Keď sa oslava skončila, Van sa rozlúčil a odišiel ako prvý. Nebolo ešte vôbec neskoro, ale Valentina si už potrebovala na chvíľu oddýchnuť a tak sa uchýlila do svojej izby. Arden sa zatiaľ zabával v obývačke s Hope, stavali si vežičky z kociek a Amelia v kuchyni pomáhala Joy s umývaním riadu.
“Naozaj ti veľmi pekne ďakujem, že si mi povedala, že tu bude aj Van”, ozvala sa Amelia s výčitkou v hlase.
“Prepáč. Ale zasa… vôbec to nebolo také zlé, alebo áno?“, opýtala sa jej nesmelo. “Inak budem mať fakt výčitky.” Amelia bez slova vytiahla z vrecka mobil a ukázala jej ich konverzáciu s Vanom počas večere. “Vau”, rozosmiala sa Joy. “Ten sa veru nezdá.”
“Uhm, vau. Ďalšia vec… odkiaľ má moje číslo?“ Joy vyvalila svoje veľké modré oči a snažila sa tváriť nenápadne, no nešlo jej to.
“Možno si ho našiel v telefónnom zozname”, odvetila a podala jej tanier.
“Jasné a žijeme v 90tych rokoch”, skonštatovala sucho Amelia.
“Nebuď taká, veď všetko dobre dopadlo.” Joy si utrela ruky, pristúpila k nej a priateľku objala. “Veď ja sa nehnevám. Dostala som predsa kvety.“
“Veru nádherné, veď sa len na nich pozri. A mám taký pocit, že aj najkrajšie. Čím to asi bude, hm?”, dodala a končekmi prstov prešla po lupienkoch ruží, ktoré teraz trónili v strede kuchynského stola. „A ty sa naňho ešte sťažuješ.“ Obe sa rozosmiali.
“Dnes to povieš Ardenovi?“, zmenila tému Amelia, keď si všimla, ako si jej kamarátka unavene pretrela čelo. Joy hneď nenápadne vykukla z dverí, či tam náhodou jej milovaný nie je, ale ten sa naplno venoval ich dcérke. Prikývla a na tvári mala široký úsmev. “Dokonalé! Zajtra mi všetko porozprávaš. Dúfam, že platia tie ranné nákupy v Londýne?“, opýtala sa ešte raz pre istotu Amelia. Joy prikývla.
“Samozrejme. Konečne budeme robiť aj nejaké normálne veci, nie ako keď sme boli v Aurorinom dome. Aj keď aj to malo svoje výhody. Skrine sme mali plné super oblečenia a nemuseli sme ani vytiahnuť päty z domu”, zaspomínala si na skutočnosti, ktoré sa po relatívne krátkom čase zdali byť tak neskutočne vzdialené.
“Presne, občas mi to chýba. Tak potom sa vidíme až ráno, stretko na Oxford Street?“ Joy prikývla a s Ameliou sa ešte raz na rozlúčku objali. “Dnešok bol úžasný, ďakujem.“
“Som veľmi rada, že si prišla. Aj že ťa tu, v Anglicku, mám.” Amelia teraz bývala v malom byte v Londýne, kde tento rok na miestnej univerzite mala študovať žurnalistiku. Bola to tá istá škola, kam sa Joy prihlásila na spev. Semester sa mal začať už o pár týždňov a Amelia sa na to už celkom tešila. Táto zmena prostredia jej veľmi pomohla. Predtým ako odišla, sa ešte rozlúčila s Ardenom a Hope a dala pozdravovať Valentinu. Potom vyšla z malebného domčeka do sviežeho podvečera a pomalým krokom sa vydala na autobusovú zastávku.
“No konečne”, ozval sa Van, ktorý sa opieral o svoje auto, zatiaľ čo si Amelia vykračovala po kamennom chodníčku.
“Zdá sa, že fráza ignoruj to a ono to zmizne samé v tomto prípade neplatí,” zahundrala Amelia a Van len s úsmevom sklonil hlavu. “Čakáš tu na mňa? Prečo?“, opýtala sa nechápavo.
“Uhm a to už dosť dlho. Len som sa chcel porozprávať”, usmial sa a odhalil tým svoje dokonalé zuby.
“Celé popoludnie sme boli spolu, takže to je dosť blbá výhovorka”, odvetila s povzdychom.
“A ver mi, bolo nesmierne ťažké tam s tebou sedieť v jednej miestnosti, mať ťa tak blízko seba a nepobozkať ťa.“ Amelia pri jeho rečiach len prevrátila očami.
“Van...“ On však rozhodil rukami a pokračoval.
“No ja za to nemôžem! Môžeš za to ty”, ukázal prstom na Ameliu, na čo sa zatvárila prekvapene.
“Čože? Ja?”
„Áno. Tým, že si taká krásna a stačí, že sa len usmeješ… nemusíš ani na mňa a ja som z toho paf. Ničíš mi tým život, lebo na teba nemôžem prestať myslieť.“ Amelia predstierala, že sa nudí, prezerala si nechty na rukách, no predstierala to dosť mizerne.
“Prečo to robíš? Rozprávaš mi také veci? My dvaja k sebe jednoducho nepatríme”, pokrútila hlavou.
“A na túto desivú skutočnosť si ako prišla? Nikdy nevieš. Niekedy sa veci, ktoré si najviac želáš, nestanú, a čo nečakáš, sa stane. Neviem, niekedy stretneš tisíc ľudí a nijak sa ťa nedotknú. Až príde jeden človek a tvoj život sa navždy zmení,” mykol plecami a ruky si strčil do vreciek na nohaviciach. Amelia naňho bez slova hľadela, nevedela, ako má na toto všetko zareagovať. Jedna jej časť by sa mu najradšej ihneď hodila okolo krku, no tá druhá – rozumnejšia, bola z neho celkom zmätená. Odmietala priznať pravdu, že by k tomuto mužovi napokon predsa len mohla niečo cítiť.
“Budem v pohode, kým ostaneš single. A ja budem mať stále šancu”, prerušil trápne ticho a tým aj Ameliinu úvahu. Na tvári mala výraz, ktorý miešal prekvapenie s hnevom:
“Teraz mi akože budeš rozkazovať? Lebo si kto? Len tak mi začneš posielať správy počas večere? Myslíš si, že máš reštaurácie, veľké auto, krásny úsmev a ja teraz začnem...“
“Vou vou, pokoj! Len som ťa chcel pozvať na rande, nič viac. Vieš, minule sme preskočili hneď na koniec a ver, či nie, ale odvtedy na teba nemôžem prestať myslieť. Cítil som sa s tebou skvele… cítim sa s tebou skvele. No chápem, že si sa pravdepodobne zľakla a že možno na to idem prirýchlo. Bol by som však rád, keby sme teraz začali odznova. Takže… Som Van”, mierne zdvihol obočie a vystrel k nej pravú ruku. Amelia naňho šokovane hľadela. “Môžeš dokonca povedať znova tú poznámku, či je to po dodávke”, dodal pobavene.
“Počuj… Si nejaký klinický šialenec alebo len tak neskutočne otravný?“, opýtala sa Amelia so smiechom a rozhodila rukami, na čo Van pokrčil plecami.
“Neviem, pravdepodobne oboje. Ale je tu pokrok”, skonštatoval nadšene. “Aspoň už nie som masový vrah.“
“To som nepovedala”, namietla Amelia. “Stále tu je tá možnosť, tak si nenamýšľaj.“ Van spravil pár krokov vpred a zastal od nej len niekoľko centimetrov.
“Takže pôjdeme?“, pozrel na ňu s očakávaním, na čo zvraštila obočie.
“Ehm… akože hneď?“, opýtala sa trochu neisto. Bol pri nej tak blízko…
“A? Na čo čakať? V Londýne to bude teraz pekné”, vystrel k nej ruku a ona ju po krátkom zaváhaní prijala.
“Fajn. Len dúfam, že to neoľutujem.“
...
Van mal pravdu. Londýn bol v tomto čase nádherný a plný ruchu ako zvyčajne. Aj keď bol už podvečer, stále sa to tam hemžilo množstvom nadšených turistov s fotoaparátmi. Mesto vyzeralo staro a novo zároveň - mrakodrapy so zrkadlovými oknami stáli tesne vedľa reštaurácií a barov, ktoré vyzerali ako storočné. Amelia s nadšením sledovala aj okolité pamiatky, ktoré síce videla už niekoľkokrát, ale stále ju fascinovali. Oči jej behali dookola, sem a tam, aby si stihla všetko prezrieť znova. Milovala Londýn a jeho atmosféru.
“Ešte si to neoľutovala?“, spýtal sa jemne Van, zatiaľ čo ju s úsmevom pozoroval.
“Uhm… áááále, celkom to ujde”, odvetila naoko znudene a pokrčila plecami, ale vôbec to nebola pravda. V jeho spoločnosti sa cítila veľmi príjemne. Po pár minútach chôdze od Big Benu po moste, ktorý viedol ponad Temžu, sa dostali až k Londýnskemu oku. Neďaleko pod nimi ležala iskrivá rieka, kde sa premávalo niekoľko malých výletných lodiek a od jej hladiny sa odrážali prvé tóny lúčov zapadajúceho slnka.
“Mám nápad. Čo keby sme sa k nim pridali?”, pýtal sa Van a ukázal na malú skupinku zahraničných turistov, ktorá čakala na ďalšiu loď. Amelia sa zamyslela a napokon pokrčila plecom. Nebola to zlá myšlienka, práve naopak. Možnosť takéhoto zážitku sa jej páčila a tak to rozhodne nemohla odmietnuť. Plavba trvala necelých štyridsať minút, ale bolo to dosť na to, aby si Amelia stihla spraviť niekoľko záberov na mobil. O niečo neskôr k nim pristúpil člen posádky v červenej uniforme a spravil im ich prvú spoločnú fotografiu. Kým odišiel, fotku podal Amelii, ktorá ju otočila k Vanovi, na čo sa usmial. Asi k tomu chcel niečo povedať, ale zrazu sa ozval sprievodca, ktorý im oznámil, že už sú na mieste a majú asi polhodinu na prehliadku parku, kým sa vrátia späť.
„Prosím, upozorňujem vás, aby ste pozorne sledovali čas, lebo loď na oneskorencov nebude čakať,“ dodal s úsmevom na tvári a ukázal im kadiaľ majú ísť. Keď sa za skupinkou nadšených turistov konečne dostali k mostíku, Van len pokrútil hlavou a pohľadom si premeral Ameliu, ktorá pri pohľade na strmú plochu pred ňou mierne zaváhala.
“Ahááá… znova tie úžasne praktické topánky”, skonštatoval a bez ďalších rečí k nej natiahol ruku, ktorú ochotne prijala. Opatrne kráčala vedľa neho.
“Prosím, neprovokuj ma. Ty ich na nohách nemáš a ja som naozaj nemohla vedieť, že dnes skončím práve tu,“ pohrozila mu s vystretým ukazovákom, na čo on zodvihol ruky pred seba.
“Už som radšej ticho. Aj keď… ani s tými opätkami to nie je nič moc.“ Pokrútila hlavou a s prižmúrenými očami dodala.
“Buď radšej ticho, starček. Môžeš byť rád, že som s tebou vôbec niekam išla.“ Zatváril sa trochu sklamane, no potom sa spamätal a pobavene pokračoval.
“Síce vravíš, že som starý a tak, ale musíš uznať, že vyzerám mimoriadne príťažlivo. Len ťažko mi dokážeš odolať a ako bonus - mám dobré srdce.“ Amelii sa na tvári objavil úsmev a jemne potriasla hlavou.
“A veľa si o sebe myslíš. Inak, dobre vedieť. Keby som potrebovala transplantáciu, ozvem sa.“
„Hm, ale možnosť, že vyzerám dobre si nevylúčila… “, skonštatoval, spravil pár krokov vpred a so smiechom k nej otočil hlavu.
...
Loď zakotvila na „zastávke“ v Greenwichi, kde bol park. V strede neho bolo Kráľovské observatórium, umiestnené na vrchole kopca. Amelia a Van prešli krátkou alejou stromov a vyšli do hviezdnatého, sýtomodrého večera. Mesiac v splne osvetľoval hlúčik budov pod nimi. Z kopca bol nádherný výhľad na celé okolie a po celý čas sa o niečom bavili. Van na ňu vždy pozrel, aby sa uistil, že sa usmieva. Odkedy sem prišli, dosť sa ochladilo a Amelia si pritiahla krátku bundičku bližšie k telu. Van si to všimol, rukou ju objal okolo pliec a ona nenamietala.
“Je to divné.” Van sklonil hlavu a pozrel jej do tváre.
“Čo?“ Najprv neodpovedala. Len mykla plecami a na moment odvrátila zrak.
“My dvaja. Celé toto rande. Netvrdím, že to nie je pekné, ale...“
“Jasné - ale nesmie chýbať. Čo ti bráni v tom, aby si mi konečne dala šancu?“
“Práveže nič a to ma desí.“ Van ju objal a privinul k sebe bližšie. Amelia sa zasmiala, postavila sa na špičky a pobozkala ho na líce. Pozrel na ňu a niečo v jeho tvári sa zmenilo a v tlmenom svite mesiaca nevedela určiť, čo to bolo.
“Naozaj sa mi veľmi páčiš, Amelia. A už mi dochádzajú nápady ako ťa o tom presvedčiť.” Amelia vedela, že ak sa pokúsi zareagovať na jeho vyznanie, zakokce sa. Tak sa len opäť zasmiala, čím rozosmiala jeho a on ju objal ešte silnejšie. Zrazu nemala kam dať ruky, iba okolo jeho krku. “Ak ti nestačí, že som po rokoch konečne v parku a to len kvôli tebe, tak už fakt neviem”, poznamenal s mierne zdvihnutým obočím.
“Bývaš tu a nikdy sem nechodíš?“ Pokrútil hlavou.
“Doteraz som na to nemal čas a hlavne ani dôvod.“ Večer bol úplne tichý, akoby boli jediní dvaja ľudia na svete. Hľadela mu do nebesky modrých očí a v tej chvíli zabudla na všetky svoje predošlé pochybnosti. Zrazu Vanovi hlasno zaškvŕkalo v bruchu a Amelia sa rozosmiala.
“Vau, dokonalá romantika. Nestačila ti večera u Joy?“ S úsmevom pokrčil plecami a zohol sa k nej, aby ju pobozkal. Keď sa od seba odtiahli, Amelia ešte poznamenala: “Si už ako James.“ Van spravil grimasu.
“Aj on by ťa najradšej zjedol?”, opýtal sa jej nevinne, na čo sa zaškerila.
“Och, fúúúj.”
“No vidíš… V tom prípade sa musíme ísť najesť, čo povieš?“
“Bola by som nešťastná, keby si teraz zomrel od hladu.“ Van sa víťazoslávne zasmial a ukázal na ňu oboma ukazovákmi.
“Mám ťa! Chýbal by som ti, však?“ Amelia len s úsmevom pokrútila hlavou, no nepovedala nič. Van vzal jej ruku do tej svojej a na moment sa na ňu zadíval. “Páči sa mi toto naše randenie.“
“Nechcem to priznať, ale áno, aj mne.“ Pôvodne sa chceli vrátiť späť loďou, ale v parku sa zdržali dlhšie ako plánovali a svoj odvoz späť nestihli. Preto sa taxíkom odviezli do centra a vybrali sa do Vanovej reštaurácie.
(Selena Gomez - Bad Liar: https://www.youtube.com/watch?v=scrXb2qVrCU )
Joy ešte raz nežne pohladila spiacu Hope po hebkom, okrúhlom líčku a upravila jej prikrývku. Nočnú lampičku, ktorá v detskej izbičke vrhala mäkké svetlo, nechala zapnutú a opatrne za sebou privrela dvere. Po príjemnej sprche už v nočnej košieľke podišla k Ardenovi, ktorý sedel za písacím stolom a sústredene pracoval na projekte.
“Idem ešte uvariť čaj, donesiem za šálku aj tebe?”, opýtala sa ho, na čo neprítomne zdvihol hlavu.
“Hm?”
“Ale nič, nebudem ťa rušiť”, povedala Joy a poskladala zvyšné oblečenie, ktoré odložila do skrine. Čaj mu prinesie tak či tak, mal ho rád. A každý večer ho pravidelne varila aj pre Valentinu, aby sa jej lepšie spalo.
“O chvíľu končím, len mi horí termín”, jemne sa pousmial a poklepal ceruzkou po papieri. “Mimochodom, sú skvelé. Hneď som ich musel odskúšať, ešte raz ďakujem.”
“To sú tie odo mňa? Som rada, že sa ti s nimi dobre robí.”
“Nejako sa mi tých zákazok nakopilo a akurát v sprche som dostal jeden super nápad, ako vyriešiť kúpeľňu u Potterovcov”, vysvetľoval jej nadšene, no potom sa zasekol uprostred vety. “Prepáč… detailami ťa naozaj zaťažovať nemusím”, pokrútil hlavou a jednu ruku jej ovinul okolo pása.
“Ale choď… mňa to zaujíma. Navyše, nesmierne ma teší, že ti Ivan zohnal tých klientov.”
“To aj ja. Som mu veľmi zaviazaný, hoci on nad tým len mávol rukou. To, že to zvládnem, zobral ako samozrejmosť”, uškrnul sa Arden pri myšlienke na svojho bratranca, ktorého mal rád ako vlastného brata. Veľmi mu pomohol zaradiť sa do normálneho života.
“Lebo si veľmi dobrý”, žmurkla na neho Joy s hrdosťou, objala ho okolo krku a vtisla bozk do vlasov.
“To sotva… mám skoro nulovú prax a pomalé tempo”, povzdychol si a unavene si pretrel oči.
“Zatiaľ, môj drahý. Máš skvelé nápady. O pár rokov si otvoríš svoj vlastný architektonický ateliér, tým som si istá.“
“Ďakujem za podporu, no príliš mi dôveruješ, ty moja sladká naivka”, skonštatoval so smiechom a pritiahol si ju k sebe bližšie.
“A ty sa podceňuješ. Je až otravné, ako si všestranne talentovaný, pfff… ”, odfrkla si naoko Joy, ale v očiach sa jej zračil obdiv k svojmu výnimočnému mužovi. Hoci sa väčšinou obliekal do čiernej, jeho myseľ však hýrila tými najpestrejšími farbami, aké si len vedela predstaviť. Arden sa znova zasmial. “Inak… kreslil si niekedy aj ľudí? Ako portréty?” Prikývol.
“Už dávno, ale… dosť sa podobali na budovy, čiže som to radšej vzdal”, odvetil pobavene a pokrčil plecami.
“Teraz som zvedavá, ako si to myslel.”
“No mohol by som skúsiť nakresliť napríklad teba, ale keď budeš vyzerať ako Big Ben, neprijímam žiadne sťažnosti.”
“Už len tá predstava stojí za pokus. Sme dohodnutí”, naradostene si s ním ťapla. Arden len pokrútil hlavou a pohľad mu náhle znežnel.
“Ďakujem ti.”
“Za čo?”, bola prekvapená Joy.
“Že si taká skvelá.”
“To aj ty…”
“A za tú najkrajšiu narodeninovú oslavu, akú som kedy mal”, pochválil ju a pohladil jej ruku.
“Teším sa, že sa ti páčila. Všetci sme sa snažili a tvoj šťastný úsmev naozaj stál za to.”
“Si úžasná, proste úžasná.” S týmito slovami vstal a pevne ju zovrel v náručí. “Tak veľmi ťa ľúbim, moja”, vydýchol jej do vlasov.
“Aj ja teba, Ardie”, pošepla mu láskyplne do hrude, kde ju na líci pošteklil jeho sveter. “Myslím, že medzi Amy a Vanom to dokonale iskrilo, čo myslíš?”, nadšene na neho po chvíli pozrela.
“Tak on je z nej celý hotový, to sa nedá prehliadnuť”, uškrnul sa Arden súhlasne.
“Je to obojstranné, ver mi”, pokývala hlavou Joy. “Uvidíme, ako sa to vyvinie. Bola by som rada, ak by si k sebe našli cestu.”
“Jop… uvidíme, moja. Bolo by to fajn.”
“Zajtra doobeda idem do Londýna na nákupy s Ameliou. Nezabudol si, však?”, spýtavo zdvihla obočie.
“Ehm… tak trochu áno”, žmurkol na ňu Arden pobavene. “Ale pohodka. Vezmem Hope do nosiča a prejdeme sa na stavbu nášho domu. Aj tak som chcel čeknúť pár vecí”, dodal a pohladil ju po chrbte.
“Super. Je ti zima? Máš úplne ľadové ruky”, poznamenala, keď cez nočnú košieľku pocítila na sebe ich chlad.
“Trochu. Keď večer začalo pršať, zakúril som na noc v kozube, ale aj tak… tento dom je starý, z kameňa, je tu vždy chladnejšie. Hope si pre istotu poriadne prikryla?”, opýtal sa jej s milou starostlivosťou v hlase.
“Áno, dala som ju aj do spacieho vaku. Vieš, ako sa v noci stále odkopáva.”
“A ty si tu beháš len v tomto tenkom kúsku látky”, zacmukal nesúhlasne, dal si dole svoj sveter a prevliekol jej ho cez hlavu.
“Si zlatý, ďakujem”, usmiala a stúlila sa do jeho tepla a dôvernej príjemnej vôňe. “A čo ty?”, spýtavo na neho pozrela, keď si vyhŕňala príliš dlhé rukávy.
“Ja si dám druhý. Tento je vyhriaty špeciálne pre teba. Služba all inclusive od tvojho komplikovaného, ale beznádejne zamilovaného manžela. Plus má bonus… skvelý zmysel pre humor, hriešnu myseľ a nádherné srdce”, doložil a naširoko sa zaškeril.
“No neľúb ho, že? Takú vražednú kombináciu dokonalosti… a skromnosti”, skonštatovala Joy a so smiechom pokrútila hlavou.
“Navyše, jeho ponožky sú u teba ešte stále v móde”, uškrnul sa pobavene pri pohľade na jej nohy.
“Nie sú.” Joy pokrútila hlavou a akoby nič podišla k skrini.
“Hm… ale to je veľmi zaujímavé. Veď ich máš skoro až po kolená”, poznamenal Arden so zdvihnutým obočím.
“To nič nedokazuje”, odvetila, ale márne sa snažila skryť úsmev.
“Jedine to, že už viem, kam mi opäť zázrakom miznú.” Arden ju zozadu objal okolo pása a bradu si položil na jej plece. “Ale fajn, bude to naše tajomstvo”, zašepkal Joy do ucha, až jej naskočili zimomriavky.
“Ja stále neviem, o čom hovoríš”, odvetila nevinne, ale potom sa rozosmiala spolu s ním. “Dobre, dobre. Ak ti to vadí, prestanem s tým.”
“Ale vôbec nie, len mi ich vráť tam, odkiaľ si ich vzala. Teda… až po vypratí.”
“Ha-ha-ha, no pekne… ”, odfrkla si a vybuchla do ďalšieho smiechu. “Páči sa… Tento síce nie ešte taký teplučký, ale zahreje ťa rovnako”, povedala, keď zo šatníka vybrala druhý sveter a obliekla mu ho. Potom sa postavila na špičky a pobozkala ho na pery, ktoré mu krášlil spokojný úsmev. “A idem pre ten čaj. Zatiaľ si dokonči prácu, aby ti náhodou niečo dôležité neušlo.”
“Jasné… bude to len chvíľa”, povedal, sadol si za písací stôl a znova sa pohrúžil do práce. Joy podišla k dverám a kým vyšla z izby, na moment zastala a s láskou pozrela na svojho manžela. Ako vždy, keď pracoval, sústredene sa mračil a vlasy, ktoré mu neposlušne padali do očí, si neprítomne zastrkával za uši. Zišla po kamenných schodoch a do kuchyne vošla vo chvíli, keď Valentina položila čajník s vodou na sporák.
“Starká, akurát som vám išla…”, začala Joy a pobehla k nej, no ona len pokrútila hlavou.
“Oddýchni si, dievčatko. Po takej oslave, akú si prichystala Ardiemu, si to zaslúžiš. Bola skvelá”, usmiala sa a sťažka klesla za mohutný dubový stôl.
“Och, toľko komplimentov na jeden deň”, začervenala sa Joy, keď z plátenného vrecúška vybrala bylinky do čaju a vysypala ich do troch šálok. “Ďakujem pekne aj vám. Bez vašej pomoci by sa mi tá torta tak nepodarila”, usmiala sa, keď si k Valentine prisadla a stisla jej hrčovitú ruku. Predtým, ako Arden vzal Hope na prechádzku, pomáhala aj ona… sedela pri nich na kuchynskej linke a rúčkami sa ťapkala v zmesi na plnku. Bola veľmi rozkošná a Ardie fotil a fotil, aby mali pamiatku z každého okamihu. “Ste unavená?”, dodala jemne.
“Trochu, ale to nevadí. Pre každého to bol dlhý, ale pekný deň”, odvetila starká a v očiach sa jej zjavil zasnený výraz. “Túto tortu som Ardiemu piekla každý rok, až kým ho Victor nevzal do Ameriky. Vždy bola jeho obľúbená a vidím, že sa na tom nič nezmenilo. A do jeho piatich narodenín mi vždy pomáhala Dianna…” Valentine sa modré oči zahmlili slzami aj spomienkami. “Didi - tak som svoju dcéru volala - mala vždy sklony k rebelstvu. To Ardie zdedil po nej. Vie tiež oddane a vášnivo milovať, rovnako ako ona. Mala dobré srdce, bola naše slniečko a veľmi som ju ľúbila. Je mi hrozne ľúto, čo sa jej prihodilo. Stále tomu nemôžem nejako uveriť, hoci viem, že je to pravda”, povzdychla si.
“Starká, verím, že vás to trápi a že ste svoju dcéru veľmi ľúbila. No noste si ju v srdci takú, akú ste ju poznali a mali rada. To, čo sa z nej stalo neskôr, nebola ona. Dianna zomrela v deň, keď sa stala Temnou. Tá mala len jej podobu, síce krásnu, ale pokrivenú. Uchovajte si najkrajšiu pamiatku a žite pre prítomnosť. Tešte sa z Ardieho, z Hope, zo života. Zaslúžite si to.”
“Máš pravdu, dievčatko. A veľmi sa teším z teba, že po tom všetkom pri ňom stojíš a tak vrúcne ho miluješ. Viem, že ešte nie je v poriadku, hoci lieky už nemusí brať, no… s tebou po boku to zvládne, tým som si istá. Len sa ľúbte deti a všetko bude dobré”, dodala Valentina a usmiala sa. “A čo tvoj posledný darček pre Ardieho? Už si mu ho dala?”, opýtala sa, keď čajník začal pískať. Joy vstala, zaliala šálky a jednu jej podala.
“Ten ešte nie… má nejakú robotu, chce dokončiť projekt. Nechcela som ho rušiť, ale dám mu ho. Určite.”
“Bude sa veľmi tešiť”, pohladila ju Valentina po ramene. “Tým som si istá. Tak utekaj. A - nevezmeš vám k čaju ešte z tých koláčikov, čo ostali?”
“Ani neviete, akú mám na ne chuť… “, usmiala sa Joy a túžobne pozrela na nádobku, v ktorej sa skrývali napečené dobroty.
“Zober si, koľko len chceš. Kým si prišla, zjedla som už asi štyri”, dodala a dievčensky sa zachichotala. “Navyše Ardiemu prospeje, keď trochu priberie. Hoci už nie je taká vyžla, ako keď za mnou prišiel, no stále to nie je ono.”
“Dobre”, smiala sa Joy a na tanierik s modrými kvetmi naukladala zopár koláčikov.
“Tak dobrú noc, dievčatko.”
“Dobrú noc, starká. Mám vás veľmi rada”, pobozkala ju na líce, načo ju Valentina silno objala.
“Aj ja teba, vás všetkých. Som šťastná, že na staré kolená som sa dočkala tak vzácneho požehnania”, v modrých očiach sa jej zaleskli slzy.
“Krásne sny…”, dodala ešte predtým, ako trochu šuchtavo vyšla z kuchyne. Joy vzala jej prázdnu šálku a uložila ju do drezu. Potom vzala do rúk podnos so zvyšnými dvoma a tanierom a vyšla opäť hore na poschodie.
“Už končím… ešte pár detailov”, zamrmlal Arden, keď vstúpila do izby a položila vedľa neho jeho čaj a koláčiky. “Vďaka, moja. Fíha! Ideme ešte maškrtiť?”
“Samozrejme. Dnes je špeciálny deň”, odvetila s plnými ústami a jemne mu začala masírovať ramená.
“Ach, bože, toto je také dobré…”, mierne zaklonil hlavu a privrel oči.
“Celý si napätý”, odvetila Joy. Dlaňami mu vošla pod sveter a skĺzla nimi po jeho hrudi. Znehybnel a dych sa mu zrýchlil. “A… keď skončíš, mám pre teba ešte jeden darček k narodeninám”, dodala akoby mimochodom. Arden sa odsunul od stola, pootočil na stoličke a stiahol si Joy do lona.
“Ale zlatko, viac už toho nepotrebujem. Pre mňa je darom každý deň, ktorý môžem stráviť s tebou a Hope.“
“Dostaneš ho, či chceš, alebo nechceš. Je to prekvapenie.”
“Fáááájn… “, povedal a pobozkal ju na krk. “Som pripravený. Alebo… “, znova jej perami prešiel od brady ku kľúčnym kostiam, zatiaľ čo jeho hrejivé dlane zmyselne kopírovali krivky jej bokov pod nočnou košieľkou. “ … môžem si niečo priať?”
“Ardie… ehm… zima ako na Sibíri… toto je nie je ten darček”, vydýchla Joy vzrušene a mala čo robiť, aby na mieste nepodľahla jeho elektrizujúcim dotykom. “A ten druhý si môžeš želať tak…”, na okamih privrela oči, “ … po dvadsiatej druhej hodine”, so smiechom veľavýznamne zdvihla obočie.
“Hou… tak to nám neostáva až tak veľa času”, túžobným pohľadom ju priam prepaľoval. “V mojom svetri vyzeráš naozaj rozkošne… a neodolateľne”, dodal s úsmevom.
“Nemal si náhodou ešte niečo dokresliť?”
“Čože? Ja? Nemám ani potuchy, o čom rozprávaš”, pokrčil plecami, načo sa zasmiali.
“Počkaj tu…”
“Ani sa nepohnem… “, súhlasil Arden šibalsky. Joy sa usmiala, vstala a prešla k svojmu nočnému stolíku. Otvorila zásuvku a vybrala z nej slniečkovo žltú obálku, na ktorej bol nalepený modrý papierový kvet.
“Ešte raz, všetko najlepšie, láska”, povedala nežne, keď sa k nemu vrátila a podala mu ju. Arden ju vzal do rúk a Joy pobozkal. “Toto som si skrývala až na záver.”
“Ďakujem…” Otvoril ju a keď vytiahol ten malý kúsok papiera, odrazu zmeravel a zarazene na ňu znova pozrel. Potom pohľadom skĺzol z jej tváre smerom nižšie, na brucho. Joy sa trochu rozpačito pousmiala, čakala aspoň nejaký reakciu, ale on na ňu len bez slova zízal, až sa začala trochu báť.
“Ardie?”, prerušila mlčanie a položila mu dlaň na líce. “Si v… poriadku?” On len pokrútil hlavou, nespúšťajúc pohľad z jej brucha.
“Nie je to na mne vidieť?”
“Čo? Že si zbledol ako stena a si pravdepodobne v šoku? Áno, to som si všimla…”, skonštatovala Joy nervózne, no Arden pokrútil hlavou a konečne jej pozrel do očí.
“Ale nie… odrazu… akoby som ťa ľúbil stokrát viac”, povedal potichu, stále nevychádzajúc z úžasu. “Takže… budeme mať ďalšie bábätko?”
“Ehm… no…”
“Len mi nehovor, že si si zo mňa práve vystrelila, Joy…”, nechápavo sa zamračil, keď si všimol jej rozpaky.
“Nie, nie, ale…”, usmiala sa a prstom ukázala na fotografiu ultrazvuku. “Pozri sa bližšie, sú tam dve machuľky.”
“Čože? Dve? Ale… to potom znamená, že…”
“... že čakáme dvojičky, áno”, potvrdila Joy, načo Arden zbledol ešte viac. “Na ultrazvuku som počula aj dve srdiečka. Naozaj si v pohode? Napi sa čaju, lebo mám pocit, že mi tu o chvíľu odpadneš.”
“Ešte že na mne sedíš, však?”, uškrnul sa a celý sa rozžiaril, načo ju zaliala obrovská vlna radosti. “Bože… to stačil ten jeden krát, čo sme boli bez… ?”
“Vyzerá to tak. Navyše, Hope má len osem mesiacov, no skoro deväť, ale…”
“No a? Veď je to paráda! Joy, ani nevieš, ako sa teším! Áno, uznávam, že je to nečakané, ale… nádherné! A čo, budú to tiež dievčatká, alebo chlapci, ale aj jedno, aj druhé?”, opýtal sa jej a nežne jej položil dlaň na ešte ploché bruško.
“Neviem, na to je ešte priskoro, začínam len siedmy týždeň”, odvetila Joy a Arden ju s úsmevom objal, no odrazu zvážnel a črty mu potemneli.
“Niekedy mám pocit, že tento krásny život s tebou je len ilúzia a ja sa znova prebudím do tej nočnej mory”, zamrmlal jej do hrude. Joy vedela, o čom hovorí. Ešte sa mu často stávalo, že sa v noci budil na zlé sny, ktoré ho trápili.
“Viem, že démoni v tvojom vnútri stále striehnu, láska, ale toto je realita, ktorú žijeme. Naše šťastie je skutočné a oni… časom zmiznú, uvidíš”, pobozkala ho nežne na čelo. “Milujem ťa”, šepla mu tíško do pier, keď sa stretli v nežnom bozku.
“Aj ja teba, princezná. Ako sa cítiš?”
“Na počudovanie dobre, dokonca mi ani ráno nebýva zle. Možno som viac unavená, ale…”
“Takže odteraz sa budeš šetriť, Joy. Tehotenstvo s dvojčatami nie je žiadna sranda, musíš si dávať pozor, aby si bola zdravá a bábätká tiež. Zruším niektoré zákazky, aby som ti pomohol s Hope a bol ti nablízku, keby…”, vyratúval Arden, ale Joy mu jemne vzala tvár do dlaní a usmiala sa.
“Si milý a vážim si tvoju starostlivosť, ale zatiaľ je všetko v poriadku, je mi fajn. Nemusíš nič rušiť, pokojne sa ďalej venuj svojim projektom.”
“Vieš, že peniaze nie sú problém”, odvetil Arden ticho.
“Viem. Ale nechcem, aby si prestal s niečím, čo ťa tak baví. Dlho si túžil po tom, aby si mohol venovať architektúre. Navyše, mám taký pocit, že problém je niekde inde, mám pravdu?”, prihovorila sa mu mäkko, načo odvrátil zrak. “Nič mi nedlhuješ…”
“Ale stále mám ten pocit!”, zúfalo jej pozrel do očí. “Nechal som ťa samu, keď si ma najviac potrebovala. Tehotnú, na tom mieste plnom zlých spomienok. Nestál som pri tebe, keď ti vďaka ranným nevoľnostiam bolo zle. Nepomasíroval som ti opuchnuté boľavé nohy, ani raz som ti nenakrémoval bruško, ako ti nepopraskala pokožka. Nezaviazal som ti šnúrky na topánkach, keď si to už nedokázala! A tiež som ťa nedržal za ruku pri pôrode…”
“Ja som ťa vtedy pri sebe cítila, istým spôsobom si tam so mnou bol.”
“Ale nie naozaj. Jednoducho… zlyhal som a ja… jednoducho si to stále neviem odpustiť”, dodal smutne.
“Ardie, už sme o tom hovorili. Pre oboch to bolo ťažké obdobie”, prihovorila sa mu Joy a prinútila ho, aby sa ňu pozrel. “Dôležité je, že sme k sebe opäť našli cestu.”
“Ale keby som ostal…”
“Nemysli už na to, čo by bolo, keby… nemá to význam, len sa zbytočne trápiš. Je to za nami a…”, dodala so šibalským úsmevom, “... teraz máš možnosť mi to všetko vynahradiť. Pánečku, to sa budem cítiť ako kráľovná”, blažene si povzdychla, až sa Arden musel zasmiať. “Čo si neviem predstaviť, keďže už teraz sa pri tebe mám fantasticky.”
“Ty si neskutočná, Joy. Môj život by bez teba nemal zmysel”, pokrútil hlavou a nežne jej odhrnul pramene vlasov za ucho. “Ale aj tak by som mal trochu v práci ubrať…”
“To nemusíš, aspoň zatiaľ. Ak mi teda sľúbiš, že mi tie nohy bez reptania pomasíruješ”, uškrnula sa a brnkla mu po nose. “V stredu ráno mám ten zápis na univerzitu, potom idem na kontrolu k lekárke. Budeš môcť ísť so mnou?”
“Samozrejme, ale… stále chceš nastúpiť do školy?”
“Zatiaľ to mám v pláne”, odvetila Joy. “Je to spev, nič náročné, navyše externe. Predsa, aj keď som čakala Hope, tiež som ho študovala. Bola by škoda, keby som nepokračovala, keď už mám dva semestre za sebou.”
“Len aby ste sa príliš neprepínali, pani Sorensonová.”
“Nebudem, sľubujem. Keby náhodou, požiadam o prerušenie a odklad.”
“Zvládneme to, hoci to bude náročné.”
“To bude - ale prežili aj oveľa ťažšie veci a situácie. Toto popri tom už bude len malina.” Arden s úsmevom prikývol, vplietol si prsty do Joyiných vlasov a sklonil si ju k perám. Ich bozk sa po chvíli prehĺbil a znova v nich zapálil vášeň a túžbu.
“A… ehm… môžeme? Keď si teraz tehotná, navyše s dvojičkami, nechcem ti v žiadnom prípade ublížiť…” Arden sa od nej na okamih odtiahol a spýtavo jej pozrel do roztúžených očí.
“Zatiaľ je všetko v poriadku, čiže áno, môžeme…”, zasmiala sa Joy a nežne ho pohladila po líci, načo si ju k sebe opäť pritiahol.
“Si taká krásna…”, vydýchol ešte predtým, ako ju znova pobozkal. Tentoraz však jemne a pomaly, akoby vo svojom náručí držal ten najkrehkejší, najvzácnejší poklad. A Arden to aj tak vnímal. Bola pre neho všetkým, rovnako ako on pre Joy. Nenáhlivo sa oddávali vzájomnej, hrejivej blízkosti, keď sa z detskej izby ozvalo nervózne zamrnkanie a následný plač. “A máme po romantike. Hope je fakt ako hodinky”, uškrnul sa trochu sklamane a mal pravdu. Bolo presne jedenásť. Obaja vstali a Joy chcela prejsť do detskej izby, ale on ju zastavil. “Nechoď. Donesiem drobca sem, k nám.”
“Dobre”, pohladila ho po líci, vyzliekla si sveter a ľahla si do postele. Ani si neuvedomila, aká je unavená, kým si nepoložila hlavu na vankúš. Keď jej Arden priniesol maličkú, ktorá rozospato tíško fňukala, otočila sa nabok a priložila si ju k prsníku, kde sa Hope okamžite upokojila.
“To je tak krásny pohľad”, pošepol nežne a pobozkal Joy do vlasov, ktorej sa už zatvárali oči. “Hneď som pri vás, len si usporiadam veci na stole, nech v tom ráno nemám chaos.” Keď si k nim Arden o niečo neskôr ľahol, ich dcérka už spokojne snívala v Joyinom náručí.
“Dobrú noc”, ozvala sa Joy ešte v polospánku, pootočila sa a pritúlila sa k nemu.
“Dobrú noc, lásky moje”, privinul sa k nej ešte bližšie a vychutnával si túto hrejivú prítomnosť. “Všetky štyri…”, pomyslel si stále s úžasom. Po chvíli sa opatrne nahol čo najbližšie k Joyinmu brušku. “Ahojte, naši malí drobci”, pošepol tíško a usmial sa. “Ešte to neviete, ale milujem vás viac ako čokoľvek na tomto svete. Spolu s vašou maminkou a staršou sestričkou. Už sa na vás veľmi teším”, pobozkal Joyine bruško a potom natiahol ruku, aby pohladil spiacu Hope po hlavičke.
“Aj my ťa veľmi ľúbime”, zamrmlala Joy a pohladila ho. Arden si k nej znova ľahol a vtisol jej bozk do vlasov.
“Myslel som, že už spíš”, zašepkal, ale odpoveďou mu bol už len jej pravidelný dych. Usmial sa do tmy. V jeho tvári už nebol strach a smútok, ktorý sa mu tam predtým na chvíľu usadil. Zračilo sa mu v nej skutočné šťastie, spokojnosť a hlavne nádej v pokoj, ktorý vo svojom vnútri ťažko, ale vytrvalo po kúskoch hľadal a bol čím ďalej, tým viac úspešnejší. Pretože láska naozaj dokáže vyliečiť aj tie najväčšie jazvy na duši. A on ju mal, držal ju, vdychoval jej krásnu vôňu a hlavne, cítil ju každou bunkou svojej existencie…
“Tak? Čo povieš?“, so spýtavým pohľadom sa ozval Van, keď sa spoločne usadili za stôl v elegantnej reštaurácii. Amelia očami ešte raz prešla po vybavení a pokrčila plecami:
“Je to prehnané - ako si hovoril. Ale cítim sa ako vo filme na luxusnom rande.“ Na tvári sa mu objavil úsmev.
“To som rád, tak som to plánoval. A vlastne - mám ešte jedno prekvapenie.“ Natiahol sa za jedálnym lístkom a chvíľu v ňom listoval, kým došiel na detské menu. Otočil ho k nej a prstom ukázal na novú položku. “Ta-dá!“, zvolal natešene a Amelia sa vtedy naplno rozosmiala.
“Si blázon. Ale vážne si to pridal k detskému menu?“
“Nič som tým nechcel naznačiť!“, odvetil rýchlo a pred seba zdvihol ruky v obrannom geste, na čo sa Amelia pobavene usmiala. “Ešte si nevidela, čo je bežne v ponuke, ale hotdogy to rozhodne nie sú. Tie sa hodili jedine do tejto kategórie.“
Večera prebehla v príjemnej atmosfére, reštaurácia sa postupne vyprázdnila a napokon tam ostali len oni dvaja.
“Dáš si ešte víno?“ Van s fľašou v ruke pozrel na Ameliu.
“Chceš ma opiť? Nie, vďaka.“ Zozadu z kuchyne vyšiel čašník v obleku a s úsmevom oslovil Vana.
“Pane, nerád ruším, ale ste tu poslednými hosťami a je už naozaj dosť neskoro. A zajtra ráno ste chceli tú poradu”, mierne sklopil zrak a čakal ako jeho šéf zareaguje.
“Ou, na to som celkom zabudol. Viete čo, poradu presunieme na pozajtra a dnes už môžete odísť.” Čašníkovi sa na tvári zjavil úsmev, jemne pokýval hlavou a chystal sa preč, keď ho Van ešte zastavil. “A Henry, prosím, zavolajte mi ešte taxík.“
“Samozrejme, pane.” Keď odišiel, Van svoju pozornosť opäť naplno venoval Amelii, ktorá celý tento rozhovor ticho sledovala. Na tvári mala úsmev a Van sa trochu nepokojne pomrvil. “Čo je?“, opýtal sa jej so zdvihnutým obočím.
“Ale nič, pane”, so smiechom odvetila Amelia a Van pochopil, z čoho jej bolo smiešno. Po asi desiatich minútach vyšli von z reštaurácie, kde na nich už čakal taxík.
“Pôjdeme ku mne?“, opýtal sa Van jemne a Amelia na moment zaváhala.
“Už si sa pochválil autom, reštauráciou a teraz to ešte chceš zakončiť bytom? Vari tam máš zlaté kľučky na dverách?“ Po jej slovách sa rozosmial, ale potom na ňu uprel nevinný pohľad. “Môžeme ísť aj k tebe ak chceš.“ Tentoraz vybuchla Amelia.
“To ani nápad. Mám spolubývajúcich.“
“Tak potom je rozhodnuté.” Potiahol ju za ruku, ona však ostala stáť na mieste. “Ale no tak. Aspoň na chvíľu. Prosím. Dlhuješ mi to, lebo kvôli tebe som zrušil poradu.“
“Teraz chceš, aby som sa cítila kvôli tomu zle”, prevrátila očami. “A navyše budem vyzerať hlúpo, keď som sa ti tak veľmi chcela vyhnúť.“
“Máš pre mňa slabosť, konečne si to priznaj.” Jej slabosť ju znova potiahla za ruku a tentoraz spravila krok vpred k čakajúcemu taxíku.
...
Van odomkol dvere svojho bytu a spoločne vošli do moderne zariadeného, priestranného podkrovného apartmánu. Amelia sa usadila za kuchynský pult, zatiaľ čo Van niekam na moment odbehol. Kým bola sama, z kabelky vytiahla mobil a skontrolovala, či jej niekto nevolal. Neskôr ho vložila späť a všimla si fotografiu z dnešnej plavby.
“Keď sa na ňu teraz lepšie pozerám - vyzeráme tam hrozne”, skonštatovala, keď sa Van vrátil.
“Ukáž.” Natiahol k nej ruku a ona mu ju podala. “Ááále… nie je to až také zlé”, zhodnotil fotku a s úsmevom sa vydal k chladničke, kam ju do stredu pripol magnetkou. Amelia jemne pokrútila hlavou a prešla sa po jeho byte. Zastala pred zrkadlom, kde si prehrabla neposlušné vlasy a zopla si ich do drdola.
“Van”, oslovila ho po chvíli. “Ty si mi ešte nepovedal akú máš schopnosť. Si čarodejník, alebo… ?“ Len pokrčil plecami.
“Áno, som. A… nikdy si sa ma na to nespýtala. Som katoptromantik.“
“Čože?“ Amelia sa ihneď rozosmiala. “To aj existuje alebo si si to práve vymyslel a chcel si podotknúť časť, že si romantik?“ Van pobavene pokrútil hlavou.
“Vidím, že Ardie mal pravdu.”
“V čom?”
“Nepreberal s vami schopnosti čarodejníkov?”
“Čo ja viem”, odvetila Amelia, ktorej to bolo úplne ukradnuté.
“Veď je to jedno. A áno, uznávam - je to dobrý názov, ale naozaj to existuje.” Prstom ukázal na zrkadlo za ňou a ona tam na moment pozrela. “Súvisí to so zrkadlami. Cez ne totiž dokážem pozorovať vzdialené miesta alebo ľudí.“ Amelia zdvihla obočie a napokon prikývla.
“Uhm… znie to zaujímavo. Čiže v skratke… si stalker”, dodala pobavene a uprene sa na neho zadívala.
“No, keď to povieš takto - znie to dosť divne, uznávam. Ale áno, v podstate máš pravdu.” Obaja vybuchli smiechom, Amelia potom vošla do obývačky a sledovala výhľad na vysvietené, nočné mesto. Van prišiel za ňou, zozadu ju objal a ponad plece jej vtisol na krk rad bozkov, na čo sa rozosmiala.
(Corey Gray - Scream (cover) : https://www.youtube.com/watch?v=JT_ZDNjG-2c )
“Dnešok bol veľmi pekný”, odtiahla sa a otočila sa k nemu, aby mu videla do tváre, po ktorej ho nežne pohladila. “Stále si však myslím, že na to ideme prirýchlo.“
“A na čo čakať?“, opýtal sa a sklonil sa k nej po bozk.
“Opakuješ sa, to si dnes už povedal.“
“Predsa len som už starší človek, musíš mi to odpustiť. Lepšie to už nebude”, odvetil s predstieranou ľútosťou. Amelia vystrúhala vystrašenú grimasu.
“Veď práve.“
Znova sa k nej sklonil a nadvihol ju zo zeme. „Uhm...“ zasmiala sa, ale jej pobavený výraz v momente zvážnel a zavládlo medzi nimi úplné ticho. Bol to ten okamih, chvíľa očakávania, predtým než sa ich pery konečne spojili a svet sa na tú najkratšiu dobu zastavil. Moment tak intenzívny a dokonalý, že keď príde na jeho koniec, obaja si uvedomia, že to bol len začiatok. Ich tváre od seba teraz delilo len niekoľko milimetrov. Cítila na tvári jeho dych, znova sa jej rozbúchalo srdce a telom jej prebehla priam bolestná túžba. Zatajila dych a pohľadom skĺzla na jeho pery: „Neznášam ťa, vieš o tom?“
„Mňa alebo to, ako sa kvôli mne cítiš?“ usmial sa – spokojný, že ju má vo svojom náručí, že je tu s ním – a ona sama sa mu po chvíli prisala na pery, ktoré spolu s jeho splynuli v náruživom, nežnom bozku. Tak veľmi sa tomu bránila, tak veľmi mu chcela odolať a naďalej si nahovárať, že to nič neznamenalo a medzi nimi nič nie je, no pravda bola iná. Zamilovala sa a dobre vedela, že už niet cesty späť. Dnešný deň sa lepšie skončiť nemohol – pre oboch.
“Ty ma sleduješ, ako spím?“ Amelia ospalo otvorila jedno oko, ktorým naňho zazrela. Van ležal na boku s podopretou hlavou a naozaj - pozoroval ju. Vonku bolo zamračené a husto pršalo, takže do izby prenikalo len tlmené svetlo, inak v nej vládlo lenivé šero. Dokonalé počasie na to, aby celý deň strávili v posteli. Amelia sa v duchu pousmiala…
“Si rozkošná, keď spíš.” Van jej venoval nežný úsmev spolu s krátkym bozkom na pery. “Dobré ráno.”
“Prečo si vždy tak skoro hore? Skôr ako ja? Nemám šancu sledovať ťa ako spíš“, povedala a pritúlila sa k nemu.
“Možno sa ti ešte niekedy naskytne príležitosť. Ale nie, nemohol som spať. O nič nejde.“
O kúsok sa odtiahla a s rozospatým výrazom naňho pozrela. “Takže ťa niečo zobudilo? Možno ten dážď, čo tak hlasno klopoce na parapetu?“ Van jemne pokrútil hlavou.
“Naozaj o nič nejde… len… možno, že trošku chrápeš.” Na tvári sa mu zjavil nevinný úsmev a Amelia od prekvapenia otvorila ústa.
“Čože? Ale ja nechrápem!“, vehementne sa bránila.
“Uhm, ale áno. Mne sa to však páči. Podľa mňa je to očarujúce, že taký malý človek ako ty dokáže urobiť tak veľký hluk. Dokonca väčší ako ten lejak za oknami.“ Amelia sa od neho odtiahla a s prekríženými rukami si ľahla na chrbát.
“A vieš čo nie je očarujúce?“, zapriadla sladko.
“Čo?“, so smiechom ju pozoroval Van.
“Tvoj ranný dych”, odvetila nevinne a jemu vyletelo obočie nahor.
“Prepáč, čo?“, priložil si dlane k ústam a dýchol.
“Len hovorím, že keď sa už zobudíš skôr než ja, mohol by si si vyčistiť zuby”, skonštatovala sebavedomo a Van sa rozosmial.
“Rozkaz! Bože, normálne mám strach, že dostanem na zadok, mami.”
“Van!”
“Fajn, tak ja si ich teda idem umyť.“
“Ďakujem”, odvetila Amelia s úsmevom na perách, keď vstal a rýchlo sa posadila, aby ho mohla capnúť po zadku.
“Hej!“ zvolal a s prekvapeným, no zároveň pobaveným, výrazom sa k nej otočil. “Vau, také malé, ale násilné žieňa,“ so smiechom pokrútil hlavou. "Očakávaj pomstu, škriatok."
“Pfff, myslíš, že sa ťa bojím?", s pobaveným úsmevom a zažmúrenými očami si znova ľahla do postele. “Len pre tvoju informáciu, vyrastala som s bratom a viem sa brániť."
“Si si istá?" Hneď ako to povedal sa znova objavil vedľa nej. “A už chápem tú Jamesovu nenásytnosť, doteraz zrejme zajedá traumy z detstva."
"Haha - čo robíš?" opýtala sa so smiechom a sledovala jeho prsty ako sa pomaly pohybujú smerom nahor po jej nohe.
"Ja?" prekvapene sa opýtal. “To je pavúk."
"Teraz už trošku preháňaš, až taká mladá zas nie som."
"Ou, tak prepáč," schytil ju do náručia a začal ju štekliť.
“Haha, to nie je fééér! Si trikrát väčší ako ja,“ zvolala so smiechom a snažila sa dostať z jeho zovretia.
"Nechválila si sa, že sa vieš brániť?" opýtal sa provokačne, keď sa Ameliin výraz zmenil: "Au, au, auu… " Van sa od nej o kúsok odtiahol.
"Si v pohode?"
"Ja áno, ty o chvíľu nebudeš," so smiechom sa na neho vrhla, čím ho prevalila na chrbát a teraz ho začala štekliť ona.
"Toto teda tiež nebolo od teba fér."
"Život nie je fér," dodala s mierne nadvihnutým obočím a o chvíľu na to sa ich pery znova stretli v náruživom bozku.
... “V tomto počasí by som najradšej celý deň ostala v posteli”, zapriadla Amelia a lenivo sa natiahla v teplých prikrývkach.
“Pridal by som sa, ale musím ísť do práce”, odvetil Van, keď sa vrátil z kúpeľne a sklonil sa k nej, aby ju pobozkal na čelo.
“Hmm… mimochodom, koľko je vlastne hodín?“, spýtala sa so stále zavretými očami.
“Neviem, niečo po deviatej.“ Amelia sa s povzdychom prevrátila na chrbát a natiahla za mobilom, ktorý mala položený na nočnom stolíku.
“Musím zavolať Joy, že budem meškať.“ Vankúš si dala za chrbát, aby sa mohla pohodlne oprieť. Van medzitým odišiel do kuchyne a Amelia zatiaľ so šokovaným výrazom čítala oznámenia na telefóne – dvanásť zmeškaných hovorov a sedem správ. Všetky od Joy, ktorej radšej hneď zavolala späť.
“Áno, mami?“, ozvala sa pobavene Amelia, no potom sa pre istotu opýtala. “Dúfam, že je všetko v poriadku?”
“No u nás áno… čo u teba?! Len mi povedz, že žiješ!” Joy sa evidentne až tak nezabávala.
“Žijem, som v poriadku. A prídem trošku neskôr”, upokojovala ju s úsmevom. “A kľud… v tvojom stave ti stres neprospieva.”
“Oukej… Napokon ma do mesta vzal Ardie, lebo kvôli dažďu dnes nemohol ísť na stavbu. Vzal aj Hope. Mňa nechali na Oxfordke, som už v obchode. Kde si bola, že si nezdvíhala?“ Amelia sa poobzerala po izbe a na moment bola ticho. “Haló? Si tam?“, ozvalo sa nedočkavo z mobilu.
“U Vana… “, zamrmlala ticho a napäto čakala na jej reakciu. Ticho tentoraz nastalo na druhej strane, ale len na chvíľu.
“Fíha… čiže nakoniec nebolo až tak odveci pozvať ho na oslavu”, chichotala sa Joy. Vtedy Van vošiel do spálne a opatrne kráčal smerom k Amelii, aj s dvomi šálkami čerstvej kávy. Pri pohľade naňho sa usmiala.
“Radšej to nekomentujem. Už musím končiť, potom sa vidíme. Pááá… “ Chcela už zložiť, ale Joy ešte rýchlo zavolala.
“Pozdravuj Vana!“ ... “Inak - pozdravuje ťa Joy”, ozvala sa po chvíli Amelia, zatiaľ čo si Van zo skrine vyberal oblečenie.
“Takže ty o nás môžeš hovoriť a ja sa nemôžem zdôveriť ani bratrancovi?“, obrátil sa prekvapene s miernou výčitkou v hlase.
“To je predsa iné”, bránila sa Amelia.
“Jasné. Hovor si, čo chceš.” Van sa na ňu s úsmevom žmurkol. “A nešpehuj ma!“, upozornil ju, keď si zapínal gombíky na svetlomodrej košeli a ona sa naňho pozrela mierne posmešným pohľadom.
“Tak prepáč.” Vstala, na sebe mala len Vanovo tričko a tiež sa chystala prezliecť. Van ju však zastavil, širokou rukou objal okolo pása a pritiahol k sebe.
“Asi som sa do teba zaľúbil”, zamrmlal jej do pier akoby mimochodom predtým, ako ju pobozkal.
“Hah, vážne?“, neveriacky odvetila Amelia. “Nie je to podľa teba šialené? Sme dvaja úplní cudzinci, ktorí o sebe pomaly nič nevedia a… “ Usmial sa a pokojne jej vzal ruku do svojej.
“To vravíš ty. To ty v sebe živíš tú nedôveru v nás dvoch. Ja som zatiaľ zistil, že si hysterka, všetko priveľmi zveličuješ a komplikuješ… chrápeš… “, vyratúval so smiechom. “Plus sa snažíš tváriť nenápadne, zatiaľ čo ma sleduješ, ako sa obliekam. A videl som ťa, aj keď som si šiel umyť zuby. Kto je tu teraz stalker há?“ Amelia mala na tvári pobavený výraz, no Van pokračoval ďalej. “Ver mi, nejde ti to. A myslím - som si istý, že jedného dňa sa vezmeme.“ Týmto záverom jej totálne vyrazil dych a šokovane zdvihla obočie.
“Haha! Pozrel si sa do čarovného zrkadla alebo čo? Dúfam, že teraz žartuješ.”
“Vôbec nie”, pokrútil hlavou. “Myslím to smrteľne vážne.“ Amelia stála na mieste a neveriacky naňho hľadela. O čom to, dopekla, hovorí?! “Znova je tu ten pohľad ako keď som ti povedal, že mám štyridsaťdva.“
“Len by sme mali trošku spomaliť, to je všetko. Ja nerozumiem. Si ako raketa… vzťah by sa mal budovať postupne a… “
“No veď v tom nám nič nebráni. Jednoducho som muž, ktorý keď stretne tú pravú, tak to proste vie a ide si za ňou. V mojom prípade za tebou, Amelia. Len som povedal, čo plánujem. To je všetko”, napodobnil ju. “Je snáď zlé, že viem, čo chcem? Je mi s tebou dobre, nám je spolu dobre. Jedného dňa sa s tebou ožením. Budem dokonca taký štedrý a dátum nechám na teba. Hoci by to malo byť aj o desať rokov”, pokrčil plecom. “Alebo aj o dvadsať. Jedného dňa budeš mojou ženou.“
“Si blázon.“
“Teraz poviem niečo strašne gýčové, čo si v živote určite nepočula. Som, ale do teba.“ Amelia zaklonila hlavu a rozosmiala sa.
“Ale je pekné, ak si myslíš, že sa tej svadby aj dožiješ. Priam rozkošné,“ drgla do neho, na čo sa na moment zatváril urazene. No o chvíľu na to sa k nej už nakláňal pre dlhý, náruživý bozk.
“Myslíš, že v Rusku to je nejaká tradícia ísť na veci tak rýchlo? Takto rýchlo?“ O hodinu neskôr Amelia zamyslene stála s Joy v jednom z mnohých obchodov s oblečením a práve jej všetko vyrozprávala. Tá na ňu s úsmevom pozrela a ukázala vešiak s károvanými šatôčkami pre Hope. Amelia prikývla a ukázala jej palec nahor. “Super.”
“To sa veru pýtaš tej pravej, čo je vydatá za Vanovho bratranca. Pozri sa a vidíš!“, zasmiala sa a pohladila si ešte ploché bruško. “Takýmto tempom máme o chvíľu futbalovú jedenástku,“ poznamenala akoby mimochodom.
“Hovorí ti niečo slovo antikoncepcia?“ opýtala sa Amelia, na čo Joy len pobavene pokrútila hlavou.
“Samozrejme, že áno. No osud to niekedy zariadi inak, navyše, s Ardiem túžime po veľkej rodine. Chcela som tým len povedať, že aj keby to nebola ruská tradícia, majú to určite v rodine.“ Amelia sa zatvárila sklamane a nadvihla jedno obočie.
“Takže buď svadba alebo dieťa? To si tým chcela naznačiť? Tak to ti pekne ďakujem za pomoc”, šomrala a bezmyšlienkovite sa prehrabávala v detskom sortimente. Joy ju chvíľu sledovala, ale potom k nej pristúpila. Jemne jej položila ruku na plece a spýtavo na ňu pozrela.
“No tak, v čom je problém?”
“Ja… ja neviem… on je… “ Amelia sa na moment zamyslela, aby našla tie správne slová, ale znova len pokrútila hlavou. “Jednoducho neviem.“ Joy sa nad jej zmätenou reakciou pousmiala.
“Ak môžem povedať svoj názor a pohľad na vašu situáciu s Vanom - podľa mňa vieš, len si to nechceš priznať. Ivan je super muž. Áno, na druhej strane chápem tvoje obavy… je od teba starší, skoro sa nepoznáte, ale to nie sú také hrozné dôvody na paniku. Spoznávať sa môžete postupne… už teraz to robíte, hoci do tej intímnejšej zóny ste vkĺzli trochu skôr. Ale, Amy… ste však dospelí, vyzeráte spolu spokojne, vravela si, že sa veľa smejete a je vám spolu dobre. A ja, ako postranný pozorovateľ vidím, ako veľmi to medzi vami iskrí.” Joy sa na tvári objavil široký úsmev a od radosti priateľku objala. “Tak veľmi sa z toho teším. Vlastne momentálne všetci traja.“ Amelia sa tiež zasmiala a objatie jej opätovala.
“Uvidíme, čo z toho nakoniec bude”, dodala s povzdychom.
“Ale na tvojom mieste by som si už pomaly zháňala nejaké šaty na svadbu. Van to berie naozaj vážne”, žmurkla na Joy Amelia a obe sa opäť rozosmiali.
“V prvom rade by si si róbu mala zháňať ty. Ja som už nevestou bola.”
“Fakt ti ďakujem.” Napriek upršanému počasiu si obe tento deň užívali a s dobrou náladou pokračovali do ďalších obchodov. Po asi dvoch hodinách však neúspešného nakupovania, Joy unavene klesla na lavičku.
“Naozaj neviem, čo robím zle, ale nebaví ma to. Z tohto nakupovania si odnesiem akurát tak veľkú depresiu. Nič sa mi nepáči a fakt, že o chvíľu sa do ničoho aj tak nevojdem tomu nepridáva. Čakám predsa dvojičky, to budem mať väčšie brucho ako pri Hope”, skonštatovala a Amelia sa na jej výraze musela zasmiať. “A k tomu všetkému som ešte strašne hladnááá”, dodala a z kabelky vytiahla mobil.
“Vedela som, že tam je najväčší kameň úrazu. Ale aj mne už škvŕka v bruchu, poďme sa niekam najesť.” Joy prikývla, ale nevenovala jej plnú pozornosť.
“Áááách, milujem svojho manžela. Pravé mi napísal, že sú u Vana a máme sa k nim pridať.” Na Joyinej tvári sa objavil široký úsmev a nadšene pozrela na Ameliu.
“To neznie ako najlepší nápad,” ozvala sa neisto Amelia.
“Nemusí to byť najlepší nápad, ale znie to ako skvelé jedlo. A pred chvíľou si povedala, že si tiež hladná. Tak nevymýšľaj. Navyše, musím nadojčiť malú.”
“Joy, ráno si mi volala asi stokrát, aby si sa uistila, že žijem. Teraz ma nútiš jesť a robiť veci, ktoré nechcem… meníš sa na moju matku”, ozvala sa šokovane Amelia a Joy sa rozosmiala.
“Materská deformácia, vidíš. V tom prípade by si mala poslúchať. A neodvrávaj tehotnej! Hoci ťa mám rada, no v stave, keď som vyčerpaná a hladná, je to dosť riskantné”, upozornila ju pobavene a s vystretým ukazovákom. “Ale no… hlavu hore a poďme.” Joy schytila priateľku za ruku a spoločne sa vybrali k východu.
“Bože, toto bude maximálne trápne”, prevrátila očami Amelia a už videla Vanov nadšený výraz.
Arden sa s Hope v náručí náhlil smerom do Vanovej reštaurácie a v duchu nadával na dnešné hrozné počasie. Hoci v ruke držal dáždnik, snažil sa pred vetrom a lejakom chrániť hlavne dcérku, čiže už teraz bol poriadne premočený. Pôvodne chcel ísť aj s malou na stavbu ich domu, no po daždi to aj tak nemalo zmysel a preto sa rozhodol, že vezme Hope, odvezie Joy do Londýna a navštívi svojho bratranca. Starká si aj tak potrebovala po včerajšej oslave oddýchnuť a v takomto počasí preleží celý deň, čiže chýbať jej určite nebudú. Aspoň bude mať pokoj a ticho. Joy jej v chladničke nechala obed aj večeru a uvarila čaj, aby jej nič nechýbalo a nemusela sa zbytočne namáhať.
“Ardie!“ zvolal Van od pultu, kde sa rozprával s hlavným čašníkom. Zbadal ho hneď, pretože dnu sa vrútil ako prívalová vlna a to doslova, voda z neho len tak kvapkala. “Henry, takže na nedeľnom menu sme sa dohodli, ostatné platí tak, ako obvykle”, dal mladému mužovi posledné pokyny a podal mu papiere, ktoré ešte pred chvíľou čítal. Potom sa obrátil k bratrancovi, ktorý práve vyzliekal Hope červenú bundičku. “Čo tu robíš? Dnes som ťa tu teda nečakal. Deje sa niečo?“, pokračoval prekvapene a vykročil smerom k Ardenovi.
“Joy išla s Ameliou na nákupy a my sme sa rozhodli, že ti budeme robiť spoločnosť.” Na moment pozrel na svoju dcérku, ktorá zvedavo sledovala rušnú reštauráciu a jemne jej prihladil strapaté kučierky. “Mimochodom, mal by si tu vymyslieť nejaké súkromné parkovisko… S Hope som sa sem musel trepať pešo asi desať minút”, dodal namrzene a voľnou rukou si prehrabol vlasy, ktoré mal teraz mokré od dažďa.
“Sorry, Vaše Veličenstvo, ale sme v centre. Nie je to také jednoduché”, odvetil Van pobavene, no potom sa mu lepšie prizrel. Zdal sa mu trochu napätý… “Inak si v pohode? Vyzeráš trošku...“ Arden spravil grimasu.
“Ako vyzerám?“
“Si akýsi vystresovaný alebo neviem, ako to povedať. Doľahla na teba predčasne kríza stredného veku, či čo?“ Arden sa uškrnul a pokrútil hlavou. “To ani nie, ale…” Na moment sa odmlčal a na perách sa mu zjavil jemný úsmev. “Keď ste včera všetci odišli, tak… no, Joy ešte pokračovala s darčekmi.“ Na Vanovej tvári sa objavil skeptický výraz.
“No hádam mi teraz nebudeš hovoriť o vás dvoch, ako...“ Arden ho nenechal dohovoriť a s drgnutím mu skočil do reči.
“Nemyslím taký darček. Vieš čo, poďme si niekam sadnúť.”
“Fúha, toto začína znieť ako vážna debata...“, skonštatoval Van so smiechom a spoločne sa vybrali do detského kútika, ktorý bol teraz prázdny. Hope ho mala celý len pre seba a rozhodne si to užívala, zatiaľ čo jej otec a strýko sedeli neďaleko nej na farebných detských stoličkách. “No, takže čo za pozornosť si ešte včera dostal okrem… ", zdvihol Van pobavene obočie, na čo Arden len prevrátil očami a sledoval Hope, ako sa na neistých nožičkách postavila k boxu s hračkami.
"Ehm… bodaj by, no Joy mi zaspala od únavy, pretože… je znova tehotná," skonštatoval a v tom momente jeho bratranec šokovane vytreštil oči.
"Čože? Zasa?"
"Áno, zasa… vyzerá to tak, že sme v tom dobrí, dokonca veľmi dobrí…” Arden pokrútil hlavou a s úsmevom pozrel na Vana. "Tentoraz totiž čakáme dvojičky, veril by si tomu? Ježiši a zatvor tie ústa, vyzeráš ako dement."
“No sorry! Ty tu na mňa vyklopíš takúto správu a sa čuduj mojej reakcii”, odbil ho Van. “Vau, takže dvojičky, ako tvoja starká s mojím dedom. Gratulujem! Vy sa s tým teda nebabrete, to musím uznať”, dodal s hrdým výrazom na tvári Van a pobúchal bratranca po pleci. Arden sa na jeho odpovedi zasmial.
”Vďaka. No to veru nie a pritom na seba nemáme vôbec toľko času, koľko by sme chceli. Takže keď sa nám konečne po dlhšej dobe naskytla vhodná chvíľa, jeden jediný raz sme sa nechali uniesť a bum! Takže to prekvapilo aj mňa. Takto skoro som to nečakal a dokonca dvojčatá”, zamyslene pozrel na Hope, ktorá sa teraz hrala v bazéniku s farebnými loptičkami.
“A čo si čakal, môj pekný? Plazmu na polku obývačkovej steny?”, uškrnul sa Van.
“To ako vážne? Chcel som sa s tebou normálne porozprávať a ty si tu zo mňa robíš srandu. Na to, aký je dnes hnusný deň, si ešte protivnejší, no len na mňa. Inak máš… hmmm, až podozrivo dobrú náladu.” Arden si ho na moment premeral s prižmúrenými očami a Van pokrčil len plecami. “Prepáč, ty netýkavka. Už som vážny ako farár v kostole. Takže, čo tým chceš povedať? Tešíš sa alebo nie?“
“Ale jasné, že áno. S Joy sme vždy chceli veľkú rodinu, bavili sme sa o tom viackrát, to je úplne v pohode. Len… bojím sa o ňu, chápeš. Hope prišla na svet len pred deviatimi mesiacmi, hoci vraj bez väčších problémov. No aj tak... je nízka a krehká, neviem si ani predstaviť, ako vynosí a porodí dvojičky. Viem, že určite cisárskym, v dnešnej dobe to už inak ani nejde, ale... Mám proste obavy."
“Mal si ísť do kláštora a takéto veci by si teraz nemusel riešiť… “, poznamenal ticho Van a pri pohľade na Ardenov výraz zadržiaval smiech.
“No ďalšia debilina. A mimochodom, vieš si ma predstaviť ako mnícha?!”
“Haha, už len ten obraz stojí zato”, rehotal sa Van, ale potom už naozaj zvážnel, lebo na Ardenovi bolo vidno, že naozaj teraz nemá náladu na žarty. “Oukej, to bola posledná hlúpa poznámka, prisahám”, dodal ospravedlňujúco. “A neboj, zvládnete to. Len sa zbytočne nestresuj, hlavne Joy pomáhaj. Buď jej oporou a staraj sa o ňu a všetko bude to fajn. Navyše, ak ťa to poteší, taká Amelia je ešte menšia ako Joy."
"Nemám obavy len o Joy, ale aj o deti. Dvojčatá sú vždy rizikové", dodal a potom rýchlo vstal a pobehol k Hope, ktorá sa pomaly pustila hore po schodíkoch šmýkalky. "A mimochodom... o tom nepochybujem, že Ameliine škriatkovské miery máš už dokonale v rukách", uškrnul sa, kým malú pridržiaval, aby sa mohla šmyknúť.
“Kriste, Ardie, ty si niekedy strašný pako…”, zatváril sa naoko urazene Van. “Náhodou, aj keď je malá, má skvostné krivky a…”
“Dobre, dobre, stopni sa! Tiež nepotrebujem počuť detaily… Počkaj!”, pozrel na neho s prižmúrenými očami. “Tento výraz poznám… napriek mojim blbým poznámkam sa vyškieraš ako najšťastnejší idiot pod slnkom, čiže… To na svadbe nebola jednorázovka, mám pravdu? Ou, vy ste spolu boli aj včera!”, zhíkol a teatrálne si zakryl ústa.
“Radšej netrep a dávaj si pozor na dcéru! Preboha, veď skoro hodila čelovku na koberec!”
“Ale veď pokoj”, odvetil Arden so smiechom a pritúlil si Hope k sebe. “Pri tomto malom, rozkošnom nezbedníkovi mám už dokonale vycvičené reflexy, však?” Nosom ju pošteklil na jej noštek, až sa malá rozchichotala.
“Ta-ta…”, zabľabotala a už sa pokúšala dostať z jeho náručia, lebo práve zahliadla svojho obľúbeného jednorožca, ako leží sám v bazéniku medzi loptičkami. “No šup, utekaj a už dávaj pozor…”
“Navyše, veď dnes ani nesvieti slnko.”
“Čo?”, opýtal sa ho Arden zmätene.
“Že som idiot aj bez slnka”, odvetil Van ironicky, no stále sa usmieval. Bol jednoducho šťastný a ešte stále nemohol uveriť tomu, že stretol tak skvelé dievča ako je Amelia, že bola s ním včera na rande, že sa jej mohol opäť dotýkať a bozkávať ju, že… “Bože, ja som fakt idiot…”, pomyslel si. “Ale zaľúbený…”
“Fajn, chápem…”, zasmial sa Arden, keď si k nemu opäť prisadol. “No aj tak, svieti či nesvieti, prajem ti to. Sám poznám tie idiotské stavy, ver mi… a veľmi dobre. Navyše, Amelia je super správna kočka, aj keď je to flákačka.”
“Čože?”, nechápavo sa zatváril Van.
“Ale nič, teraz mám ja blbé poznámky. Len, že bola mojou študentkou, nič viac.” Van len prikývol. Na chvíľu sa medzi nimi rozhostilo ticho a obaja sledovali Hope ako sa začína túliť k svojmu jednorožcovi. To bol znak, že začína byť unavená.
“Možno som jej povedal, že si ju chcem vziať…”, ozval sa odrazu Van akoby nič a Arden naňho hodil nechápavý pohľad.
“Eh? Robíš si srandu? Možno, alebo určite?”
“Určite…”, zamrmlal do farebného koberca.
“Ale veď…” Arden zdvihol ruky do vzduchu. “A vraj ja som ten, čo sa ponáhľa.” Van pokrčil plecami.
“Ja viem. Asi to bola blbosť, ale jednoducho som si nemohol pomôcť. Aj keď, zobrala to celkom v pohode.”
“Ver mi, nezobrala to v pohode. Je to Amelia a pravdepodobne ju už nikdy neuvidíš,” pokrútil Arden pobavene hlavou.
“Som debil, ja viem.” Van si rukou prešiel po tvári a spravil grimasu.
“To si, ale ani ona nebude najbystrejšia, keď sa dala dokopy s tebou”, s nevinným úsmevom dodal Arden.
“No, hahahaha… ozval sa náš multiotecko”, odbil ho Van s úškrnom.
“Čo tým chceš akože povedať? Ja som na to hrdý!”
“Len že sa veľmi teším a Joy o tvojej šikovnosti neklamala.”
“Veď za to, aj keď viem, že si len uťahuješ”, pokrútil Arden hlavou. “Skôr by som bol veľmi zvedavý, ako Amelia reagovala na tvoju žiadosť o ruku, há?”
“Čo ja viem...Viac menej ju odignorovala,”
“Uf… tak to som si vydýchol… už len tá predstava kravaty ma zabíja.”
“Neboj sa, máš čas tak desať, dvadsať rokov.”
“Až toľko?”, zhíkol Arden a vzal Hope na ruky. Tá sa mu schúlila do náručia aj s jednorožcom. “Ty si riadne veríš, veď to už budeš mať päťdesiat…”, dodal a vybral malej fľašu s čajom.
“Čo proti mne všetci máte? Si len o dva roky mladší, nerob z toho také haló.”
“Rok a pol, ja viem. A áno, ale som ženatý a mám takmer tri deti”, dodal, zaškeril sa a narýchlo napísal Joy smsku.
“Ma-ma…”, zamrnkala Hope a nespokojne sa pomrvila, keď do detského kútika vstúpili dve mamičky s dvoma chlapcami, ktorí sa ihneď rozbehli k bazéniku s loptičkami a začali sa blázniť a vyhadzovať ich von.
“Dudley, dávaj pozor! Tie nohavice máš vyžehlené!”, upozornila svojho syna vysoká blondína a unavene sa posadila k stolu vedľa kamarátky. “Niekedy je to s ním ťažké, je také živé striebro, ale za nič by som ho nevymenila. Je taký rozkošný”, zasnene pozrela na chlapčeka, ktorý za necelú minútu dokázal urobiť bordel v celej miestnosti. “Inak, spomínala som ti, že od budúceho mesiaca začne chodiť do škôlky?”
“Naozaj? To je skvelé! A kam?”, opýtala sa prekvapene nižšia brunetka a pohľadom prešla po chlapcoch, ktorí už boli pri šmykľavke a skákali po nej.
“To ti nevadí?”, opýtal sa pošepky Arden Vana, ktorý tých dvoch nezbedníkov pozoroval s prižmúrenými očami. “Veď o chvíľu ti zdemolujú celý priestor…” Ten len zamyslene pokrútil hlavou.
“Počkám ešte chvíľu, snáď ich uzemnia…”
“ … bol prijatý asi do troch, ale nakoniec sme vybrali Abbey Wood”, rozplývala sa blondína nadšene, ale svojho syna, ktorý sa so svojím kamarátom nevedel fakt zmestiť do kože, ani nevnímala. “Boli sme sa tam už aj pozrieť a veľmi sa mu tam páčilo.”
“Páni, počula som, že tá škôlka je naozaj dobrá a je dosť problém sa tam dostať.”
“To teda áno, ale Dudley… Nechcem sa chváliť alebo niečo, ale…”, falošne sa zasmiala a pokračovala. “Z tridsiatich detí, ktoré tam poslali prihlášku, vybrali zatiaľ len nášho malého.”
“Tak to je naozaj super”, odvetila brunetka, usmiali sa na seba a na chvíľu nastalo medzi nimi trápne ticho.
“Dudley!”, zakričala blondína znova na chlapčeka, ktorý sa práve chystal spustiť zo šmykľavky. “Nie že sa zašpiníš, koľkokrát ti to mám opakovať,” povzdychla si a očami prešla po miestnosti. Pohľad jej zastal na Ardenovi a jeho ešte stále trochu mokrom oblečení a neupravených vlasoch. “Sem pustia asi hocikoho…”, skonštatovala znechutene a očami druhej naznačila, aby sa na neho pozrela. Nebolo to vôbec nenápadné, čo neušlo aj jemu a Vanovi.
“Tá ženská ma začína poriadne srať“, zamrmlal smerom k bratrancovi a prevesil si tašku cez plece. “Hneď som späť, musím ísť s malou na dámy…
”Ehm… prepáčte, nechcem sa do vás starať, ale myslím, že vaša dcéra je…”, ozvala sa odrazu blondína s falošnou milotou a pokrčila pri tom nosom.
“Prosím? To hovoríte so mnou?” Arden zdvihol obočie a pozrel na ňu.
“Áno, vravela som, že…”
“Musíte hlasnejšie, cez ten rev vás veľmi slabo počuť”, odvetil jej so sladkým úsmevom, ale vo vnútri v ňom vrelo. Neznášal tieto nafúkané trúby, ktoré si mysleli, že pojedli všetku múdrosť rodičovského sveta a môžu si hocikoho komandovať.
“No dovoľte?! Veď chlapci sa pekne hrajú…”, ukázala na na svojho a kamarátkinho syna, ktorí momentálne vyhádzali všetky hračky z boxov, kopali do nich a skákali po nejakej pištiacej kačke. “Len vy ste si asi nevšimli, že vaša malá potrebuje prebaliť. Kto to tu má dýchať?!”
“Ale všimol. No vy sa tvárite, akoby váš nevychovaný syn nikdy nepustil do plienky a ak hej, tak len s vôňou fialiek”, zotrel jej ten nafúkaný výraz z tváre.
“Nevychovaný?! Tak toto je vážne vrchol! On je nadpriemerne inteligentný a…”
“Určite je taký po mamičke, však?” odvrkol pohŕdavo, pohodil vlasmi a s malou v náručí podišiel k dverám, kde sa ešte na okamih zastavil. “A dúfam, že ten bordel po sebe aspoň upracete, hm? Van?”, pozrel s úškrnom na svojho bratranca a odkráčal k toaletám, kde bol prebaľovací pult. Tie dve sa na seba prekvapene pozreli a potom na Vana, ktorý za Ardenom len nemo pozeral a ledva, ale fakt ledva zadržiaval smiech.
“Toto je nehorázne!”, rozčuľovala sa pohoršene.
“Jenna, nechaj to tak. Chlapci sa ešte pohrajú a my si dáme zatiaľ pred obedom kávu…”, snažila sa ju upokojiť kamarátka, ale ona ju nepočúvala, bola totálne vytočená.
“Ale videla si to, Taylor? Tak ja si sem prídem oddýchnuť po namáhavom víkende a musím počúvať urážky nejakého drzého chlapa!” Potom sa pozrela na Vana. “A čo s tým máte vy?! Vy ste v tejto reštaurácii nejaký údržbár alebo čo? Ak áno, robiť poriadky je vaša robota, nie naša!” Vtedy to už ani Van nevydržal. Zhlboka sa nadýchol a vyčaril ten najžiarivejší úsmev, akého bol schopný a postavil sa.
“Nie, pani. Moje meno je Ivan Asimov a som majiteľom tejto reštaurácie. Naozaj oceňujem, že ste si vybrali môj podnik, ale ako v každom, aj tu platia určité písané a aj nepísané pravidlá, ktoré by sa mali dodržiavať. Medzi písané patria tie, ktoré sú vyvesené hneď pri vstupe a aj tu na stene detského kútika”, ukázal rukou na miesto, kde sa skvel veľký nápis s pár zásadami, medzi ktorými bolo aj to, že deti majú po sebe vždy hračky upratať a rodičia na to majú dozrieť. “A medzi nepísané…”, znova sa usmial a pristúpil k nim bližšie. “No, budeme sa snažiť vytvárať priateľskú a nerušenú atmosféru, aby sa tu každý cítil príjemne.”
“Ale veď ste počuli toho grobiana, čo mi povedal!”, rozčuľovala sa Jenna pobúrene, ale jej kamarátka Taylor, ktorá doslova visela na Vanovi, s úsmevom povedala.
“Ale samozrejme, pán Asimov, upraceme po sebe. A mimochodom, máte to tu naozaj krásne”, dodala koketne, keď dnu vstúpila Amelia s Joy.
“Ďakujem pekne. Ste veľmi milá a…”, zasekol sa uprostred vety, keď ich zbadal. Pohľad na Ameliu mu doslova vzal reč, ona sem prišla! “Ehm… ospravedlňte ma, dámy…”, dodal smerom k ich stolu a ani si nevšimol, že ako jemu zažiarili oči, keď zbadal Ameliu, tak Taylor povädla tvár sklamaním. “Pošlem k vám čašníka, aby ste si mohli objednať, dobre?”, dodal a už sa náhlil k Joy a svojej drobnej tmavovláske. “Vitajte, krásavice!”, zvolal a obe naraz zovrel vo svojom mocnom náručí. “A Joy, gratulujem! Teším sa z našej rozrastajúcej rodinky!”
“Haha, ďakujem, Van”, odvetila a poobzerala sa okolo seba. “A kde je Ardie s Hope?” On ju však už nevnímal, díval sa na Ameliu a práve sa jej chcel niečo spýtať, keď… “Van? Haló? Kde mám manžela a dcéru?”
“Čo? Ehm… išiel malú prebaliť, hneď je späť”, odvetil trochu roztržito, na čo sa Amelia pousmiala. “Rád ťa opäť vidím”, povedal jej s úsmevom a sklonil sa, aby ju pobozkal, no Amelia sa o kúsok odtiahla. “Vážne sa teraz budeme tváriť, že sa nepoznáme?” opýtal sa s pobaveným úsmevom a venoval jej rýchly bozk na líce.
“Aj ja ťa rada vidím”, naoko znudene prevrátila očami, ale na tvári mala tiež úsmev.
“Tak tu ste!”, zvolal Arden natešene, keď sa vrátil a Hope okamžite natiahla rúčky k Joy, ktorá si ju k sebe pritúlila.
“Ahojte, vy moje lásky”, prihovorila sa im s nežným úsmevom. “Niekto nám je tu už zaspinkaný”, pohladila dcérku po líčku a usmiala sa na Ardena, ktorému venovala dlhý bozk.
“Och, Joy! Viem, že si hladná, ale nemusíš hneď zjesť svojho vlastného manžela”, prevrátila Amelia pobavene očami.
“Práveže musím. Chýbal mi”, skonštatovala a vrhla na neho taký zamilovaný pohľad, až sa Arden hrdo uškrnul a objal ju okolo pliec.
“No ako bolo na nákupoch? Mali svadobné šaty aj v škriatkovských veľkostiach?”, pozrel s úsmevom na Ameliu, ktorá v momente v rozpakoch očervenela. Joy sa, naopak, zasmiala.
“Prosím?”
“No tu Van mi spomínal, že ťa dnes požiadal o ruku, nemám pravdu? Príde mi to hrozne rozkošné”, podpichoval ich a dokonale si to užíval.
“Ardie, vieš, že ťa mám rád, ale znova to zopakujem. Niekedy si strašný debil. Prepáč, Joy.”
“No čo? Veď sa len pýtam. Budeme predsa s Amy ešte bližšia rodina, ako sme. A myslím, že najviac sa bude tešiť aj tak James, ten ti vyžerie všetky pobočky.”
“Ty…”
“Dobre, dobre…”, prerušila Joy túto debatu. “Fakt som už hladná, poďme si dať niečo dobré. Och a Van… dúfam, že máte tie super mäsové guľky a čokoládový zákusok? Povedz, že áno!”, pozrela na neho pomaly vo vytržení, na čo Van s Ardenom len so smiechom pokrútili hlavou. “Čo je? Nepozeraj sa tak na mňa… aspoň na verejnosti nie!”, napomenula Joy svojho manžela, ktorý len s úškrnom zdvihol ruky v obrannom geste.
“Áno, máme, samozrejme”, odvetil Van pobavene.
“Jupííííí! No najprv nakŕmim a uložím Hope do kočíka.”
“Idem po neho, nechal som ho v aute”, povedal Arden. “Hneď som späť.”
“No už to začína! Pripomenulo mi to naše spoločné Vianoce”, zasmiala sa Amelia nad priateľkinými chuťami. “Tam bola Joy dokonalou konkurenciou môjho brata a aj kocúra.”
“Ešte aj ty začínaj.” Joy sa pri tej spomienke zasmiala a s Hope v náručí vykročila do rohu miestnosti, kde bol prázdny stôl. Van s Ameliou kráčali vedľa seba za ňou, keď sa Van z ničoho nič zamyslene opýtal.
“Ty máš kocúra?” Amelia k nemu zdvihla nechápavý pohľad.
“Neviem prečo je toto práve teraz také podstatné, ale áno. James by zožral aj tvojho ruského psa”, dodala a keď videla jeho vydesený pohľad, so smiechom ešte doložila. “Aj kocúr sa volá James.” Van prikývol a na tvári sa mu zjavil úsmev.
“Tak ty si nezabudla na Daryu? To je milé, že si pamätáš aj také detaily z môjho života.” Amelia doňho drgla lakťom a prevrátila očami. “Len aby ti tak tie oči neostali”, skonštatoval so smiechom Van.
“V tom prípade budeš mať škuľavú nevestu,” milo sa na neho usmiala a prisadla si k Joy, ktorá už pod diskrétne prehodenou plienkou cez plece dojčila Hope a popritom študovala jedálny lístok, čo vhodné by mohla malej objednať. Medzitým sa k nim vrátil aj Arden, ktorý sa posadil vedľa svojej manželky a dcérky.
„Dobrý deň, čo si dáte?“ o malú chvíľu sa pri ich stole objavil čašník v tmavom obleku. Mierne kývol hlavou smerom k Vanovi a s úsmevom prešiel pohľadom aj po zvyšku skupinky.
„Ste tu zas! Rád Vás opäť vidím, slečna,“ so širokým úsmevom sa prihovoril Amelii, ktorá prekvapene zdvihla hlavu od jedálneho lístka. „Uhm, áno. Aj ja vás rada vidím,“ s jemným úsmevom prešla pohľadom z Henryho na Vana, ktorému na tvári tiež pohrával jemný úsmev.
„Takže opäť! Hmm, zdá sa, že niekto tu má pravidelné návštevy, ale, ale čo sa dnes nedozviem,“ s pobaveným úškrnom a mierne nadvihnutým obočím sa ozval Arden, ktorý celú situáciu až do tohto momentu v tichosti pozoroval.
„Henry, ďakujeme, ale ešte sme si nevybrali,“ s nervóznym odkašľaním prehovoril Van, na čo čašník trochu zmätene prikývol a chystal sa na odchod, keď mu rýchlo do reči skočila Joy: „Hovor za seba! Ja som si vybrala ešte skôr ako som sem prišla! Takže...“ Henry sa na jej pohotovej reakcii musel zasmiať a kým Joy odrecitovala svoju objednávku, Amelia sa so zdvihnutým prstom obrátila Ardenovým smerom. Stále mal na tvári ten svoj sebavedomý úškrn a zrejme naozaj čakal na vysvetlenie.
„Bola som tu iba raz! O nič nej...“ so smiechom ju prerušil: „Uhm, veď jasné. Vám dvom sa dá tak veriť,“ pohľadom prešiel z Amelie na svojho bratranca: „Včera ste sa tvárili akoby ste sa nikdy v živote nevideli a dnes ste zrazu zasnúbení a Amelia je v reštaurácii starou známou...samozrejme, že o nič nejde,“ žmurkol a túto situáciu si značne užíval.
„Vááu, gratulujem, pán Asimov,“ zvolal prekvapene Henry, ktorý sa ani len nesnažil tváriť, že túto novinku prepočul.
„Nie sme zasnúbení,“ zamrmlala Amelia, plesla si dlaňou po čele a od Vana sa ozvalo iba podráždené: „Arden! Ty si dnes riadne koleduješ...“
„Čo je? Človek nemôže mať ani skvelý deň? Tak ako sorry,“ vtedy doňho drgla Joy a podala mu malú, aby ju uložil do kočíka.
„Takže vraveli ste, že tie cestoviny sú priamo z Talianska?“ ozvala sa milo Joy a svoje belasé oči uprela na mladého muža, ktorý sa tváril ešte viac zmätene ako predtým, ale rýchlo sa spamätal a na jej otázku pohotovo odpovedal…
“Och, zlatko, nemusela si si robiť starosti”, ozvala sa Olivia k dcére, ktorá kráčala po chodníku vedľa otca. “Navyše, toto vyzerá ako dosť drahý podnik. Pokojne sme sa mohli najesť aj niekde inde”, pokračovala ďalej v presviedčaní, ale Amelia len mávla rukou.
“Nevymýšľaj, mami! Ste tu predsa len na pár dní, tak prečo si nedopriať”, usmiala sa na oboch svojich rodičov a spoločne mierili do Vanovej reštaurácie. Odkedy sa s ním dala dokopy, prešlo už pár mesiacov a teraz, keď jej rodičia prišli na týždeň do Londýna, im ho chcela predstaviť. Tohto stretnutia sa trošku obávala, ale Van ju ubezpečil, že to bude úplne v poriadku. Ako vždy, on nikde nevidel žiadny háčik, žiadnu prekážku. Podľa neho sa dalo všetko vyriešiť.
“Mňa všetci rodičia zbožňujú.” Presne takto znela veta, ktorú jej s úsmevom a tým svojim pokojom povedal. Amelia bola už vtedy z toho dosť nervózna, ale nemohla svoj vzťah tajiť donekonečna.
“A navyše - už máme rezerváciu, takže nemôžeme z toho len tak vycúvať. Tu sme v Anglicku,“ s úsmevom pozrela na matku, keď otvárala dvere na reštaurácii a všetci traja sa nahrnuli rýchlo dnu. Vonku fúkal studený vietor a keďže už bola jeseň, nebolo sa ani čomu čudovať. Ešte dobre, že nelialo ako z krhly. Hneď, ako si dali dole kabáty, Van, ktorý stál na recepcii pri vchode, sa im so širokým úsmevom na tvári prihovoril.
“Vitajte v našom podniku! Máte rezerváciu?“ Amelia naňho hodila zmätený pohľad, ale prikývla a podišla k nemu bližšie. “Čo to robíš?“ zašepkala. Dohodli sa predsa, že on ich tam bude čakať a hneď sa aj predstaví.
“No ja… Trošku som spanikáril, keď som uvidel tvojho tatka. Vyzerá tak… nebezpečne? Dnes som za čašníka. Zatiaľ”, žmurkol a trochu hlasnejšie povedal. “Takže na meno Douglas-Hamilton. Ááá, jasné. Stôl číslo tri”, rukou ukázal jeho smerom.
“Vďaka.” Amelia naňho chvíľu neveriacky hľadela, ale potom sa spolu s rodičmi presunula k stolu.
“Je to tu veľmi pekné”, skonštatovala Olivia, keď si obzerala interiér reštaurácie. Po pár minútach listovania v jedálnom lístku k nim znova pristúpil Van. Bolo to viac než divné a Amelia stále nechápala, prečo to spravil. Už mohli mať tú najhoršiu časť večera za sebou.
“A ja si dám veg…” Amelia chcela povedať svoju objednávku, keď jej Van skočil do reči. “Nemusíš mi hovoriť, čo si dáš. Už som si to zapamätal”, venoval jej úsmev, ktorý mu v tom istom momente zamrzol na tvári, keď si uvedomil, čo práve povedal. Ospravedlňujúco pozrel na jej rodičov. “Teda… nezapamätal, ale… uhm, myslel som to tak, že vždy rád hádam, čo si hostia asi objednajú a…” Olivia len pokrčila plecami a neisto sa usmiala. George však v tej chvíli s úsmevom prikývol.
“Jasné, to chápem. Ešte počas strednej som cez prázdniny pracoval v reštike ako čašník. Robili sme to isté”, dodal a ako jediný sa zasmial. Van sa potom obrátil na odchod, keď ho Olivia ešte na moment zastavila.
“Prepáčte, ale moja dcéra si ešte neobjednala a…”
“Ou, samozrejme. Čo to bude?” Amelia k nemu zdvihla pohľad a musela sa veľmi ovládať, aby neprevrátila očami.
“Vegetariánske rizoto” Prikývol a vykročil smerom do kuchyne.
“Je nejaký divný, nemyslíte?“, ozval sa George k manželke a dcére po jeho odchode.
“Podľa mňa tu len nedávno začal. Vyzeral dosť zmätene”, skonštatovala jeho žena so smiechom. Chvíľu sa rozprávali, keď sa ku stolu opäť vrátil Van. “Vaše jedlo tu bude čoskoro.“ Olivia prekvapene zdvihla obočie a rozpačito sa usmiala.
“Ehm, ďakujeme.” Tento pozorný čašník sa jej celkom pozdával, aj keď podľa Georgeovho názoru bol otravný. Ivan stál na mieste a jej rodičia z toho začínali byť trochu nervózni.
“Už si nieč nechceme objednať, môžete ísť…”, podotkol George.
“Van”, oslovila ho jemne Amelia, na čo na ňu pozrel a po chvíli sa s hlbokým nádychom ozval.
“Uhm a… vlastne chodím s vašou dcérou”, poznamenal len tak medzi rečou a zasmial sa, na čo sa jej otec zasmial tiež.
“Ten čašník je naozaj vtipný”, s pobavením pozrel na Oliviu, ktorá zatiaľ prekvapene hľadela na párik oproti nej. “Počkať… Čože?! To ste si z nás nestrieľal, mladý muž?“ George sa zamračil a na moment sa zatváril zamyslene. Van naklonil hlavu zo strany na stranu a trochu v rozpakoch sa pousmial.
“Je všetko v poriadku?“ Ameliini rodičia boli však ticho.
“Mellie - je to pravda?“, pozrel na ňu George so zdvihnutým obočím. Ona sa zhlboka nadýchla a jednoducho prikývla.
“Áno, Van a ja spolu chodíme”, odvetila s nervóznym úsmevom. Na moment na otca pozrela, ale ihneď aj odvrátila pohľad.
“Van?“, ozvala sa Olivia, na čo Amelia ihneď zareagovala a plesla sa po čele.
“Bože, vy ste sa ešte vlastne ani poriadne nezoznámili. Van, toto sú moji rodičia – Olivia a George”, ukázala na nich s úsmevom a pokračovala. “Mami, oci, toto je Van. Prezývka od Ivan, nie ako dodávka.“ Van sa zasmial a už podával jej mame a otcovi ruku.
“Ivan… hm, nie veľmi typické meno pre túto krajinu.“
“Ja som sa sem prisťahoval. Moja rodina je z Ruska”, vysvetlil a sadol si vedľa Amelie. Pri stole bola napätá atmosféra a nikto nič nehovoril, až sa napokon milo ozvala Olivia, ktorá prerušila toto trápne ticho.
“Van, takže ty tu pracuješ ako čašník?“ S touto otázkou si vzala pohár vína a trochu si z neho odpila.
“Nie, vlastne… toto je moja reštaurácia. Som jej majiteľ“, ukázal rukou okolo seba.
“Hm, je to tu vážne pekné.” Olivia sa ešte raz uznanlivo poobzerala po vybavení a pokračovala, zatiaľ čo George Vana skúmavo hypnotizoval pohľadom.
“Koľko máš vlastne rokov?“
“Dvadsaťdeväť”, odvetil a chytil Ameliu za ruku. Tá sa chcela odtiahnuť, ale Van ju nepustil.
“Ou…” Z Oliviinej tváre ešte stále nezmizol ten zaskočený výraz. Bolo jasné, že ju ich vekový rozdiel mierne šokoval.
“Mami!“, upozornila ju Amelia.
“Nič som nepovedala”, pokrútila hlavou a pokúsila sa o úsmev.
“Veď práve. Aj ocko je od teba starší a nie je to problém”, dodala a Vanovi sa na tvári zjavil jemný úsmev.
“Hlavne, že si vždy z môjho veku robí srandu,“ pomyslel si a v tej chvíli ju miloval ešte viac.
“Ale ja som starší o tri roky! Nie desať!“, zapojil sa do rozhovoru aj George a Olivia doňho jemne drgla.
“Ocko chcel povedať, že sa z vás veľmi tešíme, však?”, jemne pozrela na svojho manžela, na čo sa jeho výraz zmenil z vražedného na… no, menej vražedný.
“Deväť a pol”, zamrmlala Amelia. Medzitým im už skutočný čašník doniesol na stôl jedlo, ktoré si objednali a tak sa mohli venovať niečomu inému ako rozhovoru o Vanovom veku.
“Takže, George”, oslovil ho po chvíli Van. “Amelia spomínala, že ste architekt.” Ten zdvihol hlavu od taniera a prikývol.
“Áno, som”, odpovedal úplne stroho a v krátkosti a Amelia vtedy len bezmocne pokrútila hlavou.
“To by ste si rozumeli s mojim bratrancom”, s úsmevom pozrel na Ameliu a pokračoval. “A mám taký dojem, že ho aj poznáte.“ George pokrútil hlavou.
“To si nemyslím.“ Vtedy sa ozvala Amelia.
“Osobne ho síce nepoznáš, ale z počutia určite áno. Je to Arden”, prevrátila očami.
“Óóó… počkať, to je Jamesov najlepší kamarát?“, opýtala sa nadšene Olivia, ktorá si spomenula, že jej syn o ňom vždy s radosťou rozprával.
“Uhm, už si spomínam. Ten najlepší kamarát, ktorého tehotná priateľka bola u nás na Vianoce, lebo ju opustil? Dokonalé“, poznamenal George namrzene. Amelia myslela, že ju v tom momente rozdrapí. “Takže si spomínal, že ste rodina, hm?“, vyzývavo sa zahľadel na Vana, no namiesto neho sa podráždene ozvala jeho dcéra.
“Otec, to by už stačilo! Prestaň sa tu hrať na nejakého… ja neviem! O čo ti ide? Kritizuješ tu ešte aj mojich kamarátov. Van a ja sme spolu, či sa ti to páči alebo nie. Nikdy si nebol spokojný s mojim výberom a nikdy asi ani nebudeš. Chápem, si môj otec, musíš ma chrániť, ja som stále tvoje malé dievčatko, ale pochop, že som vyrástla a nemám desať!“ Z otca prešla pohľadom na Vana. “Ľúbim ho a ty s tým nič nemôžeš urobiť. Nemôžeš mi to zakázať”, dodala rozhodne. Van mierne nadvihol obočie a usmial sa.
“Vážne? Uvedomuješ si, že si to povedala prvýkrát, odkedy sme spolu?“, povedal prekvapene. Amelia doňho drgla a jemne pokrútila hlavou.
“Zlatko, sme šťastní, ak si šťastná ty”, ozvala sa Olivia.
“Otec evidentne nie.”
“A máš pravdu, nikto ti ho nemôže zakázať a ani nezakazuje”, dodala a usmiala sa na Vana. Amelia sa smutne dívala na otca, ktorý napokon prehovoril.
“Mellie, nepozeraj sa na mňa tak. Veľmi dobre ma poznáš a vieš, že takto reagujem. Na moju obranu - naozaj som si nemyslel, že nám dnes predstavíš svojho priateľa”, nenápadne naňho zazrel. “Mohla si ma na to aspoň pripraviť. Ale teším sa z toho, aj keď to asi tak nevyzerá. Zdá sa, že éra mojich zastrašovacích metód už skončila”, doložil s úsmevom a natiahol dlaň k dcére, ktorá ju po krátkom zaváhaní prijala.
“Prepáč, oci, že som vyletela“, povedala ako mimochodom Amelia a George len mávol rukou.
“Takže Van - povedz nám niečo o sebe. V Rusko to musí byť zaujímavé, iné, ako u nás…” Svoju pozornosť presunul naňho a Amelii sa stretol zrak s mamou, na ktorú sa usmiala. Situácia pri stole sa upokojila, večera napokon prebehla v príjemnej atmosfére a zdalo sa, že postupne si Vana naozaj obľúbia…
Jejich společný čas se stal zázrakem. Jejich znovunabytá láska byla hříšná, vášnivá a zázračná, něco, co Everett nemohl koordinovat, něco, co od sebe Tessa nečekala.
Tessa toužila po dalším dítěti, po skutečném a Everett, přestože nebyl tomuto plánu nakloněn, nedokázal ji jej odepřít. Bohužel, i když tolik toužili po skutečném zpečetění jejich vztahu, obě Tessiina těhotenství skončila předčasně, sama v sobě dítě zabila a tak na to oba zanevřeli.
Tessa z žalu a bezmoci začala ovládat svou potlačenou a nedávnou přijatou temnotu tak dokonale, že Everett ji nestačil, nebyl nadále jejím rovnocenným partnerem a chotěm, byl pouze jejím oddaným služebníkem, i když podle zákonů nejen jejich dimenze byli manželi a bohy spolu stojícími po boku.
Podnikali spolu spousty výletů. Everett Tessu rozmazloval a snažil se ji snést modré z nebe, ať už to bylo nebe kterékoliv dimenze, kteréhokoliv státu. Nestačilo to.
Nakonec se vypravili do Španělska, na panství Lokassena. Everett věřil, že dávné milované místo a vzpomínky Tessu změní a zase si ji získá zpátky. Měl jistým způsobem pravdu. Tessa se uvolnila, bylo ji dobře a Everett viděl svou bohyni tak rád šťastnou. Pobyt na známém místě ji prospíval, okolní příroda ji naplňovala a šťastné vzpomínky ji dovolovaly vytvářet nové a šťastnější.
Prožívali své nejšťastnější období, jedno z nejšťastnějších pro ně oba.
Děti byly s chůvami, i když na panství. Takže Tessa a Everett na sebe měli spoustu času, skutečnou spoustu času. Mohli se skutečně poznávat, bez magie, bez předsudků, beze smluv a nutností.
Jako dva čerstvě zamilovaní puberťáci si užívali vzájemné něžnosti a lásky.
Piknik na zelené travnaté planině na vzdáleném konci pozemku vilky, kdy Tessa spočívala hlavou v Everettově klíně a sledovala svěží modré nebe a vánek pohrávající si s lístky mladé magnolie stojící opodál. Everett ji hladil a ona si hrála s hedvábnou trávou ve své blízkosti. Uvažovala, jak dlouho tahle krása vlastně vydrží, zda vůbec může.
Občas ji před očima probleskly vzpomínky na chvíle, které zde trávila s Tomem, Tom spočívající v jejím klíně a poslouchající zpět slavíků, bzučící hmyz a sledující noční hvězdy. Nyní to byla ona, kdo slastně spočíval v něčím klíně, kdo svou hlavu vložil do náruče někoho jiného, ale nebyl to Tom, byl to Everett.
Tesse ukápla tichá slza. Everett si ji všimnul a jemně ji slíbnul. Tessa se usmála a oddala se jeho rtům, jeho dotekům, jeho dechu, tepu a vášni.
Užívala si to, užívala si jeho přítomnost, jeho tělo, tep jeho srdce, jeho kudrnaté husté vlasy, jeho hedvábně čokoládově hnědé oči, sametový hlas, když ji své prsty proplétal jejími vlasy nebo ji laskal po těle.
Doufala, že tohle štěstí, tuhle skutečnost si bude moci užívat, jak dlouho to jenom bude možné, jak dlouho bude chtít, jak dlouho se bude dát.
Chtěla s Everettem zestárnout, vychovávat děti a užít si vnoučata, chtěla pomáhat čarodějkám, které se bály svých schopností a chtěla pomoci těm, které tíhly k temnotě pochopit, že i jejich schopnosti nejsou tak temné, jak se zdá, že je mohou používat správně, že ony samy mohou být správné i s temnotou uvnitř svých srdcí a duší.
Everett nerad viděl, že Tessa svou temnotu ovládá a že se ji snaží překroutit. Vlastně se nesnažila, ona to zvládala. Navíc, po dobu toho roku, kdy trávili svůj čas ve Španělsku, byla ve spojení s Aurorou, která ji pomáhala pochopit lépe některé skutečnosti, které se udály v jejím životě, přesto i Auroře tajila některé skutečnosti, i když Everettův vliv na ní byl všem jasný i jen při telefonickém rozhovoru.
Všem. Joy a Tessa spolu udržovaly neustálý kontakt. Joy nebyla nadšená z toho, jaký život si Tessa vybrala, ale Tessa už neviděla jinou možnost, navíc, James, její milovaný syn, nechtěla ho, nenáviděla ho, nenáviděla Everetta, ale když se narodil… Tessa si nedokázala představit, že by dál měla žít bez něj a nechtěla ho držet pryč od Everetta, už její sladká Ann byla bez Thomase a v prvních rocích života také bez ní, bez matky. Nemohla dopustit, aby její syn skončil stejně.
Joy ji rozuměla, a přesto se obávala, kam tato cesta Tessu zavede, kde Tessa skončí. Ta neviděla nic, než své děti a touhu změnit Everetta a změnit samu sebe. Joy ji podporovala, posílaly si fotografie dětí i rodiny, psaly si o tom, co která prožívá, kde se nachází a jak se jim daří. Tessa si nikdy nestěžovala a Joy se ji neptala, na otázky, které by ji mohly rozrušit nebo by ji mohly bolet.
Při své roční dovolené párkrát Tessa zatoužila Joy v Anglii navštívit, uměla si otevřít portál, nepotřebovala letadlo. Svůj záměr učinila na narozeniny své sestřenice i její rodiny, alespoň pár chvil v jejich společnosti.
James a Hope byli přeci jenom stejně staří a Tessa doufala, že si budou rozumět, měla za to, že by Ann měla poznat alespoň část své širší rodiny, když už nepozná své prarodiče nebo svého otce.
Everett nebyl rád, ale podporoval ji, miloval ji a věřil, že možná je opravdu možnost, jak upustit od všeho, co ho sžírá, co ho nutí ji pomalu vysávat a zabíjet. Chtěl od toho všeho opustit, chtěl tady zůstat, stejně jako ona, chtěl být jenom s ní a nedívat se na to, co se od něj očekávalo, do čeho se narodil a co měl plnit. Když se díval na Ann a Asmodea, uvažoval, jak snadné by bylo oba nechat zmizet a začít znova, beze všeho trápení, beze všech výčitek.
Sladce a jemně políbil Tessu do vlasů a ukolébal ji svým hlasem ke spánku s úsměvem na rtech a příslibem lepšího společného života.
…“ Přešel jsem přes prázdné pozemky,
Znal jsem tu cestu jako své boty,
Cítil jsem zemi pod svýma nohama,
Sednul jsem si k řece a cítil se úplný….
Překročil jsem spadlý strom,
Připadalo mi, že se na mě větve dívají.
Je to to místo, které jsme milovali?
Je to to místo, o kterém jsem snil?...
A jestli máš chvilku, proč nejdeme popovídat si o tom někam,
Kde to známe jen my.
Tohle by mohl být konec všeho,
Tak proč nejdeme někam, kde to známe jen my.
Kde to známe jen my.“…
(Darren Criss - Somewhere Only We Know)
Žádné štěstí však netrvá dlouho, žádné líbánky nejsou nekonečné.
Everett měl své závazky vůči rodině a vůči dimenzi a tak, po roce sladkého života ve Španělsku se odebrali zpátky do Everettovy dimenze, do jeho umělého života a k jeho cestování po světech a vyhledávání kouzel.
Mimo téhle své úžasné práce se začal opět zabývat vyvražďováním některých druhů čarodějů a čarodějek, jejich stíháním a vymícením. Nemluvě o elfech.
Skončilo poklidné období vzájemné náklonnosti a vášně, kdy povznesli své myšlenky a procvičili své vzájemné propojení a spojení emocí a sil.
Vrátilo se období náhlých nočních odjezdů, výpadů, nezodpovězených otázek, křiku, slz a konečně i nenávisti a bolesti, stejně jako agrese.
V tento výnimočný júlový deň, v ktorý sa mala vydávať jej najlepšia kamarátka Amelia, sa Joy prebudila ešte za šera. Nebola už noc, vonku už pomaly začínalo svitať. Potichu si vzdychla a pohladila si šesť mesačné tehotenské bruško. Ich synček bol v poslednom čase dosť aktívny a kopal jedna radosť. Vedľa seba cítila Ardena, jeho teplé a pevné telo. Pootočila hlavu a jemne sa pousmiala. Jej drahý manžel - do ich štvrtého výročia svadby im chýbalo len pár dní. Ešte spal, ležal na bruchu tvárou k nej a prsty jednej ruky mal vpletené do jej dlhých vlasov. Vždy sa jej musel nejakým spôsobom dotýkať, hoci len takto. Jednoducho potreboval cítiť jej fyzickú prítomnosť, Joy to za tie roky už vedela. Opatrne sa pomrvila, aby ho nezobudila a odhrnula prikrývku. Vedela, že šanca, že opäť zaspí, bola viac než nulová.
“Zasa nemôžeš spať?” Spálňou sa ozval Ardenov tichý hlas. Joy mu pozrela do očí, ktoré mal ešte zahmlené snom.
“Benny má opäť veľa energie”, odvetila so smiechom. “Asi bude ranné vtáča.”
“To mi je ľúto. V poslednom čase fakt vstávaš s babkinými sliepkami. A ešte aj dnes, keď nás čaká náročný deň”, pokrútil hlavou. Súcitne ju pohladil po tvári a potom skĺzol na jej vypuklé bruško. “No čo, ty malý nezbedník, čo nedá maminke už teraz spinkať?”, prihovoril sa mu nežne a pobozkal ho. “Nejako za posledný týždeň narástlo”, skonštatoval prekvapene. “Už ho máš ako loptičku.”
“Aj ja som si to všimla. Asi tam malému začína byť tesno”, odvetila Joy a stúlila sa do Ardenovho hrejivého náručia. Tak by si ešte zdriemla… “Ty si ešte pokojne pospi. Je len päť hodín ráno a aspoň jeden z nás by mal byť čerstvý.”
“Dobre, ako povieš. Len mi je to blbé, chápeš. Voči tebe.”
“Ja budem v pohode. V tomto dome je aj tak stále čo robiť, nudiť sa nebudem”, usmiala sa Joy, ale Arden starostlivo pokrútil hlavou.
“Radšej si ľahni v obývačke a čítaj si. Relaxuj. Práca predsa počká.”
“Uvidím, dobre?” S týmito slovami vstala, na nočnú košeľu si obliekla saténový župan a previazala si ho pod prsiami. Obula si papuče, z tváre si odhrnula zlatohnedé vlasy, ktoré jej siahali pod lopatky a zopla štipcom.
“Ešte pár takýchto výjazdov s Ameliou a o chvíľu je z teba blondína”, poznamenal Arden, ktorý ju sledoval s rukami založenými pod hlavou. Pred troma dňami boli spolu s Amy v kaderníctve v Londýne. Jej kamarátka si svoje krátke vlasy po plecia dala kvôli svadbe podstrihnúť do pekného účesu a Joy prehovorila na zosvetlenie. A ako tak sedela v kresle a sledovala zručnú prácu jednej z kaderníčok, spomenula si na prvé stretnutie s Tessou. Aj ona jej ich vtedy podobne upravila.
“Nepáčila by som sa ti?”, vrátila mu Joy, keď vošla do šatníka, kde z vešiaka vzala jeho čierny oblek. Chcela si všetko poriadne prichystať a košeľu ešte bolo treba vyžehliť, rovnako ako aj šatočky pre dievčatká.
“Brunetky sú viac podľa môjho gusta. Teraz to máš super, ale svetlejšie už nemusia byť.”
“Neboj sa. Neplánujem sa odfarbiť na blond, ak na tom tak záleží”, zdvihla pobavene obočie, na čo sa uškrnul.
“Jednoducho mám tvoje hnedé vlasy rád, to je všetko”, odvetil Arden, pokrčil plecami a zazíval.
“Choď už spať, ty mudrlant”, povedala Joy so smiechom a pobozkala ho. Kým vyšla zo spálne, už pravidelne odfukoval a ona zas a znova žasla nad tým, ako rýchlo dokáže zaspať. Cez svetlomodré závesy už presvitalo mäkké slnečné svetlo. Dominovali tu veľké okná a na jednom z nich mala vysnívanú pohodlnú lavičku, na ktorej si mohla čítať, alebo len tak sedieť a kochať sa výhľadom. Okná boli pootvorené a ľahké biele záclony ako pavučinka vzdúval jemný letný vánok. Podlahu pokrývali svetlé drevené parkety a hrubý krémový koberec. Nad masívnou a širokou manželskou posteľou s krásne vyrezávaným čelom visel obraz a pár políc s knihami, hracou skrinkou od Leily a milými drobnosťami, spolu s nádherným modelom plážového domčeka, ktorý jej pred rokmi Arden vyrobil na narodeniny. Oproti mala Joy toaletný stolík, ktorý stál vedľa dverí do priestrannej kúpeľne. Súčasťou izby bola ešte veľká knihovnica, komoda, na ktorú Joy poukladala ich obľúbené fotografie, prehrávač hudby, Ardenova gitara, šatník, komfortný gauč, stolík s dvoma prútenými kreslami na sedenie a krásne kvety v črepníkoch. Joy sa ich spálňa veľmi páčila. Bola hrejivá, útulná a obaja s Ardenom sa v nej cítili veľmi dobre.
S úsmevom potom prešla oproti do detskej, kde na troch bielych postieľkach spinkali ich dcérky. Tu sa Joy vyhrala a vykúzlila priam čarovnú izbu spolu s herňou ladiacu do fialovej, ružovej a vanilkovej farby. Každá hračka mala svoje miesto, či už na policiach, alebo vo farebných truhliciach. V kúte pod oknom mali dievčatá kresliaci kútik spolu s detským stolíkom a troma stoličkami.
Joy pohladila Hope po spotených tmavých kučierkach a zo zeme zdvihla jej milovaného jednorožca. Rokmi bol už dosť ošúchaný a všimla si, že na brušku má dieru. Vzala ho, že mu ju zašije a ešte nežne prikryla neustále odkopané zlatovlasé dvojičky Rosie Valentinu a Ruby Ameliu.
Dvojčatá sa narodili pred troma rokmi v teplý aprílový podvečer akútnym cisárskym rezom. Joy však najprv dostala kontrakcie a kým obe dievčatká uzreli svetlo sveta, poriadne sa v nemocnici vytrápila. Arden bol celý čas pri nej. Hoci biely ako stena, ale bol jej dokonalou oporou, aj keď mu prsty na ruke stláčala tak silno, až mu skoro zmodreli. Tak veľmi sa o Joy bál, rovnako ako o ich dcérky. Našťastie všetko dobre dopadlo. Zvládla to a dvojičky sa narodili v poriadku.
“Naše dcérky”, hlesla Joy, keď už bolo po všetkom. “Sú nádherné. Už máme tri”, dodala s unaveným, ale nesmierne šťastným úsmevom. Arden držal obe v náručí zabalené v ružových plienkach - každú na jednom predlaktí, s červenými líčkami a chumáčikmi plavých vláskov. Cítil obrovskú radosť, ale aj hrdosť, obdiv a lásku voči svojej manželke.
“To veru máme. Naše tri princezny. Budeme mať doma dokonalý babinec”, odvetil rozochveným hlasom a natešene vtisol bábätkám jemné bozky na čielka. “Ďakujem, Joy. Bola si úžasná”, vydýchol neubrániac sa slzám dojatia a nežne pobozkal aj ju. "Tak veľmi ťa ľúbim."
Prvé mesiace boli veľmi ťažké. Hope bola ešte maličká, vyžadovala si pozornosť a starostlivosť o dvojčatá bola namáhavá. Obaja boli veľmi vyčerpaní, avšak mali jeden druhého. Z ich vzájomnej lásky čerpali potrebnú silu, podporu a energiu aj vo chvíľach, keď už obaja padali na nos od únavy. Dcérky im prinášali mnoho radosti, ale aj starostí, no Joy nebola na všetko sama a Arden sa jej to snažil uľahčovať, ako len vedel. A aj starká Valentina ich v kočíku rada pohojdala v záhrade, kým spali.
Joy s Ardenom si naplno užívali rodičovstvo a svoju krásnu rodinu milovali z celého srdca. A hoci sa v tejto náročnejšej fáze nevyhli prvým výmenám názorov, ticho medzi nimi nikdy netrvalo dlho. Ľúbili sa a vďaka tomu napokon prekonali aj toto neľahké, ale sladké obdobie. Dvojičky časom pekne podrástli a s Hope tvorili nerozlučnú trojku. Ich staršia sestrička bolo veselé, ale skôr pokojné dievčatko, za to Ruby s Rosie boli nezbednice plné energie, ktoré večne niečo vymýšľali.
Joy k Ardenovmu obleku vzala aj ich biele šatočky, ktoré si dievčatá večer s nadšením nachystali a potichu zišla dole schodmi. Oblečenie zatiaľ prehodila cez pohovku v obývačke a prešla do kuchyne, jej kráľovstva. Bola to jej obľúbená časť domu, v ktorom začali bývať len pred polrokom. Priestranná, plná svetla, veľkými oknami a dokonale zariadená. Nie moderne, skôr vo vidieckom štýle. Dominovalo v nej drevo a bylinky, ktoré ju naučila pestovať Valentina, boli vzorne poukladané v plátených vrecúškach. Na sporáku bol čajník a v strede dubový stôl s bodkovaným obrusom. Nechýbali kvety, pekné obrazy a kresbičky dievčat, ktoré pripli magnetkami na chladničku. Joy si zaliala svoj obľúbený harmančekový čaj a sklenými dverami vyšla z kuchyne na terasu. Okolo veľkej čerešne, pod ktorou mali deti menšie ihrisko aj s pieskoviskom, prešla dopredu na verandu, odkiaľ mala výhľad na celé Bibury. Neďaleko počula harmonický šum potoka, ktorý pretekal lesíkom vzadu za domom smerom do dedinky. Opatrne, aby nevyliala ešte horúci nápoj, si sadla na masívnu drevenú hojdačku, kde sa k nej okamžite pridal ich ročný pes Sparky.
“Ahoj, drobec.” Joy ho s úsmevom poškrabkala za uškami, na čo natešene zavrtel chvostíkom. “Ani ty nemôžeš spať? Alebo ťa zobudili tie dve nezbednice?”, pozrela smerom k záhonu s jahodami, kde sa na slniečku vyhrievali ich mačiatka - Bonnie a Elsie. Vo vzduchu bolo cítiť čerstvosť rána a nového dňa. Tešila sa. Amelii a Vanovi vyšiel na svadbu prekrásny deň. V tomto upršanom Anglicku to bola naozaj vzácnosť. Keď si Joy v pokoji vypila čaj, vytrhla trochu buriny z hriadok a záhonov svojich milovaných ruží a so psíkom v pätách kráčala späť do domu. Tam ho ešte raz pohladkala a do misiek všetkým trom zvieratkám dala jedlo a vodu. Potom vošla dnu. Zašila Hopinho jednorožca, vyžehlila oblečenie a pustila sa do prípravy raňajok. Z chladničky vybrala potrebné suroviny na lievance, ktoré mali dievčatá tak rady a postavila na kávu pre Ardena, keď si odrazu na kuchynskom stole všimla list. Mohla odprisahať, že tam predtým nebol. Vzala ho do rúk, keď zbadala zlatistú korunnú pečať. Prekvapilo ju to. Failo predsa povedal, že už nebudú v kontakte, tak prečo potom…?
“Snáď sa nestalo niečo zlé…”, šepla a s búšiacim srdcom otvorila obálku. Vo vnútri bol jeden z dvoch špeciálnych papierov, ktoré pred rokmi začarovala na akýsi spôsob četu. Cez ne si spoločne písali, keď bol preč a riešil svoju revolúciu v elfej ríši. Failo ju pred jeho odchodom poprosil, či mu dá ten svoj, pretože táto komunikácia sa mu páčila a mohla sa mu ešte v budúcnosti zísť. Joy súhlasila, veď ona si taký papier mohla vykúzliť hocikedy a dala mu ho.
Ahoj, modroočka!
Viem, že sám som chcel, aby sme už neostali v kontakte, no po takej dlhej dobe mi to proste nedalo. Vzhľadom k tomu, koľko si pre mňa znamenala, len chcem vedieť, ako sa máš ty aj Hope a hlavne - či si našla svoje šťastie.
Ja som ho napokon našiel, hoci bolo ťažké na Teba zabudnúť. Pomohla mi v tom Ellë. Stretávali sme sa, ako si mi navrhla a jedného dňa som si uvedomil, že ju milujem, že ona je tou ženou, s ktorou chcem stráviť zvyšok život a založiť si s ňou rodinu. Nezáleží na tom, že je z prostého ľudu. Mala si pravdu. Je inteligentná, láskavá, ľúbi ma a je z nej úžasná kráľovná, poddaní ju zbožňujú rovnako ako ja. Čo viac si môžem priať? Asi si nevedela, ale je empatička, čo je skvelá schopnosť. Aj keď ju často podozrievam, že ju používa aj na mňa, aby schladila moju horúcu hlavu. Máme spolu syna a ako nám prezradila Drulla, teraz čakáme dievčatko, ktoré sa bude volať Alasse. Áno, ako ty. Ako som povedal, vždy budeš mať špeciálne miesto v mojom srdci, modroočka. Hoci nám to nevyšlo, prebudila si vo mne schopnosť milovať, ukázala si mi krásu odpustenia a zmenila si ma. Za čo ti budem navždy vďačný. Inak by som o to všetko, čo mám teraz s milovanou Ellë, asi prišiel.
Keď budeš mať trochu času, odpíš mi. Naozaj som zvedavý, ako sa máš.
Failo.
Joy sa pousmiala a do obývačky prešla po pero. Na okamih zastala pod schodmi, ale hore bolo ticho. Všetci ešte spali a tak mala trochu času, aby Failovi odpísala.
Ahoj, Failo…
No kým Joy stihla napísať niečo viac, všetko zmizlo a na papieri sa opäť objavil Failov rukopis.
Tak som Ťa predsa zastihol! Ako sa mi máš?
Klasika, ani ma nenecháš dohovoriť…
Haha, určite Ti to už chýbalo.
Ani nie, ale som veľmi rada, že si sa ozval. Síce som rešpektovala Tvoje prianie, aby sme už neostali v kontakte, ale aj ja som sem tam na Teba myslela, že ako sa máš a tak. Gratulujem k svadbe s Ellë, k synčekovi aj nenarodenej dcérke. Ani nevieš, ako ma to teší. A je pre mňa pocta, že ju pomenuješ po mne. Ďakujem.
A čože si tak skoro hore? Vlastne… u nás je niečo po šiestej ráno, neviem ako v elfej ríši.
Aj tu je ráno, len si dorábam nejaké kráľovské papierovačky a o chvíľu si idem trochu zajazdiť na koni. Trochu som si privstal, Ellë s malým ešte spia. No ale už dosť o mne, ako sa darí tebe?
Ďakujem, mám sa viac než dobre. Až mám niekedy pocit, že snívam. Už sú tomu skoro štyri roky, čo som vydatá za Ardena…
Čože?! Takže predsa ste sa dali dokopy? Slečinkovská vyžla sa predsa pochlapila!
Och, prestaň. Áno, vrátil sa. Okrem Hope máme spolu trojročné dvojičky - dievčatká a v októbri očakávame narodenie nášho synčeka. Takže áno - svoje šťastie som našla.
Vau, gratulujem, modroočka. Dom plný detí! Tak nech sa o Teba Ardenko pekne stará, inak…
Čo?
Nakopem ho do toho chudého zadku.
Už nie je taký chudý.
Ani sa mi veriť nechce. No hlavne, že Ťa robí šťastnou. Nikdy som Ti to nepovedal, ale od boja s Temnou k nemu pociťujem istý druh rešpektu. Za to, čo spravil - vyžadovalo si to veľkú odvahu.
Veru áno. Odvahu aj obeť. Som na neho viac než hrdá. Napriek všetkému, čím si prešiel, je skvelý muž a manžel.
To som rád, kvôli Tebe.
Ako inak…
Haha…
Ako sa má Drulla? Chýba mi… Býva teraz v paláci?
Nie, v malej chalúpke neďaleko neho, to bol kompromis. Keď som sa oženil s Ellë, navrhol som jej, aby sa presťahovala k nám, ale Drulla odmietla. No aspoň súhlasila s tým, že bude bývať v tom malom domčeku. Hlavne kvôli Ellë - majú medzi sebou veľmi silné puto. Aj teba mala veľmi rada.
Aj ja ju… pozdrav ju odo mňa, že som na ňu nezabudla. Je to úžasná žena. A viem pochopiť jej rozhodnutie, čo sa týka bývania. Niečo také veľké ako palác nie je pre ňu.
Áno, to povedala aj ona a Ellë. A jasné, pozdravím ju. Mimochodom - neverila by si, koľko práce si vyžaduje byť kráľom takej veľkej ríše. Jack sa na mňa vykašlal, ostal vo svete ľudí, takže s jeho pomocou nemôžem rátať. No jeho to ku vládnutiu nikdy príliš neťahalo. S Gretchen a Viki len raz za čas prídu na návštevu, ale nevadí. Baví ma to a to je hlavné. Ty si si dokončila tú školu?
Áno. Síce s prerušením, pretože po narodení dvojičiek sa to nedalo zvládať, ale už ju mám konečne spravenú. Akurát som promovala teraz v júni.
Blahoželám. Škoda, že som to nevedel, inak by som Ti poslal kvety.
Ďakujem, no nemal by si tušenia, kde ich poslať. Nie sme už u Aurory, presťahovali sme do Anglicka.
Naozaj? To je dosť bezútešná, sivá a upršaná krajina.
Ktorá má aj svoje pozitíva, nemaj obavy…
Joy sa pousmiala, keď zhora začula detské hlásky, ako ju volajú. Dievčatká boli asi prekvapené, keď sa zobudili a nenašli ju v posteli.
“Mamíííííííííííííí!”
“Tu som, dole v kuchyni!”, zavolala späť.
“Maminka! Kde je môj Fluffy? On v noci zmizol!” Hope pomaly, pridržiavajúc sa zábradlia, ako ju učili, zišla dole po schodoch a so slzami v modrých očkách na ňu pozrela. “Čo keď v noci odletel do nebíčka, lebo už bol starý?” V nočnej košieľke a so strapatými kučierkami vyzerala rozkošne.
“Nie, princezná”, odvetila Joy a privinula si ju k sebe. “Je v obývačke, zašívala som mu bruško. Mal sa na ňom dieru.”
“Naozaj? Ďakujééééém!” Jej drobná tvárička sa v momente rozjasnila a prebehla do vedľajšej izby, aby si vzala svojho dúhového jednorožca.
“Hope, čo robia Ruby s Rosie?”, opýtala sa dcérky, keď sa k nej vrátila.
“Snažia sa zobudiť tatíka. Myslím, že po ňom skáču, lebo nechce otvoriť oči. Chudáčik”, pokrútila hlavičkou a potom zbadala na kuchynskom pulte múku a mlieko s vajíčkami, ktoré predtým jej mama vybrala z chladničky. “Na raňajky budú palacinky?”, zvýskla natešene. “Mňááám!”
“Palacinky alebo lievance, čo len chcete. S jahodovým džemom, ktorý sme včera zavarili”, odvetila Joy a pohladila ju po vláskoch. “Pozerám, že dnes budeme mať s rozčesávaním dosť roboty… ” Hope ju však už nepočúvala, s jednorožcom v rúčke trielila späť hore za svojimi sestrami a ockom.
“Poďtéééé, maminka ide piecť palacinkýýý!” Joy sa zasmiala a otočila späť k listu. Už tam mala od Faila správu.
Povedal som niečo zlé? Si tu?
Nie, v pohode. Bola tu Hope, deti aj Arden sa už zobudili. Budem musieť končiť, idem piecť lievance.
Jasné, aj mne už niekto klope na dvere. Povinnosti volajú a asi na tú jazdu na koni môžem zabudnúť. Pánečku, tvoje lievance?! Lepšie som odvtedy nejedol.
Ďakujem, si milý, aj keď si si ich vtedy ukradol.
To predsa na ich chuti nič nemení, alebo áno?
Nie, samozrejme, že nie. Failo, som veľmi rada, že som o Tebe po takom dlhom čase počula a že sa Ti darí.
Napodobne. Bolo skvelé sa s Tebou znovu skontaktovať. Pripomenulo mi to staré časy, keď som Ti počas vzbury - z nejakej jaskyne, špinavý a smradľavý - písal listy.
Teraz si ma rozosmial. Áno, malo to svoje čaro, priznávam. Tak pozdrav odo mňa Drullu a nech pôrod malej princeznej dopadne v najlepšom poriadku. Držím palce a prajem veľa šťastia.
Ďakujem. Aj Tebe, modroočka. Maj sa krásne.
Ako si Joy dočítala Failove posledné riadky, všetky písmená zmizli a ona opäť držala v rukách čistý hárok papiera. Ten vložila späť do obálky a tá zmizla tak rýchlo, ako sa predtým objavila na stole. S úsmevom odložila pero a pustila do výroby cesta. Keď sa už piekli prvé kúsky a rozvoniavali po celom dome, do kuchyne sa dovalili už oblečené dvojičky spolu s Hope a za nimi sa ako posledný došuchtal Arden.
“Ránko, láska.”
“Dobré ránko. Máš navarenú čerstvú kávu”, kývla hlavou ku kávovaru, keď ho pobozkala a potom s láskou pozrela na dievčatká. “Ahojte, srdiečka…”
“Ahóóój, mamííííí”, štebotali deti, vtisli jej bozk a narýchlo ju objali.
“Čauko, Benny!” Rosie nezabudla ani na bračeka, na ktorého sa veľmi tešila a pohladkala Joyine vypuklé bruško.
“Dnes ideme tete Amy a strýkovi Vanovi na svadbúúúú…”, pospevovali si a tancovali po kuchyni. “Mňam, mňam, palacinky, mňam, mňam, palacinky…”
“Ráno ste zo mňa vy spravili palacinku”, zavolal na ne Arden, na čo sa len zachichotali a bláznili sa ďalej. “No fakt”, otočil sa pobavene k Joy. “Skoro mi zlomili rebrá, ako na mňa skočili“, dodal krútiac hlavou a odpil si zo svojej šálky kávy.
“Viem, Hope ťa po invázii dvojičiek ľutovala.”
“Napokon sa pridala aj ona, neboj sa. Neuveriteľné, koľko je v nich energie.”
“Tešia sa”, odvetila s úsmevom a džemom natrela ďalšiu palacinku, ktorú mu podala. “Nech sa páči - tvoje bolestné.”
“Ďakujem, princezná. Takáto dobrota určite zacelí moje bojové zranenia, ktoré som utŕžil”, skonštatoval Arden so žmurknutím predtým, ako s chuťou do nej zahryzol.
“Dobre, šup šup za stôl, je čas na raňajky!”, zatlieskala Joy rukami a dievčatá ako na povel vyliezli na stoličky, kde na každú z nich už čakal pohár čerstvej pomarančovej šťavy.
Tessa se stala hlavní vládkyní, tak jak Everett sám předpovídal. Byla nádherná a stále mladá, díky Everettově kouzlům dimenzionálního prostoru, byla něžná a vášnivá, byla odhodlaná a byla krutá.
Sledoval ji z povzdálí a doufal, že stále je v jejím srdci a životě místo pro něj.
Moc ji chutnala, milovala ji a používala ji moc ráda. Neřešila, kde je ani kým je, zapomněla na své srdce, zapomněla na to, kým bývala, zapomněla na přátele, které mívala, netrápili ji. Nevnímala čas, nemusela. Dimenze si vládla svým vlastním.
Chtěla jen žít a využít.
Chtěla vládnout, chtěla ničit, chtěla pálit, chtěla zraňovat. Pokud se ji někdo znelíbil, bez milosti jej zabila. Brzy ji obyčejné zabytí a upálení nestačilo, začala mučit a ničit psychicky všechny, kdo o ní třeba jen na chvíli pochyboval. Nechávala svou temnotu volně proudit tělem a nechávala ji vládnout, byla zraněná a nechala se pohltit.
Procházela se místnostmi paláce, procházela se parkem, navštěvovala dimenze, všude, kde potkala někoho, kdo se ji smál, kdo si o ní šeptal, kdo se ji znelíbil, nedožil se rána následujícího dne.
Teprve nyní si začal Everett uvědomovat, jaká Tessa je, kým je a jak silná a mocná je. Díky spojení pátého elementu a ohnivého živlu se stala nezvladatelnou, vlastně mohl být rád, že nezískal její matku, ovládající všechny živly, protože to už by z něj dávno byl jen prach.
Everett se mohl snažit sebevíc, nepouštěl ji z očí, nepouštěl ze své blízkosti, kdykoliv mohl, snažil se ji dát najevo, že jeho city, jsou skutečné, minimálně tolik, kolik mohou být. Bál se o ní, vždycky byla silná a ukazovala mu své kvality, vždycky v ní viděl temnotu, která jí proudila, ale tentokrát to bylo něco, co nedokázal ovládat. Nedokázal Tessiinu moc směřovat a ovládat její hněv. Snažil se tedy prostoupit zpátky do nitra Tessiiny duše.
Nedařilo se. Musel mezitím plnit své rodinné povinnosti, vyhledával čaroděje, kteří byli vhodní pro nějaký účel jeho takzvaně vyššího úkolu. Ničil čaroděje, u kterých hrozilo, že hrozí někoho z těch, které bude časem potřebovat nebo ohrozí Tessu.
Zuřil, když dva z jeho pomyslných učedníků začali navštěvovat Aurořinu školu magie, musel se jich vzdát. Třetí, kterého skryla Aurora, měl zemřít. Zatím byl v bezpečí, ale Everett si naplánoval způsob, jak se ho přes všechno zbavit.
Prioritou pro něj ovšem byla Tessa a rodina. Jenomže to nemělo tak hladký průběh, jak očekával. Oslabovala ho láska, kterou k ní cítil, ten cit byl prokletím. Jeho krev ho od ní tahala pryč, a když se vracel, zničen, raněn, zkrvaven, jeho žena vypadala, že se ji to netýká.
Usmála se na něj a šla dál.
Pokud Everett nebyl v zámku, ve zlaté kleci, do které se Tessa nechala dobrovolně uzavřít poté, co jinou zlatou klec opustila, dusila se. Potřebovala se uvolnit, potřebovala něco, co dobře zná a co ji pomůže se uvolnit. Ze začátku se začala jemně bavit laškováním a nakonec i nezávazným sexem. Sex jen na jednu noc ji však brzy omrzel, zvláště když potkala Marka Kevina.
Jeden z mnoha čarodějů, které Everett přivedl.
Tessa se nikdy neptala, proč a za jakým účelem, ale jako jednoho z mála tohoto si Everett oblíbil a Tessa ho tak vídávala podstatně častěji než ostatní. O mnohých ztratila přehled, ale tenhle tady stále byl. A ona byla stále velice přitažlivou ženou, její děti rostly a stárly, ona sama ne.
Bála se zeptat Everetta, jak starý je tedy ve skutečnosti on sám, pokud tolik času tráví v mimodimenzionálním prostoru. Ale znát odpověď pro ní bylo víc bolestné, než ji nechat plavat.
Mark byl mladší od Tessy o celých pět let, ale to ji nezastavilo.
Mile a jemně si ho začala naklánět na svou stranu a stahovat jej z Everettových hodin. Na to, že se Everett nikdy necítil být učitelem, uvědomil si, že bude muset předávat své poznatky a informace dalším, minimálně svým dětem. Tak se obklopil nadějnými černokněžníky a dával jim ochutnat ze svého poznání temnoty.
Zpočátku mu Markova absence divná nepřipadala, Tessa občas využívala každého z jeho družiny přisluhovačů, jak jim sama říkala, dle toho, na co měla chuť a náladu. Byli pro ní hračkou, rozptýlením, pobavením.
Mark se pro ní však stal něčím víc.
Dokázala mu uhranout a dokázala ho přimět toužit po ní a doufat. Bavila se tím. Jeho náklonnost odsuzovala, jeho samotného ponižovala a trápila, tak jak se ji zlíbilo, zesměšňovala jej. Everett jen kroutil hlavou a zároveň ji žádal, aby si nezahrávala s city.
Jen se smála, zdali měl Everett na mysli ty jeho nebo Markovy, ji natrápilo.
Pak Everett opět zmizel, jeho práce, očividně nešla tak dobře, jak měla, místo dvou plánovaných dní byly dva neplánované týdny. Dva týdny. Nejdřív se Tessa postarala o své ratolesti, poté do své ložnice pozvala jednoho ze svých strážců, když už Everett tolik lpěl na to, aby je měla ve své blízkosti. Smála se, protože vlastně jen plnila jeho vůli.
Pak přiměla Marka, aby ji svedl.
Dobře se bavila, víc než dobře. Byl jí tak omámen, okouzlen, zničen, že stačil jediný pohled a byl její. Tessa si užívala jeho rozmazlování i jeho tělo. Pohled do jeho ledově chladných, hlubokých očí, v nichž se odráželo světlo jejich svící jako utopené sluneční paprsky. Hluboké tůně, v nichž se sama topila a pro ně se znovu vracela k vlastní barvě svých potemnělých duhovek.
Jeho rovné hnědé vlasy byly naprostým opakem vlasů Everetta. Rovné, polodlouhé hřebíky. Jeho sladký úsměv ji připomínal chvíle jejich bezstarostných dní. Navíc, byly tak jemné, hedvábné a sladké, nové a zakázané. Toužila po tom je ochutnat víc, než jen něžně. Jeho tělo a svaly byly pevné a dokázaly ji opět přivést k životu, byla to pro ní samotnou změn, kterou potřebovala k probuzení a uvědomění si samy sebe.
“Preboha! To nám práve exlodoval šatník, alebo čo sa stalo?” Arden práve vošiel do ich spoločnej, slnkom presvetlenej spálne a neveriacky hľadel na doslova prírodnú katastrofu, ktorá sa ňou asi prehnala. Dvere na šatníku boli otvorené dokorán, rovnako ako všetky zásuvky na komodách, ktoré v ňom boli a po izbe sa všade okolo povaľovali kúsky oblečenia. Na veľkej posteli, na podlahe, trčali zo šuflíkov, boli prehodené cez operadlo kresla. A uprostred toho stála Joy, napoly oblečená v bordových šatách, ktoré mala špeciálne ušité na svadbu a mocovala sa so zipsom.
“Čo myslíš?!”, hodila na neho zúfalý pohľad a roztrpčene rozhodila rukami.
“Je všetko v poriadku? Mám ti s tým zapínaním pomôcť?”, opýtal sa jej opatrne, no kým sa nadýchla k odpovedi, z detskej izby sa ozval krik a následný plač.
“Ruby! Neťahaj zasa Rosie za vlásky!”, zavolala Joy na ich mladšie dcérky, dvojičky. “Bože, dnes sa naozaj zbláznim”, dodala, zhodila zo seba šaty, ktoré prevesila na stoličku pri toaletnom stolíku a len v hodvábnom kombiné prešla oproti do detskej izby k dievčatkám, aby ich utíšila. “Čo sa deje?”, opýtala sa ich mäkko, keď si k nim kľakla.
“Ja cem takú istú mašvu, ako má Lousie, ale ona mi ju nece dať!”, ozvala sa nahnevane Ruby a zazrela na svoje o päť minút staršie dvojča, ktorému po okrúhlych líčkach stekali slzy. Joy jej ich jemne utrela a potom si ich obe k sebe privinula.
“Moja, tvoja sestrička má predsa takú istú mašľu ako ty. Ružovú s bielymi bodkami.”
“Naozaj?” Veľké hnedé očká sa jej rozšírili úžasom.
“Ja šom jej to hovolila, ale ona ma necela počúvať”, fňukala Rosie a vtedy ju Ruby objala.
“Plepáč.” Arden, ktorý s rukami vo vreckách opretý o zárubňu dverí pozoroval túto situáciu, sa jemne usmieval.
“Tak sa mi to páči”, prikývla Joy spokojne a opravila Rosie mašličku v plavých vláskoch. “Ste princezničky a máte nádherné šatočky. Tak sa už nenaťahujte. Nechcete si ich predsa zničiť, potrhať, alebo zašpiniť, však?”, opýtala sa ich s úsmevom a pohladila dvojičky po zlatovlasých hlávkach. “A kde máte Hope? Šla sa napiť?”
“Ešte pred pár minútami si tu stavala to drevené puzzle od Jamieho”, povedal Arden, rozhliadol po izbe a potom spýtavo pozrel na dcérky.
“Išua na záchod”, odvetila Ruby šušlavo a ukázal prstom na chodbu.
“Láska, buď taký dobrý, choď ju skontrolovať a keď bude treba, tak pomôcť. V tých šatách jej to pôjde asi ťažšie”, požiadala ho Joy a potom sa znova otočila k dvojičkám. “Dnes ideme na svadbu tety Amy a strýka Vana, to viete. Budete družičky, tak sa správajte ako veľké slečny, dobre? A už žiadne bitky”, objala ich, keď dnu spolu s Ardenom pribehlo aj ich najstaršie dievčatko, Hope a tiež sa Joy hodila okolo krku. Hnedé neposlušné kučierky, ktoré jej milo lemovali tváričku, mala prichytené čelenkou s kvetinkami.
“Maminka a… ty pôjdeš takto?”, opýtala sa jej prekvapene. “Veď nemáš žiadne šaty.”
“Zatiaľ. A práve preto potrebujem, aby ste sa pekne zahrali. Sľúbite mi to? Musím sa tiež premeniť na princeznú.”
“Áno, mamíííí”, odvetili všetky tri naraz a Joy im zaradom vtisla bozky na bucľaté líčka.
“Vy moje zlatíčka.” Ešte chvíľu sledovala, ako si rozložili bábiky a niečo si medzi sebou bľabotali, potom chytila Ardena za ruku a ťahala ho späť do spálne. “A ty ideš so mnou”, zafučala, na čo sa uškrnul.
“Fíha, začína sa to dobre”, poznamenal a hravo ju pošteklil po okrúhlom brušku, ale Joy len pokrútila hlavou.
“To si, bohužiaľ, musíme nechať na neskôr”, pritúlila sa k nemu a povzdychla si. “Hoci som v takom stave, že by som sa ti najradšej schúlila do náručia”, dodala a pobozkala ho na pery. “Tak…”, skonštatovala, keď sa zasa pokúsila navliecť do bordovej róby. “Ako v tom vyzerám?”
“Existuje aj správna odpoveď na túto otázku?”, odvetil Arden pobavene.
“Teraz sa do ničoho nezmestím! A prisahala by som, že pred pár dňami tieto šaty mali aj rezervu! No bruško mi odrazu tak vyhúklo, veď vieš… ”, dodala zúfalo a slzy mala na krajíčku. “Navyše mi je strašne horúco a mám opuchnutú tvár aj nohy… Bože, idem Amy za svedka, všetci sa tam na mňa budú pozerať a ja… ja budem vyzerať ako… ako nafúknutá, spotená veľryba!” Joy to už nevydržala, klesla na posteľ a rozplakala sa.
“Ale, zlatko…” Bola taká rozkošná… Arden, ktorý rýchlo zakryl jemný úsmev, si k nej prisadol, vzal do náručia a pohojdával. “Si tehotná, tak treba predpokladať, že sa do niektorých vecí už nezmestíš. A si krásna, naozaj krásna…”
“Ja som nepovedala, že som škaredá, ale tučná! Nemám si čo obliecť a o hodinu musíme vyraziť”, zasmrkala a zdvihla k nemu pohľad. “Prepáč. To nebolo odo mňa pekné.”
“Len trochu”, odvetil Arden pobavene. “Si unavená, však?”, opýtal sa jej starostlivo, keď videl, ako si ospalo pretrela čelo.
“Áno. Preto som asi aj taká protivná… “.
“Môžeš si pospať cestou v aute aj s dievčatami.” Arden sa nežne usmial a opäť si Joy privinul do náručia. Tak veľmi ju miloval… ju, ich drobca v jej brušku a krásne dievčatká - ich rodinu. “Máte na to hodinu a pol, kým dorazíme do Londýna.“ Potom sa natiahol a do ruky vzal dlhé vyšívané šaty po zem svetloružovej farby z ľahkej nadýchanej látky so širokým výstrihom, ktorý jej žensky odhaľoval plecia a chrbát. Tie mala oblečené len minulý víkend na oslave svojich dvadsiatich siedmich narodenín. “A čo tieto?”
“Myslíš? Nie sú na svadbu príliš… ja neviem, jednoduché?”, namietla Joy, ale Arden rázne pokrútil hlavou.
“Neodvrávaj. Sú tenké, vzdušné a vyzeráš v nich neuveriteľne príťažlivo. Joy, no tak… ty si by si aj vo vreci zemiakov vyzerala úžasne, tak v čom je problém?”
“Tebe sa to ľahko povie. Si ako model vystrihnutý z časopisu”, odvetila, utrela si slzy a premerala si ho pohľadom. V obleku vyzeral tak skvele, že sa musela premôcť, aby od neho odtrhla zrak. “Nechápem, prečo tak nenávidíš tento outfit. Vyzeráš v ňom ohromne.”
“Óóó, ďakujem za kompliment, ale aj tak… nie je to môj štýl…”
“Maminka?” Spoza dverí vykukla Rosie a veľké hnedé očká mala prekvapením otvorené dokorán. “Ty si puakala? Plečo? Zasa ťa malý Benny kope v blušku?” Ani nepočkala na odpoveď, otočila sa a vybehla z izby. Arden s Joy na seba pozreli a ona už vstávala, že pôjde za ňou, keď sa znova objavila na prahu izby ťahajúc v drobných rúčkach Ardenovu gitaru. “Tu ti tatko zahlá a hneď ti bude lepšie, áno?”, pozrela s očakávaním na svojho ocka.
“Hóóóu, Rosie, len pomaly. Nie je ti ťažká?”, opýtal sa jej pobavene, keď si od nej vzal svoj obľúbený hudobný nástroj. Dievčatko len pokrútilo hlavou.
“Nie je. No? Tati? Zahláš mamičke?”
“Samozrejme. To je skvelý nápad, bambuľka”, pochválil ju Arden a žmurkol na ňu. “Len… musím gitaru trošku doladiť…” Rosie sa rozžiarila tvárička, usalašila sa Joy na kolenách a z líc jej utrela tentoraz slzy dojatia.
“Aue mami, už je doble, už nemusíš puakať. Aj si zaspievame?”
“To je od šťastia, miláčik”, pohladila ju po hebkých vláskoch a vtisla do nich vrúcny bozk. “Samozrejme, že áno.” Pri zvuku prvých akordov, ktoré Arden s úsmevom vybrnkal, k nim pribehli aj Hope s Ruby, ktoré sa tiež usalašili na veľkej posteli a Joy si ich privinula do náručia. “Ďakujem. Tak veľmi vás všetkých ľúbim”, pozrela zamilovane na Ardena, ktorý jej pohľad s nesmiernou láskou a hrdosťou v tmavých očiach opätoval.
“Aj ja teba, maminka a veľmi”, pritúlila sa k nej Hope a drobnou rúčkou ju pohladila po tvári. “A nikdy… prenikdy ťa neopustím”, pozrela na ňu vážne a Joy sa usmiala nad jej nádhernou detskou úprimnosťou.
“To mám ale šťastie”, pošepla jej tesne predtým, ako sa všetci pustili do spevu veselej detskej piesne.
“Inak, dnes ráno nám Tessa poslala list aj pár fotiek Ann a Jamesa. Potom ti ich ukážem. Sú to ozaj krásne deti”, povedala Joy o niečo neskôr, keď sa ich dcérky opäť rozbehli k svojim hračkám. “Plánujem jej potom na oplátku poslať nejaké z Ameliinej svadby. A už by som ich rada videla. Hm… “ Založila si ruky vbok a s prižmúrenými očami si ho premerala.
“Čo je? Už som sa stihol zašpiniť, či čo?” Arden sklonil hlavu a bruškami prstov si prešiel po bielej košeli.
“Nie, nie”, odvetila s úsmevom. “Napadlo ma, že k tým druhým šatám nebudeš mať teraz farebne vhodnú kravatu…” Joy na neho uprela zamyslený pohľad. “K tým bordovým bolo všetko prichystané tip - top a teraz… ”
“Zlatko, vieš, že tá vec ma trápi najmenej”, uškŕňal sa Arden a pobavene si pošúchal strnisko na brade. “Aspoň si ju nemusím dávať”, dodal s nadšením. Joy si len povzdychla a pokrútila hlavou.
“Ardie! Veď je to svadba tvojho bratranca a mojej najlepšej kamarátky! Treba sa slušne upraviť. Mimochodom, začínam mať pocit, že výber týchto šiat nebola náhoda.” Vzala ich do rúk a spýtavo zdvihla obočie. “Mali by sme nejako ladiť, či?”
“Tak to bude ťažké, pretože jednu jedinú vec v podobnej farbe, ktorú vlastním, sú tie otrasné boxerky, čo ani nenosím. A aj tie bude vidno iba vtedy, ak to poriadne preženiem s drinkami”, dodal a pokrčil plecami, na čo sa Joy začala smiať. “No konečne počujem tvoj smiech. A vezmem si klasiku - čiernu. Nemusíme byť ako dvojčatá, to ladenie akosi neuznávam. Patríme k sebe tak či tak”, dodal a prstami jej jemne prešiel po tvári.
“Máš pravdu, je to jedno. Hlavne, že budeme spolu a Amy s Vanom prežijú krásny deň.”
“Presne tak. Oukej, láska. Idem k dievčatám, ty sa pokojne vychystaj a… už žiadne slzy”, zdvihol jej bradu a nežne ju pobozkal. Potom sa zohol aj k jej brušku a tiež mu vtisol bozk. “Inak náš synček bude uplakané bábätko.”
“Ach, ani nevieš, ako ťa ľúbim a hlavne v situáciách, ako je táto”, šepla Joy dojato a tuho ho objala. “Ľúbim, ľúbim, ľúbim…”
“Veď aj ja teba, ty môj ufňukanec”, zasmial sa, ešte raz ju pobozkal a vybral sa za dievčatami. Joy sa mäkko pousmiala a zahryzla si do pery. Potom sa narýchlo osprchovala, obliekla si šaty, ktoré jej Arden vybral a naozaj, bola nadmieru spokojná. Nie iba kvôli svojmu výzoru… predovšetkým vďaka láske a opore svojho manžela, ktorý bol nádherný nielen vzhľadom, ale hlavne dušou a srdcom. Vlasy si nechala rozpustené a len ich upravila do elegantných vĺn. Po bokoch tváre si z odobratých prameňov splietla dva zatočené vrkoče, ktoré si vzadu spojila, zafixovala tenkými sponkami a ozdobila kvetom. Pár kučier z nich vytiahla a nechala visieť voľne popri tvári. Už aj tak husté a dlhé riasy si zvýraznila maskarou a pery si pretrela rúžom. Okrem jemných náušníc, obrúčky a snubného prsteňa ju krášlila len príjemná vôňa parfumu a šťastný nežný úsmev.
“Takže?”, opýtala sa nesmelo, keď zastala vo dverách detskej izby, ktorá sa za ten čas premenila na kadernícky salón. Arden sedel s prekríženými nohami na svetlofialovom, huňatom koberci a Hope spolu s dvojičkami česali a zdobili jeho dlhšie vlasy. Dokonca sa im podaril aj jeden cop. “Fíha, dnes bude tatko ešte väčší fešák ako strýko Van”, zasmiala sa pri pohľade na ružové sponky s Minnie Mouse, ktoré mu tam Ruby s Rosie sústredene pripínali.
“Ale mamíííí! My sa len tak hráme, tatík je predsa chlapec”, vysvetľovala jej Hope so smiechom. “No má také super vlasy.”
“To veru má.” Arden sa len spokojne uškŕňal a obdivne si Joy premeral.
“Páni, ty si sa ale nahodila!”, zhodnotil s hrdým úsmevom, kým sa jej dcérky s výskotom hodili okolo nôh.
“Ďakujem”, zachichotala sa Joy, keď k nej podišiel a vtisol bozk na plece.
“Si nádherná”, povedal tak, až jej po pokožke prebehli zimomriavky a v jeho tmavých hrejivých očiach sa ako vždy doslova roztápala…
“Sme ako jeden, dva, tri, štyri…”, vyratúvala Hope nadšene na malých prstíkoch. “ … štyri princezny.”
“To veru ste a ja asi prasknem od pýchy”, dodal Arden a všetkým štyrom hravo brnkol po nose.
“A váš tatko vyzerá ako kráľovná”, zhodnotila Joy pobavene. “Čo keby sme ho už odstrojili? Treba nám už ísť”, žmurkla na dcérky, ktoré sa hneď s jej asistenciou pustili do roboty.
“Tak…” Ruby si dala rúčky vbok a skúmavo pozrela hore na Ardena. “A teraz si už náš kláľ, tati!”, zvolala nadšene, keď si ich upravil a spolu s Rosie ho každá z jednej strany chytili za ruku. Hope objímala svoju mamu a rúčky mala položené na jej okrúhlom brušku. Joy na svoju milovanú rodinu hľadela s láskou a dojatím. Tak veľmi ich ľúbila a naozaj mala niekedy pocit, že od toľkého šťastia priam praskne. Jej emócie sa neustále prepletali s Ardenovými a vytvárali harmonické klbko. Samozrejme, nebolo to tak vždy, niekedy sa dokázali aj pohádať, no stávalo sa to veľmi, veľmi zriedka.
“Veru, nepopieram. Cítim sa tak”, odvetil so smiechom a nežne im stisol malé ručičky.
“Ešte idem do kuchyne po veci na cestu, čo som nachystala”, povedala Joy, keď zostúpili po širokom, drevenom schodisku a odcupitala do svojho priestranného kráľovstva.
“Tak, krásavice moje, ešte si vezmite svetríky, obuť sa a šup vonku!”, zavelil zatiaľ Arden a pomohol im pozapínať si sandálky. Keď dievčatká vybehli do záhrady, ešte si pred zrkadlom chcel zaviazať kravatu, pričom hlasno zazíval. Už oľutoval, že si pred odchodom nestihol vypiť svoju obľúbenú kávu, keď sa z kuchyne vynorila Joy.
“Óóó… áno, chápem - byť pekným musí byť veľmi únavné”, skonštatovala so smiechom, keď vkĺzla do strieborných lodičiek. Arden len naklonil hlavu a zhora na ňu pozrel.
“Tak ty potom musíš byť totálne vyčerpaná”, vrátil jej bez mihnutia oka, na čo sa okamžite začervenala.
“Ty si taký táraj.”
“Ja som s tým nezačal”, poznamenal s úškrnom a nežne ju štipol do ružového líca. Joy na neho pobavene vystrúhala grimasu.
“Haha…”
“Uviažeš mi tú protivnú vec?”, požiadal ju s povzdychom, pretože jemu sa to ako vždy nedarilo. Joy s úsmevom prikývla a na kravate mu šikovne spravila dokonalý uzol. Potom si ho za ňu k sebe pritiahla a pobozkala.
“Niečo pre teba mám.” Naklonila sa ku komode a podala mu termohrnček s kávou, ktorý tam predtým položila spolu s jedlom a pitím pre deti. “Na cestu.”
“Ty… si… môj… poklad!”, zvolal Arden nadšene a silno ju objal. “Mimochodom, aj ja pre teba niečo mám”, dodal a z vrecka nohavíc vytiahol zamatovú škatuľku.
“Fíha…” Joy na neho prekvapene pozrela do zrkadla, ku ktorému ju otočil a o malú chvíľu jej na krk pripol tenkú retiazku z bieleho zlata s jemným príveskom anjela.
“Doslova mi padol do oka. Hneď som vedel, že ho vyrobili pre teba”, šepol jej nežne do ucha a pobozkal ju na šiju. “Anjela pre môjho anjela strážneho.”
“Ten je krásny”, vydýchla Joy a končekmi prstov sa opatrne dotkla šperku. “Ďakujem”, doložila s úsmevom, obrátila sa späť k Ardenovi a vrúcne ho pobozkala. “Ty si ku mne dnes taký milý a ja som bola k tebe protivná. Mrzí ma to.”
“Veru, veru. Takéto správanie je jednoducho neprijateľné, pani Sorensonová”, pokrútil hlavou. “Neskôr mi to budete musieť vynahradiť”, dodal a privinul si ju k sebe s tým svojím podmanivým úsmevom.
“To máš teda pravdu. Na také drzé správanie si tu predsa ty”, odpinkla mu Joy pobavene.
“Čo prosím?!”, zatváril sa Arden naoko pohoršene. “Pfff…”
“Učím sa predsa od majstra, s ktorým už žijem pekných pár rokov”, dodala so smiechom a opäť sa natiahla po jeho blízkosť, keď…
“Mamíííííííí! Tatííííííí! Kedy konečne pôjdeme?” Hope vbehla do vchodových dverí spolu so Sparkym, ktorý nadšene zaštekal a spýtavo na nich uprela modré očká. Arden Joy ešte raz pobozkal na čelo, vzal do rúk puzdro s gitarou a veľkú cestovnú tašku, keďže na noc ostávali v hoteli v Londýne.
“Už ideme, princezná”, odvetil dcérke, ktorú Joy vzala za rúčku.
“A môže ísť Sparky s nami?”, prosíkala už vonku na trávniku. Joy si k nej čupla, pokrútila hlavou a pohladila ju po líčku.
“Nie, zlatko. Už sme sa o tom predsa rozprávali. Ešte by mu v sále plnej ľudí niekto stúpil na chvostík a ublížil mu. A to nechceme, však?” Hope sa zamyslela, až sa jej čielko zvraštilo, ale potom prikývla.
“Tak len Fluffyho…”
“Áno, ten je predsa samozrejmosťou”, brnkla jej Joy po nošteku. “A Sparkymu tu bude lepšie a môže sa naháňať s Bonnie a Elsie”, dodala s úsmevom a obe pozreli na dve hravé mačiatka, s ktorými sa bláznili dvojičky.
“Rosie! Ruby!”, zavolal na nich Arden. “Rozlúčte sa s mačičkami a šup k autu! Ešte sa zastavíme po starkú a potom vyrážame smer svadba!”
Bol krásny júlový deň, ako stvorený na svadbu, ktorá sa dnes mala konať. Amelia sedela pred veľkým zrkadlom a užívala si posledný tichý okamih. Hľadela na svoj odraz a nervózne sa usmiala. Veľké oči sa jej trblietali vzrušením, ale aj úlomkami skrytého strachu. Krátke tmavé vlasy mala voľne rozpustené, ozdobené len kvetinovou čelenkou v pastelových farbách. Zhlboka sa nadýchla, odhrnula si jeden prameň z tváre. Mierne sa otočila a pozrela na svoju svadobnú róbu, ktorá visela na ozdobnom vešiaku a ktorú si mala o chvíľu obliecť. Boli to romantické biele šaty bez ramienok, pod prsiami prestrihnuté, ozdobené jemnými kamienkami a smerom dolu sa šírila dlhá sukňa. Boli jednoduché, no zároveň veľmi elegantné a ako stvorené na jej útlu postavu. Amelia sa do nich v salóne zaľúbila hneď na prvý pohľad.
“Tááák a už sme tu!“ Joy zadýchane vtrhla do miestosti, čím prerušila Ameliine úvahy. Za ňou nadšene cupitali aj jej tri dievčatá s ružovými líčkami od spánku, ktorý si dopriali v aute cestou sem. So smiechom sa ihneď rozbehli k Amelii.
“Teta Amy, vyzeráš ako víla!“, ukázala Hope so žiariacimi očkami na čelenku v jej vlasoch. “Ja mám víly veľmi rada!”
“Ďakujem. Viac ako tvojich jednorožcov?”, opýtala sa jej so smiechom, keď si k nim čupla a naraz vystískala svoje tri neterky. “Aj vy vyzeráte krásne, všetky štyri!“
“Nie, jednorožce sú predsa najlepšie!”
“Aue plečo ešte nemáš šaty? Tiež budeš puakať ako mamka?“, zamyslene sa opýtala Rosie a spoločne so svojou dvojičkou sa rozbehli k vešiaku, kde boli zavesené.
“Sú ako z lozprávky”, s rozšírenými očami vydýchla Ruby a nadšene pozrela na sestru, ktorá s obdivom prikývla.
“Teta Amy si ich musí teraz obliecť, tak ich nezašpiňte, prosím vás“, upozornila ich Joy a jemne dvojičky pohladila po svetlých vláskoch. Tie si však medzitým všimli Hope, ktorá si potom, ako objala Ameliu, z veľkej, ligotavej tašky vybrala farbičky, sadla si na pohovku a niečo si spokojne kreslila.
“Hope, Hope! Nakleslíme si jednoložca?“ Ruby schmatla Rosie za ruku a už sa valili k svojej staršej sestre, ktorá prikývla a podala im po jednej pastelke. Joy s Ameliou ich zatiaľ s úsmevom pozorovali.
“Ako sa cítiš? Predtým, ako sme sem šli, tak sme boli pozdraviť aj Vana a vravel, aby som ti vyhovorila ten útek. Na kedy si si ho naplánovala?” Joy sa na ňu skúmavo zahľadela.
“Je pravda, že som nad tým uvažovala, ale to Vanovi nemôžem spraviť. Jedine, že tam pošlem moju projekciu, hm? To je dobrý nápad…” Amelia s úsmevom pozrela na kamarátku, ktorá nad ňou len pokrútila hlavou. Potom sa natiahla za ozdobným vešiakom a pokynula jej, aby vstala. “Ale nie, cítim sa skvele a nervózne zároveň. O chvíľu si vezmem muža svojich snov, ale čo ak sa niečo pokazí? Alebo sme na niečo zabudli? Čo ak sa potknem?!“, hodila na Joy vydesený pohľad, na čo sa tá znova rozosmiala a upokojujúco ju objala.
“To si celá ty. Prestaň si vymýšľať tieto katastrofické scenáre polhodinu predtým, ako prídu hostia. Všetko bude skvelé. Ja som už dnes za hysterku bola, tak nemusíš po mne opakovať”, žmurkla na ňu Joy a Amelia sa na ňu zamyslene zahľadela.
“Ach, tak preto tá Rosiena poznámka s plačom… Kde máš tie bordové šaty, čo si si mala obliecť?”
“Otoč sa, prosím. A tie mi ani nespomínaj. To ony boli dôvodom môjho neblahého duševného rozpoloženia”, dodala teatrálne, kým jej šnurovala korzet. Videla, že Amelia chce vedieť detaily a tak len rýchlo dodala. “Na viac sa ma nepýtaj. Depresia tu dnes nemá miesto. Som tu a to je hlavné.“ Amelia s úsmevom prikývla.
“Okéééj, som rada”, mierne pokrčila plecami a potom sa znova pohrúžila do svojich myšlienok.
“Amy, je jasné, že si nervózna, veď nevydávaš sa každý deň. No ver mi, keď sa tam raz postavíš a uvidíš Vana… jednoducho na všetko a všetkých zabudneš a budete existovať len vy dvaja. Ver mi, viem o tom svoje.” Joy jej povzbudzujúco stisla ruku a s úsmevom sa postavila vedľa nej pred zrkadlo. Amelia bola už oblečená a vyzerala naozaj okúzľujúco. “Si nádherná nevesta.”
“Ďakujem. A veď práve. Vieš, ako sa naše rozhovory dokážu zvrhnúť? Och, čo sme to vymysleli. Akoby jedna svadba nestačila.“ Joy sa po jej slovách nechápavo zamračila.
“Čože? O čom to hovoríš?“
“Ou… uhm, my s Vanom sme sa už zobrali. Teda neoficiálne - ale už som asi polroka vydatá. Dôvodom boli cereálie.“
“A to mi hovoríš len tak? No pekne a vraj najlepšia kamarátka.” Joy prekvapene pokrútila hlavou. “Ešte máme čas, tak mi to pekne povedz. Znie to veľmi zaujímavo.“ Obe si sadli ku dievčatám na pohovku. Na Ameliinej tvári sa objavil zasnený úsmev, keď si spomenula na ich prvé svadobné ráno a kým Joy pomáhala dcérkam kresliť jednorožcov, pustila sa do rozprávania…
“Ránko, škriatok.” Van sa s úsmevom pozrel na Ameliu, ktorá práve vyšla zo spálne. Stále v pyžame a rozospatým výrazom na tvári mu vtisla bozk na líce a prešla do kuchyne. Jej priateľ sedel za jedálenským pultom a vychutnával si raňajky.
“Ako si sa vyspala?“ Amelia s grimasou na tvári ukázala palec nahor a zapla kávovar. “Dnes to zasa vidím na dokonalý ranný monológ”, dodal pobavene a obrátil sa späť k svojej miske.
“Uhm…”, ozvala sa prvýkrát aj ona. “Nechápem prečo sa chceš rozprávať tak skoro ráno.”
“Hah - ak si si nevšimla, je skoro deväť,“ poznamenal, akoby tento čas v sobotu predstavoval akúsi katastrofu. “To ani zďaleka nie je skoro ráno.”
“Veď práve! Prečo nikdy nespíš? Si strašne divný.” Amelia s úsmevom pokrútila hlavou, obrátila sa ku skrinke nad sporákom a natiahla po svoje obľúbené čokoládové cereálie. Krabica tam však nebola a tak pohľadom prešla po Vanovi a jeho raňajkách. O moment na to sa jej na tvári objavil sklamaný výraz.
“Vážne? Ty si zjedol všetky moje cereálie?”, opýtala sa neveriacky. Van sa zatváril prekvapene a výstražne pokýval ukazovákom.
“Nie, nie. V podstate to boli moje cereálie, ktoré mi ty stále zješ. Nemala si tak dlho spať a mohli byť tvoje”, dodal so škodoradostným úsmevom.
“To nemyslíš vážne… “, zamračila sa a s vražedným pohľadom naňho zazrela. Van sa len zasmial, niekedy mu svojimi reakciami dokonale pripomínala ich malé netere.
“Ale no, nepozeraj sa tak na mňa. Nie sme ešte manželia, nezdieľame svoj majetok, čiže tie cereálie sú LEN moje”, žmurkol a do úst sa chystal vložiť ďalšiu lyžičku.
“Si hrozný! Tak sa teda vezmime, keď si taký múdry!“, vyhŕkla bez rozmýšľania. Vanovi sa v tej chvíli rozžiarili oči.
“Skutočne si ma teraz kvôli cereáliám požiadala o ruku?“
“Čože?“ Teraz sa nechápavo zatvárila Amelia. “To nebola...“, chcela sa z toho vyhovoriť, ale Van ju zastavil.
“Ale áno! Priznaj to - čakať desať rokov by bolo príšerné, ja som ti to vravel a som nesmierne šťastný, že si si to uvedomila aj ty. Máš kúsok papiera?“ Amelia nadvihla obočie, nerozumela tejto náhlej zmene témy.
“Eh? Na čo teraz potrebuješ papier?“ Natiahol k nej ruky a ona k nemu s očakávaním pristúpila.
“Amelia”, prihovoril sa jej nežne. “Chcem s tebou stráviť zvyšok svojho života a ty chceš pravdepodobne to isté. Alebo sa mýlim?“, uprel na ňu svoje neodolateľné modré oči. Usmiala sa a prevrátila očami, ale to, čo povedal, bola pravda. Bez neho si svoj život už naozaj nedokázala predstaviť. “Tvoje mlčanie a krásny úsmev beriem ako súhlas. Takže - na spečatenie nášho manželstva potrebujeme sľub, nejakú dohodu… Tak mi daj papier.“ Amelia sa sama pre seba zasmiala. Tento muž ju nikdy neprestane prekvapovať. On to myslel úplne vážne. Vezmú sa o deviatej ráno, uprostred kuchyne a v pyžamách. Svoju vysnívanú svadbu si takto rozhodne nepredstavovala. Ale musela uznať, že toto bolo omnoho lepšie, originálnejšie a krajšie. A tak sa zmätene poobzerala po kuchyni a všimla si malý papierik prichytený magnetkou na chladničke – nákupný zoznam. Natiahla sa poň a s úsmevom ho podala Vanovi, ku ktorému si hneď prisadla na vysokú stoličku a zvedavo naňho hľadela. “Povedz, čo tam mám napísať.“ Amelia sa na moment zamyslela.
“Hm, že ma budeš milovať aj vtedy, keď ma niekedy nenávidíš a najradšej by si ma vyhodil z okna.“ Pobavene sa usmial a pomaly opakoval jej slová, zatiaľ čo ich písal na papier.
“Milovať sa navzájom, aj keď sa budeme nenávidieť.“ Potom sa nakrátko zamyslel on. “Vždy k sebe budeme stopercentne úprimní”, povedal a hneď to aj zvečnil na papier. “Žiadne - nič mi nie je”, dodal s veľavýznamným pohľadom a Amelia s úsmevom prikývla. “Čo ešte?“
“Že sa o seba postaráme, aj keď budeme starí, tuční a zapáchajúci.” Papierik bol už takmer plný ich sľubov a predtým, ako sa Van podpísal, ešte doplnil. “Toto je navždy.“ Spokojný s výsledkom podal jej pero, na čo sa ho stále neveriacky opýtala.
“Takže toto je naša svadba? Na nákupnom zozname?“
“Mm-hm”, prikývol vo všetkej vážnosti. “Teda - ak to podpíšeš.“ Amelia už ani sekundu neváhala a o moment na to sa na malom kúsku papiera objavilo aj jej meno.
“A čo teraz?“, s očakávaním naňho pozrela, keď bolo po “obrade”. Hypnotizoval ju svojimi modrými očami, v ktorých sa zračila úprimná láska, radosť a šťastie. Tak veľmi ju ľúbil...
“Teraz, samozrejme, pobozkám nevestu.”
“Si tak neskutočne predvídateľný”, stihla povedať pred tým, ako sa k nej nahol, vzal jej tvár do dlaní a ich pery sa stretli v náruživom bozku. Keď sa od seba po dlhej chvíli odtiahli, Van vstal a ich manželský sľub pripol na čestné miesto do stredu chladničky.
“Gratulujem, pani Asimovová. Zdá sa, že týmto sa náš raňajkový problém vyriešil.” Amelia sa rozosmiala, zoskočila zo stoličky a zozadu ho objala. Práve teraz nemohol byť ani jeden z nich šťastnejší. Ich svadba bola dokonalá. Ich spoločný život tiež. Všetko bolo dokonalé…
“No a to je v skratke asi všetko… “, dodala pobavene Amelia a Joy sa len zasnene usmiala.
“Veľmi sa mi ten nápad páči, ani nevieš ako”, skonštatovala, keď vyfarbovala ružový roh jednorožca. “Vy ste teda čísla! Hoci ešte stále rozmýšľam, či ti odpustiť fakt, že si mi to nepovedala. Ale to nevadí. Och, Amy - ani nevieš, ako sa z vás dvoch teším”, natiahla sa k nej cez okrúhle bruško ju nemotorne objala. “Kto by pred pár rokmi povedal, že tu dnes budeš stáť vo svadobných šatách a Van ťa bude čakať pred oltárom? Navyše - čo je úplne super - teraz už budeme dvojnásobná rodina”, dodala a v očiach sa jej zjavili slzy, ktoré si rýchlo utrela. “Prepáč, som nemožná, ja viem. V poslednom čase mám pocit, že sa rozplačem na počkanie a toto je tvoj úplne mega dokonalý svadobný deň!”
“To je v pohode, ty moja citlivka… ”, zasmiala sa Amelia, keď sa na dvere ozvalo tiché zaklopanie. “Ďalej!”
“Môžeme?” Do miestnosti nakukol Ameliin otec George.
“Jasné, už sme hotové…”
“Super”, usmial sa a spoločne s Jamesom a Ardenom za pätami vstúpil dnu. James v rukách niesol sestrinu kyticu a mal na starosti obrúčky, Arden prišiel po dievčatá, ktoré dnes ako družičky mali tiež dôležitú úlohu.
“Mellie, vyzeráš nádherne.” Otec sa k nej s hrdosťou v tvári sklonil, pobozkal ju na líce a potom sa zvítal aj s Joy. “Som rád, že ťa vidím. Pozerám, že si opäť v očakávaní. Gratulujem vám. Sranda - vždy, keď sa stretneme, máš bruško”, dodal pobavene.
“Ďakujem. Ehm… tak nejako to vždy vyjde”, odvetila s rumencom na tvári a pozrela na svojho manžela, ktorý na ňu s hrdosťou žmurkol.
“No teda, ségra!” James si Ameliu s obdivom premeral a pridal sa aj Arden.
“Naozaj vyzeráš skvele. Ten dedulo tam vonku si ťa ani nezaslúži.”
“Och, ste takí zlatí. Ďakujem, ďakujem.” Amelia na nich so smiechom a oboch ich pritiahla do spoločného objatia, keď jej zrak znova padol na svadobnú kyticu zo svetloružových a bielych ruží.
“Hííí!”, zhíkla a plesla si po čele. “Takmer by som zabudla na tú mašľu od starkej.” V tej chvíli sa natiahla po svetlú saténovú stuhu, ktorá bola položená na stolíku. Babička jej ju dala dnes ráno s tým, že reprezentuje niečo staré, pretože tú istú stužku mala vo vlasoch ona v deň svojej svadby. A pre Ameliu taktiež predstavovala niečo nové, požičané a samozrejme modré, keďže bola práve v tejto farbe.
“Ja som ti vravela, že sme na niečo zabudli”, s mierne zdvihnutým obočím pozrela na Joy, kým viazala mašľu okolo kytice. Od starkej to bolo veľmi milé a Ameliu toto jej gesto dojalo. “A kde je mama? Vravela, že sa sem ešte pred obradom vráti”, s očakávaním pozrela na otca, keď spravila dokonalý uzol. James s Ardenom medzitým prešli k dievčatám a na niečom sa spoločne zabávali.
“Tá je dole a s Dominikou všetkých víta a riadi, aby si posadali na správne miesta.“
“No jasné, že sa vôbec pýtam. Tie dve si veru sadli.” Amelia prevrátila očami a pri predstave, ako to tam spolu usmierňujú, sa zasmiala. Povahovo si boli veľmi podobné a Amelia bola rada, že si tak skvele rozumejú.
“Takže svedkovia - ja a… Boris, všakže?”, opýtala sa Joy, pretože si nebola istá menom Vanovho priateľa z Ruska a Amelia prikývla. “Dobre. My s Borisom už budeme stáť vpredu pri oltári aj so ženíchom”, prihovorila sa skupinke ľudí v miestnosti a začala vysvetľovať priebeh udalostí dnešného obradu. Van si za svedka vybral svojho najlepšieho kamaráta z detstva, s ktorým aj napriek veľkej vzdialenosti ostali v kontakte a z času na čas sa stretávali. Pre Ameliu bola voľba svedka jednoduchá a samozrejme, že si vybrala svoju najlepšiu kamarátku, ktorá teraz pokračovala v rozprávaní. “Keď začne hrať hudba, tak uličkou prejdú najprv dievčatá…” Slovo dievčatá zdôraznila a pozrela pri tom so žmurknutím na svoje tri dcérky. “Ocko vám povie, kedy presne máte ísť, dobre? A pekne porozhadzovať všetky lupienky, čo budete mať v košíčkoch”, dodala s úsmevom. Dievčatká nadšene prikývli a od vzrušenia až poskakovali. “A nakoniec - Amelia s Georgeom. Je to jednoduché, tak všetci šup - šup. Začíname!”, zvolala a všetkých posúrila do vopred premyslenej formácie. A než sa stihla Amelia spamätať, stála s otcom pred dverami kaplnky, kde sa mal konať obrad.
“Tak - a je to tu, Mellie”, povedal George a s úsmevom pozrel na svoju drahú dcéru, ktorá si všimla, ako sa mu v očiach lesknú slzy dojatia.
“Oci, snáď nebudeš plakať. To by si mi neurobil, však? Lebo potom by som plakala aj ja a to by bol trapas.”
“Máš pravdu, to by bolo hrozné.” Amelia otca objala a vtisla mu bozk na líce. Potom obaja svoju pozornosť obrátili späť na Joyine a Ardenove dievčatká, ktoré v uličke s úsmevom rozhadzovali lupienky kvetov. Boli také rozkošné, aj keď sa malej Rosie zamotali nôžky a spadla. Bola však statočná, hoci pusinka sa jej skrivila od potláčaného plaču, chytila Ardena, ktorý jej pomohol vstať, za ruku a spoločne s ním došla až k Vanovi, ktorý ju nežne a povzbudzujúco pohladkal po vláskoch. Joy si k nej čupla, utešila ju a vtisla jej bozk, zatiaľ čo Arden hrdo potľapkal svojho bratranca po pleci a potom sa aj s dcérkami usadil na určené miesta, pretože o malú chvíľu mala prísť nevesta.
Predtým, ako pomalými krokmi vykročila stredom kaplnky, sa Amelia zhlboka nadýchla a pevnejšie sa chytila otcovho ramena.
“Bože, určite sa potknem”, nenápadne zašepkala jeho smerom a na tvári sa jej objavil úsmev, keď sa k nej obrátili hlavy členov jej rodiny a najbližších priateľov. Kým kráčali k oltáru, medzi hosťami si všimla svojho blonďavého brata, ktorý jej ukázal palec nahor, na čo sa jemne zasmiala. Tiež si vedľa neho všimla svoju mamu, ktorá sa na ňu srdečne usmievala, no po tvári jej napriek tomu tiekli slzy. Na druhej strane sedeli Vanovi rodičia, ktorí na Ameliu hľadeli s láskavými výrazmi na tvárach. Dominika jej aj nenápadne zamávala a Nikita kývol hlavou. Vedľa nich sedel Ivanov starý otec, Valentino, spolu so svojou o sedem minút mladšou sestrou - dvojičkou, Valentinou, ktorá ho držala za ruku - celá šťastná, že sa po dlhých rokoch konečne stretla s milovaným bratom.
Potom sa Amelia zahľadela pred seba - k oltáru. Zdobil ho kvetinový oblúk a po jeho stranách stáli svedkovia, oddávajúci a samozrejme - aj jej čoskoro ozajstný manžel. Joy nechcela plakať, ale tento deň bol už od rána plný emócií a keď k tomu všetkému videla teraz svoju kamarátku, jednoducho si nemohla pomôcť. Rukou si nenápadne utierala slzy, ktoré sa jej rinuli z očí. To samozrejme neušlo Borisovi, ktorý stál na Vanovej strane a s jemným úsmevom na tvári tiež sledoval prichádzajúcu nevestu. Aj keď zrak mu neustále odbiehal k plačúcej, no krásnej, tehotnej hnedovláske. Ako správny džentlmen mal vo vrecku prichystanú bavlnenú vreckovku, ktorú jej nenápadne podal a ona sa naňho vďačne usmiala.
“Ďakujem”, šepla zahanbene, na čo prikývol a mierne sa začervenal. “Nepočítala som, že sa tu takto zložím”, dodala ospravedlňujúco a najtichšie, ako sa dalo, si vyfúkala nos a vtedy z toho kúska látky zacítila príjemnú vôňu levandule. Znova prekvapene pozrela na urasteného muža, ktorý jej ju požičal. Tento staromódny zvyk sa jej páčil a keďže vyrastala v inej dobre, vedela ho v tejto súčasnej oceniť. A potom tam bol Van, ktorý nespúšťal z Amelie oči plné úžasu. Tvár mu len tak žiarila šťastím a s láskou hľadel na svoju drobnú tmavovlásku. Bola taká nádherná…
Amelia s Georgeom medzitým došli celkom dopredu a predtým, ako sa jej otec posadil k svojej manželke, dcéru nežne pohladil po tvári, venoval jej bozk na líce a s Vanom si potriasli rukami. Ten potom vzal jej dlane do svojich. Amelii sa ešte viac rozbúchalo srdce, ktoré už aj tak bilo ako splašené. Pozrela do Vanových nebeských očí, v ktorých sa ligotali slzy dojatia, čo u nej vyvolalo presne rovnakú reakciu. Keď bývala najšťastnejšia, vždy mala nutkanie rozplakať sa. No teraz len rýchlo žmurkla, čím zahnala slzy späť a na svoju lásku sa usmiala. V tmavom, dokonale padnúcom obleku na mieru vyzeral neskutočne príťažlivo a mužne. Hnedé polodlhé vlasy mal jemne zvlnené, elegantne začesané dozadu a Amelii sa pri pohľade naňho podlamovali kolená. Okrem neho už nikoho nevnímala, jednoducho neexistovali.
“Joy mala pravdu”, pomyslela si Amelia predtým, ako sa potichu ozval Van.
“Vyzeráš úžasne, škriatok. Už od začiatku som vedel, že to skončí svadbou.“
“Dostal si ma presne tam, kam si chcel… čo znie trošku desivo”, šepla s úsmevom. Predtým, ako sa kňaz prihovoril prítomným, potichu si odkašľal, čím si získal Vanovu a Ameliinu pozornosť.
“Drahí prítomní, dnes sme sa tu zhromaždili, aby ..." Ich oddávajúci pokračoval vo svojom typickom príhovore a všetci sa do jeho slov pozorne započúvali. Obrad bol veľmi krásny, emotívny a pre oboch snúbencov vďaka svojej výnimočnosti v danom životnom okamihu veľa znamenal. Po tom, ako si vymenili prstene, sa znova ozval kňaz.
“Na základne moci, ktorá mi bola zverená, vás vyhlasujem za muža a ženu. Môžete si dať prvý manželský bozk.” V tej chvíli sa Van sklonil k Amelii, ona ho objala okolo krku a ich pery sa spojili v dlhom, vášnivom bozku, ktorý chutil o niečo sladšie. Mal v sebe prísľub šťastnej budúcnosti a Amelia vedela, že tieto pery, bude chcieť bozkávať zajtra, aj deň po tom a nakoniec každý ďalší, čo príde.
“Tak ako, kráska?”, opýtal sa Arden Joy, keď jej pomohol vyjsť na malé pódium vzadu v priestrannej a krásne vyzdobenej sále v jednej z Vanových reštaurácií. Pred nimi stáli desiatky stolov so snehobielymi obrusmi, kvetmi a veselými svadobčanmi, ktorí sedeli za nimi a nedočkavo čakali, čo sa bude diať ďalej. V hale sa rozliehal šum vravy, v pozadí z reproduktorov hrala tichá, príjemná hudba. Ich tri dcérky stáli vedľa Dominiky a Nikitu a hádali sa, ktorá z nich bude sedieť na kolenách ich milovanej prababky Valentiny. Starká sa len smiala.
“Srdiečka, už tichučko”, napomenula ich, keď sa už ich krik rozliehal pomaly po celej sále a Ruby sa rozplakala. “No tak, no tak…”, objala si ju starká chlácholivo.
“Ale ja cem hopať hole pli tebe”, nariekala, ale Valentina si pravnučky k sebe pritiahla.
“Počúvajte ma, holubičky. Budete sa striedať, dobre? Už som stará, všetky naraz vás moje nohy neunesú.”
“A boleli by ťa, ja to viem”, vyhlásila Hope a objala ju okolo krku. Potom sa otočila k Ruby, ktorá si utierala slzičky. “Choď prvá, ty uplakanec”, postrčila ju so smiechom.
“Nie som upuakanec!”, zvolala jej sestra celá červená a otočila sa im chrbtom. “Ja budem stáť.” A tak sa na starkiných kolenách ako prvá uvelebila Hope, Rosie si sadla vedľa na voľnú stoličku a pritúlila sa k nej. A napokon Ruby, ktorú hnev rýchlo prešiel, sa usalašila pri Valentinovi, ktorému veselo niečo džavotala. Starý pán len s úsmevom prikyvoval, ale počul asi len každé tretie slovo, pretože bol nahluchlý. Dievčatku to však nevadilo a Valentino sa tešil z jej radostnej spoločnosti.
Joy si medzitým snažila prispôsobiť si mikrofón, ale nedarilo sa jej to.
“V… pohode, len… som trochu nervózna…” Spoločne si pre Ameliu a Vana na tento ich mimoriadny deň pripravili špeciálny darček, ktorým im chceli spríjemniť a spestriť túto výnimočnú chvíľu.
“Zasekol sa?”
“Vyzerá to tak, že áno”, odvetila Joy a trochu ustúpila, aby jej mohol pomôcť. Jeho silným rukám sa stojan podvolil a hneď ho aj nastavil na jej výšku.
“Nech sa páči.”
“Óóó, čo by som si bez teba počala”, zašvitorila šibalsky, na čo ju Arden hravo potľapkal po okrúhlom brušku.
“No… bezo mňa pravdepodobne nič”, skonštatoval s vážnou tvárou. Joy na neho vytreštila svoje veľké modré oči a tvár jej v okamihu zaliala jemná červeň. No vzápätí obaja vybuchli do smiechu. “Lepšie? Stres odplavený?”
“Áno! Nebudeš ty čarodejník?”, odvetila mu s úsmevom, no Arden vďaka ich citovému prepojeniu stále vnímal jej pretrvávajúcu nervozitu. Sklonil sa k nej ešte bližšie a tíško jej šepol do ucha.
“Ak ťa to upokojí, na nás sa aj tak nikto dívať nebude”, žmurkol na ňu. “Ale na Amy a Vana.”
“Veď ja viem. Len nie som ešte veľmi zvyknutá vystupovať pred obecenstvom. Sú krásny pár, však? A šťastný”, doložila a so spokojným úsmevom pozrela smerom k najlepšej priateľke, ktorá sedela za vrchstolom spolu s Vanom a obaja priam žiarili radosťou. “A veľmi sa teším, že si s tebou môžem zaspievať, je to také - romantické…”, dodala a líca jej opäť zružoveli. Arden sa jemne pousmial. Ani po tých rokoch sa neprestávala červenať skoro pri každej príležitosti a on to na nej jednoducho zbožňoval. Po tých rokoch, čo boli spolu, v stále sebe nosila kúsok toho čistého, hanblivého dievčaťa, ktoré spoznal v škole mágie, hoci už čakali ich štvrté dieťatko. “Navyše takú krásnu pieseň, ktorú si vybrali.” Joy sa jemne usmiala a pohladila ho po tvári.
“Aj ja. Vieš, že s tebou spievam veľmi rád”, zoširoka jej úsmev opätoval a vtisol jej bozk do dlane. Potom si ešte nastavil svoj mikrofón, ktorý si na rozdiel od Joy musel zvýšiť, do rúk vzal svoju gitaru a postavil sa k svojej milovanej žene. “No pozri sa…”, hlavou kývol k stolu, kde sedel Boris a nevedel od Joy odtrhnúť zrak. “Ešte sme ani nezačali a už máš svojho prvého fanúšika.”
“No neviem… možno to bude tým, že som mu na obrade zasoplila celú vreckovku. Inak, ešte stále ju mám… Myslíš, že ju mám vyprať alebo…? Čo je?”, pozrela začudovane na Ardena, ktorý sa začal znova smiať.
“Veru ťažká dilema. Skús sa ho opýtať, som zvedavý na jeho odpoveď.”
“Ty si ale…”, ofučala sa. “To je vážna vec, mne je fakt trápne.”
“To vyriešime potom. Teraz tu máme nejakú prácu, pani Sorensonová”, odvetil mäkko, nežne ju pobozkal na čelo a odkašľal si. “Poďme na to, kočka”, žmurkol a povzbudzujúco stisol drobnú dlaň.
“Ľúbim ťa.”
“Aj ja teba.”
“Dámy a páni, prosím, po prvýkrát privítajte pána a pani Asimovcov!”, ozvala sa Joy do mikrofónu, keď sa otočila k obecenstvu. Za okamih sa na tanečnom parkete objavili Amelia s Vanom, ktorý si ju za ruku hrdo viedol po svojom boku. Sálou sa rozľahol nadšený potlesk spolu s prvými tónmi ich piesne…
...
“Pripravený si zatancovať?" Amelia zaklonila hlavu, aby sa pozrela Vanovi do očí a ruka v ruke sa ocitli v strede tanečného parketu.
“So svojou nádhernou manželkou kedykoľvek. Ale nerozmyslela si si tú pesničku? Vieš, tú ktorú som ti včera navrhol. Ešte môžem skočiť za Ardiem, aby to s Joy zmenili”, pobavene nadvihol obočie. Vtedy Arden začal na gitare hrať pomalú verziu ich piesne a sálou sa rozhľahol Joyin spevavý hlas. Amelia sa pri spomienke na Vanov návrh prvého tanca rozosmiala. “Nie, nie nie a našťastie už je neskoro. Chcel by si, aby pre moju babku bola toto prvá aj posledná svadba jej vnúčaťa?” Za takmer štyri roky, čo boli spolu, mali viacero piesní, ktoré boli pre oboch výnimočné, ale v dnešný špeciálny deň sa rozhodli práve pre skladbu You're the First, the Last, My Everything.
(Joshua Radin - The first, the last, my everything: https://www.youtube.com/watch?v=UaMDcq5FlQU ).
Jej pomalá, gitarová obmena obom prirástla k srdcu a Joyina a Ardenova verzia sa im veľmi páčila.
“Si taká slušňáčka.” Van ju nežne pobozkal do vlasov a pritiahol si ju k sebe najbližšie, ako sa len dalo. Okolo seba pocítila ruky - silné, dobre známe ramená, ktorými ju pevne a zároveň jemne objal okolo pása. Nebolo nič krajšie ako byť v jeho náručí, ktoré bolo jej domovom - najbezpečnejším miestom na svete, kde sa vždy akoby na počkanie zastavil čas. Pevnejšie si ovinula ruky okolo jeho krku, pritúlila sa k nemu, hlavu si oprela o jeho širokú hruď a spoločne sa hýbali do rytmu ľúbeznej skladby. Prvýkrát po tých hektických posledných dňoch boli spolu sami, prvýkrát boli v objatí ako muž a žena. Amelia privrela oči, započúvala sa do nežných slov a melódie piesne a roztopila sa v jeho náručí. Nikdy ho nemilovala viac ako v tejto chvíli – bez ohľadu na to, koľko toho spolu už prežili. Toto bolo nové, boli manželmi a budú spolu už navždy. Ich príbeh sa teraz nanovo začínal. Ľúbila ho a to bola jediná vec, ktorou si bola stopercentne istá. Nič iné ku šťastiu nepotrebovala.
Van odomkol aj tie časti jej srdca, o ktorých si myslela, že sú naveky pred všetkými skryté. Jeho láska k nej bola neobmedzená a vo chvíľach, keď sa zdalo, že celý svet išiel proti nej, on tam pre ňu vždy bol. Bol jej oporou v ťažkých časoch a vždy s otvorenou náručou ju ubezpečil, že všetko bude v poriadku. Vždy si bol všetkým taký istý a nič pre neho nebolo nemožné.
“Si krásna”, pošepol nežne a jeho dych ju pošteklil na uchu, až jej na chrbte naskočili zimomriavky. Zakaždým to povedal s takou istotou v hlase, že nakoniec tomu aj sama uverila. Len vďaka nemu sa postupne naučila milovať aj samu seba. Len vďaka nemu začala veriť na spriaznené duše a lásku na prvý pohľad.
V tejto chvíli sa cítila dokonale šťastná, ľúbená a ľahká ako pierko. Bez ohľadu na to, ako sa dali dokopy, tento vtedy cudzinec jej úplne zmenil život, ktorý si bez neho už nikdy nedokázala a ani nechcela predstaviť.
“Som taká šťastná”, zašepkala, zaklonila hlavu a hlboko sa mu zadívala do belasých očí plných nehy a lásky. Na tvári mu hral radostný úsmev. Úsmev, ktorý tak milovala a urobila by všetko pre to, len aby ho videla znova. Úsmev, ktorý bol nákazlivý a ihneď ho vytvorili aj Ameliine pery. Jeho odpoveďou však neboli slová, ale bozk. Vzal jej hlavu do jemných dlaní, pritiahol si ju a bozkával tak, až jej to vyrážalo dych. Pobozkal ju ako nikdy predtým. Dlhým, intenzívnym bozkom, ktorým chcel vyjadriť svoju nekonečnú lásku k nej a ktorým si akoby naveky nárokoval na jej pery. Na moment akoby celý svet stíchol a existovala len ona, Van a ich náklonnosť jeden k druhému.
“Ľúbim ťa”, zašepkal jej do pier, keď sa od nej odtiahol, na čo zalapala po dychu, na moment neschopná otvoriť oči. Ani si nevšimla, že pieseň už skončila. Nevnímala hostí okolo seba a ich nadšený potlesk, ani to, že miestnosťou sa začínali ozývať rýchlejšie tanečné rytmy a parket sa pomaly začal zapĺňať ich rodinou a priateľmi.
“Mmmm… skvelý spôsob ako zakončiť náš prvý tanec, Asimov.“
“Tiež si myslím, Asimovová”, pobavene na ňu žmurkol a predtým, ako sa pridali k ostatným, jej venoval ešte jeden rýchly bozk.
...
“Dobrý večer, prepáčte, že teraz budem rušiť Vašu zábavu, ale požiadali ma, aby som predniesol príhovor. Tiež tomu nerozumiem.” George sa s úsmevom a mikrofónom v ruke pozrel na hostí, ktorí sa postupne opäť vrátili na svoje miesta. Sála bola krásne naaranžovaná a dominovala v nej výzdoba svetloružovej a bielej farby. Na stoloch boli poukladané vysoké vázy s kvetmi, nechýbali ani sviečky a tiež tam boli prskavky, ktoré boli pripravené na neskôr. “Všetci títo tancujúci mladí ľudia, krásni mladomanželia a teraz sa sem mám postaviť ja? To nie je fér”, zatváril sa sklamane, pokrútil hlavou a zopár ľudí sa na jeho výraze zasmialo. “Pravdepodobne všetci viete, kto som, ale pre istotu”, vystrel ruku a ukázal na Ameliu. “Toto je moja dcéra a musím sa priznať, že ja som dnes ten najpyšnejší otec na celom svete. Myslím, že sa všetci zhodneme na tom, že moja Mellie dnes vyzerá nádherne”, s úsmevom na ňu pozrel. Amelii sa v očiach leskli slzy dojatia a od hostí sa ozval potlesk a smiech. George stál v strede miestnosti neďaleko rovnako krásne vyzdobeného hlavného stola, kde sedeli mladomanželia s ich rodičmi. “Na začiatok by som sa Vám všetkým chcel poďakovať, že ste sa k nám pripojili, trávite s nami tento krásny čas a pevne verím, že sa aj dobre bavíte.” Na moment sa zamyslel a potom pokračoval. V jednej knihe bolo napísané: "Keď príliv dosiahol až k nám, holandský predavač tulipánov sa zahľadel na oceán a povedal: "Spája, rozdeľuje, zabíja, ukrýva, odhaľuje. Pozri, ako stúpa a klesá, všetko strháva so sebou."
"Čo je to?" spýtal som sa.
"Voda," odvetil Holanďan.
"A, pravdaže, čas."
Ten sa samozrejme spája so spomienkami, ktoré sú len výstrižkami z nášho krátkeho života. Nedokážeme ich vymazať a sú navždy našou súčasťou. Sú v našom srdci. Myslím, že ste videli aspoň zopár tých z Ameliinho a Vanovho detstva. Na niektorých fotkách som tuším aj ja. Dokonca som tam zahliadol aj svoju svadobnú”, so smiechom ukázal smerom, kde bola veľmi pekná dekorácia v podobe rebríka, na ktorého schodíkoch boli poukladané svetloružové a biele kvety a fotorámčeky, kde boli zachytené rôzne okamihy z ich životov. “Pamätám si, akoby to bolo včera - väčšinu tých udalostí. Len prednedávnom to bolo malé dievčatko, čo mi v kufríku nechávalo odkazy na malých papierikoch, predtým ako som šiel do práce. S tým, že si ich môžem prečítať až na obed. Vždy tam bolo niečo ako:
“Si najlepší. Ľúbim ťa.” A väčšinou tam tiež dopísala aj čo jej mám kúpiť. Musím uznať, že to bola dobrá taktika. Vždy zabrala. Inak, myslím, že to nevieš”, pozrel s úsmevom na dcéru. “ … všetky tie odkazy som si nechal. A tak plynul čas a ona rástla. Mohla mať tak osem alebo deväť rokov a jedného dňa, kedy som to najmenej čakal, sa ma opýtala.
”A čo sa stane, keď sa vydám, ocko?" A ja som len s úsmevom odvetil.
“Zlatko, vystrojím ti rozprávkovú svadbu."
Takže moja prvá rada všetkým mladým rodičom - nikdy to nehovorte. Nikdy na to nezabudnú.” Amelia sedela vedľa Vana, ktorý ju objímal okolo pása a teraz so smiechom hľadela na otca.
“Takže takto to začalo. Čas plynul ďalej a ja som len sledoval túto premenu. Samozrejme, je stále moja malá Mellie, čo si budeme klamať. Ale postupne sa z nej stala múdra a zodpovedná mladá žena. Som hrdý na skutočnosť, že tak usilovne pracovala, aby jej život bol taký, aký ho chce mať a stále si išla za svojim. Nehľadiac na nič a na nikoho. A tiež vôbec neváham povedať, že Van bol dôležitou súčasťou tejto cesty. Aj keď zo začiatku som ho nemal rád a naše prvé stretnutie bolo dosť divné”, so smiechom obrátil svoju pozornosť na svojho zaťa. “Van, dnes ti dávam tú najlepšiu vec, ktorú ti môžem dať. Tak to, prosím, nepokašli.“ Ivan s úsmevom prikývol, zatiaľ čo naňho Amelia so smiechom pozrela. George teraz znova láskyplne hľadel na dcéru. “Mama a ja sme veľmi potešení, že si našla niekoho, koho miluješ a si s ním šťastná.“
Zhlboka sa nadýchol a zamyslene jemne pokrčil plecami. “Na záver už len chcem povedať, aby ste si vždy vážili jeden druhého, aby ste boli spolu spokojní a aby ste si boli vedomí vášho miesta na tomto svete. Nikdy nezabudli na to, že trvá len deň, kým sa od vás všetko môže odvrátiť a preto si nezabudnite všetko užívať. Dokonca aj to, keď sa hádate pre farbu koberca alebo či nože majú byť v pravej alebo ľavej zásuvke”, s láskou na moment pozrel na svoju manželku. “Vychutnajte si to kvôli tomu, lebo život má škaredý zvyk len tak si od nás veci brať. Nech je každý deň pre vás taký krásny ako dnešok. A už bolo dosť rečí, veľmi pekne všetkým ešte raz ďakujem. Užite si zvyšok večera a teraz mi neostáva nič iné, len si pripiť na mladomanželov.” S úsmevom pozdvihol svoj pohár, na čo sa k nemu pripojili aj ostatní. “Na pána a pani Asimovcov!"
...
“Ach, ten Boris si nedá pokoj. Asi som si mal fakt zohnať ružovú kravatu.” Arden zamračene kývol hlavou smerom k stolu, ku ktorému si práve sadala jeho manželka a Boris, ako pravý džentlmen, jej pomáhal so stoličkou. Na niečom sa bavili a zdalo sa, že si celkom dobre rozumejú. Hope spolu s Rosie a Ruby podskakovali na parkete s ostatnými deťmi a Jamesom, ktorý si to evidentne užíval. Okolo nich sa zabávali aj ďalší hostia, ostatní boli ponorení do rozhovorov s príbuznými a priateľmi, ktorých po dlhom čase konečne opäť videli.
“Vyzeráš akoby si ho práve išiel zabiť pohľadom”, so smiechom skonštatoval Van a tiež sa pozrel na svojho kamaráta, ktorý mal na tvári široký úsmev a… naozaj sa červenal?
“To by som si nedovolil”, odvetil v plnej vážnosti. “Predsa - je to tvoja svadba, nerád by som ti ju zničil.”
“Zasa raz trepeš”, pokrútil jeho bratranec pobavene hlavou a odpil si zo šampanského. S milujúcim pohľadom sledoval Ameliu, ako sa zhovára s jeho dedkom.
“Ale veď rozumieš tomu? Dokonca na obrade jej dal aj látkovú vreckovku. Vieš, aká bola Joy z toho nadšená? A navyše, musel si všimnúť, že je tehotná a okolo nej behajú tri deti,“ pokrútil hlavou.
“Pozri, toto sa ma netýka, ale sme tu v spoločnosti a baví sa tu každý s každým. A nemyslím si, že Joy po ňom hneď len tak skočí a opustí takého krásavca ako si ty,“ so žmurknutím doňho drgol, na čo sa Arden zatváril urazene.
“Pffff… teba sa pýtať na názor alebo nebodaj radu...“
“Chceš radu? Skamaráť sa s ním. Je naozaj fajn, veď je to môj najlepší kamoš.”
“Vau, tak toto si zabil. Navyše… ja nemám veľa priateľov, nie som v tom… moc dobrý.”
“Buď sám sebou. Povedz niečo milé…”, pokrčil Van plecom. “To je všetko.”
“Tak teraz ktoré z tých dvoch? Naraz by som to asi nedal, multitasking nie je moja silná stránka…”, odvetil Arden a znova pozrel smerom k Joy a Borisovi. “Tá stolička je posledná vec, ktorú dnes zasunul.“ Vanovi v tej chvíli skoro od smiechu zabehlo a pobúchal ho po pleci. “Čo sa rehoceš?”, nechápal Arden a pohľad na moment presunul na dcérky, ktoré stále veselo šantili na parkete.
“Keby si vedel veci, ktoré viem ja… Boris teraz musí byť v siedmom nebi”, zasmial sa Van sám pre seba a pokračoval. “Nechaj ho, nech si aspoň takto užije.“ Arden prekvapene nadvihol obočie a otvoril ústa.
“Teraz si robíš si srandu! Vážne tým chceš povedať, že… nie, tomu neverím”, vyprskol aj on, na čo Van pokrčil plecami.
“Ja som ti nič nepovedal.“
“Óóó, ani si nemusel…”
“O čom sa bavíte, chalani?“, s úsmevom sa k nim pridal James, ktorý ich oboch objal okolo pliec a chcel sa zapojiť do debaty. Dievčatá si k sebe medzitým zavolala Joy, aby im dala napiť. V sále začínalo byť horúco a dvojčatám s Hope sa už vlásky lepili na čielka. Arden sa ešte viac rozosmial a pozrel pri tom na Vana, ktorý však ostal úplne vážny.
“Nie, neopováž sa mu to povedať.” Arden prikývol, zahryzol si do pery a tiež sa pokúsil vystrúhať serióznu tvár. Samozrejme, neúspešne.
“No krásne, naozaj. Nepáči sa mi, že máte predo mnou také tajnosti… hm.” James skúmavo prešiel pohľadom najprv po Ardenovi a neskôr aj po Vanovi.
“O nič neprichádzaš, ver mi. Nedáš si koláč alebo ovocný šalát?” Van chcel s úsmevom zahovoriť to jeho blbé faux-pas, ktorého sa nechtiac dopustil. Jeho švagor však len spravil grimasu.
“Vážne? Ja a šalát? Ovocný? Vyzerám snáď tak, že jem niečo také?“
“Ak budeš takto pokračovať ďalej, veru nebudeš”, doberal si ho Arden.
“Somár…”
“Jamie, nerob sa! Veď ty predsa ješ všetko! Niekedy sa fakt obávam, kedy mi mama zavolá, že v tvojich bezodných útrobách zmizol aj môj tučnučký kocúrik!“ Práve sa k nim so smiechom pripojila Amelia, ktorá brata silno objala a ihneď pozrela na svojho manžela. “Van! Valentino je dokonalý! Snažil sa mi povedať nejakú historku z tvojho detstva, ale skoro nič som mu nerozumela. No aj tak, je úžasný.“ Van pobavene prikývol, no namiesto neho odpovedal Arden. “Možno taký Boris by ti mohol pomôcť s prekladom, keď už nič iné...“ Amelia sa zatvárila trošku nechápavo.
“Ehm, možno áno.“ V tom ku skupinke ako veľká voda pribehla Ruby.
“Oci, oci, oci, ocíííííí!” Zlatisté vlásky sa jej už uvoľnili z účesu a mala ich milo strapaté. Chytila Ardena za ruku a nadšene podskakovala hore dolu.
“Ahoj, princezná”, čupol si k nej s úsmevom. “Čo sa deje?”
“Nepočuješ? Poď si s nami zatancovať! To je pleca pesnička zo Shleka!”, zašušlala a tmavými očkami, rovnakými, aké mal jej otec, na neho s očakávaním pozrela. Arden už len pri zmienke na Shreka nenápadne prevrátil očami. Ruby, podobne ako jej mama a sestry, milovala túto rozprávku, aj keď niektoré pasáže im ešte radšej preskakovali. A keď sa ozvali prvé tóny známeho hitu Accidentally In Love (Counting Crows - Accidentally in Love: https://www.youtube.com/watch?v=22bK0C2obFc), všetky štyri sa hneď vybrali na tanečný parket. Joy dokonca presvedčila aj Borisa, ktorý by inak ostal sedieť pri stole sám.
“Bože, čo som komu urobil?”, zamrmlal smerom k dospelákom. Potom sa obrátil k Ruby a pokrútil hlavou. “Ešte aj tu? O chvíľu budem zelený ako ten váš zlobor.” Malej od prekvapenia v momente zmizol úsmev z tváričky.
“To fááááákt, tati? Ale ja necem, aby si bou zeuený! To sa z teba bude každý smiať.” Dievčatko sa zamyslene zamračilo a Arden jej prstom pobavene brnkol po nose.
“Neboj sa, len som si robil srandu. Nebudem zelený.”
“No neviem”, ozvala sa Amelia a tiež si k nim čupla. “Keď ocka nebudeš ďalej presviedčať, aby išiel tancovať, tak je to dosť možné, že sa to stane. Ja by som sa s tým len tak nezahrávala. To je vážna vec”, s nevinným úsmevom pozrela na Ardena. Ten na ňu vystrúhal grimasu a medzitým si všimol svoju Joy. Oboma ukazovákmi ho lákala k sebe, aby sa k nim konečne pridal a dokonca so smiechom napodobnila ťahanie lanom, ktorým ho tam chcela akože dostať. Zasmial sa, prikývol a poslal jej vzdušný bozk. Vedľa nej videl Borisa, ako sa hýbe do rytmu piesne a jednou rukou práve vykrúca Hope a tou druhou Rosie. Arden si s prižmúrenými očami premeral svojho nepriateľa, z ktorého mu však stále bolo do smiechu a rozhodne schytil Ruby za rúčku.
“Ideme, princezná! Ako povedala teta Amy, nebudeme radšej riskovať to zelenanie.“ Malá natešene podskočila a Arden v tej chvíli schmatol aj Ameliu. “A keď musím ísť ja, tak aj ty. Čo keby sa z teba stala Fiona?“ S úškrnom na ňu pozrel, na čo pokrčila plecami a so smiechom ich nasledovala.
„Hééj, halóóó! To je moja žena!“, skríkol Van a narýchlo podal Jamesovi prázdny pohár od šampanského. James ich zatiaľ s úsmevom pozoroval a kým sa k nim tiež pridal, pokojne dojedol koláč, ktorý práve držal v ruke. Po tých tancoch s deťmi už poriadne vyhladol.
…
Svadobná hostina bola v plnom prúde a až na zopár výnimiek sa teraz takmer všetci zabávali na tanečnom parkete. Arden tancoval s Valentinou, Joy s Vanom a dievčatká celý večer pobehovali najmä okolo Amelie, ktorá bola pre nich stredobod vesmíru. Dnes pre nich predstavovala akúsi dokonalú princeznú, boli z nej nadšené a neustále s ňou chceli tancovať, ako aj teraz. No po celom dni už na nich doliehala únava a tak sa malé družičky s vyčerpanými, ale šťastnými výrazmi na tvárach pobrali spoločne s Valentinou do hotela a Joy s Ardenom šli s nimi. Predsa, hotel bol len cez cestu a keď dcérky uložili a tie konečne tvrdo zaspali, rozlúčili sa s unavenou starkou a ešte sa vrátili na svadbu, aby si trochu užili zábavu aj bez detí. Hoci aj Joy už toho mala na dnešný deň dosť. No konečne nemuseli dávať na nikoho pozor a mohli sa venovať jeden druhému. James zatiaľ tancoval so svojou mamou Oliviou, ktorá mu s úsmevom na tvári niečo rozprávala, zatiaľ čo jej manžel bol ponorený do rozhovoru s Dominikou a Nikitom. Po tom, ako Amelia s Vanom za potlesku nakrájali krásnu trojposchodovú tortu, sa tiež v objatí knísali do rytmu pomalej piesne. Príjemne unavení a dokonale šťastní. Atmosféra bola skvelá a všetci si tento večer nesmierne užívali.
O niečo neskôr stála Amelia obďaleč a sledovala svojich rodičov pri tanci. Tak dlho už boli spolu… Koľko? Presne dvadsaťtri rokov a stále boli rovnako šťastní a zamilovaní. Vždy boli Ameliiným príkladom, vďaka ktorému si chcela tiež nájsť pravú lásku na celý život. Pozrela na Vana - akurát sa o niečom veselo bavil s Borisom, Ardenom, Jamesom a Nikitom a veselo sa smial. Obďaleč Joy o niečom diskutovala s Dominikou a boľavé nohy mala vyložené na stoličke. Keď Ivan zachytil jej pohľad, nežne sa usmial a žmurkol na ňu, Amelia mu jemne zakývala. Obrovské francúzske okná boli pootvárané a vďaka nim sálou prúdil čerstvý vzduch príjemnej júlovej noci. Ameliin pohľad opäť zablúdil k rodičom a pousmiala sa. Dúfala, že aj im s Vanom to vydrží čo najdlhšie. Najlepšie až kým ich smrť nerozdelí - ako si dnes sľúbili. Nevedela, čo by si počala, keby ju nebodaj opustil…
Bola taká stratená v myšlienkach, že keď sa k nej postavila Joy, ani si ju najprv nevšimla. Tá sa trochu zamračene na priateľku zadívala.
“No tak, toto má byť najšťastnejší deň v tvojom živote”, napomenula ju mäkko.
“A naozaj je”, zašepkala Amelia takmer nečujne.
“Čo sa deje, Amy?”
“Oni sú tak šťastní”, odvetila s jemným úsmevom a ukázala na svojich rodičov. “Po tých rokoch. A aj vy s Ardenom. To isté chcem aj ja pre nás s Vanom.”
“Už to máte a dosť dávno, veď to musíš vedieť… cítiť”, odvetila Joy a usmiala sa. “Čo je? Snáď… nemáš pochybnosti?”, doložila prekvapene.
“Nie, to vôbec nie. Ja len… hoci si Vana skoro stále doberám a možno… možno mu tým niekedy aj leziem na nervy, Joy, ale - ja ho veľmi ľúbim, naozaj veľmi.”
“A Van ťa zbožňuje, Amy, to vidí každý. Ešte mám v živej pamäti, ako začal váš vzťah - dosť netradične - no a pozri, kde ste až došli? A toto je len začiatok”, žmurkla na ňu Joy, schytila ju za ruky a pevne jej ich stisla. “Takže hlavu hore a úsmev na tvár, drahá.” Amelia ju objala a všimla si, ako sa jej priateľka na niekoho uškrnula. Niekoho kto stál za jej chrbtom. Arden?
“Ahoj, škriatok”, zozadu ju objal a dal bozk na obnažené plece. Otočila sa a stretla s dôverne známym nebesky modrým pohľadom. Srdce sa jej v tom momente asi po miliónty krát roztopilo. Van. Jej manžel.
“No, tak ja vás nechám. Práve som sa chcela porozhliadnuť po jednom skvelom mužovi, ktorý je tvojím bratrancom.” Ešte obom venovala úsmev a mierne knísavou chôdzou odcupitala za Ardenom, ktorý sa bavil s jej bratom.
“Tak poď. Už sa s tebou nemienim ďalej deliť so všetkými ľuďmi v tejto sále”, skonštatoval Van a chytil Ameliu za ruku.
“To môžeme odísť z vlastnej svadby?”, opýtala sa prekvapene a poobzerala sa okolo. V miestnosti bolo ešte dosť hostí, ktorí tancovali, popíjali, pojedali z bufetového stola a zabávali sa.
“Zlatko, je to naša svadba, môžeme si robiť, čo sa nám zapáči, nemyslíš? Tortu sme už nakrájali, kyticu si hodila Valentine… na čo som inak zvedavý”, zasmial sa pobavene a pohladil ju po líci. “A práve teraz ťa už chcem uniesť do nášho apartmánu a mať ťa len pre seba”, dodal a oči mu žiarili láskou a túžbou po jeho manželke. Amelia sa zasmiala a pohodila vlasmi.
“Ale, ale… predsa ma máš pre seba na celý život, Van.”
“To veľmi rád počujem”, uškrnul sa a objal ju okolo pása.
„Inak Valentino mi povedal, že budeme mať pekné deti. A vraj sa máme poponáhľať, lebo ešte chce spoznať svoje pravnúčatá,“ oznámil jej Van a s úsmevom sa jej zahľadel do zelených očí.
„Pravnúčatá? Takže ich bude viac?“ doberala si ho hneď Amelia.
„Jasné, budeme mať aspoň pätnásť detí.“ Van mal o ich, zatiaľ imaginárnych, deťoch dokonalú víziu, ktorú chcel zrejme preniesť aj do skutočnosti.
„Hm...znie to zaujímavo, no mala som však predstavu rozmaznaného, otravného jedináčika.“
„Noo, tiež je tu šanca, že budeme mať dvojičky...“ poznamenal s mierne nadvihnutým obočím a Amelii sa v tej chvíli rozžiarili oči nadšením: „Ááá, dvaja otravní rozmaznanci!“ zvýskla natešene a pri pohľade na Vanov výraz sa rozosmiala.
„Okej, túto konverzáciu si radšej nechajme na neskôr...faktom ostáva, že naše deti budú pekné,“ dodal pobavene.
„Veď hej...keď budú po mne. Snáď si o tom nepochyboval,“ s nevinným úsmevom pokrčila plecami.
“Tak ideme?”, opýtal sa jej, keď mu ruku ovinula okolo krku a sklonil sa k jej nedočkavým perám. Vášnivý bozk, ktorý mu venovala, mu ako odpoveď stačil. “Milujem ťa.” Amelia si oprela hlavu o jeho široké plece a zaľúbene na neho zdola pozrela.
“Preto sme tu.”
Krásna sála vo Vanovej luxusnej reštaurácii sa pomaly vyprázdňovala, už aj Amelia s Vanom sa rozlúčili. Ostalo tu len pár posledných hostí a oni dvaja. Pomaly tancovali v tónoch peknej balady a nebyť Joyinho okrúhleho bruška, tak by bolo ich objatie ešte tesnejšie.
“Už si unavená, však?” Arden jednou rukou skĺzol Joy cez rameno po ruke až na bruško, ktoré jej nežne pohladil. Lícom opretá o jeho hruď sa usmiala a zhlboka sa nadýchla. Zmes parfému, aviváže a charakteristickej vône jeho tela na ňu pôsobila tak upokojujúco, bezpečne a hrejivo. Tak veľmi ho ľúbila… Oči sa jej pomaly zatvárali a nohami v strieborných lodičkách už len prekladala zo strany na stranu. Ich maličký synček v jej vnútri bol pokojný, nekopkal. Spinkal, ukolísaný tanečným rytmom tiel svojich rodičov a príjemnou skladbou.
“Trochu…”, hlesla tíško. Jednou dlaňou ho pohladkala po hrudníku a zdvihla pohľad k jeho príťažlivej tvári. Teraz sa už neholil nahladko, ale nosil upravené strnisko, čo mu tiež veľmi pristalo. “Ale nechce sa mi ísť do hotela. Ešte chvíľu… je mi s tebou tak dobre.”
“Dnes mi bolo povedané, aké mám obrovské šťastie, že mám takú ženu, ako si ty”, ozval sa opäť Arden a v hlase mu rezonovala hrdosť, pretože sám si to uvedomoval, nemusel mu to nikto hovoriť. Vážil si ju, rešpektoval, miloval rovnako vrúcne ako ona jeho, vedel to. Na tvári mu pohrával pobavený výraz, keď sa Joy na neho cez husté mihalnice pozrela a začudovane nadvihla pekne formované obočie.
“Nerozumiem… kto ti to povedal?”
“No môžeš tri krát hádať”, odvetil Arden a na vysvetlenie mu naozaj stačilo len jedno jediné meno. “Boris”, prevrátil otrávene očami. “Tvoj vreckovkový obdivovateľ.”
“Ou…”, zasmiala sa Joy pri myšlienke na Vanovho hanblivého najlepšieho kamaráta. “Mne zasa povedal, že som krásna”, dodala a líca jej jemne zružoveli. “Teda… povedal to po rusky, vieš vtedy, pred krájaním torty. Nerozumela som mu však, ale neskôr mi to Amy preložila. Ten jazyk je taký zábavný.”
“Áno, viem. Bol som pri tom.”
“A prečo si mi to nepovedal?”
“Vravím ti to predsa každý deň”, odvetil akoby sa nechumelilo a pokrčil pritom plecom. Joy sa rozosmiala. “Čo je? Nie je to pravda?”
“Ale áno, je, no vieš, ako som to myslela.” Joy so smiechom nenápadne pozrela Borisovým smerom, keď ju Arden náhle skrútil na druhú stranu, až sa jej roztočila ľahká sukňa na šatách, aby nemohla vidieť svojho ruského nápadníka.
“Ja som tvoj manžel.”
“To si.”
“Tak teda?” Tentoraz Arden zdvihol obočie a spýtavo na ňu pozrel. Joy ho pohladila láskyplným pohľadom.
“Ardie, si zlatý, vieš o tom?” „Nie som zlatý”, odvetil naoko pohoršene. “Som záhadný, temný a nebezpečný - a momentálne mierne naštvaný.”
“Váááu!”, hlesla Joy, postavila sa na špičky a nežne ho pobozkala. “Ako som mohla zabudnúť na môjho neodolateľného rebela. No aj tak… nemôžem si pomôcť, je to také rozkošné. Ty jeden žiarlivec, robíš z toho takú vedu.“
“Ale veď ja nežiarlim”, odvetil s úsmevom a pohladil ju po chrbte.
“Ja viem, len si z teba uťahujem”, nezbedne sa na neho uškrnula, na čo pokrútil hlavou.
“Na to, že si taká unavená, máš príliš veľa energie.”
“Ani nie, len som s tebou šťastná, to je všetko. Ale hoci mi je krásne a tvojom objatí by som pretancovala ozaj celú noc, už nevládzem”, dodala a ospalo zaklipkala očami.
“Dobre, vrátime sa už na hotel”, vtisol jej bozk do vlasov. “Ako sa vraví, v najlepšom treba prestať.”
“Tak toto ti niekedy v tom najlepšom pripomeniem, ty filozof”, podpichla ho Joy šibalsky, na čo sa Arden pobavene zasmial.
“Ale, ale… chytáš ma za slovíčka. Navyše, to by ťa v tej chvíli ani nenapadlo, ver mi” , odvetil sebavedome a pobozkal ju na odhalené rameno.
“Ako inak - zasa máš pravdu”, skonštatovala s prižmúrenými očami, ale na perách jej pohrával úsmev.
“Že váhaš, drahá”, uškrnul sa a chytil ju za ruku. “Poďme sa ešte rozlúčiť.”
