechce, ale bude fajn na chvíľu vypnúť. Plus, keď to organizuje on, o alkohol bude určite postarané”, zachechtala sa Maddie. “Navyše to bude dobrá príležitosť prebrať istú vec…”, dodala potichúčky a jedným okom pozrela na Victora. Ten však akurát niečo hučal do Samiry, takže Maddie mohla pokojne rozprávať ďalej. ”...proti Victorovej tyrane…”

“Čože? Čo chceš robiť?”, začudovala sa Amelia a tiež skontrolovala ich mentora.

“Myslíš, že sa budem prizerať tým jeho veciam? Sama si videla, kam to až zašlo… A dnes večer budeme mať dobrú príležitosť zorganizovať nejaké povstanie”, dodala rozhodne. Amelia však z toho až taká nadšená nebola. Samozrejme, nápad, že by sa Victora zbavili nadobro sa jej veľmi páčil, no bála sa následkov, ak by to náhodou nevyšlo.

“No ja neviem… len aby sa znova niečo nepokazilo”, poznamenala premýšľajúc nad jej návrhom.

“A to som si myslela, že ty si tu ten optimista”, žmurkla na ňu šibalsky. “Neboj, všetko dobre dopadne. Koniec koncov, ak pôjdu veci podľa plánu, sme v presile, no nie?”, usmiala sa a Amelia napokon súhlasila. Dokonca sa na očakávanú párty začala tešiť.

 

Tessa sedela na vyučovaní, ale nevnímala nič z toho, čo Everett vraví. Od rána túžila po moci, ktorú tak silno včera cítila. Na výuke sa nemohla takto odviazať, ako večer v Everettovej spoločnosti, alebo v Ardenovom náručí, takže sa nemohla dočkať konca, aby mohla ho mohla zasa vyhľadať. Potrebovala si svoju mágiu precvičiť, ale poriadne, nechcela sa krotiť a vedela, že Arden jej s tým pomôže. On jej veril a bola si vedomá toho, ako ho jej plamene fascinujú. Tiež si spomenula na náruživé včerajšie popoludnie v jeho náručí a chcela viac. On, jedine on jej mohol dať to, po čom tak túžila, vedľa neho bola skutočne mocná čarodejnica, on ju podporoval a čo je hlavné, nepoužíval proti nej obranné kúzla, nechcel, práve naopak… on jej mágiu zdieľal a čerpal, delil sa s ňou. Áno, Everett ju priťahoval, ale Arden v nej prebudil ohnivú čarodejnicu, démona, ktorý sa nebojí sklamania, fénixa vstávajúceho z popola. Po vyučovaní ho šla hľadať a netrvalo dlho, objavila ho v jeho starej učebni. Neváhala a vošla, ani nezaklopala, nevidela dôvod. Nezaujímalo ju nič iné, ako skutočnosť, že znova chce celá horieť. Everett ju len skúšal a ona neznášala skúšky, ibaže vďaka tomu sa v nej nahromadila energia, ktorú potrebovala vypustiť. A sex jej vždy prišiel ako dobrý spôsob relaxácie. Navyše vedela, že Ardenovi jej plamene nemôžu ublížiť, práve naopak, rozpália ho, ale nespália. Nie, pokiaľ to ona sama nebude tak chcieť. Zrazu vedela, ako ovládať a zvládať svoju moc, zrazu si bola istá, že dokáže nechať človeka vyhorieť zvnútra jeho vlastného tela. Nevedela síce, ako by to urobila, ale bola presvedčená, že jej moc je nekonečná. Sebavedome vošla do miestnosti a dvere sa za ňou zavreli. Arden sedel za stolom a so sklonenou hlavou pozorne študoval nejaké papiere. Zdvihol hlavu a uprel na ňu svoj pohľad. Sledovali ju dva úplne temné, čierne uhlíky namiesto očí, ktoré ju spaľovali a priťahovali. Vedela, že presne toto je to, po čom túži, to, čo potrebuje. Bez slova si na mieste vyzliekla šaty, zostala oblečená len v dokonalom čipkovom prádle, nečakala na jeho vyzvanie. Nechala sa viesť jeho vlastnou túžbou a svojím živlom, mocou, ktorou bola totálne pohltená, že si ani nevšimla, ako sa dvere sa po druhý krát otvorili a oni nie sú v miestnosti sami...

Pri dverách stála Joy a omráčene hľadela, čo sa okolo nej deje. Učebňa bola skoro celá v plameňoch. Po sprche, v ktorej si trochu prečistila hlavu a utriedila myšlienky, ako Ardenovi povie tú radostnú a nečakanú správu, sa ponáhľala do učebne, v ktorej strávila prvý rok, keď bol ešte jej mentorom. Keď došla k dverám, boli zavreté, ale dúfala, že tam ešte bude, častokrát tam ostával po vyučovaní, aby si roztriedil učebný materiál a spísal nejaké poznámky. Teraz sa pomaly nemohla nadýchnuť a do nosa jej prenikal pach dymu a ohňa. Ruka jej automaticky v obrannom geste skĺzla na ešte ploché bruško, v ktorom jej rástol nový život. Ich spoločné dieťatko, malý zázrak, plod ich lásky. Joy ho už teraz nesmierne ľúbila a o to viac, že sama lásku matky a otca nepoznala. Aj preto nechcela dopustiť, aby aj to ich bolo ukrátené o jedného rodiča a bola rozhodnutá znovu si získať Ardena. Áno, bola tu možnosť, že je Failove, ale tú odmietala. Bála sa jeho majetníckeho prístupu voči nej, on ju chcel len vlastniť a neverila, že ju naozaj ľúbi. Ako jej povedala Leila, maličké je predovšetkým jej… Dúfala, že Arden si to možno aj sám medzitým rozmyslel a už ľutuje, že sa s ňou rozišiel. No sama vedela, že v tomto smere bol neoblomný, už sa rozhodol, no ona tomu stále nechcela veriť, nechcela prijať tento holý fakt, že už viac nie je jej partnerom. Vtom od písacieho stola zaregistrovala pohyb. Štípali ju oči, zrak mala zahmlený a preto si tých dvoch hneď nevšimla. V tej chvíli mala Joy pocit, akoby sa naozaj ocitla na samom dne pekla. Nielen pre ten horúci oheň, ktorý sa šíril po stenách a šľahal do výšky, ale aj pre obraz, ktorý sa jej naskytol. Arden sedel za stolom na stoličke v objatí s Tessou a vášnivo sa bozkávali.

“Nie…”, vydýchla neveriacky, ale dosť nahlas nato, aby ju začuli. Tessa sa na ňu pozrela svojím polnočným pohľadom a ticho zasipela. On však vyzeral ako v tranze, jeho ruky sa plazili po jej nahej pokožke, podobne, ako sa plazili jazyky ich plameňov po stenách miestnosti. Ich verných plameňov, ich nových priateľov. Zrazu sa cítila neporaziteľná. Narovnala sa a dívala sa cez priestor a mihotajúce sa atómy vzduchu smerom k narušteľke.

“Čo tu chceš?”, vyštekla smerom k Joy, ktorá tam meravo stála, bledá ako stena a očividne neschopná jediného slova.

“Ja… ja”, vypadlo z nej napokon a potriasla hlavou, aby sa spamätala a zastavila šialený vír myšlienok v hlave, ale obraz Tessy, sediacej na jej milovanom Ardenovi, navyše len v bielizni, sa jej kruto vrýval do mysle. To na ňu tak skoro zabudol? Alebo ju opustil kvôli Tesse? Nie, tomu neverila, to, čo bolo medzi ňou a Ardenom bolo niečo mimoriadne, ich láska bola výnimočná, tým si bola istá. Prešla zrakom na neho a len sa utvrdila vo svojich obavách… Jeho oči boli čiernejšie ako najtemnejšia noc, bez jediného svetla. Tento pohľadom poznala, videla ho pred dvoma dňami, keď sa správal ako zmyslov zbavený a bol tu zas…

“No čo je? Vyklopíš už konečne, čo tu robíš, alebo hodíš spiatočku?”, opýtal sa jej mrazivým tónom a pritom stále objímal Tessu okolo pása. Tá sa musela smiať, pohľad na vydesenú Joy ju neskutočne bavil. Už zabudla, ako je to byť pristihnutá niečou priateľkou alebo manželkou, dokonca dcérou, ak si dobre spomína. Zvyčajne sa aspoň trochu hanbila, ale aj keď, nikdy neodišla so sklonenou hlavou. Tentokrát to ale bolo iné, necítila ľútosť s dievčinou pri dverách, bola pobavená a bola tou, čo tu momentálne vládla. So zlomyseľným úškrnom pobozkala Ardena tak vášnivo, až plamene okolo nich začali šľahať do ešte väčšej výšky, až Joy vyľakane cúvla. Zahryzla mu do spodnej pery, až sa mu tvár skrivila od bolesti, ktorá ho ešte viac rozpálila. Arden tiež kútikom oka a s rovnakým pobavením sledoval Joy. Tú oblievala horúčava a začínalo jej byť zasa zle. Jeho pery ešte pred pár dňami nežne bozkávali ju, jeho dlane sa jej dotýkali úplne inak, jemne a s láskou… Ako sa tak na neho dívala, mala pocit, že pred sebou vidí niekoho iného. Ľahostajného a bezcitného cudzinca, ktorý s jej drahým Ardenom nemal nič spoločné.

“Nemám rada publikum!”, vytrhla ju z myšlienok Tessin podráždený hlas. “Takže ak potrebuješ hovoriť s mentorom, buď taká dobrá, daj nám tak hodinu, alebo dve”, usmiala sa na ňu sladko, potom sa otočila späť k Ardenovi a začala mu pomaly vyzliekať už rozopnutú košeľu. Po týchto slovách sa v Joy niečo zlomilo. Zdesenie, bolesť a šok vystriedala zlosť a hnev. Sama vedela, že Arden za to nemôže, keby bol pri zmysloch, toto by jej nikdy neurobil. Ale Tessa, k nej v tej chvíli pocítila silný odpor a opovrhnutie… Zhlboka sa nadýchla, aby prekonala nevoľnosť a prebodla ich pohľadom.


“Nie!”, prehovorila pomaly a modré oči, inokedy hrejivé ako letná obloha boli ako dva kusy ľadu. “Potrebujem s mojím priateľom hovoriť teraz. Takže si pozbieraj svoje handry a vypadni!” Nato Arden zdvihol obočie a protivne sa zasmial.

“Ale, ale… aký priateľ, moja milá? Ak si dobre pamätám, rozišli sme sa pred necelými dvoma dňami, tak o čo ti ide?”

“Musím ti niečo dôležité povedať a verím, že potom bude všetko inak”, prihovárala sa mu Joy a chcela k nim podísť bližšie, no Tessa a jej plamene jej to nedovolili, vytvorila medzi nimi ohnivú bariéru.

“Zlatko, som si istý, že nie, pretože si otravná a lezieš mi na nervy. Našťastie už spolu nie sme, čiže si môžem robiť čo chcem a spať s kým chcem”, odbil ju pohŕdavo. Joy nervózne žmolila okraj svojej fialovej sukne a snažila sa byť silná, kvôli bábätku, ale začínala mať pocit, že toto už prestáva zvládať. Mala pocit, že namiesto srdca má zasa v hrudi len bezodnú, hlbokú dieru, ktorá zívala prázdnotou a neznesiteľnou bolesťou...

“Ale no tak, nebuď k nej taký chladný. Myslím, že ti naozaj prišla povedať niečo mimoriadne, keď si tak tvrdohlavo stojí za svojim a nechce odísť”, oslovila Tessa Ardena medovým hlasom. “Navyše, chlad v týchto plameňoch nie je tým, čo sa hodí”, dodala a začala sa opäť neuveriteľne smiať, až sa Joy ten smiech zabodával do uší i srdca a pritom hladila Ardena po odhalenej hrudi. Potom sa pomaly z neho zdvihla a otočila späť k dievčine, ktorá s rukami v bok nervózne podupkávala nohou bez toho, aby si to uvedomovala. Možno mala pocit, že Tessa už pochopila, že tu nie je vítaná a odíde, tá sa však len usmiala, hojdavým krokom prešla za sediaceho Ardena. Pritom si ticho pospevovala nejakú pesničku a jedným pohybom strhla z neho košeľu. Potom sa s pohľadom plným nenávisti opäť pozrela na Joy. Tá si ju nevšímala, ale snažila sa upútať Ardenovu pozornosť.

“Arden… “, oslovila ho Joy, no on si vychutnával Tessine dotyky, že o ňu nejavil najmenší záujem. “Arden!”, skríkla už nahnevane, až sa na ňu konečne pozrel. “Som tehotná, to som ti prišla povedať! O pár mesiacov sa staneš otcom, nie je to úžasné?”, dodala už miernejšie a nežne sa pousmiala.

“No, mne sa to také úžasné vôbec nezdá”, pokúsila sa Tessa o úsmev, ale toto neustále prerušovanie ju už prestávalo baviť. Potom sa pozrela na Ardena. Ten zaskočene hľadel na Joy, ale v jeho očiach stále plápolali jej plamene, hoci nie také silné, ako by sa jej páčilo, ale omnoho slabšie.

“S tebou sa nebavím, už si to konečne uvedom! Tak si tie svoje stupídne reči nechaj pre seba a konečne odíď!”, osopila sa na ňu Joy nazlostene, mala jej plné zuby. Potom uprela pohľad na Ardena, ktorý sa stále nechápavo mračil, ale aspoň si konečne získala jeho úplný záujem. “Pod srdcom nosím dôkaz, našu vzácnu, síce maličkú, ale zato veľkú zbraň proti tej zlobe, čo ti zatemňuje zdravý rozum”, dodala s úsmevom, no v tvári sa jej zrkadlila neistota a strach a ticho čakala na Ardenovu reakciu, no ten zovrel pery a zaryto mlčal.

“Ale, ale maličká, to skoro aj zabolelo”, zasmiala sa Tessa a obrátila sa na Joy. Roztiahla ruky a nechala sa obliecť do svojich vlastných plameňov.

“Myslíš, že ma ohúriš týmto divadielkom, čo tu predvádzaš, rovnako ako Ardena? Nie, na mňa toto neplatí a navyše, príde mi to trápne. Mala by si sa konečne uvedomiť, spamätať sa a nechať nás osamote. Inak zastavím čas a keď ho znova spustím, neručím za to, čo sa s tebou stane! To nemáš v sebe ani kúsok dôstojnosti?”, zmrazila ju Joy pohľadom, ale Tessy sa jej slová vôbec nedotkli. Pre ňu bola malá, bezvýznamná myška. Ako sa tak na ňu dívala, nechápala, čo sa nej Arden videl. Bola síce veľmi pekná, to musela uznať, ale to bolo asi tak všetko.

“Dobre, to už stačí… Tessa...”, ozval sa zrazu Arden, načo ho ona zastavila mávnutím ruky.

“Aj tak som už na odchode. Toto ma nebaví, aj tak nás len stále ruší. Až si to vyriešiš, vieš, kde ma nájdeš, alebo si ja nájdem teba.” Potom sa k nemu sklonila a pobozkala ho. Arden sa postavil zo stoličky a ona mu nechtom prešla po líci, milovala zurčiacu krv, jej plamienky sa po tých kvapkách natiahli a ona ich nechala. Jemu zjavne toto kúzlo prinieslo dostatočnú slasť. Joy ich len ohromene sledovala. Na jednej strane to bolo fascinujúce, na druhej jej z toho bolo zle a v ústach pocítila kovovú pachuť. Keď Tessa odchádzala z miestnosti a prechádzala okolo Joy, jej ohnivé šaty mierne syčali, ona sa však na ňu provokatívne naposledy sladko a provokatívne usmiala. “Ten účes ti pristane, celkom si sa rozžiarila.” Potom vyšla von a nechala ich napospas ich vlastnému osudu. Hneď, ako sa za ňou zavrela dvere, vypustila z hlavy myšlienky na tých dvoch a uvažovala, či by jej aj Everett podľahol rovnako ľahko ako Arden...

 

Po otravnej výuke Amelia prišla do obývačky, kde ju už čakal Adam a privítal ju bozkom.

“Ďalší nekonečný deň”, povzdychla si Amelia.

“Hm.. tak z toho usudzujem, že ani tvoje dnešné vyučko nebolo práve najlepšie”, zasmial sa a pritiahol si ju k sebe bližšie.

“Nebolo, to mi ver, ale mám aj niečo pozitívne. Večer ideme na Joshovu párty a okrem toho, má pre nás Maddie nejaké prekvapko”, žmurkla naňho a Adam nadvihol obočie.

“Takže Josh? Akosi pričasto ho spomínaš”, utrúsil, načo sa Amelia musela zasmiať a trochu sa od neho odtiahla.

“Ale nepreháňaj”, potriasla hlavou a pokračovala. “A čo Aurora? Mala dnes dostatočne hlboký výstrih?”, poznamenala a Adam si plesol dlaňou po čele.

“Okej, vzdávam sa…”, odvetil a rezignovane zdvihol ruky. Amelia ho znovu objala a venovala mu rad bozkov.

“Len si robím srandu, neboj sa.” Vonku práve začalo pršať a tak sa mnohí študenti presunuli k telke. Ako prvý tam už samozrejme sedel Logan na svojom tradičnom miestečku. “Ten už to kreslo musí mať dokonale vytvarované”, pomyslela si Amelia a spolu s Adamom sa posadili na gauč.

“Doriti! Toto čo je?!”, vyhŕkol po chvíli Josh, keď sa pripojil do miestnosti. Ostatní na neho nechápavo pozreli. “Prší! A ak okamžite neprestane, tak to do večera nevyschne”, skonštatoval nahnevane, pretože vidina jeho párty sa týmto pomaly vytrácala.

“No a čo. O to väčšia sranda, no nie?”, utešoval ho Logan. “Ponúka ti to nové možnosti, napríklad miss mokré tričko, hm?”, zasmial sa a opäť obrátil pozornosť na obrazovku. Josh sa nad tým na sekundu zamyslel, potom len spokojne prikývol a tiež sa usadil v jednom z kresiel. Ameliu natoľko zaujal film, že si ani nevšimla Logana, ktorý bol na odchode a Adama, ako jej niečo hovoril.

“Prepáč, nepočúvala som ťa”, trochu previnilo sa usmiala.

“Ideme von s Loganom si zahrať basket, konečne prestalo pršať”, zopakoval a Amelia prikývla, pričom spravila na neho grimasu.

“Basket? Alebo miss mokré tričko?”, uškrnula sa.

“Možno aj to, ale na to nemáme potrebné vybavenie, takže sa budeme musieť uskromniť s basketom”, odfrkol si pohoršene a vtisol jej bozk na líce.

“Síce som chcela popoludnie stráviť s tebou, ale basketbal ma rozhodne neláka. Takže radšej by som sa dozvedela, ako sa Matheo vyrovná so svojim osudom. Uvidíme sa večer teda.” Adam prikývol, zohol sa k nej a dal jej ešte pusu na čelo, pričom ho Amelia odtískala preč, aby mohla vidieť na film. Znova sa pohodlne usadila, keď sa akurát na obrazovke objavili záverečné titulky. “Toto čo je za koniec?!”, rozhorčila sa a vypla obrazovku. Potom vstala, cez okno vyzrela smerom do záhrady a sledovala Adama, ako si pri dverách obúva tenisky. Rozmýšľala, že by sa k nim nakoniec pridala, hoci nemala veľmi chuť na šport v takomto teple. Keď Adam vychádzal von, všimla si, že mu niečo vypadlo z vrecka a šuchtavými krokmi sa tam vybrala. Zo zeme zodvihla pokrčený papierik a až po chvíli si uvedomila, že je to ten z koláčika šťastia. Adam jej predtým nepovedal, čo v ňom mal a tak ho teraz zvedavo rozvinula. “Nezabúdaj, že polovičná pravda je stále klamstvom.” Amelia nechápavo zízala na ten kus papiera a výrok si prečítala ešte niekoľko krát dookola. Nevedela si vysvetliť jeho význam. Klamstvo? Veď s Adamom si predsa hovorili všetko. To musel byť nejaký omyl, tak ako aj ten jej. “Moja predpoveď sa predsa tiež nevyplnila”, utešovala sa v duchu, no niekde vnútri ju zožierali pochybnosti.

“Čo tu tak postávaš, sestrička?”, prihovoril sa jej zrazu známy hlas. Amelia pohotovo strčila lístok do vrecka a nahovárala si, že to bola len hlúpa náhoda.

 

OTÁZKY:

1. Amelia bola svedkom vraždy, ktorú spáchala Aurora. Kto bol ten neznámy muž, ktorý vďaka nej prišiel o život? Akú mali medzi sebou dohodu a odkiaľ sa asi poznajú? Kto si myslíte, že je Thomas a prečo ho Aurora zaujíma? Čo sa stalo Caroline?


2. Čo podľa vás znamenal Adamov koláčik šťastia? Skutočne niečo skrýva, alebo to bol len hlúpy žart? V čom by asi tak mohol klamať? Môže mu Amelia naďalej dôverovať? A čo ten Jamesov? Ako mohol dotyčný vedieť, že umrel? Kto mohol byť darcom týchto koláčikov?


3. Čo si myslíte o Tesse a jej správaní? Prečo má podľa vás taký vplyv na Ardena, ktorý vďaka nej prepadol temnote? Balansuje aj ona na hrane medzi svetlom a temnotou, alebo je ňou tiež pohltená?


4. Samira získala list, ktorý jej zanechala zosnulá mama k jej dvadsiatym narodeninám. Prečo je jej schopnosť do dovŕšenia dvadsiatich rokov veľmi nebezpečná?


5. Pomôže Octavii odvar, ktorý jej namieša Drulla proti jej agresii voči čarodejníkom? Failo sa chystal do baru znova piť. Pridá sa Octavia k nemu alebo ho zastaví a presvedčí, že alkohol nie je riešenie na všetko?


6. Johhny zneškodnil skúmavku z Leilinou krvou. Zistí Victor, že to má na svedomí on? Čo z budúcnosti podľa vás Johnny videl?


7. Maddison sa spolu s Joy a Ameliou vracala v čase, aby zabránila Jamesovej smrti. Prvý krát to však nevyšlo tak, ako by malo. Myslíte, že druhý pokus bol naozaj úspešný? Je už James mimo ohrozenia života? A čo jeho vírus, ktorým bol nainfikovaný? Vymizol už naozaj, alebo sa môže ešte objaviť a skomplikovať mu a jeho blízkym život?


8. Maddie radšej sklopila zrak, keď sa pri nich počas vyučovania zastavil Josh, pretože mu niečo prečítala z mysle. O čo asi mohlo ísť? Prečo sa s tým nepodelila s Ameliou?


9. Čo si myslíte o rozchode Ardena a Joy? Urobil podľa vás dobre? Joy zistila, že je tehotná. Bude dieťa naozaj posledná Ardenova záchrana, ako Joy dúfa? Ako prijme Arden túto správu? Bude veriť, že je jeho, aj keď vie, že Joy jednu noc strávila s Failom? Čo si myslíte o Failovej starostlivosti o Joy?


10. Čo si myslíte o novom mentorovi Everettovi?


11. Josh plánuje na piatkový večer v záhrade párty. Ako sa vaša postava na nej bude zabávať? Okrem iného vám chce Maddie niečo zdeliť. Nenávidí Victora tak veľmi, že chce proti nemu zorganizovať vzburu. Ako by sa mohli proti všetkým autoritám v dome vzbúriť a získať si svoju slobodu? Prispejte svojimi nápadmi :)

Budúca časť by sa mala dejovo sústrediť hlavne na toto povstanie, prosím, zahrňte ju z veľkej časti do svojho príspevku! Do otázok napíšte svoje nápady, aby sme to v prípade potreby mohli prebrať ešte v chate na LP :)

 

Čas na vypracovanie a pridanie úloh je do 17.8., aby ste sa na základe vašich odpovedí mohli inšpirovať a odraziť sa ďalej vo vašich pokračovaniach a my takisto :) Najlepšie ich bude vyplniť hneď po prečítaní príbehu, keď to budete mať čerstvo v pamäti :)


Čas na pridanie samotných príspevkov je do 27.8. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas. Už sa na ne veľmi tešíme. Ďakujeme :)

Pekný deň praje Ninna a Evinka :)



Recent Posts
bottom of page