Po dlhšom čase sme tu opäť s novou kapitolou našej Čarovnej krajiny :) Ospravedlňujeme sa za meškanie, ale príchodom septembra pribudlo značné množstvo povinností. Dúfame, že si spolu s nami a našimi hrdinami spríjemníte začiatok jesene :) Čo nového ich čaká? Poďte s nami nazrieť do školy čarovania. Textu je opäť pomerne veľa, táto kapitola je dokonca svojou dĺžkou rekordná :) Tiež vás chceme upozorniť na to, že niektoré príbehy sú kratšie, ďalšie zasa dlhšie. Záleží to od toho, ako ste sa rozpísali, niektoré z vás bohužiaľ veľmi málo, alebo dej, ktorý nám do obsahu nezapadal. V mene toho vás chceme požiadať, čítajte pozorne text a súvislosti príbehu. Takže, za prípadné nedokonalosti a preklepy sa vopred ospravedlňujeme :) Prajeme príjemné čítanie :)
PLAYLIST na párty a karaoke: TUUU / môžete si nachystať dopredu, alebo môžete otvárať postupne pri jednotlivých častiach textu, linky budú premostené tiež :)
Po nejakom čase sa Maddie prebrala. Krk mala stuhnutý a keď otvorila oči, zistila, že stále leží na Jamesovej hrudi. Spokojne sa usmiala a pritúlila k nemu ešte bližsie. Od obeda prešli asi dve hodiny. Cestovanie v čase ju muselo poriadne vyčerpať, keďže si ani neuvedomila, ako zaspala. Blondiak ešte stále spokojne odfukoval.
“Asi mal tiež náročný deň”, pomyslela si. Koniec koncov, už hneď poobede jej spomínal, že si chce zdriemnuť. Trochu sa pomrvila, aby si našla pohodlnejšiu polohu a až do chvíle, kým sa James neprebudil, si v objatí užívala jeho príjemnú, hrejivú prítomnosť.
“Huh? Koľko je hodín?”, spýtal sa, keď otvoril oči a zistil, že zaspal v Maddieinej izbe. Stolné hodiny boli položené priamo oproti nej, stačilo len trochu nadvihnúť hlavu.
“16:25”, odvetila, keď očami skontrolovala čas.
“Fúú, už som sa zľakol, že som prespal zvyšok dňa. Večer som sa ešte chcel zastaviť za Joshom”, vydýchol si spokojne James. Ani sa poriadne neposadil a už mu zaškvŕkalo v bruchu. “Som hladný, ideš?”
“Veď len pár hodín dozadu si do seba natlačill štyri rezne a plný tanier fazuľovej polievky. Ako môžeš byť znova hladný?”, začudovala sa Maddison.
“Áno, ako vravíš, pár hodín dozadu”, odvetil a postavil sa z postele. Rukou si prehrabol vlasy, ktoré sa mu počas spánku rozstrapatili a pozrel na ňu s tým, že je pripravený ísť dole. Maddie sa však začala smiať. “Čo je?”
“Nič, ja len, že ten Ameliin koláčik šťastia mal byť asi vážne pre teba,” pobavene sa uškrnula. James však na ňu len vystrúhal grimasu.
“Ale prd. Na papieri stálo o hodinu. A nie o tri.”
“To máš síce pravdu, ale keby sme doteraz nespali, určite by si vyhladol už oveľa skôr”, chichotala sa naďalej Maddie. James už nepovedal ani slovo, iba pristúpil k dverám a čakal na ňu. Vstala teda z postele, vlasy si zviazala do gumičky a spoločne sa vybrali do kuchyne. Počas spánku aj jej celkom vytráviloj, hoci ona toho toľko cez obed až nezjedla. James si naložil zvyšky rezňov, ktoré ešte ostali v chladničke. Maddie si radšej dala svoju obľúbenú vianočku s grankom a kakaom. Keď sa dostatočne nasýtili, James jej venoval letmý bozk a pobral sa za Joshom. Maddie zasa chcela zájsť za Ameliou. Jamesova predpoveď ju stále znepokojovala, no pred ním sa to snažila nedávať najavo. Hoci si to nepamätá, dosť si toho vytrpel. Nechcela ho zbytočne ešte viac rozrušovať, ale naopak, dopriať mu príjemné, bezstarostné chvíle. A práve preto chcela zájsť za jeho sestrou a prediskutovať s ňou túto ošemetnú situáciu. Zaujímal ju jej názor. Vyšla von z kuchyne a ľahkým krokom prechádzala cez halu, kde musela, samozrejme, naraziť na Victora. Práve vychádzal z knižnice. Na jeho tvári bolo vidieť, že nad niečím tuho uvažuje a má neprítomný výraz. No hneď, ako si ju všimol, v momente zastavil. Skúmavo si ju premeral pohľadom a na okamih sa mu na perách zjavil jeho typický úlisný úsmev.
“Ale, ale... kohože to tu máme?”, vyhlásil a hneď nato sa jeho výraz zmenil. Zvraštil čelo a z jeho pohľadu bolo cítiť zlosť. “Ako je možné, že si zasa nebola na výuke?!”, skríkol na ňu podráždene.
“Nebolo mi dobre”, utrúsila Maddie bez záujmu a v duchu prevrátila očami. Chcela pokračovať v ceste, no Victor ju zastavil a nechcel pustiť ďalej.
“V poslednej dobe ti je zle nejako často, nezdá sa ti?”, zatiahol teatrálne a opäť si ju premeral pohľadom. “Vážne ma nebaví počúvať tieto trápne a hlavne chabé výhovorky. Nie je možné, aby týždenne bolo zle tridsiatim percentám študentov…” Maddie len prevrátila očami, teraz už naozaj.
“Tak asi nemajú chuť zízať na ten váš ksicht”, odvetila ironicky, načo si od Victora vyslúžila facku.
“Až priveľmi si dovoľuješ! Už mám tvojho drzého detinského správania plné zuby! Myslíš si, že si kráľovná sveta?!”, skríkol na ňu už hlasnejšie. “Tak to ťa musím vyviesť z omylu, moja zlatá, lebo nie si!”
“Toho vás môžem ušetriť, pretože nie som z tých, čo by mali o sebe takúto mienku. Jednoducho vás nemám rada. Tak ako vy nás. Nás všetkých tu... Navyše som stále nezabudla na to, ako ste sa ma snažili… pretiahnuť”, povedala s odporom a rukou si pošúchala miesto, na ktoré ju zasiahla Victorova dlaň. “Hoci ani neviete, ako rada by som to vypustila z hlavy”, dodala sarkasticky.
“S tým ti môžem veľmi ľahko pomôcť”, odvetil podráždene, schmatol ju za rameno a už ju nasilu vliekol do knižnice, kde nahnevane pribuchol dvere. Miestnosť bola samozrejme prázdna, keďže každý mal na práci zaujímavejšie veci.
“K čomu toľké násilie? Nebodaj chcete na mňa znovu niečo skúšať?”, odfrkla si Maddie. Mala ho už po krk a časy, kedy sa k nemu aspoň snažila správať s úctou skončili v deň, keď zapríčinil Jamesovu smrť.
“Nebuď smiešna”, zasmial sa s iróniou. “O takúto harpiu, ako si ty, by som ani v najhoršom sne nezakopol”, dodal už namosúrene. “Skôr by ti bolo treba skrátiť hrebienok.”
“Naozaj? Chcete mi zasa vpichnúť niektorú z vašich špecialitiek?”
“Čo sa toho týka, nemám s tým najmenší problém”, odbil ju rozhodne. “A vidíš... ani to nie je zlý nápad… ideme!”, dodal lišiacky a ešte viac jej zovrel rameno.
“Tak s tým sa rovno rozlúčte. Nemienim sa podieľať na tých vašich experimentoch. A hlavne nemám v pláne nechať sa zabiť!”, vyhlásila a začala sa metať ako ryba na suchu. Jeho stisk bol však poriadne silný a tak ho napokon kopla presne tam, kde to chlapa vždy najviac zabolí, rovno medzi nohy. Vtom okamihu zaúpel a pustil ju. Maddie neváhala ani sekundu, vytrhla sa mu a rýchlo vybehla preč. Zamierila rovno do chlapčenského krídla, pretože nechcela byť sama, keby sa Victor náhodou rozhodol utekať za ňou a opäť na ňu niečo skúšať. Jamesova izba však bola prázdna. Skonštatovala, že ešte musí byť pravdepodobne u Josha. Ten býval hneď vedľa neho a tak skúsila zaklopať tam. No kým jej stihol niektorý z nich otvoriť, na začiatku chodby zbadala, ako sa spoza rohu vynoril Victor. Bez čakania siahla po kľučke a rýchlo vtrhla dnu, kde okamžite otočila kľúčom. Odľahčene si vydýchla a otočila sa. Hneď zbadala, že Josh s Jamesom ňu len nechápavo zízajú.
“Ehm… čo sa deje, že si tu tak vtrhla?”, spýtal sa napokon Josh, keď zrazu niekto zvonku zalomcoval kľučkou a snažil sa dostať dnu, no keďže ich Maddie zamkla, nešlo to.
“Nemysli si, že schovávanie sa u svojich kamarátov ti pomôže! Dokončíme, čo sme začali! Či už teraz, alebo neskôr!”, reval nahnevane Victor. “Otvor! Okamžite!”, búchal na drevo ako nepríčetný. Maddie mlčala, zbytočne by ho vyprovokovala ešte viac a on to po chvíli aj tak našťastie vzdal.
“Prepáč, nevedela som, kam ísť. James vo svojej izbe ešte nebol.. a… potrebovala som sa pred ním schovať”, dychčala s jedným uchom nacapeným na dvere, aby počula, čo sa deje na chodbe.
“Čo ti spravil?! O čom to rozprával?”, vyzvedal James a znepokojene na ňu pozrel. V jej tvári bolo vidieť strach a tak vedel, že niečo nie je v poriadku. Takto sa tvárila len vo veľmi vážnych situáciách. Potom mu pohľad skĺzol na jej ruku, na ktorej sa vynímali výrazné odtlačky od Victorových prstov. Okamžite sa postavil a pribehol k nej. Končekmi prstov jej nežne prešiel po červených miestach a privinul si ju k sebe, aby sa trochu upokojila. Srdce jej stále bilo ako splašené, ale jeho prítomnosť ju aspoň málinko upokojila.
“Nič, to je dobré”, usmiala sa na neho trochu silene. Stále predýchavala situáciu, do ktorej sa pred chvíľou skoro dostala.
“Zasa nič, klasika”, pomyslel si Josh a prevrátil očami. Doslova nenávidel, keď vety ostali nedokončené. No napriek tomu, aj v jeho tvári sa zračili obavy.
“Maddie, netvár sa, že je všetko v poriadku. Vbehla si tu ako vystrašené dieťa, čo práve stretlo bubáka. A Victor tiež neznel najprívetivejšie”, nenechal sa odbiť James. “Čo mali znamenať tie jeho vyhrážky?”
“Chcel ma odvliecť do svojej svätyne a skúšať na mne tie gebuziny”, odvetila mierne sa trasúcim hlasom a sklonila hlavu. Čo by s ňou bolo, keby sa mu to naozaj podarilo? Možno predsa len naňho nemala tak vyletieť. Ale na druhej strane, iné zaobchádzanie si ani nezaslúži. Znova priložila ucho na drevené dvere a načúvala, či sa už Victor stratil z obzoru. Z chodby sa neozval ani jediný šramot. “Snáď už odtiaľ vypadol”, pomyslela si a dúfala, že sa niekde nezakempil za roh a nečaká, kým vylezie z izby. Tep jej medzičasom už trochu ustal. Maddie opäť pozrela smerom k chlapcom. Josh nervózne poklepkával nohou po podlahe a James len čakal, čo povie. “Dobre, vyzerá to tak, že vzduch je už čistý, aspoň dúfam”, povedala napokon. “Už vás nechám osamote. Prepáčte, že som vám prerušila debatu.”
“Ale prosím ťa, nič vážne sme neriešili. Nemám ísť radšej s tebou? Pre istotu...”, spýtal sa pohotovo James. Maddie si všimla, ako si Josh odfrkol a tak iba pokrútila hlavou.
“Ďakujem, ale zvládnem to”, usmiala sa naňho a pohladila po líci. “Môžte pokojne pokračovať tam, kde ste prestali. Prinajhoršom budem kričať ako šialená a potom ma môžeš prísť zachrániť, ty môj hrdina”, uškrnula sa a otvorila dvere.
“Dobre, večer prídem k tebe...”, odvetil James a venoval jej krátky bozk. Maddie prikývla a vytratila sa z izby. Predtým však, ako sa pobrala hore sa zastavila v bare, kde z chladničky vybrala dve fľaše piva. Potom vybehla na poschodie a zamierila si to k Ameliinej izbe, ako pôvodne plánovala, kým nenarazila na toho capa. V spoločnosti jej bude určite veselšie a nebude toľko myslieť na všetko, čo by jej Victor mohol urobiť.
...
“Už idem!”, zvolala Amelia, keď sa klopanie na jej dvere ozvalo už asi po štvrtýkrát. Akurát vyšla z sprchy a nemala ani potuchy, kto ju môže tak súrne hľadať. Ešte s uterákom na hlave sa ponáhľala otvoriť.
“No konečne! Búcham tu ako o dušu, zatiaľ čo si madam vychutnáva kúpeľ”, utrúsila pobavene Maddie a aj s dvoma fľašami dobre vychladeného piva okolo nej predrala do izby. Pohodlne sa usadila na posteľ a oprela sa o hromadu ružových vankúšov. Na kamarátkine pozvanie či reakciu vôbec nečakala. Amelia len chvíľu nechápavo hľadela, no potom zabuchla dvere a sadla si vedľa nej. Maddie jej podala jedno z pív. “Na zdravie! Uhm… a na Jamesovo zmŕtvychvstanie”, vyhlásila, zdvihla fľašu a spoločne si štrngli. “Kto podľa teba poslal tie koláčiky?”, prerušila Maddison krátke ticho, ktoré medzi nimi na moment zavládlo.
“Rozmýšľala som nad tým celý deň, ale na nič som neprišla… Stále mám pocit, že to bola Aurora. Prípadne ten nový učiteľ. Len… nejde mi do hlavy, ako by to mohli zistiť.”
“Uhm… vlastne, mňa až tak nezaujíma, kto to poslal, skôr mám strach o Jamesa. Čo ak sa toho vírusu predsa len nezbavil? Ak sa mu zasa niečo stane, tak ma porazí. Za všetko môže ten starý cap! Idiot…”, nahnevane si priložila fľašu s pivom k ústam a dala si poriadne veľký glg. Amelia sa len zhlboka nadýchla a urobila to isté. Tiež sa veľmi bála o brata, ale navyše k tomu ju momentálne trápila predpoveď z Adamovho koláčika.
“Čo v ňom mal?”, opýtala sa Maddie a šťuchla do nej lakťom. Amelia na okamih nechápavo zvraštila čelo, no potom siahla do vrecka na nohaviciach, čo mala prevesené na stoličke. Vytiahla odtiaľ už pokrčený papierik a podala ho priateľke. “Nezabúdaj, že polovičná pravda je stále klamstvom…”
Predpoveď sa ozvala tichou miestnosťou, až z toho Amelii opäť naskočila husia koža. “Čo to má byť?” Tmavovláska na ňu pozrela so zdvihnutým obočím.
“Odkiaľ to mám vedieť? Našla som to na zemi, keď mu to náhodou vypadlo z vrecka.”
“Úúú, takže pán Dokonalý má tajomstvá”, uškrnula sa Maddie pobavene, načo si od kamarátky vyslúžila zamračený výraz. “Prepáč, tak som to nemyslela…”
“To je jedno. Len neviem, čo to znamená. Nechcem byť za žiarlivku, či vzbudzovať v ňom nedôveru a nemám v úmysle mu ani nič hovoriť. Veď možno to je len nejaká hlúposť… ktorá by mohla zbytočne všetko pokaziť… Ale neviem, ako si to mám vysvetliť. Ak by na tom náhodou niečo bolo, v čom by mi tak mohol klamať?” Amelia sa strácala vo svojich predstavách a snažila sa nájsť nejaké riešenie.
“Čo keby som mu prečítala myšlienky? Tak sa veľmi jednoducho dozvieš, o čo vlastne ide…”
“To by si urobila?” Amelia k nej so záujmom obrátila hlavu.
“No jasné… ale varujem ťa. Poviem ti to, aj keby to bolo maximálne trápne alebo nechutné”, zasmiala sa Maddie a hlavou jej už vírilo množstvo obrazov, čo by tak Adam mohol skrývať.
“Alebo to radšej nechaj tak. Keď tak nad tým premýšľam, asi by som bola radšej, keby mi to povedal sám. Teda, ak je tá predpoveď pravdivá a naozaj mi klame.” Maddison len zamyslene prikývla. V mysli sa jej ešte stále vynáralo množstvo situácií.
“Fajn. Ak si to náhodou rozmyslíš, som tu pre teba. Neručím však za to, že mu to z hlavy neprečítam aj tak”, zasmiala sa. “Som celkom zvedavá, o čo by tak mohlo ísť.” Amelia však len s povzdychom nešťastne pokrútila hlavou.
“V tomto dome sa naozaj vždy niečo musí diať! Človek si myslí, že ho už nič nemôže viac prekvapiť a potom tadááá! Všetko sa pokazí ešte viac!”
“A za to všetko môžu chlapi!”, dodala Maddie rozhodným tónom, zodvihla fľašu a štrngla ňou o tú Ameliinu. Čas im ubiehal naozaj rýchlo. Zarozprávali sa tak, že posledné slnečné lúče už zapadli za horizont a svetlo z izby pomaly mizlo. Prebrali všetko možné, no hlavnými témami aj tak ostali ich polovičky. Obe spájal spoločný strach o Jamesa a jeho nepodarený vírus. Amelii však navyše z mysle stále neschádzal Adam, čo sa Maddie snažila zmierniť svojim humorom. Napokon sa jej tmavovlasá kamarátka predsa len trochu upokojila. A aj Maddie sa tak uvoľnila, že aspoň na malú chvíľu nemyslela na dnešný nepríjemný zážitok s Victorom… “To už je deväť?!”, začudovane vypleštila oči, keď pozrela na hodinky a okamžite vyskočila z postele. “Ja už teda pôjdem, nech mám ešte trochu času aj na hňupíka”, uškrnula sa už pri dverách.
“Jasné. Prajem vám pekný večer!” Amelia pozdravila kamarátku, ktorá rezkým krokom vyšla z jej izby a nechala ju samú...
…
Maddie sa u seba zvalila na posteľ. Príjemná nálada bola razom preč a jej sa opäť v mysli vynárali dnešné scény s Victorom.
“Bol by mi naozaj schopný ublížiť? Akoby som dopadla, keby sa mi nepodarilo utiecť?” Tieto predstavy ju mátali celý deň a hoci si to nechcela pripustiť vedela, že Victor naozaj zľutovanie nemá. Pocítila to na vlastnej koži, teda... na koži jej veľmi blízkeho, Jamesa... Z úvah ju vytrhlo zaklopanie. “Ďalej!”
“Ahoj, neruším?”, uisťoval sa hneď jej blonďavý priateľ, keď za sebou zavrel dvere.
“Nie, iba tu bezducho sedím a premýšľam”, pokrútila hlavou. James podišiel k nej a posadil sa na posteľ.
“Stále ťa trápi Victor?” Maddison súhlasne prikývla.
“Snažím sa na to nemyslieť, no akonáhle som vyšla z Ameliinej izby, myšlienkami som stále pri ňom a…”
“Neboj sa, to bude dobré. Podľa mňa si ho len veľmi vytočila, na to si predsa expert, no nie?”, žmurkol na ňu a vystrúhal huncútsky úsmev. Maddie naňho pozrela s prižmúrenými očami a buchla doňho päsťou. “Ale no... jednoducho dostal skrat”, dodal napokon a rukou si pošúchal stehno, do ktorého ho udrela.
“Aj to je možné… ale bojím sa, že nie… veď už to raz urobil a ty si….”
“Umrel, ja viem”, dokončil za ňu. Toľkokrát to od nej už počul, že ho to už ani tak neudivovalo. Zo začiatku mal z toho husiu kožu, strach... No teraz, akoby to bola už len obyčajná rutina, len prázdne slová.
“Čo ak…” Maddie opäť začala polemizovať. Aké rôzne možnosti a scenáre by sa mohli udiať? No než stihla vysloviť súvislú myšlienku, James jej priložil ukazovák na ústa. Aspoň na chvíľu ju chcel utíšiť a priviesť tak na iné myšlienky.
“Pssst”, zašepkal, načo zmĺkla a v miestnosti nastalo ticho. Priblížil sa k nej tak blízko, až sa ich pery vzájomne spojili a oni sa ocitli v sladkom opojení bozku. Vtedy sa všetky starosti stratili, svet patril iba im dvom. Keď sa od seba odtiahli, Maddie sa na neho uprene zadívala.
“Zostaneš?”, spýtala sa takmer nečujne. James si všimol, ako jej v očiach preblesli iskričky strachu.
“Aj každú jednu sekundu, ak to bude treba”, odvetil s úsmevom a privinul si ju k sebe. Maddie si položila hlavu na jeho hrudník. Cítila, ako z nej opadá napätie, úplne sa uvoľnila. James sa trochu narovnal, aby im obom bolo pohodlne a jemne ju pritom hladil po vlasoch. Jeho hrejivá blízkosť jej dodávala úžasný pocit bezpečia.
“Maddie?”, prerušil James krátke ticho, ktoré narúšalo len cvrlikanie cvrčkov za oknom.
“Nó?”, spýtala sa, ale viečka mala aj naďalej zavreté a pripravené na spánok. James sa však začal mrviť, až sa napokon posadil a tak na neho predsa len pozrela. “Huh?” Nesmelo vzal jej ruku medzi svoje dlane a s pohľadom upretým do jej očí pokračoval…
“Ja… vieš… povedal som ti už, že ťa ľúbim?”, vyjachtal trochu nesvoj a úpenlivo na ňu hľadel. Maddie si uvedomila, že v tejto novej realite to od neho ešte naozaj nepočula, ale napriek tomu to bol on, ktorý jej vyznal lásku ako prvý. Vo chvíli, keď sa jeho duša vytrácala v jej ilúzii. Bola to tá najsmutnejšia, no zároveň najšťastnejšia chvíľa, ktorú kedy prežila.
“No... áno... “, s eufóriou v srdci sa na neho usmiala.
“Ale… nemyslel som tam... v tých alternatívnych realitách… ja…”, trochu nejasne habkal, no potom sa zhlboka nadýchol. “Ľúbim ťa”, vyhŕkol a s očami len pre ňu jej venoval letmý úsmev, pričom ju pohladil po líci.
“Aj ja teba”, zašepkala a kým stihol niečo dodať, náruživo sa mu prisala na pery. Každým bozkom ich vášeň naberala na intenzite a ani si to neuvedomili, už ležali na mäkkej posteli a vymieňali si odvážne nežnosti. Maddie zaplavili neskutočne príjemné pocity, ktoré silneli každou sekundou. Áno, hoci aj predtým mala známosti, ale s Jamesom to bolo niečo iné, krajšie. Takto fantasticky sa necítila ani s Joshom, hoci ho v tomto čase ľúbila. Toto bolo doslova čarovné. Maddie si užívala Jamesove sladké pery, ktoré sa po chvíli presunuli na jej krk. Cítila, ako sa mu zintenzívnil dych, rovnako ako jeho dotyky, ktoré začínali byť čoraz zmyselnejšie, čo Maddie na okamih zarazilo. Doteraz sa správal džentlmensky, ale v tejto chvíli až bytostne cítila jeho túžbu po nej. Zaborila mu prsty do hustých kučier a znova vyhľadala jeho pery. Jamesove ruky naopak putovali po jej tele a spoznávali ho. Keď jej dlaňou jemne zovrel zadok, Maddie opäť zaliala ďalšia vlna neovládateľných emócií a stávala sa dychtivejšou. Ruky mu vnorila pod tričko, vyzliekla mu ho a nežne hladila obnaženú hruď. Zároveň sledovala jeho tvár a oči, v ktorých nebolo nič iné, iba túžba a láska, ktorú k nej cítil. Tiež sa chopil jej gombíkov na blúzke a o chvíľu si už vychutnávali intímnu blízkosť ich nahých tiel, ktoré začínali byť celé rozpálené a roztúžene sa chveli. Napokon Maddie prevzala všetku iniciatívu a so zvodným úsmevom zvalila Jamesa na chrbát. Ten jej úsmev blažene opätoval a jemne ju zovrel na bokoch, kým sa obaja strácali v opojení vášne…
…
“V živote som nezažil taký sex… ehm, teda milovanie”, poznamenal o niečo neskôr James a vtisol Maddie nežný bozk do vlasov. Tá mu ležala na ramene tesne stúlená v jeho nahému telu. Spokojne sa pousmiala a potom zachichotala. Bola na tom rovnako, omámená a akosi nebola sama sebou. Ešte stále sa vznášala na doznievajúcich vlnách rozkoše…
“Ale čo, vari Lila nebola dobrá?”
“No… o takýchto veciach sa nepatrí hovoriť, ale poviem to takto… akoby som porovnával syrový sendvič, ja neviem… s dokonale prepečeným steakom s úžasnou oblohou a luxusným dezertom”, dodal šibalsky, načo ho Maddie žartovne plesla po hrudi.
“Vážne? Vyzerám snáď ako steak?”, opýtala sa ho so smiechom. “Ty všade vidíš len jedlo, toto už nie je normálne.”
“Taký dokonalý na zahryznutie”, pošteklil ju veselo. “A to bol kompliment, aby si vedela.”
“Veď ja viem”, vtisla mu na pery bozk a potom zívla.
“Poď, pôjdeme spať”, pošepol jej do ucha, zhasol lampu a privinul si Maddie ešte tesnejšie do náručia. Bolo jej tak dobre, že v momente v jeho náručí zaspala.
Octavia vybehla z ošetrovne za Failom, ale ten v tej chvíli netúžil po žiadnej spoločnosti, dokonca ani o tú jej.
“Failo, neblázni, alkohol predsa nie je riešenie! Ak o Joy stojíš a ona naozaj prežíva ťažké chvíle, mal by si tu byť pre ňu a nie sa utápať vo whisky”, naliehala na neho, ale on len stisol pery a nahnevane pokrútil hlavou.
“Nie, Octavia, dnes nie! Keby som sa teraz nesundal, rozmlátil by som Ardenovi ten jeho slečinkovský ksicht! Toľko rečí okolo toho, že Joy miluje a… Doriti, to je taký dement! Keby si ju dnes videla… Fakt ma nechaj, buď taká dobrá”, dodal zlostne a ešte viac pridal do kroku, načo drobná Octavia už za ním vôbec nestíhala. Spomalila a rezignovala… teraz naozaj nemalo zmysel Failovi prehovárať do duše. A tak si len povzdychla a vyšla hore do svojej spálne, kde sa po výdatnom relaxačnom kúpeli uložila na spánok.
Maddie otvorila oči, no hneď ich aj opäť zavrela. Udrelo jej do nich agresívne svetlo z neónových lámp, až ju to zaštípalo. Nepatrili však jej izbe, dokonca ani Victorovmu laboratóriu, v ktorom ešte pred nedávnom našli Jamesove mŕtve telo. Túto miestnosť nepoznala. Nachádzalo sa tam však mnoho sterilných vecí, lôžok... a vybavením sa to dokonale podobalo na Victorovu svätyňu.
“Takže ich má viac?” S hrôzou sa okamžite strhla. Zápästia a členky mala upevnené v popruhoch, ktoré jej znemožňovali akýkoľvek väčší pohyb.
“Pozerám, že sa nám šípková Ruženka konečne zobudila”, utrúsil nadšene Victor a na tvári sa mu pohrával odporný lišiacky úsmev.
“Čo to, doriti, robíte?!”, skríkla naňho nahnevane, priam až agresívne. “Okamžite ma pustite!”
“Lebo čo?”, zatiahol teatrálne. “Tu ťa aj tak nik nenájde, môžeš si kričať, plakať a nadávať, koľko len chceš. Je mi to jedno…”, dodal bez záujmu a jediného kúska citu. Akoby jeho srdce bolo úplne z kameňa a jeho dušu už dávno rozožral kŕdeľ čiernych havranov.
“Kde je James?”
“Kde by bol, ten sladko spinká v tvojej posteli…”, odvetil pobavene, kým kráčal okolo lôžka, na ktorom bola pripútaná.
“Čo so mnou chcete robiť?!”, zaúpela Maddie zúfalo. Tep jej okamžite vyskočil aspoň na 180/130 a jej myseľ zmáhala panika.
“Myslela si si, že ti tie tvoje trápne výstupy budem tolerovať? Už som ti neraz povedal, aby si sa upokojila a uvedomila sa! Ale ty nie!” Victor nesúhlasne zacmukal. “Tak som zvedavý, aká budeš teraz hrdinka”, dodal zlomyseľne. “Čo by som tak s tebou mohol spraviť, hm?”, rozmýšľal a vážne na ňu hľadel chladným pohľadom. Maddie sa na neho len bezmocne, vystrašene dívala. Bála sa, čo bude nasledovať. Už poobede sa jej vyhrážal a snažil sa ju chytiť. A teraz je tu, v laboratóriu o ktorom pravdepodobne nikto ani len netuší.
“Kde to sme?”
“V jednom z mojich laboratórií. Mysleli ste si, že ste neviem akí úžasne múdri, keď ste sa mi nasáčkovali do toho za starou knižnicou?” Na perách sa mu pohrával škodoradostný úsmev, ktorý napokon prerástol až do hurónskeho rehotu. “Videli ste len TO, čo som chcel JA!”, dodal, podišiel k skrinke s lekárskymi potrebami a začal sa v nej prehrabávať. Nakoniec vybral dve injekcie, skalpel a skúmavku. Krabicu vrátil späť a zo zásobných nádob na stole nabral do jednej striekačky bledozelenú a do druhej tyrkysovú tekutinu.
“Čo je to? Na čo to je?!” Maddie mala v hlase hystériu.
“Pssssst...”, tíšil ju Victor sladko. “Nemusíš sa báť… po tejto modrej nebudeš cítiť už absolútne nič”, povedal a prstom poklepkal po skle na injekciu. Na jej prekvapenie ju však položil na kovový stolík hneď vedľa lôžka a vzal tú s bledozeleným obsahom. “Ale než k tomu dôjde...”, pokračoval a natiahol ruku s látkou oproti svetlu. “Ešte sa trochu pobavíme, no nie?”, zasmial sa pobavene. Maddison s hrôzou sledovala, ako si ten cap doslova vychutnáva. Schmatol ju za predlaktie a nahmatal jej žilu. Začala sa metať, no Victor ju stiahol ešte jedným remencom okolo hrudníka, takže už ostala úplne nehybná. Nešetrne jej vpichol ihlu a Maddie zrazu pocítila strašnú bolesť, ktorá sa rozšírila cievnym obehom do celého tela, až sa dostávala do stavu agónie. Victor nad ňou len stál, pozoroval ju a smial sa ako nepríčetný.
“Vy ste šialenec!”, skríkla od zúrivosti a neznesiteľnej bolesti. Nenávidela ho. Nenávidela ho za to, čo urobil Jamesovi, za to, ako sa k nim správal. No svojim konaním znova postúpil o stupienok vyššie. Okrem vrážd aj mučenie. Victor svojim potenciálom však nešetril a nestrácal ani minútku, aby si mohol užívať jej utrpenie. Uchopil skalpel a pomaly sa s ním približoval k hrdlu. Úsmev na jeho tvári stále rástol, oči mu napĺňala zvedavosť, uspokojenie a zadosťučinenie. Vtom sa jej čepeľ zaryla do pokožky, až ňou s ďalším jeho ťahom úplne prenikla a porezal ju. Maddie zachvátila ďalšia neskonalá vlna bolesti.
“Áááááááááá!!”, skríkla na plné hrdlo.
“Ale no tááák, nevrieskaj toľko. Ešte som sa ani poriadne nedostal ku svalom. Kto to má počúvať!”, oboril sa na ňu Victor. Znova jej priložil skalpel k hrdlu, ale tentoraz z druhej strany a Maddie sa po celom tele rozliala ďalšia enormná vlna bolesti. Začínala strácať vedomie a z posledných síl zvrieskla do prázdna. Avšak kriku sa to už ani zďaleka nepodobalo, bol to len slabučký ston vychádzajúci z jej úst…
...
“Maddie, čo sa deje?!” James na ňu ustráchane hľadel, kým na posteli lapala po dychu. Sedel vedľa nej a po kolená bol prikrytý spoločným paplónom. “Si celá spotená… Snívalo sa ti niečo zlé?”
“Victor!”, vykríkla. Srdce jej bilo ako splašené a stále cítila tu odpornú bolesť, ktorú jej spôsobil. Čo to malo znamenať? On ju vážne mučil?!
“Pssst”, upokojoval ju James a privinul si ju do náručia. Rukou ju chlácholivo hladil po chrbte. “Už je dobre, bol to len sen…”
“To nebol len sen”, otriasla sa Maddie a pokrútila rozhodne hlavou. “Bolo to úplne skutočné…” Prstami si prešla po krku na miestach, po ktorých prechádzal skalpel. “Cítim to všade, v plnom rozsahu...”, dodala a do očí sa jej nahrnuli slzy.
“A čo presne sa tam dialo?”, spýtal sa, pričom jej neprestával nežne prechádzať po chrbte.
“Victor.. on…”, jachtala. Ešte stále sa spamätávala zo šoku, ktorý práve prežila. “Pripútal ma na nejaké lôžko a… mučil ma… a navyše si to úplne užíval! Ten jeho výraz tváre... keby si videl…” Vystrašene sa schúlila do klbka a zavinula do periny. James sa k nej pritúlil a snažil sa urobiť všetko, čo bolo v jeho silách, aby jej bolo lepšie. Len v tomto prípade to asi nebolo možné. “Určite to nebola len nočná mora, bolo to až príliš skutočné.” V tom momente mala v hlave jasno... riešenie, ktoré by pomohlo všetkým.
“Musíme Victora zničiť”, šepla potichu. Skoro až tak, že jej James takmer nerozumel.
“Čože? Ako to myslíš?”
“Pokojne ho aj zabijem, pokiaľ to bude nutné. Ten človek si nezaslúži žiť…”, povedala odhodlane a opäť sa posadila.
“To snáď nemyslíš vážne…”
“Môžme ho zavrieť niekde do klietky, pochovať zaživa, mne je to jedno. Ale jednoducho, treba ho dať do laty a to čím skôr”, ovedala a zadívala sa mu do očí. “James, toto nebol len obyčajný sen. Neverím tomu a aj keby, už dnes poobede sa mi vyhrážal a chcel ma odvliecť do labáku. Sám si bol toho svedkom… Okrem toho, nie je to jediná hanebnosť, ktorú urobil. Veď ešte prednedávnom som sa vracala do minulosti kvôli tomu, že ťa zabil...”
“Ja viem…”, uznal James, no len pokrčil plecom. Vo vnútri dúfal, že je to len Maddieina dočasná reakcia na nočnú moru a do rána na to zabudne. Násilie mu bolo vždy proti srsti, preto ju v tom podporovať určite nebude. Hádať sa s ňou však nechcel, bol si vedomý toho, aká je tvrdohlavá a ako sa rýchlo dokáže zapáliť pre nejaký nápad. No takisto aj vedel, že toto vzplanutie častokrát aj veľmi rýchlo zhasne. A tak jej len hľadel do očí a počúval.
“Sami však nič nezmôžeme. Musíme spojiť všetky naše sily a poraziť ho spoločne s ostatnými spolužiakmi…”
“A čo Aurora?”
“Tá bude na rade hneď po ňom. Ty si to síce nevidel, pretože si v tom čase ležal mŕtvy na Victorovom stole. No on si to s ňou za ten čas rozdával v jeho izbe, zatiaľ, čo ho vraj mala potrestať. Určite v tom idú spolu, nech si hrá formu, akú chce…Tiež nie je žiadne neviniatko. Po tom, čo ju Amelia videla v knižnici vraždiť sa tomu nevyhne. Toto im neprejde. Už nie…” Opäť sa vyčerpane zabalila do periny. Vonku bolo teplo, no dodávalo jej to pocit bezpečia. Hodiny ukazovali len päť devätnásť a aj keď bola unavená, zaspať už nevedela a ani nemohla. Ak by sa znova ocitla na tom odpornom mieste s tým hnusným človekom, asi by to už tak ľahko nerozdýchala. Pritúlila sa teda k Jamesovi a započúvala sa do jeho pravidelného tlkotu srdca. Ani on však nespal. Pozeral do stropu a premýšľal nad všetkým, čo mu Maddie povedala.
V piatok svitlo zamračené ráno, ktoré predpovedalo dážď. Octavii sa preto zle vstávalo, v takom počasí sa človeku chce len spať.
“Dnes to chce dvojitú dávku mojej obľúbenej kávy”, pomyslela si, keď si zväzovala dlhé vlasy do chvosta. Ešte si cez seba prehodila svoju obľúbenú koženú bundičku, obula tenisky a s hlasným zívaním vyšla z izby. V kuchyni sa to len tak hmýrilo jej spolužiakmi, ako vlastne každé ráno, keď bolo vyučovanie. Octavia sa snažila vyhnúť akejkoľvek konverzácii s čarodejníckym osadenstvom. Po veľkej šálke čierneho, teplého nápoja sa pridala k ostatným spolužiakom na vyučovanie. Aurora bola ako vždy dosť nepríjemná a protivná. Sústavne sa jej niečo nepáčilo, večne niekoho kritizovala a Octavia mala sto chutí sa na to jednoducho vykašľať. Svoje schopnosti už vedela ovládať celkom slušne a takisto aj ostatným jej spolužiakom sa darilo. O to viac ju preto rozčuľovalo, ako ich patrónka všetkých iba zhadzuje a je nespokojná s ich výkonmi. Nech robili čokoľvek, stále jej to bolo málo.
“Octavia! Toto má byť podľa teba telekinéza?! To, že zdvihneš lavicu do vzduchu ešte neznamená, že vieš svoju schopnosť ovládať! Tie kostrbaté pohyby majú akože čo znamenať?!”, vyštekla na ňu ryšavka. Octavia na ňu len pozrela so zaťatými päsťami, no nepovedala nič. “Decká jedny neschopné”, zamrmlala si Aurora popod nos, čo však Octavia vďaka svojej schopnosti ostrosluchu začula. V tom momente jej povolili nervy.
“Čo si tá čarodejnica myslí?! Že kvôli svojej blbej nálade sa bude po nás stále voziť a kritizovať nás za veci, ktoré robíme dobre?! Nič nové nás nenaučila, jediné čo vie, je hučať… Och, ešte keď si spomeniem, ako naivne som ju šla požiadať o pomoc… a ako sa na mňa osopila, ako keby som bola nejaký otravný hmyz… Začínam jej mať plné zuby!” Myšlienky, ktoré sa snažila potlačiť sa jednoducho predrali na povrch a opäť v nej vzkypel hnev. Vo chvíli, keď bola opäť na rade, telekinézou zdvihla jeden z ťažkých predmetov umiestnených uprostred miestnosti a veľkou rýchlosťou ho poslala rovno na Auroru. Všetci v miestnosti okamžite skameneli a nemo hľadeli, ako ich patrónka bez najmenšieho mihnutia oka predmet zastavila a priamo pred ňou s obrovským zadunením tresol na zem. Pomaly zdvihla hlavu a uprela na mladú elfku mrazivý pohľad. Miestnosťou sa ozvali jej podpätky, keď sa k nej pomaly pohla. Pristúpila k nej a veľmi silno ju schmatla za ruku. V učebni bolo cítiť napätie a nikto zo spolužiakov sa neodvážil ani len ceknúť. Adam len naprázdno preglgol, cúvol o krok dozadu a tváril sa, že sa ho táto situácia netýka. Octavia však strach nemala. Len vzdorovito a opovržlivo pozrela Aurore priamo do očí, z ktorých priam šľahali blesky hnevu.
“Buď si naozaj tak neschopná, alebo sprosto odvážna…”, zasyčala na ňu.
“Čo myslíte?”, opýtala sa jej Octavia pokojným a sladkým provokačným hlasom, načo dostala silnú facku.
“Cítiš sa naveľa, ty malá, nepodarená elfka?!”, skríkla na ňu, no Octavia sa nedala.
“Nie som neschopná, rovnako ako nie som nepodarená! To len vy neviete nič iné, ako nás tu všetkých urážať!”, nedala sa Octavia a cítila, ako jej na líci pulzuje bolesť z Aurorinho úderu. Nepošúchala si ho však, nezjojkla, nenechala sa ponižovať.
“Nehraj sa na hrdinku…”, odfrkla si posmešne. “Si rovnaká ako tvoja matka… no jej hrdinstvo tiež veľmi nepomohlo, všakže?”
“Čo vy viete o mojej mame?!” Octavia vnímala, ako to v nej začína doslova vrieť. Dych sa jej zrýchlil, hnev jej burácal v žilách a mala pocit, že každú chvíľu vybuchne.
“Pokiaľ sa nenaučíš poslúchať, ovládať sa a budeš si robiť čo chceš, nikdy sa to nedozvieš! V tejto chvíli…” Octavia ju však prestala počúvať. Vedela, že od nej sa aj tak nič nedozvie a nesmie dovoliť, aby ju táto žena ešte viac vytočila. Potom by to dopadlo možno omnoho horšie. Vyšklbla si ruku z jej zovretia a s najpokojnejším výrazom, ktorého bola v tej chvíli schopná, na ňu pozrela.
“Pre dnešok z hodiny odchádzam, myslím, že to bude pre nás obe najlepšie.” Nečakala na jej reakciu, len jednoducho vyšla z miestnosti bez toho, aby sa vôbec obzrela. Vydala sa smerom do záhrady, kde by aspoň na chvíľu prišla na iné myšlienky. Posadila sa do tieňa pod veľký košatý gaštan blízko terasy a so zatvorenými očami si užívala vôňu kvetov a čerstvého vzduchu. Konečne z nej opadlo trochu napätia, uvoľnila sa a hlavne upokojila.
“A ty sa tu čo zašívaš, kukučka? Nemala by si byť na výuke?”, vytrhol ju zo zamyslenia Failov hrubý hlas. Ten si k nej aj s hlasným povzdychom hneď prisadol. Na očiach mu samozrejme nechýbali slnečné okuliare a v tvári bol skoro zelený.
“Mala, ale po jej dnešnom výstupe som sa radšej zdvihla a odišla preč. Pre nás dve s Aurorou tam bolo dosť dusno”, odvetila Octavia. “A ty? Vyzeráš, že si sa v noci skvele bavil”, podpichla ho veselo.
“Ale no tak, neprovokuj”, odvetil s úsmevom. “Bola to ťažká noc, priznávam a ešte ťažšie ráno, no čo už. A teraz sa ty pochváľ... čo si jej zasa vyviedla, ty horúca hlavička?”, uškrnul sa Failo a Octavia mu vysvetlila, čo presne sa na vyučovaní stalo.
“Ako sa vlastne darí Joy? Predpokladám, že si u nej bol. Ja sa chystám za Leilou, ale musela som trochu vychladnúť, chápeš.”
“Ehm… no práve som vstal a som rád, že som sa bol schopný osprchovať, ale áno… nakukol som na sekundu do ošetrovne, no modroočka ešte spala. Vedľa si hrkútala Leila s fidlikantom…”
“Ale Failo, nemôžeš si to odpustiť? Volá sa Johnny”, pokrútila hlavou Octavia, no Failo nemihol ani brvou a pokračoval ďalej.
“...takže si ma ani nevšimli a ja som ich nechcel rušiť. Navyše, je mi trochu blbo, tak som sa musel trochu prevetrať”, odvetil a pohodlne sa oprel na lavičke. “Možno Joy natrhám aj nejaké kvety”, zažmúril spod okuliarov na Aurorine dokonalé záhony.
“Len ich ošklb, zaslúži si to, mrcha jedna”, zasmiala sa Octavia. “A… je pekné, že sa o ňu tak zaujímaš. Určite bude fajn, keď jej svoje city prejavíš aj inak, ako nátlakom. Starostlivosť o ňu je veľmi dobrý nápad a hlavne teraz, keď je nešťastná a zraniteľná. Myslím, že teraz to bude vhodné, ale musíš byť obzvlášť citlivý a dbať na to, aby jej to nebolo nepríjemné. Myslím, že presne vieš, ako na to. Máš predsa skúsenosti zo svojej doterajšej praxe, viem o tom svoje”, mrkla naňho s úsmevom.
“Ohohóóó! Hádam ma tu nechceš poučovať, že?”, zasmial sa Failo, no presne vedel, ako to myslela a ona bola asi jediná, od koho jeho hrdosť dokázala prijať tieto slová.
“Samozrejme, že nie. Čerpám len z vlastnej skúsenosti s tebou. A samozrejme, pokiaľ budeš chcieť, môžeme niekedy zájsť aj na panáka. Myslím, že by sa občas hodil aj mne”, sprisahanecky na neho žmurkla.
“No to ma podrž! Tak najprv ma od pitia odhováraš a potom mi ho sama ponúkaš? Octavia, Octavia…”, pokrútil hlavou a pohoršene zacmukal.
“Hahaha… preto som povedala, že občas, ty domýšľavec”, nedala sa elfka.
“Jasné, tak ťa beriem za slovo. Teraz, ak dovolíš, už ťa opustím… pôjdem asi ešte na chvíľu do tréningovej haly, aby som vypotil ten alkohol z krvi a potom za mojou spiacou krásavicou”, povedal džentlmensky, sťažka vstal a ležérnym krokom odkráčal smerom k hale. Octavia znovu osamela a keď jej už začínalo byť príliš teplo, tiež vstala a vošla do domu, lebo sa už pomaly blížil čas obeda. Z chladničky si vytiahla čerstvú zeleninu, z ktorej si pripravila ľahký a svieži šalát.
Maddie sa ešte ani poriadne neponorila do spánku a už ju z neho vytrhol zvuk budíka. Sťažka doňho tresla rukou, čím jeho zvonenie prestalo. Nespokojne sa na posteli pomrvila a prevrátila na druhý bok. Vystrela ruku vedľa seba a ospalo sa snažila nahmatať tú Jamesovu. Avšak s údivom zistila, že jeho miesto bolo prázdne. V sekunde otvorila oči a s rýchlosťou svetla sa posadila na posteľ.
“Čo je?”, začudoval sa blondiak, obliekajúc si nohavice na druhej strane izby. “Dúfam, že sa ti znovu neprisnila ďalšia nočná mora.” S obavami k nej pristúpil, zapínajúc si rázporok a nežne ju pohladil po vlasoch.
“Nie.. ja… len som sa zľakla, kde si zmizol…”, odvetila, s láskou sa na neho usmiala a tiež sa vyteperila z postele. Zo skrine vybrala ľahký čierny top na ramienka a cez nohy prevliekla tmavé kraťasy. Všimla si, ako počas toho Jamesov pohľad doslova zamrzol a uprene sledoval, ako ladné krivky jej tela zahalil kus bavlneného oblečenia. Maddie sa na lícach objavil slabý rumenec a znova sa jemne usmiala. Vlasy si zopla do drdola a pristúpila k stále nehybne stojacemu blondiakovi. “Môžeme?”, chytila ho za ruku a pozrela mu do tváre.
“Čo, ehm… hej”, súhlasne prikývol a pevne uchopil jej dlaň. Spoločne vykročili von z izby až dole do kuchyne, kde sa spoločne naraňajkovali. Na Maddienom tanieri, samozrejme, trónila vianočka s grankom, zatiaľ čo James si uvaril šesť párkov.
“Dobré ráno!” Do miestnosti vstúpila ako slniečko Amelia. Tiež zamierila k chladničke a hľadala, čo by si dala pod zub. “Ďakujem, že si s tými párkami myslel aj na ostatných, braček”, povzdychla si a nakoniec si z nej vybrala len malinový jogurt.
“Ty a pomleté potkany, či prasačie paprčky? Myslel som, že si udržuješ svoju štíhlu líniu”, podpichol ju a ruke hompáľal jednu párku zo strany na stranu. Za tieto reči si od sestry vyslúžil len rýchlu grimasu. Posadila sa za stôl oproti nim a otvorila si svoje raňajky. Lyžicu však do jogurtu neponorila viac ako päťkrát a už bol obsah kelímku prázdny. “Pozor, aby si náhodou nepraskla, sestrička. Som si istý, že toto bolo viac, ako tvoj žalúdok znesie”, podpichol ju James naďalej. Potom sa so smiechom postavil a odložil svoj tanier do výlevky.
“Veľmi vtipné. Keby si nebol taký pažravý, určite by som sa dosýta napráskala.”
“Zjedol som len šesť párkov a tri krajce chleba, nie celú chladničku”, pozrel jej vážne do tváre.
“Hej a asi polovicu fľašky horčice”, smiala sa Amelia.
“Hahaha. Je tam aj plná špajza, tak si pokojne poslúž niečím iným. A teraz, ak dovolíte, dámy, idem. Madam Aurora čaká”, dodal s ironickým úškrnom a pobral sa preč. Aj Maddie si po už sebe odložila riady a snažila sa psychicky pripraviť na ďalšiu otravnú výuku s Victorom. Vykašľať sa na ňu bolo jednou z možností, no nemienila ho nechať vyhrať. Nebude sa skrývať ako korisť pred svojim predátorom. Ona je tá, ktorá je v potravinovom reťazci o priečku vyššie. Ona je čarodejník, on je človek. Úbohý, starý chlap, skrývajúci sa za Auroru a jej čary. S hlbokým nádychom spolu s Ameliou vstúpila do učebne a posadila sa na svoje miesto.
Keď ešte neboli posilnené ochrany domu, Olivien sa stihla vrátiť za strigou a odovzdala jej kvety. Tie spolu s Nikinou pomocou nazbierala v zázračnej záhrade, o ktorej okrem nich dvoch nikto nevedel. Misia bola teda úspešná, no odvtedy sa so súrodencami nevidela a chýbali jej. Sem tam zahliadla Mura, ako si skacká z obrazu do obrazu, ale to bolo všetko.
V piatok po výdatných raňajkách sa Olivien vybrala na vyučovanie spoločne s Jamesom a Lindou. Chodbou sa niesli ich kroky a ona sa zamyslela.
“Arden už vyučuje iba ich troch, keďže Leila odmietla chodiť na jeho hodiny a Tessu má od dnes na starosti nový učiteľ…” Keď to v kuchyni od Aurory počula, nebadane si vydýchla. Z Tessy mala zlý pocit, aj keď bielovlasá elfka jej tu bude chýbať, predsa, za ten čas sa stihli celkom spriateliť. Všetci traja vošli do vyvetranej a priestrannej učebne a posadili sa do lavíc. Keďže Olivien bola vždy spoločenský typ, prisadla si k Linde. Tá si vytiahla nejakú hrubú knihu a zahĺbila sa do čítania. Každú chvíľu zívala a klipkala očami, akoby celú noc nespala. “Čo to čítaš?“, opýtala sa jej so záujmom Olivien so snahou nadviazať nejaký rozhovor s novou spolužiačkou a bližšie ju spoznať. Usmiala sa na ňu, no tá jej však úsmev neopätovala, naopak, zamračila sa a prudko zaklapla knihu, až James nadskočil.
“Ale nič dôležité a ani zaujímavé”, zamrmlala a strčila knihu späť do koženej tašky zavesenej na operadle stoličky svojej majiteľky. Oli sa snažila nevšímať si jej nevrlosť a znova sa jej pokúsila prihovoriť.
“A ako sa ti tu zatiaľ páči?“ Linda len bez záujmu mykla plecami a chystala sa niečo povedať, ale prerušil ju Ardenov chladný hlas, ktorý sa im ozval nad hlavami. Obe dievčiny sa zľakli, ani si nevšimli, kedy prišiel. On sa len posmešne uškrnul nad ich reakciou. “Vykecávať sa budete neskôr, husičky, máme výuku”, povedal Arden protivným hlasom a zamračil sa.
“Akože, nehnevaj sa, Arden, ale to, že si blbec, som vedel. No napriek tomu som si ťa celkom obľúbil, bral som ťa za kamoša a bol si celkom fajn”, ozval sa James. “Ale čo predvádzaš posledné dni, je asi najvyšší stupeň tvojho debilizmu. O čo ti vlastne ide?”, ozval sa James, pokojne sa mu zahľadel do tváre a čakal na jeho reakciu. Arden sklopil zrak, zdvihol obočie a potom so sladkým úsmevom znova pozrel na Jamesa.
“Naozaj duchaplný prejav, bravóóó”, ohrnul opovržlivo pery. “Čo sa, doriti, staráš? Ja som tvoj mentor, ja som v tejto učebni pánom, tak lákavo zavri klapačku.”
“Lebo čo? Pošleš ma za dvere, alebo mi dáš poznámku?”, zasmial sa James, ale Arden ostal mrazivo vážny.
“Veľmi vtipné, Jamie…”, pokrútil pohŕdavo hlavou. “Vidno, že máš namiesto mozgu slamu, rovnako ako na hlave…”
“No nie každý je tak krásny a dokonalý ako ty, navyše, mne sa to moje hniezdo páči”, nonšalantne si prehrabol svoje strapaté, blonďavé vlasy. “Ale aspoň viem, ako sa mám správať… či ku spolužiakom alebo svojej priateľke, hocikomu.”
“Ešte slovo a teleportujem ťa na Sibír, rozumieš ma?”, zavrčal Arden a priblížil sa k Olivien, ktorá sa od neho inštinktívne posunula bližšie k Linde. “Stačí sa mi len dotknúť tu Robinshonovej a o pár sekúnd môžeš robiť spoločnosť vlkom.” Oli už len pri pomyslení, že by ju čo i len chytil, naskočila husia koža. Spomenula si, ako sa jej tento muž kedysi páčil a teraz sa ho začínala poriadne báť. James si asi všimol, ako zbledla, pretože si vzdychol a prikývol.
“Oukej, oukej… už som ticho a samé ucho, pán učiteľ. Len do toho, začnite s vašou úžasnou výukou, nech sa páči”, skonštatoval s ironickým úškrnom. Arden už nepovedal ani slovo, len cestou k svojmu stolu nezabudol všetkým trom darovať nenávistný pohľad. Olivien si to všimla až teraz, ale znova mal úplne čierne oči. Síce ich vždy mal veľmi tmavé, no teraz vyzerali presne ako Tessine, keď ako posadnutá využívala svoju moc a on sa v tom hypnoticky vyžíval. Oli nevedela, čo ma od tejto hodiny očakávať a či sa zasa nestane nejaká nehoda, alebo niečo podobné. Nakoniec to nedopadlo až tak zle, Arden sa každému chvíľu povenoval, aj keď bol odmeraný a neodpustil si ani jeden sarkastický komentár. Olivien ale cítila, že je niečo inak ako predtým. Aj keď často býval protivný, toto bolo iné, nebolo v tom nič dobrého...
“U niektorých z vás sa pravdepodobne objavia nové schopnosti, hlavne u tých, čo sú v dome dlhšie. Keď sa tak stane, príďte hneď za Aurorou, lebo ako som si všimol, stále nedokážete poriadne ovládať ani tie terajšie.“ Arden strelil pohľadom po Linde a každému tresol na lavicu ťažkú knihu, na čo James otrávene vzdychol, ale tentoraz sa už komentára zdržal. Názov bol Teoretická príručka o nových schopnostiach a toto majú prečítať do pondelka. Učebnice so slovom teória by dobrovoľne neotvorila, no asi nemala na výber. Keď ich mentor konečne prepustil, Olivien vybehla do svojej izby a zavrela dvere. Objemnú, pravdepodobne nepotrebnú knihu hodila do jednej zo zásuviek, ale predtým, než ju zavrela, ju niečo upútalo. Pozrela sa bližšie a… Bola to fotka jej rodiny, ktorú si chcela zväčšiť, zarámovať a zavesiť na stenu, lenže popri tom zhone v dome na to zabudla. Tá však bola roztrhnutá presne v strede a len tak pohodená vzadu v šuflíku. Ten, kto to urobil, rozdelil ju s Eleanor a rodičov. Z očí sa jej začali valiť slzy, nie len pre zničenú fotografiu, ale najmä preto, lebo si uvedomila, že nikdy si so svojimi milovanými rodičmi nebola taká vzdialená. A hoci jej staršia sestra často liezla na nervy, tiež jej veľmi chýbala. Krátky moment Olinej sebaľútosti pominul, keď jej niečo tvrdé narazilo zozadu do hlavy.
“Prepáč, hlupaňa, ale chcel som ti pomôcť spamätať sa.“ Olivien bol tento umravčaný hlas až príliš známy. So zvraštenou tvárou si pošúchala zátylok a pozrela na zem vedľa seba, aby zistila, čo po nej ten kocúrisko hodil. Bola to čarovná kniha, ktorú keď prevrátila naruby, objavili sa v nej nové mocné kúzla. Oli na ňu skoro zabudla. “Nečum na ňu a použi ju!“, zaprskal Muro podráždene. Oli sa spamätala a vyhľadala potrebné kúzlo.
“Fix!“, zašepkala, pričom ukazovák mala na zničenej fotografii. Na miestach, kde sa obrázok roztrhol, zažiarilo jasné žlté svetlo a dve polovice sa znova spojili. Fotka vyzerala ako nová. “Konečne kúzlo, na ktorom si nezlomím jazyk,“ usmiala sa Olivien a niekoľkokrát si to zopakovala, aby kúzlo mohla znova použiť neskôr. Ešte našla zaklínadlo na zväčšenie, zarámovanie a zavesenie fotografie na stenu. Keď sa neskôr dívala na svoje dielo, bola nadmieru spokojná.
“A ešte niečo,“ ozval sa Muro a olízol si labku. “Nejaká iná sprostaňa sa ti hrabala v izbe a to ona roztrhala tvoju rodinku.“ Oli prešli po tele zimomriavky. Čo tu kto chcel? Vzápätí vyslovila svoju otázku nahlas.
“Kto to bol?”
“No... taká nižšia blondína, tá, s ktorou sa tak kamošíš. Mal som pocit, že hľadala čarovnú knihu. Ale ty si ju našťastie skryla. To bolo od teba múdre… a dosť nečakané”, zavrnel si ticho sám pre seba.
“Ja som to počula”, povedala Oli so zdvihnutým obočím a vzápätí pokrútila hlavou. ,,Nič som ale neskryla,“ zamrmlala, no Muro sa len zachechtal.
“Pamätáš, ako si bola v knižnici, nachytal ťa tam ten elf a ty si si tresla hlavu? A potom si videla v tme? Úderom do tvojej sprostej gebule sa prejavila nová schopnosť, ale iba na chvíľu,“ povedal kocúr a pobavene sledoval jej výraz.
“A ako to súvisí s knihou, ktorú som neschovala?“, vyjachtala nakoniec nechápavo. Muro si povzdychol a začal s vysvetľovaním.
“Schopnosť videnie v tme nezahŕňa len to, že zhasneš svetlo a vidíš, ale keď budeš na sebe pracovať - o čom pochybujem - tak môžeš na nejakú vec uvrhnúť “tmu“ a budeš ju vidieť iba ty, čiže budeš vidieť cez tmu, chápeš?“ Oli slabo prikývla.
“Niečo ako zahaľovacie kúzlo?”
“No… niečo na ten spôsob, no pri zahaľovacom kúzle predmet nevidíš aj ty, zato pri tvojej schopnosti ho vidíš”, dodal Muro.
“Super”, odvetila a pozrela von oknom. Vonku bolo zamračené a vládlo šero, no stále to nebola tma, ktorú potrebovala na vyskúšanie novej moci. Spraví to večer a v pondelok to oznámi Ardenovi. Pozrela späť do obrazu, ale kocúr tam už nebol. “Typické… vždy sa vyparí ako gáfor”, pomyslela si a vzala do ruky mobil, ktorý sa jej len pred chvíľou nabil pomocou zaklínadla. Vytočila číslo a o chvíľu to už zvonilo. “Halóó?“, zvolala, keď začula mamkin hlas.
“Olivien, si to ty?“, vyhŕkla a ani sa nesnažila skryť emócie v hlase a skoro sa rozplakala.
“Mami? Ako sa máš? A ocko s Eleanor?“, dcéra mala už tiež slzy na krajíčku.
“Ocko sa má dobre, konečne mu prestali dávať tak často služobné cesty a Eleanor úspešne zložila najťažšiu skúšku do školy, dnes večer máme malú oslavu. Škoda, že tam nebudeš s nami... veľmi nám chýbaš”, dodala roztraseným hlasom, ale vnútri bola šťastná, že môže hovoriť s dcérou. Ešte chvíľočku sa rozprávali, ale už bol čas obeda, takže skončili a Olivien sa vybrala do jedálne.
Tessa vyšla z učebne a ani sa neobzrela. Hrala si s prameňom svojich vlasov a rozprávala sa so svojimi plamienkami, pritom si pospevovala Eyes on Fire. Bola tak zahľadená do seba, že si nevšimla tieň, ktorý ju pozoroval, nalepil sa na ňu a ticho ju sledoval…
Pôvodne tam ani nebol kvôli nej, ale teraz ho zaujala viac ona a jej správanie, ako jeho nenávisť, ktorá mu prúdila v žilách. Everett sa chystal navštíviť Ardena a hodiť s ním reč. Vlastne si sám nebol istý, čo vlastne čaká, čo chce a či mu to pomôže. No bol si istý, že by to v tej miestnosti, stojaci oproti nemu v tvári v tvár, zistil. Tušil, že Arden nebude sám. Už len pri myšlienke, že ten muž žije a smeje sa, že sa baví, v ňom vrela krv. Najviac ho však zasiahla skutočnosť, s kým sa zabáva. Keď videl, ako z miestnosti vyšla Tessa, bol natoľko šokovaný, že na okamih ohromene zmeravel. Jej moc ho vydesila, takto silná by nemala byť, nie, ak je pravda všetko to, čo o Tesse vie a vedel. Odrazu ho túžba po pomste prešla, odsunul ju do úzadia, pretože ho zaujala možnosť nového výskumu. Ten sa týkal Tessinej moci a jej prebudenia. Potreboval ju sledovať a vedieť, čo jej k tomu dopomohlo. Niežeby túžil po zosilnení vlastnej schopnosti, tú vedel ovládať dokonale, aj keď tvorenie nového bytia mu robilo malý problém. Nedokázal sa do štúdia ponoriť tak intenzívne, ako by potreboval, ale prevrátiť kúzlo alebo vytvoriť piaty element, s tým problém nemal. Prešiel si všetkým možným učením a skúškami, ktoré si nikto na tejto škole nedokázal ani predstaviť. Učili ho najmocnejší šamani a strávil rok na ostrove druidov, nehovoriac o študijných metódach temných elfov, ktorí zapríčinili jeho nenávisť ku každému s elfskou krvou…
Bol tak uchvátený tým, čo sa dialo za zatvorenými dverami. Cítil temnotu, nenávisť a strach, no nedokázal poriadne zamerať, čo z toho komu z nich dvoch patrí a prečo. Ani si nevšimol, kedy okolo neho prešla Joy. Zbystril pozornosť až vtedy, keď začalo byť v miestnosti rušnejšie, než sa mu pozdávalo. Konečne sa mu ale naskytla príležitosť nazrieť dnu, keďže Joy poriadne nezavrela za sebou dvere. Vtedy sa mu skoro zastavilo srdce. Vedel presne, čo spôsobilo Tessinu nepremožiteľnosť a opäť v ňom zovrela žlč.
“To snáď nie! On znova niekoho ničí...”, pomyslel si a až ho striaslo. Chcel odísť a nechať to všetko plávať, nechať ich tam. Mohol síce vstúpiť, upokojiť ich, zabiť a odísť, ale neurobil to. Už sa otočil, keď začul, aká je Tessa bezcitná k nej úbohej dievčine. Keď vyšla, opatrne vystúpil z tieňa, kde sa pred ňou schoval a zistil, ze je ešte viac zahľadená a pohltená, ako si myslel. Pocítil zvláštnu vlnu vzrušenia, ktorá v tom momente prešla jeho telom. Už na hodine z nej vycítil mimoriadne postavenie moci. Keď si ju k sebe osobne zavolal a podrobil ju škúške len tak, pre vlastné pobavenie, cítil z nej omámenie jej vlastnou mágiou, bola silnejšia. To, čo však teraz pred ním pochovalo chodbou, to nebola Tessa, to bola sopka, horiaci živel, presahujúca temnota. Odchádzal od Ardenovej učebne a ani neobzrel. Vedel, že by započal boj, ktorý nemôže vyvolať skôr, než to bude nutné. Sľúbil si, že mu neublíži, kým bude potrebný. Znechutene si odpľul a súčasne si zahryzol do pery vzrušený novým objavom. Sám mal pocit, že nie je na nič súci a žiadaný a nikdy nebol. Pre neho bol len strateným chlapcom, ktorý sa dopustil chýb, za ktoré sa platí tá najvyššia možná cena a tou je život. Zhnusil sa nad predstavou Ardena… žijúceho šťastným životom po boku ženy, ktorú miluje a ktorá očividne veľmi milovala jeho… Miernou útechou mu však bolo, že tak radostný ten život nebude, že je to len rozprávka pre deti, že je to to, čo si mnohí len nahovárajú. Usmial sa a nechal Ardena jeho vlastným problémom… Vydal sa pevným krokom za Tessou. Mala pred ním náskok, ale jej plamene nešlo prehliadnuť. Tessa vošla do záhrady, nedbala na vydesené výrazy spolužiakov, ktorých míňala. Oheň, ten bol jej podstatou, ona sama bola ohňom. Ten je mocou a skutočným pánom života, bez tepla nevznikne, ale ak je tepla príliš, život, ktorý sa vďaka nemu zrodil, zasa zmizne. Smiala sa… Hladila svoje plamene, ktoré ju zahaľovali do živých šiat olizujúcich jej kožu. Pomáhali jej zabudnúť na hrôzu jej detstva a života, robili ju novou, cudzou, no mocnou a dôležitou.
Predstavovala si, ako by sa asi teraz zatváril jej dokonalý otec, keby ju takto videl. Muž, ktorý žil jedine z perfekcionizmu a jeho dcéra bola pre neho sklamaním. Lenže veľa sa toho zmenilo, hlavne teraz. Hľadala odpovede na vlastné otázky, ako by sa na ňu díval dnes?
Hanbil by sa za ňu?
Bol by pyšný?
Prosil by o jej odpustenie?
Plazil by sa pred ňou plný strachu?
Začala sa znova smiať, ale tentoraz nahlas a z plného hrdla. Jej smiech však nebol zvonivý, bol akoby z pekla. Bol to smiech, pri ktorom sa sklo trieštilo na drobné kúsočky, bol plný bolesti a pohŕdania. Bola chladná a nebezpečná a pritom žiarila ako supernova, ktorá sa rozťahuje, než vybuchne a všetkým predvedie svoju moc a silu. Možno niekoho cestou popálila, možno jej chcel niekto zabrániť v chôdzi, nedbala na nič. Horela, bola živá fakľa a jej smiech znel ako škrípanie rozbíjajúceho sa skla. Smiala sa, bola nedosiahnuteľná. Bola živel a ten sa nedá skrotiť… Ibaže jej telo, ani jej mágia na toto neboli pripravené. Nevedela to. Bolo jej to jedno, užívala si svoju moc, ktorá jej prúdila žilami, akoby tam vždy bola. Mágia, ktorú túžila ochutnať a vychutnať si ju, bola tak sladká, bola nádherná. Tessa mala pocit, že leží na pláži, usrkáva si z pinacolady, uštipkáva jahody a máča ich v horúcej čokoláde. Horúca čokoláda, horúci pocit… Pri svojom tanci záhradou si zrazu všimla dvoch temných, čiernych očí, ktoré ju pozorovali. So zájmom, zdesením. Cold Hearted… pospevovala si. Chladnokrvná, to presne bola, nič ju nezaujímalo a jediné, čo chlad v jej srdci zahrievalo, bola temnota jej moci. Zrazu mala pocit, že sa s ňou točí celý svet, ibaže to nebolo to správne zrušenia. Bolo s kvapôčkami ľadového potu na tele, ktoré jej stekali po čele i po chrbte. Pripadala si, že je v horúčkach, z ktorých jej už nikto nepomôže. Začali ju páliť slzy v očiach a mala pocit, že spadne na zem, omdlie. Zatackala sa. Everett si ju premeral pohľadom a vystúpil z tieňa. To ju nabudilo, chcela mu predviesť, hlúpemu učiteľovi, aká je mocná, dokonalá, že nepotrebuje jeho blbé vedenie a skúšky jej mágie. Usmiala sa a otočila. Jej plamene ju opustili a ona tu stála odetá len do najdrahšej čipky, ale najďalej sa usmievala. Na nahotu vlastného tela aj obecenstvo bola do istej miery zvyknutá, neriešila to. Jej telo sa však začalo triasť. Jej moc ju pohltila a vysala z nej všetku silu a pomaly aj život… To, čo si od nej neprevzal Arden, tá mágia, ktorá v nej celé roky spala, sa v jednom jedinou okamihu vydrala na povrch a celú ju pohltila. Jej oheň, jej plameň, jej moc ju spálili. Tessa sa vydesene pozrela na Everetta, ktorý nevedel, či sa má smiať, alebo sa báť. Nebol si istý ani tým, čoho by sa mal báť. Toho, že ju jej vlastná moc pohltí a zničí, zabije alebo toho, že si s tým poradí a potom bude ešte nebezpečnejšia, než kedy koho videl a s kým sa stretol. Avšak, viac než o žiačku posadnutú neobvyklou mágiou a svojou vlastnou mocou, mal strach o dievčinu, ktorá bola tvrdá, ale v jej očiach bol strach a samota… Vtom sa Tessa zrútila do chladnej trávy a jemu bolo jasné, že ak jej nepomôže, umrie. Bojoval sám so sebou, ale bez nej jeho otázky nikto nezodpovie. Kde sa v dievčati, ktorá viac ako dvanásť rokov popiera v sebe mágiu a možnosť jej existencie, vzalo toľko energie. Kde bola ukrytá a ako… Čo ju donútilo? A hlavne, čo ju v nej prebudilo k životu. Rozbehol sa k nej, cestou si vyzliekol svoju obľúbenú koženkovú bundu a zabalil ju do nej. Zdvihol ju zo zeme, akoby nič nevážila a pozrel sa jej do očí, ktoré boli plné bolesti a strachu. Rovnako sa v nich však odrážala vrelosť a vďačnosť. Everett sa usmial a odniesol ju do svojej izby. Uložil ju do postele a podišiel k stolu k svojim poznámkam. Tessa prestala vnímať… počula už iba, ako si pospevuje My war a potom omdlela.
Joy len počula, ako sa jej za chrbtom s Tessiným odchodom hlasno zabuchli dvere. Plamene v tom okamihu zhasli, no učebňa ostala neporušená, akoby len pred malou chvíľou nevyzerala ako dno samotného pekla. Hoci Tessu dobre nepoznala, no vtedy po tom incidente so Sonyou sa k nej zachovala celkom milo. Svojím spôsobom sa o ňu v to ráno postarala a bola Joy sympatická. Ale teraz… Možno to tiež nebola jej vina, rovnako ako Ardenova, možno sama bola posadnutá temnotou. No keby to aj tak bolo, nemohla si pomôcť, momentálne k nej necítila nič né, ako len odpor a pohŕdanie. Zažmurkala… To všetko však v tomto okamihu nebolo podstatné. Najdôležitejší bol len Arden, ktorý stál pár krokov od nej. Bol jej mužom, svetlom, láskou, vášňou, šťastím, priateľom a všetkým, čo jej len tento svet mohol ponúknuť. Košeľu mal ešte stále rozopnutú. Po líci, kde ho Tessa poškrabala nechtom, mu stekal pramienok krvi a pár kvapiek sa mu vpilo do bieleho goliera. Pohľad však už nemal taký divoký, ako keď vstúpila do miestnosti, hoci ešte stále bol čierny ako ónyx. Stále nikto z nich nič nevravel, len sa na seba dívali. Arden si ju skúmavo a ostražito premeriaval ako jastrab a Joy na neho hľadela s láskou, túžbou a bytostnou potrebou po jeho hrejivej blízkosti.
“Je to pravda?”, ozval sa zrazu a jeho zamatový, no trochu ostrý hlas preťal ticho v miestnosti. “Alebo si si to klišé len vymyslela, aby si ma získala späť?”, dodal s pohŕdaním.
“Arden, v takejto veci by som nikdy neklamala”, odvetila Joy a pokrútila hlavou. “Ako môže?! Musíš byť trpezlivá, vydrž to…”, hovorila si v duchu a pomaly k nemu podišla. Stále sa na ňu díval s nedôverčivosťou v tmavých očiach. “Je to nádherná správa a mám pocit, akoby to osud zariadil presne načas, aby ťa zachránila...”
“Zachránila? Čo to trepeš?”, odfrkol si Arden a podráždene zabubnoval prstami po stole. “Teraz som so svojím životom nadmieru spokojný, Joy. Bez nijakých záväzkov, otravnej ženskej, slobodný a navyše, konečne mám dokonalý cieľ, za ktorým idem.”
“Si všetko, len nie slobodný”, namietla nesúhlasne, načo sa zamračil ešte viac.
“Nič o tom nevieš”, odvrkol a ona vtom dostala nápad.
“Ty to ale momentálne nevidíš, si zaslepený zlou mocou, ktorá ťa len hnusne zneužíva vo svoj prospech. Môžem ti však ukázať, ako vyzeralo tvoje šťastie a hlavne sloboda. Nebolo to až tak dávno...” Arden však len prevrátil očami a začal si zapínať košeľu.
“Daj mi pokoj, aj tak ti neverím. Myslíš, že som až taký idiot? Sama si vravela, že urobíš všetko preto, aby si ma dostala späť. Toto je… čo to zasa robíš?” Joy medzitým k nemu pristúpila ešte bližšie a z vrecka sukne vybrala papierovú vreckovku. Natiahla ruku, jemne mu utrela líce od krvi a pohladila ho. Arden pod jej láskavým dotykom zmeravel, pripomenulo mu to chvíle, keď boli ešte spolu a Joy nikdy svojou nežnosťou nešetrila. On to miloval, no teraz to bolo všetko preč… V mysli mu ostali len hmlisté, nejasné útržky spomienok bez akýchkoľvek emócií. Teraz mu prekážalo a bolo to maximálne otravné. No niekde v hĺbke ešte stále niečo cítil… Táto mladá žena bola naozaj jeho slabinou a on to nemohol, nechcel pripustiť a ani to nedovolí. Schytil jej krehké zápästie do ruky a odtiahol ho. “Nedotýkaj sa ma”, zavrčal, načo sa jej v jasných očiach mihla bolesť, ale aj poznanie. V tej chvíli aj ona pochopila, že je fakt jeho jedinou Achillovou pätou. Verila, že v kútiku duše ju stále miluje, hoci tie city potlačovala temnota. No jeho láska k nej v jeho vnútri stále bola a snažila sa dostať von. Bojoval a tak sa rozhodla využiť ten malinký kúsok svetla, čo v ňom stále horel, v ich prospech. Ignorovala ho, znova ho chytila za ruku a zrazu sa s nimi rozkrútil celý svet a všetky časopriestory…
…
Joy s Ardenom sa ocitli na nočnej pláži. Niekde v diaľke počuli tlmené tóny hudby, ktoré vychádzali z hotela a morské vlny s príjemným hukotom obmývali piesčitý breh. Okrem nich tam nikto nebol, no zrazu sa ozvalo buchnutie dverí a z neďalekého domčeka vyšli ich minulé JA.
“Joy, čo to má, doriti, znamenať? Načo si ma sem ťahala?”, zasipel Arden ticho a vytrhol si dlaň z jej zovretia.
“Povedala som ti, že ti môžem ukázať, ako vyzerala tvoja sloboda a šťastie”, odvetila Joy a ukázala na nich dvoch, ako sa v objatí prechádzajú pomedzi vlny, ktoré im obmývali bosé nohy. Smiali sa, nešetrili bozkami a nežnosťami.
“Podľa teba, áno… no ja tvoj názor nezdieľam. Túto kapitolu života som uzavrel, nie je o čom…”
“V túto noc som sa ti oddala celá. Svojou dušou, srdcom aj telom”, zašepkala Joy, odtrhla zrak od dokonalého výjavu pred sebou a pozrela na Ardena. “Bola som celá tvoja a stále som. Boli sme šťastní a teraz čakám tvoje dieťa…”
“Kto ti to vlastne potvrdil? Ako si môžeš byť tým taká istá?”, prerušil ju Arden a vyzývavo zdvihol obočie.
“Drulla”, odvetila, načo sa posmešne uškrnul a neveriacky pokrútil hlavou.
“Takže tá elfská šarlatánka… predpokladám, že ti priložila ruku na brucho, alebo niečo podobné, čo?”
“No, vlastne áno, ale…”
“A ty si jej hneď uverila?”
“Áno, plne jej dôverujem. Je to úžasná liečiteľka a navyše, mám aj tehotenské príznaky. Prosím ťa, nezosmiešňuj Drulline spôsoby, aj tebe pomohla z najhoršieho”, povedala Joy, no Arden zasa odmietavo potriasol hlavou.
“To, aká si naivná, vie asi každý, ale že si taká sprostá… na potvrdenie sú potrebné iné metódy, ako len… toto”, skonštatoval pohŕdavo, no Joy ignorovala jeho urážky.
“Viem, sama som zdravotná sestra. No je tu ešte jeden spôsob, ktorým si to môžeš overiť aj sám…”, dodala trochu roztrasene. “Svojou schopnosťou vieš rozoznať mágiu… moju už poznáš a dieťatko má tiež svoju, hoci je ešte malinké…” Arden sa na ňu chvíľu bez slova mračil.
“Toto je smiešne…”, skonštatoval napokon podráždene, ale jeho oči hovorili niečo iné…
“Prečo? Stačí sa ti len dotknúť môjho brucha, nič viac”, povedala Joy tíško. Arden zovrel pery, ale napokon to urobil. Pomaly vystrel ruku a jemne jej priložil dlaň na podbruško. Vnímal jej silnú mágiu, no vtom zacítil aj niečo iné… boli to síce len záblesky, no Joyina kúzelná moc sa naozaj miešala aj s inou. Okamžite sa odtiahol, akoby sa popálil. To, čo cítil v jej vnútri bolo tak čisté a plné svetla, že mu to doslova spôsobovalo bolesť a nezniesol ju. Šokovane pozrel na Joy, ktorá sa na neho usmievala. “Tak vidíš, že som neklamala, je tam a je tvoje. Je našou šancou, ako prekonať tvoju temnotu. Staneš sa otcom! Konečne získaš pravú a milujúcu rodinu, po ktorej si vždy tak túžil a ktorá ťa už teraz veľmi ľúbi! Spoločne a z lásky sme stvorili tento malinký zázrak. Arden, sľubujem ti, že už nikdy nebudeš sám”, dodala s úsmevom. “Šťastie možno nájsť aj v najväčších dobách temna, ak vieš prikázať svetlu svieť.” Arden na ňu stále len strnulo hľadel. Na okamih sa v jeho najhlbšom podvedomí naozaj niečo pohlo a pocítil niečo krásne, ale bol to len moment, sekunda. Joy si to tiež všimla, ale nevravela nič, trpezlivo čakala. V pozadí vnímala smiech ich minulých JA, ako tancujú na mesiacom zaliatej pláži. Z krásnych spomienok ju zrazu vytrhol jeho chladný hlas. Joy na neho s očakávaním stále hľadela, ale potom si všimla, ako mu svetlá v očiach pohasli a znova ich mal čierne ako tmavá, nočná obloha bez jedinej jasnej hviezdy. Po chrbte jej prebehol mráz.
“Ja už svoju rodinu mám, teba nepotrebujem a ani nechcem. Navyše, bola by si len brzdou v našich plánoch…”
“O čom to rozprávaš, Arden? Aká rodina? Aké plány?”, skočila mu Joy nechápavo do reči, ale on so znechuteným výrazom nad ňou len mávol rukou. Nestála mu ani za pár slov vysvetlenia.
“A okrem toho, čo naše veličenstvo? Na neho si už zabudla?”, opýtal sa jej a na perách sa mu zjavil ironický úsmev. Joy mala pocit, akoby jej zabodol do srdca nôž. “Skôr si myslím, že ti v bruchu rastie malý ušatý elfík”, dodal so zlomyseľným smiechom.
“Arden, toto vôbec nie je smiešne. Cítim… viem, že dieťa je tvoje. Predsa, s Failom som bola len raz, zato s tebou…”, naliehala a veľká diera prázdnoty sa v jej vnútri znova bolestivo zväčšovala.
“To je pravda, ale ja som si vždy dával pozor, zato on sa netajil tým, že ťa pretiahol len za jediným účelom. No netvár sa tak, sama si mi to povedala”, dodal provokačne a ponad jej hlavu pozrel na nich dvoch z minulosti. “Všetko toto divadlo… zúfalo sa len držíš slamky, zlatá moja, ale táto loď už odplávala. Navždy. Ale Failito sa určite poteší, že jeho snaha nevyšla nazmar a jeho vysnívaný princ je na ceste.”
“Nie, prosím…”, zvolala Joy zúfalo, načo prevrátil očami, schmatol ju za ruku a o pár sekúnd sa ocitli opäť v učebni.
“Nie je moje, jasné?! Neverím tomu! A keby aj, nechcem ho! A teba tiež… rozišli sme a pre mňa to celé hasne, rozumieš? Nič pre mňa neznamenáš, ani ty, ani to decko!”, skríkol podráždene hneď, ako ju pustil. Joy po jeho výbuchu od neho inštinktívne cúvla. Ani sama nevedela prečo, no temnota, čo v sebe ukrýval, okolo neho priam pulzovala. Hoci ju nevidela, cítila ju… presne ten pocit, ako keď ju ovládla Sonya. Jej bytie vtedy ostalo uzamknuté v tmavých hlbinách vlastnej mysle a ovládal ju len chlad, slabosť a strach… Zatlačila tieto spomienky do úzadia a zhlboka sa nadýchla. Teraz sa nemôže v žiadnom prípade vzdať a zosypať, ide tu predsa o všetko, hoci jeho slová ju nevýslovne boleli. Dívala sa do jeho očí, ktoré boli kedysi hrejivé a plné lásky, čo k nej cítil. Nikdy k životu nepotrebovala veľa… chcela len veľmi málo. Počuť napríklad milé slovo, alebo prežívať ich spoločné prechádzky, pri ktorých by ju držal za ruku. Túžila po bozkoch a objatí. Hľadala len ochranné krídla, pod ktoré sa mohla schúliť a cítiť sa bezpečne. Chcela len milovať a byť milovanou… No teraz v jeho očiach videla len odpor a pohŕdanie. Pre neho bola nula, otravná naivka, ktorá ho len obťažovala. Pozbierala posledné sily, ktoré jej ešte ostali, zdvihla bojovne bradu a pomaly k nemu podišla.
“Skôr, než ma začneš znova zhadzovať alebo urážať, ešte ti niečo poviem.”
“Doriti, čo ešte chceš?! Čakajú ma ešte nejaké povinnosti a… prečo? Prečo to jednoducho nevzdáš a nedáš mi už konečne pokoj?!”, zahučal na ňu, až sa nepatrne prikrčila pod jeho nenávistným pohľadom plným zloby a temnoty.
“Pretože ťa milujem a záleží mi na tebe, Arden”, odvetila tým najpokojnejším tónom, akého bola v tej chvíli schopná, hoci celé jej vnútro sa triaslo. On len zasa prevrátil očami a zovrel ruku v päsť.
“Si ako pokazený gramofón, Joy…”
“Ľúbim ťa…”, nedala sa vyviesť z miery. “To tvoje druhé ja… to dobré, láskavé a starostlivé. No tento polovičný muž, na ktorého sa teraz pozerám, čo srší nenávisťou a jedom… to nie si ty, ani zďaleka. A áno, zasa sa opakujem, ale chcem, aby si to znova počul. Urobím všetko preto, aby som ťa zachránila, pretože to tvoje druhé ja zato stojí a dostanem ťa späť. To, čo robíš pod vplyvom temnoty, ako sa správaš… nie je to tvoja vina, Arden. Tiež mám na tom svoj podiel…” Na okamih ju premohli výčitky. Vedel, ako veľmi riskuje, keď ju zachránil pred prehnitou dušou Sonye a prevzal od nej celú jej temnotu. Urobil to však z lásky k nej, pretože ju miloval. “Nemal si na výber, len si nemal dosť síl jej čeliť, čo ma veľmi bolí, pretože…”, utrela si slzy, ktoré sa jej už kotúľali po lícach. “... pretože si to nezaslúžiš.”
“Tak dosť… už ťa mám plné zuby a keď sama nevieš pochopiť, kedy sa konečne vypnúť…” Arden k nej podišiel dvoma dlhými krokmi, schytil ju za predlaktie a potiahol smerom k dverám. Joy sa zľakla, srdce mala až v krku. “Vypadni!”, zasyčal jej rovno do ucha, keď ju sotil von a zatresol dvere tesne pred nosom. Joy tam pár sekúnd stála neschopná akéhokoľvek pohybu, či reakcie, úplne paralyzovaná. V tom momente sa jej naozaj zrútil celý svet a zosypala sa. Tak sa upínala na nádej, že správa o dieťati Ardena privedie späť z osídiel temnoty, ale teraz si bola istá, že je ňou totálne pohltený. Čo by mohla pre neho ešte urobiť? V knižnici nenašla o tej zlej sile nič, čo by bolo nápomocné alebo niečo, od čoho by sa mohla odraziť, to jej vravel aj Arden. Otočila sa a silou vôle sa prinútila pohnúť. Najprv sa len vliekla, ale potom sa v nej niečo zlomilo a ona začala utekať z celých síl… od tohto všetkého, pretože už ďalej nevládala… Slzy jej zahmlievali zrak a až keď vybehla širokým schodiskom si uvedomila, že podvedome mieri do svojej starej izby. Tam aj plánovala ostať, pretože už nebola viac schopná vrátiť sa a bývať najďalej v spálni, o ktorú sa delila spoločne s Ardenom. Nezniesla by pohľad ani na ich zubné kefky v kúpeľni. Hore prudko zastala, aby sa vydýchala a pohľad jej padol napravo, do krídla, ktoré obývali elfovia. Vtedy si spomenula Leiline slová… Po príchode z boja s Temnou do domu, kde jej brat Percival zabil jednu elfku, ktorá pripravila o život ich kráľa, sa v ňom usadila temnota, ale zachránili ho nejakým špeciálnym odvarom a nedokončil premenu… Možno pomôže aj Ardenovi...
“Falathar...!”, preblesklo jej hlavou. “Ten však o takomto čase určite nebude vo svojej izbe, ale v záhrade alebo na cvičisku s vojakmi.” Nová nádej jej vliala do žíl energiu a tak si utrela slzy, zhlboka sa nadýchla a zasa zbehla dole. Cez terasu si to zamierila k miestu, kde sa elfské vojsko zdržiavalo, ale bolo prázdne a tak sa rýchlo pobrala do tréningovej haly…
Johnny sa chvíľu rozprával s Percivalom a potom aj jeho nechal trochu si pospať, zatiaľ na Leilu dával pozor on sám. Všade okolo bolo ticho a tak sa snažil sústrediť na svoju schopnosť, o ktorej si toho toľko prečítal. Snažil sa nazrieť do svojej, alebo Leilinej budúcnosti, ako niekoľkokrát predtým, aby obrazy boli naozaj jasné. Vtom jeho sústredenie prerušila však iná vízia. Zazdalo sa mu, že vidí uplakanú Joy. Vyšiel teda von z ošetrovne a o pár sekúnd ju naozaj uvidel. So slzami v očiach a na lícach utekala po schodoch hore na poschodie. Vedel, že za to môže Arden a krv mu zovrela v žilách. Hneval sa na neho kvôli Leile, hneval sa na neho kvôli Joy, kvôli sebe, ale aj kvôli tomu, čo videl, že sa má stať. Chvíľu váhal, no potom si to zamieril rovno do Ardenovej učebne. Na chodbe za schodmi však zastal. O pár sekúnd oproti nemu išiel sám Arden s očami čiernymi ako ónyxy. Keď ho zbadal, na tvári sa mu objavil pohŕdavý úškrn.
„Ááááá, pán Martin, čakáte tu na mňa ako na zavolanie!“, doberal si ho provokačne a spomalil svoj krok.
„Nemyslím si to, pán Pierce,“ vrátil mu na oplátku pozdrav Johnny. Arden sa k nemu pomaly približoval a jednu ruku mal schovanú vo vrecku.
„Ale, ale, Johnny“, zacmukal nesúhlasne a pokrútil hlavou. „Podajme si ruky a hoďme všetko za hlavu, kamoš,“ dodal s drzým úsmevom, načo si Johnny schoval obe ruky do vreciek a len sa zasmial nad jeho aroganciou.
„Arden, nehraj sa tu na neviniatko, zhadzuješ len sám seba. Myslel som si, že si správny chlapík, ale bol som slepý a to myslím do slova a do písmena. Viem, že by som ti mal byť vďačný. Uvedomil som si však, že to dobré, čo si mal vo svojom vnútri, bola vlastne Joy. A ver mi, s tebou si ruku už v živote nepodám! Nielen preto, že si ma sklamal, lebo som ťa tu považoval za ozajstného priateľa, keďže Percival ma bude do konca života nenávidieť zato, čo spravím jeho sestre. Ale aj preto, že viem, čo ti otecko prikázal urobiť! Jediný okrem Joy si vedel o mojej schopnosti a predsa si neudržal jazyk za zubami! Musel si mu to hneď vytárať, ako poslušný synáčik? Pierce ako Pierce… jeden rovnaký ako druhý, však? Je mi z vás zle...“
„Pche“, odfrkol si Arden. „Nebuď taký sentimentálny! Ty mi nemáš čo držať prednášku, pretože nemáš ani potuchy, o čo ide! Všetko, čo robíme, je pre vyššie dobro, pre dobro nás všetkých! Len vy sa stále bránite a sťažujete! Nie ste nič iné, ako len ufňukané prázdne hlavy!“, vybuchol Arden a v očiach mu ešte viac stmavlo.
„Hlavne, že vy viete, čo robíte... že vraj pre vyššie dobro“, odbil ho Johnny. „Len nám všetkým ubližujete, držíte nás tu v tomto dome bez možnosti odísť, beháte tu so striekačkami a picháte nimi Pán Boh vie čo, testujete a vymýšľate rôzne séra… Aj vďaka tomu som bol vytrhnutý z môjho starého bežného života, kvôli vám!“
„No nevravím? Nevieš nič iné, len fňukať. A navyše, len vďaka nám si tu so svojou láskou, či nie?“ uškrnul sa sarkasticky a znova sa k nemu pohol.
„Môžeš byť s Leilou dvadsaťštyri hodín, takže sme ti spravili láskavosť. Och, tvoja nevďačnosť skoro bolí,“ zamračil sa ľútostivo, chytil sa za srdce a vyzývavo pozrel na Johnnyho. „Nič? Žiadne ďakujem? Hm, tak nič, aj keď si ma sklamal… taký džentlmen ako ty.”
„Ďakujem za kompliment. Byť džentlmenom ma naučila moja mama a ja na rozdiel od teba viem, ako sa k žene správať.“ Pri tejto vete sa Ardenova tvár na chvíľu zmenila, ale trvalo to len moment.
„Ešte mi chceš niečo povedať? Pianista?“, zarehotal sa Arden. “Tvoje schopnosti ti zoberiem tak či tak. Či už svojou schopnosťou, alebo inak.“
„Viem, videl som to...“, odvetil Johnny ironicky. „Tá čierna škvrna, čo máš vo vrecku a chceš mi ju nejakým spôsobom vložiť do dlane, aby mi sama vysala schopnosť, sa ku mne nedostane, s tým nerátaj. Aká irónia...“ znova sa zasmial. „Tvoj otec zo mňa spraví „čarodejníka“ a odrazu sa mu to nehodí a chcete sa ma zbaviť. A zároveň JA, čo som sa bránil mať schopnosti, ich teraz veľmi rád využijem. Je to na porazenie, keď neviete to, čo viem ja, že?“ vychutnával si túto situáciu a Ardenov zamrznutý sebavedomý úsmev.
„Aj tak si nikto“, nedal sa vyviesť z miery. „Veď ty sám o svojej schopnosti nemáš ani páru. Občasné záblesky, ktoré nevieš kontrolovať? S týmto chceš byť pre nás hrozba? Nedaj sa vysmiať, toto je vážne trápne...“
„Vážne?“ usmial sa Johnny. „Len na jednu vec si zabudol. Toto je škola, ak sa nemýlim,“ poobzeral sa okolo seba. „A škola znamená informácie, veľmi ľahko dostupné informácie. Ešte šťastie, že ste boli po nociach zavretí v tých vašich labákoch,“ dodal a vyzývavo pozrel na Ardena, ktorý na neho nenávistne zazeral.
„No, ak si myslíš, že keď si prečítaš pár knižočiek pred spaním a tým úplne spoznáš svoju moc, tak si ešte väčší idiot, ako som si myslel.”
„Že to o knihách a informáciách hovorí „človek“, teda už asi bývalý človek, ktorý o mágií vedel práve že LEN z kníh? Ako dlho tu učíš? A kedy si zistil, že si čarodejník?“, skočil mu do reči Johnny, no Arden sa nedal vyviesť z miery.
„Čo ťa je do toho? Aj tak si v oblasti mágie len laik. Ja som sa jej štúdiu venoval roky, nie iba pár dní. A aj vďaka tomu viem svoju schopnosť dokonale ovládať”, odvetil Arden pohŕdavo, akoby sa rozprával s niekým, čo má o koliesko menej a pokračoval. “Otec ťa mal zničiť hneď na začiatku, keď u teba nevedel zistiť, aké máš schopnosti,“ precedil pomedzi zuby.
„No asi mal, takže neviem, kto z nás je väčší idiot, však? Victor alebo ja?“, vrátil mu Johnny jeho urážku. „Navyše, obaja ste nenormálni. Kto so zdravým rozumom by sa vyžíval vo väznení bezbranných ľudí?! Hm… Počkaj, kto u neho už bol proti svojej vôli, okrem nás piatich?“ opýtal sa ho Johnny a začal rátať. „Amelia? Samira? James? Maddie? A koľkí ešte pred nimi? Dokonca aj moja Leila sa dostala do vašich pazúrov. Či si myslíš, že tá jazva na ruke vznikla len tak? A zranenie Falathara v podobe sokola? Tiež len náhoda? Nemyslím si. A viem ešte o niekom, koho to pravdepodobne ešte čaká, ale to ti nedovolím...“ Ardenovi stuhla sánka a bez slova so zlovestným pohľadom začal postupovať k Johnnymu, ten ale s každým jeho krokom vpred, urobil jeden krok vzad.
„Tuším sa ma bojíš, keď predo mnou ustupuješ. Alebo sa budeme hrať na mačku a myš?“, zaškeril sa protivne Arden.
„Jasne, Arden, som si vedomý toho, že mi môžeš zobrať schopnosti aj inak... ešte že viem, že tvoja túžba po nových a mocnejších schopnostiach bude väčšia a tak by si si ju dlho nenechal. O nejaký čas by si mu ju aj tak vrátil. Tak prečo si ťa pustiť k telu, veď aj tak by to bolo zbytočné. Našťastie je tu stále niekto, na koho tvoje schopnosti neplatia, alebo sa mýlim?“ Ardena to očividne zarazilo, no hneď sa aj spamätal.
„Pche, aj ona je ničím a... každá kvetinka raz zvädne.“ To už Johnny nevydržal a urobil krok vpred a ruka so zdvihnutým prstom mu vyletela z vrecka.
„Nech ťa to ani nenapadne! Počul si?“, precedil pomedzi zuby nahnevane pre zmenu Johnny.
„A prečo nie? Ako mi v tom zabrániš, ha?“, provokačne na neho zhora pozrel a bleskovo k nemu vystrel ruku s úmyslom chytiť ho za tú jeho. V tom momente Johnny okolo seba niečo zacítil. Najprv mu nabehli po celom tele zimomriavky, lebo si spomenul, ako bol väznený v laboratóriu. V silovom poli. Tie ale hneď zmizli a na tvári sa mu rozlial jemný úsmev. Zacítil totiž známe teplo a lásku a pohľad na Ardenov nahnevaný a prekvapený výraz tváre ho v tom len utvrdil.
„Toto mi už nikdy nerob,“ počul za svojím chrbtom jej krásny, ale rázny hlas. Intuitívne natiahol ruku, chytil Leilu okolo pása a pritiahol si ju k sebe.
„Ha, mohol som si myslieť. Nášmu hrdinovi prišiel na pomoc bodyguard?“, chechtal sa Arden. „No, aj tak Vám to nepomôže.“ Znova k nim urobil krok, ale potom akoby narazil na neviditeľnú stenu, čo na Leilinej tvári vykúzlilo široký úsmev „Doriti!“ zanadával zlostne, ale potom sa zhlboka nadýchol, aby sa upokojil.
„Ďakujem, Arden... presne toto som potrebovala vedieť,“ povedala mu Leila stále s úsmevom na perách, načo na ňu nechápavo pozrel.
„Čo to trepeš?“
„Pri poslednej hodine som myslela, že pri tvojej temnote neviem ovládať svoj ochranný štít, čo všetci vieme, ako dopadlo. Bála som sa, že už nebudem vedieť nikoho ochrániť. Ale potom, čo si urobil Joy, ako ubližuješ ostatným a bezbranným...“, pozrela pritom na Johnnyho. „...som v sebe našla silu bojovať aj proti nej. A ako vidíš sám, úspešne. Si tu asi najlepší učiteľ, akého som mala. Škoda, že odteraz je nad slnko jasné, že stojíme na opačných stranách. Lebo ty si konečne ukázal svoju pravú tvár. Čo ma mrzí, lebo som ťa mala svojím spôsobom rada, kvôli Joy!“
„Choďte do čerta! Obaja! Joy, Joy, Joy… len sa z nej nepos...“, zlovestne zasyčal Arden, no Johnny prerušil jeho nenávistný monológ.
„Tam pôjdeš jedine ty, Arden...“ Ten sa nich hodil posledný rozzúrený pohľad a otočil sa na odchod. „... čo je mi úprimne ľúto”, dodal už potichu a vtisol Leile nežný bozk na jej biele vlasy.
Octaviu pri príprave jedla zrazu vyrušil Percival.
“Octavia, zdravím ťa. Dnes si tu nejak skoro, zdá sa mi…”, spýtavo na ňu pozrel a zľahka si ju premeral.
“To sa ma na to budú teraz všetci pýtať? Áno, skončila som skôr, pretože som mala menšiu konfrontáciu s Aurorou… a nie, nechcem o tom hovoriť”, ohradila sa dievčina a vzala do rúk misku s práve pripraveným jedlom.
“Dobre, prepáč, len nie som zvyknutý nato, že sa tu niekto iný okrem Faila, o takomto čase potuluje. Ale keď máš voľno, čo keby si sa po tom, ako sa naješ, pripojila k nám na tréning? Budeme s Falatharom a spolu s ostatnými trénovať. Najprv v záhrade a potom sa chceme presunúť do tréningovej haly.”
“Hmm… áno, to by som mohla. S tým probléḿ nemám, práve naopak. Tak sa najem, potom prezlečiem a prídem, dobre?”, súhlasila a s miskou v ruke sa presunula do svojej izby. Tam si k jedlu pustila svoju obľúbenú hudbu. Potom si trochu odpočinula, obliekla si pohodlné tepláky, tričko, vlasy si nechala v gumičke a vydala sa do záhrady za Falatharom a jeho družinou. Ten bol rád, že ju vidí a hneď jej podal meč, popruhy a okrem toho jej ponúkol ešte ďalšie sečné zbrane. Vyzerala veľmi nebezpečne a aj keď ešte poriadne nevedela, ako s nimi zaobchádzať, v tomto momente to ani neriešila. Verila a dúfala, že časom sa to všetko naučí. Trénovala boj s plným nasadením, výpad dopredu, úskok, tam sa uhla, tam vyskočila, … Úplne sa do toho vžila a všetko jej zrazu pripadalo jednoduché a prirodzené. S mečom nemala problém až do chvíle, kedy jej ho jeden z vojakov vyrazil priamo z ruky a ten s tupým nárazom dopadol na mäkký trávnik, zatiaľ čo sa na ňu chystal zaútočiť. Octavia však nelenila, natiahla ruku cez rameno a vytiahla ďalšiu, hoci menšiu, zbraň. Teraz to bola ona, ktorá stála priamo nad odzbrojeným vojakom.
“Fíha! Výborne Octavia! Nestačím sa diviť, toto bolo úžasné. Dokonca si trúfam povedať, že excelentné. Rozmýšľam, ako by asi dopadli čarodejníci, keď si si, skoro bez tréningu, tak ľahko poradila s elfím vojakom.”
“Ale Falathar… To bola iba náhoda, emócie. Pravdepodobne len kvôli tomu Aurorinmu výstupu na hodine…”
“To si nemyslím, máš to v sebe, Octavia. Takýto dobrí bývajú len…”, premýšľal nahlas, no uprostred vety sa zasekol a jeho výraz sa v momente zmenil. Pôsobil ustarane. Octavia si zadýchane utrela pot z čela. Navyše, bolo dusno a mala pocit, akoby malo každú chvíľu začať pršať.
“Čo sa deje, Falahar?”
“Ale nič, srdiečko”, pozrel na ňu svojimi múdrymi očami a zľahka sa usmial. Octavia vedela, že jeho úsmev bol silený, no nechcela vyzvedať.
“Pokiaľ by vám to nevadilo, pre dnešok by som už skončila”, vyhlásila a odložila zbrane na miesto.
“Samozrejme, len bež”, prikývol Falathar, stále pohrúžený do svojich myšlienok a otočil sa späť k svojim vojakom. Octavia rýchlo prebehla do kuchyne a z chladničky si vytiahla čerešňový jogurt. V poslednej dobe mala pocit, že je stále hladná. Avšak ani táto maškrta ju nezasýtila a tak vybrala tácku a nachystala na ňu jedla ako pre regiment, alebo jedného Jamesa. No nemala to v pláne zjesť sama, vzala tiež aj pre Logana.
"Teda, vidím, že nám tu niekto poriadne vyhladol", ozval sa jej zrazu za chrbtom dôverne známy hlas.
"Och, Logan, akurát som sa za tebou chystala, ideš ako na zavolanie. Už vám skončilo vyučovanie?"
"Uhm... a vďaka, ten full servis sa mi páči. Ale, Ví”, zasmial sa. “Spoza tej kopy jedla ťa sotva vidím. Myslíš, že to všetko zjeme?”, spýtal sa pobavene.
“Prepáč, trénovala som s vojakmi a hrozne som vyhladla. Tak som si povedala, že nachystám rovno aj tebe, ak ti to teda príde vhod a nebude ti to prekážať.”
“Ale neblázni, samozrejme, že nie. Aj mne už výdatne škvŕka v bruchu, čiže si s tebou dám s radosťou”, usmial sa na ňu a svojimi mohutnými rukami od nej vzal ťažkú tácku. Cestou do jeho izby stretli Leilu s Johnnym a rozhovore s nimi pokračovali v ceste po dolnej chodbe smerom k chlapčenskému krídlu. Tam Logan položil podnos na stôl vedľa postele. Spoločne sa posadili, pochutnávali si z tejto bohatej nádielky a rozprávali.
Octavia mu povedala o dnešnom Aurorinom výstupe a o tréningu s Falatharom, Logan zasa o večne nadurdenom Victorovi. No čo ho prekvapilo bol fakt, ako jednoducho premohla vycvičeného elfského vojaka.
“Ví, no teda… ja žasnem! Ty si si takto ľahko poradila s trénovaným bojovníkom, ktorý ťa odzbrojil?”, čudoval sa, až mu oči skoro vypadli z jamiek. “Nestačím sa diviť! To aby som si na teba dával pozor, nech náhodou nedopadnem podobne”, zasmial sa a šibalsky na ňu žmurkol. “Mimochodom, večer máme párty vzadu záhrade”, vyhlásil Logan nadšene. “Josh nás dnes na výuke všetkých pozval. Predpokladám, že ty o tom ešte nevieš, alebo?”, opýtal sa, načo pokrútila hlavou a ľahla si na posteľ.
“Nie, ale znie to dobre.”
“Dúfam, že sa zabavíme a počasie sa zlepší”, dodal Logan, no Octavia však už neodpovedala a keď sa jej prizrel bližšie, všimol si, že zaspala. Tréning jej vzal veľa energie, že nakoniec ani nevedela, ako sa ocitla v ríši snov. Logan ju prikryl ľahkou dekou, bolo mu ľúto ju budiť. Podhladil ju po tvári a dobrú chvíľu len sledoval jej pokojnú tvár. Potom potichu vyšiel von z izby, aby si pozrel nejaký film, kým bude Octavia spať.
„Čo sa medzi vami stalo, Johnny?“, spýtala sa Leila, keď sa Arden stratil za rohom. „Mám pocit, že to nebola len jednoduchá výmena názorov. A jeho... už ani nespoznávam. Toľko zloby a temnoty...“, dodala tíško a až sa v objatí svojho milého striasla.
„Sedmokráska, sľúb mi, že sa od neho budeš držať ďalej. Rovnako aj od Viktora, sľubuješ?“, zadíval sa jej hlboko do očí. „Náš osud, všetko sa zamotáva a...“ pretrel si oči „...a každú chvíľu mení.“ Aj keď Leila jeho slovám nerozumela, bála sa o neho rovnako, ako on o ňu. „Sľubujem, budeme stále spolu, dobre?“ Vtom sa na chodbe objavila Octavia ruka v ruke s Loganom. Keď zbadali Leilu s Johnnym, rýchlo sa pustili, čo vyvolalo u bielovlásky úsmev na tvári.
„Ahoj Ví, ahoj Logan“, pozdravili ich. „No vidím, že ďalší výnimočný párik. Už nie sme jediný pomiešaný. Nemusíte sa skrývať, aj tak o tom už všetci vedia,“ povzbudila ich Leila, načo sa Octavií na lícach objavil rumenec.
„Ach, Lei, veď ty sama vieš, aké to je.“ Bielovláska len prikývla.
„Nejako bolo, nejako bude...“
„My sme sa ešte nestihli ani predstaviť,“ povedal Johnny a vystrel k Loganovi ruku. „A dúfam, že naše zoznámenie bude menej bolestivé, ako to s Octaviou”, povedal s úsmevom a potmehúdsky na ňu žmurkol. “Som Johnny.”
„Logan, teší ma. Teraz tak nad tým rozmýšľam, či som vás dvoch videl niekedy vôbec oddelene”, pobavil sa nad svojou úvahou, načo sa Leila s Johhnym na seba pozreli.
„No veľmi málo. Odkedy som tu, tak využívam každú chvíľu byť s mojou elfou princeznou. Aj keď v našom mestečku to bolo pokojnejšie, ako tu. A bola tam väčšia sloboda...“
„To máš pravdu,“ dal mu za pravdu Logan.
„Skoro by som zabudla, neboli ste v jedálni, tak vám to povieme... Josh dnes usporadúva vzadu v záhrade párty a majú prísť všetci. Johnny, teba hľadal po vyučku u Aurory, ale vraj si tam nebol,“ dodala Octávia.
„Niečo mi do toho prišlo, preto som na vyučovanie nešiel. A po pravde, hovorím za nás oboch, nemáme moc na párty náladu.“
„Nemyslím si, že máme na výber. Josh chce párty a Maddie nám tam chce niečo dôležité povedať. Preto trvajú na tom, že tam majú prísť všetci...“
„Tak dobre, prídeme. Nebudeme kaziť partiu a konečne budeme všetci spolu, ako naposledy na narodeninovej párty.“ Až potom si Leila uvedomila, že to bolo práve v čase, keď Viktor niekde väznil jej milovaného Johnnyho a ostatných. Pri tej myšlienke jej skrútilo žalúdok a zbledla. To neušlo jej drahému a jeho bystrému oku. Všetci štyria si to zamierili do haly, kde sa rozdelili. Leila s Johnnym vyšli po schodoch do jeho izby a Octavia s Loganom vyšli do záhrady.
“Myslíš, že Octavia s Loganom budú mať menej komplikovaný vzťah ako my dvaja?“, spýtal sa Johnny Leily, keď zavreli dvere na svojej izbe a sadli si na posteľ, pričom ju držal okolo pása.
„To neviem. Vzťah elf – človek alebo elf – čarodejník asi nie je moc rozdielny. Aj keď u nich im to komplikuje tá historická nevraživosť. A u nás...“, radšej nedohovorila, lebo nechcela Johnnymu ublížiť, aj keď on to pochopil.
„Ešte stále máš na výber, Sedmokráska”, povedal jej s hrčou v hrdle.
„Nie, nemám nad čím rozmýšľať. A ty si prisahal, že zostaneš so mnou... Ja s tebou chcem byť. Dnes, zajtra, o sto rokov... Je jedno, či som biela elfka, zelená elfka, čarodejnica alebo človek. Ľúbim ťa a sme pre seba stvorení rovnako, ako je Octavia pre Logana či Joy pre Ardena...“ Vtom sa ale zarazila. „Musím ísť pohľadať Joy! Myslím, že ma teraz potrebuje. Ešte tak vedieť, kde je...“
„V záhrade s tvojím otcom“, vyletelo zrazu z Johnnyho.
„Vážne? Tak idem za ňou”, povedala Leila a postavila sa na odchod. „Môžem ťa tu nechať samého?“, pobozkala ho na pery.
„Samozrejme, neboj sa o mňa toľko,“ vtisol jej bozk na ruky. „Tu sa mi určite nič nestane... Arden je Pán Boh vie kde zašitý v labáku.“
“Dobre”, odvetila Leila, no pri dverách sa však otočila k Johnnymu. „Ako vieš, že je Joy v záhrade s mojím otcom?“
„Videl som ju ísť tým smerom a aj som niečo zachytil...“, povedal najpresvedčivejšie ako vedel, načo elfka vyšla z miestnosti, ale stále jej to vŕtalo v hlave. Potom si to zamierila smerom do záhrady. Vedela, že otca poľahky nájde.
Spev slávikov v sade, záhony červených ruží, zurčiaci potôik v pozadí, erdžanie koňa v stajni, vôňa lesa, slnečné pohladenie na tvári, objatie, v ktorom sa cíti bezpečne…
Tessa otvorila oči a dívala sa na blankytné modré nebo. Cítila pravidelné dvíhanie hrudníka a počula tep srdca, ktoré bilo iba pre ňu.
“Milujem ťa, princezná.”
“Prestaň, nie som princezná, titulu som sa vzdala.”
“Pre mňa ňou budeš navždy.”
“Si blázon.”
“Do teba.” Tessa sa začala smiať, zdvihla pohľad a pozornosť zamierila na muža, v ktorom náručí ležala. Jeho ľadovo chladné, zelenkavé oči ju rozpaľovali a jeho hlas ju ničil, úsmev prezrádzal, že s ním je bezpečí, chránená a milovaná. Ľúbila ho. Bol jej Love song. Znamenal pre ňu celý, celučký svet, nič iného pre okrem neho neexistovalo.
“Nikdy to nedovolí, neprijme to.”
“Tess, no tak, prestaň sa tým trápiť. Ja som rád. Si pre mňa tá pravá a to je najdôležitejšie. A budeš skvelou mamou.”
“Zabije ma.”
“Neublíži ti, si jeho jediná dcéra.”
“Práve preto. Zabije teba.” Tessa začala plakať. Muž s porcelánovo bielou tvárou a čiernymi, havraními vlasmi jej utrel slzu a pobozkal na čelo.
“To sa nestane, neboj sa.” Zdvihla sa a chcela ho pobozkať, objať a cítiť teplo jeho tela, ale jeho tvár sa rozplynula ako dym…
Tessa stála na brehu mora. Mala na sebe vzdušné, biele šaty a niečo si tíško spievala. Potom sa chcela rozbehnúť, ale jej malé bucľaté nožičky jej to nedovolili, mala tri roky. Ťapkala sa pieskom k natiahnutým dlaniam ženy ožiarenej slnkom. Smiala sa, bola šťastná… obe boli šťastné. Tessa napokon dobehla k matke, objala ju a pohladila jej mierne vypuklé bruško.
My dear...
Grófka bola tehotná. Vzala svoju dcérku za ruku a niečo jej spievala. Tessa k nej zdvihla pohľad a usmiala sa. Veselo okolo nej poskakovala a tancovala, užívala si voľnosti. Bolo to naposledy, kedy sa cítila voľná aj šťastná, ale bola malá, toto si pamätať nebude… Potom prišla vlna, ktorá zmyla túto spomienku z povrchu zemského. Zotmelo sa...
Tessa stála v daždi, v dlhých čiernych šatôčkach a s červenou ružou v ruke. Jej pohľad bol plný zlosti a nenávisti, jej otec sa na ňu díval so strachom zmiešaným s odporom, bol zničený žiaľom. Nevedela, čo mu urobila, čo sa stalo, bola ešte dieťa. Cítila iba ohromnú bolesť, keď hádzala ružu do hlbokej diery v zemi a slúžka ju odvádzala do domu.
Jason Walker - Cry…
Mala šesť rokov a jej mama zomrela na vykrvácanie spôsobené prasknutou cievou. Všade bolo ticho, potom sviečky a čierny šifón vystriedala zlatá farba a biele ruže vo vázach, Tessa počula smiech a zúrila.
Pozrela sa na seba do zrkadla. Mala na sebe nebesky modré šaty s volánikmi, vo vlasoch vpletený biely venček a rukách držala kyticu orchideí. Oproti nej kráčala mladá žena v honosných, slonovinových šatách s vlečkou a tiež mala kyticu. Tá jej však bola z nielych ruží kombonovaná s ľaliami a orchideami. Tessa sa na ňu dívala s odporom. Za ženou sa zavreli dvere a Tessa sedela v svojej izbe a plakala. Bol to snáď ten istý rok…
I Love You, I Hate You…
Tessa nechápala, ako jej to otec mohol urobiť. Prečo sa znova oženil, prečo nemôžu žiť spolu len oni dvaja? Snáď sa niečím previnila? Zrazu začula, ako ju jej otec volá, jej macocha ju objala a Tessa cítila, že je tehotná. Gróf ju chcel predstaviť svojmu dlhoročnému investorovi, vlastne mu ju ponúkal ako výmenný obchod. Tessa mala skoro už vek nato, aby sa mohla vydať a stať sa niečou manželkou. Toto by pre jej otca znamenalo obnovu mena i stavu. Jeho dcéra by mu konečne bola na niečo dobrá.
Tesse prišlo zle. Pozrela sa na macochu, tá sa usmievala a hladila svoje bruško.
“Budeme mať syna, dediča”, počula slová svojho otca. Bol na to taký hrdý a ju chcel jednoducho predať. Prebodla jeho manželku pohľadom a tá v tej chvíli spadla na zem. Žiaden syn, jedine Tessa… Ona nie je na predaj, nie je hračka ani bábika. Je živá bytosť s emôciami. Nevydá sa za niekoho len preto, že si to gróf praje, že jej to prikáže… ona nie. Bolo jej jedno, kto je jej snúbencom, aký je starý i to, že bol fešák. Ona sa chcela rozhodnúť sama... Počula výkrik a zdesenie. V nasledujúcich dňoch sa v dome objavovalo plno doktorov, ráno, popoludní, večer, občas sa striedali. Inokedy si pripadala, že je u nich v dome snem.
Ona sama bola Miracle, hrala si s plamienkom vo svojej dlani a usmievala sa… Ľudia v sídle prichádzali a zasa odchádzali, na dohodnuté manželstvo Tessa zabudla, jej macocha už hrozbou nebola. Nikto nebol schopný vysvetliť, čo sa jej vlastne stalo, ale o dieťa prišla. Akoby jej niekto spálil maternicu… Otec bol nešťastný a Tessa, napriek tomu, ako dúfala, nemala naspäť svoju pozornosť. Nedostala späť svojho otca, ten sa venoval mladučkej manželke. Tessa o neho prišla a svoju ohnivú moc uvoľňovala postupne pri malých požiaroch v dome, alebo vo svojej izbe, strhávala na seba svoju pozornosť. Jej otec si tiež neskôr našiel rozptýlenie a zábavu, ženy a mnoho, mnoho mileniek… Všetky ženy v jeho živote však prišli nenávratne o schopnosť plodiť potomkov, stačilo im jedno stretnutie s Tessou. Ona ani nemusela chcieť, ale urobila to. Žiaľ v jej srdci bol tak hlboký a neznesiteľný. Jej braček zomrel mesiac po narodení, jej mamička o tri roky neskôr pri pôrode mŕtveho dieťaťa. Tessa otca začala nenávidieť. Na jej matku zabudol, oženil sa a chcel si založiť novú rodinu. Chcel sa svojej dcéry vzdať, predať a to nemohla dovoliť.
Potom ju poslal na súkromnú školu. Domov chodila cez víkendy, otec ju vítal s náručou plnou kvetín, ale potom ju nechával svojmu osudu. Macocha si ju za celé tie dva dni ani nevšimla, riešila len svoje pleťové prípravku, aby bola stále príťažlivá. Tessa sa stávala cudzincom vo vlastnom dome a začala vyhľadávať spoločnosť mužov, ktorí na panstve pracovali. Stala sa vlastným otcom…
How To Be A Heartbreaker sa stala jej hymnou.
Dlhé hodiny trávila na telefóne s priateľmi zo školy, sexom v záhradnom domčeku, kým si jej kamarátov otec nepreveril a Tessu neposlal na inú školu. Vyberal jej, s kým sa smie a nesmie stýkať, pripomenul jej dohovorenú svadbu a začal ju plánovať. Tessa na neho kričala, že nie je jeho majetkom, aby ju vlastnil a režíroval život. On na ňu zasa reval, že kým za ňu platí nemalé účty, bude robiť, čo sa od nej vyžaduje. A tak utiekla, zúrila, zapálila stodolu aj garáž a na dva roky zmizla z domu.
Nevedela, aké škody na pozemku spôsobila, nevnímala to. Na panstvo sa vrátila, keď jej bolo osemnásť. Vzdala sa mena Vesper, titulu grófky a aj dedičstva. Otec bol nadšený a nepúšťal ju z dohľadu ani z domu, venoval jej všetok svoj čas. Síce sa vzdala všetkého, čo on znamenal, stále bola jeho dcérou. Tessa si myslela, že konečne je hodná jeho priazne, miesto toho ju chcel mať iba pod neustálou kontrolou. Sprevádzala ho na obchodné akcie, zoznamovala sa so spoločníkmi, finančnými poradcami, právnikmi. Chcel ju vydať a urobiť z nej dámu, ktorou vždy mala byť. Želal si, aby nemala vlastné myšlienky, aby slepo poslúchala. Mala byť jeho Primadonna Girl.
Lenže jeho neposlušná, divoká dcéruška sa zamilovala a láske nič neprikáže. Zaľúbila sa do muža z kaviarne, kam ju otec začal brávať. On o jej láske nechcel nič počuť. Nepáčilo sa mu, že sa mu spúšťa. Predstava, že si vybrala nevhodného muža, ho desila. Obrys tváre jej milého sa zasa objavil, sedela oproti nemu, držal ju za zátylok a ona sa mu svojím pohľadom vpíjala do očí, rovnako ako on do tých jej. Nevedela, ako sa jej podarilo natoľko vzdialiť svojmu otcovi a utiecť mu, že s týmto dokonalým mužom strávila toľko času, že až otehotnela. Že spolu sedia na piknikovej deke na pozemku grófa Vespera a rozprávajú sa o tom, že mu povedia o jej tehotenstve. Že sa plánujú vziať a žiť spolu svoj život.
I Love You.
Pobozkal ju a ona sa mu oddala.
Keď znova otvorila oči, namiesto ďalšieho bozku sa dočkala krutej rany, vďaka ktorej spadla na zem, potom ďalšej a ďalšej. Jej otec stratil trpezlivosť, kričal po nej, že je rozmaznaná a nikdy jej nemal nič dovoliť. Mal ju držať viac nakrátko a nedovoliť, aby utrácala jeho peniaze, aby žila bezstarostným životom… Pretože sa spustila s každým a on sa čuduje, že je to jej prvé tehotenstvo. Tessa ani nevnímala jeho slová, za to sa jej v mysli ozývala melódia The Scientlist. Vrieskal po nej, že niečo také nemôže existovať, že to dá preč, že zahanbila celú rodinu. Chcela odísť, ale schmatol ju ako zmyslov zbavený, roztrhol jej šaty a odhodil ich cez plo miestnosti. Tessa sedela na zemi, v slzách a bolesti, plná nenávisti na neho uprela svoj pohľad a keď sa mu začalo dymiť z oblečenia, zľakol sa. Chcela chrániť seba, svoje dieťa, lásku a potom uvidela Toma… Stál pred ňou a z oboch strán ho držali otcovi poskokovia. Ten sa len nebezpečne usmial, zo saka vytiahol zbrań a strelil…
Tessa sa zrútila na zem, bolo jej nevoľno, chcela vracať, chcela otca zabiť, chcela umrieť. Vtom k nej pritiekol potôčik krvi jej milenca, nemohla chytiť dych, myslela, že vypustí dušu, keď ju schytili niečie ruky a odtiahli preč. Jej pohľad strelil smerom k otcovi a jeho plášť začal horieť. Potom sa svojej sily vzdala…
Keď sa spamätala, bola na druhom konci sveta na súkromnej škole pod dohľadom jeho prívržencov a vzdelávala sa v práve, aby nerobila hanbu a mohla sa vydať tak, ako jej otec rozkázal. Bola bez citov, názoru, jej život pre ňu skončil s posledným tepom Tomovho srdca, rozpadol sa s prvým nádychom dieťaťa, ktoré jej vzali… jej malá a sladká Anna Lillien.
Všetko jej bolo jedno, teraz mohla spať s kým chcela. Prestala milovať, začala využívať...
“Večer máme párty!”, zatrilkovala Maddie nadšene, pristúpila k Jamesovi a na líce mu vtisla bozk. Stáli uprostred haly, kde k nim doliehal zvuk zapnutého televízora z obývačky.
“Josh?”, spýtal sa akoby mimochodom, no o tom už dávno vedel. Maddison zdvihla obočie a prekvapene sa naňho zahľadela. “Ale prosím ťa, nepozeraj tak na mňa. Kto iný by mohol v tomto dome robiť párty? Bolo len otázkou času, kedy sa do toho pustí.” Poznal svojho kamaráta dosť dobre na to, aby vedel, že tento žúr vyšiel z jeho iniciatívy.
“Aha… to je jedno. Dôležité je to, že budú všetci pokope. Môžeme spoločne prebrať tú revolúciu.”
“Maddie, ty to myslíš vážne?”, s pokrčeným nosom sa poškrabal na temene. “Myslel som, že to boli len dočasné slová spôsobené nočnou morou a...”
“Nie”, prerušila ho rozhodne. “Nehodlám sa vzdať a prizerať, ako nás ničí jedného po druhom. Nehodlám sa hodiť priamo do jeho pazúrov. Budem bojovať. Za každú cenu, len aby ten sviniar padol. To je to, čo plánujem urobiť!”
“A ako si to akože predstavuješ? Ahoj Victor, na! Zomri!? Nemyslím, že ti niečo také prejde a že sa ti to vôbec podarí.”
“Ale prosím ťa, sme v presile. A možno bude stačiť, ak Joy zastaví čas a vybavené. Nebude mať šancu sa vôbec brániť.”
“No ako myslíš”, odvetil James s pochybami v hlase a pozrel jej do očí.
“Nepozeraj sa tak na mňa. Bola by som radšej, keby si ma v tom podporil!”, povedala frustrovane.
“Nemám ťa v čom podporiť, Maddie. Dobre vieš, že násilie podporovať nebudem. Nech sa jedná o kohokoľvek.”
“James! Nebuď taký upätý! Victor je jeden z mála, ktorý si to naozaj zaslúži! Pokiaľ ho nezastavíme, urobí to on nám, našim spolužiakom a mnohým ďalším! Toto je malá cena oproti tomu, čo sa ešte len môže stať!”
“Veď dobre.. Brániť ti v tom nebudem, ale povzbudenie odo mňa nečakaj.”
“James, ty si ten prvý, ktorý by mal túžiť po pomste!”, nedala sa odbiť.
“No vidíš a predsa po nej netúžim! Maddie, nechaj to tak, prosím. Victor určite dostane, čo si zaslúži, na každého raz dôjde. Tak prosím, neurob niečo, čo ťa bude potom ťažiť celý život. Vražda nie je sranda…”
“Keď zabil on teba, vysmial sa nám všetkým do ksichtu. Keď v noci vraždil mňa, náramne si to užíval. Takže nie, kvôli nemu rozhodne nebudem mať výčitky svedomia!”
“Teraz možno nie, jednáš s horúcou hlavou. Ale keď sa veci utrasú, bude ťa to vnútorne zožierať. Ty nie si obluda bez srdca, ako on.”
“Presvedčíme sa zajtra, aký na to budú mať názor ostatní!” S prižmúrenými očami mu venovala posledný pohľad a urazene sa otočila smerom k schodisku. James však mlčal, nepovedal už jediné slovo. To ju nahnevalo ešte viac a ako veľká voda sa dovalila do svojej izby. “Veď uvidíme, kto si čo myslí”, pomyslela si a zlostne sa hodila na posteľ. Do párty ostávalo ešte šesť hodín. Zavinula sa do paplóna a pár z nich využila na to, aby dospala to, čo v noci nestihla. Hodinu pred začiatkom venovala prípravám… make-up, vlasy, šaty. Všetko musí byť dokonalé...
Samira sa po svojich zisteniach rozhodla, že čo najskôr vyhľadá Sebastiana a poďakuje sa mu za záchranu života. Teraz jej už bolo jasné, odkiaľ ho pozná a bola mu veľmi zaviazaná. Hoci bola zo všetkého veľmi vystresovaná, v žalúdku jej poriadne škvŕkalo. Pozrela na hodiny, bol akurát čas obeda. Zišla dolu a dolu v jedálni ju privítala veselá spoločnosť. Hoci tam neboli všetci, na niečo sa veselo bavili. Nabrala si výdatnej a hustej polievky a prisadla si k nim za stôl. V zamyslení si vzala dva krajce chleba, keď ju zrazu oslovil nadšený hlas.
“Och, Samira, tebe sme to ešte nepovedali!”, oslovil ju Josh, načo Samira od ľaku až poškočila a zabehol jej kúsok zemiaku z polievky. Rozkašľala sa, načo ju štíhly blondiak pohotovo začal búchať po chrbte. “Prepáč, nechcel som ťa vyľakať, skoro som ťa mal na svedomí”, pousmial sa, keď na neho Samira pozrela uslzenými očami.
“Našťastie nie, ale už mi niečo také nerob. Len tak zrazu zhúknuť pri uchu, bola som zamyslená”, dodala, načo sa kajúcne zatváril.
“Sorry, kočka, no sľubujem, že ti to dnes v noci vynahradím”, skonštatoval a žmurkol na ňu, načo jej skoro zabehlo druhý krát.
“Čože???”, zapišťala tenkým hláskom, až sa zahanbila.
“Večer je totiž párty! Budeme sa baviť celú noc a ja ti za to pridusenie dlhujem nejaký ten štamperlík a tanec, čo ty nato?”, dodal nadšene a s očakávaním pozrel na Samiru. “Takže nikto nesmie chýbať! Keď ju organizujem ja, bude to zaručene pecka!”
“O tom nepochybujem, kamoš”, potľapkal ho po pleci Terrence, ktorý práve vstal od stola. “Ale prosím ťa, kroť svoje vášne, lebo ešte niekomu ublížiš”, pozrel na Samiru, načo sa Josh zasmial.
“Všetci sú natešení, nie len ja!”, zvolal veselo a rozhliadol sa po prítomných spolužiakoch. Samire neušlo, ako sa Sebastian na ňu usmial a jedným okom na ňu žmurkol.
„Oukej, Josh, ďakujem za pozvanie, hoci si ma najprv dosť zaskočil. Ale tiež si myslím, že je to dobrý nápad. Dom aspoň na chvíľu ožije a verím, že sa postaráš o super zábavu”, dodala so smiechom a ostatní sa k nej pridali.
“Juhuhúúúúú!”, zahulákal Josh a nadšene si pomädlil ruky. “Tak a teraz základná a najdôležitejšia otázka… Kde sa skladuje alkohol?” Samira sa len pousmiala do taniera a viac si ho nevšímala. Pri jedle sa rozhodla, že Sebastianovi sa poďakuje večer, keď sa naskytne vhodná príležitosť. Vo svojej izbe si starostlivo vybrala outfit na večer.
“Určite bude teplá noc”, pomyslela si, keď zo skrine vyberala pekné a štýlové šaty smaragdovej farby. Potom sa pokúšala skrotiť svoje neposlušné kučery, no márne. Dnes ju akosi nechceli poslúchať, tak si do nich hrubú, zelenú čelenku s drobnými trblietkami. vyzeralo to fakt super a Samira bola veľmi spokojná so svojím výzorom. Ešte jemný make-up a dievčina bola pripravená na párty.
“Áno, výborne, Néco… vidno, že poctivo trénuješ, podstatne sa ti zlepšila technika, len tak ďalej, chlapče”, pokýval Falathar pochvalne hlavou smerom k mladému vojakovi, keď na pleci pocítil letmý dotyk. Obrátil sa a zdola na neho hľadel pár nedočkavých, modrých očí.
“Prepáčte, že vás ruším”, ozvala sa dievčina a nervózne si preplietla prsty na rukách. “Potrebujem však s vami súrne hovoriť.” Falathar si ju letmo premeral a aj slepý by videl, že je napätá ako struna a na tvári má stopy po plači.
“Samozrejme, ak je to naliehavé…”
“Áno, to je”, odvetila, načo prikývol a zavolal na Haenaha. “Priateľu, musím niečo dôležité prebrať s touto mladou dámou. Postaráš sa, prosím, aj o moju skupinu?”
“Pravdaže”, odvetil veliteľ.
“Tak poďme… ospravedlňujem sa, neviem však tvoje meno”, obrátil sa k mladej žene, keď spoločne vychádzali z tréningovej haly.
“Joy”, odvetila a hneď zároveň dodala. “Ďakujem, že ste si na mňa našli čas. Ide o môjho priateľa, on… je pod vplyvom akejsi zlej, temnej sily, ktorá ho ovláda. Namiesto milujúceho muža je z neho teraz… no, jednoducho ho nespoznávam. Prosím vás, viete mi poradiť, ako z neho tú temnotu dostať? Ja som v koncoch, došli mi možnosti. No keď sme prišli do domu“ zamyslela sa Joy, „temnota ovládla Perciho. Ja som o tom ani nevedela, ale Leila mi spomínala odvar, ktorý mu pomohol a zachránil ho… dalo by sa to aj v Ardenovom prípade?”, opýtala sa a dychtivo čakala na jeho odpoveď.
“Joy… viem, čo sa v Ardenovi skrýva.” Falathar jej položil dlaň medzi lopatky a pomaly sa s ňou prechádzal po záhrade. Jej útla postava sa pri ňom strácala, rovnako ako pri väčšine urastených obyvateľoch domu. Cítil, že je nervózna, ako túži po jeho kladnej odpovedi a v duchu sa musel pousmiať nad jej silnou schopnosťou milovať. “Je to už dávno, čo sa dievčatá čarodejníc rodili s tým, že vedia ovládať bielu mágiu svetla a dobra. Tou pomáhali slabým, ktorí to potrebovali. Naopak chlapci prichádzali na svet s temnotou v duši, bažiaci po moci a silnou vôľou vládnuť. Avšak, stávalo sa, že slabé dievčatá, aj keď mali v sebe dostatok žiary, nevedeli odolať a napriek tomu sa poddali temnote. Na druhej strane silní chlapci, ktorých bola súčasťou od narodenia, sa jej vedeli postaviť, bojovať s ňou a odolať. Nanešťastie, toto pravidlo už zaniklo a teraz záleží od ich vlastnej vôle, akú cestu si zvolia. Tvojho priateľa nepoznám veľmi dobre, ale z rozprávania viem, že stojí na hrane a bojuje v sebe s oboma stránkami. Nato neexistuje žiadny nápoj, ktorý by ho tejto jeho súčasti zbavil. Je to totiž vrodené…”
“Vrodené?”, skočila mu Joy prekvapene do reči. “Ale veď… Arden mi vravel, že sa mu tá zlá sila dostávala do mysle a tým ho postupne ovládla. Cítil ju, mával bolesti hlavy a čím viac sa tomu bránil, tým horšie trpel. Videla som to na vlastné oči a myslela som, že vďaka našej láske to prekoná, ale...”
“Áno, tomu verím… no tá temná stránka v jeho vnútri ho premohla, napriek tomu, ako ťa ľúbil, však? To nie je jeho chyba, drahá moja, len nebol dostatočne silný, aby sa ubránil, alebo ho niečo ešte viac ovplyvňovalo. Mrzí ma, že si si robila zbytočné nádeje. U Percivala išlo o iný prípad. On sa narodil ako biely elf a temnota je pre nás prekliatie, ak nedodržiavame naše pravidlá. No vo svojom vnútri je stále ten dobrý, čo uctieva naše hodnoty a je ochotný pomôcť. Och…”, povzdychol si smutne elf skôr pre seba. “Aký je teraz medzi ním a Leilou rozdiel. Aj keď len navonok. Škoda, že sa dostal do takých zradných situácií, ktoré ho priviedli tam, kde je. A môžem za to, bohužiaľ, aj ja sám.”
“To je mi ľúto”, povedala úprimne Joy, ale hneď sa vrátila k svojej otázke. “A naozaj sa proti tomu nedá nič spraviť a Ardenovi pomôcť? Pretože neznesiem pocit, že som ho navždy stratila”, dodala zúfalo a uprela na neho svoje utrápené, nebesky modré oči.
“Existuje len jedno jediné…”
“Ahoj oci... Ahoj, Joy! Hľadala som ťa… A čo tu vlastne vy dvaja riešite?”, ozvalo sa prekvapene pred nimi a obaja pozreli na Leilu, ktorú vďaka jej ľahkému kroku nepočuli po trávniku prichádzať.
“Ahoj, princezná”, pozdravil ju Falathar láskavo a privinul si dcéru do náručia. “Joy za mnou prišla, či by som nemal riešenie na zložitú situáciu, v ktorej sa ocitla.”
“Ohľadom Ardena?”, opýtala sa jemne Leila a pozrela na Joy, ktorá prikývla.
“Áno. Je to s ním viac než zlé.”
“Viem, pred chvíľou sme s ním mali spolu s Johnnym tú česť”, skonštatovala bielovláska, načo sa Joy preľakla.
“Snáď vám neublížil…”
“Nie, našťastie som tomu zabránila, ale keby som prišla o čosi neskôr… Ohrozoval Johnnyho”, dodala a pozrela pri tom na otca, ktorý ju povzbudivo pohladil po pleci. Vedel, ako Ardenova temnota zneisťovala dcérinu schopnosť a bol rád, že situácia, v ktorej sa ocitla, skončila v jej prospech. Joy pichlo pri srdci, keď videla to silné puto medzi otcom a dcérou. To isté chcela, aby mal Arden s ich dieťaťom a mimovoľne si položila ruku za bruško. Potom znovu zúfalo uprela pohľad hore na Falathara.
“O akom riešení ste to hovoril predtým, ako prišla Leila? Prosím, povedzte mi ho, urobím čokoľvek, aby som ho zachránila.” Starší elf vedel, že je to pravda a že by pre svojho priateľa urobila naozaj čokoľvek a preto posmutnel.
“Keďže je jeho temná stránka vrodená, pomôže mu jedine znovuzrodenie”, odvetil Falathar. “No viac ti nemôžem povedať, odpusť mi to… nemal som s tým ani začínať.”
“Čože?”, vydýchla šokovane Joy. “Ale… ak na tomto svete existuje čo i len jedna, jediná možnosť, musím ju poznať! Prosím!”, skríkla a zlostne zaťala ruky do pästí.
“Je to pre tvoje dobro, srdiečko”, povedal Falathar ticho, ale rozhodne.
“Nie! To nemyslíte vážne! Tak najprv mi poviete, že je tu spôsob a potom mi ho odmietnete povedať?!”
“Joy”, oslovila ju Leila, pristúpila k nej bližšie a chytila ju za ruky. “Otec určite vie, čo robí, keď ho nechce vysloviť nahlas… Je múdry a veľa toho prežil. Prosím, pochop to. ” Joy sa jej však vytrhla a so slzami v očiach na ňu škaredo pozrela.
“Nevieš si ani predstaviť, čo momentálne prežívam, Lei! Ako mám teraz žiť s vedomím, že je tu šanca na Ardenovu záchranu, ale nepoznám jej podstatu? Ako?!” S týmito slovami sa im obom otočila chrbtom a o malú chvíľku sa stratila v dome. Leila s Falatharom za ňou bez slova hľadeli a potom sa bielovláska otočila k svojmu otcovi.
“Oci, naozaj je to taká strašné, že si jej to nemohol prezradiť?”
“Áno, princezná. Znovuzrodenie by sa netýkalo len Ardena, ale hlavne Joy. Je to akt, pri ktorom sa položí život za život a temnota sa s posledným výdychom človeka, ktorý sa z čistej lásky obetoval, navždy stratí. Čo myslíš, kto by to pre Ardena urobil? Kto ho tak vrúcne miluje, až bol by ochotný vzdať sa svojho vlastného života? Áno, zachránila by ho, ale sama by pri tom umrela.” Leila po jeho vysvetlení stuhla, priložila si ruku k ústam a potom prikývla.
“Dobre, že si jej to nepovedal, oci.”
“Viem, že je to tvoja najlepšia priateľka…”, skonštatoval Falathar.
“Áno, aj keď je čarodejnica, mám ju veľmi rada. Ale nie len kvôli tomu. Ona je… totiž... tehotná.”
“Ach, chúďa dievča”, povzdychol si starší elf, objal dcérku okolo pliec. „Bude to mať ťažké a ešte v týchto nebezpečných časoch…”, povzdychol si a chvíľu mlčal. “A teraz mi porozprávaj, ako to bolo s tým Ardenom…”, zmenil tému rozhovoru elf. Leila sa s otcom prechádzala po záhrade a dopodrobna mu vyrozprávala, čo sa medzi Ardenom a Johnnym odohralo. Na tvári otca sa nedalo vôbec prečítať, čo si o danej situácií myslí. Po polhodinke sa s ním Leila rozlúčila a vydala sa do svojej izby. Tam si dala relaxačný kúpeľ a potom sa začala pripravovať na večierok, na ktorom sa chceli s Johnnym zabaviť. Keď jej zaklopal na dvere izby, vyzeral veľmi elegantne, mal na sebe modrú košeľu a sako. Keď vstúpil do spálne svojej milej, Leila mu svojím zjavom a outfitom opäť vyrazila dych. Pár prameňov bielych, hustých vlasov z bokov hlavy mala vzadu efektne spletené a ozdobené hrebienkom, ktorý jej Johnny daroval. Ostatné jej vo voľných kaskádach spočívali na chrbte. Oblečené mala vzdušné, tyrkysovo modré šaty s opaskom, ktorý pekne zvýrazňoval jej štíhly pás. Boli na ramienka s decentným, ale ženským výstrihom. Johnny na nej mohol oči nechať.
“Vidím, že sme sa farebne zladili, Sedmokráska”, poznamenal trochu priškrtene. “Si nádherná.” Leila sa pousmiala, nežne ho pobozkala a potom ruka v ruke zišli do záhrady, kde mala byť párty.
Nika sa po výuke úplne zmorená vybrala na obed. Dnes to bola fuška, Victor im dal poriadne zabrať, hoci ona sa mu vyhýbala, ako sa len dalo. Našťastie sa hlavne venoval novým študentov a ich, čo tu už boli dlhšie, nechával viac menej na pokoji. Najradšej by zaľahla do postele, ešte k tomu ju unavovalo počasie, lenže v bruchu jej kvalitne škvŕkalo. Kráčala zamyslene so sklonenou hlavou a kvôli tomu omylom narazila do Terrenca. Ten ju zo smiechom zachránil pred pádom na zem a spoločne sa v družnom rozhovore vydali na obed. Sadli si vedľa seba a Terrence im doniesol paradajkovú polievku, Nikinu obľúbenú.
“Aj tebe tak chutí?“, potešila sa Nika a Terrence prikývol.
“Jop, dievča, jedna z mojich naj”, žmurkol na ňu s úsmevom. Na výber boli ešte ďalšie dve, fazuľová a ešte nejaká, tú Nika však nezahliadla.
“Renc!“, ozval sa asi po piatich minútach prenikavý dievčenský hlas. Linda si sadla k Terrencovi a on sa pousmial.
“Ahoj, Lin, akú si mala výuku?“, spýtal sa jej s plnými ústami.
“Ach, som Linda,“ svoje meno dievčina zdôraznila. “A výuka sa celkom dala zniesť, okrem toho...“ Nika už viac nepočula, lebo si išla naložiť na tanier vyprážaný syr. V tej chvíli vbehla do jedálne Olivien a hneď aj k nej podišla.
“Nika? Môžeme sa porozprávať?“ Blondínka síce nevedela, o čo ide, no prikývla. Už dávnejšie sa chcela kamarátke zveriť o tajomstve s jej rodičmi a bola si istá, že teraz na to bude vhodná chvíľa, len sa najedia. Keď sa spoločne vrátili k stolu, Terrence s Lindou tam už neboli. Sadli si a Olivien na seba nedala dlho čakať.
“Nika, bola si v mojej izbe?” Tá na moment stuhla a skoro jej zabehlo sústo, čo si práve dala do úst. S námahou prehltla a pozrela na priateľku.
“Prečo sa pýtaš?“
“No bola, či nebola?” Nižšia blondína ostala zarazená, nevedela čo povedať, no napokon sa rozhodla pre pravdu a vyklopila Oli všetko. O Vei, rodičoch a nápade s knihou. Olivien pozorne počúvala, ani raz ju neprerušila. Ozvala sa, až keď Nika skončila.
“Niečo mi napadlo.“ Vstala od stola a rozbehla sa do knižnice s kamarátkou v pätách. Lenže vo dverách im do cesty vošiel Josh.
“Čaute, kočky, len oznamujem… dnes večer robím párty vzadu v záhrade, čiže účasť je povinná.” Dievčatá len narýchlo prikývli a ponáhľali sa ďalej, nechali zarazeného Josha stáť za sebou. Vbehli do miestnosti s tisícmi kníh, kde strávili celé popoludnie. Oli sem tam padol pohľad na tajný vchod, za ktorým sa ukrývala chodba, čo viedla k zrkadlovému portálu. Teraz sa tam však nemohla teleportovať kvôli posilnenej ochrane domu. Nielenže jej chýbali súrodenci z Murovej školy, ale aj jej kamarát Estel a jeho láskavá babička.
“Och, tu zasa nič poriadne nenájdeme”, rozhliadla sa po mnohých policiach s knihami. “Alebo možno by sme aj našli, ale trvalo by nám to asi aspoň rok”, skonštatovala. “Jedine ak by sme niekoho poprosili o pomoc…”
“Za Aurorou sa mi nechce ísť a za Victorom už vôbec nie”, pokrútila Nika odmietavo hlavou.
“Ak mám povedať pravdu, mne ani za Ardenom...hmmm…”
“A čo keby sme o radu poprosili Drullu?”
“To nie je vôbec zlý nápad, ty hlavička”, pochválila Olivien svoju kamošku a už spoločne kráčali do nemocničného krídla. Staršiu elfku našli v jej komôrke, ako na malej piecke niečo varí.
“Dobrý deň”, pozdravili ju dievčatá, načo ich s úsmevom pozvala dnu.
“Aj vám, srdiečka. Čo potrebujete?”
“My… teda ja by som potrebovala odpovede alebo radu na jednu moju záležitosť”, odvetila Nika trochu hanblivo.
“Ak budem vedieť, rada pomôžem”, odvetila Drulla a ukázala na malý, ale pohodlný gauč v rohu svojej izbičky. “Sadnite si. Dáte si čaj? Akurát ho varím.” Obe blondínky prikývli a o chvíľu už zvierali v rukách šálky s krásne voňavým horúcim nápojom. “Takže?”, pozrela na nich liečiteľka, keď sa usadila do kresielka oproti nim. Olivien obrátila hlavu na svoju priateľku, ktorá na nadýchla a trochu nervózne jej všetko rozpovedala. Drulla ju pozorne počúvala a keď skončila, usmiala sa.
“Mám pre teba riešenie, drahá moja.”
“Naozaj?”, zvýskla Nika nadšene.
“Áno… tu..”, vstala a podišla k drevenej skrinke. Otvorila malú zásuvku, vybrala z neho plánené vrecúško a podala jej ho. “Keď sa budeš cítiť pripravená, vysyp tieto bylinky do pohára s čistou vodou, tie sa hneď rozpustia. Urob to ale tesne pred spaním, lebo ti umožnia rozhovor s tvojimi rodičmi počas toho, ako budeš snívať. Môžeš im však položiť iba tri otázky, tak si ich starostlivo priprav.“
“Ďakujem vám veľmi pekne”, zvolala naradostená dievčina a nadšene elfku objala. Potom sa s ňou dievčatá rozlúčili a rozišli sa do svojich izieb, aby sa pripravili na párty. Nika si vrecúško so vzácnymi bylinkami starostlivo odložila a už v duchu rozmýšľala nad otázkami…
Ručičky na hodinách ukazovali už takmer osem. Párty sa pomaly začínala. Maddie hodila posledný pohľad do zrkadla a už vystrojená zišla dolu do haly. Vlasy jej voľne padali do tváre, ktorú zdobil jemný perleťový rúž. Oči zvýraznila čiernou linkou a mihalnice zvýraznila špirálou. Leopardie šaty bez ramienok dokonale obťahovali krivky jej tela, ktoré ešte o to viac zvýraznili vysoké podpätky. Pri mohutnom stĺpe stála Nika a Olivien, obidve oblečené v zelenom a veselo o niečom diskutovali. Oli jej kývla na pozdrav, načo Maddie urobila to isté a vybrala sa do zadnej záhrady. Tam už Josh spolu s Adamom vykladali fľaše s alkoholom na stôl, ktorý sme preniesli.
“Ahojte”, pozdravila ich.
“Myslíš, že to bude stačiť?”, okamžite sa spýtal Josh, keď z debničky vyložil posledné dve fľaše. Vyzeral trochu nervózne, no aj napriek tomu na jeho tvári pohrával úsmev. Oči mu žiarili ako malému dieťaťu, ktoré si práve vybalilo hračku z darčekového papiera.
“Určite.” Maddie hľadela na množstvo alkoholu rôzneho druhu. “Myslím, že nepadne ani polovica.”
“No to pŕŕŕ! Je nás tu koľko? Pätnásť, dvadsať? Je to párty, takže nie neberiem ako odpoveď. Očakávam, že každá z týchto sklenených krások padne do poslednej kvapky.”
“Nemáš ty náhodou nejaké zajačie úmysly, keď nás chceš všetkých opiť?”, zasmiala sa Maddison.
“Možnóóó...”, zatiahol Josh tajomne, uškrnul sa a rozhliadol naokolo. Bolo treba ešte doniesť repráky a pripraviť tanečný parket.
“Kde máš vlastne Ameliu?” Maddie sa obrátila k Adamovi, ktorý práve priniesol karaoke súpravu.
“No kde asi, ešte stále sa chystá”, odvetil a pokrútil hlavou. “Nerozumiem, prečo vám ženám vždy všetko tak trvá”, uškrnul sa.
“Asi nie sú od prírody také krásne ako my”, zasmial sa Logan, načo Maddie na neho pohoršene zazrela.
“Héééj! Ozýva sa ten pravý, čo si stále vyvaľuje šunky pred bedňou. Sprchuješ sa ty vôbec?”
“Pche, no dovoľ! Jasné, že hej! Čo máš za problém, dievčatko?”, urazil sa a pozrel na ňu s prižmúrenými očami.
“No nečum tak na mňa, ja som nezačala mať blbé poznámky”, odbila ho Maddie a nonšalantne si prehodila cez plece svetlé vlasy.
“No ale kľud, áno? Ešte sme ani nezačali a už do seba skáčete”, snažil sa ich upokojiť Adam. “Poď, Logan, ideme po tie repráky a notebook.” Záhrada bola ešte pomerne prázdna. Okrem nich tam na lavičkách obďaleč sedeli Terrence s Lindou a ani James tu ešte nebol. Stále sa nemohla zmieriť s tým, že jej plán ho vôbec nenadchol a ešte k tomu je proti nemu. Veď práve kvôli láske k nemu, Victora tak veľmi nenávidí. Maddie vzala do ruky plastový pohárik, otvorila fľašu ginu a hodila do seba prvého frťana. Potom si sadla do kresla vedľa provizórneho baru a premýšľala, či sa k nej ostatní obyvatelia domu vôbec pridajú.
O pár hodín neskôr sa Octavia prebudila trochu dezorientovaná. Pred očami videla strop, ktorý však nepatril jej izbe. Prevrátila sa na bok a zbadala Logana, ako niečo robí na počítači. Keď zbadal, že je už hore, s úsmevom vstal a prisadol si k nej na posteľ.
“Dobré ránko!”, so širokým úsmevom ju doslova prepaľoval očami. Octavia sa zdvihla a poobzerala okolo seba.
“Ja… čo…”, čudovala sa, no nakoniec jej došlo, že musela jednoducho zaspať, aj keď nechcela. “Prepáč… ja… dnešný deň ma veľmi vyčerpal. Nemala som v pláne ti tu takto odpadnúť”, zasmiala sa, no trochu zahanbene sklonila hlavu. “Pokiaľ sa nenahneváš, pôjdem sa osprchovať a prezliecť. Chcela som ísť hneď, ako sme sa najedli, ale keďže som takto odkväcla…”
“Jasné, len choď”, uškrnul sa Logan a tiež sa zdvihol z postele. “Ja som za ten čas, čo si spala, stihol pozrieť jeden film a zahrať si basket s Adamom”, dodal. “Keď sa dáš dokopy, potom si môžeme dať ďalšiu hodinu plávania, čo ty nato? To by sme mali stíhať.” Octavia s úsmevom prikývla a vykročila k dverám. “Super. Tak ešte dokončím hudobný playlist na párty a prídem za tebou. Máš nejaké špeciálne želanie na pieseň? Napríklad pre nás dvoch?, zdvihol zvodne obočie, načo sa Octavia mierne začervenala.”
“Ani nie, ale verím, že niečo skvelé určite vyberieš. Tak zatiaľ”, zakývala mu a už jej nebolo. Najprv zašla do izby, kde sa sprchla, prezliekla do plaviek, na ktoré si dala voľné šaty a s knihou v ruke čakala na Logana. Ten sa zjavil do dvadsiatich minút a ruka v ruke sa vybrali do záhrady, kde už krásne znova svietilo slnko a bolo príjemne teplo. Hneď sa aj vrhli do ďalšej lekcie plávania. Octavia na vlastné počudovanie zistila, že jej strach už nie je taký intenzívny ako na začiatku. Navyše, zaplavovali ju aj iné pocity, príjemné. Loganova blízkosť ju veľmi tešila, tak ako aj jeho záujem o ňu. Dokonca sa ju odvážil chytiť za ruku, čomu sa vôbec nebránila. Jej srdce v tej chvíli radostne podskočilo. Keďže ich tlačil čas, museli tréning skrátiť, no bola to krásne strávená polhodina. V hale sa rozdelili a dohodli sa, že sa stretnú až na párty. Octavia si dala po plávaní rýchlu sprchu, počas ktorej premýšľala, čo si vziať na seba, aby sa Loganovi páčila. Nakoniec sa rozhodla pre priliehavé, ale pohodlné šortky a tričko, ktoré odhaľovalo jej telo akurát nato, aby zvodne pošteklila Loganovu fantáziu. Potom prišlo na rad líčenie, čo bol pre ňu trochu problém, pretože sa nikdy veľmi nemaľovala. Napokon si naniesla jemné tiene, slabú linku okolo očí, nezabudla na maskaru a pery si zvýraznila jasným rúžom. Vlasy si tentokrát nechala rozpustené, pretože v poslednej dobe ich kvôli tréningom mala skoro stále stiahnuté do copu alebo drdolu. Keď celkovo zhodnotila svoj vzhľad, vyzerala pekne, úplne inak ako obvykle. Vyšla zo svojej izby, zišla dole a prešla do zadnej záhrady. Tam sa pridala k ostatným, no mnohí ešte chýbali. Logan s Adamom a Joshom práve inštalovali repráky, videla Ameliu s Maddie, ako sa rozprávajú pri bare. Neďaleko v ratanovom kresle zahliadla Faila, ktorý sa tváril maximálne znudene. Podišla teda k nemu a chvíľu sa rozprávali.
Everett robil všetko, čo sa dalo, aby temnotu v Tessinom tele potlačil. Keď sa mu to podarilo, nechal ju ležať v posteli a venoval sa svojím povinnostiam. Spala niekoľko hodín až do neskorého večera. Napokon ju prebudil zvláštny zvuk, ako keď niekto, alebo niečo naráža do steny. Otvorila oči, bolela ju hlava a bolo jej zle. Triasla sa zimnicou, potom sa otočila nabok a pokryla Everettovu podlahu žalúdočnými šťavami.
“Ale, ako pozerám, už si sa rozhodla prebudiť?” Tessa zalapala po dychu, zdvihla mierne hlavu a uvedomila si, že neleží vo svojej posteli a dokonca na ňu niekto z tieňov hovorí. Pomaly sa natiahla späť na lôžko a pozrela na strop. Bol klenutý a temný, zároveň si všimla, že v miestnosti nie sú okná a ak áno, sú zabednené. Bolo tu vlhko a chladno. Sadla s pritiahla si perinu bližšie k telu. “Nemusíš sa ma báť, zatiaľ… ale niektoré veci mi vysvetli.” Tessa sa zahľadela tým smerom, odkiaľ zaznamenávala zvuk klepania kovu o stôl. Everett sa usmieval škodoradostným úsmevom, poťukával o drevo niečím lesklým a nohy mal pri tom opreté o dosku stola. Videla, že na sebe nemá tričko, iba rozopnutú koženkovú vestičku a namiesto toho, aby si prehliadla svaly na jeho hrudi, alebo jazvy, okamžite prezrela seba. Bola oblečená, ale v niečom, čo jej nepatrilo. Pozrela znovu na Everetta. Mala vydesený výraz, inštinktívne zložila nohy pod seba a on sa začal nahlas smiať. “Nie, nespal som s tebou...” Než však svoju vetu stihol dokončiť, Tessa sa tiež usmiala rovnako nebezpečným úsmevom.
“Ty si gay”, vydýchla napoly skleslo, napoly zarmútene a možno trochu pobavene.
“Prosím? A nato si ako prišla? Iba mám rád, keď sú ženy pri vedomí a neblúznia o minulosti.”
“Ja vás mužov ale poznám. Buď chcete so mnou spať, alebo ste gayovia… a ty si so mnou nespal.”
“Keby som to urobill, pamätala by si si to aj v stave, v ktorom si sa nachádzala, ale teraz mi povedz… Thomas Martinsson, kde je jeho syn?” Tessa zalapala po dychu, toto bola rana do srdca, až jej vyrazilo dych a zlomilo ju to. Sťažka prehltla a pozrela na Everetta svojím nebezpečným pohľadom.
“Ty vieš čítať myšlienky? Odkiaľ to máš? Prečo mi lezieš do hlavy?”
“Nie, ale viem čítať na internete a tiež vyhľadať dôležité informácie.”
“Nemá syna, nikdy nemal a Ann mi vzali...” Tessa sa zadívala prázdnym pohľadom k dverám. V očiach sa jej zaleskla spomienka a bolesť jej srdca. Everett sa sám pre seba pousmial, ale znova sa v tejto téme nevracal, nechcel jej ublížiť, zničiť ju. Aj tak si musela prejsť peklom, skôr, ako sa ona sama ním stala. Aj keď tento prístup sám nechápal, ani to, prečo ju odniesol k sebe, prečo sa o ňu postaral? Mal ju nechať tak. Keby prežila, dalo by sa s jej temnotou posadnutou mocou pracovať, mohol ju využiť pre svoje plány, ale on ju chce pre ňou chrániť? On? Ktorý je temnotou sám pohltený? Skúmal ju pohľadom, jej strach a úľak a hovoril si, že je presne tým dievčatkom, ktoré stretol v prvý večer. Nie tou ženou, na ktorú sa hrala na hodinách. Sledoval ju a potom, s totálnym pokojom a vyrovnanosťou v hlase pokračoval.
“Môžeš odísť, ak chceš, ale radím ti, Ardenovi Pierceovi sa vyhýbaj. Inak čoskoro znova skončíš v mojej posteli a dostať ťa z temnoty bude to horšie.”
“To mám celkom vysokú šancu získať jednotku z mágie”, usmiala sa Tessa a utrela si slzy minulosti. On však ani brvou nemihol, zdvihol sa od stola a podišiel k nej. Dívala sa na neho ako omámená, nechcel ju, ale ona chcela jeho. Nie ako ďalšiu zo svojich hračiek a trofejí, ale chcela ho ako svoje vykúpenie a oslobodenie, chcela ho, ako druhú polku svojho života.
“To nie je sranda. Uvedomuješ si, koľko temnoty si vďaka svojmu hlúpemu hraniu si s ním, v sebe mala? Nabudúce to nebude také ľahké, stále je tam, uväznená a bude chcieť ísť von.”
“A to je zlé? Ja mám sex i hry rada”, žmurkla na neho svojím uhrančivým pohľadom farby hnedej čokolády.
“Tessa! Spamätaj sa! Temná mágia nie je nič pekného a nie je to nič, s čím sa len tak dokážeš vysporiadať, nie v takomto množstve! Nie, ak ti nepatrí!”
“Ale zvládla som to.” Pri týchto slovách Tessa poodkryla perinu a ladne ohla pravú nohu v kolene, čím odhalila množstvo svojej pokožky i čipkové prádlo. “Dokázala som to, som silná žena, dokážem všetko, čo si len zaumienim.” Everett sa sám pre seba usmial. Ukladal ju do postele, obliekal, videl jej tetovanie. Tieto jej flirtovacie pokusy sa mu zdali smiešne. A jej sebavedomie ho tiež pobavilo, mal pocit, že trucuje ako malé, rozmaznané dieťa, no napriek tomu ho veľmi priťahovala, ale na toto nemal čas.
“Nezvládla. Bol som to ja a moja vzdelanie. No bola to celkom sranda, to musím uznať.”
“Ja ti ale nerozumiem, čo sa teda stalo? Posledné, čo si pamätám je, ako vchádzam do Ardenovej triedy a vyzliekam sa.” Vtom Tessu striaslo, pozrela sa Everettovi do očí a ten sa pousmial. Potom vzal handru, vytrela podlahu a ona pokračovala. “Takže, čo sa vlastne stalo? Teda, je mi jasné, čo sa stalo, ale čo je na tom zlého?” On natiahol k Tesse ruku a pomohol jej vyliezť z postele. Postavila sa na studenú dlážku a v Everettovej prítomnosti došla do kúpeľne. Vošli dovnútra, on si opláchol ruky, Tessa stála vedľa neho a rozhliadala sa okolo seba. Všimla si plno fľaštičiek, množstvo mužskej kozmetiky, gél na vlasy, krém na ruky, starostlivo pokladané uteráky. “Vážne nie si gay?” Everett jej namiesto odpovede podal jednu z mäkkých osušiek.
“Mala by si sa okúpať, tiež som ti z izby priniesol nejaké šaty a topánky. Visia tam nad komodou, až budeš hotová, porozprávame sa”, dodal a vyšiel z kúpeľne. V izbe vytiahol zo skrine bielu hodvábnu košeľu a obliekol si ju namiesto svojej vesty. Potom na seba automaticky šplechol trochu svojej obľúbenej vône Atlas a keď okolo seba ucítil vôňu cédru a bergamotu, uvoľnil sa. Znova si sadol za písací stôl a opäť sa začal hrať so svojou dýkou… Pustil si demo svojím gitarových piesní a pospevoval si ich text. Poslednú dobu si obľúbil Don´t you.
...
Keď Tessa vyšla z kúpeľne, halila ju para horúcej vody a Everett si spieval Jealousy. Obliekla sa do šiat, ktoré jej nachystal. Padli jej dokonale, vedel dobre vybrať. Malinová farba len zvýraznila jej havranie vlasy, obkresľovali ladné krivky jej tela. Výstrih bol hlboký, ale nie natoľko, aby vyzýval mužov k tomu, aby sa v ňom pri konverzácii s ňou strácali ich pohľady. Obula si vysoké čierne sandále na platforme, ktoré len predĺžili jej už aj tak dokonale dlhé nohy. Do ruky vzala koženú bundu, ktorá patrila Everettovi. “Pristane ti to.”
“Ďakujem, ale myslím si, že toto si so mnou dnes preberať nechcel”, snažila sa o cukrovanie a flirtovanie.
“Ako dlho vieš o svojej mágii?” Everett ignoroval jej pokusy. Stále ju skúmal a ticho dúfal, že by možno raz… nie, nesmie takto myslieť, nie je jeho budúcnosťou, tou je pomsta. “Veľmi dlho nie, vlastne len odvtedy, čo som tu.”
“To nie je pravda, Tessa, neklam mi!”
“Nekrič na mňa, ja som v ňu nikdy neverila!”
“Ako mi teda vysvetlíš všetky tie požiare u vás doma?”
“Neviem… žeby zlá izolácia, nezabezpečený krb a podobne?”
“Áno, to stojí v správach, ale skutočnosť je iná, že áno”, tlačil na ňu a súčasne ju prevŕtaval pohľadom.
“Ty si sa… čože?” Tessa neverila vlastným ušiam. On sa prehrabával minulosťou jej rodiny, minulosťou, ktorú otec tak dokonale skryl, minulosťou, o ktorej neexistovali záznamy. Jej vlastnej minulosti...
“Ako si sa k tomu dostal?”
“Stačí mať dobrých spojencov a nájdem aj miesto, kde je Thomas pochovaný.”
“NIE!”
“Tessa, pokoj. Mňa nezaujíma tvoja minulosť, ani tvoj otec vrah, mňa zaujíma tvoja mágia.”
“Kľudne si ju zober, mne je to jedno, ja ju nechcem”, rozhodila Tessa rukami a snažila sa z nich svoju moc striasť.
“Nie som Arden, nezoberiem ti nič, ani keby som chcel.”
“Ale áno, vieš to, už si to urobil.”
“Nie, Tess. Iba som skrotil tvoju mágiu, nič viac. Rovnako ako temnotu, ktorú v sebe máš. Nevyhnal som ju, nevysal, nezbavil ťa jej, len som jej nedovolil, aby ťa pohltila. Vravel som ti, že je uzamknutá a bude chcieť ísť von. Ty nie si predsa temná, nedovoľ jej to, ty si slnkom. Prosím, sľúb mi, že sa budeš Ardenovi vyhýbať.” Everett mal slzy v očiach. Bál sa o ňu, záležalo mu na nej, čo nechápal. Je to tým, že je to tá najkrajšia žena, akú kedy stretol? Alebo tým, že sa vedľa nej cíti byť potrebným? Alebo dôvodom je jej rovnaká schopnosť ako mal Christian? Tým, že po oboch šiel Arden, tá istá osoba? Nevedel, čo ho k Tesse priťahovalo viac, ale bol si istý, že urobí čokoľvek, aby ju ochránil pred temnotou a jej mocou, silou.
“Nebudem sa mu vyhýbať, neviem, prečo by som mala”, odsekla mu Tessa, otočila sa na podpätku, keď ju Everett zrazu chytil za zápästie, prudko otočil späť a začal ju bozkávať. Prekvapil sám seba, ale bolo to to, po čom tak túžil od chvíle, keď sa mu zrútila v náručí a on pochopil, že je v nej viac, než dovoľuje iným vidieť. Potom ju pustil a odišiel naspäť k stolu. Vzal do ruky pero a začal si niečo písať na papier, do toho si niečo pohmkával. Snažil sa zamestnať a nemyslieť nato, čo práve urobil. Akoby jeho telo na moment nepatrilo jemu a mal pri tom pocit, akoby konečne žil. Tessa urobila krok smerom k nemu, ale on ani nezdvihol hlavu. “Everett?”
“Čo je, Tessa? Mimochodom, bol by som rád, keby si ma oslovovala najďalej pán Devon!” Tessu šokoval. Prečo ju teda pobozkal, keď je zrazu tak chladný, čo to malo znamenať? Triasla sa, nechápala to, nerozumela tomu.
“Everett! Pozri sa na mňa, povedz niečo! Prečo si to urobil a nehovor mi, že bozk sa ti zdal ako dobrý nápad!”
“Prepáč, ale nemám ti čo povedať. Uzamkla si v sebe svoju mágiu po tom, keď pred tebou gróf Vesper zastrelil otca tvojho dieťaťa. Odomkol ju v tebe až Arden, pretože temnota v jeho vnútri priam túžila po tej tvojej. Preto ťa využil ako svoju potravu, pretože si ako jediná tu na škola mala v sebe dostatočné množstvo tej zlej sily, aby sa ňou mohla druhá živiť. To všetko preto, že si so svojou mágiou tak dlho bojovala a potlačovala a zjavne, ak si ju využívala, iba si ubližovala. Prerušila vás Joy a to ťa skoro zabilo. Ver mi, ak ho znovu vyhľadáš, zabije ťa. Temnotu v tebe som pozastavil, ale stále tam je, v mnohým z nás je, ale niektorí sa ju naučíme ovládať, iní sa ňou necháme pohltiť. Arden už nemá na výber, ani ja nie, ty si však stále môžeš vybrať. Nerob rovnakú chybu a ak sa ju napriek tomu rozhodneš urobiť, naučím ťa ju ovládať tak, aby ti neublížila. Komu ublížiš okolo seba, je jedno, hlavne nespáľ seba samú. A teraz už choď, hore je párty, myslím, že sa potrebuješ napiť a navyše som započul niečo o karaoke.” Tessa sa nadýchla k odpovedi, urobila ďalší krok k Everettovmu stolu a on vtedy jediným pohybom odhodil svoju dýku, až naskočila. Nôž sa zabodol do fotografie na stene, Arden… presne medzi oči. Tessa sa zľakla a ustúpila dozadu, napriek tomu však stála ako prikovaná a sledovala Everetta. “Choď už a postaraj sa o to, aby si už nepotrebovala moju pomoc. Aby si sa nestretla… s ním!” Jeho slová pichali ako ihly. Tessa nechápala, prečo je k nej taký chladný ako kryha ľadu plávajúci po mori a potom, v krátky okamih je vzduchom, ktorý ju obklopuje a nech ktorého ona nemôže žiť. Vzduchom, ktorý ju hladí aj zahrieva, ibaže teraz tu zasa bola iba kryha. Stena postavená z ľadu, ktorú nerozpustili ani jej oči, ani jej ohnivé plamene, kryha do nej narazila a potápala sa. Potichu sa otočila a odišla pri zvuku Stutter a slovách jej slohy Mohla si to predstierať, ale prečo musíš byť taká, nepáči sa mi, ako sa okolo mňa správaš… sa jej vrývala pod kožu ako niečo, čoho sa už nezbaví. Ako niečo, čo charakterizovalo ju a jej postoj ku všetkým okolo seba a zároveň tieto slová charakterizovali samotného Everetta, ktorý práve niečo predstieral a bol niekým iným, ako pred desiatimi minútami. Ten zdvihol hlavu ku dverám v momente, keď sa práve zatvárali. “Došľaka.” Vstal, vytiahol dýku z Ardenovej fotografie spolu s ďalšími predmetmi, ktoré ju pretínali, ako nožničky, kružidlo alebo špendlíky a strhol ju zo steny. “Musí zomrieť, teraz viac ako kedykoľvek predtým. Ak ju tým môžem pred temnotou uchrániť… Prepáč, Chris, tebe už nepomôžem, ale ju by som ešte možno mohol zachrániť, dúfam, že nie je už neskoro.” Roztrhol Ardenovu fotku napoly a ešte raz a potom znovu, kým z nej neostali iba konfety poletujúce nad ohňom v krbe miestnosti.
Amelia sa na párty veľmi tešila. Už dlho sa v dome nič zábavné nekonalo a chcela si od všetkých drám jednoducho oddýchnuť a vypnúť. Aj keď jedna myšlienka jej stále neschádzala z mysle.
”Čo mi môže Adam tajiť?” Tá predpoveď ju veľmi prekvapila, no viac než to, dosť vyľakala. Čím dlhšie nad tým premýšľala, tým viac začínala mať o svojom priateľovi pochybnosti. Pýtať sa ho na to nechcela, pretože si stále nahovárala, že to bol len hlúpy omyl. Tak, ako aj jej lístok v koláčiku. Avšak niečo sa jej predsa len nezdalo. Nie, že by sa Adam začal správať podozrivo, to nie. Práveže naopak, všetko bolo perfektné. Až príliš. Zabratá do svojich myšlienok ani nepočula klopanie na dvere, ktoré sa o pár sekúnd zmenilo z jemného ťukania na hlasné búchanie. “Už idééém!”, skríkla Amelia, aby to dotyčný počul a prestal trieskať.
“No hurá!”, zvolal James, keď sa dvere konečne otvorili a vstúpil dnu.
“Vau, páni, braček. Aký si ty fešák… To sa často nevidí, veď ty si sa po mesiaci zasa učesal”, podpichla ho pobavene, lebo jeho upravené hniezdo ju prekvapilo asi najviac. Mal na sebe bielu košeľu a čierne menčestrové nohavice.
“Haha, ďakujem. Pri tvojich slovách by si človek myslel, že mi z nich permanentne trčí slama, alebo čo,” usmial sa na sestru a zvalil sa na posteľ. “Ale ako pozerám, tebe to bude asi ešte chvíľu trvať”. Amelia mala dlhé vlasy len provizórne zopnuté v gumičke tak, aby jej nezavadzali a ani make-up si ešte nestihla spraviť. Jediné, čo už mala nachystané, boli krátke ružové šaty, ktoré pekne zvýrazňovali jej postavu. Sadla si pred zrkadlo, vzala do ruky čiernu linku a jemným ťahom ňou prešla po viečku, naniesla svetlé tiene a mihalnice si zvýraznila špirálou. “Mimochodom, kde máš Adama? Myslel som, že vás tu nájdem oboch…”, spýtal sa James, kým sa líčila.
“Mal by byť už v záhrade, Josh potreboval s niečím pomôct”, odvetila a pery si pretrela jahodovým rúžom. Brat si nad jej odpoveďou len odfrkol.
“Typické, ten nič nevie zorganizovať sám. A vraj jeho párty…”
“V poslednej dobe si na neho obzvlášť protivný. Kam zmizli všetky tie vaše super spomienky a zážitky, ktoré si mi zvykol rozprávať?”, začudovala sa Amelia a zmätene na neho pozrela. James len mávol rukou. “Nevrav mi, že naňho žiarliš, braček”, dodala so smiechom, zatiaľ čo sa postavila a v zrkadle ešte raz skontrolovala svoj look. James ju objal okolo pása a ťahal von z izby. “Neboj sa, po tom všetkom, čo sme prežili si som istá, že Maddieine srdce patrí iba tebe”, uistila ho a vyšli z izby.
“To si píš, sestrička”, odvetil sebavedome a spoločne sa zasmiali. Záhrada bola ešte pomerne prázdna, len vzadu za domom pod veľkým košatým dubom zbadala na lavičke zamyslene sedieť Maddison s pohárikom v ruke.
“No toto… ty si začala bezo mňa?”, vyrušila ju z úvah a vyvalila na ňu svoje veľké hnedé oči.
“Huh? Prepáč, potrebovala som si jeden dať, na posilnenie... Ale aby si náhodou necítila ukrátená…” Maddie vzala so smiechom do ruky tú istú fľašu a naliala z nej aj svojej priateľke. “...tu máš”, podala jej ho a sledovala, ako si k nemu Amelia privoňala.
“Fuj! Čo to je?”, spýtala sa znechutene, keď z neho trošičku ochutnala.
“Gin”, odpovedala Maddie pokojne a hneď nato k nej pristúpil James.
“Dúfam, že dnes nemáš v pláne opiť moju sestru”, pozrel na ňu trochu pohoršene, chytil ju okolo pása a potiahol trochu ďalej od stola. “Mimochodom, vyzeráš krásne”, dodal s úsmevom a na líce jej vtisol bozk.
“Ďakujem. Aj ty”, so slabým rumencom mu pozrela do očí a tiež sa usmiala.
“Nerozmyslela si si to?”
“Nie a ty?” James s povzdychom pokrútil hlavou, v tomto sa asi nezhodnú. Maddie bolo ľúto, že nedostala podporu práve od toho človeka, od ktorého ju najviac potrebovala. On bol naopak sklamaný z jej zámerov a zmýšľania. Posadil sa do kruhu lavičiek k ostatným a sledoval, ako sa záhrada pomaly zapĺňa. “Výborne, už prišiel aj náš netradičný párik. A brata máš kde?“, poznamenala Maddie, keď sa spoza rohu domu vynorila Leila s Johnnym.
„Ten je asi s vojakmi, ja neviem. Volal ho snáď niekto?“, poobzerala sa okolo seba, ale všetci boli ticho. „No, myslela som si.“
„Môžeš ho ísť zavolať?“ obrátila sa na ňu opäť Maddison.
„Som snáď nejaký poštový holub, alebo čo?“, vrátila jej otázku na prekvapenie prítomných Leila. „Aj tak tu nevidím všetkých.“
„Idem pre Perciho,“ povedal Johnny a už sa obracal, načo ho Leila zadržala.
„Nie, nie... ja si pre neho zaletím,“ odpovedala mu s úsmevom. „Aby mala Maddie dušu na mieste,“ pozrela sa do jej nahnevanej tváre, v ktorej sa odrážala nervozita aj strach. Navyše, keby teraz niekde stretla Ardena, vedela by sa ubrániť na rozdiel od Johnnyho. Maddie zatiaľ pristúpila k ostatným spolužiakom a rozhliadla sa okolo.
“Ešte tu nie sú všetci… kto chýba?” Prebehla všetkých pohľadom a napokon vyhlásila. “Kde je Joy s Ardenom?” Okrem modrookej dievčiny, jej priateľa a Leily, ktorá zháňala svojho brata, tu boli už všetci. No a okrem Victora a Aurory, samozrejme.
...
“Pôjdem po nich”, ponúkla sa Amelia, ktorá ešte stále bola pri bare a vykročila späť do domu, smerom k ich spálni, ktorá susedila s Adamovou. Nervózne prestupovala z nohy na nohu, no nikto jej neotváral. Zaklopala ešte raz, o trochu hlasnejšie. “Kde len môžu byť?“, pomyslela si prekvapene a po treťom neúspešnom pokuse sa vybrala smerom k svojej izbe, aby si zobrala bundu, keď sa večer ochladí. Už vchádzala dnu, keď si všimla dvere do Joyinej starej izby. Nedávala veľkú nádej tomu, že ju tam nájde, no za pokus to stálo. Zaklopala, chvíľu počkala a už sa chcela otočiť, keď sa dvere pomaly otvorili a za nimi naozaj stála jej kamarátka.
“Amelia? Čo tu robíš? Nemala by si sa zabávať vzadu v záhrade?“ Tmavovláska si ju premerala pohľadom, Joy vyzerala, akoby sa práve prebudila. Jej oči boli ešte trochu opuchnuté a červené od plaču, navyše, ten smútok a prázdnotu, ktorá sa v nich odrážala, by si nevšimol len slepý.
“Joy, si v poriadku?“, opýtala sa jej Amelia opatrne, vystrela k nej ruky a pevne priateľku objala.
“Ja… ja… vlastne ani neviem. Všetko sa rúca a mám pocit, že sama sa rozpadnem aspoň na milión kúskov“, zašepkala jej do pleca. Amelia ju po tých slovách stisla ešte silnejšie. Nechcela ju vidieť takto, v takomto stave. Chcela späť Joy, ktorú poznala - láskavú a šťastnú.
“Joy… čo sa stalo?“, opýtala sa jej po tom, ako zatvorili dvere a obe sa posadili na posteľ. Joy si žmolila lem na už aj tak dosť pokrčenej sukni a mykla plecami.
“My… s Ardenom sme sa rozišli… teda... on so mnou, aby som bola presná“, dodala po chvíli. Amelia ostala na moment ticho, bola prekvapená. Vyzerali spolu tak šťastne...
“Čože? Prečo?“ Joy len bezradne pokrútila hlavou.
“Je to komplikované, keby som ti to mohla vysvetliť, ale... Teraz na to nechcem znova myslieť, prepáč, ja… stále sa z toho spamätávam, je to len pár dní. Jednoducho... temnota bola silnejšia ako on.” Amelia pokrútila hlavou. Hoci nerozumela jej posledným slovám, Joy si to nezaslúžila. Tak veľmi predsa Ardena ľúbila a stále ľúbi. Chytila ju za ruku a stisla jej ju, na čo Joy zdvihla zrak a na tvári sa jej zjavil náznak úsmevu.
“Ďakujem,“ zašepkala takmer nečujne. Niekoľko minút len v tichosti sedeli, chcela tam byť pre ňu. Neskôr sa Amelia ozvala.
“Mala by si prísť k nám, aspoň na chvíľu. Zmeníš prostredie, myšlienky... Nechcem, aby si tu bola sama a trápila sa.” Joy však vyzerala, akoby ju nepočula, stále len pred seba meravo hľadela. Potom však len znova pokrčila plecami a zatvárila sa neisto.
“Ja neviem… nezdá sa mi to ako najlepší nápad, fakt sa na to necítim. Si naozaj milá a tvoj záujem si vážim, ale radšej si pôjdem ľahnúť.“
“No tak, kvôli mne, aspoň na chvíľu”, nedala sa odradiť Amelia. “A ak ti už budeme všetci liezť na nervy, tak nás jednoducho zmrazíš v čase a bude pokoj”, dodala šibalsky, načo sa Joy zasmiala a ona bola rada, že aspoň na moment v jej tvári zbadala tú šťastnú a večne vysmiatu dievčinu.
“Fajn, tak poďme,“ rozhodne prikývla a vstala. Amelia urobila to isté a chytila ju za ruku, aby ju ešte na moment zastavila.
“Joy”, povedala jemne a očami si ju premerala. Vtedy si to všimla aj ona.
“Ou, jasné. Takto tam zrejme nechcem ísť, však? Daj mi minútku… no možno päť”, skonštatovala a obe sa zasmiali. Joy podišla k šatníku, odkiaľ si vybrala šaty s modrým, rifľovým vrškom, s výstrihom, ktorý spadal z pliec a bielou, ľahkou sukňou nad kolená, tá bola olemovaná krajkou a spýtavo pozrela na Ameliu, ktorá prikývla. “Super. Osprchuj sa, ja si zatiaľ skočím do mojej izby po sveter a potom sa vrátim, dobre?” Joy po kamarátkinom odchode a milých slovách zamierila do kúpeľne. Amelia mala pravdu. Síce prežívala ťažké obdobie, musí sa vzchopiť a neutápať sa v žiali, hoci ju srdce nesmierne bolelo. Navyše, všetka tá negatívna energia škodí dieťatku. S nežným úsmevom si pohladila bruško a vošla do vane. Po sprche si prečesala vlasy, ktoré si nechala vo voľných vlnách padať na plecia, na dlhé mihalnice si naniesla trochu maskary a pery si pretrela malinových leskom, aby aspoň trochu prekryla svoj strhaný výraz. Keď jej Falathar odmietol povedať riešenie, ako Ardena zbaviť temnoty, sa doslova a do písmena zosypala. Ani nevedela, ako sa dostala do izby, cítila len zlosť, frustráciu a beznádej. V spálni sa len dovliekla k posteli a tam plakala, kým od vyčerpania nezaspala a prebudila sa až na Ameliino naliehavé klopanie… Nakoniec sa obliekla a prešla do spálne, kde ju s úsmevom čakala Amelia, ktorá v ruke držala tmavý vlnený svetrík.
“Môže byť?”, zatočila sa pred ňou Joy a pousmiala sa.
“Je to oveľa lepšie, áno”, odvetila jej kamarátka, vrúcne ju objala, obula si remienkové sandálky a spoločne sa vybrali von do záhrady, dozadu za dom, kde sa už čakalo len ne.
...
“Konečne”, vyhlásila Maddie, keď prišli Amelia s Joy. “A Arden?”, prižmúrila oko a hodila na modroočku nechápavý pohľad.
“Nepríde”, odvetila jednoducho a chcela si sadnúť, no Maddison ju zadržala.
“Prečo?”
“Bože, koľkokrát to budem musieť ešte opakovať?”, pomyslela si Joy ubolene. “Lebo… sme sa rozišli.”
“Prepáč, ale to nie je dôvod nato, aby si nevypočul, čo chcem povedať. Aj on to musí vedieť.” Kým sa stihla jej kamarátka nadýchnuť, do záhrady práve vkročila Leila so svojím bratom.
„S Ardenom sme mali dnes poobedia do činenia a chceme vám oznámiť, aby ste s ním už nerátali. Možno som vám to mala povedať už skôr, ale z Ardena nič dobrého nebude...“ vyhlásila, zatiaľ čo sa Joy vymanila z Maddienho zovretia a pridala sa k ostatným na lavičku.
„Ako to myslíš?“ spýtala sa Amelia.
„Cítim z neho niečo zlé... no nie vždy to tak bolo. Niekedy to bolo silnejšie, inokedy slabšie...“ Potichu sa posadila k Olivien, ktorá sedela na kraji a Percival sa postavil vedľa nej, aj keď na jeho tvári a zvraštenom čele bolo vidieť, že sa hnevá. Čas chcel stráviť zmysluplnejšie ako na nejakej párty a čakať na nejaké inštrukcie od neskúsenej čarodejnice.
„A to nám akože hovoríš až teraz?“, oborila sa na ňu Maddie.
„Keď ja som nechcela... nechcela kvôli Joy...“
„Leila má pravdu,“ so zlomeným hlasom prehovorila Joy. „Nemôžete jej to vytýkať. Chcela dobre… robila to len kvôli mne, čiže je to moja chyba a ona skvelá priateľka”, letmo pozrela na bielovlásku, ktorá sa na ňu smutne pousmiala. “Arden nepríde, pretože už nie je viac na našej strane, čiže s ním nemôžeme počítať. Ovláda ho totiž nejaká temná sila, rovnako ako Victora a pravdepodobne aj Auroru. Hovorí sa mi to veľmi ťažko, ale je to tak. Ja… verila som a dúfala, že to prekoná, že naša láska ju porazí, ale… nedokázal sa ubrániť”, dodala Joy a znova cítila slzy, čo sa jej nahrnuli do očí. “On však zato nemôže, je celkom ovládaný.”
“No super, toto je v riti…. vážne”, skonštatovala Maddie a pokrútila hlavou. “Takže pokiaľ sme tu všetci, potrebujem od vás, aby sme sa navzájom všetci pochytali za ruky. Pokiaľ máme riešiť niečo tajne, tak naozaj tak, aby to tí bastardi nepočuli.” Postavila sa a o malú chvíľu stáli v jednom kruhu v pevnom zovretí ich dlaní. Maddison zatvorila oči a naplno sa sústredila. Ostatní urobili to isté, až kým im o malú chvíľu nepovedala, aby ich otvorili. Všetko bolo tak ako predtým, stáli v záhrade, ale predsa bolo niečo iné. Cítili sa ľahkí ako pierko. “Ilúzia. Nikto okrem nás tu prítomných túto debatu nemôže počuť. Takže kde sme skončili?”, opýtala sa, keď si všetci znovu sadli.
“Pri tom, že už aj Arden je ovládaný. Tým sa pre nás stáva rovnakou hrozbou, keďže ho tá temná sila dostala.”
“To ale môže znamenať, že sa nám to svinstvo vlezie do hlavy všetkým”, povedal Logan, načo sa ozvalo súhlasné mrmlanie.
“Nie, to si nemyslím”, odvetila Joy. “Myslím, že nás potrebujú na niečo iné… Arden dnes spomínal, že má akýsi cieľ, za ktorým si ide. Myslím, že to súvisí s tou temnotou, ide mu len o moc, rovnako ako Victorovi.”
“Súhlasím, idem mu fakt len o to, aby bol čo najsilnejší”, ozval sa Johnny a porozprával im o jeho dnešnom incidente s Ardenom...
“Preto s tým treba niečo urobiť. Temná nie je jediná hrozba, ktorá tu na nás číha! Žijeme v dome s obludami. Každý z týchto takzvaných autorít nás len ohrozuje! A vieme, že Victor s Aurorou sú dokonca schopní aj vraždy… bez jedinej výčitky svedomia! Arden si tu zasa pobehuje a berie nám schopnosti, ako sa mu len zapáči a hodí.”
“Čože? Akej vraždy?”, opýtala sa zdesene Olivien.
“Victor nemilosrdne zabil Jamesa jedným zo svojich úžasných sér…”
“Čo?” zasmial sa Josh a pozrel na svojho kamaráta sediaceho vedľa neho. “Veď Jameson je v pohode.”
“Teraz už áno, pretože sme sa s Joy a Ameliou vracali v čase, aby sme mu v tom zabránili. A okrem toho, James nebol jediný, ktorého sa pokúšal zabiť. Včera večer sa ma snažil odvliecť do labáku a skúšať na mne ďalšie svoje špeciality. Len tak - tak sa mi podarilo ujsť, no stále to nie je všetko. V noci som sa ocitla v nejakom z jeho laboratórií, kde mi chladnokrvne podrezal hrdlo. Keby ste videli jeho výraz, ako sa pri tom tešil…”, na chvíľu sa odmlčala aby sa trochu upokojila. Bolesť, ktorá ju v tú noc sprevádzala bola tak neznesiteľná, že ju dokonca cítila aj pri spomienke na ten incident.
“Maddie… to bol len sen…”, prerušil ju James a v očiach mu bolo vidieť pochybnosti.
“Sen, nesen... tá bolesť bola skutočná. V nejakej alternatívnej realite alebo čo ja viem, kde sa to určite stalo… Ďalej je tu Aurora, ktorú počas nášho cestovania v čase videla Amelia. Bola svedkom, ako v knižnici zavraždila nejakého muža. Na pohľad dokonca vyzerali ako priatelia...”
“A čo nám chceš týmto všetkým povedať?”, spýtal sa Terrence a snažil sa spracovať informácie, ktoré si práve vypočul.
“Tým chcem povedať, že miesto toho, aby nás chránili a učili, držia nás tu ako v klietke a je len otázkou času, kedy niekto z nás príde o život. Mám pocit, že sme iba súčasťou nejakého experimentu… a vy piati to musíte vedieť najlepšie”, dodala a pozrela na Josha, Johnnyho, Terrenca, Sebastiana a Lindu. “Možno ste získali superschopnosti, ale mnohí pred vami pri pokusoch vytvoriť toto sérum, umreli. Dokonca aj jedna z vás v tom väzení padla. Victor je netvor. Kŕmi nás rôznymi báchorkami o tom, ako je všetko pre naše dobro, berie nám krv, moč a neviem čo všetko a potom na nás experimentuje, takže riešenie je jasné. Treba ho zlikvidovať, raz a navždy…”, napäto vydýchla a čakala na reakcie ostatných.
“Počkajte, takže okrem toho, že tu čakáme na Temnú čarodejnicu, ktorá sa objavila na bojisku, máme teraz do činenia s troma pedagógmi, ktorí sú ovládaní temnou silou, o ktorej nič nevieme? Takže tí, čo nás mali chrániť a učiť, sú vlastne tí zlí?“, zhrnul informácie Percival. “Tak už chápem, prečo otec trval na obnovení našich bojových tréningov. Viktor je človek, tak by som povedal, že nás elfov sa to netýka, ale keďže je v ňom temnota, proti ktorej sme prišli bojovať, môžete s nami rátať. Len mi povedzte, čo ste zistili... Akými schopnosťami Viktor a Aurora disponujú? O Ardenovi vieme, načo si máme dávať pozor a že je to zlodej schopností.“
“Keďže je Victor človek, okrem svojich debilných striekačiek dokáže tak veľký prd”, odfrkol si Failo.
“Asi tak… a Aurora je mocná čarodejnica, ona bude ťažký oriešok”, dodala Octavia.
“Myslíte, že ich ovláda tá istá sila, ktorou disponuje Temná?”, ozval sa Josh.
“Podľa mňa je to dosť možné. O to väčší dôvod neotáľať…”, odvetila Samira súhlasne.
“Rozmýšľali ste nad tým, koho schopnosť by sa Ardenovi pri našom vzájomnom súboji asi mohla hodiť?“, zamyslel sa Failo.
“Určite bude využívať všetko podľa situácie, ale myslím, že skôr tie útočné… Tessin oheň, vašu telekinézu”, pozrela Amelia na Octaviu s Loganom. “A pravdepodobne aj Joyin čas alebo Maddisonine čítanie myšlienok, preto si dávajte pozor, na čo myslíte, hlavne v jeho prítomnosti. No nevieme, na koho sa kontrétne zameria, to môžeme fakt len hádať.”
“My vám ale v boji asi veľmi nepomôžeme,“ povedala smutne Leila. “Johnny nemá aktívne schopnosti a ja viem vytvoriť len svoj ochranný štít.”
„A prečo nepoužiješ svoje aktívne schopnosti?“, spýtala sa Linda, ktorá na vyučovaní bola svedkom, čo všetko táto elfka dokáže.
„Lebo nemôžem... nemôžem nikomu ublížiť. A neviem, či by som to dokázala, hoci aj rámci obrany”, odvetila potichu Leila.
“Možno by len stačilo využiť moment prekvapenia. Nikto z nich predsa netuší, že niečo chystáme… a aj keď je Victor možno ovládaný temnotou, stále je to človek. Bez tých svojich sér bude nahratý...”, uvažoval Adam.
“Ten cap bude ten najmenší problém, ale čo Aurora, alebo Arden? Tí majú schopnosti a…”
“Nie…”, hlesla Joy, no nikto ju nepočúval. “Nie!”, zvolala už hlasnejšie, vyskočila zo stoličky a tým prerušila Maddie.
“Čo nie?”
“Ardenovi nesmiete ublížiť! Ako som predtým povedala, on zato nemôže. Stále hľadám spôsob, ako mu pomôcť a nedovolím, aby sa ho niekto čo i len dotkol!”
“Joy, všetci vieme, že ho miluješ, teda… nechápeme prečo, ale to je jedno... ”, povedal Failo, ale Joy mu hneď skočila do reči.
“Pretože on ma zachránil! Pretože za to, aký je, môžem aj ja! V tú noc, čo som ťa skoro zabila, som bola sama posadnutá temnotou. A Arden, hoci ju sám v sebe už dlho nosí ako ťažké bremeno, ju odo mňa prebral. Hoci dobre vedel, čo tým riskuje… A áno, aj vďaka tomu sa jej poddal. Takže či to chápete, alebo nie, mne za to stojí a budem za neho bojovať!”
“Oukej, oukej…”, prikývol Failo a zdvihol ruky. “Ale… to je všetko pekné, ale my tu riešime súčasnú situáciu. Ak by predstavoval reálnu hrozbu, čo sa už aj stalo, nehnevaj sa, no neváhal by som ani sekundu. A myslím, že nikto z nás.”
“Ty to však berieš osobne! Keby bolo na tebe, zlikvidoval by si ho aj hneď teraz, nemám pravdu?!”, otočila sa Joy celá červená od zlosti k Failovi, ktorý sa zatváril urazene.
“Nie, nemáš, modroočka! Hoci si o mne myslíš len najhoršie, ja nie som vrah, konal by som len v sebaobrane! Takže tu nie som ten, čo to berie osobne, ale si to naopak ty! Práve si počula, ako ohrozoval fidlikanta, na vyučovaní sa tiež správal ako retard, tam ohrozil Leilu, k tebe sa tak isto správa ako k handre, ale áno! Obhajuj si pána Dokonalého, ktorému totálne ruplo v bedni!”, dodal nahnevane.
“On… zato… nemôže!”, skríkla, no sama dobre vedela, že Failo má pravdu, museli by sa brániť. No predstava toho, že by Ardenovi niekto ublížil, bola pre ňu nepredstaviteľná.
“Upokojte sa, teraz riešime dôležitejšie veci ako vaše vzťahové problémy!”, uzemnila ich Maddie. “Prioritou je aj tak Victor a Aurora. Ardena zatiaľ necháme tak, no aj tak si na neho dávajte pozor. A prepáč Joy, no keď bude z jeho strany číhať nebezpečenstvo, myslím, že uznáš aj sama, že sa musíme brániť.”
“Áno, toho som si vedomá”, povedala Joy. “Len… vás chcem poprosiť, pokúste sa ho nezabiť”, dodala so stisnutými perami a znova klesla na stoličku. Failo z nej nespúšťal zamračený pohľad a nepatrne pokrútil hlavou. Do toho sa ozvala Amelia.
“Súhlasím s Maddie. Naozaj musíme niečo urobiť. Sú pre nás nebezpeční, to všetci dobre viete. Ich správanie prekračuje všetky medze. Zomierajú ľudia a ak nič neurobíme, zomrieme aj my! Nemôžeme donekonečna len čakať a počúvať ich nezmyslené príkazy!” Vtom ju však prerušil Adam a uprel na ňu svoje modré oči.
“Amy? To myslíš vážne? Podľa mňa je to nebezpečnejšie, ako držať jazyk za zubami. Je nás síce viac, ale oproti nim sme nič, neskúsení. Taká Aurora by nás zmietla mávnutím ruky…”
“No, prosím. Som rád, že aspoň niekto sa pridá na moju stranu”, zatiahol James, ktorý doteraz neprehovoril ešte ani jedno slovo. Iba stál s prekríženými rukami a prizeral sa prebiehajúcej debate. Amelia pozrela na brata, potom na Adama.
“Nechcem znova skončiť na Victorovom pokusnom stole. Tentokrát by to nemuselo skončiť len vymazanými spomienkami. A ty, James...” zvraštila čelo a venovala mu zamračený pohľad. “Prečo si taká padavka? Maddison má pravdu. Veď ten idiot ťa zabil… A nie že skoro, naozaj ťa zabil!”
“Áno. A preto sa teraz necháme zabiť všetci…”, povzdychol si a nesúhlasne pokrútil hlavou. “Trest ho raz doženie aj bez našej pomoci. Karma je zdarma. Ako povedal Adam, je to nebezpečné a do násilia sa ja angažovať rozhodne nemienim.”
“Jameson, ty si riadna puklica”, zasmial sa Josh a pozrel na svojho kamaráta.
“A ty si debil…”, utrúsil James.
“No tak neviem ako ty… teda viem… ale ja som s nimi. Veď kto by už len týmto dvom tváričkám odolal”, vyhlásil pobavene a jedným očkom pozrel na Maddie a Ameliu. “Navyše s našimi úžasnými schopnosťami ich sundáme raz dva. A potom si spravíme takú veľkú párty, oveľa väčšiu ako dnes, že sa z toho nespamätá ani sama Temná… Možno sa k nám dokonca aj pridá!”, dodal a spoločne s Loganom sa začali nekontrolovateľne smiať, zatiaľ čo zvyšok osadenstva na nich len šokovane pozeralo.
“Počúvaš sa vôbec, čo to tu trepeš? Je vidieť, že si s nami nebol na bojisku, keď sme proti nej bojovali naposledy…”
“Dosť, vy dvaja. Nie je čas na hádky, vážení…”, prerušila ich Amelia. James si ju však nevšímal a ďalej pokračoval vo svojom rozprávaní.
“Čudujem sa, že si sa nepridal k nám s Adamom. Pokiaľ viem, naposledy bol Victor v tvojich očiach dokonalý boh, darca tvojich úžasných schopností. Bol si schopný prižmúriť oči nad všetkými jeho činmi, nad tým, ako ťa väznil…”
“Tak po tom, čo som tu počul, o vraždách, že aj práve ty si bol jednou z obetí, som zmenil názor… To, čo Victor robí, je choré. Je pravda, že bez neho by som nemal svoje schopnosti, ale tiež som mohol byť jeden z tých nepodarených pokusov… Nechcem, aby ešte niekto zažil to, čo sme si my vytrpeli tam dole”, povedal už s vážnou tvárou, načo Linda a Terrence súhlasne prikývli.
“Takže, bolo by fajn to už nejako konečne uzavrieť.” Maddie sa opäť postavila do stredu imaginárneho kruhu a rozhliadla sa po prítomných. “Budem rada, ak nad tým všetci popremýšľate. V nedeľu by sme sa mohli stretnúť znovu a prebrať možnosti, ako budeme postupovať ďalej. Bolo by fajn, keby ste si priniesli nápady a návrhy. Budeme študovať knihy a naplno trénovať schopnosti”, dodala a potom pozrela na Jamesa. “A dúfam, že niektorí ešte zmenia názor…” James na ňu vážne pozrel, ale nepovedal ani slovo, načo Maddie sklamane pokračovala ďalej. “A teraz sa zabavíme, trochu zresetujeme predtým, ako sa pustíme do príprav.”
“Oúúúú, no konečne! Ideme žúrovať!”, zvolal Josh, keď ich znova vrátila späť do reality a spoločne s Loganom nedočkavo prebehol k provizórnemu baru.
