Ahojte, kočky! Osravedlňujeme sa, že nám to trvalo dlhšie, no reálny život niekedy jednoducho nepustí. Ale... sme tu opäť s novou a predposlednou kapitolou našej Čarovnej krajiny :) Nastal boj, Temná povstala... čo čaká naše hrdinky? Poďte s nami pozrieť. Textu je opäť pomerne veľa, takže, za prípadné nedokonalosti a preklepy sa vopred ospravedlňujeme, snažili sme sa všetky príspevky zoradiť čo najlepšie :) Tak už vás nedzržiavame a prajeme príjemné a napínavé čítanie :)
Tessa odložila mikrofón a rozbehla sa k miestu, kde sa jej zdalo, že by mohol stáť Everett. Nebola si ani istá, či chce, aby tam bol, alebo by bola radšej, keby nie, až kým k dubu nedošla. Cítila, že tam niekto pred chvíľou stál, ale nikoho už nevidela. Zdalo sa jej, že cíti Everettovu vôňu a potom si uvedomila, že si inštinktívne pritiahla koženkovú bundu bližšie k telu, tá patrila jemu. Tessa pocítila zvláštne nutkanie a elektrizujúci impulz. Uvedomila si, ako veľmi je unavená, triasla sa od zimy, preto si tú bundu pritiahla. Jej oči boli tak ospalé, že videla muža, ktorý ju pozoruje, jej myseľ bola poblúznená a ona v nej spriadala plány a túžby, vedome snívala. Otočila sa a pomaly sa pobrala naspäť do domu. Vliekla sa hore schodmi a hlavou jej vírilo milión myšlienok. Snažila sa im nevenovať pozornosť, rovnako ako skutočnosti, že nemôže prestať myslieť na Everetta, ničil ju. Tessu ničila predstava, že jej pomohol a stále poriadne nechápala s čím. Ničila ju myšlienka, že ju pobozkal a následne sa tváril, že sa nikdy nič nestalo. Neznášala, keď jej v ušiach zneli jeho rozdielne hlasy a role. Bol jej mentor a Tessa ho nenávidela. Mal o ňu strach a zachránil ju, hovoril s ňou milo a otvorene. Prosil ju a následne to bol chladný a bezcitný muž, ktorý sa len vedel hrať so zbraňou a s ňou. Prišla na to… On sa hral s ňou, nie ona s ním a Tessa to dovolila, ona sa podvolila. Bála sa, že už sa na ňu nikdy tak láskyplne nepozrie, že ju neobjíme, nepohladí, nepobozká. Že nezačuje jeho nežný a hebký hlas, že už k nej bude len protivný. Posledné schody k svojej izbe takmer vybehla a utekala do spálne, akoby ju niekto prenasledoval. Zavrela za sebou dvere a v slzách sa zosunula na podlahu. Neznášala sa za to, neznášala jeho. Jej pohľad sa zameral na knihu ležiacu a svietiacu na podlahe. Pomaly sa došuchtala k posteli a zdvihla ju. Odrazu sa jej do žíl vlial nový život. Rýchlo sa postavila, pozbierala aj ostatné knihy na nočnom stolíku, odbehla k stolu, pozatvárala a poprehadzovala ďalšie zväzky, ktoré Tesse pomáhali s postavením rodovej línie. Musí si v tom urobiť väčší prehľad a všetko, načo prišla a čo sa domnievala, že je skutočné, ukázať Joy. Tak veľmi sa tešila. Potom jej ruka siahla po knihe v temnej koži, z ktorej jej prichádzalo pomaly až zle. Tessa odložila hŕbu kníh, ktorý pre ňu znamenal rodinu. Verila, že skutočnú, celý život hľadala nehu, lásku, porozumenie, no dostávala iba odmietanie, bolesť a rozkazy. Odložila ich opatrne a sen o rodine, ktorá by ju mohla milovať a naučiť skutočnému životu, začal pomaly upadať do podvedomia jej mysle. Áno, Tessa mala muža, ktorému dala všetko. Svoje srdce, dušu, dieťa, ale tiež mala bolesť v srdci, spôsobenou odchodom rovnakého muža z jej života. Násilným odchodom, za ktorý mohol jej otec. Odchodom jej dcéry, ktorá, snáď, žila šťastný a spokojný život, tak ako kedysi sama jej mama, než jej všetko šťastie vzali a pochovali s telom jej matky.
Keby to vtedy čo len tušila… mohlo by byť niečo inak?
Mohla by byť ona sama iná?
Prestalo ju to zaujímať, zahnala spomienky preč. Nechcela ich mať, pochovala ich v sebe. Pocit bezmocnosti, sklamania, strachu a bolesti. Smrť Toma z nej urobila niekoho iného, niekoho, o kom vedela, že by ho Tom ani nepozdravil. Rovnako ako vtedy ona, urobila zo seba len nástroj otcových snov a prianí, spurné dievčatko bez kúska citu, aby sa mu postavila. Urobila zo seba niečo, čo v hĺbke svojho srdca a z celej boľavej duše nenávidela.
Stála nad knihou a podlomili sa jej kolená. Sadla si a pritiahla si ju k sebe bližšie. Zahľadela sa na stránky a text ukrytý v knihe. Dal jej ju Everett na hodine, mala z nej vypracovať seminárnu prácu alebo si niečo prečítať, alebo… Čo to vlastne mala urobiť, už ani nevedela, nespomínala si. Tessa totiž neznášala učenie a ešte viac príkazy. Zhlboka sa nadýchla a v knihe prelistovala pár strán. Popreskakovala latinské názvy a slová, ktoré sa v kapitole ukrývali a ona im nerozumela. Pred očami sa jej mihali spomienky, predstavy a v jej srdci horela túžba. Nebola to túžba po mužovi, po Everettovi, bola to túžba, ktorú nepochopila a nepoznala, túžba po učení. S knihou v ruke vstala, už sa netriasla, nebola jej zima alebo nevoľno. Pevným krokom sa vydala k dverám, vlastne, dúfala, že je pevný. Pitiu sa síce snažila vyhýbať a mala v sebe liek na upokojenie od Drully, no na alkohol v jej tele, hoci ho bolo málo, nepôsobil. Zastavila sa, usmiala, vyzula si topánky a znova sa zhlboka nadýchla. Pokúsila si utriediť myšlienky, čo sa jej nakoniec aj podarilo. Spravila to totiž jediným spôsobom, ktorý naozaj poznala. Nenávisťou. Spomenula si, ako veľmi nenávidí svojho otca a chce mu byť len na príťaž, ako veľmi milovala Toma a nenávidí ho, pretože ju tu nechal, pretože sa nechal zastreliť s úplným pokojom. Ani sa nebránil, nebránil seba, ani ju, ani ich ešte nenarodenú dcéru. Myslela nato, ako veľmi neznáša toto miesto, ktoré ju ničí a vysáva z nej zbytok jej života. Spomenula si na Ardena, ktorý ju využil a skoro zabil, áno, bolo jej to jedno, ale môže mu poďakovať za to, že z nej nevysal celú jej moc a silu? Že ju nechal žiť? Pokus o vraždu, jej srdce krvácalo. Pokus a pritom dosť úbohý, za čo vlastne mohla Joy. Prišla skôr, než Arden zvládol Tessu zbaviť temnoty, ktorú jej pomocou svojej schopnosti bral, rovnako ako životnú energiu, čím by ju zabil. Tessa sa otočila na päte a pozrela späť na kôpku svetlých kníh, ktorým vládla biela koža so zlatými odleskami písmen. Nie… Joy nenávidieť nemôže, tá by jej naopak mohla pomôcť prekonať bolesť, ktorú si v sebe nesie. Zvlášť preto, lebo obe sú stratené v rodokmeni rovnakej rodiny, aj keď, nejaké nezrovnalosti tam Tessa našla. Navyše, Joy jej odpustila. Odpustila jej temnotu vo vnútri jej tela, duše i srdca, tiež sex s Ardenom. Je to svätica, zdá sa byť, nebyť jej tajomstva. Tessa mala pocit, akoby kniha v jej náručí začala pulzovať a vtedy si spomenula, že mala v pláne vyraziť za Everettom. Medzi jej búrlivou nenávisťou sa zrazu roztancovala svetielko výstrahy. Everett. Neznášala ho. Uvedomila si to, to on jej spôsobil všetku tú bolesť potom, čo ju Arden nezvládol zabiť. On v nej prebudil spomienky, živé, pochované hlboko v srdci, Spomienky na skutočnú lásku, obete, život a túžbu. Nie, ona nevyhľadá Everetta, vyhľadá majstra Devona, svojho mentora. Nie muža, ktorý ju, len ťažko povedať prečo a čím, priťahoval. Vyhľadá muža, ktorý jej zadáva úlohy a je k nej tvrdý. Nebude hľadať muža, ktorý ju pobozkal a žiadal ju, prosil, ale chlapa, ktorý ju prebodával pohľadom, pretože si nebol istý, čo si má o jej schopnosti myslieť, čo si má myslieť o samotnej jej nositeľke.
Tessa si vyzliekla Everettovu bundu, vzala ju do náručia, rovnako ako knihu a konečne vyšla z izby.
“Oli, ja už idem do postele!”, snažila sa Nika prekričať hlasnú hudbu po tanci s Joshom, ktorý si zasa odhopkal bohvie kde.
“Čožéééé?”, zavolala jej blonďavá kamarátka späť, ale ani na ňu nepozrela. Užívala si tanec a párty a očividne ešte nevyzerala, žeby mala dosť, práve naopak. Nika mala niekedy pocit, že Oli je ako duracell, má nevyčerpateľný zdroj energie.
“Že idem už spať, ty sa bav!”, hulákala, až ju boleli hlasivky a usmiala sa.
“Jasné, ja ešte chvíľu ostanem, toto je rovnako skvelá zábava, ako bola na narodeninovej oslave, júúúúú!”, zvýskla Oli a urobila dokonalú otočku.
“Tak dobrú noc!”, zasmiala sa Nika a otočila sa na odchod.
“Čááááááu!”, počula sa za sebou kamošku. Nebola naozaj unavená, no ešte mala nejaké plány. V izbe sa rýchlo osprchovala a prezliekla do pyžama, so svietením lampy sa ani neobťažovala. Na drevený nočný stolík položila pohár s čistou vodou a lyžičkou, ktorý si napustila v kúpeľni. Potom si zapálila aromatickú sviečku, ktorej vanilková vôňa o chvíľu zaplnila celú izbu. Sadla si na posteľ, ale predtým ešte zo šuflíka vytiahla svoj denník s ružovým obalom a fialovými srdiečkami a otvorila ho. Asi pred týždňom zistila, že už jej ostávajú len tri čisté stránky a tak zašla do knižnice. Celé poobedie hľadala vhodné kúzlo a podarilo sa. Teraz mohla písať, koľko chcela a listy sa jej zakaždým automaticky pridávali. V slabom svetle sviečky si znova prečítala narýchlo pripravené tri vety. Tri vety, ktoré mali zmeniť jej život mala dokonale vryté do pamäte. Nike po tele prešli zimomriavky a zrýchlil sa jej pulz. Asi pred dvoma rokmi v jednom časopise čítala, že ak vzduch vonia po vanilke, osoby v miestnosti sú pokojnejšie a vytráca sa nervozita. Preto si jednu takúto zaobstarala, no nefungovalo to. Na líca jej vystúpila červeň a začali sa jej potiť dlane. Ešte raz pohľadom preletela tri otázky pre rodičov. Ani si neuvedomila, že tu sedí dobrých dvadsať minúť.
“Teraz to spravím, nemôžem tu predsa len tak nečinne sedieť ako taký zbabelec”, pomyslela si Nika odhodlane a vstala z postele. Otvorila zásuvku a vybrala odtiaľ bylinky od Drully. Opatrne ich z plátenného vrecúška vysypala do pohára a lyžičkou zamiešala. Prekvapilo ju a zároveň sa pousmiala, že sušené rastlinky sa rozpustili úplne rovnako ako jej obľúbený šumivý cukrík z detstva a voda mala teraz zelenú farbu. Denník položila na stôl, vliezla do postele a zakryla sa perinou. Zodvihla hlavu a na tri hlty celú tekutinu vypila. V tom okamihu mala pocit, akoby jej telo bolo zo železa. Prázdny pohár ledva položila na zem, ruka jej klesala dole. Viečka sa jej zatvárali a ona sa už nebránila. Cítila, ako upadá do spánku a ani si nevšimla, že niekto vošiel do jej izby….
Everett nemohol inak, musel na chvíľu von. Prečistiť si hlavu, užiť si hviezdy a vzduch. Bol si istý, že Tessa na párty bude spievať, ale nebol to cieľ jeho cesty. Napriek tomu ho vlastné telo zradilo a odnieslo k ľúbezným tónom večierku, na ktorý ako mentor nebol pozvaný. Nežiarlil, nesmútil, iba si vychutnávala hlasy a radosť. Sám mal v hlave poriadny zmätok. Triedil informácie pre Diannu, sľúbil jej, že urobí nejaké poznámky k mágii a schopnostiam jednotlivých čarodejníkov v jeho skupine. Chcela vedieť ďalší názor, mimo samej seba, Victora, aj mimo Ardena. U Tessy sa však sekol. Nedokázal napísať to, čo už všetci v dome dávno tušili. V jej tele silnie temnota. Vedel, že táto skutočnosť sa už k Dianne doniesla už dávnejšie, no našťastie mala momentálne sama dosť starostí a problémov. Vyššieho účelu, než aby sa zaoberala skutočnosťou, že jej túto informáciu nepotvrdil a nepovedal, ako hlboko je v Tesse usadená. Začul tóny jej skladby a vyšiel z tieňa. Vtedy sa stretol s jej pohľadom, no neustúpil späť do bezpečia veľkého dubu, ale pousmial sa. V momente však sám seba napomenul, že je to nesprávne, toto nesmie. Potom zahliadol aj Ardena, ako stojí na terase, o niečom sa baví s Joy a s protivným úškrnom na tvári si pofajčieva. Jeho srdce naplnila bolesť, nenávisť, zlosť a sila pomsty. Neveril, žeby iným spôsobom mohol dosiahnuť vnútorný pokoj a istotu. Krv sa v ňom varila a keby mohol, určite by vzplanul nebeským ohňom pomsty. Už už vyrazil smerom k nemu, ale bola tam Joy. A tak sa radšej vydal do domu iným vchodom, cez jedáleň. Pokúšal sa prehltnúť všetku žlč, ktorá sa v ňom pri pohľade na Ardena búrila. Pokúsil sa vydýchať, nech sa mu upokojí dych, chcel svoju myseľ zamestnať niečím iným. Snažil sa rozpamätať na čokoľvek, čo by ho mohlo od pomsty a nenávisti odpútať. Myslel teda na Tessu, ako vyzerá, aké spodné prádlo mala na sebe. Na detaily jej kriviek tela, na hebkosť jej pokožky, na tetovania, ktoré ju zdobili. Závoj jej vlasov rozprestrený na jeho vankúši, na jej pohľad, sladký hlas, na chuť bozku, ktorý si od nej ukradol. Zavrel oči a chcel si spomenúť. Na čokoľvek, napríklad na prvé stretnutie, keď do nej vrazil pred knižnicou a zdala sa mu ako stratená a naivná školáčka. Čo mala vtedy na sebe? Nespomínal si na nič, jediné, čo videl, bola fotografia na stene jeho izby a dýka, ktorá sa zabodávala do Ardenovej tváre. Jediné, čo videl, bola túžba po krvi.
Otvoril dvere svojej spálne, zabuchol ich za sebou a s odporom odhodil svoju dýku bezcieľne do múru. Ozvala sa tupá rana a na stene sa objavila nová spleť praskliniek. Vtedy si Everett uvedomil, že fotku dal dole, roztrhal a jej konfety nechal horieť, chcel zachrániť Tessu. Sadol si za písací stôl, automaticky vzal do ruky zložky žiakov a pero a zabral sa do práce. Sústredil sa až tak, že prvé zaklopanie na svoje dvere prepočul. Mal pocit, že sa mu iba niečo zdá. Otvoril okno skryté v rohu miestnosti, pustil si dnu trochu nočného vzduchu a znova začul netrpezlivé klopanie za dverami.
Kto to môže byť? V túto hodinu… Dianna by sa nezdržovala opätovným búchaním a jeho žiaci boli na párty. Potulovali sa po pozemku, spali, ležali opití pod schodmi v dome. Vlastne nevedel, kde kto z nich teraz je, ale bol si istý, že nikto z nich nie je za dverami.
Mýlil sa. Akonáhle otvoril, zbadal tvár, ktorá sa mu stále vracala v myšlienkach a predsa to bola tvár, po ktorej túžil najmenej.
“Tessa.”
“Dobrý večer, chcela som…”
“Vravel som ti, že na toto nemám čas. Si opitá, mala by si si ísť ľahnúť a rozhodne do vlastnej postele, ak by si bola taká dobrá.” Po týchto slovách chcel zavrieť, ale Tessa ho prerušila.
“Preto som neprišla. Si tak strašne povrchný, možno viac, ako ja sama.”
“Prosím?” Everett zdvihol jedno obočie a skúmavo si Tessu prezeral.
“Nie som tu kvôli tebe, tvojmu bozku alebo sexu. Prišla som ti vrátiť bundu.”
“Aha… ďakujem, to však mohlo počkať, ale si si ju pokojne mohla nechať. Mám ešte jednu, podobnú.”
“Podobnú, ale túto nie”, podala Tessa Everettovi koženku a odkryla knihu, ktorú držala v náručí. V jeho očiach sa mihlo zdesenie, keď ju spoznal a vedel, čo obsahuje, iskra nádeje i sklamanie a horká pachuť prehry.
“Čo je to za knihu?”
“Ach, áno, preto som tu. Neprišla som za tebou, Everett…”
“Ale stojíš pred mojimi dverami”, upozornil ju trochu pobavene. “Navyše s mojou bundou a knihou.”
“Prišla som za pánom Devonom, svojím mentorom.” Everett si znovu Tessu premeral. Bola taká iná, keď nemala svoje podpätky, ktoré jej nohy, už aj tak siahajúce do neba, ešte predlžovali. Uvažoval, čo presne tým myslí a prečo tu stojí s tou prekliatou knihou, ktorú jej nikdy nemal dávať. Tessa akoby čítala jeho pochybnosti o jej slovách a videla v ňom nervozitu aj skutočnosť, že si nie je istý tým, prečo za ním prišla.
“Prišla som za vami, pán Devon, pretože som si plnila vašu domácu úlohu a mala by som k nemu niekoľko dotazov a možno aj poznámok. Ospravedlňujem sa, že v takúto neskorú hodinu, no ak sa to nehodí, vrátila by som sa ráno po raňajkách.” Everett na ňu zízal a mierne poodstúpil od dverí, aby mohla vstúpiť. Dívala sa na neho zvláštnym pohľadom, miešala sa v ňom tvrdosť a zároveň bol vydesený. Akoby ona sama nevedela, čo očakáva, akoby mala nejaký krutý plán. Natiahol ruku, ktorou jej pokynul, aby vstúpila a zavrel za ňou. Tessa si ladne sadla na okraj postele, prehodila nohy cez seba a v lone otvorila knihu. Everett prešiel miestnosťou, pohľad stále upieral na ňu. Vyzerala, akoby naozaj niečo v tom zväzku hľadala, akoby chcela pomôcť s domácou úlohou, akoby žiadala o pomoc pred dôležitou skúškou.
“O čo sa teda jedná, Tess?” Tessa zdvihla hlavu a dívala sa na Everetta. Skúmal ju pohľadom, chvíľami mala pocit, že v jeho očiach vidí ľútosť a to v nej varilo krv, ľútosť neznášala.
“O temnotu.”
“Nerozumiem.”
“O temnotu v mojej mágii.” Everett začínal mať tušenie, kam Tessa smeruje, nie… on presne vedel, čo chce. Pristúpil k nej bližšie, tak blízko, že tienil slovám napísaným v knihe.
“Tessa, nie.” Pozrela na neho s nebezpečným úškľabkom, ktorý ani zďaleka nepripomínal úsmev.
“Ja sa nepýtam.”
“Chceš po mne niečo, čo ti nemôžem dať, niečo, čo ti nemôžem dovoliť.”
“Tak potom načo ste mi dával túto knihu?!” Tessa prudko vstala, až Everett cúvol. Pozoroval ju, jej odhodlanie a to, že vôbec nevie, čo chce a čo to obnáša. Natiahol ruku a chytil knihu, ktorú stále držala ako kotvu, ako závažie.
“Toto si od teba znova vezmem. Nikdy sa ti nemala dostať do rúk, ani neviem, prečo som ti ju vlastne na hodinu priniesol.” Nebola to pravda, Everett veľmi dobre vedel, prečo jej tento zväzok z vlastných zásob dal a prečo chcel, aby ju čítala. Cítil jej temnotu a chcel vedieť, ako hlboko je v nej skrytá. Tiež ho zaujímalo, nakoľko by sa dala využiť pre Diannine účely. Ibaže v tej dobe mu na Tesse absútne nezáležalo, dal jej iba úlohu a venoval sa štúdiu ďalších študentov. No len do chvíle, než temnota Tessy vystúpila na povrch a vďaka Ardenovi a jeho sacím schopnostiam ju skoro pripravila o život. Jeho počínanie sa vtedy v momente zmenilo. Najprv chcel vedieť, ako sa to Ardenovi podarilo, než mu to došlo a znenávidel ho ešte viac. Ten sviniar nechcel v Tesse prebudiť jej temnú stránku, chcel ju pomocou nej zabiť. Keď sa z nej Everettovi podarilo tú temnotu dostať von a zvyšok v nej uzamknúť, dúfal, že pocit strachu a bezmocnosti už nikdy nezažije. Nevedel, že sa do nej zamiluje a v takomto prípade sa o ňu a jej počínanie bude báť viac, než o čokoľvek iné. Vtedy sa na ňu díval, ako pokojne spí v jeho posteli a sníva. O minulosti s Tomom, zo sna plakala. Everett sa pozeral do tváre budúcnosti, ktorá by mu mohla priniesť pokoj. Na dievčinu, pri ktorej cítil potrebu ju chrániť a kvôli ktorej by bol schopný vzdať sa potulného, osamoteného života, ona by mohla všetko zmeniť… Keď si následne uvedomil, že pre túto ženu je schopný vzdať sa pomsty Ardenovi, vydesilo ho to. Nič iného nepoznal, žil len pre pomstu, ale ona otvárala ďalšie dvere, novú možnosť a on ju chcel prijať, ibaže na to teraz nebol vhodný čas. Tessa zúrila. Zazerala na neho ako anjel pomsty a Everett cítil, ako v nej rastie plameň bolesti a nenávisti. Na odmietnutie vážne nie je zvyknutá a je jedno, čoho sa slovíčko NIE týka. Vnímal, že chladný vzduch v miestnosti sa ohrieva, keď Tessa začala nekontrolovateľne využívať svoju mágiu ako vyhrážku. Jeho tým však len pobavila, vedel, že mu neublíži. Potom začul odnekiaľ z diaľky jej hlas a uvedomil si, že sa pohla zo svojho miesta, zatiaľ čo on stál a sníval o nej po svojom boku. Ani si nevšimol, že je izbu začali olizovať jej plamene.
“Keď to neurobíš ty, Ardenovi to nebude robiť najmenší problém.” Everett v tej chvíli nabral rýchlosť, o ktorej ani nevedel, že ju v sebe má. Kombinácia emócií a adrenalínu asi naozaj dokáže divy. Stál tesne pred Tessou a svojím telom bránil dvere, aby neodišla.
“To ti nedovolím”, zavrčal, načo sa Tessa pohŕdavo uškrnula.
“Ja sa nepýtam. Prišla som za svojím mentorom, aby mi pomohol sa vzdelávať, no on o to nemá záujem, tak pôjdem za niekým, kto ho mať bude.”
“Mám záujem ťa vzdelávať, Tess, ibaže trochu inak, než si to ty sama predstavuješ.”
“Pozri sa, sex nechceš, navyše si nemyslím, že ty by si mi v tejto oblasti mohol pomôcť a o mojej temnote so mnou hovoriť nechceš. Napriek tomu, že si mi sľúbil, že ak budem chcieť, naučíš ma ju ovládať a zvládať.” Everett počul svoju vlastnú krv bublať v ušiach a spánkoch. Prečo len takúto sprostosť vypustil z úst?! Bolo to pár hodín, ale neveril, že by sa toho Tessa skutočne chytila. V tej chvíli sa sama tejto moci veľmi bála.
“Čo ty máš stále s tým sexom?”, pokúsil sa zmeniť tému.
“Nič, je to zábava. Tak ako ty máš bozkávanie dievčat pre zábavu a potom sa robíš, že ich nepoznáš.”
“Tessa…”
“Tak čo bude s tým učením?” Tesse sa začínala krútiť hlava. Vážne toho veľa nevypila, ale bolo to po prvý krát, čo s alkoholom v krvi zapálila celú miestnosť. Navyše, dávala si pozor, takže sa nikomu nič nestalo, okrem niekoľkých chladných šmúh, ktoré zostávali na stene izby, ako Tessa predsa len strácala kontrolu. Zatackala sa a Everett ju zachytil. Dívala sa na neho nežne a jemne, v jeho náručí bola spokojná.
“Ty si pila viac, než si myslíš. Tým by som teda začal pri výuke. Drahá, pokiaľ takto do seba leješ alkohol a nevieš ovládať ani svoju svetlú mágiu, na tú temnú zabudni.” Tessa sa začala chichotať. Everett ju opatrne zdvihol a preniesol na svoju posteľ. Točila sa jej hlava, ale bolo jej veľmi príjemne. On sa usmieval a pohladil ju po tvári. Pobozkal na čelo a do ticha miestnosti, do zvuku plápolajúceho krbu zašepkal: “Dobrú noc, Tess, môj plamienok.” Vstal a chcela dopísať svoju správu, keď ho Tessa stiahla späť a urobila mu vedľa seba miesto, aby si mal kde ľahnúť. Ruku vložila za jeho krk, jeho tvár si pritiahla k svojej. Druhou rukou si rozopla zips na šatách a pomaly ich zo seba striasla.
“Nechce sa mi spať.” Everett sa začal smiať, pomohol jej zo šiat a odložil ich vedľa seba.
“Tess, žiadny sex nebude, nebuď posadnutá.”
“Takže si gay”, sklamane si odfrkla.
“Tak to nie je. Ibaže si nemyslím, že je správne s tebou spať.” To Tessu nadvihlo z postele tak rýchlo, až sa tresla do hlavy.
“Chceš mi snáď povedať, že som zlá, škaredá alebo prečo so mnou teda nechceš spať?”
“To som nikdy nepovedal, plamienok. No uvedomuješ si, že keď si u mňa v posteli, vždy ti niečo je? Poobede si bola posadnutá temnotou a spomienkami na Toma a teraz si opitá a túžiš po mne len preto, že som ti nasadil chrobáka do hlavy.”
“To nie je pravda, chcem teba, iba teba”, zašepkala takmer s ospravedlnením a zviezla sa späť na posteľ, vyčerpaná používaním mágie v alkoholovom opojení, vlastnými otázkami a pokročilou hodinou. Everett sa nad ňu znova opatrne sklonil.
“Ak chceš, zostanem pri tebe, kým zaspíš. No vyspím sa v kresle, nechcem, aby náš vzťah začal takto.”
“Vzťah?”, začudovala sa Tessa a uprela na neho svoje láskyplné, zamatovo jemné, hnedé oči. Everett len pokrútil hlavou. Toto ani nemal povedať, ale nemohol ju nechať bez odpovede. Znova ju pohladil po líci, potom prikryl dekou, aby jej nebola zima a natiahol sa vedľa jej tela. Hlavu si podoprel pravou rukou a ľavou Tessu ďalej hladil. Sledoval jej otázky v očiach, strach aj bolesť a radosť, že s ňou zostáva. Tessa sa už viac na nič nepýtala, nečakala žiadne odpovede, pokojne a s úsmevom na perách zaspala.
“Every day discovering something brand neeeeew! I'm in loooove with your boooody... Oooooh, I, oh, I, oh, I, oh, I… “, vyspevovala si Olivien na plné hrdlo cestou hore schodmi do svojej izby a bolo jej jedno, že je už neskorá noc. Nikdy nespievala nejako úžasne, no falošne tiež nie, dalo sa. Pri chôdzi rozhadzovala rukami a stále tancovala. Spravila otočku, no pravou nohou stúpila na schod nižšie a skotúľala sa dole schodmi. Ešte šťastie, že nebola ešte veľmi vysoko a zachichotala sa. Nie, nemohla byť predsa opitá, veď toho vypila žalostne málo, no asi zato mohla práve jej neskúsenosť s alkoholom. Stačila jej aj tá troška… No zrazu na ňu padla veľká únava, predsa, bolo už niečo po tretej. Olivien si priala jediné… zostať ležať na tejto studenej zemi a spať.
“Olivia?“, ozval sa jej pri uchu hlas. Bola to Linda.
“Som Olivien”, opravila ju hneď, načo Kórejčanka zdvihla obočie.
“No, poď, odprevadím ťa do tvojej izby”, povedala a pomohla Oli vstať. “Mala by si sa naučiť piť. Je to dosť nechutný pohľad, ak sa dievča váľa po zemi následkom alkoholu”, poznamenala mierne pohŕdavo.
“Ale ja som veľa nepila. Mne to aj tak nechutí”, odvetila jej Oli pohoršene.
“Tak prečo tu ležíš pod schodiskom?”, opýtala sa jej Linda s úškrnom. “Rátaš podlahové kocky? Alebo skúšaš, za akú dobu dostaneš z toho chladu zápal močového mechúra?”
“Haha… nebuď protivná, len som tancovala, keď som šla hore a stúpila na zlý schod”, odvetila jej Olivien, načo Linda len prevrátila očami.
“To sú mi nápady… Oukej, ale aj tak s tebou pôjdem, predsa mám izbu na ten istej chodbe.” Spoločne vyšli na poschodie, no Olivien videla všetko rozmazane a to nevypila ani zďaleka tak veľa ako Josh alebo Maddison. Zažmurkala a pokúšala sa zaostriť.
“Kde máš izbu?“, opýtala sa jej Linda trochu netrpezlivo. Oli sa pozrela na chodbu. Všetky dvere však v tej chvíli vyzerali rovnako.
“Ehm… tam“, ukázala prstom na prvé, ktoré ju napadli. Linda prikývla a dovliekli sa až k nim. Oli chytila kľučku a vtedy sa jej podlomili kolená. Spadla rovno do izby. Hm… ale ona predsa nemá v izbe zelený koberec, ale svetlofialový….
“Olivia! Toto očividne nie je tvoja izba!“, zasyčala Linda podráždene.
“Oooops… No, vyzerá to tak, že nie. Posteľ je obsadená”, zachichotala sa pri pohľade na spiacu kamarátku Niku. Tá sa našťastie nezobudila, hoci dievčatá robili dosť veľký rámus, hlavne Oli. Tá sa už na chodbe otočila k Linde a ukázala na ňu prstom. “Volám sa O-li-vien, nie Olivia.“
“Och, prepáč, Olivien, čo nie je ani trochu opitá”, zatiahla dievčina s iróniou a znova sa uškrnula. “Nikdy som nemala na mená dobrú pamäť.”
“Tu je moja spálňa”, zamrmlala Oli unavene, keď konečne dorazili k správnym dverám. “A dík za pomoc.”
“V poho… tak dobrú”, odvetila Linda a už si to mierila k sebe.
“Dobrú noc, dobrú…”, zamrmlala Oli a vošla dnu. Ani sa nenamáhala s vyzliekaním a hne si ľahla do postele, kde hneď na to zaspala.
Po dlhom rozhovore v záhrade si to zaľúbenci, Leila a Johnny, namierili späť do domu. Bolo už dosť neskoro, hoci párty ešte nekončila, obaja už cítili únavu. Bol to veru dlhý deň, plný odhalení a strachu z nistej budúcnosti. Ruka v ruke vystúpili hore schodiskom, no keď prišli k jeho izbe v krídle elfov, Na Johnnyho prekvapenie mu Leila pustila dlaň a otočila sa k dverám svojej spálne napravo.
“Lei?”, oslovil ju neisto a s nepokojom v hlase.
“Prepáč, Johnny”, odvetila ticho elfka. “Dnes chcem byť sama, potrebujem to...“
“Ale Lei...“, chcel namietnuť, no Leila len pokrútila hlavou a stlačila kľučku.
“Dobrú noc”, povedala smutne a zatvorila za sebou dvere. Johnny ešte nejakú chvíľu hypnotizoval miesto, kde len pár sekundami stála a potom sa tiež odobral k sebe. Celá táto situácia ho mrzela, no chcel ju tým len chrániť. V záhrade jej porozprával o svojich vidinách a Leila sa na niektoré veci pýtala aj sama. Nevedela pochopiť, prečo Joy s Ardenom o jeho schopnosti vedeli, ale jej to nepovedal. “To mi snáď neverí?", vírilo jej v hlave. “Alebo mu na mne nezáleží?“ Sadla si na posteľ a cítila nepríjemný pocit v žalúdku. Ani si nerozsvietila, chvíľu pozerala len tak do tmy. Potom pomaly vstala, bolo jej tak ťažko… Zhodila zo seba šaty, ktoré ledabolo prevesila cez stoličku i topánky a prešla do kúpeľne. Tam si na seba pustila osviežujúci a upokojujúci prúd vody, no ani ten jej však neodplavil nepríjemné myšlienky. Nakoniec si obliekla bielu ľahkú nočnú košieľku, ľahla si do postele a zakryla sa vzdušnou prikrývkou. Ale spánok jej tiež nepriniesol pokoj…
Snívalo sa jej o krásnej bielej labuti, plávajúcej na pokojnej hladine v nádhernom zelenom jazere. Odrazu sa zdvihol silný vietor, sčeril vodu a stromy okolo jazera sa začali prehýnať a lámať pod jeho náporom. Oblohu zahalili čierne mračná a vtom sa hladina vody zmenila na krvavočervenú. Leila stála na brehu a dívala sa, ako pierka snehobielej labute tiež menia svoju farbu a… zrazu aj ona sama pocítila v boku bolesť. Pozrela dole na seba a odtiahla si odtiaľ ruku. Dlaň mala od krvi a na šatách sa jej zväčšovala karmínová škvrna. Zdvihla zrak späť na miesto, kde plávala zranená labuť, no namiesto nej videla len svoj zrkadlový odraz. Natiahla ruku a dotkla sa obrazu. Ten sa rozčeril ako hladina...
Leila sa celá spotená prebudila z ťažkého sna. S rýchlym, plytkým dychom sa prudko posadila a vtedy pocítila v ruke teplú dlaň. Pozrela doľava, pri nej na posteli sedel Johnny a držal ju.
“Bol to len sen, Sedmokráska, už je dobre”, chlácholil ju nežne. “A.. prepáč… “, dodal smutne a už vstával na odchod, no Leila jeho ruku nepustila. Práve naopak, pritiahla si ho naspäť sebe.
“Johnny, prečo si tu? Mal si nejakú vidinu?“, opýtala sa ho jemne.
“Nemusím mať vidinu, aby som vedel, ako som ťa sklamal,“ povedal s ľútosťou. „V izbe som si dal sprchu a nemohol som zaspať. Bez teba to nebolo ono, akoby mi niečo veľmi chýbalo. A… no, mal som pocit, že si na tom rovnako. Keď som prišiel, spala si, ale pritom si sa veľmi mračila a bola si nepokojná. Tak som ťa chytil za ruku a akurát si sa zobudila.“
“Áno, chýbal si mi”, prikývla Leila. “A odpusť mi... bolo pre mňa ťažké... Proste som nevedela pochopiť, prečo si mi to nepovedal. To som pre teba až taká nepodstatná?“, šepla a zlomil sa jej hlas.
“Ale prosím ťa! Nie, ty hlupáčik, v žiadnom prípade“, prisunul sa k nej bližšie a pobozkal na čelo. „Ako ťa niečo také mohlo napadnúť? Si pre mňa to najdôležitejšie v živote. Chcem ťa chrániť pred všetkými úskaliami a preto som ti to nepovedal. Nechcel som ťa vystaviť nebezpečenstvu. Ak by za mnou Joy neprišla a nepresviedčala ma o tom, že určite nejaké schopnosti mám, asi by som to v sebe doteraz potláčal a nepripúšťal si to. No teraz som rád. Mal som čas niečo si o nej prečítať, alebo podebatovať s tvojím otcom a pochopiť ju. A tajne aj trénoval. Chcem, aby si bola v bezpečí a vedel som o každom tvojom kroku.“
“Ach, Johnny,“ zahanbila sa Leila a venovala mu úprimný bozk. “Zostaneš tu, prosím, so mnou?“
“Samozrejme, srdiečko,“ odpovedal jej s láskou a ľahol si na druhú polovicu postele. Leila sa mu schúlila do náručia a po chvíli zaspala už pokojným spánkom. Johnny ešte zavrel oči a sústredil sa. Keď však žiadna zlá vidina neprišla, aj on po čase upadol do ríše snov.
Nike odrazu zasvietilo do očí ostré biele svetlo. Keď si na neho ako tak privykla, pred sebou uvidela zlatú bránu týčiacu sa až niekde do neba. Zem, na ktorej stála a aj okolo nej, bola pokrytá farebnými kameňmi a obloha bola bez jediného mráčika. Rozhliadla sa navôkol, no nič viac nevidela a nikde ani živej duše. Cez bránu videla ďalšie farebné kamene, rovnaké, ako všade vôkol nej. Nika sa zhlboka nadýchla a podišla bližšie. Až vtedy si všimla, že na zlatých stĺpoch sú zvláštne ornamenty a obrazce. Prekvapene si uvedomila, že je to rodokmeň. Bolo tam vyobrazených tisíce tvári a mien kráľov a kráľovien, ktoré siahali až dole k zemi. Keď si čupla, aby si mohla prečítať aj tie na samom spodku, zdúpnela. Hľadela na svoje meno. Šok v momente vystriedala vlna pýchy, že je z takého dôležitého rodu, no zápätí sa však zahanbila. Kedysi tak dôležitých ľudí, ako boli králi, si teraz aj tak nikto nepamätá. Nech Nika vo svojom živote spraví alebo povie čokoľvek, nič sa nezachová na večné veky. Napokon pozrela úplne dole, kde stálo:
Všetko sa raz pominie.
“Hmmm… Nemala som sa tak náhodou stretnúť s rodičmi? Alebo som urobila niečo zle? Alebo žeby bylinky zle zaúčinkovali?”, pýtala sa samej seba a nadýchla sa príjemného vzduchu, ktorý voňal po vanilke. Nika rozčarovane kopla do kamenia a to sa vo vzduchu premenilo na prach. Vtedy jej do očí zasvietilo rovnaké svetlo ako na začiatku a… posadila sa na posteli. Sklamane si povzdychla, keď tu zrazu jej zrak padol k dverám. Pretrela si oči, pretože nemohla uveriť uveriť tomu, čo vidí. Stáli tam jej rodičia a nežne sa na svoju dcéru usmievali. Mamka mala dlhé blond vlasy spletené do elegantného vrkoča a dlhé vzdušné belasé šaty. V zelených očiach sa jej zračilo šťastie. Ocko mal husté hnedé vlasy a oči modré, ako mala Nika. S láskou objímal svoju manželku okolo pliec a Nike začali tiecť slzy šťastia. Zoskočila z postele a chcela k nim podísť, no akoby bola medzi nimi neviditeľná stena.
“Ach…”, vydýchla nešťastne a zabolelo ju srdce.
“Zlatko...“, oslovila ju mamka a tiež sa rozplakala.
“Dcérka… náš čas pri tebe je obmedzený, čo nás nesmierne mrzí. Pripravila si si otázky?”, opýtal sa ocko s jemným úsmevom. Nika horlivo prikývla.
“A-ako vás vyslobodím?“, vykoktala v rýchlosti.
“Je len jedna cesta, dcérka. Kľúč v našej záchrane máš vo svojom vnútri, nato musíš prísť sama a vieme, že nato prídeš”, odpovedal ocko. “Čoskoro budeme znova spolu, ako rodina”, dodal milo a Nike sa nahrnulo do očí ešte viac sĺz.
“Videli ste ma celý čas?“ Táto myšlienka jej napadla práve teraz, nebola na jej zozname v denníčku. Namiesto odpovede rodičia prikývli.
“Viedla si si úžasne”, zašepkala mamka dojato. Nika si teraz uvedomila, že sa bude musieť rozhodnúť medzi dvoma otázkami. Po pár sekundách premýšľania sa rozhodla, nepoloží ani jednu z nich.
“Nie ste sklamaní?“, šepla napokon. Rodičia sa na seba pozreli a spoločne pokrútili hlavami.
“Aj keď odbočíš od správnej cesty, aj keď spravíš chybu, nikdy nebudeme z teba sklamaní. Treba sa z toho poučiť a kráčať so vztýčenou hlavou ďalej. Ľúbime ťa,“ povedala mamka. Nika prikývla, keď sa jej zrazu zatmelo pred očami.
“Aj ja vás ľúbim… “, hlesla predtým, ako omdlela.
Opäť ju zobudil neobvyklý a nepríjemný zvuk kovu a tóny ľúbeznej skladby, ktorú nepoznala. Otočila sa a zbadala Everetta za písacím stolom. Hral sa so svojou dýkou a pospevoval si pieseň. Tessa sa započúvala do slov a zistila, že jej nič nehovoria, skladba bude zrejme patriť medzi Everettovu tvorbu.
To, ako jej padajú vlasy do tváre ma núti premýšľať,
či niekto príde nato, že ma okúzlila.
Všetko padá, neviem, kam pristáť.
Ju každý pozná,
ale ona nevie, kto som ja.
Chvíľu ho pozorovala a vravela si, že je na tú dýku tak upnutý, že si s ňou možno aj niečo kompenzuje a preto s ňou nechce spať. Netušila, že slová, ktoré skladba obsahuje, sú z veľkej časti o nej, pretože nad piesňou pracoval, keď zaspala.
Počul som ťa spievať na pódiu,
vyzerala si ako anjel a ja som sa modlil (že možno),
jedného dňa budeš počuť túto pesničku a pochopíš,
že celú dobu si pre mňa viac, než sa snažím povedať, keď hovorím…
Sami, Sami, prečo nevidíš, čo som mnou robíš. (Sami – Darren Criss – CD Human)
Tessa sa sama pre seba usmiala. Jej smiech akoby prežiaril miestnostnosť, Everett zavrel zložky na stole a prešiel k posteli.
“Dobré ránko, moja Sami, môj plamienok.” Everett s týmito slovami natiahol ruku k Tesse, tá ju prijala a dovolila mu, aby si zdvihol do sedu. Pobozkal ju na ruky, ako džentlmen, ako muž dvoriaci princezne. Chvíľu sa na neho namiesto odpovede dívala, akoby pátrala po význame spojenia jeho oslovenia so skladbou, ktorú si pospevoval. Potom úsmev na jeho perách pod ťarchou jej slov ochladol.
“Majster Devon.”
“Tess, no tak. Som Everett a rozhodne nie som majster.”
“No prepáč. Nie som si však istá, ako ťa mám vlastne oslovovať.”
„Everett stačí.“ A skôr, než sa Tessa zmohla na odpoveď, pritiahol si ju k sebe a začal jemne a nežne bozkávať. Keď cítil, že jeho bozk a vyznanie prijala, prehĺbil ho a potom si vychutnával hĺbku jej vášne. Poddali sa svojím bozkom a spoločne sa zvalili vo vzájomnej túžbe na posteľ. Tessa zašla Everettovi dlaňami pod tričko a on jej dovolil, aby mu ho vyzliekla. Nechal jej prsty blúdiť po svojom tele, po jazvách na chrbte i tetovaniach, ktoré mal. Sám si pripomínal hebkosť jej pokožky a skúmal jeho záhyby, aby si ich neskôr dokázal pripomenúť. V mysli sa mu posmešne objavil Arden, akoby mu chcel povedať.
“Ja som ju už mal, poznám ich a viem, že ich môžem mať znovu, stačí len chcieť.” Everett sa prinútil zahnať túto sprostú myšlienku, no napriek tomu vo svojej náruživosti citeľne ochladol, pretože Tessa mu zľahka zahryzla do spodnej pery, jemne, akoby mu chcela naznačiť.
“Som tu, neviem, načo myslíš, ale ja som tu.” Everett sa znova odovzdal jej vášni, jej ústam, jej dotykom. Bol to on, kto túto situáciu vyvolal a bol viac než šťastný, že Tessa to cítila rovnako. Teda dúfal, že to cíti rovnako, dúfal, že pre ňu nie je len dalším zárezom na pažbe. Cítila jeho pohyby, jemne mu obtiahla chrbticu jeho tela a schovala bozk do vlasov, ktoré hneď začala prehrabávať vo svojich dlaniach. “Milujem ťa… myslím”, zašepkala Tessa do záhybu jeho krku. Everett sa usmial a rozšírili sa mu zreničky jeho očí, zahoreli plamienky a stemneli. Neubránil sa túžbe rozopnúť jej podprsenku, Tessa sa prehla v chrbte ako mačka a Everett ju odstrčil. Rýchlo vyskočil na nohy a sťažka dýchal.
“Dofrasa.” Zažmurkal a zahnal temnotu, ktorú Tessa priťahovala viac, než jeho samotného. V tejto chvíli pochopil viac než doteraz, čo Ardena na Tesse tak veľmi priťahovalo. V jej prítomnosti sa nedokázal ovládať, krotiť svoju temnotu, nie, pokiaľ bol pri nej takto blízko. Lenže Ardenova túžba bola sebecká, Everett, naopak, miloval. Nesmel však ľúbiť, potom by bol ako bojovník úplne nanič. Láska nás oslabuje, jeho láska k bratovi ho oslabovala, ale zároveň posilňovala. Vďaka nej nenávidel, bol silnejší, bol neporaziteľný. Tessa sa na neho zmätene dívala a nechápala, čo sa deje. Uprela na neho svoj pohľad a Everett sa ňom ani nepokúšal čítať. Ticho sa jej pokúsil prihovoriť. “Tess, prepáč, ja… tak veľmi ťa chcem, tak veľmi.”
“Tak čo ti v tom bráni?”, pýtala sa Tessa s bolesťou v hlase. “Ja viem, čo ti bráni, prestaň to popierať.” A s týmito slovami vstala z postele.
“Nemôžem sa ti oddať. Mám toľko práce, starostí a povinností. Na lásku už vo mne nie je miesto. Vieš, táto celá situácia ma mučí viac ako teba, ver mi. Dajme tomu čas, začneme pomaly, ako to zvyčajne páry robia.”
“Ibaže nám už nie je pätnásť, Everett. A ak v tebe nie je miesto pre lásku, potom neviem, prečo vlastne takto hovoríš a už vôbec nechápem, čo tu vlastne robím ja sama.”
“Pretože ťa milujem, Tessa. Pretože si mojím plamienkom s prísľubom lepšieho života. Nie len ty si prežila peklo. Ibaže pokiaľ si nevyriešim minulosť, nemôžem žiť budúcnosťou.”
“To mi vysvetli”, žiadala kruto Tessa a obliekala sa do Everettovej košele. Aj keď nič iného, bundu mu včera vrátila a pochybovala, že jej dovolí vziať si ju späť, chcela ho cítiť.
“Na to teraz tiež nie je čas. Je to na dlho, len… až opustiš tieto dvere, nebude sa ti páčiť, ako sa k tebe budem naďalej správať, ale ver mi, svoje dni i noci by som radšej strávil s tebou, než so svojím životom. Ak prídeš znova, budem šťastný a rád, dám ti čokoľvek, čo budeš chcieť a až nastane čas, všetko ti vysvetlím. Zmením svoj život z pomsty na lásku. Pre pomstu sa nedá žiť, moja drahá Tessa, tá nie je riešením, ale nič iného nepoznám a nedokážem sa na nič iné sústrediť. Rád ťa naučím používať tvoju mágiu. Ukážem ti, ako zvládať temnotu v nás samých. Len ťa prosím, daj mi čas a potom ma nauč odpúšťať a žiť s pokojom v duši.” Tessa stála ako prikovaná. Ona sama odpúšťať nevedela, pokoj v duši nemala a on ju o to žiada? On s ňou nebude spať, pokiaľ neuzavrú tento pakt? On po nej žiada čas? Ona ale nie je paňou času, je paňou vášne, je paňou ohňa.
“Musím si to rozmyslieť, Everett.”
“Tessa…”
“K odpusteniu potrebuješ lásku a ty sa jej brániš, brániš sa láske i vášni.”
“Láska a vášeň, Tessa… ako sa pozná?” Everett už stál rovnako odmeraný ako ona. Nedíval sa na ňu, nezvládol by to. Opäť prešiel k svojmu dokonalému stolu, ktorý Tessa začínala nenávidieť. Mala pocit, že keď za ním sedí, je to iný muž, než keď ho vidí kdekoľvek inde. Akonáhle bol za tým stolom, bol to učiteľ. Keď bol pred ním, bol to muž, ktorého mohla sama milovať. Nepýtal sa jej vôbec vážne, pýtal sa jej posmešne, napriek tomu sa pokúsila upokojiť a vynaložila veľké úsilie nato, aby na jeho otázku odpovedala.
“Láska? Neviem, nemôžeš na toho človeka prestať myslieť, všade ho vidíš, cítiš. Keď na sebe cítiš niečí pohľad, dúfaš, že je jeho a keď to tak nie je, si smutný. Ak vojde do miestnosti, nemôžeš dýchať a tvoje srdce ti chce utiecť z hrude. Nesústredíš sa.”
“Vieš, že popisuješ môj pohľad na teba?”, usmieval sa Everett, ale už dávno stál za svojím stolom a v jeho slovách cítila pichnutie, nie radosť.
“Mala by som ísť, tu už nie som k úžitku. Zvážim vašu ponuku, pán Devon a prídem vám povedať, ako som sa rozhodla.” Everett otvoril ústa v tichej odpovedi a strachu, že o ňu prišiel. Potom ich zasa zavrel, bez kyslého sarkazmu. Díval sa na Tessu a túžil po nej. Mohol si za to sám. Mohla za to ona, rozdeľovala jeho dušu napoly, trhala ho na kúsky, ktoré nedokázal poskladať späť.
“Uvidíme sa, Tess”, povedal Everett tak jemne, ako len dokázal a dúfal, že ona pochopí, že ju potrebuje.
“Prvú lekciu máš za sebou, Everett. Krásny deň”, šepla Tessa pri odchode z miestnosti a rýchlo za sebou zavrela dvere.
Olivien sa pomrvila. Pootvorila oči a na stene vo svite mesiaca uvidela fotku svojej rodiny, čo jej vyvolalo úsmev na tvári. Potom svoj pohľad presmerovala na hodiny vedľa. Pol piatej, ešte môže spať. Pretočila sa na druhý bok a ofina jej spadla do očí. Za ten rok a niečo, čo bola tu, jej dosť podrástla. Už bola takmer taká dlhá ako ostatné vlasy. Znova zatvorila oči a napadla jej jedna myšlienka.
“Ak nastane boj, čo bude potom? Ak náhodou vyhrajú nad Temnou, kde ostatní pôjdu? Uvidia sa ešte? Prežijú to všetci?” S takýmito úvahami opäť zaspala a zobudila sa okolo deviatej ráno. Zhodila zo seba oblečenie z párty, osprchovala sa a obliekla si pohodlné tepláky a tričko s Minnie Mouse. Potom sa vybrala do kuchyne. Hoci už bolo celkom dosť hodín, bola sobota a v dome bolo ešte stále ticho. Oli otvorila chladničku a vybrala šunku, k nej si odkrojila dva krajce chleba a natrela ich maslom. Následne na nich položila ešte syr a schuti sa do svojich raňajok zahryzla. Bola rada, že ju z včerajška nebolela hlava a ani jej nebolo zle.
“No konečne nejaká živá duša!”, zahrmel za ňou mohutný hlas, až trochu podskočila.
“Ach, ahoj, Terrence. Vyzerá to tak, inak je tu ticho ako v hrobke. A čo ty po včerajšej žúrke?“
“Pohodka, no dlho som sa nezdržal”, odvetil jej spolužiak a spravil si bagetu. Po chvíli išiel do obývačky pozerať film a Oli začula ďalšie kroky.
“Takže, dom sa pomaly prebúdza”, pomyslela si pobavene.
Ráno sa Leila s Johnnym prebrali zo spánku v tom istom momente, ako slnko zasvietilo do jej útulnej izby.
“Dobré ránko, Sedmokráska. Ako si sa vyspinkala?“, zašepkal jej Johnny láskyplne do špicatého ucha. Leila sa k nemu ešte rozospato otočila a preplietla si s ním prsty na ruke.
„V tvojom náručí vždy krásne”, šepla a pobozkala ho.
„Dnes máme taký krásny deň, čo by si povedala nato, aby smeho strávili v záhrade? Na obed si môžeme urobiť aj piknik”, navrhol jej nadšene. Pri pohľade do rozjasnených nezábudkovo modrých očí a úsmeve, ktorý sa jej objavil na perách, vedel, že je rozhodnuté. „Aj tak sme si dlhšie pospali, tak sa idem obliecť do niečoho pohodlnejšieho a stretneme sa v kuchyni, dobre? Už sa veľmi teším”, dodal šťastne, ešte raz sa pobozkali a po Johnnyho odchode sa Leila pustila do rannej hygieny a obliekania.
Tessa vybehla z Everettovej spálne. Dom bol pozrivo tichý, buď všetci ešte po párty spali, alebo odišli a nepovedali jej kam. Možno sa jej to len zdalo, pretože v očiach ju pálili slzy a srdce sa chystalo vyskočiť z hrude, jej dych sa vracal do normálu. Po ceste od Everetta sa zastavila ešte v kuchyni, vzala si na tanierik nejaké ovocie, urobila čaj a šla do svojej izby. Tam sa uvoľnila, vyzliekla zo seba šaty aj Everettovu košeľu. Hodila ju bezmyšlienkovite na posteľ a napustila si vaňu. Horúci kúpeľ jej otupoval myseľ, bolesť i strach. Na chvíľu zaspala. Keď sa zobudila, vyliezla von a pripravila sa na nový deň. Obliekla si prvé šaty, ktoré viseli v skrini. Mali smaragdovo zelenú farbu, boli uhladené a siahali jej po kolená. Zapla si zips na zadnej strane, potom cez ne prehodila Everettovu košeľu a zaviazala si ju na uzol. Naraňajkovala sa, urobila si zopár poznámok k Everettovi a niekoľko ďalších k rodinnému rodokmeňu. Chvíľu strávila v izbe, než sa vybrala za Joy. Zobrala knihy zo stola a vybehla von na chodbu. Chcela dnešok začať veselšie, než bolesťou, ktorú cítila v srdci, než Everettovým odmietnutím.
Ten medzitým vstal a odiešiel do knižnice, kde sa prehraboval množstvom románov. Chcel pre Tessu urobiť niečo výnimočného a nedokázal sám na nič prísť. Hlavou sa mu mihali slová rannej skladby. Ďalšie zväzky, ktoré bral do rúk, či už vedome alebo nie, boli knihy o temnej mágii a o živote na ostrovoch.
Tessa stála za dverami Joyinej izby, po treťom zaklopaní z v nej všetko nadšenie a vidina rodinne stráveného dopoludnia rozpadla. Sklesle sa vydala preč. Možno bude Joy v kuchyni alebo na terase, čo by mohlo byť tiež vhodným miestom, kde by si sa mohli porozprávať a hľadať odpovede, v záhrade zaliatej slnkom. Potom začula vzvláštny hluk a pocítila čudné pichnutie vo vnútri svojho tela. Jej temnota chcela vystúpiť von, chcela nájsť silnejšiu osobu, ktorej by mohla patriť. Chvíľu sa nemohla nadýchnuť.
Joy len s nemým úžasom a s hrôzou v očiach sledovala, čo sa to vlastne okolo nej deje. Po tom všetkom by možno aj verila tomu, že sa jej to sníva, alebo vďaka nejakému z Victorových sér má dokonca halucinácie, ale nie. Toto bola ozajstná, krutá realita. Konečne pochopila význam Ardenových slov, keď jej vravel, že on už svoju rodinu má. Pozrela na svoju lásku. Ten vyzeral byť maximálne spokojný a s pôžitkom si vychutnával túto situáciu. S obdivom doslova visel na svojej matke, ktorá tam stála v celej svojej skazenosti a ako nenásytný dravec pohľadom krúžila po jej spolužiakoch. Minúty sa zmenili na sekundy a Joy mala pocit, akoby sa na všetko dívala v spomalenom filme. Bola bezmocná, svoje schopnosti mala zablokované, čiže sa ani nemala ako brániť.
“Tak čo? Už ste všetci pustili do gatí, všakže? Čumíte na mňa ako retardi a nie ste schopní žiadnej reakcie?!”, zasmiala sa a jej zrak sa na moment zastavil na Joy. Tej sa v pamäti vynorila fotka, ktorú jej Arden ukazoval. Tá žena na nej mala také hrejivé a nežné oči… tieto čierne a bezodné diery temnej prázdnoty boli úplne odlišné, až ju striaslo. A to nebolo všetko. Namiesto peknej tváre sa dívala na mŕtvolne bledú masku. Áno, stále to bola príťažlivá žena, ale takým temným, zvráteným spôsobom. Dlhé čierne šaty a rozviate tmavé vlasy len umocňovali jej strašidelný výzor.
“Choď do riti, ty odporná bosorka, alebo do pekla, odkiaľ si prišla!”, zvolal Failo nazúrene, ktorý sa konečne pozbieral zo zeme. Prebodol ju zlostným pohľadom, hrdo vypol širokú hruď a v ruke sa mu vďaka jeho moci zjavil ostrý meč. Dianna sa však len posmešne uchechtla.
“Proti mne nemáš ani najmenšiu šancu, ty namyslený fešáčik! To si sa nepoučil z posledného stretnutia? Navyše si zranil môjho syna… ccc”, pokrútila hlavou. “To by si si mal tiež nejakým spôsobom odskákať ako táto malá fľandra”, hodila zhnusený pohľad na Maddie, ktorú James držal v ochrannom objatí. Znova pozrela na ostatných, ktorí len nemo stáli, no Octavii z očí sršali blesky obrovského hnevu a nenávisti. Päste mala zaťaté tak silno, až jej obeleli hánky. No Arden mal stále jej schopnosti, čiže bola rovnako bezmocná ako Joy. “Ale mám pre vás návrh, predsa… bola by vás škoda. Môžete sa pridať do kruhu mojich prívržencov. Ak tak urobíte, sľubujem, že neoľutujete a budete si môcť užívať dokonalé výsledky našej spoločnej práce.”
“A čo si pod tým pojmom predstavujete? Aký je vlastne váš plán? Urobiť z nás laboratórne potkany, ako to roky robil váš milovaný Victorko?”, opýtal sa James. “Takže za mňa… ten váš návrh si môžete strčiť viete kde!”, dodal a pevnejšie stisol Ameliinu drobnú dlaň, ktorou ho kŕčovito zvierala.
“Vy ste takí dementi a vždy ste boli! Zaslepení, nevidiaci si ďalej, ako na špičku nosa!”, zvolal Arden znechutene, pristúpil k matke a polnočným pohľadom pozrel po prítomných. “Vyššie a geniálne plány si vyžadujú aj obete, aby sme ich mohli dosiahnuť! Čo je pár ľudí oproti tomu, že môžete ovládať celé ľudstvo…”
“Pár?! Pár ľudí, Arden?”, skočila mu do reči Joy a urobila krok smerom k nemu, pričom neveriacky krútila hlavou. “Pripravili ste o život desiatky nevinných životov a neviem si predstaviť, koľkých ste vystavili mučeniu vo svojich laboratóriách, až vás sa na konci celej tej tortúry prosili, aby ste ich už konečne zabili? Koľkí z nich možno zošaleli? Neviem, ako tvoj otec, ale ty si jednal pod vplyvom tvojej úžasnej mamičky, na ktorú si tak hrdý! A z akého dôvodu? Že je to manipulatívna vrahyňa, ktorá si len kruto sleduje vlastné choré ciele, nezastaví sa pred ničím a koniec koncov, kompletne zničila život aj tebe?! Tak veľmi si sa usiloval bojovať voči jej moci, odmietal si ju, chcel si žiť v pokoji a láske so mnou!”, pichla si prstom do hrude. “So mnou, pretože ma miluješ, Arden! Niekde v najtajnejšej hĺbke tvojho srdca tam ten cit stále je. Ty si dobrý, láskavý človek, pretože dokážeš ľúbiť. Môžem to a budem s hrdosťou tvrdiť, pretože ťa poznám tak, ako nikto iný. Dokonca ani tvoja matka, ktorá o tebe nič nevie. Nezaujímajú ju tvoje pocity, potreby, v konečnom dôsledku ani ty sám… len ťa sprosto využíva vo svoj prospech. Pretože sama veľmi dobre vie, že dobrovoľne by si ju v žiadnom prípade nenasledoval, dokonca by si sa postavil proti nej a jej zlu. Kedysi dávno ťa možno milovala, ale táto prehnitá bytosť plná zloby nie je mamou, akú si pred rokmi poznal.” V celej miestnosti nastalo napäté ticho. “Never jej klamstvách, láska. Dieťa, ktoré čakám, je tvoje, je to naša nádej…”
“Joy, zavri si už tú hubu! Teba ani za ten čas tie drísty neprešli?! Ako sa len opovažuješ povedať niečo také o mojej mame?”, zreval na ňu Arden ako nepríčetný a už dvíhal ruku, že ju udrie, no ona rýchlo vydesene cúvla k Amelii, ktorá ju pevne chytila za ruku.
“Bravó, bravó, bravó…”, začala tlieskať Dianna. “Upokoj sa, drahý, táto bezvýznamná sirôtka nestojí ani za jediné tvoje slovo, či pohľad. Je to nula a vždy bola… Nikto ťa nikdy nemiloval, je to tak, však?”, otočila sa späť k Joy, ktorá mala položenú ruku v ochrannom geste na brušku. “Opustená ešte v perinke a pohodená v prútenom košíku na kamenných schodoch decáku s jediným kúskom papiera, na ktorom bolo len tvoje meno. Dokonca ani priezvisko nie je tvoje! Môjmu synovi nesiahaš ani po členky, nie si ho hodná a decko nie je jeho, konečne si to vtlč do svojej kapustnej hlavy! Len zhadzuješ samu seba, keď sa mu tak vtieraš, úbožiačka”, dodala s pohŕdavým pohľadom. “Jediný dôvod, prečo som ťa ešte nezabila je práve ten malý elfský mutant, čo máš v bruchu.”
“Tak dosť! Dotknete sa jej len cez moju mŕtvolu!”, zavrčal Failo a od zlosti sa celý triasol.
“Aké patetické!”, prevrátil očami Arden. “To sa dá veľmi ľahko zariadiť, Vaše Veličenstvo”, poznamenal s mrazivým úškrnom a už dvíhal ruku, keď zrazu do kuchyne vošli Linda s Terrenceom a Sebastianom.
“Och, no došľaka! A toto je čo za ohavu?”, vyprskla malá Kórejčanka, ktorá Temnú poznala len z rozprávania a nevedela, že osobne stojí oproti nej. “No čo? Prehltli ste si jazyky? Halloween je predsa až o dva mesiace, tak o čo ide?” Vtedy sa Dianna pohla a nenúteným, pomalým krokom k nej podišla.
“Áno, to je pravda… až o dva mesiace”, prikývla, keď si ju premerala s kamenným výrazom. “Tak ma napadlo… mohla by si byť za hlavnú atrakciu, hm?”
“Eh?”, Linda na ňu nechápavo pozrela, načo sa Dianna len usmiala, pozrela jej rovno do očí a vtedy jej jedným rýchlym ťahom doslova vytrhla srdce z hrude. To potom s ľahostajnosťou pustila na zem, až sa ozvalo nechutné pľasnutie. Lindine bezvládne telo sa zrútilo na dlážku.
“No nechcelo sa mi čakať až do Halloweenu”, skonštatovala mrazivo. “A jej schopnosť aj tak nebola ničím výnimočná”, dodala bez záujmu, keď sa ozvalo pár šokovaných výkrikov a ostatní zdesene hľadeli na mŕtvolu ich spolužiačky.
“Kriste, Lin!”, skríkol Terrence a kľakol si vedľa nej, no jej sa v nehybnej tvári zračil len sklený pohľad. “Čo vám preskočilo?! Prečo ste to urobili!”, zrúkol a rozbehol sa k Temnej, no Arden, jej verný bodyguard, ho odsotil späť.
“To je tá šialená Temná, o ktorej sme vám rozprávali, Renc!”, zvolala Maddison a prepichla ju nenávistným pohľadom. “Myslí si, že je Boh, ktorý rozhoduje o našej budúcnosti a budúcnosti nevinných ľudí…”
“Maddie, dofrasa, neprovokuj ju ešte viac, lebo nás tu na mieste všetkých zahluší”, pošepol jej James do ucha, no ona sa mu vytrhla z objatia a pokračovala.
“... a ešte má tú drzosť dávať nám návrhy na spoluprácu”, prstami urobila vo vzduchu úvodzovky. “Čiže sa prikláňam k Jamesovi… seriem na vás, jasné?! Bodaj by ste skončili v horúcom pekle ako ten váš všivavý Victor!” Na Dianninej tvári sa objavil výraz čírej nenávisti a jej temné oči Maddie doslova prepaľovali.
“Už sa neviem dočkať, kedy sa ti moji stúpenci budú hrabať skalpelmi v mozgu a ty sa zmeníš na uslintané nič. Konečne sa ti tie papuľnaté ústa zavrú!”, dodala a znova sa rozhliadla po ostatných. “Ešte niekto, kto nesúhlasí v mojim návrhom?”
“Myslím, že sa všetci zhodneme a na vaše debilné plány kašleme”, zasyčala Amelia, načo Dianna len mykla plecom a z v tej chvíli jej z ruky vyletela už veľmi dobre známa modrá guľa a mierila priamo na drobnú tmavovlásku.
“Pozóóór!”, zvolal James a v poslednej chvíli ju stiahol nabok. Guľa narazila tesne vedľa nej do steny a ostala po nej čierna, vypálená diera. Po tomto sa v kuchyni rozpútal obrovský chaos. Temná okolo seba strieľala aj rôzne kúzla, z ktorých jedno z nich zasiahlo Jamesa do lýtka. Ten zaúpel od bolesti.
“Jaméééés!”, zvolala Maddie a hodila sa na kolená vedľa svojho priateľa.
“To je v pohode, ak mi v tomto momente nejakým špeci zázrakom nezhnije noha, tak vďaka môjmu samoliečeniu budem za chvíľu fit”, upokojoval ju blondiak a obaja len s očakávaním hľadeli na jeho lýtko. Nič sa však nedialo a Maddie si všimla, ako sa pohoda z jeho tváre pomaly vytráca.
“Koľko máme ešte čakať, kým sa tvoja noha rozhodne zaceliť?”, vyhŕkla s obavami v hlase a hlavu prisunula priamo k rane. Pri detailnejšom pohľade ju skoro naplo. V epicentre zranenia mu totiž chýbal kus mäsa a po jeho okrajoch bola len čierna, spálená koža. “Doriti!” zahromžila a nahnevane buchla päsťou po podlahe. Tým však len upriamila pozornosť Temnej priamo k nim a už sa na nich valila ďalšia várka elektrizujúcej magickej gule, ktorá mierila svetlovláske priamo na hlavu. James neváhal ani sekundu a hneď, ako si letiacu strelu všimol, schmatol Maddie za ramená a potiahol k sebe až sa zvalila na jeho hruď. Keď guľa prechádzala popri nej, v jej hlave sa priam roztrešťalo. Doslova cítila jej energiu, ako ju vháňa smerom k sebe, akoby mala vlastnú gravitáciu. Vzápätí sa ozval treskot príborníka, ktorý sa vďaka ich rýchlemu úhybu stal novým terčom a jeho obsah sa rozsypal po zemi. Maddie si s úľavou vydýchla. Nebyť Jamesa a jeho pohotovej reakcie, už by asi ležala na zemi.
“Maddie… tvoje vlasy!” skríkol na ňu blondiak zhrozene. Rukou rýchlo siahla ku krku, kde ešte stále cítila teplo, ktoré za sebou táto neriadená strela zanechala a s hrôzou zistila, že jej škunty jej ho už celý naďalej nezakrývajú. Konce siahali pár centimetrov za temeno a na podlahe vedľa nej ležali zvyšky jej hrivy, ktoré nepadli popolom a do okolia sa rozliehal smrad spáleniny.
“Doriti aj s tou temnou prašinou!”, nadávala Maddie, schmatla zo zeme príborový nožík a nahnevane ho hodila do Dianny.
“Maddie! Zbláznila si sa?! Pred chvíľou ťa skoro zasiahla a ty ju budeš provokovať ešte viac?”, zahriakol ju jej priateľ, no ona ho nepočúvala. Nahnevane vstala a otočila sa smerom k nej.
“Ja ju zabijééém!!!”, kričala ako nepríčetná, čím si od Dianny vyslúžila len provokačný úškrn.
“Len do toho”, vyzvala ju a opäť vystrela ruku vpred, pred ktorou sa z ničoho vytvárala ďalšia ničiaca zbraň.
“Poď! Kým nás tu oboch nezahluší!”, zreval jej do ucha James, zdrapil ju za ruku a potiahol k sebe tak rýchlo, až skoro spadla na zem. Maddie potriasla hlavou a kým bola guľa pripravená, zaraz sa ponáhľala za Jamesom do obývačky.
“Čo tvoja noha?”, spýtala sa, keď sa spoločne schovali za roh miestnosti a ona si uvedomila, že jeho pohyby nie sú trhané. James rýchlym pohľadom skontroloval svoje lýtko, na ktorom okrem popola zo spálenej kože, neboli žiadne známky zranenia.
“Fit, ako rybička”, hrdo sa uškrnul a rukou zmietol čierne čiastočky prilepené na pokožke. Maddie mu venovala letmý úsmev a silno zovrela jeho dlaň. Vnímal, ako jej v žilách koluje strach, rovnako ako jemu. Aj keď vedeli, že táto situácia raz príde, cítili sa bezmocní.
“A teraz čo, myslím že sme nahraní…” bedákala Maddie nešťastne. “Ja sa jej do hlavy nedostanem”. Všetky tie tréningy, štúdium, či knihy sa razom javili zbytočné. Jej psychická integrita je prisilná na to, aby bola Maddieina myseľ schopná sa na ňu napojiť. “A ty, pokiaľ jej nechceš liečiť zranenia, proti nej tiež nič nezmôžeš...”, premýšľala nahlas, keď sa jej James vymanil zo zovretia a zamieril smerom do kuchyne. “Čo robíš?! Šibe ti?!”, vyštekla na neho a už ho aj ťahala späť.
“Amelia je stále tam!”, odvetil a už sa znova hnal do toho chaosu.
Everettovo telo podobne ako Tessino, zachytilo náhly nárast temnoty v dome. Bolo mu jasné, čo sa stalo. Dianna… ukázala svoju pravú tvár, prestala sa ovládať a skrývať. Otázkou bolo, prečo. Ešte neboli pripravení, nebol ten správny čas. Niečo ju muselo rozhodiť, zmeniť jej vôľu. Neznášal to. Jeho temnota sa vyvalila na povrch, nebránil sa jej, nemal na to dôvod, nemal dôvod sa ovládať. Sám sa cítil voľnejší, keď sa nemusel schovávať za niekoho, kým v skutočnosti nebol. Cítil potrebu vyraziť za ňou a zistiť, čo sa stalo, prečo zmenila svoje plány a ako jej môže pomôcť. Sľúbil jej, že bude stáť po jej boku, sľúbil jej svoje služby, aj keď dnes si už svojou lojalitou nebol taký istý. V pokluse dobehol do kuchyne. Bol svedkom už len konca výlevu, Diannu, ktorá zabila jednu zo žiačok, Victora ležiaceho nehybne v kaluži krvi. Potom videl Ardena, ako sa usmieva a študentov, ktorí boli paralyzovaní strachom. Vo dverách sa hlúčik pomaly zväčšoval a Everett dokázal jediné… vydýchnuť Diannino meno.
“Dianna, tak skoro? Nie sme plne pripravení. Ešte mi chýbajú nejaké výsledky.” Pokrútila hlavou a s noblesou sebe vlastnou vyšla z kuchyne. Everett vtedy zahliadol Ardenov výraz, keď oslovil jeho matku menom. Nebol si istý, či ten chalan o ňom premýšľa alebo ho šokovala ladnosť tónu, ktorým to povedal. Na druhú stranu mala Dianna vždy okolo seba veľké množstvo posluhovačov a čarodejníkov. Ostatní, ktorí ju poznávali, boli vydesení, on nie. Nemal čas, musel k sebe do izby, musel sa pripraviť, musel toho urobiť ešte veľa. V tomto prípade nebude môcť Ardena len tak popraviť, bude to musieť zamaskovať. Dianne Victor nezostal, teda jej syn bude naozaj potrebný. Keď opúšťal kuchyňu a nechával vydesených žiakov nad telami, uvedomil si trpkú skutočnosť. Práve skutočne prišiel o Tessu, o svoj plamienok nového života, o prísľub možnosti vyrovnane žiť s milovanou osobou. Prehltol horké sústo strateného a hrdo kráčal, keď do neho Tessa vrazila. Snažila sa pripojiť k spolužiakom a zistiť, čo sa stalo. Everett ju prebodol pohľadom rovnakým ako v prvú noc, keď sa s ním stretla. Jeho oči boli hrubé, temné a nebezpečné a Tessu to bolelo.
“Čo sa deje?”
“Nič, čo by sa ťa týkalo.”
“Everett…”
“Tessa, zabudni na všetko, je to zbytočné. Ako som ti už raz povedal, nemám na výber.”
“Ale ja áno.”
“Ty áno. No teraz nie je vhodná chvíľa a nikdy nebude, aby sme my dvaja mohli toto alebo čokoľvek iné riešiť.” Otočil sa od nej a odišiel. Tessa stála s otvorenými ústami. Ešte ráno jej tvrdil, že ju miluje a si s ňou spája budúcnosť a žiadali ju, aby mu pomohla naučiť sa žiť nenávisti. Teraz? Teraz tu pred ňou stál a povedal, že na všetko má zabudnúť. Ráno sa s ňou bozkával tak vášnivo, že sa spolu takmer vyspali a teraz sa zdalo, že to bol iba sen a Tessa sa prebudila do nepeknej nočnej mory. Z myšlienok ju prebral treskot kúziel z prebiehajúceho boja. V kuchyni zahliadla mŕtve Victorove a Lindino telo a Tessa sa vehementne snažila spomenúť, na čom sa večer spolužiaci vlastne dohodli. Čo sa plánovalo, súhlasila s tým vôbec?! Sľúbila nejakú pomoc? V spánkoch jej hučalo a nedokázala sa sústrediť. Keď videla krv, jej telo sa vždy naplo ako struna. Teraz vytekala z ľudí, nepremýšľala nad nimi, nevedela, či ich mala rada, alebo nie, jej spolužiaci tu boli dlhšie ako ona. Lindu naozaj vôbec nepoznala a Victor… o ňom jedine s istotou vedela, že bol prvý, kto v nej videl čarodejnicu a chcel jej pomôcť túto mágiu poznať. Utiekla.
Keď sa Leila s Johnnym o polhodinu stretli v kuchyni, on mal na sebe modré šortky po kolená, o tri odtiene bledšie modro-biele pásikavé tričko a na nohách pohodlné plátené tenisky. Bielovláska prišla v bielych áčkových šatách po kolená, okolo pása previazanými širokou belasou stuhou, ktorú si na boku zviazala do veľkej mašle. Cez plecia mala prehodený biely šifónový šál, vlasy stiahnuté Johnnyho hrebienkom a na nohách sandálky. „Pôjdeme? Všetko som nám prichystal”, oslovil ju jej milý a ukázal na piknikový kôš, cez ktorý bola prehodená deka. „Mám pre teba prekvapenie”, žmurkol na Leilu, keď ju chytil za ruku. Do druhej vzal kôš a pobrali sa k preskleným dverám, ktorými z jedálne vyšli von do záhrady.
“Aké?”, bola prekvapená Leila, keď prižmúrila oči pred silným slnkom.
“Nika mi počas večierka a tanca rozprávala o jednom čarovnom mieste, ktoré našla tu pri dome. Tak ho poďme spolu pohľadať, som vážne zvedavý.“ Záhrada s nádhernými kvetmi a sršiacim pokojom, ktorú nakoniec predsa našli, im dopriala nádhernú romantickú atmosféru a dopoludnie si naozaj užili vymieňaním si zaľúbených nežností. Keď sa rozhodli, že sa vrátia, zbalili všetko do košíka a so smiechom kráčali po štrkovom chodníčku. Keď však boli len kúsok od domu, Johnny sa zrazu zarazil a viditeľne zbledol. „Lei, zavolaj rýchlo brata. Boj sa začal...”
“Prosím? O čom to rozprávaš?“, spýtala sa nechápavo Leila a jej pocit šťastia a eufórie v tom momente zmizol.
“Temná je v dome...“ Leila sa zľakla, nečakala to. Ako sa dostala cez všetku tú ochranu? No neváhala a hneď si svojou telepatiou pomyslela na brata, ktorý vďaka svojej rýchlosti bol obratom pri nich.
“Čo sa stalo? Neviete, že o takomto čase vždy trénujem s vojakmi, aj keď je sobota?!“, oboril sa na nich podráždene. Ešte stále sa hneval za ten včerajšok…
“Keby to nebolo súrne, nerušíme, ale nastal čas boja, na ktorý sme toľko čakali. Temná je v dome a myslím, že sa treba pripraviť na najhoršie,“ odpovedal mu Johnny, načo Percival vytreštil oči.
“Dobre, dobre... ja to idem povedať otcovi a vojakom. Za chvíľu som tu”, dodal a už ho nebolo, zmizol ako namydlený blesk. Johnny položil piknikový kôš do trávy, chytil obe Leiline studené ruky a uprene sa zadíval do jej vystrašených očí.
„To bude dobré, to zvládneš… zvládneme”, privinul si ju na hruď a líce oprel o jej vlasy. Nadýchol sa vône lesa, ktorú tak miloval. “Jedno mi musíš sľúbiť”, povedal jej vážne, keď sa odtiahol. “Nech by sa dialo hocičo, nechoď na schody v hale. Sľubuješ?“, hypnotizoval ju svojím pohľadom. „Nepohneme sa odtiaľto, kým mi to nesľúbiš. Lei, prosím.“
„Johnny... čo sa deje?“, vyjachtala tíško.
„Sľúb mi to. Nepôjdeš do domu na schody...“, zopakoval Johnny naliehavo.
„Sľubujem, áno”, prikývla. “Ale budeš stále pri mne.“
„Áno, budem...“ Vtedy sa za nimi vrátil Percival a vyzeral dosť zničene.
„Vojakov aj otca niečo drží v tréningovej hale a ja sa neviem dostať k tým, čo sú na druhej strane a strážia vchod. Niečo to blokuje”, zhodnotil situáciu krútiac hlavou.
„Tak… asi nám neostáva nič iné, ako sa pozrieť, čo sa deje v dome,“ povedala Leila a okolo všetkých troch rozprestrela svoj ochranný štít.
„Čo sa to práve stalo?!“
Amelii hlavou vírilo množstvo chaotických myšlienok a taktiež aspoň milión otázok, na ktorá nevedela odpovedať. Napríklad taká Aurora… ona je Temná? Ako, veď ona predsa… ako to dokázala tak dlho tajiť a skrývať? A… a naozaj Maddie práve zabila Victora? Amelia pozrela na jeho mŕtvolu, ktorá ležala uprostred kuchyne a potom jej padol pohľad na jej kamarátku Joy, ktorú zvierala za ruku. Ako to, že čaká dieťa s Failom?! Ona a s ním? Čože? Ničomu z toho nerozumela. Bola zmätená, nevedela sa sústrediť – toľko informácií za tak krátky čas. Bolo to šialené a zároveň vtipné, ako rýchlo sa veci dokážu zmeniť – ešte včera bol jej najväčším problémom akýsi hlúpy kus papiera z koláčika šťastia… a teraz šlo doslova o život. Skutočný boj proti ich najväčšiemu a najobávanejšiemu nepriateľovi sa práve začal.
Joy len strnulo stála v kuchyni a sledovala, čo sa okolo nej deje. Od šoku nebola schopná sa pohnúť a nieto sa vyhýbať ranám, ktoré Dianna štedro rozdávala. Victor v kaluži krvi, Ardenov spokojný a krutý úsmev, Everett a jeho oddanosť Temnej, Lindina hrozná smrť… To všetko mala pred očami, lapala po dychu, začínala sa jej zmocňovať panika, keď ju zrazu za plecia schmatli silné ruky, až od preľaknutia slabo vykríkla.
“Pohni sa, Joy, nemôžeš tu ostať”, zvolal Failo a vytiahol ju preč z jedálne, no ona sa bránila a chcela sa mu vytrhnúť.
“Pusti ma! Nie… nedotýkaj sa ma, musím…!”
“Ja viem, o čom ti ide, ale máš smolu, modroočka!” S týmito slovami ju rýchlo rýchlo pred sebou tlačil po chodbe, no keď sa aj naďalej vzpierala, prevrátil očami a zdvihol ju na ruky, akoby naozaj nič nevážila. Prehodil si ju cez pravé plece, ale zároveň dával veľký pozor na jej bruško.
“Toto nemyslíš vážne?! Daj ma dolu!”, kričala Joy zúfalo a bila ho drobnými päsťami po chrbte, keď s ňou vykročil na schodisko a rýchlo bral schody po dvoch. Avšak namiesto toho, aby odbočil doľava na chodbu, kde mala izbu, pokračoval doprava do elfieho krídla. “Kde ma to vlečieš?”, zajačala a kopla ho, načo ju zľahka plesol po zadku. “Au, ty somár!”
“Prestaň ma tu otĺkať ako nejaký boxerský mech”, zavrčal podráždene, ale pre istotu jej druhou rukou pridržal nohy.
“To ty si ma cez seba prehodil ako nejaké vrece zemiakov!”, zvolala a rezignovane zvesila hlavu. Už dávno sa presvedčila, že proti jeho sile nemá najmenšiu šancu a neznášala, keď ju takto zneužíval proti nej. Failo zasa len prevrátil očami a otvoril dvere na svojej spálni.
“Tak a sme tu, vitaj v mojom dočasnom kráľovstve”, povedal nonšalantne, keď za sebou zavrel a položil ju znova na zem.
“Nebuď smiešny! Dole nás čaká dôležitejší problém, ako prehliadka tvojej komnaty!”, prskala Joy a chcela ho odtisnúť a vyjsť von, no znova ju chytil za plecia.
“Áno, máš pravdu, čaká, ale nie nás..”, povedal a prenikavo sa jej zahľadel do očí. “Ty tu ostávaš, modroočka a to bez debaty.”
“Tak na to zabudni, môj zlatý…”
“To oslovenie sa mi páči, ale tým ma teraz v žiadnom prípade neobmäkčíš”, zdvihol Failo zvodne obočie, načo tentoraz Joy prevrátila očami.
“Panebože… prestaň s tým, dobre? Myslím to smrteľne vážne… okamžite ma pusti von!”
“Dofrasa, si tvrdohlavejšia ako mulica, Joy! Uvedomuješ si, že čakáš dieťa? A navyše si bez schopností? Maj rozum, prosím ťa...”, dohováral jej Failo, ktorému pomaly ale isto začínala dochádzať trpezlivosť.
“Áno, som si toho vedomá, no som tehotná, nie z porcelánu! A nemôžem tu len tak nečinne sedieť, kým moji priatelia a spolužiaci bojujú o život! Linda už zomrela a bohvie, kto bude nasledovať ďalší…” Joy sa zlomil hlas, lebo si uvedomila, že bez svojej moci by im aj tak nijako nepomohla. A potom, čo keď je už aj Arden mŕtvy? Tá predstava sa jej zabodávala hlboko do uboleného srdca. Nesmie ho stratiť, jednoducho nesmie…
“Nie, to nie si, aj keď navonok vyzeráš krehko”, povedal Failo už pokojnejšie. “Ale podľa toho, čo som zachytil, je to bábo moje”, dodal s úsmevom a v tvári sa mu zračila nesmierna hrdosť. “Takže… kým sa to dole neupokojí, z tejto izby nevytiahneš ani pätu, rozumieš ma?” Joy na neho zamračene pozrela.
“A ako ma k tomu chceš prinútiť?”, zatiahla ironicky a rozhodila rukami. “Priviažeš ma, alebo budeš strážiť a na boj sa vykašleš ako nejaký zbabelec? To sa ti ani zďaleka nepodobá, Failo”, pokrútila hlavou.
“Zamknem ťa”, odvetil pokojne, akoby sa nechumelilo a bola tá najprirodzenejšia vec na svete.
“Čože?! Ale… to nemôžeš, ja nie som tvoj majetok, na to nemáš žiadne právo, to je…”, jachtala šokovaná Joy, no Failo len pokrčil plecom.
“Robím to pre tvoje dobro, zlatko. Chcem ťa ochrániť, rovnako ako aj moje dieťa, čo je na tom nepochopiteľné?! Nemôžeš takto riskovať! Milujem ťa a ani nevieš ako veľa pre mňa znamená fakt, že si so mnou tehotná”, dodal už miernejšie a na Joyine prekvapenie si zrazu tento hrdý muž pred ňu kľakol na jedno koleno, v dlaniach jej jemne zovrel boky a vtisol jej nežný bozk na bruško.
“Failo…”, zašepkala ticho a mierne sa odtiahla. Toto nie je správne… na jeho mieste mal byť Arden, on sa mal takto tešiť, nie Failo… No napriek všetkému sa jej do očí vtisli slzy dojatia.
“Nedovolím, aby sa vám niečo stalo, jasné?”, pozrel na ňu zdola a potom vstal. “Aj tak je zázrak, že si po tom všetkom o malé ešte neprišla. No náš rod Luyinárovcov bol vždy mocný, čiže je pravdepodobne silné a vytrvalé po svojom otcovi”, pyšne sa usmial. “Len dúfam, že vám v labáku neublížili ešte nejakým iným spôsobom, lebo inak za seba neručím”, dodal už vážne pri pohľade na jej ruky, ktoré mala posiate modrinami.
“Failo, počúvaj ma… “, povedala Joy, pretože jeho radosť z tehotenstva bola naozaj úprimná, rovnako ako obavy o ňu a dieťa. “Nie je isté, či je tvoje… teória, ktorá by to mala potvrdzovať je podľa mňa vymyslená”, povedala odmietavo a pozrela na neho svojimi nebesky modrými očami.
“Ty len chceš silou mocou veriť, že je toho zmrda, Joy. Som si istý, že je moje… povedal to aj on, aj jeho trafená matka.”
“Viem, ale…” Failo však pokrútil hlavou a skočil jej do reči.
“Žiadne ale. Musím už ísť, ale ako som povedal, ty tu ostaneš”, dodal rázne.
“Už som ti povedala, že ma k tomu nemôžeš prinútiť!”, vystrčila bojovne bradu.
“Môžem, keďže pod srdcom nosíš moje dieťa…”, odvetil s vážnou tvárou.
“Och… ty si tak neznesiteľne panovačný!”, zavrčala Joy nešťastne. “A navyše, čo keď sa ti niečo stane?”, opýtala sa, načo sa sebavedome usmial. “Čo je zasa také smiešne?!”
“Nič, práve naopak. Teší ma, že si o mňa robíš starosti. No neboj sa, mne sa nič nestane a keď bude po všetkom, vrátim sa po teba. Sľubujem.” Vtedy sa k nej sklonil a kým si to Joy stihla uvedomiť, znovu ju pobozkal, no tentoraz vášnivo a na pery. Bol to krátky, ale intenzívny bozk.
“Failo, čo to zasa…!”, zalapala po dychu, keď sa od nej odtiahol a bez slova pohladil po líci.
“Tam vzadu je minichladnička, mala by si niečo zjesť, tiež sú tam dve fľašky Evianu”, poznamenal akoby mimochodom, keď ju pustil a podišiel k dverám. “A oddýchni si.”
“Nie, ja tu odmietam zostať!”, rozbehla sa k nemu, keď sa spamätala.
“Sorry, modroočka”, venoval jej posledný pohľad a vykĺzol von. V márnej snahe ešte zachytila kľučku, ale nech sa namáhala, ako chcela, on ich k sebe bez problémom pritiahol, zabuchol a zamkol. Joy už len v zúfalstve do nich tresla päsťami, načo sa jej ozvala bolesť z poranených rúk. Vrelo to v nej. Zlosť, beznádej a strach… Ako ju tu mohol zamknúť? Akoby to, že možno čaká jeho dieťa mu dávalo právo rozhodovať za ňu. Oprela sa chrbtom o dvere a zaborila si tvár do dlaní. Myslela na Ardena, na jeho nepríčetnú zúrivosť v čiernych očiach, z ktorých mu priam sršala nenávisť. Ešte v noci v laboratóriu ju prikryl dekou, ale teraz bol jeho pohľad iný. A hoci si to Joy nechcela pripustiť, vyzeralo to, akoby svoj boj s temnotou už načisto prehral. Na vine boli však jeho rodičia. Ako povedal Victor, tá bosorka určite zväčšila svoj vplyv na myseľ svojho syna. Totálne odstavila jeho ľudskosť a tým aj jeho silnú snahu a túžbu vymaniť sa z jej pazúrov. Joy bolo milovaného Ardena tak veľmi ľúto a táto bezmocnosť ju ubíjala. A predstava, že musí trčať vo Failovej izbe proti svojej vôli, ju maximálne vytáčala.
Amelia sledovala scénu pred sebou, bolo to viac než strašné. Nevedela odtrhnúť zrak od Lindinho mŕtveho tela, bola paralyzovaná strachom a nebola jediná. Teraz oľutovala svoje (ne)trénovanie a to, že prípravu na tento súboj, s ktorým rátali, že raz k nemu dôjde, poriadne podcenila. Bola ako zhypnotizovaná, nedokázala sa pohnúť, niečo urobiť. Pred jej očami len pred malou chvíľou zomrela spolužiačka. Amelii sa v očiach zaleskli slzy, bolo to strašné a kruté a…
„Amy! Amy! Amyyyyy!” Jamesov hlas sa ozýval akoby z hmly a náhle ju vtiahol opäť do reality. Brat ju rýchlo schmatol za rameno a len, len že ju sa vyhli ďalšej rane od Temnej. “Poď, sestrička, teraz nie je čas na snívanie!”, napomenul ju podráždene. “Musíme sa niekde schovať, inak z nás o chvíľu ostane len mastný fľak!”, zvolal James a už ju ťahal rýchlo preč. Druhou rukou držal Maddie, ktorá bola tiež ako v tranze. “No tak, baby, bežte!” Spoločne sa všetci traja rozutekali preč z kuchyne, prebehli cez halu a zastali až v obývačke. “Napadá vám nejaké dobrá skrýša?”, opýtal sa James zadýchane. „Vôbec to nevyzerá dobre, proti tej mrche nemáme najmenšiu šancu…“ Amelia mu však hneď skočila do reči a pokrútila hlavou.
“Zbláznil si sa? Tá beštia práve zabila jedného z nás a bude pokračovať! Naozaj chceš, aby som šla do izby a čítala si knihu, zatiaľ čo ľudia okolo mňa bezdôvodne zomierajú?!“ Zrazu zaznel dlhý, prenikavý výkrik, z ktorého mrazilo až v kostiach. Ameliu striaslo pri predstave, aký výjav má daná osoba pred očami.
„Bezdôvodne? Snáď nemáš na mysli aj Victora! Ten smradľavý cap si o to koledoval! O tomto sa môžeme hádať nabudúce, Amelia,“ ozvala sa Maddison po chvíli, keď ju prerušil Arden, ktorý niekde v poblíž vyprskol do dlhého, hlasného smiechu. Bolo to strašné, neustále jej pohľad odbiehal smerom k tmavej chodbe vedúcej do kuchyne. Vtedy ju prepadol strach o svojho priateľa. Adam predsa nevie, že sa tu rozpútalo peklo! Došľaka…
„Hej, decká, musím nájsť Adama, my sme sa mali stretnúť na obede a...“
“Amy… ja neviem, či je to…”, chcel protestovať James, no keď ho prebodla pohľadom, okamžite zdvihol ruky v geste vzdávajúceho sa. “Oukej, sestrička… len si dávaj, prosím ťa, pozor. Podľa hluku sa boj presúva bližšie a bližšie do haly.”
“Nemaj obavy, budem opatrná”, odvetila Amelia, načo len rýchlo prikývol a pobehla k preskleným obývačkovým dverám…
“Ale, ale, ale… tuším som tu začul svoje meno”, ozvalo sa po chvíli za ich chrbtami. Maddie s Jamesom sa prudko otočili a pri tom výjave im skoro vypadli oči z jamiek. Pred ich zrakmi stál totiž sám Victor.
“Čo to dori…” Maddie v momente zmeravela, nebola schopná jedného slova. Len sledovala, ako sa ich mentor, plný života, pomalým a ležérnym krokom približuje smerom k nim. Obaja s Jamesom len reflexne cúvali vzad a snažili sa mu vyhnúť. Ten sa pri pohľade na ich strach a bezmocnosť začal zlovestne smiať na plné hrdlo. “Ale… ako…”, jachtala zmätene Maddie a v tvári sa jej okrem hrôzy zračil aj nepokoj a hnev. Ako je možné, že je tu?! Veď ešte pred pár minútami ležal v kuchyni a kúpal sa vo vlastnej krvi. A to práve vďaka nej…
“Už som ti to vravel minule, moja drahá, ale pokojne to zopakujem znovu. Myslela si si, že si sa ma zbavila?! Len tak, akoby lusknutím prstov? Že nejaký poondiaty kuchynský nôž ma zabije a tvoj úbohý pokus vyjde?! Že som sa nepoistil? Pche… ”, uškrnul sa popod fúz. “Tak to si ešte sprostejšia, ako som si myslel”, dodal posmešne, podišiel k stolu a pomaly z neho vzal sklenenú fľašu od piva. Potom ňou celou silou tresol po drevenom okraji, až sa miestnosťou rozozvučal rachot črepov dopadajúcich na podlahu, zatiaľ čo sa jeho maličkosť stále len nekontrolovateľne smiala. “JA som pánom tohto domu!!!”, zdôraznil sebavedome. Opäť sa pohol vpred a už sa blížil držiac v ruke zvyšok fľaše namierenej ostrými hranami na nich ako zbraň.
“Ako je, došľaka, možné, že stále žijete?”, vyhŕkol nechápavo James, keď sa už nemali kam pohnúť a pán domu bol vzdialený len dva kroky od nich.
“Cccc… ”, nesúhlasne zacmukal a pozrel na neho. “James, James, Jamesík… večný psíček svojej milovanej”, utrúsil pobavene a prstom voľnej ruky sa pohrával s rozbitými časťami fľaše.
“Hmmm, no… Je veľmi zaujímavé, že to vyšlo práve z vašich úst, pán Pierce…”, ohradil sa blondiak so zdvihnutou bradou. “Vy a vaša ženuška…”
“Čo prosím, mladý?! Mám pocit, že ti nejak narástla huba, odkedy sa flákaš s touto tu…”, odfkol a hodil opovržlivý pohľad smerom k Maddie. Tá sa len čoraz viac tlačila na parapetu okna, ktoré mala tesne za chrbtom, aj keď už Victor stál len na pár centimetrov od nej. Svojim lišiackym úsmevom jej pozeral priamo do očí a pomaly k nej dvíhal ostrie fľaše. “Mám pocit, že ste úplne nepochopili, v akej situácii ste sa ocitli…”, skonštatoval Victor mrazivo.
“Zhnite v pekle, vy imbecil!”, napľula mu Maddison do tváre a kým sa stihol spamätať, ovalila ho črepníkom, ktorý nenápadne predtým nahmatala na parapete. “Rýchlo!”, zvolala na Jamesa a behom rýchlo vybehli z miestnosti. V kuchyni zúril boj a vládol tam pomerne intenzívny hluk. Nenápadne a hlavne opatrne sa teda presunuli do haly a tadiaľ prebehli pozdĺž chodby do chlapčenského krídla.
Amelia na okamih zastala vo dverách obývačky, aby zistila, či je zatiaľ vzduch čistý. Síce počula hluk a krik, ale sem sa boj ešte nedostal. Ešte raz sa cez plece obzrela na Jamesa a Maddie a potom sa už ponáhľala za Adamom. Prebehla rozľahlou halou a už trielila chodbou smerom ku chlapčenskému krídlu. Rýchlo zabočila za roh a zbadala Adama, ako práve vychádza z svojej izby. Neváhala a ihneď sa mu vrhla do náručia, načo sa zasmial. „Amy, to je ale príjemné prekvapenie”, skonštatoval a nežne ju pobozkal. Potom sa jej však prizrel bližšie. “Ale… si v poriadku? Čo sa to deje?“, opýtal sa pri pohľade do jej vystrašených očí. Amelia ho len pevnejšie objala a hlavu si zaborila do jeho hrude. Keď sa o moment na to, aspoň trochu upokojila, zdvihla hlavu a vážne mu pozrela do tváre. “Amy? Začínaš ma desiť… vždy si veselá ako slniečko, takúto ťa nepoznám…”
“Temná…”
“Uhm…?”, nechápavo sa zamračil. “Čo je s Temnou?”
“Ona…”, nedokázala zo seba dostať normálnu vetu. Pri ňom cítila istotu, aj keď teraz nebolo bezpečne nikde. „Linda je mŕtva.“ Adamov výraz tváre sa zmenil. Vytreštil na ňu modré oči a šokovane pootvoril ústa, aj jeho to zasiahlo. Ešte pevnejšie ju stisol vo svojom mocnom náručí.
„Kde sú ostatní? Máme nejaký plán?“, opýtal sa a pozrel jej do tváre. Amelia len pokrútila hlavou a pokrčila plecami.
„Aký plán? Naši mentori sa na nás vykašľali, chcú nás zabiť. Veď Victor sa o to pokúšal už dávno a teraz je sám mŕtvy… “
“Počkaj, spomaľ… čo si to povedala? Victor je mŕtvy?!”, zvolal neveriacky Adam. “Ako sa to stalo?”
“Maddison ho v záchvate zúrivosti a nenávisti bodla nožom rovno do srdca a na kuchynskej dlážke priamo pred našimi očami vykrvácal, tak sa to stalo”, odvetila Amelia rozochvene.
“No doriti!”
“Presne tak, no je to ešte horšie… ”, skonštatovala ticho. “Z Aurory sa vykľula Temná…”
“Čože?!”
“Áno, ako počuješ a Ardenovi, jej synáčikovi, totálne preskočilo…”
“Synáčikovi?”
“Áno, Adam a ocenila by som, keby si prestal opakovať každé druhé slovo, čo poviem”, povedala Amelia s miernym podráždením v hlase a pošúchala si spánky. Začínala ju bolieť hlava…
“Dobre, no tieto infošky ma zaskočili, to je všetko”, odvetil Adam trochu urazene.
“Ja viem… och, prepáč mi, len… naši mentori nám mali predsa s tým plánom boja pomôcť, pripraviť nejakú stratégiu, čím by sme tú mrchu dokázali poraziť a už vidím, že prečo sa nato vykašľali. Išli by len proti sebe, naozaj dokonalá rodinka...“, skonštatovala Amelia a rukou si prehrabla vlasy.
“Amy, počúvaj ma. Musíš sa upokojiť. Zvládneme to, rozumieš?“ Adam ju chytil za obe ruky a pozrel jej priamo do očí. “Teraz sa však musíš niekam schovať, nedovolím, aby sa ti niečo stalo.“ Amelia sa od neho odtiahla a rukami si utrela vlhké oči.
“Nie som žiadny zbabelec, to predsa vieš. Musíme sa tam vrátiť… obaja.“ Adam vedel, že je tvrdohlavá, ale naozaj to nechcel riskovať. Bol by radšej, keby ostala niekde v bezpečí, kým bude po všetkom. Všimla si, že premýšľa nad tým, ako ju ešte presvedčiť, na čo znova pokrútila hlavou. “Ja viem, čo sa ti preháňa hlavou a ani nemusím byť veštica Teodora… idem tam a ty ma nezastavíš. Tú mrchu chcem vidieť mŕtvu, tak veľmi si to zaslúži.“ Nikdy by si nebola pomyslela, že niekomu bude priať smrť. Ale zasa na druhej strane...nikdy by si tiež nepomyslela, že sa ocitne v dome plnom mágie a kúziel.
“Tak fajn, poďme… nech nestrácame zbytočne čas.” Adam nakoniec rezignoval a spoločne sa teda vybrali späť na bojové pole. Prešli len pár krokov, keď sa Amelia znova ozvala. “Adam?“ Otočil sa k nej a obaja ešte na chvíľu zastali. “Prosím, dnes nezomieraj.“ Na tvári sa obom zjavil jemný úsmev. Adam sa k nej naklonil a pobozkal ju na čelo.
“Budem sa snažiť, ak mi sľúbiš to isté, maličká.“
“Jasnačka, ty môj statný Yetti”, odvetila Amelia so žmurknutím, načo sa obaja zasmiali. Aspoň takto si na okamih odľahčili hroznú situáciu, v ktorej sa ocitli.
“Chvíľami som mal pocit, že JA som už umrel”, zabedákal Josh, ktorý práve vošiel do haly a oboma rukami sa držal za hlavu. “Čo to tu riešite, hrdličky… a prečo tu je taký hluk? Rozhodí mi z toho gebuľu…”, začudoval sa a zmätene sa obzeral okolo seba. Prešiel do stredu haly a tam, cez otvorené dvere v kuchyni zazrel na zemi nehybne ležať Lindu. S otvorenými ústami hľadel na výjav pred sebou, až kým jeho pozornosť neupútala sa odtiaľ nevynorila Dianna v celej svojej kráse a sánka mu padla ešte nižšie.
“Doriti, Josh!”, vykríkol James, ktorý sa v okamihu, ako vyšiel z obývačky, rozbehol smerom k nemu a zvalil sa na neho, čím ho tesne odsotil od prichádzajúcej strely. “Zbláznil si sa?!”, dodal nahnevane, keď už boli obaja mimo ohrozenia.
“Čo-čo-čo to bolo?”, spýtal sa vystrašene Josh a hľadel na čiernu škvrnu na stene, kde len pred chvíľou treskla magická guľa.
“Temná ty pako! Vstávaj, kým do nás nenapáli znovu!”, súril ho blondiak a podával mu svoju ruku, aby mu pomohol vstať. Pritom mu pohľad padol na Joshove nohavice, na ktorých sa v rozkroku vynímal mokrý fľak. “To nemyslíš vážne?!”, pohoršoval sa James znechutene, no keď si znova vyslúžili pozornosť Temnej, obaja aj s Maddie, Ameliou a Adamom sa rýchlo schovali do knižnice a zavreli za sebou dvere. Maddison pozrela na Josha a začala sa rehotať.
“Čo sa smeješ, trúbka! Nikto mi predsa nepovedal, že to bude taká obluda! Dobre, že to skončilo len pri tomto!”, ohradil sa a rukou ukázal na svoje nohavice. “Ako sa tu vôbec dostala?!”
“Ona tu bola celý čas!”, vyhŕkla Amelia a nepokojne prestupovala z miesta na miesto. Josh zdvihol obočie a nechápavo na ňu pozrel. “Skrývala sa v Aurorinej podobe…”, dodala nervózne a zahryzla si do pery.
“A to jej bolo načo dobré?”, čudoval sa naďalej, no odpovede sa už nedočkal. Každý bol z toho rovnako vykoľajený ako on.
“Teraz v prvom rade musíme vymyslieť nejaký plán!”, posúril ich James a zvalil sa do jedného z kožených kresiel pod oknom. “Teraz, keď sa Victor znovu prebral, máme zasa o problém navyše”, hromžil a prstami si šúchal bradu, čím bolo vidieť, že uvažuje nad ďalším postupom.
“Ale čo, už ti tá moja vražda nepríde až taká strašná, keď ťa to jeho znovuzrodenie tak nasralo?”, nadhodila Maddie, ale James jej neodpovedal, iba nad ňou mávol rukou a pohrúžil sa do svojich myšlienok.
“Čože? Victor žije?!”, vykríkla Amelia a ruka jej šokovane vyletela pred ústa.
“Ja som pri vás totálne v lese. O čom to tu točíte? Victorove znovuzrodenie, vražda… ehm… Maddie, ty ťaháš maratón ešte aj dnes, alebo čo?” Josh si dvakrát zmätene pretrel oči.
“Z toho, ako vyzerá, je hádam jasné, čo sa stalo...” James pokrútil hlavou a jedným okom pozrel na škvrny od krvi, ktoré sa vynímali na Maddienom bielom svetri a hneď nato vyskočil z kresla.
“Prišiel si na niečo?”, spýtala sa Amelia a dúfala, že ju brat poteší aspoň nejakými dobrými správami.
“Ani veľmi nie, no s našimi schopnosťami toho asi veľa nezmôžeme. Ešte Joshova kovo-telekinézia by mohla byť užitočná, ale… Každopádne, najbezpečnejšie bude, keď ty a Adam prejdete čo najskôr do svojich projekcií”, skonštatoval s povzdychom a pristúpil k sestre a jej priateľovi, ktorý ju držal za ruku. “Adam, ako si na tom s tými tvojimi? Zvládaš mať obe pod kontrolou?”
“Obe a ešte aj svoje originálne telo”, prikývol Adam s úškrnom.
“Čože? Nepovedal si mi, že si už takto pokročil! Ty bifľoš jeden!”, obrátila sa k nemu Amelia a začudovane na neho vytreštila oči. Ten sa len samoľúbo, no nežne na ňu usmial. Tmavovláska si potom s povzdychom sadla na gauč.
“Čo to robíš?”, vyhŕkol James nechápavo.
“Projekcie predsa…”, venovala mu grimasu, ľahla si a hlavu si pohodlne oprela o mäkkú opierku.
“Snáď nie tu, kde ťa môže ľahko zasiahnuť!”, zahriakol ju James a už ju aj hnal preč z gauča.
“Ty si neskutočný… podľa teba je lepšie trepať sa teraz okolo Temnej cez halu?”, povzdychla si a vrátila sa späť k svojmu priateľovi.
“Nie, pôjdeš ku mne, ale ešte lepšie k Adamovi, tá je najďalej.”
“A vy čo?”
“Ja svojim liečiteľstvom do boja asi veľmi prispieť nemôžem, myslím aktívnym útokom. No budem vám hneď nablízku, keby sa niekto náhodou zranil…”, usmial sa na sestru. “Josh by ju však mohol svojou schopnosťou zasiahnuť na diaľku a…”
“Tak to v žiadnom prípade, k tej sa oblude už nevrátim! Videl si, ako dopadla Linda?! Stavím sa, že ešte aj teraz tam leží v rovnakej polohe, ako som ju videl naposledy...”
“Aby si si náhodou znovu necvrkol, ty padavka”, uškrnula sa Maddie.
“...a Maddie”, pokračoval James a pozrel na ňu. “Ty pôjdeš spolu s Ameliou do izby”.
“Čóóó?! Ani ma nehne! Nebudem len tak sedieť na riti, kým vám ostatným pôjde o život! Vlastnoručne tu špinu zaškrtím!”
“Nehraj sa zbytočne na hrdinku, kuriatko. V tejto situácii nám nemáš ako pomôcť…”
“Victora som predsa zabila aj bez použitia schopností!”, tvrdohlavo trvala na svojom.
“Možno, ale vtedy to určite nečakal. Teraz bude pripravený, on aj jeho žena.”
“Ale…”
“Nie, Maddie a týmto končím diskusiu. Nedopustím, aby sa ti niečo stalo!”, uzemnil ju James.
“Že to vravíš práve ty”, zamrmlala si popod nos a nahnevane si prekrížila ruky na hrudi.
“Ja sa s tebou pokojne vymením”, ponúkol sa Josh a už sa pobral smerom k gauču. No predtým, ako sa tam dostal, ho James schytil za tričko.
“Ako povedala Maddie, nebuď posratý. Toľko si sa vytešoval zo svojich schopností! Teraz máš vďaka nim šancu zachrániť životy.” Josh len prevrátil očami a zhlboka sa nadýchol.
“Fajn, ale… budeš mi kryť chrbát, jasné?”, neochotne pípol, načo James prevrátil očami, ale súhlasne prikývol. Potom pozrel na Adama, ktorý sa už medzitým stihol dvojnásobne naprojektovať.
“Takže, aký je plán?”, spýtal sa jeden z jeho klonov.
“Dvaja z vás, tí astrálni samozrejme, by sa mohli pokúsiť odviesť jej pozornosť”, usúdil James, načo všetci traja Adamovia len s ľahkosťou mávli rukou.
“To bude maličkosť.”
“Super”, potešil sa blondiak a zrak obrátil na Maddie a jeho sestru. “Tak vy dve do izby a Amy, ty sa k nám…”
“Nie! Ja nikam nejdem! Vrav si, čo chceš, zlatý môj, ale odmietam nečinne čakať a nepričiniť sa k dielu!”, ohradila sa okamžite Maddison. “Idem s vami, či sa ti to páči, alebo nie!”
“Bohužiaľ, nedávaš mi na výber…”, povzdychol si sklamane, gestom ruky naznačil chalanom, aby šli za ním a všetci piati rýchlo vybehli z miestnosti. “Daj pozor na Ameliu”, dodal a zabuchol sebou dvere. Maddie sa rozbehla smerom k nim, no kým ich stihla otvoriť, ozvalo sa šťuknutie kľúča.
“Pusti ma!”, skríkla nahnevane a dlaňami búšila do dreva.
“Je to len pre tvoje dobro…”, odvetil jej James, hoci z druhej strany ho počula len veľmi tlmene.
“Do psej matere aj s takýmto systémom!”, hromžila Maddie a nahnevane sa otočila k Amelii. Tá sa už medzitým uložila na gauč a pripravila svoje telo na hibernáciu.
“Vidíme sa neskôr”, usmiala sa na ňu, položila hlavu na kožené operadlo a zatvorila oči.
“No fasa…”, zamrmlala Maddie a s hnevom kopla to nohy konferenčného stolíka.
Octavia bola na chvíľu šokovaná, než jej naplno došlo, čo sa vlastne stalo. Zasiahlo ju to ako blesk z jasného neba a zrazu mala pocit, že toho zrazu nejako veľa a deje sa to prirýchlo. Najprv jej Arden vzal schopnosti, až si to skoro ani neuvedomila. Vedela, že to vie, ešte večer na porade počula varovania ohľadom jeho mágie, no aj tak tomu nemohla uveriť. Dokázal to tak ľahko a rýchlo a stačil mu nato jeden dotyk. Jej mágia, ktorá vypĺňala vnútro, zrazu zmizla a ostalo po nej prázdno… Potom Maddie a jej vražedný útok na Victora, no to ju až tak neprekvapilo. Mladá čarodejnica sa netajila svojou nenávisťou a po tom všetko, čo urobil jej aj ostatným, no a vrcholom bolo to, čo urobil Joy. A nakoniec… nakoniec sa tam len tak odrazu zjaví Temná, zmení sa z Aurory… Octavia vtedy pochopila jej nepekné správanie a odmietanie pomoci. Sama Aurora, hoci bola prísna a svojská, svoju školu milovala, bolo to jej poslanie a pre študentov by urobila čokoľvek. Na rozdiel od tejto mrchy, ktorá je navyše Ardenovou matkou. Neuveriteľné! Čo sa to tu vlastne deje? Octavii sa to vôbec nepáčilo, komu by aj… Celá táto situácia bola viac než strašná a všetko naznačovalo tomu, že ich nečaká nič iné, ako len smrť.
“Kde je vlastne Leila s Johnnym a Percival s vojakmi? Falathar?”, premýšľala horúčkovito, keď pred útokmi Temnej rýchlo vybehla z kuchyne a náhlila sa po chodbe za Loganom do chlapčenského krídla. “Tí by sa nám tu teraz hodili…” Celá zadýchaná dobehla k Loganovej izbe, z ktorej sa ešte ozýval spokojný chrapot. Ten nešťastník ešte nemal ani potuchy, čo sa to dole deje a veselo ešte vyspával opicu, hoci už bol čas obeda. Octavia nečakala a ani nezaklopala. Vtrhla mu do izby a zavrela za sebou dvere. Dnu bol smrad ako v liehovare, až skrčila nos. Logan sa však nezobudil, len niečo zamrmlal a prevrátil sa na druhý bok. “Logan, vstávaj!”, prikročila k nemu a potriasla za rameno.
“Josh… opováž sa mi ešte niečo naliať, vďaka tebe som skončil ožratý ako… ”, zabrbľal a prehodil si vankúš cez hlavu. “
“Ale ja nie som Josh! To som ja, Octavia! Vnímaš ma?” Vtedy si mladík odokryl hlavu a zažmúril na ňu rozospatými očami.
“Ví? Snívam, alebo si naozaj tu?”, pousmial sa a pomaly sa posadil. “Kriste, vybuchne mi hlava”, zaúpel a schytil si ju do veľkých dlaní.
“Áno, som to”, odvetila Octavia netrpezlivo. “Viem, že si mal ťažkú noc, ale čaká náš ešte horší krst ohňom, ako tvoja opica, ver mi.”
“Eh? Ví, nehnevaj sa, ale toto je veľa slov a navyše, hovoríš v hádankách”, odvetil Logan, zatiaľ čo Octavia podišla k oknu a otvorila ho.
“Logan…”, oslovila ho, keď si k nemu prisadla na posteľ a chytila mu tvár do dlaní. “Neviem presne, čo sa tu deje, alebo skôr, čo nás ešte čaká, ale naposledy, keď som tú osobu videla, metala gule a vôbec to nevyzeralo dobre. Ja som nejakým zázrakom vtedy vyviazla bez následkov, ale ty si ležal dlho v bezvedomí… a pevne dúfam, že sa tá situácia už nezopakuje”, zadívala sa mu do modrých očí, ktoré sa mu rozšírili.
“Chceš povedať, že… že Temná je tu? Či? Sorry, Ví, mne to fakt vynecháva…”
“Áno, je tu… pred chvíľou som bola svedkom, ako sa objavila v kuchyni. Musela sa istý čas skrývať v Aurorinom tele.”
“Doriti!”, zvolal Logan, ktorý konečne pochopil, o čo ide a celú si ju premeral. “Si v poriadku? Nič ti neurobila? Dúfam, že jej telekinézou šľahla do gebule aspoň chladničku…”
“Keby som aj chcela, nemala by som ako…”
“Čože? Prečo?”
“Lebo mi ich Arden ukradol… on je, mimochodom, jej syn.”
“Čože?”
“Logan! Spamätaj sa už! Viem, že si mal ťažkú noc a ešte horšie prebudenie, ale toto je vážne. Musíme sa ísť pred ňou brániť a pohľadať Leilu a ostatných, nikde som ich nevidela”, odvetila Octavia, vybrala zo skrine tričko a rifle a hodila mu ich na posteľ.
“Veď ja podstatu chápem, neboj sa. Len tie omáčky okolo… Aurora, Arden…”, povedal, kým sa obliekal. “No pevne verím, že sa situácia spred pár mesiacov sa opakovať nebude. Sme teraz už silnejší, je nás viac. Vytrénovali sme sa, určite to dopadne lepšie, uvidíš”, dodal a pohladil ju po ruke. Octavia sa pousmiala a vtedy si zvliekla z prsta svoj zázračný prsteň a nastokla ho Loganovi na malíček. “Ví?”, opýtal sa neisto a nechápavo zdvihol obočie.
“Je to prsteň z Avalonu, pomôže ti zlepšiť tvoje schopnosti. Ja ho teraz nepotrebujem, keď mi ich vzal Arden. Bol by mi nanič a tebe sa bude určite hodiť. Nemusíš ho nijako aktivovať, stačí, ak ho máš na ruke. Lepšie tak zacieliš vec na cieľ, ktorú chceš hodiť, telekinéza je potom lepšia.”
“A čo ty? Ako sa budeš brániť?”, opýtal sa Logan s obavami. Očividne sa už úplne prebral.
“Zatiaľ netuším, ale niečo vymyslím. Musím nájsť Percivala a jeho vojakov, aby mi dali nejakú výzbroj. Meče, dýky a tak. Snáď sa mi tie hodiny s nimi na niečo boli, aj keď si tým nie som veľmi istá”, dodala a pokrčila plecami.
“Tak poďme, len mi sľúb, že si budeš dávať pozor a nebudeš zbytočne riskovať, Ví. Hlavne nedopusť, aby ti nenávisť k čarodejníkom pri pohľade na Temnú nezatienila zdravý rozum a neurobila nejakú hlúposť, dobre? Mám ťa rád, veľmi…”, dodal a nežne ju pobozkal na pery. Octavia prikývla.
“Budem sa snažiť. O tebe platí to isté… dávaj si pozor a… tiež ťa mám veľmi rada”, dodala s rumencom na tvári a potom zbehla po schodisku dole, šikovne sa vyhla energetickým ranám a vybehla cez obývačku do záhrady. Percivala našla pri tréningovej hale, ako neúspešne lomcuje vchodovými dverami.
“Perci, čo…”, opýtala sa ho nechápavo, načo sa k nej otočil s hnevom v tvári.
“Nedajú sa otvoriť, niečo ich blokuje… je tam celá moja posádka spolu s otcom”, zahromžil a zaťal ruky do pästí.
“Ach…”, pokrútila hlavou Octavia. “Práve som ťa hľadala, vidím, že už si oboznámený, koho máme v dome. Nemám nijakú schopnosť, Arden mi všetky ukradol a nemám potuchy, kedy mi ich vráti a či vôbec. Čiže… keď sa ale nemôžeš dostať do haly, sklad zbraní je tiež bloknutý? Potrebujem nejaké meče a tak…”
“Poďme to skúsiť”, odvetil Percival meravo a mali šťastie. Kúzlo tam nepôsobilo, hoci najviac zbraní bolo v tréningovej hale, aj táto malá úložná miestnosť ponúkla slušný arzenál. “Octavia, naber si čo potrebuješ, s čím vieš narábať… ja idem za Leilou a Johnnym, čakajú na mňa. Uvidíme sa o chvíľu”, dodal a už zmizol v rozmazanej šmuhe. Octavia si vzala meč a ešte dva kratšie, tie si zavesila do popruhov na chrbát, to sa jej v boji osvedčilo. Ešte schmatla dve dýky na nohy a už sa chcela rozbehnúť späť do domu, keď sa vo dverách náhle zjavila Samira, do ktorej takmer vrazila. Elfka, ktorá nenávidela druhú rasu, si odmerane premerala kučeravú čarodejnicu a prižmúrila oči. Vedela, že teraz bojujú na jednej strane, sú spojencami, no nemohla si pomôcť. Jej neznášanlivosť v nej bola hlboko zakorenená…
Samira ležala na pohodlnej posteli. Cez seba mala prehodenú tenkú, sýtooranžovú prikrývku a počúvala hudbu. Príjemné tóny rytmickej indickej piesne zapĺňala izbu energiou a radosťou, rovnako ako bolo naplnené jej srdce. No to mal na svedomí Sebastian a vďaka nemu mala po dlhom čase úžasnú náladu. Veď konečne je tu niekto, kto ju miluje a koho miluje ona! Konečne je jej láska opätovaná všetkými desiatimi, možno dvadsiatimi, tridsiatimi… Ach! Po dlhom čase sa necítila osamelá a bola šťastná. To, čo prechovávala k Adamovi bolo tiež silné, no až teraz spoznala pravú chuť a moc lásky.
“Sebastian…”, v mysli sa na ňu usmieval a zelené oči mu len tak žiarili. Samirine vnútro a srdce tiež presvetľoval úsmev, keď zrazu pocítila nepríjemný náraz a za ním ďalší, až ju nadhodilo na posteli. Trochu vystrašene z jej zišla a ticho načúvala. Treskot na seba nedal dlho čakať a ozval sa znova. “Čo to môže byť?”, pomyslela si šokovane. “Zemetrasenie? Nie… to je blbosť, to…” Vtom jej chaotické myšlienky prerušil veľmi vzdialený výkrik. To už Samira naisto tušila, že sa deje niečo zlé. Okamžite si opäť ľahla na posteľ. Svoju schopnosť už vedela celkom dobre ovládať a tak už neváhala ani sekundu. Vtom sa ocitla v kuchyni. Vo svojom vnútri vnímala strach, paniku, ale aj zúrivosť. Všade okolo nej vládol chaos. Pohľad jej padol na telo, ktoré ležalo v kaluži krvi na dlážke, neďaleko druhé. Victor a Linda. Ona sama sedela na podlahe pri zranenom Jamesovi. Samira od hrôzy zmeravela, hlavne pri pohľade na ženu v čiernom. Nikdy predtým ju nevidela, no ani nemusela. Aj samej jej došlo, kto to je. Jej spolužiaci ohromení strachom, mŕtvoly, lietajúce kúzla a rany… Určite to bola Temná čarodejnica, o ktorej už toľko počula a proti ktorej sa učili bojovať. No ako tak na ňu z kúta hľadela Maddisoninými očami, pochybovala, že ju porazia. Premkol ju zlý pocit, že tu zomrú, ktorý sa bil s Maddieiným odhodlaním zničiť ju a roztrhať na márne kúsky vlastnými rukami. “To dievča je veru bojovník”, pomyslela si Samira a v tej chvíli si želala, aby mala aj ona aspoň štipku jej odvahy a odhodlania. No ona bola vždy ten pokojný typ, čo neznášal konflikty, preto jej aj Ardenove sarkastické útoky tak ubližovali. Videla aj jeho, spokojne sa usmieval, akoby práve sledoval nejakú fantastickú a zábavnú šou. Samira si myslela, že už sa zmenil, že Joy, ktorú, mimochodom, nikde nevidela, na neho mala dobrý vplyv, ale… Vyzeral ako šialenec a keď zaútočil na Olivien, ktorej sa len len podarilo vyhnúť jeho kúzlu, už si nerobila žiadne nádeje. V tomto boji bol ich nepriateľom, hoci nechápala prečo. Vtom pocítila, ako sa Maddie rozbehla reč z kuchyne aj s Jamesom a Ameliou niekde do bezpečia… No kde v dome teraz nájdu bezpečie?! Samira sa vrátila späť do svojho tela a celá spotená ťažko dýchala. “Nie, nie, nie… toto nemôže byť pravda”, pomyslela si v panike, no napriek tomu, ako veľmi sa bála, nemohla ostať zašitá vo svojej izbe. Jej schopnosť však nedisponovala žiadnymi bojovými prvkami, zato ovládala pár útočných a obranných kúziel. “Snáď aspoň niečo dokážem zachytiť a zablokovať”, pomyslela si, keď už kráčala smerom ku schodisku. V hale bolo len pár študentov, Temnú nikde nevidela, ani Sebastiana. Zbehla teda dole a snažila sa vykĺznuť z domu von. Vtom sa však niekde z diaľky ozval Josh, načo sa obzrela, pretože zreval jej meno.
“Samira, Sááááááám! Pozóóór!!!”, skríkol na plné hrdlo a len tak-tak pred ňu svojou schopnosťou hodil chladničku, ktorou zablokoval magickú strelu od Temnej, ktorá na ňu nepozorovane vyslala smrteľnú ranu.
“Oh…”, vydýchla šokovane Samira v rýchlosti na neho vďačne pozrela. Nebyť Josha a jeho pohotovej reakcie, už by asi ležala bezducho na podlahe a s najväčšou pravdepodobnosťou by bola mŕtva. Potriasla hlavou, z čela si utrela studený pot a čo najrýchlejšie hlavným vchodom vyšla do záhrady. Keďže mala nejaké skúsenosti so zbraňami, ktoré získala počas tréningu s Haenahom, zamierila si to k tréningovej hale. Najlepšie jej šla streľba z luku. Vedela, že proti kúzlam to bude asi zbytočné, ale je to lepšie, ako nič. Do haly sa však nemohla dostať, bola na jej počudovanie zamknutá, keď spoza rohu začula hluk. Podišla bližšie a na malej miestnosti, kde sa tiež skladovali nejaké zbrane, boli otvorené dvere. “Sláva, aspoň dačo nájdem.” Chcela vojsť dnu v momente, keď sa zvnútra vynorila Octavia a skoro sa zrazili.
“Ou… prepáč, len som sa…”, pousmiala sa Samira na elfku, ktorej na tvári kraľoval maximálne ľadový výraz. “... tiež prišla trochu vyzbrojiť”, dodala nesmelo. Octavia, ktorá vyzerala ako stelesnenie dokonalého elfského bojovníka, len prikývla.
“Jasné, ehm… tam vzadu ešte niečo ostalo, videla som tam pár mečov, dýky aj luk…”
“Skvelé, luk sa hodí, aspoň s ním viem ako tak narábať”, chcela odľahčiť napätú atmosféru Samira, čo sa jej aj podarilo. Eflka sa pousmiala a chcela popri nej prejsť. “Veľa šťastia”, hlesla ešte za ňou, načo sa otočila a kývla hlavou.
“Aj tebe… s tou mrchou som mala tú česť už po prvý krát a …. budeme ho vážne potrebovať”, dodala a už bežala späť do domu. Samira sa snažila nevšímať si strach a rozbúchané srdce, ktoré jej pomaly šlo vyskočiť z hrude. Rozhliadla sa po malej zbrojnici a v kúte naozaj zbadala luk aj s tulcom šípov. Prehodila si ho cez plece, narýchlo ešte vzala dva meče a tri dýky, no viac tam toho nebolo. Zišli by sa aj nejaké štíty, no tie boli v hale a tá bola nejakým silným kúzlom zablokovaná. Vyšla teda von, no keďže mala plné ruky zbraní a ktoré boli navyše ťažké, z pravej ruky jej vykĺzli na trávnik.
“Ach, doparoma…”, zahromžila popod nos, keď ich zbierala, no o jednu ostrú dýka sa aj porezala. Našťastie to nebolo nič vážne a konečne sa mohla pobrať späť do domu. Dnu vládol boj v plnom prúde. Samira sa vrátila hlavným vchodom, ku ktorému bola Temná našťastie otočená momentálne chrbtom. Všade sa ozýval dupot nôh, krik a vládol zmätok. Utiahla sa do chodby, ktoré viedla do chlapčenského krídla, aby sa mohla nachystať, keď sa spoza rohu vynorili Sebastian s Terrenceom.
Octavia vybehla z malého skladu zbraní a doslova trielila za ostatnými do domu. Dorazila práve včas. Boj prebiehal v plnom prúde. Videla, že každý robí čo vie a ako najlepšie vie, ale zatiaľ sa nikomu z nich nepodarilo Temnú aspoň nejako oslabiť, stále bola prilíš silná. Sama Dianna stála v hale s protivným úškrnom na tvári a hrala sa s nimi. Vychutnávala si tú jej odpornú hru, smiala sa na ich neúspešných a zbytočných pokusoch. Octavia sa rozhliadla po hale, či niekde nájde Logana, chcela a potrebovala byť v jeho blízkosti. Keď ho konečne zbadala, snažila sa k nemu dostať. Temná bola momentálne zamestnaná niekým iným, tak sa jej podarilo prekĺznuť k Loganovi. Už predtým si všimla, ako pomocou telekinézy robí čo vie, ale zatiaľ neúspešne. Všetko sa od nej akoby odrazilo, alebo to vrátila späť medzi študentov prostredníctvom útoku.
“Ví!”, zvolal Logan zadýchane a usmial sa pri pohľade na elfku. Bol rád, že je v poriadku.
“Počúvaj, čo keby sme skúsili toto… ja hodím dýku a ty ju telekinézou dopravíš až k nej. Možno sa nám to podarí.”
“Dobrý nápad, tak poďme nato.” Pri prvom pokuse nôž skĺzol, pri ďalšom ju len škrabol, no rana sa jej okamžite zacelila. Dokonca to vyzeralo, akoby jej to dodalo ešte viac energie, aby ich mohla postupne ničiť. Zrazu Octavia stuhla, pretože jej zrak padol ku schodisku. Bola na nich Leila a Johnny. Temná na nich práve útočila s úmyslom zničiť ich živý ochranný štít a nevyzeralo to vôbec dobre.
Všade okolo zúril boj. Leila sa snažila okolo všetkých svojich priateľov udržiavať svoj ochranný štít. Jej najväčšia pozornosť patrila ale Johnnymu, Percimu, Failovi a Octávii. Myslela aj na Joy, tú ale už dlhšie nevidela. Dúfala, že je v poriadku, hlavne vzhľadom na jej stav.
“Lei, hneď sa vrátim… dávaj si pozor a mysli na tie schody”, pošepol jej zrazu Johnny a nech sa stihla spamätať, už utekal hore schodiskom… Leila však nemala čas myslieť nato, prečo tam šiel. Sústredila sa na boj a na odrážanie útokov Temnej, čo sa jej zatiaľ našťastie darilo. No tá videla, ako im poskytuje ochranu a nápor svojich kúziel na Leilu zintenzívnila. Rovnako ako príval svojej temnoty, ktorá okolo nej pulzovala a rozpínala sa, ako odporné chápadlá. Mladá elfka však statočne odolávala jej útokom, keď sa jej zrazu ozval v mysli Perciho hlas.
“Dávaj si pozor, sestrička. Je tu príliš veľa negatívnej energie, náhrdelník ti začína tmavnúť,“ počula ustarostené bratove slová. Obránila Faila, ktorý sa vďaka jej štítu vyhol škaredej rane a tiež Olivien, ktorá sa v poslednej chvíli stihla teleportovať na opačný koniec miestnosti. Temná na ňu však tlačila stále viac a viac, Leila to cítila.
Joy si zložila ruky z tváre a pomaly sa rozhliadla po Failovej izbe. Už sa trochu upokojila, no stále vo svojom tele cítila adrenalín, ktorý sa jej valil žilami. Zhlboka sa nadýchla a do nosa jej udrela príjemná citrusová vôňa a čerstvý vzduch. Bolo otvorené jedno okno a čerstvý vetrík sa pohrával s ľahkou bielou záclonou. Miestnosť bola dokonale uprataná, doslova ako zo škatuľky. Pomaly prešla k obrovskej posteli z mahagónového masívu a vyrezávanými stĺpikmi a sťažka na ňu dopadla. Všade bolo ticho, akoby dole nevládlo peklo a boj. Jej evidentne neostávalo naozaj nič iné, ako len nečinne čakať. Aj tak sa odtiaľto nemala ako dostať. Dvere boli zamknuté a ona neovládala tie čáry-máry so sponkami a drôtikmi, aby sa oslobodila takýmto spôsobom. Navyše, nikto nevie, kde je a tiež by ich nenapadlo, že je zatvorená práve tu, vo Failovej izbe.
“Doparoma aj s chlapom!”, zahromžila v duchu zlostne, no zároveň bezmocne. Pohľad jej padol na minichladničku. Napokon si z nej predsa len vybrala fľašu Evianu a ešte aspoň jogurtové mlieko, no len kvôli bábätku. Žalúdok mala tak stiahnutý nervozitou, že na nič nemala chuť. No nebola už sama, musela myslieť aj na maličké. Popri pití a jedle si pozornejšie prezerala miestnosť, ktorá sa stala jej dočasným väzením. Musela uznať, že Failo s tým kráľovstvom nepreháňal. Naozaj vyzerala ako komnata. Síce všetky izby v tomto dome boli luxusne zariadené, tu vládol doslova prepych, no veľmi vkusný. Vtedy zazrela kožený fotoalbum, ktorý bol v tejto dokonale upratanej spálni asi jediná vec len tak pohodená na nočnom stolíku. Odhodila prázdnu fľašu aj kelímok do odpadkového koša, vzala ho do rúk a po chvíľkovom zaváhaní napokon otvorila. Trochu sa aj bála, čo tam nájde, no to, čo v ňom uvidela, jej doslova vyrazilo dych. Boli tam fotografie tohto domu, jeho miestností, záhrady a okolia. A nádherné, vyzerali ako od úplného profesionála. Pomaly a s neskrývaným úžasom prevracala lesklé stránky, keď sa jej zrazu pred očami vynorila jej tvár. Joy na okamih zmeravela a prekvapene na ňu civela, potom opatrne listovala ďalej. Medzi obrázkami prírody a čarodejníckej školy boli zachytené desiatky jej momentiek. Vážne, usmievavé… ako napríklad stojí v záhrade, alebo číta knihu na terase, na niečom sa smeje a odhŕňa si prameň vlasov z tváre, rozpráva sa s Leilou, či hrá bedminton s Ameliou…
Bol krásny letný deň a pá dní pred ich narodeninovou oslavou. Väčšina obyvateľov domu si ho vychutnávala v záhrade. Nikto z nich sa neponáhľal na vyučovanie, keďže bola sobota a všetci radšej relaxovali von na hrejivom slnku.
“Ty to s tým bedmintonom myslíš vážne? V tejto horúčave? Vieš, že ja a šport nie sme príliš veľký kamaráti”, vymýšľala si Amelia ďalšie výhovorky a spoza veľkých slnečných okuliarov pozrela na Joy, ktorá nad ňou stála s dvoma raketami a balíčkom košíčkov.
„No tak, aspoň na chvíľu. Z toľkého opaľovania sa už nudím, opekáme sa tu už od rána”, povedala a potiahla ju za ruku, načo Amelia len veľmi neochotne vstala z pohodlného ležadla. S povzdychom prevrátila očami, čo Joy samozrejme neušlo a so smiechom spravila na kamarátku grimasu.
“Ani neviem, aké sú pravidlá”, zamrmlala. Joy bola už pár krokov pred ňou a len pokrútila hlavou.
“Nevadí, veď ani ja. Nejaké si neskôr vymyslíme, nebude to také strašné, neboj sa. A navyše sa zabavíme.“ Kým zastali v menej rušnej časti záhrady, prešli ešte niekoľko metrov a až tak začali hrať. Amelia sa snažila trafiť košík, no veľmi sa jej nedarilo. Naopak, Joy to išlo celkom dobre, aj keď ani ona nebola nejaký profesionál, občas sa jej prihrávku podarilo aj zachytiť.
„Ááááh!“ James, ktorý k nim práve s Ardenom prišiel sa rýchlo uhol pred raketou, ktorá jeho sestre vyletela z ruky a mierila práve naňho. Joyin frajer, ktorý stál vedľa neho, však také šťastie nemal a keď sa aj stihol o kúsok posunúť, raketa ho trafila priamo do ramena. Navyše sa pri snahe uhnúť potkol a natiahol v tráve.
“Au, skoro si mi ju šmarila medzi oči”, zahundral s grimasou a pošúchal si zasiahnuté miesto.
“Si v pohode, kamoš?”, opýtal sa ho James.
“Čo myslíš? Nevidíš, že mám tik v pravej nohe?!”, zapišťal Arden ako päťročné dievčatko.
“Kde? Ja nič nevidím…”
“To bol vtip”, zasmial sa pobavene na Jamesovom výraze, vstal a oprášil si čierne džínsy.
“Hahaha… a ja že ťa budem musieť liečiť, ty poleno”, odpinkol ho blondiak a otočil sa k Amelii, ktorá sa spolu s Joy pučili od smiechu. “Snažíš sa nás zabiť alebo čo, sestrička?“, ozval sa James a s naoko vystrašeným výrazom jej podával raketu späť.
“Prepáčte!”, s milým úsmevom na tvári sledovala brata ako sa pomaly vybral k Ardenovi, ktorý na ňu zazeral. Joy sa na nich dobre zabávala a neprestávala sa smiať. To, čo robili sa bedmintonu ani zďaleka nepodobalo, ale bola to zábava.
“Ale veď sa tak nemrač, neurobila to naschvál”, povedala svojmu priateľovi, ktorý sa uškrnul.
“Ja sa nemračím, len to slnko je príliš silné”, odvetil svojím typickým spôsobom.
“Neboj, kamoš, Joy ti boliestku pofúka”, doberal si ho James so smiechom.
“To dúfam… myslím, že ma to bolí stále viac a viac…”, žmurkol na Joy, ktorá len prevrátila očami, no venovala mu nežný úsmev.
“Tak! Poďme nato a skúsme to ešte raz,“ zvolala odhodlane Amelia. “Teraz máme aj publikum, bude nás patrične povzbudzovať!”
“Vau, teba to riadne chytilo. Tak fajn, podávaš”, odvetila Joy a zaujala postoj. Amelia sa zhlboka nadýchla a o moment na to vyhodila košík do vzduchu. Raketa sa ho dotkla práve v čas, lenže tá malá biela vec nespolupracovala a rozletela sa úplne opačným smerom od Joy. Amelia aj napriek tomu šťastne podskočila, veď aj toto bol úspech a z ich malého obecenstva sa ozval slabý potlesk od jej brata. Joy len so smiechom pokrútila hlavou a sledovala letiaci košík. Jej šťastný výraz sa zmenil, keď neďaleko miesta, kde mal dopadnúť, stál ich starší mentor a pofajčieval si. “O-ou, Vic…”, chcela zakričať, aby sa uhol, no bolo neskoro a košík sa veselo odrazil od jeho čela tak nečakane, až mu cigareta z toho šoku vyletela z ruky. Victor si hneď priložil dlaň k miestu, kde ho Amelia zasiahla. “Dnes mám nejaké šťastie na Piercovcov!”, ozvala sa nešťastne, ale z jeho suchého, no prekvapeného výrazu jej bolo tak strašne smiešno. Len s ťažkosťami zadržiavala smiech, takisto ako jej spoluhráčka, ktorá bola až červená. Ardenovi na tvári tiež pohrával úsmev a nenápadne drgol do Jamesa, na čo sa ten už neovládol a nahlas sa rozosmial.
“Vy ste už načisto zošaleli?! Čo je akože vtipné? Že tuto tvoja drahá sestra nevie ani poriadne trafiť hlúpy bedmintonový košík?!“, zhúkol Victor a so zvrašteným obočím ku štvorici pristúpil. Všetci okrem Ardena v tej chvíli sklopili zrak.
“Otec, prosím ťa, až také strašné to nebolo. Nerob z toho takú vedu, stáva sa“, znechutene prevrátil očami, na čo mu Victor venoval krátky, nahnevaný pohľad a obrátil sa k Amelii.
“Nemáš mi k tomu čo povedať?“ Tá len nechápavo pokrútila hlavou
“Uhm, mala by som?“ Victor nervózne rozhodil rukami.
“No nie! Veď načo?! Len tak bežne na mňa lietajú kadejaké veci! Hodilo by sa aspoň ospravedlnenie, ale to sme nemali na vyučovaní, takže je mi jasné, že niečo také nepozná ani jeden z vás!“, dodal s hlasným vzdychnutím a s červeným odtlačkom na čele pomaly odkráčal k domu.
“P-Prepáčte! Uhm, bola to nehoda!“, zavolala za ním Amelia, na čo Victor len mávol rukou a ani sa neunúval otočiť.
“Otec! Zabudol si si v tráve cigu! Už dva týždne nepršalo! Ja viem, že by si bol najradšej, aby sme tu na mieste zhoreli za tento hrozný prečin, ale toto sa naozaj, naozaj nepatrí, robiť takýto bordel”, dodal Arden s úškrnom.
“Ale, sklapni, synak!” Keď Victor prešiel ešte zopár krokov, všetci štyria sa konečne slobodne rozosmiali.
“Bože, ten jeho výraz nemal chybu!“, so smiechom sa James otočil na Ardena, ktorý jednou rukou objímal Joy okolo pliec.
“Ty si nedáš pokoj, čo?”, skonštatovala a lakťom do neho šťuchla.
“Haha, nechať si ujsť takú skvelú príležitosť? Ani náhodou”, odvetil sebavedome.
“Nemáš mi k tomu čo povedať?“, napodobnil James Victorov hlas i výraz a všetci sa na tom nesmierne zabávali, no o moment na to jeho tvár zvážnela. „Arden, nevadí ti, že takto rozprávame o tvojom tatkovi? Prepáč mi to, ak som zašiel priďaleko, ale...“ Na moment nastalo ticho a Arden sa vtedy strašne rozosmial.
“To si teraz robíš srandu, však?“, opýtal sa ho, načo James len vypleštil oči a pokrčil plecami.
“No, ani nie, predsa, je to tvoj otec…”
“James sa len snaží byť dobrý kamarát, však?“, dodala s pobaveným výrazom na tvári Joy. “Jasné!“, zvolal už znova s úsmevom na tvári blondiak. „Čo keby sme im teraz my dvaja ukázali, ako sa má hrať bedminton?“, otočil sa so zdvihnutým obočím k Ardenovi a ten sa zatváril trochu prekvapene.
“Ehm… nedáme radšej futbal?”
“Nie, nie, bedminton. Na to by som sa rada pozrela”, ihneď sa ozvala Joy, postavila sa na špičky a dala mu bozk na líce.
“Aj ja, muhehe”, zaškerila sa Amelia. Arden prešiel pohľadom po všetkých troch a napokon si od Jamesa vzal raketu, ktorú mu podával.
„Tak fajn, Jamie!“ zvolal pobavene. „Kryte si hlavy a všetky dôležité orgány, ideme na to!“
Joy sa pri tej zábavnej spomienke musela pousmiať, no zároveň sa cítila ešte horšie a smutnejšie. Boli to také pekné a veselé chvíle… Povzdychla si a listovala ďalej. Jej fotografií tam bolo veľa a ona z tohto objavu mala dosť zmiešané pocity, nevedela, čo si o tom má myslieť. Vtom jej zrak padol na dokonalé zachytenie ohnivého západu slnka, ktorá bola pravdepodobne robená z balkóna… Balkón! Joy v tom momente vyskočila, položila album späť na nočný stolík, otvorila presklené dvere a vyšla na malú terasu obohnanú kamenným zábradlím. V hlave jej skrsol nápad, ako by sa odtiaľto mohla dostať, ak by mala šťastie a tak skontrolovala vzdialenosť so susedným balkónom. Našťastie nebola veľká a dala sa v pohode preliezť. S touto možnosťou úteku Failo určite nepočítal… No bol tu jeden závažný problém… Joy váhavo pozrela dole, no hneď sa aj stiahla späť, pretože vždy mala strach z výšok. “Nemysli nato, stačí len preložiť nohy a je to… neboj sa, mojenko, nič sa nám nestane, to maminka nedovolí, zvládneme to”, zašepkala rozhodne a láskyplne si pohladila bruško. S odhodlaním si vyzliekla károvanú košeľu a vyzula plátenky, ktoré prehodila vedľa, kde s hlasným buchotom dopadli na kamenné dlaždice. Potom vošla späť do izby a vyniesla von čalúnenú stoličku, ktorú položila tesne k zábradliu. To bolo dosť vysoko a keďže Joy bola nízka, musela pomôcť takýmto spôsobom, aby sa tam ľahšie dostala. S hlbokým nádychom sa na ňu opatrne postavila, keď…
“Joy… ”, ozval sa tichý, známy hlas tak náhle, až sa od ľaku strhla, hoci ju nechcel vystrašiť.
“Johnny!”, vykríkla šťastne, keď zbadala modrookého mládenca stáť na balkóne oproti. “Ty si ma našiel!”
“Áno, mal som vidinu, ako ťa Failo zavrel do izby a potom, ako sama preliezaš cez zábradlie. Čo si rozum potratila?”, pokrútil neveriacky hlavou. “Mohla si sa šmyknúť alebo dostať závrat… a hlavne v tvojom stave! Nemohla si jednoducho vrátiť čas?”
“Ja viem, ale musím sa odtiaľto dostať! Navyše, zvládla by som to, tá diaľka nie je veľká, no je super, že si tu”, usmiala sa. “A nemohla, pretože mi moju moc blokli. Tak… dokážeš vylomiť dvere?”
“Myslím, že nie, je mi to ľúto. Po prvé nepatrím do tej skupiny silných svalovcov a po druhé, tu nie sú len obyčajné dvere. Sama vieš, že sú z ťažkého masívu, cez ktoré pomaly ani nič nepočuješ, také sú hrubé”, odvetil Johnny.
“Tak mi budeš musieť pomôcť preliezť, inú možnosť nevidím”, povedala Joy vážne, načo si mladík povzdychol. “S tvojou podporou to zvládnem”, dohovárala mu.
“Dobre, tak poď, ale ak sa ti niečo stane...”
“Hlavne to neprivolávaj, dobre? Dopadne to fajn, neboj sa. Nie som žiadna lemra, čo sa týka pohybu, aj Haenah na tréningu povedal, že som šikovná.” “A snáď mal aj pravdu”, dodala si v duchu sama pre seba. Pridržiavajúc sa zábradlia bez toho, aby pozrela dole, s plným sústredím preložila najprv jednu nohu, kde ju už čakali Johnnyho ruky. Ten ju pohotovo zachytil a poskytol jej potrebnú oporu, aby mohla presunúť aj druhú nohu a napokon sa Joy s jeho pomocou zhúpla dole na dlážku.
“Ach, chvalabohu, že sa to podarilo”, vydýchol si Johnny úľavou, ktorý celý čas zadržiaval od nervozity dych.
“Ďakujem, že si pre mňa prišiel”, usmiala sa Joy, ktorej tiež bilo srdce ostošesť a celá sa triasla.
“Musel som. Vo vízii som ťa videl, ako stojíš na stoličke a vyzerala, akoby si sa chystala skočiť z balkóna…”, povedal ticho, načo na neho v momente šokovane pozrela.
“A ty si si myslel, že…”
“... sa chceš zabiť”, prikývol Johnny. “Vzhľadom na to všetko, čím si teraz prechádzaš…”
“Mám síce ťažké obdobie”, skočila mu do reči Joy a rázne pokrútila hlavou. “No ani vo sne ma nenapadlo niečo také urobiť, nemaj obavy”, ubezpečila ho a zohla sa pre svoje topánky. “Ako to dole vlastne vyzerá?”, opýtala sa, kým sa obúvala.
“Zle… preto sa ponáhľajme, aj keď… myslím, že Failov nápad nebol až taký zlý, Joy. Si tehotná, bez schopností, naozaj ne…”
“Nie, Johnny, idem s tebou a basta”, povedala Joy rozhodne a vkročila dnu do jeho izby.
“Oukej, oukej… hej, čo sa ti stalo?”, opýtal sa zdesene, pretože až teraz si všimol jej doráňané ruky.
“Neskôr…”, odvetila, keď vyšli na chodbu a ponáhľali sa ku schodisku. Vtom začula zvuky, čo sa ozývali zdola… treskot a výkriky, až jej stuhla krv v žilách. Keďže osobne sa nemohla zúčastniť boja, plánovala hneď pohľadať Ardena a ubezpečiť sa, že je v poriadku. Vyklonila sa cez zábradlie schodiska, no v hale bola len Dianna, jeho nikde nevidela. “Ešte raz ti ďakujem, Johnny”, zašepkala, rýchlo priateľa objala a usmiala sa. “Veľa šťastia. Utekaj za Leilou… a dávajte si pozor, vieš, ako vás mám oboch rada. Leila mi je ako sestra. Držte sa”, dodala rýchlo a kým stihol niečo odpovedať, pustila sa behom dole schodmi, pričom sa uhla asi dvom ranám, ktoré po nej poslala Temná hneď, ako ju zbadala. Na okamih zbadala Maddie a Jamesa, aj svoju najlepšiu kamarátku. Boli tam aj iní, ale momentálne nemala čas poobzerať sa bližšie. Rýchlo sa ukryla do chodby smerujúcej do jedálne a na chvíľu sa chrbtom pritlačila k chladnej stene, aby sa vydýchala. Zavrela oči. Od strachu jej bolo takmer na vracanie, no hneď, ako sa spamätala, utekala ďalej. Miestnosť však bola prázdna, okrem krvavých škvŕn na podlahe v nej nikto nebol…
“Musí byť niečo, ako sa odtiaľto dostanem…”, premýšľala Maddie pochodujúc z miesta na miesto. Kým sa však v jej hlave rozsvietila nejaká myšlienka, za dverami sa opäť ozval štrngot kľúčov a kľučka sa pohla smerom dole. “Super! Tak ste si to predsa len rozmysleli…”, potešila sa Maddison a natešene sa rozbehla smerom k dverám. Na jej prekvapenie však v nich nestál James, ale Victor. “Čo tu, doriti, chcete?” Ten sa však len zlomyseľne uškrnul a zabuchol za sebou.
“Pokiaľ sa nemýlim, my dvaja máme medzi sebou nevybavené účty…”, zatiahol teatrálne a s lišiackym úsmevom na tvári pootočil kľúčom v zámku.
“Asi vám ta smrť udrela na mozog, lebo ja o ničom neviem…”, nenechala sa vytočiť Maddie a jedným okom pozrela na spiacu Ameliu. Vedela, že zdrhnúť odtiaľto nemôže, inak by jej kamarátku vystavila obrovskému nebezpečiu. Jediné, čo mohla robiť, bolo zastaviť Victora vlastnými silami. Raz ho už predsa zabila, tak prečo by to nedokázala znova? Jej mentor sa však len posmešne zachechtal a pomalým tempom k nej vykročil. Nemal sa kam ponáhľať, miestnosť bola zabezpečená a bol si istý, že James a jeho banda sa tak skoro nevrátia. Ak aj vôbec. V Diannu mal veľkú vieru a dôveru, takže si bol istý, že sa nasledujúcej hodiny nedožijú a bude po všetkom. Ameliu mal v spiacej forme priamo pred sebou, takže Adama na výskum ani nepotrebuje. Rovnako ako by ani Joshova schopnosť veľmi k úžitku nebola, keď mal k dispozícii dvoch zo študentov, ktorí ovládali celkovú telekinéziu. Maximálne tak James, no v tejto situácii si nemohol dovoliť vyberať a kvôli Maddieinej schopnosti to bol ochotný risknúť. Za svoju prax sa stretol už s väčším množstvom liečiteľov, no schopnosť ovládať myseľ bola unikátna. Chcel sa jej zmocniť a na úkor toho bol ochotný obetovať Jamesove liečiteľstvo.
“Je smutné, že o tom nevieš… No ten tvoj chabý pokus o vraždu ti len tak nedarujem”, oponoval Victor a v očiach mu zahoreli plamene nenávisti. Maddie si všimla jeho prázdneho, temného pohľadu, ktorý veštil len jediné. Pomstu. No nie len takú hocijakú, chcel si to užiť, doslova si vychutnávať jej utrpenie a vzlyky, keď z nej bude vyprchávať život. Krôčik po krôčiku sa k nej približoval a Maddie bola čím ďalej, tým viac zúfalá. Nemala po ruke nič, čím by ho mohla premôcť a navyše k tomu musela dávať pozor na Ameliu.
“Čo odo mňa chcete?!”, zaúpela, keď pravou nohou narazila do rohu knižnice.
“Veľmi dobre vieš, čo chcem, maličká”, uškrnul sa a natiahol k nej ruku. Maddie sa však nevzdávala, nemohla nechať tohto bastarda vyhrať. Šlo tu o život a nie len o ten jej.
“Tak na to láskavo zabudnite!” Celou silou sa oprela do mohutného rámu police, čím ju naklonila smerom k Victorovi. Ten otočil hlavu a len nesúhlasne ňou pokrútil. Pod určitým kritickým uhlom sa z nej pomaly zosunulo pár kníh, ktoré padli priamo na neho a následne sa vyvalila aj celá polica. Maddie odskočila, dúfajúc, že ho to zdrží aspoň dovtedy, kým sa vráti James a ostatní. Presunula k Amelii, kde sa s povzdychom zvalila do kresla a hľadela na kôpku neporiadku, pod ktorou sa nachádzal jej mentor. Jej radosť však netrvala dlho. Hromádka sa nepatrne pohla a potom sa z nej rýchlym pohybom vynoril sám Victor a podráždene zacmukal.
“Ďalší chabý pokus… Kedy sa vy decká konečne naučíte robiť veci poriadne?”, uškrnul sa s pohŕdaním, vzpriamil sa a jeho tvár v momente stratila akýkoľvek výraz. Všetky jeho črty a rysy úplne skameneli a on sa s nádychom tajomnosti približoval k Maddie. Nebolo na ňom vidieť, o čom premýšľa, či si to vychutnáva alebo nie. Jednoducho kráčal vpred ako robot, nehľadiac pod nohy, stúpal po rozhádzaných knihách z knižnice. Maddie z kresla vyskočila ako šíp a opäť sa snažila nájsť nejaké únikové riešenie. Najradšej by ho zabila, no okrem mohutných políc plných kníh tu bol len malý bar, ktorý sa nachádzal za Victorovým chrbtom. Skúšala dokonca použiť aj svoju schopnosť, no opäť bezúspešne. Jeho integrita bola veľmi silná a ani s najväčším sústredením ju nedokázala prelomiť. Jeho nečitateľný výraz jej na vnútornej pohode vôbec nepridával, práve naopak. Vystrašene cúvala vzad, no v tejto chvíli bola naozaj nahraná. Jej telo zmohla panika, nevedela, čo má robiť. Dvere boli zamknuté, takže z tejto miestnosti nebolo úniku.
“Prečo vlastne nepomáhate v hale svojej drahej ženuške?”, vyhŕkla zúfalo a dúfala, že tým získa trochu času. Victorova tvár však neprejavila žiadny náznak emócie. Žiadna radosť, láska, hnev, smútok, či nenávisť.. nič. Jednoducho zastal ako prázdna schránka bez duše.
“Moja drahá polovička si s tými bastardmi hravo poradí aj sama. Neboj sa, onedlho bude ten tvoj hňup ležať na zemi tuhý ako skala…”
“Tak to sa mýlite! Porazia ju, len sa tak zapráši! Sú predsa v početnej výhode!”, bránila tvojich spolužiakov, no sama vedela, že neznie veľmi presvedčivo. V tej chvíli sa Victor po dlhej dobe znova zasmial.
“Áno? A čím asi tak, kuriatko? Nebodaj uštedrí Nan smrteľnú ranu svojou liečiteľskou schopnosťou?”, utrúsil pobavene. “Alebo ju snáď zabije Adam svojou trápnou projekciou?”, dodal a nesúhlasne pokrútil hlavou. “Vidno, že ste totálne mimo… Tvoji fajnoví kamaráti nemajú najmenšiu šancu ju zabiť, pretože na to nemajú vhodné prostriedky a dostatočnú moc…”, uzemnil ju blahosklonne a pristúpil k nej. Svojim pohľadom ju prepaľoval. Cez oči jej nazrel hlboko do duše a doslova sa vyžíval v jej strachu, panike a neistote. Zreničky mu plápolali tmavým, tým najtemnejším pohľadom a Maddie mala pocit, že v nich na okamih naozaj zazrela samotného Lucifera, pána pekiel. Zúfalo rukou teda siahla k zemi a hádzala do neho knihy. “Dobre, ale už dosť. Táto hra na mačku a myš ma práve prestala baviť. Takže… vzdáš sa dobrovoľne, alebo ti mám k tomu dať motiváciu?”, uškrnul sa a spoza opasku nohavíc vytiahol tmavý revolver.
“Chcete ma zabiť? V takom stave predsa vašim výskumom veľmi nepomôžem, há?”
“Nie teba, ty hlúpa”, uškrnul sa pobavene a pomalým elegantným gestom namieril zbraň na Ameliu, ležiacu na gauči. “Ale toto ťa možno prinúti urobiť správnu vec…”
“To neurobíte…”, hlesla nešťastne a so strachom v očiach hľadela na pokojné, spiace telo jej kamarátky.
“Že nie?”, pokrútil hlavou, druhou rukou nabil svoju čiernu lesklú krásku a pripravil na riadne použitie.
“Ak ju zabijete, nič tým nevyriešite. V takom prípade s vami nepôjdem už dupľom”, zastavila ho Maddie a v duchu dúfala, že spúšť nestlačí.
“Máš poslednú šancu, je na tebe, ako sa rozhodneš. Ale úprimne, je mi to jedno. Do labáku ťa dostanem tak či tak. Či Amelia príde o život, bude na tvojich pleciach…”
“Victor! Prosím… To nemyslíte vážne. Ste predsa náš mentor, máte nám byť vzorom, viesť nás a nie proti nám tasiť zbrane a robiť z nás pokusných králikov. Prosím, zamyslite sa nad tým, že…” Maddie už zúfalo jachtala, no Victor však nemal chuť počúvať jej nezmysly. Uprostred vety bez mihnutia oka stačil spúšť. Maddison sa v tej chvíli začali z očí valiť horúce slzy, pretože hneď na to Amelia bolestne zvýskla a prebrala sa. Pozrela vedľa seba a za hlavňou revolveru, ktorý na ňu mieril, zazrela Victora. V prvom momente mala pocit, že naozaj umrela.
“Čo mi to urobil?! Ako to, že žije?”, pýtala sa v duchu, stále nevychádzala z údivu, jasne predsa videla, ako z neho vyprchala duša. Bolesť jej silno pulzovala v nohe a zastierala myseľ. Veď ten hnusák ju postrelil!
“Povedal som, že to myslím vážne. Na druhý krát to nemusí byť už len noha. Takže?” Maddie už nepovedala ani slovo, tak veľmi sa bála. Ako o svoj, tak ak o život svojich priateľov v dome. Nemohla dopustiť, aby vďaka nej Amelia umrela, no takisto ani nemohla dovoliť Victorovi pokračovať v jeho zverských experimentoch. Bola totálne na dne a už aj tá posledná štipka nádeje, ktorá v nej ešte ostala, sa rozsypala v prach. Duša tohto diabla bola už dávno prehnitá až do špiku kosti, dokonca by po zhmotnení vyzerala horšie ako samotný obraz Doriana Graya. Bezradne klesla k zemi. Nevnímala okolie, oči jej zastreli slzy, ktoré sa prudko drali na povrch.
“Maddie! Nie!”, skríkla Amelia, keď si všimla, ako Victor podišiel k nej. “Bráň sa predsa!”, pomyslela si zúfalo, no nemalo to žiadny zmysel. Ich mentor už totiž jediným chvatom Maddie omráčil. Tmavovláska bezducho sledovala, ako jej bezvládne telo zdvihol na ruky a ľahkým krokom sa vybral von z knižnice. “Kam ju beriete?”, snažila sa ho zastaviť, no ten ju totálne ignoroval. “Kam ju beriete?!”, spýtala sa znovu, už o niečo hlasnejšie, načo sa Victor otočil. Prehodil si Maddiene telo na ľavú ruku, zatiaľ čo druhou opäť vytiahol zbraň. Jedným rýchlym pohybom jej venoval aj druhú guľku do lýtka tej istej nohy a za Ameliinho bolestivého výkriku sa znova obrátil na odchod.
“Pre teba sa vrátim neskôr”, dodal bez štipky ľútosti, odomkol dvere a s Maddison v náručí vypochodoval z miestnosti.
Vtom Leila zazrela zo schodov utekať Joy. Tej sa našťastie podarilo uhnúť dvom ranám letiacim od zlej čarodejnice a zmizla v chodbe vedúcej do jedálne. Vzápätí sa ozval silný treskot a jej ďalšie ničotné kúzlo smerovalo na schody, z ktorých odleteli kúsky mramoru a zábradlia. Leila s vynechaným úderom srdca na nich zbadala Johnnyho. Neváhala ani sekundu. Zabudla na jeho varovania, na strach v jeho očiach... Rozbehla sa hore k nemu. Cestou s úľavou zistila, že sa rane vyhol, no ako bežala po schodoch, odrazu sa prehla dozadu. V chrbte bolestivo pocítila v chrbte ďalšiu energickú ranu od Temnej, nasmerovanú na schodisko, na miesto, kde sa obaja s Johnnym nachádzali. Tá sa ale odrazila od jej ochranného štítu a nič sa jej nestalo.
“Lei, čo to robíš?!“, skríkol na ňu v okamihu Johnny, keď sa jej ponáhľal dole schodmi oproti. „Niečo si mi predsa sľúbila!“ To ich ale zasiahla ďalšia rana od Temnej, ešte silnejšia.
…
“Logan, rob niečo, musíme nejakým spôsobom odvrátiť jej pozornosť. Mám pocit, že Leila jej útoky už dlho nevydrží!”, zvolala Octavia nešťastne. Snažili sa zo všetkých síl, vrhali všetkým, čím sa dalo, ale nemohli nejako odvrátiť tragédiu, ktorá sa prehrala pred ich očami.
…
Na Leile boli vidieť, ako ju doterajší boj a ochrana toľkých obyvateľov domu oslabuje a klesla na schody skôr, ako ju stihol Johnny zachytiť. “Poď musíme ísť… pôjdeme hore… “, snažil sa ju zdvihnúť, ale jej telo sa celé triaslo a odolávalo náporu temnej energie. Johnny urobil ďalší chabý pokus, no Leila na neho pozrela so slzami a bolesťou v hlase.
“Prepáč, že som neposlúchla...“, vyjachtala zo seba. „Ty choď.... dám na teba pozor, to ešte zvládnem“, usmiala sa na neho, rukou ho pohladila po líci a potom mu naznačila, že ju má nechať tam.
“To v žiadnom prípade!”, namietol Johnny, ktorý pri nej čupel. Teraz si k nej prisadol a objal okolo útleho pása. „Poď, spolu to dokážeme.“
“Nedokážeme, som si tým istá… “, odpovedala mu rezignovane. „Ja… už nevládzem. Prepáč...“
“To je v poriadku, Sedmokráska”, chytil ju nežne za ruku. „To je v poriadku, som pri tebe, nenechám ťa tu. Uvidíme sa v ďalšom živote. Krajšom a šťastnejšom. Už sa veľmi teším“, dodal s bolesťou a jemne sa usmial. Oprel sa čelom o to jej a ruku jej položil na líce. „Milujem ťa, ty si môj život”, povedal jej s láskou, načo sa Leile z očí vykotúľali horúce slzy.
„Melinye le, Johnny!“, zašepkala a ich pery sa spojili v poslednom sladkom bozku. Vzápätí sa Leiline už zčerneté kryštály na náhrdelníku rozleteli na márne kúsky a ochranný štít povolil. To využila Dianna, ktorá s krutým úškľabkom čakala len na to. Vyslala ku zaľúbencom posledné kúzlo, ktoré Leilu to odhodilo o pár schodov vyššie rovno do steny, kde boli zavesené mohutné jelenie parohy. Elfka zhíkla od bolesti. Videla, ako z jej krehkého tela trčia kusy z nástennej ozdoby a na bielych šatách sa jej zväčšujú krvavé škvrny. Nemohla sa nadýchnuť, chvíľu len lapala po kyslíku, kým posledný krát bolestivo vydýchla. Bielovlasá hlava jej klesla na hruď, keď z nej vyprchala aj posledná iskrička života. Johnny letel cez zábradlie a veľkej výšky dopadol na kamennú podlahu. Pri náraze bolo počuť praskot kostí a zlomených väzov a jeho bezvládne telo ostalo so skleným pohľadom ležať na studenej dlážke. To všetko šokovane a bezmocne sledoval Percival. S bolestivým výkrikom a so slzami v očiach sa vysoký elf s mečom v ruke zahnal po temnotou naplnenej Dianne, no bolo to viac než zbytočné. Jeho meč bol voči jej prehnitej energii úplne bezmocný. Len ju to ešte viac rozzúrilo.
Aj jeho telo vzápätí preletelo vzduchom a dopadlo na zem, neďaleko Johnnyho, kde bolestivo zastonal a srdce mu šlo od smútku roztrhnúť. Viac už nevládal bojovať…
…
Octavia len ohromene a s bolesťou v srdci sledovala, ako jej kamarátka prišla nepekným spôsobom o život. Rovnako ako Johnny, ktorý spadol z vysokého schodiska rovna na hlavu na mramorovú podlahu, kde ostal bezvládne ležať. Octavia ešte videla, ako sa Percival, plný zúfalstva a nesťastia zo straty milovanej sestry, rozbehol proti Temnej len s mečom a potom sa to stalo. “Temná či čarodejníci… sú z jedného prekliateho cesta! Pripravujú ma o všetko a všetkých, ktorých mám rada, na ktorých mi záleží. Už mám toho naozaj dosť!” To bolo posledné, načo Octavia pomyslela, kým jej nenávisť a zúrivosť zahmlili zrak aj zdravý úsudok. A skôr, ako ju Logan stihol zadržať, chytila svoje kratšie zbrane, čo mala na chrbte a vybehla proti Temnej. Tá samozrejme len s pobavením jej útok odrazila, aj keď Octaviin hnev a tým aj jej sila boli obrovské aj bez schopností…
Tessa sa zavrela u seba v izbe. Bola vyčerpaná, zničená a bála sa. Ani tak o seba, ako o Everetta, jeho zmieny nálad a tónov hlasu ju desili. Jeho oči, ktoré sa menili z orieškovo hnedých na temný antracitový uhlík, ju však naopak, priťahovali. Ako svetlo priťahuje nočné mory. Vedela, že je temný čarodejník a že by sa mu mala vyhýbať, varovali ju snáď všetci. Johnny, Leila, Joy… ale ona to nedokázala, bol magnetom, bol jej druhou stranou mince. Chvíľu zostala vo svojej izbe. Bola si istá, že sa nemôže takto nepripravená pustiť do boja s temnotou, ktorý už dole zúril. Pustiť sa do boja so spolužiakmi, ktorí boli o toľko lepší v umení používania mágie. Musí sa rýchlo naučiť používať tú svoju alebo zosiľniť svoje schopnosti. Potom si spomenula na knihu v čiernej koži, z ktorej sa jej zdvíhal žalúdok. Napriek tomu sa vybrala opatrne do Everettovej spálne. Dúfala, že tam nebude, on sám by jej to nikdy nedovolil, to vedela z hĺbky srdca aj z vlastnej, temnotou skazenej duše. Prebudí v sebe temnotu, teraz jej toto bude stačiť a časom sa ju naučí ovládať, pre boj ju však ovládať nepotrebuje. Mala šťastie, nikto si ju po ceste nevšimol a ak áno, nevenoval jej pražiadnu pozornosť. Došla ku dverám Everettovej izby a odomkla si zámok starým, klasickým spôsobom, pomocou sponky. Tessa si nepotrebovala v miestnosti svietiť, stačilo jej v sebe prebudiť plameň a udržať ho okolo seba tancovať. Vzala to ako cvičenie. Rýchlo našla temnú knihu, ležala na Everettovom nočnom stolíku, kde ju večer odložil. Vzala ju a inštinktívne vedela, kam ju nalistovať. Zarazila sa, pretože zrazu začula hlas, ktorý ju akoby viedol.
“Odriekaj slová zo strany 137, odstavec 6. Nemaj strach, neublížia ti, ani Everettovi, práve naopak, zachránia vás. Neboj sa toho. Ver si.”
Tessa nevedela, odkiaľ sa vzal ten hlas, ani prečo jej pomáha, ale jej chcel ublížiť? Nebola si istá, ale niečo vo vnútri ju naplňovalo istotou a pocitom, že je to správne. Otočila ďalšie strany a potichu odriekavala verše staré ako svet.
„Lustitia est constans et perpetua voluntas ius suum coique tribunes.
Hic volo, sic iubeo: sit pro ratione voluntas.
Caligo esto mecum.
Et cognoscetis veritatem, et veritas liberabit vos!
Sub umbra floreo.
Tempora mutantur et nos mutamur cum illis.
Voro me mea atra ingenium.
Commendo de eorum.“
“Spravodlivosť je trvalá a stála vôľa dávať každému to, čo mu patrí.
Toto je moja vôľa, toto je môj rozkaz a dôvodom nech je, že chcem.
Temnota buď mnou.
Poznáš pravdu a pravda ťa oslobodí!
V tieni rozkvitám.
Časy sa menia a my sa meníme s nimi.
Pohlť ma, moja temná prirodzenosť.
Odovzdávam sa ti.“
Odpoveďou na jej žiadosť boli slová skladby The Death Of Love – Cradle of Filth.
“Jej posledné výkriky sa ľahko niesli v spálenom vzduchu.
Jej sväté oči sa plnili slzami, pozdvihujúc pravdu,
a potom zlatý záblesk ako náraz z neba.
Opúšťal som ju s výkrikmi, ktoré mi lámali srdce,
a v obajtí ohňa som poznal smrť lásky.
Kniha spadla na zem, Tessin plamienok zhasol a ona sa ocitla v temnej kobke bez okien, bez možnosti nádychu. Jej vnútro spaľovala horká pachuť síry a kovu a von sa vydral iba výkrik, rovnako ako skladba napovedala. Chytila sa za brucho a podlomili sa jej kolená. Okolo Tessy začalo niečo bublať, bola to láva, ktorá sa menila v lepkavé bahno a pokrývala podlahu okolo nej. Počula, ako jej bije srdce a chce opustiť jej hruď, potom stíchlo aj to. Pocítila veľký strach, ale slová ich boli vyrieknuté. Jediné, čo ešte chýbalo, bola kvapka jej vlastnej krvi, aby sa temnota mohla nakŕmiť a prijať tak jej sľub. Aby Tessa mohla vykvitnúť v temnom tieni svojho života a priania. Bez slova sa rozhliadla po miestnosti, jej vnútornosti sa otáčali a pripadala si, akoby bola na kolotoči, že je v je v zlom filme, že je nočnou morou, priťahovanou lampiónom. Ako ten lampión sa na lávovej lodi, ktorá k nej priplávala, objavila strieborná dýka. Bez prízdob, ako poznala z Everettovej dýky. Len ticho a nebezpečne svietila v miestnosti, ako záblesk svetla zo samotného neba Édomu. Tessa sa nemohla nadýchnuť, dusila sa. Vnímala, ako jej temnota chce ísť von, ako sa chce spojiť s tou, ktorá sa rozlieva okolo nej. Natiahla sa pre dýku, chcela sa zbaviť tej bolesti. Mala pocit, akoby bola zovretá medzi dvoma mlynskými kameňmi. Potrebovala sa nadýchnuť… Nedokázala to. Po tvári jej stekali slzy a ona bola rozhodnutá radšej v miestnosti umrieť, než vziať dýku a dielo dokončiť. Cítila, že to nie je správne, ako sa jej najprv zdalo, keď sa jej v hlave znovu ozval ten hlas.
“To si teda braček vedel vybrať. Ty, že ho máš zachrániť? Nikdy mu nepomôžeš a on v boji s Ardenom zomrie, pretože si slabá a nedokážeš postaviť ochranu. Vezmi tú dýku a oželej kvapku krvi. Neboj sa, toto kúzlo nie je trvalé, to by mi braček dal. Sám by rád našiel spôsob, ako sa temnoty zbaviť, ale nemôže. Nie, kým sa nepomstí a pokiaľ tu teraz umrieš, nepomstí sa. A ja ťa potrebujem, aby temnota v ňom bola rovnako trvalá, ako tá vo mne.”
Tessa nebola schopná ani sa pohnúť. Láva okolo nej tuhla, rovnako ako jej tuhla krv v žilách. Počula posmešný smiech, Everetta, svojho otca, počula Toma, potom Joy a Ardena… videla samu seba, dívať sa cez hmlu na minulosť, prítomnosť a verila v budúcnosť. Vzala dýku do ruky a nechala ju skĺznuť po zápästí, až z nej pomaly kvapkali kvapôčky krvi. Nemala pevný stisk, rez nebol hlboký. Tessa však stratila vedomie a keď sa prebudila, miestnosť ožarovali jej vlastné plamene, cítila sa plná sily a odhodlania.
Amelia len sledovala, ako sa Victorova silueta vytratila preč z knižnice. Cítila sa hrozne, dokonca až na omdletie. Bolesť z postrelenej nohy jej prúdila do celého tela ako tisícky ihiel, no nemohla si dovoliť nechať sa ňou prevalcovať. Tuho zavrela oči a s vypätím síl sa premiestnila naspäť do haly. Amelia ako v hmle vnímala bitku, ktorá okolo nej zúrila. Kúzla lietali na všetky možné strany, jej priatelia a spolužiaci nimi atakovali tú čiernu mrchu, no tá ich snahu vždy odbila jedným mávnutím ruky. Doslova si užívala a vychutnávala ich bezradnosť a zbytočnú snahu.
“James!“ Vo víre boja sa Amelia ihneď ponáhľala nájsť brata. “James!“, skríkla znova a snažila sa dostať na miesto, kde ho videla naposledy, čo sa jej však vďaka zraneniu nedarilo tak ľahko. “Jaméééés!!!”, zvolala už na plné hrdlo, keď jeho strapatú hlavu zazrela cez otvorené dvere do obývačky. Letmo sa k nej otočil, keďže svoju pozornosť venoval Joshovi, ktorý sa snažil kompromitovať Temnú. Keď si však všimol, aká je vydesená a navyše zranená, okamžite k nej pribehol.
“Čo sa stalo?!”, zapišťal nervózne a už jej prikladal ruky k lýtku.
“Maddie… Ona… Victor...”, jachtala Amelia. Stále rozrušená z toho, čoho bola práve svedkom a nevedela nájsť vhodné slová. Do toho sa ešte James snažil fixnúť jej nohu, ale ani sa mu nedarilo, pretože tam bola ako projekcia.
“No tak čo je, Amy? Čo sa ti stalo s nohou? Rýchlo sa vykokci…”, súril ju a jedným očkom opäť skontroloval svojho kamaráta, ktorý práve vo vzduchu hýbal s chladničkou.
“Victor ma postrelil… a potom omráčil Maddie a niekam odniesol… ja… neviem kam… nechcel povedať, miesto toho do mňa strelil znovu a…”, vydýchla a do očí sa jej nahrnuli slzy. Ešte stále sa poriadne nespamätala z toho, čo všetko sa tu deje. “No ako ho poznám, určite ju vlečie niekde do toho svojho labáku… James.. rýchlo bež za ňou, kým nebude neskoro”, súrila ho.
“Viem, idem ich pohľadať. No najskôr musím vyliečiť tvoju nohu, nemôžem predsa riskovať, že mi vykrvácaš, sestrička”, povedal James a narýchlo ju objal. “Dávaj si pozor, pôjdem tam s…” No kým stihol dopovedať, halou otriasol ďalší výkrik a Amelii zamrelo srdce…
“Adááááám, niéééé!“, skríkla, keď uvidela Adama, ktorý práve v tomto momente schytal poriadnu ranu od Temnej. Jeho telo sa v tej chvíli vyparilo, po jeho existencii neostala ani stopa. Jednoducho zmizol. Amelia s hrôzou v očiach vytrhla bratovi z náručia a s námahou krivkala smerom, kde zmizlo telo jej frajera.
“Amy!”, zvolal James, ale ona bola ako slepá a hluchá, no bolo to zbytočné. Napokon klesla na zem a na ústa si priložila dlaň. Snažila sa nadýchnuť, no nemohla. Do očí sa jej tisli slzy. Navyše bolesť v nohe jej stále bolestivo pulzovala. To nemôže byť pravda, nie, toto sa jej určite sníva. O chvíľu sa prebudí v Adamovom hrejivom náručí v jeho večne rozhádzanej izbe a budú spolu opäť žartovať.
“Ou, ou, ou, maličká… tvojho fešáčika mi je tak ľúúúúúto,“ ozvala sa zrazu Temná nad jej hlavou. Amelia na ňu pozrela a s odporom vnímala jej pobavený úškrn.
“No to určite!”, zvolala s plačom, načo Dianna pokrčila plecami.
“Máš, pravdu, nie je”, zarehotala sa, akoby povedala nejaký skvelý vtip. “Ale neboj sa, o malú chvíľu budete znova spolu, takže si zahráme takú malú hru na odpočítavanie… Rátaj spolu so mnou”, vyzvala ju s krutým výsmechom a škodoradostne sledovala, ako tmavovláska bezradne sedí na zemi a rukou si pridržiava lýtko. “Tri… Dva...“ No Amelia nebola z tých, čo budú len tak so zatvorenými očami čakať na smrť. V momente, keď sa Dianna chystala vysloviť „jedna“, bolesť v jej nohe ustala a ona sa pomocou svojej schopnosti presunula do obývačky, kde schovala úplne do rohu, za veľkú drevenú knižnicu. Plytko dýchala a stále nemohla uveriť tomu, čo sa práve stalo. Pre očami jej umrel priateľ, teda zmizol. Nezostala po ňom totiž ani stopa. Po lícach jej znova začali stekať slzy a myslela nato, že včera sa ešte aj pohádali a teraz... Z týchto ťaživých myšlienok ju znova vytrhla Temná a zvuky boja, ktoré zrazu nabrali na intenzite. Amelia po štvornožky prešla k preskleným dverám na obývačke a nakukla do haly. Dianna svoju silu práve sústredila na Leilu a neprestajne útočila na jej ochranný štít. Elfka bola na schodoch so svojím Johnnym a všemožne sa snažila ubrániť, no jej obrana viditeľne slabla. Vyzeralo to veľmi zle a Amelia si od strachu zahryzla do spodnej pery. Videla, ako jej spolužiačka postupne slabne a Temná získava ešte väčšie sebavedomie a istotu. Dívala sa na scénu pred sebou a nedokázala prísť na nič rozumné, ako by im pomohla. Mala chuť vrátiť sa v čase, do doby, kedy o tomto dome a svojej čarodejníckej moci nemala ani potuchy. Nechcela nič z toho, tento pobyt jej nepriniesol nič dobrého… teda okrem nových kamarátov a Adama. No spôsobil jej oveľa viac bolesti ako radosti a tú už nechcela viac cítiť. A teraz tá mrcha zabíja všetkých naokolo, ako sa jej zachce. A prečo vlastne? Amelia v tej chvíli cítila okrem smútku aj strašný hnev a nenávisť. Zároveň už nemala silu bojovať, keďže aj tak pravdepodobne všetci zomrú. Práve bola svedkom, s akou jednoduchosťou si Temná poradila s Leilou a tá patrila medzi tých najsilnejších študentov. A keď sa nevedela ubrániť ona, so svojim ochranným štítom, Amelia nemala najmenšiu šancu. Vstala a spravila krok vpred. Stačí už len zopár ďalších a Temná si ju všimne. Nezaváha a nebude sa zdržiavať hlúpym odpočítavaním, teraz už nie. Chystala sa vykročiť vpred, keď vtom ju niekto drsne schmatol za ruku a ťahal ju naspäť do bezpečia.
“Amy, čo to, dopekla, robíš?!“ Keď ho zbadala, nemohla najprv uveriť vlastným očiam. “Adam…”, vydýchla neveriacky a ihneď sa mu od samého šťastia vrhla okolo krku. Znova jej vyhŕkli slzy. “Ako to, že..“, habkala, keď si ju k sebe Adam silno privinul.
“Bola to len moja projekcia, mne sa nič nestalo, ale… Amy, úprimne… čo si sa teraz chystala urobiť?“, opýtal sa jej so zdvihnutým obočím, načo sklonila hlavu.
“Chcela som, aby ma zabila. Bol to strašný pocit, vidieť ako...“, nedokázala to ani vysloviť. “Ale zjavne som zabudla rozmýšľať, keďže som len projekcia… a nič by som tým nakoniec nevyriešila,“ nervózne sa zasmiala a znova sa rozplakala. Tentoraz však myslela na Leilu a ostatných, ktorí nemali to šťastie, byť len projekciou. Adam si ju k sebe znova pritúlil.
“Prečo sa niečo také musí diať? Prečo to muselo skončiť takto?“
Olivien sa bleskurýchlo premiestňovala a vysielala na Temnú všetky kúzla, ktoré jej napadli. No ich nepriateľka všetko ako mávnutím ruky odrazila a nevyzeralo, že by to bola nejaká veľká námaha. Už sa jej krútilo v hlave, tak sa ocitla na chvíľu vo svojej izbe. Pozrela na fotku svojej rodiny a to jej dodalo odvahu. Musí niečo vymyslieť. Nemôžu takto bojovať do nekonečna.
“Aspoň že si nezabudla na ten lístok, konečne ťa môžem po dlhom čase aj za niečo pochváliť.” Oli sa zazdalo, že začula Mura.
“Čože?”
“Svetlo!“, ozval sa jej pri uchu, Oli od ľaku až podskočila.
“Muro! Och… zasa si to urobil! Už aj tak mám stresov vyše hlavy. Aké svetlo?“, spýtala sa prekvapená Olivien.
“Proti TME použite SVETLO.“
“Myslíš, že ma to už nenapadlo a neskúšala som to? Ona však kúzlo odrazila”, namietla čarodejnica, Muro len prevrátil žltými očami.
“Musíte to urobiť všetci spolu, iba tak ju porazíte. Čarodejníci, aj elfovia...“, zamňaukal Muro. “Dianna povstala zo spojenia temnej elfky a temotou posadnutej čarodejnice. Len vaša súdržnosť ju môže zničiť.” Oli prikývla, zdalo sa jej to logické. Temnú musia poraziť spolu.
“Super, Muro, vďaka. Idem to oznámiť…”
“Ešte nikde nejdeš, kým ti nepoviem, moja drahá horkokrvná hlupaňa. Pretože ešte som neskončil.”
“Čo ešte?”, pípla Olivien netrpezlivo.
“V prvom rade tu potrebujem tvoju kamošku Niku. A švihom!” Tentoraz prevrátila očami Olivien a pomyslela si na priateľku, za ktorou sa následne teleportovala. Ocitla sa v zadnej časti zničenej haly. Nika však bola stále vo svojej neviditeľnej forme a tak na ňu zavolala.
“Nika! Nika! Kde si?!”
“Tu…”, ozvalo sa jej tesne pri uchu, až znova podskočila.
“Kriste, raz ma tu… och, poď”, zašmátrala a schytila Niku za ruku. Okamih nato sa ocitli späť v jej izbe pri Murovi.
“Takže, počúvajte, hlupane…”
“Čo ten kocúr chce?”, opýtala sa Nika ticho Oli, načo sa už naježil.
“Po prvé, nie som žiaden ten kocúr! A po druhé, povedal som, že máte počúvať, vy kuracie mozgy, tu ide o životy, doparoma!”, zatiahol nahnevane.
“Jasné, už sme ticho”, povedala Nika. “Prepáč.”
“Ehm… takže… ako som už spomínal tu Olivien, mám pre vás zbraň, ako poraziť Temnú. Každá z vás má svoju úlohu a nesmiete nič pokašľať, lebo možno budete mať len jeden pokus. No najprv musíte Temnú oslabiť touto špeciálnou dýkou. Je jedno, kde jej ju zapichnete, ale najlepšie bude do blízkosti srdca. Vyvinuli sme ju spoločne s Anabell v laboratóriu. Kedysi boli všetky zničené, ale nám podarilo znova vytvoriť celkom nový unikát. Tu…”, dodal a zrazu cez obraz s tupým nárazom na koberec vypadla zlatá dýka so symbolom slnka. Olivien ju okamžite zdvihla.
“Ale… ako sa nám podarí k nej dostať nepozorovane dostať?”
“Na to tu máme túto druhú hlupaňu, vie byť predsa neviditeľná”, odvetil Muro otrávene. “Tak nestrácajte čas. Keď sa vám ju podarí bodnúť, musíte sa všetci pochytať za ruky a odriekať zaklínadlo Lux… Keďže elfovia nemajú v sebe až takú silnú mágiu ako čarodejníci, bolo by fajn, aby ste stáli striedavo, chápete? Snáď vás bude dostatok… Ja budem vždy v najbližšom obraze pri vás.”
“Ďakujeme, Muro”, povedala Olivien a podala dýku Nike, ktorej sa mierne triasli ruky.
“Ešte mi neďakujte a padajte už!” Obe dievčatá sa teleportovali späť do haly…
“Josh!”, zvolal James a pobehol do obývačky pre svojho kamaráta. Ten stál na mieste ako prikovaný a sledoval, ako sa Adamove telo rozplynulo. Blondiak ho schmatol za tričko a ťahal preč od epicentra bitky.
“Čo je?”, spýtal sa a stále bol myšlienkami mimo. Najprv Linda, ktorá nehybne ležala na zemi a teraz Adam, čo sa bez stopy vyparil? “Čo to bolo…”
“To bola len jeho projekcia. Adam bude našťastie v poriadku, rovnako ako Amy, keby aj ju Temná zasiahla.”James sa ho snažil upokojiť, no vo svojom vnútri bol tiež veľmi vydesený. Nemohol však dovoliť strachu, aby prebral kontrolu nad jeho telom. “No ale hýbme sa, kým nebude neskoro! Amelia vravela, že Victor niekam odnáša Maddie… Josh, prosím ťa, bež za ňou, niekde chodbou, do labáku, hľadaj…”, chrlil vystrašene a pred očami si predstavoval všetky možné scenáre. “Ja musím ešte pomôcť sestričke, ten parchant ju dvakrát postrelil… hneď za tebou prídem...”, dodal naliehavo. Josh prikývol a už sa aj rozbehol chodbou vedľa schodov do útrob domu, James zatiaľ vkĺzol do knižnice. Hneď zbadal Ameliu na gauči, pod ktorou sa už tvorila nepekná kaluž krvi, vytekajúca z jej nohy. “Amy!”, zvolal šokovane a okamžite bol pri nej. Kľakol si, ruky priložil na poranené miesto a sústredene aktivoval svoju schopnosť. Spod dlaní mu zažiarilo jasné biele svetlo, ktoré príjemne zahrialo sestrinu nohu, uľavilo jej od bolesti a vďaka tomu tam zanedlho nemala ani škrabanec. Ozval sa cingot nábojov, ktoré opustili Ameliino telo a dopadli na zem. Na jej tvári sa zjavil letmý úsmev, bola v poriadku. James si s úľavou vydýchol, vtisol jej letmý bozk do vlasov a už sa ponáhľal za Joshom na záchrannú misiu svojej milovanej. Šklbol kľučkou odhodlaný urobiť všetko preto, aby Victora zastavil. Priamo pred očami sa mu zjavila modrastá žiara sprevádzajúca energickú guľu, ktorá sa predierala Leiliným ochranným štítom a oslabovala krehkú elfku na schodoch. Chcel jej pomôcť, no momentálne bola Maddie jeho prioritou. Vedel, čo s ňou Victor zamýšľa a zalial ho studený pot. Zhlboka sa nadýchol a rozbehol sa ju hľadať. Cestu mu však skrížili ďalšie nepríjemné udalosti. Temná konfrontovala Leilu, okrem toho však zasadila ranu skrz schodisko, ktoré sa roztrieštilo na milión častí. Kým stihol vydesený James patrične zareagovať, kus mramoru, ktorý letel priamo na neho, ho zasiahol rovno do spánku.
