Tessa vstala a vybehla z Everettovej izby, ktorá bola v podzemí, hore do prízemnej časti domu. Cestou zahliadla svoj odraz v zrkadle, v jej očiach sa odrážala čierna diera a hĺbka celého vesmíru. Mala ich mierne podliate krvou, ale nevnímala to. V dome už dávno prebiehal krutý boj. Obklopila sa ohnivou ochranou a cez halu rýchlo prešla do záhrady. Nebála sa vojny, bála sa o Everetta a cítila, že je tu. Vnímala jeho temnotu, rovnako ako tú, čo sídlila v Ardenovi a nesplietla sa. Stál tam, rovnako nebezpečný, ako si ho predstavovala, proti Ardenovi a metali proti sebe kúzla. Ten ich niekde vždy ukradol a Everett mu ich posmešne vracal späť. Dával si však pozor, aby sa Arden nedostal dosť blízko, aby mu mohol odsať časť jeho schopností. Zrazu jeho pozornosť narušil záblesk niečoho, čo vyzeralo ako pochodujúce plamene a na okamih stratil prehľad o Ardenových pohyboch. Ten to hneď využil a pevne ho schytil za rameno, načo Everett hneď zacítil, ako jeho moc bolestivo slabne a prechádza do jeho súpera. No skôr, ako sa mohlo čokoľvek stať, medzi oboma mužmi vyrástla ohnivá stena a držala ich od seba dosť ďaleko nato, aby sa Everett mohol spamätať. Arden však zúril, pretože neodsal dostatok schopností, aby s nimi zvládol svojho protivníka poraziť.
“No…”, precedil nakoniec pomedzi zuby. “Bude to aspoň vyrovnanejší súboj, ale čo tu robí tvoja kočka? Nebodaj ti prišla na pomoc, ty neschopák?”, dodal s protivne sladkým úškrnom.
“Je to žiačka, rovnako ako tvoja Joy”, odvetil mu Everett na oplátku a Ardenovi na okamih zamrzol úsmev.
“Ona nie je moja”, odsekol mu naštvane, ale jeho súper sa len zasmial.
“Ale nepovedz… si si tým istý?” Obaja muži po sebe nenávistne vrčali a Tessa medzitým došla až k nim.
…
Asi pätnásť minút predtým zahliadol Everett vo víre boja Ardena. V tom momente zabudol a vypustil všetko, čo si do tejto chvíle nahováral.
“Potrebujeme ho, nemôžem mu ublížiť…” Na druhej strane sa však pohrával s myšlienkou, že boj ako taký je nebezpečná záležitosť a ktokoľvek zo študentov by mu mohol zasadiť smrteľný úder. Obháji si to, zvalí to na hocikoho, keď bude musieť, ale Arden nesmie ďalej dýchať a jeho srdce nemá právo biť. Boj bol pre neho zatiaľ zábavou, ničím iným. Obyvateľov domu dosť prekvapili jeho schopnosti a ich použitie. Smial sa a obracal kúzla, čo na neho vysielali, s takou vervou a rýchlosťou, že mnohí ich pôvodcovia nestačili uskakovať. Našťastie pre nich, žiadne z nich nebolo smrteľné, len útočné a s účelom zraniť. Everett sa s totálnym pokojom a vyrovnanosťou vydal smerom k Ardenovmu miestu. Dianna bola našťastie na druhej strane veľkej chodby a navyše otočená chrbtom. Odhodil čarodejnicu, ktorá sa na neho pokúsila zaútočiť a postavil sa mu tvárou v tvár. Usmial sa na neho škodoradostným úsmevom, ale nechcel byť prvý, kto zaútočí a tak začal do Ardena vyrývať. “Kde máš svoju drahú polovičku?” Arden sa nechápavo zamračil, nerozumel, o čo Everettovi ide.
“Koho?”, opýtal sa ho bez najmenšieho záujmu, pretože celú svoju pozornosť sústredil na boj okolo seba.
“No nejde mi do hlavy, prečo si tu taký opustený?”, nedal odbiť Everett, načo si od Ardena vyslúžil podráždený pohľad.
“Ak si si nevšimol, snažím sa bojovať za matku, neviem, čo tu robíš ty, okrem poflakovania sa a blbých rečí”, odvrkol mu nevrlo.
“Bojovať? Aha… tak tomuto ty vravíš boj? Hm…”, zatváril sa Everett naoko prekvapene.
“No dovoľ! Čo tých chceš akože povedať?! Ja tu aspoň niečo robím na rozdiel od teba, čo tu len postávaš a provokuješ. Radšej odpáľ a nerozptyľuj ma!“, zavrčal a uprel na neho varovný pohľad.
“Čudujem sa, že ešte stojíš na nohách a živý, nič viac”, odvetil Everett pokojne a bez toho, aby sa čo i len obzrel, odrazil od seba ďalšie z kúzel.
“Myslíš si, že si lepší?“, uškrnul sa Arden a pochybovačne zdvihol obočie.
“Som o tom viac než presvedčený”, odvetil a založil si ruky na hrudi, pričom sledoval Ardenove pokusy o výhru v boji.
“Óóó, no samozrejme, ako inak. A ako to chceš dokázať?“, opýtal sa ironicky.
“Jednoducho… že ťa porazím.“ S posledným slovom silou piateho elementu odhodil Ardena k dverám obývačky, čo najďalej z dohľadu Dianny. Ten naštvane pozrel na Everetta.
“Doriti, šibe ti? Čo to robíš? Stojíme predsa na rovnakej strane!“
“Nie, my sme stáli na rovnakej strane, ty teraz ležíš”, smial sa Everett veselo. Arden si odfrkol, postavil sa a pokúsil sa mu vziať schopnosti. Namiesto toho však dostal ďalší úder do brucha, až ho odhodilo na koniec obývačky a vykotúľal sa von na terasu. Everett odrazil útok do chaosu v dome a vyšiel von za Ardenom.
“O čo ti ide?! Daj mi pokoj, teraz na tieto sprostosti nemáme čas!“
“Ale neskuč… ja sa chcem hrať”, odvetiľ Everett s úsmevom a vyzývavým pohľadom.
“Tak hrať...“, pokrútil Arden neveriacky hlavou a zagánil sa neho. “Si blázon! Kde k tebe, došľaka, moja matka prišla? Nemám čas na tvoje psychopatické hry… musím bojovať, pomstiť otca!“
“Ach, áno, pomsta… ešte že ťa napadlo to zmieniť. Stojím na strane Dianny, ale nie vraha Christiana, pamätáš si na neho?”
“Na koho?“, opýtal sa Arden, ale neznelo to veľmi presvedčivo. Veľmi dobre vedel, o kom Everett hovorí.
“Určite si ho pamätáš, ale budeš predstierať, že nie. Budeš sa vyhovárať, no nečudujem sa ti. Keby za mnou prišiel ktorýkoľvek z príbuzných mojich obetí, urobil by som to isté. Robil by som sa, že sa ma to netýka a popritom by som sa snažil nejako protivníka preľstiť a získať výhodu, tak ako práve ty.” Everett nasadil samoľúbi výraz a krutý tón, zatiaľ čo Arden už toho mal dosť a metal proti nemu kúzla, ktoré mu napadli a zhmotňovali v mysli. Nebavil sa, ani omylom. Everett ho dostal preč z epicentra boja a Arden mal toľko iných plánov, vedel, že jeho prítomnosť tam je potrebná. No jeho protivník sa len smial a on zúril, no potom však zmietol Everettov sebavedomý výraz aj telo z terasy. Arden si užíval svoje malé víťazstvo a on pochopil, že bol hlúpy, takto ho podceňovať, predsa, bol synom samotnej Dianny. Everett mal tušiť, že bude mať niečo v zálohe a tak sa medzi mužmi znovu rozpútala bitka mágie a okolo nich len tak sršali iskry…
…
Tessa kráčala k Everettovi a Ardenovi ako ohnivý asteroid, ktorý zmetie z cesty všetko, čo sa mu v nej objaví a teraz tam stáli oni dvaja. Plápolala ako samo slnko, ako Hefaistos, ako ohne pekelné. V jednom okamihu ich obklopila vysokou, ohnivou stenou tak, že nemohli z miesta len tak odísť. Obaja okamžite pochopili, čo sa stalo a otočili hlavy smerom na miesto, kde stála Tessa. Vytvorila malú, plamennú klietku.
“Tess, prečo?”, opýtal sa jej Everett.
“Everett, sám si mi to povedal. Mám na výber a ja som si už vybrala”, odvetila mu Tessa, keď vstúpila svojimi plameňmi dovnútra klietky a pokúšala sa mu vysvetliť, čo urobila a čo je dôležité.
“Nie…”, vydýchol Everett.
“Je mi jedno, čo si o tom myslíš, ale i ty sám máš na výber. Navyše, vykonala som rituál.”
“Áno?”, opýtal sa Everett šokovane, načo Tessa prikývla.
“Áno… ak je taká možnosť, chcem byť s tebou. Pomsta nie je k žitiu, nie je to život a ty si dovolil, aby ťa pohltila. Christianovi takto nepomôžeš, ale môžeš mu pomôcť vďaka odpusteniu.”
“Arden musí zomrieť, Tessa. Iná možnosť tu nie je”, odvetil tvrdohlavo.
“Nie, nemusí”, namietala. “Môžeš mu odpustiť, môžeš svoju silu spojiť s jeho a vyhrať spoločne, jednoducho… musíš to urobiť. Pomôžem ti a jemu pomôže Joy, viem to.”
…
Joy vyšla do záhrady a hneď zbadala vysokú ohnivú stenu, ktorá plápolala v blízkosti terasy.
“Tessa…”, pomyslela si, no zároveň ju napadlo, či by to tiež nemohol byť Arden, ktorý od nej možno prevzal jej schopnosti. Rozbehla sa teda k tej plamennej klietke a až keď bola dostatočne blízko, zbadala v jej horúcich útrobách Tessu, Everetta a Ardena. Jemu na tvári pohrával škodoradostný úškrn a podľa veľmi dobre známemu výrazu vedela, že Everettovi adresuje niečo protivné a drzé. Prečo však oni dvaja stáli oproti sebe a tvárili sa ako nepriatelia? Boli predsa na tej istej strane, na Dianninej. Pomaly podišla bližšie, až kým necítila horúčavu na svojich lícach, no cez stenu z ohňa sa nemohla k Ardenovi dostať. “Arden… ”, pokúsila sa nežným tónom upútať jeho pozornosť. Tak veľmi sa o neho bála. “Prosím ťa, neprovokuj ho ešte viac, lebo ťa zabije! Toto nemá žiadny význam! Ešte aj on, čo mal bojovať po tvojom boku, sa obrátil proti tebe! Takýchto prívržencov má tvoja matka! Ty si zaslúžiš viac, oveľa viac, ako len manipuláciu na podlé zvrátenosti a vraždy! Viem, kto si a stále verím, že si vyberieš tú správnu cestu. Prekonáš temnotu, pretože ty na to máš! Arden, čo to nechápeš? Dianna ťa udržiava takéhoto, lebo ťa zneužíva. Aby si to zmenil, musíš si vybrať inú cestu, práve tú opačnú. Bojovať proti svojej mame, proti temnote, ktorou sa obklopuje.”
“No, už som čudoval, kde si sa stratila”, odvetil jej nevrlo na pol úst a nespúšťal pohľad z Everetta. “To tvoje otravné bzučanie okolo uší mi už normálne chýbalo.”
“Nebuď ku mne stále taký krutý”, povedala nešťastne. “Chcem ti len pomôcť. Viem, že v tvojom srdci je dobro a láska, hoci skryté pod rúškom temnoty, tak mi dovoľ…”
“Daj mi pokoj a choď sa radšej niekde skryť…” Keď to vyslovil, až potom si uvedomil, čo povedal. Bolo to podvedomé, akoby to zrazu vyletelo z jeho vnútra. Joy sa usmiala, stále bola jeho Achillovou pätou a práve dokázal, že si o ňu robí starosti. Arden však len znechutene vykrivil pery a rozhodol sa radšej ignorovať všetky jej ďalšie slová. Nemohol jej dovoliť, aby ho oslabovala v takejto chvíli. Všetku svoju pozornosť zameriaval na Everetta a častoval ho posmeškami. Ten zároveň však pocítil, že Arden stráca kontrolu a svoju pozornosť obracia k Tesse a jej schopnosti. Bol si istý, že sa jej ju pokúsi odobrať alebo zmierniť. Nemohol mu dovoliť, aby sa jej čo i len dotkol, bola taká čistá a plná lásky a nechala sa pohltiť temnotou. Rýchlo vytvoril malé množstvo piateho elementu a cez ohnivú stenu ho vymrštil po Ardenovi. Ten sa zatackal, ale nič mu to neurobilo. Everett sa pozrel smerom k Tesse, videl v jej očiach náznak nehy a bolesti, ale tiež odhodlanie a nekonečný vesmír s celou jeho chladnosťou. Zmenili farbu, neklamala. Tessa nejakým spôsobom došla k svojej temnote, dokázala ju uvoľniť i bez jeho pomoci. Nevedela ju však ovládať, nie naplno. Keď zahliadla, ako Arden stratil rovnováhu, sama stenu povolila, mala strach aj o neho. On sa však len nebezpečne zasmial, bolo v ňom toľko krutosti, až Joy pri tom zvuku striaslo. Jeho smiech bol vždy taký radostný a hlas mal jemný, mäkký, ale teraz z neho sálal chlad a nenávisť. Keby tak mala svoju moc, všetko by bolo jednoduchšie, ale takto bola celkom bezbranná… “Mladý párik, akí ste len rozkošní, asi sa tu na mieste od tej sladkosti roztopím… alebo skôr povraciam.”
“Čože?!”, vykríkol Everett takmer v úžase.
“Ona ťa oslabuje, čiže nemusím ublížiť tebe. Jednoduchšie bude urobiť to jej a bude to sladšie, než bolo zabitie tvojho bračeka. Budem totiž sedieť v prvej rade a vychutnávať si, ako ťa to zasiahne a potom len tak odídem. Nechám ťa, aby si ma znovu roky hľadal, nechám ťa prepadnúť bezmocnosti a pohltím ťa novou nenávisťou. Raz ma zabiješ, tým som si istý, ale dnes to nebude. A áno… moc dobre si na Chrisa pamätám, v tom si sa nemýlil.” To už Tessa nevydržala a z malej ohnivej klietky vytvorila väzenie. Jej chvíľkovej nepozornosti využila Joy, ktorá sa konečne dostala cez plamene dnu. Trojica jej nevenovala pozornosť až do chvíle, než sa opäť chytila šance vrátiť Ardena so sveta svetla, podobne ako Tessa Everettovi chcela ukázať možnosť života po jej boku. Obe ženy stáli oproti sebe a dívali sa na mužov, ktorí boli pohltení temnotou. Keby bol čas a iné okolnosti, určite by sa tomu obe zasmiali. Boli ako sestry, stojace sa na opačných stranách barikády a prehovárajúce svojich mužov, aby nešli do vojny…
…
Čím viac sa Joy snažila, aby sa Arden spamätal, tým viac sa kruto smial. Bol ako šialený, bolo mu jedno, čo sa tu deje a komu ublíži, nevnímal Joyine prosby, bol voči nej úplne hluchý a slepý. Vycítil príležitosť v nepozornosti protivníka a nakoniec sa dotkol Tessy, ktorej sa s výkrikom v momente podlomili kolená.
“Nie, Arden, nerob to znova, už si jej ublížil dosť… Prestaň!”, skríkla Joy a chcela pobehnúť k priateľke, ale on ju odsotil, že stratila rovnováhu a spadla na trávnik. Nestihol však Tesse prebrať schopnosť, začal vťahovaním jej temnoty do hĺbky svojej duše. Chcel v sebe udusiť tú malinkú iskričku svetla, ktorá mu stále bránila naplno sa oddať ničote a zlobe. No ani k tomu nedostal plný priestor. Everett mal jeho smiechu a podlých slov dosť. Bol si vedomý, že na poli mágie by to bol pre oboch ešte veľmi, veľmi zdĺhavý boj a on chcel jediné… zachrániť Tessu, držať ju opäť v náručí a odviesť ju do bezpečia. Dať jej bezpečie, dať jej sám seba…
…
V tej chvíli vzduch preťal strieborný lúč svetla Mesačnej dýky s rubínom usadeným v rukoväti. Joy ju zbadala ako prvá, načo zbledla od strachu. Jej myšlienky spomalili čas a zrazu mala pocit, akoby sa všetko odohrávalo v spomalenom filme, hoci to boli naozaj len krátke sekundy. Vedela, že dýka mieri presne na Ardenovo srdce a zabije ho. To nemohla v žiadnom prípade dopustiť. Nemohla dovoliť, aby jej dieťa vyrastalo bez otca, aby zomrel. Stále verila, napriek všetkému, že nie je taký zlý a skazený, keď vtom v hlave začula neznámy, no pokojný hlas.
“Musíš sa pred Ardena postaviť, Joy. Hneď, teraz, nemáš času nazvyš. Je to správne rozhodnutie, on precitne. Tessa má pravdu, ide o odpustenie. Ja som Ardenovi odpustil a viem, rovnako ako ty, že v ňom žije nádej, že vo svojom vnútri má kúsok svetla. Everett je v tomto tvrdý a ty sama budeš musieť nájsť silu, aby si mu raz odpustila. Neboj sa, bude to mať šťastný koniec, len to nebude hneď. Ty to zvládneš… ochrániš tak všetkých, čo miluješ, zachrániš Ardena a ochrániš seba aj dieťa, nič sa mu nestane, dôveruj mi. Teraz sa ale obetuj.”
Joy ďalej nerozmýšľala, verila týmto slovám a hlavne cítila, že je to správne. Neváhala už ani sekundu, vyskočila na rovné nohy a postavila sa pred Ardena, aby ho chránila vlastným telom. V tej istej chvíli vzduch preťala smrtiaca čiara ostrej dýky a nech sa ktokoľvek spamätal, zasiahla ju do hrude s takou silou, že sa do nej zaborila až po rukoväť. Joy zhíkla a podlomili sa jej kolená. Spadla rovno do Ardenovho náručia, kde sa od bolesti prikrčila.
“Sám si to povedal, Arden… Stačí, keď ublížim jej, tej, na ktorej ti záleží. Ako keď ty si siahol na Tessu”, usmial sa spokojne Everett, no on ho nevnímal, s Joy v náručí klesol na kolená na zem.
“Kriste, Joy, to čo malo znamenať…”, zavrčal s tichým odsúdením v hlase, načo sa jemne pousmiala a pozrela mu do očí. Tie boli však stále čierne ako búrková polnočná obloha. Cítila, ako jej z pľúc uniká vzduch, nevedela sa nadýchnuť, jej dych bol trhaný. Z hrude jej vytekala krv a zmáčala jej biele tričko aj jeho modrú košeľu, vnímala jej teplo a aj pachuť v ústach.
“Bolo to správne rozhodnutie, tým som si istá… povedala som ti, že nájdem spôsob, ako ťa zachrániť… ”, zašepkala s istotou, ktorú cítila aj vo svojom vnútri, no prerušil ju kašeľ.
“Blbosť! Bolo hlúpe, veľmi hlúpe…”, odbil ju Arden krútiac hlavou, no Joy tomu hlasu naozaj verila, verila mu tak veľmi, že sa postavila do cesty Everettovej smrteľnej rane.
“Ľúbim ťa, môj milý a vždy som ľúbila, napriek všetkému… a aj budem… “, dodala, z posledných síl vystrela ruku a nežne ho pohladila po líci. Cítila ako z nej uniká život, dusila sa… Arden len meravo kľačal, zvieral ju v náručí. Vedel, že by ju mal pustiť a nemalo by mu záležať na ženskej, ktorá sa tak hlúpo kvôli nemu hodila do rany. No nemohol si pomôcť, nevedel sa jej vzdať. Chvíľami niekde vnútri cítil strašnú bolesť, ale boli to len záblesky a nevedel ju definovať. Ako jej tak hľadel do tváre, niekde v hĺbke svojho srdca si uvedomoval, že kedysi ju veľmi miloval, ale tie pocity mu prišli také vzdialené, také cudzie… Joy pozorovala boj v jeho tvári, no každou sekundou bolo pre ňu ťažšie a ťažšie udržať oči otvorené a tak ich napokon unavene zavrela. Neľutovala ničoho, čo sa stalo, Dianna mala pravdu… nikto nikdy ju v živote nemiloval, kým nestretla Ardena. Až vďaka nemu, jeho blízkosti a dobrote konečne spoznala silu, krásu a sladkosť pravej lásky… “Ľúbim ťa, anjelik a neboj sa… všetko bude dobré, nevzala som ti šancu narodiť sa.” Jej posledná myšlienka patrila dieťatku, ktoré nosila pod srdcom. Vtedy jej ruka z Ardenovho líca pomaly klesla a ten pocítil, ako v jeho náručí úplne ochabla. Pery, z ktorých jej vytekal tenký pramienok krvi, mala pootvorené, husté, tmavé mihalnice sa jej ešte raz zľahka zatrepotali. Telom jej prešiel posledný kŕč a potom, v slnkom zaliatej záhrade a v náručí milovaného muža, Joy umrela.
…
Everett vedel, čo robí, keď hádzal dýku. Bola pre neho posvätná, bol to dar od náčelníka kmeňa jedného zapadnutého ostrova v tichomorí. Tam sa naučil, ako v sebe prebúdzať a zasa uspávať temnú mágiu. Everett nikdy neminul, no teraz stál a telo, ktoré sa pred ním rúcalo pod ťarchou jeho hodu, nebolo Ardenove, bolo Joy. Pre neho však jedno telo neznamenalo nič, Joy v ten moment bola jediným… prijateľnou stratou vojny, keby sa len nepostavila pred Ardena. Na druhej strane však Everett videl bolesť v Ardenovi a ticho ho s úsmevom sledoval.
“Sami!”, zvolal Sebastian, keď ju zbadal a chcel ju vziať do náručia. No keď si všimol, aká je vyzbrojená, len spolu s Terrenceom uznanlivo pokývali hlavami. “Vyzeráš ako nožnicovoruký Edward, ani objať si ťa nemôžem”, uškrnul sa pobavene, načo sa Terrence zasmial.
“No ukáž, maličká. S týmito vecami sa neradno zahrávať”, dodal a už jej bral meče a dýky z rúk.
“Ale… hej, to čo má znamenať? Nechajte mi predsa niečo!”, namietala Samira, no Sebastian ju zastavil.
“Žiadne ale. Luk si nechaj, ale ostatné si berieme my, Sami. Nechcem, aby si si ešte viac ublížila”, dodal a pozrel na jej dlaň, ktorú mala celú od krvi.
“Teraz, keď som ťa našiel, nechcem ťa znovu stratiť. Prosím ťa, drž sa bokom. Choď do nemocničného krídla a pomáhaj Drulle, určite nevie, kde jej hlava stojí.”
“Sebastian, aj mňa to desí, ale teraz sa musíme zapojiť všetci a držať spolu. Či čarodejníci, alebo elfovia. Keby sa teraz každý začal skrývať, ako by to vyzeralo? Viem, že ma nechceš stratiť, rovnako, ako ja nechcem stratiť teba”, dodala nežne. “Ale musím pomôcť, hoci aj tým málom, čo ovládam.” Sebastian jej chytil bradu a nadvihol k sebe.
“Si úžasná, vieš o tom? Máš pravdu. Keď sa to všetko skončí, vypadneme odtiaľto a spravíme si úžasný výlet do Indie, čo ty nato?”, pošepol a vtisol jej náruživý bozk na pery. “Buď opatrná, prosím ťa.”
“Aj ty”, pousmiala sa Samira a spoločne aj s Terrenceom prešli do haly. Tam sa už odohrával najtuhší boj. Vtom jej padol zrak na mŕtvolu… Johnny. Samira zavrela oči a hneď aj odvrátila zrak. Ach, bože… Sebastian neváhal. Nechal meč mečom a na Temnú poslal ten najsilnejší lúč, aký bol schopný vytvoriť. Podarilo sa mu to tak, že miestnosť sa na stotinu ponorila do žiarivého jasu a Temná vykríkla. Zatackala sa a to využil už aj Terrence. Ako Sebastian vyslal na ňu druhý lúč, no slabší, Terrence sa v tej chvíli obrátil k obrovskej, ornamentami vyrezávanej masívnej skrini, ktorá zdobila halu. Svojou veľkou silou si zdvihol a hodil do Temnej, no tá už bola pripravená a so škodoradostným rehotom odrazila lúč aj skriňu priamo do oboch mladých mužov, akoby bola len pierkom vo vzduchu. Urobila to však takou silou, že keď nabrala Terrencea a Sebastiana, prirazila ich k stene, až praskla a opadala z nej biela omietka. “Niéééééééé!”, zvolala Samira na plné hrdlo, ktorá na moment od napätia zabudla dýchať a okamžite k nim pribehla, no bolo už neskoro. Samira len s plačom klesla na kolená a nebola viac schopná tohoto nezmyselného boja.
S posledným Joyiných výdychom sa však stalo niečo nečakané. V tom momente vyrazilo z jej mŕtveho tela zlatisté, žiarivé svetlo, ktoré doslova oslepilo záhradu. Arden pred ním prižmúril oči, keď vtom pocítil obrovskú horúčosť, akoby mu vzplanul každučký milimeter tela. Bolelo to, tak hrozne to bolelo… Zvíjal sa v plameňoch, ktoré mu namiesto krvi prúdili žilami a išlo mu roztrhnúť hlavu. Temnota v jeho vnútri proti tomu čistému jasu bojovala, bránila sa. Tetovanie mal akoby v ohni, až mal pocit, že mu vypálilo dieru do chrbta. Temná ničota však nemala na výber, musela ustúpiť… V tej chvíli, ako sa to stalo, sa ozvala taká rana, až sa zachvel vzduch a Arden vykríkol agóniou, keď vtom páľava zmizla. Celý spotený vnímal už len príjemné teplo, akoby ležal na tráve a slnečné lúče mu jemne hladkali tvár, rovnako ako… Prudko otvoril oči a naozaj, bola tam, zhmotnená z hmly a žiary… Dívala sa na neho tým svojím nebesky modrým a láskavým pohľadom a s úsmevom mu nežne prstami prechádzala po líci.
“Joy…”, zašepkal tíško a slzy mu zahmlili zrak. Sníva? Bol hrozne zmätený… Mal pocit, akoby sa práve prebudil z dlhej, hroznej a vyčerpávajúcej nočnej mory. A Joy bola tak blízko, stačilo mu natiahnuť ruku a dotkol by sa jej… No kým to stihol urobiť, venovala mu posledný bozk, ľahký ako pohladenie motýlích krídel a stratila sa v silnom záblesku svetla. To pohltilo aj posledné zvyšky zloby, čo mu zatemňovala rozum, srdce aj dušu. Nakoniec sa s nádhernou žiarou zhmotnilo do tvaru ligotavého slnka a rozplynulo v povetrí. A presne v tom okamihu Ardena ako blesk z jasného neba, nešetrne a plnou silou bolesti zasiahla krutá realita. Pred očami sa mu mihali obrazy, čoho všetkého sa dopustil, čo vykonal, ako sa správal… a hlavne k Joy… k žene, ktorú nadovšetko miloval a ktorá ho milovala tak veľmi, že bola schopná sa za neho obetovať. A teraz je mŕtva… Výčitky svedomia mu doslova nedali dýchať. Kŕčovito zovrel Joyine bezduché telo a silno ju objal.
“Nie, nie, niéééé…”, nariekal a celý sa otriasal od vzlykov. “Prečo si to spravila, ako si mohla, moja…” Hojdal sa dopredu a dozadu, zachvátený šialeným žiaľom, keď mu zrazu ktosi chcel Joy vytrhnúť z náručia…
…
Akonáhle Everett zbadal Ardena v záplave zlatých lúčov, bolo mu viac než jasné, čo sa stalo. Chcel mu dať chvíľu, aby mohol trúchliť a potom ho zabiť, ale teraz už nemohol, nesmel. Joy za neho zomrela, obetovala sa a ten Arden, ktorý mu zabil brata, v daný moment zomrel tiež. Takže tento, na ktorého sa teraz pozeral, to nebol.
“Everett”, začul zrazu hlas šepkajúci v jeho vnútri. Patril Tesse. Rýchlo sa k nej otočil a nechal Ardena Ardenom, nechal ho umárať sa žiaľom nad svojou bolestnou stratou.
...
Failo počas útokov Temnej schytal poriadnu ranu do boku, ktorá mu nepekne krvácala a keďže sa práve nachádzal v blízkosti obývačky, rýchlo sa do nej uchýlil. Tam si sadol na podlahu za gauč, ale tak, aby mal výhľad na dvere a meč, ktorý držal v ruke, položil na koberec vedľa seba. Dával si však pozor, pretože naokolo bolo plno črepov z rozbitej pivovej fľaše. Vyzliekol si tričko a pevne ho pritisol na zranenie. Na chvíľu sa oprel o zadnú časť pohovky a chcel sa aspoň trochu vydýchať predtým, ako sa znova vrhne do víru boja. Potom vstal, vzal meč a cestou si ešte odpil riadny dúšok z fľaše whisky, ktorá trónila na malom bare, keď ho zrazu upútal hluk zo záhrady.
“Čo sa to tam deje…”, zašomral si popod nos a pridržiavajúc si tričko na boku podišiel k dverám na terasu. Na vlastné zdesenie a šok sa mu naskytol obraz, ktorý mu doslova vyrazil dych. “Nie, doriti, len to nie!”, zvolal neveriacky vo chvíli, keď sa Joy vrhla pred Ardena a prebodla ju dýka. Failo na mieste zmeravel od šoku. Nie, toto nie je možné, veď ju zamkol vo svojej izbe, čo tu tá bláznivá ženská vystrája?! Ako sa tu vlastne dostala?! Kým sa však stihol vôbec pohnúť, oslepilo ho silné svetlo, pre ktoré na okamih nič nevidel…
…
“Pusti ju, počuješ ma?!”, zreval Failo ako zmyslov zbavený, ktorý bol len pred malou chvíľou svedkom rituálu znovuzrodenia. Arden sa však Joy nemohol vzdať, nedokázal, nechcel…
“Nie… neber mi ju… ”, krútil tvrdohlavo hlavou a slzy mu zahmlievali zrak. Vtedy mu elf priložil špičku meča na krk.
“Povedal som, daj z nej tie svoje prašivé paprče preč”, zavrčal hrozivo, načo Arden bez slova jemne zložil Joy do trávy a pozrel mu priamo do očí.
“Zabi ma… urob to, Failo, prosím…”, zašepkal tichým, odhodlaným hlasom a roztiahol ruky. Bol na to pripravený, v tejto chvíli to bolo jediné, po čom túžil. Mal pocit, že sa od tej bolesti zblázni, bola neznesiteľná a nechcel nič iné, iba sa oslobodiť a zomrieť…. a znova sa stretnúť s Joy. Byť s ňou na nejakom krásnom, pokojnom mieste, bez strachu a utrpenia. Opäť ju vidieť usmiatu a šťastnú, cítiť jej dych a teplo…
…
Keď Everett došiel k Tesse, bol si istý, že je natoľko zranená a oslabená, že neprežije. Arden ju síce nepripravil o všetku jej moc, ale zasiahol ju tak hlboko, že ležala polomŕtva na zemi.
Znova.
Bál sa o ňu, obzrel sa ponad plece a zbadal Ardena s Joy v náručí a Faila, ako sa s ním háda a zúrivo na neho reve, div ho nezabije za neho.
“Táto pomsta mi nepatrí”, zašepkal Everett sám pre seba a sklonil sa nad Tessu. Ak naozaj vykonala rituál, nepomôže jej ani jeho pomoc. Klesol vedľa nej na kolená a položil si jej hlavu do lona. Potom okolo nich vytvoril nové bytie, ochranu, ktorá znamenala nový začiatok, pre neho, pre oboch.
...
“To by sa ti páčilo, ty sebecký zmrd, však?”, zrúkol Failo pohŕdavo na zničeného Ardena, ktorý sa mu vzdal a dobrovoľne mu do rúk vložil svoj život, a odpľul si. Strašne ho nenávidel… preto, že ho Joy tak milovala a tiež, že kvôli nemu o ňu prišiel… “Ver mi, na mieste by som ťa zahlušil a ešte si to aj vychutnal! No takú radosť ti neurobím, pretože tak by Joyina obeta jej života za tvoj mizerný vyšla navnivoč a to by som jej neurobil”, precedil pomedzi zuby zlostne a surovo kopol Ardena do ramena, až ho odhodilo do trávy na chrbát. Potom vzal Joyine bezvládne telo na ruky, hoci sám bol zranený, bolesť však momentálne nevnímal. “Takto sa dúfam uškvaríš v samotnom pekle vlastných výčitiek, to bude pre teba aj tak ten najhorší trest.” S týmito slovami nechal Ardena tak a zamieril si to k jedálni, aby Joy preniesol do nemocničného krídla. V duchu sa modlil, aby tam Drulla bola, hoci vedel, že je už mŕtva a už jej nič nepomôže, no pokračoval ďalej. Vnútri to v ňom vrelo, miešala sa zúrivosť s bolesťou a nepochopením… “Ako si mohla, modroočka? Čo naše dieťa, na neho si nemyslela? Navyše kvôli tomu dementovi… Ach, došľaka, no ako…”, krútil hlavou a pritom ju nežne pobozkal na bledé čelo, na ktoré kvapla jeho slza.
“Takže, hlupane!”, zamraučal Muro. “Nika, ty choď. Aj keď budeš neviditeľná, musíš byť maximálne opatrná. Snaž sa držať hlavne za jej chrbtom a aj zaútoč odzadu. Jasné?”, opýtal sa bledej blondínky, ktorá len prikývla, no v očiach jej svietilo odhodlanie. “Super. A ty, Olivien, pozháňaj každého, kto je ešte na nohách a schopný! Povedz im, o čo ide a čo treba potom urobiť, keď už bude Dianna oslabená. A nech to šíria ďalej!” Keď sa Oli začala urýchlene teleportovať, Nika sa zhlboka nadýchla a zneviditeľnila sa. V spotenej dlani tuho zovrela rukoväť dýky. Myslela na rodičov, ktorí by na ňu boli určite hrdí a určite by verili, že to zvládne a to jej dodávalo odvahu. Nestane sa vrahom, bodne ju len napríklad do pleca a spoločné zaklínadlo to už dokončí. Porazia Temnú a konečne to budú všetko za sebou. Ona sa bude môcť venovať hľadaniu riešenia, ako zachrániť mamku aj ocka. Sústredene kráčala k Temnej, ktorá rozdávala energetické rany a zlomyseľne sa na tom zabávala. Nebolo to pre ňu nič iné, len krutá zábava… Opatrne kráčala k nej, vyhýbala sa troskám pohádzaným na zemi, až sa dostala do dostatočnej blízkosti. Srdce jej bilo ako splašené, keď zdvihla ruky s dýkou a namierila si to na Temnú… No vtom akoby vycítila jej prítomnosť. Prudko sa otočila a aj keď Nika používala svoju schopnosť, jej modrý pohľad sa stretol s temným a diabolským. Ako?! Veď bola predsa neviditeľná a… Ten zlovestný pohľad sa jej bolestivo vryl až do útrob jej duše a paralyzoval ju. Zrazu cítila len beznádej, smútok, strach, všetko naokolo nadobudlo sivé a bezútešné farby... Dievčina zdúpnela od hrôzy a tým sa zviditeľnila. Kým sa stihla spamätať, Temná urobila nepatrný pohyb hlavou a Niku strhla akási neviditeľná sila, ktorá ju s obrovskou rýchlosťou tresla do steny až na druhom konci haly. Olivien, ktorá práve vysvetľovala Loganovi, čo sa bude diať, len so s obrovským zdesením vykríkla. Blondínka tíško vydýchla a pustila dýku, ktorá s hlasným cinknutím dopadla na mramorovú dlážku. Na okamih zacítila vzadu v hlave ukrutnú bolesť, kým ju zahalila tma…
Josh sa ponáhľal po troskách roztrieštených predmetov, ktoré sa povaľovali pozdĺž veľkej časti chodby. Boj s temnou narobil v dome poriadnu paseku a to ešte ani zďaleka nebol koniec. Zo zeme zdvihol kovovú trúbku, ktorá sa voľne povaľovala medzi ostatným neporiadkom a rezkým krokom sa náhlil ďalej, presne podľa Jamesových inštrukcií. Amelia ich upozornila len nedávno, takže Victor nemohol byť ďaleko. Bolo zaujímavé, ako sa pohľad na človeka dokáže zmeniť zo sekundy na sekundu. Ešte donedávna toho muža uznával. Dokázal urobiť veľkú vec, dokázal z neho urobiť niečo neobyčajné, výjnimočné, čarovné. So svojou mágiou sa vžil takmer okamžite a ďakoval Victorovi za tento dar. Pomáhal mu ho rozvíjať, ovládať a Josh by prisahal, že tento muž je stelesnením dokonalosti a všemocnosti. Avšak stačil jeden okamih, jediná sekunda a okolnosti sa od základov zmenili. Už nebol jeho idolom, mentorom, či vzorom. Preňho bol už nepriateľ, človek, ktorý chce zabiť nielen jeho ale aj tých, na ktorých mu záleží. Zabočil za roh. Svetlo z centra domu už slablo a úzky priestor ožarovalo len pár malých lámp, upevnených na stenách. Každou sekundou tejto výpravy ho zmáhal čoraz väčší strach, kde len sú? Bál sa, že ich už nenájde, že sa niekde vyparili a s Maddison je nadobro koniec. Jeho tep sa zrýchľoval, krv v žilách mu vrela a dych nabral dvojnásobnú intenzitu, bol rýchly, no plytký.
“No tak, kde ste?!”, pýtal sa v duchu.
“Rovno, doľava a tretie dvere vpravo…”, ozval sa odrazu neznámy hlas a Josh sa strhol. Obzrel sa okolo, no nikoho nevidel. “Tu som, ty kačacia hlava…”, s posmeškom sa ozval znova. Blondiak však stále zízal ako skamenený.
“Čo tu snáď straší?!”, pomyslel si, no potom ho zbadal. Na už aj tak tmavom obraze v černi tejto chodby sa premával čierny kocúr a hľadel na neho svojimi žiarivými očami. Josh na neho hľadel ako teľa na nové vráta, ďalšie z prekvapení tohoto domu. “Kto… kto si?”, vyjachtal a potriasol hlavou, aby sa spamätal.
“Som Muro, jeden z hlavných členov…”, vyhlásil kocúr hrdo, no Josh ho hneď stopol.
“Dobre, dobre, to je jedno, teraz nie je čas na kecy, Maddie ide o život…”, povzdychol si a rozbehol sa na miesto, čo mu radil Muro. So srdcom až v krku pootočil kľučkou, druhou rukou pevne zvieral kovovú trúbku a psychicky sa pripravoval na prepad, musí byť rýchly a presný. Dvere sa otvorili a vtom ich zazrel. Victor bol k nemu otočený chrbtom a kráčal k ďalším dverám na konci miestnosti a v náručí niesol nehybnú Maddison. Josh neváhal, pomocou svojej schopnosti vyslal trúbku priamo na neho a tá ho udrela do hlavy skôr, než si stihol vôbec uvedomiť, že niekto je tu. Zásah bol presný a ako vrece zemiakov sa zviezol na zem. Padal nabok, takže sčasti privalil aj Maddie. Josh sa rozbehol k nim a snažil sa ju vyslobodiť spod Victorovho ťažkého tela. “Maddie, vstávaj…”, snažil sa ju prebrať, prstami ju zľahka potľapkal po líci, no ona naďalej ležala v bezvedomí. Oči mala zatvorené a pravidelne dýchala. “No tááák…”, zúfal Josh, keď sa zrazu Victor pomrvil na zemi. Vyzeral byť na tom oveľa lepšie ako Maddie a on mal pocit, že sa každú chvíľu naozaj preberie. No situácia bola viac než vážna. V záchvate paniky zdvihol trúbku do ruky a uštedril Victorovi niekoľko silných rán. Na výčitky svedomia nemal čas, rýchlo vzal Maddison do náručia a už odtiaľ utekal preč. Vybehol z dverí a snažil sa zdolať tento labyrint, spleť chodieb ako mravenisko. Svetlo bolo slabé a križovatiek pomerne dosť. “Doriti, doriti!”, hromžil nešťastne, keď ešte stále blúdil. Odbočil vľavo, potom vpravo a za chvíľu bol tam, kde predtým.
“Josh?”, slabým hláskom sa po chvíli ozvala Maddison.
“Psssst, všetko bude dobré, neboj sa…”, láskavým pohľadom na ňu pozrel. Už sa preberala, jej veľké hnedé oči bezradne hľadeli do priestoru a hlavou jej vírila len zmes myšlienok. Josh iba kráčal a snažil sa nájsť východisko z tejto ošemetnej situácie. Nechcel ju znepokojovať ešte viac.
“Josh, kde to sme? Čo sa deje?”, spýtala sa a pozrela na neho.
“Neboj sa, za chvíľu budeme v bezpečí a prisahám, že Victor sa ťa už viac nedotkne. Už nie. Dostal, čo si zaslúžil, sviniar jeden. No ešte stále sme nevyhrali. Temná sa tam rozložila po celej hale a naši padajú k zemi ako muchy. Ale spoločne ju porazíme, musíme…”, bľabotal Josh. Pomáhalo mu to zmierniť napätie, ktoré v ňom vrelo každou jednou sekundou. “Ale najprv by sme mohli nájsť východ z tejto debilnej chodby!”, zahromžil a kopol do nejakej haraburdy ležiacej na zemi. “Troska!”, zvolal natešene. Uvedomil si totiž, že už musia byť blízko a tak kráčal vpred nasledujúc polámané, rozbité a zničené kúsky niektorých častí domu.
“Josh…”, hlesla Maddie, no ten ju nevnímal. Sústredene sledoval cestu a snažil sa dostať von. “Josh…”, ozvala sa znovu, no jeho oči stále hypnotizovali priestor pred sebou. “Josh!”, zvolala o dosť hlasnejšie, keď si ju mladík konečne všimol. “Som v poriadku, nemusíš ma niesť”.
“Ale to je v pohode, ešte si trochu oddýchni a načerpaj nových síl, ešte ich budeme potrebovať.”
“Tak, ako aj ty budeš potrebovať svoje. Mňa prejsť po vlastných nohách nevyčerpá tak, ako teba vláčenie šesdesiat kilovej ženskej po dome”, usmiala sa na neho.
“Jameson?” Josh však v tom okamihu zhíkol, Maddie tiež otočila hlavu. Na zemi ležal blondiak a plazil sa smerom k nim.
“James?!”, zopakovala tiež. To ju už Josh zložil z náruče a spoločne pribehli ku kamarátovi. Maddie sa poobzerala okolo seba. Všetko bolo zničené, ale že totálne. Táto miestnosť vôbec nevyzerala ako ich dom. Už sa to ani nepodobalo na halu. Dokonca už aj chýbali schody na poschodie. Zo stien sem tam vykúkalo svetlo slnečných lúčov predierajúcich sa z vonka, rovnako ako zo strechy. “Čo sa tu…”
“Nie je čas vysvetľovať. Sme na tom zle, viac než zle…”, jachtal a ťahal ich za roh haly, kde na nich tá beštia nemala dosah. “Ničí nás ako mravce. Všetky naše kúzla a snahy odráža jedným šmahom. Viacerí už padli, okrem Lindy už aj Leila a Johnny. Adam sa niekde vyparil a bohvie kto ďalší ešte padol.” No kým stihol ešte niekto niečo povedať, všetkých na okamih oslepilo jasné, ostré svetlo a keď opäť zmizlo, Dianna na okamih stratila rovnováhu a šokovane zalapala po dychu.
Failo práve niesol Joyine telo cez jedáleň, keď odrazu začul, ako sa prudko nadýchla a naširoko otvorila oči. Keď sa tak náhle a odrazu prebrala, elf sa v prvom momente tak zľakol, až sa skoro potkol. Joy lapala po dychu, nemohla sa poriadne nadýchnuť a v hrudi znova cítila ukrutnú bolesť. Znova sa dusila…
“Kriste…!”, zahromžil Failo šokovane pri pohľade do jej naširoko otvorených modrých očí, ktoré mu zdesene hľadeli do tváre, no teraz nemal čas dumať nad tým, čo sa vlastne stalo. “Vydrž, zlatko, hneď sme u Drully, ona ti pomôže”, prihováral sa Joy, ktorej z pľúc vychádzal len piskot a do vlasov jej vtisol bozk. “Drullááááááááá!”, zreval už pri vchode do ošetrovne, kde zo svojej komôrky našťastie vyšla bledá liečiteľka.
“Ach, prepánajána…”, zalomila rukami a ukázala na najbližšie lôžko. “Toto nevyzerá dobre, toto vôbec nevyzerá dobre… ”, mrmlala si popod nos, pričom z kovového stolíka, na ktorom mala vždy pripravené všetko potrebné, vzala nožnice a rýchlo jej prestrihla tričko. “Odstúp, Failo, prosím ťa”, prehodila ponad plece mladému elfovi.
“Idem pre Jamesa… ”, povedal rázne a už sa chcel rozbehnúť preč, keď sa zrazu ozvala Joy. Vo svojom vnútri totiž vnímala zvláštne teplo, ktoré sa koncentrovalo do hrudníka a pľúc a vďaka ktorému sa jej značne uľavilo. Ostrá a neznesiteľná bolesť v hrudi bola každým okamihom menšia a menšia. No odrazu jeho prúdenie náhle zastalo na mieste, kde mala zabodnutú dýku a tam len pulzovalo, viac sa nepohlo, akoby nemohlo…
“Myslím, že nebude treba… ja… cítim sa lepšie, akoby… akoby…”, vyjachtala sťažka pomedzi plytké nádychy a v očiach sa jej rozsvietilo náhle poznanie. “Prosím, vyberte tú dýku, ale okamžite!”, zvolala s miernou panikou v tvári, ale rozhodne. Sama nerozumela, čo sa to s ňou deje, ale týmto si bola istá. Nôž musel byť odstránený z jej tela čím skôr…
“Ale… ale keď to urobíme, môžeš vykrvácať”, protestovala Drulla krútiac hlavou, no Failo si k nej prisadol na lôžko a prenikavo jej pozrel do očí.
“Si si tým istá, modroočka?”, opýtal sa jej vážne, načo len nemo prikývla.”Pretože na dnes už bolo sprostostí dosť, nemyslíš?”, dodal vyčítavo.
“Failo, ja… áno, neviem to vysvetliť, rovnako… ani to, že… som nejakým zázrakom znova ožila, ale… ale…”, jachtala a pomedzi plytké nádychy sa rozkašľala. Na čele sa jej perlili kvapôčky potu.
“Dobre, dobre, len sa už zbytočne nenamáhaj”, povedal Failo a neisto zovrel rukoväť s rubínom, ktorá jej trčala z hrude na pravej strane. “Ale ak o teba zasa prídem…”, pozrel na ňu so strachom vo výrazných očiach.
“Dôveruj mi… ”, zachripela ticho, načo sa zhlboka nadýchol a nakoniec prikývol.
“Fajn. A prepáč, no bude to bolieť, zlatko.” S týmito slovami jej jedným jediným rýchlym pohybom vytiahol dýku z tela, načo Joy bolestne vykríkla a z rany sa jej naozaj vyvalil prúd krvi.
“Vravela som, že to nebude dobrý nápad!”, zvolala Drulla a vzala do rúk uterák, aby jej ho pritlačila na hrudník, no Joy pokrútila hlavou.
“Nie, to…” Vnímala, ako teplo, ktoré sa sústredilo okolo miesta, kde bola bodnutá, prešlo do jeho stredu.
“Failo, choď pre Jamesa a my sa modlime, aby nebolo neskoro… ach!”, zhíkla prekvapene a Failo tiež v tom momente vytreštil šokovane oči. Joy v ľahu mierne naklonila hlavu, aby videla, čo sa s ňou deje, hoci to tušila. Pred zrakmi všetkých troch silné krvácanie prestalo a rana sa jej krásne zacelila. Konečne sa mohla zhlboka a bezbolestne nadýchnuť. Neveriacky a s úľavou sa usmiala, ale na všeobecné prekvapenie to však ešte nebolo všetko. Tam, kde sa jej zranenie uzatvorilo, sa zrazu rozžiarilo jasné svetlo, ktoré rovnako rýchlo aj zhaslo. Namiesto jazvy zbadali niečo trblietavé, no pre množstvo krvi, ktorú ešte mala na hrudi nemohli presne rozoznať, čo to vlastne je. Drulla pomaly natiahla ruku, v ktorej ešte stále držala uterák, opatrne jej to miesto utrela a Joy vzápätí začudovane hľadela na zlaté tetovanie slnka, ktoré sa jemne ligotalo a bolo olemované drobnými kvetmi a iskrami. Spýtavo pozrela na liečiteľku, ale tá sa tvárila rovnako zmätene.
“To je krásne…”, vydýchol Failo a prstom jemne prešiel po zjavení na jej pokožke. Joy si vtedy uvedomila, že tu leží len v rozstrihnutom tričku, spod ktorého jej vykúkala čipkovaná podprsenka. Hneď sa aj pod jeho dotykom odtiahla a prekrížila si ruky na hrudi, no elf nad jej reakciou len prevrátil očami. “Nič, čo by som už nevidel, modroočka, tak načo tie drahoty?”, pošepol len pre jej uši, keďže aj Drulla si všimla jej rozpaky a medzitým prešla ku skrini pre čistú plachtu, aby ju mohla prikryť. Joy na neho okamžite škaredo zazrela, načo sa len uškrnul a pozrel na liečiteľku, ktorá k nim znova pristúpila. “Čo to ale znamená? To tetovanie?”
“Nemám tušenia, zaskočilo ma to rovnako, ako vás.”
“Dobre, to aj tak teraz nie je podstatné… čo moje dieťatko? Viem, že by malo byť v poriadku, ale môžete to pre istotu overiť?”, opýtala sa Joy trochu nervózne. Failovi v momente stvrdol pohľad a pohŕdavo so odfrkol.
“Ale čóóó… ?”, zatiahol namosúrene a premeral si ju. “Teraz ti už na ňom záleží? No keď si sa vrhla pred toho idiota, aby si mu zachránila jeho poondiaty život, ti to bolo jedno, však?!” Joy na neho pozrela. Áno, síce sa dobrovoľne postavila do cesty letiacej dýke, no aj teraz bola presvedčená, že to bolo správne.
“Neviem, ako by som ti to vysvetlila, Failo. V danom momente sa mi v hlave ozval hlas a povedal mi, čo mám urobiť. Vedela som, že mu môžem a musím dôverovať…”
“Takže hlas…”, zopakoval a posmešne zdvihol obočie.
“Áno.”
“No, výborne… z toho všetkého stresu a psychického vypätia sa z teba stáva schizofrenička, dokonalé, naozaj dokonalé…”, skonštatoval ironicky.
“Nebuď na mňa protivný, prosím ťa”, uprela na neho svoj pohľad letnej oblohy, načo sa zarazil.
“Som na teba protivný, pretože ťa milujem! Vieš si vôbec predstaviť, ako som sa zľakol?! Ten pocit, že som vás stratil…”, dodal už miernejšie a pokrútil hlavou.
“To mi je ľúto, úprimne”, povedala ticho a jemne mu stisla ruku, no on sa odtiahol.
“Ale nie je… “, povedal Failo nazlostene a znova na ňu pozrel. “Kvôli neznámemu hlasu si riskovala nielen svoj život, ale aj život dieťaťa. Vždy som ťa považoval za múdru ženu, ale toto jednoducho nechápem!” Nemohol sa tomu ubrániť, z toho, čo spravila, mu vrela krv v žilách.
“Deti, ocenila by som, keby ste sa prestali hádať”, ozvala sa Drulla, ktorá medzitým položila Joy dlaň na bruško.. “A žiadne obavy… bábätko je v poriadku a zdravé… práve som ho svojím darom skontrolovala”, oznámila pokojne. Okrem toho však zistila ešte niečo, čo ju dosť zaskočilo, ale teraz tým dievčinu nechcela zaťažovať.
“Chvalabohu… ”, vydýchol si Failo a napriek hnevu, ktorý v ňom momentálne horel, sa radostne usmial. No tieto pekné a šťastné pocity stále prekrýval tieň nenávisti k Ardenovi a zlosť, ktorú voči svojej modroočke cítil.
“A myslím, že sa môžete porozprávať aj neskôr, keď si Alasse oddýchne. Failo… ”, pozrela na mladého elfa. “Väčšinou sa nemiešam do vecí, do ktorých ma nič nie je, ale myslím, že starosti okolo jej dieťaťa sa ťa netýkajú.”
“Tak v tomto sa mýlite, práve naopak. Je to moja starosť, pretože je… moje”, odvetil víťazoslávne a hrdosťou v hlase.
“Nie je to isté…”, namietla okamžite Joy a mala pocit, že sa od hanby na mieste prepadne. Drulla, ktorá na nich pár sekúnd mlčky hľadela, napokon len pokojne zdvihla ruky, aby ich oboch utíšila.
“Srdiečko…”, pozrela na Joy, ktorej líca doslova horeli. “Ty budeš pekne oddychovať a ja sa zatiaľ sa postarám o Faila.” Tomu hneď zamrzol úsmev na tvári.
“Ale to nič nie je”, chcel protestovať, ale liečiteľka ho prísnym pohľadom donútila sadnúť si a pustila sa do dezinfekcie jeho rany na boku, ktorú mu šikovne zašila a obviazala. “Tak, teraz vám dám posiľňujúci odvar”, povedala a kým sa Joy pomaly posadila a oprela o vankúš, už im obom podávala dva poháre s tmavou tekutinou. Následne zo skrine vybrala dve biele ľanové košele, jednu z nich podala Failovi, druhú položila na nočný stolík vedľa Joyinej postele. “Musím ešte pripraviť jeden pre teba, Alasse a pre dieťatko, dnes mi došli zásoby. Bude to chvíľa, potom ti pomôžem umyť sa a prezliecť, dobre? A prosím vás… nieže hneď, ako odtiaľto vytiahnem päty, sa začnete hádať.” Keď obaja prikývli, spokojne sa usmiala a stratila sa vo svojej komôrke.
“Eh… “, zmraštil Failo tvár, keď dopil. “Namiesto týchto nechutných čajíčkov by som si dal radšej whisky”, skonštatoval namrzene a obliekol si košeľu.
“Nepodceňuj Drulline bylinky. Prospejú ti oveľa viac ako ten tvoj luxusný chľast”, odvrkla Joy a pomaly si odpíjala zo svojho pohára.
“Akáže si mi múdra, modroočka”, zatiahol ironicky a prevrátil očami. “No sama máš sklony ku stupídnostiam, takže pssssst, zlatinko.”
“Som pohode… sme v pohode. Ubezpečujem ťa, že keby som nebola na stodvadsať percent presvedčená, že to dobre dopadne, neriskovala by som život dieťatka, to v žiadnom prípade. No jednoducho som vedela, že je to správne a maličké bude v poriadku. Rovnako ako keď som si bola istá, že máš tú dýku zo mňa vytiahnuť. Bodka. A napokon, žijeme predsa v magickom svete, tu je možné všetko. Možno sa ti vysvetlenie môjho konania zdá šialené. Pokojne si pochybuj o mojom duševnom zdraví, je mi to srdečne jedno”, dodala Joy ticho a odvrátila pohľad. Bola naozaj príliš unavená a slabá nato, aby sa tu s ním teraz naťahovala.
“A ako si sa vlastne dostala von zo zamknutej izby?”, dobiedzal neoblomne ďalej.
“Vyletela som na metle”, neubránila sa už aj ona ironickej odpovedi. Bol horší ako španielska inkvizícia.
“Čože?”
“Som predsa čarodejnica, nie? Tak som si otvorila okno a vyletela z neho, čo ťa na tom tak udivuje?”, opýtala sa ho nevinne.
“Joy!”, zvolal pohoršene, pričom už začínal strácať nervy. “Vieš, že ťa ľúbim! Naozaj sa snažím ako taký vôl, aby som odčinil to, ako som ti ublížil! Chcel som si vás ochrániť a napokon z toho aj tak vyjdem ako najväčší idiot! Zatiaľ čo tvoj pán Úžasný ti len ubližoval, odmietal ťa, no stál zato, aby si sa pre neho obetovala! Doriti!”, zvolal, vyskočil z lôžka, na ktorom sedel a založil si ruky vbok. Joy sa pred jeho zúrivosťou len nepatrne prikrčila, desil ju, no nehodlala sa nechať len tak zastrašiť.
“Zato ty sa ku mne teraz ako správaš? Kričíš na mňa ako zmyslov zbavený! Arden zato nemohol, sám dobre vieš, že bol pod vplyvom temnoty! Vždy sa ku mne správal úžasne a aj teraz to už bude dobré…”
“Hej, to určite… len si ďalej snívaj o svojich ružových jednorožcoch a dúhach, Joy… ”, odvetil Failo opovržlivo, načo zbledla ešte viac, mala pocit, akoby sa znova nemohla nadýchnuť. Snáď ho… panebože, nemohla nato ani pomyslieť…
“Ardena… ty… nezabil si ho, však?”, opýtala sa ho okamžite vystrašeným hlasom, načo sa na ňu zamračil a stuhla mu sánka. Jej pohľad bol plný lásky, starostlivosti a obáv o toho debila, čo ho hrozne vytáčalo. Prečo sa tak nedíva na neho? Prečo?!
“Nie, nemaj obavy, avšak iba kvôli tebe”, odvetil napokon mrazivým tónom. “Keď som od neho odchádzal, reval a krčil sa v tráve ako odporný slaboch. No pevne dúfam, že za ten čas, čo sme strávili tu na ošetrovni, mi už nejaká dobrá duša spravila tú láskavosť a zahlušila ho”, precedil pomedzi zuby. Joy sa po jeho krutých slovách strhla, akoby dostala facku, no na druhej strane jej telom prešla príjemná úľava. Chvíľu boli ticho a potom pozrela do Failovej tvár. Okrem očividnej zúrivosti v nej videla aj bolesť. Tento hrdý muž ju naozaj ľúbil, hoci mu to predtým neverila. No teraz si naplno uvedomila, že to, čo k nej cíti, je skutočné.
“Failo…”, oslovila ho jemne, načo k nej obrátil hlavu a prudko vydýchol.
“Čo je?!”
“Upokoj sa, prosím ťa…”
“Nehovor mi, čo mám robiť!”
“Tak ma aspoň vypočuj… ” Nedopovedala, pretože v tej chvíli pocítila v podbrušku niečo zvláštne, akoby pohladenie motýliích krídel alebo jemné zaťukanie. Joy v momente zmeravela nad tým neurčitým pocitom, no viac ho nezaregistrovala. Asi to bola len reakcia jej brucha na odvar, čo práve vypila.
“Si v pohode? Joy? Mám zavolať Drullu?”, opýtal sa jej s obavami Failo, ktorý k nej okamžite pristúpil, načo pokrútila hlavou.
“Nie, netreba…”, odvetila trochu roztržito, ale potom sa spamätala a dodala. “Ale bola by som rada, keby si na mňa už fakt prestal kričať.”
“Fajn… pokúsim sa”, zamrmlal a Joy mu položila dlaň na ruku. Tentoraz sa však už neodtiahol a spýtavo na ňu pozrel.
“Takže… len som ti chcela povedať, že oceňujem tvoju snahu aj zmenu… a som rada, že som mohla spoznať aj tvoju svetlú stránku. Bola pre mňa príjemným prekvapením, pretože keď chceš, vieš byť fakt veľmi milý a šarmantný. Som si istá, že raz určite nájdeš ženu…”
“Joy, nechaj si tie reči o iných ženách… chcem jedine teba, ty si pre mňa tá pravá a basta”, prerušil ju Failo tvrdohlavo s pohľadom pevne upretým do jej očí.
“Nie, ja ňou nie som”, namietla nešťastne. “Nerozumeli by sme si a… milujem iného muža, pochop to už, prosím ťa.”
“Ja nie som ten typ, čo prehráva, to dobre vieš, zlatko! Tá slečinkovská vyžla nie je pre mňa žiadna konkurencia! Navyše, stále zabúdaš na dosť podstatnú vec a tou je, že čakáš moje dieťa, nie jeho!”
“Nepožiadala som vás náhodou, aby ste sa nehádali?”, opýtala sa prísne Drulla, ktorá práve vošla do ošetrovne. “Už nechcem počuť ani jedno jediné slovo”, povedala autoritatívne a uprela pohľad na Joy. “Musíš oddychovať, aspoň kým sa bude dať. Nevieme totiž, čo nás ešte čaká”, dodala s napätím v hlase. “Nech sa páči…”, podala jej za pohár známeho posilňujúceho odvaru, z ktorého sa ešte parilo. “Pozor, ešte je horúci… vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádzame, ťa radšej neuspím, hoci by si to potrebovala. Pomaly pi, potom ti pomôžem dať sa do poriadku a ľahneš si do čistej postele. Teraz nám aj tak neostáva nič iné, ako len čakať.”
“Fajn, tak ja idem čeknúť situáciu… zdá sa mi, že je tam nejaký hluk”, povedal Failo a vstal.
“Dávaj si pozor… ”, povedala mu Joy pri odchode, no on na ňu ani nepozrel, hoci ju mal veľmi rád. Momentálne jeho hrdosť trpela, bol veľmi nahnevaný a urazený.
“Akoby ti na tom záležalo…”, zavrčal a ráznym krokom opustil ošetrovňu.
Maddie sledovala, ako Nikine bezvládne telo dopadlo na stenu a následne sa zviezlo na tvrdú zem na opačnej strane haly. Zo zátylku hlavy sa jej pustila krv, ktorá sa valila čoraz rýchlejšie. Na Dianninej tvári pohrával zadosťučinený úsmev a spokojne sledovala posledný Nikin výdych. Maddie v tom momente stúpol tlak. Už mala Temnej tak akurát plné zuby a kým jej pozornosť spočívala na jej mŕtvej spolužiačke, využila moment prekvapenia. Vďaka Joyinej obete jej psychická integrita značne povolila a Maddie mala konečne šancu prispieť do boja svojou schopnosťou. Kým Temná svoju pozornosť venovala Olivien a snažila sa jej zasadiť rovnako tvrdú ranu ako jej blonďavej kamarátke, Maddie sa k nej zatiaľ zozadu priblížila a schmatla ju za predlaktie.
“Čo to robíš, ty malá suka?!”, zamračila sa na ňu a zodvihla voľnú ruku. Maddie jej však nedala šancu vyslať ďalší úder, pozrela jej hlboko do očí, ktoré využila ako bránu do jej mysle a naskrz jej neurónovými vláknami vyslala impulz svojej moci. Dianna bolestne skríkla a kým sa nejakým spôsobom stihla brániť, obidve zahalila hmla a jediné, čo Maddie ešte začula, kým spoločne upadli do temnoty, bol Jamesov ustráchaný výkrik
Maddie otvorila oči. Pohľad, ktorý sa jej naskytol jej doslova vyrazil dych. Sedela na špinavej, zaprášenej podlahe uprostred tmavej cely. Naokolo nebolo počuť nič, len zúfalý plač, či výkriky ľudí a jediný zdroj, ktorý prinášal aspoň trochu svetla, bolo pár faklí umiestnených na chodbe za mrežami. Napravo od nej jej do ucha zacvendžal zvuk reťazí. Bola to samotná Dianna. Chúlila sa v kúte malej kobky a ruky mala uväznené v okovách.
“Čo si to spravila?!”, vychrstla na ňu, keď zdvihla hlavu a všimla si Maddie sediacu vedľa nej. Jej hlas však už ani zďaleka nebol taký pevný, istý či nebojácny. Práve naopak, bol jemný a jasne bolo cítiť strach, čo Maddison dostalo trochu do pomykova. Jej oči neboli čierne ako temnota, len tmavohnedé, presne také, aké mal Arden. Ani vizážou vôbec nepripomínala to monštrum, čo videli v dome. To, čo pred sebou uzrela, nebola Temná, ale obyčajná žena prežívajúca obrovskú hrôzu.
“Kde sme sa to ocitli?”, zaúpela Maddie, postavila sa a rukami zdesene uchopila mreže.
“V Saleme, ty malá špina!”, skríkla nazlostene a skočila po nej ako šialená. Nebyť reťazí, ktoré ju s prudkým nárazom zastavili, už by ju asi teraz škrtila. Maddison sa len zmätene pozerala okolo seba, no keď sa ju Dianna pokúsila opäť napadnúť, zahľadela sa jej do očí. Vnímala všetky jej myšlienky, bolesť, ktorú si prežila a aj keď všetky jej útrapy boli poľutovaniahodné, nemohla s ňou mať ani kvapku súcitu. Táto žena zabila už nejedného z jej priateľov a nedovolí, aby o život prišiel ešte niekto ďalší. Sústredila sa na centrum bolesti, prameň všetkých múk, ktorými by jej dokázala strpčiť tieto chvíle a vyčerpať ju. Dianna nahlas skríkla, až kým sa Maddieina schránka z jej cely nevyparila. Krátko na to sa jej zatočila hlava a dopadla na tvrdú zem, až to zadunelo.
Dianna osamela. Spoločnosť jej znova robilo len rinčanie reťazí, ktoré sa ozvali aj pri jej nepatrnom pohybe a ťaživé myšlienky, veľmi ťaživé. Zápästia, ktoré mala nimi spútané ju nesmierne boleli a krvácali. Dlhé, pochlpené tmavé vlasy, ktoré boli kedysi krásne, jej v mastných prameňoch splývali okolo vychudnutej, bledej, strápenej tváre. Roztrhané a špinavé háby na nej len viseli. S námahou zdvihla pred oči svoje dlane. Boli až bolestivo prázdne a do očí sa jej nahrnuli slzy. Tak veľmi jej chýbali… Victor, ktorý ju miloval a chránil ako svoju princeznú a ich synček… jej malý Ardie, ako ho s láskou a svojím typickým ruským prízvukom volala jej mama Valentina, hoci v Anglicku už žila dlhé roky, nezbavila sa ho. Na okamih na rukách znova pocítila teplo jeho malého telíčka, ako sa k nej túli a detskú hebkosť jeho tmavých vláskov, ktoré ju šteklia na lícach. Počula Victorov smiech, vnímala jeho ruku na jej páse a nežné bozky na perách… Tak veľmi ju ľúbil, hoci ich chlapčeka až tak nie, žiarlil… Dianna si s tým nevedela poradiť, predsa, bol to ich syn, ich súčasť, ako môže byť k nemu taký chladný? Nemôže predsa bojovať o jej náklonnosť, mal jej dostatok, rovnako ako Arden. Oboch ich veľmi milovala a… Dianna zaťala ruky do pästí tak silno, až sa jej pridlhé nechty vryli do pokožky. A? Čo mala zato?! Nikdy po ňu neprišli, nikto sa ju nepokúsil zachrániť! Hnila tu už roky, ktoré ani nevedela spočítať. Prvé mesiace si nahovárala, že jej mama niečo vymyslí, že niečo zorganizuje. Predsa, po bojoch jej telo nemohli nájsť, nemali nikdy istotu, že je naozaj mŕtva. No jej nádej postupne slabla s každodenným týraním a bolesťou, ktorú zažívala. Salemčania boli krutí čarodejníci a vyžívali sa v tom. Nezaujímali ich jej úpenlivé prosby, že doma má rodinu, manžela, mamu a malého, päťročného synčeka. Keďže vo vojne utrpeli veľké straty, pobrali si z nej toľko väzňov, koľko stihli. Či to boli čarodejníci ako ona, alebo elfovia, bolo im to jedno. Okamžite im zablokovali schopnosti, nahnali do ťažkých prác a po večeroch na nich robili experimenty pre ich zvrhlé potreby a pokusy. V Dianne sa po tom, akú bolesť prežívala, neustále ponižovanie a tyraniu, začala hromadiť nenávisť, ktorá rástla každým úderom, slzou, výkrikom bolesti. Stratila všetku nádej, že by ju niekto mohol raz z tohto hrozného väzenia vyslobodiť a podobné pocity začala cítiť aj k svojej rodine. Obrazy šťastných chvíľ, ktoré s milovaným mužom a synom prežila, všetky tie dúhy začali blednúť a zatienil ich pocit frustrácie a zrady. Vo svojom vnútri snovala plány pomsty, ktoré prerástli do epických rozmerov. Jej cieľom bolo postupne vytvoriť vo svete apokalypsu. Najprv si podmaniť svet ľudí, potom ostatné. Na to však potrebovala svojho manžela a syna… Vždy bola silná žena a rovnako silná čarodejnica a keď jej srdce úplne zatvrdlo, neostal v ňom ani malinký kúsoček svetla, lásky a nádeje, odomkla sa v nej temnota, ktorá sa v nej za tie roky hromadila. Tá zasa odblokovala jej čarovnú moc a Dianna v tú noc prešla premenou. Sama sa stala podstatou temnoty, no stratila svoje telo, mala len podobu čiernej hmly. Jej moc však napriek tomu bola taká ohromujúca, že vyrazila ťažké, kovové dvere z pántov svojej cely a zabila všetkých svojich väzniteľov. Potom sa stratila v diaľave, odhodlaná získať späť svoje telo, rodinu a naplniť svoje dokonalé a diabolské plány. Musela si získať prívržencov a všetko, čo k nim a svojej pomste potrebovala. Letela ovládnuť svoju rodinu a všetky svety…
Jej spomienky zrazu prerušil zvuk otvárajúcich dvier na jej cele a Dianna sa opäť chúlila celá ustráchaná v kúte. Nechcela to všetko prežívať znova, nemohla… Začala sa kývať sem a tam, strácala posledné zvyšky zdravého rozumu. Neznesie to… nie, nie…
“Niééééééééééééééééééééé!”, skríkla z plných pľúc, keď do miestnosti vstúpil jeden z tyranov a chcel ju tam zasa odviesť…
“Maddie, čo to robíš!”, skríkol James, keď si všimol svoju priateľku stojacu tvárou v tvár samotnej Temnej. Rozbehol sa za ňou, no kým stihol pristúpiť až k nej, jej myseľ už stratila kontrolu nad svojim telom a to bezvládne padalo k zemi. V poslednej chvíli ju zachytil, čím zabránil nepríjemnému, tvrdému nárazu na zem. Dianna, ktoré kvôli veľkým mukám tiež stratila vedomie, to šťastie však nemala a dopadla hlavou priamo na kamennú podlahu a Jameso začul už len tupý náraz. “Čo si to spravila?”, šepol nahnevane, no zároveň smutne Maddie do tváre a opatrne jej položil hlavu na dlážku. Všimol si, že plytko dýcha. Okamžite jej priložil ruku k čelu, aby skontroloval teplotu, no mala ho chladné. Nepravidelný dych však sprevádzali jemné zášklby nôh, ktoré postupne prerástli do silného záchvatu.
“Čo sa s ňou deje?!”, skríkol Josh a s obavami pribehol k nim. “Čo ju nedáš do poriadku?!”, súril ho a so strachom v očiach pozoroval Maddieinu bledú tvár. “Vylieč ju!”, vrieskal, keď sa z nej farba vytratila ešte viac.
“O čo myslíš, že sa asi snažím?! Tak na mňa láskavo nehuč a nechaj ma pracovať!”, zahriakol ho blondiak a ruky stále pridržiaval pri jej hrudi. Snažil sa naštartovať svoju schopnosť, no akosi sa mu to nedarilo. Akoby Maddie bola úplne v poriadku. Potom jej dlane priložil k lícam a snažil sa rovnaký postup zopakovať znova. No opäť bezvýsledne. “Doriti!”, zahromžil a nahnevane buchol po podlahe. Maddie sa už klepala na zemi, akoby dostala epileptický záchvat a jediné čo mohol James robiť, bolo držať ju, aby si neublížila ešte viac.
“Za to môže ona!”, zrúkol nahnevane Josh a naprázdno kopol smerom k nej. Nenávistne ju prebodol pohľadom, keď si hneď na to všimol meč, ktorý ležal pohodený v rohu miestnosti. Pravdepodobne jeden z tých, čo doniesla Samira. V sekunde ho pomocou svojej schopnosti zdvihol do vzduchu a už aj letel smerom na Diannu, ktorej sa zaboril hlboko medzi rebrá, až sa ústami vytiekol von jemný pramienok krvi. V tom momente Maddie bolestne zvýskla, no konečne sa prestala triasť. Jej dych trochu sa trochu upokojil, ale viečka mala stále zatvorené.
“No tak Maddie, poďme… vstávaj… preber sa…” James pri nej v napätí sedel, hladil ju po vlasoch a čakal len na to, kedy konečne otvorí svoje oči. No ona len nehybne ležala a hruď sa jej pomaly prestala dvíhať a klesať. Pohyb sa však objavil hneď vedľa, u Dianny. Trochu omráčene sa posadila jedným pohybom si vytiahla meč z tela, akoby to nič nebolo. Rana sa jej okamžite zacelila a ona sa opäť plná života postavila.
“Čo to, doriti...?!”, zapišťal Josh, keď sledoval, ako si Temná vyberá meč z hrude, na ktorom stopa po jej krvi dosahovala minimálne desať centimetrov. S úškrnom na neho pozrela a šabľu prudkým švihom ruky vyslala rovno do neho. Bol to len krátky okamih, no v stave prekvapenia, strachu a paniky len nemo sledoval, ako sa ostrý kovový hrot valí priamo naňho. Nemal dostatok času a síl odraziť ju svojou schopnosťou späť. Meč sa mu zapichol cez oko do hlavy a v okamihu ho zabil. Josh s posledným výdychom dopadol na kolená a zvalil sa na zem, ktorá už aj tak bola poznačená krvou ostatných obetí. Dianna si pri pohľade na jeho mŕtvolu len povýšenecky odfrkla, narovnala si chrbát, precvičila krk a s celou svojou majestátnosťou obrátila zrak k ostatným. James len zdesene hľadel, ako sa okolo hlavy jeho najlepšieho kamaráta tvorí mláka krvi. Cítil sa hrozne, nešťastne a dokonca zahanbene. Mal pocit, že zlyhal na plnej čiare. Veď ešte tak pred polhodinou sľuboval svojim kamarátom ochranu, že im bude kryť chrbát a ako dopadli? Josh leží mŕtvy priamo pred jeho očami, tak isto, ako aj jeho milovaná Maddie, ktorá prestala dýchať v momente, ako Dianna opäť prišla k sebe. Adam sa jednoducho rozplynul po zásahu guľou a jeho jediným šťastím bola len jeho obozretnosť tým, že tam bol ako projekcia. Nikomu z nich nepomohol, Ameliu nechal zamknutú v knižnici spolu s Victorom a ako dopadla? S dvojnásobne prestrelenou nohou, zatiaľ čo ten zloduch unášal Maddie niekde do labáku. Opúšťala ho odvaha, opúšťal ho zápal pre spravodlivosť, túžba poraziť túto temnú osobu. Emócie ním lomcovali ako šialené tak, že ani nevedel, čo skôr. Má sa smiať, alebo plakať? Alebo nerobiť vôbec nič? A tak sa len skrčil, pohľad mal upretý kdesi do prázdna a z očí sa mu drali horúce slzy.
Arden ležal schúlený v tráve, presne na mieste, kde ho nechal Failo, keď mu vzal Joy a odišiel. Nahlas nariekal, zúfalo zvieral v rukách trsy trávy a nechtami škriabal drsnú zem. Tá bolesť bola neskutočná, no iróniou bolo, že zasa konečne cítil. Tým, že sa Joy postavila do smrteľnej rany, ktorú mal schytať on, ho oslobodila od temnoty a Arden vnímal všetku tú neznesiteľnú ničotu z jej straty. Pred očami stále videl jej milovanú tvár, hoci ich mal pevne zavreté a zaliate slzami. Akoby bola namaľovaná vo vnútri jeho viečok, každý jej detail… pár drobných, zlatistých pieh na nose, jemné vlny gaštanových vlasov, s ktorými sa tak rád pohrával, hrejivý pohľad spod tmavých, hustých mihalníc. Hanblivú červeň na lícach, ktorá jej ich často zalievala, úsmev… miloval to, všetko na nej miloval. Každú krivku jej tela, vôňu pokožky, nežnosť dlaní, melodický hlas, smiech, nešikovnú hru na gitare, dobrotu srdca… mala v sebe toľko lásky na rozdávanie, hoci sama trpela jej nedostatkom. A teraz bola mŕtva… len pred chvíľou zvieral jej krehké, bezduché telo v náručí. Zomrela pre neho, obetovala sa, aby ho zachránila. Jeho, čo patrí tak akurát do horúceho pekla, no ona v neho verila do posledného dychu. V jeho dobro, v jeho vykúpenie. Ľúbila ho, bola jediným svetlom, jediným vzácnym pokladom, na ktorom mu v jeho poondiatom živote záležalo a ešte aj o ňu prišiel. Neostalo mu nič, prečo by žil a to len vďaka jednej osobe, ktorú tiež kedysi miloval. Žene, ktorú kedysi nazýval matkou. V tom okamihu všetku bolesť a zúfalstvo spálila obrovská nenávisť k Dianne, ktorá ním roky manipulovala a zneužívala pre vlastné hnusné ambície. Roky, roky, roky… koľko? Skoro desať. Arden potiahol nosom a pomaly sa posadil. Z domu sa ešte ozývali zvuky boja, čiže tá mrcha je ešte nažive. Nečudoval sa tomu, bol si istý, že aj tak sú všetci už dávno odsúdení na smrť. Bola príliš silná, príliš skazená, príliš krutá. Ona už dávno nebola ľudskou bytosťou, stalo sa z nej monštrum bez kúska srdca, citu. Vtom jeho pozornosť upútala hrubá, tmavomodrá gumička do vlasov s bielymi bodkami. Ležala len tak v tráve pri jeho nohách a… patrila Joy. Musela sa jej uvoľniť z vlasov. Ardenovi znova vystúpili slzy do očí, vzal ju a pritisol k nosu a perám. Hoci cítil hlavne krv, čo mal na rukách, vnímal aj dôvernú vôňu šampónu, ktorý Joy používala... jablká a vanilku. Privrel oči a pevne gumičku zovrel v dlani, až mu zbeleli hánky a roztriasol sa. Plamene nenávisti sa v jeho vnútri zväčšovali, adrenalín sa mu valil žilami, v ušiach mu hučalo. Teraz, alebo nikdy… Posledný krát sa nadýchol milovanej vône a natiahol si gumičku na zápästie ako talizmam. Potom odhodlane vstal, opakom rúk si pošúchal tvár a ráznym krokom sa pobral do domu, do haly. Na tvári mal kamenný, takmer šialený výraz, tmavé oči mu horeli. Čakal ho ťažký boj, očistec, no Arden sa nebál smrti, práve naopak… rád ju privíta s otvorenou náručou, ale predtým sa bude za stratený Joyin život biť až do posledného dychu.
“Za teba, moja…” Dlhoval jej to, dlhoval to všetkým, ktorým ublížil a preto urobí všetko preto, aby Diannu zničil. Pre neho nebola viac mamou, bola jeho najhorším nepriateľom…
Olivien len bezducho zízala na mŕtve telo svojej najlepšej priateľky a slzy sa jej rinuli po lícach. Akoby v hmle vnímala nasledujúce udalosti, ktoré sa zbehli dokonca v sekundách… Maddie, ako zúrivo schmatla Diannu za ruku. Oli nevedela, čo jej urobila, ale v mukách ju to zrazilo na kolená a potom do bezvedomia. No aj keď všetci na okamih pocítila nádej, za okamih bolo po nej. Temná znovu povstala, hoci ju Josh medzitým nepekne zranil a útok mu opätovala…
“Nemáme najmenšiu šancu…”, pomyslela si Olivien nešťastne a porazenecky sklopila zrak k zemi pri víťazoslávnom úškrne tej temnej pekelnice. Nemohla sa dívať na ďalšiu vraždu. “Všetci tu zomrieme…”, zúfala a so strachom opäť obrátila zrak k Dianne. Tej sa už v dlaniach vytvárala nová energická guľa a povýšenecky hľadela na Jamesa, ktorý len bezmocne sedel na podlahe a zvieral v náruči telo svojej milovanej Maddison.
…
“James! James!”, hlas jeho sestry k nemu doliehal len tlmene, akoby bol na kilometre vzdialený. “James! Pozóóór!”, kričala srdcervúco Amelia. Jej hlas sa mu ozýval v hlave, no ako prišiel, tak aj odišiel. Stratil sa v prázdnote jeho srdca. V náruči držal Maddieine nehybné telo, zatiaľ čo hľadel na Josha, no jeho pohľad bol niekde v ničote. Len zahmlene vnímal, čo sa vlastne deje. Zazrel žiarivé modré energické svetlo, no neunúval sa vôbec zbystriť zrak. Vtom však pocítil ľahkosť a na okamih sa stratil niekde v nekonečnosti priestoru a času. Bol ľahký ako pierko a aspoň na sekundu mal pocit, že je po všetkom. Gravitácia však na seba nenechala dlho čakať a už o chvíľu sa opäť krčil na tvrdej chladnej podlahe a v náručí stále zvieral Maddie. Pozrel hore, kde zbadal Olivien, ktorá sa zjavila vedľa neho.
“Ehm, ďakujem…”, vyjachtal a hľadel, ako sa na mieste, kde ešte len pred okamihom sedel, objavil veľký čierny fľak. Oli sa zľahka usmiala, no jej oči, tiež zahalené smútkom spočinuli na jej kamarátke, ktorá nehybne ležala v rohu miestnosti. Každý z prítomných bol už na pokraji svojich síl, či už tých fyzických alebo psychických. Dnes umrelo toľko ľudí a Dianna vyzerala byť stále plná energie. Vtom si všimol Ardena, ako stojí pri pri dverách obývačky a jeho pohľad doslova plápolal… “Ach, kriste…”, pomyslel si zničene, keď sledoval, ako sa jeho bývalý kamarát pomalým krokom vybral priamo k svojej matke a čakal, čo ďalšie im táto kombinácia dvoch stelesnení diabla ešte prinesie.
Keď Arden vošiel do haly, hneď vedel, že situácia je viac než zlá. Keď videl Leilu, ako jej krehké telo visí prepichnuté na paroží, Johnnyho a jeho bezduchý pohľad, Josha, Terrencea a Sebastiana, Niku, ktorá bezducho ležala pri jeho nohách - ďalší zbytočne stratený mladý život… Zaplavila ho taká ľútosť, no takisto plamene nenávisti sa zmenili na obrovský požiar, priam horel ako Tessa, no zvnútra, neviditeľne. Arden zovrel pery a vtedy kútikom oka zaregistroval pri Nikinom tele niečo lesklé a zbadal dýku so symbolom slnka. Nechápal, odkiaľ sa tu niečo takého vzalo, ale v momente ho zaliala nádej. Vedel totiž, o čo ide, bola to jediná zbraň, ktorá… Neváhal ani sekundu, podišiel k nej, rýchlo ju vzal a schoval dozadu za pás džínsov. Potom upriamil svoju pozornosť len na Diannu, síce vďaka Joyinej obete a Maddieinom útoku do jej mysle síce vyzerala slabá, ale už načínala naberať nové sily a škodoradostne, kruto sa smiala.
“Veď tebe ten odporný úsmev ešte zamrzne”, pomyslel si Arden nenávistne, keď k nej kráčal a cestou odrážal kúzla obyvateľom domu, ktorí ho ešte považovali za nepriateľa, no neubližoval im, len sa bránil. “Mama…”, oslovil ju ticho, keď bol tesne pri nej. “Si v poriadku?”, opýtal sa pri pohľade na jej krvavé šaty. Dianna sa k nemu obrátila, jej čierne, temné oči si ho premerali a na tvári sa jej zjavila karikatúra úsmevu. Prikývla. Arden z nej ostražito nespúšťal zrak. Nechcel strácať čas nejakými rečami, hoci rád by jej toho toľko povedal, vylial si tú nenávisť, zúfalstvo a frustráciu, čo mal v srdci a potrhanej duši, ale nato teraz nebola vhodná chvíľa. Musel dokonale využiť moment jej naštrbenej dôvery. Temnota ich už totiž nespájala a ona to určite cítila… A tak v tom okamihu, jedným, rýchlym pohybom vytiahol dýku zozadu spoza opaska a vrazil jej ju do hrude tak, ako tá Everettova prebodla Joy, až po rukoväť. Bolo to také nečakané, že samotná Dianna na neho šokovane vytreštila oči a zhíkla. Z miesta, kde ju bodol, sa namiesto červenej krvi vyvalila nechutne páchnuca, čierna tekutina, pripomínajúca sliz. Niečo také rozhodne nečakala, zradil ju jej vlastný syn, jej vlastná krv. Síce sa jej nikdy nechcel podvoliť, intenzívne s ňou bojoval, vnímala to a neskutočne ju to vytáčalo. No včera v noci, po tom, čo jej povedal Victor, využila všetku svoju temnú moc a dokonale zahalila jeho myseľ. Nemohla dovoliť, aby ho to malé, bezvýznamné dievčisko priviedlo opäť k svetlu. To, čo ju oslabilo, muselo súvisieť s ním… viac z Ardena temnotu necítila, bol čistý. Ako sa to mohlo stať?! Nenávidela ho… znenávidela ho už po rokoch a rokoch väzenia, keď už dosiahol vek, aby ju mohol ísť hľadať sám, ale neurobil to. Vtedy mala pocit, že ju zradil celý svet a v jej stále černejšom srdci sa zapaľoval chladný plameň pomsty a temnoty. A teraz ju zradil znova…
…
“Hlupaňa! Hlupaňááááááááá!”, začula Murove naliehavé mňaukanie. “Je mi fakt ľúto tvojej kamošky, ale teraz nemáme na revanie čas! Ak chcete poraziť Temnú, naskytla sa vám ďalšia, vzácna príležitosť, tak pohni kostrou!” Oli pozrela smerom, kde bola Dianna práve vo chvíli, keď jej Arden vrazil dýku rovno do srdca.
“Sláva!”, zajasala v duchu, hoci ju to zarazilo. Nebol tak náhodou na jej strane? Ale to bolo teraz jedno, hlavne, že ju oslabil. Potriasla hlavou, zhlboka sa nadýchla a pobehla k Samire, ktorá sa krčila na zemi a plakala. “Za teba, Nika a za všetkých… dokážeme to!”, pomyslela si Oli a potriasla spolužiačku za plece. “Sami…”, oslovila ju a ujistila sa, že ju naozaj vníma. “Je to dôležité, počúvaj…”, oboznámila ju s plánom a ostatní, ktorí o ňom už vedeli, to podávali ďalej…
…
“Ví… Ví… prebuď sa, počuješ ma? Ví! Potrebujeme ťa!” Octavia Loganov hlas akoby počula len z hmly. Keď otvorila oči, pokúšala sa zaostriť okolo seba. “Och, chvalabohu, už som sa bál, že si mŕtva”, vydýchol si Logan a pobozkal ju na čelo.
“Ja nie, ale… Leila s Johnnym áno…”, zašepkala, načo prikývol.
“Áno, ale na tom už nič nezmeníme, ale máme spôsob, ako poraziť Temnú, len rýchlo…”
“Čože? Ale ako, čo…”
“Ví, teraz som na rade ja, aby som ti povedal, nech sa konečne preberieš”, pousmial sa Logan a pomohol jej na nohy. “Len ma chyť za ruku a na povel odriekaj zaklínadlo Lux”, dodal a povzbudzujúco sa usmial. Octavia prikývla, zovrela mu dlaň a vtedy zazrela Temnú, ako sa krčí na kolenách a Ardena, ktorý jej v hrudi pridržiava dýku… Octavia nechápala, o čo tu ide, bola slabá a bolela ju hlava. Ešte dobre, že mala po svojom boku Logana, ten bol jej pevnou skalou, o ktorú sa mohla oprieť…
V tom okamihu, keď Arden zabodol Dianne priam do srdca dýku od Mura, každý skoro ani nedýchal. Takýto zvrat situácie nečakal ani jeden z nich. Nie po tom, čo videli ešte pred hodinou v kuchyni… ako sa im Arden všetkým odporne uškŕňal do tvárí a intrigoval so svojou drahou mamičkou. Teraz čupel tesne pri nej a počas toho, ako sa z jej tela valila temná, páchnuca tekutina, jej niečo so skrivenou tvárou hovoril. Keď jej v rane ešte viac skrútil dýku, Dianna bolestne vykríkla. James napäto sledoval, ako sa z nej pomaly vytráca život. No svoju pozornosť jej nevenoval veľmi dlho, pretože v jeho náručí opäť rozkvitol život. Maddie sa len s ťažkosťami hlboko nadýchla a lapala po vzduchu. Stále bola bledá ako stena, no pomaly sa do jej líc začínala vracať farba. Otvorila svoje hnedé oči a uprela naňho zrak, ktorý bol však veľmi zmätený. Bola slabá a triasla sa ako osika. James si ju hneď k sebe privinul a chlácholivo ju pohladkal po chrbte. Bol tak rád, že je opäť pri ňom. Na okamih si myslel, že naozaj umrela. A aj keď vo vzduchu stále vírila bojová atmosféra, bol nesmierne šťastný, že je ako tak v poriadku. Keď sa od nej odtiahol, zahľadel sa jej hlboko do očí a na perách mu ihral úprimný úsmev.
“Ľúbim ťa”, povedal a pohladil ju po bledej tvári.
“James, Maddie!”, zvolala Olivien a natiahla k nim dlaň. “Rýchlo, je čas. Treba to dokončiť…”, dodala a chytila jej krehkú ruku, blondiakovi naznačila, aby v tom pokračoval z druhej strany. Tú svoju podal Loganovi, ktorý stál vedľa neho po boku Octavie.
“Aj ja teba”, usmiala sa na Jamesa a venovala mu na pery letmý bozk. Potom už obaja svoju pozornosť upriamili k Temnej.
…
“Okamžite začnite odriekať zaklínadlo Lux! Rýchlo, vy nepodarky!”, vykrikoval Muro za ten čas. Všetci, ktorí už vedeli, čo majú robiť, urýchlene začali vytvárať pevné puto. Olivien pevnejšie chytila za ruku bledú Maddie, ktorú na nohách pridržiaval James. On držal Logana, ktorý mal svoje prsty prepletené s Octaviou. Elfku zvieral Adam, toho pevne stískala Amelia, ktorá svoju druhú ruku podala Percivalovi. Toho sa chytila Samira, ktorá od svojho žiaľu len s námahou udržala rovnováhu. Vtedy do haly vošiel Failo a ostal zarazene stáť.
“Hej, Failo!”, zvolala na neho Octavia. “Rýchlo, chyť Olivien za ruku, ihneď!” Hoci tomu mladý elf nerozumel, dnes vlastne nechápal vôbec ničomu, no nestrácal čas, okamžite pobehol k nim a zovrel svetlovláske dlaň. Keď tak urobil, Muro zamraučal.
“Teraz!” A vtedy všetci spoločne začali odriekať kúzelnú formulku Lux. V tom okamihu zabudli, že jedni sú elfovia, druhí zasa čarodejníci. Teraz boli spojenci, naplnení spolupatričnosťou a nádejou, že spoločnými silami porazia toto stelesnenie zla. Každý z nich myslel nato, koho v tomto hroznom boji stratil. Percival s Octaviou so slzami v očiach a láskou mysleli na milovanú Leilu a láskavého Johnnyho. Olivien na Niku, svoju najlepšiu kamarátku, na to, čo všetko spolu prežili a aké to boli pekné a zábavné chvíle. James bol zasa v myšlienkach pri jeho najlepšom kamošovi Joshovi, ktorý mu už teraz veľmi chýbal a pri tom, ako skoro prišiel o milovanú Maddie. Tá bola ešte stále mimo z Victora a z toho, čo prežila počas ilúzie. No obom zaľúbencom dodávala silu ich láska, rovnako ako aj Amelii a Adamovi, ktorí stále tesne vedľa seba. Samira plakala nad smrťou Sebastiana, ktorého poznala síce krátko, ale v jej srdci jej zanechal hlbokú, krásnu stopu. Failovi sa v mysli vynorila spomienka na ten hrozný pocit, keď si bol istý, že prišiel o Joy a ich dieťa, no zároveň ho vytlačila úľava, že sú obaja živí a zdraví a tiež vidina ich dokonalej budúcnosti, po ktorej túžil. Nebola to nenávisť, čo ich hnala vpred. Síce cítili bolesť zo straty, to, čo im naozaj pomáhalo dostať zo seba všetko, bola láska a nádej. Vďaka tým pocitom vybičovali svoju moc nad svoje limity, vydali z nej maximum, aby porazili tú, ktorá im spôsobila všetko to utrpenie, stratu, strach a traumu. A v tej chvíli z každého ich súdržného spojenia rúk vytryskli silné lúče jasného svetla, ktoré sa spojili do jedného a vrazili do prehnitého Dianninho tela ako veľká svetelná bomba…
Keď Failo vyšiel z ošetrovne, Joy si len povzdychla a zároveň sa jej uľavilo. Jeho hnev, krik… to všetko ju dusilo a desilo zároveň. S Drullinou pomocou sa prezliekla zo zakrvavených šiat do ľanovej košele, ktorá jej však bola veľká. Siahala jej do polky stehien a rukávy si musela vyhrnúť po lakte, ale bola rada, že je v čistom. Keď si zapínala gombíky, pohľad sa jej zastavil na trblietavom tetovaní zlatého slnka. Bolo krásne a Joy by rada vedela, čo vlastne znamená a prečo sa jej zjavilo na mieste rany, no teraz nebol vhodný čas sa nad tým zamýšľať.
“Ľahni si, Alasse”, povedala jej Drulla, načo Joy poslúchla a prikryla sa mäkkou prikrývkou. “Ak ti to nebude prekážať, ja… musím ti niečo povedať. Nechcela som s tým teraz začínať, vo víre tohto všetkého, ale… “, dodala nervózne a prisadla si k nej lôžko.
“Čo sa deje? Nie je niečo v poriadku s mojím dieťatkom?”, opýtala sa Joy vystrašene, načo sa Drulla jemne pousmiala a pohladila ju po líci.
“Nie, tak by som to nenazvala, len… “, zasekla sa uprostred vety, akoby hľadala vhodné slová a Joy jej priam visela na perách. Musí to byť niečo vážne, keď to vykoľajilo aj takúto skúsenú a múdru ženu akou je táto liečiteľka a pocítila ešte väčší strach.
“Drulla?”, oslovila ju ticho, načo sa staršia elfka nadýchla a prikývla.
“Prepáč… zamyslela som sa. Srdiečko… ako som povedala, bábätko je v poriadku, tým som si istá, ibaže… ibaže… zistila som, že končíš štvrtý mesiac, preto som z toho taká vykoľajená”, dodala zmätene. Joy ju počúvala s otvorenými ústami.
“Ale… ale…”, jachtala neveriacky. “To nie je predsa možné, ja… len pred dvoma dňami ste mi povedali, že som v prvom mesiaci, v labáku to potvrdil aj Victor”, dodala a nechápavo pozrela na Drullu, ktorá len pokrútila hlavou a pokrčila plecami.
“Ja sama som z toho veľmi zmätená, no môj dar nikdy neklame. Necítila si vo svojom vnútri niečo zvláštne? V tomto období by si už mala cítiť aj prvé pohyby bábätka.”
“Čože? Ale ja… “, namietla Joy a nervózne si prehrabla vlasy, keď ju to zrazu zasiahlo ako blesk z jasného neba. “Áno…”, vydýchla šokovane a pozrela na Drullu.
“Áno? A kedy?”
“Len… len pred chvíľou, keď tu bol ešte Failo. Akoby… akoby som mala v bruchu rybku," snažila sa opísať to, čo sa slovami asi ani nedá. "Niečo mi tam jemnučko zažblnkalo, nejaká bublinka, ale len raz a viac som to necítila. Myslela som, že to bolo trávenie posilňujúceho odvaru, ktorý ste mi dala.”
“Počkaj ešte pár dní a dozvieš sa to. To by si už mala vedieť naisto, či je to dieťatko, alebo nie.” Joy na ňu len bezmocne hľadela. Vo veľkých očiach sa jej odrážal zmätok, neistota a možno aj malinké čriepky hystérie. Bolo toho na ňu jednoducho priveľa, začínala sa strácať, začínala sa pomaly, ale isto rúcať. “Poď sem, dieťa drahé.” Drulla k nej vystrela ruky a Joy sa okamžite schúlila do jej láskyplného náručia. Toto materinské gesto v nej pretrhlo hrádzu, už neudržala slzy, ktoré ju pálili pod viečkami. “Len sa vyplač, dievčatko, to je v poriadku”, prihovárala sa jej staršia elfka, hladkala ju upokojujúco po chrbte a ešte pevnejšie objala jej krehké telo, ktoré sa jej triaslo od vzlykov. Joy sa na okamih zmocnil oslobodzujúci pocit, že všetko bude nakoniec dobré. No aj tak sa bála… predovšetkým o Ardena, o ktorom nemala žiadne informácie a taktiež o jej spolužiakov a priateľov. Myslela na všetkých, ktorí boli jej srdcu najbližšie, Leilu, Ameliu, Johnnyho, Jamesa a aj na ostatných. Toto čakanie a nečinnosť boli neznesiteľné. No keďže sa jej moc ešte nevrátila, nemohla im nijako pomôcť, navyše, bola tehotná. Zároveň však cítila aj bezmocnosť a strach z toho, čo ich čaká. Ako napokon skončí tento boj? Vyhrajú nad Diannou, alebo naopak, všetkých ich kruto pozabíja? Každú chvíľu sa mohla v celej svojej temnej podstate zjaviť vo dverách ošetrovne a pripraviť ich spolu s Drullou o život. V duchu sa úpenlivo modlila, aby sa tak nestalo a aby všetko dobre dopadlo. “A je tu ešte jedna vec”, ozvala sa jemne Drulla, ktorá trpezlivo čakala, kým sa Joy vyplače a trochu upokojí.
“Neviem, či to chcem počuť, hlavne teraz”, odvetila Joy unavene. “Snažila som sa byť silná, ale… už nevládzem bojovať, Drulla, naozaj nie.” V elfkinom hrejivom náručí jej bolo tak dobre. Chcelo sa jej len spať a nemyslieť. Jednoducho sa stratiť v ríši príjemných snov…
“Chápem, dušička, každý máme svoje hranice, no neboj sa. Nie je to nič zlé, no nechcela som to hovoriť pred Failom… ”, povedala Drulla s jemným úsmevom a pohladila ju po vlasoch. “... nie v tejto situácii, pretože obe sme videli, aký bol rozhodený, ale…” Svoju vetu však nedokončila a Joy sa nedozvedela, čo jej vlastne chcela povedať, pretože jej slová prerušil obrovský výbuch. Ten otriasol celým domom, sprevádzaný veľkým hlukom a výkrikmi, až Joy spolu so staršou elfkou od ľaku nadskočili a zamrazilo ich až v kostiach.
“Jeden sprostý idiot, čo si to urobil?! Ako si mohol?! Svojej matke, odporný zradca… mali sme predsa plány, ľudstvo a celý čarodejnícky svet by patril len nám!”, zasyčala Dianna nenávistne, keď sa spamätala, načo sa k nej Arden naklonil ešte bližšie, pootočil nožom v jej hrudi, načo v agónii vykríkla a klesla na kolená.
“Lux!… Lux!… Lux!… Lux!… “, ozývalo sa halou zreteľne a hlasy sa čím ďalej stupňovali. Arden vtedy zbadal v jej pohľade strach a bol to sakramentsky dobrý pocit, rovnako ako jej bolestný krik.
“Ty.. nie… si… moja… matka…”, pošepol jej mrazivým tónom tesne pri uchu, keď si k nej čupol. “Tá bola láskavá, vedela ľúbiť a pre mňa zomrela vo vojne elfov a čarodejníc, keď som mal päť rokov. Takto si ju chcem v spomienkach zachovať, rovnako ako moju Joy, o ktorú som tiež kvôli tebe prišiel. Nenávidím ťa… za všetko, za stratu milovanej ženy, zato, že si mi posrala celý život a spravila zo mňa toto monštrum. Takže, čo sa čuduješ? Len vďaka tebe som taký, aký som, ale teraz konečne robím správnu vec. Láska, priateľstvo, súdržnosť, dobrota, svetlo, viera… toto ťa porazí, porazíme ťa všetci, spoločnými silami, hoci máme zranené duše a srdcia! Tak sa uškvar v pekle a pozdrav odo mňa drahého ocinka, ty suka”, zavrčal, načo si od nej vyslúžil nenávistný pohľad, no kým stihla niečo odvrknúť, zrazu sa celá miestnosť rozžiarila, akoby v nej práve vyšlo slnko a tá žiara ju v plnej paráde zasiahla, až ich všetkých na okamih oslepila. Potom sa menila zlatistý vír, ktorý sa okolo nej začal točiť ako silné tornádo. Čarodejnice a elfovia pod tým náhlym náporom vetra trochu zaspätkovali, vlasy im viali, oči ich štípali, ale v sile zaklínadla nepovolili. Diannin prenikavý vresk sa ozýval miestnosťou a všetci doslova pri odriekaní kričali, aj keď pre mnohých to bolo vyčerpávajúce, no nevzdávali sa. Nakoniec sa k nim pripojil aj Arden, ktorý zdvihol ruky a zvolal. “Lux!” Snažil sa nemyslieť na spaľujúcu nenávisť, ktorú k tejto žene cítil. A preto zo všetkých síl využil všetku svoju lásku, ktorú cítil k milovanej Joy, tiež bolesť z jej straty a čarovnú moc, ktorú počas boja odsávaním nazbieral a pridal ich do spoločného boja. Akoby okolo nich zúrila púštna búrka, ale namiesto zrniečok piesku okolo nich vírili zrniečka zlata. Vír vťahoval Dianninu temnotu, ktorá sa s diabolským krikom pod jeho náporom a silou pred zrakmi všetkých rozplývala na páchnucu, tmavú hmlu. Keď z nej už neostalo nič, len malý obláčik dymu, zrazu sa halou ozval obrovský výbuch, ktorí pretrhol súdržný kontakt a každého z odvážnych mladých bojovníkov odhodilo preč. A dýka, jediná zbraň, ktorá ju mohla oslabiť, sa rozplynula spolu s ňou…
Keď boj s Temnou pominul, Failo omráčene zažmurkal a poobzeral sa po zničenej hale. Všade okolo boli porozhadzované telá. Či stonajúce bolesťou, v bezvedomí alebo mŕtve. Bolo však konečne po všetkom. Kútikom oka zahliadol Ardena, ktorý sa chúlil na kope skla a nepríčetne hypnotizoval dlážku. Síce ho nenávidel, teraz už v jeho očiach nebol taká padavka, za akú ho vždy považoval. Práve naopak, čo ho napriek všetkému štvalo. Odvrátil od neho pohľad a zbadal Perciho, ktorý ležal obďaleč. Prebral ho z bezvedomia a pomohol mu na nohy. Mal však ťažkosti, pretože ľavý členok mal vyvrtnutý.
“Nechaj ma…”, zavrčal, keď ho chcel Failo podoprieť a odsotil ho. Ten mykol plecom a pristúpil k Octavii, ktorú vzal do ošetrovne.
"Boj sa skončil. Je po všetkom…”
Toto bola prvá myšlienka, ktorá Amelii preletela hlavou, keď dopadla na tvrdú zem neďaleko zničených schodov. Všade okolo nej vládol strašný neporiadok, všetko bolo vďaka boju a najmä tomu výbuchu zničené. Nevládala sa postaviť, najradšej by tam ostala len tak ležať a najlepšie naveky. Bolelo ju celé telo, ale našťastie sa jej nič vážne nestalo. Mala len niekoľko škrabancov a odrenín. Po chvíli, keď sa ako tak spamätala, sa pomaly posadila a poobzerala okolo seba. Očami hľadala svojich spolužiakov a zisťovala, ako na tom sú. Nikde však nevidela svojho priateľa… "Adam?" Ako sa obzerala po hale, všimla si Ardena, ako sa práve dvíha z kopy skla z rozbitých dverí, cez ktoré preletel. Taktiež neďaleko za ozdobnými stoličkami uvidela Olivien, ktorá s bolestivou grimasou hľadela na svoju nohu, ktorá bola v neprirodzenom uhle, čiže pravdepodobne zlomená. Amelia s miernymi ťažkosťami vstala, rozhodla sa totiž pomôcť svojej priateľke, ale pri tom prudkom pohybe sa jej zatočila hlava, a tak na chvíľu len tak stála na mieste. "Oli, si v poriadku?", opýtala sa jej, keď k nej po chvíli podišla a svet sa s ňou prestal točiť.
"Ja… ja neviem, asi áno, no moja noha…", pokúsila sa ňou pohnúť a hneď aj zhíkla od bolesti. "Strašne to bolí.." Amelia videla, že jej zranenie je pomerne vážne a bude jej musieť pomôcť dostať sa do nemocničného krídla k Drulle. Sama by sa tam určite nedostala.
"Oli, musíme ísť za Drullou, dobre? Teraz ti pomôžem vstať…” Amelia sa jej snažila pomôcť, ale Oli sa nedokázala poriadne ani pohnúť a ona by ju sama neuniesla ani nepodoprela. Nechcela priateľke viac ublížiť a spôsobovať jej ďalšiu bolesť, a tak jej pomohla opatrne posadiť sa a sama sa vydala hľadať pomoc. Ako tak Amelia kráčala pomedzi kusy zničeného nábytku, dlážky a obitých stien, nevedela si už predstaviť tú krásnu obývačku, ktorá tam ešte pred nedávnom bola. Zrazu zbadala Adama, ktorý sa práve nad niekým skláňal.
"No tááák…” O malý moment sa odvrátil a Amelia vedela, že to neveští nič dobré a Terrence je mŕtvy. Vstal a tiež kontroloval okolie, až zrakom pristál na Amelii, ktorá sa k nemu šťastne rozbehla a ihneď ho objala.
"Si v poriadku?!", zvolala, na čo Adam zasyčal a ona sa hneď odtiahla.
"Som, ale asi mám zlomenú ruku… no nie asi, ale určite. A ty? Si celá? Nič sa ti nestalo?", spýtal sa a hneď si ju premeral, načo Amelia prikývla.
"Nič vážne, som v pohode, ale Oli má zlomenú nohu a ja jej sama nedokážem pomôcť.” Adam prikývol, no ešte raz sa obzrel na mŕtve Terrencovo telo. Amelia mu položila ruku na plece a smutne pokrútila hlavou. Bolo to strašné, toľko ľudí dnes zbytočne zomrelo. Vzala svojho priateľa za zdravú ruku a spoločne sa vybrali za Olivien, ktorá bola stále v nezmenenej pozícii. Adam jej napriek svojmu zraneniu s ľahkosťou pomohol vstať a ani fakt, že mal jednu ruku zlomenú ho neodradil od toho, aby za pomoci tej zdravej odniesol Oli až do nemocničného krídla. Tam sa postele postupne zapĺňali zranenými a Drulla medzi nimi len tak lietala.
"Ďakujem… " pošepla Oli, keď ju Adam zložil na jedno z lôžok.
“V pohode…”
"Ale, ale, Herkules… a ty náhodou nepotrebuješ ošetriť? Nemusíš sa už predvádzať, tie svoje svaly stačilo využiť proti Temnej”, ozval sa Failo, keď okolo nich prechádzal po tom, ako položil Octaviu na posteľ a ponáhľal sa späť do haly. Ani teraz si však neodpustil svoje sarkastické poznámky, práve naopak. Amelia na neho nahnevane zazrela, načo on so svojim typickým úškrnom dodal. „Oops, to som povedal som nahlas?“ Drulla práve prišla k Oli, aby ju rýchlo skontrolovala a popritom si všimla aj Adama.
„Panebože, deti! Chlapče, okamžite sa choď posadiť, o chvíľu ťa prídem skontrolovať a už žiadne hrdinské činy!“, zvolala staršia elfka a hneď sa pustila do ošetrovania Olinej zranenej nohy. Amelia sa zasmiala a Drulla na ňu cez plece prísne pozrela.
„Ty síce vyzeráš, že si v poriadku, ale v tomto dome nikdy nevieš. Tak šup, šup… tam je voľné lôžko, o chvíľu som pri tebe.” Amelia zdvihla ruky, že sa vzdáva a radu liečiteľky radšej poslúchla. Posadila sa na najbližšiu voľnú posteľ a Adam si našiel miesto až niekoľko metrov od nej.
“Už je po všetkom?”, pomyslel si James, keď sa spamätal z tvrdého nárazu po výbuchu. Všetko bolo totálne zničené. Už to tu vôbec nepripomínalo dom, ale prinajlepšom nejakú zrúcaninu. Steny už nerozdeľovali jednotlivé miestnosti, pretože ak v nich nebolo niekoľko obrovských dier, tak boli zbúrané úplne. Po okolí sa povaľoval len prach, tehly a zničené úlomky kedysi krásneho, luxusného nábytku.
“Snáď”, hlesla vedľa neho Maddison, ktorá sa tiež pomaly naplno preberala k vedomiu. Už toho všetkého mala dosť, celý tento boj a udalosti odohrávajúce sa počas neho ju nesmierne vyčerpali. Chcela už mať pokoj, ležať v posteli v Jamesovom náručí a nemať stres, čo na nich z každej strany pôsobil. Z trička si oprášila smietky, čo sa jej tam usadili zo zničených stien a pritúlila sa k Jamesovi. Jeho hrejivé objatie jej doprialo aspoň trochu úľavy a pohody. Potom spoločne vstali a poobzerali sa okolo seba. Všade bolo mnoho zranených, ale aj mŕtvych. Neďaleko od nich, ešte stále na tom istom mieste ležal Josh, spoza rozbitej skrine trčalo Terrencovo a Sebastianovo telo. James sa k nim hneď rozbehol a snažil sa im pomôcť. No ich srdcia boli už dávno zastavené a akákoľvek jeho snaha vyšla nazmar. Zranenému pomôcť dokáže, no mŕvemu už nie. Skleslo vstal a hľadal, komu by mohol pomôcť. Takisto ani Nika nemala to šťastie, tiež už kráčala niekde do svetla na druhú stranu. Zato Amelia, či Olivien vyzerali byť v pomerne v poriadku. Pár zlámaných kostí, no boli živé a už na ceste do ošetrovne. Medzitým Failo s Percim a Loganom presúvali mŕtve telá na jednu stranu. James pristúpil k Samire, keď si všimol, že sa preberá z bezvedomia.
“Samira, si zranená?”, spýtal sa jej, pretože v jej tvári sa zračila bolesť.
Keď sa Failo vrátil späť do haly, videl Perciho, ako sa pokúša zdvihnuť Johnnyho bezvládne telo.
“Nechaj, vezmem ho ja”, odstrčil ho a až vtedy si všimol obrovskú bolesť v Percivalovej tvári. “Kde je vlastne Leila?”, opýtal sa s prižmúrenými očami a srdce sa mu rozbúchalo. Napriek všetkým nezhodám ju mal rád a považoval ju za vzácny klenot.
“Leila… Leila je mŕtva”, odvetil mu Perci bezducho a s kývol hlavou smerom ku schodom, kde práve Logan pomocou telekinézy zvesoval telo jeho milovanej sestry. Pri tom pohľade mu išlo roztrhnúť srdce a Failo len zdesene prudko vydýchol. Nie… Logan potom preniesol Leilu pod schody a položil ju vedľa Johnnyho. Obaja vyzerali pokojne, akoby len spali, alebo už boli spolu niekde na spoločnom krásnom mieste, ktoré si pred smrťou vysnili. Vtedy do miestnosti vošiel aj Falathar. Objal syna okolo pliec, potom ho chytil oboma rukami za líca. „Aspoň sú spolu. Oiale (navždy).“ Aj keď to bol silný, mocný chlap, z očí mu tiekli slzy a medzi telom svojej milovanej dcérky a Johnnyho klesol na kolená. Perci k nemu pristúpil a chytil ho za rameno. Presne vedel, ako sa cíti, lebo to isté prežíval on sám. Stratu pre neho tej najčistejšej bytosti.
„Čo s nimi teraz bude?“ spýtal sa Logan trochu roztraseným hlasom a do rukáva si utrel krv, čo sa mu rinula z nosa.
„Johnny vo svete ľudí už aj tak nikoho nemal. Zoberieme ho spolu s Leilou k nám... Domov,“ povedal Falathar.
„Aby boli NAVŽDY spolu,“ dodal Perci smutne.
Ako sa po odriekaní mocného a zázračného zaklínadla Lux miestnosť rozžiarila a ozval sa prenikavý výbuch, Samira si odvtedy nič nepamätala. Nevedela, kedy sa prebrala, no stále ležala na mramorovej dlážke v hale medzi ruinami miestnosti, ktoré z nej ostali. Keď sa chcela pohnúť, v nohe sa jej ozvala pálčivá a priam neznesiteľná bolesť.
“Samira, si zranená?”, začula zrazu a keď sa otočila za milým hlasom, svojim hnedými očami sa na ňu díval James. “Môžem ti nejako pomôcť?”
“Ja to nejako zvládnem, ale Sebastian… Terrence… im treba urýchlene pomôcť. Sú tam, za tým obrovským šatníkom a…”, ukázala prstom na miesto, kde sa pred jej očami odohrala tá smutná tragédia. Stále v sebe živila nádej, že by Sebastian predsa len mohol žiť, stačilo by ho vyliečiť, James je v tom predsa profík a… Skriňa však už bola odtiahnutá a ich telá ležali vedľa seba na kamennej podlahe. “Nie…”
“Sam, je mi to ľúto… Pokúšal som sa, ale už bolo neskoro. Obaja mali vážne vnútorné zranenia, ktorým museli na mieste podľahnúť. Je mi to veľmi ľúto”, dodal smutne, jemne jej stisol rameno a potom jej vyliečil zlomenú nohu, ktorú mala vykrivenú v neprirodzenom uhle. Samira si ani nevšimla, keď sa presunul k ďalšiemu zranenému. Alebo odišiel do ošetrovne? Nevedela, nevnímala… Len bolesť, ktorá sa jej neznesiteľne usadila v srdci. No v zlomku sekundy, skôr, ako ju znova premohlo zúfalstvo, si spomenula na posledné udalosti a list od matky. Veď ona predsa môže trochu ľudí oživiť!
“Ale až keď dovŕšiš dvadsať rokov…”, napomenul ju jej vnútorný hlas. “Riskuješ pritom svoj vlastný život a navyše nevieš, či to bude pred tvojimi narodeninami fungovať.”
“Čo je na tom? Za pokus to stojí, Sebastian zato stojí. On mi už raz život zachránil a nebál sa”, odvetila mu Samira rozhodne, vstala a vtedy si všimla aj Leilu s Johnnym. Zachvátil ju smútok a pomyslela si, že potom pomôže aj im. Najprv sa však sklonila nad Sebastiana. Nevedela, ako ho má oživiť, ale verila, že sa jej to podarí. Aj teraz bol krásny, akoby len spal a nevnímala krvavé škvrny, ktoré mu presakovali cez tričko. Samira mu položila ruku na čelo, zavrela oči a snažila sa naplno sústrediť. Nič sa však nedialo a ona začala pociťovať nervozitu. Do srdca sa jej vkradla obava, že sa to možno naozaj nepodarí kvôli veku. A do dvadsiatky jej chýbajú ešte celé dva mesiace. Z očí jej vystúpili slzy a začala Sebastiana hladkať po chladnej tvári. Znova sa sústredila, ako najviac dokázala. Nič v tej chvíli neexistovalo, len on a jej túžba po tom, aby ho oživila. Ale stále nič. Samira sa už zlomila a začala nekontrolovateľne vzlykať. Od náreku sa jej chvelo celé telo, ležala na Sebastianovej hrudi a slzy jej padali rovno na hlbokú ranu pri srdci. Vtom sa začalo niečo diať. Rana sa začala sama od seba zaceľovať, rovnako aj všetky ostatné a jemu sa do tváre začala vracať farba. Samira to však nevímala, ďalej srdcervúco nariekala. Vtom pod hlavou pocítila, ako sa mu zdvihla hruď a zreteľne začula, ako sa Sebastian nadýchol. Súčasne začula aj jeho tlkot srdca a v tom momente to bol pre ňu ten najkrajší zvuk na celom svete. Samira s údivom zdvihla zaslzenú tvár, keď sa Sebastian začal preberať. Jej plač pokračoval ďalej, no tentoraz od šťastia.
“Sami…”, hlesol jej nežne do pier, keď sa k nemu sklonila pre bozk a zovrel ju v tesnom objatí. Do vlasov jej šepotal slová lásky a vďaky a ona bola nesmierne dojatá a šťastná, že sa jej to podarilo.
„Och, kde som len dala tú mastičku...?“, mrmlala si popod nos Drulla, keď konečne došla ku Amelii a šmátrala vo vreckách na zástere. „Ako sa cítiš, drahá?“, spýtala sa jej, no počúvala ju len tak na pol ucha. V ošetrovni vládol zmätok a chaos a ona pozorne sledovala okolité postele a svojich pacientov. Vtom ju niekto poklepal po pleci.
“Asi hľadáte toto… prepáčte, požičala som si to na chvíľu, aby som natrela Octavii ranu pleci. Myslela som, že ho má vykĺbené, ale našťastie nie. No mali by ste sa pozrieť na Adama, jeho ruka je určite zlomená a Logan dosť krváca z nosa…” Joy sa tam zjavila tak nečakane a Amelii sa pri pohľade na priateľku, ktorú od začiatku boja nevidela, rozžiarili oči.
“Joy! Tak rada ťa vidím!”, zvolala natešene, načo sa Joy tiež šťastne usmiala a už chcela vstať a objať kamarátku, no Drulla ju hneď zastavila.
“Srdiečko, ešte som ťa nestihla prezrieť, tak sa pre istotu znova pekne posaď”, napomenula ju pokojne so zdvihnutým obočím.
“Ale mne nič nie je… pár škrabancov, som v pohode”, namietala Amelia.
“To som už dnes počula… ”
“Drulla…”, oslovila ju jemne Joy a položila jej ruku na plece. “Máte toho veľa, rada vám pomôžem. Amelia naozaj nevyzerá, že by bola nejako vážne zranená, tak pokojne choďte za Adamom, ten vás potrebuje viac. Toto zvládnem.” Liečiteľka sa na ňu prísne zadívala a Joy sa znova ozvala. “Veď viete, že som zdravotná sestra”, dodala s mierne zdvihnutou bradou, načo si Drulla povzdychla.
“Viem, dievčatko, ale ja som ti povedala, že máš ležať. To ma tu naozaj nikto nepočúva?” Joy s úsmevom pokrútila hlavou.
“Chápem a nehnevajte sa na mňa. No cítim sa dobre a rada by som pomohla aspoň takto, keď som sa nemohla zúčastniť boja. Nech som aspoň trochu užitočná. Navyše, počas vojny som pracovala aj v horších podmienkach a stave.”
“Dobre, dievčatá, dobre… “, ustúpila Drulla nakoniec a ešte raz si obe dievčatá premerala. “Čokoľvek budeš pre Ameliu potrebovať, je tam na pultíku.”
“Ďakujem.” Liečiteľka prikývla a už sa ponáhľala s Adamovej posteli. Hneď, ako sa im obrátil chrbtom, Amelia v momente vyskočila a priateľky sa navzájom tuho objali. Po lícach sa im kotúľali slzy, pretože dnes sa toho naozaj udialo veľmi veľa.
“Som taká rada, že aj ty si v poriadku”, odtiahla sa od nej a pozrela do Joyiných očí, ktoré tiež boli červené od plaču, rovnako ako tie jej. Tá jej stisla ruku a druhou si utrela mokré líca.
“Aj ja a veľmi. Ako sa ale cítiš? Bolí ťa niečo? Hlava, brucho,... niečo iné?” Amelia sa tiež už trochu upokojila a len pokrútila hlavou.
“Nie, ako som vravela Drulle, naozaj mi nič nie je, až na pár škrabancov.”
“Tak si vymyjem aspoň a vydenzifikujem, niektoré vyzerajú dosť nepekne.” Amelia s úsmevom prikývla a Joy sa dala hneď do práce. “Takže ste ju dokázali poraziť… ako vlastne?”, bola zvedavá, keď jej vlhkou handričkou začala umývať ranky od krvi.
“Neuveríš, ale hlavne vďaka Murovi. Priniesol totiž špeciálnu dýku, jediný predmet, ktorý ju dokázal zničiť. Bez neho by sme boli asi fakt nahratí. V jednom okamihu Temnú niečo oslabilo. Nikto nevedel, čo to bolo, ale Maddie sa jej vtedy dokázala dostať do hlavy a vytvorila nejakú ilúziu. Muselo to byť fakt zlé, pretože tá mrcha kričala a napokon padla na zem. No Maddison tiež… Tento moment sme chceli využiť nato, aby sme do nej tú dýku zapichli a potom spoločnými silami odriekať zaklínadlo svetla. To malo poraziť temnotu, ale museli sme spojiť všetky naše sily, elfovia aj čarodejníci, aby sme to dokázali. Obe sa tam zvíjali v bolestiach, až kým Josh nehodil do Temnej meč a tým sa ilúzia zrušila. Čarodejnica však veľmi rýchlo nazbierala nové sily a Niku, ktorá sa k nej blížila, aby ju bodla, nanešťastie odhalila, aj keď bola neviditeľná a… zabila ju”, povedala Amelia skleslo a až ju pri tej spomienke striaslo.
“Och, chudiatko…”, zašepkala Joy smutne.
“No vieš, kto ju nakoniec prebodol? To bolo najväčším prekvapením.”
“Nie, kto?”
“Arden.”
“Arden?”, vydýchla Joy šokovane a nechtiac pritlačila viac na škrabanec na ruke, načo sa Amelia mykla a sykla od bolesti. “Au…”
“Och, prepáč, prepáč…”, pozrela na ňu ospravedlňujúco a pokračovala v práci.
“Nevadí, v pohode. A áno, urobil to on a potom sme ju spoločne porazili. Mimochodom, bola to úžasná šou, až na ten záver, kde nás výbuch porozhadzoval po celej miestnosti.”
“To je skvelé… a aj tvoj Adam je v poriadku, čo sa teším. A čo ostatní? Tých, čo tu nevidím… James napríklad? Leila? Maddie?”, opýtala sa jej opatrne.
“Brat je tiež oukej… je výhoda mať schopnosť samoliečby”, usmiala sa Amelia. “Asi je niekde s Maddie, ktorá to tiež našťastie prežila, no musela si toho dosť vytrpieť. A Leilu… ehm… tú som nevidela, je mi to ľúto”, zaklamala, no nemyslela to zle, práve naopak. V tejto chvíli jej nechcela hovoriť o smrti jej najlepšej priateľky a Johnnyho, už aj tak vyzerala dosť strhane. Joy sa zhlboka nadýchla a pozrela na ňu.
“A koho sme… okrem Niky a Lindy ešte… stratili?” Amelia sa na ňu smutne pozrela.
“Neviem, ja… bol tam taký chaos, že… no naisto viem, bohužiaľ, o Terrenceovi… bol to ozaj milý chalan.”
“Och, to áno…”, odvetila Joy skormútene. “Mal srdce na mieste.” Dievčence na chvíľu odmlčali, obe stratené v myšlienkach a spomienkach. “A… Arden? Videla si ho?”, ozvala sa napokon Joy.
“Hej, naposledy pri obývačke. Jeho si pamätám, pretože… pretože chudák prerazil sklo na dverách a tiež nevyzeral najlepšie, je mi to ľúto…”, dodala Amelia ticho. Joy svojimi modrými očami hypnotizovala podlahu, keď sa znova s nádejou ozvala.
“Ale bol nažive, však?”, načo jej Amelia prikývla. “Musím ísť za ním, pohľadať ho”, stisla jej ruku.
“Jasné, utekaj… teda radšej nie, aby si sa tam niekde o niečo nepotkla. Hala a obývačka sú naozaj v katastrofálnom stave.”
“Dám si pozor, ďakujem a ty oddychuj, dobre?” Amelia sa na ňu usmiala a už len sledovala chrbát priateľky, ako sa ponáhľa preč z ošetrovne.
“Ďakujem…”, zašepkala Olivien Adamovi, keď ju jemne zložil na lôžko v nemocničnom krídle. Videla, ako sa Drulla smutne poobzerala po miestnosti, kým sa opäť sústredene ponorila do práce. Oli zakašľala a na dlani, ktorú si priložila k ústam, sa jej zjavila krv. Ľavú nohu mala zlomenú, cez ľavú kľúčnu kosť sa jej ťahala dlhá tenká ranka a na jedno ucho nepočula. To bol boj. Po vyslaní spoločného svetla na Temnú ich hodilo o stenu. Vtedy si zlomila nohu. Vydýchla si, že už bolo po všetkom. V tom zhone, ktorý vládol v ošetrovni, k jej posteli konečne pristúpila Drulla a bleskovo ju prezrela. Potom jej na boľavú nohu naniesla zelenú masť a obviazala.
“Ak všetko pôjde ako má, do polhodiny to bude v poriadku”, povedala Drulla. Na chvíľu odišla a podala Oli sklenenú fľaštičku s priezračnou tekutinou. “Každú polhodinu si touto špeciálnou vodou pretri ranu na hrudi. Nezmizne úplne, no zmenší sa.“ Olivien prikývla a pomaličky ju otvorila.
“Ďakujem”, pousmiala sa a elfka jej smutný úsmev opätovala. Keď odišla, niečo jej vyskočilo na posteľ. Mačka. Pardón, vlastne kocúr. “Muro?“, spýtala sa potichu Oli. Kocúr prikývol a na okamih jej napadla šialená myšlienka, že v budúcnosti, keď bude mať vlastnú rodinu, by mohli mať Mura ako domáce zvieratko. Síce ju často podpichoval, chýbal by jej. Hladkala ho vo svojom lone, kým jej vysvetľoval, že s porazením Temnej už môže odchádzať z obrazu kedy chce. A čo bol super bonus, akoby zázrakom už vôbec nebol taký protivný. Bola veľmi unavená, smútila za Nikou a rozmýšľala, čo bude vlastne ďalej…
Joy vybehla z ošetrovne a keď sa celá zadýchaná dostala ku vchodu do haly, skoro narazila do Falathara s Percivalom, ktorý v náručí niesol svoju sestru.
“Rýchlo, Perci, utekaj s ňou do ošetrovne, Drulla sa o ňu… postará… ”, dodala meravo, keď si všimla nevýslovný smútok, ktorý sa odrážal v očiach oboch elfov a prizrela sa svojej priateľke bližšie. Vtedy zdúpnela od hrôzy a ruka jej s prudkým nádychom vyletela k ústam. “Nie, nie, nie… Leila nie, panebože...”, zaúpela, keď si všimla posmrtnú bledosť v elfkinej tvári. Len pred chvíľou sa tešila z toho, že Amelia boj prežila a o pár minút už žialila nad stratou svojej najlepšej priateľky, ktorú mala veľmi rada. “A Johnny?”, hlesla tíško a slzy sa jej znova zmáčali líca. Percival len pokrútil hlavou, načo sa už rozplakala. “Ach, Lei… ”, objala jej chladnúce telo a vtisla vrúcny bozk na snehobiele čelo. “Budeš mi tak chýbať, drahá moja… ďakujem za tvoje výnimočné priateľstvo, aj keď sme boli z rozličných rás. Nikdy na teba nezabudnem, nikdy”, vzlykala nešťastne.
“Joy…”, vyzval ju po chvíli Falathar tichým hlasom, načo zdvihla hlavu a prikývla.
“Prepáčte, ja…”, jachtala, no on ju jemne prerušil.
“To je v poriadku, dievčatko. Viem, aké ste si boli s mojou dcérkou blízke, aj ona ťa mala veľmi rada. Avšak teraz ju musíme spolu s Johnnym pochovať.” Hneď, ako to dopovedal, zjavil sa pri nich Failo, ktorý niesol na rukách mladíkovo telo. Joy potiahla nosom, opakom ruky si utrela slzy, no nedokázala prestať plakať.
“Zbohom, Lei… nech ste s Johnnym kdekoľvek verím, že je to krásne a šťastné miesto”, zašepkala a ustúpila, aby mohol Perci s Leilou okolo nej prejsť. “Úprimnú sústrasť, je mi to hrozne ľúto”, povedala Falatharovi, ktorý sa zastavil a prikývol.
“Viem, srdiečko, aj mne mne… aj mne…”, povedal smutne a v očiach sa mu zračila obrovská bolesť zo straty milovaného dieťaťa. Už chcel odísť, keď sa na moment zarazil. “Takže si ho zachránila…”, skonštatoval neveriacky pri pohľade na trblietavé zlaté slnko, ktoré Joy vykúkalo spod košele. “Ale ako to, že… si nažive?”
“Prosím?”, nechápala, o čom starší elf hovorí.
“To tetovanie… to je znak rituálu znovuzrodenia, o ktorom som ti nechcel povedať, keď si sa ma pýtala na spôsob, ako zachrániť Ardena”, odvetil Falathar.
“Naozaj? Čiže… zbavila som ho nakoniec temnoty? Zachránila?”, opýtala sa s nádejou, načo prikývol.
“Áno, tým som si istý a… aj ty si živá a zdravá, čo je… ehm… v tom prípade dosť neobvyklé. Síce som sa takýmto stretol po prvý krát v živote, no naše cesty a osudy sú nevyspytateľné, rovnako ako svet mágie. Dovidenia, dievčatko a buď konečne šťastná.” Falathar jej venoval posledný smutný úsmev a so zvesenými plecami sa pobral vonku za synom.
“Joy, buď taká dobrá a nepobehuj tu, musíš oddychovať”, neodpustil si Failo tiché napomenutie. “Choď do svojej izby a pospi si, dnes toho bolo až až…”, dodal a chcel okolo nej prejsť.
“Zbohom aj tebe, Johnny, bola pre mňa česť poznať tak skvelého človeka”, zašepkala smerom k jeho bezvládnemu telu. Naposledy mu stisla ľadovú dlaň a potom pozrela na Faila, ktorý tiež vyzeral veľmi zronene. Smrť Leily ho veľmi zasiahla, bola pre neho stelesnením výnimočnosti a dokonalosti svojho vzácneho druhu. “Nemaj obavy, už je po všetkom, budem v poriadku. Ideš s Falatharom a Percivalom?”
“Nie, len Johnnyho vynesiem do záhrady, tam ho už vezme niektorý z vojakov. Keďže je ochrana domu zlomená a Temná porazená, už im nič nebráni v tom, aby sa vrátili domov k svojim rodinám”, odvetil Failo, načo Joy chápavo prikývla. “Nenechám ťa tu. Uvidíme sa neskôr a prosím ťa, už žiadne hlúposti, modroočka”, dodal, keď okolo nej prešiel a stratil sa za rohom. Joy sa otočila, no nevládala urobiť ani krok. So srdcom naplneným žiaľom sa oprela o chladnú stenu. Keď sa ako tak spamätala a upokojila, pustila sa napokon opačným smerom, do haly, ktorú skoro ani nespoznala. Bola totálne rozbitá, dokonca chýbal aj kus schodiska a strechy, cez ktorú videla belasú oblohu. Pozorne sa rozhliadla po miestnosti, no tá bola skoro prázdna a vtedy si uvedomila, že ani Tessu nikde nevidela. Väčšina zranených už bola v starostlivosti Drully a mŕtvych už povynášali.
“Snáď je v poriadku a Arden jej priveľmi neublížil”, pomyslela si bolestne, keď pohľadom prechádzal ruinami. Ardena však nikde nevidela a vtedy si spomenula na Ameliu, ktorá vravela, že ho naposledy videla v obývačke…
Octaviu po obrovskom výbuchu, ktorý sprevádzal zničenie Temnej, odhodilo pod zničené schody, kde opäť stratila vedomie. Prebrala sa až na ošetrovni. Na hlave mala obväz a na ruke tiež dlahu, cítila bolesti v rebrách. Všade naokolo vládol chaos, no potom si všimla Logana, ako sedí na jej posteli a so smutným úsmevom sa na ňu díva.
“Dobré ránko”, pošepol jej do pier, keď sa k nej zohol pre bozk.
“Už je po všetkom? Dokázali sme to?”, hlesla Octavia, načo len prikývol. “A Leila s Johnnym? Viem, že Leila je mŕtva, ale Johnny možno ten pád prežil… možno…”
“Nie, ani jeden, je mi to ľúto. Bol som… ehm… bol som pri tom, ako Perci s Failom odnášali ich telá. Samira sa ponúkla, že ich oživí, ale… Falathar ju zastavil a povedal, že sú teraz na lepšom mieste. Mrzí ma to, Ví. Viem, ako si ich mala veľmi rada.” Octavia sa rozplakala a dlho nemohla prestať. Logan si ju opatrne privinul do náručia a nežne hladil po chrbte. Keď sa ako tak upokojila, pozrela na neho so zaslzenými očami.
“Môžem ju ešte vidieť? Dúfam, že ešte neodišli…”
“Neviem, ale poďme sa pozrieť do záhrady. Poď, pomaly… podopriem ťa, alebo radšej ťa vezmem na ruky”, ponúkol sa Logan a spoločne vyšli z ošetrovne. Nikto si ich v tom zhone nevšimol a zamierili do záhrady. Tam sa práve zbiehali vojaci so zbalenými batohmi a vecami, pripravení každú chvíľu odísť do svojho domova. Neďaleko pod košatým dubom zbadali Perciho s Falatharom a pri ich nohách ležali telá Leily a Johnnyho diskrétne zavinuté do bielej látky.
“Lei, drahá… je mi to tak ľúto”, plakala Octavia, keď si k nej kľakla a pohladila ju po chladnom líci. “Pevne verím, že teraz vám je spolu dobre a možno si aj s matkou. Nikdy na teba nezabudnem, na takú úžasnú a čistú osôbku akou si bola”, dodala a ešte ju naposledy pohladkala po snehobielych vlasoch. Potom sa otočila k Falatarovi a Percivalovi. “Milý Falathar, je mi to veľmi ľúto, čo sa stalo Leile. Neviem si ani predstaviť, čo teraz cítiš… chcem sa opýtať, ako dlho sa tu ešte zdržíte.”
“Odchádzame o chvíľku, Octavia. Musím si pochovať dcérku a jej milého”, odvetil Falathar.
“Samozrejme, rozumiem… chcela som sa ešte opýtať. Keď sa dám do poriadku, rada by som odišla do Avalonu. A… a ak by to nevadilo a Logan by chcel ísť so mnou, bola by som rada, ak by mohol ísť tiež.”
“Tvoj vzťah s Loganom je síce zvláštny… elfka a čarodejník, no pokiaľ sa máte radi a on bude chcieť isť s tebou, tak nech ide.”
“Ďakujem veľmi pekne a… zbohom. Verím, že sa ešte stretneme.” Octavia sa rozlúčila s oboma elfami a zamierila k Loganovi, ktorý ju trpezlivo čakal obďaleč. Pomaly spoločne vošli späť do domu. Nevrátili sa však už do ošetrovne, išli rovno do jeho izby. Ani jeden z nich nechcel byť sám. Po všetkých tých udalostiach boli obaja veľmi vyčerpaní, ľahli si na posteľ a bolo ticho. Všetky slová boli zbytočné, Logan len Octaviu pevne objal a zanedlho zaspali.
Keď sa Samira so Sebastianom trochu upokojili, až teraz si všimli, ako na nich tí, čo ešte boli v hale, s údivom hľadia. Dievčina vážne pozrela na svojho priateľa.
“Idem teraz oživiť ešte Leilu a Johnnyho”, povedala mu, ale on ju zastavil.
“Sami, ale čo keď ťa to zabije? Nemala by si takto riskovať”, namietol Sebastian s obavami.
“Neboj sa, keď sa mi to podarilo pri tebe, podarí sa to aj pri nich. Cítim sa dobre”, odvetila a pohladila ho po líci. No elfov v hale už nevideli, našli ich až v záhrade, kde sa vo dverách minuli s Octaviou a Loganom. Chlapci si kývli na pozdrav a Samira prikročila k Percivalovi a Leilinmu otcovi, ktorí sa pravdepodobne už chystali na odchod. “Rada by som vám ich svojím darom vrátila, len pred chvíľou sa mi to podarilo tu so Sebastianom”, oslovila ich. Elfov ich ponuka zarazila, no potom sa ozval Perci.
“Samira, viem, že im a aj nám chceš pomôcť a veľmi si to vážime. Si statočné dievča. No pozri sa im do tvárí… oni sú už šťastní, tam, kde momentálne sú. Bude lepšie, ako tam aj ostanú, ver mi”, dodal. Slová ver mi už len v dojatí zašepkal, pričom sa odvrátil a pozrel na otca, ktorý len súhlasne prikývol. Samira vedela, ako im je obom ťažko, ale pochopila, že má pravdu a rešpektovala ich rozhodnutie. Sklonila sa teda naposledy k Leile a zašepkala.
“Budeš mi chýbať, Lei, nám všetkým. A Johnny takisto. Nikdy na vás nezabudneme.” So smútkom odvrátila zrak a spoločne so Sebastianom sa vrátili späť do spustošenej haly. Keby mohla, najradšej by pomohla každému jednému priateľovi, ktorý v tomto boji prišiel o život. Vtom si všimla, že Sebastian sa od nej odpojil a skláňa sa nad Joshovým mŕtvym telom. Už teraz mu chýbal, po tom všetkom, čo si spolu prežili vo Victorových kobkách. Nepoznali sa síce dlho, no jeho zmysel pre pozitivizmus a šialené nápady ho vždy dokázali pobaviť. Vďaka nemu všetkým piatim ten nekonečný čas za mrežami ubiehal oveľa rýchlejšie a príjemnejšie. Dokonca aj keď ich Victor testoval, nestrácal svoj zmysel pre humor. Ešte teraz si pamätal, ako za nimi prišiel ten Suchár a ako obvykle chcel otestovať zmeny v ich organizme.
“Čo to bude dnes? Ako obvykle? Tradičné menu piatich chodov podávané s kvapkou našej krvi?”, vyhlásil raz Josh. Hoci všetkým z nich šlo o život, jeho kamarát sa to snažil brať s nadhľadom. Victor však jeho humor nikdy neocenil, namiesto toho mu za to pridával štipľavý trest. Po čase ho znenávidel tak, ako aj zvyšný štyria spoluväzni a tiež bol z Victora totálne zničený, vyčerpaný a neschopný udržiavať svoje veselé tempo. No Sebastian si ho aj tak obľúbil. Teraz však ležal na dlážke bez akejkoľvek známky života. Povzdychol si a vytiahol kamarátovi meč z hlavy vo chvíli, keď si k nemu čupla Samira a ruky mu priložila na hruď.
“Sami, čo to robíš?!”, spýtal sa Sebastian a pokúšal sa ju od toho odhovoriť.
“Chcem mu pomôcť”, odvetila tmavovláska a snažila sa opäť aktivovať svoju schopnosť.
“Veľmi oceňujem tvoju starostlivosť o druhých a sám ti vďačím za život, no je to veľmi nebezpečné. Ešte nemáš dvadsať a…”
“Dlžím mu to. Nebyť jeho pohotovej reakcie, už by som bola tiež mŕtva. Zachránil mi život.” Samire pri spomienke na ten okamih nabehli zimomriavky. Nemohla Josha nechať len tak. Možno si neboli blízki, ani sa veľmi nepoznali, no zachránil jej krk. Sebastian už viac nenamietal, vedel, že je rozhodnutá jeho kamarátovi pomôcť a len dúfal, že všetko dobre dopadne. Vtisol jej bozk na líce a nechal ju, nech sa naplno sústredí. Samira všetky svoje myšlienky venovala len jednému, pred očami mala obraz jeho nového nádychu. Hľadala, bádala, dúfala a nakoniec verila. Ponorená do víru tohto aktu nevnímala, kedy sa jeho hruď opäť pohla. Bola zrazu obkľúčená a stratená, nevedela, kde sa ocitla, bola len v centre ničoho. Obklopovala ju len tma a prázdnota a nemohla nájsť spôsob, ako uniknúť. Sebastianova hrejivá prítomnosť sa rozplynula niekde v diaľke a ona hľadela tvárou v tvár smrti. Vtom sa akoby mávnutím prútika ocitla v indickej oáze, ktorú zohrievalo jasné slnko. Stála bosá na sviežej tráve a pred ňou stál malý, útulný domček. Mala pocit, že pre ním niekto stojí… Dlaňou si zaclonila oči a zažmúrila do diaľky. Zdá sa jej to, alebo…? Samira spustila ruku a s búšiacim srdcom sa rozbehla k domu. Áno… na priedomí stála jej mamka s babičkou a čakali ju s roztvorenou náručou. Obe ich s láskou a šťastím vystískala a od dojatia jej vyšli slzy. Bolo úžasné znova cítiť nežné ruky a milujúce objatie svojej mamičky a babky. To ale znamenalo, že je mŕtva a že obetovala svoj život za život Josha. Jednoducho nezvládla svoju schopnosť, na ktorú ešte nebola pripravená a už nikdy neuvidí Sebastiana. Oči jej zaliali nové slzy.
“Ty moje statočné a dobré dievčatko”, zašepkala jej mamka do vlasov. “Vždy som vedela, že si až príliš dobrá pre ten svet.”
“A čo Sebastian a bábá, Navín, Tamal…”, habkala Samira.
“Aj s nimi sa raz stretneš, neboj sa”, povedala starká. “Sme na teba také pyšné, Sami. Vyrástla z teba odvážna a úžasná mladá žena. Škoda len, že sa tvoj život skončil priskoro, ale nezúfaj… budeme tu na večnosti spolu. Dáš si masálá dósá? Práve som ich dorobila, sú čerstvé”, žmurkla na ňu. Samira sa napriek všetkému pousmiala. Slané palacinky so zemiakovou náplňou mala najradšej a už tak dávno ich nejedla.
“Áno, starká, veľmi rada”, povedala a utrela si slzy. Nemalo už zmysel plakať nad tým, že umrela. Stalo sa, čo sa malo stať a už to nezmení. “Ľúbim ťa, Sebastian a ďakujem ti za aj ten krátky čas, ktorý sme spolu strávili. Boli to krásne okamihy. Nesmúť… je mi dobre. Som so svojou mamkou a starkou. Aj my sa raz znova stretneme, buď šťastný…”, zašepkala do tichého vetra, ktorý jej slová odniesol preč a Samira dúfala, že do uší jej milého… Potom sa znova pousmiala, chytila mamičku a babku každú jednou rukou a všetky tri ženy vstúpili do útulného domčeka, ktorý voňal dobrým jedlom a bol naplnený pokojom a šťastím…
…
“… aj my sa raz znova stretneme, buď šťastný…” Sebastianovi v ušiach doznel Samirin nežný hlas. Zhlboka sa nadýchol, no slzy nedokázal zadržať. Srdce jeho milej sa už zastavilo pred pár sekundami a ona mu bezvládne klesla do náručia. Nekričal, aby sa prebrala, netriasol ňou, pretože vedel, že by to bolo zbytočné. Len okamih predtým sa s ním rozlúčila… Jasne ju počul, akoby mu šepkala priamo do ucha. Už nikdy neuvidí jej nádherné mandľové hnedé oči a jej láskavý úsmev. Jej duša už opustila telo a on už len zvieral jej prázdnu telesnú schránku.
“Niééé, niééé… ”, plakal Sebastian a tvár si zaboril do jej hustých kučier. “Moja zlatá, budeš mi hrozne chýbať… nikdy na teba nezabudnem…” Josh len nemo hľadel na situáciu pred ním. Čo sa to práve stalo? Posledné, čo si pamätá, bola nehybná Maddison a James, ktorý sa ju pokúšal vyliečiť… Temnú, do ktorej hodil nejakú šabľu a ako tá istá šabľa mieri k nemu a…. Bol naozaj mŕtvy? Ale ako je možné, že je opäť tu? Nechápavo pozrel vedľa seba na mŕtvu Samiru a Sebastiana plačúceho vedľa nej.
“Samira?”, vyjachtal zmätene, no vedel, že od nej sa už odpovede asi nedočká. Tak isto ani od Sebastiana, ktorý sa srdcervúco utápal v žiali zo straty svojej priateľky.
Everett plakal. Nebol to plač smútku ani vítazstva, nebol to plač agresie, bol to plač bezmocnosti. Tessa sa na neho usmievala a on sa snažil premýšľať, čo pre ňu môže urobiť.
“Ach, braček”, ozvalo sa v jeho hlave, potom začul odnekiaľ z diaľky ľahké tóny skladby Cue The Rain – Lea Michele.
“Christian?” Everett zdvihol hlavu k miestu, odkiaľ vychádzal hlas a vďaka skutočnosti, že vytvoril nové bytie, videl svojho brata. Bol to síce pohľad na priehľadný točiaci sa vír vzduchu s Christianovými rysmi a postavou, ale Everettovi to stačilo.
“Áno, môj malý bojovník. Kto iný by ti mohol hovoriť braček? A ďakujem, už ma nebavilo sa schovávať.”
„Christian, ja…“
“Čo je? Čo ťa trápi? Nezabil si Ardena, ale zachránil ho, rovnako ako Joy. Pomstil si ma, našiel lásku, čo ti presne vadí?”
“Nikdy ťa nedokážem úplne pomstiť.”
“Nemusíš, o to som ťa nikdy nežiadal.” Everett ho nevímal, vnímal len slzy v lone, ktoré stekali z Tessinej tváre.
“Nemôžem jej pomôcť, žil som pre pomstu, aby som ti pomohol, ale ju zachrániť nedokážem.”
“Ale dokážeš, dokážeš. Musíš chcieť, musíš odpustiť.”
“Chcem a veľmi, ale… komu mám čo odpúšťať?” Tessin dych slabol a jej srdce bilo pomalšie a pomalšie. Oťažela v everettovom náručí a chladla. Mal pocit, že cez jej alabastrovú pokožku vidí vyhasínajúci oheň jej žíl.
“Tessa ti nestihla povedať, že ak chceš odpustiť druhému, najprv musíš odpustiť sám sebe, braček.”
“Sebe?”
“Áno. Stále si vyčítaš, že si nešiel so mnou, je to pravda? Teraz sa umáraš, že si mal Tessu ochrániť, že si bol sebecký a myslel sám na seba, nie na ňu.”
“Ja som na ňu práveže myslel.”
“To nie je pravda. Odbil si ju slovami, že až vykonáš pomstu, možeš sa zamilovať!”, kričal Christianov duch z plných pľúc.
“Nechcel som ju vystaviť bolesti a strate”, vydýchol Everett v úžase a sklopil zrak k pokojnej tvári ležiacej v jeho lone.
“A tak si ju vystavil práve strate a bolesti.” Christian si sadol oproti svojmu bratovi a pozoroval city a emócie v jeho tvári. Nevedel, či sa má smiať, alebo ho ľutovať.
“To nie je pravda, Christian!”, prskal Everett.
“Nie? Ty si ju nevystavil bolesti z odmietnutia, keď sa do teba zamilovala? Ty si ju nevystavil strate jej vlastného života?”
“To som nemal v pláne, nemal!”
“Áno, to viem. Plánovanie ti nikdy nešlo, si lepší bojovník, vždy si bol, ale nie si stratég”, usmial sa Christian.
“A čo som mal robiť, keď mi ťa vzali?”
“Naučiť sa so stratou žiť.”
“Tým mi chceš povedať, Christian, že sa mám naučiť žiť bez nej?! S tou bolesťou v srdci?”
“Vlastne to tak nemusí byť, ak nechceš”, odvetil mu brat a zasa sa pokojne zdvihol. Rozhliadol sa po mieste, kam ich Everett preniesol.
“Použila rituál. Sama mi to povedala, jej temná mágia… Arden sa na nej živil, než padla, nemám jej ako pomôcť. Mesačnú dýku má v sebe Joy, nemám Tesse ako pomôcť.”
“Stále sa pletieš”, smial sa Chritian a zvrchu svojho brata sledoval.
“To mi povedz, čo zmôžem, keď si taký múdry.”
“Viem napríklad, ktorý z rituálov Tessa použila. To ja som jej vnukol myšlienku, mám pri sebe Anjelskú dýku. Silnejšiu, ako je Mesačná, ale pamätaj… kde má byť smrť, vždy bude smrť a pokiaľ má Tessa žiť, budeš musieť zabiť niekoho iného.”
“Zabil som Joy, podaj mi tú dýku.” Christian od svojho brata odstúpil, dýku schoval v dlaniach a sledoval Everetta odmeraným pohľadom. Obišiel ho, díval sa na Tessu, ktorej telo chladlo v jeho náručí. Z myšlienok ho vytrhol Everett. “Na čo čakáš?!”
“Joy žije.”
“Čože?!”
“No, vo svete tieňov, tak ako ja, nie je. Nie je mŕtva, žije, cítim to.”
“To je hlúposť! Mesačná dýka nenecháva život, ostáva po nej spúšť, videl som to. Bol som svedkom, keď sa s ňou neopatrný mladík zranil a prišiel o nohu. Videl som, ako sa s ňou popravujp tí, ktorí zradili. A videl som to, viem, že Joy je mŕtva!”
“Braček a videl si ty niekedy obeť?”
“Niekoľko krát, prečo sa pýtaš?”
“Nemyslím obete na oltár mágie pre vyššie dobro, ale obeť pre záchranu života, na ňu sa Mesačná dýka nevzťahuje, ako existuje iný zdroj mágie.” Everett sledoval Christiana a bolo mu jasné, že po ňom bude chcieť obeť, výmenou za Tessin život bude žiadať iný.
“Chceš môj život?”
“To by bolo príliš ľahké, braček. Život za život, to je pravda, ale jedna obeť lásky už tu dnes padla a nemyslím si, že by sa s tým Smrť dokázala vyrovnať aj po druhý krát.”
“Čo chceš, Christian? Nie si o nič lepší ako ja. Ja slúžim temnote rovnako ako ty, ibaže inému druhu. Vezmem život hocikomu, len aby Tessa žila.”
“Ja viem. Pokiaľ ju chceš zachrániť, budeš potrebovať krv, jej krv. Ona ju pre teba obetovala, obetuješ ju aj ty?”
“Christian, ja som si myslel, že si mi prišiel pomôcť, nie ma zničiť!” Everett už začínal zúriť. Tessa neostávalo veľa času, temnota ju opäť natoľko pohlcovala, že nedokázala bojovať, tentoraz to bolo silnejšie a ona svoj boj vzdala. Chcela jediné, ležať v Everettovom náručí a počuť ho spievať. A tak naposledy otvorila oči a požiadala ho o to.
“Everett, zaspievaj mi, prosím.” Christian sa rozosmial, zatiaľ čo jeho brat netušil, čo má robiť a ako Tesse pomôcť. Nepremýšľal však ani sekundu o skladbe, ktorú Tesse venuje a spustil Not alone (Darren Criss).
Bol som sám,
obklopený temnotou.
Videl som, ako krutý
svet dokáže byť.
Videl som ťa plakať,
cítila si sa tak bezmocne.
Vždy robím najviac, čo môžem,
aby som ti ukázal,
že láska, nie si sama,
pretože tu máš mňa.
Stále mám problém,
tackám sa a zakopávam
a snažím sa veciam dávať zmysel.
Hľadám dôvody,
ale tie nepotrebujem.
Všetko, čo potrebujem je pohľad do tvojich očí.”
Tessa sa usmiala a tíško, pokojne oddychovala. Snažila sa zostať pri vedomí, ale veľmi dobre jej to nešlo, upadla do sladkého spánku bez snov.
“Braček, takýto sentiment? To mi k tebe nesedí, ale aby som sa dostal k tomu, čo ti chcem povedať… Myslím, že smrť Anny Lillien de Vesper by bola dokonalým vykúpením Tessy aj teba. Si ochotný to podstúpiť?” Everett prestal spievať, vydesene sa pozrel na Christiana. Ten prižmúril oči a natiahol ruku s dýkou, na ktorej bol znázornený Phoenix vstávajúci z popola, rodiaci sa v novom dni s prísľubom lepších časov. V jeho oku sa trblietal zafír v tej najtemnejšej možnej podobe a jeho chvost bol popretkávaný žltým a červeným zlatom, zdobený smaragdovým práškom. Sama dýka sa tvárila, že je z čistého zlata.
“Ty chceš, aby som za život Tessy položil život jej dcéry?”, cúval od brata Everett s nesúhlasom v tvári. Tessu nechal pokojne ležať v hodvábnej tráve.
“A čo ťa tak prekvapuje, braček? Kde je smrť, vždy bude smrť”, hral sa Christian s dýkou v ruke a svoj pohľad upieral na brata. Ako ďaleko bude schopný Everett zájsť?
“Ale Ann je dieťa.”
“Smrť si nevyberá.”
“Ale ja áno”, povedal Everett tak rozhodne, s takou istotou v hlase, až Christianovi stuhol úsmev na tvári. On to neurobí? On radšej príde o Tessu?
“Vyberieš si teda život neznámeho dieťaťa namiesto ženy, ktorú miluješ? Vieš, že ti bola vytrhnutá z náručia a ty si ju môžeš vziať späť? Stačí iba zabiť. S tým si predsa nikdy nemal problém, braček.”
“To ty si jej vnukol rituál, ktorý vykonala. Čo to bolo za rituál? Musí byť možnosť zvrátenia”, nedal sa odbiť Everett.
“Škoda, že si sa to nespýtal skôr, braček. Ak by Tessa ešte žila, samozrejme, že by si jej mohol pomôcť zvrátením rituálu, ale už je mŕtva”, ukázal Christian smerom, kde Everett nechal Tessu ležať, zatiaľ čo zvažoval možnosti, ako ju zachrániť. Smrť sa nedá zvrátiť…
“Ty si mi vzal čas, ktorý som s ňou mohol mať!”, oboril sa na brata.
“A ty si to nevážiš… To je darček, pre teba, odo mňa”, uškrnul sa Christian a Everett pochopil, že nebol tak dobrý, milý a láskavý, ako si ho pamätal. Bol panovačný, miloval hry a týranie detí v okolí. Ale všetko, čo kedy Christian urobil, malo svoj tichý význam, svoje vysvetlenie a brata predsa miloval. Everett sa sklonil k Tesse.
„Ave atque vale.“ Pohladil ju po tvári a nežne pobozkal na sladké pery, inokedy tak plné života a vášne, teraz tak studené.
“Ale no tak, Everett! Predsa si nemyslíš, že by som spriadal plány jej zasvätenia iba preto, aby som ťa videl kľačať nad chladným telom živého ohňa. To už tu raz bolo.”
“Zmizni, Chris”, zasyčal Everett a obrátil svoju pozornosť k Tesse. Hladil ju po tvári, krku, hľadal v duchu nejaký spôsob, ako v nej nájsť čo len nepatrný záchvev života. Prechádzal jej po rukách a dlaniach, zbadal nedávnu jazvu na jej zápästí. Sklopil zrak, jeho pamäť vynechávala. Jeho srdce mu chcelo vyskočiť z hrude. Vedel, že sa znovu nepostaví a ak si pre neho Arden príde, nebude schopný mu čeliť. Z jeho trpkých myšlienok na smrť, ktorá by pre neho bola vykúpením ho opúť vytrhol hlas jeho brata Christiana.
“Fajn, keď to musí byť. Nechceš hrať moju hru a moja trpezlivosť tiež má svoje hranice. Navyše, čas, ktorý mi bol daný, aby som mohol byť na tomto svete, pomaly vyprchal. Tessa nie je mŕtva, použila rituál odovzdania sa temnote, ale stači ešte pridať pár viet a z temnoty, ktorá je ešte stále v nej, a ty to vieš, braček, znovu povstane. Ale nevráti sa taká, ako si ju poznal. Nie som si istý, či toto rozhodnutie bude správne a si schopný prijať jeho silu.” Everettovi došlo, ktorý rituál Tessa vykonala a vydýchol si. Christianovi neodpovedal, namiesto toho začal veľmi zreteľne a nahlas recitovať:
„Lustitia est constans et perpetua voluntas ius suum coique tribunes.
Hic volo, sic iubeo: sit pro ratione voluntas.
Caligo esto resurrectio.
Et cognoscetis veritatem, et veritas liberabit vos!
Cruor licebit meis redemptio per caligo.
Amor mea aliena Uligo. Coepi vivo.“
„Spravodlivosť je trvalá a stála vôľa dávať každému to, čo mu patrí.
Toto je moja vôľa, toto je môj rozkaz a dôvodom nech je, že chcem.
Temnota buď mojím znovuzrodením.
Poznáš pravdu a pravda ťa oslobodí!
Krv buď mojím vykúpením skrze temnotu.
Láska moja patrí temnote. Začal som žiť.“
Dýkou, ktorú mu brat podal, prebodol Tesse hruď, ani na sekundu nezapochyboval. Bytie, ktoré stvoril sa začalo napĺňať temným dymom, ktorý okolo nich vytvoril hustú hmlu. z nej sa ozvalo:
“A čo tvoja krv? Ona darovala svoju, teraz si na rade ty.” Everett sa pozrel na spiacu Tessu, na tvár, na to posledné, čo z nej videl a s rovnakým odhodlaním prebodol aj svoje srdce. Hmla ich oboch pohltila a Everettov život sa rozdelil na dva. Vďaka temnote, ktorú v Tesse uzamkol a rituálu, čo použila, aby ju v sebe prebrala, ju mohol Everett prebudiť a priviesť späť. Temnota bola vždy zhubou, ale teraz bola pre oboch vyslobodením a oživením. Vo vnútri Tessy nevyprchala a chcela žiť. Tá Everettova bez tlkotu jej srdca slabla a tak sa chcela s ňou navždy prepojiť. Vďaka krvi srdca znovu precitla a Everett bol tým, kto jej pomohol a kto z nej učinil večnú bytosť. Ich hrudníky sa zacelili, srdcia začali znovu tĺcť v spoločnom rytme, boli teraz skutočne ako jedno. Bolo to pevné spojenie, nebezpečné, ale trvalé, večné. Everett si bol istý, že by sa to nestalo, keby neposlúchal svojho brata a rovno jej podal niektorý zo svojich liekov. Zrazu vedel presne, čo mohol urobiť inak, ale už bolo neskoro. Hmla zmizla a zostala len temná aura nad ich hlavami. „Bene facere, vestra coagmentatio diutinum. Urobil si dobre, vaše spojenie je trvalé. Bude ťa sprevádzať a zaplní prázdne miesto v tvojom srdci, ona sama je tvojím srdcom”, usmial sa Christian a potľapkal brata po pleci. Potom zmizol, rovnako aj Everettovo bytie. Tessa ležala v jeho náručí, dýchala stále veľmi plytko. Rýchlo si ju pritiahol k tvári, ona otvorila oči a usmiala sa. Potom sa rozhliadol po záhrade. Trochu sa bál, že niekde poblízku bude stáť Arden s úmyslom “vrátiť” mu jeho dýku. Trochu sa obával čohokoľvek, čo sa medzitým mohlo v záhrade odohrať. No namiesto možnosti naplnenia obáv však zistil, že tam Arden nie je.
“Môžeme už odtiaľto odísť?”, prebral ho zo strachu a myšlienok Tessin slabý hlas.
“Myslím, že musíme. Zastavíme sa v dome, je tam pár vecí, ktoré by som si rád vzal so sebou do nového života s tebou. Myslím, že sa nám budú hodiť.” Akonáhle to dopovedal, pomohol Tesse na nohy. Bola zoslabnutá, jeho temnota v nej pomaly rástla a zahniezďovala sa. Jej telo sa pomaly spamätávalo zo smrti. Zakopla a Everett ju znovu chytil do náručia a bez ďalších okolkov ju pomaly niesol k domu.
“Ďakujem ti.”
“Tess, nie je tu nič, začo by si mala ďakovať.”
“Odmietol si zabiť Ann.”
“Ale Christian mal pravdu, kde je raz smrť, bude tam znova, vždy. Ty si nakoniec umrela, takže smrť bude chcieť za tvoju dusšu nejakú inú. Budeme jej ju musieť dať. Niečo vymyslím a neboj sa, Ann sa nič nestane, nie je to podmienka, Christian len provokoval.
“Ale čo Joy?”, vydýchla Tessa, akoby jej zrazu na vlastnom živote alebo živote dcéry nezáležalo.
“Joy?”
“Tiež umrela a Christian povedal, že jej srdce znovu bije.”
“Aj za jej znovuzrodenie bude smrť žiadať náhradu, ale to nie je naša starosť. Ani jej zmŕtvychvstanie… je to len jej a Ardenov problém. Oni musia podstúpiť obeť”, pokračoval Everett, ktorý ešte nevedel, že dlh tých dvoch je už splatený. “Rovnako ako tvoja temná duša je naším problémom, nikto to nemusí vedieť.” Tessa prikývla. Sledoval ju, ako pomaly naberá silu v jeho náručí a než došli ku vchodu do rozbitej obývačky, kde sa to hmýrilo tými, čo prežili a ktorí sa skláňali nad mŕtvymi, Tessa sa na neho dlho zadívala. Jej pohľad nebol zamatový, teplý, hebký a nežný, jej láskyplné hnedé oči sa premenili v prach. Teraz jej horeli temným plameňom a bolo v nich vidieť ničotnú prázdnotu celého vesmíru. Presne takú istú, akú mal teraz v očiach aj on sám. V pohľade Tessy sa nachádzala žiara požičaná z Luciferovej dielne pýchy, zatiaľ čo v Everettovom sa skĺbil Satanov hnev s Belzebubovou aroganciou. Stále však bola pre neho Tessa prísľubom a plamenkom života. Pomaly ju postavil na podlahu a nechal ju vstúpiť do domu. Oči sa jej zaliali slazami, ke videla všetku tú krv a straty okolo seba. Neudržala sa na nohách a zrútila sa na dlážku. “Tessa, miláčik, toto mi nerob”, zašepkal Everett do vĺn jej vlasov, keď jej pomáhal späť na nohy. Bolo mu jasné, že je stále tou citlivou dušou, ktorou bola, než prešla temnou premenou. A táto skutočnosť ho ešte viac utvrdila v presvedčení, že Tessa je jeho vykúpením. Zdvihol ju z chladnej dlážky a pridržal ju, keď sa dívala na niektoré telá. Videla elfov aj čarodejníkov, videla bolesť aj zlosť.
“Zober ma odtiaľto”, prosila Tessa Everetta a ten ju vyviedol späť do záhrady.
“Ako si to mohol dovoliť?”
“Čo som dovolil?”
“Toľko smrti a bolesti, toľko utrpenia a všetko kvôli… prečo vlastne?”
“Veril som v Temnotu, v jej hodnoty a postavenie. Veril som mnohým zlým veciam, moja drahá Tessa, kým som nespoznal teba.” Tessa k nemu zdvihla svoj prázdny pohľad a on vedel, že plný porozumenia, lásky, zhovievavosti i odpustenia.
“Viera, tá nás môže zabiť”, predniesla Tessa a on sa iba usmial.
“To láska tiež”, odvetil a potom ju dlho, odhodlane pobozkal.
Ardena po silnom výbuchu odhodilo k dverám obývačky, ktoré prerazil a na zem dopadol v záplave ostrých úlomkov skla, o ktoré si dorezal najmä ruky. Bolesť však nevnímal, rovnako ako chaos, ktorý sa v tom momente rozpútal… v zaľahnutých ušiach sa mu ozýval len agonický krik monštra, čo kedysi bývalo jeho matkou, ten sa miešal s Joyiným bolestivým zhíknutím, keď ju zasiahla smrteľná čepeľ Everettovej dýky, ktorá mala patriť jemu, potom sa mu vybavil labák a ako tam Joy hrozne… Arden tuho zavrel oči a prstami si silno zovrel vlasy. Svet sa s ním točil, obrazy sa mu v hlave striedali ako šialené. Nestíhal sledovať všetky tie svinstvá, čo napáchal s otcom pod vplyvom temnoty a ktorá sa mu mihali pred očami. Eufória a adrenalín z pomsty sa už vytratili a znova pocítil tú hroznú bolesť a strašné výčitky svedomia, ktoré mu bránili dýchať. Prečo ho nikto nezabil?! Z pľúc sa mu dral zúfalý výkrik, ale nevydal ani hláska. Jediné, čoho bol schopný, bolo odplaziť sa ku zadnej stene obývačky, kde sa schúlil a chcel splynúť s prostredím, vypariť sa. Len tam tak sedel a zúfalo túžil po smrti, po odchode z tohto sveta. Áno, bol sebec, bol zbabelec, Failo mal pravdu… bol to najhoršie z najhoršieho, no už nevládal. Urobil však aspoň jednu dobrú a správnu vec… pomohol zabiť Diannu a to mu dodávalo aspoň malilinkú nádej, že tento skutok zmazal aspoň časť z jeho dlhočizného zoznamu hriechov… Stiahol si zo zápästia Joyinu gumičku a znova si ju priložil k nosu. Hoci sa jej vôňa už takmer vytratila, stále cítil jej dôvernú sladkosť. V tom momente nevnímal, že vďaka nej a jej obete vlastne získal druhú, novú šancu na život, možnosť začať odznova. Utápal sa jedine vo svojom žiali, výčitkách a mal pocit, že sa každú chvíľu zblázni… Arden nevedel, ako dlho tam sedel, nevnímal čas, ani priestor, nič, čo sa dialo. Zdalo sa mu, že sa mu niekto prihovára, možno James? No nevenoval mu pozornosť. Keď pocítil na sebe jeho dotyk, odsunul sa, nezniesol ho… Chcel cítiť len Joy, na ktorú neprestajne myslel. Na jej čistú lásku a vieru, že sa jej ho podarí zachrániť a aj to napokon dokázala. No bodaj by to nikdy neurobila… jeho poondiaty život nestál zato, aby sa pre neho obetovala, jeho duša bola preplnená temnými démonmi. Nikdy si nezaslúžil jej lásku a teraz je vďaka nemu mŕtva… A nie len ona, ale aj dieťatko, čo čakala a bola zúfalo presvedčená, že bolo jeho. No Arden tomu neveril… neveril, že by bol schopný stvoriť niečo tak krásne, čisté a nevinné ako nový život. Jeho temnota totiž nebola uzamknutá v jeho vnútri, práve naopak. Bol ňou nasiaknutý a zamorený, bola všade… súčasťou jeho mysle, prúdila mu krvou, nainfikovala celú jeho podstatu. Vnímal ju a aj keď sa jej všemožne bránil, napokon vyhrala a pohltila aj posledné zvyšky jeho bytia. V tejto fáze posadnutosti by už naozaj nebol schopný splodiť dieťa, bol o tom presvedčený. Aj keď… malá iskrička nádeje v ňom stále tlela… Hope, jeho nádej... také meno by sa mu páčilo pre dcérku. Mala by krásne jasné oči ako Joy a jej úsmev… Možno si tú stupídnu teóriu jeho fotrovci naozaj len vymysleli a…
“Prestaň s týmito sprostosťami a nezmyselným snívaním, ty idiot!”, zahriakol sa nenávistne. Aj tak by nebol vhodným a dobrým otcom, nemohol, mal strach… No teraz aj tak už bolo zbytočné nad tým rozmýšľať. Joy aj dieťa boli mŕtve a ak aj bolo jeho, už sa nikdy nedozvie. Rovnako, ako už nikdy nepocíti Joyinu hrejivú prítomnosť. Tá bolesť v srdci bola neznesiteľná, duša sa mu rozpadala na márne kúsky a prichádzal o zdravý rozum…
“Arden… hej, kamoš, počuješ ma?”, oslovil ho James, keď k nemu pristúpil. Videl, ako sa nekontrolovateľne trasie, no on sa len posunul ďalej od neho a nevenoval mu pozornosť, neodpovedal. Vyzeral ako nepríčetný a popod nos si niečo nezrozumiteľne hundral. “Arden!”, prihovoril sa mu znovu a natiahol ruku, že ním jemne potrasie, možno by mu mohol aj vyliečiť dorezané ruky a rozbitú hlavu, no Arden ho od seba odstrčil a ešte viac sa schúlil. Stále nevnímal, húdol si svoje a bol ako zhypnotizovaný. “Môžem ti nejak pomôcť?”, spýtal sa znovu, s nádejou, že sa možno tentokrát dočká odpovede, opätovne dotknúť sa ho už neodvážil. Ale nič, akoby bol hluchý a slepý voči okolitému svetu. James len smutne potriasol hlavou, nemohol nič robiť. Vyliečiť ho nemohol, nedovolil mu to a s psychickými problémami mu pomôcť nevedel. James sa postavil a rozhodne sa pobral preč.
“Kam ideš?” Maddie na neho spýtavo pozrela.
“Za Drullou… možno mu nejako dokáže pomôcť. Veď sa pozri, aký je mimo…” Maddie súhlasne prikývla. James jej venoval smutný úsmev.
“O chvíľu som sp…” Nedokončil, lebo práve do miestnosti vošla Joy len bielej pánskej košeli a teniskách. Na utrápenej a uplakanej tvári jej okamžite bolo vidieť, ako veľmi je rada, že ich vidí.
“Ahojte… nevideli ste náhodou Ardena?“, spýtala sa s úzkosťou a očami hľadala svojho milého.
“Ideš práve včas”, vyhlásil James a bradou ukázal na druhý koniec miestnosti, kde sa pri stene krčil Arden. Joy zmeravela.
“Je úplne mimo, prihovárali sme sa mu, ale nereagoval. Len hľadí do blba a niečo si mrmle popod nos”, povedala Maddison ticho.
“Och…”, vydýchla Joy a v očiach sa jej znova zjavili slzy. “Ďakujem…”, šepla a s búšiacim srdcom sa vybrala za ním.
“Snáď ho z toho dostane”, dúfal James. Láska predsa dokáže aj nemožné a pomoc Drully nakoniec ani možno potrebovať nebude. Nežne chytil Maddie okolo pása a spoločne odkráčali do haly, kde trónil zničený gauč, ktorý pôvodne bol v obývačke. Vyčerpane sa na neho zvalili s nádejou, že si konečne aspoň trochu vydýchnu.
Hoci to Joy čakala, sama bola v šoku z toho, v akom žalostnom stave sa Arden nachádza. Sedel na zemi, opretý o stenu a divokým pohľadom s úlomkami šialenstva hypnotizoval drahý, hrubý koberec. Modrú košeľu mal celú od krvi, rovnako aj jeho krásne ruky, ktoré sa mu triasli, vlastne… celý sa triasol. Bolo jej ho tak ľúto a túžila ho objať a utešiť, že všetko bude poriadku. Pravdou bolo, že to potrebovala rovnako ako Arden, veľmi sa o neho bála, vyzeral skoro nepríčetne. Neváhala a znova urobila krok vpred, no nevšimla sa črepy z vázy, ktoré ležali na podlahe. Stúpila na nich a pod jej váhou hlasno praskli. Arden sa pri tom ostrom zvuku strhol a pozrel jej smerom. V tvári sa mu okamžite zjavilo ohromenie.
“Joy…”, vydýchol zachrípnuto, srdce mal až v krku a vyschlo mu v ústach, zabudol dýchať. Nechápal, nerozumel... Nemotorne sa postavil popri stene a nespúšťal z nej omráčený, no ostražitý pohľad.
“Láska…”, oslovila ho Joy, no on jej skočil do reči.
“Som v nebi? Predsa som zomrel?” Oči, roztvorené dokorán, mal plné hystérie, ale aj nádeje. Ona bola jednoducho tu, celá v bielom ako ten najkrajší anjel a vo svojom poblúznení sa mu zdalo, že aj vzduch okolo nej žiari. Rýchlo zažmurkal, mal pocit, že sníva, halucinuje, nemôže byť predsa v nebi, to je blbosť...
“Nie… Arden, nemám potuchy o čom…”, začala Joy pomaly a natiahla k nemu ruky, no on stále len meravo stál a šomral si popod nos.
“Ani neviem, kedy sa to stalo, nič som necítil. Pravdepodobne to svetlo… áno, to zaklínadlo ma znieslo zo sveta spolu s Diannou, kvôli všetkému, čoho som sa dopustil…”, čudoval sa a konečne na ňu pozrel. Joy nebola schopná slova, mala strach, že sa naozaj zbláznil. Vtedy ku nej prudko prikročil, až sa mykla. Uprene sa na ňu zadíval, vystrel k nej rozochvenú dlaň a nežne ju pohladil po líci. Jeho tmavé oči mali zasa ten zamatový nádych roztopenej horkej čokolády a viac ich neokupovala čierna polnočná temnota. Bruškami prstov nežne kopíroval línie Joyinej tváre, akoby si chcel vryť do pamäte každý jej detail. Ani nevnímal, že vďaka ranám od skla jej zanecháva krvavé šmuhy na pokožke. “Prečo si to urobila?”, pozrel na ňu nešťastne.
“Pretože… to je na dlhšie rozprávanie. Jednoducho som mala istotu a vieru, že je to správne, lebo ťa milujem. Ale… som zmätená, o čom to tu vlastne...”
“Nezaslúžil som si tvoju obetu, ani tvoju lásku… Ja… ja nie som ťa hodný, nikdy som nebol, no… ďakujem ti za dar tvojej bezhraničnej lásky, ďakujem za to, že som ju mohol vďaka tebe prežiť, hoci to bolo len krátko”, dodal so slzami v očiach a pritlačil jej svoje pery do vlasov. “Voniaš presne tak, ako vždy… ”
“Ach, Arden, prosím ťa…”, pokrútila Joy hlavou. “Jasné, že si hodný mojej lásky, čo to má všetko znamenať? Nechápem… o čom to tu hovoríš?”, zdvihla udivene obočie.
“Toto je peklo, však?”, pošepol s jemným úsmevom. “Pretože tam patrím, no ty nie… takže ty tu v skutočnosti ani nie si. Prišla si mi dať zbohom, láska? Alebo… alebo predstavuješ nejakú formu spytovania si svedomia za moje hriechy v tomto večnom zatratení? Sám diabol vzal na seba tvoju podobu?”
“Čože?”
“Ach, samozrejme, aj tak mi nič nepovieš. A vieš čo? Je mi to úplne jedno… Ak budem môcť navždy vídať jej tvár, beriem to všetkými desiatimi. Aj keby tento trest mal byť neviem ako bolestivý, znesiem ho…”, bľabotal so zahmleným pohľadom a Joy prešiel mráz po chrbte. Desil ju.
“Arden, nie… pozri sa na mňa”, prerušila ho Joy. “Ja nie som mŕtva a ani ty!” No on sa len usmieval a znova ju pohladil po tvári.
“Si taká krásna… a tak veľmi ťa ľúbim”, povedal, načo na neho nežne pozrela, no vo vnútri bola hrozne zúfalá a vystrašená.
“Aj ja teba”, odvetila, obrátila tvár k jeho dlani a pobozkala ju. “No opakujem, nie sme mŕtvi a ty si v boji tiež neumrel!”, pokrútila hlavou, načo sa Arden zmätene zamračil.
“Ty ma len skúšaš, však? Pretože ja som ťa videl posledný krát vydýchnuť, stalo sa to v mojom náručí, keď si sa za mňa obetovala…”, jachtal dezorientovane a znova sa začal triasť.
“Láska, len pokoj, počúvaj ma…”, prihovorila sa mu Joy naliehavo. “Hej, pozri sa na mňa”, vyzvala ho, načo naveľa zdvihol zrak, no mal veľký problém dívať sa jej do očí. “Neprišiel si o život… ja síce áno, ale nejaký zázrak ma priviedol späť a dokonca ma vyliečil. Sme živí a zdraví, Arden a ty”, dodala s jemným úsmevom a odhrnula mu strapaté pramene vlasov z tváre. “... ty si konečne slobodný, je po všetkom.”
“Nie, to… ty naozaj žiješ? Nie, nie, nie… to je iba súčasť môjho pekelného trestu, ty mi budeš dávať nádej, hoci žiadna nie je. A keď ti uverím, znova ma zraníš krutou pravdou a ja znovu padnem na dno agónie. Nie, ja ti nenaletím… ” Arden ju pustil a odstúpil od nej, pričom odmietavo krútil hlavou. Joy nevedela, čo má robiť, aby ho priviedla k zdravému rozumu.
“Arden, ty blúzniš”, odvetila a rozhodila rukami. “Nie som žiadny diabol, duch a ani anjel… nosia podľa teba tieto bytosti tenisky a behajú v pánskych košeliach?”
“Čo?”, opýtal sa jej a nechápavo pozrel na jej nohy, na ktorých mala obuté plátenky. “No asi hej… ja neviem… odkiaľ to mám, doparoma, vedieť?!”
“Veď práve! Pretože sme stále v Aurorinej škole a ja som skutočná, z mäsa a kostí, ktorej sa môžeš dotknúť, rovnako ako ty. Tak ťa prosím, prestaň s týmito nezmyslami a vráť sa ku mne. Do reality, hoci je pre teba akokoľvek bolestivá, no tá bolesť… to, že ju cítiš je znakom, že žiješ. Pomôžem ti ju prekonať, spoločne to zvládneme a premôžeme tvojich démonov, pretože… pretože naša láska je výnimočná. Viem, že to znie ako trápne klišé, no ja tomu verím. Chcem byť šťastná po tvojom boku a s našim dieťatkom v náručí. To jediné od života chcem… ten pocit, ktorý udržiava dušu v teple, aj keď je celý svet okolo teba chladný.” Ardenovi hodnú chvíľu trvalo, kým si uvedomil význam jej slov. Akoby sa náhle prebudil zo sna a znova ho prevalcovala realita, no nebola už taká hrozná ako predtým. Joy neumrela, žije a zhovára sa s ním, dýcha, cíti jej hrejivý dotyk… a uveril. V tej chvíli sa mu podlomili nohy a padol na kolená. Silno Joy objal okolo útleho pása a rozplakal sa ako ešte nikdy.
“Moja… to je… to je úžasné, ja… ja… tomu nemôžem uveriť! Odpusť mi to všetko, prosím, prosím… kriste, tak veľmi som ti ublížil!” Tieto slová odriekal ako modlitbu do jej brucha, kde si zaboril tvár. Joy ho so slzami v očiach upokojujúco hladila po hustých vlasoch a pokrútila hlavou.
“Nemám ti čo odpúšťať, láska. Hoci sme prežili veľa zlého, nebol si to ty… Arden…”, oslovila ho jemne a kľakla si k nemu. Jeho bolesť ju tak zraňovala…
“Nenávidím sa, tak veľmi sa nenávidím!”, zaúpel nešťastne.
“Pssst… všetko už bude dobré”, povedala mäkko a zľahla ho pobozkala. “Myslime radšej na pekné chvíle, ktoré nás čakajú. Som veľmi šťastná, že si ten boj prežil, že sme ho prežili všetci traja. A teraz poď, treba ti ísť do ošetrovne, tá rana na tvojom čele nevyzerá dobre a tie ostatné tiež. Pozri, tu máš dokonca zapichnuté aj úlomky skla, musím ti ich vybrať… A keď sa to všetko upokojí a oddýchneme si, potom sa porozprávame, dobre? Budeme mať nato ešte dosť času”, dodala nežne a Arden si ju vtedy silno privinul. Joy sa k nemu v momente pritúlila a tiež sa znova rozplakala, ale tentoraz úľavou a šťastím. Akoby prežívala návrat do milovaného domova, ktorý pred pár mesiacmi našla v jeho náruči a srdci a on zasa našiel lásku v tom jej. Už nevládala byť tou silnou… Potrebovala sa uchýliť do jeho hrejivého objatia a nechať sa unášať týmto neskutočne nádherným pocitom. Arden cítil to isté, aspoň na okamih sa mu uľavilo. Bolo mu tak úžasne, až sa mu myseľ začala zahmlievať a všetko zrazu nadobudlo neurčité tvary… A kým si to Joy stihla uvedomiť, v jej láskyplnom náručí z toho všetkého psychického vypätia a fyzických zranení stratil vedomie.
James objímal Maddie okolo pliec a tá sa k nemu pritúlila čo najbližšie. Ešte chvíľu a už by mal naozaj dosť. Bol celkom bledý a pomerne vyčerpaný z používania svojej moci. Ani Ardena by nezvládol vyliečiť, ako pôvodne plánoval, tým si bol teraz istý. Musel si trochu odpočinúť a nabrať nové sily, aspoň na chvíľu. Aj keď sa vonku odzrkadľoval teplý letný deň, obom bolo chladno. Spoločne prikrytí pod tenkou dekou sa vzájomne zohrievali a skláňali hlavy mysliac na všetky tie tragické úmrtia svojich priateľov. Miestnosťou vládlo hrobové ticho, ani jeden nič nevravel, narušoval ho len tlmený rozhovor Joy a Ardena, ktorý sa odohrával v obývačke. Vtom však začuli šuchtavé kroky, niekto sa s miernymi ťažkosťami k nim blížil. Zdvihli hlavy… nebol to nik iný, ako Victor.
“Čo sa to tu…”, jachtal bývalý mentor a nechápavo sa rozhliadal okolo seba. ”Ako je možné, že žijete? Kde je Nan?", pomyslel si zúfalo, no Maddie jeho myšlienka neušla. Udivene na neho pozrela. V prvom rade prekvapená, že mu asi prvý krát vidí do hlavy a v druhom rade z neho. Vždy vedela, že je to zákerná beštia, no vždy nejako v kútiku duše dúfala, že až taký zlý byť nemôže. A on ich len tak poslal na jatky.
“Vaša ženuška je mŕtva”, odvetila napokon kamenným výrazom.
“Ale… ako to?” Victor stále vyvedený z miery hľadal v tejto zničenej pustatine svoju manželku. Po nej však už nebolo ani stopy, jednoducho zmizla.
“Zrejme nie sme až takí neschopní a sprostí, za akých ste nás mali. Spoločnými silami sme ju porazili a k tomu nám nebolo treba ani jednu z tých vašich blbých rád, čo ste nám dávali na výuke. Dokonca aj Arden sa pričinil k dielu a sám do nej zabodol dýku…”
“Čože?! Arden… ja ho zabijem! Ja toho poondiateho parchanta zabijem! Kde je?!”, mrmlal si nenávistne popod nos. Ako to mohol urobiť? Ako ich len mohol takto zradiť ich vlastný syn?!
“Ten má bohužiaľ dosť vlastných problémov”, odvrkla Maddie a hlavou mierne pootočila smerom k obývačke, kde sa zhovárali Arden s Joy. “A na vašom mieste by som sa zdržala akýchkoľvek poznámok a činov, lebo dopadnete rovnako ako vaša drahá manželka”, odvetila mu nenávistne.
“Zasa máš len plnú hubu kecov…”
“Nechcite ma nasrať”, podráždene naňho frkla a už aj naštvane vstávala z pohovky, že mu jednu tresne. James ju však chytil za ruku. Pozrela na neho a on jej naznačil, aby to nerobila. “Máš pravdu”, súhlasila napokon, opäť sa usadila vedľa neho a James ju objal okolo pliec. “Raz som vás už zabila a nemám problém urobiť to znova. Sami dobre viete, že bez vplyvu Temnej už nie ste nič. Ale James má pravdu. Nestojíte mi za to, aby som mala opäť na tričku vašu krv. Odíďte”, vyhlásila rozhodne a oči upriamila na tie jeho. Zreničky sa mu rozšírili, vďaka čomu nimi prenikla ako bránou a cez spleť neurónových vlákien mu do mysle vyslala príkaz. “Odíďte niekam preč, zabudnite na toto miesto, na nás, mágiu, svojho syna či ženu. Na všetky vaše výskumy a nekalé úmysly. Od teraz je z vás len obyčajný človek s obyčajným životom”, dodala, kontakt s jeho mozgom uzavrela a počkala, kým sa mu nové informácie utrasú v hlave. Jeho pohľad bol neprítomný a prázdny. Maddieina mágia postupne zahaľovala mnohé časti jeho pamäťových buniek, až kým kompletne nezabudol na všetky udalosti, ktoré sa za posledné roky stali. Ako schránka bez duše sa potom otočil k dverám a pomalým krokom zamieril von. James sa usmial a láskyplne venoval Maddie na pery bozk.
“Urobila si správnu vec”, povedal a na čelo jej vtisol ďalší.
“Ďakujem. Vieš, že…”, odvetila Maddie, no v tom ju prerušil Joshov krik.
“Vy! Za všetko môžete vy! Vy jedna bezcharakterná sviňa!”, zreval a nahnevane sa vrhol na Victora s mečom v ruke, ktorým ho ešte predtým zabila Dianna. Nevnímal okolie, nevnímal Jamesov a Maddiein krik. Túžil len po jednom, dať tomuto zlosynovi, čo si zaslúži. A ani Victorov nechápavý výraz ho nezastavil vo svojom pláne. V zlomku sekundy mu vrazil ostrie do srdca a sledoval, ako sa z neho vytráca život…
Adam otvoril dvere na svojej izbe a nakukol dnu. Vracal sa od Drully, ktorá mu skontrolovala ruku a dala vypiť odvar na utlmenie bolesti. Zabral takmer okamžite. Na posteli zbadal sedieť Ameliu ako sleduje cez okno záhradu, ktorá už bola v tom čase už dávno ponorená do tmy. Bola duchom neprítomná, nepočula, ako Adam zatvoril dvere, ani ako prešiel okolo, aby si k nej mohol prisadnúť. Myslela na všetky udalosti dnešného dňa a ako rýchlo sa všetko zmenilo. Nevedela, či sa má tešiť, že konečne porazili Temnú a teraz môžu všetci konečne vypadnúť a vrátiť sa k svojmu pôvodnému životu alebo plakať za všetkými, ktorí položili život, len aby tú mrchu porazili. Keď konečne svoju pozornosť obrátila na Adama, na tvári sa jej zjavil jemný úsmev a hlavou sa oprela o jeho plece. “Au”, vydýchol a tvár sa mu mierne skrivila, na čo sa Amelia hneď o kúsok odtiahla.
“Máš ešte zlomenú ruku? Prečo ťa James nevyliečil?“, opýtala sa trochu ostrejšie ako chcela.
“Len pokoj. Dnes bol už taký bledý, že keby ešte niekoho vyliečil, tak asi znova odpadne. Mal toho naozaj dosť. A s jeho súkromným doktorom Victorom neviem čo sa stalo, no nikde som ho nevidel ani nepočul. Možno ho zasa niekto zabil”, dodal akoby nič. Amelia nad jeho poznámkou len pokrútila hlavou a rukou do neho drgla.
“To nebolo vtipné, ale že vôbec”, skonštatovala trochu pohoršene. “Ja som bola pri tom ako zomrel v kuchyni”, dodala a len pri spomienke na ten obraz ju striaslo. Victor síce nikdy nepatril k jej obľúbencom, skôr naopak – neznášala ho za to všetko, čo urobil jej a jej blízkym, ale vidieť jeho smrť v priamom prenose bolo jednoducho strašné. Tak ako aj ostatných, ktorí dnes obetovali svoje životy. Adam si ju pritiahol bližšie k sebe, objal zdravou rukou a pobozkal na čelo. Hodnú chvíľu len tak v tichosti sedeli, obaja stratení vo svojich myšlienkach. Zrazu sa všetko zmenilo. Nemali nepriateľov, zlých mentorov ani žiadnu ďalšiu hrozbu od tej Temnej potvory. Boli voľní, zvíťazili. Horšie však bolo to, že nikto sa po tom boji ako víťaz necítil. Strata priateľov bola silnejšia. Amelia sa so slzami v očiach ešte viac pritisla k Adamovi. Možno keby viac trénovala, alebo keby aspoň včera nemali tú hlúpu párty, možno by boli na boj viac pripravení a nemuselo to skončiť takto... “Ľúbim ťa,“ zašepkala, na čo jej Adam rukou jemne zdvihol hlavu, aby sa pozrel do jej teraz uslzených očí.
“Aj ja teba. A som rád, že si v poriadku a s tou „samovraždou“ si si to napokon rozmyslela,“ povedal, na čo sa ešte so smiechom ozvala Amelia.
“Keby sme si aspoň predtým nevraveli, že dnes sa nenecháme zabiť.“ Obaja sa začali smiať na veci, ktorá by inému vtipná ani nepripadala. “Teraz aspoň vidím ako počúvaš moje rady,“ dodala so zamračenou tvárou.
“Ale, nebodaj by som ti chýbal,“ ozval sa Adam a v objatí sa zvalili na posteľ.
“Nieee, to si vyhoď z hlavy, pre teba by som nevyronila ani slzu. A našla by som si niekoho nového”, uškrnula sa, načo Adam nadvihol obočie a tváril sa prekvapene. Bol od nej len pár centimetrov.
“Óóó, áno?“ Amelia so smiechom prikývla.
„Uhm, samozrejme a… volal by sa Ivan.“
„Vážne? Ivan? Ešte mi povedz, že by to bol nejaký ruský podnikateľ.“ Obaja sa začali smiať a nakoniec sa aj tých pár centimetrov medzi nimi stratilo v pusinkovom, sladkom bozku.
Keď Nika opäť otvorila oči, pohľad mala na chvíľu rozmazaný. Bola trochu neistá a dezorientovaná, pretože sa okolo nej neváľali trosky čarodejníckej školy, do ktorej chodila, ale cítila, že leží v mäkkej tráve v záhrade plnej kúzelných modrých kvetov, ktorú jej ukázal Kettu.
“Kde som to?”, hlesla tíško, keď sa posadila.
“Už si v bezpečí, dcérka”, odvetil jej nežný hlas a keď sa za ním Nika prekvapene otočila, uvidela svojich rodičov, ako pri nej sedia usmievajú sa. Už ich nedelila neviditeľná stena, pretože si ju mamka privinula do náručia.
“Ako… čože? Ale… to už je po boji? Veď som Temnú ani nestihla bodnúť, odhalila ma. A vy… nebodaj som vás nejakým spôsobom oslobodila? Ja… ja tomu nerozumiem, nechápem”, jachtala Nika a bezmocne sa chúlila v hrejivom objatí svojej mamy.
“Zlatko…”, povedal otec a pohladil ju po vlasoch. “Bola si veľmi statočná a my sme na teba nesmierne hrdí… ale ten boj sa ťa už netýka.” Nika na neho prekvapene pozrela a potom späť na mamu.
“Ale… ale to potom znemená, že som… že som… mŕtva?”
“Áno, dcérka”, odvetila mamka jemne. “Ako ťa odhodila do tej steny… bol to príliš silný náraz.” Nika len na nich neveriacky hľadela, nemohla tomu uveriť. Na jednej strane sa tešila, že je tu s nimi, no na druhej strane… už nikdy neuvidí a neobjíme Olivien, nezasmeje sa s Estelom, neľahne si do trávy s Kettu… Je mŕtva…
“A… čo sa stalo s vami? Prečo ste tu so mnou, keď ja som, no… ”, vysúkala zo seba ťažko.
“Tým, že si umrela, sa zrušilo aj naše časové väzenie, no to spôsobilo aj našu smrť. Ale na tom už nezáleží… Je nám ale ľúto, že si o život prišla taká mladá, no… “, dodal ocko. “... konečne sme spolu, ako rodina a budeme naveky žiť na nádhernom mieste, ktoré bude odteraz naším novým domovom.” Nike sa po tvári začali liať slzy. Síce bola ešte stále v šoku, prítomnosť jej rodičov ju nesmierne hriala.
“To nebude tu?”
“Nie, čaká na nás inde, veľmi, veľmi ďaleko.”
“Tak poďme”, povedala napokon s odovzdaným úsmevom. Už začínala zabúdať na pozemské bolesti a problémy, pred očami už mala len spokojné a šťastné chvíle po boku svojich drahých rodičov. Všetci traja sa postavili, chytili za ruky a s Nikou v strede sa pobrali v ústrety ich novému, pokojnému životu, až kým nezmizli v jase oslňujúcej žiary…
OTÁZKY:
1. Ako sa vám páčila táto kapitola? Čo vás prekvapilo, čo potešilo, páčilo a čo, naopak, sa vám nepáčilo?
2. Ako je možné, že sa Victor opäť prebral k životu?
3. Bol Failov hnev voči Joy oprávnený? Aký ste mali pocit z jej obety a záchrany Ardena?
4. Dočká sa Olivien svojho happy endu so svojou rodinou a Murom, hmotným kocúrom?
5. Zžije sa Tessa so svojou temnou podstatou? Ako to bude ďalej medzi ňou a Everettom?
6. Čo Drulla zistila, ale už nestihla povedať Joy v ošetrovni? Ako je podľa vás možné, že je zrazu v 4. mesiaci tehotenstva? Ako to bude ďalej s jej milostným trojuholníkom? Viete si ju predstaviť po boku Ardena, alebo naopak Faila?
7. Čo hovoríte na Murovu nečakanú pomoc a dýku, ktorú Olivien a Nike dal?
8. Aký máte názor nato, že Arden prebodol svoju vlastnú matku? Síce už nie je pod vplyvom temnoty, no démonov a výčitky za svoje zlé činy má stále v sebe. Podarí sa mu ich prekonať? Bude bojovať, alebo sa vzdá a načisto im podľahne?
9. Čo si myslíte o Victorovom odchode? Urobila Maddie dobre, že mu chcela len vymazať pamäť, alebo ste radšej za Joshovu radikálnu voľbu?
10. Ako to bude nakoniec s Octaviou a Loganom? Po oslobodení a porazení Temnej sa ich cesty rozídu, alebo naopak, ostanú spolu?
11. Myslíte si, že nebyť Adama, Amelia by naozaj spáchala samovraždu?
12. Aký názor máte na to, že Samira v podstate položila svoj život za Josha?
13. Čo poviete na smrť Leily a Johnnyho? Urobil dobre, že ostal s ňou až dokonca a sám prišiel o život?
14. Nika a jej zázračné stretnutie s rodičmi. Prečo sa ich neopýtala otázky, ktoré mala pripravené?
15. Prečo Maddie umrela, keď sa Dianna prebrala z ilúzie? A keď ju Arden bodol, prečo sa, naopak, znova prebrala k životu? Kde podľa vás jej duša medzitým bola?
16. Aký ďalší osud do budúcnosti by sa vám páčil pre naše hrdinky po boji? Napíšte v skratke vašu predstavu ku každej z nich, aký život by mali viesť, s kým a ako, ... to už necháme na vás :)
Milé kočky, a ešte slovo na záver...
V poslednej kapitole plánujeme napísať rozlúčku s obeťami a hrdinami, ktorí zomreli v boji vo forme večerného vypúšťania lampiónov, čiže zahrňte to do príspevkov :) Takisto ako ďalej pokračovali, aký bol ich život, kde šli, čo robili a podobne, nech sa náš príbeh pekne zakončí :)
Čas na vypracovanie a pridanie úloh je do 15.11., aby ste sa na základe vašich odpovedí mohli inšpirovať a odraziť sa ďalej vo vašich pokračovaniach a my takisto :) Najlepšie ich bude vyplniť hneď po prečítaní príbehu, keď to budete mať čerstvo v pamäti :)
Čas na pridanie samotných príspevkov je do 24.11. Prosíme vás, pokúste sa aj teraz pridať vaše príspevky načas. Už sa na ne veľmi tešíme. Ďakujeme :)
Pekný deň praje Ninna a Evinka :)
